II. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 11 13. jún 2010
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
ROK KŇAZOV – Ján Mária Vianney – O zadosťučinení veľkonočného svätého prijímania. Uverte mi, Kto sa nevydesí, nábožní poslucháči, keď počuje z úst samého Boha taký prísny nedôverujúci, zaslepení a zatvrdnutí hriešnici – rozsudok proti biskupovi, ktorý ako sa bez spovede a bez veľkonočného svätého prijímania niet pre vás neba a večného zdalo, svedomito vykonával všetky svoje povinnosti ako verný sluha šťastia! K vlažným rátam aj tých, ktorí by chceli Cirkvi? Jeho život bol bezúhonný: svoj majetok užíval správnym spôsobom, súčasne patriť i Bohu, i svetu, ktorí sa koria trestal previnenia, nedával najmenšie pred svojím Stvoriteľom, ale znovu vystierajú ruky k svetu. Takéto osoby si pohoršenia, konal zdanlivo vzorne a príkladne. A aj napriek tomu Pán mu obyčajne vyhľadajú láskavého spovedníka, ktorý je blahosklonný k ich hriechom. Často hovorí ústami sv. Jána, že ho zavrhne, že ho potrestá, ak sa nezmení. Tento možno vidieť mladú osobu, ktorá ešte pred príklad je tým hroznejší, že tou istou cestou idú dvoma týždňami či pred mesiacom kľačala v spovednici, a dnes vystrojená sa oddáva mnohí, pričom nemajú žiadne obavy o spásu tancom, zábavám, neslušne rozpráva s svojej duše. Nepatríme aj my k nim? Sme na mládencami. Aký to smutný pohľad, aké je to správnej ceste? To nevieme a preto sa bojíme. Aká strašná je táto neistota! Pousilujme sa odporné v očiach Božích! Kto chce slúžiť Bohu, však rozoznať, či patríme k zástupu i svetu súčasne, ten znevažuje Krv Spasiteľa, nešťastníkov, ktorých nazývame vlažnými. hoci sa spovedá, pričom si vyhľadá kňazov, Teda v prvej časti mojej kázne budem hovoriť ktorí pozerajú cez prsty na jeho nemravnosť a o znakoch, podľa ktorých možno spoznať ľahko ho rozhrešujú. V čom teda, drahí lenivosť a chladnosť v službe Božej, a v druhej poslucháči, spočíva vlažnosť v Božej službe? uvediem niektoré prostriedky proti tejto Vlažná duša neodumrela úplne v očiach chorobe duše. Božích: ešte je v nej viera, nádej i láska. Avšak Keď dnes hovorím k vám, drahí priatelia, o viera – bez horlivosti, nádej – bez sily, láska – strašnom stave chladnej duše, tak vôbec bez ohňa a zápalu. nemám na mysli ľudí, ktorí žijú v smrteľnom Vykonajme si porovnanie medzi horlivým a hriechu a nechcú z neho povstať. Takýto stav ľahostajným kresťanom v Božej službe. je tiež hrozný a zúfalý, lebo týchto hriešnikov Dobrý kresťan nielen prijíma všetky pravdy čaká v druhom živote strašná pomsta Božia. našej viery, ale o nich aj rozjíma a usiluje sa Dotknutí takýmto nešťastím sú tu určite medzi ich náležite naučiť. Rád počúva Božie slovo, a mojimi poslucháčmi, ale to nehovorím im – čím častejšie ho počúva, tým viac ho možno by ich to ešte utvrdilo v zlom a vychutnáva a viac ho využíva, pričom uniká zaslepilo. Keď hovorím o vlažnej duši, tomu, čo Boh zakazuje a horlivo plní to, čo Boh nehovorím o tých, ktorí dokonca na Veľkú noc prikazuje. Čas venovaný počúvaniu o otázkach nejdú na svätú spoveď a na sväté prijímanie. viery je pre neho najpríjemnejší, lebo vtedy sa Tí nech pamätajú, že aj napriek svojim predsa dozvedá, ako ísť do neba a spasiť modlitbám a dobrým skutkom pôjdu do svoju dušu. Nielen vie, že Boh vidí všetky jeho zatratenia. Nech zotrvajú v zaslepení, ak im je skutky a že ho bude za ne súdiť v hodine smrti, s tým dobre. Ale poviete mi, že predsa nie ale sa tiež chveje pri myšlienke na spravodlivý všetci, ktorí vo veľkonočnom čase pristupujú k Boží súd a horlivo sa usiluje o pokrok v svätému prijímaniu – či dokonca častejšie dobrom; za tým účelom používa všetky možné počas roka sa spovedajú – budú spasení. prostriedky a pokánie. To, čo urobil doteraz, To je pravda! Avšak v tomto malom počte považuje za nič; ľutuje, že stratil toľko času, v vyvolených budú len tí, ktorí prijímajú ktorom si mohol nahromadiť tak mnoho najsvätejšie sviatosti, naproti tomu nenájde sa pokladov pre život večný. tam ani jeden z tých, ktorí dokonca vo A ako veľmi sa líši vlažný kresťan! V veľkonočnom čase sa stránia spovede a skutočnosti verí vo všetko, čo učí Cirkev, ale
jeho viera je taká slabá, že vôbec nevplýva na srdce. Nepochybuje, že Boh ho vidí každú chvíľu, ale to ho nechráni od pádov. Dobre vie, že keď zotrváva v stave vlažnosti, nepáči sa Bohu, ale nerobí nič, aby z tejto duchovnej letargie precitol. Vie, že Ježiš Kristus vo sviatosti pokánia odpúšťa hriechy a dáva vzrast v čnosti. Vie, že táto sviatosť udeľuje mnoho milostí primerane uspôsobeniu, s akým ju prijímame – ale to nezanecháva na ňom žiadny vplyv; ďalej zotrváva v lenivosti a chladnosti. Je presvedčený, že Ježiš Kristus v Najsvätejšej Sviatosti je pre jeho dušu opravdivým pokrmom – on však po tejto nebeskej Manne netúži. Jeho spovede i sväté prijímania sú veľmi zriedkavé; pristupuje do spovednice iba pri príležitosti nejakého výročného sviatku, jubilea, či misií a to preto, že iní tak robia, a nie z vlastného presvedčenia. Neraz závidí tým, ktorí častejšie čerpajú milosti zo zdrojov Spasiteľ. O Božích veciach počúva nerád a ľahostajne; nenájdeš u neho pocit a porozumenie pre vyššie veci. Kázeň ho nepohne, nudí sa na nej: zdá sa mu, že všetko to vie. Cíti odpor k dlhšej modlitbe, ráno a večer sa modlí roztržito; ešte žije, ale pre nebo nevie a nechce pracovať. Nádej dobrého kresťana je silná, a dôvera v Boha neotrasiteľná. On nikdy nezabúda na posledné veci. Často uvažuje o utrpení Ježiša Krista, pričom srdečne s Ním spolutrpí. Raz si pripomína peklo a trest za hriech, čo ho chráni pred pádmi; inokedy – povznáša myseľ k nebu a premýšľa, aký dobrý a štedrý je Boh k tým, ktorí Ho milujú. Predstavuje si, aká veľká odmena čaká človeka, ktorý z lásky k Bohu opúšťa všetko na svete. Túži iba po Bohu; dočasné dobrá sú pre neho ničotou, pozemská radosť ho napĺňa odporom – lebo vie, že je učeníkom Ukrižovaného. Jeho život je životom sĺz a utrpenia. Smrť nie je pre neho strašná, lebo predsa ona oslobodzuje od dočasných utrpení a navždy spája človeka s Bohom. Chladná duša nevenuje pozornosť dobrám a trestom budúceho života; možno niekedy myslí na nebo, ale nemá silnú túžbu, aby vlastnila večné šťastie. Vie, že hriech uzatvára brány neba, a napriek tomu sa nepolepšuje a stále zotrváva v tom istom stave. – Túto biednu dušu zvádza zlý duch. On jej dovoľuje robiť
predsavzatia pre nápravu: vlažný človek má občas dobrú vôľu: že sa bude umŕtvovať, že bude opatrnejší v rozhovoroch, trpezlivý v ťažkostiach, úprimnejší k blížnym. Bohužiaľ! Aj napriek takýmto rozhodnutiam jeho život celé roky je stále taký istý. Pripomína človeka, ktorý komusi závidí, že ten ide na triumfálnom voze, a sám nechce urobiť ani krok, aby dosiahol samotné šťastie. Nechce sa zriekať večných dobier, ale okrem toho vzdychá za pozemskými dobrami; keby mohol žiť na svete bez kríža a utrpenia, nikdy by nemyslel na smrť. Keď mu poviete, že dočasný život je plný bied, odpovie, že je to tak iba vtedy, keď všetko nie je po našom. Keď dobrotivý Boh zosiela na neho kríže a ťažkosti, vtedy sa oddáva smútku, sťažuje sa, šomre, a neraz upadá dokonca do zúfalstva. Zabúda, že dobrotivý Boh ho chce týmito utrpeniami odtrhnúť od sveta, a priblížiť k sebe. Dokazuje, že trpí nezaslúžene, že mnoho ľudí neporovnateľne horších od neho sa teší zo šťastia a slobody. V šťastí vlažná duša nezabúda celkom na Boha, ale príliš myslí na seba, rada počúva pochlebovania, netoleruje napomenutia a pokorenia. Dobrý kresťan všetky milosti pripisuje Bohu, pamätá na svoju úbohosť a svoje nedokonalosti. Nedôveruje pochlebovačom, a za najlepších priateľov považuje tých, ktorí ho upozorňujú na omyly a pády. Veľmi starostlivo sa vyhýba každej príležitosti k hriechu, lebo vie, že môže ľahko padnúť; nedôveruje svojim dobrým predsavzatiam, silám a čnostiam. Z vlastnej skúsenosti vie, ako veľmi je náklonný k hriechu, teda celá jeho dôvera a nádej sú v Bohu. Pretože zlý duch sa bojí duše, ktorá je oddaná modlitbe, teda horlivý katolík koná tak, aby celý jeho život bol aktom stálej modlitby a sladkého zjednotenia sa s Bohom. Myšlienka na Boha je dýchaním jeho duše, jeho srdce túži po Stvoriteľovi, ako najlepšom Otcovi, Priateľovi a Dobrodincovi. Zriedka sa zaoberá pozemskými vecami – počúva o nich tak ľahostajne, ako svetskí ľudia o nadprirodzených veciach. Jeho šťastie spočíva v krížoch a trápeniach, v modlitbe, pôste a v rozjímaní o Bohu. prevzaté, pripravil oMZ.
Svätí mučeníci Kéryk a jeho matka Julita. Julita žila koncom 3. a začiatkom 4. storočia v Ikóniu, hlavnom meste maloázijskej oblasti Lykaónia. Ide o mesto, ktoré kedysi navštívil svätý apoštol Pavol (Sk 14, 1 – 5; 2 Tim 3, 11). Pochádzala z významného rodu a vyznávala vieru v Ježiša Krista. Žiaľ, po krátkom období manželského života a pôrode svojho synčeka Kéryka ovdovela.
Keď v roku 304 rozpútal rímsky cisár Dioklecián (284 – 305) celoštátne a vôbec najlepšie zorganizované prenasledovanie kresťanov, bol za správcu lykaónijskej oblasti vymenovaný istý Domicián, mimoriadne krutý a krvilačný človek. Julita sa obávala, že bude prezradená a nedokáže zniesť mučenia, preto sa rozhodla odísť z mesta. Zanechala všetok svoj majetok, ktorého nebolo málo, svoj dom, príbuzných, otrokov i pohodlie, zobrala svojho trojročného syna i dve najvernejšie otrokyne a ušla do sýrskeho mesta Seleucia na pobreží Stredozemného mora, z ktorého sa svojho času odplavil svätý apoštol Pavol na Cyprus (Sk 13, 4). Iste mala na mysli slová Pána Ježiša: „Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého“ (Mt 10, 23a). Čoskoro však zistila, že prenasledovanie kresťanov v Seleucii nie je o nič slabšie ako v Ikóniu, pretože tamojší správca Alexander nemá ku kresťanom o nič lepší vzťah ako mal Domicián v jej vlasti, a tak sa rozhodla odísť do maloázijského mesta Tarzus, rodiska svätého apoštola Pavla (Sk 22, 3), kde potom živorila medzi najväčšími úbožiakmi. Avšak po istom čase prišiel Alexander aj do Tarzu a Julitu dal zatknúť, keďže ju ktosi prezradil. Správca oblasti si sadol na súdny stolec a prikázal Julitu predviesť. Ona prišla so svojím synčekom Kérykom v náručí a otvorene vyznala, že verí v Ježiša, Božieho Syna. Okrem iného povedala: „Mojím menom, pôvodom a vlasťou je nebeské kráľovstvo môjho Krista.“ Správca oblasti sa rozhneval, prikázal jej vziať syna, zobliecť ju a biť hrubými palicami. Keď to videlo dieťa, začalo plakať, chcelo sa vytrhnúť z rúk cudzích ľudí a bežať k mame. Správca oblasti si všimol, že chlapček je veľmi pekný a prikázal, aby mu ho priniesli. Zobral ho na kolená, utešoval, hladkal po hlave, bozkával a prihováral sa mu, no dieťa sa neprestajne vzpieralo, plakalo a kričalo: „Aj ja som kresťan – pusť ma k mame!“ Ako sa tak mykalo, nechtami poškrabalo správcu oblasti na tvári. Vtedy sa rozzúril, hodil dieťa na podlahu a nohou ho kopol tak, aby spadlo z vysokého pódia. Dieťa sa kotúľalo po kamenných schodoch, udieralo si hlavu o ostré uhly, všetko kropilo krvou a odovzdalo svoju dušu Bohu. Julitu ešte dlho a kruto mučili, no ona všetko znášala a nehovorila nič okrem vety: „Som kresťanka a neprinesiem obetu démonom!“ Keď ju prestali biť a zdvihli ju zo zeme, zbadala svoje zakrvavené a mŕtve dieťa. Nezačala však nariekať, no modlila sa: „Ďakujem ti, Pane, že si môjho syna uznal za hodného takej milosti ešte predo mnou zomrieť mučeníckou smrťou za tvoje sväté meno a prijať nevädnúci veniec v tvojej sláve!“ Potom správca oblasti prikázal, aby jej železnými nástrojmi trhali telo a rany polievali horúcou smolou. Počas týchto tortúr ohlasovateľ neprestajne volal: „Ušetri samu seba, Julita, ušetri svoju mladosť a pokloň sa bohom, aby si bola vyslobodená z utrpení a nezahynula krutou smrťou ako tvoj syn!“ Mučenica však hovorila: „Nepokloním sa démonom a ich hluchým a nemým modlám. Pokloním sa môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi, jednorodenému Božiemu Synovi, skrze ktorého nebeský Otec všetko stvoril, a usilujem sa prísť k svojmu synovi, aby som bola spolu s ním uznaná za hodnú nebeského kráľovstva.“ Keď správca oblasti videl Julitinu neoblomnosť, vydal rozkaz vyviesť ju za mesto a tam sťať. Jej telo nechali na mieste popravy, aby ho zožrali zvieratá, a hodili k nemu aj syna Kéryka. V noci však prišli spomínané Julitine otrokyne, vzali obidve telá, odniesli ich a pochovali. Jedna z nich sa dožila slobody, ktorú dostali kresťania od svätého cisára Konštantína Veľkého (324 – 337) a ukázala miesto ich posledného odpočinku. Keď ich vybrali zo zeme, boli neporušené, vydávali nádherne voňajúce myro a uzdravovali chorých. Pápeži dvoch tisícročí Sv. Hyginus (c. 138-c. 142) Bol 9. rímsky pápež v období pontifikátu asi od 138 – do asi 142. Údaje o dĺžke jeho vlády sa rôznia, Liberiánsky katalóg zo 4. storočia uvádza, že trvala dvanasť rokov,
no Euzébius uvádza hodnovernejšie štyri roky, ako aj to, že bol Grék pochádzajúci z Atén, pôvodne filozof. prevzaté: J.N.D.Kelly: Pápeži dvoch tisícročí, spracoval MŠ
O ľuďoch čistého srdca Kto je čistého srdca? Ten, kto nie je si vedomý žiadneho ľahkováženia ani zanedbávania Božieho zákona. pripravili Baziliáni
Pre deti a všetky Božie deti Písmo o pôvode sveta i človeka Boh, keď sa zjavil na Horebe Mojžišovi, zjavil aj svoje meno: Jahve - Ten, ktorý je. Izrael stále viac spoznáva, že je to Boh mocný a dobrý. Verí mu. Hlása: "Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný". (Ex 34, 6). Izraeliti, samozrejme, chceli vedieť viac aj o sebe. Pýtali sa: odkiaľ pochádzame? Nestačila im však iba odpoveď, že od Abraháma. A potom tu bola ešte otázka: odkiaľ je vôbec celé ľudstvo a odkiaľ sa vzal tento svet? Našli odpoveď, že ten istý Boh, ktorý ich vyviedol z Egypta, stvoril tak svet ako aj ľudí. "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna a tma bola nad priepasťou a Duch Boží vznášal sa nad vodami." (Gn 1, 1-2). A biblické rozprávanie nám približuje skutočnosť, že Boh stvoril všetko. Svet viditeľný i neviditeľný. Mocou svojho slova. Bez Božej vôle by nič nejestvovalo. Boh o všetko, čo stvoril, sa stará. Svet je dobrý, lebo pochádza od Boha. To najdokonalejšie, čomu dal Boh povstať na tejto zemi je človek. Písmo o tom hovorí: "Nato riekol Boh: Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia! A stvoril Boh človeka na svoj obraz. Na obraz Boží stvoril ho. Muža a ženu stvoril ich. (Gn 1, 26-27) Všade okolo seba môžeme objavovať Božie stopy. Avšak človek je obrazom Boha. Najdokonalejší Boží obraz nachádzame v Ježišovi Kristovi. Ježiš hovorí: "Kto vidí mňa, vidí Otca." (Jn 14, 9). Sme povolaní, aby tieto slová v čím väčšej miere platili aj o nás. Raj otcov púšťe O pokore Abba Izidor z Pelúzie povedal: “Váž si cnosti a nebuď otrokom slávy, lebo tie prvé sú nesmrteľné, zatiaľčo tá posledná čoskoro zhasne.”
☺ Ide pytliak po lese s úlovkom na pleci a stretne horára. Ten sa ho pýta: "Pytliak, čo to máš?" A pytliak na to: "Ha, jeleň! A aký prítulný!" : Pesničky zo stretka 1.Moje malé svetielko chcem, aby svietilo .. Moje malé svetielko chcem, aby svietilo, svietilo, svietilo. 2. Ježiš mi ho zapálil, chcem, aby svietilo ... 3. Pod nádobu skryť ho nie, chcem, aby svietilo ... 4. Nikto mi ho nesmie zhasnúť , chcem, aby svietilo ... 5.Moje malé svetielko chcem, aby svietilo... pripravil TŠ, spracoval MŠ Každý piatok po sv. liturgii je stretnutie detí, kde sa cvičia piesne s Tomášom Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,15 EUR
internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.com tel.č.: 054/474 68 57 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou