Mesto a jeho identita Košice by Martina Tazka

MESTO A JEHO IDENTITA KOÅ ICE

TECHNICKÁ UNIVERZITA V KOŠICIACH FAKULTA UMENÍ

MESTO A JEHO IDENTITA KOŠICE Teoretická časť diplomovej práce

Študijný program: Študijný odbor: Školiace pracovisko: Školiteľ: Konzultant:

2017 Košice

Architektúra a urbanizmus (ARCH_Ing_D) Architektúra a urbanizmus (AaU_Ing) Katedra architektúry (KA) Ing.arch. Štefan Zahatňanský Ing. arch. Michal Mihaľák Ing. arch. Viktor Malinovský PhD. doc. Ing. Ján Kanócz, CSc.

Bc. Ondrej Vecan

Abstrakt Práca sa zaoberá problematikou identity priestoru, vzťahom medzi priestorom a človekom. Skúma ako prírodný priestor vplýva na vývoj ľudského chápania priestoru, ktoré bolo zhmotňované v stavbe architektúry a miest. Následne rozoberá aké vzťahy vytvára tento nový mestský priestor. Tento zreteľ aplikuje na lokalitu Košíc, vznik mesta a premien jeho charakteru a charakteru jeho obyvateľov v čase až po dnes. Na záver uvažuje o možnostiach podporenia a rozvoja identiy Košíc a Košičanov.

Kľúčové slová Identita, Košice, Genius loci, Identita Košíc, Miesto, Mesto, Mešťan

Abstract Diploma thesis deals with problem of spatial identity, realionships between place and a man. Thesis examines how natural space affects the evolution of human understanding of place, which was materialized in building architecture and cities. Subsequently it analyses what relationships creates this new urban space. This point of view is applied on the area of Košice, origin of the city and metamorphosis of its character and character of its citizens in time till nowdays. In the conclusion it reflects possibilities of advancing growth identity of Košice and Košice citizens.

Key words Identity, Košice, Genius loci, Place, City, Citizen

Čestné vyhlásenie Vyhlasujem, že som celú diplomovú prácu vypracoval samostatne s použitím uvedenej odbornej literatúry.

Ondrej Vecan Košice, 16. mája 2017

Poďakovanie Ďakujem vedúcemu diplomovej práce Ing. arch. Štefanovi Zahatňanskému za jeho dôveru, rozmanité podnety a vytrvalosť pri usmerňovaní. Zároveň ďakujem mojej manželke Katke za podporu a trpezlivosť pri písaní tejto práce.

Obsah

Úvod

Cieľ práce

1\ Základné pojmy

Identita Mesto

21 24

2\ Charakter miesta

29 34 40 44

Genius loci Prírodné miesto Človekom vytvorené miesto Mešťan a jeho mesto

3\ Identita mesta Košice

49 58 61

Príbeh Košíc Okolitá krajina Dnešná identita

Záver

Zoznam použitej lieratúry

ÚVOD “Mé tělo stanulo tváří v tvář městu; mé nohy měří délku arkády a šířku náměstí; můj pohled bezděčně promítá mé tělo na fasádu katedrály, po které šplhá přes římsy a hrany, zkoumá rozměry prohlubní a výčnělků; mé tělo se utkává s masou katedrálních dveří a má dlaň uchopí kliku, když vstupuji do tmavé prázdnoty za nimi. Zakouším sebe sama ve městě a město díky tomu existuje. Město a mé tělo se vzájemně doplňují a definují. Dlím ve městě a město dlí ve mě.” Juhani Pallasmaa – Oči kůže

Mesto je zložitý organizmus, ktorý má svoju jedinečnú identitu vzťahujúcu sa k prírodnému miestu na ktorom stojí. Jeho tvár formujú ľudia, ktorí ho napĺňajú životom. V tejto práci budeme uvažovať o tom ako tvoriť a spoznať mesto. Každé miesto na zemi má schopnosť komunikovať s nami pomocou zmyslov, a tým nás formovať, uvedomovať si svoje vlastné bytie. Odrazom nášho pochopenia sveta, aj miesta na ktorom chceme stavať je nami vytvorené miesto, ktoré formuje uvažovanie ľudí prichádzajúcich na svet po nás. Aké Košice im zanecháme? Ak chceme tvoriť v Košiciach, tvoriť Košice, musíme najprv spoznať mnohovrstevnú štruktúru a charakter miesta, ktoré vytvárajú. V prvej kapitole si priblížime čo sú a nie sú ciele práce. Druhá kapitola vysvetľuje základné definície identity a mesta. O identite miesta a jeho pôsobení na človeka budeme uvažovať v tretej kapitole rozdelenej na rozmýšľanie o duchu miesta všeobecne, o prírodnom mieste, o človekom vytvorenom mieste a o vzájomnom vzťahu medzi mestom a človekom. Tým ukončíme všeobecnú časť práce a posunieme sa k mestu Košice. Štvrtá kapitola sa zameriava na priblíženie identity Košíc za pomoci historického vývoja, atmosféry prírodnej krajiny a celkového výrazu mesta.

V závere sú vymenované možné smery podporenia košickej identity a vzťahu mešťana s mestom, aby sme mohli „dlieť v našom meste, a naše mesto v nás“.

CIEĽ PRÁCE Architekti a urbanisté jsou povoláni k tomu, aby do dnešních měst vkládali nové stavby i celé stavební soubory, určené pro nové potřeby. Je proto žádoucí any zdědědnému městskému prostředí rozuměli, aby chápali jeho strukturu i důvody jeho vzniku, aby dovedli rozpoznat identitu jednotlivých měst i jejích částí a dokázali na ni také navázat. Jiří Hrůza - Vývoj urbanismu

Cieľom teoretickej práce je pokúsiť sa opísať podstatu mesta, jeho špecifickej atmosféry a pôsobenia na človeka. Na základe dostupných zdrojov sa oboznámiť s problematikou fenomenológie architektonického a urbanistického priestoru. Tieto poznatky neskôr aplikovať v spoznávaní identity mesta Košice. Priblížiť atmosféru a význam Košíc, a vytvoriť tak teoretický základ pre návrhovú časť diplomovej práce. Zároveň prehĺbiť naše znalosti o navrhovaní v meste, špecificky navrhovaní v postkomunistických mestách, ktoré prešli modernistickou urbanizáciou a jedným z ktorých sú aj Košice. Poznať bližšie špecifiká Košíc, významy ktoré sú sústredené na tomto území a sú zhmotnené, boli a zanikli, alebo ich treba nanovo vyjadriť a tým podporiť identifikáciu človeka s mestom. Cieľom práce je tiež poukázať na potenciálne možnosti podporenia mestskej identity Košíc v samotných Košičanoch, alebo v prezentácii mesta navonok. Silná identita mesta zvyšuje jeho schopnosť konkurencie oproti ostatným mestám a identifikácia mešťanov s mestom vytvára potenciál pre vedenie mesta správnym smerom. Takisto sa domnievam, že takéto zhrnutie identity mesta Košíc by mohlo pomôcť aj mojim kolegom, budúcim architektom a urbanistom pri plánovaní a navrhovaní v Košiciach a tým by mohlo poskytnúť cestu k ďalšiemu odbornejšiemu bádaniu a materiálom, ktoré uvádzam v zdrojoch. Cieľom práce nie je presne definovať identitu Košíc, ale pokus priblížiť sa Košiciam.

ZÁKLADNÉ POJMY

IDENTITA Ešte predtým ako začneme premýšľať o identite Košíc, je potrebné priblížiť jednotlivé pojmy a problematiku. Čo je to identita? S identitou sa najčastejšie stretávame v psychológii a sociológii, kde je spájaná s človekom. Na začiatok uvažovania nám môže pomôcť slovník a matematický význam. identita, -y žen. r.: totožnosť, zhodnosť, rovnakosť: zisťovať i-u identifikovať;(1) Pojmom identita v matematike označujeme zhodné zobrazenie, pri ktorom sa každý bod zobrazí do seba samého, z čoho vyplýva že takto zobrazené objekty sa zhodujú. Identia je teda zhoda. Zobrazený bod je vo vzťahu identity voči sebe samému. Rovnicu “x = x“ označujeme ako identickú. Identita človeka je už ťažšie definovateľná, keďže sa dotýka práve toho, čo nás robí nami. V bežnej reči môžeme pojmom identita rozumieť odpoveď na otázku „Kto som?“, teda možno ju vnímať v úzkom vzťahu k chápaniu ľudskej prirodzenosti. Sociologička Viera Bačová tvrdí, že identita z nás, ľudských bytostí, robí to, kým sme: „...jedinec hľadaním identity odpovedá na otázku, „akým človekom som a čím sa líšim od iných“, a sebadefinuje sa „dovnútra“, intrapersonálne.“(2) Tak ako v matematike sa tu stretávame s totožnosťou a rozdielnosťou, ktorá vzniká nezávisle od iných.

Identita znamená, že každý človek má jedinečnú totožnosť, no vyjadruje aj určitú vnútornú zhodu. Zhodu so sebou samým. Úlohou ľudí je túto vnútornú jednotu v sebe nájsť a konať podľa nej. To však nie je také jednoduché hlavne kvôli tlakom z okolia, a potrebe človeka zapadnúť a niekam patriť.

Je zaujímavé že, pri zoznamovaní sa s novým človekom, je jedna z prvých otázok: „Odkiaľ si?“ (Odkiaľ pochádzaš?) – informácia spojená s miestom. Až potom nasledujú ďalšie, spresňujúce otázky, týkajúce sa našej identity. Na druhej strane ľudia sa radi identifikujú s miestom/mestom: „Som Newyorčan.“ „Pochádzam z Ríma.“ „Mojim domovom sú Medzilaborce“ , pretože to vysvetľuje kam patria, a zároveň vyvoláva množstvo príjemných obrazov v ich mysli. Informácia „Som Košičan“ vám pravdepodobne povie oveľa viac ako „Som architekt“. Ak nevieme odpoveď na otázku „Kto som?“, môže nastať problém zvaný kríza identity. Psychológia to nazýva patologickým stavom, a takéhoto jedinca lieči. Netrpia krízou identity aj naše, slovenské, mestá? Vnútorná zhoda nemôže existovať len v prítomnom čase, ale vyplýva toho, akým človekom sme boli včera. Úplná zmena identity nie je možná, jedine ak smrťou (a vzkriesením). Popieranie minulosti vedie k neschopnosti vybudovať pevnú identitu. Človek bol odjakživa majstrom v rozprávaní príbehov. Dalo by sa povedať, že práve touto schopnosťou sme sa odlíšili od druhu homo sapiens. Pri hľadaní odpovede na otázku „Kto som?“ nám môže pomôcť uvažovanie nad otázkou „Kým som bol?“. Takýto postup pri definovaní identity psychológia nazýva naratívna identita. To znamená určenie totožnosti na základe nášho príbehu. V dnešnej dobe je slovo identita často zamieňané zo slovom imidž. Krajiny, mestá, firmy, školy, budujú svoju vizuálnu identitu. Imidž z anglického obraz je ale len akýmsi obrázkom, často doplneným o slogan, ktorý sa snaží vystihnúť mesto za účelom marketingu. Mestá, ktoré investujú do silného imidžu, majú väčšiu šancu predať sa na

trhu. Identita mesta, alebo miesta, ktorou sa chceme zaoberať je hlbšia ako povrchný imidž, a siaha ku podstate a zmyslu vecí. Preto sa v nasledujúcej kapitole pozrieme bližšie na pojem mesto a jeho význam v priebehu dejín.

MESTO Polyfunkčnost je výsledkem provázání činnostních a prostorových charakteristik s měřítkem člověka, primárně pěšího. Jan Jehlík – Rukověť urbanismu Existuje množstvo definícií mesta. Z priestorového hľadiska je mestom ľudské sídlo v ktorom na rozdiel od dediny alebo statku človek stráca priamy kontakt s okolitou krajinou. Človek sa nachádza v umelo vytvorenom mieste. Norberg-Schulz hovorí o meste ako o mieste, ktoré zhromažďuje a stvárňuje významy z okolitého prostredia. Na rozdiel od vidieckeho sídla ktoré je prispôsobené krajine, mesto svojimi dominantami a hustotou je s prírodnou krajinou vo vzťahuj figúry a pozadia. Zo sociologického hľadiska bolo dlho mesto označované za miesto úpadku hodnôt a vyzdvihovaná bola rurálna spoločnosť a ľudové tradície. S postupujúcou urbanizáciou sa mení aj sociologická definícia urbánnej spoločnosti. Sociológ Luis Wirth mesto definuje ako „relatívne veľké husto osídlené a trvalé sídlo sociálne heterogénnych indivíduí“(1). Na základe týchto troch faktorov – veľkosti, hustoty a stupňa heterogenity vysvetľuje charakteristicky mestského života a poukazuje na rozdiely medzi mestami rôznych veľkostí a typov. História miest je v porovnaní s dejinami ľudstva pomerne krátka a jej počiatky siahajú do obdobia sedem až deväťtisíc rokov pred Kristom. Počiatky miest sa spájajú so vznikom civilizácie. Práve v urbánnom prostredí došlo ku zvýšeným sociálnym a kultúrnym interakciám, čo znamenalo rozvoj trhu, špecializáciu obyvateľstva, s tým spojený pokrok. To všetko prispelo k ohniskovej funkcii mesta v rámci celej

spoločnosti. Naprieč celou históriou boli kozmopolitné mestá ako Atény, Londýn, Paríž, New York symbolmi napredovania civilizácie. Mestá môžeme definovať a rozdeľovať na základe funkcie, veľkosti, hustoty, kultúry, štruktúry, veku, atď. Každá z týchto definícií by sa v niečom líšila, a nebola by postačujúcou. A síce zhodujú sa v tom, že mestá sú charakterizované mnohotvárnosťou. A teda mesto tvorí heterogénny celok. Dnes väčšina publikácií o mestskom prostredí začína konštatovaním, že sa počet obyvateľov v mestách zvyšuje. Oproti súčasnému stavu, kedy v mestách žije polovica planéty, to v roku 2050 majú byť dve tretiny. Mestá síce stále boli centrami pokroku, no počet ich obyvateľov v porovnaní s rurálnou populáciou dosahoval mizivé percento. Na začiatku 20. storočia žilo v mestách necelých 15% populácie. Veľký zlom nastal počas urbanizácie v 20. storočí, u nás hlavne v druhej polovici. S tak narastajúcou urbanizáciou je na mieste zaoberať sa vplyvom mesta na jeho obyvateľov. Ako mestá formujú našu spoločnosť? V čom sa líši psychika človeka vyrastajúceho v meste od vidiečana?

Po ústupe modernistických utópií, ktoré v spojení s totalitnými režimami Juhoslovanský architekt a urbanista Bogdan Bogdanovič označuje ako „mestoničiteľské“ prichádza uvoľnenie. Toto uvoľnenie dáva možnosť zamýšľať sa nad podstatou a zmyslom miest a navrhovania v meste. V súčasnosti je veľký tlak na ekonomiku praktickosť, ktorý však prináša krátkodobé funkčné riešenia s rýchlou návratnosťou. Pocit odcudzenia nadobudnutý v modernizme sa prehlbuje globálnymi trendami v architektúre a tiež snahami architektov

vyniknúť a zaujať, namiesto toho aby stavby odrážali hlboké a jedinečné významy daného miesta. Juhani Pallasmaa hovorí o „narcistickom a nihilistickom oku architekta aj pozorovateľa“. Globalizačné trendy spojené s architektúrou zameranou výlučne na vizuálnom vneme podporujú rozvoj miest, ktorý by sa dal charakterizovať ako „monotónnosť v rôznosti“. Ako môže mesto naplno rozvíjať a napĺňať jeho obyvateľa? Prečo nás niektoré miesta pozdvihujú a upokojujú, a inde zas prežívame pocit nepochopenia a odcudzenia? Jednou s prvých avšak komplexných publikácií na túto tému je kniha Genius loci od Christiana Norberga-Schulza z roku 1979. V nasledujúcich kapitolách stručne rozoberieme vzťah človeka a miesta, a na základe tohto vzťahu sa pokúsime určiť v čom spočíva identita prírodného, alebo človekom vytvoreného miesta – mesta.

CHARAKTER MIESTA

GENIUS LOCI

„Člověk bydlí, pokud se může orientovat ve svém prostředí a identifikovat se s ním, či krátce řečeno, jestliže zakouší své prostředí jako významuplné. Bydlení proto znamená něco víc než pouhý úkryt. Zahrnuje i to, že prostory, v nichž se život odehrává, jsou místy v pravém slova zmyslu. Místo je prostor, který má jasně určený charakter.“ Christian Norberg-Schulz – Genius loci

Duch miesta, alebo „genius loci“ ako ho nazývali starý Rimania, pomenúval ochranného ducha miesta. Tento duch dáva ľudom aj miestam život. Na tohto „protivníka, s ktorým musel človek dobre vychádzať aby mohol bývať“ sa s postupom času v analytickom prístupe k architektúre zabudlo. Viera vo vedu a neohrozenosť človeka prispela k strate rešpektu k prostrediu. No architekti, zaoberajúci sa psychológiou a fenomenológiou, nám ho znova pripomínajú. Ľudské bytie na tejto Zemi nespočíva iba v orientácii v priestore ale aj v našej identifikácii sa s ním. Norberg-Schulz sa odvoláva vo svojich úvahách, o hľadaní podstaty vzťahu medzi človekom a miestom, na dielo Martina Heideggera – Básnicky bydlí člověk. Ten používa metódu skúmania jazyka a pôvodu slova „byť, bývať“ v germánskych jazykoch. Keby bol uvažoval ako my, v slovenčine, jeho kniha by bola o pár strán kratšia. U nás jednoducho slovo bývať vyjadruje, okrem iného, opakovane byť. Rovnako ako spať – spávať. To nám ukazuje, že ľudské bytie medzi nebom a zemou, je vykonávané bývaním (k čomu sa v nemčine nakoniec dopracoval aj Heidegger). A teda slovom bývať vyjadrujeme omnoho viac ako potrebu fyzického úkrytu a bezpečia. Bývanie je spôsob existencie človeka na tejto zemi. Ako architekti by

sme mali dbať na to aby sme svojim návrhom vytvorili človeku miesto pre „bývanie básnivo“ Ľudské bytie (bývanie) medzi nebom a zemou je úzko spojené s konkrétnym miestom. Tak isto ako naša existencia, je vymedzené priestorom a časom. V tomto priestore sa musí človek dobre orientovať a zároveň v ňom nachádzať existenciálnu oporu. Časový rozmer je zakotvený v kozmických princípoch (ročné obdobia, striedanie noci a dňa, príliv a odliv). Existenciálny priestor nie je logicko-matematickým termínom, ale zahŕňa základné vzťahy medzi človekom a jeho prostredím. Prvým krokom pri uvažovaní o prostredí je rozlíšenie medzi prírodnými a umelými fenoménmi, alebo medzi krajinou a sídlom. Druhým krokom sú kategórie neba a zeme (vertikála-horizontála) a vnútrajšok-vonkajšok. V úvode spomínané potreby orientácie a identifikácie sú naplnené štruktúrou miesta a jeho atmosférou. Miesta s podobnou priestorovou štruktúrou môžu mať úplne iný charakter – celkovú atmosféru. Orientáciu v mestách analyzoval Kevin Lynch a zaviedol pojmy „uzol, cesta, hranica a oblasť“. Týchto sa pri opise Košíc pokúsime držať. Na popísanie štruktúry priestoru používa Norberg-Schulz množstvo kategórií ktoré nám pomôžu definovaní prírodného a umelého miesta a neskôr pri analýze Košíc. Z nich spomenieme: Hranice, stupeň rozľahlosti a uzavretosti, centrovanosť, smer a rytmus, stupeň blízkosti, merítko, vzťah neba a zeme (vertikála a horizontála). Charakter priestoru je zároveň celková atmosféra, ale dá sa vyjadriť aj vlastnosťami spomínaných kategórií: „Aké sú hranice tohto údolia?“, „Aké sú fasády domov?“, „Aký je rytmus ulice?“. Odpoveďami na tieto otáz-

ky popisujeme charakter miesta. Charakter vyjadrujeme prídavným menom: „koncertná sála - slávnostná“ „kuchyňa - rodinná“, „námestie – spoločné“, „vysoká hora – hrozivá“. Jeho priestorovú štruktúru zas podstatnými menami, napríklad: Les, ostrov, lúka, džungľa. Ako vidíme, sama štruktúra jazyka nám svedčí o správnosti nášho nazerania. Charakter v architektúre závisí aj na tom, ako sú veci zhotovené. Teda zahŕňa v sebe aj technický postup, voľbu materiálu. Grécke slovo techné znamenalo „tvorivé odkrývanie pravdy“. Louis Kahn to vyjadril hľadaním „čím chce daná vec (stavba, miesto) byť“ a tým sa odvoláva na, spomínaného, genia – ducha veci. V prírode, ale aj v urbánnom prostredí sa nachádzajú miesta s výraznou atmosférou, tak ako miesta ktoré na nás pôsobia menej intenzívne. To, ako sme spomínali, závisí od vlastností, ktoré definujú charakter. Zvlášť podstatné sú hranice. V exteriéri sú hranice definované nebom, zemou a horizontom, vo vnútornom prostredí ich tvoria strop, podlaha a steny. Významnú rolu tvorí horizont, ktorý vyjadruje vzťah medzi nebom a zemou. Úzke rokliny s dynamickým horizontom plným vertikál a zlomov, na nás pôsobí odlišne ako šíra pláň. V interiéri sú to steny, a zvlášť otvory, ktorými stavba komunikuje s prostredím, vymedzuje priestor a nepriestor. Norberg-Schulz často opakuje frázu „ako dom stojí na zemi, a ako sa dvíha k nebu“, to platí aj pre prírodné objemy – hory, ktoré sa z hľadiska identifikácie ukazujú ako zvlášť podstatné fenomény. V mnohých protocivilizáciách boli hory považované za posvätné miesta, miesta stretávania sa neba a zeme.

Štruktúra a charakter miesta sa prejavujú v určitých celkoch prostredia ktoré sa dajú zoradiť podľa mierky a môžeme ich definovať ako: Zem, oblasť, krajina, sídlo, stavba. Celky menšieho merítka patria do

celkov väčších a tvoria ohniskovú funkciu. Zhromažďujú významy prostredia. Jedine pochopením a zakorenením návrhu v širšom kontexte, môže človek vytvoriť významuplné prostredie. Znamená to že ak stavba vysvetľuje významy okolitého prostredia, činí jeho charakter zjavným a naberá svoj vlastný význam. „...člověk přijímá okolní prostředí a soustřeďuje je do stavěb a věcí.“ Ľudstvo tak stavaním vizualizuje a vyjadruje existenciálnu oporu, ktorú v prostredí našlo; dopĺňa to čo chýba; symbolizuje svoje pochopenie prírody i seba samého. Keďže je človek biologicky viac rurálny než urbánny tvor (desať tisíc rokov histórie miest je zlomok z histórie nášho druhu), jeho vnímanie urbanizovaného miesta vychádza z vnímania prírodného miesta. Tiež človekom vytvorené miesto je ohniskom určitej prírodnej oblasti a zhromažďuje jej významy. Na to aby sme pochopili v čom spočíva identita umelého miesta, musíme začať skúmaním vlastností krajiny, v ktorej je postavené. Krajina z hľadiska času predstavuje relatívne stabilnú jednotku, no nie nemennú. Genius loci, tento strážny duch, sa môže postupom dejín meniť. Uchovávať a podporovať genia loci preto znamená vyjadrovať jeho podstatu v sále novom historickom kontexte. Môžeme teda zhrnúť že vzťah človeka a mesta ,vyjadrený orientáciou a identifikáciou s ním, sa zakladá na štruktúre a charaktere miesta. Dobrý obraz prostredia dáva nositeľovi pocit bezpečia a emocionálnej istoty. Každý živý organizmus sa potrebuje orientovať vo svojom prostredí. Túto potrebu človeku pomáha naplniť obrazovosť prostredia. Ak je obrazovosť prostredia slabá, človek musí vynaložiť veľkú námahu aby sa v priestorovej štruktúre nestratil. Ak chýba zjavný charakter, dochádza k pocitu odcudzenia. Preto je dôležité aby mesto túto identifikáciu človeka s miestom, ktorá predpokladá identitu miesta a vytvára pocit prináležania.

PRÍRODNÉ MIESTO

Dnes tichý som a chabý, jaksi bez nádeje. Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov, tak náhle spomnel som si na stest plachých očú. Snáď preto tichý som a jaksi bez nádeje. A slnko chlácholivo svoju večne mladú pieseň peje v záhrade, po poli, po horách. Po ceste spieva ju, kde mladý topoľ, vyschnutý, bojácny a holý vypráva, že už trápne nič viac nezabolí, po lúkach, potok kde vrbinou jasotne beží, bujare, bujare svieži, podobný tomu v čiernych rodných horách, kde moja mladosť mŕtva v bielom na pažiti leží. Ivan Krasko - Stesk

Vzťah človeka k prírodnému miestu vychádza z pochopenia vzťahu neba a zeme. Ako Krasko spomína na domov (miesto, kde býval, s ktorým sa identifikuje), začína opisom nebeských javov - nestarnúceho slnka, ktoré každý deň neúnavne vychádza a zapadá. Tak aj my začíname našu úvahu rozmýšľaním o nebi. Nebeská klenba je mäkká, nekonečná, je zdrojom zdanlivo nadprirodzených javov (dážď, sneh, blesky), a tiež sa vyznačuje svojou premenlivosťou, farbami, striedaním dňa a noci. Naopak zem je pevná rovina, ktorá nesie všetko čo sa odohráva pod slnkom, na svojich pleciach. Je jasne definovaná terénom, ktorý však v rôznych svetelných podmienkach, poskytnutých nebom, môže nadobúdať rôzny charakter.

Tak ako človek, má každé prírodné miesto svoju jedinečnú identitu. Tá spočíva v špecifickom charaktere zeme, jej terénu, topografie, štruktúry, textúry a vegetácie. Rovnako identita miesta spočíva v jedinečnom nebi: Uhlu a pohybu slnka, tvaru a frekvencie oblačnosti, dĺžke dňa a noci, farbe. Aby sa primitívny človek mohol s krajinou identifikovať, musel pochopiť spolupôsobenie neba a zeme. Tento spôsob pochopenia závisel od typu krajiny v ktorej sa človek nachádzal. Existujú miesta na zemi, kde sa zdá akoby sa zem a nebo spojili v šťastnom manželstve. Takéto miesta sa potom javia ako harmonické celky stredného merítka, s dobrou orientáciou a dokonalou identifikáciou. Okrem topografie terénu a jeho mierky je pre človeka podstatná štruktúra vegetácie a povrchu, po ktorom sa pohybuje. Napríklad strom. Strom, je vertikálou, vyrastajúcou zo zeme, čím vyjadruje božský princíp, obnovujúci sa život. Strom je vnímaný pozitívne, tak isto ako ohraničený háj. V dávnych kultoch sa často stretávame s posvätnými hájmi. Akonáhle však stromami pokryté územie presiahne určitú mieru, môžeme sa v ňom ľahko stratiť. Vzniká nebezpečný les, do ktorého môžu vstúpiť len skúsení lovci. Podobne to je s vodou. Prameň, oáza, jazero, rieka – pozitívne v istej mierke. Nekonečné more sa veľmi podobá lesu, ktorý poskytuje obživu, no disponuje veľkou silou. Vyvážené prostredie je vždy súhrnom viacerých fenoménov. Takéto miesto, kde sa elementy neba a zeme, vody a života harmonicky spájajú, človek nevytváral, len ho odhaľoval a identifikoval sa s ním tým, že ho pokladal za posvätné. Najvyššiu harmóniu prírodných elementov tvorí predstava raja, ktorý v náboženstvách predstavuje záhradu s prameňmi, ovocnými stromami, striedaním otvorených priestranstiev a zoskupeniami stromov a kríkov. Zaujímavosťou je však, že kresťanský Boh v knihe Genezis

síce dáva človeka do záhrady ale po skončení histórie ľudstva, v Zjavení Jánovom, je obrazom neba mesto s rovnakou šírkou, výškou a dĺžkou. Keď sa pozrieme bližšie na miesta, za ktorými smúti Ivan Krasko, sú to miesta s mierkou blízkou človeku. Záhrada. Pole. Hory. Potok. Cesta. Básnik jasne pomenúva ich štruktúru a charakter a tým sa s nimi identifikuje. Ak sú ale zložky terénu a vegetácie a vody príliš v prevahe, vytvárajú mystické, nebezpečné, prostredie, v ktorom je človek stratený a hľadá si úkryt. Mystifikovanie krajiny môžeme badať u severských národov, kde silný fenomén lesov, hôr a jazier dominuje nad nepravidelným a jemným svetlom slnka. Takúto krajinu nazýva Norberg-Schulz romantickou. Spomínané miesto raja, ale aj Kraskovho opisu je definované hlavne opisom vzťahov na zemi. A teda vzťahov terénu, vegetácie a vody. Existuje aj iný pohľad na prírodné miesto, vyskytujúci sa skôr v oblastiach s menej výraznou krajinou. Púštne kultúry sa identifikovali skôr s kozmickými telesami ako s krajinou, ktorá neposkytovala dostatok podnetov. Norberg-Schulz tento spôsob identifikácie nazýva podriadením sa kozmickému rádu. Životu na púšti dominuje slnko, jeho dráha na oblohe, orientácia k svetovým stranám. Z tejto dominancie slnka a kozmických telies vychádzajú rôzne slnečné božstvá a kulty. Viacero púštnych kultúr malo sklon k monoteizmu. Hovoríme o kozmickom charaktere krajiny. Ďalším prístupom človeka k pochopeniu prírodného miesta je personifikácia. To znamená priradenie ľudských vlastností krajine. S takýmto pochopením sa stretávame v gréckej kultúre, ktorá spája bohov s fenoménmi prírody. Predpokladom tohto prístupu je vyvážená kraji-

na, v ktorej sily topografie a vegetácia neprevažujú nad kozmickými silami, ale sú v harmónii. Takáto krajina vytvára silne rozlíšiteľné miesta z rozdielnym charakterom, čo podmienilo vytvorenie rôznych božstiev s odlišnými osobnosťami, ktoré môžu byť aj protichodné. Takéto prírodné miesto nazývame klasickou krajinou. Kozmická a romantická krajina sú extrémami, ktoré sa objavujú v polárnych, alebo rovníkových oblastiach, krajina klasická je dokonalou harmóniou medzi nimi. Zložením týchto základných typov krajiny, vznikajú komplexné krajiny. Napríklad pobrežie Grécka, kde sa spája harmonická krajina s nespútaným morom. Vzniká tu komplexná krajina zložená z klasickej a romantickej zložky. Slovenská krajina, spomenutá v básni je opísaná ako romantická krajina približujúca sa ľudskej mierke – krajine klasickej.

Keď sme zhrnuli fenomény prírodného miesta, vidíme, že existujú krajiny kde sú dominantné zložky zeme, a krajiny kde podstatnú rolu hrá nebo. Tieto charaktery miest vytvárajú pre človeka existenciálnu oporu. Určujú ako človek porozumie vzťahu neba a zeme, a tým aj svojej vlastnej existencii. Tento vzťah je zhrnutý v mytológii a božstvách, ktoré človek uctieval. V romantickej severskej krajine dominujú záhadné sily stelesnené vílami, gnómami a škriatkami. Naopak v kozmických, púštnych, krajinách sa často stretávame s monoteistickými, jasne definovanými božstvami. V klasickej krajine, kde majú jednotlivé oblasti jasne vyhranený charakter, sa stretávame s personifikovanými božstvami. V Kraskovej básni sa stretávame so slovenskou krajinou. Tá sa vyznačuje horami, rovinami, riekami, a výrazným striedaním ročných období. Takisto slovanský panteón je tvorený

božstvami, ktoré majú severské aj arabské vlastnosti. Za najmocnejšie sú považované riečne božstvá, bohovia jari, blesku, a slnka. Za nepriateľské sú považované božstvá tmy, ktoré bojujú zo slnkom a v zimných obdobiach majú prevahu. Život v krajine viedol človeka k uvedomeniu si vlastnej malosti a rešpektu voči silám prírody a kozmickému rádu. Preto sú praveké stavby tak jednoznačne späté s okolitým prostredím. Naši predkovia akoby len odhaľovali dopredu určené miesto, kde má stavba stáť a ako má stáť. Dalo by sa povedať že tieto stavby z miesta vyrastajú. Nedá sa neidentifikovať ich príslušnosť k ich geografickej lokalite v rámci kontinentu a planéty. K opaku často dochádza dnes, v našich mestách.

ČLOVEKOM VYTVORENÉ MIESTO

„Poloha potvrzuje to, co je možné, a podporuje shodu v tom, jak začít vytvářet lidský prostor. Pouhý opěrný bod věři sídlu, první lidské instituci. Díla člověka odhalují jeho přirozenost“ Louis Kahn, Masters Stutio, 1969 „Návrh nezačíná ani nekončí prostorem, který architekt ohraničil, ale začíná od sousedící křehké zemní sochy, sahá až za zvlněné kontury okolní země a pokračuje až ke vzdáleným kopcům.“ Louis Kahn, Monumentality, 1944

Bytie človeka na zemi je sprevádzané stavaním. Vytváraním umelých miest, ktoré napĺňali jeho potreby. Neriadil sa však len praktickými a funkčnými pohnútkami. V archeológii môžeme sledovať, že „Na počiatku dejín človek poznal podstatu bytia. Prostredie, ktoré vytvoril a v ktorom žije, má štruktúru a obsahuje významy. V nich sa odráža spôsob, akým pochopil prírodné prostredie a svoju vlastnú existenciu.“. Usídlenie človeka na zemi, znamená schopnosť zhromažďovať a symbolizovať významy. Ak chceme skúmať umelé miesto, našim základom by mala byť príroda, a východiskom vzťah k prírodnému prostrediu. Človek v tomto prostredí významy nachádza a vyjadruje stavaním, pretože v prostredí naplnenom významami nachádza existenciálnu oporu. Mestá teda tvoria v krajine ohniskovú funkciu, pričom ich obyvatelia strácajú priamy kontakt s prírodným prostredím. Túto stratu si nahrádzajú zhmotňovaním lokálnych ale aj vzdialených významov. Najvýznamnejšie mestá preto nevznikli na miestach s veľmi špecifickým a silným charakterom. Nájdeme ich skôr na križovatkách medzi takýmito miestami, čím sa opierajú o viacero významov a stávajú sa centrami.

Základná ľudská potreba, bývanie, je naplnená postavením domu. V dome sa zhmotňuje ľudské pochopenie univerza a vyjadruje sa jeho pochopenie seba samého a okolitých javov. Kdežto v kozmických krajinách je dom jasne geometrický s plochou strechou podopretou v štyroch rohoch (tak si púštne civilizácie predstavovali podopretie nebeskej klenby), v romantických, severských, krajinách je charakterizovaný sedlovou strechou, kde je väzný trám hlavným výrazovým prvkom. (pochopenie podopretia nebeskej osi Polárkou.) Charakter umelého miesta výrazne definujú tvary striech jeho domov, pretože tie stoja na hranici neba a zeme – vysvetľujú ich vzťah. Okrem domu je charakterizujúcim znakom sídla tiež usporiadanie týchto domov – priestorová štruktúra. Základnými prvkami sú cesty a centrá. V kozmicky založených kultúrach je štruktúra prísne daná orientáciou voči svetovým stranám. Existenciálny priestor človeka tvorí rovina, pretnutá horizontálou. Tento bod charakterizuje sídlo a s okolitou krajinou je vo vzťahu figúry a pozadia. Preto je podstatným charakteristickým znakom sídla jeho silueta. Charakter sídla určuje tiež stupeň otvorenosti a uzavretosti voči okolitému prostrediu. Tak ako pri prírodnom mieste, aj mestá a architektúru môžeme rozdeliť na kozmickú, romantickú, klasickú a ich kombinácie. Príslušnosť ku kozmickej, romantickej, alebo klasickej kategórii priamo vyplýva z prostredia z ktorého stavba vyrastá.

Romantická architektúra má silnú atmosféru. Jej výraz je fantastický a tajomný, vytvorený topologicky členeným priestorom. Vytvára romantické, nepravidelné urbanistické zoskupenia. V špicatých strechách dochádza k silným kontrastom svetla a tieňa. Architek-

túra sa vyznačuje tvarovou zložitosťou a rozporuplnosťou. Charakteristickým príkladom romantického sídla je stredoveké mesto. Jeho vežičky a štíty tvoria divokú siluetu. Charakter romantického sídla sa mení podľa topografie terénu prírodného prostredia. Kozmickú architektúru najlepšie charakterizuje prítomnosť vesmírneho poriadku, zviditeľnená prísnou geometriou a jasnými smermi. Jej formy sú statické a abstraktné. Vyskytuje sa aj v inverznej forme – podoba labyrintu, s absentujúcimi hlavnými smermi. Príkladom kozmického prístupu je islamská architektúra a urbanizmus. Jej budovy sú geometrické. Jasne viditeľné horizontály (arkády) a vertikály (minarety). Forma labyrintu prislúcha obytným štvrtiam. V klasickej architektúre sa spájajú fenomény romantického a kozmického miesta. Obrazovosť sa snúbi s artikulovaným poriadkom. Norberg-Schulz hovorí, že formy klasickej architektúry „sú tehotné organickým životom“ Vzniká tu uvedomelá kompozícia individuálnych prvkov. Takáto architektúra obsahuje má topologické aj geometrické rysy. Personifikovaním ľudských charakterov do jednotlivých článkov stavby, nadobúdajú prvky svoju individualitu, no zároveň patria do rodiny. Archetypy klasickej architektúry tvoria vrcholné stavby gréckej kultúry. Nachádzame tu významuplnú vyváženosť budov, ktoré svojou tektonikou stelesňujú božstvo/fenomén, ktorému sú zasvätené. Svojou čitateľnosťou nám sprítomňujú okolitý svet. Tieto stavby sa stali ideálom, ktorý si po grécku prevzali Rimania, bol znovuobjavený v renesancii a neskôr ho vyzdvihovali v klasicizme. Vďaka harmonickému antropomorfnému charakteru ovplyvnili tieto stavby architektúru miest naprieč históriou.

Kombináciou týchto prístupov k architektúre sa vzniká komplexný charakter. Ten charakterizuje veľkú časť postavených stavieb. Ako príklad môžeme spomenúť gotickú katedrálu alebo postmodernistické stavby. Od antických čias bola naša architektúra úzko naviazaná na harmonický sloh klasickej architektúry. O definitívne odtrhnutie od nej sa pokúsil modernizmus, ktorý tým častokrát spôsobil aj odtrhnutie stavby od miesta, hoci aj v modernizme existujú fenomenologicky premýšľajúci architekti, ako citovaný Louis Kahn. Modernizmus predstavoval preformulovanie doterajších organicky sa vyvíjajúcich vzťahov človeka a prostredia. Stal sa mocným nástrojom v autoritatívnych režimoch, kedy takto postavené stavby zosobňovali koniec starého, a začiatok éry nového človeka. V kapitalistických štátoch modernizmus vyhovoval potrebám funkčnosti, ekonomiky a masovej výroby. V povojnovej dobe narastajúcej urbanizácie napáchal takýto prístup na mestách mnoho škody, a niektoré stratili značnú časť svojej identity. Podkopaná identita novopostavených štvrtí nevytvárala pre novousadlíkov významuplné prostredie a viedla k pocitu odcudzenia a nepochopenia mesta. Význam vzájomného vzťahu mešťana a jeho mesta rozoberieme v nasledujúcej kapitole.

MEŠŤAN A JEHO MESTO

„Keď nejaké mesto dostaneme do seba a objímeme ho svojou predstavivosťou, stane sa naším mestom a, povedzme, naším domovom. Preto je pre mňa pojem „domov“ rovnako ako „mesto“ oveľa zložitejší, nevyčerpáva sa faktom lokálnej prináležitosti. Každé mesto, múdre a pekné, mesto, ktoré si ešte chráni svoju určitú dôstojnosť, môže byť mojím domovom len vtedy, keď sa mojej mysli podarí k nemu doplávať. A, naopak, vlastne to isté videné z druhej strany: moja myseľ – môj jediný domov.” “Myseľ mi už dávno priplávala do Sarajeva, Mostaru, Vukovaru, tam sa stretla sama so sebou, usadila sa – a teraz odrazu zhoreli moje domovy, zhorela moja myseľ.“ Bogdan Bogdanovič - pred a po bratovražednej vojne v Juhoslávii

Človek vo svojom bydlisku potrebuje nachádzať existenciálnu oporu. Architektúra takto formuje bytie človeka. S postupom času architekti a urbanisti čoraz viac podriadili svoje plány funkčným oproti psychologickým hľadiskám tvorby a z praktických a hygienických dôvodov bolo do miest zavedené funkčné zónovanie. Ba čo viac, bolo zavedené v rámci celého sveta za pomoci neregulovaného kapitalizmu. V mestách to znamená neustále presúvanie sa medzi miestom práce, miestom domova a miestom relaxu. Pojem bývanie zahŕňa v sebe všetky tieto činnosti, a ak je rozdelený intervalmi presúvania sa v dopravných prostriedkoch, človek stráca svoju identifikáciu z miestom. V svetovom merítku to znamená stratu regionálnych kultúrnych špecifík, ktorej výsledkom je globalizácia. Okrem straty identity je zbytočne znásobená vnútromestská aj medzikontinentálna dopra-

va, ktorá je významným zdrojom znečistenia. Premrhaná energia a čas. Táto monofunkčnosť je najviac viditeľná v rezidenčných zónach (nocľahárňach), či už socialistických sídliskách alebo kapitalistických nekonečných zástavbách rodinných domov. Monotónnosť a nedostatok významov ilustruje Luxemburský architekt a teoretik Léon Krier. Používa obrázok mesta a jeho predmestí. Ak odoberieme predmestia, mesto funguje naďalej, dokonca má čistejšiu a jednoznačnejšiu siluetu, ktorá definuje jeho identitu. Ak odoberieme jadrové mesto predmestia strácajú zmysel, nedokážu samostatne fungovať, neobsahujú významy, a tým parazitujú na meste. Predmestský človek sa neidentifikuje zo svojou štvrťou ale jeho mestom, ktoré je od neho vzdialené. Tým pádom je jeho vzťah k prostrediu oslabený a nedokáže vytvárať v mieste svojho bývania prostredie, ktoré by ho učinilo významuplným. Ani sa o to nepokúša.

Vychladnutý vzťah mešťana voči mestu našich končinách Krier charakterizuje takto: „V totalitních režimech se veřejná sféra sféra rozrostla na úkor soukromné iniciativy, což vedlo k neutralizaci role občana.“. Okrem toho prispeli pred a povojnové násilné spoločenské zmeny, ktoré srbský architekt a urbanológ Bogdan Bogdanovič nazýva „mestoničiteľskými pudmi“. V mene novej ideológie boli historické roviny miest násilne potierané, čo viedlo k oslabeniu ich identity. Modernistické koncepcie v spojení s totalitným režimom dali architektom a urbanistom neobmedzenú moc. Následky technokratických rozhodnutí v našich mestách znášane dodnes. Jan Gehl zas takýto prístup nazýva architektúrou „vtáčieho trusu“. Pomenúva tým stratu ľudskej mierky, čo vedie k strate orientácie. To čo našim sídliskám skutočne chýba sú ulice, jednoznačné vymedzenie verejného

a súkromného priestoru, polyfunkčnosť a ľudská mierka. Namiesto toho máme kompozície kubických tvarov v krajine, ktoré sa dajú oceniť len pri pohľade z lietadla. Bogdanovič tiež hovorí, že ľudia, ktorí prišli do takýchto miest, hlavne v čase silnej urbanizácie, tvoria skupinu barbarov. Títo rurálny ľudia boli nútení opustiť krajinu kvôli práci v priemysle. Mestá, do ktorých prišli, boli v tom čase „očistené“ od iných národov, ktoré ich vybudovali. Praví mešťania boli vysťahovaní, z barbarov sa stali polomešťania. Žijú v meste, no nerozumejú mu, pretože im ho nemal kto vysvetliť a režim pracoval na novej identite mesta, ktorá nepredpokladala identifikáciu sa s ním. Mestá boli naplnené ideologickými významami, ktoré nemali dostatočnú hĺbku, aby sa v nich človek zakorenil. Z polomešťanov, sa pomaly stávajú mešťania. Aj dnes im v tom môžu brániť nacionalistické hnutia, ktoré si mestá často neprávom privlastňujú. Bogdanovičov smútok za Sarajevom, Mostarom a Vukovarom svedčí o tom, ako ľahko sa môžu národnostné pudy premeniť na mestoničiteľské. Mestá nie sú výtvorom žiadneho národa, ale sú prejavom ľudskej civilizácie. Pokrok a výnimočnosť miest sú závislé od množstva sociálnych a kultúrnych interakcií. Ako teda nájsť a obnoviť identitu miesta? A ako podporiť identitu mešťana? Ako tvoriť nové identity? Zdá sa, že najprv musíme porozumieť krajine, v ktorej je sídlo umiestnené. Potom porozumieť tomu čo sme zdedili. Pochopiť kultúru a princípy, ktoré mesto vytvorili. To, čo bolo zničené a nezachovalo sa v priestore, môžeme objaviť v literatúre, v mentalite ľudí, v jazyku, v kuchyni, v humore... Silná identita 46

mesta tvorí základ pre silnú identifikáciu mešťana s mestom. Tento vzťah platí aj obrátene.

IDENTITA MESTA KOŠICE

PRÍBEH KOŠÍC

„Košice by svojou históriou, geografickou polohou a veľkosťou mali byť priro-dzenou metropolou nadnárodného regiónu s polomerom stopäťdesiat kilo-metrov a stredom kružnice priamo na oltári Svätej Alžbety, v Dóme Svätej Alžbety. Dejiny Košíc sa však skončili pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa po prvý raz v ich histórii stali majoritou Slováci. Na mieste niekdajšieho mesta je dnes veľmi mladé sídlo...“ Mišo Hudák, KSC KÓD/CODE

Pri rozoberaní pojmu identita sme spomenuli výraz naratívna identita. Keďže jedným z cieľov tejto práce bolo pokúsiť sa opísať identitu Košíc, museli sme sa pozrieť na ich príbeh. Aby sme porozumeli významom a identitám ktoré v priebehu dejín mesto malo, a od ktorých sa odvíja aj jeho dnešná identita mesta. To neznamená, že človek, ktorý nemá naštudovanú históriu daného miesta nemôže vnímať jeho atmosféru a charakter. Práve naopak, miesto by mu malo samo príbeh rozprávať. No práve architekti a urbanisti často túto schopnosť mesta potláčame svojou necitlivosťou. Preto je táto kapitola venovaná stručným dejinám Košíc so zameraním na stavebný a architektonický vývoj mesta.

Územie Košickej kotliny bolo oddávna, vďaka svojej geografickej polohe a prírodnému prostrediu, obývané civilizáciami, ktoré sa významne zapísali do dejín Európy. Jedným z vrcholných období boli počiatky doby bronzovej. Svedčia o tom opevnené osady, ktoré sa našli v Košiciach-Barci, Nižnej Myšli a Rozhanovciach. Svojho času tvorili spoločensko-hospodárske centrá s rozkvitajúcimi remeslami a obchodom. Osady však, po zhruba 300 rokoch existencie zanikli. Prvá písomná zmienka o Košiciach pochádza z roku 1230.

Počiatok dnešných Košíc sa podľa historika Ondreja Halagu viaže na starú slovienskú osadu Koša, ktorá sa nachádzala na území dnešnej Kováčskej ulice. Tento názov vyvinuli starí Sloveni približne v 9.-10. storočí. Koša, bolo v latinčine zapísané ako Cassa, v maďarčine Kassa. Tento názov prevládal vo všetkých písomnostiach zo 13. a 14. storočia, no vyskytuje sa aj názov Cossa – Kassa. Slováci neskôr názov Koša upravili do názvu Košice, ktorý zostal do súčasnosti. Takto sa vyskytuje aj v Českých a Poľských listinách od 15. storočia. Okolie Košíc tvorili starobylé slovenské dediny z 10.-13. storočia. Menovite Barca, Ľubina, Grod, Myslava a Ťahanovce. Košice ležia na významnej obchodnej križovatke stredovekej Európy. Hlavnou obchodnou cestou v smere sever juh, bola trasa spájajúca Balkán s Krakovom. Menej podstatná obchodná cesta viedla v smere východ západ a prebiehali po nej migračné procesy. Podľa Halagu je nespochybniteľným dôkazom o slovenskom pôvode mesta stredoveký názov kováčskej ulice - Slovenská ulica. Slovenská ulica sa tiahla širokým údolím medzi čermeľským potokom a ramenom hornádu. V poradí druhým sídliskom, či druhou ulicou, na území Košíc bola terajšia Alžbetina ulica. Založili ju nemecký novousadlíci na začiatku 13. storočia. Táto ulica bola postavená v smere východ – západ kolmo na Slovenskú ulicu. Vo voľnom priestore medzi ulicami si obyvatelia postavili kostol, zasvätený Svätej Alžbete Uhorskej. Je to dôkazom fungovania dvoch ulíc a ich vzájomných polôh. Bolo to užitočné rozhodnutie mešťanov. Pri kostole s priľahlým cintorínom sa vytvorila ulica, paralelná so

slovenskou, pri ktorej po oboch stranách mešťania postupne stavali nové domy. Tak vznikla podľa Halagu zástavba dnešnej Hlavnej ulice a námestie v tvare šošovky. Po námestí tiekol čermeľský potok, ktorého koryto vydláždili v 19. storočí. Severná časť námestia za cintorínom tvorila námestie kde sa konali trhy. Cintorín bol neskôr z hygienických dôvodov zrušený a aj na jeho mieste sa konali trhy. Na južnom okraji pribudol chudobinec, a v druhej polovici 13. storočia dali mešťania v severozápadnej časti mesta na voľnom priestranstve postaviť dominikánsky kláštor. V tom čase si mešťania stavali domy v radovej zástavbe paralelne s námestím v západnej časti mesta. Rastúce sídlo bolo lákavé pre zlodejov a ozbrojené výpady, preto mešťania postavili ohradu, sčasti drevenú, sčasti kamennú. Neskôr, po vpáde Omodeja v roku 1311 vybudovali vyhovujúce murované opevnenie s baštami a bránami. Vztýčením múra okolo Košíc bol stavebný vývoj v meste trvalo obmedzený počtom parciel a polohou hradieb. Noví prisťahovalci sa preto usídľovali v predmestiach, tvorené chudobnými novousadlíkmi. Do tejto stavebnej etapy mesta patrí aj hrad. Dal ho postaviť oligarcha a šľactic Omodej, krátko pred rokom 1310 na kopci nad severným okrajom mesta. Hrad mal prinútiť Košičanov aby sa podriadili vojenskej sile Omodeja. To sa však nestalo, a po porážke oligarchu a jeho rodiny v bitke pri Rozhanovciach, košický mešťania hrad zbúrali. Názov Hradová ostal dodnes.

V období stredoveku bol vývoj mesta postavený na obchode. Vďaka polohe na obchodnej ceste sa tu stretávalo množstvo kultúr, čím

dochádzalo k výmene znalostí a vzniku odbornejších remeselníkov, ktorí sa mohli živiť z predaja. V meste fungovali cechy, podľa ktorých nazývame niektoré ulice aj dnes (Zámočnícka, Mäsiarska, Kováčska,...). Uvedomelí Košičania boli veľmi úspešní pri získavaní nových práv a výsad u kráľa. V 13. storočí dosahovali skoro také práva ako obyvatelia Budína, a boli slobodným kráľovským mestom. Významnú rolu hralo právo skladu, právo konať jarmoky až 24 dní v roku (v Bardejove to bolo len 5 dní), ale aj právo usporadúvania trhov, ktoré mohli ako jediné mesto v širokom okolí konať každý deň (ostatné mestá ich mohli robiť jeden deň). Táto šikovnosť mešťanov viedla k prosperovaniu mesta založenom na obchode. O ich snahe svedčí aj domáhanie sa vydania štyroch erbových listín . Systematickým tlakom na viacerých panovníkov dosiahli udelenie prvého mestského erbu v Európe. Obyvateľstvo tvorili Nemci, ktorí sa znášali dobre zo Slovákmi a Maďarmi. Súdržnosť obyvateľov mesta sa preukazuje aj na vypudení Omodeja, a pomoci kráľovi v rozhodujúcej bitke pri Rozhanovciach. Za pomoc si mešťania vyslúžili veľa výhod, a úľav pri platení daní, čo podporilo centrálne postavenie ich obchodu v rámci regiónu. Stredoveké domy mešťania postupne prerábali a nadstavovali. Premostil sa vjazd do dvoru, v ktorom pribúdali nové krídla. Gotické a renesančné fasády sú neskôr prerobené v duchu klasicizmu a secesie. Hradby s troma prstencami sa kontinuálne dobudovávali do 18. storočia, aby sa hneď začiatkom nasledujúceho mohli masívne búrať. Našťastie tvar stredovekého mesta celkom nezanikol, kvôli dômyselnému rozloženiu parciel okolo múrov. Tak vznikli ulice ako Vrátna, Zvonárska, a Hradbová. Budujú sa protestantské kostoly,

ktoré boli v území mesta zakázané. Z dôvodu tlaku industrializácie v 19. storočí, došlo k zrovnoprávneniu mesta s predmestiami. Ako v iných európskych mestách, aj v Košiciach boli vytýčené bulváre s okružnou koncepciou. Na nich sa sústredili kasárne, školy, nájomné domy, meštianske paláce a administratívne stavby, ktoré vtedy mesto charakterizovali. Meštianske rodiny, ktoré si to mohli dovoliť posielali svojich potomkov študovať do hlavného mesta – Budapešti. Košice sa radili medzi najvýznamnejšie mestá v Uhorsku. Romantická silueta stredovekého mesta sa začala vytrácať s pribúdaním priemyselných hál a komínov na juhu. Dobrému rozvoju ekonomiky pomohlo postavenie košicko-bohumínskej železnice. Prílev rurálneho obyvateľstva mesto zvládlo bez väčších problémov. Novo-vzniknuté ulice a bulváre rešpektovali pôvodný pôdorys mesta a vytvárali logické napojenia. V rámci nového okruhu bol vysadený aj mestský park, na pozemkoch, ktoré mestu darovali zámožný mešťania.

Dvadsiate storočie prinieslo prvé komplexné úvahy o plánovaní mesta, ktoré sa však pri tlaku prvej svetovej vojny nestihli realizovať. Košice mali v roku 1869 počet obyvateľov 21 700, ktorý do roku 1910 vzrástol na 44 200 (pre porovnanie Budapešt narástla z 294 600 obyvateľov na 880 400 v roku 1910). Po vojne sa Košice dostávajú spod vplyvu Budapešti, a vo formujúcej sa Československej republike, tvoria východného partnera Prahe. Spolu s Užhorodom zohrávajú ohniskovú funkciu v rámci najvýchodnejšej časti republiky. Z Prahy sem prúdia učitelia, lekári, právnici aj architekti, ktorí zaplňujú prázdne miesto po maďarských kolegoch. Český architekti navrhujú v štýle vtedajšieho funkcionalizmu. K významným objektom patrí stavba poštového paláca, ale aj štvrte blokových nájomných domov na se-

vere, ktoré podnes nesú názov Malá Praha. Židovská obec si v tomto období buduje synagógu neológov, ktorá sa mala svojou kupolou vyrovnať kráse dómu. Mesto sa prirodzene rozširovalo pozdĺž hlavnej osi na sever a juh. K vyprázdneniu pojmu mešťana došlo definitívne po druhej svetovej vojne. Násilné politické zmeny počas a po vojne mali fatálny vplyv na identitu mesta. Deportovanie židovskej populácie, neskôr, vysťahovanie maďarskej a nemeckej. Príliv dedinského obyvateľstva z celého regiónu, ktoré mestu nerozumelo, navyše socialistické zriadenie chcelo dať mestu „novú tvár“ a nové dominanty. V blízkosti mesta bola plánovaná výstavba hutného kombinátu, čo znamenalo vytvorenie bývania pre 60 000 nových obyvateľov. Z obchodníckeho mesta sa malo stať mesto hutnícke. Tieto vízie sa naplnili v podobe výstavby HUKO a Nového Mesta na západnom okraji Košíc. Nebyť tohto rozhodnutia, Košice by dnes boli malým provinčným mestečkom na okraji republiky. Novopostavené sídlisko nadviazalo na existujúcu štruktúru mesta a aplikovaním nových, zmenených, urbanistických princípov, založených na typizácii a prefabrikácii. Vznikla monofunkčná štruktúra, bez tradičných ulíc. Dochádza k zväčšeniu merítka a segregácii pešej a automobilovej dopravy, so zástavbou voľne v zeleni, ktorá len vypĺňa prázdne priestory bez väčšieho významu. Zaujímavým medzistupňom, pred výstavbou Nového mesta, sú obytné štvrte Ladislava Greča realizované „predpanelovou“ technológiou. Autor opustil spôsob tradičnej blokovej zástavby, stále však vytváral priestory s možnosťou jasnej orientácie a udržal líniu uličnej čiary. Sú to sídliská Solovievova, Mier a Mlynský náhon. Okrem obytných súborov vzniklo v tesnej blízkosti jadrového mesta, ale aj priamo v

ňom, množstvo solitérnych dominánt v podobe hotelov, úradov a ubytovní. Spolu monoblokom s novej nemocnice mali dať mestu novú identitu, odpútanú od minulosti. Ďalší nárast obyvateľstva znamenal nové sídliská, s menej citlivou náväznosťou na mesto. Mesto sa tak zväčšilo z 60 000 obyvateľov v roku 1950 na 235 000 v roku 1991. Neskôr postavené košické sídliská vznikajú na zelenom horizonte okolo mesta. Vytvárajú satelity, každý o veľkosti približne 25 000 obyvateľov, mimo pešej dostupnosti centra (KVP, Furča, Nad jazerom, Ťahanovce, Železníky). Iné, menšie, sídliská boli postavené v priamom kontakte mestského jadra po asanácii predmestskej štruktúry. Košická historička umenia, Zuzana Labudová, túto premenu mesta prirovnáva k chobotnici a kryštálu. Sprvu malo mesto charakter kryštálu, obkolesené hradbami. Postupom času sa zmenilo na chobotnicu, ktorá svoje chápadlá naťahuje a obtáča až za horizont. „Nechápajúc vrstevnatú štruktúru miest, viedla inžinierova ruka neomylne novú dopravnú tepnu v koryte bývalého Mlynského náhonu.“. Akoby zázrakom, mesto si aj napriek mestoničiteľským pudom, ktoré v socializme dominovali, zachovalo svoj stredoveký charakter jadra.

Dnes sme časťou európskej únie. Režim po sebe zanechal mesto s naštrbenou identitou, a skoro štvrť milióna neutralizovaných občanov, ktorí slovo mešťan radia medzi historizmy. Mesto ustálo zánik mamutích podnikov a udržalo si ducha mladosti a dynamiky, aj vďaka tisíckam poslucháčov univerzít a gymnázií. Po roku 1989 začali v mestských častiach Košíc pribúdať predtým zakazované stavby náboženskej architektúry. Niektoré sa ešte nestihli dostavať a prišlo iné „náboženstvo“ v podobe nákupných centier. Košičania ich vítajú s veľkou radosťou a mesto im neváha poskytnúť tie najzaujímavejšie

pozemky. Tie pozemky, ktoré uvedomelí mešťania v minulosti darovali mestu na založenie parku, mesto dnes bez mihnutia oka dáva súkromným osobám na bývanie, alebo priživovanie sa na obyvateľoch mesta. Časy, kedy si boli mešťania vedomí svojej sily (ktorú majú aj dnes) a postavili sa voči oligarchom, ktorí ich chceli vykorisťovať, sú vo veľmi vzdialenej histórii, a zdá sa, že aj nedohľadne pred nami. Verím, že z cudzincov – dedinčanov, z ktorých sa postupom času stali košický občania. Z týchto dnešných polomešťanov sa pomaly stávajú mešťania. Myslím, že do kapitoly o dejinách Košíc môžeme zaradiť aj titul Európskeho hlavného mesta kultúry v roku 2013, ktorý dvihol povedomie mladých aj starých ľudí o kultúre v Košiciach. Preto túto kapitolu zakončíme dvoma citátmi: „Košice nikdy neboli na slepej koľaji, ale naopak vyrástli na križovatke kultúr, na multikultúrnych tradíciách, z ktorých čerpali pre seba posilu, vedomosti aj skúsenosti. Len tak sa mohli stať dnešným mestom škôl a vyspelého priemyslu.“ Štefan Eliáš, Košice ako dejinný pilier Slovenska „...Vitajte v hlavnom meste všetkých gadžov, vitajte v stroji času, vitajte v centre neustáleho premrhaného potenciálu.“ (pokračovanie úvodného citátu) Mišo Hudák, KSC KÓD/CODE

KOŠICKÁ KRAJINA

„Steblá mladej trávy rozsvietené rosou, stádo oviec rozptýlené na šťavnatej pastve hlboké, temné, zádumčivé lesy za nimi, čnejúca hora, jej ešte zasnežené telo...“ Košice 1962 Juraj Kuniak – Za mestom

Prírodné miesto Košíc má rôznorodý charakter. Dochádza tu ku stretu rovín panónskej nížiny z juhu a posledných výbežkov vnútorných Karpát zo severozápadu. Krajina teda predurčuje stret kultúry podkarpatskej - Slovákov, a Maďarov žijúcich na nížinách. Rovina a vrchovina sa spájajú v území nazývanom Košická kotlina. Rieky Hornád a Čermeľský potok, sa tu dostávajú zo zovretia hôr do otvoreného priestranstva. Na celom území prevláda severo – južný smer, ktorý je umocnený vzdialenejšou hradbou slanských vrchov z východu. Tie sa tiahnu v rovnakom smere a strácajú sa na juhu v nedohľadne. Vrchovina, na severe, sa rozostupuje a prechádza do pahorkatiny v tvare obráteného písmena V, s vrcholom v ústí Hornádu. Stred tohto útvaru tvorí Košická rovina. V severojužnom smere sa tiahne tiež riečna terasa, ktorá je na pravom brehu Hornádu. Medzi svahom terasy a Hornádom, založili naši predkovia mesto Košice. Dominantný severojužný smer je stelesnený severným vetrom. Vzniká tak priestor ohraničený zo západu, severu a východu, otvárajúci sa na juh. Na severozápade dominuje masa vrchu Bankov, na severe Hradný kopec. Pozdĺž ľavého brehu Hornádu sa tiahne naplavená pahorkatina, ktorá oddeľuje jeho údolie od údolia Torysy. Mesto je teda obkolesené

prstencom lesov zo západu severu a východu, na juhu sa otvára rovinám. Akoby zdôrazňovalo, že práve tu sa niečo deje, a ono spokojne leží medzi. Hlava opretá o Hradný vrch, kontroluje celé telo a okolitú rovinu. Nohy natiahnuté, jedna na juh, druhá na juhovýchod. S rukami vyloženými na opierkach mu pravý bok príjemne ovlažuje tok Hornádu. Dóm je pupkom. Jasnú orientáciu a smery v krajine, vyjadrili stavitelia mesta orientovaním hlavnej ulice, ktorá tvorí chrbticu mesta vyznačujúceho sa osovosťou. Čnejúce sa vrchy na severe zjemňujú svoj výraz smerom na východ aj na západ. Na juhu je horizont rovnou čiarou. Spojenie neba a zeme tu prebieha v mieri, nevytvára dramatické scény. Človek prichádzajúci z nížiny sa môže oprieť o úpätia hôr. Vyjsť na ich temeno a byť bližšie nebu, alebo bránou Čermeľského údolia sa dostať do romantickej krajiny úzkych údolí, vrchov a lesov. Tieto poskytujú mešťanom príjemné ochladenie v lete oddávna až podnes. Uzatvorená krajina prechádza do otvorenej, čím vytvára polouzavreté medzipriestory. Krajina vytvára celok ľudskej mierky, s prevládajúcimi fenoménmi prírody. Kontinentálne nebo prináša viac slnečných ako daždivých dní. Výrazné striedanie ročných období pôsobí premenu povrchu reliéfu – vegetácie. Rozmer času je stelesnený aj slnkom, neúnavne vychádzajúcim spoza horizontu Slanských vrchov, zapadajúcim za lesy Rudohoria. Severo – južný vietor odnáša vlhkosť, a jeho absenciu pociťujeme zvýšenou prašnosťou v meste.

Jasnú orientáciu a smery v krajine, vyjadrili stavitelia mesta orientovaním hlavnej ulice, ktorá tvorí chrbticu mesta vyznačujúceho sa osovosťou. Nevýhodou je charakteristicá veternosť hlavných osí Košíc.

Historické mesto ležalo v pomyselnom strede kotliny. Hlavnou ulicou pretekal Čermeľ, východnú hranicu tvoril dnes neexistujúci mlynský náhon, zo západu pocit bezpečia vytvárali svahy riečnej terasy. Dnešné mesto vykypelo údola, hlavne v smere východ – západ tvoria horizont zoskupenia typizovanej zástavby. Vrch Bankova bol korunovaný budovou magnezitovej bane, na hradnom vrchu dnes stojí v osi hlavnej ulice vyhliadková veža. Okrem týchto zásahov je horizont zo severu prírodný, na nížine sa rozrástli komíny a haly priemyslu.

IDENTITA MESTA DNES

„Koľkokrát som si povedal, že mesto – pravé mesto – je mestom len vtedy, keď má svoju individualitu, svoj psychologický profil, svoj charakter, svoju podobu, svoj spôsob správania k sebe samému i k okolitému svetu, k cudzincom a návštevníkom, k okoliu, prírode, iným mestám. Z mnohých, veľa ráz spomínaných dôvodov, by mestá mali byť čitateľné a múdre ako múdre knihy...“ Bogdan Bogdanovič - 1981

Mesto, s bohatou históriou, v minulosti charakterizované multikultúrnosťou, obchodom a uvedomelosťou mešťanov, je dnes mladým mestom Slovákov – východniarov. Čo je identitou tohto mesta? Čo si predstavíme keď počujeme jeho názov? S našim mestom sú často spojené tieto špecifiká: Dóm sv. Alžbety, Medzinárodný maratón mieru, železiarne, najstarší mestský erb, Luník IX, východniari... Treska? VKV? Košice sú dnes označované za metropolu východu, najnovšie za slovenské „Silicon Valley“. Imidž mesta je postavený na historickom jadre, priemysle, kultúre, vzdelaní a oddychu. Košice síce sú aj boli centrom regiónu, no stále podliehali riadeniu Budapešti, neskôr Prahy, a dnes, slovami košického aktivistu Miša Hudáka: „Táto podradená pozícia je znateľná dodnes, keď východné Slovensko a Košice ako jeho centrum vyvažuje bohatú a rýchlu Bratislavu svojou exotikou a zvoľnenou atmosférou.“ Ako naše telo, mesto je iba schránkou, ktorá sa môže dať do pohybu, ak do nej vnesieme život. Životom mesta sú jeho obyvatelia. Vnesením nových obyvateľov na toto staré miesto, vzniklo mesto nové, avšak nemenné významy prírody a histórie miesta si svojho ducha zachovali,

podliehajú však novej interpretácii. Vývoj vzťahu nových obyvateľov a mesta, veľmi výstižne popisuje Zuzana Labudová v eseji Barbari a Košice: „Mesto priťahuje magickou silou pútnikov a prisťahovalcov, cudzincov, je však zložité a mnohovrstevné, je miestom, kde sa rodia a sídlia odlišné myšlienky a názory, nikdy tu nemá úspech jedna prevažujúca idea. Jeho bytie sa tak dostáva do priamej opozície voči ideológiám, ktoré sa mu usilujú vnútiť jedinú pravdu, pokúšajú sa doň naočkovať výlučnosť jedného názoru... ...Mesto dobývajú a napádajú vo vlnách rôzne kmene barbarov, čiastočne ho ničia, aby s ním už v nasledujúcej generácii splynuli a včlenili sa do jeho dejín.“. Tento proces zhody, identifikovania sa, občanov z mestom sa pomaly deje aj v Košiciach, pričom sa mešťania zhodujú z identitami starými, ako aj vytvárajú mestu nové. V nasledujúcich odstavcoch sa ich pokúsime načrtnúť. Identitou mesta je „mesto“. Keby nám Košičan povedal „idem do mesta“ aj keď sa nachádza v nejakej mestskej časti, povedzme na jazere – tým pádom v meste, myslel by tým historické jadro mesta. Táto jasne vymedzená lokalita predstavuje necelé 1% z celkovej plochy mesta, má však zásadný význam. Miesto, kde sa významy hromadili a navrstvovali stáročia, spomínaný kryštál.

Štruktúra starého mesta je jasne definovaná osou širokej hlavnej ulice, v ktorej krížení s vedľajšou osou, sa k nebu dvíha najväčšia gotická katedrála na Slovensku. Po boku s Urbanovou vežou, na severe , a Kaplnkou sv. Michala, z druhej strany, tvorí hlavný mestotvorný priestor. Objem katedrály na námestí má aj svoju protiváhu v podobe budovy divadla, ktorá sa ale nesnaží tromfnúť výšku severnej

veže dómu dominujúcej historickému jadru. Okrem širokej Hlavnej ulice s fontánou a stretávacími plochami na južnom a severnom konci, je mesto tvorené systémom užších uličiek, paralelných s Hlavnou, a prepájacích kolmých uličiek medzi nimi. Medzi Hlavnou ulicou, a ulicami s ňou paralelnými, sú naťahané parcely, založené na stredovekej parcelácii, na ktorých stoja domy alebo meštianske paláce s dlhými dvornými krídlami, často pavlačovými. Tento pre Košice špecifický systém dvorov vytvára polouzavreté svety, vytvárajúce rôznorodé podmnožiny hlavného uličného priestoru, do ktorých sa návštevník dostáva prejdením cez podchod - vjazd. Príjemným znakom stredovekej štruktúry centra je jeho ľudská mierka – väčšina objektov má 2 až 3 podlažia. Táto je primerane narúšaná priečeliami kostolov s vežami, ktoré dotvárajú dynamickú stredovekú siluetu historického jadra. Fasády, sochy, fontány, dlažba sprostredkovávajú návštevníkovi množstvo významov a preto niet divu, že je centrum najnavštevovanejšou mestskou časťou Košíc, v ktorej zákutiach môžu návštevníci blúdiť celý deň. Kilometrová pešia zóna sa počas letných dní a nocí mení na jednu veľkú kaviareň pulzujúcu životom. Zuzana Labudová tvrdí že rizikom sa stáva vyprázdňovanie centra, ktoré je redukované na „pekný obrázok“ fasád a „pekných pohľadov“ slúžiacim na marketing mesta, čo zapríčiňuje nárast cien nehnuteľností a vysťahovanie pôvodného obyvateľstva. Narúša sa tým rovnováha pomeru obytných a komerčných priestorov, čo priťahuje väčšie počty statickej aj dynamickej dopravy do mesta. Nevýhodou funkcie centra ako výkladnej skrine mesta je aj to, že je do neho natlačená väčšina intervencií a podujatí v meste, čo ochudobňuje život v ostatných

štvrtiach, ktoré často upadajú. Vzácnosťou Košíc medzi mestami so socialistickou minulosťou je fakt, že mestské jadro s priľahlými štvrťami z 19. storočia si zachovalo svoj pôvodný charakter a neostalo „smrteľne zranené“. Návštevník Košíc, nalákaný na pekné obrázky, sa musí do mesta predrať cez prstence prefabrikovaných betónových a industriálnych alebo obytných kubusov, ktoré mestu dominujú. Neprítomne sa týčia k nebu jednoznačnými líniami, mriežkami okien a panelov. Často vytvárajú hradby a prstence, z vnútra ktorých nedovidieť na prírodný horizont kvôli absencii ulíc a priehľadov. V nich žijú a pracujú skutočný Košičania. Monofunkčnosť a ideologickosť týchto plôch zabraňuje ich obyvateľom dostatočnej identifikácii a orientácii. Často tvoria izolované betónové džungle, satelity odkázané automobilovú dopravu alebo MHD. Výnimkou je sídlisko Terasa, s pešou dostupnosťou do centra, vybavené menšími centrami s občianskou vybavenosťou. Ani ono sa nevyhlo strate ulíc a orientácie, avšak aj napriek tomu tvorí s historickým jadrom časť peši dostupného mesta. Dobre tu v zeleni funguje rekreácia, cyklistické, bežecké a korčuliarske chodníky. Chrbticu terasy tvorí zakrivený, viac-menej, severo – južný stáčajúci sa bulvár zo západnej strany historického jadra. Z bulváru je viditeľný vrch Bankov so stavbou bývalej magnezitky. Nerea- lizovaným, ale plánovaným, predlžením osi Alžbetinej ulice starého mesta, by sme sa dostali do nového mestského centra v strede Terasy, ktorého vyvrcholením je budova magistrátu s monumentálnym schodiskom. Obyvatelia Terasy sú spokojný so svojím bydliskom.

Železnica mala vždy zásadný význam pre Košice a jeho spojenie so

školami a kultúrnym životom v ozajstných európskych centrách. Denne tu premáva viacero priamych spojení do Prahy a Budapešti. Návštevníka prichádzajúceho vlakom, po absolvovaní prehliadky industriálnych a postindustriálnych areálov, príjemne prekvapí fungujúca košická stanica, a pohodlná alej vedúca cez park do blízkeho centra. Ďalšou z charakteristík Košičanov je slang. Hlavne u mladých ľudí sa vyvinul jazyk spojením rómčiny, východniarskeho nárečia, angličtiny a maďarských výrazov, ktorému rozumejú iba v Košiciach. Aj iné mestá majú svoje špecifické výrazy, no košický jazyk vyniká rozsahom aj používanosťou. V knihe KSC KÓD/CODE je jeho stav v roku 2013 zachytený slovníkom. Pre mladých ľudí je tento jazyk identifikačným znakom. Medzi mladými ľuďmi je tiež populárny košický streetwear, v podobe lokálnej značky KERE (Košice Represent), čo v rómčine znamená domov. Výrobou oblečenia, s historickým erbom Košíc, podporujú príslušnosť mladých k miestu. Hokej a stavby hokejových štadiónov vytvárajú Košičanom určité oporné body naplnenia a tým prispievajú do mozaiky identít nášho veterného mesta. Významnú rolu hrá stavba oceľovej Steel arény alebo steelky. Priemyselné areály, silá a komíny teplárne na juhu, ale aj komíny, ktoré zostali po zbúranej magnezitke na severe, vypĺňajú podstatnú časť údolia Hornádu, svedčia o post-industriálnom charaktere miesta. Pri pohľade na mesto z okolitých kopcov na severe, musíme hľadať vežu dómu medzi kubusmi modernistickej architektúry.

Podvedome sa snažíme nevnímať ten chaos, a špinu priemyselných areálov, ktoré popri Hornáde spolu so železnicou s depom a rýchlostnou komunikáciou s privádzačmi zaberajú značnú časť plochy mesta. Upierame zrak na Slanské vrchy miznúce v diaľke na juhu. Z hmly sa vynárajú večne dymiace sa komíny železiarní. Spája nás s nimi reťaz rozmerných elektrických stĺpov tiahnucich sa horizontom. Údolné mesto je večne obliehané radami prefabrikovaných domov z východu, stojacich v zoskupeniach na okolitých kopcoch. Lúče zapadajúceho slnka sa odrážajú od ich zasklení, a osvetľujú zatienené východné fasády starého mesta. Ako symbol Mojžišovho hada, na ktorého stačilo pozrieť a prišlo uzdravenie, dominuje mestu šedá hmota nemocnice. Na strmých úpätiach kopcov v našej blízkosti pozorujeme pásy záhradkárskych oblastí, ukončujúce zo severozápadu tiahnuce sa lesy. Vietor rozkýval koruny stromov pod nami, začína sa ochladzovať. Keď slnko zapadne, z romantickej krajiny svetielok čitateľne vystupujú hlavné osi mesta osvietené pravidelným rytmom sodíkových lámp. Nad mestom je nebo v podobe v tme strácajúcej sa oranžovej kupoly... Aj toto je mesto Košice. Na rok 2013 sa stali Košice európskym hlavným mestom kultúry. Vznikli nové kultúrne objekty, predtým pomaly ožívajúce, kultúrne zázemie mesta sa zviditeľnilo. Obnova kasární na kultúrne centrum, množstvo výstav, koncertov, a iných podujatí, trocha rozprúdilo život v meste. Za zmienku stojí unikátny projekt konverzie nevyužitých výmenníkov na košických sídliskách na malé oblastné kultúrne centrá - SPOTS. Silná kultúrna zložka v meste vytvára zázemie pre posilnenie vzťahu mešťana a mesta. 67

Každá štvrť Košíc má svoju špecifickú identitu zo svojimi hĺbkami. Južná trieda je podriadená nekonečnej štvorprúdovej osi s električkou, Malá Praha je Malá Praha, Veterné Železníky, Moldavská ako mestský bulvár, s businessom prechádzajúcim do objektov veľkoplošných predajní, ktorý je zatiaľ veľmi riedky... mohli by sme pokračovať. Vyjadríme sa iba k tým najľudnatejším, a tými sú satelitné sídliská: Ťahanovce, KVP, Furča a najstaršie z nich Jazerom. Za jedno z najkrajších Košických sídlisk je považované Jazero. S oficiálnym názvom Sídlisko Nad Jazerom, je výstižne pomenované podľa prítomnosti vybagrovaného štrkoviska, dnes slúžiaceho na rekreáciu. Tu sa pravouhlé hmoty dostávajú do kontaktu s fenoménom vody. Monumentalita kubusov je podporená zrkadlením vodnej hladiny, ktorá ich zároveň zjemňuje. Najlepší efekt dosahujú siluety panelových domov večer a po zotmení, keď sa na hladine mihotavo odrážajú svetielka v oknách. Vďaka silnému rekreačnému potenciálu v lete aj v zime, je toto sídlisko navštevované aj cudzími Košičanmi. Prítomnosť priemyslu na juhu mesta v spojení s rekreačnou funkciou sídliska, robí z tejto štvrte najnezávislejšie sídlisko v Košiciach. Obyvatelia sa tu zároveň najlepšie poznajú, no vždy len v okruhu jednej zastávky električky. Sídliská Furča, KVP a Ťahanovce, sú charakteristické vysokou hustotou zástavby, a kompletným obkolesením zelene. Lesy poskytujú obyvateľom rekreačnú funkciu, aj keď často bez potrebnej infraštruktúry. V lesoparku Furča je 3,5 kilometra dlhá korčuliarsko-bežecká trasa, ktorá sa teší vysokej obľube rekreantov, žiaľ je asi jediná. Cez víkend býva dokonca preplnená. Spolu majú tieto sídliská približne 75 000 obyvateľov, ktorí môžu kedykoľvek vykročiť do lesa. Vysoká

hustota zástavby v spojení z monofunkčnosťou a pešej nedostupnosti centra z nich robí gigantické nocľahárne, kde sa obyvatelia až tak nepoznajú. Sídliská majú veľké problémy s parkovaním. Keby sme Košiciam zobrali Čermeľské údolie, o ktorom sa zmieňuje aj Sándor Márai ako o mieste oddychu Košičanov od nepamäti, prišli by o značnú časť svojej identity. Spolu s Bankovom tvoria jedinečný rekreačný priestor vlhkých a vzrastlých košických lesov, ktoré boli masovo navštevované aj za čias socializmu. Dostupnosť autobusom a prítomnosť uzatvorených čistiniek s prístreškami a ohniskami tvoria prirodzené miesto na košické „opekačky s priateľmi“. Okrem Bankova poskytuje vynikajúce rekreačné kvality park na Aničke, a samozrejme Petrov sad, s nepopierateľnými estetickými kvalitami a blízkosťou centra. V lete je tiež obľubovaná vodná nádrž Pod Bukovcom. Medzi. Z mesta založeného na križovatke obchodných ciest, ležiaceho na rozhraní medzi rovinami a vrchovinami, medzi kultúrami maďarskou, nemeckou, židovskou a slovenskou, je dnes mesto na rozhraní medzi východným a západným svetom. Švajčiarsky cestovateľ William Ritter ho v roku 1920 opísal ako mesto medzi Európou a orientom. Medzi civilizovaným a necivilizovaným svetom. Funkcia mesta bola niečo medzi centrom a perifériou. Z pomalého technického a politického vývoja mesta vidíme, že balancovalo medzi pokrokovosťou a zaostalosťou, medzi mestskou a vidieckou mentalitou. Mestá svojou mnohovrstevnosťou, pestrosťou názorov a multikultúrnosťou, nikdy nebudú jednostranne definovanými organizmami. Žijeme medzi uzavretosťou a otvorenosťou. Slovami Norberga-Schulza: „Bydlet mezi nebem a zemí znamená usídlit sa v rozmanitosti všeho, co je mezi“

ZÁVER Aj dnes sa môže každý mešťan rozhodnúť medzi tým, či bude iba neosobný pozorovateľ dejov v meste, alebo sa na nich bude podieľať a tým určovať kam sa bude mesto uberať. Zabezpečenie dobrého smerovania mesta, je podmienené buď rozumným vedením, alebo silnou občianskou iniciatívou a angažovanosťou v záujmoch mesta. Identifikovanie sa mešťanov s mestom, podporí ich záujem o dianie v mestskej spoločnosti. Zhromaždením ľudí na malej ploche vzniklo nahromadenie potenciálu. V minulosti tu prosperovali trhy, potenciál sa prejavil v remeslách a v rozvoji mesta. Nie nadarmo sa hovorí „v jednote je sila“, veď práve táto jednota a súdržnosť starých mešťanov viedla k získaniu privilégií, a najstaršieho mestského erbu v Európe. Dnes je tento potenciál ešte väčší, no zároveň veľká kopa ľudí priťahuje aj neprajníkov, ktorí sa na nej chcú iba priživiť. Ak si Košičania nezačnú uvedomovať svoj potenciál ako masy ale aj ako jednotlivcov, mesto bude stále viac a viac degradovať, prinajlepšom stagnovať, čoho sme svedkami dnes. Napríklad absencia reálneho riešenia statickej dopravy v nadväznosti na cyklodopravu a peší pohyb, dôsledkom čoho sú zneužité peniaze občanov na súkromné účely. Veľkou výzvou pre mesto je tiež investícia do zvyšných 99% plochy mesta. Podpora rozvoja identít jednotlivých sídlisk, zadefinovanie ich špecifík a nedostatkov, doplnenie chýbajúcej infraštruktúry bude viesť k výšeniu kvality života, menšiemu dopravnému zaťaženiu v rámci mesta, a vyššej identifikácie obyvateľov z prostredím, čoho svedkami sme sčasti na Jazere. Rast mesta do šírky zvyšuje dopravné zaťaženie a zabraňuje vytvoreniu kompaktných štvrtí. Urbanisti by mali tento trend obmedziť, a navrhnúť zahustenie a skompaktnenie, častokrát veľmi rozvoľnenej zástavby, doplnením mestotvorných funkcií. Tento jav je žiaduci aj na existujúcich plochách zelene, za predpokladu vytvorenia kultivovaných dostupných plôch parkovej zelene, ktoré budú tým pádom intenzívnejšie využívané. Vyplnenie jaziev v mestskom tkanive, scelenie rôznorodých urbanistických štruktúr so zreteľom na peší pohyb. Vytvorenie ťažiskových funkcií a dominánt v miestach s monofunkčnou zástavbou. Košické výzvy. 71

Silný vzťah Košice – Košičan, neznamená zabraňovanie odchodu mladých za štúdiom a prácou, čoho zvyšujúcim trendom sme svedkami dnes, aj vďaka stagnujúcej úrovni slovenských teda aj košických vysokých škôl. Mladý ľudia zakorenení v Košiciach sa po rokoch strávených v zahraničí vrátia domov, tak ako v stredoveku tovariši, s novými skúsenosťami a víziami. Tento vzťah je závislý od kvality života v meste a počte interakcií mešťan – mesto, mešťan - mešťan. Tieto interakcie sú podporené počtom zapojených zmyslov pri zakúšaní mesta. To znamená opustenie plechových bublín automobilov a monotónnych akvárií nákupných centier. Peší pohyb, spomalenie. Dosiahneme ich navrhovaním v mierke človeka, poučení príkladom starého mesta. Vybudovaním cyklotrás neprerušene spájajúcich všetky sídliská s mestom by sa dosiahlo odľahčenie dopravy, menej vážnych nehôd, zníženie znečistenia ovzdušia a hluku. Vytvorením stanovíšť mestských bicyklov na sídliskách ležiacich na kopcoch by sa ich obyvatelia mohli ráno pohodlne zviezť do práce, večer ísť domov mestskou hromadnou dopravou a na druhý deň sa spustiť znova. Z hľadiska architektúry to znamená porozumenie problematiky mesta a miesta, s nastolením riešenia v súvislosti zo širším okolím. V dnešnej dobe kĺzania po povrchu, je ťažká hlavne spolupráca s investorom, ktorý vidí iba ekonomické činitele. Žijeme v dobe informácií, mali by sme sa ich naučiť selektovať a správne používať. Preto by aj mesto malo o svojich problémoch komunikovať, rozprávať o ich riešení. Prevenciou by mohlo byť lepšie kultúrne vzdelávanie na školách v súvislosti s regiónom a konkrétnym miestom školy a bydliskom študentov. To znamená výber študentov podľa spádovej oblasti, (kvôli doprave) a ich vzdelávanie o danej lokalite a celom meste v rámci vyučovania. Tým by sa mohlo predísť nepochopeniu mesta a nekultúrnosti budúcich obyvateľov a investorov. Týmito, ale aj inými zásahmi, by sme mohli pomôcť Košiciam stať sa plnohodnotným existenciálnym priestorom poskytujúcim človeku oporu v bytí a nachádzanie rôznorodých významov. Miesto kde budú môcť Košičania bývať.

Zoznam použitej literatúry

ALEXANDER, Christopher: A Pattern Language: Towns, Buildings, Construction, New York: Oxford University Press, 1977. BAČOVÁ, Viera: Spoločenská a kultúrna podmienenosť osobnej identity. In Československá psychologie. - ISSN 0009-062X. Praha : Academie. Roč. 40, č. 4 (1996), s. 321-337 BITUŠÍKOVÁ, Alexandra: Urbánna antropológia. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta humanitných vied, 2003. ISBN 80-8055-837-X BOGDANOVIČ, Bogdan: Mesto a démoni. Ivan Štefánik, 2002. ISBN 80868189-5-3 GEHL, Jan: Města pro lidi. Brno: Partnerství, 2012. ISBN 978-80-230-2080-6 HAJDUOVÁ, M., BARTOŠ, M.: Košice v súradniciach európskych dejín. Košice: Mesto Košice - Archív mesta Košice, 2014. ISBN 978-80-971869-4-4 HEIDEGGER, Martin: Básnicky bydlí člověk. OIKOIMENH, 1993. ISBN 8085244-40-4 HNILIČKA, Pavel: Sídelní kaše. ERA, 2005. ISBN 80-7366-028-8 HRÚZA, Jiří: Vývoj urbanismu 1.-2. díl. Praha: Vydavatelství ČVUT, 2002. ISSN 62844-1 HUDÁK, Mišo: KSC KÓD/CODE. Košice: Východné pobrežie, 2013. 181 s. ISBN 978-80-970451-1-1 HUDÁK, Mišo. KSC na Ural nebolo nikdy bližšie = The Urals have never been closer : návod ku hlavnému mestu Východného pobrežia. Košice: Východné pobrežie, 2010. 191 s. ISBN 978-80-970451-0-4 JEHLÍK Jehlík, Jan. Rukověť Urbanismu: Architektura Poznávání a Navrhování Prostředí. Praha: Ausdruck Books, 2016. ISBN 978-80-260955-8-3 KAHN, Louis: Ticho a světlo, Arbor Vitae, 1999. ISBN 80-86300-02-1 KRASKO, Ivan. Nox et solitudo ; Verše. 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1985. 91 s.

KRIER, Léon: Architektura – Volba nebo Osud. Academia, 2001. ISBN 80-2000012-7 KUNIAK, Juraj. Za mestom. 1. vyd. Levoča: Modrý Peter, 2015. ISBN 978-8089545-39-1 LABUDOVÁ, Zuzana: Barbari a Košice. In Romboid č.6, Ročník XLVI, s. 43-50. 2012 LABUDOVÁ, Zuzana: Bývanie v mestskom dome Košíc v druhej polovici 19. storočia. In Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 2, s. 12-22. ISSN 1337-6861. MÁRAI, Sándor. Košická pochôdzka. Dunajská Streda: NAP Kiadó, 2000. 219 s. ISBN 80-85509-83-0 MÁRAI, Sándor. Spoveď mešťana. 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2011. 568 s. ISBN 978-80-8101-463-5 MOKRIŠ, R. a kol.: História Košíc pre budúcnosť mesta: Zásady ochrany pamiatkovej rezervácie. Krajský pamiatkový úrad Košice, 2005. ISBN 8089089-42-9 NORBERG-SCHULZ, Christian: Genius loci. Dokořán, 2010. ISBN 978-807363-303-5 PALLASMAA, Juhani: Oči kuže. Archa, 2012. ISBN 978-80-87545-10-2 WIRTH, Luis: On Cities and Social Life. The University of Chicago Press, 1982 ZUMTHOR, Peter: Atmosféry. Zlín: Archa, 2013. ISBN 978-80-87545-22-5

Ondrej Vecan 2017 KoĹĄice