NOTA BENE 93

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

93

MAREC ‘09

93

2 ŠPIÓN patrovateľ Vlado Jurašek dobre vie, že cit a trpezlivosť nesmú chýbať. Nie vždy je jednoduché zachovať si ich, no snaží sa. Pacienti sú ale všelijakí.

S jednými ťažko, s inými len o čosi ľahšie. „V mladosti som aj ja kričal, vyskakoval. Teraz to už neviem a ani nemám v láske,“ hovorí. Všakovaké životné skúsenosti ho naučili pokoju.

Zakúsil aj život na ulici. Predtým, než mu naše združenie pomohlo nájsť prácu v Domove sociálnych služieb Galant, predával Nota bene.

O

Predávaním časopisu preklenul rok zotavovania sa a obiehania lekárov. „Začal som po operácii. Nemal som nič.

Najčastejšie som chodil pred nemocnicu v Ružinove. A celkom sa mi darilo,“ spomína na neľahké obdobie po vážnom úraze ruky, ktorý ho natrvalo pripravil o prácu s drevom, ktorú mal rád, nakrátko aj o príjmy. „Priznali mi čiastočný invalidný dôchodok, ale peniaze nedostávam kvôli nedoplatkom v sociálnej poisťovni. Tak som po operácii poberal len príspevok v hmotnej núdzi,“ pokračuje. Z toho sa však vyžiť nedalo.

Navyše, predávať Nota bene donekonečna tiež nechcel. Nerád odkázaný na cudziu pomoc, začal špekulovať, kde by sa mohol zamestnať. Bolo mu jasné, že k práci s drevom sa už vrátiť nemôže. Tradíciu rodiny, v ktorej sú len samí drevorubači, stolári alebo lekári, však neporušil. Vyučený stolár skončil v zdravotníctve.

Cvok do kníh „Cez Ivanka, právnika z Nota bene som si spravil rekvalifikačný kurz na opatrovateľa. Ťažký bol, ale zvládli sme ho úspešne.

Učiteľky sme mali dobré. Hovorievali nám, že budeme všetko vedieť ako Otčenáš,“ smeje sa. „Chodili sme na kurz dvaja. Mirko a ja. Mirko bol večný vysokoškolák. Len by študoval a študoval. Neviem, či teraz robí, alebo nerobí, ale isto chodí na univerzitu tretieho veku. To nie je zle. Naopak.“ Hoci Vlada učenie až tak nebaví, knihy hltá jednu za druhou. Obľúbeného autora nemá.

Prečíta, čo mu príde pod ruku. A nie raz.

K dobrým titulom sa rád vracia, niektoré ich pasáže pozná už spamäti. „Ja som do kníh cvok. Doma som mal riadnu knižnicu.

Ako chlapec som mal rád hlavne westerny a kriminálky. K novým knihám som sa už akosi nedostal. Neboli peniaze,“ hovorí.

Knihy mu boli vernými spoločníčkami aj v nemocnici po operácii. „Čítal som

Predával Nota bene, teraz opatruje

Cit a trpezlivosť celú noc a cez deň dospával.“ Pri práci opatrovateľa, ktorú robí čosi vyše dvoch mesiacov, voľného času nazvyš nie je.

Keď si však nejaký večer ukrojí pre seba, tiež najčastejšie siahne po knihe. Televízor pozerá zriedkakedy, radšej si vytvára vlastné obrazy. Najnovšie k biblii, ktorá ho čaká na parapetnej doske pri posteli.

Tramp v Bratislave Inokedy cez voľno zájde do neďalekého kostola, alebo si vyjde na prechádzku.

Rodenému Martinčanovi však v Bratislave chýbajú hory. „Chodieval som na Malinô Brdo, a keď sa oteplilo, robievali sme s kamarátmi hrebeňovku od Kráľovej studne do Ružomberka. Na túry sme chodievali aj na Veľkú a Malú Fatru. Pekné hory sú to,“ spomína na mladé trampské časy, keď hrával na gitaru. Hovorí, že v partii ho mali radi. Vlado je vľúdny, zhovorčivý a navyše aj ochotný. Počas nášho rozhovoru ho kolegyňa požiada o výpomoc na ďalší deň. Voľno, nevoľno, Vlado neodmieta, pomôže rád. Nová práca sa mu pozdáva, aj keď je náročná. „Každá robota má svoje plusy aj mínusy.

Tá s ľuďmi je však vždy o čosi ťažšia.

Zavše som nervózny, ale musím myslieť na to, že práve vtedy môže ten druhý človek potrebovať moju pomoc, či už prebaliť, alebo len pekné slovo. Cit musí byť,“ prízvukuje, čo jeho pacienti potrebujú najväčšmi. Sú rôzni.

S boľavým telom i dušou. Vlado rozdiely nerobí, trpezlivý sa snaží byť so všetkými.

Klienti si ho za to obľúbili. A či aj pani riaditeľka? Mykne plecami: „Neviem, či sa jej páči moja robota. Ale snažím sa.“

Děláte jako stroj!

Predtým sa však na Vlada nikde nesťažovali.

Skôr naopak. Či pracoval ako stolár, alebo ako drevorubač, všade s ním boli spokojní.

V českých mäsiarskych závodoch, kde robil čosi vyše roka, mu od roboty odišli aj nechty. „Vy děláte jako stroj, vravievala mi šéfka, keď som trhal mäso. Slovákov tam brali furt. Nikto nechcel robiť ako my. Ani pás nestíhal bežať,“ spokojne a hrdo zakončí príhody z práce. Nie všetky, čo mi povedal, boli úsmevné. Tie z hory mali neraz smutný koniec. Známe „varúj“ sa nestihlo zakričať vždy včas. Vlado sa úrazov nebál. Aj vlastný prijal s pokorou. Verí, že „je tak, ako dá Pán“. Aj preto veľmi neplánuje. „Také malé plány, to áno. Ale žiadne veľké plány si už nerobím. Podnikateľ zo mňa isto nebude.

A keby sa mi aj čosi pošťastilo a našetril by som si nejaké peniaze, všetky by som nechal deťom,“ uzatvára. Svoje deti, Majku a Jurka, nevída často. Bývajú v Prahe. Domov do Turca chodia najmä za matkou. Vychádzajú však dobre. Keď sa raz za čas stretnú, je to príjemná udalosť. „S Jurkom si nemáme toho toľko, čo povedať. Ja ho nechcem dirigovať a sám sa nepochváli, čo má nové. Ale s Majkou sa vždy vystískame.“ TEXT A FOTO: MÁRIA BULKOVÁ

93

Z OBSAHU 3 6 - 8 Reportáž

14 Kuriozita

22 - 23 Pútnik

Eurá v chatrči

Bobíci

Pomaranče, zápcha, mafia

Neuveriteľné, ako väčšina týchto ľudí považuje za prirodzené, že im niekto niečo dá, alebo niečo za nich urobí. Keby tak starosta konečne odviezol odpadky z osady, veď ako majú takto žiť, v takom „bordeli“? Keby im tak urobili kúpeľne, aby sa mohli umyť...

„Prepáčte pane, ale nemali by ste mať svoj ruksak na chrbte. Dajte si ho pred seba, aby vás niekto neokradol,“ povedal mi so širokým úsmevom londýnsky policajt uprostred tlačiaceho sa davu v Hyde Parku.

Jeho milé správanie ma dosť prekvapilo.

Vyšetrovanie nevysvetliteľne zhorených chladničiek, televízorov a mobilných telefónov v sicílskej dedinke prinieslo ešte nevysvetliteľnejšie vysvetlenie. Za všetko môžu mimozemšťania, ktorí tu testovali tajné zbrane. Na Sicílii je možné všeličo...

24 - 25 Príbeh

26 - 27 Na ťahu

28 Aha ju!

Zomknutí

333 kilometrov

Diskotéková Mia

Nepočujúci synovia, hroziaci autizmus a zopár grošov na živobytie. Ako „z rozprávky“. Dnes bolo ťažké ráno. Hlučné.

Nemilosrdné. Jarko sa totiž zaťal, nie a nie von z postele. „Tak veľmi ľúbim svoje deti, a tak ma bolí, keď musím na ne kričať...“

„Sú síce škaredí, ale veľmi rýchli,“ charakterizuje svoj záprah Daniel Filo, jediný Slovák v štartovacom poli náročných etapových pretekov. Sibírsky husky si vždy necháva nejakú rezervu. Alaskany idú na doraz.

Dobre sa zahľaďte na jej fotografiu. Čo myslíte, koľko má táto žena rokov? 40? 45?

50? Nedávam vám hádanku, ale pridajte. Ak

by Belgičanka Mia Janssenová mala na torte sviečky, tento rok by ich musela sfúknuť 62.

A to ešte stále chodí na diskotéky.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu

93

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Ďalšie odpovede Zopár predajcov Nota bene tento náš časopis aj číta a jeden z nich si ma minule vzal bokom, ukázal mi môj predchádzajúci úvodník a na rovinu sa ma spýtal zopár otázok. Odpovedal som mu a sľúbil, že v ďalšom úvodníku moje odpovede aj zverejním. Takže ďalšie kolo otázok a odpovedí je určené všetkým, ktorí chcú pochopiť projekt Nota bene z hľadiska OZ Proti prúdu a aj z hľadiska našich klientov - predajcov.

Prečo ja nedoprajem „tringelt“ predajcom Nota bene?

- Doprajem. Veď drobné nechávam aj v reštaurácii, ak som spokojný. Zatiaľ sa mi však ešte nestalo, že by som si v reštaurácii nič nevybral, a napriek tomu tam nechal prepitné. Som presvedčený, že ak niekomu dám peniaze za nič, tak z neho robím žobráka. Predajcovia Nota bene však nie sú žobráci. Aj keď je určite príjemné dostať peniaze len za to, že stojím s časopisom v ruke a okoloidúci mi dá peniaze a časopis mi nechá, pretože oceňuje moju snahu.

Ako donútiť darcu, aby si vzal časopis, keď ho nechce?

- Nijako. Ak nechce, nechce. Ak mi dá peniaze aj bez toho, vďaka mu. Druhá strana

mince je však tá, že ak si na to zvyknem, ťažko ma niekto presvedčí, že postávanie na ulici s „posledným“ kusom Nota bene nie je lepší džob ako ísť robiť niečo iné.

Brigády za tri eurá na hodinu sú potom nezaujímavé, pretože sa tam viac narobím a menej zarobím. Ďalšie negatívum je, že ak by sa stalo štandardom, že ľudia budú dávať peniaze a nebudú si brať časopis, projekt Nota bene skrachuje. Pretože predajcovi by stačilo kúpiť si len jeden výtlačok za mesiac a o príjem by mal postarané. Príjmy OZ Proti prúdu (naše príjmy) by sa potom scvrkli natoľko, že by sme nemohli poskytovať našim predajcom poradenstvo a lobbovať za lepšie podmienky pre ľudí bez domova.

Takže z krátkodobého hľadiska je to fajn, keď predajca dostane peniaze a ostane mu časopis. Z dlhodobého hľadiska, a najmä ak by sa tak dialo vo väčšom rozsahu, to môže celý projekt Nota bene zabiť.

Prečo nenapíšem, že veľa predajcov predáva Nota bene, lebo nemá inú možnosť?

To je pravda. Predajcovia Nota bene sa k predaju dostali z rôznych dôvodov a sú veľmi rôznorodou skupinou ľudí. A pre veľa z nich je predaj Nota bene tým najlepším spôsobom ako prežiť. Medzi klasické problémy našich predajcov patria rôzne kombinácie nízkeho vzdelania, zlého zdravotného a psychického stavu, vysokého veku, zadlženia a závislostí. Každý má svoju vlastnú kombináciu problémov a pre

niektorých je predaj Nota bene naozaj tou najvyššou životnou métou, ktorú môžu objektívne dosiahnuť. Máme však aj predajcov, ktorí majú na viac. A tých je škoda „zabetónovať“ v Nota bene tým, že zistia, že niekedy stačí len postávať na ulici s jedným časopisom v ruke a peniaze už nejako prídu.

Prečo odrádzam kupujúcich od toho, aby predajcom pomohli?

- Najväčšou pomocou pre predajcu zo strany kupujúceho je kúpa časopisu a hneď potom úprimný priateľský rozhovor. Jednak každého človeka poteší, keď nájde spriaznenú dušu, a okrem toho sa počas rozhovoru môže dozvedieť zaujímavé informácie. Napríklad o tom, kde je aká brigáda, výpredaj, pohovor, akcia a tak ďalej.

Prečo píšem, že predajcovia nechcú pracovať?

- Každý z nás sa snaží s minimálnou námahou dosiahnuť maximálny efekt. To je aj motorom našej civilizácie. Ak predajca zistí, že tri eurá zarobí za hodinu ťažkej práce aj za hodinu postávania na ulici, čo si asi vyberie? Ideálna práca je taká, ktorá ma baví a zarobím v nej toľko, že mám pocit, že mi je fajn. Predaj Nota bene je pre niektorých ideálna práca. Ale pre iných by bolo zas lepšie, keby nebola až taká ideálna a skúsili by aj niečo iné. Je však ťažké opúšťať stereotypy, aj keď nie sú úplne ideálne.

Ak máte aj vy nejaké otázky k tejto téme, sem s nimi: jaro@notabene.sk.

JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

INZERÁTY PREDAJCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

Joshua 037 z Laurinskej prosí o darovanie počítača, aby konečne dopísal knihu „Spojení osudom“. Ďakujem. Kontakt: 0915 155 168.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by darovali matke s dvomi maloletými deťmi elektrický sporák a mobilný telefón. Ďakujem. Sida 1629, DUB – pošta, kontakt: 0914 157 441.

Prosím dobrých ľudí, ktorí môžu darovať veci pre novorodeniatko a mobilný telefón. Ďakujem. Silvia 1758, DUB – Jednota Homolova, kontakt: 0910 138 309.

Som 56-ročný predajca Nota bene. Bývam na ubytovni v Bratislave – Dúbravke. Prosím

ochotných ľudí, ktorí by mi darovali chladničku aj s dovozom (mám zdravotné ťažkosti). Ďakujem. Ernest 1206, STM – Blumentál kostol - pošta, 02/ 52 62 59 62 (výdajňa).

Opatrím a dohliadnem na deti alebo mládež vo veku od 6 do 16 rokov. Zároveň môžem aj doučovať slovenský jazyk, ruský jazyk, nemecký jazyk, dejepis, biológiu a chémiu. Ďakujem.

Adela 1589, NM – poliklinika Tehelná, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Dlhodobo nezamestnaná predajkyňa Nota bene hľadá dobrých ľudí, ktorí by jej mohli darovať notebook. Ďakujem.

Adela 1589, NM – poliklinika Tehelná, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať chladničku.

Ďakujem. Costinel 537, RUŽ – križovatka Tomášikova, kontakt: 0915 153 573.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi poskytli do prenájmu záhradnú chatku. Postarám sa o údržbu.

Cena dohodou. Ďakujem.

Tibor 1766, STM – Hlavná stanica - zastávky, kontakt: 02/ 52 62 59 62.

Stredoškolák s maturitou a starší manželský pár prijme do prenájmu chatku. Sme schopní platiť 33 Eur na mesiac za osobu (spolu 100 Eur) + platiť elektrickú energiu. O chatku sa budeme starať a strážiť ju. Ďakujeme.

Miroslav 1819, STM - Nám. SNP - kostol Milosrdných, kontakt: 02/ 52 62 59 62 (výdajňa).

Volám sa Tibor, budem mať 21 rokov a mojím snom je stať sa vodičom autobusu MHD – hľadám sponzora, ktorý by mi pomohol

s mojím snom (najprv treba vodičský kurz sk. B). Ďakujem.

Tibor 1766, STM – Hlavná stanica – zastávky, kontakt: 02/ 52 62 59 62 (výdajňa).

Kto by mohol darovať funkčnú automatickú práčku alebo elektrický sporák? Ďakujem.

Renáta 1296, DUB - Rema 1000 Záluhy, kontakt: 0910 234 256.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať počítač na playstation 1 – pre syna. Ďakujem. Renáta 1296, DUB - Rema 1000 - Záluhy, kontakt: 0910 234 256.

Mladý pár hľadá dobrých ľudí, ktorí by mu mohli poskytnúť do prenájmu záhradnú chatku.

Môžeme platiť do 83 Eur/mesiac, o chatku a záhradu sa postaráme. Ďakujeme. Denisa 1735, STM – Jednota Drotárska, kontakt: 02/ 52 62 59 62 (výdajňa).

93

KONTAKTY 5

Je mi to fuk Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru.

Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať. No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária, že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac. Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originálny preukaz tak, aby ho kupujúci videli. Lebo my frajeri tak, samozrejme, nerobíme. Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme. Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú. Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy? To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 12.02.2009 19:00 Chcem pozdravit pani, ktora predava NB v Nitre v hypertescu v Galerii. Je velmi mila, zdvorila a usmievava. Nikdy sa nikomu nenuti nasilu a tym si ziskava ludi. Zelam jej vela stastia a hlavne zdravia. Kvetka 11.02.2009 08:14 Dobry den, chcem sa podakovat predajcovi Robertovi, ktory predava NB pri Tescu v P. Biskupiciach. K casopisu vzdy prida mily usmev a kus dobrej nalady. Je slnieckom aj v zamracenom dni. Zelam mu vela zdravia a stastia. Lubica 10.02.2009 09:49 Pozdravujem pani, ktora predava NB v Ziline pri starom Tescu. Prijat prianie pekneho dna od cloveka v tazkej zivotnej situacii je neskutocne povzbudive. Dakujem. Juraj

05.02.2009 13:38 Pozdravujem Ivana z posty vo Vranove. Dakujem mu za mile slova a neustalu pozornost. Jemu a jemu podobnym prajem, aby si nasli pekne miesto na tejto zemi. Anna 04.02.2009 20:29 V ulicke pri hoteli Grand v Ziline predava casopis Nota bene jeden velmi prijemny pan. Cestou na obed sa vzdy pristavim a prehodime par slov. Den bez jeho pozdravu je ako den bez slnka. Nepoznam jeho osud a neviem ani jeho meno, ale bude vzdy pre mna anjelom v kozi cloveka, ktory ma dost sil a pevne kridla, aby odletel daleko od problemov ulice. A kazdy z nas mu v tom mozeme pomoct, ako aj kazdemu z anjelov, co maju domov pod sirou oblohou. Dakujem za vas usmev, pan Neznamy ☺.

03.02.2009 18:25 Zdravim svojho staleho predajcu c. 252 spred lekarne na Namesti osloboditelov v Kosiciach, s ktorym sme sa dnes porozpravali napriklad aj o hospodarskej krize. Je vzdy slusny, mily a vdacny. Zo srdca mu prajem lepsi zivot!

Katka r

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

93

6 REPORTÁŽ

Deti z tohto prostredia sa len ťažko naučia žiť inak.

Za všetko môžu iní

Eurá v chatrči

eďže na návštevu sa nepatrí prísť s prázdnymi rukami, kolega z českého časopisu Reflex priniesol do rómskej osady Pätoracké v Rudňanoch aspoň cukríky, pomaranče a plastovú fľašu ovocného vína. Snáď neurazí...

K

Neurazilo, práve naopak. Húf obyvateľov osady oboch pohlaví a všetkých vekových kategórií sa na tieto predmety vrhol a Honza mal za tri sekundy prázdne ruky aj vrecká. Zopár Rómov, ktorí pritom skončili v blate, sa pomaly zbieralo zo zeme a šúchalo si udreté miesta. Nuž, kto by sa nepotrhal za cukríkom. Hlavne, ak je bieda obrovská, dávky malé a treba z nich živiť veľa hladných krkov, plus splácať nehorázne úroky úžerníkom. Tí si ich inkasujú rovno na pošte. Problém

s ich prepočtom na eurá očividne nemajú.

Staršia Rómka svoju „gážu“ od štátu ešte poriadne ani nemala v ruke, a už jej ju lepšie oblečený Róm vytrhol, vydelil jej dvadsať eur na mesačné živobytie a zvyšok si napchal do vreciek. Nepomáha plač, krik ani prosby. Obyvatelia najbiednejších chatrčí sa pôžičkami na dvesto až štyristopercentný úrok zadlžili na celé roky. „Úžerníci? Také niečo tu my nemáme!“ krútia však hlavou Rómky o pár hodín neskôr. „To bolo, ale keď sem prišiel z Čiech kňaz

93

REPORTÁŽ 7 letničnej cirkvi a začal kázať, všetci sa obrátili na vieru a prestali robiť zle.“

Euro v chatrčiach Pani Pokutová práve skúša prísť na to, ako počítať na eurokalkulačke. Rómovia z Pätorackého dostali eurokalkulačky vďaka pani Danke z komunitného centra, ktorá im pomáha s papiermi, s vybavovaním na úradoch a so všetkými drobnosťami, v ktorých sa nevyznajú. Nárok na kalkulačky mali totiž iba domácnosti s adresou a číslom domu, do ktorých chodí pošta. Úbohé chatrče v Pätorackom takúto vymoženosť nemajú.

V osade sa to hemží Horváthovcami a Červeňákovcami. Jedinou činnosťou nezamestnaných tu je vláčiť drevo z hory a rozrúbať ho, aby bolo na kúrenie, ženy ovešané niekoľkými potomkami zas občas niečo uvaria a operú. Napriek tomu nestíhajú. „Škôlka je až tam hore, kedy tam mám s deťmi chodiť, tak ďaleko?“ odpovedá na otázku, prečo jej ratolesti sedia doma, mladá pani Horváthová, matka troch detí.

Cesta „hore“ trvá asi päť minút a škôlku zabezpečila obec, aby deti z rómskeho prostredia pripravila na nástup do školy.

Naučia ich tam po slovensky, ale aj ísť na záchod a spláchnuť ho po sebe, či otočiť kohútikom a umyť sa v teplej vode. „Ďaleko to je,“ prikyvuje kamarátke ďalšia pani Horváthová, sedemnásobná matka.

Aby bolo k škôlke bližšie, majú Rómovia z Pätorackého skvelý nápad: Postavte nám nové byty tam hore! Niekoľko jednoduchých sociálnych bytoviek tam už stojí (a po dvoch rokoch používania sú už, žiaľ, dosť ošumelé), ďalšie sú v iných častiach Rudnian. Na všetkých sa však nedostalo. Tí, ktorí

K rudnianskemu detskému lekárovi chodí často dieťa aj jeho mama, ktorá je tiež ešte dieťa. museli zostať v chatrčiach bez vody (a so záchodom tam, kde „to“ na nich práve príde), považujú za veľkú nespravodlivosť, že práve oni byty nedostali.

Naštvané dievčatká „Robíme, čo je v našich silách, momentálne však na stavbu ďalších sociálnych bytov nemáme pozemky ani peniaze,“

Rómovia kúria drevom a okolité lesy vyzerajú ako po rabovaní.

krčí plecami starosta Rudnian Miroslav Blišťan. Vo funkcii je už piate funkčné obdobie a „svojich“ Rómov celkom dobre pozná. „S tými staršími som robil v bani,“ konštatuje. Až do útlmu banskej činnosti v Rudňanoch po roku 1989 pracoval v baniach na rôznych pozíciách, skončil ako predák a Rómovia, ktorí za socializmu museli pracovať ako všetci ostatní, boli jeho podriadení. Keď bane zavreli, „bieli“ baníci sa odsťahovali a namiesto nich prišli Rómovia. Chatrče osady Pätoracké stoja v závalovom pásme, pod nimi sú bývalé šachty, zaliate vodou.

Popoludní kráča zo školy skupinka detí z druhej, tretej a štvrtej triedy. Vyzvedáme.

Najprv sa dá. Čo bolo na obed? Tí, čo chodia na základnú, mali polievku a mäso so zemiakmi. Tí, čo chodia do špeciálnej, dva rožky, konzervu, jablko a sušienku.

Dôležité je to, že ako deti zo sociálne slabých rodín majú jedlo v škole za korunu, teraz za jej ekvivalent v centoch. Aspoň raz za deň sa normálne najedia. O pár minút príde reč na iné. „Pozrite sa, ako žijeme.

Nemáme vodu, všade sú samé odpadky.

Prečo nám nepostavia byty? Žijeme v závalovom pásme, raz sa prepadneme do zeme, a kto potom bude na vine?

My? Nie! Starosta bude vinovatý!“ kričia dievčatká o tom, čo denno–denne počujú od rodičov. O chvíľu z ich nevinných tváričiek srší hnev a z detských ústočiek zas spŕška vulgarizmov.

Z nevábne voňajúcich kôp smetí a neporiadku, ktorý je navŕšený medzi chatrčami Pätorackého, ma Rómovia

93

8 REPORTÁŽ

Chatrče stoja v závalovom pásme, pod nimi sú bývalé bane. pozývajú dovnútra. Početné rodiny sa tiesnia v jednej malej miestnosti prekúrenej chatrče, tlačia sa na jednej, či dvoch posteliach. Niekto má len starý gauč a televízor, niekto aj skriňu a fotky na stenách, ďalší aj DVD prehrávač, starý pán Ferenc Červeňák dokonca Octaviu v drevenej búde vedľa domu.

Neuveriteľné, ako väčšina týchto ľudí

považuje za prirodzené, že im niekto niečo dá, alebo niečo za nich urobí. Keby tak starosta konečne odviezol odpadky z osady, veď ako majú takto žiť, v takom „bordeli“? Keby im tak urobili kúpeľne, aby sa mohli umyť... „Nezmestíme sa so štyrmi deťmi do chatrče. Už som bol aj za starostom, že keď nič iné, tak nech mi dá aspoň pozemok a ja si nový

V malých miestnostiach sa tiesnia početné rodiny. „Dajte nám byty,“ žiadajú.

dom postavím. Ale ani to nie,“ mračí sa dvadsaťsedemročný pán Horváth.

Boli kopať Tento kruh je naozaj začarovaný. „Načo ti je toľko detí?“ pýtam sa svojej rovesníčky, sedemnásobnej mamičky, dvadsaťosemročnej pani Horváthovej, ktorej muž je takmer permanentne v base. „Toľko si ich chcela?“ Krúti hlavou. „Nie,“ usmieva sa a šúľa si cigaretu. Čo však mohla v tomto prostredí? Zakaždým, keď jej chlap prišiel na chvíľu z väzenia, jej urobil jedno dieťa. Chudá ako trieska nosí vodu, vláči drevo z lesa a snaží sa vydržať.

Keby tak raz bolo lepšie... Aj ďalší Rómovia ochotne otvárajú dvere svojich chatrčí. „Ty bývaš v Bratislave? A poznáš Evu?“ pýta sa Šimon. Ktorú Evu? „No tú s vlasmi po plecia!“ Niektorí z týchto jednoduchých ľudí boli v Bratislave na zárobkoch, kopať.

Niektorí sa dostali až do Prahy. Nie je to také zložité; chlapov tam odvážajú samotní úžerníci, aby si odpracovali dlh.

Pani Danka „hore“ v komunitnom centre čaká na Rómov z Pätorackého, ktorí majú prísť na školenie o používaní eurokalkulačiek.

Keď sme boli „dole“ v osade, chystali sa sem všetci do jedného. Nakoniec však neprišla ani noha. „Keď chcete s nimi pracovať, musíte sa vy prispôsobiť komunite, nie ona vám,“ konštatuje pani Danka. Len či by nebola prínosnejšia práve opačná cesta...

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

93

TÉMA 9

Herečky Bábkového divadla na Rázcestí skúmajú skúsenosť s vlastnou identitou.

Nové významy starého sviatku

Emdéžet P

očas komunizmu sa u nás Medzinárodný deň žien scvrkol na tri písmená. MDŽ. S vytesnenými písmenami sa vytesnili aj významy.

Neoslavovali sa úspechy žien v boji za svoje práva, ktoré ôsmy marec pôvodne symbolizoval. Skôr naopak.

Aj tie najmenšie sa zametali pod zelené linoleum s nepravidelnými bielymi pásikmi.

A zametalo sa poriadne. Aby linoleum škôl, kultúrnych domov a podnikových hál bolo ôsmeho marca pripravené na nápor chodidiel, snažiacich sa chytiť rytmus estrádnej kapely. Estrády boli „trendy“.

Občianska neposlušnosť sa nenosila.

Jej prejavy mali zostať nepovšimnuté.

Začiatky MDŽ, poukazujúce na možnosť dosiahnuť lepšie životné podmienky štrajkami, demonštráciami či dokonca spravodlivými súdnymi procesmi, sa nepripomínali. Na Slovensku, podobne ako v ďalších krajinách vtedajšieho sovietskeho bloku, získal tento sviatok celkom iný nádych. Nádych politických príhovorov, rýchlo umiesených pochvál za splnené pracovné plány, ktoré mali prispievať

93

10 TÉMA k budovaniu vlasti, a povzbudení do plnenia nových. Niektoré ženy mali MDŽ rady aj za týchto okolností. Nadobudli pocit, že aspoň jeden deň v roku niekto vyzdvihol ich prácu a aj dnes by sa potešili drobnému prejavu vďaky a úcty, hoc aj v podobe neodmysliteľného karafiátu. Spolitizovanie MDŽ a povinnosť sláviť ho však sviatok mnohým ženám znechutili. A tak, prirodzene, aj keď tradícia MDŽ po roku 1989 celkom nezanikla, tých, ktorí sa k nej každoročne vracajú, je stále menej. Málokto však vie, že sviatok nebol len politický výmysel.

Autorka neznáma „História osláv MDŽ na Slovensku siaha do obdobia pred prvou svetovou vojnou a bola spojená napríklad s požadovaním všeobecného volebného práva, ktoré sa týkalo aj volebného práva žien,“ hovorí Zuzana Maďarová z feministického publikačného a vzdelávacieho projektu ASPEKT. V zahraničí sa k nemu dokonca viažu udalosti o niekoľko desiatok rokov staršie. Oficiálne ustanovený bol MDŽ na 8. marca v novembri 1910. Počas Prvej medzinárodnej konferencie žien v Kodani, na ktorej sa stretlo vyše 100 delegátok Medzinárodného združenia socialistických strán zo 17 krajín, medzi nimi aj prvé tri političky – poslankyne fínskeho parlamentu.

Autorstvo idey MDŽ sa najčastejšie pripisuje nemeckej socialistke Kláre Eissner Zetkin. Ľuba Kobová z Aspektu však upozorňuje, že jej autorkou mohla byť aj Luise Zietz, ku ktorej sa mala Zetkin údajne len pripojiť. „Jej absenciu v publikáciách z éry komunizmu možno vysvetliť jej príslušnosťou k sociálnym demokratom,“ spresňuje vo svojom článku Kto sa bojí MDŽ?. Či už bol MDŽ myšlienkou Kláry Eissner Zetkin, alebo Luisy Zietz, ujal sa a s výnimkou dvoch svetových vojen pripomínal každoročne, aj keď v rôznych dátumoch, boj proti akýmkoľvek formám diskriminácie žien.

Protestujúce robotníčky Aj prvý Medzinárodný deň žien vyšiel z tradície takéhoto boja. Rovnako 8. marca, ale viac než pol storočia pred konferenciou v Kodani, robotníčky newyorských textilných fabrík na Lower East Side vyšli do ulíc a protestovali proti zlým pracovným podmienkam, konkrétne dvanásťhodinovému pracovnému času a nízkym mzdám. Do demonštrácie násilne zasiahla polícia a rozpustila ju. Aj pri tejto historickej udalosti sa vynárajú isté pochybnosti o jej dôveryhodnosti. V každom prípade, protesty sa zintenzívnili, či už vďaka odvahe prvých demonštrujúcich žien, alebo spoločenskej klíme, v ktorej otázka ženských práv rezonovala stále častejšie. V neposlednom rade k tomu prispel aj vznik ženských odborových organizácií. V roku 1864 vznikla v New Yorku prvá, ktorá ochraňovala záujmy

Pri príležitosti MDŽ pripravujú Amnesty International v tento deň ako ľudsko-právna organizácia upozorňuje najmä na násilie páchané na ženách a na nedodržiavanie ženských práv vo svete.

Aspekt zavŕši na MDŽ projekt Agentky 008 sa pripravujú. Malou výstavou si pripomenie slávne i menej slávne ženy, osobnosti súčasnosti i histórie.

Profily žien budú prístupné všetkým záujemkyniam a záujemcom aj na internete.

Slovensko-český ženský fond chystá predstavenie Bábkového divadla na Rázcestí z Banskej Bystrice Mocad(r)ámy.

Základom sú emocionálne herecké cvičenia s použitím metódy autentického divadla a autentického rozprávania o prežívaní svojho života v ženskej koži. Ženy v rôznom veku uvažujú o svojom živote v širokom spektre – od zdanlivo banálnych chvíľ (prvá láska, sny, chudnutie) po významné udalosti života (pôrod dieťaťa, ovdovenie, staroba).

Predstavenie sa uskutoční 7. marca v A4 v Bratislave.

pracujúcich žien – tzv. Working Women’s Protective Union. Jej aktivity podnietili ženy k ďalším demonštráciám.

Jedny šili, druhé nosili Jedny z najvýraznejších sa odohrali v rokoch 1908 a 1909. V roku 1908 protestovalo v uliciach New Yorku až 15 000 žien, znova najmä v snahe dosiahnuť kratší pracovný čas a vyššie mzdy. Tentoraz sa nedomáhali len zlepšenia pracovných podmienok. Na zoznam požiadaviek sa dostalo aj získanie volebného práva. Druhá demonštrácia z roku 1909 sa zapísala do dejín ako tzv. Uprising of 20 000. Presne toľko newyorských krajčírok a krajčírov, pracujúcich pre Triangle Factory, odmietlo sadnúť si, ako v každý iný deň, za svoje šijacie stroje a pracovať. Namiesto toho vyhlásili štrajk a zaplnili ulice New Yorku pod sloganom „radšej budeme hladovať rýchlo než pomaly“. Štrajk trval viac než tri mesiace, kým sa podarilo dosiahnuť skôr kompromisy než úspechy. Štrajk rozhodne patril k tým násilnejším. Polícia zatýkala štrajkujúce, prevažne prisťahovalkyne, za väčšinou vykonštruované útoky.

Vyčíňanie miestnych výtržníkov, ktorých si vlastníci fabriky najali na zastrašenie štrajkujúcich, však prehliadala. Chudobné prisťahovalkyne našli podporu v bohatých vzdelaných Američankách. Jedny celé dni šili košele, druhé si vyberali, ktoré budú nosiť. Sociálny status ich delil na míle, boj

za lepšie pracovné podmienky ich spájal.

Nakoniec však ani intervencie v spoločnosti dovtedy vážených dám nemali dostatočný vplyv výrazne zmeniť bezútešnú situáciu robotníčok. Mnohým z nich štrajk priniesol len nelichotivé prezývky. Niektoré to však neodradilo a v ženských hnutiach o nich bolo ešte počuť. Azda najznámejšia bola Frances Perkins, ktorá sa neskôr stala ministerkou práce vo vláde Franklina D. Roosevelta a zároveň prvou ženou, ktorá bola vymenovaná za členku amerického kabinetu.

Bez výsledku?

Len niekoľkým štrajkujúcim sa podarilo docieliť zvýšenie platu či skrátenie pracovného času. Takmer polovica z nich sa musela vrátiť do práce za tých istých podmienok. Výraznejšiu zmenu si vynútila až tragédia. Popoludní 25. marca 1911 začalo na ôsmom poschodí Triangle Factory horieť.

Požiar mohol vzniknúť poľahky. V halách, v ktorých boli skladované látky, sa fajčilo.

Svetlo, potrebné k práci, poskytovali nekryté olejové lampy a na uhasenie požiaru slúžilo len pár vedier s vodou. Príčinu požiaru sa nikdy nepodarilo vypátrať. Hovorilo sa o možnej poruche elektrického vedenia, alebo nezahasenej cigarete. Až jedna z najväčších katastrof v histórii mesta New York poukázala na žalostné pracovné podmienky vo fabrike. Varovanie o požiari sa nedostalo všetkým. A mnohí z tých, ktorí o ňom vedeli včas, v budove uviazli kvôli zámerne uzamknutým vchodom, krátkym požiarnym rebríkom či zablokovanému výťahu. Na mieste umrelo 141 ľudí, na následky popálením neskôr ďalších 5.

Téma bezpečných a férových pracovných podmienok sa ešte roky po tejto tragickej udalosti pripomínala práve v Medzinárodný deň žien. Krátko pred prvou svetovou vojnou popri nej čoraz častejšie zaznievali aj mierové heslá.

Karafiáty pre každú Počas prvej, rovnako aj druhej svetovej vojny sa MDŽ neoslavoval. Jeho podoba po druhej svetovej vojne je tým skoršie narodeným už známa. Sviatok, ktorý mohol pripomínať, čo sa ženám podarilo dosiahnuť a povzbudiť ich v diskusiách, čo by ešte chceli a mohli presadiť, sa podobne ako mnohé ďalšie využil na boj proti kapitalizmu. Povinné boli formálne prejavy súdruhov a súdružiek, karafiát pre každú ženu, prípadne nejaké tie kockované utierky alebo froté uteráky, zaplatené z fondu Revolučného odborového hnutia (ROH), do ktorého museli prispievať. Nechýbala ani zábava. Neformálna. V niektorých prípadoch určite aj celkom spontánna. Nie nasilu. Nasilu ako všetko ostatné v tento deň. Paradoxne, muži sa bavili akosi viac. Táto karikatúra MDŽ sa počas rokov komunizmu natoľko vžila, že dnes sviatok sprevádza skôr rezignácia než

93

TÉMA 11 snaha o návrat k jeho pôvodným témam. „Ženské“ témy sa dokonca nie vždy nosia medzi samotnými ženami. Zvádza k tomu aj skutočnosť, že veľké otázky ako napríklad volebné právo sú už dávno vyriešené a ich výhody užívame bez toho, aby sme poznali, aké je to nemať tieto práva. Hoci žijeme v demokracii už niekoľko rokov, je na nej stále čo vylepšovať nielen, ale aj v oblasti ženských práv. „Slovensko sa síce zaviazalo ku krokom vedúcim k rodovej rovnosti podpísaním napríklad Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW), v ich plnení však v mnohých oblastiach zaostáva,“ hovorí Zuzana Maďarová. V živote žien sú rôzne podoby diskriminácie stále prítomné.

Priemerná hrubá mesačná mzda od roku 1997 do roku 2006 vzrástla u mužov o 51 %, ale u žien len o 47 %. Hoci celoeurópsky priemer rodového rozdielu v odmeňovaní v poslednom desaťročí klesá, na Slovensku sa naopak rodová priepasť prehlbuje,“ uvádza Jarmila Filadelfiová v publikácii On a ona na Slovensku, zaostrené na rod a vek, ktorú vydal Inštitút verejných otázok minulý rok. Podľa zistení Zory Bútorovej „rodová nerovnosť dlhodobo pretrváva aj pri obsadzovaní riadiacich funkcií“. Štatistiky IVO uvádzajú, že v roku 2006 takmer dve tretiny pracujúcich (62 %) malo bezprostredného nadriadeného muža a iba približne jedna štvrtina (26 %) ženu.

Aká práca, taká pláca?

Nielen raz v roku

Viac než 150 rokov po prvých demonštráciách za zlepšenie pracovných podmienok musia ženy ešte vždy vynakladať úsilie na dokazovanie svojej opodstatnenosti vo svete práce. Matkám, ktoré chcú pracovať, nie sú zamestnávatelia často ochotní upraviť pracovný čas. Hoci myšlienka rovnakej odmeny za prácu rovnakej hodnoty je zakotvená už od roku 1957 v Rímskej zmluve, realita je úplne inde. „Podľa najnovších štatistík, v roku 2006 ženy na Slovensku zarobili v priemere o 27 % menej ako muži. Priemerná mesačná mzda mužov sa priblížila k 700 eurám (23 tisícom Sk), kým u žien nedosahovala ani 570 eur (17 tisíc Sk). A nielen to: dynamika rastu miezd mužov bola intenzívnejšia.

Okrem nerovnosti mužov a žien v pracovných podmienkach môžeme na MDŽ hovoriť aj o mnohých ďalších témach. „Napríklad o problematike rodovo podmieneného násilia, problémoch, ktoré so sebou prináša segregácia povolaní, potrebe rodovo citlivého vzdelávania, rodovej citlivosti v médiách a reklame a podobne,“ vymenúva Zuzana Maďarová. Niektoré nám možno neprídu hneď na myseľ, lebo sú pre nás už samozrejmosťou. V iných krajinách však môžu byť ešte vždy len ťažko dosiahnuteľným snom. Základné vzdelanie je pre mnohé ženy na svete stále nedostupné, či už pre veľké vzdialenosti škôl od domova, alebo zo zaužívanej tradície nechať si dievča na výpomoc v domácnosti. V Afganistane môže

Mladí MDŽ nepoznajú Pracujúci a nakupujúci nám v jednom z nákupných centier v Bratislave odpovedali na tieto otázky o MDŽ: 1. Ak ste oslavovali MDŽ v minulosti, tak ako?

2. Mali ste tento sviatok rád/a?

3. Oslavujete MDŽ aj v súčasnosti?

Danica, predavačka dekoratívnych predmetov 1. Voľakedy sa MDŽ oslavoval.

V robote sme vždy dostali nejaké kytice a menšie darčeky. Bežné boli utierky, uteráky, osušky ☺. Po ich rozdaní bývala oslava. A doma si na tento sviatok vždy spomenul manžel.

2. Nie až tak veľmi, lebo to bolo povinné.

A ja nie som za takéto povinné veci...

V jeden deň je MDŽ a hotovo... Muži by si mali všímať ženy každý deň.

3. V práci už sviatok neoslavujeme. Ale manžel, a dokonca aj syn si vždy spomenú a prinesú mne aj dcére kytičku alebo dezert.

Peter, dôchodca 1. V minulosti som MDŽ oslavoval.

V robote to boli akoby povinné oslavy. Ženám sa kupovali dary v rámci ROH. Boli to najmä bonboniéry alebo kvety.

2. Ale áno. Bola to „sranda“.

3. MDŽ som prestal oslavovať, keď skončil starý režim. Teraz oslavujem Deň matiek.

Barbora, študuje a robí vynikajúce bagety 3. Nie. Vôbec.

Je niekedy v máji? Ja oslavujem Deň matiek.

Peter, ponúka lety balónom 1. Ako v socializme. Veľmi dobre. Všetci boli opití, len ženy boli triezve ☺. Ale teraz vážne, bolo to v pohode. Ženám sme

byť pre ženu ťažké spraviť si hoc aj len obyčajný vodičský preukaz. Aj dnes existujú ženy, ktoré za ťažkú fyzickú prácu dostávajú polovicu z toho, čo za tú istú prácu dostávajú muži. Často býva táto práca aj neplatená.

Právo v niektorých krajinách ženám prakticky znemožňuje rozvod, aj keď sú v manželstve nešťastné alebo zažívajú násilie.

Na Slovensku má ešte vždy rovnaký efekt spoločenská klíma. Násilie sa potichu toleruje.

Tu i inde. Znásilnenia nebývajú hlásené na polícii, lebo ženy by sa tým vystavili stigmatizovaniu zo strany spoločnosti.

S takýmito problémami môžu bojovať aj ženy, ktoré dennodenne stretávame. Rozprávanie o nich môže dať MDŽ stratený význam. MDŽ však môže získať aj významy iné. Drobné.

Individuálne. Neverejné. Všetky takzvané ženské témy sa totiž týkajú aj mužov. Mužov vo verejnej sfére, ale aj v súkromí. Manželov, synov, otcov, partnerov, kamarátov. Tí prví nepodliezajú nastavenú latku a snažia sa udržať bývalú úroveň MDŽ, využívajúc ho ako nástroj politickej kampane. Tí druhí sa k MDŽ môžu postaviť rovnako „tradične“. My, manželky, matky, dcéry, partnerky, kamarátky sa kvetine či čokoláde potešíme vždy. Čo tak to tento rok skúsiť, ale trochu inak?

Vybočiť z vymedzení tradičných rodových rolí, nezohľadňujúcich individualitu každého človeka. Rolí, ktoré sú jedným úzke, jedným priširoké. Len málokomu sadnú na mieru.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: ARCHÍV BÁBKOVÉHO DIVADLA NA RÁZCESTÍ, TOMÁŠ ŽUFFA

dávali kvetinky. Pokiaľ som bol slobodný, tak som ich dával len matke. Bývali podnikové akcie.

2. Ale áno.

3. Áno. Na to nemôžem zabudnúť.

Teda, najmä my, tí mladší. Výber darčekov je teraz veľmi veľký. Ja by som im dal let balónom.

Alžbeta, mama 1. V minulosti sme oslavovali v robote, ale doma nie.

2. Nemala som to veľmi rada.

V robote sa to dalo, ale potom neskôr bolo v uliciach veľa opitých žien. To som nemala rada. Navyše celé oslavy boli akési násilné.

3. Už to nepovažujem za sviatok.

Oslavujem skôr Deň matiek. Oveľa príjemnejšie, keď si niekto spomenie, že mám narodeniny alebo meniny. MDŽ mi až tak nechýba. mb

93

12 DO TUCTA

Do zrkadla, alebo do papierov?

Som blondína a vtipy však pri nej rýchlo zabudnite!

Vyštudovala psychológiu, ale zlákal ju obchod.

Ako obchodno-marketingovej manažérke jej však chýbalo, že nemôže analyzovať ľudí. Tak skúsila personálnu agentúru, kde bola zodpovedná za ľudské zdroje aj marketing.

N

Za krátky čas postúpila na pozíciu riaditeľky. Na základe hlasovania klientov portálu profesia.sk získala nedávno prestížne ocenenie Konzultant roka 2008.

Napriek tomu a napriek ekonomickej kríze, ktorá dáva zabrať aj pracovnému trhu, nestráca nadhľad a človeku, ktorý predáva Nota bene, dáva pri hľadaní zamestnania väčšie šance než tomu, čo sedí doma.

Drahomíra Kutňanská.

93

DO TUCTA 13 WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

Majú uchádzači o prácu, ktorí k vám do agentúry prichádzajú, jasno v tom, čo vlastne chcú robiť?

- Niektorí to majú vyslovene vyšpecifikované, ale potom môžu byť stiesnení ponukami na pracovnom trhu.

Niektorí to celkom presne nevedia, vyskúšali rôzne pozície, ale z určitých dôvodov sa im na nich nedarilo, alebo im niečo nevyhovovalo. Takýmto kandidátom vieme, vďaka rôznym testom, určiť typ práce, na ktorú majú vlohy a schopnosti. V každej práci sú veci, ktoré človek robí radšej, a veci, ktoré má menej rád. Ide o to, aby boli v prijateľnom pomere. Ďalšia dôležitá vec pri výbere vhodného kandidáta pre určitú spoločnosť je spoznať túto firmu, jej psychológiu, systém práce a kolektív, lebo ak človek skúsenosťami a znalosťami vyhovuje na sto percent, ale nezapadne do kolektívu, tak ho práca po čase prestane motivovať.

Ktorých chýb sa ľudia na pracovných pohovoroch najčastejšie dopúšťajú?

- Najhoršie je, ak kandidát presne nevie, na akú pozíciu sa hlási. Je veľmi neprofesionálne prísť na pohovor a nevedieť, o čo ide. Niekedy z pohovoru cítiť, že kandidát nemá o danú pozíciu skutočný záujem a prišiel len tak, s tým, že ho možno niečo presvedčí. Skúsený personalista to však veľmi rýchlo odhalí.

Niekedy sa kandidát snaží na pohovore povedať to, čo od neho personalista chce počuť. Ja si myslím, že by mal vždy odpovedať tak, ako to cíti. Lebo keby ho na základe nepresných odpovedí aj prijali do zamestnania, postupom času jeho osobnosť, znalosti a skúsenosti aj tak vyjdú najavo. Keď sa človek prezentuje taký, aký je, väčšinou dostane prácu, aká mu náleží.

Kedy je na pohovore správny čas nadhodiť otázku výšky platu?

- Platu sa väčšinou venujeme na konci prvého kola. Každý kandidát už v dotazníku uvádza interval platu: najnižšiu sumu, za ktorú je ochotný pracovať, a najvyššiu, ktorá by ho motivovala. Ak sa jeho požiadavka dá zladiť s možnosťami firmy, je to v poriadku. Ak sú predstavy diametrálne odlišné, tak to miesto pre uchádzača pravdepodobne vhodné nebude.

Od čoho sa však odpichnúť, keď nám na pohovore jednoducho povedia: Povedzte si, aký plat si predstavujete? Bojíme sa, že ak povieme primálo, hoci firma obyčajne platí viac, tak nám vyššiu sumu neponúknu, a ak povieme priveľa, príjmu uchádzača s prijateľnejšími požiadavkami...

- Firma približne vie, koľko môže uchádzačovi dať. Ak personalista povie „povedzte si“, tak chce počuť, na koľko sa kandidát hodnotí. Myslím, že ak by sa podhodnotil, tak mu nakoniec nedajú oveľa nižší plat ako ostatným na jeho pozícii. Keď sa firmy pýtajú, koľko by kandidát za svoju prácu chcel dostať, chcú sa vyhnúť tomu, aby im na nejakú sumu povedal OK, ale v skutočnosti by ho tie peniaze nemotivovali a hľadal by si inú prácu.

Zvykli si už ľudia oslovovať pri hľadaní práce personálne agentúry? Vidia v tom nejaký význam?

- Postupne si na ne zvykajú, aj keď niektorí ich ešte stále berú ako stratu času, lebo vedia, že po pohovore v agentúre bude pravdepodobne nasledovať ďalšie kolo pohovoru priamo v spoločnosti. Niektorí si myslia, že musia za naše služby platiť, ale to nie je pravda, uchádzačom o prácu ich poskytujeme bezplatne. Výhoda agentúr je v tom, že neponúkame uchádzačovi jednu pracovnú pozíciu, ale dáme mu na výber z viacerých vhodných možností. Môže si vybrať to, čo chce, jeho voľba teda nie je iba „z núdze cnosť“, lebo nič iné nebolo. Okrem toho vieme kandidátovi poradiť, aká práca je preňho s jeho vzdelaním, kvalifikáciou, skúsenosťami a povahou najvhodnejšia.

Krútiš niekedy nad kandidátmi hlavou?

- Raz som robila pohovor s kandidátom, ktorý prišiel pod vplyvom alkoholu – a išlo o dobrú pracovnú pozíciu. Zaujímalo ho všetko, vrátane našej nástenky, len nie pohovor. Doteraz máme odložený životopis, v ktorom kandidát do rubriky Hobby napísal: nefajčím, pijem iba na Silvestra a na moje narodeniny, mám rád šport a ženy. Stáva sa, že k nám príde mama, ktorá hľadá prácu svojej nezamestnanej dvadsaťpäťročnej dcére.

majú pracovné návyky. Zamestnávatelia majú, hlavne pokiaľ ide o výrobné pozície, problém nájsť spoľahlivých ľudí. Často sa stretávajú s alkoholom na pracovisku, alebo s malými krádežami. Takže dodržiavanie pravidiel a spoľahlivosť zamestnanca je pre nich rovnako dôležitá ako jeho odbornosť.

Máš ako pekná blondína skúsenosti s predsudkami v pracovnej sfére, alebo naopak, sú situácie, v ktorých to máš jednoduchšie ako ženy, ale aj muž s menej reprezentatívnym výzorom?

- Je to od človeka k človeku. Niektorí muži si myslia, že žena nemôže byť v pracovnej sfére lepšia ako oni. Niektoré ženy si myslia, že žena, ktorá má vysoké opätky, umelé nechty, permanentný mejkap a natupírované vlasy, sa viac pozerá do zrkadla ako do papierov. Povedzme si otvorene: na prvom mieste je profesionalita, ale v každom dobrom biznise musí byť kus ľudskosti. Obchod sa lepšie uzatvára s človekom, s ktorým sa nám dobre komunikuje a pôsobí na nás sympaticky.

Takže: som blondína na vysokých opätkoch, ktorá viac pozerá do papierov ako do zrkadla a snaží sa robiť obchod ľudsky.

JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne - kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Akých 9 hlavných dôvodov zabraňuje bezdomovcom začleniť sa do majoritnej spoločnosti? Pomôcka: www.notabene.sk/bezdomovectvo Správne odpovede posielajte na jaro@notabene.sk

Sú pozície, na ktoré je napriek kríze stále nedostatok ľudí?

- Áno, hlavne tam, kde sa vyžaduje znalosť niekoľkých jazykov alebo znalosť rečí, ktoré sa bežne v školách neučia. Zamestnanci chýbajú aj v oblasti informačných technológií.

Aké majú podľa teba predajcovia Nota bene šance nájsť si prácu?

- V očiach zamestnávateľov sú určite na vyššej úrovni ako dlhodobo nezamestnaní bez snahy zamestnať sa. U predajcov Nota bene vidno snahu pracovať a niečo so sebou robiť. Keďže musia dodržiavať určitý kódex pravidiel, je predpoklad, že

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Inzercia

93

14 KURIOZITA Policajné zložky hliadkujú v Londýne už dvesto rokov.

sa zachovala dodnes.

Spočiatku „bobíkom“ ľudia nedôverovali a ich činnosť bola obmedzená len na okrajové časti mesta. Často sa ozývali hlasy, že neboli práve tam, kde mali byť. Pravidelné policajné hliadky sa tu začali objavovať až v roku 1839. Podľa pôvodného Peelovho modelu fungujú takmer všetky policajné zložky na celom svete.

Mimochodom: V Londýne sa v roku 1842 objavili aj detektívi v civile. Zrejme najslávnejší kúsok sa podaril policajtovi, ktorý na londýnskej medzinárodnej výstave pózoval ako socha a chytil zlodeja priamo pri čine.

A ešte niečo dôležité. Nemýľte sa: Uniformovaní nepohybliví „típci“ pred budovami často nie sú policajti, ale rôzni strážcovia a jazdci jej veličenstva.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Že neboli tam, kde mali byť...

Bobíci

repáčte pani, ale nemali by ste mať svoj ruksak na chrbte. Dajte si ho pred seba, aby vás niekto neokradol,“ povedal mi so širokým úsmevom londýnsky policajt v reflexnej bunde uprostred tlačiaceho sa davu v Hyde Parku.

„P

Jeho milé správanie ma príjemne prekvapilo. Mal pravdu. Typický londýnsky „bobík“ je ozbrojený len obuškom a slzotvorným plynom a pre ľudí na ulici je skôr radcom ako represívnou zložkou.

Prvé pokusy organizovať oficiálne policajné hliadky v Londýne sú približne spred dvesto rokov. Do mesta v tom čase prichádzalo stále viac ľudí a cudzincov. Potrebu ochrany pociťovali najmä veľké spoločnosti. Prvou známejšou policajnou silou bola Polícia rieky Temže (Thames River Police) vytvorená Západoindickou obchodnou spoločnosťou (West India Trading Company) v roku 1789, aby predišla krádežiam v oblasti londýnskych hrádzí. Najmä prístavy strážilo až osemdesiat mužov. Ich účinnosť bola taká vysoká, že na ňu začali prispievať aj zo štátnej kasy.

Mestské neduhy a vzrastajúca chudoba, s ktorou bolo spojené aj rabovanie, nakoniec prinútili politikov, aby sa začali zaoberať ochranou na uliciach. Jedným z hlavných iniciátorov bol Robert Peels, neskorší dvojnásobný premiér Britského kráľovstva.

Metropolitný policajný zákon prešiel parlamentom v roku 1829.

Prvým policajtom sa najprv hovorilo „pilsíci“ (peelers) alebo aj „bobíci“ (bobbies) podľa ich duchovného otca. Prezývka „bobíci“

Originálni „bobíci“ sú síce „bezzbranní“, ale ich kolegovia zbrane majú.

Pozor na omyly. Toto nie je policajt. Ale monokel mu sluší. :)

93

ZAPOJTE SA!

POULIČNÉ BLUES 15

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Horká polievka Bolo 4. decembra 2008. Predával som – teda snažil som sa – naše Nota bene. Zo začiatku sa mi moc nedarilo. Nejaké tie drobné z vozíkov a z vreciek kupujúcich. Potešia. Do jedenástej som predal tri kusy. Všetky po 50 korún. Tešil som sa. S drobnými som mal niečo vyše dvoch stoviek. Chystal som sa do obchodu kúpiť si niečo na obed, keď sa pri mne pristavila pani, asi 45-ročná. Chodievala do Terna každý deň.

Vždy elegantná. Skrátka, dáma. Pozdravili sme sa ako obvykle, no dnes si kúpila prvýkrát časopis. Bol som milo prekvapený. Poďakoval som, poprial príjemný deň a pobral som sa do obchodu.

Kúpil som si instantnú gulášovú polievku, tri pečivá a jedno mlieko. Predo mnou pri pokladni platila práve dotyčná pani – dáma. Venovala mi pohľad. Usmiala sa. Zaplatil som. Čakala vonku. Začala nesmelo: „Máte ešte chvíľu čas?“ Odpovedal som, že áno, samozrejme. „Môžem sa vás niečo opýtať?“ „Nech sa páči, pani.“ „A to môže tento časopis predávať každý?

Koľko asi zarobíte? Ako to funguje?“ Po mnohých otázkach a mojich odpovediach sa pani poďakovala, pozdravila a odišla.

Ponáhľal som sa na ubytovňu navariť si obed, lebo hlad bol čoraz väčší a ja som mal pocit, že sa mi žalúdok scvrkol do pingpongovej loptičky. Ale bol to aj iný pocit. Myslel som na tú pani. Na jej otázky. Prečo? Stalo sa jej niečo? Mysľou mi prebiehali všetky možné varianty. Rozmýšľal som celú cestu električkou.

Už som bol blízko konečnej...

A vtedy to prišlo! „Aha, bezďáci! Predávajú Nota bene!“ A traja, asi 14 - 15-roční chlapci pokračovali, a pekne zostra: „Tam píšu tí bezďáci špinaví samé p... (píp). Bol by som k... (píp), keby som si to kúpil. Takú p... (píp) nekupujem.

Radšej cigarety si kúpim, ako dať takým humusákom na chľast!“ Ešte viac mi zvieralo ten môj žalúdok, no nie od hladu. A pokračoval ďalší zo skupinky: „Susedova babka to kupuje každý mesiac. Stará krava. A že nemajú peniaze, starci sprostí!“ Vstal som. „Ste si istí, o čom rozprávate, mladí muži?“ Zbadali môj batoh s nápisom Nota bene.

Zvýšil som mierne hlas: „Som ja špinavý humusák? Som ti ja bezďák? Poďte sa pozrieť ku mne na ubytovňu! V podstate každý z nás registrovaných predajcov je slušný človek, sme čistí, s rôznymi osudmi a nie vulgárni ako vy!

Máme ubytovne alebo útulky!“ Chcel som ešte niečo povedať, no nešlo to. Chalani mali oči sklopené. Nezmohli sa ani na slovo. Ktovie, čo o mne hovorili, keď vystúpili...

Konečná, vystupujem. Jedna pani sa na mňa usmiala. Zlepšila mi náladu.

Len ten obed mal takú horkú príchuť. A čo na záver? Tí bezdomovci, ktorých som spomínal, pani a pán, sú moji kolegovia. Sú to čistí a veľmi slušní ľudia, predávajúci na križovatke Ružinovská – Tomášikova. Dámu z Terna som zatiaľ nevidel.

Chlapcom želám viac pokory a babičke, čo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: „Július, píše Vám to, neprestaňte, skvele sa to číta, pomáha to pri zmene pohľadu na bezdomovectvo. Držím Vám palce, nech Vám to píše naďalej.“ Toto želanie prišlo Júliusovi od čitateľky Otky. Určite prehovorila z duše viacerým z vás, keďže Július so svojím príspevkom Bezdomovci a mobily opäť suverénne vyhral hlasovanie. Ľubošove Rozhovory 25 skončili za ním a štvrtý Bozk od Deda dostal síce najmenej hlasov, ale to nič nemení na veci, že to bolo určite zaujímavé čítanie. Hlasujte ďalej! r kupuje každý mesiac Nota bene, želám v novom roku veľa zdravia a šťastia. A tak isto aj vám, čitateľom a priaznivcom Nota bene.

JOZEF 1828, TERNO PETRŽALKA

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 26 Veľmi mi chýbaš Čas ponoril sa do clivoty Ostal stáť Uviazol v čakaní Myšlienky nespokojne prelietajúc Krúžiac, obletujúc Neustále sú pri tebe Rozvlnil vietor letnú lúku Vysoká tráva zašumela v odpovedi Zahučali stromy Rozospievala sa samota Tak, ako kedysi dávno Počúvam pod zohnutými klasmi tráv Tieňov každodenností Silnejšie než inokedy Detsky vrúcnu túžbu byť s tebou Držať ťa za ruku Stratiť sa v tvojom objatí Dnes, ktoré akosi neustále trvá Tak veľmi ťa potrebujem ĽUBOŠ, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Helfák Puky mal šesť rokov, keď prvýkrát vošiel do divadla. Je síce pravda, že zadným vchodom, to ale nič nemenilo na veci, že sa do divadla zamiloval. Otec, ktorý ho sem zobral, tu pracoval ako „helfák“ a jediným snom Pukyho bolo, aby bol čím skôr veľký a aby mohol byť kulisárom. Kulisárom, lebo „helfák“ je predsa len o čosi menej. Jednoducho – Puky chcel tromfnúť otca. Škola mu bohvieako nešla, ale veď čo, kulisárom môže byť i tak. Po základnej škole išiel na učňovku. Otec chcel mať z neho maliara

– natierača, ale Puky ani o to veľmi nestál. On chcel byť len a len kulisárom. A čím bol väčší, tým ním chcel byť viac.

Opájala ho atmosféra zákulisia, ten organizovaný chaos, šuchot kostýmov, klopkavé poskakovanie baletiek, uniformy hercov, bujné poprsie primadony i subrety, a to všetko podfarbené podmanivými rytmami Bizetovej Carmen, alebo úžasnej hudby Čajkovského, Verdiho a ďalších.

A vlastne jemu bolo úplne jedno, čo práve hrali. Puccini či Chačaturjan, Shakespeare alebo Čechov - on sa v tom totiž vôbec nevyznal.

Hlavne, že sa tu čosi dialo, že sa tu menili svetlá, menilo sa javisko, menili sa ľudia a mohol všetko pozorovať.

Chlapec rástol ako z vody. Stal sa z neho fyzicky zdatný fešák. Len tá hlava! Za to, čo mu pánboh ubral na rozume, pridal mu na prirodzení. A prvá, ktorá si to všimla, bola pani H., keď raz v lete Puky stál na rebríku iba vo voľných trenírkach a ona prechádzala pod ním.

Pani H. bola alt z komparzu, päťdesiatročná prsnatá dáma, ktorá napriek tridsaťročnému pôsobeniu v divadle stále o sebe tvrdila, že má štyridsať. Nejako to mala pomýlené. Ešte v ten deň pätnásťročného Pukyho zavolala do šatne. Čo sa tam dialo, to môžeme iba predpokladať, ale jedno je isté: na druhý deň pani H. všetkým kamarátkam rozprávala, že Puky ho má ako kukuricu, a Puky sa stal milou hračkou skoro všetkých dám, ako z altu, tak aj zo sopránu.

Keď v devätnástich Puky narukoval, smútila za ním aj polovica baletu.

Po návrate z vojenčiny Puky nastúpil, samozrejme, do divadla. Začal ako kvalifikovaný „helfák“. Vytúžený cieľ – kulisár – bol stále pred ním. V divadle oslávil tridsiatku, štyridsiatku i päťdesiatku. A úmera fungovala: čím viac rokov, tým menší záujem o jeho schopnosti.

Po pravde, ten záujem klesol krátko po tom, čo sa vrátil z vojny. Dámy z komparzu odišli na dôchodok, alebo ktovie kam, a nahradili ich mladé pôvabné speváčky, ktoré o existencii Pukyho ani nevedeli. Napriek tomu Puky divadlo miloval. Keď prišlo obdobie, že „helfákov“ nahradili rampy, kladky, elektrina, tak začalo prepúšťanie. Prvý, koho sa to týkalo, bol Puky.

Ani len byť kulisárom mu nedopriali a vyhodili ho z jeho milovaného divadla na ulicu.

Takmer všetci, ktorí sa dostanú do životnej krízy, ktorým sa rozsype ich život, začnú piť. A tak to bolo aj s Pukym.

Najprv prepíjal len sociálny príspevok a vypil to, čo mu zaplatili iní. Potom odišiel televízor, nábytok, zlatý krížik, čo mu nechala nebohá mama, a nakoniec predal aj byt. Ešte šťastie, že bol sám, takže odchod z rodného mesta nebolel.

Dnes je Puky v hlavnom meste. S čiapkou v ruke sa motá okolo divadla. „Dnes dávajú Aidu, panička. Príma obsadenie.

Nezabudnite!“ A keď mu v čiapke cinkne nejaký peniaz, tak poďakuje. „A dovidenia v divadle,“ povie dnes už s bezzubým úsmevom Puky.

Puky, ktorému sa nikdy nepodarilo dostať medzi kulisárov. Zostal len „helfákom“. Na celý život „helfákom“ – bezdomovcom.

JÚLIUS, BRATISLAVA

93

16 2 % PRE NB

Darujte nám vaše 2 % arujte 2 % z vašej dane organizácii Proti prúdu a projektu Nota bene. Podporte nás v našej snahe, aby ľudia bez domova neumierali na uliciach, ale opäť chytili život do svojich rúk.

D

Občianske združenie Proti prúdu už ôsmy rok pomáha ľuďom bez domova. Od septembra 2001 sme pracovali s vyše 2000 ľuďmi bez domova. Len za minulý rok k nám prišlo po pomoc viac než 400 z nich.

AK VENUJETE SVOJE 2 % Z DANE NÁŠMU ZDRUŽENIU, PODPORÍTE: Pouličný časopis Nota bene: možnosť získať dôstojný príjem, sebaúctu a sociálne kontakty pre ľudí bez domova v devätnástich mestách Slovenska, poskytovanie sociálneho a právneho poradenstva, podpory pri hľadaní zamestnania a bezplatný prístup k telefónu a internetu pre predajcov NB. Podporné služby predajcom: podpora zdravia predajcov príspevkami na zdravotné potreby (lieky, liečenie...), krátkodobé príspevky na ubytovanie a na materské škôlky. Možnosť šetrenia peňazí a úschovy dokladov a cenných materiálov pred krádežou a možnosť využiť adresu združenia na zasielanie osobnej pošty a dávok.

Voľnočasové aktivizačné projekty: spolupráca s Divadlom bez domova, futbalový krúžok v zmiešaných družstvách (bezdomovci a „domovci“), účasť na svetovom pohári bezdomovcov, spoločné oslavy, výlety, knižnica Nota bene.

V minulom roku to bolo aj vydanie knižky nášho bývalého predajcu a fotokrúžok.

Street work: kontaktovanie ľudí bez domova priamo v uliciach Bratislavy.

Cieľom je znížiť riziká úmrtí zamrznutím či následkom choroby a pomôcť im pri zabezpečení základných životných potrieb.

Poskytujeme základné poradenstvo, transport do zariadení či k lekárovi, základné ošetrenie, výdaj stravy a oblečenia a sociálnu asistenciu (sprievod na úrad, k lekárovi). Na linku s číslom 0907 733 388 môže verejnosť od pondelka do soboty od 17.00 do 22.00 volať svoje tipy na bezdomovcov, ktorým treba pomôcť.

Informačné aktivity o bezdomovectve a lobbing. V roku 2008 to bolo napríklad vydanie knižky Bezdomovci – ľudia ako my, konferencia Ľudia bez domova 2008, práca s médiami...

AKO SME VYUŽILI 2 % Z DANE V ROKU 2008 Priama finančná podpora predajcom: 35 % z vyzbieraných peňazí. Príspevky klientom na pokrytie ich zdravotných nákladov v hodnote 3526 €, na ubytovanie sme im prispeli v hodnote 2548 € a predajcom s malými deťmi sme prispeli na materskú škôlku sumou 377 €, vďaka čomu deti nemuseli tráviť čas na ulici, keď rodičia predávali. V rámci rekonštrukčných prác priestorov organizácie sme zamestnali dvoch predajcov (3723 €). Celková suma: 10 174 € (306 502 Sk).

Podporné služby ľuďom bez domova: 35 % z vyzbieraných peňazí. Odmena pre sociálnych poradcov (2953 €), odmena pre streetworkerov (4418 €), kupónový obchod (motivačný systém pre predajcov Nota bene – pri nákupe časopisov dostanú kupóny, ktoré použijú na výmenu za drobnosti, ako sú hygienické potreby a podobne). Celková suma 10 181 € (306 724 Sk).

Informačné aktivity: 10 % z vyzbieraných peňazí. Zorganizovali sme medzinárodnú konferenciu Ľudia bez domova 2008.

V rámci nej sme vytvorili legislatívnu pracovnú skupinu na pripomienkovanie zákona o sociálnych službách pre lepšiu pomoc bezdomovcom. Suma 2 836 € (85 430 Sk).

V rámci voľnočasových aktivít sme zorganizovali vianočný večierok, výlet predajcov do Trenčína, či pokryli náklady spojené s futbalovým krúžkom v celkovej hodnote 2736 € (82 434 Sk). 9 % z vyzbieraných peňazí.

Rekonštrukcia priestorov, ktoré plánujeme využívať na skupinovú prácu s predajcami Nota bene, 2 961 € (89 191 Sk). 10 % z vyzbieraných peňazí.

Len v Bratislave sme v roku 2008 mesačne zamestnali predajom časopisu priemerne 163 predajcov. Poskytli sme 2800 konzultácii a intervencií v rámci sociálneho poradenstva. V projekte street work sme vydali 5851 porcii polievky, 2240 kusov oblečenia, v 298 prípadoch sme poskytli sociálne krízové poradenstvo, 88 ľudí bez domova sme odviezli k lekárovi, alebo do nocľahárne, ošetrili 21 z nich, a dvom sme vybavili protialkoholické liečenie. Ďakujeme všetkým, ktorí podporujete Nota bene aj darovaním dvoch percent z dane.

Samotný predaj časopisu pokrýva 60 % nákladov, vaše dve percentá sú pre nás dôležitým zdrojom príjmu a pomáhajú nám udržať projekt Nota bene. Minulý rok sme vďaka vám získali na dvoch percentách

dane 28 885 € (870 192 Sk).

Darovanie 2 % z vašej dane neznamená pre vás žiadny výdavok navyše, keďže ide o daň, ktorú musíte odviesť do štátneho rozpočtu. Nenechajte si vziať šancu sami o nich rozhodnúť.

Pomôžte nám vrátiť sebaúctu a nádej ľuďom bez domova. Darujte nám dve minúty svojho času a ešte dnes vyplňte priložený formulár na darovanie vašich 2 %. Ďakujeme.

SANDRA TORDOVÁ, ŠTATUTÁRNA ZÁSTUPKYŇA OZ PROTI PRÚDU

Ako venovať 2 % z dane Ak ste zamestnaní: 1. Požiadajte svojho zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov a o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane.

2. Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní 2 % z dane. Uveďte vaše meno, rodné číslo, bydlisko a sumu zodpovedajúcu 2 % zaplatenej dane. Nájdete ho v tomto čísle Nota bene už s predtlačenými údajmi nášho združenia.

3. Najneskôr do 30. apríla 2009 pošlite/ doručte formuláre daňovému úradu v mieste vášho bydliska.

Ak si podávate daňové priznanie sami (napr. živnostníci): 1. Ak vypĺňate Daňové priznanie pre fyzické osoby – typ A, potom venujte pozornosť VIII. oddielu s názvom Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov FO podľa § 50 zákona.

Ak vypĺňate Daňové priznanie pre fyzické osoby – typ B, potom venujte pozornosť XII. oddielu s názvom Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov FO podľa § 50 zákona. Do príslušných kolónok uveďte: sumu 2 % z vašej dane, a údaje organizácie, ktorej chcete venovať 2 % z dane.

2. Vyplnené daňové priznanie za rok 2008 doručte vášmu daňovému úradu a uhraďte daň do 31. marca 2009.

Údaje, ktoré potrebujete o našom združení na venovanie 2 % z dane: Názov: Proti prúdu Právna forma: občianske združenie IČO: 360 68 781 Sídlo: Karpatská 10, Bratislava 811 05 Ďakujeme.

VYHLÁSENIE o poukázaní sumy do výšky 2% zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby pod a zákona . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorej bolo za zda ovacie obdobie vykonané ro né zú tovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti

Rok : 2008 Uvádza sa zda ovacie obdobie, za ktoré sa platí da

I. ÚDAJE O DA OVNÍKOVI Priezvisko 01

Meno 02

Adresa trvalého pobytu Ulica a íslo 04 PS 05 Štát 07 íslo telefónu 08

Rodné íslo (U cudzích št. príslušníkov dátum narodenia.)

03

/

Názov obce 06

Suma do výšky 2 % zaplatenej dane 09 Zaplatená da , z ktorej sa vypo íta suma do výšky 2 % zaplatenej dane 10 Suma do výšky 2 % zo zaplatenej dane z r. 09 (min. 100 Sk) Na r. 09 sa uvádza da ová povinnos da ovníka, znížená o da ový bonus, vypo ítaná v roku (nie da na úhradu), v ktorom sa podáva toto vyhlásenie; uvádza sa riadok 03 z potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je sú as ou tohto vyhlásenia.

Na r. 10 sa uvádza suma zaokrúhlená na celé koruny nadol, pri om táto suma nesmie by nižšia ako 100 Sk.

Dátum zaplatenia dane 11 Z riadku 05 potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je sú as ou vyhlásenia. V prípade da ového preplatku z ro ného zú tovania preddavkov na da sa uvedie dátum 31. marec zda ovacieho obdobia, v ktorom sa toto vyhlásenie podáva.

II. ÚDAJE O PRIJÍMATE OVI Obchodné meno alebo názov 12 Proti prúdu Sídlo 13 Karpatská 10, 811 05 Bratislava Právna forma 14 Obcianske združenie

Identifika né íslo prijímate a (I O/SID) 15 3 6 0 6 8 7 8 1

Vyhlasujem, že uvedené údaje v tomto vyhlásení sú pravdivé.

V................................................ d a...................................

.......................................................

Podpis da ovníka

Pou enie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby pod a zákona . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov ( alej len „zákon o dani z príjmov“) Upozornenie: Vo vyhlásení podanom v de alebo po dni zavedenia eura (1.1.2009 a neskôr) za zda ovacie obdobie roku 2008 sa pe ažné údaje vykazujú v slovenských korunách.

1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zda ovacie obdobie, za ktoré sa platí da , teda za ktoré zamestnávate , ktorý je platite om dane ( alej len „zamestnávate “) vykonal da ovníkovi ro né zú tovanie preddavkov na da . Napr. ak sa v roku 2009 platí da za zda ovacie obdobie roku 2008, uvedie sa rok 2008.

2. Da ovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, pod a § 50 zákona o dani z príjmov, predloži svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto da ovníkovi zamestnávate vykonal ro né zú tovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % zaplatenej dane sa má poukáza ním ur enej právnickej osobe.

3. Zoznam prijímate ov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % zaplatenej dane poukáza , zverej uje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímate ovi túto sumu poukáza .

4. Da ovník vo vyhlásení môže ur i len jednu právnickú osobu (prijímate a).

5. Da ovník, ktorému zamestnávate vykonal ro né zú tovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti ( alej len „ro né zú tovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ro né zú tovanie za predchádzajúce zda ovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávate a o tom, že da za zda ovacie obdobie, za ktoré sa ro né zú tovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný nedoplatok - da ovník, ktorý sa rozhodne predloži vyhlásenie pod a § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže ma da ový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. Ak mal da ovník z ro ného zú tovania preddavkov na da da ový preplatok, v riadku 11 sa uvedie dátum 31. marec zda ovacieho obdobia, v ktorom sa podáva toto vyhlásenie.

6. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane ur enému prijímate ovi nemožno dodato ne upravova ak sa dodato ne zistí, že da ová povinnos bola iná. Ak v takom prípade da ovníkovi vznikne da ový preplatok z príjmov fyzických osôb, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímate ovi a sumou do výšky 2 % z upravenej da ovej povinnosti.

POTVRDENIE O ZAPLATENÍ DANE Z PRÍJMOV ZO ZÁVISLEJ ýINNOSTI na úþely vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane fyzickej osoby podĐa zákona þ. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ćalej len „zákon“) 2008 Za rok ......................

Upozornenie: V tomto tlaþive sa všetky sumy uvádzajú v slovenských korunách a vyznaþené sumy v riadkoch 04 a 05 sa informatívne uvedú v eurách.

Meno a priezvisko daĖovníka: .................................................................... Rodné þíslo1): ....................................

Adresa trvalého pobytu: ............................................................................... PSý: .................................. (v Sk) 01

DaĖ – podĐa § 15 zákona

02

Nárok na daĖový bonus

03 04

(z r. 04 roþného zúþtovania preddavkov na daĖ) (z r. 05 roþného zúþtovania preddavkov na daĖ)

DaĖ znížená o daĖový bonus (r. 01 – r. 02 ) > 0 euro

Nedoplatok (z r. 08 + r. 10 z roþného zúþtovania preddavkov na daĖ) 06

05

Nedoplatok (z r. 04 tohto potvrdenia) - zrazený (zamestnancom zaplatený) v lehote do podania vyhlásenia o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby v úhrnnej sume

DĖa: euro

Údaje o zamestnávateĐovi, ktorý je platiteĐom dane, ktorý toto potvrdenie vydáva („zamestnávateĐ“):

DIý :

.............................................................

Meno a adresa : ..............................................................................................................................

Miestne príslušný správca dane: ...............................................................................................................

Potvrdzujeme týmto, že údaje uvedené v tabuĐke potvrdenia sú pravdivé.

...........................................

.........................

Potvrdenie vypracoval (a)

DĖa

........................................

Podpis a odtlaþok peþiatky zamestnávateĐa 1)

U cudzích štátnych príslušníkov sa uvádza dátum narodenia.

.

93

RECENZIE 21 DIVADL O

HUDBA

Divadlo Non Garde: Druhé kolo Réžia: Ján Štrbák Hrajú: Zuzana Šimová, Diana Strauszová, Jana Šturdíková, Lucia Čarnecká Scéna: Ján Štrbák Kostýmy: Diana Strauszová Nachádzame sa v čistom priestore. Javisko splýva s hľadiskom. Na stenách visia zarámované fotografie. Očakávame zhasnutie svetla a začiatok predstavenia, ktoré nám ukradne asi hodinku z nášho drahocenného času, potom skončí a my odídeme. Nič také sa však nestane. Svetlo nezhasne, ale vojde žena oblečená v čiernom a prezerá si fotografie. Pristaví sa pri jednej, prezerá si ju dlhšie. Postaví sa priamo pred nás.

Bez toho, že by sa za čokoľvek skrývala, ponúkne nám svoj príbeh.

Postupne prichádzajú ďalšie ženy - herečky, ktoré nepredstavujú postavy, ale samé seba.

Stoja pred divákom a ponúkajú mu svoj príbeh, ktorý vyrozprávajú netradične, sviežo a po svojom. Neplatia tu žiadne všeobecné interpretácie, divák je v pozícii rovnocenného partnera a môže, či nemusí, pristúpiť na

Punk Funk Genius

ich hru. Príbeh si dotvára na základe vlastných asociácií a skúseností. Takto nenásilne sa odvíja intímna komunikácia medzi hercom a divákom. Prostriedky, ktorými sa herečky snažia predostrieť nám svoj príbeh, nesymbolizujú nič abstraktné, naopak, sú celkom konkrétne a počítajú s našou tvorivou spoluprácou. Hracia skrinka v drevenom ráme, diskoguľa, hračkydinosaury, plienky, balóniky, to všetko sú predmety, ktorých mágia sa odkrýva v súčinnosti s hereckou akciou. Sú plné spomienok a nečakaných významov. Text je minimálny, tvorcovia sa sústreďujú na pohyb v priestore, kontakt medzi hereckými partnermi a kontakt medzi herečkami a divákom. Slová nie sú potrebné a ak, tak len občas zaznejú do ticha s obrovskou intenzitou. Nemôžem nespomenúť veľkú súdržnosť herečiek na javisku, ktoré sú aj bez slov v neustálom kontakte. Bez ohľadu na to, či práve predstavujú svoj príbeh, alebo počúvajú cudzí. Po hereckom exhibicionizme niet v Druhom kole ani stopy.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

Ľuďom, ktorí sadia stromy Debutový album kapely je venovaný všetkým tým, ktorí svojím žitím a skutkami pomáhajú ostatným, dávajú im inšpiráciu a motiváciu.

Energická hudba i zamyslenejšie piesne hovoria to, čo považujú členovia Punk Funk Genius za potrebné oznámiť ostatným. Tým, ktorým rozumejú, aj tým, ktorým porozumieť chcú. Nahrávanie bolo uskutočnené v štúdiu Lavagance, s pomocou producenta Mareka Rakovického.

Bratislavská kapela Punk Funk Genius bola založená v roku 2006, jej členovia sú v prvom rade priatelia. Od svojho založenia odohrali vystúpenia na koncertoch a festivaloch v Bratislave i po Slovensku.

Ich hudba by pri snahe škatuľkovať zniesla pomenovania ako funk, blues alebo rock.

Dôležitá je však vždy myšlienka, forma jej vyjadrenia môže byť veľmi nevyspytateľná.

Hudba: Punk Funk Genius Texty: Jano Klíma (1, 3-8) Maťo Barát a Rišo Weber (2)

spojme sa, aby si medzi nami každý našiel svoje miesto Patríte k mimovládnym organizáciám či zariadeniam, ktoré pomáhajú zdravotne a sociálne znevýhodneným? Pripravujete program, ktorý im dá príležitosť kvalitnejšie sa zapojiť do života spoločnosti? Konto Orange podporí vaše vzdelávacie, poradenské, komunitné a iné aktivity, ktoré im umožnia, aby vlastným pričinením mohli zlepšť svoju zložitú situáciu a našli si medzi nami svoje miesto.

Pošlite nám svoje projekty najneskôr do 25. marca 2009. Na projekty rozdelíme celkovú sumu až 100 000 €. Najinovatívnejšiemu projektu roka navyše udelíme odmenu 1 500 €.

Inzercia

www.kontoorange.sk bezbarier@kontoorange.sk 0918 393 972, 0905 313 313

prekročme spolu bariéry

93

22 PÚTNIK

Dedinka Calascibetta je malebná vždy, nie len pri západe slnka. Tak ako aj zvyšok ostrova.

Špagety sú odtiaľto

Pomaranče, zápcha, yšetrovanie nevysvetliteľne zhorených chladničiek, televízorov a mobilných telefónov v sicílskej dedinke Canneto di Caronia pred tromi rokmi prinieslo ešte nevysvetliteľnejšie vysvetlenie.

Za všetko môžu mimozemšťania, ktorí tu testovali tajné zbrane. Na Sicílii je možné všeličo...

V

Kdesi na obchvate Palerma sa v dopravnej zápche v troch oficiálnych pruhoch tiesni šesť, či sedem áut vedľa seba. Nenašiel som odvahu poobzerať sa a porátať, koľko ich je naozaj. Pohľad na spätné zrkadlá, ktoré od seba delí doslova pár milimetrov, mi nerobil dobre. Nezvyk. Ešteže mi včas ktosi poradil, aby som sa díval len pred seba a ostatné neriešil, inak by som sa asi ani nepohol.

Keď sa kdekoľvek na križovatke stretnú dvaja známi, ktorí sa potrebujú porozprávať, zastavia, otvoria okná a viac ich netrápi.

O Talianoch sa hovorí, že kašlú na dopravné predpisy, Sicílčania sú však extrém Talianska. Akosi menej organizovane funguje aj hromadná doprava. Nájsť autobusovú zastávku je niekedy takmer nemožné. To, či vlak v nedeľu pôjde, alebo nie, tiež obyčajne nikto netuší. A odhadnúť čas, ktorý strávi autobus v mestskej zápche počas špičky, sa naozaj nedá. Dopravné značky vytŕčajú na všetky strany a niekde sa môže cudzinec zblázniť a žiadnu nenájde.

Sicília, to je 5 miliónov obyvateľov, 9 provincií, 390 obcí, hlavné mesto Palermo, stredomorské podnebie, 130 slnečných dní ročne, priemerná teplota 17 stupňov Celzia, do Afriky je to z južného pobrežia sotva 140 kilometrov. Na najväčšom ostrove Stredozemného mora rozprávajú ľudia po taliansky a po sicílsky. 68 percent z nich je zamestnaných v rôznych službách.

Napríklad špagety majú svoj pôvod na Sicílii. Za tradičné domáce špeciality sú považované makaróny so sépiami,

špagety alebo cestoviny so sardelami či morskými langustami. Cestoviny dochucujú varenou zeleninou a syrmi. Známou pochúťkou sú špagety s cukinou alebo cestoviny s tvarohom a krupicou. Akousi

93

PÚTNIK 23 sicílskou formou slaného nákypu je pasta s makarónmi, mäsom, natvrdo uvarenými vajíčkami, syrom, hráškom a so salámou.

Sicília je naozaj malebný ostrov na juhu európskeho kontinentu. Na mape sveta to vyzerá, akoby sa ho chystala odkopnúť talianska čižma na vysokom opätku. Opak je pravdou. „Čižma“ mala vždy o Sicíliu strategický záujem, ale ostrovania sa nikdy nestali pravými kontinentálnymi Talianmi.

Stále žijú v autonómnej oblasti. Zachovali si vlastnú náturu a zjav. Ľudia v kopcoch sú často veľmi malí. Stojaci mužíček, ktorý práve vystúpil z malej fiatky, vôbec netrčí nad strechu auta.

Tak tu by som chcela žiť... Aspoň na chvíľu.

O čosi väčší starí páni sa stretávajú v meste Catania v parku Villa Pacini za mestskou bránou Porta Uzeda, kde si pod kamenným železničným viaduktom rozdávajú karty. Hrajú natvrdo za peniaze. Žiadne „srandičky“, aj keď je to trebárs len o niekoľko centov. Aj o nohavice však môže hazardér prísť kúsok ďalej na chodníku, kde brutálny „típek“ hádže kocky. Stovka?

Dve? Vôbec žiadny problém s veľkými bankovkami, ako niekde v obchode...

mesto a dokonca posunula morský breh o niekoľko sto metrov. Čo nezničila erupcia, zrovnalo so zemou zemetrasenie o tridsať rokov neskôr. Pracovití Sicílčania si však svoje mesto vystavali nanovo. Naposledy dala Etna o sebe vedieť v roku 2000. Mnohé z ciest na jej úpätí zaliala žeravá láva.

okrem vyberania peňazí za ochranu, živia aj štátne zákazky, trebárs aj z eurofondov.

Sicília je rajom poľnohospodárov. Niektorých produktov je tu doslova nadbytok. Napríklad pomarančov. Vraj sa ich na slnečnom ostrove urodí toľko, že ich musia vyhadzovať.

mafia Nad Cataniou je Etna. Majestátna sopka.

Jedna z mála činných sopiek v Európe, ktorá občas potrápi aj obyvateľov Catanie.

Napríklad v roku 1669 pri mohutnej stodvadsaťdňovej erupcii žeravá láva zničila

Palermo, mesto, ktoré preslávila najmä mafia.

Len päť percent obyvateľov sa hlási k inému, ako rímskokatolíckemu vierovyznaniu.

Náboženstvo hrá v ich živote dôležitú úlohu.

Vdovy tu podnes nosia čierne šaty a najväčšie oslavy sú cirkevné. Kúpanie bez plaviek nie je nikde povolené. Hore bez netolerujú.

Pestovateľ Salvatore z farmy pri antickom meste Messina nám, náhodným okoloidúcim vlastnoručne olúpal sladučké, šťavnaté pomaranče, a keď sme už nevládali jesť, nabalil nám ďalšie do tašky. Nad platením len mávol rukou. Aspoň ich nebude musieť vyhodiť...

Okrem cirkvi ovláda miestnych obchodníkov a politikov aj neslávne slávna mafia.

Ctihodní spoluobčania tu majú pod palcom takmer všetko. Hovorí sa, že tak, ako sa plytvalo betónom tu, sa neplytvalo nikde inde na svete. Že toľko nedokončených ciest ako na Sicílii, nie je nikde. Mafiu,

Nádherní Sicílčania. Človek by nad Salvatorem aj slzu upustil, keby sa pár hodín pred tým na letisku nestretol s taxikárom, ktorý ho z letiska do centra Catanie neviezol veľkým pol hodinovým okruhom cez obchvat mestom za takmer 60 eur, pričom autobus ide z letiska priamo do centra asi desať minút a len za 70 centov!

Taxikár a aj Salvatore sú typickí Sicílčania.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Sicílčania hovoria ostrovu vo svojom jazyku: „Sičília“.

93

24 PRÍBEH

epočujúci synovia, hroziaci autizmus a zopár grošov na živobytie. Život „ako z rozprávky“.

Dnes bolo ťažké ráno. Hlučné.

Nemilosrdné. Jarko sa totiž zaťal, nie a nie von z postele.

N

Nijaké argumenty nezaberali, to posledné, čo ho trápilo, bolo, že takto nestihnú prísť do školy. „Sú to pre mňa zúfalé stavy, tak veľmi ľúbim svoje deti, a tak ma bolí, keď musím na ne kričať. Jediné, čo ešte funguje, je manželova sila. Jeho chlapci neprebijú, mňa už áno...“ potichu a opatrne vychádzajú slová z úst nešťastnej trojnásobnej mamy Olinky.

Trojkolka Napokon sa Jarko na vyučovanie dostal. „Ale už o ôsmej ráno som bola ako zbitý pes. Unavená, vyšťavená, zničená. Neviete si predstaviť, koľko sily a energie treba, aby ste obliekli vzpierajúceho sa dvanásťročného chlapca. Veď je to už valibuk, pot sa zo mňa aj z muža len rinul. Dal si nám dnes zabrať, čo?“ otočí sa k Jarkovi jeho mamka.

A chlapec sa anjelsky usmeje, kúzelne sa zapýri a nenápadne nápadne radšej odvedie debatu na inú tému. Dostal predsa chuť na čaj a rád sa predvedie, ako jeho prípravu sám zvládne... Slová chvály urobia každému dobre... Jarko nie je výnimka.

Berkyovci fungovali ako spokojná zdravá rodinka len krátko. Simonka, Alex a Jarko – trojica deťúreniec, ktorá prišla na svet

Zomknutí

v rozpätí 4 rokov, robila rodičom radosť do momentu, kedy Alex dostal k tretím narodeninám trojkolku. A zrazu to prišlo.

Hluchota. Nie úplná, ale obrovská. „Dovtedy sa vždy motal len okolo nás, nikdy nebolo dôvodu na paniku. Rozumel našim slovám, príkazom. Zrazu sa posunul na trojkolke o hodných pár metrov od nás a keď sme naňho kričali, aby sa vrátil, ani len sa za nami neotočil.“ Alex bol síce tichší, pomalší, slabiky z neho liezli ako z chlpatej deky, ale ani pani doktorke pri pravidelných kontrolách nenapadlo uvažovať o hluchote. Vraj – niektoré deti sa rozrečnia neskôr.“ On nie. Na vyšetrenie napokon išiel aj mladší Jaroslav. Prišla druhá rana, aj jemu diagnostikovali vážne problémy so

sluchom. Olinka sa mohla zblázniť od nešťastia – zo sekundy na sekundu sa jej zmenil život. Plakala, zúfala, nechápala. Na jednoduchú otázku prečo, dodnes nenašla odpoveď. „Kebyže je postihnutý len jeden, ale prečo obaja? Simonka? Tá je zdravá ako buk, chorí sú len chalani.“ Okrem ušiek majú problém aj s psychikou. A aby toho nebolo málo, po kolotoči všemožných testov a pohovorov chlapcom stanovili aj hraničné pásmo mentálnej retardácie. Ich zaostalosť však nie je do očí bijúca. Dá sa s nimi porozprávať o hocičom – o škole, kamarátoch, o autách. Ale, všetko je to také detskejšie, maznavé. Alex sa usmeje od ucha k uchu, keď prezradí, že chce byť murárom. Jarko sa orientuje na dizajn.

Tvrdí, že jeho snom je vyrábať nábytok.

93

PRÍBEH 25 Chlapci túžia po počítači, Simonka po krásnych rifliach a mama s otcom? „Jeden jediný deň v pokoji. Bez záchvatu, zlosti, kriku. Je to ťažké...“

„Pekný nábytok,“ komplikovane povie a pomáha si pritom aj posunkami.

Simonka Aj keď mladú mamu premohol smútok na celej čiare, neustále zdôrazňovala sebe a všetkým, že treba myslieť na budúcnosť.

Z postihnutých chlapcov nemôžu vyrásť bezmocné bytosti, ktoré by bezradne plávali životom. Z úst dokážu vyčítať všetko, rozumejú ľahšie sformulovaným myšlienkam, Jarko sa pred nami blysne aj jednoduchými počtami, Alex okamžite prinesie zošiť zo zemepisu, aby ukázal, ako krásne vie nakresliť mapu Slovenska. „To všetko sú pre mňa signály, že netreba zaspať na vavrínoch. Mohli sme ich dať do pomocnej školy, bolo by to jednoduchšie, do Krtíša je to celkom blízko, ušetrili by sme aj na cestovnom. Lenže pokiaľ stíhajú náročnejšiu školu, budem ich denno-denne vláčiť až do Lučenca. V špeciálnej škole pre sluchovo postihnuté deti síce nevynikajú, ale nie je to ani na prepadnutie. Musia na sebe tvrdo makať, to je moja zásada. Veľkým problémom je ale lenivosť, občas veľa vecí odfláknu, preto sú známky také, aké sú, však mládenci?“ prísnejším tónom sa mama Oľga dotkne posledných vysvedčení. „Mohlo byť aj lepšie, to vieme...“ Osud k Berkyovcom príliš zhovievavý nebol. Pôvodný šok z postihnutia sluchu neskôr vystriedala panika. Chlapcov začali prepadávať epileptické záchvaty, nastúpili stavy zlosti hraničiace s agresivitou. Už raz musela Olinka veľmi vážne vysvetľovať najstaršej Simonke, že bratia by jej neubližovali, keby boli zdraví. „Áno, Jarko ma pichol nožničkami do nohy, bolelo to, museli sme k lekárke. No, keďže ktosi mamku vystrašil, že ak prizná, kto mi to spôsobil, Jarka jej vezmú do ústavu, zakamuflovali sme to ako môj nešťastný pád.

Jarko ani Alex nie sú zlí celý deň, sú to len chvíľky, sem tam dlhšie, sem-tam kratšie.

Nielen mamka s ockom, ani ja si neviem predstaviť, že by nežili s nami. Ľúbim ich, to je jasné,“ nádherne vyzná lásku k dvom mladším postihnutým súrodencom deviatačka Simi. Pravá ruka Oľgy. „Obriadi celý dom, nefrfle, nevyjednáva. Vidí, že ja nevládzem, tak sama od seba sa pustí do roboty. Strašne šikovná slečna nám z nej vyrástla, aj napriek tomu, že nebolo toľko času venovať sa jej. Viete, ustrážiť dvoch šarvancov ako sú tí naši, to nie je med lízať. Som pyšná na Simonku. Hlási sa na zdravotnú, bude z nej dobrá sestrička a my konečne budeme mať vo famílii niekoho z medicínskeho prostredia. To potrebujeme ako soľ.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Olinky a jej detí oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Radi by sme im pomohli pri oprave zatekajúcej strechy, pri kúpe chladničky či počítača (pre deti). Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Oľga Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Bieda a diazepam Sympatická rodina, ktorá žije v skromnom domčeku polhodinku od Lučenca, sa už dávno naučila neplánovať. Načo riešiť, čo bude o týždeň, mesiac, rok? Keď záchvat môže prísť hocikedy, hoci aj teraz? Jediné, na čom sa môžu vopred dohadovať, je jedlo. Či bude pečené kura, bravčové soté, alebo prívarok. „Varím každý deň, polievku aj druhé. Chlapci rastú ako z vody, apetít majú poriadny a ja sa len modlím, aby sa to už nestupňovalo. Peňazí je málo, jedlo sakramentsky drahé a oni sa dožadujú hlavne mäsa. Vysvetľujte im, že mäso je luxus...keď sa najedia čohosi od cesta, o dve hodiny dvíhajú hlavy – že sú hladní...“ Jediným príjmom v rodine je otcov plat brusiča. Jedenásťtisíctristo korún v hrubom. Čiže tristosedemdesiatpäť eur. Plus trikrát prídavky na deti, necelých päťdesiatpäť eur. Ani o cent viac. No, skúste z toho vyžiť a nezblázniť sa. Školáci v tejto rodine nemajú nárok ani na tzv. korunové obedy, práve preto, že hlava rodiny je zamestnaná.

Tridsaťšesť korún stojí obed pre jedno dieťa na deň. V tejto famílii sú deti tri.

Okolo stovky sa denne prejazdí na cestu do a zo školy. Koho z úradníkov zaujíma, že jeden príjem, aj to dosť nízky, nemôže stačiť? Berkyovci nie sú rodinou v hmotnej núdzi iba preto, lebo jeden z rodičov je zamestnaný!!! „Keď manžel nemal prácu, sociálne dávky nám robili okolo desaťtisíc korún. Tak mi teraz povedzte, či sa oplatí zamestnať sa... mne navyše zobrali aj opatrovateľské. Dôvod? Manžel zarába a hluchý či slepý človek nepotrebuje sprievod a pomoc. Je vraj sebestačný.

Skúste však nechať moje deti chvíľu bez dozoru. Za pár minút by to tu vyzeralo ako po výbuchu. Komisia nebrala ohľad na

ich hraničné pásmo mentálnej retardácie.

V podstate mi z toho vyšlo iba to, že čím viac sa rodič snaží začleňovať postihnuté dieťa do normálneho života, tým viac mu úradníčky a zle sformulované zákony hádžu polená pod nohy. A nikto nechce počuť o tom, že cestu autobusom do školy moji synovia nezvládnu. Stačí, aby spoj meškal päť minút, už robia cirkus. Hanba-nehanba, vtedy ich nasilu vtláčam do autobusu, na vyľakané a desivé pohľady cudzích som si už zvykla. Čo ma však trápi najviac? Že sa to s ich správaním zhoršuje. Nemôžu za to, dlhé roky už fungujú na diazepame, nezdá sa mi to ako správna liečba. Lenže ja nie som lekár...“ O slovíčku autizmus toho Olinka veľa nevie. Zdá sa, že ani ich pani doktorka, ktorá má chlapcov v evidencii. Podrobné neurologické vyšetrenie je však viac než nutné. Aj teraz je síce štrnásťročný Alex s dvanásťročným Jarkom v pokoji, hrajú karty, usmievajú sa, ale je v nich aj kus dobrého herectva. „Prosila som ich, aby nerobili scény, keď tu budete.

Zatiaľ poslúchajú, to je fakt,“ povzdychne si Olinka, ktorú samú trápia boľavé kĺby.

Ani si nespomína, kedy sa naposledy spontánne zasmiala. Kedy sa cítila šťastná a bezstarostná? „Nejde to. Dospela som do štádia, kedy si uvedomujem, že mať iba sluchovo postihnuté deti nie je nijaká tragédia. Existuje predsa posunková reč, čítanie z pier, písanie si odkazov.

Desí ma viac ich správanie. Dospievajú a ja si neželám nič iné, len aby z nich nevyrástli nebezpeční chlapi. Strašne ich ľúbim, preboha, veď som ich mama, ako si môžem vôbec pripúšťať myšlienku, že časom by mohli skončiť v ústave? Sú takí krásni, keď žiaria spokojnosťou. Stačí im k tomu málo. Napríklad zarobené Granko.

To vypijú aj šesť pohárov za sebou. Nie, my sme rodina, ktorá sa nesmie rozdeliť.

V dobrom ani v zlom.“ LUCIA LACZKÓ FOTO: ALAN HYŽA

Každý by mal mať miesto, ktoré nazýva svojím domovom.

PODPORTE ĽUDÍ BEZ PRÍSTREŠIA V ZIME ZASLANÍM SMS SPRÁVY. Od 2. januára do konca marca 2009 môžete prispieť organizácii Depaul Slovensko a ich projektu Nízkoprahový útulok Depaul pre ľudí bez domova.

Stačí odoslať SMS správu s textom DMS UTULOK na číslo 877.

Cena jednej SMS správy je 1 euro/30 Sk. Viac informácií získate na www.darcovskasms.sk. Ďakujeme.

Inzercia

93

26 NA ŤAHU Najlepším zdrojom energie pre psy na pretekoch sú tukové elektrolyty.

Šediváčikov Long nie je nič pre padavky

333 kilometrov a hrebeňoch Orlických hôr, kúsok od poľskej hranice, sa v českom Deštnom zišlo sto mašerov z jedenástich krajín Európy.

S nimi pricestovalo niekoľko stoviek psov severských plemien. Začínajú sa jedny z najťažších etapových pretekov v Európe.

N

padavky. Je pre pretekárov, ktorí zvládnu jazdu s ťažkými saňami a počas každého zo štyroch dní pretekov ubehnú šesťdesiat až deväťdesiat kilometrov. Súťaž je radená do série štyroch extrémnych pretekov, ktoré sa okrem Deštného konajú v rakúskych a švajčiarskych Alpách. Účastníci celej tejto série štartujú Šediváčikov long už deň pred jeho oficiálnym začiatkom nočnou etapou.

Tento rok si na 333 kilometrov dlhej trati zmerali sily piati mašeri, medzi štyrmi mužmi i Jana Holá.

Mašer so svojimi psami musí prejsť trať dlhú 333, alebo 222 kilometrov a raz bivakovať – prespať pod holým nebom – na poľskej strane hôr. To všetko v januári, ktorý je v kopcoch obzvlášť drsný. Šediváčikov Long však nie je pre

Nadoraz O desiatej ráno sa na sedemdesiatkilometrovú etapu vydávajú najprv bežkári ťahaní jedným, alebo dvoma psami. Táto kategória sa nazýva skijöring. Kategórií

je viac. Delia sa podľa toho, či má pretekár bežky, alebo sane, či sú to len sane, alebo má záprah aj boby, a potom ešte záleží na tom, či sú v záprahu len čistokrvné plemená, alebo kríženci.

Svoju úlohu zohráva aj počet psov.

V najobsadzovanejšej kategórii LU sa s dvanástimi alaskanmi postavil na štart i Daniel Filo, jediný Slovák v štartovom poli. „Sú síce škaredí, ale veľmi rýchli,“ charakterizuje svoj záprah priekopník tohto športu na Slovensku. Alaskan, čiže aljašský husky, tvorí spolu s európskym saňovým psom dvojicu nečistokrvných súťažných plemien. Medzi čistokrvné radí Slovenský zväz psích záprahov aljašského malamuta, grónskeho psa, samojeda a sibírskeho huskyho. Sibírsky husky by sa rýchlosťou mohol s alaskanmi rovnať,

93

NA ŤAHU 27 no on si vždy necháva nejakú rezervu.

Alaskany idú na doraz. „Lídrami sú Roxy a Fan. Tí musia byť najrýchlejší a ľahko ovládateľní. Druhý rad tvorí dvojica budúcich lídrov Ico a Ibi. Sú mladí, ale už teraz vedia behať vpredu. Za nimi sú Ičo, Iva, Ivon. Všetci, ktorých mená sa začínajú na I, sú z jedného vrhu. Sú to súrodenci. V záprahu beží aj Kevin, Hurá a Jesi,“ vymenúva svoj tím jeden z našich najúspešnejších mašerov. Daniel Filo si zaobstaral prvé záprahové psy v roku 1986.

Dnes ich má na svojom ranči v Turanoch neďaleko Martina okolo štyridsať. „A dvanásť koní a jedného pštrosa,“ podotkne muž, ktorý je na tomto podujatí tretíkrát. „Pred siedmimi rokmi som súťaž vyhral, o rok neskôr som bol druhý. Teraz by sa mi hodilo do série tretie miesto,“ hovorí s úsmevom. „Ale na tretie miesto by som asi musel viac trénovať.“

Sedem kíl Prvých v cieli sa dnes dočkajú diváci rýchlo. Presne po štyroch hodinách a pätnástich minútach od štartu prichádza do cieľa Jiří Vondrák. Počas včerajšej nočnej etapy ho vystrašila laň, ktorá mu prebehla pred záprahom. Našťastie sa jej podarilo pohotovo preskočiť prvé rady psov.

O necelú minútu prichádza aj náš pretekár.

Vo vaku má jedného zo svojich psov. „Nevládala bežať,“ skonštatuje pri povinnom vážení v cieli. Vážia sa sane, ktoré musia mať určitý počet kíl. V pravidlách súťaže uvádza organizátor sedem kilogramov na psa, najviac sa však pripúšťa sedemdesiat kíl. Vo vaku na saniach s transportným miestom pre dva psy musí podľa pravidiel byť: krmivo pre psy, jedlo pre mašera,

Psy sú dôležitejšie ako pretekári. topánočky pre psy, náhradné postroje, náhradný obojok, náhradné šnúry, misky, lekárnička, varič, hrniec, náhradné oblečenie pre mašera, stan alebo celta, spací vak, karimatka, orientačné pomôcky, osobné doklady, čelová lampa, funkčná brzda, poistné šnúry a dve kotvy.

Zdržané granulami „Najhoršie, čo sa môže na trati stať, je, keď pretekárovi ujdú sane. Psy sa nezastavia, ale bežia ďalej. Môžu niekoho zabiť, alebo sa zahlušia samé,“ opisuje skúsený Daniel Filo. „Psy všetko hryzú, aj mne dnes skoro rozhrýzli šnúry.

Viseli len na vlásku.“ Našťastie ich stihol včas skontrolovať a opraviť. Na trati sú rozmiestnené kontroly, hlavne kvôli bezpečnosti pretekárov. Kontrolóri sú na miestach, kde musia záprahy prejsť cez cestu, alebo kde je križovatka, ktorá by ich mohla pomýliť. Povinnosťou každého súťažiaceho je nadiktovať kontrolórom svoje číslo. Takto je hneď jasné, koľko pretekárov je na jednotlivých úsekoch.

Na sedemdesiatkilometrovom úseku má mašer okrem povinných kontrol i jednu až dve zastavenia. Počas nich nakŕmi psy. „Najlepším zdrojom energie sú tukové elektrolyty. Je to kalorická bomba. Spravil som chybu, že som si ich tentoraz so sebou nevzal. Skráti to čas kŕmenia na trati. Musel som sa zdržiavať prípravou granúl s olejom,“ konštatuje Daniel Filo, ktorý bol aj po druhom dni druhý.

Prišiel na psy mráz...

Druhú noc mal nasledovať bivak na poľskej strane hôr. Vo štvrtok sa nekonal s tým, že ho preložia na tretí deň pretekov – na piatok. Ale počasie si myslelo svoje.

Hustá hmla, na vrcholkoch hôr ostrý sneh, v nižších polohách dážď so snehom, znamenali zrušenie bivaku úplne. „Nejde až tak o pretekárov, ale o psy, ktorým nerobí vlhkosť dobre a preteky by sa nemuseli skončiť najšťastnejšie,“ vyhlásil hlavný organizátor Pavol Kučera. Kvôli počasiu sa skrátili aj trate. Víťazom tej dlhšej, dvestošesťdesiatpäťkilometrovej, sa stal Čech Ctirad Tyroler. Na kratšej bolo víťazov viac. Každá z kategórií mala svojho. Náš pretekár Daniel Filo sa umiestnil na druhom mieste v kategórii nečistokrvných plemien.

Za Jiřím Vondrákom zaostal o minútu.

Vpred na 333–kilometrovej trati.

TEXT A FOTO: BARBORA PREKOPOVÁ

93

28 AHA JU! obre sa zahľaďte na jej fotografiu. Čo myslíte, koľko má táto žena rokov? 40?

45? 50? Nedávam vám hádanku, ale pridajte. Ak by Belgičanka Mia Janssenová mala na torte sviečky, tento rok by ich musela sfúknuť 62. A to ešte stále chodí na diskotéky. So mnou dvadsiatkou.

Love story jej života

Sú natoľko čarovné priateľstvá, že stačí, ak tomu druhému poviete len málo o svojich trápeniach a on ich dopovie presne tak, ako ich cítite. Ja som jedno také našla.

V Belgicku, na kurze španielčiny.

Revolúcia v Afrike

D

Má 62 a nemyslí si, že už zažila všetko. aj by sa s ním dalo výborne porozprávať. „Tak mám mužov dvoch – jeden ma miluje, druhý sa so mnou rozpráva,“ smeje sa. „Neviem žiť bez muža. Potrebujem jeho pozornosť a nehu.“ Žiť však znovu s niekým pod jednou strechou momentálne nechce.

Verí, že ju raz niekto znova očarí tak, ako jej manžel. „On mal devätnásť a ja o päť viac, keď sme si padli do oka na letnej brigáde v Kanade.

Phillip je z aristokratickej rodiny. Keď to medzi nami prerástlo v lásku, jeho rodina nechcela, aby sme boli spolu. Ja som nemala modrú krv a bola som Flámka a nie frankofónna Belgičanka,“ spomína Mia. Do jej 37 rokov mali viac-menej otvorený vzťah. Phillip pracoval ako finančník v zahraničí a domov sa vracal raz za 2 - 3 mesiace. Mia ľúbila, ale žila si aj svoj život.

Narodil sa im syn Niels, o 6 rokov dcéra Kenza. „Vždy som chcela vidieť svet a zažiť

Jeden ma miluje, druhý sa so mnou rozpráva

Diskotéková Mia Delí nás 40 rokov, a predsa riešime podobné dilemy. Mužov, čo nás nevedia milovať, postavu, ktorá guľatie, domácnosť, ktorú treba oprašovať, učenie, ktoré nejde do hlavy.

Zlomil jej srdce Mia je zdravotná sestrička. Pred dvomi rokmi jej manžel oznámil, že už s ňou nechce žiť.

Niektorým manželkám sa po takom niečom zrúti svet. Aj jej sa zrútil. „Bolelo ma, že keď sa nám deti osamostatnili a konečne prišiel čas užívať si s Phillipom jeden druhého, môj muž ma paradoxne odmietol. Nie pre inú ženu.

Jednoducho chcel žiť sám.“ Odsťahovala sa teda zo spoločného domu na okraji Brug do hlavného mesta. Prvé dva roky bojovala so svojím zlomeným srdcom sama. Domček i manžel jej chýbali, a tak tam chodievala aspoň na víkendy. „No pozerať sa na svojho muža, ako ma v dome obchádza, mi neprospievalo,“ tvrdí Mia. Tak to vyriešila po svojom. Na balkóne si vysadila bylinky a iné rastliny. Pripomína jej to stratenú záhradu. Stále pracuje, hoci už len brigádnicky. „Ostávam medzi ľuďmi.

Teším sa, keď stretnem niekoho milého, kto mi urobí pekný deň.“ Chodí do posilňovne, ktorá vraj výborne prospieva jej chrbtu. „Telo

neoklamete. Ráno mi trvá dve hodiny, kým sa dám dokopy. Nahrievam si chrbát a kolená, aby prestali bolieť. Kedysi som veľa jazdila na bicykli, cvičila som gymnastiku a lyžovala.

Dnes to už nedokážem,“ hovorí Mia, no ťažkú hlavu si z toho nerobí. Hýbať sa dá predsa aj inak, napríklad jazdiť na koni alebo tancovať.

Naposledy sme spoločnú večeru zakončili šialenou diskotékou u nej doma za tónov božskej Arethy Franklin.

Samota prestane existovať Keď nemala s kým ísť medzi ľudí, išla sama. „Objednala som si drink a buď sa niekto dal do reči so mnou, alebo ja s ním. Občas som sa nechala pozvať aj na druhé rande.“ Starého mládenca Marka stretla v kaviarni kníhkupectva, fešák Martin sa do nej zadíval napoludnie v centre. Tunisana Adela zasa stretla pred svojím domom, keď hral basketbal.

Opýtala sa, či si s ním môže zahádzať. Keď sa však po čase on spýtal, či si ho zoberie, lebo potrebuje získať belgické papiere, dala mu košom. „Zatiaľ sa hlásili vždy len mladší muži.

Raz dokonca muž vo veku môjho syna, ale to by som nemohla,“ tvrdí Mia a priznáva, že ešte stále nestretla muža, ktorý by ju aj priťahoval,

dobrodružstvo. Urobila som si nadstavbu pre sestričky a keď mal Niels jeden rok, vyslala ma belgická vláda do Zambie, aby som tam učila africké sestričky. Phillip s nami stále nebýval na plný úväzok, no vypomáhal finančne,“ vysvetľuje Mia, ktorá strávila v Zambii, Rwande a Kongu dokopy 12 rokov. Zažila revolúciu a musela sa vrátiť do Belgicka.

Hľadá ocka Do Afriky sa odvtedy nevrátila. Jej syn tam však pravidelne lieta ako stevard. Dcéra skončila ekonomickú univerzitu a pracuje v Bogote v Kolumbii. „Vieš na koho si z Afriky spomínam? Na psychológa zo Slovenska, ktorý mi bol úžasným priateľom. Možno ma v tomto článku spozná. Rada by som ho znova videla. Nikto mu nepovedal inak ako ocko,“ usmieva sa Mia, ako zvyčajne. Život tejto ženy mi bude vždy príkladom.

Ako sama hovorí, základom je nepodľahnúť presvedčeniu, že ste už zažili všetko, čo ste mohli. Stále vás môže predsa stretnúť niečo nečakané. A to v každom veku!

TEXT A FOTO: DOMINIKA PÉTEROVÁ

93

ZVIERACIA KAZAJKA 29 Vrabec.

Dokedy nám bude robiť spoločníka?

ovorí sa, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.

Vrabec je malý vtáčik, ktorý pre nás síce nie je porcia na zjedenie, ale tým, že nás zbavuje hmyzu, je užitočný.

H

Za ich vymieranie môže aj ekologické palivo

Ohrozený príživník Vrabca jednoducho rozozná od ostatných vtákov aj malé dieťa nielen podľa hnedej hlavy a bielej tváre s čiernou škvrnou na lícach. V roku 2003 vyhral v Českej republike ornitologickú súťaž - Vták roka.

Vrabec prirodzene žil v Európe a Ázii a až človekom bol „presťahovaný“ až do Severnej Ameriky a Austrálie. Naraziť sa naň dá kdekoľvek v blízkosti človeka. Teda, aspoň to tak bývavalo. Za posledných dvadsať rokov je však tohto druhu o šesťdesiat percent menej.

Ničivé zatepľovanie Kedysi najrozšírenejší vták sveta, vrabec, bol považovaný za príživníka. Do polovice dvanásteho storočia ho ľudia brali ako najhoršieho škodcu zo všetkých vtákov. Vrabce boli v každom meste, no v poslednom čase miznú. Prečo je to tak? Jedna z teórií z Veľkej Británie poukazuje na súvislosť medzi poklesom populácie vrabcov a zavedením používania bezolovnatého benzínu! Na prvý pohľad je to možno nezmysel, ale pri spaľovaní tohto ekologického paliva sa uvoľňujú toxické

látky hubiace drobný hmyz, ktorým sa vrabce živia. Okrem toho pri zatepľovaní je zničených mnoho hniezd a v mestách je čoraz menej zelene.

Zatiaľ, čo vrabec domáci postupne mizne z nášho okolia, vrabcovi poľnému sa darí prekvapivo dobre. Ľudia majú často k vrabcom citový vzťah. Vrabec domáci je považovaný za symbol domova. Vždy býval jediným operencom v priemyselných zónach a miestach neobývateľných pre ostatné vtáky. Je teda neuveriteľné, že druh s takouto veľkou toleranciou k životným podmienkach sa vytráca.

Tata dinosaurus Viete koľko krokov spraví vrabec za sto rokov? Ani jeden. Vrabce totižto nevedia chodiť, len skáču. Jedia drobný hmyz, semená, alebo nazobávajú ovocie, čím tiež údajne škodia človeku. Ak by sme vrabca chceli zavrieť do klietky a chovať ho v zajatí, dlho by neprežil. Vrabce si voľne poletujú väčšinou v kŕdľoch. Tak im hrozí menej nebezpečenstva. Ak ich chce predátor napadnúť a zožrať, celý kŕdeľ sa

vrhne na nepriateľa, a tým sa chráni. Celé kŕdle sedávajú aj na plotoch a nahlas čvirikajú.

Ak sa niekomu povie, že má vrabčie hniezdo na hlave, myslí sa tým, že ani jeden vlas nie je na svojom mieste. Toto prirovnanie je presné. Vrabčie hniezda sú väčšinou na kríkoch a stromoch a sú vytvorené z kostrbato poukladanej trávy a peria. Vrabce sú aj najčastejšími obyvateľmi vtáčích búdok na Slovensku.

Rovnako ako väčšina vtákov, sú dobrými rodičmi. Je to evolučné dedičstvo po dinosauroch. Americkí vedci našli spojitosť medzi správaním samcov vtákov, ktoré sa starajú o vajcia, a fosíliami dinosaurov, ktoré zahynuli na hniezdach. Ale ako sa mohli z mäsožravých dinosaurov vyvinúť dnešné vtáky? Čínski archeológovia našli chýbajúci článok. Teraz majú bádatelia k dispozícii desiatky takmer úplne zachovaných fosílií. V jazerách našli najranejšie ukážky kostier moderných vtákov, ktoré dnes žijú na našej planéte.

JÚLIA KAMPFOVÁ FOTO: VLADIMÍR KAMPF

93

30 3SEKTOR

Jeden svet pre všetkých

V koži druhých hasnete v miestnosti, keď ju opúšťate? Zakrútite vodovodný kohútik, keď si umývate zuby? Na prvý pohľad banálne rozhodnutie, no neovplyvňuje len výšku vašich účtov za domácnosť, akoby sa mohlo zdať.

Z

Zdroje nie sú rovnomerne rozložené a veľa ľudí na celom svete je v prístupe k nim znevýhodnených. Prirodzene, myslieť na týchto ľudí pri každodenných činnostiach nie je vôbec jednoduché, najmä, keď sme sa v ich koži nikdy neocitli. Program

GLEN (Global Education Network of Young Europeans) už šiesty rok sprostredkúva mladým ľuďom životnú skúsenosť v rozvojových krajinách aj preto, aby z nich vychoval zodpovedných globálnych občanov. Mladých, ktorých svet sa nekončí za múrmi ich bytu, nie je málo. Záujem o projekty je z roka na rok väčší.

Šťastlivé siroty?

India, Mozambik, Keňa a Juhoafrická republika sa minulý rok stali pre štyroch mladých Slovákov domovom na zhruba tri mesiace. Dáša, študentka anglického jazyka a občianskej a etickej výchovy, vyučovala deti v sirotinci v mozambickom Liberdade, predmestskej osade hlavného mesta Maputa. „Boli úžasné, usilovné, hravé, tvorivé, avšak nie vždy mali čas na moje aktivity, pretože okrem povinnej školskej

dochádzky museli pracovať i v areáli sirotinca – variť, prať, upratovať, chodiť po vodu, obrábať políčko, starať sa o svoje mladšie „sestry“ a pripravovať program pre návštevníkov sirotinca,“ spomína. Hoci sú siroty, v tamojších podmienkach sa o nich dá hovoriť ako o deťoch šťasteny.

Vďaka sirotincu sa nemusia živiť žobraním či prostitúciou. V škole však tiež nemajú ideálne podmienky. „V jednej triede je v priemere sedemdesiat žiakov. Učebnice, ktorých nie je dosť, po sebe dedia. Jedna kniha angličtiny pripadá na päť detí. Keďže deti chodia do troch rôznych škôl a v rôzny čas, môžu si ju požičiavať, no aj tak to nestačí. Neraz si musia prepisovať celé strany, aby si mohli robiť domáce úlohy,“ delí sa o svoje nevšedné skúsenosti Dáša.

Zlepšiť podmienky pre deti sa jej podarilo Medzi Apsara tanečnicami v Siem Reap.

93

3SEKTOR 31 V horúčavách príde voda vždy vhod.

V tandeme

aj vďaka slovenským sponzorom, ktorých pre projekt šikovne získala.

Aj Erika Strapková, ktorá je ešte stále na fair trade farme v indickej Kerale, tvrdí, že každý deň je tam pre ňu školou života.

Nová krajina, kultúra či mentalita pripravujú jedno prekvapenie za druhým. Slovenskí dobrovoľníci im však nie sú ponechaní napospas celkom sami. „GLEN má určité špecifiká. Jednak sú vybraní dobrovoľníci vysielaní do rozvojových krajín vždy v tandeme alebo trojiciach, a po druhé, všetci prechádzajú intenzívnou prípravou, v rámci ktorej sa bývalí účastníci alebo odborníci na konkrétne krajiny s nimi delia o svoje skúsenosti,“ upozorňuje Tigran Aleksanyan, GLEN dobrovoľník v Kambodži v roku 2007 a koordinátor informačného portálu GLEN. Práve vďaka príprave, jeho ani Dášu nová kultúra až tak neprekvapila. „Mozambičania sú sympatickí a dobre naladení, veľmi radi sa s vami dajú do reči a pozvú vás k sebe domov,“ chváli si miestnych. Predsa sa ale našlo zopár drobností, na ktoré si zvykala ťažšie. „Takmer neexistujúce prechody pre chodcov a nedostatok semaforov, podľa ktorých sa riadi len mizivé percento vodičov, hektická premávka, strach prejsť na druhú stranu cesty a nutnosť zahaliť sa po piatej hodine popoludní od hlavy až po päty kvôli dotieravým samičkám komárov prenášajúcich maláriu,“ vymenúva len pár z nich. Tigranovi

Magnet pre oči Rovnako ideálne nie je, že deti po dovŕšení šestnásteho roku musia brány sirotinca opustiť. „Je to problém, pretože mnohé prišli o rodičov, potom sa túlali po uliciach a do sirotinca sa dostali až ako štrnásť – pätnásťročné. Za taký krátky čas sa nestihnú naučiť veľa,“ vysvetľuje. Po návrate do spoločnosti ich nečaká lepšia budúcnosť než tá, ktorej už raz unikli. „S minimálnymi praktickými zručnosťami sú opäť odkázané na žobranie, prostitúciu, stánkový predaj alebo zle zaplatenú prácu v poľnohospodárstve. Pre Dášu bol dobrovoľnícky pobyt vzácnou skúsenosťou a výzvou zároveň. Byť mulungu (v jazyku „shangana“ beloška) v čiernom Mozambiku znamenalo neprestajne priťahovať pozornosť, predovšetkým pouličných predavačov všeličoho. Navyše, keďže ako pozostatok kolonizácie zostala úradným jazykom portugalčina, ešte pred odchodom musela absorbovať čo najviac slovnej zásoby. Na to, aby sa presvedčila o opaku mnohých stereotypov, ktoré o Afrike kolujú, sa niekedy stačilo len pozorne dívať.

zase trochu prekážalo vlhké a daždivé počasie. Inak si zvykol pomerne rýchlo, rovnako aj miestni ľudia na neho, aj vďaka jeho záujmu osvojiť si základy khmérskeho jazyka.

Veselí aj bez peňazí Pracoval na obecnom úrade v meste Siem Reap. Organizoval pre mladých Kambodžanov školenia, ktoré im mali pomôcť uspieť na pracovných pohovoroch. „Najväčší potenciál a záujem o školenia mali budhistickí mnísi. Napriek obmedzeným znalostiam a vedomostiam pôsobia v budhistických chrámoch tiež ako učitelia cudzích jazykov, a teda aj angličtiny, najmä pre osirelých a opustených malých Kambodžanov,“ hovorí. Znalosť angličtiny je v Kambodži pri hľadaní zamestnania veľkou výhodou, keďže väčšinu penziónov, hotelov či reštaurácií vlastnia bývalí zahraniční turisti.

Nie tak dávna minulosť Kambodžanov bola smutná, ich budúcnosť však Tigran vidí veľmi sľubne. „Sú ambiciózni, pracovití, vedia sa tešiť zo života aj napriek obmedzeným finančným možnostiam.“ Nefalšovaná radosť bola na každom kroku aj v Mozambiku. „Ľudia sa tešia aj z mála, tancujú a spievajú si na ulici a vôbec sa nestarajú o to, či ich niekto sleduje,“ uzatvára Dáša.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: ARCHÍV D. K. A T. A.

93

32 ROZHOVOR voju prvú pusu dostal v osemnástich. Až s Adelou sa naučil, že ženy sú jemné stvorenia, ktoré treba občas potešiť darčekom a prekvapiť peknou večerou pri sviečkach. Od rozchodu prešiel rok a pol a Tomáš Bezdeda by bol rád znova vo vzťahu.

S

Pošepol, že nejaký objav má, ale všetko je tajné. Rovnako ako meno jeho nového albumu, ktorý mu vyjde už čoskoro.

Väčšina textov pesničiek na novom albume je z tvojej hlavy a hudba je dokonca autorsky celá tvoja. Ako to vyzerá, keď skladáš?

Chcem atmosféru, miesto, hodinu.

- Keď som šťastný, mám síce veľa energie, ale nie tej tvorivej. Preto sa mi najlepšie vymýšľa, keď mám krízu, alebo ma niečo nahnevalo. Vnímam vtedy svoje pocity oveľa obšírnejšie. Nápady prichádzajú spontánne, väčšinou v noci a keď sneží.

Cítiš, že tento album je hudobne iný ako tie predchádzajúce?

- Bude mať určite vyššiu kvalitu zvuku.

Nahrávame ho totiž v dobrom štúdiu s výbornými ľuďmi. Album je aj osobnejší, skladby spievam viac zo srdca. Sú totiž mojím ozajstným vyjadrením toho, ako všetko cítim. Nehovoriac o tom, že sa mi budú určite aj lepšie pamätať texty na koncertoch, keďže som si ich písal sám.

Chcela by som počuť nejakú kritiku na tvoje dva predchádzajúce albumy. Čo ti na nich vyšlo, ale i nevyšlo?

- Postupom času sa mi niektoré piesne ako Ostrov a Krásne krásna páčia viac a viac, iné piesne sa mi páčia zasa dnes už menej. Vytkol by som im napríklad zlé prevedenie.

Zdá sa, že ostávaš verný romantickým baladám. Veď aj tvoj prvý singel Mať chvíľok pár je znova pomalý.

- Veľa ľudí si ma spája s baladami a ja sa vlastne ani za veľkého romantika nepovažujem. Naviac text je o úplne niečom inom ako o láske.

Náhodou som si ho poriadne vypočula a slová - dívať sa opäť do očí, čo nás mali tak veľmi radi a odpustia nám, že sme spravili málo a niekedy viac tých chýb – sa mi nedá nespájať s tvojím minulým vzťahom. Aké chyby si v ňom urobil?

- Nerád sa k tomu vraciam. Bolo to už dávno. Nikdy som nebol neverný, ak myslíš to. Ako každý zdravý chlap som sa však pozeral aj po iných ženách. To je všetko. A čo sa textu týka, práveže

Cigánka mu vyveštila, že láska príde

Bezfrajerky? nie je o dvoch zamilovaných. Skôr som v ňom myslel na ľudí, o ktorých som prišiel a nestihol som im povedať, čo som mal na srdci. Myslel som v ňom na môjho nebohého starkého.

Už viac ako rok si sám. Pozval si už niekoho odvtedy na rande?

- Niekedy nemám ani čas na randenie a priznám sa, aj sa bojím ísť znovu do vzťahu. Takže zatiaľ som nikoho nikam nepozýval, hoci objav mám. Láska však príde. Ja to cítim. Dnes mi dokonca veštila jedna cigánka. Pristúpila ku mne, keď som sedel v aute, pozrela sa mi do očí a povedala, že nemyslím na peniaze, ale na úspech. Vraj by som mal občas myslieť aj na lásku.

Trafila sa?

- Mala určite trošku pravdu. Jednoducho to necítim správne. Som však so sebou vyrovnaný. Veď som nejaký rocker :).

V decembri si tvrdil, že s Adelou nemáš žiadny vzťah. Máme to chápať tak, že ste neostali ani len kamaráti?

- Podľa mňa, mali sme spolu taký vzťah, po ktorom je nemožné, aby sa z nás stali kamaráti. Dnes, aj keď sa občas niekde na akcii vidíme, sa nerozprávame. Vyzerá to medzi nami, ako by sme sa ani nikdy nepoznali. Pripadá mi to hlúpe. Nemám však chuť sa o tom už viac rozprávať. Na Adelu totiž už absolútne nemyslím. Túžim si nájsť dobrú priateľku, s ktorou budem mať krásny vzťah.

S jej rodičmi si však kamarát. Chodíš k nim na kávičky?

- Na kávičky nie, ale s Dodom (Adelin otec - pozn. red.) si chodíme sadnúť na pivo, rozprávame sa o babách a navzájom si radíme. Jednoducho sme si sadli, máme si čo povedať. Beriem ho ako svojho kamaráta a nie ako otca mojej bývalej priateľky. Čo ešte rád robíš, keď sa nevenuješ hudbe alebo škole?

- Chodím do sauny. Najmä po športe.

Posilňovanie som teraz nechal a radšej hrávam dvakrát do týždňa futbal a hokej za žilinský oddiel. Baví ma to viac.

Si aj členom mužstva futbalových zázrakov Mufuza, v ktorom sú aj iné mediálne známe osobnosti. S kým si tam najviac rozumieš?

- Väčšinou si ľudia rozumejú s tými, s ktorými sú na izbe, keď chodia po zápasoch. Ja bývam s Ďurkom Toporom z Tublatanky. Je medzi nami pekné priateľstvo. S mužstvom by sme mali ísť znova na majstrovstvá sveta. Už máme na konte tretie a piate miesto. Som zvedavý, ako skončíme tento rok.

Keby si nespieval, čo by si robil? Po čom ti srdce piští?

- Môj detský sen je byť kukláčom. Keby len viac zarábali. Som teda rád, že robím hudbu. Vážim si, že som dostal túto možnosť.

DOMINIKA PÉTEROVÁ FOTO: KATKA TOMKULIAKOVÁ

93 ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

PROTI SRSTI 33

arec, poberaj sa, starec, hovorilo sa kedysi. Malo to svoju logiku. Po zime, zvlášť ak bola dlhá a krutá, boli ľudia vyhladovaní a vymrznutí, oslabení.

Krátke dni a málo slnka tiež na chuti do života nepridali. A tak sa tí najslabší pobrali na druhý breh, aby svojou smrťou pomohli blízkym prežiť.

M

Dnes, v časoch ústredného kúrenia, centrálnej klimatizácie a globálneho zásobovania, sa nám ročné obdobia trochu zlievajú dohromady. Napriek tomu veľa starých ľudí stále zomiera práve v tomto predjarnom období. Tento rok začala smrť mimoriadne usilovne úradovať už v januári. Viem to, pretože aj moja babička v požehnanom veku 94 rokov vzdala svoj boj, a tak som na informácie o úmrtiach okolo seba mala zvýšenú citlivosť.

Praktická smrť Keď vo vašej blízkosti umiera človek, zrazu začnete citlivejšie vnímať všeličo. Uvedomila som si, ako veľmi sa umieranie človeka odtrhlo od rodiny. Zväčša všetky úkony a starosti preberie v posledných dňoch života za rodinu zdravotníctvo a prvé hodiny smrti zas obstarajú pohrebné služby. Je to pohodlné, praktické, bezpečné, profesionáli vybavia za váš všetko, čo treba, nezabudnú za vás na nič dôležité a potrebné, vlastne nezabudnú na nič. Zúradujú všetky papiere, vybavia aj finančne výhodné zapožičanie vencov a ozdobnej truhly. Je to pohodlné, praktické a bezpečné, ale len pre nás, pozostalých. A len do chvíle, pokiaľ si neuvedomíme, že keď sa tento odosobnený proces zomierania bude týkať nás osobne, bude to všetko možné, len nie pohodlné, praktické a bezpečné.

Možno aj tam niekde pramení náš stále väčší strach zo smrti, stále úpornejší boj so starnutím. Smrť prestáva byť prirodzenou súčasťou nášho rodinného života. Paradoxne, súčasne s týmto vytláčaním smrti zo súkromia, stáva sa ona prirodzenou súčasťou nášho verejného života, zvlášť toho, čo sa na nás valí z médií. Autonehody, vraždy, cunami, hladomory, vojny, o všetkom sa podrobne dozvedáme, môžeme si smrť obzerať zo všetkých uhlov vo vysokej digitálnej kvalite za bezpečnou hradbou televíznej obrazovky.

So skutočnou smrťou sa neprehľadne prelína a splýva do jednej aj tá fiktívna: horory, vojnové drámy, trilery, kriminálky

Podľa Charty práv pacienta má každý právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala osoba podľa jeho želania.

Ako sa zachovať k umierajúcemu ľudskejšie

Poberaj sa, starec! od Las Vegas po Bratislavu Staré Mesto. Čím viac nás to zahlcuje, tým menej máme pocit, že sa nás to týka, tým sme voči skutočnej smrti ľahostajnejší. A tým menej si s ňou vieme poradiť, keď sa nás osobne dotkne.

Nie som hrdinka, ale...

Bolo by naivné myslieť si, že sa dá nejako výrazne zvrátiť súčasný stav zomierania v odosobnených zariadeniach. Ten je len dôsledkom mnohých nezvratných zmien v spoločnosti. V prvom rade vymiznutie viacgeneračného spoločného bývania, keď bola opatera o chorých, starých a zomierajúcich prirodzenou súčasťou každodenného života. Tiež sa nedá len tak zrušiť vysoká zamestnanosť a osobná sebarealizácia žien, ktoré v minulosti túto opateru aj za všetkých mužov v rodine akosi automaticky vykonávali.

Ani ja osobne nie som žiadna hrdinka, ktorá by sa vzdala práce a súkromia, odtrhla babičku od nemocničných hadičiek a dýchacích prístrojov a nasťahovala si ju domov. Hlboko sa skláňam pred tými, čo toto aj v dnešných časoch sociálneho štátu, ktorý svoju sociálnosť viac marketingovo deklaruje, ako skutočne vykonáva, dokázali urobiť. Na druhej strane cítim, že medzi absolútnym sebaobetovaním a absolútnou ľahostajnosťou existuje mnoho spôsobov, ako sami môžeme umieranie a smrť našich

blízkych urobiť ľudskejšou. Ľudskejšou pre nich i pre nás.

Napospas cudzím profesionálom?

Zdravotnú starostlivosť za nás obstará príslušná ustanovizeň, nemôžeme však od nej očakávať, že za nás obstará lásku a útechu. Držať zomierajúceho za ruku, utrieť mu čelo, pohladkať ho a ubezpečiť ho, že navždy zostane v našich srdciach, to je to najmenej, čo môžeme urobiť.

A netreba sa nechať vyhodiť po skončení návštevných hodín. Fajn sa na ne vyhovára, zvlášť, keď sa ponáhľame preč od svojho strachu zo smrti späť k svojmu bezpečnému životu, ale podľa Charty práv pacienta v SR má pacient právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala osoba podľa jeho želania.

Je oslobodzujúce a obohacujúce prekonať vlastný strach a pohodlie a venovať zomierajúcim blízkym svoj čas a pozornosť.

Znie to čudne, ale možno zistíte, že získate oveľa viac, ako obetujete. Ak sú vám neuchopiteľné duchovné otázky ľahostajné, potom sa na to môžete pozrieť aj celkom prakticky a racionálne. Svojím správaním môžete dať dobrý príklad nasledujúcim generáciám, aby vás jedného dňa nenechali v poslednej chvíli napospas cudzím profesionálom.

ELENA AKÁCSOVÁ FOTO: BRANISLAV ŠTEPÁNEK

93

34 BODKA Citát DAVID BAIRD

rieka v Rusku

sťahovanie

4

Pomoc: PONT, ARES, AVE

lietala (čes.)

taliansky výrobca huslí

malý ujo

časť tenisovej hry

český prezident zvratné zámeno

United States Validity

otec (dom.)

kovové nerozoberateľné spoje

koralový ostrov

netvoril penu

patriace bibl. Áronovi

3

takže

mužské meno

franc. komik

malý Ivo

otec (dom.)

titán (chem. zn.) aralské jazero

časti polí most (franc.)

ukazovacie zámeno

P

patriaca nám meno kráľa Humeja (myt.)

Pomoc: AMECA, TATI 1000 kg

A

1

Autor: BOHUMIL NOVÁK

ktorý (skr.)

young lady autonómna oblasť

čist. prostr. na autá

prepierali vlastná opom

plánovanie zdolá

zasadnutie porotcov

stav. správa (skr.) chabo

on (nem.)

kozmosy

mexická rieka

poopaľuje

stabilnú

otec (z maď.)

ovocný strom

cudzie žen. meno

franc. mesto ovanutie grécke písmeno Pomoc: UŠNA, TAV, AHU, NICE

arabská republika

rímsky pozdrav

Samuel (dom.)

gr. boh vojny železničné stavby

latinská spojka

veľké semienko podmieňovacia spojka

Slovenská republika

2

ad acta

1104 (rím. čísl.)

ochrana budov pred dažďom

kilometer

úhory (nem.)

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, František Kováčik, 0905 696 137 Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

93

FOTORIPORT 35

Mizerná sezóna Z berači trstiny čakali, kým opäť zamrznú Parížske močiare pri Gbelcoch neďaleko Štúrova, štyri roky. Aby si mohli bezpečne zarobiť, musí byť ľad dostatočne hrubý.

Posledné lokality, na ktorých sa podarilo zachovať tradíciu zberu trstiny, sú pravdepodobne odsúdené na zánik. Našu produkciu pochovajú lacné zahraničné výrobky a najmä mierne zimy.

Táto sezóna bola mizerná, aj keď sa zdalo, že štyridsaťcentimetrová vrstva ľadu vydrží aj po oteplení. Žiaľ, nielenže sa oteplilo, ale na ľad ešte aj výdatne napršalo, a bolo po zbere. Ľad zmäkol.

Sezónni robotníci sa snažia dostať na breh čo najviac snopov. Ich vynášanie je tvrdá

práca na niekoľko mrazivých dní v roku.

Brigádnici majú naponáhlo.

Väčšina zberačov si privyrába k biednemu dôchodku, alebo sa snaží zarobiť peniaze navyše.

Parížske močiare zaberajú plochu štyristo hektárov, z toho vyše sto hektárov patrí do štátnej prírodnej rezervácie. Názov lokality a potoka Paríž vraj zostal po francúzskych inžinieroch, ktorí tu na začiatku dvadsiateho storočia budovali odvodňovací systém.

Lenže údolie Paris v týchto miestach sa spomína už v písomných materiáloch z prvej polovice osemnásteho storočia. Možno sa lokalita volá podľa pary, ktorá sa tvorí nad močiarmi.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

MAŽORETKY Z HORNÍ LHOTY FOTO: MÁRIA CANDRÁKOVÁ, AUTORKA JE FOTOREPORTÉRKA +7DNÍ