I. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 4 4. októbra
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
ROK KŇAZOV „Boh nás nespúšťa z očí, tak ako matka nespúšťa z očí svoje dieťa, ktoré sa pokúša robiť prvé krôčiky." (Ján Mária Vianney)
Dobrý pastier Čo sa Vám vynorí pri pojme pastier? Možno scenéria krajiny, kde pastier pasie svoje ovečky, pomaly sa za nimi uberá, vedie ich k žriedlu napojiť sa, bdie nad nimi, chráni ich pred dravými vlkmi, hľadá im najlepšie šťavnaté pastviny, robí všetko pre to, aby ich šťastlivo priviedol večer späť do ovčinca. U nás na Liptove je možnosť pomerne často vidieť pasúce sa ovečky, počuť cingot ich zvoncov. „Nemé“, bezbranné ovečky odkázané na ochranu svojho pastiera. Ale napriek tomu stále slobodne sa pasúce a svojsky „bľačiace“. Aká veľká musí byť prezieravosť pastiera. Vopred musí premyslieť, ako pásť ovečky, kde ich zahnať. Potrebuje sledovať počasie, sledovať okolie, či na ne nečíha nebezpečenstvo. Myslím, že je to veľmi náročná práca. Či fúka vietor, alebo sa strhne dážď, či je pastier unavený, alebo má nejaké problémy (možno i zdravotné), pasie svoje ovečky. Ovečky to nevedia, oni sa len bezstarostne pasú. V srdci takéhoto pastiera je zaiste kus lásky, radosti a obetavosti. Určite nepasie z donútenia. Takú prácu dokáže vykonávať len ten, kto má rád zvieratá, prírodu a nebojí sa ťažkostí a námahy. Ponúka sa nám možnosť zaujímavého obrazu prirovnania Božej starostlivosti o nás. Tým prvým a najlepším Pastierom je sám Pán Ježiš, ktorý sa o nás stará a ochraňuje nás. Má aj svojich pomocníkov, ktorým zveril zodpovednosť za ovečky. Sú nimi naši kňazi - pastieri, ktorí bdejú nad nami. Častokrát si to vôbec neuvedomujeme. Ako je to s našimi pastiermi? Ako ich prijímame? Kňaza vnímame veľakrát len ako nejakého policajta, ktorý striehne, aby nám vyčítal, čo robíme zle, vydáva príkazy a zákazy. Takýto skreslený pohľad je žiaľ veľmi častý. A tak sa kňaz stáva stredobodom záujmu. Hľadáme na ňom chyby, čo on robí, alebo nerobí... Najlepšia obrana je predsa útok! Veď ten kto vraví, ako máme žiť, sám tak predsa musí! A tak kritizujeme, ohovárame... A akosi zabúdame na to, že kňaz je (tak isto ako my) len obyčajný človek, ktorý má tiež svoje chyby a slabosti. Akosi nechceme vidieť druhú – hlavnú stránku jeho správania. Pastier oviec chce pre svoje zverené stádo určite len len to najlepšie. Aj kňaz robí všetko pre to, aby sa dobre postaral o svoje zverené „ovečky“. Má len jedinú túžbu. Priviesť ovečky šťastlivo do ovčinca, ktorým je Cirkev. Ide mu o to hlavné. Túži pomôcť všetkým ovečkám nájsť správnu cestu a priviesť ich do Neba. A na tejto ceste, ktorá je namáhavá, chce im aj pomáhať. Berie ich ako „Dobrý pastier“ na svoje plecia, keď sú zranené a nevládzu. Často je to neviditeľné, skryté. Nevidíme hodiny, ktoré vytrvá v modlitbách za nás, nevidíme obety, ktoré koná. Nevidíme, ako často ďakuje za každú zverenú ovečku, ktorá sa pasie na spoločných pastvinách, odprosuje za každú, ktorá sa prieči a "s tvrdohlavosťou barana“ chce isť svojou cestou, kde číha nebezpečenstvo, prosí za zatúlané ovečky aby sa vrátili, hľadá spôsob, ako na ne zavolať, ako ich osloviť a priviesť ich späť... Prajem sebe, ale aj Vám, aby sme sa viac modlili za našich duchovných pastierov, vyprosovali im sily v ich namáhavej a obetavej službe. Raz som počula prirovnanie a myslím, že správne. Máme takých kňazov, ako sa za nich modlíme a takých, akých si zaslúžime. Vzájomne sa potrebujeme. Tak ako my potrebujeme ich pomoc, tak oni potrebujú našu. Veď načo by boli pastieri, keby neboli ovečky a na druhej strane - čo by si počali ovečky bez pastierov? Končí sa týždeň modlitieb za duchovné povolania. Naše modlitby za dobrých a svätých kňazov sa však práve teraz môžu zintenzívniť. Veď akých kňazov si vyprosíme, takých budeme mať. Našu pomoc prostredníctvom modlitieb veľmi potrebujú, aby čo najlepšie vykonávali svoje kňazské povolanie a ostali mu verní až do konca... prevzaté z internetu, spracoval MŠ
Sv. Jakub Alfejov, apoštol sviatok 9. októbra Prímenie "Mladší" odlišuje tohto apoštola od Jakuba Staršieho, ktorý tiež patril medzi Dvanástich a bol bratom apoštola a evanjelistu Jána. Sväté písmo Nového zákona hovorí o apoštolovi Jakubovi Mladšom, že bol "Pánov brať', to znamená Ježišov bližší príbuzný, azda bratanec (Mt 13,55; MK 6,3; Gal 1,19). Podobne sa o ňom hovorí ako o bratovi apoštola Júdu Tadeáša (Jud 1; Lk 6,16; Sk 1,13). Patril medzi "stĺpy Cirkvi" spolu s apoštolmi Petrom a Jánom (Gal 2,9; Sk 15,13n; 21,18). Na niektorých miestach sa nazýva Alfejovým synom (Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Medzi ženami, ktoré boli na Kalvárii pod krížom, sa spomína Mária, matka Jakuba Mladšieho (Mk 15,40; por. Mt 27,56; Lk 24,10), ktorá sa tiež nazýva Mária Kleofášova, "sestra" Ježišovej matky (Jn 19,25). Kleofáš a Alfej sú veľmi pravdepodobne iba dve rozličné mená toho istého muža (ako sa to na Východe častejšie stávalo), ktorý bol manželom Márie, Jakubovej matky. Niektorí východní cirkevní spisovatelia na konci druhého a začiatkom tretieho tisícročia odlišovali apoštola Jakuba Mladšieho, syna Alfejovho, od Jakuba, ktorý bol Pánov "brat" a jeruzalemský biskup. Tento náhľad sa odzrkadlil aj v dvojitom sviatku tohto svätého Jakuba vo východnej Cirkvi: 9. októbra je sviatok sv. Jakuba apoštola, syna Alfejovho, a 25. (23.) októbra je sviatok sv. Jakuba, Pánovho "brata", jeruzalemského biskupa. Toto mylné rozlišovanie vzniklo pravdepodobne vplyvom pseudoklementských spisov. Viacerí východní otcovia (Irenej, Klement Alexandrijský, Atanáz, Cyril Jeruzalemský a i.) a prakticky všetci západní cirkevní spisovatelia (výnimku tvoria niektoré spisy sv. Hieronyma) vidia v apoštolovi Jakubovi, Alfejovom synovi, neskoršieho jeruzalemského biskupa, ktorý patril s apoštolmi Petrom a Jánom medzi "stĺpy" Cirkvi. Významné miesto Jakuba Mladšieho v prvotnej Cirkvi vidieť z niektorých údajov Skutkov apoštolov. Peter po vyslobodení z väzenia žiada, aby to oznámili Jakubovi a bratom (Sk 12,17). Na apoštolskom sneme v Jeruzaleme (v roku 49-50) Jakub zasahuje do debaty a navrhuje niektoré normy pre spolunažívanie kresťanov zo židovstva a z
pohanstva (Sk 15,13-21). Apoštol Pavol po príchode z tretej misijnej cesty podáva správu Jakubovi a starejším, ktorí sa u neho zhromaždili (Sk 21,17-26). Jakub Mladší napísal jeden zo siedmich apoštolských listov, ktoré sú v zozname novozákonných spisov známe ako "katolícke" čiže všeobecné. Jakubov list obsahuje dôležité mravné poučenia a povzbudenia. Teologicky významné sú časti, kde sa hovorí o vzťahu medzi vierou a skutkami (Jak 2,14-26) a o pomazaní chorých (Jak 5,14-16). Starokresťanský historik Euzébius (zomr. r. 339) uvádza niektoré podrobnosti zo života Jakuba Mladšieho. Vyzdvihuje predovšetkým jeho nestrannú spravodlivosť, úctu k starozákonnej tradícii a hlbokú nábožnosť. Pre tieto vlastnosti si ho Židia veľmi vážili a mnohí z nich prijali kresťanstvo (porov. Sk 21,20). Vedúci predstavitelia židovstva naliehali na vplyvného apoštola, aby prestal ohlasovať Ježiša Krista. Keď nevyhovel ich žiadosti, chceli ho umlčať násilím. Podarilo sa im to roku 62, keď po smrti prokurátora Festa bola Palestína istý čas bez rímskeho vladára. Vtedy veľkňaz Hanan II. dal zhodiť Jakuba z chrámovej hradby. Jakub sa pádom nezabil, ale ešte sa dvihol na kolená a modlil sa za svojich nepriateľov. Tí sa ho usilovali dobiť kameňmi. Smrteľný úder mu dal istý chlap dreveným kyjakom. Apoštola pochovali na mieste mučeníctva. Mnohých Židov zarmútila jeho násilná smrť. Niektorí dokonca videli v rímskom obkľúčení a dobytí Jeruzalema roku 70 trest za nespravodlivé zavraždenie apoštola Jakuba. Hrob sv. Jakuba Mladšieho bol označený náhrobným kameňom, ktorý sa zachoval až do čias cisára Hadriána (vládol v roku 117-138). Potom sa istý čas nevedelo, kde je apoštol pochovaný. Až v polovici 4. storočia sa objavuje správa o znovunájdení jeho pozostatkov a ich uložení v kostole, ktorý bol postavený pri jeho hrobe. Za cisára Justína II. (565-578) bol v Jeruzaleme postavený chrám zasvätený sv. Jakubovi Mladšiemu. V ňom boli uložené i apoštolove ostatky. Časť relikvií prišla v tom istom storočí do Ríma, kde bola spolu s ostatkami apoštola Filipa uložená v kostole "Svätých dvanástich apoštolov". prevzaté z Blízki Bohu i ľuďom, spracoval MŠ
Základy našej viery z pohľadu byzantskej katolíckej cirkvi (1. časť) Tajomstvo, že s nami je Boh, je každodenným faktom v našich životoch. Jeho prítomnosť bola a je zakúšaná ľuďmi hneď od počiatku až do dnešných dní. Ľudia premýšľali o tomto tajomstve a pokúšali sa vysvetliť ho slovami - to je teológia. Niektoré z týchto formulácií Cirkev uznala za autentické úvahy o zakúsení Boha. Tie tvoria doktrínu Cirkvi, ktorá nám tak slúži ako smerovky, ktoré nás vedú na ceste k Bohu. Hlavné body tohto učenia sú zhrnuté nižšie - patria k samému jadru učenia našej Cirkvi. Tajomstvo Boha Vnútorný život Boha je pre nás nepoznateľný, presahuje schopnosti nášho poznania, preto mu nedokážeme porozumieť. On je Jediný Svätý. Je tak jedinečný, že ho s nikým nemôžeme porovnávať. Môžeme len uvažovať a predpokladať, že on je Najvyššou Dokonalosťou zo všetkého svätého, čo poznáme, Dobrý a Krásny. Ale nespoznáme, aký je, pretože on je nad všetkou našou skúsenosťou, dokonca nad existenciou, akú poznáme my. Tak ako hovorí svätá božská liturgia, je nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný. Boh sa zjavuje Boh, ktorý je tak nedosiahnuteľný nášmu chápaniu, sa nám vydáva poodhaľovaním seba. Každý môže hľadať a vidieť v zázrakoch prírody Stvoriteľa, ktorý sa práve skrze Slovo stal pôvodcom a príčinou ich existencie. Naviac ho môžeme zazrieť pri pohľade na ľudí, stvorených podľa jeho obrazu a podoby. Ale máme ešte čistejší obraz Boha, pretože on priamo bol a stále je v spojení s nami, čo nazývame Božie zjavenie. Boh poodhalil sám seba, takže sa môžeme podieľať na jeho božskom živote. Formujúc svoj ľud, Izrael, Boh komunikoval s týmto národom prostredníctvom sudcov, kráľov, kňazov a prorokov. Živil ich, ochraňoval, oslobodzoval, miloval, usmerňoval, trestal a odpúšťal im. Učil ich, že len on jediný je Boh, verný a pravdivý vo svojich prísľuboch. Ukázal sa nielen ako Jediný Svätý, ale aj ako náš Otec. Boh koná v Kristovi Dôkaz Božej prítomnosti a zjavenie jeho lásky vyvrcholilo v príchode Božieho Syna Ježiša Krista na svet. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3, 16) Život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista sú vrcholom Božieho zjavenia sa nám ľuďom. V Kristovi vidíme Boha milujúceho ľudí, ktorý sa vydáva za nás. Vidíme ho ako víťazoslávneho Pána, ktorý víťazí nad smrťou a dáva život tým, čo sú v hroboch - odlúčeným od Boha. Vidíme ho ako Kráľa slávy, živého a žijúceho v jednote s Otcom - ako úplnú a definitívnu komunikáciu Boha s ľuďmi. Svätý Duch - Boh v našom vnútri Na konci svojho pozemského účinkovania prisľúbil Kristus svojim nasledovníkom, že im pošle na svoje miesto Utešiteľa, ktorý s nimi bude navždy, Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca (Jn 15, 26). Tento Duch zostúpil na Cirkev na Turíce a zostáva s nami ako pečať a záruka príchodu Kráľovstva ako sila Boha pôsobiaceho v nás. Je to Svätý Duch, ktorý dáva všetko, je zdrojom proroctiev, kňazov utvrdzuje v dokonalosti, nevzdelaných naučil múdrosti, z rybárov urobil teológov, on zhromaždil celú Cirkev. (Veľká večiereň zo sviatku Zostúpenia Svätého Ducha) Presvätá Trojica Boh sa dal poznať ľuďom v láske, odhaľujúc seba samého v postupnosti Otca, Syna a Svätého Ducha. Táto najhlbšia ľudská skúsenosť Boha ukázala niečo zo živej reality Boha, niečo, čo by sme nikdy nemohli objaviť sami od seba. Vidíme, že Boh je jeden, ale zároveň v tom istom čase v troch osobách (hypostázach). Je jeden v podstate a bytostne, jeden v pôsobení a sile, ale v troch osobách (hypostázach). Cirkevní otcovia opisovali toto tajomstvo ako presvätú Trojicu, posvätné spoločenstvo, ktoré nás volá k nahliadnutiu úžasnej nádhery Božieho života. Otcovia spoznali, že na tejto ceste, kde sa Boh dáva poznať, nám bol daný odblesk pravej prirodzenosti Nespoznateľného, čo nám umožňuje túžiť po priateľstve s ním. preklad: Peter Medviď podľa anglického originálu What Eastern Christians Believe, textová úprava: Andrej Škoviera
Matrika KRSTY 19.9.2009 27.9.2009 27.9.2009 27.9.2009
Michaela Čižmárová Tomáš Kaliňák Terézia Kaliňáková Jozef Stronček
* 19. 8. 2009 * 1. 8. 2009 * 1. 8. 2009 * 13. 9. 2009
Pre deti a všetky Božie deti
Pospájaj
prečítaj si a vymaľuj obrázok
Raj otcov púšte O neodsudzovaní Jeden brat zhrešil a kňaz mu nariadil vyjsť z chrámu. Abba Vissarion sa zdvihol, išiel von spolu s ním a vravel: “Aj ja som hriešnik.” Za múrmi Vatikánu veselo Až do voľby pápeža Gregora XVI. (183146) oznamoval zvolenie nového pápeža kardinál protodiakon vetou: “Habemus Pontificem!” (Máme vládcu!) No pri voľbe Pia IX. (1846-78) omylom vyhlásil: “Habemus Papam!” (Máme otecka, t.j. pápeža.) A tak to zostalo aj pri ďalších voľbách, až dodnes. prevzaté z internetu spracoval MŠ
Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,30 EUR
internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.sk tel.č.: 054/474 68 59 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou