II. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 3 7. február 2010
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
ROK KŇAZOV O láske: Milovať budeš Pána, svojho Boha celým svojím srdcom... (Mt 22, 37) pokračovanie z minulého čísla
Duša, ktorá miluje Boha, je slobodná od hriechu nečistoty, lebo tak úzko je zjednotená so Stvoriteľom, že duch zmyselnosti nemá nad ňou moc. Srdce a všetky zmysly vtedy preniká nebeský oheň, preto peklo sa neosmeľuje napadnúť takú dušu. Skutočne je to tak – láska Božia očisťuje zmysly človeka od špinavých žiadostí! Kto môže pochopiť šťastie duše, ktorá skutočne miluje Boha? Láska v žiadnom prípade nezávidí. Nesužuje sa dobrom blížneho, ani duchovným, ani dočasným. Nikdy sa nehnevá, ak je niekto viac ocenený alebo keď ho pochvália – skôr naopak, chváli Boha za to, že dáva úspech blížnemu. Ak vaše srdce prenikne závisť, keď sa niekomu inému darí lepšie ako vám, tak ešte nemáte čnosť lásky, ktorá je taká milá Bohu. Kto miluje, ten je oslobodený od hnevu, lebo sv. Pavol jasne hovorí (por. 1 Kor 13, 4), že láska je trpezlivá a úprimná voči všetkým. Ešte máme ďaleko k tejto čnosti, ak sa často hneváme, nariekame, kričíme, niekoľko dní nosíme v srdci trpkosť! Poviete: „To je už moja povaha, že hovorím hlasnejšie a zahorím, ale v srdci nie som vôbec urazený“. – Treba skôr povedať, že nemáte túto kráľovskú čnosť, ktorá je sladká a trpezlivá – že nie ste dobrými kresťanmi. Keby ste ju mali, tak by ste sa tešili z nepríjemností a zakusovaných krívd. – „Poškodili moje dobré meno!“ – Priateľu, toľkokrát si si zaslúžil svojimi hriechmi peklo, a či ťa dobrý Boh netoleruje ešte na tomto svete? A ty by si chcel úctu?! Ách, bratia, keby sme mali túto čnosť, tak hoci sme ešte pútnikmi na zemi, podobali by sme sa svätým v nebi a nebolo by medzi nami toľko zla! Svätí Otcovia nemôžu dostatočne vynachváliť túto čnosť. Prirovnávajú ju k slnku, ktoré skvelo svieti na nebeskej oblohe a dáva svoje svetlo a krásu hviezdam – lebo aj táto čnosť nás obohacuje, dodáva jas iným čnostiam a spôsobuje, že oni si zasluhujú život večný a
stávajú sa milé Bohu. Potom Otcovia prirovnávajú lásku k ohňu – v podstate najšľachetnejšiemu a najpohyblivejšiemu živlu – lebo i láska je výnimočne aktívna a živá; pohŕda zanedbateľnými vecami a túži po dobrách, ktoré nikdy nehynú. Láska sa podobá zlatu – cennému, lesklému a šľachetnému kovu – lebo ozdobuje a skrášľuje naše skutky. Najmenšiemu skutku sladkosti alebo pokory dodáva neoceniteľnú hodnotu. Boh v Písme svätom hovorí (por. Pies 4, 9), že snúbenica zranila Jeho srdce vlasom svojej šije. Chce nám tým povedať, že najmenší dobrý skutok vykonaný z lásky, páči sa Bohu, akosi preniká Srdce Stvoriteľa a núti Ho k vzájomnej láske. Ách, krásna čnosť, aké veľké šťastie dávaš tým, ktorí ťa vlastnia! Ale ako zriedkavo sa nachádzajú na svete takíto šťastlivci! Svätí ešte prirovnávajú lásku k ruži – najkrajším a najvoňavejším kvetom – lebo je to čnosť zo všetkých najkrajšia, a jej skvelá vôňa sa vznáša pred trón Boha. Táto čnosť je nám tak potrebná, ako je duša potrebná telu. Kto nemá v srdci lásku Božiu, pripomína mŕtvolu, v ktorej niet života a duše. Láska podporuje a oživuje vieru, bez aktívnej lásky viera je mŕtva. Viera a nádej bez lásky zvädnú, neudržia sa dlho. Teda treba často prosiť Boha o túto dôležitú čnosť, lebo keď ona vstúpi do našej duše, tak privedie so sebou celý zástup iných čností. Ona posvätí a očistí naše skutky od pozemských prvkov, ona zdokonalí dušu. Svätý Augustín hovorí, že všetky čnosti sú obsiahnuté v láske a opačne – láska sa rozlieva v nich všetkých. Ona vedie k Bohu a dokonca najmenší ľudský skutok povyšuje na úroveň nadprirodzených zásluh. Sv. Pavol, táto skvelá fakľa Cirkvi, krásne píše o tejto čnosti vo svojom liste Korinťanom: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a
zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok
ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo (1 Kor 13, 1-3). Pozrite, bratia, aká vynikajúca je táto čnosť – to je čnosť, bez ktorej všetky iné sú ničím! prevzaté z internetu, spracoval MŠ
Pápeži dvoch tisícročí Sv.Peter apoštol Pôvodným menom Symeon alebo po grécky Šimon bol rodákom z Betsaidy na brehu Galilejského jazera, synom Jonáša a s bratom Ondrejom boli rybármi. Keď Ježiš začal svoju misiu, Šimon bol ženatý a žil v Kafarnaume s testinou a Ondrejom. Podľa synoptických evanjelií to bolo práve pri Galilejskom jazere, kde Ježiš povolal s Jakubom a Jánom, Zebedejovými synmi, oboch bratov, aby ho nasledovali („prišli do domu Šimonovho, kde jeho svokra ležala v horúčke“ - Mt 8,14-15). Evanjelium sv. Jána, ktoré ich povolanie umiestňuje do Judska, predstavuje prvých učeníkov vrátane Šimona. Všetky štyri evanjeliá sa s menším rozdielom v dôraze zhodujú na tom, že Šimon sa od počiatku verejného účinkovania po Ježišovom boku stal vodcom a zástupcom skupiny. Spomína sa nápadne často, objavuje sa ako prvý vo všetkých zoznamoch dvanástich apoštolov a patril k úzkej skupine vystupujúcej pri všetkých významných udalostiach. Podľa Matúšovho evanjelia, keď sa Ježiš pýtal učeníkov, za koho ho pokladajú, Šimon odvetil za všetkých, že ho pokladajú za Spasiteľa, syna Boha živého. Ježiš ho za toto božské vnuknutie vyhlásil za blahoslaveného, oslovil ho aramejským menom Kéfas (t.j. skala), čo znamená po grécky Peter, a vyhlásil, že na „tej skale“ postaví jeho nezničiteľnú cirkev, ktorú nepremôžu ani brány smrti, dá mu „kľúče kráľovstva nebeského“ a moc „zväzovať a rozväzovať“ („Tu es Petrus, et super hanc petram aedificabo ecclesiam meam, et portae inferi non praevalebunt adversus eam,“ t.j. Ty si Peter (Skala) a na tejto Skale postavím svoju cirkev a brány pekla ju nepremôžu - Mt 16, 18-19). Na Poslednej večeri mu Ježiš ukladá, aby posilnil svojich bratov. Keď Ježiša zatkli, Petra opustila odvaha a trikrát zaprel, že Ho pozná. Jednako bol prvým učeníkom, ktorý nazrel do prázdneho hrobu a prvý, ktorému sa ukázal zmŕtvychvstalý Ježiš. Neskôr, čo zaznamenal iba sv. Ján (21, 15–17), Peter trikrát dostal od Pána pastiersku povinnosť pásť Jeho ovečky („Po druhý raz spýtal sa ho zase: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? A on Mu odpovedal: Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu: Pas moje ovečky!“). Po smrti Ježiša sa vrátil domov, do Galilei, no potom čo s ním, vzkrieseným, údajne hovoril, vrátil sa i s ostatnými učeníkmi späť do Jeruzalema. V prvej polovici Skutkov apoštolov sa píše, že po (údajnom) nanebovstúpení Pána sa Peter stal nesporným vodcom mladej cirkvi. Riadil voľbu Judášovho nástupcu, vyniesol rozsudok nad Ananiášom a Zafirou, otvoril cirkev pre pohanov, keď dal pokrstiť Kornélia bez obriezky, a na zasadaní cirkevného zboru v Jeruzaleme, ktorí historici pokladajú za prvý cirkevný snem, (v roku 49 alebo 50) úspešne presadil liberálnu politiku voči pohanom. (Pohania, ktorí uverili v Ježiša, boli prijatí do spoločenstva bez toho, aby museli prejsť židovskou obriezkou). Na tomto sneme sa výslovne spomínajú menom Peter, Jakub mladší, Pavol a Barnabáš a je veľmi pravdepodobné, že tam bol aj apoštol Ján. Podľa tradície pôsobil Peter v Ponte, Galatii, Kapadócii, Malej Ázii, Bithýnii a Antiochii. Na jeho cestách ho vraj sprevádzal evanjelista Marek, ktorý svoje zážitky zapísal do svojho evanjelia. Petrove pohľady na vieru však za jeho života prešli viacerými názorovými zmenami: Napríklad spočiatku trval na tom, aby kresťania dodržiavali židovské zákony, presvedčil ho až neskôr Pavol. Peter a Pavol tiež vzájomne spolupracovali: Pavol (rímsky občan) kázal kresťanom, Peter Židom. Je takmer isté, že Peter strávil svoje posledné roky v Ríme, kde údajne prišiel „založiť cirkev, ktorá by mesto očistila“.. Potvrdzujú to aj raní autori ako Kliment Rímsky († 101), Ignác Antiochijský († 107) a Ireneus († 202). Židia v meste nemali ľahké postavenie: napriek tomu, že Rimania boli v otázke náboženstva pomerne tolerantní, považovali ľudí s iným vierovyznaním za „nedôveryhodných“. Podobne bol na tom však i sám Peter: Židia ho považovali za odpadlíka, ktorý uznával zákon, no neuznával potrebu obriezky a židovské sviatky a rituály. Pre nich bol Ježiš obyčajným potulným kazateľom. prevzaté
Sv. Blažej, biskup a mučeník (11. február) Sv. Blažej patrí medzi svätých, ktorých úcta sa veľmi rozšírila medzi kresťanským ľudom, ale o jeho živote máme veľmi málo historicky podložených správ. Viac-menej je isté, že bol biskupom v Sebaste, v ďalekom Arménsku, kde aj zomrel ako mučeník za cisára Licínia niekedy okolo roku 316. Staré životopisy, v ktorých sa historické údaje spájajú s legendárnymi, hovoria, že sv. Blažej bol pôvodne lekár. Neskôr sa stal biskupom v meste Sebaste. Keď vypuklo prenasledovanie za cisára Licínia, Blažej sa skryl v horách, kde žil v jednej jaskyni spolu s divými zvermi. Objavili ho poľovníci, ktorí o ňom podali správu úradom. Úrady dali Blažeja uväzniť. Vo väzení prichádzali k biskupovi chorí a on ich uzdravoval. Zvlášť sa spomína prípad chlapca, ktorému sa zachytila v hrdle kosť a hrozilo mu zadusenie. Matka ho
priviedla k uväznenému biskupovi a ten ho uzdravil. Inej chudobnej žene – vdove zachránil prasiatko, ktoré jej ulúpil vlk. Pri súde Blažeja rozličnými spôsobmi nútili, aby sa zriekol kresťanskej viery. Bili ho, zavesili ho za ruky na strom a telo mu driapali železnými hrebeňmi. Napokon ho sťali. Úcta sv. Blažeja sa rozšírila najprv na Východe, kde má tento mučeník sviatok 11. februára. Neskôr sa stal sv. Blažej známym aj na Západe, kde ho ľud uctieval tými najrozličnejšími spôsobmi. Najčastejšie sa tento svätý biskup a mučeník uctieva ako ochranca pred chorobami hrdla. V tejto súvislosti sa vyvinulo i známe svätoblažejské požehnanie hrdla, ktoré sa udeľuje na jeho sviatok. prevzaté spracoval MŠ
Veľký pôst Čas Veľkého pôstu v liturgickom živote a povedomí východnej cirkvi je výnimočným časom – časom nádeje. Naznačím tu iba niektoré aspekty, ktoré tvoria jeho najhlbší zmysel a poukazujú na špecifický charakter pôstu. Charakteristickou črtou východnej liturgie sú pobožnosti, ktoré majú za cieľ pripraviť na Veľký pôst. Slúži k tomu päť nedieľ, ktoré ho predchádzajú. Tému evanjelia, ktoré je počas týchto nedieľ čítané, vytvárajú rôzne aspekty pokánia, po ktorých potom nasledujú pôstne obrady. Skúsme si odpovedať na otázku, prečo to tak je. Veľký pôst vo východnom ponímaní je putovanie, na konci ktorého stojí zmŕtvychvstalý Kristus a obdarováva človeka novým životom. Je to predovšetkým duchovná námaha, ktorá má viesť k oslobodeniu sa od všetkého, čo podriaďuje ducha telu. Aby človek mohol vkročiť na tú cestu duchovnej námahy, očistenia, pokánia, modlitby, odriekania, musí sa najprv stať Zachejom – pocítiť hlad a túžbu po Bohu, premôcť všetku slabosť a obmedzenie, aby toho Boha videl a prijal do svojho domu, do svojej každodennosti. Je potrebné stať sa evanjeliovým mýtnikom – uvedomiť si svoju hriešnosť, zhodiť masku farizejského pokrytectva a pýchy, aby sa mohol v úplnej pokore a ľútosti postaviť pred Krista. Duch pokory a ľútosti ma sprevádzať každého cez celý pôst. A na koniec sa treba vrátiť do domu Otca, tak ako evanjeliový márnotratný syn, aby neskôr, tak ako Lazar, prežíval víťazstvo života nad smrťou. Cieľom tejto duchovnej cesty je Pascha – sviatok nad sviatkami a slávnosť nad slávnosťami – ako sa spieva vo veľkonočnom kánone. Východná cirkev vo svojej liturgii silne zdôrazňuje paschálny aspekt Veľkého pôstu. Pascha a Veľký pôst sú so sebou úzko spojené, jedno bez druhého nemôže existovať, lebo celý liturgický život východnej cirkvi, nie je iba čas veľkého pôstu, je skoncentrovaný a gravituje okolo Paschy, ktorá stojí v centre liturgického života a stanoví jeho apogeum. Je to koniec starého a začiatok nového života v zmŕtvychvstalom Kristovi. Známy profesor liturgiky Alexander Schmemann nazýva atmosféru a náladu veľkopôstnej liturgie „žiarivý smútok“, lebo z pobožnosti okrem smútku a vážnosti, vedomia a tragédie Adama a celého sveta, ako aj nekonečna hriechu, emanuje utajená radosť a svetlo, ktoré má preniknúť a dotknúť sa duše, otvoriť človeka na svetlo Božej prítomnosti. V spevoch „aleluja“ preráža prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána, ktorý prichádza, aby voviedol človeka do slávy svojho kráľovstva. Cirkev, ktorá do svojej veľkopôstne liturgie zahŕňa živých aj mŕtvych, prežíva a anticipuje dejiny spásy, od Starej do Novej zmluvy. Tu môžeme vidieť biblický charakter veľkého pôstu, ktorý smeruje k tomu, aby človek získal „krásu“ duše a nie „zahmlený“ obraz, ale - ako sa spieva v Kánone sv. Andreja z Kréty. A v tom je vlastne podstata veľkého pôstu, návrat do stavu pred „vinou praotca Adama“. Anton Verbovský, CSsR
Pre deti a všetky Božie deti Abrahám. Jeho povolanie. Na východe v Mezopotámii v meste Ur, okolo roku dvetisíc pred narodením Ježiša Krista, žil človek menom Abram. Spolu so svojim otcom Terachom a bratmi bol pastierom. Jeho si Boh vybral a zveril mu veľkú úlohu, kázal mu, aby odišiel zo svojej domoviny do ďalekej zeme Kanaán. Boh prehovoril k Abramovi takto: „Odíď zo svojej zeme a od príbuzenstva svojho a z otcovského domu svojho do zeme, ktorú Ti ukážem. A urobím z teba národ veľký, požehnám Ťa a zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaním... V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12, 13). Abram uveril Bohu a urobil, ako mu povedal Pán Boh. Vydal sa na cestu. V srdci si strážil Božie slovo. Boh na znak, že si Abrama vyvolil, zmenil mu meno na Abrahám. To nové meno označovalo, že bude otcom mnohých národov. Pán Boh sa priblížil k Abrahámovi a prehovoril k nemu z lásky. Abrahám pozorne počúval a pevne Bohu veril. Potom dôsledne splnil, čo od neho Pán Boh žiadal tak sa stal otcom všetkých veriacich. Pán Boh nás vždy predchádza v láske. Miluje nás ako prvý. Hovorí k nám z lásky. Jeho slovo lásky je Sväté písmo. Boh aj od nás čaká ochotné prijatie a uskutočňovanie jeho slova. Pripomeňme si výčitku Pána Ježiša niektorým Židom: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove.“ (Jn 8, 39). prevzaté, spracovala ZŠ
Raj otcov púšte O pokušeniach Abba Teodor zo Skítu povedal: “Prichádza ku mne myšlienka, ktorá ma trápi a nenecháva slobodným. Nemôže ma prinútiť konať, len jednoducho zastaví môj postup v cnosti. Ale bdelý človek ju odsekne a vstane k modlitbe.”
☺
Ide pytliak po lese s úlovkom na pleci a stretne horára. Ten sa ho pýta: "Pytliak, čo to máš?" A pytliak na to: "Hi, jeleň a aký prítulný."
Pesničky zo stretka Zídení ako rodina sme spolu pred Tebou. Jednotní spievame zo srdca Kráľovi kráľov. Nech znie Abba, Otče, vzácny si pre nás. Nech znie Abba, Otče, Sväté meno máš 1. Čakajú ťa nástrahy tohoto sveta, Mária ťa volá: Poď moje dieťa R: Mária ma ochraňuje, ja sa nebojím vrhnem sa pod jej ochranný plášť Ona podá ruku a ja smelo kráčam s ňou Mária je Matkou najdrahšou. 2. Ona nám vždy vyprosí hodné milosti na ňu sa spoľahni v každej ťažkosti. 3. Matka moja láskavá ja ťa milujem svoje srdce mladé tebe darujem.
Spájaj bodky. Pri každej * skoč na nasledujúce číslo a tak pokračuj až po 103
Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,30 EUR
pripravil TŠ internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.com tel.č.: 054/474 68 57 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou