Nechcem, aby moja tvorba išla do stratena len kvôli tomu, že si ľudia nedokážu kúpiť lístok.

Dosť ste si vytrpeli. Hovorí sa, že čím viac umelec trpí, tým je jeho dielo lepšie. Cítite to tak?

To je ťažká otázka. Nemyslím si, že musí trpieť, ale musí prežívať silné emócie. Ak ja chcem v ľuďoch vyvolať nejaký pocit alebo to chcem dať do piesne, musím to prežiť trikrát intenzívnejšie. Čiže veľmi veľa vecí, ktoré sa ma osobne nevedia dotknúť, si niekedy aj tak podvedome hrotím. Asi tie výkyvy občas fakt potrebujeme, patrí to k tvorbe, ale je to dvojsečná zbraň. Pretože v tých ťažkých st avoch sa niekedy zmietame veľmi dlho a ja si nemyslím, že práve v nich je človek schopný niečo tvoriť.

Je niektorá z vašich pesničiek výsledkom nejakej krízy?

Všetky. (smiech)

No dobre, tak naopak. Máte takú, ktorá vznikla ľahko, žiadna kríza, len krásny slnečný deň?

Mám takú, vznikla minulý rok, keď som sa liečila a chcela si urobiť sama radosť, tešiť sa. Pieseň Rezonancia má tanečný rytmus, mnohí z toho môjho odklonu boli prekvapení, ale to bola moja forma terapie, tešiť sa a vyskákať sa s ľuďmi na pódiu.

Váš posledný album vznikal dlho, štyri roky, ďalší bude koľko? Osem?

Nemyslím si. Ale to, či vyjde nový album, dnes nie je smerodajné, pre- tože pretlak hudby je obrovský a viac ako o album ide o to, vytvoriť komplexný zážitok pre ľudí, aby na neho prišli. Keby sme aj vydávali každé štyri roky albumy, mladšia generácia si to ani nevšimne.

Aký komplexný zážitok teraz vytvárate?

Mám v hlave veľmi zaujímavý koncept, lenže o ňom ešte nechcem hovoriť. Snažím sa byť nohami na zemi, lebo viem, kde sa v týchto všetkých problémoch okolo nás nachádza kultúra, tak si počkám, či sa všetci spamätáme z tých cien, či budú vôbec nejaké podniky fungovať, aby sme mohli prípadne osloviť nejakého sponzora. Posledná vec, ktorú by som chcela, je, aby to išlo niekde do stratena len kvôli tomu, že si ľudia nedokážu kúpiť lístok.

Čo budete robiť, keď si ten lístok kúpiť nedokážu?

Ja som ešte zo starej školy, ktorá myslí na zadné dvierka. Syslím, čo sa dá, aby som dokázala prežiť obdobie, keď sa nič nedeje a nemôžeme pracovať. To mi pomohlo prežiť aj covid. Ale neviem si už úplne predstaviť, že by som dokázala prežiť bez hudby, bez možnosti tvoriť.

Vyhorenie ste nikdy nezažili?

To už mám za sebou, niekoľkokrát. S Pehou sme hrali neskutočné množs tvo koncertov, aj štyri koncerty za deň, začali sme o šiestej večer, skončili o š tvrtej ráno. To sa muselo niekde odraziť. Prestala som úplne počúvať hudbu, neexistuje, že by mi hrala ako podmaz, pritom predtým som hudbu počúvala stále. To sa mi už nevrátilo, dnes je hudba pre mňa pracovná záležitosť, keď ma niečo zaujíma, chcem vedieť, ako je to urobené, tak si to dám na slúchadlá.

Čo robíte pre to, aby ďalšie vyhorenie neprišlo?

Teraz skončilo veľmi náročné, intenzívne obdobie a ja viem, že potrebujem čas sa trošku spamätať, mať priestor aj pre seba. Aby som dokázala niečo vytvoriť s radosťou, energiou, s nápadom, lebo na cestách a koncertoch sa nedá nič vymyslieť. Viem, že už nemám 20 rokov, potrebujem sa doma zregenerovať, postarať sa, urobiť niečo v domácnosti, také tie klasické veci, normálny život. Nie, že ruka hore a všetko za mňa urobia iní, takto show nefunguje. Mám manažérku a ona vidí, kedy je to už na hrane a potrebujeme si oddýchnuť.

Zažili ste neúspech, ktorý dnes vnímate ako to, čo vás posunulo dobrým smerom?

Tak napríklad odchod z Pehy. V tom období som si myslela, že je to konečná, že to neustojím. Nemôžem povedať, že som si úplne verila, že som bola stopercentne presvedčená, že to zvládnem. Ale niekedy je lepšie, keď človek nevidí za roh, že nevie, čo to všetko bude obnášať, ale jednoducho je hodený do vody a pláva. Potom sa zachráni, to je celé.

Čím ste chceli byť ako dieťa?

Vodičkou trolejbusu.

A prečo ňou nie ste?

Lebo rodičia mi povedali, že sa musím dobre učiť a že toto nie je zamestnanie pre ženu.

Fascinovala vás jazda trolejbusom?

Bývali sme v t akej časti Prešova, kde sa do mesta dalo dostať iba trolejbusom a pre mňa ako štvorročnú to bola zážitková turistika. Pamätám si pani vodičku, ktorá mi dovolila ísť aj dopredu k nej. Milovala som ten zvuk trolejbusu. A potom som chcela byť speváčkou, všetky dievčatká chceli byť speváčky a herečky.

A to už sa nezmenilo?

Muzika ma bavila od detstva, ale v živote mi nenapadlo, že sa tým vôbec dá živiť. Bola to taká náhoda, aj keď sa hovorí, že náhody neexistujú. Strednú školu som len pretrpela, lebo už v prvom ročníku sme s IMT Smile chodievali hrávať koncerty a pre mňa už iné zamestnanie nemohlo existovať. Čosi som skúš ala, že by som to mohla študovať na vysokej škole, ale potom som to vzdala.

Nemáte teraz chuť dobehnúť to?

Veľakrát! Vždy ma zaujímala psychológia, tú som chcela študovať, otec mi zaplatil aj prípravu na prijímačky. Tam mi urobili psychologický test, mala som nakresliť strom. No a umelkyňa vo mne sa ozvala, nakreslila som čierny pahýľ ako z hororu a tá pani psychologička to vzala ako rozbor osobnosti. Vraj normálna osobnosť by nakreslila zelený košatý strom plný vtáčikov, ovocia, takže v žiadnom prípade nemôžem ísť na psychológiu.

● Slovenská speváčka, klaviristka, gitaristka, skladateľka a textárka.

● Rodáčka z Prešova začala svoju hudobnú kariéru ako pätnásťročná s kapelou IMT Smile, s ktorou vydala album Klik-Klak.

● Neskôr s kapelou Peha vydala ďalšie štyri albumy.

● V roku 2008 odštartovala kariéru sólovej speváčky, nadviazala spoluprácu s Christianom Eignerom, producentom a koncertným bubeníkom legendárnej kapely Depeche Mode. Nahrala doteraz päť sólových albumov.

Nepochopila váš umelecký zámer. Nie, vôbec to nepochopila. To sa mi stávalo aj na strednej škole, keď nám na angličtine povedali, že máme napísať príbeh, tak ja som napísala sci-fi, človeka tam posadol satan a neviem čo a pani profesorka mi povedala, že som Hitchcockov výtvor, že to je jeho scenár. Okamžite mi kázala to prepísať a radila sa s profesorom slovenčiny, že či ma nemá poslať na psychiatrické vyšetrenie.

To fakt?

Moja kreativita bola stále potláčaná, pritom ja som chcela len niečo iné vymyslieť, nech to nie je triviálna práca, za ktorú dostanem ľahko jednotku. Nakoniec to dopadlo úplne opačne. Dnes ma tá inakosť, iný pohľad na vec, živí.

Nikdy ste nechceli napísať knihu?

Skúšala som to, ale viac ma baví hudba. Som rada, keď sa mi podarí do toho aj niečo normálne napísať, aj keď sa to nedá porovnávať s majstrami pera, ako sú naši textári, hoci keď sa bavíme o autentickosti, porovnávanie nemá zmysel.

Dá sa písanie textov naučiť?

To sa nedá naučiť, to prosto máte v sebe, tak ako hudbu. Tak ako ja nemôžem nikoho naučiť, ako má písať pesničky, mňa to tiež nikto neučil. Je to nejaký dar, myslím, že každý nejaký