Na skok v base a Pouličná romanca by Proti prúdu

Knihu vydalo © o. z. Proti prúdu a Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku v rámci Európskeho roka boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Autor © Július Jazyková korektúra: Viera Levitt, Workaholic Culture Obálka © 2010 Vladimír Holina Tlač: X line, s.r.o. ISBN 978-80-970543-6-6 Vydanie prvé v náklade 5000 ks. Rok vydania: 2010 Kniha je predávaná výhradne predajcami NOTA BENE. www.notabene.sk www.europa.sk

om samorast. Nikdy ma nikto neučil ako písať, ale predsa píšem. Píšem o ľuďoch, ktorí sa nejakým spôsobom dostali na šikmú plochu, na ulicu, do väzenia, ktorí prerušili akékoľvek styky so svojimi najbližšími, alebo ktorí tých najbližších vlastne ani nikdy nemali. Okrem pravidelného prispievania do časopisu NOTA BENE som napísal dve knižky. Ulica môj domov a Muži, ženy, deti a pes. Vo svojich knižkách som sa venoval ľuďom bez domova. Sú to reálni ľudia, ktorí žili, alebo ešte stále žijú v bratislavských uliciach. Svoje osudy mi buď sami rozprávali, alebo mi ich rozprávali iní. Medzi nimi je veľa takých, ktorých väzenie ešte len čaká, ale aj takých, ktorí si už basu skúsili na vlastnej koži. Táto téma ma zaujala, a tak vám prinášam príbehy zo života za mrežami. Poviedka Na skok v base je manuál života za mrežami. Raz to prečítať a poučiť sa je lepšie, ako to raz zažiť na vlastnej koži. Život na ulici a príbehy ľudí na nej majú aj inú stranu mince. Na počudovanie sa tu raz za čas objaví aj romanca. Predkladám vám poviedku Pouličná romanca ako dôkaz, že život je nevyspytateľný a niekedy aj krásny. Mená aktérov príbehov som si vymyslel, akákoľvek podobnosť osôb je vylúčená. Nech sa vám príjemne číta. Váš Július

Na sko k v ba s e

JĂşl ius

Na skok v base

Na sko k v ba s e

Na pokyn vošiel dnu.

Peklo? Očistec? V podvedomí sa mu vynoril nápis „Arbeit macht Frei.“ Hľadal ho po všetkých stenách, ale nenašiel. A ani vychudnutí ľudia v pásikavých uniformách a s guľou, priviazanou k nohe tu nepobehovali. Takže, predsa len, asi iba očistec. „Ako sa voláte, kde bývate, kedy ste sa narodili...“ Otázky sa len tak sypali a on pociťoval v sebe akýsi tlak. Bože dobrý, kam som sa to len dostal? Keď už ho mali popísaného od narodenia až po včerajšok, voviedli ho niekam dolu do pivnice. Tu sa musel vyzliecť donaha. Holohlaví väzni v čiernych uniformách ozdobených bielymi lampasmi na nohaviciach a bielou páskou cez chrbát mu šaty nahádzali do vreca. Zasypali ho všeliakymi zvrškami od výmyslu sveta. Keď ich po nekonečnom trápení horko-ťažko natiahol na seba, bol to pohľad pre bohov. Košeľa bez gombíkov, trenírky, síce prané, ale nie celkom čisté, vzadu s typickou hnedou čiaročkou, rukávy na kabáte krátke, kabát sa nedal zapnúť a nohavice končili niekde povyše členkov. Také havlovky. S čiapkou to ani neskúšal, lebo bola aspoň o tri čísla menšia, ako jeho hlava. Dostal ešte dve deky, plachty, návliečky, čuduj sa svete – pyžamo, vreckovky, uteráky, utierky, neskutočne tupý nôž, lyžicu, vidličku nie, lebo vraj ju momentálne nemali na sklade a na cestu ubezpečenie tých holohlavých, že časom sa to všetko zrovná a kým pôjde domov, v najhoršom prípade sa to povymieňa. Aký by bol ten lepší prípad, to mu nepovedali, Potom sa pohli. Samozrejme na pokyn. Prešli niekoľkými mrežami, takými veľkými, osadenými do celého profilu chodby. Neskôr sa dozvedel, že ich tu volajú gátrami. Policajt, ktorý ho sprevádzal, ich rad za radom otváral a ako prešli, hneď ich aj zavrel. Celý ten pochod bol sprevádzaný štrngotom kľúčov a búchaním tých veľkých gátrov. Po štyroch či piatich takých megamrežiach zastali pred plechom obitými dverami. „Fajčíte?“ pýtal sa ho jeho strážca. „Ďakujem, neprosím,“ odpovedal slušne, čo strážca kvitoval úškľabkom.

Júl ius

„Človeče, ja vám nechcem dať cigaretu. Ja chcem vedieť, či vás mám dať medzi fajčiarov alebo nefajčiarov.“ Kurník, toľká ohľaduplnosť. Potom policajt otvoril jedny dvere, za ktorými boli ešte ďalšie, mrežové. I tie otvoril a rukou mu naznačil, že má vstúpiť. Vo vnútri stáli traja. Zločinci a zrejme nefajčiari. „Dobrý deň,“ pozdravil. Ani jeden z nich neodpovedal. Až keď mrežové i tie druhé dvere policajt za ním zavrel, ráčili si ho všimnúť. „Koľko,“ spýtal sa ho jeden z nich. Dovtípil sa, že sa ho pýta na výšku trestu. „Tri,“ prispôsobil sa tej stručnosti. Mal totiž dojem, že sa tu hovorí až nenormálne úsporne. „Ha!“ ozval sa druhý, taký, na prvý pohľad mierny. „V novembri si doma. A sadni si.“ „V novembri? A to ako?“ spýtal sa a myslel na to, že už vlastne je júl, tak či sa mu vôbec oplatí ešte sadnúť si. „Amnestia,“ povedal ten mierny. „Hovoril som s redaktormi z telky, s poslankyňou a s advokátom.“ „Hlupák,“ prehovoril tretí, stiahol si nohavice a išiel si čupnúť za paraván, z ktorého mu trčala iba hlava. „Prestaň tu ohlupovať ľudí, lebo ti jednu ubalím.“ A zatiaľ čo tlačil a cela zavoňala neskutočným smradom, vysvetľoval tomu, čo má tie úžasné známosti, že u nás v republike niet človeka, čo by tú amnestiu dal, lebo všetci sú obyčajná banda, ktorá myslí len na seba a na väzňov serie. Potom vstal, vytrel si zadok, natiahol si nohavice, spláchol záchod a umyl si ruky. Darmo, hygiena nadovšetko. Ešte stále v tom závane ľudských výkalov, lebo pootvorené malé okno v cele jednoducho nestačilo ten smrad vytiahnuť, pozrel sa dookola. Dve poschodové postele, stôl, štyri stoličky bez operadla – také hokerlíky, aké mávali naše babičky, lenže menšie, umývadlo, no a tá záchodová misa, ktorej funkciu už spoznal, napoly skrytá za nízkym paravánom. Cela mohla mať tak tri krát šesť metrov, s malým oknom, asi meter krát meter s hrubými mrežami. Zvonku

Na sko k v ba s e

bolo okno skryté za drôteným sklom. To asi preto, aby väzňov z ulice nikto nevidel. Je síce pravdou, že boli na treťom poschodí, ale čo ak sa nájde niekto, kto by vedel vyskočiť i do takej výšky? Majú to tu dobre prešpekulované. Nestačil sa ešte ani poriadne poobzerať a už počul z chodby akýsi ruch. Jeho spolubývajúci zdvihli zadky zo stoličiek a s lyžicou sa postavili ku dverám. „Obed,“ povedal jeden. „Ber lyžicu a postav sa.“ Postavil sa a čakal. O chvíľu sa otvorili tie vonkajšie plechové dvere a cez mreže im chlapík v bielych, ale už dosť špinavých montérkach podal každému dve misky z umelej hmoty. V jednej bola polievka a v druhej cestoviny, poliate čímsi, čo sa mu nepodarilo identifikovať. Pri jedení sa toho veľa nenahovorilo, ale zaregistroval, že ten s tou amnestiou sa volá Viktor. Bol najzhovorčivejší, ale vždy akosi v opozícii. Keď všetci tvrdili, že biele, on určite povedal čierne. Ale sú takí ľudia. On sa snažil byť neutrálny, takže vôbec sa do debaty nezapájal, z čoho Viktor jednoznačne usudzoval, že je na jeho strane. „Máš týračku?“ dôverne sa mu prihovoril, ale keďže vôbec netušil, o čom hovorí, pre istotu povedal, že nie. „Vieš, v tvojom veku práve toto poväčšinou majú chlapi.“ On myslí asi na zväčšenie prostaty, povedal si v duchu, ale mlčal. „Aj tuto Laco má týračku,“ povedal Viktor a on spoznal meno ďalšieho spolubývajúceho. Bol to taký zdatný štyridsiatnik. Prostata v jeho veku? Nezdalo sa mu to. „Nie je na to troška mladý?“ spýtal sa. „Ten to už mal párkrát. Dali mu ašpiračku. Teraz dostal osem rokov.“ Začal sa cítiť ako medzi Indiánmi. Z tých Viktorových kecov nerozumel ani slovo. Žeby tá ašpiračka bol nejaký liek, keď už mu to dávajú tak často? Ale tých osem rokov nevedel nikde zaradiť. „Vyser sa na mňa,“ ozval sa Laco, „lebo ti dám po papuli, ale tak, že potom už tá týračka bude mať zmysel. Žene som dal iba jednu a dcére tiež, tak aká že týračka. Chceli ma dostať z domu, tak ma udali. Kurvy!“ Týračka rovná sa týrať. Tak. To mu začínalo byť jasné, ale

Júl ius

preboha, čo je tá nešťastná ašpiračka? Zrejme ho tu čaká ešte veľa učenia, kým vnikne do tajov väzenskej reči. „Ty,“ ozval sa Viktor, „nechcem byť dotieravý, ale za čo si tu?“ Nechcel byť, ale bol – a pretože mal tisíc chutí všetkých týračov či ašpiračov pretromfnúť, s kamennou tvárou povedal „zabil som.“ „Do riti,“ prehovoril ten tretí. „Ja mám obyčajnú lúpežku a dostal som osmičku a on zabil a dostal len tri?“ Uvedomil si, že to asi prehnal. Tí ľudia poznajú zákony ako jeho nebohá mamka bibliu. Ale vševed Viktor ho zachránil. „Dopravná nehoda s následkom smrti, bez alkoholu. Čo, majú ho za to obesiť?“ A potom to už všetko išlo akosi mimo neho. Všetci traja oduševnene preberali jeho trestný čin a i keď ich chcel niekoľkokrát prerušiť, aby im povedal pravdu, aby im vysvetlil, že je vlastne obyčajný podvodník – nič viac, nič menej, jednoducho ho nepustili k slovu. Najviac sa v debate angažoval samozrejme Viktor a potom ten tretí, Fero, osemnásťročný fagan s lúpežkou na krku. „Ale uznaj sám,“ hovoril. „Veď ja som tej babke nič neurobil. Zobral som jej kabelu a povedal som jej, nech drží papuľu, lebo ju cez ňu praštím. Ale ani som sa jej nedotkol. A osem rokov!“ Viktor chvíľu mlčal, ale dlho nevydržal. „Čo mám povedať ja?“ pridal sa do debaty. „Nezaplatil som včas jednu splátku za televízor a dostal som päť rokov.“ Hej. Niečo v novinách o tom bolo. Žeby to bol ten otec piatich detí, ktorý podľa médií skutočne nezaplatil včas jednu splátku za televízor, za čo ho odsúdili na päť rokov? „Ty si z Rožňavy?“ spýtal sa ho. „Nie, som z Plešivca, ale súdili ma tí buzeranti v Rožňave. Svine! Ale ja to neodsedím. Tutove pôjdem na amnestiu domov.“ „Že ťa huba nebolí,“ pokrútil hlavou Laco, ten ašpiračkový. A takto, v príjemnom klábosení mu prešiel prvý väzenský deň. Končil večerou – cestovina, zase s neidentifikovateľnou omáčkou, nevynechateľné počítanie, nazývané sčitákom a potom večierka. Ticho, ktoré nastalo po vypnutí celý deň ziapajúceho rozhlasu, bolo balzamom na dušu. Lenže netrvalo dlho. Chvíľu po večierke začal fungovať väzenský telefón.

Na sko k v ba s e

„Jožóóó,“ ozývalo sa z ktoréhosi okna. „Feri, to si ty?“ „Jožo, keď zajtra na pojednávaní povieš niečo o Žofke, zabijem ťa.“ „Ale ona tam bola.“ „Ti hovorím, drž papuľu, lebo na lágri ti ju rozbijem.“ A len čo tento milý rozhovor skončil, ozval sa ženský hlas: „Eva, ty štetka, čo si to povedala vyšetrovateľovi? Vytrhám ti vlasy.“ „Boža, nič som nepovedala. On to už vedel.“ „Prd vedel. Si sviňa! Zhodila si ma a pritom ty si Miša fajčila. Ja som mu len vzala prachy. Si mŕtva, rozumieš? Mŕtva!“ Tie rozhovory trvali do neskorej noci. Ako v blázinci. Dá sa tu vôbec kľudne spať? Na druhý deň ho ráno zobudilo hulákajúce rádio. „Dúfam, že sa vám všetkým dobre vstáva,“ znel v rozhlase nežný hlas Katky Brychtovej a i keď ju mal strašne rád, teraz by ju bol dokázal zabiť. „Budíček, vstávať, budíček, vstávať.“ V rádiu hlas Katky Brychtovej prekrikoval škrekot akéhosi dozorcu. Hotový blázinec. A to vtedy ešte netušil, že ranné vstávanie bude sprevádzané týmto neuveriteľným hulákaním každý boží deň, až do konca trestu. Po hygiene a upratovaní nasledovali raňajky. No, raňajky. Pätina chleba, malá kocka masla a tekutina, vždy tej istej farby, niekedy podávaná ako čaj, niekedy ako káva, alebo dokonca ako kakao. Samozrejme k názvu tu bola aj k tomu zodpovedajúca príchuť, ale vždy to isté množstvo vody. A potom zase počítanie a po ňom už sladké ničnerobenie, sprevádzané vášnivými debatami o všetkom možnom, ale hlavne o tom, kto, kedy a ako to urobil – a že v rozsudkoch sú samé voloviny a že sa každému hrozne krivdilo a hlavne teda Viktorovi, ale že on to má na háku, lebo tak či tak, rozhodne to celé neodsedí, lebo 1. novembra bude tutová amnestia.

Pouliฤ nรก romanca

Pouli ฤ n รก ro m a n c a

Júl ius

Kapitola 1.

áhrada patrila Novákovcom. Stála až na samom konci osady, hore, úplne pod lesom. Kým starý pán Novák žil, spolu so synom sem prichádzali každú sobotu a nedeľu, ba Novák starší prišiel niekedy aj cez týždeň. Pokopali, porobili a potom, keď už si boli aj takú drevenú chatku postavili, vždy až do večera sedávali pred ňou. Bolo tu krásne a ticho. Občas sa pristavil na kus reči niektorý zo susedov, ale inak nikto. Záhrada mala iba jednu nevýhodu. Nebola tu voda, takže Novákovci vždy keď došli, ako mladý hovorieval, na pánske, vo veľkých bandaskách priniesli aj vodu. Tak si tu žili a užívali teplé letné popoludnia. Minulého roku v zime starý pán Novák zomrel. Vraj už roky trpel na rakovinu, ale nedal to na sebe vidieť, takže to každého prekvapilo. Na pohrebe sa zišla pomaly celá záhradkárska osada. A na jar každý čakal, čo bude so záhradou. Všetci mali skúsenosti, že mladí sa do roboty veľmi nehrnú a tak čakali, či Novák mladší príde alebo nie. Nuž, neprišiel. Záhrada zarastala burinou a nikto o ňu ani len prstom nezavadil. Až niekedy v polovici leta sa tu objavili akísi dvaja. Každému ukazovali papier, na ktorom mladý Novák potvrdzoval, že oni, Ján Pitúch a Božena Valková, môžu užívať záhradu, chatku, ba že i ovocie si môžu pozbierať. „Ty, nie sú to bezdomovci?“ spýtala sa ktorýsi deň dolná suseda Gazdíková svojho muža, keď zbadala, že tí dvaja tu aj prespávajú. „A keby aj, čo ťa po nich,“ odfrkol jej manžel, ale bolo na ňom vidno, že ani jemu tí noví veľmi nesedia. Keď nasledujúcu sobotu záhradkári prišli na svoje záhrady, z Novákových parcely sa ozýval spev, hulákanie a po záhrade sa pohybovalo aspoň desať opitých ľudí. Boli tu chlapi i ženy, starí

Pouli č n á ro ma n c a

i mladí a na prvý pohľad bolo vidno, že zábava je tu v plnom prúde už aspoň od predchádzajúceho večera. Okolo chatky boli porozhadzované matrace, stoličky a lavice. Na stole pod jabloňou vyvreskovalo tranzistorové rádio a kam sa človek pozrel, všade bol neporiadok, porozhadzované fľaše, papiere a krabice od pizze. „Dopustenie božie,“ lamentovala Gazdíková a posielala svojho muža, nech s tými ľuďmi urobí poriadok. Neurobil. Jeden fúzatý s bradou ho poslal do teplých krajín s vysvetlením, že oni sú vo svojej záhrade, lebo tuto pán Pitúch je jej majiteľom a oni, tí ostatní, to sú hostia. Od tej doby sa v celej osade sprísnil režim. Brány sa poctivo zatvárali, na chatky sa montovali silnejšie zámky a starí osadníci mali nervy napnuté do krajnosti. Hulákanie a arogancia novoprišelcov nakoniec urobili svoje. Zúfalí záhradkári zavolali políciu. Mestská i štátna polícia prišla v jednu noc. So psami a so všetkou parádou. Vyzbierali všetkých, čo tu prespávali. Bolo ich jedenásť. A do záhradkárskej osady sa vrátilo ticho, pokoj a mier. Na jeseň pozbierali záhradkári úrodu a všetko pripravili na prezimovanie. Keď v polovici decembra napadol prvý sneh a všetko sa zabelelo, sused Novákovcov Gazdík sa ako každý rok prišiel prejsť do osady, aby všetko prekontroloval. Prvé, čoho si všimol bolo, že Novákových chata je zateplená, k chate je pristavaný komín a z komína vychádza dym. Plot bol opravený, brána vymaľovaná a chodník pozametaný. „Hej, je tu niekto?“ zakričal Gazdík smerom do záhrady. Z chatky vyšli dvaja mladí. „Dobrý deň,“ pozdravili. „Viete, my tu bývame s dovolením pána Nováka,“ povedala dievčina a usmiala sa na Gazdíka. „My sme bezdomovci,“ dodal mládenec, „ale nás sa báť nemusíte. My tu chceme ostať len krátko, kým si nenájdeme niečo lepšie.“ „Veď poďte ďalej,“ pozývalo Gazdíka dievča. „Ja som Eva a on je Igor.“

Júl ius

Gazdík vošiel dnu a poobzeral sa. Vo vnútri našiel všade čisto a poriadok. „Tak sa tu držte a občas pozrite sa aj na našu záhradu, či je tam všetko v poriadku,“ povedal, potom pokýval hlavou a odišiel. Nasledujúcu nedeľu prišiel zase. Aj so ženou. Doniesli mladým čerstvú štrúdľu, lebo zistili, že keď dvaja sú to isté, nie vždy robia to isté a Gazdíkovej sa tí mladí celkom zapáčili. „I keď sú bezdomovci,“ nezabudla dodať a Gazdík iba prikyvoval hlavou. Štrúdľa. Môj ty bože, kedy som ju naposledy jedol, pomyslel si Igor a s plnými ústami sa usmial na Evu. „Aj ja viem piecť,“ hrdo prehlásila Eva. „Ibaže tu nemám kde,“ dodala smutno. Malá piecka „petrik,“ či ako sa volá, hriala, ba i uvariť sa na nej dalo, ale piecť, to určite nie. Eva zamyslene blúdila očami po miestnosti. Zhruba šesť krát šesť metrov, drevené steny zvonku obité polystyrénom, dve okná vpredu, umožňujúce výhľad na bránku, pri zadnej stene piecka od dosák izolovaná tehlami, s rúrou, vedúcou do komína, ktorý postavil Igor na zadnej stene chatky zvonku, bože dobrý, len nech tu raz nevyhoríme, no a podlaha z neohobľovaných dosák, prikrytá linoleom. Záhradný stôl z umelej hmoty, na ňom normálna petrolejka, dve stoličky, jeden vysedený a vyšúchaný fotel a dve staré váľandy prikryté dekou, aby nebolo vidno vyblednutý a deravý poťah. Polica a na nej plynový varič s bombou, hromada riadu a pri dverách lavica s dvoma vedrami a s dvoma veľkými bandaskami s čistou vodou. Pod lavicou bol lavór a vedľa neho tenisky, topánky, ba i zimné čižmy. Naproti váľandám na druhej stene bol vešiak, taký dlhý, aký mávajú v obchodoch so šatami, a na ňom všetko možné – od vetroviek cez tričká, pulóvre, bundy, Evine sukne – až po Igorov oblek. Toto bol ich celý majetok a toto bol ich domov. Nuž, popravde, bolo už aj horšie.

Pouli č n á ro m a n c a

Kapitola 2.

va vyrástla v decáku. Rodičov si nepamätá a niekedy si myslí, že vlastne ani neboli. Kým bola v detskom domove, všetko bolo akosi v poriadku. I keď nie celkom, ale to si problémy vždy vyrobili dievčatá samy. No a keď mala osemnásť, tak z decáku odišla ako vyučená predavačka. Zohnala si podnájom a nastúpila do Tesca. Bola to paráda. Bola si vlastnou paňou, chodila do práce, zarábala a vo voľnom čase si robila, čo sama chcela. Až príliš, čo sama chcela. Sloboda jej dala krídla a ona začala lietať. Z maléru do maléru. Najprv v obchode ukradla nejaké peniaze, ktoré nielen že musela vrátiť, ale ju aj prepustili. A potom domáca začala mať plné zuby pánskych návštev u Evy, a tak ju vyhodila aj z bytu. Prvé noci bez strechy nad hlavou strávila na stanici. Tak ako iné s podobným osudom pred ňou i po nej. Tretí deň nadránom ju nevyspatú a prezimenú oslovil starší chlapík. „Nemáte kde bývať?“ Eva iba pokývala hlavou. Potom ju muž zobral do reštaurácie, objednal jej teplý čaj, nejakú praženicu a začal jej hovoriť o tom, ako mu hrozne pripomína vnučku, ktorá sa v Anglicku stará o deti a že veru aj jej by tam bolo najlepšie a keď chce, že jej to tam môže vybaviť a že také pekné dievča, ako je ona, by s tým nemala mať žiadne problémy. Potom vstal, zaplatil účet, zobral jej vak, v ktorom mala celý svoj majetok a ukázal na dvere. „Poďte, najprv sa musíte poriadne vyspať a dať sa do poriadku. A potom niečo vymyslíme.“ Eva, ledva ťahajúc nohy, išla za ním. Jozef, tak sa chlap Eve predstavil, býval v Petržalke. Blok ako každý iný, len jeden z tých starších. Jednoizbový byt na prízemí bol pošmúrny. Špinavé okná, špinavé záclony, neporiadok, to všetko v tom momente Eve vôbec nevadilo. Spať! Bože dobrý, čím skôr spať!

O väzení sa dá písať rôzne – od Stephena Kinga a Dominika Dána cez prokurátora Laca Hannikera po Dorela Levrona. Platia tam špeciálne pravidlá a tvrdé zákony. Nič pre jemné idealistické povahy. Július si zvolil autentické rozprávanie podané s ľahkým humorným nadhľadom. Niežeby opisované veci boli humorné, skôr naopak. Drsnosť k tomuto prostrediu prirodzene patrí, autor si však zvolil ironický odstup, pravdepodobne, aby si jeho hrdina Jucker udržal duševnú rovnováhu a sebaúctu. Dado Nagy Niektoré skúsenosti zažívame všetci. Láske sa striedavo darí a nedarí v domovoch, ale aj na ulici. Často zažijeme nepríjemný, ale posilňujúci zážitok, keď niečo v živote pokašleme, zrúti sa nám na chvíľu svet, a my vstaneme z popola a začneme znova. Silnejší a múdrejší. (Niekedy táto skúsenosť spĺňa kritériá zázraku.) O mnohých týchto veciach hovorí poviedka Pouličná romanca. Skúsenosť života za mrežami je pre ľudí bez domova i pre tých, čo domov majú, menej obvyklá. Zúfalstvo života na ulici stenčuje hranicu medzi životom na ulici a väzením – hoci to nie je pravidlom. Návrat z väzenia do odcudzujúceho sveta môže viesť priamou čiarou na ulicu. Aj o tom je príbeh Na skok v base. Už tretia Júliusova kniha je pre mňa osobne aj o našej deväťročnej skúsenosti v NOTA BENE. O tom, že medzi ľuďmi bez domova sú spisovatelia, maliari, talentovaní herci, ktorí len potrebujú šancu. A o tom, že všetci robíme chyby a nezaslúžime si byť odsúdení do konca života. Veríme, že príde druhá, tretia aj miliónta šanca. Život nám ich ponúka – tak im nestojme v ceste. Ako raz skonštatoval ﬁlozof Dietrich Bonhoeﬀer, Pán Boh si poradí s našimi chybami tak dobre, ako si poradí s našimi domnelo dobrými skutkami. Sandra Tordová, NOTA BENE