projekt 3,4/2017
1/2
TRANSFORMÁCIE STRATÉGIE
38
TRANSFORMÁCIE STRATÉGIÍ
ležitý zápas o uchovanie spoločenských obsahov architektúry moderného hnutia. Rem Koolhaas upozorňoval už v roku 2010 v rámci expozície Cronocaos na MODERNEJ všeobecnú tendenciu eliminovať sociálny rozmer projektu moderny. Na potrebu ARCHITEKTÚRY chrániť spoločenský rozmer modernej A A LT E R N A T Í V N E architektúry a urbanizmu poukázali aj viaceré príspevky na ostatnej medzinárodnej konferencii DOCOMOMO, ktorá S T R AT É G I E I C H sa uskutočnila v septembri 2016. Tento problém vystupuje do popredia najmä OCHRANY pri pretváraní moderného mesta, pri Henrieta Moravčíková obnove komplexov hromadnej bytovej výstavby, verejných budov či verejných priestranstiev. Proces obnovy, ktorý Hospodárska kríza a permanentný sprevádza privatizácia verejného a kopokles verejných či súkromných inmercionalizácia každého otvoreného vestícií smerujúcich do oblastí málo priestoru, síce môže viesť k zachovaniu atraktívnych pre moc, podmienili zmenu formy ale súčasne spôsobuje stratu v správaní sa subjektov operujúcich podstaty architektonického diela a tým v takých marginalizovaných priestoroch. aj jeho kľúčových pamiatkových hodnôt. Tradičné postupy opierajúce sa o inštiVýznam preto nadobúda nielen ochrana tucionálnu podporu zo strany štátu či a prezentácia historických foriem, ale aj lokálnej správy sa ukázali ako problespôsob fungovania týchto historických matické, a to nie len kvôli nedostatku štruktúr. verejných finančných zdrojov, ale aj kvôli rigidným pravidlám reprezentovaným Nové stratégie pre uchovanie modernépráve týmito inštitúciami. Na scénu ho architektonického dedičstva stojace preto nastupujú alternatívne stratégie, kdesi na pomedzí medzi aktivizmom, často generované prostredím aktivizmu, squaterstvom a kurátorstvom, predstaktoré charakterizuje otvorený hybridný vujú účinnú alternatívu k neoliberálnej spôsob plánovania, financovania aj exploatácii urbánneho a prírodného realizácie projektov. prostredia. Ich spoločným menovateľom je menšia finančná náročnosť ale vysoká Aj obnova pamiatok modernej archimiera osobného nasadenia aktérov obtektúry a zvlášť pamiatok povojnového novy. Odborné profesie, ako sú architekmodernizmu predstavuje ešte stále ti, historici umenia či reštaurátori pritom takú marginalizovanú oblasť. Udržanie vstupujú nie len do procesu plánovania plnohodnotného vrstevnatého hmotobnovy, ale aj do tvorby stratégií fungoného prostredia pritom predpokladá vania architektonického diela, do jeho integráciu architektonického dedičstva fyzickej realizácie aj do priameho finanminulého storočia do univerzálneho aj covania obnovy. Sponzori, dobrovoľníci lokálneho strategického plánovania. aj ostatní návštevníci zase vystupujú To však vyžaduje aktualizovať nielen aktívne nielen ako financovatelia či prístup verejnosti k tomuto dedičstvu, užívatelia, ale zapájajú sa priamo do proale v prvom rade zmenu prístupu repre- cesu ochrany a obnovy, a tak ovplyvňujú zentantov akademického prostredia aj fyzickú formu diela. Podoba diela sa a inštitúcií pamiatkovej starostlivosti. potom rodí v „tvorivom súboji“ týchto Predpokladom zmeny prístupu je zmena aktérov, ako tento proces nazval jeden perspektívy nahliadania na toto archiz jeho priamych účastníkov. Architektotektonické dedičstvo. Tá sa posúva od nický návrh a funkčný program objektu záujmu o exkluzívnu reprezentatívnu sa pritom vzájomne determinujú. Táto vzorku medzinárodnej elitnej kultúry vlastnosť spolu so zámernou nedokonk okrajovým, banálnym javom, ktoré čenosťou či otvorenosťou odlišuje nové reprezentujú zastarané štruktúry, opus- stratégie ochrany a obnovy od tých tené, resp. neobjavené architektonické inštitucionalizovaných. V rámci aktuáldiela, komplexy či celé sídla, od vopred nej praxe sa nám podarilo špecifikovať naplánovaného komplexného reštaurá- tri typy stratégií, ktoré sa pomerne torského prístupu k ad hoc riešeniam. často opakujú v súvislosti s ochranou, Niekde tu, v hlbokom prirodzenom záuj- revitalizáciou a obnovou modernej ale aj me o tieto „neexkluzívne“ témy a „neaka- industriálnej architektúry. demické“ postupy treba hľadať aj korene nového prístupu k narábaniu s moderObnova ako otvorený projekt ným hnutím. Popri tomto úpornom úsilí o zachovanie historickej formy, priestoru Prvý typ stratégie chápe obnovu ako či materiálov, však prebieha rovnako dô- otvorený projekt, Opera aperta. Proces
PA M I AT K Y
39
obnovy prebieha síce v zmysle určitej vízie, na ktorej sa v úvode zhodli architekt, pamiatkar a vlastník, v priebehu realizácie sa však vízia modifikuje v závislosti od meniaceho sa funkčného programu, výsledkov paralelne prebiehajúceho procesu architektonicko-historického a reštaurátorského výskumu, ako aj od ponuky zo strany potenciálnych finančných zdrojov, akými sú rozličné fondy či darcovia, ale aj výrobcovia stavebných materiálov či dodávatelia služieb ochotní podieľať sa na obnove. Konečnú podobu diela ani termín ukončenia obnovy nemožno pevne stanoviť. Názorným príkladom takého postupu je budova Banco Nacional Ultramarino v Lisabone (Cristino da Silva, 1952), ktorú pre potreby MUDE (Design and fashion museum) od roku 2009 postupne upravujú architekti Ricardo Carvalho a Joana Vilhena za kurátorskej účasti riaditeľky múzea Bárbary Coutinho. So skutočnosťou, že budova je permanentne vo výstavbe, pritom korešponduje aj liberálny spôsob jej fungovania. Podobným procesom obnovy prechádza aj synagóga neológov v Žiline (Peter Behrens, 1931), čo sa od roku 2011 mení na nezávislé kultúrne centrum Nová synagóga. Za architektonickú stránku projektu síce zodpovedá architekt Martin Jančok, rovnako ho však ovplyvňuje aj riaditeľ centra Marek Adamov či kurátor Fedor Blaščák. Charakteristické pritom je, že budova bola pre verejnosť otvorená dávno pred oficiálnym otvorením a že práce na obnove nekončia ani po ich oficiálnom ukončení. Tomuto tekutému fungovaniu budovy zodpovedá aj neustále sa meniaca forma diela. Určitú variantu tejto stratégie demonštruje napríklad aj opätovné využitie bývalej tlačiarne Mladinska knjiga v Ľubľane (Savin Sever, 1966). Zakonzervovaná štruktúra industriálnej haly tvorí rámec pre stavebné intervencie dizajnérskych štúdií a architektonických kancelárií, ktoré sa menia v závislosti od aktuálnych priestorových nárokov. Voľne tak nadväzujú na skúsenosti z nanajvýš úspešnej obnovy Van Nelle továrne v Rotterdame (Brinkman & Van der Vlugt, 1930, Wessel de Yonge, Claessens Erdmann Architects & Designers 2004), ktorá dnes funguje ako kreatívny hub. Anarchistický rozvoj Druhý typ stratégie sa opiera o spoločenské aktivity viazané na miesto podmieňujúce jeho anarchistický architektonický či urbanistický rozvoj. Základom tejto stratégie je ilegálne obsadenie ohrozeného architektonického dedičstva s cieľom jeho záchrany,
projekt 3,4/2017
1/2
nového využitia a obnovy. Squaterstvo sa tak stáva nástrojom na obranu verejného záujmu pred partikulárnymi záujmami špekulatívnej výstavby. Najčastejšie sa tak postupuje v dlhodobo zanedbávanom prostredí industriálnej architektúry, ale známe sú aj príklady obsadenia historických budov či celých komplexov v centrách miest. Spomeňme aspoň kino Cinema America v rímskej štvrti Trastevere (Angelo di Castro, 1954) alebo Gängenviertel v centre Hamburgu. Úspešnosť tejto stratégie do veľkej miery závisí od širšej spoločenskej podpory a od schopnosti transformovať ilegálne aktivity na legálne. O tom, že to vôbec nie je jednoduché svedčia však desiatky neúspešných, resp. len krátkodobo úspešných projektov ako je práve spomínané rímske divadlo, ktoré museli aktivisti po dvoch rokoch úspešného prevádzkovania v roku 2014 opustiť a jeho osud nie je dodnes jasný. Neúspešnou zatiaľ ostáva aj iniciatíva na záchranu bývalej konzervárne Massó v španielskom meste Cangas do Morrazo, ktorú okrem obsadenia časti budov sprevádzala séria občianskych a kultúrnych podujatí vrátane realizácie náučného chodníka. Hamburská Gängenviertel však dokazuje, že anarchistický rozvoj môže byť úspešný a prospešný nielen pre architektúru a konkrétnu komunitu, ale aj pre celú spoločnosť. Dnes je táto pitoreskná štruktúra legálnou vitálnou komunitou, ktorej sa darí postupne obnovovať jednotlivé budovy a súčasne tvoriť pozoruhodnú kultúru. Obnovená budova bývalej továrne Fabrique, ktorú otvorili v marci 2016, je dnes symbolom úspechu anarchistického rozvoja a vyhľadávaným kreatívnym centrom. V slovenskom prostredí sa tento typ stratégie mohol uplatniť v súvislosti s bývalou pradiarňou cvernovej továrne v Bratislave. Po tom, čo vlastník budovy inicioval v roku 2016 vysťahovanie umeleckej komunity, ktorá sa v budove tvorila takmer 10 rokov, sa ponúkala možnosť zotrvať v budove ilegálne. Otázne je, či by slovenská verejnosť dokázala tento proces podporiť a udržať squaterov na mieste napriek legitímnym nárokom vlastníka. Komunita Cvernovky si však nakoniec zvolila legálnu cestu. Prijala ponuku Bratislavského samosprávneho kraja a presťahoval sa do prázdnych budov bývalého internátu a strednej odbornej školy chemickej na Račianskej ulici. Aktuálne prebiehajúca obnova bývalej školy je pritom určitou kombináciou stratégie otvoreného projektu aj anarchistického rozvoja. Interaktívne sprostredkovanie hodnôt Tretí typ stratégie je založený na sprostredkovaní hodnôt architektonického dedičstva jeho užívateľom
prostredníctvom interaktívnych komunikačných nástrojov. Taká stratégia sa uplatňuje najmä pri architektonickom dedičstve, ktoré nie je považované za exkluzívne. Príkladom môže byť hromadná bytová výstavba z druhej polovice 20. storočia alebo niektoré ikonické diela neskorého modernizmu, predimenzované a necitlivo osadené do pôvodnej historickej štruktúry. V prípade veľkých komplexov hromadnej bytovej výstavby s veľkým počtom obyvateľov a často aj s problematickou spoločenskou situáciou je práve komunikácia hodnôt nevyhnutná. Zväčša začína pri legitimizácii dedičstva v očiach samotných obyvateľov. V tejto súvislosti spomeňme najstaršie iniciatívy tohto typu v mestách bývalého východného Nemecka (Berlín, Drážďany), kde sa dedičstvo panelovej výstavby tematizovalo už v deväťdesiatych rokoch. Hodnoty sídlisk komunikoval širšej verejnosti aj pražský projekt Vetřelci a volavky či bratislavský projekt Expedícia Panelstory. Na túto líniu nadväzujú napríklad aj aktuálne iniciatívy vo Vilniuse spájajúce vertikálnu a horizontálnu komunikáciu odborníkov a verejnosti. Túto stratégiu zatiaľ účinne využíva aj slovenská pracovná skupina DOCOMOMO v prípade hotela a obchodného domu na Kamennom námestí. Od roku 2007, keď vlastník po prvý raz ohlásil búranie komplexu budov, organizujú jej členovia prehliadky, diskusie a prednášky, ktorých cieľom je informovať verejnosť o mimoriadnych hodnotách tohto diela. Zmysluplnosť takej stratégie potvrdzuje aj skutočnosť, že budovy už 10 rokov odolávajú búraniu, dokonca stúpa počet tých priestorov, ktoré slúžia svojmu pôvodnému účelu. Za ostatné uplatnenie tejto stratégie v slovenskom prostredí môžeme považovať aj vytvorenie náučného chodníka v budove Slovenského rozhlasu (Štefan Bekeš, Boris Meluš, Peter Szalay, 2016). Ukazuje sa, že informovaná a poučená verejnosť môže byť nakoniec najsilnejším hráčom v procese ochrany pamiatok modernej architektúry. Všetky spomínané stratégie a projekty predstavujú alternatívne prístupy k ochrane a obnove moderného architektonického dedičstva. Ponúkajú postupy, ktoré môžu byť inšpiratívne pre budúcnosť. Nie sú ťažiskové vo vzťahu k profesionálnej ochrane pamiatok, ani nemôžu nahradiť tradičné postupy. Môžu ich však účinne dopĺňať a prispievať k ich skvalitneniu. Všetky spomínané stratégie súčasne potvrdzujú, že oblasť pamiatkovej starostlivosti sa nemôže zaobísť bez osobného angažovania sa v prospech architektonického dedičstva. Aj tá najprepracovanejšia teoretická či
40
architektonicko-historická argumentácia, ostáva bez angažovaného prístupu aktérov ochrany a obnovy práve len tým akademickým argumentom. Tejto skutočnosti si boli vedomí aj zakladatelia docomomo, keď vo svojom úvodnom vyhlásení v roku 1990 nabádali k osobnej angažovanosti. Osobnú angažovanosť v procese komunikácie hodnôt moderného architektonického dedičstva označil za jednu z najdôležitejších úloh tejto organizácie aj už spomínaný Rem Koolhaas, ktorý bol minulý rok jedným z hlavných rečníkov 14. konferencie docomomo v Lisabone.
ARCHITEKTONICKÉ S T R AT É G I E ZADANIE P R E AT E L I É R 3 K AT V Š V U Ján Studený Benjamín Bradňanský Architektonické stratégie: repetícia, ohraničenie, segmentácia, genetická invázia, priestorová inverzia, zmena mierky, štrukturálna deformácia ako preskladanie, layering: kapotáž a odkapotovanie, geometrické a číselné kódovanie, asociácie formy a jej významu, kolízie funkčného preprogramovania, časovost, materializácia a dematerializácia, silná a slabá forma, kontext.. Fischer z Erlachu robil ilustráciu každej budovy a rekonštruoval (alebo kompletne znovu navrhol) stratené historické konštrukcie na základe rozličných popisov, ktoré našiel. Wittgenstein: Napr. v každej miestnosti je tu výskum pre špecifické usporiadanie dané symetriou, ktoré vedie k zahusťovaniu stien, ak je to potrebné. Rozloženie podlažia bolo navrhnuté tak, aby zodpovedalo takejto symetrii, ale špecifické podmienky pre každú miestnosť tento kŕčovitý výskum, zameraný na všeobecnú geometrickú kontrolu, viedli k neúspechu, pretože sa ukázalo, že zadanie dokonalého usporiadania je nemožné dosiahnuť. Reinert: uchovať fragmenty reality tak ako sú, bez kontemplácie alebo idealizácie.
TRANSFORMÁCIE STRATÉGIÍ
Lewerentz: štruktúra kiosku je starostlivo prepracovaná v každom aspekte návrhu a konštrukčného procesu, od geometrickej kontroly proporcií, väčšinou založených na štvorcoch a zlatých rezoch ako je u Lewerentza obvyklé, až po exaktné realizovanie každého detailu.
ateliér je hlboko zviazaný s konštrukčným procesom, kresby sú väčšinu času používané nielen na ukázanie a odkomunikovanie projektu, ale na testovanie a skúmania budovy a kontrolu výrobného procesu už v raných fázach projektu.
Použitím Teórie asambláže sa pokúšam minimálnou intervenciou dosiahnuť maximálny potenciál budovy.
Ako asamblovať: – Aktuálny stav budovy. – Inverzia vnútorného objemu pre analýV rokoch 1788 až 1833, Sir John Soane zu priestorového potenciálu.* bol architektom a geodetom Bank of – Vybrané priestory pre komunikačné James Turrell England, čo bolo jeho prvé veľké zadanie územie . + Autonómne štruktúry všetky pochádzajú a najväčšia práca, ktorú robil až kým – Bližší pohľad na druhé poschodie ako z prvého monumentálneho projektu. neodišiel na odpočinok. Počas 45 rokov najcharakteristickejšie pre ukázanie Podobne ako kráterové komory každá tento anglický architekt zmenil väčšinu intervencie. štruktúra tu obsahuje buď to, čo Turrell miestností a vo veľkom rozsahu rozšíril – Komunikačné územie s horizontálnym definuje ako “skyspaces” (veľi malý, existujúcu budovu, pričom bol zodpoa vertikálnym potenciálom na druhom uzavretý priestor s otvormi smerom hore vedný aj za všetky opravy vo vnútri aj poschodí. k nebu) alebo “ganzfeld” (polia svetla, zvonka a za integrovanie zmien, ktoré – Interiérové intervencie potrebné na ktoré vyzerajú akoby sa v nich rozpúšboli potrebné, aby budova zodpovedala vytvorenie otvoreného priestoru . ťala hĺbka architektonického priestoru, novým bezpečnostným normám. – Nové podmienky budovy pripravenej jeho detaily a farebné variácie, aby sa na asamblovanie rozličných častí budomiestnosť ponorila do svetelnej hmly). Cyprien Gaillard začal pracovať s bezvy dohromady ako aj vonkajšieho sveta Všetkých pätnásť modelov “Autoošvovými montážami na povojnových s vnútorným. nómnych štruktúr” bolo realizovaných obytných blokoch a malebných holandmedzi rokmi 1989 - 2010 a vizualizujú ských rytinách zo 17. storočia, aby ma*Analýza extrudovaného objemu na monument mimočasového charakteru, terializoval aforizmus Denisa Diderota lepšie pochopenie horizontálnych a vertiformové ozveny vesmírnych observapodľa ktorého “Musíte najprv urobiť kálnych vzťahov v budove. tórií minulosti ako aj monumentálnych z paláca ruinu, aby sa z neho stal objekt architektúr Étienne-Louisa Boulléeho or záujmu”. +Priestorové variácie čiastkových spojea Claude Nicolasa Ledouxa, pričom ní sú potrebné pre nájdenie najvhodnejzároveň vyzerajú futuristicky. šieho riešenia. Freelance fotograf zo San Francisca Dave Glass dokumentoval úsilie o urbánnu obnovu sanfranciského územia Western Addition, kde boli v druhej polovici 70. rokov relokované do nového umiestnenia viaceré viktoriánske budovy z 19. storočia. Relokovaný dom je možné prenajať si od San Francisco Redevelopement Agency za $1 (1 dolár) plus náklady na premiestnenie a renováciu. U.S. Patent No. 94,116 Harriet Morrison Irwin: “Môj vynález pozostáva z rodinného domu alebo inej budovy s hexagonálnou formou a uzatvárajúce priestor oddelený do priestorov s hexagonálnym alebo kosoštvorcovým pôdorysom, v podstate ako je opísané ďalej; tiež komínové teleso umiestnené na križovatke stien priľahlých hexagonálnych miestností a obsahujúce komíny prepojené s ohniskami/pecami vo viacerých miestnostiach. Predmetom môjho vynálezu je ekonomizácia priestoru a stavebných materiálov, získanie ekonomických vykurovacích zariadení, dôkladného osvetlenie a vetrania a prostriedkov pre nenákladnú výzdobu.” (August 24, 1869) Belgická architektonická kancelária “Architecten de Vylder Vinck Taillieu” (A DVVT) zvykne vytvárať širokú škálu architektonických kresieb, ktoré sa nedajú naviazať k nejakému špecifickému štýlu alebo technike. Keďže tento
S T R AT É G I E C S ASSEMBLAGE Juraj Horňák Zabudnite na to, čo viete o asambláži. Ak neviete nič, tým lepšie. Nepokúšam sa asamblovať budovu samotnú, ukážem vám, ako asambláž uskutočniť. V mojom projekte pracujem s Teóriou asambláže Manuela DeLandu, podľa ktorej časti asambláže nevytvárajú bezšvový celok. Asambláže sú skôr celky, ktorých vlastnosti a kvality sa vynárajú z interakcií medzi týmito časťami. Môžeme vidieť spojenie v kontexte Dezember Palastu v Katowiciach a budov v podobnej situácií, ktoré neformujú bezšvový celok, ale majú rozličné funkcie náhodne roztrúsené po budove. V takýchto situáciách niekedy jedinou vecou, ktorú budova potrebuje je malé postrčenie, otvorený komunikačný priestor, kde sa interakcia môže uskutočniť.
41
A M B A S S Y, BERLIN Maroš Greš Použitie deja ako stratégie pri premene ikonickej ruiny bývalej Československej ambasády v Berlíne Formulácia zadania ikonickej ruiny a jej transformácie, ktoré som spracovával, nemala jasne stanovené hranice, respektíve hranice boli stanované ako neexistujúce. Pri diskusii padli vety ako „neliečime architektúru“, pracujeme s médiom priestoru ako so sochou alebo intermediálnym dielom. Preto boli začiatky semestra veľmi nejasné v tom ako správne zodpovedať otázky sebe a porote na konci semestra, aký dialóg vytvoriť? Ako sa postaviť citlivej téme každého mesta? Ako poznačiť ikonickú ruinu novým duchom doby? Poznačiť vôbec?
projekt 3,4/2017
1/2
Zadané heslo „ikonická ruina“ bol zavádzajúci názov, často mätúci a je mnohovrstevnatý, preto som si ho potreboval sám pre seba zadefinovať. Ikona a ruina a ikonická ruina. Pri predstavovaní týchto pojmov úzko súvisel môj výklad spolu s výtvarným umením – ikona – kresťanská, ikona – popularizované dielo, kedy sa dielo stáva populárne? Ikonizované?, časovosťou diela, kedy nastalo umŕtvenie diela? Kedy sa prinavráti opäť k životu?, životaschopnosťou diela - potrebuje len lepší manažment? Potrebuje toto dielo vôbec architekta?, genius loci – vnímanie, vnímanie ducha. Bezpečnostné dôvody vyrábajú veľkú priepasť medzi človekom a budovou, ktorá mu má slúžiť. Jednou z vrstiev transformácie budovy bolo otvoriť ju pre ľudí. To je jeden krok k tomu ako možno zmeniť vnem prostredia na nechcený mohutný zásah brutalizmu ako sa zapísal v prostredí Wilhelmstrasse.
vlastností, pozorujem čo sa deje, tam hore pôjdem na kávu! Tam sa niečo naučím. Záver Toto je len jedna interpretácia toho, čo sa môže udiať v českej ambasáde, štúdio ponúklo viacero možností ako pracovať s budovou, ako ju predstaviť v iných kontextoch, ako na ňu reagovať. Tento projekt pracuje s otázkami, na ktoré sa niekedy ani nedá odpovedať, no bolo pre mňa zaujímavou skúsenosťou pracovať inak než klasickou formou rekonštrukcie, ísť do hĺbky, to bolo podstatou tejto práce.
D E Z E M B E R PA L Á C K ATO V I C E Zuzana Jurčišinová Počiatočné hľadanie riešenia v analýze cirkulácie a snahe pochopiť vzájomné prepájanie priestorov ma priviedlo k stanoveniu problému, ktorým sa zaoberám. Považujem za zbytočné navrhovať akékoľvek štrukturálne zmeny, ak budova svojou monumentalitou pôsobí neprístupne. Vizuálnu neprístupnosť chápem aj ako zámer architekta. Preto hľadám riešenie prepojenia exteriéru s interiérom. Jasne čitateľným gestom spájam ulicu priamo s objektom. Pomocou rámp a schodísk privádzam ľudí do sály, ktorej sa osobitne venujem. Zavesená konštrukcia poskytuje veľkorysé dimenzie a akustické kvality určené pôvodnému programu. Zánik prvotnej funkcie mi umožňuje daný priestor deliť a ďalej štruktúrovať. Sálu delím na menšie objemy s programom odpovedajúcim charakteru novovzniknutého priestoru. Celkovo vzniká šesť menších samostatných častí so separátnym prístupom. Forma a realizácia bakalárskej práce predstavuje popis delenia celku, zameranie objemov vzniknutých delením pôvodnej časti a lokalizácia prístupových prvkov. Na túto interpretáciu využívam koláže, pracovný model v mierke 1:100, diagramy/grafy, ktoré zobrazujú pracovný vývoj. Výstup demonštruje model v mierke 1:200, vizualizácia, grafická kresba s detailným popisom.
Dej Najväčším priestorovým dejiskom pre mňa bola Babylonská veža, predstava babylonskej veže, ako ju namaľoval Pieter Bruegel. Dejisková špirála vinúca sa vyššie, stupňujúca sa a vrcholiaca v závere. Tento obraz sa pre mňa stal diagramom. Budova ambasády má štvorcový pôdorys s najdôležitejšími miestnosťami v prvom podlaží. To som zanechal ako jedinú pozostávajúcu časť ambasády, no jej centrálnu aulu som doslova vytrhol, ako pomyselné srdce budovy, ktoré nikto nepotrebuje. V mieste kde bola aula sa celou budovou tiahne diera – prázdno, a predsa je to pre mňa najdôležitejšia časť budovy, pretože tam sa deje pohyb tam sa ľudia hýbu, tam sa pozorujú, tam človek pozoruje okolie, získava nové pozorovacie pozície. Ľudí „nasávam“ z otvoreného prízemia, ktoré už nie je ohraničené žiadnou bránou alebo stenou. Boh v Babylone trestá ľudí a rozdeľuje ich na národy a dáva im rozličné jazyky ja ich na tomto mieste znovu spájam, na zdvojenom podlaží sa nachádza štruktúra miestností a študovní jazyka (České centrum, ktoré sídli v rovnakej budove, vyučuje nemčinu a češtinu). A ako najvyššie podlažie – strecha, dynamika budovy sa zrýchľuje a stáva sa z tohto miesta dejisko – ihrisko – market, Miesto kde sa miesia masy ľudu. Diagram budovy sa dynamizuje od prízemia budovy až po strechu rovnako funguje aj diagram súkromného a verejného, súkromné sa nachádza na prvom poschodí, polo-súkromná výučba, kde môžem zasiahnuť a voľná plocha pre moje vlastné realizácie na streche. Transparentnosť budovy je jednou z jej
K ATO W I C E Katarína Karásková V tomto projekte som sa zaoberala problematickou budovou, ktorá bola postavená v 70. rokoch v poľskom meste Katowice. Konkrétnejšie som sa zaoberala časťou ‘C’ ktorá kedysi slúžila ako jedáleň. V dnešnej dobe v nej sídli viacero inštitúcií ako zdravotné centrum, galérie, kancelárie alebo hudobné skúšobne, a napriek tomu sa ‘C’ nedokázalo
42
TRANSFORMÁCIE STRATÉGIÍ
prispôsobiť novému stavu – ľudom, ktorí budovu používajú počas celého dňa. ‘C’ je veľmi husto zastavaný priestor, čo spôsobuje viaznucu komunikáciu medzi priestormi a užívateľmi. Zároveň sa v budove nachádza veľa prekážok ktoré zabraňujú šíreniu prirodzeného svetla do vnútra celej štruktúry. Tieto problémy som sa snažila riešiť na materiálovej báze budovy. Čiastočná dematerializácia husto postavených priečok ponecháva kontúry pôvodnej štruktúry – tok ľudí ostáva rovnaký – a smeruje k zlepšeniu vizuálnej komunikácie a presvetlenia vnútorného priestoru. Rozmer každého otvoru je individuálny a závisí od spôsobu užívania priestoru (sediac, stojac, kľačiac, atď.) a rozmeru jednotlivej miestnosti. Otvorenie priestoru vedie k miešaniu sa rôznych hlukov z viacerých miestností. Ohýbané sklo oddeľuje navzájom sa rušiace priestory a zabezpečuje zvukotesnosť, zatiaľ čo je stále zachovaná chcená priehľadnosť.
TORZO Gabriela Smetanová Môj projekt intervencie do Dezember Palastu v Katoviciach v Poľsku sa vo všeobecnosti zaoberá priestorom. Táto bývalá socialistická budova teraz slúži ako provizórne kultúrne centrum, ale bez akéhokoľvek konzistentného konceptu. Budova pozostáva z troch separátnych častí, ktoré sú prepojené silným hierarchickým vzťahom. Na základe analýzy priestorovej štruktúry považujem pôvodné usporiadanie za totalitné, pokúšam sa invertovať a včleniť do budovy súčasný pohľad na demokratický priestor. Dezember Palast bol orientovaný smerom k bývalému námestiu (nefunkčnému, teraz využívanému ako parkovisko). Obe bočné budovy sú podriadené (programom aj prístupom) ústrednej budove. V 1. kroku nevyhnutnou operáciou bolo vloženie širokej pasáže, kolmej na pôvodný vstup (foyer). V skutočnosti to bola operácia extrahovania, nasledovaná vznikom vnútornej druhej fasády, kontrastujúcej s hladkou fasádou v exteriéri, Zostávajúce torzo bolo potrebné prispôsobiť novej situácii, takže na to bol
zameraný ďalší krok emancipácie. Pod emancipáciou mám na mysli vloženie rozličných spoločných prvkov do nového kontextu, hrajúce sa s ich umiestnením, inverziou. Za výhodu považujem vznik “nových typológií”, ktoré sú skôr nezamýšľaným produktom určitého procesu než zámerom projektu.
VOID Ján Malík Tento projekt v istej miere nadväzuje na predošlý, kde skúmam časovosť budovy a dopad času na architektúru za dvoch protichodných okolností. V jednej situácii bola budova drasticky obnovená a v druhej kompletne opustená. V prípade tohoto projektu som šiel ako keby treťou cestou, kde sa stráca vizuálny dopad času na ňu, človek v nej prestáva vnímať priestor (alebo ho začne vnímať úplne iným spôsobom), neprečíta z jej povrchov a jednotlivých prvkov a štruktúr jej štýl alebo vek, vníma len prázdno, ktoré ho obklopuje a ktoré plní funkciu bez toho aby mu poskytovalo hocijaké informácie o sebe. Stáva sa len duchom pôvodnej architektúry, ikonickou siluetou v priestore. Tento efekt sa dosiahne pomocou povrchu, ktorý odráža len minimálne percento svetla. Za normálnych okolnostní naše oči neustále behajú po budove, v ktorej sa nachádzame, svetlo sa odráža z rôznych povrchov a pod rôznymi uhlami vždy inak. Takto prečítame či je niečo guľaté alebo hranaté, blízko alebo ďaleko, a čítame hru foriem a tvarov. Akonáhle sa však stratí svetlo, tieto tvary prestanú odrážať informácie, strácame sa v tme a prestávame vnímať priestor. V tomto priestore však máme naraz tmu aj svetlo. Keďže všetky hmoty v tomto priestore sú zahalené v povrchu, ktorý neodráža skoro žiadne svetlo ani pri silnom osvetlení, čo znamená že všetky steny podlahy atď. okolo nás sú stále rovnako čierne ako v tme, no všetko ostatné, ľudia, nábytok atď. odrážajú svetlo normálne. Pre vyhrotenie tohoto efektu sú v miestnostiach odstránené steny v horizontálnom smere a v priestoroch určených
43
pre komunikácie vo vertikálnom smere. Takto budova neustále prekvapuje a vznikajú zaujímavé pohľady do exteriéru. V jednotlivých miestnostiach vnímame výsek okolia a v komunikačných priestoroch výsek oblohy. Človek nevníma priestor okolo seba, je ako v prázdnom vesmíre a vníma len obraz exteriéru obklopený čiernou siluetou budovy. Z opačného pohľadu z exteriéru naopak vidíme len čierne prázdno a ako sa po ňom ľudia pohybujú.