II. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 13 11. júl 2010
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
Prázdniny, dovolenky, voľný čas... Cestovanie a využitie voľného času počas dovolenky môže byť chápané rôznymi spôsobmi, a to neraz aj ako problémová záležitosť. Pôžitkárstvo a podľahnutie konzumnému životu často vedie turistu k odcudzeniu sa od Boha. „Človek má napodobňovať Boha, aj keď pracuje, aj keď odpočíva“, napísal Svätý Otec Ján Pavol II. Keď ideme my na dovolenku, vtedy Boh nie je na dovolenke. Preto sa využitie voľného času počas dovolenky stalo podnetom pre prácu Cirkvi. Lebo, ako to povedal už Ježiš Kristus, „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4). Naším cieľom je preto turista, ktorý zo svojho náboženského pohľadu hodnotnejšie vníma a objavuje svet. Tento svet, ktorý na našich cestách spoznávame a konfrontujeme aj s otázkami viery. Už sv. Augustín povedal, že „výpravy cez hory a doly nepomôžu, ak človek nedbá sám o seba“ (Vyznanie). Preto turistu možno vidieť aj inak, než z pohľadu cieľa cesty, či ide k moru, do hôr, alebo na púť do Lúrd. Hoci je účastníkom „nenáboženských“ zájazdov mal by mať aj duchovný zážitok. Treba sa zamyslieť aj nad tým, či sa prišiel len najesť, okúpať, predvádzať..., alebo cieľom jeho aktivít počas dovolenky je hlbšie prežitie a dôkladnejšie poznanie tajomstiev tohto sveta? Turista, ktorý sa stretáva s ľuďmi počas svojich ciest, lepšie spoznáva svojich bratov v Kristovi. Učí sa „otvárať svoje srdce pre každého, zvlášť pre toho, kto je iný: hostiteľ a hosť, cudzinec, prisťahovalec, utečenec, ten, kto sa hlási k inému náboženstvu, ako ten, čo nevyznáva žiadnu vieru.“ Toto sú skúsenosti mnohých. Duchovné obohacovanie takto vedie ku kresťanskému spôsobu turistiky. To je vtedy, keď jeden druhému dávame, jeden od druhého prijímame, žijeme medzi sebou v bratskej láske. „Putovanie sa tak stáva vynikajúcou príležitosťou na stretnutie s druhými ľuďmi. Kto raz vynaložil úsilie na to,
aby opustil svoju krajinu, svoju vlasť a svoj domov ako Abrahám (porov.: Gn 12, 1), už tým samým sa stáva ochotnejším otvoriť sa pre toho, kto je iný.“ S týmto krokom sú spojené veľké nádeje. Má nám pomôcť uvedomiť si, že ako kresťania máme v okolitých krajinách mnoho bratov a sestier vo viere, že v spoločenstve Cirkvi sme všade doma, medzi svojimi. „Voľný čas a turizmus môžu takto dopĺňať nedostatok ľudského kontaktu, ktorý často pociťujeme vo všednom živote.“ V zdravom sebavedomí si môžeme uvedomiť, že ako ľudia riadiaci sa morálnymi zásadami kresťanskej viery máme druhým čo dať, čím ich obohatiť. Môže byť aj vzácnou skúsenosťou, ktorá nám pomôže vidieť v ľuďoch z iných národov našich bratov a naše sestry, poznávať a obdivovať ich kultúru a hodnoty. Potrebami pastorácie a rozvojom duchovnej starostlivosti o turistov sa zaoberali štyri Svetové kongresy duchovnej starostlivosti o turistov, ktoré organizovala Apoštolská Stolica. Prvý bol v roku 1970, štvrtý v roku 1990. Pápežská rada pre kultúru vydala dňa 23. mája 1999 dokument Pastorácia kultúry. V kapitole Kultúrne dedičstvo, náboženská turistika sa hovorí: „V súvislosti s rozvojom voľného času a náboženskej turistiky, niektoré iniciatívy umožňujú chrániť, reštaurovať a zhodnocovať existujúce náboženské kultúrne dedičstvo, ako aj prenášať na nové generácie bohatstvá kresťanskej kultúry, ovocie harmonickej syntézy medzi kresťanskou vierou a géniom národov. Na tento cieľ sa zdá byť želateľné rozvíjať a povzbudzovať určitý počet rôznych iniciatív: - zaviesť pastoráciu turistiky a voľného času, ako aj katechézu prostredníctvom umenia medzi obvyklé špecifické činnosti diecéz; - navrhnúť náboženské trasy v niektorej diecéze alebo niektorej oblasti a sledovať
pritom sieť tých miest viery, ktoré tvoria jej duchovné a kultúrne dedičstvo; poskytnúť na pastoráciu najnavštevovanejších náboženských budov, aby sa umožnilo návštevníkom zužitkovať posolstvo, ktorého sú nositeľmi a publikovať jednoduché a jasné dokumenty, ktoré spracovali kompetentné orgány; utvoriť organizácie katolíckych sprievodcov, schopné poskytovať turistom kvalitnú kultúrnu službu, oživenú svedectvom viery. Také iniciatívy môžu utvárať aj pracovné miesta pre mladých alebo aj starších nezamestnaných, i keď len dočasne;...“ (37). Tu treba pripomenúť, že turistika má aj svoj deň – Svetový deň turizmu. Podľa cirkevných dokumentov možno konštatovať, že Cirkev turizmus odobruje, ak: 1. Turizmus pomáha relaxovaniu a zdokonaľovaniu ľudskej osobnosti. 2. Napomáha vzájomnej previazanosti človeka s prírodou. 3. Turizmus upevňuje rodinnú jednotu a spoločenské povedomie. V oblasti turistiky sa teda začína nová epocha nášho života a čím viac sa budeme tváriť, že ju nevidíme, že ešte neprišla, že to nie je naša vec, tým viac na to doplatíme. Problémy, ktoré vzniknú a dalo by sa im
zabrániť, sa prejavia celoplošne, lebo môžu nahlodať morálku, osobnosť, rodinu... Skúsenosť hovorí, že naši veriaci, i tí bez vyznania, prahnú po múdrom slove na miestach, kde pôsobili svetové osobnosti, a to aj osobnosti viery – mučeníci a svätí. Tiež to, keď namiesto dojímavých životných príbehov počúvajú len roky, letopočty, miery, architektonické, botanické, zoologické, klimatické či sociologické informácie. „Nielen z chleba žije človek...“ (Mt 4, 4). Preto je potrebné dávať aj „polievku pre dušu“! K tomu vyzýva aj Svätý Otec Ján Pavol II. v závere svojho posolstva k 23. svetovému dňu turizmu (27. septembra 2002): „Obraciam sa preto zvlášť na kresťanov, aby bol pre nich turizmus aj príležitosťou na kontempláciu a stretnutie s Bohom, Stvoriteľom a Otcom všetkých“ (5). Turistika pre spoločnosť a Cirkev sa stáva veľkou výzvou. S turistikou sa treba zaoberať ako s časťou života, kde nesmie chýbať ani starostlivosť o ľudské duše. „Turistika, alebo neturistika, dovolenka, alebo nedovolenka, nadovšetko a predovšetkým je naša duša.“ Práve tu môže veľa pomôcť kňaz i dobrý kresťanský sprievodca animovaním programu dovolenky. prevzaté, Dancák, F.: Homo viator.
Životopis svätca: Svätý apoštolom rovný a veľký knieža Vladimír - 15.júl v Kyjeve, Vladimír sa narodil v roku 952 a bol synom Svjatoslava, ruského kniežaťa a pretože na Rusi vtedy ešte nebolo kresťanstva, bol vychovaný v pohanstve. Klaňal sa pohanským bohom a prejavoval v tom veľkú horlivosť. V roku 981 obsadil mestá Peremyšeľ, Červensk a mnoho iných miest. Roku 982 ožobráčil Vjatičan, roku 984 Radimičan a v roku 985 si podrobil Bulharov. Sláva jeho mena a sily sa tak šírila na všetky strany, že všetky národy sa ho snažili získať pre svoju vieru (náboženstvo). S týmto úmyslom prišli poslovia od Turkov, Frankov, Rimanov a Židov. Vychvaľovali svoju vieru a snažili sa Vladimíra nakloniť k jej prijatiu. Nakoniec prišiel k Vladimírovi aj filozof z Grécka, s veľkými darmi, medzi ktorými bol aj drahocenný záves, na ktorom bol umelecky vyšitý druhý Kristov príchod, čiže strašný súd. Tento filozof začal Vladimíra učiť kresťanskú vieru. Zo sv. písma mu ukazoval proroctvá o Kristovi od začiatku sveta. A nakoniec mu hovoril o Kristovom druhom príchode a o strašnom súde. Keď ukončil náuku, odovzdal mu spomínaný záves. Keď ho Vladimír uzrel, opýtal sa mudrca: „Povedz mi, čo to je?“ Mudrc mu odpovedal: „Raz na tento svet príde Pán Boh, aby súdil všetkých spravodlivých i hriešnikov. Jedných postaví po pravici, druhých po ľavici. Po ľavici sa postavia všetci nepokrstení a hriešnici a tých všetkých pošle do pekla do neuhasiteľného ohňa na večné muky. Po pravice sa postavia všetci spravodliví. Týchto prijme Pán Boh do nebeského kráľovstva na večnú radosť a nevýslovnú a ľudským rozumom nepochopiteľnú útechu.“ Vladimír si vzdychol a povedal: „Šťastní budú tí, ktorí sa postavia po pravici, ale beda tým, ktorí budú po ľavici.“ Filozof povedal: „Aj ty, knieža, sa môžeš raz postaviť po pravici, ak sa dáš pokrstiť a zanecháš zlé zvyky.“ Vladimír porozmýšľal a povedal: „Podozvedám sa ešte lepšie o všetkých vierach a túto vec vezmem do svojho rozhodovania.“ Filozofa odmenil a s poctami prepustil. Vladimír sa nakoniec rozhodol stať sa kresťanom no náhle oslepol, následkom čoho začal pochybovať o svätej viere, mysliac si, že ho to pohanskí bohovia slepotou potrestali za to, že ich zamýšľa zanechať. No cisárovná mu povedala: „Ak chceš vidieť, daj sa pokrstiť a hovorím ti, že vtedy sa zbavíš nielen telesnej, ale aj duševnej slepoty.“ A on na to: „Ak sa to splní, bude to dôkazom, že kresťanská viera je pravá a Boh kresťanov je nad všetkých bohov.“ Keď ho biskup začal krstiť, slepota ako lupene
spadla z jeho očí a všetko videl jasne ako predtým, za čo oslavoval Boha v Trojici svätej jediného hovoriac: „Teraz som spoznal silu skutočného Boha!“ Vladimír, keď sa vrátil do Kyjeva, sa rozhodol aj svoj národ osvietiť sv. krstom. Tomuto obradu predchádzalo zničenie modiel. Perúna, hlavné božstvo, priviazali ku konskému chvostu, vláčili ho po uliciach Kyjeva, bili palicami a nakoniec ho z brehu hodili do rieky Dneper. Udivený národ nemal čas ani ľutovať ani brániť svojich bohov, pretože hneď na druhý deň prikázal Vladimír oznámiť po celom meste, aby všetci ľudia, páni i sluhovia, bohatí aj chudobní, prišli k sv. krstu. Národ, ktorý už nemal predmety dávnej úcty, sa húfne ponáhľal na brehy Dnepra. Prišiel tam aj Vladimír s gréckymi kňazmi, na čele ktorých bol metropolita Michal. Keď bolo dané znamenie, nespočetné množstvo ľudí vstúpilo do vody, dospelí stáli vo vode po hruď alebo po krk, otcovia a matky držali na rukách malé deti a kňazi čítali modlitby sv. krstu, všetkých krstili a všetci oslavovali Najvyššieho. Pokrstený ľud teraz sám začal rúbať, páliť a ničiť zvyšné modly. Pohanské chrámy rúcal až po základy a namiesto nich staval prestoly a cerkvi na česť pravého Boha. Potom Vladimír rozoslal kňazov privezených z Grécka na všetky strany svojej ríše a tí chodiac po mestách a dedinách učili a krstili ľudí. Aby pokrstených svojich poddaných utvrdil v novoprijatej viere, a by v budúcnosti mali kňazov zo svojho národa, zakladal školy a oboznamoval ľud so svätými knihami. Aby kresťanstvu dodal význam, všade zakladal a staval cerkvi. Nakoniec, aby získal aj ešte vzpierajúcich sa, založil vo svojom sídelnom meste Kyjev metropoliu, ktorú viedol Michal, ako jej prvý metropolita. Takto námahami kniežaťa Vladimíra, pri krste nazvaného Bazil, sa kresťanstvo rozšírilo po ruskej zemi. Ako odmenu jeho bezpríkladnej starostlivosti mu Najvyšší umožnil vidieť, tešiť sa a na sebe samom dosvedčovať spasiteľné účinky novoprijatej viery. Vladimír, ňou posvätený vo svojom srdci, sa stal iným človekom. Predtým v pohanstve bol prísnym pomstiteľom, nepekným nehanebníkom, krvižíznivým vojakom, a čo je najhoršie bratovrahom. Keď prijal pravidlá Kristovej viery, rozosieval dobrotu a milosrdenstvo srdca, pokora a veľkodušnosť zaujali miesto prísnosti, bázeň Božia miesto nehanebnosti, a objímajúc všetkých bez výnimky evanjeliovou láskou, sa teraz bál prelievať krv aj zločincov a samých nepriateľov vlasti. Pritom všetkom sa ako kresťan stal skutočným otcom biedneho národa. No najväčší nárok na večnú slávu, na vďačnosť aj najvzdialenejšieho potomstva, na veľkosť a svätosť, spočíva v tom, že ruský národ, svoj národ, priviedol na cestu pravej viery. V tejto bázni Božej vydržal Vladimír až do konca svojho života, ktorý prišiel 15. júla 1015 v dedine Berestov, kde najradšej prebýval, v 63. roku jeho života. Jeho telo je uložené v Kyjevskej cerkvi presvätej Bohorodičky pri pozostatkoch jeho ženy Anny, ktorá zakončila svoj život ešte v roku 1011. pripravil oST.
Pápeži dvoch tisícročí Sv. Anicet, (c. 155-166) Bol 11. pápež, bol Sýrčan z Emesy Homs. Bol pravdepodobne v styku s Hegesippom, autorom antignostickych diel. Čoskoro po nastúpení do úradu ho navštívil Polykarp, 80ročný biskup zo Smirny, ktorý keď dosiahli dohodu o iných sporných otázkach, sa ho pokúsil presvedčiť, aby prijal prax cirkví Malej Ázie a slávil Veľkú Noc 14. židovského mesiaca nisan (deň Paschy) - tzv. quartodecimanský dátum. V tom čase rímska cirkev nemala osobitný veľkonočný sviatok a
Anicet sa mohol odvolať na to, že cíti povinnosť pridŕžať sa zvyku svojich predchodcov sláviť Pánovo vzkriesenie každú nedeľu. Biskupi ostali v priateľskom vzťahu a Anicet pozval Polykarpa, aby viedol omšu. Hoci o jeho činnosti nie je nič iné známe, musel byť v styku s Hegesippom. Bol to pravdepodobne Anicet, kto postavil sv. Petrovi pamätnú svätyňu na Vatikánskom kopci. prevzaté: J.N.D.Kelly: Pápeži dvoch tisícročí, spracoval MŠ
O ľuďoch čistého srdca Kto je čistého srdca? Ten, kto nie je si vedomý žiadneho ľahkováženia ani zanedbávania Božieho zákona. pripravili Bazili8ni
Pre deti a všetky Božie deti Zlo vo svete Izraeliti videli, že vo svete jestvuje zlo. Ono sa stáva príčinou mnohých nešťastí. Pýtali sa, prečo tomu tak je. A Boh dal odpoveď. My ju nachádzame v knihách Svätého písma. Človek podľahol pokušeniu. Odmietnutím poslušnosti chcel byť ako Boh. Stal sa nevďačným voči Bohu. Stratil Božiu priazeň a otvoril sa pre zlo. Od toho času panuje medzi ľuďmi neláska. Jedni druhým ubližujú, pyšní sa vyvyšujú, vznikajú mnohé nedorozumenia. Nechávajú sa zotročovať zlým duchom. Je tu aj snaha oslobodiť sa z moci zla, no zisťujú, že sami to nedokážu. Takýto zmysel majú biblické rozprávania o Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi, o stavbe babylonskej veže, či o Noemovi a potope. Človek stále nanovo upadá do hriechu i nešťastia. Tieto rozprávania nachádzame hneď v prvých kapitolách Svätého písma. Boh však dáva padlému človeku nádej. Ona sa tiahne viditeľne celými dejinami Izraela. Je to nádej na príchod osloboditeľa. Bude ním sám Boh? Zaiste. Veď už hneď po prvotnom zlyhaní človeka, zaznieva Božia zvesť o našej spáse. Tú zvesť voláme protoevanjelium. Ale ako sa to všetko uskutoční? Boží muži stále viac upriamovali pozornosť na Pánovho Pomazaného – Mesiáša. Keď nadišiel čas a Boh poslal svojho Syna označiac ho za prisľúbeného Mesiáša, mnohí z Izraela ho neprijali. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11). Kto je v Kristovi, je novým stvorením. (2 Kor 5, 17) Raj otcov púšťe O ovocí mníšskeho života Abba Pimen hovoril o abbovi Nisterovi, že bol ako ten medený had, ktorého vyrobil Mojžiš, aby sa ľudia uzdravili. Mal všetky cnosti a bez slova uzdravoval každého.
☺ „Pán hlavný, ten guláš si objednávam už tretí krát.“ „Skutočne? To som rád, že vám tak chutí.“ pripravil MŠ: Pesničky zo stretka Ak lásku v srdci chceš mať, lásku, ktorá večne trvá, pred trón Boha príď a chváľ jeho slávu 3x a moc. ... radosť, ... milosť, ... nádej, ...
Jsme děti Tvé, jsme děti království, ve jménu Ježíš máme vítězství. Před Boží svatostí ďábel pryč utíká, ve světle Tvém a v lásce Tvé je krásné žít. Haleluja, haleluja. pripravil TŠ
Každý piatok po sv. liturgii je stretnutie detí, kde sa cvičia piesne s Tomášom Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,15 EUR
internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.com tel.č.: 054/474 68 57 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou