I. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 7 15. november
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
ROK KŇAZOV Liturgicko-historický pohľad na obrady svätení Kňazstvo Súčasný obrad kňazských svätení pochádza zo 17. storočia, kedy sa ustálila obradová štruktúra sviatosti. Kňazská vysviacka je úkon, ktorým sa povolaná osoba ustanovuje do kňazského stavu a dostáva moc nielen vysluhovať sviatosti, ale aj usmerňovať tých, ktorí sviatosti užívajú. Samotný akt kňazskej vysviacky začína po prenesení čestných darov zo žertveníka na oltár (po Veľkom vchode) s tým, aby sa neskôr novokňaz tiež mohol podieľať na posvätení Darov. Po Veľkom vchode diakoni privádzajú kandidáta kňazstva pred cárske dvere a podľa poriadku hovoria nasledujúce výzvy: „Poveli!“ – „Povelite“ – „Poveli, preosvjaščennyj vladyko!“. Prvá z týchto výziev je adresovaná veriacemu ľudu, ktorý mal v minulosti právo voliť si kňazov, druhá k duchovenstvu, ktoré tiež prijímalo účasť pri vyvolení a tretia k biskupovi. Táto časť obradu je pozostatkom počiatočnej formy kňazských svätení, ktorá v súčasnosti slúži ako dôkaz úzkeho spojenia dnešného obradu kňazských svätení s tým pôvodným. Nasleduje trojité obchádzanie kandidáta svätenia okolo oltára. Toto obchádzanie sa uskutočňuje proti slnku a v smere k východu, ktorý symbolicky predstavuje samotného Ježiša Krista. Tiež tento akt vyjadruje uzavretie večného zväzku kňaza s vteleným Slovom. Kandidát bozkáva rohy oltára a taktiež ruku biskupa. V tom čase sa spievajú tropáre „Svätí mučeníci...“, „Sláva tebe, Kriste Bože...“,
„Izaiáš plesaj...“. Svätý Simeon Solúnsky v súvislosti s obradom trojitého obchádzania hovorí, že tento obrad znamená vstup medzi anjelov.
novoposväcovaného
Po skončení trojitého obchádzania sa biskup postaví na pravú stranu oltára a kandidát sa skláňa pred ním na kolená. Biskup robí nad jeho hlavou znamenie kríža, pokladá na neho ruku a koniec omofora a prednáša predpísanú modlitbu „Božestvennaja blahodať...“, v ktorej vzýva na novoposväcovaného milosť Svätého Ducha, vyprosujúc od Boha dary nevyhnutné pre kňazstvo. Nasleduje Veľká ekténia. Po ekténii nasleduje modlitba, v ktorej je poukázané na povinnosti kňaza: hlásať Evanjelium, prinášať dary a obety a osvecovať ľudí krstom. Po prednesení modlitieb podáva biskup posväcovanému kňazské časti bohoslužobného rúcha: stichár, epitrachil, pás, narukávnice, felón a knihu Služebník. Keď ich ten prijíma, bozkáva ich jednotlivo a aj biskupa. Pri podávaní odevov a ich obliekaní hovorí biskup slová „Axios“ (čo znamená je hodný) a najprv slúžiaci v oltárnej časti a potom aj veriaci ich opakujú. Potom novovysvätený kňaz sa pozdravuje bozkom pokoja (na znak pokoja a lásky) so spoluslúžiacimi, bozkávajúc ich na ramená, vyjadrujúc tým uvítanie a úctu pri vstupe do kňazskej hodnosti a do zväzku apoštolskej lásky. o. ThDr. Miroslav Iľko, PhD., spracoval MŠ
Sväteniny Sväteniny sú posvätné znaky, ktorými sa určitým napodobnením sviatostí naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života (konštitúcia Sacrosanctum Concilium). Pod sväteninami teda rozumieme požehnania, pri ktorých sa Cirkev modlí nad určitým predmetom, aby osoba, ktorá ho používa, rástla vo viere a v láske. Cez tieto spásonosné znaky má pôsobiť Kristov kríž v každodennom živote toho, kto ich používa. Preto nám neslúžia ako amulety na ochranu nášho pozemského života, zdravia alebo na ochranu našich hmotných vecí, ale na večnú spásu. Naša predstava by bola mylná, ak by sme si mysleli, že v sväteninách sú obsiahnuté prvky svätosti a spásy. Ich svätosť je vo vzťahu k viere. Napríklad o miestach určených na modlitbu hovoríme, že sú to sväté miesta, no ony neobsahujú kvalitu svätosti. Neudeľujú milosť Svätého Ducha na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou. Máme rozličné formy svätenín. Patria medzi ne predovšetkým požehnania osôb, jedla, predmetov, miest... Každé takéto požehnanie je na oslavu Boha. Cezeň prosíme o potrebné milosti a dary. Cieľom svätenín je pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcovať rozličné životné situácie. V mene Cirkvi sa pri sväteninách udeľujú požehnania v znaku svätého kríža. Sväteniny zväčša vykonáva kňaz, no niektoré môže vykonávať aj laik, napríklad požehnanie jedla alebo požehnanie svojich detí, svojej práce, aby priniesla dobrú úrodu.... Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí posvätný znak Kristovho kríža). Svätenina teda nie je ani mágiou (ktorá chce dosahovať svoje ciele praktikami bez ohľadu na Boha a jeho vôľu), ani mýtom (výmyslom či rozprávkou), ale skutočnosťou vyplývajúcou z viery prežívanej vo svetle Božieho zjavenia, a potvrdzovanou blahodarnými účinkami na život veriaceho človeka. Charakteristické črty svätenín Cirkev ustanovila sväteniny na posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka. Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia. Obsahujú vždy modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak, ako je vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie svätenou vodou. Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“ a aby požehnával. Čím viac sa požehnanie týka ekléziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom). Pre dobre disponovaných veriacich takmer všetky udalosti života sú posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny. A takmer každé správne používanie hmotných vecí sa dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha. Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme. Ježiš ho vykonával a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov. V jednoduchej forme –
malý exorcizmus – sa vykonáva pri slávení krstu. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“ môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Veľmi odlišný je prípad chorôb, najmä psychických, ktorých liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu. oMZ
Vstup našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny do chrámu Vchód vo chrám presvjatyja Vladyčicy našeja Bohorodicy i prisnoďivy Maríji
Sviatok Vstupu patrí medzi dvanásťveľkých sviatkov cirkevného roka našej Cirkvi. Slávi sa 21. novembra. Evanjelium nám nehovorí o udalosti vstupu Bohorodičky do chrámu. Tento sviatok má svoj základ v tradícii Cirkvi a v apokryfných evanjeliách – rotoevanjeliu Jakuba a Pseudoevanjeliu Matúša O narodení prečistej Panny Márie. Zo spomínaných zdrojov sa máme možnosť dozvedieť, že Joachim a Anna boli bezdetní. Avšak dali Bohu sľub, že ak sa im narodí dieťa, dajú ho na výchovu do jeruzalemského chrámu. Boh vypočul ich prosbu a požehnal im dieťa – dievčatko Máriu. Ako trojročnú ju rodičia priviedli do chrámu, aby splnili sľub daný Pánovi. Pri dverách ju očakával veľkňaz, ktorý ju z Božieho vnuknutia uviedol nielen do chrámu, ale do Svätyne svätých, kde mohol vstúpiť iba on sám raz v roku. Potom bola zverená do starostlivosti kňaza Zachariáša, otca sv. Jána Krstiteľa. V chráme žila Mária až do zásnub so sv. Jozefom. O tomto sviatku je zachovaný dokument už z 5. storočia. Bolo však potrebné ešte niekoľko storočí, aby sa tento sviatok rozšíril na celom kresťanskom Východe. Z príhovorov
konštantínopolských patriarchov Germana a Tarasia sa dozvedáme, že sviatok bol už v 8. storočí zaužívaný. V 9. storočí je sviatok Vstupu všeobecne známym a zaužívaným v liturgickom kalendári. V tom Gregor istom storočí Nikodémsky, Vasiľ Pagariot a Sergej Svätohorec zložili liturgické texty na oslavu tohto sviatku. Na kresťanskom Západe sa tento sviatok objavuje dosť neskoro – až koncom 14. a začiatkom 15. storočia sa jeho slávenie rozšírilo po celej Európe. Aj v tejto tradícii sa slávi 21. novembra, ale nepatrí medzi veľké alebo prikázané sviatky. Podľa zaužívanej obyčaje sa na tento sviatok koná obrad požehnania detí. Bolo by teda vhodné, aby v tento deň rodičia prišli do chrámu aj so svojimi ratolesťami, aby mohli prijať požehnanie Cirkvi. Je samozrejmosťou, že ak bude prítomných viac detí v chráme, bude väčší „šum a ruch“. Preto je potrebné, aby sme sa vyzbrojili predovšetkým trpezlivosťou. Samozrejme, že aj častejšia účasť detí v chráme pomáha pri ich správnej výchove, ako sa správať v chráme a pomáha v rozvoji správneho vzťahu k Bohu. o. MZ
Pre deti a všetky Božie deti O modlitbe Abba Palladios rozprával: Jedného dňa, keď som zomieral od nudy, zašiel som za abbom Makariom a povedal som mu: “Čo mám robiť? Moje myšlienky na mňa útočia, hovoria, že nerobím žiaden pokrok a že mám odísť odtiaľto.” On mi povedal: “Povedz im: ,Na Kristovu slávu tu strážim steny.‘” Pospájaj
prečítaj si a vymaľuj obrázok
☺ Je nedeľa ráno a cerkev je zaplnená na prasknutie. Kňaz začína liturgiu, keď náhle do cerkvi vstúpia dvaja muži v dlhých čiernych kabátoch s čiernymi klobúkmi na hlavách. Jeden z nich dôjde do prostriedku cerkvi, druhý zostane stáť pri zadnom vchode, obaja vytiahnu spod kabátov automatické zbrane a ten uprostred hlasno zakričí: "Každý, kdo je ochotný položiť život za Ježiša, nech zostane sedieť na zadku!" Lavice sa v okamihu vyprázdnia, bezprostredne potom utečú miništranti. Za chvíľu ostane v cerkvi len 20 ľudí, vrátane kňaza. Vtom muži odložia zbrane a s úsmevom prehlásia: "Tak, pán farár, všetci pokrytci sú preč. Môžeme pokračovať v liturgii." prevzaté z internetu spracoval MŠ
Vyvyšujem Teba, Pane Vyvyšujem Teba, Pane, nad týmto dňom. Vyvyšujem Teba, Pane, nad každým človekom vyvyšujem Teba, Pane, nad všetkým, čo stvorené je, vyvyšujem Teba, Pane, nad svojím životom. [: Vyvyšujem Tvoje meno, nad každé meno. :]
Duchu Svätý príď /:Duchu Svätý príď, Duchu Svätý príď:/ /:Nech zavládne viera, nech zavládne nádej, nech zavládne láska v nás:/ pripravil TŠ
V PIATOK PO SV. LITURGII SA CVIČIA NOVÉ PESNIČKY S TOMÁŠOM! Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,30 EUR
internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.sk tel.č.: 054/474 68 57 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou