Maria Valtorta by Robert Balek

MÁRIA VALTORTA

EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

PRVÝ DIEL Kapitoly 1-78

Centro Editoriale Valtortiano s.r.l. JACOBS LIGHT COMMUNICATION s. r. o.

EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ 7 ČASTÍ L Narodenie a skrytý ţivot Márie a Jeţiša kapitoly 1-43 2. Prvý rok Jeţišovho verejného ţivota kapitoly 44-140 3. Druhý rok Jeţišovho verejného ţivota kapitoly 141-312 4. Tretí rok Jeţišovho verejného ţivota kapitoly 313-540 5. Príprava na Jeţišovo umučenie kapitoly 541-600 6.Jeţišovo umučenie a smrť kapitoly 601-615 7. Oslávenie Jeţiša a Márie kapitoly 616-651 Rozlúčenie s Dielom, kapitola 652

10 DIELOV PRVÝ DIEL, kapitoly 1-78 DRUHÝ DIEL, kapitoly 79-159 TRETÍ DIEL, kapitoly 160-225 ŠTVRTÝ DIEL, kapitoly 226-295 PIATY DIEL, kapitoly 296-363 ŠIESTY DIEL, kapitoly 364-432 SIEDMY DIEL, kapitoly 433-500 ÔSMY DIEL, kapitoly 501-554 DEVIATY DIEL, kapitoly 555-600 DESIATY DIEL, kapitoly 601-652

La pubblicazione delia presente edizione slovacca delľopera „ĽEvangelo comemiéstato rivelato"é stata autorizzata dal Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, al quale sono riservati tutti i diritti sulla stessa e su ogni altra opera di Maria Valtorta, sia nella lingua originale italiana ehe in ogni traduzione, in Itália e nel mondo intero. II Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, con sede in viale Pscicelli 89-91, 03036 Isola del Liri FR, Itália, tel: +39.776807032, fax +39.776809789, cev@mariavaltorta.com, ha affidato la stampa e la diffusione delia presente edizione slovacca alla casa editrrice JACOBS LIGHT COMMUNICATION s.r.o., Sklabinska 16, 831 06 Bratislava, Slovák Republic. Vydanie diela Evanjelium, ako mi bolo odhalené v slovenskom jazyku povolila spoločnosť Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, ktorá disponuje všetkými právami na toto dielo, ako aj na ďalšie diela Márie Valtorty, v Taliansku a na celom svete. Spoločnosť Centro Editoriale Valtortiano s. r. L, so sídlom na viale Pscicelli 8991, 03036 Isola del Liri FR, Itália, tel: +39.776807032, fax +39.776809789, cev@mariavaltorta.com, zverila vydanie a rozširovanie tohto diela v slovenskom jazyku spoločnosti JACOBS LIGHT COMMUNICATION s.r.o., Sklabinska 16, 831 06 Bratislava, Slovenská republika, www.mariavaltorta.sk.

ISBN 978-80-89386-01-7 ISBN 978-80-89386-00-0 (súbor)

OBSAH PRVÉHO DIELU

NARODENIE A SKRYTÝ ŢIVOT MÁRIE A JEŢIŠA 1.

Úvodná myšlienka, Boh chcel nepoškvrnené lono .................................................. 9

Joachim a Anna dávajú sľub Pánovi ...................................................................... 10

Na sviatku Stánkov, Joachim a Anna vlastnili múdrosť ......................................... 14

Anna oznamuje svoje materstvo chválospevom, v jej lone je nepoškvrnená duša Márie ...................................................................19

Narodenie Márie, jej panenstvo bolo vo večnom pláne Otca ........................ . ...... 24

Očisťovanie Anny a obetovanie Márie, ktorá je dokonalá deva pre nebeské kráľovstvo ......................................................37

Malá Mária s Annou a Joachimom, na jej perách je uţ Synova Múdrosť ....................................................................... 41

Mária je prijatá do chrámu, vo svojej pokore nevedela, ţe je plná múdrosti .............................................................................. • ................. 47

Smrť Joachima a Anny bola blaţená po ţivote v skúškach a v múdrej vernosti Bohu .................................................... 53

10. Máriin chválospev, spomínala na to, čo jej duch videl v Bohu .............................. 57 11. Mária zveruje svoj sľub veľkňazovi ...................................................................... 64 12. Jozef je vyvolený za ţenícha Panny ....................................................................... 68 13. Svadba Panny s Jozefom, ktorý bol poučený Múdrosťou, aby bol stráţcom tajomstva ...................................................................................73 14. Manţelia prichádzajú do Nazareta ......................................................................... 80 15. Na záver Predevanjelia .......................................................................................... 85 16. Zvestovanie (Lk 1, 26-38) ......................................................................................87 17. Neposlušnosť Evy a poslušnosť Márie ................................................................... 90 18. Mária oznamuje Jozefovi materstvo Alţbety a zveruje Bohu úlohu ospravedlniť svoje ..............................................................98 19. Mária s Jozefom na ceste do Jeruzalema (Lk 1, 39) ............................................. 103 20. Odchod z Jeruzalema, blaţený výzor Márie, dôleţitosť modlitby pre Máriu a Jozefa ................................................................105

21. Máriin príchod do Hebronu a jej stretnutie s Alţbetou (Lk 1, 40-55) .............................................................. 108 22. Dni v Hebrone, ovocie Máriinej lásky k Alţbete (Lk 1, 56) .................................113 23. Narodenie Jána Krstiteľa, kaţdé utrpenie sa zmierňuje v náručí Márie (Lk 1, 57-58) .................................. 120 24. Obriezka Jána Krstiteľa, Mária je prameň milosti pre toho, kto prijme Svetlo (Lk 1, 59-79)............................................................................126 25. Obetovanie Jána Krstiteľa v chráme a odchod Márie, Jozefovo utrpenie ...................................................................... 130 26. Jozef prosí Máriu o odpustenie. Pre prijatie Boha sa vyţaduje viera, láska a poníţenosť (Mt 1, 18-25) .............................................................. 136 27. Nariadenie o súpise ľudu, poučenia o láske k manţelovi a o dôvere v Boha (Lk 2, 1 -3) ............................................................................ 140 28. Príchod do Betlehema (Lkl, 4-5) ........................................................................ 145 29. Jeţišovo narodenie, spásonosná účinnosť Boţieho materstva Márie (Lkl, 6-7).................................................................... 149 30. Zvestovanie pastierom, oni sa prví klaňajú Slovu, ktoré sa stalo Človekom (Lkl, 8-20) .................................................................. 156 31. Zachariášova návšteva, Jozefova svätosť a poslušnosť kňazom ........................... 164 32. Obetovanie Jeţiša v chráme, čnosť Simeona a proroctvo Anny (Lk 2, 22-28) .......................................................................... 170 33. Uspávanka Panny Márie ....................................................................................... 175 34. Klaňanie sa mudrcov je „evanjeliom viery" (Mtl, 1-12)...................................... 178 35. Útek do Egypta, poučenia k poslednému videniu spojenému s Jeţišovým príchodom (Mtl, 13) .................................................... 189 36. Svätá rodina v Egypte, ponaučenie pre rodiny (Mtl, 14-15)................................ 198 37. Prvá pracovná lekcia Jeţiša, ktorý mal schopnosti primerané svojmu veku ..................................................... 205 38. Mária - učiteľka Jeţiša, Júdu a Jakuba ................................................................. 209 39. Prípravy na Jeţišovu plnoletosť a odchod z Nazareta ......................................... 215 40. Skúška plnoletého Jeţiša v chráme....................................................................... 210 41. Jeţišova dišputa s učiteľmi v chráme, matkina úzkosť a Synova odpoveď (Lk 2, 41 -50) .............................................. 224

42. Jozefova smrť, Jeţiš je pokojom pre trpiacich a zomierajúcich ............................ 234 43. Na záver skrytého ţivota ...................................................................................... 240

• PRVÝ ROK JEŢIŠOVHO VEREJNÉHO ŢIVOTA 44. Rozlúčka s matkou a odchod z Nazareta, plač a modlitba spoluvykupiteľky ........................................................................ 245 45. Kázanie Jána Krstiteľa a Jeţišov krst, Boţie zjavenie ( Mt l , l-17;Afól,2-12;L*3, 1-18. 21-22;> 1, 19-34) ........................................... 252 46. Jeţiša pokúša na púšti Satan; spôsob, ako zvíťaziť nad pokušeniami ( Mt 4, 1-11; M: 1, 12-13; L k 4 , 1-13) ..................................... 257 47. Stretnutie s Jánom a Jakubom; Ján Zebedejov je čistý medzi učeníkmi .................................................................263 48. Ján a Jakub referujú Petrovi o stretnutí s Mesiášom (Jn 1, 37-39) ........................268 49. Stretnutie s Petrom a Ondrejom po reči v synagóge, Ján Zebedejov je veľký aj v pokore (Jn 1, 42) ...................................................... 273 50. V Betsaide v Petrovom dome, stretnutie s Filipom a Natanaelom (Jn 1,43-51) ................................................... 280 51. Mária posiela Júdu Tadeáša pozvať Jeţiša na svadbu do Kány ............................. 288 52. Svadba v Káne; Syn uţ nie je podriadený matke, ale vykoná pre ňu prvý zázrak (Jn 2, 1-11).......................................................... 292 53. Vyhnanie kupcov z chrámu (Jn 2, 12-25) ........................................................... 297 54. Stretnutie s Judášom z Kariotu a s Tomášom; Šimon Horlivec je uzdravený z malomocenstva .................................................. 302 55. Poverenie zverené Tomášovi ............................................................................... 308 56. Šimon Horlivec a Júda Tadeáš sú zjednotení v spoločnom údele ........................ 313 57. V Nazarete s Júdom Tadeášom a s ostatnými šiestimi učeníkmi ......................... 319 58. Uzdravenie slepého v Kafarnaume po poučení o rybolove, aplikovanom na duše ........................................................................................... 322 59. Uzdravenie posadnutého v synagóge v Kafarnaume na záver dišputy (M k 1, 21 -28; Lk 4, 31 - 37) .................................................. 328 60. Uzdravenie svokry Šimona Petra (Afr8, 14-15; Aftl, 29-31; L k 4 , 38-39)............................................................... 334

61. 62.

Jeţiš obdaruje chudobných potom, ako im povedal podobenstvo o kráľovom milovanom koňovi ( Mt 8,16-17; Mk 1, 32-34; Lk4,40-41) ................339 Učeníci hľadajú Jeţiša, keď sa v noci modlí ( M k 1, 35-39; L k 4 , 42-44) ............................................................................... 345

63.

Uzdravenie malomocného pri Korozaine (AfM,40-45;L*5, 12-16) ..................................................................................... 348

64.

Uzdravenie ochrnutého v Kafarnaume ( Mt % 1-8; Mk 2 , 1-12; L k 5 , 17-26)...................................................................352

65.

Zázračný rybolov a vyvolenie prvých štyroch apoštolov (M4, 18-22; JMtl, 16-20; Lk5, 1-11).................................................................... 358

66.Judáš z Kariotu sa v Getsemani stáva učeníkom .................................................... 360 67. Zázrak s polámanými čepeľami pri Rybnej bráne.................................................. 363 68. Jeţiš v chráme s Iškariotským, vyučuje ................................................................. 367 69. Jeţiš poúča Judáša Iškariotského ........................................................................... 373 70. V Getsemani s Jánom Zebedejovým, porovnanie medzi milovaným učeníkom a Judášom z Kariotu ........................... 378 71. Jeţiš predstavuje Judáša Iškariotského Jánovi a Šimonovi Horlivcovi......................................................................................... 384 72. Do Betlehema s Jánom, Šimonom Horlivcom a Judášom Iškariotským ....................................................................................... 387 73. V Betleheme, v dome roľníka a v jaskyni narodenia ............................................ 391 74. V betlehemskom hostinci a na zrúcaninách domu Anny ...................................... 400 75. Jeţiš nájde pastierov Eliáša a Léviho .................................................................. 410 76. V Jote u pastiera Izáka, Sára a jej deti ..................................................................416 77. V Hebrone v dome Zachariáša, stretnutie s Aglae ............................................... 423 78. V Kariote, smrť starého Šavla ............................................................................ 430 Tematický index základných poznámok a odkazov ................................................... 441 („Prvý rok" pokračuje v druhom diele)

DODATKY: Ţivot a diela Márie Valtortyy.......... „i ■ , ................................................................ na konci II. dielu xr, . , K. . Vývoj názvu Diela ................. i /. * * . . . t _ . , .............................................................................. na konci V. dielu Cirkevne stanoviská k Dielu ....... _ < . , ~ ,. . ............................................................. na konci VI. dielu TT

NARODENIE A SKRYTÝ ŽIVOT MÁRIE A JEŽIŠA

1. Úvodná myšlienka, Boh chcel nepoškvrnené lono „Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest.K {Šalamún - Kniha Prísloví i, 22) 2 2 . august 1944 1

Jeţiš mi prikazuje: „Vezmi si úplne nový zošit. Prepíš na prvú stranu diktát zo 16. augusta. V tejto knihe sa bude hovoriť o nej." Poslúcham a prepisujem.

1.1

16. august 1944 2

Jeţiš hovorí: 1.

„Dnes napíšeš iba toto. Čistota má takú hodnotu, ţe lono človeka mohlo obsiahnuť Neobsiahnuteľného, pretoţe malo najväčšiu čistotu,* akú Boţí tvor môţe mať. Najsvätejšia Trojica vo svojej dokonalosti zostúpila, prebývajúc vo svojich troch osobách, a svoje nekonečno uzavrela v malom priestore. Tým sa však nezmenšila, pretoţe láska Panny a Boţia vôľa rozšírili tento priestor, aţ z neho urobili nebo - a prejavila sa svojimi vlastnosťami: Otec tým, ţe sa znovu stal Stvoriteľom človeka tak ako na šiesty deň stvorenia**, a tým, ţe mal ozajstnú a hodnú ,dcéru£ stvorenú na svoju dokonalú podobu. Boţia stopa bola vtlačená do Márie tak verne, ţe iba v prvorodenom Otca ju prevyšovala. Máriu moţno nazvať ,druhorodenou c * Najväčšia čistota, namiesto absolútna čistota, je oprava spisovateľky Márie Val torty (ktorú ďalej budeme označovať skratkou MV) na jednej strojopisnej kópii. Toto vydanie jej diela prináša originálny text rukopisu a v poznámkach uvádza jednak úpravy vydavateľa, ako a j úpravy MV, ktoré urobila na strojom prepísanej kópii, o ktorej je poznámka v 174. kapitole v 10. časti (ďalej 174.10) a 335.7. ** Gn 1,24-31.

Otca pre dokonalosť, ktorú dostala a vedela si uchovať, ako aj pre dôstojnosť Boţej nevesty a matky, a kráľovnej neba; je druhá po Synovi a druhá vo večnom zámere Otca, ktorý od večnosti mal v nej zaľúbenie; Syn tým, ţe bol aj pre ňu ,synom' a učil ju svoju pravdu a múdrosť, skrze tajomstvo milosti, keď bol ešte len plodom, ktorý rástol v jej lone; Duch Svätý tým, ţe pre anticipované dlhodobé Turice sa zjavil medzi ľuďmi ako láska v ,tej, ktorú milovaľ, ako útecha ľuďom skrze plod jej lona, ako posvätenie skrze materstvo Svätého. 3 Aby sa Boh zjavil ľuďom v novej a úplnej forme, ktorou sa začína éra Vykúpenia, nevyvolil si za svoj trón nebeskú hviezdu ani kráľovský palác nejakého mocnára. Nechcel ani krídla anjelov za podnoţku pre svoje nohy. Chcel nepoškvrnené lono. Aj Evu stvoril Boh bez poškvrny. Chcela sa však skaziť z vlastnej vôle. Mária, ktorá ţila v skazenom svete - Eva naopak bola v čistom svete nechcela porušiť svoju čistotu ani len myšlienkou smerujúcou k hriechu. Vedela, ţe hriech jestvuje. Videla jeho rôzne a hrozné prejavy. Videla ich všetky. Aj ten najstrašnejší - bohovraţdu. Poznala ich však preto, aby ich odčinila a aby bola vo večnosti tou, ktorá má súcit s hriešnikmi a prosí o ich vykúpenie. 4 Táto myšlienka bude úvodom pre ďalšie sväté veci, ktoré dám tebe a mnohým na útechu."

2. Joachim a Anna dávajú sľub Pánovi 22. august 1944 1

Vidím vnútrajšok domu. Pri krosnách sedí ţena stredného veku. Keď ju tam vidím s vlasmi kedysi iste čiernymi, teraz prešedivenými, s tvárou bez vrások, ale uţ plnou onej váţnosti, ktorá prichádza s vekom, povedala by som, ţe môţe mať päťdesiat aţ päťdesiatpäť rokov. Nie viac. Pri určovaní veku ţien beriem za základ tvár svojej matky, ktorej obraz mám po tieto dni pred sebou viac ako inokedy a ktorý mi pripomína jej posledné dni pri mojej posteli... Pozajtra bude tomu rok, odkedy ju uţ nevidím... Moja mamička mala mladistvú svieţu tvár, ale predčasne zošedivené vlasy. V päťdesiatich rokoch bola taká šedivá ako na konci ţivota. Okrem zrelosti pohľadu však nič neprezrádzalo jej vek. Preto sa môţem aj mýliť, keď odhadujem vek starším ţenám.

Ţena tká v miestnosti úplne zaliatej svetlom, ktoré preniká dnu cez dokorán otvorené dvere do rozľahlej záhrady - sadu, povedala by som malého hospodárstva, lebo sa tiahne po zvlnenom teréne zeleného svahu. Je pekná a má výrazné ţidovské rysy. Čierne a hlboké oči, ktoré, neviem prečo, mi pripomínajú oči Jána Krstiteľa. Hoci pohľad jej očí tají v sebe hrdosť kráľovnej, je zároveň neţný. Akoby sa po jeho iskrivých orlích zábleskoch rozprestieral blankytný závoj. Neţný pohľad s nádychom smútku, ako u toho, kto premýšľa a oplakáva veci dávno stratené. Farba tváre je jemne hnedastá. Širšie a pekne tvarované ústa majú prísny, nie však tvrdý výraz. Nos je dlhý a jemný, mierne klenutý. Tento orlí nos dobre harmonizuje s očami. Ţena je silnejšia, ale nie tučná. Postavu má súmernú a myslím, ţe je dosť vysoká, usudzujúc podľa toho, ako ju vidím sedieť. Zdá sa mi, ţe tká záves alebo koberec. Pestrofarebné člnky sa rýchle pohybujú po tmavohnedej osnove a utkaný kus ukazuje pôvabnú spleť ornamentov a ruţíc, v ktorých sa prepletajú zelená, ţltá, červená a tmavomodrá a zlievajú sa akoby do mozaiky. Ţena má oblečené jednoduché tmavé šaty. Akoby ich fialovočervená farba bola odozvou pochmúrnych myšlienok. 2 Keď počuje klopanie na dvere, vstane. Skutočne je vysoká. Otvorí. Prichádzajúca ţena sa jej spýta: „Anna, dáš mi svoju amforu, naberiem ti vody." Ţena má so sebou malého, asi päťročného chlapca, ktorý sa ihneď chytí šiat ţeny oslovenej ako Anna. Tá ho pohladká a prejde do inej miestnosti, odkiaľ sa vráti s peknou medenou amforou. Podá ju ţene so slovami: „Ty si stále taká dobrá k starej Anne. Nech ti to Boh odplatí na tomto chlapcovi a na deťoch, ktoré máš a budeš mať, ty poţehnaná!" Anna si povzdychne. Ţena na ňu hľadí a nevie, čo povedať na ten povzdych. Chce odvrátiť pozornosť od bolesti, o ktorej vie, a povie: „Nechám ti Alfeja, ak ti nebude na obtiaţ. Aspoň prídem rýchlejšie a naplním ti viac dţbánov a krčahov." Alfej sa veľmi poteší, ţe môţe zostať, a hneď sa ukáţe dôvod. Keď matka odišla, Anna ho objíma okolo krku a vedie do záhrady. Zdvihne ho aţ po pergolu s hroznom zlatistým ako topás a povie: „Jedz, jedz, je dobré." A bozkáva ho po tváričke zamazanej šťavou z hrozna, ktorú dieťa dychtivo cucá. Anna sa pritom chutne smeje a keď sa jej pri úsmeve objavia krásne biele zuby, hneď vyzerá mladšia. Aj od radosti, ktorá jej rozţiari tvár a zotrie roky, keď sa jej dieťa opýta: „A čo mi dáš teraz?" upierajúc na ňu svoje šedomodré okále.

Smeje sa a ţartuje s ním. Sklonená na kolená mu povie: „Čo mi dáš, keď ti dám... keď ti dám... hádaj!" A dieťa tlieska rúčkami a smeje sa: „Bozky, bozky ti dám, krásna Anna, dobrá Anna, mamička Anna...!" Keď Anna počuje: „Mamička Anna," zvolá radostne s nepredstieranou nehou a privinie si ho k sebe: „Ó, radosť moja! Miláčik! Miláčik! Miláčik!" A pri kaţdom oslovení „miláčik" ho pobozká na ruţové líčka. Potom idú k polici a berú si z taniera medové koláče. „Upiekla som ich pre teba, krása úbohej Anny, pre teba, lebo ma máš rád. Ale povedz mi, ako ma máš rád?" A dieťa mysliac na to, čo naň najviac zapôsobilo, vraví: „Ako Pánov chrám." Anna ho znova bozkáva na ţivé očká, na červené ústočká a dieťa sa k nej túli ako mačička. Prichádza matka s plným dţbánom a opäť odíde. Usmieva sa, no nepovie nič. Neruší ich v ich dôverných radostiach. 3 Zo záhrady vchádza starší muţ, s hustými úplne bielymi vlasmi, o niečo niţší neţ Anna. Jasnú tvár mu lemuje do štvorca pristrihnutá brada, na nej svetlogaštanové, takmer plavé obočie s azúrovo modrými očami. Má na sebe tmavohnedý odev. Anna ho nevidí, lebo je obrátená chrbtom k východu. Spoza chrbta sa jej prihovorí: „A mne nič?" Anna sa obráti a povie: „Ó, Joachim! Uţ si skončil svoju prácu?" Zároveň mu malý Alfej objíme kolená a vraví: „Aj tebe, aj tebe." Keď sa starec zohne a pobozká ho, dieťa sa mu okrúti okolo krku a ručičkami a bozkami mu strapatí bradu. Aj Joachim má preň darček. Vytiahne spoza chrbta ľavú ruku a podá mu také krásne jablko, akoby bolo z porcelánu, smeje sa a prihovára sa dieťaťu, ktoré dychtivo naťahuje rúčky: „Počkaj, pokrájam ti ho na kúsky. Takto ho nemôţeš jesť. Je väčšie neţ ty." A záhradníckym noţom, ktorý má na opasku, ho krája na menšie kúsky. Akoby kŕmil vtáčatko v hniezde, tak starostlivo mu vkladá kúsky jablka do otvorených ústočiek a dieťa ich s pôţitkom chrúme. „Pozri, Joachim, na tie oči! Nevyzerajú ako dva kúsky Galilejského mora, keď večerný vietor priţenie na oblohu závoj mrakov?" Anna hovorí s rukou poloţenou na manţelovom pleci a zľahka sa oňho oprie prejav, ktorý prezrádza jej hlbokú lásku manţelky, nenarušenú ani mnohoročným manţelstvom. Joachim na ňu hľadí s láskou a vyjadrí svoj súhlas slovami: „Prekrásne! A tie kučery? Nemajú farbu na slnku dozretého obilia? Pozri na tú zmes zlata a medi."

„Ó, keby sme mali dieťa, chcela by som takéto, s takými očkami 2.4 a vláskami..." Anna sa skloní, ba si pokľakne a s povzdychmi bozkáva azúrovošedé očká. Aj Joachim si vzdychne. Chce ju však utešiť. Poloţí jej ruku na kučeravé prešedivené vlasy a vraví: „Ešte treba dúfať. Boh môţe všetko. Pokiaľ ţijeme, môţe sa stať zázrak, najmä keď milujeme Boha a keď milujeme jeden druhého? Joachim zdôrazní najmä posledné slová. Anna však mlčí, skormútená, so sklonenou hlavou, aby zakryla dve slzy, ktoré sa jej skotúľali a ktoré vidí len malý Alfej. Prekvapia ho a príde mu ľúto, ţe jeho veľká priateľka plače ako občas on. Zdvihne ručičku a zotrie jej slzy. „Neplač, Anna! Aj tak sme šťastní. Aspoň ja, pretoţe mám teba." „Aj ja som šťastná, ţe ťa mám. Ale nedala som ti syna... Myslím, ţe som sa znepáčila Pánovi, keď urobil moje lono neplodné..." „Ó, ţena moja! Čím by si sa mu ty znepáčila, taká svätá? Počúvaj. Pôjdeme ešte raz do chrámu. Kvôli tomuto. Nielen kvôli sviatku Stánkov. Budeme sa veľa modliť... Moţno sa ti prihodí ako Sáre... ako Anne Elkánovej.* Obe dlho čakali a mysleli si, ţe sú zavrhnuté, lebo boli neplodné. Ale Boh im v nebi zatiaľ pripravoval svätého syna. Usmievaj sa, ţena moja. Tvoje slzy mi spôsobujú väčšiu bolesť neţ to, ţe nemáme potomka... Vezmeme so sebou aj Alfeja. On nevinný sa bude modliť... a Boh prijme jeho i našu modlitbu a vypočuje nás." „Áno. Dajme Pánovi sľub. Ak sa dieťa narodí, bude patriť jemu. Pokiaľ nám ho daruje... Ó, počuť, ako ma volá ,mamička!'" A Alfej, prekvapený a nevinný divák: „Ja ťa tak predsa volám!" „Áno, moja radosť... ale ty máš svoju mamičku, a ja... ja nemám dieťa..." Tu prestáva videnie. 5 Pochopila som, ţe sa začal cyklus Máriinho narodenia. A mám 2.5 ohromnú radosť, lebo som si to veľmi ţelala. Myslím, ţe i vy sa tomu budete tešiť.** * G//17, 15-21; 18,10-15; 21, 1 -3; 1 Sam 1; 2,1 -10. Obe spomínané ţeny dostali dar materstva napriek vysokému veku a neplodnosti (Sára je matkou Izáka, Anna Elkánova je matkou proroka Samuela), budú sa spomínať ešte v 104.4, 138.4, 300.2, 346.4, 473.8, 486.4, 561.15, 569.4. ** Teda duchovný poradca pisateľky, páter Romualdo M. Migliorini, z Rehole sluţobníkov Panny Márie (OSM), na ktorého sa MV často obracia v celom Diele. Niekedy vyhovie jeho prosbe (44.7 a 45.10), alebo mu je určená nejaká epizóda (58.1), alebo mu je dané poučenie (180.5 a 234.10), alebo mu je niečo dôverne povedané (185.1 a 212.3). Prináša spisovateľke sväté prijímanie (108.3).

Prv, neţ som začala písať,* počula som, ako mi Mamička hovorí: „Dcéra, píš teda o mne. Poteším ťa v kaţdom tvojom trápení." A ako hovorila, poloţila mi ruku na hlavu a jemne ma pohladila. Potom prišlo videnie. Ale na začiatku, teda kým som nepočula volať päťdesiatničku po mene, nechápala som, ţe stojím pred matkou Mamičky, a teda pred milosťou jej narodenia.

3. Na sviatku Stánkov, Joachim a Anna vlastnili múdrosť 23. august 1944 3.1

3.2

Prv neţ príde ďalšie, urobím jednu poznámku. Dom sa mi nezdal ako dobre známy nazaretský dom. Aspoň prostredie bolo úplne iné. Aj záhrada je väčšia a vidieť za ňou polia. Nie mnohé, ale sú tam. Potom, keď bola Mária nevestou, bola tam len veľká záhrada. Ani izbu, ktorú som videla teraz, som v inom videní predtým nevidela. Neviem, či si mám myslieť, ţe z finančných dôvodov Máriini rodičia predali časť svojho majetku, alebo či Mária po odchode z chrámu prešla do iného domu, ktorý jej azda dal Jozef. Nespomínam si, či som v predchádzajúcich videniach a poučeniach dostala spoľahlivé znamenie, ţe nazaretský dom bol jej rodným domom. Od únavy mi veľmi oťaţela hlava. A potom, najmä keď ide o diktáty, zabúdam hneď slová, hoci príkazy mi zostávajú vryté do pamäte a v duši zostáva svetlo. Podrobnosti však ihneď miznú. Keby som ich mala po hodine zopakovať, okrem jednej či dvoch hlavných viet by som uţ nič nevedela. Naopak, videnia mi zostávajú v mysli ţivé, lebo som ich musela sledovať ja sama. Diktáty dostávam, videnia však musím vnímať. Preto mi zostávajú ţivé v pamäti, ktorá ich namáhavo zaznamenáva tak, ako prebiehajú. Dúfala som, ţe dostanem diktát o včerajšom videní. Avšak nič. 2 Začínam vidieť a píšem. Na pahorkoch za jeruzalemskými hradbami uprostred olivových sadov je veľa ľudí. Vyzerá to ako obrovské trhovisko. Ale nie sú tam pulty ani stánky. Chýbajú aj hlasy vyvolávačov a predavačov. Nijaké hry. Celý tento odstavec je uvedený ako anotácia na začiatku zošita rukopisu, na vnútornej strane, ale umiestnili sme ho na koniec tejto kapitoly, lebo je jasné, ţe sa vzťahuje na ňu.

Je tam veľa stanov z hrubej vlnenej tkaniny, sú určite nepremokavé, natiahnuté na tyčiach osadených do zeme. K nim sú pripevnené zelené konáre, slúţiace na osvieţenie a výzdobu. Ďalšie stany sú postavené zo zelených konárov zapichnutých do zeme a uloţených proti sebe takto y\ , takţe vytvárajú malé zelené tunely. Sú v nich ľudia kaţdého veku a stavu a počuť z nich len tichý a sústredený hovor prerušovaný iba občasným krikom detí. Zvečerieva sa a svetlá olejových lámp uţ tu a tam osvecujú čudné táborisko. Okolo lámp sediac na zemi večerajú niektoré rodiny, matky v lone so svojimi najmenšími ratolesťami, a mnohé deti usínajú ešte s kúskom chleba v ruţových prštekoch a hlavička im padá na matkine prsia. Sú ako kuriatka pod kvočkou. Matky dojedajú večeru ako môţu, iba s jednou voľnou rukou, kým druhou si pridrţiavajú svojho drobčeka pri srdci. Iné rodiny ešte nevečerajú a v pološere súmraku pri rozhovore čakajú, kým bude jedlo hotové. Tu i tam sa zapaľujú ohníky a ţeny okolo nich majú veľa práce. Ťahavé, veľmi pomalé uspávanky, takmer nariekavé, uspávajú batoľatá, ktoré zaspávajú ťaţko. Krásna modrá a jasná obloha vysoko hore je čoraz tmavšia, aţ sa javí ako obrovská mäkká zamatová čiernomodrá opona, na ktorú neviditeľní umelci a dekoratéri pomaly kladú drahokamy a svetielka, niektoré osamotene, iné v čudesných geometrických tvaroch. Medzi nimi vyniká Veľká a Malá Medvedica v tvare voza s ojom opretým o zem po vypriahnutí volov zo záprahu. Polárna hviezda sa smeje v celom svojom trblietavom jase. Pochopila som, ţe je október,* pretoţe to povedal silný muţský hlas: „Krásny je tento október, ako máloktorý predtým!" * Október je mesiac nášho kalendára, ktorý sa riadi slnečným rokom. Ale MV často uvádza i názvy ţidovského kalendára, ktorý sa riadi lunárnym rokom ä ktorý sa začína na jar (ako sa uvádza v 68.4). Vzťah medzi ţidovskými a našimi mesiacmi je pribliţne takýto: 1. nísan (abíd) (marec - apríl), 2. ziv (apríl - máj), 3. sívan (máj - jún), 4. tamúz (jún - júl), 5. ab (júl - august), 6. elúl (august september), 7. tišrí (etaním) (september - október), 8. tnarchešvan (búl) (október - november), 9. kislev (november - december), 10. tebet (december - január), 11. šebat (január - február), 12. adar (február - marec). Mesiac tnarchešvan (búl) sa nikdy nespomína v Diele, ktoré moţno necháva ôsmemu mesiacu meno etaním, oddeľujúc ho od tišrí. Mesiace sa začínali novom. Na doplnenie chýbajúceho lunárneho cyklu k slnečnému roku sa kaţdý tretí rok zdvojil mesiac adar (tzv. druhý adar veadar) a prestupný rok (v 114.8) mal takto trinásť mesiacov.

Od ohňa prichádza Anna a v rukách nesie dajaké veci naloţené na veľkom plochom chlebe podobnom nášmu osúchu, ktorý slúţi aj ako tácka. Alfej sa jej pridrţiava za sukňu a šteboce svojím jemným hláskom. Joachim sa rozpráva na prahu svojho malého prístrešku, zhotoveného len z konárov, s muţom okolo tridsiatky, na ktorého Alfej z diaľky volá piskľavým hláskom: „Ocko!" Keď Joachim vidí prichádzať Annu, ponáhľa sa rozsvietiť lampu. Anna prechádza pomedzi rady stanov sťaby kráľovná. Jej drţanie tela a vzhľad sú slávnostné, kráľovské, predsa však skromné. Voči nikomu sa nespráva povýšené. Zdvihne malé dieťa istej chudobnej, veľmi núdznej ţeny, ktoré nemotorne beţalo okolo Anny, potklo sa a padlo priamo k Anniným nohám. Tváričku má celú zablatenú a plače, tak mu ju Anna utiera, utešuje ho a vráti ho matke, ktorá práve pribehla a ospravedlňuje sa. Vraví jej: „To nič nie je! Som rada, ţe si neublíţil. Je to pekné dieťa. Koľko má rokov?" „Tri roky. Je predposledný a onedlho budem mať ďalšie dieťa. Mám šesť chlapcov. Teraz by som chcela dievčatko... Pre mamu znamená dievčatko veľa..." „Najvyšší ťa veľmi potešil, ţena!" povzdychne Anna. A tá: „Áno. Som chudobná, ale deti sú našou radosťou a tí najstarší nám uţ pomáhajú pracovať. A ty, pani (všetko naznačuje, ţe Anna je z vyššej spoločenskej vrstvy a ţena si to všimla), koľko máš detí?" „Ani jedno." „Ani jedno?! Toto nie je tvoje?" „Nie, je jednej veľmi dobrej susedky. Je mojou útechou..." „Zomreli ti alebo..." „Nikdy som nemala dieťa." „Oh!" Chudobná ţena hľadí na ňu so súcitom. Anna ju s povzdychom pozdraví a ide do svojho prístrešku. „Nechala som ťa čakať, Joachim. Zdrţala som sa s istou chudobnou ţenou, matkou šiestich chlapcov. Len si predstav! A čoskoro bude mať ďalšie dieťa." Joachim si vzdychne. Alfejov otec volá svojho syna, ale on odpovie: Ja zostanem s Annou, budem jej pomáhať." Všetci sa zasmejú. „Nechaj ho, nebude mi na obtiaţ. Ešte nie je viazaný Zákonom. Či tu alebo tam, zje toho len ako vtáčik," vraví Anna a sadne si s chlapcom v lone. Dá mu koláč a hádam pečenú rybu. Vidím, ţe dačo s ňou robí

skôr neţ mu ju dá. Asi z nej vyberá kosti. Najprv však obslúţila manţela. Ona sa naje posledná. 4 Nočnú oblohu obsypávajú ďalšie a ďalšie hviezdy a v tábore je čo- 3.4 raz viac svetiel. Potom mnohé svetlá pomaly zhasínajú. Svetlá tých, čo večerali prví a teraz sa ukladajú na spánok. Aj hluk pomaly tíchne. Uţ nepočuť hlasy detí. Ozve sa iba akési dojča s hláskom jahniatka, ktoré hľadá mamičkino mlieko. Noc dýcha svoj vánok na veci a ľudí a zaháňa starosti i spomienky, nádeje i hnev. Ba, moţno nádeje a roztrţky ešte preţívajú v sne, hoci ich spánok zmierňuje. Anna pestuje zaspávajúceho Alfeja v náručí a vraví manţelovi: „Túto noc sa mi prisnilo, ţe na budúci rok prídem do Svätého mesta na dva sviatky namiesto jedného. A jedným bude obetovanie môjho dieťaťa v chráme... Ó! Joachim...!" „Dúfaj, dúfaj, Anna. Nič iné si nepočula? Pán ti uţ nič iné nepošepkal do srdca?" „Nič, iba sen..." „Zajtrajšok je posledným dňom prosieb. Všetky obety sme uţ vykonali. Ale zajtra ich ešte slávnostne obnovíme. Nakloníme si Boha vernosťou našej lásky. Stále si myslím, ţe sa ti prihodí to isté ako Anne Elkánovej." „Kieţ by to Boh chcel... a keby som mala niekoho, kto by mi teraz povedal: ,Choď v pokoji. Boh Izraela ti udelil milosť, o ktorú si ho prosila'!" „Ak dostaneme túto milosť, povie ti to tvoje dieťa, keď sa prvý raz pohne .v tvojom lone; a bude to hlas nevinného, teda Boţí hlas." Teraz uţ tábor mlčí v tme. Aj Anna prenesie Alfeja do susednej chyţe a poloţí ho na lôţko zo sena k jeho spiacim súrodencom. Potom si ľahne vedľa Joachima a zhasne aj ich lampu. Jedna z posledných hviezdičiek zeme. Najkrajšie hviezdy na nebeskej oblohe zostávajú bdieť nad všetkými spiacimi. 3.5 5

Jeţiš hovorí: „Spravodliví sú vţdy múdri, lebo ako priatelia Boha ţijú v spoločenstve s ním a on ich poúča; on, nekonečná múdrosť. Moji starí rodičia boli spravodliví, a preto vlastnili múdrosť. Opravdivo mohli povedať to, čo hovorí Kniha, keď spieva chvály na múdrosť v knihe o nej: Ju miloval som a po nej túţil od mladi, túţobne som si prial priviesť si ju domov ako nevestu/* * Mú d ^ l .

Anna z Áronovho rodu bola silná ţena, o akej hovorí náš predok.* A Joachim, potomok kráľa Dávida, nevyhľadával ani tak pôvab a bohatstvo ako čnosť. Anna vlastnila veľkú čnosť: všetky sväté vlastnosti spojené ako voňavá kytica kvetov, aby sa stali jedinou prekrásnou vecou, ktorou bola Čnosť. Kráľovská čnosť, hodna stáť pred trónom Boha. Joachim sa teda oţenil dvakrát s múdrosťou ,milujúc ju viac neţ kaţdú inú ţenu' - s Boţou múdrosťou uzavretou v srdci spravodlivej ţeny. Anna z Áronovho rodu sa neusilovala o iné, len o spojenie svojho ţivota so ţivotom čestného muţa, presvedčená o tom, ţe v bezúhonnosti spočíva radosť rodín.6 A k tomu, aby bola vzorom ,silnej ţeny', chýbala jej len koruna detí, sláva vydatej ţeny, odôvodnenie manţelstva, o ktorom hovorí Šalamún. A aj k jej šťastiu nechýbalo nič iné len tie deti, kvety stromu, ktorý sa stal jedno so susedným stromom a dostal za to hojnosť nových plodov, v ktorých sa dve dobrá zlievajú do jedného. Lebo pokiaľ ide o manţela, nebola nijako sklamaná. 7 Anna, ktorá sa uţ blíţila k starobe, dlhoročná manţelka Joachima, bola stále pre neho ,ţena jeho mladosti, utešená laň a srnka pôvabná',** ktorej prejavy neţnosti mali vţdy svieţi pôvab prvej svadobnej noci. Skrášľovali jej lásku, udrţiavali ju v svieţosti ako kvietok, ktorý zavlaţuje rosa, a roztúţenú ako oheň, ktorý ustavične blčí. A preto v svojom smútku z bezdetnosti si vzájomne hovorili ,slová útechy v myšlienkach i námahách'. 8 A večná Múdrosť ich vo vhodnom čase po ţivotných skúsenostiach osvietila snami noci, zorničkou poémy o sláve, ktorá z nich mala vzísť, a ňou bola presvätá Mária, moja matka. Hoci vo svojej pokore na to ani nepomysleli, ich srdcia sa chveli nádejou na prvý zvuk Boţieho sľubu. Istota bola uţ v Joachimových slovách: ,Dúfaj, dúfaj... Nakloníme si Boha vernosťou našej lásky.' Snívali o synovi, a dostali Boţiu matku. 9 Zdalo by sa, ţe slová Knihy múdrosti boli napísané pre nich: ,Pre ňu nadobudnem váţnosť u ľudí a česť u starších... nesmrteľnosť nadobudnem pre ňu a tým, ktorí po mne prídu, nechám večnú pamiatku.'*** Ale aby to všetko získali, museli si majstrovsky osvojiť opravdivú trvalú čnosť, ktorej ţiadna udalosť neuškodí. Čnosť viery. Čnosť lásky. Čnosť nádeje. Čnosť čistoty. Čistota manţelov! Oni ju mali, pretoţe byť čistými a bezúhonnými si nevyţaduje byť panenskými. A čisté * Šalamún v Prís 31, 10-31. ** Prís5, 18-19. ***Múii$ 10-13.

svadobné lôţka stráţia anjeli a z nich vychádzajú dobré deti, ktoré si z čností rodičov urobia normu svojho ţivota. 10 Ale kde sú čnosti teraz? Teraz sa nechcú deti, no nechce sa ani čis- 3.10 tota. Preto hovorím, ţe láska i manţelstvo sú znesvätené."

4. Anna oznamuje svoje materstvo chválospevom, v jej lone je nepoškvrnená duša Márie 24. august 1944 1

Znova vidím dom Joachima a Anny. Vo vnútri sa nič nezmenilo, ak 4.1 nepočítame mnoţstvo rozkvitnutých halúzok vo vázach rozostavaných na mnohých miestach. Určite pochádzajú z prerezávania stromov v záhrade, ktoré sú teraz všetky v plnom rozkvete. Sú ako oblak hýriaci farbami od snehobielej po korálovo červenú. Teraz sa Anna venuje inej práci. Na krosnách, menších ako predchádzajúce, tká krásne lanové plátno a spieva, pričom pohybuje nohou v rytme spevu. Spieva a usmieva sa... Na koho? Na seba samu, na niečo, čo vidí vo svojom vnútri. Pieseň je pomalá, a predsa veselá. Zapísala som ju zvlášť, aby som ju mohla sledovať, lebo Anna ju viackrát opakuje, akoby z nej sálala blaţenosť. Spieva stále hlasnejšie a presvedčivejšie, akoby objavila vo svojom srdci rytmus. Najskôr si pieseň šepká tlmene, a potom s istotou spieva hlasnejšie a vo vyšších tónoch. Prepisujem ju, pretoţe je vo svojej jednoduchosti nesmierne neţná. Spieva: „Sláva všemohúcemu Pánovi, ktorý miluje Dávidových potomkov. Sláva Pánovi! Navštívila ma jeho nesmierna milosť z nebies. Zo starého stromu vypučala nová ratolesť a ja som blaţená. Nádej zasiala semeno na sviatok Svetiel; vône mesiaca nísan vidia, ako pučí. Ako mandľovník rozkvitne moje telo na jar. V podvečer svojho ţivota cíti, ţe prinesie svoj plod. Na tejto ratolesti je ruţa, je jablko, jedno z najsladších. Je na nej trblietajúca sa hviezda, nevinné dieťatko. Je to radosť domu, manţela a manţelky. Chvála Bohu, môjmu Pánovi, ktorý sa nado mnou zmiloval.

Jeho svetlo mi to oznámilo: ,Príde k tebe hviezda.' Sláva, sláva! Tvoj bude plod tohto stromu, prvý a posledný, svätý a čistý ako dar Pána. Bude tvoj a skrze neho príde na zem radosť a pokoj. Leť, člnok. Vlákno utká plátno pre dieťa. Ono sa narodí! K Bohu nech sa s jasotom vznáša spev môjho srdca!" 2

Joachim vchádza dnu, keď Anna svoju pieseň začína spievať štvrtý raz. „Anna, si šťastná? Pripomínaš mi vtáčatko, ktoré si pospevuje na jar. Aká je to pieseň? Nepočul som ju ešte nikoho spievať. Odkiaľ pochádza?" „Z môjho srdca, Joachim." Anna vstane, usmieva sa a ide v ústrety muţovi. Vyzerá mladšia a krajšia. „Nevedel som, ţe si poetka," vraví manţel a pozerá sa na ţenu s neskrývaným obdivom. Nevyzerajú ako dvaja starší manţelia. V ich pohľadoch ţiari neţnosť mladomanţelov. „Keď som počul, ako spievaš, prišiel som aţ zozadu zo záhrady. Uţ roky som nepočul tvoj hlas zamilovanej hrdličky. Nechceš mi tú pieseň zaspievať ešte raz?" „Zaspievala by som ti ju, i keby si ma o to neprosil. Synovia Izraela vţdy zverovali piesni úprimné výkriky svojich nádejí, radostí a bolestí. Ja som svojej piesni zverila úlohu, aby oznámila tebe i mne veľkú radosť. Áno, i mne. Je to čosi úţasné, a hoci som si tým úplne istá, stále sa mi to zdá neskutočné..." Anna sa znova rozospieva a keď sa dostane k veršom: „Na tejto ratolesti je ruţa, je jablko, jedno z najsladších, je na nej trblietajúca sa hviezda...," jej zvučný kontraalt sa najskôr rozochveje, potom sa zlomí a Anna sa s radostným vzlyknutím zahľadí na Joachima, zdvihne ruky a zvolá: „Som matkou, môj milovaný!" A privinie sa mu k srdcu do jeho roztvoreného náručia. Joachim objíme svoju šťastnú manţelku. Je to najneţnejšie a najšťastnejšie objatie, aké som v ţivote videla. Cudné a vrúcne vo svojej čistote. A neţná Joachimova výčitka do šedín Anniných vlasov: „A mne si to nepovedala?" „Chcela som mať najprv úplnú istotu. Stať sa v mojom veku... matkou... Tomu som naozaj nechcela veriť... a nechcela som ti spôsobiť trpké sklamanie. Od konca decembra pociťujem, ţe sa moje vnútro obnovuje a v jeho hĺbke sa utvára, ako hovorím, nová ratoliestka. Ale teraz je na nej určite plod... Vidíš? Toto plátno je uţ pre toho, kto príde." „Nie je to ľan, ktorý si kúpila v októbri v Jeruzaleme?"

Je. Potom som ho upriadla v očakávaní a v nádeji... Dúfala som. 3 Po- 4.3 sledný deň, keď som sa v chráme modlila čo najbliţšie pri Boţom príbytku, ako je to len ţene dovolené... bolo uţ neskoro... spomínaš si, keď som povedala: ,Ešte, ešte chvíľku/ Nemohla som sa odtiaľ odtrhnúť bez toho, aby som dostala milosť! A tak v šere toho posvätného miesta, na ktoré som upierala zrak príťaţlivosťou svojej duše, aby som si od Boha, ktorý je tam prítomný, vymámila jeho súhlas, zbadala som vychádzať svetlo, nádhernú iskru. Bola jasná a biela ako mesačné svetlo, a predsa mala v sebe ţiaru všetkých perál a drahokamov zeme. Zdalo sa, akoby sa jedna drahocenná hviezda z opony, z hviezd poloţených pod nohami cherubínov odpojila a začala ţiariť nadprirodzeným svedom... zdalo sa, ţe spoza posvätnej opony, zo samotnej Slávy zletel ku mne ako blesk oheň, prerezával vzduch, a pritom v ňom znel nebeský hlas: ,Splní sa ti, o čo si prosila.' Práve preto spievam: ,Príde k tebe hviezda/ Aké len bude to naše dieťa, ktoré sa zjavuje ako svetlo hviezdy v chráme a ktoré na sviatok Svetiel vraví: ,Tu som/? Ţeby si správne videl, keď si o mne uvaţoval ako o novej Anne Elkánovej?4 Ako nazveme toto naše dieťa, ktoré pociťujem 4.4 vo svojom lone ako neţný ţblnkot potôčika a ktoré sa mi prihovára svojím srdiečkom bijúcim ako hrdlička, keď ju človek drţí v dlaniach?" „Ak to bude chlapec, budeme bo volať Samuel. Ak dcéra, nazveme ju Hviezda. Slovo, pri ktorom si sa vo svojom speve zastavila, keď si ma chcela potešiť a oznámiť mi, ţe som otcom. Tvar, ktorý na seba vzala, aby sa prejavila v posvätnom prítmí chrámu." „Hviezda. Naša hviezda! Neviem, ale tak si myslím, myslím si, ţe to bude dievčatko. Zdá sa mi, ţe také neţné láskanie môţe pochádzať len od neţnej dcérky. Veď ja ju ani nenosím, ani nemám ťaţkosti. To ona nesie mňa po blankytnej a rozkvitnutej cestičke, ako keby som bola nadnášaná svätými anjelmi a zem by bola uţ vzdialená... Ţeny som počula vţdy vravieť, ţe počatie a tehotenstvo je bolesť. Ja však nepociťujem nijakú bolesť. Cítim sa silná, mladá a svieţej šia neţ v mladosti, keď som ti darovala svoje panenstvo. Boţia dcéra - lebo je viac Boţia ako naša, ktorá klíči z vyschnutého kmeňa - nespôsobuje svojej mamičke nijakú bolesť. Prináša jej len pokoj a poţehnanie: ovocie Boha, svojho pravého Otca." „Budeme ju teda volať Mária. Hviezda nášho mora, perla, šťastie. Meno prvej veľkej ţeny Izraela.1 Ona sa však nikdy neprehreší proti

1 Sestra Árona a Mojţiša, o nej sa hovorí v Ex 15, 20-21; Nm 12, 1-15; 20, 1; 26, 59. Iné zmienky o Márii, Áronovej sestre, pozri v 131.2, 525.7, 609.3. 21

Pánovi a len jemu sa bude vznášať jej spev, lebo jemu je obetovaná, obeta uţ pred narodením." Jemu je obetovaná, áno. Či to bude chlapec alebo dievča, budeme sa tešiť z tohto nášho stvorenia a po troch rokoch ho darujeme Pánovi. Aj seba s ním ako obety, na Boţiu slávu." Viac uţ nevidím ani nepočujem. 5

Jeţiš hovorí: „Keď ich Múdrosť, ktorá ,je výdych Boţej moci a je čistý výron slávy Vševládneho'*, osvietila snami noci, zostúpila a stala sa slovom pre neplodnú. Ten, ktorý videl blízky čas vykúpenia, ja, Kristus, vnuk Anny, po temer päťdesiatich rokoch prostredníctvom slova budem konať zázraky na neplodných a chorých, na posadnutých, na opustených, na všetkých biedach zeme. Zatiaľ však od radosti, ţe mám matku, šepkám tajomné slovo v šere chrámu, v ktorom sú nádeje Izraela. Chrámu, ktorý je uţ na sklonku svojho ţivota, pretoţe nový a pravý chráiji, ktorý uţ neobsahuje len nádeje jedného národa, ale istotu raja pre ľudí celej zeme a pre celé stáročia aţ do konca sveta, práve prichádza na zem. A toto slovo koná zázrak, pretoţe robí plodným to, čo bolo neplodné. Dá mi matku, ktorá mala nielen vynikajúcu prirodzenosť, čo bolo jej údelom, keďţe sa zrodila z dvoch svätých; ktorá mala nielen dobrú dušu, ako ju ešte mnohí majú, ktorá skrze svoju dobrú vôľu ustavične rástla nielen v tejto dobrote. A ktorá mala nielen nepoškvrnené telo, ale jediná z tvorov mala nepoškvrneného ducha. 6 Videla si,** ako Boh ustavične plodí duše. Teraz uvaţuj, aká musela byť krása tejto duše, ktorú si Otec túţobne ţelal ešte prv, neţ nastal jej čas. Táto duša spôsobovala takú rozkoš Trojici, ţe tá horela vrúcnou túţbou ozdobiť ju svojimi darmi, aby nimi obdarovala seba samú. Celá svätá, ktorú Boh stvoril pre seba a potom pre spásu ľudí! Nositeľka Spasiteľa, ty si bola prvou spásou. Ţijúci raj, ty si svojím úsmevom začala posväcovať zem. Duša stvorená preto, aby bola dušou Boţej Matky! Keď z najţivšieho tlkotu trojjedinej Lásky vyrazila táto ţivotodarná iskra, najţivšie svetlo, aké kedy raj videl, jasali z nej anjeli. Ako nehmotný a vzácny lupienok * Múd 7 , 25 . ** 25. mája 1944, v diele Zošity z roku 1944.

vznešenej ruţe, ktorý bol drahokamom a ohňom, dychom Boha, ktorý zostúpil oţiviť jedno telo úplne ináč ako ostatné, ktorý tak mocne zostúpil vo svojom ohni, ţe hriech ju nemohol nakaziť, rútil sa priestorom a uzavrel sa vo svätom lone. Zem mala, hoci to ešte nevedela, svoj kvet. Opravdivý, jediný kvet, ktorý kvitne večne: ľalia a ruţa, fialka a jazmĺn, slnečnica a cyklámen, zliate dovedna a s nimi všetky kvety zeme v jedinom kvete, v Márii, v ktorej sa hromadí kaţdá čnosť a milosť. V apríli sa zem Palestíny podobala na obrovskú záhradu a jej vône a farby dávali radosť ľudským srdciam. Ale najkrajšia ruţa ešte nebola známa. Ona uţ kvitla Bohu v skrytosti materského lona, lebo moja matka milovala, odkedy bola počatá. Ale ako keď hrozno dáva svoju krv, aby z nej bolo víno, a vôňa muštu a cukru je taká silná, ţe napĺňa lisy a nozdry, aj ona sa usmievala najprv Bohu a potom svetu, vraviac svojím celkom nevinným úsmevom: ,Hľa, vinič, ktorý vám dá hrozno, aby bolo vytlačené v lise a stalo sa večným liekom na vaše zlo, je medzi vami/ Povedal som: ,Mária milovala, odkedy bola počatá/ Čo dáva duchu svetlo a poznanie? Milosť. Čo odníma milosť? Dedičný hriech a smrteľný hriech; Márii, nepoškvrnenej, nikdy nechýbala spomienka na Boha, jeho blízkosť, jeho* láska, jeho svetlo, jeho múdrosť. Preto mohla chápať a milovať, lebo jej telo sa utváralo okolo ustavične milujúcej nepoškvrnenej duše. 7 Neskôr ti doprajem v duchu rozjímať o hĺbke panenstva v Márii. Dostaneš z neho nebeský závrat, ako keď som ti dal uvaţovať o našej večnosti. Medzitým uvaţuj, ako nosenie pod srdcom stvorenia nepoškvrneného hriechom, ktorý (hriech) odníma Boha, dalo matke najvyššiu múdrosť a urobilo z nej prorokyňu, hoci ho počala prirodzene, ľudsky. Prorokyňu svojej dcéry, ktorú ona volá: ,Boţia dcéra/ A premýšľaj, čo by bolo, keby sa z nevinných prvých rodičov rodili nevinné deti, ako to chcel Boh. Ó, ľudia, hovoríte, ţe sa vydávate na cestu k ,superčloveku', a svojimi neresťami sa vydávate jedine k superdiablovi. Prostriedkom, ktorý by vás priviedol k ,superčloveku', by bolo ţiť bez Satanovej nákazy a prenechať Bohu riadenie ţivota, poznania, dobra, neţiadajúc si viac, neţ koľko - a bolo toho takmer nekonečne - by vám Boh dal. Takto v ustavičnom raste k dokonalosti by ste mohli plodiť deti, ktoré by boli ľuďmi telom a deťmi Múdrosti duchom, čiţe obrami, čiţe silákmi, čiţe víťazmi nad Satanom. A ten by bol zhodený mnoho tisíc storočí pred hodinou, v ktorej bude zhodený a s ním aj všetko jeho zlo."

5. Narodenie Márie, jej panenstvo bolo vo večnom pláne Otca 26. august 1944 1

Vidím Annu vchádzať do záhrady. Opiera sa o rameno svojej príbuznej. Určite to bude príbuzná, lebo sa na ňu podobá. Anna je uţ veľmi široká a vyzerá unavená, azda aj zo sparná, presne takého, čo vysiluje aj mňa. Hoci záhrada je tienistá, vzduch je rozpálený, ťaţivý. Dal by sa krájať ako mäkký, horúci koláč, taký je hustý pod neľútostne jasnou modrou oblohou s povetrím, v ktorom zľahka cítiť prach. Uţ dlho tu musí byť veľmi sucho, pretoţe pôda sa tam, kde nie je zavlaţovaná, celkom zmenila na veľmi jemný, takmer biely prach pozvoľna sa meniaci na temnejší ruţový, zatiaľ čo pri koreňoch rastlín, kde je pôda polievaná, je tmavá, červenohnedá. Rovnako aj na krátkych záhonoch s hriadkami zeleniny a okolo ruţových kríkov, jazmĺnov a iných kvetín a drobných kvietkov, ktoré rastú najmä pred peknou pergolou a okolo nej. Pergola pretína na polovicu záhradu tiahnucu sá aipo začiatok polí, z ktorých uţ zobrali úrodu obilia. Aj tráva na lúke na konci majetku je vyschnutá a riedka. Iba na samom konci, kde je plot z divého hlohu, uţ celý obsypaný rubínmi drobných plodov, je tráva zelenšia a hustejšia a tam si tieţ hľadajú pastvu a tieň ovce s malým pastierom. Joachim pracuje na hriadkách zeleniny a okolo olivovníkov. Pomáhajú mu dvaja muţi. Napriek vyššiemu veku sa pohybuje sviţne a s chuťou pracuje. Práve otvárajú malé stavidlá na okraji poľa, aby priviedli vodu vysmädnutým rastlinám. Voda si razí cestu ţblnkotajúc medzi trávou a vysušenou zemou a vytvára kruhy, ktoré sa farbou chvíľu podobajú ţltkastému kryštálu, ale potom sú z nich iba tmavé kruhy vlhkej pôdy okolo plodmi obťaţkaného viniča a olivovníkov. Anna kráča pomaly pozdĺţ tienistej pergoly, pod ktorou bzučia zlaté včely nad sladkou šťavou zo zlatistých bobúľ hrozna, a ide smerom k Joachimovi, ktorý hneď, ako ju zbadá, ponáhľa sa jej naproti. „Aţ sem si prišla?" „V dome je horúco ako v peci." „A ty tým trpíš." „To je jediné utrpenie mojich posledných chvíľ tehotenstva. Je to utrpenie všetkých, ľudí i zvierat. Nerozhorúč sa veľmi, Joachim." „Toľko vytúţený dáţď, ktorý sa uţ tri dni ukazuje, ešte neprišiel a polia sú rozpálené. Máme šťastie, ţe je tu blízko prameň, a taký výdatný.

Otvoril som kanály. Je to len malá úľava pre zaprášené rastliny so zvädnutým lístím. Ale aspoň toľko, čo ich udrţí pri ţivote. Keby len zapršalo...!" Joachim skúma oblohu so starosťou roľníka, kým unavená Anna sa ovieva vejárom, ktorý sa mi vidí, je zo suchého palmového listu, prepleteného pestrofarebnými niťami, aby pevne drţal. Príbuzná vraví: „Tam, spoza Veľkého Hermonu sa rýchlo vynárajú mraky. Dvíha sa severný vietor. Osvieţi a azda aj prinesie vlahu." „Uţ tri dni sa dvíha a s východom mesiaca sa utíši. Zase to tak bude," Joachim je skľúčený. „Vráťme sa domov. Ani tu sa nedá dýchať a myslím si, ţe by bolo dobre vrátiť sa...," vraví Anna, ktorá zrazu náhle zbledla a jej tvár nadobudla ešte výraznejšiu olivovú farbu. 2 „Máš bolesti?" „Nie. Ale cítim onen veľký pokoj ako vtedy v chráme, keď sa mi dostalo milosti. Tento pokoj som pocítila aj vtedy, keď som sa dozvedela, ţe budem matkou. Som akoby vo vytrţení. Sladká ospalosť tela, kým duch jasá a utišuje sa v pokoji, ktorý sa s ľudským nedá porovnať. Milovala som ťa, Joachim, a keď som vošla do tvojho domu, povedala som si: ,Som nevestou spravodlivého' a získala som pokoj. A takto to bolo vţdy, keď sa tvoja prezieravá láska postarala o svoju Annu. Tento pokoj je však iný. Myslím si, ţe je to pokoj, ktorý ako utišujúci olej ducha musel preniknúť nášho otca Jakuba, keď mal sen o anjeloch.* Alebo ešte lepšie, podobá sa radostnému pokoju oboch Tobiášov, keď sa im zjavil Rafael.** Keď sa doň vhĺbim, aby som ho vychutnala, rastie ešte väčšmi. Je to, ako keby som vystupovala cez blankytné výšavy neba... a, neviem prečo, odkedy mám v sebe tú upokojujúcu radosť, v srdci mi znie spev, spev starého Tobiáša. Akoby bol napísaný pre túto hodinu... pre túto radosť... pre izraelskú zem, ktorá ho prijíma... pre hriešny Jeruzalem, ktorému sa uţ odpustilo... Ale... - ale nesmejte sa blúzneniu matky... keď hovorím: ,Ďakuj Pánovi za tvoje dobrá a veleb Boha vekov, aby si si vybudoval v sebe jeho svätostánok/ myslím, ţe ten, ktorý znovu vybuduje v Jeruzaleme stánok pravého Boha, bude ten, ktorý sa má práve narodiť... A ešte si myslím, ţe uţ nie o Svätom meste, ale o mojom dieťati je prorokované, keď spev hovorí: Jasné svetlo zaţiari vo všetkých končinách zeme. Prídu k tebe mnohé národy zďaleka, obyvatelia zo samého * Gn 28,10-16. ** Tob 12 - 13.

kraja zeme prídu k tebe, k príbytku tvojho svätého mena, a v rukách budú mať dary pre Kráľa nebies. Nespočetné pokolenia sa v tebe budú radovať a meno vyvoleného mesta bude trvať na veky vekov. Nuţ, raduj sa a plesaj nad synmi spravodlivých, lebo sa všetci zhromaţdia a dobrorečiť budú večnému Pánovi. Blaţení sú, čo ťa milujú, blaţení tí, čo sa tešia z tvojho pokoja...!' A prvá, kto sa z neho teší, som ja, jeho blaţená matka..." Keď Anna hovorí tieto slová, zmení sa farba jej tváre a rozţiari sa ako človek, čo vyšiel z mesačného svetla k veľkému ohňu a späť. Po lícach jej stekajú neţné slzy, ktoré si ani nevšimne, a šťastne sa usmieva vo svojej radosti. Kráča k domu sprevádzaná manţelom a príbuznou, ktorí ju s dojatím a mlčky počúvajú. 3 Ponáhľajú sa, pretoţe mračná hnané silným vetrom sa kopia a preháňajú po oblohe, kraj potemnieva a zachvieva sa, ohlasujúc búrku. Keď prídu k prahu domu, zbrázdi oblohu prvý modravý blesk a hluk prvého hromu zaduní ako hukot obrovského bubna, ktorý sa mieša s melódiou harfy prvých kvapiek padajúcich na vyprahnuté listy. Všetci vojdú dnu a Anna sa utiahne, kým Joachim sa pri dverách rozpráva s dvoma sluhami o toľko očakávanom daţdi, ktorý je poţehnaním pre vysmädnutú zem. Radosť sa však mení na strach, pretoţe ide veľmi prudká búrka s bleskami a mračnami nabitými krúpami. „Ak sa mračno pretrhne, hrozno a olivy budú dotlčené ako v ţarnove. My chudáci!" Ďalšiu úzkosť preţíva Joachim kvôli manţelke, ktorej prišla hodina priviesť na svet dieťa. Príbuzná ho uisťuje, ţe Anna vôbec nemá bolesti. On je však rozrušený a vţdy, keď príbuzná alebo iné ţeny, medzi ktorými je aj Alfejova mama, vychádzajú z Anninej izby po horúcu vodu, misy a plátno vysušené pri ohni, veselo horiacom v kozube rozľahlej kuchyne, ide, vypytuje sa a neuspokojí sa ani po ich opätovných uisteniach. Starosť mu robí aj to, ţe Anna vôbec nekričí. Vraví: Ja som muţ a nikdy som nevidel rodiť. Ale pamätám si, ţe sa povrávalo, ţe keď nie sú pri pôrode bolesti, je to veľmi zlé..." Nastáva večer, ktorému predchádza s ohromnou silou zúriaca búrka. Voda sa valí v prúdoch, vietor, blesky, je tam všetko okrem krupobitia, ktoré sa odišlo vybúriť inam. Jeden zo sluhov upozorní na vyčíňanie búrky a povie: „Zdá sa, ţe z pekla vyšiel Satan so svojimi diablami. Pozri, aké čierne mračná! Cítiš ten zápach síry vo vzduchu a počuješ ten piskot, sykot, kvílenie a preklínanie? Ak je to on, dnes večer riadne zúri!"

Druhý sluha sa zasmeje a povie: „Asi mu ušla veľká korisť alebo ho Michal udrel ďalším Boţím bleskom a má z toho useknuté rohy a spálený chvost." Pribehne jedna ţena a kričí: Joachim! Uţ prichádza na svet! A všetko išlo rýchlo a šťastne!" A zmizne s malou amforou v rukách. 4 Po poslednom blesku, takom silnom, ţe troch muţov odhodí k pro- 5.4 tiľahlej stene, búrka náhle ustane. A v záhrade pred domom zostáva po blesku pamiatka v podobe čiernej dymiacej diery v zemi. Medzitým prenikne spoza Anniných dverí plač podobný náreku hrdličky, ktorá po prvýkrát uţ nepípa, ale hrkúta, a obrovská dúha rozprestrie svoj polkruhový pás po celej šírke oblohy. Vychádza, alebo aspoň sa zdá, ţe vychádza z vrcholu Hermonu, ktorý bozkávaný slnečnými lúčmi sa podobá alabastru veľmi jemnej bieloruţovej farby. Dvíha sa aţ k najjasnejšej septembrovej oblohe, prechádza ovzduším zbaveným kaţdej nečistoty, vypína sa nad galilejskými výšinami a rovinou, ktorá sa objavuje na juhu medzi dvoma figovníkmi, a potom ešte nad ďalším vrchom. Druhý koniec dúhy sa ustáli ďaleko na obzore, tam, kde reťaz vysokých hôr uzatvára kaţdý ďalší výhľad. „Niečo takého som ešte nevidel!" „Pozerajte, pozerajte!" „Vyzerá to, akoby dúha objala vo svojom kruhu celú izraelskú zem, a tam, pozrite, tam uţ vyšla jedna hviezda, hoci ešte nezašlo slnko. Aká to hviezda! Trblieta sa ako obrovský diamant...!" „A mesiac, tam, je v splne, hoci spln by mal dosiahnuť aţ o tri dni. Pozerajte, ako ţiari!" 5 Znenazdajky prichádzajú radostne naladené ţeny s ruţovým bacu- 5.5 Fatým dieťatkom v bielom plátne. Je to Mária, Mamička! Maličká Mária, ktorá by mohla spať v náručí dieťatka, Mária nie dlhšia ako rameno, s hlavičkou zo slonoviny sfarbenej jemne doruţova, s karmínovočervenými perami, ktoré uţ neplačú, ale inštinktívne sa nastavujú na sanie, sú však také maličké, ţe človek nevie, ako sa im podarí uchopiť prsník. Drobný noštek medzi dvoma okrúhlymi líčkami, a keď ju pošteklením prinútia otvoriť očká, objavia sa medzi jemnými zlatavými mihalnicami dva kúsky neba, dva nevinné blankytné body, ktoré hľadia a nevidia. Aj vlásky na okrúhlej hlavičke pôsobia ako ruţovoplavý závoj podobný istému druhu takmer bieleho medu. Ušká, to sú dve malé ruţové a priesvitné lastúry, dokonalé. A ručičky... čo sú tieto dve vecičky, ktoré sa trepocú vo vzduchu a potom sa

pchajú do úst? Teraz sú zavreté ako dva púčiky ruţe, ktoré sa presekali cez zeleň okvetných lístkov a vytŕčajú svoje jemné hodvábne hlávky. A keď sú otvorené, sú ako dva šperky zo slonoviny alebo z ruţovkavého alabastru s piatimi bledými granátovými nechtíkmi. Ako dokáţu tieto ručičky osušiť toľké slzy? A noţičky? Kdeţe sú? V tejto chvíli práve kopkajú ukryté v plátne. Ale teraz si príbuzná sadá a odkrýva ich... Ó, noţičky! Asi štyri centimetre dlhé chodidlá z lastúr korálovej farby, priehlavky z lastúr snehovobielej farby pretkaných modrými ţilkami, prstíky majstrovské dielo filigránskeho sochárstva, i ony korunované maličkými lupienkami bledého granátu. Ako len nájdu sandáliky, keď tieto noţičky bábiky budú robiť prvé krôčiky, noţičky také maličké, ţe sa človek čuduje, ako moţno na nich stáť? Ako len dokáţu tieto nôţky kráčať po takej tvrdej ceste a zniesť toľkú bolesť pod kríţom? Ale teraz sa o tom nevie a všetci sa usmievajú a smejú pri pohľade na to kopkanie krásnych akoby vymodelovaných nôţok, na miniatúrne bacuľaté stehná s jamkami a výstupkami, na okrúhle bruško, na dokonalý malý hrudník, spod ktorého ako spod belostného hodvábu vidno pohyby dýchania a určite počuť búchať srdiečko, keď sa naklonia ústa k bozku, ako to práve robí šťastný otec... Srdiečko, ktoré je najkrajšie, aké kedy bilo na zemi v priebehu stáročí, jediné nepoškvrnené ľudské srdce. A chrbátik? Hľaďte, ako maličkú obracajú a vidieť jej zaoblené boky, potom bacuľaté pliecka, ruţové hrdielko. Hľa, hlavička sa dvíha na oblúku drobnučkej chrbtice, akoby to bola hlavička vtáčika pozorujúceho a objavujúceho nový svet okolo seba. Jemným zaplakaním protestuje, ţe ju takto ukazujú pred očami toľkých. Ju, čistú a cudnú, ju, ktorú uţ nikto nikdy neuvidí nahú, navţdy pannu, svätú a nepoškvrnenú. Prikryte, prikryte tento púčik ľalie, ktorý sa na zemi nikdy nerozvinie a ktorý vydá svoj kvet ešte krajší neţ je sám, a predsa zostane púčikom. Iba v nebesiach roztvorí ľalia trojjediného Pána všetky svoje lupienky. Lebo tam hore nie je prach viny, ktorý by hoci aj nechcene mohol zneuctiť túto čistotu. Lebo tam hore bude prijatý pred zrakom celého neba trojjediný Boh, ktorý čoskoro o niekoľko rokov bude ukrytý v nepoškvrnenom srdci, bude v nej: Otec, Syn, Ţeních. Teraz je znova v plienkach a v náručí svojho pozemského otca, na ktorého sa podobá. Vlastne ešte nie. Teraz je len malým človiečikom. Chcem povedať, ţe sa mu bude podobať, keď dospeje na ţenu. Z matky

nemá nič. Od otca dostala farbu pleti, očí a určite i vlasov, ktoré má Joachim teraz biele, ale v mladosti boli určite plavé, ako o tom svedčí obočie. Po otcovi má aj rysy tváre, avšak dokonalejšie a jemnejšie, pretoţe je ţena, a aká ţena! Aj úsmev, pohľad, postoj, chôdzu i postavu má po otcovi. Keď myslím na Jeţiša, ako ho vidím, zisťujem, ţe Anna dala svoju postavu a farbu pleti trochu tmavšieho odtieňa slonovej kosti vnukovi. Hoci Mária nemá onú vznešenosť Anninej postavy vysokej a pruţnej palmy, má otcovu ušľachtilosť. 6 Aj ţeny ešte rozprávajú o búrke, o nevídanom úkaze mesiaca, 5.6 hviezdy, o obrovskej dúhe a vchádzajú spolu s Joachimom k šťastnej matke a odovzdávajú jej dieťatko. Anna sa usmieva svojej myšlienke: Je to Hviezda," vraví. Jej znamenie je na nebi. Mária, dúha pokoja! Mária, hviezda moja! Mária, čistá luna! Mária, naša perla!" „Nazvala si ju Mária?" „Áno. Mária, hviezda a perla, svetlo a pokoj..." „Ale to meno znamená aj horkosť... Neobávaš sa, ţe jej prinesie nešťastie?" „Boh je s ňou. Je jeho ešte prv, neţ začala ţiť. On ju povedie po svojej ceste a kaţdá horkosť sa zmení na rajský med. Teraz buď u svojej mamičky... ešte chvíľu, kým budeš úplne Boţia..." A videnie sa končí prvým spánkom matky Anny a dieťaťa Márie. 27. august 1944 7

Jeţiš hovorí: 5.

„Vstaň a poponáhľaj sa, malá priateľka. Vrúcne túţim vziať ťa so sebou do nebeského blankytu kontemplácie o Máriinom panenstve. Vyjdeš odtiaľ so svieţou dušou, ako by si bola ty práve stvorená Otcom, malá Eva, ktorá si ešte neuvedomuje telo. Vyjdeš z nej s duchom plným svetía, lebo sa ponoríš do majstrovského Boţieho diela. Celá tvoja bytosť z nej vyjde nasýtená láskou, lebo pochopíš, ako vie milovať Boh. Hovoriť o Máriinom počatí, o Nepoškvrnenej, znamená ponoriť sa do blankytu, do svetla, do lásky. 8 Poď a čítaj slová slávy o nej v Knihe Predkov: ,Pán vládol nado 5.8 mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja uţ zrodila, nebolo ešte iriediel obťaţených vodami. Prv ako povstali vrchy, pred pahorkami

som sa zrodila, prv ako nivy urobil a planiny, a prvé hrudy na zemekruhu. Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam, keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými, keď upevňoval mraky vo výši, keď dával duţieť ţriedlam morskej hlbiny, keď vymedzoval moru jeho hranicu, by vody neprelievali cez svoj breh, keď ustaľoval základy zeme, ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v kaţdý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme../* Vzťahovali ste ich na Múdrosť, ale hovoria o nej: krásnej matke, svätej matke, panne, Matke Múdrosti, ktorou som ja, čo s tebou hovorím. 9 Chcel som, aby si napísala prvý verš tohto hymnu do záhlavia knihy, ktorá hovorí o nej, aby bola uznaná a známa ako útecha a radosť Boha. Ako príčina jeho stálej, dokonalej, dôvernej radosti, radosti tohto jediného a trojjediného Boha, ktorý vám vládne a miluje vás, ktorému však človek dal toľko dôvodov na smútok. Je dôvodom, pre ktorý sa ľudský rod udrţal, aj keď si pri prvej skúške** zaslúţil byť zničený; je dôvodom pre odpustenie, ktoré ste dostali. Mať Máriu, ktorá ho milovala! Ó! Oplatilo sa stvoriť človeka a nechať ho ţiť a prikázať, aby mu bolo odpustené, aby mohol mať krásnu pannu, svätú pannu, nepoškvrnenú pannu, zamilovanú pannu, milovanú dcéru, najčistejšiu matku, milovanú nevestu! Toľko a ešte viac vám dal a bol by vám dal Boh, len aby mal Stvorenie svojho potešenia, Slnko svojho slnka, Kvet svojej záhrady. A naďalej vám toľko dáva skrze ňu, na jej príhovor, pre jej radosť, lebo jej radosť sa vlieva do radosti Boha a zväčšuje ju leskom, ktorý napĺňa ţiarením svetlo, veľké svetlo raja. Kaţdé zaţiarenie je milosťou pre vesmír, pre ľudský rod, pre samých blahoslavených, ktorí odpovedajú svojím nadšeným prevolávaním „aleluja" kaţdej generácii Boţieho zázraku, stvoreného túţbou trojjediného Boha, aby videl ţiarivý úsmev radosti Panny. 10 Boh chcel postaviť kráľa do vesmíru, ktorý stvoril z ničoho. Kráľa, ktorý prirodzenosťou hmoty bol prvý medzi všetkým tvorstvom stvore* Prís 8, 22-31. MV poznamenáva na jednej strojopisnej kópii: Inšpirované autorovi Prísloví na oslavu Múdrosti, moţno ich pouţiť aj na Máriu, Matku Múdrosti, lebo Mária bola vţdy, odvţdy v úmysle a kontemplácii Boha. S Múdrosťou, ktorej bola matkou, bola Mária stále zjednotená, ako zdôrazňuje poznámka MV v 196.7.

** G»6-9.

ným z hmoty a hmotou obdarený. Kráľa, ktorý prirodzenosťou ducha bol o niečo menej ako boţský, ponorený do milosti, ako bol vo svojom nevinnom prvom dni. Ale najvyššia Múdrosť neomylne pozná všetky, aj tie najvzdialenejšie udalosti v storočiach. Jej pohľad ustavične vidí všetko, čo bolo, je a bude, a kým rozjíma o minulosti a pozoruje prítomnosť, ponára pohľad do poslednej budúcnosti a je jej známe, aká bude smrť posledného človeka. Preto vţdy vedela, ţe kráľ, ktorého ona, najvyššia Múdrosť stvorila, aby bol poloboţský po jej boku v nebi ako dedič Otca, ktorý do dospelosti v jeho kráľovstve dozrel po svojom ţivote v dome matky - zeme, z ktorej bol utvorený -, za svojho detstva ako chlapček večného Otca počas svojho dňa na zemi sa dopustí zločinu voči sebe tým, ţe zabije v sebe milosť, a krádeţe tým, ţe sa ukradne z neba. Prečo ho teda stvoril? Určite sa to mnohí pýtajú. Boli by ste radšej, keby ste nejestvovali? Či si tento deň - hoci je taký biedny a obnaţený a pre vašu zlobu krutý - nezaslúţi aj pre seba, aby bol preţívaný preto, aby sa spoznávala a obdivovala nekonečná krása, ktorú Boţia ruka zasiala vo vesmíre? Pre koho by stvoril tieto hviezdy a planéty, ktoré letia ako blesky a šípy po nebeskej oblohe, brázdiac nebeskú klenbu, alebo sa majestátne rútia ako meteority a darúvajú vám svetlo a ročné obdobia a dávajú vám večné, nemenné a predsa menlivé, vţdy novú stránku na čítanie na blankyte, kaţdý večer, kaţdý mesiac, kaţdý rok, akoby vám chceli povedať: ,Zabudnite na väzenie, nechajte svoju tlač plnú temných, hnilých, špinavých, otravných, lţivých, rúhavých a skazených vecí, a aspoň pohľadom sa pozdvihnite do nekonečnej slobody nebeskej oblohy. Rozjasnite si dušu pohľadom na toľký pokoj oblohy, vytvorte si zásobu svetla, aby ste ho priniesli do vášho tmavého väzenia, čítajte slovo, ktoré píšeme, keď spievame v našom hviezdnom zbore, ktorý je melodickejší neţ zvuk, čo vydáva organ katedrály. Slovo, ktoré píšeme ţiariac, slovo, ktoré píšeme milujúc, pretoţe s nami je ustavične ten, ktorý nám dal radosť z jestvovania, a milujeme ho za to, ţe nám dal našu existenciu, tento jas. Za to ţe sa skvieme, ţe sa hýbeme, ţe sme slobodní a krásni uprostred tohto jemného blankytu, za ktorým vidíme ešte vznešenejší blankyt - raj -, z ktorého napĺňame druhú časť príkazu lásky tým, ţe vás, našich vesmírnych blíţnych, milujeme. Milujeme vás tým, ie vám dávame orientáciu a svetlo, teplo a krásu. Čítajte slovo ktoré vyslovujeme. Je to slovo, na ktoré zameriavame svoj spev, svoj jas, svoj smiech: Boh'?

Pre koho by stvoril to modré more, zrkadlo oblohy, cestu pre pevninu, úsmev vôd, hlas vln, slovo, ktoré so šuchotom pohybujúceho sa hodvábu, so smiechom spokojných dievčat, so vzdychmi starcov, ktorí spomínajú a plačú, s fackami násilníka, s údermi, revom a burácaním, stále vraví: ,Boh£? More i nebo a hviezdy sú pre vás. A s morom jazerá a rieky, rybníky a potôčiky i čisté pramene, ktoré slúţia všetkým, aby vás viedli, ţivili, zaháňali smäd a očisťovali, a ktoré vám slúţia tým, ţe slúţia Stvoriteľovi bez toho, ţe by vás potopili, ako si zasluhujete. Pre koho by stvoril všetky tie nespočetné druhy zvierat, nádherne sfarbených vtákov, ktorí lietajú a spievajú, kým iní sú sluhovia, ktorí slúţia behom, prácou, ţivia vás a pomáhajú vám, kráľom? Pre koho by stvoril všetky tie nespočetné druhy rastlín a kvetov, ktoré sú ako motýle, ako drahokamy a vtáčiky, ovocie, ktoré sú ako náhrdelníky alebo skrinky so šperkami, ktoré sú kobercom pod vašimi nohami, ochranou pre vaše hlavy, zábavou, úţitkom, radosťou pre myseľ, údy, zrak a sluch? Pre koho by stvoril nerasty v útrobách zeme a soli rozpustené v ľadových či vriacich prameňoch, síru, jód, bróm, ak nie preto, ţe sa mu zapáčil jeden, ktorý nebol Boh, ale syn Boha? Jeden - človek. Nič nebolo treba, aby Boh mal radosť, nič nepotreboval. On si vystačí sám so sebou. Stačí mu len rozjímať o sebe, aby sa urobil šťastným, aby sa ţivil, ţil a odpočíval. Celé stvorenstvo nezväčšilo ani o atóm jeho nekonečnosť v radosti, kráse, ţivote, moci. Ale všetko urobil pre stvorenie, ktoré chcel postaviť ako kráľa v diele, ktoré urobil: pre človeka. Oplatí sa ţiť, aby ste videli toľké Boţie dielo a uznali jeho moc, ktorú vám darúva. Aj za to, ţe ţijete, musíte byť vďační. To by ste mali byť, aj keby ste boli vykúpení iba na konci vekov, pretoţe aj keď ste boli v prvých rodičoch zneuţívateľmi moci, pyšní, zmyselní, vrahovia, a takí ste jednotlivo doteraz, Boh vám umoţňuje tešiť sa z krásy a z dobra vesmíru, a zaobchádza s vami, ako keby ste boli dobrí synovia, ktorých všetko naučil a ktorým všetko dovolil, len aby váš ţivot bol lepší a zdravší. To, čo viete, viete skrze Boţie svetlo. To, čo objavíte, objavíte, lebo vám to ukáţe Boh - v Dobre. Ostatné poznanie a objavy, ktoré nesú znamenie zla, pochádzajú od najvyššieho zla - od Satana. 11 Najvyššia Múdrosť, ktorá vie o všetkom, vedela skôr neţ človek jestvoval, ţe človek bude sám sebe zlodejom a vrahom. A keďţe večná Dobrota je bezhraničná vo svojej dobrote, prv neţ došlo k hriechu, vymyslela prostriedok na zničenie hriechu. Prostriedok som Ja. Nástrojom,

aby sa z prostriedku stal účinný nástroj, je Mária. A Panna bola stvorená vo vznešenej Boţej mysli. 12 Všetky veci boli stvorené pre mňa, milovaného Syna Otca. Ja - Kráľ, mal by som mať pod svojimi nohami boţského Kráľa koberce a klenoty, aké nemal nijaký kráľovský palác, a mali ma obklopovať piesne a hlasy sluţobníctva, aké nemal nijaký vládca, a kvety a drahokamy, všetko to vznešené, veľkolepé, láskavé, jemné, čo je moţné vyvodiť z mysle Boha. Ale musel som byť telom okrem toho, ţe som Duch. Telom, aby som spasil telo. Telom, aby som povýšil k vznešenosti telo a priniesol ho do neba pred mnohými storočiami. Lebo telo, v ktorom prebýva duch, je majstrovským dielom Boha, a preň bolo stvorené nebo. Aby som sa stal telom, potreboval som matku. Aby som bol Bohom, potreboval som, aby Otec bol Bohom. A hľa, Boh si stvoril Nevestu a povedal jej: ,Poď so mnou. Po mojom boku hľaď, koľko robím pre nášho Syna. Hľaď a jasaj, večná panna, večná deva, a nech tvoj smiech naplní nebesia a nech dá anjelom základný tón a nech naučí raj nebeskej harmónii. Hľadím na teba. A vidím ťa, aká budeš, ó, nepoškvrnená Ţena, ktorá si teraz iba duchom: duchom, v ktorom mám zaľúbenie. Hľadím na teba a dávam blankyt tvojho pohľadu moru a nebesiam, farbu tvojich vlasov posvätnej pšenici, tvoju belosť ľalii a ruţovú farbu tvojej hodvábnej pleti ruţi. Kopírujem perly podľa tvojich zúbkov, hľadiac na tvoje ústa tvorím sladké jahody, slávikom vkladám do hrdla tvoje noty a hrdličkám tvoj plač. A čítajúc tvoje budúce myšlienky, načúvajúc tlkotu tvojho srdca nachádzam motív postupu v svojej stvoriteľskej činnosti. Poď, moja Radosť, vezmi si svety pre zábavu, pretoţe mi budeš svetlom tancujúcim v mysli, svety pre tvoj úsmev, upevni vence hviezd a hviezdne náhrdelníky a poloţ si Mesiac pod láskavé nohy, zahaľ sa do hviezdneho šálu Mliečnej cesty. Hviezdy a planéty sú pre teba. Poď a teš sa, keď uvidíš kvety, s ktorými sa bude hrať tvoje Dieťa a ktoré budú poduškou Synovi tvojho lona. Poď a uvidíš tvoriť ovečky a baránky, orly a holuby. Buď pri mne, kým budem tvoriť priehlbne morí a riek a budem dvíhať pohoria a maľovať ich snehom a lesmi, kým zasejem obilniny, stromy a vinič a urobím pre teba olivovníky, moja Pokojná, a vinič pre teba, môj Výhonok, ktorý ponesie eucharistický strapec hrozna. Beţ, leť, jasaj, moja Krásavica. A vesmírny svet, ktorý sa tvorí z hodiny na hodinu, sa od teba naučí milovať ma, Milovaná, a pre tvoj smiech sa stane krajším, matka môjho Syna, kráľovná môjho raja, láska tvojho Boha.' A ešte, vidiac omyl

a hľadiac na Neomylnú: ,Poď ku mne, ty, ktorá odstraňuješ horkosť ľudskej neposlušnosti, ľudského smilstva so Satanom a ľudského nevďaku. S tebou zvíťazím nad Satanom.' 13 Boh, Otec Stvoriteľ, stvoril muţa a ţenu takým dokonalým zákonom lásky, ţe tú dokonalosť nemôţete ani pochopiť. A uţasli by ste pri pomyslení, ako by vyzeral ľudsky druh, keby človek nebol prijal učenie Satana. Hľaďte na rastliny s plodmi a semenami. Vari dostávajú semená a plody prostredníctvom smilstva, prostredníctvom jedného oplodnenia na sto kopulácií? Nie. Zo samčieho kvetu vychádza peľ a vedený atmosférickými zákonmi a zákonmi príťaţlivosti sa dostane na bliznu samičieho kvetu. Tá sa otvorí, prijme ho a plodí. Nezašpiní sa a na druhý deň odmietne tešiť sa z toho istého pocitu, nie tak ako to robíte vy, ktorí chcete vychutnávať ten istý pocit znova a znova. Vytvára plod a aţ do novej sezóny nezakvitne, a ak zakvitne, tak preto, aby plodil. Pozrite sa na zvieratá. Všetky. Videli ste uţ niekedy samca a samicu, aby išli jeden k druhému pre neplodné objatie a necudný obchod? Nie. Zblízka či zďaleka, letiac, plaziac sa, skáčuc alebo beţiac pristupujú k obradu oplodnenia, keď nastane čas. Nezdrţiavajú sa pri pôţitku, ale idú ďalej, k váţnym a svätým dôsledkom potomstva, jedinečnému účelu, pre ktorý človek, poloboh pre pôvod milosti, ktorú som udelil úplnú, prijíma ţivočíšnosť aktu, nevyhnutného odvtedy, čo ste zostúpili o jeden stupeň k ţivočíchom. Vy nekonáte ako rastliny a ţivočíchy. Vy ste mali za učiteľa Satana, chceli ste a chcete ho za učiteľa. A skutky, ktoré konáte, sú hodné učiteľa, ktorého ste chceli. Ale keby ste boli verní Bohu, mali by ste radosť synov, sväto, bez bolesti, bez oslabovania v obscénnom, nedôstojnom sexuálnom spojení, ktoré nepoznajú ani zvieratá, zvieratá bez rozumovej a duchovnej duše. Proti muţovi a ţene, skazených Satanom, Boh chcel postaviť Muţa zrodeného zo Ţeny, ktorú Boh nadovšetko povzniesol, aţ tak, ţe porodila bez toho, aby poznala muţa: Kvet, ktorý zrodí Kvet bez účasti semena, iba jediným bozkom Slnka na neporušený kalich Ľalie - Márie. 14 Boţia odplata! Satan, syč nenávisťou, kým sa ona rodí. Táto dievčinka ťa porazila! Prv neţ si sa stal vzbúrencom, úskočníkom, hubiteľom, uţ si bol porazený a ona sa stala víťazkou nad tebou. Celé šíky vojsk zoradených do boja nič nezmôţu proti tvojej moci, padajú zbrane z rúk muţov proti

tvojmu zúrivému hnevu, ó, večný, a niet takého vetra, ktorý by rozptýlil zápach tvojho dychu. A predsa táto detská päta, taká ruţová ako vnútro ruţovej kamélie, taká hebká a mäkučká, ţe hodváb je v porovnaní s ňou drsný, taká maličká, ţe by vošla do kalicha tulipánu, táto ťa bez strachu gniavi, táto ťa vháňa do tvojej skrýše. A jej plač ťa obracia na útek, teba, čo sa nebojíš armád, a jej dych očisťuje svet od tvojho zápachu. Si porazený. Jej meno, jej pohľad, jej čistota sú kopijou, bleskom a skalou, ktoré ťa zasahujú, ktoré ťa poráţajú a väznia v tvojom pekelnom brlohu. Ó, zlorečený, ktorý si odobral Bohu radosť byť Otcom všetkých stvorených ľudí! Márne si ich však skazil, tých, čo boli stvorení nevinní, a priviedol si ich k poznaniu a k plodeniu prostredníctvom pokrivenej zmyselnosti, oberúc Boha v jeho milovanej stvorenej bytosti, aby sa stal darcom detí podľa pravidiel, ktoré keby boli rešpektované, boli by udrţali na zemi rovnováhu medzi pohlaviami a rasami, a tak by sa vyhlo vojnám medzi národmi a nešťastiam v rodinách. Keby boli poslúchali, tieţ by boli spoznali lásku. Iba keby boli poslúchli, spoznali a aj by mali lásku. Získali by úplne a pokojne toto Boţie vyţarovanie, ktoré od nadprirodzeného zostupuje na niţšie, aby aj telo sväto jasalo, telo, ktoré je spojené s duchom a stvorené tým istým, ktorý mu stvoril ducha. A teraz vaša láska, ó ľudia, vaše lásky, aké sú? Buď zmyselnosť odetá do lásky, alebo neuzdraviteľný strach, ţe stratíte lásku manţelského partnera pre zmyselnosť jeho a iných. Nie ste si nikdy istí vlastníctvom srdca manţela alebo manţelky, odkedy je na svete zmyselnosť. A chvejete sa, plačete a stávate sa bláznami od ţiarlivosti, niekedy aj vrahmi, aby ste sa pomstili za zradu. Inokedy ste zúfalí či apatickí, inokedy šialení. Toto si urobil, Satan, Boţím deťom. Títo, ktorých si skazil, by poznali radosť mať deti bez bolesti, radosť z narodenia bez strachu zo smrti Ale teraz si porazený v Ţene a skrze Ţenu. Odteraz ten, kto ju bude milovať, znova sa stane Boţím, prekoná tvoje pokušenia, aby mohol hľadieť na jej nepoškvrnenú čistotu. Odteraz, hoci matky nemôţu počať bez bolesti, budú mať ju na útechu. Odteraz ju budú mať manţelky za veliteľku, čo ich vedie, a umierajúci za matku, takţe bude sladké zomrieť v jej lone, ktoré je záštitou proti tebe, zlorečený, a proti Boţiemu súdu. Mária, malý hlások, videla si narodenie Syna Panny a narodenie Panny pre nebo. Teda si videla, ţe tí, ktorí sú bez viny, nepoznajú bolesť,

keď dávajú ţivot, ani bolesť, keď sa odovzdávajú smrti. Ale ak najnevinnejšej Boţej Matke bola vyhradená dokonalosť nebeských darov, potom všetci, ktorí by v prvých rodičoch zostali nevinnými Boţími deťmi, by mali moţnosť plodiť bez bolestí, čo by bolo spravodlivé, pretoţe by sa spájali a počali bez zmyselnosti a umierali by bez trápenia. Vznešená Boţia odplata za Satanovú pomstu spočívala v tom, ţe priviedla dokonalosť svojho milovaného stvorenia k najvyššej dokonalosti, ktorá zničila aspoň v jednom stvorení akúkoľvek spomienku na ľudstvo vnímavé na Satanov jed, skrze ktorú prišiel na svet Syn nie z čistého objatia muţa, ale z boţského objatia, ktoré mení farbu ducha v extáze Ohňa. 15 Panenstvo Panny...! Poď. Rozjímaj o tomto hlbokom panenstve, pri kontemplácii ktorého sa dosahujú priepastné hĺbky! Čím je biedne nútené panenstvo ţeny, s ktorou sa neoţenil nijaký muţ? Menej ako nič. Čím je panenstvo tej, ktorá chcela byť pannou, aby bola Boţia, ale dokáţe byť pannou len v tele, a nie v duchu, do ktorého nechá Vchádzať toľké cudzie myšlienky, a mazná sa a prijíma maznanie sa s ľudskými myšlienkami? Začína byť zárodkom panenstva. Ale ešte je to veľmi málo. Čím je panenstvo rehoľníčky v kláštore, ktorá ţije iba pre Boha? Veľa. Ale stále to ešte nie je dokonalé panenstvo v porovnaní s panenstvom mojej matky. Vţdy jestvovalo nejaké spojenie, aj v tom najsvätejšom. Pôvodné spojenie medzi duchom a vinou. Spojenie, ktoré sníma len krst. Sníma, ale nevracia úplné panenstvo, ktoré mali prví rodičia pred hriechom, podobne ako ţene oddelenej smrťou od manţela. Jazva zostala a bolí, občas sa ohlási a môţe sa kedykoľvek znova rozrásť na ranu ako určité choroby, ktoré pravidelne vyvolávajú vírusy. V Panne nie je toto znamenie sňatého spojenia s hriechom. Jej duša je krásna a neporušená ako vtedy, keď ju Otec tvoril a vlial do nej všetky milosti. To je Panna. Je jediná. Je dokonalá. Je úplná. Taká bola myslená. Taká bola splodená. Ostala taká. Taká je korunovaná. Večne taká. To je Panna. Je hlbinou nedotknuteľnosti, čistoty, milosti, ktorá sa stráca v hlbine, z ktorej vzišla: v Bohu, najdokonalejšej nedotknuteľnosti, čistote a milosti. To je odplata trojjediného a jediného Boha. Proti znesväteným stvoreniam stavia túto Hviezdu dokonalosti. Proti nezdravej zvedavosti túto skromnú pannu, spokojnú iba s tým, ţe miluje Boha. Proti poznaniu zla túto vznešenú Nevedomú. Ona pozná len pokornú lásku. Nepozná

lásku, ktorú Boh dal manţelom, ba viac, nepozná ani zlú náklonnosť, dedičstvo hriechu. Pozná len ľadovú a rozpálenú múdrosť Boţej lásky. Oheň, ktorý obrňuje telo ľadom, aby bolo prihľadným zrkadlom pre oltár, na ktorom sa Boh snúbi s Pannou, čím sa nepokoruje, lebo jeho dokonalosť objíma tú, ktorá ako sa patrí pre nevestu, je iba o jediný stupeň niţšie neţ Ţeních, je mu podriadená lebo je ţena, ale bez poškvrnenia, tak ako je on."

6. Očisťovanie Anny a obetovanie Márie, ktorá je dokonalá deva pre nebeské kráľovstvo 28. august 1944 1

Vidím Joachima a Annu spolu so Zachariášom a Alţbetou. Vychádzajú z istého domu v Jeruzaleme, určite z domu priateľov alebo príbuzných, a uberajú sa do chrámu na obrad očisťovania. Anna má v náručí dievčatko zavinuté do plienok a zabalené do veľkej ľahkej vlnenej deky, ktorá je určite mäkká a teplá. Nedá sa ani povedať, s akou starostlivosťou a láskou nesie a opatruje svoje malé stvorenie. Kaţdú chvíľku dvíha okraj deky a pozerá sa, či Mária dobre dýcha, a potom ju znova zakrýva, aby ju ochránila pred studeným vzduchom pekného, ale chladného dňa uprostred zimy. Alţbeta nesie v rukách balíčky. Joachim ťahá na povraze dva okrúhle bielučké baránky, uţ skôr barany ako jahniatka. Zachariáš nemá nič. Je veľmi pekný vo svojom ľanovom odeve, ktorý moţno zahliadnuť spod ťaţkého, tieţ bieleho vlneného plášťa. Zachariáš je omnoho mladší ako vtedy, keď som ho videla pri narodení Jána Krstiteľa, a v plnej muţnej sile. Alţbeta je ţena zrelého veku, ale ešte stále má svieţi vzhľad. Vţdy, keď sa Anna pozrie na dievčatko, aj ona sa skloní vo vytrţení nad spiacu tváričku. Je veľmi pekná v azúrovo modrých šatách s nádychom do tmavofialovej farby a so závojom, ktorý jej pokrýva hlavu a splýva na ramená a na plášť o čosi tmavšieho odtieňa. Joachim a Anna sú oblečení veľmi slávnostne vo sviatočných šatách. Joachim proti svojmu zvyku nemá na sebe tmavohnedú tuniku, ale dlhý odev veľmi tmavej červenej farby, my by sme povedali „červená svätého Jozefa", a strapce na jeho plášti sú úplne nové a krásne. Na hlave má len akýsi pravouhlý závoj, obtiahnutý kruhovou koţenou páskou. Celé oblečenie je nové a elegantné.

Anna, ó! Dnes sa veru neobliekla do tmavého! Má na sebe jemne ţlté šaty, takmer farby starej slonoviny, v páse, pri krku a na zápästiach stiahnuté striebristo zlatou stuţkou. Na hlave má veľmi jemný závoj akoby z damasku, ktorý na čele pridrţiava jemná a drahocenná spona. Na krku má zlatý filigránsky náhrdelník a na zápästiach náramky. Vyzerá ako kráľovná, aj pre dôstojnosť, s akou sa nesie v krásnych šatách a najmä v bledoţltom plášti, ktorého okraje lemuje krásna pestrofarebná výšivka. „Ako keby som ťa videla v deň tvojej svadby. Bola som vtedy ešte len dievča, ale spomínam si, aká si bola krásna a šťastná," vraví Alţbeta. „Ale teraz som ešte šťastnejšia... a chcela som si obliecť na tento obrad tie isté šaty. Stále som si ich odkladala pre túto udalosť... a uţ som ani nedúfala, ţe si ich niekedy oblečiem kvôli tomu? 2 „Pán ťa veľmi miluje...," vraví s povzdychom Alţbeta. „A preto mu dávam to, čo mi je najdrahšie. Tento môj kvietok." „Ako si ju budeš vedieť nechať vytrhnúť z náručia, keď nastane čas?" „Spomeniem si, ţe som ju nemala a ţe mi ju dal Boh. Budem potom ešte šťastnejšia ako teraz. Keď budem vedieť, ţe je v chráme, poviem si: ,Modlí sa pred svätostánkom, modlí sa k feohu Izraela aj za svoju mamičku/ A to mi dodá pokoja. A ešte väčší pokoj pocítim, keď poviem: Je celá jeho. Keď tu uţ nebudú títo dvaja šťastní starci, ktorí ju dostali z neba, on, Večný, jej bude stále Otcom/ Ver mi, som pevne presvedčená, ţe táto maličká nie je naša. Ja som uţ nemohla urobiť nič... To on mi ju vloţil do lona, boţský dar na zotretie mojich slz a posilnenie našej nádeje a modlitby. Preto patrí jemu. My sme jej šťastní opatrovníci... Nech je za to velebený!" 3 Prišli k múrom chrámu. „Choďte k Nikanorovej bráne a ja pôjdem zatiaľ upovedomiť kňaza. Potom prídem za vami," vraví Zachariáš. A zmizne za arkádou, ktorou sa ide do veľkého nádvoria obklopeného podlubiami. Skupinka pokračuje po stupňovitých terasách. Neviem, či som to uţ niekedy povedala, no hradby chrámu nie sú v rovine, ale sa postupne dvíhajú a rozkladajú stále vyššie. Na kaţdú úroveň sa vystupuje po schodoch. Na kaţdej sú nádvoria, umelecky vypracované podlubia a portály z mramoru, bronzu a zlata. Prv neţ prišli na dohodnuté miesto, zastavili sa a vybalili prinesené veci: koláče, veľké, nízke a veľmi mastné, bielu múku, dve hrdličky v klietke z vŕbového prútia a veľké strieborné mince, pätáky, také ťaţké, ţe by nebolo moţné ich nosiť vo vreckách, ako je to dnes.

Hľa, krásna Nikanorova brána, nádherné umelecké dielo z masívneho bronzu, celá vykladaná striebrom. Zachariáš uţ stojí pri nej vedľa kňaza vznešeného vo svojom ľanovom odeve. Annu pokropia vodou, domnievam sa, ţe očistnou, a potom jej prikáţu pristúpiť k obetnému oltáru. Uţ nedrţí dcérku v náručí. Vzala ju Alţbeta, ktorá s ňou zostala pred bránou. Joachim ide za svojou ţenou a ťahá za sebou bľačiaceho baránka. A ja... urobím tak ako pri očisťovaní Márie: zavriem oči, aby som nevidela to zabíjanie. Teraz je Anna očistená. 4 Zachariáš hovorí potichu čosi svojmu kolegovi, ktorý s úsmevom 6.4 prikyvuje. Potom sa pripojí ku skupinke, ktorá sa znovu utvorila, a blahoţelá matke i otcovi v ich radosti a vernosti v sľube a prijíma druhého baránka, múku a koláče. „Táto dcéra je teda zasvätená Pánovi? Nech ju i vás sprevádza jeho poţehnanie. Pozrite, prichádza Anna. Bude jednou z jej učiteliek. Anna, Fanuelova dcéra z Aserovho rodu. Poď, ţena. Táto maličká je obetovaná chrámu ako obeta chvál. Ty budeš jej učiteľkou a pod tvojím vedením bude rásť vo svätosti." Anna Fanuelova, celá v bielom, hladká dievčatko, ktoré sa zobudilo a pozerá sa svojimi nevinnými a prekvapenými očkami na všetku tú belosť a zlato, ţiariace na slnku. Ceremónia sa uţ zrejme skončila. Nevidela som osobitný obrad obetovania Márie. Azda to stačilo povedať na tomto posvätnom mieste kňazovi a predovšetkým Bohu. 5 „Chcela by som dať obetu pre chrám a pozrieť sa tam, kde som pred 6.5 rokom videla svetlo." Idú v sprievode Anny Fanuelovej. Nevojdú do vlastného a skutočného chrámu; keďţe sú ţeny a ide o dievča. Pravdaţe, nejdú ani tam, kam išla Mária, keď obetovala Syna. Ale stoja tesne pred dokorán otvorenou bránou a hľadia dovnútra do tienistého chrámu, odkiaľ počuť tichý spev dievčat a kde ţiaria zlatistým jasom drahocenné svietniky nä dva rady hlavičiek pokrytých bielymi závojmi, na dva ozajstné záhony ľalií. „O tri roky aj ty budeš tam, moja ľalia," sľubuje Anna Márii, ktorá akoby hľadela dovnútra celkom očarená a usmiata pri tiahlom speve. „Zdá sa, ţe rozumie," vraví Anna Fanuelova. Je to krásne dievčatko! Bude mi taká drahá, akoby vzišla z môjho tela. Sľubujem ti to, matka. Ak mi to vek dopraje."

„Budeš tu, ţena," vraví Zachariáš. „Ty ju prijmeš medzi zasvätené dievčatá. Aj ja tu budem. Chcem tu byť v ten deň, aby som jej povedal, aby sa modlila za nás hneď od prvej chvíle..." A hladí na manţelku, ktorá chápe a vzdychne. Obrad je ukončený a Anna Fanuelova odchádza, kým ostatní vychádzajú z chrámu a rozprávajú sa. Počujem Joachima, ako hovorí: „Nielen svoje dva najlepšie baránky, ale všetky by som dal za túto radosť a na Boţiu chválu!" Uţ nevidím nič iné. 6.6

6.7

Jeţiš hovorí: „Šalamún dáva prehovoriť Múdrosti: ,Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem/* A naozaj, večná Múdrosť hovorila zo skaly, z múrov svojho mesta večnej deve: ,Poď ku mne/ Vrúcne túţila ju mať. Neskôr Syn najčistejšej devy povie: ,Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Boţie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Boţie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň/** Hlasy sa zbiehajú a kým hlas z neba volá k maličkej Márii: ,Poď ku mne,' hlas Človeka prehovorí a myslí tým na svoju matku: ,Poďte ku mne, ak dokáţete byť malé deti/ Vzor vám dám vo svojej matke. Hľa, dokonalá deva so srdcom prostej a čistej holubice, hľa, tá, ktorú roky ani kontakt so svetom nezdivočia na barbarstvo skazeného, krivolakého, klamného ducha. Lebo ona to nechce. Poďte ku mne a hľaďte na Máriu. 7 Ty ju vidíš, nuţ povedz mi: Líši sa veľmi jej pohľad malého dieťaťa od pohľadu, ktorý si videla pri päte kríţa alebo pri jasote Turíc alebo v hodine, keď viečka zaclonili jej nevinné oči posledným spánkom? Nie. Tu je neistý a prekvapený pohľad dieťaťa, potom to bude prekvapený a cudný pohľad pri Zvestovaní, potom blaţený pohľad betlehemskej matky, potom pohľad klaňania sa mojej prvej vznešenej učeníčky a utrápený pohľad mučenej na Golgote. A potom ţiarivý pohľad pri zmŕtvychvstaní a na Turice, a napokon zaclonený pohľad z vytrţenia posledného videnia. Ale či uţ sa jej oči otvoria pri prvom pohľade, či sa unavené zavrú pri poslednom svetle, po tom, čo toľko toho videli, radostného i ţalostného, zostávajú jasným, čistým, pokojným kúskom * Prís 9, 4. ** Mk l O , 14-15; pozri 378.8.

neba, ktoré ţiari vţdy rovnako pod Máriiným čelom. Svojimi dymovými mračnami ich nikdy nezašpiní hnev, klamstvo, pýcha, zmyselnosť, nenávisť, zvedavosť. Sú to oči, ktoré hladia na Boha s láskou, či plačú alebo sa smejú, a ktoré z lásky k Bohu pohladkajú, odpúšťajú a všetko znesú. Pre lásku k svojmu Bohu sú neprístupné útokom Zlého, ktorý si často poslúţi očami, aby prenikol do srdca. Čisté oči, ktoré rozdávajú pokoj a poţehnanie, oči, ktoré majú čistí, svätí, zamilovaní do Boha. Povedal som: ,Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.'* Svätí mali takéto oko, ktoré je lampou pre ducha a spásou pre telo, lebo tak ako Mária hľadeli po celý ţivot iba na Boha. Ba ešte viac: spomínali si na Boha. Vysvetlím ti, malý hlas, aký je zmysel týchto mojich slov."

7. Malá Mária s Annou a Joachimom, na jej perách je uţ Synova múdrosť 29. august 1944 1

Opäť vidím Annu. Uţ od včera večera ju vidím zahĺbenú do šitia, ako sedí na začiatku tienistej pergoly. Má na sebe jednoduché voľné šaty šedopieskovej farby, azda kvôli veľkej horúčave. Na konci pergoly vidno koscov, ako kosia trávu. Nebude to však májová kosba, lebo hrozno sa uţ vyfarbilo do zlatistá a veľká jabloň ukazuje medzi tmavými listami svoje plody, lesklé ako ţltý a červený vosk. Na pšeničnom poli zostalo len strnisko, kde sa jemne vlnia plamienky vlčieho maku a kde sa týčia nevädze so svojimi hviezdnymi hlávkami belasými ako nebo na východe. Z tienistej pergoly prichádza maličká Mária, ale uţ vrtká a samostatná. Cupitá malými istými krôčikmi a vo svojich bielych sandálikoch sa nepotkýna o kamienky. Uţ sa rysuje jej neţná ľahko zvlnená chôdza holubice. Je celá v bielom ako holubička, v ľanových šatôčkach po členky. Sú široké a pri krku nabraté a stiahnuté belasou mašličkou, s krátkymi rukávmi, ktoré umoţňujú vidieť jej ruţové a bucľaté predlaktia. So svojimi hodvábnymi a jemne zvlnenými medovoplavými * Mt 6 , 22-23 (pozri 174.9); Lk 11, 4-35 (pozri 413.7).

vláskami, ktoré sa naspodku stáčajú do kučier, s nebeskými očami a neţnou jemne ruţovou a usmievavou tváričkou sa podobá na malého anjelika. Aj vánok, ktorý povieva jej širokými rukávmi a nadúva jej na ramenách šatôčky, jej pridáva anjelský výzor s krídlami roztvorenými na let. V rúčkach drţí vlčí mak, nevädzu aj iné kvietky, ktoré rastú v obilí, ale ktorých mená nepoznám. Kráča a keď je uţ blízko matky, pustí sa do behu. Radostným hláskom zvolá a ako malá hrdlička zastaví svoj let na matkiných kolenách, ktoré sa trochu pootvoria, aby ju prijali. Matka odloţí prácu nabok, aby sa Mária nepichla, a roztvorí náručie, aby ju objala. Aţ potiaľto včera večer; dnes ráno sa videnie predstavuje znovu a takto pokračuje. „Mamička! Mamička!" Biela hrdlička je celá zaborená do hniezda matkiných kolien, s nôţkami na nízkej tráve a s hlavičkou sklonenou do matkinho lona. Teraz je vidieť len svetlé zlato jej vláskov na jemnom krku a Anna sa skloní, aby ho s láskou pobozkala. 2 Potom hrdlička zodvihne hlavičku a podá matke kvietky. Všetky sú pre mamičku a ku kaţdému kvietku povie vymyslený príbeh. Tento veľký kvet krásnej modrej farby je hviezda, ktorá zostúpila z neba, aby priniesla mamičke Pánov bozk. Pobozkaj ho tam, na srdce, na srdce, tento nebeský kvietok, a pocítiš, ţe je v ňom vôňa Boha. Tento druhý, bledomodrý ako oteckove oči, má na listoch napísané, ţe Pán má veľmi rád otecka pre jeho dobrotu. A tento malý, maličký kvietok, našla iba jediný (je to nezábudka), ten urobil Pán, aby povedal Márii, ţe ju má rád. A tieto červené, pozná mamička, aké sú to? Sú to kúsky šiat kráľa Dávida, zmáčané v krvi nepriateľov Izraela a rozosiate na víťazných bojových poliach. Vyrástli z cípov kráľovských šiat, roztrhaných v hrdinskom boji pre Pána. Zato tento milý biely kvet, ktorý akoby tvorilo sedem voňavých hodvábnych kalíškov pozerajúcich do neba, ktorý sa zrodil tam, pri prameni - a ktorý odtrhol otecko medzi tŕním -, je vytvorený zo šiat kráľa Šalamúna, ktoré mal na sebe pred mnohými a mnohými rokmi v tom istom mesiaci, v ktorom sa narodila jeho malá vnučka. Ó, pred toľkými rokmi, keď kráčal vo vznešenom bielom odeve pred zástupmi Izraelitov a pred archou a svätostánkom a jasal, lebo oblak sa vrátil a zahalil

svätostánok svojou slávou. Šalamún zaspieval radostnú pieseň a modlitbu.* „Chcem byť vţdy ako tento kvet a ako múdry kráľ chcem spievať po celý ţivot pieseň a modlitbu pred svätostánkom," zakončia Máriine ústočká. „Radosť moja! Odkiaľ poznáš tieto sväté veci? Kto ti ich hovorí? Otecko?" „Nie. Neviem, kto to je. Myslím, ţe som ich odjakţiva vedela. Ale moţno je ktosi, kto mi ich vraví, ale ja ho nevidím. Moţno jeden z anjelov, ktorých Boh posiela, aby sa rozprávali s dobrými ľuďmi. 3 Mamička, budeš mi o tom ešte rozprávať...?" „Ó, dcérka moja! Ktorý príbeh chceš ešte poznať?" Mária premýšľa, je váţna a sústredená. Bolo by ju treba namaľovať, aby sa zvečnil jej výraz. Na detskej tváričke sa odráţajú jej myšlienky. Úsmevy a vzdychy, slnečné lúče i tiene mračien, keď premýšľa o dejinách Izraela. Potom si vyberie: „Ešte ten o Gabrielovi a Danielovi, v ktorom je prisľúbený Kristus."5*"* Počúva so zavretými očami a pomaly si opakuje matkine slová, akoby si ich chcela lepšie zapamätať. Keď Anna skončí, opýta sa: „Koľko času ešte chýba do príchodu Emanuela?" „Asi tridsať rokov, moja drahá." „Ešte tak veľa! A ja budem v chráme... Povedz mi, keby som sa modlila veľmi, veľmi, veľmi veľa, vo dne v noci, v noci a vo dne, a na tento úmysel by som chcela po celý ţivot patriť len Bohu, doţičil by mi Večný tú milosť, ţe by dal Mesiáša svojmu ľudu skôr?" „To neviem, moja. Prorok vraví: ,Sedemdesiat týţdňov.' Myslím, ţe proroctvo sa nemýli. Ale Pán je taký dobrý," ponáhľa sa dodať Anna, keď vidí, ako sa zlatisté mihalnice jej dievčatka zarosili slzami, „myslím, ţe ak sa budeš veľmi, veľmi, veľmi veľa modliť, vypočuje ťa." Tvárička obrátená k matke sa znova rozsvieti úsmevom a v záblesku slnka prenikajúceho pomedzi viničové lístky zaţiaria ako kvapky rosy visiace na krehkých stebielkach alpského machu dve uţ zabudnuté slzičky. * I K r S , 1-5.

„Tak sa teda budem modliť a stanem sa kvôli tomu pannou." „Vieš ty ale, čo to znamená?" „To znamená nepoznať lásku muţa, ale len lásku Boha. To znamená nemyslieť na nič iné, len na Pána. To znamená zostať v tele dieťaťom a v srdci anjelom. To znamená mať oči len na to, aby hľadeli na Pána, uši, aby ho počúvali, ústa, aby ho chválili, ruky, aby prinášali obety, nohy, aby ho rýchlo nasledovali, to znamená oddať svoje srdce a ţivot jemu." „Ty poţehnaná! Ale potom nebudeš mať nikdy deti, ty, ktorá máš tak veľmi rada deti a baránky a hrdličky... Vieš? Dieťa je pre ţenu ako biely kučeravý baránok, ako hrdlička s hodvábnym perím a korálovým zobáčikom. Deti môţeš milovať, bozkávať a počúvať, ako ti hovoria: ,Mama. „Na tom nezáleţí. Ja budem Boţia. V chráme sa budem modliť. A azda jedného dňa uvidím Emanuela. Tá panna, ktorá mu má byť matkou, ako to hovorí veľký prorok, sa uţ musela narodiť a je v chráme... Budem jej spoločníčkou... a sluţobnicou... Ach, áno! Keby som ju mohla prostredníctvom Boţieho svetla spoznať, chcela by som jej slúţiť, tej blahoslavenej! A ona by mi priniesla Syna, priviedla by ma k svojmu Synovi a slúţila by som aj jemu. Len si predstav, mamička...! Slúţiť Mesiášovi...!" Mária je uchvátená touto myšlienkou, ktorá ju povznáša, ale zároveň robí pokornou. S ručičkami skríţenými na hrudi a s hlavičkou naklonenou trochu dopredu od vzrušenia celá rozpálená pripomína detskú reprodukciu Zvestovania Panny Márie,* ktorú som videla. Pokračuje: „Ale dovolí mi Kráľ Izraela, Boţí Pomazaný, aby som mu slúţila?" „O tom nepochybuj. Či nehovorí kráľ Šalamún: ,Kráľovien jesto šesťdesiat a osemdesiat bočných ţien a mladíc bez počttCI2 Uvidíš, ţe na kráľovskom dvore bude bezpočetné mnoţstvo panien, ktoré budú slúţiť svojmu Pánovi." „Ó, vidíš teda, ţe musím byť pannou? Musím. Ak si on ţelá mať za matku pannu, to je znamením, ţe nadovšetko miluje panenstvo. Chcem, aby mňa, svoju sluţobnicu, miloval pre panenstvo, ktoré ma urobí aspoň trocha podobnou jeho milovanej matke... Áno, toto si ţelám... 5 Chcela by som byť aj hriešnicou, veľkou hriešnicou, keby som

2 Dan 9, 20-27, o proroctve bude reč v 10.5 a v 41.3/4. Čísla oddelené lomkou označujú časti kapitoly, v ktorej je reč o danom predmete - pozn. prekladateľa. Zvestovanie Panny Márie je posvätný obraz, uctievaný v Bazilike Zvestovania vo Florencii, ako uvidíme a j v 27.1. Pies 6, 8. 44

sa neobávala, ţe urazím Pána... Povedz mi, mamička, môţe byt' niekto hriešnikom z lásky k Bohu?' „Ale, čo to hovoríš, poklad môj? Nerozumiem ti." „Chcem tým povedať - hrešiť, aby ma mohol milovať Boh, ktorý sa stane Spasiteľom. Zachraňuje sa predsa ten, kto sa stratil, však? Chcela by som, aby ma zachránil Spasiteľ, aby na mňa hľadel s láskou. Preto by som chcela zhrešiť, ale neurobiť taký hriech, ktorý by sa mu ošklivil. Ako ma môţe zachrániť, ak sa nestratím?" Anna je zmätená. Nevie, čo na to odpovedať. Na pomoc jej príde Joachim, ktorý sa potichu priblíţil spoza nízkeho ţivého plota. „Teba zachránil vopred, lebo vie, ţe ho miluješ a ţe chceš milovať len jeho. A preto si uţ vykúpená a môţeš byť pannou, ako chceš," vraví Joachim. „Naozaj, otecko?" Mária sa mu pritúli ku kolenám a hľadí naňho svojimi jasnými hviezdami očí, ktoré sa tak veľmi podobajú na jeho a sú také šťastné pre nádej, ktorú jej otec dal. „Naozaj, láska moja. Pozri. Priniesol som ti tohto malého vrabčeka, ktorý po prvý raz letel k studni. Mohol som ho nechať bez povšimnutia, ale jeho slabé krídelká a hodvábne nôţky nemali silu znova vzlietnuť alebo zastaviť sa na klzkých kameňoch pokrytých machom. Bol by padol do studne. Nečakal som, kým sa to stane. Vzal som ho a darujem ti ho. Urob s ním, čo chceš. Dôleţité je, ţe bol zachránený skôr, neţ sa dostal do nebezpečenstva. To isté urobil Boh s tebou. Teraz mi povedz, Mária. Mal som vrabčeka radšej, keď som ho zachránil vopred, alebo by som ho mal radšej* keby som ho zachraňoval po páde?" „Mal si ho radšej práve teraz, lebo si nedovolil, aby si ublíţil v ľadovej vode." „Aj teba Boh miloval viac, lebo ťa zachránil skôr, ako by si zhrešila." „A ja ho teda budem milovať nadovšetko. Nadovšetko. Vrabček môj pekný, ja som ako ty. Pán nás oboch miloval rovnako, keď nám daroval spásu... Teraz sa budem o teba starať a potom ťa nechám, aby si odletel. A ty budeš spievať Bohu chvály v lese a ja v chráme a budeme prosiť: ,Pošli, pošli svojho Prisľúbeného tomu, kto ho očakáva/ 6 Ó, otecko môj! Kedy ma zavedieš do chrámu?" „Skoro, perla moja. Ale nebude ti ľúto, ţe opustíš svojho otca?" „Veľmi! Ale ty prídeš... a potom, keby to nebolelo, aká by to bola obeta?"

„Budeš si na nás spomínať?" „Stále. Po modlitbe za Emanuela sa budem modliť za vás. Aby vám Boh doprial radosť a dlhý ţivot... aţ do dňa, keď on bude Spasiteľom. Potom mu poviem, aby vás vzal a priviedol do nebeského Jeruzalema." Videnie prestáva vo chvíli, keď sa Mária ocitne v otcovom náručí... 7

Jeţiš hovorí: „Uţ počujem komentáre zádrapčivých učencov: ,Ako môţe takto rozprávať dieťa, ktoré nemá ani tri roky? To je prehnané.' A neuvedomujú si, ţe oni robia zo mňa prízrak, keď falšujú moje detstvo pripisujúc mu skutky dospelého. Inteligencia nie je daná všetkým rovnakým spôsobom a v tom istom veku. Cirkev stanovila hranicu zodpovednosti za konanie na šesť rokov, lebo to je vek, v ktorom aj zaostávajúce dieťa môţe aspoň v základoch rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ale sú aj deti, ktoré sú schopné omnoho skôr rozlišovať, chápať a chcieť uţ dostatočne rozvinutým rozumom. Malá Imelda Lambertini, Ruţena z Viterba, Nelly Organ, Nennolina nech sú pre vás dôkazom, ó, zádrapčiví učenci, aby ste uverili, ţe moja matka mohla takto myslieť a rozprávať. Vybral som náhodne len štyri mená z tisícok svätých detí, ktoré obývajú môj raj, ktoré uţ v útlom veku na zemi uvaţovali ako dospelí. 8 Čo je rozum? Boţí dar. Boh ho teda môţe dávať v takej miere, ako chce, komu chce a kedy chce. Rozum je dokonca jedna z vecí, ktoré vás najviac pripodobňujú Bohu, rozumnému a uvaţujúcemu Duchu. Boh dal človeku chápavosť a rozumnosť ako milosti v pozemskom raji. A aké boli ţivé, keď ešte milosť ţila neporušená a činná v duchu prvých rodičov! V Knihe Sirachovho syna sa hovorí: ,Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vţdy bola u neho (a je pred vekmi).'* Akou múdrosťou by teda oplývali ľudia, keby zostali Boţími deťmi?! Vaše medzery v inteligencii sú prirodzeným ovocím vášho úpadku v milosti a počestnosti. Stratou milosti ste sa vzdialili na stáročia od Múdrosti. Ako meteorit, skrývajúci sa uprostred vzdialenej obrovskej hmloviny, ani Múdrosť k vám uţ neprišla vo svojom čistom jase, ale cez temnoty, ktoré sa vašimi previneniami stále zväčšujú. Potom prišiel Kristus a navrátil vám milosť, vrcholný dar Boţej lásky. Dokáţete si však zachovať túto perlu čistú a nepoškvrnenú? Nie. Pokiaľ Str h 1-8.

ju nerozbíjate svojou vôľou hrešiť, tak ju špiníte stálymi menšími vinami, slabosťami, hriešnymi náklonnosťami a sympatiami, ktoré, i keď nie sú priamo spojené so siedmimi hlavnými hriechmi, zoslabujú svetlo milosti a jej činnosť. Nádherný lúč inteligencie, ktorú Boh dal prvým rodičom, po celé stáročia skazenosti sa zoslaboval a táto skazenosť sa ničivým spôsobom odrazila na vašich telesných silách a intelektuálnych schopnostiach. 9 Mária však nebola len čistá, nová Eva, znovu vytvorená pre Boţiu radosť - bola super Eva, bola majstrovským dielom Najvyššieho, bola plná milostí, bola Matkou Slova v Boţej mysli. ,Prameňom múdrosti je slovo nebeského Boha/ vraví Sirachov syn. Nevloţil by teda Syn svoju múdrosť na matkine pery? Ak boli prorokovi, ktorému Slovo, Múdrosť zverila slová, aby ich ohlasoval ľuďom, očistené ústa ţeravým uhlíkom,* nemala dať Láska svojej detskej Neveste, ktorá mala priniesť Slovo, jasnú a vznešenú reč, aby uţ nehovorila ako dieťa a potom ako ţena, ale jedine a vţdy ako nebeský tvor, pretavený vo veľkom Boţom svetle a múdrosti? Zázrak nie je vo vysokej inteligencii, ktorá sa v detskom veku prejavila u Márie a potom aj u mňa. Zázrak je v tom, ako tam prebývala nekonečná Múdrosť v takom rozsahu, aby neohurovala ľudí a nevzbudila satanskú pozornosť. Ešte budem hovoriť o tom, čo patrí medzi ,spomienky* svätých ľudí na Boha."

8. Mária je prijatá do chrámu, vo svojej pokore nevedela, ţe je plná múdrosti 30. august 1944 1

Vidím Máriu, ako medzi otcom a matkou kráča po jeruzalemských uliciach. Okoloidúci sa zastavujú a pozerajú na krásne dievčatko oblečené v snehobielych šatách a zahalené závojom pavučinovo jemnej látky. Podľa vzoru na látke, ktorý tvoria vetvičky a kvety, presvitajúce na * Iz 6, 6-7. Tento fakt sa viackrát cituje v Diele priamo (ako tu a napr. v 166.8 a v 626.2) alebo nepriamo (ako v 364.8). Predovšetkým sa však pripomínajú Izaiášove mesiášske proroctvá, ako uvádzajú poznámky v 561.11 a v 577.4.

tenkom podklade, sa domnievam, ţe je to ten istý závoj, ktorý mala Anna v deň svojho očisťovania. Kým však Anne nesiahal ani po pás, maličkej Márii spadá takmer aţ na zem a zahaľuje ju ako ľahký a ţiarivobiely obláčik nevšedného pôvabu. Rozpustené plavé vlásky spadajúce na plecia, lepšie povedané na útlu šiju, presvitajú na miestach, kde závoj nemá výšivku, ale len veľmi jemný podklad. Závoj pridrţiava na čele stuţka svetlobelasej farby, na ktorej sú striebornou niťou vyšité drobné ľalie, ktoré určite vyšívala mamička. Ako som povedala, šaty sú dlhé aţ po zem, takţe pri chôdzi ledva vidieť nôţky v bielych sandálikoch. Z dlhých rukávov vykukajú rúčky sťaby dva lupienky magnólie. Okrem belasej stuţky nemá na sebe nijakú inú farbu. Všetko je biele. Mária je odetá akoby do snehu. Joachim má na sebe ten istý odev ako pri očisťovaní a Anna má šaty veľmi tmavej fialovej farby. Aj plášť, ktorý jej zakrýva i hlavu, je tmavofialový. Má ho stiahnutý aţ na oči. Úbohé oči matky, červené od slz, ktoré by nechceli plakať a predovšetkým by nechceli, aby bolo vidieť, ţe plačú, ale ktoré nemôţu neplakať pod ochranou plášťa. Táto ochrana je tu pre okoloidúcich, ale aj pre Joachima. Napokon i jeho oči, vţdy jasné a spokojné, sú dnes začervenané a poznačené slzami, ktoré uţ vyronil a ktoré ešte padajú. Kráča veľmi zhrbený, na hlave má šatku upravenú do tvaru turbanu, ktorého cípy padajú pozdĺţ tváre. Teraz je uţ Joachim ozajstný starec. Kto ho vidí, môţe si pomyslieť, ţe je to starý, ba azda i prastarý otec maličkej, ktorú drţí za ruku. Zármutok, ţe ju stratí, spôsobuje, ţe úbohý otec sa takmer vlečie. Celé drţanie tela i chôdza prezrádzajú jeho ochabnutosť, a to ho robí starším aj o dvadsať rokov. Je taký ustatý a smutný, ţe v tvári vyzerá nielen zostarnutý, ale aj chorý. Ústa, dnes lemované dvoma výraznými vráskami tiahnúcimi sa od nosa, sa mu jemne chvejú. Obaja sa usilujú skrývať svoje slzy. Ak sa im to však darí pred mnohými, nemôţu ich ukryť pred Máriou. Pre svoju malú postavičku ich vidí zdola hore a dvíhajúc svoju hlávku sa pozerá striedavo na otca a matku. Vţdy, keď sa na nich pozrie a usmeje, snaţia sa opätovať jej úsmev chvejúcimi sa ústami a silnejšie stlačiť jej rúčku vo svojej. Určite si myslia: „Nuţ, opäť o jeden úsmev menej." 2 Kráčajú pomaly. Zvoľna. Akoby chceli cestu čo najviac predĺţiť. Vyuţívajú všetko, aby sa mohli zastaviť... Cesta sa však musí raz skončiť! A táto sa práve končí. Hľa, tam na kopci, na ktorý stúpa posledný úsek

cesty, sú uţ múry chrámu. Anna si povzdychne a silnejšie stisne Máriinu ručičku. „Anna, moja drahá, som s tebou!," zaznie hlas vychádzajúci z tieňa nízkeho podlubia na kriţovatke. A Alţbeta ju dostihne a objíme ju. A keďţe Anna plače, vraví jej: „Poď, poď na chvíľu do tohto domu priateľov. Potom pôjdeme spolu. Je tam aj Zachariáš." Všetci vchádzajú do nízkej tmavej miestnosti, v ktorej ţiari veľký oheň. Pani domu, určite Alţbetina priateľka, ktorú Anna nepozná, sa zdvorilo vzdiali a ponechá príchodiacich osamote. „Nemysli si, ţe ľutujem alebo ţe nerada dávam svoj poklad Pánovi," vysvetľuje Anna so slzami v očiach... „Ale to srdce... ó, to moje srdce, akú len bolesť cíti moje staré srdce, ktoré sa opäť vracia do svojej bezdetnej osamelosti...! Keby si cítila..." „Chápem to, Anna moja... Ale ty si dobrá a Boh ťa poteší v tvojej osamelosti. Mária sa bude modliť za pokoj svojej mamičky, všakţe?" Mária hladká a bozkáva mamine ruky, kladie si ich na tvár, aby ju matka pohladila, Anna zviera jej tváričku oboma rukami a bozkáva ju a bozkáva. Nemôţe sa nasýtiť tých bozkov. Vchádza Zachariáš a zdraví: „Pokoj Pánov spravodlivým." „Áno," vraví Joachim, „vyprosuj nám pokoj, lebo naše vnútro sa chveje pri tejto obeti. Je to ako obeta otca Abraháma, keď vystupoval na vrch,* ale my nenájdeme inú obeť na vykúpenie našej. Ani by sme to nechceli, lebo sme verní Bohu. Ale bolí nás to, Zachariáš. Boţí kňaz, pochop nás a nepohoršuj sa." „Vôbec nie. Práve vaša bolesť, ktorú dokáţete udrţať, aby neprekročila dovolenú mieru a nepriviedla vás k nevernosti, je pre mňa školou lásky k Najvyššiemu. Dôverujte však. 3 Prorokyňa Anna sa bude veľmi dobre starať o tento Dávidov a Áronov kvietok. Teraz je jedinou ľaliou svojho svätého rodu, ktorý má Dávid v chráme, a bude o ňu postarané ako o kráľovskú perlu. Hoci sa čas chýli k naplneniu a matky Dávidovho rodu by sa mali starať o to, aby zasvätili svoje dcéry chrámu, pretoţe Mesiáš vzíde z panny Dávidovho potomstva, pre ochabnutie vo viere sú miesta vyhradené pannám prázdne. Je ich veľmi málo v chráme a z tohto kráľovského rodu nie je ani jedna, odkedy z neho odišla Sára Elizejova, lebo sa vydala. Je síce pravda, ţe chýba ešte tridsať rokov do * Gn 22, 1 -18. Pri obetovaní syna Izáka je obsiahnutý Boţí prísľub, ktorý sa pripomenie v 24.2.

8.4

8.5

stanoveného času, ale... No, dúfajme, ţe Mária bude prvá z mnohých Dávidových panien pred posvätnou oponou. A potom... kto vie..Zachariáš uţ nevraví nič. Ale zamyslene hľadí na Máriu. Potom pokračuje: Ja tieţ budem bdieť nad ňou. Som kňaz a mám tam istú moc. Vyuţijem ju pre tohto anjela. A Alţbeta ju bude často navštevovať..." „Ó, samozrejme! Tak veľmi potrebujem Boha a prídem to hovoriť tomuto dievčatku, aby to ono povedalo Večnému." 4 Anna sa vzchopila. Alţbeta ju chce ešte viac povzbudiť, a tak sa jej pýta: „Nie je to tvoj svadobný závoj? Alebo si utkala nový?" Je môj. Zasvätím ho s ňou Pánovi. Uţ mi neslúţia oči... A potom, náš majetok sa kvôli daniam a pohromám veľmi zmenšil... Nemohla som si dovoliť veľké výdavky. Pripravila som iba bohatú výbavu pre jej pobyt v Boţom dome a na neskoršie... lebo si myslím, ţe ja ju uţ nebudem obliekať na svadbu... a chcem, aby to bola ruka jej matky, ktorá jej pripraví veno a utká jej bielizeň a šaty nevesty, hoci potom budem uţ studená a nehybná." „Ach, prečo takto uvaţuješ?!" „Som uţ stará, sesternica. Nikdy som ťo tak nepocítila, ako teraz v tejto bolesti. Dala som posledné sily svojho ţivota tomuto kvietku, aby som ju vynosila a dojčila, a teraz... teraz... bolesť, ţe ju strácam, mi berie aj posledné sily." „Nesmieš takto hovoriť, kvôli Joachimovi." „Máš pravdu. Budem sa snaţiť ţiť pre svojho muţa." Joachim sa zatváril, ţe nepočul a ţe je zahĺbený do počúvania Zachariáša, ale počul to a silno si vzdychol s očami lesklými od slz. Je medzi treťou a šiestou. Myslím, ţe by bolo dobré, keby sme uţ išli," vraví Zachariáš. Vstávajú, obliekajú si plášte a odchádzajú. 5 Ale skôr ako vyjdú, Mária si pokľakne na prah s roztvorenými rukami ako malý prosiaci cherubín: „Otecko, mamička, vaše poţehnanie!" Neplače, drţí sa statočne. Ale pery sa jej chvejú a hlas, zlomený zadrţiavanými vzlykmi, vydáva ako nikdy predtým chvejúce sa stony hrdličky. Tvárička jej zbledla a oči nadobudli výraz úzkostlivej odovzdanosti. Aţ takej, ţe naň nemoţno pozerať bez toho, aby človek nepocítil hlbokú bolesť. Túto odovzdanosť uvidím na Kalvárii a pri hrobe. Rodičia ju poţehnajú a bozkávajú, raz, dva razy, desaťkrát. Nedokáţu prestať... Alţbeta tichučko plače a Zachariáš je veľmi dojatý, hoci to nechce dať najavo.

Vychádzajú. Mária ako predtým medzi otcom a matkou. Pred nimi Zachariáš so svojou ţenou. Uţ sú za múrmi chrámu. „Idem k veľkňazovi. Vy vystúpte aţ na veľkú terasu." Prechádzajú cez tri nádvoria a tri predsiene. Stoja pred obrovskou mramorovou kockou ovenčenou zlatom. Kaţdá kupola, vydutá ako polovica obrovského pomaranča, ţiari na slnku, čo teraz napoludnie dopadá kolmo na rozsiahle nádvorie obklopujúce majestátnu budovu a zaplavuje svojimi lúčmi voľné priestranstvo a široké schodište vedúce k chrámu. Iba portál oproti schodišťu pozdĺţ priečelia je v tieni a vysokánska bronzová a zlatom vykladaná brána je ešte tmavšia a slávnostne kontrastuje so záplavou svetla. Na prudkom slnku Mária ešte väčšmi pripomína sneh. Teraz stojí pod schodišťom medzi otcom a matkou. Ako im všetkým trom musí búšiť srdce! Alţbeta stojí vedľa Anny, asi pol kroka za ňou. 6 Strieborný zvuk trubiek a bronzové pánty dverí pri otváraní znejú ako citary. Objaví sa vnútrajšok chrámu vo svojej kráse a s lampami v pozadí. So svetlami a za zvuku strieborných trúb prichádza zvnútra nádherný sprievod zahalený v oblakoch kadidla. Uţ je na prahu. Vpredu bude asi veľkňaz. Slávnostne pôsobiaci starec oblečený do jemného ľanového rúcha, na ňom krátka ľanová tunika a na nej akýsi pestrofarebný ornát, niečo medzi ornátom a diakonským odevom - purpurová a zlatá, fialkastá a biela sa striedajú a blýskajú sa ako drahokamy na slnku. Dva pravé drahokamy sa jagajú na ňom ešte ţivšie hore na pleciach. Moţno sú to sponky vsadené do vzácneho kovu s drahokamom. Na hrudi veľká brošňa so skvejúcimi sa drahokamami, prichytená zlatou retiazkou. Naspodku krátkej tuniky sa trblietajú prívesky a ornamenty. Zlato sa jagá aj vpredu na pokrývke hlavy, ktorá mi pripomína mitru pravoslávneho biskupa, lebo má tvar kupoly, a nie špicatý, akú má mitra katolíckeho biskupa. Vznešená osobnosť ide dopredu sama aţ po začiatok schodišťa v zlatistom svede slnka, v ktorom sa skvie ešte viac. Ostatní čakajú zoradení v kruhu pred bránou pod tienistým portálom. Vľavo je skupina dievčat v bielom s prorokyňou Annou a ďalšími staršími ţenami, určite učiteľkami. Veľkňaz sa pozrie na maličkú a usmeje sa. Musí sa mu zdať veľmi malá pod týmto veľkým schodišťom hodným egyptského chrámu! Dvíha ruky k nebu a modlí sa. Všetci skláňajú hlavu v najhlbšej pokore pred kňazským majestátom spojeným s večným Majestátom.

Potom kňaz dáva Márii znamenie. Ona sa odpojí od matky a otca a vystupuje po schodoch ako vo vytrţení. Usmieva sa. Usmieva sa do tieňa chrámu, tam, kde sa vznáša drahocenná opona... Uţ je hore na schodišti pri nohách veľkňaza, ktorý jej kladie ruky na hlavu. Obeta je prijatá. Bola vôbec niekedy v chráme čistejšia obeta? Potom sa obráti a poloţí jej ruku na plece, akoby ju, ovečku bez poškvrny, chcel zaviesť k oltáru. Dovedie ju k bráne chrámu. Skôr, ako jej dovolí vstúpiť, spýta sa: „Mária z Dávidovho rodu, poznáš svoj sľub?" Potom, ako povie svoje strieborné: „Áno," zavolá: „Noţe vstúp. Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalá? A Mária vstupuje, pohlcuje ju šero a stále viac ju zakrýva a oddeľuje zástup panien a učiteliek, a za nimi leviti... Uţ jej niet... Teraz sa brána znova otáča a zahrá svoju melódiu. Otvor, ktorým moţno vidieť sprievod postupujúci dopredu smerom k Svätyni, je stále uţší. Teraz je to uţ len malá štrbina. Teraz uţ nič. Zavretá. Poslednému akordu zvukov pántov odpovie vzlyk obidvoch starcov a jediný výkrik: „Mária! Dcéra!" Potom počuť dva stony: „Anna!" a Joachim!" A obaja nakoniec: „Vzdajme slávu Pánovi, ktorý ju prijal do svojho domu a povedie ju po svojej ceste." Takto sa všetko končí. 7

Jeţiš hovorí: „Veľkňaz povedal: ,Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalá/ Veľkňaz nevedel, ţe hovorí so Ţenou, ktorá je v dokonalosti hneď po Bohu. Ale hovoril v mene Boha, a preto jeho príkaz bol posvätný. Vţdy posvätný, ale osobitne, keď sa týkal plnej Múdrosti. Mária si zaslúţila, aby ju ,Múdrosť predišla a ukázala sa najprv jej', pretoţe ,uţ od počiatku svojho dňa ona bdela pri jej dverách a z lásky túţila po poučení. Chcela byť čistá, aby dosiahla dokonalú lásku, a zaslúţila si ju mať za učiteľku*. Vo svojej pokore nevedela, ţe ju vlastnila ešte pred narodením a ţe spojenie s Múdrosťou bolo iba pokračovaním boţského pulzu v raji. Nevedela si to predstaviť. A keď jej v tichosti srdca Boh hovoril vznešené slová, vo svojej pokore sa domnievala, ţe sú to myšlienky pýchy, a pozdvihujúc svoje nevinné srdce k Bohu, úpenlivo prosila: ,Pane, zmiluj sa nad svojou sluţobnicou!' Ó, naozaj, pravá Múdra, večná Panna, mala uţ od úsvitu svojho dňa iba jedinú myšlienku: ,Obracať k Bohu svoje srdce od úsvitu svojho

ţivota a bdieť pre Pána a modliť sa v prítomnosti Najvyššieho' a prosiť o odpustenie za slabosť svojho srdca, ako jej to vnukala jej pokora. Nevedela, ţe vopred prosí o odpustenie pre hriešnikov, ako to urobila pri päte kríţa spolu s umierajúcim Synom. ,Lebo ak náš všemohúci Pán bude tak chcieť, bohato jej nadelí rozumného ducha/* a tak pochopí svoje vznešené poslanie. Nateraz je iba malým dieťaťom, ktoré v posvätnom pokoji chrámu opätovne vytvára stále dôvernejšie vzťahy s Bohom, city k nemu a spomienky na neho. Toto je pre všetkých.8 Ale tebe, malá Mária, nemá tvoj Učiteľ povedať nič osobitného? ,Kráčaj v mojej prítomnosti, a preto buď dokonalá/ Pozmeňujem trochu posvätnú vetu a dávam ti ju ako príkaz. Dokonalá v láske, dokonalá vo veľkodušnosti, dokonalá v utrpení. Pozri sa ešte raz na matku. A rozjímaj o tom, čo mnohí nevedia alebo nechcú vedieť, lebo bolesť je pre ich chuť a ducha príliš nepriateľský pokrm. Mária pociťovala bolesť od prvej chvíle ţivota. Byť dokonalou, ako bola ona, znamenalo byť aj dokonale cidivou. A preto jej obeta musela byť bolestnejšia, ale preto aj omnoho zásluţnejšia. Kto vlastní čistotu, vlastní lásku; kto vlastní lásku, vlastní múdrosť; kto vlastní múdrosť, vlastní veľkodušnosť a hrdinstvo, pretoţe pozná dôvod, pre ktorý sa obetuje. Pozdvihni svojho ducha, aj keď ťa kríţ zohýna, drví a ubíja. Boh je s tebou."

9. Smrťjoachima a Anny bola blaţená po ţivote v skúškach a v múdrej vernosti Bohu 31. august 1944 J

Jeţiš hovorí: „Ako v náhlom zimnom súmraku, keď vietor plný snehu hromadí mračná na oblohe, ţivot mojich starých rodičov sa rýchlo ocitol v noci potom, čo ich Slnko začalo ţiariť pred posvätnou oponou chrámu. 2 Nebolo vari povedané: ,Múdrosť vdychuje ţivot svojim synom, prijíma tých, ktorí ju hľadajú... Kto ju miluje, miluje ţivot: ktorí k nej prichádzajú za rána, získajú jej obľubu. Ktorí sa jej pevne drţia, obsiahnu ţivot... Ktorí jej slúţia, slúţia svätyni, a aj Boh miluje takých, čo ju milujú... Kto má k nej dôveru, dostane ju a pevne si ju udrţia aj jeho * Sir 39, 8; pre predchádzajúce citáty pórov. Prís 8.

potomkovia. Lebo aj počas skúšky kráča vedľa neho a medzi prvými si ho vyberá. Bázeň a strach zosiela na neho na skúšku, suţovať ho bude trápením svojej náuky, aţ vyskúša jeho zmýšľanie, či sa môţe zveriť jeho duši. Potom znova pôjde k nemu po pevnej a rovnej ceste a obveselí ho. Odhalí mu svoje tajomstvá a zahrnie ho vedou a poznaním spravodlivosti'?* Áno, všetko to bolo povedané. Knihy múdrosti sa dajú aplikovať na všetkých ľudí, ktorí v nich nachádzajú zrkadlo svojho správania a vodcu. Šťastní sú však tí, ktorých moţno uznať za duchovných milovníkov Múdrosti. Obklopil som sa múdrymi ľuďmi z môjho smrteľného príbuzenstva. Nie sú azda Anna, Joachim, Jozef, Zachariáš, a ešte väčšmi Alţbeta a potom Ján Krstiteľ skutočne múdri? A to nehovorím o svojej matke, v ktorej Múdrosť mala svoj príbytok. 3 Od mladosti aţ po hrob Múdrosť vdychovala mojim starým rodičom spôsob ţivota milý a príjemný Bohu a chránila ich pred nebezpečenstvom hriechu ako stan, ktorý chráni pred vyčíňaním ţivlov. Svätá Boţia bázeň je základom pre strom múdrosti, ktorý z tejto bázne vyháňa všetky svoje ratolesti, aby vo svojom vrchole dosiahol tichú lásku v jej pokoji, pokojamilovnú lásku v jej istote, spoľahlivú lásku v jej vernosti, vernú lásku v jej sile, úplnú, veľkodušnú a činorodú lásku svätých. ,Kto ju miluje, miluje ţivot... Ktorí sa jej pevne drţia, obsiahnu ţivot,' hovorí Sirachov syn.** A to sa spája s mojím: ,Kto stratí svoj ţivot pre mňa, nájde ho.'*** Lebo nehovorí sa o biednom ţivote na tejto zemi, ale o večnom, nie o pominuteľných radostiach, ale o nesmrteľných. Joachim a Anna milovali múdrosť v tomto zmysle. A bola s nimi vo všetkých ich skúškach. No vy, ľudia, nechcete trpieť a plakať iba preto, lebo si myslíte, ţe nie ste úplne skazení! A koľko skúšok museli podstúpiť títo spravodliví, ktorí si zaslúţili mať Máriu za dcéru! Politické prenasledovanie, ktoré ich vyhnalo z Dávidovej zeme a priviedlo takmer na mizinu. Smútok, keď videli, ako im roky plynú v bezdetnej prázdnote bez toho, aby im aspoň jeden kvietok povedal: Ja som vaším pokračovaním.' A potom úzkosť, *

Str4,12-21.

** S/r 4,13-14. ***Mt 16, 25; Mk 8, 35; Lk 9, 24 (346.9).

keď sa im narodilo dieťa v pokročilom veku a bolo isté, ţe ju neuvidia rozkvitnúť v ţenu. A neskôr, keď si ju museli odtrhnúť od srdca, aby ju priniesli Bohu na oltár. A ešte ţivot v stále ťaţivejšom tichu potom, čo si zvykli na štebotanie svojej hrdličky, na zvuk jej drobných krôčikov, na úsmevy a bozky svojho dievčatka, a v týchto spomienkach očakávali Boţiu hodinu. A ďalšie a ďalšie skúšky. Choroby, pohromy, panovačnosť mocnárov... Toľké tvrdé údery do ich skromného domčeka pozemského jestvovania. A to ešte nestačilo: zármutok, ţe ich vzdialené dieťa zostane samo a chudobné a ţe napriek ich starostlivosti a obetám mu zostane len zvyšok otcovského majetku. A v akom stave ho nájde, ak zostane po celé roky bez opatery, zavretý, v očakávaní na ňu? Obavy, strach, skúšky a pokušenia! A pritom neustála vernosť, vernosť, vernosť Bohu. 4 Najsilnejšie pokušenie: neupierať si na sklonku svojho ţivota potešenie z dcérinej blízkosti. Deti však patria predovšetkým Bohu, až potom rodičom. A kaţdé dieťa môţe povedať, čo som ja povedal svojej matke: ^Nevedeli ste, ţe mám byť tam, kde ide o môjho Otca?'* A kaţdá matka a kaţdý otec by si mali osvojiť ich postoje a poučiť sa pri pohľade na Máriu a Jozefa v chráme, na Annu a Joachima v nazaretskom domčeku, ktorý je zo dňa na deň prázdnejší a smutnejší, ale v ktorom sa jedno nezmenšuje nikdy, ba naopak, stále rastie - svätosť dvoch sŕdc, svätosť manţelstva. Aké svetlo zostáva chorému Joachimovi a jeho utrápenej manţelke na dlhé tiché večery starcov pociťujúcich blízkosť smrti? Malé šatôčky, prvé sandáliky, chudobné hračky ich vzdialenej maličkej, a spomienky, spomienky, spomienky. A s nimi pokoj, ktorý prichádza a vraví: ,Trpím, ale splnil som svoju povinnosť lásky voči Bohu/ A práve z toho pramení nadľudská radosť, ktorá ţiari nebeským svetlom, neznáma ľuďom sveta. Jej jas sa nezatemní ani tým, ţe dopadá na ťaţké viečka, na dve umierajúce oči, ale práve v poslednú hodinu ţiari ešte väčšmi a osvetľuje pravdy, ktoré boli po celý ţivot v ich vnútri. Boli uzavreté ako motýle vo svojich kuklách, keď sa prejavovali len jemnými pohybmi a sotva poznateľnými zábleskami, ale teraz roztvárajú svoje krídla na slnku a ukazujú na nich slová, ktoré ich ozdobujú. A ţivot zhasína v poznaní blaţenej budúcnosti pre nich a ich potomstvo, s posledným dobrorečením Bohu na perách. * 1*2,49(41.12).

Taká bola smrť mojich starých rodičov. Zaslúţili si ju za svoj svätý ţivot. Pre svoju svätosť si zaslúţili, aby boli prvými opatrovníkmi Bohom milovanej. A aţ keď sa ukázalo väčšie Slnko na sklonku ich ţivota, vytušili milosť, ktorú im Boh udelil. Pre ich svätosť Anna nepocítila pôrodné bolesti, ale extázu z toho, ţe priviedla na svet tú, ktorá je bez hriechu.* Pre obidvoch umieranie nebolo agóniou, ale ochabnutím, ktoré zhasína, ako keď pri východe slnka za svitania neţne zhasne hviezda. A hoci nemali tú útechu, ako mal Jozef, ţe by som bol pri ich umieraní ja, vtelená Múdrosť, predsa som bol pri nich ja, neviditeľná Prítomnosť, ktorá vravela vznešené slová, zohnutý nad ich poduškou, aby som ich uspal v pokoji a v očakávaní víťazstva. Niekto si povie: ,Prečo by nemali trpieť pri pôrode a umieraní, keď boli Adamovými synmi?' Takým odpovedám: ,Keď bol Ján Krstiteľ posvätený ešte v matkinom lone preto, ţe sa priblíţil ku mne, on, Adamov syn, počatý v dedičnom hriechu, či nemala dostať milosť svätá matka Svätej, v ktorej nebolo poškvrny? Matka t^j, ktorá bola Bohom chránená, ktorá nosila v sebe Boha vo svojom temer boţskom duchu a v zárodku svojho srdca? Tá, ktorá sa nikdy od neho neodlúčila, odkedy bola v Otcovej mysli, bola počatá v lone a vrátila sa, aby vlastnila Boha naplno v nebi po celú slávnu večnosť? Vari nemala dostať milosť?' Takým odpovedám: ,Čisté svedomie zabezpečuje pokojnú smrť a modlitby svätých vám takú smrť vyprosia.' Joachim a Anna mali za sebou ţivot preţitý s čistým svedomím a ono sa vynímalo ako pokojná panoráma a priviedlo ich aţ do neba. Za svojich vzdialených rodičov sa pred Boţím svätostánkom modlila Svätá. Na druhom mieste po Bohu, najvyššom Dobre, ich milovala nadprirodzene dokonalou láskou, tak ako si to vyţadoval Zákon a srdce."

To pripúšťajú - uvádza MV na strojopisnej kópii - a j niektorí teológovia v materiálnom zmysle pôrodných bolestí. Extatická radosť, ţe priviedla na svetlo Máriu, prevládla nad prirodzeným ţenským utrpením rodičky natoľko, ţe Anna porodila bez úzkosti a charakteristických pôrodných bolestí.

10. Máriin chválospev, spomínala na to, čo jej duch videl v Bohu 2. september 1944 1

Iba včera večer, v piatok, sa moja myseľ osvietila videním. Nevidela som iné, len veľmi mladučkú Máriu, najviac dvanásťročnú. Jej tvárička uţ nemá onú zaoblenosť, typickú pre detstvo, ale vo svojom predlţujúcom sa ováli uţ prezrádza budúce rysy ţeny. Ani vlasy uţ nemá voľne rozpustené okolo krku v jemných vlnách, ale sú zapletené do dvoch ťaţkých, zlatistých vrkočov, spadajúcich cez plecia aţ po boky. Sú také svetlé, akoby v nich bolo striebro. Tvár je zamyslenejšia, zrelšia, ale je to ešte stále tvár dievčatka, krásneho a čistého dievčatka. Je oblečená v bielom, sklonená nad šitím v malej izbietke, tieţ celej bielej. Zo široko roztvoreného okna vidno impozantnú hlavnú budovu chrámu, schodištia, nádvoria, portály a za múrmi hradieb mesto s jeho ulicami, domami a záhradami a celkom vzadu hrbatý zelený vrchol Olivovej hory. Šije a tichým hlasom spieva. Neviem, či je to posvätný spev. Spieva: „Ako hviezda na tmavom nebi ţiari mi svetlo v hĺbke srdca. Nikdy sa neodlúči odo mňa a s neţnou láskou vedie ma. V svojom srdci počujem spev, ale odkiaľ prichádza len? Človeče, ty to nevieš? Prichádza odtiaľ, kde prebýva Svätý. Hľadím na svoju jasnú hviezdu a neţelám si nič iné, len aby to bolo to najneţnejšie a najdrahšie, iba toto ţiarivé svetlo, ktoré je celé moje. Ty, Hviezda, z nebeských výšin priniesla si ma do jedného materského lona. Teraz vo mne ţiješ, však za závojom vidím ťa, ó, slávna tvár Otcova. Kedy poctíš svoju sluţobnicu, aby sa stala pokornou Spasiteľa sluţobnicou? Zošli z nebies, zošli nám Mesiáša, prijmi, Otče svätý, obetu Márie."

10.2

10.3

10.4

Mária zmlkne, usmeje sa a vzdychne, potom si pokľakne k modlitbe. Jej tvárička je celkom rozţiarená. Pozdvihnutá k jasnému blankytu krásneho letného neba vyzerá, akoby do seba vdychovala všetko svetlo a vyţarovala ho. Alebo lepšie, akoby z jej vnútra akési skryté slnko vyţarovalo lúče a zapaľovalo jej bielu zľahka zruţovenú pleť a rozlievalo sa ďalej na veci a na slnko, ktoré ţiari na zem, ţehnajúc a sľubujúc mnoho dobra. Kým sa Mária chystá vstať po svojej láskyplnej modlitbe a na jej tvári pretrváva ţiara extázy, vchádza stará Anna Fanuelova. Zarazene sa zastaví alebo prinajmenšom obdivne hľadí na Máriu. Potom ju osloví: „Mária." A deva sa obráti s úsmevom, uţ iným, ale stále prekrásnym, a pozdraví: „Anna, pokoj tebe." 3 „Modlila si sa? Nikdy nemáš dosť modlitby?" „Modlitba by mi stačila. Ale ja sa rozprávam s Bohom. Anna, ty si ani nevieš predstaviť, ako blízko ho cítim. Viac neţ blízko, v srdci. Nech mi Boh odpustí túto pýchu. Ja sa však necítim sama. Vidíš? Tam v tom dome zo zlata a snehu za dvojitou oponou prebýva Najsvätejší. A nikdy nijaké oko okrem oka veľkňaza nemôţe utkvieť na oltári zmierenia, na ktorom spočíva Pánova sláva. Ja však nepotrebujem pozerať všetkou úctou svojej duše na dvojitú vyšívanú oponu, ktorá sa vlní pri zvuku spevov panien a levitov a vonia drahocennými kadidlami, ako keby chcel preniknúť cez materiálnu štruktúru a vidieť vyţarovať Svedectvo. Samozrejme, ţe sa naň pozerám! Neboj sa, ţe na ňu nehľadím s úctou ako kaţdá dcéra Izraela! Neobávaj sa, ţe ma oslepuje pýcha a vedie ma k myšlienkam, o ktorých ti práve hovorím. Hľadím naň a niet pokorného sluţobníka v Boţom ľude, ktorý by hľadel na dom svojho Pána pokornejšie ako hľadím naň ja, presvedčená, ţe som tá najnehodnejšia zo všetkých. Ale čo vidím? Oponu. Čo si predstavujem za Oponou? Svätostánok. A čo v ňom? Keď sa zahľadím do svojho srdca, vidím Boha ţiariť vo svojej sláve lásky, ako mi vraví:,Milujem ťa/ A ja mu hovorím: ,Milujem ťa/ A rozplývam sa a oţívam pri kaţdom údere srdca v tomto vzájomnom bozku... Som medzi vami, milými učiteľkami a druţkami. Ale ţiarivý kruh ma oddeľuje od vás. V kruhu je Boh a ja. A ja vás vidím skrze Boţí oheň a takto vás milujem... ale nemôţem vás milovať telesne, ani nikoho nebudem môcť milovať telesne. Ale jedine Toho, ktorý ma miluje, a to duchovne. 4 Poznám svoj údel. Svetský izraelský Zákon si vyţaduje, aby z kaţdého dievčaťa bola nevesta a z kaţdej nevesty matka. Ale ja, hoci poslúcham Zákon,

poslúcham hlas, ktorý mi hovorí: ,Chcem ťa.ť A pannou som, aj pannou zostanem. Ako to budem môcť dosiahnuť? Táto neţná neviditeľná Prítomnosť, ktorá je so mnou, mi pomôţe, lebo ona si to ţelá. Nebojím sa. Uţ nemám otca ani matku... a iba Večný vie, ako sa v tejto bolesti spálilo všetko, čo bolo vo mne ľudské. Spálilo sa to hlbokou bolesťou. Teraz mám len Boha. A tak ho slepo poslúcham... Konala by som tak i proti svojmu otcovi a matke, pretoţe hlas ma poúča, ţe ten, kto ho chce nasledovať, musí ísť nad príkazy otca a matky, milujúcich stráţcov, ktorí hliadkujú pri hradbách srdca svojho dieťaťa, ktorí ho chcú viesť k šťastiu podľa svojich ciest... a nevedia, ţe jestvujú iné cesty vedúce k nekonečnej radosti... Nechala by som im šaty i plášť, len aby som mohla nasledovať hlas, ktorý mi hovorí: ,Poď, ó, moja milovaná, ó, moja nevesta!' Všetko by som im bola zanechala; a perly slz, lebo by som plakala, keby som ich musela neuposlúchnuť, a rubíny mojej krvi, lebo by som musela vzdorovať aj smrti, aby som nasledovala hlas, ktorý volá, toto všetko by im povedalo, ţe je tu niečo väčšie neţ láska otca a matky, niečo ešte sladšie, a tým je Boţí hlas. Jeho vôľa ma však teraz zbavila aj tohto puta milosrdnej lásky dieťaťa. Puto by uţ ani nebolo. Moji rodičia boli dvaja spravodliví a Boh určite v nich hovoril tak, ako hovorí so mnou. Nasledovali by cestu spravodlivosti a pravdy. Keď o nich rozmýšľam, myslím, ţe sú v pokojnom očakávaní medzi patriarchami a ponáhľam sa svojou obetou urýchliť príchod Mesiáša, aby im otvoril brány neba. Na zemi sa teda riadim sama, čiţe je to Boh, ktorý riadi svoju úbohú sluţobnicu a oznamuje jej svoje príkazy. A ja ich plním, lebo plniť ich je moja radosť. Ak príde čas, poviem snúbencovi svoje tajomstvo... a on ho prijme." „Ale Mária... aké slová nájdeš, aby si ho presvedčila? Budeš mať proti sebe lásku muţa, Zákon a ţivot." „Boh bude so mnou... Boh otvorí srdce môjho manţela svetlu... ţivot stratí svoje ostne zmyslov a stane sa čistým kvietkom, ktorý bude šíriť vôňu milosrdnej lásky. 5Zákon... Anna, nehovor mi, ţe sa rúham. Ja si myslím, ţe Zákon sa ide práve zmeniť. Kto, myslíš, ţe ho zmení, keď je to Boţí zákon? Iba jeden ho môţe zmeniť. Boh. Čas je bliţšie neţ sa nazdávate, hovorím vám. Lebo keď som čítala Daniela, zalialo ma veľké svetlo. Vychádzalo zo stredu môjho srdca a myseľ pochopila zmysel tajuplných slov. Sedemdesiat týţdňov sa pre modlitby spravodlivých skráti. Zmení sa počet rokov? Nie. Proroctvo neklame. Mierou prorokovaného času však nebude obeh slnka, ale obeh mesiaca. Preto vám

hovorím: ,Blízko je čas, keď budete počuť plač narodeného z Panny/ Ó, keby mi chcelo toto Svetlo, ktoré ma miluje a hovorí mi toľko vecí, keby mi chcelo povedať, kde je tá šťastná, ktorá porodí Bohu Syna a svojmu ľudu Mesiáša!* Bosá by som prešla celú zem, ani zima, ani mráz, ani prach, ani horúčava, ani šelmy, ani hlad by mi neprekáţali, aby som prišla k nej a povedala jej: ,Dovoľ svojej sluţobnici a sluţobnici sluţobníkov Krista ţiť pod tvojou strechou. Budem krútiť mlynom a lisom, daj ma za otrokyňu k mlynu, za pastierku k svojmu stádu, za práčku plienok tvojmu narodenému, daj ma do svojich kuchýň, daj ma k peciam... kam chceš, ale prijmi ma. Aby som ho videla! Aby som počula jeho hlas! Aby som videla jeho pohľad/ A keby ma nechcela, ţila by som ako ţobrácka pri jej dverách, z almuţien a posmechov, pod šírym nebom a v horúčave, len aby som počula hlas dieťaťa Mesiáša a ozvenu jeho smiechu, a potom videla ho prechádzať okolo... A azda by som jedného dňa dostala od neho kus chleba ako almuţnu... Ó, keby mi hlad suţoval útroby a cítila by som, ţe po toľkom pôste strácam vedomie, nejedia by som ten chlieb. Pritlačila by som si ho k srdcu aka vrecúško perál a bozkávala by som ho, aby som cítila vôňu Kristovej ruky. A uţ by som viac nebola hladná, ani by som necítila zimu, pretoţe ten dotyk by ma priviedol do extázy a zohrial by ma a nasýtil..." 6 „Ty by si mala byť Kristovou matkou, ty, ktorá ho tak veľmi miluješ! To preto chceš zostať pannou?" „Ó, nie! Som len bieda a prach. Neodváţim sa ani pozdvihnúť zrak k Sláve. A preto rada hľadím do svojho srdca, radšej neţ na dvojitý závoj, za ktorým pociťujem neviditeľnú prítomnosť Jahveho. Tam je hrozný Boh zo Sinaja. Tu, v sebe, vidím nášho Otca, láskavú tvár, ktorá sa na mňa usmieva a ţehná ma, lebo som maličká ako vtáčatko, ktoré vietor dvíha bez toho, ţeby cítil jeho váhu. A slabá ako steblo poľnej konvalinky, čo vie len kvitnúť a vydávať vôňu, a stavia proti vetru len silu svojej neţnej vône a čistoty. Boh, môj milujúci Vietor! Nie preto. Ale preto, ţe tomu, kto sa zrodí z Boha a z panny, Svätému Najsvätejšieho, sa môţe páčiť iba to, čo bolo v nebi vybraté pre matku a čo Nesmie nás udivovať - poznamenáva MV na strojopisnej kópii - táto Máriina nevedomosť o svojej budúcnosti Jeţišovej matky. Boh, ktorý jej zjedinečnej výsady udelil múdrosť primeranú jej stavu nepoškvrnenej a predurčenej matky vteleného Slova, z dôvodov, ktoré nedokáţeme preskúmať, chcel, aby Mária nepoznala niektoré veci (d do vhodnej chvíle. Táto mienka bude potvrdená v 10.10, 17.9, 108.2.

mu na zemi bude hovoriť o nebeskom Otcovi - čistota. Keby o tomto uvaţoval Zákon, keby rabíni, ktorí rozobrali jeho učenie do všetkých podrobností, obrátili svoju myseľ k vyšším obzorom, ponorili sa do nadprirodzeného a zanechali to ľudské a prospechárske, ktoré sledujú, a pritom zabúdajú na najvyšší cieľ svojho hľadania, museli by obrátiť svoje učenie na čistotu, aby ju Kráľ Izraela našiel pri svojom príchode. S olivovými ratolesťami Pokojamilovného, s palmami Víťaza rozhadzujte ľalie, ľalie, ľalie... Koľko krvi bude musieť preliať Spasiteľ, aby nás vykúpil! Koľko! Z tisícok a tisícok rán, ktoré Izaiáš videl na muţovi bolesti, padá ako rosa z pórovitej vázy dáţď krvi. Nech táto boţská krv nepadá tam, kde je znesväcovanie a rúhanie, ale do kalichov voňavej čistoty, ktoré ju budú prijímať a hromadiť, aby ju potom rozliali na chorých na duchu, na duševne malomocných, na tých, ktorí sú mŕtvi pre Boha. Prinášajte ľalie, prinášajte ľalie, aby ste osušili pot a slzy Krista nevinným šatom čistých kalichov! Prinášajte ľalie, prinášajte ľalie na oheň jeho horúčky mučeníka! Ó, kde bude tá ľalia, ktorá ťa ponesie? Kde bude tá, ktorá uhasí tvoj smäd? Kde tá, ktorá sa zafarbí tvojou krvou a bude umierať bolesťou, keď ťa uvidí umierať? Kde tá, ktorá bude plakať nad tvojím nehybným telom? Ó, Kriste! Kriste! Môj dych.,.!" Mária zmlkne v plači, celkom vyčerpaná. 7 Anna chvíľu mlčí a potom pohnutým hlasom dojatej starostlivej ţeny povie: „Máš ešte niečo, o čom by si ma mohla poučiť, Mária?" Mária precitne. Vo svojej pokore si iste myslí, ţe ju učiteľka napomína a povie: „Ó, odpusť! Ty si učiteľka, ja som úbohé nič. Ale tento hlas mi vystupuje zo srdca. Dávam si veľký pozor, aby som nehovorila. Ale ako rieka, ktorá nárazom vln trhá hrádze, tak ma teraz vzala a vyliala sa z brehov. Neposudzuj moje slová a umŕtvuj moju domýšľavosť. Tajomné slová by mali zostať v tajnej arche srdca, ktoré Boh vo svojej dobrotivosti poţehnáva. Viem to. Táto neviditeľná Prítomnosť je však taká príjemná, ţe som ňou úplne opojená... Anna, odpusť svojej malej sluţobnici!" Anna si ju privinie k sebe a jej zvráskavená tvár sa chveje a leskne plačom. Slzy sa vpíjajú do vrások ako voda do zbrázdenej zeme. Stará učiteľka však nevyvolá úsmev, naopak, jej plač vzbudzuje tú najvyššiu úctu. Mária je v jej náručí, tvárou na prsiach starej ţeny, a takto sa všetko končí.

Jeţiš hovorí: „Mária sa rozpomínala na Boha. Snívala o Bohu. Myslela si, že sníva. Ale len znovu videla to, čo jej duch uţ videl v nádhere Boţieho neba vo chvíli, keď bola stvorená, aby sa spojila s telom počatým na zemi. Mala podiel s Bohom na jednej z Boţích vlastností, hoci omnoho menšou mierou ako chcela spravodlivosť. Touto vlastnosťou bola schopnosť spomínať, vidieť a predvídať prostredníctvom mocnej a dokonalej inteligencie, lebo nebola ranená hriechom. 9 10.9 Človek je stvorený na Boţí obraz a podobu. Jedna z podôb je v moţnosti spomínať si, vidieť a predvídať skrze ducha. Toto vysvetľuje schopnosť vedieť čítať v budúcnosti. Schopnosť, ktorá prichádza z Boţej vôle veľakrát a priamo, inokedy prostredníctvom spomienky, ktorá sa dvíha ako ranné slnko, keď osvecuje daný bod obzoru stáročí dopredu videný z Boţieho lona. Jestvujú tajomstvá, ktoré sú príliš vznešené na to, aby ste ich mohli pochopiť úplne. Ale uvaţujte. Táto najvyššia Múdrosť, táto Myšlienka, ktorá všetko vie, ten Pohľad, ktorý všetko vidí, ktorý vás tvorí hnutím svojej vôle a dychom svojej nekonečnej lásky a robí vás svojimi synmi skrze pôvod a svojimi synmi skrze váš cieľ, môţe vám dať azda niečo, čo by bolo od neho odlišné? Dáva vám to v neskutočne malej čiastke, lebo stvorenie nemôţe obsiahnuť Stvoriteľa. Ale táto čiastka je dokonalá a úplná vo svojej nekonečnej malosti. Aký poklad múdrosti dal Boh človeku, Adamovi! Hriech ho zmenšil, ale moja obeta ho obnovuje a otvára vám ţiaru múdrosti, jej rieky, jej poznanie. Ó, vznešenosť ľudskej mysle, ktorá je skrze milosť spojená s Bohom, ktorá sa podieľa na Boţej schopnosti poznávania...! Ľudskej mysle, ktorá je skrze milosť spojená s Bobom. Nejestvuje iný spôsob. To nech si zapamätajú tí, ktorí sú zvedaví na (nadľudské) tajomstvá, presahujúce človeka. Kaţdé poznanie, ktoré prichádza do duše, ktorá nie je v milosti - a nie je v milosti ten, kto je proti Boţiemu zákonu, ktorý je vo svojich príkazoch veľmi jasný môţe prísť len od Satana a sotva sa zhoduje s pravdou, keď sa vzťahuje na ľudské argumenty, ale nikdy nezodpovedá pravde, ak sa vzťahuje na nadľudské, lebo diabol je otec lţi a strháva so sebou na cestu lţi. Niet nijakého iného spôsobu na poznanie pravdy okrem toho, ktorý prichádza od Boha. Boh vraví a volá alebo pripomína tak, ako keď otec pripomína synovi otcovský dom vraviac: ,Pamätáš si, keď si so mnou robil toto, videl 10.8

ono, počul tamto? Pamätáš si, keď som ťa pobozkal na rozlúčku? Pamätáš si, keď si videl prvýkrát ţiarivé slnko mojej tváre na svojej panenskej duši práve vo chvíli, keď bola stvorená a ešte čistá, lebo práve vyšla zo mňa? Pamätáš si, keď si v tlkote lásky pochopil, čo je láska? Aké je tajomstvo nášho bytia a konania?' A tam, kde obmedzená schopnosť človeka v milosti nechápe, tam je Duch poznania, ktorý hovorí a poúča. Avšak pre získanie Ducha je potrebná milosť a aj pre získanie pravdy a poznania je potrebná milosť. Aj na to, aby mal človek so sebou Otca, je potrebná milosť. Príbytok, v ktorom tri Osoby prebývajú, oltár zmierenia, na ktorom spočíva a hovorí Večný, nie zvnútra oblaku, ale odhaľuje svoju tvár vernému synovi. Svätí sa rozpamätúvajú na Boha. Na slová, ktoré počuli v tvorivej Myšlienke a ktoré Dobrota oţivuje v ich srdciach, aby ich povzniesla ako orly v kontemplácii o pravde, v poznávaní času. 10 Mária bola plná milostí. Všetka milosť jediná a trojjediná bola 10.10 v nej. Všetka milosť jediná a trojjediná ju pripravovala ako nevestu na svadbu, ako manţelské lôţko pre potomstvo, ako boţskú pre jej materstvo a pre jej poslanie. Ona je tá, ktorá uzatvára cyklus prorokýň Starého zákona a otvára cyklus ,hovorcov Boha' v Novom zákone. Pravá archa Boţieho Slova, keď sa pozerala do svojho od večnosti neporušeného lona, objavovala slová večnej múdrosti načrtnuté Boţím prstom vo svojom nepoškvrnenom srdci, a rozpamätúvala sa, tak ako všetci svätí, ţe ich uţ počula, keď bola so svojím nesmrteľným duchom splodená Bohom Otcom, Stvoriteľom všetkého, čo ţije. A ak sa nerozpamätala na všetko o svojom budúcom poslaní, bolo to preto, ţe Boh ponecháva v kaţdej ľudskej dokonalosti medzery, a to kvôli zákonu boţskej opatrnosti, ktorá je pre človeka a voči človeku dobrom i zásluhou. Druhá Eva, Mária, si musela vydobyť svoj podiel zásluh, aby sa stala matkou Krista, vernou, dobrou vôľou, ktorú Boh chcel aj u svojho Krista, aby ho urobil Vykupiteľom. Máriin duch bol v nebi. Jej mravnosť a jej telo na zemi. A musela pošliapať zem aj telesnosť, aby dosiahla svojho ducha a aby sa napokon spojila s Boţím Duchom v plodnom objatí." 11

Moja poznámka. Celý včerajšok som si myslela, ţe uvidím upove- 10.11 domenie o smrti rodičov, a ktovie prečo, ţe to príde oznámiť Zachariáš. Tak som si tieţ svojím spôsobom myslela, ako by Jeţiš vysvetlil tému „spomienka na Boha zo strany svätých". Dnes ráno, keď začalo

videnie, povedala som: „Aha, teraz jej povedia, ţe je sirota" a uţ som sa zľakla, lebo... to bol môj smútok týchto dní, ktorý som cítila a videla. Avšak nestalo sa nič z toho, čo som predpokladala, ţe uvidím a počujem. Ani len slovíčko. Utešuje ma to, lebo pre mňa to znamená, ţe tam nie je nič moje, ani čestná sugescia ohľadne danej témy. Všetko prichádza z iného zdroja. Môj ustavičný strach prestáva... aţ do budúceho razu, lebo strach z toho, ţe som klamaná alebo klamem, ma bude sprevádzať stále.

11. Mária zveruje svoj sľub veľkňazovi 3. september 1944 1

Aká pekelná noc! Akoby diabli prechádzali po zemi. Kanonáda, dunenie, blesky, nebezpečenstvo, strach, utrpenie z toho, ţe nie som na svojej posteli, a v tom všetkom, ako kvietok, celý biely a jemný, v plameňoch a súţeniach, prítomnosť Márie. Je trošku dospelejšia neţ vo včerajšom videní, ale stále veľmi mladučká, s plavými vrkočmi na pleciach, v bielych šatách a so svojím miernym, sústredeným úsmevom, vnútorným úsmevom zameraným na slávnostné tajomstvo, ktoré dostala do srdca. Trávim noc tým, ţe porovnávam jej neţný vzhľad so zúrivosťou, ktorá je vo svete, s nenávisťou, ktorá sa prediera, a znova premýšľam o jej slovách z včerajšieho rána, o speve ţivej lásky... Dnes ráno, keď som sa vrátila do ticha svojej izby, som prítomná pri tomto výjave. 2 Mária je stále v chráme. Teraz vychádza s ostatnými pannami zo skutočného a vlastného chrámu. Musel sa tam konať nejaký obrad, lebo ovzduším, ktoré je pekným západom slnka sfarbené doruţova, sa šíri vôňa kadidla. Zdá sa mi, ţe je pokročilá jeseň, lebo nebo zahalené jemným oparom, aké býva za jasných októbrových dní, sa klenie nad jeruzalemskými záhradami, kde okrovo ţlté lístie čoskoro bude opadávať, no teraz ešte vytvára plavoruţové škvrny na striebristej zeleni olivovníkov. Zástup, či skôr biely kŕdeľ panien prechádza po zadnom nádvorí, vystupuje po schodoch, prechádza cez prah portálu, vchádza do ďalšieho, skromnejšieho štvorcového nádvoria jeho jediným vchodom. Zaiste je to nádvorie, vyhradené pre malé príbytky panien bývajúcich v chráme, lebo kaţdá dievčina smeruje do svojej cely ako holubička do

svojho hniezda. Vyzerá to ako kŕdeľ holubíc, ktorý sa práve rozlieta. Temer všetky sa potichu, no veselými hlasmi rozprávajú. Mária mlčí. Iba predtým, ako sa odlúči od ostatných, srdečne ich pozdraví a potom zamieri do svojej izbičky v pravom rohu. 3 Tam k nej podíde učiteľka, nie taká stará ako Anna Fanuelova, ale uţ dosť stará. „Mária. Veľkňaz ťa očakáva." Mária sa na ňu pozrie trochu prekvapená, ale na nič sa nepýta. Odpovie len: „Poponáhľam sa k nemu." Neviem, či veľká sieň, do ktorej vstupuje, je v kňazovom dome alebo je súčasťou príbytkov ţien ubytovaných v chráme. Vidím, ţe je rozľahlá a plná svetla, pekne zariadená, a ţe okrem nádherne oblečeného veľkňaza je tam Zachariáš a Anna Fanuelova. Mária sa na prahu hlboko ukloní a nevojde dnu, kým jej veľkňaz nepovie: „Poď ďalej, Mária. Neboj sa." Mária sa vzpriami a pomaly kráča vpred akosi slávnostne, čo jej dodáva ţenskejší vzhľad. Anna sa na ňu povzbudivo usmeje a Zachariáš ju pozdraví: „Pokoj tebe, sesternica." Veľkňaz si ju pozorne prezerá a povie Zachariášovi: „Je na nej poznať, ţe pochádza z Dávidovho a Áronovho rodu." „Dcéra, viem otvojej milote a dobrote. Viem, ţe kaţdým dňom si rástla v poznaní a milosti v očiach Boţích i ľudských. Viem, ţe Boţí hlas šepká v tvojom srdci najneţnejšie slová. Viem, ţe si kvetom Boţieho chrámu a ţe odkedy si tu, stojí pred Svedectvom tretí cherubín. A chcel by som, aby tvoja vôňa naďalej stúpala spolu s kadidlom kaţdému novému dňu. Ale Zákon hovorí iné slová. Uţ nie si dievčatko, ale ţena. A kaţdá ţena v Izraeli musí byť nevestou, aby priniesla Pánovi svojho syna. I ty budeš nasledovať príkaz Zákona. Neboj sa, nečervenaj sa. Dobre si uvedomujem tvoj kráľovský pôvod. Chráni ho aj Zákon, ktorý prikazuje, aby kaţdému muţovi bola daná ţena z jeho rodu. Ale i keby tomu tak nebolo, urobil by som to, aby sa nepoškvrnila tvoja vznešená krv. Nepoznáš niekoho z tvojho rodu, Mária, kto by mohol byť tvojím ţeníchom?" Mária pozdvihne tvár celú červenú od studu. Na mihalniciach sa jej zatrblieta slzička a chvejúcim hlasom odpovie: „Nikoho." „Nemôţe poznať nikoho, lebo sem vstúpila ako dieťa a Dávidov rod je príliš prenasledovaný a rozptýlený na to, aby mohlo dôjsť k zjednoteniu jeho jednotlivých vetiev a aby zaodial kráľovskú palmu ratolesťami," vraví Zachariáš. „Tak ponecháme voltu na Boha."

Zadrţiavané slzy vytrysknú a tečú aţ na chvejúce sa pery. Mária vrhne prosebný pohľad na svoju učiteľku. „Mária sa zasľúbila Pánovi na jeho slávu a spásu Izraela. Bola ešte dieťaťom, ktoré sotva slabikovalo, a uţ sa zaviazala sľubom...," vraví Anna, aby jej pomohla. „Tvoj plač je teda kvôli tomu? Nie preto, ţe by si odporovala Zákonu?" „Kvôli tomu... nie pre iné. Poslúchnem ťa, Boţí kňaz." „To potvrdzuje, čo mi vţdy o tebe hovorili. Koľko rokov si panna?"* „Myslím, ţe odjakţiva. Ešte som nebola v tomto chráme a uţ som sa darovala Pánovi." „Ale nie si ty tá maličká, ktorá sem prišla pred dvanástimi zimami a poţiadala si ma o vstup?" „Som to ja." „A ako teda môţeš povedať, ţe uţ vtedy si patrila Bohu?" „Ak sa pozerám dozadu, vidím sa ako panna... Nespomínam si na hodinu, keď som sa narodila, ani ako som začala milovať svoju matku a vravieť otcovi: ,Ó, otče, ja som tvoja dcéra...' Ale spomínam si - ani neviem, kedy to začalo -, ţe som dala Bohu svoje srdce. Azda to bolo s prvým bozkom, ktorý som vedela dať, s prvým slovom, ktoré som vedela vysloviť, s prvým krokom, ktorý som dokázala urobiť... Áno, to je ono. Myslím, ţe prvú spomienku na lásku nachádzam so svojím prvým istým krokom... Môj dom... môj dom mal záhradu plnú kvetov... mal ovocný sad a polia... a bol tam prameň, vzadu, pod horou a vytryskol z vyhĺbenej skaly, ktorá tvorila jaskyňu... bola plná dlhých jemných rastlín, ktoré padali ako zelené kaskády zo všetkých strán a akoby plakali. Bolo to tým, ţe na všetky ľahučké lístky a konáriky, pripomínajúce výšivku, ustavične pršali kvapôčky vody, ktoré padajúc zvonili ako drobučké zvončeky. Aj prameň spieval. A na olivách a jabloniach, ktoré rástli nad prameňom, švitorili vtáky a do čistého zrkadla fontány sa chodili kúpať biele holubice... Uţ som sa nepamätala na toto všetko, lebo som oddala celé svoje srdce Bohu, a okrem otca a matky, ktorých som milovala, kým ţili i po smrti, všetky ostatné pozemské veci zmizli Povedané v zmysle - si sa zasvätila ako panna, zaviazala si sa sľubom panenstva, ako v 12.7; podobne ako tvrdenie stanem sa pannou (v 7.4) znamená zostanem pannou z vlastnej vôle. Panenstvo najsvätejšej Márie sa osobitne potvrdzuje a oslavuje v 5.7/15, 35.10/11, 100.12, 136.6.

z môjho srdca... Ale ty, kňaz, ma vedieš k zamysleniu... Musím hľadať, kedy som sa oddala Bohu... a vracajú sa mi spomienky z prvých rokov... Milovala som tú jaskyňu, pretoţe som tam počula hlas, ktorý bol neţnejší ako spev vody a vtákov, a prihováral sa mi: ,Poď, moja milovaná/ Mala som rada tie rastliny s kvapkami hlaholiacich diamantov, lebo som v nich videla znamenie svojho Pána. V zabudnutí na svet som si hovorila: ,Vidíš, duša moja, aký je veľký tvoj Boh? Ten, ktorý kvôli severným vetrom stvoril libanonské cédre, pre radosť tvojich očí a pre ochranu tvojich noţičiek urobil aj tieto lístočky, čo sa ohýbajú pod váhou mušky.' Páčilo sa mi to ticho čistých vecí: jemný vetrík, striebristá voda, čistota holubíc... mala som rada ten pokoj, ktorý bdel nad jaskyňou, ktorý sa znášal z jabloní a olivovníkov, raz kvitnúcich, inokedy zasa obťaţkaných vzácnymi plodmi... A neviem... zdalo sa mi, ţe ten hlas mi hovoril, práve mne: ,Poď, ty nádherná oliva; poď, ty sladké jabĺčko; poď, ty zapečatený prameň; poď, ty moja holubička...' Neţná je láska otca a matky... neţný bol ich hlas, ktorým ma volali... ale tento hlas! Tento hlas! Ó, myslím, ţe takto ho počula v pozemskom raji tá, ktorá sa previnila, ale neviem, ako mohla uprednostniť nejaký sykot pred týmto hlasom lásky, ako mohla túţiť po inom poznaní, ktorým nebol Boh... Perami, ktoré ešte poznali materské mlieko, ale so srdcom opojeným nebeským medom som teda povedala: ,Hľa, prichádzam. Som tvoja. Nijaký iný pán nebude mať moje telo okrem teba, Pane, tak ako môj duch nemá nijakú inú lásku...' A ako som to hovorila, zdalo sa mi, ţe znova hovorím veci, ktoré uţ boli povedané, a vykonávam obrad, ktorý uţ bol uskutočnený. Ani mi nebol cudzí vyvolený Ţeních, lebo som uţ poznala vrúcnosť jeho lásky, môj zrak sa utváral v jeho svetle a moja schopnosť milovať sa dovŕšila v jeho náručí. Kedy? Neviem... Akosi... mimo ţivota, lebo cítim, ţe som ho vţdy vlastnila a ţe i on ma vţdy vlastnil, a ţe ja jestvujem preto, lebo on ma chcel pre radosť svojho i môjho Ducha... 5Teraz poslúchnem, kňaz. Ale povedz mi, čo mám robiť... Nemám otca, ani matku. Ty buď mojím vodcom." „Boh ti dá ţenícha a bude svätý, pretoţe si sa zverila Bohu. Ty mu povieš o svojom sľube." „A prijme ho?" „Dúfam v to. Modli sa, dcéra, aby vedel pochopiť tvoje srdce. Teraz choď. Boh nech ťa vţdy sprevádza." Mária odchádza s Annou. A Zachariáš ostáva s veľkňazom. Takto sa videnie končí.

12. Jozef je vyvolený za ţenícha Panny 4. september 1944 1

Vidím bohatú sieň s krásnou dlaţbou, závesmi, kobercami a s intarzovaným nábytkom. Musí ešte byť súčasťou chrámu, pretoţe sú tam kňazi, medzi nimi Zachariáš, a veľa muţov rôzneho veku, teda pribliţne medzi dvadsiatimi a päťdesiatimi rokmi. Rozprávajú sa potichu, ale v ţivej, vzrušenej atmosfére. Zdá sa, ţe ich čosi znepokojuje, ale neviem, čo. Všetci sú sviatočne oblečení, v nových alebo aspoň čerstvo vypraných odevoch, ako keby sa vyparádili na oslavu. Mnohí si zloţili turban, ktorý im slúţi ako pokrývka hlavy, iní ho ešte majú na hlave, najmä tí starší, kým mladí sa ukazujú s odkrytými hlavami. Niektorí majú vlasy hnedé, iní tmavé, niekoľkí zasa úplne čierne a iba jeden má vlasy ryšavé. Účesy sú väčšinou krátke, ale sú medzi nimi i dlhé, padajúce aţ po plecia. Muţi sa pravdepodobne navzájom nepoznajú, lebo sa zvedavo pozorujú. Pôsobia však dojmom, ţe sú si blízki, lebo vidno, ţe ich ťaţí jediná myšlienka. 2 Naboku vidím Jozefa. Rozpráva sa s nejakým veľmi vrtkým starčekom. Jozef má asi tridsať rokov. Pekný muţ s krátkymi, mierne kučeravými vlasmi tmavogaštanovej farby, akej je i brada a fúzy, ktoré zatieňujú pekne formovanú bradu a vystupujú aţ k hnedočerveným lícam bez oného nádychu olivovej farby, ako u iných tmavých muţov. Má tmavé oči, dobré a hlboké, veľmi váţne, povedala by som takmer trochu smutné. Ale keď sa usmeje, ako práve teraz, rozveselia sa a omladnú. Je oblečený v svetlohnedom, veľmi jednoducho, ale elegantne. 3 Vchádza skupina mladých levitov. Zaujímajú miesto medzi dverami a dlhým, úzkym stolom, stojacom pri stene, uprostred ktorej sú naširoko roztvorené dvere. Vchod zakrýva iba záves, ktorý končí asi dvadsať centimetrov od zeme. Zvedavosť rastie. Narastie ešte viac, keď akási ruka rozhrnie záves a uvoľní priechod levitovi, ktorý nesie v náručí zväzok suchých konárov, no medzi nimi je rozkvitnutá ratolesť. Pokrýva ju ľahučká pena bielych lupienkov s jemným nádychom do ruţová, čo sa stráca na okrajoch lupienkov. Levita poloţí zväzok konárov na stôl veľmi opatrne, aby nepoškodil halúzku, ktorá zázračne rozkvitla ako jediná spomedzi suchých ratolestí. V sieni to zašumí. Krky sa naťahujú, zraky spozornejú, aby lepšie videli. Aj Zachariáš s kňazmi, ktorí sú najbliţšie pri stole, sa usiluje viac vidieť. Ale nevidí nič.

Jozef vo svojom kúte sa sotva pozrie na zväzok konárov a keď mu jeho spoločník čosi hovorí, odmietavo naznačí, ako keby povedal: „Nemoţné!" A usmeje sa. 4 Za závesom zaznie trúbka. Všetci stíchnu a zoradia sa do pravidelného radu tvárami smerom k vchodu, ktorý je teraz celkom otvorený, lebo odhrnuli záves. Vchádza veľkňaz obklopený ďalšími staršími kňazmi. Všetci sa hlboko ukláňajú. Veľkňaz ide k stolu, zastane a povie: „Muţi z Dávidovho rodu, ktorí ste sem prišli na moju výzvu, počúvajte. Prehovoril Pán, nech mu je chvála! Z jeho slávy zostúpil lúč a ako jarné slnko dal ţivot suchej ratolesti. Táto zázračne rozkvitla, kým nijaká iná ratolesť na zemi teraz, v posledný deň sviatku Posvätenia chrámu, nerozkvitla. Zatiaľ sa ešte neroztopil sneh na judejských výšinách a je jedinou bielobou medzi Sionom a Betániou. Boh prehovoril a stal sa otcom a poručníkom Dávidovej panny, ktorá nemá nijakú inú ochranu len jeho. Svätá dievčina, sláva chrámu a svojho rodu, si zaslúţila, aby jej Boţie slovo dalo spoznať meno manţela, ktorý sa zapáčil Večnému. Veľmi spravodlivý musí byť ten, koho si Pán vyvolil na ochranu panny jemu takej drahej! A preto sa utišuje i naša bolesť, ţe ju strácame, a prestáva kaţdá starosť o jej údel manţelky. A pannu, na ktorej spočíva Boţie i naše poţehnanie, zverujeme so všetkou istotou tomu, koho určil Boh. Meno manţela je Jozef Jakubov z Betlehema, z Dávidovho rodu, stolár v galilejskom Nazarete. Predstúp, Jozef. Veľkňaz ti to prikazuje." Veľký šum. Hlavy sa obracajú, oči a ruky vyjadrujú sklamanie i uľahčenie. Niektorí, najmä zo starších, sa potešili, ţe ich nestihol tento osud. Jozef, celý červený a v rozpakoch, kráča vpred. Teraz stojí pred stolom oproti veľkňazovi a úctivo ho pozdraví. „Poďte si všetci pozrieť meno vyrezané na ratolesti. Kaţdý nech si vezme svoju vetvičku, aby sa presvedčil, ţe to nie je nijaký podvod." Muţi uposlúchnu. Hľadia na vetvičku, ktorú opatrne drţí veľkňaz, a kaţdý si vezme svoju. Niektorí ju zlomia, iní si ju ponechajú. Všetci hľadia na Jozefa. Niektorí mlčky, iní mu blahoţelajú. Starček, ktorý sa predtým prihováral Jozefovi, mu povie: „Nevravel som ti to, Jozef? Víťazí ten, kto cíti najmenšiu istotu!" Teraz uţ všetci prešli. 5 Veľkňaz podá Jozefovi rozkvitnutú ratolesť a potom mu poloţí ruku na plece so slovami: „Nie je bohatá nevesta, ktorú ti Boh darúva, a ty to vieš. Má však všetky čnosti. Buď jej stále väčšmi hoden. V Izraeli niet

takého pôvabného a čistého kvetu, ktorý by sa jej vyrovnal. Teraz všetci odíďte. Jozef zostane. A ty, Zachariáš, príbuzný, priveď nevestu." Všetci okrem veľkňaza a Jozefa odchádzajú. Nad vchodom opäť spustia záves. Jozef stojí pokorne pri vznešenom kňazovi. Ticho, a potom mu kňaz vraví: „Mária ti má povedať o svojom sľube. Pomôţ jej plachosti. Buď k nej dobrý, takej dobrej." „Dám k jej sluţbám všetku svoju muţskú silu a nijaká obeť pre ňu mi nebude ťaţká. Buď si tým istý." Vchádza Mária so Zachariášom a Annou Fanuelovou. „Poď, Mária," vraví veľkňaz. „Hľa, tvoj ţeních, ktorého ti určuje Boh. Je to Jozef z Nazareta. Vrátiš sa teda do svojho mesta. Teraz vás opustím. Nech vás Boh poţehnáva. Nech vás Pán chráni a ţehná vám, nech vám ukáţe svoju tvár a nech má vţdy s vami zľutovanie. Nech k vám obráti svoj pohľad a udelí vám pokoj." Zachariáš odprevádza veľkňaza. Anna blahoţelá ţeníchovi a tieţ odchádza. y 6 Obaja snúbenci stoja oproti sebe. Mária, celá červená, má sklonenú hlavu. Jozef, tieţ s ľahkým rumencom, ju pozoruje a hľadá vhodné slová, ktoré by jej mal povedať na začiatok. Napokon ich nájde a na jeho tvári zaţiari úsmev. Povie: „Pozdravujem ťa, Mária. Videl som ťa ako dieťatko, keď si mala len niekoľko dní... Bol som priateľom tvojho otca a mám synovca od môjho brata, Alfeja, ktorý mal tvoju matku veľmi rád. Bol jej malý priateľ, lebo teraz má uţ osemnásť rokov. Kým si ešte nebola na svete, bol ozaj malý chlapec a rozptyľoval smútok tvojej matky, ktorá ho mala veľmi rada. Ty nás nepoznáš, lebo si sem prišla ešte veľmi maličká. Ale v Nazarete ťa majú všetci radi, myslia a hovoria o malej Márii Joachimovej, ktorej narodenie bolo Boţím zázrakom, lebo Pán dal rozkvitnúť neplodnej... Pamätám si na večer, keď si sa narodila... Všetci si naň pamätáme pre zázrak veľkého daţďa, ktorý zachránil polia, aj pre strašnú búrku, v ktorej však údery bleskov nepolámali ani len steblo na divokom vrese a ktorá sa skončila veľkou dúhou, od ktorej väčšiu a krajšiu nikto nikdy nevidel. A potom... kto by sa nepamätal na Joachimovu radosť? Pestoval ťa a ukazoval susedom... Obdivoval ťa, akoby si bola kvietok, ktorý prišiel z neba, a chcel, aby ťa všetci obdivovali. Šťastný a starý otec, ktorý i pri umieraní rozprával o svojej krásnej a dobrej Márii plnej múdrych a láskavých slov... Mal pravdu, keď ťa obdivoval

a rozprával, ţe niet krajšej ako si ty! A tvoja matka? Svojím spevom napĺňala okolie domu a keď ťa nosila a potom pridájala, vyzerala ako škovránok na jar. Ja som ti urobil kolísku. Kolísku celú ozdobenú vyrezávanými ruţami, lebo tak si to ţelala tvoja matka. Azda ešte bude vo vašom zavretom príbytku... Mám uţ svoje roky, Mária. Keď si sa narodila, robil som prvé práce. Uţ som pracoval... Kto by to bol povedal, ţe ťa dostanem za manţelku! Azda by tvoji najbliţší spokojnejšie umierali, keby to vedeli, lebo sme boli priatelia. Pochoval som tvojho otca a oplakával som ho s úprimným srdcom, lebo mi bol dobrým učiteľom ţivota." Mária pomaly dvíha tvár a stále väčšmi sa upokojuje, keď počuje Jozefa rozprávať. Keď spomenie kolísku, na tvári sa jej mihne nepatrný úsmev. A keď Jozef rozpráva o jej otcovi, vystrie k nemu ruku a povie: „Ďakujem, Jozef." Ostýchavé „ďakujem" plné nehy. Jozef berie jej jazmĺnovú rúčku do svojich krátkych a silných rúk stolára a s láskou ju hladká, aby jej dodával stále väčšiu istotu. Azda očakáva ďalšie slová. Ale Mária sa odmlčala. Začne teda znova hovoriť: „Vieš, ţe dom zostal nedotknutý okrem časti, ktorú zbúrali na príkaz konzula, aby urbbili z cestičky hradskú pre rímske vozy? Ale pole, čo ti zostalo, pretoţe vieš... choroba otca si vyţiadala veľkú časť tvojho majetku, je trochu zanedbané. Prešli uţ tri jari, keď stromy ani vinič nevideli záhradnícky nôţ a pôda je neobrábaná a tvrdá. Ale stromy, ktoré si ťa pamätajú ako maličkú, tam ešte sú a ak mi dovolíš, hneď sa začnem o ne starať." „Vďaka, Jozef. Ale ty uţ pracuješ..." „V tvojej záhrade budem pracovať v skorých ranných a neskorých večerných hodinách dňa. Teraz sa deň stále predlţuje. Chcel by som, aby do jari bolo všetko v poriadku, aby som ti urobil radosť. Pozri, toto je halúzka z mandľovníka, ktorý stojí oproti domu. Chcel som odlomiť túto... - dá sa tam vojsť zo všetkých strán, lebo plot je zvalený, ale teraz ho opravím, aby bol pevný - chcel som odlomiť túto halúzku, lebo som si myslel, ţe keby voľba padla na mňa - hoci som v to nedúfal, pretoţe som nazirejec,* a poslúchol som len preto, ţe išlo o príkaz *

Nazirejec bol zasvätený Pánovi sľubom naziredtu, ktorý je opísaný v Nm 6,1 -21. Okrem Jozefa, ţenícha Panny Márie, stretneme iných nazirejcov v 156.4, 323.7 (posledné riadky), 363.3 (vzťahuje sa na apoštola Tomáša). Spomenie sa tieţ naziredt Samsona v 94.8 a 467.9.

kňaza, nie z túţby po svadbe -, myslel som si, ţe by si mala radosť, keby si dostala kvet z tvojej záhrady. Tu ho máš, Mária. S ním ti dávam svoje srdce, ktoré ako ten kvet aţ doteraz kvitlo iba pre Pána a teraz kvitne pre teba, nevesta moja." 7 Mária si vezme halúzku. Je dojatá a hľadí na Jozefa s tvárou stále istejšou a ţiarivejšou. Cíti sa ním istá. Keď povie: „Som nazirejec," jej tvár sa celá rozţiari a dodá si odvahu: „I ja celá patrím Bohu, Jozef. Neviem, či ti veľkňaz o tom povedal..." „Povedal mi iba, ţe si dobrá a čistá a ţe mi máš niečo povedať o svojom sľube. A aby som bol k tebe dobrý. Hovor, Mária. Tvoj Jozef ťa chce urobiť šťastnou v kaţdej tvojej túţbe. Nemilujem ťa telom. Milujem ťa svojím duchom, sväté dievčatko, ktoré mi darúva Boh! Viď vo mne okrem manţela i otca a brata. A maj ku mne dôveru ako k otcovi a zver sa mi ako bratovi." „Uţ od detstva som sa zasvätila Bohu. Viem, ţe to sa v Izraeli nerobí. Počula som však v sebe hlas, ktorý ma ţiadal obetovať moje panenstvo ako obetu lásky za príchod Mesiáša. ^Izrael ho uţ tak dlho očakáva...! Nie je preto ťaţké zriecť sa radosti byť matkou!" Jozef na ňu uprene hľadí, akoby chcel čítať v jej srdci, potom ju uchopí za obe rúčky, ktoré ešte drţia medzi prstami rozkvitnutú halúzku, a vraví: „A ja pripojím svoju obetu k tvojej a budeme svojou čistotou tak veľmi milovať Večného, ţe dá Spasiteľa skôr na zem a dovolí nám uvidieť ţiariť jeho svetlo vo svete. Poď, Mária. Pôjdeme pred jeho dom a zloţíme tam prísahu, ţe sa budeme milovať tak, ako sa medzi sebou milujú anjeli. 8 Potom pôjdem do Nazareta pripraviť všetko pre teba, v tvojom dome, ak chceš ísť tam. Alebo niekde inde, ak chceš ísť niekde inde." „V mojom dome... Bola tam jaskyňa, vzadu... Je tam ešte?" „Ešte tam je, ale uţ nie je tvoja... Ale urobím ti podobnú, kde sa osvieţiš a nájdeš ticho v hodinách horúčavy. Urobím ju podľa moţnosti rovnakú. A povedz mi, koho chceš mať pri sebe?" „Nikoho. Nebojím sa. Alfejova matka, ktorá ma chodí stále navštevovať, mi bude robiť trocha spoločnosť cez deň a v noci chcem zostať radšej sama. Nemôţe sa mi prihodiť nič zlého." „A napokon, teraz tam budem ja... Kedy mám prísť po teba?" „Kedy ty chceš, Jozef." „Prídem teda, len čo dám do poriadku dom. Nedotknem sa ničoho. Chcem, aby si našla všetko tak, ako ti to zanechala tvoja matka. Ale

chcem, aby dom bol plný slnka a pekne čistý, aby ťa prijal bez smútku. Poď, Mária. Poďme povedať Najvyššiemu, ţe mu dobrorečíme." Nič iné nevidím. Ale v srdci mi ostáva pocit bezpečia, ktorý preţíva Mária...

13. Svadba Panny s Jozefom, ktorý bol poučený Múdrosťou, aby bol stráţcom tajomstva 5. september 1944 1

Aká je krásna Mária vo svojich svadobných šatách medzi radostne naladenými priateľkami a učiteľkami! Je medzi nimi aj Alţbeta. Mária je oblečená v snehobielom ľanovom plátne, takom hebkom a jemnom, akoby bolo z drahocenného hodvábu. Gravírovaný opasok zo zlata a striebra, z medailónov, ktoré sú pospájané retiazkami - a kaţdý medailón je ako zlatá výšivka na ťaţkom striebornom podklade, ktorý časom stmavol -, jej sťahuje štíhly driek. Azda preto, ţe je pre ňu, ešte veľmi mladučkú, príliš široký, visia z neho vpredu tri posledné medailóny. Máriine šaty sú veľmi dlhé, takţe vytvárajú vlečku. Na nôţkach má sandále z bieloskvúcej koţe so striebornými sponkami. Šaty má na krku prichytené retiazkou zo zlatých ruţičiek so strieborným filigránom, na ktorej sa v malom opakuje motív opasku. Retiazka prechádza cez veľké dierky lemujúce široký výstrih a naberá šaty do záhybov, ktoré vytvárajú malú ozdobu. Máriin krk sa vynára z tejto nazberkanej bieloby s pôvabom stonky zavinutej do drahocenného závoja a pôsobí ešte útlejším a belším dojmom. Stonka ľalie ukončená ľaliovou tvárou, teraz ešte bledšou a čistejšou pre preţívané vzrušenie. Tvár najčistejšej obety. Vlasy uţ nemá rozpustené na pleciach. Má ich pôvabne upravené do uzla vytvoreného z vrkočov, ktoré sú na vrchu hlavy upevnené drahocennými sponami zo stmavnutého striebra spracovaného do filigránskej ozdoby. Na vrkočoch je poloţený matkin závoj, ktorý spadá dolu v jemných záhyboch spod drahocennej čelenky, ktorá obopína alabastrové čelo. Spadá aţ po boky, lebo Mária nie je taká vysoká ako jej matka, a závoj jej presahuje boky, kým Anne závoj siahal len po pás. Na rukách nemá nič, na zápästiach náramky. Zápästia sú však také jemné, ţe ťaţké matkine náramky jej padajú aţ na chrbát ruky a keby nimi potriasla, azda by spadli na zem.

Druţky si ju prezerajú zo všetkých strán a obdivujú ju. Štebotavým otázkam a prejavom obdivu niet konca-kraja. „Patrili tvojej matke?" „Veľmi staré, však?" „Aký krásny je tento opasok, Sára!" „A ten závoj, Zuzana! Len pozri, ako je jemne vypracovaný! Pozri, tie votkané ľalie!" „Ukáţ mi svoje náramky, Mária! Patrili tvojej matke?" „Nosila ich. Sú však po matke môjho otca Joachima." „Ó, pozri! Majú Šalamúnovu pečať so zapletenou palmovou a olivovou halúzkou medzi ľaliami a ruţami. Ó, kto urobil takú dokonalú a jemnú prácu?" „Pochádzajú z Dávidovho domu," vysvetľuje Mária. „Uţ po stáročia ich nosia ţeny z tohto rodu, keď sa vydávajú, a dedia sa z pokolenia na pokolenie." „Veď áno! Ty si dcérou dedičkou..." „Všetko ti priniesli z Nazareta?" „Nie. Keď mi zomrela matka, moja sesternica vzala výbavu k sebe, aby ju uchovala neporušenú. Teraz mi ju priniesla." „Kde je? Kde je? Ukáţ ju svojim priateľkám!" Mária nevie, čo urobiť... Chcela by byť zdvorilá, ale nechcela by ani všetko rozhádzať, lebo je to pekne uloţené v troch ťaţkých debnách. Prichádzajú jej na pomoc učiteľky: „Kaţdú chvíľu príde snúbenec. Teraz nie je čas porozhadzovať veci. Nechajte ju na pokoji, veď ju unavujete, a choďte sa i vy pripraviť." Štebotavý kŕdeľ dievčat sa nie veľmi ochotne vzdiali. Mária sa môţe teraz v pokoji tešiť so svojimi učiteľkami, ktoré ju chvália a ţehnajú. 3 13.3 Aj Alţbeta sa priblíţila. A keď sa Mária od dojatia rozplače, lebo Anna Fanuelova ju nazvala „dcérou" a bozkáva ju s ozajstným materským citom, Alţbeta jej povie: „Mária, tvoja matka tu nie je, ale predsa je tu. Jej duch jasá s tvojím. Pozri, veci, ktoré máš na sebe, ti pripomenú jej láskanie. Nájdeš v nich ešte vôňu jej bozkov. Raz dávno, v ten deň, keď si prišla do chrámu, mi povedala: ,Pripravila som jej svadobné šaty a výbavu, lebo chcem, aby som to bola ja, kto jej utká plátno a ušije svadobné šaty, aby som nechýbala v deň jej radosti/ A ešte niečo. V poslednom čase, keď som jej pomáhala, chcela kaţdý večer pohladiť tvoje prvé šatôčky a tie, ktoré máš práve na sebe, a vravela: ,Tu cítim jazmĺnovú vôňu mojej maličkej a chcem, aby tu ona pocítila bozk svojej mamy/ 13.2

Koľko bozkov je na tomto závoji, ktorý ti zakrýva čelo! Viac bozkov neţ vlákien! A keď si budeš obliekať látky, ktoré ti utkala, pamätaj na to, ţe viac neţ tkáčsky stav ich utkala láska tvojej matky. A tieto náhrdelníky... Aj v ťaţkých časoch ich uchránil otec pre teba, aby ťa okrášlil pre túto chvíľu, ako sa patrí na Dávidovu princeznú. Buď veselá, Mária. Nie si sirota, lebo tvoji najbliţší sú s tebou a máš snúbenca, ktorý ti je otcom i matkou, taký je dokonalý..." „Ach, áno! To je pravda! Na neho sa určite nemôţem sťaţovať. Za necelé dva mesiace sem prišiel dva razy a dnes príde po tretíkrát, napriek daţdivému a veternému počasiu, aby prijal odo mňa rozkazy... Len si pomysli: rozkazy! Odo mňa, od úbohej ţeny a o toľko mladšej od neho! A nič mi neodmietol. Ba ani nepočká, kým o niečo poţiadam. Akoby mu anjel hovoril, čo si ţelám, a mne to povie skôr, ako prehovorím. Naposledy povedal: ,Mária, myslím, ţe ty by si radšej zostala v tvojom otcovskom dome. Keďţe si dcérou dedičkou, tak to môţeš urobiť, ak myslíš. Prídem ja do tvojho domu. Len kvôli zachovaniu obyčaje pôjdeš na týţdeň do domu môjho brata Alfeja. Mária ťa má uţ veľmi rada. A odtiaľ pôjde v deň svadby sprievod, ktorý ťa privedie domov. c No povedz, nie je láskavý? Nezáleţalo mu ani na tom, ţe ľudia si budú rozprávať, ţe on nemal* ani dom, ktorý by sa mi páčil... A mne by sa vţdy páčil, pretoţe je tam on, taký dobrý. Ale iste... radšej budem vo svojom dome... kvôli spomienkam... Ó, aký dobrý je Jozef!" „Čo'povedal na sľub? Ešte si mi nič o tom nepovedala." „Nič nenamietal. Ba keď sa dozvedel dôvod, povedal: ,Pripojím svoju obetu k tvojej."" ,Je to mladý svätec!" zvolá Anna Fanuelova. 4 V tejto chvíli „mladý svätec" vchádza v sprievode Zachariáša. Je doslova nádherný. A ţiari radosťou. V zlatoţltom vyzerá ako orientálny vládca. Krásny nový plášť ozdobený strapcami mu dodáva majestátnosti. Na nádhernom opasku mu visí koţený mešec a dýka. Mešec je vyšívaný zlatom a dýka je tieţ v koţenej pošve dekorovanej zlatými ozdobami. Na hlave má turban, teda pokrývku zo zvyčajného plátna. Je upravený ako kapucňa, ako sa to ešte dnes nosí v niektorých afrických krajinách. Turban je upevnený drahocenným kruhom z jemnej zlatej šnúry, na ktorej sú uviazané kytičky myrty. V rukách má kytičku rozkvitnutej myrty. „Pokoj tebe, snúbenica moja!" pozdraví. „Pokoj všetkým." A ďalej vraví: „Videl som tvoju radosť v onen deň, keď som ti dal vetvičku

z tvojej záhrady. Pomyslel som si, ţe ti prinesiem myrtu odtrhnutú pri jaskyni, ktorá je ti taká drahá. Chcel som ti priniesť ruţe spred tvojho domu, ktoré uţ začínajú mať prvé púčiky. Ale ruţe nevydrţia viac dní cesty... Prišiel by som len s tŕňmi. A ja, milovaná, chcem ti ponúknuť len ruţe a mäkkými a voňavými kvetmi chcem ti vystlať cestu, aby si mohla po nej chodiť a nestretla sa na nej s nečistotou a tvrdosťou." „Ó, vďaka ti, môj dobrý! Ako sa ti podarilo priniesť tú kyticu takú svieţu? „Priviazal som k sedlu vázu a vloţil som do nej halúzky s púčikmi. Počas cesty rozkvitli. Vezmi si ich, Mária. Nech sa tvoje čelo ovenčí čistotou, symbolom nevesty, ktorá je však omnoho, omnoho menšia neţ čistota tvojho srdca." Alţbeta a učiteľky zdobia Máriu rozkvitnutým venčekom. Pripevnia ho k drahocennej čelenke a do bielych kvetov myrty zapletú malé biele ruţičky z vázy postavenej na jednej z debničiek. Mária sa práve chystá prehodiť si svoj široký biely plášť cez ramená. Ale snúbenec ju predbehne a pomôţe jej upevniť plášť na ramenách dvoma striebornými sponkami. Učiteľky ochotne a s láskou upravujú záhyby plášťa. 5 Všetko je pripravené. Kým sa na čosi čaká, neviem však, na čo, Jozef vraví (s Máriou sa trochu vzdialiac od ostatných): „Myslel som po tieto dni na tvoj sľub. Povedal som ti, ţe sa budem na ňom podieľať. Ale čím viac na to myslím, tým viac chápem, ţe nestačí iba dočasný nazireát, i keď viackrát obnovovaný. Pochopil som ťa, Mária. Ešte si nezaslúţim slovo Svetla. Ale istý šum sa mi uţ dostáva. A ten mi pomáha rozumieť tvojmu tajomstvu, aspoň v najhrubších rysoch. Som úbohý nevedomec, Mária. Som jednoduchý remeselník. Nemám vzdelanie, ani nevlastním poklady. Ale k tvojim nohám poloţím svoj poklad. Navţdy. Moju absolútnu čistotu, aby som bol hodný stáť vedľa teba, Boţia panna. ,Sestrička moja, nevesta, si zatvorenou záhradou, zapečatenou studienkou,6 ako hovorí náš predok,* ktorý napísal Pieseň piesní, hádam keď videl teba... Budem stráţcom tejto voňavej záhrady, v ktorej sú najvzácnejšie plody a odkiaľ pramení ţriedlo ţivej vody s tvojou neţnosťou, ó, snúbenica, ktorá si svojou nevinnosťou dobyla môjho ducha, ó, ty prekrásna. Krajšia neţ zornička, ţiarivé slnko, lebo to ţiari tvoje srdce, ó, plná lásky k Bohu a k svetu, ktorému chceš dať Spasiteľa * Čiţe Šalamún v Pies 4, 12.

svojou obetou ţeny. Poď, moja milovaná." A berie ju jemne za ruku a vedie k dverám. Všetci ostatní idú za nimi a vonku sa k nim pripoja rozradostené druţičky, všetky v bielom a so závojmi. 6 Prechádzajú cez nádvoria a portály pomedzi zástup ľudí, ktorí ich pozorujú, na miesto, kde uţ nie je chrám, ale akási sieň určená na obrady, lebo sú tam lampy a pergamenové zvitky ako v synagógach. Snúbenci pristúpia aţ pred vysoký stojan, akoby katedru, a čakajú. Ostatní sa zoradia za nimi. Ostatní kňazi a zvedavci sa odoberú dozadu. Slávnostne vchádza veľkňaz. Medzi zvedavcami zašumí: „To on bude sobášiť?" „Áno, pretoţe ona je z kráľovského a kňazského rodu. Nevesta je kvet Dávidov a Áronov, a je pannou z chrámu. Ţeních je z rodu Dávidovho." Veľkňaz vloţí pravú ruku nevesty do ruky ţenícha a slávnostne ich poţehnáva: „Boh Abraháma, Jakuba a Izáka nech je s vami. Nech vás spojí a uskutoční vo vás svoje poţehnanie, dá vám svoj pokoj a početné potomstvo s dlhým ţivotom a blaţenou smrťou v lone Abrahámovom." A potom sa slávnostne vzdiali tak, ako prišiel. Sľub je zloţený. Mária je Jozefovou manţelkou. Všetci vychádzajú a stále zoradení vchádzajú do sály, kde je spísaná manţelská zmluva, v ktorej sa hovorí, ţe Mária, dcéra dedička Joachima z Dávidovho rodu a Anny z Áronovho rodu prináša muţovi do vena svoj dom s majetkom, ktorý k nemu patrí, a svoju osobnú výbavu, ako i všetok ostatný majetok, zdedený po otcovi. Všetko sa skončilo. 7 Manţelia vychádzajú na nádvorie a z neho prechádzajú ďalej k východu popri izbách ţien bývajúcich v chráme. Čaká ich pohodlný, ťaţký voz. Je na ňom natiahnutá ochranná plachta a sú uţ v ňom Máriine ťaţké truhlice. Lúčenie, bozky a slzy, poţehnania, rady, odporúčania a potom Mária vystúpi s Alţbetou a usadia sa vo vnútri voza. Jozef a Zachariáš si sadnú dopredu. Vyzliekli si sviatočné plášte a zavinuli sa do tmavých plášťov. Voz sa pohýna ťaţkým cvalom mocného tmavého koňa. Múry chrá\ mu sa vzďaľujú, potom i mestské hradby. A uţ sú tu polia, nové, svieţe, rozkvitnuté na prvom jarnom slnku. Zelené obilie, vysoké na dobrú f piaď, vyzerá ako smaragdy vlniace sa v ľahkom vetríku voňajúcom rozkvitnutými broskyňami a jabloňami, ďatelinou a divokou mätou.

Mária ticho plače pod závojom a občas odhrnie plachtu a hľadí na uţ vzdialený chrám a na mesto, ktoré opustila... Videnie sa takto končí. 8

Jeţiš hovorí: „Čo sa hovorí v Knihe Múdrosti vo chválospevoch na Múdrosť? ,Veď v nej je duch chápavý, svätý, jedinečný, mnohonásobný, jemný/ A pokračuje vypočítavaním darov ducha a končí týmito slovami:všemohúci, vševediaci, prenikajúci všetkých duchov, obdarených umom, čistých, najjemnejších. Lebo múdrosť je pohyblivejšia... Pre svoju čírosť prechádza a preniká všetko. Veď je výdych Boţej moci... Preto sa jej nič nečisté nikdy dotknúť nemôţe... je obraz Boţej láskavosti. Hoci je len jedna, predsa vládze všetko, obnovuje všetko, hoci v sebe zostáva tá istá, prenáša sa v duše svätých a robí z nich Boţích priateľov a prorokov/* 9 Videla si, ako Jozef vedel čítať v zapečatenej knihe bezúhonnej panny nie svojimi ľudskými vedomosťami, ale nadprirodzeným poučením, a ako sa blíţil k prorockým pravdám svojím .videním' nadľudského tajomstva tam, kde ostatní videli jedine veľkú čnosť. Preniknutý touto múdrosťou, ktorá je výdychom Boţej moci a určitým vyţarovaním Všemohúceho, vyberá sa s pevným duchom do mora tohto tajomstva milostí, ktorým je Mária. Vhlbuje sa do nej duchovnými vzťahmi, v ktorých viac neţ ústa rozprávajú dvaja duchovia v posvätnom tichu duší, kde počuje hlasy jedine Boh. A vnímajú ich tí, čo sú vďační Bohu, lebo sú jeho vernými sluţobníkmi a sú ním naplnení. Múdrosť Spravodlivého, ktorá sa zväčšuje pre spojenie a blízkosť s Plnou milostí, ho pripravuje, aby vnikol do najvyšších Boţích tajomstiev a mohol ich ochraňovať a obraňovať pred úkladmi človeka a diabla. A medzitým ho obnovuje. Zo spravodlivého robí svätého, zo svätého stráţcu Nevesty a Boţieho Syna. Bez pozdvihnutia Boţej pečate on, čistý, ktorý teraz nesie svoju čistotu k anjelskému hrdinstvu, môţe čítať ohňové slovo napísané Boţím prstom na panenskom diamante a číta tam to, o čom jeho rozváţnosť nehovorí, ale čo je omnoho väčšie neţ to, čo čítal Mojţiš na kamenných tabuliach. A aby sa svetácke oko poľahky nedotklo tajomstva, on si postaví pečať na pečať, archanjela ohňa na prah raja, v ktorom Večný preţíva svoje slasti, keď ,sa prechádza za denného vánku po záhrade' a rozpráva sa s tou, * Múd 7, 22-27.

ktorá je jeho láskou, záhradou rozkvitnutých ľalií, vánkom preniknutým vôňami, vetríkom svieţosti skorého rána, roztúţenou hviezdou, slasťou Boha. Nová Eva je tam, pred ním, nie kosť z jeho kostí ani mäso z jeho mäsa, ale druţka jeho ţivota, ţivá Archa Boha, ktorú on prijíma pod ochranu a ktorú musí vrátiť Bohu čistú, ako ju dostal. ,Nevesta pre Boha' bolo napísané v tej tajomnej knihe s nepoškvrnenými stranami... A keď mu podozrenie v hodine skúšky zasipelo svoju bolesť, on ako muž a ako Boží služobník trpel ako nikto pre podozrenie zo znesvätenia. Avšak táto skúška ešte len príde. Teraz, v tomto čase milosti, vidí z stavia sa do najvernejšej Boţej sluţby. Potom príde búrka skúšky, ako je to u všetkých svätých, aby boli vyskúšaní a mohli sa stať Boţími spolupracovníkmi. 10 Čo čítame v Knihe Levitikus? ,Povedz svojmu bratovi Áronovi, ţe ne- 13.10 smie vstúpiť v ľubovoľnom čase do svätyne za oponu, čo je pred zľutovnicou na arche, aby nezomrel; lebo ja sa nad zľutovnicou ukazujem v oblaku. Áron vstúpi do svätyne iba tak, ţe prinesie býčka na obetu za hriech a barana na celostnú ţertvu. Oblečie si posvätnú ľanovú rízu, na nohy si navlečie Fanové spodky, opáše sa ľanovou povojkou a pripevní si ľanovú mitru/* A skutočne, Jozef vstupuje, keď Boh chce a koľko razy Boh chce, do Boţej svätyne za závoj zakrývajúci Archu, nad ktorou sa vznáša Boţí Duch. A prináša seba za obetu a obetuje Baránka ako celostnú ţertvu za hriech sveta a na odčinenie tohto hriechu. Koná to oblečený do ľanového odevu a s umŕtvenými muţskými údmi, aby v nich zrušil zmyselnosť, ktorá raz, na počiatku vekov, zvíťazila, čím porušila právo Boha nad človekom, a ktorá teraz bude ujarmená v Synovi, v matke a v pestúnovi, aby navrátili ľudí k milosti a vrátili Bohu jeho právo nad človekom. Koná to svojou ustavičnou čistotou. Nebol Jozef na Golgote? Zdá sa vám, ţe nie je medzi spoluvykupiteľmi? Veru, hovorím vám, ţe on bol medzi nimi prvý, a preto je veľký v Boţích očiach. Veľký pre obetu, trpezlivosť, stálosť a vieru. Aká viera je väčšia neţ táto, ktorá uverila bez toho, aby videla Mesiášove zázraky? 11 Buď chvála môjmu pestúnovi, ktorý je vám príkladom toho, čo 13.11 vám najviac chýba - čistoty, vernosti a dokonalej lásky. Vynikajúcemu čitateľovi zapečatenej Knihy, ktorý bol poúčaný Múdrosťou, aby vedel pochopiť tajomstvá milosti, a vyvolenému starať sa o Spásu sveta proti úkladom kaţdého nepriateľa."

I Í >16,2-4.

14. Manţelia prichádzajú do Nazareta 6. september 1944 1

Najjasnejšie blankytné nebo mierneho februára sa klenie nad pahorkami Galiley. Zvlnené kopce, ktoré som v tomto cykle Panny ako dievčaťa ešte nevidela, sa stali môjmu oku teraz také dôverné, akoby som sa tam narodila. Hlavná cesta, vlhká od nedávneho daţďa, čo spŕchol azda minulú noc, nie je prašná, ale ani blatistá. Je pevná a čistá ako mestská ulica a vinie sa medzi dvoma ţivými plotmi kvitnúceho hlohu. Hloh pôsobí ako zasneţený a vychádza z neho príjemne horkastá lesná vôňa. Miestami ho prerušujú obrovské zhluky kaktusov s tučnými plochými listami, ostrými pichliačmi a zdobené zvláštnymi obrovskými granátovými plodmi, ktoré sa zrodili priamo na vrchole listov, bez stebiel. Svojou farbou a tvarom vyvolávajú vo mne obrazy morských hlbín a korálových lesov s medúzami a inými ţivočíchmi hlbokých morí. Ţivé ploty majú za úlohu ohradiť pozemky jednotlivých vlastníkov, preto sa tiahnú všetkými smermi a vytvárajú podivný geometrický obraz kriviek, uhlov, kosoštvorcov, štvorcov, polkruhov, trojuholníkov s neuveriteľne ostrými či tupými uhlami. Obraz celý postriekaný bielou farbou, ako rozmarná stuha, ktorú natiahli len tak pre radosť pozdĺţ polí, nad ktorými poletujú, švitoria a spievajú stovky vtáčikov všetkých druhov v radosti z lásky a zo stavania hniezd. Za ţivými plotmi sú polia so zeleným obilím, ale tu uţ vyšším ako v Judei, a kvitnúce lúky a na nich stovky a stovky rastlinných oblakov tvorených z ovocných stromov bielych, ruţových, červených a vo všetkých odtieňoch týchto troch farieb. Tieto pozemské oblaky sú odpoveďou na jemné nebeské obláčiky, ktoré zapadajúce slnko sfarbuje do ruţová jemnej orgovánovej, tmavej modrofialovej, opálovo modrej a pomarančovo korálovej farby. V ľahkom večernom vetríku poletujú a padajú prvé lupienky rozkvitnutých stromov a pripomínajú roje motýlikov hľadajúcich peľ na poľných kvetoch. A medzi stromami girlandy viniča, ešte holé, bez listov, ale na ich vrcholcoch, kde ich najviac zasahuje slnko, sa nevinne, prekvapene roztvárajú a hýbu prvé lístočky. Slnko pokojne zapadá na oblohe, takej neţnej vo svojom blankyte, ktorý svetlo robí ešte jasnejším. A v diaľke sa trblieta sneh Hermonu a iných vzdialených vrcholkov. 2 Po ceste ide voz. Voz, ktorý priváţa Jozefa a Máriu s jej príbuznými. Cestovanie sa končí.

Mária sa pozerá dychtivým pohľadom človeka, ktorý chce poznať, ba rozpamätať sa na to, čo uţ videl a na čo si uţ nepamätá. Usmeje sa, keď sa jej vynorí čo len náznak spomienky a zachytí sa ako svetlo na tej či onej veci, na tom či onom mieste. Alţbeta spolu so Zachariášom a Jozefom jej pomáhajú v rozpamätávaní sa, ukazujúc na jednodivé kopce a domy. Domy, lebo uţ sa ukazuje Nazaret rozprestierajúci sa na zvlnenom kopci. Mesto, oţiarené zľava zapadajúcim slnkom, ukazuje svoje biele domčeky, široké a nízke, s terasami zafarbenými doruţova. Niektoré domy, do ktorých sa slnko opiera naplno, majú také červené fasády, ţe vyzerajú, akoby boli zachvátené poţiarom. Slnko oţaruje i vodu kanálov a nízkych studní takmer bez múrikov, z ktorých sa dvíhajú škrípajúce vedrá s vodou pre domácnosť či mechy na zavlaţovanie záhrady. Deti a ţeny prichádzajú na kraj cesty, nakukujú do voza a zdravia Jozefa, ktorého dobre poznajú. Ale pred ďalšími troma zostávajú rozpačití a stiesnení. Len čo však vojdú do mestečka, uţ niet rozpakov ani obáv. Tu na pokraji obce sa pod vidieckou slávobránou z kvetov a konárov zišlo veľmi veľa ľudí kaţdého veku. Len čo sa voz vynorí spoza posledného vidieckeho domu stojaceho našikmo, zdvihne sa hluk prenikavých hlasov a šelestu mávajúcich konárov a kvetov. To nazaretské ţeny, dievčatá a deti zdravia nevestu. Váţnejší muţi stoja za nepokojnou a hlučnou dačenicou a dôstojne zdravia. Z voza zloţili plachtu ešte prv, neţ vošli do obce, lebo slnko uţ neobťaţuje a chcú, aby Mária dobre videla svoju rodnú zem. Mária je krásna ako kvet. Biela a plavovlasá ako anjel sa láskavo usmieva na deti, ktoré jej hádţu kvety a posielajú bozky, na dievčatá v jej veku, ktoré ju volajú po mene, na manţelky, matky a na starenky, ktoré ju ţehnajú svojimi spevavými hlasmi. Ukláňa sa muţom a osobitne jednému, ktorý je zrejme rabín alebo starší obce. Voz pomaly postupuje po hlavnej ulici a za ním dosť dlho značná časť zástupu, pre ktorý je príchod udalosťou. 3 „Pozri sa, Mária, tu je tvoj dom," vraví Jozef a bičom ukazuje na domček, ktorý je priamo dolu na úpätí zvlneného kopca. Za ním je krásna rozľahlá záhrada, celá v kvete, a na jej konci maličký olivový sad. Za olivami je zvyčajný ţivý plot z hlohu a kaktusov, ktorý ohraničuje majetok. Polia, kedysi Joachimove, sú za nimi... „Vidíš, málo ti toho zostalo," vraví Zachariáš. „Choroba tvojho otca bola zdĺhavá a stála veľa. Vysoké boli i výdavky na opravu škôd,

spôsobených Rímom. Vidíš? Pre cestu odstránili tri hlavné prístavby a dom sa zmenšil. Na rozšírenie domu bez veľkých výdavkov sa zobralo z časti kopca, ktorý tvorí jaskyňu. Joachim v nej mával zásoby a Anna svoje krosna. Ty urobíš, čo budeš povaţovať za vhodné." „Ó, nezáleţí na tom, ţe je toho málo! Mne to vţdy bude stačiť. Budem pracovať..." „Nie, Mária," vraví Jozef. >Ja budem pracovať. Ty budeš len tkať a šiť veci do domu. Som mladý a silný a som tvoj muţ. Neponiţuj ma tvojou prácou." „Urobím, ako ty chceš." „Áno, v tejto veci chcem takto. Vo všetkom ostatnom sú všetky tvoje ţelania pre mňa zákonom, ale v tomto nie." 4 Prišli. Voz zastavil. Pri vchode stoja dve ţeny a dvaja muţi, štyridsiatnici a s nimi mnoho detí a mladých. „Nech ti Boh dá pokoj, Mária," vraví starší muţ a jedna ţena podíde k Márii, objíme ju a pobozká. „To je môj brat Alfej a Mária, jeho ţena, a toto sú ich deti. Prišli ťa privítať a povedať ti, ţe ich dom je tvojím, ak chceš," povie Jozef. „Áno, príď, Mária, ak ti bude ťaţké bývať samej. Na jar je vonku krásne a náš dom je uprostred rozkvitnutých polí. Ty budeš najkrajším kvietkom na nich," vraví Mária Alfejova. „Ďakujem ti, Mária. Prídem veľmi rada. Prídem občas a určite prídem kvôli svadbe. Ale teraz veľmi túţim vidieť a opäť spoznať svoj dom. Odišla som z neho ako maličká a zabudla som, ako vyzerá... Teraz ho znovu nachádzam... a zdá sa mi, akoby som v ňom našla svoju matku, ktorú som stratila, milovaného otca, akoby som znova našla ozvenu ich slov... a vôňu ich posledného výdychu. Vidí sa mi, ţe uţ nie som sirota, lebo cítim okolo seba objatie týchto stien... Pochop ma, Mária." V Máriinom hlase cítiť dojatie a na mihalniciach má slzy. Mária Alfejova odpovie: „Ako chceš, drahá. Chcem, aby si ma povaţovala za sestru a priateľku, a tak trochu i za matku, pretoţe som od teba omnoho staršia." Podíde druhá ţena: „Mária, pozdravujem ťa. Som Sára, priateľka tvojej matky. Videla som ťa, keď si sa narodila. A toto je Alfej,* synovec

* Alfej, ktorého sme stretli ako dieťa v 2.2/3 a osemnásťročného v 12.6, stále sa bude v Diele volať Alfej Sdrin.

Alfeja a veľký priateľ tvojej matky. Čo som robila pre tvoju matku, budem robiť i pre teba, ak chceš. Vidíš? Môj dom susedí s tvojím domom a tvoje polia sú teraz naše. Ale keď budeš chcieť, môţeš kedykoľvek prísť. Urobíme priechod v plote a budeme spolu, a pritom kaţdá vo svojom dome. Toto je môj muţ." „Ďakujem vám všetkým za všetko. Za všetko dobré, čo ste urobili mojim rodičom a čo chcete teraz robiť mne. Nech vás ţehná všemohúci Boh." 5 Ťaţké truhlice uţ zloţili a odniesli do domu. Vstupujú dovnútra a ja spoznávam teraz nazaretský domček, aký je neskôr za Jeţišovho ţivota. Jozef berie Máriu za ruku - ako zvyčajne - a takto vchádza do domu. Na prahu jej povie: „A teraz, na tomto prahu, chcem, aby si mi niečo sľúbila. Nech sa ti prihodí čokoľvek alebo čokoľvek budeš potrebovať, nemáš nijakých iných priateľov, nikoho, na koho by si sa obrátila o pomoc, len svojho Jozefa. V nijakom prípade sa netráp sama. Som tu celý pre teba, pamätaj si to, a budem mať radosť, ak ťa urobím šťastnou na tvojej ceste. A keďţe šťastie nie je vţdy v našej moci, aspoň sa budem snaţiť urobiť ti ju pokojnou a bezpečnou." „Sľubujem ti to, Jozef." Otvárajú dvere a okná. Dovnútra zvedavo nakúka zapadajúce slnko. Mária si vyzliekla plášť i závoj, pretoţe okrem venčeka z myrty má ešte stále na sebe svadobné šaty. Vychádza do kvitnúcej záhrady. Rozhliada sa, usmieva a s Jozefom, stále sa drţiac za ruky, sa prejdú po záhrade. Akoby znova zaberala stratené miesto. A Jozef jej ukazuje výsledky svojej práce: „Pozri, tu som urobil jamu na zachytávanie daţďovej vody, lebo tento vinič je stále smädný. Z tejto olivy som odpílil najstaršie konáre, aby mala väčšiu silu. Tu som zasadil jablone, lebo dve uţ vyschli. Tam som zasadil figovníky. Keď vyrastú, budú chrániť dom pred ostrým slnkom a zvedavými pohľadmi. Pergola je stará, vymenil som len zhnité tyče a obstrihal ju. Dúfam, ţe dá mnoho hrozna. A pozri sa tu," hrdo ju vedie k svahu, ktorý sa dvíha za chrbtom domu a ukončuje ovocný sad zo západnej strany. „Tu som vyhĺbil jaskynku a spevnil som ju. A keď sa tieto stromy ujmú, bude takmer rovnaká ako tá, ktorú si mala. Nie je tam prameň... ale rád by som tam zaviedol pramienok vody. Budem pracovať cez dlhé letné večery, keď ťa prídem navštíviť..."

„Ale ako to?" povie Alfej. „Nebudete mať svadbu tohto leta?"* „Nie. Mária si ţelá utkať vlnené prikrývky, jediné, čo chýba vo výbave. A ja som tomu rád. Mária je taká mladučká, ţe vôbec nevadí, ak počkáme rok alebo dlhšie. Medzitým si privykne na dom..." „Ach. Ty si bol vţdy trochu iný neţ ostatní a taký si aj teraz. Neviem, kto by sa nepoponáhľal mať za ţenu taký kvet, ako je Mária. A ty chceš čakať ešte celé mesiace...!" „Radosť dlho očakávaná, radosť hlbšie preţívaná," odpovie Jozef s jemným úsmevom. Brat pokrčí plecami a spýta sa: „No a kedy teda pomýšľaš na svadbu?" „Keď bude mať Mária šestnásť rokov. Po sviatku Stánkov. Budú to neţné zimné večery pre novomanţelov...!" A opäť sa usmeje a pozrie sa na Máriu. Úsmev plný tajného porozumenia a nehy, bratskej cudnosti, ktorá potešuje. Potom pokračuje v obchôdzke: „Toto je veľká miestnosť vo svahu. Ak súhlasíš, urobím si z nej dielňu, keď prídem. Je spojená s domom, ale nie je priamo v dome. Tak nebudem rušiť hlukom a v dome nebude neporiadok. Ale ak si to ţeláš ináč..." „Nie, Jozef. Takto to bude výborné." 7 Vracajú sa do domu a rozsvecujú lampy. „Mária je unavená," vraví Jozef. „Nechajme ju, nech si uţije pokoja so svojimi príbuznými." Všetci odchádzajú a zdravia sa. Jozef zostane ešte zopár minút a potichu sa rozpráva so Zachariášom. „Tvoj bratranec ti ponechá nejaký čas Alţbetu. Si spokojná? Ja áno. Lebo ti pomôţe... aby sa stala z teba dokonalá domáca pani. S ňou si budeš môcť usporiadať svoje veci i nábytok podľa svojho. A ja ti prídem kaţdý večer pomôcť. Ona ti pomôţe obstarať vlnu a všetko potrebné. Ja sa postarám o platenie. Pamätaj si, čo si mi sľúbila, ţe so všetkým prídeš za mnou. Zbohom, Mária. Spi svoju prvú noc ako pani vo svojom dome a nech ti ju Boţí anjel urobí pokojnú. Pán nech je vţdy s tebou." Svadba (alebo odddvký) - podľa hebrejského zvyku nasledovala po zdsnubdch spočívala v právnej zmluve (videli sme to v 13.6), ktorá uţ zaväzovala ako manţelstvo, ale ktorú bolo treba zavŕšiť spoločným bývaním odo dňa svadby (ako uvidíme v 26.5). O svadbe, ktorú treba ešte zavŕšiť, sa hovorí napríklad v 300.2, tak ako zase v 374.6 sa hovorí o Annalii, neveste Samuelovej, hoci sa ešte nekonala ich svadba.

„Zbohom, Jozef. Aj ty buď pod krídlami Boţieho anjela. Ďakujem ti, Jozef. Za všetko. Nakoľko budem môcť, budem opätovať tvoju lásku svojou." Jozef pozdraví bratrancov a odíde. S jeho odchodom prestáva videnie.

15. Na záver Predevanjelia 6. september 1944 1

Jeţiš

hovorí:

15.1

„Cyklus sa skončil. A ním, takým neţným a príjemným cyklom, ťa tvoj Jeţiš vyviedol von bez otrasov z týchto búrlivých dní. Ako dieťa zavinuté do mäkkých plienok a poloţené na jemné vankúše si bola zavinutá do týchto blaţených videní, aby si necítila a nemala hrôzu z ukrutnosti ľudí, ktorí sa nenávidia namiesto toho, aby sa milovali.* Niečo by si nemohla zniesť a ja nechcem, aby si z toho zomrela, lebo sa starám o svojho ,hovorcuc. 2 Vo svete práve končí dôvod, pre ktorý sú obete mučené všetkým 15.2 moţným zúfalstvom. Preto i tebe, Mária, prestane čas strašného utrpenia pre mnohé príčiny, ktoré sú v takom protiklade s tvojím zmýšľaním. Utrpenie ti neprestane - si obetou. Ale jeho časť, táto, prestane. Potom nastane deň, keď ti poviem, ako som povedal umierajúcej Márii Magdaléne:** ,Odpočívaj. Nastal pre teba čas odpočívať. Daj mi svoje tŕne. Teraz je čas ruţí. Odpočívaj a očakávaj. Ţehnám ťa, poţehnaná/ Toto som ti povedal. No bol to prísľub, ktorý si nepochopila, keď nadišiel čas, lebo si bola ponorená, zvalená, priviazaná reťazami, naplnená aţ do najhlbších skrýš tŕňmi... Toto ti teraz opakujem s radosťou, ktorú môţe zakusovať iba Láska, ktorou som, keď môţe ukončiť bolesť svojmu milovanému. To ti hovorím teraz, keď sa končí toto obdobie obetovania. A ja, ktorý viem, ti vravím pre svet, ktorý nevie, pre * Lebo vyčíňala Druhá svetová vojna (iné odkazy na ňu v 11.1 a 606.13). MV musela evakuovať z Viareggio do SanťAndrea di Cômpito, malej dedinky, ktorá tak bude pomenovaná o niekoľko riadkov, a ktorá sa ešte raz spomenie v 128.6 (ako Cômpito) a v poznámke k 361.7. ** Vo videní z 30. marca 1944, v diele Zošity z roku 1944.

Taliansko, pre Viareggio, pre túto malú dedinku, do ktorej si ma priniesla - rozjímaj o zmysle týchto slov -, vravím poďakovanie tým, ktorí sa obetovali ako celopal, za ich obetu. 3 Keď som ti ukázal pannu - manţelku Cecíliu,* povedal som ti, ţe ona celá nasiakla mojimi vôňami a za nimi ťahala manţela, švagra, sluhov, príbuzných, priateľov. Ty si splnila - a ty to nevieš, ale ti to hovorím,/d, ktorý viem - úlohu Cecílie v tomto pobláznenom svete. Ty nasýtená mnou, mojím slovom, priniesla si moje túţby ľuďom a tí najlepší pochopili. A za tebou, obetou, povstali mnohí a mnohí. To, ţe celá tvoja vlasť aj miesta, ktoré sú ti najdrahšie, nie sú zničené, je preto, ţe podľa tvojho príkladu a tvojho poslania sa mnohí obetovali ako ty. Vďaka, poţehnaná. Ale pokračuj ešte. Veľmi potrebujem zachrániť zem. Znovu kúpiť zem. A peniazmi ste vy, obety. 4 Tá Múdrosť, ktorá poúčala svätých a teba poúča priamym učením, ťa dvíha stále vyššie v chápaní a uplatňovaní poznania ţivota. Rozloţ si aj ty svoj malý stan pri dome Pánovom. Ba zatlč pilóty svojho príbytku do príbytku Múdrosti a prebývaj tam bez tpho, aby si odtiaľ vyšla. Ako vtáčik v rozkvitnutých konároch budeš odpočívať pod ochranou Pána, ktorý ťa miluje, a bude ťa ochraňovať pred kaţdou duchovnou nepohodou. A budeš vo svetle Boţej slávy, z ktorej budú pre teba zostupovať slová pokoja a pravdy. Choď v pokoji. Ţehnám ti, poţehnaná." 5

Hneď potom prehovorí Mária: „Márii darček od Mamičky k jej sviatku. Reťaz darov. A ak nejaký tŕň tam bude protestovať, nenariekaj pred Pánom, ktorý ťa miluje tak, ako miluje len niekoľkých. Povedala som ti na začiatku: ,Píš o mne. Dostaneš útechu na kaţdú bolesť.' Vidíš, ţe to bola pravda. Tento dar bol odloţený pre teba na tento čas úzkosti a nepokojov, lebo sa nestaráme iba o ducha, ale vieme sa postarať aj o hmotu, ktorá nie je kráľovnou, ale užitočnou slúţkou pre ducha, aby mohol plniť svoje poslanie. Buď vďačná Najvyššiemu, ktorý ti je skutočne Otcom aj v zmysle ľudskej náklonnosti a kolíše ťa v jemných extázach, aby skryl pred tebou to, čo ťa naľakalo.

Vo videniach a v diktátoch z 22. a 23. júla 1944, v diele Zošity z roku 1944.

Maj ma stále viac rada. Priniesla som ťa so sebou do tajomstva mojich prvých rokov. Teraz uţ vieš všetko o Mame. Maj ma rada ako dcéra a sestra v údele obety. A miluj Boha Otca, Boha Syna, Boha Ducha Svätého dokonalosťou lásky. Poţehnanie Otca, Syna i Ducha Svätého prechádza cez moje ruky, naberá vôňu mojej materskej lásky k tebe a zostupuje a ostáva na tebe. Buď nadprirodzene blaţená."

16. Zvestovanie 8. marec 1944 1

Vidím Máriu, veľmi mladučkú, má najviac pätnásť rokov. Je v malej 16.1 obdĺţnikovej izbe. V ozajstnej dievčenskej izbe. Pozdĺţ jednej z dlhších stien je lôţko: nízke leţadlo bez peľastí, pokryté vysokými rohoţami alebo kobercami. Sú rozprestreté buď na akomsi stole alebo na rákosovom výplete, lebo sú pevné a nerobia sa na nich záhyby, ako to býva na našich posteliach. Pozdĺţ druhej steny je polička s olejovou lampou, pergamenové zvitky, starostlivo poskladané šitie, azda nejaká výšivka. Vedľa poličky pri dverách, ktoré sú otvorené do záhrady, ale zakryté závesom, pohybujúcim sa v ľahkom vánku, sedí na nízkej stoličke Panna. Pradie bielučký ľan, jemný ako hodváb. Jej drobné rúčky, iba o trošku tmavšie neţ ľan, šikovne otáčajú vretenom. Drobná tvár, mladá a taká krásna, je mierne sklonená a jemne sa usmieva, akoby čosi hladkala alebo sledovala nejakú neţnú myšlienku. V domčeku i v záhrade vládne hlboké ticho. Hlboký pokoj vyţaruje tak z Máriinej tváre, ako aj z prostredia, ktoré ju obklopuje. Pokoj a poriadok. Všetko je čisté a usporiadané. Prostredie je svojím vzhľadom a zariadením veľmi skromné, prázdne takmer ako cela. Má v sebe niečo prísne, ale zároveň i kráľovské, práve pre veľkú čistotu a starostlivosť, s akou sú vystreté látky na lôţku, poukladané zvitky, lampa, medený dţbánik vedľa lampy s kytičkou rozkvitnutých halúzok broskyne alebo hrušky. Neviem. Určite to budú halúzky ovocných stromov s kvetmi bielej a bledoruţovej farby. 2 Mária sa púšťa do tichého spevu, neskôr spieva trochu hlasnejšie. Nie 16.2 je to hlasný spev, ale rozozvučí malú izbičku a cítiť v ňom, ako sa jej zachvieva duša. Nerozumiem slovám, ktoré určite spieva po hebrejsky. Ale keďţe sa zavše opakuje slovo Jahve, tuším, ţe to bude nejaký posvätný

spev, azda ţalm. Moţno si Mária spomína na spevy v chráme. Musí to byt' neţná spomienka, pretoţe skladá ruky drţiace niť a vreteno do lona, dvíha hlavu a opiera si ju o stenu za sebou. Tvár sa jej rozţiari krásnym rumencom a oči sa strácajú ktovie v akej neţnej myšlienke. Zalesknú sa návalom sĺz, ktoré jej nepadajú z očí, ale ich zalejú. A predsa sa tieto oči smejú, usmievajú sa nad myšlienkou, ktorú sledujú, a prestávajú vnímať okolie. Máriina ruţová tvár sa vynára z veľmi jednoduchých bielych šiat. Ovíjajú ju vrkoče, ktoré má ako korunu okolo hlavy. Vyzerá ako krásny kvietok. Spev sa mení na modlitbu: „Pane, najvyšší Boţe, neotáľaj uţ a zošli svojho Sluţobníka, aby priniesol na zem pokoj. Vzbuď vhodný čas a čistú a plodnú pannu pre príchod tvojho Krista. Otče, svätý Otče, dovoľ svojej sluţobnici, aby na tento úmysel obetovala svoj ţivot. Dovoľ mi, aby som zomrela aţ potom, keď uvidím tvoje svetlo a tvoju spravodlivosť na zemi a keď spoznám, ţe vykúpenie sa zavŕšilo. Ó, svätý Otče, zošli na zem túţbu prorokov. Zošli svojej sluţobnici Vykupiteľa. Aby sa v hodine, keď sa ukončí môj posledný deň, otvoril pre mňa tvoj príbytok, lebo jeho brány uţ otvorí tvoj Kristus pre všetkých, ktorí dúfali v teba. Príď, príď, Duch Pána. Príď k svojim verným, ktorí ťa očakávajú. Príď, Knieţa pokoja!" Mária zostáva takto pohrúţená... 3 Záves sa hýbe viac, akoby ktosi za ním robil prievan alebo by ním zatriasol, aby ho rozhrnul. Biele svetlo farby perál zliatych s čistým striebrom rozjasní jemne ţlté steny, zvýrazní farby látok a ešte väčšmi preduchovní Máriin obličaj. Vo svetle, bez toho, ţeby sa záves rozhrnul pred tajomstvom, ktoré sa uskutočňuje - a záves sa uţ prestal hýbať, visí úplne nehybne medzi verajami, ako keby bol stenou, ktorá oddeľuje vnútrajšok od vonkajšku -, v tomto svetle pokľakne archanjel. Nutne musí vziať na seba ľudský výzor. Ale tento výzor presahuje všetko ľudské. Z akého tela je utvorená táto prekrásna ţiarivá postava? Z akej látky ho zhmotnil Boh, aby ho mohli vnímať zmysly Panny? Iba Boh môţe vlastniť tieto látky a pouţiť ich takým dokonalým spôsobom. Je to tvár, je to telo, sú to oči, ústa, vlasy a ruky ako naše. Ale nie je to naša nepriehľadná hmota. Je to svetlo, ktoré si vzalo farbu tela, očí, vlasov, úst, svetlo, ktoré sa pohybuje, usmieva, hľadí a rozpráva. 4 „Zdravas5, Mária, milosti plná, zdravas'!" Hlas je neţným zvukom harfy, ako keď perly padajú na vzácny kov. Mária sa zachveje a sklopí zrak. Zachveje sa ešte väčšmi, keď vidí toto ţiarivé stvorenie kľačiace vo vzdialenosti asi jedného metra od nej, ako s rukami skríţenými na prsiach hľadí na ňu s nekonečnou úctou.

Mária vstane a pritisne sa k stene. Zbledne a vzápätí sa červená. Jej tvár vyjadruje údiv a úľak. Nevedomky si pritíska ruky na prsia, skrýva ich do dlhých rukávov, skláňa sa, aby podľa moţnosti skryla svoje telo. Postoj ľúbeznej cudnosti. „Nie. Neboj sa. Pán je s tebou! Si poţehnaná medzi všetkými ţenami." Ale Mária sa stále bojí. Odkiaľ prišla táto mimoriadna bytosť? Je to posol Boha alebo Podvodníka? „Neboj sa, Mária!" opakuje archanjel. ,Ja som Gabriel, Boţí anjel. Môj Pán ma k tebe poslal. Neboj sa, lebo si našla milosť u Boha. A teraz počneš v svojom lone a porodíš Syna a dáš mu meno Jeţiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho (a taký aj skutočne bude) a Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. Pochop, ó, svätá Panna, Pánom milovaná, jeho poţehnaná dcéra, povolaná byť matkou jeho Syna, akého Syna porodíš." „Ako sa to stane? Veď ja muţa nepoznám? Azda Pán Boh uţ neprijme obetu svojej sluţobnice a nechce, aby som z lásky k nemu zostala pannou?" „Nebude to dielo muţa, aby si bola matkou, ó, Mária. Ty si večná panna, Boţia svätá. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto ten, ktorý sa zrodí z teba, sa bude nazývať Svätý, Boţí Syn. Všetko je moţné Pánovi, nášmu Bohu. Neplodná Alţbeta počala vo svojej starobe syna, ktorý bude prorokom tvojho Syna, tým, ktorý mu pripraví cesty. Pán z nej sňal potupu a jej pamiatka zostane v národoch spojená s tvojím menom, ako i s menom jej syna a s menom tvojho Svätého. A aţ do konca vekov vás budú národy nazývať blahoslavené pre Pánovu milosť, ktorá k vám prišla, a osobitne k tebe; milosť, ktorá príde k národom tvojím prostredníctvom. Alţbeta je v šiestom mesiaci a plod v jej lone ju dvíha k radosti a jej radosť bude ešte väčšia, keď spozná tvoju radosť. Bohu nie je nič nemoţné, Mária, milosti plná. Čo mám povedať svojmu Pánovi? Nech ťa neznepokojuje myšlienka na tento údel. Pán bude ochraňovať tvoje záujmy, ak sa mu zveríš. Svet, nebesia, Večný očakávajú tvoje slovo!" Mária, skríţiac teraz ruky na prsiach a skloniac sa do hlbokého úklonu, povie: „Hľa, sluţobnica Pána. Nech sa mi stane podľa jeho slova." Anjel zaţiari radosťou. Klania sa, pretoţe on určite vidí, ako Boţí Duch zostupuje na Pannu sklonenú na znamenie súhlasu. Potom anjel zmizne bez toho, aby pohol závesom, a necháva ho zatiahnutý za svätým tajomstvom.

17. Neposlušnosť Evy a poslušnosť Márie 5. marec 1944 1

Jeţiš hovorí:

.[...].•

Nepíše sa v Knihe Genezis,** ţe Boh urobil človeka pánom nad všetkým, čo bolo na zemi, čiţe nad všetkým okrem Boha a jeho anjelských sluţobníkov? Nepíše sa, ţe stvoril ţenu, aby bola druţkou muţovi v radosti a v spravovaní všetkého ţijúceho? Nepíše sa, ţe mohli jesť zo všetkého okrem ovocia zo stromu poznania dobra a zla? Prečo? Aký je skrytý zmysel v slovách ,nech vládne? Aký v strome poznania dobra a zla? Pýtali ste sa uţ na to niekedy? Vy, ktorí sa pýtate na toľké neuţitočné veci, a neviete sa nikdy spýtať svojej duše na nebeské pravdy? Keby bola vaša duša ţivá, povedala by vám, ţe keď je v milosti, ako kvietok ju drţia ruky vášho anjela. Keď je v milosti, je ako kvietok bozkávaný slnkom a zavlaţovaný rosou skrze Ducha Svätého, ktorý ju zohrieva a osvetľuje, zavlaţuje a ozdobuje^ nebeskými svetlami. Koľko právd by vám povedala vaša duša, keby ste sa vedeli s ňou rozprávať, keby ste ju milovali ako tú, ktorá vkladá do vás podobnosť s Bohom, ktorý je Duch, tak ako je duchom i vaša duša. Akú veľkú priateľku by ste mali, keby ste milovali svoju dušu namiesto toho, ţe ju nenávidíte aţ na smrť; akú veľkú vznešenú priateľku, s ktorou by ste sa mohli rozprávať o nebeských veciach, vy, ktorí ste takí dychtiví rozprávať sa a ničíte sa navzájom priateľstvami, ktoré ak nie sú nehodné (niekedy sú), takmer vţdy sú neuţitočné a menia sa na márny alebo škodlivý hluk slov, úplne pozemských slov. Táto značka označuje vynechanie textu, ktorý nepatrí sem, ktorý sa však uvádza v jednom z diel Zošity z roku... alebo na inom mieste Diela. Dejiny pôvodu (stvorenie vesmíru a človeka, hriech Adama a Evy a jeho následky), pre ktoré treba pozrieť Gn 1-3. Téma stvorenia zaţiari v Jeţišovej reči v 244.5/8 a v 506.2 a znovu v 540.8/10 a 651.14/15. O dedičnom hriechu sa hovorí okrem tejto kapitoly v 5.14/15, 29.7/12, 45.6, 47.6 (s poznámkou), 122.8, 126.3, 131.2, 140.3, 174.9 (s dlhou poznámkou), 188.6, 196.5 (s poznámkou), 207.10, 242.6 (v poznámke), 265.4, 267.3, 286.7, 307.6/7, 317.4, 365.6, 381.6, 406.10, 412.2, 414.8, 420.10/11, 477.3 (posledné riadky), 511.3, 515.3, 527.7, 553.6, 554.10 (vysvetlené v podobenstve), 567.19/23 (v poznámke), 593.6, 596.29 (s poznámkou), 600.36, 606 (celá kapitola), 620.5, 635.2, 642.8, 643.2, 645.12.

Nepovedal som: ,Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok?* Duša v milosti vlastní lásku. A tým, ţe ju vlastní, vlastní i Boha, čiţe Otca, ktorý ju uchováva, Syna, ktorý ju poúča, a Ducha, ktorý ju osvecuje. Vlastní teda poznanie, vedu, múdrosť. Má svetlo. Premýšľajte teda, aké vznešené rozhovory by mohla viesť s vami vaša duša. Sú to rozhovory, ktoré naplnili ticho väzení, ticho ciel, ticho pustovní, ticho izieb chorých svätých. Sú to rozhovory, ktoré potešovali väzňov v očakávaní mučeníctva, rehoľníkov v kláštoroch pri hľadaní pravdy, pustovníkov túţiacich poznať Boha, chorých v znášaní utrpenia, ba čo hovorím?, v láske k svojmu kríţu. 2 Keby ste sa vedeli pýtať svojej duše, povedala by vám, ţe pravý, 17.2 presný, ako stvorenie rozsiahly význam oného slova ,vládoľ, je tento: ,Aby človek vládol nad všetkým. Nad všetkými svojimi troma zložkami** Nad najniţšou zloţkou, živočíšnou. Strednou zloţkou, morálnou. Najvyššou zloţkou, duchovnou. A aby všetky tri zloţky zameral na jediný cieľ: vlastniť Boha.' Vlastniť ho tým, ţe si ho zaslúţite ţelezným sebaovládaním, ktoré podriaďuje všetky sily vlastného ja z zapája ich do sluţieb tohto jediného cieľa: zaslúţiť si vlastniť Boha. Povedala by vám, ţe Boh zakázal poznanie dobra a zla, lebo dobro rozšíril na stvorenstvo nezištne, a nechcel, aby ste poznali zlo, lebo pre ústa je to sladké ovocie, ale keď zostúpi so svojou šťavou do krvi, vzbudzuje horúčku, ktorá zabíja a spôsobuje pálčivý smäd. A čím viac sa pije z tejto klamlivej šťavy, tým je smäd väčší. 3 Budete namietať: ,A prečo ho tam dal?' Prečo! Pretoţe zlo je si- 17.3 la, ktorá sa zrodila sama od seba, ako isté obludné zlá v najzdravšom tele. * Jn 14, 23 (600.27). ** Tak to chápe aj svätý Pavol v 1 So/5, 23. V Diele sa často predstavuje trojaké rozdelenie človeka - telo (mäso, matéria, zmysel), duša (myseľ, myšlienka, mravnosť, srdce), duch (duchovná duša, duchovná podstata). Stále zachovávajúc podstatné odstupňovanie troch častí, často nazýva „dušou" duchovnú dušu alebo ducha, a v 651.1 ju zvlášť definuje ako „vyvolenú časť ducha". Trojaké rozdelenie človeka sa predstavuje v tejto kapitole a v 35.10, 36.9, 37.8, 46.13, 47.4, 69.1/3, 80.9, 122.8, 125.2, 137.5, 174.9 (v poznámke o dedičnom hriechu), 196.4, 204.5, 209.6, 212.2, 225.8, 237.2, 243.10, 272.4, 275.13, 286.7, 346.5, 406.10, 465.4, 473.9, 524.7/8, 527.7, 548.18, 555.6 (poznámka), 567.21, 601.1, 608.13, 610.16, 613.9, 651.4/17.

Lucifer bol anjel, najkrajší z anjelov. Dokonalý duch, niţší len od Boha. A predsa sa v jeho ţiarivej bytosti zrodil opar pýchy, ktorý nerozohnal. Ba tým, ţe ho prechovával a utajoval, zväčšoval svoju pýchu. A z tejto nákazy sa zrodilo zlo. Existovalo pred človekom. Boh vyhodil von z raja zlorečenú liaheň zla, špiniteľa raja. Ale on zostal večným zdrojom zla a keďţe uţ nemohol znečisťovať raj, tak znečistil zem. 4 Tento metaforický strom poukazuje na túto pravdu. Boh povedal muţovi a ţene: ,Poznáte všetky zákony a tajomstvá stvorenia. Nechcite si však uzurpovať právo byť Stvoriteľom človeka. Na rozmnoţenie ľudského pokolenia postačí moja láska, ktorá bude prúdiť vo vás a bez zmyselnej túţby, len tlkotom lásky vzbudí nových Adamov rodu. Všetko vám dám. Uchovám si iba toto tajomstvo stvorenia človeka/ 5 Satan chcel človeku odobrať toto rozumové panenstvo. Preto svojím úlisným jazykom láskal a lichotil Eviným údom a očiam, a tak v nich vzbudzoval úvahy a dôvtip, ktoré predtým nemali, lebo ich zloba ešte neotrávila. * é Ona ,uvidela\ Keď uvidela, chcela skúsiť. Telo sa prebudilo. Ó, keby zavolala Boha! Keby mu beţala povedať: ,Otče! Som chorá. Had ma pohladil a vyvolal vo mne znepokojenie.' Otec by ju svojím dychom očistil a uzdravil, lebo tak, ako jej vdýchol ţivot, mohol jej znova vdýchnuť nevinnosť, dať jej zabudnúť na hadí jed, ba mohol do nej vloţiť odpor voči Hadovi, aký majú tí, ktorých keď napadlo zlo, z ktorého sa uzdravili, majú k nemu inštinktívny odpor. Ale Eva nejde k Otcovi. Eva sa vracia k Hadovi. Ten pocit je pre ňu sladký. ,A ţena videla, ţe strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuţ vzala z jeho ovocia a jedla.' A ,pochopila\ Potom zloba zostúpila a rozoţierala jej vnútro. Videla novými očami a počula novými ušami zvyčaje a hlasy šeliem. A baţila po nich šialenou dychtivosťou. 6 Hriech začala sama. Dovŕšila ho so svojím druhom. Preto ţenu ťaţí väčšie odsúdenie. Pre ňu sa muţ vzbúril proti Bohu a spoznal zmyselnosť a smrť. To pre ňu uţ nevedel ovládnuť svoje tri stavy: duchovný, pretoţe dovolil, aby duch neuposlúchol Boha; morálny, pretoţe dovolil, aby ho ovládli vášne; telesný, pretoţe ho poníţil na pudové zákony šeliem. ,Had ma naviedol,' vraví Eva. ,Ţena... mi dala zo stromu a ja som jedol,' vraví Adam. A od tej chvíle trojnásobná ţiadostivosť sa zmocnila troch stavov človeka.

Iba milosť môţe povoliť zovretie tejto neľútostnej obludy. A ak je ţi- 17.7 ţivá, stále viac udrţovaná ţivou vôľou verného syna, dospeje k tomu, ţe zahrdúsi obludu a uţ sa nebude mať čoho báť. Ani vnútorných tyranov, teda tela a vášní, ani vonkajších tyranov, teda sveta a svetských mocnárov. Ani prenasledovania. Ani smrti. A ako hovorí apoštol Pavol: ,Svoj ţivot si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a sluţbu, ktorú som dostal od Pána Jeţiša: svedčiť o evanjeliu Boţej milosti/* [...]« ▼á, veľmi

8. marec 1944 8

Mária

hovorí:

17.8

„Keď som pochopila poslanie, ku ktorému ma povolal Boh, bola som naplnená radosťou. A v tejto radosti sa mi otvorilo srdce ako uzavretá ľalia a vyliala sa naň tá krv, ktorá sa stala pôdou pre Pánov Zárodok. 9 Radosť byť

matkou.

17.9

Zasvätila som sa Bohu od raného detstva, lebo svetlo Najvyššieho mi osvietilo príčinu zla vo svete. A chcela som, pokiaľ to bolo v mojej moci, vymazať v sebe Satanovú stopu. Nevedela som, ţe som bez hriechu. Nemohla som si ani pomyslieť, ţe taká som. Uţ len- myšlienka na to by bola domýšľavosťou a pýchou, i Narodila som sa z ľudských rodičov, a tak som si nemohla myslieť, ţe práve ja som vyvolená, aby som bola bez poškvrny. Boţí Duch ma poučil o Otcovej bolesti spôsobenej skazenosťou Evy, ktorá súhlasila so svojím poníţením, a tak klesla z bytosti obdarenej milosťou na úroveň niţších stvorení. Bola vo mne túţba zmierniť túto bolesť tým, ţe pozdvihnem svoje telo k anjelskej čistote, aby som sa uchovala čistá od ľudských myšlienok, túţob a vzťahov. Iba pre Boha bilo moje srdce, iba pre neho ţila celá moja bytosť. Ale ak som nemala v sebe pálčivý smäd tela, predsa tu bola obeta nestať sa matkou. Materstvo, zbavené toho, čo ho dnes poniţuje, dal Otec Stvoriteľ i Eve. Neţné a čisté materstvo bez ťarchy zmyslov! Ja som ho zakúsila! O koľko sa ochudobnila Eva, keď sa zriekla tohto bohatstva! Väčšmi neţ nesmrteľnosti. Nepovaţujte to za prehnané. Môj Jeţiš, a s ním ja, jeho matka, sme poznali slabosť smrti. Ja príjemnú slabosť toho, kto unavený zaspí. On krutú slabosť odsúdenca na smrť. Teda i k nám prišla smrť. Ale materstvo bez akéhokoľvek porušenia som zakúsila len * 5*20,24.

ja sama, nová Eva, aby som mohla povedať svetu, aký sladký by bol údel ţeny povolanej byť matkou bez telesného utrpenia. A táto túţba po čistom materstve mohla jestvovať a aj jestvovala v Panne, ktorá sa celá odovzdala Bohu, lebo materstvo je slávou ţeny. Ak si uvedomíte, akej úcte sa tešila u Izraelitov ţena - matka, lepšie pochopíte, k akej obete som sa odhodlala, keď som sa rozhodla zrieknuť sa materstva. Teraz večná Dobrota obdarúva svoju sluţobnicu týmto darom bez toho, aby ma zbavila nevinnosti, do ktorej som bola odetá, aby som bola kvietkom na jeho tróne. A ja som jasala dvojakou radosťou, ţe budem matkou človeka a Matkou Boha. 10 Radosť byť tá, prostredníctvom ktorej sa nastolil pokoj medzi nebom a zemou. Ó, môcť túţiť po tomto pokoji z lásky k Bohu a k blíţnemu a vedieť, ţe prostredníctvom mňa, úbohej sluţobnice Mocného, pokoj prichádza na svet! Ó, môcť povedať: ,Ľudia, uţ viac neplačte. Nosím v sebe tajomstvo, ktoré vás urobí šťastnými. Nemôţem vám ho povedať, lebo je v mojom srdci zapečatené, ako je zavretý Syn v neporušenom lone. Ale uţ ho prinášam medzi vás a uplynutím kaţdej hodiny sa pribliţuje chvíľa, keď ho uvidíte a spoznáte jeho sväté meno/ 11 Radosť z toho, že som potešila Boha: radosť veriaceho z toho, že svojho Boha urobil šťastným. Ó, môcť odstrániť zo srdca Boha horkosť z Evinej neposlušnosti! Z Evinej pýchy, z jej nevery! Môj Jeţiš vysvetlil, akým hriechom sa poškvrnil prvý pár. Ja som ten hriech zničila tým, ţe som išla opačne po stupienkoch zostupu páru, aby som vystúpila hore. 12 Počiatok hriechu bol v neposlušnosti: ,Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte/ povedal Boh. A muţ a ţena, králi stvorenstva, ktorí sa mohli dotýkať a jesť zo všetkých stromov okrem tohto, lebo Boh ich chcel urobiť menších iba od anjelov, nedbali na tento zákaz. Strom: prostriedok na preskúšanie poslušnosti detí. Čo je poslušnosť voči Boţiemu príkazu? Je dobrom, lebo Boh prikazuje len dobro. Čo je neposlušnosť? Je zlom, lebo disponuje ducha k vzbure, na ktorej Satan môţe stavať. Eva ide k stromu, z ktorého by bolo prišlo jej dobro, keby bola od neho utiekla, alebo jej zlo, keď sa k nemu priblíţila. Ťahá ju tam detská zvedavosť vidieť, čo má v sebe zvláštneho, nerozumnosť, v dôsledku ktorej sa jej Boţí príkaz zdá neuţitočný, lebo ona je silná a čistá,

kráľovná raja, v ktorom ju všetko poslúcha a v ktorom jej nič nemôţe ublíţiť. Domýšľavosť ju zničí. Domýšľavosť je uţ kvasom pýchy. Pri strome nachádza zvodcu, ktorý na jej neskúsenosť, na jej takú krásnu panenskú neskúsenosť, na ňou zle opatrovanú neskúsenosť, spieva pieseň klamstva. ,Myslíš, ţe tu je zlo? Nie. Boh ti to povedal, lebo vás chce drţať v svojej moci ako otrokov. Myslíte si, ţe ste králi? Nie ste ani takí slobodní ako zvieratá. Im je dovolené milovať sa pravou láskou. Nie vám. Im je dovolené byť tvorcami, ako je Boh. Oni splodia mláďatá a uvidia rozrastať sa rodinu na svoju radosť. Nie vy. Vám je táto radosť odoprená. Načo vás teda stvoril ako muţa a ţenu, keď musíte ţiť takto? Buďte bohmi. Neviete, aká je to radosť byť dvoma iba v jednom tele, ktoré z toho tvorí tretie a mnohé ďalšie tretie? Neverte Boţím prísľubom, ţe budete mať radosť z potomstva, keď uvidíte synov vytvárať si nové rodiny, pre ktoré zanechajú otca i matku. Dal vám zdanlivý ţivot - pravý ţivot znamená poznať zákony ţivota. Potom budete podobní bohom a budete môcť povedať Bohu: »Sme rovní tebe.«' A zvádzanie pokračovalo, lebo nebolo vôle, aby sa prerušilo, ba naopak, bola vôľa v ňom pokračovať a poznať to, čo nepatrilo človeku. Takto sa zakázaný strom stáva pre ľudstvo skutočne smrteľným, pretoţe z jeho konárov visí ovocie trpkého poznania, ktoré prichádza od Satana. A ţena sa stáva ,samicou' a s kvasom satanského poznania v srdci ide skaziť Adama. Takto poníţeným telom, skazenou mravnosťou, degradovaným duchom spoznali bolesť a smrť ducha zbaveného milosti a tela zbaveného nesmrteľnosti. A Evina rana splodila utrpenie, ktoré sa neutíši, kým nevyhynie posledný pár na zemi. 13 Ja som prešla cestu obidvoch hriešnikov naopak. Poslúchla som. Po- 17.13 slúchla som za kaţdých okolností. Boh ma ţiadal, aby som bola pannou. Poslúchla som. Keď som si zamilovala panenstvo, ktoré ma urobilo čistou, akou bola prvá zo ţien prv, neţ spoznala Satana, Boh ma poţiadal, aby som bola manţelkou. Poslúchla som a pozdvihla som manţelstvo na taký stupeň čistoty, na akom bolo v úmysle Boha, keď stvoril dvoch prvých. Bola som presvedčená, ţe mojím údelom bude bezdetné manţelstvo a pohŕdanie blíţnych pre moju svätú neplodnosť. Vtedy ma Boh poţiadal, aby som bola matkou. Poslúchla som. Uverila som, ţe to bude moţné a ţe tieto slová pochádzajú od Boha, pretoţe ma zaplavil pokoj, keď som ich počula. Nepomyslela som si: ,Zaslúţila som si to/ Nepovedala som si: ,Teraz ma bude svet obdivovať, lebo som podobná Bohu, keď utváram Boţie telo/ Nie. Umŕtvila som sa v pokore.

Radosť sa mi rinula zo srdca ako stonka rozkvitnutej ruţe. Ale hneď sa obklopila ostrými tŕňmi a bola som zahalená zvierajúcou bolesťou ako konáre, ktoré svojimi plazivými výhonkami pokryl pupenec. Bolesť z bolesti manţela: to bola uprostred radosti veľká ťaţkosť. Bolesť z bolesti môjho Syna: to sú tŕne mojej radosti. Eva chcela rozkoš, triumf, slobodu. Ja som prijala bolesť, pokorenie, otroctvo. Zriekla som sa svojho pokojného ţivota, manţelovej úcty, svojej vlastnej slobody. Pre seba som si nenechala nič. Stala som sa sluţobnicou Pánovou - telom, dušou i duchom. A spoľahla som sa na neho nielen vo veci panenského počatia, ale aj pri obrane mojej cti, pri úteche manţela, pri spôsobe, akým priviesť aj jeho k vznešenosti manţelstva tak, aby urobil z nás tých, ktorí vrátia muţovi a ţene stratenú dôstojnosť. 14 17.14 Prijala som Boţiu vôľu za seba, za manţela a za moje Dieťa. Povedala som: ,Ánoť za všetkých troch s istotou, ţe Boh nesklame vo svojom sľube pomôcť mi v mojej bolesti manţelky, ktorú povaţujú za vinnú, a v bolesti matky, ktorá porodí, aby vydala Syna bolesti. ,Áno,' povedala som. Áno. Stačí. Toto lano' anulovalo Evino ,nieevoči Božiemu príkazu. ,Áno, Pane, ako ty chceš. Budem poznať to, čo ty chceš. Budem ţiť, ako ty chceš. Budem sa tešiť, ak to ty chceš. Budem trpieť za to, čo ty chceš. Áno, vţdy áno, môj Pane, od chvíle, v ktorej tvoj lúč urobil zo mňa matku, aţ do chvíle, keď si ma povolal k sebe. Áno, vţdy áno. Všetky hlasy tela, všetky vášne môjho správania sa boli pod ťarchou tohto môjho neustáleho áno. A nad tým, ako na diamantovom piedestáli, môj duch, ktorému chýbajú krídla, aby letel k tebe, ale ktorý je pánom všetkého skroteného »ja« a tvojím sluţobníkom. Sluţobníkom v radosti, sluţobníkom v bolesti. Len sa usmievaj, ó, Boţe. A buď * šťastný. Hriech je premoţený. Je odňatý, je zničený. Leţí pod mojou pätou, je omývaný v mojom plači, zničený mojou poslušnosťou. Z môjho lona sa zrodí nový Strom, ktorý prinesie Plod a spozná všetko zlo, aby ho mohol v sebe pretrpieť, a dá všetko dobro. Ľudia budú môcť k nemu prichádzať a ja budem šťastná, ak z neho budú oberať bez toho, ţe si pomyslia, ţe sa narodil zo mňa. Aby človek bol spasený a Boh milovaný, nech sa z jeho sluţobnice urobí to, čo sa robí zo zeme, na ktorej rastie strom: stupienok na výstup.' 15 17.15 Mária, treba vţdy vedieť byť stupienkom, aby ostatní stúpali k Bohu. Nič to, ak nás pošliapu. Len nech sa im darí ísť ku kríţu. To je nový strom, ktorý má ovocie poznania dobra a zla, lebo hovorí človeku, čo je zlé a čo

dobré, aby si vedel vybrať a ţiť. Zároveň vie urobiť zo seba tekutinu na uzdravenie tých, ktorí sa otrávili zlom, čo chceli okúsiť. Naše srdce nech je pod nohami ľudí, len aby počet vykúpených rástol a krv môjho Jeţiša nebola vyliata bez toho, aby nepriniesla ovocie. Taký je údel sluţobníc Pána. Ale potom si zaslúţime prijať do lona svätú Hostiu a pri päte kríţa pokropeného jeho krvou a naším plačom povedať: ,Hľa, Otče, nepoškvrnená obeta, ktorú ti obetujeme za spásu sveta. Pozri na nás, ó, Otče, splynuté s ňou, a pre jej nekonečné zásluhy daj nám svoje poţehnanie/ A ja ti dávam svoje pohladenie. Odpočiň si, dcéra. Pán s tebou." 16

Jeţiš hovorí: „Slovo mojej matky by malo rozptýliť kaţdú váhavosť mysle aj u ľudí najviac spútaných vo formulách.

17.16

Povedal som ,metaforický strom'. Teraz poviem ,symbolický strom'. Hádam pochopíte lepšie. Jeho symbol je jasný: z toho, ako by sa dve Boţie deti správali voči nemu, by sa dalo pochopiť, aké v nich bolo nasmerovanie k dobru alebo k zlu. Ako lúčavka kráľovská, ktorá skúša zlato, a váhy zlatníka, ktorý na nich váţi karáty, tento strom sa stal ,poslaním' kvôli Boţiemu príkazu voči nemu, a poskytol mieru čistoty kovu Adama a Evy. 17 Uţ počujem vašu námietku: ,Nebolo odsúdenie prehnané a pouţi- 17.17 ty prostriedok nebol detinský, aby sa dospelo k ich odsúdeniu?' Nebolo a nebol. Neposlušnosť, ktorú máte teraz v sebe, ktorí ste ich dedičmi, je menej závaţná, neţ bola v nich. Vy ste boli mnou vykúpení. Ale Satanov jed zostane vţdy pripravený povstať ako niektoré choroby, ktoré z krvi nikdy úplne nevymiznú. Oni, dvaja prvorodičia, vlastnili milosť a nikdy neupadli do nemilosti. Preto boli silnejší, viac podporovaní milosťou, ktorá plodila nevinnosť a lásku. Dar, ktorý im Boh dal, bol nekonečný. Pre tento dar bol ich pád omnoho ťaţší. 18 Symbolické bolo aj ponúknuté a zjedené ovocie. Bolo to ovocie 17.18 dobrovoľnej skúsenosti prostredníctvom satanského štvania proti Božiemu prikázaniu. Ja som nezakázal ľuďom lásku. Chcel som jedine, aby sa mi| lovali bez hriechu. Ako som ich ja miloval svojou svätosťou, tak sa mali milovať i oni svätosťou citov, ktoré nezašpiní nijaká zmyselnosť. 19 Nesmie sa zabúdať, ţe milosť je svetlo a ten, kto ju má, pozná to, 17.19 čo je uţitočné a dobré poznať. Plná milostí poznala všetko, lebo ju učila Múdrosť. Múdrosť, ktorá je milosťou, a vedela ţiť sväto. Eva poznala

to, čo bolo pre ňu dobré poznať. Nie iné, pretoţe je zbytočné poznať to, čo nie je dobré. Neverila v Boţie slová a nebola verná svojmu sľubu poslušnosti. Verila Satanoví, porušila sľub, chcela poznať nie dobro, milovala ho bez výčitiek, premenila lásku, ktorú som jej dal takú svätú, na skazenosť, na poníţenú vec. Padnutý anjel sa zaboril do bahna a hnoja, hoci mohol šťastne pobehovať medzi kvetmi pozemského raja a vidieť kvitnúť okolo seba potomstvo tak, ako sa strom pokrýva kvetmi, a pritom nezohýna korunu do močariská. 20 Nebuďte ako hlúpe deti, na ktoré som poukázal v evanjeliu, ktoré počuli spievať, a zapchávali si uši, počuli hudbu, a netancovali, počuli plač, a chceli sa smiať.* Nebuďte malicherní a neklaďte odpor. Prijímajte, prijímajte svetlo bez zloby a tvrdohlavosti, bez irónie a nevery. O tomto stačí. 21 Aby som vám dal pochopiť, za koľko musíte byť vďační tomu, ktorý za vás zomrel, aby vás znova pozdvihol do neba a aby zvíťazil nad ţiadostivosťou Satana, chcel som vám rozprávať v tomto prípravnom čase na Veľkú noc o tom, čo sa stalo prvým článkom na retazi, ktorou bolo Slovo Otca ťahané na smrť, Boţí Baránok na zabitie. Chcel som vám o tom hovoriť, lebo teraz deväťdesiat percent medzi vami sa podobá Eve otrávenej Luciferovým dychom a slovom. A neţijete preto, aby ste sa milovali, ale aby ste sa nasýtili zmyselnosťou. Neţijete pre nebo, ale pre bahno, uţ nie ste stvoreniami obdarenými dušou a rozumom, ale bezduchými a nerozumnými psami. Dušu ste zabili a rozum skazili. Veru, hovorím vám, ţe zvieratá vás prekonajú čestnosťou svojich lások."

18. Mária oznamuje Jozefovi materstvo Alţbety a zveruje Bohu úlohu ospravedlniť svoje 25. marec 1944 1

Zjavuje sa mi nazaretský domček a v ňom Mária. Mária je veľmi mladá, ako vtedy, keď sa jej zjavil Boţí anjel. Uţ samotné videnie mi napĺňa dušu panenskou vôňou tohto príbytku. Anjelskou vôňou, ktorá pretrváva v prostredí, kde anjel zamával svojimi zlatými krídlami. Boţskou vôňou, ktorá sa celá sústredila na Máriu, aby z nej urobila matku, a ktorá sa teraz z nej šíri. * Mt 11, 16-17, Lk 7, 31 -32 (266.12). Tento citát je i v 45.9.

Je večer, lebo do miestnosti, kde predtým zostúpilo z neba toľko svetla, začínajú sa vkrádať tiene. Mária sa modlí na kolenách pri svojej posteli, s rukami skríţenými na prsiach a s tvárou hlboko sklonenou k zemi. Je oblečená rovnako ako pri zvestovaní. Všetko je rovnaké ako vtedy. Kvitnúca halúzka vo váze, nábytok v rovnakom poriadku. Len kolovrátok a vreteno sú opreté v rohu s česanou vlnou a navinutými lesklými niťami. Mária sa prestáva modliť a vstáva s tvárou rozpálenou ako oheň. Ústa sa usmievajú, ale jej modré oči sa lesknú slzami. Berie olejovú lampu a kresadlom ju rozsvecuje. Dohliadne, aby v izbičke bolo všetko v poriadku. Vyrovná prikrývku na posteli, ktorá sa trochu posunula. Do vázičky s kvitnúcou halúzkou prileje vodu a vynáša ju von na svieţi nočný vzduch. Potom znovu vchádza dnu. Vezme výšivku poskladanú na poličke a rozsvietenú lampu, vyjde a zatvorí dvere. Urobí pár krokov v záhradke pozdĺţ domu a potom vojde do izbičky, v ktorej som predtým videla rozlúčku Jeţiša s Máriou.* Spoznávam ju, hoci teraz tam chýbajú nejaké kusy nábytku, ktoré tam boli vtedy. Mária odíde, berúc so sebou svetlo do ďalšej susednej miestnôstky, a ja zostávam tu„ Mojím jediným spoločníkom je jej ručná práca poloţená na rohu stola. Počujem Máriin ľahký krok prechádzať sem a tam, počujem špliechanie vody, ako keď niekto dačo umýva, potom lámanie konárikov a podľa zvuku spoznávam, ţe štiepe drevo. Počujem, ţe zakuruje. Potpm sa vráti. Vyjde do záhradky. Vráti sa s jablkami a zeleninou. Jablká poloţí na stôl do gravírovanej kovovej misy, asi medenej. Vráti * Ide o prv napísanú epizódu, uvedenú na svojom mieste (kapitola 44) v poriadku rozprávania. Toto platí aj pre podobné výrazy, ktoré moţno stretnúť uţ od prvých stránok Diela, ako v 5.14 (videla si narodenie Syna Panny...), v 6.1 (. ..videla pri narodení Jána Krstiteľa), v 6.3/4 (odvolanie na očisťovanie Márie), v 6.7 (rôzne odkazy na nasledujúce, ale uţ napísané epizódy), v 14.5 (spoznávam teraz nazaretský domček..) a pre podobné prípady, ktoré stretneme, napríklad v 20.1/4, 21.7, 27.1, 29.2, 31.1, 54.1 (naráţka na Večeradlo), 76.8, 84.2, 106.5, 107.1 (odvolanie na Longina), 110.4, 140.1, 155.10, 169.3, 208.10, 232.3, 234.1, 283.1, 373.4,411.2 (odvolanie na Bartolomeja), 473.1, 515.6, 549.6, 604.2, 608.11. Epizódy napísané v inom poriadku, neţ ako nasledovali udalosti, a neskôr znovu napísané, sa nachádzajú hlavne v úvodnom cykle o Skrytom ţivote a v záverečných cykloch o umučení a oslávení (posledné sú často dvojito opísané, ako vysvetlíme v poznámke k 587.13). Zriedkavo sa nachádzajú v rozsiahlom centrálnom cykle troch rokov verejného ţivota, kde samotný Jeţiš vraví pisateľke, kde treba vsunúť uţ napísané videnie. Vysvetlenie k tomu je v 43.5, 44.7/8, 468.1.

sa do kuchyne (určite je tam kuchyňa). Teraz plameň kozubu vrhá cez otvorené dvere radostnú ţiaru a vytvára roztancované tiene po stenách miestnosti. Pb krátkej chvíli sa Mária vráti s malým tmavým chlebom a šálkou teplého mlieka. Sadne si a namáča kúsky chleba v mlieku. Spokojne a pomaly je. Potom nechá nedopitú polovicu šálky, znovu vojde do kuchyne a vráti sa so zeleninou, poleje ju olejom a je ju s chlebom. Zapije ju mliekom. Potom si vezme jablko a zje ho. Večera pre dievčatko. Mária je a premýšľa, pričom sa usmieva nejakej vnútornej myšlienke. Zdvihne a obráti zrak na steny, akoby im zverovala akési tajomstvo. Občas však zváţnie, takmer zosmutnie. Potom sa jej úsmev znova vráti. 2 Počuť zaklopanie na dvere. Mária vstane a otvorí. Vchádza Jozef. Pozdravia sa. Potom si Jozef sadne na stoličku z druhej strany stola oproti Márii. Jozef je pekný muţ v najlepších rokoch. Má najviac tridsaťpäť rokov. Tmavogaštanové vlasy a brada rovnakej farby rámujú jeho pravidelnú tvár s dvoma neţnými gaštanovými očamŕ, takmer čiernymi. Má hladké široké čelo, jemný, mierne ohnutý nos, okrúhle líca skôr hnedej neţ olivovej farby. Nie je veľmi vysoký, ale silný a dobre stavaný. Predtým, neţ si sadne, vyzlečie si plášť okrúhleho tvaru (takto ušitý plášť vidím prvýkrát), ktorý sa zapína pri krku akousi sponkou alebo niečím podobným a má kapucňu. Je svetlej gaštanovej farby a zdá sa, ţe z nepremokavej látky zo surovej vlny. Vyzerá ako plášť horala pouţívaný ako ochrana v nečase. 3 Skôr neţ si sadne, ponúkne Márii dve vajíčka a strapec hrozna, trochu zvädnutý, ale dobre zachovaný. Usmieva sa a vraví: „Doniesli mi ho z Kány. Vajíčka mi dal stotník za prácu, ktorú som mu urobil na voze. Zlomilo sa mu koleso a ich robotník je chorý. Vajíčka sú čerstvé. Vzal ich zo svojho kurína. Vypi ich. Urobia ti dobre." „Zajtra, Jozef. Práve som dojedla." „Ale hrozno si môţeš, vziať. Je dobré. Sladké ako med. Niesol som ho opatrne, aby sa nepoškodilo. Zjedz ho. Mám ešte ďalšie. Prinesiem ti ho zajtra. Dnes večer som nemohol, lebo idem rovno z domu stotníka." „Tak si ešte nevečeral." „Nie, ale to nič." Mária rýchlo vstane, odíde do kuchyne a vráti sa s mliekom, olivami a syrom. „Nič iného nemám," vraví. „Vezmi si vajíčko."

100

Jozef nechce. Vajíčka sú pre Máriu. S chuťou je chlieb so syrom a pije ešte vlaţné mlieko. Potom prijme jablko. Večera sa skončila. Mária odloţí riady zo stola a vezme si výšivku. Jozef jej pomáha a zostane v kuchyni, aj keď ona odtiaľ odíde. Počujem ho, ako všetko ukladá na miesto. Prikladá na oheň, lebo večer je chladný. Keď sa vráti, Mária sa mu poďakuje. 4 Rozprávajú sa. Jozef hovorí, ako strávil deň. Hovorí o svojich sy- 18.4 novcoch. Zaujíma sa o Máriinu prácu a o jej kvety. Hovorí, ţe jej prinesie krásne kvety, ktoré mu sľúbil stotník. „Sú to kvety, aké my nemáme. Priniesli si ich z Ríma. Sľúbil mi priesady. Teraz, keď je mesiac priaznivý, zasadím ti ich. Sú peknej farby a veľmi príjemne voňajú. Videl som ich vlani v lete, lebo vtedy kvitnú. Bude ti z nich rozvoniavať celý dom. Potom vo vhodnú dobu oreţem stromy. Je čas." Mária sa usmieva a ďakuje. Ticho. Jozef hľadí na Máriinu plavú hlavu sklonenú nad výšivkou. Pohľad anjelskej lásky. Keby anjel miloval ţenu manţelskou láskou, určite by sa pozeral na ňu takto. 5 Mária, ako keď sa niekto rozhodne, poloţí vyšívanie do lona a po- 18.5 vie: Jozef, aj ja ti chcem niečo povedať. Nikdy nemám čo povedať, veď vieš, ako tu ţijem v ústraní. Ale dnes mám jednu novinku. Dozvedela som sa, ţe naša príbuzná Alţbeta, Zachariášova manţelka, čaká dieťa..." Jozef sa prekvapene pozrie na Máriu a vraví: „V jej veku?" „V jej veku," odpovie s úsmevom Mária. „Pán môţe všetko a teraz chcel dopriať túto radosť našej príbuznej." „Ako to vieš? Je to zaručená správa?" „Prišiel posol a je to niekto, kto nemôţe klamať. Chcela by som ísť k Alţbete, aby som jej pomohla a povedala jej, ţe sa teším spolu s ňou. Ak to ty dovolíš..." „Mária, ty si moja ţena a ja som tvoj sluţobník. Všetko, čo robíš, robíš dobre. Kedy by si chcela odísť?" „Čo najskôr, ale zostanem tam niekoľko mesiacov." „A ja ťa budem čakať a počítať dni do tvojho návratu. Choď spokojne. O tvoj dom a záhradku sa postarám. Nájdeš si svoje kvety také pekné, ako keby si sa o ne starala ty. Iba... počkaj. Pred Veľkou nocou musím ísť do Jeruzalema nakúpiť niečo, čo potrebujem k práci. Ak počkáš pár dní, odprevadím ťa aţ tam. Ďalej nie, pretoţe sa musím ihneď vrátiť. Ale aţ potiaľ môţeme ísť spolu. Budem spokojnejší, keď budem vedieť, ţe nie si na ceste sama. Pokiaľ ide o návrat, daj mi vedieť a prídem ti naproti."

101

„Si taký dobrý, Jozef. Nech ti to Boh odplatí svojím poţehnaním a uchráni ťa pred bolesťami. Stále ho o to prosím." 6 i Obaja cudní manţelia sa anjelsky usmievajú. Na chvíľu opäť zavládne ticho. Potom Jozef vstane, oblečie si plášť a dá si na hlavu kapucňu. Pozdraví Máriu, ktorá tieţ vstala, a vychádza. Mária sa pozerá, ako odchádza, a vzdychne si, akoby ju niečo trápilo. Pozdvihne oči k nebu. Určite sa modlí. Starostlivo zavrie dvere. Zbalí výšivku. Ide do kuchyne. Zhasne alebo prikryje oheň. Rozhliadne sa, či je všetko na svojom mieste. Vezme lampu a vychádza zatvárajúc dvere. Rukou si chráni plamienok, ktorý sa chveje v studenom nočnom vetre. Vchádza do svojej izby a ešte sa modlí. Videnie sa takto končí. 7

Mária hovorí: „Drahá dcéra, keď sa skončilo vytrţenie, ktoré ma naplnilo nevýslovnou radosťou, moje zmysly sa znova vrátili k pozemským veciam. Prvou myšlienkou, ktorá ma pichla ako ostrý tŕň ruţe do srdca zavinutého do ruţí Boţej lásky, ktorá sa nedávno stala mojím Ţeníchom, bola myšlienka na Jozefa. Uţ som ho milovala, svojho svätého a pozorného ochrancu. Odkedy si Boţia vôľa prostredníctvom slov svojho kňaza ţelala, aby som sa stala Jozefovou manţelkou, mohla som spoznať tohto spravodlivého a oceniť jeho svätosť. Spojená s ním som pocítila, ako vymizla moja opustenosť siroty, ani som uţ neoplakávala stratené útočište chrámu. Bol neţný ako stratený otec. Pri ňom som sa cítila v bezpečí ako pri kňazovi. Všetka váhavosť padla, nielen padla. Zabudla som na ňu, tak sa vzdialila z môjho panenského srdca. Pochopila som, ţe nemusím váhať ani sa ničoho báť vo vzťahu k Jozefovi. Moje panenstvo zverené Jozefovi bolo bezpečnejšie neţ dieťa v náručí matky. 8 Ale ako mu teraz povedať, ţe som matkou? Hľadala som slová, ako by som mu to oznámila. Ťaţké hľadanie. Nechcela som sa chváliť Boţím darom a nemohla som nijako ospravedlniť svoje materstvo, aby som pritom nepovedala: ,Pán si ma zamiloval spomedzi všetkých ţien a urobil zo mňa, svojej sluţobnice, svoju Nevestu/ Klamať ho a skrývať svoj stav som tieţ nechcela. Kým som sa modlila, Duch, ktorým som bola naplnená, mi povedal: ,Mlč. Mne zver starosť o tvoje ospravedlnenie u tvojho manţela/

102

Kedy? Ako? Nepýtala som sa. Vţdy som sa spoliehala na Boha tak, ako sa kvietok spolieha na vlnu, ktorá ho unáša. Nikdy ma Večný nenechal bez svojej pomoci. Jeho ruka ma podopierala, chránila a viedla aţ sem. Tak to urobí aj teraz. 9 Dcéra moja, aká krásna a povzbudzujúca je viera v nášho večného, 18.9 dobrého Boha! Berie nás do svojho náručia ako do kolísky, nesie nás ako loďku do ţiarivého prístavu dobra, rozohrieva nám srdce, utešuje nás, ţiví nás. Poskytuje nám odpočinok a radosť, dáva nám svetlo a vedie nás. Dôvera v Boha je všetko a Boh dá všetko tomu, kto mu dôveruje. Dáva seba samého. V ten večer som doviedla svoju dôveru stvorenia k dokonalosti. Teraz som to mohla urobiť, lebo Boh bol vo mne. Predtým som mala dôveru úbohého stvorenia, akým som bola. Vţdy som bola ničím, i keď som bola tak veľmi milovaná, ţe som bola bez poškvrny. Ale teraz som mala boţskú dôveru, lebo Boh bol môj: môj Ţeních, môj Syn! Aká radosť! Byť jedno s Bohom! Nie pre moju slávu, ale pre to, aby som ho milovala v bezvýhradnom spojení, aby som mu mohla povedať: ,Ty, iba ty, ktorý si vo mne, konaj so svojou boţskou dokonalosťou vo všetkom, čo robím/ Keby mi nebol povedal: ,Mlčľ, moţno by som sa s tvárou sklonenou k zemi odváţila Jozefovi povedať: ,Prenikol ma Duch a mám v sebe Zárodok Boha/ A on by mi uveril, pretoţe si ma váţil, lebo ako všetci, ktorí nikdy neklamú, neuveril by, ţe iný klame. Áno, aby som ho nezranila bolesťou v budúcnosti, bola by som prekonala odpor k tomu, ţe si prisvojím takú slávu. Ale poslúchla som boţský príkaz. A od tejto chvíle som po celé mesiace pociťovala prvé zranenie, pre ktoré mi krvácalo srdce. Prvá bolesť môjho údelu spoluvykupiteľky. Obetovala som ju a znášala, aby som vás chránila a dala vám pravidlo, ako sa správať v ţivote v podobných chvíľach utrpenia, keď musíte mlčať o udalosti, ktorá vás vrhá do zlého svetla pred niekým, kto vás miluje. 10 Zverte Bohu starosť o svoju dobrú povesť a citové záujmy. Zaslúţ- 18.10 te si svätým ţivotom Boţiu ochranu a potom kráčajte s istotou. I keby bol celý svet proti vám, Boh vás obháji pred tým, kto vás miluje, a postará sa, aby pravda vyšla najavo. Odpočívaj teraz, dcéra. A buď stále viac mojou dcérou."

103

19. Mária s Jozefom na ceste do Jeruzalema 27. marec 1944 1

Prizerám sa Máriinmu odchodu k Alţbete. Jozef prišiel po Máriu s dvoma sivými oslami: jeden pre neho a druhý pre Máriu. Obe zvieratá majú beţné sedlá, ale jedno je zvýšené o akési zvláštne zariadenie. Ako pochopím neskôr, je určené na nesenie nákladu. Ide o akýsi druh nosiča batoţiny, na ktorý Jozef upevňuje malú drevenú truhlicu, dnes by sme povedali kufrík, ktorý priniesol Márii, aby si doň uloţila šatstvo. Počujem, ako Mária srdečne ďakuje Jozefovi za tento predvídavý darček, do ktorého ukladá všetko, čo vyberá z batohu, ktorý si predtým pripravila. 2 Zatvárajú domové dvere a vydávajú sa na cestu. Práve sa brieţdi, lebo vidím, ako zore sfarbujú východ doruţova. Nazaret ešte spí. Obaja ranní cestujúci stretnú iba pastiera, ktorý poháňa pred sebou bečiace hopkajúce ovce, vráţajúce jedna do druhej. Barančeky bľačia prenikavými a tenkými hlasmi viac neţ ostatné a aj keď kráčajú, chceli by nájsť materské vemeno. Ale matky sa ponáhľajú na pašu a silnejším bľačaním ich vyzývajú, aby aj ony cupkali. Mária sa pozerá a usmieva. Zastane, aby nechala prejsť čriedu, potom sa zohne v sedle a hladká krotké zvieratká, ktoré prechádzajú a otierajú sa o osla. Keď príde pastier v náručí s ovečkou, ktorá práve prišla na svet, a zastaví sa, aby ich pozdravil, Mária sa usmeje, pohladká ruţovú papuľku zúfalo bľačiaceho baránka a vraví: „Hľadá mamu. Pozri, tam je mama. Ona ťa neopustí, nie, maličký." A ozaj, ovca matka sa otiera o pastiera a stavia sa na zadné nohy, aby olízala papuľku svojho novorodenca. Črieda prechádza hrmotne ako voda naráţajúca na breh a zanecháva za sebou prach zvírený klusajúcimi kopýtkami a celú výšivku šľapají v zemi na ceste. Jozef s Máriou pokračujú v ceste. Jozef má na sebe široký plášť. Mária je zahalená do akéhosi pásikavého šálu, lebo ráno je veľmi chladné. Teraz sú uţ na poliach a idú vedľa seba. Prehovoria zriedka. Jozef premýšľa o svojich záleţitostiach, kým Mária sleduje svoje myšlienky a ako je v nich pohrúţená, usmieva sa nad nimi. Keď po tomto sústredení myšlienok obráti svoj pohľad na okolie, usmieva sa na to, čo vidí. Občas sa pozrie na Jozefa a závoj smutnej váţnosti jej zatieni pohľad.

104

Potom sa jej vráti úsmev aj pri pohľade na svojho predvídavého manţela, ktorý rozpráva síce málo, ale ak niečo povie, je to preto, aby sa jej spýtal, či sa cíti dobre a či niečo nepotrebuje. 3 Teraz je uţ na cestách viac ľudí, najmä v blízkosti niektorých osád alebo v nich. Ale ľudia, ktorých stretajú, sa o dvojicu veľmi nezaujímajú. Idú si na svojich klusajúcich osloch, ktoré svojimi spieţovcami robia veľký hluk. Zastavia sa len raz v tieni lesíka, aby si zajedli kúsok chleba s olivami a napili sa z prameňa, ktorý vyteká z malej jaskynky. Druhý raz sa zastavia, aby sa schovali pred prudkým lejakom, ktorý sa náhle spustil z temného mračna. Schovali sa v kopci, pod výčnelkom balvanu, ktorý ich chráni pred najprudším daţďom. Jozef však nástojčivo poţaduje, aby si Mária obliekla jeho vlnený nepremokavý plášť, po ktorom voda len steká a nepremočí ho. Mária musí ustúpiť starostlivému naliehaniu manţela, ktorý, aby ju uistil, ţe ani on nezmokne, pokrýva si hlavu a plecia malou béţovou pokrývkou, ktorú mal na sedle. Je to pravdepodobne pokrývka pre oslíka. Teraz Mária vyzerá ako minorita, s kapucňou, čo jej lemuje tvár, a v hnedom plášti, ktorý sa zatvára pri krku a celú ju zakrýva. Lejak sa zmiernil, ale prechádza do nepríjemného drobného daţďa. Znova vyráţajú na cestu, teraz uţ celkom blatistú. Ale je jar a po krátkom čase sa ukáţe slnko, ktoré urobí cestu pohodlnejšou. Oba osly dupkajú po ceste radostnejšie. Nevidím iné, lebo videnie tu prestáva.

20. Odchod z Jeruzalema, blaţený výzor Márie, dôleţitosť modlitby pre Máriu a Jozefa 28. marec 1944 1

Sme v Jeruzaleme. Poznám ho uţ dobre, s jeho ulicami a bránami. Obaja manţelia sa najprv uberajú k chrámu. Spoznávam stajňu, kde Jozef nechal osla v deň obetovania v chráme. Aj teraz tam necháva oboch oslov, keď ich predtým obriadil, a s Máriou sa idú pokloniť Pánovi. Potom vychádzajú von a Mária s Jozefom ide do domu asi nejakých známych. Tam sa občerstvia a Mária odpočíva, kým sa Jozef nevráti s akýmsi starčekom. „Tento muţ ide tou istou cestou ako ty. Iba kúsok cesty ti zostane ísť samej k tvojej príbuznej. Môţeš mu dôverovať, poznám ho."

105

20.2

20.3

Nasadajú na oslíkov a Jozef odprevádza Máriu aţ k bráne (nie k tej, ktorou vošli, ale k inej) a tam sa rozlúčia. Mária ide sama so starčekom, ktorý rozpráva o to viac, o čo bol Jozef mlčanlivejší, a zaujíma sa o tisíc vecí. Mária mu trpezlivo odpovedá. Teraz má pred svojím sedlom malú truhlicu, ktorú predtým stále niesol Jozefov osol, a uţ nemá plášť. Nemá ani šál, ktorý je zloţený na truhličke. Vo svojich tmavomodrých šatách s bielym závojom, ktorý ju chráni pred slnkom, je veľmi pekná. Aká je krásna! Starček je zrejme trochu nahluchlý, lebo Mária, ktorá vţdy hovorí potichu, musela teraz rozprávať veľmi nahlas, aby ju počul. No rýchlo sa unavil. Vyčerpal celý svoj repertoár otázok a správ a teraz podriemkava v sedle. Nechá sa viesť svojím oslom, ktorý cestu dobre pozná. Mária sa počas tejto prestávky pohrúţila do svojich myšlienok a do modlitby. Hľadí do blankytného neba, ruky má zloţené v lone. Potichu si pospevuje a je to určite modlitba, lebo jej tvár vyţaruje vnútorné zanietenie a blaţenosť. Uţ nevidím nič iné. > 3 Aj teraz, keď sa mi videnie preruší ako včera, zostávam s Mamičkou, ktorá je pri mne, veľmi zreteľne viditeľná môjmu vnútornému zraku. Aţ tak, ţe môţem opísať jemnú ruţovú farbu jej líc, ţivú červeň jej malých úst a neţnú ţiaru jej krásnych belasých očí orámovaných tmavo plavými mihalnicami. Zlatisté vlasy rozdelené na polovicu na vrchu hlavy jej padajú na plecia v troch vlnách po oboch stranách a sčasti zakrývajú malé uši a strácajú sa so svojím bledým, jagavým zlatom pod závojom, ktorý jej pokrýva hlavu (pretoţe ju vidím oblečenú do šiat z rajského hodvábu a v jemnom plášti tenkom ako závoj, avšak nepriehľadnom, z tej istej látky ako šaty, prehodeným cez hlavu). Šaty sú pri krku stiahnuté ozdobou, v ktorej je navlečená šnúrka a jej konce sú zviazané vpredu pod krkom, v ţivôtiku sú šaty nazberané hrubšou šnúrkou z rovnakého bieleho hodvábu, ktorý visí vo dvoch strapcoch po boku. Môţem vám dokonca povedať, ţe šaty, stiahnuté pri krku a v ţivôtiku, jej vytvárajú na hrudi sedem okrúhlych a mäkkých záhybov, ktoré sú jedinou ozdobou jej veľmi cudných šiat. Môţem vám povedať o čistote, ktorá vyţaruje z celého Máriinho vzhľadu, z jej takých harmonických a vyberaných tvarov, ktoré ju robia tak veľmi anjelsky ţenou.

106

Čím viac sa na ňu pozerám, tým väčšmi trpím, keď si pomyslím, koľko ju nechali trpieť. A pýtam sa, ako mohli nemať s ňou súcit, takou miernou a láskavou, takou jemnou aj fyzickým vzhľadom. Hľadím na ňu a znovu počúvam všetky tie výkriky z Kalvárie aj proti nej, všetok ten výsmech a hrubosti. Všetky preklínania preto, ţe bola matkou odsúdeného. Teraz ju vidím krásnu a pokojnú. Ale jej terajší vzhľad mi nemôţe vymazať spomienku na jej tragickú tvár v hodinách agónie a na jej bezútešný obličaj v jeruzalemskom dome po Jeţišovej smrti. A ţelala by som si ju pohladkať a bozkávať na jej neţne ruţové a mäkké líca, aby som svojím bozkom mohla vymazať túto ţalostnú spomienku, ktorá je iste v nej, tak ako aj vo mne. 5 Nemôţete si predstaviť, aký pokoj cítim, keď je nablízku. Myslím si, ţe umierať pozerajúc sa na ňu je sladšie neţ najsladšia hodina ţivota. V tom čase, keď som ju nevidela takto, celú pre seba, trpela som jej neprítomnosťou, ako keď vám chýba matka. Teraz znova pociťujem tú nevýslovnú radosť, ktorá ma sprevádzala v decembri a v prvých januárových dňoch. A som šťastná. Šťastná napriek tomu, ţe som videla útrapy umučenia, ktoré vrhali na kaţdú moju radosť závoj bolesti. Ťaţko vypovedať a vysvetliť to, čo zakusujem a čo sa udialo od 11. februára, od večera, keď som videla trpieť Jeţiša pri jeho umučení. Bol to pohľad, ktorý ma radikálne zmenil. Či by som zomrela teraz alebo o sto rokov, toto videnie zostane vţdy s rovnakou silou a účinkami. Predtým som premýšľala o Kristových bolestiach. Teraz ich preţívam, lebo mi stačí jedno slovo, jeden pohľad na obrázok, aby som znovu preţila to utrpenie, ktoré som preţívala v ten večer, desila sa tých múk a preţívala úzkosť z jeho bezútešného utrpenia. A aj keď ho nič nepripomína, spomienka ma trýzni. Mária začína rozprávať a ja mlčím. 6

Mária hovorí: „Budem hovoriť málo, lebo si veľmi unavená, úbohá dcéra. Len obrátim tvoju pozornosť a pozornosť tých, čo čítajú, na stályjozefov a môj zvyk klásť vţdy na prvé miesto modlitbu. Únava, zhon, súţenie, starosti, boli veci, ktoré nezabraňovali modlitbe, ba práve jej napomáhali. Modlitba bola vţdy kráľovnou našich starostí. Naša útecha, naše svetlo, naša nádej. Ak bola v smutných chvíľach potešením, v šťastných chvíľach bola spevom. Ale vţdy bola stálou priateľkou našej duše. Bola tým, čo nás vytrhávalo zo zeme, z vyhnanstva, a čo nás vynášalo do výšin, do neba, do vlasti.

107

Nielen ja sama, ktorá som uţ mala v sebe Boha a mohla som sa pozerať na svoje lono, aby som sa klaňala Svätému svätých, ale aj Jozef sa cítil spojený s Bohom, keď sa modlil. Lebo naša modlitba bola ozajstným klaňaním celého bytia, ktoré sa v poklone spájalo s Bohom a ktoré on objímal. A hľaďte, ani ja, hoci som uţ mala v sebe Večného, necítila som sa oslobodená od úctivého vzdávania pocty chrámu. Ani najvyššia svätosť neoslobodzuje od toho, ţe sa človek cíti ničím vo vzťahu k Bohu a ţe pokoruje to svoje nič, lebo on nám to dovoľuje ustavičným prevolávaním na jeho slávu. 7 Ste slabí, úbohí, s chybami? Vzývajte Pánovu svätosť: ,Svätý, svätý, svätý!' Volajte ho, tohto poţehnaného Svätého, k vašej biede. On príde a premení vás vliatím svojej svätosti. Ste svätí a bohatí na zásluhy v jeho očiach? Rovnako vzývajte Pánovu svätosť. Ona, nekonečná, bude stále zväčšovať vašu svätosť. Anjeli, bytosti povýšené nad slabosti ľudstva, neprestanú ani na chvíľu prespevovať svoje ,Svätý' a ich nadprirodzená krása sa zväčšuje pri kaţdom vzývaní svätosti nášho Boha. Napodobňujte anjelov. Nikdy sa nevzdávajte ochrany modlitby, proti ktorej sa zameriavajú Satanové zbrane, zloba sveta, chúťky tela a pýcha mysle. Neodkladajte nikdy túto zbraň, prostredníctvom ktorej sa otvárajú nebesia a zosielajú milosti a poţehnania. Zem potrebuje obmytie modlitbami, aby sa očistila od hriechov, ktoré priťahujú Boţie tresty. A pretoţe sa iba málo ľudí modlí, musí sa tých málo modliť tak, ako keby ich bolo veľa. Rozmnoţujte ich živé modlitby, aby sa z nich vytvorilo mnoţstvo, ktoré je potrebné pre získanie milostí. Modlitby sú ţivé, ak sú okorenené skutočnou láskou a obetou. 8 A ţe ty, dcéra, trpíš okrem svojho utrpenia aj pre moje utrpenie a utrpenie môjho Jeţiša, je dobrá vec. Príjemná Bohu a zásluţná. Tvoja súcitná láska je mi veľmi milá. Ty ma chceš bozkávať? Bozkávaj rany môjho Syna. Naplň ich balzamom svojej lásky. Ja som duchovne cítila útrapy bičovania a tŕnia a mučenie klincov a kríţa. Ale rovnako duchovne cítim všetky pohladenia prejavované môjmu Jeţišovi, a to sú mnohé bozky, ktoré dostávam. A potom príď. Som Kráľovnou neba. Ale vţdy som Mamičkou..." A ja som blaţená.

108

21. Máriin príchod do Hebronu a jej stretnutie s Alţbetou 1. apríl 1944 1

Som v hornatom kraji. Nie sú to vysoké hory, ale ani nie pahorky. 21.1 Majú uţ vrcholy a chrbty ozajstných hôr, aké moţno vidieť v našich toskánsko-umbrijských Apeninách. Vegetácia je bujná a nádherná, lebo vody, čo udrţiava pasienky zelené a ovocné sady úrodné, je tu hojne. V takmer všetkých sadoch pestujú jablone, figovníky a okolo domov vinič. Pokiaľ ide o ročné obdobie, musí to byť na jar, lebo strapce hrozna sú uţ naliate ako bobule viky a na jabloniach uţ odkvitli kvety a vyzerajú ako zelené guľôčky. A na koncoch konárov figovníkov sa uţ objavujú prvé plody, síce ešte v zárodkoch, ale uţ pekne tvarované. Lúky sú ozajstným mäkkým kobercom tisícich farieb. Pasú sa alebo odpočívajú na nich ovce, biele škvrny na trávnatom smaragde. 2 Mária stúpa so svojím somárikom po dosť dobrej ceste, ktorá bude 21.2 asi hlavnou hradskou. Stúpa, pretoţe celkom pekná dedina je poloţená vyššie. Môj vnútorný poradca mi vraví: „Toto miesto je Hebron." Vy ste mi hovorili o hornatom kraji. Neviem, čo robiť. Mne je označené týmto menom. Neviem, či Hebron je celá oblasť, alebo Hebron je dedina. Takto to počujem a takto hovorím. Mária vchádza do dediny. Ţeny vo dverách - chýli sa k večeru - pozorujú príchod cudzinky a hovoria o tom medzi sebou. Sledujú ju očami a neuspokoja sa, kým ju nevidia zastaviť sa pred jedným z najkrajších domov postavených uprostred obce. Vpredu je zeleninová záhrada a vzadu a okolo domu dobre udrţovaný ovocný sad. Ten sa v kopci mení na stúpajúcu a klesajúcu rozľahlú lúku. Na jej konci je uţ les s vysokými stromami, za ktorými neviem, čo je. Pozemok je ohradený plotom z divokých ostruţín alebo šípových ruţí. Nerozoznám ich dobre, pretoţe, ako viete, kvety a konáre týchto tŕnistých kríkov sa veľmi podobajú, a kým nie sú na nich plody, dá sa ľahko pomýliť. Pred domom, na strane obrátenej do dediny, je pozemok ohradený bielym múrikom, na ktorom sa popínajú konáre skutočných ruţových kríkov, nateraz bez kvetov, ale uţ s púčikmi. Uprostred je zavretá ţelezná brána. Vidno, ţe je to dom váţenej a zámoţnej osobnosti obce, lebo všetko v ňom poukazuje ak nie na bohatstvo a prepych, tak určite na blahobyt. Dom je v peknom poriadku. 3 Mária zosadne zo somárika a priblíţi sa k bráne. Pozerá sa pomedzi 21.3 mreţe, ale nevidí nikoho. Pousiluje sa, aby ju počuli. Nejaká ţenička,

109

najzvedavejšia zo všetkých, prišla k nej a ukazuje jej čudné zariadenie, ktoré slúţi ako zvonček. Sú to dva kúsky kovu nasadené na akúsi rovnováţnu tyčku, spojenú s povrazom. Keď sa potiahne za povraz, kovové doštičky udierajú do seba a vydávajú zvuk ako zvonček alebo gong. Mária potiahne za povraz, ale tak jemne, ţe zvonček vydá len ľahučký cengot, ktorý nikto nepočuje. Nato sa starenka s výrazným nosom, ostrou bradou a s jazykom, ktorý vydá za desať naraz, zavesí na povraz a ťahá, ťahá a ťahá. Zvonenie, ktoré by zobudilo aj mŕtveho. „Tak sa to robí, ţena. Ako chcete ináč, aby vás počuli? Viete, Alţbeta je uţ stará a starý je i Zachariáš. A teraz nielenţe je hluchý, ale aj nemý. Starí sú aj obidvaja sluhovia, viete? Uţ ste tu boli niekedy? Poznáte Zachariáša? Ste..." Vynorí sa krívajúci starček, aby zachránil Máriu pred záplavou informácií a otázok. Bude to asi záhradník alebo roľník, lebo má v ruke motyčku na pletie a okolo pásu má uviazaný krivý záhradnícky nôţ. Otvorí a Mária vstúpi, poďakuje sa starenke, ale... fíha, nechá ju bez odpovede. Aké sklamanie pre zvedavú! Sotva je Mária vnútri, povie: „Som Mária Joachima a Anny z Nazareta.* Sesternica vašich pánov." 4 Starček sa ukloní, pozdraví a zavolá: „Sára, Sára!" Opäť otvorí bráničku, aby mohol vojsť oslík, ktorý zostal vonku, pretoţe Mária, aby sa zbavila dotieravej starenky, vkĺzla dovnútra veľmi rýchlo a záhradník rovnako šikovne ako ona zavrel bráničku pred nosom kmotry. A pokým necháva vojsť oslíka, vraví: „Ó, veľké šťastie a veľké nešťastie v tomto dome! Nebesia dali neplodnej dieťa, nech je zvelebený za to Najvyšší! Ale Zachariáš sa vrátil asi pred siedmimi mesiacmi z Jeruzalema nemý. Dorozumieva sa posunkami a písaním. Vedeli ste to azda? Moja pani po vás toľko túţila uprostred tejto radosti i bolesti! Stále o vás rozprávala so Sárou a vravela: ,Keby som tak mala pri sebe svoju malú Máriu! Keby bola ešte v chráme! Poslala by som Zachariáša, aby ju priviedol. Ale teraz si Pán ţelal, aby sa stala ţenou Jozefa z Nazareta. Iba ona by ma utešila v tejto bolesti a pomohla by mi modliť sa k Bohu, pretoţe ona je taká dobrá. A v chráme ju všetci oplakávajú. Na posledné sviatky, keď som išla so Zachariášom naposledy do Jeruzalema, aby som sa poďakovala Bohu, ţe mi daroval dieťa, jej učiteľky mi povedali: »Od tej doby, MV v Diele často píše odlišne vlastné mená (napr. Giovacchino - Gioacchino a pod). Na rozdiel od talianskeho originálu sa v našom preklade vlastné mená uvádzajú jednotne (pozn. prekladateľa).

110

čo Máriin hlas uţ neznie v týchto múroch, chrám ako keby stratil cherubínov Slávy.«' Sára! Sára! Moja ţena je trochu nahluchlá. Len poď, poď, ja ťa zavediem." 5 Miesto Sáry sa však hore na schodoch, ktoré vedú po jednej strane domu, vynorí veľmi staručká ţena, celá vráskavá s veľmi prešedivenými vlasmi, ktoré boli kedysi čierne, lebo mihalnice a obočie má čierne ešte doteraz. O tom, ţe bola tmavovláskou, jasne svedčí farba jej pleti. Jej výrazný poţehnaný stav, napriek širokým a voľným šatám, zvláštne kontrastuje s jej viditeľne pokročilým vekom. Pozerá sa a zacláňa si oči rukou. Spoznáva Máriu. Zodvihne ruky k nebu s prekvapeným a radostným „ó!" a ponáhľa sa v ústrety Márii, ako len vládze. Aj Mária, ktorá sa vţdy pohybuje pokojne, sa teraz rozbehne sviţne ako srnka a dostane sa k spodnej časti schodov naraz s Alţbetou. Mária si veľmi srdečne privinie k srdcu svoju sesternicu, plačúcu od radosti, ţe ju vidí. Zostanú chvíľu v objatí a potom sa Alţbeta vymaní a vydá zo seba „ach", ktoré je zmesou bolesti a radosti. Poloţí si ruky na zväčšené brucho. Skloní tvár a striedavo bledne a červená sa. Mária i sluha vystrú ruky, aby ju podopreli, pretoţe sa zapotácala, akoby jej bolo zle. Ale Alţbeta po krátkom sústredení pozdvihne svoju rozţiarenú tvár, ţe pôsobí celkom omladnutá. Hľadí na Máriu s úsmevom a s úctou, akoby videla anjela, potom sa hlboko ukloní na pozdrav a vyriekne: „Poţehnaná si medzi všetkými ţenami! A poţehnaný plod tvojho ţivota! (Vraví takto: dve jasne oddelené vety.) Čím som si zaslúţila, ţe ku mne, tvojej sluţobnici, prichádza matka môjho Pána? Hľa, pri zvuku tvojho hlasu sa od radosti zachvelo dieťa v mojom lone a keď som ťa objala, Duch Pánov vyjavil môjmu srdcu veľkú pravdu. Blahoslavená si, lebo si uverila, ţe Bohu je moţné aj to, čo sa ľudskej mysli javí ako nemoţné! Poţehnaná si, lebo svojou vierou umoţňuješ, aby sa splnili veci, ktoré predpovedal Pán a proroci pre túto dobu! Poţehnaná si pre spásu, ktorú splodíš Jakubovmu rodu! Poţehnaná si, lebo si priniesla svätosť môjmu synovi, ktorý, cítim, poskakuje od radosti v mojom lone ako jasajúce kozliatko, lebo cíti, ţe je vyslobodený z ťarchy hriechu a povolaný byť tým, ktorý predchádza, posvätený pred vykúpením od Svätého, ktorý rastie v tebe!" Mária so slzami stekajúcimi ako perly z usmievajúcich sa očí k ústam, tieţ usmiatym, s tvárou pozdvihnutou k nebu a aj s rukami pozdvihnutými v postoji, ktorý neskôr toľkokrát zaujme jej Jeţiš, zvolá: „Velebí moja duša Pána" a pokračuje v chválospeve tak, ako nám bol

111

zanechaný.* Na konci pri verši „ujal sa Izraela, svojho sluţobníka..." si skríţi ruky na hrudi, sklonená si pokľakne na zem a klania sa Bohu. ) 6 Sluha, ktorý sa prezieravo vytratil, keď videl, ţe Alţbeta sa uţ cíti dobre, ba zdôveruje sa so svojimi myšlienkami Márii, vracia sa zo záhrady s dôstojným starcom s úplne bielymi vlasmi i bradou, ktorý uţ z diaľky veľkými gestami a hrdelnými zvukmi zdraví Máriu. „Prichádza Zachariáš," vraví Alţbeta a dotkne sa ramena Panny pohrúţenej do modlitby. „Môj Zachariáš je nemý. Boh ho potrestal, pretoţe neuveril. Poviem ti o tom neskôr. Ale teraz dúfam v Boţie odpustenie, lebo si prišla ty. Ty, plná milostí." Mária sa zodvihne a kráča v ústrety Zachariášovi. Ukloní sa pred ním aţ po zem a pobozká okraj jeho bieleho rúcha, ktoré mu splýva aţ po zem. Odev je veľmi široký, v páse stiahnutý širokým vyšívaným opaskom. Zachariáš ju privíta posunkami a obaja spolu podídu k Alţbete. Všetci vojdú do priestrannej, veľmi pekne upravenej miestnosti na prízemí. Posadia tam Máriu a dajú jej priniesť šálku čerstvo nadojeného mlieka - ešte má penu - a malé koláče. v Alţbeta dáva príkazy slúţke, ktorá sa konečne objaví so zamúčenými rukami a vlasmi ešte belšími neţ v skutočnosti, pretoţe ich má zamúčené. Azda miesila na chlieb. Dáva príkazy aj sluhovi - počujem, ţe ho volajú Samuel -, aby odniesol Máriinu truhlicu do miestnosti, kde ju ubytujú. Plní si všetky povinnosti panej domu voči hosťovi. Mária medzitým odpovedá na otázky, ktoré jej Zachariáš píše rydlom na voskovú tabuľku. Z odpovedí rozumiem, ţe sa jej pýta na Jozefa a na to, ako sa cíti po výdaji zaňho. Ale chápem aj to, ţe Zachariáš nemá nijaké nadprirodzené svetlo o Máriinom stave a jej poslaní ako matky Mesiáša. Alţbeta podíde k svojmu muţovi, poloţí mu neţne ruku na rameno, aby ho cudne pohladkala, a povie mu: „Aj Mária je matkou. Teš sa z jej šťastia." Nepovie nič iné. Hľadí na Máriu. Mária zasa na ňu, ale nevyzýva ju, aby povedala niečo viac, a tak Alţbeta mlčí. 7 Neţné, veľmi neţné videnie! Zbavuje ma hrôzy, ktorá mi zostala pri pohľade na Judášovu samovraţdu. Včera večer, predtým ako som zadriemala, videla som, ako sa Mária skláňa nad kameňom pomazania, nad vyhasnutým telom Vykupiteľa, a plače. 1,46-55.

112

Bola po jeho pravom boku, chrbtom k otvoru do pohrebnej jaskyne. Svetlo fakieľ jej osvecovalo tvár, a tak som mohla vidieť, aká je tá tvár zúboţená, poznačená bolesťou a plačom. Mária drţala Jeţišovu ruku, hladkala a pritískala si ju na líce, aby ju zohriala. Bozkávala ju, vystierala nehybné prsty... bozkávala ich jeden po druhom. Potom mu hladkala tvár, zohla sa, aby mu pobozkala pootvorené ústa, privreté oči, doráňané čelo. V ruţovom svede fakieľ sa rany celého zmučeného tela javia ešte ţivšie a krutosť podstúpeného mučenia a skutočnosť, ţe je mŕtvy, ešte pravdivejšia. A tak som zostala v rozjímaní, kým som mala jasný rozum. Keď som sa prebrala z driemot, modlila som sa a pokojne som sa uloţila ku skutočnému spánku. A vtedy začalo vyššie uvedené videnie. Mamička mi však povedala: „Nehýb sa. Len sa pozeraj. Napíšeš to zajtra." V spánku sa mi potom znova všetko snívalo. Keď som sa o pol siedmej zobudila, znova som videla to, čo som uţ videla v bdelosti i vo sne. A písala som, kým som mala videnie. Potom ste prišli vy a mohla som sa vás opýtať, či mám vloţiť to, čo nasleduje. Sú to oddelené listy o Máriinom pobyte v Zachariášovom dome.

22. Dni v Hebrone, ovocie Máriinej lásky k Alţbete 2. apríl 1944 1

Zdá sa, ţe je ráno. Vidím Máriu sedieť vo dvorane a šiť. Alţbeta 22.1 chodí sem a tam, vykonáva svoje kaţdodenné práce okolo domu. Keď vojde dnu, nikdy nezabudne podísť k Márii a pohladiť jej plavú hlavu, ktorá je ešte plavšia medzi dosť tmavými stenami a v lúčoch jasného slnka, prenikajúcich cez dvere otvorené do záhrady. Alţbeta sa skláňa, aby si pozrela Máriinu výšivku, čo mala v Nazarete. Pochváli jej krásu. „Mám aj ľan na pradenie," vraví Mária. „Pre tvoje Dieťa?" „Nie. Mala som ho uţ, keď som nemyslela..." Mária nedopovie, ale ja rozumiem: „... keď som nemyslela, ţe budem Boţou Matkou." „Ale teraz ho pouţiješ pre neho. Je pekný? Jemný? Vieš, deti potrebujú veľmi jemné plátno." „Viem." Ja som začala... neskoro, lebo som si chcela byť istá, ţe to nie je ošiaľ Zlého. Predsa však... cítila som v sebe takú radosť, ţe to nemohlo,

113

naozaj nemohlo pochádzať od Satana. Potom... som veľmi trpela. Som stará, Mária. Som stará na to, aby som čakala dieťa. 2 Veľa som vytrpela. Ty netrpíš..." Ja nie. Nikdy som sa necítila tak dobre." „Naozaj! Ty... si bez poškvrny, keď si ťa Boh vyvolil za svoju matku. A preto nepodliehaš Eviným bolestiam. Tvoj nosený je Svätý." „Vidí sa mi, akoby som mala v srdci krídla, a nie ťarchu. Akoby som mala vo svojom vnútri všetky kvety a všetko vtáctvo spievajúce na jar, a sladkosť medu a ţiaru slnka... Ó, som šťastná!" „Poţehnaná! Ani ja, odkedy som ťa uvidela, uţ necítim ťarchu, únavu ani bolesť. Zdá sa mi, akoby som sa obnovila, cítim sa mladá, zbavená úbohosti svojho ţenského tela. Moje dieťa, po tom, čo sa pri zvuku tvojho hlasu zachvelo šťastím, teraz pokojne odpočíva vo svojej radosti. Zdá sa mi, akoby som ho mala v sebe, v ţivej kolíske, a ţe ho vidím sýteho a blaţeného spať a dýchať ako šťastného vtáčika pod matkiným krídlom... 3Teraz sa pustím do práce, uţ ma nebude zaťaţovať. Slabo vidím, ale..." „Nechaj, Alţbeta! Ja spradiem a utkárh pre teba a tvoje dieťa. Práca mi ide od ruky a vidím dobre." „Ale ty musíš myslieť na svoje..." „Ó, na to budem mať dosť času...! Najprv sa postarám o teba, lebo porodíš skôr. A potom budem myslieť na svojho Jeţiša." Presahuje ľudské moţnosti opísať vám nehu v Máriinej tvári a hlase a ako sa v jej očiach zaperlia neţné slzy šťastia. A ako sa usmieva, keď vysloví meno dieťaťa, hľadiac pritom na ţiarivé blankytné nebo. Zdá sa, akoby upadla do vytrţenia uţ pri vyslovení mena Jeţiš. Alţbeta povie: „Aké krásne meno! Meno Boţieho Syna, nášho Spasiteľa!" „Ó, Alţbeta!" Márie sa odrazu zmocňuje čoraz väčší smútok a uchopí Alţbetu za ruky skríţené na vypuklom bruchu. „Povedz mi, ty, ktorú naplnil Duch Pánov pri mojom príchode a ktorá si prorokovala to, čo svet nepozná. Povedz mi, čo bude musieť vykonať moje Dieťa, aby spasilo svet. Proroci... Ó, proroci, hovoriaci o Spasiteľovi! Izaiáš... pamätáš na Izaiáša? Je to muţ bolesti. Jeho ranami sme uzdravení. Bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti... Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Po odsúdení bol vyvýšený...' O akom vyvýšení hovorí? Nazývajú ho Baránok a ja myslím... ja myslím na veľkonočného baránka, na Mojţišovho baránka a spájam ho s hadom, ktorého

114

Mojţiš vyzdvihol na kríţ.* Alţbeta...! Alţbeta...! Čo urobia môjmu Dieťaťu? Čo bude musieť vytrpieť, aby spasil svet?" Mária plače. Alţbeta ju utešuje. „Neplač, Mária. Je to tvoj Syn, ale je aj Boţí Syn. Boh sa postará o svojho Syna aj o teba, ktorá si mu matkou. A ak budú mnohí k nemu krutí, mnohí ho budú milovať. Mnohí! Na večné veky. Svet sa bude pozerať na tvojho Narodeného a bude ťa s ním zvelebovať. Teba, prameň, z ktorého vytrysklo vykúpenie. Údel tvojho Syna! Povýšeného za Kráľa všetkého stvorenstva. Mysli na to, Mária. Bude Kráľ, lebo vykúpi všetko stvorenie a ako taký bude Kráľom vesmíru. A bude milovaný v priebehu stáročí aj na zemi. Môj narodený predíde tvojho a bude ho milovať. Anjel to povedal Zachariášovi a ten mi to napísal...4 Ach! Aká bolesť vidieť ho nemého, môjho Zachariáša! Ale ja dúfam, ţe keď sa dieťa narodí, bude aj otec oslobodený od svojho trestu. Modli sa, ty, ktorá si sídlom Boţej moci a príčinou radosti sveta. Aby som to dosiahla - to, čo môţem, obetujem Pánovi. Moje dieťa, veď je jeho, lebo on ho iba poţičal svojej sluţobnici, aby jej urobil radosť, ţe ju budú volať matka. Je svedectvom toho, čo mi Boh urobil. Chcem, aby sa volal Ján. Nie je azda moje dieťa milosťou? A nie je to sám Boh, ktorý mi ju udelil?" . ., „Boh ti udelí túto milosť, som o tom presvedčená. Budem sa modliť... s tebou." „Tak ma bolí, keď vidím, ţe Zachariáš je nemý!" Alţbeta plače. „Keď mi píše na tabuľku, pripadá mi to, ţe medzi mnou a mojím Zachariášom sú hory a moria. Po toľkých rokoch neţných slov sú teraz jeho ústa mlkve. A práve teraz, keď by bolo také krásne hovoriť o tom, čo má prísť. Ba sa i zdrţiavam rozprávania, aby som nevidela, ako sa namáha odpovedať mi posunkami. Toľko som sa naplakala! Toľko som * Nm 21, 8-9. Citácia sa bude často opakovať v Diele od 116.9. O iných Mojţišových skutkoch sú poznámky v 114.6 (zázraky), 119.4 (desatoro prikázaní), 212.5 (zlaté teľa, obnovená zmluva, tabule zákona), 229.3 (narodenie a detstvo), 295.5 (s Jozuem), 324.10 (formula poţehnania), 340.9 (prechod cez Červené more), 354.9 (manna na púšti), 354.12 (archa zmluvy), 411.6 (smrť), 436.2 (prorok Krista), 457.2 (vody Meríby, zavrhnutie Edomu, smrť Árona), 506.3 (Boţie zjavenia), 588.6 (kliatby), 625.6 (útlak Hebrejov v Egypte). Iné citácie v epizóde o Premenení v 349 a v 402.6, 483.9, 549.8, 594.6, 630.5, 635.7. Poznámky k Mojţišovým zákonom sú v tematickom indexe na konci knihy pod heslom Sviatky a Zákon.

115

po tebe túţila! Dedina pozerá, rozpráva, posudzuje. Svet je uţ taký. Keď niekoho suţuje bolesť alebo preţíva radosť, potrebuje chápajúceho, a nie kritika. Teraz sa mi však zdá, ţe ţivot bude lepší. Odvtedy, čo si tu, cítim v sebe radosť. Cítim, ţe skúšku uţ čoskoro zvládnem a ţe skoro budem úplne šťastná. Bude to tak, všakţe? Všetkého som sa vzdala. Len keby Boh odpustil môjmu manţelovi! Keby som ho znovu mohla počuť modliť sa!" 5 Mária ju hladká, utešuje a aby ju rozptýlila, pozve ju prejsť sa trochu do záhrady plnej slnka. Prechádzajú popod dobre udrţiavanú pergolu aţ po veţičku z kresaného dreva, v otvoroch ktorej hniezdia holuby. Mária rozsýpa zrno a smeje sa, lebo holuby sa k nej náhlivo a s hlasným hrkútaním zlietajú a vytvárajú okolo nej rôznofarebné kruhy. Usadzujú sa jej na hlave, na pleciach, na predlaktiach i na rukách a naťahujú svoje ruţové zobáky, aby si uchmatli zrnká z jej dlaní a pôvabne zobú do ruţových perí a zubov Panny, lesknúcich sa na slnku. Mária vyťahuje svetlé zrno z vrecka a smeje sa uprostred tohto dychtivého zhonu. „Ako ťa majú rady!" vraví Alţbeta. „Si u nás len niekoľko dní a majú ťa radšej neţ mňa, ktorá sa o ne stále starám." Prechádzajú sa aţ po uzavretú ohradu na konci ovocného sadu, kde je zo dvadsať kôz s kozliatkami. „Vrátil si sa z paše?" pýta sa Mária malého pastierika a pohladká ho. „Áno, pretoţe otec mi povedal: ,Choď domov, lebo o chvíľu bude pršať, a sú tu ovce, ktoré čochvíľa budú mať mladé. Dozri, aby mali pripravené seno a podstielku.' Tam uţ ide." Ukáţe smerom k lesu, odkiaľ zaznieva chvejúci sa bľakot. Mária hladká kozliatko svetlé ako dieťa a ono sa o ňu obtiera. S Alţbetou vypije čerstvo nadojené mlieko, ktoré jej ponúka pastierik. Prichádzajú ovce s pastierom chlpatým ako medveď. Ale určite je to dobrý človek, pretoţe nesie na chrbte nariekajúcu ovcu. Opatrne ju zloţí na zem a vysvetlí: „Bude mať jahniatko. Uţ nevládala od námahy chodiť. Vzal som ju na plecia a ponáhľal sa, aby som dobehol včas!" Chlapec odvádza ovcu krívajúcu od bolestí do ovčinca. Mária si sadla na kameň a hrá sa s kozliatkami a baránkami, ponúka ich ruţovým papuľkám kvitnúcu ďatelinu. Jedna čiernobiela kozička si vyloţí kopýtka na jej rameno a oňucháva jej vlasy. „To nie je chlieb," smeje sa Mária. „Zajtra ti prinesiem korku. Teraz buď dobrá." Aj upokojená Alţbeta sa smeje.

116

Vidím Máriu ako šikovne tká pod pergolou, kde dozrieva hrozno. Musel prejsť nejaký čas, pretoţe jablká na stromoch sa začínajú červenať a včely bzučia pri zrelých plodoch figovníka. Alţbeta je uţ vo vysokom stupni tehotenstva a kráča ťaţko. Mária na ňu hľadí pozorne a láskavo. Aj ona, keď vstane zdvihnúť odkotúľané klbko, vyzerá uţ oblejšia v bokoch a výraz jej tváre je zmenený. Je zrelší. Predtým bola dievčina, teraz je ţena. Zvečerieva sa a ţeny vchádzajú do domu. V miestnosti zaţínajú lampy. V očakávaní večere Mária tká. „ Neunavuje ťa to?" pýta sa starostlivo Alţbeta a ukazuje na krosna. „Nie. Buď si tým istá." „Mňa táto horúčava vysiluje. Uţ som nemala bolesti, ale teraz pociťujem silnú záťaţ svojich starých obličiek." „Maj odvahu. Čoskoro sa od toho oslobodíš. Aká budeš potom šťastná! 7 Nemôţem sa dočkať byť matkou. Moje Dieťa! Môj Jeţiš! Aký bude?" „Krásny ako ty, Mária." „Ó, nie! Krajší! On je Boh. Ja som jeho sluţobnica. Ale hovorila som si: Bude plavý alebo tmavý? Bude mať oči ako pokojné nebo alebo ako oči horských jeleňov? Ja* si ho predstavujem krajšieho ako cherubína, s kučeravými vlasmi zlatej farby, s očami farby nášho Galilejského mora, keď sa hviezdy začínajú ukazovať na kraji neba. S malými červenými ústočkami ako rez "granátového jabĺčka, ktoré dozreté na slnku práve praská, s líčkami ruţovými ako - hľa! - ako farba tejto bledej ruţe. Bude mať ručičky také maličké a krásne, akoby boli v dutine ľalie, noţičky, ktoré sa zmestia do dlane ruky, mäkučké a hladšie neţ okvetný lístok. Vidíš. Dávam predstave, ktorú som si o ňom urobila, všetky krásy, ktoré mi vnuká zem. A počujem jeho hlas. Pri plači - pretoţe moje Dieťa bude trochu plakať od hladu alebo ospanlivosti a bude to vţdy veľká bolesť pre jeho mamičku, ktorá ho nebude môcť, ó, nebude môcť počuť plakať bez toho, ţe by jej to neprebodlo srdce - pri plači podobnom náreku práve narodeného baránka, ktorý hľadá vemeno a teplo materského rúna, aby v ňom zaspal. V smiechu, ktorý mi nebom naplní srdce zamilované do môjho Synáčika - môţem byť doňho zamilovaná, pretoţe je môj Boh a milovať ho ako milovaného neznamená protirečiť môjmu zasvätenému panenstvu -, v smiechu bude taký, ako je toto slávnostné hrkútanie šťastného holúbka za to, ţe sa nasýtil a spokojne odpočíva v teplom hniezdočku. Myslím na jeho prvé krôčiky. .. vtáčika poskakujúceho po rozkvitnutej lúke. Lúkou bude srdce jeho

117

mamy, ktoré bude pod jeho ruţovými noţičkami s celou svojou láskou, aby sa nestretol s ničím, čo by mu spôsobilo bolesť. Ako ho budem milovať, moje Dieťatko! Môjho Syna!8 Aj Jozef ho bude milovať!" „Ale budeš to musieť povedať Jozefovi!" Mária zosmutnie a vzdychne. „Budem mu to musieť predsa povedať. .. Chcela by som, aby mu to povedali nebesia, pretoţe je veľmi ťaţké povedať to." „Chceš, aby som mu to povedala ja? Pozveme ho na Jánovu obriezku..." „Nie. Prenechala som na Boha úlohu, aby ho oboznámil s jeho šťastným údelom ţiviteľa Boţieho Syna, a on to urobí. Duch mi v ten večer povedal: ,Mlč. Mne zver úlohu, aby som ťa ospravedlnil/ A urobí to. Boh nikdy neklame. Je to veľká skúška. Ale pomocou Večného ju zvládnem. Z mojich úst nikto okrem teba, ktorej to zjavil Duch, nesmie vedieť, aké dobro Pán vykonal svojej sluţobnici." „Stále som mlčala aj pred Zachariášom, ktorý by bol jasal od radosti. On ťa povaţuje za matku podľa prírody.", „Viem to. A tak som to chcela z prezieravosti. Boţie tajomstvá sú sväté. Anjel Pánov nezjavil Zachariášovi moje boţské materstvo. Mohol by to urobiť, keby to Boh chcel, pretoţe Boh vedel, ţe uţ je blízko čas vtelenia jeho Slova vo mne. Ale Boh ponechal skryté toto svetlo radosti Zachariášovi, ktorý odmietol ako nemoţnú skutočnosť, ţe budete mať dieťa v neskorom veku. Ja som sa prispôsobila Boţej vôli. A vidíš. Ty si pocítila tajomstvo ţijúce vo mne. Jeho nič neupozornilo. Kým nespadne clona jeho nevery pred Boţou mocou, bude odlúčený od nadprirodzeného sveda." Alţbeta vzdychne a mlčí. 9 Vstúpi Zachariáš. Ponúkne zvitky Márii. Je čas modlitby pred večerou. Mária sa nahlas modlí namiesto Zachariáša, potom si sadnú k stolu. „Ako budeme oplakávať, ţe uţ nemáme nikoho, kto by sa za nás modlil, keď tu uţ nebudeš," povie Alţbeta hľadiac na svojho nemého muţa. „Ty sa budeš potom modliť, Zachariáš," vraví Mária. Zachariáš potrasie hlavou a napíše: „Nebudem sa môcť uţ nikdy modliť za druhých. Stal som sa toho nehodným, odkedy som zapochyboval o Bohu." „Zachariáš, ty sa budeš modliť. Boh odpúšťa." Starec si zotrie slzu a vzdychne. Po večeri sa Mária vráti ku krosnám. „Stačí!" vraví Alţbeta. „Veľa sa namáhaš."

118

„Čas sa blíţi, Alţbeta. Chcem urobiť tvojmu dieťaťu výbavu hodnú toho, ktorý predchádza Kráľa z Dávidovho rodu." Zachariáš napíše: „Z koho sa narodí? A kde?" Mária odpovie: „Tam, kde predpovedali proroci, a z toho, koho si vyvolí Večný. Všetko je dobré, čo robí náš Pán, Najvyšší." Zachariáš napíše: „Teda v Betleheme! V Judei. Pôjdeme si ho uctiť, ţena. Prídeš aj ty s Jozefom do Betlehema?" A Mária prikývne hlavou nad krosnami: „Prídem." Videnie sa takto končí. 10

Mária hovorí: 22.10 „Prvú z lások k blíţnemu treba uskutočňovať voči blíţnemu. Nepovaţuj to za slovnú hračku. Máme lásku voči Bohu a voči blíţnemu. V láske voči blíţnemu je zahrnutá aj láska voči nám. Ale ak sa milujeme väčšmi, neţ milujeme druhých, uţ nie sme milujúci. Sme egoisti. Aj v dovolených veciach treba, aby sme boli takí svätí, ţe stále uprednostníme potreby svojich blíţnych. Synovia, uisťujem vás, ţe Boh šľachetným vynahradí prostriedkami svojej moci a dobrotivosti. 11 Táto istota ma poháňala do Hebronu pomáhať svojej príbuznej 22.11 v jej poţehnanom stave. A k mojej pozornosti ľudskej pomoci Boh dávajúc nad mieru, ako to on zvyčajne robí, pripája nečakaný dar nadprirodzenej pomoci. Išla som poskytnúť materiálnu pomoc, a Boh posvätí môj čistý úmysel tak, ţe urobí z neho posvätenie plodu v Alţbetinom lone. A prostredníctvom tohto posvätenia, pre ktoré bol Ján Krstiteľ posvätený ešte pred narodením, zbaví fyzického utrpenia zrelú Evinu dcéru rodiacu v nezvyčajnom veku. Alţbeta, ţena neochvejnej viery a dôverného odovzdania sa do Boţej vôle, si zasluhuje, aby pochopila tajomstvo skryté vo mne. Duch k nej prehovorí prostredníctvom pohybov v jej lone. Ján Krstiteľ vyjadril svoju prvú reč ohlasovateľa Slova prostredníctvom blán a membrán ţíl a tela, ktoré ho oddeľujú a zároveň spájajú so svojou svätou rodičkou. Ani ja nepopieram jej, ktorá je toho hodná a ktorej to vyjavuje Svetlo, ţe som matkou Pána. Popierať by znamenalo odmietať vzdávať Bohu chválu, ktorú mu bolo správne vzdávať. Chválu, ktorú som nosila v sebe. A keďţe som o nej nemohla povedať nikomu, rozprávala som o nej rastlinám, kvetom, hviezdam, slnku, spevavým vtáčikom a trpezlivým ovečkám, ţblnkotajúcej vode a zlatému svetlu zostupujúcemu z neba, ktoré ma bozkávalo. Ale modliť sa v dvojici je sladšie, neţ odriekať modlitbu

119

osamote. Bola by som chcela, aby celý svet vedel o mojom údele, nie kvôli mne, ale preto, aby sa so mnou spojil a chválil môjho Pána. Prezieravosť mi zabránila, aby som Zachariášovi odhalila pravdu. To by znamenalo porušiť zámer Boţieho diela. A hoci som bola jeho Nevesta i Matka, stále som bola jeho sluţobnica a nemohla som si dovoliť - lebo on ma nesmierne miloval - postaviť sa na jeho miesto a prestúpiť tak jeho nariadenie. Alţbeta vo svojej svätosti chápe a mlčí. Lebo kto je svätý, je vţdy pokorný a vie odpúšťať. 12 22.12 Boţí dar nás musí robiť vţdy lepšími. Čím viac od neho dostávame, tým viac máme dávať. Lebo čím viac dostávame, tým je to väčší znak, ţe on je v nás a s nami. A čím on je väčšmi v nás a s nami, tým viac sa musíme usilovať dosahovať jeho dokonalosť. Preto som odloţila svoju prácu a pracovala pre Alţbetu. Nenechala som sa ovládnuť strachom, ţe nebudem mať čas. Boh je pánom času. A kto v neho dúfa i v beţných veciach, tomu čas poskytne. Egoizmus sa neponáhľa, otáľa. Láska nemešká, ponáhľa sa. Majte to stále na mysli. 13 22.13 Aký pokoj v Alţbetinom dome! Keby som nemala starosť o Jozefa a tú veľkú, preveľkú starosť o svoje Dieťa, ktoré bolo Vykupiteľom sveta, bola by som šťastná. Ale kríţ uţ vrhal svoj tieň na môj ţivot a ako pohrebné zvuky som počula hlasy prorokov... Mária bolo moje meno. Trpkosť bola vţdy zmiešaná so sladkosťou, ktorú mi Boh vlieval do srdca. A stále sa zväčšovala, aţ po smrť môjho Syna. Ale keď nás volá Boh, Mária, k údelu obetí na jeho počesť, ó, je príjemné byť rozdrveným ako zrno na ţarnove, aby sme zo svojej bolesti urobili chlieb, ktorý posilňuje slabých a robí ich schopnými prísť do neba! Teraz stačí. Si unavená a blaţená. Odpočívaj s mojím poţehnaním."

23. Narodenie Jána Krstiteľa, kaţdé utrpenie sa zmierňuje v náručí Márie 3. apríl 1944 23.1

Uprostred odpudzujúcich vecí, ktoré nám ponúka dnešný svet, zostupuje z neba - len neviem, ako to môţe robiť, lebo som ako slamka v zajatí vetra v týchto neprestajných úderoch ľudskej zloby, v takom rozpore s tým, čo ţije vo mne - zostupuje z neba toto videnie pokoja.

120

Ešte stále Alţbetin dom. Krásny letný podvečer, osvetlený zapada- 23.2 júcim slnkom, hoci ho uţ zdobí kosáčik mesiaca na nebi, podobajúci sa na striebornú čiarku pripevnenú na veľkom sýtomodrom závese. Ruţové kríky omamné voňajú a včely ako bzučiace kvapky zlata ešte lietajú v pokojnom a horúcom večernom vzduchu. Z lúk vanie prenikavá vôňa sena sušeného na slnku podobná vôni horúceho, práve upečeného chleba. Vôňa prichádza moţno aj z mnohých kusov plátna rozvešaných na sušenie všade, kde sa len dá, ktoré Sára teraz skladá. Mária sa prechádza a drţí sesternicu pod pazuchou. Kráčajú pomaly hore-dole v pološere pod pergolou. Ale Mária má oči všade a hoci sa stará o Alţbetu, vidí, ţe Sára sa pokúša poskladať dlhý kus plátna, ktorý zvesila z plota. „Počkaj ma tu a sadni si," vraví Alţbete a odíde pomôcť starej slúţke. Vyťahuje plátno, aby ho vyrovnala, a potom ho starostlivo skladá. „Cítiť z neho slnko, ešte je teplé," povie s úsmevom. A aby ţenu potešila, dodá: „Po tvojom vybielení je toto plátno také krásne ako nikdy. Iba ty to vieš urobiť tak dobre." Sára odchádza radostná s nákladom voňavého plátna. Mária sá vráti k Alţbete a povie: „Ešte zopár krokov. Urobí ti to dobre." A keďţe unavenej Alţbete sa uţ nechce hýbať, tak jej vraví: „Poďme sa ešte pozrieť, či tvoje holuby sú všetky vo svojich hniezdach a či majú čistú vodu v miske. Potom sa vrátime domov." 23.3 3 Holuby budú určite Alţbetinými obľúbencami. Keď holuby zbadajú ţeny prichádzajúce pred drevenú veţičku, zahrkútajú ešte na pozdrav. Alţbeta je dojatá. Slabosť jej stavu ju premôţe a vzbudí v nej obavy, a tak sa rozplače. Oprie sa o sesternicu. „Keby som mala umrieť... moje úbohé holúbky! Ty tu nezostaneš. Keby si zostala v mojom dome, tak by mi nebolo také ťaţké zomrieť. Dostalo sa mi tej najväčšej radosti, akú môţe ţena mať, radosti, ktorej som sa vzdala, lebo som si myslela, ţe ju uţ nikdy nespoznám. Ale ani keď zomriem, nemôţem sa sťaţovať Pánovi, lebo to on ma zahrnul svojou dobrotou. Nech je za to zvelebený. Ale je tu Zachariáš... a bude tu dieťa. Prvý - starec, ktorý bude ako stratený na púšti bez svojej ţeny. A druhý taký maličký, ţe by bol ako kvietok odsúdený na smrť mrazom, lebo by bol bez svojej matky. Úbohé dieťa bez matkinho pohladenia...!" „Ale prečo ten smútok? Boh ti daroval radosť, ţe budeš matkou, a nevezme ti ju teraz, keď sa má naplniť. Malý Ján dostane všetky bozky svojej mamičky a Zachariáš všetku starostlivosť manţelky vernej aţ do

121

najpokročilejšej staroby. Ste dva konáre toho istého stromu. Jeden nezomrie, aby nechal druhého samotného." „Ty si dobrá a utešuješ ma. Ale ja som veľmi stará na to, aby som mala dieťa. A teraz, keď nastáva tá chvíľa, bojím sa." „Ale nie! Veď je tu Jeţiš! Netreba sa báť tam, kde je Jeţiš. Moje Dieťa ti odstránilo bolesti, veď si to povedala, keď bolo ešte utvárajúcim sa púčikom. Teraz, keď sa vyvíja stále viac a u ţ ţije vo mne ako moje dieťa - cítim tĺcť jeho srdiečko v hrdle a zdá sa mi, akoby som tam bola poloţila hniezdiaceho vtáčika s ľahko tlčúcim srdiečkom teraz ťa ochráni pred kaţdým nebezpečenstvom. Musíš mať vieru." „Mám ju. Ale keby som zomrela... neodíď hneď od Zachariáša. Viem, ţe myslíš na svoj dom. Ale zostaň ešte chvíľu. Aby si pomohla môjmu muţovi v prvých bolestných dňoch." „Zostanem, aby som sa tešila z tvojej a jeho radosti, a odídem od teba, aţ keď budeš silná a veselá. Ale buď pokojná, Alţbeta. Všetko dobre dopadne. Tvoj dom nebude trpieť ničím, kým budeš ty trpieť. Zachariášovi bude posluhovať najláskyplnejšia sluţobnica, o tvoje kvety a holuby bude postarané a nájdeš ich všetky radostné a krásne, aby oslávili šťastný návrat panej domu.4 Ale poďme dnu, lebo si zbledla..." „Áno, zdá sa mi, ţe znova mám bolesti. Azda uţ nastala moja hodina. Mária, modli sa za mňa..." „Budem ti pomáhať modlitbou, kým sa tvoje bolesti nezmenia na radosť." Obe ţeny vchádzajú do domu. Alţbeta sa odoberá do svojich izieb. Mária, šikovná a predvídavá, dáva príkazy a pripravuje všetko, čo treba, a utešuje ustarosteného Zachariáša. V dome, ktorý v túto noc bdie a kde počuť hlasy cudzích ţien privolaných na pomoc, Mária zostáva na stráţi ako maják v búrlivej noci. Celý dom smeruje k nej. A ona, neţná a usmievajúca sa, dozerá na všetko. A modlí sa. Pokiaľ ju nevolajú na to či tamto, pohrúţi sa do modlitby. Je v miestnosti, kde sa vţdy zhromaţďovali stolovať a pracovať. Zachariáš je s ňou. Vzdychá a nepokojne sa prechádza po miestnosti. Uţ sa spolu pomodlili. Potom Mária pokračuje v modlitbe sama. Aj teraz, keď si unavený starec sadol do svojho kresla vedľa stola a ospanlivý mlčí, ona sa modlí. A keď zbadá, ţe uţ celkom zaspal s hlavou na skríţených rukách poloţených na stôl, vyzuje si sandále a chodí bosá, aby ho nerušila. Je tichšia ako motýľ lietajúci v miestnosti. Vezme Zachariášov plášť a tak jemne ho naňho rozprestrie, ţe starec ďalej spí v teple vlny,

122

čo ho chráni pred chladným nočným vzduchom prúdiacim cez dvere. Potom sa opäť vracia k modlitbe. Modlí sa na kolenách, s rozpaţenými rukami, stále sústredenejšie, keď bedákanie rodičky naberá na sile. 5 Vojde Sára a volá ju. Mária vyjde do záhrady bosá. „Pani vás volá," vraví. „Idem," odvetí Mária a ide okolo domu, vystupuje po schodoch... Vyzerá ako biely anjel poletujúci v tichej hviezdnatej noci. Vchádza k Alţbete. „Ó, Mária! Mária! Aká bolesť! Uţ nevládzem, Mária! Koľko bolesti treba vytrpieť, aby sa ţena stala matkou!" Mária ju s láskou hladká a bozkáva. „Mária! Mária! Dovoľ, aby som poloţila svoje ruky na tvoje lono!" Mária berie do svojich hladkých a jemných rúk Alţbetine ruky, vráskavé a napuchnuté, kladie ich a pritláča na svoje zaoblené brucho. A teraz, keď sú samé, hovorí potichu: Jeţiš je tam, počuje ťa a vidí. Dôveruj, Alţbeta. Jeho sväté srdce bije silnejšie, pretoţe teraz pracuje pre tvoje dobro. Cítim, ako tlčie a chveje sa, akoby som ho drţala v rukách. Rozumiem slovám, ktoré mi hovorí moje Dieťa tlkotom svojho srdca. V tejto chvíli mi hovorí: ,Povedz ţene, aby sa nebála. Ešte trocha bolesti a potom, pri východe slnka, medzi toľkými ruţami, ktoré čakajú na jeho ranné lúče, aby sa roztvorili na svojich stonkách, jej dom bude mať najkrajšiu ruţu a bude ňou Ján, môj predchodca.'" Alţbeta si poloţí a j tvár na Máriino lono a ticho plače. Mária zostane ešte chvíľu takto, pretoţe sa jej zdá, ţe bolesť sa vo chvíľke úľavy utišuje. Dáva všetkým znamenie, aby boli ticho. Zostáva vzpriamená, biela a krásna v jemnom jase svetla olejovej lampy, ako anjel bdejúci pri trpiacom. Modlí sa. Vidím, ako pohybuje perami. Ale i keby som nevidela ich pohyb, podľa výrazu jej obličaja by som pochopila, ţe sa modlí vo vytrţení. 6 Čas plynie. Alţbetu zachváti nová bolesť. Mária ju pobozká a vzdiali sa. Zíde rýchlo dolu vo svite mesiaca a beţí sa pozrieť, či starec ešte spí. Spí a stoná zo spánku. Mária sa naňho súcitne pozrie a znova sa začne modliť. Čas pokročil. Starec sa strhne zo spánku a zdvihne svoju zmätenú tvár ako človek, ktorý sa len ťaţko rozpamätáva, kde je. Potom si spomenie, urobí posunok a hrdelným hlasom čosi vykríkne. Potom napíše: „Ešte sa nenarodil?" Mária naznačí, ţe nie. Zachariáš napíše: „Aká bolesť! Moja úbohá ţena! Podarí sa jej to a nezomrie?"

123

Mária vezme starého muţa za ruku a uisťuje ho: „Dieťa sa narodí o chvíľu, za úsvitu. Všetko pôjde dobre. Alţbeta je silná. Aký bude tento deň krásny lebo sa uţ brieţdi - deň, keď tvoje dieťa uvidí svedo! Najkrajší deň tvojho ţivota! Pán ti zveruje veľké milosti a tvoje dieťa bude ich ohlasovateľom." Zachariáš potrasie smutne hlavou a ukáţe na svoje nemé ústa. Chcel by toho toľko povedať, a nemôţe. Mária chápe a odpovie: „Pán urobí, tvoju radosť úplnou. Len mu úplne ver, nekonečne dúfaj a bezvýhradne miluj. Najvyšší ťa vypočuje väčšmi, neţ sa odváţiš dúfať. Chce od teba absolútnu vieru, aby zmyla tvoju predchádzajúcu nedôveru. Povedz vo svojom srdci spolu so mnou: , Verím.' Hovor to pri kaţdom tlkote srdca. Tomu, kto verí v Boha a v jeho všemohúcu dobrotu, sa otvárajú jeho poklady." 7 Do pootvorených dverí začína prenikať svetlo. Mária ich otvorí. Svitanie zarosí celú zem do biela. Cítiť silnú vôňu vlhkej zeme a zelene a počuť prvé švitorenie vtákov. Starec a Mária podídu k dverám. Po prebdenej noci sú bledí a svetlo úsvitu ešte zvýrazňuje ich bledosť. Máriami obuje sandále, ide k podeste schodišťa a načúva. Keď sa objaví jedna zo ţien, kývne na ňu a potom sa vráti. Zatiaľ nič. Mária odíde a o chvíľu sa vráti s teplým mliekom. Dá ho vypiť star-' covi. Ide za holubmi, vráti sa a zasa odíde. Azda do kuchyne. Áno, chodí po kuchyni a na všetko dozerá. Teraz vyzerá, akoby sa výborne vyspala, taká je vrtká a pokojná. Zachariáš sa nervózne prechádza po záhrade. Mária naňho súcitne pozerá. Potom znovu vojde do známej miestnosti, kľakne si pri krosnách a vrúcne sa modlí, pretoţe stonanie rodičky sa stupňuje. V úpenlivej prosbe k Večnému sa skloní aţ po zem. Vojde Zachariáš a keď ju zbadá takúto sklonenú, rozplače sa. Mária vstane a vezme ho za ruku. Je o toľko od neho mladšia, ale zdá sa, akoby ona bola matkou tohto opusteného starčeka. Vlieva doňho svoju útechu. 8 Stoja takto vedľa seba na slnku, ktoré sfarbuje ranný vzduch do ruţová, a takto ich zastihne radostná správa: „Narodil sa! Narodil sa! Chlapec! Šťastný otec! Chlapec rozvitý ako ruţa, krásny ako slnko, silný a dobrý ako matka. Raduj sa, otče poţehnaný Pánom, ktorý ti dal syna, aby si ho obetoval jeho chrámu. Sláva Bohu, ktorý udelil potomka tomuto domu! Buď poţehnaný ty a syn, ktorý sa ti narodil! Nech jeho potomstvo udrţuje tvoje meno po všetky veky vekov cez pokolenia a pokolenia, a nech vţdy dodrţuje zmluvu s večným Pánom."

124

Mária so slzami radosti dobrorečí Pánovi. A potom títo dvaja dostanú maličkého, ktorého priniesli otcovi, aby ho poţehnal. Zachariáš nejde za Alţbetou. Prijíma plačúce dieťa, ale nejde za ţenou. Ide tam Mária. S láskou nesie maličkého a ten zmlkne hneď, ako ho vezme do náručia. Kmotra, ktorá ide za ňou, si to všimla. „Ţena," vraví Alţbete, „tvoje dieťa ihneď zmlklo, keď ho ona vzala. Pozri, ako pokojne spí. A nebo vie, aké je nepokojné a silné. Teraz, pozri! Vyzerá ako holúbok." Mária poloţí dieťa vedľa matky, hladká ju a upravuje jej šedivé vlasy. „Ruţa sa narodila," povie jej ticho. „A ty ţiješ. Zachariáš je šťastný." „Hovorí?" „Ešte nie. Ale dúfaj v Pána. Teraz si odpočiň. Zostanem pri tebe." 9

Mária hovorí: 23.9 „Ak moja prítomnosť posvätila Krstiteľa, neodňala z Alţbety odsúdenie pochádzajúce od Evy. ,V bolesti budeš rodiť deti/ povedal Večný. Iba ja, bez poškvrny, ktorá som nemala ľudského manţela, bola som zbavená rodenia v bolesti. Smútok a bolesť sú ovocím viny. Ja som bola nevinná, no tieţ som musela poznať bolesť a smútok, lebo som bola spoluvykupiteľka. Ale nepoznala som útrapy rodenia. Nie. Tieto ťaţkosti som nepoznala. Ale ver mi, dcéra, ţe neboli ani nikdy nebudú útrapy rodičky podobné mojim útrapám mučenice duchovného materstva, ktoré sa uskutočnilo na najtvrdšom lôţku, na lôţku môjho kríţa, pri päte dreva môjho umierajúceho Syna. Ktorá matka je nútená rodiť takto? Zlúčiť utrpenie lona, ktoré trýzni bolesť pre chrčanie jej umierajúceho Syna, s mukami lona, ktoré musí prekonať hrôzu, aby mohlo povedať vrahom Syna narodeného z najvznešenejšej lásky, akú kedy videlo nebo, z lásky Boha k panne, z bozku Ohňa, z objatia Sveda, ktoré sa stalo telom a z lona ţeny urobilo svätostánok Boha: ,Milujem vás. Príďte ku mne, svojej Matke'... ,Koľko bolesti, aby sa ţena stala matkou!' vraví Alţbeta. Koľko! Ale nič v porovnaní s mojou bolesťou. 10 ,Nechaj, aby som poloţila svoje ruky na tvoje lono!' Ach, keby ste 23.10 ma vo svojom utrpení vţdy o to ţiadali! Ja som večná nositeľka Jeţiša. On je v mojom lone, ako si ho videla minulého roku, ako Hostiu v monštrancii.* Kto príde ku mne, nájde * Vo videní z 23. júna 1943, v diele Zošity z roku 1943.

125

jeho. Kto sa opiera o mňa, dotýka sa jeho. Kto sa obráti na mňa, hovorí s ním. Ja som jeho Odev. On je moja Duša. Viac, ešte viac je spojený môj Syn so svojou mamičkou teraz, neţ bol počas deviatich mesiacov, keď mi rástol v lone. Kto príde ku mne a poloţí si hlavu do môjho lona, tomu sa upokojí kaţdá bolesť, rozkvitne kaţdá nádej a vleje sa mu kaţdá milosť. Modlím sa za vás. Pamätajte si to. Blaţenosť, ţe som v nebi a ţijem v ţiari Boha, mi nedáva zabudnúť na moje deti, ktoré trpia na zemi. A ja sa modlím. Celé nebo sa modlí. Pretoţe nebo miluje. Nebo je láska, ktorá ţije. A Láska sa zmilúva nad vami. Ale aj keby som sa modlila len ja, moja modlitba by postačila pre potreby toho, kto dúfa v Boha. Lebo ja sa neprestávam modliť za vás všetkých, svätých i zlých, aby som svätým darovala radosť a zlým aby som dala ľútosť, ktorá zachraňuje. Poďte, poďte, deti mojej bolesti. Čakám na vás pri päte kríţa, aby som vám dala milosť."

24. Obriezka Jána Krstiteľa, Mária je prameň milosti pre toho, kto prijme Svetlo 4. apríl 1944 1

Vidím dom v deň slávnosti. Je deň obriezky. Mária sa postarala, aby všetko bolo v poriadku a pekne upravené. Miestnosti ţiaria svetlom, všade sú najkrajšie obrusy a závesy, a najkrajší nábytok. Je tu veľa ľudí. Mária sa sviţne pohybuje medzi skupinami, veľmi krásna vo svojich najkrajších bielych šatách. Alţbeta, uctievaná ako matróna, je šťastná a teší sa zo slávnosti. Dieťa je nasýtené a spočíva v jej náručí. 2 Nastáva chvíľa obriezky. „Dáme mu meno Zachariáš. Si starý a bude dobré, keď sa tvoje meno dá dieťaťu," vravia muţi. „Vôbec nie!" zvolá matka. „Nie! Bude sa volať Ján. Jeho meno má vydávať svedectvo o Boţej moci." „Ale kedy bol v našom príbuzenstve nejaký Ján?" „Na tom nezáleţí. Musí sa volať Ján." „Čo povieš ty, Zachariáš? Chceš, aby mal tvoje meno, však?" Zachariáš naznačí posunkami, ţe nie. Vezme tabuľku a napíše: Ján sa bude volať." A len čo dopíše, dodá svojím rozviazaným jazykom:

126

f .Pretoţe

Boh preukázal veľkú milosť, mne, jeho otcovi, i matke i tomuto svojmu novému sluţobníkovi, ktorý preţije svoj ţivot na slávu Pánovu, bude nazývaný veľkým vo svete i v očiach Boha, pretoţe bude obracať srdcia k najvyššiemu Pánovi. Povedal to anjel a ja som tomu neuveril. | Ale teraz verím a svetlo sa rozlieva vo mne. Svetlo je medzi nami, ale vy r ho nevidíte. Jeho údelom bude, aby nebolo videné, pretoţe ľudia ma' jú ducha zatemneného a lenivého. Ale môj syn to Svetlo uvidí a bude o ňom hovoriť a k nemu bude obracať srdcia spravodlivých v Izraeli. Ó, blahoslavení, ktorí Svetlu uveria a vţdy budú veriť slovu Pánovmu. A nech si zvelebený ty, večný Pán, Boh Izraela, lebo si navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil si nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho sluţobníka. Ako si odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, ţe nás oslobodíš od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Aby si preukázal milosrdenstvo našim otcom, pamätajúc na svoju svätú zmluvu. Na tú prísahu, ktorou si sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, ţe nás vyslobodíš z rúk nepriateľov, aby sme ti bez strachu slúţili vo svätosti a spravodlivosti pred tvojou tvárou po všetky dni nášho ţivota," a pokračuje aţ do konca.* (Opísala som to aţ potiaľ, lebo, ako vidíte, Zachariáš sa obracia priamo na Boha.) Prítomní sú zarazení. Z mena, zo zázraku aj zo Zachariášových slov. Alţbeta, ktorá pri prvom Zachariášovom slove vykríkla od radosti, teraz plače a rozradostená Mária ju drţí v objatí a pohládza ju. 3 Nevidím obriezku. Vidím iba prinášať Jána, ktorý zúfalo kričí. Ani 24.3 matkino mlieko ho neutíši. Kope ako ţriebätko. Ale vezme ho Mária, pohojdá ho a on zmlkne a uspokojí sa. „Pozrite!" vraví Sára. „Utíši sa, len keď ho ona vezme!" Ľudia sa pomaly rozchádzajú. V miestnosti zostáva len Mária s maličkým v náručí a celá blaţená Alţbeta. 4 Vchádza Zachariáš a zatvára dvere. Hľadí na Máriu so slzami 24.4 v očiach. Chce hovoriť, ale mlčí. Pristúpi bliţšie. Pokľakne pred Máriou. „Poţehnaj úbohého sluţobníka Pánovho," vraví jej. „Poţehnaj ho, lebo ty to môţeš urobiť, ty, ktorá ho nosíš vo svojom lone. Boţie Slovo ku mne prehovorilo, keď som uznal svoj omyl a uveril som všetko, čo mi bolo povedané. Vidím teba a tvoj šťastný údel. Klaniam sa v tebe Bohu Jakubovmu. Ty, môj prvý chrám, kde kňaz, ktorý sa navrátil, môţe sa znovu modliť k Večnému. Ty, poţehnaná, ktorá si dostala milosť pre * Do konca chválospevu uvedeného v Lk 1, 67-79.

127

svet a prinášaš mu Spasiteľa. Odpusť svojmu sluţobníkovi, ţe nespozoroval skôr tvoju dôstojnosť. Svojím príchodom si nám priniesla všetky milosti, lebo kadiaľ chodíš, ó, plná milosti, tam Boh koná zázraky. Sväté sú steny, kam vkročíš, svätými sa stávajú uši, ktoré počujú tvoj hlas, aj telá, ktorých sa dotýkaš. Sväté sú srdcia, pretoţe ty dávaš milosť, Matka Najvyššieho, Panna ohlasovaná prorokmi a očakávaná, aby si dala Boţiemu ľudu Spasiteľa." 5 Mária sa usmieva, celá rozpálená od rozpakov. Hovorí: „Chvála Pánovi, jedine jemu. To od neho, nie odo mňa prichádza kaţdá milosť. A on ti ju udeľuje, aby si ho miloval a slúţil mu čo najdokonalejšie v zostávajúcich rokoch, aby si si zaslúţil jeho kráľovstvo, ktoré môj Syn otvorí patriarchom, prorokom a Boţím spravodlivým. Ty, keď sa môţeš teraz modliť pred Svätým, modli sa za sluţobnicu Najvyššieho. Lebo keď byť matkou Boţieho Syna je blaţený údel, byť matkou Vykupiteľa musí byť údel krutej bolesti. Modli sa za mňa, lebo cítim, ako sa z hodiny na hodinu zväčšuje ťarcha mojej bolesti. A budem ju musieť niesť po celý ţivot. Hoci nevidím jej podrobnosti, cítim, ţe to bude väčšia ťarcha, ako keby bol na moje ţenské plecia poloţený svet a ja by som ho mala obetovať nebu. Ja, iba ja, úbohá ţena! Moje Dieťa! Môjho Syna! Ó, teraz tvoj syn neplače, lebo ho kolíšem. Budem však môcť kolísať svojho Syna, aby som utíšila jeho bolesť...? Modli sa za mňa, Boţí kňaz. Moje srdce sa chveje ako kvietok vo víchrici. Pozerám sa na ľudí a milujem ich. Ale vidím, ako sa za ich tvárami zjavuje nepriateľ a robí z nich nepriateľov Boha, Jeţiša, môjho Syna..." Videnie prestáva pohľadom na bledú Máriu a jej slzy, ktorými sa lesknú jej oči. 6

Mária hovorí: „Tomu, kto uzná svoju chybu, ľutuje ju a kajá sa s pokorou a úprimným srdcom, tomu Boh odpúšťa. Nielen odpúšťa, ale aj nahrádza. Ó, aký je dobrý môj Pán k úprimnému a pokornému človeku! K tomu, kto v neho verí a spolieha sa naňho! 7 Vyprázdnite svojho ducha od toho, čo mu prekáţa a robí ho lenivým. Urobte ho ochotným prijať svetlo. Svetlo je ako maják vo tmách vodcom a svätou útechou. Ó, priateľstvo s Bohom, blaţenosť tvojich veriacich, bohatstvo, ktorému sa nič nevyrovná, kto ťa vlastní, nie je nikdy sám ani necíti horkosť zúfalstva. Neberieš bolesť, sväté priateľstvo, lebo bolesť bola údelom

128

vteleného Boha a môţe byť údelom človeka. Ale robíš túto bolesť sladkou v jej trpkosti a pridávaš do nej svetlo a pohladenie, ktoré ako nebeský dotyk dvíhajú kríţ. A keď vám Boţia dobrota udelí milosť, pouţite dobro, ktoré ste dostali, na vzdávanie slávy Bohu. Nebuďte ako šialenci, ktorí si z dobrej veci urobia škodlivú zbraň, alebo ako márnotratníci, ktorí si z bohatstva urobia biedu. 8 Spôsobujete mi veľkú bolesť, deti, za obličajmi ktorých vidím obja- 24.8 vovať sa nepriateľa, toho, kto sa stavia proti môjmu Jeţišovi. Veľa bolesti! Chcela by som byť pre všetkých prameňom milosti. Mnohí z vás však nechcú milosť. Ţiadate milosti, ale s dušou pozbavenou milosti. A ako vám môţe milosť pomôcť, ak ste jej nepriateľmi? 9 Blíţi sa veľké tajomstvo Veľkého piatku.* Všetko v chrámoch ho 24.9 pripomína a oslavuje. .Treba ho však oslavovať a pripomínať vo vašich srdciach a biť sa do pŕs ako tí, ktorí zostúpili z Golgoty, a povedať: ,On je naozaj Boţí Syn, Spasiteľ/ A povedať: Jeţiš, pre tvoje meno, zachráň nás/ A povedať: ,Otče, odpusť nám.' A napokon povedať: ,Pane, nie som hoden. Ale ak mi ty odpustíš a prídeš ku mne, moja duša ozdravie a ja nechcem, naozaj uţ nechcem hrešiť, aby som sa nevrátil k tebe chorý a s nenávisťou/. • Modlite sa, deti, slovami môjho Syna. Hovorte Otcovi za vašich nepriateľov: ,Otče, odpusť im/ Volajte k Otcovi, ktorý sa stiahol rozhorčený pre vaše chyby: ,Otče, Otče, prečo si ma opustil? Ja som hriešnik, ale ak ma ty opustíš, zahyniem. Vráť sa, svätý Otče, aby som sa zachránil/ Zverte Jedinému, ktorý môţe uchovať vaše večné dobro - neporušené zlým duchom -, svojho ducha: ,Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha/ Ó, ak pokorne a láskyplne oddáte svojho ducha Bohu, on ho povedie ako otec svojho maličkého a nedovolí, aby niečo ublíţilo vášmu duchu. Jeţiš sa vo svojej agónii modlil, aby vás naučil modliť sa. Pripomínam vám to po tieto dni Umučenia. 10 A ty, Mária, ty, ktorá vidíš moju radosť matky a si z nej vo vytrţe- 24.10 ní, uvaţuj a pamätaj, ţe som vlastnila Boha prostredníctvom ustavične rastúcej bolesti. Zostúpila do môjho lona so Zárodkom Boha a vyrástla ako obrovský strom, aţ sa vrcholcom dotýkala neba a koreňmi pekla, vtedy, keď som dostala do lona bezduchú mŕtvu schránku tela z môjho Ako poznamenáva MV na strojopisnej kópii, najsvätejšia Panna Mária diktovala tieto slová v stredu Veľkého týţdňa.

129

tela a videla som a počítala na ňom rany. Vtedy, keď som sa dotýkala rozorvaného Srdca, aby som vypila bolesť aţ do poslednej kvapky."

25. Obetovanie Jána Krstiteľa v chráme a odchod Márie, Jozefovo utrpenie 5.-6. apríl 1944 1

V noci zo stredy na štvrtok Veľkého týţdňa vidím toto. Z pohodlného voza, ku ktorému je priviazaný aj Máriin oslík, vidím vystupovať Zachariáša, Alţbetu, Máriu s malým Jánom v náručí a Samuela s baránkom a s holubom v klietke. Vystupujú pred stajňou, kde sa zvyčajne zastavujú všetci pútnici idúci do chrámu, aby tam ponechali svoje zvieratá. Mária zavolá starčeka, ktorý je majiteľom stajne, a pýta sa, či deň predtým alebo dnes skoro ráno neprišiel nejaký Nazaretčan. „Nikto, ţena," odpovie starček. Mária sa začuduje, ale nepovie nič. Poţiada Samuela, aby zaopatril somárika, potom dobehne Alţbetu so Zachariášom a vysvetľuje im Jozefovo oneskorenie: „Iste ho niečo zdrţalo, ale dnes určite príde." Vezme opäť dieťa, ktoré dala predtým Alţbete, a všetci sa vydajú do chrámu. 2 Stráţe vítajú Zachariáša s poctou a ostatní kňazi ho pozdravujú a blahoţelajú mu. Zachariáš je dnes nádherný vo svojom kňazskom rúchu, naplnený radosťou šťastného otca. Pripomína patriarchu. Myslím, ţe < naňho sa podobal Abrahám, keď sa tešil z obetovania Izáka Bohu. Vidím obrad obetovania nového Izraelitu a očisťovanie matky. Je ešte úchvatnejší ako pri obetovaní Márie, pretoţe kňazi pripravili pre kňazovho syna veľkú oslavu. Prichádzajú vo veľkom a venujú sa skupinke ţien s novorodencom. Zo zvedavosti prichádzajú aj obyčajní ľudia a počujem ich komentáre. Keďţe Mária nesie v náručí dieťa, ľudia si myslia, ţe ona je matka. Ale jedna ţena povie: „Nemôţe byť. Nevidíte, ţe je tehotná? Dieťa má len niekoľko dní a ona je uţ dosť silná." „A predsa len ona môţe byť matkou," vraví ďalší. „Tá druhá je uţ stará, to bude príbuzná, ale v takom veku nemôţe byť matkou." „Poďme za nimi a uvidíme, kto má pravdu." A zachváti ich veľký úţas, keď vidia, ţe obrad očisťovania podstupuje Alţbeta. Obetuje bľačiaceho baránka ako zápalnú obetu a holuba za hriech.

130

„Tamtá je matka. Videl si?" „Nie!" „Áno." Ľudia si ešte šepocú a nechce sa im veriť. Šepot natoľko silnie, ţe zo skupiny kňazov prítomných na obrade sa ozve prísne: „Pst!" Ľudia na chvíľu stíchnu, ale keď Alţbeta, ţiariaca svätou hrdosťou, vezme dieťa a vchádza do chrámu, aby ho obetovala Pánovi, vrava opäť zosilnie. „Tak predsa je to ona." „Vţdy vykonáva obetu matka." „Čo je to za zázrak?" „Kým bude to dieťa, ktoré dostala ţena v takom pokročilom veku?" „Čo je to za znamenie?" „Neviete?" vraví muţ, ktorý prišiel celý zadychčaný. „To je syn kňaza Zachariáša z Áronovho rodu, ten, čo onemel, keď obetoval kadidlo vo svätyni." „Tajomstvo! Tajomstvo! A teraz uţ zasa hovorí! Narodenie syna mu rozviazalo jazyk!" „Ktorý duch k nemu prehovoril a umŕtvil mu jazyk, aby sa naučil mlčať o Boţích tajomstvách?" „Tajomstvo! Akú pravdu pozná Zachariáš?" „Nebude jeho syn Mesiášom, ktorého očakáva Izrael?" „Narodil sa v Judei. Ale nie v Betleheme a nie z panny. Nemôţe to byť Mesiáš." „Kto to teda je?" Ale odpoveď zostáva v Boţom tichu a ľudská zvedavosť nie je ukojená. Obrad je skončený. Kňazi teraz vychvaľujú matku i dieťa. Jedine Máriu si ľudia málo všímajú, ba takmer s odporom sa jej vyhýbajú, keď zbadajú jej stav.* * Tehotná ţena bola nečistá podľa zákona, ktorý pre šestonedieľku predpisoval očisťovanie a pre syna obriezku - pozri Gn 17, 9-14; Lv 12. Prvorodený syn bol zasvätený Pánovi a potom vykúpený, ako je predpísané v Ex 13, 1-2. 11-16; 34, 19-20; Nm 3, 13; 18, 15-16. U ţeny sa uvádzajú aj iné nečistoty v Lv 15, 18-30, na ktoré sa poukáţe napríklad v 230.3 a 262.8. Okrem zvláštnych prípadov predpokladaných zákonom (hlavne v oblasti manţelstva a rozvodu) ţena vo všeobecnosti bola diskriminovaná rabínskou tradíciou, ako sa uvádza v poznámke 316.5.

131

Keď sa všetky blahoţelania skončia, väčšina sa vydáva na cestu a Mária sa chce pozrieť do stajne, aby sa dozvedela, či prišiel Jozef. Neprišiel. Mária je sklamaná a ustarostená. Alţbeta si robí o ňu starosti. „Môţeme zostať aţ do šiestej hodiny, ale potom uţ musíme odísť, aby sme boli doma pred prvou stráţou. Je ešte príliš malý na to, aby zostal vonku v noci." A Mária, tichá a smutná: „Zostanem na nádvorí chrámu. Pôjdem k svojim učiteľkám... Neviem. Niečo urobím."" Zasiahne Zachariáš s návrhom, ktorý ihneď prijmú ako dobré riešenie. „Pôjdeme k príbuzným Zebedeja. Jozef ťa určite bude hľadať tam, a keby aj neprišiel, ľahšie tam nájdeš niekoho, kto by ťa sprevádzal do Galiley. Cez ten dom ustavične prechádzajú genezaretskí rybári." Vezmú osla a idú k týmto Zebedejovým príbuzným, u ktorých Jozef s Máriou uţ pobudli asi pred štyrmi mesiacmi. Hodiny rýchle ubiehajú a Jozef sa neobjavuje. Mária ovláda svoj zármutok tým, ţe pestuje maličkého, ale vidno, ţe je zamyslená. Akoby chcela skryť svoj stav, vôbec si nevyzliekla j>lášť napriek silnej horúčave, v ktorej sa všetci potia. 4 Konečné silné zaklopanie na dvere ohlasuje Jozefa. Máriina tvár spokojne zaţiari. Jozef ju pozdraví po tom, ako ho ona s úctou pozdravila ako prvá: „Nech spočinie Boţie poţehnanie na tebe, Mária!" „Aj na tebe, Jozef. A nech je Bohu chvála, ţe si prišiel! Pozri, Zachariáš a Alţbeta sú práve na odchode, aby prišli domov pred nocou." „Tvoj posol prišiel do Nazareta, keď som bol ešte za prácou v Káne. Dozvedel som sa to predvčerom večer. Ihneď som odišiel. Hoci som išiel bez zastávky, oneskoril som sa, pretoţe osol stratil podkovu. Odpusť mi." „Ty mi odpusť, ţe som bola tak dlho preč z Nazareta! Ale oni boli takí šťastní, ţe ma majú u seba, tak som im chcela urobiť radosť a zostala som aţ doteraz." „Dobre si urobila, ţena. A kde je dieťa?" Vchádzajú do miestnosti, kde Alţbeta pred odchodom pridája Jána. Jozef blahoţelá rodičom, ţe majú také silné dieťa. Alţbeta odtiahne dieťa od prsníka, aby ho ukázala Jozefovi, a ono kričí a kope, ani čoby ho zodierali z koţe. Všetci sa smejú z jeho protestov. Aj Zebedejovi príbuzní, ktorí pribehli a priniesli čerstvé ovocie, mlieko, chlieb a veľkú misu rýb, sa smejú a pripoja sa k rozhovoru ostatných.

132

Mária rozpráva veľmi málo. Sedí pokojne a ticho vo svojom kúte s rukami na lone pod plášťom. Aj keď pije šálku mlieka a je zlatistý strapec hrozna s kúskom chleba, hovorí málo a takmer sa nehýbe. Pozerá sa na Jozefa so zmiešaným ustarosteným a skúmavým pohľadom. Aj on na ňu hľadí. Po istej chvíli sa zohne k jej plecu a spýta sa: „Si unavená alebo ťa niečo bolí? Si bledá a smutná." „Bolí ma, ţe sa musím rozlúčiť s malým Jánom. Mám ho rada. Pestovala som ho na srdci od prvých chvíľ jeho narodenia..." Jozef sa uţ na nič iné nepýta. Nastala hodina Zachariášovho odchodu. Voz sa zastaví pri dverách a všetci idú k nemu. Sesternice sa s láskou objímajú. Mária vybozkáva maličkého a potom ho vloţí do lona matky, ktorá uţ sedí vo voze. Potom pozdraví Zachariáša a poţiada ho o poţehnanie. Keď si pred kňazom pokľakne, plášť sa jej sklzne z pliec a tvary jej tela sa zvýraznia v prudkom svetle letného popoludnia. Neviem, či si ich Jozef v tejto chvíli všimne, lebo sa práve lúči s Alţbetou. Voz odchádza. 6 Jozef sa vracia do domu s Máriou, ktorá opäť zaujme svoje miesto v polotmavom kúte. „Ak ti nie je proti vôli cestovať v noci, navrhoval by som, aby sme odišli za súmraku. Cez deň je silná horúčava. V noci je čerstvo a pokojne. Hovorím to kvôli tebe, aby si sa príliš nevystavovala slnku. Mne prudké slnko neprekáţa. Ale ty..." „Ako chceš, Jozef. Aj ja si myslím, ţe bude dobre cestovať v noci." „Dom je úplne v poriadku, aj záhrada. Uvidíš, aké krásne sú kvety! Prídeš včas, aby si ich videla všetky kvitnúť. Jabloň, figovník a vinič sú obťaţené ovocím ako nikdy a na granátovníku som musel podoprieť konáre, toľko je na nich plodov uţ tak dobre vyvinutých, ako nikdy nezvyknú byť v tomto čase. A potom oliva... Budeš mať oleja nadostač. Zakvitla priam zázračne a ani jeden kvet sa nestratil. Uţ sú z nich malé olivy. Keď budú zrelé, strom bude vyzerať, akoby ho pokrývali tmavé perly. Iba tvoja záhrada v Nazarete je taká krásna. Aj príbuzní sa tomu čudujú. A Alfej vraví, ţe je to zázrak." „Vytvorila to tvoja starostlivosť." „Ale kdeţe! Som len úbohý človek! Čo som len ja uţ urobil? Trochu som sa staral o stromy a trochu polieval kvety... Vieš čo? Urobil som ti vzadu prameň, pri jaskynke, a umiestnil som tam nádrţ. Tak uţ nebudeš musieť chodiť po vodu. Vyviedol som ju z toho prameňa, ktorý je nad Matejovým olivovým sadom. Je čistý a výdatný, tak som malý potôčik odviedol k tebe. Prehĺbil som kanálik, dobre ho zakryl a teraz prúdi

133

a spieva ako harfa. Trápilo ma, keď si chodila k prameňu v dedine a vracala si sa obťaţená amforami plnými vody." „Ďakujem, Jozef. Si naozaj dobrý!" Manţelia teraz stíchnu, akoby boli unavení. Jozef si aj zdriemne. Mária sa modlí. 7 Nastáva večer. Hostitelia naliehajú, aby sa obaja pred odchodom ešte najedli. Jozef si zaje chlieb a rybu, Mária len ovocie a mlieko. Odchádzajú. Nasadajú na oslov. Jozef priviazal na svojho osla Máriinu truhlicu, ako pri príchode, a skôr neţ Mária vysadne na osla, presvedčí sa, či je sedlo dobre upevnené. Vidím, ţe Jozef pozoruje Máriu, keď si sadá do sedla. Nepovie však nič. Cesta sa začína, keď sa na nebi objavujú prvé hviezdy. Ponáhľajú sa hádam aj preto, aby prišli k bránam prv neţ ich zavrú. Keď vychádzajú z Jeruzalema a idú po hlavnej ceste vedúcej do Galiley, hviezdy uţ oţarujú celú jasnú oblohu. Na poliach vládne hlboké ticho. Počuť len spev slávikov a dupot kopýt obidvoch somárikov po tvrdej zemi vyprahnutej letným suchom. Mária hovorí: „Je vigília Zeleného štvrtku. Niekomu bude pripadať nemiestne toto videnie. Ale tvoja bolesť milovníčky môjho ukriţovaného Jeţiša je v tvojom srdci a zostane v ňom, aj keď sa ukáţe neţné videnie. Je ako mierne teplo, vychádzajúce z plameňa, ktorý je ešte ohňom, ale zároveň uţ ním nie je. Oheň je plameň, nie mierne teplo z neho. Teplo je len jeho odvodenina. Ţiadne oblaţújúce alebo upokojujúce videnie ti neodníme tú bolesť zo srdca. A povaţuj ju za drahšiu ako svoj ţivot. Pretoţe to je najväčší dar, ktorý Boh môţe udeliť tomu, kto verí v jeho Syna. Okrem toho moje videnie nenarúša kaţdoročné udalosti tohto týţdňa. 9 Aj môj Jozef mal svoje utrpenie. Zrodilo sa v Jeruzaleme, keď si uvedomil môj stav. Trvalo po celé dni, tak ako utrpenie Jeţišovo i moje. Ani duchovne nebolo menej bolestné. A jedine pre svätosť môjho spravodlivého manţela malo takú dôstojnú a tajuplnú formu, ţe po stáročia prešlo takmer bez povšimnutia. Ó, naše prvé utrpenie! Kto môţe opísať jeho tichú vnútornú intenzitu? Kto dokáţe opísať moju bolesť, keď som zistila, ţe nebesia ma ešte nevypočuli a nevyjavili Jozefovi tajomstvo? Ţe o ňom nevedel, pochopila som ihneď, keď som videla, ţe sa ku mne správa úctivo ako zvyčajne. Keby bol vedel, ţe nosím v sebe Boţie 8

134

Slovo, bol by sa tomu Slovu, zavretému v mojom lone, poklonil a prejavil by Bohu patričnú úctu. Určite by to nevynechal a rovnako ani ja by som prejavy úcty neodmietla prijať. Nie pre seba, ale pre toho, ktorý bol vo mne a ktorého som nosila tak, ako archa zmluvy mala v sebe kamenné tabule Zákona a nádoby s mannou. Kto môţe opísať môj boj so sklučenosťou, ktorá ma chcela premôcť, aby ma presvedčila, ţe som dúfala v Pána zbytočne? Ó, myslím, ţe to bola Satanová zúrivosť! Cítila som, ako sa vo mne vynára pochybnosť a naťahuje svoje ľadové pazúry, aby mi uväznila dušu a zastavila ju v jej modlitbe. Pochybnosť, taká nebezpečná, smrteľná pre ducha. Smrteľná, lebo je prvým pôsobením smrteľnej choroby nazývanej zúfalstvo, proti ktorej sa treba vzoprieť zo všetkých síl, aby duša nezahynula a nestratila Boha. Kto môţe presne opísať pravdu o Jozefovej bolesti, jeho myšlienky, zmätok v jeho citoch? Ako lodička vo veľkej víchrici sa zmietal vo víre protikladných rozháraných myšlienok, v chaose tých najzhrýzavejších a najkrutejších úvah. Vyzeralo to, ţe je muţ, ktorého zradila vlastná ţena. Videl, ako sa rúca jeho dobré meno a úcta u ľudí. Cítil, ako kvôli nej budú na neho ukazovať prstom a ako ho celá dedina bude ľutovať. Uţ videl, aŕko pred zjavnosťou tejto skutočnosti umiera jeho láska i úcta voči mne. 10 Tu jeho svätosť ţiari ešte viac neţ moja. Ja o tom s láskou manţelky 25.10 vydávam svedectvo, lebo chcem, aby ste milovali môjho Jozefa, tohto múdreho a prezieravého, trpezlivého a dobrého muţa, ktorý nie je oddelený od tajomstva vykúpenia, ba práve je k nemu dôverne pripojený, pretoţe preň obetoval bolesť a obetoval seba samého. A tým vám zachránil Spasiteľa za cenu vlastnej obety a vlastnej svätosti. Keby bol menej svätý, bol by konal ľudsky a udal by ma ako cudzoloţnicu, aby ma ukameňovali a aby syn môjho hriechu zahynul so mnou. Keby bol menej svätý, Boh by mu neudelil svoje svetlo, ktoré by ho viedlo v takej ťaţkej skúške. Ale Jozef bol svätý. Jeho čistý duch ţil v Bohu. Milosrdná láska v ňom bola rozpálená a silná. A tou láskou vám zachránil Spasiteľa vtedy, keď ma neobţaloval pred staršími, ako aj potom, keď všetko zanechal a s okamţitou poslušnosťou odviedol Jeţiša do Egypta. 11 Tri dni Jozefovho utrpenia neboli dlhé pokiaľ ide o čas, ale boli 25.11 hrozné intenzitou utrpenia. Boli aj mojím prvým utrpením. Lebo ja som chápala jeho utrpenie, ale nemohla som ho nijakým spôsobom z neho odstrániť kvôli poslušnosti Boţiemu príkazu, ktorý mi povedal: ,Mlč!'

135

A keď sme prišli do Nazareta a videla som, ako po lakonickom pozdrave odchádza, zhrbený a zostarnutý v krátkom čase, a ţe ku mne večer ani nepríde, ako mal vo zvyku, hovorím vám, deti moje, srdce mi zvierala ostrá bolesť. Zavretá vo svojom dome, sama, v dome, kde mi všetko pripomínalo zvestovanie a vtelenie a kde mi všetko pripomínalo Jozefa zosobášeného so mnou v bezúhonnom panenstve, musela som odolávať náporom skľúčenosti, Satanovým úskokom a dúfať, dúfať, dúfať. A modliť sa, modliť sa, modliť sa. A odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať Jozefovi jeho podozrenie, jeho vzburu spravodlivého opovrhnutia. Deti, treba dúfať, modliť sa, odpúšťať, aby ste dosiahli, ţe Boh zakročí vo váš prospech. Aj vy ţijete svoje utrpenie. Zasluhujete si ho za svoje hriechy. Učím vás, ako ho prekonať a premeniť na radosť. Dúfajte bezhranične. Modlite sa s dôverou. Odpúšťajte, aby vám bolo odpustené. Boţie odpustenie, ó, deti, bude pokojom, po ktorom túţite. 12 25.12 Nič viac vám teraz nepoviem. Aţ do veľkonočného víťazstva bude ticho. Je Umučenie. Majte súcit so svojím Vykupiteľom. Počúvajte jeho nárek a počítajte jeho rany a slzy. Kaţdá z nich vytiekla pre vás a pre vás bola vytrpená. Kaţdé iné videnie nech sa stratí pred týmto, ktoré vám pripomína vykúpenie uskutočnené pre vás."

26. Jozef prosí Máriu o odpustenie. Pre prijatie Boha sa vyţadujú viera, láska a poníţenosť 31. máj 1944 1

Po päťdesiatich troch dňoch sa Mamička znova zjaví s týmto videním, ktoré mi káţe zaznamenať do tejto knihy. Znova sa vo mne rozlieva radosť. Lebo vidieť Máriu znamená mať radosť. 2 26.2 Vidím teda nazaretskú záhradku. Mária pradie v tieni košatej jablone bohato obťaţkanej plodmi, ktoré sa uţ začínajú červenieť a vyzerajú ako bucľaté ruţové detské líčka. Mária však vôbec nemá ruţovú farbu. Pekná farba, ktorá oţivovala jej líca v Hebrone, sa stratila. V tvári je bledá ako slonová kosť a iba pery naznačujú krivku bledého koralu. Pod spadnutými viečkami sú dva tmavé tiene. Okraje očí má napuchnuté, akoby plakala. Oči nevidím, pretoţe má sklonenú hlavu - je zahĺbená do svojej práce. No ešte väčšmi do svojich myšlienok, ktoré ju zarmucujú, lebo ju počujem vzdychať ako človeka, ktorý preţíva bolesť srdca. 26.1

136

Je celá v bielom, v bielych plátenných šatách, lebo je veľmi horúco napriek tomu, ţe ešte nedotknutá svieţosť kvetov mi vraví, ţe je ráno. Lístie jablone sa zachvieva v ľahkých poryvoch vetra a slnko ho svojimi lúčmi presvecuje. Tie dopadajú aj na hnedú zem aj na Máriinu nepokrytú plavú hlavu. Jej vlasy sa v ţiari slnka skvejú sťa zlato. Z domu ani z blízkeho okolia nevychádza nijaký zvuk. Počuť len ţblnkot prúdu vody stekajúcej do nádrţe vzadu v záhrade. 3 Mária sa zachveje, keď počuje rázne zabúchanie na domové dvere. 26.3 Odloţí pradeno a praslicu, vstane a ide otvoriť. Hoci má voľné a široké šaty, nepodarí sa jej úplne zakryť okrúhle bruško. Ocitne sa pred Jozefom. Mária zbledne aj na perách. Teraz sa jej tvár podobá hostii, taká je bez krvi. Mária hľadí očami, ktoré sa smutne pýtajú. Jozefov pohľad pôsobí prosebné. Obaja mlčia a pozerajú sa na seba. Potom Mária otvorí ústa: „V túto hodinu, Jozef? Potrebuješ niečo? Čo mi chceš povedať? Poď ďalej." Jozef vojde a zavrie dvere. Ešte neprehovorí. „Hovor, Jozef. Čo si praješ?" „Tvoje odpustenie." Jozef sa skloní, akoby si chcel kľaknúť. Ale Mária, vţdy taká zdrţanlivá, pokiaľ ide o dotyk, ho rázne chytí za ramená a zabráni mu v tom. Farba Máriinej tváre sa mení, chvíľu je celá červená a chvíľu biela ako sneh. „Moje odpustenie? Nemám ti čo odpustiť, Jozef. Musím sa ti len poďakovať za všetko, čo si tu urobil v mojej neprítomnosti, a za lásku, ktorú mi dávaš." Jozef na ňu hľadí, a vidím, ako sa v jeho hlbokých očiach utvárajú dve veľké kvapky slz. Drţia sa tam ako na okraji vázy a potom sa skotúľajú dolu na líca a bradu. „Odpustenie, Mária. Nedôveroval som ti. Teraz to viem. Nie som hodný mať taký poklad. Previnil som sa voči milosrdnej láske, obvinil som ťa vo svojom srdci. Obvinil som ťa nespravodlivo, pretoţe som sa ťa nespýtal na pravdu. Prehrešil som sa voči Boţiemu zákonu, lebo som ťa nemiloval tak, ako by som miloval seba..." „Ó, nie! Neprevinil si sa!" „Previnil, Mária. Keby som ja bol obvinený z takého zločinu, bránil by som sa. Ty... Ja som ti nedovolil, aby si sa bránila, lebo som sa rozhodoval bez toho, aby som ťa vypočul. Previnil som sa voči tebe, lebo som ťa urazil podozrením. Aj samotné podozrenie je uráţkou, Mária. Kto podozrieva, nepozná. Nepoznal som ťa tak, ako som mal. Ale pre bolesť, ktorú som pretrpel..., tri dni múk, odpusť mi, Mária."

137

„Nemám ti čo odpúšťať. Ale predsa, ja ťa prosím o odpustenie za bolesť, ktorú som ti spôsobila." „Ó, áno, aká to bola bolesť! Aká bolesť! Pozri, dnes ráno mi povedali, ţe mám šediny na spánkoch a na tvári vrásky. Viac neţ desať rokov ţivota mi vzali tieto dni!4 Ale prečo si, Mária, bola taká pokorná, ţe si mlčala, ţe si mne, svojmu manţelovi, zatajila svoju slávu a dovolila, aby som ťa podozrieval?" Jozef nekľačí, ale je veľmi hlboko sklonený* takţe to vyzerá, akoby kľačal. Mária mu poloţí ruku na hlavu a usmieva sa. Vyzerá to, akoby ho rozhrešovala. Vraví: „Keby moja pokora nebola dokonalá, nezaslúţila by som si počať Očakávaného, ktorý prichádza zrušiť hriech pýchy, čo zničila človeka. A potom, bola som poslušná... Boh ma ţiadal o túto poslušnosť. Stála ma veľa... kvôli tebe, kvôli bolesti, ktorú si kvôli tomu zakusoval. Ale musela som poslúchnuť. Som sluţobnica Boţia a sluţobníci nediskutujú o príkazoch, ktoré dostávajú. Vykonávajú ich, Jozef, aj keď im spôsobujú krvavé slzy." Mária ticho plače, kým to hovorí. Plače tak tichučko, ţe Jozef tak, ako je sklonený, si to ani nevšimne, kým jej jedna slza nespadne na zem. Vtedy zodvihne hlavu - a je to prvýkrát, čo vidím, ţe to urobí -, zovrie Máriine rúčky do svojich silných tmavých rúk a pobozká končeky jej jemných ruţových prstov, ktoré vystupujú zo zovretia Jozefových rúk ako púčiky broskyňových kvetov. 5 „Teraz treba všetko vybaviť, pretoţe..." Jozef nepovie uţ nič viac, ale hľadí na Máriino telo. Ju zaleje rumenec a ihneď si sadne, aby jej postava nebola vystavená skúmavému pohľadu. „Bude treba konať rýchlo. Prídem sem... Dovŕšime sobáš... Budúci týţdeň, dobre?" „Všetko, čo robíš, je dobré, Jozef. Ty si pánom domu, ja som tvoja slúţka." „Nie. Ja som tvojím sluhom. Ja som blaţeným sluţobníkom môjho Pána, ktorý rastie v tvojom lone. Ty si poţehnaná medzi všetkými ţenami Izraela. Dnes večer upozorním príbuzných. A potom... keď tu budem, budeme pracovať, aby sme všetko pripravili na prijatie... Ó, ako budem môcť prijať vo svojom dome Boha? Do svojho náručia Boha? Umriem z toho od radosti...! Nebudem sa ho môcť odváţiť ani len dotknúť...!" „Budeš to môcť urobiť rovnako ako ja, s Boţou milosťou." „Ale ty si ty. Ja som len biedny muţ, najbiednejší z Boţích synov!" Jeţiš prichádza pre nás, biednych, aby nás urobil bohatými v Bohu, prichádza k nám dvom, lebo sme najbiednejší a uznávame, ţe takými

138

sme. Raduj sa, Jozef! Dávidov rod má očakávaného Kráľa a náš dom bude nádhernejší neţ Šalamúnov kráľovský palác, lebo tu bude nebo a my sa budeme s Bohom podieľať na tajomstve pokoja, o ktorom sa ľudia dozvedia neskôr. Bude vyrastať medzi nami a naše náručie bude kolískou pre dospievajúceho Vykupiteľa a naša námaha mu zabezpečí chlieb... Ó, Jozef] Budeme počuť Boţí hlas, ako nás volá ,otec a matka'! Ó...!" Mária plače od radosti. Aký šťastný plač! A Jozef, teraz kľačiaci pri jej nohách, plače s hlavou takmer ukrytou v širokých Máriiných šatách, ktorých záhyby padajú na jednoduché dlaţdice izbičky. Tu sa videnie končí. 6

Mária hovorí: „Nech si nikto nevysvetľuje nesprávne moju bledosť. Nebola spôsobená ľudským strachom. Ľudsky by som musela očakávať ukameňovanie. Ale nie preto som sa bála. Trpela som pre Jozefovu bolesť. Ani myšlienka, ţe by ma obţaloval, ma netrápila kvôli mne samej. Len sa mi nepáčilo, ţe keby trval na obţalobe, mohol by sa previniť voči milosrdnej Láske. Keď som ho videla, všetka krv mi týmto zaplavila srdce. Bola to chvíľa, v ktorej by spravodlivý Jozef mohol uraziť Spravodlivosť tým, ţe by sa previnil voči milosrdnej Láske. A pomyslenie, ţe by sa spravodlivý Jozef previnil - ten, ktorý sa nikdy neprevinil mi spôsobovalo tú najvyššiu bolesť. 7 Keby som nebola pokorná aţ do krajnosti, ako som povedala Jozefovi, nezaslúţila by som si nosiť v sebe toho, ktorý poníţil seba, Boha, takým poníţením, ţe sa stal človekom, aby zotrel pýchu v ľudskom rode. 8 Ukázala som ti tento výjav, ktorý neprináša ani jedno evanjelium, lebo chcem obrátiť príliš skazenú pozornosť ľudí na podstatné podmienky pre to, aby sa páčili Bohu a prijímali jeho ustavičný príchod do srdca. Viera. Jozef slepo uveril slovám nebeského posla.* Chcel iba veriť, lebo bol úprimne presvedčený, ţe Boh je dobrý a ţe naňho, ktorý dúfal v Pána, by Pán nemohol dopustiť bolesť, ţe by ho jeho blíţny zradil, sklamal a vysmial. Chcel iba uveriť mne, lebo bol čestný a nemohol si myslieť, iba s bolesťou, ţe druhý by bol nečestný. On žil podľa Zákona a Zákon hovorí: ,Miluj svojho blíţneho ako seba samého/ My sa tak * Mt 1,20-21.

139

veľmi milujeme, ţe si myslíme, ţe sme dokonalí, aj keď takí nie sme. Prečo teda nemilovať blíţneho mysliac si o ňom, ţe je nedokonalý? Absolútna milosrdná láska. Láska, ktorá vie odpúšťať, ktorá chce odpúšťať. Odpúšťať vopred, ospravedlňujúc vo vlastnom srdci nedostatky blíţneho. Odpúšťať hneď tak, ţe uzná vinníkovi všetky poľahčujúce okolnosti. Pokora, absolútna ako milosrdná láska. Vedieť si uznať, ţe sme sa previnili aj obyčajnou myšlienkou, a nemať pýchu ešte škodlivejšiu neţ predchádzajúca vina, tým, ţe nechceme povedať: ,Zmýlil som sa/ Okrem Boha sa všetci mýlia. Kto môţe povedať: Ja sa nikdy nemýlim? A najťaţšia pokora - pokora, ktorá vie mlčať o Boţích zázrakoch v nás, keď nie je nevyhnutné ohlasovať ich, aby sme za ne vzdávali chvály. Mlčať, aby sme neponíţili blíţneho, ktorý nemá také zvláštne dary od Boha. Ak Boh chce, ó, ak chce, zjaví seba samého vo svojom sluţobníkovi! Alţbeta ma , videla', aká som bola, môj manţel poznal, kým som bola, keď nadišiel preňho čas, aby to spoznal. 9 Nechajte na Pána starosť, aby vás vyhlásil za svojich sluţobníkov. On je v tom láskyplne náhlivý, lebo kaţdé stvorenie, ktoré vezme na seba osobitné poslanie, je novou slávou pridanou k jeho nekonečnej sláve, lebo je svedectvom toho, nakoľko je človek takým, akým si ho Boh ţelal - menšou dokonalosťou, ktorá odzrkadľuje svojho Pôvodcu. Zostaňte v tieni a v tichu, ó, milovaní Milosťou, aby ste mohli počuť jediné slová, ktoré sú ,slová ţivota', aby ste si mohli zaslúţiť, ţe budete mať nad sebou a v sebe Slnko, ktoré večne ţiari. Ó, prevelebné Svetlo, ktoré si Boh, ktoré si radosťou svojich sluţobníkov, osvecuj týchto svojich sluţobníkov a oni nech vo svojej pokore jasajú nad tým, chváliac teba, len teba, ktorý poniţuješ pyšných. Ale pokorných, ktorí ťa milujú, povyšuješ k jasu svojho kráľovstva."

27. Nariadenie o súpise ľudu, poučenia o láske k manţelovi a o dôvere v Boha 4. jún 1944 1

Opäť vidím nazaretský dom. Malú miestnosť, kde Mária zvyčajne jedáva. Práve robí niečo s bielym plátnom. Odloţí prácu a ide rozsvietiť lampu, pretoţe sa chýli k večeru a uţ dobre nevidí v zelenkavom svetle, ktoré vchádza z pootvorených dverí vedúcich do záhrady. Zavrie ich.

140

Vidím, ţe je uţ vo veľmi vysokom stupni tehotenstva, ale stále veľmi krásna. Chodí sviţne a kaţdý jej pohyb je jemný. Nemá ani jednu z tých ťaţkostí, ktoré badať u ţien, keď sa blíţi čas ich pôrodu. Len tvár má zmenenú. Teraz je uţ „ţena". Predtým, v čase zvestovania bola mladou dievčinou s pokojnou úprimnou tváričkou, s tvárou nevinného dieťaťa. Potom v Alţbetinom dome v čase narodenia Jána Krstiteľa tvár nadobudla jemnosť a zrelší pôvab. Teraz má tvár pokojnú, ale s výrazom neţnej vznešenosti ţeny, ktorá v materstve dosiahla svoju plnú dokonalosť. Uţ nepripomína „Zvestovanie" vo Florencii, vám také milé, otče. Keď bola dievčinou, nachádzala som ju v tom obraze. Teraz je jej tvár dlhšia, menej plná, oči zamyslenejšie a - veľké. Vskutku má takú tvár, akú má Mária aj teraz v nebi. Lebo jej tvár nabrala teraz výzor aj vek tej chvíle, keď sa narodil Spasiteľ. Mária je večne mladá ako ten, kto nielen nepoznal porušenie smrti, ale ani plynutie rokov. Čas sa nedotkol tejto našej Kráľovnej a matky Pána, ktorý stvoril čas. A ak v útrapách počas Umučenia - v útrapách, ktoré pre ňu začali omnoho, omnoho skôr, mohla by som povedať, odkedy Jeţiš začal evanjelizovať - sa javila zostarnutá, toto zostarnutie bolo ako závoj poloţený bolesťou na jej neporušiteľnú osobu. Vskutku od chvíle, keď Mária uvidela vzkrieseného Jeţiša, stala sa opäť svieţou a dokonalou, akou bola pred týmto utrpením, takmer ako keby bozkávaním najsvätejších rán bola vypila balzam mladosti, ktorý odstraňuje pôsobenie času a* ešte viac neţ času pôsobenie bolesti. Naozaj, veď prešlo len osem dní, odkedy som videla zostúpenie Ducha Svätého v deň Turíc. Videla som Máriu „krásnu, krásnu, krásnu a náhle omladnutú", ako som napísala - a predtým som napísala: „Podobá sa na modrého anjela." Anjeli nepoznajú starobu. Sú večne krásni vo večnej mladosti, vo večnej Boţej prítomnosti, ktorú v sebe odráţajú. Anjelská mladosť Márie, modrého anjela, sa dovršuje a dosahuje dokonalý vek - ktorý si vzala so sebou do nebies a ktorý si uchová naveky vo svojom svätom oslávenom tele, keď Duch Svätý obdarí svoju Nevestu prsteňom a korunuje ju pred očami všetkých - teraz (v deň Turíc), a uţ nie v tajnosti izby neznámej svetu s jediným svedkom, archanjelom. Chcela som trochu odbočiť, lebo sa mi to zdalo potrebné. Teraz sa vrátim k opisu. Mária sa teraz stala naozaj ţenou plnou dôstojnosti a pôvabu. Aj jej úsmev sa zmenil na neţnosť a vznešenosť. Aká je krásna!

141

Vchádza Jozef. Zrejme prichádza z dediny, pretoţe vchádza domovými dverami, a nie z dielne. Mária zdvihne hlavu a usmeje sa naňho. Aj Jozef sa usmeje na ňu. Ale akoby sa usmial nasilu, akoby bol ustarostený. Mária ho skúmavo pozoruje. Potom vstane, aby vzala plášť, ktorý si Jozef vyzlieka, poskladá ho a uloţí na truhlicu. Jozef si sadne k stolu. Oprie sa oň lakťom a rukou si podoprie hlavu, zatiaľ čo druhou rukou si striedavo hladí a strapatí bradu. Vidno, ţe premýšľa. „Trápia ťa nejaké starosti?" spýta sa Mária. „Môţem ťa utešiť?" „Ty ma vţdy utešuješ, Mária. Ale tentoraz mám veľkú starosť... Kvôli tebe." „Kvôli mne, Jozef? A čo sa deje?" „Na dverách synagógy vyvesili nariadenie. Je nariadené sčítanie ľudu celej Palestíny. A treba, aby sa kaţdý išiel zapísať do miesta, z ktorého pochádza. My musíme ísť do Betlehema..." 3 „Ó!" preruší ho Mária a poloţí si ruku na brucho. „Rozrušilo ťa to, však? Je to ťaţké. Viem." „Nie, Jozef. Nie preto. Myslím... myslím na Sväté písma* - na Ráchel, Benjamínovu matku a Jakubovu manţelku, z ktorých sa zrodí Hviezda, Spasiteľ. Na Ráchel pochovanú v Betleheme, o ktorom je povedané: ,A ty, Betlehem, Efŕata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli/ Vládca, ktorý bol prisľúbený Dávidovmu rodu. On sa tam narodí..." „Myslíš... myslíš si, ţe ti uţ nastáva čas? Ó! Ako to urobíme?" Jozef je úplne preľaknutý. Ľútostivo hľadí na Máriu. Ona si to všimne. Usmeje sa. Je to úsmev skôr pre ňu ako pre neho. Úsmev, ktorý chce povedať: „Je to človek, spravodlivý, ale človek. A vidí ako človek. Myslí ako človek. Zľutuj sa nad ním, duša moja, a veď ho, aby sa pozeral prostredníctvom ducha." Ale jej dobrota ju povzbudzuje, aby mu dodala istoty. Neklame, ale usiluje sa uľahčiť jeho utrápenosť. „Neviem, Jozef. Čas je uţ veľmi blízko. Ale nemohol by ho Pán spomaliť, aby ťa zbavil tejto starosti? On môţe všetko. Neboj sa." „Ale tá cesta...! Ktovie, aký nával ľudí bude! Nájdeme dobré ubytovanie? Stihneme sa včas vrátiť? A ak... ak by si sa mala stať matkou tam, čo urobíme? Nemáme tam dom... Uţ tam nikoho nepoznáme... * Gn 35, 16-20; 48, 7; Nm 24,17; Mich 5, 1. Ráchelina hrobka v 73.1.

142

„Neboj sa. Všetko pôjde dobre. Boh dá nájsť útulok zvieraťu, ktoré plodí mladé. A myslíš, ţe by to neurobil pre svojho Mesiáša? Spoľahneme sa na neho. Všakţe? Vţdy sa spoliehame na neho. Čím je skúsia ťaţšia, tým väčšmi mu dôverujme. Ako dve deti vloţme svoju ruku do jeho, Otcovej. On nás vedie. Sme mu celkom odovzdaní. Pozri, ako nás s láskou doviedol aţ sem. Ani ten najlepší otec by to nemohol urobiť s väčšou starostlivosťou. Sme jeho deti a jeho sluţobníci. Plníme jeho vôľu. Nič zlého sa nám nemôţe stať. Aj toto nariadenie je jeho vôľa. Veď kto je cisár? Boţí nástroj. Odkedy sa Otec rozhodol odpustiť človeku, predurčil udalosti, aby sa jeho Kristus narodil v Betleheme. Ono, najmenšie mestečko Judey ešte nejestvovalo, a jeho sláva uţ bola ohlásená. Aby sa táto sláva udiala a Boţie slovo nemôţe byť klamlivé - a bolo by, keby sa Mesiáš narodil inde hľa, nejaký mocnár povstal ďaleko ŕ odtiaľto, podmanil si nás a teraz chce poznať svojich poddaných, tez, keď na svete vládne pokoj... Ó, čo je naša malá námaha, ak si pomyslíme na krásu tohto času pokoja? Premýšľaj, Jozef. Čas, v ktorom nie je na svete nenávisť! Môţe byť šťastnejšia hodina, aby povstala ,Hviezda\ ktorej svetlo je boţské a ktorej pôsobenie je vykúpenie? Ó, neboj sa, Jozef. Ak sú cesty neisté, ak nával ľudí sťaţí cestu, anjeli nás ochránia a budú nás stráţiť. Nie nás - svojho Kráľa. Ak nenájdeme útulok, urobia nám stan svojimi krídlami. Nič zlého sa neprihodí. Nemôţe sa nám nič stať -Boh je s nami." 4 Jozef hľadí na ňu a blaţený počúva. Vrásky na čele sa mu vyrovnajú, vracia sa úsmev. Vstáva a uţ necíti únavu ani smútok. Usmieva sa. „Ty poţehnaná, slnko môjho ducha! Ty poţehnaná, lebo vieš všetko vidieť skrze milosť, ktorej si plná! Nestrácajme teda čas. Lebo nám treba vyraziť čo najskôr a... vrátiť sa čo najskôr, lebo tu je uţ všetko pripravené pre... pre..." „Vrt nášho Syna, Jozef. Musí byť takým v očiach sveta, pamätaj si to. Otec zahalil jeho príchod tajomstvom a my nesmieme odhaliť z neho závoj. On, Jeţiš, to urobí, keď nastane tá hodina..." Krása Máriinej tváre, pohľadu, výrazu a hlasu, keď vyslovuje Jeţiš", sa nedá opísať. Uţ to je vytrţenie. A v ňom sa končí videnie. 5

Mária hovorí: „Nepripojím veľa, lebo uţ moje slová sú poučením. Obraciam však pozornosť ţien na jednu vec. Mnohé manţelstvá sa rozpadajú vinou manţeliek, lebo nemajú takú lásku, ktorá je všetkým -

143

27.6

27.7

láskavosťou, súcitom, potechou - vo vzťahu k manţelovi. Muţa nezaťaţuje fyzické utrpenie, ktoré ťaţí ţenu. Ale zaťaţujú ho všetky starosti morálneho rázu. Nevyhnutnosť práce, prijímanie rozhodnutí, zodpovednosť pred ustanovenou mocou a pred vlastnou rodinou... ó, koľko vecí len zaťaţuje muţa! A ako veľmi potrebuje aj on útechu! A taký veľký je egoizmus, ţe unavenému, malomyseľnému, ustarostenému manţelovi, ktorý stratil sebadôveru, ţena pridá ťarchu neuţitočným a často i nespravodlivým nariekaním. To všetko preto, lebo je sebecká. Nemiluje. Milovať neznamená uspokojovať seba samých, pokiaľ ide o zmysly a prospech. Milovať znamená uspokojovať toho, koho milujeme, viac neţ zmyslami a pre vlastný osoh tým, ţe dávame jeho duchu takú pomoc, ktorú potrebuje, aby mohol mať ustavične roztvorené krídla v nebi nádeje a pokoja. 6 Ďalší bod, na ktorý upozorňujem. Uţ som o tom hovorila. Ale zdôrazňujem - dôvera v Boha. Dôvera obsahuje teologálne čnosti. Kto má dôveru, je to znak, ţe má vieru. Kto má dôveru, je to znak, ţe dúfa. Kto má dôveru, je to znak, ţe miluje. Keď niekto miluje, dúfa, verí v druhého, má dôveru. Inak nie. Boh si zasluhuje túto našu dôveru. Ak ju vkladáme do biednych ľudí, ktorí pochybia, prečo by sme ju mali odoprieť Bohu, ktorý sa nikdy nemýli? Dôvera je aj pokora. Pyšný hovorí: ,Urobím to sám. Nedôverujem tamtomu, pretoţe je neschopný, klamár, panovačný...' Pokorný vraví: ,Dôverujem. Prečo by som nemal dôverovať? Prečo si mám myslieť, ţe som lepší neţ on?' A oprávnene hovorí o Bohu: ,Prečo by som nemal dôverovať tomu, kto je dobrý?' Boh sa darúva pokornému. Ale od pyšného sa odvracia. Dôvera je aj poslušnosť. A Boh miluje poslušného. Poslušnosť je znakom, ţe uznávame, ţe sme jeho deti a uznávame ho za Otca. A otec môţe milovať, len ak je pravým otcom. Boh je naším pravým a dokonalým Otcom. 7 A chcem, aby ste rozjímali aj o tretej veci. Aj tá sa zakladá na dôvere. Nijaká udalosť sa nemôţe udiať, ak to nedovolí Boh. Máš moc? Máš ju preto, lebo to Boh dovolil. Si poddaný? Si ním, pretoţe to Boh dovolil. Usiluj sa teda, ty, mocný, aby si neurobil zo svojej moci zlo. Bolo by to stále ,tvoje zlo', hoci by sa na počiatku zdalo, ţe je to zlo pre druhých. Lebo ak Boh dovolí, nedovolí nad mieru, ale ak ty prekročíš mieru, zasiahne a rozdrví ťa. Usiluj sa teda, ty, poddaný, urobiť zo svojho postavenia magnet, aby si na seba pritiahol nebeskú ochranu. A nikdy

144

kezloreč. Prenechaj v tom starostlivosť na Boha. Jemu, Pánovi všetkých, Jwináleţí dobrorečiť a zlorečiť svojim stvoreniam. Choď v pokoji."

28. Príchod do Betlehema 5. jún 1944 1

Vidím hlavnú cestu. Pohybuje sa po nej veľa ľudí. A osly, obťaţené vecami a ľuďmi. Osly, ktoré sa vracajú. Ľudia poháňajú svoje zvieratá a ten, kto ide pešo, ponáhľa sa, lebo je zima. Vzduch je čistý a suchý, nebo jasné, ale všetko má ostrú svieţosť dní uprostred zimy. Prázdne polia vyzerajú rozsiahlejšie. Na pasienkoch je len nízka tráva, ošľahaná zimnými vetrami. Stáda oviec tu hľadajú trochu obţivy a slnko, ktoré len pomaly vychádza. Ovce sa tlačia k sebe, lebo aj im je zima. Bľačia, dvíhajúc svoje papuľky. Hľadia na slnko, akoby chceli povedať: „Len uţ príď, lebo je zima!" Terén je zvlnený a zvlnenia sú stále výraznejšie. Je to ozajstný kopcovitý kraj. Sú tam trávnaté kotliny a úbočia,*malé údolia a horské hrebene. Cesta vedie uprostred nich smerom na juhovýchgd. Mária sedí na sivom oslovi. Je celá zakrytá hrubým plášťom. Pred sedadlom je ten nosič, ktorý sme uţ videli na ceste do Hebronu, a na ňom truhlica s.najpotrebnejšími vecami. Jozef kráča po boku a drţí uzdu. Zavše sa spýta: „Si unavená?" Mária sa naňho pozrie s úsmevom a vraví: „Nie." Na tretí raz pripojí: „Skôr ty musíš byť unavený, lebo ideš pešo." „Ó, ja? Pre mňa to nič nie je. Myslím, ţe keby som bol našiel ešte jedného osla, mohla si ísť pohodlnejšie a prišli by sme rýchlejšie. Ale nenašiel som. Kaţdý teraz potrebuje zviera. Len odvahu. Čoskoro budeme v Betleheme. Za týmto kopcom je Efrata." Stíchnu. Keď Panna nehovorí, zdá sa, ţe je pohrúţená do vnútornej modlitby. Mierne sa usmeje akejsi svojej myšlienke a ak sa pozrie na ľudí, nevníma ich takých, akí sú - ako muţa, ţenu, starca, pastiera, bohatého či chudobného -, ale pohľadom, ktorým vidí iba ona. Je ti zima?" pýta sa Jozef, lebo sa zdvihol vietor. „Nie. Ďakujem." Ale Jozef sa s tým neuspokojí. Dotkne sa jej nôh, obutých v sandáloch, ktoré jej sotva vidno vykúkať spod dlhých šiat, visiacich po boku

145

osla. Cíti, ţe sú studené, pretoţe pokrúti hlavou a berie deku, ktorú má prehodenú cez plece, a zabalí do nej Máriine nohy. Deku jej natiahne tak, aby aj ruky v lone mala pekne v teple pod ňou i plášťom. 2 Stretajú pastiera, ktorý so svojím stádom prechádza cez cestu z pasienka na pravej strane na pasienok vľavo. Jozef sa k nemu nakloní a čosi mu vraví. Pastier kývne na súhlas. Jozef berie osla a vedie ho za stádom na pasienok. Pastier vytiahne z tašky neforemný hrnček a podojí silnú ovcu s naliatym vemenom. Podá hrnček Jozefovi a ten ho ponúka Márii. „Nech vás obidvoch Boh poţehná," vraví Mária. „Teba za tvoju lásku a teba za tvoju dobrotu. Budem sa za teba modliť." „Prichádzate zďaleka?" „Z Nazareta," odpovie Jozef. „A idete?" „Do Betlehema." „Dlhá cesta pre ţenu v tomto stave. To je tvoja manţelka?" „Áno , je to moja manţelka." „Máte kam ísť?" „Nie." „To je zlé! Betlehem je plný ľudí, prichádzajúcich zo všetkých strán, aby sa zapísali alebo išli na zápis na iné miesto. Neviem, či nájdete ubytovanie. Vyznáš sa tam?" „Nie veľmi." „Dobre... vysvetlím ti... kvôli nej (a ukáţe na Máriu). Vyhľadajte hostinec. Bude plný. Hovorím vám to, aby som vás nasmeroval, kam máte ísť. Je na najväčšom námestí. Ide sa tam po tejto hlavnej ulici. Nemôţete sa pomýliť. Pred hostincom je studňa. Hostinec je veľký a nízky a má veľkú bránu. Bude plný. Ale ak nenájdete nič v hostinci ani v domoch, prejdite za hostinec smerom k poliam. Sú tam maštale v stráni, ktoré občas slúţia obchodníkom, idúcim do Jeruzalema, na ustajnenie zvierat, ak nenájdu miesto v hostinci. Viete, sú to maštale, v kopci - sú vlhké, studené a nemajú dvere. Ale predsa sú len útulkom, pretoţe ţena... nemôţe zostať na ceste. Azda tam nájdete miesto... aj seno na spanie a pre osla. Nech vás sprevádza Boh." „A tebe nech Boh dá radosť," odpovie Mária. Jozef mu odpovie: „Pokoj nech je s tebou." 3 Opäť sa vydajú na cestu. Zo strminy, ktorou prechádzajú, vidno rozľahlejšiu dolinu. V nej, hore i dolu na miernych svahoch, čo ju obklopujú, sú samé domy. To je Betlehem.

146

„Uţ sme tu, v Dávidovej zemi, Mária. Teraz si odpočinieš. Vyzeráš veľmi unavená..." „Nie. Myslela som... Myslím..." Mária chytí Jozefa za ruku a povie mu s blaţeným úsmevom: „Myslím, ţe práve nastala tá chvíľa." „Milosrdný Boţe! Ako to urobíme?" „Neboj sa, Jozef. Zachovaj pokoj. Vidíš, aká som ja pokojná?" „Ale veľa trpíš." „Ó, nie. Som plná radosti. Taká radosť, taká silná, taká krásna, taká neudrţateľná, ţe mi srdce silne bije a vraví mi: ,Uţ sa narodí! Uţ sa narodí!' Hovorí to pri kaţdom údere. To moje Dieťatko klope na srdce a vraví: ,Mamička, som tu a prišiel som ti dať boţský bozk. ť Ó, aká radosť, Jozef môj!" Ale Jozef sa neteší. Myslí na to, ţe musí okamţite nájsť nejaký prístrešok a zrýchli krok. Z dverí do dverí pýta prístrešok. Nič. Všetko obsadené. Prichádzajú k hostincu. Je plný. Dokonca i pod neomietnutou arkádou, ktorá obklopuje veľký vnútorný dvor, sú ľudia, ktorí tu trávia noc. Jozef nechá Máriu na oslovi vo dvore a odchádza hľadať do ďalších domov. Vráti sa skľúčený. Nič nenašiel. Náhly zimný súmrak začína prestierať svoj závoj. Jozef úpenlivo prosí majiteľa hostinca. Prosí cestujúcich. Sú to zdraví muţi. A tu je ţena, ktorá čoskoro privedie na svet dieťa. Nech sa zľutujú. No nič. Je tam istý bohatý farizej, ktorý pozerá na nich so zjavným pohŕdaním. A keď sa Mária priblíţi, odstúpi, akoby sa k nemu priblíţila malomocná. Jozef hľadí naňho a tvár mu očervenie od hnevu. Mária poloţí ruku na Jozefovo zápästie, aby ho upokojila, a vraví: „Nenaliehaj. Poďme. Boh sa postará." 4 Vychádzajú a idú pozdĺţ múra hostinca. Zabočia do uličky vedúcej medzi hostincom a chudobnými domami. Obchádzajú hostinec. Hľadajú. Aha, sú tam akési jaskyne či pivnice, povedala by som skôr neţ maštale, také sú nízke a vlhké. Tie ako-tak vyhovujúce sú uţ obsadené. Jozef je zronený. „Hej, Galilejčan!" zakričí naňho zozadu akýsi starec. „Tam vzadu pod tými sutinami je jedna nora. Moţno tam ešte nik nie je." Poponáhľajú sa k tej „nore". Je to naozaj nora. Medzi sutinami spadnutej stavby je akýsi otvor a za ním je jaskyňa, väčšmi akási vyhlbenina v kopci neţ jaskyňa. Dalo by sa povedať, ţe sú to základy akejsi starej stavby, ktorej slúţia za strechu trosky podopreté otesanými kmeňmi stromov.

147

Je tam veľmi slabé svetlo a preto Jozef, aby lepšie videl, vezme práchno a kresadlo a zapáli lampičku, ktorú vyberie z tašky prevesenej cez plece. Vojde a pozdraví ho zabučanie. „Poď, Mária. Je prázdna. Je tu len jeden vôl." Jozef sa usmeje. „Lepšie ako nič...!" 5 Mária zosadne zo somárika a vojde dnu. Jozef zavesil lampičku na klinec zatlčený do jedného z kmeňov, ktoré slúţia ako piliere. Vidieť klenbu plnú pavučín, podlaha - zem z ubitej hliny - je celá rozbitá, s dierami, dlaţobným kamením, odpadkami, hnojom a s roztrúsenou slamou. Vzadu sa obráti vôl a hľadí svojimi pokojnými očami, z papule mu visí seno. V jednom kúte blízko akejsi štrbiny je hrubá lavica a dva kamene. Čerň tohto kúta prezrádza, ţe sa tu robí oheň. Mária sa priblíţi k volovi. Je jej zima. Poloţí si ruky na jeho krk, aby pocítila teplo jeho tela. Vôl zabučí, ale nehýbe sa. Ako keby porozumel. Aj keď ho Jozef odstrčí nabok, aby zobral hojne sena z válova a urobil Márii lôţko - válovy sú dvojaké, jeden, z ktorého ţerie vôl a nad ním akási polica s ďalšou zásobou sena, z ktorého Jozef zoberie -, vôl ho nechá na pokoji. Urobí miesto aj pre unaveného a vyhladovaného osla, ktorý hneď začne ţrať. Jozef nájde aj prevrátené pokrivené vedro. Vyjde, lebo vonku si všimol potôčik, a vráti sa s vodou pre osla. Potom nájde v ďalšom kúte otiepku konárov a pokúsi sa trochu pozametať podlahu. Potom v najsuchšom a najchránenejšom kúte, hneď vedľa vola, rozostelie seno a urobí z neho lôţko. Cíti však, ţe to biedne seno je vlhké, a povzdychne si. Zapáli oheň a s trpezlivosťou kartuziána ho nad ním po hrstiach suší. Unavená Mária sedí na stoličke, pozerá sa a usmieva. Hotovo. Mária sa čo najlepšie usadí na mäkkom sene a chrbtom sa oprie o brvno. Jozef dokončuje... zariaďovanie tak, ţe zavesí svoj plášť ako záves na otvor, ktorý slúţi za vchod. Prístrešok veľmi provizórny. Potom ponúkne Panne chlieb a syr a dá jej napiť sa vody z čutory. „Teraz spi," povie jej napokon. „Budem bdieť, aby oheň nevyhasol. Je tu našťastie drevo, dúfajme, ţe postačí a bude horieť. Ušetrím olej do lampy." Mária sa poslušne natiahne. Jozef ju prikryje jej plášťom a dekou, ktorú mala predtým na nohách. „Ale tebe... tebe bude zima." „Nie, Mária. Som pri ohni. Skús odpočívať. Zajtra bude lepšie." Na Máriu netreba naliehať, aby zavrela oči. Jozef sa utiahne do svojho kúta a sadne si na peň vedľa raţdia. Je ho málo. Nemyslím, ţe vydrţí dlho.

148

Sú rozmiestnení takto - Mária vpravo, chrbtom ku vchodu, napoly schovaná za brvnom a telom vola, ktorý sa učupil na podstielku. Jozef vľavo a smerom ku vchodu, avšak v uhlopriečke, tvárou k ohňu a chrbtom k Márii. Podchvíľou sa však obracia a pozerá sa na ňu. A vidí, ţe je pokojná, akoby spala. Pomaly láme halúzky a hádţe ich jednu za druhou na ohník, aby nevyhasol, aby dával svetlo a aby tá troška dreva vydrţala. Sú tu len záblesky ohňa, raz ţivšieho, inokedy takmer zhasnutého. Lebo lampičku zhasli a v polotme sa črtá iba bledosť vola a Jozefova tvár a ruky. Všetko ostatné sa zlialo do jednej hmoty a stráca sa v hustej tme. 6 „To nie je diktát," hovorí Mária. „Videnie hovorí samo za seba. Aby ste z neho pochopili poučenie o láske, pokore a čistote, ktoré tu vyţarujú. Odpočívaj. Odpočívaj v bdení, ako som ja bdela, keď som očakávala Jeţiša. On príde a prinesie ti svoj pokoj."

29. Jeţišovo narodenie, spásonosná účinnosť Boţieho materstva Márie 6. jún 1944

• '

Opäť vidím vnútrajšok toho úbohého kamenného útulku, kde Mária s Jozefom našli útočište, zblíţení v údele so zvieratami. Ohník podriemkava a s ním aj jeho stráţca. Mária pomaly zodvihne hlavu a rozhliada sa. Vidí Jozefa so sklonenou hlavou na hrudi akoby premýšľal a uvedomí si, ţe únava premohla jeho dobrú vôľu zostať bdieť. Mária sa milo usmeje, posadí sa a zo sedu sklzne na kolená, pričom spôsobí menej hluku neţ motýľ, keď si sadá na ruţu. Modlí sa s blaţeným úsmevom na tvári, s rozopätými rukami, nie úplne, ale skoro ako na kríţi, s dlaňami obrátenými hore a dopredu, pritom vôbec nevyzerá, ţe by ju táto namáhavá poloha unavovala. Potom sa tvárou skloní aţ po seno v ešte intenzívnejšej modlitbe. Dlhej modlitbe. Jozef sa preberie. Vidí, ţe oheň skoro vyhasol a v maštali je takmer tma. Hodí na oheň za priehrštie veľmi jemných vetvičiek vresu a ten sa spamätá. Prihodí hrubšie halúzky a neskôr ešte hrubšie, lebo musí byť tuhá zima. Chlad pokojnej zimnej noci preniká do tejto zrúcaniny zo všetkých strán. Úbohý Jozef, tak ako je pri dverách - nazvime takto otvor, na ktorom jeho plášť slúţi ako záves -, musí byť premrznutý. Vystiera ruky nad oheň, vyzúva si sandále a pritiahne si k ohňu nohy.

149

Zohrieva sa. Keď sa oheň dobre rozhorí a vydáva dosť svetla, obráti sa. Nevidí nič, ani len svetlé obrysy Máriinho plášťa, ktoré sa prv črtali na tmavom sene. Vstane a pomaly sa blíţi k Máriinmu lôţku. „Nespíš, Mária?" spýta sa. Spýta sa tri razy, kým sa Mária preberie a odpovie: „Modlím sa." „Nepotrebuješ nič?" „Nie, Jozef." „Snaţ sa trochu si pospať. Aspoň si odpočinúť." „Pousilujem sa. Ale modlitba ma neunavuje." „Zbohom, Mária." „Zbohom, Jozef." Mária opäť zaujme modlitbovú polohu. Jozef si kľakne na kolená pri ohni, aby ho uţ nezmohol spánok, a modlí sa. Modlí sa s rukami na tvári. Občas ich odtiahne a priloţí na oheň. Potom sa vráti k svojej vrúcnej modlitbe. Okrem praskotu ohňa a občasného oslovho dupnutia kopytom o zem nepočuť nič. 2 Zo škáry na povale sa prediera mesačjté svetlo. Lúč vyzerá ako nehmotná strieborná čepeľ hľadajúca Máriu. S postupným stúpaním mesiaca po oblohe sa predlţuje, aţ napokon ju dosiahne. Hľa, uţ je na hlave modliacej sa Márie. Vytvára okolo nej belostnú svätoţiaru. Mária zodvihne hlavu ako na nebeské zavolanie a znova sa vyrovná na kolenách. Ó, ako je tu krásne! Dvíha hlavu, ktorá akoby ţiarila v bielom mesačnom svetle, a úsmev, ktorý uţ nie je ľudský, ju premieňa. Čo vidí? Čo počuje? Čo zakúša? Iba ona by mohla povedať, čo videla, počula a zakúsila v ţiarivej hodine svojho materstva. Ja vidím len, ako svetlo okolo nej vzrastá a vzrastá. Akoby zostupovalo z nebies, akoby vyţarovalo z úbohých vecí, ktoré ju obklopujú, ale nadovšetko sa ukazuje, ţe vyţaruje z nej. Jej tmavomodré šaty vyzerajú teraz ako neţná nebeská modrá farba nezábudiek a ruky a tvár azúrové, akoby boli preţiarené ohňom obrovského jasného zafíru. Táto farba, i keď jemnejšia, mi pripomína farbu, ktorú vídam vo videniach svätého raja, a tieţ tú, ktorú som videla vo videní príchodu troch mudrcov. Šíri sa stále väčšmi na veci i šaty. Očisťuje a rozjasňuje ich. Z Máriinho tela sa uvoľňuje stále viac svetla, pohlcuje mesačné svetlo, akoby priťahovala do seba svetlo, ktoré jej môţe prísť z nebies. Uţ je opatrovateľkou Svetla. Tá, ktorá má dať toto Svetlo svetu. A toto oblaţujúce, neudrţateľné, nezmerateľné, večné, boţské Svetlo, ktoré má

150

dané, sa ohlasuje úsvitom, precitnutím, s chórom ţiarivých atómov, ktoré sa rozrastajú, šíria ako príliv, ktoré stúpajú, stúpajú ako vôňa kadidla, ktoré zostupujú ako príval, ktoré sa vznášajú ako plachta... Klenba plná trhlín, pavučín, vyčnievajúcich úlomkov, ktoré sa udrţujú v rovnováhe len zázrakom statiky, čierna, zadymená, odpudzujúca, vyzerá ako klenba kráľovského paláca. Kaţdý kameň je hrudou striebra, kaţdá škára je jasom opálu, kaţdá pavučina je drahocenným baldachýnom pretkaným striebrom a diamantmi. Veľká jašterička spiaca medzi dvoma balvanmi ţiari ako smaragdový náhrdelník, čo tam zabudla nejaká kráľovná, strapec spiacich netopierov ako vzácny jas ónyxu. Seno visiace z horného válova uţ nie je suchou trávou, ale jemnými vláknami čistého striebra, ktoré sa trblietajú a chvejú vo vzduchu s pôvabom rozpustených kučier. Dolný válov z tmavého dreva je zrazu kvádrom hnedastého striebra. Steny sú pokryté brokátom, na ktorom sa belosť hodvábu stráca pod výšivkami z perál. A zem... čím je teraz zem? Je kryštálom jagajúcim sa v bielom svetle. Výčnelky vyzerajú ako ţiariace ruţe hádzané na zem na znak pocty, a diery sú drahocennými čašami, z ktorých sa vznášajú arómy a vône.' 3 A svetlo stále silnie. Oči ho nedokáţu zniesť. V ňom, akoby pohltená závojom rozpáleného svetla, sa stráca Panna... a vynára sa z neho matka. Áno". Keď sa svetlo znova stane môjmu zraku znesiteľné, vidím Máriu s novonarodeným Synom v náručí. Malé ruţové a bacuľaté Dieťatko pohybuje okrúhlymi ručičkami, nie väčšími ako ruţové púčiky, a kope noţičkami, ktoré by sa zmestili do kalicha ruţe. Plače chvejúcim sa hláskom, presne takým, ako má práve narodené jahniatko. Otvára ústočká červené ako lesná jahoda a ukazuje pritom svoj jazýček, čo sa chveje pri dotyku s ruţovým podnebím. V pohybe je aj hlavička, taká plavá, ţe vyzerá akoby bez vlasov. Okrúhla hlavička, ktorú Mamička pridrţuje dlaňou jednej ruky, zatiaľ čo hľadí na svoje Dieťatko a klania sa mu plačúc a smejúc sa zároveň. Skláňa sa, aby ho pobozkala, nie na nevinnú hlávku, ale do stredu hrude, tam, kde bije jeho srdiečko, bije pre nás... tam, kde jedného dňa bude rana... Mamička tú ranu uţ dopredu lieči svojím nepoškvrneným bozkom. Vôl, prebudený jasom, vstáva s hlučným hrmotom kopýt a bučaním, oslík dvíha hlavu a híka. Prebudilo ich svetlo, ale mne sa páči myšlienka, ţe chceli pozdraviť svojho Stvoriteľa za seba a za všetky zvieratá. Ibyť

151

Aj Jozef, ktorý sa takmer vo vytrţení modlil tak pohrúţené, ţe bol oddelený od toho, čo ho obklopovalo, sa zachveje a cez prsty, ktorými si zakrýva tvár, vidí prenikať zvláštne svetlo. Odtiahne ruky z tváre, zodvihne hlavu a obráti sa. Vôl, ktorý sa uţ postavil, zakrýva Máriu. Ale ona zavolá: Jozef, poď." Jozef podíde k nej. Pri pohľade na to, čo sa udialo, sa s úctou zastaví ako zasiahnutý bleskom a padá na kolená tam, kde je. Mária však nalieha: „Poď sem, Jozef." Ľavou rukou sa vzoprie na sene a pravou si pridrţuje a pritíska Dieťa k srdcu. Vstane a zamieri k Jozefovi, ktorý kráča rozpačito, zmietaný túţbou pristúpiť bliţšie a bázňou, ţe by bol neúctivý. Pri lôţku sa manţelia stretnú a hľadia na seba s očami plnými radostných slz. „Poď, obetujme Jeţiša Otcovi," vraví Mária. Zatiaľ čo Jozef si pokľakne, Mária vzpriamená na nohách medzi dvoma brvnami, podopierajúcimi klenbu, dvíha svojho Syna v náručí a vraví: „Hľa, tu som. Za neho, ó Boţe, ti hovorím tieto slová. Hľa tu som a chcem plniť tvoju vôľu. A s ním, ja, Mária, a Jozef, môj ţeních. Hľa, tvoji sluţobníci, Pane. Nech vţdy konáme, v kaţdej chvíli a pri kaţdej príleţitosti, tvoju vôľu, na tvoju slávu a lásku." Potom sa Mária zohne a povie: „Vezmi si ho, Jozef." A ponúkne mu Dieťa. Ja? Mne? Ó, nie! Nie som toho hoden!" Jozef je doslova zdesený pri myšlienke, ţe by sa mal dotknúť Boha. Ale Mária s úsmevom nalieha: „Si toho naozaj hoden. Nikto viac neţ ty, a preto si ťa Najvyšší vyvolil. Vezmi ho, Jozef, a podrţ ho, kým nájdem plienky." Jozef, červený ako purpur, vystrie ruky a berie si malé klbko tela, ktoré plače od zimy. Keď ho uţ má v náručí, nevydrţí v úmysle drţať ho z úcty od seba, ale privinie si ho k srdcu. S veľkým vzlykom vraví: „Ó, Pane! Boţe môj!" A skláňa sa, aby mu pobozkal noţičky. Pocíti, ţe sú studené, a tak si sadne na zem a pritúli si ho do lona. Svojím hnedým odevom a rukami sa ho usiluje pozakrývať a zohriať, ochrániť ho pred nočným chladom. Chcel by ísť k ohňu, ale tam je práve prievan od dverí. Lepšie je zostať tu. Ba ešte lepšie je ísť medzi obe zvieratá, ktoré ochránia pred prievanom a trochu zohrejú. Ide medzi vola a osla, chrbtom k dverám, skloní sa nad Novorodeniatko, aby mu svojou hruďou vytvoril výklenok, ktorého bočnými stenami sú sivá hlava s dlhými ušami a veľká papuľa s pariacimi sa nozdrami a dobrými vlhkými očami.

152

Mária otvorila truhlicu a vybrala z nej plátno a plienky. Išla ich nahriať k ohňu. Teraz prichádza k Jozefovi a zavíja Dieťa do ohriateho plátna a potom mu ochráni hlavičku svojím závojom. „Kde ho teraz uloţíme?" spýta sa. Jozef sa pozerá okolo seba, premýšľa... „Počkaj," vraví. „Odsunieme kúsok ďalej obe zvieratá aj so senom. Sem stiahneme seno, čo je hore, a vloţíme ho do jaslí. Drevené boky jaslí ho ochránia od prievanu, seno mu poslúţi ako vankúšik a vôl ho svojím dychom trochu zohreje. Radšej vôl. Je trpezlivejší a pokojnejší." A Jozef sa pustí do práce, kým Mária pestuje Dieťa, pritíska si ho k srdcu a prikladá si líce na jeho hlavičku, aby ho zahriala. Jozef kriesi oheň a nešetrí drevom, aby sa rozhorel pekným plameňom. Nahrieva seno a po hrstiach ho suší a dáva do lona, aby nevychladlo. Keď ho nahromadí toľko, aby mohol z neho urobiť malý matrac pre Dieťa, podíde k jasliam a upraví ich, aby boli ako kolíska. Je to hotové," vraví. Teraz by sme potrebovali nejakú prikrývku, aby sme ho zakryli, lebo seno pichá..." „Vezmi môj plášť," povie Mária. „Bude ti zima." „Ó, to nič! Prikrývka je príliš drsná. Plášť je mäkký a teplý. Vôbec mi nie je zima. Len aby on uţ netrpel!" Jozef berie široký plášť z mäkkej vlny tmavomodrej farby a poloţí ho dvojmo na seno tak, ţe jeho okraj visí von z jasieľ. Prvé Spasiteľovo lôţko je pripravené. A matka svojím neţným vlnivým krokom prináša Dieťa, vkladá ho do jasieľ, zakrýva ho lemom plášťa, do ktorého obalí aj holú hlavičku. Tá sa zabára do sena, od ktorého ho jemný Máriin závoj sotva chráni. Iba drobná tvárička, veľká ako päsť, zostáva odokrytá a dvojica, sklonená nad jasľami, blaţené hľadí na Dieťa, ako spí svoj prvý spánok. Teplo plienok a sena upokojilo plač a prinieslo spánok milému Jeţišovi. 6

Mária hovorí: „Sľúbila som ti, ţe príde a prinesie ti svoj pokoj. Spomínaš si na pokoj, ktorý ťa napĺňal počas vianočných dní? Keď si ma videla s Dieťaťom? Vtedy bol tvoj čas pokoja. Teraz je tvoj čas bolesti. Ale ty to uţ vieš. A v bolesti sa získava pokoj a všetky milosti pre nás a pre blíţneho. Jeţiš-Človek sa po hrozných bolestiach umučenia vrátil ako Jeţiš-Boh. Vrátil sa Pokoj. Pokoj v nebi, z ktorého prišiel a z ktorého teraz zosiela

153

svoj pokoj tým, ktorí ho na svete milujú. Ale v hodinách umučenia, on, Pokoj sveta, bol zbavený tohto pokoja. Nebol by trpel, keby ho mal. A musel trpieť. Dokonale trpieť. 7 Ja, Mária, som vykúpila ţenu svojím boţským materstvom. Ale to bol len začiatok vykúpenia ţeny. Sľubom panenstva som si odoprela kaţdý ľudský manţelský zväzok a odmietla som kaţdé uspokojenie ţiadostivosti, aby som si zaslúţila milosť od Boha. Ale to ešte nestačilo. Lebo Evin hriech bol stromom so štyrmi konármi - pýchou, lakomstvom, ţiadostivosťou a zmyselnosťou. A všetky štyri bolo treba obsekať prv, neţ sa strom zničil od koreňov. 8 Tým, že som sa pokorovala až do hĺbky, zvíťazila som nad pýchou. Pokorovala som sa pred všetkými. Nehovorím o svojej pokore voči Bohu. Touto je povinné voči Najvyššiemu kaţdé stvorenie. Pokoru malo i jeho Slovo. Tú som musela mať aj ja, ţena. Ale premýšľala si niekedy, aké poníţenia som musela zakusovať od ľudí, a nijako som sa nemohla brániť? Aj Jozef, hoci bol spravodlivý, ma obvinil vo svojom srdci. Ostatní, ktorí neboli spravodliví, hrešili tým, ţe reptali proti môjmu stavu a hlučnosť ich slov prichádzala ako trpká vlna, aby sa roztrieštila na mojom človečenstve. A boli to prvé z nekonečných poníţení, ktoré mi pripravil môj ţivot Jeţišovej matky a Matky ľudského rodu. Pokorenia biedy, pokorenia úteku, pokorenia pre výčitky príbuzných a priateľov, ktorí nepoznajúc pravdu pokladali moje správanie sa matky voči môjmu Jeţišovi, keď bol mladý muţ, za slabošstvo. Pokorenia počas troch rokov jeho verejného pôsobenia, kruté poniţovania v hodine Kalvárie, pokorenia v tom, ţe som musela uznať, ţe nemám za čo kúpiť miesto a voňavé masti na pohreb svojho Syna. 9 Zvíťazila som nad lakomstvom prvých rodičov tým, že som sa vopred zriekla svojho Syna. Matka sa nikdy nezrieka svojho dieťaťa, iba ak z donútenia. Nech ho ţiada od jej srdca vlasť, láska manţelky alebo sám Boh, zatne sa a bude vzdorovať rozlúčeniu. Je to prirodzené. Dieťa nám rastie v lone a nikdy sa úplne nepretrhne puto, ktoré drţí jeho bytosť spojenú s našou. Aj keby sa zničil ţivotný kanál pupočnej šnúry, ostáva vţdy nerv, ktorý vychádza z matkinho srdca, duchovný nerv, ţivší a citlivejší neţ nerv telesný, ktorý sa zaštepí do srdca dieťaťa. A cítiť, ako sa naťahuje aţ do kŕča, ak Boţia láska alebo láska nejakého stvorenia alebo poţiadavky vlasti vezmú syna od matky. A roztrhne sa a trýzni srdce, keď smrť vytrhne matke syna.

154

A ja som sa zriekla svojho Syna vo chvíli, keď som ho dostala. Dala som ho Bohu. Vám som ho dala. Ja som sa vzdala plodu svojho lona, aby som odčinila Evinu krádeţ Boţieho plodu. 10 Zvíťazila som nad žiadostivosťou poznávať a užívať si a prijala som 29.10 vedieť jedine to, čo Bob chcel, aby som vedela, a nepýtať sa seba alebo jeho viac, neţ mi bolo povedané. Verila som bez vypytovania sa. Zvíťazila som nad ţiadostivosťou uţívania, pretoţe som sa zriekla kaţdej radosti zmyslov. Telesnosť, Satanov nástroj, som odsunula so Satanom pod svoju pätu, aby som si z neho urobila schodík a priblíţila sa k nebu. Nebo! Moja méta. Tam, kde je Boh. Môj jediný hlad. Hlad, ktorý nie je paţravosťou, ale Bohom poţehnanou nevyhnutnosťou, ktorý chce, aby sme vychutnávali jeho. 29.1 11 Zvíťazila som nad zmyselnosťou, ktorá je ţiadostivosťou privede- 1 nou do chtivosti. Pretoţe kaţdá neskrotená neresť vedie k väčšej neresti. A Evina maškrtnosť, hodná pokarhania, ju priviedla k zmyselnosti. Uţ jej nestačilo, aby sama mala zadosťučinenie. Chcela pohnať svoj zločin do rafinovanej intenzity a spoznala a stala sa učiteľkou zmyselnosti svojmu druhovi. Ja som obrátila pojmy a namiesto klesania som stále stúpala. Namiesto toho, aby som nechala klesnúť, som stále priťahovala do výšky a zo svojhodruha, z čestného, som urobila anjela. Teraz, keď som vlastnila Boha a s ním jeho nekonečné bohatstvo, poponáhľala som sa zbaviť sa ich a povedala som: ,Hľa, nech sa stane skrze neho a od neho tvoja vôľa.' Čistý je ten, kto je zdrţanlivý nielen telom, ale aj citom a myšlienkami. Ja som musela byť čistou, aby som zničila necudnosť tela, srdca a mysle. A neporušila som svoju zdrţanlivosť ani len tým, ţeby som povedala o svojom Synovi - jedine mojom na zemi, ako bol jedine Boţím v nebi: ,Tento je môj a chcem ho.' 29.1 12 A predsa ani to nestačilo, aby ţena nadobudla pokoj, ktorý strati- 2 la Eva. Tento pokoj som dostala pre vás pri päte kríţa pri pohľade na umieranie toho, ktorého si ty videla narodiť sa. Keď som cítila, ako sa moje útroby trhajú pri výkriku môjho umierajúceho Syna, zbavila som sa akejkoľvek ţenskosti - uţ som nebola telom, ale anjelom. Mária, Panna vydatá za Ducha Svätého, v tej chvíli zomrela. Zostala Matka milostí, tá, ktorá vám svojimi útrapami zrodila Milosť a dala vám ju. ,Ţena-samica,' ktorú som znova posvätila za ţenu vo vianočnú noc, pri päte kríţa dostala prostriedky, aby sa stala stvorením nebies. To som urobila pre vás, keď som odmietla kaţdé uspokojenie, aj sväté. Z vás, ktoré Eva zníţila na ,samice' nie vyššie neţ druţky ţivočíchov,

155

som urobila, len ak si to ţeláte, Boţie sväté. Vystúpila som za vás. Ako som urobila s Jozefom, aj vás som priviedla vyššie. Skala na Kalvárii je mojou Olivovou horou. Odtiaľ som vzala rebrík, aby som priviedla do neba znovu posvätenú dušu ţeny spolu s mojím telom. S mojím osláveným telom, lebo nosilo Boţie Slovo a zničilo vo mne aj poslednú stopu Evy, posledný koreň oného stromu so štyrmi jedovatými konármi a s koreňom zasadeným do zmyslov, ktorý pritiahol ľudstvo do pádu a ktorý aţ do konca vekov a aţ do poslednej ţeny vám bude hrýzť útroby. Odtiaľ, kde teraz ţiarim v lúčoch Lásky, vás volám a ukazujem vám liek, aby ste zvíťazili nad sebou samými - milosť môjho Pána a krv môjho Syna. 13 29.13 A ty, môj hlas, vloţ svoju dušu do svetla tohto Jeţišovho svitania, aby si mala silu pre budúce kriţovania, ktorých nebudeš ušetrená. Lebo chceme ťa tu mať a tu sa prichádza cez bolesť, lebo chceme, aby si bola tu, a tým vyššie sa prichádza, čím viac sa prinieslo bolestí pre získanie milosti pre svet. Choď v pokoji. Som s tebou."

30* Zvestovanie pastierom, oni sa prví klaňajú Slovu, ktoré sa stalo Človekom 7. jún 1944. Vigília Boţieho tela.

[...]. 30.1

Trochu neskôr vidím rozľahlé pole. Mesiac je v zenite a pokojne pláva po nebi plnom hviezd. Pripomínajú diamantové špendlíky zapichnuté do obrovského tmavomodrého zamatového baldachýnu. Uprostred nich sa usmieva mesiac so svojou belostnou tvárou, z ktorej vychádza záplava mliečneho svetla a sfarbuje zem dobiela. Stromy bez listov vyzerajú vyššie a tmavšie v tejto belosti zeme, zatiaľ čo múriky, ktoré sa tu i tam vynárajú, majú farbu mlieka a vzdialený domček pripomína blok kararského mramoru. Po svojej pravici vidím miesto z dvoch strán ohradené ţivým plotom z ostruţín a z ďalších dvoch nízkym a drsným múrikom. Tieto múriky drţia strechu akéhosi širokého a nízkeho prístrešku, ktorý je vo vnútornej časti ohrady sčasti murovaný a sčasti postavený z dreva. V lete sa drevená časť môţe odstrániť a prístrešok sa zmení na arkier. Z tohto uzavretého priestoru sa občas ozve krátke prerušované bľačanie. Sú to

156

asi ovce, ktorým sa sníva alebo v nich silný mesačný svit vyvoláva predstavu skorého rána. Jas mesiaca je nezvyčajný, veľmi silný a stále rastie, akoby sa nejaká planéta pribliţovala k zemi alebo akoby ţiaril akýmsi báhadným poţiarom. 2 Z dverí vychádza pastier. Jednu ruku si priloţí na čelo, aby si chránil oči, a hľadí do výšky. Zdá sa nemoţné, ţe sa musí chrániť pred prudkým svetlom mesiaca. Je však také ţivé a veľmi oslňuje najmä toho, kto vyjde z uzavretej miestnosti, kde je tma. Všade je ticho. Toto svetlo však 5 udivuj e. Pastier volá svojich druhov. Všetci sa nahrnú k dverám. Húf drsných muţov rôzneho veku. Sú medzi nimi dospievajúci, ale aj šediví. Hovoria o tomto zvláštnom jave a tí najmladší sa boja. Najmä jeden z nich, asi dvanásťročný chlapec sa pustí do plaču, čím pritiahne na seba posmech starších. „Čoho sa bojíš, hlupáčik?" opýta sa najstarší. „Nevidíš, ţe vzduch je pokojný? Čo si nikdy nevidel svietiť mesiac? Vţdy si sa drţal maminej sukne ako kura pod kvočkou, všakţe? Ale ešte uvidíš veci! Raz ma to hnalo aţ k libanonským horám, ba ešte ďalej, vyššie. Bol som mladý a chôdza ma nezaťaţovala. Bol som vtedy aj bohatý... Jednej noci som videl také svetlo, ţe som si pomyslel, ţe sa to Eliáš vracia na svojom ohnivom voze. Celé nebo bolo ako v ohni. Nejaký starec - vtedy bol starcom on - mi povedal: ,Na svete dôjde skoro k veľkej udalosti/ A pre nás to bolo-nešťastie, lebo prišli rímski vojaci. Ó, ešte uvidíš, ak budeš...!" 3 Ale pastierik ho uţ nepočúva. Zdá sa, ţe sa uţ ani nebojí, lebo zíde z prahu, vyklzne spoza chrbta silného pastiera, za ktorým sa schovával, a vyjde do trávnatej ohrady pred prístreškom. Hľadí dohora a ide ako námesačný alebo ako keby bol zhypnotizovaný niečím, čo ho úplne priťahuje. V istej chvíli vykríkne: „Ó!" a zostane ako skamenený s mierne roztvoreným náručím. Ostatní hľadia na seba úplne zarazení. „Čo má ten hlupáčik?" vraví jeden. „Zajtra ho pošlem späť k jeho matke. Nechcem bláznov na stráţenie oviec," vraví druhý. A starec, ktorý predtým hovoril, povie: „Poďme sa pozrieť prv, neţ budeme súdiť. Zavolajte i ostatných, ktorí spia, a vezmite si palice. Aby to nebola nejaká dravá šelma alebo zbojníci..." Vojdú dnu, zavolajú ostatných pastierov a odchádzajú s fakľami a palicami. Dostihnú chlapca.

157

„Tam, tam," zamrmle a usmieva sa. „Pozrite nad stromom na to svetlo, čo prichádza. Akoby kráčalo po mesačnom lúči. Hľa, ako sa blíţi. Aké je krásne!" Ja vidím len trochu ţivý jas." Ja tieţ." „Aj ja," vravia ostatní. „Nie. Ja vidím čosi ako postavu," vraví ďalší. Spoznávam v ňom pastiera, ktorý dal mlieko Márii. Je to... je to anjel!" kričí dieťa. „Pozrite sa, ako zostupuje a pribliţuje sa... Dolu! Na kolená pred Boţím anjelom!" Zo skupiny pastierov, ktorí padajú tvárou na zem, sa ozve zdĺhavé úctivé „ó!" Čím sú pastieri starší, tým väčšmi vyzerajú ohúrení ţiarivým zjavením. Mladí sú na kolenách, ale hľadia na anjela, ktorý je čoraz bliţšie pri nich. Zastaví sa vo vzduchu nad múrom ohrady s veľkými rozprestretými perleťovo bielymi krídlami v bielom mesačnom svite, čo ho obklopuje. „Nebojte sa. Neprinášam vám nešťastie. Nesiem vám veľmi radostnú zvesť pre ľud Izraela a pre všetkých ľudí na zemi." Anjelský hlas je harmóniou harfy, na ktorej spievajú hrdlá slávikov. „Dnes sa v Dávidovom meste narodil Spasiteľ." Pri týchto slovách anjel roztvorí ešte väčšmi krídla a radostne nimi zamáva, pričom akoby z nich spŕchol dáţď zlatých iskier a drahocenných kameňov. Skutočná dúha, ktorá vytvára víťazný oblúk nad biednou ohradou. „... Spasiteľ, ktorý je Kristus." Anjel zaţiari ešte prenikavejším svetlom. Jeho dve krídla, teraz nehybné a vystreté k nebu ako dve nehybné plachty na zafírovom mori, pôsobia ako dva dvíhajúce sa plamene. r „... Kristus, Pán." Anjel si zloţí obe jagavé krídla a prikryje sa nimi ako diamantovým plášťom prehodeným na odeve z perál, skloní sa ako na poklonu s rukami skríţenými na srdci a tvárou sklonenou na prsiach, ktorá sa skrýva v tieni vrcholov zloţených krídel. Vidno len podlhovastú ţiarivú postavu, nehybnú po dobu jedného „Glória". Ale hľa, uţ sa znova hýbe. Rozprestiera krídla, dvíha tvár, ktorej svetlo sa rozlieva do rajského úsmevu, a vraví: „Spoznáte ho podľa týchto znamení - v biednej maštali za Bedehemom nájdete dieťa v plienkach uloţené v jasliach pre zvieratá, lebo pre Mesiáša sa v Dávidovom meste nenašla strecha nad hlavou." Pri týchto slovách anjel zváţnie, ba aţ zosmutnie. 4 Ale teraz z nebies zlieta toľko, ó, toľko anjelov, jemu podobných, zostupuje celý zbor jasajúcich anjelov, ktorí svojou rajskou ţiarou

158

zatieňujú mesiac. Zhromaţďujú sa okolo anjela zvestovateľa, mávajú krídlami, šíria vôňu a ľúbezný zvuk, v ktorom sa zlievajú najkrajšie hlasy stvorených bytostí, dovedené k dokonalému súzvuku. Ak je maľba úsilím hmoty, aby sa stala svetlom, tu je melódia úsilím hudby, aby umoţnila ľuďom spoznať záblesk krásy Boha. Počúvať túto melódiu znamená poznávať raj, kde je všetko harmóniou lásky, ktorá pramení od Boha, aby potešovala blaţených ľudí a aby sa od nich navracala k Bohu a vravela mu: „Milujeme ťa!" Anjelské „Glória" sa rozlieva spolu so svetlom v stále väčších vlnách po tichom kraji. Vtáky svojím spevom a ovce svojím bľačaním sa pripájajú pozdraviť toto predčasné svetlo. Ale mne sa páči myšlienka, ţe podobne ako v jaskyni vôl a somárik zvieratá pozdravujú svojho Stvoriteľa, ktorý prišiel k nim, aby ich miloval nielen ako Boh, ale aj ako Človek. Spev i svetlo slabne, zatiaľ čo anjeli vystupujú do nebies... 5 ... Pastieri prichádzajú k sebe. „Počul si?" „Ideme sa pozrieť?" „A zvieratá?" „Ó, nič sa im nestane! Poďme a poslúchnime Boţie slovo...!" „Ale kam pôjdeme?" „Povedal, ţe sa narodil dnes? A ţe nenašiel nocľah v Betleheme?" Teraz hovorí pastier, ktorý dal mlieko. „Poďte, ja viem. Videl som ţenu a bolo mi jčj ľúto. Vysvetlil som im, kde nájdu miesto pre ňu, lebo som si myslel, ţe nenájdu nocľah. A muţovi som dal mlieko pre ňu. Je mladá a krásna a musí byť dobrá ako anjel, ktorý k nám prehovoril. Poďte, poďte. Vezmime mlieko, syr, baránkov a vypracovanú koţušinu. Určite sú veľmi chudobní... a ktovie, ako je zima tomu, ktorého sa neopováţim menovať! A keď si pomyslím, ţe som s matkou hovoril ako s nejakou chudobnou ţenou...!" Idú do prístrešku a o chvíľu opäť vychádzajú, niektorí s nádobami mlieka, iní so sieťkami, v ktorých majú okrúhle syry, ďalší s košíkmi s bľačiacimi baránkami a ďalší s vypracovanou ovčou koţušinou. Ja beriem so sebou ovcu. Pred mesiacom mala malé a má výborné mlieko. Môţe im poslúţiť, ak ţena nemá mlieko. Pripadala mi ako dievčatko, a taká bledá...! Tvár mala ako jazmĺn v mesačnom svite," vraví pastier, čo nesie mlieko a vedie ich. 6 Zavrú prístrešok a ohradu a kráčajú za svetla mesiaca a fakieľ. Idú po poľných chodníkoch medzi ţivými plotmi, teraz v zime bez lístia.

159

Obídu Betlehem. Prídu k maštali, nie však z tej strany, z ktorej prišla Mária, ale z opačnej, takţe neprechádzajú okolo krajších maštali, ale nájdu túto ako prvú. Priblíţia sa k diere. „Vojdi!" „Neopováţim sa." „Vojdi ty." „Nie." „Aspoň pozri." „Ty, Lévi, si prvý videl anjela, čo je znakom, ţe si lepší neţ my. Pozri!" Najskôr ho mali za blázna... ale teraz im vyhovuje, ţe on sa odváţi na to, na čo sa oni neodváţia. Chlapec váha, ale potom sa rozhodne. Priblíţi sa k diere, trochu odhrnie plášť, hľadí... a ostáva vo vytrţení. „Čo vidíš?" dychtivo sa ho potichu pýtajú. „Vidím mladú a krásnu ţenu a muţa, obaja sú sklonení nad jasľami a počujem... počujem plakať malé bábätko a ţena sa mu prihovára hlasom... ó, akým hlasom!" „Čo hovorí?" „Hovorí: Jeţiš, maličký! Jeţiš, mamičkina láska! Neplač, Synček môj!' Hovorí: ,Ó, keby som ti mohla povedať: Vezmi si mliečko, môj maličký! Ale ešte ho nemám!' Vraví: Je ti taká zima, láska moja! A pichá ťa seno. Aká je to bolesť pre tvoju mamičku, keď ťa počuje takto plakať a nemôţe ti urobiť pohodlie!' Hovorí: ,Spinkaj, dušička moja! Srdce mi puká, keď ťa počujem plakať a vidím, ako roníš slzy!' A bozká ho a iste mu zohrieva noţičky svojimi rukami, lebo je zohnutá a ruky má v jasliach." „Zavolaj na ňu! Nech ťa počuje!" „Ja nie. Zavolaj ty, čo si nás viedol a poznáš ju." Pastier otvorí ústa, ale dokáţe zo seba vydať len akýsi ston. 7 Jozef sa obráti a ide k dverám. „Kto ste?" „Pastieri. Nesieme vám jedlo a vlnu. Prichádzame pokloniť sa Spasiteľovi." „Poďte ďalej." Vojdú dnu a maštaľ sa rozjasní svetlom fakieľ. Starí postrkujú pred sebou deti. Mária sa obráti a usmeje sa. „Poďte," vraví. „Poďte!" a pozýva ich rukou i úsmevom. Vezme za ruku toho, čo videl anjela, a pritiahne ho k sebe, takmer aţ k jasliam. A chlapec sa pozerá celý blaţený.

160

Ostatní, pozvaní aj Jozefom, pristúpia bliţšie so svojimi darmi a v hlkom dojatí so stručnými slovami ich kladú k Máriiným nohám. Potom sa pozerajú na Dieťatko, ktoré ticho plače, a usmievajú sa dojatí m blaţení. A jeden, smelší, povie: „Vezmi si, matka. Je jemná a čistá. Pripravoval som ju pre svoje dieťa, ktoré sa má narodiť. Ale darujem ju tebe. Poloţ svojho Syna na túto vlnu, bude mäkká a teplá." A ponúka jej ovčiu koţušinu, krásnu koţušinu s hustou a dlhou bielou vlnou. Mária zodvihne Jeţiša a zavinie ho do nej. Ukazuje ho pastierom, ktorí kľačiac na zemi so senom hľadia naň vo vytrţení. Osmelia sa viac a jeden navrhne: „Bolo by mu treba dať dúšok mlieka alebo radšej vodu s medom. Ale med nemáme. To sa dáva maličkým. Mám sedem detí a viem..." „Tu je mlieko. Vezmi si, ţena." „Ale je studené. To by chcelo teplé. Kde je Eliáš? On má ovcu." Eliáš je určite ten pastier s mliekom. Ale nie je tam. Zostal vonku a pozerá sa cez štrbinu, no v nočnej tme sa stráca. „Kto vás sem priviedol?" „Anjel iíám povedal, aby sme išli sem, a Eliáš nás sem doviedol. Ale kde je teraz?" Prezradí ho zabľačanie ovce. „Poď ďalej, teba tu treba." Vojde so svojou ovcou, zahanbený, ţe si ho najviac všímajú. „To si ty?" vraví Jozef, ktorý ho spozná, a Mária sa naň usmeje a vraví: „Si dobrý." Podoja ovcu a Mária ovlaţí pery Dieťaťa končekom plátna namočeného do teplého a peniaceho sa mlieka. Dieťa saje túto smotanovú sladkú dobrotu. Všetci sa usmievajú a ešte väčšmi, keď Jeţiš zaspí v teple vlny, ešte s končekom plátna v ústach. 8 „Ale tu nemôţete zostať. Je tu chladno a vlhko. A potom... je tu 30.8 veľký zápach od zvierat. Nerobí to dobre... a... nehodí sa to pre Spasiteľa." „Viem," vraví Mária so silným povzdychom. „Ale v Betleheme nie je pre nás miesto." „Neklesaj na mysli, ţena. Nájdeme ti nejaký dom." „Poviem to svojej pani," vraví Eliáš. ,Je dobrá. Prijme vás, aj keby vám mala prepustiť vlastnú izbu. Len čo sa rozodní, poviem jej to. Dom má plný ľudí, ale vám dá miesto."

161

„Aspoň pre Dieťa. Ja s Jozefom môţeme spať aj na zemi. Ale pre maličkého..."

30.9

„Netráp sa, ţena. Postarám sa o to. A budeme rozprávať mnohým o tom, čo nám bolo povedané. Nebude vám nič chýbať. Nateraz si vezmite to, čo vám naša chudoba môţe poskytnúť. Sme pastieri..." „My sme tieţ chudobní. A nemôţeme vám to odplatiť," vraví Jozef. „Ó, my nič nechceme! Aj keby ste mohli, nechceli by sme nič! Pán nám to uţ odplatil. Sľúbil všetkým pokoj. Anjeli hovorili takto: ,Pokoj ľuďom dobrej vôle.' A nám ho uţ dal, lebo anjel povedal, ţe toto Dieťa je Spasiteľ, Kristus, Pán. My sme chudobní a nevzdelaní, ale vieme, ţe proroci hovoria, ţe Spasiteľ bude Knieţa pokoja. A nám povedal, aby sme sa mu išli pokloniť. A preto nám dal svoj pokoj. Sláva Bohu na výsostiach a sláva jeho Kristovi! Buď poţehnaná ty, ţena, ktorá si ho porodila! Si svätá, lebo si si zaslúţila nosiť ho! Rozkazuj nám ako kráľovná a my ti radi poslúţime. Čo môţeme urobiť pre teba?" „Milovať môjho Syna a mať vţdy v srdci myšlienky, ktoré v ňom máte teraz." „Ale pre teba? Nič si neţeláš? Nemáš príbuzných, ktorým treba dať vedieť, ţe sa narodil?" „Áno, mám. Ale nie tu nablízku. Sú v Hebrone..." „Ja tam pôjdem," povie Eliáš. „Kto sú to?" „Kňaz Zachariáš a Alţbeta, moja sesternica." „Zachariáš? Ó, toho poznám dobre. V lete chodievam do tých hôr, pretoţe sú tam bohaté a krásne pasienky a som priateľom jeho pastiera. Keď uvidím, ţe si sa uţ niekde ubytovala, pôjdem k Zachariášovi." „Vďaka, Eliáš." „Niet za čo. Pre mňa, biedneho pastiera, je to veľká česť ísť ku kňazovi a povedať mu: ,Narodil sa Spasiteľ/" „Nie. Povieš mu: ,Mária z Nazareta, tvoja sesternica, povedala, ţe Jeţiš sa narodil, a aby si prišiel do Betlehema.'" „Tak poviem." „Boh ti to odplatí.9Budem si spomínať na teba, na vás všetkých..." „Povieš o nás aj svojmu Dieťaťu?" „Poviem mu." ,Ja som Eliáš." „A ja Lévi." Ja Samuel." Ja Jonáš."

162

j „A ja Izák." \ „A ja Tobiáš." Jajonatán." „A ja Daniel." Ja som Simeon." Ja sa volám Ján." Ja sa volám Jozef a môj brat Benjamín, sme dvojčatá." „Budem si pamätať vaše mená." „Musíme uţ ísť... Ale vrátime sa... A privedieme ďalších, aby sa pri[fli pokloniť...!" „Ako sa môţeme vrátiť do ovčinca a nechať tu toto Dieťa?" „Sláva Bohu, ţe nám ho ukázal!" „Dovoľ, aby sme mu pobozkali šaty," vraví Lévi s úsmevom anjela. Mária pomaly dvíha Jeţiša a sediac na sene ponúkne pastierom, aby mu bozkali noţičky zavinuté do plátna. A pastieri sa poklonia aţ po zem a bozkávajú tie maličké noţičky zakryté plátnom. Ten, kto má bradu, najprv si ju utrie a takmer všetci plačú. Vychádzajú pospiatky a zanechávajú tam svoje srdcia... Videnie jbrestáva tak, ţe Mária sedí na slame s Dieťaťom v lone a s Jozefom, ktorý sa lakťom opiera o jasle a hľadí a klania sa. 10

Jeţiš hovorí: „Dnes budem hovoriť ja. Si veľmi unavená, ale maj ešte trocha trpezlivosti. Je vigília Boţieho tela. Mohol by som ti rozprávať o Eucharistii a o svätých, ktorí sa stali apoštolmi jej úcty, tak ako som ti rozprával o svätých, ktorí sa stali apoštolmi Najsvätejšieho Srdca.* Ale chcem ti rozprávať o inom, o kategórii ctiteľov môjho tela, ktorí sú predchodcami tejto úcty. Sú to pastieri. Prví ctitelia môjho tela zo Slova, ktoré sa stalo Človekom. Raz som ti povedal, a to hovorí i moja Cirkev, ţe sväté Neviniatka sú prvomučeníci Krista. Teraz ti vravím, ţe pastieri sú prví ctitelia Boţieho tela. Majú všetky vlastnosti potrebné na to, aby boli ctiteľmi môjho tela, tieto eucharistické duše. Pevnú vieru - okamţite a slepo uveria anjelovi. Veľkodušnosť - dajú všetko svoje bohatstvo svojmu Pánovi. Pokoru - prídu k ľuďom ľudsky chudobnejším neţ sú oni sami, so skromným správaním, ktoré neponiţuje, a vyhlásia sa za ich sluţobníkov. * 2. júna 1944, v diele Zošity z roku 1944.

163

Túžbu - keď nemôţu dať zo svojho, usilujú sa svojou horlivosťou a námahou zabezpečiť to inde. Okamžitú poslušnosť - Mária si ţelá, aby oznámili Zachariášovi, a Eliáš tam ihneď ide. Neodkladá to. A nakoniec lásku - nevedia sa odtiaľ odtrhnúť a ty hovoríš: ,Zanechávajú tam svoje srdce/ Správne hovoríš. Ale netreba sa tak správať aj voči mojej sviatosti? 11 Ďalej, len pre teba - všimni si, komu sa ako prvému zjaví anjel a kto si zaslúţi, aby počul láskyplné Máriine city. Malý chlapec - Lévi. Tomu, kto má dušu dieťaťa, sa ukáţe Boh a ukáţe mu i svoje tajomstvá. Dovolí mu, aby počúval Boţie a Máriine slová. A kto má dušu dieťaťa, má i svätú vrúcnosť Léviho a vraví: ,Dovoľ mi pobozkať Jeţišove šaty.ť Hovorí to Márii, pretoţe Mária je vţdy tou, ktorá vám dáva Jeţiša. Ona je nositeľkou Eucharistie. Ona je ţivé cibórium. Kto ide k Márii, nájde mňa. Kto ma od nej ţiada, od nej ma dostane. Úsmev mojej matky, keď ju nejaké stvorenie ţiada: ,Daj mi svojho Jeţiša, aby som ho miloval,' rozţiari nebesia ejäte ţivšou a radostnejšou nádherou, taká je z toho šťastná. Povedz jej teda: ,Dovoľ mi pobozkať Jeţišove šaty. Dovoľ mi pobozkať jeho rany/ A odváţ sa ešte viac. Povedz: ,Dovoľ mi poloţiť si hlavu na Srdce tvojho Jeţiša, aby som bola blaţená/ Poď. A odpočívaj. Ako Jeţiš v jasliach medzi Jozefom a Máriou."

31. Zachariášova návšteva, Jozefova svätosť a poslušnosť kňazom 8. jún 1944 1

Vidím dlhú miestnosť, v ktorej som videla stretnutie mudrcov s Jeţišom a ich klaňanie. Pochopila som, ţe sa nachádzam v pohostinnom dome, kde prijali Svätú rodinu. Sledujem príchod Zachariáša. Alţbeta neprišla. Majiteľka domu vybieha von na krytú chodbu v ústrety prichádzajúcemu hosťovi. Vedie ho k dverám a zaklope, potom sa ohľaduplne vzdiali. Jozef otvorí a keď zbadá Zachariáša, vykríkne od radosti. Pozve ho ďalej do malej miestnosti, podobnej chodbe: „Mária práve dojčí Dieťa. Počkaj chvíľu a posaď sa, určite si unavený." Urobí miesto hosťovi na svojom lôţku a posadí sa vedľa neho.

164

Počujem, ţe Jozef sa pýta na malého Jána a Zachariáš mu odpovedá: stie a prospieva ako ţriebätko. Ale teraz ho trochu trápia zúbky. Preto sme ho nechceli vziať so sebou. Je veľmi chladno. Preto neprišla ani Alţbeta. Nemohla ho nechať bez mlieka. Bolo jej to ľúto, ale zima je taká drsná!" „Naozaj je drsná," odpovie Jozef. „Muţ, ktorého ste poslali, mi povedal, ţe ste nemali dom, keď sa Dieťa narodilo. Veru, dosť ste si museli vytrpieť." „Áno, skutočne veľa. Strach bol však väčší neţ nepohodlie. Báli sme sa, ţe to uškodí Dieťaťu. A prvé dni sme museli zostať tam. Nič nám nechýbalo, nám, pretoţe pastieri oznámili radostnú zvesť Betlehemčanom a mnohí nám priniesli dary. Ale chýbal nám dom, vyhovujúca izba, lôţko... a Jeţiš veľmi plakal, najmä v noci, pre vietor, ktorý tam vnikal zo všetkých strán. Udrţoval som malý ohník. Ale ozaj len malý, lebo dym dráţdil Dieťa na kašeľ... a stále bola zima. Dve zvieratá zohrejú málo, najmä tam, kde vzduch prúdi zo všetkých strán! Nemali sme teplú vodu, aby sme ho mohli umývať, chýbala nám suchá bielizeň na prezlečenie. Ó, ako veľmi trpel! A Mária trpela, keď videla, ako trpí on. Keď som trpel jä... môţeš si predstaviť jeho matku. Dávala mu mlieko a slzy, mlieko a lásku...- Tu je to uţ lepšie. Pripravil som pohodlnú kolísku a Mária dala do nej mäkký matrac. Lenţe je v Nazarete! Ach, keby sa tam narodil, bolo by to iné!" „Lenţe Kristus sa musel narodiť v Betleheme. Tak to bolo prorokované." 2 Vojde Mária, lebo počula hlasy. Má na sebe biele vlnené šaty. Uţ odloţila tmavý odev, ktorý mala na ceste a v jaskyni, a celá ţiari belosťou vo svojich šatách, ako som ju uţ videla inokedy. Na hlave nemá nič a v náručí drţí spiaceho a nasýteného Jeţiša v bielych plienkach. Zachariáš úctivo vstane a hlboko sa pokloní. Potom pristúpi bliţšie a hľadí na Jeţiša s prejavmi najhlbšej úcty. Je sklonený, ani nie tak preto, aby ho lepšie videl, ale aby mu vzdal úctu. Mária mu ho podá a Zachariáš ho berie s takou úctivosťou, akoby dvíhal monštranciu. Veď ten, koho berie do náručia, je skutočne Hostia, obeta, ktorá uţ bola obetovaná a ktorej obeta bude dovŕšená, keď bude daná ľuďom ako pokrm lásky a vykúpenia. Zachariáš vráti Jeţiša Márii. 3 Všetci si sadnú a Zachariáš zopakuje Márii dôvod, pre ktorý Alţbeta nemohla prísť a ako jej to je ľúto. „Po tieto mesiace pripravovala bielizeň pre tvojho poţehnaného Syna. Priniesol som ti ju. Je dolu, vo voze."

165

Vstane a vyjde von, vracia sa s veľkým balíkom a ešte s jedným, menším. Potom z oboch balíkov vybaľuje dary - mäkkú vlnenú ručne tkanú prikrývku a detskú bielizeň a oblečenie. Z menšieho balíka vyberá med, veľmi bielu múku, maslo a jablká pre Máriu a koláče, ktoré miesila a napiekla Alţbeta, ako i veľa iných drobností, ktoré hovoria o materskom cite vďačnej sesternice voči mladej matke. „Povedz Alţbete, ţe som jej vďačná. A tebe som tieţ vďačná. Bola by som ju veľmi rada videla, ale chápem jej dôvody. A tieţ by som chcela zase vidieť malého Jána..." „Uvidíte ho na jar. Prídeme vás navštíviť." „Nazaret je veľmi ďaleko," vraví Jozef. 4 31.4 „Nazaret? Ale musíte zostať tu. Mesiáš musí vyrastať v Bedeheme. Je to Dávidovo mesto. Najvyšší ho sem zaviedol prostredníctvom cisárovej vôle, aby sa narodil v kraji Dávidovom, v svätej zemi Judei. Prečo ho brať do Nazareta? Viete, aký názor majú Ţidia na Nazaretčanov. Toto Dieťa bude zajtra Spasiteľom svojho ľudu. Nemôţe byť, aby hlavné mesto opovrhovalo svojím Kráľom, pretoţe pochádza okraja, ktorým pohŕda. Viete práve tak ako ja, aká je veľrada zádrapčivá a aké sú tri hlavné spoločenské vrstvy pohŕdavé... A okrem toho tu, blízko mňa, vám budem môcť pomáhať, pretoţe všetko, čo mám, a to nielen hmotný majetok, ale i morálne dary dám do sluţieb tohto Novorodeného. A aţ dospeje do veku, keď bude chápať, budem šťastný, ak mu budem môcť byť učiteľom ako svojmu synovi, aby keď dospeje, ma poţehnal. Musíme si uvedomiť, ţe je určený na veľký údel, a preto sa musí predstaviť svetu so všetkými tromfami, aby ľahšie vyhral svoj zápas. Určite bude vlastniť múdrosť. Ale uţ len samotná skutočnosť, ţe jeho učiteľom bude kňaz, mu umoţní, aby ho prijali neprístupní farizeji a zákonníci, a to mu uľahčí poslanie." 5 31.5 Mária pozrie na Jozefa a Jozef na Máriu. Nad nevinnou hlávkou Dieťaťa, ktoré ruţové a nevedomé spinká, sa rozvinie nemá výmena otázok. Sú to otázky poznačené smútkom. Mária myslí na svoj domček. Jozef na svoju prácu. Tu by všetko musel začínať odznova, veď sú na mieste, kde ich pred niekoľkými dňami ešte nikto nepoznal. Nič tu nie je z tých milých vecí, ktoré tam zanechali a ktoré s toľkou láskou pripravovali pre Dieťa. Mária to povie: „Ale ako to urobiť? Tam sme nechali všetko. Jozef toľko pracoval pre môjho Jeţiša, nešetril námahu ani peniaze. Pracoval v noci, aby cez deň mohol pracovať pre druhých a mal za čo kúpiť to najkrajšie drevo, najjemnejšiu vlnu, najbelší ľan, aby bolo pre Jeţiša

166

hrsetko pripravené. Zhotovil úle a dokonca zvládol i murárske práce pri {prestavbe domu, aby kolíska mohla byť v mojej izbe, kým Jeţiš vyrastie, i potom aby tam mohla byť posteľ, aby Jeţiš zostal so mnou, kým ne-bude mládencom." Jozef môţe ísť a vziať, čo ste tam nechali." „A kde to dáme? Ty predsa vieš, Zachariáš, ţe sme chudobní. Máme f len prácu a dom. Oboje nám umoţňuje ţiť tak, aby sme nehladovali, j Ale tu... prácu azda nájdeme, stále však budeme musieť myslieť na dom. [Táto dobrá ţena nám nemôţe ustavične poskytovať prístrešie. A ja nemôţem ţiadať od Jozefa ešte väčšie obety, neţ ich pre mňa uţ urobil." „Ach, ja! Pre mňa to nič nie je! Myslím na Máriinu bolesť, na bolesť, í ţe nebude môcť bývať vo svojom dome..." Márii sa v očiach zalesknú dve veľké slzy. „Myslím, ţe ten dom musí byť pre ňu drahý ako raj kvôli zázraku, l ktorý sa tam udial... Hovorím síce málo, ale dokáţem veľa porozumieť. Netrápil by som sa, keby to nebolo práve pre toto. Budem pracovať dvojnásobne, to je všetko. Som silný a mladý, aby som mohol pracovať dvakrát toľko neţ predtým a postarám sa o všetko. A ak Mária nebude príliš trpieť...* a ak ty povieš, ţe bude dobré urobiť to takto... čo sa týka mňa... prosím. Urobím to, čo sa vám bude zdať najsprávnejšie. Stačí, ţe to bude uţitočné pre Jeţiša." „Určite to bude uţitočné. Premyslite si to a pochopíte tie dôvody." „Vraví-sa, ţe Mesiáš sa bude nazývať Nazaretský...,"* namietne Mária. „To je pravda. Ale aspoň kým nie je dospelý, nech vyrastá v Judei. Prorok vraví: ,A ty, Betlehem, Efrata... z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli/ Nehovorí o Nazarete. Tento prívlastok mu moţno bude daný z neviem akého dôvodu. Ale jeho zem je táto." „To hovoríš ty, kňaz, a my... a my... ťa s bolesťou počúvame... a dávame ti za pravdu. Ale s akou bolesťou...! Kedy uvidím ten dom, kde som sa stala matkou?" Mária ticho plače. A ja chápem tento jej plač. Ó, ako ho len chápem! Videnie mi končí s týmto Máriiným plačom. Mt 2 23 hoci sa priamo neodvoláva na prorokov. Preto sa zdá významný vyraz Vraví sa namiesto zvyčajneho Je povedané alebo/, napísané Pravé preto ze Nazaretský (tak pomenovaný zvlášť v 604.35 a 608.2), teda z Nazareta v Gahlei, Jeţiš je nazývaný a j Galilejčan, ako v 404.4 (kde sa však uvádza ,eho narodenie v Judei) a na iných miestach. Sám Jeţiš sa nazýva „Galilejčan v 590.21.

167

31.6

31.7

Mária hovorí: „Chápeš to. Viem. Ešte ma však uvidíš plakať silnejšie. Pre túto chvíľu ti pozdvihnem ducha tým, ţe ti poukáţem na svätosť Jozefa. Jozef bol človek, čiţe nemal nijakú inú pomoc pre svojho ducha, len svoju svätosť. Ja som mala všetky Boţie dary v stave nepoškvrnenej. Nevedela som, ţe takou som. Ony však pôsobili v mojej duši a dávali mi duchovnú silu. Ale on nebol nepoškvrnený. To ľudské bolo v ňom s celou svojou ťarchou a on sa musel dvíhať-k dokonalosti s celým tým bremenom za cenu ustavičnej námahy všetkých svojich schopností, keď chcel dosiahnuť dokonalosť a zaľúbiť sa Bohu. Ó, môj svätý manţel! Svätý vo všetkom, aj v tých najpokornejších ţivotných veciach. Svätý pre svoju anjelskú čistotu. Svätý pre svoju muţskú počestnosť. Svätý pre svoju trpezlivosť, pre svoju pracovitosť, pre svoj ustavične rovnaký pokoj, pre svoju skromnosť, pre všetko. Táto svätosť ţiari aj v tejto udalosti. Kňaz mu povie: ,Bude dobré, ak sa tu usadíš.' A on, hoci vedel, akej veľkej námahe ide v ústrety, povie: ,Pre mňa to nič nie je! Myslím na Máriinij bolesť. Netrápil by som sa, keby to nebolo práve pre toto. Stačí, ţe to bude uţitočné pre Jeţiša.'Jeţiš, Mária - jeho anjelské lásky. Nemiloval nič iné na zemi, tento môj svätý manţel. A pre túto lásku urobil zo seba sluţobníka. Urobili ho ochrancom kresťanských rodín, robotníkov a iných povolaní. Ale nielen umierajúcich, manţelov, robotníkov, ale mali by ho urobiť aj patrónom zasvätených. Kto medzi zasvätenými na zemi v akejkoľvek sluţbe Bohu sa zasvätil sluţbe svojmu Bohu tak ako on? Kto prijal všetko, zriekol sa všetkého, znášal všetko, vykonal všetko okamţite, s veselým duchom, so stále dobrou náladou, ako to robil on? Nie, niet takého. 7 A ešte jednu vec si všimni, ba dve. Zachariáš je kňaz. Jozef nie. Len si však všimni, ako ten, ktorý ním nie je, má ducha v nebi viac neţ kňaz. Zachariáš myslí po ľudsky a ľudským spôsobom aj vysvetľuje Písma, pretoţe sa nechá príliš viesť dobrým ľudským úmyslom, a nie je to prvýkrát, čo tak koná. Bol za to potrestaný. Ale znova padá, hoci nie tak ťaţko. Ohľadne narodenia Jána povedal: ,Veď ja som starec a moja manţelka je v pokročilom veku.' Teraz vraví: ,Kristus musí rásť tu, aby si urovnal cestu.' A týmto korienkom pýchy, ktorý sa uchováva aj v najlepších, si myslí, ţe on bude môcť byť uţitočný Jeţišovi. Nie uţitočný tak, ako chcel byť Jozef tým, ţe mu slúţil, ale uţitočný tak, ţe mu bude učiteľom... Boh mu odpustil pre jeho dobrý úmysel. Ale potrebuje Učiteľ mať učiteľov?

168

Ja som sa usilovala ukázať mu svetlo v proroctvách. Ale on sa cítil Itfenejší neţ ja a to, čo odo mňa počul, pouţil svojím spôsobom. Mohla som naliehať a vyhrať. Ale - a to je druhý poznatok, ktorý ti dávam icšpektovala som kňaza pre jeho dôstojnosť, nie pre jeho vedomosti. - 8 Kňaza vo všeobecnosti vţdy osvecuje Boh. Povedala som ,vo vše- 31.8 obecnosti'. Osvecuje ho, ak je pravý kňaz. Odev nie je tým, čo posväcue, ale srdce. Pri posudzovaní, či je niekto pravý kňaz, treba posudzovať to, čo vychádza z jeho srdca. Ako povedal môj Jeţiš, zo srdca vychádzali veci, ktoré posväcujú alebo poškvrňujú, veci, ktoré informujú o ceom spôsobe konania jednotlivca. Alebo ak je niekto pravý kňaz, vo všeobecnosti ho vţdy inšpiruje Boh. K ostatným, ktorí takí nie sú, treba mať nadprirodzenú milosrdnú lásku a modliť sa za nich. Ale môj Syn ťa uţ postavil do sluţby tohto vykúpenia a ja uţ viac nepoviem. Buď šťastná, ţe môţeš trpieť preto, aby sa zväčšoval počet pravých kňazov. A odpočívaj na slove toho, kto ťa vedie. A ver a poslúchaj jeho radu.9 Poslušnosť vţdy zachraňuje. Aj keď rada, ktorú človek prijí- 31.9 ma, nie je vo všetkom dokonalá. Vidíš, my sme poslúchli. A bolo to dobré. Je pravda, ţe Herodes sa obmedzil na vyhladenie detí z Betlehema a okolia. Ale nemohol by Satan posúvať a šíriť tieto vlny nevraţivosti ďalej a presvedčiť k rovnakému zločinu všetkých mocných v Palestíne, aby zničil budúceho Kráľa Ţidov? Mohol by. A bolo by sa to prihodilo v prvých časoch Krista, keď by opakované zázraky vzbudili pozornosť zástupov a obozretnosť mocných. Keby sa to udialo, ako by sme mohli prejsť celou Palestínou, kým by sme prišli z ďalekého Nazareta do Egypta, pohostinnej zeme pre prenasledovaných Ţidov, a k tomu s malým dieťaťom, a navyše kým by stále zúrilo prenasledovanie? Ľahší bol útek z Betlehema, aj keď bol rovnako bolestný. 31.10 Poslušnosť vţdy zachraňuje. Pamätaj si to.10 A úcta ku kňazovi je vţdy znakom kresťanskej formácie. Beda - povedal Jeţiš - beda kňazom, ktorí stratia svoj apoštolský oheň! Ale beda aj tomu, kto si myslí, ţe je dovolené nimi pohŕdať! Lebo oni premieňajú a rozdávajú pravý Chlieb, ktorý zostupuje z neba. A toto spojenie ich robí svätými ako svätý kalich, aj keď nie sú svätí. Budú sa za to zodpovedať Bohu. Vy ich povaţujte za takých a o iné sa nestarajte. Nebuďte neústupnejší neţ váš Pán Jeţiš, ktorý na ich príkaz zanecháva nebo a zostupuje, aby bol ich rukami pozdvihnutý. Učte sa od neho. A ak sú slepí, ak sú hluchí, ak majú ochrnutú dušu a choré myslenie, ak sú malomocní pre mnohé

169

previnenia, ktoré sú v rozpore s ich poslaním, ak sú Lazárovia v hrobe, volajte Jeţiša, aby ich uzdravil, aby ich vzkriesil. Volajte ho svojimi modlitbami a utrpením, ó, duše, obete. Zachrániť dušu znamená predurčiť svoju dušu pre nebo. Ale zachrániť dušu kňaza \ znamená zachrániť veľké mnoţstvo duší, lebo kaţdý svätý kňaz je sie- \ ťou, ktorá ťahá duše k Bohu. A zachrániť kňaza, čiţe posvätiť, znovu posvätiť, znamená vytvoriť túto tajomnú sieť. Kaţdá jeho korisť je svetlom, ktoré sa pripojí k vašej večnej korune. . Choď v pokoji."

32. Obetovanie Jeţiša v chráme, čnosť Simeona a proroctvo Anny 1. február 1944 1

Vidím, ako z veľmi skromného domu vychádza dvojica. Po úzkom vonkajšom schodišti zostupuje mladučká matka, v náručí s dieťaťom zavinutom do bieleho plátna. Spoznávam v nej našu Mamičku. Je to stále ona, bledá a plavovlasá, šikovná a veľmi láskavá vo všetkom, čo robí. Má oblečené biele šaty a zahaľuje ju bledomodrý plášť. Na hlave má biely závoj. Svoje Dieťatko nesie veľmi pozorne. Dolu pri schodišti na ňu čaká Jozef s tmavosivým oslom. Jozefova tunika i plášť sú svetlohnedé. Hľadí na Máriu a usmieva sa. Keď Mária podíde k oslovi, Jozef si prehodí uzdu do ľavej ruky a vezme na chvíľu spokojne spiace Dieťa, aby umoţnil Márii lepšie sa usadiť do sedla. Potom jej Jeţiša vráti a vydajú sa na cestu. Jozef kráča vedľa Márie a stále drţí somárika za uzdu. Dáva pozor, aby zviera kráčalo rovno a nepotklo sa. Mária drţí Jeţiša v lone a akoby z obavy, ţe by mu mohla uškodiť zima, prestrie naňho koniec svojho plášťa. Manţelia sa rozprávajú veľmi málo, zato sa však často na seba usmievajú. Idú po nie veľmi dobrej ceste, ktorá sa vinie krajom, v tomto ročnom období pustom. Z času na čas míňajú pocestných alebo ich niekto dohoní. Cestujúcich je však málo. 2 A uţ sa ukazujú domy a hradby obklopujúce mesto. Manţelia vchádzajú doň bránou a začína sa púť po hrboľatej mestskej dlaţbe. Putovanie je teraz omnoho ťaţšie, tak pre premávku, ktorá núti somárika

170

kaţdú chvíľu zastavovať, ako aj pre cestu samotnú s kameňmi a dierami spôsobujúcimi ustavičné otrasy, ktoré rušia Máriu a Dieťa. Cesta nevedie po rovine, ale mierne stúpa. Je úzka medzi vysokými domami s rovnako úzkymi a nízkymi vchodmi a s maličkými oknami vedúcimi do ulice. Hore sa medzi domami, ba medzi terasami, ukazujú kúsky azúrovej oblohy. Dolu na ceste sú ľudia a vládne tam huriavk. Stretávajú sa tam pocestní, idúci pešo alebo na oslíkoch alebo sprevádzajúci osly naloţené nákladom. Ďalší kráčajú za poriadne naloţenou karavánou tiav. V jednej chvíli prechádza s veľkým dupotom konských kopýt a rinčaním zbraní hliadka rímskych legionárov a stráca sa za arkádou preklenujúcou úzku a kamenistú uličku. Jozef zabočí doľava a pokračuje po širšej a lepšej ceste. Na jej konci zbadám ohradu s cimburím, ktorú uţ poznám. Mária zosadne z osla pri bráne, kde je stanovište na ustajnenie oslov. Hovorím „stanovište", pretoţe je to akýsi druh chatrče, lepšie povedané prístrešku, v ktorom je rozhádzaná slama a koly s kruhmi na priviazanie štvornohých zvierat. Jozef dáva zopár mincí chlapcovi, ktorý pribehol k nim. Dostáva za ne trocha šena, potom naberie vedro vody z akejsi beztvarej studne v rohu. Dáva piť oslovi. Pridá sa k Márii a obaja vstúpia do priestoru chrámu. 3 Najprv smerujú k arkieru, kde sú tí, ktorých neskôr Jeţiš rázne vyhnal von - predavači hrdličiek a baránkov a peňazomenci. Jozef kúpi dvoch bielych holúbkov. Nevymieňa peniaze. Určite má také, aké potrebuje. Jozef s Máriou sa uberajú k bočnému vchodu, ku ktorému vedie osem schodíkov. Tak sa mi zdá, ţe sú pred kaţdým vchodom, akoby kváder budovy chrámu bol vyvýšený nad okolitým terénom. Za týmto vchodom je átrium, aké mávajú brány na našich mestských domoch, ale rozsiahlejšie a zdobenejšie. Vpravo a vľavo sú akési dva oltáre - dve obdĺţnikové konštrukcie, ktorých účel spočiatku nechápem. Vyzerajú ako nízke vane, lebo vnútrajšok je o niečo niţší neţ vonkajší okraj, ktorý je vyzdvihnutý o niekoľko centimetrov. Prichádza kňaz, neviem, či na Jozefovo zavolanie alebo sám ôd seba. Mária obetuje dvoch úbohých holúbkov a ja, keďţe viem, aký bude ich osud, odvraciam pohľad inam. Prezerám si ozdoby mohutného portálu, stropu, siene. Kútikom oka zbadám, ţe kňaz pokropí Máriu vodou. Musí to byť voda, lebo nevidím škvrny na jej šatách. Keď Mária zároveň spolu s holúbkami dala kňazovi za hrsť mincí (zabudla som to povedať), vstupuje s Jozefom do samotného chrámu, sprevádzaná kňazom.

171

Obzerám sa na všetky strany. Miesto je bohato zdobené. Hlavy an jelov, palmové ratolesti a ornamenty tiahnuce sa po stĺpoch, stenách i na povale. Svetlo preniká cez zvedavé dlhé, úzke okná, prirodzene bez skiel, umiestnené uhlopriečne v stene. Predpokladám, ţe je to tak proti vnikaniu vody pri lejakoch. 32.4 4 Mária dôjde aţ na určité miesto, potom sa zastaví. Niekoľko metrov od nej sú opäť schodíky, na nich iný typ oltára a za ním ďalšia konštrukcia. Pochopila som, ţe nie som v chráme, ako som mylne predpokladala, ale ţe som na mieste, ktoré obklopuje samotný chrám, čiţe Svätyňu. A zdá sa, ţe do nej okrem kňazov nesmie nik vstúpiť. To, čo som povaţovala za chrám, je iba uzavretý vestibul, ktorý z troch strán lemuje chrám, kde je uloţený svätostánok. Neviem, či som sa vyjadrila dobre. Ale nie som architekt ani inţinier. Mária obetuje kňazovi Dieťa - ktoré sa zobudilo a svojimi nevinnými očkami sa s prekvapeným pohľadom niekoľkodňového novorodenca obzerá dookola. Kňaz stojí oproti oltáru na schodíkoch, berie ho do náručia a s vystretými rukami ho pozdvihne tvárou k chrámu. Obrad je dovŕšený. Kňaz vracia Dieťatko matke a odchádza. 5 32.5 Sú tam ľudia, ktorí sa zvedavo prizerajú. Medzi nimi si ťaţkým krokom razí cestu zhrbený starček opierajúci sa o palicu. Musí byť veľmi starý, povedala by som, ţe má viac neţ osemdesiat rokov. Priblíţi sa k Márii a poţiada ju, aby mu dala na chvíľu Maličkého. Mária mu s úsmevom podá Dieťa. Je to Simeon. Vţdy som si myslela, ţe patrí ku kňazskej triede, a pritom je to obyčajný veriaci, aspoň pokiaľ moţno súdiť podľa jeho odevu. Vezme Dieťa a pobozká ho. Jeţiš sa naňho usmeje neistým stiahnutím tváričky dojčaťa. Vyzerá to tak, akoby si ho zvedavo prezeral, pretoţe starček plače a striedavo sa usmieva a slzy mu vytvárajú na vráskavej tvári sťaby výšivku z perličiek. Perlia sa na jeho dlhej bielej brade, ku ktorej Jeţiš naťahuje ručičky. Je to Jeţiš, ale ešte je stále Dieťa. A čo sa pred ním hýbe, priťahuje jeho pozornosť a vzbudzuje chuť zmocniť sa toho, aby lepšie pochopil, čo to je. Mária a Jozef sa usmievajú a rovnako i prítomní, ktorí chvália krásu Maličkého. Počujem slová svätého starčeka* a vidím zarazený pohľad Jozefa, Máriino pohnutie i reakcie skupinky prítomných osôb. Niektorí sú * Lk2,27-35.

172

slovami starčeka zarazení a dojatí, iných sa zmocní bláznivá veselosť. Medzi skupinkou veselých ľudí sú bradatí a povýšeneckí členovia veľrady, ktorí krútia hlavou, pozerajúc na Simeona s ironickým súcitom. Určite si o ňom myslia, ţe sa v starobe pomiatol. 6 Máriin úsmev pohasne a jej tvár zbledne, keď jej Simeon oznámi 32.6 bolesť. Hoci ona to trie, aj tak jej jeho slová prebodávajú dušu. Priblíţi sa väčšmi k Jozefovi, akoby chcela nájsť pri ňom útechu a vášnivo si pritisne svoje Dieťa v náručí. Vpíja sa ako vysmädnutá duša do slov Anny,3 ktorá tieţ prišla, a ktorá ako ţena má súcit s jej utrpením. Sľubuje jej, ţe Večný hodinu jej bolesti zmierni tým, ţe jej dá nadprirodzenú silu. „Ţena, tomu, ktorý dal svojmu ľudu Spasiteľa, nebude chýbať moc dať svojho anjela, aby ťa potešil v tvojom plači. Boţia pomoc nikdy nechýbala veľkým ţenám Izraela a ty si omnoho väčšia neţ Judita a Jahel. Náš Boh ti dá srdce z prečistého zlata, aby si odolala moru bolesti, pre ktorú budeš najväčšou ţenou stvorenia, matkou. A ty, Dieťa, spomeň si na mňa v hodinu svojho poslania." Tu mi prestáva videnie. 2. február 1944 7

Jeţiš hovorí: 32.

„Dve poučenia vyplývajú pre všetkých z opisu, ktorý si urobila. Prvé - pravda sa nezjavuje kňazovi zahĺbenému do obradu, ale duchom neprítomnému ale jednoduchému veriacemu. Kňaz ustavične spojený s Boţstvom, zaoberajúci sa všetkým, čo má vzťah k Bohu, oddaný všetkému, čo je povznesené nad telo, by musel ihneď vycítiť, kto je Dieťa, ktoré bolo v to ráno obetované v chráme. Aby to však mohol spoznať, bolo by treba, aby mal ţivého ducha. Nie iba odev, zakrývajúci ducha, ak nie mŕtveho, tak veľmi uspaného. Boţí Duch môţe, ak chce, hrmieť a otriasať ako bleskom a zemetrasením aj najotupenejšieho ducha. To môţe. Ale pretoţe je Duchom poriadku, ako je poriadkom Boh v kaţdej svojej osobe a v spôsobe konania, on sa zvyčajne vlieva a hovorí nie tam, kde sú dostatočné zásluhy na získanie jeho vliatia - to by sa vlial iba v zriedkavých prípadoch, a ani ty by si nepoznala jeho svedo -, ale tam, kde vidí ,dobrú vôľu' zaslúţiť si jeho vyliatie. Ako sa rozvíja táto dobrá vôľa? Ţivotom ţitým, podľa vašich moţností, úplne v Bohu. Vo viere, v poslušnosti, v čistote, v láske, vo

3 Anna Fanuelova. 173

veľkodušnosti, v modlitbe. Nie vo vonkajších úkonoch, ale v modlitbe. Je menší rozdiel medzi nocou a dňom ako medzi obradmi a modlitbou. Modlitba je spoločenstvo ducha s Bohom, z ktorého vyjdete posilnení a rozhodnutí stále väčšmi patriť Bohu. Úkony sú čírym zvykom, sú konané s rôznym cieľom, avšak vţdy sebeckým, ktoré vás nechajú takých, akými ste, ba vás zaťaţia hriechom klamstva a lenivosti. 32.8 8 Simeon mal túto dobrú vôľu. Ţivot ho neušetril námah a skúšok. Ale on svoju dobrú vôľu nestratil. Roky a udalosti sa nedotkli a neotriasli jeho vierou v Pána, v jeho prísľuby a neunavili jeho dobrú vôľu byť vţdy viac hodným Boha. A Boh prv ako sa zavreli oči verného sluţobníka pred svetlom slnka v očakávaní, ţe sa otvoria Boţiemu Slnku, ţiariacemu z otvorených nebies pri mojom vystúpení po mučeníctve, zoslal mu lúč Ducha, ktorý ho doviedol do chrámu, aby uvidel Svetlo, ktoré prišlo na svet. ,Z vnuknutia Ducha Svätého/ hovorí sa v evanjeliu. Ó, keby ľudia vedeli, aký dokonalý Priateľ je Duch Svätý! Aký Vodca, aký Učiteľ! Keby ho milovali a vzývali, túto Lásku Najsvätejšej Trojice, toto Svetlo svetla, tento Oheň ohňa, túto Inteligenciu, túto Múdrosť! O čo viac by poznali to, čo je nevyhnutné vedieť! Pozri sa, Mária, pozrite sa, synovia. Simeon čakal celý svoj dlhý ţivot, aby ,uvidel Svetlo', aby spoznal, ţe sa splnil Boţí prísľub. Ale nikdy nepochyboval. Nikdy si nepovedal: Je zbytočné zotrvávať v nádeji a v modlitbe.' Vytrval. A dostalo sa mu ,vidieť' to, čo neuvidel kňaz ani členovia veľrady, plní pýchy a zaslepenosti - Boţieho Syna, Mesiáša, Spasiteľa v detskom tele, z ktorého sálalo teplo a úsmevy. Dostal úsmev Boha - prvú odmenu za svoj čestný a zboţný ţivot - prostredníctvom mojich úst Dieťaťa. 32.9 Druhé poučenie - slová Anny. Aj ona, prorokyňa, vidí vo mne, novorodencovi, Mesiáša. Pri jej prorockých schopnostiach je to prirodzené. Ale počúvaj, počúvajte, čo vraví mojej matke, hnaná vierou a láskou. A utvorte si z toho svetlo pre vášho ducha, ktorý sa trasie v tomto čase temnôt a v tento sviatok Svetla. ,Tomu, ktorý dal Spasiteľa, nebude chýbať moc dať svojho anjela, aby ťa potešil v tvojom, vo vašom plači.' Myslite na to, ţe Boh dal seba samého, aby zničil dielo Satana v duchoch. A nebude môcť teraz zvíťaziť nad diablami, ktorí vás trápia? Nebude môcť osušiť váš plač zničením týchto diablov a poslať znovu pokoj svojho Krista? Prečo ho oň neprosíte s vierou? Vierou opravdivou, všemocnou, vierou, pred ktorou prísnosť Boha, rozhorčeného z toľkých

174

vašich hriechov, padne s úsmevom a dostane sa vám odpustenia, ktoré je pomocou, dostane sa vám jeho poţehnania, aby bolo dúhou nad touto zemou, ktorá sa topí v záplave krvi chcenej vami samými. Premýšľajte: Keď Otec potrestal ľudí potopou, povedal sebe samému a patriarchovi: ,Uţ nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto uţ nikdy nevyhubím všetko ţivé, ako som to urobil.'* A zostal verný svojmu slovu. Uţ neposlal potopu. Ale vy, koľkokrát ste si povedali a povedali ste aj Bohu: ,Ak sa teraz zachránime, ak nás zachrániš, uţ nebudeme viesť vojny, uţ nikdy,' a potom ste ich viedli stále hroznejšie? Koľkokrát, ó, falošní a bez úcty k Pánovi a k svojmu slovu? A predsa by vám Boh pomohol znova, keby ho väčšina veriacich s vierou a všemocnou láskou vzývala. Poloţte - ó, vy všetci, ktorých je príliš málo na to, aby ste boli protiváhou tým mnohým, ktorí udrţujú ţivú prísnosť Boha, zostaňte však oddaní jemu napriek hroznej dobe, ktorá hrozí a rastie z minúty na minútu - poloţte svoje námahy k nohám Boha. On vám bude vedieť poslať svojho anjela, ako poslal na svet Spasiteľa. Nebojte sa. Buďte zjednotení-pri kríţi. Kríţ vţdy zvíťazil nad úkladmi diabla, ktorý prichádza so surovosťou ľudí a so ţivotnými smútkami, aby dotlačil k zúfalstvu, čiţe k oddeleniu od Boha tie srdcia, ktoré nemôţe získať iným spôsobom."

33. Uspávanka Panny Márie 28. november 1944

[...]. Dnes ráno som mala neţný budíček. Keď som sa preberala z driemot, začula som veľmi čistý hlas neţne spievať pomalú uspávanku. Bola naozaj pomalá a starodávna a pripomínala mi vianočnú koledu. Počúvala som jej motív a hlas, ktorý ma svojím vlnením stále väčšmi napĺňal šťastím a rozjasňoval myseľ. Napokon sa úplne rozjasnila a pochopila som. Povedala som: „Zdravas', Mária, milosti plná!", lebo to spievala Mamička. A ona mi povedala: „Aj ja ťa zdravím, Mária. Poď a buď šťastná!" A začala spievať hlasnejšie. 1

* G* 8,21.

175

33.2

A zbadala som ju. V betlehemskom dome, v jej izbe, ako práve kolíše Jeţiša, aby ho uspala. V izbe boli Máriine krosna a šitie. Vyzeralo to, akoby prerušila prácu, aby nakojila Dieťa, prebalila ho, lepšie povedané prezliekla ho, lebo uţ to bolo niekoľkomesačné Dieťa, povedala by som šesť, najviac osem mesiacov, a ţe chce opäť pokračovať v práci, keď Dieťa zaspí. Chýlilo sa k večeru. Súmrak uţ takmer úplne padol a zanechal na pokojnej oblohe zlaté chumáčiky. Stáda sa vrátili do ohrád a na rozkvitnutej lúke si ešte naposledy uhryzovali z trávy, bľačali a dvíhali svoje papuľky. Dieťa zaspávalo ťaţko. Vyzeralo trochu nepokojné, akoby mu išli zúbky alebo ho trápila nejaká iná detská „boľačka". 2 Napísala som pieseň na kúsok papiera, ako sa mi dalo v šere nastávajúcej rannej hodiny, a teraz ju tu prepisujem: „Zlaté obláčiky - vyzeráte ako stáda Pánove. Na rozkvitnutej lúke - sa pasie a pozerá iné stádo. Ale i keby som mala všetky stáda - jestvujúce na zemi, mojím najdrahším baránkom - budeš vţdy len ty... Haj aj, búvaj, spinkaj, buvinkaj... A uţ neplačkaj... Na nebi hľadia - a ţiaria tisícky hviezd. Nech len uţ neplačú - tvoje neţné zreničky. Tvoje zafírové očká - sú hviezdami môjho srdca. Tvoj plač je mojou bolesťou! - Och, uţ neplač... Haj aj, búvaj, spinkaj, buvinkaj... A uţ neplačkaj... Všetci ţiariví anjeli - čo sú v raji, pletú veniec tebe, nevinnému - aby sa tešili z tvojho pohľadu. Ale ty plačeš. Chceš mamičku. - Chceš mamičku, mamičku... aby pri tebe spievala uspávanku. - Uspávanku, uspávanku... Haj aj, búvaj, spinkaj, buvinkaj... A uţ neplačkaj... A keď nebo zruţovie - lebo uţ znova svitá, mamička je stále s tebou - aby si neplakal.

176

Keď sa prebudíš, zvoláš: ,Mamičkaľ - ,Synáčikľ poviem ja a s bozkom lásku a ţivot - i s mliekom ti dám... Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj... A uţ neplačkaj... ......... Bez mamičky nemôţeš byť - aj ked snívaš o nebi. Poď, poď! Pod závojom - tam mi zaspíš. Prsia moje budú tvojou poduškou - náručie kolískou. Len sa ničoho neboj - veď som tu s tebou... Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj... A uţ neplačkaj... A s tebou navţdy zostanem - veď si ţivot môjho srdca... On uţ spí... ako kvietok - leţiaci na hrudi... On uţ spí... tak buďte ticho! - azda vidí Otca, Svätého... Ten pohľad osuší slzy - môjho sladkého Jeţiša... Uţ haja, búva, spinká, buvinká... A uţ neplačká..." 3

Vypovedať pôvab tohto výjavu nie je moţné. Je to len matka, ktorá kolíše dieťa. Ale to je táto matka a toto Dieťal Môţete si len pomyslieť, koľko neţnosti, koľko lásky, koľko čistoty a koľko neba je v tejto nenápadnej, ale grandiózne ľúbeznej scéne. Potešuje ma spomienka na ňu, na ktorej potvrdenie zostáva melódia, ktorú si opakujem. Aby ste ju mohli počuť aj vy. Ale ja nemám Máriin prečistý strieborný hlas, panenský hlas Panny...! A bude sa to podobať zachrípnutému malému verklíku. To nič. Urobím, čo budem môcť. Aká by to bola pekná koleda, keby sa spievala pri vianočných jasliach! Mamička najprv pomaly kolísala drevenú kolísku. Keď videla, ţe Jeţiš sa neutíšil, vzala ho k sebe, sadla si k otvorenému oknu vedľa kolísky a jemne ho hojdala v rytme spevu. Uspávanku opakovala dvakrát, aţ kým malý Jeţiš nezavrel očká, otočil hlavičku k materským prsiam a takto zaspal, s tváričkou pritlačenou k teplým prsiam, jedna rúčka pri svojom ruţovom líčku opretá na nich a druhá mu voľne padala do lona. Máriin závoj zakrýval sväté Dieťa. Potom Mária vstala a s nesmiernou starostlivosťou uloţila svojho Jeţiša do kolísky. Prikryla ho prikrývkami, rozprestrela závoj, aby ho ochránila od múch a prievanu a zostala kontemplovať svoj spiaci

177

Poklad. Usmievala sa, mierne sklonená, blaţeným úsmevom. Jednu ru-j ku si drţala na srdci, druhou sa opierala o kolísku, pripravená pohojdať] ju, keby azda hrozilo, ţe sa Dieťa prebudí. Súmrak a ticho padali na zema vnikali do panenskej izby. Aký pokoj! Aká krása! Som z toho blaţená! 4 33.4 Nie je to veľkolepé videnie a azda sa bude povaţovať za neuţitočné v tom mnoţstve ostatných videní, lebo nezjavuje nič zvláštne. Viem to. Ale pre mňa je to veľká milosť a také si ho budem pamätať, lebo mi očisťuje a upokojuje ducha a napĺňa ho láskou, akoby bol znovu stvorený v rukách Mamičky. Myslím, ţe v tomto zmysle sa bude páčiť aj vám. My sme „deti". Tak je to lepšie! Páčime sa Jeţišovi. Ostatní, učení a komplikovaní, nech si myslia, čo chcú, a nech o nás hoci hovoria „detinskí". My sa o to nestaráme, však?

34. Klaňanie sa mudrcov je,.evanjeliom viery" 28. február 1944 1

Môj vnútorný poradca mi hovorí: „Nazvi tieto kontemplácie,* ktoré máš a ktoré ti budem hovoriť, ,evanjeliá viery5, lebo tebe a iným ukáţu silu viery a jej plody a posilnia vás vo viere v Boha." 2 34.2 Vidím Betlehem, malý a celý biely, učupený ako kvočka s kuriatkami vo svetle hviezd. Pretínajú ho kríţom dve základné cesty, jedna hlavná, ktorá prichádza spoza obce a vedie ďalej za obec, a druhá, vedúca z jedného konca obce na druhý, kde končí. Ostatné uličky pretínajú toto mestečko, ktoré sa ani v najmenšom nepodobá našej predstave mesta, ale sú prispôsobené kopcovitému terénu a domom, ktoré sa tu a tam vynárajú podľa zvlnenia terénu a staviteľa domov. Niektoré domy sú obrátené doprava, iné doľava, či umiestnené na okraj vedľa cesty, ktorá sa vinie ako stuha, raz hore, raz dolu, a nie priamočiaro a bez zákrut. Sem-tam je malé námestie, či uţ kvôli trhu alebo kvôli studni, alebo pri zástavbe bez pravidiel tam, kde zostal zvyšok skrúteného terénu, na ktorom sa uţ nič nedá postaviť. 34.1

i prvá z kontemplácií je časťou Diela, ostatné „evanjeliá viery" nie sú epizóuvedene v evanjeliu a sú napísané v diele Zošity z roku 1944.

178

Práve na mieste, kde, predpokladám, sa zvlášť zastavíme, je jedno z takých nepravidelných námestí. Malo byť štvorcové alebo aspoň obdĺţnikové, ale namiesto toho vyšla z neho akási visutá hrazda, taká zvláštna, ţe má podobu ostrouhlého trojuholníka pred vrcholom otupeného. Na najdlhšej strane - základni trojuholníka - je rozľahlá a nízka budova. Najrozsiahlejšia v obci. Zvonku je hladký a holý múr, z ktorého vedú dve brány, teraz dobre zavreté. Zvnútra, na jej širokom štvorci, je veľa okien na prvom poschodí, zatiaľ čo pod nimi sú arkiere, ktoré ohradzujú nádvoria s rozhodenou slamou a smeťami, s nádrţami na napájanie koni a ostatných zvierat. Pri neomietnutých stĺpoch portálov sú kruhy na priviazanie zvierat a na jednej strane je veľká stajňa ako prístrešok pre stáda a jazdné zvieratá. Pochopila som, ţe ide o betlehemský hostinec. Na ďalších dvoch rovnakých stranách sú domy a domčeky, niektoré s kúskom prednej záhrady, iné bez nej, pretoţe medzi nimi je dom, z ktorého smeruje na námestie priečelie, a iný, z ktorého zas na námestie smeruje zadná časť. Na ďalšej, uţšej strane, ktorá je oproti tomu útulku pre karavány, je jediný domček s vonkajším schodišťom, ktoré vedie do izieb na poschodí. Všetky miestnosti sú zavreté, lebo je noc. Ani na uliciach nie je v túto nočnú hodinu nik. 3 Vidím, ako sa zväčšuje svetlo noci padajúce z oblohy posiatej hviezdami Východu, takými krásnymi, ţivými a veľkými, ţe vyzerajú, akoby boli úplne blízko, ţe sa ich dá dotknúť, týchto ţiarivých kvetov na zamatovej oblohe. Zdvihnem zrak, aby som zistila zdroj tohto rastúceho svetla. Po betlehemskej oblohe sa pohybuje hviezda nezvyčajnej veľkosti, ako malý mesiac. Ostatné hviezdy akoby pohasli a uvoľnili jej dráhu ako sluţobnice, keď prechádza kráľovná, tak ich prekrýva a zatemňuje ţiara tejto hviezdy. Z gule, podobajúcej sa obrovskému svetlému zafíru vnútorne rozpálenému slnkom, vychádza ţiarivá brázda, v ktorej s prevládajúcou farbou svetlého zafíru sa zlieva ţiara plavých topásov, zelených smaragdov, jagavých opálov, krvavo trblietavých rubínov a neţne iskriacich ametystov. Všetky drahokamy zeme sú v tejto brázde, ktorá sa vinie po oblohe rýchlym vlnivým pohybom, ako keby bola ţivá. Prevládajúcou farbou je farba padajúca z hviezdnej gule, rajská farba svetlého zafíru, ktorá zostupuje na zem a azúrovým striebrom sfarbuje domy, cesty, betlehemskú zem, kolísku Spasiteľa. Betlehem uţ nie je biednym mestečkom, pre nás menším neţ vidiecka osada. Je to nádherné rozprávkové mesto, v ktorom je všetko zo striebra. A voda v prameňoch a nádrţiach je ako tekutý diamant.

179

Hviezda sa v ţivej jagavej ţiare zastaví nad malým domom, ktorý je na najuţšej strane námestia. Nevidia ju ani jeho obyvatelia, ani Betlehemčania, pretoţe spia vo svojich domoch. Jej ţiarivé trblietanie sa zrýchľuje a chvost sa jej chveje a vlní silnejšie, aţ vytvára takmer polkruhy. Celá obloha vzplanie sieťou hviezd zoradených ako sprievod, sieťou plnou ţiariacich drahokamov, ktoré sfarbujú ostatné menej výrazné hviezdy, akoby im chceli sprostredkovať radostné slovo. Domček je celý zaliaty týmto tekutým-ohňom drahokamov. Strecha malej terasy, malé schodište z tmavého kameňa, dvere, všetko je ako kus čistého striebra posypaného prachom z diamantov a perál. Nijaký kráľovský palác na zemi nemal a nebude mať schodište podobné tomuto, postavené na to, aby prijalo kroky anjelov, aby poslúţilo matke, ktorá je Matkou Boha. Jej malé nohy nepoškvrnenej Panny sa môţu postaviť na túto jasnú ţiaru, jej malé nohy určené na to, aby sa postavili na schodíky Boţieho trónu. Ale Panna o tom nevie. Bdie pri Synovej kolíske a modlí sa. V jej duši je ţiara, ktorá prekonáva ţiaru hviezdy krášliacej domček. 4 Z hlavnej cesty sa pribliţuje sprievod. Kone osedlané alebo vedené za uzdu, dromedáre a ťavy osedlané alebo nesúce náklad. Dupot kopýt vytvára zvuk pripomínajúci ţblnkot a špľachot tečúcej vody naráţajúcej na kamene. Keď prídu na námestie, zastavia sa. Sprievod je pod ţiarivým lúčom hviezdy nádherný. Ornamenty bohatých konských postrojov, odev ich jazdcov, obličaje, batoţina, všetko sa blyští v ţiare hviezdy a spája sa a oţivuje so ţiarou kovu, koţe, hodvábu, drahokamov, srsti. Oči ţiaria, ústa sa usmievajú, lebo v srdciach sa zapálila iná ţiara, ţiara nadprirodzenej radosti. Kým sluhovia sa vybrali so zvieratami do útulku pre karavány, traja z karavány zosadnú zo svojich zvierat, ktoré ihneď jeden zo sluhov odvádza preč, a idú pešo k domu. Pokľaknú čelom k zemi a pobozkajú prach. Sú to traja mocnári, čo prezrádza aj ich veľmi bohatý odev. Keď jeden z nich, muţ veľmi tmavej pleti zostúpil z ťavy, celý sa zahalil do šiamy - etiópskeho odevu zo ţiarivého bieleho hodvábu. Na čele i v páse ju pridrţiava drahocenný opasok, z ktorého visí dýka či meč s rukoväťou zdobenou šperkami. Aj ďalší zosadli z krásnych koni. Jeden v odeve z prekrásnej pásikavej látky s prevládajúcou ţltou farbou, ktorý je ušitý ako dlhé domino ozdobené kapucňou a stuhou, obidvoje vyšívané zlatom a vyzerajúce ako filigránska zlatnícka práca. Tretí má na sebe hodvábnu košeľu, široké a dlhé nohavice, dole zúţené, a je zahalený do veľmi jemného šálu, ktorý pôsobí ako rozkvitnutá záhrada, také ţivé

180

sú kvety, ktoré ho celý zdobia. Na hlave má turban, ktorý obopína retiazka vykladaná diamantmi. Keď sa poklonia domu, v ktorom je Spasiteľ, vstanú a odoberú sa do hostinca, na ktorý uţ sluhovia zabúchali a poţiadali o otvorenie. Tu prestáva videnie. 5 Po troch hodinách pokračuje výjavom klaňania sa mudrcov Jeţišovi. Teraz je uţ ráno. Na juţnej oblohe svieti krásne slnko. Jeden zo sluhov tých troch prechádza po námestí a vystúpi po schodíkoch malého domu. Vchádza a zanedlho vychádza. Vracia sa do hostinca. Vychádzajú traja mudrci, kaţdého nasleduje jeho sluha. Prechádzajú po námestí. Zriedkaví okoloidúci sa obracajú a pozerajú sa na vznešené osobnosti, kráčajúce pomalým, slávnostným krokom. Odvtedy, čo sluha vošiel dnu ohlásiť hostí, prešla dobrá štvrťhodina, ktorá umoţnila obyvateľom domu pripraviť sa na ich prijatie. Hostia sú oblečení ešte bohatšie neţ predchádzajúci večer. Hodváb sa leskne, šperky ţiaria, veľký drahocenný chochol zo vzácneho peria, obsypaný ešte cennejšími zrnkami, sa natriasa a ligoce na hlave muţa s turbanom. Jeden sluha nesie truhlicu zdobenú intarziami a spevnenú kovaním z gravírovaného zlata. Druhý nesie kalich veľmi jemne vypracovaný, prikrytý vrchnákom z ešte krajšie opracovaného zlata. Tretí akúsi širokú a nízku amforu, tieţ z čistého zlata s uzáverom v tvare pyramídy, do vrcholu ktorej je vsadený briliant. Predmety musia byť ťaţké, lebo sluhovia ich nesú s námahou, najmä ten, ktorý nesie truhlicu. Traja mudrci vystupujú po schodoch a vojdú dnu. Vstúpia do miestnosti, ktorá vedie od cesty do zadnej časti domu. Z otvoreného okna vidno záhradku za domom. Vo dvoch ďalších stenách sa otvárajú dvere a z nich vykúkajú majitelia domu - muţ, ţena a tri či štyri deti. 6 Mária sedí s Dieťaťom v lone a Jozef stojí vedľa nej. I ona hneď vstane a pokloní sa, keď vidí vstupovať troch mudrcov. Je celá v bielom. Taká je krásna vo svojich prostých ţiarivých šatách, ktoré ju pokrývajú od krku k nohám, od ramien po zápästie, taká je krásna s hlavou ovenčenou plavými vrkočmi, s tvárou, ktorej dojatie prezrádza ţivší rumenec, s očami, ktoré sa neţne usmievajú, a ústami, ktoré sa otvoria pri pozdrave: „Boh s vami." Traja mudrci sa na okamih zarazia. Potom pristúpia bliţšie, pokľaknú k jej nohám a prosia ju, aby si sadla. Oni si nesadnú, hoci ich Mária o to poţiada. Zostanú kľačať opretí o päty. Za nimi, tieţ na kolenách, sú traja sluhovia, hneď za prahom. Pred seba postavili tri predmety, ktoré niesli, a čakajú.

181

Traja mudrci kontemplujú Dieťa. Nazdávam sa, ţe môţe mať deväf mesiacov aţ rok, také je čulé a silné. Sedí v mamičkinom lone, usmieva sa a šteboce hláskom ako vtáčatko. Je podobne ako mamička celé v bielom a na nohách má maličké sandáliky. Odev je veľmi jednoduchý - malá tunika, z ktorej vystupujú pekné nepokojné noţičky, bucľaté rúčky, ktoré by chceli všetko chytať, a najmä prekrásna tvárička, z ktorej ţiaria tmavé modré oči, ústočká a líčka s jamkami, keď sa usmieva a odhaľuje prvé malé zúbky. Kučeravé vlásky vyzerajú ako zlatý prach, také sú ţiarivé a priesvitné. 7 Najstarší z mudrcov prehovorí za všetkých. Vysvetľuje Márii, ţe vlani v jednu decembrovú noc zbadali vzplanúť na nebi novú, nezvyčajne jasnú hviezdu. Mapy oblohy nikdy nezaznamenali túto hviezdu ani o nej nehovorili. Jej meno nebolo známe, lebo nemala meno. Zrodená teda z Boţieho lona rozkvitla, aby oznámila ľuďom blaţenú pravdu, Boţie tajomstvo. Ale ľudia si ju nevšimli, pretoţe mali duše zatlačené v blate. Nepozdvihli svoj zrak k Bohu a nevedeli čítať slová, ktoré vyznačil - nech je za to naveky zvelebený - ohnivými hviezdami na nebeskej klenbe. Oni uvideli hviezdu a usilovali sa porozumieť jej hlasu. Radi obetovali trochu spánku, ktorý odopreli svojim údom, a zabúdajúc na jedlo zahĺbili sa do štúdia zverokruhu. Zoskupenie planét, čas, ročné obdobie, výpočty uplynulých dôb a astronomické kombinácie im vyjavili meno a tajomstvo hviezdy. Jej meno: „Mesiáš." Jej tajomstvo: „Mesiáš prišiel na svet." A vydali sa na cestu, aby sa mu poklonili. Navzájom o sebe nevedeli. Putujúc aj v noci, cez hory a púšte, údolia a rieky, prišli do Palestíny, lebo hviezda išla tým smerom. Kaţdému z nich, prichádzajúcich z troch odlišných miest zeme, išla hviezda tým smerom. Tak sa všetci stretli pri Mŕtvom mori. Spojila ich tu Boţia vôľa a odtiaľ pokračovali po ceste spolu. Boţím zázrakom si navzájom rozumeli, napriek tomu, ţe kaţdý hovoril svojím vlastným jazykom, a rozumeli a hovorili aj rečou Palestíny. Spolu sa vybrali do Jeruzalema, lebo Mesiáš má byť Kráľ Jeruzalema, Kráľ Ţidov. Ale hviezda sa na oblohe nad týmto mestom skryla. Pocítili, ako im puká srdce od bolesti, a skúmali sa, aby sa dozvedeli, či sa nestali nehodnými Boha. Ale keď sa ich svedomie uspokojilo, obrátili sa na kráľa Herodesa a spýtali sa ho, v ktorom paláci sa narodil Kráľ Ţidov, ktorému sa prišli pokloniť. A kráľ si zvolal popredných veľkňazov a zákonníkov a spýtal sa ich, kde sa mal narodiť Mesiáš. Oni mu odpovedali: „V judejskom Betleheme."

182

A tak sa vydali do Betlehema. Len čo odišli zo svätého mesta, hviezda sa znova zjavila pred ich očami a minulého večera sa jej ţiara zväčšila aţ tak, ţe nebo akoby horelo. Potom sa zastavila nad týmto domom a do svojej ţiary pohltila všetko svetlo ostatných hviezd. A oni pochopili, ţe tu je narodené boţské Dieťa. Teraz sa mu prišli pokloniť a priniesli mu svoje skromné dary, ale predovšetkým mu prinášajú svoje srdcia, ktoré nikdy neprestanú dobrorečiť Bohu za udelenú milosť a milovať jeho Syna, ktorého sväté človečenstvo videli. Potom sa majú vrátiť a podať správu kráľovi Herodesovi, lebo aj on sa mu chce pokloniť. 8 „Tu je zlato, ako sa patrí, aby ho Kráľ vlastnil, tu kadidlo, ako sa sluší na Boha, a pozri, ó, matka, tu je myrha, pretoţe tvoje Dieťa, hoci je Boh, je aj človek a na svojom tele a v ľudskom ţivote spozná horkosť a nevyhnutný zákon smrti. Naša láska by chcela, aby sa nepovedali tieto slová, a chcela by ho povaţovať aj s telom za večného, ako je večný jeho Duch. Ale, ţena, ak sa naše mapy a ešte väčšmi naše duše nemýlia, on, tvoj Syn, je Spasiteľ, Boţí Kristus, a preto bude musieť pre spásu zeme vziať na seba zlo zeme, z ktorého jedným trestom je smrť. Táto ţivica je pre tú hodinu. Aby telá, ktoré sú sväté, nepoznali hnilobu rozkladu a uchovali si celistvosť aţ do ich vzkriesenia. Nech sa pre tento náš dar na nás rozpamätá a spasí svojich sluţobníkov a dá nám svoje kráľovstvo. A teraz - aby nás posvätil - nech ona, matka, zverí svoje Dieťa našej láske. Aby zostúpilo na nás nebeské poţehnanie, keď mu pobozkáme noţičky." Mária, ktorá prekonala úľak spôsobený slovami mudrca a úsmevom zakryla smútok z ohlásenej smrti, ponúkne im Dieťa. Vloţí ho do náručia najstaršieho, ktorý ho pobozká, a Jeţiš ho pohladí, potom ho podá ďalším dvom. Jeţiš sa usmieva a hrá sa s ich retiazkami a strapcami. Zvedavo hľadí na otvorenú skrinku naplnenú čímsi ţltým, čo sa trblieta, a smeje sa, keď vidí, ako slnko vytvára dúhu na ţiarivom vrchnáku nádoby s myrhou. 9 Potom mudrci vrátia Dieťa Márii a zdvihnú sa. Aj Mária vstane. Najmladší z mudrcov dá rozkaz svojmu sluhovi, aby vyšiel, potom sa všetci vzájomne ukláňajú. Mudrci ešte trocha rozprávajú. Nevedia sa odhodlať odísť z tohto domu. V očiach majú slzy dojatia. Napokon sa poberú k východu a Mária s Jozefom ich vyprevádzajú. Dieťa chcelo zísť dolu a podať najstaršiemu z nich svoju ručičku, a takto si teraz vykračuje, drţiac za ruku Máriu a mudrca, ktorý sa skláňa, aby ruka Dieťaťa dosiahla k tej jeho. Jeţiš kráča ešte neistým krokom

183

malého dieťaťa. Smeje sa a dupká noţičkami po páse slnečného sveda* ktoré sa odráţa na dlaţbe. Keď prídu k prahu - nezabúdajme, ţe miestnosť je dlhá ako celý dom -, traja sa znova lúčia pokľaknutím a pobozkajú Jeţišovi noţičky. Mária, sklonená nad Dieťaťom, berie jeho malú ruku a vedie ju, aby ňou urobil znak poţehnania na hlave kaţdého z mudrcov. Je to uţ znak kríţa,* vyznačený Jeţišovými prštekmi, ktoré vedie Mária. Potom zídu po schodoch. Karavána je uţ pripravená a čaká. Ozdoby koni ţiaria v zapadajúcom slnku. Ľudia sa zhromaţdili na námestíčku a pozerajú sa na tento nezvyčajný výjav. Jeţiš sa smeje a tlieska ručičkami. Mamička ho zdvihla a postavila na široký múrik, ktorý lemuje terasu. Rukou si ho pridrţiava na prsiach, aby nespadol. Jozef zostúpi s hosťami a pridŕţa kaţdému z nich strmene, kým nasadajú na kone a ťavu. Teraz sú uţ všetci v sedle, sluhovia i páni. Zaznie príkaz na pochod. Mudrci sa sklonia aţ po krk zvierat na posledný pozdrav. Jozef sa ukloní, Mária tieţ a znova vedie Jeţišovu rúčku, aby ňou zakýval na rozlúčku a poţehnal. 34.10

Jeţiš hovorí: „A teraz? Čo vám povedať teraz, ó, duše, ktoré cítite zomierať vieru? Tí mudrci z Východu nemali nič, čo by ich ubezpečilo o pravde. Nič nadprirodzeného. Iba astronomický výpočet a svoju úvahu, ktorú ich celkový ţivot urobil dokonalou. Jednako však mali vieru. Vieru vo všetko - vieru vo vedu, vieru vo svedomie a vieru v Boţiu dobrotu. Prostredníctvom vedy uverili znameniu novej hviezdy, ktorá mohla byť len ,tou', ktorú ľudstvo očakávalo po stáročia: Mesiáš. Prostredníctvom svedomia mali vieru v hlas hviezdy, ktorá prijala ,nebeské' hlasy a povedala im: ,To je hviezda, ktorá označuje príchod Mesiáša/ Skrze Boţiu dobrotu mali vieru, ţe Boh ich neoklame. A keďţe mali čistý úmysel, verili, ţe im pomôţe v kaţdom prípade dosiahnuť svoj cieľ. A podarilo sa im to. Spomedzi toľkých učencov zaoberajúcich sa znameniami iba oni pochopili toto znamenie, lebo len oni jediní mali * Znak kríţa je Tau, ako uvádza MV v zátvorke na strojopisnej kópii. Písmeno gréckej abecedy v tvare kríţa „tau" je znak spasených, uvedený v Ez 9, 4-6. Stretneme sa s ním ešte v 397.3, 413.6, 491.3, 567.15, 635.4/11.

184

ww duši dychtivosť po poznaní Boţích slov s čistým úmyslom, ktorého Ihlavným zmyslom bolo vzdať ihneď Bohu česť a chválu. 11 34.11 Nehľadali vlastný prospech. Ba išli v ústrety námahám a výdavkom a nič, čo je ľudské, neţiadali ako náhradu. Ţiadali iba, aby Boh na nich I pamätal a zachránil ich pre večnosť. Tak ako si nerobili starosti o budúcu ľudskú náhradu, tak nemali ani ! nijaké ľudské starosti, keď sa rozhodli pre cestu. Vy by ste mali naporúdzi tisíce výhovoriek: ,Ako dokáţem urobiť takú cestu v krajinách a meí dzi národmi s rozdielnymi jazykmi? Uveria mi, alebo ma uväznia ako \ vyzvedača? Akú pomoc mi poskytnú, keď budem prechádzať cez púšte, rieky a hory? A horúčavy? A vietor na náhorných plošinách? A horúčky v oblastiach so stojatou močaristou vodou? A rieky rozvodnené daţďami? A iná strava? A odlišný jazyk? A... a... a.. .* Takto usudzujete vy. Oni tak neusudzovali. Vraveli s úprimnou a svätou odvahou: ,Ty, ó, Boţe, nám čítaš v srdci a vidíš, aký cieľ sledujeme. Zverujeme sa do tvojich rúk. Dopraj nám nadľudskú radosť, aby sme sa poklonili tvojej druhej Osobe, ktorá sa stala telom pre spásu sveta/ Stačí. A vydajú sa na cestu z ďalekých Indií.* Od mongolských horských retazí, po ktorých krúţia jedine orly a supy a kde sa Boh rozpráva s hukotom vetrov a horských bystrín a píše slová tajomstva na nekonečné stránky ľadovcov. Od krajín, v ktorých sa zrodil Níl a pokračuje ako zelenkastá azúrová cieva v ústrety azúrovému srdcu Stredozemného mora. Neodradia ich od cesty ani údery, ani šelmy, ani štrky, ani vyschnuté oceány, ktoré sú nebezpečnejšie neţ morské. A hviezda im ţiari za nocí a nedovolí im spať. Keď sa hľadá Boh, ţivočíšne zvyky musia ustúpiť pred nadľudskou netrpezlivosťou a potrebami. Hviezda ich privádza zo severu, z východu a z juhu a Boţím zázrakom postupuje pre všetkých troch k jednému bodu. Ďalším zázrakom ich spojí po toľkých míľach na jednom mieste a ďalším, predchádzajúc turíčnu múdrosť, im dá dar chápať a dorozumievať sa tak, ako je to v raji, kde sa hovorí jediným jazykom - Boţím. 12 Len v jedinom momente sa preľaknú - keď hviezda zmizne. Po- 34.12 korní, lebo sú skutočne veľkí, neuvaţujú, ţe to, čo sa prihodilo, je v dôsledku zla druhých, a ţe skazení ľudia v Jeruzaleme si nezaslúţia vidieť Jeţiš mi potom hovorí- uvádza MV na konci strany zošitu rukopisu -, ţe pod Indiami treba chápať juţnú Áziu, kde sa dnes nachádza Turkménsko, Afganistan a Perzia - a dodáva: Vysvetlenie uviesť na spodok strany.

185

34.13

hviezdu Boha. Ale uvaţujú, ţe oni sami boli nehodní Boha, a skúmaj' sa s bázňou a ľútosťou, ktorá je hneď pohotová poprosiť o odpustenie. Ale svedomie ich ubezpečuje. Duše zvyknuté meditovať majú veľmi cidivé svedomie, zjemňované ustavičnou pozornosťou, bystrým sebapozorovaním, ktoré urobilo z ich vnútra zrkadlo, v ktorom sa odráţajú i tie najmenšie zárodky denných udalostí. Urobili z neho učiteľa, hlas, ktorý upozorňuje a kričí i na najmenšiu nie chybu, ale i pohľad na chybu, na to, čo je ľudské, na záľubu v tom, čo je ja. A preto keď sa postavia čelom k tomuto učiteľovi, k tomuto prísnemu a čistému zrkadlu, vedia, ţe ono neklame. Teraz ich o tom ubezpečuje a oni znova naberajú silu. ,Ó, aké je príjemné počuť, ţe nič v nás neprotirečí Bohu! Počuť, ţe hľadí s úľubou na dušu verného syna a poţehnáva ho. Z tohto počutia sa zväčšuje viera, dôvera, nádej, sila a trpezlivosť. Teraz je búrka. Ale prejde, pretoţe Boh ma miluje a vie, ţe ho aj ja milujem, a nezabudne mi ďalej pomáhať/ Tak hovoria tí, ktorí majú pokoj pochádzajúci z čistého svedomia, ktoré je kráľom kaţdého ich konania. 13 Povedal som, ţe boli ,pokorní, lebo sú skutočne veľlď. Čo sa namiesto toho deje vo vašom ţivote? Človek, pretoţe nie je veľký, ale je násilník a robí sa mocným svojou samovôľou a svojou bláznivou modlosluţbou, nie je nikdy pokorný. Jestvujú nešťastníci, ktorí iba preto, ţe sú správcom nejakého násilníka, vrátnikom v nejakom úrade, predstaveným na nejakom oddelení, v podstate sluhom toho, kto ich takými urobil, stavajú sa do pózy polobohov. A sú na zaplakanie...! Títo traja mudrci sú skutočne veľkí. Po prvé nadprirodzenými čnosťami, po druhé vedou a ako posledné bohatstvom. Ale povaţujú sa za nič, za prach na prachu zeme vzhľadom k najvyššiemu Bohu, ktorý tvorí svety svojím úsmevom a rozsýpa ich ako pšeničné zrno, aby nasýtil oči anjelov náhrdelníkmi hviezd. Ale cítia sa ako nič vo vzťahu k najvyššiemu Bohu, ktorý stvoril planétu, na ktorej ţijú, a ktorý ju stvoril rôznorodo, lebo on - nekonečný Sochár nekonečných diel - jej vloţil dotykom svojho prsta tu veniec neţných kopcov, tam horské chrbty a štíty, podobné rebrám zeme, tohto nesmierneho tela, na ktorom sú cievami rieky, nádrţe a jazerá a srdcom oceány. Šatom sú lesy, závojom mračná, ozdobami krištáľové ľadovce, šperkami tyrkysy a smaragdy, opály a beryly všetkých vôd, ktoré spievajú spolu so šelmami i vetrami veľký chorál chvály svojmu Pánovi. Ale cítia sa ako nič so svojou múdrosťou vo vzťahu k najvyššiemu Bohu, od ktorého pochádza ich múdrosť a ktorý im dal silnejšie oči,

186

neţ sú oči s dvoma zreničkami, ktorými vidia veci - oči duše, ktoré vedia čítať vo veciach slovo nenapísané ľudskou rukou, ale vryté myšlienkou Boha. Ale cítia sa ničím so svojím bohatstvom - atómom vo vzťahu k bohatstvu Majiteľa vesmíru, ktorý rozsýpa kovy i šperky do hviezd a planét a hojnosť nadprirodzeného, nevyčerpateľného bohatstva do srdca toho, kto ho miluje. 14 Keď prišli pred chatrný dom v najbiednejšom z judejských miest, 34.14 nekrútia hlavou vraviac: ,Nemoţné,c ale zohnú chrbát, kolená a zvlášť srdce, a klaňajú sa. Tam, za oným úbohým múrom je Boh. Ten Boh, ktorého oni vţdy vzývali, neodvaţujúc sa nikdy, ani len vzdialene, dúfať, ţe ho uvidia. Ale vzývajú ho pre dobro celého ľudstva, pre ,svoje c večné dobro. Ó! Iba toto si ţelajú. Môcť ho vidieť, poznať, vlastniť v ţivote, ktorý viac nepozná úsvit ani súmrak! On je tam, za tým úbohým múrom. Ktovie, či jeho srdce Dieťaťa, ktoré je však vţdy srdcom Boha, nepočuje tieto tri srdcia, ktoré sklonené v prachu cesty prespevujú: ,Svätý, Svätý, Svätý. Zvelebený Pán, náš Boh. Sláva jemu na najvyšších nebesiach a pokoj jeho sluţobníkom. Sláva, sláva, sláva a poţehnanie'? Doţadujú sa ho s chvejúcou láskou. A celú noc a nasledujúce ráno si najţivšou modlitbou pripravujú ducha na spoločenstvo s Bohom - Dieťaťom. Nejdú k tomu oltáru, ktorým je panenské lono nesúce boţskú Hostiu, ako chodíte vy s dušou plnou ľudských starostí. Oni zabúdajú na spánok a jedlo a ak sa oblečú do najkrajších šiat, nie je to kvôli ľudskému prepychu, ale preto, aby vzdali česť Kráľovi kráľov. Do palácov kráľov vstupujú hodnostári v najkrajších šatách. A nemali by azda oni ísť k tomuto Kráľovi vo svojom sviatočnom odeve? A ktorý sviatok je pre nich väčší neţ tento? Ó, vo svojich vzdialených krajinách sa museli veľakrát zdobiť kvôli ľuďom, ktorí im boli rovní. Aby ich poctili a oslavovali. Správne je teda pokoriť sa pri nohách najvyššieho Kráľa v purpure a v šperkoch, v hodvábe a vzácnom perí. Poloţiť ich k nohám, k neţným malým nôţkam poloţiť tkaniny zeme, šperky zeme, perie zeme, kovy zeme - veď sú jeho dielom aby tieţ ony, tieto veci zeme, sa klaňali svojmu Stvoriteľovi. A boli by šťastní, keby im tento malý Chlapček prikázal, aby sa vystreli na zem a stali sa ţivým kobercom pre jeho krôčiky Dieťaťa, a keby po nich šliapal, on, ktorý im nechal hviezdy, prach, prach, prach.

187

Pokorní a veľkodušní. A poslušní ,hlasomť Najvyššieho. Hlasy prikazujú, aby priniesli dary novorodenému Kráľovi. A oni ich prinášajú. Nehovoria: ,On je bohatý a nepotrebuje ich. Je Boh a nebude poznať smrť/ Poslúchajú. A sú tí, čo ako prví pomôţu Spasiteľovi v jeho chudobe. Aké predvídavé je zlato pre toho, kto bude zajtra utečencom! Aká významná je ţivica pre toho, kto bude čoskoro zabitý! Aké zboţné je kadidlo pre toho, kto bude musieť pociťovať zápach ľudských zmyselností, ktoré kypia okolo jeho nekonečnej čistoty! Pokorní, veľkodušní, poslušní a navzájom ohľaduplní. Čnosti vţdy plodia ďalšie čnosti. Z čností obrátených k Bohu, hľa, čnosti obrátené k blíţnemu. Úcta, ktorá je potom milosrdnou láskou. Najstaršiemu sa dáva česť, aby hovoril v mene všetkých, aby prijal ako prvý bozk Spasiteľa, aby ho podrţal za rúčku. Tí druhí ho ešte budú môcť vidieť. Ale on nie. Je starý a deň jeho návratu k Bohu je nablízku. Uvidí ho, tohto Krista, po jeho mučivej smrti a bude ho nasledovať po stope spasených pri návrate do neba. Ale uţ ho neuvidí na tejto zemi. A tak na jeho cestu do večnosti mu zostáva teplo malej rúčky, ktorá sa zveruje do jeho uţ zvráskavenej ruky. Ostatní nepociťujú nijakú závisť. Ba ich úcta k starému mudrcovi sa zväčšuje. Určite si to zaslúţil väčšmi neţ oni a po dlhší čas. Boh - Dieťa to vie. Slovo Otca ešte nehovorí, ale jeho postoj je slovo. Nech je zvelebené jeho nevinné slovo, ktoré vyznačuje toho ako svojho milovaného: 16 Ale, synovia, z tohto videnia sú tu ešte ďalšie dve poučenia. Postoj Jozefa, ktorý vie stáť na ,svojomť mieste. Prítomný ako stráţca a ochranca Čistoty a Svätosti. Ale nie uchvatiteľ ich práv. To Mária so svojím Jeţišom prijíma pocty a slová. Jozef má z toho veľkú radosť kvôli nej a nevšíma si, ţe je druhoradou postavou. Jozef je spravodlivý - je Spravodlivý. A je spravodlivý stále. Aj v tejto hodine. Opar tohto sviatku mu nestúpne do hlavy. Zostane pokorný a spravodlivý. Teší sa z tých darov. Nie kvôli sebe. Ale preto, ţe myslí, ţe s nimi bude môcť zabezpečiť pohodlnejší ţivot Neveste a neţnému Dieťatku. V Jozefovi niet závisti. Je robotník a bude ďalej robiť svoju prácu. Ale aby ,oni\ jeho dve lásky, mali blahobyt a pohodlie. Ani on ani mudrci nevedia, ţe tie dary im poslúţia pri úteku a v ţivote vo vyhnanstve, v ktorom sa majetok rozplynie ako mračno rozbité vetrami, a pri návrate do vlasti potom, čo všetko stratili, zákazníkov i nábytok, a zachránili sa len múry domu, ktorý Boh ochraňoval, pretoţe tam sa on spojil s Pannou a stal sa telom. 15

188

Jozef je pokorný - on stráţca Boha a matky Boha a Nevesty Najvyššieho - aţ po pridŕţanie strmeňa týmto Boţím vazalom. Je chudobný stolár, lebo ľudská násilnosť pozbavila Dávidových dedičov ich kráľovských majetkov. Ale je vţdy z kráľovského rodu a má kráľovské rysy. Aj o ňom treba povedať: ,Bol pokorný, lebo bol skutočne veľký/ 17 Posledné, láskavé, významné poučenie. To Mária berie Jeţišovu ruku, ktorá ešte nevie ţehnať, a vedie ju pri svätom úkone. To Mária vţdy berie Jeţišovu ruku a vedie ju. Aj teraz. Teraz Jeţiš uţ vie poţehnávať. Ale občas jeho prebodnutá ruka padá únavou a nedôverou, pretoţe vie, ţe je zbytočné ţehnať. Vy ničíte moje poţehnanie. Ruka padá aj rozhorčená, pretoţe vy mi zlorečíte. A vtedy ju práve Mária pobozká a sníma z nej hnev. Ó, bozk mojej matky! Kto odolá tomuto bozku? A potom ma chytí za zápästie svojimi jemnými, ale tak láskyplne veliteľskými rukami, a núti ma ţehnať. Nemôţem odmietnuť svoju matku. Treba však ísť k nej a ţiadať ju, aby bola vašou Orodovnicou. Ona je mojou Kráľovnou prv, neţ sa stala vašou, a jej láska k vám má takú moc odpustenia, akú nepozná ani moja. A ona, i keď bez slov, ale s perlami svojho plaču a so spomienkou na môj kríţ, ktorého znak mi naznačí vo vzduchu, sa prihovára za vašu vec a napomína ma: ,Si Spasiteľ. Zachraňuj/ 18 Hľa, deti, ,evanjelium viery' pri zjavení scény mudrcov. Rozjímajte a napodobňujte. Pre vaše dobro."

35. Útek do Egypta, poučenia k poslednému videniu spojenému s Jeţišovým príchodom 9. jún 1944 1

Môj duch vidí nasledujúcu scénu. Je noc. Jozef spí na lôţku v malej izbičke. Spí pokojným spánkom človeka, ktorý odpočíva po namáhavej práci, vykonanej poctivo a starosdivo. Vidím ho v tme miestnosti, osvetlenej len lúčom mesačného svetla, ktorý preniká cez štrbinu privretého okna. Moţno, ţe Jozefovi bolo teplo v malej miestnosti alebo azda chcel tento lúč svetla, aby sa vedel zorientovať na svitaní a rýchlo vstať. Leţí na boku a v spánku sa usmieva ktovie akému snovému videniu.

189

Ale úsmev sa zmení na úľak. Zhlboka vzdychne, akoby ho prepadla nočná mora, a prudkým trhnutím sa prebudí. Posadí sa na posteli, pretrie si oči a rozhliadne sa dookola. Pozrie sa smerom k okienku, z ktorého vychádza onen lúč svetla. Je hlboká noc, ale Jozef sa chopí šiat poloţených konca postele a stále ešte sediac na posteli si ich navlieka na bielu tuniku s krátkymi rukávmi, ktorú mal na sebe. Odhrnie prikrývky, poloţí si nohy na zem a hľadá sandále. Obuje si ich a zaviaţe. Vstane a zamieri k dverám pred posteľou, nie k dverám vedľa nej, ktoré vedú do miestnosti, kde boli prijatí mudrci. Ticho zaklope, sotva ťuk-ťuk, špičkami prstov. Určite počuje pozvanie, aby vošiel, lebo opatrne otvára dvere a ticho ich zatvára. Prv ako podišiel k dverám, zapálil malú olejovú lampičku a svieti si ňou. Vchádza dnu. Ale v miestnosti len o trošku väčšej ako je jeho, v ktorej je nízke lôţko a vedľa neho kolíska, horí uţ svetielko. Jeho plamienok blikajúci v rohu miestnosti vyzerá ako jemná zlatistá hviezdička, ktorá umoţňuje vidieť a pritom neruší toho, kto tam spí. 2 Ale Mária nespí. Kľačí vedľa kolísky vo svojich svetlých šatách a modlí sa. Bdie nad Jeţišom, ktorý pokojne spí. Jeţiš je vo veku, ako som ho videla vo videní s mudrcmi. Asi ročné dieťa, krásne, ruţové a plavovlasé spí s kučeravou hlavičkou zaborenou do vankúša a so zovretou pastičkou jednej ruky pod krkom. „Nespíš?" pýta sa Jozef potichu a prekvapene. „Prečo? Nie je dobre Jeţišovi?" „Ó, nie. Je v poriadku. Modlím sa. Ale určite potom budem spať. Prečo si prišiel, Jozef?" Mária hovorí a zostáva kľačať na kolenách. Jozef hovorí veľmi tichým hlasom, aby nezobudil Dieťa, ale znepokojene. „Musíme ihneď odtiaľto odísť. Ihneď. Priprav truhlicu a nejaké vrece a uloţ tam čo najviac vecí. Ja pripravím ostatné, vezmem čo najviac... Na svitaní utečieme. Urobil by som to aj prv, ale musím hovoriť s majiteľkou domu..." „Ale prečo utiecť?" „Potom ti to vysvetlím lepšie. Kvôli Jeţišovi. Anjel mi povedal: .Vezmi Dieťa a matku a uteč do Egypta.' Nestrácaj čas. Idem pripraviť, čo sa dá." 3

Márii netreba hovoriť, aby nestrácala čas. Len čo počula hovoriť o anjelovi, Jeţišovi a úteku, pochopila, ţe jej Dieťaťu hrozí nebezpečenstvo. Vyskočila na nohy, v tvári bledšia ako vosk, a v úzkosti si pritlačila ruku na srdce. Rýchlo začala ukladať oblečenie do truhlice a do širokého

190

vreca, ktoré rozostrela na svoje ešte nedotknuté lôţko. Určite je rozrušená, ale nestráca hlavu a pracuje rýchlo a po poriadku. Zavše, keď prechádza okolo kolísky, pozrie sa na Dieťa, ktoré spí nevediac o ničom. „Potrebuješ pomôcť?" spýta sa občas Jozef, keď pootvorenými dverami nazrie dnu. „Nie, ďakujem," odpovie zakaţdým Mária. Iba keď je vrece uţ plné a určite aj ťaţké, zavolá Jozefa, aby jej pomohol zaviazať ho a zodvihnúť z lôţka. Ale Jozef nechce, aby mu Mária pomáhala. Urobí to sám, vezme dlhý balík a zanesie ho do svojej izby. „Vezmem aj vlnené prikrývky?" pýta sa Mária. „Vezmi koľko sa len dá. Zvyšok aj tak musíme nechať tu. Vezmi čo najviac. Poslúţi nám to, lebo... lebo musíme odísť nadlho, Mária...!" Jozef to hovorí bolestne. Môţeme si domyslieť, ako sa cíti Mária. S povzdychmi skladá svoje i Jozefove prikrývky a on ich zviaţe povrazom. JVešívané deky a rohoţe necháme tu," povie, keď zaväzuje prikrývky. ,jAk vezmem i troch oslov, nemôţem ich nadmerne zaťaţiť. Máme pred sebou dlhú a namáhavú cestu, sčasti cez hory a sčasti cez púšť. Jeţiša dobre obleč. Noci budú studené v horách i na púšti. Vzal som dary mudrdov, lebo nám tam pomôţu. Všetko, čo mám, miniem na kúpu dvoch oslov. Nemôţeme ich vrátiť, preto ich musím kúpiť. Idem, nebudem čakať na svitanie. Viem, kde ich nájdem. Ty zatiaľ všetko priprav." Odchádza. Mária ešte vezme nejakú vec, pozrie sa na Jeţiša, vyjde von a vráti sa s malými šatôčkami, ktoré sú zrejme ešte vlhké, moţno deň predtým oprate. Zloţí ich, zavinie do plátna a pridá k ostatným veciam. Uţ tam nič nie je. Obráti sa a v jednom kúte zbadá Jeţišovu hračku - ovečku vyrezanú z dreva. So vzlykom ju berie do rúk a pobozká. Na dreve sú stopy po Jeţišových zúbkoch a ušká ovečky sú celé dohryzené. Mária hladká tento bezcenný predmet vyrezaný zo svedého dreva. Pre ňu má však veľkú hodnotu, pretoţe je výpoveďou o Jozefovej láske k Jeţišovi a hovorí o jej Dieťati. I túto hračku poloţí k ostatným veciam na zavretú truhlicu. 4 Teraz tam uţ naozaj nie je nič. Iba Jeţiš vo svojej kolíske. Mária myslí, ţe bude dobré pripraviť aj Dieťa. Podíde ku kolíske, trochu ňou pohybe, aby zobudila Maličkého. Ten si však len čosi zamrmle, obráti sa a spí ďalej. Mária ho jemne hladká po kučeravých vláskoch. Jeţiš otvorí ústočká a zívne. Mária sa skloní a pobozká ho na líce. Jeţiš sa zobudí. Otvára oči, zbadá mamičku, usmeje sa a vystrie ručičky k jej prsiam.

191

„Áno, láska svojej mamičky. Áno, mliečko. Prv neţ vo zvyčajnú hodinu... Ale ty si vţdy pripravený papať od mamičky, baránok môj svätý!" Jeţiš sa smeje a radostne kopká noţičkami a pohybuje ručičkami, aby sa dostal von z prikrývok. Je to jedno z potešení batoliat, na ktoré sa tak milo pozerá. Noţičkami zamieri na mamičkine brucho, skrúti sa do oblúka a poloţí si plavú hlavičku na jej prsia. Potom sa hodí späť, smeje sa a ručičkami uchopí šnúrku, ktorou má Mária pri krku stiahnuté šaty, a pokúša sa ju uvoľniť. Vo svojej ľanovej košieľke vyzerá prekrásny, bacuľatý, ruţový ako kvietok. Mária sa skloní nad kolísku a zostane takto sklonená akoby na ochranu, plače a smeje sa zároveň. Dieťa si pritom šteboce slová, vlastne to ani nie sú slová, ale detský dţavot, v ktorom sa dá rozoznať opakované slovo „mama". Pozerá sa na ňu prekvapene, ţe ju vidí plakať. Vystrie ručičku k slzám, ktoré sa jej lesknú na tvári, a pri hladkaní si ju celú zamokrí. Je taký roztomilý, znova sa oprie o materské prsia, celý sa k nej pritlačí a hladká ju svojou rúčkou. Mária ho pobozká na vlasy, vezme ho, sadne si a oblieka ho. Navlečie mu vlnené šatôčky, obuje mu miniatúrne sandáliky. Potom Jeţiš dychtivo saje dobré mliečko svojej mamičky. Keď pocíti, ţe vpravo ho uţ nie je dosť, ide hľadať vľavo a pritom sa smeje a pozerá šibalsky hore na mamičku. Potom zaspí na jej prsiach, s ruţovým okrúhlym líčkom proti bielemu okrúhlemu prsníku. Mária pomaličky vstane a poloţí ho na prešívanú prikrývku na svojom lôţku. Zakryje ho svojím plášťom. Vráti sa ku kolíske a poskladá malé prikrývky. Uvaţuje, či by bolo dobré vziať aj matrac. Je taký maličký! Môţe ho vziať. Poloţí ho spolu s vankúšikom k veciam, ktoré sú na truhlici. A plače nad prázdnou kolískou, úbohá mamička, prenasledovaná vo svojom Dieťati. 5 Vracia sa Jozef. „Si pripravená? Aj Jeţiš? Vzala si jeho prikrývky, jeho postieľku? Kolísku nemôţeme vziať, ale aby mal aspoň svoj matrac, úbohý Maličký, ktorého hľadajú, aby ho zabili!" „Jozef!" Mária vykríkne a zachytí sa Jozefovho ramena. „Áno, Mária, aby ho zabili. Herodes chce jeho smrť... lebo má z neho strach... kvôli svojmu ľudskému kráľovstvu má strach z tohto Nevinného, tá nečistá šelma. Neviem, čo urobí, keď sa dozvie, ţe utiekol. Ale my uţ budeme ďaleko. Nemyslím si, ţe by sa mstil a hľadal ho aţ v Galilei. Bolo by pre neho ťaţké zistiť aj to, ţe sme Galilejčania, a ešte ťaţšie, ţe sme z Nazareta, a vôbec kto presne sme. Iba ak by mu pomohol

192

I I Satan, aby sa mu poďakoval za to, ţe je jeho verným sluhom. Ale... j keby sa to stalo... Boh nám pomôţe. Neplač, Mária. Vidieť ťa plakať ma

bolí ešte väčšmi neţ to, ţe musíme odísť do vyhnanstva." „Odpusť mi, Jozef1. Neplačem kvôli sebe, ani pre tú trochu majet|ku, ktorú strácam. Plačem kvôli tebe... Uţ si sa musel toľko obetovať! Í A teraz znova nebudeš mať ani zákazníkov, ani dom. Koľko ťa stojím, Jozef!" „Koľko? Nie, Mária. Nič ma nestojíš. Ty ma utešuješ. Vţdy. Nemysli na zajtrajšok. Máme bohatstvo od mudrcov. Pomôţe nám na začiatku. Potom si nájdem prácu. Poctivý a schopný remeselník si hneď prerazí l cestu. Videla si to aj tu. Ani som na všetku tú prácu nestačil." Ja viem. Ale kto ti zmierni clivotu?" „A tebe kto zmierni clivotu v túţbe za domom, ktorý ti je taký drahý?" Jeţiš. Keď mám jeho, mám ešte všetko, čo som zanechala tam." „A ja keď mám Jeţiša, mám vlasť, po ktorej som túţil pred niekoľkýf mi mesiacmi. Mám svojho Boha. Vidíš, ţe som nestratil nič z toho, čo mi je nadovšetko drahé. Stačí nám, ţe zachránime Jeţiša, a potom nám zostane všetko. Aj keby sme uţ nemali vidieť toto nebo, tieto polia, ani tie ešte drahšie v Galilei, budeme mať vţdy všetko, lebo budeme mať jei ho.6 Poď, Mária, začína uţ svitať. Je čas pozdraviť našu hostiteľku a na- 35.6 loziť naše veci. Všetko pôjde dobre." Mária poslušne vstane. Zahalí sa do plášťa, kým Jozef pripraví posledný balík a vynesie ho von. Mária jemne zodvihne Dieťa, zabalí ho do šálu a pritisne si ho k srdj cu. Pozerá sa na steny, ktoré im niekoľko mesiacov poskytovali prístrešie, a rukou sa ich ľahko dotkne. Poţehnaný dom, ktorý si zaslúţil, aby ho milovala a poţehnala Mária! Vychádza. Prejde cez izbičku, ktorá patrila Jozefovi, a vojde do väčšej izby. Majiteľka domu má v očiach slzy, pobozká ju a pozdraví, potom nadvihne okraj šálu a pobozká na čelo Dieťa, ktoré spokojne spí. Vychádzajú po úzkom vonkajšom schodišti. Prvý jas svitania umoţňuje sotva vidieť. V tomto slabom svetle vidno troch somárikov. Na najsilnejšom z nich je naloţená batoţina. Ďalší dvaja majú sedlá. Jozef si dá záleţať, aby dobre upevnil truhlicu a batoţinu na nákladnom sedle prvého. Vidím pokope zviazané Jozefovo stolárske náradie, poloţené navrchu batoţiny. Opätovné pozdravy a slzy, potom Mária nasadne na svojho osla, zatiaľ čo majiteľka podrţí Jeţiša, znova ho pobozká a potom ho podá

193

Márii. I Jozef nasadne, keď predtým priviazal k svojmu somárovi osla s nákladom, aby mal voľnú ruku a mohol drţať za ohlávku aj Máriinho. Útek sa začína, kým Betlehem sníva ešte o fantastickej scéne mudrcov a pokojne spí, netušiac, čo ho očakáva. Takto sa končí videnie. 7

Jeţiš hovorí:

„I táto séria videní sa takto končí. V pokoji od úzkoprsých učencov sme ti ukázali scény, ktoré predchádzali, sprevádzali a nasledovali môj príchod. Nie pre ne samotné, lebo tie sú dobre známe, hoci prekrútené prvkami, ktoré sa v priebehu stáročí do nich dostali a to vţdy v dôsledku ľudského spôsobu videnia. Tento spôsob videnia - ospravedlnený úsilím vzdávať Bohu najväčšie chvály - robí nereálnym to, čo je také krásne nechať reálnym. Lebo Máriino ani moje človečenstvo nevychádzajú z neho zmenšené, ako ani moje boţstvo a majestát Otca a láska Najsvätejšej Trojice nie sú týmto videním vecí v ich realite urazené. Ba práve v ňom ţiaria zásluhy mojej matky a mojej dokonalej pokory, a tieţ z nich vyţaruje všemohúca dobrotivosť večného Pána. Ale ukázali sme ti tieto scény preto, aby si mohla aplikovať na sebe a na iných nadprirodzený zmysel, ktorý z nich vyplýva, a aby ste si ho vzali za normu ţivota. Desatoro je zákon a moje evanjelium je náuka, ktorá vám objasňuje tento zákon a robí ho príťaţlivejším na nasledovanie. Tento zákon a táto náuka by stačili, aby sa z ľudí stali svätci. Ale ste tak veľmi zahľadení do svojej ľudskej prirodzenosti - ktorá v skutočnosti príliš potláča vo vás ducha -, ţe nemôţete nasledovať tieto cesty a padáte alebo sa odradení zastavíte. Hovoríte sebe i tým, ktorí vás chcú viesť dopredu a citujú vám príklady z evanjelia: ,Ale Jeţiš, ale Mária, ale Jozef (a ďalej, ďalej všetkých svätých) neboli ako my. Boli silní, veľmi rýchlo našli útechu v bolesti, aj v tej troške bolesti, čo mali, nepociťovali vášne. Boli uţ mimozemské bytosti/ V tej troške bolesti! Nepociťovali vášne! 8 Bolesť bola našou vernou priateľkou a mala tie najrôznejšie podoby a pomenovania. Vášne... Nepouţívajte toto slovo nesprávne, keď nazývate ,vášňamľ neresti, ktoré vás zvádzajú z pravej cesty. Nazvite ich úprimne ,nerestľ, a k tomu hlavné. Nie ţe by sme ich nepoznali. Mali sme oči a uši, aby sme videli a počuli. A Satan nechával tancovať pred nami a okolo nás tieto neresti, ukazujúc nám špinavý výsledok ich konania alebo pokúšajúc

194

nás svojimi krivými obvineniami. Ale keďţe vôľa bola zameraná na to, aby sme sa páčili Bohu - z tejto špiny a krivých obvinení, namiesto toho, aby sa docielilo to, čo si predsavzal Satan -, dosiahla pravý opak. A čím viac on pracoval, tým väčšmi sme sa utiekali k Boţiemu svedu, pre ošklivosť temnoty bahna, ktoré nám ukazoval pred telesným i duchovným zrakom. Ale vášne, vo filozofickom zmysle, neboli v nás neznáme. Milovali sme vlasť a v nej náš malý Nazaret viac neţ akékoľvek iné mesto v Palestíne. Pociťovali sme lásku k nášmu domu, k príbuzným, priateľom. Prečo by sme ich nemali pociťovať? Len sme sa nestali ich otrokmi, pretoţe nič nesmie byť naším pánom okrem Boha. Ale stali sa našimi dobrými spoločníkmi. Moja matka zajasala od radosti, keď sa pribliţne po štyroch rokoch vrátila do Nazareta, vkročila do svojho domu a bozkávala steny izby, v ktorej jej ,Áno' otvorilo jej lono na prijatie Zárodku Boha. Jozef s radosťou pozdravoval príbuzných a synovcov, ktorí vyrásdi a rozrástli sa počtom. Potešilo ho, ţe spoluobčania naň nezabudli a hneď ho začali vyhľadávať pre jeho šikovnosť. Ja som bol cidivý na priateľstvá a pre Judášovu zradu som vytrpel morálne ukriţovanie. A čo teda? Ani moja matka ani Jozef nekládli svdju lásku k domu alebo k príbuzným pred Boţiu vôľu. 9 A ja som nešetril slovami, ak bolo treba hovoriť, hotový vziať na seba nenávisť Ţidov a nepriazeň Judáša. Vedel som, a bol by som to mohol urobiť, ţe by stačili peniaze, aby som si ho naklonil. Nie ako k Vykupiteľovi, ale ku mne ako bohatému. Ja, ktorý som rozmnoţil chlieb, mohol som rozmnoţiť aj peniaze, keby som chcel. Ale neprišiel som preto, aby som uspokojoval ľudské potreby. Nikomu. A o to menej tým, ktorých som si povolal. Ohlasoval som obetu, odstup od pozemských vecí, čistý ţivot, postoj pokory. Aký by som bol Učiteľ a aký Spravodlivý, keby som jednému dal peniaze pre jeho duševnú a fyzickú zmyselnosť len preto, ţe to bol prostriedok, ako si ho udrţať? Stať sa veľkými v mojom kráľovstve sa dosahuje tým, ţe sa robíme ,malýmľ. Kto chce byť , veľký' v očiach sveta, nie je hoden vládnuť v mojom kráľovstve. To je slama pre lôţko diablov. Pretoţe veľkosť podľa sveta je v protiklade s Boţím zákonom. Svet nazýva ,veľkýmľ tých, ktorí prostriedkami takmer vţdy nedovolenými vedia zaujať najlepšie miesta; a aby to dosiahli, robia zo svojho blíţneho podnoţku, po ktorej vystupujú tak, ţe ho zašliapu. Nazýva .veľkými* tých, ktorí dokáţu zabíjať, aby mohli vládnuť, zabíjať morálne i fyzicky, a vydierajú miesta i krajiny a obohacujú seba tým, ţe druhých,

195

jednotlivcov i kolektívy, okrádajú o bohatstvo. Svet často nazýva ,veľkýmľ zločincov. Nie, .veľkosť' nespočíva v zločinnosti. Spočíva v dobrote, čestnosti, v láske, v spravodlivostí. Vidíte vašich .veľkých', aké otrávené ovocie vám ponúkajú, vypestované v ich vnútornej zlej diabolskej záhrade! 10 Posledné videnie, pretoţe chcem hovoriť o ňom a nie o inom - čo je také neuţitočné, pretoţe svet nechce počuť pravdu, ktorá sa ho týka osveďuje zvláštny citát vyskytujúci sa dvakrát v Matúšovom evanjeliu, jedna veta, zopakovaná dvakrát: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta;' ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny.' A ty si videla, ţe Mária bola sama vo svojej izbe s Dieťaťom. Veľmi je napádané - tými, ktorí preto, ţe sú zapáchajúcim blatom, nepripúšťajú, ţe niekto z nich môţe byť krídlom a svetlom - Máriino panenstvo po pôrode a Jozefova čistota. Sú to nešťastníci s takým skazeným duchom a s mysľou natoľko predávajúcou sa telu, ţe nie sú schopní ani len pomyslieť, ţe niekto ako oni si dokáţe váţiť ţenu a vidieť v nej dušu, a nie telo, a pozdvihnúť seba samého a ţiť v nadprirodzenej atmosfére a netúţiť po tele, ale po ťonj, čo je Boţie. Nuţ teda tým, ktorí popierajú to najkrajšie, týmto červom neschopným stať sa motýľom, týmto plazom pokrytým slizom ich zmyselnej túţby, neschopným pochopiť krásu ľalie, hovorím, ţe Mária bola a zostala pannou. Iba]t) duša bola vydatá za Jozefa, ako jej duch bol spojený jedine s Boţím Duchom a jeho dielom bol počatý Jediný, ktorého nosila: ja, Jeţiš Kristus, jednorodený Boţí a Máriin. Toto nie je tradícia, ktorá rozkvitla neskôr pre láskyplnú úctu k Blahoslavenej, ktorá mi bola matkou. To je pravda a bola známa uţ od prvých čias. Matúš sa nenarodil stáročia potom. Bol Máriiným súčasníkom. Matúš nebol úbohým nevedomcom, ktorý ţil v pralese a ľahko uveril kaţdému výmyslu. Bol zamestnancom daňového úradu, ako by ste teraz povedali vy - mýtnik, ako sme vtedy vraveli my. Vedel vidieť, počúvať, chápať, odlíšiť pravdivé od nepravdivého. Matúš nepočul O veciach z rozprávania tretej osoby. On ich zozbieral z pier Márie, ktorej kládol otázky, a k tomu ho poháňala jeho láska k Učiteľovi a k pravde. Nechcem ani spomenúť, ţe popierači neporušenosti Márie si myslia, ţe by mohla klamať. Samotní moji príbuzní by to boli vyvrátili, ak by tam boli ďalšie deti. Jakub, Júda, Šimon a Jozef boli Matúšovými spoluučeníkmi. Preto by mohol ľahko konfrontovať verzie, ak by ich bolo viac. No Matúš nikdy nepovie: ,Vstaň a vezmi svoju manţelku.' Povie:

196

,Vezmi jeho matku/ Predtým vraví: ,Panna vydatá za Jozefa* a Jozef, jej manţel/ 11 Nech mi títo ani nehovoria, ţe to bol spôsob, akým vraveli Ţidia, takmer ako keby povedať ,manţelka c bolo čosi hanebné. Nie, vy, čo popierate čistotu. Od prvých slov Biblie* čítame:a prilipne k svojej manželke' Je nazvaná ,spoločníčkac do chvíle zmyslového dovŕšenia manţelstva a potom je nazývaná ,manţelkať v rôznych opakovaniach v rôznych kapitolách. A takisto sú nazvané i nevesty Adamových synov. Tak isto sa hovorí o Sáre, nazvanej Abrahámova ,manţelka {: ,Sarai, tvoja manželka' A vezmi svoju ženu a obe dcéry' je povedané Lotovi. A v Knihe Rút sa píše: ,Machlonovu manželku, Moabku Rút/ V Prvej knihe Samuelovej je napísané: ,Elkána ... mal dve manželky a ďalej ,Elkána potom poznal svoju manželku Annu' a ešte: ,Héli poţehnal Elkánu i jeho manželku' Ďalej sa v Knihe Kráľov hovorí: ,Betsabe... manželka Hetejca Uriáša... sa stala Dávidovou manželkou a porodila mu syna/ A čo čítame v azúrovej Knihe Tobiáš, v tej, z ktorej vám Cirkev spieva pri svadbe, aby vám poradila, ako máte byť svätí v manţelstve? Čítame tam:,... vrátili mi aj moju manželku Annu a môjho syna Tobiáša;' a ešte: ,Ostala mi iba manželka Anna a môj syn Tobiáš/ A v evanjeliách, teda v čase, ktorého súčasníkom bol Kristus, kedy sa písalo moderným jazykom v porovnaní s tamtými časmi, a preto nemoţno mať podozrenie na chyby z prepisov, je povedané práve u Matúša v hlave dvadsiatej druhej: ,Prvý sa oţenil a umrel. A pretoţe nemal potomka, zanechal svoju ženu svojmu bratovi/ A Marek v hlave desiatej:,... kto prepustí svoju manželku.. / A Lukáš nazýva Alţbetu Zachariášovou manželkou štyrikrát za sebou, a v ôsmej hlave hovorí: Jana, žena ... Chúzu/ Ako vidíte, toto meno nebolo zakázaným slovom pre toho, kto kráčal po Pánových cestách, nebolo to slovo nečisté, ktoré nie je hodno, aby bolo vyslovované, a o to menej napísané tam, kde ide o Boha a jeho obdivuhodné diela. A keď anjel vraví: ,Dieťa a jeho matka', dokazuje vám, ţe Mária bola jeho ozajstnou matkou, ale nebola Jozefovou manţelkou. Vţdy zostala: Panna vydatá za Jozefa. Toto je posledné poučenie z týchto videní. A je to svätoţiara, ktorá ţiari na Máriinej a Jozefovej hlave. Neporušená Panna. Spravodlivý a čistý muţ. Dve ľalie, medzi ktorými som vyrastal, vnímajúc iba vôňu čistoty. * Na podporu častí u Mt 1, 16. 19; 2, 13. 20 nasledujú citáty z Gn 2, 24; 3, 17; 17, 15; 19,15; Rút A, 10; 1 Sam 1, 1 -2. 19; 2, 20; 2 Sam 11, 27; Tob 1, 9. 20.

197

Tebe, malý Ján,* by som mohol rozprávať o Máriinej bolesti pre jej dvojaké vytrhnutie z domu a z vlasti. Slová však nie sú potrebné. Chápeš a umieraš pre tú bolesť. Daj mi tvoju bolesť. Chcem len toto. Je to viac neţ čokoľvek iné, čo mi môţeš dať. Je piatok, Mária. Mysli na moju a Máriinu bolesť na Golgote, aby si mohla vydrţať svoj kríţ. Náš pokoj a láska ostávajú s tebou."

36. Svätá rodina v Egypte, ponaučenie pre rodiny 25. január 1944 (polnoc) 1

Neţné videnie Svätej rodiny. Je to v Egypte. Nepochybujem o tom, lebo vidím púšť a pyramídu. Vidím malý, celkom biely prízemný domček. Chudobný domček veľmi chudobných ľudí. Má čerstvo omietnuté steny obielené vápnom. Domček má dvoje dverí, jedny vedľa druhých. Vedú do dvoch jediných miestností domu; zatiaľ tam nevchádzam. Domček stojí uprostred malého piesčitého pozemku oploteného' ohradou z rákosia zapichnutého do zeme, veľmi slabou ochranou proti zlodejom. Môţe slúţiť jedine ako obrana proti túlavým psom alebo mačkám. Ale kto by uţ len chcel kradnúť tam, kde je zrejmé, ţe niet ani stopy po bohatstve? Tento malý pozemok, ohradený plotom z rákosia, ku ktorému vysadili popínavé rastliny, aby ho urobili hustejším a menej úbohým nazdávam sa, ţe je to skromný poľný pupenec má na jednej strane kvitnúci jazmĺnový ker a kríček najobyčajnejších ruţí. Pozemok je trpezlivo obrobený a zmenený na záhradku napriek tomu, ţe terén je vyprahnutý a úbohý. Na niekoľkých záhonoch uprostred pozemku, pod jediným stromom s vysokým kmeňom, ktorého meno však nepoznám a ktorý vrhá trochu tieňa na pozemok a domček vystavený slnku, vidím rásť najskromnejšiu zeleninu. O strom je priviazaná čiernobiela koza, ktorá hryzie a preţúva listy z konárov hodených na zem. 2

A tam blízko, na rohoţi natiahnutej na zemi, je Dieťa Jeţiš. Myslím, ţe má asi dva roky, najviac dva a pol. Hrá sa s niekoľkými hračkami vyrezanými z dreva, ktoré vyzerajú ako ovečky či koníky, a tieţ Malý Ján je jedno z najuţívanejších mien daných Márii Valtorte. Vysvedenie ie J v 70.8/9 a v 638.2.

198

s hoblinami zo svetlého dreva, trošku menej skrútenými neţ sú jeho zlaté kučery. Bucľatými rúčkami sa usiluje poloţiť tieto drevené náhrdelníky na krk svojich zvieratiek. Je pokojný a usmieva sa. Veľmi krásny. Na hlavičke husté zlaté kučery, jasná a jemne ruţová pleť, ţivé a ţiarivé tmavomodré oči. Ich výraz je samozrejme odlišný, ale poznávam farbu očí môjho Jeţiša - dva tmavé prekrásne zafíry. Šaty predstavujú istý druh dlhej bielej košele, ktorá je určite jeho tunikou. Rukávy mu siahajú aţ po lakeť. Na nohách nemá nič. Maličké sandáliky sú na rohoţke a aj ony slúţia za hračku pre Dieťa. Na podoSvu jedného z nich Jeţiš poloţí svoje zvieratká a ťahá sandálik za remienok, akoby to bol vozík. Sú to veľmi jednoduché sandále - podošva a dva koţené remienky, jeden vychádzajúci od špičky nohy a druhý od päty. Remienok od špičky sa potom rozdvojuje a jedna časť prechádza cez dierku na remienku od päty a potom sa zviaţe spolu s druhou časťou, a vytvorí tak okolo nohy prsteň. 3 Kúsok ďalej, ale tieţ v tieni stromu, je Mária. Tká na domácich kros- 36.3 nách a dáva pozor na Dieťa. Vidím jej jemné biele ruky, ako sa zručne pohybujú a vedú člnok po osnove, a nohu v sandáloch, ako šliape na pedál. Má na sebe tuniku farby kvetu slezu - ruţovofialovú ako niektoré ametysty. Na hlave nemá nič, a tak vidím, ţe plavé vlasy má na hlave rozpolené a učesané do dvoch vrkočov, z ktorých je utvorený pekný uzol na šiji. Má dlhé, uţšie rukávy. Nijaká ozdoba okrem jej krásy a veľmi neţného výrazu tváre. Farba pleti, vlasov a očí, tvar obličaja, všetko je stále tak, ako ju zvyčajne vidím. Tu sa zdá veľmi mladá, hádala by som jej dvadsať rokov. Po chvíli vstane a skloní sa nad Dieťaťom, obúva mu sandáliky a starostlivo ich zaväzuje. Potom ho pohladká a pobozká na hlavičku a očká. Dieťa švitorí a ona mu odpovedá, ale slovám nerozumiem. Opäť sa vráti ku krosnám, prehodí cez plátno a osnovu plachtu, vezme stoličku, na ktorej sedela, a nesie ju do domu. Dieťa ju sleduje pohľadom a nedobiedza, keď ho nechá samo. Vidno, ţe práca sa skončila a nastáva večer. Slnko sa skláňa k holým piesčinám a celú oblohu za vzdialenou pyramídou zaplaví akoby skutočný poţiar. Mária sa vráti, vezme Jeţiša za ruku a pomôţe mu vstať z rohoţe. Dieťa poslúchne bez odporu. Kým mamička zbiera hračky a rohoţ a nesie ich do domu, Dieťa beţí cupkajúc na svojich nôţkach ku kozičke a ramenami sa jej hodí okolo krku. Kozička bľačí a otiera si papuľku o jeho ramená.

199

Opäť prichádza Mária. Teraz má na hlave dlhý závoj a v ruke drţí amforu. Berie Jeţiša za ruku a obaja obchádzajú okolo domčeka na druhú stranu. Sledujem ich a obdivujem pôvab tohto obrazu. Mária, ktorá prispôsobuje svoj krok kroku Dieťaťa, a Dieťa, ktoré cupitá po jej boku. Vidím, ako sa ruţové pätičky dvíhajú a stúpajú v piesčitej cestičke s pôvabom charakteristickým pre kroky detí. Vidím, ţe jeho malá tunika nie je dlhá aţ po päty, ale siaha iba do polovice lýtok. Je veľmi čistá, jednoduchá, v páse stiahnutá bielou stuţkou. Vidím, ţe pred domom je plot prerušený jednoduchou bránkou, ktorú Mária otvorí a vychádzajú na ulicu. Je to úbohá ulica na konci mestečka či dediny. Cesta s niekoľkými ďalšími chudobnými domčekmi ako tento a rovnako úbohými záhradkami sa tu končí a prechádza do vidieckej krajiny, ktorá tu pozostáva z piesku. Nevidím nikoho. Mária sa pozerá do dediny, nie do krajiny, akoby niekoho očakávala, potom sa vydá k nádrţi či studni, ktorá je niekoľko metrov povyše a nad ktorou palmy vytvárajú tienistý kruh. Vidím, ţe i zem na tom mieste sa zelená rastlinami. 4 Tu vidím, ako prichádza po ceste nie príliš vysoký, ale mocný muţ. Spoznávam v ňom Jozefa. Vyzerá mladší ako keď som ho videla vo videní raja,* najviac na štyridsať rokov. Má husté čierne vlasy i fúzy, opálenú pleť a tmavé oči. Poctivá a sympatická tvár, ktorá vzbudzuje dôveru. Usmieva sa. Keď zbadá Jeţiša a Máriu, zrýchli krok. Na ľavom pleci má akúsi pílu a hoblík a v ruke drţí ďalšie nástroje svojho remesla, nie ako tie dnešné, ale dosť podobné. Zrejme sa vracia z nejakého domu, v ktorom pracoval. Má na sebe odev hnedej farby, niečo medzi orechovou a gaštanovou, nie veľmi dlhý - siaha mu trochu nad členky - s krátkymi rukávmi po lakeť. Okolo pásu asi koţený opasok. Ozajstný pracovný odev. Na nohách má sandále so skríţenými remienkami na členkoch. Mária sa usmieva a Dieťa radostne vykrikuje a vystiera voľnú rúčku. Keď sa všetci traja stretnú, Jozef sa skloní a ponúkne Dieťaťu ovocie. Podľa tvaru a farby si myslím, ţe je to jablko. Potom roztvorí náruč. Dieťa nechá matku, vyšplhá sa do Jozefovej náruče a schúli si hlavičku pod jeho krk. Jozef ho bozkáva a Dieťa mu bozky opätuje. Dojímavá scénka plná neţných citov. * 10. januára 1944, v diele Zošity z roku 1944.

200

Zabudla som povedať, ţe Mária sa poponáhľala vziať Jozefove pracovné nástroje, aby mal voľné ruky a mohol objať Dieťa. Potom Jozef, ktorý si predtým čupol na zem, aby bol v rovnakej výške ako Jeţiš, vstane, vezme do ľavej ruky svoje nástroje a pravou rukou pevne drţí malého Jeţiša na svojej mohutnej hrudi. Zamieri k domu, kým Mária ide k studni naplniť amforu. Keď Jozef vojde za ohradu domu, poloţí Dieťa, vezme Máriine krosna a zanesie ich do domu. Potom podojí kozu. Jeţiš pozorne sleduje tieto činnosti a pozerá sa, ako Jozef zatvára kozu do malého prístrešku postaveného na jednej strane domu. Nastáva večer. Sledujem, ako červená farba zapadajúceho slnka nad pieskom prechádza do fialovej a ako sa piesok v dôsledku horúčavy chveje. Pyramída vyzerá tmavšia. Jozef vchádza do domu, do miestnosti, ktorá je dielňou, kuchyňou a zároveň i jedálňou. Vidno, ţe druhá miestnosť je určená na odpočinok. Do nej však nevchádzam. V tejto miestnosti horí ohnisko, je tam stolársky stôl, malý stolík, stoličky, poličky s niekoľkými kusmi riadu a dvoma olejovými lampami. V kúte sú Máriine krosna. V izbe vládne vzorný poriadok a čistota. Veľmi chudobný príbytok, ale veľmi čistý. Mám takýto postreh: Vo všetkých videniach, týkajúcich sa pozemského ţivota Jeţiša, som si všimla, ţe on, podobne ako Mária, Jozef a Ján, všetci sú vždy upravení a čistí, pokiaľ ide o odev a telo. Skromné odevy, jednoduché účesy, ale takej čistoty, ţe im dodávajú vzhľad urodzenosti. 5 Mária sa vracia s amforou a zatvára dvere, lebo rýchlo nastáva súmrak. Miestnosť osvetľuje lampa, ktorú Jozef rozsvietil a poloţil na svoj stôl, nad ktorým sa skláňa v práci na nejakých malých doskách, zatiaľ čo Mária pripravuje večeru. Aj oheň oţaruje miestnosť. Jeţiš sa opiera ručičkami o stôl a hlavičkou dvihnutou hore pozoruje Jozefovu prácu. Keď sa pomodlia, sadnú si k jedlu. Samozrejme, nerobia znamenie . kríţa, ale modlia sa. Modlí sa Jozef a Mária mu odpovedá. Ale nič nerozumiem. Bude to asi niektorý ţalm, ale recitujú ho v jazyku, ktorý mi je úplne neznámy. Posadia sa k stolu. Teraz je lampa na stole. Mária drţí Jeţiša v lone a dáva mu piť kozie mlieko. Namáča doň kúsky chleba odkrojené z okrúhleho bochníka s tmavou kôrkou. I striedka chleba je tmavá, vyzerá na raţný alebo jačmenný chlieb. Obsahuje iste veľa otrúb, lebo je tmavý. Medzitým Jozef je chlieb a syr, kúsok syra a veľa chleba. Potom Mária posadí Jeţiša vedľa seba na malú stoličku a prinesie na stôl varenú

201

zeleninu. Vyzerá varená a upravená ako u nás. Najskôr sa ňou obslúţi Jozef, potom je aj Mária. Jeţiš si pokojne hryzie jabĺčko a usmieva sa, pričom odhaľuje svoje biele zúbky. Večera sa končí olivami alebo ďatľami. Neviem to presne, lebo na olivy sú príliš svetlé a na ďatle príliš tvrdé. Nijaké víno. Večera chudobných ľudí. Ale aký hlboký pokoj je v tejto miestnosti, ktorý by mi nemohlo dať videnie ani tej najnádhernejšej kráľovskej siene. Aká úţasná harmónia! 6 Jeţiš tento večer nehovorí. Nevysvetľuje mi výjav. Poúča ma svojím darom videnia a stačí. Nech je vţdy a rovnako za to velebený! 26. január 1944 7

Jeţiš hovorí:

„Veci, ktoré vidíš, dávajú lekciu tebe aj iným. Je to lekcia o pokore, vnútornej sústredenosti a súlade. Návrh a príklad všetkým kresťanským rodinám, a najmä kresťanským rodinám tejto zvláštnej a bolestnej doby. 8 Videla si chudobný dom. A bolestné na tom je, ţe ide o chudobný dom v cudzine. Mnohí iba preto, ţe sú ,dobn" veriaci, ktorí sa modlia a prijímajú mňa - Eucharistiu, ktorí sa modlia a chodia na prijímanie pre ,svoje' potreby, nie pre potreby duše a na slávu Boha - lebo je naozaj vzácny človek, ktorý nie je v modlitbe egoista -, mnohí si nárokujú mať ľahký materiálny ţivot, prosperujúci, šťastný, dobre chránený pred kaţdým, i tým najmenším trápením. Jozef a Mária mali mňa, pravého Boha, ako svojho Syna, a predsa nemali ani len to biedne zadosťučinenie byť síce chudobnými, ale vo svojej vlasti, v dedine, kde ich poznali, kde bol aspoň malý domček ,ich' a netrápila by ich starosť o strechu nad hlavou v krajine, kde bolo ľahšie zohnať si prácu a zaobstarať si ţivobytie. Sú dvaja utečenci práve preto, ţe majú mňa. Iné podnebie, iná krajina, taká smutná vzhľadom na krásny galilejský kraj, iný jazyk, iné zvyky... Sú medzi ľuďmi, ktorí ich nepoznajú a ktorí prechovávajú zvyčajnú ľudskú nedôveru voči utečencom a neznámym ľuďom. Zbavení milého a pohodlného nábytku ,svojhoť domčeka, mnohých skromných a potrebných vecí, ktoré tam boli a ktoré ani nevyzerali také potrebné, zatiaľ čo tu, v tej ničote, ktorá ich obklopuje, sa im zdajú priam také krásne ako zbytočnosti, ktoré robia domy bohatých rozkošnými. S clivotou za krajinou a za domom, s myšlienkami na tie skromné veci, ktoré tam zanechali, na záhradu, v ktorej sa uţ asi nikto nestará o vinič,

202

figovník a ďalšie ovocné stromy. A s potrebou obstarávať kaţdodenné jedlo, šaty, oheň, a to deň čo deň, mne, Dieťaťu, ktorému si nemohli dovoliť dávať pokrm, aký jedli oni sami. A s toľkými bolesťami v srdci. Pre clivotu, pre neznámy zajtrajšok, pre nedôveru ľudí, ktorí najmä spočiatku odmietali prijať ponuku dvoch neznámych ľudí na prácu. A predsa, videla si. V tomto príbytku sa vznášal pokoj, úsmev, súlad a spoločná zhoda v úsilí urobiť ho krajším, aj v tej úbohej záhrade, aby bola príjemnejšia a čo najviac sa podobala tej, ktorú zanechali. Vládne tu len jedna myšlienka - aby mne, Svätému, urobili krajinu menej nepriateľskou, menej biednou, mne, ktorý prichádzam od Boha. Láska veriacich a rodičov, ktorá sa prejavuje v tisícich starostiach, počnúc od kozy, obstaranej za toľké hodiny práce navyše, cez malé hračky vyrezávané zo zvyškov dreva, cez ovocie, ktoré kupovali len pre mňa a sebe odopierali aj hit jedla. Môj milovaný pozemský otec, ako ťa miloval Boh, Boh Otec na nebesiach, Boh Syn, ktorý sa stal Spasiteľom na zemi! V tomto dome nepoznali nervozitu, výrazy hnevu na tvári, zamračené obličaje, ani nebolo vzájomných výčitiek a uţ vôbec nie výčitiek voči Bohu, ktorý ich neobdaril materiálnym blahobytom. Jozef nevyčíta Márii, ţe je príčinou jeho ťaţkostí, a Mária nevyčíta Jozefovi, ţe jej nevie zabezpečiť väčší blahobyt. Milujú sa sväto, to je všetko, a preto ich starosťami nie je vlastný blahobyt, ale blahobyt manţelského partnera. Pravá láska nepozná sebectvo. A pravá láska je vţdy čistá, i keď nie je dokonalá v čistote ako láska dvoch panenských manţelov. Čistota spojená s láskou nesie so sebou celú výbavu ďalších čností, a preto robí z dvoch bezúhonné sa milujúcich osôb dvoch dokonalých manţelov. Láska mojej matky a Jozefa bola dokonalá. A preto bola prameňom všetkých ďalších čností, a najmä čnosti lásky k Bohu. Jeho zvelebovali v kaţdú hodinu napriek tomu, ţe jeho svätá vôľa bola bolestná pre telo i pre srdce. Zvelebovali ho, lebo nad telom a srdcom v týchto dvoch svätých bol ţivší a silnejší duch, a ten s uznaním zveleboval Pána za to, ţe si ich vyvolil za ochrancov svojho večného Syna. 9 V tomto dome sa modlilo. Teraz sa v domoch modlí veľmi málo. Začína deň a padá noc, začínate pracovať a sadáte si za stôl bez jedinej myšlienky na Pána, ktorý vám dovolil uvidieť nový deň, doprial, aby ste sa doţili novej noci, ktorý poţehnával vašu námahu a dovolil, aby sa stala pre vás prostriedkom na zaobstaranie potravy, ohňa, šiat, strechy, ktoré sú nevyhnutné pre vašu ľudskosť. Vţdy je ,dobré £ to, čo prichádza od dobrého Boha. I keď je to chudobné a je toho málo, láska mu dáva

203

chuť a výţivnosť. Láska, ktorá vám umoţňuje vidieť vo večnom Stvoriteľovi Otca, ktorý vás miluje. V tomto dome vládne skromnosť. Bola by tu, i keby nechýbali peniaze. Človek je preto, aby ţil, a neje preto, aby si uţívalo hrdlo s nenásytnosťou paţravcov a rozmarmi maškrtníkov, ktorí sa napchávajú tak, aţ stučnejú. A premrhajú majetok na drahé jedlá bez toho, ţeby čo len pomysleli na tých, ktorí nemajú čo jesť alebo majú jedla len poskromne, bez toho, ţeby mysleli na to, ţe keby sa stravovali skromne, mnohí by mohli byť vytrhnutí z hladu. V tomto dome sa miluje práca. Milovali by ju, i keby mali hojnosť peňazí, lebo v práci človek poslúcha Boţie prikázanie a oslobodzuje sa od neresti, ktorá ako tvrdošijný brečtan zviera a dusí zaháľačov, podobných nehybnej mase. Keď človek ochotne pracuje a dopraje si oddych medzi jednou a druhou prácou, chutí mu jedlo, spokojne odpočíva a má pokojné srdce. V dome a mysli toho, kto rád pracuje, sa nezakore: ní zlo s mnohorakou tvárou. A keď sa zlo nezakorení, vzrastá láska, úcta, vzájomný rešpekt, a v čistom ovzduší vyrastajú jemné výhonky, ktoré sa tak stávajú základom budúcich svätých rodín. V tomto dome vládne pokora. Koľko poučenia o pokore pre vás, pyšných! Mária by po ľudskej stránke mala tisíce a tisíce dôvodov vyvyšovať sa a nechať, aby sa jej manţel klaňal. Mnohé ţeny to robia len preto, lebo sú trochu vzdelanejšie alebo rodom vznešenejšie alebo s bohatšou peňaţenkou, neţ má muţ. Mária je Boţou Nevestou a Matkou, a predsa slúţi wmanţelovi - nenechá sa ním obsluhovať - a je plná lásky k nemu. Hlavou domu je Jozef, o ktorom Boh usúdil, ţe je hodný toho, aby sa stal hlavou rodiny. Dal mu do starosdivosti vtelené Slovo a Nevestu večného Ducha. A predsa sa usiluje, aby uľahčil Márii jej prácu a námahu, a on sám vykonáva tie najpodradnejšie práce okolo domu, aby Máriu ušetril námahy. Nielen to, ale usiluje sa ju rozptýliť, ako a koľko môţe, a usiluje sa jej v dome vytvoriť pohodlie a v záhradke radosť z kvetov. V tomto dome sa rešpektuje poriadok. Nadprirodzený, morálny a materiálny. Boh je najvyššou Hlavou a jemu sa vzdáva úcta a láska: nadprirodzený poriadok. Jozefje hlavou rodiny a jemu sa prejavuje náklonnosť, úcta a poslušnosť: morálny poriadok. Dom je Boţím darom, ako i šatstvo a zariadenie. Vo všetkých veciach sa prejavuje Boţia prozreteľnosť, prozreteľnosť toho Boha, ktorý dáva vlnu ovciam, perie vtákom, rasdiny lúkám, seno zvieratám, zrno a konáre hydine a tká šaty konvalinke. Dom, šatstvo, zariadenie treba prijímať s vďačnosťou, s dobrorečením boţskej

204

e, ktorá ich obstaráva, a treba s nimi zaobchádzať s úctou ako s darom Pána. Nepozerať na ne nevľúdne preto, ţe sú chudobné, nezaobchádzať s nimi nešetrne, zneuţívajúc prozreteľnosť: materiálny poriadok. 10 Nerozumela si slová vyslovené v nazaretskom dialekte, ani slová modlitby. Avšak videné veci boli veľkým poučením. Rozjímajte o nich vy všetci, ktorí teraz tak veľmi trpíte, lebo ste sa v toľkých veciach previnili voči Bohu, a medzi nimi i v tých, v ktorých sa nikdy neprevinili svätí manţelia, ktorí mi boli matkou a otcom. A ty buď blaţená pri spomienke na malého Jeţiša, usmievaj sa pri. myšlienke na jeho detské krôčiky. Čoskoro ho uvidíš kráčať pod kríţom. To bude videnie plaču."

37. Prvá pracovná lekcia Jeţiša, ktorý mal schopnosti primerané svojmu veku 21. marec 1944 1

Vidím, ako sa zjavuje môj Jeţiš, neţný ako slnečný lúč za daţdivého dňa. Je malý, asi päťročný chlapec, plavovlasý a krásny vo svojich jednoduchých šatôčkach nebeskej farby, ktoré mu siahajú aţ do polovice bucľatých lýtok. Hrá sa v záhradke s hlinou. Robí z nej malé kopčeky a sadí do nich vetvičky, akoby chcel urobiť miniatúrny les. Cestičky robí z kamienkov a potom sa pokúša urobiť malé jazierko na úpätí malých kopčekov. Preto vezme akýsi starý tanier a zákope ho aţ po okraj do zeme. Potom ho naplní vodou z malého hlineného dţbánika, ktorý ponorí do nádrţe slúţiacej na pranie alebo polievanie záhradky. Výsledkom sú premočené šaty, najmä rukávy. Voda z taniera s otlčeným okrajom a moţno i deravým dnom vytiekla a... jazierko vyschlo. Pri dverách sa objaví Jozef a potichučky chvíľu pozoruje, ako Dieťa pracuje. Usmieva sa. Veď je to scénka, ktorá vyvoláva radostný úsmev. Aby zabránil Jeţišovi ešte viac sa zamočiť, zavolá naňho. Jeţiš sa s úsmevom obráti a keď zbadá Jozefa, rozbehne sa k nemu s vystretými rúčkami. Jozef mu utrie spodkom svojich krátkych pracovných šiat zablatené a mokré ručičky a pobozká ich. A rozvinie sa medzi nimi neţný rozhovor. Jeţiš vysvetľuje svoju prácu i hru a ťaţkosti, s ktorými sa pritom stretol. Chcel urobiť jazero, ako je Genezaretské. (Z tohto predpokladám, ţe mu o ňom hovorili, alebo ţe ho tam zaviedli.) Chcel ho urobiť

205

37.2

37.3

37.4

v malom pre svoje potešenie. Tu bola Tiberiada, tam Magdala, tam zasa Kafarnaum. Toto bola cesta, ktorá prechádzala cez Kánu a viedla do Nazareta. Chcel spustiť na vodu jazera malé lodičky - tieto listy sú lodičky -, ktoré sa mali preplaviť na druhý breh, ale voda vytiekla... Jozef pozorne sleduje a zaujíma sa o všetko, akoby to bola váţna vec Potom mu navrhne, ţe zajtra urobí malé jazierko, ale nie z taniera s otlčeným okrajom, ale z malej drevenej nádrţky, dobre zglejenej, jazierko, na ktoré by mohol spustiť na vodu ozajstné drevené lodičky, ktoré ho Jozef naučí robiť.2 Práve mu priniesol malé pracovné náčinie, vhodné pre neho, aby sa mohol naučiť pouţívať ho bez veľkej námahy. „Tak ti budem pomáhať!" povie Jeţiš s úsmevom. „Tak mi budeš pomáhať a staneš sa šikovným stolárom. Poď sa naň pozrieť." Vojdú do dielne. A Jozef ukazuje malé kladivko, malú pílku, maličké neboţiece, detský hoblík, poloţené na pracovnom stole budúceho tesára - pracovnom stole upravenom pre postavu malého Jeţiša. „Pozri, aby si mohol píliť, musíš si drevo takto oprieť. Takto sa vezme pílka a takto sa píli. Ale treba dávať pozor na prsty. Skús to..." Hodina učenia začína. A Jeţiš, červený od námahy a so zovretými perami, pozorne píli a potom hobľuje malú doštičku. A hoci je trochu vykrútená, pre neho je pekná. Jozef ho pochváli a učí ho pracovať trpezlivo a s láskou. 3 Vracia sa Mária. Určite bola preč z domu. Pristaví sa pri dverách a pozerá sa. Tí dvaja ju nevidia, pretoţe sú k nej obrátení chrbtom. Mamička sa usmieva, keď vidí horlivosť, s akou Jeţiš hobľuje, a lásku, s akou ho Jozef učí. Ale Jeţiš musel vycítiť ten úsmev. Obráti sa, zbadá mamičku a beţí k nej so svojou napoly ohobľovanou doštičkou a ukazuje jej ju. Mária ju obdivuje a skloní sa, aby Jeţiša pobozkala. Upraví mu rozstrapatené kučery, zotrie mu pot z rozhorúčenej tváre a s láskou počúva, ako sľubuje, ţe urobí malú stoličku, aby sa jej pracovalo pohodlnejšie. Jozef stojí pri malom stolíku s rukou opretou vbok, hľadí a usmieva sa. Zúčastnila som sa prvej hodiny pracovného vyučovania môjho Jeţiša a mám v sebe všetok pokoj tejto Svätej rodiny. 4

Jeţiš hovorí: „Potešil som ťa, duša moja, videním z môjho šťastného detstva v jeho chudobe, lebo bolo zahrnuté láskou dvoch svätcov, od ktorých väčších svet nemá.

206

Hovorí sa, ţe Jozef bol mojím ţiviteľom. Ó, keďţe mi ako muţ nemohol dať mlieko, ktorým ma kŕmila Mária, strhal sa celý v práci, aby mi dal chlieb a útechu a oplýval láskavosťou citov skutočnej matky. Od neho som sa naučil - a nikdy nemal ţiak lepšieho učiteľa - všetko to, čo robí z dieťaťa muţa. Muţa, ktorý si musí zarábať na chlieb. Ak moja inteligencia Boţieho Syna bola dokonalá, treba si uvedomiť a uveriť, ţe som nechcel veľmi nápadne prekračovať pravidlá veku. A preto som zníţil svoju boţskú rozumovú dokonalosť na úroveň ľudskej rozumovej dokonalosti. Podrobil som sa tomu, ţe som mal za učiteľa človeka a ţe som potreboval mať učiteľa. Ţe som sa učil rýchlo a s dobrou vôľou, to mi neodníma zásluhu, ţe som sa podriadil človeku a spravodlivému muţovi, ktorý sa stal tým, kto ţivil moju malú myseľ poznatkami nevyhnutnými pre ţivot. Na milé hodiny strávené po Jozefovom boku, ktorý ma akoby hrou viedol k osvojeniu si schopnosti pracovať, nezabúdam ani teraz v nebi. A keď sa pozerám na svojho pestúna, znova vidím záhradku i zadymenú dielňu a zdá sa mi, ţe vidím prichádzať mamičku so svojím úsmevom, ktorý premieňal to miesto na zlato a nás robil blaţenými. 6 Koľko by sa mohli naučiť rodiny z tejto dokonalosti manţelov, ktorí sa milovali tak, ako sa nemiloval nikto iný! Jozef bol hlavou. V rodine, pred ktorou sa s úctou skláňala tá, ktorá bola Nevesta a Matka Boha a podriaďoval sa jej Boţí Syn, sa o jeho autorite nediskutovalo, áno, nebolo treba diskutovať. Všetko, čo sa Jozef rozhodol urobiť, bolo urobené dobre. Bez diskusií, bez malicherností, bez odporu. Jeho slovo bolo naším malým zákonom. A napriek tomu koľká pokora v ňom bola! Nikdy nezneuţil moc ani vôľu proti pravde len preto, ţe bol hlavou rodiny. Manţelka bola jeho neţnou poradkyňou. A ak sa vo svojej hlbokej pokore pokladala za slúţku manţela, manţel čerpal z jej múdrosti plnej milostí vodcovské svetlo pre všetky udalosti. A ja som vyrastal ako kvietok chránený dvoma silnými stromami, medzi týmito dvoma láskami, ktoré sa splietali nado mnou, aby ma ochraňovali a milovali. Nie. Dokiaľ mi vek umoţňoval nepoznať svet, neoplakával som raj. Boh Otec a Boţí Duch neboli neprítomní, lebo Mária bola nimi naplnená. A anjeli tu mali príbytok, pretoţe nič ich neodďaľovalo od tohto domu. A jeden, mohol by som povedať, si vzal na seba telo a bol to Jozef, anjelská duša, oslobodená od ťarchy tela a zameraná len na sluţbu Bohu a jeho dielu, a milujúca ma tak, ako ma milujú serafíni.

207

Jozefov pohľad! Pokojný a čistý ako pohľad hviezdy, čo nepozná pozemské ţiadostivosti. Bol naším oddychom, našou silou. 7 Mnohí si myslia, ţe ľudsky som netrpel, keď smrťou vyhasol pohľad svätca bdejúceho nad naším domom. Keďţe som bol Boh a ako taký som poznal šťastný osud Jozefa, netrápil som sa pre jeho odchod, ktorý mu po krátkom pobyte v predpeklí otvorí nebo, no ako človek som plakal za jeho láskyplnou prítomnosťou v prázdnom dome. Plakal som nad zomrelým priateľom. A nemal som plakať nad týmto mojím svätým, na ktorého hrudi som ako malý spával a od ktorého som dostával toľké roky lásku? 8 Napokon dávam rodičom do pozornosti, ako bez pomoci pedagogickej prípravy Jozef vedel urobiť zo mňa šikovného robotníka. Keď som dospel do veku, v ktorom som mohol zaobchádzať s nástrojmi, nezostal som leňošiť v záhaľke, ale pustil som sa do práce. A z mojej lásky k Márii sa stala prvá pomocníčka na povzbudenie do práce. Urobiť uţitočné predmety pre mamičku. Takto sa vštepovala povinná úcta voči matke, ktorú by malo mať kaţdé dieťa. A o túto úctyplnú a láskyplnú páku sa opierala výučba budúceho stolára. Kde sú dnes rodiny, v ktorých učia malých milovať prácu ako prostriedok na urobenie niečoho z vďačnosti k rodičom? Deti sú dnes despotami domu. Rastú tvrdé voči rodičom, nevšímavé, nevychované. Rodičov pokladajú za svojich sluhov. Za svojich otrokov. Nemilujú ich a aj rodičia ich milujú málo. Lebo zatiaľ čo robíte z detí panovačných tyranov, odlučujete sa od nich hanebným nezáujmom. Deti patria všetkým. Len nie vám, ó, rodičia dvadsiateho storočia! Patria dojke, vychovávateľke, internátu, ak ste bohatí. Patria kamarátom, ulici, školám, ak ste chudobní. Ale nie vám. Vy, matky, ich porodíte, a to je všetko. Vy, otcovia, robíte to isté. Ale dieťa nie je len telo. Má aj myseľ, srdce a ducha. Verte, ţe nikto nemá väčšiu povinnosť a právo formovať ich myseľ, srdce a ducha, ako ich otec a matka. 9 Rodina jestvuje a musí jestvovať. Ani teória, ani pokrok nemajú moc zničiť túto pravdu bez toho, ţeby nespôsobili skazu. Z rozbitej inštitúcie rodiny môţu vzísť len budúci muţi a budúce ţeny stále väčšmi mravne skazení, takí, čo sa stanú príčinou stále väčších pohrôm. A veru, hovorím vám, ţe by bolo lepšie, keby ani nejestvovali manţelstvá a potomkovia na zemi, ak majú byť rodiny menej jednotné, ako sú stáda opíc. Rodiny, ktoré nie sú školami čností, práce, lásky, náboţenstva, ale sú zmätkom, chaosom, v ktorom kaţdý ţije pre seba ako ozubené kolesá, ktoré nezapadajú do seba a napokon sa rozbijú.

208

Rozbíjajte len, rozbíjajte. Uvidíte ovocie tohto vášho rozbíjania najsvätejšej formy spoločenského spolunaţívania a budete znášať jeho dôsledky. Len pokračujte, ak chcete. Ale nebedákajte, ak sa táto zem bude stále väčšmi stávať peklom, príbytkom oblúd, ktoré poţierajú rodiny a národy. Vy to chcete. A tak nech sa vám stane."

38. Mária - učiteľka Jeţiša, Júdu a Jakuba 29. október 1944 1

Jeţiš hovorí: „Poď, malý Ján, a pozeraj sa. Vráť sa späť do rokov môjho detstva a drţ sa mojej ruky, ktorá ťa povedie. A to, čo uvidíš, mustbyi začlenené do evanjelia môjho detstva, kde chcem, aby bolo vloţené aj videnie pobytu Rodiny v Egypte. Vloţíte to takto - Rodina v Egypte, potom prvá pracovná hodina malého Jeţiša, potom táto, čo budeš teraz opisovať, výjav skúšky dospelosti (dnešný prísľub 25. novembra),* posledné bude videnie Jeţiša medzi učiteľmi v chráme pri jeho dvanástej Veľkej noci. Aj to, čo teraz uvidíš, má svoj dôvod. Ba objasní niektoré miesta a vzťahy v mojich prvých rokoch a medzi príbuznými. A to je môj darček tebe na sviatok Krista Kráľa, darček pre teba, ktorá pociťuješ prelievanie pokoja nazaretského domu na teba, keď ho vidíš. Píš." 2

Vidím miestnosť, v ktorej sa zvyčajne jedáva a kde Mária tká alebo šije. Miestnosť susedí s Jozefovou dielňou, z ktorej počuť zvuk usilovnej práce. Tu je, naopak, ticho. Mária zošíva pásy vlnenej látky, ktorú určite sama utkala. Pásy sú asi pol metra široké a viac neţ dvojnásobne dlhé. Budú asi na plášť pre Jozefa. Gez otvorené dvere do záhradky vidno strapaté ţivé ploty z modrofialových margarétiek, ktorým sa hovorí ,mária' alebo ,hviezdne nebo'. Nepoznám ich presný botanický názov. Kvitnú, preto bude uţ jeseň. Ale zeleň na stromoch a rastlinách je ešte hustá a pekná a včely vylietajú z dvoch úľov opretých o múr zaliaty slnkom, tancujú a bzučia na slnku, poletujú z figovníka na vinič, z viniča ku granátovníku plnému okrúhlych plodov, ktoré uţ praskajú z nadbytku sily a ukazujú * Vsuvka, ktorú MV vloţila medzi riadky, sa vzťahuje na prísľub, o ktorom hovorí na začiatku nasledujúcej kapitoly.

209

náhrdelníky šťavnatých rubínov zoradených vo vnútri zeleno-červenej skrinky so ţltými priehradkami. 3 Jeţiš sa hrá pod stromami s dvoma chlapcami pribliţne rovnakého veku. Majú kučeravé vlasy, ale nie plavé. Ba jeden z nich je úplne tmavý - hlavička ako čierny baránok zvýrazňuje ešte viac bledú pleť okrúhlej tváričky, v ktorej sa otvárajú dva krásne okále modrej aţ fialovej farby. Druhý chlapec je menej kučeravý, vlasy má tmavo gaštanové, oči gaštanové a pleť hnedú, na lícach s odtieňom doruţova. Jeţiš so svojou plavovlasou hlavičkou medzi dvoma tmavými vyzerá, akoby mal svätoţiaru. Pekne sa hrajú s malými vozíkmi, na ktorých... je naloţený rôzny tovar - listy, kamienky, hobliny, kúsky dreva. Hrajú sa na obchodníkov. Jeţiš je zákazník, ktorý nakupuje pre mamku. Prináša jej raz to, inokedy iné. Mária prijíma jeho nákupy s úsmevom. Potom sa však hra zmení. Jeden z dvoch chlapcov navrhne: „Hrajme sa na návrat z Egypta.* Jeţiš bude Mojţiš, ja Áron a ty... Mária." „Ale ja som chlapec!" „To nič! Buď ňou. Si Mária a budeš tancovať pred zlatým teľaťom a ním bude tamten úľ." Ja netancujem. Som muţ a nechcem byť ţenou. Som veriaci a nechcem tancovať pred modlou." Zasiahne Jeţiš: „Nechajme to tak. Budeme sa hrať iné - ako bol Jozue vybraný za Mojţišovho nástupcu. Tak tam nebude ten ošklivý hriech modlosluţby a Júda bude spokojný, pretoţe bude muţ a môj nástupca. Všakţe si spokojný?" „Áno, Jeţiš. Ale ty potom musíš zomrieť, pretoţe Mojţiš potom umrel. Ja nechcem, aby si umrel, lebo ma máš tak rád." „Všetci musíme zomrieť... Ale ja, prv neţ zomriem, poţehnám Izrael. A keďţe ste tu len vy, vo vás poţehnám celý Izrael." Je to prijaté. Ale potom sa vynorí otázka. Mal izraelský ľud po takom dlhom pochode ešte vozy, ktoré mal, keď odchádzal z Egypta? Názory sa rôznia. Obrátia sa na Máriu: „Mamka, ja hovorím, ţe Izraeliti mali ešte vozy. Jakub hovorí, ţe nie. Júda nevie, komu dať za pravdu. Ty to vieš?" „Áno, Synček. Kočovný národ mal svoje vozy. Pri zastaveniach ich opravovali. Na vozoch sa vozili najslabší a viezli na nich potraviny * Scéna odvodená z Ex 32, namiesto ktorej bude nasledovať Nm 27, 12-23, DJ31-34.

210

a všetky veci, ktoré boli potrebné pre toľký ľud. Okrem archy, ktorú nosili v rukách, všetko ostatné bolo na vozoch." Otázka je vyriešená. 4 Chlapci idú dozadu do záhrady a odtiaľ za spevu ţalmov prichá- 38.4 dzajú k domu. Jeţiš je vpredu a spieva svojím strieborným hláskom ţalmy. Za ním ide Júda a Jakub a nesú vozíček, ktorý je povýšený na hodnosť svätostánku. Ale keďţe okrem Árona a Jozueho majú predstavovať aj časť ľudu, priviazali si rozviazanými opaskami k nohám ostatné maličké vozíky a takto postupujú, ako keby boli ozajstnými hercami. Prejdú celú pergolu a keď prechádzajú okolo dverí izby, kde je Mária, Jeţiš zvolá: „Mamka, pozdrav archu, ktorá prechádza." Mária vstane s úsmevom a skloní sa smerom k Synovi, ktorý prechádza okolo v ţiari slnka. Potom Jeţiš vystúpi na svah, ktorý ohraničuje dom, vlastne záhradu, postaví sa nad jaskynku a prehovorí k... Izraelu. Hovorí o Boţích príkazoch a sľuboch, označuje Jozueho ako vodcu a volá ho k sebe. Rovnako i Júda vystúpi na strminu. Posmeľuje ho a poţehnáva. Potom si nechá priniesť... tabuľku (je ňou veľký list figovníka) a píše na ňu chválospev a prečíta ho. Nie celý, ale veľkú časť a vyzerá to, akoby ho naozaj čítal z listu. Potom sa rozlúči s Jozuem, ktorý ho s plačom objíma, a vystupuje vyššie, priamo na vrchol strminy. A tam poţehná celý Izrael, teda obidvoch chlapcov sklonených aţ po zem, potom sa natiahne na nízku trávu, zavrie oči a... umiera. 5 Mária zostala s úsmevom vo dverách. Keď však zbadá Jeţiša, ako 38.5 nehybne leţí, zvolá: Jeţiš, Jeţiš, vstaň! Nezostávaj tak! Tvoja mamka ťa nechce vidieť mŕtveho!" Jeţiš s úsmevom vstáva, beţí k nej a pobozká ju. Pribehne aj Jakub s Júdom a Mária pohladká aj ich. „Ako si môţe Jeţiš pamätať taký dlhý a ťaţký chválospev a všetky tie poţehnania?" pýta sa Jakub. Mária sa usmeje a odpovie jednoducho: „Má veľmi dobrú pamäť a je veľmi pozorný, keď čítam." Ja dávam pozor v škole. Ale potom ma berie na spanie so všetkými tými ţalospevmi... Asi sa to nikdy nenaučím?" „Naučíš, buď pokojný." 6 Niekto zaklope na dvere. Jozef prejde rýchlo cez záhradu a izbu 38.6 a otvorí. „Pokoj tebe Alfej a Mária!" „Aj vám a tieţ poţehnanie." Je to Jozefov brat s manţelkou. Na ulici zastavil vidiecky voz ťahaný silným oslom.

211

„Mali ste dobrú cestu?" „Dobrú. A čo deti?" „Sú v záhrade s Máriou." Ale deti uţ pribiehajú a zdravia svoju mamku. Prichádza i Mária a drţí Jeţiša za ruku. Švagriné sa pobozkajú. „Boli dobrí?" „Veľmi dobrí a veľmi milí. Darí sa všetkým príbuzným dobre?" „Všetkým. Pozdravujú vás a z Kány vám posielajú veľa darov. Hrozno, jabĺčka, syry, vajíčka, med. A... Jozef1. Našiel som presne to, čo si chcel pre Jeţiša. Je to na voze, v tom okrúhlom košíku." Alfejova ţena sa rozosmeje. Skláňa sa k Jeţišovi, ktorý hľadí na ňu s vyvalenými očami. Pobozká ho na čelo nad tými modrými očami a vraví: „Vieš, čo mám pre teba? Hádaj." Jeţiš premýšľa, ale nevie uhádnuť. Myslím si, ţe to robí naschvál, aby urobil radosť Jozefovi, ţe mu pripravil prekvapenie. Vchádza Jozef a nesie košík. Poloţí ho na zem pred Jeţiša, rozviaţe povraz, ktorým je upevnený vrchnák, zdvihne ho... a objaví sa malá biela ovečka, ozajstný chumáč peny. Ticho spí na peknom čistom sene. Jeţiš len vyhŕkne: „Oh!", prekvapený a celý blaţený. Uţ sa chce vrhnúť na zvieratko, ale obráti sa a beţí k Jozefovi, ktorý je ešte sklonený k zemi. Objíma ho, pobozká a ďakuje mu. Bratrančekovia sa pozerajú s obdivom na zvieratko, ktoré sa zobudilo, dvíha ruţovú papuľku, zabľačí a hneď hľadá mamu. Ovečku vytiahnu z košíka a dajú jej za hrsť ďateliny. Odhrýza si a krotkými očkami sa obzerá dookola. Jeţiš hovorí: „Pre mňa! Pre mňa! Otče, vďaka!" „Tak sa ti páči?" „Ó, ako! Biela, čistá... ovečka... ó!" a objíma ovečku okolo krku, poloţí si svoju plavú hlavu na jej hlavičku a zostane takto, šťastný. „Aj vám som priniesol dve," vraví Alfej svojim synom. „Ale sú tmavé. Vy nie ste takí poriadni ako Jeţiš a keby boli biele, neudrţali by ste ich čisté. Bude to vaše stádo a budete si ich stráţiť spoločne. Tak sa, vy dvaja uličníci, uţ nebudete túlať po uliciach a hádzať kamene." Chlapci utekajú k vozu a prezerajú si ďalšie dve ovečky, väčšmi čierne neţ biele. Jeţiš zostal sám so svojou ovečkou. Berie ju do záhrady, dáva jej napiť a ovečka ide za ním, ako keby ho poznala odjakţiva. Jeţiš ju zavolá. Pomenuje ju Sneh a ona mu odpovie radostným zabľačaním.

212

Hostia si sadli k stolu a Mária im prináša chlieb, olivy a syr. Prinesie aj amforu s jablčnou šťavou alebo sladkou vodou, neviem, vidím len, ţe je veľmi svetlej farby. Rozprávajú sa spolu. Deti sa zatiaľ hrajú s troma ovečkami. Jeţiš chce, aby ovečky boli spolu, aby sa aj ony napili a dostali meno. „Tvoja, Júda, sa bude volať Hviezda, lebo má toto znamenie na čele. A tvoja Plameň, pretoţe má farbu horiaceho vresu." „Dobre." Dospelí sa rozprávajú (hovorí Alfej): „Dúfam, ţe som takto vyriešil všetky tie hádky medzi chlapcami. Bol to tvoj nápad, Jozef, ktorý ma k tomu priviedol. Povedal som si: ,Môj brat chce pre Jeţiša ovečku, aby sa trochu pohral. Vezmem dve aj pre svojich chlapcov, aby sa trochu upokojili a aby kvôli rozbitým hlavám a kolenám uţ prestalo večné dohadovanie sa s ostatnými rodičmi. Trochu škola, trochu ovečky, a tak sa mi podarí udrţať ich na uzde/ 7 Ale tohto roku budeš musieť aj ty posie- 38.7 lať Jeţiša do školy. Uţ je načase." „Nikdy nepošlem Jeţiša do školy," povie rozhodne Mária. Zriedka ju počuť hovoriť takto a predtým, ako sa ozve Jozef. „Prečo? Dieťa sa musí učiť, aby bolo schopné zloţiť skúšku dospelosti, keď nadíde čas..." „Dieťa to bude vedieť, ale do školy nepôjde. Je rozhodnuté." „Bola by si jediná v Izraeli, ktorá by tak konala." „Budem jediná, ale urobím to tak. Všakţe, Jozef?" Je to pravda. Jeţiš nepotrebuje chodiť do školy. Mária bola vychovávaná v chráme a je ozajstnou učiteľkou v poznaní Zákona. Bude jeho učiteľkou. Takto to chcem aj ja." „Vy toho chlapca rozmaznávate." „To nemôţeš povedať. Je najlepší v Nazarete. Počul si ho niekedy, ţeby plakal, bol vrtošivý, odoprel poslušnosť alebo bol neúctivý?" „To nie, ale bude taký, ak ho budete naďalej rozmaznávať." „To nie je rozmaznávanie, keď sú deti pri rodičoch. To znamená milovať ich s porozumením a z celého srdca. Práve takto máme radi nášho Jeţiša. A keďţe Mária je vzdelanejšia neţ učiteľ, bude Jeţišovou učiteľkou." „A keď sa stane tvoj Jeţiš muţom, bude z neho ustráchaná ţenička, ktorá sa bude báť aj muchy." „Nie, nebude. Mária je silná ţena a vie ho vychovávať k muţnosti. A ani ja nie som slaboch a viem dávať príklady muţnosti. Jeţiš je stvorenie bez fyzických a morálnych chýb. A preto vyrastie priamy a silný na

213

tele i na duchu. Buď si istý, Alfej, ţe nepoškvrní rodinnú česť. A potom, rozhodol som a to stačí." „Mária rozhodla a ty..." „A keby aj? Nie je to krásne, ţe dvaja ľudia, ktorí sa milujú, túţia mať to isté zmýšľanie a tú istú vôľu, pretoţe si navzájom privlastňujú svoje túţby? Keby si Mária ţelala niečo nerozumné, nesúhlasil by som. Ale ţiada len múdre veci a ja ich schvaľujem a stotoţňujem sa s nimi. Máme sa radi ako v prvý deň... a tak to bude, kým budeme ţiť. Však, Mária?"^ „Áno, Jozef. A keby aj jeden mal zomrieť bez druhého, stále sa budeme milovať." Jozef pohladí Máriu po hlave, akoby ešte bola malé dievčatko, a ona naňho pozrie pokojnými a láskyplnými očami. 8 Švagriná zasiahne: „Máte vlastne pravdu. Keby som ja mohla učiť! V škole sa naši synovia naučia dobré i zlé veci. Doma iba dobré. Ale ja neviem... Keby Mária..." „Čo chceš, švagriná? Len to povedz pokojne. Vieš, ţe ťa mám rada a ţe ma teší, keď ti môţem urobiť radosť." „Povedala som... Jakub a Júda sú trochu starší neţ Jeţiš. Chodia uţ do školy... ale to, čo vedia...! Jeţiš však uţ pozná veľmi dobre Zákon... Chcela by som... no, čo by si povedala, keby si ešte pribrala ich, keď učíš Jeţiša? Myslím, ţe by boli lepší a viac by sa naučili. Napokon, sú bratranci a majú sa radi ako bratia... Bola by som taká šťastná!" „Ak Jozef súhlasí a tvoj manţel tieţ, som ochotná. Hovoriť jednému alebo trom je rovnaké. Preberať celé Písmo je radosť. Nech prídu." Traja chlapci, ktorí potichu vošli dnu, počúvajú a očakávajú rozhodnutie. „Privedú ťa do zúfalstva, Mária," povie Alfej. „Nie! So mnou sú vţdy dobrí. Pravda budete dobrí, keď vás budem učiť?" Obaja k nej pribehnú, jeden sprava, druhý zľava a poloţia jej ruky okolo krku, hlavy na plecia a sľubujú všetko moţné, akí len budú dobrí. „Nechaj ich, Alfej, nech to skúsia a ja tieţ. Verím, ţe nebudeš nespokojný, keď to vyskúšame. Budú chodiť kaţdý deň o šiestej večer. To bude stačiť, ver tomu. Viem učiť tak, aby sa deti neunavili. Treba ich upútať a zároveň i zabaviť. Treba ich chápať a milovať, aby si si získal ich lásku. Potom moţno dosiahnuť od nich veľa! A vy ma máte radi, všakţe?" Dva veľké bozky sú odpoveďou.

214

„Vidíš to?" „Vidím. Môţem ti len poďakovať. A čo povie na to Jeţiš, keď uvidí svoju mamku zaoberať sa s druhými? Čo povieš, Jeţiš?" „Hovorím: ,Blahoslavený človek, ktorý ma počúva a bdie deň čo deň pri mojich dverách!'* Ako to platí pre múdrosť, blahoslavený je i ten, kto je priateľom mojej matky. Aj ja som šťastný, ţe tí, ktorých mám rád, budú jej priatelia." „Ale kto vkladá také slová na pery Dieťaťa?" pýta sa prekvapene Alfej. „Nikto, brat. Nikto, kto by bol zo sveta." Tu je koniec videnia. 9

Jeţiš hovorí: „A Mária bola učiteľkou mne, Jakubovi ajúdovi. To je i dôvod, prečo sme sa mali radi ako bratia okrem toho, ţe sme boli príbuzní. Spolu sme dostávali vedomosti, spolu sme rástli ako tri ratolesti na jednom kmeni. Moja mamka. Učiteľka ako nikto iný v Izraeli, táto moja neţná mamka. Stolica múdrosti a pravej múdrosti nás učila pre svet i pre nebesia. Vravím ,učila nás', lebo ja som bol jej ţiakom a neodlišoval som sa od bratrancov. A na pomýlenie Satana sa udrţala ,pečaťť nad Boţím tajomstvom, ktoré sa skrývalo pod zdaním beţného ţivota. Bola si blaţená pri tej neţnej scénke? Teraz zostaň v pokoji. Jeţiš je s tebou."

39. Prípravy na Jeţišovu plnoletosť a odchod z Nazareta 25. november 1944

[...]• 1

Dostala som od Jeţiša prísľub. Povedala som mu: „Jeţišu, veľmi by sa mi páčilo vidieť slávnosť tvojho prijatia medzi dospelých!" A on: „Dám ti ho ako prvú vec, len čo budeme môcť byť ,svojľ tak, aby sa nenarušovalo tajomstvo. Vloţíš ho hneď za videním výjavu s mojou matkou, mojou učiteľkou a učiteľkou Júdu a Jakuba, ktoré som ti nedávno dal (29. októbra) a pred videním dišputy v chráme."

[...]. * Pm8,34.

215

19. december 1944 2

Vidím Máriu sklonenú nad dieţou či skôr nad nádobou z pálenej hliny, v ktorej niečo mieša. Z nádoby vystupuje do chladného a pokojného vzduchu para, ktorá napĺňa nazaretskú záhradu. Musí to byť uprostred zimy, pretoţe okrem olivovníkov sú všetky stromy opŕchnuté a vyzerajú ako kostry. Hore je jasná obloha a krásne slnko. Ale nezmierňuje ostrý vietor, ktorý fuka a naráţa do holých konárov a šedozelených korún olivovníkov. Mária má oblečený hrubý odev hnedej aţ takmer čiernej farby a vpredu si uviazala hrubú plachtu ako zásteru, aby si ochránila šaty. Vyberá z nádoby palicu, ktorou miešala obsah, a vidím, ako z nej stekajú kvapky krásnej rubínovo červenej farby. Mária ju skúma, namočí si prst padajúcimi kvapkami a vyskúša farbu na zástere. Vyzerá spokojná. Vojde do domu a vyjde s niekoľkými pradenami snehobielej vlny. Trpezlivo a šikovne ich jedno po druhom ponára do nádoby. 3 Ako tak pracuje, príde z Jozefovej dielne švagriná, Mária Alfejova. Pozdravia sa a začnú rozhovor. „Podarí sa to?" pýta sa Mária Alfejova. „Dúfam." „Tá pohanka* ma ubezpečila, ţe je to presne tá farba a spôsob, ktorý pouţívajú v Ríme. Dala mi ju preto, ţe si to ty a ţe si urobila tú prácu. Vraví, ţe ani v Ríme sa nenájde nikto, kto by vyšíval tak ako ty. Musela si si vraj pokaziť zrak pri tej práci..." Mária sa usmeje a urobí hlavou pohyb, akoby povedala: „Nestojí to za rec! V I tí

Ide iste o rímsku ţenu, teda pohanku. Podstatné meno pohan, s ktorým sa často stretneme, je v protiklade so Ţidom, a podľa hebrejskej terminológie znamená príslušnosť k „pohanom", k tým, ktorí nie sú vyvoleným izraelským národom. Preto, aby pochopili aj pohania, Jeţiš musí prispôsobiť učenie o pravdách, ako sa hovorí v poznámke 154.7, v texte 272.5 a v poznámke 406.10. Pohanom Jeţiš môţe viac dôverovať neţ Ţidom, ako často zdôrazňuje, dávajúc tomu aj biblický základ v 635.17. Mnohé epizódy Diela poukazujú (osobitne v kapitole 155), ako sa Zidia cítia poškvrnení stykom s pohanmi. Táto nečistota podľa Zákona mala základ v Jer 10, 25; Ez 4, 13; Oz 9, 3 a je potvrdená v niektorých statiach Nového ZákonaJn 18,28; Sk 10, 28; 11,1-3; 21, 27-28. O skutočnom pohanstve hovorí Jeţiš v 116.2 a v 121.7.

216

Švagriná si prezerá ešte posledné pradená vlny predtým, ako ich podá Márii. „Ako si ich upriadla! Vyzerajú ako vlasy, také sú jemné a pravidelné. Ty robíš všetko dobre... a tak rýchlo! Tieto posledné budú svedejšie?" „Áno, na šaty. Plášť bude tmavší." Obe ţeny pracujú spolu pri farbení. Potom vytiahnu pradená, ktoré majú krásnu purpurovočervenú farbu a rýchlo beţia ponoriť ich do ľadovej vody, ktorou je naplnená nádrţka pod jemným prameňom zurčiacim akoby v ustavičnom tlmenom smiechu. Pláchajú, pláchajú, potom pradená rozvešajú na rákosie a upevnia medzi konáre stromov. „Na tomto vetre sa dobre a rýchlo vysušia," vraví švagriná. „Poďme k Jozefovi. Tam je oheň. Musíš byť úplne skrehnutá," vraví najsvätejšia Mária. „Bolo od teba milé, ţe si mi pomohla. Mám to rýchlo hotové a s menšou námahou. Som ti vďačná." „Ó, Mária! Čo by som pre teba neurobila! Byť pri tebe je sviatok. A potom... všetka tá práca je pre Jeţiša. A tvoj Syn mi je taký drahý...! Prichodí mi, akoby som mu i ja bola trochu mamou, keď ti pomáham kvôli sviatku jeho dospelosti." Ţeny vchádzajú do dielne, plnej vône ohobľovaného dreva, ako je to v stolárskych dielňach. 4 Videnie sa zastaví... aby opäť pokračovalo výjavom odchodu dvanásťročného Jeţiša do Jeruzalema. Je veľmi pekný a dobre urastený, akoby bol mladším bratom svojej mladej matky. Uţ jej siaha po plecia svojou plavovlasou a kučeravou hlavou. Vlasy nemá krátke ako v prvých rokoch svojho ţivota, ale dlhé, siahajú mu aţ pod uši a vyzerajú ako zlatá prilba, jemne cizelovaná ţiarivými kučerami. Je oblečený v červenom. Krásne rubínovo červené dlhé šaty mu siahajú aţ po členky a odhaľujú len nohy obuté v sandáloch. Šaty sú voľné, s dlhými a širokými rukávmi. Pri krku, na konci rukávov a pri lemoch sú zdobené prekrásnymi tkanými ornamentmi viacerých farieb... (Pri prepisovaní vízie počkajte na zvyšok v novom zošite) 20. december 1944

Vidím Jeţiša spolu s mamkou vchádzať do miestnosti v Nazarete, povedala by som, ţe do jedálne. Jeţiš je krásny dvanásťročný chlapec, vysoký, dobre stavaný, silný, ale nie tučný. Pre svoj vzrast vyzerá dospelejší, neţ v skutočnosti je. Je taký vysoký, ţe siaha matke po plecia. Tvár má ešte okrúhlu a ruţovú, ako

217

keď bol Dieťa, tvár, ktorá v rokoch mladosti a muţnosti ešte zjemnie! a nadobudne farbu pleti, ktorá je vlastne bezfarebná alebo má akúsi far-: bu jemného alabastru s nádychom do ţltoruţova. Oči, aj oči sú ešte očami dieťaťa. Veľké, pri pohľade pekne roztvo-i rené, s iskierkou veselosti strácajúcej sa vo váţnom pohľade. Potom uţ nebudú takto roztvorené... Viečka mu opadnú do polovice, aby Čistému a Svätému zaclonili to prílišné zlo, ktoré vládne vo svete. Iba vo chvíľach zázrakov budú otvorené a iskriace ešte väčšmi neţ teraz... aby zahnali diablov a smrť, aby uzdravovali z chorôb a z hriechov. \ A nebudú uţ mať ani onú iskierku veselosti zmiešanú s váţnosťou... Smrť a hriech sa budú stále viac objavovať a pribliţovať a s nimi i ľudské poznanie o márnosti jeho obety pre odporujúcu vôľu človeka. Iba vo veľmi zriedkavých chvíľach radosti, keď Jeţiš bude s vykúpenými, a najmä s čistými, väčšinou s deťmi, budú tieto sväté a dobré oči ţiariť radosťou. Ale teraz je Jeţiš so svojou mamkou doma. Oproti nemu stojí svätý Jozef, ktorý sa naňho láskavo usmieva. Sú tu i jeho bratranci, ktorí ho obdivujú, a teta Mária Alfejova, ktorá ho hladká... Je šťastný. Môj Jeţiš potrebuje lásku, aby bol šťastný. A v tejto chvíli ju má. Je oblečený vo voľných ľanových šatách jasnej rubínovo červenej farby. Mäkká, dokonale utkaná látka, veľmi jemná. Pri krku, vpredu, v dolnej časti širokých a dlhých rukávov a naspodku odevu, ktorý mu siaha aţ po zem, má akýsi ornament, nie vyšívaný, ale utkaný tmavšou farbou na rubínovo červenej farbe šiat. Určite mu ho utkala mamka, lebo švagriná ho obdivuje a chváli. Spod šiat vykukujú len nohy obuté v nových a veľmi dobre ušitých sandáloch, nie vo zvyčajných - s podošvou a koţenými remienkami na nohách. Krásne plavé vlasy sú uţ hustejšie a farebne výraznejšie ako v jeho detských rokoch, s medenými iskierkami v špirálovitých vlnkách, ktoré spadajú aţ pod uši. Uţ to nie sú krátke priesvitné kučery dieťaťa. No nie sú to ešte ani zvlnené pramene siahajúce aţ po plecia v jeho dospelosti. Ale farbou a celkovým rázom uţ k nim smerujú. 5 „Tu je náš Syn," vraví Mária a dvíha svoju pravú ruku, v ktorej drţí Jeţišovu ľavú ruku. Vyzerá to, akoby ho všetkým predstavovala a potvrdzovala otcovstvo Spravodlivého, ktorý sa usmieva. A pripája: „Poţehnaj ho, Jozef, pred odchodom do Jeruzalema. Obrad poţehnania pri prvom kroku do ţivota pred návštevou školy nebol potrebný. Ale vykonaj ho teraz, keď odchádza do chrámu, aby bol vyhlásený za plnoletého.

218

A mňa poţehnaj s ním. Tvoje poţehnanie... (Mária potlačí vzlyk) ho posilní a mne tieţ dodá odvahu, aby som sa od neho zasa trochu odpútala..." „Mária, Jeţiš bude vţdy tvoj. Obrad plnoletosti sa neodrazí na našich vzájomných vzťahoch. Ani ja sa nebudem o tohto Syna, pre nás takého drahého, s tebou prieť. Nikto si nezaslúţi viac neţ ty, aby ho viedol ţivotom, ó, moja svätá." Mária sa skloní, uchopí Jozefovu ruku a pobozká ju. Oj, aká je to manţelka, úctivá a láskavá voči svojmu manţelovi! Jozef prijme tento znak úcty a lásky s dôstojnosťou, ale potom zdvihne ruku, ktorú mu Mária pobozkala, poloţí ju na hlavu svojej manţelky a hovorí jej: „Áno, ţehnám ťa, poţehnaná, a Jeţiša s tebou. Poďte, moje jediné radosti, moja česť a zmysel ţivota." Jozef sa správa slávnostne. Vystrie ruky s dlaňami obrátenými k zemi nad dvoma sklonenými hlavami, rovnako plavými a svätými, a prednesie poţehnanie: „Nech vás Pán ochraňuje a poţehnáva. Nech sa nad vami zmiluje a dá vám svoj pokoj. Pán nech vám dá svoje poţehnanie." Potom povie: „A teraz poďme. Je čas vyraziť." 6 Mária vezme širokú látku tmavočervenej farby granátovníka a ovinie ňou Synovo telo. Keď to robí, akoby ho hladkala! Odchádzajú, zatvárajú dvere a vydávajú sa na cestu. Aj ďalší pútnici idú tým istým smerom. Za dedinou sa ţeny oddelia od muţov. Deti idú, s kým chcú. Jeţiš zostáva s mamkou. Pútnici prechádzajú, väčšinou za spevu ţalmov, po peknom kraji v najveselšom a najradostnejšom jarnom čase. Svieţe sú lúky, obilné polia aj konáre stromov, ktoré len nedávno rozkvitli. Spevy ľudí po poliach a cestách a ľúbostné spevy vtáčat v korunách stromov. Čisté potôčiky, v ktorých sa zrkadlia kvety na brehoch. Baránky poskakujúce pri svojich matkách... Pokoj a radosť pod krásnou aprílovou oblohou. Takto sa končí videnie.

219

40. Skúška plnoletého Jeţiša v chráme 21. december 1944 1

Chrám počas sviatočných dní. Zástup vchádza a vychádza cez brány hradieb, prechádza nádvoriami, predsieňami a portálmi a mizne v tej alebo onej stavbe umiestnenej na rôznych úrovniach, na ktorých sú roztrúsené budovy chrámu. Za tlmeného spevu ţalmov sem vchádza aj skupina Jeţišovej rodiny. Najprv všetci muţi, potom ţeny. Za nimi kráčajú ďalší, ktorí sa k nim pripojili, azda z Nazareta, azda priatelia z Jeruzalema. Neviem. Najprv sa všetci poklonili Najvyššiemu z miesta, na ktorom to, pochopiteľne, mohli urobiť muţi (ţeny sa zastavili o jednu úroveň niţšie), potom sa Jozef oddelí a so Synom znova prechádza nádvoriami opačným smerom. Na jednom mieste odbočí a vstúpi do rozsiahlej siene, ktorá má vzhľad synagógy. Nerozumiem tomu. Boli aj v chráme synagógy? Rozpráva sa s nejakým levitom, ten zmizne za pásikavým závesom a potom sa vracia so staršími kňazmi, myslím, ţe sú to kňazi, no určite sú to učitelia Zákona, a teda poverení skúšaním veriacich. 2

Jozef predstavuje Jeţiša. Najprv sa obaja hlboko uklonia desiatim učencom, ktorí sa dôstojne posadili na nízke drevené stoličky. „Hľa,* vraví. „Toto je môj syn. Pred tromi mesiacmi a dvanástimi dňami vstúpil do veku, ktorý Zákon predpisuje ako plnoletosť. Ale ja chcem, aby to bolo podľa predpisov Izraela. Prosím, aby ste si všimli, ţe z jeho telesného stavu je zrejmé, ţe vyrástol z detstva a maloletého veku. A prosím vás, aby ste ho láskavo a spravodlivo preskúšali a posúdili, ţe to, čo tu ja, jeho otec, tvrdím, je pravda. Pripravoval som ho na túto hodinu pre získanie dôstojnosti syna Zákona. Pozná prikázania, tradície, rozhodnutia, zmysel kystiek a strapcov, vie prednášať kaţdodenné modlitby a poţehnania. Keďţe pozná Zákon sám v sebe* a jeho tri vetvy Halachu, Midráš a Haggadu,** môţe si teda počínať ako muţ. Preto si ţelám, aby som bol oslobodený od zodpovednosti za jeho činy a jeho hriechy. Odteraz Sám v sebe je vsuvka MV na strojopisnej kópii. Tri vetvy predstavujú súhrn noriem správania (Halacha), sériu rabínskych komentárov Svätého písma (Midráš) a tie isté komentáre vyjadrené ľahším spôsobom pre ľud (Haggada). Nájdeme ich znova v 197.3, 225.9, 414.4, 625.4. O činnosti rabínov sa bude hovoriť v 252.10 a 335.9.

220

nech je on podriadený predpisom a nesie tresty za previnenia voči nim. Vyskúšajte ho." „Urobíme to.3 Poď dopredu, chlapče. Voláš sa?" 40.3 „Jeţiš Jozefov, z Nazareta." „Nazaretčan... Teda vieš čítať?" „Áno, rabbi. Viem čítať slová napísané i tie, čo sú skryté v samotných slovách." „Čo si tým chcel povedať?" „Chcem povedať, ţe chápem aj obrazný alebo symbolický význam, ktorý sa utajuje pod vonkajším zjavom tak, ako sa perla neukáţe, ale je uzavretá v škaredej lastúre." „Nezvyčajná odpoveď a veľmi múdra. Zriedkavo ju moţno počuť na perách dospelých, no u dieťaťa, a k tomu nazaretského...!" Pozornosť desiatich sa prebudila. Ich zrak sa neprestáva ani na chvíľu upierať na krásneho plavého chlapca, ktorý na nich hľadí isto, bez opováţlivosti, no bez strachu. „Robíš česť svojmu učiteľovi, ktorý bol určite veľmi učený." „Boţia múdrosť sa zhromaţdila v jeho spravodlivom srdci." „Ale počujte! Ty, šťastný otec takého syna!" Jozef, ktorý je v zadnej časti siene, sa usmeje a ukloní. 4 Jeţišovi dajú tri rôzne zvitky a hovoria mu: „Čítaj ten previazaný 40.4 zlatou stuţkou." Jeţiš otvorí zvitok a číta. Je to Desatoro. Ale po prvých slovách mu jeden sudca zoberie zvitok a povie: „Pokračuj naspamäť." Jeţiš to hovorí tak isto, ţe sa zdá, akoby to čítal. Zakaţdým, keď menuje Pána, hlboko sa ukloní. „Kto ťa to naučil? Prečo to robíš?" „Lebo to meno je sväté a má sa vyslovovať s vnútornou i vonkajšou úctou. Kráľovi, ktorý je len krátku dobu kráľom, sa klaňajú poddaní a je prach. Vari sa nemá Kráľovi kráľov, najvyššiemu Pánovi Izraela, prítomnému, hoci viditeľnému len duchu, klaňať kaţdé stvorenie, ktoré od neho závisí, lebo mu je naveky poddané?" „Výborne! Človeče, radíme ti dať vyučovať tvojho syna Hillelovi alebo Gamalielovi. Je Nazaretčan..., ale jeho odpovede dávajú nádej, ţe bude z neho nový veľký učenec." „Syn je dospelý. Urobí podľa svojej vôle. Ja, ak to bude počestná voľba, mu nebudem protirečiť." 5 „Chlapče, počúvaj. Povedal si: ,Pamätaj, aby si zasvätil sviatky. No 40.5 nielen pre teba, ale i pre tvojho syna a dcéru, sluhu a slúţku, ba i pre

221

ťaţné zviera je povedané, aby v sobotu nekonali nijakú prácu.' Tak mi povedz, ak sliepka znesie v sobotu vajíčko alebo ovca má mladé, bude dovolené pouţiť plod jej lona, alebo sa bude povaţovať za poškvrnené?" „Viem, ţe mnohí učitelia, posledne ţijúci Šammaj, tvrdia, ţe vajce znesené v sobotu sa protirečí príkazu. Ale ja si myslím, ţe iné je človek a iné je zviera, alebo kto plní ţivočíšny akt, akým je rodenie. Ak ja nútim zviera pracovať, dopúšťam sa aj jeho hriechu, lebo si bičom presadzujem, aby pracovalo. Ale ak sliepka znesie vajíčko, ktoré dozrelo v jej vaječníku, alebo ovca porodí mláďa v sobotu, lebo práve dozrelo k pôrodu, nie, taký akt nie je hriechom a v Boţích očiach nie je poškvrnené v sobotu znesené vajíčko alebo narodené jahňa." „Prečo, ak všetko a kaţdá práca v sobotu je hriechom?" „Lebo počatie a plodenie zodpovedá vôli Stvoriteľa a riadi sa zákonmi, ktoré dal kaţdému stvoreniu. Takţe sliepka len poslúcha onen zákon, ktorý hovorí, ţe po toľkých hodinách utvárania sa vajíčka je hotové a má byť znesené. A ovca tieţ poslúcha len zákony, ktoré ustanovil ten, ktorý všetko stvoril. On ustanovil, ţe dvakrát ročne, keď sa jar usmieva na rozkvitnuté lúky a keď sa les vyzlieka zo svojich konárov a mráz pritlačí hruď človeka, ovce sa paria, aby zase potom v príhodnom čase - v mesiacoch tvrdej námahy pri ţatve, alebo v útrpnejších mrazivých mesiacoch - dali mlieko, mäso a výdatné syry. Ak teda ovca, keď jej nastane čas a porodí svoje mladé, ó, toto môţe byť posvätné aj na oltári, lebo je plodom poslušnosti Stvoriteľovi." 6 ,Ja by som ho uţ ďalej neskúšal. Jeho múdrosť udivuje a presahuje múdrosť dospelých." „Nie. Povedal, ţe rozumie aj symbolom. Vypočujme si ho." „Najprv nech prednesie ţalm, poţehnania a modlitby." „Aj prikázania." „Áno. Povedz Midráš." Jeţiš hovorí s istotou celé litánie: „Nerobiť toto... nerobiť tamto..." Keby sme my, takí odbojníci, museli mať ešte všetky tieto obmedzenia, uisťujem vás, ţe by sa nespasil nikto... „Stačí. Otvor zvitok so zelenou stuţkou." Jeţiš ho otvorí a púšťa sa do čítania. „Ešte ďalej, ešte viac." Jeţiš poslúchne. „Stačí. Čítaj a vysvetli symbol, ak myslíš, ţe je tam."

222

„Vo svätom slove zriedkavo chýba. To my ho nedokáţeme vidieť a uplatňovať. Čítam: Štvrtá kniha Kráľov, hlava dvadsiata druhá, verš desiaty:* ,A pisár Safan oznámil kráľovi: »Kňaz Helkiáš mi dal knihu.« A Safan ju čítal pred kráľom. Keď kráľ počul slová Knihy zákona, roztrhal si rúcho. A kráľ..."' „Pokračuj bez mien." „,... rozkázal...: »Choďte a dopytujte sa za mňa, za ľud a za celé Júdsko Pána o obsahu tejto nájdenej knihy. Lebo je veľký Pánov hnev, ktorý sa roznietil proti nám, pretoţe naši otcovia nepočúvali slová tejto knihy, aby robili podľa toho, čo je v nej predpísané.«"' „Stačí. Táto skutočnosť sa udiala pred mnohými storočiami. Aký symbol nachádzaš v udalosti starovekej kroniky?" „Nachádzam ten symbol, ţe pre to, čo je večné, nejestvuje čas. A večný je Boh a naša duša, večné sú vzťahy medzi Bohom a dušou. A preto to, čo spôsobilo trest vtedy, je to isté, čo spôsobuje tresty dnes, a následky hriechu sú rovnaké." „Čo to znamená?" * 2 Kr 22, 10-13 - citácie v Diele MV uvádza podľa Vulgáty (ako aj v 35.11), ktorá sa uţívala v časoch spisovateľky. V Novej Vulgáte, zavedenej po Druhom vatikánskom koncile, prvé dve knihy Kráľov dostali názov Prvá a Druhá kniha Samuelova a následné dve knihy dostali názov Prvá a Druhá kniha Kráľov. Okrem toho Knihy Paralipotnenon dostali názov Prvá a Druhá kniha Kroník, Druhá kniha Ezdrášova dostala názov Kniha Nehemiášova. Ekleziastes dostala názov Kazateľ, Eklesiastikus dostala názov Kniha Sirachovho syna. Konečne v Novej Vulgáte Z 9 bol rozdelený na dva, čím sa zvýšilo o jedno očíslovanie nasledujúcich ţalmov aţ po Z 145 (ktorý sa stal Z 146), zatiaľ čo staré číslovanie opäť pokračuje od Z 147, ktorý spája Z 146 -147 z Vulgáty. Iné rozdiely medzi Vulgátou a Novou Vulgátou budú označené poznámkou tam, kde to bude potrebné - v 50.9, 68.6 (o názve Betsaidá), 266.1, 272.4, 368.6 (o výraze gazojilacio - pokladničná sieň), 413.3,434.6,439.2, 457.2, 463.2, 476.9, 487.6, 520.9, 544.8 (dve poznámky). Text tohto vydania Diela, ktorý prináša verne originálny rukopis MV, zachováva biblické odkazy podľa Vulgáty. Ale poznámky, ktoré majú uľahčiť čitateľovi hľadanie, prinášajú biblické odkazy podľa Novej Vulgáty, aj v prípade, ţe tieto odkazy sú vzaté z poznámok MV vzťahujúcich sa na Vulgátu. - V Diele MV spôsob citovania Svätého písma (kniha, hlava, verš) nie je z doby Jeţiša, ale z doby spisovateľky a z našej doby, takisto ako Jeţiš nehovorí jazykom svojej doby pozemského ţivota, ale jazykom našej doby. Aj v spôsobe citovania Svätého písma bolo teda treba Dielo rovnako prispôsobiť prekladu, aby lepšie poslúţilo tým, ktorým je určené.

223

„Izrael uţ nepozná múdrosť, ktorá prichádza od Boha. A od neho, nie od úbohých ľudí, treba ţiadať svetlo, no svetlo nebude, ak nebude spravodlivosť a vernosť Bohu. A preto sa hreší a Boh vo svojom hneve trestá." „My uţ nepoznáme? Ale čo to hovoríš, chlapče? A šesťsto trinásť príkazov?" „Príkazy sú, ale sú to slová. Poznáme ich síce, ale neuvádzame ich do ţivota. A preto nepoznáme. Symbol je tento: Kaţdý človek kaţdej doby sa potrebuje poradiť s Pánom, aby poznal jeho vôľu a pridŕţal sa jej, aby si nepri volal jeho hnev." 7 „Chlapec je dokonalý. Ani len pasca nastraţenej otázky ho nezmiatla. Nech ho odvedú do ozajstnej synagógy." Prechádzajú do ešte väčšej a honosnejšej siene. Tu mu najprv ostrihajú vlasy. Jozef si vezme jeho kučery. Potom mu stiahnu červený odev dlhým skrúteným opaskom, obtočeným niekoľkokrát okolo pásu, a dajú mu remienky na čelo, na rameno a plášť. Pripevnia mu ich akýmisi sponkami. Potom zaspievajú ţalmy a Jozef vzdáva chvály Pánovi a v dlhej modlitbe zvoláva na Syna všetky dobrá. Obrad sa končí. Jeţiš vychádza s Jozefom. Vracajú sa tam, odkiaľ prišli, a pripoja sa k muţom z rodiny, kúpia a obetujú baránka. Potom so zabitou obeťou sa pripoja k ţenám. Mária pobozká svojho Jeţiša. Vyzerá, akoby ho uţ roky nevidela. Prezerá si ho, muţnejšieho v tom odeve a účese. Pohladí ho... Vychádzajú a všetko sa končí.

41. Jeţišova dišputa s učiteľmi v chráme, matkina úzkosť a Synova odpoveď 28. január 1944 1

Vidím dospievajúceho Jeţiša. Je oblečený v tunike z bieleho plátna, dlhej aţ po členky. Na nej visí hodvábna látka pravouhlého tvaru bledočervenej farby. Jeţiš je prostovlasý, vlasy mu siahajú do polovice uší, hustejšie a tmavšie ako keď bol dieťa. Je urastený chlapec, na svoj vek veľmi vysoký a ako prezrádza tvár, ešte veľmi mladý. Hľadí na mňa, usmieva sa a drţí mi ruky. Avšak je to úsmev, ktorý sa uţ podobá jeho úsmevu muţa: neţný a skôr váţny. Je sám. Zatiaľ iné nevidím. Opiera sa o múrik na kamenistej cestičke, ktorá striedavo stúpa

224

a klesá. Stredom cestičky vedie priekopa, ktorá sa v čase daţďa určite premení na potôčik. Teraz je však cestička suchá, lebo je krásny deň. Zdá sa mi, ţe aj ja sa blíţim k múriku a pozerám sa dookola a dolu, ako to robí Jeţiš. Vidím skupinku domov. Neusporiadanú. Niektoré domy sú vysoké, iné nízke a ťahajú sa na všetky strany. Je to veľmi slabé prirovnanie, ale i veľmi výstiţné, keď poviem, ţe vyzerajú ako hrsť bielych kamienkov hodená na tmavú zem. Cesty a cestičky sú ako cievy v tej bielobe. Tu a tam vykúkajú spoza múrika stromy. Mnohé z nich sú rozkvitnuté a mnohé uţ majú nové lístie. Musí byť jar. Vľavo odo mňa je veľký komplex budov, vystavaný na troch úrovniach terás, ktoré tvoria budovy, veţe, nádvoria a portály. V ich strede sa vypína vyššia, majestátna budova, bohato zdobená okrúhlymi kupolami, ţiariacimi na slnku akoby boli pokryté kovom - meďou alebo zlatom. Komplex budov je obohnaný hradbami s cimburím, ktoré je takéto akoby to bola nejaká pevnosť. Rozsiahlemu komplexu budov jasne dominuje veţa vyššia neţ ostatné, postavená obkročmo na pomerne úzkej a strmej ceste. Vyzerá ako prísna stráţ. Jeţiš sa uprene pozerá na to miesto. Potom sa obráti a znova zaujme postoj ako predtým, keď sa opieral chrbtom o múrik. Pozerá sa na pahorok, ktorý je oproti komplexu stavieb. Domy stoja aţ po jeho úpätie, vrchol ostal prázdny. Vidím, ţe cesta sa tam končí zákrutou, za ktorou je dláţdená uţ iba štvorhrannými nepravidelnými a nesúvislými kameňmi. Nie sú príliš veľké, nie ako kamene na rímskych dláţdených cestách. Vyzerajú skôr ako klasické dlaţobné kamene starých chodníkov vo Viareggio (neviem, či ešte jestvujú), ale nespevnené. Biedna cesta. Jeţišova tvár natoľko zváţnela, ţe sa zahľadím na tú hromadu a hľadám v nej príčinu tejto trudnomyseľnosti. Nenachádzam však nič zvláštne. Je tam prázdno. Stačí. Strácam však Jeţiša, lebo keď sa obrátim, uţ ho tam niet. A s týmto videním zaspávam. 2 ... Keď sa zobudím so spomienkou v srdci na toto videnie - uţ sa mi trocha vrátili sily a pokoj, lebo všetci spia -, nájdem sa na mieste, ktoré som nikdy nevidela. Sú tu nádvoria, fontány, portály a domy, či skôr pavilóny, lebo majú charakter väčšmi pavilónov ako domov. Je tu veľa ľudí oblečených po staroţidovský a veľký krik. Keď sa poobzerám dookola, uvedomím si, ţe som vo vnútri toho komplexu, na ktorý sa pozeral Jeţiš, lebo vidím hradby s cimburím, ktoré ho obopínajú, veţu, ktorá ho stráţi, a honosnú budovu, ktorá sa vypína uprostred. Oproti nej sa tiahnú veľmi krásne a mohutné portály. Pod portálmi je veľký zástup a ľudia sa venujú tomu i onomu.

225

Pochopila som, ţe som vo vnútri jeruzalemského chrámu. Vidím farizejov v dlhých vlniacich sa odevoch, kňazov oblečených do plát- s na s drahocenným štítkom hore na hrudi a na čele a ďalšie trblieta- 1 júce sa body rozptýlené tu a tam na rôznych veľmi širokých bielych ] odevoch stiahnutých v páse drahocennými opaskami. Potom ďalších, ktorí sú síce menej vyzdobení, ale určite patria ku kňazskej triede. Sú obklopení mladšími učeníkmi. Chápem, ţe sú to učitelia Zákona. Me-1 dzi všetkými týmito osobnosťami sa cítim stratená, lebo vôbec neviem, čb tu robím. 3 Pristúpim ku skupine učiteľov, kde sa začala teologická dišputa.* I Mnoho ľudí robí to isté. Medzi „učiteľmi" je skupinka, ktorú vedie muţ nazývaný Gamaliel I a ďalší, starý a takmer slepý, ktorý ho v debate podporuje. Počujem, ţe 1 ho volajú Hillel, a pripadá mi ako učiteľ alebo príbuzný Gamaliela, lebo ten sa k nemu správa dôverne a zároveň úctivo. Gamalielova skupina má širšie pohľady, zatiaľ čo druhú, početnejšiu skupinu vedie muţ nazývaný Šammaj, ktorý je obdarený onou nenávistnou a spiatočníckou ne- | ústupnosťou, ktorú nám tak dobre vykresľuje evanjelium. Gamaliel, obklopený početnou skupinou učeníkov, hovorí o príchode Mesiáša a opierajúc sa o proroctvo Daniela tvrdí, ţe Mesiáš sa uţ musel narodiť, lebo uţ je asi zo desať rokov, ako sa naplnilo sedemdesiat jj prorokovaných týţdňov odvtedy, ako vyšlo nariadenie o opätovnom vybudovaní chrámu. Šammaj naňho zaútočí tvrdením, ţe hoci je pravda, ţe chrám bol obnovený, je tieţ pravda, ţe otroctvo Izraela sa zväčšilo a pokoj - ktorý mal priniesť so sebou ten, ktorého proroci označovali ako „Knieţa pokoja" - je veľmi ďaleko od toho, aby bol na svete a osobitne v Jeruzaleme. Veď Jeruzalem je utláčaný nepriateľom, ktorý sa odvaţuje šíriť svoju nadvládu aţ do vnútra chrámu, ovládaného z pevnosti Antónia, plnej rímskych legionárov pripravených mečom potlačiť kaţdú vzburu za nezávislosť vlasti. Dišputa, plná zádrapiek, sa naťahuje. Kaţdý učiteľ sa honosí svojou učenosťou, ani nie preto, aby zvíťazil nad súperom, ale skôr aby sa vystavil na obdiv poslucháčov. Tento úmysel je zjavný. Dišputa sa týka biblických častí, ktoré uvádzame podľa kanonického poriadku, a nie v poradí, ako sú citované - Gn 35, 16-18; Ex 14, 21 -22; 24; Nm 24 172Kr2, 11; & 9, 5; 40, 1-5; 52, 13-15; 53, 1-12;>31, 15; Don 9, 24-27; Jon2;Mid>53 1; Ag2, 7-9; Zach 9, 9; Mal3 , 1.

226

Z početnej skupiny veriacich sa ozve svieţi chlapčenský hlas: „Gamaliel má pravdu." V zástupe i v skupine učiteľov nastane pohyb. Hľadá sa ten, ktorý prerušil debatu. Netreba ho však hľadať. Neskrýva sa. Razí si cestu sám a prichádza ku skupine „rabínov". Spoznávam môjho dospievajúceho Jeţiša. Kráča s istotou a smelo, inteligentné oči mu ţiaria. „Kto si?" opýtajú sa ho. „Syn Izraela, ktorý prišiel splniť to, čo prikazuje Zákon." Odváţna a istá odpoveď sa zapáči a získava súhlasné a dobroprajné úsmevy. Vzbudil sa záujem o mladého Izraelitu. „Ako sa voláš?" Jeţiš z Nazareta." Náklonnosť Šammajovej skupiny mizne. Ale láskavejší Gamaliel pokračuje v dialógu spolu s Hillelom. Ba práve Gamaliel úsluţne vraví starcovi: „Spýtaj sa niečo chlapca." „Na čom zakladáš svoju istotu?" opýta sa Hillel. (Budem uvádzať mená na začiatku odpovedí, aby sa text skrátil a bol jasný). Ježiš: „Na proroctve, ktoré sa nemôţe mýliť v epoche, a na znameniach, ktoré ho sprevádzali, keď nastal čas jeho uskutočnenia. Je pravda, ţe cisár nás ovláda. Ale vo svete vládol taký mier a Palestína bola taká pokojná, keď sa naplnilo sedemdesiat týţdňov, ţe cisár mohol na svojich územiach nariadiť sčítanie obyvateľstva. Nemohol by to urobiť, keby bola v Impériu vojna a vzbury v Palestíne. Tak, ako sa naplnil ten čas, tak sa napĺňa ďalší zo šesťdesiatich dvoch plus jedného od dokončenia chrámu, aby bol Mesiáš pomazaný a uskutočnilo sa vzápätí proroctvo o ľude, ktorý ho nechce. Môţete mať pochybnosti? Nespomínate si, ţe mudrci z Východu videli hviezdu, ktorá išla a zastavila sa na oblohe priamo nad Betlehemom v Judei? A ţe proroctvá a videnia počnúc od Jakuba poukazujú na toto miesto ako určené prijať narodenie Mesiáša, syna zo syna Jakubovho syna, prostredníctvom Dávida, ktorý bol z Betlehema? Nespomínate si na Balaama? ,Hviezda vychádza z Jakuba/ Mudrci z Východu, ktorých čistota a viera im otvárala oči a uši, videli hviezdu a pochopili jej meno: ,Mesiáš\ A prišli sa pokloniť Svetlu, ktoré zostúpilo na svet." 5 Šammaj\ so zamračeným pohľadom: „Hovoríš, ţe Mesiáš sa narodil v čase Hviezdy v Betleheme - Efŕate?" Ježiš: „To hovorím."

227

Šammaj: „Potom uţ nie je. Nevieš, chlapče, ţe Herodes dal zavraţdiť všetkých, ktorí sa narodili zo ţeny v Betleheme a v okolí vo veku od jedného dňa do dvoch rokov? Ty, taký zbehlý v Písme, musíš vedieť aj toto: ,Čuj, v Ráme počuť vzdychanie... Ráchel narieka nad svojimi deťmi.' Betlehemské údolia a vrchy, ktoré zachytili plač umierajúcej Ráchel, zostali plné slz a matky zavraţdených detí opakovali tento plač. Určite medzi nimi bola aj matka Mesiáša." Ježiš: „Mýliš sa, ó, starec. Ráchelin plač sa zmenil na oslavu, lebo tam, kde Ráchel priviedla na svetlo sveta ,syna svojej bolesti', nová Ráchel dala svetu Benjamína nebeského Otca, Syna jeho pravice, toho, ktorý je určený, aby pod svojím ţezlom zjednotil Boţí ľud a oslobodil ho z najhroznejšieho otroctva." Šammaj: „A ako, ak bol zavraţdený?" Ježiš: „Nečítal si o Eliášovi? Ohnivý voz ho uniesol do neba. A nemohol zachrániť Pán, Boh, svojho Emanuela, aby bol Mesiášom jeho ľudu? Ten, ktorý otvoril more pred Mojţišom, aby Izrael mohol prejsť suchou nohou do svojej zeme, nemohol poslať svojich anjelov, aby zachránili jeho Syna, jeho Pomazaného, pred zúrivosťou človeka? Veru, hovorím vám: Kristus žije a je medzi vami. A kedpríde jeho hodina, zjaví sa vo svojej moci." Keď Jeţiš hovorí tieto slová, ktoré zdôrazňujem, má v hlase tón, ktorý napĺňa priestor. Jeho oči iskria ešte väčšmi a gestom príkazu a prísľubu vystrie pravé rameno a ruku a drţí ich ako na prísahu. Je chlapec, ale je slávnostný ako muţ. 6 Hillel: „Chlapče, kto ťa naučil tieto slová?" Ježiš: „Boţí Duch. Nemám ľudského učiteľa. Toto je slovo Pána, ktorý k vám hovorí prostredníctvom mojich pier." Hillel: „Príď medzi nás, aby som ťa skoro uvidel, ó, Chlapče, a moja nádej oţije v spojení s tvojou vierou a moja duša bude osvietená v jase tvojej." Jeţiša posadia na vysokú stoličku medzi Gamalielom a Hillelom a prinesú mu zvitky, aby ich čítal a vysvetľoval. Je to skúška podľa riadnych pravidiel. Zástup sa natlačí a počúva. Ježišov chlapčenský hlas číta: „,Potešujte, potešujte môj ľud. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, ţe sa skončilo jeho otroctvo... Ktosi volá: »Na púšti pripravte cestu Pánovi... A zjaví sa Pánova sláva...«'" Šammaj: „Vidíš to, ó, Nazaretčan! Tu sa hovorí o skončenom otroctve. Nikdy sme neboli natoľko zotročení, ako sme teraz. Tu sa hovorí o predchodcovi. Kde je? Ty blúzniš."

228

Ježiš: „Hovorím ti, ţe tebe viac ako ostatným sa predloţí pozvanie predchodcu. Tebe a tebe podobným. Ináč neuvidíš Pánovu slávu ani nepochopíš Boţie slovo, lebo nízkosť, pýcha, neúprimnosť ti budú prekáţať, aby si videl a počul." Šammaj: „Takto hovoríš s učiteľom?" Ježiš: „Takto hovorím. A takto budem hovoriť aţ do smrti. Lebo nad mojím záujmom je záujem Pána a láska k Pravde, ktorej som Synom. A pripájam ti, ó, rabbi, ţe otroctvo, o ktorom hovorí prorok a o ktorom hovorím, nie je to, na ktoré myslíš, ani kráľovstvo nebude to, o akom uvaţuješ. Zásluhou Mesiáša bude oslobodený človek z otroctva zla, ktoré ho oddeľuje od Boha. A Kristov znak bude na duchoch oslobodených spod kaţdého jarma, ktorí sa stanú poddanými večného kráľovstva. Všetky národy zohnú hlavu, ó, Dávidov rod, pred Výhonkom zrodeným z teba, ktorý sa stane stromom a pokryje celú zem a pozdvihne sa k nebu. A kaţdé ústa na nebi i na zemi budú chváliť jeho meno a zohnú koleno pred Boţím Pomazaným, pred Knieţaťom pokoja. Pred Vojvodcom, pred tým, ktorý sebou samým opojí kaţdú unavenú dušu a nasýti kaţdú hladujúcu dušu, pred Svätým, ktorý uzavrie zmluvu medzi zemou a nebom. Nie ako zmluvu uzavretú s otcami Izraela, keď ich Boh vyviedol z Egypta a zaobchádzal s nimi ešte ako so sluhami, ale tak, ţe do ducha ľudí vtlačí nebeské otcovstvo s milosťou opätovne vliatou pre zásluhy Vykupiteľa, skrze ktorého všetci dobrí spoznajú Pána a Boţia svätyňa viac nebude dobytá a zničená." Šammaj: „Nerúhaj sa, chlapče! Spomeň si na Daniela. Hovorí, ţe po zabití Krista bude chrám a mesto zničené národom a vojvodcom, ktorý príde. A ty tvrdíš, ţe Boţiu svätyňu uţ nedobyjú! Rešpektuj prorokov!" Ježiš: „Veru, hovorím ti, ţe je tu niekto, kto je viac neţ proroci. A ty ho nepoznáš ani ho nebudeš poznať, lebo ti k tomu chýba vôľa. A hovorím ti, ţe to, čo som povedal, je pravda. Skutočná svätyňa uţ nebude viac poznať smrť. Ale tak ako jej Posväťiteľ vstane z mŕtvych k večnému ţivotu a na konci dní sveta bude ţiť y nebi." 7 Hillel: „Počúvaj ma, Chlapče. Aggeus hovorí: naplním tento dom slávou, hovorí Pán zástupov ... budúca sláva tohto domu bude väčšia ako sláva toho prvého.. / Má to azda znamenať svätyňu, o ktorej hovoríš ty?" Ježiš: „Áno, učiteľ. Toto znamená. Tvoja priamosť ťa vedie k Svetlu a Ja ti hovorím: keď sa dovŕši Kristova obeta, príde ku tebe pokoj, pretoţe si Izraelita bez zloby."

229

Gamaliel: „Povedz mi, Jeţiš. Ako moţno dúfať v pokoj, o ktorom hovoria proroci, ak na tento ľud príde vojnové ničenie? Hovor a daj aj mne svetlo." Ježiš: „Nespomínaš si, učiteľ, čo hovorili tí, ktorí boli prítomní v noci pri narodení Krista? Ţe anjelské zbory spievali: ,Pokoj ľuďom dobrej vôle'? Ale tento ľud nemá dobrú vôľu a nebude mať pokoj. Nespozná svojho Kráľa, Spravodlivého, Spasiteľa, lebo dúfa v neho ako v kráľa s ľudskou mocou, zatiaľ čo on je Kráľ ducha. Ľud ho nebude milovať, lebo Kristus bude ohlasovať to, čo sa tomuto ľudu neľúbi. Kristus neporazí nepriateľov s ich vozmi a koňmi, ale nepriateľov duše, ktorí chcú zlomiť srdce človeka stvoreného pre Pána, aby sa ho zmocnili pre peklo. A to nie je víťazstvo, ktoré Izrael od neho očakáva. On príde, Jeruzalem, tvoj Kráľ, a ponesie sa ,na osliatku, mláďati oslice', čiţe na spravodlivých z Izraela a na pohanoch. Ale osliatko, hovorím vám, bude mu vernejšie a bude ho nasledovať a predíde oslicu a bude rásť na ceste pravdy a ţivota. Izrael pre svoju zlú vôľu stratí pokoj a bude trpieť v sebe po stáročia. To bude spôsobovať utrpenie jeho Kráľovi, ktorého ľud takto zníţi na Kráľa bolesti, o ktorej hovorí Izaiáš." 8 Šammaj: „Tvoje ústa poznajú spolu s mliekom i rúhanie, Nazaretčan. Odpovedz: Kde je predchodca? Kedy ho budeme mať?" Ježiš: „On uţ je tu. Nehovorí Malachiáš: ,Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu. Hneď potom príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po ktorom túţite'? Teda predchodca bezprostredne predchádza Krista. On uţ je, tak ako je Kristus. Keby prešli roky medzi tým, kto pripravuje Pánovi cestu, a Kristom, všetky cesty by boli opäť zatarasené a pokrútené. Boh to vie a zariadi, aby predchodca predchádzal Učiteľa len o jednu hodinu. Keď uvidíte tohto predchodcu, budete môcť povedať: ,Kristovo poslanie sa začalo.' A tebe hovorím: Kristus otvorí mnoho očí a mnoho uší, keď príde na tieto cesty. Ale nie tvoje a tebe rovných, ktorí mu dáte smrť za ţivot, ktorý vám prináša. Ale keď vyšší ako tento chrám, vyšší ako svätostánok uzavretý vo Svätyni svätých, vyšší ako sláva nesená cherubínmi, Vykupiteľ, bude na svojom tróne a na svojom oltári, z jeho tisícok a tisícok rán bude prúdiť zlorečenie pre bohovrahov a ţivot pre pohanov. Lebo on, ó, nevedomý učiteľ, nie je, opakujem, Kráľ ľudského kráľovstva, ale kráľovstva duchovného. A jeho poddanými budú jedine tí, ktorí sa pre jeho lásku budú vedieť znovuzrodiť v duchu, a ako Jonáš po svojom narodení sa znovuzrodia

230

na iných brehoch: na Boţích, prostredníctvom duchovného plodenia, ktoré sa uskutoční skrze Krista, ktorý dá ľudstvu pravý Ţivot" 9 Šammaj a jeho prívrţenci: „Tento Nazaretčan je Satan!" Hillel a jeho: „Nie. Tento chlapec je Boţí prorok. Zostaň so mnou, Dieťa. Moja staroba pretaví to, čo vie, podľa tvojich vedomostí, a ty budeš Učiteľom Boţieho ľudu." Ježiš: „Veru, hovorím tí, keby boli mnohí, ako si ty, spása by prišla na Izrael. Ale moja hodina ešte nenadišla. Ku mne hovoria nebeské hlasy a musím ich zhromaţďovať v samote, kým nenadíde moja hodina. Potom prehovorím v Jeruzaleme perami aj krvou a môj osud bude ako osud prorokov, ktorých Izrael ukameňoval a zavraţdil. Ale nad mojím bytím je Pán, Boh, ktorému sa podriaďujem ako verný sluţobník, aby som bol podnoţkou pre jeho slávu v očakávaní, ţe urobí zo sveta podnoţku pre Kristove nohy. Očakávajte ma v moju hodinu. Tieto kamene znovu počujú môj hlas a budú sa triasť pri mojom poslednom slove. Blahoslavení tí, ktorí v tom hlase budú počuť Boha a uveria v neho prostredníctvom toho hlasu. Tým Kristus dá to kráľovstvo, o ktorom vo svojom sebectve snívate, ţe je ľudské, zatiaľ čo ono je nebeské, a pre ktoré ja hovorím: ,Hľa, tvoj sluţobník, Pane, prišiel som plniť tvoju vôľu. Dokonaj ju, lebo túţim ju plniť/" Pohľadom na Jeţiša, ktorý pozdvihuje k nebu svoju tvár zapálenú duchovnou horlivosťou, s roztvoreným náručím a vzpriamene stojacim medzi uţasnutými učiteľmi, sa končí moje videnie. (A je pol štvrtej ráno 29. januára.)

41.9

29. január 1944 10

Mala by som vám tu povedať dve veci, ktoré vás určite zaujíma- 41.10 jú a ktoré som sa rozhodla napísať, len čo sa preberiem z driemot. Je tu však niečo iné, čo ma viac tlačí, a tak to napíšem potom.

[...]. Na začiatku som vám chcela povedať toto. Dnes ste sa ma opýtali, ako som mohla poznať mená Hillel, Gamaliel a Šammaj. Je to hlas, ktorý nazývam „druhý hlas", a ten mi hovorí tieto veci. Hlas ešte menej počuteľný ako hlas môjho Jeţiša a ostatných, ktorí mi diktujú. Uţ som vám povedala a opakujem to znova, ţe to sú hlasy, ktoré môj duchovný sluch vníma rovnako ako ľudské hlasy. Počujem ich neţné alebo nahnevané, silné alebo slabé, smejúce sa alebo smutné. Ako keby niekto hovoril priamo blízko pri mne. No ten „druhý hlas" je

231

ako svetlo, ako intuícia, ktorá hovorí v mojom duchu. „V mojom", nie „k môjmu" duchu. To uvádzam na spresnenie. A tak, kým som sa priblíţila ku skupine dišputujúcich a nevedela som, kto je tá vznešená osobnosť, ktorá diskutovala po boku starca s takou vrúcnosťou, toto vnútorné „čosi" mi povedalo: „Gamaliel - Hillel." Áno. Najprv Gamaliel, potom Hillel. Nepochybujem o tom. Kým som premýšľala, kto sú títo, vnútorný ukazovateľ mi označil tretiu nesympatickú osobu práve vtedy, keď ho Gamaliel nazval menom. A tak som sa dozvedela, kto je ten, čo má vzhľad farizeja.

[...]. 22. február 1944 [...]. 41.11

Jeţiš hovorí:

[...]. „Vrátime sa späť veľmi, veľmi ďaleko. Vrátime sa do chrámu, kde ako dvanásťročný vediem rozhovory. Ba vrátime sa na cesty, ktoré vedú do Jeruzalema a z Jeruzalema do chrámu. Pozri sa na Máriinu úzkosť, keď sa spojili zástupy muţov a ţien a ona zistí, ţe nie som s Jozefom. Nepustí sa do tvrdých výčitiek voči svojmu manţelovi. Všetky ţeny by to boli urobili. Robíte to pre omnoho menšie veci, zabúdajúc pritom, ţe muţ je vţdy hlavou rodiny. Ale bolesť, ktorá sa zračí v Máriinej tvári, zasiahne Jozefa viac neţ akákoľvek výčitka. Mária neprepadne dramatickým scénam. Pre omnoho menšie veci to robíte, lebo chcete, aby si vás ľudia všimli a ľutovali vás. Ale jej bolesť je očividná z chvenia, ktoré sa jej zmocnilo, z bledej tváre, z rozšírených očí, takţe to dojíma väčšmi neţ akákoľvek scéna plná náreku a kriku. Necíti viac únavu ani hlad. A cesta bola dlhá a uţ veľa hodín sa ničím neposilnila! Ale ona všetko nechala. Lôţko, ktoré si pripravuje, jedlo, ktoré sa práve ide podávať. Vracia sa späť. Je večer, prichádza noc. Nezáleţí na tom. Kaţdý krok ju vedie späť k Jeruzalemu. Zastavuje karavány, pútnikov. Vypytuje sa. Jozef ju nasleduje, pomáha jej. Deň cesty späť a potom hľadanie po meste, plné útrap a námah. Kde len môţe byť jej Jeţiš? A Boh dopustí, ţe dlhé hodiny nevie, kde ma má hľadať. Hľadať dieťa v chráme nemalo zmysel. Čo by mohlo dieťa v chráme robiť? Nanajvýš, ak by sa stratilo v meste a svojimi malými krokmi by sa tam vrátilo a plačúcim hlasom by volalo mamku. Aby

232

tak upútalo pozornosť dospelých, kňazov, ktorí by sa pokúsili hľadať rodičov vyvesením oznamov na brány. Ale nebol nijaký oznam. Nikto v meste nevedel o tomto Dieťati. Krásne? Plavovlasé? Urastené? Ó, takých je! To je príliš málo, aby sa dalo povedať: ,Videl som ho. Bolo tam a tam!' 12 Potom, po troch dňoch, ktoré sú symbolom troch dní budúcej 41.12 úzkosti, Mária z posledných síl vchádza do chrámu, rýchlo prechádza nádvoriami a predsieňami. Nič. Beţí, beţí úbohá mamka, tam, kde počuje detský hlas. I baránky so svojím bľačaním jej pripadajú ako plač jej Synčeka, ktorého hľadá. Ale Jeţiš neplače. Vyučuje. Zrazu Mária začuje za skupinou ľudí drahý hlas, ktorý hovorí: .Tieto kamene sa budú triasť...' Pokúša sa predrať cez zástup ľudí a po značnej námahe sa jej to podarí. Hľa, Syn tam stojí s roztvoreným náručím, medzi učiteľmi. Mária je Panna múdra. Ale tentoraz zármutok zvíťazí nad jej zdrţanlivosťou. Je ako príval, ktorý sa rúti cez všetko. Beţí k Synovi, objíma ho, zloţí dolu zo stoličky a postaví na zem. Zvolá: ,Ó, prečo si nám to urobil? Uţ tri dni ťa hľadáme. Tvoja mamka umiera od bolesti, Synu. Tvoj otec je zničený od únavy. Prečo, Jeţiš?' Tomu, kto vie, sa nekladie otázka ,prečo'. ,Prečo' o dôvode jeho konania. Tých, ktorí sú povolaní, sa nepýtame ,prečo' zanechávajú všetko a nasledujú Boţí hlas. Ja som bol Múdrosť a vedel som. Bol som povolaný' na isté poslanie a splnil som ho. Nad pozemským otcom i matkou je Boh, boţský Otec. Jeho záujmy presahujú naše, jeho city sú nadradené nad všetkými ostatnými. Hovorím to svojej matke. Poučovanie učencov končím poučením Márie, Kráľovnej učencov. A ona na to uţ nikdy nezabudla. Slnko jej opäť zasvitlo v srdci, keď ma drţala za ruku, pokorná a poslušná, ale moje slová jej predsa zostali v srdci. Veľa slnka a veľa mračien ešte prejde po oblohe za tých dvadsaťjeden rokov, čo budem tu na zemi. A veľa radosti a veľa plaču sa vystrieda v jej srdci za tých dvadsaťjeden rokov. Ale uţ sa nespýta: ,Prečo si nám to urobil, Synu?' Poučte sa, ó, spupní ľudia. 13 Poučil a objasnil som videnie, lebo ty uţ nie si schopná urobiť 41.13 viac.

[ . .. i -

233

42. Jozefova smrť, Jeţiš je pokojom pre trpiacich a zomierajúcich 5. február 1944, o pol druhej popoludní. 1

Nástojčivo sa vynára predo mnou toto videnie práve vtedy, keď som pozadu s opravami zošita, presnejšie diktátu o terajších pseudonáboţenstvách. Zapisujem počas videnia. Vidím vnútrajšok stolárskej dielne. Zdá sa mi, ţe dva múry dielne sú vytvorené zo skalných stien, akoby sa pri stavbe domu vyuţili prirodzené jaskyne. Kamennými stenami sú tu presne severná a západná strana, kým ďalšie dve, čiţe juţná a východná, sú omietnuté ako naše. Na severnej strane je v skalnom výčnelku vyhĺbené jednoduché ohnisko, na ktorom je hrniec s farbou alebo glejom, nerozoznám to dobre. Drevo, ktoré tam po roky horelo, začiernilo stenu tak veľmi, ţe vyzerá, akoby bola natretá dechtom. Diera v stene, nad ktorou je akási hrubá pokrivená škridlica, slúţi za komín, ktorý odvádza dym. Určite však plnila úlohu komína zle, lebo aj ostatné steny sú od dymu veľmi začiernené a aj v tejto chvíli sa v miestnosti rozplýva mračno dymu. 2 Jeţiš pracuje pri stolárskom stole. Hobľuje dosky, ktoré potom opiera o stenu za sebou. Potom vezme akúsi stoličku na dvoch stranách upevnenú vo zveráku, uvoľní ju z neho, skúma, či je práca presná, premeriava ju uholníkom vo všetkých smeroch, podíde k ohnisku, vezme hrnček a mieša v ňom niečo paličkou alebo štetcom, neviem. Vidím iba časť, ktorá vyčnieva a podobá sa na paličku. Jeţiš je oblečený v tmavohnedom, tuniku má pomerne krátku, rukávy vyhrnuté nad lakte a opásanú má akúsi zásteru, do ktorej si utiera prsty, keď sa dotkol hrnčeka. Je sám. Pracuje usilovne, ale pokojne. Nijaký zbytočný, netrpezlivý pohyb. Je v práci presný a vytrvalý. Nič ho nevyrušuje, ani hrča v dreve, ktorá sa nedá ohobľovať, ani neboţiec (zdá sa mi), ktorý uţ druhý raz padol zo stola, ani dym rozptýlený v dielni, ktorý mu ide do očí. Občas pozdvihne hlavu a pozrie sa smerom k juţnej stene, kde sú zavreté dvere, akoby načúval. V istej chvíli podíde k dverám, ktoré sú na východnej stene a vedú na ulicu. Vidím kúsok prašnej ulice. Vyzerá, akoby niekoho čakal. Nie je smutný, ale váţny. Zavrie dvere a vráti sa k práci. 3 Kým sa zaoberá zostavovaním niečoho, čo mi pripadá ako časti kolesa, vchádza mamka. Vchádza dvermi v juţnej stene. Vchádza náhlivo

234

a beţí k Jeţišovi. Je oblečená v tmavomodrých šatách, na hlave nemá nič. Jednoduchá tunika stiahnutá v páse stuhou rovnakej farby. Úzkostlivo volá Syna a obidvoma rukami sa chytí jeho ramena pohybom vyjadrujúcim bolestnú prosbu. Jeţiš ju pohladí rukou po ramene a utešuje ju. Ihneď zanechá prácu, zhodí zásteru a odchádza s ňou. Myslím, ţe chcete vedieť aj slová, ktoré boli povedané. Z Máriinej strany ich bolo veľmi málo: „Ach, Jeţiš! Poď, poď! Je mu zle!" Povie to chvejúcimi sa perami a v jej začervenaných unavených očiach sa zablysknú slzy. Jeţiš povie iba: „Mamia!", ale v tom slove je všetko. Vojdú do vedľajšej miestnosti ţiariacej slnkom, ktoré preniká dverami otvorenými do záhradky plnej slnka a zelene, v ktorej poletujú holuby medzi rozvešanou trepotajúcou sa bielizňou. Miestnosť je chudobná, ale pekne uprataná. Je v nej nízke lôţko s malými matracmi (hovorím malými matracmi, pretoţe sú vysoké a mäkké, ale nie je to ako naša posteľ). Na lôţku leţí Jozef. Podopierajú ho viaceré vankúše. Umiera. Jasne to prezrádza jeho sinavá bledá tvár, pohasínajúce oči, dychčiace prsia a celková ochabnutosť tela. 4 Mária sa postaví vľavo od neho, berie do rúk jeho mozoľnatú ruku, sinavú aţ po nechty, trie ju, hladká a bozkáva. Kúskom plátna mu zotiera pot, stekajúci v lesklých pramienkoch na prepadnutých spánkoch, slzu usadenú v kútiku oka. Zvlhčí mu pery plátnom namočeným do tekutiny, ktorá vyzerá ako biele víno. Jeţiš sa postaví vpravo. Pohotovo a starostlivo nadvihne jeho ochabnuté telo a vystrie ho na vankúšoch, ktoré spolu s Máriou upravuje. Pohladí umierajúceho po čele a usiluje sa ho prebudiť k vedomiu. Mária plače potichu, nehlučne. Po jej bledých lícach sa aţ na tmavomodré šaty kotúľajú veľké slzy a vyzerajú ako trblietajúce sa zafíry. Jozef sa trocha preberie a uprene pozrie na Jeţiša, podáva mu ruku, akoby mu chcel niečo povedať a aby dostal v tomto boţskom dotyku silu pre poslednú skúšku. Jeţiš sa skloní k tejto ruke a pobozká ju. Jozef sa usmeje. Potom sa obráti a pohľadom hľadá Máriu a aj na ňu sa usmeje. Mária si pokľakne vedľa lôţka a pokúša sa usmiať. Ale nedarí sa jej to, a tak skloní hlavu. Jozef jej poloţí ruku na hlavu a cudne ju pohladí, vyzerá to ako poţehnanie. Počuť len poletovanie a hrkútanie holubov, šum lístia, zurčanie vody a v miestnosti dych umierajúceho. Jeţiš obíde okolo lôţka, vezme stoličku a usadí Máriu. Osloví ju jediným slovom: „Mamka." Potom sa vráti na svoje miesto a opäť vezme

235

Jozefovu ruku do svojich rúk. Tento výjav je taký skutočný, ţe plačem pre Máriinu bolesť. 5 Potom sa Jeţiš skloní nad umierajúcim a šepká mu ţalm. Viem, ţe je to ţalm, ale teraz vám nepoviem, ktorý.* Začína takto: „,Ochráň ma, Boţe, k tebe sa utiekam... Svätým a slávnym muţom v krajine patrí moja plná priazeň... Velebím Pána, čo ma múdrosťou obdaril... Pána mám vţdy pred očami; a pretoţe je po mojej pravici, nezakolíšem sa. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukáţeš mi cestu ţivota. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť."' Jozef je uţ plne pri vedomí, oţiveným pohľadom sa usmieva na Jeţiša a stisne mu prsty. Jeţiš odpovie na jeho úsmev úsmevom a pohladením na stisnutie prstov. Sklonený nad svojím pestúnom neţne pokračuje: „,Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túţi a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Veď aj vrabec si nájde príbytok a lastovička hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá: tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh. Blaţení tí, čo bývajú v tvojom dome... Blaţený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť. Aţ pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň, lebo ranný dáţď ho odeje poţehnaním. Pane, Boţe zástupov, čuj moju modlitbu... Boţe, náš ochranca, pohliadni a pozri na tvár svojho pomazaného..."' Jozef so vzlykom pohliadne na Jeţiša a pohybuje perami, akoby ho ţehnal. Ale nemôţe. Je zrejmé, ţe rozumie, ale slovo uţ nevydá. Aj tak je šťastný a jeho pohľad na Jeţiša je ţivý a plný dôvery. ,„Pane,' pokračuje Jeţiš, „,svojej krajine si preukázal milosť, Jakuba si zbavil poroby... * Ale potom MV ceruzou poznamenáva na tých istých rukopisných stranách rôzne odkazy, ktoré v Novej Vulgáte sú 116; 84; 85; 91; 112; 132.

236

Ukáţ nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu. Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne. Naozaj: blízko je spása... a jeho sláva bude prebývať v našej krajine... Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba. Veď Pán dá poţehnanie a svoje plody vydá naša zem. Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása/ Ty si videl túto hodinu, otče, a pre ňu si sa namáhal. Pomáhal si, aby táto hodina prišla a Pán sa ti za ňu odmení. Ja ti to hovorím," dodáva Jeţiš a zotiera slzu radosti, ktorá pomaly steká Jozefovi po líci. Potom opäť pokračuje: „,Pane, pamätaj na Dávida a na jeho veľkú ochotu, ţe prisahal Pánovi a mocnému Bohu Jakubovmu zloţil sľub: »Do príbytku svojho domu nevkročím, ani sa neuloţím na svoje lôţko; svojim očiam nedoprajem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia, kým nenájdem miesto pre Pána, príbytok pre mocného Jakubovho Boha.« Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci (Mária pochopí a rozplače sa). Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti a tvoji svätí nech plesajú. Pre svojho sluţobníka Dávida neodmietaj tvár svojho pomazaného. Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá: »Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón.« Lebo Pán si vyvolil Sion... za svoj príbytok... Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím svetlo/ 6 Vďaka, otče môj, za mňa aj za matku. Bol si mi spravodlivým otcom a teba Večný ustanovil, aby si sa staral o jeho Krista a jeho Archu. Ty si bol pre neho zapálenou pochodňou a pre plod posvätného lona si mal srdce milosrdnej lásky. Choď v pokoji, otče. Tvoja vdova nezostane bez pomoci. Pán sa postaral, aby nezostala sama. Choď v pokoji ha miesto svojho odpočinku. Ja ti to hovorím." Mária plače s tvárou zaborenou do prikrývok (podobajú sa na plášte) natiahnutých na Jozefovom chladnúcom tele. Jeţiš sa ponáhľa so svojou útechou, lebo dýchanie je namáhavejšie a pohľad sa opäť zahmlieva. .„Blaţený muţ, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch...

237

Jeho spravodlivosť ostane naveky. Spravodlivým ţiari svetlo v temnotách, milosrdný, milostivý a spravodlivý. .. Vo večnej pamäti bude spravodlivý... jeho dobročinnosť potrvá naveky a jeho moc a sláva budú stále rásť...' Ty budeš mať túto slávu, otče. Skoro prídem a vovediem ťa s patriarchami, ktorí ťa predišli, do slávy, ktorá ťa očakáva. Nech jasá tvoj duch pri mojich slovách. ,Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdrţiava.' Tam si, otče môj. ,Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru. Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy... Nestihne ťa nijaké nešťastie..., lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa stráţili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň. Budeš si kráčať po vretenici a po zmiji, leva i draka rozšliapeš. Pretoţe sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súţení, zachránim ho i oslávim. Obdarím ho dlhým ţivotom a ukáţem mu svoju spásu' a dá ti vstúpiť do druhého ţivota skrze Spásu, ktorá ťa teraz utešuje a ktorá skoro, ó, skoro príde, opakujem ti to, zovrieť ťa v boţskom objatí a vziať ťa so sebou na čele všetkých patriarchov tam, kde je pripravený príbytok pre Boţieho spravodlivého, ktorý mi bol poţehnaným otcom. Predíď ma a povedz patriarchom, ţe Spása je na svete a ţe sa im skoro otvorí nebeské kráľovstvo. Choď, otče. Nech ťa sprevádza moje poţehnanie." 7 Jeţiš zvýšil hlas, aby prenikol k Jozefovej mysli, ktorá sa ponára do hmly smrti. Smrť je blízka. Starec dýcha s veľkou námahou. Mária ho hladká, Jeţiš si sadne na okraj lôţka, objíma a vinie k sebe umierajúceho, ktorý úplne vysilený bez smrteľných kŕčov zomiera. Scéna je plná slávnostného pokoja. Jeţiš upravuje patriarchu a objíma Máriu, ktorá sa ku koncu priblíţila k Jeţišovi v úzkosti, čo ju obklopila.

238

Jeţiš hovorí: „Všetky manţelky, ktoré mučí bolesť, poúčam, aby napodobňovali Máriu v jej vdovstve: spojte sa s Jeţišom. Tí, ktorí si myslia, ţe Mária netrpela pre zármutok srdca, sa mýlia. Moja matka trpela. Vedzte to. Sväto, lebo všetko v nej bolo sväté, ale prenikavo. Rovnako sa mýlia aj tí, ktorí si myslia, ţe Mária milovala manţela vlaţnou láskou, lebo bol pre ňu len duchovným manţelom, nie telesným. Mária oddane milovala svojho Jozefa a venovala mu tridsať rokov verného ţivota. Jozef bol pre ňu otcom, manţelom, bratom, priateľom, ochrancom. Teraz sa cítila sama ako ratolesť viniča, ktorému odpílili strom, na ktorý sa upínala. Akoby jej dom zasiahol blesk. Rozdelil sa. Predtým tvoril jeden celok, v ktorom sa členovia rodiny vzájomne podporovali. Teraz začal chýbať oporný múr, prvý z úderov spôsobených tejto rodine, znak blíţiaceho sa odchodu jej milovaného Jeţiša. Vôľa Večného, ktorý chcel, aby bola manţelkou a matkou, jej teraz uloţila vdovstvo a zrieknutie sa svojho Dieťaťa. Mária vyslovuje v slzách jedno zo svojich vznešených ,ánoc. ,Áno, Pane, nech sa mi stane podľa tvojho slova/ A aby mala silu v tejto hodine, privinie sa ku mne. Mária sa vţdy, v najťaţších hodinách svojho ţivota, vinula k Bohu. V chráme povolaná vydať sa, v Nazarete povolaná k materstvu, opäť v Nazarete v slzách vdovy, v Nazarete pri trýznivom odlúčení sa od Syna, na Kalvárii pri mučení, keď ma videla umierať. 9 Učte sa, vy, čo plačete. Učte sa, vy, čo umierate. Učte sa, vy, čo ţijete, aby ste zomreli. Usilujte sa zaslúţiť si slová, ktoré som povedal Jozefovi. Budú vaším pokojom v smrteľnom boji. Učte sa, vy, čo umierate a zasluhujete si, aby Jeţiš bol blízko vás, na vašu potechu. A keby ste si ho aj nezaslúţili, majte rovnako odvahu volať ma, aby som bol nablízku. Prídem. S rukami plnými milostí a útechy, so srdcom plným odpustenia a lásky, so slovami plnými odpustenia a povzbudenia na perách. Smrť stráca akúkoľvek trpkosť, ak nastane v mojom náručí. Verte tomu. Nemôţem zrušiť smrť, ale zmierňujem ju tomu, kto umiera s dôverou vo mňa. Kristus povedal pre vás všetkých na svojom kríži: ,Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha/* Povedal to, keď vo svojom umieraní myslel * Lk 23, 46 (609.22).

239

na vaše umieranie, na vašu hrôzu, vaše omyly, vaše obavy a vaše túţby po odpustení. Povedal to so srdcom prebodnutým väčšmi súţením neţ kopijou, viac z duševných útrap neţ z telesných, aby Pán zmiernil agóniu tých, ktorí pri umieraní myslia na neho, a aby ich duch prešiel zo smrti do ţivota, z bolesti do radosti, naveky. 10 Toto je, malý Ján, dnešná lekcia. Buď dobrá a neboj sa. Môj pokoj bude vţdy prúdiť do teba prostredníctvom slova a prostredníctvom kontemplácie. Poď. Uvedom si, ţe si ako Jozef, ktorý mal Jeţišovu hruď za podušku a Máriu za ošetrovateľku. Odpočívaj medzi nami ako dieťatko v kolíske."

43. Na záver skrytého ţivota 10. jún 1944 43.1

43.2

43.3

Mária hovorí:

„Prv ako odovzdáš tieto zošity, pripájam svoje poţehnanie. Teraz, ak to chcete s troškou trpezlivosti urobiť, môţete mať kompletnú zbierku vnútorného ţivota môjho Jeţiša. Od zvestovania po chvíľu, keď odchádza z Nazareta, aby kázal, máte nielen diktáty, ale aj zobrazenie faktov, ktoré sprevádzali Jeţišov rodinný ţivot. Detstvo, chlapčenstvo, dospievanie a mladosť môjho Syna majú iba krátke črty v rozsiahlom obraze jeho ţivota opísaného v evanjeliách. V nich je Učiteľ. Tu je Človek. Je Boh, ktorý sa z lásky k človeku pokoruje. 2 A ktorý zároveň koná zázraky aj v poníţenosti beţného ţivota. Koná ich vo mne, takţe cítim, ako sa moja duša povznáša k dokonalosti v spojení so Synom, ktorý mi rastie pod srdcom. Koná ich v Zachariášovom dome, keď posvätí Jána Krstiteľa, keď pomáha Alţbete v jej utrpení a keď vracia reč a vieru Zachariášovi. Koná ich v Jozefovi, keď mu otvára ducha pre svetlo takej výnimočnej pravdy, ktorú on sám nemohol pochopiť, i keď bol spravodlivý.3 A po mne je Jozef najviac potešovaný týmto daţďom boţských dobrodení. Pozoruj, akú cestu vykoná. Duchovnú cestu, odkedy prišiel do môjho domu aţ po útek do Egypta. Na začiatku bol len spravodlivým muţom svojej doby. Potom, v nastávajúcich fázach sa stal spravodlivým kresťanskej doby. Nadobúda vieru v Krista a oddáva sa tejto pravej viere tak, ţe od vety povedanej na začiatku cesty z Nazareta do Betlehema: ,Ako to urobíme?', vety, kde je úplne človekom, ktorý sa odhaľuje

240

so svojimi ľudskými obavami a ľudskými starosťami, prechádza k nádeji. V jaskyni pred narodením povie: ,Zajtra bude lepšie/Jeţiš, ktorý sa pribliţuje, ho uţ posilňuje touto nádejou, jedným z najkrajších Boţích darov. Od tejto nádeje, keď ho spojenie s Jeţišom posväcuje, prechádza k smelosti. Vţdy sa nechal viesť mnou z úctyhodného rešpektu, ktorý ku mne prechovával. Teraz on riadi veci materiálne a ťaţšie a ako hlava rodiny rozhoduje o tom, o čom treba rozhodovať. Nielen to, ale v bolestnej hodine úteku, keď mesiace spojenia s boţským Synom ho nasýtili svätosťou, je to on, kto utešuje moju bolesť a vraví mi: ,Aj keby sme uţ nemali nič, budeme mať vţdy všetko, lebo budeme mať jeho/ 4 Môj Jeţiš koná zázraky milosti v pastieroch. Anjel ide tam, kde je 43.4 pastier, ktorého krátke stretnutie so mnou pripraví pre milosť a privedie ho k Milosti, aby ho Milosť spasila naveky. Koná ich tam, kadiaľ prechádza, vyhnaný alebo vrátený do svojej malej nazaretskej vlasti. Lebo tam, kde bol on, svätosť sa šírila ako olej na plátne a vôňa kvetov vo vzduchu. A kto sa jej dotkol, ak nebol diablom, odchádzal od nej dychtivý po svätosti. Kde je táto dychtivosť, tam je základ večného ţivota, lebo kto chce byť dobrý, dosiahne dobro a dobro vedie do Boţieho kráľovstva. 5 Vy ste teraz videli sväté človečenstvo môjho Syna po častiach, kto- 43.5 ré odráţajú rôzne momenty od jeho úsvitu aţ po západ. A ak otec M. chce, môţe usporiadať časti tak, aby z toho vytvoril jeden celok, bez medzier. Ak to povaţuje za uţitočné urobiť. Mohli sme dať všetko spolu. Ale Prozreteľnosť usúdila, ţe je dobre urobiť to takto. Pre teba, duša moja. V kaţdom diktáte sme ti dali liek na rany, ktoré ti mali byť spôsobené. Dali sme ti ich vopred, aby sme ťa pripravili. Zdá sa, ţe počas krupobitia nič nemôţe slúţiť ako ochrana. Ale nie je to tak. Búrka spôsobí, ţe ľudstvo, ktoré spí pochované pod duchovnými vodami, sa vyplaví na povrch, ale vynesie na hladinu aj drahokamy nadprirodzeného učenia, ktoré padli do vášho srdca a ktoré očakávajú práve tú hodinu búrky, aby znovu vyšli na hladinu a povedali vám: ,Sme tu aj my. Pamätajte na nás.ť Okrem Prozreteľnosti, duša moja, je tu aj dôvod dobra. Ako by si bola mohla vidieť a počuť určité videnia a diktáty v terajšom stave slabosti? Boli by ťa ranili tak, ţe by ťa urobili neschopnou vykonať tvoje poslanie ,hovorkyne'. Preto sme ich dali najprv - lebo v nás je dobrota -, a tak sme predišli tomu, aby ti neroztrhali srdce tie videnia a slová

241

43.6

príliš zhodné s tvojím utrpením, ktoré ho mohli zostriť aţ do kŕčovitého stavu. Nie sme krutí, Mária. A konáme vţdy tak, aby ste dostali od nás útechu, a nie úľak a rastúcu bolesť. Stačí, keď nám dôverujete. Stačí nám, keď poviete s Jozefom: ,Ak mi ostane Jeţiš, všetko mi ostane/ lebo prichádzame potešiť vášho ducha nebeskými darmi. 6 Nesľubujem ti ľudské dary a útechy. Sľubujem ti tie isté útechy, ktoré dostal Jozef - nadprirodzené. Lebo, nech to vedia všetci, dary mudrcov sa pri úţere, ktorá škrtí pod krkom chudobného utečenca, stenčili rýchlo ako dúha na obstaranie si strechy a toho najpotrebnejšieho náradia pre ţivot, na obţivu, ktorá tieţ bola nevyhnutná. Toto všetko pochádzalo iba z toho zdroja, kým sme si nenašli prácu. Ţidovské spoločenstvo si vţdy veľmi pomáhalo. Ale spoločenstvo, ktoré sa pozbieralo v Egypte, bolo temer celé zloţené z prenasledovaných utečencov, a preto chudobných ako my, čo sme sa k nim pripojili. A trochu z toho bohatstva, ktoré sme chceli ponechať pre Jeţiša, pre nášho dospelého Jeţiša, a ktoré sme uchránili z nákladov na ubytovanie v Egypte, sme opatrovali na návrat, a ledva postačilo na úpravu domu a dielne v Nazarete, keď sme sa vrátili. Lebo časy sa menia, ale ľudská chamtivosť je stále rovnaká a poslúţi si núdzou druhých, aby úţerníckym spôsobom vycicala svoj podiel. Nie. To, ţe sme mali so sebou Jeţiša, nám nezabezpečilo materiálne dobrá. Mnohí z vás si na to nárokujú, len čo sa sotva spojili s Jeţišom. Zabúdajú, ţe povedal: ,Hľadajte... najprv Boţie kráľovstvo... a toto všetko ostatné dostanete navyše/* Boh sa postará aj o pokrm. Tak pre ľudí, ako i pre vtáky. Lebo vie, ţe potrebujete pokrm, dokiaľ telo je stánkom vašej duše. Ale najprv proste o jeho milosť. Najprv ţiadajte pre svojho ducha. Všetko ostatné sa vám pridá. Jozef mal zo spojenia s Jeţišom, povedané ľudsky, útrapy, námahy, prenasledovanie, hlad. Iné nemal. Ale keďţe smeroval iba k Jeţišovi, to všetko sa zmenilo na duchovný pokoj, na nadprirodzenú radosť. Chcela by som vás priviesť k stavu, v akom bol môj ţeních, keď povedal: ,Aj keby sme uţ nemali mať nič, budeme mať vţdy všetko, lebo máme Jev•V

43.7

(

zisa. 7 Viem, srdce sa láme. Viem, myseľ sa zahmlieva. Viem, ţivot sa stravuje. Ale, Mária...! Si Jeţišova? Chceš ňou byť? Kde a ako zomrel Jeţiš? Dievča moje drahé, plač, ale vytrvaj pri sile. Mučeníctvo nespočíva * Mt 6 , 33 (173.7); Lk 12, 31 (276.8).

242

vo forme utrpenia. Spočíva v stálosti, s akou ho mučeník znáša. A preto mučeníctvo je zbraň ako duchovná bolesť, keď sa znáša s rovnakým cieľom. Ty ho znášaš z lásky k môjmu Synovi. Keď konáš pre bratov, je to vţdy láska k Jeţišovi, ktorý ich chce mať spasených. A preto tvoje utrpenie je mučeníctvom. Vytrvaj v ňom. Nechci konať sama od seba. Stačí - pretoţe ťarcha je príliš silná, aby si mohla mať ešte dosť síl ovládať sama seba a ovládnuť aj svoju ľudskú stránku, zabraňujúc plaču - stačí, keď dovolíš, aby ťa bolesť mučila bez toho, aby si odporovala. Stačí, keď povieš Jeţišovi: ,Pomôţ mi!' To, čo ty nemôţeš urobiť, to urobí on v tebe. Zostaň v ňom. Vţdy v ňom. Nechci od neho odísť. Ak ty nechceš, nevyjdeš od neho, a aj keď ti veľmi silná bolesť zabráni vidieť, kde si, vţdy zostaneš v Jeţišovi. Ţehnám ťa. Hovor so mnou: ,Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.' Nech je to vţdy tvojím výkrikom. Kým to nebudeš hovoriť v nebi. Milosť Pána nech je vţdy v tebe."

243

PRVÝ ROK JEŽIŠOVHO VEREJNÉHO ŽIVOTA

44. Rozlúčka s matkou a odchod z Nazareta, plač a modlitba spoluvykupiteľky 9. február 1944, o pol desiatej dopoludnia.

(Videnie sa začalo počas svätého prijímania.) Vidím vnútro nazaretského domu. Vidím miestnosť, zrejme jedáleň, kde sa rodina schádza stolovať a oddychuje vo chvíľach odpočinku. Je to veľmi malá izbička s jednoduchým obdĺţnikovým stolom oproti akejsi truhlici pri stene. Truhlica slúţi z jednej strany stola ako lavica na sedenie. Pri ďalších stenách sú krosna so stoličkou bez operadla, potom ďalšie dve stoličky a polica, na ktorej sú olejové lampy a iné predmety. Dvere sú otvorené do záhradky. Bude uţ podvečer, lebo po slnku je uţ len spomienka na vrcholci vysokého stromu, ktorý sa práve začína zelenať prvými listami. Pri stole sedí Jeţiš. Večeria a Mária ho obsluhuje. Vchádza a vychádza malými dverami, a tie, predpokladám, vedú do miestnosti s ohniskom, ktorého ţiaru vidno cez pootvorené dvere. Jeţiš dva či trikrát vyzval Máriu, aby si sadla... a aby sa aj ona najedia. Ale Mária nechce, odvracia hlavu a smutne sa usmieva. Po varenej zelenine, ktorú podáva zrejme namiesto polievky, prináša pečené ryby a potom syr, pomerne mäkký, ako čerstvý ovčí syr v tvare okruhliaku, aké moţno vidieť v potokoch, a malé tmavé olivy. Okrúhly chlieb, široký ako tanier a nie veľmi hrubý, je uţ na stole. Je dosť tmavý, akoby v ňom boli otruby. Pred Jeţišom je postavený krčah s vodou a pohár. Mlčky je a pozerá sa na matku bolestne a s láskou. Mária je viditeľne skormútená. Pobieha, aby si dodala odvahy. Hoci je ešte dosť vidno, rozsvecuje lampu a kladie ju pred Jeţiša, a ako 1

245

naťahuje ruku, letmo pohladká Synovu hlavu. Znova otvára batoh. Zdá sa mi, ţe je z ručne tkanej vlnenej, surovej a tým nepriepustnej látky orieškovej farby, a prehľadáva ho. Vychádza do záhradky, ide dozadu do akejsi komôrky. Vracia sa s pomerne scvrknutými jablkami, určite uschovanými od leta, a vloţí ich do batohu. Potom ešte pridá chlieb a kúsok syra, hoci Jeţiš nechce. Vraví, ţe mu stačí to, čo má. Potom Mária znova podíde k stolu, z uţšej strany vľavo od Jeţiša, a pozerá sa, ako je. Hľadí naňho so zármutkom i s úctou, s tvárou ešte bledšou ako zvyčajne, bolesťou akoby zostarnutou s kruhmi pod očami, ktoré sú znakom vyplakaných slz. I oči akoby boli jasnejšie neţ zvyčajne, akoby vyumývané slzami, ktoré ich napĺňajú pripravené vyroniť sa. Dve bolestné a unavené oči. 2 Jeţiš je pomaly a zjavne proti svojej vôli, len aby potešil matku. Je zahĺbený do myšlienok väčšmi neţ zvyčajne. Zdvihne hlavu a pozrie sa na ňu. Stretáva sa s pohľadom plným sĺz a znova sa odvráti, aby jej doprial slobody. Uspokojí sa s tým, ţe vezme jej jemnú ruku, ktorú má opretú o okraj stola. Ľavou rukou si ju pritiahne k lícu, oprie si ju oň a chvíľu si ňou zľahka pohládza líce, aby precítil nehu tejto poľutovaniahodnej chvejúcej sa ruky. Potom s veľkou láskou a úctou pobozká chrbát ruky. Vidím Máriu, ako si priťahuje voľnú ľavú ruku k ústam, akoby chcela udusiť vzlyk. Potom si zotrie prstami veľkú slzu, ktorá sa jej skotúľala spod mihalníc a steká po líci. Jeţiš sa znova pustí do jedla a Mária sviţne odchádza do záhradky, kde je uţ len slabé svetlo, a stráca sa. Jeţiš si oprie ľavý lakeť o stôl, vloţí čelo do dlane, prestane jesť a ponorí sa do svojich myšlienok. Potom počúva. Vstane a aj on ide do záhrady. Keď sa poobzerá dookola, vydá sa doprava vedľa domu a cez puklinu v kamennej stene vchádza do miestnosti, v ktorej rozoznávam stolársku dielňu, tentoraz pekne upratanú, bez dosák, hoblín a zapáleného ohňa. Je tam len stolársky stôl s nástrojmi, všetky na svojom mieste. To je všetko. Mária plače sklonená nad stolom. Vyzerá ako dievčatko. Hlavu má opretú o ľavú ruku a plače nehlučne, ale bolestne. Jeţiš vojde ticho a podíde k nej tak ľahko, ţe ona si uvedomí jeho prítomnosť aţ vtedy, keď jej Syn poloţí ruku na sklonenú hlavu a osloví ju hlasom láskavej výčitky: „Mamka!" Mária zodvihne hlavu, cez závoj plaču sa pozrie na Jeţiša a so zopätými rukami sa oprie o jeho pravé rameno. Jeţiš jej okrajom svojho širokého rukávu zotrie slzy z tváre a potom ju objíma, pritiahne si ju na

246

hruď a pobozká na čelo. Jeţiš je majestátny, zdá sa muţnejší ako zvyčajne. Mária vyzerá viac na dievčinu, i keď jej bolesť poznačila tvár. „Poď, mamka," hovorí jej Jeţiš, pravým ramenom si ju drţí tesne pri sebe a vracia sa späť do záhrady, kde si sadnú na lavičku oproti múru domu. Záhrada je tichá a uţ tmavá. Osvecuje ju iba svit mesiaca a svetlo, ktoré vychádza z jedálne. Noc je pokojná. 3 Jeţiš sa rozpráva s Máriou. Zo začiatku nepočujem slová, ktoré šepká a na ktoré Mária prikyvuje hlavou. Potom počujem: „Nech k tebe prichádzajú príbuzní. Nezostávaj sama. Budem pokojnejší, matka, a ty vieš, ţe potrebujem byť pokojný, aby som splnil svoje poslanie. Moja láska ti nebude chýbať. Prídem sem často a dám ti vedieť, keď budem v Galilei a nebudem môcť prísť domov. Potom prídeš ty za mnou. Mamka, táto hodina musela prísť! Tu sa začala, keď sa ti zjavil anjel. Teraz nadišla a musíme ju preţiť, či nie, mamka? Potom sa dostaví pokoj zo zvládnutej skúšky a radosť. Najskôr treba prejsť cez túto púšť ako praotcovia, aby sa dostali do zasľúbenej zeme. Pán Boh nám však pomôţe, ako pomohol im. A poskytne nám svoju pomoc ako duchovný pokrm, aby ţivil nášho ducha v úsilí zdolávať skúšku. Pomodlime sa spolu Otče náš..." A Jeţiš vstáva a Mária s ním a dvíhajú tvár k nebu. Dve ţivé hostie, ktoré svietia v tme. Jeţiš prednáša nedeľnú modlitbu* pomaly, zato však vyslovuje slová jasne a výrazne. Veľmi zdôrazňuje dve vety: „Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja," dôrazne ich oddeľujúc od ostatných. Modlí sa s roztvorenými rukami, nie do kríţa, ale v postoji kňazov, keď hovoria: „Pán s vami." Mária má ruky zopnuté. * Otče náš je nedeľná modlitba, ktorú Jeţiš naučí apoštolov v druhom roku svojho verejného ţivota (v 203.5). MV uvádza nasledujúcu poznámku na strojopisnej kópii: Ak Jeţiš naučil „Otče nás" svojich učeníkov, nemal ho tým skôr naučiť svoju matkui Tú matku, ktorá ako prvá povedala, keď dostala do lona Boţie semeno: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova,"a ktorá toto,fiat" vţdy opakovala aj pre novorodeného Syna f „ Otče náš" nebola Jeţišova improvizácia pre apoštolov. Bola to „jeho "zvyčajná modlitba natoľko, ţe apoštoli mu povedali: „Nauč nás modliť sa tak, ako sa ty modlil "Bola to spoločná modlitba Jeţiša a Márie. Ţe išlo o zvyčajnú Jeţišovu modlitbu, vyplýva aj z textu v 69.5. Prečo sa ju modlil s matkou prv, neţ ju naučil učeníkov (s ktorými sa ju bude modliť a komentovať ju posledný raz ako zmŕtvychvstalý v 630.21/ 26), je vysvedené v poznámke k textu 62.2. V dobe MV bolo beţné modliť sa po latinsky, keďţe latinčina bola liturgickým jazykom. V origináli Diela sa vyskytujú latinské výrazy (napr. Sanctus, Glória Patri, Poter noster a iné). V našom preklade sa tieto modlitby uvádzajú v slovenčine.

247

44.4

44.5

44.6

44.7

Potom sa vrátia domov a Jeţiš, ktorého som nikdy nevidela piť ví- | no, nalieva do pohára trocha bieleho vína z krčahu, ktorý vzal z police. Kladie ho na stôl, berie Máriu za ruku a prinúti ju sadnúť si vedľa neho a piť z toho vína, do ktorého namočí kúsok chleba a dá jej ho jesť. Tak nalieha, ţe Mária sa vzdáva. Jeţiš vypije zvyšok vína. Potom si matku pritisne k svojmu boku a drţí ju na strane srdca. Ani Jeţiš, ani Mária neleţia, ale sedia ako my. Uţ sa nerozprávajú. Čakajú. Mária hladká Jeţišovu pravú ruku a kolená. Jeţiš pohládza Máriino rameno a hlavu. 5 Potom Jeţiš vstane a Mária s ním. Objímajú sa a znova sa láskyplne bozkávajú. Zdá sa, ţe sa zakaţdým chcú rozísť, ale Mária si opäť pritisne k sebe svojho Syna. Je Panna Mária, ale je napokon aj matkou, ktorá sa musí odlúčiť od svojho Syna a ktorá vie, kam povedie toto odlúčenie. Nech mi uţ nik nehovorí, ţe Mária netrpela. Predtým som tomu málo verila, teraz uţ vôbec nie. Jeţiš si berie tmavomodrý plášť, prehodí si ho na ramená a na hlavu si dá kapucňu. Potom si prehodí cez rameno batoh tak, aby mu neprekáţal pri chôdzi. Mária mu pomáha a neprestane mu upravovať odev, plášť i kapucňu, a pritom ho ešte pohládza. Jeţiš urobí úkon poţehnania v izbe a zamieri k východu. Mária ide za ním a pri otvorených dverách sa ešte pobozkajú. 6 Cesta je tichá a osamelá, svitom mesiaca sfarbená dobiela. Jeţiš sa vydáva na cestu. Ešte sa dva razy obráti, aby sa obzrel za matkou, ktorá zostala opretá o veraje, bledšia neţ mesiac a celá ţiariaca mlčanlivým plačom. Jeţiš sa stále väčšmi vzďaľuje po bielej cestičke. Mária stále plače opretá o dvere. Potom sa Jeţiš stratí za zákrutou cesty. Začala sa jeho cesta evanjelizátora, ktorá sa skončí na Golgote. Mária vchádza nazad do domu. Plače a pomaly zatvára dvere. Aj pre ňu sa začala cesta, ktorá ju privedie na Golgotu. A to pre nás... 7

Jeţiš hovorí: „Toto je štvrtá bolesť Márie, Matky Boţej. Prvá, obetovanie v chráme; druhá, útek do Egypta; tretia, smrť Jozefa; štvrtá, moje odlúčenie sa od nej. Poznajúc túţbu pátra povedal som ti včera večer, ţe urýchlim opis ,našich( bolestí, aby boli známe. Ale ako vidíš, boli uţ ukázané bolesti mojej matky. Uviedol som skôr útek* ako obetovanie, lebo v ten deň to Asi ide o omyl MV namiesto pobyt, lebo z dátumov napísania vyplýva, ţe obetovanie (v chráme) bolo vysvedené po pobyte (v Egypte) a pred útekom (do Egypta).

248

bolo potrebné tak urobiť. Ja viem. A ty chápeš a vysvetlíš pátrovi, prečo. Ústne. 8 Mám v úmysle striedať tvoje kontemplácie a moje následné vysvet- 44.8 lenia s vlastnými a pravými diktátmi, aby som pozdvihol teba a tvojho ducha a dal ti poţehnanie vo videní, a tieţ preto, ţe takto je zrejmý štylistický rozdiel medzi tvojou a mojou kompozíciou. Okrem toho, pri toľkých knihách, ktoré hovoria o mne a ktoré opakovanými úpravami, zmenami a prikrášľovaním stali sa nereálnymi, túţim dať tomu, kto vo mňa verí, videnie prenesené do pravdy môjho smrteľného času. Nevychádzam z nich zmenšený, ba práve som väčší vo svojej pokore, ktorá sa pre vás stáva chlebom, aby vás naučila byť pokornými a podobnými mne, ktorý som bol človek ako vy a ktorý som nosil vo svojej ľudskej podobe dokonalosť Boha. Musel som byť vaším vzorom a vzory musia byť vţdy dokonalé. V kontempláciách sa nebudem pridŕţať časovej línie, ktorá by zodpovedala evanjeliám. Vezmem body, ktoré budem povaţovať za najuţitočnejšie v ten deň pre teba a pre iných, sledujúc pritom svoju líniu výučby a dobroty. 9 Poučenie, ktoré vyplýva z kontemplácie o mojom odlúčení, je ur- 44.9 čené najmä pre rodičov a deti. Ţe Boţia vôľa povoláva k vzájomnému zriekaniu sa pre vyššiu lásku. Na druhom mieste je určené všetkým tým, ktorí stoja pred nejakým bolestným zrieknutím. Koľko ich nájdete v ţivote! Sú tŕňmi na zemi a prebodávajú srdce, viem. Ale tomu, kto ich prijíma s odovzdanosťou - všimnite si, nehovorím: ,Tomu, kto po nich túţi a prijíma ich s radosťou' (čo je uţ dokonalosť), hovorím: ,S odovzdanosťou' sa premieňajú na večné ruţe. Ale iba málo ľudí ich prijíma s odovzdanosťou. Protivíte sa vôli Otca ako trucovité somáriky a vzpierate sa, ak sa neusilujete udrieť duchovnými kopancami a uráţkami, čiţe vzburou a rúhaním sa dobrému Bohu. 10 A nehovorte: ,Mal som len toto dobro, a Boh mi ho vzal. Mal som 44.10 len túto lásku, a Boh mi ju vytrhol.' Aj Mária, láskavá ţena, láskyplná po dokonalosť, lebo v plnej milosti aj formy lásky a citov boli dokonalé, mala iba jedno dobro a jednu lásku na zemi: svojho Syna. Nezostával jej nik, iba on. Rodičia jej zomreli uţ dávno, Jozef zomrel pred niekoľkými rokmi. Bol som iba ja, kto ju ľúbil a dával jej pocítiť, ţe nie je sama. Príbuzní boli k nej kvôli mne nie veľmi priateľsky naklonení, keďţe nevedeli o mojom boţskom pôvode. Správali sa k nej ako k matke, ktorá si nedokáţe presadiť svoje voči synovi, čo sa neriadi beţným zdravým

249

rozumom, čo odmieta navrhovanú svadbu, ktorá by mohla priniesť dine slávu a tieţ pomoc. Príbuzní, hlas beţného rozumu, ľudského rozumu - vy ho nazývaj te zdravý rozum, ale je to len ľudský rozum, čiţe egoizmus -, by boli chceli, aby sa také konanie rozvíjalo v mojom ţivote. V podstate sa vţcH obávali, ţe jedného dňa budú mať kvôli mne nepríjemnosti, lebo podľa nich som sa odváţil vyjadriť príliš idealistické myšlienky, ktoré mohli naraziť na synagógu. Ţidovské dejiny boli plné učenia o údele prorokov^ Prorocké poslanie nebolo ľahké a často prinášalo prorokovi smrť a príbuzenstvu nepríjemnosti. V podstate mali utkvelú myšlienku, ţe jedného dňa sa budú musieť postarať o moju matku. A preto keď videli, ţe ona mi v ničom neprekáţa, a zdalo sa im, ţe) je pred Synom v ustavičnej poklone, dráţdilo ich to. Tieto nezhody narastali za tri roky môjho poslania, aţ vyvrcholili v otvorených výčitkách, keď prišli za mnou medzi zástupy a hanbili sa za moju, podľa nich, mániu uráţania mocenských vrstiev. Výčitky mne a jej, nešťastnej matke! 11 A predsa Mária, ktorá poznala náladu príbuzných - nie všetci boli ako Jakub, Júda a Šimon, ani ako ich matka Mária Kleopasova - a ktorá predvídala ich neskoršiu náladu, Mária, ktorá poznala svoj údel počas tých troch rokov a údel, ktorý ju očakával na ich konci, a poznala i môj údel, sa neprotivila, ako to robíte vy. Plakala. A kto by nebol plakal nad odlúčením sa od Syna, ktorý ju miloval, ako som ju len ja miloval, nad perspektívou dlhých dní bez mojej prítomnosti v osamelom dome, nad budúcnosťou Syna, ustanoveného udrieť proti zlému svedomiu vinníka, ktorý sa pomstil za to, ţe bol vinný, uráţajúc Nevinného aţ tak, ţe ho zabil? Plakala, lebo bola spoluvykupiteľka a Matka ľudského rodu znovuzrodeného pre Boha. A musela plakať za všetky matky, ktoré nevedia zo svojej bolesti matiek urobiť korunu večnej slávy. Koľkým matkám na svete smrť vyrve z náručia dieťa! Koľkým matkám nadprirodzená vôľa vyrve z náručia dieťa! Mária plakala pre všetky svoje dcéry ako Matka kresťanov, pre všetky svoje sestry bolesťou matky, ktorá prišla o dieťa. A pre všetkých synov, ktorí, zrodení zo ţeny, sú určení stať sa apoštolmi Boha alebo mučeníkmi z lásky k Bohu, pre vernosť Bohu alebo pre ľudskú krutosť. 12 Moja krv a slzy mojej matky sú zmesou, ktorá posilňuje týchto vyznačených na hrdinský údel, ktorá v nich zničí nedokonalosti alebo

250

i hriechy spáchané z ich slabosti tak, ţe im dá okrem mučeníctva v kaţdom prípade hneď aj Boţí pokoj a, ak trpeli pre Boha, i slávu neba. Misionári ich nachádzajú ako plameň, ktorý zohrieva, v oblastiach, kde vládne sneh, nachádzajú ich ako rosu tam, kde páli slnko. Slzy sú vyronené z Máriinej milosrdnej lásky, prameniace v srdci čistom ako ľalia. Preto z panenskej lásky, zosobášenej s Láskou, majú oheň a z panenskej čistoty voňavú svieţosť, podobnú svieţosti vody z nočnej rosy zozbieranej v kalichu ľalie. Nachádzajú ich zasvätení v onej púšti, ktorou je dobre chápaný kláštorný ţivot - púšti, lebo tam preţíva iba spojenie s Bohom a kaţdý iný cit padá, pričom sa stáva čisto nadprirodzenou láskou - pre príbuzných, priateľov, nadriadených, podriadených. Nachádzajú ich zasvätení Bohu vo svete. Vo svete, ktorý ich nechápe a nemá ich rád, púšti aj pre nich, v ktorej ţijú ako keby boli sami. Tak ich nechápu a vysmievajú pre lásku ku mne. Nachádzajú ich moje drahé ,obete', lebo Mária je prvá z obetí pre lásku k Jeţišovi. A svojim nasledovníčkam dáva rukou Matky a Lekára svoje slzy, ktoré osvieţujú a opájajú k ešte vyššej obeti. Svätý plač mojej matky! 13 Mária sa modlí. Nezdráha sa modliť kvôli tomu, ţe Boh jej dá- 44.13 va bolesť. Pamätajte si to. Modlí sa spolu s Jeţišom. Modlí sa k Otcovi. Nášmu i vášmu. Prvý ,Otče náš' zaznel v nazaretskej záhrade, aby utešil Máriin zármutok, aby sme obetovali ,svoje€vôle Večnému vo chvíli, keď sa pre tieto vôle začínalo obdobie stále väčšieho odriekania, ktoré vyvrcholilo pre mňa v obetovaní ţivota a pre Máriu v smrti Syna. A hoci sme nemali nič, čo by nám mal Otec odpustiť, jedine z pokory my bez hriechu sme prosili o odpustenie Otca, aby sme s odpustením a rozhrešením aj povzdychu dôstojne kráčali v ústrety svojmu poslaniu. Aby sme vás naučili, ţe čím viac je človek v Boţej milosti, tým je jeho poslanie poţehnanejšie a plodnejšie. Aby sme vás naučili úcte k Bohu a pokore. Pred Bohom Otcom aj naše dve dokonalosti muţa a ţeny sa cítili byť ničím a prosili o odpustenie. Tak ako prosili o kaţdodenný chlieb'. Aký bol náš chlieb? Ó, nie chlieb vymiesený čistými rukami Márie a upečený v malej piecke, do ktorej som veľakrát pripravoval otiepky raţdia. Aj taký je potrebný, kým človek ţije na zemi. Ale ,nášf kaţdodenný chlieb bolo plniť deň čo deň náš podiel poslania. Nech nám ho

251

Boh dáva kaţdý deň, lebo plniť poslanie, ktoré dáva Boh, je radosťou ,nášhoť dňa, všakţe, malý Ján? Nehovoríš to i ty, ţe sa ti zdá deň prázd-l ny, akoby ho ani nebolo, ak ťa dobrotivosť Pána nechá jeden deň bez tvojho bolestného poslania? 14 44.14 Mária sa modlí spolu s Jeţišom. To Jeţiš vás ospravedlňuje, detí. To ja spôsobujem, aby u Otca boli prijateľné a plodné vaše modlitby. Ja som povedal: ,Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.'* A Cirkev posilňuje svoje modlitby, keď hovorí: ,Skrze Jeţiša Krista, nášho Pána/ Keď sa modlíte, spojte sa vţdy, vţdy, vţdy so mnou. Ja sa budem nahlas modliť za vás, a tak prekryjem váš ľudský hlas mojím hlasom Človeka-Boha. Vašu modlitbu vloţím do svojich prebodnutých rúk a pozdvihnem ju k Otcovi. Stane sa obetou nekonečnej hodnoty. Môj hlas splynie s vaším a vystúpi k Otcovi ako synovský bozk a purpur mojich rán dá vašim modlitbám hodnotu. Buďte vo mne, ak chcete, aby Otec bol vo vás, s vami a pre vás. 15 44.15 Dokončila si rozprávanie slovami: ,A to pre nás.. / a chcela si povedať: ,Pre nás, ktorí sme takí nevďační voči týmto dvom, čo vystúpili na Kalváriu pre nás/ Urobila si dobre, ţe si zaznamenala tieto slová. Zapíš ich vţdy, keď ti ukáţem našu bolesť. Buď ako zvon, ktorý zvoní a zvoláva k rozjímaniu a k pokániu. Stačí, nateraz. Odpočívaj. Pokoj nech je s tebou."

45. Kázanie Jána Krstiteľa a Jeţišov krst, Boţie zjavenie [...]. Tieţ 3. februára 1944, večer. 1 Vidím pustú rovinu, bez osád a rastlinstva. Nie sú tu obrábané polia a je tu iba veľmi málo rasdín, vytvárajúcich tu i tam trsy na miestach, kde je pôda v hĺbke menej vyprahnutá ako inde. Predstavte si, ţe tento veľmi vyprahnutý a neobrábaný terén je po mojej pravici, pričom sever mám za chrbtom. Predlţuje sa smerom k oblasti, ktorá je vzhľadom ku mne na juhu. Naľavo vidím rieku s veľmi nízkymi brehmi. Tečie pomaly zo severu na juh. Z veľmi pomalého toku vody usudzujem, ţe v jej riečisku by 45.1

* Jn 16, 23 (600.26/35).

252

nemal byť veľký spád a ţe rieka tečie v takej rovnej níţine, aţ vytvára preliačinu. Tok postačuje práve na to, aby voda nestála ako v močiari. (Voda je plytká, takţe vidno dno. Odhadujem nie viac ako meter, najviac meter a pol Široká je ako Arno pri San Miniato-Empoli - odhadujem asi tak zo dvadsať metrov. Nemám však presný odhad) Smerom k brehom prechádza rieka z azúrovej farby do jemne zelenej, kde je v dôsledku vlhkosti pôdy pás hustej zelene. Tá obveseľuje zrak unavený z jednotvárnej bledosti kameňov a štrku, ktorá sa rozprestiera vpredu. Ako som vám uţ vysvetlila, onen vnútorný hlas,* ktorý počujem a ktorý mi naznačuje, čo si mám všímať a vedieť, tento hlas ma upozorňuje, ţe vidím údolie Jordánu. Nazývam ho údolím, lebo tak sa hovorí miestu, cez ktoré preteká rieka, ale tu sa to nehodí označiť ho takto, lebo údolie predpokladá hory, a ja tu nablízku nevidím hory. Skrátka, som pri Jordáne a bezútešný priestor, ktorý pozorujem po pravici, je Judejská púšť. Ak je správne povedať o mieste, kde nevidno domy a ľudskú činnosť, ţe je to púšť, tak toto miesto nie je púšťou podľa našich predstáv o púšti. Nie sú tu zvlnené duny, ako ich poznáme my, ale iba holá zem s roztrúsenými kameňmi a sutinou tak, ako zaplavené územia po povodni. V diaľke sú kopce. Pri Jordáne je však úţasný pokoj, osobitný pokoj, väčší neţ zvyčajne, ako pokoj, ktorý moţno pocítiť na brehoch jazera Trasimeno (v Taliansku). Je to miesto, ktoré vám pripadá, ţe si pamätá lety anjelov a nebeské hlasy. Neviem dobre vyjadriť to, čo pociťujem. Cítim sa však ako na mieste, ktoré sa prihovára duchu. 2 Zatiaľ čo som pozorovala tieto veci, vidím, ţe miesto na pravom brehu Jordánu (vzhľadom na mňa) sa zaľudňuje. Je tu veľa rôzne oblečených ľudí. Niektorí vyzerajú ako vidiečania, iní ako boháči, nechýbajú takí, ktorí sa mi javia ako farizeji podľa odevov zdobených strapcami a lemovkami. Uprostred nich, na skale, stojí muţ, v ktorom hneď spoznávam Krstiteľa, hoci ho vidím prvý raz. Hovorí k zástupu a ubezpečujem vás, ţe to nie je láskavá kázeň. Jeţiš nazval Jakuba a Jána ,synmi hromu'.** Ako * Vnútorný hlas je vnútorný poradca (tak nazvaný v 21.2, 34.1, 46.2, 55.6, 106.1, 361.1, 605.2, 607.1), alebo druhý hlas (v 41.10), alebo vnútorný hlas (v 47.9 a 101.1), alebo vnútorná intuícia (poznámka k 396.8) alebo vnútorné svetlo (v 608.1). ** Mk 3, 17 (330.3 a 575.8).

253

potom nazvať tohto zapáleného rečníka? Ján Krstiteľ si zaslúţi pome| novanie ako úder blesku, lavína či zemetrasenie, taký je prudký a prísny vo svojom prejave a v gestách. Hovorí a ohlasuje Mesiáša. Nabáda k príprave sŕdc na jeho príchod tak, ţe sa majú odstrániť prekáţky a treba napraviť zmýšľanie. Je to však strhujúca a drsná reč. Predchodca nemá ľahkú Jeţišovu ruku na rany sŕdc. Je lekár, ktorý obnaţuje, prezerá a neľútostne reţe. 3 Zatiaľ čo ho počúvam - a neopakujem slová, lebo sú to tie, ktoré zaznamenali evanjelisti,* ale zosilnené prudkosťou rečníka - vidím, ako sa po malej cestičke, vedúcej popri trávnatom a tienistom páse lemujúcom Jordán, uberá môj Jeţiš. (Zdá sa, akoby túto vidiecku cestu, ba skôr chodník, vy sliapali karavány a ľudia, ktorí po nej prechádzali po celé roky a stáročia, aby sa dostali na miesto, kde sa dá ľahko prebrodiť, lebo je tu vyvýšené koryto rieky. Chodník pokračuje na druhej strane rieky a stráca sa v zeleni na druhom brehu.) Jeţiš je sám. Kráča pomaly, pribliţuje sa spoza Jánovho chrbta. Pribliţuje sa nehlučne a pritom načúva hromový hlas kajúcnika púšte, ako keby i Jeţiš bol jedným z mnohých, ktorí prichádzali k Jánovi, aby sa dali pokrstiť a pripraviť sa, aby boli čistí pre príchod Mesiáša. Jeţiš sa ničím nelíši od ostatných. Svojím odevom pripomína vidiečana, spôsobmi a krásou pána, ale ţiadne boţské znamenie ho neodlišuje od zástupu. A predsa by človek povedal, ţe Ján pociťuje akési zvláštne duchovné vyţarovanie. Obráti sa a ihneď spozná jeho zdroj. Rýchlo zostúpi zo skaly, ktorá mu slúţila za kazateľňu, a sviţne kráča k Jeţišovi, ktorý sa zastavil zopár metrov od skupiny ľudí a opiera sa o kmeň stromu. 4 Jeţiš a Ján chvíľu uprene hľadia na seba. Jeţiš svojím neţným pohľadom azúrových očí, Ján svojimi prísnymi očami čiernymi ako uhoľ, plnými bleskov. Pri pozornom pohľade zblízka sú títo dvaja vzájomným opakom. Obaja vysokí - a to je jediná podobnosť - sa od seba všetkým ostatným úplne odlišujú. Jeţiš, plavovlasý, s dlhými upravenými vlasmi, s pleťou bledou ako zo slonoviny, azúrovomodrými očami, v jednoduchom, ale vznešenom odeve. Ján, drsný, s hladkými dlhými neupravenými čiernymi vlasmi padajúcimi na plecia, s riedkou čiernou bradou, ktorá mu pokrýva takmer celú tvár, pričom však svojím závojom nezakrýva jeho líca prepadnuté od pôstu. S čiernymi horúčkovitými očami a tmavou, slnkom opálenou a nečasom ošľahanou pokoţkou s hustým páperím, polonahý v odeve z ťavej srsti, v páse stiahnutom koženým opaskom, ktorý mu * Mtl, 1-12; Aftl, 1-8; LA 3, 3-18; Jn 1, 19-34.

254

pokrýva trup. Odev padá i na vychudnuté boky, na pravej strane však necháva obnaţené rebrá, na ktorých je jedinou vrstvou jeho koţa ošľahaná vzduchom. Pri pohľade zblízka títo dvaja vyzerajú ako divoch a anjel. Ján preskúmal Jeţiša svojím prenikavým zrakom a zvolá: „Hľa, Baránok Boţí. Ako to, ţe ku mne prichádza môj Pán?" Jeţiš odpovie pokojne: „Aby som splnil obrad pokánia." „Nikdy, môj Pane. Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?" Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu, lebo Ján sa pred ním sklonil, a odpovie: „Nechaj, nech sa stane, ako chcem, aby sa splnilo všetko, čo je spravodlivé, a aby sa tvoj obrad stal počiatkom vyššieho tajomstva, a aby sa ohlasovalo ľuďom, ţe Obeta je na svete." 5 Ján sa na neho pozerá okom, ktoré zjemňuje stekajúca slza, a kráča pred ním k brehu, kde si Jeţiš vyzlieka plášť, šaty a tuniku, takţe zostal oblečený v akýchsi krátkych nohaviciach. Potom schádza do vody, kde je uţ Ján. Ján ho krstí. Leje mu na hlavu riečnu vodu, nabratú zvláštnou šálkou, ktorú má Krstiteľ zavesenú na opasku a ktorá mi pripomína lastúru alebo vydlabanú vysušenú tekvicu. Jeţiš je ozaj Baránok. Baránok čistotou tela, skromnosťou vystupovania a neţným pohľadom. Kým Jeţiš vystúpi na breh, oblečie sa a pohrúţi sa do modlitby, Ján upozorňuje naň zástupy, a tak vydáva svedectvo, ţe ho spoznal podľa znamenia, ktoré mu Boţí Duch ukázal ako neomylný znak Vykupiteľa. Ja som však uchvátená pohľadom na Jeţiša, ktorý sa modlí, a mám pred sebou len jeho ţiariacu postavu oproti zeleni na brehu. 4. február 1944 6

Jeţiš hovorí: „Ján nepotreboval znamenie pre seba. Jeho duch, ktorý bol uţ vopred posvätený v lone jeho matky, mal onen pohľad nadprirodzenej inteligencie, ktorú by mali všetci ľudia, keby Adam nebol zhrešil. Keby bol človek zostal v milosti, v nevinnosti, verný svojmu Stvoriteľovi, bol by videl Boha skrze vonkajšie podoby. V Knihe Genezis sa hovorí, ţe Pán Boh sa dôverne rozprával s nevinným človekom a ţe človek neomdlieval pri tom hlase, nepomýlil sa v jeho rozoznávaní. Taký bol údel človeka - vidieť a chápať Boha tak, ako to robí dieťa vo vzťahu k rodičovi. Potom prišiel hriech a človek sa uţ neodváţil pozerať sa na Boha, uţ nevedel vidieť a chápať Boha. A vie to stále menej.

255

Ale Ján, môj bratranec Ján bol očistený od viny, keď sa plná milos| ti s láskou sklonila a objala predtým neplodnú a teraz plodnú Alţbetu. Chlapček v jej lone sa zachvel od radosti, keď počul, ako odpadávajú šul piny hriechu z jeho duše ako chrasty z hojacej sa rany. Duch Svätý, kto-| rý urobil z Márie matku Spasiteľa, začal svoje dielo spásy prostredníc-l tvom Márie, ţivého cibória vtelenej Spásy. Začal ho v tomto rodiacoml sa ţivote, ktorému Boh určil, aby bol so mnou spojený ani nie tak krH vou, ako poslaním, čo urobilo z nás akoby pery, ktoré tvoria slovo. Ján bol perami, ja Slovom. On, predchodca v evanjeliu a v údele mučeníctva. Ja ten, ktorý svojou boţskou dokonalosťou zdokonaľujem evanjelium začaté Jánom a mučeníctvo pre obranu Boţieho zákona. Ján nepotreboval nijaké znamenie. Ale pre obmedzené chápanie druhých bolo znamenie potrebné. Na čom by Ján zaloţil svoje tvrdenie, ak nie na nepopierateľnom dôkaze, ktorý by mohli vnímať oči ťarbavých a uši ťaţkopádnych? 7 Ja som nepotreboval krst. Ale Pánova múdrosť usúdila, ţe to bude chvíľa a spôsob stretnutia. A vytiahla Jána z jeho jaskyne na púšti a mňa z môjho domu, a spojila nás v tej chvíli, aby nado mnou otvorila nebesia a nechala zostúpiť seba samu, Boţiu holubicu, na toho, ktorý bude krstiť ľudí touto Holubicou. A nechala zostúpiť zvesť, ešte silnejšiu neţ bola anjelská, lebo je to zvesť môjho Otca: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie/ Aby sa ľudia nevyhovárali alebo nepochybovali, či ma majú alebo nemajú nasledovať. 8 Bolo veľa zjavení Krista. Prvé, po narodení, bolo mudrcom, druhé bolo v chráme, tretie na brehoch Jordánu. Potom prišli nespočetné ďalšie, ktoré ti dám spoznať, lebo moje zázraky sú prejavmi mojej boţskej prirodzenosti, aţ po posledné zázraky vzkriesenia a vystúpenia do neba. Moja vlasť bola plná mojich zjavení. Ako semeno hodené na štyri svetové strany diali sa v kaţdej spoločenskej vrstve a na kaţdom mieste - pastierom, mocnárom, učencom, neveriacim, hriešnikom, kňazom, vladárom, deťom, vojakom, Ţidom i pohanom. I dnes sa tieto zjavenia opakujú. Ale tak ako vtedy, ani teraz ich svet neprijíma. Neprijíma terajšie a zabúda na minulé. No ja sa nevzdávam. Opakujem sa, aby som vás spasil, aby som vás priviedol k viere vo mňa. 9 Vieš, Mária, čo robíš? Či skôr, čo robím ja tým, ţe ti ukazujem evanjelium? Ráznejší pokus, aby som priviedol ľudí ku mne. Ty si si to ţelala vrúcnymi modlitbami. Neobmedzujem sa uţ len na slovo. Unavuje

256

ich a oddeľuje. Je to hriech, ale je to tak. Pristupujem k ukázaniu môjho I evanjelia a vysvetľujem ho, aby som ho urobil jasnejším a pútavejším. Tebe dávam potešenie vidieť ho. Všetkým poskytujem spôsob, aby ma túţili poznať. A ak ani to nepomôţe a oni ako kruté deti zahodia dar bez toho, aby pochopili jeho hodnotu, tebe zostane môj dar a im moje rozhorčenie. Budem musieť opäť vzniesť starú výčitku: ,Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.'* Ale to nič. Nechajme, nech si oni, neobrátiteľní, hromadia na hlave horiace uhlíky, a obráťme sa k ovečkám, ktoré sa usilujú poznať Pastiera. Ja som Pastier a ty si palica, ktorá ich privádza ku mne." 10 Ako vidíte, poponáhľala som sa vloţiť tie podrobnosti,** ktoré mi 45.10 s pre svoju malosť ušli a ktoré ste si ţelali mať. [...].

46. Jeţiša pokúša na púšti Satan; spôsob, ako zvíťaziť nad pokušeniami

\ 24. február 1944. Štvrtok po Popolcovej strede. 1

Vidím kamenistú pustatinu, ktorú som uţ videla po svojej ľavici vo 46.1 videní Jeţišovho krstu pri Jordáne. Určite som však teraz vošla do nej hlbšie, lebo vôbec nevidím peknú rieku s pomaly tečúcou azúrovou vodou, ani stuhy zelene, ktoré lemujú oba brehy a ţivia sa z tejto vodnej tepny. Je tu iba pustatina, balvany, veľmi spálená zem, premenená na ţltastý prach, ktorý vietor čochvíľa metie v malých víroch. Pripadajú mi ako dych horúčkovitých úst, také sú suché a horúce a obťaţujú prachom, čo vniká do nozdier i hrdla. Iba tu a tam veľmi zriedkavo vidieť malé tŕnisté krovisko. Je záhadou, ako preţíva v tejto púšti. Podobá sa chumáčikom zvyšných vlasov na hlave plešatého človeka. Hore je neľútostne modrá obloha, dolu vyprahnutá pôda, zôkol-vôkol balvany a ticho. Takto vnímam prírodu. 2 Pokúšam sa nakresliť obrovský balvan, ktorý svo- ^^^^ 462 jím zvláštnym zahnutým tvarom vytvára akúsi jaskyňu, y A v jej priehlbine, na mieste označenom kríţikom, se- / ~*~J dí na dovlečenom kameni Jeţiš a opiera sa o balvan, j * Lk7, 32; ako v 266.12. ** Podrobnosti MV vsunula medzi riadky rukopisu alebo do zátvorky na stránku zošitu rukopisu. My sme ich uviedli kurzívou v texte 45.1/5.

257

Chráni sa pred spaľujúcim slnkom. Vnútorný poradca ma upozorňujq ţe kameň, na ktorom teraz sedí, je aj jeho kľakadlo aj poduška, keď si zahalený do plášťa doţičí na niekoľko hodín krátky odpočinok vo svi hviezd studenej noci. Tam nablízku je jeho batoh, ktorý som ho vid vziať si pred odchodom z Nazareta. Všetok jeho majetok. Z toho, a je batoh sploštený, usudzujem, ţe je prázdny a niet v ňom ani trocha j dlä, ktoré doň vloţila Mária. Jeţiš je veľmi chudý a bledý. Sedí s lakťami opretými o kolená^ s predlaktím natiahnutým dopredu, so zopnutými rukami a so zaklies^l nenými prstami. Rozjíma. Podchvíľou zodvihne zrak, rozhliadne sa do-| okola a na slnko, ktoré je vysoko, takmer kolmo na azúrovej oblohej Zavše, a najmä potom, čo sa poobzerá po okolí a pozdvihne zrak k siq nečnému svetlu, zavrie oči a oprie sa o skalu, ktorá mu slúţi ako stries-f ka, akoby sa ho zmocňoval závrat. 3 Vidím, ako sa objavuje ohyzdná tvár Satana. Nezjavuje sa v takej podobe, ako ho zobrazujeme my, s rohmi, chvostom a podobne. Vyzerá ako beduín zahalený do šiat a plášťa, pripomínajúceho oblečenie z maškarného plesu. Na hlave má turban, ktorého biele záhyby mu padajú po bokoch tváre na ramená, aby ho chránili pred slnkom. Takto mu z tváre vidieť iba malý tmavohnedý trojuholník s úzkymi a vykrútenými perami, veľmi čiernymi vpadnutými očami, ktoré sú plné šľahajúcich magnetických zábleskov. Dve zrenice, ktoré ti prenikajú do hĺbky srdca, aleJ| z ktorých nemôţeš vyčítať nič alebo len jedno slovo - tajomstvo. Opak Jeţišovho oka, ktoré tieţ fascinuje svojím magnetizmom a preniká ti do srdca, ale v ktorom čítaš, ţe v jeho srdci je láska a dobrota pre teba. Jeţišovo oko je pre dušu pohladením. Satanovo je ako dvojsečná dýka, čo ťa prebodáva a spaľuje. 4 Priblíţi sa k Jeţišovi: „Si sám?" Jeţiš sa naňho pozrie, ale neprehovorí. „Ako si sa sem dostal? Zablúdil si?" Jeţiš sa naňho znova pozrie a mlčí. „Keby som mal vo fľaši vodu, dal by som ti. Ale ani ja ju nemám. Zdochol mi kôň a uberám sa pešo k brodu. Tam sa napijem a nájdem niekoho, kto mi dá chlieb. Poznám cestu. Poď so mnou. Povediem ťa." Jeţiš uţ ani nezdvihne oči. „Neodpovedáš? Vieš, ţe keď tu zostaneš, zomrieš? Uţ sa dvíha vietor. Príde búrka. Poď!" Jeţiš zviera ruky v nemej modlitbe.

258

„Á, to si teda ty? Tak dlho ťa uţ hľadám! A teraz ťa uţ dlho pozorujem. Od chvíle, keď si bol pokrstený. Vzývaš Večného? Je ďaleko. Teraz si na zemi a medzi ľuďmi. A v ľuďoch kraľujem ja. Len mi ťa je ľúto a chcem ti pomôcť, lebo si dobrý a prišiel si sa obetovať za nič. Ľudia ťa pre tvoju dobrotu znenávidia. Rozumejú len zlatu, jedlu a zmyslom. Obeť, bolesť, poslušnosť, to všetko sú pre nich slová mŕtve viac neţ táto zem tu dookola. Sú ešte vyprahnutejší neţ tento prach. Iba had sa tu môţe schovať a číhať, aby niekoho uštipol, a šakal, aby niekoho roztrhal. Poď preč. Nezaslúţia si, aby si pre nich trpel. Poznám ich lepšie neţ ty." Satan sa posadil oproti Jeţišovi a prezerá si ho svojím hrozným pohľadom a usmieva sa svojimi hadími ústami. Jeţiš stále mlčí a v duchu sa modlí. 5 „Ty mi nedôveruješ. Robíš zle. Ja som múdrosť zeme. Môţem ti byť 46.5 učiteľom a naučiť ťa víťaziť. Pozri - dôleţité je víťaziť. Potom, keď sme si uţ zabezpečili váţnosť a očarili sme svet, potom ich môţeme viesť tam, kam chceme. Najskôr však musíme byť takými, ako sa páči im. Ako oni. Musíme ich zvádzať tak, aby uverili, ţe ich obdivujeme a nasledujeme v ich zmýšľaní. Si mladý a pekný. Začni od ţeny. Vţdy treba začať od ţeny. Urobil som chybu, keď som naviedol ţenu na neposlušnosť. Mal som jej poradiť inak. Mal som z nej urobiť lepší nástroj a bol by som porazil Boha. Ponáhľal som sa. Ale ty! Ja ťa poučím, lebo bol deň, keď som sa pozeral na teba s anjelským jasotom a ešte mi zostalo čosi z tej lásky.* Len ma * Jasot a láska sa vzťahujú na anjelov, čistých duchov, ktorých stvorenie a funkcia (čo vylučuje privilégium, vyhradené pre človeka, môcť spolupracovať na vykúpení, ako sa vraví v 96.5) budú objasnené v 266.11 a v poznámke k 428.4. Lucifer ako odbojný anjel mal na začiatku anjelské prednosti. O jeho páde a vyhnaní z neba, ktoré sa zdá naznačené v Iz 14, 12, Dielo hovorí v 17.3, 69.4, 96.2, 131.2, 244.6, 265.4, 317.4, 414.8, 448.2, 483.3, 486.4/5, 487.6/7 (hriech odbojných anjelov bez nádeje na vykúpenie), 507.9, 515.3, 537.7. K tejto časti o pokúšaní Jeţiša MV takto poznamenáva na strojopisnej kópii: Tu sa ukazuje naplno hadia povaha Lucifera. Kaţdé slovo je klamstvo a chcelo by zvádzať. Aj tvrdenie, ţe sú v ňom ešte zvyšky lásky. Lebo nenávisť a len nenávisť voči Bohu, Kristovi a Človekovi, ho pobáda k tomuto pokusu skaziť a zničiť plod vtelenia. Nenávidí natoľko, ţe jeho zloba sa stáva hlúposťou myslieť si, ţe môţe naviesť na hriech Krista. - Ako Michal je meno knieţaťa anjelov (poznámka v 376.10), tak Lucifer, Satan a Belzebul sú mená knieţaťa diablov; v 243.9 je stotoţnený s Hadom pokušiteľom. Iné diabolské mená sú Mamona (zosobnené s materiálnym bohatstvom) a Leviatan (poznámka v 254.1). 259

počúvaj a vyuţi moje skúsenosti. Nájdi si spoločníčku. Tam, kde sa n podarí tebe, podarí sa jej. Si nový Adam - musíš mať svoju Evu. A potom, ako môţeš rozumieť a liečiť choroby zmyslov, ak nevi čo sú? Nevieš, ţe ţena je jadro, z ktorého sa rodí rastlina ţiadostivo a násilnosti? Prečo chce muţ vládnuť? Prečo chce byť bohatý, mocnýl Aby vlastnil ţenu. Ţena je ako škovránok. Potrebuje ţiaru, ktorá by ju priťahovala. Zlato a moc sú dve tváre zrkadla, ktoré priťahujú ţeny a su príčinou zla vo svete. Pozri - za tisíckou zločinov najrôznejšieho druhu je aspoň deväťsto takých, čo pochádzajú z túţby po ovládaní ţeny alebo vo vôli ţeny spaľovanej vášňou, ktorú muţ ešte neuspokojuje alebo uţ neuspokojuje. Choď za ţenou, ak chceš poznať, čo je ţivot. Len potom budeš vedieť liečiť choroby ľudstva. Vieš, ţena je krásna! Na svete niet nič krajšieho. Muţ je obdarený myšlienkou a silou. Ale ţena! Jej myšlienka je vôňou, jej dotyk je pohladením kvetov, jej pôvab je ako opojné víno, jej slabosť je v muţových rukách ako hodvábne pradienko alebo kučeravé vlásky dieťaťa, jej pohladenie je sila, ktorá sa vlieva do našej sily a zapaľuje ju. Keď sa muţ ocitne pri ţene, prestáva bolesť, únava a starosti, a ţena je v našom náručí ako kytica kvetov. 6 Ale aký som hlúpy! Ty si hladný, a ja ti rozprávam o ţene. Tvoja sila je vyčerpaná. Preto sa ti zdá bezcenná táto vôňa zeme, tento kvietok tvorstva, tento plod, ktorý dáva a vzbudzuje lásku. Pozri sa však na tieto kamene. Aké sú guľaté a hladké, pozlátené ţiarou zapadajúceho slnka. Nepripomínajú ti chleby? Stačí, keď ty, Boţí Syn, povieš: ,Chcem, c a stanú sa voňavým chlebom. Takým, ako práve teraz vyťahujú z pece gazdiné pre svoje rodiny. Keby si chcel, nemohli by tieto také vyprahnuté agáty zarodiť chutné jabĺčka, ďatle sladké ako med? Nasýť sa, ó, Boţí Synu. Ty si Pán zeme. A zem sa ti skláňa a skladá k nohám, aby utíšila tvoj hlad. Vidíš, ako bledneš a potácaš sa, len čo počuješ slovo chlieb? Úbohý Jeţiš! Si taký slabý, ţe nemôţeš ani rozkázať, aby sa stal zázrak? Chceš, aby som ho ja urobil za teba? Nevyrovnám sa ti, ale niečo predsa dokáţem. Zrieknem sa na rok svojej sily, všetku ju pozbieram, budem ti slúţiť, lebo ty si dobrý a stále si uvedomujem, ţe si môj Boh, hoci teraz si nezaslúţim, aby som ťa takto nazýval. Pomôţ mi svojou modlitbou, aby som mohol..." „Mlč. ,Nielen z chleba ţije človek, ale z kaţdého slova, ktoré vychádza z Boţích úst.ť"

260

Diabol dostáva záchvat zúrivosti. Škrípe zubami a zatína päste. Upokojí sa však a škrípanie premení v úsmev. „Chápem. Ty sa vieš povzniesť nad potreby zeme a pociťuješ odpor, aby si pouţil moje sluţby. Zaslúţil som si to. 7 Ale poď teda a pozri sa, čo sa deje v Boţom dome. Uvidíš, ako ani kňazi neodmietajú dohovor medzi duchom a telom. Veď sú napokon ľudia, a nie anjeli. Urob duchovný zázrak. Vynesiem ťa na vrchol chrámu a tam hore sa premeň na nebývalú krásu. Potom zavolaj zbory anjelov a povedz im, aby zo svojich posplietaných krídel urobili podnoţku pre tvoje nohy, a tak ťa zniesli dolu na hlavné nádvorie. Aby ťa uvideli a pripomenuli si, ţe Boh jestvuje. Občas je potrebné zjaviť sa, lebo človek má veľmi slabú pamäť, najmä pokiaľ ide o duchovné veci. Vieš, akí budú anjeli blaţení, ţe budú môcť chrániť tvoje nohy a vytvoriť ti schodište, aby si zostúpil!" Je povedané: ,Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha/" „Chápeš, ţe ani tvoje zjavenie by nezmenilo veci a chrám by i ďalej bol trhoviskom a pohoršením. Tvoja boţská múdrosť vie, ţe srdcia sluţobníkov chrámu sú hniezdom zmijí, ktoré sa navzájom poţierajú, len aby mali moc. Sú posadnutí len ľudskou mocou. 8 Tak teda poď. Klaňaj sa mi. Dám ti zem. Alexander, Kýros, Cézar, všetci najväčší vladári z minulosti alebo ţijúci budú sa podobať vodcom úbohých karaván v porovnaní s tebou, lebo budeš mať všetky kráľovstvá zeme pod svojím ţezlom. A s kráľovstvami aj všetko bohatstvo, všetku krásu zeme, a ţeny, a kone, a vojakov i chrámy. Keď budeš kráľom kráľov a pánom sveta, budeš môcť kdekoľvek vztýčiť svoje znamenie. Potom ťa budú poslúchať a uctievať národy a kňazi. Všetky spoločenské vrstvy ťa budú uctievať a budú ti slúţiť, lebo budeš mocný, jediný, pán. Pokloň sa mi aspoň na chvíľočku! Zbav ma túţby, aby ma uctievali! Veď to pre ňu som bol zatratený. Smäd však vo mne zostal a spaľuje ma. Pekelné plamene sú svieţim ranným vánkom v porovnaní s ohňom, ktorý ma zvnútra spaľuje. Tento smäd je mojím peklom. Pokloň sa mi len na chvíľočku, len na jediný okamţik, ó, Kriste, ty, ktorý si dobrý! Jediný okamţik radosti pre večne suţovaného! Daj mi pocítiť, čo znamená byť bohom, a budem ti oddaný, poslušný ako sluha po celý ţivot vo všetkom, čo podnikneš. Len na okamţik! Jediný okamţik, a uţ ťa nebudem trápiť!" A Satan sa vrhá na kolená a úpenlivo prosí.

261

Jeţiš, naopak, vstane. V týchto dňoch pôstu ešte viac pochudol, preto vyzerá ešte vyšší. Svojou prísnosťou a mocou Jeţišova tvár vyjadruje hrôzu. Oči má ako dva zafírové šľahajúce blesky. Hlas mu znie ako hrom, ktorý sa odráţa v priehlbine balvanu a rozlieha po skaliskách a pustej rovine, keď hovorí: „Odíď, Satan, lebo je napísané: ,Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúţiť!"' Satan vyskočí na nohy so srdcervúcim výkrikom odsúdenca a s neopísateľnou nenávisťou. Pohľad na neho, ako zúri a chrlí zlosť, vyvoláva hrôzu. A po ďalšom výkriku zlorečenia zmizne. 10 46.10 Unavený Jeţiš si sadne a oprie si hlavu o skalu. Zdá sa vyčerpaný. Potí sa. Prichádzajú však anjelské bytosti a svojimi krídlami povievajú v dusnej horúčave jaskyne, očisťujú ju a osvieţujú vzduch. Jeţiš otvorí oči a usmeje sa. Nevidím, ţe by jedol. Povedala by som, ţe sa obţivil vôňou raja a odchádza odtiaľ ňou občerstvený. Slnko zašlo za obzor. Jeţiš berie svoj prázdny batoh a sprevádzaný anjelmi, ktorí nad ním jemne svietia na cestu, lebo sa veľmi rýchlo stmieva, vydáva sa smerom na východ, presnejšie na severovýchod. Nadobúda opäť svoj zvyčajný výraz a svoj istý krok. Ako spomienka na dlhý pôst mu zostáva len asketickejší vzhľad jeho chudej, bledej tváre a oči unesené radosťou, ktorá nie je z tejto zeme. 46.9

Jeţiš hovorí: „Včera si nemala silu, lebo taká je moja vôľa, a preto si bola poloţivou bytosťou. Doprial som odpočinok tvojim údom a uloţil som ti jediný pôst, ktorý ťa ťaţí - pôst môjho slova. Chuderka Mária! Mala si Popolcovú stredu. Vo všetkom si cítila chuť popola, lebo si bola bez svojho Učiteľa. Nedal som sa ti pocítiť. Ale bol som tam. Dnes ráno, keďţe clivota je vzájomná, som ti v tvojom polospánku šepkal: ,Baránok Boţí, ty snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj/ a nechal som ťa to veľa razy opakovať, ba i ja sám som ti to opakoval mnohokrát. Myslela si si, ţe budem hovoriť o tom. Nie. Najskôr tu bol bod, ktorý som ti ukázal a ktorý ti budem komentovať. Potom dnes večer ti vysvetlím to druhé. 12 46.12 Videla si, ţe Satan sa vţdy ukazuje s dobroprajným zovňajškom. V obyčajnej podobe. Ak sú duše pozorné, a najmä v duchovnom styku s Bohom, všimnú si toto upozornenie, ktoré ich robí ostraţitými a pripravenými odolať diabolským nástrahám. Ale ak duše nie sú pozorné na Boţie veci, ak sú od nich oddelené zmyselnosťou, ktorá ich premáha 46.11

262

a ohlušuje, a nedostáva sa im pomoc modlitby, ktorá ich spája s Bohom a vlieva jeho silu do srdca človeka akoby cez potrubie, potom môţu iba ťaţko postrehnúť pascu, ukrytú v neškodnej podobe, a padnú do nej. A je veľmi ťaţké vymaniť sa z nej. 13 Dve najbeţnejšie cesty, po ktorých sa uberá Satan, aby vnikol do 46.13 duší, sú zmysly a nenásytnosť. Vţdy začína materiálnou stránkou. Keď ju odhalí a podmaní si ju, zaútočí na vyššiu časť. Najskôr na morálnu - na myšlienky a ich pýchu a ţiadostivosť; potom na ducha, odoberajúc mu nielen lásku - tá uţ viac nejestvuje, odkedy človek nahradil Boţiu lásku inými ľudskými láskami -, ale aj bázeň voči Bohu. A vtedy sa človek opustí dušou i telom Satanovi, aţ dospeje k tomu, ţe si dopraje všetko, čo chce, a dopraje si toho stále viac. 14 Videla si, ako som sa správal ja. Mlčanie a modlitba. Mlčanie. Lebo 46.14 keď Satan koná svoju úlohu zvodcu a obchádza nás, treba to prekonať bez pochabej netrpezlivosti a zbabelého strachu. Treba však na jeho prítomnosť reagovať zdrţanlivosťou a na jeho zvádzanie modlitbou. Je zbytočné diskutovať so Satanom. Vyhral by on, lebo je silný vo svojej výrečnosti. Len Boh ho môţe poraziť. Preto sa treba utiekať k Bohu, ktorý bude hovoriť za nás a cez nás. Treba ukázať Satanovi toto meno a toto znamenie, nie však napísané na papieri alebo vyryté do dreva, ale napísané a vyryté v srdci. Moje meno, moje znamenie. Odpovedať Satanovi jedine vtedy, keď sa pretvaruje, ţe je ako Boh, pouţijúc Boţie slovo.* On ho neznáša. 15 Potom, po boji prichádza víťazstvo a anjeli slúţia víťazovi a chrá- 46.15 nia ho pred nenávisťou Satana. Osvieţia ho nebeskou rosou, milosťou, ktorú vylievajú plným priehrštím do srdca verného dieťaťa, a poţehnaním, ktoré je pohladením pre ducha. K premoţeniu Satana treba mať vôľu a vieru v Boha a v jeho pomoc. Vieru v silu modlitby a v Pánovu dobrotivosť. Vtedy Satan nemôţe ublíţiť. Choď v pokoji. Dnes večer ťa obveselím s ostatným."

* Boţie slovo na odpovede Satanovi Jeţiš vzal z Dt 6, 13. 16; 8, 3.

263

47. Stretnutie s Jánom a Jakubom; Ján Zebedejov je čistý medzi učeníkmi 25. február 1944 1

Vidím Jeţiša, ako kráča pozdĺţ zeleného pásu na brehu Jordánu. Zrejme sa vrátil na miesto, kde bol pokrstený. K brodu, ktorým sa pre-í chádza do Perey a ktorý bol zrejme veľmi známy a navštevovaný. Ale miesto, ktoré sa vtedy tak hemţilo ľuďmi, je teraz prázdne. Prechádza tadiaľ iba niekoľko pocestných, pešo, na koni či somárikovi. Zdá sa, ţe Jeţiš si ich vôbec nevšíma. Kráča svojou cestou vystupujúc na sever, akoby zahĺbený do svojich myšlienok. Keď príde k brodu, prejde okolo skupiny muţov rôzneho veku, ktorí ţivo diskutujú. Potom sa rozdelia, časť z nich odchádza na juh a druhá časť stúpa na sever. Medzi tými, čo sa uberajú na sever, vidím Jána a Jakuba. 2

Ján zbadá Jeţiša prvý a upozorní na neho brata a svojich druhov. Chvíľu sa rozprávajú a potom sa Ján pustí do rýchlej chôdze, aby dohonil Jeţiša. Jakub ide za ním pomalšie. Ostatní mu nevenujú pozornosť. Kráčajú pomaly a rozprávajú sa. Keď je Ján blízko Jeţiša, dva či tri metre za jeho chrbtom, zvolá: „Baránok Boţí, ktorý snímaš hriechy sveta!" Jeţiš sa obráti a pozrie sa na neho. Sú iba pár krokov od seba. Pozorujú sa. Jeţiš svojím váţnym a skúmavým pohľadom, Ján svojím čistým a usmievavým zrakom na peknej mladíckej, takmer dievčenskej tvári. Môţe mať tak zo dvadsať rokov a na ruţových lícach vidno len plavé páperie, ktoré pripomína zlatý závoj. „Koho hľadáš?" pýta sa Jeţiš. „Teba, Učiteľ." „Ako vieš, ţe som Učiteľ?" „Povedal mi to Krstiteľ." „A prečo ma teda voláš Baránok?" „Pretoţe som počul, ako ťa on takto oslovil, raz, keď si tadiaľ prechádzal, pred viac ako mesiacom." „Čo chceš odo mňa?" „Aby si nám hovoril slová večného ţivota a aby si nás utešil." „Ale kto si?" „Som Ján Zebedejov a toto je môj brat Jakub. Sme z Galiley, rybári. Ale sme aj Jánovi učeníci. On nám hovoril slová ţivota a my sme ho

264

počúvali, lebo chceme nasledovať Boha a pokáním si zaslúţiť jeho odpustenie, a tak si pripraviť srdcia na príchod Mesiáša. A ty si ním. Ján to povedal, lebo videl zostupovať na teba znamenie holubice. Nám povedal: ,Hľa, Baránok Boţí/ A ja ti hovorím: Baránok Boţí, ktorý snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj, lebo uţ nemáme, kto by nás viedol a naše duše sú znepokojené." „Kde je Ján?" „Herodes ho dal zajať. Je vo väzení, v Machere. Tí najvernejší z nás sa ho pokúsili oslobodiť, ale nedá sa. Vraciame sa odtiaľ. 3 Dovoľ nám ísť s tebou, Učiteľ. Ukáţ nám, kde bývaš." „Poďte. Viete však, čo ţiadate? Kto ma chce nasledovať, bude musieť všetko zanechať - dom, príbuzných, spôsob zmýšľania a tieţ svoj ţivot. Ak chcete, urobím z vás svojich učeníkov a priateľov. Ja však nemám bohatstvo ani styky. Som a budem ešte chudobnejší. Nebudem mať ani kde hlavu zloţiť a budú ma prenasledovať viac neţ vlci stratenú ovcu. Moje učenie je ešte prísnejšie neţ Jánovo, lebo zakazuje aj hnevať sa. Nezaoberá sa ani tak veľmi vonkajšími vecami, ako skôr duchovnými. Musíte sa znova narodiť, ak chcete byť moji. Chcete to?" „Áno, Učiteľ. Iba ty máš slová, ktoré nám dajú svetlo. Zostúpia tam, kde bola predtým temnota bezútešnosti zo straty vodcu, a prinesú slnečný jas." „Poďte, teda. Budem vás učiť po ceste." 4

Jeţiš hovorí: „Skupina, s ktorou som sa stretol, bola početná. Spoznal ma však iba jeden. Ten, ktorý mal dušu, myslenie a telo čisté, bez akejkoľvek zmyselnosti. Zdôrazňujem hodnotu čistoty. Čistota je vţdy ţriedlom jasnosti myslenia. Panenstvo ďalej zjemňuje a udrţuje cidivosť inteligencie a náklonnosti na stupeň dokonalosti, ktorý dosahuje iba ten, kto je panensky čistý. 5 Panenským moţno byť mnohými spôsobmi. Z donútenia, a tento druh sa týka ţien, keď neboli vyvolené pre manţelstvo. Malo by to byť i pre muţov. Ale nie je. A to je zle, lebo z mladosti predčasne skazenej chlipnosťou môţe vzísť len hlava rodiny citovo a často i telesne chorá. Ďalej je chcené panenstvo, čiţe panenstvo tých, ktorí sa v rozlete duše zasvätia Pánovi. Krásne panenstvo! Obeta, ktorá sa páči Bohu! Nie všetci však vedia zotrvať v bielosti ľalie, ktorá stojí pevne na stonke,

265

vystretá k nebu, v tej bielosti, čo nepozná bahno a je otvorená iba bozku Boţieho slnka a jeho rosy. Mnohí zostanú verní samotnému faktu fyzicky, avšak neverní v mysli, ktorá oplakáva a túţi po tom, čo obetovala. Títo ţijú len polovičaté panenstvo. Ak aj telo je nedotknuté, srdce nie je také. Také srdce kvasí, vrie, uvoľňuje oblaky ţiadostivosti, o to rafinovanejšej a zavrhovanejšej, čím viac sa utvára zmýšľanie, ktoré pohládza, pasie a ustavične zväčšuje obrazotvornosť o nedovolených uspokojeniach aj pre tých, čo sú slobodní, a ešte väčšmi nedovolených pre tých, čo sú viazaní sľubom. Potom dochádza k pokrytectvu v sľube. Navonok síce existuje, ale chýba mu podstata. A veru hovorím vám, ţe medzi tým, kto ku mne prichádza s polámanou ľaliou v dôsledku donútenia tyrana, a tým, kto prichádza s ľaliou fyzicky nezlomenou, ale baţiacou po zmyselnosti, pohládzanej a pestovanej, aby sa ňou vyplnili hodiny osamelosti, toho prvého nazývam ,pannou-panicom' a ,nie pannou-panicomť toho druhého. A prvému dám korunu panenstva a dvojnásobnú korunu mučeníctva pre zranené telo a zronené srdce od nechceného zmrzačenia. 6 Hodnota čistoty je taká, ţe, ako si videla, Satan sa usiloval v prvom rade priviesť ma k nečistote. On dobre vie, ţe hriech zmyselnosti obnaţuje dušu a robí z nej ľahkú korisť pre ďalšie hriechy. Úsilie Satana sa obrátilo na tento hlavný bod, aby nado mnou zvíťazil. Chlieb, hlad sú materiálne formy pre obrazné vyjadrenie chuti, chutí, ktoré Satan vyuţíva pre svoje ciele. Úplne iný je pokrm, ktorý mi ponúkal, aby som mu ako opitý padol k nohám! Potom by bola prišla paţravosť, peniaze, moc, modlosluţba, rúhanie, odpadnutie od Boţieho zákona. Ale prvý krok ako ma dostať, bol tento. Ten istý, ktorý pouţil, aby zranil Adama.* 7

Svet sa vysmieva čistým. Tí, čo sa dopúšťajú necudnosti, útočia na nich. Ján Krstiteľ je obeťou chlipnosti dvoch zvrátených ľudí. Ale ak má ešte svet trocha svetla, je to vďaka čistým vo svete. Oni sú sluţobníkmi Boha, vedia chápať Boha a opakovať Boţie slová. Povedal som: ,Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha/** Aj zo zeme. Títo, ktorým Človek - syn Boţí- poznamenáva MV na strojopisnej kópii - uţ bol zranený pýchou a neposlušnosťou. Zostal len ţivočíšnym človekom a bol zranený chlipnosťou, lebo keď stratil milosť, hrešil ako prirodzený človek. Jeţíš bol Boh a človek. Nedotknuteľný ako Boh. A preto len ako „človek" mohol byť pokúšaný Satanom. Aft5, 8 (170.5/11).

266

dym zmyselnosti nenarušuje myslenie, ,vidia' Boha, počujú ho, nasledujú ho a upozorňujú na neho druhých. 8 Ján Zebedejov je čistý. Je čistý medzi mojimi učeníkmi. Aká roz- 47.8 kvitnutá duša v tele anjela! On ma volá slovami svojho prvého učiteľa a prosí ma, aby som mu daroval pokoj. Ale on má pokoj v sebe pre svoj čistý ţivot a ja som ho miloval pre túto jeho čistotu, ktorej som zveril poučenia, tajomstvá a svoje najdrahšie stvorenie, aké som mal. Bol môj prvý učeník, môj milovaný od chvíle, keď ma uvidel. Jeho duša splynula s mojou uţ odo dňa, keď ma videl prechádzať popri Jordáne, keď na mňa upozornil Krstiteľ. Keby ma nebol neskôr stretol pri mojom návrate z púšte, bol by ma toľko hľadal, aţ by ma našiel. Lebo kto je čistý, je pokorný a túţi vzdelávať sa v Boţej náuke a prichádza, ako prichádza voda do mora, k tým, ktorých spozná ako učiteľov v nebeskej náuke." 9

Jeţiš ešte hovorí: 47.

„Nechcel som, aby si hovorila o zmyselnom pokušení tvojho Jeţiša. I keď tvoj vnútorný hlas ti dal porozumieť Satanovej pohnútke zvábiť ma zmyselnosťou, chcel som hovoriť o tom radšej ja. Uţ na to nemysli. Bolo potrebné o tom hovoriť. Teraz choď ďalej. Nechaj Satanov kvet na jeho piesku. Poď za Jeţišom ako Ján. Budeš kráčať medzi tŕňmi, ale ako ruţe nájdeš kvapky krvi toho, kto ich za teba vyronil, aby i v tebe premohol telo. 10 Upozorňujem ešte na jedno. Ján vo svojom Evanjeliu hovorí o stret- 47.10 nutí so mnou: ,V nasledujúci deň/* Zdá sa preto, ţe Krstiteľ poukázal na mňa na nasledujúci deň po krste a Ján a Jakub ma hneď nasledovali. To je v rozpore s tým, čo povedali ostatní evanjelisti o štyridsiatich dňoch strávených na púšti. Čítajte to však takto: ,(Keď Jána uväznili), v nasledujúci deň dvaja učeníci Jána Krstiteľa, ktorým na mňa ukázal slovami: »Hľa, Baránok Boţí«, keď ma znovu uvideli, oslovili ma a išli za mnou/ Po mojom návrate z púšte. A spolu sme sa vrátili na breh Galilejského jazera, kde som našiel útulok, aby som odtiaľ začal svoju evanjelizáciu. Tí dvaja rozprávali o mne - boli so mnou počas celej cesty a celý deň v pohostinnom dome istého priateľa môjho domu, z príbuzenstva - ďalším rybárom. Bola to však Jánova iniciatíva, ktorému túţba po pokání premenila dušu, uţ nádherne priezračnú pre jeho čistotu, majstrovské dielo * >i,35.

267

priezračnosti, v ktorom sa jasne odráţala Pravda. A dala mu aj svätú odvahu čistých a veľkodušných, ktorí sa nikdy neboja ísť dopredu tam, kde vidia, ţe je Boh, a kde je Boţia pravda, náuka a cesta. Ako veľmi som ho miloval pre tú jeho prostú a hrdinskú vlastnosť!"

48. Ján a Jakub referujú Petrovi o stretnutí s Mesiášom 12. október 1944 48.1

48.2

Veľmi pokojné svitanie nad Galilejským morom. Obloha a voda sa trblietajú ruţovkastými tónmi. Podobajú sa svitu, ktorý nesmelo vyţaruje spomedzi múrov malých záhradiek dedinky pri jazere. Záhradiek, z ktorých sa dvíhajú a vykúkajú rozstrapatené a zahmlené koruny ovocných stromov, akoby sa chceli zrútiť na uličky. Dedinka sa práve zobúdza. Zopár ţien kráča k studni alebo ide prať k nádrţi na pranie, niekoľkí rybári vykladajú koše rýb a s krikom vyjednávajú s obchodníkmi, ktorí sa sem zovšadiaľ poschádzali, alebo si odnášajú ryby domov. Povedala som dedinka, ale nie je taká malá. Je skôr učupená, aspoň na tom konci, ktorý vidím, ale je rozľahlá, z väčšej časti roztiahnutá pozdĺţ jazera. 2 Ján sa vynára z jednej z uličiek a náhlivo kráča k jazeru. Jakub ide za ním, ale omnoho pokojnejšie. Ján sa pozerá na loďky, ktoré uţ dorazili na breh, ale nevidí tú, ktorú hľadá. Vidí ju ešte niekoľko stoviek metrov od brehu, pripravenú na pristávací manéver, a s rukami na ústach silno kričí tiahle „o-hé!", čo bude určite pouţívaný pokrik. A keď zbadá, ţe ho počuli, zoširoka máva rukami na pokyn: „Poďte, poďte." Ktovie, čo si myslia ľudia v loďke. Silnejšie zaberú veslami a loďka sa plaví rýchlejšie ako s plachtou, ktorú sťahujú, azda preto, aby prišli rýchlejšie. Keď sú zo desať metrov od brehu, Ján viac nečaká. Vyzlečie si plášť i dlhý odev, odhodí ich na štrkovitý breh, vyzuje si sandále, nadvihne si spodný odev a pridrţiava si ho rukou takmer pri slabinách. Schádza do vody v ústrety tým prichádzajúcim. „Hej vy dvaja, prečo ste neprišli?" opýta sa Ondrej. Zamračený Peter nepovie nič. „A ty si prečo nešiel so mnou a s Jakubom?" otázkou odpovedá Ján Ondrejovi. „Odišiel som na ryby. Nemôţem strácať čas. Ty si zmizol s tým človekom..."

268

„Naznačoval som ti, aby si prišiel.3 Je to on. Keby si počul, aké slová...! Boli sme s ním celý deň a dlho do noci. Teraz sme vám prišli povedať: ,Poďte!"' Je to naozaj on? Si si tým istý? Vtedy sme ho ledva zazreli, keď nám ho ukázal Krstiteľ." Je to on. Nepoprel to." „Ktokoľvek môţe povedať to, čo mu vyhovuje, aby zaimponoval ľahkoverným. Nie je to prvýkrát...," zamrmlal nespokojný Peter. „Ach, Šimon, nehovor tak! Je to Mesiáš! Vie všetko! Počuje ťa!" Jánovi spôsobia bolesť a skľúčenosť slová Šimona Petra. „Len aby! Mesiáš! A ukáţe sa práve tebe, Jakubovi a Ondrejovi! Trom úbohým nevzdelancom! Príde úplne iný Mesiáš! A počuje ma! Ale, chudák chlapec! Prvé jarné slnko ti ublíţilo. Choď, poď robiť. To bude lepšie. A nechaj bájky." Je to Mesiáš, hovorím ti. Ján hovoril sväté veci, ale tento hovorí ako Boh. Ten, kto nie je Kristus, nemôţe hovoriť podobné slová." 4 „Šimon, ja nie som chlapec. Mám svoje roky a som pokojný a premýšľam. To vieš. V tých hodinách, keď sme boli s Boţím Baránkom, som málo rozprával, ale veľa počúval a hovorím ti, ţe to naozaj môţe byť len Mesiáš. Prečo neuveriť? Prečo to nechcieť uveriť? Ty tak môţeš urobiť, lebo si ho nepočul. Ale ja verím. Sme úbohí a nevzdelaní? Hovorí, ţe prišiel, aby ohlasoval dobrú zvesť o Boţom kráľovstve, o kráľovstve pokoja chudobným, pokorným, skôr malým ako veľkým. Povedal: ,Veľkí majú uţ svoje slasti. Nezávideniahodné slasti v porovnaní s tými, ktoré prinášam ja. Veľkí majú uţ spôsob, ako dospieť k pochopeniu samou silou vzdelania. Ale ja prichádzam k »malým« Izraela a sveta, k tým, čo plačú a dúfajú, k tým, čo hľadajú svetlo a sú lační po pravej manne. Učenci im nedajú svetlo a pokrm, ale iba ťarchy, temnoty, retaze a pohŕdanie. A volám »malých«. Prišiel som, aby som prevrátil svet. Lebo zníţim to, čo sa teraz drţí vysoko, a povýšim to, čím sa teraz pohŕda. Kto chce pravdu a pokoj, kto chce večný ţivot, nech príde ku mne. Kto miluje svetlo, nech príde. Ja som svetlo sveta/ Nepovedal to takto, Ján?" Jakub rozprával pokojne, ale s pohnutím. „Áno. A povedal: ,Svet ma nebude milovať. Veľký svet, lebo ho skazilo zlo a modlosluţobné obchody. Svet ma nebude chcieť. Lebo syn temnoty nemiluje svetlo. Ale zem nie je utvorená len z veľkého sveta. Sú na nej tí, ktorí, aj keď sú pomiešaní vo svete, nie sú zo sveta. Sú

269

tu niektorí, čo sú zo sveta, lebo tam boli uväznení ako ryby v sieti/ povedal presne takto, lebo sme sa rozprávali na brehu jazera a on ukazoval na siete plné rýb, ktoré ťahali na breh. Ba povedal: ,Vidíte. Ani jedna z tých rýb nechcela padnúť do siete. Ani ľudia by úmyselne nechceli padnúť za korisť Mamone. Ani tí najhorší, lebo tí vo svojej pýche, ktorá ich oslepuje, si myslia, ţe majú právo robiť to, čo robia. Ich pravým hriechom je pýcha. Z neho sa rodia všetky ostatné. Ale tí, ktorí nie sú úplne zlí, ešte väčšmi nechcú patriť Mamone. Ale tam klesajú pre ľahostajnosť a pre ťarchu, ktorá ich ťahá na dno, a tou je Adamov hriech. Ja som prišiel odstrániť tento hriech a dať - v očakávaní hodiny vykúpenia - takú silu tým, čo uveria vo mňa, ktorá je schopná vyslobodiť ich z puta, čo ich drţí, a oslobodiť ich, aby išli za mnou, za Svetlom sveta."' 5 „Ak teda naozaj takto povedal, treba ísť ihneď za ním." Peter so svojimi úprimnými reakciami, ktoré sa mi tak veľmi páčia, sa ihneď rozhodol a uţ koná. Ponáhľa sa dokončiť vykladanie, lebo medzitým sa loďka doplavila k brehu. Pomocníci ju vytiahli takmer na súš a vyloţili siete, povrazy a plachtu. „A ty, hlúpy Ondrej, prečo si nešiel s nimi?" „Ale... Šimon! Ty si mi vyčítal, prečo som nepresvedčil týchto, aby išli so mnou... Celú noc si hundral a teraz mi vyčítaš, ţe som nešiel...?!" „Máš pravdu... Ale ja som ho nevidel... ty však áno... a musel si vidieť, ţe nie je taký ako sme my... Bude mať v sebe čosi príťaţlivé...!" „Ach, áno!" hovorí Ján. „Má takú tvár! Má také oči! Však, Jakub, aké oči?! A hlas...! Ach, aký hlas! Keď rozpráva, zdá sa ti, ţe snívaš o raji." „Rýchlo, rýchlo. Poďme ho nájsť. Vy (hovorí pomocníkom) odneste všetko k Zebedejovi a povedzte mu, aby to dokončil. My sa vrátime dnes večer na rybolov." Všetci sa obliekajú a odchádzajú. 6Peter sa však po pár krokoch zastaví, uchopí Jána za rameno a opýta sa: „Povedal si, ţe vie všetko a ţe všetko počuje...?" „Áno. Predstav si, ţe keď sme videli spln, povedali sme: ,Ktovie, čo robí Šimon?' On povedal: ,Práve hádţe sieť a nevie sa uspokojiť, ţe musí robiť sám, lebo vy ste nevyplávali s druhou loďkou, v taký večer s dobrým úlovkom... Nevie, ţe onedlho uţ bude loviť inými sieťami a inú korisť.'" „Milosrdenstvo Boţie! Je to naozaj pravda! Teda počul tieţ..., ţe som ho skoro povaţoval za luhára... Nemôţem ísť za ním."

270

„Ach, je taký dobrý! Určite vie, ţe si tak zmýšľal. To uţ vedel. Lebo keď sme od neho odchádzali a vraveli sme, ţe ideme k tebe, povedal: ,Choďte. Ale nenechajte sa premôcť prvými posmešnými slovami. Kto chce ísť so mnou, musí sa vedieť povzniesť nad výsmechom sveta a nad zákazmi príbuzných. Lebo ja som nad krvou a spoločnosťou a víťazím nad nimi. A kto je so mnou, tieţ zvíťazí naveky.' Povedal tieţ: ,Nebojte sa rozprávať bez strachu. Ten, ktorý vás počuje, príde, lebo je to človek dobrej vôle.'" „Tak povedal? Tak idem. 7 Hovor, hovor ešte o ňom, kým ideme. Kde je?" „V chudobnom dome, asi u svojich priateľov." „Ale je chudobný?" „Robotník z Nazareta. Tak povedal." „A ako ţije teraz, keď uţ nepracuje?" „Nepýtali sme sa ho. Azda ho vydrţujú príbuzní." „Bolo by dobré priniesť ryby, chlieb, ovocie..., niečo. Ideme sa vypytovať rabína, prečo a ako, a viac neţ rabína, s prázdnymi rukami...! Naši rabíni to nechcú takto..." „Ale on chce. Jakub a ja sme mali pri sebe iba dvadsať denárov a ponúkli sme mu ich, ako je zvykom u rabínov. Nechcel ich. Ale keď sme naliehali, povedal: ,Boh vám ich vráti v poţehnaniach chudobných. Poďte so mnou.' A hneď ich rozdelil chudákom, o ktorých vedel, kde bývajú. A nám, keď sme sa ho pýtali: ,A pre seba, Učiteľ, si neodloţíš nič?' odpovedal:,Radosť z toho, ţe konám Boţiu vôľu a slúţim na jeho slávu.' My sme tieţ povedali: ,Ty nás povolávaš, Učiteľ. Ale my všetci sme chudobní. Čo ti máme priniesť?' Odpovedal s úsmevom, ktorý naozaj dáva pocítiť raj: ,Chcem od vás veľký poklad'; a my: ,Ale ak nemáme nič?' A on: ,Máte poklad zo siedmich názvov, ktorý môţe mať aj najbiednejší človek, a najbohatší kráľ ho nemusí vlastniť. Ten máte a ten chcem. Počujte jeho názvy: láska, viera, ochota, čistý úmysel, miernosť, úprimnosť, obetavosť. To chcem od toho, kto ma nasleduje, iba toto. A vy to máte. Tento poklad spí ako semeno pod zimnou-hrudou, ale slnko mojej jari mu dá urodiť sedemnásobný klas.' Tak povedal." „Ach, to ma ubezpečuje, ţe je skutočný Rabbi, sľubovaný Mesiáš. Nie je tvrdý k chudobným, neţiada peniaze... To uţ stačí, aby sa volal Boţí Svätý. Poďme spokojne." A všetko sa končí.

271

49. Stretnutie s Petrom a Ondrejom po reči v synagóge. Ján Zebedejov je veľký aj v pokore 13. október 1944 [...]. 1

0 druhej popoludní vidím toto: Jeţiš sa blíţi po úzkej cestičke, po chodníčku medzi dvoma poliami. Je sám. Ján mu ide v ústrety z úplne inej cestičky medzi poľami a napokon príde k nemu, keď prejde cez dieru v ţivom plote. Ján, tak vo včerajšom ako i v dnešnom videní, je úplné chlapčiatko. S ruţovou tvárou práve dozretého muţa, bez fúzov a na dôvaţok plavovlasý. A preto ani stopy po fúzoch alebo brade, iba ruţovo sfarbené hladké líca, červené pery a veselé svetlo krásneho úsmevu a čistého pohľadu, ani nie tak pre tmavú tyrkysovú farbu, ako pre čistotu panenskej duše, ktorá z neho preniká. Vlasy svetlogaštanové, dlhé a hebké, vlniace sa pri chôdzi, rýchlej takmer ako beh. Keď má prejsť cez plot, zavolá: „Učiteľ!" Jeţiš sa zastaví a s úsmevom sa obráti. „Učiteľ, tak veľmi som po tebe túţil! V dome, kde si, mi povedali, ţe si odišiel smerom do polí... Ale nepovedali kam. Bál som sa, ţe ťa neuvidím." Ján hovorí z úcty mierne sklonený. A predsa jeho postoj i pohľad vyjadruje dôvernú náklonnosť, keď stojí s hlavou jemne sklonenou k ramenu a dvíha svoj pohľad k Jeţišovi. „Videl som, ţe ma hľadáš, a prišiel som ti naproti." „Videl si ma? Kde si bol, Učiteľ?" „Tam." A Jeţiš ukazuje na skupinku vzdialených stromov, podľa odtieňa koruny myslím, ţe to sú olivy. „Tam som bol. Modlil som sa a rozmýšľal, čo poviem dnes večer v synagóge. Len čo som ťa uvidel, hneď som prestal." „Ale ako si ma mohol vidieť, keď ja sotva vidím to miesto, ukryté za tou vyvýšeninou?" „A predsa ho vidíš! Išiel som ti naproti, lebo som ťa videl. To, čo nedokáţe oko, dokáţe láska." „Áno, láska dokáţe.2 Teda ma miluješ, Učiteľ?" „A ty ma miluješ, Ján, syn Zebedejov?" „Veľmi, Učiteľ. Zdá sa mi, ţe som ťa vţdy miloval. Skôr, ako som ťa poznal, ešte skôr ťa hľadala moja duša, a keď som ťa uvidel, povedala mi: ,Hľa, ten, ktorého hľadáš!' Myslím, ţe som ťa stretol, lebo moja duša ťa počula."

272

„Ty to hovoríš, Ján, a hovoríš správne. Aj ja som ti prišiel v ústrety, lebo moja duša ťa počula. Dokedy ma budeš milovať?" „Navţdy, Učiteľ. Nechcem uţ milovať iných okrem teba." „Máš otca a matku, bratov, sestry, máš ţivot a so ţivotom ţenu a lásku. Ako môţeš zanechať všetko pre mňa?" „Učiteľ... neviem... ale zdá sa mi, ak to nie je pýcha povedať, ţe tvoja láska mi nahradí otca a matku, bratov a sestry a aj ţenu. Všetkého, áno, všetkého budem sýty, ak ma budeš ty milovať." „A ak ti moja láska spôsobí bolesti a prenasledovanie?" „Nič sa nestane, Učiteľ, ak ma ty budeš milovať." „A v ten deň, keď by som mal zomrieť..." „Nie! Si mladý, Učiteľ... Prečo zomierať?" „Lebo Mesiáš prišiel, aby ohlasoval Zákon v jeho pravde a aby dovŕšil vykúpenie. A svet pociťuje odpor voči Zákonu, ani nechce vykúpenie. Preto prenasleduje Boţích poslov." „Ach, nech sa to nestane! Nehovor tomu, kto ťa miluje, túto predpoveď o smrti...! Ale aj keby si mal zomrieť, budem ťa stále milovať. Dovoľ mi, aby som ťa miloval." Ján má prosebný pohľad. Sklonený viac ako inokedy kráča vedľa Jeţiša a vyzerá, akoby ţobral o lásku. Jeţiš sa zastaví. Prezerá si ho, preniká ho svojím hlbokým pohľadom a potom mu poloţí ruku na sklonenú hlavu. „Chcem, aby si ma miloval." „Ach, Učiteľ!" Ján je šťastný. I keď sa jeho zrenička leskne slzou, smeje sa mladými, peknými ústami, vezme boţskú ruku, pobozká ju a pritlačí si ju na srdce. 3 Pokračujú v ceste. 49. 3

„Povedal si, ţe si ma hľadal..." „Áno. Aby som ti povedal, ţe moji priatelia ťa chcú poznať... a pretoţe, ach, ako sa mi chcelo zostať ešte s tebou! Odišiel som od teba pred niekoľkými hodinami... ale uţ som nemohol bez teba viac vydrţať." „Bol si teda dobrý ohlasovateľ Slova?" „Ale aj Jakub, Učiteľ, rozprával o tebe tak..., aby ich presvedčil." „Spôsobom, ţe aj ten, kto nedôveroval - neprevinil sa, lebo príčinou jeho zdrţanlivosti bola opatrnosť -, ţe aj ten sa presvedčil. Poďme ho úplne ubezpečiť." „Trocha sa bál..." „Nie! Zo mňa netreba mať strach! Prišiel som pre dobrých a viac pre tých, ktorí ţijú ešte v omyle. Chcem zachraňovať. Nie odsudzovať. Pre poctivých ľudí budem samé milosrdenstvo."

273

„A pre hriešnikov?" „Aj. Pod nepoctivými mám na mysli tých, čo sú duchovne nepoctiví a pokrytecky sa vydávajú za dobrých, a pritom robia zlé skutky. Robia také veci a tak, aby z toho mali prospech a aby mali úţitok z blíţneho. K týmto budem prísny." „Ach! Šimon môţe byt' teda pokojný. Je úprimný ako nikto iný." „Tak sa mi páči a chcem, aby ste boli všetci takí." „Šimon ti chce veľa povedať." „Vypočujem si ho po príhovore v synagóge. Okrem bohatých a zdravých som to dal vedieť chudobným i chorým. Všetci potrebujú dobrú zvesť." 4 Blíţia sa k osade. Deti sa hrajú na ulici a jedno z nich sa za čímsi rozbehlo. Bolo by sa dostalo medzi Jeţišove nohy a spadlo by, keby ho pohotovo nezachytil. Dieťa aj tak plače, ako keby si bolo ublíţilo. Jeţiš ho zoberie na ruky a prihovára sa mu: „Izraelita, a plače? Čo by museli robiť tisícky a tisícky detí, ktoré vyrástli na dospelých prechádzajúc cez púšť za Mojţišom? A predsa Najvyšší zoslal sladkú mannu práve pre týchto, viac pre nich ako pre druhých. Lebo Najvyšší miluje nevinných a stará sa o týchto pozemských anjelikov, týchto vtáčikov bez krídel tak, ako sa stará o vrabce v lese a na odkvapovej rúre. Máš rád med? Áno? Tak teda, ak budeš dobrý, budeš jesť sladší med ako dávajú včeličky." „Kde? Kedy?" „Keď po ţivote vernosti Bohu prídeš k nemu." „Viem, ţe tam nepôjdem, ak nepríde Mesiáš. Mama mi hovorí, ţe teraz my, Izraeliti, sme ako mnohí Mojţišovia a umierame s pohľadom na zasľúbenú zem. Hovorí, ţe sme tu a očakávame, ţe do nej vojdeme, a ţe iba Mesiáš nás vpustí." „Aký šikovný malý Izraelita! Dobre. Hovorím ti, ţe keď zomrieš* vojdeš ihneď do raja, lebo Mesiáš uţ otvoril brány neba. Ale musíš byť dobrý." „Mama, mama!" Dieťa sklzne z Jeţišovho náručia a beţí v ústrety mladej ţene, ktorá prichádza s medenou amforou. „Mama! Nový rabbi mi povedal, ţe prídem hneď do raja, keď zomriem a budem jesť veľa medu... ale ak budem dobrý. Budem dobrý!" „Kieţ by to dal Boh! Odpusť, Učiteľ, ak ťa obťaţoval. Je taký ţivý!" „Nevinnosť neobťaţuje, ţena. Nech ťa ţehná Boh, lebo si matka, ktorá vychováva deti, aby poznávali Zákon." Ţena zrumenie pri pochvale a odpovie: „Aj teba nech poţehnáva Boh." A odíde so svojím malým.

274

„Máš rád detí, Učiteľ?" „Áno, lebo sú čisté... a úprimné... a láskyplné." „Máš synovcov, Učiteľ?" „Mám len matku... Ale v nej je čistota, úprimnosť, láska najsvätejších dietok, spolu s múdrosťou, spravodlivosťou a silou dospelých. Mám všetko vo svojej matke, Ján." „A opustil si ju?" „Boh prevyšuje aj najsvätejšiu matku." „Spoznám ju?" „Spoznáš ju." „A bude ma ľúbiť?" „Bude ťa ľúbiť, lebo miluje toho, kto miluje jej Jeţiša." „Teda nemáš bratov?" „Mám bratrancov zo strany manţela mojej matky. Ale kaţdý človek mi je bratom a prišiel som pre všetkých.6 Hľa, uţ sme pred synagógou. Vojdem a ty prídeš so svojimi priateľmi za mnou." Ján odíde a Jeţiš vchádza do štvorcovej miestnosti so zvyčajným trojuholníkovým svietnikom a so stojanmi na čítanie s pergamenovými zvitkami. Zástup uţ očakáva v modlitbe. Aj Jeţiš sa modlí. Zástup šepká a rozpráva sa za ním. Jeţiš úklonom pozdraví predstaveného synagógy a potom si nechá podať náhodne vybraný zvitok. Jeţiš začína vyučovať. Hovorí: „Toto mi káţe Duch, aby som prečítal pre vás. V siedmej hlave Knihy Jeremiáša sa hovorí: ,Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Napravte svoje cesty a svoje činy, tak vás nechám bývať na tomto mieste. Nespoliehajte sa na takéto klamlivé reči: »Chrám Pánov, chrám Pánov, chrám Pánov je toto!« Ak dôkladne napravíte svoje cesty a svoje činy, ak budete ľuďom naozaj prisluhovať právo, cudzincov, siroty a vdovy nebudete utláčať, nebudete vylievať nevinnú krv na tomto mieste a na vlastnú záhubu nebudete chodiť za cudzími bohmi: nechám vás bývať na tomto mieste v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov do vekov/* Počúvaj, Izrael! Hľa, ja prichádzam, aby som vám osvietil slová svetla, ktoré vaša zatemnená duša uţ nevie vidieť a pochopiť. Počúvajte. Veľa plaču zostupuje na zem Boţieho ľudu a plačú starci, ktorí pamätajú starú slávu, plačú dospelí, ktorí sú ujarmení, plačú deti, ktoré neuvidia * >7,3-7.

275

príchod budúcej slávy. Ale sláva zeme nie je ničím v porovnaní so slávou, ktorú nemôţe odňať nijaký utláčateľ, iba ak Mamona a zlá vôľa. Prečo plačete? Ako to, ţe Najvyšší, ktorý bol vţdy dobrý k svojmu ľudu, teraz odvrátil svoj pohľad inam a upiera svojim synom, aby videli jeho tvár? To uţ nie je Boh, ktorý otvoril more a nechal po ňom prejsť Izrael a viedol ho po púšti, kŕmil a obraňoval ho pred nepriateľom, aby nezblúdil z cesty do neba, a tak ako dal telu oblak, tak dal dušiam Zákon? To uţ nie je Boh, ktorý osladil vody a zoslal mannu nevládnym? To uţ nie je Boh, ktorý chcel, aby ste sa usadili na tejto zemi a uzavrel s vami zmluvu Otca so synmi? A teda, prečo vás teraz cudzinec ovládol? Mnohí medzi vami šomrú: ,A predsa tu je chrám!' Nestačí mať chrám a chodiť doň modliť sa k Bohu. Prvý chrám je v srdci kaţdého človeka a v tom sa má konať svätá modlitba. Modlitba však nemôţe byť svätá, ak sa najskôr nenapraví srdce a ak sa so srdcom nenapravia zvyky, city, normy spravodlivosti voči chudobným, voči sluhom, voči príbuzným, voči Bohu. Pozrite sa. Vidím bohatých s tvrdým srdcom, ktorí dávajú štedré obety na chrám, ale nevedia povedať chudobnému: ,Bratku, tu máš chlieb a peniaze. Prijmi ich. Dávam ich zo srdca. A nech ťa neponíţi pomoc, ako mňa nech nepremôţe pýcha, keď pomoc poskytujem.' Hľa, vidím modliacich sa, ktorí sa sťaţujú Bohu, ţe ich hneď nevypočuje, ale potom bedárovi - a niekedy je to vlastný príbuzný, ktorý mu povie: ,Počúvaj ma' - odpovedia s kamenným srdcom: ,Nie.' Hľa, vidím, ţe plačete, lebo vládca vyţmýkal vašu peňaţenku. Ale potom vy vyţmýkate krv tomu, koho nenávidíte, a neštítite sa vycicať mu z tela krv a ţivot. Ach, Izrael! Nadišiel čas vykúpenia. Pripravujte mu však cesty v sebe svojou dobrou vôľou. Buďte čestní, dobrí, milujte sa navzájom. Bohatí, nepohŕdajte. Obchodníci, neokrádajte. Chudobní, nezáviďte. Máte všetci jednu krv a jedného Boha. Všetci ste povolaní k rovnakému údelu. Nezatvárajte si svojimi hriechmi nebo, ktoré vám Mesiáš otvorí. Hrešili ste aţ doteraz? Prestaňte uţ. Vzdajte sa kaţdého hriechu. Jednoduchý, dobrý a ľahký je zákon, ktorý sa vracia k desiatim počiatočným prikázaniam, ale ponoreným do svetla lásky. Poďte. Ukáţem vám, ktoré to sú: láska, láska, láska. Láska Boha k vám, vaša k Bohu, láska medzi blíţnymi. Vţdy láska, lebo Boh je láska a synovia Otca sú tí, ktorí vedia ţiť lásku. Ja som tu pre všetkých, aby som dal všetkým svetlo Boha. Hľa, Otcovo slovo, ktoré sa stáva vo vás pokrmom. Poďte, ochutnajte, zameňte týmto pokrmom krv ducha. Kaţdý jed nech

276

opadne, kaţdá ţiadostivosť nech umrie. Nová sláva sa vám ponúka, tá večná, a vojdú do nej tí, ktorých srdcia budú pravdivo skúmať Boţí zákon. Začnite od lásky. Nie je nič väčšieho. Lebo keď budete vedieť milovať, budete vedieť uţ všetko. A Boh vás bude milovať a Boţia láska znamená pomoc proti kaţdému pokušeniu. Nech je Boţie poţehnanie na tom, kto k nemu obráti srdce plné dobrej vôle." Jeţiš sa odmlčí. Ľudia si šepkajú. Zborovo spievajú hymny a potom sa zhromaţdenie rozchádza. 7 Jeţiš vychádza na malé námestie. Pri bráne je Ján a Jakub s Petrom a Ondrejom. „Pokoj s vami," hovorí Jeţiš a dodáva: „Pozrime sa, tu je človek, ktorý na to, aby bol spravodlivý, nesmie posudzovať, kým najprv nespozná. Ktorý je však čestný a prizná si svoj omyl. Šimon, chcel si ma vidieť? Tu som. A ty, Ondrej, prečo si neprišiel predtým?" Dvaja bratia sa pozerajú na seba v rozpakoch. Ondrej zamrmle: „Neodváţil som sa..." Peter očervenie. Nepovie nič. Ale keď počuje, ţe Jeţiš hovorí bratovi: „Urobil si zle, keď si prišiel? Len zlo sa človek nesmie odváţiť konať," zasiahne úprimne: „To je moja vina. On ma chcel priviesť k tebe ihneď. Ale ja... ja som povedal... Áno. Povedal som: ,Neverímť a nechcel som prísť. Ach, teraz sa cítim lepšie...!" Jeţiš sa usmeje. A potom povie: „Pre tvoju úprimnosť ti hovorím, ţe ťa mám rád." „Ale ja... ja nie som dobrý... nie som schopný konať to, čo si hovoril v synagóge. Som hnevlivý a ak ma niekto urazí... ech! Som závistlivý a mám rád peniaze... a pri svojom obchodovaní s rybami... ech! nie vţdy... nie vţdy som nekradol. A som nevzdelaný. A mám málo času, aby som išiel za tebou a dostal svetlo. Ako to urobím? Chcel by som sa stať takým, ako hovoríš, ale..." „Nie je to ťaţké, Šimon. Poznáš trochu Písmo? Áno? No tak si spomeň na proroka Micheáša. Boh chce od teba to, čo hovorí Micheáš.* Neţiada ťa, aby si si vytrhol srdce, ani aby si obetoval najsvätejšie city. Nateraz ťa o to nežiada. Jedného dňa ty sám dáš Bohu aj seba samého bez toho, aby ťa o to poţiadal. On očakáva, ţe slnko a rosa urobia z teba, zo stebla trávy, mohutnú a slávnu palmu. Nateraz ťa ţiada o toto: Konať * Micbé,

277

spravodlivo, milovať milosrdenstvo, všemoţne sa starať o to, aby si nasledoval svojho Boha. Usiluj sa to robiť a Šimonova minulosť bude zrušená a staneš sa novým človekom, priateľom Boha a jeho Krista. Uţ nebudeš Šimon. Budeš sa volať Kéfas. Bezpečná skala, o ktorú sa opriem." „To sa mi páči! Tomu rozumiem. Zákon je taký... je taký... aha, ja ho neviem tak dodrţiavať, ako ho plnia rabíni! Ale to, čo hovoríš ty, áno. Zdá sa mi, ţe sa mi to podarí. A ty mi budeš pomáhať. Tu bývaš? Poznám domáceho pána." „Tu. Ale teraz pôjdem do Jeruzalema a potom budem kázať po Palestíne. Preto som prišiel. Ale budem sem chodiť často. „Prídem si ťa ešte vypočuť. Chcem byť tvojím učeníkom. Trochu svetla mi vojde do hlavy." „Predovšetkým do srdca, Šimon. Do srdca. A ty, Ondrej, čo nič nehovoríš?" „Počúvam, Učiteľ." „Môj brat je bojazlivý." „Stane sa levom. Zvečerieva sa. Boh vás ţehnaj a nech vám dá dobrý úlovok. Choďte." „Pokoj s tebou." Odchádzajú. 8 Len čo je Peter vonku, povie: „Ale čo chcel povedať predtým, keď hovoril, ţe budem loviť inými sieťami a iné ryby?"* „Prečo si sa ho na to nespýtal? Chcel si sa tak veľa pýtať, a potom si takmer nehovoril." „Hanbil... som sa. Tak sa líši od všetkých rabínov!" „Teraz ide do Jeruzalema..." Ján to hovorí s veľkou túţbou a nostalgiou. „Chcel som mu povedať, či by mi nedovolil ísť s ním... a neodváţil som sa..." „Choď mu to povedať, chlapče," hovorí Peter. „Nechali sme ho tak... bez milého slova... Nech aspoň vie, ţe ho obdivujeme. Choď, choď. Tvojmu otcovi to vysvetlím." „Idem, Jakub?" „Choď." Ján beţí... a behom sa vráti a jasá. „Povedal som mu: ,Chceš, aby som išiel s tebou do Jeruzalema?' Odpovedal mi: ,Poď, priateľu.' Priateľu, povedal! Zajtra v tomto čase prídem sem. Ach! Do Jeruzalema s ním!..." ... Videnie sa končí. * O čom mu Ján hovoril v 48.6.

278

K tomuto videniu mi dnes ráno (14. októbra) Jeţiš hovorí: 49.9 „Chcem, aby si ty a všetci zdôrazňovali Jánovo správanie sa v jednej jeho stránke, ktorá stále uniká. Obdivujete ho, lebo je čistý, láskavý a verný. Ale nevšímate si, ţe bol veľký aj v pokore. On, prvý pôvodca príchodu Petra ku mne, skromne zamlčuje túto podrobnosť. Apoštolom Petra, a teda prvý z mojich apoštolov, bol Ján. Prvý v tom, ţe ma spoznal, prvý v tom, ţe ma oslovil, prvý v tom, ţe ma nasledoval, prvý v tom, ţe ma ohlasoval. A predsa, vidíte, čo hovorí? Hovorí: Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Jeţiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: »Našli sme Mesiáša«... A priviedol ho k Jeţišovi/* Ján je nielen dobrý, ale aj spravodlivý a vie, ţe Ondrej sa suţuje pre svoju uzavretú a bojazlivú povahu, ţe by tak veľmi chcel konať, ale nedarí sa mu, a chce, aby sa v pamäti potomstva uchovalo uznanie jeho dobrej vôle. Chce, aby Ondreja povaţovali za prvého Kristovho apoštola pri Šimonovi, hoci jeho bojazlivosť a poddanosť bratovi ho obmedzovali v apoštoláte. 10 Koľkí z tých, čo robia niečo pre mňa, vedia napodobňovať Jána 49.10 a nevyhlasujú sa za neprekonateľných apoštolov bez toho, aby si uvedomili, ţe ich úspech pochádza z celého komplexu vecí, ktoré nie sú len svätosť, ale aj ľudská odvaha, šťastie a občasná blízkosť tých menej odváţnych a šťastných, ale azda svätejších od nich? Keď budete mať úspech v konaní dobra, nevystatujte sa, akoby to bola všetko vaša zásluha. Vzdávajte vďaky Bohu, Pánovi apoštolských robotníkov, a majte čistý zrak a úprimné srdce, aby ste videli a vzdali kaţdému pochvalu, ktorá mu prislúcha. Čistý zrak na rozlišovanie apoštolov, ktorí prinášajú ţertvy a sú prvými ozajstnými pákami pri konaní druhých. Iba Boh vidí týchto, ktorí sú bojazliví, budia dojem, akoby nič nerobili, a zatiaľ sú uchvatiteľmi ohňa z neba, ktorý pomáha v práci udatným. Úprimné srdce, ktoré hovorí: Ja konám. Ale ten miluje viac ako ja, modlí sa lepšie ako ja, obetuje sa tak, ako sa ja neviem a ako Jeţiš povedal: »... vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa ... v skrytosti.«** Ja, keďţe vnímam jeho pokornú a svätú čnosť, chcem ju urobiť známou a povedať: »Ja som aktívny nástroj; * Jn 1,40-42. ** Mí6$ 6 (172.5/6).

279

no on je sila, ktorá ma pohýna, lebo je zaštepený do Boha, a tým je pre mňa kanálom nebeskej sily.«' A poţehnanie Otca, ktoré zostupuje odmeniť pokorného, čo sa v tichosti obetuje, aby dodal silu apoštolom, zostúpi aj na apoštola, ktorý úprimne uzná nadprirodzenú a mlčanlivú pomoc, prichádzajúcu k nemu od pokorného, a jeho zásluhu, ktorú si ľudská povrchnosť nevšíma. Učte sa všetci. 11 Je Ján môj milovaný? Áno. Ale nemá aj túto podobnosť so mnou? Čistý, láskavý, poslušný, ale aj pokorný. Zrkadlil som sa v ňom a videl som v ňom svoje čnosti. Miloval som ho preto ako svoje druhé ja. Videl som na ňom pohľad Otca, ktorý ho uznával ako malého Krista. A moja matka mi hovorievala: ,V ňom cítim druhého syna. Zdá sa mi, ţe vidím teba, zobrazeného v tom človeku.' Ach, Plná múdrosti, ako ťa poznala, ach, môj milovaný! A dva blankyty vašich sŕdc čistoty splynuli do jedného závoja, aby ma ochraňovali svojou láskou a stali sa jednou láskou ešte skôr, ako som dal matku Jánovi a Jána matke. Milovali sa, lebo spoznali, ţe sa podobajú - deti a súrodenci Otca a Syna."

50. V Betsaide v Petrovom dome, stretnutie s Filipom a Natanaelom 15. október 1944 [...]. 1

Neskôr (o pol desiatej) musím opísať toto. Ján klope na dvere domu, kde je Jeţiš hosťom. Prichádza ţena a keď vidí, kto tam je, zavolá Jeţiša. Pozdravia sa pozdravom pokoja. A potom Jeţiš hovorí: „Prišiel si rýchlo, Ján." „Prišiel som ti povedať, ţe Šimon Peter ťa prosí, aby si išiel cez Betsaidu. Hovoril o tebe mnohým... Nelovili sme túto noc. Modlili sme sa, ako to vieme robiť, a zriekli sme sa zisku, lebo... sobota sa ešte neskončila. Dnes ráno sme chodili po uliciach a rozprávali o tebe. Sú tam ľudia, ktorí by ťa chceli počuť... Prídeš, Učiteľ?" „Prídem. Aj tak musím ísť do Nazareta predtým, ako pôjdem do Jeruzalema." „Z Betsaidy do Tiberiady ťa odvezie Peter na svojej loďke. Prídeš skôr."

280

„Poďme teda." Jeţiš si zoberie plášť a batoh. Ale Ján mu batoh vezme. Pozdravia domácu pani a odchádzajú. 2 Vo videní sa mi ukazuje, ako vychádzajú z dediny a začiatok cesty do Betsaidy. Nepočujem však rozhovor, ba videnie sa preruší a začne sa znova pri vstupe do Betsaidy. Pochopím, ţe je to toto mesto, lebo vidím Petra, Ondreja a Jakuba a s nimi ţeny, ktoré očakávajú Jeţiša na začiatku obydlí. „Pokoj s vami. Tak som tu." „Vďaka, Učiteľ, za nás a za tých, čo čakajú. Nie je sobota, no neprihovoríš sa tým, ktorí ťa čakajú, aby ťa počúvali?" „Áno, Peter. Prihovorím sa im. V tvojom dome." Peter sa poteší: „Poď, teda. Toto je moja ţena, toto je Jánova matka a toto sú ich priateľky. Ale i ďalší ťa čakajú - naši príbuzní a priatelia." „Upozorni ich, ţe odídem večer a predtým k nim prehovorím." Zabudla som povedať, ţe odišli z Kafarnauma pri západe slnka a do Betsaidy som ich videla prísť ráno. „Učiteľ... prosím ťa. Pobudni jednu noc v mojom dome. Do Jeruzalema je dlhá cesta, aj keď ti ju aţ do Tiberiady skrátim na loďke. Môj dom je chudobný, ale počestný a priateľský. Zostaň s nami túto noc." Jeţiš hľadí na Petra a ostatných, všetkých v očakávaní. Hľadí na nich skúmavo. Potom sa usmeje a povie: Nová radosť pre Petra. Ľudia pozerajú zo dverí a ţmurkajú. Nejaký muţ zavolá na Jakuba a ticho s ním hovorí ukazujúc na Jeţiša. Jakub súhlasí a muţ odchádza porozprávať sa s ostatnými, ktorí sú na kriţovatke. Vchádzajú do Petrovho domu. Veľká a zadymená kuchyňa. V jednom rohu sú siete, povrazy a koše na ryby. Uprostred široké a nízke ohnisko, nateraz bez ohňa. Z dvoch protiľahlých dverí vidno cestu a ovocný sad s figovníkmi a vinnou révou. Za cestou sa vlní belasé jazero. Za záhradkou vidno tmavý múr ďalšieho domu. „Ponúkam ti to, čo mám, Učiteľ, a ako viem..." „Lepšie a viac by si nemohol, lebo mi to ponúkaš s láskou." Jeţišovi podávajú vodu, aby sa osvieţil, a potom chlieb a olivy. Jeţiš ochutná niekoľko súst, aby ukázal, ţe prijíma, a potom ďakujúc odmieta. Deti zvedavo nazerajú zo záhrady a z cesty. Ale neviem, či sú to Petrove deti. Viem iba, ţe na ne Peter zagáni, aby udrţal malých votrelcov vzadu. Jeţiš sa usmeje a povie: „Len ich nechaj."

281

„Učiteľ, chceš si odpočinúť? Tu je moja izba, tam je Ondrejova. Vyber si. Nebudeme hluční, kým budeš odpočívať." „Máš aj nejakú terasu?" „Áno. A vinič, hoci je ešte takmer bez listov, tam dáva trocha tiena. „Zaveď ma ta. Odpočiniem si radšej hore. Budem premýšľať a modliť sa." „Ako chceš. Poď." Zo záhrady vedú schody na strechu, ktorá slúţi ako terasa. Je ohraničená nízkym múrikom. I tu sú siete a povrazy. Aké je tu však svetlo z oblohy a aké nádherné blankytné jazero vidno! Jeţiš si sadne na stoličku a chrbtom sa oprie o múrik. Peter vystiera plachtu na vinič a po jeho boku, aby z nej urobil ochranu pred slnkom. Povieva jemný vánok a vládne hlboké ticho. Jeţiš si ho očividne uţíva. „Idem, Učiteľ." „Choď. Ty a Ján choďte oznámiť, ţe po západe slnka tu budem hovoriť." Jeţiš zostáva sám a dlho sa modlí. Dva páry holubov podchvíľou prilietajú k hniezdam a počuť čvirikanie vrabcov, inak nie je nijaký hluk alebo ţivot okolo modliaceho sa Jeţiša. Hodiny plynú pokojne a ticho. 3 Potom Jeţiš vstane, prechádza sa a hľadí na jazero. Pozerá sa a usmieva sa na deti, ktoré sa hrajú na ceste a tieţ sa naňho usmievajú. Hľadí na cestu smerom k námestiu, ktoré je asi sto metrov od domu. Potom zíde dolu. Smeruje do kuchyne: „Ţena, idem sa poprechádzať na breh." Vychádza a ide k brehu, k deťom. Pýta sa ich: „Čo robíte?" „Chceli sme sa hrať na vojnu. Ale on nechce, a tak sa hráme na lov." Ten, čo nechce, je rozumné útle dieťa, avšak s veľmi ţiarivou tvárou. Moţno vie, ţe útly, aký je, by pri hre na vojnu od druhých dostal, a preto sa prihovára za mier. Jeţiš to však vyuţíva ako podnet, aby sa porozprával s deťmi.: „Má pravdu. Vojna je Boţí trest na potrestanie ľudí a znak, ţe človek uţ nie je pravým Boţím synom. Keď Najvyšší stvoril svet, urobil všetko - slnko, more, hviezdy, rieky, rastliny, ţivočíchy, ale neurobil zbrane. Stvoril človeka a dal mu oči, aby jeho pohľady boli láskavé, dal mu ústa, aby hovoril o láske, sluch, aby počul o láske, ruky, aby poskytovali pomoc a hladkali, nohy, aby rýchlo beţali k bratovi, ktorý je v núdzi, a srdce schopné milovať. Dal človeku rozum, slovo, city, chuť. Ale nedal mu nenávisť. Prečo? Lebo človek, Boţie stvorenie, mal byť láskou, ako Boh

282

je láska. Keby človek zostal Boţím stvorením, zostal by v láske a ľudská rodina by nepoznala vojnu a smrť." „Ale on sa nechce hrať na vojnu, lebo vţdy prehrá" (uhádla som). Jeţiš sa usmeje a povie: „Nie je potrebné nechcieť to, čo nám škodí, lebo nám to škodí. Treba nechcieť niečo, čo škodí všetkým. Ak niekto povie: ,Nechcem to, lebo prehrám,' je egoista. Ale dobrý Boţí syn povie: ,Bratia, ja viem, ţe by som vyhral, ale hovorím vám - nehrajme sa toto, aby to vám neuškodilo.' Ach, ako tento pochopil základné prikázanie! Kto mi ho vie povedať?" Jedenásť úst povie zborovo: „Budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou a miluj svojho blíţneho ako seba samého." „Ó, ste šikovní chlapci.4 Chodíte uţ všetci do školy?" „Áno." „Kto je najšikovnejší?" „On." To je ten útly chlapček, ktorý sa nechce hrať na vojnu. „Ako sa voláš?" Joel." „Slávne meno! Ono hovorí:slaboch nech povie: »Som hrdina!«'* Ale v čom hrdina? V zákone pravého Boha, aby som bol medzi tými, ktorých on bude súdiť v Údolí rozsudku ako svojich svätých. Ale súd je uţ blízko. Nie v Údolí rozsudku, ale na hore vykúpenia. Tam, medzi slnkom a mesiacom zatemnenými hrôzou a hviezdami chvejúcimi sa súcitným plačom budú rozsúdení synovia svetla od synov temnoty. A celý Izrael spozná, ţe prišiel jeho Boh. Šťastní tí, ktorí ho spoznajú. Med, mlieko a čisté vody im zostúpia do srdca a tŕnie sa stane večnými ruţami. Kto z vás chce byť medzi tými, ktorých Boh posúdi ako svätých?" Ja! Ja! Ja!" „Budete teda milovať Mesiáša?" „Áno, áno. Teba, teba! Teba milujeme. Vieme, kto si! Povedal to Šimon a Jakub a aj našim mamám to povedal. Vezmi nás so sebou!" „Veru, vezmem vás, ak budete dobrí. Uţ nikdy nehovorte škaredé slová, nech nie je medzi vami násilie, roztrţky, neodpovedajte nepekne rodičom. Modlitba, učenie sa, práca, poslušnosť. A ja vás budem milovať a pôjdem s vami." * JoelA, 10. Z nasledujúcich veršov sú prevzaté obrazy súdu.

283

Všetky deti stoja v kruhu okolo Jeţiša. Podobajú sa na korunku pestrofarebného kvetu vystierajúcu sa okolo dlhého tmavomodrého piestika. 5 Istý postarší muţ sa zvedavo priblíţil. Jeţiš sa obráti, aby pohladil dieťa, ktoré ho ťahá za šaty, a zbadá muţa. Uprene sa naňho zahľadí. Muţ ho pozdraví s rumencom na tvári, ale nič viac nepovie. „Poď! Nasleduj ma!" „Áno, Učiteľ." Jeţiš poţehná deti a po boku Filipa (zavolá ho po mene) sa vracia do domu. Sadnú si v záhrade. „Chceš byť mojím učeníkom?" „Chcem... a neodvaţujem sa dúfať, ţe ním budem." „Povolal som ťa." „Teda ním som. Tu som." „Vedel si o mne?" „Hovoril mi o tebe Ondrej. Povedal mi: ,Ten, po ktorom si túţil, prišiel.' Lebo Ondrej vedel, ţe som si túţobne prial Mesiáša." „Nesklamal si sa vo svojom očakávaní. Je tu pred tebou." „Môj Učiteľ a Boh!" „Si Izraelita s čistým úmyslom. Preto sa ti zjavujem. 6 Ďalší tvoj priateľ čaká, aj on je úprimný Izraelita. Choď mu povedať: ,Našli sme toho, o ktorom písal Mojţiš a Proroci, Jeţiša z Nazareta, Jozefovho syna z Dávidovho rodu.' Choď." Jeţiš zostáva sám, kým sa nevráti Filip s Natanaelom-Bartolomejom. „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti. Pokoj s tebou, Natanael." „Odkiaľ ma poznáš?" „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom." „Učiteľ, ty si Boţí Syn, ty si Kráľ Izraela!" „Veríš preto, ţe som ti povedal, ţe som ťa videl, keď si premýšľal pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto. Veru, hovorím vám, ţe nebesia sú otvorené a vy, skrze vieru, uvidíte anjelov zostupovať a vystupovať na Syna človeka - na mňa, čo s tebou hovorím." „Učiteľ! Nie som hodný toľkej priazne!" „Ver vo mňa a budeš hodný neba. Chceš veriť?" „Chcem, Učiteľ." 7 Videnie sa prerušuje... a pokračuje na terase plnej ľudí, ďalší ľudia sú v Petrovej záhrade. Jeţiš rozpráva:

284

„Pokoj ľuďom dobrej vôle. Pokoj a poţehnanie ich domom, ich ţenám, ich deťom. Boţia milosť a svedo nech vládne v nich a v srdciach tých, čo v nich bývajú. Ţelali ste si ma počuť. Rozpráva Slovo. Čestným sa prihovára s radosťou, nečestným s bolesťou, svätým a čistým milo, hriešnikom so súcitnou láskou. Neodporuje si. Prišlo, aby sa vylialo ako rieka, ktorá zavlaţuje vyprahnutú zem vodou a prináša jej vlnami osvieţenie a bahnom výţivu. Chcete vedieť, čo sa vyţaduje, aby ste sa stali učeníkmi Boţieho Slova, Mesiáša, Otcovho Slova, ktoré prichádza zhromaţdiť Izrael, aby znova počúval slová svätého a nezmeniteľného Desatora a sa nimi posväcoval, aby uţ bol čistý - nakoľko to môţe človek sám urobiť - pre hodinu vykúpenia a kráľovstva. Hľa. Hovorím hluchým, slepým, nemým, malomocným, chromým, mŕtvym: .Vstaňte, uzdravte sa, povstaňte. Choďte! Nech sa vo vás otvoria rieky svetla, slova, zvuku, aby ste mohli vidieť, počuť, hovoriť o mne/ Ale skôr ako vášmu telu hovorím to vášmu duchu. Ľudia dobrej vôle, poďte ku mne bez strachu. Ak je duch zranený, ja ho zotavím. Ak je chorý, ja ho uzdravím. Ak je mŕtvy, ja ho vzkriesim. Chcem iba vašu dobrú vôľu. Je ťaţké, čo od vás ţiadam? Nie. Neukladám vám stovky prikázaní rabínov. Ja vám hovorím: Zachovávajte Desatoro. Zákon je jeden a nezmeniteľný. Veľa storočí uplynulo odvtedy, ako bol daný - pekný, čistý, svieţi ako práve zrodené stvorenie, ako ruţa, ktorá sa práve roztvorila na stonke. Jednoduchý, čistý, láskavý, aby ho ľudia mohli nasledovať. V priebehu storočí hriechy a náklonnosti ho skomplikovali zákonmi a menšími zákonmi, záťaţou a obmedzeniami, príliš bolestnými dodatkami. Ja vás privediem k takému Zákonu, ako ho dal Najvyšší. Ale pre vaše dobro vás prosím, prijmite ho s úprimným srdcom vtedajších pravých Izraelitov. Hundrete, väčšmi vo svojich srdciach ako ústami, ţe vina je viac u vyššie postavených neţ vo vás, pokorných. Viem to. V Deuteronómiu sa hovorí o všetkom, čo sa má urobiť. Nebolo treba viac. Ale neodsudzujte tých, čo prikazovali iným, a nie sebe. Vy robte to, čo hovorí Boh. A predovšetkým sa usilujte byť dokonalí v dvoch základných prikázaniach. Ak budete milovať Boha celou svojou bytosťou, nebudete hrešiť, lebo hriech je bolesť, ktorú spôsobujete Bohu. Kto miluje, nechce spôsobiť bolesť. Ak budete milovať blíţneho ako seba samého, budete úctivými synmi voči rodičom, vernými manţelmi svojim manţelským

285

partnerom, čestnými ľuďmi pri obchodovaní, nebudete krutí voči nepriateľom, nebudete klamať pri výpovediach pred súdom, nebudete závidieť tým, čo majú viac, nebude vás spaľovať oheň chlipnosti voči manţelke druhého. Nechcite robiť druhým to, čo by ste nechceli, aby robili vám. A preto nekradnite, nezabíjajte, neohovárajte a nevchádzajte ako kukučky do hniezda druhého. Ba ja vám hovorím: ,Veďte k dokonalosti svoju poslušnosť dvom zákonom lásky - milujte aj svojich nepriateľov.' Ach, ako vás bude milovať Najvyšší, čo tak veľmi miluje človeka J ktorý sa mu stal v dôsledku prvotného hriechu a pre osobné hriechy nepriateľom -, ţe mu poslal Vykupiteľa, Baránka, svojho Syna, mňa, ktorý s vami hovorím, sľubovaného Mesiáša, aby som vás vykúpil z kaţdého hriechu, ak budete vedieť milovať tak ako on. Milujte. Nech je láska pre vás rebríkom, po ktorom budete ako ozajstní anjeli vystupovať aţ do neba, ako to videl Jakub, a budete počuť hovoriť Otca ku všetkým a ku kaţdému: ,Hľa, ja som s tebou a budem ťa stráţiť všade, kade pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny - do neba, do večného kráľovstva.' Pokoj s vami." 8 Ľudia dojato hovoria slová súhlasu a pomaly odchádzajú. Zostáva Peter, Ondrej, Jakub, Ján, Filip a Bartolomej. „Odchádzaš zajtra, Učiteľ?" „Zajtra na úsvite, ak ti to nebude prekáţať." „Je mi ľúto, ţe odchádzaš. Ale neprekáţa mi hodina, to nie. Ba je vhodná." „Pôjdeš loviť?" „Túto noc pri východe mesiaca." „Urobil si dobre, Šimon Peter, ţe si minulú noc nešiel na lov. Ešte sa neskončila sobota. Nehemiáš chcel vo svojich reformách,* aby sa v Judei zachovávala sobota. Aj teraz mnohí ľudia v sobotu lisujú hrozno, nosia otepy, prepravujú víno a ovocie, predávajú a kupujú ryby a baránky. Máte na to šesť dní. Sobota patrí Pánovi. Iba jedno môţete robiť v sobotu - dobré skutky svojim blíţnym. Ale zisk musí byť absolútne vylúčený z tejto pomoci. Kto pre zisk porušuje sobotu, môţe dostať od Boha len trest. Prinieslo mu to zisk? Príde o to stratami počas ďalších šiestich dní. Neprinieslo mu to zisk? Zbytočne si namáhal telo, * NA

13,15-22.

286

nedoprial mu ten odpočinok, ktorý preň stanovila Múdrosť a hnevom si kazil ducha za to, ţe sa neuţitočné namáhal, aţ začal zlorečiť. Zatiaľ čo Pánov deň treba tráviť so srdcom spojeným s Bohom v sladkej modlitbe lásky. Treba byť verný vo všetkom." „Ale ... zákonníci a učitelia, ktorí sú k nám takí prísni..., nepracujú v sobotu, nedajú ani chlieb blíţnemu, aby sa nenamáhali podávať ho, ale úţeru robia aj v sobotu. Keďţe to nie je fyzická práca, môţe sa robiť úţera v sobotu?" „Nie. Nikdy. Ani v sobotu, ani v iný deň. Kto robí úţeru, je nečestný a krutý." „Zákonníci a farizeji, teda..." „Šimon, neposudzuj. Ty to nerob." „Mám však oči a vidím..." Je tu len zlo, aby sme ho videli, Šimon?" „Nie, Učiteľ." „Prečo teda pozeráš iba na zlo?" „Máš pravdu, Učiteľ." 9 „Teda zajtra na úsvite odídem s Jánom." „Učiteľ..." „Šimon, čo máš?" „Učiteľ... ideš do Jeruzalema?" „To uţ vieš." „Aj ja tam idem na Veľkú noc... a aj Ondrej a Jakub..." „No a? Chceš povedať, ţe by si chcel ísť so mnou? A rybolov? A zárobok? Povedal si mi, ţe máš rád peniaze, a ja budem dlho na cestách. Najskôr idem k matke. A tam pôjdem pri návrate. Zdrţím sa, aby som kázal. Ako to urobíš...?" Peter je rozpačitý, premoţený... ale potom sa rozhodne: „Pre mňa... pôjdem tam. Chcem radšej teba ako peniaze!" „Aj ja pôjdem." ,Ja tieţ." „A aj my, pravda, Filip?" „Poďte teda. Budete mi pomáhať." „Ó!" Petra zasiahne myšlienka pomáhať Jeţišovi ako blesk. „Ako to budeme robiť?" „Poviem vám to. Budete robiť iba to, čo vám poviem, aby ste konali dobro. Ten, kto poslúcha, vţdy koná dobro. Teraz sa pomodlíme a potom pôjde kaţdý za svojimi povinnosťami."

287

„Čo budeš robiť ty, Učiteľ?" „Ešte sa budem modliť. Som Svetlo sveta, ale som aj Syn človeka. Preto musím stále čerpať zo Svetla, aby som bol Človekom, ktorý vykúpi človeka. Pomodlime sa." Jeţiš recituje ţalm. Ten, ktorý sa začína: „Kto pod ochranou Naj-1 vyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdrţiava, povie Pánovi: ,Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru Boţe môj.' Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru" atď. Nachádzam ho v štvrtej knihe.* Je to druhý ţalm zo štvrtej knihy, zdá sa mi číslo 90 (ak čítam dobre rímsku číslicu). Takto sa videnie končí.

51. Mária posiela Júdu Tadeáša pozvať Jeţiša na svadbu do Kány 17. október 1944

^idím Petrovu kuchyňu. Okrem Jeţiša je v nej Peter s manţelkou, Jakub a Ján. Vyzerá to, ţe práve dovečerali a rozprávajú sa. Jeţiš sa zaujíma o rybolov. Vchádza Ondrej a povie: „Učiteľ, je tu ten muţ, u ktorého bývaš, s jedným, čo vraví, ţe je tvoj bratranec." Jeţiš vstane a kráča smerom k východu. Povie: „Nech vojdú." A keď vo svetle olejovej lampy a ohňa v kozube vidí vchádzať Júdu Tadeáša, zvolá: „Ty, Júda?!" T

v v ((

Jajezis.

Pobozkajú sa. Júda Tadeáš je pekný muţ, v plnosti muţskej krásy. Vysoký, i keď nie taký ako Jeţiš, s pevnou a dobre stavanou súmernou postavou, olivovo tmavý, akým bol za mlada aj svätý Jozef. Oči majú niečo spoločné s Jeţišovými, lebo sú azúrovo modré, ale s nádychom do belasofialovej ako zimozel. Má štvorcovú hnedú bradu, zvlnené vlasy, menej kučeravé ako sú Jeţišove, hnedé ako brada. „Prichádzam z Kafarnauma. Plavil som sa na loďke a sem som tieţ prišiel na nej, aby som tu bol rýchlejšie. Posiela ma tvoja matka. Povedala: * Biblia (Vulgáta), ktorú uţívala NÍV, uvádza staré delenie zbierky Ţalmov na päť kníh. Druhý ţalm štvrtej knihy je Zalm 90, ktorý sa v číslovaní modernej verzie (Nová Vulgáta) stal Ţalm 91.

288

.Zuzana sa zajtra vydáva. Prosím ťa, Synu, aby si prišiel na túto svadbu/ Mária tam príde a s ňou i moja matka a bratia. Všetci príbuzní sú pozvaní. Iba ty by si chýbal. Príbuzní ťa prosia, aby si vyhovel novomanţelom." 2 Jeţiš sa mierne skloní, roztvorí ruky a povie: „Ţelanie mojej matky je môj zákon. Prídem však aj kvôli Zuzane a príbuzným. Iba... je mi to ľúto kvôli vám..." a pozrie sa na Petra a ostatných. „To sú moji priatelia," vysvetľuje bratrancovi. A predstavuje ich, počínajúc Petrom. Pri poslednom povie: „A to je Ján." A povie to tak zvláštne, ţe to upúta pohľad Júdu a spôsobí rumenec na Jánovej tvári. Predstavovanie ukončí slovami: „Priatelia, toto je Júda, Alfejov syn, môj bratranec podľa svetských obyčají, lebo je synom brata manţela mojej matky. Môj dobrý priateľ v práci i v ţivote." „Môj dom je pre teba otvorený tak ako pre Učiteľa. Sadni si," vraví Peter. A potom, obrátený k Jeţišovi, povie: „A teraz? Uţ nepôjdeme s tebou do Jeruzalema?" „Samozrejme, ţe pôjdete. Pôjdem tam po svadobnej oslave. Len sa uţ nezastavím v Nazarete." „Dobre urobíš, Jeţiš. Lebo tvoja matka bude na pár dní mojím hosťom. Takto sme to dohodli, aj ona tam príde po svadbe." To povie muţ z Kafarnauma. „Urobíme to teda tak. Teraz pôjdem na Júdovej loďke do Tiberiady a odtiaľ do Kány a na nej sa vrátim do Kafarnauma s matkou a s tebou. Deň po nasledujúcej sobote prídeš, Šimon, ak ešte chceš prísť, a pôjdeme do Jeruzalema na Veľkú noc." „Pravdaţe budem chcieť! Ba prídem aj v sobotu, aby som ťa počul v synagóge." 3 „Uţ vyučuješ, Jeţiš?" pýta sa Tadeáš. „Áno, bratranček." „A aké slová! Ach! Nie je ich počuť na perách druhých!" Júda povzdychne. S podopretou hlavou, lakťom sa opiera o koleno, pozerá sa na Jeţiša a vzdychá. Akoby chcel prehovoriť, ale neodváţi sa. Jeţiš ho povzbudzuje: „Čo máš, Júda? Prečo sa na mňa pozeráš a vzdycháš?" „Nič." „Nie. To nebude nič. Nie som uţ Jeţiš, ktorého si miloval? Ten, pred ktorým si nemal tajomstvá?" „Ale áno, si ním! A ako mi chýbaš, ty, Učiteľ svojho staršieho bratranca..."

289

„A teda? Hovor." „Chcel som ti povedať... Jeţiš... buď opatrný... máš matku... ktorá nemá nikoho len teba... Chceš byť iný ,rabbic ako ostatní a ty vieš lepšie ako ja, ţe... mocní nedovolia veci, ktoré sa líšia od zvyklostí, ktoré oni zaviedli. Poznám tvoj spôsob zmýšľania... je svätý... Ale svet nie je svätý... a utláča svätých... Jeţiš... Ty poznáš údel svojho bratranca Krstiteľa. .. Väzenie. A ak ešte nie je mŕtvy, je to preto, lebo ten špinavý tetrarcha sa bojí ľudu a Boţieho blesku. Špinavý a poverčivý, ale aj krutý a zmyselný. Ty... čo urobíš? Akému údelu chceš ísť v ústrety?" Júda, to sa pýtaš ty, čo tak dobre poznáš moje zmýšľanie? Hovoríš z vlastného popudu? Nie. Neklam! Poslali ťa, a určite nie moja matka, povedať mi o týchto veciach..." Júda skloní hlavu a mlčí. „Hovor, bratranček." „Môj otec... a s ním Jozef a Šimon... vieš... pre tvoje dobro... z lásky k tebe a Márii... nepozerajú dobrým okom na to, čo si si predsavzal robiť... a ... a chceli by, aby si myslel na svoju matku..." 4 „A čo si myslíš ty?" Ja... ja..." „Zmietaš sa v boji medzi hlasmi z výšin a hlasmi zeme. Nehovorím nízkymi. Hovorím hlasmi zeme. Aj Jakub preţíva to isté, ešte viac ako ty. Ale hovorím vám, ţe nad zemou je nebo a nad záujmami sveta sú Boţie veci. Potrebujete zmeniť spôsob zmýšľania. Keď to budete vedieť, budete dokonalí." „Ale... čo tvoja matka?" „Júda, len ona by mala právo pripomenúť mi moje synovské povinnosti vo svetle zeme - čiţe moju povinnosť pracovať pre ňu, aby som zabezpečil jej materiálne potreby, moju povinnosť pomáhať jej a potešovať ju svojou blízkosťou. A ona ma o nič z toho neţiada. Odkedy ma má, vie, ţe ma stratila, aby ma znova našla v širšej miere, ktorá presahuje malý rodinný kruh. A odvtedy sa na to pripravovala. Táto bezvýhradná vôľa darovania sa Bohu nie je nová v jej krvi. Jej matka ju obetovala v chráme prv, ako sa usmiala na svetlo sveta. A ona - povedala mi to nespočetne veľa ráz, keď ma drţala v náručí pri svojom srdci počas dlhých zimných večerov alebo za jasných letných nocí plných hviezd, rozprávala mi o svojom svätom detstve - ona sa darovala Bohu uţ od toho prvého svetla svojho úsvitu na svete. A odovzdala sa ešte viac, keď ma mala, aby bola tam, kde som ja, na ceste poslania, ktoré mi dáva

290

Boh. V jednej chvíli ma opustia všetci - moţno iba na niekoľko minút, a všetkých ovládne zbabelosť a budete si myslieť, ţe by bolo lepšie pre vašu bezpečnosť, keby ste ma nikdy neboli poznali. Ale ona, ktorá pochopila a ktorá vie, ona bude vţdy so mnou. A vy sa vrátite, aby ste boli moji skrze ňu. Silou svojej pevnej láskavej viery vás vdýchne do seba a tým vás znovu vdýchne do mňa, lebo ja som v matke a ona je vo mne a my sme v Bohu. Chcel by som, aby ste to vy všetci pochopili, príbuzní podľa sveta, priatelia a synovia podľa nadprirodzená. Ty ani ostatní neviete, kto je moja matka. Ale keby ste to vedeli, nekritizovali by ste ju vo svojom srdci, ţe ma nevie udrţať v podriadenosti voči sebe, ale by ste ju zvelebovali ako najdôvernejšiu Boţiu priateľku, mocnú, ktorá môţe dostať všetko od srdca večného Otca a od Syna svojho srdca. Určite prídem do Kány. Chcem ju urobiť šťastnou. Pochopíte to lepšie po tejto hodine." Jeţiš hovorí dôrazne a presvedčivo. Júda na neho pozorne hľadí. Premýšľa. Povie: Ja určite pôjdem s tebou spolu s týmito, ak ma chceš... lebo cítim, ţe hovoríš o správnych veciach. Odpusť mojej sleposti a sleposti bratov. Si omnoho svätejší ako my...!" „Neprechovávam nevraţivosť voči tomu, kto ma nepozná. Nepociťujem ju ani voči tomu, kto ma nenávidí. Spôsobuje mi to však bolesť pre zlo, ktoré prináša jemu samému.5 Čo máš v tom vreci?" „Šaty, ktoré ti posiela tvoja matka. Zajtra je veľký sviatok. Myslí si, ţe jej Jeţiš ich bude potrebovať, aby na pozvaných neurobil zlý dojem. Tkala neúnavne kaţdý deň od skorého rána do noci, aby ti ich pripravila. Nestihla však ešte dokončiť plášť. Chýbajú na ňom ešte strapce. Je z toho celá nešťastná." „Netreba. Pôjdem v tomto a tamten si ponechám do Jeruzalema. Chrám je ešte viac ako svadba." „Bude z toho šťastná." „Ak chcete byť na ceste do Kány na úsvite, potrebujete odísť ihneď. Mesiac vychádza a budete mať dobrý prevoz," vraví Peter. „Poďme, teda. Poď, Ján. Vezmem ťa so sebou. Šimon, Peter, Jakub, Ondrej, zbohom. Čakám vás v sobotu večer v Kafarnaume. Zbohom, ţena. Pokoj tebe a tvojmu domu." Jeţiš s Júdom a Jánom odchádzajú. Peter ide za nimi aţ k brehu a pomáha, aby loďka mohla vyplávať. Videnie sa končí.

291

Jeţiš hovorí: „Keď príde čas usporiadať túto prácu, tu bude vsunuté videnie svadby v Káne. Napíš dátum (16. január 1944)."

52. Svadba v Káne; Syn uţ nieje podriadený matke* ale vykoná pre ňu prvý zázrak Večer 16. január 1944. Svadba v Káne. 1

Vidím dom. Typický orientálny dom - biely kváder, širší ako vyšší, s niekoľkými otvormi - navrchu s terasou, ktorá slúţi ako strecha, obohnaná asi meter vysokým múrikom, zatienená pergolou z viniča, ktorý sa šplhá aţ hore a vystiera svoje výhonky na viac neţ polovicu tejto slnkom zaliatej terasy. Pozdĺţ fasády vedie vonkajšie schodište aţ do úrovne dverí, ktoré sa otvárajú v polovičnej výške fasády. Dolu na úrovni terénu je niekoľko nízkych dverí, nie viac ako dvoje na kaţdej strane. Vedú do . nízkych, tmavých miestností. Dom sa vypína uprostred akéhosi humna alebo skôr trávnatej plochy, uprostred ktorej je studňa. Sú tu figovníky a jablone. Dom má výhľad na cestu, ale nie je pri nej. Je mierne posunutý dozadu a chodník cez trávnik ho spája s cestou, ktorá je asi hlavná. Dalo by sa povedať, ţe dom je na okraji Kány - dom roľníkov, ktorí ţijú uprostred svojho malého hospodárstva. Polia so svojou zeleňou sa pokojne rozprestierajú ďaleko za domom. Slnko pekne svieti a belasá obloha je úplne jasná. Spočiatku nevidím nič iné. Dom je osamotený. 2 Potom vidím dve ţeny v dlhých šatách a plášťoch, slúţiacich aj ako závoje, ako sa pribliţujú po ceste a z nej po chodníku. Jedna je staršia, môţe mať okolo päťdesiatky, v tmavých šatách tmavogaštanovej farby, akoby z prírodnej vlny. Druhá má na sebe bledoţlté šaty a modrý plášť a vyzerá asi na tridsaťpäť rokov. Je veľmi pekná, štíhla, drţanie tela má plné dôstojnosti, lebo je celá láskavá a pokorná. Keď sa priblíţi, všimnem si bledosť jej tváre, modré oči a plavé vlasy, ktoré sa objavujú pod závojom na čele. Spoznávam najsvätejšiu Máriu. Kto je druhá ţena, tmavovlasá a staršia, neviem. Ţeny sa rozprávajú a Mária sa usmieva. Keď sú uţ pri dome, niekto, koho určite poverili, aby dozeral na príchod hostí, ich ohlásil. Sviatočne oblečení muţi a ţeny im prichádzajú v ústrety a všetci ich srdečne vítajú, osobitne najsvätejšiu Máriu. Vyzerá, ţe je ráno, povedala by som okolo deviatej, moţno i skôr, lebo polia majú ešte svieţi vzhľad prvých hodín dňa z rannej rosy, ktorá

292

robí zeleň ešte sýtejšou, a z ovzdušia, ktoré ešte nie je znečistené prachom. Podľa všetkého je jar, lebo tráva na lúkách nie je spálená letnou horúčavou a na poliach je ešte zelené obilie bez klasov. Lístie figovníka i jablone je zelené a svieţe, takisto lístie viniča. Nevidím však kvety ani plody na jabloni, ani na figovníku a viniči. Znak, ţe jabloň práve odkvitla a ešte nevidno mladé plody. 3 Mária, srdečne prijatá, kráča po boku staršieho muţa, ktorý je zrejme majiteľom domu. Vystupuje po vonkajšom schodišti a vchádza do veľkej sály, ktorá zjavne zaberá celé poschodie alebo aspoň jeho veľkú časť. Chápem to asi tak, ţe priestor na prízemí tvoria vlastné obytné miestnosti, komory a pivnice. A toto je priestor vyhradený na zvláštne pouţitie, ako sú výnimočné oslavy, alebo na práce, ktoré si vyţadujú veľký priestor, alebo ako miesto na uskladnenie poľnohospodárskych produktov. Na oslavy ho vyprázdnia od všetkých nepotrebných vecí a - tak ako dnes - vyzdobia ho zelenými vetvičkami, rohoţami a prestretými stolmi. Uprostred sály je veľmi bohato prestretý stôl, na ktorom sú uţ amfory a misy plné ovocia. Napravo odo mňa pozdĺţ steny je ďalší prestretý stôl, ale uţ nie tak bohato. Pozdĺţ ľavej steny je akýsi dlhý kredenc, na ktorom sú misy so syrom a inými jedlami, vyzerajú na koláče potreté medom a iné sladkosti. Na zemi, vľavo odo mňa, sú ďalšie amfory a tri veľké nádoby v tvare medených krčahov (pribliţne). Nazvala by som ich dţbány. Mária láskavo počúva, čo jej všetci hovoria, potom si vyzlečie plášť a pomáha dokončiť prípravu stola. Vidím ju, ako chodí sem a tam, upravuje leţadlá - sedadlá pri stole, napráva kvetinovú výzdobu, vylepšuje vzhľad ovocných mís, dozerá, aby v lampách bolo dosť oleja. Usmieva sa a hovorí málo a veľmi ticho. Zato veľmi trpezlivo počúva druhých. Od cesty je počuť veľký hluk hudobných nástrojov (pravdu povediac málo harmonických). Všetci okrem Márie beţia von. Vidím, ako vstupuje nevesta - upravená a šťastná, obklopená rodičmi a priateľmi, po boku ţenícha, ktorý jej prvý vybehol v ústrety. 4 Tu sa videnie zmení. Namiesto domu vidím nejakú obec. Neviem, či je to Kána alebo niektorá susedná obec. A vidím Jeţiša s Jánom a ešte s kýmsi, kto mi pripadá ako Júda Tadeáš, ale v tom druhom sa môţem mýliť. Pokiaľ ide o Jána, nemýlim sa. Jeţiš je oblečený v bielych šatách a má na sebe tmavomodrý plášť. Keď začujú hluk hudobných nástrojov, Jeţišov spoločník sa čosi spýta nejakého vidiečana a oznamuje to Jeţišovi.

293

„Poďme urobiť moju matku šťastnou," povie potom Jeţiš s úsmevom.I Vykročí so svojimi dvoma spoločníkmi kríţom cez pole smerom k do -1 mu. Zabudla som sa zmieniť o svojom dojme, ţe podľa dôverného sprá-P vania je Mária buď príbuzná alebo blízka priateľka rodičov ţenícha. Keď príde Jeţiš, známy hliadkujúci človek upozorní prítomných, j Pán domu spolu so svojím synom, ţeníchom, a s Máriou zíde v ústretyi Jeţišovi a úctivo ho pozdraví. Pozdraví i jeho dvoch spoločníkov a ţeních urobí to isté. Čo sa mi však veľmi páči, je to, ako sa Mária a Jeţiš pozdravia. Je to l pozdrav plný vzájomnej lásky a úcty. Nič prehnané, ale slová pozdravu: „Pokoj s tebou" sprevádza taký pohľad a úsmev, ţe stojí za sto objatí a sto bozkov. Bozk sa chveje na Máriiných perách, ale nedá mu ho. Iba poloţí Jeţišovi na rameno svoju malú bielu ruku a jemne pohladí kadere jeho dlhých vlasov. Je to neha nadovšetko milujúcej matky. 5 Jeţiš vystupuje hore po boku matky, za ním učeníci a páni domu, a vchádza do hodovnej sály, kde sa ţeny ponáhľajú pridať stoličky a prestieranie pre troch, zdá sa, neočakávaných hostí. Povedala by som, ţe Jeţišov príchod bol neistý a príchod jeho dvoch spoločníkov vôbec nepredvídali. Počujem zreteľne Učiteľov plný, muţný, veľmi neţný hlas, ako hovorí pri vstupe do sály: „Pokoj nech je v tomto dome a Boţie poţehnanie na vás všetkých." Spoločný pozdrav všetkým prítomným, plný dôstojnosti. Svojím vzhľadom a postavou sa Jeţiš vyníma nad všetkými. Je hosťom, navyše neočakávaným, ale javí sa ako kráľ tejto hostiny, viac ako ţeních a viac ako pán domu. A keďţe je skromný a vľúdny, upútava pozornosť. Jeţiš zaujme miesto za hlavným stolom so ţeníchom, nevestou, ich rodičmi a najvplyvnejšími priateľmi. Obidvaja učeníci dostávajú z úcty k Učiteľovi miesto za tým istým stolom. Jeţiš je chrbtom obrátený k stene, kde sú dţbány a kredence. Preto ich nevidí a nevidí ani správcu domu, ktorý je zaujatý porciovaním pečienky na taniere prinášané cez dvere vedľa kredencov. Pozorujem jednu vec. Okrem matiek novomanţelov a okrem Márie ani jedna ţena nesedí za hlavným stolom. Všetky ţeny sedia za druhým stolom pozdĺţ steny a robia hluk za sto ţien. Obsluhujú ich aţ po skončení obsluhy novomanţelov a významných hostí. Jeţiš sedí vedľa pána domu, oproti Márii, ktorá sedí po boku nevesty. Hostina sa začína. Uisťujem vás, ţe chuť k jedlu ani smäd nechýba. Málo jedia a pijú len dvaja ľudia, Jeţiš a jeho matka, ktorá aj hovorí

294

veľmi málo. Jeţiš rozpráva trochu viac. Ale napriek tomu, ţe je v reči zdrţanlivý, nie je vo svojom skromnom rozprávaní nevľúdny ani pohŕdavý. Je to zdvorilý muţ, no nie mnohovravný. Keď sa ho pýtajú, odpovedá, ak s ním druhí o čomsi hovoria, zaujíma sa o to a prejaví svoj názor, ale potom sa zahĺbi do seba ako človek zvyknutý na rozjímanie. Usmieva sa, ale nikdy sa nesmeje. A ak počuje trochu štipľavejší vtip, tvári sa, akoby nepočul. Mária sa sýti nazeraním na svojho Jeţiša a rovnako i Ján, ktorý sedí na konci stola a doslova visí na perách svojho Učiteľa. 6 Mária zbadá, ţe sluţobníci sa zhovárajú so správcom domu a ţe ten je v rozpakoch, a tak pochopí, čo nepríjemné sa stalo. „Synu," povie potichu, upútajúc týmto oslovením Jeţišovu pozornosť. „Synu, uţ nemaju vina. „Ţena, čo je tu ešte medzi mnou a tebou?" Keď Jeţiš hovorí tieto slová, usmieva sa ešte neţnejšie a usmieva sa i Mária, ako dvaja, čo poznajú pravdu, ktorá je ich radostným tajomstvom, čo je však všetkým ostatným skryté. 7 Jeţiš mi vysvetľuje význam tejto vety. „Ono ,ešte', ktoré mnohí prekladatelia vynechávajú,* je kľúčom vety a vysvetľuje jej pravý význam. Bol som Synom podriadeným matke aţ do chvíle, keď mi vôľa môjho Otca ukázala, ţe nadišla hodina, aby som bol Učiteľom. Od chvíle, keď sa začalo moje poslanie, som uţ nebol Synom podriadeným matke, ale Boţím sluţobníkom. Pretrhli sa morálne zväzky voči mojej rodičke. Pozmenili sa na iné, vyššie putá, a všetky našli útočište v duchu. Tento vţdy nazýval Máriu ,mamičkac, moja svätá. Láska nepoznala prestávky ani vlaţnosť, ba nebola nikdy taká dokonalá ako vtedy, keď odlúčený od nej akoby pri druhom zrodení ma dala svetu ako Mesiáša, ako evanjelizátora. Jej tretie, vznešené, mystické materstvo bolo vtedy, keď ma v mukách Golgoty porodila na kríţi a urobila zo mňa Vykupiteľa sveta. ,Čo je tu ešte medzi mnou a tebou?' Najprv som bol tvoj, jedine tvoj. Ty si mi prikazovala, ja som ťa poslúchal. Bol som ti ,podriadený'. Teraz patrím svojmu poslaniu. Azda som to nepovedal? ,Kto poloţí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Boţie kráľovstvo.'** Poloţil som ruku na pluh, aby som * Vynechávajú v preklade u Jn 2, 4. ** L k 9 , 62 (178.4 a 276.6).

295

52.8

52.9

radlicou otváral nie hrudy, ale srdcia a zasieval do nich Boţie slovo. Zodvihol by som ruku iba vtedy, keby mi ju z pluhu odtrhli, aby ju priklincovali na kríţ a aby som svojím mučeníckym klincom otvoril srdce svojho Otca a umoţnil, aby z neho vyšlo odpustenie pre ľudstvo. Ono ,eštec, na ktoré mnohí zabúdajú, znamenalo toto: ,Bola si mi všetkým, ó, matka, pokiaľ som bol jedine Jeţišom Márie z Nazareta, a si mi všetkým v mojom duchu; ale odkedy som očakávaný Mesiáš, patrím svojmu Otcovi. Počkaj ešte trocha a keď sa skončí moje poslanie, budem znova celý tvoj; budeš ma znova drţať v náručí, ako keď som bol dieťa, a nikto ti uţ nebude brániť mať svojho Syna, povaţovaného za hanbu ľudstva. Ba zhodia ti jeho mŕtve telo, aby aj teba pokryli hanbou ako matku zločinca. A potom ma budeš mať znova, triumfujúceho, potom ma budeš mať navţdy aj ty triumfujúca v nebi. Ale teraz patrím všetkým týmto ľuďom. A patrím Otcovi, ktorý ma k nim poslal/ To znamená ono malé, ale také bohaté na význam ,eštee" 8 Mária prikáţe sluhom: „Urobte všetko, čo vám povie." Mária vyčítala v usmievavých očiach Syna súhlas, zahalený veľkým poučením pre všetkých „povolaných". A Jeţiš prikazuje sluhom: „Naplňte nádoby vodou!" Vidím sluhov, ako napĺňajú nádoby vodou prinesenou zo studne (počujem škripot kladky, ktorou sa spúšťa a vyťahuje vedro na nalievanie). Vidím, ako si správca domu s očami plnými úţasu nalieva trochu tejto tekutiny, ochutnáva ju s prejavmi ešte väčšieho údivu, vychutnáva ju a prihovára sa pánovi domu a ţeníchovi (ktorí boli vedľa seba). Mária ešte stále hľadí na Syna a usmieva sa. Keď potom zachytí jeho úsmev, skloní hlavu a jemne sa začervená. Je blaţená. V sále zaznie šepot, všetky hlavy sa obracajú k Jeţišovi a Márii. Niektorí vstávajú, aby lepšie videli, iní idú k nádobám. Ticho, a potom zborové chvály Jeţišovi. Ale on vstane a povie stručne: „Poďakujte Márii." A potom sa vzdiali z hostiny. Učeníci idú za ním. Na prahu zopakuje: „Pokoj nech je v tomto dome a Boţie poţehnanie na vás." A dodá: „Matka, pozdravujem ťa." Videnie sa končí. 9

Jeţiš ma poúča takto: „Keď som povedal učeníkom: ,Poďme urobiť moju matku šťastnou/ dal som týmto slovám vyšší zmysel, ako sa zdalo. Nie šťastnú preto, ţe ma uvidí, ale ţe bude iniciátorkou mojej zázračnej činnosti a prvou

296

dobrodinkou ľudstva. Navţdy si to zapamätajte. Môj prvý zázrak som vykonal pre Máriu. Prvý. Znak, ţe Mária je kľúč k zázraku. Neodopriem nič svojej matke a na jej príhovor som anticipoval aj čas milosti. Poznám svoju matku, druhú v dobrote po Bohu. Viem, ţe prejaviť vám milosť znamená urobiť ju šťastnou, lebo je celá láskou. A preto som povedal, Ja, ktorý som vedel: ,Poďme ju urobiť šťastnou/ Okrem toho som chcel zjaviť jej moc vo svete spolu s mojou. Bolo jej určené, aby bola so mnou spojená v tele, lebo sme boli jedno telo ja v nej, ona okolo mňa, ako lístky ľalie okolo voňavého piestika plného ţivota. Bola spojená so mnou v bolesti, lebo sme boli na kríţi ja telom a ona svojím duchom - tak, ako ľalia vonia a lepí korunku výťaţkom vzatým z nej. A teda bolo spravodlivé, aby bola spojená so mnou aj mocou, ktorá sa zjavuje svetu. Hovorím vám to, čo som povedal aj tým hosťom: ,Pod'akujte Márii. To pre ňu ste dostali Pána zázraku a máte moje milosti, najmä milosť odpustenia.' Odpočiň si v pokoji. Sme s tebou."

53. Vyhnanie kupcov z chrámu 24. október 1944 [...]. 1

Vidím Jeţiša, ako s Petrom, Ondrejom, Jánom, Jakubom, Filipom a Bartolomejom vchádzajú do vnútra chrámu. Vnútri aj vonku je veľký dav. Pútnici v zástupoch prichádzajú zo všetkých strán mesta. Zhora z návršia, na ktorom je postavený chrám, vidno úzke a krivolaké ulice mesta, mravenisko ľudí. Vyzerá to, akoby sa medzi surovou bielobou domov rozprestierala pohyblivá stuha tisícok farieb. Áno, mesto má vzhľad zvláštnej hračky vytvorenej z pestrofarebných stúh medzi dvoma bielymi stuhami zbiehajúcimi sa do bodu, z ktorého ţiaria kupoly Pánovho domu. Vo vnútri chrámu je... skutočné trhovisko. Je vylúčené akékoľvek sústredenie sa na svätom mieste. Ľudia pobehujú a volajú, iní dojednávajú kúpu baránkov, rozkrikujú sa a preklínajú kvôli premrštenej cene, ďalší poháňajú úbohé bečiace zvieratá do ohrád (sú to jednoduché ohrady vytvorené povrazmi a stĺpikmi, pri ich vchode stojí obchodník alebo majiteľ čakajúci zákazníkov). Údery palicami, bľakot, rúhanie, výkriky, nadávky

297

pomocníkom, ktorí nezhromaţďujú a nevyberajú zvieratá dosť rýchlo^ a kupcom, čo sa dohadujú o cene a čo napokon odchádzajú bez kúpy, väčšie uráţky a nadávky tým, ktorí si prezieravo vzali so sebou baránka. Okolo pultov peňazomencov vládne ďalší hluk. Neviem, či je to tak stále alebo len teraz v tomto veľkonočnom čase, no je zrejmé, ţe chrám fungoval ako... burza alebo čierny trh. Hodnota peňazí nebola pevná. Existoval legálny kurz, ktorý bol určite stanovený, ale peňazomenci presadzovali iný kurz a za výmenu si podľa ľubovôle privlastňovali istý diel. A uisťujem vás, ţe v úţerníckych operáciách neţartovali...! Čím bol človek chudobnejší a z čím z väčšej diaľky prichádzal, tým väčšmi ho zodrali z koţe. Starých viac ako mladých, a tých, čo prichádzali z krajov mimo Palestíny, oberali ešte viac ako starých. Chudobní starci si znova a znova prezerali usporené peniaze, ktoré si po celý rok s veľkým odopieraním odkladali nabok, stokrát ich vyberali a zase schovávali pod košeľu, keď chodili od jedného peňazomenca k druhému a keď sa napokon predsa vrátili k prvému, ktorý sa potom pomstil za to, ţe uţ raz od neho odišli, a zvýšil výmenný kurz... A veľké mince opúšťali ruky majiteľa sprevádzané jeho povzdychmi a prechádzali pozmenené na drobné mince do pazúrov úţerníkov. A potom ďalšia tragédia pri výbere baránka, počítanie a povzdychy pred ich predavačmi, ktorí dávali poloslepým starcom tie najúbohejšie kusy. 2 Vidím návrat dvoch starkých, on a ona, ako postrkávajú úbohého baránka, ktorého obetníci museli označiť za chybného. Plač a úpenlivé prosby sa striedajú s hrubosťou a nadávkami, ale predavačom to nepohne. „Za to, čo chcete zaň minúť, Galilejčania, je baránok, čo som vám dal, aţ príliš pekný. Choďte preč! Alebo pridajte ďalších päť denárov, aby ste dostali krajšieho!" „V mene Boţom! Sme chudobní a starí! Chceš nám zabrániť, aby sme slávili Veľkú noc, ktorá je uţ azda posledná? Nestačí ti za malé zvieratko to, čo si chcel?" „Uvoľnite miesto, zafúľanci! Prichádza ku mne Jozef Starší. Je mi cťou, ţe mi dáva prednosť. Boh s tebou! Poď, vyber si!" Ten, ktorého nazval Jozef Starší, čiţe Jozef z Arimatey, vchádza do ohrady a vyberie si krásneho baránka. Namyslene prechádza vo svojom nádhernom odeve a na úbohých starcov, nariekajúcich pri bráne či vchode do ohrady, ani len nepozrie. Takmer do nich vrazí, zvlášť keď vychádza s tučným mečiacim baránkom.

298

Ale aj Jeţiš je uţ blízko. Aj on uţ nakúpil a Peter, ktorý pre neho pravdepodobne dojednával cenu, ťahá za sebou celkom pekného baránka. Peter by chcel ísť hneď na miesto, kde sa obetuje. Ale Jeţiš zabočuje doprava, smerom k dvom preľaknutým a plačúcim starkým, ktorí tam nerozhodne stoja. Dav do nich naráţa a obchodník im nadáva. Jeţiš, taký vysoký, ţe hlavy starčeka a starenky mu siahajú po srdce, poloţí ţene ruku na rameno a spýta sa: „Prečo plačeš, ţena?" Starenka sa obráti a vidí vysokého mladého muţa, slávnostne oblečeného v peknom, úplne novom a čistom snehobielom odeve a v plášti. Tak podľa odevu, ako aj podľa vzhľadu ho povaţuje za učiteľa a hoci zarazená - lebo učitelia a kňazi si nevšímajú ľudí, ani sa nestarajú o chudobných a neochraňujú ich pred ziskuchtivosťou obchodníkov -, rozpovie dôvody svojho plaču. Jeţiš sa obráti k predavačovi: „Vymeň toho baránka týmto veriacim. Nie je hoden oltára, ako nie je hodné ani teba, aby si sa obohacoval na úkor dvoch starcov preto, ţe sú slabí a bezbranní." „A ty si kto?" „Spravodlivý." „Tvoja reč a reč tvojich druhov prezrádzajú, ţe si Galilejčan. Môţe byť v Galilei vôbec niekto spravodlivý?" „Urob to, čo ti hovorím, a buď spravodlivý." „Počúvajte! Počúvajte Galilejčana, obhajcu seberovných! On chce poučovať nás z chrámu!" Muţ sa smeje a zosmiešňuje ho napodobňovaním galilejského prízvuku, ktorý je spevavejší a jemnejší neţ judejský, aspoň tak sa mi to zdá. Ľudia vytvárajú okolo Jeţiša kruh a ostatní obchodníci a peňazomenci sa stavajú proti nemu na obranu svojho druha. Medzi prizerajúcimi sú dvaja či traja posmešne sa tváriaci rabíni. Jeden z nich sa pýta takým spôsobom, ţe i Jób by stratil trpezlivosť: „Si učiteľ?" „Ty si to povedal." „Čo vyučuješ?" „Toto učím: Aby sa Boţí dom znova stal domom modlitby, a nie miestom úţery a trţnicou. To učím." 4 Jeţiš pôsobí hrozivo. Vyzerá ako archanjel stojaci na prahu strateného raja. Nemá v rukách plamenný meč, ale z očí mu sršia blesky a vrhá ich na posmievačov a rúhačov. V rukách nemá nič. Iba svoj svätý hnev. A s ním rýchlo a prísne vykročí pomedzi pulty peňazomencov,

299

rozhadzuje mince, ktoré boli tak starostlivo poukladané na pultoch podľa hodnoty, prevracia stoly a stolíky a všetko padá s veľkým rachotom na zem za veľkého hluku a cvengotu kotúľajúceho sa kovu, lámaného dreva a výkrikov hnevu, zdesenia, ale aj súhlasu. Potom vytrhne z rúk stráţcov dobytka povrazy, ktorými priväzovali býkov, ovce a baránkov, upletie z nich poriadny bič, ktorého tvrdé uzly sú skutočnou pohromou. Dvíha ho, zatočí ním a nemilosrdne šľahá. Áno, ubezpečujem vás - nemilosrdne. Na hlavy a chrbty dopadá netušená záplava úderov. Veriaci odstupujú a obdivujú výjav. Vinníci prenasledovaní aţ po vonkajšiu ohradu berú nohy na plecia, zanechávajú na zemi peniaze a za sebou zvieratá a zvieratká vo veľkom zmätku nôh, rohov a krídel. Niektoré utekajú, iné odlietajú. Mučanie, bečanie, hrkútanie holubov a hrdličiek spolu so smiechom a výkrikmi veriacich za utekajúcimi úţerníkmi dokonca prehlušujú aj smutný zborový nárek baránkov zabíjaných na ďalšom nádvorí. 5 Pribiehajú kňazi spolu s rabínmi a farizejmi. Jeţiš ešte stále stojí uprostred nádvoria tak, ako sa vrátil z prenasledovania. Ešte má v rukách bič. „Kto si? Ako si dovoľuješ mariť predpísané obrady? Z ktorej školy prichádzaš? Nepoznáme ťa, nevieme, kto si." „Som ten, ktorý môţe. Ja môţem všetko. Zničte hoci tento pravý chrám a ja ho znova vzkriesim, aby som Bohu vzdal chvály. Nie ja narušujem svätosť Boţieho domu a obradov, ale vy ju narušujete, lebo dovoľujete, aby sa jeho príbytok stal sídlom úţerníkov a obchodníkov. Moja škola je Boţia škola. Tá istá, ktorú mal celý Izrael skrze ústa Večného, ktorý hovoril k Mojţišovi. Nepoznáte ma? Spoznáte ma. Neviete, odkiaľ prichádzam? Dozviete sa to." 6 Obrátil sa k ľudu a uţ si viac nevšímal kňazov. Vysoký v bielom odeve s roztvoreným plášťom vejúcim okolo ramien a s roztvoreným náručím ako rečník v najţivšom bode svojho prejavu prehovoril: „Počúvajte, Izraeliti! V Deuteronómiu sa hovorí:* ,Ustanovíš podľa kmeňov sudcov a pisárov, aby súdili ľud spravodlivým súdom. Nech sa nechýlia na jednu stranu, nebudeš brať ohľad na osobu a dary neprijmeš, lebo dar zaslepuje oči múdrych a prevracia reči spravodlivých. Statočne vyhľadávaj spravodlivosť, aby si ostal naţive a aby si si mohol udrţať vo vlastníctve krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh/ * Dt 16, 18-20; 18, 1-2; 23, 19-20.

300

Počúvajte, Izraeliti! V Deuteronómiu sa hovorí: ,Kňazi - leviti, celý kmeň Léviho, nebudú mať podiel ani dedičstvo s ostatnými Izraelitmi; budú ţiť z Pánových obiet a darov. Nebudú mať dedičstvo medzi svojimi bratmi, lebo sám Pán je ich dedičstvom.' Počúvajte, Izraeliti! V Deuteronómiu sa hovorí: ,Ani peniaze, obilie, ani nijakú inú vec nesmieš poţičiavať na úrok svojmu bratovi, len cudzincovi. Svojmu bratovi poţičiaš bez úroku, čo potrebuje.' Toto povedal Pán. Teraz vidíte, ţe sudcovia sedia v Izraeli bez spravodlivosti voči chudobnému. Nedrţia stranu spravodlivému, ale silnému. A byť chudobným, byť z ľudu znamená byť utláčaný. Ako môţe ľud povedať: ,Ten, kto nás súdi, je spravodlivý,' ak vidí, ţe vypočutí a uctievaní sú iba mocní, zatiaľ čo chudobný nemá nikoho, kto by ho vypočul? Ako môţe mať ľud v úcte Pána, keď vidí, ţe si ho nectia tí, ktorí by to mali robiť väčšmi neţ ostatní? Je úcta k Pánovi porušením jeho prikázania? A prečo potom kňazi v Izraeli vlastnia pozemky a dostávajú od mýtnikov a hriešnikov dary, ktorí takto konajú preto, aby si naklonili kňazov, a kňazi to prijímajú, aby si obohatili truhlice? Boh je dedičstvom svojich kňazov. Pre nich je on, Otec Izraela, omnoho viac Otcom a postará sa patrične o ich pokrm. Nie však viac, ako je spravodlivé. Sluţobníkom svojej svätyne nesľúbil ani bohatstvo, ani majetok. Za svoju spravodlivosť dostanú po celú večnosť nebo, ako ho budú mať Mojţiš, Eliáš, Jakub a Abrahám, ale na tejto zemi majú mať len ľanový odev a diadém z nehrdzavejúceho zlata - čistotu a lásku. Aby telo bolo sluhom pre ducha, ktorý je sluţobníkom pravého Boha, a nie aby telo ovládalo ducha a priečilo sa Bohu. Pýtali sa ma, z akej moci toto robím. A oni z akej moci znesväcujú Boţie prikázanie a v tôni svätých múrov dovoľujú úţeru voči izraelským bratom, ktorí sem prichádzajú z poslušnosti voči Boţiemu prikázaniu? Pýtali sa ma, z akej školy prichádzam, a ja som odpovedal: ,Z Boţej školy.' Áno, Izrael. Prichádzam, aby som ťa znovu priviedol do tejto svätej a nemeniteľnej školy. 7 Kto chce poznať svetlo, pravdu, ţivot, kto chce znova počuť hlas Boha hovoriaceho k svojmu ľudu, nech príde ku mne. Išli ste za Mojţišom cez púšte, ó, Izraeliti! Nasledujte ma, lebo ja vás prevediem cez omnoho horšiu púšť do skutočne poţehnanej zeme. Cez more, otvorené na Boţí príkaz, vás privediem do nej. Keď zodvihnem svoje znamenie, uzdravím vás z kaţdého zla.

301

Prišla hodina milosti. Patriarchovia na ňu čakali a v jej očakávaní zomreli. Proroci ju predpovedali a v tejto nádeji zomreli. Snívali o nej spravodliví a s útechou tohto sna zomreli. Tá hodina nastala. Poďte. ,Pán bude súdiť svoj ľud a bude milosrdný voči tým, čo mu slúţia/ ako sľúbil ústami Mojţiša." Ľudia vytvorili okolo Jeţiša kruh a počúvali ho s otvorenými ústami. Potom rozoberajú slová nového rabína a vypytujú sa jeho druhov. Jeţiš zamieri na iné nádvorie, ktoré je od tohto oddelené arkádou. Priatelia ho nasledujú a tým sa videnie končí.

54. Stretnutie s Judášom z Kariotu a s Tomášom; Šimon Horlivec je uzdravený z malomocenstva 26. október 1944 1

Jeţiš je spolu so svojimi šiestimi učeníkmi. Tak ako predchádzajúci deň, ani dnes nevidím Júdu Tadeáša, ktorý predtým povedal, ţe tieţ chce ísť do Jeruzalema s Jeţišom. Ešte musia byť veľkonočné sviatky, lebo v meste je stále veľký nával ľudí. Je podvečer a mnohí sa ponáhľajú domov. I Jeţiš smeruje k domu, kde je hosťom. Nie je to dom Večeradla. Ten sa nachádza ďalej v meste, i keď na jeho okraji. Toto je uţ pravý vidiecky dom postavený v poli, uprostred olivového sadu. Z malého vidieckeho námestia pred domom vidno stromy zostupujúce v radoch aţ k úpätiu návršia. Zastavujú sa na mieste, kde potôčik chudobný na vodu preteká cez roklinu vytvorenú medzi dvoma nízkymi pahorkami na vrchole jedného je chrám, na druhom sú len olivové sady. Jeţiš je teraz na úbočí tohto mierneho kopca, ktorý pozvoľna stúpa, zahalený do ticha svojich pokojných stromov. Ján, na tvojho priateľa tu čakajú dvaja muţi," hovorí starší muţ, zrejme roľník alebo majiteľ olivového sadu. Povedala by som, ţe Ján ho pozná. „Kde sú? Kto to je?" „Neviem. Jeden je určite Ţid. Druhý... neviem. Nepýtal som sa ho." „Kde sú?" „Čakajú v kuchyni a... a... áno... hľa... tam je ešte jeden, ktorý je samá rana... Prikázal som mu zostať tam, lebo... bol by som nerád, keby

302

bol malomocný... Hovorí, ţe chce vidieť proroka, ktorý hovoril v chráme." Jeţiš, ktorý aţ do tejto chvíle mlčal, povie: „Poďme najprv za týmto. Ostatným povedz, aby prišli, ak chcú, porozprávam sa s nimi tu, v olivovom sade." A uberá sa k miestu, ktoré označil muţ. „A čo máme robiť my?" pýta sa Peter. „Poďte, ak chcete." 2 Nejaký celkom zahalený muţ sa opiera o neomietnutý oporný múrik pred strminou, úplne na pokraji pozemku. Zrejme sem vystúpil po chodníku, ktorý vedie pozdĺţ oného malého potôčika. Keď zbadá, ţe k nemu prichádza Jeţiš, zakričí: „Späť, späť!" Ale aj: „Zmiluj sa!" Zhodí zo seba odev a odhalí svoje telo. Ak uţ tvár je pokrytá chrastami, trup je celý posiaty ranami. Niektoré rany sa uţ zmenili na hlboké diery, iné sú ako červené popáleniny, iné zasa vyblednuté a priesvitné, ako by boli pokryté mliečnym sklom. „Ty si malomocný! Čo chceš odo mňa?" „Nezloreč mi! Nekameňuj ma! Povedali mi, ţe včera večer si sa prejavil ako Boţí hlas a nositeľ milosti. Povedali mi, ţe si ich ubezpečil, ţe ak vztýčiš svoje znamenie, uzdravíš kaţdé zlo. Zdvihni ho nado mnou. Prichádzam od hrobiek... tam... Plazil som sa ako had popri ostruţinových kríkoch pozdĺţ potôčika, aby som sem prišiel nepozorovane. Čakal som na večer, aby som to mohol urobiť, lebo v prítmí sa nezbadá tak ľahko, kto som. Odváţil som sa... vyhľadal som pána tohto domu, je dosť dobrý. Nezabil ma. Iba mi povedal: ,Čakaj pri múriku.' Aj ty maj zľutovanie." Keďţe Jeţiš sa pribliţuje (sám, lebo šesť učeníkov a majiteľ s dvoma neznámymi zostávajú obďaleč a jasne prejavujú svoj odpor), malomocný ešte povie: „Uţ nechoď bliţšie! Uţ nie! Som nakazený!" Jeţiš však postupuje. Pozerá sa naňho s takým súcitom, ţe muţ sa rozplače. Pokľakne s tvárou takmer sa dotýkajúc zeme a stoná: „Tvoje znamenie! Tvoje znamenie!" „To bude vztýčené vo svojom čase. Ale tebe hovorím: Vstaň! Buď uzdravený. Chcem to. A ty mi buď znamením v tomto meste, ktoré ma musí poznať. Vstaň, hovorím ti! A z vďačnosti k Bohu uţ nehreš!" Muţ veľmi pomaly vstáva. Vynára sa z vysokej kvitnúcej trávy, akoby sa zbavoval pohrebnej plachty... a je uzdravený. Prezerá sa v poslednom dennom svetle. Je uzdravený. Zakričí: „Som čistý! Ó, čo môţem teraz pre teba urobiť?" „Poslúchnuť Zákon. Vyhľadaj kňaza. Odteraz buď dobrý. Choď."

303

Muţ sa pohne, akoby sa uţ chcel vrhnúť Jeţišovi k nohám, uvedomuje si však, ţe podľa Zákona ešte nie je čistý a stiahne sa. Bozkáva si však ruky a posiela bozky Jeţišovi. Plače od radosti. 3 Ostatní sú ako skamenení. Jeţiš sa obráti k uzdravenému chrbtom a s úsmevom ich preberá z meravosti: „Priatelia, to bolo len malomocenstvo tela. Vy však uvidíte, ako mizne aj malomocenstvo zo sŕdc. To vy ste ma chceli vidieť?" prihovorí sa dvom neznámym. „Tu som. Kto ste?" „Včera večer sme ťa počuli... v chráme. Hľadali sme ťa v meste. Niekto, kto hovorí, ţe je tvoj príbuzný, nám povedal, ţe si tu." „Prečo ma hľadáte?" „Aby sme ťa nasledovali, ak nás chceš, lebo ty máš slová pravdy." „Mňa nasledovať? Viete však, kam smerujem?" „Nie, Učiteľ, ale určite k sláve." „Áno. Ale k sláve, ktorá nie je z tejto zeme. K sláve, ktorá prebýva v nebi a ktorá sa dobýva čnosťami a obetou. Prečo ma chcete nasledovať?" znova sa opýta. „Aby sme mali účasť na tvojej sláve." „Podľa neba?" „Áno, podľa neba." „Všetci tam nemôţu prísť. Lebo Mamona kladie nástrahy viac tým, čo túţia po nebi, ako ostatným. Odolá iba ten, kto má pevnú vôľu. Prečo ma chcete nasledovať, ak to znamená ustavičný boj s nepriateľom, ktorý je v nás, s nepriateľským svetom a s nepriateľom, ktorým je Satan?" „Pretoţe tak to chce náš duch, ktorého si si ty získal. Ty si svätý a mocný. Chceme byť tvoji priatelia." „Priatelia!!!" Jeţiš mlčí a vzdychne. Potom uprene pozrie na toho, ktorý stále hovoril a ktorý si teraz sňal z hlavy plášť a ukázal sa s nepokrytou hlavou. Je to Judáš z Kariotu. „Kto si? Ty, čo hovoríš lepšie ako niekto z ľudu?" „Som Judáš, Šimonov. Som z Kariotu. Ale som z chrámu (alebo v chráme). Očakávam Kráľa Ţidov a snívam o ňom. Z tvojich slov som vycítil, ţe ty si Kráľ. V tvojich gestách som videl, ţe si Kráľ. Vezmi ma k sebe." „Vziať ťa? Teraz? Hneď? Nie* „Prečo, Učiteľ?" „Pretoţe je lepšie všetko si dobre zváţiť skôr, ako sa vydáš na strmú cestu." „Neveríš, ţe som úprimný?"

304

„To si povedal ty. Verím, ţe sa vieš náhle rozhodnúť. Ale neverím v tvoju stálosť. Porozmýšľaj o tom, Judáš. Teraz odídem a vrátim sa na Turice. Ak budeš v chráme, uvidíš ma. Rozváţ si to dobre. 4 A ty, kto 54.4 si?" „Ďalší, čo ťa videl. Chcel by som byť s tebou. Ale teraz sa toho bojim. „Nie. Domýšľavosť je skazou. Bázeň môţe byť prekáţkou, ale ak vychádza z pokory, je pomocou. Neboj sa. Aj ty si to rozmysli a keď prídem..." „Učiteľ, si taký svätý! Bojím sa, ţe nebudem hodný. Nie iné. Pretoţe o svoju lásku sa nebojím..." „Ako sa voláš?" „Tomáš, zvaný Didymus." „Zapamätám si tvoje meno. Choď v pokoji." Jeţiš ich prepustí a odoberie sa večerať do domu, v ktorom je hosťom. 5 Šiesti, ktorí sú s ním, chcú vedieť veľa vecí. „Prečo si, Učiteľ, uro- 54.5 bil rozdiel medzi tými dvoma...? Pretoţe rozdiel tu bol. Obidvaja prišli z tej istej pohnútky...," pýta sa Ján. „Priateľu, aj tá istá pohnútka môţe mať odlišný obsah a môţe vyvolať odlišný účinok. Iste, obaja majú tú istú pohnútku. Ale obaja sa líšia v cieli. Práve ten, čo sa zdá menej dokonalý, je dokonalejší, pretoţe ho nerozpaľuje túţba po ľudskej sláve. Má ma rád, pretoţe ma má rád." Ja tieţ." „Aj ja." „Aj ja." „Ajja." „Aj ja." „Aj ja." „Viem to. Poznám vás, akí ste." „Sme teda dokonalí?" „Ó, nie! Ale stanete sa takými, podobne ako Tomáš, ak vytrváte vo svojej vôli milovať. Dokonalí?! Ó, priatelia! Kto je dokonalý okrem Boha?" „Ty si taký!" „Veru hovorím vám, ţe nie som dokonalý sám od seba, ak si myslíte, ţe som prorok. Ani jeden človek nie je dokonalý. Ja som však dokonalý,

305

lebo ten, ktorý s vami hovorí, je Slovo Otca. Súčasť Boha,* jeho myšlienka, ktorá sa stala Slovom, mám v sebe dokonalosť. A takto musíte vo mňa veriť, ak veríte, ţe som Slovo Otca. A predsa vidíte, priatelia, chcem byť nazývaný Syn človeka,** pretoţe poniţujem seba samého tým, ţe beriem na seba všetku ľudskú biedu, hoci ju sám nemám, aby som ju niesol - to je moje prvé ťaţké utrpenie. A keď ju vynesiem - aby som ju zničil. Aká ťarcha, priatelia! Ale nesiem ju s radosťou. Je to moja radosť niesť ju, lebo ako Syn ľudstva urobím z ľudstva Boţie dieťa. Ako v prvý deň." Jeţiš rozpráva láskavo, sedí za chudobným stolom, pokojne gestikuluje rukami, s mierne sklonenou tvárou, ktorú mu zdola osvetľuje olejová lampička poloţená na stole. Láskavo sa usmieva, svojimi črtami uţ Učiteľ vzbudzujúci úctu a zároveň priateľ. Učeníci ho pozorne počúvajú. 6 „Učiteľ, prečo neprišiel tvoj bratranec, hoci vie, kde bývaš?" „Môj Peter...! Ty budeš jeden z mojich kameňov, prvý. Nie všetky kamene sa však dajú ľahko pouţiť. Videl si mramor na paláci Pretória? S námahou vytrhnutý z horského masívu tvorí teraz súčasť Pretória. Naopak, pozri sa na tie okruhliaky, ktoré sa lesknú v mesačnom svite vo vode Cedronu. Dostali sa tam do riečiska samy od seba a ak ich niekto chce, hneď si ich môţe vziať. Môj bratranec je ako prvé kamene, o ktorých hovorím... Horský masív - rodina mu bráni ísť za mnou." „Ja však chcem byť vo všetkom ako okruhliaky v potoku. Kvôli tebe som ochotný zanechať všetko - dom, manţelku, rybolov, bratov. Všetko pre teba, Rabbi." „Viem, Peter. Práve preto ťa mám rád. Príde však aj Judáš." „Kto? Judáš z Kariotu? Nemyslím. On je síce pekný pánko, ale... ja mám radšej... dám radšej prednosť sebe samému..." Všetci sa smejú * Súčasť'treba chápať nie ako „čiastku", ale ako „príslušnosť". Na rozdiel od človeka, ktorý patrí Bohu nie prirodzenosťou, ale pre podobnosť (poznámka v 167.9), Jeţiš patrí Bohu prirodzenosťou, teda je Boh ako Otec (v 487.4 povie: „Ja som jeho, jeho súčasť a všetko s ním"). Svojou prirodzenosťou Jeţiš je aj Človek tým, ţe je vtelené Slovo Otca. A preto nie v tom, ţe je prorok (ako povedal vyššie), spočíva jeho dokonalosť, ale v tom, ţe je Človek-Boh, ktorý ľudskou časťou vţdy prekonal pokušenia (ako povie v 80.10 a ako vyplýva na konci poznámky v 174.9). O dvoch prirodzenostiach Jeţiša-boţskej a ľudskej - sú podstatné prejavy v kapitolách 487 a 506. ** Syn človeka je hádam najčastejší titul dávaný Jeţišovi, ktorý dáva aj Jeţiš sám sebe. Jeho všeobecný význam je vysvetlený v 343.4, ale jeho mesiášsky význam sa nachádza tu a napríklad v 126.3 a 603.1.

306

nad týmto Petrovým uzáverom. „Nie je tu nič na smiech. Chcem povedať, ţe dám prednosť Galilejčanovi, rýdzemu, neokrôchanému, rybárovi, ktorý však neklame... mestským ľuďom, ktorí... neviem... Aha, Učiteľ rozumie, čo mám tým na mysli." „Áno. rozumiem. Ale neposudzuj. Potrebujeme sa navzájom tu na zemi. A dobrí sú zmiešaní so zlými ako kvety na poli - bolehlav vedľa liečivého slezu." 7 „Chcel by som sa niečo spýtať..." „Čo, Ondrej?" Ján mi rozprával o zázraku v Káne... Tak veľmi sme dúfali, ţe urobíš nejaký v Kafarnaume... a ty si povedal, ţe neurobíš zázrak, kým najprv nenaplníš Zákon. Prečo teda v Káne? A prečo tu, a nie v tvojej vlasti?" „Kaţdé poslúchnutie Zákona je zjednotením s Bohom, a preto zväčšuje naše schopnosti. Zázrak je dôkaz spojenia s Bohom, jeho dobrotivej a schvaľujúcej prítomnosti. Preto som si chcel vykonať svoju povinnosť Izraelitu prv, neţ začnem konať sériu zázrakov." „Ty si však nebol viazaný Zákonom." „Prečo? Ako Boţí Syn nie. Ale ako syn Zákona áno. Izrael ma zatiaľ pozná len takto... A aj potom takmer celý Izrael ma spozná len ako takého, ba ešte ako menšieho. Ja však nechcem dať Izraelu pohoršenie a poslúchnem Zákon." „Si svätý." „Svätosť nevylučuje poslušnosť. Ba ju zdokonaľuje. Okrem toho treba dávať príklad. Čo by si povedal o otcovi, o staršom bratovi, o učiteľovi, o kňazovi, ktorý by nedával dobrý príklad?" „A teda Kána?" „Kánu bolo treba urobiť pre radosť mojej matky. Kána je preddavok, za ktorý treba vďačiť mojej matke. Ona predchádza pred milosťou. Tu prejavujem česť svätému mestu tým, ţe ho verejne robím počiatkom svojej moci Mesiáša. Ale tam, v Káne, som vzdal úctu Boţej svätej, celej svätej. Svet má mňa skrze ňu. Preto je správne, aby jej patril môj prvý zázrak vo svete." 8 Niekto zaklope na dvere. Je to znova Tomáš. Vojde a hodí sa Jeţišovi k nohám. „Učiteľ... nemôţem čakať na tvoj návrat. Nechaj ma pri sebe. Mám veľa chýb, ale mám túto lásku, jedinú, veľkú, pravú, môj poklad. Je tvoj, je pre teba. Ponechaj si ma, Učiteľ..." Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu. „Zostaň, Didymus. Nasleduj ma. Blahoslavení tí, ktorí sú úprimní a majú pevnú vôľu. Ste poţehnaní. Ste mi viac ako príbuzní, lebo ste pre mňa synovia a bratia nie podľa krvi, ktorá

307

je smrteľná, ale podľa Boţej vôle a podľa vašej duchovnej túţby. Teraz vám hovorím, ţe nemám bliţšieho príbuzného ako toho, kto koná vôľu môjho Otca. A vy ju konáte, pretoţe chcete dobro." 9 54.9 Videnie sa takto končí. Sú štyri hodiny popoludní a uţ na mňa doliehajú tiene mrákot, ktoré budú silné, čo je logický dôsledok včerajšej bolestnej hodiny... Ale i 24. októbra som sa cítila veľmi zle. Aţ tak, ţe keď sa skončilo videnie, ktoré som zapisovala doslova s bolesťou hlavy ako pri zápale mozgových blán, nemala som odvahu dodať, ţe konečne som videla Jeţiša oblečeného tak, ako sa mi zjavuje, keď je celý len pre mňa - v mäkkom vlnenom odeve bielej farby takmer ako slonová kosť a v rovnakom plášti. Šaty, ktoré mal na sebe* pri svojom prvom prejavení sa v Jeruzaleme ako Mesiáš.

55. Poverenie zverené Tomášovi 27. október 1944 55.1

Dnes ráno, keď som sa spamätávala z veľmi ťaţkých niekoľkohodinových mrákot a v modlitbe očakávala rozodnenie, moje videnie sa opakuje. Hovorím, ţe sa opakuje, lebo sme ešte stále v tom istom prostredí široká a nízka kuchyňa, tmavá pre zadymené steny, ktorú ledva osvetľuje plamienok olejovej lampy poloţenej na dlhý a úzky vidiecky stôl, za ktorým sedí osem ľudí. Jeţiš a šesť učeníkov plus majiteľ domu - štyria na kaţdej strane. Jeţiš obrátený na svojej stoličke - lebo tu sú len stoličky bez operadla, na troch nohách, typický vidiecky nábytok - sa ešte rozpráva s Tomášom. Jeţišova ruka skĺzla z jeho hlavy na jeho rameno. Jeţiš vraví: „Vstaň, priateľu. Uţ si večeral?" „Nie, Učiteľ. Išiel som niekoľko metrov s tým druhým, čo bol so mnou, a potom som ho nechal a vrátil som sa späť. Povedal som mu, ţe chcem hovoriť s človekom uzdraveným z malomocenstva... Povedal som tak, lebo som si myslel, ţe sa bude štítiť zastaviť sa pri nečistom. Uhádol som. Ja som však hľadal teba, nie malomocného... Chcel som ti povedať: ,Vezmi ma!' ... Prechádzal som sa hore-dolu po olivovom

* V 53.3.

308

sade, kým sa ma nejaký mladík nespýtal, čo robím. Musel si o mne myslieť, ţe mám zlý úmysel... Bol pri stĺpe, tam, kde sa začína pozemok." Majiteľ domu sa usmeje. „To je môj syn," vysvetlí a potom dodá: „Stráţi pri lise na olivy. Máme v jaskyni pod lisom ešte takmer celú ročnú úrodu. Bola veľmi dobrá. Priniesla nám veľa oleja. A v čase návalu ľudí sa vţdy spolčujú zbojníci, ktorí vykrádajú nestráţené miesta. Pred ôsmimi rokmi, práve cez Prípravný deň, nás okradli o všetko. Odvtedy kaţdý stráţime po jednu noc. Matka mu išla zaniesť večeru." „No a povedal mi: ,Čo chceš?', a to takým tónom, ţe aby som si zachránil chrbát pred jeho palicou, rýchlo som vysvedil: ,Hľadám Učiteľa, ktorý tu býva/ Odpovedal mi: ,Ak je pravda, čo hovoríš, poď do domu/ A odprevadil ma aţ sem. To on zaklopal a odišiel, len čo počul moje prvé slová." „Bývaš ďaleko?" „Bývam na druhom konci mesta, blízko Východnej brány." „Si sám?" „Bol som s rodičmi. Ale oni odišli k iným príbuzným na Betlehemskej ceste. Ja som zostal, aby som ťa hľadal vo dne i v noci, kým ťa nenájdem." Jeţiš sa usmeje a povie: „Takţe ťa nikto nečaká?" „Nie, Učiteľ." „Cesta je dlhá, noc tmavá, v meste sú rímske hliadky. Hovorím ti: Ak chceš, zostaň s nami." „Ach, Učiteľ!" Tomáš je šťastný. „Urobte miesto. A všetci dajte niečo bratovi." Zo svojho Jeţiš dáva kus syra, ktorý mal pred sebou. Vysvetľuje Tomášovi: „Sme chudobní a večera sa takmer skončila. Ale v tom, kto daruje, je veľké srdce." A Jánovi, ktorý sedí vedľa neho, povie: „Uvoľni miesto priateľovi." Ján rýchlo vstane a ide si sadnúť na roh stola vedľa pána domu. „Posaď sa, Tomáš. Jedz." 2 A potom všetkým: „Takto budete robiť vţdy, priatelia, podľa zákona lásky. Pútnika chráni uţ Boţí zákon. Ale teraz, v mojom mene, ho budete musieť milovať ešte väčšmi. Keď vás niekto v Boţom mene poţiada o kus chleba, o hit vody, o prístrešie, musíte to dať v jeho mene. A dostanete za to od Boha odmenu. Takto sa musíte správať k všetkým. Aj k nepriateľom. Toto je nový zákon. Aţ doteraz sa vám hovorilo: ,Milovať budeš svojho blíţneho a nenávidieť svojho nepriateľa/Ja vám hovorím: ,Milujte aj tých, ktorí vás nenávidia/ Ó! Keby ste vedeli, ako vás bude milovať Boh, ak budete milovať tak, ako vám hovorím! Ak potom niekto povie: ,Chcem byť vaším spoločníkom v sluţbe pravému Pánu

309

Bohu a nasledovať jeho Baránka/ potom vám musí byť drahší ako poknn ný brat, lebo budete spojení večným, Kristovým putom." „Ale ak sa pritrafí niekto neúprimný? Povedať: ,Chcem robiť toj a ono' je ľahké. Ale slovo nie vţdy zodpovedá pravde," hovorí Peter tro-^ chu podráţdený. Zdá sa, ţe nemá svoj zvyčajný ţoviálny humor. „Počúvaj, Peter. Hovoríš s dobrým úmyslom a spravodlivo. Ale pozri, lepšie je hrešiť z dobroty a dôvery, ako z nedôvery a tvrdosti. Ak urobíš dobre nehodnému, aké zlo vyplynie z toho pre teba? Nijaké. Ba na teba bude čakať Boţia odmena, zatiaľ čo jemu to bude zarátané ako previnenie, lebo zradil tvoju dôveru." „Nijaké zlo? Ach! Často ten, kto je nehodný, nezastaví sa pri nevďačnosti, ale ide ďalej a dopracuje sa aţ k tomu, ţe škodí na cti, na majetku i na samom ţivote." „To je pravda. Ale azda toto by zmenšilo tvoju zásluhu? Nie. I keby celý svet veril ohováraniam, i keby si sa stal chudobnejším ako Jób, i keby tí ukrutník siahol aj na ţivot, čo by sa zmenilo v očiach Boha? Nič. Ba áno, bola by tu zmena. Ale dobrá pre teba. Boh by k zásluhám dobroty pripojil i zásluhy duchovného, hmotného i telesného mučeníctva." „Dobre, dobre! Bude to tak." Peter uţ nehovorí. Namosúrené si podoprel hlavu. 3 Jeţiš sa obráti k Tomášovi: „Priateľu, povedal som ti predtým v olivovom sade: ,Keď sa vrátim do týchto končín, ak ešte budeš chcieť, budeš môj/ Teraz ti hovorím: ,Si ochotný urobiť Jeţišovi láskavosť?'" „Bezpochyby." „Ale ak táto láskavosť môţe vyţadovať obetu?" „Nie je nijaká obeta tebe slúţiť. Čo si ţeláš?" „Chcel som ti povedať... ale ty máš iste svoje obchody, záujmy..." „Nič takého, nič! Mám teba! Hovor!" „Počúvaj. Zajtra ráno na úsvite malomocný odíde z hrobiek, aby vyhľadal niekoho, kto to oznámi kňazovi. Ty pôjdeš k hrobom prvý. To z lásky. A nahlas zakričíš: ,Ty, čo si bol včera očistený, vyjdi von. Posiela ma k tebe Jeţiš z Nazareta, Mesiáš Izraela, ten, ktorý ťa uzdravil/ Urob to tak, aby svet ,ţijúcich mŕtvych' poznal moje meno a zachvel sa nádejou. A ten, kto k nádeji pripojí vieru, nech príde ku mne, aby som ho uzdravil. To je prvá forma očistenia, ktorú prinášam, a vzkriesenia, ktorého som pánom. Jedného dňa dám omnoho hlbšie očistenie... Jedného dňa zapečatené hroby vychrlia skutočných mŕtvych, ktorí sa zjavia, aby sa svojimi prázdnymi očnými jamkami a odhalenými čeľusťami

310

smiali pre vzdialenú radosť - hoci ju budú počuť od kostier - duchov oslobodených z očakávania očistca. Zjavia sa, aby sa potešili tomuto oslobodeniu a aby sa chveli, vediac, komu majú za to vďačiť... Choď. On príde k tebe. Ty urobíš to, o čo ťa poţiada. Vo všetkom mu pomôţ, akoby ti bol bratom. A povieš mu tieţ: ,Keď budeš úplne očistený, pôjdeme spolu na cestu pri rieke, za Dokom a Efraimom. Tam teba aj mňa čaká Učiteľ Jeţiš, aby nám povedal, v čom mu máme slúţiť.'" „Urobím tak. A ten druhý? „Kto? Iškariotský?" „Áno, Učiteľ." „Pre neho trvá moja rada. Nechaj ho, aby sa rozhodol sám, a na dlhý čas. Ba vyhni sa i stretnutiu s ním." „Budem s malomocným. V údolí hrobiek sa potĺkajú iba nečistí alebo ten, kto sa s nimi stýka z ľútosti." 4 Peter čosi zamrmle. Jeţiš to počuje. „Čo máš, Peter? Mlčíš alebo hundreš. Vyzeráš nespokojne. Prečo?" „Som nespokojný. My sme prví, a ty nám nedaruješ zázrak. My sme prví, a ty si posadíš vedľa seba cudzieho. My sme prví, a ty jemu, a nie nám, dávaš poverenia. My sme prví, a... áno, a zdá sa, ţe sme poslední. Prečo budeš na nich čakať na ceste pri rieke? Určite aby si im dal nejaké poslanie. Prečo im, a nie nám?" Jeţiš si ho prezerá. Nie je nahnevaný. Ba sa usmieva, ako sa usmieva na chlapca. Vstáva, ide pomaly k Petrovi, poloţí mu ruku na plece a hovorí s úsmevom: „Peter, Peter! Si jedno veľké, jedno staré dieťa!" A Ondrejovi, sediacemu pri bratovi, povie: „Choď na moje miesto." Posadí sa vedľa Petra, jedným ramenom ho uchopí okolo pliec a hovorí s ním takto, drţiac ho proti svojmu plecu: „Peter, zdá sa ti, ţe som nespravodlivý, ale to nie je nespravodlivosť. Ba je to skúška, lebo viem, akú máte hodnotu. Pozri. Kto potrebuje skúšky? Ten, kto ešte nie je istý. O vás však viem, ţe ste o mne natoľko istí, ţe som vám nemusel dávať dôkazy svojej moci. Tu v Jeruzaleme sú potrebné skúšky, tu, kde neresť, bezboţnosť, politika a veľa svetských vecí zatieňujú duchov natoľko, ţe oni nemôţu vidieť svetlo, ktoré prechádza. Ale tam, pri našom krásnom jazere, takom čistom pod jasným nebom, tam medzi čestnými a dobroprajnými ľuďmi nie sú potrebné skúšky. Budete mať zázraky. Vylejem na vás milosti ako rieky. Ale pozri, ako som si vás uctil. Vzal som vás a ani som nepoţadoval skúšky, ani som nepocítil nutnosť vás podrobiť skúškam, lebo viem, kto ste. Drahí, veľmi drahí a mne takí verní."

311

Peter sa uspokojí: „Odpusť mi, Jeţiš." „Áno, odpúšťam ti, lebo tvoj prejav hnevu je láska. Ale uţ nezáviď, Šimon Jonášov. Vieš, čo je srdce tvojho Jeţiša? Uţ si dakedy videl more, skutočné more? Áno? No a moje srdce je omnoho širšie ako šíre more! A je v ňom miesto pre všetkých. Pre celé ľudstvo. A aj ten najmenší má miesto ako najväčší. A hriešnik v ňom nachádza lásku tak ako nevinný. Týchto poverujem poslaním. Určite. Chceš mi zakázať, aby som im ho dal? Ja som si vás vyvolil. Nie vy. Som preto slobodný posúdiť, ako vás pouţiť. A ak týchto tu nechám s poslaním - ktoré môţe byť aj skúškou, tak ako môţe byť milosrdenstvom časové obdobie, ktoré som nechal Iškariotskému -, môţeš mi to vyčítať? Vieš, či som tebe neponechal väčšie? A nie je ti najkrajšie počuť, keď ti poviem: ,Pôjdeš so mnou?" „To je pravda, je pravda! Som hlupák! Odpusť..." „Áno. Všetko odpúšťam. Ach, Peter...! Ale prosím vás všetkých: Nediskutujte nikdy o zásluhách a o postavení. Mohol som sa narodiť ako kráľ. Narodil som sa chudobný, v maštali. Mohol som byť bohatý. Ţil som z práce a teraz z lásky. A predsa, verte to, priatelia, v očiach Boha nie je nikto väčší odo mňa. Odo mňa, ktorý som tu - sluha pre človeka." „Ty a sluha? Nie, nikdy!" „Prečo, Peter?" „Lebo ja ti budem slúţiť." „Aj keby si mi slúţil ako matka slúţi dieťaťu, ja som prišiel, aby som slúţil človeku. Budem Spasiteľom pre človeka. Aká sluţba sa vyrovná tejto?" „Ach, Učiteľ! Ty vieš všetko vysvetliť. A to, čo sa zdalo temné, ihneď sa vyjasní!" „Si teraz spokojný, Peter? 5 Tak ma nechaj dohovoriť s Tomášom. Si si istý, ţe spoznáš malomocného? Nik iný tam nie je uzdravený, ale mohol uţ odísť za svetla hviezd, aby našiel skorého pocestného. A ktosi iný by sa mohol vydávať za neho, aby z clivoty vstúpil do mesta, aby videl príbuzných. Počúvaj, ako vyzerá. Bol som blízko neho a za súmraku som si ho dobre všimol. Je vysoký a chudý. Tmavšej farby ako miešanec, hlboké a veľmi čierne oči pod snehobielym obočím, vlasy biele ako plátno a trochu kučeravé, dlhý nos, smerom ku špičke sploštený ako majú Líbyjčania, veľké a vyčnievajúce pery, najmä spodná. Je taký olivovo hnedý, ţe ústa majú sfarbenie do fialova. Na čele mu zostala staršia jazva, a to bude jediná škvrna, teraz, keď bude očistený od chrást a špiny." „To je starec, keď je celý biely." „Nie, Filip. Zdá sa, ale nie je. Zošedivel z malomocenstva."

312

„Čo je? Miešanec?" „Moţno, Peter. Je podobný ľuďom z Afriky." „Bude teda Izraelita?" „Dozvieme sa to. A keby nebol?" „Ó! Keby nebol, nech odíde. Uţ aj tak si veľa zaslúţil, ţe bol uzdra/ CC

vený. „Nie, Peter. I keby bol modlosluţobník, neodoţeniem ho. Jeţiš prišiel pre všetkých. Veru, hovorím ti, ţe národy z temnôt predídu synov národa Svetla..." Jeţiš vzdychne. Potom vstane. Vzdáva vďaky Otcovi a dobrorečí mu hymnom. Takto sa končí videnie. 6 Chcem mimochodom poznamenať, ţe môj vnútorný poradca mi uţ od včera večera, keď som videla malomocného, povedal: „To je Šimon, apoštol. Uvidíš jeho i Tadeášov príchod k Učiteľovi." Dnes ráno po svätom prijímaní (je piatok) otvorím misál a vidím, ţe práve dnes je vigília sviatku svätých Šimona a Júdu a ţe zajtrajšie evanjelium hovorí práve o láske takmer rovnakými slovami, ktoré som počula prv vo videní. Júdu Tadeáša som však zatiaľ ešte nevidela.

56. Šimon Horlivec a Júda Tadeáš sú zjednotení v spoločnom údele 28. október 1944 1

Ste skutočne krásne, brehy Jordánu, také, aké ste boli za čias Jeţiša! Pozerám sa na vás a kochám sa z vášho vznešeného zelenomodrého pokoja, ako melódia znejúceho neţnými tónmi vôd a korún stromov. Som na pomerne širokej a dosť dobre udrţiavanej ceste. Bude to asi nejaká hlavná či skôr vojenská cesta, postavená Rimanmi, aby spojila rôzne oblasti s hlavným mestom. Vedie blízko rieky, nie však popri nej. Oddeľuje ju od nej zalesnený pás, ktorého úlohou bolo zrejme spevňovať brehy a zadrţiavať vody v čase ich vysokého stavu. Z druhej strany cesty zalesnený pás pokračuje tak, ţe cesta pripomína prirodzený tunel, nad ktorým sa splietajú konáre bohato pokryté lístím. Oblaţujúce občerstvenie pre pocestných v týchto krajinách páliaceho slnka. Na mieste, kde sa nachádzam, tvoria rieka, a teda prirodzene i cesta široký oblúk, takţe vidím, ako postupuje zalesnený násyp - ako zelená

313

hradba, vymedzujúca koryto pokojných vôd. Vyzerá takmer ako jazero v prepychovom parku. Voda však nie je stojatá ako v jazere. Tečie, hoci pomaly. Dôkazom toho je šelest, ktorý vzniká nárazom na prvé trstiny, tie najodváţnejšie, ktoré sa zrodili vlastne dolu, v štrkovitom dne, ako aj vlnenie, šíriace sa v dlhých stuhách listov trstín, čo sa skláňajú nad hladinou vody. Aj skupina vŕb z pruţnými ovisnutými konármi zverila vrcholec svojho zeleného účesu rieke, a tá akoby ho pôvabne hladkala a neţne vystierala po prúde. V rannej hodine tu vládne ticho a pokoj. Ruší ich iba spev a hlasy vtákov, šum vody a konárov stromov a krásne trblietanie rosy na zelenej a vysokej tráve medzi stromami. Tá ešte nie je zoschnutá a zoţltnutá od letného slnka, ale jemná a svieţa, lebo sa zrodila po jarnom vyliatí vody, ktorá pôdu do hĺbky nasýtila vlhkosťou a úrodnými ţivinami. 2 Traja pocestní stoja v zákrute cesty, takmer v strede oblúka. Pozerajú hore i dolu, na juh, kde je Jeruzalem, na sever, kde je Samária. Vyzerajú medzi stromoradím, či neprichádza ten, na koho čakajú. Je to Tomáš, Júda Tadeáš a uzdravený malomocný. Rozprávajú sa. „Nevidíš nič?" Ja nie." „Ani ja." „A predsa toto je to miesto." „Si si tým istý?" „Istý, Šimon. Keď sa Učiteľ vzdialil po tom, čo mu zástup po zázračnom uzdravení chromého ţobráka pri Rybnej bráne prevolával na slávu, jeden z tých šiestich mi povedal: ,Teraz odchádzame z Jeruzalema. Čakaj na nás pri ohybe rieky na piatej míli medzi Jerichom a Dokom, na ceste lemovanej stromami/ Na tejto. Povedal tieţ: ,Budeme tam o tri dni za svitania/ Dnes je tretí deň a štvrté bdenie nás zastihlo práve tu." „Príde? Moţno by bolo lepšie, keby sme išli s ním uţ z Jeruzalema." „Nemohol si ešte ísť medzi ľudí, Šimon." „Ak vám môj bratranec povedal, ţe sem príde, tak príde. Vţdy dodrţí, čo sľúbi. Zostáva nám len čakať." 3 „Bol si stále s ním?" „Stále. Odkedy sa vrátil do Nazareta, bol mi dobrým spoločníkom. Boli sme vţdy spolu. Sme v takmer rovnakom veku, ja som trocha starší. A obľúbil si ma i jeho otec, brat môjho otca. I jeho matka ma mala veľmi rada. Viac som vyrastal pri nej ako pri svojej mame." „Mala ťa rada... Dnes ťa uţ nemá tak rada?"

314

„Ale áno! No odvtedy, ako sa on stal prorokom, sme tak trochu rozdelení. Mojim príbuzným sa to nepáči." „Ktorým príbuzným?" „Môjmu otcovi a dvom starším bratom. Ďalší brat váha. Môj otec je uţ veľmi starý a nemal som to srdce roztrpčovať ho. Ale teraz... Teraz je to uţ iné. Teraz idem tam, kam ma priťahuje srdce a myseľ. Idem za Jeţišom. Nemyslím, ţe by som týmto konaním porušil Zákon. Okrem toho... keby nebolo správne to, čo chcem urobiť, Jeţiš by mi to povedal. Urobím, čo mi on povie. Má otec právo zabraňovať synovi v dobrom? Ak cítim, ţe tam je spása, prečo mi má brániť, aby som ju mal? Prečo sú otcovia niekedy nepriateľmi?" Šimon si povzdychne ako pri smutných spomienkach a skloní hlavu, ale neprehovorí. Namiesto toho odpovie Tomáš: Ja som uţ prekáţku odstránil. Otec ma vypočul a pochopil ma. Poţehnal mi a povedal: ,Choď. Nech je táto Veľká noc pre teba oslobodením z otroctva očakávania. Šťastný si, ţe môţeš uveriť. Ja čakám. Ale ak je to naozaj on a ty to spozoruješ, keď ho budeš nasledovať, príď k svojmu starému otcovi a povedz mu: »Poď. Izrael má Očakávaného.«c" „Si šťastnejší neţ ja. A povedať, ţe sme ţili po jeho boku! A neveríme, my z rodiny...! A hovoríme, teda oni hovoria: ,Stratil hlavu!'" 4 „Aha, aha, skupina ľudí," zakričí Šimon. „To je on, to je on! Spoznávam jeho svetlovlasú hlavu! Ó, poďte! Beţme!" Rezko vykročia smerom na juh. Teraz, keď sa uţ dostali do stredu zákruty, stromy zakrývajú zvyšok cesty tak, ţe obe skupinky sa ocitnú takmer oproti sebe, keď to najmenej očakávajú. Zdá sa, akoby Jeţiš vychádzal z rieky, lebo je medzi stromami na brehu. „Učiteľ!" „Jeţiš!" „Pane!" Zaznejú tri výkriky učeníka, bratranca a uzdraveného, velebiace a slávnostné. „Pokoj vám!" Hľa, ten krásny hlas, ktorý si nemoţno pomýliť s iným, plný, zvučný, pokojný, výrazný, čistý, muţný, príjemný a prenikavý. 5 „Aj ty, Júda, bratranec môj?" Objímajú sa. Júda plače. „Prečo tento plač?" „Ach, Jeţiš! Chcem zostať s tebou!"

315

„Vţdy som na teba čakal. Prečo si neprišiel?" Júda skloní hlavu a mlčí. „Nechceli. A teraz?" Jeţiš, ja... ja ich nemôţem poslúchať. Chcem poslúchať len teba." Ja som ti to však neprikázal." „Nie, ty nie. Prikazuje mi to však tvoje poslanie! Ten, ktorý ťa poslal, mi tu hovorí, priamo v mojom srdci, a vraví mi: ,Choď k nemu.* Tá, ktorá ťa porodila a ktorá mi bola neţnou učiteľkou, svojím holubičím pohľadom bez slov mi vraví: ,Buď Jeţišov!' Môţem si neuvedomovať tento vznešený hlas, ktorý mi prevrtáva srdce? Hlas modlitby svätice, ktorá sa určite úpenlivo modlí pre moje dobro? Len preto, ţe som bratranec z Jozefovej strany, nesmiem ťa uznať za toho, kto si, zatiaľ čo Krstiteľ ťa poznal? Ten, ktorý ťa nikdy nevidel, tu, na brehu tejto rieky ťa pozdravil: ,Baránok Boţí.' A ja, ja, čo som s tebou vyrastal, ja, čo som sa stal dobrým, keď som ťa nasledoval, ja, čo som sa stal synom Zákona zásluhou tvojej matky a od nej som vdychoval nie šesťstotrinásť zákonov rabínov, okrem Svätého písma a modlitieb, ale ducha všetkých týchto zákonov, ja by som nemal byť vhodný na nič?" „A tvoj otec?" „Môj otec? Nechýba mu chlieb, ani pomoc, a potom... ty si mi dal príklad. Ty si myslel na dobro ľudu viac neţ na malé Máriino dobro. A ona je sama. Povedz mi, Učiteľ môj, nie je azda dovolené povedať otcovi, pri všetkej úcte: ,Otče, milujem ťa. Ale nad tebou je Boh a jeho nasledujem'?" Júda, príbuzný a priateľ, hovorím ti: Si veľmi popredu na ceste Svetla. Poď. Je dovolené povedať otcovi takto, keď nás volá Boh. Nič nie je nad Bohom. Aj pokrvné zákony ustupujú, totiţ strácajú sa, lebo svojimi slzami dávame otcom, matkám rozsiahlejšiu pomoc a pre niečo vecnejšie, ako je deň na svete. Ak ich vynesieme so sebou do neba a tou istou cestou obety citov k Bohu. Zostaň teda, Júda. Čakal som ťa a som šťastný, ţe ťa znova mám, priateľ môjho nazaretského ţivota." Júda je dojatý. 6 Jeţiš sa obráti k Tomášovi: „Poslúchol si verne. Prvá čnosť učeníka." „Prišiel som, aby som ti bol verný." „A budeš takým. Ja ti to hovorím. Poď, ty, čo zostávaš hanblivo v tieni. Neboj sa." „Pane môj!" Bývalý malomocný je pri Jeţišových nohách. „Vstaň. Ako sa voláš?" „Šimon."

316

„Tvoja rodina?" „Pane... bola mocná... aj ja som bol mocný... Ale bezohľadná závisť siekt a... a chyby mladosti poškodili jej moc. Môj otec... Ach! Musím hovoriť proti nemu, pre ktorého som prelial toľko slz! Ty to vidíš, ty si videl, aký dar mi daroval!" „Bol malomocný?" „Nebol malomocný, ani ja nie. Bol chorý na chorobu iného mena, ktorú my, Izraeliti, priraďujeme k rôznym malomocenstvám. On... - vtedy triumfovala ešte jeho spoločenská vrstva - ţil a zomrel mocný vo svojom dome. Ja... keby si ma nezachránil, zomrel by som v hrobkách." „Si sám?" „Sám. Mám verného sluhu, ktorý sa stará o to, čo mi zostalo. Dal som mu uţ vedieť." „Tvoja matka?" „Zomrela." Zdá sa, ţe muţ je zmätený. Jeţiš ho pozorne pozoruje. „Šimon, povedal si mi: ,Čo mám urobiť pre teba?' Teraz ti hovorím: ,Nasleduj ma.c" „Hneď, Pane...! Ale... ale ja... dovoľ, nech ti niečo poviem. Som, volali ma Horlivec (Zelóta) kvôli spoločenskej vrstve* a Kananejský kvôli matke. Vidíš. Som tmavý. Prúdi vo mne krv otrokyne. Môj otec nemal synov z manţelky a mňa mal s otrokyňou. Jeho dobrá manţelka ma vychovávala ako syna a liečila ma z nekonečných chorôb, pokým nezomrela..." „V očiach Boha niet otrokov alebo slobodných. V jeho očiach je jediné otroctvo - hriech. A ja som prišiel, aby som ho odstránil. Všetkých vás volám, lebo kráľovstvo je pre všetkých. Si vzdelaný?" „Som. Mal som i svoje postavenie medzi vysoko postavenými. Pokiaľ bola choroba ukrytá pod šatami. Ale keď vystúpila na tvár... Nepriateľom sa pozdávalo, ţe je pravá, a pouţili ju na to, aby ma poslali do vyhnanstva medzi ,mŕtvychť, hoci, ako mi povedal istý rímsky lekár z Cézarey, s ktorým som sa radil, moja choroba nebolo pravé malomocenstvo, ale istý druh dedičného lišaja, a stačilo by nesplodiť deti, aby sa ďalej nešíril. Môţem teda nepreklínať otca?" * Spoločenská vrstva zelótov (zelo = horlivosť), ktorých tak volali pre ich horlivosť pri zachovávaní Zákona a pre odpor voči kaţdému ovládaniu vyvoleného ľudu zo strany cudzincov. Ale MV význam tohto výrazu nepozná, lebo na rukopise v zátvorke poznamenáva: Kto sú zelóti? Spisovateľka podobne nepozná slová šemanfloraŠ (v 503.9/10) 2Lgulal( v 542.7).

317

„Nesmieš ho preklínať. Urobil ti veľa zla..." „Ach, áno! Premárnil majetok, bol nerestný, krutý, bez srdca a citu. Odopieral mi zdravie, pohladenia, pokoj, označil ma menom, ktoré je zneváţením, a chorobou, ktorá je znamením hanby... Všetko si privlastnil. Aj budúcnosť syna. Všetko mi zobral, aj radosť byť otcom." „Preto ti hovorím: ,Nasleduj ma.' Po mojom boku, v mojom sprievode nájdeš otca i deti. Zdvihni svoj pohľad, Šimon. Tam sa na teba usmieva pravý Otec. Hľaď na priestory zeme, na svetadiely, na krajiny. Je tam detí a detí. Deti toho človeka, ktorý je pre všetkých tých, ktorí sú bez detí. Očakávajú teba a mnohých takých, ako si ty. Pod mojím znamením uţ niet opustenosti. V mojom znamení uţ niet osamelosti ani rozdielov. Je to znamenie lásky. A dáva lásku. 7 Poď, Šimon, ty, čo si nemal synov. Poď, Júda, ktorý si stratil otca pre lásku ku mne. Spojím vás v spoločnom údele." Vzal ich obidvoch. Ruky poloţil na ich plecia, akoby si ich chcel privlastniť, akoby im chcel uloţiť spoločné jarmo. Potom povie: „Spájam vás. Teraz vás však ešte oddelím. Ty, Šimon, zostaneš tu s Tomášom. Pripravíš s ním cesty pre môj návrat. Onedlho sa vrátim a chcem, aby ma očakávali veľké zástupy ľudu. Povedzte chorým, ty im to môţeš povedať, ţe príde ten, ktorý uzdravuje. Povedzte čakajúcim, ţe Mesiáš je medzi svojím ľudom. Povedzte hriešnikom, ţe je tu ten, ktorý odpúšťa, aby dal silu vystúpiť..." „Budeme to vedieť?" „Áno. Stačí, keď poviete: ,Prišiel. Volá vás. Čaká vás. Príde, aby vám dal milosť. Buďte tu pripravení, aby ste ho uvideli/ A k slovám pripojte rozprávanie o tom, čo viete. A ty, Júda, bratranec, poď so mnou a s týmito. Ty zostaneš v Nazarete." „Prečo, Jeţiš?" „Lebo mi musíš pripraviť cestu vo vlasti. Myslíš si, ţe je to malé poslanie? Veru, niet ťaţšieho..." Jeţiš si vzdychne. „A podarí sa mi to?" „Áno aj nie. Všetko však postačí, aby sme boli ospravedlnení." „Z čoho? A u koho?" „U Boha. Vo vlasti. V rodine. Nebudú nám môcť nič vyčítať, lebo sme ponúkli dobro. A ak sa to bude vlasti a rodine protiviť, my neponesieme vinu za to, ţe zahynú." „A my?" „Vy, Peter? Vy sa vrátite k sieťam."

318

„Prečo?" „Lebo vás budem učiť pomaly a vezmem si vás, keď vás budem povaţovať za pripravených." „Uvidíme ťa však, pravda?" „Určite. Budem k vám chodiť často alebo vás dám zavolať, keď budem v Kafarnaume. Teraz sa rozlúčte, priatelia, a pôjdeme. Tých, čo zostávajú, ţehnám. Môj pokoj nech je s vami." Videnie sa končí.

57. V Nazarete s Judom Tadeášom a s ostatnými šiestimi učeníkmi 31. október 1944 1

Jeţiš prichádza s bratrancom a šiestimi učeníkmi do blízkosti Naza- 57.1 reta. Z vrchu návršia, kde práve sú, vidno, ako po svahoch stúpa a klesá biele mestečko uprostred zelene. Svahy sú jemne zvlnené, miestami sotva badateľne, inde výraznejšie. „Prišli sme, priatelia. Tam je môj dom. Matka je tam, lebo z domu stúpa dym. Azda pečie chlieb. Nehovorím vám: ,Zostaňte,ť lebo si myslím, ţe je vám clivo za domovom. Keď však chcete lámať so mnou chlieb a poznať tú, ktorú Ján uţ pozná, hovorím vám: ,Poďte.'" Šiesti, ktorí boli uţ smutní pre nadchádzajúce odlúčenie, sa potešia a srdečne prijímajú pozvanie. „Poďme teda." Zostupujú sviţne z kopca a idú po hlavnej ulici. Chýli sa k večeru. Ešte je horúco, ale súmrak uţ sadá na polia, na ktorých dozrievajú obilniny. Vchádzajú do dediny. Ţeny, ktoré prichádzajú a odchádzajú od studne, muţi na prahu maličkých dielní alebo v záhradkách pozdravujú Jeţiša a Júdu. Deti sa zbiehajú okolo Jeţiša. „Vrátil si sa?" „Teraz tu zostaneš?" „Znova sa mi zlomilo koleso na vozíku." „Vieš čo, Jeţiš? Narodila sa mi sestrička a dali jej meno Mária." „Učiteľ mi povedal, ţe viem všetko a ţe som ozajstný syn Zákona." „Sára tu nie je, lebo má ťaţko chorú mamu. Plače, lebo sa bojí." „Môj brat Izák sa oţenil. Bola veľká oslava."

319

57.2

57.3

Jeţiš počúva, hladká, pochváli, sľubuje pomoc. Takto prichádzajú domov. Na prahu uţ stojí Mária, ktorú upozornil jeden starostlivý chlapec. „Syn môj!" „Mamka!" Matka a Syn si padnú do náručia. Mária, omnoho niţšia ako Jeţiš, si opiera hlavu o Synovu hruď, zovretá v objatí jeho ramien. On ju bozkáva na plavé vlasy. Vchádzajú do domu. Učeníci, vrátane Júdu, zostanú vonku, aby im dopriali súkromie pri zvítaní. „Jeţiš! Syn môj!" Máriin hlas sa chveje ako hlas človeka, ktorý má v hrdle slzy. „Prečo, mamka, takto?" „Synu! Povedali mi... V chráme boli v ten deň Galilejčania, Nazaretčania... Vrátili sa... a rozprávali... Ó, Synu!" „Mamka, veď vidíš, ţe som v poriadku! Nič zlého sa mi nestalo. Iba prišla sláva Boha do jeho domu." „Áno. To viem, Syn môjho srdca. Viem, ţe to bolo ako hlahol, ktorý zobúdza spiacich. A pre Boţiu slávu som z toho veľmi šťastná... šťastná, ţe tento môj národ sa prebúdza k Bohu... nevyčítam ti... neprekáţam ti... chápem ťa... a... som šťastná... ale som ťa porodila, Synu môj!" Mária je ešte stále v Jeţišovom objatí. Hovorila a opierala otvorené ruky o Synovu hruď, s hlavou zdvihnutou k nemu, s očami lesklejšími pre plač, ktorý má na krajíčku. Teraz mlčí a opäť si opiera hlavu o jeho hruď. Vyzerá ako šedá hrdlička vo svojich šedých šatách pod ochranou dvoch silných bielych krídel, lebo Jeţiš je ešte stále vo svojom bielom odeve a plášti. „Mamka! Chuderka mamka! Drahá mamka...!" Jeţiš ju ešte bozkáva.3 Potom povie: „No vidíš? Som tu. A nie sám. Sú so mnou moji prví učeníci a ostatní sú v Judei. Aj bratranec Júda je so mnou a nasleduje ma..." „Júda?" „Áno, Júda. Viem, prečo si prekvapená. Určite medzi tými, čo rozprávali o tej udalosti, bol aj Alfej a jeho synovia... a nepomýlim sa, keď poviem, ţe ma kritizovali. Neboj sa však. Dnes takto, zajtra ináč. Človeka treba zušľachťovať ako zem. A tam, kde sú tŕne, vyrastú ruţe. Júda, ktorého miluješ, je uţ so mnou." „Kde je teraz?" „Tam vonku, s ostatnými. Máš chleba pre všetkých?" 2

320

„Áno, Synu. Mária Alfejova je pri peci, kde sa pečie. Mária je ku mne veľmi dobrá a najmä teraz." „Boh ju oslávi." Ide k dverám a zavolá: ,Júda! Je tu tvoja matka! Priatelia, poďte!" Vchádzajú a zdravia. Júda však bozká Máriu. A potom beţí hľadať svoju matku. Jeţiš menuje piatich - Peter, Ondrej, Jakub, Natanael, Filip -, lebo Ján, ktorý je uţ Márii známy, ju pozdravil hneď po Júdovi, pričom sa sklonil a dostal od nej poţehnanie. 4 Mária ich pozdraví a pozve, aby si sadli. Je paňou domu, a hoci sa svo- 57.4 jím pohľadom klania Jeţišovi - zdá sa, ţe duša očami pokračuje v rozhovore so Synom -, stará sa o hostí. Chcela by priniesť vodu, aby sa osvieţili. Ale Peter vyskočí: „Nie, ţena. To nemôţem dovoliť. Ty seď pri svojom Synovi, svätá matka. Ja pôjdem, pôjdeme do záhrady a tam sa osvieţime." Pribehne Mária Alfejova, červená a celá od múky a pozdraví Jeţiša, ktorý ju poţehná. Potom odvedie šiestich do záhrady, k prameňu, a vracia sa šťastná. „Ó, Mária!" hovorí Panne. Júda mi povedal. Aká som rada! Kvôli Júdovi a kvôli tebe, švagriná moja. Viem, ţe ostatní budú na mňa kričať. Ale na tom nezáleţí. Budem šťastná v ten deň, keď budem vedieť, ţe všetci patria Jeţišovi. My matky vieme... cítime, čo je dobré pre deti. A ja cítim, ţe dobro pre môjho syna si ty, Jeţiš." Jeţiš ju pohladí po hlave a usmeje sa na ňu. Učeníci sa vracajú a Mária Alfejova ponúka voňavý chlieb, olivy a syr. A prináša amforu červeného vína, ktoré Jeţiš nalieva svojim priateľom. Je to vţdy Jeţiš, ktorý najprv obetuje a potom rozdeľuje. 5 Učeníci, ktorí boli spočiatku trochu rozpačití, sú uţ istejší a rozpráva- 57.5 jú o svojich domoch, o ceste do Jeruzalema, o zázrakoch, ktoré sa udiali. Sú plní horlivosti a láskavosti. Peter sa usiluje urobiť si z Márie spojenca, aby dosiahol, ţe ich Jeţiš hneď, bez čakania, vezme do Betsaidy. „Urobte, čo povie," povzbudzuje ich Mária s jemným úsmevom. „Toto čakanie bude pre vás osoţnejšie ako okamţité pripojenie sa. Môj Jeţiš všetko, čo robí, robí dobre." Petrova nádej zomiera. Ale zdvorilo sa uspokojí. Iba sa opýta: „Potrvá dlho to čakanie?" Jeţiš sa naňho pozrie s úsmevom, ale nepovie nič. Mária si vysvetľuje jeho úsmev ako dobré znamenie a povie: „Šimon Jonášov, on sa usmieva... preto ti hovorím: Rýchlo ako let lastovičky nad jazerom uletí čas tvojho poslušného čakania."

321

„Vďaka, ţena." 6 57.6 „Nič nehovoríš, Júda? A ty, Ján?" „Pozerám sa na teba, Mária." „Aj ja." „Aj ja sa na vás pozerám a... viete... Prichádza mi na um dávna hodina. Aj vtedy sa s láskou upierali na moju tvár tri páry očí. Spomínaš si, Mária, na mojich troch ţiakov?" „Ach, ţe či! To je pravda! Aj teraz sa na mňa pozerajú so všetkou svojou láskou tri páry očí, takmer v rovnakom veku. A ten, myslím Ján, sa mi zdá ako Jeţiš vtedy, taký svedovlasý, s jemnou pleťou a mladší ako všetci." Ostatní chcú vedieť viac, a tak čas ubieha pri slovách spomienok a príbehov. Nastáva večer. „Priatelia, nemám priestory na spanie. Ale tam je dielňa, kde som pracoval. Ak chcete nájsť útulok tam... Sú tam však len lavice." „To je pohodlná posteľ pre rybárov zvyknutých spať na úzkych doskách. Vďaka, Učiteľ. Spať pod tvojou strechou je česť a poţehnanie." Odoberajú sa k spánku s mnohými pozdravmi. Odchádza aj Júda so svojou matkou - idú do svojho domu. V tejto izbe zostáva Jeţiš a Mária. Sedia v objatí na truhlici. Vo svetle lampičky Jeţiš rozpráva a Mária cíti jeho ruku na svojich pleciach, a počúva. Blaţená, rozochvená a šťastná... Tu prestáva videnie.

58. Uzdravenie slepého v Kafarnaume po poučení o rybolove, aplikovanom na duše 7. október 1944 1

Jeţiš hovorí a ihneď sa vo mne rozhosťuje pokoj. Radosť z tohto ţiarivého pokoja mi potešuje srdce: „Vidíš. Tak sa mu páčia príbehy o slepých. Dajme mu ešte jeden." A ja vidím. 2 Vidím nádherný letný západ slnka. Obloha je ako v ohni a Genezaretské jazero je ako obrovská horiaca doska pod zapáleným nebom. Ulice v Kafarnaume sa práve začínajú zapĺňať ľuďmi - ţeny, ktoré kráčajú k studni, muţi, rybári, ktorí pripravujú siete a loďky pre nočný lov. Deti pobehujú po uliciach a hrajú sa, pomedzi ne sa prepletajú somáriky s košmi. Zrejme majú namierené na polia, moţno priviezť zeleninu.

322

Jeţiš sa objaví pri vchode do dvora, zatieneného viničom a figovníkom, za ktorým je kamenistá cestička lemujúca jazero. Musí to byť Petrov dom (je to však dom Petrovej svokry),* lebo ten s Ondrejom na brehu pripravuje siete a koše na ryby, a v loďke ukladá sedadlá a zväzky lán. Skrátka všetko pre lov. Ondrej chodí hore-dolu z domu k loďke a prináša potrebné veci. 3 Jeţiš sa pýta svojho apoštola: „Bude dobrý lov?" „Čas je vhodný. Voda je pokojná a mesiac bude jasný. Ryby sa budú vynárať z hĺbky na hladinu a moja sieť ich bude ťahať so sebou." „Ideme sami?" „Ó, Učiteľ! Ako to chceš urobiť, aby sme boli sami s týmito sieťami?" „Nikdy som nebol na love a čakám, ţe ma to naučíš." Jeţiš pomaly schádza k jazeru. Na brehu plnom štrku a veľkých kameňov, blízko loďky zastane. „Pozri, Učiteľ, takto sa to robí. Ja vyjdem po boku loďky Jakuba Zebedejovho a tak v dvojici sa ide aţ na vhodné miesto. Potom spúšťame sieť. Jeden koniec drţíme my. Povedal si, ţe ho chceš drţať ty." „Áno, ak mi povieš, čo mám robiť." „Ach! Treba len dozerať na spúšťanie. Aby sa sieť ponárala pomaly a aby sa nepomotala. Pomaly, lebo budeme na vodách, kde sa loví, a príliš prudký pohyb by mohol odplašiť ryby. A sieť musí byť bez uzlov, aby sa neuzatvárala, keď sa má otvoriť ako vrece alebo ako plachta nadúvaná vetrom, ak sa ti tak viac páči. Keď sa sieť celá ponorí, potom pomaly veslujeme alebo podľa potreby pouţijeme plachtu, urobíme na jazere polkruh a keď nám chvenie kolika naznačí, ţe lov je dobrý, nasmerujeme k pobreţiu. A tam, takmer na brehu - nie skôr, aby sme zabránili riziku, ţe nám úlovok unikne, ani neskôr, aby sme na skalách neporanili ryby a nepotrhali siete - tam vytiahneme sieť. A na to treba mať presný odhad, lebo loďky musia prísť veľmi blízko seba, takţe z jednej loďky sa koniec siete môţe vytiahnuť do druhej, ale nesmú sa zraziť, aby nerozmliaţdili sieť plnú rýb.4 Dávaj pozor, Učiteľ, je to náš chlieb. Pozor na sieť, aby sa pri otrasoch a nárazoch neroztvorila. Ryby si bránia svoj ţivot silnými údermi chvosta a ak ich je veľa... Chápeš... Sú to malé ţivočíchy, ale keď sú ich pospolu desiatky, stovky, ba tisíce, stávajú sa silné ako Leviatan." „Tak ako to býva s hriechmi, Peter. V podstate jeden hriech nie je neodčiniteľný. Ale ak si človek nedá pozor, aby sa obmedzil len na ten * Text v zátvorke je opravou MV na strojopisnej kópii.

323

jediný, a ustavične ich hromadí, skončí tak, ţe malá vina, azda jednoduché zanedbanie dobrého, obyčajná slabosť, stáva sa stále väčšou, stane sa zvykom, stane sa ťaţkým hriechom. Niekedy sa to začína ţiadostivým pohľadom a končí sa dovŕšením cudzoloţstva. Niekedy sa to začína neláskavým slovom voči príbuznému a končí sa to násilím proti blíţnemu. Beda, ak dovolíme, aby sa zvyšovala ťarcha hriechov ich počtom! Stanú sa nebezpečnými a nadmerne mocnými ako sám pekelný had a sťahujú do priepasti pekla." „Dobre hovoríš, Učiteľ... Sme však takí slabí!" „Obozretnosť a modlitba, aby ste boli silní a dostali pomoc, a pevná vôľa nehrešiť. A potom veľká dôvera v láskavú spravodlivosť Otca." „Hovoríš, ţe to nebude príliš náročné pre chudáka Šimona?" „Pre starého Šimona by to aj mohlo byť náročné. Ale pre môjho Petra, nového človeka, človeka svojho Krista... nie, Peter. On ťa miluje a bude milovať." „A mňa?" „Aj teba, Ondrej. A s tebou i Jána a Jakuba, Filipa a Natanaela. Ste moji prví vyvolení." 5 „Prídu ešte ďalší? Je tu tvoj bratranec a vjudei..." „Ach, mnohí! Moje kráľovstvo je otvorené celému ľudskému pokoleniu a veru, hovorím ti, ţe môj lov po nociach storočí bude hojnejší ako tvoj najhojnejší lov... Kaţdé storočie je ako jedna noc, v ktorej vodcom a svetlom nie je čisté svetlo Oriónu alebo svetlo putujúceho mesiaca, ale Kristovo slovo a milosť, ktorá príde od neho. Noc, ktorá spozná svitanie dňa, čo nikdy nezapadne, svetla, v ktorom budú ţiť všetci veriaci, slnka, ktoré zaodeje vyvolených a urobí ich peknými, večnými, šťastnými, ako sú bohovia. Malí bohovia, synovia Boha Otca a podobní mne... Teraz to nemôţete pochopiť. Veru, hovorím vám, ţe váš kresťanský ţivot vám udelí podobnosť s vaším Učiteľom a zaţiarite v nebi jeho vlastnými znameniami. No, a ja budem mať, napriek Satanovej nenávisti a chabej vôli človeka, hojnejší lov ako ty." „Budeme však len my tvojimi apoštolmi?" „Ţiarliš, Peter? Nie. Neţiarli. Prídu ďalší a v mojom srdci bude láska pre všetkých. Nebuď lakomý, Peter. Ty ešte nevieš, kto ťa miluje. Uţ si niekedy spočítal hviezdy? A kamene na tomto dne? Nie. Ani by si nemohol. Ale ešte menej by si mohol spočítať záchvevy lásky, ktorých je schopné moje srdce. Uţ si si niekedy uvedomil, koľko razy toto more pobozká breh svojím bozkom vín v priebehu dvanástich mesiacov? Nie. Ani by si

324

nemohol. Ale ešte menej by si mohol spočítať vlny lásky, ktoré sa vylievajú z tohto srdca, aby pobozkali ľudí. Mojou láskou si buď istý, Peter." Peter uchopí Jeţišovu ruku a pobozká ju. Je dojatý. Ondrej hľadí a neodváţi sa. Jeţiš mu však poloţí ruku do vlasov a povie: „Aj teba veľmi milujem. V hodine svojho úsvitu uvidíš odraz na tvári nebies, uvidíš svojho Jeţiša, ktorý sa bude na teba usmievať, bez toho, aby si zdvihol zrak. A povie ti: ,Milujem ťa. Poď a prechod do svitania bude pre teba sladší ako vstup do svadobnej komnaty..." 6 „Šimon, Šimon! Ondrej! Idem..." Ján pribehne zadychčaný. „Ó, Učiteľ! Nechal som ťa čakať..." Ján sa pozerá na Jeţiša pohľadom plným obdivu a lásky. Peter odpovie: „Uţ som si veru začal myslieť, ţe neprídeš. Rýchlo priprav svoju loďku. A Jakub?" „Nuţ... oneskorili sme sa kvôli jednému slepému. Myslel si, ţe Jeţiš je v našom dome, a prišiel. Povedali sme mu: Je inde. Moţno ťa uzdraví zajtra. Počkaj/ Ale nechcel čakať. Jakub povedal: .Toľko si očakával svetlo, čo je pre teba počkať ešte jednu noc?' On však nechápe dôvod..." Ján, keby si bol slepý, neponáhľal by si sa znova uvidieť matku?" „Ó... iste!" „Nuţ teda? Kde je slepý?" „Ide s Jakubom. Chytil ho za plášť a nepustí ho. Ide však pomaly, lebo breh je skalnatý a potkýna sa... Učiteľ, odpustíš mi, ţe som bol taký tvrdý?" „Áno. Na odčinenie však choď pomôcť slepému a priveď ho ku mne." Ján beţí po slepca. Peter potrasie trochu hlavou, ale mlčí. Pozerá sa na nebo, ktoré sa po toľkej medenej sfarbuje do azúrovo modrej, hľadí na jazero a na loďky, ktoré sa uţ vydali na lov, a povzdychne si. „Šimon?" „Učiteľ?" „Neboj sa. Budeš mať hojný úlovok, aj keď sa vyberieš posledný." „Aj tentoraz?" „Vţdy, keď budeš láskavý, Boh ti dá milosť hojnosti." 7 „Tam je slepý." Chudák kráča medzi Jakubom a Jánom. V rukách má palicu, ale teraz ju nepouţíva. Je lepšie, keď sa zveril obidvom sprievodcom. „Hej, človeče, Učiteľ stojí pred tebou." Slepý si kľakne: „Pane môj! Zmiluj sa!"

325

„Chceš vidieť? Vstaň. Odkedy si slepý?" Štyria apoštoli utvoria okolo dvoch skupinku. „Sedem rokov, Pane. Prv som videl dobre a pracoval som. Bol som kováčom v Cézarei Prímorskej. Zarábal som dobre. Prístav a mnohí obchodníci ma vţdy potrebovali na rôzne práce. Keď som však kul ţelezo na kotvu, a vieš si predstaviť, ţe bolo červené, aby bolo pri údere poddajné, odskočila z neho ţeravá iskra a vypálila mi oko. Oči som uţ mal aj predtým choré pre horúčavu v dielni. Stratil som postihnuté oko a druhé mi vyhaslo po troch mesiacoch. Minul som úspory a teraz ţijem z milosrdnej lásky..." „Si sám?" „Mám ţenu a tri malé deti..., jednému z nich ani nepoznám tvár..., a mám starú matku. A tak ona a ţena zarábajú trocha na chlieb a s týmto a s almuţnou, ktorú prinesiem, neumierame od hladu. Keby si ma uzdravil...! Vrátil by som sa k práci. Prosím len, aby som mohol pracovať ako dobrý Izraelita a poskytnúť chlieb tým, ktorých milujem." „A prišiel si ku mne? Kto ti o mne povedal?" „Malomocný, ktorého si uzdravil na úpätí vrchu Tábor, keď si sa vracal k jazeru po tej krásnej reči." „Čo ti povedal?" „Ţe ty môţeš urobiť všetko. Ţe si zdravím pre telo a duše. Ţe si svetlom pre duše a pre telá, lebo si Boţie Svedo. On, malomocný, sa odváţil zamiešať sa do davu a pritom riskoval, ţe ho ukameňujú. Celý bol zahalený v plášti, lebo ťa videl prechádzať smerom k vrchu a tvoj obličaj mu vloţil do srdca nádej. Povedal mi: ,V tom obličaji som videl niečo, čo mi povedalo: »Tu je zdravie. Choď!« A išiel som.ť A tak mi zopakoval tvoju reč a povedal mi, ţe si ho uzdravil, keď si sa ho bez akéhokoľvek odporu dotkol svojou rukou. Vracal sa od kňazov po očistení. Poznal som ho, lebo som mu slúţil, keď bol obchodníkom s látkami v Cézarei. Pýtal som sa po mestách a dedinách na teba. Našiel som ťa... Zľutuj sa nado mnou!" 8 „Poď. Svetlo je ešte príliš silné pre toho, kto vychádza z tmy!" „Teda ma uzdravíš?" Jeţiš ho vedie smerom k domu (Petrovej svokry)* do prítmia záhradky, postaví si ho pred seba, ale tak, aby uzdravené oči nevideli na prvý * Text v zátvorke je vsuvkou MV na strojopisnej kópii. O dvoch Petrových domoch (vlastnom v Betsaide a svokrinom v Kafarnaume) sa bude hovoriť na viacerých miestach v 60. kapitole.

326

pohľad jazero, ešte celé zaplavené svetlom. Muţ sa správa ako veľmi poddajné dieťa, hneď poslúchne a na nič sa nepýta. „Otče! Tvoje svetlo tomuto tvojmu synovi!" Jeţiš vystrel ruky nad hlavu kľačiaceho muţa. Takto zostane chvíľu. Potom si nasliní špičku prstov a pravou rukou sa ľahko dotkne otvorených očí, v ktorých však niet ţivota. Okamih. Potom muţ pohne viečkami, ľahko si ich pretrie ako taký, čo sa prebúdza zo sna a má ešte v očiach hmlu. „Čo vidíš?" „Ach...! Ach! Ach...! Večný Boţe! Zdá sa mi... zdá sa mi... ach! Ţe vidím... vidím tvoje šaty... sú červené, však? Bielu ruku... ľanový opasok... Ach! DobrýJeţišu... vidím stále lepšie, zvykám si čoraz lepšie vidieť... Hľa tráva na zemi... a tamto je určite studňa, a tu vinič...!" „Vstaň, priateľu." Muţ sa smeje a plače, vstáva a po chvíľke boja medzi úctou a túţbou dvíha tvár a stretáva sa s Jeţišovým pohľadom. Jeţiš sa súcitne usmieva, ale jeho úsmev je plný lásky. Musí byť veľmi pekné znovu nadobudnúť zrak a vidieť ako prvé slnko túto tvár. Muţ vykríkne a natiahne ramená. Je to inštinktívny pohyb. Ale zabrzdí sa. Jeţiš však roztvorí svoje náručie a pritiahne k sebe muţa omnoho niţšieho ako on. „Choď teraz domov a buď šťastný a spravodlivý. Choď v mojom pokoji." „Učiteľ, Učiteľ! Pane! Jeţišu! Svätý! Poţehnaný! Svetlo... vidím... všetko vidím... Hľa, belasé jazero, pokojné nebo a zapadajúce slnko, a tam prvý náznak mesiaca... Ale najkrajší a najpokojnejší blankyt vidím v tvojich očiach a v tebe vidím krásu najozajstnejšieho slnka a vidím ţiariť čistotu najsvätejšieho mesiaca. Hviezda ubolených, Svedo slepých, Zmilovanie, ktoré ţije a koná!" Ja som Svetlo duchov. Buď synom Svetla." „Vţdy, Jeţiš. Pri kaţdom mihnutí môjho viečka na znovuzrodenú zreničku obnovím túto prísahu. Buď zvelebený ty a Najvyšší!" „Nech je zvelebený najvyšší Otec! Choď." A muţ odchádza šťastný, spokojný, zatiaľ čo Jeţiš a zarazení apoštoli nastupujú do dvoch lodí. Začínajú robiť plavebné manévre. Videnie sa končí.

327

59. Uzdravenie posadnutého v synagóge v Kafarnaume na záver dišputy 2. november 1944 59.1

59.2

59.3

Vidím synagógu v Kafarnaume. Je uţ plná čakajúceho zástupu. Ľudia pri bráne pokukávajú na námestie, ktoré je ešte zaplavené slnkom, hoci sa uţ zvečerieva. Konečne výkrik: „Hľa, Rabbi prichádza!" Všetci ľudia sa obracajú k východu, tí najniţší sa dvíhajú na špičky prstov alebo sa usilujú pretlačiť dopredu. Tu a tam hádka, tlačenica, napriek napomínaniam zriadencov synagógy a starších mesta. „Pokoj nech je na všetkých, ktorí hľadajú pravdu." Jeţiš je na prahu, zdraví ľudí a ţehná ich rukami vystretými napred. Ţiarivé svetlo, ktoré je na námestí vystavenom slnku, lemuje jeho vysokú postavu. Jeţiš si odloţil biely plášť a má na sebe svoj zvyčajný tmavomodrý odev. Postupuje dopredu cez zástup, ktorý sa roztvára a zatvára okolo neho ako vlna okolo lode. 2 „Som chorý, uzdrav ma!" vzlykne mladík, ktorý má podľa vzhľadu asi tuberkulózu, a chytá Jeţiša za odev. Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu a vraví: „Dôveruj. Boh ťa vypočuje. Nechaj ma teraz, aby som prehovoril k ľudu, potom prídem k tebe." Mladík ho nechá odísť a upokojí sa. „Čo ti povedal?" pýta sa ho istá ţena s dieťaťom v náručí. „Povedal mi, ţe keď prehovorí k ľudu, príde ku mne." „Uzdraví ťa teda?" „Neviem. Povedal mi: ,Dôveruj.' Dúfam." „Čo povedal? Čo povedal?" Zástup chce vedieť. Jeţišova odpoveď sa opakuje medzi ľuďmi. „Tak aj ja idem vziať svoje dieťa." „A ja sem prinesiem svojho starého otca." „Ach! Keby tak Aggeus chcel prísť! Pokúsim sa... ale nepríde." 3 Jeţiš prišiel na svoje miesto. Pozdraví predstaveného synagógy a on mu odpovie na pozdrav. Je to nízky, tučný, staručký človiečik. Jeţiš sa skláňa, aby s ním mohol hovoriť. Pripomína palmu, ktorá sa zohýna ku kríku širšiemu ako vyššiemu. „Čo chceš, aby som ti dal?" pýta sa predstavený synagógy. „To, čo myslíš, alebo daj hocičo náhodne. Duch povedie." „Ale... si pripravený?"

328

„Som. Daj na náhodu. Opakujem: Pánov Duch povedie voltu pre dobro tohto ľudu." Predstavený synagógy vystrie ruku nad hromadu zvitkov, vezme z nej jeden, roztvorí ho a zastaví sa na istom mieste. „Toto," povie. Jeţiš vezme zvitok a číta vyznačené miesto:* „Pán povedal Jozuemu: , Vstaň! Posväť ľud a povedz im: »Posväťte sa na zajtrajšok! Lebo toto hovorí Pán, Izraelov Boh: Uprostred teba je prekliatie, Izrael! Neodoláš svojim nepriateľom, kým neodstránite prekliatie zo svojho stredu.«"ť Prestane čítať, zvinie zvitok a vráti ho späť. Zástup načúva veľmi pozorne. Iba ktosi zašepká: „Budeme počúvať pekné veci proti nepriateľom!" - Je to Kráľ Izraela, prisľúbený, ktorý zhromaţdí svoj ľud!" 4 Jeţiš vystrie ruky vo zvyčajnom rečníckom postoji. Nastáva úplné ticho. „Ten, čo prišiel, aby vás posvätil, vstal. Vyšiel z tajomstva domu, v ktorom sa pripravoval na toto poslanie. Očistil sa, aby vám dal príklad očistenia. Zaujal svoje miesto pred mocnými chrámu a Boţím ľudom, a teraz je medzi vami. Ja som to. Nie tak, ako niektorí medzi vami zmýšľajú a dúfajú so zahmlenou mysľou a kvasom v srdci. Vyššie a väčšie je kráľovstvo, ktorého som budúcim Kráľom a do ktorého vás pozývam. Pozývam vás, Izraeliti, prv ako všetky ostatné národy, lebo vy ste tí, ktorí vo svojich praotcoch dostali prísľub tejto hodiny a zmluvy s najvyšším Pánom. Toto kráľovstvo však nebude utvorené ozbrojenými zástupmi, ani krviprelievaním, a prístup doň nebudú mať násilníci, ani mocní, ani pyšní, hnevliví, závisdiví, chlipni, lakomí. Ale dobrí, mierni, zdrţanliví, milosrdní, pokorní, trpezliví a milujúci blíţneho i Boha doň vstúpia. Izrael! Nie si povolaný bojovať proti vonkajším nepriateľom, ale proti nepriateľom zvnútra. Proti tým, ktorí sú v srdci kaţdého z vás. V srdciach desiatok a desiatok tisícov tvojich synov. Odstráňte prekliatie hriechu všetci, kaţdý zo svojho vlastného srdca, ak chcete, aby vás Boh zajtra zhromaţdil a povedal vám: ,Ľud môj, tebe dám kráľovstvo, ktoré uţ nebude porazené, ani okupované, ani zaskočené úskočnosťou nepriateľov/ Zajtra. Ktoré zajtra? O rok alebo o mesiac? Ó, neskúmajte to! Neusilujte sa svojím nezdravým smädom dozvedieť budúcnosť prostredníctvom toho, čo má chuť hriešneho bosoráctva. Nechajte pohanom vešteckého ducha. Nechajte večnému Bohu tajomstvo jeho doby. Vy sa od * Joz7,13.

329

zajtra - od zajtra, ktoré povstane po tejto večernej hodine, a po hodine, čo príde v noci, a ktoré vstane so spevom kohúta - vy sa poďte očistiť v opravdivom pokání. Kajajte sa zo svojich hriechov, aby ste dosiahli odpustenie a pripravili sa pre kráľovstvo. Odstráňte zo seba prekliatie hriechu. Kaţdý má svoj hriech. Kaţdý má taký, ktorý je v protiklade k desiatim prikázaniam večnej spásy. Skúmajte sa kaţdý úprimne a nájdete miesto, v ktorom ste sa dopustili chyby. V pokore sa úprimne z neho kajajte. Chcite sa kajať. Nie slovami. Bohu sa nesmiete vysmievať a klamať mu. Kajajte sa však s pevnou vôľou, ktorá vás povedie k zmene ţivota a k opätovnému vstúpeniu do Pánovho Zákona. Nebeské kráľovstvo vás očakáva. Zajtra. Pýtate sa: Zajtra? Ach! Boţia hodina znamená vţdy skorý zajtrajšok, aj keď príde na konci dlhého ţivota ako u patriarchov. Večnosť nemá za časovú mieru pomalé plynutie presýpacích hodín. A tie časové miery, čo vy nazývate dni, mesiace, roky, storočia, sú údery večného Ducha, ktorý vás udrţuje pri ţivote. Vy ste však veční vo svojom duchu a musíte mať pre ducha tú istú metódu merania času, akú má váš Stvoriteľ. Povedzte teda: .Zajtra bude deň mojej smrti.' Ba pre veriaceho nie smrti. Ale odpočinku v očakávaní, v očakávaní Mesiáša, ktorý otvorí nebeské brány. Veru, hovorím vám, ţe z prítomných iba dvadsiati siedmi zomrú tak, ţe budú musieť čakať. Ostatní budú súdení uţ pred smrťou. A smrť bude prechodom k Bohu alebo k Mamone bez vyčkávania, lebo Mesiáš prišiel, je medzi vami a volá vás, aby vám dal dobrú zvesť, aby vás učil pravde, aby vás zachránil pre nebo. Kajajte sa! ,Zajtrajšok' nebeského kráľovstva je blízko. Nech vás nájde čistých, aby ste sa stali vlastníkmi večného dňa. Pokoj nech je s vami." 5 Istý bradatý, prepychovo oblečený Izraelita vstane, aby mu oponoval. Hovorí: „Učiteľ, zdá sa mi, ţe to, čo hovoríš, je v protiklade s tým, čo sa o sláve Izraela hovorí v Druhej knihe Machabejcov. Tam sa hovorí: ,Veď práve to je dôkazom veľkého dobrodenia, keď sa bezboţníci neponechávajú na svojvôľu, ale ak ich hneď stíhajú tresty! U iných národov zhovievavo čaká Pán s navštívením, aţ kým sa nenaplní miera ich hriechov.'* Ty však hovoríš, ako keby Najvyšší mohol byť veľmi pomalý v úsilí nás trestať a ţe nás očakáva, tak ako ostatné národy, v čase Posledného súdu, keď sa naplní miera hriechov. Fakty ti v skutočnosti * 2 Mach 6,13-14.

330

odporujú. Izrael je potrestaný, ako hovorí dejepisec Machabejcov. Keby to však bolo tak, ako hovoríš, nie je tu potom nezhoda medzi tvojím učením, a tým, ktoré je zahrnuté vo vete, čo som ti povedal?" „Neviem, kto si.* Ale nech si ktokoľvek, odpoviem ti. Nie je nezhoda v učení, ale v spôsobe interpretácie slov. Ty ich vysvetľuješ ľudským * Toto Jeţišovo tvrdenie vysvetfuje MV nasledujúcou poznámkou na strojopisnej kópii: Kristus ako Boh a ako Svätý svätých prenikal do svedomia videl a poznal ich skryté tajomstvá (dokonala introspekäa - dokonalé nazeranie do vnútra); ako človek poznával iba ľudským spôsobom osoby a miesta, ak jeho Otec a jeho vlastná boţská prirodzenosť neuznali za vhodné poznanie miest a osôb bez pýtania. Na tej istej strojopisnej kópii MV uvádza nasledujúcu poznámku k slovám Aggeus! Poď dopredu..., ktoré sú na začiatku 59.7: Tu, kedţe mal potvrdiť farizejovi svoju boţskú vševedúcnosť, volá po mene nepoznaného Aggea, o ktorom vie, ţe je posadnutý, zatiaľ čo na predchádzajúcej strane ako človek povedalfarizejovi: „Neviem, kto si."Dve poznámky MV sa potvrdia v texte 224.2, 357.3, 527.4/6, 554.7 a vysvedia vyhlásenia o „neznalosti" zo strany Jeţiša, s ktorými sa stretneme napríklad v 73.7, 75.3, 362.2, 365.10, 376.9, 377.2, 382.5, 395.2, 406.9, 413.8, 433.5, 472.4, 488.5, 583.23, 584.6. - Druhé vysvedenie k „neznalosti" Jeţiša je dané v súvislosti so sériou otázok, ktoré poloţí Annalii v 156.3. Príslušná poznámka MV na strojopisnej kópii znie: Jeţiš vedel a pamätal, ale chcel, aby sa duše otvorili s najväčšou slobodou a dôverou. Toto vysvetlenie sa potvrdzuje v texte 128.1 a 153.1, a okrem toho v ojedinelom vyjadrení Iškariotského v 468.4: „Viem, ţe vieš, avšak čakáš, ţe to ja poviem." - Tretie vysvetlenie je v dlhej poznámke MV k Jeţišovmu tvrdeniu: „Neviem, kto to je," ktoré je v 175.5. Prinášame podstatnú časť rukopisnej poznámky, ktorá zaberá štyri strany vsunuté do strojopisnej kópie: A večný Otec, aby vyskúšal srdcia a oddelil synov Boţích, synov Svetla, od synov tela a temnoty, dovoľoval- v prítomnosti apoštolov, učeníkov a zástupov - medzery vo vševedúcnosti Syna, v podobných otázkach a odpovediach: „Kto toje? Nepoznám ho. ..".A to kvôli ľuďom, ale aj pre svojho milovaného Syna, aby ho pripravil na veľkú zatemnenosťv hodine temnoty, na opustenosť od Otca, stredné hodiny, v ktorýchJeţiš bol Človekom, a to Človekom odmietnutým Otcom, kedţe sa stal „pre nás kliatbou'... Vysvetlenie MV potvrdzujú slová apoštola Jána v kontexte 334.2/3 ohľadom vyskúšania sŕdc. Príprava milovaného Syna na hodinu temnoty sa potvrdzuje a prehlbuje v 582.14, 598.4, 602.5, 603.4, a je to zároveň vysvedenie, ktoré dáva hlboký význam akejsi nerozhodnosti Jeţiša (ako v 302.4/7) a hlavne jeho zaráţajúcej neistoty, ktorú nájdeme v 339.4 a v 464.14. - Okrem týchto zdôvodnených výnimiek dielo MV predstavuje Jeţiša ako vševediaceho a vševidiaceho, alebo „predvediaceho" a „predvidiaceho", ako je zvlášť zdôraznené v 48.6, 60.7, 78.3, 80.9/10, 89.2, 117.5, 133.2, 149.1/2, 160.6, 174.7, 203.1, 204.4, 218.1, 220.3, 224.2, 236.5, 317.3/5, 329.14, 335.13, 340.5, 351.4, 357.3, 371.9, 387.3, 391.8, 406.11, 409.3, 411.8, 471.3, 473.5, 503.2, 522.5, 524.8, 525.2, 531.10 posledné riadky, 531.20 posledné riadky, 532.4/6, 534.9, 540.7,548.27, 555.4,561.14, 563.3, 565.3/4,566.18, 567.18/21, 580.2, 587.5/8, 595.6, 602.4/5.

331

59.6

59.7

spôsobom, ja podľa Ducha. Ty, predstaviteľ väčšiny, vidíš všetko vo vzťahu k prítomnému a pomíňajúcemu. Ja, predstaviteľ Boha, všetko vysvetľujem a vzťahujem na večné a nadprirodzené. Áno, Jahve 116 vás udrel v prítomnosti pre pýchu a nespravodlivosť, lebo sa povaţujete za ,nároď podľa sveta. Ale ako vás miloval a akú trpezlivosť má s vami, väčšiu ako ku kaţdému inému národu, lebo vám doprial Spasiteľa, svojho Mesiáša, aby ste ho počúvali a zachránili sa pred hodinou Boţieho hnevu! Uţ nechce, aby ste boli hriešnici. Keď vás však zasiahol v pomíňajúcom, keď videl, ţe rana sa neuzdravuje, ba stále väčšmi otupuje vášho ducha, hľa, neposiela vám trest, ale spásu. Posiela vám toho, ktorý vás uzdraví a spasí. To som ja, ktorý s vami hovorím." 6 „Nepovaţuješ za odváţne vyhlasovať sa za predstaviteľa Boha? Ani jeden z prorokov sa tak neodváţil, a ty... Kto si, ty, čo hovoríš? Na čí príkaz hovoríš?" „Proroci nemohli hovoriť o sebe samých to, čo hovorím ja o sebe. Kto som? Očakávaný, prisľúbený, Vykupiteľ. Uţ ste počuli povedať toho, ktorý ho predchádza : ,Pripravte cestu Pánovi... Hľa, Pán, Boh, ktorý prichádza... Ako pastier bude pásť svoje stádo, hoci je Baránok pravej Paschy.' Medzi vami sú tí, čo počuli tieto slová od Predchodcu a videli, ako sa obloha zableskla svetlom, ktoré zostúpilo v podobe holubice, a počuli hlas, ktorý povedal, kto som. Na čí príkaz hovorím? Na príkaz toho, ktorý je a ktorý ma posiela." „Povedať to môţeš, ale môţeš byť aj klamár alebo blúznivec. Tvoje slová sú sväté, ale Satan pouţíva niekedy klamlivé slová zafarbené svätosťou, aby priviedol do omylu. Nepoznáme ťa." „Som Jeţiš Jozefov, z Dávidovho rodu, narodený v Betleheme Efŕate podľa prísľubov, nazývaný Nazaretský, lebo v Nazarete mám dom. Toto je podľa sveta. Podľa Boha som jeho poslaný. Moji učeníci to vedia." „Ach, oni! Môţu hovoriť, čo chcú a to, čo im prikáţeš, aby hovorili." „Iný prehovorí, ktorý ma nemá rád, a povie, kto som. Počkaj a zavolám jedného z tu prítomných." 7 Jeţiš sa rozhliada po zástupe, ktorý je zarazený dišputou, podráţdený a rozdelený do protikladných prúdov. Svojimi zafírovými očami niekoho hľadá, potom silno zvolá: „Aggeus! Poď dopredu. Prikazujem ti to." 116

MV uvádza nasledujúcu poznámku k menu Jahve: Galilejčania, s mäkkým dialektom vyslovujú „Zeové", so „Z" veľmi mäkkým, akoby „sžť.Judejčania ,Javé", tvrdo, úsečné.

332

Veľký šum nastáva v zástupe, ktorý sa roztvára, aby umoţnil prejsť muţovi, celému roztrasenému zo záchvatov. Podopiera ho nejaká ţena. „Poznáš tohto muţa?" „Áno. Je to Aggeus, Malachiášov syn, tu z Kafarnauma. Je posadnutý zlým duchom a ten ho pripravuje o rozum v náhlych záchvatoch zlosti." „Poznajú ho všetci?" Zástup zakričí: „Áno, áno." „Môţe niekto povedať, ţe som s ním hovoril, hoci len pár minút?" Zástup kričí: „Nie, nie, je temer slabomyseľný a nikdy nevychádza z domu a nikto ťa v ňom nevidel." „Ţena, priveď ho predo mňa." Ţena ho postrkáva a ťahá, zatiaľ čo sa chudák stále silnejšie trasie. Predstavený synagógy upozorní Jeţiša: „Daj pozor! Diabol sa ho chystá trápiť... a vtedy sa hádţe, škriabe a hryzie." Zástup sa tlačí k stenám a uvoľňuje miesto. Dvaja sú uţ oproti sebe. Chvíľka boja. Zdá sa, ţe muţ, zvyknutý na mlčanie, sa zdráha hovoriť a ručí, potom sa jeho hlas sformuje do slov: „Čo ťa do nás, Jeţiš z Nazareta? Prečo si nás prišiel trápiť? Prečo nás chceš zničiť, ty, Pán neba i zeme? Viem, kto si: Boţí Svätý. Nikto, zrodený v tele, nebol väčší ako ty, lebo v tvojom tele človeka je uzavretý Duch večného Víťaza. Uţ si nado mnou zvíťazil na..." „Mlč! Vyjdi z neho. Prikazujem to." Muţa sa zmocní akoby zvláštny prudký záchvat. Zmieta a lomcuje ním, akoby tu bol niekto, kto ho mláti a šklbe. Reve neľudským hlasom, pení sa mu z úst, a nakoniec ho hodí na zem. Potom vstane zo zeme prekvapený a - uzdravený. 8 „Počul si? Čo teraz odpovieš?" pýta sa Jeţiš svojho oponenta. Bradatý, prepychovo oblečený muţ mykne plecom a porazený odchádza bez odpovede. Zástup sa mu vysmieva a tlieska Jeţišovi. „Ticho. Sme na svätom mieste!" povie Jeţiš a potom prikáţe: „Mladý muţ, ktorému som prisľúbil pomoc od Boha, nech príde ku mne." Chorý príde. Jeţiš ho pohladí: „Mal si vieru! Buď uzdravený. Choď v pokoji a buď spravodlivý." Mladík vykríkne. Ktovie, čo pociťuje? Hodí sa k Jeţišovým nohám a s vďakou ich bozkáva: „Ďakujem za seba a za svoju matku!" Prichádzajú ďalší chorí - malý chlapec s ochrnutými nohami. Jeţiš ho vezme do náručia, pohladká ho a poloţí na zem... a nechá ho. A dieťatko nepadne, ale beţí k mame, ktorá si ho v plači pritíska k srdcu a silným

333

hlasom dobrorečí „Svätému z Izraela". Prichádza slepý starček, vedený dcérou. Aj on je uzdravený pohladením chorých očných jamiek. V zástupe sa rozlieha vrava dobrorečení. Jeţiš sa s úsmevom prediera pomedzi zástup. Hoci je vysoký, nepredral by sa, keby mu Peter, Jakub, Ondrej a Ján nepreráţali cestu lakťami a keby si neotvorili priechod zo svojho kúta k Jeţišovi, aby ho potom mohli ochraňovať aţ po východ na námestie, kde uţ nesvieti slnko. Takto sa videnie končí.

60. Uzdravenie svokry Šimona Petra 3. november 1944 60.1

60.2

Peter hovorí Jeţišovi: „Učiteľ, chcel by som ťa poprosiť, aby si prišiel do môjho domu. Neodváţil som sa ti to povedať minulú sobotu. Ale... chcel by som, aby si prišiel." „Do Betsaidy?" „Nie, tu... do domu mojej manţelky, chcem povedať do jej rodného domu." „Prečo táto prosba, Peter?" „Ach... z mnohých dôvodov... a potom, dnes mi povedali, ţe moja svokra je chorá. Keby si ju chcel uzdraviť, azda..." „Dokonči, Šimon." „Chcel som povedať... keby si sa k nej ty priblíţil, skončila by... áno, vlastne vieš, iné je počuť hovoriť o niekom a iné je vidieť a počuť ho, a ak sa ten človek potom uzdraví, vtedy..." „Vtedy aj nenávisť padne, chceš povedať." „Nie, nenávisť nie. Ale vieš... dedinu rozdeľujú mnohé postoje, a ona... nevie, komu dať za pravdu. Poď, Jeţišu." „Idem. Poďme. Oznámte tým, čo čakajú, ţe k nim prehovorím z tvojho domu." 2 Idú aţ po nízky dom, ešte niţší ako je Petrov v Betsaide. Tento je aj bliţšie pri jazere, od ktorého je oddelený štrkovým pásom. Myslím, ţe počas búrok sa vlny trieštia na stenách tohto domu. Je to nízky dom, no veľmi rozľahlý, akoby ho obývali viacerí ľudia. V záhrade pred domom, smerom k jazeru, je len starý, hrčovitý vinič, rozpínajúci sa na jednoduchej.pergole, a starý figovník, ktorý úplne ohli vetry, čo dujú od jazera. Strapatý vrcholec stromu sa zľahka dotýka

334

stien domu a naráţa na rámy okienok. Teraz sú zatvorené, aby chránili pred prudkým slnkom. Je tu len tento figovník, vinič a nízka studňa so zelenkavým múrikom. „Vojdi, Učiteľ." Ţeny sú v kuchyni, niektoré opravujú siete a iné pripravujú jedlo. Pozdravia Petra, potom sa zmätené uklonia pred Jeţišom a zvedavo ho pozorujú. „Pokoj tomuto domu. Ako sa má chorá?" „Hovor ty, veď si najstaršia nevesta," hovoria tri ţeny štvrtej, ktorá si práve utiera ruky do spodku svojich šiat. „Má veľmi vysokú horúčku. Ukázali sme ju lekárovi, ale ten hovorí, ţe je stará na to, aby sa uzdravila, a ţe ak sa choroba dostane od kostí k srdcu a spôsobí horúčku, najmä v jej veku, zomiera sa na to. Uţ ani neje... Usilujem sa pripraviť jej dobré jedlo, aj teraz, vidíš, Šimon? Uvarila som jej polievku, ktorú má veľmi rada. Vybrala som najlepšiu rybu, vzala som ju od švagrov. Nemyslím si však, ţe ju bude môcť jesť... A potom... je taká nepokojná! Sťaţuje sa, kričí, narieka, hreší..." 3 „Buďte trpezliví, ako keby vám bola matkou, a budete mať zásluhy u Boha. Zaveďte ma ku nej." „Rabbi... Rabbi... neviem, či ťa bude chcieť vidieť. Nechce vidieť nikoho. Neodváţim sa jej povedať: ,Teraz ti privediem Rabbiho.'" Jeţiš sa usmeje a nestráca pokoj. Obráti sa na Petra: „Rad je na tebe, Šimon. Si muţ a najstarší zo zaťov, ako si mi povedal. Choď." Peter urobí veľavravnú grimasu a poslúchne. Prejde cez kuchyňu, vojde do izby a cez dvere, ktoré za sebou zatvorí, počujem, ako sa dohaduje s nejakou ţenou. Vystrčí von hlavu a ruku a vraví: „Poď, Učiteľ. Poď rýchlo." A tichšie, skoro nezrozumiteľne dodá: „Prv neţ si to rozmyslí." Jeţiš prejde sviţne cez kuchyňu a dokorán otvorí dvere. Vzpriamený na prahu povie svoj láskavý a slávnostný pozdrav: „Pokoj s tebou." Vojde, hoci mu nik neodpovedal. Ide k nízkemu lôţku, na ktorom je vystretá malá ţenička, celá šedivá, vyziabnutá, zmorená vysokou horúčkou, ktorá jej rozpaľuje prepadnuté líca. Jeţiš sa skláňa nad lôţko a usmieva sa na starenku: „Cítiš sa zle?" „Umieram!" „Nie. Neumieraš. Môţeš uveriť, ţe ťa môţem uzdraviť?" „A prečo by si to urobil? Nepoznáš ma." „Pre Šimona, ktorý ma o to poprosil, ... a aj pre teba, aby som doprial čas tvojej duši, aby videla a milovala Svetlo."

335

60.4

60.5

„Pre Šimona? Urobil by lepšie, keby... Ako to, ţe si Šimon spomenul na mňa?" „Lebo je lepší, ako si myslíš. Ja ho poznám a viem to. Poznám ho a som rád, ţe ho vyslyším." „Teda by si ma uzdravil? Uţ nezomriem?" „Nie, ţena. Nateraz nezomrieš. Môţeš veriť vo mňa?" „Verím, verím. Stačí, keď nezomriem!" 4 Jeţiš sa znova usmeje. Vezme ju za ruku. Zvráskavená ruka s napuchnutými ţilami sa stráca v Jeţišovej ruke mladého muţa. Jeţiš sa vzpriami a nadobúda výzor, aký má, keď robí zázraky, a zvolá: „Buď uzdravená! Chcem to! Vstaň!" A pustí jej ruku. Ruka padne bez toho, aby starenka nariekala, zatiaľ čo predtým, hoci Jeţiš uchopil ruku a pohol ňou veľmi opatrne, to sprevádzali jej stony. Krátka chvíľa ticha. Potom starenka silno vykríkne: „Ach, Boţe otcov! Uţ mi nič nie je! Som uzdravená! Poďte! Poďte!" Pribehnú nevesty. „Aha, pozerajte sa!" vraví starenka. „Hýbem sa a uţ necítim bolesť! Ani nemám horúčku! Pozerajte sa, aká som svieţa. A srdce uţ nie je ako kladivo kováča. Ó! Uţ nezomriem!" Ani jedno slovo pre Pána! Ale Jeţiš si to nepripustí. Najstaršej z neviest vraví: „Oblečte ju, aby vstala. Uţ môţe." A zamieri von. Šimon, pokorený, sa obráti na svokru: „Učiteľ ťa uzdravil. Nič mu nepovieš?" „Určite! Nemyslela som na to. Vďaka. Čo môţem urobiť, aby som sa ti poďakovala?" „Byť dobrá, veľmi dobrá. Lebo Večný bol k tebe dobrý. A ak ti to nebude veľmi na obtiaţ, dovoľ mi odpočinúť si dnes v tvojom dome. V týţdni som prešiel všetky blízke dediny a prišiel som dnes na svitaní. Som unavený." „Určite! Určite! Len zostaň, ak sa ti páči." V jej slovách však niet veľkého nadšenia. 5 Jeţiš si s Petrom, Ondrejom, Jakubom a Jánom idú sadnúť do záhrady. „Učiteľ!" „Peter môj?" „Hanbím sa." Jeţiš urobí gesto, akoby povedal: „Nechaj to tak." Potom povie: „Nie je prvá a nebude ani posledná, čo necíti potrebu hneď sa poďakovať. Mne stačí, ţe dávam dušiam spôsob, ako sa spasiť. Robím si svoju povinnosť. Na nich je, aby si splnili svoju."

336

„Ach! Aj iní boli takí? Kde?" „Zvedavý Šimon! Ale chcem ťa upokojiť, aj keď nemám rád neuţitočnú zvedavosť. V Nazarete. Pamätáš si na Sárinu mamu? Bola veľmi chorá, keď sme prišli do Nazareta a povedali nám, ţe dievčatko plakalo. Aby som z dievčaťa, ktoré je dobré a tiché, neurobil sirotu a zajtra nevlastnú dcéru, išiel som navštíviť ţenu... chcel som ju uzdraviť... Ale ešte som ani nevkročil do domu, keď ma jej manţel a jeden z bratov vyháňali so slovami: ,Preč, preč! Nechceme mať ťaţkosti so synagógou/ Pre nich, pre mnohých som uţ vzbúrenec... Predsa som ju však uzdravil... kvôli jej deťom. A Sáre, ktorá bola v záhrade, som povedal, keď som ju pohladkal: ,Uzdravím tvoju mamu. Choď domov. Uţ neplač/ A ţena sa uzdravila presne v tej chvíli a dievčatko jej o tom povedalo, aj otcovi a strýkovi... A potrestali ju za to, ţe sa rozprávala so mnou. Viem to, lebo dievčatko beţalo za mnou, keď som odchádzal z dediny... Na tom však nezáleţí." ,Ja by som jej vrátil chorobu." „Peter!" Jeţiš je prísny. „Toto učím teba a ostatných? Čo si počul na mojich perách, odkedy si ma prvýkrát počul? O čom som vţdy hovoril ako o prvej podmienke, aby ste boli mojimi pravými učeníkmi?" „To je pravda, Učiteľ. Som naozaj hlupák. Odpusť mi. Ale... nemôţem zniesť, ţe ťa nemilujú!" „Ach, Peter! Uvidíš inú nelásku! Zaţiješ toľko prekvapení, Peter! Ľudia, ktorými takzvaný ,svätý' svet pohŕda ako verejnými hriešnikmi, budú príkladom pre svet, ktorý však nebudú nasledovať tí, čo nimi pohŕdajú. Pohania budú medzi mojimi najvernejšími. Neviestky, ktoré sa stanú čisté vôľou a pokáním. Hriešnici, ktorí sa napravia..." „Počuj, to, ţe sa napraví hriešnik... to ešte môţe byť. Ale neviestka a verejný hriešnik...!" „Ty tomu neveríš?" Ja nie." 6 „Mýliš sa, Šimon. Aha, tvoja svokra prichádza k nám." „Učiteľ... prosím ťa, aby si si prisadol k môjmu stolu." „Vďaka, ţena. Nech ti to Boh odplatí." Vchádzajú do kuchyne, sadnú si k stolu a starenka obsluhuje muţov, štedro rozdeľuje rybu v polievke, aj upečenú. „Nemám iné ako toto," ospravedlňuje sa. A aby nevyšla z cviku, povie Petrovi: „Príliš veľa robia tvoji švagrovia sami, odkedy si odišiel do Betsaidy! Keby to aspoň poslúţilo tomu, ţe moja dcéra bude bohatšia... Počúvam však, ţe dosť často tam nie si a nelovíš."

337

„Nasledujem Učiteľa. Bol som s ním v Jeruzaleme a v sobotu som s ním. Nestrácam čas hýrením." „Ale nezarábaš. Ak uţ chceš robiť sluhu prorokovi, urobil by si lepšie, keby si sa sem znova presťahoval. Aspoň, toto chúďa, moja dcéra, bude mať príbuzných, ktorí ju nakŕmia, zatiaľ čo ty budeš robiť svätého." „Nehanbíš sa takto hovoriť pred ním, ktorý ťa uzdravil?" Ja nekritizujem jeho. On si robí svoje remeslo. Kritizujem teba, lebo si darmoţráč. Aj tak nebudeš nikdy ani prorokom, ani kňazom. Si nevzdelanec a hriešnik, veľká nula." „Máš šťastie, ţe je tu on, ináč..." „Šimon, tvoja svokra ti dala dobrú radu. Môţeš loviť aj odtiaľ. Aj predtým si lovil v Kafarnaume, podľa toho, čo počúvam. Môţeš sa vrátiť aj teraz." „A znova tu bývať? Ale Učiteľ, ty ne..." „Buď pokojný, Peter môj. Ak ty budeš tu, budeš na jazere alebo so mnou. Teda čo na tom záleţí, byť či nebyť v tomto dome?" Jeţiš poloţil Petrovi ruku na plece a zdá sa, ţe jeho pokoj prechádza na rozčúleného apoštola. „Máš pravdu. Máš vţdy pravdu. Urobím to. Ale... čo títo?" a ukazuje na Jána a Jakuba, svojich spoločníkov. „Nemôţu prísť aj oni?" „Ach! Náš otec a predovšetkým mama budú šťastní, keď sa dozvedia, ţe sme ti dali prednosť pred nimi. Nebudú robiť prekáţky." „Moţno príde aj Zebedej," vraví Peter. Je to viac ako pravdepodobné. A s ním ďalší. Prídeme, Učiteľ, určite prídeme." 7 Je tu Jeţiš z Nazareta?" pýta sa akési dieťa, ktoré sa zjaví vo vchode. Je tu. Poď ďalej." Vchádza dieťa, v ktorom spoznávam jedno z tých, čo boli pri prvých videniach v Kafarnaume. Je to to dieťa, ktoré sa skotúľalo Jeţišovi pod nohy a sľúbilo, ţe bude dobré... aby mohlo jesť v raji med. „Poď, malý priateľu," vraví Jeţiš. Chlapča, trochu vystrašené z toľkých ľudí, čo naň hľadia, sa napokon osmelí a beţí k Jeţišovi. Ten ho objíme, posadí si ho na kolená a dá mu na kúsku chleba zo svojej ryby. „Pozri, Jeţiš. Toto je pre teba. Aj dnes mi ten človek povedal: Je sobota. Zanes to Rabbimu z Nazareta a povedz svojmu priateľovi, aby sa

338

za mňa modlil.' On vie, ţe si môj priateľ!" Dieťa sa šťastne smeje a ujedá si chlieb s rybou. „Výborne, malý Jakub! Povieš tomu človeku, ţe moje modlitby zaň vystupujú k Otcovi." ,Je to pre chudobných?" opýta sa Peter. „Áno." Je to stále ten zvyčajný dar? Pozrime sa." Jeţiš odovzdá tašku. Peter vysype mince a počíta. „Stále tá istá veľká suma! Kto však je ten človek? Povedz, chlapče. Kto je to?" „Nesmiem to povedať, a tak to nepoviem." „Aký silný! No, buď dobrý a dám ti ovocie." „Nepoviem to, ani keď mi budeš ubliţovať, ani keď ma budeš hladkať." „Počujte, aký to má jazyk!" Jakub má pravdu, Peter. Dodrţí slovo, ktoré dal. Nechaj ho na pokoji." „Ty, Učiteľ, vieš, kto je ten človek?" Jeţiš neodpovie. Venuje sa dieťaťu, ktorému podáva ďalší kúsok pečenej ryby, starostlivo očistenej od kostí. Peter však nalieha a Jeţiš musí odpovedať. „Šimon, ja viem všetko." „A my to nemôţeme vedieť?" „A ty sa nikdy nevyliečiš zo svojej chyby?" Jeţiš vyčíta, ale usmieva sa. A dodáva: „Skoro sa to dozvieš. Lebo ak zlo by chcelo zostať ukryté, a nemôţe také vţdy zostať, tak dobro, aj keď chce zostať utajené, aby malo zásluhy, bude jedného dňa odhalené na slávu Boha, ktorého prirodzenosť zaţiari v jednom jeho synovi. Prirodzenosť Boha - láska. A ten to pochopil, lebo miluje svojho blíţneho. Choď, Jakub. Odnes tomu človeku moje poţehnanie." Takto sa končí videnie.

61. Jeţiš obdaruje chudobných potom, ako im povedal podobenstvo o kráľovom milovanom koňovi 4. november 1944 1

Jeţiš vystúpil na hromadu košov a povrazov pri vstupe do záhrady 61.1 domu Petrovej svokry. Záhrada je plná ľudí, ostatní sa zhromaţdili na štrku pri jazere, časť z nich sedí na brehu a časť na loďkách vytiahnutých

na breh. Zdá sa, ţe uţ hovorí určitú dobu, lebo reč je v plnom prúde. Počujem: „... Určite ste veľa ráz vo svojom srdci takto zmýšľali. Ale nie je to tak. Pánovi nechýbala dobrota k svojmu ľudu. Napriek tomu, ţe jeho ľud porušil vernosť k nemu tisíc, ba desaťtisíckrát. Počujte toto podobenstvo. Pomôţe vám to pochopiť. Istý kráľ mal vo svojich stajniach veľmi veľa nádherných koni. Jedného z nich však osobitne miloval. Túţil po ňom dávno predtým, neţ ho získal. Potom, keď ho dostal, postavil ho na nádherné miesto a často prichádzal obdivovať svojho vyvoleného očami i srdcom. Sníval, ţe ho urobí pýchou svojho kráľovstva. Kôň sa však vzbúril proti príkazom, neposlúchal a utiekol k inému pánovi. Kráľ napriek tomu vzbúrencovi prisľúbil, hoci so zármutkom a prísne, ţe ho síce potrestá, ale vzburu mu odpustí. A verný sľubu, hoci na diaľku, bdel nad svojím vyvoleným, posielal mu dary a ochrancov v nádeji, ţe uchovajú pamiatku naň v srdci koňa. Ale kôň, hoci trpel vo svojom vyhnanstve z kráľovstva, nebol verný v láske a v túţbe po úplnom odpustení tak, ako bol kráľ. Niekedy bol dobrý, inokedy zlý; ani jeho dobrota nebola väčšia neţ skazenosť. Skôr naopak. A predsa kráľ bol trpezlivý a výčitkami i láskaním sa usiloval zmeniť svojho koňa na milšieho a poslušnejšieho priateľa. Ako však plynul čas, zviera čoraz viac trucovalo. Kôň vyvolával svojho kráľa, plakal pod bičom ostatných pánov, ale v skutočnosti nechcel patriť kráľovi. Nebol ochotný byť jeho. Zničený, utláčaný, stonajúci kôň nepovedal: ,Vlastnou vinou som taký/ ale obviňoval za to svojho kráľa. Keď kráľ uţ všetko vyskúšal, pristúpil k poslednej skúške. ,Doteraz/ povedal, ,som posielal poslov a priateľov. Teraz pošlem svojho syna. Má rovnaké srdce ako ja, bude hovoriť s rovnakou láskou a bude ho podobne hladkať a zahŕňať darmi, ako som dával ja, ba ešte láskavejšie, lebo môj syn je ako ja sám, a ešte zušľachtený láskou/ A poslal syna. To je podobenstvo.2 Teraz povedzte vy. Myslíte si, ţe ten kráľ miloval svojho obľúbeného koňa?" Ľudia jednohlasne vyriekli: „Nekonečne ho miloval." „Mohol sa kôň sťaţovať na svojho kráľa za všetko zlo, čo musel znášať, keď opustil svojho kráľa?" „Nie, nemohol," odpovedá zástup. „Odpovedzte ešte na toto: Čo si myslíte, ako prijal tento kôň syna svojho kráľa, ktorý prišiel, aby ho vykúpil, uzdravil a priviedol znova na nádherné miesto?"

340

„S radosťou, to je prirodzené, s vďakou a láskou." „Ale keď kráľov syn povedal koňovi: ,Prišiel som preto, aby som ti urobil to a to. Ale musíš byť teraz dobrý, poslušný, ochotný a mne verný/ čo myslíte, ako kôň odpovedal?" „Ach, tu sa niet čo pýtať! Teraz, keď vedel, o čo prišiel tým, ţe bol vylúčený z kráľovstva, povedal, ţe chce byť taký, ako hovoril kráľov syn." „Teda aká bola povinnosť tohto koňa podľa vás?" „Byť ešte lepší ako sa od neho ţiadalo, láskavejší, poslušnejší, aby mu odpustili minulé zlo, a z vďaky za dobro, ktorého sa mu dostalo." „A ak by tak neurobil?" „Bol by hoden smrti, lebo by bol horší ako divoká šelma." „Priatelia, dobre ste usudzovali. Konajte však aj vy tak, ako by ste chceli, aby konal ten kôň. Vy ľudia, milované stvorenia Kráľa nebies, Boha, Otca môjho i vášho. Vy, ktorým po prorokoch Boh posiela svojho samého Syna, buďte, ó, buďte - zaprisahávam vás pre vaše dobro, lebo vás milujem, ako len Boh môţe milovať, ten Boh, ktorý je vo mne, aby uskutočnil zázrak vykúpenia - buďte aspoň takí, ako usudzujete, ţe by malo byť to zviera. Beda tomu, kto poniţuje seba, človeka, na stupeň niţší ako zviera! Ale ak by ešte mohlo existovať ospravedlnenie pre tých, ktorí aţ doteraz hrešili - lebo veľa času prešlo odvtedy, ako vám bol daný Zákon, a veľa prachu sveta sa na ňom usadilo -, odteraz uţ pre nich nebude. Ja som prišiel, aby som vám znova priniesol Boţie slovo. Syn človeka je medzi ľuďmi, aby ich znova priviedol k Bohu. Nasledujte ma. Ja som cesta, pravda a ţivot." 3 Zvyčajný šum medzi zástupom. Jeţiš prikáţe učeníkom: „Zariaďte, aby chudobní prišli dopredu. Mám pre nich bohatý dar od istého človeka, ktorý sa na nich obracia, aby dostal odpustenie od Boha." Dopredu prichádzajú traja otrhaní starci, dvaja slepí a jeden zhrbený, a potom vdova so siedmimi vyziabnutými deťmi. Jeţiš na nich uprene hľadí, na jedného po druhom, usmeje sa na vdovu a najmä na siroty. Ba prikáţe Jánovi: „Týchto postav tam, do záhrady. Chcem sa s nimi porozprávať." Sprísnie však a v oku sa mu zablysne, keď sa mu predstaví jeden starec. Zatiaľ však nepovie nič. Zavolá Petra, aby mu dal tašku, ktorú krátko predtým dostali, a ďalšiu tašku plnú malých mincí, čo je almuţna vyzbieraná medzi dobrými ľuďmi. Vysype všetko na lavičku, ktorá je pri studni, počíta a rozdeľuje.

341

Urobí šesť kôpok. Jednu veľmi veľkú, celú zo strieborných mincí, a päť menších s mnohými bronzovými mincami a iba s niekoľkými väčšími mincami. Potom zavolá chorých chudákov a opýta sa: „Nemáte mi čo povedať?" Slepí mlčia, zhrbený povie: „Nech ťa ochraňuje ten, od ktorého prichádzaš." Nič viac. Jeţiš mu vloţí almuţnu do zdravej ruky. Muţ povie: „Nech ti to vynahradí Boh. Ale viac ako toto, hľa, chcel by som od teba uzdravenie." „Neţiadal si oň." „Som chudobný, červík, po ktorom šliapu veľkí, neodváţil som sa dúfať, ţe by si sa ty zľutoval nad ţobrákom." Ja som zľutovanie, ktoré sa skláňa nad kaţdou biedou, ktorá ma volá. Nikoho neodmietam. Ţiadam iba lásku a vieru, aby som povedal: vypočujem ťa." „Ó, Pane môj! Verím a milujem ťa! Zachráň ma teda! Uzdrav svojho sluhu!" Jeţiš mu poloţí ruku na zhrbený chrbát, prejde mu po ňom, akoby ho pohládzal, a povie: „Chcem, aby si bol uzdravený." Muţ sa čulo narovná. Je uzdravený a nekonečne vďačný. 4 Jeţiš dá almuţnu slepým a chvíľku sa s nimi lúči... Potom ich nechá odísť. Zavolá starcov. Prvému dá almuţnu, utešuje ho a pomáha mu vloţiť si mince do opasku. Súcitne sa zaujíma o nešťastie druhého, ktorý mu rozpráva o chorobe svojej dcéry: „Nemám nikoho, len ju! A teraz mi umiera. Čo bude so mnou? Ach, keby si ty prišiel! Ona nemôţe, nezvládne to. Chcela by..., ale nemôţe. Učiteľ, Pane, Jeţišu, zmiluj sa nad nami!" „Kde bývaš, otče?" „V Korozaine. Spýtaj sa na Izáka Jonášovho, zvaného Dospelý. Isto prídeš? Nezabudneš na moje nešťastie? A uzdravíš mi dcéru?" „Môţeš uveriť, ţe ju môţem uzdraviť?" „Ach, ţe či verím! Veď preto ti o nej hovorím." „Choď domov, otče. Tvoja dcéra ťa privíta pri vchode." „Ale ona leţí v posteli a nemôţe vstať uţ tri... Ó, rozumiem! Ó, vďaka, Rabbi! Buď poţehnaný ty a ten, ktorý ťa poslal! Chvála Bohu a jeho Mesiášovi!" Starec plače a odkrivkáva najsviţnejšie ako môţe. Keď je však uţ takmer von zo záhrady, povie: „Učiteľ, ale prídeš aj tak

342

do môjho biedneho domu? Izák ťa bude čakať, aby ti pobozkal nohy, umyl ich plačom a ponúkol ti chlieb lásky. Príď, Jeţišu, budem ľuďom rozprávať o tebe." „Prídem. Choď v pokoji a buď šťastný." 5 Prichádza tretí starec, ktorý sa zdá najotrhanejší. Ale Jeţiš má uţ len jednu veľkú hromadu mincí. Hlasno zavolá: „Ţena, poď, aj so svojimi malými." Mladá vyziabnutá ţena prichádza dopredu so sklonenou hlavou. Vyzerá ako smutná kvočka so smutnými kuriatkami. „Odkedy si vdova, ţena?" „Tri roky sú to v mesiaci tišrí." „Koľko máš rokov?" „Dvadsaťsedem." „Sú to všetko tvoje deti?" „Áno, Učiteľ a... a nemám uţ nič. Všetko sa minulo... Ako môţem pracovať, keď ma nikto nechce s toľkými deťmi?" „Boh neopustí ani len červíka, ktorého stvoril. Neopustí ani teba, ţena. Kde bývaš?" „Pri jazere. Tri stadiá* od Betsaidy. On mi povedal, aby som prišla... Môj muţ zomrel na jazere, bol rybárom..." On je Ondrej, ktorý sa začervená a chcel by utiecť. „Urobil si dobre, Ondrej, ţe si povedal ţene, aby prišla ku mne." Ondrej sa vzchopí a zamrmle: „Muţ bol mojím priateľom, bol dobrý a zahynul v búrke, keď sa stratila aj loďka." „Vezmi si, ţena. To ti pomôţe na dlhý čas a potom príde ďalšie slnko do tvojho dňa. Buď dobrá, vychovávaj svoje deti podľa Zákona a Boţia pomoc ti nebude chýbať. Ţehnám ťa, teba a tvojich maličkých." A jedného za druhým ich pohladká s veľkým súcitom. Ţena odchádza so svojím pokladom pritisnutým k srdcu. 6 „A mne?" ţiada starec, ktorý zostal posledný. Jeţiš naň hľadí a mlčí. „Nič pre mňa? Nie si spravodlivý! Jej si dal šesť razy viac neţ ostatným a mne nič. No hej... to bola ţena!" Jeţiš naň hľadí a mlčí. „Hľaďte všetci, či je tu spravodlivosť! Prichádzam zďaleka, lebo mi povedali, ţe tu sa dávajú peniaze, a potom, aha, vidím, ţe niekto má * Jedno štádium je asi 185 metrov (pozn. prekl.).

343

veľa, a mne sa neujde nič. Chudákovi starému, chorému! A chce, aby sa v neho uverilo!" „Starý, nehanbíš sa tak klamať? Máš smrť za chrbtom, a klameš a chceš okradnúť toho, kto hladuje. Prečo chceš okradnúť bratov o almuţnu, ktorú som vzal, aby som ju spravodlivo rozdelil?" „Ale ja..." „Mlč! Z môjho mlčania a z môjho konania si mal pochopiť, ţe som ťa spoznal, a mal si nasledovať môj príklad mlčania. Prečo chceš, aby som ťa zahanbil?" Ja som chudobný." „Nie. Si lakomý a zlodej. Ţiješ pre peniaze a pre úţeru." „Nikdy som nikomu nepoţičal na úţeru. Boh mi je svedkom." „A či nie je úţera, jedna z naj ukrutnej ších, okrádať toho, kto je naozaj v núdzi? Choď. Kajaj sa. Aby ti Boh odpustil." „Prisahám ti..." „Mlč! Prikazujem ti to! Je povedané: ,Nebudeš krivo prisahať/ Keby som nemal úctu k tvojim šedinám, prehľadal by som ťa a našiel by som ti v lone tašku plnú zlata - tvoje pravé srdce. Choď preč!" Keď zahanbený starec zistil, ţe jeho tajomstvo je odhalené, odchádza a ani nepotrebuje hromový tón, ktorý bol v Jeţišovom hlase. Zástup sa mu vyhráţa a vysmieva sa mu, napáda ho ako zlodeja. „Mlčte! Ak on pochybil, nechcite aj vy urobiť chybu. Jemu chýba úprimnosť, je nečestný. Vám, keď ho napádate, chýba láska. Priateľa, ktorý urobí chybu, neslobodno napádať. Kaţdý má svoje hriechy. Nik nie je dokonalý okrem Boha. Musel som ho zahanbiť, lebo nikdy nie je dovolené byť zlodejom, a uţ vôbec nie zlodejom voči chudobným. Ale iba Otec vie, ţe som trpel, keď som to musel urobiť. Vy tieţ trpte pre to, keď vidíte, ţe nejaký Izraelita poruší Zákon tým, ţe chce okradnúť chudobného a vdovu. Nebuďte ţiadostiví. Vaším pokladom nech je duša, a nie peniaze. Neprisahajte krivo. Nech je váš jazyk čistý a čestný, rovnako i vaše skutky. Ţivot nie je večný a hodina smrti príde. Ţite tak, aby ste v hodine smrti mohli mať pokoj vo svojom duchu. Pokoj toho, kto ţil spravodlivo. Choďte do svojich domovov..." 7 „Zmiluj sa, Pane! Tento môj syn je nemý pre diabla, ktorý ho suţuje." „A tento môj brat sa podobá nečistému zvieraťu, zavŕta sa do bahna a pojedá výkaly. K tomu ho vedie zlý duch a nechtiac robí nečisté veci." Jeţiš ide ku skupine, ktorá ho úpenlivo prosí. Dvíha ruky a rozkazuje: „Vyjdite z neho. Nechajte Bohu jeho stvorenia."

344

V hluku a vresku sa uzdravia dvaja nešťastníci. Ţeny, ktoré ich priviedli, sa poklonia a dobrorečia. „Choďte domov a buďte vďační Bohu. Pokoj všetkým. Choďte." Zástup sa rozchádza a komentuje udalosti. Štyria učeníci sa zomknú okolo Učiteľa. „Priatelia, veru, hovorím vám, ţe v Izraeli sú všetky hriechy a diabli si tu urobili príbytok. Nie sú len tie posadnutia, ktoré spôsobujú nemotu pier a nútia ţiť ako zvieratá a jesť odpadky. Ale najozajstnejšie a najpočetnejšie sú tie posadnutia, ktoré robia srdcia nemé voči cti a láske a robia zo sŕdc skrýšu nečistých nerestí. Ó, Otče môj!" Jeţiš si unavene sadá. „Si unavený, Učiteľ?" „Nie unavený, Ján môj. Ale zarmútený zo stavu, v akom sú srdcia, a z neochoty napraviť sa. Ja som prišiel... ale človek... človek... Ó, Otče môj...!" „Učiteľ, ja ťa milujem, my všetci ťa milujeme..." „Viem to. Ale je vás veľmi málo... a moja túţba spasiť je taká veľká!" Jeţiš objal Jána a poloţil si svoju hlavu na jeho. Je smutný. Peter, Ondrej a Jakub sú okolo neho a s láskou a smútkom na neho hľadia. Takto sa končí videnie.

62. Učeníci hľadajú Jeţiša, keď sa v noci modlí 5. november 1944 1

Vidím Jeţiša, ako potichu vychádza z Petrovho domu v Kafarnaume. Je pochopiteľné, ţe tu prenocoval, aby uspokojil svojho Petra. Ešte je hlboká noc. Celá obloha je pokrytá hviezdami. Jazero ledva odráţa trblietanie a skôr neţ by ho bolo vidieť, dá sa podľa jemného šumu vody na štrku vytušiť, ţe ticho spí pod hviezdami. Jeţiš privrie bránu, hľadí na oblohu, jazero a cestu. Premýšľa a potom začne kráčať nie pozdĺţ jazera, ale smerom do dediny. Prejde cez časť, ktorá vedie do polí, vchádza do nich, kráča a vchádza do nich stále hlbšie. Vstúpi na cestičku vedúcu k prvým pahorkatinám s olivami, vchádza do tohto zeleného a mlčanlivého pokoja a tam si kľaká k modlitbe. Vrúcna modlitba! Modlí sa na kolenách a potom, akoby posilnený, sa postaví a ešte sa modlí s tvárou pozdvihnutou hore, s tvárou,

345

ktorá je ešte väčšmi preduchovnená rodiacim sa svetlom, vychádzajúcim z pokojného letného brieţdenia. Teraz sa modlí usmievajúc sa, zatiaľ čo predtým silno vzdychal, akoby pre nejakú duševnú bolesť. Modlí sa s otvoreným náručím. Vyzerá ako ţivý kríţ, vysoký, anjelský, taký je jemný. Zdá sa, ţe poţehnáva polia, rodiaci sa deň, miznúce hviezdy, jazero, čo sa prebúdza. 2 „Učiteľu! Toľko sme ťa hľadali! Keď sme sa vracali s rybami, videli sme, ţe brána bola zvonka privretá, a mysleli sme si, ţe si vyšiel von. Nemohli sme ťa však nájsť. Napokon nám to povedal istý roľník, ktorý nakladal koše, aby ich odviezol do mesta. Volali sme na teba: Jeţišu, Jeţišu!' a on povedal: ,Hľadáte Rabbiho, ktorý hovorí k zástupom? Išiel tamtou cestičkou, hore, smerom na vrch. Musí byť v Micheášovom olivovom sade, lebo tam často chodieva. Videl som ho aj inokedy/ Mal pravdu. Prečo si odišiel tak zavčasu, Učiteľu? Prečo si neodpočíval? Azda si nemal pohodlnú posteľ..." „Nie, Peter. Posteľ bola pohodlná a izba pekná. Ale toto robím často. Aby som pozdvihol svojho ducha a zjednotil sa s Otcom. Modlitba je sila pre toho, kto sa modlí, i pre druhých. Človek dostane všetko v modlitbe. Ak aj nedostane milosť, ktorú Otec nie vţdy udeľuje - nemoţno si však myslieť, ţe je to neláska, ale vţdy treba veriť, ţe je to vôľa istého Poriadku, ktorá vedie údel kaţdého človeka pre jeho dobro -, modlitba určite prináša pokoj a rovnováhu, aby človek mohol odolať mnohým veciam, ktoré ho dráţdia, a pritom nezísť zo svätej cesty. Vieš, Peter, je veľmi ľahké mať zatienenú myseľ a rozrušené srdce tým, čo nás obklopuje! A ako sa môţe cítiť Boh v zatienenej mysli a v rozrušenom srdci?" „To je pravda. My sa však nevieme modliť! Nevieme hovoriť tie krásne slová, ktoré hovoríš ty." „Tie, ktoré viete, hovorte ako viete. Nie slová, ale hnutia, ktoré ich sprevádzajú, robia modlitby milé Otcovi." „Chceli by sme sa modliť, ako sa ty modlíš." „Naučím vás* aj modliť sa. Naučím vás najsvätejšiu modlitbu. Ale aby nebola prázdnou formulou na vašich perách, chcem, aby vaše srdce Ak niekto - tak poznamenáva MV na strojopisnej kópii - mohol mať alebo má výhrady voči „Otčenášu * ktorý sa modlil Jeţiš a Mária večer pri rozlúčke (v 44.3), nech zváţi túto odpoveď. Maňa sa nepotrebovala pripravovať modliť sa Kristovu modlitbu. Apoštoli áno. Preto sa Jeţiš modlil „ Otčenáš" s Máriou skôr ako s učeníkmi, lebo ona bola plná milosti, svetla a múdrosti, a učeníci nie.

346

malo uţ v sebe aspoň minimum svätosti, svetla, múdrosti... Preto vás poúčam. Potom vás naučím svätú modlitbu.3 Chceli ste niečo odo mňa, keď ste ma hľadali?" „Nie, Učiteľu. Sú tu však mnohí, ktorí chcú veľa od teba. Boli tu uţ ľudia, ktorí prišli z Kafarnauma, boli chudobní, chorí, ľudia ubolení, ľudia dobrej vôle s túţbou poučiť sa. Pýtali sa nás na teba, a tak sme im povedali: ,Učiteľ je unavený a spí. Odíďte. Príďte na budúcu sobotu.'" „Nie, Šimon. Tak netreba hovoriť. Pre zľutovanie nie je len jeden deň. Ja som láska, svedo a spása po všetky dni týţdňa." „Ale... ale doteraz si hovoril len v sobotu." „Lebo som bol ešte neznámy. Ale postupne ako ma budú spoznávať, kaţdý deň bude vyliatím Milosti a milostí. Veru, hovorím ti, ţe príde doba, keď ani čas určený vrabcovi, aby si odpočinul na konári a nasýtil sa obilím, nebude ponechaný Synovi človeka, aby si oddýchol a najedol sa." „Ale potom ochorieš! To nedovolíme. Tvoja dobrota ťa nesmie urobiť nešťastným." „A ty si myslíš, ţe by som z toho mohol byť nešťastný? Ó! Keby aj celý svet prišiel ku mne, aby ma počúval, aby oplakával svoje hriechy a svoje bolesti na mojom srdci, aby sa uzdravil na duši i na tele, a ja by som sa zodral tým, ţe mu budem rozprávať, odpúšťať, rozdávať svoju moc, potom by som bol taký šťastný, Peter, ţe by som uţ neplakal ani za nebom, v ktorom som bol u Otca...!4Odkiaľ boli tí, čo prišli za mnou?" „Z Korozainu, z Betsaidy, z Kafarnauma, ba aţ z Tiberiady a Gergezy prišli, a zo stovák osád roztratených medzi jedným a druhým mestom." „Choďte k nim a povedzte im, ţe budem v Korozaine, Betsaide a v osadách medzi nimi." „Prečo nie v Kafarnaume?" „Lebo som pre všetkých a všetci ma musia mať. A potom... je tu starý Izák, ktorý ma čaká... Nesmiem ho sklamať v jeho nádeji." „Ty nás tu teda počkáš?" „Nie. Ja pôjdem a vy zostanete v Kafarnaume, aby ste zástupy nasmerovali ku mne. Potom prídem." „Zostaneme sami..." Peter je zarmútený. „Nebuď smutný. Poslušnosť a s ňou presvedčenie, ţe si pre mňa uţitočný apoštol, ťa urobí veselým. A s tebou a ako teba aj týchto ďalších."

347

Peter a Ondrej s Jakubom a Jánom sa upokoja. Jeţiš ich poţehná a rozídu sa. Takto sa končí videnie.

63. Uzdravenie malomocného pri Korozaine 6. november 1944* 1

S presnosťou dokonalej fotografie mám od dnešného rána, ešte prv, ako nastalo brieţdenie, v duchovnom pohľade úbohého malomocného. Je to skutočná troska človeka. Nevedela by som povedať, koľko má rokov, taký je zničený chorobou. Vychudnutý na kosť, polonahý, telo scvrknuté ako rozpadajúca sa múmia, s deformovanými rukami a nohami, okyptenými o niektoré časti tak, ţe tieto úbohé končatiny sa uţ ani nepodobajú na ľudské. Ruky povykrúcané ako pazúry pripomínajú hnáty nejakého okrídleného netvora a nohy vyzerajú ako býčie kopytá, také sú zdeformované a okyptené. A potom hlava...! Myslím, ţe hlavu podobnú tejto by mohla mať mŕtvola, ktorá nebola pochovaná a ktorú by mumifikovalo slnko a vietor. Zopár chumáčov vlasov prilepených tu a tam na ţltej a chrastavej koţi ako zaschnutý prach na lebke, oči sotva privreté a hlboko vpadnuté, ústa a nos ohlodané chorobou ukazujú uţ len chrupky a ďasna, uši sú dva zvyšky ušnice, a na tom všetkom je natiahnutá priesvitná, ţltá pokoţka, pod ktorou presvitajú kosti. Zdá sa, akoby jej úlohou bolo udrţovať pohromade úbohé kosti vo svojom špinavom vreci, celom pokrytom jazvami či rozdriapanými hnisavými ranami. Úboţiak! Pripomína mi priam smrť, ktorá sa potuluje po zemi, pokrytá priesvitnou koţou na kostre, zahalená do špinavého a úplne rozdriapaného plášťa. V ruke však nemá kosu, leţ hrčovitú palicu. Je na prahu odľahlého, ozajstného, natoľko spustošeného brlohu, ţe nemôţem povedať, či pôvodne bol hrobkou alebo chatrčou pre lesníkov, alebo sú to trosky nejakého rozpadnutého domu. Hľadí smerom * Číslo 6 nie je isté na originálnom rukopise, kde sa zdá, ţe je opravené na 8. Upresňujeme, ţe dátumy/uvádzané MV na začiatku kaţdej kapitoly, sú uvádzané jednotne, teda je uvedené meno mesiaca, aj keď MV uvádza mesiac číslom, a tieţ sa uvádza rok, aj ak ho MV neuvádza.

348

k ceste vzdialenej viac neţ sto metrov od svojej skrýše, k zaprášenej hlavnej ceste, ešte zaplavenej slnkom. Na ceste nie je nik. Kam len oko dovidí, na ceste je slnko, prach a samota. Hore, na severozápade, musí byť nejaká dedina alebo mesto. Vidím prvé domy. Osada bude vzdialená aspoň kilometer. Malomocný sa pozerá a vzdychá. Potom vezme otlčený hrniec a pri potôčiku ho naplní vodou. Pije. Vopchá sa do spleti černíc za skrýšou, zohne sa a trhá zo zeme divú čakanku. Vráti sa k potôčiku, umyje ju od hrubého prachu v skúpej vode potoka a pomaly si ju namáhavo kladie do úst znetvorenými rukami. Musí byť tvrdá ako suchý konár. Usiluje sa ju preţúvať a mnohé listy vypľúva, lebo ich nemôţe prehltnúť, aj keď sa usiluje pomôcť si tým, ţe ich zapíja hitmi vody. 2 „Kde si, Ábel?" zakričí akýsi hlas. Malomocný sa skrúti, na perách sa mu objaví čosi ako úsmev. Jeho pery sú však tak škaredo zdeformované, ţe i tento zárodok úsmevu je beztvarý. Odpovie zvláštnym, priškrteným hlasom (pripomína mi to škriekanie istých operencov, ktorých presné meno nepoznám): „Tu som! Uţ som neveril, ţe prídeš. Myslel som si, ţe sa ti stalo niečo zlé, bol som smutný... Ak nebudem mať ani teba, čo zostane chudákovi Ábelovi?" Hovorí a pritom kráča smerom k ceste, zrejme pokiaľ môţe podľa Zákona, lebo v polovici cesty sa zastaví. V ústrety mu ide nejaký muţ. Takmer beţí, tak rezko kráča. „Si to naozaj ty, Samuel? Ó, ak nie si ten, koho čakám, nech si ktokoľvek, len mi neubliţuj!" „To som ja, Ábel, naozaj ja. A zdravý. Pozri, ako beţím. Meškám, viem to. A je mi to ľúto kvôli tebe. Ale ak sa dozvieš... ó! Budeš šťastný. A tu mám nielen zvyčajné kúsky chleba. Ale celý čerstvý a dobrý bochník, celý pre teba, a mám tieţ dobrú rybu a syr. Všetko pre teba. Chcem, aby si mal sviatok, môj nešťastný priateľ, aby som ťa pripravil na ešte väčší sviatok." „Ale ako to, ţe si taký bohatý? Nerozumiem..." „Hneď ti poviem." „A zdravý! Uţ sa na seba nepodobáš!" 3 „Počuj, teda. Vedel som, ţe v Kafarnaume bol ten Rabbi, ktorý je svätý, a išiel som..." „Zastav sa, stoj! Som nakazený." „Ale na tom nezáleţí! Uţ nemám z ničoho strach." Muţ, ktorý nie je nik iný neţ biedny zhrbený, ktorého uzdravil a poţehnal Jeţiš v záhrade

349

Petrovej svokry, prišiel svojím rýchlym krokom na pár krokov pred malomocného. Kráčal k nemu, rozprával a šťastne sa usmieval. Malomocný však znova povie: „Zastav sa, v mene Boţom. Ak ťa niekto uvidí..." „Uţ stojím. Pozri, poloţím tu jedlo. Jedz a ja budem zatiaľ rozprávať." Poloţí na veľký kameň batôţtek a otvorí ho. Potom odstúpi na pár krokov a malomocný zatiaľ podíde dopredu a vrhne sa na nezvyčajné jedlo. „Ó, ako dávno som uţ takto nejedol! Aké je to dobré! A predstav si, ţe som si myslel, ţe sa odoberiem na odpočinok s prázdnym ţalúdkom. A dnes tu nikto súcitný nebol... ani ty... Tak som preţúval čakanku..." „Chudák Ábel. Myslel som si to. Ale hovoril som: ,Dobre. Teraz bude smutný. Ale potom bude šťastný!'" „Šťastný, áno, pre toto dobré jedlo. Ale potom..." „Nie! Budeš šťastný navţdy." Malomocný pokrúti hlavou. „Počuj, Ábel. Ak môţeš mať vieru, budeš šťastný." „Uveriť v koho?" „V Rabbiho. V Rabbiho, ktorý ma uzdravil." „Ale ja som malomocný a v poslednom štádiu! Ako ma môţe uzdraviť?" „Ó, to môţe. Je svätý." „Áno, aj Elizeus uzdravil malomocného Námana...* To viem... Ale ja... Ja nemôţem ísť k Jordánu." „Budeš uzdravený a nebudeš potrebovať vodu. Počúvaj, tento Rabbi je Mesiáš, rozumieš? Mesiáš! Je Boţí Syn. A uzdravuje všetkých tých, ktorí veria. Povie: ,Chcem' a diabli zmiznú a údy sa narovnajú a slepé oči vidia." „Ó! Keby som ja mal vieru! Ale ako môţem uvidieť Mesiáša?" „Pozri... preto som prišiel. Je tam, v tej dedine. Viem, kde je dnes večer. Ak chceš... Povedal som si: ,Poviem to Ábelovi a ak Ábel cíti, ţe má vieru, privediem ho k Učiteľovi.'" „Si blázon, Samuel? Ak sa priblíţim k domom, ukameňujú ma." „Nie k domom. Nastáva večer. Privediem ťa aţ k tomu lesíku a potom pôjdem zavolať Učiteľa. Privediem ti ho..." * Pozri 2 Kr 5, 1-14.

350

„Choď, choď rýchlo! Dôjdem sám aţ k tomu miestu. Budem kráčať vo vodnej priekope, medzi kríkmi, ale ty choď, choď... Ó, choď, priateľu dobrý! Keby si vedel, čo to je mať túto chorobu! A čo je dúfať, ţe budem uzdravený... !£t Malomocný sa uţ nestará ani o jedlo. Plače a gestami prosí priateľa. „Idem a ty príď." Bývalý zhrbený odbieha preč. 4 Ábel namáhavo schádza do priekopy, ktorá lemuje cestu a je plná krovia, čo rastie na vysušenom dne. V strede je ledva pásik vody. Nastáva večer a nešťastník sa prešmykuje pomedzi kríky a stále dáva pozor, či nepočuť nejaké kroky. Dva razy sa skrčí k zemi - prvý raz kvôli jazdcovi, ktorý klusal po ceste, druhý raz kvôli trom muţom, ktorí sa uberajú do dediny s nákladom sena. Potom pokračuje. Jeţiš so Samuelom však prídu do lesíka prv neţ on. „O chvíľu tu bude. Ide pomaly kvôli ranám. Buď trpezlivý." „Neponáhľam sa." „Uzdravíš ho?" „Má vieru?" „Ó! Umieral od hladu, videl to jedlo po rokoch odriekania, a predsa po pár hitoch nechal všetko a utekal sem." „Ako si ho spoznal?" „Vieš... po tom mojom nešťastí som ţil z almuţny a putoval som po cestách z jedného miesta na druhé. Tadiaľ som prechádzal kaţdých sedem dní a spoznal som toho chudáka... jedného dňa, keď donútený hladom za búrky, ktorá by zahnala aj vlkov, odváţil sa aţ na cestu ku dedine, aby si našiel niečo pod zub. Kutral medzi odpadkami ako pes. Mal som so sebou v taške suchý chlieb, almuţnu od dobrých ľudí, a tak som sa s ním rozdelil. Odvtedy sme priatelia a kaţdý týţdeň ho zásobujem. S tým, čo mám... Ak mám veľa, veľa. Ak mám málo, tak málo. Robím čo môţem, akoby bol môj brat. A od večera, keď si ma uzdravil - nech si za to poţehnaný -, myslím na neho ... a na teba." „Si dobrý, Samuel. Preto ťa navštívila milosť. Kto miluje, zaslúţi si všetko od Boha.5 Ale, pozri, tam medzi konármi..." „Si to ty, Ábel?" „Som to ja." „Poď. Učiteľ ťa čaká tu pod orechom." Malomocný sa vynorí z priekopy a vylezie na breh, prejde cezeň, vojde na lúku. Jeţiš je opretý chrbtom o vysokánsky orech. Očakáva ho.

351

„Učiteľ, Mesiáš, Svätý, zmiluj sa nado mnou!" a hodí sa celý na trávu k Jeţišovým nohám. Tvárou na zemi povie ešte: „Ó, Pane môj! Ak ty chceš, môţeš ma očistiť!" A potom sa odváţi kľaknúť a vystrie na kosť vychudnuté ramená s poskrúcanými rukami, napína kostnatú, znetvorenú tvár... Slzy mu padajú z chorých očných jamôk na rozpadávajúce sa pery. Jeţiš naň hľadí s hlbokým súcitom. Pozerá sa na ten prízrak človeka, ktorý zoţiera hrozná choroba a ktorý môţe zniesť blízko seba len skutočná milosrdná láska, taký je odpudzujúci a páchnuci. A predsa... Hľa, Jeţiš vystiera ruku, svoju krásnu zdravú pravú ruku, akoby chcel pohladiť úboţiaka. Ten bez toho, ţe by vstal, sa však hodí dozadu, na päty, a kričí: „Nedotýkaj sa ma! Zmiluj sa nado mnou!" Jeţiš však urobí krok vpred. Slávnostne, láskavo, vľúdne poloţí svoje prsty na hlavu preţratú malomocenstvom a tichým, láskyplným, a predsa aj rozkazujúcim hlasom povie: „Chcem to! Buď očistený!" Ruka zostane nejakú dobu na úbohej hlave. „Vstaň. Choď ku kňazovi. Splň to, čo predpisuje Zákon. A nerozprávaj, čo som ti urobil. Len buď dobrý. Uţ viac nehreš. Ţehnám ťa." „Ó, Pane! Ábel! Veď ty si úplne zdravý!" Samuel, ktorý vidí premenu priateľa, kričí od radosti. „Áno. Je zdravý. Zaslúţil si to pre svoju vieru. Zbohom. Pokoj nech je s tebou." „Učiteľu! Učiteľu! Učiteľu! Neopustím ťa. Nemôţem ťa opustiť!" „Urob to, čo ţiada Zákon. Potom sa ešte uvidíme. Po druhýkrát nech je na tebe moje poţehnanie." Jeţiš sa vzďaľuje a Samuelovi dáva pokyn, aby zostal. A dvaja priatelia plačú od radosti a vo svetle štvrťmesiaca sa vracajú k pelechu, na posledné zastavenie sa v tej nešťastnej skrýši. Takto sa končí videnie.

64. Uzdravenie ochrnutého v Kafarnaume 9. november 1944 [•••]•

V ten istý deň, 9. novembra, hneď potom. 1 Vidím brehy Genezaretského jazera. Vidím loďky rybárov vytiahnuté na breh. Peter a Ondrej sú na brehu. Sú zaujatí opravovaním sietí

352

a pritom sa opierajú o loďky. Pomocníci v jazere povyplachovali zo sietí zvyšky, ktoré v nich zostali zachytené, a kvapkajúce im ich prinášajú. Ján a Jakub, vzdialení zo desať metrov, sú zohnutí nad svojou loďkou a robia v nej poriadok. Pomáha im pritom jeden pomocník a ešte asi päťdesiat aţ päťdesiatpäťročný muţ, myslím, ţe to bude Zebedej, lebo pomocník ho volá „pán" a veľmi sa podobá na Jakuba. Peter a Ondrej sa opierajú chrbtom o loďku a pracujú mlčky na opätovnom viazaní povrazov a korkových značiek. Iba sem-tam si vymenia pár slov o svojom love, ktorý, z toho, čo rozumiem, nebol úspešný. Peter si sťaţuje nie pre prázdnu peňaţenku, ani pre zbytočnú námahu, ale vraví: Je mi to ľúto, lebo... ako urobíme, aby sme nakŕmili tých chudobných? My dostávame len zriedkavo dary a tých desať denárov a sedem drachiem, čo sme po tieto štyri dni vybrali, sa nedotknem. Len Učiteľ mi musí povedať, komu a ako treba dať tie mince. A on sa aţ do soboty nevráti! Keby som bol mal dobrý lov! Najmenšie ryby som upiekol a dal som tým chudákom... a ak niekto v dome frflal, nič si z toho nerobím. Zdraví ho môţu ísť hľadať. Ale chorí...!" „A potom ten ochrnutý! Prešli uţ toľký kus cesty, aby ho sem priniesli...," vraví Ondrej. „Počuj, bratku. Myslím si... ţe by sme nemali byť rozdelení. A neviem, prečo Učiteľ nechce, aby sme boli stále s ním. Aspoň... by som uţ nevidel týchto chudákov, ktorým nemôţem pomôcť, a keby som ich videl, mohol by som im povedať: ,On je tu.ť" 2 „Tu som!" Jeţiš sa priblíţil po mäkkom piesku. Peter a Ondrej vyskočia. Vykríknu: „Ó, Učiteľ!" a volajú: Jakub! Ján! Učiteľ! Poďte!" Tí dvaja pribehnú. Všetci sa hrnú k Jeţišovi. Jeden mu bozkáva šaty, iný ruky a Ján sa odváţi objať ho okolo pásu a poloţiť si hlavu na hruď. Jeţiš ho pobozká na vlasy. „O čom ste hovorili?" „Učiteľ... hovorili sme, ţe ťa chceme." „Prečo, priatelia?" „Aby sme ťa videli a vidiac ťa milovali, a aj kvôli chudobným a chorým. Čakajú na teba uţ dva i viac dní... Robil som, čo som mohol. Umiestnil som ich tam. Vidíš tú búdu na tom neobrábanom poli? Tam robia opravy lodní remeselníci. Uloţil som tam jedného ochrnutého, ďalšieho s vysokou horúčkou a jedno dieťa, umierajúce v matkinom náručí. Nemohol som ich poslať, aby ťa hľadali."

353

„Dobre si urobil. Ale ako si im mohol pomôcť a kto ich priviedol? Povedal si mi, ţe sú chudobní!" „Určite, Učiteľ. Bohatí majú vozy a kone. Chudobní iba nohy. Nemôţu prísť rýchlo za tebou. Urobil som, ako som mohol. Pozri, to je almuţna, čo som dostal. Nedotkol som sa však ani jednej mince. To urobíš ty." „Peter, mohol si to urobiť aj ty. Určite... Peter môj, je mi ľúto, ţe sa kvôli mne trápiš a namáhaš." „Nie, Pane. To ti nesmie byť ľúto. Z toho ma srdce nebolí. Je mi len ľúto, ţe som nemohol prejaviť väčšiu lásku. Ale ver mi, urobil som, všetci sme urobili, čo sme mohli." „Viem. Viem, ţe si pracoval a márne. Ak aj niet jedla, tvoja láska zostáva - ţivá, činorodá, svätá v očiach Boha." 3 Pribehli deti a kričia: ,Je tu Učiteľ! Je tu Učiteľ! Aha, Jeţiš, aha, Jeţiš!" Tlačia sa k nemu a on ich hladká, i keď sa rozpráva s učeníkmi. „Šimon, idem do tvojho domu. Ty a vy choďte povedať, ţe som prišiel, a potom mi priveďte chorých." Učeníci sa rýchlo rozbehnú rôznymi smermi. To, ţe prišiel Jeţiš, vie uţ celý Kafarnaum zásluhou detí, pripomínajúcich včely, ktoré sa vyrojili z úľa na rôzne kvety - v tomto prípade na domy, ulice, námestia. Radostne pobehujú a nesú správu mamám, pocestným, starcom sediacim na slnku. A potom sa vrátia, aby sa dali ešte pohladkať tým, ktorý ich miluje. Jedno odváţne dieťa povie: „Dnes rozprávaj nám, pre nás, Jeţišu. Máme ťa radi, vieš, a sme lepší ako tí veľkí." Jeţiš sa usmeje na malého psychológa a sľubuje: „Budem hovoriť práve pre vás." A nasledovaný deťmi ide do domu, vchádza a zdraví svojím pozdravom pokoja: „Pokoj tomuto domu." Ľudia sa zhromaţďujú vo veľkej zadnej miestnosti určenej pre siete, konope, koše, vesla, plachty a zásoby. Vidno, ţe Peter ju dal Jeţišovi k dispozícii, nahromadiac všetko do jedného kúta, aby urobil miesto. Jazero odtiaľto nevidno. Iba počuť jeho šum. Namiesto toho vidieť zelenkastý múrik záhrady spoza starého viniča a strapatého figovníka. Ľudia sú aj na ceste, z preplnenej miestnosti išli do záhrady a zo záhrady aţ na cestu. 4

Jeţiš začína hovoriť. V prvom rade je päť ľudí... vysokopostavených - vynútili si miesto panovačnými gestami a vďaka bázni, ktorú má pred nimi vidiecky ľud. Honosné plášte s prílišnými ozdobami, bohatstvo šiat a ich pýcha prezrádzajú, ţe sú to farizeji a učenci. Jeţiš však chce

354

mať okolo seba svojich maličkých. Koruna nevinných tváričiek, ţiarivých očí, anjelských úsmevov zdvihnutých a hľadiacich na neho. Jeţiš hovorí a pri rozprávaní občas pohladí kučeravú hlávku dieťaťa, ktoré sa mu posadilo k nohám a opiera si hlavu o jeho kolená. Jeţiš sedí na veľkej hromade košov a sietí a hovorí. „,Do svojej záhrady odišiel môj milý, k záhonom balzamu, kochať sa v prekrásnej záhrade a trhať ľalie... on, ktorý pasie medzi ľaliami/* hovorí Šalamún o Dávidovi, od ktorého pochádzam ja, Mesiáš Izraela. Moja záhrada! Vari krajšia a Boha dôstojnejšia záhrada neţ nebesia, kde sú kvetmi anjeli, ktorých stvoril Otec? A predsa! Inú záhradu chcel jednorodený Syn Otca, Syn človeka, lebo kvôli človekovi mám telo, bez ktorého by som nemohol vykúpiť** hriechy ľudského tela. Záhrada, ktorá mohla byť len o niečo menej dobrá ako nebeská, keby sa zo zemského raja boli vyrojili ako sladké včely z úľa Adamovi synovia, Boţí synovia, aby zaľudnili zem svätosťou, ktorá bola celá určená nebu. Bodľačie a tŕnie však zasial nepriateľ do Adamovho srdca a bodľačie a tmie z tohto srdca prerástli na zem. Uţ nie záhrada, ale drsný a divoký les, v ktorom sídli horúčka a hniezdi had. Ale predsa Otcov Milovaný má ešte záhradu na tejto zemi, na ktorej vládne Mamona. Záhradu, do ktorej sa chodí kŕmiť svojím nebeským pokrmom - láskou a čistotou. Záhon, z ktorého trhá jemu drahé kvety, na ktorých nie je škvrna zmyselnosti, ţiadostivosti, pýchy. Tieto. (Jeţiš pohladká čo najviac maličkých, prechádza rukou po korune pozorných hlavičiek, jediné pohladkanie, ktoré sa ich ľahko dotýka a spôsobuje radostný úsmev). Hľa, toto sú moje ľalie. Ani Šalamún nemal pri svojom bohatstve krajšie šaty ako ľalia, ktorá zaplní vôňou údolie, ani nemal nádhernejší a jemnejší diadém, neţ má ľalia vo svojom perlovom kalichu. A predsa pre moje srdce niet takej ľalie, ktorá by bola cenná ako jedno z tých detí. Nie je záhon, ani záhrada boháčov plná pestovaných ľalií, ktorá by bola taká cenná ako jediné z týchto čistých, nevinných, úprimných, jednoduchých detí. * Pies6,2-3. ** Nie preto, ţe by bolo nemysliteľné vtelenie pre vykúpenie, ale preto, ţe vtelenie zodpovedá vôli Otca, ku ktorej sa pripája poslušnosť Syna. Toto vyplýva z celého kontextu Diela. Skutočnosť vtelenia Slova je potvrdená napríklad v 207.11 a v 587.3, a dôvod jeho jestvovania je vysvetlený v 69.5, 96.5 (vykupiteľ nemohol byť anjel), 126.3, 167.13, 281.16, 444.7, 487.6, 498.5, 567.23. (Celkom odlišný význam má vtelenie, o ktorom sa bude hovoriť v poznámke k 587.3).

355

Ó, muţi, ó, ţeny Izraela! Ó, vy, veľkí i pokorní majetkom a postavením, počúvajte! Vy ste tu, lebo ma chcete poznať a milovať. Teda vedzte, aká je prvá podmienka, aby ste boli moji. Nehovorím vám ťaţké slová. Ani vám ešte nedávam ťaţšie príklady. Hovorím vám: Vezmite si tieto deti za príklad. Kto z vás nemá v dome syna, vnuka, malého brata v detskom či chlapčenskom veku? Či nie je odpočinkom, útechou, putom medzi manţelmi, medzi príbuznými, medzi priateľmi jedno z týchto nevinných, ktorého duša je čistá ako pokojný úsvit, ktorého tvár zaháňa mračná a dáva nádej a ktorého pohladenia osušia slzy a vlej ú ţivotnú silu? Prečo je v nich toľká moc? V nich - slabých, bezbranných, ešte nevedomých? Lebo majú v sebe Boha, majú Boţiu silu a múdrosť. Pravú múdrosť - vedia milovať a veriť. Vedia veriť a chcieť. Vedia ţiť v tejto láske a v tejto viere. Buďte ako oni - jednoduchí, čistí, láskyplní, úprimní, veriaci. Nie je v Izraeli taký múdry, ktorý by bol väčší ako ten najmenší z týchto, ktorého duša je z Boha a jej patrí jeho kráľovstvo. Poţehnaní od Otca, milovaní Otcovým Synom, kvety mojej záhrady, nech je môj pokoj s vami a s tými, ktorí vás napodobňujú skrze moju lásku." Jeţiš skončil. 5 „Učiteľ," zakričí Peter z tlačenice ľudí, „tu sú chorí. Dvaja môţu počkať, keď vyjdeš, ale tento je stlačený v zástupe a potom... uţ nevydrţí. A nemôţeme prejsť. Poslať ho preč?" „Nie. Spustite ho cez strechu." „Dobre hovoríš. Hneď tak urobíme." Počuť dupotanie na nízkej streche miestnosti, ktorá nemá nad sebou pevnú terasu - lebo nie je riadnou časťou domu -, ale má len striešku z konárov pokrytú úlomkami podobnými bridlici. Neviem, aký je to kameň. Urobia otvor a prostredníctvom povrazov spustia nosidlá s chorým. Spustia ich rovno pred Jeţiša. Ľudia sa ešte väčšmi nahrnú, aby videli. „Mal si veľkú vieru a s tebou i ten, čo ťa priniesol." „Ó, Pane! Ako ju nemať v teba?" „Dobre, hovorím ti: Synu (muţ je veľmi mladý), odpúšťajú sa ti všetky tvoje hriechy." Muţ sa na neho pozerá a plače... Moţno je trocha sklamaný, lebo dúfal, ţe sa uzdraví na tele. Farizeji a učenci si medzi sebou šepkajú, s opovrhnutím ohŕňajú nosmi.

356

„Prečo frflete, väčšmi v srdci ako na jazyku? Podľa vás je ľahšie povedať ochrnutému: .Odpúšťajú sa ti hriechy' alebo , Vstaň, vezmi si lôţko a chod"? Myslíte si, ţe len Boh môţe odpúšťať hriechy. Neviete však odpovedať, čo je väčšia vec, lebo tento, chorý na celom tele, minul majetok a nemohol sa uzdraviť. Môţe ho uzdraviť len Boh. Teda aby ste vedeli, ţe môţem všetko, aby ste vedeli, ţe Syn človeka má moc nad telom i dušou, na zemi i v nebi, tomuto hovorím: ,Vstaň. Vezmi si svoje lôţko a choď. Choď domov a buď svätý.'" Muţ sa strasie, vykríkne a postaví sa na nohy. Hodí sa k Jeţišovým nohám, bozkáva a hladká ich, plače a smeje sa. A s ním príbuzní a rozradostený zástup, ktorý sa potom rozdelí, aby uzdravený mohol prejsť ako víťaz. Zástup, nie však päť závistlivcov, ktorí odchádzajú nadutí a zatvrdnutí ako kremeň. 6 Tak môţe vojsť matka s maličkým a vychudnutým dieťaťom - ešte 64.6 dojčaťom. Drţí ho a iba vraví: Jeţiš, ty ich miluješ, týchto tu. Povedal si to. Pre túto lásku a pre svoju matku...!" A plače. Jeţiš vezme dojča, ktoré uţ umiera, priloţí si ho k srdcu a chvíľu pridrţí. Tvárička dieťatka je vosková, s modravými perami, jeho oči sú zavreté. Chvíľu ho tak drţí... a keď ho odtiahne od svojej plavej brady, tvárička je uţ ruţová, ústočká sa našpúlia v neistom detskom úsmeve, očká sa zvedavo a čulo rozhliadajú dookola. Ručičky, predtým zovreté a spustené, sa zamotávajú do Jeţišových vlasov a brady a Jeţiš sa usmieva. „Ó, synu môj!" zvolá blaţená matka. „Vezmi si ho, ţena. Buď šťastná a dobrá." A ţena berie znovuzrodeného, pritláča si ho k srdcu a malý sa ihneď prihlási o svoje právo jesť, hľadá, otvorí, nájde a poťahuje z prsníka ţiadostivo a šťastne. Jeţiš ţehná a odchádza. Ide za chorým s vysokou horúčkou. „Učiteľu! Buď taký dobrý!" „A ty tieţ. Uţívaj si zdravie v spravodlivosti." Pohladí ho a vychádza. 7 Vracia sa na breh a mnohí idú za ním, predbiehajú ho, ţehnajú mu 64.7 a prosia: „My sme ťa nepočuli. Nemohli sme vojsť. Rozprávaj aj nám." Jeţiš urobí súhlasné gesto a keďţe zástup ho tlačí aţ do zadusenia, vystúpi na Petrovu loďku. To nestačí. Obliehanie ho prenasleduje. „Zájdi s loďkou na more a odraz trochu." Videnie sa tu končí.

357

65. Zázračný rybolov a vyvolenie prvých štyroch apoštolov 10. november 1944 1

A začína Jeţišovými slovami: „Keď na jar všetko kvitne, roľník povie spokojný: ,Budem mať hojnú úrodu.' A jasá vo svojom srdci pre túto nádej. Ale od jari do jesene, od mesiaca kvetov po mesiac ovocia, koľko dní, koľko vetrov a daţďov a slnka a búrok musí prejsť! A niekedy vojna alebo krutosť mocných a choroby rastlín, a niekedy choroba roľníka spôsobujú, ţe uţ okopané a znova okopané, zavlaţované, obrezávané, podopierané, čistené rastliny sľubujúce veľa ovocia krpatejú a hynú buď celkom, alebo vo svojich plodoch! Vy ma nasledujete. Vy ma milujete. Vy, ako rastliny na jar, ozdobujete sa predsavzatiami a láskou. Naozaj, Izrael v tomto úsvite môjho apoštolátu je ako naše neţné polia v ţiarivom mesiaci nísan. Počúvajte však. Ako vyprahnutosť sucha, tak príde Satan spáliť vás svojím dychom, lebo mi závidí. Príde svet so svojím mrazivým vetrom, aby zmrazil váš rozkvet. Prídu vášne ako búrky. Príde mrzutosť ako nástojčivý dáţď. Všetci moji i vaši nepriatelia prídu, aby urobili neplodným to, čo by malo vzísť z tejto vašej svätej snahy kvitnúť v Bohu. Upozorňujem vás na to, lebo to viem. Bude však všetko stratené, ak ja ako chorý roľník - viac neţ chorý, mŕtvy - uţ vám nebudem môcť dať slová a zázraky? Nie. Ja sejem a obrábam, pokiaľ je môj čas. Potom vo vás ovocie narastie a dozrie, ak si ho budete dobre stráţiť. Pozrite sa na figovník z domu Šimona Jonášovho. Ten, kto ho zasadil, nenašiel správne a vhodné miesto. Zasadený pri vlhkom severnom múre by uţ zahynul, keby sa nechcel udrţať pri ţivote sám od seba. A hľadal slnko a svetlo. Aha ho tam, je celý pokrivený, ale mocný a hrdý, lebo pije za svitania slnko a robí z neho šťavu pre stovky svojich sladkých plodov. Obránil sa sám. Povedal: ,Stvoriteľ chcel, aby som daroval človeku radosť a pokrm. Chcem, aby jeho vôľa mala za spoločníka moju vôľu!' Figovník! Strom bez slov! Bez duše! A vy, Boţí synovia, synovia človeka, budete menej neţ drevnatá rastlina? Buďte dobrými stráţcami, aby ste dali ovocie večného ţivota. Ja vás pestujem a nakoniec vám dám šťavu, od ktorej mocnejšej niet. Nekonajte, nekonajte tak, aby sa Satan smial na troskách mojej práce, mojej obety a vašej duše. Hľadajte svetlo. Hľadajte slnko. Hľadajte silu. Hľadajte

358

ţivot. Ja som ţivot, sila, slnko, svetlo pre toho, kto ma miluje. Tu som preto, aby som vás priviedol tam, odkiaľ som prišiel. Tu hovorím, aby som vás všetkých zavolal a ukázal vám Zákon desiatich prikázaní, ktoré dávajú večný ţivot. A s radou lásky vám hovorím: ,Milujte Boha a blíţneho/ To je prvá podmienka, aby ste mohli splniť všetko ostatné dobro. To je najsvätejšie zo všetkých svätých prikázaní. Milujte. Tí, ktorí budú milovať Boha v Bohu a pre Pána Boha, budú mať na zemi i v nebi pokoj pre svoj príbytok aj pre svoju krajinu." Po Jeţišovom poţehnaní sa ľudia neradi vzďaľujú. Nie sú tam chorí ani chudobní. 2 Jeţiš povie Šimonovi: „Zavolaj aj tých druhých dvoch. Ideme na jazero hodiť siete." „Učiteľ, mám zodraté ruky, čo som hádzal a vyťahoval sieť celú noc, a zbytočne. Ryby sú hlboko a ktovie kde." „Urob to, čo ti hovorím, Peter. Počúvaj vţdy toho, ktorý ťa miluje." „Urobím, čo hovoríš, z úcty k tvojmu slovu," a silným hlasom zavolá pomocníkov a tieţ Jakuba a Jána. „Ideme na lov. Učiteľ to chce." A pokiaľ sa vzďaľujú, hovorí Jeţišovi: „Učiteľ, ubezpečujem ťa však, ţe nie je vhodná doba. Ktovie, kde ryby v túto hodinu odpočívajú...!" Jeţiš, sediac na prove, sa usmieva a mlčí. Urobia kruhovitý oblúk na jazere a potom hodia sieť. Niekoľko minút očakávania a potom loď pocíti nezvyklé otrasy, keďţe jazero je hladké ako tabuľa skla pod vysokým slnkom. „Veď to sú ryby, Učiteľ!" zvolá Peter uţasnuto. Jeţiš sa usmeje a mlčí. „Ťahaj! Ťahaj!" prikazuje Peter pomocníkom. Ale loď sa nakláňa na ten bok, kde je sieť. „Hej! Jakub! Ján! Rýchlo! Poďte! S veslami! Rýchlo!" Títo sa náhlia a s pomocou dvoch veslárov sa podarí vytiahnuť sieť bez poškodenia úlovku. Loďky prirazia k sebe. Sú celkom spojené. Jeden kôš, dva, päť, desať. Všetky sú plné úţasného úlovku a ešte stále sa veľa rýb trepoce v sieti ţivé striebro a bronz, čo sa metá, aby unikol smrti. Teraz je uţ len jediná moţnosť - vysypať zvyšok na dno lodiek. Urobia tak a celý spodok sa zmieta ţivotmi v agónii. Veslári sú vnútri tohto nadbytku aţ povyše členkov a loďky sa pre nadmernú ťarchu ponárajú nad čiaru ponoru. „K brehu! Obráť! Daj! S plachtou! Pozor na dno! Pripraviť tyče na stlmenie nárazu. Ťarcha je nadmerná!"

359

65.3

Kým trvá manéver, Peter neuvaţuje. Ale len čo dosiahnu zem, premýšľa. Pochopil. Je vyľakaný. „Učiteľ, Pane! Odíď odo mňa! Som hriešny človek. Nie som hoden byť pri tebe!" A padne na kolená na vlhký štrk. Jeţiš naňho hľadí a usmieva sa. „Vstaň! Nasleduj ma! Uţ ťa nenechám! Odteraz budeš rybárom ľudí a s tebou títo tvoji druhovia. Uţ sa ničoho nebojte. Ja vás volám. Poďte!" „Hneď, Pane. Vy sa postarajte o loďky. Zaneste všetko Zebedejovi a môjmu švagrovi. Poďme. Všetci za teba, Jeţišu! Nech je poţehnaný Večný za toto vyvolenie." Videnie sa končí.

66. Judáš % Kariotu sa v Getsemani stáva učeníkom 28. december 1944, dvanásť hodín.

[...]. 66.1

dopoludní vidím Jeţiša... pod olivami... Sedí na medzi vo svojej zvyčajnej polohe, s lakťami opretými o kolená, s vystretými predlaktiami a so zopätými rukami. Schyľuje sa k večeru a v hustom olivovom sade sa čoraz väčšmi stmieva. Jeţiš je sám. VyzliekoLsi plášť, ako keby mu bolo teplo, a jeho biele šaty sa jasne vynímajú na mieste plnom zelene, ktorú súmrak robí veľmi tmavou. Pomedzi olivy schádza nejaký muţ. Zdá sa, ţe niekoho alebo niečo hľadá. Je vysoký, oblečený v šatách veselej ţltoruţovej farby, ktorá robí plášť s vlniacimi sa strapcami ešte nápadnejším. Nevidím mu dobre do tváre, lebo tomu bráni prítmie a vzdialenosť, a tieţ preto, ţe drţí okraj plášťa veľmi stiahnutý do tváre. Keď zbadá Jeţiša, urobí pohyb, akoby povedal: „Aha, tam je!" A zrýchli krok. Z niekoľkých metrov pozdraví: „Buď pozdravený, Učiteľ!" Jeţiš sa prudko obráti a zdvihne tvár, lebo nečakane prichádzajúci je na hornej medzi. Jeţiš naň pozrie váţne a, povedala by som, smutne. Druhý zopakuje: „Zdravím ťa, Učiteľ. Som Judáš z Kariotu. Nespoznávaš ma? Nepamätáš sa?" „Pamätám a poznávam. Si ten, čo si tu so mnou a s Tomášom hovoril minulú Veľkú noc." „A ktorému si povedal: ,Rozmýšľaj, aby si sa vedel rozhodnúť pred mojím návratom/ Rozhodol som sa. Prichádzam."

360

„Prečo prichádzaš, Judáš?" Jeţiš je skutočne smutný. „Lebo... povedal som ti minule dôvod. Lebo snívam o kráľovstve Izraela a videl som ťa ako kráľa." „Preto prichádzaš?" „Preto. Vkladám seba samého a všetko moje - schopnosti, vedomosti, priateľstvá, námahy - do tvojich sluţieb a do sluţby tvojho poslania, aby sa znovu vybudoval Izrael." Obaja stoja teraz proti sebe, blízko, a uprene hľadia na seba. Jeţiš s pohľadom váţnym aţ k slzám, druhý povznesený svojím snom, usmievavý, pekný a mladý, ľahkováţny a ambiciózny. ,Ja som ťa nehľadal, Judáš." „Videl som to. Ale ja som ťa hľadal. Prešlo veľa dní, ako som staval ľudí k bránam, aby mi oznámili tvoj príchod. Myslel som si, ţe prídeš s nasledovníkmi, a preto bude ľahké všimnúť si ťa. Namiesto toho... Pochopil som, ţe si tam bol, lebo skupina pútnikov ti dobrorečila za uzdravenie chorého. Nik mi však nevedel povedať, kde si. Tak som si spomenul na toto miesto. A prišiel som. Keby som ťa nenašiel tu, bol by som sa vzdal, ţe ťa uţ nenájdem..." „Myslíš si, ţe je pre teba dobré, ţe si ma našiel?" „Áno, lebo som ťa hľadal, túţil som po tebe a mám ťa rád." „Prečo? Prečo si ma hľadal?" „Však som ti to povedal, Učiteľ!2 Nepochopil si ma?" „Pochopil som ťa. Áno. Pochopil som ťa. Chcem však, aby si aj ty pochopil mňa, skôr neţ ma budeš nasledovať. Poď. Porozprávame sa o tom na prechádzke." A vydajú sa na prechádzku jeden vedľa druhého hore dolu po cestičkách, ktoré pretínajú olivový sad. „Ty ma nasleduješ pre ideu, ktorá je ľudská, Judáš. Musím ťa od toho odradiť. Neprišiel som pre to." „Nie si však ty predurčený ţidovský kráľ? Ten, o ktorom hovorili proroci? Aj iní povstali. Ale im chýbalo veľa vecí a popadali ako lístie, ktoré uţ metie vietor. Ty máš Boha so sebou natoľko, ţe konáš zázraky. Kde je Boh, tam je istý úspech poslania." „To si povedal dobre. Mám Boha so sebou. Som jeho Slovo. Som ten, o ktorom prorokovali proroci, ten, ktorý bol prisľúbený patriarchom a ktorého očakávajú zástupy. Prečo si však, ó, Izrael, tak oslepol a ohluchol, ţe uţ nevieš čítať a vidieť, počúvať a chápať podstatu faktov? Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta, Judáš. Zbav sa tej predstavy. Prichádzam, aby som Izraelu priniesol svetlo a slávu. Nie však pozemské svetlo

361

a slávu. Prichádzam, aby som povolal do kráľovstva spravodlivých z Izraela. Lebo z Izraela a s Izraelom sa musí vytvoriť a prísť strom večného ţivota, ktorého miazgou bude Pánova krv, strom, ktorý sa rozšíri po celej zemi aţ do konca vekov. Moji prví nasledovníci budú Izraeliti. Moji prví vyznávači budú Izraeliti. Ale aj moji prenasledovatelia budú Izraeliti. Aj moji kati budú Izraeliti. A aj môj zradca bude Izraelita..." „Nie, Učiteľ. To sa nikdy nestane. Keby ťa aj všetci zradili, ja ti zostanem a budem ťa brániť." „Ty, Judáš? A na čom zakladáš túto svoju istotu?" „Na svojej muţskej cti." „To je krehkejšia vec ako pavučina, Judáš. Od Boha musíme ţiadať silu, aby sme boli čestní a verní. Človek...! Človek koná ľudské diela. Na plnenie duchovných diel - a nasledovať Mesiáša v pravde a spravodlivosti znamená konať duchovné dielo - treba umŕtviť človeka a znovu ho zrodiť. Si aţ natoľko schopný?" „Áno, Učiteľ. A potom... Nie celý Izrael ťa bude milovať. Ale katov a zradcov pre svojho Mesiáša nedá Izrael. Očakáva ťa uţ stáročia!" „Dá mi ich. Spomeň si na prorokov. Na ich slová... a na ich koniec. Som určený, aby som sklamal mnohých. A ty si jedným z nich. Judáš, tu pred sebou máš mierneho, pokojného, chudobného, ktorý chce zostať chudobným. Neprišiel som, aby som sa nanútil a viedol vojnu. Ja nebudem upierať silným a mocným nijaké kráľovstvo, nijakú moc. Len budem bojovať o duše so Satanom a prišiel som polámať Satanové retaze ohňom svojej lásky. Prišiel som, aby som učil milosrdenstvo, obetu, pokoru, striedmosť. Hovorím tebe a všetkým: ,Netúţte po ľudských bohatstvách, ale pracujte pre večnú odmenu.' Vytriezvej z ilúzií, Judáš, ak si ma predstavuješ ako víťaza nad Rímom a nad vládnucimi spoločenskými vrstvami. Herodesovia ako aj cisári môţu pokojne spať, kým hovorím k zástupom. Neprišiel som, aby som niekomu vytrhol ţezlá... a moje ţezlo, večné, je uţ pripravené. Ale nikto, kto by nebol láskou ako som ja, by ho nechcel vziať do ruky.3 Choď, Judáš, a premýšľaj..." „Odmietaš ma, Učiteľ?" „Neodmietam nikoho, lebo ten, kto odmieta, nemiluje. Povedz mi však, Judáš, ako by si nazval čin človeka, ktorý vie, ţe má nákazlivú chorobu, keby povedal niekomu nevedomému, čo sa pristaví, aby sa napil z jeho pohára: ,Uvedom si, čo robíš!?' Nazval by si to nenávisťou alebo láskou?" „Nazval by som to láskou, lebo nechce, aby si nevedomý zničil zdravie."

362

„Nazvi teda takto aj môj čin." „Môţem si zničiť zdravie, ak pôjdem s tebou? Nie, nikdy." „Môţeš si zničiť viac neţ zdravie. Lebo, rozmysli si to dobre, Judáš, málo sa pripíše na ťarchu tomu, kto bude vrahom v presvedčení, ţe vykonáva spravodlivosť, a bude tomu veriť preto, lebo nepozná pravdu. Ale veľa sa pripíše na ťarchu tomu, kto ju poznal, a nielenţe ju nenasleduje, ale stal sa jej nepriateľom." Ja nebudem taký. Vezmi ma, Učiteľ. Nemôţeš ma odmietnuť. Ak si Spasiteľ a vidíš, ţe som hriešnik, poblúdená ovečka, slepý mimo správnej cesty, prečo ma odmietaš spasiť? Vezmi ma. Budem ťa nasledovať aţ do smrti..." „Do smrti! To je pravda. Toto je pravda. Potom..." „Potom, Učiteľ?" „Budúcnosť je ukrytá u Boha. Choď. Zajtra sa uvidíme pre Rybnej bráne." „Vďaka, Učiteľ. Pán nech je s tebou." „A jeho milosrdenstvo nech ťa spasí." Všetko sa končí.

67. Zázrak s polámanými čepeľami pri Rybnej bráne 31. december 1944 1

Vidím Jeţiša ísť osamoteného po tienistej ceste. Zdá sa, ţe je to svieţe údolie bohaté na vodu. Hovorím údolie, lebo je vtesnané medzi malé kopčeky a stredom preteká potôčik. Miesto je v rannej hodine opustené. Práve sa zrodil deň, pekný, pokojný deň skorého leta. A ak si odmyslíme spev vtákov na stromoch a plačlivé hrkútanie divokých hrdličiek, ktoré sa zahniezdili v puklinách nehostinnej hory, iné nepočuť. Sú tu väčšinou olivovníky, najmä na ľavom kopci, zatiaľ čo druhý kopec je viac holý, pokrývajú ho nízke kry pistáciových orechov, pichľavé agáty, agáve a iné. Ani potôčik so skromným mnoţstvom vody, ktorá zostala len v samom strede, nevydáva nijaký šum, preteká a odráţa vo vodách okolitú zeleň, a preto pôsobí ako tmavý smaragd. Jeţiš prechádza cez jednoduchý mostík - napoly ohobľovaný kmeň, hodený nad prúdom, bez opory, bez zábradlia - a pokračuje po druhom brehu.

363

Teraz uţ vidieť hradby a brány. Vidno aj predavačov zeleniny a potravín, ako sa zhromaţďujú pri ešte zavretých bránach, aby vošli do mesta. Vládne tam hlučné híkanie somárov a ruvačky medzi nimi, no ani ich majitelia neţartujú. Nadávky, ba i zopár úderov palicami lieta nielen po chrbtoch somárov, ale i po hlavách ľudí. 2 Dvaja sa váţne bijú kvôli somárovi jedného z nich, ktorý sa obslúţil z koša druhého somára vynikajúcim šalátom a dobre sa z neho naţral! Moţno je to len zámienka, aby sa popustila uzda starej nevraţivosti. Faktom je, ţe spod krátkych šiat po lýtka vytasia dva krátke noţe široké ako ruka. Vyzerajú ako useknuté, ale poriadne nabrúsené dýky. Svietia na slnku. Výkriky ţien, hulákanie muţov. Avšak nikto nezasiahne, aby oddelil tých dvoch, čo sú pripravení na drsný súboj. Jeţiš, ktorý kráčal meditujúc, zodvihne hlavu, zbadá to a veľmi rýchlo pribehne medzi dvoch bitkárov. „Zastav, v mene Boţom!" prikazuje. „Nie! Chcem skoncovať s týmto prekliatym psom!" „Aj ja! Bojíš sa o strapce? Urobím ti strapce a franforce z tvojich vnútorností." Tí dvaja krúţia okolo Jeţiša, naráţajú doň, nadávajú mu, aby odstúpil, usilujú sa trafiť jeden druhého, ale neúspešne, lebo Jeţiš šikovnými pohybmi plášťa odráţa rany a prekáţa úderom. Kvôli tomu uţ má roztrhaný plášť. Ľudia vykrikujú: „Choď preč, Nazaretčan, lebo zasiahnu teba." Ale on sa nepohne a snaţí sa upokojiť ich, pripomínajúc im Boha. Zbytočné! Hnev robí z dvoch protivníkov bláznov. Jeţiš chystá zázrak. Prikazuje posledný raz: „Rozkazujem vám prestať!" „Nie! Ber sa preč! Choď si svojou cestou, pes nazaretský!" Jeţiš teda vystrie ruky. Jeho výzor vyţaruje moc. Nepovie ani slovo. Ale čepele padajú rozdrvené na zem, akoby boli zo skla a narazili na skalu. Dvaja bitkári si prezerajú krátke, uţ zbytočné rukoväte, ktoré im zostali medzi prstami. Údiv otupuje hnev. Aj zástup kričí od údivu. 3 „A teraz?" pýta sa Jeţiš prísne. „Kde je vaša sila?" Aj vojaci na stráţi pri bráne, ktorí pribehli pri posledných výkrikoch, pozerajú zarazene a jeden sa skláňa, aby zdvihol zo zeme úlomky čepelí. Skúša ich na nechte a nemôţe uveriť, ţe sú z ocele. „A teraz?" opakuje Jeţiš. „Kde je vaša sila? Na čom ste zakladali svoje právo? Na tých kúskoch kovu, ktoré sú teraz črepinami v prachu? Na

364

tých kúskoch kovu, ktoré nemali inú silu, neţ silu hriechu hnevu proti bratovi, odoberajúc vám za ten hriech všetko Boţie poţehnanie, a teda aj všetku silu? Ó, úbohí tí, čo si zakladajú na ľudských prostriedkoch, aby zvíťazili, a nevedia, ţe nie násilie, ale svätosť nás robí víťazmi na zemi a za ňou! Lebo Boh je so spravodlivými. Počujte, vy všetci z Izraela, a vy tieţ, vojaci z Ríma! Boţie Slovo hovorí všetkým synom človeka a Syn človeka ho neodmietne dať pohanom. Druhé z prikázaní Pána je prikázanie lásky k blíţnemu. Boh je dobrý a od svojich detí chce dobrotivosť. Ten, kto nie je dobrotivý voči svojmu blíţnemu, nemôţe si povedať, ţe je Boţím synom a nemôţe mať Boha so sebou. Človek nie je zviera bez rozumu, ktoré sa vrhne a hryzie, lebo má právo na korisť. Človek má rozum a dušu. Rozumom sa musí vedieť správať ako človek. Dušou sa má vedieť správať ako svätý. Ten, kto tak nerobí, klesá pod úroveň zvierat, sklzava do objatia s diablami, lebo si nechá posadnúť dušu hriechom hnevu. Milujte. Nič viac vám nepoviem. Milujte svojho blíţneho, ako chce Pán, Boh Izraela. Nebuďte vţdy z Kainovej krvi. A prečo ju máte? Pre trochu mincí vy, ktorí ste mohli byť vrahmi. Pre pár piadí zeme vy ostatní. Pre lepšie miesto. Pre ţenu. Čo sú tieto veci? Večné? Nie. Trvajú omnoho menej ako ţivot, ktorý trvá len okamih večnosti. A čo stratíte, ak ich nasledujete? Večný pokoj, ktorý je prisľúbený spravodlivým a ktorý vám prinesie Mesiáš spolu so svojím kráľovstvom. Poďte na cestu pravdy. Poďte za Boţím hlasom. Milujte sa. Buďte čestní. Buďte zdrţanliví. Buďte pokorní a spravodliví. Choďte a uvaţujte o tom." 4 „Kto si, ţe hovoríš podobné slová a lámeš meče svojou vôľou? Iba jediný robí tieto veci - Mesiáš. Ani Ján Krstiteľ nie je viac ako on. Si ty azda Mesiáš?" pýtajú sa zo traja či štyria. „Som." „Ty? Ty si ten, ktorý uzdravuješ chorých a káţeš o Bohu v Galilei?" „Ja som." „Mám starú matku, ktorá umiera. Zachráň ju!" „A ja, vidíš? Strácam sily pre bolesti. Mám ešte malé deti. Uzdrav ma!" „Choď domov. Tvoja matka ti dnes pripraví večeru; a ty, uzdrav sa. Chcem to!" Zástup skríkne. Potom sa pýta: „Tvoje meno! Tvoje meno!" Jeţiš z Nazareta!" Jeţiš! Jeţiš! Hosanna! Hosanna!"

365

67.5

67.6

Zástup jasá. Somáre môţu robiť, čo chcú, lebo sa uţ nik o ne nestará. Matky pribiehajú z vnútra mesta a dvíhajú svojich maličkých, rozumie sa, ţe zvesť sa rozniesla. Jeţiš poţehnáva a usmieva sa. A usiluje sa preraziť kruh, ktorý mu prevoláva na slávu, aby vstúpil do mesta a išiel tam, kam chce. Ale zástup nechce o tom počuť. „Zostaň s nami! V Judei! V Judei! Aj my sme Abrahámove deti!" kričia. 5 „Učiteľ!" Judáš pribehne k nemu. „Učiteľ, predišiel si ma. Ale čo sa deje?" „Rabbi urobil zázrak! Nie v Galilei, tu, tu s nami ho chceme." „Vidíš to, Učiteľ? Celý Izrael ťa miluje. Je správne, aby si zostal aj tu. Prečo sa odťahuješ?" „Neodťahujem sa, Judáš. Prišiel som schválne sám, aby drsnosť galilejských učeníkov nenarazila na judejskú jemnosť. Chcem zhromaţdiť všetky ovce Izraela pod Boţiu vládu." „Preto som ti povedal: ,Vezmi ma/ Som Judejčan a viem, ako zaobchádzať so seberovnými. Zostaneš teda v Jeruzaleme?" „Niekoľko dní. Počkám jedného učeníka, on je tieţ Judejčan. Potom budem chodiť po Judei..." „Ó! Pôjdem s tebou. Budem ťa sprevádzať. Prídeš do mojej dediny. Vezmem ťa k sebe domov. Prídeš, Učiteľ?" „Prídem... 6 Ty si Judejčan a ţiješ blízko mocných; nevieš nič o Krstiteľovi?" „Viem, ţe je ešte vo väzení, ale ţe ho chcú prepustiť, lebo zástupy sa vyhráţajú vzburou, ak im nevydajú ich proroka. Poznáš ho?" „Poznám ho." „Miluješ ho? Čo si o ňom myslíš?" „Myslím, ţe tu nebol nikto väčší ako on, rovný Eliášovi." „Pokladáš ho naozaj za Predchodcu?" „On ním je. Je ranná zornica, ktorá ohlasuje slnko. Blahoslavení tí, ktorí sa pripravili na Slnko prostredníctvom jeho kázania." Ján je veľmi prísny." „Nie viac na druhých ako na seba." „To je pravda. Ale je ťaţké nasledovať ho v pokání. Ty si lepší a je ľahšie ťa milovať." „A predsa..." „A predsa, Učiteľ?" „A predsa ako jeho nenávidia pre jeho prísnosť, mňa budú nenávidieť pre moju dobrotivosť, lebo i prísnosť i dobrotivosť ohlasujú Boha,

366

a Boha ničomníci neznášajú. Je však zaznačené, ţe tak bude. Ako mňa predchádza v ohlasovaní, tak ma predíde aj v smrti. Beda však vrahom Pokánia a Dobrotivosti." „Prečo, Učiteľ, stále tá pochmúrnosť v predpovediach? Zástup ťa miluje, veď vidíš..." „Lebo je to isté. Áno, zástup pokorných ma miluje. Ale nie celý zástup je pokorný, ani nepozostáva z pokorných. Ja však nie som smutný. Je to pokojné videnie budúcnosti a prilipnutie k vôli Otca, ktorý ma pre to poslal. A ja som prišiel pre toto. Aha, sme pri chráme. Idem do Bel Midráš vyučovať zástupy. Ak chceš, zostaň." „Zostanem po tvojom boku. Mám len jeden cieľ - slúţiť ti, aby si triumfoval." Vchádzajú do chrámu a všetko sa končí.

68. Jeţiš v chráme s Iškariotským, vyučuje 1. január 1945 1

Vidím Jeţiša s Judášom po boku prechádzať cez hradby chrámu. Keď prešiel prvou terasou, alebo stupňom, ak je vhodnejšie povedať takto, zastaví sa na mieste so stĺporadím, ktoré je vedľa širokého nádvoria, vydláţdeného rôznofarebným mramorom. Miesto je veľmi pekné a preplnené ľuďmi. Jeţiš sa poobzerá dookola a zbadá miesto, ktoré sa mu zapáči. Skôr však, ako sa ta vydá, povie Judášovi: „Zavolaj mi úradníka tohto miesta. Musím sa predstaviť, aby nehovorili, ţe zanedbávam tradície a chýba mi úcta." „Učiteľ, ty presahuješ zvyky a nikto nemá väčšie právo neţ ty hovoriť v Boţom dome, neţ ty, jeho Mesiáš." ,Ja to viem, ty to vieš, ale oni to nevedia. Neprišiel som, aby som pohoršoval, ani aby som učil porušovať nielen Zákon, ale ani tradície. Ba prišiel som práve preto, aby som učil úcte, pokore a poslušnosti a odstraňoval pohoršenia. Preto chcem poţiadať, aby som mohol hovoriť v mene Boha a aby ma úradník miesta uznal za hodného takto konať. „Minule si to neurobil." „Minule ma spaľovala horlivosť za Boţí dom, znesvätený mnohými vecami. Minule som bol Syn Otca, dedič, ktorý v mene Otca a z lásky k môjmu domu konal vo svojom majestáte, od ktorého úradníci a kňazi

367

sú menší. Teraz som Učiteľ Izraela* a učím Izrael aj tomuto. A potom, Judáš, myslíš si, ţe učeník je viac neţ učiteľ?" „Nie, Jeţiš." „A ty si kto? A kto som ja?" „Ty si Učiteľ, ja učeník." „Teda ak uznávaš, ţe veci sa majú takto, prečo chceš poučovať Učiteľa? Choď a poslúchaj. Ja poslúcham svojho Otca. Ty poslúchaj svojho Učiteľa. Prvá podmienka Boţieho Syna: Poslúchať bez diskusie a pamätať, ţe Otec môţe dávať len sväté príkazy. Prvá podmienka učeníka: Poslúchať Učiteľa a mať na pamäti, ţe Učiteľ vie a môţe dávať len správne príkazy." „To je pravda. Odpusť. Poslúcham." „Odpúšťam. Choď. A, Judáš, počuj ešte niečo: Zapamätaj si to. V budúcnosti na to stále pamätaj." „Poslúchať? Áno." „Nie. Pamätaj si, ţe som bol úctivý a pokorný voči chrámu. Voči chrámu, čiţe voči mocným vrstvám spoločnosti. Choď." Judáš pozerá naňho zamyslene, spýtavo... ale uţ sa viac neodváţi pýtať. A odchádza zamyslený. 1 ... Vracia sa s honosne oblečenou osobnosťou. „Učiteľ, tu je úradník." „Pokoj s tebou. Ţiadam o súhlas vyučovať Izrael medzi izraelskými rabínmi." „Ty si rabbi?" „Som." „Kto bol tvoj učiteľ?" „Boţí Duch, ktorý mi hovorí svojou múdrosťou a ktorý mi osvecuje svetlom kaţdé slovo svätých textov." „Si viac ako Hillel? Ty, ktorý hovoríš, ţe bez učiteľa poznáš všetku náuku? Ako sa môţe niekto formovať, ak nie je niekto, kto ho formuje?" „Ako sa formoval Dávid, nevedomý pastier, ktorý sa stal mocným a múdrym kráľom z vôle Pána." „Tvoje meno." Jeţiš, Jozefov syn z Jakubovho kmeňa, z Dávidovho rodu, a z Márie, dcéry Joachima z Dávidovho rodu a z Anny z Áronovho rodu, * Aj tu - poznamenáva MV na strojopisnej kópii - sa ukazujú dve prirodzenosti zjed- • notené v jedinej osobe, ale jasne odlíšené: Boh a Človek.

368

Márie, panny zosobášenej v chráme veľkňazom, lebo bola sirota, podľa zákona Izraela." „Kto to dosvedčí?" „Ešte by tu mali byť leviti, ktorí sa pamätajú na tú udalosť a ktorí boli vrstovníci môjho príbuzného Zachariáša, z Abiášovej triedy. Spýtaj sa ich, ak pochybuješ o mojej úprimnosti." „Verím ti. Kto mi však dosvedči, ţe si schopný vyučovať?" „Počúvaj ma a posúdiš sám." „Môţeš slobodne vyučovať... Ale... nie si Nazaretčan?" „Narodil som sa v judejskom Betleheme v čase sčítania ľudu nariadeného cisárom. Dávidovi synovia, vypovedaní do vyhnanstva pre nespravodlivé príkazy, sú všade. Ale rod je z Judey." „Vieš... farizeji... celájudea... pre Galileu..." „Viem to. Ale buď spokojný. V Betleheme som uzrel svetlo, v Betleheme Efrate, odkiaľ pochádza môj rod, a keď teraz ţijem v Galilei, je to preto, aby sa naplnilo znamenie..." Úradník sa vzdiali niekoľko metrov, odbehne tam, kde ho volajú. 3 Judáš sa pýta: „Prečo si nepovedal, ţe si Mesiáš?" 68. 3 „Moje slová to povedia." „Aké je znamenie, ktoré sa má naplniť?" „Zjednotenie celého Izraela pod náukou Kristovho slova. Ja som Pastier, o ktorom hovoria proroci. Prichádzam zhromaţdiť ovce z kaţdej oblasti, prichádzam liečiť choré a vrátiť na dobrý pasienok poblúdené. Pre mňa nie je Judea alebo Galilea, Dekapol alebo Idumea. Je len jedna vec - láska, ktorá hľadí jediným okom a spája v jedinom objatí, aby spasila..." Jeţiš má vnuknutie. Zdá sa, ţe uvoľňuje lúče, tak sa usmieva svojej predstave. Judáš sa naňho pozerá s obdivom. K týmto dvom, ktorých odlišný spôsob vzbudzovania váţnosti priťahuje a udivuje, sa priblíţili ľudia. Jeţiš sklopí zrak, usmieva sa na tento malý zástup tým úsmevom, ktorého neţnosť nebude môcť nikdy vystihnúť ţiaden maliar. A ţiaden veriaci, ktorý ho nevidel, si ho nemôţe predstaviť. A povie: „Poďte, ak vás pobáda túţba po večnom slove." 4 Zamieri pod oblúk arkiera a opretý o stĺp sa pustí do rozprávania. 68.4 Začína raňajšou príhodou. „Dnes ráno, keď som vchádzal na Sion, som videl, ţe dvaja Abrahámovi synovia boli ochotní sa zabiť pre pár denárov. V mene Boha som

369

ich mohol prekliať, lebo Boh hovorí: ,Nezabiješ,' a hovorí tieţ, ţe ten, kto ho neposlúcha v jeho Zákone, bude zlorečený. Ale zľutoval som sa nad ich nevedomosťou voči duchu Zákona a len som zabránil vraţde, aby som im dal moţnosť kajať sa, poznať Boha, slúţiť mu v poslušnosti a milovať nielen toho, kto ich miluje, ale i toho, kto je ich nepriateľ. Áno, Izrael. Vychádza pre teba nový deň a aj príkaz lásky sa stáva ţiarivejším. Začína azda rok hmlistým mesiacom etaním alebo smutným mesiacom kislev s dňami kratšími ako sen a s dlhými nocami ako nejaká pohroma? Nie, začína sa rozkvitnutým, slnečným, veselým mesiacom nísan, v ktorom sa všetko smeje. A srdce človeka, i keby bol najbiednejší a najsmutnejší, otvorí sa nádeji, lebo príde leto, obilie, slnko, ovocie, je sladké spať aj na rozkvitnutej lúke s hviezdami ako s lampášom, je ľahké sa uţiviť, lebo kaţdá hruda prináša trávu alebo plod na utíšenie hladu človeka. Hľa, Izrael. Skončila sa zima, čas očakávania. Teraz je radosť z prísľubu, ktorý sa napĺňa. Na utíšenie tvojho hladu sa pripravuje chlieb a víno. Je v tebe Slnko. V tomto Slnku všetko naberá širší a neţnejší dych. Aj prikázanie nášho Zákona - prvé, najsvätejšie zo všetkých prikázaní: ,Miluj svojho Boha a miluj svojho blíţneho/ V nejasnom svetle, ktoré si mal doteraz, bolo ti povedané - nemohol si urobiť viac, lebo ťa ešte ťaţil Boţí hnev pre vinu Adamovej nelásky bolo ti povedané: ,Miluj tých, čo ťa milujú, a nenáviď svojho nepriateľa.' A nepriateľom ti nebol len ten, kto prekročil hranice tvojej vlasti, ale i ten, kto sa proti tebe previnil súkromne, alebo ten, o ktorom si predpokladal, ţe sa proti tebe previnil. Preto sa vo všetkých srdciach prechovávala nenávisť, lebo ktorý človek chtiac či nechtiac neurazil brata? A aký človek dospeje do staroby bez toho, aby ho neurazili? Ja vám hovorím: Milujte aj toho, kto vás urazí. Konajte tak mysliac na to, ţe Adam a skrze neho kaţdý človek je hriešnik, zneuţíva svoje postavenie voči Bohu a niet takého, kto by mohol povedať: Ja som neurazil Boha.' A predsa Boh odpúšťa nie raz, nie desať a desať ráz, ale tisíckrát i viac, čoho dôkazom je existencia človeka na zemi. Preto odpúšťajte tak, ako odpúšťa Boh. A ak to nemôţete urobiť z lásky voči bratovi, ktorý vám uškodil, urobte to z lásky k Bohu, ktorý vám dáva chlieb a ţivot, ktorý sa stará o vaše pozemské potreby a ktorý pripravil kaţdú udalosť, aby vám zabezpečil večný pokoj vo svojom lone. Toto je nový Zákon, Zákon Boţej jari, kvitnúceho času milosti, ktorá prišla medzi ľudí. Času, ktorý vám dá Plod, akému sa nič nevyrovná, a ktorý vám otvorí brány neba.

370

Hlas, čo hovoril na púšti, nepočuť. Ale nie je nemý. Ešte prosí Boha za Izrael a ešte sa prihovára srdcu kaţdého čestného Izraelitu. Po tom, ako vás učil konať pokánie, aby ste pripravili cesty Pánovi, ktorý prichádza, a aby ste súcitne milovali, aby ste dávali nadbytok tomu, kto nemá ani to najnutnejšie, a aby ste boli čestní a nevydierali a nesuţovali, hovorí vám: ,Baránok Boţí, ten, čo sníma hriechy sveta, ten, ktorý bude krstiť ohňom Ducha Svätého, je medzi nami. On vyčistí svoje humno a zhromaţdí svoju pšenicu/ Usilujte sa poznať toho, ktorého vám ukazuje Predchodca. Jeho utrpenie pôsobí na Boha, aby vám dal svetlo. Viďte. Nech sa otvorí váš duchovný zrak. Spoznáte Svetlo, ktoré prichádza. Pozdvihujem hlas proroka, ktorý ohlasuje Mesiáša, a mocou, ktorú mi dáva Otec, ho rozširujem a pripájam k nemu svoju moc a volám vás k pravde Zákona. Pripravte si svoje srdcia na milosť blízkeho vykúpenia. Vykupiteľ je medzi vami. Blahoslavení tí, ktorí budú hodní vykúpenia preto, lebo majú dobrú vôľu. Pokoj s vami." Ktosi sa pýta: „Si učeník Krstiteľa, ţe o ňom hovoríš s takou úctou?" „Prijal som od neho krst na brehoch Jordánu predtým, ako ho uväznili. Ctím si ho, lebo je svätý v očiach Boha. Veru, hovorím vám, ţe medzi synmi Abraháma nie je nikto väčší v milosti neţ je on. Od jeho príchodu aţ po jeho smrť sa bude Boţí zrak upierať na tohto poţehnaného bez akéhokoľvek znaku hnevu." „Ubezpečil ťa o Mesiášovi?" Jeho slovo, ktoré neklame, ukázalo prítomným uţ ţijúceho Mesiáša." „Kde? Kedy?" „Keď bol čas ukázať ho." 6 Judáš však povaţuje za svoju povinnosť povedať okolo seba: „Mesiáš je ten, čo k vám hovorí. Ja vám to dosvedčujem, ja, ktorý ho poznám a som jeho prvým učeníkom." „On...! Ó...!" Ľudia preľaknuto odstúpia. Jeţiš je však taký láskavý ţe znova pristúpia. „Ţiadajte zázraky. Je mocný. Uzdravuje. Číta v srdciach. Odpovie na kaţdé prečo." „Povedz mu ty, za mňa, ţe som chorý. Pravé oko mám mŕtve, ľavé sa uţ vysušuje..."

371

„Učiteľ." „Áno, Judáš." Jeţiš stojí pri malom dievčatku, hladká ho po hlave. Obráti sa. „Učiteľ, tento človek je takmer slepý a chce vidieť. Povedal som mu, ze ty mozes. Ja môţem uzdraviť toho, kto má vieru. Máš vieru, človeče? „Verím v Boha Izraela. Prichádzam sem, aby som sa ponoril do Betsaidy.* Je tam však vţdy niekto, kto ma predíde." „Môţeš uveriť vo mňa?" „Ak verím v anjela rybníka, či nemám uveriť v teba, o ktorom tvoj učeník vraví, ţe si Mesiáš?" Jeţiš sa usmeje. Nasliní si prst a zľahka sa dotkne chorého oka. „Čo vidíš?" „Vidím veci bez hmly, ktorú som mal predtým. A druhé neuzdravíš?" Jeţiš sa znova usmeje. Zopakuje akt na slepom oku. „Čo vidíš?" opýta sa a stiahne ruku zo spadnutého viečka. „Ó! Pane Izraela! Vidím tak, ako keď som ako chlapec behával po lúkách! Ty poţehnaný naveky!" Muţ kľačí pri Jeţišových nohách a plače. „Choď! Buď teraz dobrý z vďaky k Bohu." 7 Levita, ktorý prišiel na konci zázraku, sa pýta: „Akou mocou robíš tieto veci?" „Ty sa ma na to pýtaš? Poviem ti to, ak mi odpovieš na jednu otázku. Podľa teba je väčší prorok, ktorý prorokuje o Mesiášovi, alebo sám Mesiáš?" „Aká otázka! Mesiáš je najväčší - je Vykupiteľ, prisľúbený od Najvyššieho!" „A teda prečo proroci robili zázraky? Akou mocou?" „Mocou, ktorú im dal Boh, aby zástupom dokázali, ţe Boh je s nimi." „Nuţ, tou istou mocou robím zázraky ja - Boh je so mnou, Ja som s ním. Dokazujem ľuďom, ţe je to tak, ţe Mesiáš môţe omnoho viac väčším právom a väčšou mierou - ako mohli proroci." Levita odchádza zamyslený a všetko sa končí. V

V ((

Menom Betsaida je pomenovaný v diele MV, podobne ako vo verziách Vulgáty, jednak rybník v Jeruzaleme (Jn 5, 2), ako aj mesto na Genezaretskom jazere {Jn 1, 44). V moderných verziách Svätého písma sa rybník nazýva Betsata.

372

69. Jeţiš poúča Judáša Iškariotského 3. január 1945 1

Po modlitbe na mieste najbliţšom k Svätostánku, ako je to dovolené muţom - Izraelitom, vychádza Jeţiš s Judášom z chrámu. Judáš by chcel zostať s Jeţišom. Jeho túţba však naráţa na Učiteľov odpor. Judáš, chcem zostať sám v nočných hodinách. V noci môj duch čerpá výţivu od Otca. Modlitba, meditácia a samota sú pre mňa potrebnejšie ako hmotný pokrm. Ten, kto chce ţiť pre ducha a viesť druhých k tomu, aby ţili rovnakým ţivotom, musí odsunúť telo, takmer by som povedal, ţe ho musí zahubiť v jeho svoj vôli, aby mohol venovať všetku svoju starostlivosť duchu. Všetci, Judáš. Aj ty, ak chceš byť skutočne Boţí, čiţe ak chceš patriť nadprirodzenému." „My sme však ešte zo zeme, Učiteľ. Ako môţeme zanedbávať telo a venovať sa len duchu? Nie je to, čo hovoríš, v protiklade s Boţím prikázaním: ,Nezabiješ'? Nie je v tomto prikázaní tieţ zahrnuté nezabiť seba? Ak je ţivot Boţím darom, musíme ho milovať. Alebo nie?" „Neodpoviem ti, ako by som odpovedal jednoduchému človeku, ktorému stačí pozdvihnúť zrak duše alebo mysle do nadprirodzených sfér, aby sa ním preniesol do kráľovstva ducha. Ty nie si jednoduchý. Ty si sa formoval v prostredí, ktoré ťa zdokonalilo... ale aj znečistilo svojimi spôsobmi a svojou náukou. Pamätáš si na Šalamúna, Judáš? Bol múdry, vo svojej dobe najmúdrejší. Pamätáš si, čo povedal, keď spoznal všetku múdrosť? ,Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť kaţdého človeka.'* Teraz ti hovorím, ţe treba vedieť vyberať z jedál výţivu, ale nie otravu. A ak nám nejaký pokrm škodí, a my vieme, ţe reakcie nášho tela to potvrdzujú, a je silnejší ako naše dobré šťavy, ktoré by ho mohli zneutralizovať, človek ho uţ nesmie jesť, aj keď je chutný. Lepšie je jesť obyčajný chlieb a piť pramenitú vodu, ako ťaţké jedlá kráľovského stola, v ktorých sú drogy, čo škodia a otravujú." „Čo musím zanechať, Učiteľ?" „Všetko, o čom vieš, ţe ťa znepokojuje. Lebo Boh je pokoj a ak chceš vykročiť na Boţiu cestu, musíš vyprázdniť svoju myseľ, svoje srdce a svoje telo zo všetkého, čo nie je pokoj a prináša so sebou rozrušenie. Viem, ţe je ťaţké pretvoriť seba samého. Ale ja som tu preto, aby som ti v tom * Kaz 1, 2; 12, 13.

373

69.2

69.3

pomohol. Som tu preto, aby som pomohol človeku znova sa stať Boţím synom, aby sa pretvoril akoby druhým stvorením, vlastným prerodením, ktoré chce on sám. 2 Dovoľ však, aby som ti odpovedal, na čo si sa pýtal, aby si nepovedal, ţe si mojou vinou zostal v omyle. Je pravda, ţe zabiť seba je rovnaké ako zabiť. Či uţ vlastný ţivot alebo ţivot druhého je Boţím darom a iba Bohu, ktorý nám ho dal, je vyhradená moc zobrať ho. Kto sa zabije, vyznáva svoju pýchu a pýchu Boh nenávidí." „Vyznáva pýchu? Ja by som povedal, ţe zúfalstvo." „A čo je zúfalstvo, ak nie pýcha? Uvaţuj, Judáš. Prečo niekto zúfa? Buď preto, ţe sa na neho nahromadí nešťastie a on ho chce sám prekonať, a nepodarí sa mu to. Alebo preto, ţe je vinný a usudzuje, ţe Boh mu neodpustí. Nie je to vari v prvom i v druhom prípade pýcha, ktorá vládne? Ten človek, ktorý chce konať sám, nemá uţ pokoru, aby vystrel ruku k Otcovi a povedal mu: Ja nemôţem, ale ty môţeš. Pomôţ mi, lebo všetko očakávam od teba a vo všetkom v teba dúfam/ Ten druhý človek, ktorý vraví: ,Boh mi nemôţe odpustiť/ to vraví preto, lebo porovnáva Boha so sebou a vie, ţe niekto urazený tak, ako on urazil, by mu nemohol odpustiť. Čiţe pýcha je aj tu. Pokorný má súcit a odpustí, aj keď trpí pre uráţku, ktorej sa mu dostalo. Pyšný neodpúšťa. Je pyšný aj preto, lebo nevie skloniť hlavu a povedať: ,Otče, zhrešil som, odpusť svojmu biednemu vinnému synovi/ Vari nevieš, Judáš, ţe Otec všetko odpustí, ak človek poţiada o odpustenie s úprimným a skrúšeným srdcom, poníţeným a ochotným povstať k dobru?" „Určité zločiny sa však nedajú odpustiť. Nemôţu byť odpustené." „To hovoríš ty. A bude to pravda, lebo takto to chce človek. Ale, veru, ó, veru, hovorím ti, ţe keby vinník pribehol k Otcovým nohám aj po zločine zločinov - preto sa volá Otec, ó, Judáš, a je Otcom nekonečnej dokonalosti - a s plačom by ho úpenlivo prosil o odpustenie a ponúkol by sa na odčinenie hriechov, ale bez zúfalstva, Otec by mu dal spôsob náhrady, aby si zaslúţil odpustenie a zachránil si ducha." 3 „Teda hovoríš, ţe ľudia, ktorých spomína Sväté písmo* a ktorí sa zabili, urobili zle." „Nie je dovolené robiť násilie druhému ani sebe samému. Urobili zle. Vo svojom relatívnom poznaní dobra dosiahnu v určitých prípadoch ešte od Boha milosrdenstvo. Ale odkedy Slovo objasní kaţdú pravdu a dá silu dušiam svojím Duchom, odvtedy sa uţ neodpustí tomu, kto zomrie * Napríklad Sdc9, 54; / Som 31,4-5; 2 Sam 17,23; 1 Kr 16,18; 2 Mach 14,41-46.

374

v zúfalstve. Ani vo chvíli osobitného súdu, ani po stáročiach v pekle, ani pri poslednom súde, nikdy. Je to Boţia tvrdosť? Nie - spravodlivosť. Boh povie: ,Ty, stvorenie obdarené rozumom a nadprirodzeným poznaním, ktoré som stvoril ako slobodné, si sa rozhodlo nasledovať cestu, ktorú si si vyvolilo, a povedalo si: »Boh mi neodpustí. Som od neho navţdy odlúčený. Usudzujem, ţe musím podľa seba uplatniť spravodlivosť za svoj zločin. Odídem zo ţivota, aby som unikol výčitkám.« A ani nepomyslíš, ţe by ťa uţ neprepadli výčitky, keby si prišiel na moju otcovskú hruď. A ako si usúdil, tak si maj. Neporuším slobodu, ktorú som ti dal/ Toto povie Večný samovrahovi. Premýšľaj o tom, Judáš. Ţivot je dar a treba ho milovať. Ale aký je to dar? Svätý dar. A teda sa má milovať sväto. Ţivot trvá, pokiaľ vládze telo. Potom začína veľký ţivot, večný ţivot. Ţivot blaţenosti pre spravodlivých, zlorečenia pre nespravodlivých. Je ţivot cieľ alebo prostriedok? Je prostriedok. Slúţi pre cieľ, ktorým je večnosť. A teda dajme ţivotu to, čo mu umoţní, aby pretrval a poslúţil duchu pre dosiahnutie večnosti. Zdrţanlivosť tela vo všetkých jeho chúťkach, vo všetkých. Zdrţanlivosť mysle vo všetkých jej túţbach, vo všetkých. Zdrţanlivosť srdca vo všetkých vášňach, ktoré sú ľudské. Naproti tomu nech je neobmedzený rozlet k vášňam, ktoré sú z neba - láska k Bohu a k blíţnemu, odhodlanie slúţiť Bohu a blíţnemu, poslušnosť Boţiemu slovu, hrdinstvo v konaní dobra a v čnostiach. 4 Odpovedal som ti, Judáš. Presvedčil som ťa? Stačí ti vysvetlenie? Buď vţdy úprimný a pýtaj sa, ak ešte nevieš dosť - som tu na to, aby som bol Učiteľom." „Pochopil som a stačí mi. Ale... je veľmi ťaţké konať to, čo som pochopil. Ty to môţeš, lebo si svätý. Ale ja... Som muţ, mladý, plný vitality..." „Prišiel som pre ľudí, Judáš. Nie pre anjelov. Tí nepotrebujú učiteľa. Vidia Boha. Ţijú v jeho raji. Nie sú im neznáme ľudské vášne, lebo Múdrosť, ktorá je ich ţivotom, im dáva vedieť všetko, aj tým, ktorí nie sú stráţcami človeka. Sú však duchovní a ako takí môţu mať len jeden hriech - aký mal jeden z nich a stiahol so sebou menej silných v dobročinnej láske -, pýchu, šíp, ktorý znetvoril Lucifera, najkrajšieho z archanjelov, a urobil z neho obludu vzbudzujúcu hrôzu pekla. Neprišiel som pre anjelov, ktorí sa po páde Lucifera hrozia uţ len pri zárodku pyšnej myšlienky. Ale prišiel som pre ľudí. Aby som urobil z ľudí anjelov. Človek bol dokonalosťou stvorenia. Z anjela mal ducha a zo ţivočíchov mal úplnú krásu vo všetkých svojich telesných a duchovných

375

častiach. Nebolo tvora, ktorý by sa mu vyrovnal. Bol kráľom zeme, ako je Boh kráľom neba. A jedného dňa, toho dňa, v ktorom by usnul poslednýkrát na zemi, stal by sa kráľom s Otcom v nebi. Satan vytrhol anjelovi-človekovi krídla a vloţil mu pazúry dravca a túţbu po nečistote a urobil z neho kohosi, kto sa volá skôr človek-diabol neţ iba človek. Ja chcem zničiť to, čo znetvoril Satan, odstrániť skazený hlad poškvrneného tela, vrátiť človeku krídla, priviesť ho znovu k tomu, aby bol kráľom, spoludedičom Otca a nebeského kráľovstva. Viem, ţe človek, ak chce, môţe urobiť to, čo hovorím, aby sa opäť stal kráľom a anjelom. Nehovoril by som vám veci, ktoré by ste nemohli urobiť. Nie som jeden 5 69.5 z rečníkov, ktorí ohlasujú neuskutočniteľné náuky. Vzal som si skutočné telo, aby som na základe ľudskej skúsenosti vedel, aké sú pokušenia človeka." „A hriechy?" „Pokúšaní môţu byť všetci. Hriešnikmi iba tí, ktorí nimi chcú byť." „Nikdy si nezhrešil, Jeţiš?" „Nikdy som nechcel zhrešiť. A to nie preto, ţe som Syn Otca. Ale chcel som to a budem to chcieť preto, aby som ukázal človeku, ţe Syn človeka nezhrešil, lebo nechcel zhrešiť, a ţe človek, ak nechce, môţe nehrešiť." „Bol si niekedy v pokušení?" „Mám tridsať rokov, Judáš. A neţil som v nejakej jaskyni na hore. Ale medzi ľuďmi. A keby som bol hoci aj na najosamelejšom mieste zeme, myslíš, ţe pokušenia by neprišli? Všetko máme v sebe - dobro aj zlo. Všetko nosíme so sebou.* A na dobro vanie Boţí dych a oţivuje ho ako kadidlo milých a svätých vôní. A na zlo fúka Satan a rozpaľuje z neho hranicu neskrotného ohňa. Ale pozorná vôľa a vytrvalá modlitba sú vlhkým pieskom na pekelný oheň - udusí ho a skrotí." „Ale keď si nikdy nezhrešil, ako môţeš súdiť hriešnikov?" „Som človek a som Boţí Syn. To, čo by som ako človek mohol nevedieť a zle posudzovať, to poznám a posudzujem ako Boţí Syn. A ostatne...! Judáš, odpovedz mi na túto otázku: Ten, kto je hladný, trpí viac, keď povie: ,Idem sa najesť/ alebo keď povie: ,Nemám čo jesť'?" * Tieto tvrdenia sú presné, lebo sa vzťahujú na situáciu človeka vo všeobecnosti. MV ich však opravila na strojopisnej kópii do nasledujúcej podoby, ktorá zdá sa - je v lepšom súlade s ľudsko-boţskou prirodzenosťou toho, ktorý hovorí: Všetko máme okolo seba - dobro aj zlo. Všetko môţeme prijať do seba.

376

„Viac trpí v druhom prípade, lebo uţ len vedomie, ţe nemá jedlo, pripomína mu vôňu potravín a útroby sa mu skrúcajú od hladu." „Vidíš, pokušenie hryzie ako táto túţba, Judáš. Satan ho robí naliehavejším, presnejším, zvodnejším neţ akýkoľvek uskutočnený čin. Okrem toho čin uspokojuje a niekedy vzbudzuje odpor, zatiaľ čo pokušenie nezanikne, ale ako orezaný strom vyháňa mohutnejší konár." „A nikdy si sa nepoddal?" „Nikdy som sa nepoddal." „Ako si mohol?" „Povedal som: ,Otče, neuveď ma do pokušenia.'" „Ako? Ty, Mesiáš, ty, ktorý konáš zázraky, si prosil Otca o pomoc?" „Nielen o pomoc, prosil som ho, aby ma neuviedol do pokušenia. Myslíš si, ţe ja, pretoţe som ja, môţem sa zaobísť bez Otca? Ó, nie! Veru, hovorím tí, ţe Otec všetko umoţní Synovi, ale ţe aj Syn všetko dostáva od Otca. A hovorím ti, ţe všetko, o čo poţiadate od Otca v mojom mene, dostanete. 6 Aha, tam sú Getsemani, kde bývam. Uţ je vidieť prvé olivovníky za hradbami. Ty bývaš za Tofetom. Zvečerieva sa. Nemusíš vystúpiť aţ tam. Uvidíme sa zajtra na tom istom mieste. Zbohom. Pokoj s tebou." „Aj tebe pokoj, Učiteľ... Chcel by som ti však ešte čosi povedať. Odprevadím ťa aţ po Cedron, potom sa vrátim. Prečo bývaš na takom úbohom mieste? Vieš, ľudia hľadia na všetko. Nepoznáš v meste niekoho, kto by mal pekný dom? Ak chceš, môţem ťa zaviesť k priateľom. Z priateľstva ku mne budú tvojimi hostiteľmi a boli by to príbytky hodnejšie teba." „Myslíš? Ja si to nemyslím. Hodný a nehodný je v kaţdej vrstve. A bez toho, aby som sa previnil voči láske, ale aby som neurazil spravodlivosť, ti hovorím, ţe nehodný, a zlomyseľné nehodný, je často medzi veľkými. Netreba a neprospieva byť mocní, aby sme boli dobrí alebo aby sme ukryli hriešnosť pred Boţími očami. Všetko sa musí obrátiť naopak pod mojím znamením. A veľký nebude ten, kto je mocný, ale ten, kto je pokorný a svätý." „Ale aby človeka uznávali, aby sa presadil..." „Uznávajú Herodesa? A uznávajú cisára? Nie. Ľudia ich trpia a pery i srdcia im zlorečia. Pri dobrých alebo pri tých, ktorí len túţia po dobrote, ver, Judáš, budem sa vedieť presadiť viac skromnosťou ako vzbudzovaním váţnosti." „Ale teda... vţdy budeš pohŕdať mocnými? Urobíš si z nich nepriateľov! Myslel som, ţe budem hovoriť o tebe mnohým, ktorých poznám a ktorí majú meno..."

377

„Nebudem pohŕdať nikým. Pôjdem k chudobným aj k bohatým, k otrokom aj ku kráľom, k čistým aj k hriešnikom. Ale ak budem vďačný tomu, kto mi poskytne chlieb a strechu pri mojich námahách, nech je uţ strecha i jedlo akékoľvek, vţdy dám prednosť tomu, čo je skromné. Veľkí uţ majú mnoho radostí. Chudobní majú iba čisté svedomie, vernú lásku, deti a radosť, ţe ich väčšinou poslúchajú. Ja sa budem vţdy skláňať nad chudobnými, zarmútenými a hriešnikmi. Ďakujem ti za tvoju dobrú vôľu. Nechaj ma však na tomto mieste pokoja a modlitby. Choď. A Boh nech ťa inšpiruje k tomu, čo je dobré." Jeţiš opúšťa učeníka, vchádza medzi olivy a všetko sa končí.

70. V Getsemani s Jánom Zebedejovým, porovnanie medzi milovaným učeníkom a Judášom z Kariotu 4. január 1945 1

Vidím Jeţiša. Uberá sa k nízkemu bielemu domčeku uprostred olivového sadu. Pozdraví ho istý mladík. Je asi miestny, lebo má v rukách nástroje na orezávanie stromov a pletie buriny. „Boh s tebou, Rabbi. Tvoj učeník Ján prišiel a teraz znova odišiel, aby ti išiel v ústrety." „Dávno?" „Nie, práve prešiel tadiaľ. Mysleli sme si, ţe prídeš od Betánie..." Jeţiš sviţne vykročí, pri zráze sa otočí, zbadá Jána, ktorý takmer beţí smerom do mesta, a zavolá naň. Učeník sa obráti a s tvárou ţiariacou od radosti zakričí: „Ach, Učiteľ môj!" A behom sa vracia. Jeţiš roztvorí náruč a muţi sa láskyplne objímu. „Išiel som ťa hľadať... Mysleli sme si, ţe si bol v Betánii, ako si povedal." „Áno. Chcel som tak urobiť. Musím začať evanjelizovať aj okolie Jeruzalema. Ale potom som sa zdrţal v meste... aby som poučil nového učeníka." „Všetko, čo robíš, je dobre urobené, Učiteľ. A vydarí sa. Vidíš to? Aj teraz sme sa hneď našli." Kráčajú, Jeţiš má ruku na Jánových pleciach a ten je blaţený za túto dôvernosť. Hľadí zospodu, lebo je niţší. Takto sa vracajú k domčeku. „Uţ dávno si prišiel?"

378

„Nie, Učiteľ. Odišiel som z Doku na svitaní spolu so Šimonom, ktorému som povedal to, čo chceš. Potom sme sa spolu zastavovali na poliach Betánie, delili sme jedlo a rozprávali o tebe roľníkom, ktorých sme tam našli. Keď slnko uţ tak nepálilo, rozdelili sme sa. Šimon išiel k istému priateľovi, ktorému chce o tebe porozprávať. Je majiteľom takmer celej Betánie. Pozná ho uţ dlhšie, odkedy ţili ich otcovia. Ale Šimon sem zajtra príde. Poprosil ma, aby som ti povedal, ţe je šťastný, ţe ti môţe slúţiť. Šimon je veľmi schopný. Chcel by som byť ako on. Som však nevzdelaný chlapec." „Nie, Ján. Aj ty to robíš veľmi dobre." „Si naozaj spokojný so svojím biednym Jánom?" „Veľmi spokojný, Ján môj. Veľmi." „Ó, Učiteľ môj!" Ján sa s nadšením obráti, vezme Jeţišovu ruku, pobozká ju a prejde si ňou po tvári, akoby ju pohladil. 2 Prišli k domčeku. Vchádzajú do nízkej a zadymenej kuchyne. Maji- 70.2 teľ ich pozdraví: „Pokoj s tebou." Jeţiš odpovie: „Pokoj tomuto domu, tebe a tým, ktorí s tebou ţijú. Mám so sebou jedného učeníka." „Chlieb a olej budú i pre neho." „Priniesol som sušené ryby, čo mi dali Jakub a Peter. A keď som prechádzal cez Nazaret, tvoja matka mi dala chlieb a med pre teba. Kráčal som bez zastavovania, ale aj tak bude tvrdý." „To nič, Ján. Vţdy bude mať vôňu maminých rúk." Ján vyťahuje svoje poklady z batoha, ktorý mal na boku. A vidím, ako zvláštnym spôsobom pripravujú sušené ryby. Na chvíľu ich namočia do teplej vody, potom ich pomastia a dajú upiecť na ohni. Jeţiš poţehná pokrm a s učeníkom si sadne k stolu. Za stolom je i pán domu - počujem, ţe ho volajú Jonáš - a syn. Matka odchádza a prichádza, prináša ryby, čierne olivy, varenú zeleninu ochutenú olejom. Jeţiš ponúka aj med. A ponúkne ho matke natretý na chlieb. „Je z môjho úľa," vraví. „O včely sa stará moja matka. Zjedz ho. Je dobrý. Si taká dobrá ku mne, Mária, ţe si ho zaslúţiš. A aj iné," povie potom, lebo ţena ho nechce obrať o sladký med. Večera sa rýchlo skončí v krátkych beţných rozhovoroch. Keď dojedia, Jeţiš sa poďakuje za jedlo a povie Jánovi: „Poď. Vyjdime si trochu do olivovej záhrady. Noc je teplá a jasná. Dobre nám padne, ak pobudneme trochu vonku." Pán domu povie: „Učiteľ, dobrú noc. Som unavený, aj môj syn. Ideme si oddýchnuť. Nechám dvere privreté a lampu na stole. Vieš, čo treba."

379

70.3

70.4

„Len choď, Jonáš. A zhasni aj lampu. Svetlo mesiaca je také jasné, ţe budeme vidieť aj bez svetla." „Ale kde bude spať tvoj učeník?" „So mnou. Na mojej rohoţi je miesto i pre neho. Pravda, Ján?" Ján sa pri myšlienke, ţe bude spať po Jeţišovom boku, dostáva do vytrţenia. 3 Vychádzajú do olivového sadu. Najskôr však Ján vybral čosi z tašky, poloţenej v kúte. Idú kúsok a prídu na okraj, odkiaľ vidno celý Jeruzalem. „Sadnime si tu a porozprávajme sa," vraví Jeţiš. Ján si však radšej sadne na nízku trávu k jeho nohám, ruku si poloţí na Jeţišove kolená, hlavu má sklonenú k ramenu a podchvíľou hľadí na svojho Jeţiša. Podobá sa na dieťa pri človeku, ktorý je preňho najdrahší. „Aj tu je krásne, Učiteľ. Pozri, aké veľké sa zdá mesto za noci. Väčšie neţ cez deň." „To preto, lebo svetlo mesiaca stiera jeho obrysy. Vidíš, zdá sa, ţe hranice mesta sa rozširujú v striebristom svetle. Pozri sa na vrchol chrámu, tam hore. Nezdá sa ti, akoby visel v priestore?" „Zdá sa, akoby ho niesli anjeli na svojich strieborných krídlach." Jeţiš vzdychne. „Prečo vzdycháš, Učiteľ?" „Lebo anjeli opustili chrám. Jeho vzhľad čistoty a svätosti je napísaný len na stenách. Tí, ktorí by mu ho mali dať do duše - lebo aj kaţdé miesto má svoju dušu, čiţe má ducha, pre ktorého bol postavený, a chrám má, mal by mať dušu modlitby a svätosti -, tí sú prví, čo mu ho odoberajú. Nemoţno dať to, čo sa nevlastní, Ján. A hoci je mnoho kňazov a levitov, ktorí tam ţijú, ani desatina z nich nie je súca dať ţivot svätému miestu. Dávajú smrť. Odovzdávajú mu smrť, ktorá je v ich duchu, mŕtvemu voči tomu, čo je sväté. Majú formuly. Neţijú podľa nich. Sú to mŕtvoly, ktoré sú teplé len pre hnilobu, čo ich nafukuje." „Ublíţili ti, Učiteľ?" Ján je celý ustarostený. „Nie. Ba dovolili mi hovoriť, keď som o to poţiadal." „Poţiadal si o to? Prečo?" „Lebo nechcem byť tým, čo vypovedá vojnu. K vojne aj tak dôjde. Lebo niektorým naţeniem hlúpy ľudský strach a budem výčitkou pre iných. Ale toto musí byť napísané v ich knihe. Nie v mojej." 4 Chvíľku je ticho, potom sa Ján vráti k rozhovoru. „Učiteľ... poznám Annáša a Kajfáša. Moja rodina mala s nimi obchodné kontakty

380

a keď som bol kvôli Jánovi v Judei, chodieval som aj do chrámu a oni boli dobrí k Zebedejovmu synovi. Môj otec stále na nich pamätá s najlepšími rybami. Je to zvyk, vieš? Keď ich chce mať človek za priateľov a udrţať si ich, je treba takto konať..." „Viem." Jeţiš je váţny. „Nuţ, ak myslíš, porozprávam o tebe veľkňazovi. A potom... ak chceš, poznám jedného, ktorý je v obchodnom styku s mojím otcom. Je to bohatý obchodník s rybami. Má krásny veľký dom pri veţi Hippikus, lebo sú to bohatí ľudia, ale aj veľmi dobrí. Mal by si sa tam pohodlnejšie a menej by si sa unavil. Aby sa človek dostal aţ sem, musí prejsť aj cez predmestie Ofel, ktoré je veľmi nevľúdne a vţdy plné oslov a chlapcov bitkárov." „Nie, Ján. Ďakujem ti. Cítim sa dobre tu. Vidíš, aký je tu pokoj? Povedal som to aj inému učeníkovi, ktorý mi dal ten istý návrh. On povedal: ,Aby ma povaţovali za váţenejšieho.'" Ja som to povedal preto, aby si sa menej unavil." „Neunavím sa. Budem veľa chodiť a nikdy sa neunavím. Vieš, čo ma unavuje? Neláska. Ach, ako ma tá ťaţí! Akoby som niesol na srdci závazie. Ja ťa mám rád, Jeţiš." „Áno a potešuješ ma. Mám ťa veľmi rád, Ján, budem ťa mať vţdy rád, lebo ty ma nikdy nezradíš." „Zradiť ťa! Ó!" „A predsa budú mnohí, čo ma zradia... 5Ján, počúvaj. Povedal som 70.5 ti, ţe som sa tu zdrţal, aby som poučil nového učeníka. Je to mladý Judejčan, vzdelaný a známy." „Teda budeš mať omnoho menej námahy ako s nami, Učiteľ. Som rád, ţe máš niekoho schopnejšieho neţ sme my." „Myslíš si, ţe budem mať menej námahy?" „Ó! Ak má väčšie schopnosti neţ my, lepšie ťa pochopí a lepšie ti poslúţi, najmä, ak ťa bude mať viac rád." „To je ono. Dobre si povedal. Láska sa však neriadi vzdelaním ani výchovou. Panenská osoba miluje všetkou silou svojej prvej lásky. To sa týka aj panenstva v myslení. A milovaný sa vtláča a preniká viac do panenského srdca a myslenia, neţ do takého, ktoré uţ malo iné lásky. Ale ak Boh bude chcieť... Počúvaj, Ján. Prosím ťa, aby si mu bol priateľom. Chveje sa mi srdce pri myšlienke postaviť teba, neskúseného baránka, k znalcovi ţivota. Ale sa mi aj utišuje, lebo vie, ţe ty budeš baránok, ale

381

aj orol. A ak znalec bude chcieť, aby si sa dotkol zeme, vţdy zablatenej, zeme ľudsky dobrého zmyslu, ty jedným mávnutím krídla sa budeš vedieť oslobodiť a chcieť len blankyt a slnko. Preto ťa prosím, aby si... sa zachoval taký, aký si - aby si bol priateľom nového učeníka, ktorého Šimon Peter a ani ostatní nebudú veľmi milovať, aby si ho inšpiroval svojou láskou..." „Ó, Učiteľ! Nestačíš ty?" Ja som Učiteľ. Ktorému sa nepovie všetko. Ty si spoluučeník, trochu mladší, voči ktorému je ľahšie sa otvoriť. Nehovorím ti, aby si mi opakoval, čo ti povie. Neznášam sliedičov a zradcov. Prosím ťa však, aby si ho evanjelizoval svojou vierou, svojou láskou, svojou čistotou, Ján. Je to pôda znečistená mŕtvymi vodami. Treba ju vysušiť slnkom lásky, očistiť poctivosťou myslenia, túţob a skutkov, zušľachtiť vierou. Môţeš to urobiť." „Ak si myslíš, ţe by som to mohol... ó, áno. Ak hovoríš, ţe to môţem urobiť, urobím to. Z lásky k tebe..." „Vďaka, Ján." 6 „Učiteľu, hovoril si o Šimonovi Petrovi. Prišlo mi na um to, čo som ti mal povedať ako prvé, ale od radosti, ţe som ťa počul, som na to zabudol. Teda: Keď sme sa po Turíciach vrátili do Kafarnauma, hneď sme našli zvyčajnú sumu toho neznámeho. Dieťa ju prinieslo mojej matke. Dal som ju Petrovi a on mi ju vrátil, aby som z nej pouţil trochu na návrat a zastavenie v Doku, a zvyšok aby som odniesol tebe, pretoţe ju môţeš potrebovať... lebo aj Peter si myslel, ţe tu je to nepohodlné... ale ty hovoríš, ţe nie... Ja som vzal len dva denáre pre dvoch chudákov, ktorých som našiel pri Efraime. A preţil som z toho, čo mi dala moja matka a čo mi dali dobrí ľudia, ktorým som ohlasoval tvoje meno. Tu je taška." „Zajtra to rozdelíme chudobným. Tak sa i Judáš naučí naše obyčaje." „Prišiel tvoj bratranec? Ako to, ţe bol taký rýchly? Bol v Nazarete a nepovedal mi, ţe odchádza..." „Nie. Judáš je nový učeník. Je z Kariotu. Ty si ho však videl na Veľkú noc. Bolo to tu, večer, keď bol uzdravený Šimon. Bol s Tomášom." „Ách! To je on?" Ján je trochu zarazený. „On je to. A čo robí Tomáš?" „Poslúchol tvoj príkaz, nechal Šimona Kananejského a išiel cez jazero v ústrety Filipovi a Bartolomejovi."

382

„Áno, chcem, aby ste sa milovali bez uprednostňovania, vzájomne si pomáhali a súcitili jeden s druhým. Nikto nie je dokonalý, Ján. Ani mladí, ani starí. Ale ak budete mať dobrú vôľu, dospejete k dokonalosti a to, čo vám bude chýbať, doplním ja. Ste ako synovia svätej rodiny. V nej sú mnohé odlišné povahy. Niekto je silný, iný milý, niekto odváţny, iný bojazlivý, niekto impulzívny a iný veľmi rozváţny. Keby ste boli všetci rovnakí, boli by ste silní v jednej vlastnosti a nedostatoční vo všetkých ostatných. Zatiaľ čo takto tvoríte dokonalý celok, lebo sa navzájom dopĺňa. Spája vás láska, musí vás spájať - láska pre Boţiu vec." „A k tebe, Jeţišu." „Najprv je Boţia vec a potom láska k jeho Kristovi." „Ja... čo som ja v našej rodine?" „Si milujúci pokoj Boţieho Krista.7 Si unavený, Ján? Chceš sa vrátiť? 70.7 Ja sa zostanem modliť." „Zostanem aj ja modliť sa s tebou. Dovoľ mi zostať pomodliť sa s tebou." „Len zostaň." Jeţiš recituje ţalmy a Ján sa modlí s ním. Ale hlas umlkne a apoštol zaspí s hlavou poloţenou v Jeţišovom lone. Jeţiš sa usmieva, vystrie svoj plášť na chrbát spiaceho a potom sa určite modlí v duchu. Takto sa končí videnie. 8 Jeţiš potom hovorí: 70. 8

„Ešte jedno porovnanie medzi mojím Jánom a druhým učeníkom. Porovnanie, z ktorého vychádza vţdy jasnejšia postava môjho milovaného učeníka. Ján sa zbavuje aj svojho spôsobu zmýšľania a usudzovania, aby sa stal ,učeníkomť. Dáva sa a nechce si pritom zo seba ponechať - zo seba, akým bol pred vyvolením - ani jednu molekulu. Judáš sa nechce zbaviť seba samého. Jeho darovanie sa nie je preto skutočným darovaním. Nesie so sebou svoje ja choré pýchou, zmyselnosťou a ţiadostivosťou. Ponecháva si svoj spôsob zmýšľania. A preto neutralizuje účinky darovania a milosti. Judáš - prvý zo všetkých nehodných apoštolov. A je ich tak veľa! Ján prvý z tých, ktorí sa z lásky ku mne stávajú obetami. Ty ho nasleduješ. Ja a matka sme vznešené obety. Je ťaţké nás dosiahnuť, ba nemoţné, lebo naša obeta bola obetou absolútnej trpkosti. Ale môj Ján! Je obeta, ktorú môţu napodobňovať všetky typy mojich milovníkov - panic, mučeník, vyznávač, evanjelizátor, aktívny aj kontemplatívny Boţí

383

sluţobník a sluţobník Boţej Matky - je príkladom pre všetkých. On je ten, kto miluje. Všimni si rôzne spôsoby uvaţovania. Judáš skúma, mudruje, prieči sa a ak aj dá najavo, ţe sa podvolil, v skutočnosti si zachováva svoj spôsob myslenia. Ján sa povaţuje za nič, všetko prijíma, nepýta sa na dôvody, je spokojný, ţe ma urobil šťastným. Toto je príklad. 9 70.9 A necítila si, ţe ťa celú ovládol pokoj pred jeho jednoduchým a drahým zamilovaním? Ó, môj Ján! A môj malý Ján, ktorého chcem mať stále väčšmi podobného môjmu milovanému. Prijímaj všetko, hovoriac vţdy ako Apoštol: ,Všetko, čo robíš, je dobre urobené, Učiteľ/ aby si si zaslúţila stále počuť: ,Si môj milujúci pokoj/ Aj ja potrebujem úľavu, Mária. Daj mi ju. Moje Srdce pre tvoj odpočinok."

71. Jeţiš predstavuje Judáša Iškariotského Jánovi a Šimonovi Horlivcovi 6. január 1945 71.1

71.2

Vidím Jeţiša s Judášom Iškariotským prechádzať sa hore dolu popri jednej z brán chrámovej ohrady. „Si si istý, ţe príde?" spýta sa Judáš. „Som si tým istý. Z Betánie odchádzal na svitaní a v Getsemani sa mal stretnúť s mojím prvým učeníkom..." Po chvíli sa Jeţiš uprene pozrie na Judáša. Postavil sa pred neho. Skúma ho. Potom mu poloţí ruku na plece a opýta sa ho: „Judáš, prečo mi neodhalíš svoje myšlienky?" „Aké myšlienky? V tejto chvíli nemám špeciálnu myšlienku, Učiteľ. Otázok ti kladiem dokonca priveľa. Určite si nemôţeš sťaţovať, ţe trpím nemotou." „Kladieš mi veľa otázok a podávaš veľa správ o meste a o jeho obyvateľoch. Neotváraš mi však svoju dušu. Myslíš, ţe pre mňa majú význam novoty o počte a zloţení tej či onej rodiny? Nie som nejaký zaháľač, ktorý sem prišiel premrhať čas. Ty vieš, načo som prišiel. A môţeš dobre chápať, ţe mám prvoradý záujem, aby som bol Učiteľom mojich učeníkov. Preto chcem z ich strany úprimnosť a dôveru.2 Mal ťa rád tvoj otec, Judáš?" „Mal ma veľmi rád. Bol som jeho pýchou. Keď som sa vracal zo školy a aj neskôr, keď som sa vracal z Jeruzalema do Kariotu, chcel, aby som mu povedal všetko. Zaujímal sa o všetko, čo som robil. Keď išlo o dobré veci,

384

tešil sa, keď o menej dobré, potešoval ma, ak - niekedy, sa vie, všetci robíme chyby - som urobil chybu a dostal som za to pokarhanie, podrobne mi vysvedil opodstatnenosť výčitky, ktorú som dostal, alebo nesprávnosť môjho konania. Ale robil to tak láskavo... akoby bol starší brat. Vţdy zakončil takto: ,To ti hovorím, lebo chcem, aby môj Judáš bol spravodlivý. Chcem, aby som bol poţehnaný prostredníctvom môjho syna../ Môj otec..." Jeţiš, ktorý celú dobu uprene pozeral na učeníka, úprimne dojatého pri rozprávaní o otcovi, vraví: „Vidíš, Judáš, buď si istý tým, čo ti hovorím. Nič neurobí tvojho otca takým šťastným ako to, ţe budeš mojím verným učeníkom. Duch tvojho otca bude jasať tam, kde očakáva Svetlo - lebo ak ťa takto vychovával, musel byť spravodlivý -, keď ťa uvidí ako môjho učeníka. Ale aby si ním bol, musíš si povedať: ,Znova som našiel svojho strateného otca. Otca, ktorý mi bol ako starší brat, našiel som ho v mojom Jeţišovi a jemu, ako milovanému otcovi, za ktorým ešte plačem, poviem všetko, aby som mal v ňom vodcu, poţehnanie alebo láskavé výčitky/ Kieţby chcel Večný a ty, predovšetkým však ty, aby si tak konal, aby ti Jeţiš mohol vravieť len: ,Si dobrý. Ţehnám ťa/" „Ach, áno! Jeţišu, áno. Ak ma budeš veľmi milovať, dokáţem stať sa takým dobrým, ako chceš a ako chcel môj otec. A moja matka uţ nebude mať v srdci ten osteň. Vţdy hovorila: ,Synku, uţ nemáš vodcu a ešte ho tak veľmi potrebuješ/ Keď sa dozvie, ţe mám teba!" „Budem ťa milovať tak, ako by ťa nemohol nijaký iný človek. Budem ťa milovať veľmi. Veľmi ťa milujem. Nesklam ma." „Nie, Učiteľu, nie. Bol som plný protikladov. Závisť, ţiarlivosť, posadnutosť vynikať, zmyselnosť, to všetko naráţalo vo mne proti dobrým hlasom. I pred chvíľou, vidíš? Spôsobil si mi bolesť. Teda nie ty. Spôsobila ju moja zlá povaha... Myslel som si, ţe som tvojím prvým učeníkom... a ty si mi povedal, ţe uţ máš iného." „Veď si ho uţ videl. Nespomínaš si, ţe na Veľkú noc som bol v chráme s mnohými Galilejčanmi?" „Myslel som, ţe to sú priatelia... Myslel som, ţe ja som bol prvý vyvolený na taký údel, a preto milovaný." „Nerozlišujem vo svojom srdci medzi poslednými a prvými. Ak by prvý pochybil a posledný by bol svätý, vtedy by bol rozdiel v očiach Boha. Ale ja aj tak budem milovať svätého blaţenou láskou a hriešnika láskou trpiacou. 3 Ale hľa, prichádza Ján so Šimonom. Ján, môj prvý. Šimon, ten, o ktorom som ti hovoril pred dvoma dňami. Šimona a Jána si uţ videl. Jeden bol chorý..."

385

„Ach, ten malomocný! Spomínam si. Uţ je tvojím učeníkom?" „Deň po uzdravení." „A ja? Prečo som musel toľko čakať?" Judáš?!" „To je pravda. Odpusť." Ján zbadal Učiteľa a ukazuje naň Šimonovi. Zrýchlia krok. Jánovým pozdravom je bozk, ktorý si vymenil s Učiteľom. Šimon si však kľakne k Jeţišovým nohám, pobozká ich a zvolá: „Sláva môjmu Spasiteľovi! Poţehnaj svojho sluţobníka, aby jeho skutky boli v Boţích očiach sväté. A ja aby som mu vzdal slávu, aby som mu dobrorečil, ţe mi dal teba!" Jeţiš mu poloţí ruku na hlavu: „Áno, ţehnám ťa, aby som ti poďakoval za tvoju prácu. Vstaň, Šimon. Pozri, Ján. Pozri, Šimon. Toto je nový učeník. Aj on chce nasledovať Pravdu. Preto je vám všetkým bratom." Navzájom sa pozdravia, obaja Judejčania so vzájomným skúmaním, Ján srdečne. „Si unavený, Šimon?" opýta sa Jeţiš. „Nie, Učiteľ. S uzdravením som dostal takú silu, akú som ešte nepoznal." „A viem, ţe ju dobre vyuţívaš. Rozprával som sa s mnohými a všetci mi o tebe hovorili ako o tom, ktorý ich uţ poučil o Mesiášovi." Šimon sa spokojne usmeje. „Aj včera večer som hovoril o tebe s istým počestným Izraelitom. Dúfam, ţe jedného dňa ho spoznáš. Chcel by som to byť ja, kto ťa k nemu zavedie." „Nie je to vylúčené." Judáš zasiahne do rozhovoru: „Učiteľ, sľúbil si mi, ţe pôjdeš so mnou do Judey." „A pôjdem. Šimon bude pokračovať v poúčaní ľudí o mojom príchode. Čas je krátky, priatelia, a ľudí je veľa. 4 Teraz pôjdem so Šimonom. Večer mi vy dvaja prídete naproti po ceste na Olivovú horu a rozdelíme peniaze chudobným. Choďte." Jeţiš, sám so Šimonom, sa ho spýta: „Ten človek z Betánie je pravý Izraelita?" Je pravý Izraelita. Osvojil si všetky idey, ktoré teraz prevládajú vo svete, ale má aj pravú túţbu po Mesiášovi. A keď som mu povedal: ,On je medzi nami/ hneď odpovedal: Ja šťastlivec, ţe ţijem v tejto dobe!'" „Pôjdeme k nemu niektorý deň a zanesieme poţehnanie do jeho domu. Videl si nového učeníka?"

386

„Videl som ho. Je mladý a zdá sa rozumný." „Áno. To je. Ty ako Judejčan budeš ho ľahšie znášať pre jeho myšlienky ako druhí." Je to ţelanie alebo príkaz?" Je to vrúcne ţelanie. Ty si trpel, a preto môţeš byť zhovievavejší. Bolesť je učiteľkou mnohých vecí." „Ak mi to ty prikáţeš, budem k nemu veľmi zhovievavý." „Áno. Tak. Moţno môj Peter, a nielen on sám, sa bude trocha pohoršovať, keď uvidí, ako liečim a starám sa o tohto učeníka. Jedného dňa však pochopia... Čím je človek horšie formovaný, tým väčšiu starostlivosť potrebuje. Ostatní... ach! Ostatní sa budú formovať aj sami, len kontaktom. Nechcem robiť všetko sám. Ţiadam vôľu človeka a pomoc druhých pri formovaní človeka. Volám vás, aby ste mi pomáhali... a som vám vďačný za pomoc." „Učiteľ, predpokladáš, ţe od neho sa ti dostane sklamania?" „Nie. Je však mladý a vyrastal v Jeruzaleme..." „Ó! V tvojej blízkosti sa napraví zo všetkých nerestí tohto mesta... Som si tým istý. Ja, uţ starý a vyprahnutý od nenávisti, som sa úplne obnovil, odkedy som ťa uvidel..." Jeţiš šepne: „Nech sa tak stane!" Potom, hlasnejšie: „Poď so mnou do chrámu. Budem evanjelizovať ľud." A videnie sa končí.

72. Do Betlehema s Jánom, Šimonom Horlivcom a Judášom Iškariotským 7. január 1945 1

Uţ od skorého rána vidím Jeţiša, ktorý sa znova pri tej istej bráne stretáva s učeníkmi Šimonom a Júdom. Jeţiš je uţ s Jánom. A počujem, ţe hovorí: „Priatelia, prosím vás, poďte sa so mnou prejsť po Judei. Ak vás to príliš nezaťaţí, zvlášť teba, Šimon." „Prečo, Učiteľ?" „Cesta cez judejské hory je tvrdá... a azda ešte tvrdšie bude pre teba stretnúť sa s tými, ktorí ti ublíţili." „Pokiaľ ide o cestu, ubezpečujem ťa ešte raz, ţe po tom, čo si ma uzdravil, som mocnejší neţ mládenec a nijaká námaha ma neťaţí, uţ i preto, lebo ju konám pre teba. A teraz, napokon, s tebou. Pokiaľ ide

387

72.2

72.3

o stretnutie s tými, čo mi uškodili, srdce Šimona uţ neprechováva trpkosť neľúbosti, ba ani pocitov, odkedy je tvoje. Nenávisť spadla spolu s črepinami zla. A neviem, ver tomu, či ti povedať, ţe si urobil väčší zázrak, keď si mi uzdravil rozkladajúce sa telo, alebo dušu horiacu nevraţivosťou. Myslím, ţe sa nemýlim, keď poviem, ţe väčší zázrak bol ten druhý. Uzdraviť chorobu ducha je vţdy ťaţšie... a ty si ma uzdravil jedným ťahom. Toto je zázrak. Lebo, nie, človek sa jedným razom neuzdraví, aj keď to chce urobiť zo všetkých svojich síl, človek sa neuzdraví z mravného zlozvyku, ak ho ty neodstrániš svojou posväcujúcou vôľou." „Nemýliš sa v usudzovaní." 2 „Prečo to tak neurobíš so všetkými?" pýta sa Judáš s troškou nevôle. „Ale robí to, Judáš. Prečo sa tak rozprávaš s Učiteľom? Necítiš sa inak, odkedy si sa s ním zblíţil? Ja som uţ bol učeníkom Jána Krstiteľa. Ale zistil som, ţe som sa úplne zmenil, odkedy mi Jeţiš povedal: .Poď.** Ján, ktorý beţne nikdy nezasahuje do rozhovoru, a zvlášť ak je to pred Učiteľom, tento raz nedokáţe mlčať. Jemne a láskavo poloţí Judášovi ruku na plece, akoby ho chcel upokojiť, a hovorí mu zarmútene, no presvedčivo. Potom si uvedomí, ţe hovoril skôr neţ Jeţiš, začervená sa a povie: „Odpusť, Učiteľ. Hovoril som namiesto teba... ale nechcel som... nechcel som, aby ťa Judáš zarmútil." „Áno, Ján. Nezarmútil ma však ako učeník. Keď potom, ako učenik, zotrvá vo svojom spôsobe myslenia, vtedy ma zarmúti. 3 Skľučuje ma iba, keď vidím, ako veľmi človeka skazil Satan, ktorý zvádza jeho myslenie. Všetci, viete? Všetci máte ním zakalené zmýšľanie! Ale príde, ó, príde ten deň, keď budete mať v sebe Boţiu silu, milosť, budete mať múdrosť s jeho Duchom... Vtedy budete mať všetko, aby ste usudzovali správne." „A budeme všetci správne zmýšľať?" „Nie, Judáš." „Hovoríš však o nás, učeníkoch, alebo o všetkých ľuďoch?" „Hovorím a naráţam pritom najprv na vás, potom na všetkých ostatných. Keď nadíde čas, Učiteľ ustanoví svojich robotníkov a pošle ich do sveta..." „Nerobíš to uţ?" „Zatiaľ vás pouţívam len na to, aby ste hovorili: Je tu Mesiáš. Poďte k nemu/ Potom vás urobím schopnými kázať v mojom mene, konať zázraky v mojom mene..."

388

„Ach, aj zázraky?" „Áno, na telách i na dušiach." „Ó, ako nás budú obdivovať, potom!" Judáš jasá pri tejto myšlienke. 4 „Teda potom uţ nebudeme s Učiteľom, ale... ja sa budem stále báť 72.4 robiť niečo, čo je od Boha, ľudskými schopnosťami," povie Ján a pozerá sa zamyslene, a aj trochu smutne, na Jeţiša. Ján, ak Učiteľ dovolí, rád by som ti povedal svoj názor," povie Šimon. „Povedz ho Jánovi, chcem, aby ste si navzájom radili." „Vieš, ţe uţ aj to je rada?" Jeţiš sa usmeje a mlčí. „Nuţ dobre, teda hovorím ti, Ján, ţe sa nemusíš, ţe sa nemusíme báť. Oprime sa o jeho múdrosť, múdrosť svätého Učiteľa, a o jeho prísľub. Ak on povie: ,Pošlem vás/ to je znak, ţe vie, ţe nás môţe poslať bez toho, aby sme uškodili jemu a sebe, čiţe Boţej veci, ktorá je nám všetkým drahá ako nevesta, čo sa práve vydala. Ak nám sľubuje, ţe zaodeje našu rozumovú a duchovnú biedu ţiarou moci, ktorú mu Otec dá pre nás, musíme si byť istí, ţe to urobí. A my budeme môcť konať nie skrze seba, ale skrze jeho milosrdenstvo. Samozrejme, toto všetko sa udeje, len ak do svojho konania nevloţíme pýchu, ľudskú túţbu. Myslím si, ţe ak svoje úplne duchovné poslanie pokazíme svetskými prvkami, vtedy ani Kristus nedodrţí prísľub. Nie pre svoju neschopnosť, ale preto, ţe my udusíme túto schopnosť slučkou pýchy.5 Neviem, či som sa vyjadril dobre." 72. 5

„Vyjadruješ sa veľmi dobre. Nemal som pravdu. Ale vieš... myslím, ţe túţiť po tom, aby nás obdivovali ako učeníkov Mesiáša, natoľko jeho, ţe si zaslúţime konať to, čo on koná, je v podstate túţbou zväčšiť ešte viac mocný obraz Krista medzi ľuďmi. Zväčšiť chválu Učiteľa, ktorý má takých učeníkov, to chcem povedať," odpovie mu Judáš. „Nie je všetko nesprávne, čo hovoríš. Ale... pozri sa, Judáš. Pochádzam zo spoločenskej vrstvy, ktorú prenasledujú, lebo... lebo zle pochopila, kto a aký má byť Mesiáš. Áno. Keby sme ho boli očakávali so správnym pohľadom na jeho bytie, neboli by sme upadli do omylov, ktoré sú preklínaním pravdy a vzburou proti rímskemu zákonu, pre ktoré nás Boh i Rím potrestal. Chceli sme vidieť v Kristovi dobyvateľa Ríma a osloboditeľa Izraela, nového Machabejca, väčšieho neţ bol veľký Júda...* Iba takého. A prečo? Lebo viac neţ o Boţie záujmy sme sa * 1 Mach ^ 1-26.

389

starali o svoje - o záujmy vlasti a občanov. Ó! Aj záujem o vlasť je svätý. Ale čo je to v porovnaní s večným nebom? Koľko som premýšľal a videl - prv počas dlhých hodín prenasledovania a potom počas odlúčenia, keď som sa ako utečenec skrýval v norách divých zvierat, deliac sa s nimi o lôţko i pokrm, aby som unikol pred rímskou mocou a predovšetkým pred udávaním falošných priateľov, alebo keď som čakajúc na smrť uţ zakúšal zápach hrobu v mojej jaskyni ako malomocný - premýšľal som a videl pravú podobu Mesiáša... tvoju, pokorný a dobrý Učiteľ, tvoju, Učiteľ a Kráľ ducha, tvoju, ó, Kriste, Syn Otca, ktorý privádzaš k Otcovi, a nie k prašným kráľovským sídlam, nie k boţstvám z blata. Ty... ach! Ľahké je mi nasledovať ťa... Lebo, odpusť moju smelosť, ktorú povaţujem za správnu, lebo ťa vidím takého, na akého som myslel, spoznávam ťa, ihneď som ťa spoznal. Áno, nebolo to zoznámenie sa s tebou, ale opätovné spoznanie niekoho, koho uţ duša predtým poznala..." „Preto som ťa povolal... a preto ťa beriem so sebou teraz, na svoju prvú cestu do Judey. 6Chcem, aby si si doplnil opätovné spoznanie... a chcem, aby vedeli aj títo - ktorí sú pre vek menej schopní dospieť náročnou meditáciou k pravde -, ako ich Učiteľ dospel k tejto hodine... Potom pochopíte. Aha, uţ vidno Dávidovu veţu. Východná brána je blízko." „Vyjdeme cez ňu?" „Áno, Judáš. Ideme najprv do Betlehema. Tam, kde som sa narodil... Bude dobre, aby ste to vedeli... aby ste to povedali ostatným. Aj to patrí do poznania Mesiáša a Písma. Nájdete proroctvá napísané vo veciach, hlasom uţ nie prorockým, ale historickým. Zabočíme popri Herodesových domoch..." „Stará líška, zlá a chlipná." „Neposudzujte. Boh súdi. Poďme po tom chodníku medzi zeleninovými záhradami. Zastavíme sa v tieni stromu pri nejakom pohostinnom dome, zakiaľ pripeká. Potom budeme pokračovať v ceste. Videnie sa končí.

390

73. V Betleheme, v dome roľníka a v jaskyni narodenia 8. január 1945 1

Cesta cez níţinu, kamenistá, prašná, vyprahnutá letným slnkom. Vedie popri mohutných olivovníkoch, obťaţkaných práve vytvorenými olivami. Na niektorých miestach na zemi, ktoré ešte nie sú pošliapané, moţno vidieť vrstvu drobných kvietkov olív, ktoré odpadli po oplodnení. Jeţiš s troma učeníkmi v rade za sebou prechádza po okraji cesty, kde tieň olivovníkov udrţal trávu ešte zelenú, a preto je tam menej prachu. Cesta vytvára pravouhlú zákrutu, za ktorou mierne stúpa do kodiny v tvare širokej konskej podkovy. Na nej sú rozptýlené početné domy a domčeky, ktoré vytvárajú malé mestečko. Presne tam, kde sa cesta zahýba, je štvorcová stavba prikrytá nízkou kupolou. Je uzavretá, akoby opustená. „Aha, tam je Ráchelina hrobka," vraví Šimon. „Tak sme uţ temer došli. Vojdeme hneď do mesta?" „Nie, Judáš. Najprv vám ukáţem isté miesto... Potom vojdeme do mesta, a pretoţe je ešte jasný deň a bude mesačný večer, budeme sa môcť prihovoriť k obyvateľom. Ak budú chcieť počúvať." „Prečo by ťa nechceli vypočuť?" 2 Prišli k hrobke, starej, ale dobre zachovanej a pekne obielenej. Jeţiš sa zastaví, aby sa napil zo starej studne, čo je nablízku. Ţena, ktorá si prišla načerpať, mu ponúkne vodu. Jeţiš sa jej pýta: „Si z Betlehema?" .Áno, som. Ale teraz cez ţatvu som s manţelom na tomto poli a starám sa o zeleninu a o ovocné sady. A ty si Galilejčan?" „Narodil som sa v Betleheme, ale bývam v Nazarete v Galilei." „Aj ty si prenasledovaný?" „Rodina. Ale prečo hovoríš ,aj ty'? Medzi Bedehemčanmi sú mnohí prenasledovaní?" „Ty to nevieš? Koľko máš rokov?" „Tridsať." „Teda si sa narodil práve vtedy... ach, aké nešťastie! Ale prečo sa tu narodil ten?" „Kto?" „Ale ten, o ktorom sa hovorilo, ţe je Spasiteľ. Zlorečení hlupáci, ktorí opití od sičery (pálenky) videli v oblakoch anjelov, v bučaní a híkaní

391

počuli hlasy z neba a v opojení opitosti zamenili troch chudákov za najsvätejších na zemi. Nech sú prekliati! Aj tí, čo im uverili." „Ale nevysvetlíš mi, s celým svojím preklínaním, čo sa stalo? Prečo preklínaš?" „Pretoţe... Ale počuj, kam chceš ísť?" „Do Betlehema so svojimi priateľmi. Mám tam čosi vybaviť. Musím pozdraviť starých priateľov a priniesť im pozdrav od mojej matky. Najprv však chcem vedieť veľa vecí, lebo sme tam neboli, my z rodiny, mnoho rokov. Odišli sme z mesta, keď som mal pár mesiacov." „Teda pred nešťastím.3 Počuj, ak sa ti neprotiví dom roľníka, poď sa s nami podeliť o chlieb a soľ. Ty aj tvoji spoločníci. Porozprávame sa pri večeri a prenocujem vás do rána. Mám malý dom. Nad maštaľou je však veľa nahrabaného sena. Noc je teplá a jasná. Ak myslíš, môţeš prespať." „Pán Izraela nech odplatí tvoju pohostinnosť. S radosťou pôjdem do tvojho domu." „Pútnik nesie so sebou poţehnanie. Poďme. Musím však ešte nabrať šesť amfor a poliať zeleninu, ktorá nedávno vzišla." ,Ja ti pomôţem." „Nie. Ty si pán. To sa pozná z tvojho správania." „Som robotník, ţena. A tento je rybár. Títo, Judejčania, sú majetní a majú postavenie. Nie ja." A vezme jednu amforu leţiacu na bruchu pri nízkom múriku studne, priviaţe ju a spustí. Ján mu pomáha. Ani ostatní nechcú zaháľať. Vravia ţene: „Kde je záhrada? Ukáţ nám ju. Odnesieme tam nádoby." „Nech vás ţehná Boh! Od námahy mám uţ zničený chrbát. Poďte..." A kým Jeţiš vyťahuje svoju nádobu, traja miznú dolu na cestičke... potom sa vrátia s dvoma prázdnymi nádobami, naplnia ich a odchádzajú preč. Takto to urobia nie tri razy, ale vari desaťkrát. Judáš sa smeje a hovorí: „Ide si zodrať hrdlo od dobrorečenia. Tak jej polejeme šalát, ţe aspoň dva dni bude zem vlhká a ţena si nezničí chrbát." Keď sa vráti posledný raz, povie: „Učiteľ, myslím však, ţe sme zle dopadli." „Prečo, Judáš?" „Lebo má Mesiáša v ţalúdku. Povedal som jej: ,Nerúhaj sa! Nevieš, ţe Mesiáš je najväčšou milosťou pre Boţí ľud? Jahve ho sľúbil Jakubovi a od neho všetkým prorokom a spravodlivým v Izraeli. A ty ho nenávidíš?' Odpovedala mi: ,Nie jeho. Ale toho, ktorého volali Mesiáš opití pastieri a prekliati veštci z Východu.' A keďţe ním si ty..."

392

„Na tom nezáleţí. Viem, ţe som ustanovený na skúšku a protirečenie pre mnohých. Povedal si jej, ţe som to ja?" „Nie. Nie som hlúpy. Chcel som chrániť tvoj aj naše chrbty." „Dobre si urobil. Nie kvôli chrbtom. Ale preto, ţe sa chcem zjaviť, keď to ja uznám za správne. Poďme." Judáš ho privedie aţ do záhrady. 4 Ţena vyleje posledné tri nádoby a potom ich vovedie do jednoduchej stavby uprostred ovocného sadu. „Vojdite," povie. „Môj manţel je uţ doma." Pristúpia k nízkej a začadenej kuchyni. „Pokoj tomuto domu," pozdraví Jeţiš. „Nech si ktokoľvek, ţehnám tebe a tvojim. Vojdi," odpovie muţ. Najprv však prinesie umývadlo s vodou, aby sa štyria osvieţili a umyli. Potom všetci vojdú a posadia sa k jednoduchému stolu. „Ďakujem vám za moju ţenu. Povedala mi o vás. Nikdy som nebol v styku s Galilejčanmi a bolo mi povedané, ţe sú grobiani a bitkári. Vy ste však boli láskaví a dobrí. Uţ unavení... a toľko ste sa narobili. Prichádzate zďaleka?" „Z Jeruzalema. Títo sú Judejčania. Ja a môj priateľ sme z Galiley. Ver však, človeče, dobrí a zlí sú všade." „To je pravda. Ja, pri prvom stretnutí s Galilejčanmi, stretnem dobrého. Ţena, prines jedlo. Máme len chlieb, zeleninu, olivy a syr. Som roľník." „Ani ja nie som pán. Som stolár." „Ty? S takýmito spôsobmi?" Ţena zasiahne: „Hosť je z Betlehema, povedala som ti, a ak sú jeho príbuzní prenasledovaní, asi boli bohatí a vzdelaní, ako boli Jozue Uriho, Matúš Izákov, Lévi Abrahámov... nešťastní chudáci...!" „Nepýtali sa ťa. Odpusť jej. Ţeny sú táravejšie ako vrabce navečer." „Boli to betlehemské rodiny?" „Ako? Nevieš, kto boli, keď si z Betlehema?" „Utiekli sme, keď som mal pár mesiacov..." Ţena, ktorá musí byť ozaj mnohovravná, sa znova ozve: „Odišiel preč pred masakrom." „Ó, vidím. Ináč by uţ nebol na svete. Uţ si sa sem nevrátil?" „Nie/' 5 „Aké veľké nešťastie! Málo nájdeš z tých, ktorých, ako mi povedala Sára, chceš poznať a pozdraviť. Mnohí boli zavraţdení, mnohí utiekli, mnohí... ach! nezvestní, ani sa nikdy nevedelo, či zomreli na púšti

393

alebo dokonali vo väzení, aby ich potrestali za ich vzburu. Bola to však vzbura? Veď kto by zostal ľahostajný voči zabíjaniu toľkých nevinných? Nie, nie je spravodlivé, ţe Lévi a Eliáš sú ešte naţive, zatiaľ čo mnohí nevinní zomreli!" „Kto sú tí dvaja a čo urobili?" „Ale... aspoň o krviprelievaní budeš vedieť. Herodesova masakra... Viac neţ tisíc pacholiat v meste a ďalšia takmer tisícka na vidieku.* A všetci, ba takmer všetci chlapci, lebo v zúrivosti, v tme, v ruvačke tí ukrutníci vzali, vytrhávali z kolísok, z postelí matiek, z napadnutých domov aj dievčatká a prebodávali ich ako malé dojčené gazely vzaté na mušku lukostrelcom. Nuţ, a prečo toto všetko? Pretoţe skupina pastierov, ktorí určite pili veľkými dúškami sičeru, aby zahnali nočný chlad, dostali sa do tranzu a povedali, ţe videli anjelov, počuli piesne, dostali pokyny... a povedali, nám z Betlehema: ,Príďte. Klaňajte sa. Narodil sa Mesiáš/ Uvaţuj - Mesiáš v jaskyni! Musím povedať pravdu, ţe všetci sme boli opojení, aj ja, vtedy dospievajúci, aj manţelka, vtedy bola mladučká... lebo sme všetci uverili a v jednej úbohej galilejskej ţene sme chceli vidieť rodiacu pannu, o ktorej hovorili proroci. Ale keď bola s neokrôchaným Galilejčanom! Určite manţelom. Ak bola manţelka, ako mohla byť panna? Tak veru, uverili sme. Dary, klaňanie... otvorené dvere, aby sme ich prijali za hostí... Ach! Vedeli to dobre zahrať! Chudera Anna! Stratila majetok i ţivot a tieţ aj deti jej dcéry - prvej, jedinej, ktorá sa zachránila, lebo sa vydala za obchodníka z Jeruzalema - stratili imanie, lebo dom vypálili a všetky sady vypílili na príkaz Herodesa. Teraz sú to neobrábané polia, na ktorých sa pasú stáda." „Všetkému sú na vine pastieri?" „Nie, aj traja strigôni, ktorí prišli zo Satanových kráľovstiev. Moţno boli komplicmi tých troch... A my, hlupáci, sme sa cítili takí poctení! Ten úbohý predstavený synagógy! Zabili sme ho, lebo prisahal, ţe proroctvá potvrdzovali pravdu o slovách pastierov a mudrcov..." * V diele Zošity od roku 1945 aţ 1950 (28. február 1947, na strane 435 talianskeho originálu) MV píše: Ohľadom Neviniatok, zabitých pri Herodesovom krviprelievaní, Jeţiš hovorí: „Ich počet je 320 z Betlehema a z vidieka. A ešte upresňujem, ţe 188 ich bolo z Betlehema a 132 z vidieka prečesávaného v širokom okruhu Herodesovými ľuďmi, aby zabili pacholiatko. Medzi zabitými bolo aj 64 dievčatiek, ktoré najatí vrahovia nerozpoznali, lebo zabíjali potme, v zmätku a vo veľkom náhlení skončiť vraţdenie prv, kým niekto zasiahne." Ako sa beţne stáva, roľník preháňa a prekrúca pravdivosť faktov. A tak vznikli mnohé nepravdivé legendy, ktoré nahradili pravdu.

394

„Teda všetkému sú na vine pastieri a mudrci?" „Nie, Galilejčan. Aj my. Naša dôverčivosť. Tak dlho sme očakávali Mesiáša! Stáročia očakávania. Veľa sklamaní v poslednej dobe pre falošných mesiášov. Jeden bol Galilejčan ako ty, iný sa volal Teudas. Klamári! Oni, a mesiáši! Boli to len ziskuchtiví dobrodruhovia v honbe za šťastím! Táto lekcia nás mala prebudiť. Namiesto toho..." 6 „A teda prečo preklínate všetkých pastierov a mudrcov? Ak sa aj vy povaţujete za hlúpych, potom by ste mali zlorečiť aj sebe. Ale zlorečenie nie je dovolené príkazom lásky. Zlorečenie priťahuje zlorečenie. Máte istotu, ţe sa nemýlite? Nemohla by byť pravda, ţe pastieri a mudrci hovorili pravdu, ktorú im zjavil Boh? Prečo chcete veriť, ţe boli podvodníci?" „Lebo sa nenaplnili roky proroctva. Potom sme uvaţovali... potom, keď krv sfarbila do červená kade i potoky a nám otvorila oči k rozmýšľaniu." „A nemohol by Najvyšší, z prekypujúcej lásky k svojmu ľudu, urýchliť príchod Spasiteľa? Na čom zakladali mudrci svoje tvrdenie? Povedal si mi, ţe prišli z východu..." „Na svojich výpočtoch o novej hviezde." „A nie je povedané:130 ,Hviezda vychádza z Jakuba, ţezlo sa zdvíha z Izraela'? A či Jakub nie je veľký patriarcha a nezastavil sa v tejto betlehemskej zemi, ktorá mu je drahá ako zrenička oka, lebo tu zomrela jeho milovaná Ráchel? A nebolo tieţ povedané prorockými ústami: ,Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov vykvitne výhonok'? Tu sa narodil Jesse, Dávidov otec. Ratolesť v rode, ktorý bol vyťatý od koreňa násilím tyranov, nie je ,Panna', ktorá porodí Syna počatého nie z muţa, lebo uţ by nebola panna, ale z Boţej vôle, a preto on bude ,Emanueľ, lebo je Syn Boha, bude Boh, a preto prinesie Boha medzi Boţí ľud, ako to hovorí jeho meno? A nebude ohlásený, hovorí proroctvo, ľudu vo tmách, čiţe pohanom, skrze ,veľké svedo'? A hviezda, ktorú videli mudrci, nemohla by byť Jakubovou hviezdou, veľkým svetlom dvoch proroctiev Balaama a Izaiáša? A samotné krviprelievanie, ktorého sa dopustil Herodes, nie je obsiahnuté v proroctvách? ,Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretoţe ich niet.' Bolo zaznačené, ţe slzy tiekli na Rácheline kosti 130

Biblické odkazy, uvádzané v kanonickom poriadku kníh, obsahujú citáty, ako aj označené udalosti. G»35,15-20; Nm 24,15-17; 1 Sam 17,12; Iz 7,14; 9,1; 11, U Jer 31, 15.

395

v jej hrobe v Efŕate, keď skrze Spasiteľa prišla náhrada svätému ľudu. Slzy, ktoré sa potom zmenili na nebeský smiech ako dúha, ktorá sa vytvorí z posledných kvapiek búrky, ale hovorí: ,Aha, je udelený pokoj/" „Si veľmi učený. Si rabbi?" „Som." „Počujem to. V tvojich slovách je svetlo a pravda. Avšak... ó! Ešte veľa rán krváca v tejto betlehemskej zemi pre pravého či falošného Mesiáša... Nikdy by som mu neradil prísť sem. Zem by ho zavrhla, ako zavrhujú nevlastného syna, pre ktorého zomreli vlastní. Ale napokon... ak to bol on... zomrel s ostatnými pozabíjanými." 7 „Kde býva teraz Lévi a kde Eliáš?" „Poznáš ich?" Muţ začína mať podozrenie. „Nepoznám ich. Ich tvár mi je neznáma. Sú však nešťastní a ja mám vţdy súcit s nešťastnými. Chcem ich pohľadať." „Hm! Budeš prvý po takmer tridsiatich rokoch. Ešte pasú a slúţia istému bohatému herodiánovi z Jeruzalema, ktorý si privlastnil mnoho majetku zabitých... Vţdy je ktosi, kto má z toho zisk! Nájdeš ich so stádami na horách smerom k Hebronu. Ale dám ti radu. Nech ťa Betlehemčania nevidia, ţe sa s nimi rozprávaš. Nevyplatilo by sa ti to. Znášame ich, lebo... lebo je tu herodián. Keby nebol..." „Ach, nenávisť! Prečo nenávidieť?" „Lebo je to spravodlivé. Ublíţili nám." „Mysleli, ţe robia dobre." „Ale urobili zle. A nech majú zle. Mali sme ich zabiť, ako oni svojou hlúposťou zapríčinili zabíjanie. Boli sme však ohlúpnutí, a potom... bol tu herodián." „Keby tu nebolo jeho, vtedy, aj po prvom záchvate pomsty, ktorý by sa ešte dal odpustiť, by ste zabili?" „Aj teraz by sme zabili, keby sme nemali strach z ich pána." „Človeče, hovorím ti: Neprechovávaj nenávisť. Neţelaj zlo. Neţelaj si robiť zlo. Tu nie je vina. Ale i keby bola, odpusti. Odpusti v mene Boha. Povedz to ostatným Betlehemčanom. Keď opadne nenávisť z vašich sŕdc, príde Mesiáš. Potom ho spoznáte, lebo on ţije, on uţ bol, keď došlo ku krviprelievaniu. Ja vám to hovorím. Nie vinou pastierov a mudrcov, ale vinou Satana došlo k masakru. Mesiáš sa vám tu narodil, prišiel priniesť svetlo zemi svojich otcov. Syn matky panny z Dávidovho rodu na troskách Dávidovho domu otvoril svetu rieku večných milostí, otvoril ţivot pre človeka..."

396

„Preč, preč! Choď odtiaľto! Ty, nasledovník toho falošného Mesiáša, ktorý mohol byť len falošný, lebo nám priniesol nešťastie, nám z Betlehema. Ty ho obhajuješ, a preto..." „Buď ticho, človeče. Ja som Judejčan a mám priateľov na vysokých miestach. Mohol by si oľutovať uráţku," vyskočí Judáš, chytí roľníka za šaty a surovo ním zatrasie, zapálený hnevom. „Nie, nie, preč odtiaľto! Nechcem mať nepríjemnosti ani s Betlehemčanmi, ani s Rímom a Herodesom. Odíďte preč, prekliati, ak nechcete, aby som vás poznačil. Preč!" „Poďme, Judáš. Nereaguj. Nechajme ho v jeho nevraţivosti. Boh neprenikne tam, kde je zloba. Poďme." „Áno, poďme. To mi však zaplatíte." „Nie, Judáš. Nie, nehovor tak. Sú zaslepení... Na mojej ceste bude takých veľa..." 8 Vychádzajú, idú za Šimonom a Jánom, ktorí sú uţ vonku a zhovárajú sa so ţenou za rohom maštale. „Odpusť môjmu muţovi, Pane. Nemyslela som si, ţe urobím toľko zla... Tu máš, vezmi si. Zješ ich zajtra ráno. Sú čerstvé, dnešné. Nemám iné... Odpusť. Kde budeš spať?" (Podáva mu vajíčka.) „Nerob si starosti. Viem, kam ísť. Choď v pokoji za tvoju dobrotu. Zbohom." Kráčajú zopár metrov potichu, potom Judáš vybuchne: Jeţiš, ako to, ţe nevyţaduješ, aby sa ti klaňali! Prečo nezhodiť do blata toho špinavého rúhača? Na zem! Pritlačiť ho k zemi za to, ţe sa previnil voči tebe, Mesiášovi... Ach! Ja by som to bol urobil! Samaritánov treba obrátiť na prach zázrakom. To jediné nimi otrasie." „Ó, koľkokrát to budem počuť! Keby som musel obrátiť na prach za kaţdý hriech voči mne...! Nie, Judáš. Ja som prišiel tvoriť. Nie ničiť." „Hej. Zatiaľ však ostatní zničia teba." Jeţiš neodpovie. Šimon sa pýta: „Kam ideme teraz, Učiteľ?" „Poďte so mnou. Viem o jednom mieste." „Keď si tu však nikdy nebol, odkedy ste utiekli, ako to vieš?" pýta sa ešte nahnevaný Judáš. „Viem to. Nie je pekné. No raz som tam bol. Nie je v Betleheme... trochu von... Zabočme týmto smerom." Jeţiš vpredu, za ním Šimon, potom Judáš, posledný Ján... 9 V tichu, prerušovanom iba vrzgotom sandálov na štrku chodníka, počuť zavzlykanie.

397

„Kto to plače?" spýta sa Jeţiš obrátiac sa. A Judáš: „To je Ján. Dostal strach." „Nie. Nie strach. Uţ som mal ruku na noţi, ktorý mám za opaskom... Spomenul som si však na tvoje: ,Nezabiješ, odpúšťaj/ Stále to hovoríš..." „A teda prečo plačeš?" opýta sa Judáš. „Pretoţe trpím, keď vidím, ako svet nechce Jeţiša. Nespoznáva ho a nechce ho poznať. Ach, to tak bolí! Akoby mi trhali srdce ohnivými tmmi. Akoby som videl, ţe šliapu po mojej matke a pľujú do tváre môjmu otcovi... Ešte viac.. Akoby som videl rímske kone ţrať zo svätej archy a odpočívať vo Svätyni svätých." „Neplač, Ján môj. Povieš to teraz a nekonečne veľakrát: ,On bol Svetlo, ktoré prišlo svietiť vo tmách, ale tmy ho neprijali. Prišiel na svet, ktorý bol stvorený pre neho, ale svet ho nepoznal. Prišiel do svojho mesta, do svojho domu, ale svoji ho neprijali/ Ach, neplač tak!" „Toto sa nestane v Galilei!" vzdychne Ján. „Potom ani v Judei," odpovie Judáš. Jeruzalem je jej hlavným mestom a uţ tri dni ti prevoláva na slávu, Mesiáš. Tu... miesto neokrôchaných pastierov, roľníkov a záhradníkov... nemoţno vziať za základ. Ani Galilejčania, choď tam, nebudú všetci dobrí. Ostatne, Júda, falošný mesiáš, odkiaľ bol? Hovorilo sa..." „Stačí, Judáš. Netreba sa znepokojovať. Ja som pokojný. Buďte aj vy. Judáš, poď sem. Musím s tebou hovoriť." Judáš ho dobehne. „Vezmi mešec. Urobíš nákupy. Na zajtra." „A teraz sa kde ubytujeme?" Jeţiš sa usmeje a mlčí. 10 73.10 Nastala noc. Mesiac všetko zahaľuje do bieleho lesku. Sláviky spievajú v olivovníkoch. Potok je ako strieborná zuniaca stuha. Z pokosených lúk rozváňa seno - povedala by som ako ľudské teplo. Občasné zabučanie. Bľakot oviec. A hviezdy, hviezdy, hviezdy... nebeský závoj posiaty hviezdami, baldachýn ţivých drahokamov rozprestretý nad betlehemskými kopcami. „Ale tu...?! To sú zrúcaniny. Kam nás to vedieš? Mesto je ďalej." „Viem. Poď. Choď povedľa potoka, za mnou. Ešte pár krokov a potom... potom ti ponúknem ubytovanie Kráľa Izraela." Judáš pokrčí plecami a mlčí. Ešte zopár krokov. Potom hromada zrútených domov. Zvyšky obydlí. .. Skrýša medzi dvoma trhlinami v múre. Jeţiš vraví: „Máte práchno? Zapáľte."

398

Šimon zapáli lampičku, ktorú vybral zo svojho batoha, a podáva ju Jeţišovi. „Vstúpte," povie Učiteľ a dvíha svetielko. „Vstúpte. To je izba narodenia Kráľa Izraela." „Ty ţartuješ, Učiteľ! To je zapáchajúca jaskyňa. Ó! Ja tu teda určite nezostanem! Hnusí sa mi tu - vlhká, studená, smradľavá, azda plná škorpiónov, hadov..." „A predsa... Priatelia, tu sa v noci dvadsiateho piateho dňa mesiaca kislev na sviatok Svetiel z Panny narodil Jeţiš Kristus, Emanuel, Boţie Slovo, ktoré sa stalo telom z lásky k ľuďom - ja, ktorý k vám hovorím. Aj vtedy, ako i teraz, svet bol hluchý na hlasy z neba, ktoré hovorili k srdciam... a odmietol matku... a tu... Nie, Judáš, neodvracaj s odporom zrak od tých poletujúcich netopierov, od jašteríc, od tých pavučín, nedvíhaj s hnusom svoje pekné vyšívané šaty, aby si ich neobtrel o zem, pokrytú výkalmi zvierat. Tieto netopiere sú synovia synov tých, ktorí boli prvé zábavky, mávajúce krídlami pred očami toho Dieťaťa, ktorému anjeli spievali ,Glória\ To Glória, ktoré počuli pastieri, omámení ničím iným, len povznášajúcou radosťou, pravou radosťou. Tie jašteričky so svojím smaragdom boli prvé farby, ktoré zasiahli moju zreničku, prvé po lesknúcej sa bielobe matkiných šiat a tváre. Tieto pavučiny boli baldachýny mojej kráľovskej kolísky. Táto udupaná zem... Ó! Môţeš po nej šliapať bez odporu... Je pokrytá hnojom... ale je posvätená nohou tej, svätej, presvätej, čistej, neporušenej, Bohorodičky. Tej, ktorá porodila preto, lebo musela porodiť, porodila, lebo nie človek, ale Boh jej to povedal a počal v nej seba. Ona, nepoškvrnená, chodila po nej. Môţeš po nej šliapať. A cez podošvy tvojich nôh, nech Boh dá, aby vystúpila do tvojho srdca čistota, ktorú vyţarovala..." 11 Šimon si kľakol na kolená. Ján ide priamo k jasliam a plače s hlavou 73.11 opretou o ne. Judáš je zdesený... potom ho premôţe dojatie a bez toho, aby ešte myslel na svoje pekné šaty, hodí sa na zem, vezme okraj Jeţišových šiat, bozkáva ich a bije sa do pŕs hovoriac: „Ó, milosrdenstvo, dobrý Učiteľ, k slepote tvojho sluţobníka! Moja pýcha padá... vidím ťa, aký si. Nie kráľ, o akom som uvaţoval ja. Ale večné Knieţa, Otec budúceho veku, Kráľ pokoja. Zmiluj sa, Pán a Boh môj! Zmiluj sa!" „Áno. Všetko moje zmilovanie! Teraz budeme spať tam, kde spalo Dieťa a Panna, tam, kde Ján zaujal miesto klaňajúcej sa matky, tu, kde mi Šimon pripadá ako môj otčim. Alebo, ak chcete radšej, budem vám rozprávať o tej noci..."

399

„Ó, áno, Učiteľ! Nech spoznáme tvoje zrodenie." „Aby bolo perlou svetla v našich srdciach. A aby sme ho mohli vyrozprávať svetu." „A uctievať tvoju matku nielen preto, ţe bola tvoja matka, ale ţe bola... ó, ţe bola Panna!" Najprv hovoril Judáš, po ňom Šimon, potom Ján s tvárou, ktorá tam pri jasliach plače a sa usmieva... „Poďte na seno. Počúvajte..." ... A Jeţiš rozpráva o noci svojho narodenia: „... keď matke nastával čas pôrodu, prišlo z rozkazu cisára Augusta nariadenie cisárskeho legáta Publia Sulpicia Kvirínia, za čias miestodrţiteľa Palestíny Sencia Saturnina. Nariadenie znelo: Vykonať súpis všetkých obyvateľov ríše. Tí, ktorí neboli otrokmi, museli sa odobrať do miesta svojho narodenia, aby sa dali zapísať do zoznamov ríše. Jozef, manţel matky, pochádzal z Dávidovho rodu a z Dávidovho rodu bola aj matka. Uposlúchli teda nariadenie a odišli z Nazareta do Betlehema, kolísky kráľovského rodu. Bolo nevľúdne počasie..." Jeţiš pokračuje v rozprávaní a všetko sa takto končí.

74. V betlehemskom hostinci a na zrúcaninách domu Anny 9. január 1945 1

Prvé hodiny jasného letného rána. Obloha sa sfarbuje do ruţová na niekoľkých jemných mráčikoch, podobajúcich sa na rozstrapatenú gázu roztrúsenú na koberci z tyrkysovej adasovej látky. Všade znie spev vtákov, opojených svetlom... Vrabce, drozdy, červienky pípajú, štebotajú, bijú sa o steblo, o húsenicu, o halúzku, ktoré si odnesú do hniezda, vloţia do hrvoľa a nesú na bidlo. Lastovičky sa vrhajú ako šípky z oblohy do malého potôčika, aby si okúpali snehobielu hruď sfarbenú navrchu do hrdzavá, a po osvieţení sa vo vlne si chytia ešte spiacu mušku zavesenú na steble, vzlietnu do výšky mávnutím hnedastého krídla radostne štebotajúc. Dva trasochvosty, oblečené do popolavého hodvábu, sa prechádzajú ako dve malé dámy po dne potôčika a drţia vysoko svoje dlhé chvosty, ozdobené čiernym zamatom. Prezerajú sa v zrkadle, uspokoja sa, ţe sú pekné, znovu sa púšťajú na prechádzku, vysmievané drozdom, pravým lesným uličníkom, ktorý píska za nimi svojím dlhým ţltým zobákom. Vo vnútri hustej divej jablone, ktorá sa osamelá dvíha pri zrúcaninách,

400

slávik naliehavo volá svoju druţku a stíchne iba vtedy, keď ju vidí priletieť s dlhou húsenicou, ktorá sa skrúca v zovretí jemného zobáka. Dva holuby, čo pravdepodobne uleteli z nejakého mestského holubníka a vyvolili si slobodný príbytok v puklinách zborenej veţe, oddávajú sa svojim rozletom, on - zvodca cukruje a ona - cudná hrkúta. Jeţiš s rukami skríţenými na hrudi sleduje všetky tieto zvieratká a usmieva sa. „Uţ si pripravený, Učiteľ?" spýta sa Šimon za jeho chrbtom. „Pripravený. Ostatní ešte spia?" „Ešte." „Sú mladí... Umyl som sa v tamtom potoku... Čerstvá voda, ktorá rozjasní myseľ..." „Idem aj ja." Kým sa Šimon, oblečený iba v krátkej tunike, poumýva a potom znova oblečie, objavia sa Judáš a Ján. „Boh ťa pozdrav, Učiteľ. Prišli sme neskoro?" „Nie. Je sotva ráno. Ale teraz sa poponáhľajte a pôjdeme." Obaja sa umyjú a potom si oblečú tuniky a plášte. Skôr, neţ sa vydajú na cestu, Jeţiš natrhá kvietky, rastúce medzi puklinami dvoch hromád, a vloţí ich do drevenej škatule, v ktorej sú uţ iné veci, ale nerozoznávam ich dobre. Vysvetľuje: „Prinesiem ich matke. Budú pre ňu vzácne...2Poďme." „Kam, Učiteľ?" „Do Betlehema." „Znova? Zdá sa mi, ţe tam nebude pre nás priaznivé ovzdušie..." „Na tom nezáleţí. Poďme. Chcem vám ukázať, kam zostúpili mudrci a kde som bol ja." „Teda, počuj. Prepáč, ale vieš čo, Učiteľ? Dovoľ, aby som hovoril ja. Urobíme jednu vec. Dovoľ, aby som v Betleheme aj v hostinci hovoril a vypytoval sa ja. Vás, Galilejčanov v Judei veľmi neobľubujú, a tu menej neţ inde. Ba urobme to takto - ty a Ján vyzeráte na Galilejčanov aj podľa šiat. Veľmi jednoduché. A potom... tie vlasy! Prečo ste takí tvrdohlaví a máte ich také dlhé? Ja so Šimonom vám dáme naše plášte a vezmeme si vaše. Ty, Šimon, Jánovi. Ja Učiteľovi. Aha... takto. Vidíš? A hneď vyzeráte trochu viac na Judejčanov. Teraz toto." Zloţí si pokrývku hlavy - plátno so striedavo ţltými, hnedými, červenými a zelenými pásikmi ako jeho plášť, pridrţiavané ţltou šnúrou. Poloţí ju na Jeţišovu hlavu a upraví ju pozdĺţ líc, aby zakrylo dlhé plavé vlasy. Ján

401

si berie Šimonovu tmavozelenú pokrývku hlavy. „Ó, teraz je to lepšie! Mám zmysel pre praktické veci." „Áno, Judáš. Máš taký zmysel. To je pravda. Dbaj však, aby neprevýšil iný zmysel." „Aký, Učitel?" „Duchovný zmysel." „Nóoo! Ale v istých prípadoch je dobré vedieť byť viac politikom neţ vyslancom. A počuj... buď ešte taký dobrý... je to pre tvoje dobro... Neusvedčuj ma zo lţi, ak budem hovoriť veci... veci... no, nie pravdivé." „Čo tým chceš povedať? Prečo klamať? Ja som Pravda a nechcem klamstvo ani vo mne, ani okolo mňa." „Ó! Budem hovoriť lenpoloklamstvá. Poviem, ţe sa všetci vraciame z ďalekých miest, azda z Egypta, a ţe chceme získať správy o drahých priateľoch. Poviem, ţe sme Judejčania, vracajúci sa z vyhnanstva... V podstate vo všetkom je trocha pravdy... a potom, hovorím ja... o jedno klamstvo viac alebo menej..." „Ale, Judáš! Prečo klamať?" „Nechaj to tak, Učiteľ! Svet sa riadi klamstvami. A niekedy sú potrebné. Dobre, aby si bol spokojný, poviem len, ţe prichádzame zďaleka a ţe sme Judejčania. To je pravda pre troch zo štyroch. A ty, Ján, nikdy nehovor. Prezradil by si sa." „Budem ticho." „Potom... ak sa veci vyvinú dobre... potom povieme zvyšok. Veľmi v to však nedúfam... Som však prefíkaný a viem v momente vycítiť..." „Vidím to, Judáš. Bol by som však radšej, keby si bol jednoduchý." „Málo to poslúţi. V tvojej skupine budem tým, čo bude plniť ťaţké úlohy. Nechaj ma konať." Jeţiš je tomu málo naklonený. Ale ustúpi. 3 Idú. Prechádzajú povedľa zrúcanín, potom idú pozdĺţ múru bez okien, za ktorým počuť híkanie, bučanie, erdţanie, bľačanie a to hnevlivé trasľavé erdţanie tiav a dromedárov. Múr sa zatáča. Zabočia. A sú na námestí v Betleheme. Nádrţ s prameňom je v strede námestia, ktoré má stále svoju pokrivenú formu, a predsa na strane oproti hostincu je odlišné. Tam, kde bol domček, ktorý, keď si naň pomyslím, vidím pod lúčmi Hviezdy ešte celý z čistého striebra, je veľká medzera zasypaná zrúcaninami. Len schodište s malým zábradlím ešte stojí. Jeţiš pozerá a zavzdychá.

402

Námestie je plné ľudí okolo predavačov potravín, potrieb pre domácnosť, látok a podobných vecí, ktoré vystreli na rohoţe alebo uloţili do košov rozloţených na zemi. Aj oni sú učupení väčšinou v strede svojho... obchodu, pokiaľ nevykrikujú a negestikulujú postojačky, zaujatí nejakým skúpym kupujúcim. Je trhový deň," povie Šimon. Dvere či vráta hostinca sú dokorán otvorené a vychádza z nich rad oslov naloţených tovarom. Judáš vchádza prvý. Rozhliada sa vôkol seba. Nafúkané zdrapí malého špinavého paholka bez košele, len v krátkom, po kolená siahajúcom tielku bez rukávov. „Sluha!" zakričí. „Zavolaj majiteľa! Rýchlo! Hýb sa, lebo nie som zvyknutý čakať." Chlapec sa rozbehne, ťahajúc za sebou metlu z raţdia. „Ale, Judáš! Čo sú to za spôsoby!" „Ticho, Učiteľ! Nechaj ma konať. Musia si o nás myslieť, ţe sme boháči a z mesta." Pribehne majiteľ a ide si zlomiť chrbát úklonmi pred Judášom, ktorý vzbudzuje rešpekt v tmavočervenom Jeţišovom plášti na svojich bohatých zlatoţltých šatách plných stúh a strapcov. „Prichádzame zďaleka, človeče. Judejčania z ázijských spoločenstiev. Tento tu je prenasledovaný, narodený v Betleheme, hľadá svojich drahých priateľov odtiaľto. A my s ním. Prichádzame z Jeruzalema, kde sme sa poklonili Najvyššiemu v jeho dome. Môţeš nás poinformovať?" „Pane... tvoj sluha... Všetko pre teba. Prikazuj." „Chceme vedieť o mnohých... osobitne o Anne, ţene, ktorá mala dom oproti tvojmu hostincu." „Ach! Tá nešťastnica! Annu uţ nenájdete, iba ak v Abrahámovom lone. A jej deti s ňou." „Mŕtva? Prečo?" „Neviete o Herodesovom krviprelievaní? Celý svet o ňom hovoril a aj cisár ho označil za ,prasa, ktoré sa ţiví krvou'. Ó! Čo som to povedal! Neudaj ma! Si naozaj Judejčan?" „Aha, tu je znak môjho rodu. Nuţ teda? Rozprávaj." „Annu so všetkými jej deťmi okrem jedného zavraţdili Herodesovi vojaci." „Ale prečo? Bola taká dobrá!" „Poznal si ju?" „Veľmi dobre." Judáš nehanebne klame.

403

74.4

74.5

„Zavraţdili ju, lebo ubytovala tých, ktorí sa vydávali za otca a matku Mesiáša...4 Poď sem, do tejto izby.., Steny majú uši, a rozprávať o určitých veciach... je nebezpečné." Vstúpia do tmavej a nízkej izbičky. Sadnú si na nízky diván. „Nuţ... mal som dobrý nos. Nie som hostinským len tak, pre nič za nič. Tu som sa narodil, syn synov hostinských. Zlo mám v krvi. A nechcel som ich. Azda nejakú dieru by som bol našiel pre nich. Ale... Galilejčania, chudobní, neznámi... ó! Nie, Ezechiáš nenaletí! A potom... počul som... počul som, ţe boli iní... tá ţena... tie oči... čosi... nie, nie, musela mať v sebe diabla a hovoriť s ním. A priniesla ho sem... mne nie, ale do mesta. Anna bola nevinnejšia neţ ovečka a ubytovala ich niekoľko dní potom, uţ s Dieťaťom. Hovorili, ţe je to Mesiáš... Ó, koľko som len zarobil po tie dni! Viac neţ počas sčítania ľudí! Prichádzali aj takí, ktorí nemuseli sem prísť kvôli sčítaniu. Prichádzali sa pozrieť aţ od mora, ba aţ z Egypta... a celé mesiace! Čo som len zarobil! Nakoniec prišli traja králi, traja mocnári, traja mudrci... čo ja viem? Sprievod! Nekonečný! Zabrali mi všetky stajne a zaplatili v zlate. Mali toľko sena, ţe by postačilo na celý mesiac, a potom na druhý deň odišli a všetko nechali tak. A aké dary paholkom, ţenám. A mne! Ó! Ja môţem povedať o Mesiášovi len dobré, či uţ bol pravý alebo falošný. Zarobil som na ňom vrecia peňazí. Mňa nepostihlo nijaké nešťastie. Ani mi nikoho nezabili, lebo som sa práve oţenil. Teda-.. Ale ostatní!" 5 „Chceli by sme vidieť miesta krviprelievania." „Miesta? Veď všetky domy boli miestom krviprelievania. Okolo Betlehema bolo mŕtvych a mŕtvych! Poďte so mnou." Vystúpia po schodišti, vyjdú na veľkú terasu na streche. Z výšky vidno do * Bedehem, ktorého plánik MV načrtla (je zobrazený na celej strane) na kúsku linajkovaného papiera, na ktorý vzadu napísala dva riadky, ktoré uvádzame na vrchu obrázka: Se non erro nel primo pezzo (perché non ľho vis to nelle visioni) vedo Betlemme čosi - Ak sa nemýlim, vidím na začiatku (lebo vo videniach som ho nevidela). Betlehem takto. Slová na obrázku znamenajú: 1. nor d - sever, 2. Gerusalemme - Jeruzalem, 3. ovest-západ, 4. stráda maestra - hlavná cesta (2 razy), 5. stráda secondaria preša da Gesú - vedľajšia cesta, po ktorej prišielJeţiš, 6. est - východ, 7. prima lieve ondulazione del suolo - prvé mierne zvlnenie terénu, 8. Iľ arco di colli - druhý oblúk pahorkov, 9. perimetro di Betlem - hranica Betlehema, 10. jonte - prameň, 11. albergo - hostinec, 12. grotta - jaskyňa narodenia, 13. sepolcro Rachele - Ráchelina hrobka, 14. sud - juh, 15. casa contadino - dom roľníka.

diaľky polia a celý Bedehem rozloţený na kopcoch ako otvorený vejár.*

404

15 áMlL

° ^^^dl

405

„Vidíte zničené miesta? Tam boli vypálené aj domy, lebo otcovia bránili deti so zbraňami. Vidíte tam čosi ako studňu pokrytú brečtanom? To je zvyšok synagógy. Vypálili ju aj s predstaveným synagógy, ktorý potvrdzoval, ţe je to Mesiáš. Vypálili ju pozostalí, ktorí sa zbláznili zo zavraţdenia synov. Mali sme z toho nepríjemnosti, potom... A tam, a tam, a tam... vidíte tie hroby? Sú to hroby obetí... Vyzerajú ako ovečky rozptýlené na zeleni, kam len oko dovidí. Všetky nevinné, aj ich otcovia a matky... Vidíte tú nádrţ? Voda v nej bola červená, keď si v nej najatí vrahovia čistili zbrane a umývali ruky. A ten potôčik tu vzadu ste videli...? Bol ruţový od mnoţstva krvi, ktorá stekala z priekop... A tam, aha, tam... oproti. To, čo zostalo po Anne." Jeţiš plače. „Poznal si ju dobre?" Odpovie Judáš: „Bola jeho matke ako sestra. Pravda, priateľu?" Jeţiš odvetí len: „Áno." „Rozumiem," povie hostinský a zostane zamyslený. 6 Jeţiš sa skloní a rozpráva sa potichu s Judášom. „Môj priateľ by chcel ísť k tým zrúcaninám," vraví Judáš. „Nech len ide. Patria všetkým!" Schádzajú. Pozdravia. Odchádzajú. Hostiteľ ostáva sklamaný. Moţno dúfal, ţe zarobí. Prechádzajú cez námestie. Vystúpia na zachované schodíky. „Odtiaľto," povie Jeţiš, „ma moja matka nechala pozdraviť mudrcov a tadiaľto sme schádzali pri odchode do Egypta." Ľudia pozerajú na štyroch muţov na zrúcaninách. Ktosi sa opýta: „Príbuzní zavraţdenej?" „Priatelia." Jedna ţena zakričí: „Neubliţujte mŕtvej, aspoň vy, ako to urobili ostatní jej priatelia zaţiva, a potom zmizli do bezpečia." Jeţiš stojí vzpriamene na pavlači oproti múriku, ktorý vytvára zábradlie, a je tak vlastne asi dva metre vyšší neţ námestie. Za ním je prázdny priestor. Slnkom oţiarené prázdno, ktoré vytvára okolo neho svätoţiaru a robí ešte belšími jeho bielučké ľanové šaty, ktoré sú jediné, čo má teraz na sebe, keďţe plášť sa mu zošmykol z pliec a leţí mu pri nohách ako pestrofarebný piedestál. Ďalej vzadu spustnuté zelené pozadie toho, čo kedysi bolo Anninou záhradou a poľom, teraz zdivočené a zahádzané rozvalinami. 7 Jeţiš vystrie ruky. Keď Judáš vidí toto gesto, vraví mu: „Nehovor! Nie je to rozumné!"

406

Ale Jeţiš naplní námestie svojím mocným hlasom: „Muţovia z Judey! Muţovia z Betlehema, počúvajte! Počúvajte, ó, vy, ţeny zeme, ktorá bola posvätná pre Ráchel! Počúvajte jedného z Dávidovho rodu, ktorý trpel prenasledovaný a ktorý keď sa stal hodným rozprávať, hovorí, aby vám dal svetlo a útechu. Počúvajte." Ľudia prestávajú hulákať, hádať sa, nakupovať a zhromaţďujú sa. Je to rabbi!" „Určite prichádza z Jeruzalema." „Kto je to?" „Aký krásny muţ!" „Aký hlas!" „Aké vystupovanie!" „Ach! Veď aj pochádza z Dávidovho rodu!" „Teda náš!" „Počúvajme, počúvajme!" Celé námestie je teraz oproti schodišťu, ktoré vyzerá ako kazateľňa. „V Knihe Genezis sa hovorí:132 ,Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ţenou... ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu/ A ešte sa hovorí: ,Veľmi rozmnoţím tvoje trápenia a ťarchavosť... (a zem) tŕnie a bodľačie ti bude rodiť/ Také je odsúdenie muţa, ţeny a hada. Prišiel som zďaleka uctiť si Ráchelin hrob a počul som vo večernom vánku, v nočnej rose, v plači slávika zarána opätovné vzlykanie starej Ráchel, opakované mnohými ústami bedehemských matiek v uzavretých hroboch alebo v uzavretých srdciach. A počul som burácanie Jakubovej bolesti v bolesti vdovcov, ktorí zostali bez manţeliek, lebo ich zabila bolesť. .. Plačem s vami. Počujte však, bratia z mojej zeme. Betlehem - poţehnaná zem, najmenšie z judejských miest, ale najväčšie v očiach Boha a ľudstva, lebo je kolískou Spasiteľa, ako hovorí Micheáš, práve preto, ţe je také, lebo je určené, aby sa stalo svätostánkom, na ktorom spočinie sláva Boha, oheň Boha, jeho vtelená láska - rozpútal nenávisť Satana. jNepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ţenou. Ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu/ Ktoré nepriateľstvo je väčšie neţ to, ktorého cieľom sú matkine deti, pravá láska srdca ţeny? A ktorá noha je silnejšia neţ noha matky Spasiteľa? Preto bola prirodzená pomsta porazeného Satana, ktorý kvôli matke nevrhol svoju zlobu proti päte, to nie, ale do sŕdc matiek. 132

Pre nasledujúce odkazy pozri Gn 3, 14-19; Jer 31, 15; Mich 5, 1.

407

Ó! Znásobilo sa trápenie zo straty detí potom, čo ste ich porodili! Ó! Hrozné utrpenie zasiať a potiť sa pre potomstvo, a potom byť bezdetným otcom! Jasaj však, Betlehem! Tvoja čistá krv, krv nevinných pripravila Mesiášovi cestu z plameňa a purpuru..." 8 Zástup, ktorý sa stával čoraz hlučnejším, odkedy Jeţiš spomenul Spasiteľa a potom jeho matku, teraz jasnejšie prejavuje pobúrenie. „Mlč, Učiteľ," vraví Judáš. „A poďme." Jeţiš ho však nepočúva. Pokračuje: „... pre Mesiáša, ktorého milosť Boha - Otca zachránila od tyranov, aby ho uchovala ľudu pre jeho záchranu a..." Jeden priškrtený ţenský hlas zakričí: „Päť, päť som ich porodila, a uţ nemám doma nikoho! Ja chudera!" A hystericky kričí. To je začiatok haravary. Iná ţena sa začne váľať v prachu, roztrhá si šaty, ukazuje znetvorený prsník a kričí: „Tu, tu, na týchto prsiach mi ho zabili, môjho prvorodeného! Meč mu rozsekol tvár spolu s mojím prsníkom. Ó, môj Elizeus!" „A ja? A ja? Aha, tam je moje kráľovstvo. Tri hroby v jednom a otec bdie nad nimi. Manţel a synovia spolu. Veru, veru! Ak jestvuje Spasiteľ, nech mi vráti synov, nech mi vráti manţela, nech ma zachráni od zúfalstva, nech ma zachráni od Belzebula." Vykrikujú všetci: „Naši synovia, manţelia, otcovia! Nech ich vráti, ak jestvuje!" Jeţiš zamáva rukami, aby nastolil ticho. „Bratia mojej zeme, rád by som vám vrátil vaše deti aj s ich telom. Avšak hovorím vám: Buďte dobrí, odovzdaní, odpúšťajte, dúfajte, radujte sa v nádeji, jasajte v istote. Čoskoro budete mať znova svoje deti, anjelov v nebi, lebo Mesiáš ide otvoriť brány neba, a ak budete spravodliví, smrť bude ţivotom, ktorý prichádza, a láskou, ktorá sa vracia..." „Ach, ty si Mesiáš? V mene Boţom, povedz to!" Jeţiš spustí ruky vo svojom takom neţnom láskavom geste, ktoré vyzerá ako objatie, a povie: Ja som." „Preč! Preč! Teda tvojou vinou!" Medzi piskotom a výsmechmi priletí kameň. 9 Judáš náhle prudko vyskočí... ach! Keby bol vţdy taký. Vrhne sa pred Učiteľa a vzpriamený na múriku pavlače s rozhaleným plášťom neohrozene zachytáva zásahy kameňov, aţ z nich krváca, a zakričí na Jána a Šimona: „Odveďte Jeţiša preč. Tam za tie stromy. Ja prídem. Choďte, v mene nebies!" A k zástupu: „Besné psy! Som z chrámu a udám vás chrámu a Rímu."

408

Zástup sa na chvíľu vystraší. Potom však znova začne hádzať kamene, našťastie nie presne. A nebojácny Judáš je zasiahnutý kameňmi, pričom odpovedá na preklínanie zástupu uráţkami. Ba zachytí jeden letiaci kameň a vráti ho do hlavy starca kričiaceho ako straka, ktorú zaţiva derú z peria. A keďţe sa pokúšajú dostať na schody jeho piedestálu, sviţne uchopí suchý konár, ktorý je na zemi (teraz uţ zliezol z múrika) a neľútostne ním zvŕta po chrbtoch, hlavách, rukách. Pribiehajú stráţnici a kopijami si prerazia cestu. „Kto si? Prečo táto bitka?" Judejčan, na ktorého zaútočila táto zberba. Bol so mnou jeden rabbi, ktorý je známy kňazom. Rozprával k týmto psom. Rozbesnili sa a zaútočili na nás." „Kto si?" Judáš z Kariotu, predtým z chrámu, teraz učeník Rabbiho Jeţiša Galilejského. Priateľ farizeja Šimona, saduceja Johanana, radcu veľrady Jozefa z Arimatey a napokon, čo si môţeš overiť, Eleazara Annášovho, veľkého priateľa prokonzula." „Overím si to. Kam ideš?" „S mojím priateľom do Kariotu a potom do Jeruzalema." „Choď. Obránime ti chrbát." Judáš vystrie k vojakovi ruku s peniazmi. Musí to byť určite zakázané... ale obvyklé, lebo vojak sviţne a obozretne vezme, pozdraví a usmeje sa. Judáš zoskočí dolu zo svojho pódia. Beţí skokmi cez neobrábané pole, aţ dostihne spoločníkov. „Si veľmi zranený?" „Nestojí to za reč, Učiteľ. Potom! Pre teba...! Ale som im aj ja dal. Musím byť celý špinavý od krvi..." „Áno, na líci. Tu je prameň." Ján namočí kúsok plátna a umýva Judášovi líce. Je mi to ľúto, Judáš... Ale vidíš... ale aj povedať im, ţe sme Judejčania, podľa tvojho praktického zmyslu..." „Sú to naničhodníci. Verím, ţe si sa presvedčil, Učiteľ. A ţe nebudeš naliehať." „Ach, nie! Nie zo strachu. Ale preto, ţe je to neuţitočné, zatiaľ. Keď nás nechcú, tak sa nezlorečí, ale sa odíde do ústrania pomodliť sa za biedne zástupy, ktoré umierajú od hladu a nevidia chlieb. Poďme touto zanedbanou cestou. Myslím, ţe môţeme ísť na cestu do Hebronu... K pastierom, ak ich nájdeme."

409

„Po ďalšie zásahy kameňmi?" „Nie. Povedať im: Ja som.'" „Ach, teda...! Určite nás nabijú palicami. Trpia uţ tridsať rokov pre tvoju vec!" „Uvidíme." Idú hustým, tienistým, svieţim lesíkom a strácam ich z dohľadu.

75. Jeţiš nájde pastierov Eliáša a Léviho 11. január 1945 75.1

75.2

Kopce sú čoraz strmšie, zalesnenejšie neţ betlehemské kopce, aţ postupne prechádzajú do ozajstnej horskej retaze. Jeţiš ide pred všetkými, upiera zrak dopredu i okolo seba, akoby niečo hľadal. Nerozpráva. Väčšmi načúva zvukom lesa neţ slovám učeníkov, ktorí idú pár metrov za ním a rozprávajú sa medzi sebou. Z diaľky sem dolieha zvonenie. To vietor prináša cvengot zvončekov. Jeţiš sa usmieva. Obráti sa. „Počujem ovce," vraví. „Kde, Učiteľ?" „Zdá sa, ţe smerom k tamtomu návršiu. Ale pre les ich nemôţem vidieť." Ján nepovie ani slovo. Vyzlieka si odev - plášť majú všetci zvinutý a prehodený cez plece, lebo je im horúco - a iba v krátkej tunike oblapí vysoký a hladký peň, povedala by som jaseňa, a stúpa, stúpa... kým nezbadá. „Áno, Učiteľ. Veľa stád a traja pastieri tam, za tou húštinou." Zostúpi a kráčajú s istotou. „Budú to napokon oni?" „Spýtame sa, Šimon. Ak to nebudú oni, niečo nám povedia... Poznajú sa medzi sebou." Ešte asi sto metrov, potom zrazu široká zelená pastvina, celá obohnaná mohutnými starými stromami.2 Na kopcovitej poľane veľa oviec obhrýza hustú trávu. Stráţia ich traja muţi. Jeden je starý, uţ celkom šedivý, ďalší je okolo tridsiatky a tretí okolo štyridsiatky. „Dávaj pozor, Učiteľ. Sú to pastieri...," radí Judáš, keď vidí, ţe Jeţiš zrýchlil krok. Ale Jeţiš ani neodpovie. Kráča, vysoký, krásny, so zapadajúcim slnkom v tvári a v bielych šatách. Vyzerá ako anjel, taký je oţiarený... „Pokoj s vami, priatelia," pozdraví, keď sa dostane na okraj lúky.

410

Tí traja sa obrátia celí zarazení. Ticho. Potom sa najstarší spýta: „Kto si?" „Niekto, kto ťa miluje." „Bol by si prvý po mnohých rokoch. Odkiaľ prichádzaš?" „Z Galiley." „Z Galiley? Ó!" Muţ sa na neho pozorne zahľadí. Aj ostatní podídu bliţšie. „Z Galiley," opakuje pastier a pridáva potichu, akoby pre seba: „Aj on prišiel z Galiley... Z ktorého miesta, pane?" „Z Nazareta." „Ó, povedz mi teda. Vrátilo sa dieťa so ţenou menom Mária a s muţom menom Jozef? Krásny chlapček, ešte krajší neţ jeho matka, takţe pôvabnejší kvietok nebolo nikdy vidieť na kopcoch Judei. Chlapček narodený v judejskom Betleheme, v čase sčítania ľudu. Dieťa, ktoré potom na veľké šťastie sveta utieklo. Dieťa, teraz je uţ muţ, a ja by som dal ţivot, aby som vedel, či skutočne ţije!" „Prečo hovoríš, ţe jeho útek bol veľkým šťastím pre svet?" „Lebo on bol Spasiteľ, Mesiáš, a Herodes ho chcel usmrtiť. Nebol som tam, keď zutekal s otcom i matkou... Keď som sa dozvedel o masakre a vrátil som sa... - lebo i ja som mal deti (zavzlyká), pane, a ţenu... (zavzlyká) a počul som, ţe ich zabili (ďalší vzlyk), ale prisahám ti na Boha Abrahámovho, o neho som sa triasol viac neţ o svoje vlastné telo -, dozvedel som sa, ţe zutekal, ale nemohol som sa ani na nič spýtať. Ani svojich zabitých som nemohol pozbierať... Hádzali do mňa kamene ako do malomocného, ako na nečistého, povaţovali ma za vraha... a musel som ujsť do lesov, ţiť ako vlk... kým som nenašiel pána. Ach, uţ nie je ako Anna... Tento pán je tvrdý a krutý... Ak si jedna ovca vykĺbi nohu, ak mi vlk uchmatne baránka, buď ma nechá spalicovať do krvi, alebo mi vezme tú trochu peňazí, no musím pracovať v lesoch pre druhých, robiť čokoľvek, ale splatiť vţdy, a to trojnásobok ceny. Ale na tom nezáleţí. Vţdy som hovoril Najvyššiemu: ,Ukáţ mi svojho Mesiáša, daj mi aspoň vedieť, ţe je ţivý, a všetko ostatné je nič/ Pane, povedal som ti, ako so mnou zaobchádzali Betlehemčania a ako so mnou nakladá pán. Mohol by som sa odplácať zlom za zlo alebo robiť zlé, kradnúť, aby som netrpel pod pánom. Ale chcel som len odpúšťať, trpieť, byť čestný, lebo anjeli povedali: ,Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle/" „Naozaj tak povedali?" „Áno, pane, ver mi to, aspoň ty, ktorý si dobrý. Poznaj aspoň ty a uver, ţe Mesiáš sa narodil. Nikto tomu uţ nechcel veriť. Anjeli však

411

neklamú... a my sme neboli opití, ako rozprávali. Tento, vidíš, bol vtedy chlapček a on prvý videl anjela. Pil iba mlieko. Môţe mlieko spôsobiť opitosť? Anjeli povedali: ,Dnes sa v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán. A spoznáte ho podľa tohto: Nájdete Dieťatko leţať v jasliach, zavinuté do plienok/" „Presne takto to povedali? Nepochopili ste to zle? Nemýlite sa, po toľkom čase?" „Ach, kdeţe! Pravda, Lévi? Aby sme ich nezabudli - ani by sme ich nemohli zabudnúť, lebo to boli slová nebies a zapísali sa nebeským ohňom do našich sŕdc kaţdé ráno, kaţdý večer, keď vychádza slnko, keď zaţiari prvá hviezda, hovoríme ich s jeho menom a menom jeho matky ako modlitbu, aby sme dostali poţehnanie, silu a útechu." „Ó, hovorili ste: ,Kristus'?" „Nie, pane. Hovoríme: ,Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle pre Jeţiša Krista, ktorý sa narodil z Márie v maštali v Betleheme a ktorý, zavinutý do plienok, bol v jasliach, on, Spasiteľ sveta/" 3 „Ale koho vlastne hľadáte?" Jeţiša Krista, Syna Márie, Nazaretského, Spasiteľa." „To som ja." Jeţiš celý zaţiari, keď to povie a zjaví sa svojim vytrvalým milovníkom. Vytrvalým, verným, trpezlivým. „Ty! Ó! Pane, Spasiteľu, Jeţišu náš!" Všetci traja padnú na zem, bozkávajú Jeţišovi nohy a plačú od radosti. „Vstaňte. Vstaň, Eliáš, aj ty, Lévi, i ty, ktorého nepoznám." Jozef, syn Jozefov." „Toto sú moji učeníci Ján, Galilejčan, Šimon a Judáš, Judejčania." Pastieri uţ neleţia tvárou na zemi, ale sú ešte stále na kolenách, sedia na pätách a klaňajú sa Spasiteľovi láskyplným pohľadom, perami chvejúcimi sa od dojatia, tvárami striedavo zblednutými či sčervenenými od radosti. Jeţiš sa posadí do trávy. „Nie, Pane. Nie na trávu, ty, Kráľ Izraela." „Nechajte tak, priatelia. Som chudobný. Pre svet stolár. Bohatý iba na lásku k svetu a láskou, ktorú mi dávajú dobrí. Prišiel som, aby som pobudol s vami, lámal s vami večerný chlieb, spal po vašom boku na sene, načerpal od vás potešenie..." „Ó, potešenie! My sme neotesaní a prenasledovaní." „Aj ja som prenasledovaný. Vy mi však dávate to, čo hľadám - lásku, vieru a nádej, ktorá pretrvala roky a prináša kvety. Vidíte? Dokázali

412

ste na mňa čakať, veriť bez pochybovania, ţe som to bol ja. A ja som prišiel." „Ach, áno! Prišiel si. Aj keď teraz zomriem, nemám uţ nijakú nesplnenú nádej, ktorá by mi spôsobovala zármutok." „Nie, Eliáš. Ty budeš ţiť aţ do, ba aj po Kristovom víťazstve. Ty, ktorý si videl môj úsvit, musíš uvidieť aj môj lesk a slávu. 4 A ostatní? Bolo vás dvanásť - Eliáš, Lévi, Samuel, Jonáš, Izák, Tobiáš, Jonatán, Daniel, Simeon, Ján, Jozef, Benjamín. Moja matka mi stále hovorievala vaše mená ako mená mojich prvých priateľov." „Ó!" Pastieri sú stále dojatejší. „Kde sú ostatní?" „Starý Samuel zomrel na starobu uţ pred dvadsiatimi rokmi. Jozefa zabili, keď bojoval pri bráne plota, aby poskytol čas na útek svojej ţene s týmto novorodencom. Bola len niekoľko hodín matkou a chlapca som sa ujal z lásky k priateľovi a preto... preto, aby som mal ešte deti okolo seba. Aj Léviho som vzal so sebou... Prenasledovali ho. Benjamín s Danielom pasie v Libanone. Simeon, Ján a Tobiáš, ktorý sa teraz na pamiatku svojho otca, tieţ zabitého, volá Matej, sú Jánovými učeníkmi. Jonáš je v sluţbe u istého farizeja na Ezdrelonskej rovine. Izák ţije v úplnej biede so znivočeným chrbtom sám v Jote. Pomáhame mu ako môţeme... ale sme všetci postihnutí a je to ako kvapky rosy na poţiar. Jonatán je teraz sluhom u istého veľmoţa z Herodesovho dvora." „Ako ste sa mohli, najmä Jonatán, Jonáš, Daniel a Benjamín, dostať k takým miestam?" „Spomenul som si na tvojho príbuzného, Zachariáša... Poslala ma k nemu tvoja matka. A keď sme sa stali prekliatymi utečencami pre nenávisť judejských obyvateľov, zaviedol som ich k nemu. Bol dobrý. Chránil nás a ţivil. Pohľadal nám pánov. Ako mohol. Stádo Anny, ktoré som pásol, prevzal celé herodián... a zostal som s ním... Keď Krstiteľ dospel na muţa a začal kázať, Simeon, Ján a Tobiáš išli s ním." „Ale teraz je Krstiteľ vo väzení." „Áno. A oni - aby neboli podozriví, s malým stádom, ktoré im dal istý bohatý človek, učeník tvojho príbuzného Jána - hliadkujú pri Machere." „Chcel by som ich všetkých vidieť." „Áno, Pane. Pôjdeme im povedať: ,Poďte. On ţije. On na nás pamätá a miluje nás/" „A chce vás mať medzi svojimi priateľmi."

413

„Áno, Pane." „Ale k prvému pôjdeme k Izákovi. A kde sú pochovaní Samuel a Jozef?" „Samuel v Hebrone. Zostal v sluţbe u Zachariáša. Jozef... nemá hrob, Pane. Spálili ho spolu s domom." „Nie v plameni ukrutníkov, ale v lesku Pána, v sláve bude čoskoro. Ja vám to hovorím. Tebe, Jozef, syn Jozefov, to hovorím. Poď, nech ťa pobozkám, aby som vyjadril vďaku tvojmu otcovi." „A moje deti?" „Anjeli, Eliáš. Anjeli, ktorí budú opakovať ,Sláva', keď bude Spasiteľ korunovaný." „Ako kráľ?" „Nie. Ako Vykupiteľ. Ó! Sprievod spravodlivých a svätých! A na čele biele a purpurové šíky mučeníkov, neviniatok! A keď budú otvorené dvere predpeklia, tak vystúpime spolu do kráľovstva, ktoré sa nikdy neskončí. A potom prídete vy a nájdete si otcov, matky a deti v Pánovi! Verte." „Áno, Pane." „Volajte ma Učiteľ.5 Zvečerieva sa, svitá prvá hviezda. Povedz svoju modlitbu pred večerou." „Nie ja. Ty." „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle, ktorí si zaslúţili vidieť Svetlo a slúţiť mu. Spasiteľ je medzi nimi. Pastier kráľovského rodu je pri svojom stáde. Zornica uţ vyšla. Jasajte, spravodliví! Jasajte v Pánovi. On, ktorý stvoril nebeskú klenbu a obsial ju hviezdami, on, ktorý ohraničil zem mórami, on, ktorý stvoril vetry a rosu a určil kolobeh ročných období, aby dal chlieb a víno svojim deťom, aha, teraz vám posiela omnoho vzácnejší pokrm - ţivý chlieb, ktorý zostupuje z neba, víno z večného viniča. Poďte, vy, prvotiny tých, čo sa mi klaňajú. Poďte spoznať Otca v pravde, aby ste ho nasledovali vo svätosti a dostali ste za to večnú odmenu." Jeţiš sa modlil postojačky s vystretými rukami, zatiaľ čo učeníci a pastieri kľačali. Potom sa ponúka chlieb a miska čerstvo podojeného mlieka. Keďţe sú tri hrnčeky alebo vydlabané tekvice, neviem, najprv je Jeţiš, Šimon a Judáš. Potom Ján - ktorému Jeţiš podáva svoju šálku - s Lévim a Jozefom, posledný sa naje Eliáš. Ovce uţ neţerú, zoskupujú sa do veľkej uzavretej skupiny v očakávaní, ţe ich azda zavedú do ohrady. Ale namiesto toho vidím, ţe ich traja

414

pastieri vedú do lesa, pod jednoduchý prístrešok z konárov, obohnaný povrazmi. Pastieri sa dávajú do práce, aby pripravili seno na usdanie pre Jeţiša a učeníkov. Zapaľujú ohne, azda kvôli lesnej zveri. Unavení Judáš a Ján sa natiahnu a o chvíľu zaspia. Šimon by chcel robiť Jeţišovi spoločnosť. Ale zakrátko aj on zaspí, sediac na sene chrbtom opretý o kôl.6 Zostáva hore Jeţiš s pastiermi. A rozprávajú - o Jozefovi, o Márii, o úteku do Egypta, o návrate... A potom, po týchto otázkach lásky, sú tu závaţnejšie otázky - čo robiť, aby poslúţili Jeţišovi? Ako by mohli, oni, nevzdelaní pastieri? A Jeţiš učí a vysvetfuje: „Teraz chodím po Judei. Učeníci vás budú stále informovať. Potom vás dám zavolať. Zatiaľ sa spojte. Dbajte, aby jeden vedel o druhom a o tom, ţe jestvujem na svete ako Učiteľ a Spasiteľ. Oboznamujte s tým ľudí, ako viete. Nesľubujem vám, ţe vám uveria. Mne sa dostalo výsmechu aj útokov. Aj vám sa ich dostane. Ale ako ste vedeli byť silní a spravodliví v tomto očakávaní, buďte takými ešte viac teraz, keď ste moji. Zajtra pôjdeme do Joty. Potom do Hebronu. Môţete prísť?" „Ó, áno! Cesty sú pre všetkých a pasienky sú Boţie. Iba v Betleheme máme zákaz pre nespravodlivý hnev. Ostatné dediny vedia... ale sa nám len vysmievajú a prezývajú nás ,opilcľ. A preto tu budeme môcť vykonať len málo." „Zavolám vás inam. Neopustím vás." „Po celý ţivot?" „Po celý môj ţivot." „Nie. Najprv zomriem ja, Učiteľ. Som starý." „Myslíš? Ja nie. Jedna z prvých tvárí, ktorú som videl, bola tvoja, Eliáš. Bude i jedna z posledných. Odnesiem si so sebou vo svojej zreničke tvoju tvár strápenú bolesťou pre moju smrť. Ale potom to bude tvoja tvár, ktorá ponesie v srdci ţiaru víťazného rána, a s ňou budeš očakávať smrť... Smrť - večné stretnutie s Jeţišom, ktorému si sa ako maličkému klaňal. Aj potom budú anjeli spievať Glória - ,pre človeka dobrej vôle'." Uţ viac nepočujem, neţné videnie sa zahmlieva. Končí sa.

415

76. V Jote u pastiera Izáka, Sára a jej deti 12. január 1945 76.1

76.2

Svieţe údolie zurčiace vodami spenenej striebornej bystriny, tečúcej smerom na juh medzi strminami, ktorá svojou svieţosťou kropí malé pastviny pri brehoch. Zdá sa však, ţe jej miazga vystupuje aj na svahy, také zelené ako pestrofarebný smaragd, čo vystupuje zo zeme pomedzi kríky a húštiny aţ po vrcholce vysokých stromov pravého a vlastného lesa, medzi ktorými je veľa orechov. Celá krajina je popretínaná otvorenými pásmami, zelenými náhornými rovinami so šťavnatou trávou, zdravou a chutnou pašou pre stáda. Jeţiš so svojimi učeníkmi a troma pastiermi zostupuje smerom k bystrine. Trpezlivo sa zastaví, keď treba počkať na zaostávajúcu ovcu alebo na niektorého z pastierov, ktorý musí prihnať ovečku, čo vybočila z cesty. Teraz je skutočne Dobrý pastier. Aj on si obstaral dlhý konár, aby mohol odtláčať konáriky ostruţín, hlohu a plamienkov, ktoré vytŕčajú zo všetkých strán a zadrapujú sa do šiat. Ten dopĺňa jeho postavu pastiera. „Vidíš? Jota je tam dolu. Teraz prejdeme cez bystrinu, tam je brod, ktorý sa uţíva v lete namiesto mosta. Cesta by bola kratšia z Hebronu. Ale ty si to nechcel." „Nie. Do Hebronu potom. Najprv vţdy k tomu, kto trpí. 2 Mŕtvi uţ netrpia, ak boli spravodliví. A Samuel bol spravodlivý. A potom, za mŕtvych, ktorí potrebujú modlitby, nie je potrebné modliť sa pri ich kostiach. Kosti? Čo sú? Dôkaz moci Boha, ktorý stvoril človeka z prachu. Ale nič viac. Aj ţivočích má kosti. Kostru má kaţdý ţivočích menej dokonalú neţ človek. Iba človek, kráľ tvorstva, má vzpriamenú postavu, ako kráľ nad svojimi poddanými, s tvárou, ktorá hľadí rovno a hore, do výšin, kde má Otec príbytok, a nemusí pritom vykrúcať krk. Sú to však vţdy len kosti. Prach, ktorý sa na prach obráti. Večná Dobrota rozhodla, ţe ich opäť pospája vo večný deň, aby dala ešte ţivšiu radosť blahoslaveným. Uváţte: Nielenţe sa duše spoja a budú sa milovať tak, ba ešte viac ako na zemi, ale budú sa tešiť i z toho, ţe sa opäť uvidia s takým výzorom, aký mali na zemi - kučeravé a milé deti ako tvoje, Eliáš, otcovia a matky so srdcom a láskyplnou tvárou ako je vaša, Lévi a Jozef. Ba ty, Jozef, konečne spoznáš tie tváre, za ktorými ti je clivo. Tam hore uţ nebudú siroty, nebudú vdovy medzi spravodlivými... Príhovor za mŕtvych sa môţe vykonať všade. Je to modlitba ducha za ducha toho, ktorý bol s nami spojený, k dokonalému Duchovi, ktorý je Boh a ktorý je

416

všade. Ó, svätá sloboda všetkého toho, čo je duchovné! Nijaké vzdialenosti, ţiadne vyhnanstva, nijaké väzenia, ţiadne hroby... Nič, čo by rozdeľovalo alebo spútavalo do bolestnej nemohúcnosti to, čo je mimo a ponad putá tela. Vy so svojou lepšou časťou pôjdete k vašim milovaným. Oni so svojou lepšou časťou prídu k vám. A všetko sa bude točiť - z tohto rozliatia duchov, ktorí sa milujú - okolo večnej opory, okolo Boha, najdokonalejšieho ducha, Stvoriteľa všetkého, čo bolo, je a bude, okolo Lásky, ktorá vás miluje a učí vás milovať... 3 Myslím, ţe uţ 76.3 sme pri brode. Vidím rad kameňov vyčnievajúcich nad hladinu v plytkej vode." „Áno, toto je brod, Učiteľ. V čase vysokej hladiny vody je to hlučná kaskáda, teraz je to iba sedem pramienkov vody, ktoré sa smejú medzi šiestimi veľkými kameňmi brodu." Vskutku, na dne bystriny je uloţených šesť veľkých štvoruhlastých balvanov. Sú od seba vzdialené na piaď a voda, predtým spojená v jedinej jagavej stuhe, sa rozdeľuje na sedem menších stuţiek, ktoré sa ponáhľajú, aby sa za brodom opäť spojili do jediného čerstvého prúdu, ktorý ţblnkotavo odteká po štrkovitom dne. Pastieri dozerajú na prechod oviec, z ktorých časť prechádza po skalách a časť radšej zíde do vody hlbokej nie viac ako piaď a pije z tejto šumiacej diamantovej vlny. Jeţiš prejde po kameňoch a učeníci za ním. Pokračujú v ceste na druhom brehu. 4 „Povedal si mi, ţe chceš dať vedieť Izákovi, ţe si tu, ale nechceš vojsť 76.4 do dediny?" „Áno, tak chcem." „Potom bude dobre, keď sa rozdelíme. Ja pôjdem k nemu, Lévi a Jozef zostanú s vami a so stádom. Odtiaľto vystúpim. Poponáhľam sa." A Eliáš sa pustí vystupovať hore brehom, smerom k belejúcim sa domom, ktoré tam navrchu ţiaria na slnku. Zdá sa, ţe pôjdem za ním. Uţ je pri prvých domoch. Ide cestičkou medzi domami a záhradami. Kráča niekoľko desiatok metrov. Potom zabočí na širšiu cestu a z nej vchádza na námestie. Nepovedala som, ţe toto všetko sa deje v skorých ranných hodinách. Hovorím to teraz, aby som vysvetlila, ţe na námestí je ešte trh a gazdinky a predavači vykrikujú okolo stromov, ktoré vrhajú na námestie tieň. Eliáš ide smelo aţ po miesto, kde sa námestie opäť zuţuje do cesty, do celkom peknej ulice. Azda najkrajšej v dedine. Na rohu stojí domček,

417

lepšie povedané jedna miestnosť s otvorenými dverami. Takmer vo dverách biedna posteľ a na nej na kosť vychudnutý chorý, ktorý od kaţdého okoloidúceho bedákajúc prosí o almuţnu. Eliáš prudko vojde. „Izák... to som ja." „Ty? Nečakal som ťa. Prišiel si minulý mesiac." „Izák... Izák... Vieš, prečo som prišiel?" „Neviem... Si dojatý... Čo sa deje?" „Videl som Jeţiša z Nazareta, muţa, uţ je Rabbi. Prišiel ma vyhľadať... a chce nás vidieť. Ó, Izák! Je ti zle?" Naozaj Izák ochabol. Akoby zomieral. Ale pozviecha sa: „Nie. Tá správa... Kde je? Ako vyzerá? Ó! Keby som ho mohol vidieť!" Je dolu, v údolí. Posiela ma, aby som ti povedal takto, presne takto: ,Príď, Izák, lebo ťa chcem vidieť a poţehnať/ Teraz zavolám niekoho, kto by mi pomohol, a znesiem ťa dolu." „Tak povedal?" „Tak. Ale čo robíš?" „Idem." Izák odstrčí prikrývky, pohne nehybnými nohami, zhodí ich zo slamníka, dotkne sa nimi podlahy a ešte trochu neisto a kolísavo vstane. Všetko v jednom okamihu. Eliáš len vyvaľuje oči... a napokon pochopí a zakričí... Objaví sa nejaká zvedavá ţenička. Vidí chorého na nohách, ako sa zahaľuje do jednej z prikrývok, lebo nemá nič iné. Ţena sa s krikom stratí. „Poďme... poďme tadiaľ, aby sme zmizli čím prv a nemali tu dav ľudí... Rýchlo, Eliáš." Vybehnú cez bránku zadnej záhradky, odstrčia plôtik zo suchých konárov a sú vonku. Uháňajú chatrnou uličkou, potom dolu cestou medzi záhradami a z tej dolu cez lúky a kroviny aţ k bystrine. 5 „Aha, tam je Jeţiš," vraví Eliáš a ukazuje naň prstom. „Ten vysoký, krásny, plavovlasý, oblečený v bielom, s červeným plášťom..." Izák uteká, razí si cestu cez pasúce sa stádo a s výkrikom víťazstva, radosti a poklony sa zloţí k Jeţišovým nohám. „Vstaň, Izák. Prišiel som ti priniesť pokoj a poţehnanie. Vstaň, nech ti vidím do tváre." Ale Izák nemôţe vstať. Príliš veľa citov naraz, ostáva vo svojom šťastnom plači na zemi. „Prišiel si ihneď. Nepýtal si sa, či môţeš..." „Povedal si mi, aby som prišiel... a prišiel som."

418

„Ani nezavrel dvere, ani nepozbieral almuţnu, Učiteľ." „To nič. Anjeli budú stráţiť v jeho príbytku. Si rád, Izák?" „Ó, Pane!" „Volaj ma Učiteľ." „Áno, Pane, Učiteľ môj. Aj keby som nebol uzdravený, bol by som blaţený, ţe ťa vidím. Ako som len mohol nájsť toľko milosti u teba?" „Pre svoju vieru a trpezlivosť, Izák. Viem, koľko si trpel..." „Nič, nič! Uţ nič! Našiel som ťa! Ţiješ! Si tu! Toto je naozaj... Ostatné, všetko ostatné prešlo. Ale, Pane a Učiteľu, teraz uţ neodídeš, však?" „Izák, musím evanjelizovať celý Izrael. Idem... Keď však ja nemôţem zostať, ty mi vţdy môţeš poslúţiť a nasledovať ma.6 Chceš byť mojím učeníkom, Izák?" „Ó! Ale nebudem dobrý!" „Budeš vedieť vyznávať, ţe Ja som? Vyznávať to aj napriek výsmechu a vyhráţkam? A hovoriť, ţe som ťa zavolal a ty si prišiel?" „Aj keby si to nechcel, o všetkom by som hovoril. V tom by som ťa neposlúchol, Učiteľ. Odpusť, ţe to hovorím." Jeţiš sa usmeje. „Vidíš teda, ţe si dobrý, aby si bol učeníkom?" „Ó, ak je to len toto robiť! Myslel som si, ţe to bude ťaţšie. Ţe by si to ţiadalo chodiť do školy k rabínom, aby sa mohlo slúţiť tebe, Rabbimu rabínov... a chodiť do školy na starobu..." Muţ má aspoň päťdesiat rokov. „Školu si uţ vychodil, Izák." Ja? Nie." „Ty, áno. Či si neprestával veriť a milovať, ctiť si Boha a blíţneho a dobrorečiť im, nezávidieť, netúţiť po tom, čo patrilo druhým, a ani po tom, čo bolo tvoje a uţ to nemáš, či si neprestával hovoriť pravdu, aj keď ti to škodilo, a nesmilnil si so Satanom, lebo si nepáchal hriechy? Nerobil si toto všetko počas tých tridsiatich rokov nešťastia?" „Áno, Učiteľ." „Vidíš. Školu si vychodil. Len tak pokračuj a pridaj odhalenie môjho jestvovania na svete. Nič iné netreba robiť." „Uţ som o tebe kázal, Jeţiš. Deťom, ktoré prichádzali, keď som chromý prišiel do tejto dediny a prosil o chlieb, a vykonával ešte nejaké práce pri strihaní vlny a pri spracovaní pokrmov z mlieka. A aj potom, keď prichádzali k mojej posteli, keď uţ choroba bola silná a postihla ma od pása nadol. Rozprával som o tebe vtedajším deťom aj dnešným deťom, ich deťom... Deti sú dobré a vţdy veria... Hovoril som o tom, kedy si

419

76.7

76.8

sa narodil... o anjeloch... o hviezde a mudrcoch... a o tvojej matke... Ó, povedz mi! Ţije?" „Ţije a pozdravuje ťa. Stále o vás rozprávala." „Ó, vidieť ju tak!" „Uvidíš ju. Prídeš raz k nám. Mária ťa pozdraví - priateľ." „Mária... áno. To je akoby mať v ústach med, vyslovovať to meno... 7 V Jote je jedna ţena, teraz uţ ţena, onedlho matka svojho štvrtého dieťaťa, ktorá kedysi bola dievčatkom, jednou z mojich malých priateliek... a svojim deťom dala mená - prvým dvom Mária a Jozef a keďţe sa neodváţila volať tretieho Jeţiš, nazvala ho Emanuel pre vyprosenie blaha sebe, svojmu rodu a Izraelu. A rozmýšľa, aké meno dá štvrtému, ktorý sa narodil pred šiestimi dňami. Ó! Keď sa dozvie, ţe som uzdravený! A ţe ty si tu! Sára je dobrá ako matkin chlieb a dobrý je aj jej muţ Joachim. A ich rodičia? Ich zásluhou ţijem. Vţdy ma prichýlili a boli mi nápomocní. „Poďme k nim poprosiť o prístrešie počas hodín horúčavy a priniesť im poţehnanie za ich milosrdnú lásku." „Tadiaľto, Učiteľ. Je to pohodlnejšie pre stádo, aj aby sme unikli pred ľuďmi, ktorí sú určite rozrušení. Tá starká, ktorá ma videla vstávať, určite o tom hovorila." 8 Idú po prúde, odbočia od neho viac juţnejšie, pokračujú po chodníku, ktorý dosť prudko stúpa. Sledujú horský výbeţok v tvare lodnej provy. Teraz je tok v opačnom smere toho, kto stúpa. Steká do hĺbky medzi dva chrbty hôr, ktoré sa pretínajú a tvoria krásnu priľahlú dolinu. Spoznávam to miesto. Nemoţno si ho pomýliť s iným. Je to miesto z videnia Jeţiša s deťmi, ktoré som mala minulej jari.* Zvyčajný kamenný múrik ohraničuje majetok, ktorý sa zvaţuje do údolia. Sú tu lúky s jabloňami, figovníkmi, orechmi. Tam je dom, celý biely v zeleni, so svojím vyčnievajúcim traktom, ktorý chráni schodište a vytvára arkier aj kolonádu, tam je malá kupola navrchu, tam záhrada so studňou, pergola a záhony... Z domu počuť veľký krik. Izák ide dopredu. Vchádza. Zvolá silným hlasom: „Mária, Jozef, Emanuel! Kde ste? Poďte k Jeţišovi." Pribehnú traja drobci - asi päťročné dievčatko a dvaja chlapci stvor a dvojročný, posledný je ešte trocha neistý v chôdzi. Zostanú s otvo* Videnie opísané 7. februára 1944, uvedené v kapitole 396.

420

renými ústami pred... znovu postaveným na nohy. Potom dievčatko vykríkne: „Izák! Mama! Izák je tu! Judita videla dobre!* Z izby, odkiaľ je počuť veľký krik, vychádza ţena, kvitnúca matka, tmavovlasá, vysoká, pekná - ako v minulom videní. Oblečená v nádherných sviatočných šatách z bieleho ľanu, akoby v bohatej blúzke, ktorá v záhyboch siaha aţ po členky, v páse stiahnutá stuhou s pestrofarebnými pásikmi, ktorá jej nádherne tvaruje postavu v bokoch a z ktorej vzadu padajú strapce aţ po kolená. Vpredu je roztvorená a prichytená vo výške pásu sponou jemnej zlatníckej práce. Ľahký závoj so vzorom vetvičiek farebných ruţí na slonovinovom podklade je prichytený na čiernych vrkočoch. Vyzerá ako malý turban a potom padá zo šije v nariasených záhyboch cez plecia na prsia. Na hlave ho pridrţiava korunka medailí zviazaných retiazkou. Z uší visia ťaţké okrúhle náušnice a na krku sťahuje tuniku strieborný náhrdelník, ktorý prechádza cez očká šiat. Na rukách ťaţké strieborné náramky. „Izák! Ale ako? Judita... Myslela som, ţe slnko ju pobláznilo... Ty chodíš! Ale čo sa stalo?" „Spasiteľ! Ó, Sára! On je! Prišiel!" „Kto? Jeţiš z Nazareta? Kde je?" „Tam! Za orechom a pýta sa, či ho prijmeš!" Joachim! Matka! Vy všetci, poďte! Je tu Mesiáš!" Ţeny, muţi, chlapci, deti beţia von a kričia a vrieskajú... Ale keď zbadajú Jeţiša, vysokého a vznešeného, strácajú všetko oduševnenie a zostanú ako skamenení. „Pokoj tomuto domu a vám všetkým. Pokoj a Boţie poţehnanie." Jeţiš kráča pomaly ku skupine a usmieva sa. „Priatelia, chcete poskytnúť pohostinstvo pocestnému?" A usmeje sa ešte viac. Jeho úsmev premôţe bázeň. Manţel naberá odvahu prehovoriť: „Vojdi, Mesiáš. Milovali sme ťa, hoci sme ťa nepoznali. Viac ťa budeme milovať, keď ťa spoznáme. Dnes máme v dome sviatok z troch dôvodov - kvôli tebe, kvôli Izákovi a kvôli obriezke môjho tretieho syna. Poţehnaj ho, Učiteľ. Ţena, prines dieťa! Vstúp, Pane." 9 Vchádzajú do sviatočne vyzdobenej izby. Stoly a nápoje, všade koberce a vetvičky. Vracia sa Sára s pekným novorodencom v náručí. Ukazuje ho Jeţišovi. „Nech je s ním vţdy Boh. Ako sa volá?" „Ešte nevieme. Toto je Mária, toto Jozef, toto Emanuel, a tento... nemá ešte meno..."

421

Jeţiš uprene hľadí na manţelov a usmeje sa: „Pohľadajte meno. Ak má byť dnes obrezaný..." Manţelia hľadia na seba, hľadia na Jeţiša, otvoria ústa a zavrú ich bez toho, ţeby čosi povedali. Všetci dávajú pozor. Jeţiš nalieha: „Toľko veľkých mien, neţných, poţehnaných, majú dejiny Izraela. Tie najneţnejšie a najpoţehnanejšie sú uţ dané. Ale azda je tu ešte niekto." Obaja manţelia vyrazia spolu: „Tvoje, Pane!" A manţelka zakončí: „Ale je príliš sväté..." Jeţiš sa usmeje a spýta: „Kedy bude obrezaný?" „Čakáme na obriezkam." „Zostanem na obrade. A zatiaľ vám ďakujem za môjho Izáka. Teraz uţ nepotrebuje dobrých ľudí. Ale dobrí ešte potrebujú Boha. Pomenovali ste treťorodeného ,Boh s nami'. Boha ste však mali, odkedy ste prejavili lásku môjmu sluţobníkovi. Buďte poţehnaní. Na zemi aj v nebi sa bude pamätať na váš čin." „Izák teraz odchádza? Opúšťa nás?" „Trápi vás to? Ale on musí slúţiť svojmu Učiteľovi. Vráti sa však a aj ja prídem. Vy medzitým rozprávajte o Mesiášovi... Je treba veľa rozprá10 76.10 vať, aby sa svet nechal presvedčiť! Ale uţ je tu očakávaný." Vstúpi pompézna osobnosť so sluhom. Pozdravy a úklony. „Kde je dieťa?" pýta sa dôstojne. „Tu je. Ale pozdrav Mesiáša. Je tu." „Mesiáš...? Ten, čo uzdravil Izáka? Viem. Ale... Pohovoríme si o tom neskôr. Veľmi sa ponáhľam. Dieťa a jeho meno." Prítomní sú zahanbení muţovým správaním. Ale Jeţiš sa usmieva, ako keby nezdvorilosti neboli kvôli nemu. Vezme malého, dotkne sa jeho malého čielka svojimi krásnymi prstami, akoby na zasvätenie, a vraví: Jeho meno je Jesai" a vráti ho otcovi, ktorý odchádza s namysleným muţom a ďalšími do vedľajšej izby. Jeţiš zostane na svojom mieste, kým sa nevrátia s dieťaťom, ktoré zúfalo vreští. „Podaj mi malého, ţena. Uţ nebude plakať," povie, aby utešil ustráchanú matku. Dieťa naozaj stíchne, keď ho poloţia na Jeţišove kolená. Jeţiš vytvorí okolo seba skupinku, so všetkými drobcami, s pastiermi a učeníkmi. Vonku počuť bľačanie oviec, ktoré Eliáš vohnal do ohrady. V dome zavládne hluk oslavy. Jeţišovi a jeho spoločníkom prinášajú sladkosti a nápoje. No Jeţiš ich rozdeľuje malým. „Ty nepiješ, Učiteľ? Neprijmeš? Dávame to zo srdca."

422

„Viem, Joachim, a zo srdca to prijmem. Ale nechaj, aby som najprv uspokojil deti. Sú mojou radosťou..." „Netráp sa nad rým človekom, Učiteľ." „Nie, Izák. Modlím sa, aby uvidel svetlo. Ján, choď ukázať tým dvom deťom ovečky. 11A ty, Mária, poď bliţšie a povedz mi - kto som?" 76.11 „Ty si Jeţiš, Syn Márie z Nazareta, narodený v Betleheme. Izák ťa videl a dal mi meno tvojej mamy, aby som bola dobrá." „Musíš byť dobrá ako Boţí anjel, čistá viac neţ rozkvitajúca horská ľalia, náboţná ako najsvätejší levita, aby si ju napodobňovala. Budeš taká?" „Áno, Jeţiš." „Dievčatko, povedz Učiteľ alebo Pán." „Nechaj, Judáš, nech ma volá mojím menom. Iba keď je na perách nevinných, nestráca zvuk, ktorý má na perách mojej matky. Všetci po stáročia budú vyslovovať toto meno, niekto z jedného dôvodu, iný z iného, a mnohí aj preto, aby ho preklínali. Iba nevinní, bez vypočítavosti a nenávisti, budú ho vyslovovať s rovnakou láskou ako táto maličká a moja matka. Aj hriešnici ma budú volať, lebo budú potrebovať zľutovanie. Ale moja matka a deti! Prečo ma voláš Jeţiš?" opýta sa a pohladká maličkú. „Lebo ťa mám rada... ako otca, mamu a svojich bračekov," povie a objíma Jeţišovi kolená a smeje sa so zodvihnutou tváričkou. A Jeţiš sa skloní a pobozká ju... a takto sa všetko končí.

77. V Hebrone v dome Zachariáša, stretnutie s Aglae 13. január 1945 1

Jeţiš kráča v strede skupinky, pred ktorou ide stádo oviec, pášucich 77.1 sa na brehu na tráve. „Okolo ktorej hodiny tam prídeme?" opýta sa. „Okolo tretej. Je to asi desať míľ," odpovie Eliáš. „A potom pôjdeme do Kariotu?" spýta sa Judáš. „Áno. Pôjdeme tam." „A nebolo kratšie ísť do Kariotu z Joty? Nemalo by to byť veľa. Všakţe, pastier?" „O dve míle viac, moţno kúsok menej alebo kúsok viac." „Tak ich prejdeme viac ako dvadsať kvôli ničomu." Judáš, prečo si taký nepokojný?" pýta sa Jeţiš. „Nie nepokojný, Učiteľ. Ale sľúbil si mi, ţe prídeš k nám..."

423

„Prídem tam. Vţdy dodrţiavam svoje sľuby." „Zariadil som, aby dali vedieť mojej matke... a ty, ostatne, si povedal - s mŕtvymi sme aj duchovne spojení." „To som povedal. Ale, Judáš, uvaţuj - ty si ešte pre mňa netrpel. Títo trpia uţ tridsať rokov a nikdy nezradili ani len spomienku na mňa. Ani len spomienku. Nevedeli, či som ţivý či mŕtvy... a predsa zostali verní. Spomínali si na mňa ako na novorodenca, dieťa bez všetkého, ktoré len plakalo a pilo mlieko... a predsa ma vţdy uctievali ako Boha. Kvôli mojej veci ich napádali, zlorečili a prenasledovali ako hanbu Judey. A predsa ich viera pod útokmi nezakolísala, nevysušila sa, ba zapúšťala korene hlbšie a stávala sa silnejšou." 2 „Mimochodom. Uţ niekoľko dní ma páli na perách otázka. Sú to tvoji a Boţí priatelia, však? Anjeli ich poţehnali nebeským pokojom, však? Oni zostali spravodliví proti všetkým pokušeniam, však? Vysvetli mi teda, prečo boli nešťastní? A Anna? Zabili ju preto, lebo ťa mala rada..." „A z toho usudzuješ, ţe moja láska a láska ku mne prináša nešťastie." „Nie... ale..." „Ale je to tak. Je mi ľúto, ţe ťa vidím takého uzavretého voči svetlu a natoľko ovládaného ľudským. Nie, nechaj, Ján, a ty tieţ, Šimon. Som radšej, keď hovorí. Ja nikdy nevyčítam. Iba chcem, aby sa duše otvorili, aby som mohol do nich vloţiť svetlo. Poď sem, Judáš, počúvaj. Vychádzaš z úsudku, ktorý je spoločný mnohým teraz ţijúcim ľuďom a mnohým, ktorí budú ţiť neskôr. Povedal som - z úsudku. Mal by som povedať - z omylu. Ale pretoţe ho robíte bez zlomyseľnosti, z neznalosti pravdy, nie je to omyl, je to iba nedokonalý úsudok, akým môţe byť úsudok dieťaťa. A ste deti, úbohí ľudia. A ja, Učiteľ, som tu, aby som z vás urobil dospelých, schopných rozlišovať pravé od falošného, dobré od zlého, lepšie od dobrého. Počúvajte teda. Čo je ţivot? Je to čas zastavenia, povedal by som predpeklie predpeklia, ktoré vám Boh Otec dáva, aby vyskúšal váš charakter dobrých alebo zlých synov a aby vám na základe vašich skutkov určil budúcnosť, ktorá bude uţ bez zastavení a skúšok. Povedzte mi teraz vy: Bolo by správne, keby niekto - pretoţe dostal zriedkavé dobro mať moţnosť slúţiť Bohu osobitným spôsobom - mal aj ustavičné dobro po celý ţivot? Nezdá sa vám, ţe uţ veľa dostal, a preto si teda môţe povedať, ţe je blaţený, hoci v ľudskom ponímaní blaţený nie je? Nebolo by nesprávne, keby ten, čo uţ má svetlo Boţieho zjavenia v srdci a úsmev čistého svedomia, mal ešte pozemské pocty a majetky? A nebolo by to aj nerozumné?"

424

„Učiteľ, ja hovorím, ţe by to bolo aj znesväcujúce. Prečo dávať ľudské radosti tam, kde si ty? Ak má niekto teba - a títo ťa mali, oni, jediní boháči v Izraeli, lebo ťa mali tridsať rokov -, nepotrebuje mať iné. Nekladie sa ľudsky predmet na obetu zmierenia... a zasvätená nádoba slúţi len na posvätné pouţitie. Títo sú zasvätení odo dňa, keď uvideli tvoj úsmev... a nič, nie, nič okrem teba nesmie vojsť do ich srdca, ktoré má teba. Kieţby som bol ja ako oni!" povie Šimon. „Ty však, odkedy si uvidel Učiteľa a bol si uzdravený, si sa poponáhľal prevziať vlastníctvo svojho majetku," odpovie ironicky Judáš. „To je pravda. Prikázal som to, aj som to urobil. Ale vieš prečo? Ako môţeš súdiť, ak nevieš všetko? Môj konateľ mal jasné príkazy. Teraz, keď sa Šimon Horlivec uzdravil - a uţ mu nepriatelia nemôţu škodiť vylúčením, ani prenasledovaním, lebo patrí uţ len Kristovi a nepatrí sekte, má Jeţiša a stačí -, Šimon môţe disponovať svojím majetkom, ktorý mu spravoval istý čestný, verný človek. A ja, ešte nejakú dobu majiteľ, som mu prikázal vykonať úpravy, aby som majetok mohol lepšie predať a mohol povedať... nie, to nepoviem." „To povedia za teba anjeli, Šimon, a zapíšu to do večnej knihy," povie Jeţiš. Šimon hľadí na Jeţiša. Dva pohľady sa stretnú, jeden prekvapený, druhý ţehnajúci. „Ako vţdy, nemám pravdu." „Nie, Judáš. Máš zmysel pre praktické veci. Ty sám to hovoríš." „Ó! Ale s Jeţišom! Aj Šimon Peter lipol na zmysle pre praktickosť, teraz však...! Aj ty, Judáš, sa staneš takým, ako on. Ešte si krátko s Učiteľom, my sme dlhšie, a uţ sme sa polepšili," povie Ján, vţdy jemný a zmierujúci. „Nechcel ma. Ináč by som mu uţ patril od Veľkej noci." Judáš má dnes skutočne zlú náladu. Jeţiš preruší tému a povie Lévimu: „Uţ si bol niekedy v Galilei?" „Áno, Pane. „Pôjdeš so mnou, zavedieš ma k Jonášovi. Poznáš ho?" „Áno. Na Veľkú noc sme sa stále vídavali. Chodieval som k nemu, vtedy." Jozef skloní hlavu, je skleslý. Jeţiš to zbadá. „Spolu nemôţete ísť. Eliáš by zostal pri ovciach sám. Ale ty pôjdeš so mnou aţ po prechod pri Jerichu, kde sa na istý čas oddelíme. Potom ti poviem, čo máš robiť." „My uţ nič?"

425

77.4

77.5

„Aj vy, Judáš, aj vy." „Uţ vidno domy," povie Ján, ktorý kráča pár krokov pred ostatnými. „To je Hebron. So svojím chrbtom sa vypína ako bašta medzi dvoma riekami. Vidíš, Učiteľ? To domisko tam uprostred zelene, trošku vyššie ako ostatné? To je Zachariášov dom." „Pridajme do kroku." Posledný úsek cesty prejdú rýchlo. Vchádzajú do dediny. Kopýtka oviec hrkajú ako kastanety na nepravidelných kameňoch cesty, tu takto pôvodne vydláţdenej. Prichádzajú k domu. Ľudia sa pozerajú na skupinu muţov rôzneho vzhľadu, veku a oblečenia medzi bielymi ovcami. „Ó! Je iný! Tu bol plot!" povie Eliáš. Teraz je namiesto plota kovaná brána, ktorá zacláňa výhľad, a aj múr ohrady je vyšší ako človek, a preto nie je nič vidieť. „Moţno bude otvorené zozadu. Poďme." Obídu rozsiahly štvorcový či lepšie povedané pravouhlý múr, no ten je všade rovnaký. „Nedávno postavený múr," povie Ján a prezerá si ho. „Nie je popraskaný a na zemi sú ešte kamene od malty." „Nevidím ani hrob... Bol pri lese. Teraz je les za múrom a ... zdá sa, ţe patrí všetkým. Pília tam drevo..." Eliáš je zmätený. 5 Nejaký staručký, nízky, ale mocný muţ, drevorubač prestane píliť zhodený kmeň a pozoruje skupinu. Po chvíli im prichádza v ústrety: „Koho hľadáte?" „Chceli sme vojsť do domu, aby sme sa pomodlili pri Zachariášovom hrobe." „Uţ tu nie je hrob. Neviete? Kto ste?" Ja som priateľ Samuela, pastiera, on..." „Netreba, Eliáš," vraví Jeţiš. Eliáš stíchne. „Ach, Samuel...! Hej! Ale odkedy je Ján, syn Zachariáša vo väzení, dom uţ nie je jeho. Je to nešťastie, lebo celý výnos zo svojho majetku dával chudobným v Hebrone. V jedno ráno prišiel ktosi z Herodesovho dvora, vyhodil von Joela, zapečatil dom, potom sa vrátil s remeselníkmi a začal dvíhať múr... Tam v rohu bol hrob. Nechcel ho... a raz ráno sme ho našli poškodený, dopoly zbúraný... pomiešané biedne kosti... Pozbierali sme ich, ako sa dalo... Teraz sú v truhle... A v dome kňaza Zachariáša si ten nehanebník drţí svoje milenky. Teraz je tam akási komediantka z Ríma. Preto zdvihol múr. Nechce, aby sa videlo... Kňazov dom a bordel! Dom zázraku a Predchodcu! Lebo určite ním je, 4

426

ak dokonca nie je Mesiáš. A koťko nepríjemností sme mali pre Krstiteľa! On je však náš veľký! Skutočne veľký! Uţ keď sa narodil, stal sa zázrak. Alţbeta, stará ako vysušený bodliak, sa stala plodnou ako jabloň v mesiaci adar, prvý zázrak. Potom prišla jej sesternica, ktorá bola svätá, pomôcť jej a rozviazať kňazovi jazyk. Volala sa Mária. Pamätám si na ňu. Hoci ju bolo vidieť len veľmi zriedkavo. Ako to bolo, neviem. Hovorí sa, ţe aby urobila Alţbetu šťastnou, dovolila Zachariášovi poloţiť jeho nemé ústa na svoje gravidné lono alebo ţe mu vloţila svoje prsty do úst. Neviem to dobre. Isté je, ţe po deviatich mesiacoch mlčania Zachariáš prehovoril a vzdával chvály Pánovi a povedal, ţe je tu Mesiáš. Viac nevysvetlil. Ale moja ţena, ktorá tam bola v ten deň, uisťuje, ţe vtedy, keď Zachariáš vzdával chvály Pánovi, povedal aj to, ţe jeho syn bude Mesiášovým predchodcom. Ja však vravím: Nie je to tak, ako ľudia veria. Ján je Mesiáš a ide pred Pánom tak, ako Abrahám pred Bohom. Nemám pravdu?" „Máš pravdu, pokiaľ ide o Krstiteľovho ducha, ktorý vţdy predchádza pred Bohom. Nemáš však pravdu, pokiaľ ide o Mesiáša." „Teda tá, o ktorej sa hovorilo, ţe je matka Boţieho Syna - to povedal Samuel -, nie je pravda, ţe ňou je? Uţ neţije?" Je ňou. Mesiáš sa narodil a predchádza ho ten, ktorý zdvihol svoj hlas na púšti, ako povedal prorok."* „Ty si prvý, ktorý o tom ubezpečuješ. Poslednýkrát, keď Joel odniesol Jánovi ovčiu koţušinu, ako to robil kaţdý rok pred príchodom zimy, a pýtal sa ho na Mesiáša, nepovedal: Je tu/ Keď to on povie..." „Človeče, ja som bol Jánovým učeníkom a počul som ho povedať: ,Hľa, Baránok Boţí* ukazujúc..." hovorí Ján. „Nie, nie. Baránok je on. Pravý Baránok, ktorý vyrastal sám od seba a takmer nepotreboval matku ani otca. Len čo sa stal synom Zákona, utiahol sa do jaskýň v horách obrátených k púšti a tam vyrastal v rozhovoroch s Bohom. Alţbeta a Zachariáš zomreli, a on neprišiel. Pre neho bol otcom i matkou Boh. Niet väčšieho svätca, ako je on. Pýtajte sa v celom Hebrone. Hovorieval to Samuel, ale museli mať pravdu Betlehemčania. Ján je Boţí svätý. „Keby ti niekto povedal: ,Mesiáš som ja/ čo by si povedal?" opýta sa Jeţiš. „Nazval by som ho rúhačom a zahnal by som ho kameňmi." * Iz 40, 3.

427

„A keby urobil zázrak, aby dokázal svoje bytie?" „Povedal by som, ţe je posadnutý. Mesiáš príde, keď sa Ján zjaví vo svojom pravom bytí. Herodesova nenávisť je toho dôkazom. On, prešibaný, vie, ţe Ján je Mesiáš." „Nenarodil sa v Betleheme." „Ale keď bude oslobodený, potom, ako sám ohlasoval svoj blízky príchod, zjaví sa v Betleheme. Aj Betlehem to očakáva. Zatiaľ... ó! Choď, ak máš odvahu, a pohovor si s Betlehemčanmi o inom Mesiášovi... a uvidíš." „Máte synagógu?" „Áno. Tadiaľto, rovno, dvesto krokov po tejto ceste. Nemôţeš sa pomýliť. Je pri nej truhla s porušenými zvyškami." „Zbohom. Nech ťa Pán osvieti." Odchádzajú. Idú dopredu. 6 77.6 Pri bráne stojí mladá, výstredné oblečená ţena. Je prekrásna. „Pane, chceš vojsť do domu? Vojdi." Jeţiš sa na ňu uprene zahľadí, prísne ako sudca, a nehovorí. Prehovorí Judáš, podporovaný všetkými: „Len zmizni, nehanebnica! Nepoškvrňuj nás svojím dychom, suka vyhladovaná!" Ţena sa začervená a skloní hlavu. Je zmätená a chce utiecť, vysmievaná uličníkmi a okoloidúcimi. „Kto je taký čistý, ţe môţe povedať: ,Nikdy som netúţil po jablku, ktoré ponúkla Eva?'" povie Jeţiš prísne a dodá: „Ukáţte mi takého a ja ho pozdravím ,svätý\ Nikto? Ak sa teda, nie z opovrhnutia, ale zo slabosti, cítite neschopní priblíţiť sa k nej, tak odíďte. Nenútim slabých do nerovných zápasov. Ţena, chcel by som vojsť. Tento dom patril jednému môjmu príbuznému. Je mi drahý." „Vstúp, Pane, ak sa ma neštítiš." „Nechaj otvorené dvere. Aby svet videl a neohováral..." Jeţiš kráča váţne, slávnostne. Ţena sa mu veľmi úctivo ukloní a neodvaţuje sa ani pohnúť. Ale ostré poznámky zástupu ju pichajú do krvi. Uteká aţ na koniec záhrady, zatiaľ čo Jeţiš ide aţ pod schodište, nazrie cez privreté dvere, ale nevojde dnu. Potom ide tam, kde bol hrob a kde je teraz akýsi pohanský chrámik. „Kostí spravodlivých, aj keď vyschnuté a rozptýlené, rosia balzam očisty a rozsievajú semená večného ţivota. Pokoj mŕtvym, ktorí ţili v dobre! Pokoj čistým, ktorí odpočívajú v Pánovi! Pokoj tým, ktorí trpeli, ale nechceli poznať neresti! Pokoj ozajstným veľkým sveta a neba! Pokoj!"

428

Ţenu zakrýva ţivý plot, popri ktorom kráča. Príde k Jeţišovi: „Pane!" „Ţena!" „Tvoje meno, Pane." Jeţiš." „Nikdy som ho nepočula. Som Rimanka, míma a tanečnica. Vyznám sa len v chlipnostiach. Čo znamená to meno? Ja sa volám Aglae a... to znamená neresť." „Moje znamená Záchranca." „Ako zachraňuješ? Koho?" „Kto má dobrú vôľu zachrániť sa. Zachraňujem tým, ţe učím, aby ste boli čistí, aby ste chceli poctivosť i za cenu bolesti, dobro za kaţdú cenu." Jeţiš hovorí bez trpkosti, ale k ţene sa ani neobratí. „Som stratená..." Ja som ten, kto vyhľadáva stratených." Ja som mŕtva." Ja som ten, kto dáva ţivot." Ja som špina a klamstvo." Ja som čistota a pravda." „Si aj dobrota, ty, ktorý sa na mňa nepozeráš, nedotýkaš sa ma a nešliapeš po mne. Zmiluj sa nado mnou..." „Ty maj najprv so sebou zmilovanie. So svojou dušou." „Čo je duša?" „To, čo robí z človeka boha, a nie ţivočícha. Neresť, hriech ju zabíja a keď je duša zabitá, človek sa stáva odpudzujúcim zvieraťom." „Môţem ťa ešte uvidieť?" „Kto ma hľadá, nájde ma." „Kde bývaš?" „Kde srdcia potrebujú lekára a liek, aby sa znova stali počestnými." „Teda... uţ ťa viac neuvidím... Ja bývam tam, kde nechcú lekára, ani liek a počestnosť." „Nič ti nebráni, aby si prišla tam, kde budem. Moje meno budú vykrikovať po uliciach a príde aţ k tebe. Zbohom." „Zbohom, Pane. Dovoľ, aby som ťa volala Jeţiš. Ó, nie z dôvernosti...! Ale aby vošlo trochu spásy do mňa. Som Aglae, pamätaj na V

mna. „Áno. Zbohom." Ţena zostane vzadu, Jeţiš vychádza prísny. Hľadí na všetkých. Vidí u učeníkov rozpaky a u Hebrončanov výsmech. Sluha zatvára bránu.

429

Jeţiš ide rovno po ceste. Zaklope na synagógu. Objaví sa nazlostený starec. Nedopraje Jeţišovi ani čas prehovoriť. „Do synagógy, v tomto svätom mieste, je zakázaný vstup tým, čo paktujú s neviestkami. Preč!" Jeţiš sa bez slova obráti a pokračuje v ceste. Jeho spoločníci za ním. Pokým neprídu za Hebron. Potom prehovoria. „Zavinil si si to sám, Učiteľ," povie Judáš. „Pobehlica!" Judáš, veru hovorím ti, ţe ťa predíde. A teraz, ty, ktorý ma napomínaš, čo mi povieš o Judejčanoch? Na najsvätejších miestach Judey nás vysmiali a vyhnali... Ale je to tak. Príde čas, keď Samária a pohania sa budú klaňať pravému Bohu a Pánov ľud bude poškvrnený krvou a zločinom... zločinom, v porovnaní s ktorým hriech neviestok, ktoré predávajú svoje telo a svoju dušu, bude drobnosťou. Nemohol som sa pomodliť nad kosťami svojich bratrancov a spravodlivého Samuela. No nič. Odpočívajte, sväté kosti, jasajte duchovia, ktorí ste v nich prebývali. Prvé zmŕtvychvstanie je blízko. Potom príde deň, keď sa ukáţete anjelom ako Pánovi sluţobníci." Jeţiš stíchne a všetko sa skončí.

77.8

78. V Kariote, smrť starého Šavla 14. január 1945 78.1

Mám dojem, ţe najstrmšia časť a tieţ najuţšie miesto v judejských horách je medzi Hebronom a Jotou. Ale môţem sa aj mýliť, lebo toto je širšie a rozľahlejšie údolie, otvárajúce sa pomerne širokým horizontom, z ktorých sa vynárajú jednotlivé hory, a nie horské pásma. Azda je to kotlina medzi dvoma horskými reťazami, neviem. Vidím ju prvýkrát a málo tomu rozumiem. Na poliach, ktoré nie sú rozľahlé, ale dobre obrábané, vidím rôzne druhy obilnín väčšinou jačmeň a raţ, ale tieţ pekné vinice v slnečnejších častiach. Potom vo vyšších polohách sú pekné borovicové a jedľové lesy a ďalšie stromy zalesnených miest. Objaví sa skromná cesta do malej dedinky. „To je predmestie Kariotu. Prosím ťa, aby si prišiel do môjho vidieckeho domu. Tam ťa očakáva moja matka. Potom pôjdeme do Kariotu," povie Judáš, ktorý je od vzrušenia celý bez seba. Nepovedala som, ţe teraz sú iba Jeţiš s Judášom, Šimonom a Jánom. Pastieri nie sú s nimi. Azda zostali na hebronských pasienkoch alebo sa vrátili k Betlehemu.

430

„Ako chceš, Judáš. Mohli sme sa však zastaviť aj tu, aby sme poznali tvoju matku." „Ó, nie! Je to len vidiecky dom. Matka tam chodí v čase zberu úrody. Ale potom býva v Kariote. A nechceš, aby ťa videlo moje mesto? Nechceš doň priniesť tvoje svetlo?" „Pravdaţe chcem, Judáš. Ty však uţ vieš, ţe nehfadím na prostotu miesta, kde som hosťom." „Ale dnes si mojím hosťom... a Judáš vie byť pohostinný." Pokračujú ešte kúsok medzi domami roztrúsenými po poliach. Vychádzajú z nich ţeny i muţi, ktorých privolali deti. Zjavne tu vládne prebudená zvedavosť. Judáš ich určite vopred upozornil. „Tu je môj biedny dom. Odpusť jeho chudobu." Ale dom nie je nijaká chatrč. Je to kváder iba s jedným podlaţím, ale rozsiahly a dobre udrţiavaný, uprostred hustého, výnosného ovocného sadu. Z cesty k domu vedie úzka cestička, ktorá je pekná a čistá. „Dovolíš, aby som išiel popredu, Učiteľ?" „Len choď." Judáš odchádza. „Učiteľ, Judáš to urobil vo veľkom štýle," vraví Šimon. „Mal som podozrenie. Ale teraz som si tým istý. Hovoríš, Učiteľ, a hovoríš správne: Duch, duch... Ale on... on to tak nechápe. Nikdy ťa nepochopí... alebo veľmi neskoro," opraví sa, aby nezarmútil Jeţiša. Jeţiš vzdychne a mlčí. 2 Judáš vychádza so ţenou okolo päťdesiatky. Je dosť vysoká, no nie tak ako syn, ktorému dala svoje čierne oči a kučeravé vlasy. Jej oči sú však mierne, skôr smutné, zatiaľ čo Judášove oči sú rozkazovačné a prefíkané. „Zdravím ťa, Kráľ Izraela," povie a pokľakne skutočným pozdravom poddanej. „Dovoľ svojej sluţobnici, aby ti poskytla pohostinstvo." „Pokoj tebe, ţena. A Boh nech je s tebou a s tvojím synom." „Ó, áno! S mojím synom!" Je to skôr povzdych ako odpoveď. „Vstaň, matka. Aj ja mám matku a nemôţem dovoliť, aby si mi bozkávala nohy. Bozkávam ťa v mene mojej matky, ţena. Je tvojou sestrou... v láske a v bolestnom osude matky poznačených." „Čo chceš tým povedať, Učiteľ?" spýta sa Judáš trochu znepokojený. Ale Jeţiš neodpovie. Objíme ţenu, ktorú láskavo zdvihol zo zeme a ktorú teraz pobozká na líca. A potom, drţiac ju za ruku, ide smerom k domu.

431

Vstúpia do chladnej miestnosti, ktorú zatieňujú ľahké prúţkované závesy. Sú tu pripravené osvieţujúce nápoje a čerstvé ovocie. Ale najprv Judášova matka zavolá slúţku a tá prinesie vodu a uteráky a domáca pani by chcela vyzuť Jeţišovi topánky a umyť mu zaprášené nohy. Jeţiš však namieta. „Nie, matka. Matka je príliš sväté stvorenie, aby som jej dovolil zaujať postoj otrokyne, najmä keď je počestná a dobrá ako si ty." Matka sa pozrie na Judáša... zvláštny pohľad. A potom odíde. Jeţiš sa osvieţil. Keď sa chystá obuť si sandále, ţena sa vráti s novými sandálmi. „Pozri, náš Mesiáš. Myslím, ţe som urobila dobre... ako chcel Judáš... Povedal mi: .Trochu dlhšie ako moje a rovnako široké/" „Ale prečo, Judáš?" „Nechceš mi dovoliť dať ti nejaký dar? Nie si môj Kráľ a Boh?" „Áno, Judáš. Ale nemal si toľko zaťaţovať matku. Ty vieš, aký som..." „To viem. Si svätý. Ale musíš sa objavovať ako svätý Kráľ. Tak to je, keď sa treba presadiť. Vo svete, v ktorom deviati z desiatich sú hlupáci, sa treba presadiť výzorom. To viem." Jeţiš si zašnuroval nové sandále z červenej koţe do predierkovaných remienkov na zvršku obuvi, siahajúcom aţ po členky. Sú omnoho krajšie ako jeho obyčajné pracovné sandále. Podobajú sa Judášovým sandálom, ktoré sú temer topánkami a z ktorých vidno len časť nôh. „Aj šaty, môj Kráľ. Pripravovala som ich pre môjho Judáša... Ale on ti ich daruje. Sú plátenné, chladivé a nové. Dovoľ, aby ťa obliekla matka. .. akoby si bol jej synom." Jeţiš sa znova pozrie na Judáša... ale neodporuje. Rozväzuje si pri krku vrchné šaty, nechá spadnúť z ramien širokú tuniku a zostane len v spodnej. Ţena mu oblieka pekné nové šaty. Ponúkne mu opasok, husto vyšívaný pás, z ktorého vychádza šnúra ukončená veľmi hustými strapcami. Jeţiš sa určite cíti dobre v chladivých, čistých šatách. Nevyzerá však veľmi šťastný. Medzitým sa postupne umyli aj ostatní. „Poď, Učiteľ. Sú z môjho skromného ovocného sadu. To je jablková šťava, ktorú pripravuje matka. Tebe, Šimon, azda lepšie zachutí biele víno. Vezmi si. Je z mojej vinice. A ty, Ján? Ako Učiteľ?" Judáš jasá, ţe môţe nalievať do krásnych strieborných čiaš, aby ukázal, ţe on si to môţe dovoliť. Matka hovorí málo. Hľadí... hľadí... hľadí na svojho Judáša... a ešte viac hľadí na Jeţiša... A keď jej Jeţiš, skôr ako začnú jesť, ponúkne to najkrajšie ovocie (zdá sa mi, ţe sú to obrovské broskyne, je to

432

ţltočervené ovocie, ale nie jablká) a povie jej: „Vţdy najprv matka," zatrblieta sa v jej oku slza. „Mama, ostatné je uţ urobené?" opýta sa Judáš. „Áno. syn môj. Myslím, ţe som urobila všetko dobre. Ale ja som stále vyrastala tu a neviem... nepoznám zvyky kráľov." „Aké zvyky, ţena? Akých kráľov? Judáš, čo si to urobil?" „Či nie si predsa prisľúbený Kráľ Izraela? Je čas, aby ťa svet pozdravil ako takého. A to sa musí stať prvýkrát tu, v mojom meste, v mojom dome. Ja ťa uctievam ako takého. Z lásky ku mne a z úcty k tvojmu menu Mesiáša, Krista, Kráľa, ktoré ti dali proroci na príkaz Jahveho, neodopieraj mi to." 3 „Ţena, priatelia. Prosím vás, potrebujem sa porozprávať s Judášom. Musím mu dať presné príkazy." Matka a učeníci odídu. Judáš, čo si to urobil? Tak málo si ma doteraz pochopil? Prečo ma tak poniţuješ a robíš zo mňa iba mocného na zemi, ba len takého, ktorý sa domáha toho, aby bol mocný? Nechápeš, ţe to je uráţka môjho poslania, ba i prekáţka? Áno. Nenamietaj. Prekáţka. Izrael je podriadený Rímu. Vieš, čo sa stane, ak niekto chce povstať proti Rímu, kto vyzerá ako vodca ľudu a je podozrivý, ţe pripravuje vzburu. Počul si, práve po tieto dni si počul, ako sa rozhneval na Dieťa, o ktorom sa predpokladalo, ţe podľa sveta je budúcim kráľom. A ty! A ty! Ó, Judáš! Ale čo očakávaš od mojej fyzickej vlády? V čo dúfaš? Dal som ti čas na rozmyslenie a rozhodnutie. Hovoril som s tebou veľmi jasne uţ odvtedy, čo sme sa prvýkrát stretli. Aj som ťa odmietol, lebo som vedel... lebo viem, áno, lebo viem, čítam, vidím, čo je v tebe. Prečo ma chceš nasledovať, ak nechceš byť taký, ako ja chcem? Odíď, Judáš. Neškoď sebe a neškoď mne... Choď. Je to pre teba lepšie. Nie si vhodný robotník pre toto dielo... Príliš ťa presahuje. V tebe je pýcha, ţiadostivosť všetkých troch vetiev, panovačnosť... aj tvoja matka sa ťa musí báť... máš v sebe sklon ku klamstvu... Nie. Nie taký má byť môj nasledovník. Judáš, ja nie som ten, kto ťa nenávidí. Ja ti nezlorečím. Iba ti hovorím s bolesťou toho, kto vidí, ţe nemôţe pozmeniť toho, koho miluje, hovorím ti len: Choď si svojou cestou, raz si cestu vo svete, ak si to ţeláš, ale nezostávaj so mnou. Moja cesta...! Moje kráľovstvo! Ó, aké trápenie je v nich! Vieš, kde budem Kráľom? Kedy budem vyhlásený za Kráľa? Keď budem vyzdvihnutý na drevo hanby a purpurom bude moja krv, korunou veniec z tŕnia, erbom výsmešný nápis. Namiesto trúbok, cimbalov, organov a citár zdraviacich vyhláseného

433

Kráľa sa mi dostane preklínania a rúhania všetkého ľudu - môjho ľudu. A vieš, čie to bude dielo? Jedného, ktorý ma nepochopí. Ktorý nič nepochopí. Srdce z bronzovej dutiny, v ktorom pýcha, zmyselnosť a lakomstvo po kvapkách vytlačia všetky šťavy a tieto splodia spleť hadov, ktoré poslúţia ako reťaz pre mňa a... zlorečenie pre neho. Ostatní nepoznajú tak jasne môj údel. A prosím ťa, nehovor o tom. Toto nech ostane medzi mnou a tebou. Nakoniec... je to napomenutie... a ty budeš mlčať, aby si nepovedal: ,Napomínal ma.. / Pochopil si, Judáš?* 4 Judáš je celý červený, ba tmavofialový. Stojí pred Jeţišom. Je zmätený, hlavu má sklonenú... Potom sa hodí na kolená a plače s hlavou na Jeţišových kolenách. „Milujem ťa, Učiteľ. Neodvrhuj ma. Áno. Som pyšný, som hlúpy. Ale neposielaj ma preč. Nie, Učiteľ. Je to poslednýkrát, čo chybujem. Máš pravdu. Neuvaţoval som. Ale aj v tejto chybe je láska. Chcel som ti vzdať takú česť... a aby ti ju preukázali i druhí..., lebo ťa milujem. Pred troma dňami si povedal: ,Keď sa dopustíte chyby bez zlomyseľnosti, z nevedomosti, nie je to chyba, ale nedokonalý úsudok, úsudok detí, a ja som tu, aby som z vás urobil dospelých/ Aha, Učiteľ, som tu pri tvojich kolenách... povedal si mi, ţe mi budeš otcom... pri tvojich kolenách ako pri kolenách môjho otca a prosím ťa o odpustenie. Prosím ťa, aby si zo mňa urobil ,dospelého s a svätého dospelého... Neposielaj ma preč, Jeţiš, Jeţiš, Jeţiš... Nie všetko vo mne je ničomné. Vidíš, pre teba som zanechal všetko a prišiel som. Si viac ako pocty a víťazstvá, ktoré som získal, keď som slúţil iným. Ty, áno, ty si láska biedneho, nešťastného Judáša, ktorý by ti chcel dať len radosť, no namiesto toho ti spôsobuje bolesť..." „Stačí, Judáš. Ešte raz ti odpúšťam..." Jeţiš vyzerá unavený... „Odpúšťam ti v nádeji... v nádeji, ţe ma v budúcnosti pochopíš." „Áno, Učiteľ. Áno. Ale teraz... teraz... nezdrv ma odmietnutím, ktoré by ma zosmiešnilo. Celý Kariot vie, ţe som prišiel s Dávidovým potomkom, Kráľom Izraela... a toto moje mesto sa pripravilo prijať ťa... Myslel som si, ţe robím dobre... chcel som ti ukázať, ako to treba robiť, aby sa obávali a boli poslušní... a ukázať to Jánovi, Šimonovi a prostredníctvom nich aj ostatným, ktorí ťa milujú, ale správajú sa k tebe ako k seberovnému... Aj matku by vysmiali ako matku syna luhára a blázna. Pre ňu, Pane môj... A prisahám ti, ţe ja..." „Neprisahaj mne. Prisahaj sám sebe, ak môţeš, ţe uţ nebudeš hrešiť v tom zmysle. Kvôli matke a občanom neurobím hanbu, ţe odídem a nezastavím sa. Vstaň."

434

„Čo povieš ostatným?" „Pravdu..." „Nieee!" „Pravdu - ţe som ti dal nadnes pokyny. Vţdy jestvuje spôsob povedať pravdu s láskou. Poďme. Zavolaj svoju matku a ostatných." Jeţiš je dosť prísny. Znova sa usmeje, aţ keď sa vráti Judáš s matkou a učeníkmi. Ţena skúma Jeţiša. Vidí ho však milého. Uspokojí sa. No mám dojem, ţe v duši cíti bolesť. „Chceme ísť do Kariotu? Som odpočinutý a ďakujem ti, matka, za všetku tvoju dobrotu. Nebo nech ti to vynahradí a pre lásku, ktorú mi preukazuješ, dá odpočinok a radosť manţelovi, ktorého oplakávaš." Ţena sa usiluje pobozkať mu ruku, ale Jeţiš jej poloţí ruku na hlavu, pohladká ju a nedovolí jej pobozkať mu ju. „Koč je pripravený, Učiteľ. Poď." Vonku prichádza koč ťahaný volmi, pekný pohodlný koč, na ktorom sú poloţené vankúše ako sedadlá a hore je strieška z červenej látky. „Nastúp, Učiteľ." „Najprv matka." Ţena nastúpi, potom Jeţiš a ďalší. „Tu, Učiteľ." (Judáš ho uţ nevolá kráľ.) Jeţiš si sadne dopredu, Judáš po jeho boku. Vzadu je ţena a učeníci. Kočiš udrie voly a poháňa, kráčajúc po ich boku. 5 Prevoz kočom je krátky. Asi štyristo metrov, moţno o niečo viac, a potom uţ vidno prvé domy Kariotu, ktorý sa mi javí ako nenápadné malé mestečko. Malé dieťa na ceste zaliatej slnkom vyzerá a potom odbehne ako strela. Keď koč dorazí k prvým domom, váţené osobnosti a ľud ho vítajú so stuhami a haluzami, všade haluze a stuhy, na ceste, od domu ku domu. Jasavé výkriky a poklony aţ po zem. Jeţiš - teraz uţ nemôţe urobiť nič iné - z výšky svojho kníšuceho sa trónu pozdravuje a poţehnáva. Koč pokračuje v ceste a potom za námestím zabočí do jednej ulice a zastaví sa pred domom, ktorý má uţ dokorán otvorenú bránu a v nej sú dve alebo tri ţeny. Zastavia sa. Zostúpia. „Môj dom je tvoj, Učiteľ." „Pokoj tomuto domu, Judáš. Pokoj a svätosť." Vstúpia. Za vestibulom je veľká sála s nízkymi divánmi a intarzovaným nábytkom. S Jeţišom a ostatnými vstúpia významné miestne osobnosti. Poklony, zvedavosť, pompézna slávnosť.

435

Jeden dôstojný starec prednáša prejav: „Veľká udalosť pre kariotskú zem, ţe ťa máme, Pane. Veľká udalosť! Šťastný deň! Udalosť, ţe ťa máme, a udalosť, keď vidíme, ţe ti je priateľom a pomocou jeden jej syn. Poţehnaný, ţe ťa poznal pred kýmkoľvek iným! A ty poţehnaný desaťkrát desať razy, ţe si sa ukázal, ty, očakávaný z generácie na generáciu. Hovor, Pane a Kráľ. Naše srdcia očakávajú tvoje slovo ako vyprahnutá zem po horúcom lete očakáva vzácnu prvú septembrovú vodu." „Vďaka, nech si ktokoľvek. Vďaka. A vďaka týmto občanom, ktorí sklonili svoje srdcia Otcovmu Slovu, Otcovi, ktorého som Slovom. Pretoţe vedzte, ţe nie Synovi človeka, ktorý k vám hovorí, ale najvyššiemu Pánovi treba vzdávať vďaky a česť za tento čas pokoja, ktorým on znovu spája rozvrátené otcovstvo so synmi človeka. Chváľme pravého Pána, Boha Abrahámovho, ktorý sa zmiloval nad svojím ľudom a s láskou mu daroval sľúbeného Spasiteľa. Nie Jeţišovi, sluţobníkovi večnej Vôle, ale tejto Vôli lásky nech je sláva a chvála." „Hovoríš ako svätý... Ja som predstavený synagógy. Nie je sobota. Ale príď do môjho domu vysvetľovať Zákon, ty, na ktorom viac neţ kráľovský olej je pomazanie múdrosti." „Prídem." „Môj Pán je azda unavený..." „Nie, Judáš. Nikdy nie som unavený, aby som rozprával o Bohu a nikdy nechcem sklamať srdcia." „Príď teda," nalieha predstavený synagógy. „Celý Kariot je tam vonku a očakáva ťa." „Poďme." Vychádzajú. Jeţiš medzi Judášom a predstaveným synagógy. Okolo významné osobnosti a zástupy ľudí. Jeţiš prechádza a poţehnáva. 6 Synagóga je na námestí. Vchádzajú dnu. Jeţiš kráča k miestu, kde sa vyučuje. Začína hovoriť, celý biely v nádherných šatách, s povznesenou tvárou a rukami vystretými vo svojom zvyčajnom geste. „Ľud z Kariotu, hovorí Boţie Slovo. Počúvajte. Lebo ten, kto k vám hovorí, je Boţie Slovo. Jeho zvrchovanosť pochádza od Otca a k Otcovi sa vráti, keď rozšíri dobrú zvesť v Izraeli. Nech sa otvoria srdcia a mysle pravde, aby sa v nich neusadili chyby a nevznikal zmätok. Izaiáš povedal: ,Lebo kaţdá hrmotná obuv a kaţdý šat zmáčaný v krvi bude spálený, bude ohňu pokrmom. Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude knieţatstvo a bude nazvaný: zázračný

436

Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieţa pokoja/* To je moje meno. Nechajme cisárom a tetrarchom ich korisť. Ja budem lúpiť. Nebude to však lúpeţ, ktorá si zaslúţi potrestanie ohňom. Ale vytrhnem zo Satanovho ohňa veľa koristi, aby som ju priniesol do kráľovstva pokoja, v ktorom som Knieţaťom, a do večnosti - večného času, v ktorom som Otcom. Aj Dávid, z rodu ktorého pochádzam, ako predpovedali tí, ktorí pre svoju svätosť, milú Bohu, boli vyvolení hovoriť o Bohu hovorí: ,Boh si vyvolil. .. môjho syna... úloha je však veľká. Veď to nemá byť palác pre človeka, ale pre Pána, Boha.'** Tak je to. Boh, Kráľ kráľov, si vyvolil jediného - svojho Syna, aby vybudoval svoj príbytok v srdciach. A uţ pripravil materiál. Ó, koľko zlata lásky! A meď, striebro, ţelezo, vzácne drevo a drahokamy! Všetko sa nahromadilo v jeho Slove a ono ich pouţíva na stavbu Boţieho príbytku vo vás. Ale ak človek nepomáha Pánovi, zbytočne Pán bude chcieť postaviť svoj dom. Na zlato treba odpovedať zlatom. Na striebro striebrom, na meď meďou a na ţelezo ţelezom. Čiţe lásku treba dávať za lásku, zdrţanlivosť pre sluţbu čistote, stálosť, aby ste boli verní, a silu, aby ste nepodľahli. A potom dnes priniesť kameň, zajtra drevo dnes obetu, zajtra skutok, a budovať. Stále budovať vo vás Boţí chrám. Učiteľ, Mesiáš, Kráľ večného Izraela, večného Boţieho ľudu vás volá. Ale chce, aby ste boli čistí pre dielo. Preč s pýchou - Bohu nech je chvála. Preč s ľudským zmýšľaním - kráľovstvo je Boţie. Pokorní, vravte so mnou: ,Tvoje je všetko, Otče. Tvoje je všetko, čo je dobré. Nauč nás, aby sme ťa poznávali a slúţili ti v pravde.' Povedzte si: ,Kto som ja?' A spoznáte, ţe budete niekým iba vtedy, keď budete vyčistenými príbytkami, do ktorých môţe Boh zostúpiť a spočívať v nich. Všetci ste pútnikmi a cudzincami na tejto zemi. Dokáţte sa spojiť a ísť v ústrety prisľúbenému kráľovstvu. Cestou je zachovávanie prikázaní nie zo strachu pred trestom, ale z lásky k tebe, svätý Otče. Archou je dokonalé srdce, v ktorom je výţivná manna múdrosti a kvitne tam ratolesť čistej vôle. A aby váš dom svietil, príďte k svetlu sveta. Ja vám ho prinášam. Prinášam vám svetlo. Nič iné, iba toto. Nevlastním bohatstvá a nesľubujem pocty, ktoré sú zo zeme. Vlastním však všetko nadprirodzené bohatstvo môjho Otca. A tým, ktorí budú nasledovať Boha v láske a dobročinnosti, sľubujem večnú poctu neba. Pokoj s vami." 7z9,4-5. Pórov, i

29,1.

437

Ľudia, ktorí ho pozorne počúvali, si šepkajú trochu znepokojene. Jeţiš sa rozpráva s predstaveným synagógy. Ku skupine sa pridávajú aj ďalšie, zdá sa významné osobnosti. „Učiteľ... ale nie si Kráľ Izraela? Povedali nám..." „To som." „Ale ty si povedal..." „Ţe nevlastním a nesľubujem svetské bohatstvo. Nemôţem hovoriť iné, len pravdu. Tak je to. Poznám vaše zmýšľanie. Omyl však pochádza z chybnej interpretácie a z vašej veľmi veľkej úcty k Najvyššiemu. Bolo vám povedané: ,Príde Mesiáš/ A vy ste si mysleli, ako mnohí v Izraeli, ţe Mesiáš a kráľ sú jedno a to isté. Pozdvihnite ducha vyššie. Pozorujte toto krásne letné nebo. Zdá sa vám, ţe sa končí tam, ţe tam je jeho hranica, kde sa obloha mení na zafír? Nie. Za ním sú čistejšie vrstvy, ešte jemnejší blankyt aţ po ten nepredstaviteľný v raji, kam Mesiáš privedie spravodlivých, ktorí zomreli v Pánovi. Ten istý rozdiel je medzi mesiášskou kráľovskou hodnosťou, ako ju chápu ľudia, a skutočnou, úplne boţskou." „Ale môţeme my, úbohí ľudia, pozdvihnúť ducha tam, kde hovoríš ty?" „Stačí len chcieť. A ak to budete chcieť, hľa, ja vám pomôţem." „Ako ťa máme volať, ak nie si kráľ?" „Učiteľ, Jeţiš, ako chcete. Som Učiteľ a som Jeţiš, Spasiteľ." 8 Prehovorí nejaký starec: „Počuj, Pane. Istého času, uţ veľmi dávno, v čase sčítania ľudu, prišla sem zvesť, ţe sa v Betleheme narodil Spasiteľ... a ja som tam išiel s ostatnými... Videl som Dieťatko, vo všetkom rovnaké ako iné deti. Poklonil som sa mu však kvôli viere. Potom som sa dozvedel, ţe jestvuje jeden, svätý, menom Ján. Ktorý je pravý Mesiáš?" „Ten, ktorému si sa poklonil. Ten druhý je jeho predchodca. Veľký svätý v očiach Najvyššieho. Ale nie Mesiáš." „To si bol ty?" „Bol som to ja. A čo si videl okolo mojej osoby novorodenca?" „Chudobu a pôvab, počestnosť a čistotu... Láskavého a váţneho remeselníka, menom Jozef, remeselníka, ale z Dávidovho rodu. Mladú a láskavú plavovlasú matku, menom Mária, pred pôvabom ktorej blednú najkrajšie ruţe z Engadi a ľalie z kráľovských záhonov sa zdajú neforemné. A dieťa s veľkými belasými očami, s vlasmi ako vlákna bieleho zlata... Iné som nevidel... A počujem ešte hlas matky, ako mi hovorí: ,V mene môjho Syna ti hovorím: Nech je s tebou Pán aţ do večného stretnutia a jeho milosť nech ti vyjde v ústrety na tvojej ceste/ Mám

438

osemdesiatštyri rokov... cesta sa mi končí. Uţ som nedúfal, ţe stretnem Boţiu milosť. Ale našiel som ťa..., a teraz si uţ neţelám vidieť iné svetlo okrem tvojho... Áno. Vidím ťa, aký si pod týmto šatom zmilovania, ktorým je telo, ktoré si si vzal. Vidím ťa! Počujte hlas toho, ktorý pri umieraní vidí Boţie svetlo!" Ľudia sa natlačia okolo Jeţiša a starca vo vytrţení, starca, ktorý sa uţ neopiera o paličku a dvíha chvejúce sa ruky, celkom šedivú hlavu s dlhou bradou, ozajstnú hlavu patriarchu alebo proroka. „Vidím tohto - vyvoleného, najvyššieho, dokonalého, ktorý zostúpil sem mocou lásky, vystupovať po pravici Otca a s ním sa stáva Jeden. Ale, hľa! Nie netelesný hlas a bytie, ako Mojţiš videl Najvyššieho a ako sa hovorí v Knihe Genezis, ţe ho poznali prví ľudia a hovorili s ním za večerného vánku. Ako pravé telo ho vidím vystupovať k Večnému. Ţiarivé telo! Oslávené telo! Ó, nádhera Boţieho tela! Ó, krása Človeka-Boha! Je Kráľ! Áno. Je Kráľ. Nie Izraela, ale Kráľ sveta. A jemu sa klaňajú všetky kráľovstvá zeme a všetky ţezlá a koruny sa strácajú v ţiari jeho ţezla a jeho drahokamov. Veniec, má na čele veniec. Ţezlo, v ruke má ţezlo. Na hrudi má náprsník - perly a rubíny v ňom sú takej ţiary, akú nikto nikdy nevidel. Vychádzajú z neho plamene ako z ušľachtilej vyhne. Na zápästiach má dva rubíny a na svojich svätých nohách sponu z rubínov. Svetlo, svetlo z rubínov. Hľaďte, ó, národy, večný Kráľ. Vidím ťa, vidím ťa. Vystupujem s tebou... Ó, Pane! Vykupiteľ náš! Svetlo rastie v mojom duševnom zraku... Kráľ je ozdobený svojou krvou! Veniec je koruna z krvácajúcich tŕňových kríkov, ţezlo je kríţ... Ajhľa, Človek! Pozrite! Si to ty...! Pane, pre tvoju obetu, zmiluj sa nad svojím sluţobníkom. Jeţišu, tvojmu zmilovaniu odovzdávam svojho ducha." Starec, ktorý sa vzpriamil a omladol v zápale prorokovania, náhle zoslabne a padol by, keby ho Jeţiš pohotovo nezachytil na svojej hrudi. „Šavol!" „Šavol zomiera!" „Pomoc!" „Beţte." „Pokoj okolo spravodlivého, ktorý zomiera," vraví Jeţiš, ktorý si pomaly kľakol, aby mohol lepšie podoprieť stále viac oťaţievajúceho starca. Nastáva ticho. Potom ho Jeţiš celkom poloţí na zem. Narovná sa. „Pokoj jeho duchu. Zomrel, keď videl svetlo. V očakávaní, a bude krátke, uvidí uţ Boţiu tvár a bude šťastný. Nejestvuje smrť, čiţe oddelenie od ţivota, pre tých, ktorí zomierajú v Pánovi."

439

Po chvíli sa ľudia vzďaľujú a pritom komentujú udalosti. Zostávajú váţení ľudia, Jeţiš, jeho učeníci a predstavený synagógy. „Prorokoval, Pane?" Jeho oči uzreli pravdu. Poďme." Vychádzajú. „Učiteľ, Šavol zomrel uchvátený Duchom Boţím. My, ktorí sme sa ho dotýkali, sme čistí alebo nečistí?" „Nečistí." „A ty?" Ja tak ako ostatní. Nemením Zákon. Zákon je zákon a Izraelita ho zachováva. Sme nečistí.* Na tretí a siedmy deň sa budeme očisťovať. Aţ dovtedy sme nečistí. Judáš, uţ sa nevrátim k tvojej matke. Neprinesiem nečistotu do jej domu. Odkáţ jej to po niekom, kto to môţe urobiť. Po1 koj tomuto mestu. Poďme." Uţ nevidím nič.

* Kto sa dotkol mŕtveho, bol nečistý. Tak to ustanovuje Nm 19, 11-22, kde sú uvedené aj pravidlá na očisťovanie. V súvislostí dotyku s mŕtvym sa uvádzajú špecifické prípady v Lv 21, 1-4; 22, 4-7; Nm 6, 6-12; 9, 6-12; 31, 19-20; Ez 44, 25-27; Ag2, 13. Táto poznámka platí pre všetky prípady, kde sa uvádza podobný prípad „nečistoty podľa zákona". - Na konci kaţdého dielu čitateľ nájde tematický index základných poznámok a odkazov, ktoré sú rozčlenené v desiatich dieloch Diela.

440