masedonio
rosalinda
segundo
Ä?iki
pako
serafino
nymfa
Nerovné sú prostriedky vlajúce pri
vlasoch tvojich, šikmo a číro nerozhodné
názoru.
Príkro ako strýko, ktorý nepoznal stromy sveta včerajšieho.
Živica žinčicou sa stáva.
Pretekám ako prúd, ktorý vlastne ani dokázaný nieje.
Vysvetľovať prečo pištia tak silno ako kopa hliny v strede záhrady
zabudnutá.
fotografie: vendula knopová
Lahodná ilúzia tajomstva a hudba vyvolávajúca extázu. Po tele prebiehajúce zimomriavky, chvenie sa a – veľa otázok. Elektronický hudobno-umelecký projekt s neznámymi členmi, s neznámym pôvodom a neznámym cieľom. Jedná sa o dokonalé spojenie hudby a vizualizácie. 4. decembra 2009 bolo na youtube.com zverejnené viac ako minútu dlhé video. Toto isté video bolo rozoslané na dôležité blogy a hudobným kritikom, rovnako aj do MTV. S pribúdajúcimi videami pribúdali aj otázky. Umelec/umelci ostávajú však stále nepoznaní, nezverejňujú o sebe vôbec žiadne informácie a ani to, kedy príde ďalšie video. Môže pribudnúť už dnes, ako aj o mesiac. Aké bude pokračovanie? A čo bude vlastne výsledkom? Do dnešného dňa bolo zverejnených 12 videí, plných krásy detailu a príbehovosti. Majú silné prvky naturalizmu, naplneného elektronickou, miestami až ambientnou hudbou. Proces znovuzrodenia a vyváženosti, mágia, symbolika a grécka mytológia. To sú hlavné podnety, ktoré ovplyvnili koncept celého projektu. Premyslený strih kamery núti vidieť viac. Videá by sa dali rozdeliť do dvoch sekvencií. Prvých šesť krátkych je označených radou číselných kódov a zvyšných(zatiaľ šesť hudobných videí) je pod názvami ako b, u-1, t. Naskytuje sa pohľad do lesov, prírody, záhadného domu a jeho skleníka. Atmosféra je doslovne neopísateľná. Všade figuruje zrejme jedna hlavná speváčka s hypnotizujúcim hlasom, naplno prežívajúca silu daného momentu. Detailmi sú tieto videá priam presýtené a vyžadujú
si nejedno vzhliadnutie. Napr. využitie červených jahôd ako plodov mandragory, magickosť čísla šesť - keď v šiestom videu zobrazia šesť hrobov s nápisom I am alebo keď v 12. videu vidíme šesť obrysov žien. Spojenie medzi naturálnym a umelo vytvoreným, medzi bielou a čiernou. Väčšina ľudí sa domýšľala, že ide o kampaň k vtedy ešte len plánovanému albumu Christiny Aguilery - Bionic, o ktorom tvrdila, že má byť jej reinkarnáciou do novej podoby. Tieto dohady však veľmi rýchlo opadli, keď prišla s prvým singlom, plným latexu a drzej erotiky. Nasledujúce domnienky viedli k Lady Gage, samozrejme nesprávne. Po príchode posledných videí sa ustálil názor, že sa jedná o švédsku speváčku Jonnu Lee, spolupracujúcu so severskými hudobníkmi a producentmi. V 12. videu je jej totožnosť viac než jasná. Manažment speváčky však túto teóriu verejne poprel.
http://www.youtube.com/user/iamamiwhoami
Priložiac líce k jeho spiacej tvári, započúvala som sa do jeho nádychov a výdychov. Dýchal pomaly a pravidelne. Pôsobilo to priam meditačne. Ako keď sa započúvate do pradenia mačky. Snažíte sa dostať do jeho dýchacieho rytmu. Najskôr dobehnúť nádych a potom prispôsobiť tempo. Každým vydýchnutím sa vám o čosi viac privierajú oči, až sa začnete dostávať do sveta snov. Najprv sa prelínajú s vašimi myšlienkami. Nakoniec sa osamostatnia a stanú sa sebestačné.
... sníva sa.
fotografie: paulína maťová, ilustrácie: walt disney
,,Rui, môžem sa ťa spýtať, ako sa voláš?“ ,,Chceš to vedieť?“ ,,Preto sa snáď pýtam, nie. „ ,,Som Rui, ako Louis Vuitton.“ V roku 2004 spôsobilo udelenie najprestížnejšej japonskej literárnej ceny senzáciu. Prevzala ju Hitomi Kanehara za novelu Hady a náušnice, vtedy ešte len dvadsaťjedenročná, čím sa stala jej najmladšou držiteľkou. Vo veku, keď väčšina ľudí akurát začína zisťovať o čom život je, Hitomi Kanehara už má čo zhodnocovať. Ak sa my v pätnástich nevinne tešíme z čerstvého občianskeho, pätnástka Hitomi sa zakráda preč z domu, aby žila s milencom a pohrala sa s anorexiou, alkoholom a sexom. Po piatich rokoch lolitka Kaneharová zisťuje, aký nanič život vedie, ako márni čas a príležitosti, a začína prispievať do literárneho semináru svojho otca, profesora literatúry na tokijskej univerzite. O rok neskôr si už dieťa súčasnej stratenej generácie získava masívny japonský literárny rešpekt debutom Hady a náušnice (táto bola ako jediná preložená do češtiny). Príliš šialené. Príliš rýchle. Asi príliš… talentované? Jej novely sú drsné, brutálne, no krehké a smutné zároveň, nasiaknuté osobným príbehom autorky. Je to ako vrece plné vyvrhnutých orgánov, kde niekde uprostred pláve v tenkej škrupinke komorný príbeh o láske, samote jednej generácie. Dá sa očakávať taký naturalizmus, z ktorého sa bude obracať žalúdok. Rui, okolo ktorej sa vyvíja príbeh, je v mnohom obrazom samotnej Hitomi. Devätnásťročné dievča nehľadajúce budúcnosť, obmedzujúce sa iba na momentálne osobné uspokojenie, sa dobrovoľne zahrabáva tam, kde „nedosiahnu slnečné lúče“, kde stačí len prežívať bez akejkoľvek zodpovednosti. Kolotoč sadistického sexu, alkoholu, bolesti, tetovaní, piercingov, rozoklaných hadích jazykov a násilia sa tak stupňuje, až si na toto šialenstvo človek zvykne. Koniec novely je možno príliš nepravdepodobný alebo prehnaný spolu v kombinácii s tortúrou, aká mu predchádzala. Kanehara však na záver dáva svojim postavám aspoň kvapku - síce podivnej, ale aj tak - nádeje.
,,Stále som žila tak, že som nič nemala, s ničím som si nerobila starosti, nič som si nevyčítala. Moje tetovanie, môj rozoklaný jazyk a moja budúcnosť určite nemajú vôbec žiadny zmysel.“ Kanehara, Hitomi: Hadi a náušnice. Argo, 2006.
Monica Cook a jej viera v zvrátenú dokonalosť, zachytená na plátne. V roku 1996 jej bolo udelené predčasné vyznamenanie a umožnené okamžité ukončenie s titulom na Savannah College of Art and Design. Jej práce hovoria za všetko. Momentálne tvoriaca v New Yorku, vystavuje v galériach po USA, Francúzsku, Izraeli, Anglicku atď.
Succi (2009), oil on canvas, 48 x 48 inches
www.monicacookart.com
Yo-Yo (2009), ink on frosted mylar, 19 x 24 inches
Evicted from the Ladies Cage (2009), oil on canvas, 48 x 60 inches
Mistaken for Vision (2009), oil on canvas, 20 x 20 inches
Ravished and Ravaged (2009), ink on frosted mylar, 28 x 48 inches
Rue de Bons Enfants (2007), oil on canvas, 48 x 60 inches
Untitled (With Pumpkin) (2007), oil on canvas, 60 x 60 inches
(MOR FACEBOOK) Bolesť mi zamestnala všetky zmysly. Vravím si, mysli na niečo iné, na niečo pekné, zabudneš tak na bolesť. Blbosť, keď ide človeku vybuchnúť hlava a pri každom preglgnutí má dojem, že bude tým posledným, nedá si začať čítať knihu a len tak zabudnúť. K celkovej bolesti a utrpeniu sa pridali ešte výtoky krvi. Ach, aká malichernosť s porovnaním môjho zahnisaného hrdla. Monštrum v mojom krku sa stále rozrastalo a ja som ho už nevládala živiť. Myšlienka na nôž bola stále aktuálnejšia. Musím si dať svoju ťarchu odrezať. Počula som brúsenie nožov a videla zásteru mäsiara. Bude chcieť hnis, ktorý so mnou trávil intenzívne posledný týždeň, opustiť moje telo? Čo keď začal niečo tušiť a skryje sa na inom mieste môjho vnútra? A keď to budem najmenej čakať, bác... Moje komunikačné schopnosti spadli na bod mrazu. Vydávala som len podivné zvuky, podobné chuchmaniu zombie zo záhrobia. Všetko som cez bolesť musela opakovať päťkrát, no dešifrácia mojich pazvukov aj tak nebola často úspešná. A tak som klesla iba na kladné a záporné odpovede pokývaním hlavy, alebo primitívnym ehm a ee, ktoré zvládajú už aj opice. Ďalším problémom bol spánok. Milovala som poznámky typu, ty sa máš, nemusíš ráno vstávať a teperiť sa do školy/práce. Väčšinou som zaspala v noci na pol hodinu, a hneď sa budila na bolesť. Ďalšiu hodinu som sa snažila o usnutie. Pol hodina spánku. Prebratie sa a snaha aspoň si poriadne zanadávať, no ani táto snaha nebola úspešná. Pokus o spánok, chvíľku driemot, prebudenie na škrtenie a kopanie kýmsi ma do hlavy, vyšplhanie teploty na 39 °C, zimnica, snaha zaspať... a stále dokola. Nakoniec prebudenie na budík a užitie tabletiek. Následný smrad ranného moču po antibiotikách. Búchanie si hlavy do vankúša a štípanie ušného roztoku. Spánku sa zas nedočkám do chvíle, kým si na obed nedám tabletku proti bolesti, ktorá by utlmila aj koňa. Tá účinkuje tak tri hodiny, ktoré prespím, ak mi nezazvoní telefón. A potom prichádza zas nesmierna bolesť. Prebudenie na dusenie sa vlastnými slinami. Votrelec v mojom hrdle zdvojnásobil svoju veľkosť. Nebolo iného východiska... ... dlhé čakanie v čakárni na pohotovosti, následné nastoknutie na infúziu a vyhupnutie na operačný stôl. Ja zaspávam, oni ma režú. Posledné, čo si pamätám, „Slečna, môžete mi povedať svoje rodné číslo?“. Ja ešte ako tak duchaprítomná, roztrasená od zimy a strachu, ležiac nahá ako kus mäsa na chladnom operačnom stole, prikrytá len zeleným plášťom, drzo odpovedám: „Nemôžem!“. Potom počujem už iba doktorov smiech a akúsi debatu sestričiek o fotkách na facebooku z parádnej žúrky s doktormi.
tu, stačí povedať, celkom isto ti zoženú toho správneho človeka na čokoľvek, ktorý sa celkom náhodou potuluje niekde okolo. …Chystám sa do Razzmatazz, klubu v administratívno-priemyselnej časti mesta za Arc de Triomf. Prichádzam omylom niečo pred dvanástou, keď sa ešte nič neotvára a čakám vo vyľudnenom priestore na rohu ulice. Okolo len pofidérne bary a auto s dvomi chalanmi počúvajúcimi priveľmi zlé techno. Prví ľudia, ktorí prichádzajú sú indoarabo-katalánci nesúci v rukách plechovky. No, no, gracies, nekúpim pivo. Jeho kamoš, ktorý nič nepredáva, sa blíži s elektrickej rozvodnej skrinke a ja si už predstavujem ako odpojí celú ulicu a pod rúškom tmy nás okradne, vyzlečie, oholí. Pomsta za to, že s ním odmietam obchodovať. Už je pri skrinke, otvára ju a ako z chladničky z nej vyberá…ďalšie plechovky! Kráča ku mne a ja len ťažko cez smiech skučím svoje: ,,No, no, gracies“.
Prechádzať sa zmätene večer s kufrom po Barcelone ako stratený turista hľadajúci adresu, v preklade do katalánčiny znamená buď ‚kukaj na mňa až ti oči z jamôk vypadnú‘, ‚okradni ma‘ (pokiaľ navyše počuť angličtinu, tak šanca väčšia) alebo ‚snaž sa mi predať niečo nepotrebné a predražené‘, v niektorých štvrtiach ešte aj ‚snaž sa mi predať drogy, najlepšie celý svoj sortiment‘. Keď potom kufor konečne skryješ voľakde v útrobách budovy, prestávaš byť ako tak návnadou, no stále potencionálne naivným zákazníkom. Ak si cez deň nechceš kúpiť batikovanú šatku/ kabelku/ tetovanie/ fake každého druhu, tak večer sa ešte musíš pripraviť na posledný vzdor voči pivu v plechovkách. Pokiaľ nehceš pivo, ale iný nočný tovar a je ti jedno, že nehorázne zaplatíš za úbohú kvali-
Centrum Barcelony, to je hlavne Barri Gotic, La Ribera, Eixample, El Raval, Barceloneta, Grácia. Vertikálne ho pretína Las Ramblas, plná živých sôch, turistov, McDonaldov a Burger kingov. Najstaršou časťou je Ciutat Vella (staré mesto) pozostávahúce z Barri Gotic, La Ribery, Las Ramblas a El Raval s uzučkými uličkami a stredovekými domami, kde americkí sprievodcovia dôrazne varujú svojich tvarohových turistov so spálenými pleciami pred vreckármi a inou európskou háveďou. Ak to tí chudáci prežijú, musia si ešte dávať pozor, aby sa náhodou neocitli v El Raval, loveckom revíre, ktorý obhospodarujú na rohoch postávajúce bandy španielskych mladíkov túžiacich po turistických peňaženkách a neškodní mľandraví hipsteri, nažhavení na novú dávku alternatíneho hocičoho, meniaci sa v noci na krvilačné párty beštie.
Preto je to asi najživšia a najrôznorodejšia štvrť mesta, bývalá red light zóna, teraz obsypaná malými obchodmi s hudbou, platňami, vintage shopmi a galériami zoskupenými okolo centra tohto malého vesmíru, Museu d‘art contemporani de Barcelona (MACBA). Pri MACBE je CCCB (Centre de Cultura Contemporania) a Carrer de Doctor Dou s malými súkromnými galériami, Calle Riera Baixa plná vintage shopov, Carrer dels Tallers, Calle de Valldonzella a Carrer de Joaquín Costa, kde je z každého (pekného) rožku trošku. Na zlatúšikovi Joaquínovi je taktiež väčšina najvychytenejších barov El Raval, ako Betty Ford‘s alebo Bar Almiral a nedávno otvorený sympatický raj milovníkov hotdogov, kde sa dajú nakombinovať také pochúťky v rožku, o akých nikto nikdy netušil. Ak sa človeku pošťastí a dostane sa do Barcelony počas Sónar weeku, je takmer isté, že také zúfalstvo z rozhodovania kam v noci ísť, už nikdy viac nezažije. Všetky kluby sa snažia vytvoriť plnohodnotnú konkurenciu sónarovskému molochu, a tak nahustia do štyroch nocí Ellen Allien a s ňou celé BPitch Control, Boys Noize, Brodinskeho, Tigu, Villalobosa, Chicks on Speed, Miss Kittin, Loco Dice…. To, čo sa nepomestí do klubov hrá na pláži alebo na lodi, len aby vznikla atrakcia, čo priláka tancuchtivý dav, ktorý v tom čase okupuje mesto. Počas Sónaru sa všetko šialene stupňuje, okolo MACBA-y, kde sa túlajú návštevníci dennej časti festivalu každé tri metre strká niekto pod nos hrsť flyerov (nehovoriac o tom, že trojmetrovú medzeru vypĺňajú, už spomínaní, machri s plechovkami piva), takže nebyť informovaný je nemožné. Inou, možno príjemnejšou vecou, ktorú toho podujatie v uliach vyvolá, sú stolíky s občerstvením pred dverami každej reštaurácie,
takže hladujúci okoloidúci hipster nemá šancu odolať, aj keď sa bude nehorázne silno snažiť nejesť, aby sa pomestil do svojich XXS džín.
REBORN OF FASHION SENSE Znovuzrodenie. Muži aj ženy, známi aj neznámi, drahí aj lacní. Vkus z Montrealu. Shipping obtiažnejší než obvykle, vyžadujú kontakt cez mail a poštovné na opýtanie.
www.reborn.ws
Ty vlastne vinou si sám sebe, pretekajúc niečím nečinným už.
Šport oranžovým sa premenil, v plači koní vyrástol do dejín.
fotografie: jan khür
Režia: Lars von Trier Scénár: Lars von Trier Rok vydania: 1991 Žáner: Dráma Hrajú: Jean-Marc Barr, Babara Sukowa
Film EUROPA je treťou časťou filmovej trilógie, pátrajúcej po duchovnom fenoméne priestoru, v ktorom žijeme (THE ELEMENT OF CRIME, 1984, EPIDEMIC, 1987, EUROPA, 1991). Dej je situovaný do Nemecka presne po vojne, do takzvaného „roku nula“, kedy sú Nemci traumatizovaní svojou prehrou a utápajú sa v beznádeji a strachu. Mladý Američan Leopold, syn nemeckého emigranta, prichádza do tejto zeme plný nadšenia a ideálov. Stáva sa sprievodcom v lôžkových vozoch prvej triedy v spoločnosti Zentropa. Zoznamuje sa s majiteľom tejto spoločnosti Maxom Hartmannom, a s jeho dcérou Katharinou, do ktorej sa zamiluje. Avšak veľmi rýchlo začne spoznávať manipulatívnu moc tejto krajiny… Pri sledovaní filmu občas až trpíte. No je to režisérov zámer, ktorý hádzaním polien svojim hrdinom a divákom tak nastavuje zrkadlo morálky. A po dopozeraní niektorého z jeho filmov pociťujete katarziu. Lars von Trier je často inšpirovaný práve európskými traumami a stretnutím humanistických a demokratických ideálov s mašinériou smrti a deštrukciou. Dôležitú úlohu v tomto filme zohráva metafora cesty po železnici. Tiež je veľmi zaujímavé sledovať umelecké poňatie jeho snímok, širokouhlé zábery, občasné vstupy farieb..., pričom celý príbeh sa prezentuje ako seansa hrdinu i diváka, sprevádzaná hlbokým a chladným hlasom rozprávača. Režisér tiež patrí k autorom hnutia Dogma 95, presadzujúceho minimalizmus a návrat k čistote filmu. K tomuto hnutiu spísal aj manifest. No naďalej využíva vo svojich filmoch aj iné prístupy.
Ďalšími filmami tohto „šialenca“ sú: Medea, 1988, serial Riget, 1994, Breaking the Waves, 1996, Idioterne, 1998, Dancer in the Dark, 2000, Dogville, 2003, The Five Obstructions, 2003, Manderlay, 2005, Dear Wendy, 2005, The Boss of it All, 2006, Antichrist, 2009.
http://www.imdb.com/name/nm0905071/
Sen č.5 Prevážala som sa v nejakom obchodnom dome na barbie aute (pre veľké barbie). Ľudia sa tam bavili o Cornwallských vodičákoch, totiž tie boli ilegálne. Zdalo sa mi, že vidím niekoho známeho, ale keď som prešla okolo bol to niekto úplne iný. Potom na mňa niekto kričal, že či som dnes večer voľná, stále som sa smiala.
Sen č.6 Snívalo sa mi o jogurtoch a neviem aký je dátum.
Sen č.7 Išli sme sa najesť. Boli tam obrovské švédske stoly plné skvelého jedla. Tie stoly boli dlhé asi 300 metrov. Nikdy som si nevedela vybrať ku ktorému stolu sa mám posadiť.
Sen č.8 Boli sme na Phoenix koncerte a mali sme obrovské pirátske a čierne vlajky v rukách.
Sen č.9 Bažant Pohoda. Sme v obrovskom stane kde rozdávajú jedlo. Samé trubičky, čokolády a pitie. Niekto vedľa mňa si vypýtal colu (menši chlapec). Muž ktorý jedlo rozdával sa spýtal, či má 18 rokov, že colu až od 18. Ostali sme celkom prekvapení. Ked´ muž odišiel, jedlo sme si brali sami, zobrali sme si ho hrozne veľa.
Sen č.10 Veľakrát sa mi sníva o tom, že riadim auto, nemám vodičák a neviem to. Mám strach že ma chytia alebo že havarujem. Úplne nervy a zúfalstvo v jednom.
fotografie: paulína maťová
Sediac sama v poslednom autobuse, rútiac sa s bezohľadným vodičom, ktorý nedbá na predpísaný harmonogram a myslí len na koniec svojej zmeny, prezutá do pohodlných topánok, so slušnosťou v kabelke, myslím na smrť. Respektíve trápiac sa nad životom a následne jeho vyvrcholením. Aké absurdné sú naše rozhodnutia. Sme predurčení smútiť. A vtedy, keď počujete ten zvuk stretáva so zvukom svišťiaceho vlaku len priblblý úsmev na tvári. Je to pohŕdania nad životom, ktorý vás na
rýchlosti idúceho autobusu, ktorý sa plnou rýchlosťou, tak vtedy vykúzlite úškrn nie šťastia ani nešťastia, ale toto aj tak nepripravil.
Vlak sa s autobusom nestretol. Idú vedľa seba. Opäť nič. Život si ma chce ešte ponechať. Myslím na sprchu, očistu. Najväčšia slasť života je práve voda.
(druhé dejstvo, alebo v sprche)
Vždy, keď sa pridlho zamýšľam nad zmyslom života, začne ma svrbieť celé telo. Akoby som sa snažila prísť na niečo, čo má byť navždy nezodpovedané. Tak som si pod sprchou vydrhla každú časť svojho tela radšej dvakrát. Znovuzrodenie! To je to, keď vystriedate vôňu mydla s vôňou telového mlieka. A vôňou z krásneho flakónu prestriekate vôňu kondicionéra, aby pri úteku na ranný autobus za vami všetci otáčali nosy. Rozmočené brušká na prstoch vo mne asociovali spomienky na detské časy strávené vo vani s mojimi bratmi. Nevinná nahota a viac hračiek ako vody. Hry, v ktorých bola fantázia vítaná a povolená. Počas strachu z dospelosti som sa rada utiekala do detstva. Pociťovala som tak bezpečie. Rozhodla som sa ísť spať s nerozčesanými vlasmi. To robia len malé dievčatá, ktorým je jedno, s akým účesom sa ráno prebudia. Žiadna dáma by si to nedovolila.
ASKILL(ovci) Daniel a Jordan – dvaja austrálski bratia a dva výrazné talenty. Pre väčšinu neznámi ľudia. Každý sa vyjadruje inými prostriedkami, no pritom ich spája vizuálna (takmer) dokonalosť. Pri spomenutí We Want War od These New Puritans sa už dá tušiť, aj keď je toho oveľa viac. Spolupracujú na mnohých krátkych filmoch, klipoch a inštaláciách.
DANIEL ASKILL ako pán time warpu, v súčasnosti už najprevarenejšieho vizuálneho trendu podtočených záberov. Pri jeho videách však vidno, že aj trend sa môže niekam posunúť, ponúknuť nový rozmer, hlbšiu ideu než len pekné spomalené obrázky. Od komerčných reklám, ktorými si získal uznanie mediálneho sveta (napr. XBOX, kde prepolil luďom hlavy) k pohybovým štúdiám, videoinštaláciám – Suspending Disbelief a videoklipom pre Placebo, Digitalism, UNKLE a najnovšie These New Puritans. Vrcholom Askillovho každodenného spomaľovania je po festivaloch oceňovaný krátky film, nepojednávajúci ani o živote, ani o smrti, ale o niečom medzi tým. Názov inšpirovaný knihou Reversible Destiny od amerických umelcov Arakawy a Ginsa, We Have Decided Not to Die ako súbor troch rituálov, troch štádií života, troch metafor – Birth, Between, Rebirth. Je len na vás, či si vyberiete ležať na dne bazénu, stáť v čelnej zrážke dvoch áut, alebo prázdnotu za perfektne umytým oknom jedného zo stoviek poschodí mrakodrapu. V každej zo situácií vás bude obklopovať zvláštna samota, ticho bez slova. Jedenásť minút na premyslenie si miesta na tomto svete, či nášho konca? Alebo jednoducho jedenásť minút na nepochopiteľné “zíranie s otvorenými ústami”.
Daniel: For me, it feels much easier to write this sort of stuff than to write traditional stories. (But) there‘s an acces point in it because maybe on the surface, you know, it‘s kind of spectacular. There (are) crashes and smashes and splashes.
JORDAN ASKILL dotvára rodinku úžasných ako designer. Najprv Ksubi a vlastný RTW label v Sydney, potom Paríž a 3 roky u Dior Homme. Najnovšie New York, osobný koncept šperkov „The Boy, The Bird and The Rose“, odvolávajúcich sa na doby minulé a etruskú komplikovanosť, vyrobených ručne, každý za 6 mesiacov. Vplyv umeleckej hodnoty Paríža, Versailles a Louvru sám potvrdzuje aj pri svojich sochách, kde klasickú esenciu antických ikonických sôch s citom obaluje do eklektického obalu súčasnosti.
The Boy, the Bird and The RoseDover Street Market (London), Lands End store (Sydney).
www.wehavedecidednottodie.com www.askillprojects.com
fotografie: michal pudelka
William Saroyan: Tati, tobě přeskočilo William Saroyan je známy najmä svojimi poviedkami. O svojich textoch povedal, že sú to „listy svetu“. Jeho knihy sa čítajú ľahko a prijemne. Má nenásilný humor a vždy do diela zakamufluje iróniu života. V knihe Tati, tobě přeskočilo rozpráva príbeh cez ústa desaťročného chlapca, ktorý vedie zaujímavé dialógy zo svojím otcom autorom, nie veľmi úspešným spisovateľom, s ktorým žije po odlúčení rodičov. Cez rozhovory s otcom si buduje hodnoty a plánuje svoju budúcnosť. Často sa snaží pozorovať svet práve otcovými očami.
Úryvok z knihy: „Bojoval jsi někdy s drakem, tati?“ „Jako kluk jsem s tou neuvěřitelnou šelmou svedl mnoho krvavých bitev.“ „S jakým drakem jsi bojoval?“ „S nejrůznějšími. S ohnivými i s létavými.“ „Bojoval jsi někdy s drakem, co chrlí oheň a zároveň létá?“ „Ne,“ odpovědel táta. „Jsem šťasten, mohu-li prohlásit, že mi takoví nikdy nevběhli do cesty.“ „Já s takovým bojoval. Byl jsem toho dne silný jako Samson. Vzal jsem ho za tlamu, roztrhl mu čelisti a on zatím ještě pořad vším ostatním mlátil kolem sebe a bojoval.““ „Výborně“ „Že mi hodně lžeme, viď tati?“ „To se ví, že lžeme.“
Po desiatich rokoch práce bez dovolenky, dostala som výpoveď. Ako by to urobil každý, uvažovala som nad tým, čo ďalej. „Čo ďalej, čo ďalej ?“ „Choď do Sydney!“ Napovedal mi vnútorný hlas. Prišla som do Sydney. „Čo ďalej, čo ďalej?“ Našla som si ubytovanie v Newtown-e. V dome bývame štyria, ja, Austrálčan z Melbourne – kúzelník, Čech – kuchár, a študentka Japonka. Moja izba na druhom poschodí veľkého domu je vzadu. Mám i malé okienko. VŠETCI sú veľmi milí. Mám veľa KAMARÁTOV.
Ako správny nováčik v Sydney, Opera Dom som si pozrela po mesiaci môjho pobytu. Do Centra som sa dostala náhodou. Nechce sa mi písať o tom, ako je mesto preplnené Aziatmi, o Circular Quay, kde starí Aboriginci fajčia cigarety a ľudia im za to hádžu peniaze, o Paddy´s market-e, kde kúpiť naozaj všetko, o Chinatown-e, o Botany garden, o tom, ako ľudia míňajú peniaze za nič, a ani o inom. Centrum neznášam. Chodím tam za trest. Newtown je najlepšia časť v Sydney.
K Centru blízko, aj keď žiadny dôvod chodiť tam nemá ani jeden Newtown-čan. Všetci tam, sú takí uvoľnení. Takí naničnehrajúcisa, takí hrajúcisanavšetko, a takí ľudskoľudskí. Ale takí sú všade, že ? Zo všetkých v Austrálií, Austrálčanov v Newtowne mám najradšej. Jáj, žije tam aj dosť homosexuálov. Na to som zabudla. Sila zvyku, asi. Newtown je hlavne jedna hlavná ulica, King Street. Prejsť ju celú mi rýchlym krokom trvalo 30 minút. Pomalým krokom som ju neprešla nikdy. Je preplnená reštauráciami rôznych druhov. Jesť sa dá v Indii, Číne, Japonsku, Taliansku, Grécku, Nepále, Thajsku, Mexiku, (v McDonalde nie). . . Ďalej pár krčiem, kde je to nasiaknuté pachom piva a starých štangastov, kde ví-
kendové noci hráva živá hudba – od metalu, electra až po country a punk, pop však asi nie. A tiež dva kluby. Moje najobľúbenejšie, boli nekonečné výklady vintage shopov, secondhandov, antikvariátov. Ešte pár odveci obchodov ako špecializovaný obchod na gombíky či kachličky, autoservis pre staré Vespy a obchod s menom Happy Herbs. To všetko, a nie len to, to je Newtown.
Všetko je nepoznané. Očividne som bola vychovávaná nie tu. Ľudia nemajú hlbší cieľ, zarobia na to, za čo budú žiť. Sú bezstarostní, leniví, naivní a blbí. Sú spokojní, šťastní a večne v pohode. Preto tam ostať nechcem. Teraz ešte nie. . . . pláže, večerný život, trhy, zdravotníctvo, politika, školstvo, obchoďáky, kreténi, toto tam tiež je. A je tam aj to, že vybaviť niečo je ťažké, lebo majú čas, pohodu, a Teba na háku. V obchode potraviny do igelitky balí predavačka. Krčmy, bary a kluby sú od 18, občiansky si pýtajú aj od viditeľne 40 ročných ľudí. Fajčiť vnútri je zakázané všade. Alkohol sa dá kúpiť jedine v obchodoch s alkoholom – vstup od 18. Národným jedlom je barbeque, každý štátny sviatok sa oslavuje na pláži. Jazdí sa vľavo, pochoduje sa vľavo, po pravej strane chodníku idú turisti. Ďalšie špecialitky zo Sydney si odžite sami. Najlepšie v novembri, kedy sa leto a vianočná nálada práve začína.
babka demokratka
DO WHATEVER YOU WANT, BUT DO THE RIGHT THING RÉŽIA: SPIKE LEE; SCENÁR: SPIKE LEE HRAJÚ: SPIKE LEE, DANNY AIELLO, JOHN TORTURRO, OSSIE DAVIS, GIANCARLO ESPOSITO, BILL NUNN, RICHARD EDSON, SAMUEL L. JACKSON, ROSIE PEREZ
„1989 the number another summer / Sound of the funky drummer“
Politický track FIGHT THE POWER od skupiny PUBLIC ENEMY otvára film, zatiaľ čo herečka ROZIE PEREZ tancuje pred typickým vchodom tzv. BROWNSTONE ROWHOUSES, ktoré sú tak známe hlavne v BROOKLYNE a na MANHATTANE. Urbánna atmosféra aj kultúra úraduje v DO THE RIGHT THING od prvých sekúnd. Ako sa spomína v texte piesne, aj film sa odohráva v lete roku 1989 a pojednáva o rasizme, manipulácii, predsudkoch, policajnej brutalite, rozdielnosti názorov a komunikácii v Amerike. Tentokrát však úplne iným spôsobom, aký poznáme z úspešných snímkov CRASH, či AMERICAN HISTORY X. LEE nepristupuje k problematike tak priamo a hlavne operuje s humorom, ktorý striedajú
vážne scény - dramatické, ale aj tie plné ľudskosti. Avšak všetko funguje perfektne ako štylizovaný celok.
Nebyť úvodného tracku, režisér vytvára prispatú atmosféru kľudného slnečného dňa v černošskej štvrti BED STUY v BROOKLYNE. Ľudia kvôli neznesiteľnému teplu vstávajú už skoro ráno, slnko páli, oranžovočervený filter použitý vo filme na nás sála teplo až do obývačky a z rádia sa ozýva lokálna show DJ-a Love Daddyho (SAMUEL L. JACKSON). Jeho predpoveď na dnes: „HOT!“
Otvára sa pred nami scenéria BROOKLYNSKÉHO hoodu z konca osemdesiatych rokov. Ulica plná boomboxov, hrubých zlatých reťazí aké nosili RUN DMC v dobe keď to ešte nevyzeralo ako póza, starých modelov tenisiek JORDAN, veľa dresov a farebných vyťahaných tielok. Do toho deti otvárajú hydrant, ktorý zaplavuje celú ulicu, oproti sa hrá basketbal, ktorý pozorujú prísediaci na schodoch. Celé to komentujú pod slnečníkom starí páni a vyvolávajú dojem že tam sedia už celú večnosť a BED-STUY pôsobí ako veľký ekosystém s vlastnými pravidlami, v ktorom všetci žijú v symbióze. Skrátka typický a sympatický obrázok NEW-YORSKÉHO sparného leta vo štvrti, ktorú LEE tak dôverne pozná. Po tom, čo prebehne pár povrchných dialógov sa zoznamujeme s hlavným hrdinom - roznášačom pizze MOOKIEM (SPIKE LEE). Ten pracuje pre taliana Sala, ktorý napriek tomu, že má pizzeriu v černošskej štvrti je uznávaný a rešpektovaný - a práve úcta a rešpekt je ústredný motív filmu.
Asociácia zahraničných novinárov v Hollywoode udelila filmu ZLATÝ GLÓBUS za scenár, ktorého autorom bol takisto SPIKE LEE. Dodnes je mnohými kritikmi toto dielo označované ako medzník nezávislej kinematografie 80-tych rokov, bohužiaľ v našich končinách je DO THE RIGHT THING dosť prehliadaný. Atmosférou dokonalý letný film s uvedomelým obsahom aktuálnym aj dnes, poctivá remeselná práca a invenčnosť. Napriek horúčave vo filme sa jedná o svieže dielko, a SPIKE LEE sa ním zaradil medzi režisérsku špičku. dzonko
Ako deň plynie a MOOKIE chodí po meste, stretávame spolu s ním rôzne všedné a typické charaktery. Postupne však pohodovú atmosféru strieda znepokojujúce napätie a hrotia sa prvé konflikty. V nás sa zároveň objavuje myšlienka, že kľud na začiatku filmu bol vlastne len potlačený hnev, ktorý večer eskaluje do samotného záveru, a ak vám bolo počas filmu teplo, tak z konca budete mať zaiste zimomriavky. Ako nezávislý filmár LEE pracuje aj s rôznymi polohami kamery a dovoľuje si veci, ktoré by klasický snímok narúšali. Príkladom je zlomová scéna, v ktorej postavy filmu rôznych rás prehovárajú priamo do
kamery k divákovi, čo si myslia o ostatných komunitách. Viac o filme prezrádzať nemá zmysel, bez debát sa jedná o zlomové dielo v kariére SPIKEA LEEHO. Ukázal kontroverznú problematiku a komunitu do ktorej vidí a takisto objektívne a inteligentne popísal problémy, ktoré považuje za dôležité. Napriek tomu, že vo svojej dobe bol film vystavený kritike za to, že môže podnecovať výtržnosti a nepokoje, ja som presvedčený, že LEE práve týmto filmom chcel niečo takéto odsúdiť a DO THE RIGHT THING má mať pozitívny message. Čo sa týka názvu a toho, čo má byť tá SPRÁVNA VEC, tak to nie je úplne jasne vysvetlené a otvorene to režisér necháva na divákovi.
Ďaľšie filmy z filmografie SPIKEA LEEHO: JUNGLE FEVER (1991), MO‘ BETTER BLUES, CLOCKERS (1995), HE GOT GAME (1998), SUMMER OF SAM (1999), BAMBOOZLED (2000)
1. Si fashionista? Určitě, to je hrozně obsáhlá otázka, ale krátce, ...jsem, ale je to těžké, když žiju v Česku, v Praze není ani žádný vintage obchod, aspoň co vím. Stačí si vzít rtěnku a už si vás lidé fotí a smejou se vám. Je to zábavné... 2. Máš rada lacné víno? Asi ano? To co piju je vlastně laciné, ale krabicové bych nevypila. 3. Z akých časopisov najradšej vystrihuješ? Z modních, jiné asi ani nekupuju, z Vice a z těch co mám po babičce. 4. Striháš ľavackými alebo praváckymi nožnicami? Nejsem si jistá, jsem pravák, ale ty jediné obrovské co máme doma, jsou asi pro leváky. 5. Obľúbené miesto? Moje postel, hřbitov co máme u domu, lesy, místo, kde se narodila moje babička. A nebe. 6. Skolážuj sa!
www.myspace.com/mariejustinakopecka
Kto chce byť tu? Napíše.
anonym@anonymagazine.org www.anonymagazine.org