NOTA BENE 85

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

85

JÚL ‘08

85

2 ŠPIÓN Braňo pozná na trenčianskej stanici všetkých šoférov.

O chvíľu však pokračujú v diskusii o ďalšom kole Let´s dance. Žmurkla som naňho.

Usmial sa a dvakrát otočil hlavou. Z pier mu pritom odpadli všetky omrvinky. Vždy krúti hlavou, keď ho niečo rozruší. Sprava doľava a niekedy naopak. Nekoordinované pohyby hlavy i rúk sú jedným z prejavov obrny.

Zalievaná a dva cukry Keď mal rok, matka ho opustila. Braňa sa ujala babka a pod jej dohľadom vychodil základnú školu. Dnes býva v garsónke na Sídlisku Juh, na stanici však trávi väčšinu svojho času. Našiel si tu i svoju rodinu. „Braňo je u nás ako doma. Pomáha nám s upratovaním i so smeťami, my mu za to niečo dáme,“ hovorí čašníčka Natália z baru, kam chodí Braňo najčastejšie „Najviac pije kávu. Zalievanú s dvoma cukrami,“ smeje sa Natálka, ktorej dáva Braňo za cukry tri koruny. „Kávu tu má svoju vlastnú a pije ju úplne horúcu, akoby mal azbestové ústa.“

Dá sa naňho spoľahnúť

Informátor s azbestovými ústami

Staničiar

a trenčiansku stanicu prichádza takmer každý deň. Snáď odjakživa. V dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, v zime i v lete…

Stanica je jeho žena a on je jej muž. „Braňo Hruška,“ prezrádza svoje meno tridsaťsedemročný Trenčan a ochotne mi ide ukázať, kde sú tu informácie.

N

„Kam chceš ísť?“ pýta sa po ceste k malej budove oproti stanici. „Do Brna.“ „Najbližší ti ide až o štyri hodiny,“ vyhŕkne bez premýšľania. V tej chvíli si uvedomím, že nie pracovníčky informácií, ale práve Braňo dokáže poskytnúť najpresnejšie údaje o odchodoch a príchodoch autobusov. Vie mi dokonca povedať aj meno autobusovej spoločnosti a pozná i vodiča, ktorý bude šoférovať najbližší spoj.

Sprava doľava a naopak „Choď vlakom,“ radí mi. Pritom si neuvedomuje, že cesta vlakom do Brna trvá takmer päť hodín a treba šesťkrát prestupovať. Braňovým nepriateľom nie je čas, ale choroba. Na svet prišiel s detskou mozgovou obrnou. V lekárskom slovníku čítam, že toto ochorenie detí je následkom poškodenia mozgu v tehotenstve, počas pôrodu, alebo po ňom. V ranom detstve sa prejavujú u chorého poruchy vývoja – predovšetkým v pohybovej sfére, na centrálnej úrovni môžu byť i poruchy reči.

Choroba sa nedá liečiť.

S pocitom bezmocnosti stojím pred vchodom do staničnej budovy. Zatiaľ okolo mňa prejde Braňo. Raz s veľkým modrým vrecom plným odpadkov, potom s kýbľom špinavej vody, s papierovými škatuľami a napokon s rožkom. Čupne si len kúsok od mňa. Z rožka odhrýza veľké kusy, omrvinky sa mu lepia na vlhké pery. Štvorica dievčat ho s nevôľou pozoruje.

Nikomu neprekáža. Ba naopak. Ak potrebuje niekto odchod najbližšieho spoja, hneď mu volajú. Ovláda dokonca i medzinárodné linky. „Je veľmi zodpovedný,“ vyzdvihuje Natália Braňove vlastnosti. Pani z novinového stánku ho dokonca posiela na poštu platiť šeky. Cudzie peniaze by neminul, i keď svojich nemá nadbytok. Invalidný dôchodok mu po častiach nosí otec. Stačí mu to na jedlo, pitie a cigarety. Nič viac ani nepotrebuje. Všetko dostať i tu – na stanici. „Len veľmi kričí,“ pridáva sa do diskusie vedúci baru Jozef Sučanský. Ale to je jediné negatívum, ktoré na Braňa povie. Má s ním skôr veselé príhody. „Raz som niesol sud s pivom a Braňo sa ponúkol, že mi pomôže.

Tak sa naň zavesil, že po chvíli som niesol i sud i Braňa,“ spomína. Aj Natálii v zápätí napadne, ako Braňa niekto poslal do obchodu po rožky a párky na hot dogy. „Kým si šiel po košík, tašku aj s peniazmi si odložil na policu. O chvíľu peniaze zmizli, taška zostala.

Vrátil sa bez peňazí, rožkov i párkov.“

Niekedy sa zvezie Sem-tam Braňa niekto zvezie. „Koľko ti trvá cesta najrýchlejšie? Koľko najpomalšie?

Prečo si včera nerobil?“ nedá pokoj vodičovi. Dnes musí Braňa vysadiť skôr – končí až v Prahe. „Čierny pasažier“ vystupuje na ďalšej zastávke. Šofér ešte raz trúbi na rozlúčku. Braňo sa vzďaľuje. Vidno už len modrý fľak. Modrá bunda, modré rifle padnuté na bedrá a široký bezzubý úsmev, z ktorého stúpa kúdol dymu. „Cigáro“ si neodpustí. Pľúca má silné, jednu cigaretu vyfajčí na päť ťahov. Počká, kým ho ďalší šofér odvezie späť. Nebude to dlho trvať, veď pozná takmer každého.

TEXT A FOTO: BARBORA PREKOPOVÁ

85

Z OBSAHU 3 6 - 7 Kauza

8 - 10 Téma

14 - 16 Reportáž

Futbalové klobásy

Boží trest?

Pozliepaná história

Pri poslednom veľkom stretnutí Spartaka so Slovanom bolo oficiálne sedem ľahko zranených fanúšikov a dvaja policajti. O čo najpokojnejší priebeh sa staralo 850 štátnych policajtov, 100 železničných kolegov, 30 príslušníkov mestskej polície...

Pacienti po ošetrení v ordinácii brata Rosaria nedokážu zadržať slzy. Nielen kvôli bolesti, ktorú tí, ktorých lepra celkom neobrala o citlivosť v končatinách, stále pociťujú. Aj po rokoch života s chorobou je im ľúto, že prišli o ďalší kúsok tela.

Pri tých davoch ľudí chce obrovskú dávku fantázie predstaviť si, ako to asi na Akropole vyzeralo pred dvetisícpäťsto rokmi. Radšej sa ani nezamýšľam nad tým, koľko z toho, čo tu vidím, je naozaj pôvodného a čo sú len úlomky pozliepané dokopy...

17 - 19 Geoglyfy

28 - 29 Pútnik

31 Kuriozita

Kôň z keltskej mince

Stopovať sa nevyplatí!

Demograficky nemožné

Aj zo zeme ide o pohľad pre bohov. Spišská obdoba egyptských staviteľov pyramíd „maká“ ostošesť, za sedem stoviek na deň drú od svitu do mrku. Na najväčšom „šutri“ stojí ako dráb ich vajda, ktorý má najväčšie brucho a budí preto najväčší rešpekt.

Ak chcete cestovať po Kube autostopom, zabudnite na to. Alebo sa ozbrojte obrovskou trpezlivosťou. Z jedného konca Kuby na druhý to môže trvať tri dni, ale aj týždeň. Za každým mestom na výpadovke postáva hlúčik ľudí.

Ak je niečo, čo robia Ukrajinci poriadne, tak sú to práve svadby. Svadobný sprievod nemožno prehliadnuť. Čo tam naše hanblivé tenké stužky na autách... Na Ukrajine je svadobné „fáro“ jedna obrovská kytica, autá majú špeciálne „ešpézetky“.

FOTO NA OBÁLKE: MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR LIDOVÝCH NOVIN

Kódex predajcu časopisu

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

85

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Kto sa odhodlá?

Viete, aký je rozdiel medzi klasickou firmou a neziskovou organizáciou? Áno, firme ide o zisk a tomuto cieľu podriaďuje všetko a „neziskovka“ má základné ciele niekde inde. Ide jej o zlepšenie situácie v spoločnosti v oblastiach, kde trhový mechanizmus dosiaľ vedie skôr k deštrukcii ako k rovnovážnemu stavu. Postoj firiem považujem za úplne normálny, veď preto boli založené. Aby niekomu priniesli zisk. Dnes sa nám to však začína nejako miešať. Do módy prišiel CSR - Corporate Social Responsibility. Zvykne sa to prekladať ako SZP - Spoločensky zodpovedné podnikanie. Najmä zahraničné firmy, ale už aj zopár našich, najmä tých finančne silnejších, rado deklaruje, že sú si vedomé svojej zodpovednosti voči okoliu.

Či už z hľadiska ekológie, sociálnej situácie, vzťahu k zamestnancom atď. Takže začínajú recyklovať, starajú sa o zdravé pracovné podmienky svojich zamestnancov a čo je pre neziskový sektor zaujímavé - podporujú rôzne sociálne aktivity. Niektoré zakladajú nadácie, iné podporujú priamo vybrané „neziskovky“. Zväčša sa orientujú na určitú oblasť a podporujú „neziskovky“, ktoré sa danou témou zaoberajú. Je to samozrejme chvályhodné a som rád, že sa niečo také deje. Žiadna z týchto uvedomelých spoločností však navonok neprizná, že CSR aktivity sú pre ňu zároveň marketingovým nástrojom.

Aj cez ne si budujú imidž a značku. A tu je pes zakopaný. Väčšina z nich sa, žiaľ, koncentruje na oblasti, ktoré sú marketingovo veľmi účinné. Najúčinnejšia je bez debaty téma „detičky“. Veď kto z nás by neposlal raz do roka trošku peniažkov pre tieto úbožiatka z detských domovov... Čo však s témami, ktoré ľudí tak nedojímajú? Alebo sú dokonca, ó bože marketingu, odpusť ten výraz, KONTROVERZNÉ? Dokonca aj Benetton stiahol

svoje skvelé reklamné posolstvá. Dnes majú na plagátoch tri slečny (z toho jednu dvakrát) s vlnou vo vlasoch. Kto sa dnes odhodlá spojiť svoju značku s jasným názorom na vec dôležitú (pro choice versus pro live), vec, ktorá nie je ani čisto biela, ani čierna (právo na svoju smrť verzus výhrada svedomia), vec, na ktorú existuje veľa názorov (rôzne formy pomoci drogovo závislým). Kto podporuje projekty, na ktoré sa časť verejnosti pozerá cez prsty (útulky pre bezdomovcov, rómske rozvojové projekty), lebo je príliš pohodlná, aby sa do problematiky ponorila hlbšie... Minule mi kamarát povedal, že veľa ľudí nekupuje Nota bene preto, lebo naši predajcovia pôsobia príliš čisto, príliš normálne. Jednoducho, že im ľudia neveria, že majú problémy. Keby sme boli komerčná firma, zaviedli by sme okamžite školenia pre predajcov, ako sa primerane otrhane obliecť, ako ľahko a rýchlo dostať špinu za nechty a ako pohodlne krívať na jednu nohu. My sme však radi, že sa naši predajcovia o seba starajú. Že sú na ceste k lepšiemu životu. Aj keď sa nám tak znižuje predaj... Bodaj by nás raz nemal kto predávať.

JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR NOTA BENE

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE:

Nadácia otvorenej spoločnosti Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J:

85

KONTAKTY 5

Zvyšujeme cenu Nota bene Po šiestich rokoch držania nezmenenej ceny sme nútení aj my pristúpiť, tak ako mnohé ďalšie časopisy, k zvýšeniu ceny.

Od tohto čísla bude cena Nota bene 40 Sk. Dôvodom sú výrazne zvýšené náklady od poslednej zmeny ceny časopisu. Zvýšenie ceny časopisu spôsobili hlavne nové služby pre klientov a tiež fakt, že od posledného zvýšenia tlač a náklady na redakciu stúpli o 200 %.

problémov vyše 100 klientom mesačne.

Za posledné dva roky sa aj vďaka ich pomoci zamestnalo 23 klientov. V rámci individuálnej pomoci sme prispeli desiatim klientom na bývanie. Od začiatku roka ponúkame predajcom s deťmi príspevok na škôlku, družinu, či voľnočasové aktivity, aby deti trávili čas hrami s rovesníkmi a nie s rodičmi na ulici pri predaji. Zatiaľ takýmto spôsobom podporujeme tri deti.

Zlepšujeme služby klientom

Naša ďalšia služba - street work - je určená pre klientov, ktorí sú na ulici dlhodobo, často trpia vážnymi zdravotnými ťažkosťami a majú problematický prístup k pokrytiu základných životných potrieb. Prvýkrát street work vznikol v zime 2005, keď v uliciach Bratislavy umrelo devätnásť bezdomovcov. Najmä v zimných mesiacoch, ale aj celoročne, je naším cieľom znižovať riziko úmrtí spôsobených podchladením či v kombinácii s chorobou. Náš tím štrnástich streetworkerov strávi 96 hodín

Pre mnohých bezdomovcov len predaj časopisu na návrat do spoločnosti nestačí a potrebujú ďalšiu pomoc s hľadaním práce, bývania či s riešením zdravotných problémov. Nota bene v posledných rokoch rozšírilo služby pre bezdomovcov, ktoré im pomáhajú odraziť sa z dna, o poradenstvo a street work. Dvaja poradcovia sú každodenne k dispozícii klientom v kríze a poskytujú individuálny prístup pri riešení

INZERÁTY PREDAJCOV Predajcovia Nota bene hľadajú na prenájom záhradnú chatku alebo garsónku do 3500 Sk mesačne. Ďakujeme. Martina 1960, STM Kolárovo nám., Stanislav 1959, STM potraviny Hviezda, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa Nota bene).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali kosák na trávu. Ďakujem. Beáta 600, STM Zochova podchod, kontakt: 02/52 62 59 62.

Prosím dobrých ľudí, ktorí darujú detský bicykel pre 7-ročného chlapca a hlboký kočík. Ďakujem. Silvia 1758 - Homolova, Jednota Dúbravka, telefón: 0910 138 309.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali kočík. Ďakujem. Constantin 734, Nám. SNP - kostol milosrdných, kontakt: 0904 284 046.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali horský bicykel a koberec do obývačky. Ďakujem. Marek 1919, Karlova Ves - OD Centrum, kontakt: 0914 139 710.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi prenajali záhradnú chatku v Bratislave aj s malou záhradou, o ktorú sa budem starať. Cena do 2000 Sk mesačne. Vierka 335, kontakt: 0904 157 628.

Prosím dobrých ľudí, ktorý by nám mohli darovať starší mobilný telefón pre staršieho, 8-ročného syna a bicykle pre 3 a 8-ročných chlapcov. Ďakujem. Alžbeta 856, kontakt: 0914 162 118.

mesačne v teréne vyhľadávaním klientov, ktorí potrebujú pomoc. Na každom výdaji jedla poskytnú pomoc vo forme jedla 40 ľuďom a mnohým ďalším poskytnú rady ohľadne ubytovania, dokladov atď. Služby poskytujeme celoročne. Naším cieľom je pomôcť naším klientom naplniť základne životné potreby priamo nami poskytovanými službami, ako je výdaj jedla a šatstva v teréne, ale tiež zabezpečiť prístup k uspokojeniu potrieb, ako je spánok, hygiena a ošetrenie prostredníctvom poradenstva a transportu k lekárovi či do zariadení.

Zvýšená cena časopisu nám pomôže pokryť náklady, aby sme naďalej mohli poskytovať klientom širšiu podporu. Dúfame a veríme, že vás vyššia cena neodradí a zostanete našim predajcom a časopisu Nota bene verní.

SANDRA TORDOVÁ MANAŽMENT OZ PROTI PRÚDU

Je mi to fuk Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru.

Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať. No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac.

Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originál preukaz tak, aby ho kupujúci videli.

Lebo my frajeri tak samozrejme nerobíme.

Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme.

Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú. Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy? To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 20.5.2008 13:44 Chcem pochvalit vasho predajcu Lubosa, od ktoreho si kupujem vas casopis. Netrpezlivo cakam kazdy mesiac, kedy pride s usmevom do predajne.

Minuly tyzden som si kupila az dva casopisy, jeden v predajni a druhy pri tescu prave od neho. Drzim mu palce. Predavacka z masiarstva, Topolcany.

Inzercia

85

6 KAUZA

Výtržníci a násilníci v kartotékach

Futbalové klobásy lánky podobného typu vyvolávajú rozhorčené reakcie niektorých fanúšikov, ktorí majú dojem, že médiá hádžu všetkých do jedného vreca. Nie. Ani články a ani bezpečnostné opatrenia nie sú o oddaných skalných, ale o „hovädách“ medzi nimi.

Č

Veď kto iný môže len tak pre zábavu hádzať po druhých fľaše, dymovnice, delobuchy, vytrhávať sedačky a púšťať sa do násilných stretov s kolegami v iných farbách? Najlepšie je, keď sa po policajnej čistke nájde kopa mudrlantov, ktorým sa zásah nepáči. Násilie nemusí byť pre každého zábava a vykrikovať na niekoho vulgárne slová a želať mu aby skapal, len pre to, že je z iného mesta, asi nie je nijako inteligentné.

Inteligentne nevyznieva ani argumentácia „umravnených“, že ich policajti v dave zmlátili bezdôvodne, že oni iba tak stáli a nič nerobili. Zo skupiny, z ktorej lietajú rôzne nebezpečné „vecičky“, sa ťažko vyberajú tí praví. A každý, kto má len trochu rozumu a nechce schytať protiútok, spomedzi vandalov čo najskôr odíde, alebo utečie.

Obušok z vreca von. Byť v dave, z ktorého lietajú na policajtov fľaše, nie je v žiadnom prípade bezpečné ani pre tie najväčšie neviniatka. Niet sa čo čudovať, že sa ujde aj tým, ktorí tvrdia, že len náhodou išli okolo, alebo sa len pozerali. Policajt v pokluse si pochopiteľne nevyberá a ani sa nespýta, či si môže udrieť. Klobásy na chrbtoch fanúšikov po zákroku nevyzerajú nijako vábne.

Kamery a zákazy Viaceré futbalové a hokejové štadióny by v budúcnosti mali byť povinne vybavené kamerovým systém. Opatrenie má prispieť

k potláčaniu vandalizmu a agresívneho správania fanúšikov. Návrh nového zákona o organizovaní športových podujatí schválila vláda.

Povinnosť by mala platiť pre štadióny klubov v prvých dvoch najvyšších súťažiach s kapacitou aspoň dvetisíc divákov. Kamery budú sliediť po výtržníkoch, ktorí demolujú vybavenie štadiónov, alebo sa aktívne angažujú v bitkách a agresívnych útokoch.

Futbalový aj hokejový zväz by zároveň mali sústreďovať informácie o problémových fanúšikoch. Všetci výtržníci sa dostanú do spoločnej kartotéky a na štadión sa im bude ťažšie prichádzať.

K monitorovaniu agresívnych tvárí pribudnú aj ďalšie opatrenia, ktoré pravdepodobne obmedzia konflikty. Prísnejšie pravidlá by mali platiť aj pre predaj alkoholu, ktorý sa podľa autorov normy často podieľa na agresívnom správaní ľudí. Obce a mestá by po novom mali na požiadanie organizátorov zakázať predaj alkoholu na štadiónoch a iných športoviskách. Ani toto opatrenie sa isto nebude zdať férové najmä podnikateľom

85

KAUZA 7 Takto vyzerá chrbát fanúšika po „umravnení“ policajnými obuškami. v pohostinstve. Veď fanúšikovia do seba dokážu naliať slušné množstvo. Stačí pivo a ostatný alkohol trochu predražiť a predá sa aj tak. Mimochodom: Predražený alkohol v podradných bufetoch, vedľa ktorých cikajú psiská a fanúšikovia, ktorým sa nechce stáť pred preplnenými toaletami, je dostať už aj teraz.

Násilnosti pribúdajú Výtržnosti fanúšikov v minulosti polícia zaznamenala najmä na futbalových štadiónoch. Zvýšené bezpečnostné opatrenia zvyčajne sprevádzajú napríklad stretnutia tradičných rivalov Slovana Bratislava a Spartaka Trnava. V posledných rokoch sa však násilné správanie nevyhýba ani hokejovým štadiónom.

Násilností pribúda, akoby sa pubertálni a postpubertálni výrastkovia nemali ako inak vybúriť.

Hovorí sa, že extrémni fanúšikovia z agresívneho správania jednoducho vyrastú.

Zásahy proti nim vyžadujú čoraz drahšie bezpečnostné opatrenia. Pri poslednom veľkom stretnutí Spartaka so Slovanom bolo oficiálne sedem ľahko zranených

V dave ťažko presne určiť „dobrých“ a „zlých“.

fanúšikov a dvaja policajti. Z dvanástich zaistených osôb boli traja mladíci obvinení z trestného činu výtržníctva. Na tlačovej besede po zápase obaja tréneri ocenili atmosféru na štadióne a aj činnosť polície. O čo najpokojnejší priebeh sa staralo 850 štátnych policajtov, 100 železničných kolegov, 30 príslušníkov mestskej polície a 210 členov poriadkovej služby organizátora zápasu. V Malom Ríme lietali fľaše, dymovnice a delobuchy.

Zabezpečovacia akcia prekonala počtom nasadených ochrancov poriadku a techniky aj opatrenia futbalových majstrovstiev Európy hráčov do 21 rokov v roku 2000 v Bratislave.

Celý tento „špás“ stál dva a pol milióna korún. Meditovať nad tým, že niekto investoval do pár hlupákov páchajúcich výtržnosti a že tie peniaze sa dali využiť aj rozumnejšie, nemá cenu.

Najbizarnejšou novinkou po zápase bol predpokladaný útok na vlak so slovanistami.

Policajná helikoptéra ho sprevádzala až do Bratislavy. Trať monitorovala polícia, ktorá dostala „echo“ že sa ho Trnavčania pokúsia zastaviť. To už však nie je o výtržnostiach, ale o terorizme!

TEXT A FOTO: TOMÁŠ FUK

Najobľúbenejší predajca pouličného časopisu Nota bene v Piešťanoch bčianske združenie Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany a Mesto Piešťany ďakujú všetkým, ktorí sa zapojili do súťaže o NAJ predajcu Nota bene.

O

Ďakujeme, že ste aj takýmto spôsobom prejavili záujem a vyjadrili podporu našim predajcom. Dňa 12.6.2008 štatutárna

zástupkyňa OZ Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany Bc. Anna Glossová odovzdala vecné ceny výhercom. Na prvom mieste sa umiestnila predajkyňa Zdenka s číslom preukazu 25 s počtom hlasov 90. Získala poukážku na nákup v Hypermarkete TESCO v hodnote 1000 Sk. Na druhom mieste sa umiestnila s počtom hlasov 16 predajkyňa Darina s číslom preukazu 5. Bola jej odovzdaná poukážka na nákup v Bille v hodnote 800 Sk. Na treťom mieste sa umiestnili dvaja predajcovia s počtom hlasov

12, Marián s číslom preukazu 29 a Eva s číslom preukazu 81. Obom predajcom boli odovzdané poukážky na nákup v megamarkete v hodnote 500 Sk. Na súťaži sa zúčastnilo 130 hlasujúcich.

Vylosovaní hlasujúci: Milan L., Hedviga S., Jana K., Eva V., Eva F., Milan V., Andrea G., Dagmar B. získavajú protidrogový zborník, ktorý do súťaže venovalo OZ Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany a kalendár Nota bene, ktorý do súťaže venovalo OZ Proti prúdu.

OZ POD

85

8 TÉMA

Lepra ešte stále nie je zabudnutou chorobou

Boží trest?

85

TÉMA 9 Častým následkom lepry je slepota.

Lepra, jedna z najstarších chorôb ľudstva, je tu, v Južnom Sudáne, stále bežnou súčasťou života. V Európe ju už takmer nepoznáme. Doteraz sa nepodarilo zistiť, prečo z nášho kontinentu v 16. storočí až na pár izolovaných oblastí úplne vymizla.

Môže ju mať „na svedomí“ morová epidémia, ktorá sa prehnala Európou a určite skosila aj všetkých oslabených malomocných pacientov. Na celom svete žije jeden a pol až dva milióny chorých na lepru. Najviac ich je v Indii, Brazílii a Bangladéši. Na počet obyvateľov je však najviac nakazených v rozvojových afrických štátoch. Ročne pribudne asi 700 000 nových prípadov.

Zvoniace postavy Kedysi bola lepra veľký strašiak. Prvýkrát bola identifikovaná v oblasti Stredozemného mora v egyptských kostrách z 2. storočia pred naším letopočtom. Pravdepodobne ju sem zavliekli dvesto rokov predtým vojaci Alexandra Veľkého, keď sa vracali z Indie.

Biblia ju spomína ako jeden z najhorších trestov, ktorý môže človeka na Zemi postihnúť. Veľké rozmery epidémia dosiahla v Európe v 12. a 13. storočí. Lekári boli vtedy proti tejto hroznej chorobe úplne bezmocní. Neexistovala nijaká možnosť liečby. Aby sa zabránilo nákaze, chorých dôsledne izolovali. Podľa zákonov niektorých krajín bol malomocný vyhlásený za mŕtveho.

Jeho majetok rozdelili medzi dedičov, jeho manželka či manžel mohli uzavrieť nové manželstvo. Chorý musel odísť do niektorého z leprosálií, osád, v ktorých

acienti na rozbitých invalidných vozíkoch čakajú pred ordináciou, kým na nich príde rad. Zvnútra počuť čoraz hlasnejší nárek. Doktor čistí pacientke infikované rany, ktoré si nechtiac spôsobila na nohách znecitlivených leprou. V niektorých sa belejú obnažené kosti a keď sa lekár dostane do častí, kde žena napriek chorobe cíti bolesť, pacientka kričí, plače, metá sa a prosí.

P

Rany vydávajú odporný sladkastý zápach.

žili rovnako postihnutí ako on. Odvážili sa tam nanajvýš obetaví rehoľníci, ktorí sa o chorých starali. Ak malomocný kráčal po verejnej ceste alebo vchádzal do mesta, musel na seba upozorňovať zvonením alebo rapkaním, aby ľudia mohli odísť do bezpečnej vzdialenosti. Chorí na lepru žili a umierali v dokonalej izolácii, mnohí na nepoznanie znetvorení, s dierami v tvári, slepí, bez prstov a bez končatín.

Do kina nesmieš!

V roku 1873 objavil a popísal nórsky lekár Gerhard Hansen baktériu zodpovednú za malomocenstvo - mycobacterium leprae.

Chorým to však vôbec nepomohlo. Až v 40. rokoch 20. storočia vyvinuli vedci prvé lieky, ktoré síce baktérie nezabili, ale brzdili ich rozširovanie v tele. Od roku 1963 sa používa kombinácia liekov, ktoré chorého úplne vyliečia. Vyliečení pacienti, často so znetvorenými končatinami a tvárami, väčšinou potrebujú ďalšie operácie. Plastiky, rekonštrukcie rúk a nôh. Používajú protézy, barly, mali by nosiť špeciálne sandále; citlivosť sa do nôh už nevráti, pri chôdzi sa človek zraní, ani nevie ako, a rany sa často zapália a infikujú...

Posledné leprosálium v Európe je ešte stále otvorené. Nachádza sa v Rumunsku, v dedinke Tichilesti v dunajskej delte a doteraz tam býva zopár starých ľudí.

Európske krajiny väčšinou nariaďujú občanom, ktorí ochorejú na lepru, ohlásiť túto chorobu, zakazujú im cestovať verejnou dopravou, používať kúpele, plavárne

85

10 TÉMA Vyhrajte s NOTA BENE krásny víkend pre vašu rodinku v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad.

Stačí poslať do 30.7.2008 e-mailom na adresu jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: Čo je poslaním občianskeho združenia Proti prúdu?

Pomôcka: http://www.notabene.sk/ ?strucna-verzia-vyrocnej-spravy-2006 Jednu správnu odpoveď odmeníme víkendovým pobytom pre 4 osoby v penzióne Kunerad.

Prevádzka PENZIÓNU KUNERAD je otvorená celoročne. Zabezpečuje ubytovanie, oslavy, svadby, krstiny, stretnutia, školenia a firemné akcie (aj s ubytovaním a stravou).

a kúpaliská, navštevovať holičstvá, školy, divadlá, kiná a reštauračné zariadenia.

Vyliečení a osoby, s ktorými žijú, sú sledovaní ešte niekoľko rokov.

a nasadení liečby je pacient obyčajne do roka v poriadku, baktéria z jeho tela úplne zmizne. Proti lepre neexistuje očkovanie, baktériu sa nepodarilo kultivovať v laboratóriu.

Len tak sa neprenesie

Ďalší kúsok preč

Brat Rosario v nemocnici v Mapuordite v Južnom Sudáne kontroluje rany na nohe domorodej ženy. Dotýka sa ich holými rukami.

Na môj začudovaný pohľad odpovedá: „U mnohých našich pacientov je lepra dávno vyliečená a liečime infikované rany, ktoré si spôsobili kvôli necitlivosti končatín. A ak si v bežnom kontakte s chorým človekom, lepru nedostaneš.“ V tomto je lepra hotová hádanka. Rozoznávajú sa dve formy choroby – v niektorých prípadoch vírus nie je aktívny, chorý nemôže nikoho nakaziť a obyčajne dobre reaguje na liečbu, v ostatných je vírus aktívny, liečba komplikovanejšia, choroba zanecháva ťažšie následky a ak sa nelieči, môže chorý nakaziť okolie. Našťastie, väčšina ľudí – údajne až 95 percent – je proti ochoreniu na lepru prirodzene imúnna. Lepra nie je dedičná, chorým rodičom sa rodia zdravé deti.

Lepra sa prenáša dlhodobejším tesným kontaktom, najčastejšie kvapôčkovou infekciou, ale presný spôsob prenosu dodnes nie je známy. Zaujímavé je, že baktéria sa v bunkách chorého delí len približne raz za trinásť dní. Na porovnanie – baktérie salmonely alebo cholery sa delia každých dvadsať minút, takže choroba s plnou silou prepukne doslova do niekoľkých hodín, alebo dní. Inkubačná doba lepry je väčšinou štyri až päť rokov, no môže trvať aj dvadsať, tridsať rokov, kým sa u nakazeného prejavia prvé príznaky. Po odhalení choroby

Pacienti po ošetrení v ordinácii brata Rosaria nedokážu zadržať slzy. Nielen kvôli bolesti, ktorú tí, ktorých lepra celkom neobrala o citlivosť v končatinách, stále pociťujú. Aj po rokoch života s chorobou je im ľúto, že prišli o ďalší kúsok tela. Občas tak veľmi bojujú o posledný prst na ruke alebo kúsok chodidla. A lekár ho kvôli postupujúcej infekcii musí odrezať.

V chudobných štátoch Afriky majú problém uživiť sa aj ľudia so zdravými rukami. Čo potom bývalí malomocní bez rúk či bez nôh? Ak nechcú zomrieť od hladu, musia pracovať, ako len vládzu. Mnohí žijú v kolóniách a kľačiac na kolenách obrábajú malé políčka, alebo nemotornými zvyškami prstov vyrábajú úžitkové predmety, ktoré potom predajú. Matky bez končatín sa starajú o svoje deti. Mnohé sa plazia štvornožky, ďalšie sa v nemocnici učia používať barly. Možnosti sú teraz predsa len lepšie ako počas občianskej vojny. „Poskytujeme im aj sandále, aby si pri chôdzi nezranili necitlivé nohy,“ hovorí Marián Čaučík z organizácie eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, ktorá podporuje humanitárne projekty v Afrike. „Málokto ich však nosí. Keď sa pozeráme na ich doráňané nohy a pýtame sa, prečo si sandále neobujú, odpovedajú, že si ich šetria na horšie časy.“ TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

Dvojpodlažná budova je v zimnom období vykurovaná plynom a krbom. Na prízemí objektu sa nachádza recepcia a spoločenská miestnosť s nefajčiarskym barom a detským kútikom.

Na prvom a druhom poschodí sa nachádza ubytovacia časť objektu a parkovisko je priamo pred objektom. Počas letnej sezóny je možné posedieť si na vonkajšej letnej terase, v altánku s grilom alebo pri ohnisku.

Viac informácii o penzióne Kunerad nájdete tu: www.penzionkunerad.sk penzion-kunerad@orangemail.sk 041/549 42 94 Inzercia

Aj chorí na lepru si musia na seba zarobiť. Komu to postih dovoľuje, vyrába v kolónii malomocných taniere.

85

FÍ HA! 11 seba bez malty či cementu poskladaných skál, ktoré oddeľujú riedke olivovníkové háje a biedne pastviny nenáročných oviec.

Olivovníky, trochu vinohradov, domčeky a upravené miesta na pristávanie lodí postavili po roku 1853 obyvatelia ostrova Murter a Dugeho otoku, ktorí Kornati kúpili.

Obývané iba v lete

Vstupné platia aj jachty, ktoré prichádzajú do teritória po vode.

Koruna jadranských ostrovov

Nezrátané V

iacero ostrovov na Jadrane doplatilo na strategickú polohu. Starovekí i stredovekí dejepisci píšu o hustých bohatých lesoch. Tie však stáli v smere ciest Grékov, Rimanov, Benátčanov, Dubrovníckej republiky, rybárov z veľkých pobrežných miest, ale aj pirátov.

Drevo bolo najmä vynikajúcim materiálom na stavbu lodí.

Každý, kto drevo potreboval, ostrovy usilovne „holil“ a niektoré sa zmenili doslova na slnkom spálenú a vetrami ošľahanú holinu s oranžovohnedými kamennými formáciami, trčiacimi z mora.

Milovník prírody by ich, samozrejme, rád videl zelené, ale priznáva, že keď už sa v minulosti stalo to, čo sa stalo, aj vzhľad, ktorý zapríčinil človek, má svoj pôvab.

Platí to aj o holom kamennom súostroví Kornati na ploche do 70 štvorcových kilometrov, ktoré aj s morskou hladinou medzi nimi a vodami naokolo merajú 224 štvorcových kilometrov.

Ich názov pochádza z latinského corona (po slovensky koruna), pretože jednotlivé ostrovy tvoria skutočne akúsi korunu na „hlave“ morskej hladiny. Pre nezvyčajnú krásu si ich všíma niekoľko legiend.

Najznámejšia hovorí že keď Boh stvoril svet, akosi si to dobre nevyrátal, v ruke mu zostalo ešte zopár kamienkov, nuž ich hodil do mora. Aj keď stáročiami vznikli čoraz presnejšie mapy, poetické duše vyhlásili, že Kornatských ostrovov je toľko ako dní v roku. Nie je to pravda, ide o asi 140 ostrovov, ostrovčekov i malých skál, trčiacich z mora paralelne s pobrežím, takmer na dohľad od Šibeniku.

Koľko ich je?

Koľko ich v skutočnosti je, neuvádza presne ani jeden písaný sprievodca, aj materiály jednotlivých touroperátorov sa v počte mierne odlišujú. To však ich nádhere

neuberá. Možno neberú na vedomie každú skalu nad vodou, tú si však veľmi presne všímajú námorné mapy a najmä jachtári, keď chcú bezpečne preplávať popri nástrahách pod hladinou mora. Šťastie, že každý lepší motorový čln či plachetnica už majú kvalitný elektronický hĺbkomer, ktorý v jednom momente ukáže 60 či 90 metrov, o desať metrov ďalej však už iba štyri, päť metrov a dakde ešte menej. Také členité je morské dno. Medzi ostrovmi sa skutočne nevyplatia nijaké rýchlostné preteky.

Málokto má možnosť zhliadnuť ich spoza okienka lietadla, vyhliadkových letov je málo, lebo sú drahé, rovnako ako lety motorizovanými rogalami. Ten bizarný pohľad z vtáčej perspektívy si možno dopriať aj z najvyšších bodov väčších ostrovov, ktoré vyčnievajú cez dvesto metrov nad hladinu. Úchvatný pohľad sa naskytne aj z vyhliadkovej lode pri plavbe okolo vonkajšej časti ostrovov. Kapitán vie, čo je efekt a schválne iba veľmi tesne míňa vápencové skaly, takmer kolmo klesajúce do vôd, zastaví plavidlo, necháva ho hojdať dvadsať, tridsať metrov od brehu a lakonicky poznamenáva, že dolu na dno je to aspoň deväťdesiat. Geológ by poznamenal, že kolmé skaly a šikmo navrstvené pásy hornín sú svedectvom niekdajšej tektonickej činnosti, že vrásnenie zemskej kôry ešte nie je celkom ukončené.

Nad hladinou i pod vodou možno vidieť krasové útvary: jaskyne, jamy, doliny, či kary. Na kamenných ostrovoch sú úzke múriky postavené zo zozbieraných, na

Na Kornate, najväčšom z ostrovov (70 km), sa dodnes zachovali zvyšky múru ilýrskej pevnosti, ktoré majú vyše dvetisíc rokov, je tam aj veža zo 6. storočia, kostolík Panny Márie z konca stredoveku a na ostrove Piškera sú základy pol stovky domov, pretože tieto miesta boli v rímskej epoche strediskom rybolovu. Dnes ostrovy nemajú stálych obyvateľov. Len na leto prichádzajú ľudia, ktorí sa starajú o servis turistov, medzinárodnú marínu na Piškere, prístavisko Lojena na ostrove Levrnaka a dve desiatky malých reštaurácií a krčmičiek s dalmatínskymi špecialitami a domácim vínkom, roztrúsených na ďalších ostrovoch na križovatkách turistických ciest. Takmer na každom ostrove je aspoň malý chránený prístav, do ktorého sa môže pred búrkou ukryť niekoľko plavidiel. Že by sa tam však prisťahovali nejakí ľudia natrvalo, nehrozí.

Súostrovie bolo vyhlásené za národný park s prísnym režimom, ochraňujúcim prírodu.

Väčšinu ľudí na Kornatoch tvoria jednodňoví návštevníci, ktorí prichádzajú na niekoľko hodín predovšetkým v skupinkách na výletných lodiach zo známych letovísk počas okružných plavieb popri pobreží. Prezrú si najzaujímavejšie zákutia z lode, na lodi zvyčajne aj obedujú a z plavidla vystúpia iba v niektorých zátokách, aby si trochu zaplávali.

Vysoké vstupné Do národného parku sa platí vstupné 20 kún na osobu (jedna kuna je niečo cez 4 koruny), ak sa cestuje výletnou loďou.

Posádky súkromných jácht, motorových člnov či plachetníc si môžu kúpiť vstupenku za 150 až 450 kún (podľa veľkosti plavidla) v návštevníckych centrách v prístave na ostrove Ravni Žakan alebo v zálive Vruje na ostrove Kornat. Vstupné možno platiť aj posádkam mobilných pokladní, ktoré premávajú medzi ostrovmi na rýchlych motorových člnoch a dozerajú aj na poriadok a ochranu prírody v parkoch. Vtedy je to však 250 až 750 kún.

S nocľahom na ostrovoch je to problematické, lebo na Kornatoch nie sú hotely, kempy, individuálne stanovanie je zakázané. Nocujú tam predovšetkým osádky jácht, buď v maríne, alebo v niektorej zo šestnástich zátok, kde je povolené kotviť cez noc.

Osobitným zážitkom je za mesačnej noci skok do vody z plavidla. Planktón vo vode začne okolo plavca svetielkovať.

TEXT A FOTO: JÁN BLAŽEJ, AUTOR JE REDAKTOR PROFITU

85

12 DO TUCTA

Mimoriadne úspešný osemdesiatnik

Zo zvedavosti Z a všetkým, čo v živote robí, sa skrývajú hodiny driny ovenčené sladkým úspechom. Či už je to fotografovanie, horolezectvo, vodný motorizmus alebo rezbárstvo.

Na obyčajné otázky typu: koľko stojí úspech, či sa považuje za výnimočného človeka, alebo či sú si so synom podobní, nedokáže odpovedať.

To preto, lebo je racionalista. V podstate si všetko vysvetľuje na vedeckom základe.

V roku 1952 prežil dvadsaťdva hodín pod lavínou. Ako? To sa pýtajú aj lekári.

Zaviedol si internet, lebo tvrdí, že nemôže umrieť ako nevzdelanec. Na smrť však nemá čas myslieť. Dreva má toľko, že vyrezávať môže do stodvadsiatky. Pred tromi mesiacmi sa mu narodil prvý vnuk.

On dnes oslavuje osemdesiate prvé narodeniny a dievčatá sa mu stále páčia. Čestmír Harníček.

fotografov AFIAP, v rýchlostnom motorizme som sa stal šesťnásobným Majstrom Československa a držím československý rýchlostný rekord v kategórii R-1000 - člny s obsahom motora do 1000 cm³. Cením si i titul Majstra športu, ktorý má málokto. Vo fabrike, kde som pracoval ako konštruktér, som vypracoval tridsaťpäť technických patentov. V horolezectve som bol členom reprezentácie a z roku 1952 mám svetový rekord za doteraz najdlhšie dokázateľné prežitie v lavíne.

Koľko máte na svojom konte rekordov?

- Veľmi veľa. Vo fotografovaní som držiteľom titulu Medzinárodnej federácie umeleckých

Pod lavínou ste boli dvadsaťdva hodín.

Našli vás v hĺbke meter a pol pod snehom.

Dá sa to vôbec prežiť?

85

DO TUCTA 13 Preplnená dielňa Čestmíra Harníčka v Trenčíne na brehu Váhu.

toto bol aj náš prípad. V Tatrách sme boli celý týždeň a na počasie sme nemali šťastie.

Napriek tomu sme chceli využiť posledný deň na skialpinistickú túru do Velickej doliny k Sliezskemu domu a práve výlet v zlom počasí sa pre nás stal osudným. Čoskoro ste presedlali na vodné športy, konkrétne na rýchlostný vodný motorizmus.

- Vtedy som už pracoval v Trenčíne ako konštruktér. Založil som Telovýchovnú jednotu Ostrov. V tom čase neboli peniaze na člny, takže sme si ich stavali sami. Skúsenosti som získaval na služobných cestách vo vtedajšom Sovietskom zväze a NDR. Svoje člny som vylepšoval, a potom ich zase kopírovali Nemci. Takže člny, na ktorých som jazdil, mali už vtedy skutočne vynikajúcu úroveň. Celkovo som ich skonštruoval devätnásť. Spolu s ďalšími členmi oddielu sme dosahovali výborné výsledky na súťažiach doma i v zahraničí. Ešte ako šesťdesiatdvaročný som na pretekoch v Šali na Váhu porazil mladších súperov.

- To bola otázka pre lekárov. Môžem len povedať, že keď ma vytiahli, bol som na prahu smrti. Krv som mal bielu, snáď to bola obrana organizmu proti zamrznutiu. Druhá vec bola oblečenie. V 50. rokoch nebolo horolezecké oblečenie. Niekto nám dal staršiu vyradenú plachtu z nákladného auta.

Dohovorili sme sa s krajčírom, aby nám z nej ušil vetrovky. Dýchaním a teplom od tela sa mi vytvoril akýsi priestor, v ktorom som prežil.

Pomohlo aj to, že som bol nefajčiar.

Pamätáte si z toho niečo?

- Počul som, ako sa cezo mňa stále valí sneh. Ako keď zďaleka ide vlak. Potom to prestalo. Prebral som sa až v nemocnici v Spišskej Novej Vsi, obklopený sestričkami.

Vy ste mali šťastie. Kamarátka Vlasta, ktorá bola vtedy s vami, udalosť neprežila. Ako sa pozeráte na správy o lavínach teraz?

- Dnes už vo mne správy o lavínových nešťastiach nevyvolávajú emócie. Sčasti i preto, lebo sa považujem za racionalistu. Ak o lavíne čítam v novinách, zamýšľam sa nad motívom - čo tam obete nešťastia tak ťahalo.

Pravdou je, že keď človek príde do Tatier, chce čas využiť čo najefektívnejšie. Práve

Podľa čoho ste menili záujmy?

- Vždy nejako na seba nadväzovali.

Začalo sa to v rodnom Přerove. Z tamojšej fabriky na optické prístroje som dostal fotoaparát Milona. Začal som fotografovať.

V Brne na vysokej škole som ďalej pokračoval v tejto oblasti. Práve v Brne ma zlákalo i horolezectvo. Keď som prišiel do Trenčína a oženil som sa, na jednej rodinnej dovolenke ma zlákali motorové člny. Rezbárstvo ma zase chytilo v Afrike.

Asi pred piatimi rokmi som zostavoval hvezdárske ďalekohľady. Sedeli sme so synom na lavičke a pozorovali sme Venušu, Jupiter a ich planéty. Hvezdárstvo som musel nechať, lebo som dostal šedý zákal.

Všetko, čo ste vymenovali, ste robili na profesionálnej úrovni. Je to práve nejaký rekord, či titul pre vás motivácia, keď začínate s novou činnosťou?

- Na začiatku si získanie týchto ocenení ani neuvedomujem. Keď sa pre niečo nadchnem, neustále špekulujem, ako sa v tom môžem zlepšovať – vo všetkom vidím nejaký vyšší cieľ.

Verím v schopnosti človeka. Verím v to, čo si človek vytvorí. Samozrejme, že existuje nejaké šťastie, ktoré nám pomáha.

Podľa vás nastane po smrti koniec.

Napriek tomu ste vyhlásili, že nechcete umrieť ako nevzdelanec a kúpili ste si počítač.

- Áno. Povedal som, že nemôžem umrieť bez toho, aby som vedel používať mobil a internet. Kúpil som si digitálnu televíziu, mám satelit a cez Skype si telefonujem s dcérou, ktorá žije v Prahe.

Načo vám to popri toľkých činnostiach všetko je?

- Zo zvedavosti. Mňa nezaujímajú seriály typu Ordinácia v ružovej záhrade či Panelák. Baví ma skôr dokumentárna tvorba, faktografické relácie. Nedokážem sa vžiť do vymyslených vecí. Rád si naladím i zahraničné televízie: Alžírsko, Dánsko, Turecko. Len tak zo zvedavosti, aby som videl, ako tam ľudia žijú.

Pri rozhovore s vami mám pocit, akoby ste nestarli. Čím to je?

- Môj názor je, že len prácou a aktivitou sa telesné bunky obnovujú a je predpoklad, že činorodý a húževnatý človek so záujmom o fyzickú a psychickú prácu nemá čas starnúť.

TEXT A FOTO: BARBORA PREKOPOVÁ

UBONGO HONBA ZA AFRICKÝMI DIAMANTMI Spoločenská hra zo sveta šamanov, džungle a tajomných pokladov Rodinná hra s vyváženým pomerom rýchlosti a stratégie Jednoduché pravidlá založené na skladaní hlavolamov Pre 2 – 4 hráčov

Čo je pre vás najdôležitejšie?

- Prvoradá je práca pre ľudí, pre spoločnosť. Až potom je šport a relax, pri ktorom príde človek na iné myšlienky.

Nešli vaše záľuby na úkor rodiny?

- U nás to bolo normálne. Keď chce človek niečo dosiahnuť, vždy to ide na úkor rodiny. Čomu, okrem vlastných schopností, veríte?

- Paradoxom je, že za socializmu som musel doniesť papier, že som vystúpil z cirkvi. Keď som išiel ako konštruktér do Afriky, musel som zase napísať, že som kresťan. Líbya je arabská krajina, nemôže tam prísť neveriaci. V zásade som ateista.

www.albi.sk Hru zakúpite v sieti predajní Brloh, Biliard, Panta Rhei, Alltoys, Dráčik.

Vyhrajte s nami hru UBONGO! Stačí do 31.7.2008 poslať správnu odpoveď na súťažnú otázku: Akých je 7 hlavných cieľov projektu NOTA BENE? na jaro@notabene.sk. Tri správne odpovede odmení vydavateľstvo Albi touto hrou.

Pomôcka: http://www.notabene.sk/?strucnaverzia-vyrocnej-spravy-2006 Inzercia

85

14 REPORTÁŽ Čo robí z návštevníka profesionála

Pozliepaná história

Medzi desiatkami iných návštevníkov chce riadnu dávku fantázie predstaviť si, ako to tu vyzeralo pred dva a pol tisíc rokmi.

85

REPORTÁŽ 15 uristka na Akropole bezradne máva rukami a márne sa snaží zastaviť ľudí okolo. „Plís, plís,“ opakuje v póze, ktorú si vybrala na svoju fotografiu. Pred objektívom fotoaparátu jej kamaráta sa však promenáduje nekonečný rad turistov.

T

Odfotiť sa na Akropole tak, aby to vyzeralo, že je tam človek úplne sám, sa jednoducho nedá.

Aj spomínaná turistka to po chvíli vzdala.

Pri takých davoch ľudí chce obrovskú dávku fantázie predstaviť si, ako to asi na Akropole vyzeralo pred dvetisícpäťsto rokmi, keď bola centrom politického, kultúrneho a náboženského života Atén. Situáciu milovníkov histórie navyše komplikuje aj lešenie, ktoré obopína budovy na Akropole už skoro tridsať rokov. A radšej sa ani nezamýšľam nad tým, koľko z toho, čo tu vidím, je naozaj pôvodného a čo sú len úlomky pozliepané dokopy a poprepletané nanovo urobenými časťami. „Mne také niečo vôbec neprekáža,“ oponuje mojej rozladenosti z turistami preplnenej pamiatky kamarát Dymo. „Do Atén sme pricestovali večer a keď sme prišli pod Akropolu, bola už zatvorená. Prespali sme neďaleko a celý čas som mal veľkú radosť, že môžem byť tak blízko miesta, kde sa odohrali dôležité historické udalosti a kadiaľ prešli slávne osobnosti antiky.“

Hodiny čakania Nuž, je rozdiel pozrieť si film či fotky, a vidieť niečo na vlastné oči. Preto sa k najvýznamnejším pamiatkam hrnú ľudia zo všetkých strán zemegule. Hoci sú zaplavené turistami a prekryté lešeniami, stále majú niečo zo svojej majestátnej atmosféry. Kto však rád testuje takéto miesta na vlastnej koži, musí sa pripraviť aj na dlhé rady pred vstupom (na Eiffelovku sa čaká približne päť – šesť hodín a pred vchodom do Louvru sa obvykle tiež kľukatí nekonečný ľudský „had“), bezpečnostné kontroly a stúpajúce ceny. A občas aj na sklamanie.

Napríklad: zaplatíte osem eur päťdesiat, aby ste sa dostali do famóznej a stále nedokončenej stavby Antoniho Gaudího Sagrada Familia, a vo vnútri sú len štíhle biele stĺpy, nedokončené schody a lešenia.

Plus niekoľkohodinové rady na výťah, ktorý vás za dva a pol eura vyvezie na vyhliadku na priečelí. Všetko, čo je na rozostavanej Sagrade Familii zaujímavé, vidno zadarmo z vonkajšej strany oplotenia. Aj na Akropole si zaplatíte s dvanásťeurovou vstupenkou aj vstupné do múzea. Nikto vám však nepovie, že múzeum je pre rekonštrukciu zatvorené.

Na druhej strane, v zahraničí sú úplne

85

16 REPORTÁŽ Sponzorské predplatné Staňte sa sponzorom projektu Nota bene a zapojte sa do klubu sponzorských predplatiteľov.

Naším cieľom je integrácia bezdomovcov do spoločnosti. Hlavným nástrojom je projekt pouličný časopisu NOTA BENE. Príjem z predaja časopisu pokryje asi 70 % nákladov na prevádzku. Váš príspevok nám pomôže pokryť zvyšok.

NOTA BENE dáva šancu ľuďom bez domova, aby si pomohli sami, získali dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť.

Váš príspevok nám pomôže tiež rozširovať aj ďalšie aktivity, ktoré pomôžu ľuďom bez domova naplniť svoj potenciál a zmeniť svoj život.

Stať sa sponzorským predplatiteľom je možnosť pre tých, čo chcú urobiť viac a stať sa bližšou súčasťou našej práce.

Ak by ste radi podporili projekt NOTA BENE touto formou, kontaktujete nás prosím e-mailom: jaro@notabene.sk alebo sa pozrite na náš web: http://www. notabene.sk/?sponzorske-predplatne samozrejme k dispozícii audiosprievodcovia v niekoľkých jazykoch, podrobné informačné materiály, bezbariérové vstupy, miesta na oddych, pitná voda. Dajú sa vystriehnuť aj rôzne zľavy na vstupy či špeciálne pasy za výhodnú cenu so vstupom do viacerých múzeí. K niektorým je pribalená aj permanentka na hromadnú dopravu.

Pozor na statív!

Z davu turistov na Akropole vytŕča mladý muž s obrovskou taškou na pleci.

Prechádza sa tak ako ostatní a loví pekné zábery. Keď uvidí niečo, čo stojí za to, najprv si to odfotí malým kompaktom, aby zistil, ako správne nadstaviť parametre. Potom vyberie z tašky statív a drevenú škatuľku. Cameru obscuru, najarchaickejšieho predchodcu dnešných supermoderných fotoaparátov, si možno zmajstroval úplne sám a zabudoval do nej polaroid systém, takže papierová fotografia je hotová za pár minút priamo na mieste. Svoju škatuľku namieri na vybraný objekt, na vypočítaný čas odokryje Za všetkými pamiatkami Európy vás odvezie Sky Europe.

Srdce Atén Kedysi odtiaľto stúpal dym z posvätných ohňov na počesť bohyne Atény, patrónky mesta. Dórsky chrám Parthenón postavili pod vedením presláveného sochára Feidiosa známi stavitelia Iktínos a Kallikrates z bieleho mramoru. Túto úlohu im zadal štátnik Perikles v roku 447 pred naším letopočtom, aby chrámom oslávil víťazstvo nad Perziou.

Vzácnu stavbu postupne ničil čas a vojny, nejaký čas slúžila ako kostol, neskôr ako mešita. V roku 1687, keď v ňom práve skladovali výbušniny, vyletel do povetria počas útoku Benátčanov.

Chrám Niké zas rozobrali v 17. storočí Turci a kamenné bloky použili na

stavbu opevnení. V 19. storočí bol opäť zložený. V tom čase odkúpil britský vyslanec od tureckej vlády všetko, čo zostalo z chrámu Niké a odviezol si to na Britské ostrovy. Okrem iného z Parthenónu v priebehu vekov zmizla dvanásťmetrová socha Atény zo zlata a slonoviny. Chýbajú však aj ďalšie predmety. Svätyňu Erechteion zdobia karyatídy, stĺpy v tvare ženského tela.

Zostalo ich tam šesť, všetky sú kópie.

Päť originálov je vystavených v múzeu na Akropole, šiesty zdobí Britské múzeum.

Spolu s ďalšími sochami ho v 19. storočí do Británie vyviezol lord Elgin. Odvtedy sa ich Grécko márne snaží získať späť.

objektív – a je to. Čo na tom, že okraje fotky sú nepravidelné a pravý horný roh chýba úplne, a že čiernobiele dielko nie je oproti výstupom z moderných prístrojov ani kontrastné, ani ostré? Novodobému dagerotyperovi nejde o dokonalosť. Robí to jednoducho pre zábavu.

To si však nemyslí jeden zo strážnikov, ktorý sa k nemu blíži s obrovskou vysielačkou. Akýmsi záhadným spôsobom logickej dedukcie prišiel na to, že kto používa statív, musí byť profesionál. A každý, kto na Akropole fotí pre profesionálne účely, musí zaplatiť zvláštny poplatok. Aj mladý nadšenec s prababičkou fotoaparátov. Nepomáha jeho vysvetľovanie, že v žiadnom prípade to nie je profesionálny prístroj, že profesionálne sú skôr najmodernejšie fotoaparáty v rukách japonských návštevníkov. V očiach strážnikov je statív dostatočným dôkazom profesionality...

Mimochodom, s niečím podobným sa návštevník historických pamiatok stretáva pravidelne. Na miestach, kde pri vstupe vyžadujú zvláštny poplatok za fotoaparát či kameru, si pravdepodobne ešte neuvedomili, že dostatočne kvalitný záber urobí človek

v súčasnosti aj z mobilu. A dovolenkového fotografa, ktorý si za svoj prístroj zaplatil, potom môže rozhodiť, keď vidí, ako všetci okolo cvakajú telefónmi.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNí

Výhľad z Akropoly. Aj dole sú pamiatky, aj dole sa rekonštruuje.

Čo za koľko: Koloseum v Ríme (Taliansko): 11 eur = 333 Sk Akropola v Aténach (Grécko): 12 eur = 364 Sk Bazilika Sv. Petra, Vatikán: zadarmo, výťah do kupoly 7 eur = 212 Sk Louvre, Paríž (Francúzsko): 13 eur = 394 Sk Stonehenge (Veľká Británia): 5,20 libry = 199 Sk Gaudího stavby, Barcelona (Španielsko): 5 – 16,50 eur = 152 – 500 Sk Schönbrunn, Viedeň (Rakúsko): 11,40 eur = 346 Sk Devín (Slovensko): 60 Sk = 1,90 eura Bojnický zámok (Slovensko): 160 Sk = 5,30 eura

85

GEOGLYFY 17

Andrew Rogers si za jednu zo svojich dvanástich scén vybral Slovensko.

Optimistický symbol života a regenerácie

Nová prehistória utorok večer na svah nad Hotelom Bellevue v Tatrách „nabehla“ partička desiatok nezamestnaných Rómov z okolia.

Austrálsky sochár Andrew Rogers si ich vybral zámerne, aby malo jeho dielo aj sociálny rozmer. V sobotu je geoglyf hotový.

V

Rómovia nám mávajú, keď ponad nich v sobotu letíme vo vrtuľníku. Aj zo zeme ide o pohľad pre bohov. Spišská obdoba egyptských staviteľov pyramíd „maká“ ostošesť, za sedem stoviek na deň drú od svitu do mrku. Na najväčšom „šutri“ stojí ako dráb ich vajda, ktorý má najväčšie brucho a budí preto najväčší rešpekt. Po stavbe v prudkom svahu medzitým pobehujú Rogersovi izraelskí architekti a vravia si, že sa tešia na steak v reštaurácii. Blíži sa prudký lejak. Rómovia sa rozutekajú, niektorí sa zakrývajú fúrikmi.

Ničotní bohovia Svoju ódu na život tvorí Rogers z „mŕtvej“ matérie. Na rozdiel od klasických sochárov kameň neotesáva tak, aby z neho po tisícoch fortieľnych úderoch dlátom vydoloval požadovanú formu. Jeho postup je presne opačný. Masívne bloky skál umiestňujú domorodí stavitelia podľa precíznych pokynov jeho izraelských architektov na vyznačené miesto v teréne.

Slovensko je jedenástou z dvanástich krajín

na piatich kontinentoch, ktoré Rogers poctil časťou monumentálneho cyklu nazvaného Rytmus života. Ocitli sme sa v naozaj dobrej spoločnosti. Púšť Arava v Izraeli (1999), púšť Atacama v Čile (2004), pohorie Cerro Rico v Bolívii (2005), mestečko Kurunegala na Srí Lanke (2005), Národný park v Geelongu v Austrálii (2006), oblasť Akureyiri na Islande (2006), púšť Gobi v Číne (2006), Radžastan v Indii (2007), Turecko (2007) a Nepál (2007). Poslednou, dvanástou lokalitou má byť púšť Mahavi v USA. Pôvodne Rogers uvažoval o Keni, s ohľadom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu však od svojho zámeru upustil.

Všade robí dva až tri geoglyfy. Prvým je Rytmus života, replika jeho najslávnejšej bronzovej sochy abstraktných tvarov. Ďalšie sú väčšie a náročnejšie. Ide o obrazy dôležité a typické pre históriu daného regiónu. Autor sa pritom vyhýba symbolom, ktoré by mohli mať politické súvislosti. Štáty a národy sú pre neho príliš pominuteľné entity. Všetko, čo podlieha kolobehu zrodu aj zániku, je ničotné: štáty, politici aj bohovia.

Dlho – možno tisíce rokov – tu ostanú iba tie kamene. Ak by nedajbože skolabovali všetky počítače sveta, ak by aj živly pohltili všetky písomnosti v archívoch, jeho geoglyfy tú kataklizmu prežijú. Ako svedectvo overené z dôb dávno zaniknutých civilizácií. Podobne ako záhadné útvary z juhoamerickej planiny Nazca.

Kôň z keltskej mince „Moja práca nemá nič spoločné s politikou,“ vraví Rogers. Na Slovensku si za hlavný symbol starej histórie zvolil dva a pol tisícročia

starý motív cválajúceho koňa s pekným postrojom z keltskej mince spišského typu, ktorú razili nositelia púchovskej kultúry, predpokladaní keltskí Kotíni. „Netvoríme stavbu, tvoríme ideu,“ opakuje Rogers užasnutým indickým dedinčanom alebo čínskym vojakom, ktorých si na tú ťažkú drinu najal. „Pochádzam z Austrálie. Viete, máme skvelých hráčov kriketu... a sochárov,“ povie cez tlmočníka v Radžastane, čím si domácich nadobro získa. Zasvietia im biele zuby. Ženy vo farebných šatách sa roztancujú, aby na druhý deň ráno ochotne nastúpili do práce. V Indii na prvom geoglyfe pracovalo 280 mužov a 375 žien. Lekári ošetrovali v poľnej nemocnici zranených, pretože dedinčania premiestňovali kamenné bloky v prudkom svahu naboso. Keď sa veci skomplikovali, išlo sa pomodliť k sloniemu bohovi Ganešovi – a práca šla opäť od ruky. Najlacnejšia bola stavba geoglyfov v Číne, v kraji objaviteľa Marca Pola, kde myšlienka nadchla miestnu generalitu a v zložitom teréne nasadili tisíc vojakov.

Tí za pár dní vybudovali dvojkilometrový múr v podobe posla na koni. Rozprestiera sa cez päť kopcov a štyri údolia. Predtým urobili motív muža z nástennej maľby v jaskyni. Naopak, najdrahšia bola pracovná sila na Islande, kde sa aj preto nachádza geoglyf skromnejších rozmerov.

Žiadny praktický zmysel Ktovie, možno si spočiatku mnohí domorodci tajne klopkajú prstom na čelo, čo za blázon to k nim zavítal. Svet sužujú vojny, hladomor, povodne, zemetrasenia – a on tu behá s fotoaparátom na ramene a ukazuje im nejaké čudesné fotky a nákresy kamenného orla či leva, ktorého majú oni zo stoviek ton kameňov v priebehu pár dní vybudovať.

Načo? – takú otázku sa však veľmi rýchlo prestanú pýtať. Z dokumentárnych filmov, ktoré sú ako svedectvo pre Rogersa aspoň také dôležité ako samotné geoglyfy, je zrejmé, že práca ich evidentne baví.

Geoglyfy nemajú praktický zmysel. Nejde o palác na bývanie, ktorý si kedysi stavali Maharadžovia z toho istého ružového kameňa, z akého dnes indickí dedinčania stavajú Rogersov geoglyf. A nejde ani o stredoveký hrad, pričom spišský travertín použitý na „koňa“ z lomu v Dreveníku je ten istý. Geoglyfy slúžia ako artefakt, zhmotnená symbolika regionálneho mýtu. Môžu slúžiť aj ako atrakcia pre návštevníkov, ktorá vynikne pri pohľade z výšky, pričom v Turecku už podnikavci vozia turistov v balónoch. „Moja filozofia? Geoglyfy sú optimistický symbol života a regenerácie. Mohol by som vám dať traktáty úvah, no jednoduchý odkaz znie: bez pamäti nie sme ničím,“ uzatvára Rogers.

TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN, AUTOR JE REPORTÉR .TÝŽDŇA

Kôň z keltskej mince FOTO ANDREJ BÁN, AUTOR JE REPORTÉR .TÝŽDŇA

85

20 POULIČNÉ BLUES

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Násilie „Kde si, ty krava!“ zreval na ňu z kuchyne. „Som hladný, kde mám večeru? Zase si nič nerobila, len čítala tie debilné knihy. Veď ja ti to z tej gebule vytlčiem!“ hromžil ožratý. „Nech sa páči,“ podala mu na stôl zohriate cestoviny a odstúpila. „Kde si bol, že máš takú náladu?“ spýtala sa. „To čo má byť? To si snáď robíš srandu? Kde je poriadne jedlo? Toto ja mám žrať? Daj to do boha! Lebo ti to nadžgám do gágora, ty sviňa!“ Agresia v jeho hlase rástla. „Za čo mám kúpiť mäso, keď všetko prepiješ?“ „Čo?“ postavil sa a zavesil jej takú facku, že spadla na zem a zhodila aj tie rezance.

Zostala nehybne ležať. „Vstávaj, ty špina, čo sa tu váľaš, vypadni variť večeru,“ kopol do nej, až sa jej bezvládne telo posunulo. Postavila sa, nič nevravela, len začala zbierať rozsypané cestoviny. „Nepočula si? Nemám čo žrať, tak ťahaj!“ neprestával.

Chytila si hlavu, na ruke sa objavila červená farba. „Umy si tie špinavé ruky, nie že s nimi budeš variť, lebo ti ich dolámem!“ Odišla. Umyla si krvácajúcu tvár. Zobrala si panvicu a začala robiť praženicu. „Chrrrrrrrrrrr,“ ozval sa ohromný chrapot. Opilec zaspal skôr než stihla dopražiť. „Tu máš,“ povedala potichu a položila pred neho praženicu s chlebom.

Stála nad ním s chladným pohľadom, v očiach

mala smútok. Podišla ku sporáku a pustila plyn. „Už sa môžeš nažrať, ty hovädo!“ pošepkala mu do ucha a odišla z bytu.

Keď sa polootrávený prebral, nahádzal do seba pripravené jedlo. Na celú kuchyňu si odgrgol a odkväcol na zem. Žena na ulici pozrela na hodinky. Už by to malo byť dosť dlho. Kráčala domov. Keď dorazila pred dom, zostala ticho stáť. Neodomykala, len tupo hľadela. Podišla k bránke a povedala: „Zbohom!“ Zazvonila na zvonček. Ozvala sa ohlušujúca rana. Všade poletovali trosky, len ohorené ženské telo ležalo nehybne na chodníku.

JOZEF 598, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rebeka Mal som desať a bol som zamilovaný.

Nekonečne som ľúbil bratovu snúbenicu, osemnásťročnú Rebeku. A čím viac sa blížil dátum ich svadby, tým som bol nešťastnejší.

Celé noci som preplakal. Nikomu som, samozrejme, nič nepovedal, iba som trpel.

Svojho o štrnásť rokov staršieho brata som nenávidel.

V deň bratovej svadby som odmietol vstať z postele s tým, že som chorý. Vyhováral som sa na také a onaké bolesti, keď ale otec zistil, že mi nič nie je, dal mi jednu na zadok

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Najviac hlasov ste poslali Júliusovi s Karčim. Hneď po ňom sa vám najviac páčilo Chcem od Jozefa 598 a posledný, ale vôbec nie zlý, skončil v sms hlasovaní Dedo a jeho Cintorín. Hlasujte ďalej! r

s prísľubom, že keď budem vymýšľať, zmaľuje ma načerveno. A tak som nakoniec na tú svadbu predsa len musel ísť.

Bol horúci august. Keď sme zasadali k slávnostnému stolu, z každého tiekol pot.

Mňa posadili hneď naproti novomanželom, a tak sa k tej otravnej horúčave pridal aj duševný bôľ. Neskutočne som trpel. Celý čas som sa chtiac–nechtiac musel pozerať na moju lásku, ktorá bola v svadobných šatách s odhalenými ramenami nekonečne krásna.

Z toľkého nešťastia sa mi úplne chveli ruky, až mi z nich vypadol pohár a zakotúľal sa bohviekam. Zohol som sa, že ho zdvihnem, ale nedočiahol som ho. Zliezol som zo stoličky, strčil sa pod stôl a takmer som onemel. Naproti pod stolom mala Rebeka vyhrnuté šaty nad kolená, mierne roztiahnuté nohy a bola bez nohavičiek. Otvoril sa mi pohľad do raja.

Celý červený od hanby som vyliezol spod stola. Ešte aj na pohár som zabudol. Sadol som si na stoličku a nemal som odvahu

Rozvojová pomoc pre Srbsko ozvojová pomoc je často vnímaná len ako odstraňovanie chudoby. Projekty rozvojovej pomoci sú aj o pomoci krajinám s naštartovaním pozitívnych zmien v spoločnosti, ktoré im umožnia ďalší rozvoj. V budúcnosti môžu svoje skúsenosti odovzdávať ďalším krajinám prostredníctvom vlastných programov rozvojovej pomoci. Je to aj prípad Slovenska, ktoré sa z prijímateľa rozvojovej pomoci stalo jej aktívnym poskytovateľom.

R

Slovensko sa na Balkáne začalo diplomaticky angažovať po roku 1998. Po spustení rozvojovej pomoci v roku 2003 sa tento región stal prioritou, kam je sústredená väčšina projektov rozvojovej pomoci zo Slovenska.

Okrem projektov pomáhajúcich s rozvojom infraštruktúry sú pre región využiteľné skúsenosti z procesu zmien v spoločnosti, ktorými Slovensko prešlo po roku 1989.

Slovensko môže ponúknuť skúsenosti zo vstupu do Európskej únie – vyjednávania o vstupe, či čerpania predvstupových fondov.

Inšpiratívne sú skúsenosti z budovania Inzercia

občianskej spoločnosti a rozvoja partnerstiev medzi mimovládnymi organizáciami a podnikateľmi. Ďalšou oblasťou sú skúsenosti z prípravy a implementovania ekonomických reforiem.

zorientovať sa a navštíviť európske inštitúcie v Bruseli. V súčasnosti sa snažíme preniesť diskusiu o členstve v EÚ do srbských regiónov, medzi mladých a zástupcov miestnych samospráv.

Aktivity Nadácie Pontis pre Srbsko

Veľkou výzvou pre nás ostáva udržateľnosť neziskového sektoru v Srbsku. Riešenie vidíme v posilňovaní organizácií a vytváraní partnerstiev medzi občianskymi združeniami a firmami. Školíme mimovládne organizácie, ako takéto partnerstvá vytvárať a ako fungujú. Snažíme sa tak presadzovať koncept spoločenskej zodpovednosti firiem.

Nadácia Pontis sa angažovala v Srbsku už odovzdávaním skúseností hnutiu Otpor!, ktoré mobilizovalo voličov v kľúčových prezidentských voľbách v roku 2000.

Pomohli sme vybudovať dve komunitné centrá pre mladých v strednom Srbsku. Centrá sú aktívne dodnes a spolu majú viac ako 1000 členov.

Tréningami a študijnými cestami sme pomohli vybudovať 5 organizácií, ktoré fungujú dodnes a sú lídrami vo svojich komunitách.

Pracovníkom srbského parlamentu a mladým srbským politikom sme prostredníctvom odborných seminárov v Belehrade a Bratislave odovzdali skúsenosti v oblasti harmonizácie práva s európskym právom, umožnili sme im

Viac informácií o aktivitách Nadácie Pontis nájdete na www.nadaciapontis.sk.

85

POULIČNÉ BLUES 21

Akcia!

15. 6. – 31. 8. 2008

Baumit no vinka

Kúpite v sieti vybraných zmluvných predajcov Baumit.

Viac informácií na www.gala.baumit.sk.

Záhrady a spevnené plochy rýchle a plynulé odvádzanie vody stabilný tvar povrchu pre všetky typy dlažobných prvkov vysoká estetika – žiadne výkvety, trvalo vyplnené škáry bez prerastania trávou

Baumit Info-linka: 02/59 30 33 33

Myšlienky s budúcnosťou.

Inzercia

zdvihnúť zrak. A keď sa na mňa Rebeka usmiala – jedz, Ďusko, jedz - s roztrasenými kolenami som odišiel od stola s tým, že mi je fakt zle a viac som sa nevrátil.

Po svadbe odišla Rebeka s bratom do Čiech. Zišla z očí, zišla z mysle, moja láska k nej vychladla. Keď sa brat pred nejakými štyridsiatimi rokmi rozviedol, Rebeka úplne prestala pre mňa existovať.

Ale na ten výhľad pod svadobným stolom dodnes neviem zabudnúť.

Minule pred novou tržnicou predávala nejaká stará žena kvety. Čupela s roztiahnutými nohami pri kytičkách a s trasľavým hlasom ponúkala svoje konvalinky. Keď som ju zdola zbadal, s hrôzou som zistil, že pod sukňou nemá nič. „Ďusko, ty ma už nepoznáš?“

Rebeka, hrklo vo mne. Preboha, už len to mi chýbalo. Robil som sa, že ju nevidím, a utekal som preč.

Lebo to už fakt nebol pohľad do raja.

JÚLIUS, BRATISLAVA

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 19 Velebím Ťa Sťa do nehybného zrkadla jazera Ponáram sa do ticha Ktoré nosím vo vnútri Svätyňa, kde ja som ja V bezpečí odpočívam

Počúvam šepot myšlienok Pravdivosť zaliala svetlom Bojazlivosť citov utiahnutú do úkrytov hlboko pod povrchom Závan vetra rozčeril hladinu Vo vnútri sotva lístok pohol sa Zvlnený vodou vonkajšieho sveta V tomto pokoji zamysleného srdca Stojaceho pod nárazmi zlomkov mojich reakcií a slov Kde vlastné ja Zapozerané do svojho obrazu spod hladiny z hlbín Opatrne spoznáva opravdivosť čŕt Spoznávam Ťa ĽUBOŠ, BRATISLAVA

85

22 VO SVETE

Stoštyridsať kilometrov mantry

udia aj Lonely Planet hovoria, že v Číne sa stopovať nedá. Alebo že za stop sa platí. Nuž, asi som špeciálny prípad. Prvé auto na ceste z Mata do Yushu mi zastalo za desať minút. Zobrali ma mnísi, a tá cesta nemala chybu. A to žiadny z nich nehovoril po anglicky. Na ruke som mala budhistický ruženec a jeden z mníchov mi naznačil, že by som ho mohla aj použiť. Nuž, čo človek neurobí pre dobrú karmu (a stopa)… 140 kilometrov

Ľ

som teda odriekala mantru „Om mani padme hum“. Najstarší mních sa tiež niečo modlil a do toho znela tibetská hudba. Mali sme tam teda celkom rušno.

Zastavili sme trikrát. Najprv sme všetci obkrúžili malú stúpu. Potom ma mnísi pozvali na jogurt. Jačí jogurt je fakt úžasný, niečo ako pravý grécky. Podáva sa s cukrom a „džoma“, čo netuším, čo je, ale má to červenohnedú farbu a chutí to dobre. Tretíkrát sme zastali tesne

pred Yushu, pri Gyang Mani, najväčšom zoskupení mani kameňov na svete, ktoré je dokonca zaregistrované v Guinnessovej knihe rekordov a po obvode meria 621,6 metra. V rýchlom tempe sme ho trikrát obehli. Normálne som sa zadýchala.

Do Yushu sme prišli tesne pred západom slnka. Mních zastavil pred trojhviezdičkovým hotelom a kukol na mňa s jasnou otázkou v očiach: „Chceš zostať tu?“ Po čínsky sa mi podarilo povedať, že hľadám niečo lacné.

Mních kývol, nech teda pekne sedím.

V jednom domčeku na okraji mesta nás už zrejme čakali. Pozvali nás dovnútra a naliali nám slaný čaj. Bolo by príjemné vedieť sa s nimi porozprávať. Bola som však odkázaná na posunky. Najstarší mních mi ukázal svoj pas. Bol občanom Nepálu a za menom mal titul Rinpoče. Čerstvý päťdesiatnik. Schengenské víza, Švajčiarsko, Čína, dvakrát Spojené štáty. Z toho jedno americké vízum bolo prepečiatkované „entry refused“.

Na večeru sme dostali (aj ja, pretože sa mi nepodarilo vysvetliť, že som vegetariánka) polievku z jačieho mäsa, trhancov a špenátu. Pokladala som za veľmi nevhodné odmietnuť, nuž som paličkami vylovila cestoviny a zeleninu. Potom mi ustlali v predsieni. Spalo sa mi nádherne, až na to, že som uprostred noci musela na záchod a myslím, že sa mi podarilo zobudiť psy v celej štvrti.

TEXT A FOTO: MIRKA FOFFOVÁ, ČÍNA

Privoňajte si som vás lákala na čokoládu, pivko, festivaly, elegantných Belgičanov, európske inštitúcie či komiksy, no tentoraz je to skutočná bomba. V čase od 14. do 17. augusta bude totiž na bruselskom hlavnom námestí Grand Place rozvoniavať kvetinový koberec. Tento rok s tradičným motívom zo stredoveku. Udalosť sa koná len každé dva roky, tak si ju nenechajte ujsť. Z viedenského letiska ste v Bruseli za necelé dve hodinky. Poteším vás asi aj tým, že to nebude stratený čas. Asociácia európskych letísk totiž udelila bruselskému letisku Zaventem už druhý rok za sebou cenu za najdochvíľnejšie letisko zo všetkých letísk členských krajín Európskej únie. Čo predchádza vystaveniu takého kvetinového koberca? Najprv na námestie prinesú živý anglický trávnik, ktorý rozložia podľa navrhnutého plánu. Hoci koberec zaberie takmer celé námestie, samotné vyplnenie koberca kvetmi je len štvorhodinová záležitosť. Na výrobu jedného metra štvorcového sa použije približne tristo čerstvo rezaných begónií, ktoré ukladá tím skúsených záhradníkov priamo na kamennú dlážku a časť z nich rozloží na otočnú plošinu. Rozmýšľate, či ich náhodou silnejší vietor nerozfúka? Tým, že sú poukladané vedľa seba nahusto, sú voči nemu odolné. Dokončenie kvetinového koberca sprevádza veľký ohňostroj a svetelná šou. Koberec možno zhliadnuť aj z výšky, priamo z balkóna radnice. Celú nádheru

Už

bude dokopy tvoriť osemstotisíc begónií privezených z belgického „záhradného“ mestečka Ghent. Pestovanie begónií tam má silnú tradíciu. V súčasnosti sa odtiaľ vyváža až osemdesiat percent tejto kvetinovej úrody. Belgicko sa tak stalo jedným z najväčších producentov begónií na svete.

DOMINIKA PÉTEROVÁ, BRUSEL FOTO: PABLO GOLMAYO DIUFAÍN

85

METROPOLA 23 Dvetisíc metrov vysoký Svätý vrch Atos je dominantou polostrova mníchov.

iektoré zdroje uvádzajú, že Atos je mníšska republika pod gréckou nadvládou. Je jedným z troch prstov – polostrovov polostrova Chalkidiky. Územie má rozlohu 336 km2. Na porovnanie: Vatikán má rozlohu 0,44 km2 a Slovensko 49-tisíc.

N

Špendlíkové hlavičky mníšskej republiky

Nedotknuteľný polostrov Atos - Svätá Hora je od zvyšku Grécka izolovaná vysokým betónovým múrom s ostnatým drôtom. Jediná cesta do nej vedie loďou alebo helikoptérou.

Pasažieri na vyhliadkovej lodi obdivujú kláštory pod dominantnou horou Atos. Z diaľky pozorujú, či nezazrú nejakého mnícha. Plavidlo sa drží v úctivej pol kilometrovej vzdialenosti od brehov. Lode bližšie nesmú. Všetko je presne určené a pripravené. Jeden z mníchov by mal prísť na loď medzi veriacich. Je to údajne prekvapenie... Rovnaké prekvapenie skoro na každej plavbe. Od brehu sa odlepí rýchly čln, na ktorom privezú mnícha. Ten sa porozpráva s veriacimi, požehná im, pozbiera milodary a nakoniec pri odchode všetkým zamáva z člna na rozlúčku.

Dvadsať kláštorov Pozorovanie mníchov veľkých ako špendlíkové hlavičky a hľadanie každého pohybu medzi kláštormi a domami je hlavnou zábavkou turistov na lodi. Šanca je veľká. Veď na polostrove žije trvalo približne tritisíc obyvateľov. Mníšsku republiku spravuje synoda v hlavnej osade Kareys.

Prví pustovníci sa tu udomácnili v 9. storočí. V roku 963 založili prvý kláštor.

Na prelome 13. a 14. storočia vznikol na Atose hesychazmus – smer celej východnej kresťanskej mystiky. Po páde Byzantskej ríše bolo toto územie pod ochranou tureckého sultána a ruského cára. V roku 1783 tu vznikla aj nová ústava, ktorá platí podnes.

Takže už nie je príliš nová... V roku 1921 si Atos vzalo Grécko pod svoju ochranu a od roku 1926 je jeho štátnou súčasťou.

Všetky kláštory pre svoju nedostupnosť už minimálne raz vyhoreli.

Polostrov Atos omýva Egejské more a na ňom je more stredovekých písomných a umeleckých pamiatok v dvadsiatich opevnených kláštoroch, dvanástich dedín a množstva pustovní.

Súkromný majetok Kto sa vraj dostane medzi mníchov náhodou, alebo zablúdi, nie je neželaným hosťom.

Skôr naopak. Mnísi ho pohostia, ubytujú a postarajú sa o neho. Majú však zákaz prijímania hostí po večierke, po zotmení.

Nešťastníkovi len vynesú pred bránu jedlo a deku. Ostrov nevyzerá z diaľky príliš úrodne, mnísi si však základné potraviny dokážu dopestovať.

Každý kláštor sa riadi vlastným vnútorným poriadkom, ale v zásade je náplňou dní mníchov modlitba, liturgia, práca v kláštore i v záhradke, ale aj varenie či maľovanie ikon a výroba drobných náboženských predmetov,

z ktorých má cirkevné územie na živobytie.

Vybaviť povolenie na vstup nie je jednoduché. Takzvaný diamonitirion vydáva Pútnický úrad. Denne ho dostane maximálne sto ľudí, z toho deväťdesiat Grékov a desať cudzincov. Dá sa vybaviť telefónom, faxom a poštou. Stojí 30 eur. Autonómne územie na ňom mesačne získa tri milióny.

Povolenie vstupu platí na týždeň. V cene je strava a ubytovanie. Spievať moderné hity, tancovať, plávať a opaľovať sa je tu zakázané.

Gréckej vláde sa aj v Európskej únii podarilo zachovať nedotknuteľnosť Svätej Hory. Má zvláštny štatút garantovaný v európskych zmluvách a je zvláštnym colným územím.

Tento husársky kúsok sa im podaril vďaka tomu, že Atos je súkromný majetok cirkvi, čím umlčali europoslankyne, ktoré chceli dosiahnuť zrušenie zákazu vstupu žien na toto špecifické územie.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

85

24 PRÍBEH Veronika a ročný Janíčko. „Keď naňho pozerám, chorobu nevnímam. Teším sa, že sa mu včera páčilo vo vode, že mu chutí papať, že už nemá soplíky. A že o chvíľu pôjde po vlastných.

Normálne starosti, normálne radosti. Po ničom inom netúžim.“

Nič lepšie ako spoznať Peťa a mať s ním dieťa ma nemohlo v živote stretnúť

Šťastie s bolesťou

sa tiež do druhých nestarám,“ okomentuje svokru nemôžem povedať krivého slova. iekedy jej aj vlastný muž množstvo neprajníkov, ktorí mladým Chýba nám kopec zdravia, ale aj ja mám vyčíta prílišnú veselosť. Vraj manželom z času na čas strpčujú život. právo povedať si, že sa teším zo života.“ „Ľudská zloba nepozná hraníc,“ utrápene ako sa môže chichúňať, keď povie pani Tamara, Petrova mama. s niekým hovorí o ich nešťastí. Ona Až po uši Spoznali sa na inzerát. Cez internet. Prvé Tri mesiace života na to štebotavo odvrkne: „A čo sa rande bolo fajn, Veronike ani nenapadlo, že

by Peter mohol byť celoživotným pacientom.

Pre ňu sú spomienky na synovo detstvo mám každé ráno zobudiť a plakať Vyliezalo to z neho postupne: „Bál som najbolestnejšou etapou v jej živote. do aleluja? Mám sa prebúdzať s tým, sa, že ju odstraším,“ tichšie prizná mladý „A odkedy mi umrel manžel Janko, stratila muž. „Až keď som mu nahmatala hrčku som chuť do života. Teraz ju zas nachádzam. že vlastne nechcem, aby prišiel na nohe, musel s pravdou von. Opatrne, Vnúčik Janko je svetielkom, ktorému vďačím ďalší deň?“ ale fundovane mi postupne porozprával za veľa úsmevov na mojej tvári.“

N

Veronika už dávno pochopila, že jediným receptom, ako sa z toho všetkého nezblázniť, je myslieť pozitívne. „Banovať, že som sa za Peťa vydala a máme spolu syna? Choroba môže prísť do hociktorej rodiny. Ja som šťastná. Mám Peťa, ktorého milujem, máme maličkého Janíčka a vydajom som získala aj skvelú novú mamu. Na svoju

svoj osud. Svoj život s diagnózou, z ktorej každému naskočia zimomriavky.

Neurofibromatóza. Ale svet sa mi nezrútil. Čo som mu mala, po uši doňho zaľúbená, povedať, nech na mňa zabudne, že ja ho chorého nechcem? Napokon sme sa vzali, presťahovala som sa k nim do bytu a ak ma chce niekto za to odsudzovať, nech si radšej pozametá pred vlastným prahom. Ja

Poďme ale po poriadku. Peter Molcan mal iba desať, keď si nahmatal na členku hrčku. Jej chirurgické odstránenie bolo iba začiatkom kolotoča vyšetrení, hospitalizácií, nepokoja. Chlapcovi sa doslova nabúral imunitný systém. Až podozrivo často ho skolila únava, nastúpilo zajakávanie, chrípky boli absolútnou samozrejmosťou. Bolo nad slnko jasné, že Peťov stav je vážny. „Lekári

85

nad ním krútili hlavami, hrčky po tele sa vytvárali znova a znova. Nádory, ktorých má Peťko v tele kopu,“ s plačom hovorí Tamara a jej dvadsaťsedemročný syn spresní: „Nádorov mám vyše sto. Najnovšie mi ich našli aj na mieche, v papieroch už mám zapísanú prognózu – invalidný vozík.

Nádorov je toľko, že je zbytočné baviť sa o ich vyoperovaní. Mnohé sú nezhubné, niektoré možno aj nie. Ktohovie...“ „Na Kramároch mi pred pätnástimi rokmi doktor povedal, nech sa pripravíme na najhoršie. Dvanásťročnému Peťkovi dávali tri mesiace života. Nech si ho vraj ešte užijeme, nech mu doprajeme, po čom túži. Vraj môjmu synovi s neurofibromatózou nevedia pomôcť.

Vtedy ani v odborných kruhoch o tejto zriedkavej chorobe mnoho nevedeli. A je smutné, že vlastne dodnes sa od lekárov veľa nedozvieme. Viac si Peťo pozháňa z internetu, než prinesie z ordinácie.“

Prvé škvrnky Neurofibromatóza typ NF, známa aj pod názvom Recklinghausenova choroba, sa začína prejavovať najskôr len nenápadnými fliačikmi kávovej farby, takzvanými škvrnami café-au-lait. Po ich „udomácnení“ sa na tele prídu na rad horšie príznaky. Hrčky, guličky, zrasty – prvé nádory. A objaviť sa môžu všade. Zvnútra, zvonka. „Ja som vlastne ešte celkom pekný,“ pousmeje sa Peter a na počítači ukazuje „výtvory“, ktoré jeho diagnóza spôsobuje. Deformácie tváre, končatín, človek sa mení na nepoznanie.

V dôsledku množstva nádorov chradne celé telo. „Aj duša,“ doplní Peter a priznáva časté depresie, pocity bezmocnosti a beznádeje. A zoznam sprievodných diagnóz sa nekončí: „Koxatróza, skolióza, osteoporóza, chorá je pečeň, žalúdok... a hrozná je kataplexia.“ Nervové šoky, ktoré udrú do Petrovho svalstva s takou intenzitou, že na pár sekúnd znehybnie a doslova odíde z reality. Kataplexia ho zaskočí cez deň, ale časté je to najmä v noci. „V spánku na pár sekúnd prestanem aj dýchať. Veronika, hoci je pri mne, nič nezbadá, lebo len zmeraviem a nedokážem nič povedať, nevládzem zdvihnúť ruku a zakričať o pomoc. Verím, že sa takto raz nezadusím. Ja však na seba už kašlem, nádej chcem dať hlavne svojmu synovi. Janko už, bohužiaľ, zopár kávových fliačikov má. Aha,“ povie Peter a ukazuje drobcove telíčko.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Molcanovcov oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Ich rozpočet je obmedzený a každá koruna, ktorú dostanú, bude určená na možnosti liečby pre ich Janíčka. Cieľom je, aj pomocou drahých liekov, spomaliť progresiu ochorenia. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Janko.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. bystrý, rýchlo napodobňuje všetko, čo mu ukážeme. A spapá všetko, čo mu dám na tanier. Veselé, usmievavé bábätko sa každú chvíľu postaví na vlastné nohy a urobí prvý krok. Vychutnávame si každú chvíľu s ním. Milujem prechádzky s kočíkom po meste, Peťo veľa nezájde, rýchlo sa unaví, ale aj tých pár metrov nám stojí za to.

A pohľady druhých nevnímam. Malého som s rukávnikmi namočila aj do vody. Tuším bude z neho plavec, vôbec neprotestoval,“ spomenie včerajšie kúpanie na Podhájskej Veronika a nezabudne sa pochváliť lichôtkou od cudzej panej: „Pozrela na Janka a hovorí mi: Aké krásne dievčatko!

A ja jej: Je to chlapček.“ Z Veroniky sa chtiac-nechtiac stala polovičná doktorka. Spolu s Peťom lúskajú na internete neurofibromatózu, spôsoby liečby, možnosti

PRÍBEH 25 spomalenia či zastavenie choroby. „Viem, že kritický bude tretí Jankov rok. Vtedy sa podľa literatúry môžu začať objavovať prvé nádory. Strašne si prajem, aby to Janka obišlo. Aby sme skončili len pri kávových fliačikoch. Donekonečna si omieľam – veď medicína napreduje, určite sa nájde spôsob, ako zastaviť to, čo sa v Peťovom prípade nepodarilo. Môj muž má tri roky pred tridsiatkou, ale zvnútra je jeho telo porovnateľné s osemdesiatročným starcom.

Nádory ho vyšťavili.“

Problémové zemiaky Všetko je v štádiu pozorovania, skúmania, čakania. Café-au-lait fľaky však neveštia nič optimistické. „Vieme o liečbe v Paríži, vieme o zázrakoch v Rusku, ak nám neostane nič iné, skúsime i nemožné.“ Príjem Molcanovcov nevyvoláva úsmev na tvári. Invalidný dôchodok pre Petra, starobný pre Tamarku a materská pre Veroniku. „Základom je vyplatiť nájomné, aby sme neprišli o strechu nad hlavou. So stravou sa dokážeme uskromniť. Viete ako zázračne chutí taká krúpová polievka či pečené zemiaky? Lahôdka! Mladí sa včera pri jej príprave aj pohádali. Peťo chcel menšie kúsky, Veronka väčšie. Až som ich zahriakla: Nemáte dosť trápenia, prekárate sa pre hlúpe krumple?“ hovorí Tamara a mladá nevesta jej s úsmevom skočí do reči: „A to mám ešte aj pri krájaní zemiakov myslieť na neurofibromatózu? To sa nemôžem ani tak obyčajne pohádať so svojím mužom?“ veselo mrkne očkom na manžela Veronika. Je to láska ako hrom, to je jasné.

LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

Plavec, muzikant, jedák Pre nezainteresovaného navonok bezvýznamná škvrnka. „Taká je tuto na ruke, aj tuto na brušku, aj na nožičke...

Ja veľmi dobre viem, že nejde o nijaké znamienka. Je to štart neurofibromatózy,“ utrápene sa díva na svojho ročného syna Peter a Veronika plačlivú tému prehluší: „Z malého bude možno muzikant, keď mu babka spieva, hneď sa chytá do tanca. Je

Neurofibromatóza vylieza na povrch nenápadne a tíško. Kávové škvrnky sú predzvesťou možných nádorov. Môžu byť zhubné, nezhubné. Môže ich byť zopár, ale aj sto. Peter ich má habadej...

85

26 AHA ICH

Jozef Dóczy a Milan Kišš boli za každú „srandu“ v každom veku.

Spomienka na nitrianskych zlatých chlapcov

Čoby sa ondiali itriansky komik Jozef Dóczy vlastní rukopis komédie, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidí svetlo sveta. Bola písaná na konkrétnych hercov a dvaja z jej hlavných protagonistov, Milan Kišš a Karol Spišák, podľahli v minulom roku zákernej chorobe. Spolu s nimi sa mali objaviť na scéne Jožko Dóczy a Eva Pavlíková.

N

„Pred dvoma rokmi som si v nitrianskom Starom divadle skutočne mala zahrať v komédii, ktorú pre Jožka Dóczyho a Milana Kišša napísal Karol Spišák.

Volala sa Zlatí chlapci na penzii,“ spomína Eva Pavlíková. „Dóczy s Kiššom tvorili

neopakovateľnú komickú dvojicu. V podstate však mali smolu: Kedysi sa síce nakrúcali slovenské filmy a televízne inscenácie jedna za druhou, ale spoločnú príležitosť, ktorá by zodpovedala ich talentom, dostávali len veľmi zriedka. Karol Spišák napísal konverzačnú komédiu, kde by sa ich talenty a životné skúsenosti mohli uplatniť v celej šírke.

Vytvoril unikátny text, kde by sa obaja mohli vybúriť naplno. Je v ňom päť autentických postáv. Jednou z nich bol Jožko, druhou Milan Kišš, treťou Režisér, čiže Karol Spišák, štvrtou vynikajúci klavirista Egon Gnot a piata sa volala Eva, čiže ja. Pre pracovné zaťaženie sme tento unikátny projekt dvakrát odložili a v prvej polovici minulého roku nás po ťažkej chorobe opustili dvaja z hlavných protagonistov – Karol Spišák a Milan Kišš. Neviem si predstaviť, že by ich postavy zahral niekto iný. Dej bol totiž založený na osobných zážitkoch tejto skvelej hereckej dvojice, ktorá si spolu s režisérom založila priamo na scéne svoje Péádé, čiže Penzistické avantgardné divadlo. Mal to

byť živý obraz nášho divadelného života a súčasne úsmevná paródia na súčasnosť.

Karol hovoril, že jeho text nie je definitívny a počítal s tým, že Milan s Jožkom pridajú svoje milé bláznovstvá a na scéne bude vznikať vždy nová nespútaná zábava.“

Kapusta v práčke „Keď u nás pred Vianocami, na Evu, ktosi zazvonil pri dverách, bolo mi jasné, že je to Jožko Dóczy,“ hovorí Eva Pavlíková. „Tento môj predvianočný Ježiško mi vždy priniesol nejaký darček, poprial pekný Štedrý večer, vypil pohárik vína a vybral sa za inými Evami.“ Jožko, Milan a Karol bývali večne spolu a o ich bláznivých zážitkoch sa tradujú celé legendy. Eva Pavlíková si myslí, že keby Karol a Milan ostali medzi nami a podarilo sa im hru naštudovať, iste by sa niektoré z nich mimo plánu objavili na scéne. Možno by sa tam spomenula aj scénka, keď sa u Spišákovcov robila kapusta. Najprv ju

85

AHA ICH 27 zaviezli ku Karolovi. Potom povedal Jožko manželke: „Marta, idem ku Karolovi tlačiť kapustu.“ Obyčajne začínali poobede, ale domov prichádzal ráno o tretej. „Najprv sme tie kapustné hlavy strúhali na strúžiku a dávali do vane,“ spomína Jozef Dóczy. „Dve hodiny to tam stálo a my sme to museli žmýkať, a potom napchávať do suda. Odrazu Karol povedal, že má vynikajúci nápad: „Čo sa tu budeme ondiať, však my tu máme automatickú práčku a v nej je odstredivka. Dáme tú kapustu do nej a nemusíme sa namáhať so žmýkaním.

Tak sme aj urobili. Keď Karolova manželka Ačka potom niečo oprala v tej práčke a vyvesila to von, všetci sa jej spytovali, či zase robia kapustu. Tou im smrdela bielizeň aspoň mesiac.“

Výťahový spevák Jožko Dóczy nikdy nezabudol na narodeniny obdarovať svoju svokru. Raz sa k nej vybral, že jej donesie nejaké zákusky, vínko a kvety. Žena mu povedala: „Jóži, o siedmej aby si bol doma.“ Keď vyrazil k svokre, bolo štvrť na šesť.

V svokrinom paneláku nastúpil do výťahu, ale ten zastal medzi poschodiami. Dóczy chvíľu tlačil červený gombík. Nič. Kričal. Nik sa mu neozýval. Potom začal v zúfalstve popíjať vínko, ktorým chcel obdarovať svokru a pospevovať si Tichú noc, svätú noc a podobné vianočné koledy. Až tie vraj začul nejaký obyvateľ domu a zazvonil komusi na dvere, že na jeho poschodí voľakto spieva vo výťahu. Ten sa započúval a povedal: „To bude asi Dóczy. Iste je opitý,“ a nechali ho tak. Známy komik bol v Nitre nedotknuteľný, tak ho nechali trčať v zaseknutom výťahu. Svokra sa ho dočkala až po troch hodinách. A manželka...?

Spišákov resuscitovaný kapor „Najhoršie bolo, keď som musel zdobiť stromček a kupovať darčeky,“ uvažuje s vážnou tvárou Jožko Dóczy. „Raz sme skutočne s Karolom nakúpili darčeky. Keď som prišiel domov, bežal som oznámiť hore, že som priniesol darčeky. Medzitým mi niekto otvoril auto a všetky ukradol.

Ešte horšie bolo, keď sme kupovali kapra.

Chodili sme s ním od jedného kamaráta k druhému a kým sme ho priniesli domov ku Karolovi, bolo dávno po ňom.

Nepomohlo mu ani umelé dýchanie pred domom. Potom som musel ku kaprovi prikladať ucho a presviedčať Karolovu manželku: Ačka, pozri sa, ešte žije.“

Rozbité okno V Spišákovom divadle si každý uťahoval z každého, a potom sa na tom všetci dobre bavili. Z podrazov niektorých sa stali legendy. Karol Spišák bol náruživý šofér.

Na svojej malej fiatke zvykol na filmovačky vozievať kolegov. Pri jednom zastavení sa Milan Kišš zahľadel na žilovú kocku: „Karol mne sa tá skala tak veľmi páči!“ „Tak si ju zober domov,“ povedal mu Karol a podal mu kocku cez otvorené okno. Keď sa auto pohlo, zábava pokračovala. Odrazu Milan povedal: „A mne sa tá kocka už nepáči.“ „Tak ju vyhoď!“ povedal mu Karol. V tom momente sa ozvala strašidelná rana. Kišš si totiž nevšimol, že Karol zavrel, aby im neťahalo.

Krotiteľ sliepok Pri nakrúcaní televízneho filmu Nero na slobode mal hrať naozajstný vlk. Keď Karolovi predstavili statnú vlčicu, tá hneď vycerila zubiská a oprela sa labami o jeho

Inzercia

plecia. Od tej chvíle ho riaditeľ ZOO márne presviedčal o mierumilovnosti tohto božieho tvora. Karol sa dozvedel, že je Dubčekova rodina vo finančných ťažkostiach a majú zaujímavého vlčiaka. Tak synovia politicky nepohodlného politika vodili na nakrúcanie svojho psa. Vo filme si mali zahrať aj odvážne sliepky. Na tie raz vlčiak vyskočil a od tej chvíle nebolo jednej, ktorá by sa v prítomnosti „vlka“ prešla po dvore.

Nakrúcanie zachránil Milan Kišš, ktorý navrhol: „Opime ich!“ Sám namočil do vodky zrno a nakŕmil ním tie sliepky. O pol hodiny mohli chodiť okolo sliepok aj tanky.

Karol Spišák a jeho vnuci.

Ani jedna z týchto epizódok nie je v texte Spišákovej hry. Skvelý improvizátor Jožko Dóczy si je však istý, že by sa časom v predstavení objavili celkom určite, lebo tá najväčšia „sranda“ sa nedá vymyslieť, tá sa musí stať. Eva Pavlíková hovorí, že by si veľmi priala hrať v Zlatých chlapcoch na penzii, ale bez dvoch hlavných aktérov je to nemožné. Eva dodáva: „Karol s Milanom boli skvelí kamaráti. Verím, že sa na svojich nezbednostiach zabávajú aspoň hore v nebi.“ TEXT A FOTO: PETER VALO, AUTOR JE REDAKTOR SLOVENKY

85

28 PÚTNIK

Amarillo je zodpovedný za vyťaženosť každého auta, ktoré okolo neho prechádza.

Kto má doláre, nech pošle

Stopovať sa nevy chcete ísť na Kubu a cestovať po ostrove autostopom, zabudnite na to. Alebo sa ozbrojte obrovskou trpezlivosťou. Z jedného konca Kuby na druhý to môže trvať tri dni, ale aj týždeň.

Ak

Za každým mestom na výpadovke pri ceste postáva hlúčik ľudí. V tieni, lebo čakanie býva dlhé a únavné. A s neistým výsledkom.

Na Kube je zúfalo málo áut. A nie všetky, ktoré sú funkčné, sú schopné medzimestskej

prepravy. V okolí Havany stopári postávajú pod nadjazdmi, prezývanými „pamätníky skrachovaného socializmu.” Nadjazdy sa nastavali, ale keď Rusko prestalo ekonomicky pomáhať Kube, k ich pripojeniu na cestnú sieť nedošlo. Kedysi biele mosty sú dnes iba výkričníkom zbytočnosti.

Ošarpané výkričníky, ale aspoň vrhajú tieň.

Kde sa ukryjú stopári a neodmysliteľný: amarillo. Štátny funkcionár v žltohnedej uniforme. Má povinnosť zastavovať autá a kamióny. Zastaví tie, ktoré majú „ešpézetku“ správnej farby (nie sú to vojaci, cudzinci alebo riaditelia podnikov), opýta sa šoféra, kam ide, pozrie, koľko je v aute voľných miest a z hlúčika v tieni dosadí stopárov v smere cesty. Zadarmo. Odmietnuť

nejde. Funguje to, ibaže bez nároku na presný časový harmonogram.

Konské povozy a „ťavobus“ Vo väčších mestách autá nahrádzajú bicyklorikše a koče. Koníky odtiahnu aj desať cestujúcich, síce pomalšie, ale na Kube sa aj tak nikto nikam neponáhľa. A hoci Kuba lačno privítala desiatky moderných autobusov z Číny (najmä Havana), mestská hromadná doprava je odkázaná aj na „dobytčiaky,” čiže kamióny prerobené na hromadný prevoz ľudí.

Prívlastok hromadný tu má svoj pravý význam! Domácim špecifikom je „camillo,” čiže za kamión zavesený dlhý „hrbatý”

85

PÚTNIK 29 náves, do ktorého sa zmestí veľa ľudí. Jazda v ňom vraj obsahuje to, čo americký film: napätie, sex a hrôzu. Autor „ťavobusu” bol režimom štedro odmenený. Dostal ruskú Ladu. Nesmejte sa. Vlastniť auto je na Kube malý zázrak. Najľahšie sa k nemu dostanú športovci a umelci, ktorí reprezentujú Kubu (najmä keď nezostali v cudzine).

Sú tu aj stovky predrevolučných áut, ktoré patria súkromníkom, ale ich dátum výroby je spred roku 1958. Pre cudzincov nie sú určené, ale všetko sa dá zariadiť! Chevrolet, ktorý nás na čierno viezol na pláž v Santiagu de Cuba, bol z roku 1948. Hrdza a prach kam siahneš, zváraná prevodovka, dvere bez kľučiek, okná prelepené páskou, stierače už žiadne a palubná doska ukazovala 896 485 km. „To si nevšímaj,” zasmial sa mladík, ktorý šoféruje pre starého majiteľa auta a o zisk sa delia. „Ručička sa zasekla už dávno, najazdené môže byť trikrát toľko.”

Auto síce hrkalo a triaslo, ale došli sme v poriadku. Ta aj späť.

Solidárni v biede Až sa raz zmení režim na Kube, zberatelia veteránov sa budú na ostrov zlietať ako kobylky. Je tu stále mnoho dobre udržiavaných áut. Naozajstný majetok pre znalcov! Zmeny na ostrove sú asi nevyhnutné, lebo začína ubúdať „zapálenej” revolučnej generácie, ktorá si pamätá biedu a poníženie spred Castrovej revolúcie a cení si pokroky v sociálnej oblasti, ktoré nastali po nej. No a tí mladí túžia žiť tak ako ich rovesníci všade na svete, čiže so všetkými vymoženosťami, ktoré doba prináša, ale

okien sú iba drevené okenice, však môžete zažiť menší šok. V nejednom byte naplno beží farebná televízia či zahraničné stereo. Tušiť za tým pomoc zvonku, zrejme od imigrantov z Ameriky, ktorí rodine na Kubu posielajú peniaze. Komunistický režim to nezakazuje.

Prečo? Kto má doláre, nech pošle. Kuba ich potrebuje!

Lekári za ropu Ak sú Kubánci hrdí na svoje istoty, napríklad školský a zdravotnícky systém, tak oprávnene. Plat majú mizerný, okolo 12 eur za mesiac (a dôchodky ešte menšie), ale pýšia sa takmer stopercentnou gramotnosťou, čo je najviac z krajín Latinskej Ameriky a najvyšším počtom učiteľov na svete na hlavu obyvateľa. Na 10 000 ľudí pripadá 59 lekárov, no v poslednom čase menej, lebo až štvrtina z nich odišla do politicky spriaznenej Venezuely v rámci akéhosi bartrového programu Lekári za ropu. Hoci lekárov je dosť, v lekárňach nájdete iba šesť či sedem druhov liekov. Aspoň na regáloch. Kuba tvrdí, že deficit liekov je najjasnejším príkladom dôsledkov amerického obchodného embarga, ktoré trvá už vyše 40 rokov.

Menej Castra, viacej Che Kubánske ulice, námestia a budovy sú plné plagátov a veľkoplošných pútačov obsahujúcich revolučné heslá. Čo však prekvapí, len kde-tu na nich uvidíte Fidela Castra či jeho mladšieho brata Raúla, ktorý nedávno po ňom prevzal moc. Zato zovšadiaľ, aj z tričiek, suvenírov a pohľadníc, vás zdraví bradatá podobizeň Che Guevarru.

Jemu Kuba vďačí za úspech revolúcie.

Moment, keď sa mu pri meste Santa Clara podarilo buldozérom rozbiť koľajnice a prevrátiť vládny vlak s vojakmi, znamenal zvrat v revolúcii v prospech „barbudos,” čiže revolucionárov, ktorí sa odmietli holiť, kým ich vec nezvíťazí. Fidel Castro a ani Che sa neholili ani potom. Asi považovali revolúciu za permanentnú... No a Che je už aj v miestnom folklóre. V každej reštaurácii hrá kapela a v jej repertoári nechýba pesnička Hasta siempre Comandante. Má chytľavý refrén. Počujete to a už hmkáte „Kómandante Če Gevááááára...”

Domy na spadnutie O Kube mnohí hovoria ako o skanzene chudoby. Očividné je to pri bývaní. Len v Havane každý rok spadne okolo tristo domov. V starom centre mesta, ktoré je na zozname UNESCO. slaná voda oceánu a dlhoročná neúdržba menia starú štvrť na ruiny. Škoda starých a krásnych domov koloniálnej éry. Domy však nepatria ich obyvateľom, ktorí aj keby mali (akože nemajú) peniaze na ich opravu, tak nebudú renovovať cudzie. Sú fondy a zdroje na záchranu Havany, ale je to iba kvapka v mori. Pomôžu iba silní súkromní investori.

Potom však centrum mesta príde o svoj kolorit, keď chudobných, ale veselých ľudí, nahradia boháči a cudzinci. To je len jeden z náznakov toho, že politicko-spoločenské zmeny pre Kubu budú nielen prínosom, ale v istom zmysle aj stratou. Stratí sa to, čomu sa hovorí jedinečnosť, svojskosť, živelnosť, prosto duša ostrova.

TEXT A FOTO: JAROMÍR NOVAK, AUTOR ZAČAL NA OSTROVE SLOBODY FAJČIŤ KUBÁNSKE CIGARY

yplatí! menej na Kubu. No do zmien sa akosi nikto neponáhľa a Kubánci sú vďační za pomalé uvoľňovanie pomerov, s ktorými tohto roku začal Raúl Castro, nový vodca ostrova. Môžu si oficiálne kúpiť mobil, DVD prehrávač či ubytovať sa v hoteli pre cudzincov. Z platu si to absolútna väčšina nedovolí, ale tomu ako prežiť a privyrobiť si, sa dávno naučili. V posledných rokoch najmä vďaka cestovnému ruchu.

Je však paradoxné, že aj napriek všade trčiacej chudobe, potravinám na prídel a materiálnym nedostatkom, ľudia pôsobia pokojne, priam šťastne. Bieda vytvorila neopísateľnú solidaritu.

Prechádzajúc sa po kubánskych uliciach, kde môžete ľuďom nahliadnuť a vojsť do izieb, lebo dvere sú otvorené a namiesto sklenených

Ostrov slobody je síce chudobný, ale od hladu nezomiera.

85

30 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

ísali sme s kolegom Filipom materiál o internete a jeho používateľoch. Kolega celkom kategoricky zaradil každého užívateľa nad dvadsaťšesť rokov do skupiny ľudí, ktorí nerozumejú technológiám a internetu. Filip má 25 rokov.

P

Mimoriadne som sa urazila a nazvala ho totálnym ignorantom, ktorý si myslí, že história sa začala až jeho narodením, a predtým ľudstvo liezlo po stromoch. Ja sama som sa učila počítače programovať v čase, keď ešte on ani nebol na svete!

Nikdy som síce nič veľké nenaprogramovala, ale dôležité je, že som cez to pochopila logiku digitálneho sveta. A aby som Filipa úplne dorazila, pripomenula som mu, že

Ako prežiť v cudzej krajine?

Prisťahovalcom v digitálnej krajine

Všemocný Google v čase, keď on dostával svoj prvý občiansky preukaz, ja som už publikovala svoje prvé internetové texty a šéfovala celému oddeleniu, čo tie stránky programovalo.

Mne nikto nebude hovoriť, že nerozumiem technológiám a internetu!

Ešte chvíľu sme sa doťahovali a ja som sa cítila ako morálny víťaz. Lenže o pár hodín mi ktosi poslal video, ktoré bolo treba umiestniť na internet, ale v zlom formáte.

Zúfalo som hľadala niekoho, kto s tým má skúsenosti, kto to vie urobiť, nikto taký vo firme nebol. Iba Filipov rovesník. Zadal do googlu štyri slová: free mpeg to flv.

O chvíľu bolo všetko urobené.

Všetko na papieri Filip má pravdu, uznávam. Ľudia nad dvadsaťpäť rokov nerozumejú technológiám.

Niežeby sa nedokázali naučiť celkom slušne ich používať. Problém je v tom, že my sme ich nenasávali s materským mliekom, a tak nám nie je prirodzené ich používať. Ak niečo nevieme, nenapadne nám okamžite ako jediný zdroj použiť Google, radšej sa opýtame kolegu, siahneme po slovníku či encyklopédii, tí zdatnejší použijú internetovú verziu. Nenecháme sa pri inštalovaní nového programu viesť pokynmi, ale

študujeme manuál. Dôležité dokumenty a emaily si tlačíme na papier a zakladáme do zložiek, tlačíme si na papier všetko, na čo sa potrebujeme pri čítaní sústrediť.

Integrovaná súčasť Sme jednoducho prisťahovalcami v digitálnom svete. Digital immigrants.

Filip a ľudia mladší od neho sú digitálni domorodci - digital natives. Tieto dva odborné termíny, dnes mimoriadne populárne v odborných kruhoch a na konferenciách všetkého druhu, zaviedol do používania Marc Prensky, spisovateľ, konzultant, vizionár a inovátor vzdelávania.

Tvrdí, že študenti sú dnes celkom iní ako tí, pre ktorých bol vytvorený súčasný systém vzdelávania. Jasné, každá generácia sa odlišuje od tej predošlej, inak sa oblieka, inak hovorí, iné veci zbožňuje a nenávidí.

Ale táto generácia je prvá, ktorá vyrastala odmalička s digitálnymi technológiami - videohrami, počítačmi, videokamerami, digitálnymi prehrávačmi, mobilnými telefónmi a tak ďalej. Priemerný absolvent americkej strednej školy strávil menej než päťtisíc hodín svojho života čítaním, ale viac než desaťtisíc hodín hraním videohier. Počítačové hry, internet, email sú integrovanou súčasťou

ich životov, takže spôsob, akým spracúvajú informácie a premýšľajú, je úplne odlišný od predošlých generácií.

Tí, ktorí v tomto svete nevyrastali, sú prisťahovalci, a tak ako všetci prisťahovalci, nech sa akokoľvek snažia osvojiť si cudzie prostredie a naučiť sa cudzí jazyk, stále zostávajú jednou nohou vo svojej starej vlasti – v nedigitálnej minulosti.

Čo s nami?

Moderní vedci, pracovníci marketingu aj myslitelia sa teraz intenzívne zaoberajú tým, aká je táto nová generácia, ako jej porozumieť, ako ju novým spôsobom učiť potrebné veci, aj ako ju reklamne či mediálne oslovovať. Kto sa ale zaoberá nami, úbohými digitálnymi imigrantmi?

Možno by sme si mohli vziať ponaučenia od skutočných imigrantov. Keď tak rozmýšľam, ktorí z mojich známych sa v zahraničí najlepšie uchytili a ktorí sú so svojím pobytom v cudzine najviac spokojní, tak sú to tí, ktorí zostali sami sebou. Tí, čo sa dokázali naučiť všetko potrebné, aby slušne prežili, ale nikdy sa nesnažili nasilu zapadnúť a prispôsobiť.

ELENA AKÁCSOVÁ FOTO SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

85

KURIOZITA 31 Pod lipami vyzerajú nevesta a ženích ako v romantickom filme. boli svedkami mimoriadneho zlyhania počtu pravdepodobností... To naozaj netuším. Je to demograficky nemožné, ale videl som to na vlastné oči.

More páchateľov Treba povedať, že ak je niečo, čo robia Ukrajinci poriadne, tak sú to práve svadby.

Svadobný sprievod nemožno prehliadnuť. Čo tam naše hanblivé tenké stužky na autách... Na Ukrajine je svadobné „fáro“ jedna obrovská kytica, autá majú špeciálne „ešpézetky“. Nikto si z toho ťažkú hlavu nerobí. Aj polícia je tolerantná. Predstavil

Väčšina ľudí v Užhorode sú svadobčania

Demograficky nemožné! ednoduchosť cestovania ma postihla až v strednom veku.

Stále mi pripadá ako malý zázrak, sa jednoducho zobrať a ísť. Úplne bez problémov. Keď si človek nedá pozor, ani nevie, že prekročil hranice.

J

Človek si rád zaspomína. Preto ho výlety na Ukrajinu potešia a rozladia súčasne. Tam si na hraniciach užijeme starých čias až-až.

Vzal to čert. Mizerné dve až tri hodiny čakania a sme tam, na legendárnej Podkarpaskej Rusi či Zakarpatskej Ukrajine... Zopár rokov tam neznamená zajtra už včera, ale skôr tu dnes občas znamená pred päťdesiatimi rokmi. Aká

zmena. To nie je znevažovanie, ale turisticky príťažlivý fakt.

Zlyhanie pravdepodobnosti Nech ste sa pripravili akokoľvek, čítali Olbrachta, alebo hľadali cestopisné reportáže na internete, čaká na vás aj tak kopa prekvapujúcich maličkostí, ktorá nikomu za popisovanie nestála. Netreba si zovšeobecňovať náhody, a potom zo seba robiť doma mudrlanta a hlupáka súčasne.

Napríklad, že väčšina ľudí v uliciach Užhorodu sú svadobčania. Presne to mi vírilo hlavou, keď sme sa v priebehu pár chvíľ vyhýbali už tretiemu svadobnému sprievodu.

Fakt netáram, že sme ich potom na trase šesťdesiatich kilometrov videli najmenej dvadsať. Možno bola tá júlová sobota niečím magická a sľubovala manželstvám mimoriadne dobrú prosperitu, alebo sme Možno je to tak stále.

V tú sobotu boli naozaj všade.

Keď svadobné auto, tak poriadne! som si, koho by asi v sobotu chytili, keby hľadali páchateľov podľa tohto popisu: Traja muži v tmavom oblečení, unikajúci v čiernej, kvetmi a mašľami zdobenej limuzíne s označením: Auto ženícha. No, bolo by páchateľov viac než dosť.

Užhorodom preteká rieka Uh a popri nej sa vinie dlhá lipová aleja. Vraj najdlhšia v Európe. Neviem... Rozhodne je ale krásna.

Svadobčania, ktorých som tam zastihol pri fotografovaní, si to miesto vybrali určite veľmi dobre.

TEXT A FOTO: JIŘÍ BREZINA

85

32 ROZHOVOR

Neverte všetkému, čo vám niekto hovorí!

Šaľena M

á dvadsaťtri a málo času.

Herečkou sa stala akoby náhodou. Pred kamerami však neurobí čokoľvek. Nechce.

Reklamy má rada vtedy, keď sa vydaria, vo videoklipoch jej to svedčí, hlavne keď sa musí túliť k hadovi, no najviac ju zatiaľ poznáme ako Kláru z filmovej komédie Rafťáci. Andrea Kerestešová.

Narodili ste sa v Hlinnom na východe Slovenska. Ako často chodievate domov, za rodinou?

- Domov chodievam párkrát za rok, Veľká noc, Vianoce, leto, prípadne nejaké rodinné udalosti, vždy je to ale len na niekoľko dní.

Je to hrozne ďaleko.

Chýba vám niečo z domova, čo by ste si chceli preniesť do Prahy?

- Všetko, čo mi chýba, sa dá vyjadriť

jedným slovom: MAMA. V ňom sa skrýva celá moja rodina, láska, domáce jedlo a dobrý pocit.

Ešte stále hovoríte aj východniarčinou? Pri akých príležitostiach?

- V rodine hovoríme slovensky, pretože mamka je učiteľka. Ale s priateľmi, susedmi rozprávam po východniarsky. Strašne ma to baví a veľmi sa pri tom uvoľním. Nerobí mi tiež problém použiť východniarčinu kdekoľvek, vždy mi prinesie dobrú náladu a ako dialekt sa mi páči.

Je nejaké východniarske slovo alebo veta, ktoré rada používate?

- Šaľena ja bula :-).

Ako to, že ste sa stali herečkou?

- Bola to náhoda. Počas vysokej školy som sa zaregistrovala do reklamnej agentúry v Bratislave. Jednu z reklám režíroval Karel Janák. Zavolal ma na casting do filmu Rafťáci a rozhodol sa, že ma obsadí. Bol to pre mňa šok.

Robíte to, čo chcete? Je to ideál? Alebo si viete predstaviť aj niečo iné?

- Vyštudovala som pedagogickú fakultu a dokážem si predstaviť, že by som bola učiteľkou. Dnes som ale slobodný umelec,

to mi pripadá dosť vtipné. Táto práca je ideálna v tom, že sa cítim slobodná. Nie je to ale vždy len výhoda. Ako sa hovorí v Čechách, „je to o nabídce a poptávce“.

Keď nie ste v kurze, musíte čakať na lepšie časy. Ale ak to zhrniem, áno, je to niečo, čo som chcela robiť a chcem aj naďalej. Účinkovali ste v mnohých reklamách. Aké to je vidieť sa v reklame?

- Pokiaľ sa reklama vydarí a ste s ňou spokojný, je to určite príjemný pocit, hlavne ak sa z toho tešia aj vaši blízki. Občas mi príde ľúto iba to, že výsledkom niekoľkodňovej práce je tridsaťsekundová reklama.

Vo filme Rafťáci máte na prsia dablérku.

Hovoríte, že ani kvôli práci sa nevyzlečiete.

Stále sa to nezmenilo? Odmietli by ste rolu vo filme kvôli tomu, že by ste sa museli vyzliecť?

- Nezmenilo a dúfam, že nezmení. Stalo sa mi, že som odmietla ponuku práve kvôli nahote. Je nepríjemné zistenie, že taká „maličkosť“ vás pripraví o prácu.

Je to preto, že ste hanblivá, alebo hrá úlohu aj napríklad viera?

- S vierou by som to nespájala. V biblii nie je napísané, že sa vo filme nemôžete vyzliecť. Nespravila som to kvôli rodine a aj sebe. Nahota je pre mňa intímna vec. Čo je potom na práci herečky najlepšie?

- Asi to, že mám možnosť zahrať sa na niekoho iného.

V STV moderujete reláciu Cookie.sk, ktorá má za cieľ previesť mladého diváka bezpečne virtuálnym svetom internetu. Čo si vy predstavujete pod „bezpečným používaním internetu“?

- Zodpovednosť. Sama som sa počas prípravy relácie veľa naučila. Našou úlohou je informovať mladú generáciu, že používať internet a mobily musíme zodpovedne. Tak ako v normálnom živote, aj v tom virtuálnom nie je bezpečné prezrádzať osobné údaje, stretávať sa s neznámou osobou alebo uveriť všetkému, čo nám niekto hovorí.

Zoznamujete sa cez internet?

- Nezoznamujem. Mám z toho strach.

Nikdy neviete, kto je na druhej strane.

Internet využívam na udržiavanie kontaktov s priateľmi a rodinou. Čo robíte, keď nepracujete?

- V Čechách natáčam pre internetovú televíziu www.stream.cz novú reláciu Andrea v akci. Pri každom natáčaní zažívam väčšinou extrémne situácie a je to práca aj zábava. Chodím cvičiť do fitnescentra, stretávam sa s kamarátmi, mojím priateľom a navštevujem rodinu. Venujem sa ľudom, na ktorých mi záleží. Čo by ste chceli v živote dosiahnuť? Už máte premyslené? ;) - Nechávam sa viesť životom. Ten si s ľuďmi robí niekedy, čo chce a plány sú potom zbytočné. Chcem byť len šťastná a spokojná.

IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR LIDOVÝCH NOVIN

85

ZVIERACIA KAZAJKA 33 Pelikány sú spoločenské. Často lovia v skupinách. denne zožrať takmer sto ton rýb.

Zaujímavý je tiež spoločný lov kŕdľa. Všetky vtáky naraz ponárajú hlavy pod vodu, pričom dvíhajú zadky nad hladinu. Sú zosynchronizované, ako akvabely. Pelikány hnedé si ako jediné osvojili taktiku lovu strmhlavým zrútením sa na korisť vo vode.

Pozoruhodné sú aj krídla pelikánov.

Rozpätie najväčších jedincov spomedzi siedmich druhov dosahuje až tri metre.

Nám najbližšie pelikány biele sa pária v oblasti od juhovýchodnej Európy po Áziu a Afriku v močiaroch a plytkých jazerách.

Viac ako polovica všetkých týchto pelikánov robí prvé kroky k rodičovstvu v rozsiahlej delte Dunaja. Ich stromové, jeden a pol metrové hniezda sú hrubé kopy vegetácie.

Mláďatá dostávajú potravu priamo z vaku.

Staršie si z neho vyberajú ryby, mladšie

Vtáky sa nesprávajú športovo

Lietajúce podberáky yzerá veľký a mohutný. Zdanie však klame. Stačí ho vziať do rúk a všetko je zrazu inak. Človek má pocit, akoby jeho rozmery nezodpovedali očakávanej hmotnosti. Duté kosti, veľké pľúcne vaky a tučná vrstva peria robia z pelikánov majestátnych krásavcov.

Najväčšie môžu vážiť aj trinásť kilogramov. Čo je to však oproti ich rozmerom!?

V

Pelikány si vyvinuli špeciálny spôsob lovu, ktorý nemá v živočíšnej ríši obdobu. Na pohľad vyzerajú pahltne. Lov rýb je však drina, ktorá vyžaduje veľa námahy.

Kožovitý vak ktorý je súčasťou spodnej časti zobáka, sa pri naháňaní potravy dokáže neuveriteľne roztiahnuť. Jeho objem sa niekoľkonásobne zväčší. Najväčším jedincom sa do neho zmestí až desať litrov vody, z ktorej vycedia najmä ryby.

Tieto obrovské podberáky patria medzi najväčšie lietajúce vtáky sveta. Nepohrdnú ničím, čo sa im dostane do zobáka. Korisť žerú zaživa, tak ako ju ulovia. Len si ju pohadzovaním otočia hlavou napred do žalúdka, aby sa im cestou nevzpriečila.

Niekedy je vidno, ako sa im väčšie ryby metajú v krku. Dospelý kus dokáže zhltnúť až tri kilogramy potravy denne. Tento číselný údaj nerobí dobre rybárom. S tým sa nemôžu zmieriť. Chcieť od vtáka, aby sa správal športovo, je však nemožné. Štyridsaťtisícová kolónia pelikánov dokáže

natrávenú, rodičmi vyvrhnutú potravu.

Na zimoviská to tento druh sťahovavých vtákov nemá až tak ďaleko. Chladné mesiace trávi v severovýchodnej Afrike.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Jeden z najväčších lietajúcich vtákov sveta je aj vnímavý živočích.

85

34 BODKA VÝROK DAVIDA BAIRDA

staročeské zámeno

iba

české mesto

5

písala (nem.)

druh tropického mravca

502 (rím. čísl.)

oersted (zn.)

košický humorista juhoamerický Indián

rascový likér

1

natrie bielou farbou

staromongol. panovník

prel

povsávala

kuchynský riad

izby (angl.)

nie ľavák

osobné zámeno

napínaj

meno herca Romančíka

ručiteľ na zmenke

remeselníci v, vo (nem.)

súhvezdie vrhnú odvážnosť

ohmatal

natrel lakom

toto

obchodná akadémia

prečisťuj ženské meno

poobmývaj

4

patriaci Oone

nástroj na holenie

POMOC: KMOCH, LIBÁ, AS

výsledok klonovania

chudá (čes.) vykonáva orbu

mongolskí pastieri poľnohosp. náradie iniciálky karikaturistu Bruna Horeckého

NB český kapelník

Ť

typ rus. lietadiel Autor: BOHUMIL NOVÁK

POMOC: ROOMS, ATTA, ARIES

masa ľudí

čo vlastníš

slov. hud. vydavateľstvo

niečo

ryť, kopať (maď.)

používaj ihlu na šitie

newtonmeter

amerícium (chem. zn.)

povláčila si akciová spoločnosť

NB

Rudné doly Jeseník juhozápad (skr.)

je z nej benzín

srp (slov.)

asýr. boh mesta Eridu

falošný (maď.)

3

2

1947 (rím. čísl.)

zjasal

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 20 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Púchov: Senica: Spišská Nová Ves: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, sociálni pracovníci: Michal Milan, Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Ľubomír Blichár, tel. 051/772 26 35, 0902 111 260, risen@centrum.sk Občianske združenie Hviezdička, 020 72 Mojtín č. 15, prevádzka: Belušské Slatiny – chata Jozefín, Sidónia Šibíková, tel. 042/471 09 18, 0902 656 202, hviezdicka.domov@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Michaela Rubliková, mobil 0911 775 201, rublikova@zsssenica.sk Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosoc. prevencie, Šafárikovo nám. 3, sídl. Mier, 052 01 Sp. Nová Ves, Jana Marchinová, 053/44 40 888, 0903 607 556, hsp@post.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

85

FOTORIPORT 35 Oheň. Slnko a zopár pupáčikov na zadku, ktoré vyzerajú vzrušujúco.

Vnímanie živlov

Vraj je to o slobode, vnímaní živlov a životnom štýle kdesi mimo každodenného života. Frajeri na motorkách prídu do kempu, znudene odignorujú súťažný program, hromadne sa prevezú a o pol noci si k chľastu vychutnajú striptíz. Tí naozajstní „fajnšmekri“ tvrdia, že je to vášeň. Jazda pre nich znamená relax a prevetranie si hláv.

Bezohľadne jazdiacich motocyklistov pri tom považujú za šialencov a exhibicionistov, ktorí ohrozujú svoje i cudzie životy. Za svoje hračky pre veľkých dávajú státisíce a zavše sa ukážu, ako dobráci, ktorí zvezú detičky, alebo pre nich niečo zaujímavé urobia.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Vietor. Ten zostal kdesi na ceste na stretnutie.

Voda. Kto by ju pil? Imidž je pivo!

Z výfukov pôvabných mašín.

79

36 GALÉRIA

EXKLUZÍVNY PARTNER

Piatok 8. 8. 2008

Sobota 9. 8. 2008

ANAWI AMPHIBIOS HOSPITAL BUKRA HASIACI PRÍSTROJ BANK OF JOE

ZUZANA SMATANOVÁ HEX

DESMOD HT

HORKÝŽE SLÍŽE

KONFLIKT

POLEMIC SLOBODNÁ EURÓPA ANONYM KIDS

celým večerom bude sprevádzať moderátor a zabávač - Richard Vrablec

Amfiteáter Červeník

pred reštauráciou Miháliková 15:00 „VITAJTE V ČERVENÍKU“ hudobná história obce DH VEREŠVARANKA, MILKY WAY, HS MUSTAFO HS OMEGA KLUB, HS WILS, HS NÁLADY HS EMINENT, ĽH HESKOVCI A MLADÍ HUSLISTI obec Červeník 16:30 SPRIEVOD MAŽORETIEK A DYCHOVÉHO ORCHESTRA Z NOVEJ DUBNICE 17:00 BEH ZDRAVIA O POHÁR PREDSEDU COOP JEDNOTY TRNAVA SD, XXVII. Ročník Červeník pred reštauráciou Miháliková 18:00 vystúpenie domácich Hudobných Skupín 21:00 Na počúvanie i do tanca hrá Hudobná skupina p. Bielika Amfiteáter Červeník

ARZÉN

VÁCLAV NECKAŘ a BACILY DRIŠĽAK

ČECHOMOR Club 84

VSTUPENKY Predpredaj: piatok sobota Permanentka

300,-Sk 200,-Sk 500,-Sk

Na mieste: piatok sobota

400,-Sk 300,-Sk

Nedeľa 10. 8. 2008 9:30

kostol Obetovania Panny Márie SLÁVNOSTNÁ SV. OMŠA pred reštauráciou Miháliková

10:30 „SVIATOČNÁ NÁLADA“ DH SELANKA- Madunice, MSSk Záruby- Smolenice DFSk BLAVANKA- Jaslovské Bohunice SSk DOLNOKRUPANKA – Dolná Krupá obec 14:30 KROJOVANÝ SPRIEVOD OBCOU Veľký amfiteáter 15:00 „GALAPROGRAM pri príležitosti MEDZINÁRODNÉHO DRUŽSTEVNÉHO DŇA“ Odovzdanie žatevného venca DFSk ŠPAČINČANKA- Špačince DH VEREŠVARANKA – Červeník HUMORISTA STRÝCO IZIDOR DFS VEREŠVARANČEK – Červeník FS VEREŠVARAN – Červeník DFSk ŠPAČINČANKA- Špačince DH BORŠIČANKA- Morava FS URPÍN- Banská Bystrica

CIGÁNSKY DIABLI - Bratislava 18:00 „VESELO NA ROZLÚČKU“ – zábavné stretnutie s DH PODHORANKA – Ježov Morava

PREDPREDAJ

www.ticketportal.sk www.ticket-art.sk www.eventim.sk www.agenturaduna.sk

Dr. Horák, Medená ul. Bratislava Cairo, Teplická, Piešťany Dom kultúry, Hlohovec Storm pub, Hlohovec Tins, Trnava CD Aquarius, Trnava Čierna Pani, Teplická, Piešťany

KYVADLOVÁ DOPRAVA Front CD, Piešťany MsKs, Nové Mesto nad Váhom Dom kultúry, Stará Turá Dom kultúry, Myjava Hotel Váh, Piešťany Pohostinstvo Miháliková, Červeník Indians Pub, Teplická, Piešťany

Kyvadlová doprava bude premávať: Hlohovec (železničná stanica) – Leopoldov – Červeník a späť piatok od 14:00 do 22:00 – späť od 01:00 do 04:00 sobota od 17:30 do 21:30 – späť od 01:00 do 04:00