NOTA BENE 90

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

90

DECEMBER ‘08

90

2 ŠPIÓN Nestavia si vzdušné zámky

Stačí mu práca ačo by aj, keď si môže postaviť skutočné. Z tehál a cementu. To vie najlepšie. Je vyučený murár. A ani k tým zámkom nemá veru ďaleko. Na Pražskom hrade opravoval krb. Ako hovorí, našťastie len dva dni. Ochranka mu bola celý čas v pätách.

N

Bratislava bola tiež len zastávkou na jednej z jeho ciest za riešením. Pred letom odišiel z Brna, kde žil celé roky, do Rakúska.

Nuda v Brne „Chcel som tam zohnať riadnu prácu,“ hovorí neisto, polohlasne. Zvažuje vhodné slová k príbehu pokúšania šťastia, ktorého rakúska verzia nevyšla. S priateľkou Martinou, ktorá je na invalidnom dôchodku, sa nakoniec museli vrátiť. Namiesto do Brna však zamierili do Bratislavy. Tá ich privítala nevľúdne skôr, než sa stihli porozhliadnuť. „Prišli sme do Petržalky na stanicu a mali sme len eurá. Bol večer, nemali sme ich kde zameniť. Nemali sme si za čo kúpiť lístky,“ spomína na nepríjemnú príhodu.

O čosi hlasnejšie a istejšie. Prichytili ich revízori. Zaplatili pokutu. „Z ničoho nič sme sa ocitli bez peňazí, a tak sme sa hneď začali zháňať po Nota bene. Poznali sme ho z Čiech, kde sme predávali Nový prostor.

Pamätal som si na ich spoločné vianočné číslo. A tak som vedel, že na Slovensku existuje podobný projekt a na koho sa obrátiť,“ dodáva. V Brne už všetko dobre poznal, jeho situácia sa takmer nemenila, a tak prirodzene zatúžil po zmene. Preto aj to Rakúsko. Preto po ňom Bratislava.

Stačí ku šťastiu Nečakal. Nebolo na čo. Šťastné náhody sa beztak na neho nelepili. Hneď pár dní po príchode začali s Martinou, s ktorou sú spolu už ôsmy rok, predávať Nota bene pri obchodnom dome Tesco na Kamennom námestí. Trému prekonávať nemusel, prax mal dobrú. Niekoľkoročnú. Ľudí sa neobával.

Vedel dobre, že sú aj takí, aj onakí. „Niektorí do človeka šijú, že má robiť, že si má nájsť prácu. Darmo im budete vysvetľovať, že toto je vaša práca. Aj na Kamenné námestie

Stana teší, keď môže robiť svoju prácu. chodila večne jedna takáto pani. Hovorievala nám: „Bežte späť do Čiech!“ Potom tam však začali chodiť policajti a mali sme pokoj,“ spomína. Až na túto výnimku sa tu však ľudia zdajú Stanovi priateľskejší. „Majú väčší záujem,“ upresňuje. Napriek tomu pri predávaní nezostal dlho. Obzeral sa aj po inej práci. V našom združení bola práve vtedy na nástenke pracovná ponuka, ako ušitá pre neho. Oprava našich priestorov.

Hneď sa prihlásil a pracovať začal už koncom letných prázdnin. „Som tu takmer hotový,“ hrdo nás prevádza po všetkých miestnostiach, voňajúcich čerstvou maľovkou a cigaretovým dymom. Ostych zmizol. Pohľad zmäkol. V kútikoch očí sa spojili vľúdne vrásky ako sústredné priamky do úsmevu. „Zmluvu mám do konca roka. Zatiaľ sa mi z Proti prúdu popýtajú, ako by som mohol vybaviť živnostenský list.“ Najviac zo všetkého by si prial uchytiť sa. Nájsť si poriadnu prácu. Ak by sa mu to podarilo, robil by to, na čo má kvalifikáciu - murárčinu. Ak nie, vrátil by sa k predávaniu Nota bene. „Je to pomoc, pokiaľ je človek v kríze. Aj mne pomohlo. Preto je možno dobré nechať si ho ako zadné vrátka. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať. A je to dôstojný zárobok,“ hodnotí.

„Čučákov“ nemám rád Nie každý však podľa neho o takýto zárobok stojí. „Pokiaľ sa človek dostane

na ulicu, tak buď prepadne pitiu, alebo sa snaží svoju situáciu riešiť. Keď ju začne riešiť hneď od začiatku, má šancu sa z nej nejako vylízať. Ak však do nej spadne hlbšie, dostane sa z nej len ťažko.

Ja ’čučákov‘, ktorí začali hneď chľastať, nemám rád. Vždy je nejaké riešenie,“ presviedča nás. Keď aj nemal kde bývať, spával aspoň pod stanom. „Ubytovňu sa nám zatiaľ nepodarilo zohnať. Máme psíka, a toho nechcú. Jednu noc sme boli v nocľahárni Depaul. Nechali nás tam aj s ním. Na noc ho však dali do koterca a on naň nie je zvyknutý. Celú noc robil šarapatu. Zavýjal, štekal.“ Tak odišli. Teraz bývajú v záhradnej chatke. „Vybavila nám ju Norika. Tej stačí len povedať a spraví prvé posledné,“ chváli si našu kolegyňu, sociálnu pracovníčku Proti prúdu.

V chatke sa dá kúriť, ale nie je v nej zavedená elektrina ani voda. „Nosíme si ju v kanistrách a sprchovať sa chodíme do nocľahárne Mea Culpa,“ dodáva. Dúfa, že keď si nájde stabilnú prácu, podarí sa mu aj presťahovať do lepšieho. Veľké plány si však nerobí. „Nemá to cenu. Človek nikdy nevie. Popoludní, keď budem odtiaľto odchádzať, ma môže prejsť auto,“ uzatvára bez akéhokoľvek pátosu, či pesimizmu.

Stať sa môže všeličo.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: TOMÁŠ ŽUFFA

90

Z OBSAHU 3 11 - 13 Vianoce

14 - 15 Reportáž

18 - 19 Aha ich!

Trojnásobná radosť

Škoda toho lustra

Komunisti sa neradujú

Pripravili sme pre vás pár tipov na nevšedné darčeky. Radosť nespravia len obdarovanému. Ich kúpou prispejete na dobrú vec a pomôžete ďalším ľuďom.

A táto dobrá vec určite poteší aj toho, kto ju daruje.

Priekupníci nahovorili Jána Dolhého, aby predal svoj dom v centre Kežmarku a presťahoval sa do ruiny v Ihľanoch.

Zarobili na tom asi dva milióny. Ján prerobil, ako už mnoho ráz vo svojom živote...

Svet sa mení. Na paralympiáde v Pekingu bola vidieť zatiaľ najväčšia komercializácia.

Aj výkony postihnutých športovcov išli vďaka tomu nenormálne hore. Radosť, našťastie, zostala.

24 - 25 Metropola

26 - 27 Príbeh

28 - 29 Pútnik

V Barbariných očiach

Mariánka

Bomba Bombaj

Čakali sme, že to bude niečo napínavé, že budeme musieť zabojovať, aby sme sa k nemu dostali... Vyšli sme zo stanice metra na Times Square a New York tam jednoducho bol. A my v ňom.

Malý psík je zatiaľ náhradou za veľkého koňa. „Niekto nás tu predsa musí strážiť,“ podotkne dievčatko a nádherne sa usmeje.

Akoby v tomto dome nechýbalo ku šťastiu vôbec nič...

Ľudia bývajú pod mostmi, na ulici, za múrmi parkov alebo na ostrovčekoch medzi širokými asfaltovými cestami. Všade, odkiaľ ich policajti alebo ochrancovia súkromného majetku nevyženú. Situácia už je dávno neúnosná.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu

90

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Prvé Vianoce Bola už takmer polnoc, keď sa vykradli ako zlodeji zo spiaceho mesta. Niekto hore nad nimi musel držať ochrannú ruku, lebo stráž sa práve dívala inam, keď okolo nej prekĺzli a mestská brána bola pootvorená.

Netušil, ako ďaleko sa mu podarí utiecť so svojou tehotnou ženou, ale obaja boli pevne rozhodnutí urobiť všetko preto, aby ich dieťa dostalo šancu žiť svoj život. Čo na tom, že zákon hovoril jasne a ich nenarodené dieťa čakala podľa práva okamžitá smrť.

Vzopreli sa tomu nariadeniu, pretože tá obyčajná ľudská láska bola silnejšia ako úcta a strach pred zákonmi, ako obavy z neznámeho pred nimi, ako ľútosť za všetkým, čo nechávali za sebou. Útek sa podaril a ona nakoniec priviedla na svet syna. V maštali, medzi zvieratami.

V ich dobe sa im nehovorilo bezdomovci a ani dnes im takto nevravíme.

A určite ich takto s dešpektom nevnímali ani traja pútnici z diaľok, ktorí, idúc za hviezdou, skončili nakoniec v maštali, v ktorej rodila žena, ktorá prišla o svoj domov. Takto si predstavujem úplne prvé Vianoce. Tak, ako ani traja pútnici nesúdili a nesnažili sa zisťovať, či si mladá rodinka z maštale môže za svoj osud sama, povznesme sa dnes aj my nad to diabolské hľadanie vinníka v človeku, ktorý potrebuje pomoc, a pokúsme sa mu radšej uľahčiť v jeho osude. Len tak, nezištne a bez podmienok a očakávaní.

Lebo tak sa naozaj prejavuje tá najkrajšia ľudská vlastnosť – láska. Želám vám všetkým krásne Vianoce a ďakujem za všetku pomoc, ktorú ste venovali v tomto roku svojmu okoliu a najmä ľuďom v núdzi.

JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

SMS PRE PREDAJCOV este raz aj takto podakovat POZOR! mu za pomoc. V

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín.

Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 11.10.2008 21:31 Vo stvrtok sme z Presova do Kosic viezli tajomneho stopara, nasim kabrioletom. Starsi pan bol velmi tajomny, ale scestovany, slusny a zabavny spolocnik. Neprezradil nam, aky „biznis“ ho zivi, a az ked vystupil, priatelka si vsimla niekolko vasich casopisov v jeho batozine. Skoda, ze sme skor nevedeli, akeho vzacneho stopara sme viezli, cloveka ktory ma silu udrzat si svoju hrdost.

13.10.2008 13:24 Som na materskej a casto chodim na postu 2 v Ziline.

Predava tam mily predajca, ktory mi vzdy ochotne pomoze s kocikom po schodoch. Ja si od neho vzdy kupim casopis, cim si navzajom pomozeme. Chcem

14.10.2008 12:48 Dobry den. Ake je mile ked sa ludia na nic nehraju a spravaju sa bezprostredne ☺ predajte k tomu tykanie, usmev a povzbudenie! Tak ako ADRIKA predavajuca v TT 14.10.2008 19:25 Ahojte. Pan Duro, bezva chlap, predava v Ziline na poste jednotke, ma ID 86. Prima chlap, co ma hlas ako hrom! Hu, fandim mu. Vlado 17.10.2008 13:26 Dobry den, dnes som kupovala NB v BA od pana s cislom 546.

Bol neskutocne mily, slusny a laskavy! Drzim mu palce! Judita 17.10.2008 13:28 Dnes som si kupila NB pred Poliklinikou Mytna, predava tam velmi mily pan, ktory je stale usmiaty a velmi prijemny. Drzim mu palce! Michala 21.10.2008 15:07 Dnes budem mat pekny den vdaka predajcovi Nota bene v BA pri Narodnej banke. Bol velmi mily.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

Auto r e n t a l

90

KONTAKTY 5

Je mi to fuk Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru.

Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať. No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária, že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac. Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originálny preukaz tak, aby ho kupujúci videli. Lebo my frajeri tak, samozrejme, nerobíme. Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme. Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú. Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy? To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

INZERÁTY PREDAJCOV

WWW.DOMAINS.SK

Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Prosím dobrých ľudí o remosku a darovanie vecí pre 1-ročné dievčatko. Ďakujem. Silvia 1758, DUB – Jednota - Homolova, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať farebný televízor, vysávač, športový kočík a detské oblečenie pre 3- a 9-ročného chlapca. Ďakujem. Alžbeta 856, STM – Tesco – Kamenné nám., kontakt: 0914 162 118.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli do prenájmu poskytnúť záhradnú chatku, za údržbu alebo do 1000,- Sk. Ďakujem. Dušan 1883, STM – Stromová ul. – potraviny, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadám niekoho, kto by mi daroval, alebo za symbolickú cenu predal práčku.

Mária 1045, kontakt: 0902 096 718.

Inzercia

Štúdio12

Jakubovo nám.12 Bratislava

PIATOK 17:00 Pixi (CZ) 19:30 Deň mŕtvych (SK)

SOBOTA 15:00 Dom sudcu (H) 17:00 Vodník (SK) 19:00 Vianočná koleda (CZ, H, NL, SK) Viac informácií na: www.divadlobezdomova.sk Ďakujeme za podporu:

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali bundu, zimné topánky, spodky, ponožky a čiapku. Ďakujem. Bohuš 1939, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali oblečenie, uteráky, topánky č.

8, teplý kabát, nohavice, spodky a iné oblečenie. Ďakujem. Robo 014, STM – Trnavské mýto – podchod, kontakt: 0904 878 035.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali, alebo za nižšiu cenu do 500 Sk predali práčku. Ďakujem. Ivan 900, PTR – Vlastenecké námestie - pošta, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

90

6 TÉMA „Bankovky uvidím len na obrázku,“ smeje sa kvetinárka Mária.

Čo iné mi zostáva? Zbláznim sa?

Eurostrašiak S

práva Európskej komisie z mája Prelomiť zaužívané stereotypy pre obchodníkov aj pre zákazníkov nebude jednoduché. tohto roka, ktorá potvrdila V prípade tých druhých zmenu pocítia najmä starší ľudia, ktorí eurá neraz poznajú príchod eura na Slovensko, len z propagačných kampaní. Ľahké to však nebudú mať ani tí, ktorí sa vo svojej mnohých nepotešila. Nová mena profesii dostávajú dennodenne do kontaktu priniesla nové obavy. Obavy zo s hotovosťou. Čašníčky a čašníci, predavačky a predavači, pokladníčky a pokladníci, taxikárky zdražovania, z prepočítavania, a taxikári, poštárky a poštári či predajcovia Nota z nazhromaždených drobných či zo bene si budú musieť na novú menu zvyknúť každý to od nich bude očakávať. Pre zmeny zvykov nakladania s peniazmi rýchlejšie, niektorých z nich je euro strašiakom. Nájdu sa však aj takí, ktorí sa naň tešia. sa dotknú všetkých ľudí. Drobní podnikatelia sa musia navyše Bankovky len z obrázkov postarať o precenenie tovaru či Zákazníci sa prechádzajú pomedzi stánky výmenu kás. s rozličným tovarom, predavači v družnej

debate čakajú, či sa rozhodnú si niečo kúpiť.

Deň na Miletičovej ako každý iný. Pani Mária poopraví kvety v bielej váze a veselo sa zvíta so svojou stálou zákazníčkou. Za osemnásť rokov, čo tam Jarkin stánok s kvetmi stojí, sa zákazníčok, z ktorých sa stali známe, nazbieralo viacero. „Tie nás držia pri živote,“ hovorí. „Bez nich neviem, čo by bolo. Ľudí chodí stále menej. Aj na Dušičky sme to pocítili. Peňazí niet. Míňajú sa. Ľudia sú zadlžení, splácajú hypotéky, pôžičky.“ Nebojí sa však, že by euro mohlo situáciu výrazne zhoršiť. Ľudia budú mať sviatky predsa stále. A k nim sa patrí darovať kvet, či kyticu. Trochu sa ale obáva zdražovania. „Ak pôjde hore plyn, elektrina, voda, nájomné a výplaty zostanú na tom istom bode, nezvýši toľko na iné veci. Aj preto sa snažíme udržať čo najnižšie ceny, hoci za

90

Všímajte si ceny v eurách už dnes!

O tom, ako sa vyrovnať s príchodom eura, sme sa rozprávali s Mgr. Petrom Žitným z katedry psychológie Trnavskej univerzity.

Je strach z eura vôbec opodstatnený?

- Vo všeobecnosti je strach častým sprievodcom zmeny a čím väčšia zmena nás čaká, tým väčší zvykne byť aj strach.

Strach nám dodáva obozretnosť, avšak má aj „veľké oči“. Je teda otázne, čoho sa bojíme odôvodnene a čoho len preto, že sa boja ostatní. Každopádne však to, či bol náš strach z eura opodstatnený, sa dozvieme asi až po jeho zavedení do obehu.

Ktoré skupiny obyvateľstva budú podľa vás v dôsledku zavedenia eura najviac znevýhodnené?

- Asi štandardne sa obávame tak trochu všetci, ktorí sa nachádzame pod povestnou „desať tisícovkou“. Eura sa dozaista neobávajú tí, ktorých nezaujíma ani dnes, keď niečo zdražie alebo zlacnie.

Môžeme sa vyhnúť stresu, ktorý prechod na euro môže priniesť? Ak áno, ako?

- Áno, môžeme a mali by sme sa vyhnúť stresu, pretože stres má svoj význam len dovtedy, pokiaľ nám pomáha pripraviť

cenu nižšieho zárobku.“ Či sa zdražovať bude, alebo nie, nepripravené ich euro nezastihne. Pokladňu s fiškálom si už kúpili, tovar precenili. „Tieto gerbery nebudú stáť 130 korún, ale 4,32 eura,“ hovorí spamäti.

Najviac ju rozčuľujú drobné, ktorých bude mať od januára neúrekom. „Najskôr zrušili haliere a teraz budeme mať v drobných centy i eurá. A to my, kvetinári, na tom ešte nebudeme najhoršie. Kytice predsa len stoja okolo 300 korún. Čo však budú robiť iní?“ pýta sa ukazujúc na svoju kolegyňu, ktorá nesmelo vykúka spomedzi štíhlych umelých nôh, natiahnutých vo farebných pančuškách.

Už teraz sa jej v miske na pulte ligocú mince.

Ponožky a pančušky nestoja veľa. „Čo bude robiť potom? Všetci budeme vidieť bankovky len z obrázkov,“ uzatvára pani Mária so smiechom.

sa na boj alebo útek, ak sa ocitneme v ohrozujúcej situácii. Euro je však hotová vec, akýkoľvek boj je zbytočný, a teda nemá význam ďalej sa stresovať. A ako to urobiť?

Najlepšie je čo najviac sa pripraviť. Skúste si napríklad už teraz prepočítať všetky svoje príjmy aj mesačné výdavky na eurá a aspoň každý druhý nákup v potravinách urobiť tak, že si budete všímať ceny v eurách.

Aký psychologický efekt môže mať na ľudí prechod na euro? Myslíte si, že budú vďaka opticky nižším cenám tovaru v eurách náchylnejší viac utrácať, alebo šetriť?

- Euro asi najskôr viacerí z nás budú vnímať ako ukrátenie na výplate. Pri pohľade na prvú výplatnú pásku v eurách si možno mnohí pomyslia: To máme vyžiť z týchto 350 korún?! Suma, ktorú sme nechali bežne pri každodennom nákupe v potravinách, bude zo dňa na deň sumou, z ktorej máme uhradiť všetky svoje, doteraz tisícové, výdavky. Väčšina z nás bude aspoň zo začiatku hospodáriť asi len veľmi opatrne.

Ale nakoniec si skôr či neskôr určite zvykneme. (mb)

však aj výnimky. Čulý dôchodca, predávajúci svoje zlepšováky pre domácnosť na trhovisku, tvrdí, že na euro stačí mať len hlavu dobrú na počty. Pani Jiřina prešla za posledné mesiace mnohými kurzami a myslí si, že ani to starým ľuďom veľmi nepomôže. „Darmo ja budem 95-ročnej pani vysvetľovať, na koľko eur jej vyjde dôchodok, keď nevie, ako s nimi zaobchádzať. Sama dobre viem, že sa inak míňa 10 000 korún a inak 332 eur, hoci je to tá istá suma.“ Eurokalkulačku nosí v hlave.

Utečie od kasy Na drobné sa nesťažuje sama. „Ja by som bol vydržal aj s korunou. Mám 74 rokov, za svoj život som zažil už toľko mien, na ďalšiu si mám zvykať? Už ma to prestáva baviť.

Nech si euro strčia za klobúk!“ hnevá sa pán predávajúci med v podchode v centre mesta. Potvrdzuje, že novú menu skutočne najťažšie znáša najstaršia generácia. Ani predavač výherných žrebov na Miletičovej, len o pár rokov mladší od neho, nie je zmenou nadšený. Trápenia dôchodcov dobre pozná poštárka Jiřina. Vždy si ich trpezlivo vypočuje, keď im prinesie dôchodky. Boja sa, či budú vedieť nakupovať, prerátať si rýchlo výdavok v obchode a či vôbec budú nové peniaze poznať. Mnohým z nich sa centy a eurá dostanú do rúk prvýkrát v živote. Nájdu sa

Euro by uvítali aj v Poľsku.

TÉMA 7 Podobne ako mnohí iní Bratislavčania, aj ona chodí nakupovať do susedného Rakúska a ako hovorí, vždy tam minie viac, ako plánuje. „Ľahšie sa dávajú do košíka veci za 3 eurá ako tie za 90 korún,“ upozorňuje na klamlivý psychologický efekt opticky nižších cien tovaru v eurách. Sama sa však s novou menou vyrovnala pomerne ľahko. „Čo iné mi zostáva? Zbláznim sa? No nezbláznim!“ povzdychne si veselo. Beztak by podľa nej skôr či neskôr k zmene prišlo. To, že prišlo takto skoro, ale zaskočilo mnohých. „Utečiem od pokladne, ja pri nej veru nebudem,“ hovorí predavačka Dáška položartom, polovážne a popritom obratne balí zákazníkovi kuracie prsia do bieleho papiera a priesvitnej igelitovej tašky. No aj v mäse - údeninách bude musieť niekto blokovať tovar. Ani v neďalekých potravinách sa do toho nikomu veľmi nechce, hoci sú na zmenu pripravení. V práci sa veľmi nemajú čoho báť, netušia však, čo ich bude čakať v bežnom živote. Drahšia voda? Plyn?

Elektrina? Nájomné? Potraviny? Zdražovania sa obávajú všetci. „Navyše už teraz idú ceny hore. Zo dňa na deň. Nikto sa nikoho nepýta. Aj po eure pôjdu. Táto zmena je pre krajinu mínus. Určite pre bežných ľudí. Veď si len porovnajte platy a cenové relácie na Slovensku a v iných krajinách, v ktorých euro je. Sú úplne iné. Priemerné príjmy sú inde od 1500 do 3000 eur na mesiac. U nás je najnižšia mzda pod 300 euro. No z čoho budú ľudia s takýmto platom žiť?“ pýta sa predavač parkovacích lístkov. Zmene sa netešia ani žobráci či predajcovia Nota bene. Mnohých tu nič ani nikto nedrží, a tak zvažujú aj krajné riešenie - odchod z krajiny. „Mám za sebou odrobených šesť sezón v Taliansku. Viem, čo je to euro. Keď som tam bol naposledy, liter mlieka ma vyšiel na 1,75 eura a päť žemlí

90

8 TÉMA

Názory na euro sa rôznia aj medzi užívateľmi drog Sociálne pracovníčky a pracovníci OZ Odyseus nám pomohli získať názory na novú menu od užívateľov drog a ľudí pracujúcich v sex biznise. Mená respondentov ankety boli zmenené.

1. Ako vnímate prechod na euro?

2. Ako sa pripravujete na euro a ako ste spokojní so všeobecnou prípravou?

3. Máte ako užívateľ drog obavy, že by sa ich ceny mohli zvýšiť?

4. Budete ako pracujúci v sex biznise pociťovať prechod na euro? Neobávate sa straty časti slovenských zákazníkov?

už dlho, a tak to nie je pre mňa nič nové.

S prípravou verejnosti som osobne spokojná.

Múdry človek to pochopí, hlúpejšiemu to treba povedať po lopate.

3. Počítam s tým najhorším. Ceny určite narastú. Ale po novom roku chcem tak či onak nastúpiť na liečbu.

4. Nebojím sa. Kto bude chcieť sex, ten zaplatí aj v eurách. Kto ho nechce, ten nedá ani koruny.

Zuzana

1. Pozitívne. Zvyšuje to náš ekonomický status.

2. Nepripravujem sa a k všeobecnej príprave sa neviem vyjadriť.

3. Nie. Počítam s tým, že všetko bude po starom.

1. Pozitívne. Nemyslím si, že príde veľké zdražovanie.

2. Nijako. Keď budú v decembri prvé balíčky, tak si ich kúpim. To je všetko. Euro poznám, robila som v Rakúsku. S prípravou som spokojná. Bežia kadejaké reklamy, kampane.

3. Nie. 4. Nie, vôbec.

Michal

Simona

1. Neberiem to negatívne ani pozitívne.

Všetko prebieha tak ako aj pred týždňom, mesiacom či rokom.

2. Nijako a celkovo si myslím, že príprava je slabá.

3. Ceny drog budú stúpať, či bude euro, alebo nie. Nárast cien sa prejaví aj v náraste cien vecí spojených s výrobou narkotík.

Treba prestať. Ja sa o to práve snažím. Držte mi palce!

1. Negatívne. Bude to horšie. Prejaví sa to napríklad v dávkach a materskej. Teraz je to okolo 1400 korún. Keď bude euro, koľko dostanem? Pár euro.

2. Nepripravujem sa. Keď to príde, tak to príde.

3. Áno, obavám sa ako nárastu všetkého.

4. Nerozmýšľala som nad tým. Dúfam, že túto prácu nebudem robiť dlho.

Eva

1. Negatívne. Je to rýchla zmena. Navyše neprebehla žiadna príprava či poučenie.

Hodnota eura klesá, výplaty budú slabé a ceny sa už i teraz zvyšujú.

2. Nepripravujem sa. Mám eurá už niekoľko

Jakub

1. Ani pozitívne, ani negatívne. Nemám vyhranený názor.

2. Nepripravujem sa nijako. S eurami robím

Kveta

rokov. Celková príprava je však slabá.

Vylepených je len pár letákov. Páčila by sa mi beseda alebo nejaká iná príprava.

3. Nebojím sa toho. Bude sa síce preratúvať na eurá, ale ceny budú rovnaké.

4. Je to nevýhodné. Bude sa im to zdať veľa, keď budú musieť platiť v eurách.

Milena 1. Negatívne. Pre tých, ktorí zarábajú vonku, napríklad v Írsku, je lepšie, keď je na Slovensku koruna. Mohlo to ešte počkať zo dva roky a bolo by to fajn.

2. Nie. Pozerám reklamy, mám základné informácie. Ale nepripravujem sa. Celková príprava je v pohode. Pre bežných ľudí je to dostačujúce. Keby som musela preratúvať dividendy, to by bol problém. Takto dostanem napríklad len papier zo sociálky, na ktorom je suma prerátaná v eurách a tú mi aj vyplatia.

3. Je mi to jedno. Keď si budem chcieť kúpiť drogu, tak si kúpim za cenu, aká bude.

Filip 1. Pozitívne. Má to určite viac plusov ako mínusov, či už z pohľadu štátu alebo jednotlivca.

2. Nie je sa na čo pripravovať. Je daný kurz.

Nie som podnikateľ. Nepotrebujem duálne zobrazovať ceny, nemám kasu. Nerobím si „domáce úlohy“, ako napríklad - horalka stojí XY korún, koľko to bude eur? Zatiaľ nemám ani špeciálnu peňaženku. Všeobecná príprava je v poriadku. Je to už toľkokrát opakované, že aj hlupák sa to naučí. Určite je to ale potrebné kvôli starším ľuďom. Zvykajú si na zmeny ťažšie.

3. Nie. (mb)

na viac než 3. Bude sa zdražovať,“ obáva sa Miro. Na Slovensku plánuje zostať len do Vianoc. Rád by najskôr čosi zarobil predajom Nota bene na vianočných trhoch, a potom odišiel do Prahy. Má v nej známych. Ostane, kým ho i tam nedobehne nová mena.

V eurách už dnes Nie všetci sa však eura boja ako čert kríža, dokonca sa nájdu aj takí, ktorí sa ho nevedia dočkať. Patrí k nim aj pán Kazimír.

Na Slovensko chodí len dva, trikrát do roka z poľských Katovíc, odkiaľ pochádza. Prejde tristopäťdesiat kilometrov nekvalitných ciest, aby tu predal maliny, jahody a orechy, ktoré sám dopestoval. Vraj tu idú lepšie na odbyt.

Najbližšie príde na jar a ľudia mu už budú platiť novou menou. Jeho to teší, dokonca by si prial, aby euro prišlo aj do Poľska. „Chodíme predávať aj do Viedne, len by nám to zjednodušilo situáciu.“ Na euro sa tešia aj niektorí bratislavskí taxikári. A to i napriek

Bosorka pod konverzným kurzom je len symbolická. Alenka na strach nemá dôvod.

90

TÉMA 9

Eurorady 1. Pred zavedením eura rozbite všetky prasiatka a pokladničky. Aj túto mincovú hotovosť, rovnako ako iné úspory, si uložte na účet v banke.

2. Ak vám po prechode na euro ostane hotovosť v slovenských korunách, miňte ju v obchodoch počas duálneho obehu, ktorý bude trvať do 16. januára 2009.

3. Všetky korunové účty sa automaticky premenia na eurové. Banku o to nie je potrebné žiadať. Rovnako si netreba založiť nový účet. Údaje o svojom účte preto nikomu neposkytujte!

4. Poznajte svoje práva. Za produkty a služby by ste mali zaplatiť rovnako ako pred zavedením eura. Požadujte plnenie záväzku nezvyšovať ceny v dôsledku zavedenia eura.

5. Poznajte svoje nové bankovky a mince.

6. Počas duálneho obehu si nemeňte väčšie sumy peňazí v obchodoch.

7. Trvajte na duálnom zobrazovaní nad rámec zákonných povinností.

tomu, že s jeho príchodom prišli ruka v ruke aj nemalé výdavky navyše. Mnohí z nich si museli kúpiť nové taxametre. Na starších totiž chýba desatinná čiarka, a tak nedokážu počítať sumy v eurách. K januáru ešte budú musieť prehodiť softvér z korún na eurá. „Celé to vyjde do 15 000,“ vyratúva náklady jeden z nich. Nemyslí si, že by boli natoľko vysoké, aby mohli niekoho z ich profesie primäť k rozhodnutiu skoncovať s ňou. Sú realisti. Rátajú aj s počiatočnou stratou na prepitnom a dokonca ani drobných sa neboja: „Budú to stále tie isté peniaze.

Keď si na euro zvykli Taliani a prešli na drobné z miliónov, zvykneme si aj my,“ hovoria s úplnou samozrejmosťou. S eurom prichádzajú do styku už dnes, najmä vďaka zahraničným turistom. „Najštedrejší sú Angličania,“ pochvaľujú si. Pre mnohých turistov bude Slovensko s novou, európskou menou možno ešte atraktívnejšou destináciou. Taxikári sa však neobávajú ani straty domácich zákazníkov. „Kto sa chce alebo potrebuje odviezť taxíkom, odvezie sa ním, či bude koruna, alebo euro. Na tom sa veľa nezmení,“ zhodujú sa.

Hlad mene nepodlieha O čosi lepším príkladom je jedlo. To si ľudia ozaj kúpia za každú cenu a menu. Majiteľ bufetu U Alenky je rád, že sa prednedávnom rozhodol začať podnikať práve v gastronómii. „Ľudia vždy budú musieť jesť a piť. Neviem, ako sa bude dariť podnikateľom s iným tovarom, ale v tejto oblasti nečakám žiadnu výraznú zmenu. Azda len, že si zákazníci dajú k polievke o rožok menej,“ hovorí na margo novej meny. Na prvý pohľad nevyzerá, že by mohol mať dôvod obávať sa. Pred okienkom sa nepretržite striedajú zákazníci. Jeden si objednáva maďarský guláš s piatimi knedľami, ďalší zemiakové placky. Tie idú na odbyt najviac. Vo vzduchu sa miešajú všakovaké

vône. Zúrivé štrnganie lyžice o tanier polievky dáva znať, že hlad je za koruny i za eurá rovnaký. Nezvestný, ktorý si objednal rezeň zo zemiakovým šalátom, sa rýchlo ohlási.

Alenka, ktorej meno bufet nesie, sa spokojne usmeje, že si jedlo našlo svoj žalúdok a ďalej preberá objednávky, jednu za druhou. Dúfa, že sa im bude dariť a najhoršie zdražovanie majú už za sebou. „Ako sa potvrdilo, že bude euro, všetko šlo citeľne hore: nájom, plyn, elektrina aj základné suroviny, z ktorých varíme. Aj my sme boli nútení zvýšiť sumy o to, o čo ich zvýšili nám. Je to začarovaný kruh. Nič som na tom nezískal, ale na druhej strane ani nestratil,“ vysvetľuje nám majiteľ, ktorý si už pred rozbehnutím podnikania zadovážil europokladňu.

Nakúpia v Rakúsku Na euro sa pripravila aj predajkyňa Nota bene Cecilka. „Dostala som už aj eurokalkulačku,“ hovorí veselo. Na euro sa teší. Mince pozná dobre, cez prsty jej prejdú na verejných toaletách v centre mesta, kde pracuje. Toalety sú to pekné, často do nich zavítajú solventnejší zákazníci a zahraniční turisti. Tí jej platia v eurách. „Aha, aj tu to mám napísané. Jedno euro je 30,126 korún.

Platí sa u nás 5 korún, to je 30 centov. Keď mi dajú 50 centov, ja im vydám 20. Keď mi platia eurom, ja im vrátim 70 halierov,“ poslovenčuje si novú menu, no v počtoch sa nepomýli. Že by mala sama veľa drobných, toho sa neobáva. Dôchodok má dobrý, ako sama hovorí, aj keď sa preráta na euro, nejakú bankovku predsa uvidí. Nie každý si to však môže povedať. Bezdomovec Stanley má už i teraz samé drobné. „Po januári si môžem kúpiť mešec, presne taký, aký nosil Jánošík, a v ňom budem nosiť centy,“ smeje sa. Predavačkám zo sexshopu ťažšia kabelka nebude vôbec prekážať. Na eurá sú zvyknuté. V ich obchode sa už nimi platiť dá a niektorí zákazníci túto možnosť využívajú.

Na novú menu si stihli privyknúť aj vďaka príbuzným, ktorí žijú v zahraničí. A tak sa na január celkom prirodzene tešia. „Aspoň nebudeme musieť meniť eurá, keď pôjdeme do Rakúska nakupovať.“ Myslia si, že najmä Bratislavčanov, ktorí zvyknú v susednom Hainburgu nakupovať aj teraz, by euro nemalo prekvapiť. Naopak, môže byť pre nich výhodou. „Ak bude draho na Slovensku, budeme nakupovať tam, bez toho, aby sme museli zamieňať peniaze,“ nachádzajú výhody aspoň pre malú časť Slovákov.

Ak by aj nevýhody prevládali, trápiť sa neoplatí. Slovenská koruna sa tak či onak stane o pár dní minulosťou a čím skôr si na tento fakt zvykneme, tým lepšie pre nás.

Prepočty na koruny budú možno dobré na ilustráciu, po príchode eura nás však budú len oberať o čas. A od kúpy potrebných vecí nás aj tak neodradia. Obavami sa ceny nezmenia.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: TOMÁŠ ŽUFFA

Sprístupnime si firmu Spoločnosť Východoslovenská energetika a.s.

(VSE) zrealizovala na podnet a v spolupráci s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska niekoľko projektov. V cykle Sprístupnime si firmu sa objavili aktivity smerom do vnútra firmy ako i navonok.

VSE ako jediný dodávateľ elektriny poskytuje nevidiacim odberateľom zníženú mesačnú platbu za odberné miesto v sadzbe ŠTANDARD MAXI. Ďalším príkladom je úprava interiéru budovy Kontaktného miesta zákazníkov v Košiciach, ktorý sa môže pýšiť svojím bezbariérovým charakterom. Zamestnanci, ktorí v ňom pracujú, prešli osobitným školením a vedia ako s nevidiacimi a slabozrakými komunikovať.

„Za úspech považujeme aj to, že sa nám podarilo do projektov pre nevidiacich zapojiť i zamestnancov,“ zdôrazňuje hovorkyňa spoločnosti Andrea Danihelová. V roku 2008 zamestnanci VSE v rámci dobrovoľníckeho programu načítali dve detské knižky (viď foto) a obohatili tak audio fond Slovenskej knižnice pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči. Už niekoľkokrát sa zapojili do finančnej zbierky, ktorej výťažok bol určený na zabezpečenie montáže zariadenia akustického navádzania na budovu Kontaktného miesta zákazníka v Košiciach. Pravidelne dokazujú, že im život nevidiacich nie je ľahostajný a svojim konaním im pomáhajú žiť plnohodnotne.

Spoločnosť VSE patrí medzi firmy, ktoré vedia, čo znamená spoločenská zodpovednosť a jej aktivity smerujúce k zlepšeniu života zrakovopostihnutých tomu určite nasvedčujú.

Inzercia

90

10 KURIOZITA eby som Slovincovi povedal, že takú pečenú klobásu máme aj na Slovensku, aby by sa urazil.

Slovenská, na rozdiel od slovinskej, totiž nebola stravou kozmonautov.

K

Receptúra je podľa chuti veľmi podobná našim zabíjačkovým i bežným klobáskam z mäsiarstva. Vyrába sa z jemne mletého bravčového pliecka, do ktorého sa primieša soľ, paprika, rozdrvený cesnak trocha vody a všetko sa poctivo dobre zamieša a priúdi. V Slovinsku ju nazývajú kranjská, podľa regiónu i mesta v severozápadnej časti krajiny medzi Ľubľanou a rakúskymi hranicami. Gastronomickí experti však tvrdia, že je to vlastne receptúra, ktorá sa používa na celom Balkáne, ibaže každý mäsiar amatér i profesionál si ju dochucuje rôznym pomerom ingrediencií podľa vlastnej chuti. Slovenskí by dodali, že tak sa robia aj slovenské klobásky a k receptúre by sa pridali aj Maďari, Poliaci, Rakúšania či Nemci.

Sunita Williamsová na oficiálnej fotografii pred štartom.

Dobrota od vesmírnej rekordérky

Klobása na orbite Lahôdka sviatkov Pretože veľa Slovincov žije v USA, v Clevelande od roku 1919 prežíva potravinársky obchod a mäsiarstvo Azman & Sons. Frank Azman junior má vo firme iba dvoch zamestnancov, no tí sa vedia dobre zvŕtať. Je totiž medzi slovinskou komunitou po celých Spojených štátoch uznávaným dodávateľom kranjských klobások všetkým krajanom, na každú slovinskú svadbu či slávnosť. Kilo predáva po 9,95 dolára a rýchle kuriérske služby ich roznášajú objednávateľom aj na stovky kilometrov. Už po piaty raz sa tento rok konalo v Clevelande stretnutie amerických Slovincov, na ktorom sa zje okolo sedemtisíc kranjských klobás.

Tam sa tradične volí aj klobásový kráľ či kráľovná a Azman máva zo päť amatérskych mäsiarskych konkurentov. Okrem klobások dodáva aj marmelády, šípkový lekvár, sladké pečivo, bylinkové čaje a vegetu.

Do knihy rekordov Slovinci by svoju klobásku radi videli aj v Guinnessovej knihe rekordov,

pretože je to klobása, ktorá sa určite dostala najvyššie nad zemský povrch.

Postarala sa o to vlani pred Vianocami Sunita Williamsová, štyridsaťštyriročná americká astronautka. Jej otec je známy neurochirurg, ktorý sa do USA prisťahoval z Indie, a mama je pôvodom Slovinka.

Na polročnú misiu na vesmírnu stanicu ISS mal každý z medzinárodnej zostavy astronautov možnosť vziať si nejaké národné jedlo, ktorým mohol prekvapiť pri štedrovečernej hostine v kozme. Aké, to bolo tajomstvom až do chvíle hodovania.

Sunita sa rozhodla pre kranjskú klobásku.

Potravinový balíček bol však veľkou a zložitou procedúrou. Mäso i všetky ingrediencie, ktoré pripravil Frank Azman, museli podrobiť rovnako ako všetky bežné potraviny pre kozmonautov hygienici dôkladným laboratórnym testom. Skúmali ich dostatočnú trvácnosť pri skladovaní a superkvalitu, aby sa nezaniesli do vesmíru zárodky nejakej potravinovej infekcie. Po všetkých testoch sa vyúdená klobása vysušila do placky ako všetky potraviny pre kozmonautov tak, že sa dala lámať na kúsky. Osobitnou procedúrou sa klobásky zvlhčili a upravili do

jedlej podoby. Aká je to zložitá procedúra, presvedčila sa v kozme pri otváraní tuby s pastou wasabi. Pasta bola plnená pri normálnom pozemskom atmosférickom tlaku a pri otvorení sa rozprskla po kabíne kozmickej lode. Sunita rada na palube upravovala kolegom „vojensky pripravovanú“ stravu rozličnými koreninami. Hoci na palube neboli čerstvé vajcia, ale iba dehydrovaný vaječný prášok, dokázala na Veľkú noc vyčariť raňajky aj z takejto podoby vajec, klobások namiesto šunky v placke burrito.

Sunita je prvou ženou medzi tromi americkými astronautmi so slovinským pôvodom. Mužmi sú Ronald M. Sega a Jerry Linenger. Je bakalárom fyzikálnych vied, ktoré študovala na Akadémii amerického vojenského námorníctva, pilotkou vrtuľníkov, veteránkou vojny v Perzskom zálive v roku 1991, neskôr skúšobnou pilotkou a v roku 1998 začala s prípravou na lety do kozmu.

Zúčastnila sa na dvoch misiách v kozme a je držiteľkou ženského kozmického rekordu – na palube vesmírnej lode strávila 195 dní.

JÁN BLAŽEJ, AUTOR JE REPORTÉR PROFITU FOTO: NASA

90

VIANOCE 11 Pár vianočných darčekov, ktoré nepotešia len obdarovaného

Trojnásobná radosť ripravili sme pre vás pár tipov na darčeky. Darčeky sú to nevšedné.

Radosť nespravia len obdarovanému. Ich kúpou prispejete na dobrú vec a pomôžete ďalším ľuďom. A keďže dobré veci neskromne potešia aj tých, ktorí sa na nich podieľajú, takýto darček v neposlednom rade poteší aj vás.

P

Hoci by Vianoce mali byť sviatkami pokoja a ľudskosti, neraz sa pripravujú v strese. Reklama útočí v štvormesačnom predstihu a presviedča nás, že sa do nich nesmie vlúdiť žiadna chybička.

Okná sa musia blýskať z ulice, v dome musí byť vyzametaný aj posledný kút, stromček ozdobený podľa najnovších trendov, vianočné pečivo nachystané v komore, kapor plávať vo vani a darčeky čakať v dômyselnej skrýši v dostatočnom predstihu. Samozrejme, čím viac, tým lepšie, na cene nezáleží. Existujú predsa Vianoce na splátky. Uchovať si pri toľkých povinnostiach a výdavkoch dobrú náladu, ktorá by rozhodne nemala byť len sviatočná, je ťažké. K takýmto Vianociam však existuje alternatíva. Tu vám ponúkame zopár tipov.

S Júliusovým nadhľadom Dobrou knihou na Vianoce nič nepokazíte.

Knihou Muži, ženy, deti a pes od bývalého predajcu Nota bene Júliusa tiež nie. Je dobrá. Pochybnosti, či sa za ňou neskrýva len šľachetný úmysel bez pridanej literárnej hodnoty, zmiznú ako lusknutím prstov.

Raz darmo, literárny talent si nevyberá.

Našťastie sa objaví aj tam, kde by ho očakával málokto. Na ulici. Hoci je dôležité povedať, že Július tam nikdy celkom

nezapadol. Inteligentný, distingvovaný starý pán, abstinent a nefajčiar sa na ňu dostal po nevydarenom pokuse podnikať. Nechcel byť rodine a známym na ťarchu, tak odišiel a pretĺkal sa, ako vedel. Ulica z neho urobila spisovateľa. Cez deň predával Nota bene a v noci zapisoval, čo zažil. On sám alebo iní, ktorí zdieľali rovnaký osud.

Sledoval ich optikou poetickou a živou, raz láskavou, inokedy kritickou. Jeho pouličné dobrodružstvá vykúzlia úsmev i zabolia pri srdci. Presne tak ako život na ulici. Július však ani nad smutnými príhodami nefňuká. Naopak, vracia sa k nim s nadhľadom a ľudskosťou. Tie ocenili aj krstní rodičia knihy, moderátorka Adela Banášová a moderátor literárnych podujatí Dado Nagy, ktorý sa, napriek svojmu pôvodnému zámeru knihu preletieť, začítal. „Vtiahla ma svojou autenticitou, smútkom a hlbokou ľudskosťou,“ hodnotí knihu Dado. Adelu, ktorá sa už minulý rok stala krstnou mamou Bohumilého kalendára, potešil najmä Júliusov pozitívny pohľad na život. „Obdivujem ľudí, ktorí sa napriek problémom dokážu na život pozerať s úsmevom a navyše si tým úsmevom dodávajú silu. Ja sama som skôr dramatický typ, ktorý hneď skĺzne do ešte väčšieho zúfalstva. Aj preto je pre mňa Júliusova kniha inšpirujúca. Dokazuje, že s humorom si človek na seba pritiahne

pozitívne veci. V Júliusovom prípade to bolo vydanie knihy, aj vďaka ktorej sa v živote posunul ďalej.“ Kniha Muži, ženy, deti a pes dala možnosť vyskúšať si čosi nové aj ďalším predajcom Nota bene. Prílohu s farebnými fotografiami kopírujúcimi kontúry ich života nafotili oni sami. A podľa toho, čo hovorili, bola to zábava. Fotografie, poodhaľujúce strasti i radosti ľudí bez domova, zaujímavo dopĺňa komiksové grafické stvárnenie Andrey Labudovej. Kniha muži, ženy, deti a pes bude naďalej slúžiť najmä predajcom Nota bene. Preto sa bude dať zakúpiť výlučne u nich a im aj ostane polovica zisku z predaja, ktorá im pomôže dôstojnejšie prežiť zimné obdobie. Okrem toho, že jej kúpou pomôžete bezdomovcom, objavíte nový rozmer ulice. „Všetci chodíme po ulici, nielen bezdomovci. No my po nej chodíme neraz možno zahľadení do seba. Sama si uvedomujem, že sa niekedy ani nepozriem, aké sú okolité domy, lebo priestor dva metre nad sebou si nevšímam. Maximálne sa pozerám pod nohy, do výkladov, do kabelky a na mobil. Preto táto kniha môže otvoriť nové horizonty pohľadom človeka, ktorý si ulicu všíma oveľa viac. Môže podnietiť všeobecnú všímavosť, ktorej je dnes asi málo,“ uzatvára Adela Banášová.

Adela o knihe Často si hovoríme, ako by sme sa mali pozerať na tú a tamtú „skupinu ľudí“. Ako by sme sa mali pozerať na bezdomovcov.

Málokedy sa však zamyslíme nad tým, ako sa asi oni dívajú na nás. Verím tomu, že sa na nás pozerajú celkom pozorne, a nielen preto, že by chceli zhypnotizovať náš pohľad a predať výtlačok Nota bene.

Majú na pozorovanie všetky predpoklady.

Na miestach, kade my len „prefrčíme“, oni stoja a vnímajú každý pohyb naokolo. Kto iný by teda mohol priniesť svojský pohľad na náš bežný pouličný svet lepšie ako tí, ktorí v ňom žijú?

Dado o knihe Július píše o tých najdôležitejších veciach – ako prežiť zo dňa na deň, ako si zachovať dôstojnosť, akú cenu má suché miesto na prenocovanie, teplá deka k narodeninám a pomoc druhého človeka. Je to fakt výborné. Klobúk dole.

90

12 VIANOCE

Darčekmi z Ten Senses k s Textílie s nádychom Orientu Manumit znamená v preklade oslobodiť z otroctva. Rovnomenná spoločnosť, ktorú v roku 2005 založili manželia z Veľkej Británie, sa o to obrazne pokúša. Inšpirovaní kampaňou Make Poverty History (Urobme chudobu minulosťou) a osobnou skúsenosťou s otrasnými pracovnými podmienkami v dielňach v Ázii nadviazali obchodné partnerstvá s viacerými skupinami výrobcov v rozvojových krajinách, ktorým pomáhajú nájsť odbyt pre ich výrobky. Krásne textilné tašky a hodvábne šatky z Vietnamu, bižutéria z Indie, strieborné šperky z Čile, kožený tovar z Nepálu, originálne tašky z recyklovaných materiálov z Filipín si svojich priaznivcov nájdu ľahko.

družstvo Kuapa Kokoo, v ktorom sa farmári podieľajú na spravovaní a dôležitých obchodných rozhodnutiach.

Efektivita a veľkosť družstva im dáva dobrú vyjednávaciu pozíciu a umožňuje brániť sa proti extrémnym výkyvom v cenách za kakao. Družstvo, ktoré sa od začiatku svojej existencie snaží riadiť heslom Pa Pa Paa – to najlepšie z najlepšieho, predáva časť svojej produkcie fair trade spracovateľom. Tí platia pestovateľom 1600 dolárov za tonu bôbov a sociálne prémie vo výške 150 dolárov na každú tonu. Bežná výkupná cena v Ghane je pritom 1100 – 1200 dolárov za tonu. Najväčšia fair trade spoločnosť, ktorá od Kuapa Kokoo odkupuje kakao, je Divine Chocolate Limited, výrobca čokolády Divine. Družstvo Kuapa Kokoo vlastní 35 % jej akcií, vďaka ktorým môžu aj lokálni farmári profitovať zo zisku. www.tensenses.com

Tričkom za slobodnú Barmu Striebornými šperkami k zlepšeniu života tradičných kmeňov Luna Tree Jewellery prináša krásne strieborné šperky od výrobcov z kmeňov Hill Tribes.

Momentálne žijú v hornatých regiónoch severného Thajska, no ich pôvod je v Tibete, Mjanmarsku, Číne a Laose.

Tvoria takzvaný štvrtý svet alebo ľudí, čo nepatria do rozvojového ani rozvinutého sveta. Nie sú obmedzení žiadnymi politickými hranicami. Vďaka izolácii prostredia, v ktorom Hill Tribes žijú, si uchovali svoje tradičné staré zvyky a umenie. Práca so striebrom patrí k ich najznámejším tradíciám. Príjem z predaja šperkov je jeden z najdôležitejších pre túto komunitu.

Čokoláda Divine Azda najznámejšia fair trade čokoláda na svete sa už aj na Slovensku teší veľkej obľube. Lahodné kakao, z ktorého sa vyrába, sa dopestúva v Ghane. Jeho drobných pestovateľov združuje

Venovaním trička Free Burma, ktoré bolo vyrobené komunitou barmských utečencov na thajsko-barmských hraniciach, nedarujete len praktickú vec, ale pomôžete hneď dvojnásobne. Zisk z predaja trička, ktorý realizuje OZ Človek v ohrození, totiž poputuje rodinám politických väzňov v Barme, ktorých je v krajine vyše 2000.

Nosením trička Free Burma bude človek, ktorého obdarujete, zároveň demonštrovať solidaritu s barmskými demokratmi, žijúcimi v totalitnej krajine. V krajine, ktorú ovláda vojenská junta už celé desaťročia a základné ľudské práva a slobody nemajú žiadnu váhu. www.clovekvohrozeni.sk

Škola namiesto ulice pre afganské deti Darujte svojmu blízkemu prostredníctvom OZ Človek v ohrození možnosť zabezpečiť vzdelávanie afganského dieťaťa pracujúceho na ulici. V Afganistane sú tisícky detí, najmä siroty a polosiroty, ktoré nemôžu chodiť do školy, pretože musia pomáhať živiť svoju rodinu. Venujú sa predaju drobného tovaru turistom a iným okoloidúcim na ulici. Tieto deti však rovnako ako iné deti majú

90

VIANOCE 13

spravodlivejšiemu obchodu svoje sny. Túžia sa stať lekármi, vedcami či učiteľmi.

Iba 500 korún mesačne im to môže umožniť. Táto suma nahradí to, čo by dieťa zarobilo predajom na ulici. Krátkodobý návrat do školských lavíc však nie je riešením. Príprava na vytúžené povolanie ani nám neubehla rýchlo. Minimálna doba „adopcie“ na diaľku je preto stanovená na 1 rok a darcovia sú tiež požiadaní vyplatiť sumu 6000 korún vopred. Každý darca dostane certifikát s fotkou podporovaného dieťaťa, po čase i jeho listy a študijné výsledky. www.clovekvohrozeni.sk

Pestré umenie z Kene Združenie Človek v ohrození spustí v predvianočnom čase tohto roka už po tretíkrát charitatívny predaj obrazov od mladých umelcov z Kene, žijúcich v slume. Slnečné obrazy, hýriace farbami, nemajú len umeleckú hodnotu. Dajú vášmu domovu nielen exotické čaro a teplo, ale budú aj spomienkou, že ste urobili dobrú vec. Výnos z ich predaja bude poukázaný neziskovej organizácii MSDP - Mukuru Slum Development Program v Nairobi. Tá prevádzkuje galériu a organizuje pre deti, mládež a ženy zo slumu vzdelávacie programy, umelecké a športové krúžky, programy na podporu zamestnanosti a na prevenciu voči drogám a HIV/AIDS. www.clovekvohrozeni.sk

Daruj strom Ak chcete na Vianoce prekvapiť svojich blízkych netradičným darom, venujte im strom.

Symbolickou kúpou stromu prispejete k rozšíreniu súkromnej prírodnej rezervácie Vlčia v Čergovskom

pohorí a zachránite tak kúsok divočiny na východnom Slovensku.

Kupci i obdarovaní sú v jedľovo-bukovom lese v doline Jarabinčík vítaní a svoj strom si môžu prísť osobne vybrať. www.wolf.sk

Opustené zvieratá zo Slobody zvierat hľadajú domov Uvažujete na Vianoce o kúpe domáceho zvieratka? V útulkoch Slobody zvierat po celom Slovensku ich na nového láskavého majiteľa čaká hneď niekoľko stoviek.

Za úmyslom osvojiť si zvieratko však musí byť pevné a zodpovedné rozhodnutie starať sa oň po celý zvyšok jeho života, nielen krátkodobý rozmar. Zvieratá, ktoré sa dostali do útulku, už za sebou zvyčajne majú sklamanie zo strany človeka. Preto chceme, aby bolo posledným a ich dôvera v človeka nemusela znova utrpieť. www.slobodazvierat.sk

Kalendárka 2009 vás prevedie svetom „ženskej“ práce Je veľa kalendárov, ale len jedna Kalendárka 2009. Túto najnovšiu, rovnako ako osem predchádzajúcich, vydal publikačný a vzdelávací projekt ASPEKT, ktorý sa rodovej problematike venuje už od roku 1993. Aktuálna kalendárka je čítankou ženských povolaní, ktorými vás prevedie tvár „ženskej“ práce – šlabikárová učiteľka.

Spoznáte vynálezkyne počítača, klaviristky, bezdomovkyne, námorníčky, Shakespearove sestry, robotníčky, lekárky, ženy v domácnosti, riaditeľky, dozorkyne, političky, cybergirls a mnohé ďalšie. Svojím obsahom napĺňa patriarchálnu múdrosť „Práca ženina nemá nikdy konca“.

Okrem kalendárovej časti, v ktorej nájdete dostatok miesta na svoje poznámky, ponúka tiež krátke a dlhšie texty vybrané z knižnej edície ASPEKT, časopisu Aspekt, webzinu ASPEKTin na www.aspekt.sk a webovej stránky www.ruzovyamodrysvet.sk.

Kalendárka svojím múdrym obsahom i veselým vzhľadom spĺňa všetky kritériá užitočného darčeka, ktorý poteší. www.aspekt.sk MÁRIA BULKOVÁ FOTO: ARCHÍV NEZISKOVÝCH ORGANIZÁCIÍ, TOMÁŠ ŽUFFA, KRISTIÁN PAVÚČKO

90

14 REPORTÁŽ

Hlinka „býval“ v Jánovom dome prv, než sa sem nasťahoval.

Farebná diagnóza na strope

Škoda toho lustra riekupníci nahovorili Jána Dolhého, aby predal svoj dom v centre Kežmarku a presťahoval sa do ruiny v Ihľanoch. Zarobili na tom asi dva milióny. Prerobil, ako už mnoho ráz vo svojom živote...

P

„Andrej Hlinka sladko spinká,“ povie Ján Dolhý a zadíva sa na zarámovanú reprodukciu s drobnými písmenami dole v rohu „Vydala Matica slovenská“. Ťažko povedať kedy, ak by sme mali usudzovať podľa množstva pavučín na obraze, potom asi pred tristo rokmi. „Visel tu, keď som sa sem presťahoval, tak nech si tu visí ďalej. Chudák Hlinka, ten si tiež užil svoje,“ dodá. Vedľa Hlinku gobelín s námetom Pražského hradu, ďalší - kvety vo váze na čiernom podklade. „To som vyšíval ja a trochu som to aj dofarboval,“ skonštatuje. V rohu skriňa a na nej porozkladané dve sady šálok a kanvíc zo sadry, ktoré sa chcú tváriť, že sú pozlátené pravým zlatom.

Buď fit!

Starobylý dom v centre Kežmarku, z ktorého sa dalo pozerať buď na hrad, alebo na tank v parku, predal vlaňajšiu jeseň. „Za sedemstotisíc korún, ale asi som neurobil dobre, lebo už o mesiac môj dom ponúkali v časopise s nehnuteľnosťami za

vyše dva milióny. Z tých sedemstotisíc som musel za tento dom zaplatiť 450-tisíc korún, takže mi nezostalo nič,“ ráta Ján Dolhý. Štyristopäťdesiattisíc za ruinu v Ihľanoch. Šikovný priekupník.

Zákon je zrejme na jeho strane, morálka na opačnej, ale starý pán, ktorý o dva roky bude mať osemdesiatku, smúti iba za svojím lustrom. Veru, na také niečo sa len tak ľahko nezabúda! Luster ako torta! Vrcholné dielo majstra cukrára! Obrovské! Farebná diagnóza na strope. „Prisnil sa mi a ja som ho musel stvoriť. Za tri hodiny bola torta na strope,“ rozpráva. Nie jedna, bolo to deväť tort v jednej! A hýrili farbami. „Nepoužil som plátnové vrecko, aké treba na zdobenie torty, ale celtovinu. Riedke plátno je nanič, to sa mi potvrdilo aj v Prahe, kde mal z takéhoto materiálu nohavice jeden bezdomovec a akosi nestihol dobehnúť do záchodu.

Keby bol mal gate z celtoviny, nemusel mať na zadku cencúle,“ vysvetľuje cukrár. „Keď bolo zdobenie po troch hodinách hotové, umiestnil som do stredu krištáľový luster.

No nádhera!“ dodá. „Ale musel som dávať pozor, aby drôtiky pevne držali, ten predtým bol príliš ťažký, padol.“ Keby nepredal dom v Kežmarku, mohol sa luster aj otáčať. Taký bol plán. „Dlho mi to nešlo do mozgu, ako to urobiť, a potom som to už nemal urobiť kde,“ povie smutne. „Ktovie, čo s tými tortami urobil ten, čo kúpil môj dom...“ V hlase Jána Dolhého však necítiť zlobu. Čo všetko už mal a čo všetko mu už vzal čas. „Devätnásťtisíc odznakov! Medailu s podobizňou Vladimíra Mečiara, medailu s nápisom Socialisticky žiť, socialisticky pracovať. Rusi sa často chodievali pozerať na Kežmarský hrad, cigánske deti behali za nimi a pýtali si - značky, značky, tie potom po korune predávali mne,“ hovorí. Stovky „značkov“ s podobizňou Lenina. Dubček.

Svoboda. Tatramat. Svit 40. Sto jarných kilometrov 1980. Čedok. Československá spartakiáda 1975. 17 Jähre DDR. Jazdám bez nehôd a závad - III. stupeň. Vzorný spojár. Slava savetskim lotčikam! Buď fit! „Jednu tabuľu s odznakmi mi ukradol mladý, čo teraz sedí v base. Bol u mňa prihlásený na trvalom pobyte, aby jeho matka nevidela, že odoberá pornočasopisy,“ spomenie a v ruke sa mu zaskvie ďalší odznak: „Budovateľ stavby mládeže!“ Aj zbierka fliaš pošla. Mal ich 4500,

90

REPORTÁŽ 15 zostali len tie zo šampanského a z likéru malibu. Zvyšok vyhádzal do kontajnera pri tanku v parčíku, keď sa už nedalo vydržať s potkanmi, čo žili medzi fľašami.

Najdúch „Môj otec bol vraj farár, viac o ňom neviem,“ povie nečakane. „Vraveli mi tiež, že ma našli ženy v stodole. Počuli krik dieťatka, vzali ma a odniesli do sirotinca v Košiciach. Keď som bol malý, prišla si po mňa jedna žena, aj ma vzala k sebe, ale po štyroch mesiacoch umrela a jej muž ma vrátil do sirotinca. Ako päťročný som slúžil v Košiciach, na kalvárii, na to sa pamätám dobre, lebo mi tam odstrihli jednu pätu a tá mi potom dlho hnila,“ rozpráva.

Darmo sa pýtate, ako mu ju odstrihli, niť spomienok sa rúti v takom tempe, že sa niet kedy zastavovať pri faktoch. Slúžil, pásol kozy, staral sa o debilného syna domácich, nosil im drevo z lesa v šatôčke ako Červená čiapočka, a oni ho za to zapísali do maďarskej školy, hoci nevedel po maďarsky ani ceknúť. „Učitelia ma bili, že som sprostý,“ dodá. Potom Detský domov v Horovciach pri Púchove, kde mu vraj celú tvár natreli výkalmi, útek...

A zrazu má 33 rokov a spomína, ako sa vydal hľadať matku. „Matku som našiel, ale osobne nie,“ hovorí. „Len miesto, kde robila. Bola upratovačka a práve bola na psychiatrii. Nikdy som sa nedozvedel, prečo ma pohodila. Ešteže mi nechala v perinke ceduľku - Dolhý. Inak by som nevedel, ako sa volám,“ konštatuje.

Prišla dospelosť, s ňou aj lásky, družky, jedno manželstvo, ktoré skrachovalo skôr, než sa naozaj začalo. „Mám dcéru, žije kdesi v Čechách. Roky som ju nevidel, kým mi neprišla vynadať, prečo som predal ten dom v Kežmarku a zasa odišla,“ povie. „Profesorku.

A možno ani nie je profesorka. Neviem. Čo ty na to, Muro?“ obráti sa na psa. Žijú spolu už desať rokov, ale ani Muro si nevie spomenúť.

Zato recepty, ako urobiť dobrú tortu, Jánovi Dolhému v pamäti zostali. Koniec koncov, čosi sa ich napiekol. „Osemdesiat svadieb som

Luster sa mal aj točiť. To by bola paráda.

pripravoval! A jednému Cigánovi som piekol naraz deväťdesiat tort!“ poteší sa.

Smutné kráľovstvo Aj jeho cukrárske stroje sa dostali do nemilosti. „Stoja na daždi, odkedy som sa sem vlani v septembri presťahoval,“ hovorí.

Múzeum cukrárstva na Slovensku by ich bralo všetkými desiatimi. Keby sme nejaké mali. Majú po päťdesiat rokov, o čosi viac ako stroj na výrobu ľadu, ktorý Ján Dolhý dostal, keď pomáhal robotníkom na Kežmarskom hrade. Pozbieralo sa v ňom toľko dažďových kvapiek, že by stačilo vložiť ho do prúdu. „Najskôr však treba opraviť elektroinštalácie v celom dome. Je tu toľko roboty, a to som už povynášal hnoj z maštale, čo sa tam zbieral celé roky.

Ponúkli sa mi, že mi ho za päťtisíc odvezú. Čo kradnem a či čo? Drahé sú tieto Ihľany, drahé! A to musím dať do poriadku aj šijací stroj, Minervu, čo som bol kúpil za 1500 korún. Vynikajúca mašina, len nešije.

A treba sa pohrať aj s tromi písacími strojmi.

Neviem, na čo mi boli, keď som kedysi vedel rýchlopis. Bol som spojár, viete! Musím si vybudovať aj kúpeľňu, žiadna tu nie je, a čosi urobiť aj s tým preboreným stropom v jednej miestnosti, aby mi chalupa nepadla na hlavu.

Len ma zdržuje vek, už toľko nevládzem, rád si poležím. Keď s tým však skončím, opravím aj Deliciu,“ a vyberá z kufra harmoniku, čo mu predali za štrnásťtisíc korún namiesto dvadsiatich piatich, lebo bola chybná.

Je doslova zasypaná drobnými vreckami so silicovým gélom, aké mávajú u Baťu, aby - nevlhla. Priloží si ju na prsia uprostred svojho kráľovstva, vrhne pohľad na obraz Andreja Hlinku a začína hrať. Najskôr je to len spleť nepodarených tónov, akoby chceli symbolizovať nepochopiteľné udalosti z jeho života, ale postupne sa šum čistí, až splynie do rozpoznateľných tónov. V hlbokej doline, srnka vodu pije... A život plynie ďalej.

PETER KUBÍNYI, AUTOR JE REDAKTOR ŽURNÁLU FOTO: ALAN HYŽA

VYHRAJTE SUPER VIANOČNÝ DARČEK „Experimentálna súprava Fyzika“! Stačí poslať správnu odpoveď na otázku: „Prečo nestretnete bývalého bezdomovca?“ Tri správne odpovede odmeníme touto Experimentálnou súpravou. Pomôcka: notabene.sk/ aktuality/ prečo nestretnete bývalých bezdomovcov?

Inzercia

90

16 DO TUCTA

ymyslel a zorganizoval niekoľko zaujímavých expedícií.

Tou prvou bol úspešný, historicky prvý kompletný prechod najväčšej stolovej hory Auyán Tepuí vo Venezuele. V sandáloch. Aj v zime v nich rád chodí. Ponožky si obúva zriedka. Vraj dnes sú ľudia stále viac fajnoví.

V

Teraz som umiernený, normálny, pracujúci

Každé ráno sa prejde bosý po rose, námraze či snehu. Miluje dobrodružstvo v prírode a višne v griotke. Miluje dokumentárne filmy a staré cestopisy. Najcennejšie si kupuje hlavne v antikvariátoch. Tie najlepšie, ktoré už má, neváha kúpiť znova. Ako darček pre podobne trafených kamarátov. Medzi horolezcami, cestovateľmi a vodákmi je pomerne známy. A málokto mu povie inak ako Becko. Peter Ondrejovič.

pamätám, ako ma už po dvoch rokoch prestávalo technické lezenie uspokojovať.

Na skale sme používali umelé pomôcky: rôzne rebríčky, skoby, kladivo… Športové, teda voľné lezenie prinieslo omnoho etickejší prístup ku skale, k prírode a k sebe samému.

Skalné previsy, hladké steny a ľadové terény sme preliezali bez toho, aby sme si pomáhali na postup umelými pomôckami.

O výkone rozhodovala obratnosť, sila a morálka. Preliezali sme staré výstupy novým športovým štýlom a zvyšovali stupne náročnosti.

Podľa legendy bol Becko dvorný šašo s povesťou blázna na beckovskom hrade.

Považuješ sa za blázna?

- Rád by som mal ten jeho dôvtipný humor.

Boli časy skutkov bláznivých, čo patrí k mladosti. Teraz som umiernený, vcelku normálny pracujúci človek.

S horolezectvom si začal v sedemnástich rokoch, čiže dosť neskoro. Napriek tomu si sa stal priekopníkom voľného lezenia na Slovensku.

- Voľné lezenie prišlo ako nežná revolúcia v klasickom dobyvateľskom horolezectve.

Začal som v roku 1981 a veľmi dobre si

Becko

Je smutné, keď niekto mladosť premešká a spolieha sa, že si raz začne život užívať.

V mladosti treba žiť naplno, aby človek neskôr nemal pocit, že o niečo prišiel.

Týmto štýlom ste začali liezť aj v Tatrách.

- Začali sme preliezať staré skobovačky čistejším štýlom. Potom sme preliezali vážne výstupy v Dolomitoch a Alpách. V tom období hralo československé horolezectvo aj v zahraničí prvú ligu. Som rád, že som bol jeho súčasťou.

V roku 1993 prerušil tridsaťpäťmetrový pád zo skál na Vtáčniku tvoju lezeckú kariéru.

- Také memento asi niečo znamená.

Zhučal som z výšky dvanásteho poschodia a ,,mäkko“ som dopadol na zem. Lano ma zachytilo až posledné dva metre nad zemou. Pristál som na svahu a okrem modrín a tŕňa, ktorý sa mi zapichol do zadku, mi zostal rozbitý členok. Doktori mi ho nechali nakrivo zrásť. Plánovanú prvú lezeckú výpravu na stolové hory Venezuely sme odložili o rok. Aj po roku som tam liezol ešte s necitlivou nohou pre prerušený nerv fibuláris. Tak či tak som s lezením po mojom 11. septembri pokračoval omnoho menej ako predtým.

Bolo to horolezecké obdobie najkrajšie v tvojom živote?

- Určite, a je to správne, každý človek by mal prežiť vrchol svojho života v mladosti.

Po otvorení hraníc si začal navštevovať čoraz exotickejšie krajiny. Spomedzi nich ti silne učarovali stolové hory na území Guayanskej vysočiny. Čím?

90

DO TUCTA 17 NavĹĄtĂ­vil niekoÄžko z poslednĂ˝ch necivilizovanĂ˝ch kmeĹˆov planĂŠty.

- StrmĂŠ skalnĂŠ Ăştesy vynĂĄrajĂşce sa z pralesa, vodopĂĄdy padajĂşce z tajomnĂŠho povrchu. VeÄžmi ma provokovalo poznaĹĽ to mysteriĂłzno, tak Ä?aleko od civilizĂĄcie. Po viacerĂ˝ch vĂ˝pravĂĄch na stolovĂŠ hory sme na vlastnej koĹži pocĂ­tili prepojenie energiĂ­ kozmu a naĹĄej Zeme. NeskĂ´r mi povedal jeden psychotronik, Ĺže prĂĄve v oblasti stolovĂ˝ch hĂ´r je toto najsilnejĹĄie. No a my sme tĂş energiu sami na sebe pociĹĽovali.

Za svoje cesty medzi poslednĂŠ necivilizovanĂŠ africkĂŠ kmene v povodĂ­ pravekej rieky Omo a prĂ­rodnĂ˝ch ÄžudĂ­ Novej Guinei Ä?i tradiÄ?nĂ˝ch IndiĂĄnov na hornom Orinoku ĹĽa niektorĂ­ obdivujĂş, ale inĂ­ tento ĹĄtĂ˝l cestovania zatracujĂş. NemĂĄĹĄ pocit, Ĺže svojimi vĂ˝pravami pĂ´vodnĂŠmu obyvateÄžstvu ubliĹžujeĹĄ?

- MĂĄm, a nie je mi to ÄžahostajnĂŠ. Preto sa snaŞím nezasahovaĹĽ do ich Ĺživota. Viem, Ĺže ich svojou prĂ­tomnosĹĽou ovplyvĹˆujem.

Ja sa od nich uÄ?Ă­m, dokumentujem umenie preĹžiĹĽ v prĂ­rodnĂ˝ch podmienkach. Aby som ich aj ja nieÄ?Ă­m zaujal, nosĂ­m so sebou

obrĂĄzkovĂŠ knihy alebo fotografie o nich samotnĂ˝ch, ale aj o inĂ˝ch prĂ­rodnĂ˝ch etnikĂĄch sveta. Ako Yanomami na hornom Orinoku, tak isto i kmeĹˆovĂ­ AfriÄ?ania od rieky Omo aj Kombayovia boli z obrĂĄzkov uĹžasnutĂ­. Pozerali, ako sa maÄžujĂş Maori na ZĂŠlande, akĂŠ perovĂŠ Ä?elenky nosia IndiĂĄni od Amazonky a inĂŠ, pre nich nesmierne zaujĂ­mavĂŠ etnikĂĄ. Chcel som im ukĂĄzaĹĽ, Ĺže svet je aj vÄ?aka nim, prĂ­rodnĂ˝m ÄžuÄ?om, tak krĂĄsne pestrofarebnĂ˝. Aby na svoje tradĂ­cie ostali hrdĂ­. ÄŒastejĹĄie stretĂĄvam domorodcov túŞiacich podobaĹĽ sa na nĂĄs. NaprĂ­klad v delte Orinoka si IndiĂĄni strihajĂş nakrĂĄtko vlasy a obliekajĂş sa ako ich civilizovanĂ˝ vzor – spoluobÄ?an z Venezuely Ä?i inej krajiny.

Ako to teda s tradiÄ?nĂ˝mi nĂĄrodmi vyzerĂĄ?

- PĂ´vodnĂ˝ch kmeĹˆov ĹžijĂşcich tradiÄ?ne je na Zemi dnes veÄžmi mĂĄlo. Prirovnal by som ich k svieÄ?ke, ktorĂĄ pomaly dohĂĄra. K prĂ­rodnĂ˝m ÄžuÄ?om ako prvĂ­ prichĂĄdzajĂş misionĂĄri, ktorĂ­ nĂştia domorodcom obleÄ?enie. Je to, ako keÄ? nĂĄm na vojne dali uniformu, ostrihali vlasy a nanĂştili ideolĂłgiu. Pod ĹĄatami sa stratia ich ozdoby – nĂĄhrdelnĂ­ky, nĂĄramky a pomaÄžovania na svalnatĂ˝ch telĂĄch, vlastne celĂĄ ich identita. MisionĂĄri im dajĂş novĂŠ plodiny, hodnoty za novĂş vieru. V krĂĄtkom

Ä?ase, po spacifikovanĂ­ „divochov“, nastĂşpia na Ăşzemia pĂ´vodnĂ˝ch obyvateÄžov drevĂĄrske spoloÄ?nosti, dobytkĂĄri, zlatokopi, ĹĽaĹžba nerastov a novĂ­ osadnĂ­ci. Odtrhnutie od stĂĄroÄ?nĂ˝ch tradĂ­ciĂ­ „vÄ?aka“ vĂ˝dobytkom civilizĂĄcie a tieĹž peniazom ich za nesmierne krĂĄtky Ä?as premenĂ­ na bezfarebnĂş ÄžudskĂş masu tretieho sveta. PrĂ­rodnĂ­ Äžudia sa bez tradiÄ?nĂ˝ch koreĹˆov stanĂş na svojom ĂşzemĂ­ druhoradĂ˝mi bezdomovcami. Predsa mĂĄm pocit, Ĺže takĂŠto cestovanie mĂĄ zmysel.

MiznĂşci svet dĂĄvnoveku je nutnĂŠ aspoĹˆ zdokumentovaĹĽ.

Kde je pre teba raj na zemi?

- Raj na zemi je tam, kde sa kaĹždĂ˝ cĂ­ti dobre. KeÄ? som bol chlapec, bol pre mĹˆa raj na zemi niekde vo vysnĂ­vanĂ˝ch diaÄžavĂĄch. Dnes viem, Ĺže je to tu, doma, kde mĂĄme rodinu, kamarĂĄtov, svoje istoty a bezpeÄ?ie. TeĹĄĂ­m sa, Ĺže pominula totalita, ktorĂĄ formovala moju mladosĹĽ. MoĹžno vĹĄak vÄ?aka tomu sme – moja generĂĄcia - o nieÄ?o odolnejĹĄĂ­, vynaliezavejĹĄĂ­, menej konzumnĂ­ a tvrdoĹĄijnejĹĄĂ­ v prekonĂĄvanĂ­ prekĂĄĹžok. A to sa zĂ­de aj pri cestĂĄch za rajom svojej duĹĄe.

BARBORA PREKOPOVĂ FOTO: PAVOL BARABĂ Ĺ

%g TB UP BK JOBL

$FMĂ‘ [JTL [ &LPPCDIPEV ĂƒJWJDB KF WFOPWBOĂ‘ OB SP[WPK FOWJSPONFOUgMOFK WĂ‘DIPWZ B W[EFMgWBOJB Inzercia

90

18 AHA ICH!

otograf Roman Benický mapuje úspechy športovcov tak výrečne, že už s nimi dva razy bodoval na prestížnej novinárskej súťaži Czech Press Photo. Tento rok zaujal porotu zábermi, ktoré vystihujú radosť paralympionikov.

F

Radosť je radosť fotografovať

Komunisti sa ner Roman je už inventár nášho paralympijského tímu. Na vlastné oči sleduje, ako sa športovanie telesne postihnutých vyvíja. „Každú paralympiádu je fotografovanie ťažšie a ťažšie. Aj tu pribúdajú obmedzenia,“ konštatuje. „Kolegovia si myslia, že tu by predsa malo byť jednoduchšie dostať sa bližšie k reprezentantom a fotiť kontaktnejšie.

Lenže aj tu je to vec teleobjektívov. Bližšie ma nepustia. S tým sa nedá nič robiť.

Aj napriek tomu, že som sa rozhodol robiť to inak, o chvíľu som musel nasadiť teleobjektív.“

Med lízať Svet sa mení. „Toto bola moja piata paralympiáda. V Pekingu bola vidieť zatiaľ najväčšia komercializácia. Aj výkony postihnutých športovcov išli vďaka tomu

90

AHA ICH! 19

nenormálne hore. Radosť našťastie zostala.

Myslím, že je rovnaká ako u zdravých ľudí.

Objavuje sa aj stále viac dopingových škandálov. Všetko, do čoho sa začnú liať peniaze, stráca svoj pôvodný zmysel. Pre tých ľudí to začína byť živobytie, nie len zábavka,“ uvedomuje si Roman. O dva roky sa chystá na zimnú paralympiádu v kanadskom Vancouveri.

Fotiť paralympionikov nie je teda med lízať. „Niekedy sa človek musí vyrovnať s hroznými vecami, napríklad v Pekingu mali strašné pivo,“ žartuje Roman. „Do mesta, za civilným životom som sa ani nedostal. Z hotelov nás vozili rovno na štadióny. Nebol problém vyraziť si, ale nebolo kedy. Myslím, že aj cez

adujú paralympiádu hrala Čína divadlo pre ostatný svet. Miestni to asi cítia inak, ako sa to krajina snažila prezentovať. Keď sme boli na výlete v Zakázanom meste, pozerali sa na nás, ako na mimozemšťanov. Nechápali, na čo je to dobré, aby ľudia, z ktorých nie je takmer žiadny praktický osoh, mali nejaké veľké výhody. Rozmýšľajú inak.

V celej Číne je pri tom údajne osemdesiattri miliónov postihnutých. Ku cti Číňanov ale slúži, že štadióny dokázali napchať ľuďmi aj počas paralympiády. To som ešte nezažil.“

Z lodenice do redakcií Roman sa v Pekingu sústredil na radosť. „Zaujali ma samotní Číňania, ktorí sa na tejto paralympiáde rozhodli vybojovať čo najviac. Doslova som zostával šokovaný, keď som sa po ich úspechu na nich sústredil a čakal som emócie. Väčšinou si

zachovávali kamennú tvár. Len sa uklonili a odišli. Bolo vidno, že ich vnútorná radosť bola potlačená. Rovnako si kamenné tváre zachovávali aj Severokórejčania.

Ľudia s komunistických krajín sa vôbec netešili. Len jeden čínsky stolný tenista po svojom víťazstve asi štvrť hodinu plakal, ako malý chlapec. Keď prestal, objavil sa jeho tréner a on opäť plakal. Potom zasa prestal, až kým neprišli kamery, vtedy sa znova rozreval. Mimochodom, aj emócie niektorých našich paralympionikov je ťažké odfotografovať. Problém je trebárs s Jánom Riapošom, reprezentantom v stolnom tenise.“ Byť na niekoľkých paralympiádach po sebe je skvelá škola života a príležitosť ukázať, aký je fotograf dobrý remeselník. „Radosť je radosť fotografovať,“ konštatuje Roman, ktorého práca fotografa pomaly štartovala po tom, ako skončil s prácou zámočníka v bratislavskej lodenici. Cez minilab a fotografovanie slávnostných príležitostí nakoniec zakotvil v našich tlačených médiách.

RADOVAN DAJKA FOTO: ROMAN BENICKÝ

90

20 BEZ STRECHY

Pohroma podľa nového zákona o sociálnych službách

Umiestenky do štátneh miestenky pre absolventov vysokých škôl v 50. a na začiatku 60. rokov Návrh a realita poznám len z počutia. Rozhodnutia úradov o umiestení občana X.Y. do Návrh zákona, predložený vládou do rady SR, sa inteligentne zariadenia sociálnych služieb sú našou súčasnosťou. V oboch prípadoch Národnej vysporiadal so všetkými požiadavkami, ktoré sú umiestenky dôsledkom nedostatku. V tom prvom prípade išlo o nedostatok na poskytovanie sociálnych služieb kladie naša ústava a medzinárodné záväzky. Na kvalifikovaných ľudí pre prácu v neatraktívnych regiónoch, v tom druhom ide rozdiel od súčasnosti garantoval občanovi právo na poskytnutie služby, ak príslušný o nedostatok sociálnych služieb pre ľudí, ktorí sú na ne odkázaní. orgán posúdi a rozhodne, že je na takúto

U

Nový zákon o sociálnych službách mal od roku 2009 ukončiť éru administratívneho rozhodovania o takých dôležitých ľudských otázkach, akými je odpoveď na otázku, kde prežijem posledné roky svojho života.

Mal, ale neukončil. Ba čo viac, bude trestať tých, ktorí sa takémuto postupu

vzoprú. Neviem, ako trestali absolventov, ktorí nenastúpili na určené miesto. „Svojvoľníkov“ v sociálnych službách budú trestať exemplárne: za poskytnuté služby budú musieť celú sumu zaplatiť zo svojho, preto sa neočakáva, že ich bude veľa. Ale poďme po poriadku.

službu odkázaný. Garantoval občanovi aj právo na výber toho, od koho chce sociálnu službu dostávať.

Slobodný výber poskytovateľa znamená, že občan, ktorý má úradný posudok o odkázanosti na pomoc inej osoby, si môže na základe svojich alebo získaných informácií vybrať, s kým uzavrie zmluvu

90

BEZ STRECHY 21 Po novom bude musieť bezdomovec najprv na úrad, až potom do útulku. o poskytovaní potrebných služieb. Môže to byť obec, sociálne zariadenie zriadené obcou alebo vyšším územným celkom alebo neverejný poskytovateľ, ktorým sú neziskové organizácie a podnikateľské subjekty.

Návrh zákona presne definoval aj finančné podmienky jednotlivých výberov.

Vyberá úradník Poslanci schválili zákon 30. októbra. Slobodný výber poskytovateľa v ňom nenájdete. Podľa schválenej verzie zákona, občan podáva žiadosť o poskytnutie služby na obec alebo VÚC, podľa toho, akú službu potrebuje a kto vydal posudok o odkázanosti. Obec alebo VÚC mu zabezpečí poskytovanie služieb vo svojom zariadení. Ak nemá voľné miesto, hľadá preňho umiestnenie v zariadeniach zriadených inou obcou alebo iným VÚC. Ak ani tam nenájde voľné miesto, až potom si občan môže vybrať niektorého neverejného poskytovateľa a so súhlasom obce alebo VÚC s ním uzavrieť zmluvu o poskytovaní služieb. Čo to reálne znamená? Predstavte si, že ste občan, ktorý potrebuje služby domova dôchodcov (po novom zariadenie pre seniorov). Obec posúdila vašu zdravotnú a sociálnu situáciu a vydala vám posudok o odkázanosti na pomoc inej osoby. Ak ste z Nálepkova, Voderád, Vrbového, Lipian, Poproča, či ďalších miest a obcí, viete, že u vás poskytuje takéto služby nezisková organizácia a ľudia sú s jej službami spokojní. Aj vy chcete ísť do tohto

ho neba zariadenia a práve sa im uvoľnilo aj jedno miesto? Máte smolu. Obec či mesto musia najprv hľadať, či voľné miesto náhodou nie je v domovoch dôchodcov, ktoré zriadili iné obce alebo VÚC: Že chcete zostať blízko svojej rodiny a známych, v prostredí, ktoré poznáte? To zákonodarcu nezaujíma. Berte, alebo nechajte tak.

Zhasnúť a zavrieť Zdá sa vám to neľudské a nehodné 21. storočia? Veď to aj je. A aký to má zmysel?

Jediný. Posilniť moc úradníkov, urobiť z ľudí rukojemníkov a zlikvidovať konkurenciu, ktorou sa pre verejných poskytovateľov stávajú neziskové organizácie, pretože sú pružnejšie a lepšie sa prispôsobujú

Pomoc po slovensky ž to vyzeralo, že je to v suchu.

Konečný vládny návrh Zákona o sociálnych službách mal svoje muchy, ale všetci sme museli priznať, aj keď šomrúc, že bol nečakane progresívny.

U

V mnohých smeroch zohľadňoval aj skúsenosti nás, organizácií pracujúcich s bezdomovcami z celého Slovenska, ktoré sme sa zúčastňovali na jeho pripomienkovaní. Musela som odhodiť predsudky o „tetách z ministerstva“, ktoré sa ukázali byť počas našich rokovaní prístupné a úprimne im šlo o vec.

Normálne to chvíľu vyzeralo, že sme civilizovaná krajina. O to šokujúcejšie boli posledné chvíle pred prijatím zákona na pôde parlamentu. Zákon, na ktorom roky pracovali tímy odborníkov, sa za pár minút otočil o 180 stupňov a zmenil sa na nočnú moru. Odvážnou ženou, ktorá zvrátila kolá jeho osudu, bola poslankyňa Jana Valová zo strany Smer, ktorá v poslednej chvíli predložila 53 úplne nových pozmeňovacích návrhov. Tá istá pani, ktorá s neziskovými organizáciami diskutovala na zasadaní sociálnej komisie parlamentu, majsterka momentu prekvapenia, geniálne zaskočila všetkých „hnidopichov“ zo strany občanov, neziskových organizácií a vytrela oči všetkým neprajníkom totalitných metód. Už sa nedalo diskutovať, zákon bol na svete.

Aké super jednoduché.

Nové znenie zákona nielenže dalo signál neziskovým organizáciám: „Nepotrebujeme vás a nerátame s vami“, ale šokujúco sťažil až zabránil v prístupe k pomoci ľuďom v krízových situáciách, ako sú bezdomovci, týrané ženy a podobne. Vzal občanovi právo výberu, kde a kto mu poskytne potrebám svojich klientov. Vyrieši sa tým súčasný akútny nedostatok sociálnych služieb, ktorému vďačíme za poradovníky a „umiestenky“. Poslanecký návrh pamätá aj na to. Povinnosť obcí a VÚC poskytnúť žiadateľovi službu do 60 dní oddialil až do roku 2013. Dovtedy budú VÚC čerpať takmer 7 miliárd korún z Regionálneho operačného programu na rekonštrukciu a rozširovanie kapacít svojich sociálnych zariadení. K ostatným poskytovateľom sa žiadne peniaze zrejme nedostanú. Veď načo. VÚC ich už nebudú potrebovať. Môžu zhasnúť a zavrieť dvere za svojim posledným klientom. O všetkých sa už postará štát.

pomoc. Už nemusí tráviť čas mučivým rozhodovaním, ktorý domov dôchodcov je pre neho najlepší, ktoré zaradenie pre zdravotne postihnutých má najlepšiu povesť, najkvalitnejšie služby. Odteraz o tom, kde strávi hoci aj posledné chvíle života, rozhodne úrad. Ako za starých čias. Čo sa teda stane 1. januára, kedy zákon vstúpi do platnosti?

Týraná žena, ktorá naberie odvahu ujsť od muža, podľa nového zákona, skôr než sa dostane do útulku, ktorý jej poskytne ochranu a anonymitu, sa musí najprv hlásiť na úrade. Jej strach o vlastný život je vystavený ďalšej zbytočnej skúške a odkladu pomoci. Omrznutý bezdomovec o 21.00 v noci pred bránou útulku neziskovej organizácie by mal byť podľa zákona najprv poslaný na úrad. Ak mu poskytne útulok pomoc bez dodržania zákonného postupu, príde o financie z verejných zdrojov – čo organizáciu v konečnom dôsledku dovedie k likvidácii.

Máme ho nechať zamrznúť? Človeku bez dokladov, ktorý najčastejšie potrebuje pomoc pri styku s úradmi, podmienime pomoc návštevou úradu. Absurdné. Takou je aj situácia keby náš terénny pracovník na ulici, napĺňajúc literu zákona, bezdomovcovi vysvetľoval, že mu nemôžeme vydať polievku, ani poradiť, ak nemá dohodu s úradom.

Napriek mnohým protestom organizácii, prezident zákon podpísal. Pod náš protest voči zákonu sa pripojilo za dva dni 51 organizácii z celého Slovenska. Čaká nás kľučkovanie medzi paragrafmi, aby sme poskytli bezdomovcom v zime pomoc pri prežití a boj s veternými mlynmi o novelizáciu zákona v krajine, kde poslanci dokážu majstrovsky využiť moment prekvapenia. Čaká nás ťažká zima.

Viac informácii na www.notabene.sk.

SANDRA TORDOVÁ

9\EHUWH VL ] QDãHM SRQXN\ GUXKRY SO\QRYêFK NRWORY ZZZ DGDFFR VN

HELENA WOLEKOVÁ FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO Inzercia

90

22 ENEL

Pani Katarína Václavíková nebude v noci mrznúť vonku.

Má posteľ v ženskej časti nocľahárne.

Miesto, kde nájde útočisko každý

Dvesto postelí očná mora. Stará skladová budova, nie práve najpríjemnejší pach. Váľandy z druhej ruky alebo skladacie vojenské lôžka, deky... Počas mrazivých nocí je však toto miesto pre ľudí bez strechy nad hlavou oproti ulici najlepšou alternatívou.

N

Bratislavská nocľaháreň Depaul na kraji mesta, asi pol kilometra od zastávky „šesťdesiatjednotky“ Fatruny, poskytuje útočisko ľuďom bez domova už tretí rok. Počas najkrutejších mrazov doslova zachraňuje životy. Môže sem prísť ktokoľvek. Aj alkoholici. Aj závislí. Aj oni si predsa v našom svete zaslúžia kúsok miesta, aspoň skladacie poľné lôžko a deku na prikrytie. Jedinou podmienkou je nechať fľašu či inú drogu pred bránou zariadenia.

Trochu dôstojnosti O pol siedmej večer sa zariadenie otvára.

O niečo neskôr míňam cestou do Depaul naobliekané postavy, osamotené alebo

v skupinkách. Vynárajú sa z tmy a hmly a zas miznú, keď ich prestanú osvetľovať kužele svetiel môjho auta. Nocľažníci môžu prísť do desiatej večer. Kto pracuje dlhšie – áno, pracuje, aj bezdomovci pracujú – dohodne si neskorší príchod.

Obrovskú budovu bývalého skladu je ťažké osvetliť a ešte ťažšie vykúriť. Aspoň čiastočne sa to darí. Celé to funguje hlavne vďaka Slovenským elektrárňam a spoločnosti Enel. V rámci programu Energia pre krajinu, Energia pre ľudskosť, podporujú vrstvu spoločnosti, ktorá to najviac potrebuje. Mužom a ženám neurčitého veku, ale s ťažkou skúsenosťou života na ulici, pomáha každý večer nájsť aspoň trochu dôstojnosti.

Alko a nealko V nocľahárni je dvesto miest. V menších izbách s osobitným vchodom a oddelenými sprchami prespávajú ženy. Dnes ich je dvadsaťpäť. Zvyšok osadenstva tvoria muži.

K dispozícii majú dve miestnosti. Nazvala som si ich „alko“ a „nealko“. Kto nafúka viac ako 0,3 promile, musí ísť do „alko“. Znamená to jednoduchšie postele v dlhých radoch vedľa seba a slabšie kúrenie. Ak prídu manželia, môžu spať spolu v pánskej časti.

Počas troch rokov nocľahov sa v budove vytvorila zaujímavá komunita. Niektorí síce prídu len raz za čas, prespia a zas ich tu dlho nevidno, iní sa vracajú pravidelne každý večer. Porozprávajú sa, zajedia si spoločne polievku s chlebom, ktorú tu ponúkajú s nocľahom za paušálny poplatok desať korún. Ak majú chuť, pozrú si televízor. Nedávno pribudol pingpongový stôl a konal sa historicky prvý volejbalový turnaj. Dobrovoľníci a brigádnici, ktorí tu každú noc registrujú prichádzajúcich, rozdeľujú ich na izby a kontrolujú

90

ENEL 23 dodržiavanie poriadku, už vedia, na koho sa môžu spoľahnúť. Že Miro a Jožo ochotne pomôžu ponalievať čaj a nabrať polievku do plastových misiek a Pišta pribehne, ak by nastal nejaký problém. Aj dnes, keď zástupkyňa manažmentu Depaul Zuzana Takáčová musela riešiť vulgárneho dedka, ktorý sa dobýjal dovnútra, hoci má za agresivitu vstup do zariadenia zakázaný. Keď ho pokojným hlasom posielala preč (a stála pritom len pár centimetrov od neho), vedela, že má okolo seba bezdomovcov, ktorí jej pri akomkoľvek náznaku problému priskočia na pomoc.

Chalani z Ameriky Táto práca je skvelá, hovoria dobrovoľníci Marián a František, ktorí dnes pri vchode prezerajú prichádzajúcich, či nemajú pri sebe zakázaný alkohol či drogy.

Zvláštne - nie každému sa chce po večeroch otravovať so „sockami“, navyše v nízkoprahovom zariadení, kam môže prísť ktokoľvek a v akomkoľvek stave, a ešte si to pochvaľovať... „Nikoho do ničoho nenútime. Len ak je človek príliš zanedbaný a špinavý, musí sa osprchovať, ostriháme ho a vymeníme mu šaty. Aby niečím nenakazil ostatných. Kto to nechce akceptovať, ten, žiaľ, musí odísť,“ hovorí Zuzana Takáčová.

Prekvapivo tvrdí, že odkedy pracuje v Depaul, jej názor na ľudí bez domova sa zmenil. Nie k horšiemu. Práve naopak. „Kedysi som bezdomovcov obchádzala na dvadsať metrov,“ usmieva sa. „Dnes poznám ich osudy a nemám už voči nim predsudky.“ Stálym nocľažníkom dnes vydáva deky a odložené veci devätnásťročný Jonathan a dvadsaťročný Aaron. Chlapci sú z Ameriky, po pár mesiacoch v Bratislave sa vcelku dohovoria po slovensky a prišli sem pomáhať.

Prerušili kvôli tomu štúdium na univerzite. „Nevieš ešte o nejakom mieste, kde by sme sa mohli zapojiť do dobrovoľníckych aktivít?“ pýtajú sa okamžite. Neuveriteľné.

V nocľahárni Depaul pomáhajú okrem Slovákov aj dobrovoľníci z Ameriky. Prerušili kvôli tomu vysokoškolské štúdium.

Nevyzerajú A najviac ma dorazí, keď náš predajca Nota bene Miro Sláma vytiahne preukaz študenta vysokej školy. „Sme spolužiaci,“ usmieva sa brigádnik Marián. Miro, človek bez domova, študuje na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity sociálnu prácu.

Niektorí prichádzajúci sú spokojní. Niektorí trochu krútia nosom. Pán Ladislav, predajca Nota bene od lamačskej benzínovej pumpy, sníva o vlastnej záhradnej chatke, ktorú by si prenajal. „Sem môžu aj opití, aj takí, ktorí nedodržiavajú hygienu. Potom robia neporiadok. To nie je dobre,“ hovorí distingvovaný pán v okuliaroch s kosteným rámom, ktorého by ste na bezdomovca určite netypovali. Pre nezhody s bývalou manželkou však nedávno skončil na ulici.

Snaží sa nespadnúť na samé dno, ale vyhrabať sa späť hore do „nášho“ sveta.

Náš predajca Miro Sláma ukazuje vysokoškolský index. Po tvrdých skúsenostiach na ulici študuje sociálnu prácu.

Pani Katarína Václavíková (53) prišla z práce a tiež nenapĺňa typickú predstavu ľudí o bezdomovkyni. Vie si predstaviť aj lepšie miesto na spanie ako Depaul. Vie však aj to, že momentálne je to jej jediná možnosť a najprijateľnejšia alternatíva.

Tak vďaka Bohu za jednoduchú posteľ v teplúčku v izbičke s ďalšími siedmimi ženami. Aspoň do siedmej ráno. Potom dostane ešte raňajky – chlieb, maslo, džem a čaj. Niekoľko nocľažníkov urobí „rajóny“, poriadok v spoločných priestoroch. Je to dobrovoľné a vystriedať by sa mali všetci.

Vianočné prekvapenie Vlani na Štedrý deň čakalo prichádzajúcich v nocľahárni prekvapenie. Štedrá večera, ba dokonca aj darčeky. „Nečakali to. Boli v šoku,“ hovorí Zuzana Takáčová. „Boli aj slzy, dojatie. Iní to zas brali ako úplnú samozrejmosť.“ Cez Prvý a Druhý sviatok vianočný bol Depaul otvorený po celý deň. Štedrovečerné prekvapenie bude aj tieto Vianoce. A pre chorých a starých funguje už aj denné centrum Depaul na Krčméryho ulici v Bratislave. Veľké plány sú aj so starou skladovou budovou s jednoduchými lôžkami pre dvesto ľudí. Onedlho by tu mala vzniknúť malá dielňa, v ktorej budú ľudia bez strechy nad hlavou vyrábať nejaké drobnosti. Aby sa v zime nemuseli celé dni potulovať v chlade a ubíjajúcej nečinnosti, ale ak chcú, aby mohli naplniť svoj deň niečím užitočným. Aj v tomto Depaul pomáha – v resocializácii. I preto sa Slovenské elektrárne s Enelom a Depaul s magistrátom po dosiahnutých výsledkoch na jar 2007 dohodli, že nízkoprahový útulok bude v prevádzke po celý rok. Lebo nielen počas Vianoc si treba pomáhať...

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

90

24 METROPOLA akali sme, že to bude niečo napínavé, že budeme musieť zabojovať, aby sme sa k nemu dostali... Vyšli sme zo stanice metra na Times Square a New York tam jednoducho bol. A my v ňom.

Č

Ráno sú ulice plné áut, ale peších, či už turistov alebo domácich, ani nie. Trošku zavadzajú pojazdné vozíčky s ovocím, fast foodom a nejakými nápojmi. Tlačia ich väčšinou Číňania alebo Vietnamci. Flákajúci sa černosi vyzerajú trošku nevľúdne. Ďalší hrajú, spievajú a predávajú, čo majú, aby sa uživili. Jeden chlapík na vozíčku hral taký perfektný džez, že okoloidúci mu hádzali rovno celé doláre. A ležérne policajtky a policajti na každom kroku dohliadajú na bezpečnosť. Večer sa na Broadwayi fotia s turistami.

Kráľovský štát Hlavným symbolom New Yorku je asi Socha slobody, mimochodom, nachádza sa už v New Jersey, o ktorej však aj Newyorčania tvrdia, že vnímať ju zo „svojho“ ostrovčeka je o ničom. Aj preto sme ju radšej pozorovali z diaľky.

Ani Empire State Building nezaostáva. Štát New York (s hlavným mestom New York City) sa niekedy označuje aj ako Empire State

V New Yorku trochu ako doma

V Barbariných očiach (niečo ako „kráľovský štát“) – tento názov údajne používal už George Washington a podľa neho bola pomenovaná tá budova, postavená počas hospodárskej krízy v 30. rokoch za rekordných 401 dní, v letopočte „po Dvojičkách“ vďaka 70-metrovej anténe najvyššia budova New Yorku. Je iróniou osudu, že do Empire State Building v roku 1945 v hmle narazil americký bombardér.

Konštrukcia však vydržala.

Bumper-to-bumper driving Na Manhattane funguje (áno, funguje!) zaujímavý spôsob dopravy - plynulý, ale stále na hrane. Prvýkrát sme zažili americké bumperto-bumper driving (šoférovanie od nárazníka k nárazníku) a, čuduj sa svete, usporiadanú zápchu. Nikto nebol nervózny, všetci pomaličky postupovali vpred. Môže to trvať aj hodiny.

Môže sa pritrafiť niekoľkokrát za deň. Široké newyorské avenue boli v 18. storočí

postavené kvôli prúdeniu vzduchu v meste.

Dnes sa to ukazuje ako mimoriadne prezieravé riešenie, lebo predstava, že by newyorské ulice mali dva pruhy namiesto šiestich, vyvoláva úsmev.

Maličkosť, ale úžasná V New York City sme cestovali len klasickým podzemným metrom, aj keď slovíčko „subway“ sa niekedy prekladá ako „nadzemka“. Keď sme sa pýtali na lístky, zamestnanec nám oznámil, že metro stojí 2 USD, ale on nemôže vydať z dvadsiatky.

A automaty vydávajú len 6 dolárov. Začíname sa pýtať ľudí. Pán si tiež musel pred chvíľou rozmeniť, slečna platí kartou. Asi 40-ročný ujo sa sám od seba spýtal, čo potrebujeme.

Snažil sa, ale zo všetkých vreciek povyťahoval len 17 dolárov. Po pár krokoch sa však zamyslel a vrátil sa, že či ideme na metro. (Zdala sa mi to trochu nepatričná

otázka, ale OK.) Zobral nás na svoju kartu.

Trošku prekvapení sme mu poďakovali, ale on, že to nič nie je. Maličkosť, ale úžasná.

Bieda a lesk mesta Dostali sme sa aj do Financial District, kde manažéri, investori a bankári v exkluzívnych kravatách a značkových oblekoch cez obednú prestávku nezáväzne debatujú o miliónoch a hýbu svetom. (Hoci to znie ako zveličenie, neviem, neviem...) Vidíte limuzíny pred hotelmi najzvučnejších mien, najdrahšie autá, exkluzívne obchody svetoznámych značiek.

Starček trasie téglikom Starbucks s mincami, aby si ho vôbec niekto všimol. Žijú tu ľudia, ktorí majú celý svoj majetok v desiatich igelitkách v nákupnom vozíku. Niektorí si možno všimnú aj žobrajúceho staršieho muža s nápisom „Rozvedený bezdomovec bez rodiny, vietnamský veterán“. Nápis žobrajúceho dieťaťa som si nestihol prečítať. V parku v Downtowne

90

METROPOLA 25 Zákutí na fotografovanie je tu všade dosť. mladíci predávajú sladkosti a z výťažku kupujú basketbalové dresy deťom z chudobných rodín.

Predstavia sa, podajú neznámemu ruku a sú až priveľmi kamarátski.

Nočný New York je kapitolou samou osebe.

Videli sme krásne osvetlené mrakodrapy, pristávajúce lietadlá, neónové Times Square a Broadway preplnenú ľuďmi. Vďaka blikajúcim reklamám je na hlavých avenue vždy denné svetlo.

Na druhej strane, je to trošku monotónne – či pred vami stojí budova Rockefeller Center, HSBC, Wall Street, CNN alebo anonymný mrakodrap, dojem je veľmi podobný.

Dostávame sa ku Ground Zero, časti New Yorku, na ktorú som bol najviac zvedavý. Je to jedno veľké stavenisko. Biznis beží ďalej.

Neúctivé, necitlivé, nepochopiteľné.

Na červenú Na semaforoch nájdete len červenú ruku STOP a bieleho panáčika v pohybe. (To, že sme mali takmer vždy červenú, je ďalšia vec.) V New York City však každý chodí na červenú a za chvíľu sme sa to naučili aj my.

Niektorí dobrodruhovia sa v noci zásadne nepozrú, či po šesťprúdovej ceste náhodou niečo nejde. Na nich nemáme.

Na Manhattane som objavil miesto, kde si viem predstaviť „normálne“ žiť. Na úplnom juhu ostrova, s výhľadom na okolité ostrovčeky, vrátane Sochy slobody, neďaleko Ground Zero a celej finančnej štvrte. Pri pobreží sú krásne parky. Tiché prostredie, občas priletí vrtuľník na neďaleký helioport a pripláva trajekt do miniprístavu. V diaľke vidno pristávať lietadlá, ale nepočuť ich.

Obrnené OSN Dostali sme sa aj k obrnenému komplexu Organizácie Spojených národov, pred ktorým navyše rekonštruovali park, takže to pôsobilo ešte... rozpačitejšie. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že všetky všeobecne známe budovy (rozumej tie, čo sme už videli vo filmoch) v skutočnosti ani nemajú šancu naplniť očakávania...

Pri OSN bolo veľa afrických turistov – žeby pre nich OSN symbolizovala akúsi nádej?

Vzhľadom na moje názory na túto organizáciu bude lepšie, ak nepokazím dojem. Jedno však treba priznať – vlajka Izraela sa nachádza takmer pri tej iránskej. Len Taliani narúšajú toto inak nepredstaviteľné spojenie. (Dokelu, keď si to teraz napíšem, tak to nejako nesedí!

Iran - Italy – Israel. Žeby tam to Taliansko vopchali úmyselne?!)

Čarovné zákutia „Súkromný park pre potešenie v čarovnom zákutí.“ Na vlastné oči tieto budovy vyzerajú obyčajnejšie.

Sníva sa mi? Nie. Nie! Na jednej menšej ulici v New Yorku nájdete presne takúto ceduľku a presne taký park! Hučiaca voda z fontány - vodopádu preruší spojenie s unáhleným svetom a človek sa ocitne v „súkromnom parku pre potešenie v čarovnom zákutí“.

Všetky parky v New York City sú perfektné, s priateľskou a uvoľnenou atmosférou. Ľudia jedia, čítajú, rozprávajú a opaľujú sa, podriemkavajú, hrajú biliard, behajú, trénujú kickbox a tí „vymakanejší“ klikujú dole schodmi. Samozrejmosťou sú detské ihriská. Rôzne rasy psov sa oňuchávajú a ich majitelia sa zatiaľ nenútene rozprávajú predpokladám, že toto je najlepšia cesta, ako spoznať nových ľudí. Na lavičke sedí človek a hrá na saxofóne. Len tak pre radosť.

Central Park je úplne fantastický! Uprostred veľkomesta, v ktorom sa kvôli nedostatku miesta stavajú vysokánske mrakodrapy, je vytvorený - ako oáza pokoja - krásne zelený park s rozlohou asi tak trikrát desať kilometrov. Pôsobí nenútene, ležérne, pohodovo. Desiatky, stovky, možno tisíce relaxujúcich ľudí. Videl som chlapa, čo voňal ruže. Ten pohľad pôsobil elektrizujúco. Chlap, čo voňal ruže? Tu? Na Zemi? V 21. storočí?

11. september 2001 Barbara a Larry išli, ako každý deň, okolo Dvojičiek do práce. Ich autobus tam stál dve hodiny pred útokmi. Ľudí, čo z neho vystúpili, už nikdy nevideli. Poobede sa Larry predieral cez celý doslovne zamrznutý Manhattan k Barbare, v tom čase pracujúcej pri Empire State Building. Nič nefungovalo, nik nevedel, čo sa deje. A, verte mi, alebo nie, ja som ten obraz videl v Barbariných očiach, keď o ňom rozprávala. Hoci to znie ako okrídlená veta bez skutočného obsahu, odvtedy sa život v New Yorku zmenil a už nikdy nebol ako predtým. Ja som to jednoducho videl v Barbariných očiach.

Prítulné m(i)estečko Na uliciach New Yorku stretnete veľa rôznych ľudí - národnosti, jazyky, kultúry, náboženstvá, správanie, nálady, možno

Široké newyorské avenue boli v 18. storočí postavené kvôli prúdeniu vzduchu v meste. vône, určite životné štýly. Napriek tomu sa mi zdá, že niektorých (ne)známych som už stretol. Možno doma, možno v snoch, ale stretol. Ak ich chcete stretnúť aj vy – teda tých vašich, pochopiteľne, - odporúčam chodiť čo najviac pešo a mať otvorené oči aj srdce. Nemyslím to ako ošúchanú frázu, skôr ako vôľu a chuť byť otvorený novým zážitkom, vnemom a životnému rytmu jedinečného mesta.

New York nepôsobí ako neosobné veľkomesto, ale skôr ako prítulné m(i)estečko, plné snáď všetkých a všetkého, čo na svete existuje. V dobrom aj v zlom. A asi preto sa tam človek cíti trošku ako doma.

MATEJ SÝKORA FOTO: BARBORA SÝKOROVÁ

90

26 PRÍBEH malej mame, veľkom koňovi, najlepšej babke na svete, ale aj o dlhoch a otcovi, ktorý chce na nešťastí zarábať.

O

Dúfajme, že pravda a láska zvíťazí a tí, ktorí sa ľúbia, zostanú pokope.

Malá okaňa vie, že najmilovanejšie jedlo sú halušky a najkrajšie zviera na svete je kôň. „Na takého naozajstného, živého, si šetrím peniažky. Raz si ho určite kúpim,“ rozrapoce sa štvorročná Mariánka a pohladká Peginu. Malý psík je zatiaľ náhradou za veľkého koňa. „Niekto nás tu predsa musí strážiť,“ podotkne dievčatko a nádherne sa usmeje. Akoby v tomto dome nechýbalo ku šťastiu vôbec nič...

Ako mačiatko Stačí sa však pozrieť do očí gazdinej domu pani Anke, a aj najväčšiemu sebcovi vyrazí dych ten neopísateľný smútok, zúfalstvo, strach. Anna už nevládze plakať, nevládze žiť, nevládze pokojne dýchať. „Kam sa pozriem, tam na nás číha problém, malér, katastrofa. Čo s nami bude? Netuším,“ bez okolkov ohodnotí momentálnu situáciu.

Poďme však po poriadku.

Doma už mala dvoch synov, keď zistila, že je znovu tehotná. Radosť, že na svet privedie dievčatko, netrvala dlho. „Lekári neboli konkrétni, len stále opakovali: Nevyzerá to na zdravé dieťa. Neverila som tomu, cítila som sa predsa dobre.“ Pred tridsiatimi dvoma rokmi sa narodila Anka. Malilinká, takmer ako hrášok. Dievčatko do dlane. Trpasličí vzrast. „Skoro som sa zbláznila, keď mi ju ukázali v inkubátore. Dcérka merala dvadsaťosem centimetrov, už z prvého pohľadu bolo jasné, že nikdy z nej nebude vysoká dievka. A aby toho nebolo málo, páni doktori mali pre mňa v zásobe ďalšie „povzbudivé“ slová. Malej dávali rok života, vraj: Pani Záhradníková, rátajte aj s najhorším.“ Mama Anna sa zaťala. No a čo, že mám mrňavú dcérenku, bude z nej aj tak šikovné silné stvorenie. Bol by v tom čert, aby sme to nedokázali! Keď si ju po dvoch mesiacoch v inkubátore priniesla domov, vlastne už žiarila šťastím. „Bola naozaj drobunká ako mačiatko, ale ľúbili sme ju o to viac. Krásne ju prijali aj dvaja starší bratia, Peter a Vlado. Nehanbili sa za ňu.

Bolo nám, svojím spôsobom, krásne.“

Podnikateľka Pre nízku výšku nevzali Aničku do škôlky, prišiel však školopovinný vek a pani Anna nevidela dôvod, prečo by jej malé dievčatko nemalo prvého septembra pyšne kráčať do školy tak ako jej rovesníci. Pani riaditeľka však rozhodla inak. Odporučila mame, aby „poškodenú“ dcéru poslala do špeciálnej školy pre hendikepované deti v Bratislave.

„Ja ostanem pri veľkej mamičke!“

Mariánka „Sedemročné dieťa vyslať z domu preč?

Veď by som umrela od žiaľu!“ Rozhodli sa inak. Dva mesiace intenzívnej domácej výučby priniesli ovocie. Testy a pohovory u psychológa dopadli na výbornú, drobná Anička dostala jednoznačné odporúčanie – na školu má, nízky vzrast nie je brzdou v učení. „V novembri sme nastúpili do prvej triedy v našej dedine. Sedeli sme spolu v lavici, pomáhala som jej so všetkým, len nie s odpoveďami v škole. Pálilo jej to dobre, naozaj bola šikovná.“ Mama s dcérou vytvorili dokonalý tandem. Najťažšie bolo vysvetliť trpasličiemu dievčatku, že z nej nikdy nebude veľká slečna, že porastie už len máličko, ale, že na svete sú predsa iné hodnoty ako vzhľad. „Musíš byť múdra a sebavedomá. Len takí ľudia majú v živote úspech,“ radila mamka drobnej dcérke.

Po základnej škole sa Bratislave už vyhnúť nedalo. Anička nastúpila na internátnu

strednú školu pre postihnuté deti, vybrala si ekonómiu. „Bavilo ju to. Bez jediného zaváhania školu skončila a vrátila sa, celá šťastná, k nám domov. Túžba podnikať ju hnala dopredu.“ A nik mladé malé dievča neodhováral. „Nie je predsa nič horšie, ako sa vzdať bez boja, prijať invalidný dôchodok, bezcieľne sa motať po dome a bezducho hľadieť na televízor. Nie, moja Anka bola iná. Slniečko plné plánov. Obchod so secondhandovými odevmi otvárala s veľkou radosťou. V očiach to mala akoby napísané: Aha, čo som dokázala!“ Milióny sa z biznisu síce nesypali, ale dalo sa celkom slušne vyžiť. Zhruba po piatich rokoch však obchodníčka Anka začala trpieť pre bolesti nôh. Vyšetrenia dopadli optimisticky, nijaký nález, žiadna hrozivá diagnóza. Len sa treba teplejšie obliekať, nohy vraj trpia pre zimu v obchode. Z toho vyplývala aj celková slabosť organizmu. „Lenže nepomáhali ani

90

hrubé pančucháče. Anka sa necítila vo svojej koži, až ju napokon museli vypísať na invalidný dôchodok. Bola to pre ňu obrovská rana.“ Obchod musela zrušiť, nech sa akokoľvek snažila, za pultom už nevládala stáť.

Nakúpený tovar popálila, po tvári sa jej kotúľali veľké slzy, ale naozaj sa inak nedalo. Lenže, vysvetlite ambicióznej žene, že sa treba zmieriť s osudom? Keď sme si celý život hovorili, ako sa treba osudu vzoprieť... Ako sa nepoddávať, zbytočne nenariekať... Anička ostala na invalidnom a bola nešťastná, láskyplne hovorí o svojej dcérke pani Anna. Cítila sa zbytočná, nepotrebná, škaredá, nezaujímavá. Vyrástla len do stoosem centimetrovej výšky a viac potichu než nahlas túžila po tom báječnom šťastnom pocite – ľúbiť a byť ľúbený. Aj malá Anka snívala o vlastnom bábätku...

Zdravá Mariánka Do cesty sa jej pritrafil Marián. Čudák, o pár rokov starší, ale keď omieľal, že ju má rád, Anka uverila. Nepočúvala iných, ktorí nad takýmto vzťahom márne krútili hlavami. „Otehotnela a bola najšťastnejšou ženou na svete. Dúfala, že s Mariánom skúsia fungovať aj tak naozaj. Ako rodina. Od začiatku však bolo jasné, že všetko chce iba ona, moja Anička,“ smutne konštatuje utrápená pani Anna. Stoosemcentimetrová mladá žena vybavovala všetko. Pre mamku s otcom kúpila na úver starší dom, aby mohla ona so svojím partnerom a budúcim dieťaťom fungovať v tom pôvodnom, rodičovskom baraku. Plánovala v ňom opäť otvoriť obchod.

Na svet priviedla zdravú, „akurát veľkú“ Mariánku. Dievčatko, ktoré rastie ako z vody a dnes, už ako štvorročné prerastá svoju mamičku, vnieslo veľa svetla do života oboch Aničiek. Veľkej i malej. Mamky i babky. Hoci, dnes už Mariánka svoju babinku oslovuje maminka. Aj to malé stvorenie tuší, že inej cesty asi niet. Že babka bude jej mamou.

Možno už čoskoro... „A čo bude, keď mamička pôjde k anjeličkom?“ nevinne sa občas opýta Mariánočka. Dnes ale tá otázka nepadne. Dnes je totiž veľký deň. Mamička prišla z nemocnice, konečne bola schopná prevozu. Dnes ju môže Mariánka bozkávať do aleluja, hladkať ju, spievať jej, rozveseľovať. Aj keď pohľad na chorú mamku bolí.

Chorá maminka Rakovina kostnej drene. Tak znie ortieľ, ktorý sa Anka dozvedela pred zhruba troma mesiacmi. Slabosť a bolesti neustupovali, cítila sa pod psa. Rozhodla sa, že sa odvezie k lekárovi. Cestou sa zastavila v obchode kúpiť si minerálku a tam odpadla. Napokon sa do špitála dostala Anička zvládla trpasličí hendikep na výbornú, dokázala sa postarať nielen o seba, ale aj o svoju dcérku.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Marianky a Anky oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Ich rozpočet je obmedzený a každá koruna, ktorú dostanú, bude určená na vyplatenie úverových splátok. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Mariánka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. sanitkou. Metastázy sa však šialenou rýchlosťou rozšírili všade – chytená je chrbtica, maternica, pečeň... Prognózy? „Veď sa na ňu pozrite, popolavá tvár, kosť a koža, zúbožený pohľad. Plačem, kade chodím. Starám sa o Mariánku, modlím sa k Bohu, nech nás ochráni od toľkého utrpenia,“ utiera si slzy pani Anna a rozoberie na drobné veľký batoh malérov, ktoré s ťažkou chorobou jej dcéry priamo súvisia. A ktoré treba riešiť, kým je čas...

Anička, ktorá sa snaží zdolať rakovinu, mala iné plány. Chcela opäť rozbehnúť obchod so zmiešaným tovarom, chcela sa súdne vyrovnať s otcom jej milovanej dcérenky, ktorý neprekvapil okolie a nestaral sa o svoju rodinu. Sklamanie z nešťastnej lásky však Anke vynahradzovala Mariánka.

Teraz, takmer na smrteľnej posteli, sa ubolená mladá žena bojí, aby sa dcéra nedostala do rúk biologického otca. Ktorý vycítil prísun peňazí. „Mal vymerané smiešne alimenty – 750 korún mesačne, neposielal nič. S ničím nepomáhal, nezaujímal sa. Až teraz. Chce sa zmocniť Mariánky, aby na ňu dostával detské prídavky, dokonca prišiel s absurdným nápadom, aby sme narýchlo vystrojili svadbu, že si moju dcéru vezme.

PRÍBEH 27 Zavoňal mu vdovecký dôchodok. A všade len bohorovne vykrikuje, že on je otec a on sa o svoju rodinu postará. Som tak bezradná!

Umiera mi doslova pred očami dcéra a ja musím bojovať s alkoholikom, ktorý ma možno oberie o krásnu vnučku. Neviem, čo si počnem. Zháňam si právnikov. Sľúbila som dcére, že Mariánka ostane u mňa, vychovám z nej slušné dievča. Je mi ľúto, že pri pôrode, keď Anka nechcela uviesť meno otca, ju v nemocnici prehovorili, vraj bez toho nevystavia nijaké doklady dieťaťu. A tak sa napokon Marián v papieroch ocitol a teraz sa nám vlastne smeje do tváre...“

Smutné počty Ďalším tvrdým orieškom sú splátky, ktoré sa začínajú kopiť. Stavebný úver nestíhajú splácať. Hrozí, že prídu o dom, ktorý je založený. Neostáva ani na doplatenie lízingu na staručké Punto. Treba ešte vyplatiť stotisíc. „Robím, čo môžem. Cez víkendy si privyrábam ako vrátnička na bývalom družstve, mesačne si k penzii (deväťtisícdvesto) prilepším o štyri tisícky.“ Na vrátnicu chodí s babkou do roboty aj Mariánka. Za „odvedenú prácu“ potrebuje výplatu predsa aj ona. Takže každý mesiac jej od babky pribudnú dve stovky. Dostane ich ako sa patrí. V zalepenej obálke s napísaným menom! Peniažky si dievčatko odkladá do trezoru, od ktorého má kľúč iba ono a ktorý je skrytý na utajenom mieste. „Veď preto je to trezor, nie?“ usmeje sa Mariánka a zopakuje: „Veľký koník stojí veľa peňazí, musím si všetky zarobené korunky poctivo odkladať. Raz ho určite budem mať!“ Na hlúpu otázku, či vie, že mamička je veľmi chorá, bezprostredne odpovie: „Áno, ale keď pôjde k anjeličkom, ja ostanem tu, pri veľkej mamičke. Tak bude, že?“ velikánskymi očami sa pozrie na pani Annu a tá sa rýchlo otočí, aby skryla slzy: „Áno, musíme byť spolu. Snáď...“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

90

28 PÚTNIK

Gateway of India postavili Briti na začiatku dvadsiateho storočia.

Honosná brána na subkontinent

Bomba Bombaj Indii je niekoľko urbanistických ostrovov, ktoré vyzerajú akoby do nej nepatrili. Jedným z nich je aj časť „lepšej štvrte“ Colaba v Bombaji.

V

Bombaj je dlhý polostrov na západnom pobreží Indie. Ťahá sa zo severu na juh a jeho najjužnejším a najužším cípom je práve Colaba. Nesmú do nej inak všadeprítomné motorikše a všetkých, ktorí by sa tu chceli na ulici usadiť či udomácniť, okamžite vyháňajú. Colaba je iná India, aj keď stále vonia (či páchne) touto krajinou.

Superzľavy Gateway of India. Pod dvadsaťšesťmetrovým monumentom na brehu mora prechádzajú predavači superveľkých balónov, ktoré sú také úžasné, že neprasknú a že ich rozhodne musíte mať. Aspoň o tom každého presviedčajú. Stačí dať obchodníkovi 500 rupií (1 rupia je v súčasnosti približne 50 halierov). Nie? Dobre teda, za päť stoviek môžete dostať až päť takýchto balónov.

Možno trochu iných, ale o tom predavač zatiaľ mlčí... Nie? Tak teda za tri stovky...

Nie? Tak za stovku. Alebo jeden balón päťdesiat rupií... „Tak dajte aspoň tridsať, pane,“ motal sa pred nami neodbytný obchodník. „Dobre, desať. Budete mať niečo pre radosť,“ znela posledná ponuka.

Dobrá cena. Päť korún za somarinu. Lenže,

len čo vytiahne záujemca peňaženku, má predávajúci kopu ďalších zaujímavých a neodolateľných „akciových“ ponúk.

Monument na brehu mal byť honosnou bránou do krajiny. Akýmsi symbolom novej doby.

Lenže... Novodobo vyzerá len niekoľko ulíc okolo neho v jednej lepšej štvrti tu, na juhu mesta. Zvyšok Bombaja je len akási rozpačitá záhrada, v ktorej rastú novostavby z dobre hnojeného základu. Trčia spomedzi špinavých slumov. Fuj. Niektorí ľudia žijú naozaj hlboko pod úroveň našej znesiteľnosti. Mimo lepšej štvrti sa môže udomácniť ktokoľvek a kdekoľvek. Ľudia bývajú pod mostmi, na ulici, za múrmi parkov alebo na ostrovčekoch medzi širokými asfaltovými cestami. Všade, odkiaľ ich policajti alebo ochrancovia súkromného majetku nevyženú. Situácia už je dávno neúnosná. Stále prichádzajú ďalší

90

PÚTNIK 29 za vidinou lepšieho života. Tí najchudobnejší začínajú v špine ulíc. Prišelcom často hrozia aj útoky udomácnených, ktorí ich už medzi seba nechcú. Dobre vedia, že v Bombaji je už dávno „obsadené“. Preľudnenosť prináša agresivitu.

Demokratická anarchia Indický štát Maharaštra, ktorého hlavným mestom je Bombaj, má deväťdesiat miliónov obyvateľov. Oficiálne počty hovoria, že mesto má deväť miliónov registrovaných obyvateľov. Realistickejšie odhady však uvádzajú, že ich určite nebude menej, ako pätnásť miliónov, možno osemnásť. alebo aj dvadsať... Masa telesných schránok je badateľná najmä na uliciach s obchodmi a na trhoch.

India je demokratická republika, ktorá na pohľad vyzerá skôr ako anarchia. Medzi jej špecifiká patrí aj cena za taxi a iné služby. Je doslova nutnosťou byť vopred informovaný, aby sa človek nestával neustálou obeťou tých, ktorí skúšajú, koľko je ochotný cudzinec pustiť žilou.

Biele zuby

Hotel Taj Mahal Palace and Tower je najluxusnejším v celej Indii.

Bombaj je priemyselným a obchodným centrom celej Indie. Tí najlepšie zabezpečení bývajú len kúsok od Gateway of India v hoteli Taj Mahal Palace and Tower. V Indii nie je prezamestnanosť ničím výnimočným.

Cestujúci sa s ňou stretne už na letisku, kde ho od vystúpenia z lietadla naviguje niekoľko zriadencov. Pri odlete je to ešte markantnejšie. Naše palubenky si pozrel asi tucet ľudí, než sme sa dostali do lietadla.

Niektorí ich museli opečiatkovať, iní len pozorne preštudovať. V lepších reštauráciách sú funkcie otvárača dverí, utierača stolov,

umývača podlahy, muža, u ktorého si môžete objednať, nosiča a trebárs aj správcu záchoda. Ten napríklad po zistení vážnejšieho upchania toalety okamžite koná.

Spojazdní ju trebárs polievkovou lyžicou, ktorú narýchlo vyberie z príborníka. Veď ju umývač riadu umyje... Alebo aspoň utrie.

Verím, že v Taj Mahal Palace and Tower je to o čosi lepšie. Hádam to aspoň nerobia pred hosťami. Za izbu tu hosť zaplatí šesť až dvanásť tisíc korún. Za tie peniaze je tu super prezamestnanosť. Odvšadiaľ sa usmievajú biele zuby tých, ktorý čakajú na malý bakšiš.

V Colabe sa pohybuje aj najviac bielych.

Nie všetci bývajú v tom najdrahšom hoteli.

Ubytovať sa tu dá o kúsok ďalej aj za pár stoviek.

TEXT A FOTO: TOMÁŠ FUK

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na Vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzóne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Ako sa volá prvá poviedka v knižke Ulica - môj domov?

Pomôcka: www.notabene.sk/projekty

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Taxikár pred hotelom. Keď sa objaví zákazník, bude okamžite čulý.

Inzercia

90

30 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

televízii už od októbra beží vianočná reklama, v ktorej starosvetský dedko otravuje mladú rodinu s čudesnými vianočnými zvykmi. Má to byť humorné, viem, na mňa to však má celkom opačný efekt. Je mi z toho smutno. Tá reklama totiž presne reflektuje stav, do ktorého dnes dospeli rodinné vzťahy a vzťah spoločnosti k tým najstarším členom obzvlášť.

V

Podľa prognózy Štatistického úradu bude vývoj obyvateľstva Slovenska v prvej polovici 21. storočia charakterizovať najmä starnutie obyvateľstva. A tento proces sa bude zrýchľovať. Kým v súčasnosti pripadajú na jedného obyvateľa vo veku nad 65 rokov dvaja obyvatelia vo veku do

Úcta starším?

Už sa veľmi nenosí.

Starci - najohrozenejšia menšina

Dospelosť „nevygúgliš“ 17 rokov, v roku 2050 bude tento pomer opačný. Na jedného obyvateľa vo veku do 17 rokov pripadnú skoro dvaja obyvateľa vo veku nad 65 rokov.

Mladší majú prednosť Zdalo by sa celkom logické, že čím je viac starých ľudí v spoločnosti, tým väčšia pozornosť a dôležitosť sa im bude prikladať. V skutočnosti sa však už dlhý čas deje presný opak. Ba čo viac, seniori sa stávajú menšinou, ktorá je najviac ohrozená diskrimináciou. Diskriminácia sa deje najmä pri zhoršenom zdravotnom stave, keď sú starí ľudia odkázaní na zdravotnícke a sociálne zariadenia mimo rodiny. Tam bývajú najčastejšie ohrozené ich základné práva, ako je právo na súkromie, na hygienu, harmonické prostredie, slobodu pohybu a možnosť zapojenia do produktívnej činnosti. Diskriminácia seniorov, takzvaný ageizmus, sa však netýka len dôchodcov.

Začína sa už v produktívnom veku, keď napríklad zamestnávatelia uprednostňujú mladších uchádzačov. Popri týchto formách ageizmu je svet médií adorujúcich mladosť, kde módu a kozmetiku pre staršie ročníky prezentujú sotva dvadsaťročné modelky, kde sa vrásky považujú za rovnaký prehrešok ako kilá navyše a neznačková kabelka, a kde v reklamách rodinu terorizujú nezmyselnými želaniami zadubení dedkovia,

len smiešnou záležitosťou.

Kedy sa to stalo, že múdrosť a životná skúsenosť starších prestala byť pre spoločnosť dôležitá, či aspoň zaujímavá?

A to ešte v tom lepšom prípade, v tom horšom začali byť starí ľudia ako v tej vianočnej reklame na smiech.

Prekážka pokroku S najväčšou pravdepodobnosťou to súvisí s javom, ktorý dostal pomenovanie infantilizácia spoločnosti a objavil sa spolu s industriálnou érou. Nové technológie, ktoré stále rýchlejšie napredujú, si vyžadujú ľudí s detskou mentalitou – teda veľké deti, zvedavé, otvorené ba priam nadšene prijímajúce novinky a bez reptania sa učiace stále nové veci. Zatiaľ čo v jozefínskej dobe bolo potrebné priam násilne zavádzať napríklad také pestovanie neznámych zemiakov, dnes sa o novinky mnohí idú takmer potrhať. Staré vedomosti sú pri tomto rýchlom technologickom tempe nanič, konzervatívnosť, opatrnosť a spoliehanie sa na skúsenosti predošlých generácií sú priam prekážkou pokroku. Nehovoriac už o tom, že veľké dieťa, teda človek s krátkou historickou pamäťou, s potrebou byť ochraňovaný a opatrovaný, je ideálnym občanom sociálneho štátu. A štát milerád prevezme od dezorientovaného občana na seba všetky starosti s rozhodovaním o jeho živote.

Babičky a Madonna Zotrvávať v detskom svete často až do dôchodkového veku (!) je pohodlné, príjemné a zábavné. Proces dospievania je naopak nepríjemný a bolestivý. Navyše v časoch, keď sa infantilita priam celospoločensky pestuje, je ťažké sa z nej vymaniť bez pomoci niekoho, kto proces dospievania úspešne absolvoval. Znalosti a vedomosti sa dajú „vygúgliť“ na internete, ale prejsť bez zranení procesom dospievania, je bez živého sprievodcu neuveriteľné ťažké.

Ak sa náhodou cez Vianoce ocitnete v blízkosti nejakých seniorov, skúste sa s nimi skutočne porozprávať. Nie o tom, aká telenovela ide v televízii, ani o tom, aké zvieratko by malo stáť pri štedrovečernom stole. Rozprávajte sa s nimi o živote. O tom, čo vás aktuálne trápi, čo práve prežívate a ako by to riešili oni. Možno sa nedozviete nič a možno získate aspoň dobrý recept na štrúdľu a čistenie škvŕn. A možno zažijete šok, keď zistíte, že váš starý otec utiekol v puberte na týždeň z domu, že vaša prateta dva dni pred obradom zrušila veľkú svadbu, že v čase, keď už ste sa vy pomaly pýtali na svet, vaša babka odolávala zvádzaniu mladšieho kolegu. Mimochodom, viete, že Babička Boženy Nemcovej mala asi toľko rokov ako má práve teraz Madonna?

ELENA AKÁCSOVÁ FOTO BRANISLAV ŠTĚPÁNEK

90

ROZHOVOR 31 etra, Matúš, Silvia, Stanka, Miško, Evka. Šesť bystrých mozgov krát dve obratné ruky.

Zoskupenie Anta Agni založené Petrou Herzfeldovou a Matúšom Ritomským pred deviatimi rokmi. Žonglérky a žongléri uprostred ohňa, tyčí, vlajok.

Točia palicami, retiazkami, lanami, jazvami, novými výzvami, ale aj so svojimi horšími stránkami.

P

Začal si pred deviatimi rokmi. Ide o koordináciu tela a mysle. Máš pohotovejšie reflexy?

- Matúš: Pri točení rozvíjame jemnú motoriku a pohybovú koordináciu. Ťažko mi je objektívne posúdiť, či sa zlepšujú moje reflexy. Pravdou je, že vďaka dlhodobejšiemu tréningu dokážem zvládať stále zložitejšie a komplikovanejšie triky. Najväčším prínosom je však pohyb a psychická pohoda, ktorú možno pri točení dosiahnuť.

Kruhy robíte ohňami, tyčami, vlajkami...

S čím všetkým sa dá točiť?

- Matúš: Točiť sa dá s kadečím. Pre nás je dôležité, aby to vytváralo pôsobivý vizuálny efekt. Používame palice, poiky (retiazky), laná, vejáre, vlajky, stuhy. Vystupujeme s ohňom, pod UV svetlom, ale aj bez špeciálnych svetelných efektov. Už dva roky sa intenzívne venujem aj točeniu s relatívne málo známym náradím - točím s kovovou konštrukciou zloženou do tvaru kocky. Hrana takejto kocky ma dĺžku cca 120 cm a jej zvládnutie v pohybe vyžaduje veľa úsilia, správnu techniku a tiež silu. Pre mňa je to nová výzva.

S čím by si najradšej na tomto svete zatočil?

- Matúš: Pracoval som v Slobode zvierat, Ľudia proti rasizmu, Ži a nechaj žiť. V jadre všetkých týchto aktivít bola snaha vniesť do dnešného sveta viac súcitu, viac vnímavosti k utrpeniu všetkých živých bytostí. Dodnes sa snažím podporovať aktivity v tomto smere, napokon to je aj jeden z dôvodov, prečo Anta Agni pravidelne vystupuje na akciách vášho časopisu. Rozvíjanie súcitu, svojho vnútra, teda práca na samom sebe sa nakoniec vždy ukazuje ako najťažšie a zároveň najdôležitejšie. Zatočil by som teda so svojimi horšími stránkami - túžbami, pripútanosťami, egoizmom.

Máte po tele jazvy od popálenín?

- Petra: Zopár jaziev by sa našlo, ale nič vážne. Ľudia bývajú prekvapení, keď sa dozvedia, že oheň, s ktorým vystupujeme, naozaj páli. Riziko je súčasť našej práce, je však potrebné dodržiavať určité zásady bezpečnosti. Bežne vystupujeme aj

Tie ohne naozaj pália!

Roztočení

v interiéroch, čo si vyžaduje profesionálny prístup. Zatiaľ sa nikomu nič nestalo, ale drobným popáleninám sa človek asi nevyhne ☺.

Ako je na tom vaša chrbtica?

- Petra: Keď sa niekto rozhodne na plný úväzok živiť pohybom, je jasné, že musí klásť na svoje telo zvýšené nároky. A telo sa po rokoch začne ozývať. Poznajú to všetci športovci, tanečníci a poznáme to aj my.

Ozývajú sa kĺby, kolená, ramená, niekedy si po tréningu cítim cele telo ☺. Človek, ktorý robí toto pohybové umenie iba pre radosť, má pri dodržiavaní istých pravidiel postarané o zdraviu prospešnú aktivitu.

Anta Agni znamená „uprostred ohňa“. Ale čo napríklad uprostred vody? Skúšali ste niekedy aj nejaký spôsob watershow?

- Petra: Dá sa. Na obidva konce približne 2 metre dlhého špagátu sa pripevnia misky s vodou. Špagát sa šikovne roztočí tak, aby sa voda z misiek nevyliala, a potom je to iba o tom udržať dostatočnú rotáciu, tak aby odstredivá sila udržala vodu v miskách.

Tento druh artistického umenia má tradíciu hlavne v čínskej cirkusovej škole a pokiaľ viem, na Slovensku sa mu nikto nevenuje.

Možno s tým začneme my ☺.

Vymýšľate aj nove triky a spôsoby točenia?

- Matúš: Samozrejme. Okrem toho sa však venujeme aj rozvíjaniu pohybu s vlastným telom. Naším cieľom je nájsť harmóniu v týchto zložkách. Na jednej strane zvládnutie trikov a techník točenia, na druhej strane nácvik spoločných choreografií, dynamiky pohybu a práce vlastného tela.

Aký je historický význam ohňových tancov?

- Matúš: Oheň je súčasťou ľudských rituálov odpradávna. Samotné točenie s ohnivým náradím má tradíciu u domorodých národov Polynézie, kde sa nazýva tanec s ohnivými nožmi. Z Nového Zélandu zase pochádza tradičný maorský tanec s poi, ktoré sú veľmi podobné dnešným ohnivým retiazkam.

Rôzne druhy točenia s palicami či inými predmetmi možno vystopovať aj v ďalších kultúrach na rôznych miestach Zeme.

Fireshow, tak ako ju poznáme dnes, vznikla v druhej polovici 20. storočia v krajinách Západnej Európy. Prispel k tomu aj technologický pokrok - vďaka výrobe kevlarových materiálov je možné zhotoviť veľmi bezpečné a trvácne náradie.

IVICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

90

32 POULIČNÉ BLUES ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 23 Žijem v nádeji v Tvoje milosrdenstvo Každý deň Veď kto z nás trúfa si povedať Že pred Tebou je čistý A predsa bol taký čas Keď vyplnenie zákonov malo zaistiť nebo Bez ohľadu na srdce Ktoré aj tak ďaleko blúdilo od Teba Stratené Samo v sebe Nie My nevieme Naozaj nevieme Nepoznáme Ťa a Tvoje myšlienky Zákonmi, ktoré sme si vytvorili v Tvojom mene Ktoré s Tebou nemajú nič spoločné A ktorými sa navzájom odsudzujeme Svedčíme len o tom Ako strašne sme vzdialení od poznania Teba Strateným vo farizejstve zovňajšku Pomôž nám, Pane ĽUBOŠ, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Nechcený Matúš sedel v električke na poslednom sedadle. Driemal. V električke sa kúrilo, tak mu bolo fajn. Z času na čas zdvihol hlavu a pozrel von oknom, aby zistil, kde je. Nesmie prepásť predposlednú zastávku v Dúbravke. Už to má vyskúšané. Najlepšie je vystúpiť práve tu, pri Bille. Na konečnej to nie je ono. Všimne si vás vodič a pri nasledujúcej ceste by vám mohol robiť problémy. Pri Bille vystupuje hromada ľudí a možno tu jednoducho splynúť s davom. Keď vystúpil, prešiel na druhú stranu nástupišťa do protismeru a čakal na päťku idúcu do Rače. Už sa tešil na pokojnú hodinku spánku. Denne tak absolvoval cestu z Dúbravky do Rače a späť aj štyrikrát. Je to dobré hlavne teraz, v decembri, keď vonku je sychravo a človek býva premrznutý až na kosť. „Obchodný dom Saratov,“ zaznel hlas z ampliónu. „Nasleduje zastávka Pri kríži.“ Matúš chytil tašku, v ktorej mal celý svoj majetok, a vystúpil. Bola už tma.

Mohlo byť tak okolo ôsmej. Vypočítal si, že kým električky odídu do remízy, mohol by tú cestu absolvovať ešte aspoň dvakrát. Kam pôjde potom, to nechával na neskôr. Nejako bude. Lebo vždy bolo nejako.

Včera napríklad spal v akejsi práčovni na širokej doske v jednom činžiaku na Sibírskej ulici. Bolo tam teplo a dokonca Inzercia

tam bol aj kohútik s tečúcou vodou. Len ráno okolo šiestej ho vystrašila jedna pani (alebo on ju?), ktorá prišla s bielizňou.

Zvýskla a začala sa vyhrážať políciou, zabitím a bohvie čím ešte, takže Matúš zbalil svojich päť slivák a mazal odtiaľ, len sa tak za ním prášilo. Dnes rozhodne tú báječnú dosku na spanie použiť nemôže.

Obyvatelia domu určite budú v strehu.

I keď plechová lavica na zastávke bola studená, Matúš si sadol. Tašku si dal na kolená a čakal. Na zastávke nebol nikto.

Aspoň si budem môcť vybrať miesto na sedenie, pomyslel si a netrpezlivo vyzeral električku.

Od Saratova sa ozývali hlasy. Bujará mládež prichádzala z podchodu. Zastali neďaleko Matúša. Boli štyria. Vysoké topánky, hrubé podošvy, čierne nohavice, čierne mikiny a vyholené hlavy. Pokrikovali po sebe, ale jedným okom sledovali Matúša. Ten sa z toho všetkého začínal cítiť neisto. Pociťoval nepríjemné zvieranie okolo žalúdka a hlavou mu bleskovo prebehli všetky príhody, ktoré zažili jeho kamaráti pri stretnutí s holohlavými. Čím viac si mladíci Matúša obzerali, tým viac sa Matúš bál. Toto sa neskončí dobre, pomyslel si. Ešte viac sa skrčil a tašku si pritiahol k telu. „Hej, starý, smrdíš!“ Posmešné slová jedného z mladíkov sprevádzal hurónsky rehot ostatných. Matúš nervózne otáčal hlavou smerom, odkiaľ mala prísť električka.

Bože, už nech je tu, zamrmlal si pod nos.

Lenže električky nebolo nikde. „Hej, starý, ty kde bývaš?“ A zase ten hurónsky rehot. „Ty nie si náhodou z Hornej Maríkovej, boha tvojho bezdomovského?“ Matúš hľadel pred seba. Už ani hlavou nemal odvahu pohnúť. Robil sa, že nepočuje. „Chalani, on je hluchý,“ zvýskol ten najmladší. „Kurva, prečistíme mu uši?“ Skupinka, stále sa rehotajúc, pristúpila k Matúšovi. Bože dobrý, kde len tá električka trčí? Matúš sa zhrbil ešte viac a tašku dvihol pred seba ako štít. Až teraz si všimol, že všetci štyria v rukách držali bejzbalové pálky. Bohvie odkiaľ ich vytiahli, ale to už Matúš nestihol zistiť. Prvú, druhú, tretiu a možno i piatu ranu si ešte uvedomoval, potom sa mu ale zahmlilo pred očami. Prebral sa až neskôr, keď ho akési ruky prenášali do sanitky. Bolesť necítil, len po taške sa zháňal. Keď ho uložili do auta, zas upadol do bezvedomia.

Keď sanitka dohúkala a zastala, zase sa mu vrátilo vedomie. Počul podráždené slová šoféra, vraj kde do čerta ho mám vlastne odviezť, veď ledva žije. A bolo počuť aj odpoveď. „U nás ho nemôžeš nechať, nepatrí k nám.“ Potom začul, ako sa šofér dohaduje s niekým cez telefón. „Je bezdomovec, tak kde ho máme dať? To ho mám nechať

90

POULIČNÉ BLUES 33 ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky v minulom čísle: Tento raz u vás najviac zabodovala báseň Leto od predajcu Jozefa 1828. O riadny kus pretromfol dokonca aj Júliusa a jeho Sviečkovú. Ľubošove Rozhovory 22, Dedov Bozk II. a Poslednýkrát Jozefa 598 nechali v hlasovaní ďaleko za sebou. Posielajte esemesky aj najlepším príspevkom z tohto čísla! r umrieť na ulici?“ Matúš všetko počul ale bolo mu to jedno.

Zase upadol do mdlôb. Keď sa definitívne prebral, ležal v čistej posteli s oviazanou hlavou, ruku mal v sadre a nohu vytiahnutú na kladke. Všetko ho neznesiteľne bolelo.

To som teda dopadol, prebehlo mu mysľou.

Nech už je kdekoľvek, hlavne, že je ošetrený. I keď je bezdomovec.

Len ja mám vážne obavy. Neskrachuje celé zdravotníctvo len preto, že Matúša umyli, ošetrili a dali ho do postele? Pane bože, a kto toto všetko zaplatí?

JÚLIUS, BRATISLAVA

DODO 598

Energia je jedinečný fenomén. Ako žiarivá niť sa vinie nekonečným vesmírom, časom i priestorom. Má tisíce podôb, tvárí, farieb.

Prechádza najrôznejšími premenami.

Hýbe planétami, storočiami, našim ľudským makro i mikrosvetom. Obklopuje nás na každom kroku. To podstatné je energiu ovládnuť a smerovať tam, kde nájde svoje tvorivé vyjadrenie a naplnenie.

Prenášame energiu v jednej z jej podôb, v podobe elektrickej energie všade tam, kde je to potrebné.

Naša cesta vedie k vám.

Aby energia hýbala vašimi strojmi a technológiammi.

Aby sa vďaka energii premieňali vaše tvorivé myšlienky na hmatateľné veci a javy.

Prinášame vám hnaciu silu, svetlo i teplo domova, V ekologicky čistej a čírej podobe.

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Predstav si cestu 1

Želáme Vám šťastné Vianoce a veľa energie v novom roku 2009

Predstav si cestu, ktorá vedie do neznáma, do krajiny poznania, skutočného neba.

Predstav si ju.

Predstav si cestu, po ktorej kráčaš, krok za krokom po boku s láskou Tvojich snov.

Predstav si cestu, na ktorej neplače tvoje srdce, keď sa o kamienok potkne a na chvíľu do kolien padne.

Predstav si ju.

Predstav si Lásku, ktorá poteší ťa úsmevom, nebeským pohľadom, nežným dotykom.

Predstav si ju.

SEPS, a. s.

SEPS, Mlynské nivy 59/A 824 84 Bratislava 26

Predstav si Lásku, nesmierne šťastnú v tvojom náručí.

Predstav si jej Krásu.

Nájdeš ju...

DODO 598, BRATISLAVA

www.sepsas.sk

Inzercia

90

34 BODKA ŽALM 30:5

ministerstvo vnútra

majstrovstvá Európy

miestne číslo popisné

veruže

POMOC: EVORA, RIJEKA

patriace oslovi

naivná žena

osobné zámeno juhoslovanské mesto

3005 (rím. čísl.)

POMOC: KRAN, PAO, PTAH

holandský (skr.)

olympijské hry

dokonči prosenie

ľsti (čes.)

atakovania

dával sa do ležiacej polohy

odstránil tepaním

hudobná skupina

mienil šachový koeficient

1 AUTOR: BOHUMIL NOVÁK

vojnové loďstvo (angl.)

dolial

egyptský boh

batoh

raj patriace ujovi nervový systém

podpis anonyma

aón (čes.)

ženské meno slov. pop. hud. skupina prvá žena

Eduard

young lady

číslovka

povlak zubov

patriaca Ábelovi

4

3

plagát (čes.)

austrálska rieka POMOC: NATAL, ADLA

obraz zemského povrchu

rob vence český literát

máj (angl.)

anno domini

plánovanie

strana

portugalské mesto

stál na daždi

značka lyží

rieka v Kolumbii

žeriav (rus.)

predložka

žabie citoslovce

poolepuj

koruna česká

časť vlnovky

časť chôdze

podokopuje

ad acta

predložka ovaľ (čes.)

2 amatérska atletická asociácia

juhoafrické mesto

popevok

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 20 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Ľubomír Blichár, tel. 051/772 26 35, 0902 111 260, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Michaela Rubliková, mobil 0911 775 201, rublikova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

Rozvojová pomoc sa týka nás všetkých ožno sa aj vy niekedy pozastavíte nad tým koľko vnútorných prepojení, ale aj disharmónie nachádzate v tomto rýchle sa meniacom svete. Nerovnosti vo svete si uvedomujú aj krajiny s vyspelými ekonomikami. Svojimi rôznorodými aktivitami a programami podporujú ekonomický a spoločenský rast v rozvojových krajinách.

Programy uskutočňujú v podobe rozvojovej pomoci, poskytovaním ktorej sa snažia odstrániť aspoň časť z množstva nerovností vo svete.

M

Občania krajín, ktoré rozvojovú pomoc poskytujú, nie vždy vidia zmysel týchto aktivít. Väčšinou je to spôsobené nedostatkom informácií o nich. Prevažuje aj pocit, že aj rozvinuté krajiny majú svoje problémy, ktorých riešenie si vyžaduje prostriedky. Ich vlády majú na pleciach zodpovednosť pripraviť a zaviesť programy na riešenie týchto vnútorných nerovností.

Nemožno však zabúdať, že rozvinuté krajiny sú súčasťou širšieho medzinárodného spoločenstva a rovnakú zodpovednosť dosahovať trvalú udržateľnosť a odstraňovať

neprávosti majú aj na medzinárodnej úrovni.

pomoci na piatich univerzitách, v piatich slovenských mestách. Súčasťou projektu je aj usporiadanie viacdňovej zimnej školy o rozvojovej pomoci pre vybraných Informovanie o rozvojovej pomoci, postojoch študentov. a hodnotách, na ktorých je rozvojová Pre širšiu verejnosť Nadácia Pontis pomoc založená, je základom aktivít vo pripravila sekciu Otázky a odpovede vzdelávaní o rozvojovej pomoci. Pridanou hodnotou takéhoto vzdelávania je pozitívna o rozvojovej pomoci, ktorú nájdete na zmena v správaní občanov. Stávajú sa www.nadaciapontis.sk/otazkyaodpovede. zodpovednejšími, zasadzujú sa o rozvoj Cieľom tejto sekcie je, aby sa stala celej spoločnosti a sú solidárni s ľuďmi interaktívnou. Vaše vlastné otázky, na v núdzi aj v iných krajinách. ktoré ste nenašli odpoveď, pomôžu zlepšiť program vzdelávania o rozvojovej Analyzovať, reflektovať a zúčastniť sa pomoci. Môžete ich adresovať na na sociálnom, kultúrnom, politickom infoservis@nadaciapontis.sk. Projekt a ekonomickom rozvoji na lokálnej, ako finančne podporil SlovakAid. aj na globálnej úrovni, je cesta, ako sa s nerovnosťami vo svete aktívne vysporiadať a zmeniť ich.

Vzdelávanie o rozvojovej pomoci

Nadácia Pontis a vzdelávanie o rozvojovej pomoci Nadácia Pontis v tomto akademickom roku pripravila projekt vzdelávania o rozvojovej

Viac informácií o aktivitách Nadácie Pontis nájdete na www.nadaciapontis.sk.

Inzercia

Inzercia

dizajn Jasna Opavská

predtým

.sk m o d j o m . w ww

Víkendové SMS-ky do konca roka zadarmo.

Pre všetkých.

Máme pre vás skvelú správu! Až do konca roka môžu všetci naši zákazníci SMS-kovať cez víkendy úplne zadarmo.

Tento vianočný hit si aktivujete jednoducho a bezplatne – zašlite SMS-ku s textom VIKEND 3. na číslo 12323.

Ponuka platí do 31. 12. 2008. Bezplatné posielanie SMS sa uplatňuje iba počas víkendov pre SMS poslané z mobilného telefónu zo Slovenska zo štandardného účastníckeho telefónneho čísla na iné štandardné účastnícke telefónne číslo do všetkých slovenských národných sietí (t. j. neplatí napr. pre SMS poslané na čísla služieb mobilnej zábavy, SMS poslané z t-zones, PC Messenger). Zmena ponuky vyhradená.

=

Inzercia

Linka Služby zákazníkom 12345 www.t-mobile.sk

tina 200x280 nota bene.indd 1

21.11.2008 10:18:25