Niekedy je lepšie, keď človek nevidí za roh

Rada ľudí objíma, ale skúsenosti s ťažkým priebehom a následkami covidu ju naučili opatrnosti.

Hudobníčka KATARÍNA KNECHTOVÁ hovorí, že umelec nemusí trpieť, aby vytvoril výnimočné dielo, skôr musí prežívať veci intenzívnejšie, aby to pretavil do piesne a ľudí sa dotkol. Práve taký projekt chystá, no do rozsahu pocitov jej ešte chýba precítiť lásku, ktorú doteraz nezažila. Byť matkou.

Hneď v prvej vlne covidu, keď ešte neboli vakcíny ani skúsenosti, ako ho liečiť, ste naň ochoreli i vy. Mali ste ťažký priebeh?

Bola som veľmi chorá. Bolo to, ako keď máte chrípku, ale krát sto. Príšerne ma boleli kosti, svaly. Keď som sa zakryla dekou, mala som pocit, že som sa zaliala betónom, každý vlas na hlave ma bolel, tri týždne som vykazovala pozitivitu, stále mi bolo zle. Lekári ešte nevedeli, ako to majú liečiť, ordinovali telefonicky a odporučili mi, aby som jedla vitamíny. Každý deň bol iný, tri hodiny som sa cítila úplne zdravá, večer som mala znovu vysokú horúčku, obrovské bolesti, nevládala som vstať z postele. Po dvoch dňoch som bola bez teploty, ale stratila som chuť a čuch. Pchala som si pod nos chlór, ocot, striekala záchodový sprej skoro až do nosa – a nič. Takto to bolo asi tri mesiace.

Mali ste aj ďalšie príznaky?

Napríklad som s a ráno zobudila s tým, že mám úplne opuchnutý jazyk, mala som také afty, že som mala pocit, že sa mi ani nezmestia do úst. Za dve hodiny to bolo preč. Na ďalší deň prišli vyrážky po celom tele. Stále som čakala, čo sa kedy objaví. Ešte ďalší mesiac potom som mala každý deň zvýšenú teplotu, veľmi som bola unavená, mala som obrovské problémy s trávením, ale to už som sa snažila nejako fungovať.

Malo to vplyv aj na hlas a pľúca?

Nemôžem povedať, že by som s a dusila, ako to mali iní ľudia, ale tým, že tam nejaký zápal bol, som v štúdiu nemohla pracovať, lebo to bolo počuť. A už vôbec som si nevedela predstaviť, že budem vedieť hodinu skákať na javisku ako predtým. A potom prišiel ďalší covid, omikron, ako dezert.