NOTA BENE 92

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

92

FEBRUÁR ‘09

92

2 2PERCENTÁ

92

Z OBSAHU 3 12 - 13 Do tucta

14 - 16 Reportáž

19 - 21 Pútnik

Srdce a nič

Zabudnutí

Milovaný

Jozef Pastorek fotil pre oravské týždenníky, ale aj pre celoslovenský denník. Aj napriek tomu, že nosil stále hrubšie okuliare, dokázal lepšie vidieť ako niektorí jeho kolegovia s neporušeným zrakom. Pre obrázky mal cit.

Odhaduje sa, že veľká časť zo štvrť milióna gruzínskych utečencov z Abcházska žije v päťsto kolektívnych centrách; v zdevastovaných budovách bývalých kolchozov, škôl, pionierskych táborov či dokonca kúpeľov.

Keď pred štyrmi rokmi vo Vatikáne naposledy vydýchol pápež Ján Pavol II., stáli tu so sviečkami v rukách stovky ľudí, aby mu vzdali úctu. Teraz je hrozná zima a námestie v poľských Wadowiciach je takmer prázdne.

26 - 27 História

28 - 29 Metropola

32 - 33 Zvieracia kazajka

Múzeum pre zvedavých

Zakázané a hotovo!

Opojný „francuzák“

To nechytaj, tamtoho sa nedotýkaj, pozor, lebo to zničíš! Tak toto v Londýne neplatí.

Zabudnite na exponáty vo vitrínach napáchnutých naftalínom. V Múzeu vedy ide práve o to, aby ste všetko preskúmali, ohmatali a vyskúšali.

Tretie najväčšie mesto vo Švajčiarsku vyrástlo na hraniciach troch krajín Švajčiarska, Nemecka a Francúzska.

Historické centrum mesta Bazilej je považované za jedno z najzachovanejších a najatraktívnejších v Európe.

Zo 4 200 druhov žiab je približne polovica ohrozená tak, že nemusí prežiť nasledujúce desaťročia. Sto tridsiatim druhom, ktoré človek poznal, sme už dali definitívne zbohom! Masové ničenie obojživelníkov dnes niektorí odvážnejší vedci prirovnávajú ku koncu dinosaurov na Zemi.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu

92

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Odpovede

Minule mi prišla séria zaujímavých otázok:

Je OK dávať peniaze predajcom Nota bene a nechať im časopis?

Ak dáte predajcovi peniaze a nevezmete si časopis, robíte z neho žobráka. Tak sa potom stáva, že niektorí predajcovia si postupne zvykajú, že nemusia vôbec predávať, stačí postávať s časopisom v ruke a financie prídu. Problém je v tom, že keď pre nich potom nájdeme nejakú prácu alebo brigádu, tak oni si veľmi rýchlo spočítajú, že to, čo zarobia osem a pol hodinovou prácou, je len o trošku viac, ako keď 3 - 4 hodinky postávajú na ulici a ľudia im dávajú peniaze len tak. Takže ich vlastne ľudia vedú k tomu, že strácajú snahu zamestnať sa, a tým ich udržiavajú v tom stave, ako sú.

WWW.DOMAINS.SK Predáva Nota bene, alebo žobre. To je jedno, nie?

Nie je. Predajca si časopisy musí kupovať (0,70 eura za kus) a musí ich predávať.

Z rozdielu nákupnej a predajnej ceny má zisk. Takže je vlastne akoby podnikateľom. Žobrák pre svoju profesiu nekupuje zväčša nič a predáva len virtuálne záplaty na svedomie.

Prečo predajcovia nepredávajú aj iné časopisy alebo produkty?

Systém predaja Nota bene musí ostať jednoduchý, aby ho zvládol podľa možností každý. Predaj jedného časopisu a občas nejakej knižky alebo kalendára je dostatočne jednoduchý. Okrem toho sme občianske združenie a nie veľká komerčná firma, takže každý ďalší produkt by nám spôsoboval logistické problémy.

Prečo práve časopis a nie napríklad šnúrky do topánok? Časopis je výborný produkt, pretože vďaka nemu môžeme verejnosť oboznamovať s problémami a riešeniami v otázke bezdomovstva. S inými produktmi by sme túto možnosť nemali.

Prečo sa nezlúčite s nejakým vydavateľským

najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

domom a nepredávate iný časopis?

Nemali by sme možnosť umiestňovať v ňom svoju tému – bezdomovstvo. Okrem toho by sme nemohli takú veľkú časť financií venovať na pomoc ľuďom bez domova.

Okrem predaja časopisu totiž poskytujeme predajcom aj právne a sociálne poradenstvo a množstvo ďalších služieb. Z predaja časopisu financujeme aj terénnu sociálnu prácu – streetwork. Znamená to, že po večeroch vyhľadávame bezdomovcov na uliciach Bratislavy a poskytujeme im pomoc.

Ak vám napadajú ďalšie zaujímavé otázky, pošlite mi ich, prosím, na jaro@notabene.sk.

JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

92

KONTAKTY 5 REAGUJETE om dlhodobo chorá a pravidelne navštevujem Nemocnicu s poliklinikou v Žiline. Pri vnútornej bráne polikliniky stáva staršia pani s Nota bene.

Neviem jej číslo ani meno, mám problémy so zrakom a nedokážem prečítať údaje na jej kartičke, ale je veľmi milá. Nemám dobrú skúsenosť s distribútorom Nota bene v Žiline, ktorý sa volá Daňo. Stáva pri tržnici a je otravnejší ako yperit. Možno preto som už nechcela váš časopis.

Ale pri spoznaní tejto panej, ktorá ticho

S

Je mi to fuk Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru.

Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať. No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária, že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac. Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originálny preukaz tak, aby ho kupujúci videli. Lebo my frajeri tak, samozrejme, nerobíme. Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme. Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú. Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy? To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

stojí, príjemne sa na vás usmeje, keď prechádzate okolo nej, mám dobrý pocit, že práve váš časopis a ona stojíte za to a že vašu snahu a takýchto ľudí treba podporiť... Ďakujem tejto milej panej za to, že kvôli nej vychádza tiež slniečko pre nás, pacientov. Neviem si nemocnicu predstaviť bez nej. Určite ani netuší, ako mi pomáha, a ja som pyšná, keď mi zaželá pekný deň, a ďakujem jej za to, že je!

ANNA MATEJČÍKOVÁ, ŽILINA ážená redakcia, chcela by som Vám vyjadriť uznanie za úroveň časopisu, ktorá sa od čísla k číslu zlepšuje, teraz už je to tak, že všetko prečítam od začiatku do konca. Spočiatku som ho kupovala, len aby som pomohla a sem tam ma zaujal nejaký článok. Kupujem ho hádam od

V

INZERÁTY PREDAJCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

Som vyučený záhradník a hľadám prácu alebo brigádu. Ďakujem. Dušan 1465, STM – YMCA, kontakt: 0904 695 681.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali notebook. Ďakujem. Oľga 504, kontakt: 0904 163 711.

Prosím dobrých ľudí o darovanie mikrovlnnej rúry a dvojplatničky. Ďakujem. Alžbeta 856, STM – Tesco Kamenné nám. – stredný vchod, kontakt: 0914 162 118.

Hľadám dobrého človeka, ktorý by mi mohol darovať detský kočík pre novorodenca. Ďakujem. Zuzana 717, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Topoľčany sa dočkali a oficiálnej stránke Nota bene okresné mesto Topoľčany medzi predajnými miestami časopisu nefiguruje.

Bezdomovci a opustení ľudia tu však žijú. Tieto dva paradoxy k sebe pasujú ako dvere na stenu, preto sa mladí ľudia – dobrovoľníci z mimovládnej organizácie Informačné centrum mladých dohodli s Mládežou Slovenského Červeného kríža zorganizovať v Topoľčanoch humanitné podujatie pod pracovným názvom Skrášli Vianoce - Homeles párty, čo bolo

N

v skutočnosti rozdávanie vlastnoručne uvarenej chutnej a teplej kapustnice bezdomovcom a opusteným ľuďom. Mrazivý sobotný predštedrovečerný deň patril práve sociálne odkázaným občanom Topoľčian a okolia. Druhý ročník podujatia bol pekný a spríjemnil pohodou vianočné sviatky mnohým bezdomovcom a rozveselil tváre opustených spoluobčanov. Námestím v Topoľčanoch sa pri koledách niesla príjemná atmosféra, čo dokazujú aj fotografie z podujatia. (efo)

prvých čísel a za posledné roky vždy u predajkyne Mileny č. 016 v Poprade, ktorá je milá a usmievavá a vždy ma upozorňuje na nové číslo. V januárovom čísle ma veľmi zaujal článok Život je jednoduchý od Eleny Akácsovej, je perfektný, veľmi sa mi páčil, taktiež v minulom čísle od tej istej autorky Dospelosť nevygúgliš. Na základe článku Viac než kôň chcem poslať tejto ťažko postihnutej rodine nejaké peniaze.

So srdečným pozdravom ANNA WIELANDOVÁ, POPRAD

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

091 5 779 746 13.01.2009 19:25 Dakujem krasne za Nota bene panovi, ktory mi ho dnes daroval, pretoze som mala len 1 bankovku vysokej hodnoty a nic viac. A nielen za Nota bene... Vela stastia! Viera 12.01.2009 21:13 Aj dnes, tak ako kazdy mesiac, som si kupila Nota bene. Kupujem ho vzdy na tom istom mieste, pred Billou na Bajkalskej. Oblubila som si vzdy mileho a usmev rozdavajuceho predajcu a z celeho srdca mu prajem v dalsom zivote vela stastia. Lujza 12.01.2009 19:19 Pozdravujem pana predajcu spred pasaze z Pezinka, zelam mu vela stastia a zdravia. Petter 11.01.2009 08:43 Pozdravujem Róberta, predajcu pri Tescu vo Vrakuni a želám mu veľa zdravia a optimizmu, ktorým tento mladý človek s úžasnou charizmou prekypuje a šíri ho ďalej. Elena 09.01.2009 05:07 Studujem momentalne v Portugalsku a ked som dnes cakala na autobus na letisko na Nivach, kupila som si NB ako osvedcene citanie, pan, ktory mi ho predal (z CR), mi pri odchode zazelal stastnu cestu. Neuveritelne mi to zelanie prislo vhod, pretoze sme mali nejake problemy s lietadlom. Velmi pekne mu chcem podakovat a zazelat vela stastia. Zuzana 08.01.2009 12:59 Pozdravujem pana predajcu z Polygonu v NR. Bol neuveritelne vdacny, ze som si NB kupila, keby mohol, hadam mi aj ruky vybozkava ☺.

Zelam mu len to najlepsie. N.

92

6 TÉMA

Útroby hotela Kyjev.

Architektonické klenoty?

Ost-moderna H

otel Kyjev, bývalý Prior na Kamennom námestí, Slovenský rozhlas a ďalšie budovy, predstavujúce slovenskú architektúru 60. a 70. rokov, sú viac docenené v zahraničí než na Slovensku. Tam by z nich s najväčšou pravdepodobnosťou boli múzeá moderného umenia. U nás sa uvažuje, že niektoré z nich nahradia developerské projekty.

Dôvodov, prečo je tomu tak, môže byť viacero. V prvom rade je to nostalgia. Staršia generácia Bratislavčanov si ešte pamätá

krásne historické budovy, ktoré boli kvôli modernému Kamennému námestiu zbúrané.

Necitlivý urbanistický zásah, ktorý predchádzal stavbe Hotela Kyjev a bývalého Prioru, má za následok spochybňovanie architektonickej kvality týchto budov, napriek tomu, že sú v domácom, ako aj zahraničnom meradle považované za najvýznamnejšie architektonické diela 60. a 70. rokov na Slovensku. Ich autor, architekt Ivan Matušík, za ne získal nejedno ocenenie. Odporcom tohto architektonického komplexu však neprekáža len skutočnosť, že sa za bývalého režimu mazala mestská história. Bez rozmyslu, násilne, akoby budovy, ktoré ju tvoria, boli len bežným tovarom v nákupnom košíku. Keď sa zunujú, zbúrajú sa a postavia nové.

Zanedbané okolie Aj prívržencom je však na prvý pohľad jasné, že technický stav týchto budov je

zanedbaný, kapacita nevyužitá. Slovenský rozhlas bol vybudovaný pre 1400 ľudí, dnes má čosi menej než polovicu zamestnancov.

Navyše, z odborných publikácií sa dozvedáme, že architektonické plány neboli dotiahnuté do konca. Výstavba Kamenného námestia bola pozastavená kvôli riešeniu dopravnej situácie. Staré fotografie dokazujú, že voľná plocha okolo bývalého Prioru mala veľký potenciál stať sa centrom oddychu hotelových hostí či nakupujúcich.

Za posledné roky sa však zanedbala.

Zrušila sa letná terasa, spod popukaných chodníkov vyrastá pár vytrvalých pokusov o zeleň, hotelovú kaviareň nahradila herňa a čínske obchody, okolo ktorých sa sústreďuje svojská vzorka ľudí. Drobní zlodeji a žobráci sa celý deň motajú okolo zmenární a čudesných kioskov. Prostrediu nepomohlo ani množstvo taxíkov cloniacich pri vstupe, nehovoriac o charakteristickom zápachu námestia. Toto všetko spôsobuje,

92

TÉMA 7 že bežnému, neodbornému oku sa architektonické klenoty, ktoré sú v týchto budovách ukryté, hľadajú s námahou. To staršie v nich vidí len svedectvo doby.

A na to mnohí nespomínajú v dobrom.

Hotel Kyjev v plnej kráse.

Národná kultúrna pamiatka?

Odborníci oceňujú túto, v období svojej realizácie, nadčasovú architektúru. Vysoká tenká doska miniatúrne členenej lôžkovej časti hotela, stojaca na dlhej, nízkej, iba jednoposchodovej podnoži, pripojená k trojbokému hranolu obchodného domu, obložená doskami zo spišského travertínu, okrem nich priťahuje najmä mladých a zahraničných turistov. „Spočiatku som tento komplex nepovažovala za nádherný.

Potom, čo som sa zoznámila s jeho príbehom, kvalitou, ktorú možno na prvý pohľad nevidno, by som bola za jeho vyhlásenie za kultúrnu pamiatku,“ dokazuje záujem mladých Mária Trnovská, študentka architektúry. V Prahe sa už tak stalo.

Obchodný dom Biela labuť bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 2007.

Dobrodružné cestovanie v čase symbolizuje aj budova obrátenej pyramídy, prvá oceľová stavba na Slovensku. Ani v jej prípade sa však veľkolepé plány tvorivej trojice Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling nedočkali dôslednej realizácie.

Budova sa mala začleniť do mestského bulváru širokého deväťdesiat metrov, ktorý mal prechádzať z Hlavnej stanice popod Medickú záhradu a Ondrejský cintorín a ústiť do priestoru, ktorý mal slúžiť kultúrnemu a spoločenskému životu.

Postupne tu však vyrástli nové budovy, ktoré neumožnili túto koncepciu naplniť. Čo sa týka samotnej budovy, priestory šiestich Obrátená pyramída, kontroverzná budova Slovenského rozhlasu.

podlaží mali byť otvorené a vzájomne previazané. Priľahlé terasy mali slúžiť rozmanitým kultúrnym podujatiam. Projekty sa, žiaľ, nedočkali realizácie.

Lákajú cudzincov Napriek tomu je Slovenský rozhlas budovou dotvárajúcou charakter Bratislavy, o ktorý by nemala prísť. „Na dobu svojho vzniku je nadčasový, exteriérom aj interiérom,“ hovorí Martin Kollár, rovnako študent

architektúry v Bratislave. Hotel Kyjev vníma tiež pozitívne a dúfa, že sa zachová.

Na vyjadrenie podpory proti asanačným snahám si jeho budovu zvolilo za hlavné dejisko známeho formátu Pecha Kucha night občianske združenie na podporu architektúry a dizajnu PUNKT a organizátorky Barbara Zavarská, Katarína Hrdá a Ľubica Hustá. V zahraničí je záujem o tieto budovy ešte väčší. Dokazuje to napríklad publikácia Eastmodern zostavená rakúskymi autormi, ktorá vyšla v roku 2007 vo vydavateľstve Springer. Vynikajúce fotografie Herthy Hurnaus priblížia rozhovory s architektmi Štefanom Svetkom, Ivanom Matúšikom, Jánom Bahnom a Vladimírom Dedečkom. Zvláštna atmosféra týchto budov pritiahla aj anglického fotografa Jamesa Balla, žijúceho v Bratislave a fotografujúceho pre rakúsku agentúru Anzenberger. „K foteniu Hotela Kyjev som sa dostal náhodou. Predtým, než sme si s priateľkou našli v Bratislave byt, potrebovali sme nájsť miesto, kde by sme mohli prenocovať. Hľadal som na internete a prvý hotel, ktorý sa objavil, bol práve Hotel Kyjev. Nič som o ňom nevedel.

Keď sme sem prišli, boli sme ohromení.

Pobehovali sme po hoteli a cítili sme sa ako v Kubrickovom filme. Bolo to úžasné.

Hneď som vedel, že by som tam veľmi rád fotografoval, nemal som však žiadny zvláštny dôvod. Keď som sa však dozvedel o úmysloch zbúrať ho a kompletne prestavať, získal som príbeh. Nemohol som odolať. Bola to pre mňa výzva,“ uzatvára.

Vy si môžete pozrieť, ako sa k nej postavil.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: JAMES BALL

92

8 KAUZA

Kam sa posunulo riešenie bezdomovectva za posledné štyri roky

Kde domov můj?

J

e nedeľa popoludnie. Vonku padá drobný sneh. Krikľavo červené číslice vyskakujúce z veľkoplošného digitálneho teplomera neúprosne ukazujú päť stupňov pod nulou. Pri svižnej chôdzi nezaliezajú celkom pod kožu.

Chodiť sa však nedá donekonečna. A tak si skupinka bezdomovcov pred kostolom posúva nerozpoznateľnú fľašu. Pálenka zahreje, kým čakajú na nával veriacich a ich peňaženky po záverečnom požehnaní. „Viete si predstaviť, že by ste takto mrzli na ulici celé dni?“ pýta sa ma jeden z nich s výčitkou v hlase. Úprimne? Neviem. Denné centrum je len pre starých a chorých, do nocľahární môžu ísť až na večer. A tá, v ktorej môžu byť, aj keď majú vypité, im, ako hovoria, až tak nevonia. Do iných musia prísť triezvi. Ani z voza. Ani na voz. Áno, sú aj takíto. Výmyselníci a alkoholici.

Mnohých z nich urobila až ulica. Takí,

alebo onakí, nikto si nezaslúži zamrznúť na ulici bez pomoci.

Ak chceš v teple byť, nesmieš piť Niektorý, ako napríklad starší predajca spod Michalskej brány v Bratislave, sa uchýli do záhradnej chatky, ktorú si prenajíma. „Ani po minulé zimy som nespal v nocľahárňach,“ hovorí. Jednou z príčin, prečo volí túto možnosť stále mnoho bezdomovcov, je nedostatočná kapacita lôžok na Slovensku.

Druhým fenoménom sú ťažko splniteľné podmienky v existujúcich zariadeniach, ktoré im často paradoxne zabraňujú využívať služby pre nich zriadené. Aj tieto fakty

92

KAUZA 9 V nitrianskom útulku pre bezdomovcov panuje priateľská nálada.

prispeli k tomu, že len v zime 2005/2006 na Slovensku zomrelo na následky podchladenia samotného, alebo v kombinácii s požitím alkoholu, minimálne dvadsaťštyri bezdomovcov. Informuje o tom správa, ktorú vydala Generálna prokuratúra SR o svojej činnosti za rok 2005. Určiť počet mŕtvych bezdomovcov ani dnes nie je jednoduché. Žiadna inštitúcia nemá povinnosť evidovať ich úmrtia. Ako uviedol ústav súdneho lekárstva, proces určovania príčiny smrti je dlhodobý a výsledky sú známe až po skončení zimného obdobia. Zima 2005/ 2006 nebola prvá, počas ktorej zomreli bezdomovci a, bohužiaľ, asi ani posledná.

Bola však, dúfajme, posledná, kedy sa to dialo z dôvodu absolútneho nedostatku možností. V tom čase boli v Bratislave len dve nocľahárne s kapacitou 60 lôžok na odhadovaný počet 2000 bezdomovcov. Obe s nulovou toleranciou alkoholu. Keby sa však rovno všetci bezdomovci vzdali pitia, nocľahárne potrebám kapacitne nestačili.

Navyše, v nocľahárni, ktorú prevádzkuje samosprávny kraj, bolo podmienkou prijatia potvrdenie od kožného lekára dokladujúce, že bezdomovec nemá žiadne infekčné ochorenie a röntgen pľúc. Pre bezdomovcov, z ktorých mnohí trpia sociálnou fóbiou alebo nemajú kartičku poistenca, je získanie takéhoto potvrdenia takmer nedosiahnuteľné.

Podmienky nastavené tak, že ich klienti nedokázali splniť, sa prejavili na poloprázdnych zariadeniach. To bolo ďalej argumentom, prečo nepodporiť ďalšie útulky.

Začarovaný kruh.

Stany a streetwork zachraňovali „Bezdomovectvo je problém, ktorý obce alebo kraje primárne neriešia,“ je presvedčený Paľo Vilček z jedného z prvých slovenských útulkov, zariadenia Inštitút Krista Veľkňaza. Samospráva sa snaží riešiť iné skupiny sociálnych problémov. Bezdomovci nie sú voliči. Sklon represívne riešiť, upratať bezdomovcov z dohľadu, býva prvým krokom stratégie mnohých obcí. Na druhej strane treba priznať, že to naši mocipáni nemajú ľahké.

Plánovanie tak nepopulárnych zariadení, ako sú tie pre bezdomovcov, si od nich vyžaduje dávku odvahy. Väčšina občanov sa síce zhodne na tom, že nikoho netreba nechať zmrznúť na ulici, ale bránia sa ako splašené kone, keď sa objaví zahmlená možnosť, že sa takéto zariadenie objaví v ich susedstve. Tak to bolo aj v prípade stanového mestečka.

Ani záujem médií nepresvedčil kompetentných k riešeniu. Pre dlhodobých bezdomovcov, Pomohli mne, ja pomôžem ďalším, hovorí Marta Šarkóziová z Mea Culpa.

ťažko závislých od alkoholu, ostávala stále jediná perspektíva chladnej ulice. Chladným ale neostal človek mimo sociálnej oblasti, vtedajší minister vnútra Vladimír Palko. Na jeho príkaz postavili stanové mestečko vo Vrakuni. Zateplené a vykurované vojenské stany so sprchou a sociálnym zariadením pre dvesto ľudí. Možnosť otvorená pre všetkých. Aj pre tých, čo si vypili. V tú zimu zabránilo stanové mestečko ďalším zbytočným úmrtiam. Dopomohol tomu aj streetwork nášho združenia, ktorý odvtedy prevádzkujeme.

Vyťaženosť stanového mestečka s plne využívanou kapacitou dala facku argumentu, že bezdomovci pomoc odmietajú. Definitívne potvrdila potrebu nízkoprahového zariadenia pre bezdomovcov v Bratislave. A nielen v nej.

Aj menšie mestá zareagovali Bratislavu čakala dlhá cesta vyrovnať sa ďalším slovenským mestám, ktoré problém bezdomovectva riešili koncepčnejšie a štedrejšie, čo sa týka kapacít svojich útulkov. Môžeme spomenúť napríklad Banskú Bystricu, Košice či Prešov. V roku 2006 sa s nocľahárňami akoby roztrhlo vrece. Vznikli nové nocľahárne a útulky v Lučenci, Trnave, Leviciach, Martine, Krompachoch, Handlovej, Skalici, Zvolene, Poprade a Žiline. Rok 2007 priniesol bezdomovcom ďalšie pozitívne zmeny. V Bernátovciach neďaleko Košíc si nezisková organizácia Oáza - nádej pre nový život prenajala objekt s kapacitou do 40 miest. Otvorila v ňom tzv. potravinovú banku, v ktorej sa bezdomovci mohli zamestnať.

Zabezpečená bola celodenná starostlivosť aj pre bezdomovcov v zlom zdravotnom stave. Sociálne zariadenie slúžiace klientom 24 hodín denne vzniklo aj v Ružomberku.

Kapacita však dosahuje 15 miest. Tak ako v mnohých ďalších zariadeniach, aj tu musia klienti predtým, ako im poskytnú nocľah, absolvovať „papierovačky“. Pred príchodom musia požiadať o prístrešie na oddelení sociálnych vecí mestského úradu a priniesť

potvrdenie o zdravotnom stave. Ďalšie pribudli aj v Rožňave, Nových Zámkoch a Brezne. Niektoré vznikli len na zimné obdobie, mnohé celoročne. Dokonca pár z nich bolo nízkoprahových. „Je faktom, že bezdomovci často trpia závislosťou na alkohole. Je krátkozraké z pomoci vylučovať tých, ktorí našu pomoc potrebujú najviac“ tvrdí etnologička Nina Beňová, autorka knihy Bezdomovci, ľudia ako my.

V zahraničí si komplexné riešenie bezdomovectva nízkoprahové služby pre závislých vyžiadalo už dávnejšie. Pre Slovensko sú ľudia na ulici ešte stále pomerne novým problémom.

Sofiina voľba Dlho očakávaná prvá nízkoprahová nocľaháreň v Bratislave Depaul bola nakoniec otvorená tesne pred Štedrým dňom. Za symbolický poplatok prichýli aj tých, čo pili. Len za prvý mesiac svojej existencie zaznamenala 1705 nocľahov. Pre bratislavských bezdomovcov to znamená šancu prežiť. Koncom roka bola otvorená aj nízkoprahová nocľaháreň v Trenčíne. Klienti do nej mohli prichádzať medzi osemnástou a dvadsiatou, o ôsmej ráno museli nocľaháreň opustiť.

V Bratislave bolo najvýznamnejšie otvorenie denného centra DePaul. Poskytuje svoje služby len chorým, starým či klientom prepusteným z nemocnice. Mnohým z nich zachráni život. Chorých bezdomovcov je veľa, kapacita ani zďaleka nepostačuje.

Pracovníci sú každý deň nútení riešiť Sofiinu voľbu a rozhodovať sa, ktorého chorého bezdomovca prijmú a ktorého pošlú v horúčkach preč. „Problém získať vhodné priestory, vlastne takmer akékoľvek priestory pre prácu s bezdomovcami, nás blokuje v snahe ďalej rozširovať služby,“ konštatuje riaditeľ organizácie Depaul Juraj Barát. „Jedinou podmienkou prijatia, ktorú na

92

10 KAUZA bezdomovcov máme, je, aby neohrozovali seba a okolie. Nesmú byť agresívni ani vulgárni. Môžu byť aj pod vplyvom alkoholu,“ hovorí Klára Labošová z Denného azylového centra a nízkoprahovej nocľahárne v Nitre.

Potvrdenie od lekára pred prijatím v nej nepožadujú. „Sami si vieme vysledovať, ktorí bezdomovci sú chorí,“ dodáva. Aj ďalšie zariadenie v Nitre, Útulok pre bezdomovcov a nocľaháreň príspevkovej organizácie Správy zariadení sociálnych služieb, je k svojim klientom zhovievavé. Pre požitý alkohol a omamné látky ich tiež nevyhodia. „Musia sa po príchode len osprchovať.

Avšak aj pre tých, ktorí to nedokážu, máme miestnosť, kde si môžu ľahnúť aj oblečení,“ hovorí Peter Heiser, ktorý v útulku pracuje už od roku 1993.

Nezakazujú, snažia sa motivovať

Na Andrejku Horváthovú nedajú dopustiť.

V Prešove založila Diecézna charita v roku 1997 najskôr len nocľaháreň Archa. Tá sa postupne pretransformovala na celodenné zariadenie. „Naša jediná podmienka sa vzťahuje len na nových klientov. Musia prísť úplne triezvi. Nepoznáme ich, a tak nevieme, čo od nich môžeme čakať,“ hovorí Michal Kál. Neskôr to

posudzujú individuálne. „Niekomu stačí vypiť pol deci a už je veľmi agresívny, iný je úplne v pohode. Všetko závisí od pracovníka, ktorý je na príjme. On posúdi, či bezdomovca zoberieme, alebo nie,“ spresňuje a jedným dychom dodáva: „Človeku, ktorý žije na ulici, je veľmi ťažko, aby si nevypil.“ K abstinencii sa ich

snažia motivovať. V dolnej časti zariadenia umiestňujeme tých, ktorí sa nesnažia svoju situáciu riešiť. Im sú poskytnuté základné podmienky. Na izbe je ich šesť, cez deň sa ale môžu zdržovať iba v spoločenskej miestnosti. V hornej časti zariadenia máme klientov, ktorí sú abstinenti. Ich izby aj spoločné priestory sú lepšie vybavené. A aj

Darujte nám vaše 2 %

V

enujte vaše 2 % OZ Proti prúdu a podporte aktivity na pomoc ľuďom bez domova. Vráťme dôstojnosť a nádej ľuďom bez domova prostredníctvom projektu Nota bene. Nenechajme na uliciach umierať ľudí bez domova bez pomoci – pomoc priamo v uliciach cez projekt Street work.

Našim predajcom poskytujeme okrem možnosti dôstojného príjmu, sociálne a právne poradenstvo, pomoc pri hľadaní práce a ubytovania a prístup k telefónu a internetu, organizujeme kultúrne a športové aktivity a prispievame na zdravotné potreby. Náš druhý najväčší projekt Street work – vyhľadávanie bezdomovcov, ktorí potrebujú pomoc v uliciach vo večerných hodinách – zahŕňa poskytovanie základného poradenstva, výdaj stravy, šatstva, základné

ošetrenie a odvoz k lekárovi, či do nocľahárne. Viac info na www.notabene.sk

Ako venovať 2 % z dane (prevzaté z www.dvepercenta.sk) Dôležité termíny: Ak ste zamestnanec, poslednú možnosť venovať dve percentá máte do 30. apríla 2009. Ak ste živnostník, túto možnosť máte len do 31. marca 2009 Ak ste zamestnaní: 1. Požiadajte svojho zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov a o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane.

2. Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní 2 % z dane. Uveďte vaše meno, rodné číslo, bydlisko a sumu zodpovedajúcu 2 % zaplatenej dane. Nájdete ho aj v marcovom čísle Nota bene.

3. Najneskôr do 30. apríla 2009 pošlite/ doručte formuláre daňovému úradu v mieste vášho bydliska.

Ak si podávate daňové priznanie sami (napr. živnostníci):

1. Ak vypĺňate Daňové priznanie pre fyzické osoby – typ A, potom venujte pozornosť VIII. oddielu s názvom Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov FO podľa § 50 zákona. Ak vypĺňate Daňové priznanie pre fyzické osoby – typ B, potom venujte pozornosť XII. Oddielu s názvom Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov FO podľa § 50 zákona. Do príslušných koloniek uveďte: sumu 2 % z vašej dane, a údaje organizácie, ktorej chcete venovať 2 % z dane.

2. Vyplnené daňové priznanie za rok 2008 doručte vášmu daňovému úradu a uhraďte daň do 31. marca 2009. Údaje, ktoré potrebujete o našom združení na venovanie 2 % z dane: Názov: Proti prúdu Právna forma: občianske združenie IČO: 360 68 781 Sídlo: Karpatská 10, Bratislava 811 05 Ďakujeme všetkým, ktorí sa rozhodli stať sa našimi sponzormi aj touto formou.

SANDRA TORDOVÁ, ZÁSTUPKYŇA RIADITEĽA OZ PROTI PRÚDU

SOS Linka na pomoc bezdomovcom v Bratislave - 0907 733 388.

Tipy na bezdomovcov v Bratislave, ktorí by potrebovali pomoc, prosím, volajte od pondelka do soboty v čase od 17.00 do 22.00 hod. na tel. číslo 0907 733 388.

92

INZERCIA 11 Inzercia

počas dňa môžu zostať na izbe a pospať si. Títo majú základné veci v poriadku.

Chodia na úrad práce,“ vysvetľuje fungovanie zariadenia. Neraz sa vďaka vzorným klientom rozhodnú tí druhí zmeniť, lebo vidia, že to má zmysel. Jedni i druhí môžu v zariadení zostať dlhodobo, pokiaľ dodržujú jeho podmienky. Nikoho nevyhodia ani z Útulku pre ženy v Čadci, ktorý vedie Dom charity sv. Gianny. Najskôr založili v roku 2006 len denné azylové centrum, v ktorom sa bezdomovci mohli osprchovať, najesť, prípadne im bolo poskytnuté šatstvo. „V roku 2007 sme založili nocľaháreň pre mužov a ženy, vtedy vznikol aj prechodný útulok pre ženy s nepretržitou službou.

Máme tu desať žien, ktoré sa podieľajú na bežnom živote zariadenia. Pracujú, varia si. Snažíme sa ich umiestniť do trvalého sociálneho zariadenia, alebo im pomôcť nájsť si prácu. Nie je to ale jednoduché, väčšinou sú to psychicky choré ženy,“ hovorí pracovníčka útulku. Tie patria spolu so stále pribúdajúcim počtom mladých bezdomovcov a rodín s deťmi medzi tých najzraniteľnejších.

MÁRIA BULKOVÁ, SANDRA TORDOVÁ FOTO: MÁRIA BULKOVÁ

V tejto výnimočnej hre zažijete horor, psycho, ale aj romantiku... a ešte k tomu sa aj zasmejete.

Premiéra: 28. marca 2009 (sobota), o 19:00 hod., v divadle Meteorit sídliacom na Čulenovej č. 3 Vstupenky v predpredaji v sieti Ticketportal.

Rezervácia vstupeniek: 0911 29 34 10 Bližšie informácie o divdle a našom programe nájdete na: www.meteorit-theatre.com

Vyhrajte 2 vstupenky na premiéru Richarda III. v divadle Meteorit! Stačí poslať na jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: Aké údaje potrebujete, aby ste mohli venovať 2 % dane z príjmu NOTA BENE? Tri správne odpovede odmeníme vstupenkami. Pomôcka: www.notabene.sk/?ako-pomoct

Nie je kuchár ako kuchár G

astronómia vždy bola, je a bude považovaná za umenie. Nejeden šéfkuchár je preto zároveň aj vychytenou celebritou. Mediálne známe tváre predávajú miesta pri stoloch v beznádejne vypredaných reštauráciách, gastronomické kurzy, či kuchárske knihy plné skvelých receptov. O to väčším umením je však sprostredkovať neobyčajný kulinársky zážitok aj mimo reštaurácie a kompletne zariadenej kuchyne. Predstavte si svadobnú hostinu na lúke pod party stanom, luxusný banket v električkovom tuneli, či dobové hody na hradnom nádvorí. Je tiež umením servírovať špeciálne menu pre pár desiatok, stoviek, či dokonca tisícok hostí naraz. Jedlo totiž neustále pracuje a vyžaduje špeciálne know-how pripraviť ho tak, aby si zachovalo svoje kvality, aj keď musí k hosťovi putovať dlhšie ako len z kuchyne ku stolu v reštaurácii. Presne tieto služby ponúka cateringová spoločnosť, ktorá na tieto účely zamestnáva vyškolených cateringových kuchárov.

Aj keď je slovo catering dnes pomerne známe, nie každý si dokáže predstaviť, o akú komplexnú službu ide. V rámci gastronómie slovo catering zahŕňa kompletný servis jedál a nápojov mimo Inzercia

gastronomickej komunity. Tie najlepšie cateringové spoločnosti častokrát kombinujú zvučné mená á la carte kuchárov, ktorí poskytujú kreativitu v kombinácii chutí pri príprave exkluzívneho menu so schopnosťami cateringových šéfkuchárov, ktorí zabezpečia bezchybnú logistiku varenia a servírovania. Ako sa vraví, nie je kuchár ako kuchár.

reštauračnej prevádzky, často krát bez prívodu vody a potrebného zázemia.

V takýchto podmienkach sa ukazuje rozdiel medzi cateringovým kuchárom a kuchárom pracujúcim á la carte. Len skúsený cateringový kuchár dokáže plánovať zložité logistické procesy a zvládnuť kvantá surovín tak, aby sa každému z hostí dostalo rovnako kvalitné jedlo. Neraz sa musí potýkať s nepriazňou počasia, nedostatkom priestoru, veľkým tímom kuchárov a pomocných síl, či s neustálym drobnohľadom zástupcov rôznych úradov pri protokolárnych akciách.

Cateringoví kuchári síce nepatria medzi tváre známe z lifesytlových časopisov, o to zvučnejšie mená sú to však v rámci

Sharkam VIP Catering je spoločnosťou s desaťročnou tradíciou na slovenskom trhu, poskytujúcou profesionálne služby a špičkovú kvalitu jedál, nápojov a servisu na celom Slovensku, v Čechách i v Rakúsku. Od januára 2009 spoločnosť pracuje s novým šéfkuchárom, ktorý vyniká 8-ročnými skúsenosťami na pozícii Sous Chef v spoločnosti DO&CO, ktorá dominuje rakúskemu cateringovému trhu a celosvetovo zabezpečuje catering na podujatiach Formuly 1 a tenisových turnajoch ATP. Referencie pána Brunu siahajú od party servisu pri podujatiach okolo 6000 osôb (EURO 2008), cez airline catering až po VIP návštevy rakúskeho prezidenta Heinza Fischera v zahraničí, amerického prezidenta Busha či pápeža Benedikta XVI. v Rakúsku. www.sharkam.sk

92

12 DO TUCTA

N

ie je veselé stretnúť sa po rokoch s kolegom fotoreportérom, ktorý prišiel o zrak. Jozef Pastorek fotil pre oravské týždenníky, ale aj pre celoslovenský denník. Aj napriek tomu, že nosil stále hrubšie okuliare, dokázal lepšie vidieť, ako niektorí jeho kolegovia s neporušeným zrakom. Pre obrázky mal cit.

Lebo šestku nemám rád

Srdce a nič

92

DO TUCTA 13

Jozef je pôvodom Bratislavčan. Narodil sa takmer uprostred mesta, hneď vedľa obávanej policajnej základne. Jej palác strážili dva kamenné levy. V auguste roku 1970 sa rodina presťahovala na Oravu, do Dolného Kubína. Tu sa začal venovať atletike, najmä vrhačským disciplínam. Sám o sebe hovorí, že býval chlap, ktorý si trúfol aj na desaťboj.

Vyučil si sa za nástrojára, ale venoval si sa iným veciam.

- Atletika, muzika a fotografia sú moje tri životné lásky. A fotografia je najväčšia z nich. K muzike ma zasa priviedla atletika. Doslova ma inšpirovala k výkonom na pretekoch. Malý prehrávač na kazety

som nosil všade. Športoval som so slúchadlami na ušiach, čo už dnes nie je nič mimoriadne. Pri vrhačských disciplínach som si, samozrejme, musel dať hudbu zo seba dolu.

Pritom sa nedalo ešte aj fotografovať, že?

- Fotografia prišla na rad až po zdravotných problémoch, rozlúčení sa s atletikou. Keď si ma našla, moja bývalá gazdiná Olinka priniesla do domácnosti aj malý kompaktný fotoaparát, ktorý ma priviedol k tomu, že som si začal kupovať stále lepšie vybavenie. Keby nebolo Olinky, nedostal by som sa ani do novín.

Odniesla do redakcie moje fotografie, či by sa náhodou nedali použiť. Dali. Časom sme sa s redakciou dohodli. Bol som však presvedčený, že to stále nerobím dobre. To ma hnalo dopredu.

Potom prišla Bratislava...

- Po čase som sa stal kmeňovým zamestnancom týždenníka Orava a o niekoľko rokov neskôr ma kamarát priviedol do Bratislavy. Bola to perfektná práca s kvalitnými píšucimi reportérmi.

Veľa sme cestovali. Po redakčných zmenách to však už nebolo také dobré.

Občas sa to trochu zlepšilo, až nakoniec noviny padli.

A tebe aj slabol zrak...

- Už vtedy mi degenerovala sietnica.

Mám genetickú chybu. Sme traja bratia a všetci sme už slepí. Že oslepnem, som začal tušiť, až keď môj najstarší brat prišiel o oči. Vedel som, že aj mňa to čaká, rovnako ako nášho tretieho brata, ktorý sa oproti nám zatiaľ iba hrá na úplne slepého. Je na tom z nás najlepšie.

Absolvoval som niekoľko operácií. Po poslednej mi primár oznámil, že už mám len dva až tri roky... Niet pomoci. Dnes už vnímam len prudké svetlo. Napríklad okno.

Nič viac...

Zničujúca očná choroba a fotografia. To akosi nejde k sebe.

- Povedal som si, že kým vidím, musím urobiť zopár pekných obrázkov. V roku 2004 mi uznali invalidný dôchodok ako nevidiacemu. Odvtedy sa len tak potácam.

Najčastejšie z domu ku krčme.

Určite nebolo ľahké zvykať si na tmu.

- Všetko mám na krok vyrátané. Je to o systéme. Mám od kamaráta špeciálnu paličku. Z miesta, kde spávam, sa dám päťdesiat krokov doľava, potom trochu doľava ďalších desať, naklepkám si chodníček ku ceste cez hrboľ, potom cez prechod šesť krokov, desať schodíkov, tridsaťosem krokov ku koncu zábradlia...

Po dvadsiatom ôsmom už ma vedie aj zábradlie vľavo. Potom sa otočím, prejdem dva razy dvanásť schodov. Ďalej doľava diagonálne šesť krokov plus siedmy, lebo šestku nemám rád. Doľava osemnásť krokov cez dvere, ďalšie tri kroky, ťuknem o lavicu, tri kroky a doprava ďalších päť krokov. Potom sa musím zohnúť, aby som si hlavu nebuchol o ceduľu. Uhnem sa,

pri pulte zaželám dobrý deň a objednám si jeden „kompletík“ – um s čiernym pivom. Potom prídem k svojmu fleku, kde najprv chvíľu načúvam, či tu niekto náhodou nesedí a nešuchoce. Väčšinou tu mám voľno pre seba. Je to môj priestor.

Pivo mi nosia v špeciálnom krígli pre mňa.

Osud sa s tebou nemaznal, napriek tomu na pohľad nie si kopa depresie.

- Našťastie slepý do výkalu nešliapne, pretože „hovno“ vidí.

Kde môžeme vidieť tvoje obrázky?

- Asi nikde.

Prečo?

- Negatívy som mal vždy poctivo archivované. Po rozvode a prerábaní bytu to mojej bývalej manželke zavadzalo.

Všetko skončilo niekde na skládke. Možno by sa niečo našlo v redakcii Orava. Ako talizman si však so sebou nosím svoj starý novinársky preukaz. Okrem toho mám i celú brašnu aj s technikou. Samozrejme, kvalitné digitály ma už nezastihli. Čo by si chcel robiť? Máš nejaké sny?

- Už som prestal snívať. Len prežívam. Bol by som však rád, keby napríklad tu na Orave vzniklo regionálne rádio, v ktorom by som mal svoj hudobný program. O muzike predsa len niečo viem, s ľuďmi viem „pokecať“. Veď som býval dva a pol roka dídžej.

Koľko máš detí?

- Dcéra Karinka ma už urobila dedom. Syn sa po rozvode so mnou nestretáva... Prestal som pre neho existovať. Bývalú manželku si vážim.

Tu sedávaš celé dni?

- Môj otec hovorieval: Pi ako hovädo. To vždy vie, kedy má dosť. Niekedy toho vypijem dosť, ale stále zostávam v pohode.

Zaujímaš sa ešte nejako o fotografiu?

- Mrzí ma, že nemám nejakého žiaka, ktorému by som mohol odovzdať svoje skúsenosti. Veď o nej niečo viem. Škrie ma to. Veď ani tú starú techniku nemám komu dať. Všetko funguje a je to v dobrom stave.

Viem, že fotograficky vidieť sa nedá naučiť, že to musíš mať v srdci. Bez toho nenafotíš nič mimoriadne a zaujímavé. Nafotíš vlastne len to nič.

Si jedným z hrdinov absolventského dokumentárneho filmu Strasti života mužského zo života zaujímavých postáv z Oravy. Teraz rozhovor pre Nota bene... Je to príjemné?

- Samozrejme. Do filmu si ma vybrali ako exota s paličkou a v Dolnom Kubíne som aj kedysi niečo znamenal. Rozprával som pateticky svoj príbeh uprostred prázdneho kina vo svojej obľúbenej šiltovke. Rozprával som bez pýtania. Som „ukecaný“. Aj teraz ti rozprávam bez prerušenia. Otázky si budeš musieť vymyslieť, aby bol z môjho monológu rozhovor...

RADOVAN DAJKA FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

92

14 REPORTÁŽ

Ponechaní napospas osudu

Zabudnutí P

od Kaukazom už šestnásť rokov pokračuje jedna z najväčších tragédií súčasnej Európy. Odhaduje sa, že veľká časť zo štvrť milióna gruzínskych utečencov z Abcházska žije v päťsto kolektívnych centrách; v zdevastovaných budovách bývalých kolchozov, škôl, pionierskych táborov či dokonca kúpeľov.

IDP je pekne znejúca anglická skratka, čosi ako IBM. Internal displaced persons nie sú pritom ani utečenci, pretože utiecť sa dá podľa medzinárodnej klasifikácie iba do zahraničia. Sú to vnútorní vysídlenci. Majú okrem iného tú obrovskú smolu, že ich vyhnali z domovov v Abcházsku do Gruzínska a podľa medzinárodného spoločenstva ide naďalej o jeden štát. Nezávislosť Abcházska uznalo vlani v lete po vojne v Južnom Osetsku iba Rusko, Nikaragua a palestínske hnutie Hamas. Tým chudákom, čo žijú ako krysy, to však môže byť srdečne jedno – stali sa figúrkami na šachovnici cynickej politiky. Vrátiť sa domov im neumožní vláda neexistujúceho štátu a ich vlastná gruzínska vláda im nezabezpečí dôstojné podmienky, pretože ich naďalej nezodpovedne drží v ilúzii, že raz sa vrátia domov.

„Bol to pre mňa šok,“ hovorí šéfka gruzínskej misie českej organizácie Člověk v tísni Karolína Pličková a pokračuje: „Pol roka tu v Tbilisi chodím denne na päť koordinačných porád humanitárnych organizácií, kde sú v tabuľkách vykazované dve kategórie. Noví IDP, čo je 100 tisíc utečencov z vojny v lete 2008, a starí IDP, čo je 220 tisíc utečencov z Abcházska. Prvým sa poskytuje masívna pomoc, druhým nie. Je to do neba volajúca nespravodlivosť. Nevedela som si tú hrôzu predstaviť, kým som sa nevybrala osobne na abcházske hranice. Okná bez skiel, prepadnuté podlahy a stropy...“

Desať mesačne Stále husto lialo. Kukuriho Niva pokračovala pol hodiny v slalome medzi dierami na ceste, tentoraz až celkom na abcházsku hranicu. „Nabľudateľov“, ako tu po rusky hovoria členom Monitorovacej misie EÚ (EUMM), ktorí prišli v októbri, sme nestretli. Podobne ani deti, ktoré na niektorých miestach cez prísne stráženú hranicu chodia do školy.

Posledná dedina sa volá Rukhi. Od Karolíny som vedel, že IDP žijú aj v hipodróme. Áno, čítate dobre, v hipodróme. O pôvodnom účele svedčia iba namaľované kone v okolí príjazdovej cesty.

Uvidel som tri veľké a jednu malú budovu, jedna z nich nemala strechu ani krov. Na vrchné poschodie pršalo, vo vchode bolo

92

REPORTÁŽ 15 Už 16 rokov žije takmer štvrť milióna ľudí v otrasných podmienkach.

Verejná zbierka organizácie Človek v ohrození na pomoc utečencom v Gruzínsku. Číslo účtu: 2660520502/1100 Variabilný symbol: 1118 Ďakujeme! prepadnuté schodisko. Na oknách väčšinou igelit namiesto skla, prípadne nič, iba diera. Že tu žijú ľudia, o tom vypovedalo iba všadeprítomné vyprané oblečenie, ktoré sa sušilo rozvešané na šnúre na chodbách.

Fajn, voda tu zrejme je. O bočnú stenu jednej z budov boli opreté konáre a tenké kmene stromov. Výborne, zrejme majú aj čím kúriť. „Elektrinu už nemáme, vyčerpali sme si na tento mesiac kvótu, ktorú dostávame od štátu,“ vravel Genadi Kakabadze, prvý IDP, ktorého sme tu stretli. Dodal, že na osobu a mesiac dostávajú od štátu 22 lari (v prepočte desať eur). V duchu rýchlo vypočítam, že to stačí iba na jeden chlieb za 65 stotiniek denne. Múku, olej, zemiaky, fazuľu ani iné základné potraviny si už nemôžu dovoliť. Z čoho teda žijú? Čiastočnú odpoveď poskytuje pohľad na kuríny či priviazané prasatá v zadnom trakte, úplnú zistenie, že v mnohých rodinách IDP sa nájde jeden muž – živiteľ, ktorý kdesi pracuje a posiela peniaze. Deti nie sú celkom bezprizorné, mali by mať možnosť chodiť do škôl. Chkadua Suliko mi však vravela, že jej syn do školy ísť nemôže. Nemá topánky.

Podobne ako iné centrá pre IDP, ani hipodróm nemá nijakého správcu. A nikto im nepomáha; z vlády, zo zahraničia, ani z mimovládnej organizácie. Sú ponechaní napospas osudu. Šestnásť rokov. Veci zo

Napriek zúfalstvu sa každý rád cíti ako človek. zoznamu sa v každej rodine opakujú. Nová strecha, okná, jedlo, drevo na kúrenie, deky, oblečenie pre deti. Pani Zugbaia Manana tlačí pred sebou invalidný vozík, na ktorom sú položené zarámované fotografie jej nebohého syna a jeho biele tenisky. Zomrel pred piatimi rokmi. Muža jej zabili počas vojny v Abcházsku. Ich dom zapálili, takže sa vlastne nemá kam vrátiť. Podobný osud postihol domy a byty väčšiny IDP. V lepšom prípade ich obsadili Abcházci, v horšom zničili a zapálili. V celom západnom Gruzínsku som pritom nestretol jediného IDP, ktorý by nepovedal odhodlane, že ak by mal tú možnosť, okamžite sa

vráti domov. Pretože kým Gruzínsko bolo rajskou záhradou ZSSR, úrodné Abcházsko s vinohradmi, citrusovými a čajovými plantážami bolo jej najkrajším kútom...

Z hipodrómu sme odišli s notesom plným mien, striech, okien, jedla, dreva na kúrenie, diek a oblečenia pre deti. Ako a kde však pomôcť, keď je takýchto a možno aj horších IDP centier v meste Zugdidi 106, v rajóne 172 a v celej krajine odhadom 500? Zúfalá, neriešiteľná situácia. Pokračovali sme v slalome medzi dierami do dediny Ingiri, kde žijú IDP v budovách bývalej technickej školy. „Vidíš tie domy? Všetky boli postavené ešte za Sovietskeho zväzu, v nezávislom Gruzínsku ani jeden!“ zvyšoval opäť hlas Kukuri a pokračoval: „Vidíš tie ruiny? Všetko sú to bývalé kolchozy a čajové fabriky!“ Na dôvažok vyslovil nepublikovateľnú nadávku.

Jediné, čo tu ešte ako-tak funguje, je pestovanie orechov.

V pionierskom tábore

Utečenci – neutečenci by radi žili inak.

Druhý deň ráno vyšlo slnko a svet hneď vyzeral lepšie. Aj keď, realita ostávala rovnako tristná. Usmiaty Kukuri prišiel v saku a so slnečnými okuliarmi. Urobil v kancelárii Atinati kávu a povedal mi: „Poznáš televíznu vežu Ostankino v Moskve? Kedysi som si mohol dovoliť ísť tam na kávu, dnes ťa nemôžem ani v Zugdidi pozvať na čaj.“ Dobrá nálada mi v tej chvíli prešla.

Neopúšťala ma neodbytná otázka.

Dofrasa, čo robí pre tých chudákov vláda a medzinárodné spoločenstvo? Zašli sme teda s Makou na Leninovu ulicu 82, kde v peknom stráženom dome sídli miestny Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Jeho šéfom je sympatický Bosniak

92

16 REPORTÁŽ zo Sarajeva Srečko Neuman. V Zugdidi už pôsobí tri roky. „Máme obmedzené možnosti,“ zapálil si Neuman cigaretu a pokračoval: „UNHCR v roku 2006 inicioval, aby gruzínska vláda prijala dokument národnej stratégie pre IDP z Abcházska.

Vláda s tým dlho otáľala, napokon ho prijala až teraz v lete, týždeň pred vojnou s Ruskom. Trváme na tom, že ľudia sa musia vrátiť do svojich domovov, čomu sa však Abcházsko bráni. Umožnilo to iba v prípade údolia Gali, kam sa vrátilo 45 tisíc Gruzíncov. Návrat ostatných vidím skepticky.

Gruzínska vláda však prisľúbila v roku 2009 implementáciu prvých programov na výstavbu domov pre IDP.“ Lepšie sme s Makou nepochodili ani o pár ulíc ďalej, v regionálnej kancelárii ministerstva pre utečencov. Jej šéf Tengiz Lukava je sám gruzínskym utečencom, ktorý v roku 1992 ušiel z Abcházska.

Paradoxne, aj on býva s rodinou v jednom z IDP centier, ktoré sa nachádza v škôlke v tridsať kilometrov vzdialenej dedine. Ako sme sa neskôr osobne presvedčili, majú tam zasklené okná, piecku na drevo, vodu aj elektrinu. No aj tak, ako môže byť riešená situácia utečencov v krajine, kde je vysoký úradník ministerstva sám utečencom, ktorý žije v škôlke? „Plánujeme nejaké opatrenia,

www.albi.sk

Kulisa čias, ktoré sľubovali svetlé zajtrajšky v biede súčasnosti. ale nepoviem vám zatiaľ, aké,“ povedal Lukava záhadne a pokračoval: „Prečo nešlo pre tých ľudí doteraz urobiť viac?

Neviem, ja tu pracujem iba od roku 2007.

Každopádne, vybavujeme dokumenty pre asi 80 tisíc IDP v rajóne a máme iba deväť zamestnancov. Nezvládame to.“ Na dôvažok Lukava prizná, že desať eur na mesiac a na osobu, ktoré IDP dostávajú, je málo, je to však dvojnásobok toho, čo im dával pred rokom. Inak, aj on by sa vraj vrátil domov do Abcházska, ak by mohol.

Videli sme všeličo; hipodróm, školu, škôlku, internát. No najčudesnejšie IDP centrum bolo v dedine Čkaduaši. Bývalý prominentný pioniersky tábor. „Pamätám si, keď to ešte fungovalo. Bola som tu ako pionierka.

Kdesi tu stála aj koncertná sieň,“ vravela Maka a ukázala na kopu tehál. Chodili sme od domu do domu, od dverí k dverám. Ja som fotografoval, Maka zapisovala. Drevo na kúrenie, sklá na okná, jedlo. Otrasné príbehy rodín bez mužov, opustených starých ľudí, čo si v tmavej kutici chovajú sliepky a čerstvo vyliahnuté kuriatka. Apatia, zúfalstvo. V tábore sa rozmohla TBC. Opitý mladý muž nás sprevádzal po budovách. Na chodbe jednej z nich boli na stenách maľby.

Futbalista, Matka Božia, kostol a postava nahej ženy. „My živjom chujovo,“ zachechtal sa pijan.

TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN, AUTOR JE PREDSEDA HUMANITÁRNEHO ZDRUŽENIA ČLOVEK V OHROZENÍ

GALAXY TRUCKER NOVÁ SPOLOČENSKÁ STOLOVÁ HRA OD VLAADI CHVÁTILA Herný hit roku 2008 podľa Viedenskej akadémie hier.

Nadplanetárne konzorcium hľadá odvážne ženy a mužov na nebezpečné lety do odľahlých častí Galaxie. Trúfate si?

Stačí zostaviť zo súčiastok kozmickú loď a na vlastnú päsť sa vydáte na cestu vesmírom.

Hru zakúpite v predajniach Brloh, Biliard, Panta Rhei, Alltoys, Dráčik a ihrysko.sk Vyhrajte Galaxy truckera! Stačí poslať na jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: Čo znamená latinský výraz NOTA BENE? Jednu správnu odpoveď odmeníme touto hrou.

Pomôcka: www.notabene.sk/casopis Inzercia

Malý domov ďaleko od domova. Ľudia sa chcú vrátiť.

92

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

PROTI SRSTI 17

V

iete sa poďakovať? Nepýtam sa na také to zdvorilostné ...kujem, ktoré zamrmleme automaticky, bez skutočnej vďaky v srdci, keď nám niekto rovnako automaticky a bez nejakých dobročinných úmyslov niečo povie alebo niečo pre nás vykoná.

Nemyslím teda na poďakovanie za podanie soli pri stole, za navarenú večeru, za výdavok centov pri pokladni, za poskytnutie informácie. To dúfam ešte zvládne každý slušne vychovaný človek, a ak nie, jeho rodičia si veru žiadne ďakujem nezaslúžia.

Myslím skôr na vďaku za veci, ktoré ovplyvnili náš život a ktorých význam možno pochopíme oveľa neskôr, ako boli vykonané.

Poďakovanie človeku, ktorý vo vás vzbudil záujem o niečo, čo vás dnes živí či teší, poďakovanie rodičom, že vám v mladosti nedovolili urobiť nejakú strašnú hlúposť, poďakovanie učiteľom - tým školským i tým duchovným, ktorí možno ani netušia, že nimi boli, že vás niečo dôležité naučili, i keď to nebolo ich prvotným poslaním.

Mám na mysli niečo také, čo môžeme najčastejšie počuť pri maturitách, promóciách a odchodoch do dôchodkov, keď o úprimnosti ďakujúceho možno úspešne pochybovať. Vlastne, najčastejšie také poďakovania počuť na pohreboch, keď by sa im aj dalo uveriť, ale čo je to platné, keď si ich adresát už nemôže vypočuť. No, možno ich počuje, ale už mu neprinesú žiadnu radosť a pozitívny impulz do života.

Zautomatizovať odpoveď Neviem ako vy, ale ja s takýmto ďakovaním mám trochu problém. Doma ani v škole ma nič také nenaučili. Viem čokoľvek veľmi dobre skritizovať, ofrflať, zanalyzovať zápory a dokonca aj klady, ale neviem len tak chváliť a ďakovať. Možno je to spôsobené najmä tým, že chválu a vďaku ma nikto poriadne nenaučil nielen vyjadrovať, ale ani prijímať. Pochvalu, že mám pekné šaty, namiesto poďakovania zhodím tým, že sú staré, keď mi niekto poďakuje za dobrú robotu, sama vytiahnem všetky chyby, ktoré som pri nej urobila. Keď ma niekto príliš chváli, hľadám za tým nejaký háčik. Čo odo mňa bude chcieť, čo mi zatajuje, čo zlé bude nasledovať?

Myslím, že v tomto nie som sama, veď napokon stačí položiť hocikomu otázku, ako sa má. Málokto odpovie: Ďakujem za opýtanie, vynikajúco! Ak na nás rovno nevychrlí sťažnosti na ťažký život, tak len precedí cez zuby, že to ujde. S prijímaním chvály a odpovedaním na otázky, ako sa mám, sa dá relatívne ľahko vysporiadať.

Chce to len malý tréning zautomatizovať si odpoveď: Ďakujem, potešili ste ma. Bodka.

S ďakovaním máme problém

Ďakujem! Ďakujem, vynikajúco. Bodka.

Tri možnosti Čo však urobiť s tým ozajstným ďakovaním?

Americkí pozitivisti na to majú rôzne recepty, ktoré nám, chmúrnym európskym národom odchovaným na irónii, nejdú veľmi pod nos.

V jednej americkej knihe (Daniel H. Pink: Úplně nová mysl) som sa napríklad dočítala, že istý herec každé svoje predstavenie niekomu venuje ako poďakovanie. Toto je fajn riešenie v prípade ľudí, čo píšu a tvoria, že majú to svoje venovanie možnosť zverejniť tak, aby sa k adresátovi nenásilne dostalo. Čo však tí ostatní?

V tej istej knihe som našla aj návod na ďakovací večierok. Pozvite človeka, ktorému chcete už dávno poďakovať, ale nenašli ste doteraz vhodnú príležitosť. Pozvite ľudí, ktorí budú vhodnými svedkami tejto udalosti, teda takými, čo s noblesou zvládnu dojatie a možno aj trochu teatrálnosti a trápnosti chvíle. Nuž, v tých svedkoch vidím v našich končinách najväčší kameň úrazu.

Preto ma asi najviac oslovila tretia možnosť, ktorú vo svojej knihe (Pohled do slunce) ponúka psychoanalytik Irvin D. Yalom. Stretol sa s ňou, ako inak, na seminári pozitívnej psychológie. Účastníci dostali za úlohu myslieť na človeka, ku ktorému cítia veľkú vďačnosť, ale nikdy mu to nepovedali. Desať minút mali venovať písaniu ďakovného listu tejto osobe, potom ten list mali prečítať vo dvojici

navzájom niekomu na seminári. Napokon mali ísť aj s listom na návštevu k adresátovi a osobne mu ho odovzdať a prečítať. Yalom svoj list adresoval bývalému vedúcemu katedry na dôchodku. Ten pri čítaní celý žiaril, a to i napriek tomu, že mal pracovňu oblepenú diplomami a oficiálnymi oceneniami.

Aj ja som sa hanbila Pri čítaní tejto knihy som si uvedomila, ako veľmi aj mňa potešilo, keď mi kamarátka na narodeniny napísala k darčeku venovanie, ako veľa pre ňu znamenám. Aj jej to bolo trošku trápne, aj ja som sa hanbila, ale dodnes mám to venovanie nacapené na chladničke. Na oplátku som zaskočila moju kamarátku ja, keď som sa jej zdôverila, ako veľmi ma v istej veci zmenila a že by som to bez nej nedokázala.

Pre mňa bola jej úloha nezabudnuteľná a ona si svoj význam bez môjho priznania vôbec neuvedomila. Som rada, že som jej to povedala a vedzte, že to nebolo ľahké.

OK, možno tieto moje pozitivistické „kecy“ a dojemné scénky nie sú nič pre vás.

Možno na ne nemáte žalúdok, odvahu alebo slovnú zásobu. Možno máte pocit, že za vás hovoria činy a bomboniéra Merci.

Neberiem vám to a ďakujem, že ste si toto Nota bene kúpili a môj článok dočítali až sem. Ak sa niekedy odhodláte prejsť od činov k slovám, nepísala som ho nadarmo.

ELENA AKÁCSOVÁ FOTO: BRANISLAV ŠTEPÁNEK

92

18 AHA HO!

P

rvýkrát v živote tu videl sneh, postavil sa na lyže a šoféroval auto – hoci len na kúsočku.

Aj kopec, z ktorého sa na lyžiach spustil, bol najmenší na Orave. Nič to.

Kvôli tomu sem neprišiel. Pozvali ho, aby rozprával o živote v otrasných podmienkach slumov v Nairobi.

Adam Masava Onyango (24) sa narodil v chatrči z vlnitého plechu v slume Mukuru v metropole Kene Nairobi. Slumy sú štvrte bedárov, kde sa mnohopočetné rodiny tlačia na jednej posteli a dlážke z udupanej hliny, na pár metroch štvorcových svojho chatrného príbytku.

Takto žijú na predmestiach veľkých afrických miest desaťtisíce, státisíce ľudí,

U nás obyčajný dom, tam vila boháča

Chalan zo slumu spoločne s potkanmi a najrôznejším hmyzom, na kope odpadkov, bez tečúcej vody a často aj bez elektriny. Väčšina obyvateľov chudobných štvrtí je bez práce, prostriedkov a akejkoľvek perspektívy, mnohí sú HIV pozitívni, ťažko chorí, závislí na drogách. Bieda plodí násilie. Bandy ozbrojené mačetami pre pár drobných bez váhania zabijú muža, ženu či dieťa.

Adam mal však šťastie. Najprv s bratom Patrickom Oboyom a ďalšími chlapcami z najchudobnejších rodín hrávali futbal a ich mama, rázna žena silnej postavy aj hlasu, ich za to hrešila. Veď aký to má zmysel, naháňať sa hlúpo za loptou? Otec chlapcom zomrel, keď boli ešte malí. Neskôr učiteľ výtvarnej výchovy vybadal u Adama talent na kreslenie.

Vedel, že jedna mimovládna organizácia podporuje v rámci projektu Mukuru Arts and Crafts mladých výtvarníkov, a poslal ho tam. Adam dostal výkresy, farby a mohol pokračovať v maľovaní. Jeho dielka aj kresby ostatných sa dostali až do Európy a na Slovensko. Mimovládne organizácie ich tu predávajú a peniaze posielajú späť do Kene, aby mali umelci peniaze na ďalší materiál.

Ukradnutá lopta Adamov brat Patrick ďalej hral futbal v tíme chudobných chalanov a bývalých „feťákov“ z Mukuru. A vyplatilo sa. Na zápase si ho všimol skaut z Európy a o pár mesiacov už Patrik hral za český Most. A za peniaze, o akých sa mu doma ani nesnívalo.

Po roku mohol kúpiť rodine v Nairobi dom, ozajstný dom, aj keď skromný a jednoduchý, takže sa odsťahovali zo slumu. „Ja som zostal,“ usmieva sa Adam, ktorý si prenajal „dom“, teda prístrešok z vlnitého plechu, v slume. „Moja mama je veľmi prísna. Lepšie sa mi býva samému.“ Mladého maliara k nám pozvala mimovládna organizácia eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Precestoval kus Slovenska.

Na školách a na besedách rozprával o živote mladých v Keni a na workshopoch učil deti kresliť a maľovať. Počas niekoľkých týždňov na Slovensku sa stretol so širokou škálou ľudí: od politikov na medzinárodnej konferencii až po najmladších obyvateľov rómskych osád. Nášmu premiérovi, ktorý si tak rád zahrá futbal, poslal loptu chudobných v Keni: urobenú z igelitových vreciek z chleba. Robert Fico neodpovedal – ani priamo Adamovi, ani tým, že by sa vyjadril za zvýšenie objemu zahraničnej rozvojovej pomoci určenej najchudobnejším krajinám.

V nemenovanej rómskej osade na východnom Slovensku mu podobnú loptu dokonca ukradli. Adam sa tomu iba smeje. „Aspoň si ma lepšie zapamätajú.“

Naša a „ich“ dedina V rómskych osadách našiel Adam podobné životné podmienky ako v africkom slume.

Zato dediny v Keni a tie naše sa nedajú porovnávať. „Kamaráti mi neverili, keď som im poslal ememeskou odfotený

dom na vašej dedine. Vyzeral totiž ako vila kenských boháčov. U nás sú na dedine malé hlinené domčeky s kruhovým pôdorysom a slamenou strechou.“ Aj preto sa vraj na Slovensku máme super.

Trojizbový byt s kúpeľňou a splachovacou toaletou, aký luxus pre rodinu! Ľudia z jeho prostredia nemajú dosť peňazí ani na to, aby sa trikrát denne najedli. Rodičia nemôžu zaplatiť deťom štúdium, preto sa mnoho mladých len tak potuluje po slume a nemá nič na práci. „To je veľmi nebezpečné. Je tam veľa drog a kriminality, chalani sa ľahko dostanú do problémov. Dievčatá veľmi skoro otehotnejú, hovorím tomu, že deti majú bábätká,“ rozpráva Adam.

Hoci to občas v slume vyzerá ako na nekončiacej sa diskotéke, skutočnosť je iná.

Deti čuchajú lepidlo, aby zabudli na hlad, dospelí bez práce sa bezcieľne potulujú sem a tam, HIV pozitívni šíria svoju nákazu...

Aj tu však žijú ľudia, ktorí tvrdo „makajú“ šestnásť hodín denne, aby uživili svoje deti. „Situácia v slume sa pomaly zlepšuje. Ľudia si otvárajú malé obchodíky alebo reštaurácie, snažia sa zarobiť nejaké peniaze. Je na nás, mladých, aby sme veci zmenili,“ myslí si Adam. On tiež nezaháľal a z prvej návštevy brata Patrika v Česku priviezol starú playstation. V slume si prenajal jednu búdu a za pár drobných sa tam deti môžu zahrať.

Iba z maľovania by nevyžil. Ale stále sníva o tom, že raz svoje práce uvidí v galériách.

KRISTIÁN PAVÚČKO FOTO: DANICA OLEXOVÁ

92

PÚTNIK 19 Za oknom v Kostolnej ulici.

Najpopulárnejší aj po smrti

Milovaný

K

eď pred štyrmi rokmi vo Vatikáne naposledy vydýchol milovaný pápež Ján Pavol II., stáli tu so sviečkami v rukách stovky ľudí, aby mu vzdali úctu.

Teraz je hrozná zima a námestie v poľských Wadowiciach je takmer prázdne. Karol Wojtyla však trčí spoza každého rohu svojho rodného mesta.

92

20 PÚTNIK

Rodný dom Karola Wojtylu ročne navštívi asi pol milióna turistov.

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzóne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Koľko časopisov sa predalo počas prvého mesiaca existencie NOTA BENE?“ Pomôcka: www.notabene.sk/casopis Správne odpovede posielajte na jaro@notabene.sk

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Inzercia

Rok 2009 vyhlásili vo Wadowiciach za Rok pápeža Jána Pavla II. Dávajú mu tu prívlastok „Veľký“. Najslávnejší rodák tohto dvadsaťtisícového mesta, a vlastne aj celého Poľska, zdraví prichádzajúcich v podobe sochy so žehnajúcou rukou z podstavca pred bazilikou a skúmavými očami hľadí z kľúčeniek, pohárov, kalendárov či hodín vo výkladoch obchodov so suvenírmi. Wadowice sa stali akýmsi malým poľským Vatikánom. Tento rok tu odslúžia ešte viac svätých omší ako vlani.

Môj pápež Na Svätého Otca si spomínam ako na človeka citlivého k nešťastiam iných. Moje deti učím, že to bol a aj je najväčší človek celého sveta, Poliak, ktorého milujú milióny ľudí, píše na webe mojpapiez.pl neznámy diskutujúci. Ktokoľvek sem môže pridať svoje myšlienky, pocity, poďakovania a spomienky na Jána Pavla II. Doteraz ho tu oslovujú „Náš milovaný svätý otec“.

Nečudo: z vysokého Petrovho stolca mal vždy blízko k ľuďom. Na každej zo svojich vyše sto zahraničných ciest prichádzal medzi davy pútnikov, žehnal ich, prihovoril sa aspoň pár slovami v ich rodnej reči. Ani tí, čo s ním nesúhlasili, ho nemohli nenávidieť – hoci boli aj úplne opačného zmýšľania ako on. Napriek tomu, že bol v otázkach tradičnej viery prísny a neoblomný, všade ho vítali

zástupy mladých. Zbližovanie ľudí, národov a náboženstiev považoval za svoju najdôležitejšiu úlohu.

Prvý schytil lopatu Karol Józef Wojtyla, alebo Lolek, ako ho volala jeho milovaná mamička, sa narodil v júni 1920 v dome na Kostolnej ulici, len pár krokov od katolíckeho chrámu. Na peniaze jeho rodina bohatá nebola. Zato na nešťastia áno. Karol nemal ešte ani deväť rokov, keď jeho mama zomrela, a onedlho zomrel aj jeho starší brat Edmund, lekár, ktorý sa od pacientky nakazil nevyliečiteľnou chorobou. Karol hravo zvládal štúdiá, veľa športoval, hrával divadlo, a, samozrejme, miništroval v kostole. Po gymnáziu mu ani nenapadlo študovať teológiu. Zapísal sa na polonistiku. No krátko nato vypukla 2. svetová vojna. Jagelonskú univerzitu v Krakove nacisti zatvorili. Karol musel nastúpiť do práce v chemických závodoch a neskôr v kameňolome. Raz, keď sa neskoro večer vracal z práce, zrazilo ho auto. Prebral sa až v nemocnici.

Otec mu povedal, že ho tam v náručí priniesla mladá krásna žena, ktorú dovtedy v mestečku nikto nevidel. Karol bol presvedčený, že to bola Panna Mária, ktorá mu zachránila život.

Ján Pavol II. sa pozerá aj z popolníkov a zapaľovačov.

92

PÚTNIK 21 V roku 1943 sa Karol rozhodol študovať teológiu v tajnom Metropolitnom duchovnom seminári a na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove.

Samozrejme, oficiálne to za okupácie nešlo. Študenti a učitelia sa schádzali tajne v bytoch a domoch priateľov. Karolov otec bol už vtedy po smrti, mladík zostal na svete úplne sám.

Prvého novembra 1946 bol Karol Wojtyla vysvätený za kňaza. Prvou farnosťou, v ktorej ako kaplán pôsobil, boli Niegowice. Ľudia si ho hneď obľúbili. Ľahko ich presvedčil, aby postavili v dedine nový kostol. Prvý schytil do rúk lopatu a začal kopať základy. Ešte v kameňolome dokázal, že nie je nijaký „perohryz“, ktorý vie narábať iba perom a jazykom. A je všeobecne známe, že do vysokého veku aktívne športoval a miloval pohyb na čerstvom vzduchu.

Muž roka Neuveriteľné. 16. októbra 1978 zvolili vo Vatikáne za 264. pápeža Poliaka Karola Wojtylu! Po 455 rokoch nebol prvýkrát Talian na Petrovom stolci. Doslova prepísal svetové dejiny. A týmto sa to ani zďaleka neskončilo. Ján Pavol II. navštívil ako prvý pápež v histórii židovskú synagógu, americký časopis Time ho v roku 1994 vyhlásil za muža roka a prestížny bruselský

týždenník European Voice ho nominoval za kampaň v prospech rozšírenia Európskej únie a presadzovanie kresťanských hodnôt na cenu Európan roka 2002. A tak ďalej.

Bohatý a plodný život tohto jedného človeka pokračoval aj v období, keď sa jeho bielovlasá hlava čoraz viac skláňala k zemi a nohy ho prestávali poslúchať. Od toho, aby chodil medzi ľudí, ho neodradili ani dva atentáty – a to si veriaci určite cenia viac ako dôležité dokumenty, ktoré počas svojho života napísal.

Karol Wojtyla Route Do rodného domu Karola Wojtylu, prerobeného na múzeum, zavíta ročne vraj približne pol milióna turistov. Vstup je zadarmo. Podmienkou vstupu je len decentné oblečenie, vypnutý mobilný telefón, žiadna žuvačka ani čiapka na hlave. Vyberajú tu len dobrovoľné príspevky na rekonštrukciu budovy. Vo Wadowiciach je Námestie Jána Pavla II., Ulica Wojtylowcov aj Ulica Matky Božej Fatimskej. Kostolnú ulicu už ani nerátame.

Verní občania mestečka umiestnili pápežove portréty aj na kruhový objazd na hlavnom ťahu. Predavači suvenírov zas na všetky možné aj nemožné predmety, ktoré teraz ponúkajú turistom. Konkurujú im „pravé poľské krémeše“, na ktoré zas lákajú

okoloidúcich majitelia cukrární. Pútnici potrebujú posilnenie; v roku 2005 tu vybudovali štyri a pol kilometrovú turistickú trasu, nazvanú Karol Wojtyla Route, ktorá iste vyčerpá najmä tých skôr narodených.

Začína sa v mestskom múzeu, pokračuje obhliadkou rodného domu Svätého Otca, baziliky, niekdajšej základnej školy, kde sa Lolek vzdelával, do trasy je zaradená aj Hagenhuberova cukráreň, budova športového zväzu Sokol, gymnázium, kláštor a vojenské baraky. Okruh, ktorý vám zaberie dve až štyri hodiny, uzatvára budova kongregácie sestier Nazaretiek.

Aktívnym pútnikom mesto ponúka aj krytý bazén, paintball, jazdu na koni, lyžiarske svahy, lezeckú stenu a požičovňu bicyklov.

Kúsok sem, kúsok tam?

Telo zosnulého Jána Pavla II. zatiaľ bezpečne odpočíva vo Vatikáne. Poľskí veriaci však od jeho smrti túžia po tom, aby sa aspoň jeho srdce vrátilo do rodnej zeme. Predpokladá sa, že fenomenálny pápež bude vyhlásený za svätého. Jeho zabalzamované telo sa potom stane relikviou a bude ho možné rozdeliť. Kúsok zostane vo Vatikáne, kúsok si budú môcť previezť do Poľska.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

92

22 ŠPIÓN

A

koby aj mohlo? Spoločných pätnásť rokov je kus života. Za toľký čas sa jeden o druhom stihli čo-to naučiť. Navyše, o príležitosti byť spolu nemajú núdzu. Jeden druhému sú takmer vždy poruke.

Alenka predáva Nota bene pri františkánoch na hlavnom námestí, Vlado len o pár metrov vyššie.

Deň svätého Valentína? Majú sa radi predsa každý deň!

Hocičo ich už len tak neprekvapí

Dvom je veselšie Že spoločný čas zužitkovali a ich vzťah klape, je vidieť na prvý pohľad. Ako všetky páry, aj oni prirodzene najradšej spomínajú na svoje začiatky. „Stále sme labzovali po Bratislave,“ Alenka sa veselo pousmeje a pokračuje: „zoznámila nás spoločná kamarátka. Prvýkrát, keď ma pozvala, som neprišla. Veľmi som jej neverila. Bola bláznivá, každú chvíľu niečo vyparatila.“ Zvedavosť jej však nedovolila neprísť aj druhýkrát. To sa, pre zmenu, neukázal Vlado. „Niečo mu do toho vbehlo,“ hovorí. Hoci to vyzeralo, že na seba nemali šťastie a mali ho prestať pokúšať, nakoniec sa predsa stretli a odvtedy sú spolu.

Zlatá stredná cesta Oťukávali sa asi tri mesiace, než spolu začali vážne chodiť. Podľa Alenky tomu bude pätnásť rokov na Jána v júni, podľa Vlada zase na Jozefa v marci. Na dátumoch ale nezáleží, hlavne, že sa majú radi. Každý pre niečo iné. Vlado Alenku aj pre krásne husté dlhé vlasy.

Alenka Vlada so šibalským úsmevom pre jeho povahu. Imponovala jej od samého začiatku. „Nie je ani dobrý, ani zlý. Zlatá stredná cesta. A je to veselý človek, máme spolu zábavu,“ hovorí. O tú sa im teraz postarali aj dve malé šteniatka,

ktoré im pribudli do domácnosti. Malé nezbedy číhajú na každú príležitosť čosi vyparatiť. „Keď sa Vlado oblieka alebo vyzlieka, hneď mu ťahajú nohavice,“ Alenka sa na ne trochu ponosuje, hoci stále láskavým tónom, svojej známej, ktorá sa pri nej zastaví po nedeľnej omši.

Drobná babka v svetlohnedom kožúšku a semišových čižmách doniesla igelitku plnú jedla. Alenku pozná už roky. A nie je jediná. Z kostola sa pri nej pristavujú viacerí. Niet sa čomu čudovať. Svojím milým vystupovaním a vzhľadom si ich za sedem rokov predávania získala. „Ja som začala predávať prvá, Vlado dva, tri dni po mne. Ja som číslo dvadsaťtri, on dvadsaťsedem,“ spomína si na začiatky, „boli veľmi ťažké. Ľudia mi všelijako nadávali, mýlili si časopis s tým, ktorý predávajú jehovisti.“ Dnes, keď je známejší, sa aj ľahšie predáva. Aj keď, január im nie veľmi praje. Nová mena a finančné suchoty po vianočných nákupoch sa odrazili aj na predaji Nota bene. Pár nepredaných kusov im však náladu nepokazí.

Deň ako každý iný Nielen Vlado, aj Alenka je veselá kopa.

Ani vážne problémy s chrbticou jej neskrivili úsmev. Skoliózu znáša statočne od trinástich rokov. Mrzí ju len, že jej

bráni pracovať, ako by chcela. „Môžem dvíhať veci len do päť kíl,“ spresňuje.

Doma nemusí ani to. Vlado jej so všetkým pomôže. „Keď sa vrátim domov, porúbem drevo, sem-tam pomôžem uvariť aj poupratovať. Nie je to pre mňa žiadny problém,“ oprie sa o barlu a s chuťou si potiahne z cigarety. Alenka mu dáva za pravdu: „Nielen navarí, aj všetko zje. Nie je vyberavý. A stará sa, dá sa na neho spoľahnúť.“ Nie vždy to bolo takéto ideálne.

Ako v každom inom vzťahu, aj v Alenkinom a Vladovom, prišla kríza. „Bolo to veru aj na rozchod. Sedem rokov sme vtedy boli spolu,“ priznáva Alenka. Zrátali plusy, mínusy. Dobré srdce oboch prevážilo.

Krízu zažehnali. Odvtedy je, ako je. Raz šťastnejšie, inokedy menej. Začiatky boli možno veselšie, aj času bolo viac, aj dnes si však vedia pripraviť pekné voľné chvíle. „Vianoce boli fajn, aj Nový rok. Navarili sme si šošovicovú polievku, zemiakový šalát s majonézou a rezne som spravila.

Ryby neľúbim. Nebaví ma ich oberať,“ prehodí veselo. Narodeniny a meniny veľmi neoslavujú. „Vlado mi kúpi čokoládu a ja jemu ponožky,“ hovorí. Ani Dňu svätého Valentína nevenujú špeciálnu pozornosť.

Deň je to ako každý iný a radi sa predsa nemajú len vo sviatočné dni.

TEXT A FOTO: MÁRIA BULKOVÁ

92

POULIČNÉ BLUES 23 JÚLIUS

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Bezdomovci a mobily Bolo to niekedy pred dvoma, možno tromi rokmi. Bezdomovec Jaro, jeden z predajcov časopisu Nota bene, stál pred Tescom.

V jednej ruke držal kôpku časopisov a druhou rukou si pridržiaval pri uchu mobil. Telefonoval. Práve som vychádzal z obchodu, keď som si všimol dve dámy, ktoré Jara pozorovali. „Všímaš si?“ upozorňovala jedna druhú. „Vraj bezdomovec. Hrá sa na chudáka a pozri ho, má mobil.“ Jaro dotelefonoval a pokračoval v predaji časopisu. „Komu tak mohol telefonovať?“ nemala pokoj druhá. „A čo?“ Keď som si po nejakom čase zohnal mobil aj ja, pravidelne som sa stretával s podobnými názormi. Podaktorí mi jemne naznačovali, že je to mierne povedané čudné, keď jeden, čo je doslova odkázaný na pomoc iných, máva mobilom. A boli aj takí, čo mi to surovo hodili do tváre. „Chodíš ako vandrák, nemáš strechu nad hlavou, ale máš mobil!“ Ba boli aj takí, čo si mysleli, že až tak zle na tom nie som, keď si môžem dovoliť mať telefón, a dokonca ešte aj časopis odo mňa odmietli kupovať.

Bývali sme vtedy piati s vedomím majiteľa domu na jednom pôjde. Platili sme desať korún na noc a zametali sme v dome i pred domom, vymaľovali sme mu byt, ba dokonca Jana mu prala a sem tam aj uvarila. Bola noc, mohlo byť tak pol jednej, keď nám Stano skolaboval. Mal odjakživa slabé srdce a brával aj lieky, ale vtedy nijaké nemal. Keď sme mu nedokázali pomôcť, Jaro chytil svoj mobil a zavolal záchranku. Behom desiatich minút prišli. Stana zobrali do nemocnice, kde ho nakoniec postavili na nohy. Žije vďaka mobilu.

Keď Majke umierala stará mama, akýsi príbuzný jej zavolal na mobil, že ju chce ešte starká vidieť. Poskladali sme sa Majke na cestovné a ona išla. K starkej prišla včas. Na smrteľnej posteli starká odkázala Majke svoj byt. Pred svedkami, aj pred závistlivým príbuzenstvom.

Nebyť mobilu, Majka by ešte stále bola bezdomovkyňou.

Keď Alena po rozvode prišla o ubytovanie, ktoré spolu s manželom mali u jeho rodičov, stala sa z nej bezdomovkyňa.

Nemala kde bývať, tak prišla medzi nás.

Jej deti, ktoré nadovšetko ľúbi, ostali u bývalej svokry, pretože kvôli bývaniu boli prisúdené otcovi. I deti majú rady svoju matku, ale jediný styk medzi ňou a deťmi je cez mobil. Volajú si aspoň raz do týždňa.

Už päť rokov sa súdim o svoj majetok, ktorý mi bol nespravodlivo zhabaný.

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Najviac hlasov od vás dostal Jozefov Zázrak. Predbehol dokonca Kepele od Júliusa. Nemenej dobrým príspevkom od Ľuboša a Deda ste síce neposlali až toľko hlasov, ale na tom predsa vôbec nezáleží...

Napriek tomu posielajte esemesky aj príspevkom v tomto čísle! r Absolvoval som pre rôzne odročenia či odvolávania dvadsaťjeden súdnych pojednávaní. Advokát, ktorý cíti v spore peniaze, ma veľkodušne obhajuje predbežne zadarmo, ale jediný kontakt, ktorý mi umožňuje s ním styk, jediná možnosť sledovania celého procesu, je mobil. Človek, ktorý má svoj domov, má adresu.

Mesto, ulicu, číslo domu. Je to jeho istota. Človek, ktorý domov nemá, ale aspoň nejakú istotu chce mať, má aspoň ten mobil. Je to istota pre prípad, že by sa nutne potreboval s niekým spojiť, istota pre prípad, že by sa niekto chcel spojiť s ním.

Nemajte nám tie mobily, prosím, za zlé, veď koniec - koncov vždy ide o ten najstarší typ, ktorý dnes kúpite už za babku. A hovory? Tie veru redukujeme na minimum.

A pokiaľ by vás urážal fakt, že ten mobil nemáte len vy, ale aj obyčajní bezdomovci, vedzte, že práve pomocou mobilov snažia sa tí nešťastníci udržiavať (i keď často bezvýsledne) vzťahy so svojimi. Nezazlievajte im to a povzneste sa nad to.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 25 Rozčerila sa hĺbka Tvojou Prítomnosťou Na chvíľu zanechal si viditeľným Pohyb Tvojho života v nás Rozhojdalo sa vnútro radosťou Pokoj naplnil dušu až po okraj Aby si nám, maloverným, znovu stisol dlaň, Pane A povedal, že si pri nás Že nám chceš pomôcť a nie nás odsúdiť Tvoj hrejivý úsmev zrkadliaci sa náhle A prekvapivo z nečakanosti otvorenia duše Prúdiacej prameňom živých slov prinášajúcich úľavu, pochopenie a pokoj Naplnil oči slzami vďačnosti

Srdce pohnuté roztancovalo sa v opätovaní úsmevom ĽUBOŠ, BRATISLAVA

DEDO

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Bozk IV Nápad s mucholapkami bol síce podľa Jana dobrý, no aj tak ešte ostalo dosť žabích ústočiek, pripravených na rýchlu zmenu. Janovi zastali oči na tých zvláštnych ústach. Bez pier, len zuby, úsmev – predstavte si Mona Lisu bez pier – asi taký záhadný. No veď sa ona raz vyjaví, čo je zač.

Hodnotiac súčasný stav zistil, že musí urobiť rázne rozhodnutie primerané dobe.

Ináč nebude potrebovať nevestu, ale plačky na pohreb.

Pokrájať sa na slížiky, aby vyhovel všetkým, nemôže.

Poslal milé ústočká na úrad práce. Veď v dnešnej rovnoprávnej dobe aj jeho budúca musí mať zaistený príjem a ostatné náležitosti, darmo je budúca princezná, žijeme v novej dobe. Ústočká sa začali rozchádzať, daktoré veselo hopkali, iné kútiky ovisnuté v beznádeji, boli aj také, čo ich vykrútilo ako pri mŕtvici. Len tá s tajomným úsmevom si ho obzerala raz z jednej, raz z druhej strany.

Jano bol spokojný, zatiaľ je pokoj, lepšiu polohu na oddych si našiel. Zobral noviny a bolo po pokoji. Výmenný kurz atď., rozmýšľal ako to celé vzniklo. Pračlovek nahonobil aký taký majetok. Potreboval to zjednodušiť. Na počiatku ako porovnateľnú hodnotu začal používať vzácne kožky veveričky. Napríklad dve kravy alebo desať oviec je jedna kožka. Honobením majetku, moderne kumulovaním kapitálu, mal viac a viac veveričích kožiek. Tie sa však ošúchali, odreli častým obchodom a strácali na cene. Niekedy v tej dobe vzniklo slovné spojenie „stojí to za starú belu“. Veverička sa v staroslovienčine volala „bela“.

Tak sa postupne zaviedli kovové mince, z nich najcennejšie zlaté. Nechytali sa do nich mole, ani ich nedohrýzli myši. Lenže zlatky sa ďalej kopili a boháči aj zbojníci sa pri svojej práci veľa nadreli.

Tak prišiel na svet nový vynález – papierové bankovky. To sa už ľahšie honobilo aj kradlo. Nechali aj zopár mincí, aby chudoba cítila váhu svojho majetku.

A tiež, aby počula, keď im vypadne cez dieru vo vačku.

Vydajachtivé ústočká boli preč, okrem tých čudných zubatých bez pier. Priestor však začali zapĺňať mladí i starí ženbychtiví mládenci zblízka i okolia. Všetci zvedaví, čo a ako.

DEDO, PIEŠŤANY

92

24 PRÍBEH

a chudobu sa dá zvyknúť, horší je pocit samoty a strachu,“ tvrdí štvornásobná mama Lydka. Lýdia má tridsaťpäť, podľa figúry by nik netipoval, že stihla na svet priniesť až štyri deti.

„N

Keď na to nemáš, ani o tom nesnívaj

Útla čiernovláska pôsobí placho, ustráchane a smutne. Kedy sa naposledy tešila, čo ju rozosmialo? „Ťažko povedať, ani si nespomínam,“ pravdivo povie a radšej vymenuje svoje ratolesti, od najstaršej po najmladšieho. Lydka má štrnásť a pol, chodí do ôsmej, Sylvia má o dva menej a pred

deviatimi rokmi sa pošťastili ešte dvojičky.

Jožko s Jakubkom neboli plánovaní, to Lýdia na rovinu priznáva, ale rovnako otvorene zdôrazní, že dnes sú to jej zlatíčka. „Žijeme chudobne, ale dobre, že som sa vtedy nerozhodla pre potrat, poviem vám, veľmi intenzívne som o ňom premýšľala.“

Sama Málo postelí

K tejto päťčlennej famílii prirátajme ešte dedka s babkou, ktorí svojej dcére s deťmi v núdzi ponúkli v skromnom domci dve malé izbičky. „Tuto spáva mamina a pozeráme tu aj telku,“ prezradí výrečnejší z chlapcov

92

PRÍBEH 25 Lydka a jej štyri ratolesti. Otec spoločný, vlastne však neznámy. Výživné zaňho platí štát. „Mamku ľúbime najviac, ako sa dá.“ - Jožko a o chvíľu nám ukazuje vedľajšiu „cimru“. Jeden stôl, poschodová posteľ, váľanda. Tri miesta na spanie pre štyri deti? „No, ja s Kubom spíme spolu, on má hlavu k oknu, ja k dverám,“ bez okolkov vysvetlí chýbajúcu posteľ čoskoro desaťročný Jozef.

Je vlastne šťastím, že on aj jeho brat majú dobrý metabolizmus, ani stopy po nadváhe, inak by sa na jedno lôžko nepotisli. „Áno, zišla by sa nová posteľ, asi poschodová, ale nemám ju za čo kúpiť.

A ďalšia váľanda do izby by sa zasa nezmestila, veď už teraz sa tu človek ledva otočí,“ so sklopeným zrakom vysvetľuje situáciu štvornásobná mama.

Pôvodne obrábačka kovov, ktorá už dlhé roky nevie, čo je to byť zamestnaná. Chodiť do práce, zarábať, ale aj byť v kontakte s kolegami, tak trošku sa ocitnúť v inom svete. Lýdia sa zaľúbila a po svadbe s milovaným Jozefom, prišli automaticky deti. „Postupne som tak prechádzala z materskej do materskej. A teraz, keď už nijaká materská dovolenka nehrozí a ja túžim dostať sa do práce, nejde to. Rozvedená žena so štyrmi deťmi – hneď každý spozornie. Navyše, mala by som zarobiť tak, aby som nebola stratová.

To je obrovský problém.“ Poďme teda rovno k matematike. Lýdii každý mesiac naskočí na účet mizerných tristopäťdesiat eur. Skúste z toho živiť a šatiť päť ľudí... Za tridsať až štyridsať nakúpi do zásoby mäso, päťdesiat odovzdá rodičom ako príspevok na bývanie a zvyšok je na existenciu. Treba platiť telefón, kupovať bežné potraviny, drogériu, oblečenie, potreby do školy... milión drobností, z ktorých každá niečo stojí.

Takže pustiť sa do radikálnejšieho nákupu ako je trebárs nová chladnička, či práčka, alebo hoci len mikrovlnná rúra - to sú méty pre Lýdiu v najbližšom období doslova nedobytné. Platí heslo: Keď na to nemáš, ani o tom nesnívaj.

Bez otca Trikrát v týždni ju zamestnávajú aktivačné práce v rodnej obci. Zametanie chodníkov, v zime najmä odpratávanie snehu. „Som vďačná, že som na zozname aktivačných prác, mesačne tak mám istých bez sto korún dvetisíc. Ježiši, ale veď to by som už mala všetko preratúvať na eurá, však? Keď mne sa stále krajšie uvažuje v korunách...“ Do debaty pohotovo vstúpia dvojičky a odrapocú kurz eura voči korune: „Mami, to je ľahké, len to vydeľ tridsiatimi. Ale presne je to tridsať celé stodvadsaťšesť,“ vyčísli Jožko a v sekunde sa blysne stojkou na hlave. Keď vyrastie, túži loziť po skalách, láka ho horolezectvo, ale „baví ma aj beh, tak možno budem pretekať v atletike,“ s anjelským úsmevom sa

prizná. Jeho dvojča Kubko má v budúcom povolaní už dávno jasno: „Policajt, ale taký dobrý.“ Ich dvanásťročná sestra Sylvinka nemá vôbec potuchy a keď jej navrhneme manekýnovskú dráhu, neprotestuje.

Najstaršia slečna, ôsmačka Lydka, sa pre istotu stiahla do úzadia a akejkoľvek konverzácii sa obrovským oblúkom vyhýba.

Netúži spovedať sa a už vôbec nie analyzovať ich chudobu. A rozprávať o tom, ako by si aj ona rada aspoň raz kúpila značkové oblečenie, kvalitné adidasky, mala v skrini kopu pekných tričiek, svetríkov?

Každému musí byť jasné, že o tomto sa so štrnásťročnou slečnou baviť nedá, je to pre ňu citlivá a trochu i boľavá téma.

V rodine chýba chlap. Štyri deti síce majú spoločného otca, ale nijaké spoločné výlety, dovolenky, zážitky – na nič podobné si nespomínajú. „Je to komplikované a ťažko pochopiteľné. Jasné, že som sa vydávala z lásky a s vedomím, Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Lydky a jej detí oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Chceli by sme im zabezpečiť novú chladničku (pre mamu) a počítač (pre deti). Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Lýdia Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. že je to navždy. Lenže, veľmi rýchlo nám to prestalo fungovať. Dievčatá boli maličké, keď muž od nás odišiel. Vždy mu boli prednejší kamaráti, nepil, ani ma nebil, ale neboli sme preňho prioritou.

A potom sa raz pokúsil o návrat...

Nevyšiel...“ zapýrene prizná komplikovaný vzťah s exmanželom Lýdia a len pragmaticky skonštatuje: „Z jeho návštevy mi ostala spomienka v podobe Jožka a Kubka. Asi tak. Čo narobím?“ Chlapci o otcovi nevedia takmer nič. Nepoznajú ho, tak sa ani nepýtajú, súhlasne však prikyvujú, že mamku by nevymenili za nič na svete a že jej budú vždy pomáhať a chrániť ju.

Pre a proti Plány? Mama Lydka nemá žiadne. Tvrdí, že slušného chlapa už asi nestretne, vlani

sa jej rozpadol aj, podľa nej, celkom perspektívny vzťah s mužom, do ktorého sa zaľúbila až po uši. „Lenže nenašiel si nikdy cestu k mojim deťom, rozišli sme sa.

Nemá zmysel nútiť cudzieho človeka, aby si všímal, že po dome pobehujú aj chalani a dievky, že sa chcú hrať, že nechcú byť len utiahnutí a schovaní v izbe. Z tohto hľadiska ma preto rozchod nemrzí, ale je mi ľúto, že som ostala sama. Ale, radšej to nerozoberajme, všetko by vyznelo ako hlúpa sebaľútosť. S partnerom to je ako s hľadaním zamestnania, keď prezradíte, že máte štyri deti, okamžite zaradí spiatočku, čo už...“ Vráťme sa však k Lydkinmu prípadnému zamestnaniu. Momentálne ako matka v sociálnej núdzi, nemusí napríklad platiť deťom školské obedy, sú v zozname tzv. „korunových“ detí. „Ak by som sa zamestnala, stratila by som niektoré sociálne výhody. Veď len za školské obedy by som pre štyri deti zaplatila dve tisícky, možno aj o čosi viac. Prišla by som o príspevok z aktivačných prác.

Dobre. Ale keď mi zamestnávateľ ponúka trinásťtisícový plat, naoko síce dostanem viac ako dnešných desať a pol, ale de facto by som išla do mínusu. Minimálne o školské obedy, cestovné do práce...

Navyše, ja by som veľmi nemohla robiť poobedňajšie zmeny, vtedy prídu deti zo školy, treba sa s nimi učiť. Rannú a nočnú zmenu, to neprotestujem, ale poobede by som asi mala byť doma.

Deti nemajú otca, starí rodičia nie sú v stave, že by toľko detí zvládli... Áno, uvedomujem si, že som zvláštny typ záujemcu o prácu. Priznávam, že život som si možno spackala, resp. skomplikovala vlastným pričinením, ale nechcem, aby si niekto myslel, že ja som lenivá a robota mi smrdí. V nijakom prípade, len vám počítam, aké sú výdavky. Čo by som chcela robiť? Hocičo.

Napríklad predavačku, upratovačku.“ Napriek všetkému, treba Lydke zložiť aj poklonu. Podarilo sa jej totiž vychovať štyri neskutočne zdvorilé a milé stvorenia, ktoré bez reptania poznajú slovíčko prosím a ďakujem, vedia, že slušnosť káže pozdraviť sa, neafektujú a nie sú rozmaznané. Jožko sa len nenápadne pochváli plastovými vojačikmi a Kubko vystreľovacou maličkou pištoľou – ich hlavné darčeky na Ježiška. Radosť bola obrovská. To, čo mnohé mestské deti v lepších rodinách nepovažujú už ani za nutné povšimnutia, je pre týchto chlapcov najväčším majetkom. Päťcentimetrová figúrka vojačika či Indiána. Nič viac a nič menej.

Jožkove očká však žiaria šťastím. Počítač, playstation? Jasné, že by chcel, ale vie, že „keď na to nemáš, ani o tom nesnívaj.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

92

26 HISTÓRIA

To najlepšie je v oddelení Launchpad

Múzeum pre zvedavých T

o nechytaj, tamtoho sa nedotýkaj, pozor, lebo to zničíš! Tak toto v Londýne neplatí. Zabudnite na exponáty vo vitrínach napáchnutých naftalínom. V Múzeu vedy ide práve o to, aby ste všetko preskúmali, ohmatali a vyskúšali.

Do tejto úctyhodnej inštitúcie so stopäťdesiatročnou tradíciou a 300 000 zbierkovým predmetmi neplatíte žiadne vstupné a fotografovať môžete všetko, čo sa vám zapáči. Je tu toho toľko, že návštevníkovi nestačí ani jeden celý deň, aby všetko prešiel a vyskúšal. Môže

sem chodiť znovu a znovu a zakaždým objaví niečo nové. Expozície sú skutočne ohromujúce, žiadne trochárčenie: nájdete tu napríklad parnú lokomotívu, pristávací modul kozmickej lode Apollo, urýchľovač častíc či priečny rez Boeingom 747.

V kotle V Crystal Palace, veľkej budove zo skla v Hyde Parku, sa v roku 1851 konala Veľká výstava, kvôli ktorej organizátori zhromaždili množstvo exponátov. A keďže mala u návštevníkov ohromný úspech, podarilo sa na vstupnom vyzbierať celkom peknú sumu. Patrón výstavy princ Albert si povedal, že najrozumnejšie by bolo toto všetko využiť na založenie vedeckej a vzdelávacej inštitúcie. Podľa lokality, v ktorej objavili pre múzeum vhodné miesto, ho nazvali South Kensington Museum. Slávnostne ho otvorila v júni 1857

súkromnou prehliadkou kráľovná Viktória.

Prvá budova múzea zo železa a vlnitého plechu vyzerala vraj tak odpudivo, že pre svoj továrenský vzhľad dostala prezývku „Bromptonov kotol“. Exponáty sa týkali hlavne priemyslu, múzeum však malo aj pestré zbierky z oblastí živočíšnej výroby, jedla, vzdelávacích zariadení či stavebných materiálov. V budove bola aj samostatná expozícia strojov a zariadení, kde postupne vystavili Symingtonov parný lodný motor či parné lokomotívy zo začiatku 19. storočia.

A zaujímavé zbierkové predmety stále pribúdali. V roku 1876 kvôli vedeckej výstave a konferencii zozbierali vedecké prístroje a zariadenia z mnohých krajín.

Tie doteraz tvoria základ zbierok múzea.

Jeho súčasťou sa neskôr stala aj vedecká knižnica a v roku 1885 začalo používať názov Múzeum vedy. Po 1. svetovej vojne dostalo konečne vhodnejšiu budovu.

Bromptonov kotol na Exhibition Road

92

HISTÓRIA 27 Pozeráte na kamaráta a učíte sa o optike.

nakoniec úplne zbúrali, aby mohli rozšíriť priestory múzea.

Expozície sa s postupom času menili tiež. Nezaoberali sa už len minulosťou.

Z priemyselných podnikov si múzeum začalo požičiavať najmodernejšie zariadenia a usporadúvalo špeciálne výstavy k najmodernejším vedeckým objavom a súčasným problémom. Napríklad k znečisteniu životného prostredia – a to sa písal len rok 1936! Neskôr pribudli expozície venované kozmickému výskumu, a dokonca technológiám budúcnosti. Najnovšie priestory otvorila kráľovná Alžbeta II. v júni 2000.

Nachádza sa v nich rozsiahla výstava s názvom Vytváranie moderného sveta.

Páčky, gombíky, monitory V múzeu je 3D kino, reštaurácie a kaviarne, pravidelné akcie pre deti a vedecké prednášky pre dospelých, za poplatok 49 libier, plus 10,75 libry za každého hosťa, tu môžete svojim ratolestiam objednať narodeninovú párty. Dve a pol libry stojí jazda na niektorom zo simulátorov – tie sú fakt lepšie ako predvianočné kolotoče v Hyde Parku. Toto všetko sú však len okrajové činnosti múzea. Návštevníka ohúria hlavne výstavné haly prepchané exponátmi.

V časti venovanej výskumu vesmíru sme si navliekli rukavice kozmonautov a pokúšali sa v nich navliecť podložku na skrutku.

V ušiach nám pritom znelo chraptivé „spojenie so Zemou“. Demonštrované

Zariadenia na vlastnoručné pokusy lákajú malých aj veľkých návštevníkov. a vysvetlené je tu všetko do detailov: od štartu rakety až po používanie toaliet na orbitálnej stanici. V rovnakom duchu sú zostavené aj ďalšie expozície. Zložité veci sú vysvetlené hravo a prístupne a demonštrované na rôznych hrách a úlohách, ktoré treba vyriešiť. V časti

Múzeum vedy má približne 300 000 zbierkových predmetov. Ďalšie stále pribúdajú.

venovanej energiám „beží“ ozajstná parná lokomotíva a rušňovodič, autenticky oblečený v uniforme z 19. storočia, vysvetľuje divákom, ako parný pohon pracuje. Okrem lokomotívy tu nájdete motory a modely strojov a dopravných prostriedkov v mierke 1:1, ich vynálezcov v priebehu dejín a demonštráciu ich činnosti. V oddelení počítačovej techniky je naozajstný, funkčný diferenčný počítač, deduško dnešných minilaptopov. Na výstave pod názvom Kto som? je okrem iných exponátov aj množstvo displejov s gombíkmi a páčkami, na ktorých si môžete urobiť rôzne osobnostné testy. Ďalšie galérie sú venované zdraviu, lietaniu, poľnohospodárstvu, počasiu, psychológii, matematike, moreplavbe a tak ďalej.

Všade je dosť demonštratívnych prístrojov, na ktorých môžete všetko skúšať, stláčať a vyskúmať.

Ale to najlepšie pre hravých je v oddelení nazvanom Launchpad. V oddelení pohyblivých telies, optických zariadení a počítačových hier, kde si môže každý vlastnoručne odskúšať platnosť fyzikálnych zákonov, prepájanie elektrických obvodov, vlastnosti rôznych látok a zmeny ich skupenstiev... Je toho veľmi veľa, čo sa tam dá naučiť.

Múzeum je otvorené 362 dní v roku, v priestupnom roku dokonca 363 dní.

Zatvárajú len na 24., 25. a 26. december.

Motať sa tam môžete od desiatej do osemnástej hodiny. Najbližšia stanica metra je Kensington South. Tak, na čo ešte čakáte?

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

92

28 METROPOLA

Mesto na hraniciach je aj príjemnou zmesou rôzne zdobených domov. Jednoduchosť nie je švajčiarskou vlastnosťou.

Jedno mesto, tri krajiny

Zakázané a hotovo!

T

retie najväčšie mesto vo Švajčiarsku vyrástlo na hraniciach troch krajín - Švajčiarska, Nemecka a Francúzska.

Historické centrum mesta Bazilej je považované za jedno z najzachovanejších a najatraktívnejších v Európe.

V jednej z najdrahších krajín Európy je stále drahšie ako v jej zvyšku. Švajčiarska konfederácia nie je členom EÚ a ani Európskeho hospodárskeho priestoru.

Východy Mesto samo zasahuje až za hranice krajiny.

Už prílet na bazilejské medzinárodné letisko je pre nepozorných lotéria. Musia si dávať pozor, ktorým východom vyjdú. Buď do Európskej únie do Francúzska, alebo do Švajčiarska, cez ktoré môžu pokračovať ďalej do únie, do Nemecka. Rozdelené sú aj vlakové stanice v meste. Tá bližšie k centru je do Švajčiarska a Francúzska, a tá o kúsok ďalej je pre vlaky do Nemecka.

Takmer sedemstotisíc obyvateľov živí najmä chemický a farmaceutický priemysel. Bazilej je aj uznávaným miestom stretnutí biznismenov, ktorým vyhovuje mix národností, vzájomná ústretovosť

tunajších podnikateľov a najmä ústretovosť legendárnych švajčiarskych bánk. Medzi najväčšie atrakcie mesta patria galérie a práce významných architektov. V meste je aj najstaršia švajčiarska univerzita.

Bazilejská doprava je rovnako dobrá, ako všade vo Švajčiarku. Nielen podľa vlakov, ale aj podľa električiek a mestských autobusov si pocestný môže nastaviť, trebárs švajčiarske, hodinky. Okrem presnosti je normálne aj to, že dopravné prostriedky sú čisté aj napriek tomu, že Švajčiari ešte stále v pohode fajčia aj na miestach, kde to „zjednotení Európania“ už nerobia. Napríklad na peróne železničnej stanice, na zastávkach, v reštauráciách, na uliciach. Našťastie smetné koše a popolníky sú takmer na každom kroku.

Šetrní Po Bazileji sa dá chodiť aj po vlastných.

Stred mesta nie je žiadny zabijak chodcov,

92

METROPOLA 29 až na občasné strmé stúpania. Takmer všade je kamenná dlažba.

Vojsť do mesta autom je však lotéria.

Cudzinec sa väčšinou zamotá v spleti uličiek a zmätok mu môže spôsobiť aj električka, ktorá tu má absolútnu prednosť.

Ani zaparkovať väčšinou nie je kde. Je preto lepšie nechať auto na niektorom z parkovísk, či v garážach na kraji mesta.

Väčšina obchodov zatvára o pol siedmej večer. Vo štvrtok ťahajú až do deviatej a v sobotu zatvárajú o piatej popoludní.

V nedeľu majú všetky, až na pár výnimiek, nekompromisne zatvorené.

Všetky švajčiarske mestá sú doslova obsypané zlatníctvami, hodinárstvami a čokoládovňami. Zaujímavé sú ceny. Najmä vo veľkých obchodných centrách prevyšujú tie, na ktoré sme zvyknutí doma. Dá sa však povedať, že už Švajčiarov v tomto dobiehame. Veď Nemcov sme už v mnohom dobehli a prevýšili. Šetrní Bazilejčania to majú k susedom a nižším cenám na skok.

Túto možnosť, samozrejme, využívajú.

Hovorí sa...

O Švajčiaroch sa hovorí, že sú horský národ v betónových stavbách. Ich mentalita je naozaj „zabetónovaná“. Ani o výhodách vstupu do Európskej únie nechcú počuť.

Franky sa tým stávajú asi večné. Slinky na ne sa zbiehali už kdekomu.

V tejto malej krajine žijú ľudia sami pre seba.

Potrpia si na duch jednotlivých kantónov.

Nielenže žijú v malej krajine, ale ešte aj tú si dokážu rozkúskovať na kantóny a na ďalšiu kopu privátnych nepísaných kantónikov.

Dnes sa však aj Švajčiarsko stáva multikultúrnym, prišli Turci, Afričania, Tamilovia zo Srí Lanky, národy bývalej

Zreštaurovaný renesančný palác bazilejskej radnice stále využíva mestský úrad. Je však aj prístupnou turistickou atrakciou.

Juhoslávie, Čečeni...

Amerikanizácia zasa pomohla Švajčiarom k srdečnosti. Vďaka mladým ľuďom sa svet stáva gombičkou a všetko je aj tu zrazu jednoduchšie.

Slovenská povaha je veselá. Dokážeme sa baviť aj na funuse a na vlastnom nešťastí. To Švajčiari nedokážu. Vraj aj Nemci sú vtipnejší ako oni. A to už je čo povedať! Švajčiari tiež vraj žijú v materiálnom svete

Katedrálu Münster síce vysvätili v jedenástom storočí, dostavovali ju však ďalších päťsto rokov.

a striktnom pragmatizme. To, že majú vo všetkom poriadok, je výsledkom ich povahy. Už výchova detí nespočíva v ničom, podľa nás, zábavnom, ale v neustálom usmerňovaní.

Striktné plánovanie je ďalšou povahovou črtou národa, ktorého výhody a životná úroveň sú pre nás v idealistickom nedohľadne.

Bez výnimiek Našincovi vo Švajčiarsku chýba spolupatričnosť. Nemajú ani štipku pochopenia pre porušovanie pravidiel. Ľudia tu nepoznajú napríklad výnimky alebo malé prehrešky. Ak je niečo zakázané, je to nemenné! Predpisy sa musia dodržiavať.

Inak sa nedá. Tabuľa zákazu vstupu rodu verného Švajčiara nepustí ďalej, aj keby porušením tohto zákazu o nič nešlo. Švajčiarske nie na Slovensku nikto nechápe, tak isto ako Švajčiar nikdy nepochopí, prečo ho neustále ponúkame jedlom a pijatikou, keď už predsa stokrát povedal nie! Žiaľ, Švajčiarom patrí aj niekoľko „tvrdších“ európskych prvenstiev: Na počet obyvateľov tu majú najviac nakazených vírusom HIV, najmä medzi rizikovými skupinami homosexuálov a narkomanov. Kto chce skoncovať so životom, môže to urobiť za asistencie známeho, priateľa alebo firmy, ktorá sa za „nekresťanské“ peniaze o všetko postará, vrátane spopolnenia. Je to na slobodnej vôli jednotlivca a v súlade so zákonom.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

92

30 ROZHOVOR

tačila hodinka v ich spoločnosti, aby som pochopila, že o nich musím napísať. Hoci vám ich meno možno nič nehovorí. Osem mužov.

Saxofón, klavír, husle, basgitara a štyri sety kubánskych, arabských a afrických bubnov. To je La3no Cubano na prvý pohľad.

S

Bohatí, chudobní – hráme pre všetkých!

Najstarší z nich má 31 a najmladší 23.

Hrajú spolu radi a najmä pre kohokoľvek.

Jeden deň vystupujú na akcii, kde sa podáva kaviár. Druhý deň nemajú problém urobiť zadarmo poriadny žúr na večierku pre bezdomovcov. A nie, že by sa im

peniaze nezišli. Za celú kapelu odpovedal na moje otázky Tono Gúth.

Ak teraz ľudia zatvoria oči, ako im bude znieť vaša hudba?

- V prvom rade sme tanečná kapela a naše koncerty sú vždy poriadnym

8la3no

tanečným žúrom. Základ je salsa, samba, bossanova, arabské, africké rytmy a tóny. Do toho je vmiešaný moderný prvok drum&base, funky a jazz. Nie sme štýlovo ohraničení. Najbližšie však máme asi k world music, hudbe sveta. La3no

92 Jano „Kružlo“ Kružliak ml. (husle), Jakub Zipser (perkusie), Tony „Dží“ Gúth (perkusie), Braňo Ziman (piano, keyboard), Miloš „Bulči“ Bulík (basgitara), Adam Kováčik (perkusie), Jano „Boldy“ Boldiš (perkusie, saxofón), Roman „Romanes“ Kovács (perkusie).

Cubano však chce znieť tak ako ešte nikto na svete. Chceme, aby v našej hudbe bolo cítiť niečo zo Slovenska. Takže si predstavte spojenie už povedaného so slovenským folklórom.

A nevznikne z toho potom, slušne povedané. hudobný guláš?

- Jasné, a snažíme sa ho naservírovať chutný, výdatný a pikantný. Niektoré koncertné „vypalováky“ si môžete vypočuť aj na našej webovej stránke. Snažíme sa, aby bola naša hudba živá. Veľa vymýšľame. Hrali sme aj v opere ako súčasť orchestra s perkusiami, v gotickom kostole, na stredovekom hrade a v muzikáli. Pozývame si rôznych speváckych hostí, hoci nie sme vokálna skupina. Výborné sú aj čísla so sambovými či brušnými tanečnicami. Hudbu nám oživujú sem-tam aj naši poslucháči. Dáme im do rúk bubon a už to ide. A im sa to páči.

Vaše piesne, to je hra nástrojov. Vo vašom prípade množstva, množstva nástrojov. Máte k nejakému špeciálnu väzbu?

- Keďže skupina vznikla pôvodne ako bubenícka, všetci si radi poriadne zabúchame. Máme veľmi radi perkusie z malej dielničky v Spišskej Belej. Majiteľ vyrába africké bubny zo slovenského dreva.

Držíme sa teda našich koreňov.

Tento Silvester ste oslávili štvrté narodeniny. Ako si spomínate na tú úplne prvú iskru, ktorá preletela medzi vami?

- Na začiatku preletela medzi mnou a Romanom. Prvýkrát sme sa stretli na Červenom Kameni. Trochu sme „požili“ a zabubnovali si spolu. Potom sa rok nič nedialo, lebo som odišiel do Francúzska, kde som sa ako dobrovoľník venoval mentálne postihnutým ľuďom. Keď som sa vrátil, dostal som nápad založiť bubnovú školu pre bežných ľudí, ktorí nikdy nebubnovali a chceli by sa to naučiť. Spomenul som si na Romana. Tomu sa nápad zapáčil. S nejasnou budúcnosťou sme sa pustili do realizovania našich tajných prianí.

Takže na začiatku to vôbec nebolo o La3no Cubano.

- Bolo to o láske k bubnom. Neskôr prišli prvé ponuky hrať na plesoch a rôznych akciách. Keď sme videli, že ľuďom sa to páči, vymýšľali sme nové veci a rôznymi náhodami sa k nám pridávali ďalší hudobníci a nástroje - husle, basa, klavír a saxofón.

Ako ste prišli k svojmu exotickému názvu - La3no Cubano?

- Tak ako ty, aj ostatní sa na to pýtajú. Je to dobré lákadlo ľudí. Nikto z nás si však nepamätá, kedy padlo definitívne rozhodnutie.

Prvýkrát to vyšlo z Romanových úst, keď si v priamom televíznom prenose vymyslel, ako sa volá skladba, ktorú sme tam hrali.

Potom sme tam zakomponovali trojku a už sa to s nami viezlo. Priznávame, meno nám už spôsobilo aj problémy. Jedna veľká spoločnosť nás poprosila, aby sme si ho na ich akciu zmenili. Asi im niečím smrdelo.

Pre koho hrávate?

- Pre hocikoho, kto nás zavolá. Hrali sme pre nepočujúce deti, pre bezdomovcov i pre Nota bene. Hrali sme s muzikantmi z rôznych častí Európy, ale aj s autistickými deťmi, deťmi z detských domov, rapermi, Rómami či utečencami. Vystúpili sme na beániách, koncertoch nadácií, v nóbl reštauráciách a päťhviezdičkových hoteloch, ale aj v malých mestských kaviarničkách.

Hrdí sme aj na zahraničné koncerty, ako bol ten na Eurocultured festivale v Manchestri.

Je fajn, že nepracujete len na svojej hudobnej kariére, ale zážitok z hudby prinášate ľuďom aj inými formami ako iba koncertnými. Pravidelne totiž robíte bubnovacie a muzikoterapeutické workshopy po celom Slovensku, napríklad aj s mentálne postihnutými ľuďmi. Prečo je bubnovanie zdravé, ak to tak môžem nazvať?

ROZHOVOR 31 - Mentálne postihnutým a vôbec všetkým ľuďom prináša bubnovanie relax, vybitie agresivity či sexuálneho napätie a kontakt s hudbou. Pretože aj ten, kto nikdy nebubnoval, vie pomerne rýchlo niečo „zanôtiť“. Rytmika je totiž základom hudby aj života. Veď to je tlkot srdca, dych, chôdza.

Nechceme však, aby sa na to pozeralo ako na niečo nadprirodzené. Muzikoterapia má svoje liečivé účinky, no nespasí všetko.

Aktivít máte mnoho. Dá sa teda povedať, že La3no Cubano je skôr vaše hobby, alebo už sa zmenilo aj na vaše zamestnanie?

- Skupina je niekedy náš full-time job, inokedy zasa nie. Berieme sa skôr ako rodina, okolo ktorej sa vytvára obrovská komunita kamarátov, ktorí sa majú radi, pomáhajú si, spoločne tvoria a pracujú na rôznych, aj svojich, projektoch. Žijeme spolu, bavíme sa, zarábame, hráme sa a rozdávame dobrú náladu. Ženy na vás musia asi letieť. Balíte ich na svoju hudbu?

- Baby, ale aj chalani, si na našich koncertoch hlavne dobre zatancujú. Ak sa na to už pýtaš, máme svoje stálice, ktoré chodia pravidelne. Bežne prídu na koncert dve - tri bývalé, ale aj budúce frajerky, a niekedy aj zopár našich rodičov.

V poslednom čase bolo fanúšičiek dosť a chceme sa ich už aj trošku zbaviť :) .

Lenže, ak vás chceli počuť, museli prísť len na koncert. Vlastné CD ste ešte nevydali.

- Nechceli sme to unáhliť. Potrebovali sme nájsť našu tvár, hudobnú reč. Dali sme si čas vykryštalizovať sa. Ak však pôjde všetko podľa plánov, niekedy do leta by nám malo CD konečne vyjsť. Možno sa nám podarí tento rok aj vycestovať.

Ak by sme mali ťažiť z nejakej svetovej spolupráce, ktorú sme nadviazali, tak to bude s najväčšou pravdepodobnosťou Francúzsko, alebo Antarktída. A možno z toho bude nakoniec poriadne dlhá šnúra po Slovensku. Kto vie?

DOMINIKA PÉTEROVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Každý by mal mať miesto, ktoré nazýva svojím domovom.

PODPORTE ĽUDÍ BEZ PRÍSTREŠIA V ZIME ZASLANÍM SMS SPRÁVY. Od 2. januára do konca marca 2009 môžete prispieť organizácii Depaul Slovensko a ich projektu Nízkoprahový útulok Depaul pre ľudí bez domova.

Stačí odoslať SMS správu s textom DMS UTULOK na číslo 877.

Cena jednej SMS správy je 1 euro/30 Sk. Viac informácií získate na www.darcovskasms.sk. Ďakujeme.

Inzercia

92

32 ZVIERACIA KAZAJKA

Ropucha obrovská. Žaby sú na Zemi už 360 miliónov rokov a odolali obrovským zmenám.

Malá milá žabička a smrť ôsmich ľudí

Opojný „francuzák“ Z

o 4 200 druhov žiab je približne polovica ohrozená tak, že nemusí prežiť nasledujúce desaťročia. Sto tridsiatim druhom, ktoré človek poznal, sme už dali definitívne zbohom!

Masové ničenie obojživelníkov dnes niektorí odvážnejší vedci prirovnávajú ku koncu dinosaurov na Zemi. Vymieranie žiab je obrovská výčitka človeku za to, že ničí životné prostredie a správa sa sebecky. Žaby sú mimoriadne citlivé na kvalitu biotopu, v ktorom žijú.

Jedlé a jedovaté Keď už vymierajú žaby, je zle. V prvom rade ich ničia aktivity ľudí. Aj u nás miznú. Veď voľakedy sme ich mohli vidieť doslova všade. Nielen na dedinách, ale aj pri nových panelákoch. Vysušili sme mokrade, znečistili vody a zaberáme ich pôvodné územia. V trópoch žaby ničí najmä ubúdanie pralesov. Nezostáva im priestor na život. Škodí im aj globálna zmena klímy.

Problémom je aj konzumácia žiab v niektorých krajinách. Známi európski „žabožrúti“ Francúzi alebo obyvatelia Dunajskej delty však nedokážu ani zďaleka uvariť, upiecť a ugrilovať toľko žiab ako Číňania. Majú ich v dennom menu. Kto má chuť, nájde ich na každom trhu. Žabie mäso je jemné a lahodné. Našincovi by asi najviac pripomínalo kuracinu jemne zmiešanú s rybím mäsom. V Číne ročne zjedia milióny žiab.

Nie všetky sú jedlé. Niektoré by bolo veľmi nebezpečné konzumovať. Najmä tie, o ktoré si juhoamerickí pralesní domorodci obtierajú hroty šípov a oštepov. Jed

92

ZVIERACIA KAZAJKA 33 zo žiab im pomáha účinnejšie paralyzovať alebo zabiť korisť. Doslova morom pre žaby je aj hubové ochorenie, ktoré likviduje celé populácie.

Nežer ma!

Aj v ZOO Bojnice sa snažia zaujať žabami a upozorniť na ich problém. Šípové žaby sú atraktívnou ozdobou niekoľkých terárií. Žiarivými farbami upozorňujú na nebezpečenstvo, ktoré hrozí prípadnému hladošovi. Bacha, nežer ma, lebo môžeš skončiť veľmi zle! Ich jedy však v zajatí strácajú silu a prestávajú byť účinné. Treba im pravidelne dopĺňať jedy v podobe niektorých druhov juhoamerických mravcov, ktoré žaby vo voľnej prírode požierajú. Tie sa v európskom umelom chove zohnať nedajú. V Bojniciach je preto takmer nejedovatá aj pravdepodobne najjedovatejšia žaba sveta pralesnička zlatá. V najúčinnejšom stave by toxíny z jednej tejto malej milej žabičky mohli zabiť až osem ľudí, alebo dvadsaťtisíc myší.

Americká ropucha obrovská je najväčšia spomedzi všetkých na svete.

Rekordný jedinec narástol na tridsaťosem centimetrov bez natiahnutých nôh a vážil viac než dva a pol kilogramu. V niektorých krajinách túto žabisko používali ako biologického bojovníka proti škodcom na poli. Pomáhala tiež pri likvidácii komárov v niektorých oblastiach.

Ku všetkým naj si v Bojniciach zaobstarali aj najfotografovanejšiu žabu sveta listárku červenookú s veľkými červenými očami, so svietivo zeleným telom, žltomodrou kresbou na bruchu a s oranžovými prstami. Návštevníci si tieto žaby veľmi neužijú, pretože sú väčšinou nenápadne schúlené na spodnej časti listov. Aktívne sú za súmraku a v noci.

Rosnička zelená reaguje na zmeny tlaku vzduchu. Naši predkovia pozorovaním zistili, že jej kŕkanie a správanie môže spoľahlivo krátkodobo predpovedať počasie.

V ZOO vystavujú aj mladého krásavca najväčšej žaby sveta, vzácneho skokana obrovského zo strednej Afriky. Jeho odchov je mimoriadne zložitý a je v ZOO unikátom. Môže dorásť do tridsiatich troch centimetrov v sede.

S natiahnutými nohami by mohol mať až osemdesiat centimetrov.

Listárka červenooká je najfotografovanejšiou žabou sveta - modelka medzi obojživelníkmi.

Halucinogény s bradavicami Keď pobozkala rozprávková princezná odpornú ropuchu, tá sa razom zmenila na vysnívaného princa. Na prvé počutie to môže znieť len ako fikcia, ale... „Správne užité“ toxíny žiab možno využiť aj ako halucinogény. Výdatný bozk preto mohol u princezničky spôsobiť, že videla to, čo si v podvedomí želala.

Niektorí odvážlivci mali po „francuzáku“ s ropuchou pocit, že lietajú, alebo videli rôzne príšery, krásavcov či krásavice. Žaby sa na niektorých miestach, trebárs aj u našich českých susedov, stali módnou drogou. Ich olizovanie „frčí“ na Pralesnička azúrová je jeden z mála namodro diskotékach, večierkoch či v baroch. sfarbených živých unikátov v prírode.

Je to zábava a chce to riadnu dávku odvahy prekonať odpor oliznúť hlienovitý sekrét obsahujúci halucinogénny bufotenin, ktorý mení vnímanie a vyvoláva ilúzie.

Práve vďaka týmto „vychytávkam“ sa veľa mladých ľudí dalo na teraristiku.

V kurze je najmä naša najznámejšia ropucha obyčajná a jej zelená príbuzná.

Ich dlhodobé „užívanie“ však vážne poškodzuje pečeň a obličky. Stačí malá nepozornosť alebo zoologická neznalosť a odvážlivec, ktorý si chce len užiť, môže skončiť v nemocnici v intenzívnej starostlivosti lekárov. Niektoré druhy ropúch vylučujú aj silné jedy pôsobiace na srdce.

Ropuchy ako zdroj halucinogénu používali v USA už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Usušené časti ich kože si deti kvetov pridávali do tabaku cigariet.

Naporciované žabie TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, Pralesnička zlatá má pravdepodobne najtoxickejší jed zo mäso na jednom AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA všetkých žiab. Vedci ju opísali až v roku 1978. z množstva trhovísk pri Dlhej rieke v Číne.

92

34 BODKA GRAHAM GREENE

nenáročná obilnina

poodvíjaj

nevyceruj

Pomoc: SIENA, COUL, majstrovstvá sveta ATI, LASK, OB

sídlo v Čade

auto (rus.)

Rexo (foneticky)

mesačné more rytmický pohyb

vajíčko (med.)

NB

majstrovstvá Európy

býv. ŠPZ Prahy

pokrývka

mužské meno

uvádzala do omylu

3

zľava, zrážka z ceny

oslovenie dámy talianske mesto

1 malá Ita domáce zviera

montovaný dom írska op. speváčka

značka žiletiek

býv. ŠPZ Prahy

o snívaní druh farbiva euromena Autor: Bohumil Novák

hranica (med.)

anglická dĺžková miera

detský púder Chaplinova žena futb. klub v Linci

vrenie angl. dĺžková miera

okresný výbor

falošný (maď.) jedovatá bylina vyvaruje fiaker (čes.)

pozapieral zasiahni terč jedenkrát

vlastná osám filmová levica

semita

Pomoc: ROAR, EŠ, ADI, MAAR

vzduch (angl.) rascové likéry

obyvatelia Británie

brigáda socialistickej práce

predložka zn. farieb na vajíčka

rev (angl.) povpisuj kalvínka (čes.) atlantický (skr.) kaplán (skr.)

rúcala, búrala

sibírsky veľtok

ad acta

povzdych japonská lovkyňa perál

2 obec pri Pelhřimove (ČR)

popolievala

chytenie

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Ľubomír Blichár, tel. 051/772 26 35, 0902 111 260, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Michaela Rubliková, mobil 0911 775 201, rublikova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

92

FOTORIPORT 35

Zahrajte mi túto… ak ten bielo-modrý je Myjava. Bielo-červený je Terchová, červený s čelenkou je Kokava a ten celý modrý, v ktorom vyzeráme ako členky amerického futbalového tímu, je Tekov.

Ostatné sa laikovi pletie.

Ivana, členka folklórneho súboru Vršatec, mi s úsmevom vysvetľuje funkciu jednotlivých krojov. Pomenovanie dostali podľa ľudových tancov, ktoré sa v nich tancujú, a tance sú pomenované podľa oblastí, v ktorých sa tancujú. Vo Vršatci je približne pätnásť dievčat a každá má vo svojej skrini dvanásť krojov. „Obľúbený kroj ani nemáme, ale najmenej obľúbený je Tekov, pretože je veľký a ťažký,“ odpovedá na moju ďalšiu otázku dvadsaťtriročná študentka, ktorá v súbore tancuje už deväť rokov. A že jej to ide, predviedla spolu s ostatnými vršatčiarmi šiesteho decembra na repríze vystúpenia k 55. výročiu založenia súboru.

T

TEXT A FOTO: BARBORA PREKOPOVÁ

MAŽORETKY Z HORNÍ LHOTY FOTO: MÁRIA CANDRÁKOVÁ, AUTORKA JE FOTOREPORTÉRKA +7DNÍ

92

36 GALÉRIA