I. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 6 1. november
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
ROK KŇAZOV Liturgicko-historický pohľad na obrady svätení Diakonát Nakoľko diakon nevysluhuje sviatosť Eucharistie, ale iba pomáha a posluhuje pri jej realizácii, diakonské svätenia sa konajú až po posvätení Darov, a to po zvolaní biskupa „I da budut milosti velikaho Boha i Spasa...“. Diakoni vedú kandidáta diakonátu zo stredu chrámu. Vedú ho medzi sebou, každý držiac jednou rukou jeho ruku a druhú položiac na jeho krk ho skláňajú. Nasledujú diakonské výzvy: „Poveli!“ – vyprosujúc súhlas Božieho ľudu k sväteniam, „Povelite“ – vyprosujúc súhlas duchovenstva na prijatie nového Božieho služobníka a nakoniec výzva „Poveli, preosvjaščennyj vladyko!“ – vyprosujúc súhlas biskupa na svätenie. Kandidát svätení sa skláňa pred biskupom, ten ho žehná na a nasleduje trojité obchádzanie kandidáta svätenia okolo oltára. Kandidát bozkáva rohy oltára a taktiež biskupa. Počas prvého obchádzania sa spieva tropár „Svätí mučeníci...“, vzývajúc mučeníkov modliť sa pred Bohom za spásu ľudských duší a tiež sú títo mučeníci predstavovaní kandidátovi ako príklady zachovania viery a čistoty. Pri druhom obchádzaní sa spieva tropár „Sláva tebe, Kriste Bože...“, ktorý zvestuje, že podľa ich príkladu kázňou posväcovaného má byť svätá Trojica jednobytná. Nakoniec v tretej piesni „Izaiáš plesaj...“ sa poukazuje na to, že základom pre kňazstvo a Cirkev poslúžil príchod Božieho Syna na túto zem. Po skončení trojitého obchádzania sa kandidát svätení stavia z pravej strany oltára
a trikrát sa pred ním ukláňa. Skláňa sa na jedno koleno, na znak toho, že na diakona sa ukladá nie plné sväté slúženie, ale iba jeho časť. Hneď na to kladie ruky na oltár na znak kríža, skloniac hlavu na ne. Tento moment znamená úplné posvätenie Bohu - Stvoriteľovi svojho života, ktorý má byť, nakoľko je to možné, podobný obrazu svojho Pána a Spasiteľa. Biskup robí nad jeho hlavou znamenie kríža (3x), pokladá na neho ruku a koniec omofora (znamenie toho, že kandidát sa pripravuje stať sa účastníkom bremena pastierskeho slúženia) a prednáša predpísanú modlitbu „Božestvennaja blahodať...“, v ktorej vzýva na novoposväcovaného milosť Svätého Ducha. Nasleduje Veľká ekténia, ktorá obsahuje aj prosbu za posväcovaného. Počas tejto ekténie sa biskup modlí predpísané modlitby. Po prečítaní modlitieb kandidát na diakona vstáva a snímajú z neho orár, ktorým bol prepásaný. Biskup pokladá orár na jeho ľavé plece a nahlas volá „Axios“ (čo znamená je hodný). Najprv slúžiaci v oltárnej časti a potom aj veriaci opakujú toto zvolanie. Potom dostáva diakon narukávniky, tiež so zvolaním „Axios“ a na znak súhlasu toto zvolanie znovu opakujú kňazi a následne aj veriaci. Týmto zvolaním sa ohlasuje, že bolo uskutočnené diakonské svätenie a novovysvätený diakon bol obdarený milosťou Svätého Ducha a stal sa služobníkom Cirkvi. o. ThDr. Miroslav Iľko, PhD., spracoval MŠ
Sv. Ján Zlatoústy, biskup a učiteľ Cirkvi (sviatok 13. novembra) Sv. Ján Zlatoústy sa narodil v Antiochii medzi r. 340-350. Jeho rodičia boli pravdepodobne kresťania. Otec bol zrejme rímskeho pôvodu a bol vyšším vojenským dôstojníkom. Zomrel však krátko po narodení Jána. Ján mal jednu staršiu sestru, zdá sa však, že aj tá zomrela ešte v detskom veku. Matka Antusa bola gréckeho pôvodu. Keď ovdovela, mala asi dvadsať rokov, no viac sa nevydala, všetky sily chcela venovať výchove syna. Chlapec bol veľmi bystrý, vynikal rozhodnosťou a jasnosťou úsudkov. Získal veľmi dobré vzdelanie v literatúre a rečníctve. Potom chcel pokračovať v právnických štúdiách. No pohľad na úskoky v súdnictve ho znechutil. Na radu svojho priateľa Bazila sa radšej zahĺbil do čítania Sv. Písma. V roku 368 bol pokrstený, keďže v tých časoch bolo celkom bežné, že sa nechávali ľudia krstiť až ako dospelí. V roku 372 sa Ján odobral do hôr, aby tam v spoločnosti mníchov a pustovníkov mohol žiť jedine pre Boha. Takto žil šesť rokov. Veľa čítal Sv. Písmo a písal. Po šiestich rokoch sa vrátil do Antiochie, aby mohol byť apoštolsky činný. V roku 386 bol vysvätený za kňaza. Ako miesto kazateľa mu určili Antiochiu. Tam pôsobil dvanásť rokov. Bolo to veľké mesto, malo asi stopäťdesiattisíc obyvateľov, z toho dve tretiny kresťanov. Bol veľmi horlivý. Nazvali ho Zlatoústym (grécky Chrysostomos), keďže veľmi brilantne a zapálene hovorieval o Božích pravdách. Dňa 28. februára bol vysvätený za biskupa a ustanovený za carihradského patriarchu, aj napriek svojmu nesúhlasu. Ján aj ako patriarcha Carihradu žil veľmi prísnym životom. Drahý nábytok po svojom predchodcovi predal, peniaze rozdal chudobným, vyhýbal sa spoločnosti a zábavám, nikdy neusporadúval hostiny. Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov – tak duchovnú, ako aj vzdelanostnú. Bol veľmi horlivý aj voči veľmožom a ostatným. Napomínal aj cisárovnú Eudoxiu, ktorá bola pyšná, lakomá a utláčala ľud. Biskupi, poplatní cisárovnej, sa zhromaždil, zosadili Jána z hodnosti carihradského patriarchu a požiadali cisára, aby Jána vypovedal do vyhnanstva. Ľud sa proti tomu búril, avšak slabý cisár sa nevedel postaviť proti cisárovnej a jej spoločnosti. Ján sa radšej sám vydal do rúk cisárovi, aby zabránil krviprelievaniu. Ľudia sa však zhromaždili a tiahli k cisárskemu palácu. Vtedy sa zľakla aj Eudoxia a Jána prepustili. V roku 403 ho však znovu dala uväzniť a roku 404 ho odvliekli – už ako starca – do vyhnanstva do mesta Kukusus (dnes Göksum) v Arménsku. Bol to pustý kraj. Zovšadiaľ však k Jánovi prichádzali ľudia, aby mu prejavili svoju úctu a aby z jeho úst počuli výklad Božieho slova. Zvesti chodili stále o ňom aj do Carihradu. Zastal sa ho aj pápež Inocent I. V roku 407 teda Jána vypovedali ešte ďalej, až k úpätí Kaukazu do Potiontu. Počas cesty mu nedopriali ani oddych, za každého počasia musel pochodovať. 13. septembra prišli do malej osady. Tam si chcel Ján aspoň na chvíľu odpočinúť. Cítil, že sa blíži koniec. Odložil svoje šaty, obliekol sa iba do bieleho ako na svadbu. a rozdal všetko, čo ešte mal. Noc strávil pri hrobe mučeníka sv. Baziliska, ktorý tam bol pochovaný. Ten sa mu zjavil a povedal mu, že na druhý deň budú už spolu v nebeskej sláve. Skutočne, 14. septembra, sotva nastúpil na pochod, spadol na zem. Odniesli ho do svätyne sv. Baziliska, kde svoj život aj dokončil, opakujúc svoj obľúbený vzdych: „Buď chvála Pánovi za všetko. Amen.“ Pochovali ho vedľa sv. Baziliska, no roku 438 jeho pozostatky preniesli do Carihradu. V 13. storočí jeho telo previezli do starej vatikánskej baziliky sv. Petra v Ríme. Ján zanechal po sebe najobsiahlejšie dielo zo všetkých východných gréckych otcov. Sú tam výklady Svätého Písma, homílie a listy. Roku 1568 dostal titul doktor Eucharistie. Je patrónom kazateľov.
Prípravné obdobie pred Narodením nášho Pána – Filipovka Všetci dobre poznáme prípravné obdobie pred Vzkriesením - “Veľký pôst" alebo “Svätú štyridsiatnicu". Oslava Narodenia nášho Pána sa dá sledovať od polovice štvrtého storočia. Cirkev v Ríme bola prvá, ktorá oslavovala Pánovo narodenie. Mnohí sa domnievajú, že dátum 25. decembra bol vybratý preto, aby nahradil sviatok boha Mitru a slávnostnú oslavu narodenia nepremožiteľného boha slnka. Iní si myslia, že termín bol vybratý preto, že rímsky pohania oslavovali víťazstvo slnka. Okolo tohto dňa slnko “premôže” tmu a dni sa začnú predlžovať. Na niekoľkých miestach proroci volajú Ježiša Krista “Slnko spravodlivosti." Vhodne a zámerne vybrali deň, keď slnko začína svoj víťazný cyklus svetla a noc sa skracuje. Svätý Gregor Nazianzský v niekoľkých kázňach uvádza tento pôst vo východných cirkvách okolo roku 379 alebo 388. Po jeho odchode z Konštantínopolu sa oslava Kristovho narodenia 25. decembra zanedbala. V roku 395 cisár Honórius znovu zaviedol slávenie tohto sviatku. Sv. Ján Zlatoústy zaznamenal, ako zaviedol tento pôst v Antiochii okolo roku 380. Jasne hovorí, že ho zaviedol podľa vzoru Rímskej cirkvi. Sv. Ján veril, že rímski kresťania vedia dátum Kristovho narodenia lepšie ako ktokoľvek iný, pretože mali prístup do archívov cisárskeho mesta. Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána je zmienená v dekréte koncilu zo Zaragozy (380). Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu. Na synode v Mac (v dnešnom Francúzsku) r. 581 bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina (11. novembra) až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok). Naše prípravné obdobie sa vyvinulo neskôr. Odborníci sa rozchádzajú pri určení presného času, kedy sa to dostalo do nášho kalendára. Niektorí tvrdia, že sa tak stalo v šiestom storočí. Iní sa domnievajú, že sa tak stalo v siedmom alebo až ôsmom storočí. Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší 40-dňový pôst. V roku 1966, byzantskí katolícki biskupi v Amerike zredukovali čas pôstu začiatok stanovili na 10. december. Čo sa týka bohoslužobných textov, prípravné obdobie pred sviatkami Narodenia nášho Pána a Svätého Bohozjavenia nášho Pána sa stále začína 15. novembra. Pôst pred Narodením je často nazývaný “Filipovka", pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa. Pôst bol zavedený, aby pripravil Cirkev na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia. Usmernenia pre pôst boli omnoho zhovievavejšie ako usmernenia pre obdobie Veľkého pôstu pred Paschou. Iba pondelok, streda a piatok boli dni striktného pôstu bez mäsa, mliečnych produktov a oleja (v slovanských krajinách). V nedeľu bolo dovolené jesť ryby. Laikom bolo sprvu dovolené jesť ryby aj počas iných dní, pokým neprevážil mníšsky rigorizmus. Je zaujímavé pozorovať, že aj slávny byzantský kanonista 12. storočia Balsamon vyjadril názor, že by stačilo, keby sa laici postili iba týždeň pred Narodením. V roku 1958 grécky teológ Christos M. Enislides privítal Balsamonov podnet a verí, že optimálne riešenie pre Cirkev by bolo zdržiavať sa mäsa a mliečnych produktov 33 dní. Posledných sedem dní pôstu by mal každý dodržiavať striktný pôst.Na ocenenie stretnutia sa s naším Pánom a Spasiteľom by sme mali posvätiť toto obdobie Filipovky pred Narodením. Posvätenie znamená prežiť čas vo viere a službe Bohu a v láskavosti k našim blížnym, zvlášť tým, ktorí sú odkázaní na našu pomoc. A mali by sme sa aj zamyslieť, čo by bolo, keby Kristus neprišiel do našej biedy a chudoby. Spolu s celou byzantskou cirkvou by sme sa mali snažiť stretnúť Krista, ako si to zasluhuje a tak ako to najlepšie poslúži nášmu duchovnému životu! o. Mons. Russell A. Duker
Pre deti a všetky Božie deti
Pospájaj
prečítaj si a vymaľuj obrázok
Raj otcov púšte: O neodsudzovaní Abba Ján povedal: “Odložili sme nabok ľahké bremeno, ktorým je obviňovanie seba, a naložili sme na seba ťažké, ktorým je sebaospravedlňovanie.”
☺ Búchajú Jehovisti na dvere: "Kto je tam?" "My, jehovisti!" "A, čo chcete? "Len sa porozprávať!" "No tak sa porozprávajte!" Je to na strome a spieva to: „Vrkú“. Čo je to? Vrkú stromové. -----------------------------------Je to vo vode a spieva to: „Vrkú“. Čo to je? Vrkú stromové, ktoré sa išlo okúpať. prevzaté z internetu spracoval MŠ
Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,30 EUR
internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.sk tel.č.: 054/474 68 59 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou