II. R O Č N Í K
Farské zvesti Číslo 16 5. september 2010
Gréckokatolícka cirkev, Farnosť blažených hieromučeníkov P. P. Gojdiča a V. Hopka, Bardejov - Vinbarg
Pozastavili sme sa niekedy nad tým, čo sprevádza koniec prázdnin a prvé septembrové dni? Pre mnohých je to nepríjemná zmena počasia, kedy teplé slnko vystriedajú ranné hmly a časté dažde, pre iných zase nákupy pomôcok do školy pre deti, iným sa končia dni oddychu, dovoleniek, dlhého spánku a začínajú školské a pracovné povinnosti. Na prvý pohľad nič zvláštne, pravidelný kolobeh. Čo však znamená koniec prázdnin a začiatok septembra pre nás – kresťanov? Prvým septembrom sa začína nielen nový školský, ale i nový liturgický rok. Boh nám dáva jedinečnú príležitosť prehodnotiť svoj kresťanský život, možnosť vrátiť sa k nemu a zamyslieť sa, čo alebo presnejšie kto je ukrytý v mene kresťan. Kresťan je človek, ktorý dostal právo mať účasť na živote Ježiša Krista, právo patriť do spoločenstva, ktorého hlavou je on sám, právo na priateľstvo s ním, právo patriť do cirkvi - rodiny Božích detí. Ak si uvedomíme tieto výsady, koniec prázdnin by mal byť pre nás radostným začiatkom, zmenou každoročného pravidelného kolobehu, úprimným pozvaním Ježiša Krista do svojho srdca, do svojho domu, aby sa stal členom našich rodín. Netreba na to zložité prípravy, stačí byť otvoreným na jeho lásku a určite naše pozvanie prijme. oMZ
Povýšenie úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom – 14. september Patrí k všeobecným javom, že človek zahŕňa zvláštnou pozornosťou všetko to, čo mu pripomína milovanú osobu, alebo čo má priamy vzťah k nej. Tak napríklad pre manžela, či manželku je snubný prsteň čímsi hodnotnejším, ako kúsok viac, či menej vzácneho kovu, pretože je symbolom vzájomnej lásky a celoživotnej vernosti. Táto všeľudská citlivosť nachádza svoje miesto a osobitné prejavy aj v duchovnom živote človeka – v náboženstve. Jedným z dôkazov toho je aj sviatok Povýšenia sv. Kríža. Kríž je totiž symbolom najväčšej lásky a s ňou spojenej obety, je spomienkou na osobu Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý svojou smrťou na ňom zmieril ľudstvo s Otcom a otvoril nám cestu spásy. Kríž sa stal symbolom kresťanov od prvých čias, aj keď pre pohanov bol iba opovrhnutiahodným nástrojom popravy. Už sv. Pavol píše, že „slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba
trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista. Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na
rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Jedným zo vzácnych historických prameňov, opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, je spis pútničky Etérie z francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem v roku 386. Pri opise veľkonočných obradov uvádza aj, akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu. „Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ...Tieto slávnosti trvajú týždeň.“ A na inom mieste spisu zasa: „Na Veľký piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boju z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú pojednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“ Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14. septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev i vzdanie úcty krížu zaradené do veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade. História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola
krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v Bazilike sv. Kríža. V roku 614 zasa perzský kráľ Chozroes vyplienil a dobyl Jeruzalem, pričom odvliekol do otroctva značnú časť kresťanského obyvateľstva, ako aj patriarchu Zachariáša a odniesol do Perzie aj spomínaný relikviár s pozostatkami Kristovho kríža. V tom období sa byzantská východorímska ríša nachádzala v období vnútorného oslabenia a roztrieštenej administratívy. Cisár Heraklios, ktorý krátko predtým nastúpil na trón, však zmobilizoval všetky sily na zreorganizovanie krajiny a na znovuzískanie stratených území. Po šesťročnom vojnovom ťažení sa mu v roku 628 napokon podarilo definitívne poraziť perzské vojská. Perzský kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu a jedným z dôsledkov bolo aj prepustenie a vrátenie relikvie sv. kríža. V roku 630 bol sv. kríž vrátený do Jeruzalema a cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť na Golgotu. Keď sa však, nesúc relikviu, priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ta máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich. Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov na to prikázal priniesť pozostatky sv. kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné ďalej detailne sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. kríža a nakoniec to nie je ani samo o sebe najdôležitejšie. Tento krátky historický prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11). Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ
Pápeži dvoch tisícročí Sv. Viktor I. (c. 189-199) Viktor I., latinsky Victor, († 199) bol 14. pápežom v Ríme od 189 až do svojej smrti v roku 199. Jeho meno znamená po latinsky víťaz. Bol rázny pápež a stal sa známy latinizovaním rímskej cirkvi, v ktorej sa ešte vtedy prejavoval výrazný grécky vplyv. Pochádzal údajne zo severnej Afriky. Jeho katolícky pamätný deň je 28. júl. Meno tohto pápeža je spojené najmä so spornou otázkou termínu slávenia Veľkej noci. Už od pápeža Aniceta to bola horúca téma na diskusie. Cirkvi z Malej Ázie zachovávali tradíciu sv. apoštola Jána a podľa nej slávili Paschu v deň 14. nisana (podľa židovského kalendára). Inde bolo zvykom sláviť Veľkú noc až v nedeľu po prvom jarnom mesačnom splne. Nejasné sú pohnútky tohto sporu. Či už to bol záujem o zjednotenie, alebo úsilie o zamedzenie slávenia Paschy. Druhá menovaná možnosť sa zdá najpravdepodobnejšia, aby sa v tomto čase ešte mladá kresťanská cirkev jasne dištancovala od jej židovského pôvodu. Viktor zvolal v mnohých obciach synody, na ktorých sa väčšina miestnych cirkví rozhodla pre veľkonočné slávenie v nedeľu po prvom jarnom splne. Maloázijskí biskupi na čele s efezským Polykratom sa však tvrdošijne odmietli pridať k ostatným. Viktor vylúčil tieto obce z cirkvi, čím vyvolal veľké rozhorčenie. Toto vylúčenie je pokladané za prvý autoritatívny zásah pápežstva. Na príhovor viacerých biskupov, najmä Ireneja (Irenaeus) z Lyonu od svojho rozhodnutia ustúpil, najmä pre to, aby sa vyhol nebezpečenstvu schizmy. z internetu, spracoval MŠ
Zázrak premenenia K jednému kňazovi prišiel človek, ktorý sa chcel vysmievať z viery a pýta sa ho: Ako je to možné, že z chleba a vína sa stáva telo a krv Kristova?” Kňaz mu na to odpovedal: ”Keď môže tvoje telo premeniť potravu , ktorú prijímaš, na mäso a krv, prečo by to nemohol urobiť Boh?” Ale ten človek sa nedal tak ľahko: “A ako môže byť v takej malej hostii byť prítomný celý Kristus?” “Krajina, ktorú vidíš pred sebou, je taká veľká, a tvoje oko také malé. A predsa obraz veľkej krajiny sa
nachádza v tvojom oku. Prečo by teda nemohlo byť možné, že v malom kúsku chleba je prítomný celý Kristus?” A ešte tretiu otázku položil ten muž kňazovi: ”Ako môže byť Kristus súčasne prítomný vo všetkých vašich chrámoch?” Nato vzal kňaz zrkadlo a dal mužovi doň nazrieť doň. Potom ho hodil o zem a vravel: “Svoj obraz môžeš teraz vidieť súčasne aj v každom jednotlivom kúsku rozbitého zrkadla.” z knihy: Z múdreho notesa
O nalomenej trstine a hasnúcom knôte Čo je „nalomená trsť a hasnúci knôt“ (Mt 12, 20) a čo to znamená nedolomiť trsť a nedohasiť knôt? Myslím, že nalomenou trsťou je ten, čo s nejakou náruživosťou plní Boží príkaz. Netreba ho lámať alebo vyhadzovať, ale radšej liečiť ako Pán učil: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali...“ (Mt 6, 1). Aj Apoštol prikazuje: „Všetko robte bez šomrania a pochybovania“ (Flp 2, 14) a na inom mieste: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu...“ (Flp 2, 3). A hasnúci knôt je ten, čo neplní prikázania s vrúcnou túžbou a s plnou horlivosťou, ale ospanlivo a lenivo. Netreba ho dohasiť, ale skôr prebudiť myšlienkou o Božom súde a jeho prisľúbeniach. pripravili Baziliáni
Pre deti a všetky Božie deti Rút Doba sudcov to neboli iba boje. Ona bola aj plná všedného, často i ťažkého života. Boje mali svojich hrdinov. Boli však i hrdinovia toho “obyčajného“ života. Takou hrdinkou bola Rút. V Izraelskom meste Betlehem žila rodina Elimelecha a Noemi. Boli chudobní akeď nastal v krajine hlad, usadili sa v moabskej krajine. Ich dvaja synovia sa tam aj oženili. Zobrali si za manželky moabské dievčiny. Jedna sa volala Orfa a druhá Rút. Noemi zomrel najskôr muž a po krátkom čase aj obaja synovia. Rozhodla sa vrátiť naspäť do svojej krajiny. Išli s ňou aj jej nevesty. Mali Noemi rady , lebo bola dobrá a často im rozprávala o Bohu Izraela. Tu Noemi povedala svojim nevestám: „Choďte, vráťte sa každá do domu svojej matky! Nech vám Pán preukáže svoju lásku!“ (Rút 1,8). Najprv nechcú. No na naliehanie Noemi Orfa s plačom sa vracia domov. Nie však Rút. Tá odpovedala svojej svokre: “Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba: lebo kde ty pôjdeš, pôjdem I ja, kde sa zdržíš, zdržím sa I ja: tvoj národ stane sa mojím národom a tvoj Boh bude I mojím Bohom.” (Rút 1,16). Noemi nakoniec súhlasila a tak do Betlehema prišla spolu s Rút. Bol práve začiatok žatvy. Rút sa ponúkla, že pôjde zberať klásky, ktoré ostali po žencoch. Chudobným to bgolo dovolené. Prišla na pole, ktoré patrilo mužovi menom Bóz. Ten si prišiel obzrieť, ako práca pokračuje. Všimol si aj mladú ženu, ktorá po žencochusilovne zberala klásky. Pýtal sa, kto to je. Dozvedel sa, že je to Rút, nevesta Noemi. Bóz bol rád, že Rút prišla práve na jeho pole. Veď už o nej počul. Zaujal sa jej. Keď sa ho ona pýtala, prečo je k nej taký milý, povedal: “Všetko mi hlásili o tom, čo si učinila po smrti svojej svokre po smrti svojho manžela: ako si opustila svojho otca, svoju matku a svoju vlasť, kde si sa narodila a prišla si medzi ľud, ktorý si predtým nepoznala. Pán nech ti odplatí za tvoj skutok! Nech sa ti dostane plnej odmeny od Pána, Boha Izraelovho, ku ktorému si pristúpila, aby si sa oddala pod ochranu jeho krídel!” (Rút 2, 11-12). Svojim žencom Bóz nariadil, aby I schválne nechávali po sebe nejaké klásky pre Rút. Dokonca ju ponúkol jedlom a nápojom, aby sa posilnila. No po nejakom čase sa stalo ďaleko viac. Bóz si zobral Rút za manželku. Boh im požehnal chlapca, ktorý sa potom stal starým otcom kráľa Dávida. A ako vieme z Dávidovho rodu pochádzal Mesiáš. Narodenie chlapčeka prinieslo veľkú radosť aj Noemi, ktorej ženy vraveli: Tvoja nevesta je viac ako 7 synov. Raj otcov púšťe Divá zver a svätí Abba Xanthios povedal: “Pes je lepší ako ja, lebo má lásku a nesúdi.” Deti píšu Bohu Milý Bože, naozaj dakedy bola rajská záhrada? Naši majú tiež záhradu. Ale takú oničom. Je tam akurát trocha zhnitej zeleniny. Prosím ťa, len ma nebonzni mame. Ľubko 10 rokov pripravil MŠ.
Pesničky zo stretka Ty si môj štít, môj pancier, pevnosť moja, si silná kotva v rozbúrených vlnách mora. Teba nič nezlomí, nič nepremôže, v tebe mám isté víťazstvo. pripravil TŠ Vydáva Gréckokatolícka cirkev Farnosť blažených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, Ul. Andreja Svianteka 7, 085 01 Bardejov Len pre vnútornú potrebu farnosti
Dobrovoľný príspevok: 0,15 EUR
internet: www.fara.sk/grkatbjvinb e-mail: grkatbjvinb@gmail.com tel.č.: 054/474 68 57 0911 811 275 tlač: A-print, sro., Reimanova 9, Prešov Neprešlo jazykovou úpravou