TRANSFORMÁCIE DIALÓGU
TRANSFORMÁCIE DIALÓGU
23
projekt 3,4/2017
1/2
SYNAGOGA
rie "pootvorení", vo forme výstav a sprievodných podujatí rôzneho charakteru. Návrh transformácie tak má možnosť V ŽILINE – dorásť len do rozmerov, ktoré mu v rámci prostredia jeho vzniku prislúchajú. PROJEKT Súčasná podoba návrhu, pracovne Martin Jančok nazývaná „half–white", sa opiera o zistenie, že akákoľvek „nová" architektúra, respektíve jej objemová manifestácia, V roku 2011 vzniká unikátna občianje pre objekt, ale aj jeho nové využitie, ska iniciatíva s cieľom obnoviť bývalú nežiadúca. Čokoľvek pevné by po čase neologickú synagógu v Žiline, postavenú vyčerpalo svoj priestorový potenciál v rokoch 1928–1931 a navrhnutú nea stalo by sa nadbytočným. Ostáva meckým architektom Petrom Behrenprázdny priestor, ktorý je len horizontálsom. Objekt má byť po novom využitý ne farebne rozdelený na dve polovice. predovšetkým ako výstavný priestor, no Kým spodná polovica je prevedená musí dokázať zabezpečiť podmienky v neutrálnej všeobjímajúcej bielej, ktorá aj pre poriadanie veľmi rôznorodého slúži ako pozadie pre výstavy, horná sprievodného programu novej kultúrnej polovica prezentuje synagógu v jej inštitúcie s názvom Nová synagóga. pôvodnej farebnosti. Permanentný je Synagóga pre tieto účely ponúka len Behrens, ďalšia architektúra výstav veľkorysé priestory — monumentálmá iba dočasný charakter. V ideálnom nu centrálnu halu s emporami po jej prípade tak projekt nikdy nenadobudne stranách, menšiu zimnú modlitebňu, finálnu a nemennú podobu, nebude vstupný foyer z dvoch protiľahlých strán nikdy dokončený. Idea monumentu budovy, ale aj zhromažďovacie priestory s tekutým obsahom pretrvá. v exteriéri pred oboma hlavnými vstupmi do objektu. Behrens veľmi pozoruhodNová synagóga je pre nás hlavne lekciou ným spôsobom spája tradičnú typológiu kontroly. Živelný a nestabilný proces, sakrálnych budov vrátane prvkov byktorý je riadený kolektívne, zahŕňa množzantskej architektúry (kupola) s jazykom stvo aktérov a je neustále sprevádzaný moderného hnutia (elementárne formy, nepredvídateľnými zmenami spôsobenýmateriálová a farebná striedmosť). mi novými zisteniami počas odkrývania Bravúrne si dokáže poradiť s nárožnou pôvodného objektu, ale aj postupne polohou synagógy, aj s výškovým rozdie- vyvíjajúcim sa pohľadom na jeho nové lom terénu. využitie. Nie je možné postupovať tak, ako sme my architekti zvyknutí pri konObjekt slúžil ako synagóga iba niekoľko venčných projektoch. V situácii, v ktorej rokov. Budova bola po vojne využitá neexistuje žiadna ucelená projektová najskôr ako divadelná a koncertná sála, dokumentácia a väčšina rozhodnutí sa potom ako aula Vysokej školy dopravrobí takpovediac „na stavbe”, je prakticnej, neskôr, až do roku 2010, tam bolo ky nemožné udržať si absolútnu kontrolu kino. Zatiaľ čo vonkajšok objektu ostal nad projektom. Pre architekta to môže pomerne zachovaný, interiér synagógy byť veľmi frustrujúce. Je nevyhnutné a jej dispozícia boli zásadne prestavahľadať adekvátne architektonické né. Po nejakom čase zoznamovania sa stratégie. Zásadný zlom nastal v mos týmto skoro zabudnutým monumenmente, keď sme sa rozhodli túto kontrolu tom dospievame k záveru, že zrejme uvoľniť. Bolo treba sa naučiť vybrať si to, najúžasnejšou, no súčasne nedocenečo je podstatné, čo drží projekt pokope nou vlastnosťou Behrensovej synagógy a vyčleniť časti, ktoré znesú vyššiu mieru je jej schopnosť absorbovať všetky tieto improvizácie. Vyžaduje to samozrejme zmeny. istú dávku dôvery a vzájomného rešpektu medzi jednotlivými aktérmi, ktorí sa Nastolenie dialógu medzi samotnou podieľajú na procese návrhu a zhmotnekultúrnou pamiatkou a jej novým vyunia stavby. Čiastočná strata kontroly sa žitím je kľúčové. Koncept adaptácie sa tak stáva produktívnou metódou. postupne mení a vyvíja. Od pomerne Nová synagóga je aj nositeľom svedecintenzívneho obsadenia priestorov syna- tva o súčasnom kultúrnom a spoločengógy, cez následné odhmotňovanie, až skom nastavení. Predpoklad pre vznik po veľmi subtílnu intervenciu. Vzhľadom takejto iniciatívy spočíva v neschopnosti na to, že projekt je financovaný postup- štátu a samospráv dohliadnuť na svoje ne a v etapách, spočiatku len z malých hmotné kultúrne dedičstvo. Skôr sme grantov, verejnej zbierky a sponzorských svedkami opačného javu, mestá a štát darov, máme k dispozícii luxus, ktorý si sa snažia zbaviť a rozpredať verejné dnes môže dovoliť len málokto – čas. stavby a priestory, pre ktoré nie sú Ten je využitý aj na priebežné testovanie schopné nájsť využitie a ktorých prenávrhu v mierke 1:1, prostredníctvom sé- vádzka a údržba ich len zaťažuje. Preto
24
túto úlohu u nás často supluje občiansky aktivizmus, ktorý koná vo verejnom záujme. Nová synagóga je žiaľ aj nevyužitou šancou v rámci obnovy a prezentácie historického objektu. Uspokojuje sa s pomerne tradičným a bezpečným spôsobom zobrazenia pôvodného stavu synagógy. Nereflektuje mnohotvárnu a dramatickú históriu budovy. Je paradoxom, že tak bezprecedentná a odvážna občianska iniciatíva nedokázala zaujať otvorenejší postoj a nerezignovať na podanie komplexnejších informácií o pamäti neologickej synagógy. Aj v tomto prípade ide zrejme o zrkadlo spoločenských očakávaní a záväzkov. Najmä ak sa jedná o tak stigmatizovanú časť histórie, akou je osud židovského obyvateľstva v období druhej svetovej vojny. Zrejme sme ešte nedospeli do stavu, kedy budeme schopní nazerať do minulosti bez selektovania toho, čo si pamätať chceme a čo nie.
SYNAGOGA V ŽILINE Marek Adamov Hoci sme na začiatku povedali, že našou hlavnou motiváciou je budova sama, jej pôvodná architektúra a architekt, a bola to aj pravda, posledných šesť rokov sme v skutočnosti robili najmä iné veci. Z praktických dôvodov – ako získať viac než milión eur potrebných na rekonštrukciu a ako tento pre malé občianske združenie obrovský projekt zvládnuť. Ale aj z ideových a osobných dôvodov – čo vlastne chceme v našich krátkych životoch robiť a čo nám dáva zmysel. Sami sme projektovali, stavali, zháňali peniaze, robili program a PR, plánovali budúcnosť a súčasne chodili do svojich pôvodných zamestnaní, aby sme mali z čoho žiť. Každý zo všetkého kúsok, vyčerpávajúca kombinácia. O fundraisingu by sa dalo hovoriť veľa, ale pravdou je, že pod tlakom úlohy prekračujúcej naše možnosti a schopnosti, sme od začiatku živelne lovili všade, kde sa dalo a kombinovali zbierky, dary, sponzorov aj verejné granty, akékoľvek a na čokoľvek, len aby sme nezastavili a mohli kúsok po kúsku pokračovať.
TRANSFORMÁCIE DIALÓGU
Áno, podarilo sa to nakoniec, ale je to vydreté víťazstvo a je v ňom aj veľa šťastia. Často sa nám nepodarilo peniaze zohnať vôbec a tak sme veľa vecí jednoducho urobili zadarmo, čo je samo o sebe pekná vec, ale pri takom objeme prác je to aj za hranicou zdravého rozumu. Na takýto projekt treba oveľa peňazí ako milión či milión a pol. Živelný prístup však priniesol aj veľa pozitívnych momentov a vďaka nemu máme zoznam tritisíc ľudí, ktorí nám nejakým spôsobom pomohli - toľko priateľstiev na žiadnom inom stavenisku u nás nevzniklo. Na samotnú architektúru rekonštrukcie to malo veľký vplyv, pozítívny a určite aj trochu negatívny, keďže pri takom množstve malých finančných zdrojov nemožno hovoriť o nejakej koordinácii. To, prečo to vlastne robíme, sme si uvedomovali len postupne a zostáva to naďalej ako najdôležitejšia otázka, hoci sme od začiatku okrem Behrensovej architektúry ako motivácie tvrdili aj to, že chceme dať pamiatke nový život. To nás odlišuje od iných – tí istí ľudia málokedy rekonštruujú kultúrnu inštitúciu aj ju napĺňajú obsahom a ďalších 30 rokov prevádzkujú. Od prvého roku, hneď po prvých rekonštrukčných (demolačných) prácach sme spustili umelecké a kultúrne akcie - asi to už ani inak po rokoch strávených na Stanici Žilina-Záriečie nevieme (a ani nechceme?) robiť. Pootvorenia, počas ktorých sa v rekonštruovanej budove striedali výstavy, koncerty, festivaly, stretnutia, priviedli na stavenisko tisíce ľudí. Chvalabohu sa nikomu nič nestalo a môžeme hrdo tvrdiť, že sme architektúru nového kultúrneho centra v synagóge naplno otestovali – a vďaka skúsenostiam z týchto akcií ju aj menili a prispôsobovali. Veľmi chceme, aby vznikajúca kultúrna inštitúcia a jej program boli z 21. storočia, aby sa tu diali veci, ktoré budú premyslenou kombináciou kritického diskurzu a produkcie umenia, na lokálnej úrovni aj s výrazným komunitným rozmerom. Pootvorenia boli dobrým testom, či sa práve v rovine budúceho programu môže odohrať (ďalšie) skutočné dobrodružstvo.
torici, projektanti, stavbári, fundraiseri, marketeri, umelci. Niekto zvládal živelný proces a improvizáciu lepšie, iný ťažšie, ale nikto to nezabalil a každý priniesol to najlepšie. Výsledok je zvláštnym úkazom kolektívneho diela, a nemusíme sa zaň hanbiť, hoci nevieme presne, kto je za ktorú časť zodpovedný a kto je jej autorom. Možno sme sa mohli viac stretávať, komunikovať, plánovať a predchádzať opravovaniu vlastných chýb, ale opäť – každý sa musel súčasne živiť, ako vedel, a tak nebolo viac času. Vlastne stále čakáme na moment, kedy si budeme môcť (aspoň tí kľúčoví ľudia v projekte, je nás možno desať-dvadsať?) v kľude sadnúť, porozprávať sa a aj sa trochu potešiť. Každopádne ale stále držíme spolu a nerozpadli sme sa, hoci na to bolo veľa dôvodov. Robili sme, čo sme mohli, zažili sme, čo sme ešte nezažili. Na toto si budeme pamätať, hoci vysvetliť to niekomu, kto nebol pritom, nie je možné. Sme trochu ako veteráni z vojny, ktorí sa musia vrátiť do normálneho života. Len či to dokážeme a či nám „normálni“ ľudia budú ešte rozumieť.
Nie všetko bolo živelné alebo presnejšie – nie všetko skončilo živelne. Naučili sme sa stavať, už nie sme celkom amatéri ako na začiatku (treba poďakovať židovskej obci za odvahu nám tento projekt zveriť). Naučili sme sa zháňať peniaze, hoci na veľké projekty nemáme, to vieme a asi by sme sa už do podobného objemu takto „na kolene“ nepustili. Mali sme šťastie, že sa k nám pridali (zo strachu, že to nezvládneme alebo preto, že uverili, že na to máme?) odborníci – reštaurátori, pamiatkári, his-
25