#
4
1
a e D
e n i l d
EDITORIAL Global village « What are we doing here ? »
I am trying to learn. I am discovering. I try to do my job inside and outside our group. To explain this, I have to slide on from « we » to « I ». At first, when I first arrived in Plaveč, I joked with Marta, one of the initiators of the project : « You didn’t tell me that I would spend my summer in Auvergne ! » Auvergne is the district where my family lives, in the center of France. A very rural, green and mountainous country, with landscapes and vegetation very similar of those I found in Plaveč. Of course, comparison does not mean assimilation. The language, the architecture, the geographical position next to the Polish border, all of these make obvious differences, as does demography (Plaveč is full of kids and young people, whereas many of those leave the countryside and the small cities of France). . All the same, I don’t deem it insignificant that several of our group should be originated from villages and areas quite comparable to Plaveč and its surroudings. It says something about our common European rural roots, about growing up in a certain kind of landscape, about what I am led to name our « mental landscapes ». Hence an interest shared by some of us, for the farmers and agriculture in Plaveč. Because landscapes tell much about the history and economics of a district. Agriculture as well, because it is a political issue, extended far beyond this place. When farmers tell us about their difficulties since the privatization of fields and the change from the krone to the euro, it echoes what can be commonly heard in France, Greece, Spain, Portugal, Ireland... A real issue for our common future, when feeding the planet without destroying it will be a great universal concern in the years to come. It illustrates what we are doing here : « we are learning » » And endeavouring to design our future mental landscapes.
Valérie de Saint-Do
2
Globálna dedina « Čo tu robíme? »
Pokúšam sa učiť. Objavujem. Snažím sa robiť svoju prácu vrámci a mimo našej skupiny. Na vysvetlenie, musím prejsť z « my » do « ja ». Ako prvé, keď som pricestovala do Plavča som vtipkovala s Martou, iniciátorkou projektu: « Nevravela si mi, že leto strávim v Auvergne! ». Auvergne je okres v centre Francúzska, kde býva moja rodina. Veľmi vidiecká, zelená a hornatá krajina s podobnou vegetáciou a prírodou akú som našla tu v Plavči. Samozrejme porovnávanie nie je prispôsobovanie. Jazyk, architektúra, geografická poloha pri hranici s Poľskom, to všetko vytvára zjavné rozdiely tak ako aj demografia (Plaveč je plný detí a mladých ľudí kdežto vo Francúzsku z vidieka a malých miest práve odchádzajú). Nemyslím si, že je zanedbateľné to, že niektorí z našej skupiny vychádzajú z dedín a oblastí, ktoré môžeme porovnať s Plavčom a jeho okolím. Hovorí to niečo o spoločných európskych vidieckych koreňoch, o vyrastaní v podobnom prostredí, o niečom, čo by som nazvala « mentálne krajiny ». Z tohto dôvodu sa niektorí z nás záujímame o farmárov a poľnohospodárstvo v Plavči. Krajina hovorí tak veľa o histórii a ekonomike okresu. Ale aj poľnohospodárstvo o tom hovorí veľa kedže je politickou témou a rozšírilo sa ďaleko za hranice tohto miesta. Keď nám farmári hovoria o problémoch, ktoré nastali po privatizácii polí a zmene koruny na euro, je to akoby sme počuli ozvenu z Francúzska, Grécka, Španielska, Portugalska, Írska,...Skutočnou témou našej spoločnej budúcnosti v nasledujúcich rokoch bude skvelý univerzálny koncern v čase, kedy kŕmenie planéty ju nebude ničiť. Jednoduchým príkladom toho, čo tu robíme je: učíme sa a pokúšame sa vybudovať naše budúce mentálne krajiny.
Valérie de Saint-Do
3
Nous ne parlons plus de la performance elle-même. Nous parlons de la culture en général. Nous parlons de comment nous pouvons unifier la culture avec l’art, la science, les nouvelles technologies et la spiritualité. Pour créer quelque chose comme une nouvelle idée du Bauhaus. Pour créer une nouvelle plateforme où des choses vraiment différentes peuvent se produire. We are not talking anymore about performance itself. We are talking about culture in general. We are talking how we can unify culture together with art, with science, with new technology and the spirituality. To create something like a new idea of Bauhaus. To create some new platform where really different things can happen.
Marina Abramović
4
The Bartleby Syndrom The following text express a personal opinion, which of course is calling for answers.
In his maybe most striking work, the novella Bartleby The Scrivener, Herman Melville introduces a prototype of anti-hero, Bartleby. A scrivener, very hard working at first, who step by step opposes his boss a total and passive resistance, with the single sentence : «I would prefer not to». It may be not only unavoidable, but wholesome, that at some moments, some of us are tempted to oppose this answer to pressures, whether they come from the group or from the need of results. I feel like it sometimes, when our meetings seem to turn to some stuff between new age group therapy and human ressources management. The first I never felt a need for: all tensions and small conflicts seemed te me quite possible to solve with intelligence, and a minimum of good faith and sense of humor. In fact I never personally felt a problem within «the group»; I’m just beginning to have a serious one with this attempt of group therapy when we are maybe tensed, anxious and conflictual, but not sick. And I always felt extremely reluctant, not to say more, about «group management» «quality circles», «internships of motivation» and other brands of kind a boy scout spirit usually applied to neoliberal ways of making people more efficient – for what? Production of course. But is it exactly what we are about? Collective or not, artistic processes precisely don’t obey this bullshit skills of management. Which are the kind of false solutions that we should put away when anxiousness struggles at ours with this single question: What are we here for? Production, or process? And how do we simply get into action? An long experience in conducting debates on cultural and artistic topics has taught me that the most interesting discussions and events often happen in between, informally; and that imagination and thought need intestices, and apparently wasted time. Some would object that insterstices and informal times need schedules to exist. True. But to these schedules, I strongly feel that every of us has sometimes to answer : «I would prefer not to». In order to be remain really active in the global frame and collective work. Valérie de Saint-Do Post-scriptum : I wrote this text on August the 8th. Two days after, on August 10th, just as to contradict me, a real conflictual meeting occurred. But I don’t think that it makes my former writing irrelevant. On the contrary, it shows that it is not «communicative tools» that we need to work together, but frankness and sometimes unavoidable open conflicts, to move on.
5
Život v Plavči
vby Agathe Tournier-Desmesure
Najskôr sme sa stretli s Pánom Bakerom a Pani Bakerovou, keď sme pri rieke hľadali miesto na piknik. Ponúkli nás domácou slivovičkou a po niekoľkých „Nazdravie!“ nás pozvali do svojej záhrady pri rieke. Vkročili sme do kráľovstva, do záhrady Pána a Pani Bekerových. Domáca záhrada plná pokladov: sochy, zvieratá, meteorologické stanice, stromy a odrezky, kvety a vtáky. Obaja sú ako kráľ a kráľovna na klasických maľbách od Van Eycka. Predstavili nám dvojicu trpazlíkov stojacích pod dáždnikom v strede ich raja, ktorá ich charakterizovala. Vyzerali ako dve matriošky. Všetky prvky sú pod kontrolou. Je to idealistický obraz života v harmónii s prírodou. Je to takmer ako americký sen ďaleko od socialistickej utópie kde by krajiny mali byť spojené, aby spolupracovali. Po tejto diskusii sme sa rozhodli pokračovať v tejto práci v rámci tej spoločnej. Jediným protokolom je list preložený Beátou do slovenčiny, ktorý nás, Freda a mňa, fotografa a architekta, v projekte « Mechanisms for an entente » prezentuje. Navrhujeme urobiť záber ich domu alebo záhrady. S týmto rituálom sa ľuďom stojacích v ich záhradách zdravíme „Dobrý deň“. Potom im ukazujeme papier a začíname. Diskusia v dvoch troch cudzích jazykoch, niekoľko základných slov je rozumieť a mnoho pohybov nám pomáha komunikovať. Kedže toho nerozumieme veľa je to veľmi zložité. Pokúšame sa vidieť, čo nevieme počuť. Momenty, ktoré zdieľame môžu byť mimochodom veľmi príjemné! Smejeme sa, pijeme, jeme a skúšame veľa slov! Čas, ktorý sme spolu strávili, pocity, nápady či spomienky, ktoré sme mali sú omnoho
Josko
Anna and her husband
Photographies by Fred Desmesure Drawings by Agathe Tournier-Desmesure Grandfather & grandson
6
7
Living in Plavec
<
by Agathe Tournier-Desmesure
We first met Mr and Mrs Baker while we were looking for a spot to have a picnic by the river. They offered us a homemade slivoviča, and after a few « nazdravie », they invited us to their garden opened towards the river. We have entered a kingdom, the garden of Mr and Mrs Baker. A homemade garden full of treasures: sculptures, animals, weather stations, trees and cuttings, flowers and birds. They are represented like a king and a queen, as if a classical painter such as Van Eyck painted them. They introduced us to a pair of dwarfs that represent themselves, under an umbrella, in the middle of their paradise. It looks like two matryoshka dolls. All the elements are under control. It’s an idealistic image of a life in harmony with nature. It’s almost the American dream, far from the socialist utopia, where lands should be put together for collective work! After this discussion, we decide to continue this work as a part of the common work. The only protocol is only a letter, translated to Slovak by Beáta, that presents us, Fred and I, photographer and architect, the project « Mechanisms for an entente », and proposes to make a picture in their house or garden. With this ritual, we mainly meet people by walking in the street, and saying « dobry
Mr & Mrs Baker
den » to people in their garden. Then we show the paper, and it starts. A discussion with two or three different languages, a few basic words are understood, and many movements help us to talk. Because we don’t understand a lot, it is very difficult, and we try to see what we can’t hear. The moments we share can be very pleasant by the way! We laugh, and drink, and eat, and try many words! The time we
Kamil
share together, the feelings, ideas or memories we had by these people are much more than what the photography can show.
Anna & Anna
by Cristina David
I
’m a person who appreciates words and likes to analyze and play with them. My mother tongue is Romanian, I also know a few of words in other non- Slavic languages. My appreciation of communication and language causes a kind of frustration for me here in Plaveč, since I am unable to say more than “thank you” and “hello” in Slovak. I feel stupid sometimes as I would like to say simple things, such as “how are you?” and to communicate with the members of the wonderful family that is so kind to have 3 of us in their home (the grandparents of Dominika, Ms. Ludmila, and Dominika). Only with non-verbal communication I can feel how nice hard-working family they are. I would have liked to pay a compliment to the mother of Veronika who is making the best schnitzels of the world. To be able to speak with Mario about the stories I just read these days about Dakota Native-Americans would have made me happy, or with Josef about his secret of having always a smile for us. If I could speak Slovakian I would also ask the members of the folklore groups from Plaveč about their songs and their wish to preserve the heritage of the old customs. The time I spend in Plaveč reminds me a bit of the time I spent in Belgrade few years ago. The language barrier was the same as here. I used to walk in town, read all the commercials or street signs and then doing an effort of imagination to find a meaning. This is how at one point I saw on a wall the word smrt. It was an easy word to make some neurons connection in my brain, I decided it means smart. A positive word on a wall, inspirational even. I had admiration for the anonymous author who wrote smart on the wall, I had to recognize that is one of the words with a deep meaning, and positioning it on a wall brings even more power to the word itself. I let my mind flow and I imagined a story of a person that wants to send the message to the passengers that they should be smart. They should not let themselves influenced by some negative discourses that instigate to violence or to other things. For me the message smart on the wall meant, be smart, think for yourself, appreciate and develop your capacity of understanding things! All this thought construction gave me so good mood that I even quietly started to sing on the street smrt, smrt, smrt, smrt, tralalalalaaa. I was convinced by the correctness of my thoughts. Later that night I met my friends that are living in Belgrade and I told them about my discovery. From them I found out what smrt really means. It means death. Even if now I know the correct meaning of the word, for me smrt will always be a word to joke about it. In a way, not knowing a language can trigger advantages, such as laughing of the almighty-Death, the Lady-with-the-Scythe itself.
Smrt
I am still looking for the word in Slovak that has the potenthe labels of the products from the supermarket shelves.
S
Som človek, ktorý vie oceniť slová a rád sa s nimi munčina a tiež poznám niekoľko slov v inom, nie pre mňa tu, v Plavči, motívom mojej malej frus„Ďakujem“ a „Dobrý deň“.
tial of smrt. I am currently reading the Slovakian texts from
hrá a analyzuje ich. Mojím materinským jazykom je ruslovanskom jazyku. To, že si cením komunikáciu a jazyk je trácie, kedže nedokážem po slovensky povedať nič viac než
Niekedy sa cítim ako hlupaňa. Chcela by som povedať jednoduché veci ako „Ako sa máš?“ a komunikovať s členmi úžasnej rodiny (starí rodičia Dominiky, Pani Ľudmila, Dominika). Je to od nich taj srdečné, že tri z nás u nich môžme byť. Iba neverbálnou komunikáciou som vycítila, že je to tvrdo pracujúca krásna rodina. Rada by som pochválila Veronikinu mamu, ktorá robí najlepší vyprážaný rezeň na svete. Urobilo by mi veľkú radosť vedieť sa porozprávať s Máriom o príbehoch z Dakoty Rodení-Američania, ktoré som v týchto dňoch čítala. Alebo s Jozefom a jeho tajomstve úsmevu, ktorým sa na nás zakaždým usmeje. Keby som hovorila slovensky, tiež by som sa opýtala členov folklórneho súboru z Plavča na ich piesne a priania uchovať dedičstvo ich predkov. Čas strávený v Plavči mi pripomína chvíle strávené v Belehrade pred pár rokmi. Jazyková bariéra bola rovnaká ako tu. Zvykla som kráčať po meste, čítať reklamy či dopravné značky a potom som sa snažila predstaviť a nájsť zmysel a význam. Takto som odrazu na stene narazila na slovo „Smrť“. V mojej hlave to slovo pre moje nervové spojenia bolo jednoduché a tak som sa rozhodla, že znamená „Smart“ / „Bystrý“. Pozitívne a tiež inšpiratívne slovo na stene. Obdivovala som anonymného autora, ktorý na stenu napísal „Bystrý“. Spoznala som, že je to jedno z tých slov s hlbokým významom a jeho umiestnenie na stenu mu pridáva na sile. Nechala som svoju myseľ unášať sa a predstavovala som si príbeh človeka posielajúceho správu okoloidúcim, aby boli „bystrejší“, aby sa nenechali ovplyvniť negatívnymi vplyvmi, ktoré podnecujúcú násilie a iné veci. Správa „Bystrý“ na stene pre mňa znamenala „Buď bystrý, mysli na seba, váž si a ceň svoju schopnosť rozumieť veciam!“ Všetky tieto myšlienky mi tak zlepšili náladu, že som si dokonca na ulici začala potichu pospevovať „Smrť, smrť, smrť, smrť, tralalalalaaa“. Bola som predvedčená o správnosti mojich myšlienok. Neskôr vnoci som sa stretla s mojími priateľmi žijúcimi v Belehrade a porozprávala som im o mojom objave. Od nich som sa dozvedela, čo „Smrť“ v skutočnosti znamená. Znamená to smrť. Aj keď teraz poznám správny význam slova, smrť pre mňa ostane slovom, s ktorým sa dá vtipkovať. Určitým spôsobom nevedieť jazyk môže prinášať výhody ako smiatie sa nad Všemohúcou-Mocnou-Smrťou či nad Dámou-S-Kosou. Naďalej hľadám slovenské slová majúce potenciál smrti. Čítavam práve slovenské texty na etiketách produktov zo supermarketu.
8
9 Drawing by Kubo Pišek
by Sylvestre Leservoisier
Dorozumenie pre jeden mechanizmus Entente pour un mécanisme Entente for a mechanism a uszyn kówsvo-M odnáKzabra Prevanch y, udnutie na je spomienk ie zname
Cesto vsetko pretavi, ymi autobusom, sa v sebe Medzi dvomi bodmi spojen medzi tu a tam. zazitky sa splynu v jedno h sa trblietajú v vrchy Krakova, na ktorýc V diaľke možno uhádnuť y jazier. zapadajúcom slnku hladin nách Poľska a ú krásne lúky a lesy v konči Pred nami sa rozprestieraj Slovenska 03-08-2013 venskymi kopom pod neochvejucimi slo V tomto mestecku ucupen ako na Olympe. cami vladene bozsky klud keby sa tu zastavil leta pôsobia dojmom ako Prázdne ulice uprostred ktúry. chýbaju mestské infraštru čas. Je to snaď preto, že tu u, ktorá ho ico je zabudnuté, ešte aj železn Mestečko ovinuté riekou dom nákladných vlakov. vyruší v jeho spánku precho a v individuálvno zrenovovaného bývani Kontext pôvodného, nedá i záhradvým ých oplotenými zelenino nych domčekoch, obklopen kami. s okolitým opustená a vydaná na pospa Nachádzajúca sa v doline, poľnohospodárom. lebnosť kraja. ých plánov zabudla na ma Európa pri upravení územn 06-08-2013
Plaveč
Transit Kraków-Muszyna
Oznam pre Plaveč
ov : « Sme srdce Európy, vák Po vypočutí tvrdení od Slo a/ ôtil « kde bezcitná Európ zan eď ihn a Som inštiktívne u » róp Eu ju svo Vymeň srdcom Európy sú slováci/ Plaveč, tak je v strede V Európe nie je taký malý V strede hôr Príď vymeniť náš európsky Rozdiel a jesť jablko ti Parabola v mestskej oblas lu spo Len cíťme všetci í Medzitým všetci boli šťastn . om láč ko m sky S našim európ
Announcemen
t for Plaveč (suite aux alléga tions de slovaqu es : »Le coeur de c’est nous... » l’Europe, ce à quoi j’ai ento nné d’instinct da ns l’instant : » où l’Europe sans co eur/Le coeur d’un e Europe est Slov Echangez vot’E aque/ urope... ») After hearin g allegation s from Slova ple : « We ar k peoe the heart o f Europe, I in tively and im stincmediately in toned « whe heartless Eu re the rope/ The he art of Europ slovak/ Exch e is ange yer Eu rope »
Le voyage est un abandon de ses souvenirs au fil des paysages de la roue. Tout se refond en soi entre deux sautes temporelles de bus, les sensations s’émoussent et se confondent entre l’ici et là-bas. De grands lacs prennent le soleil couchant, pièces d’eau calmes perchées sur les mots au loin aperçus de Cracovie. Une belle région de moyenne montagne forestière et de prairie s’offre aux Plaveč so being limites de la Pologne et de la Slovaquie. O f the Europe isthe middle 03-08-2013 not so
little In the middle o f mountains Come exchange Differences and our european Parabol in the ci eat the apple Just all together ty field In between ever to feel With our europ ybody to be happy ean apple pie.
Plaveč
C’est un calme olympien qui règne dans cett plombé par l’im e localité surperturbable moy enne montagne Ce sont ses rues slovaque. quasi-désertes en plein été qui lu l’état des choses i accordent inchangées, si ce ne sont que les d’aménagement manques urbain dans la bo urgade au temps Lové dans un reclus. des méandres de sa rivière, tout jusqu’à sa ligne de s’est oublié chemin de fer qu i ne laisse plus qu la fréquence lour ’entendre de des trains de marchandise et voyageurs. non plus de Contexte de pa villonnaires vern aculaires rénové avec parcelles, dé récemment limités par clôtur es potagères. Situation de fond de vallée, délaiss ée livrée aux ex agricoles enviro ploitations nnantes. Où se trouve le pittoresque dans le réaménagemen planifié. t européen 06-08-2013
10
Photo by Marta Jonville
11
Le Val de Plave č
Qui est le Slovaq ue de Plaveč ? Quiet val où l’eau vaque avec Le fond d’une la rgeur vaste D’une contrée se rétrécissant D’un calme retr ait saississant Des maisons viag ers à vergers aéré s De méandres à voyager d’un massif firm ament étendu D’étoiles au conv oi attendu. Détroit en faux plateau Sinueux se rp en t d’eux et d’eau Descendant de là ha ut D’un rythme ac oustique régulie r Ponctuant l’env ironnement sécu lier ; Rien ne pourrait troubler Le calm e ch en al oublié Aux traces acier ferré Qu’aucun artiste ne ferait Changer de sort démantelé, Face aux crêtes fo restières dentelée s. Parlez haut par vos post socialist es speakers : « Why walking about to dream ing tracks ? »
avča ? k z Pl á ka v o l es čie rie e t e Kto j d k dolie dné ú u ľ k Je ako a široká; á a; hlbok ka dolina, úceho tich nom sade; j z c u Ako ú tvo ohluš kých v ovo let s r v vý kráľo mčeky sta ý láka na r o o d . Ako eander, kt viezd om h Ako m ým záhon k k širo
The Native of Plaveč /
You won’t walk for long in Plaveč before noticing Mario Varga, always dressed in black, with his long-dark hair and his look of hard rock musician. And often, you will see him alone, quietly sitting and drawing everything around, using mostly coasters as basic material. He draws quickly, extremely precisely, and almost obsessively, on the same subject : Native Americans. It was not always his topic. He used to draw at first about football players, then about soldiers, guns and weapons. Her sister, an amateur artist, helped him at first and gave him skills. Then he discovered Native Americans from books, among them the story of Wounded Knee. He became particularly interested by tribes living in the forests and by natives from Dakota (Lakotas, Dakotas and Nakotas/Sioux). He likes their way of life, their culture, their tribal dances, their ways of hunting. His collection of drawings is quite impressive, showing an deep knowledge and intensive work of documentation. Traditional clothes, weapons, feathered crowns, buffalos, horses, well-known warriors, everything is extremely precise, with sharp lines and a subtile attention to details. The exhibition of his drawings in Bratislava, in July 2002, was a great success. He didn’t show his works since, but this summer Lujza and Bea have prepared a group exhibition of Mario Varga and Paul Maquaire which involves some collaborative pieces they have worked on together during our staying here.
12
/ Indián z Plavča
Nemusíte kráčať dlho po Plavči, aby ste stretli Mária, odetého vždy v čiernom štýle hard rockovej kapely s dlhými tmavými vlasmi. Často by ste ho vídali ako osamote a v tichosti sedí a kreslí zvlášť na sklá. Kreslí rýchlo, extrémne presne, priam posadnuto stále to isté: Native Americans (Domorodých Američanov). Nekreslil vždy iba toto. Najskôr kreslil futbalových hráčov, potom vojakov, pušky a zbrane. Jeho sestra, amatérska umelkyňa, mu najskôr pomohla a učila ho. Neskôr objavil v knižkách pôvodných amerických obyvateľov a medzi nimi aj príbeh o Wounded Knee. Začal sa zaujímať hlavne o kmene žijúce v lesoch a v Dakote (Lakoti, Dakoti and Nakoti/Sioux). Páči sa mu ako žijú, ich kultúra, kmeňové tance a spôsob lovu. Jeho zbierka kresieb je celkom pôsobivá. Poukazuje na hlboké vedomosti a intenzívnu prácu s dokumentáciou. Tradičné odevy, zbrane, koruny z peria, byvoly, kone a známi bojovníci. Všetko je veľmi presné s ostrými linkami a jemným dôrazom na detaily. V roku 2002 mala jeho výstava kresieb v Bratislave veľký úspech. Od toho času ich neukázal no počas nášho mesačného pobytu Lujza a Bea pripravovali spoločnú výstavu Mária Vargu a Paula Maquaire, ktorá obsahovala niektoré spoločné práce, ktoré vytvorili počas nášho pobytu.
Drawings by Mario Varga / photographs by Cristina David
Valérie de Saint-Do
13
Same same Roofs are Gutters are Colours are Barriers are Windows are Inhabitants are Gardens and trees are Finally, everything but the shape is
14
different. different. different. different. different. different. different. different.
but different Strechy sú iné. Žľaby sú iné. Farby sú iné. Prekážky sú iné. Okná sú iné. Obyvatelia sú iní. Záhrady a stromy sú iné. Nakoniec všetky tvary sú iné.
15 Same Same but different by Alexis Emery-Dufoug
3
that could decisions
rozhodnutia Three decisions that could make you loose your life
vďaka make
First step: Decide to hitchhike to Stará Ľubovňa. Second step: Decide to hitchhike back from Stará Ľubovňa. Third step: Being unable to find a car, decide to come back by taxi.
August, Saturday 10th, 7.10pm, petrol station, Stará Ľubovňa, Slovakia. The taxi is an old dark blue VW transporter, Seydou is sitting in the front, Nils and I in the back. The old grey haired driver looks nice at first sight. We start and the first thing he asks is: - Americans? - Nie, francúzsky - « Bordel? », making some gestures with his fingers to help us understand. The agreed fare was 4€ at the start. Two minutes later it went up to 8. Seydou managed to negotiate. Meanwhile the driver was distracted, inventing curves on the straight parts of the road. We soon realized that he was driving as well as a giraffe with boxing gloves. Every time he glanced at Seydou, the car swerved left or right. We begged Seydou to stop talking to him. Nils and I exchanged expressive looks, meaning « we are too young to die ». We then overtook a car just as one in front was dashing towards us. I still seriously wonder how the crash was avoided. At this moment the old bloke understood that we were not confident at all about the whole situation, and more precisely about him. He exclaimed : - « Schumacher! » And Seydou added: - It’s ok friends, i already had a crash with such a car, it’s solid. So basically, we were driven by Schumacher and even in case something happened there was no real risk because of this type of car. We were reassured. Indeed ! The worst came when he undertook to pass two cars; one was pulling a trailer, running over 100km/h, in a curve and reaching the top of a hill. Had we met a car front of us we would not have avoided it. The tires kept screeching in the bends. Anyway, I still can’t grasp how we managed to arrive in Plaveč, safe and sound, at 7.25pm, in due time for dinner.
16
by Alexis
loose your life
ktorým you
môžete prísť o život 3 rozhodnutia, vďaka ktorým môžete prísť o život Prvé: Rozhodnúť sa ísť stopom do Stará Ľubovňa
Emery-Dufoug
Druhé: Rozhodnúť sa vrátiť stopom zo Stará Ľubovňa Tretie: Nevedieť stopnúť auto a rozhodnúť sa vziať si taxík na cestu späť. -Sobota, 10. August, 19:10, čerpacia stanica, Stará Ľubovňa, Slovensko. Taxík je starý tmavomodrý VW Transporter. Seydou sedí vpredu, Nils a ja vzadu. Šoférom je starý pán so sivými vlasmi. Na prvý pohľad vyzerá milo. A tak ideme. Prvá vec, ktorú sa nas opýtal: -Američania? -Nie, francúzi. - Bordel? (s prstami ukazoval gestá, ktoré nám mali pomôcť pochopiť, čo má na mysli) Na začiatku bola cena 4€. Po dvoch minútach 8. Seydou sa podarilo cenu zjednať. Počas toho bol šofér vyrušovaný a zatáčal na rovnej ceste. Vtedy sme pochopili, že vie ako sa šoféruje tak ako žirafa s boxerskými rukavicami. Zakaždým, keď sa pozrel na Seydou, auto šlo do ľava alebo do prava. Prosili sme Seydou, aby s ním prestal hovoriť. S Nilsom sme sa na seba pozreli a naše oči vraveli: -Sme príliž mladí zomrieť... Neskôr sme predbehovali jedno auto a oproti nám šlo druhé. Naozaj neviem, ako sme nenabúrali. V tomto momente šofér pochopil, že sa v tejto situácii a hlavne kvôli nemu necítime pohodlne. Tak povedal: -Schumacher! A Seydou dodal: -je to v poriadku chlapci. Už som s tým istým autom nehodu mal, je odolné.
Photo by Seydou Grépinet
Takže v podstate nás viezol Schumacher a aj v prípade, že by sa tam niečo stalo, nebol by to reálny risk, kedže sme sedeli v takom aute. Upokojili sme sa. Najhoršie bolo, keď začal predbiehať dve autá. Jedno ťahalo príves. Šli sme viac ako 100 km/h, v zákrute a na kopci. Keby šlo oproti auto tiež by nevidelo, že niečo ide oproti. Pneumatiky v zákrutách pískali. Mimochodom ani neviem ako sme došli o 19:25 do Plavča a to bezpečne a spoľahlivo, včas na večeru.
17
Miesto kde sme - Spiš a Šariš
by László Milutinovits
Hoci som predtým nebol v Plavči, okolie tohto regióna ma vždy okúzľovalo, čiastočne kvôli prírodným krásam Vysokých Tatier a čiastočne kvôli svojmu kultúrnemu dedičstvu. Predtým som sem väčšinou chodil liezť po horách pri Poprade alebo robiť túry v Slovenskom Raji. Avšak jedno leto predtým na mojom zvyčajnom výlete sa stalo, že som prečítal niekoľko spisov od Gyulu Krúdyho, maďarského autora z 19.-20. storočia a dozvedel som sa, že študoval ako žiak v okolí Podolína, čo je ďalšia osada po Starej Ľubovni. Ten zachytáva magickú atmosféru 19. storočia tohto malého, historického mesta v tieni mohutných hôr v niekoľkých jeho poviedkach. To bolo prvýkrát, kedy som sa rozhodol stráviť pár dní preskúmaním okolia tejto oblasti, okrem lezenia na vrcholky Tatier, a dozvedieť sa o tomto regióne. Najslávnejšie mestá Spiša a Šariša, vrátane malého Podolína, ale aj dôležité obce ako Levoča, Prešov, Bardejov alebo Kežmarok boli objavené nemecko- saskými osadníkmi, ktorí boli pozvaní maďarským monarchom po mongolskej invázii v 13. Storočí. Keďže osmansko- turecká okupácia v 15.-17. storočí nezasiahla túto časť krajiny, architektúra týchto relatívne dobre spravených miest zostala nedotknutá, preto niektoré z nich sú dnes svetovým dedičstvom UNESCO. Región bol umiestnený na križovatke obchodEven ných ciest medzi Poľskom a Maďarskom, preto sa stal bohatým centrom obchodu. though I have Domáci vyvážali železo, meď, kožušiny, kožu, kukuricu a napríklad slávne tokanot been to Plaveč before, the region jské víno. Okrem toho, boli v blízkosti bane a iné zdroje, ako je drevo (veľmi around has always attracted me, partly because of natdôležité, takmer výlučne jediné palivo pred vekom benzínu a uhlia) tiež predural beauties of the High Tatras and partly because of stavovali veľa možností pre priemysel. Populácia bývala celkom zmiešaná, its cultural heritage. Before I came here mostly to climb vrátane, okrem iného tu boli aj Nemci, Maďari, Slováci a signifikantná mountains near the city of Poprad or hike in the Slovensky Židovská populácia. Raj. However, one summer before my usual trip I happened V súčasnej dobe je oblasť tiež domovom početnej rómskej komunity. to read a few writings by Gyula Krúdy, a 19th-20th century Vráťme sa späť k môjmu spisovateľovi- neskôr žil viac v Budapešti a Hungarian author, and recognized that he used to study as a pustal sa slávnym hlavne kvôli svojim spisom zo začiatku 20. storočia pil in nearby Podolin, the next settlement after Stará Ľubovňa. a bohémskym spôsobom života. Keďže v detstve bol fascinovaný He depicts the magical 19th century atmosphere of this small, hisarabskými rozprávkami z Tisíc a jednej noci, rozhodol sa pomtorical town in the shade of the mighty mountains in several of his enovať jeho najslávnejšiu postavu, dobrodruha a sukničkára, short stories. That was the first time when I decided to spend a few days Sindibád, ale osadil svoje príbehy do súčasného rámca. to discover the area around besides climbing the peaks of the Tatras, and Krúdyho Sindibád taktiež inšpiroval maďarského režiséra learn about the region. Zoltána Huszárika a kameramana Sándora Sáraho spraviť The most famous towns of Spiš (Szepes) and Šariš (Sáros) counties, includfilm, kde hrá Zoltán Latinovits- jednu z najznámejších ing tiny Podolin but also important municipalities like Levoča, Prešov, Bardea legendárnych scén, kde opisuje panstvo a jeho štýl jov or Kežmarok were founded by German-Saxon settlers, who were invited bohatej večere v reštaurácii, ktorá je robená v starom by Hungarian monarchs after the Mongol invasion in the 13th century. As the štýle. Ottoman-Turkish occupation in the 15th-17th century did not reach out to this part of the country, the architecture of these relatively well-to-do towns remained untouched, therefore some of them are today on a UNESCO world heritage list. The region was located on an intersection of trade routes between Poland and Hungary, therefore became a rich centre of trade. Locals exported iron, copper, furs, leather, corn, and, for example, the famous Tokaji wine. Additionally, the nearby mines and other resources like wood (an extremely important, almost only fuel before the age of petrol and coal) also provided lots of opportunities for industry. The population used to be quite mixed, including, among others, Germans, Hungarians, Slovaks and a significant Jewish population. Nowadays, the region is also a home of a numerous Roma community. Going back to my writer – later he lived more in Budapest, and became famous mostly about his writings of early-20th century bohemian lifestyle in the city. As in his childhood he was fascinated by the stories of the Arabic Tales from One Thousand and One Night, he decided to call his most famous character, an adventurer and womanizer, Sindbad, but put his stories in contemporary frames. Krúdy’s Sinbad also inspired Hungarian director Zoltán Huszárik and cameraman Sándor Sára to make a film, starring Zoltán Latinovits – one of the most well-known and legendary scenes depicting a gentry-style rich dinner in an old-style restaurant.
The place we are - Spiš and Šariš 18
Scéna zo Sindibáda (od Zoltána Huszárika, Sándora Sáraho, hrá ZoltánLatinovits) Scene from Sindbad (by ZoltánHuszárik, Sándor Sára, starring: Zoltán Latinovits)
Vysoké Tatry na maľbe od Tivadara Csontváryho-Kosztku (19. storočie) The High Tatras on a panting of Tivadar Csontváry-Kosztka (19th century)
19
Fresh
Life is ok at the lake. La vie est ok au lac.
The fate of a freshwater shark is rather adjusted. Le destin d’un requin d’eau douce est plutôt réglée.
Osud žraloka v jazere je monotónny.
Život v jazere je dobrý.
Maybe, could a human horizon be an option? Un horizon humain pourrait-il être fructueux ?
I assume that human beings of the village humans are friendly creatures. Je suis certain que les humains du village sont des gens très amicaux.
by Thomas Desmaison
Mohol by byť ľudský horizont úspešný?
Som presvedčený, že dedinčania sú veľmi srdeční ľudia.
Alcohol might be one of the ways then. L’alcool pourrait être ainsi un des moyens.
Alkohol by mi k tomu mohol pomôct.
At last, the deepest dreams become true... Au final, les rêves les plus profonds se réalisent...
20
Aj tie najtajnejšie sny sa nakoniec splnia...
Water
Still, sometimes, the will surpasses the nature. Parfois, la volonté surpasse la nature.
Loneliness, at some point, becomes a true burden. La solitude, à un certain point, devient un véritable fardeau.
Stane sa, že vôla premôze prírodu.
Samota sa od určitého bodu stane ozajstným bremenom.
In any case, I’ll try my best to socialize. Dans tous les cas, je vais faire de mon mieux pour me socialiser.
Also, try to apprehend patience and open mind. Aussi essayer d’appréhender la patience et l’ouverture d’esprit.
Tiež sa pokúsiť stať trpezlivým a mať otvoreného ducha.
Fffucck the burden. Au diable le fardeau !
Do čerta s bremenom !
V každom prípade sa budem snažiť o to, aby som sa stal veľmi spoločenským tvorom.
… too beautiful to be true. … … Trop beaux pour être vrais.
...Je to príliž krásne na to, aby to bola pravda.
21
An unfinishing day on the tracks Travelogue from Košice (Slovakia) to Wrocław (Poland)
by Mathieu Lericq
I would not close my eyes during the whole night. And I would probably not close them anymore. Because of a internal disharmony caused by northen winds, I had decided to cross the city of Košice back and forth. Waiting for a railway whale which has to bring me to Poland. Passage at the hostel to pick up my bags. At the train station, I need to buy a bottle of water and a sandwich. Then I set up within the entrails of the train. On the screen : IC 500 4 20.07.2013 5:47 19 °C 94km/h Perception can be an empty receptacle. At this specific moment, senses would not satisfy any watcher of telenovela : through my sleepy eyelids and the window of the train appear different tracks as straight as the horizon, some clouds ensure a touristic-like blue-pinky sunrise, on the platform some passengers quickly check out the number of their reserved seats. However, a detail has to be identified, related to the air. A slight mist blurs the silhouette of things, thus covering them of a disturbing softness. Stop at Žilina. View of the underground and jump into the next train. I take a seat in a eight-persons compartment, next to a woman and a ten-years-old boy. At the first glance, obvious filiation, not only by their facial expression but above all by their corpulence and their significant appetite. The son reads inscriptions that he remarks from outside and in this way attempts to show his mother his improvements in reading. The mother rewards him by giving him chocolates. I am grateful to the young boy to use the same level of language than mine. I sort the monetary mosaic in my wallet in order to keep only euros and złotys. My eyes try to close themselves without my control. I am affraid of missing the next stop : Bohumín. Finally not. My watch shows 9:55 when I step out from the train. Next train at 11:20. I go to a general store in front of the station to satisfy my hunger. I surprisingly realise at this occasion that my previous sorting was not relevant; Czech Republic kept its Korunas. I must pay by credit card. I promised myself that I will quit smoking, at least slow down. But, momentary desire, i buy a pack of yellow Camel. A little bit like buying a souvenir of a crossed country. Breakfast on a bench : banana, yogurt, wafer. I keep some brioche for the rest of the trip. Train station’s billboard announces that the train from Vienna to Warsaw will arrive on the platform 3. I seat on a bench of the platform, close to a well-dressed man. We are only three men on the platform. We hear the masculine voice coming from the speakers announcing in english that the train will be ten minutes late. A deep silence comes up like thunder, fortunately short. I wait. Finally the train arrives on time. The interior decoration of the train looks like an airplane corridor. Dead atmosphere, reviving by some joyful kids. After travelling few minutes, I realise that we cross the first Polish train station. Several border policemen jump on the train and ask everybody to check their administrative documents. They speak only in Polish. Stop at Katowice. Short look at the billboard in the new hall of the station : my train does not exist. A seller confirms the fact and indicates me the next train to Wrocław : 15:05. Two hours ahead. On the square by the station, I meet a worker with a T-Shirt : « Predator ». I ask to take a photo of it. He accepts. Last train. Situated on the left, I enjoy putting my head against the window, just under the sun. To humiliate the feeling of being tired. To take back some energy. Like a flower. Black or white. Arrival at Wrocław. At last. I am dying of heat. But I want to live as never before. I prefer walking than taking the tramway. It is 18:06. A daily travel during which I never closed my eyes. Not even an hour. Last impression of having crossed thousands of borders against darkness. Strange desire to get in another train. Desires probably, as well as human trajectories, have something in common with the principle of inertia.
22
Un crépuscule et puis s’en va Récit de voyage entre Košice (Slovaquie) et Wrocław (Pologne) Je n’aurai finalement pas fermé l’œil de la nuit. Et je ne le fermerai probablement plus. J’avais décidé, dans une désharmonie intérieure causée par les vents du nord, de traverser Košice de long en large. Dans l’attente d’une baleine ferroviaire me portant en Pologne. Détour par l’auberge de jeunesse — qu’on pourrait tout autant qualifier sans honte d’auberge de tous les âges — pour prendre mes sacs. À la gare, achat d’une bouteille d’eau et d’un sandwich. Puis je m’installe dans les entrailles du train. Sur l’écran : IC 500 4 20.07.2013 5:47 19 °C 94km/h Lorsqu’on fait appel à ses services, la perception peut paraître le filtre d’une extériorité peu captivante. En ce moment précis, par exemple, mes sens n’offrent pas vraiment de quoi assouvir le moindre amateur de telenovela : à travers les paupières somnolentes et la fenêtre du train se présentent des voies ferroviaires aussi rectilignes que l’horizon, quelques nuages assurant un levé de soleil bleu-rose digne d’une magazine touristique, sur le quai une poignée de futurs passagers vérifiant avec hâte sur leurs billets le numéro de leur fauteuil. Un détail cependant frappe, relatif à l’air. Une légère brume brouille les contours des choses, ainsi les recouvre d’une douceur inquiétante. Le train est équipé du wi-fi; deux virtualités — l’imagination humaine et la toile internet — se disputent le rang de pôle imaginaire du voyageur. Arrêt à Žilina. Vue des souterrains et saut dans le prochain train. Je suis assis dans un compartiment de huit places, aux côtés d’une femme et de son garçon d’une dizaine d’années. Au premier coup d’œil, évidence de la filiation, non seulement par les traits du visage mais surtout par la corpulence et leur significatif appétit. Le fils lit les inscriptions qu’il voit au dehors et tente par là de montrer à sa mère ses progrès en lecture. La mère le récompense en lui offrant du chocolat. Je suis reconnaissant au jeune homme d’utiliser le même niveau de langue que le mien. Je fais le tri dans mon porte-feuille — une mosaïque monétaire — pour ne garder que les euros et les złotys. Mes paupières se ferment sans contrôle. J’ai peur de manquer le prochain arrêt : Bohumín. Finalement non. Il est exactement 9h55 quand je descends du train. La prochaine correspondance planifiée à 11h20. Je vais me ressourcer dans un magasin d’alimentation générale face à la gare. À cette occasion, je découvre avec surprise que mon tri était stupide; la République tchèque a gardé ses couronnes. Je dois donc payer par carte bancaire. Petit déjeuner sur un banc : banane, yaourt, gaufrette. Je garde une brioche pour la suite du trajet. Je m’étais promis d’arrêter de fumer, du moins de ralentir. Mais, désir momentané, j’achète un paquet de Camel jaune. Un peu comme on achète un souvenir d’un pays traversé. Le panneau d’affichage général indique que le train de Vienne à Varsovie sera mis en place sur le quai 3. Je m’installe sur un banc, proche d’un homme en costumes. En tout, nous sommes trois hommes sur le quai. L’annonce sonore retentit, une voix masculine impersonnelle dit en anglais que le train aura dix minutes de retard. Un silence de plomb se répand comme un éclair, heureusement pour une courte durée. Attente. Finalement le train arrive à l’heure initialement prévue. L’intérieur du train ressemble à un couloir d’avion : moquette bleue estampillée iCCC, faisceaux de lumière latéraux, fauteuils aux rondeurs design. Un train customisé, auquel tout de même il manque — malgré un écriteau les annonçant — des prises électriques. Ambiance mortelle, comparable à celle du TGV français, ravivée du fond par des enfants joyeux. Je m’assieds à la place réservée, numéro 82. Poursuite de la combinaison numérique : chambre 528 à Budapest, chambre 222 à Košice, je suis né le 22.02.88, Egon Schiele (dont j’ai vu l’exposition à Budapest) est mort à 28 ans. Après dix minutes de trajet, j’aperçois déjà la première gare polonaise. Des gardes-frontières montent à bord et nous demandent nos papiers d’identité. Ils ne parlent qu’en polonais. Arrêt à Katowice. Court regard vers le panneau d’affichage du hall d’entrée flambant neuf : ma prochaine correspondance manque à l’appel des yeux. Je me présente au guichet, provoque l’étonnement de la vendeuse. Elle me signifie que le train de 14h36 n’existe pas, puis écrit au crayon de papier l’horaire du prochain train pour Wrocław : 15h05. J’ai donc deux grosses heures devant moi. Sortie sur le parvis de la nouvelle gare-galerie marchande. Bientôt, quand on sortira du train, on se retrouvera directement dans un empire de consommation. Probable consolation face au vide horizon. J’allume une cigarette dehors alors qu’au loin je discerne sur le T-Shirt d’un ouvrier le terme “Predator”. Ironie du sort puisque dans le film montré au kino_wagon à Bucarest, un vêtement similaire était porté par le protagoniste du film. Je lui demande si je peux le prendre en photo, il accepte. Deux heures plus tard. Sur le quai. Je mange une banane. Le train est à l’heure. Placé à gauche dans le sens de la marche, je profite de mettre ma tête contre la fenêtre, sous le soleil. Je tente d’humilier mon épuisement. Reprendre de l’énergie. Comme une fleur. Noire ou blanche. Arrivée à Wrocław. Enfin. Il fait chaud à mourir. Mais je veux vivre comme jamais. Je préfère la marche au tramway. Il est 18h06. Un voyage où je n’aurai pas fermé l’œil du jour. Pas même une heure. Impression dernière d’avoir traversé des milliers de barrages contre l’obscurité. Étrange désir de remonter dans un train. Il faut croire que les désirs, autant que les mouvements humains, ont quelque chose en commun avec le principe d’inertie.
23
Slovak touristic dictionary : Clubbing lesson 3 Čau Bea - Hello Bea [chau Be-a] Čau Lujza - Hello Lujza [chau Luy-za] Čo si dáš? - What are you having? [cho si da-sh?] Niečo osviežujúce - Something refreshing [nye-cho o-svye-zhu-yu-tse] Ako sa voláš? - What is your name? [a-ko sa vo-lash?] Čo?- What? [cho?] Ako sa voláš? - What is your name? [a-ko sa vo-lash?] Nils- Nils [Nils] Máš pekné oči - You have nice eyes [mash pe-kne ochi] Ďakujem - Thank you [dha-ku-yem] Nemáš oheň? - Don‘t you have a fire? [ne-mash o-hen?] Zatancujeme si? - Shall we dance? [za-tan-tsu-ye-me see?] Poď moja! - C’mon my dear [pottt mo-ya!]
http://www.dailymotion.com/video/x12vx7i_slovak-touristic-dictionary-clubbing_creation#from=embediframe
by Beáta Kolbašovská, Lujza Magová
24
25 by Roman Dziadkiewicz from a picture by Judit Kurtรกg
Several motives on letter S - sculptures
by ﾅ「kasz Jastrubczak
26
Fences
27
by Julie Chovin
Mechanisms For An Entente Deadline staff: Valérie de Saint-Do = editor Tomas Matauko = co-editor Łukasz Jastrubczak = design & layout Alexis Emery-Dufoug = design & layout assistant Edyta Masior = corrector , László Milutinovits = corrector Mathieu Lericq = corrector Linda Van Dalén = translator Sylvia Jonville = translator Beáta Kolbašovská = translator Special thanks to Yves de Saint-Do List of participants of the project: Agata Dutkowska Alexis Emery-Dufoug Beáta Kolbašovská Cristina David Desmesure collective / Agathe & Fred Edyta Masior , Guillaume du Boisbaudry Jan Sowa Jarosław Wójtowicz Joanna Bednarczyk Judit Kurtág (vidéken egy faluban) Julie Chovin Kubo Pišek Riporter: Bácsi, van a falujukban László Milutinovits cigányellenesség? Lujza Magová Bácsi: Hát, nincs, de igény az lenne rá... Łukasz Jastrubczak Małgorzata M. Dudek Marek Mardosewicz Marta Jonville Mathieu Lericq Nils Clouzeau Palce Lizac – Dominika & Barbara Paul Maquaire Roman Dziadkiewicz Seydou Grépinet Simon Quéheillard Thomas Desmaison Tomas Matauko Valérie de Saint-Do . special guests : Gaston & Leon Desmesure, Dymitr Sowa-Bojadzijew, Bruno Dziadkiewicz, Florian Patiny and Sylvestre Leservoisier The main issue of “Mechanisms For An Entente” is the production of a multiform collective artwork, to promote a deep aesthetic, philosophical and political reasoning about the becoming of Central European countries in relation to the idea of the European Union. We want to work the nature of the European condition. edition of 150 copies / August 14th 2013 Plavec printed in Copyvait by Boris Vaitovic http://mecanismespourentente.eu -
Hungarian joke
>
>
28