ÚVODOM
95. VÝROČIE ZALOŽENIA UNIVERZITY KOMENSKÉHO!
Práve držíte v rukách posledné číslo Artefaktu v tomto akademickom roku, v ktorom by som sa chcel poďakovať všetkým tým, vďaka ktorým náš časopis ešte stále vychádza. Redakcii, prispievateľom a v neposlednom rade aj Vám, jeho čitateľom a odberateľom. Bez Vás všetkých by nebolo ani Artefaktu. Som rád, že Artefakt začali vnímať aj na Katedre hudobnej výchovy, z ktorej prichádzajú stále nové nápady a príspevky v čoraz hojnejšom počte. Ozývajú sa nám aj bývalí študenti, ktorí sa z rôznych zdrojov dopočuli o Artefakte a tiež sa chcú svojou troškou podieľať na nových číslach. Dokonca už o nás vedia aj na Filozofickej fakulte, kde si Artefakt vzala na paškál študentka žurnalistiky, Veronika Romanová. Jej rozhovor s mojou osobou bude publikovaný už čoskoro. Na záver úvodu mi dovoľte popriať Vám všetkým úspešne zvládnuté skúšky, obhajoby i štátnice a príjemne prežité letné prázdniny plné neopakovateľných zážitkov. Žite naplno, buďte spontánny (ale s rozumom). Tak na budúci akademický rok, dovidenia. ZJBL
Naša univerzita tento rok slávi 95. výročie od svojho vzniku a pri tejto príležitosti zorganizoval tím Oddelenia pre styk s verejnosťou UK niekoľko akcií. Vo foajér na Šafárikovom námestí v dňoch od 5. do 7. mája sa jednotlivé fakulty prezentovali verejnosti. Tú našu výrazne reprezentovali diela našich študentov. Ďalšou akciou bola súťaž fotografií „Moja univerzita“, vyhlásená pre všetkých študentov UK. Hlavnú cenu - obed s rektorom a notebook vyhrala naša doktorandka Mgr. Jana Grešová. I v top desiatke sa umiestnili niektorí naši študenti. Konkrétne N. Milán, E. Golotina, J. Bučko. Blahoželáme!
J. Grešová
N. Milán
J. Bučko
KAFE SCHERZ – TOP - TEN Najnovšou výstavou v kafe Scherz, pod vedením pedagogičky D. Horákovej, je Top Ten. Oslovení študenti mali za úlohu vybrať spomedzi svojich fotografií tú najlepšiu, ktorú by chceli vystaviť. Na jednu výstavnú stenu sa tak dostala zmes rôznych prístupov a nápadov pri tvorbe fotografie. Súčasne vôbec spolu nepôsobia rušivo. Vernisáž sa niesla, ako je to už aj zvykom, v príjemnej atmosfére, ako stvorenej na debaty nie len čo sa umenia týka. O hudobný zážitok sa postarala samotná p. Horáková, čoby DJ-ka. ZJBL
B A R B O R A O K A S O V Á - U M E N I E M I L O VA Ť V apríli mali návštevníci Primaciálneho paláca v Bratislave možnosť vidieť v Justiho sieni výstavu obrazov Barbory Okasovej, absolventky Katedry výtvarnej výchovy a momentálne doktorandky Ústavu umelecko-edukačných štúdií Univerzity Komenského. Otvorenie výstavy sa konalo 15. 4. 2014, ktorú zahájil kurátor výstavy, Ľuboslav Moza. Autorkine dielo pozostávalo z veľkoformátových, prevažne monochrómnych obrazov, vytvorených technikou drip´n´create, nesúc hlavné znaky techniky drippingu, ktorú preslávil v 50. rokoch 20. storočia americký výtvarník Jackson Pollock. Na vernisáži si tiež návštevníci mohli túto techniku vyskúšať, čomu neodolali ani naši prváci. Medzi vystavenými maľbami sa nachádzali diela, reinterpretácie, inšpirované tvorbou významných výtvarných umelcov, ktorým súčasne touto cestou vzdala hold, počnúc renesančným majstrom Michelangelom či ikonou moderného umenia Andy Warholom, končiac portrétom významného slovenského predstaviteľa súčasnej sochárskej tvorby, Tibora Bartfaya. Dominantou výstavy sa stal symbol zlatého jablka, ktorý sa viackrát objavil v koncepte výstavy. Symbol zlatého jablka poznáme aj z príbehu gréckej mytológie, ktorý hovorí o príbehu syna trójskeho kráľa, Parisa a pomste bohyne Eridy. Zlaté jablko v tomto kontexte poznáme aj ako jablko sváru, ktoré sa do dnešnej doby stalo synonymom pre boje o prvenstvo v ženskej kráse. Tematicky autorka takto vo svojich dielach prepojila pretrvávajúce umelecké hodnoty so súčasnou podobou umenia, pričom jej snahou takto bolo formou drippingu vyjadriť svoj postoj a priblížiť divákom prostredníctvom svojej práce klasické diela umeleckého sveta.
Vanda Kráľovičová
ŠVOUČ Dňa 8.apríla sa na Katedre výtvarnej výchovy Univerzity Komenského konalo sekčné kolo ŠVOUČ, na ktorom sa zúčastnilo pomerne slušné množstvo študentov. Z bakalárskeho stupňa to bolo 12 účastníkov, z magisterského stupňa svoju tvorbu odprezentovalo spolu 8 študentov. Spektrum predložených študentských prác bolo skutočne široké a rôznorodé. Úlohou študentov bolo svoje práce náležite odprezentovať, a oboznámiť odbornú komisiu so svojimi cieľmi, umeleckými zámermi a postupmi. Z uvedených respondentov napokon porota tajným hlasovaním navrhla troch z oboch stupňov štúdia, bez ohľadu na poradie, ktorí budú finančne odmenení. Z bakalárskeho stupňa to bola Gréta-Mária Srnová so svojimi kresbami na tému Omyly, ich odchody a to potom, Denisa Dubničková so svojim obrazom Dotky s mestom - Priestor, ktorý pokrývalo neuveriteľné množstvo ľudských tvárí, či dielo Terézie Rafajovej - Divokosť v srdci, ktorá presvedčila porotu svojim landartovo-procesuálnym konceptom portrétov. Spomedzi magisterských študentov komisia označila za najlepšie práce Patrika Holotňáka a jeho poctu Karolovi Ondreičkovi, maliarsky portrét najbližšieho človeka - Anonym, ktorého autorkou je Jana Ficová, či maľovaný Verejný priestor Marty Kissovej. Úspešným riešiteľom ŠVOUČ blahoželáme. /fotografie súčasťou farebnej dvojstrany/
HUDOBNÝ VEČER
Mgr. Jana Grešová
Tento semester sa rozbehla séria hudobných večerov v rámci ktorej majú študenti Katedry hudobnej výchovy príležitosť ukázať niečo zo svojho mimoškolského umenia a ponúknuť prípadne aj vlastnú tvorbu pre širokú verejnosť. Študentka Magdaléna Bachratá spolu s jej kapelou otvorili sériu týchto akustických koncertov. Atmosféra na koncerte bola veľmi príjemná a ľudia reagovali povzbudzujúcim aplauzom po každej piesni. Mňa osobne veľmi potešil výber skladieb od Adele. Zazneli rôzne piesne ako Right as rain, My same, If it hadn‘t been for love a Crazy for you ktorá vo mne vzbudila nostalgické spomienky. Okrem Adele sme mali možnosť počuť aj piesne od Etta James ako At last, I‘d rather go blind, Stormy weather a Something‘s got a hold on me. Bol to super hudobný večer a ďakujeme Magdaléne a jej kapele za príjemne strávený čas. Sme radi, že ste prišli v takom hojnom počte a tento večer tak môžeme považovať za úspešný. Tieto hudobné večery majú svoju špecifickú príchuť aj preto že akustické koncerty kapiel umožňujú bližší kontakt s interprétom. Ľudia tak majú osobnejší a o to väčší zážitok. Tento hudobný večer úspešne naštartoval ďalšie. Nasledujúcim nemenej úspešným vystúpením bol koncert Lucas Wild (na fotografii), ktorý sa niesol v podobnom duchu, ako ten predchádzajúci. Tak zas nabudúce opäť v príjemnej atmosfére v miestnosti č. 213. Tak zas nabudúce opäť v príjemnej atmosfére v miestnosti č. 213. Lukáš Lukáčka
V Ý S TAVA B R Á N V 1 0 X 1 0
V priestoroch Staromestského centra kultúry a vzdelávania 10 x 10 sa dňa 8. apríla konala vernisáž výstavy študentských fotografií s tématikou „Brány“. Medzi vystavenými boli fotografie študentov bakalárskeho, ako aj magisterského stupňa štúdia, ktoré reprodukujú zaujímavé pohľady na brány, či už v zmysle doslovnom, alebo alegorickom. Vernisáž otvorila vedúca Katedry výtvarnej výchovy, PaedDr. Martina Pavlikánová,PhD., ktorá popriala študentom veľa ďalších úspechov v ich tvorbe a výstavnej činnosti. Mgr. Jana Grešová
MEDZI INTIMITOU A TELOM Na úvod musím povedať, že som sa dobre zabával, lebo všetky tri autorky dokázali vážne veci pochopiť s nadhľadom, s humorom, ktorému nechýba sebairónia, až možno trochu sarkazmu. Páči sa mi, ak sa stierajú hranice, ak sa netvárime veľmi vážne, ale pritom si uvedomujeme vážnosť situácie. Páči sa mi, keď sa využívajú symboly, ale nie dogmaticky, keď sa symboly či znaky dostávajú do nových kontextov, kde pôsobia možno úplne naopak, ako sme zvyknutí. Kosoštvorec malý aj obrovský, čipky aj čipôčky, sle-pičky, zrno (či semená) „medzi nami“, prezervatív ako súčasť autoportrétu, prezervatívy ako milé myšky vyliezajúce zo sena, časti tiel... keď som sa medzi tým všetkým pohyboval, predstavoval som si štandardného návštevníka výstavy, ktorý by Vám nadával do vulgárnych a pohoršoval by sa nad Vašou pornografiou. Mal som však pocit, že vnímam normálne ľudské veci podané otvorene a bez obalu - ale vôbec nie znevažovane, či vulgárne, skôr nadľahčene, zábavne. Dýchla na mňa atmosféra takej intimity, ktorú síce berieme vážne, ale ktorá je zároveň veľkým potešením, zábavou, radosťou zo života a zo samého seba. Byť obkolesený toľkou intimitou, ktorá vôbec neuráža, ktorá vôbec nie je obscénna, ale otvorene sa k nej priznávame a robíme si z nej srandu, to bolo skutočne zábavné. Ešte som rozmýšľal, ako by som klasifikoval túto výstavu. Maľby? Sochy/plastiky? Koláže? Nakoniec mi z toho vyšlo „inštalácia“ - to podľa mňa neplatí len na španielsku stenu čí „Medzi nami“. Mam pocit, že názov inštalácia platí na celú výstavu, lebo ona tvorí celok a návštevník sa musí pohybovať medzi tým všetkým, aby ju precítil. Nestačí zastaviť sa pri niektorých a vnímať ich samostatne, hoci aj to treba - ale myslím, že skutočný zážitok z výstavy je možný, až keď sa túlam pomedzi exponáty, čo je typický znak inštalácie. Takže som mal z výstavy veľmi príjemný pocit. Nakoniec som bol aj trochu rád, že som nebol na vernisáži, tam býva rušno a táto výstava si zaslúži pokojnú atmosféru, kde si človek vychutná zábavnosť všetkých tých ružovkastých čipôčok, náznakov, sliepok. Erich Mistrík
ŠVOUČ
Marta Kiss
Jana Ficová
Patrik Holotňák
Terézia Rafajová
Gréta Mária Srnová
Denisa Dubničková
MEDZI INTIMITOU A TELOM
K AT E D R O V I C A
STREDA+ DANIEL BRUNOVSKÝ
K AT E D R O V I C A Podaktorým z nás je tak ľúto za katedrálkou Cechu výtvarníkov a zábavou, ktorá tam vždy je, že nám nedalo a tak sme si spravil prvú katedrovicu, kde mohol prísť ktokoľvek, kto chcel. Nemusel byť ani z KVV, aj keď to bolo primárne určené nám. V starom dobrom Lážo-Plážo bare sme to 6.5. roztočili. Novinkou bolo karaoke, s ktorým nám pomohli kolegovia z KHV. Ďakujem všetkým, ktorí pomohli vytvoriť párty ako sa patrí. Touto cestou chcem pozdraviť aj kolegu doktoranda Timoteja Blažeka z Olomouca, ktorému sme mohli aj takýmto spôsobom spríjemniť jeho študijný pobyt. /fotografie súčasťou farebnej dvojstrany/ ZJBL
STREDA+ DANIEL BRUNOVSKÝ
Sú tomu síce už dva mesiace, ale nemôžeme opomenúť jednu Stredu +, ktorú viedol náš bývalý pedagóg Daniel Brunovský. Našim študentom sa pripomenul výbornou prednáškou s ukážkou o tom, ako si doma vytvoriť šperky. Pre úsporu času využil cín, ktorý sa rýchlejšie taví. Kov vlieval do foriem vytvorených zo sépiovej kosti a zo špeciálnej hmoty na to určenej. Prednáška všetkých nadchla a kto nebol, môže ľutovať. /fotografie súčasťou farebnej dvojstrany/ ZJBL
D A N I E L A VA L A C H O V Á V Ý T VA R N Á T V O R B A D E T Í V M AT E R S K E J Š K O L E
Asi málokto z nás, študentov výtvarníkov uvažuje o tom, že po skončení školy pôjde učiť. Ale čo ak predsa? Môže sa stať, že sa len rozhodneme učiť deti malé, alebo väčšie, že sa budeme snažiť im sprostredkovať všetko, čo sme sa naučili na vysokej škole. Preto by bolo dobré vedieť, kde môžeme vyhľadávať informácie o tom, ako a čo učiť. Určite existuje viac kníh, ktoré by nám pomohli. Kniha je nová, čerstvá a zaujímavé je aj to, že autorkou je pedagogička z našej katedry, doc. Valachová. Publikácia je zameraná na sprostredkovanie základných odborných informácií o výtvarných technikách a materiáloch s uvedením niekoľkých možností využitia vo výchovno-vzdelávacom procese v materskej škole. Je primárne určená učiteľkám materských škôl, ale môže byť zaujímavá aj pre vychovávateľov v mimoškolskej činnosti, rodičom či iným záujemcom. Ako píše autorka „Uvedomujeme si, že problematika nie je spracovaná úplne a taktiež nie je vyčerpaná. Predstavuje len krátky exkurz do problematiky, ktorý je zameraný na základnú orientáciu v problematike výtvarnej tvorby so zameraním na výtvarné techniky a materiály a na inšpiráciu umením a v umeniu“. S tým môžeme len súhlasiť. Okrem textovej časti je v knihe mnoho obrázkov a ukážok detských výtvorov k jednotlivým technikám, čo je taktiež inšpiratívne. Redakcia
I N G E N E V E - C E S TA Inge Neve je absolventkou Katedry výtvarnej výchovy. Študovala pod vedením doc. Stanislava Harangozá, akad. mal., ktorý v nej vzbudil vášeň k farbe. Jej ranné práce boli zamerané na farebné, abstraktné momenty, tie časom prerástli do konkrétnejších foriem. Záujem Inge Neve je veľmi široký. Spoločným menovateľom jej tvorby je aktívny záujem o človeka. Človek je vnímaný a videný ako objekt v najrôznejších podobách – od aktu, krásneho či dráždivého až po efemérne fotografie žien a bábätiek. Z jej diel cítiť nehu, hlboký záujem o pozorovanie a nahliadanie k podstate človeka. Ingrid Neve je mladá žena, ktorá svet vníma a premýšľa o ňom prostredníctvom obrazu. Obrazy svojich úvah tlmočí do reálnych diel určených aj pre oči iného. Vlastné myšlienky skladá do celku, prikladá kúsok ku kúsku. Malý obrázok je súčasťou väčšieho celku. Každý z nás je kúskom vo veľkej skladačke života, každý z nás je kamienkom na ceste ľudstva. Inge sa vo svojom premýšľaní programovo zaoberá dieťaťom a jeho vzťahov s okolitým svetom. Dieťa je na začiatku svojej životnej cesty. Je ovplyvniteľné, veľmi tvárne, a zraniteľné. V čase detstva sa utvárajú piliere jeho osobnosti, zbiera prvé kamienky svojej cesty, prijíma kamienky od iných, učí (alebo aj neučí) sa kráčať, bežať, liezť po svojej ceste. Jeho kamienky sa už teraz premieňajú na stopy v duši, na myšlienky, názory. Motív dieťaťa bol ústednou témou výstavy Cesta, ktorú sme mohli vidieť v marci a v apríli 2014 v priestore Bateliéru. Maľby i fotografie mladej ženy pretavujú do viditeľnej formy okamihy cesty človeka práve v zložitom období detstva. Súčasne sú to však aj kamienky jej vlastnej cesty, sú to myšlienky, ktorými sa zaoberá v súvislosti so svojou pôvodnou profesiou, v komunikácii s ľuďmi, aktuálne otázky, ktoré popri jej ceste vyrastajú a zrejú. Nájsť odpovede je neľahké a treba prejsť ďalší kus cesty, prekročiť ďalšie kamienky aj kamene. Kráčať, hýbať sa. Michaela Syrová
S TA B AT M AT E R Poslednú aprílovú nedeľu sa vo Františkánskom kostole Zvestovania Pána v Bratislave uskutočnil koncert študentov Katedry hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK, ktorý bol súčasťou festivalu Bratislavské Hanusove dni. Produkcia podujatia realizovaného v spolupráci so Spoločenstvom Ladislava Hanusa tvorila súčasť výuky predmetu Hudobná produkcia a manažment (vyučujúci Mgr. Andrej Šuba, PhD.). Študenti si tak mohli vyskúšať prípravu náročnejšieho umeleckého podujatia: o. i. komunikáciu s umelcami, plánovanie skúšok, propagáciu podujatia, prípravu bulletinu, organizačné zabezpečenie koncertu. V diele Giovanniho Battistu Pergolesiho (1710–1736) Stabat mater sa predstavili študentky Katedry hudobnej výchovy Dominika Výberová (soprán) a Dominika Kočiová (alt) a Komorný ženský zbor Comenius (zbormajster Doc. PaedDr. Sergej Mironov, CSc.). Sprevádzal ich Komorný orchester Ladislava Hanusa (koncertný majster Štefan Filas) zostavený z hudobníkov pôsobiacich v profesionálnych telesách (Orchester Opery SND, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátna filharmónia Košice), študentov VŠMU i študentov Katedry hudobnej výchovy. Dielo naštudoval a dirigoval Viktor Jablokov. Umelecké vedenie sólistiek zastrešovali Mgr. art. Eva Plesníková, PhD. a Mgr. art. Eva Šušková, ArtD. Produkcia, ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom publika, zaznela okrem Bratislavy aj v rámci Novozámockej hudobnej jari o deň neskôr. V úlohe sólistky na tomto koncerte Dominiku Výberovú vystriedala Barbora Haasová. Naštudovanie a uvedenie Pergolesiho Stabat mater bolo ďalším zo zaujímavých umeleckých a pedagogických projektov, ktoré tento semester spoločne pripravili študenti a pedagógovia Katedry hudobnej výchovy. Veronika ŠKUTOVÁ
VIZUÁLNY TERORIZMUS Svet v ktorom dnes žijeme na nás neustále útočí množstvom podnetov, najmä tých vizuálnych. Náš životný priestor je preplnený obrazmi, spôsobuje to najmä neustála prítomnosť médií a reklamy, ktoré stretávame na každom kroku. Všadeprítomnosť obrazov má za následok našu výraznú selekciu toho, čo z videného aj registrujeme a vedome vnímame. Množstvo podnetov, ktoré nás obklopujú a cielene sa snažia získať našu pozornosť nás učia vnímať povrchne a rýchlo. Začíname žiť v dobe otupenosti človeka voči obrazom a následne aj informáciám, ktoré ho obklopujú. Je to prirodzená obrana našej mysle, aby sme naša myseľ nebola zahltená všetkým, čo vidíme a počujeme, dokonca tým, čo prežívame. Už nepotrebujeme Feurbachovu stoličku náležiacu k umeleckému dielu, nie je čas sedieť pred dielom (vychutnávať alebo sa ho snažiť pochopiť), divák je s dielom hotový hneď (Klee, 2009). Naučili sme sa rýchlosti, rýchlosti žitia, uvažovania, rozhodovania aj vnímania, táto rýchlosť je vlastne pasivitou našej mysle voči svetu v ktorom žijeme. Na rozdiel od minulosti (v zmysle ľudskej histórie) spracovávame v jednom okamihu obrovské množstvo informácii, podnetov a obrazov. Prirodzenú selekciu toho, čo vnímame chráni náš „zdravý rozum“ (vedomie času, priestoru a akejsi reflexie sveta). Reklama potrebuje túto selekciu obísť. Využíva obraz ako skratku dlhej informácie a k zároveň kľúč, ktorý vie zaútočiť aj na naše emócie, tým sa stávame voči jej presvedčeniu zraniteľní. Nemáme čas zastaviť naše životné tempo a zamyslieť sa. Ani si často neuvedomujeme, že tento vizuálne orientovaný svet na nás pácha atentát straty pôžitku na pozerané, postupnej absencie Aristotelovej katarzie. Nastala Morinova „civilizácia zraku“(Rusinová, 1991), zrakom totiž dokážeme všetko uchopiť hneď a podľa možnosti celé. Nielenže „každý jednotlivý okamžik je presýtený podnetmi“(Eriksen, 2006, s. 104), ale hlavne obrazmi. „Obrazy nadobudli moc, ktorú predtým nemali.“(Štrauss, 2009, s. 108) Stali sa manipulantom a najrýchlejším odovzdávateľom správ, ktoré sú rýchlo a jasne prečítane, dokonca pochopené bez výraznejšej duševnej aktivity. Obrazy sa stali všadeprítomnými a čím sa zrýchľuje náš život, čím viac toho potrebujeme zachytiť v jednom okamihu, tým väčšie množstvo obrazov na nás útočí. „René Huygne, ktorý už v polovici 60. rokov konštatoval, že všadeprítomnosť obrazu ponímaného ako nástroj informácie podporuje sklon moderného človeka k pasivite a pasívnemu registrovaniu, v ktorom reflexiu nahrádza pavlovovský reflex.“(Rusinová, 1991, s. 41) A nielen to, zvyšovanie kvantity obrazu sa mení na skryté útoky na naše podvedomie, ktoré koniec – koncov začína byť imúnne a obrazy necháva pretekať okolo seba. Reakcia na tento druh imunity prichádza takmer okamžite ešte výraznejšími podnetmi. Vizuálny terorizmus podnetov, je neustály útok na náš zrak. Veď „človeka činí človekom túžba vidieť“(Arendtová, 1994, s 32). Nie tak ako to myslí H. Arendtová, videné sa už nespája s túžbou poznania, ale jej absenciou. Vizuálny terorizmus v ktorom sa súčasnosť spoznáva zároveň prináša problémy sústredenia sa a rýchle zabúdanie (krátkosť pamäte súčasného človeka). V zóne selekcie sa občas objaví aj to, čo vnímať chceme, ale to prehliadneme, zatieni to „kriklavejší“ obraz. Zabúdame, pretože naše vedomie vníma príliš veľa zbytočností a na to podstatné už nemáme kapacitu. Preto aj umenie sa divákovi často premelie cez selekciu obrazov a nepriblíži sa mu. Umenie už nemá potrebu byť tým „pekným“, pretože to pekné nás neprinúti zastaviť sa. Dnes už netreba upútať našu dušu, nás samých, stačí pritiahnuť náš zrak (Malík, 2008). Umenie však chce pritiahnuť viac ako náš zrak, i keď si nás aj umenie získava cez gýčovitú reklamu na sebe sama (klimtove hrnčeky, plyšová hračka v podobe van gogha s uchom na suchý zips ai. často aj v predajniach galérii) Obraz sa stal našim prirodzeným prostredím, využívajú ho média, reklama a nakoniec aj umenie. „Množstvo produktov a služieb, pre ktoré reklama získava našu spoločnosť, ako aj množstvo médií, ktoré sú pre reklamu využívané, vedú k nadbytku informácii. To spôsobuje, že len nepatrná časť ponúkaných informácii je vôbec zobratá na vedomie a prijímaná.“(Fürst, 1997, s. 252) Mnoho ich nevnímame, i keď selekcia je skôr nevedomým výberom, často záleží od obrazu samotného, o záblesk toho čím by mohol byť pre nás a teda subjektívny výber. Ten je závislý na našich doterajších skúsenostiach, je vnímaný cez prizmu nášho doterajšieho života. Niektoré obrazy sú tak agresívne k našim očiam (agresívne v zmysle neónových farieb, prílišných kontrastov, nevhodných kombinácii apod.), že si náš zrak pritiahnu aj proti našej vôli, to dáva za pravdu J. Vaněkovi, ktorý tvrdí, že „oko sa dá ochočiť“(1999, s. 26). Svet sa pre nás mení v kaleidoskop hýriaci farbami a obrazmi, ktoré po nás nechcú nič, len náš pohľad. Strácame schopnosť pozornosti ako ju vidí D. M. Ruiz, dokázať aj z miliónov podnetov podržať v popredí mysle to čo chceme (2001). Súčasnosť pred nás postavila svet v podobe filmu, rýchlo sa striedaných obrazov, ktoré vypovedajú všetko o všetkom, pokiaľ si nevšimneme, že nevypovedajú vlastne nič. Stráca cit pre obraz. Neviažu nás k nemu žiadne emócie, nevenujeme mu svoju pozornosť, nevedieme s ním monologické dialógy, jednoducho ním nechávame zapĺňať prázdno ktoré máme vôkol seba, aj keď paradoxne práve v obrazovej preplnenosti sa prázdno zvýrazní ešte viac. Stieranie hraníc medzi obrazom a realitou pokročilo ku kolektívnemu ochoreniu (Adorno, 2009). Kolektívnemu ochoreniu, ktorého iluzórnym vyliečením môže byť nákup. Väčšina vizuálnych podnetov nás obklopuje pre prezentáciu niečoho, obraz je cestou k našej peňaženke. Oči už prestávajú byť pohľadom do duše, nie sú ničím iným než rozhodcom, ktorý v dôsledku toho, že si ho niečo získa neotvára svoje srdce, ale svoju peňaženku. Dôsledkom nášho vizuálneho zaujatia získava reklama špecifické miesto v našom živote. Dôležitým sa stáva trh a peniaze, ktoré tvoria základ postmodernej spoločnosti orientovanej na kapitál. Trh si nás získava cez našu zvedavosť. Prirodzenú vlastnosť, ktorou chceme odhaliť tajomstvo aj tam kde žiadne nie je. „Zvedavosť patrí k tým ľudským deformáciám spôsobeným tržným hospodárstvom“(Adorno, 2009, s. 42). Takýchto ľudských deformácii máme viac, napr. potrebu vlastnenia, ktorá trhu dodáva jeho moc, moc nad nami. Ako odolať, ako sa nestať obeťou týchto vizuálnych útokov? Vedieť sa dívať a vedome selektovať na čo sa pozeráme, občas nejakému obrazu venovať viac ako len pohľad a najmä reflektovať všetko, čo nás obklopuje a uvedomovať si silu obrazu nad našimi pocitmi a teda aj životmi. PaedDr. Veronika Weberová
V DOBROM I V ZLOM Dňa 14.mája nás svojou netradičnou výstavou s názvom V dobrom i v zlom zaujala autorka, ktorá patrí k mladej vlne súčasných slovenských šperkárov. Jej meno je Hany H. Kašičkovaná a štýl, akým predviedla svoje malé umelecké skvosty sme naozaj nečakali. V útulných priestoroch Dizajn štúdia ÚĽUV autorka pripravila prezentáciu v podobe svadobnej hostiny. Biele obrusy, slávnostné prestieranie, svadobná torta s marcipánom, obrúsky s ručné písanými návrhmi a nákresmi. Stredobodom výstavy však boli originálne šperky - tentokrát svadobné obrúčky a zásnubné prstene. Rôzne tvary, štruktúry a materiály zaujali svojim originálnym autorským prevedením a remeselným stvárnením. Výstava potrvá do 28.júna 2014. Mgr. Jana Grešová
ARTEFAKT č.6, druhé číslo roku 2014 Obálka: dielo - Denisa Dubničková úprava - Patrik Holotňák
Adresa redakcie: Ústav umelecko-edukačných štúdií Pedagogická fakulta UK v BA Račianska 59, Bratislava 813 34 E-mail: artefakt@fedu.uniba.sk
Šéfredaktor: Zoli Boráros Zodpovedná redaktorka: Miroslava Repiská Grafika & Design: Patrik Holotňák Jazyková úprava: Zoli Boráros
Vydáva: ÚUEŠ PdF UK v BA vo vydavateľstve Virvar s.r.o. Kvetná 33, Zohor 900 51 Cena: 0,50 €
Na záver sme si pre Vás pripravil vystrihovačku od Filipa Sedláčka. Každý si ju môže dotvoriť sám, podľa vlastnej fantázie. :)