Jarunkova, klara hrdinsky zapisnik

© Klára Jarunková 1961 Illustrations © Miroslav Cipár 1961

— Hurá, — skríkol som, keď som sa ráno zobudil a videl som z okna fujavicu. Potom som vybral z klietky kanárika a zatvoril som ho medzi oblok, aby tiež videl, že nič nevidieť.

On myslel, že je na okne plachta, a hneď zaspal, lebo mu na noc zakrývame klietku.

Keď sme šli do školy, chytili sme s Mišom jedného tretiaka a po­ mocou neho sme merali záveje, aké sú hlboké. Iba z jedného mu trčali baganče. Najväčší závej bol pri školskom plote, ale ten sme

neodmerali, lebo išiel súdruh učiteľ a tretiak veľmi reval. Začali sme ho oprašovať a sú­ druh učiteľ nás pochválil, že sa staráme o mladších spolužiakov. Potom cengalo, tak sme sa pobrali do triedy.

Keď sme šli zo školy, dievčatá sa báli a začali utekať. Ale my sme stáli vo dvoch radoch a ani jedna neutiekla. To bola vojna! Gule len tak frčali a dievčatá padali do závejov, aj niektorí prváci. Mišo našiel lopatu, čo má školník v kotolni. Povedal, že on je atómový delostrelec, a stal si k najväčšiemu záveju, aby mal dosť materiálu. Potom išiel okolo súdruh poštár a Mišo naňho nasypal za lopatu snehu, až mu odletela poštárska čiapka. Mne sa to už nepáčilo, tak som sa radšej skryl za roh. Keď už boli všetci pora­ zení, začali sme sa guľovať my, ale Mišo bol veliteľ a vydal rozkaz, že nebudeme strieľať do vlastných radov. Ja som niesol lopatu na miesto činu, do kotolne, a súdruh školník povedal, že si ma zapamätá.

Na druhý deň ráno čítali do školského roz­ hlasu, že sa nesmie guľovať, lebo jedna žiačka dostala zápal pľúc a jeden tretiak ázijskú chrípku. To nemôže byť od snehu, lebo sneh je zdravý. Mišo povedal, že sa asi niečoho najedli a od toho ochoreli. A my

teraz za nich nevinne trpíme a nemôžeme robiť ani hrdinské skutky.

Ja som povedal, aby sme sa poobede šli sánkovať alebo lyžovať, ale Mišo nechcel, že radšej bude sedieť pri peci, lebo to sú zábavky pre dievčatá, a nie šport pre chlapcov.

Potom bol otec v škole na rodičovskom združení. Keď sa vrátil, musel som vydržať veľké hrdinstvo. Ani sedieť nemôžem. Ani Mišo dnes v škole nemohol. Keď sme šli zo školy, vydal rozkaz, že keď budeme môcť sedieť, pôjdeme sa v nedeľu lyžovať.

Už sú tu polročné prázdniny a my sa veľmi tešíme, hoci sme dostali dnes vysvedčenie.

Keď sme šli zo školy, tí, čo mali samé jednotky, sa veľmi ponáhľali, lebo sa chceli doma pochváliť. My sme sa tak veľmi neponáhľali, ale sme šli pekne pomaličky ako inokedy a rozprávali sme sa, lebo Kantoris a Špalo prepadli, tak aby neboli smutní. Ale Kantoris nebol smutný, ale sa smial a povedal: — Ste sprostí, lebo neviete, čo sa robí. Idú sa predávať umelé hlavy, čo vedia rozmýšľať, tak mi naši jednu kúpia a do tých čias vydržím aj takto.

My sme sa smiali.

Potom Kantoris začal počítať, koľko peňazí dostane za vysvedčenie.

Jemu dávajú doma za každú jednotku 10 Kčs, za dvojku 8, za trojku 6, za štvorku 4 a za pätorku nič. Tak má veľkú škodu, lebo má dve pätorky.

Potom si Kantoris vyrátal, že dostane 42 Kčs, ale to mu bolo málo, lebo si chcel kúpiť vzduchovku.

Tak teda vybral z aktovky zmizík, čo od neho všetko zmizne, a vyzmizíkoval si tie dve pätorky aj dve štvorky a napísal si dvojky po 8 Kčs.

A Špalovi povedal: — Daj sem, aj tebe vyzmizíkujem pätorku, dáš balíček kapslí a sme kvit.

Ale Špalo bol smutný a povedal, že si nedá.

Vtedy Mišo povedal: — Ty si somár, Kantoris, aj tak to po prázdninách rachne.

Ale Kantoris sa len smial a pove­ dal: — Tak čo, keď rachne, hlavná vec, že už budem mať tú vzduchovku.

A tebe ju veru nepožičiam.

Nám sa to už nepáčilo, tak sme šli ďalej a ľutovali sme už len Špalu, lebo on je kamarát z nášho dvora a nechcel zmizík. Keď sme prišli pred dom, my sme chceli ísť dnu, ale Špalo nechcel ísť dnu, lebo sa to bál povedať rodičom.

Mišo povedal: — Aj ja som sa bál povedať, keď som rozobral hodiny a vedel som, že to rachne, lebo každú štvrťho­ dinu odbíjali dvanásť. A keď som sa už bál desať minút, tak som to nemohol vydržať a povedal som sestre, aby to povedala. Tak ona to povedala a ja som dostal a bol som rád, že mám po tom.

Ale Spalo sa aj ďalej bál, tak sme

mu dali do teplákov „Staroveký Rím" a šli sme s ním až predo dvere.

Mišo zacengal a ja som povedal: — Česť práci, teta, Jano sa bojí ísť domov, lebo má pätorku z matiky.

Spalova mamka povedala: — Tak ty sa bojíš? Vtedy si sa mal báť, keď si sa neučil. Teraz len poď pekne dnu, pozhovárame sa.

My sme Špalu ľutovali a čakali sme za dverami, kedy začne príšerne

revať. Ale on nezačal príšerne revať, a keď sme už dlho čakali, tak sme odišli a boli sme spokojní.

Potom sme sa dohovorili, že budeme Špalovi dávať hodiny z matiky.

Nie ja, ale Mišo, lebo mne nejdú do hlavy zlomky a to, že keď sa medzi sebou násobia, sú stále menšie.

Ani mne sa nechcelo ísť domov, lebo mám trojku z matiky.

Tak sme stáli na dvore a ja som povedal: — Kantorisovi je dobre, keď mu kúpia tú umelú hlavu. Aj ja si začnem na ňu šporovať.

Ale Mišo sa nahneval a povedal: — Tak si šporuj, keď chceš, ale ja budem vynálezcom a vynález sa musí vynájsť vo vlastnej hlave, a nie v umelej. A keď sa ti v nej náhodou pokazí súčiastka, tak si hotový a celkom sprostý. Ja som sa zľakol, lebo so svojou nie som celkom sprostý, a povedal som: — Tak budem šporovať radšej na bicykel.

U nás v škole máme vyše dvadsať tried a v tých triedach vyše dvadsať oddielových predsedov, ale to by ešte nič nebolo, ale z tých vyše dvadsať predsedov je vyše štrnásť dievčat. My sme sa spytovali súdruha pionierskeho vedúceho, ako je to, lebo on je kamarát, tak nám povedal, že je to v poriadku, lebo je rovnoprávnosť. Ja mu verím, ale sa mi to nepáči. Jožo povedal, že rovnoprávnosť, to znamená, či chlapec, či dievča, všetko jedno. Ale to tiež nie je pravda, to vidieť, keď sa postaví dievča pri futbale do brány. Ani na strom dievča nevylezie, a keď vylezie, tak spadne, tak ako môže byť rovnoprávnosť?

Keď sme v našej triede volili predsedu a mala byť Anča Paríková, ja som zakričal, že dievča nevolím. Súdružka učiteľka sa ma spýtala, že prečo, ale ja som nepovedal nič. Aj tak súdružka učiteľka nadŕža dievčencom; aj keď nič nevraví, aj tak nadŕža, lebo je tiež dievča.

Tak sme zvolili Anču Paríkovú.

Keď sme šli zo školy, ja som Anči podložil nohu, aby si nemyslela, že sa bude nafukovať, keď je predsedníčka. Potom mi ona hodila čiapku do jednej záhrady.

— Tak ti treba, — povedal Mišo Juran, — načo začínaš, teraz nerev.

— A podvihol ma na plot.

Potom som povedal, že dievčence sú hlúpe husi, vedia sa len bifľovať, žalujú a za všetko plačú a sú nešikovné. Ja rovnoprávnosť neuzná-

vam, ani Anču Paríkovú. Mišo povedal, že on Anču uznáva, lebo teraz som reval ja, a nie ona, a na ručných prácach dostala z pílenia jednotku, a ja trojku a odrezal som si kúsok nechta. Jano sa začal vysmievať a povedal: — Mišo sa chce ženiť! — a všetci sa smiali.

Ja som povedal: — Ty čuš, ty sa chceš ženiť! — lebo Mišo je môj kamarát. Všetci začali vykrikovať „ženích, ženích", ale my sme ich odohnali, lebo Mišo je najmocnejší.

Potom sme šli len my dvaja spolu a rozprá­ vali sme sa. Mňa to mrzelo s tou Ančou, ale nechcel som začínať, aby si Mišo nemyslel, že aj ja si myslím, že sa chce ženiť.

Ale Mišo povedal sám od seba, že sú aj také dievčence, čo by mohli byť chlapcami, a sú aj takí chlapci, horší ako baby. Ja som povedal, že aj ja som to už objavil, ked Anča dostala jednotku z pílenia aj z vyšívania, a ja som dostal trojku aj z pílenia aj z vyšívania.

Mišo povedal, že aj tak nikto si nemôže vybrať, čím bude, že aj on mal byť dievča, lebo rodičia chceli, aby bol dievča. Až do prvej triedy nosil dlhé vlasy, na šťastie ho raz otec dal ostrihať, a tak je predsa len chlapec.

Potom som povedal: — S tou rovnoprávnosťou som to tak ne­ myslel, ja dievčence uznávam, aj Anču Pa­ ríkovú.

A ešte som povedal: — Keby si ty bol dievča, aj ja by som chcel byť dievča, a keby sa to nedalo, tak by som sa s tebou oženil.

Mišo je najmúdrejší na svete.

Naša nástenka visí na našej stene v šiestej triede a je veľmi slávna, lebo ju všetci chodia čítať.

Keď sme v septembri volili redakčnú radu, ešte sme nevedeli, že budeme takí slávni. Ale aj tak sme všetci chceli byť zvolení, lebo na prvú nástenku sa píšu mená redakčných radcov a každý im závidí, lebo si myslí, že oni sú najmúdrejší.

Ale Anča Paríková povedala, že všetci nemôžu byť redakční radco­ via, lebo kto by sa potom staral o zeleninu na mičurinskom políčku?

Tak sme zvolili len dvoch spisovateľov, to je Bučinský a Eliša Košecová. Za kresličov sme zvolili Anču Paríkovú a mňa, Miroslava Fazuľu. To je dobre, lebo ona kreslí pozemské veci a ja nebeské, to sú rakety, družice a vesmír. Aj Mišo je na nebeské veci, lebo on píše kozmonautické spravodajstvo. A Kantoris je na techniku. Potom sú ešte štyria, aby nám pomáhali. A Anča Paríková je predsedom redakčnej rady.

Prvú nástenku sme robili u nás a bola hrozne veľká, aby sme sa na ňu všetci pomestili.

Potom Anča nakreslila k spisovateľom husacie pero a ku kresličom štetec. Mišo bol napísaný na kozmickom korábe a ja na výfuku, tam kde šľahajú plamene. Kantoris si miesto bodky nakreslil umelú hlavu.

Tak každý vedel, kto je na čo.

Naša nástenka sa všetkým páčila, len Červenkovi nie, lebo je na-

zlostený. My by sme ho aj boli zvolili do redakčnej rady, lebo on všetko vie, ale len keď skúšajú, a bez skúšania nevie nič. A Kantoris zas nevie nič, keď skúšajú, ale keď neskúšajú, tak vie všetko o technike.

Potom sme každé dva týždne robili novú nástenku a dávali sme na ňu aj triedne udalosti a aj sme kritizovali lenivcov a klamárov. Tak sa nás aj niektorí báli, ale my sme sa nebáli nikoho. A keď sa niekomu nechcelo prísť na redakčnú radu, tak neprišiel. Ale ja som chodil, aj Anča Paríková, lebo my radi kreslíme. A keď sme už boli sami dvaja, povedala Anča Paríková: — To je nanič robota, lebo najprv sa všetci pchali do redakčnej rady, a teraz sa ani neukážu, ale sa ulievajú, a my máme za nich robiť.

Ja som povedal, že Mišo je chorý, čo aj bola pravda.

— Vieš čo? — povedala Anča. — My nástenku nespravíme, lebo čo máme kresliť, keď spisovatelia nič nenapísali? Radšej zvolám na stredu oddielovú schôdzu a tam si to povieme.

Aj zvolala.

Keď sme šli na schôdzu, ja som povedal Kantorisovi a Bučinskému, lebo som bol na nich nazlostený: — Teraz máte po chlebe a bude s vami zle, uvidíte.

Bučinský sa zľakol, lebo tam mala byť aj súdružka učiteľka. Ale Kantoris sa smial a povedal všetkým, ktorí nechodili robiť nástenku: — Nič sa nebojte, ja za vás všetkých poviem reč. Vy len buďte ticho a ja to poviem, lebo ja viem ako.

Keď sme už sedeli a Anča povedala referát o nástenke, všetci boli ticho. Tak sa prihlásil Kantoris a povedal: — Ja chcem povedať sebakritiku za nás všetkých, že sme mali robiť nástenku, a nerobili sme, čo si aj sebakriticky uznávame, lebo my sme dobrí pionieri. A keď je raz pionier v redakčnej rade, tak má robiť, a nie nerobiť ako my. A keď nerobí, tak si to má uznať. A my aj uznávame, lebo toto je naša sebakritika.

Ale na schôdzi bol aj Mišo, lebo mu už vybrali mandle. Tak mandle už nemal, ale na schôdzi bol a povedal: — Vieš čo, Kantoris, ty vrav za seba, a nie za druhých. Ja nemusím robiť sebakritiku, lebo ja som v škole nebol preto, že mi vyberali mandle.

Kantoris sa nahneval a povedal: — Tak teda za Jurana nerobím sebakritiku. On si myslí, že mandle sú viac ako sebakritika, lebo kritizovať seba je ťažko.

Mišo povedal: — Tebe je nie ťažko. Robiť ti je ťažko, ale kritizovať seba nie. Kan-

toris vyskočil, ale potom už museli byť všetci ticho, lebo začala rečniť súdružka učiteľka a povedala: — Keď bol Juran chorý, tak nemá čo robiť sebakritiku, ale tí ostatní by mali, aby sme vedeli, prečo si nesplnili povinnosti.

Kantoris sa hlásil a povedal: — Aj ja vravím, že by mali, ale im sa nechce.

Vtedy povedala Anča Paríková: — A ty zase robíš sebakritiku na každej schôdzi. Aj keď si sa bil, aj keď si si vyzmizíkoval pätorky, aj keď nerobíš nástenku. Seba­ kritiku spravíš ľahko. A už dva razy si uznával, že pre nástenku nerobíš. A teraz uznávaš zas. Tak ako je to?

A súdružka učiteľka povedala: — To je zle.

Ked sme šli zo školy, Kantoris povedal Mišovi: — Aj tak si sprostý. Sebakritika je lepšia ako mandle. Ja to viem, lebo som to skúsil aj s chorobou, aj so sebakritikou. Na chorobu musíš mať vysvedčko, ale na sebakritiku nie. Mne sa nič nemôže stať.

Tak si to Kantoris myslel, ale sa oklamal.

Lebo na druhý deň visela na našej stene nástenka a Kantoris mal veľkú hanbu. Aj tí druhí mali, ale menšiu.

Na tej nástenke nebolo nič, len jedno veľké hniezdo a na tom hniezde sedela kvočka. Bola to kvočka, ale bol to vlastne Kantoris, lebo mala Kantorisovu hlavu. A namiesto krídla mala Kantorisovu ruku. Tá Kantorisova ruka sypala popol na Kantorisovu hlavu a druhá ruka šklbala pierka z tej kvočky, čo bola Kantoris. A z úst mu išiel hlas a tam bolo napísané: „Polepšiť sa nemusím, hlavná vec, že sebakriticky uznám." A ešte spod Kantorisa vykukovali kurence, a to bol Bučinský a Eliša Košecová aj tí ostatní, čo nerobili. Ale Mišo tam nebol.

Ja som bol rád a veľmi som sa smial. Aj druhí sa smiali, tak som videl, že Anča Paríková vie najlepšie kresliť.

Tá nástenka visela na stene len dva dni a potom sme spravili riadnu k MDŽ.

Bola veľmi krásna, lebo sme ju robili všetci desiati.

A na budúcu nástenku už zase dáme aj triedne udalosti a leňochov a klamárov. Tak sa nás všetci boja.

Aj my sami, čo sme v redakčnej rade, sa už bojíme.

Sny sú nanič, len naša starká si myslí, že sú na niečo, ale ja viem, že sú nanič, lebo som to skúsil.

Dnes sa mi celú noc snívalo, a keď som sa zobudil, myslel som si. že som v Afrike a počúvam zvuky pralesa. Potom som rozoznal aj slová: — Vezmi si pršiplášť, snívalo sa mi o nebohom dedovi, to znamená dážď.

Tak som videl, že sú to nie zvuky pralesa, ale starká s mamou. A bola to naozaj pravda, lebo mamka skríkla: — Ježišmária, zas prídem neskoro!

A starká otvorila okienko na dverách a volala za ňou: — Čo mám variť? Všetko nechávate na moju hlavu!

Tak som videl, že je pol siedmej.

Potom som vstal a bol som rád, že už nespím, lebo my sa so starkou ráno zhovárame, až kým nevykypí mlieko. Šiel som do kuchyne a povedal som: — Starká, vieš, čo sa mi snívalo? Že som bol v Afrike. Bol tam aj klokan, vieš, ten, čo nosí mláďatá vpredu, ale v tom vaku nebolo mláďa, ale ja. Tak som cestoval po Afrike a jedol som samé banány. A keď sme už prišli cel­ kom dolu, kde Afrika končí, uvideli sme more, a to bolo celkom červené, lebo to bolo Červené more. Potom som zbadal našich chlapcov, aj Miša, hrali futbal a ja som sa bál, že spadnú do mora, lebo Afrika už bola ku koncu veľmi úzka, užšia ako náš dvor. Už som chcel vyskočiť z klokanovho vaku, ale potom mi v tom sne prišlo na um, že sa mi to len sníva, tak som ostal sedieť.

Starká potriasla hlavou a povedala: — To je veľmi zvláštny sen, ale dobrý. Ďaleké kraje znamenajú: stretne ťa neobyčajné šťastie.

Potom začalo kypieť mlieko, tak som sa šiel umývať.

Do školy som išiel s Janom a po ceste

som mu rozprával, čo sa mi snívalo, aj čo mi starká predpovedala.

Jano povedal, že Afrika nie je taká veľmi tenká, lebo Južná Amerika je ešte tenšia. Práve včera večer si obzrel mapu, keď sa učil Afriku.

Ja som sa čudoval, že sa učil, lebo ja som sa už po futbale nevládal.

Jano sa na zemáku hlásil, ale ja nie, lebo nie som šplhúň. Ale súdruh učiteľ ma vytiahol aj bez hlásenia. Tak som povedal o Afrike všetko, čo som sa naučil vo sne.

— Aj, aj, — pochválil ma súdruh učiteľ, — dúfam, že ste dobre počúvali, žiaci. Vážený vedec Fazuľka tu práve objavil, že Afrika je tenká, ako rezanec, austrálske klokany presídlil na mys Dobrej

nádeje a Červené more z Arábie čary-mary fuk! premiestnil poniže Afriky. To je veľký výkon a zaslúži si čo? Pätorku.

Všetci sa smiali a dlho nechcelo cengať, ale potom zacengalo.

Mišo sa mi prihováral, ale ja som mu povedal: — Do smrti sa s tebou nerozprávam, lebo si falošný.

Ale potom Mišo povedal: — Neviem, prečo som falošný, lebo ja som sa tak veľmi nesmial.

Tak som videl, že Mišo nie je falošný, a šiel som s ním.

Ale sny sú na nič a nedá sa im veriť, lebo pätorka nie je šťastie, ale práve nešťastie. Možno voľakedy sny aj boli na niečo, ale teraz sú nanič. A just ani nepršalo, aj keď sa starkej snívalo o nebohom dedovi.

to je Mišo Juran, lebo on si to skôr vymyslel, a ja, Miroslav Fazuľka, som len majster športu. Mišo bude plaveckým reprezentantom ČSSR na olympiáde, a keby som vedel, či ta zoberú dvoch z jednej školy, bol by som i ja.

Od rána do večera sme na kúpalisku. Mišo vraví, aby som len trénoval, že potom uvidíme. Ja by som aj trénoval, ale ked Mišo pláva, my musíme utekať z vody, lebo veľmi špliecha a robí vlno­ bitie. Dospelí tak neplávajú, ale Mišo vraví, že to je olympijský štýl.

Na obed nás mamka dala volať miestnym rozhlasom, ale Mišo povedal, aby sme sa ponorili, že vo vode nie sme povinní počuť, lebo aj tak máme zapchané uši. Potom sme sa ponárali asi hodinu a Mišo chytal ľudí za nohy, ale bublinky ho prezradili a jedna teta ho vytiahla za ucho.

Potom Jano povedal Mišovi: — Plávaš ako pes.

Mišo povedal: — Ty plávaš ako pes.

Ja som povedal: — Mišo pláva ako olympijský motýlik, lebo on je olympionik.

Mišo vytiahol spoza treniek bielu pretekársku čiapku s červeným pásom, a tak mu to všetci uznali.

Jano povedal:

— Keď si olympionik, tak skoč z tej skokanskej veže.

Mišo povedal: — To je dačo?

Jano povedal: — Tak skoč!

Mišo povedal: — Tak skočím!

Potom sme šli po schodoch na vežu. Ja som Mišovi povedal, aby neskákal, že je to vysoko. Ale Mišo povedal, že vidieť, že som len majster športu. Ja som išiel na mostík po bruchu a Mišo predo mnou na nohách. Ja som videl, že sa mu nohy trasú, tak som ho pre istotu chytil za trenky.

Ale Mišo skríkol: — Strč ma!

Tak som ho strčil.

Keď som zišiel dolu, bol už veľký krik a dievčence z našej triedy plakali. Dievčence hneď plačú.

Ja som stál a hľadel na vodu. Po­ tom vyplávala Mišova pretekárska čiapka, tak ho jeden ujo mohol chytiť za vlasy. Mišo bol troška belasý a troška nedýchal. Potom

ho chytili za nohy a vyliali z neho asi sud vody. Potom začal Mišo dýchať a mohol si odpľuť.

Z uší mu vytiekla voda, a tak mu ten ujo vynadal.

Potom sme sa obliekli a nešli sme domov, ale do parku. Mišo povedal, že do nedele nechce vodu vidieť, lebo mu skazili rekord, keď on naschvál sedel na dne, aby sa vedelo, koľko vydrží.

Keď sme šli domov, Mišo povedal: — Tvoj otec je dobrý plavec, mohol by v nedeľu začať s nami kurz plávania. Nesmieme strácať ani deň, olympiáda bude o štyri-päť rokov. Ja som bol rád.

Potom Mišo povedal: — Neboj sa, ja sa potom prihovorím, aby aj teba vzali za olym­ pionika. Ale skákať nebudeme, lebo ty máš slabú hlavu, krúti sa ti.

Takého kamaráta, ako je Mišo, nemá nikto na svete.

Ja sa veľmi dobre pamätám, ako sme sa v škole učili o poludníkoch a rovnobežkách. Nám to nechcelo ísť do hlavy a spytovali sme sa súdruha učiteľa, kto kreslí tie poludníky po zemeguli. Lebo sme chceli vedieť, ako dlho ide ten človek zo severného pólu na južný a čím poludníky kreslí, keď kriedu na večnom ľade asi nevidieť a v mori by sa mu rozpustila, keďže krieda sa vo vode rozpúšťa.

Súdruh učiteľ nám vysvetľoval, že poludníky nikto na zemeguľu nekreslí, lebo sú to čiary, ktoré si len predstavujeme. Ale nám to nešlo do hlavy, prečo v atlase sú, a na zemeguli nie, tak sme si mysleli, že sa súdruh učiteľ pomýlil.

A celé leto sme s Mišom hľadali poludníky na zemi.

Nenašli sme ani jeden a už sme si chceli pomyslieť, že súdruh učiteľ má pravdu a naozaj tie poludníky sú len v atlase, a na zemeguli nie.

A vtedy sa práve stala udalosť, že sme našli celkom náhodou na­ ozajstný poludník na zemi. A síce v Jindřichovom Hradci. Jindřichův Hradec je jedno mesto v južných Čechách. Jindřich znamená chlap­ čenské meno a tak sa asi volal pán toho mesta, keď ešte páni mali mestá.

A Hradec, to je ako hrad, ale nie je to hrad, ale hradec. Ešte sú tam z neho múry.

Do Jindřichovho Hradca sme nešli hľadať poludník, lebo sa nám ani nesnívalo, že tam je, ale šli sme na návštevu ku kamarátom.

Naša škola má družbu s hradeckou školou, tak oni nás pozvali.

Keď sme prišli do Hradca na stanicu, bola tma a veľký krik, lebo kamaráti nás čakali a každý kamarát vyvolával svojho kamaráta, aby nebol omyl. Tak sme videli, že Jindřichův Hradec je veľmi pekné mesto. Keď sme šli zo stanice, na nebi svietil Mesiac a Veľký voz s Kuriatkami, a keď sme sa pozreli, videli sme, že taký istý Mesiac a Veľký voz s Kuriatkami svieti aj na zemi. Pravdaže, tie na zemi neboli naozajstné nebeské telesá, ale sa len odrážali vo vode, lebo v Hradci je mnoho jazier. To jazero, v ktorom sa odrážal Mesiac a Veľký voz s Kuriatkami, sa volá Vajgar a rozprestiera sa skoro až po námestie.

A tie jazerá sa volajú rybníky, lebo v nich chovajú ryby.

Potom nás kamaráti odviedli do bytov, kde sme sa najedli a umyli.

V bytoch boli rodičia a súrodenci.

Náš tatínek je dôstojník a Mišov rybár. Môj kamarát sa volá Tomáš Praveček a Mišov je Ivo Horný.

V Hradci nám bolo veľmi dob­ re. Ja som žil vojenským životom a Mišo rybárskym. To sa nám veľ­ mi páčilo.

Raz sme šli s naším tatínkom do mesta a ja som prvý zbadal na dlažbe pás, vyložený tmavými ka­ meňmi.

— To je poludník, — povedal ta­ tínek. — Prechádza presne cez Hradeckú vežu a pokračuje po tej­ to čiernej čiare.

Potom chcel ísť ďalej, ale ja som sa obrátil a začal som utekať k Vajgaru za Mišom. Tatínek s Tomá­ šom utekali za mnou.

Keď som zbadal Miša, ktorý na­ sadal do loďky, zľakol som sa, že odpláva, a kričal som z celej sily: — Mišo, Mišóóó! Poludník som našiel!

Potom sme utekali pod vežu a až

do večera sme sa prechádzali aj s ka­ marátmi po poludníku a rozprávali sme sa o tom, ako Kantoris a Červenka puknú od závisti, keď im to povieme.

Lebo poludník nevidel ešte nikto z na­ šej triedy ani z celej školy. Keď sme sa už dlho prechádzali, kúpili sme nanuky a rýchlo sme sa vrátili na poludník.

Vtedy Mišo zbadal, že nás poludník nadnáša, a začala sa mu krútiť hlava aj žalúdok.

Aj mne sa zdalo, že nás nadnáša, ale mne sa nekrútilo nič, tak som povedal Mišovi: — Možno ti je zle od nanukov.

Mišo sa nahneval a povedal: — Máš ty ale rozum! Dnes som zjedol už desať zmrzlín, a nič mi nebolo, tak akurát od nanukov mi bude zle. Je to určite od poludníka. A ja som rád, že to cítim, lebo aspoň viem, ako sa zemeguľa rýchlo krúti.

Potom sme museli z poludníka odísť, aby sa Mišovi nezakrútila hlava. A aj preto, že prišla Ivova maminka a hne­ vala sa. Potom sme chodili na poludník každý deň a boli sme tam stále. Tak sme ho konečne našli, keď sme ho už

ani vôbec nehľadali. Je v Hradci, ale skoro mohol byť aj u nás, v Bratislave. Lebo keď sme už na druhý deň mali odcestovať. Tomáš mi povedal, že mi ako dar dá prekvapenie. Ja som bol zvedavý, tak mi prezradil, že skoro ráno odmontuje z dlažby polovicu po­ ludníka a dá mi ho so sebou, aby sme ho mali aj my, nielen oni.

Ja som sa veľmi zaradoval.

Ale keď sme sa už dohovárali, o koľkej musíme ráno vstať, tatínek sa zamyslel a povedal: — Mám dojem, chlapci, že sa ten poludník nebude môcť prenášať.

Zľakli sme sa, ale tatínek povedal: — Vlastne môcť by sa aj mohol, ale predstavte si, že by z ničoho nič pribudol v Bratislave jeden poludník, a všetky atlasy by boli nanič, lebo by v nich ten poludník nebol zakreslený.

My sme začali rozmýšľať a Tomáš povedal:

— Tak by atlasy mohli prerobiť.

Potom nám tatínek vysvetlil, že by to znamenalo prerábať milióny atlasov, lebo na svete je veľmi veľa škôl a v nich ešte viac žiakov.

To sme museli uznať.

Potom mi Tomáš dal ako dar gumené plutvy a potápačské okuliare, čo sa do nich dávajú nielen oči, ale aj nos, aby doň netiekla voda.

Ja som bol rád a povedal som: — A keď k nám Tomáš príde, budeme sa potápať na kraji Dunaja, lebo my máme v Bratislave Dunaj.

Potom sme šli späť a dohovorili sme sa, že poludník v Hradci bude spoločný, aj Dunaj v Bratislave bude spoločný, lebo kamaráti sa musia deliť o všetko, a keď sa niečo rozdeliť nedá, tak je to spoločné.

V auguste sme odišli do pionierskeho tábora a tam sme si našli kamarátov. Oni k nám chodili z dediny a mali včelársky krúžok.

A nielen včelársky krúžok, ale aj včely. Vlani mali osem úľov a teraz už len sedem, lebo jeden im ukradol medveď, keďže medveď má veľmi rád med. My sme im to neverili, ale oni povedali: — Prídte pozrieť a uvidíte, že ten ukradnutý úľ nemáme.

My sme boli zvedaví a vypýtali sme sa od súdruha vedúceho. Šli sme traja. To som bol ja, Mišo Juran a jeden chlapec zo Žiliny, Bubník.

On je najslušnejší, tak aby na nás dával pozor. On dával pozor a postavil nás do dvojstupu a tak sme pochodovali až po zákrutu.

Za zákrutou urobil Bubník stojku a začal utekať. Tak sme videli, že už nedáva pozor, a tiež sme začali utekať a válať kotrmelce a bolo nám veselo.

Chlapci nás čakali za dedinou, a keď sme sa približovali, vedúci krúžku, Tóno Hrnčiar, zavelil: — Tá zelená búdka, to je včelín, kto tam bude prvý!

A začal utekať, aj my sme začali utekať. Niektorí utekali pomaly a niektorí rýchlo, ale najrýchlejšie utekal Bubník, lebo bol prvý.

Keď dobehol, chytil rukou včelín, aby sa videlo, že je prvý, a príšerne skríkol, lebo so včelínom chytil aj včelu a ona mu dala žihadlo.

Tóno dal Bubníkovi do ruky mokrý kameň, aby ho držal, a povedal: — Jaj, práca so včielkami je radostná, ale aj bolestná.

Nás si včely nevšímali, tak sme šli bližšie a naozaj sme videli, že ten ôsmy úľ ukradol medveď, lebo ich bolo sedem.

Všetky boli veľmi krásne nafarbené, ale najkrajší bol jeden, čo bol síce úľ, ale bol to Turek. Bol veľmi starý, mal fúzy a fajku. Tú fajku musel mať, aby si mali včielky kde sadnúť, keď idú domov.

Lebo tam, kde mali byť ústa, bola diera a tade chodili včielky von a dnu.

Toho Turka dostali pionieri od jedného starého deda a mal už 200 rokov.

My sme sa tešili, že medveď neukradol Turka, ale Tóno sa smial a povedal: — Toho nezdvihnú ani dvaja chlapi.

Ale pravda to nebola, lebo my sme ho s Mišom podvihli, a ešte nie sme celkom chlapi.

Potom sme Turka trošku niesli, ale to sme urobili veľkú chybu. Včielky si mysleli, že ich niekto kradne, tak krá­ ľovná poslala dve na výzvedy. Ony pozreli a mysleli si, že ich berie med­ veď, tak položili životy a uštipli ho do čela. Tak sa dopustili chyby, lebo to nebol medveď, ale Mišo.

Keď Mišo videl, čo sa stalo, pustil úľ, lebo si chcel chytiť hlavu. Ja som sám Turka neudržal, tak sme ho pustili cel­ kom. Turek spadol na hlavu a fajka sa mu zlomila. Tak začal z úst vypúšťať včely.

My sme videli, že je zle, a začali sme príšerne revať a utekali sme preč. Včely nás štípali, ale to sme si nevšímali. Keď sme už boli takmer pri ceste, videli sme, že včely sú sto ráz múdrejšie ako my, lebo nás tam čakali s druhým vojskom a napadli nás odpredu.

Bolo ich niekoľko miliónov, tak sme sa dali na ústup a nikto nevedel, čo robiť, lebo včely boli všade. Vtedy sme počuli kričať Tóna: — Sem utekajte, ku mne!

Utekali sme k nemu, a tak sme sa zachránili v potoku.

Potom nám Tónová mamka dávala octové obklady a potom sme šli domov do tábora.

Kráčať sme mohli, ale Mišo nevidel nič a ja trošku na ľavé oko a Bubník trošku na pravé.

Včelári nás odprevadili po zákrutu, ale ďalej nechceli ísť. Tak sme vzali Miša za ruky a šli sme sami.

Večer bol táborák, ale my sme neboli, lebo sme ležali na maródke.

Rozprávali sme sa o všeličom a Mišo povedal: — Myslíš, že by nám Tóno dal jeden roj?

Ja som myslel, že by dal.

Potom nám súdruh vedúci doniesol pečenú slaninu, ale musel nám aj chlieb dávať na vidličke, lebo do úst sme mali veľmi ďaleko.

Keď sme sa najedli, Mišo povedal: — Keď sa mi vráti zrak, nakreslím návrh na náš úľ. To bude inakší kúsok ako ten sprostý Turek.

Tak sme založili včelársky krúžok.

Ešte sme sa nedohodli, či budeme med predávať, alebo jesť.

Ja myslím, že jesť, lebo med je zdravý.

Starkú mám veľmi rád, ale modliť sa nechcem. Vyprášim jej koberec, aj do mliekárne chodím, ale modliť sa nechcem už od tretej triedy.

Keď som bol ešte malý, tak som starkej všetko veril. Aj teraz jej verím, lebo nech si nikto nemyslí, že moja starká klame alebo cigáni, ale vtedy som sa modlil, a teraz sa nemodlím.

Aj keď som bol ešte malý a starká ma dávala spať, nechcel som sa niekedy modliť, tak ma starká strašila, že keď sa večer nepo­ modlím, tak do rána umriem a pánboh sa na mňa nahnevá. Strašila ma preto, lebo som bol niekedy lenivý, tak čo mala robiť?

Ale ja som sa bál a umrieť sa mi nechcelo, lebo v posteli je lepšie, tak som sa modlil. Potom ma už ani nestrašila, ale ja som sa modlil stále a vždy. Niekedy som preskočil prostriedok, ale potom som sa radšej vrátil, aby som mal istotu.

V tretej triede mi otec sľúbil, že mi kúpi lyžiarske baganče, ale mi kúpil len obyčajné a mne to prišlo veľmi ľúto, lebo Mišovi kúpili naozajstné lyžiarky, tak on mal, a ja nie.

Večer som si ľahol do postele a naschvál som sa nepomodlil, lebo som chcel do rána umrieť.

Dlho som nemohol zaspať a predstavoval som si, ako budem ráno mŕtvy a otec nepôjde do roboty, ani mamka, ale budú plakať za mnou a bude im ľúto, že mi radšej nekúpili tie lyžiarky. Ale už bude neskoro, lebo ja budem mŕtvy a hotovo.

Tak som ležal a dlho som nemohol zaspať, lebo som aj plakal sám za sebou, ale modliť som sa nezačal.

Potom som zaspal na večnosť.

Keď som sa ráno zobudil, veľmi som sa čudoval, že nie som mŕtvy, ale živý.

Tak som videl, že s tou modlitbou to nie je tak, ale inak. Odvtedy sa nechcem modliť, lebo viem, že to nepomáha.

Ale starkú mám rád.

Náš pioniersky oddiel je najlepší na škole a my sme najlepší pionieri a medzi tými najlepšími som ja ešte lepší, lebo mne pridelili opatro­ vať našu oddielovú debničku s pokusnou fazuľou. Keď sme raz šli z pionierskej schôdze, chvastali sa piataci zo štvrtého oddielu, že budú mať na mičurinskom poli takú tekvicu ako menší prváci.

Vtedy Mišo povedal: — To je dačo? My vypestujeme takú pokusnú fazuľu, čo bude mať strúčiky so samými ružovými fazuľkami.

Oni nám neverili.

Aj my sme sa čudovali, ale Mišo má strýka záhradníka, tak sme mu verili, a naozaj aj doniesol ružové fazuľky na zasiatie.

V kútiku živej prírody sme mali jednu prázdnu debničku, tak sme ju vzali a nakopali sme do nej čiernu zem. Potom sme rozmýšľali, kde ju máme skryť, lebo to bude tajnosť a prekvapenie. Dlho sme sa dohadovali, kto bude fazuľku opatrovať, až sa spravodlivo roz­ hodlo, že ja, lebo ja som najlepší pionier a máme doma balkón.

Potom sme fazuľu sadili a hnojili a tešili sme sa, ako dáme fleka štvrtému oddielu.

Na druhý deň všetci prišli pozrieť, či fazuľka už klíči, a aj potom chodili každý deň. Potom mamka povedala, že čím viac budú chodiť, tým neskôr to bude. My sme tomu síce neverili, ale niečo na tom bolo, lebo Mišo jednu vyhrabal, či už má kliky a tá už potom nerástla.

Potom sme sa dohodli, že oddiel bude chodiť pozerať len dva razy do týždňa. Tak ostala všetka starosť na mne, len Mišo mi chodil pomáhať.

Ráno, keď som vstal, som fazuľu polial. Na obed sme ju s Mišom pozreli raz a večer pred spaním druhý raz.

Na konci školského roku prišiel oddiel naposledy pozrieť fazuľu, ktorá merala už asi dvadsať centimetrov.

— V septembri, — povedal Mišo, — už bude mať strúčiky. A okolo pätnásteho ukážeme štvrtému oddielu ružové fazuľky.

Potom boli prázdniny.

Potom bol začiatok školského roku, a keď sme šli prvý raz do školy, videli sme na mičurinskom poli piatackú tekvicu, ale nie väčšiu ako tri štvrte metra.

Chlapci sa smiali a povedali, že zo školy pôjdeme k nám pozrieť našu fazuľku. Ja som nepovedal nič.

Keď sme šli zo školy, Jožo povedal: — Kedy budú asi strúčiky sypať, Miro?

Ja som povedal: — Nikedy.

Mišo povedal: — Ako, že nikedy? Každá fazuľa sype a má strúčiky.

Ja som povedal: — Táto nemá, lebo vyhynula.

Mišo skríkol: — A polieval si ju?!

Ja som povedal: — Polieval som ju do tridsiateho júna.

Potom bolo zle a všetci sa hnevali. Jožo povedal, že nemám pio­ niersku česť, lebo som zradil oddiel, a teraz budeme mať hanbu pred piatakmi. Aj Mišo to počul, a nepovedal nič, a to ma veľmi mrzelo, tak som tiež nepovedal nič, keď mu je fazuľa milšia ako kamarát.

Potom sme šli ďalej, ale oni šli spolu a ja som šiel sám. Potom šiel aj Mišo sám, ale tak, aby som ho dohonil, a potom sme šli spolu.

Najprv sme nevraveli nič, ale potom Mišo povedal: — Mne sa s tebou ani nechce rozprávať, lebo nie si pionier, ale diverzant, keď si nepolieval. A vôbec — prečo si nepolieval?

Ja som povedal, že nie som žiaden diverzant, ale pionier, ale cez prázdniny sa pionierska šatka nenosí, a tak sa to môže stať každému, že zabudne.

Mišo povedal, že sa to nesmie stať, lebo teraz máme po fazuli.

Aj ja som si myslel, že sa to nemalo stať, a povedal som: — Keď som ja diverzant, tak ty si ešte väčší, lebo si cez prázdniny kradol jablká z Červenkovej záhrady, a cez školský rok nekradneš.

Cez školský rok si pionier, a cez prázdniny zlodej? Áno?

Mišo nepovedal nič, len rozmýšľal, lebo som videl, že rozmýšľa.

Pred domom mi povedal: — Zajtra pôjdeme k strýkovi do záhradníctva a vypýtame si takú fazuľu, čo rýchle rastie.

— Dobre, — povedal som — a ja ju budem polievať aj v nedeľu a vždy.

— Bacilonosiči sú chlapci, ktorí roznášajú bacily.

Tak som to vysvetlil starkej, ale ona zalomila rukami a povedala: — Bože, bože, čo to len nevymyslia, to predtým nebývalo. Ked som ja chodila do školy, tak chorôb síce bolo dosť, ale bacily malo len jedno dievča, Ilonka, tá si to mohla dovoliť, lebo mali pílu.

— Teraz je to inak, — povedal som starkej. — Ked si ty chodila do školy, neboli ani tryskáče, ani rakety, ani bacilonosiči, a teraz sú, lebo dnes si to môže dovoliť každý, nielen kto má pílu. Tak som starkej povedal, ale nie je to pravda, lebo každý si to nemôže dovoliť. Ani ja nie som bacilonosič, ani Mišo.

To je nespravodlivosť.

Keď v našej škole vypukol záškrt, prišiel súdruh riaditeľ s doktorkou a sestričkami do našej triedy a povedal: — Traja malí žiaci nám ochoreli, lebo neboli riadne očkovaní.

Musíme zistiť všetkých, čo roznášajú bacily a ohrozujú zdravie ná­ roda. Pristupujte po jednom k tabuli a otvorte ústa.

Prvý musel pristúpiť Bučinský. Celý sa triasol, tak namiesto á povedal e-e-e, lebo je zbabelec.

Potom nám strčili do hrdla papečok a na ňom bola vata.

Ja som musel pristúpiť tri razy, lebo som šteklivý a rozhryzol som papek.

O dva dni oznámili bacilonosičov, a sú to z našej triedy tri dievčence.

Kantoris povedal: — To som si mohol myslieť, že doktorka bude nadržať dievčencom.

Keby sme mali doktora, mohli sme byť my. ^ Lebo bacilonosiči sú zdraví a bacily len roznášajú, pre čo nesmú chodiť do školy a je im dobre.

To by sa každému páčilo, raz do týždňa dostať injekciu a sedieť si doma celý mesiac.

V iných triedach sú bacilonosiči aj chlapci, a tí nesedia doma, ale hrajú futbal. To je ešte lepšie.

Keď sme šli zo školy, Kantoris povedal, že si vymyslel plán. My sme boli zvedaví, ale Mišo povedal: — To bude nejaká volovina.

Potom Kantoris zavolal jedného bacilonosiča z piatej triedy, aby prišiel k nim a dýchal naň, že mu dá dve koruny a požičia senzačnú detektívku. Bacilonosič išiel a na druhý deň sa Kantoris chvastal, že už cíti v hrdle bacily.

Ale keď ho vyšetrili, nijaké nemal, tak ho to zase stálo dve koruny.

Potom už chodil k nim bacilonosič aj za korunu, lebo majú televízor.

Ale Kantorisovi nič nepomáhalo. Tak mu bolo Túto peňazí a povedal piatakovi: — Ja ťa už nepotrebujem, lebo máš nanič bacily. Na televíziu môžeš chodiť, ale mi budeš platiť korunu.

Tak si zarobil naspäť 4 koruny a bol by si aj celých deväť, ktoré dal piatakovi, ale raz mu na slovenčine povedal súdruh učiteľ: — Čo si taký červený, Kantoris?

Kantoris povedal: — Bolí ma hlava aj žalúdok, asi po slanine od strýka z Veľkých Čaníkoviec.

Potom musel ísť domov a bol rád a večer ho vzali do nemocnice.

Tak to nebolo od slaniny, ale od záškrtu.

Z toho vidieť, že ani teraz nie je spravodlivosť, lebo Kantoris veru nemal z bacilov nijaký osoh, iba škodu. Iní bacilonosiči si behajú po dvore, a chudák Kantoris len-len že neumrel a už mohol byť pochovaný. A ešte ho to stálo jeho vlastných 5 korún.

V pondelok sme písali z botaniky písomku a dnes nám povedia, ako dopadla. Pred botanikou chlapci začínali reči, aj ja som začínal reči, tak si Mišo vymyslel, že sa bojím, a povedal: — Mne je to fuk, ja som si istý.

Mňa mrzelo, že si to o mne myslí, lebo aj ja som si bol istý, len som nevedel, či som napísal správne odpovede. Ale potom cengalo.

Súdružka učiteľka doniesla písom­ ky a bola veselá, tak sme videli, že je všetko v poriadku.

— Milí žiaci, — povedala, — jeden z našich šiestakov vynašiel novú botaniku. Je veľmi zaujímavá, a preto vám všetkých desať otázok a odpovedí z jeho práce napíšem na tabuľu, aby ste si ich dobre zapamätali, — a začala písať.

Tu je otázka:

a tu je odpoveď:

Uveď rastlinu z čeľade bôbokvetých!

Ako sa volá prístroj, ktorý mnohokrát zväčšuje rastlinné bunky?

Uveď plodinu, z ktorej sa vyrába chlieb!

Ktorá drevnatá tropická tráva rastie až do výšky 40 metrov?

Ako sa volá plod fazule obyčajnej? Čo majú stromy, aby mohli dýchať?

Ktorá časť rastliny je pod zemou?

Ktoré je najužívanejšie hnojivo?

Ktorý z najvoňavejších kvetov našej prírody poznáš?

Ktorá zelenina ti najviac chutí?

— Písomka — Hrach — Mikroskop — — — — —

Pšenica Bambus Struk Listy Koreň

— Maštaľný hnoj — Ľalia biela

Keď to súdružka učiteľka dopísala, tak sa smiala, až jej tiekli slzy, a my sme sa smiali ešte väčšmi. Smial sa aj Peter, čo sedí so mnou, a on sa nikdy nesmeje, lebo jeho otec je inšpektorom nad všetkými školami, tak aby sa nepovedalo.

Aj Špalo sa smial, ale len tak nakrivo, a my sme hneď videli, že nevie isto, či to nenapísal on.

Všetci sme boli veľmi zvedaví a spytovali sme sa súdružky učiteľky, ale ona nič neprezradila a povedala, že to je tajomstvo.

Kantoris vstal a povedal: — Ja som to nebol, lebo ja mám v bôbokvetých slivku, a myslel som, že bunky sa pozerajú horoskopom.

Potom súdružka učiteľka zaklopala pravítkom a povedala: — Tak dosť, žiaci, teraz vás vyskúšam, ako ste si preopakovali látku. To nás otrávilo a už sme sa nesmiali.

Keď zacengalo a žiaci šli na prestávku, súdružka učiteľka povedala: — Ty tu ostaň, Fazuľka.

Ja som sa zľakol, ale súdružka zatvorila dvere a boli sme tam len my dvaja, tak povedala: — Že si odpisoval, to je jasné. Ale prečo si zapísal „písomku" medzi bôbokveté, keď je to obyčajný nadpis, kamarát? Potom sa ti odpovede posunuli a na miesto mikroskopu prišiel hrach a na miesto bambusu štyridsaťmetrová pšenica.

Ja som nepovedal nič, lebo mi bolo veľmi horúco.

Súdružka učiteľka ma chytila za účes a povedala: — Pootváraj obloky a zotri tabuľu.

Ja som utekal.

Potom bol telocvik a potom sme šli domov.

Ale s Červenkom sa nerozprávam. Predtým som sa rozprával, ale teraz sa nebudem! Načo napísal „písomka", a ešte tak bokom? Ja som si myslel, že je to odpoveď na „bôbokveté". Nikto nemal nadpis „písomka", lebo to súdružka nekázala, len on mal, lebo si myslí, že je najmúdrejší. Súdružku učiteľku mám rád, ale Červenku nie.

A vôbec nie je najmúdrejší, ale najhlúpejší.

Večer prišiel Mišo a ešte stále sa smial.

To ma nahnevalo, tak som mu nepovedal nič, ale povedal som mu iné: .— Neviem, čo sa stále rehoceš, vôbec to nebolo také smiešne.

Mišo sa čudoval a šli sme spať.

Keď je v škole zber papiera, mamka vždy povie: — Chvalabohu.

A dá mi otcove noviny, časopisy a všetky papiere.

Keď je zber fliaš a handier, tak otec povie: — Chvalabohu.

A dá mi z pivnice všetky fľaše a z kufrov mamkine handričky.

Potom je zle, ale ja som nevinný a nič sa mi nestane, lebo ja som dieťa a musím poslúchať otca aj mamu. Preto mám zber veľmi rád, ale najradšej zbieram železo, lebo vtedy chodíme s vozíkom a každý chce byť kôň.

My si vždy požičiavame vozík od Mišovho strýka, záhradníka.

V našej partii sú aj dievčence. Najprv sme ich nechceli, ale potom Mišo povedal: — Nech len idú s nami, ľahšie ich pustia do pivnice ako nás, lebo chlapcov sa boja, že im pojedia jablká.

Naozaj to bolo tak a nazbierali sme za tri vozíky.

Keď sme už šli domov, stretli sme Špalu a on povedal: — Mohli by ste mi požičať vozík, mám tu jeden veľký šrot a sám by som ho neodniesol.

Mne sa to nepáčilo, lebo som chcel, aby sme mali viac, ale Mišo povedal: — Dobre. Kde ho máš?

Tak sme šli, lebo Mišo je náš veliteľ.

= Keď sme prišli pred Špalov, veľmi sme sa čudovali a Zuza povedala: — Toto nie je žiaden šrot, ale riadna pec.

Bola to naozaj pec, a keď sme ju dví­ hali, videli sme, že váži 50 kg. Keď sme sa vracali zo školy, Špalova matka no­ sila do práčovne bielizeň a volala nás, aby sme jej pomohli. Špalo nešiel a po­ vedal, že bude strážiť vozík, aby ho niekto neukradol.

Bielizeň aj so Špalovými košeľami sme poskladali do koryta a Špalova mamka šla zakúriť, ale hneď zbadala, že nemá do čoho. Tak vykríkla: — Ježišmária, niekto mi ukradol pec!

My sme nepovedali nič a šli sme rýchlo preč, aj Špalo šiel rýchlo preč. Ja som povedal: — Môžeš sa hanbiť, okradol si vlastnú matku, a preto budeš teraz chodiť špi­ navý. Špalovi bolo do plaču a povedal: — Nevedel som, že mamka bude dnes prať. A chcel som vyhrať ten futbal, aj tak by som vám ho bol požičal. Povedal som mu:

— Kmín má krátke nohy, lebo teraz vyhráš figu drevenú.

Ale Mišo povedal: — Neotravuj a buď ticho. Treba rozmýšľať, čo spravíme.

On Špalovi nadŕža a dáva mu aj hodiny z matiky.

Potom sme chodili len tak a boli sme už hladní, ale Mišo rozmýšľal, tak sme museli čakať. Potom vydal rozkaz: — Tesne po západe slnka sa stretneme na dvore. Každý pripraví ešte 10 kg šrotu, lebo je nás päť. Komu sa to nepáči, nemusí prísť.

My sme povedali, že prídeme, tak Mišo vzal vozík a šiel domov.

Doma som začal upratovať kredenc a pýtal som si od otca 1 palacinkáreň, 1 plechovú vaničku z mojich detských rokov, 3 železné vidličky, ktoré mali len po 2 zuby, a 1 starú žehličku. Otecko mi všetko dal, lebo mamka bola v obchode.

Keď prišla mama, začal som upratovať pivnicu a otcov varštat. Od mamky som dostal i zlomenú sprchu. 1 a 1/2 metra reťaze, 2 pilníky a 4 kolieska z lyžiarskych palíc, lebo otec odišiel hrať šach. Všetko som odniesol na dvor do vaničky, sadol som si na to a čakal som západ slnka.

Slnko naozaj i zapadlo a potom sme všetko odviezli na školský dvor.

Bolo toho veľmi veľa, len lavórov som napočítal sedem. Mišo povedal, že takto je pec nahradená, tak sme ju naložili na vozík a postavili u Špalov v práčovni.

Keď sme sa ukryli v tme, vošla do práčovne Špalova mama aj s otcom a my sme sa veľmi smiali, lebo otec povedal: — Čo si ty len za človeka, kriku narobíš pre nič za nič. Čo stále máš s tou pecou?

Teta Špalová sa čudovala a povedala:

— Namojdušu, poobede tu ne­ bola! To sú časy, človek už aby vlastným očiam neveril!

Potom sme sa vozili na vozíku a každý bol chvíľu kôň a chvíľu kočiš. Potom nás volali rodičia a Mišo povedal Špalovi: — Druhý raz nerob sprostosti, lebo tak dlho budeš chodiť s kr­ čahom po vodu, až sám do nej spadneš a dostaneš sa do basy. Špalo nepovedal ani ,,š", ale my sme povedali, že futbal bu­ de spoločný. Aspoň nám vozík ostal aj na druhý deň.

Keď sme šli z dielenských prác, Červenka sa nafukoval, lebo mal na chrbte hrču. Stále si vyzliekal kabát a Špalo mu musel vyťahovať košeľu, aby sme videli. Ale my sme aj tak nevideli, lebo tá hrča bola asi maličká. Červenka fňukal a vravel, že musí byť veľká aspoň ako slivka, aj taká belasá. Ale nebola.

— Preto nič nevidíte, — povedal Červenka, — lebo už sa stmieva.

A tma je tiež belasá.

On sa udrel po chrbte kladivom. Nie naschvál, ale keď chcel zatĺcť klinec. Tak sa rozohnal, že netrafil na tú stranu, kde bol klinec, ale na tú druhú, kde bol jeho vlastný chrbát.

— S tebou je kríž, Červenka, — povedal Mišo. — Už ti to sto ráz povedali, že sa kladivo nedrží v ľavej, ale v pravej ruke. Ale ty stále len ľavou, tak sa nečuduj. Špalo povedal: — Jemu je jedno, či ľavá, alebo pravá, on má obidve ľavé. Červenka povedal: — Ty čuš, ty si prepadol, a ja mám samé jednotky.

On sa chvasce a myslí si, že každý, kto nemá samé jednotky, musí čušať. Tak Mišo povedal: — Radšej čuš ty, Červenka, lebo pre teba prepadneme všetci štyria z dielenských prác.

Lebo my štyria sme jedna partia. Mišo Juran, Červenka, Špalo a ja robíme na jednom diele. To dielo je stolička. Nie taká s operadlom, ale hokerlík.

To je veľmi ťažké dielo.

Keď nám s Mišom pridelil súdruh učiteľ do partie Špalu, tak sme neboli radi, lebo on naozaj prepadol z matiky, tak sme sa báli, a keď nám pridelil Červenku, tak sme zasa boli radi, lebo on všetko vie, aj keď nie je kamarát.

Ale sme sa oklamali.

Špalo je najšikovnejší a Červenka najnešikovnejší. To sa vidí podľa toho, že: zlomil 2 pílky, hoblíkom roztrhol 1 košeľu (Špalovu), skazil 4 nohy (stoličkové) a udrel sa 1 x po chrbte (svojom). A dnes sme preňho všetci štyria dostali z dielenských prác štvorku.

Všetky partie už majú stoličku hotovú. Aj my máme, ale naša má len tri nohy. Súdruh učiteľ povedal, že nám nekázal robiť šusterskú trojnožku, ale ľudskú stoličku, a dal nám štvorky. A bol by nám dal aj pätorky, ale Špalova noha bola taká krásna, že sa zmiloval. Špalova noha bola najkrajšia. Mišova a moja stredná a Červenkova nijaká, lebo on už štyri pokazil. Prvá mu vyšla veľmi tenká, druhá veľmi hrubá, tretia bola o 10 cm kratšia a štvrtá o 5 cm dlhšia. Červenka sa hádal, že 5 cm je ako nič, Spalo mu povedal: — Radšej sa neškriep a rob, aj tak len kazíš materiál. Ty by si na jednu stoličku spotreboval aj celý les. Červenka sa nahneval a začal tĺcť klinec a vtedy sa udrel po chrbte.

A ked sme šli domov, ešte sa nafukoval.

— Daj už pokoj, človeče, ideš na nervy s tou tvojou hrčou, — povedal Mišo. — Ako my k tomu prídeme, aby sme si lámali hlavu, ako to spraviť, a ešte aj počúvali tvoje sprostosti.

Ja som povedal: — Ešte pre teba rachneme.

Ale Červenka bol pyšný a povedal: — S tým si ja hlavu nelámem. Špalo nech za mňa urobí nohu a ja mu raz dám odpísať matiku.

Mišo sa nahneval, lebo on dával Špalovi hodiny z matiky stále, nielen raz. Tak povedal: — On tvoje odpisovačky nepotrebuje, lebo aj bez teba mal už

z písomky dvojku. Vieš čo, choď si naspäť do Kantorisovej partie, my takého milosťpána nepotrebujeme, ako si ty. Červenka sa zľakol, lebo on sa Kantorisa bojí, a už sa nenafukoval, ale povedal: — Ja som nie milosťpán, ale Špalo, lebo on to vie, a mne nechce ukázať. Spalo sa ho spýtal, či majú doma drevo, a Červenka povedal, že majú. Tak sa pobrali do Červenkovej drevárne a Špalo asi dve hodiny učil Červenku, ako treba strúhať nohu.

Potom šli domov cez náš dvor a na nebi už boli hviezdy. My sme hrali futbal a volali sme ich. Špalo šiel, ale Červenka nie, lebo ho boleli všetky telesné časti od roboty. Tak sme ho dali do brány, ale pustil nám všetky góly, lebo pod pazuchou držal hotovú nohu a vlastnými nohami chytať nevie. On je taký nešikovný.

Keď sme šli domov, Mišo povedal: — Vieš čo, Červenka, ty máš dobrú hlavu, lebo všetko vieš. Ale keby si mal byť ako ten Robinson na pustom ostrove, tak by si si nevedel urobiť ani posteľ a musel by si spať na zemi a divé kozy by po tebe stúpali a nemohol by si spať a prechladol by si a umrel skôr, ako by ťa zachránili. Červenka rozmýšlal a povedal: — Ja nebudem Robinsonom, ale doktorom.

Mišo povedal: — Ako chceš, ale mne sa veru doktorstvo nepáči. Keby som nebol kozmonautom, tak by som chcel byť Robinsonom. Mal by som celý ostrov a postavil by som si na ňom, čo by som chcel, aj jeden zverinec z tamojších zvierat, aby sa námorníci čudovali, keď ma prídu zachrá­ niť.

Potom Červenka povedal, že aj on by chcel byť Robinsonom, ale aby tam s ním bol aj Špalo. On by bol Piatok a spravil by mu postel. Tak sme videli, že Červenka vôbec nie je hlúpy, ale je vlastne prefíkaný. Ale hrču nám už neukazoval.

Keď prší a bijú veľké hromy, starká ma nepustí na dvor, aby do mňa neudrelo.

Aj včera som s ňou sedel v kuchyni a pozerali sme z okna, lebo vonku bola búrka. Starká vzdychala a povedala, že sa leje ako pred potopou. Ja som chcel vedieť, či sa ona na potopu osobne pamätá, keď má už šesťdesiat rokov. Starká povedala, že ona osobne videla, len jednu povodeň, keď sa vylial Hron a voda im odniesla chliev aj s jedným prasiatkom. Cez celú dedinu plávalo na doske a veľmi kvičalo a potom ho vylovil môj pradedo.

Ale na potopu sa nepamätá, lebo bola strašne dávno, o tej sa len učili na náboženstve, keď bola malá.

Potom mi starká začala rozprávať, že to bolo strašné, lebo pánboh sa vtedy nahneval na ľudí pre hriechy a rozhodol sa, že ich všetkých utopí a spasí len jedného, Noema a jeho rodinu. Keď sa už rozhodol,

začal na svet liať dážď a lial ho neprestajne štyridsať dní a štyridsať nocí. A všetko sa začalo topiť.

Ja som bol zvedavý, či aj zvieratá sa začali topiť.

— Pravdaže, aj zvieratá, — povedala starká.

— Lebo aj na ne sa pánboh hneval pre hriechy? —spýtal som sa ja.

— To nie, zvieratá nehrešia, lebo nemajú dušu.

— Tak prečo ich chcel utopiť?

— No, vieš, — povedala starká, — ony trpeli za nás, ľudí.

To sa mi teda nepáčilo, lebo prečo majú nevinní trpieť? Ja by som veru za Kantorisa netrpel a ani nášho psa Bura by som nedovolil preňho utopiť. To by som radšej hodil do potopy Kantorisa, lebo on aj tak vie plávať.

Potom mi starká rozprávala, že pánboh kázal Noemovi postaviť drevenú loď, ktorá so volala archív alebo nejako podobne. A bolo to veľké tajomstvo a on nesmel nikomu nič povedať, ale len potom, keď bude zle, vziať do archívu jeden pár z každého druhu živočíchov.

Aby sa naozaj všetko neutopilo, ale ostalo niečo aj do našich čias.

— To teda musela byť ukrutánska loď, keď sa do nej pomestili všetky svetské zvieratá. Noe mal iste veľkú fabriku, keď mu v nej postavili takú lodisko, — povedal som ja.

— Netáraj, dieťa, — povedala star­ ká, — fabriky vtedy neboli. On ju staval sám a bola veľká ako náš dom.

Ja som sa smial.

— To je dačo? — povedal som. — Do nášho domu by sa nezmestil ani ten cirkus, čo tu bol vlani. Oni mali zvierat za pätnásť vagónov, a to veru ani nebol bohvieaký veľký zverinec.

— Ja neviem, — povedala starká, — dosť na tom, že sa pomestili.

Potom som sa spýtal, či vzali na loď aj tulene.

Starká povedala, že áno. Pánboh kázal všetky, tak teda vzali všetky.

— Hahá, — povedal som ja, — to teda bolo hlúpe, lebo tuleň sa vo vode neutopí, ale na lodi ozaj ne­ viem, čo žral, keď zase tam neboli ryby, lebo ryby potrebujú vodu a tuleň zas potrebuje ryby, aby nezdochol.

— Neprevracaj ma, chlapče, — povedala starká, — tak to bolo, lebo tak nás to učili.

Ale ja som nedal pokoj a spýtal som sa ešte: — Tak, keď zobral všetky zvieratá, to znamená, že aj ľadové medvede? Aj klokany z Austrálie, aj indické okuliarniky, aj levy z Afriky, však?

— Áno, — povedala starká.

— Aj amerického kondora?

— Pravdaže. Všetky zvery.

Potom som sa spýtal, či mal Noe na tej lodi motory, alebo len veslá.

Starká myslela, že len veslá, lebo motory vtedy nemohli byť. — To mu teda nezávidím, — povedal som. — Určite ho ruky boleli, kým dovesloval na severný pól po medvede a hneď hybaj do Austrálie po klokana a behom do Afriky po leva. A vieš ty, starká, že Amerika bola objavená iba pred päťsto rokmi? Tak ako vedel Noe, kade plávať po amerického kondora?

Starká nevedela a povedala, že som bezbožník. Ale mne to vŕtalo v hlave a povedal som: — Aj keby bol mal kompas a radar a vedel by všetko, kade má ísť, aj tak nemohol celý svet obehať za štyridsať dní. A ešte za takých nemožných meteorologických podmienok.

Starká povedala, že musel, keď mu to pánboh kázal.

Ja som povedal, že to mu teda mal dať do tej lode atómový pohon.

— Nože sa neprehreš, chlapče, — skríkla starká a zalomila rukami.

— Vieš, čo si ja myslím, starká? — pokračoval som a stal som si ku dverám. — Že je to len taká rozprávka, lebo naozaj to byť nemohlo.

Ten veľký lejak mohol byť, a keď bol lejak, tak bola určite aj povodeň ako u nás, keď sa vylial Hron. Ale že by niekto bol mal takú loď, čo by pobral do nej všetky zvieratá, to byť nemohlo. A keď tá povodeň bola veľká, tak sa určite aj veľa zvierat utopilo. Veď si vravela, že aj keď sa vylial Hron, susedovcom sa prasiatko utopilo, a vám nie. A keď má niekto v povodni loďku, tak najprv zachraňuje ľudí a až potom zvieratá. Tak, pravdaže, sa niektoré aj utopia.

Vtedy sa starká nahnevala, chytila mokrú handru a začala ma nahá­ ňať. Ale ja som bol pripravený a vyskočil som na dvor.

Potom starká otvorila oblok a zakričala: — Ideš ho spod toho stromu! Chceš, aby do teba udrelo? A tu máš pršiplášť!

Potom som až do tmy bol na dvore. Stavali sme s Mišom priehradu.

Keď sme šli s Mišom od iskier, rozprávali sme sa o výchove, lebo sme mali s výchovou veľké starosti. My sme vedúci iskier a chceme ich poriadne vychovať. Lebo my sme dobrí pionieri, to nám raz povedala aj súdružka učiteľka.

— Vieš čo, — povedal Mišo, — keď sme vtedy šli od iskier, — mne sa nepáči, že nás tí prváci dosť nepočúvajú a robia krik, aj keď im povieme, aby boli ticho. Mne tá výchova vŕta v hlave. — Aj mne vŕtala, tak som povedal: — Hlavná chyba je, že iskry majú len šesť rokov, lebo keby mali aspoň dvanásť, tak aj keby neposlúchali, vedeli by aspoň lepšie utekať.

To bola pravda, aj Mišo uznal, že je to pravda, lebo utekať by vedeli a dalo by sa s nimi na všeličo hrať.

Ale potom povedal: — Nič sa nedá robiť, už sa len musíme s nimi potrápiť, aby sme nemali v oddiele hanbu. Ja som povedal: — Možno, že také malé deti poslúchajú viacej otca a mamu ako vedúceho.

Potom sme dlho rozmýšľali a vo štvrtok sme zase šli k iskrám.

Mišo im povedal reč: — Iskry! My sme o vás rozmýšľali a vymysleli sme, že škola je vám ako domov a my dvaja sme vám ako rodičia. Ja som vám ako otecko

a Miro Fazuľka mamička. No, nie celkom, ale skoro ako, to znamená, že nás musíte poslúchať, lebo my vás budeme vychovávať.

Jedna iskra sa hlásila a povedala Mišovi: — Otecko, aj dnes mi napíšeš úlohu?

Mišo najprv nevedel, čo má povedať, ale potom povedal, že iskry si musia samy písať úlohy. Potom sme sa hrali ako doma.

Ale keď sme šli domov, ja som mal pochybnosti, či som ozaj iskrám mamička.

Lebo všetky iskry na mňa na ulici zakričali: — Česť práci, mamička!

A ľudia sa obzerali, a keď videli, že ja som tá mamička, tak sa smiali. Aj Mišo sa smial, lebo on bol len otecko, tak jemu sa ľahko smialo. Potom sme sa s Mišom povadili.

Ale potom sme sa pomerili, lebo my sme kamaráti.

Na druhý štvrtok sme iskrám povedali, že škola nie je domov a my nie sme rodičia, lebo škola je škola a hotovo. A my sme ako učitelia.

— Koľko je šesť a šesť? — povedal Mišo.

—Desať, súdruh učiteľ, — povedala iskra.

Ona nemala viac prstov.

Tak sme jej uznali a začali sme iskry učiť krasopis. Ale sme nevedeli, že oni mali ešte len m, a naučili sme ich r.

Potom z toho bolo zle, lebo prvácka súdružka videla r v zošite a veľmi sa hnevala. A keď nás hrešila, tak všetky iskry plakali, čo s nami bude. Tak sme videli, že iskry sú lepšie ako dospelí, aj keď majú len šesť rokov. Keď sme prišli zo školy domov, rozmýšľali sme až do večera a potom sme celý týždeň kreslili obrázky. Pre každú iskru jeden. Chlapcom vlkov a dievčatám ovečky, aby sa nebáli. Aj sme ich vyfarbili. Ovečky na zeleno, lebo žerú trávu, a vlkov na čierno, lebo žerú ľudí.

Vo štvrtok sme iskrám rozdali obrázky a bola veľká radosť.

Jedna iskra, čo dostala vlka, teda chlapec, povedala: — Ja poviem mamičke, aby mi toto krásne čierne auto dala zará­ movať.

Ja som sa smial, lebo vlkov kreslil Mišo.

Ale potom sa smial Mišo, lebo iskry si mysleli, že ovce sú šalát. My sme nepovedali nič, lebo sa im obrázky aj tak veľmi páčili. Potom sme sa hrali a spievali sme si, lebo nám bolo dobre a veselo. Naše iskry sú najlepšie a nedali by sme ich ani za dvanásťročné. Ale vychovávať je ťažko.

Dnes sa mi v škole povodilo zle. Zasa som nevedel botaniku, lebo sme včera s Mišom dlho rozmýšľali, ako to bude, keď nás vystrelia na Mesiac. Mám to zapísané aj v žiackej knižke. Nie to o Mesiaci, ale o botanike. Keď sme šli zo školy, mne sa veľmi nechcelo ísť domov, tak sme sa s Mišom prechádzali popred dom. Náš pes zavýjal a na nebi svietil Mesiac.

— Ja myslím, — povedal Mišo, — že by sme mali aj psa vziať do tej rakety, aby videl, ako je to na tom Mesiaci. A môže nám tam strážiť raketu, keď budeme chodiť na výskumné výpravy, aby nám ju niekto nepokazil.

Ja som bol rád, že si na to Mišo spomenul, lebo neviem, ako by sme šli naspäť, keby sa nám na Mesiaci stratili z motora súčiastky.

Dohodli sme sa, že Bura vezmeme so sebou. Hneď zajtra ho začneme cvičiť. On síce váži 9 kíl, ale to len tu na Zemi. Vo vesmíre nikto

neváži nič, ani chlapci, ani psi, takže na tom už tak nezáleží. Keď sme sa dohodli, zatvorili sme Bura do búdy, aby si zvykal na vzduchotiesnivú kabínu. Aj my si zvykáme na tiesnivú kabínu a každý deň sedíme zatvorení v múčnej truhlici u Juranov na povale. Najprv sme vydržali len 10 minút, lebo sa nám ťažko dýchalo, lebo vzduch bol nasýtený múkou. Ja som chcel truhlicu vyčistiť mokrou handrou, ale Mišo povedal, aby som to nechal, že múka bude ako kozmický prach, toho je aj tak vo vesmíre plno, aspoň nebudeme prekvapení.

Teraz sme už vytrénovaní a vydržíme v tiesnivej kabíne aj hodinu.

— Povedz mame, — povedal Mišo, — aby ti začala pravidelne podávať potravu, aby si bol zvyknutý. Len tri razy denne, lebo s jedlom sa v rakete musí sporiť, nakoľko tam nemôže byť obchod.

To som uznal, že sa musí sporiť, ale sa mi nepáčilo, keď Mišo povedal, že budeme jesť samé konzervy, lebo ja mám najradšej halušky.

— Neboj sa, — povedal Mišo, — ja som už vynašiel, ako si halušky uvaríme aj bez sporáka. Vezmeme si sklíčko, chytíme doň slnečné lúče a spravíme si ohník, kedy. len budeme chcieť. Aj slaninku si

môžeme opekať. My máme doma trojnožku aj kotlík a ty vezmi kutáč, spravíme z neho ražeň. Ja vezmem loveckú baterku, aby sme mohli chodiť po Mesiaci, aj keď bude tenký ako rožok. Potom bude všade tma, a keby sme nemali baterku, museli by sme sedieť na tom tenkom kúštičku, a to by bolo nebezpečné.

— Ja myslím, — povedal ešte Mišo, — že sme už dobre pripravení.

Zajtra napíšeme do geofyzikálneho roku a prihlásime sa aj do rakety.

Aj ja som myslel, že sme už pripravení, len som nevedel presnú adresu. Ale Mišo sa smial a povedal:

— Ako, že to nevieš? Adresa je Sovietsky zväz, a tam už všetci poštári vedia, kade pôjde tá raketa. Potom sme sa dohovorili, že zajtra odošlem prihlášku a napíšeme aj presné miery, aby nám ušili skafandre a na nohy olovené topánky. Aj pre Bura jedny, lebo keby nemal olovené topánky, tak by lietal ako anjel, lebo na Mesiaci nie je zemská príťažlivosť, a každý by sa ho bál, lebo je čierny.

Potom sme rozmýšľali, či predsa len nie sú na Mesiaci ľudia a či tam nemajú botaniku.

Mišo povedal: — Či sú na Mesiaci ľudia, to veda ešte celkom nevynašla, ale botanika tam nebude, lebo ja som čítal, že na Mesiaci niet rastlinstva.

A Mišo povedal: — A keby aj bola botanika, my budeme v triede noví, a keď nás vyvolajú, povieme, že sme sa to ešte neučili.

A ešte povedal: — A žiacke knižky necháme na našej planéte.

Minule som pozrel do kalendára a videl som, že už bude jedenásty mesiac, november. Tak vám porozprávam, čo sa nám stalo tiež v novembri, ale vlani.

— Vieš čo, — povedal som Mišovi, keď sme raz pred rokom išli zo školy, — ja si už dva dni lámem hlavu na tom, čo by sme mali poslať Geňovi do Omska.

— Vidíš, — povedal Mišo, — aký si ty! Aj ja si už dva dni lámem hlavu, a keby si bol povedal, že aj ty si lámeš, mohli sme si lámať spolu.

Tak sme si začali lámať hlavu spolu a vymysleli sme senzáciu. Veď to aj mala byť senzácia, a tak sme boli radi, že sme ju vymysleli.

Lebo bol Mesiac československo-sovietskeho priateľstva a senzáciu sme potrebovali poslať Geňovi, aby vedel, že naňho myslíme.

Vymysleli sme taký dar, čo sa nedá nikde kúpiť, lebo to ešte nikto nepotrebuje. Teraz to ešte nikto nepotrebuje, ale my to budeme čoskoro potrebovať, keď poletíme na Mesiac alebo na blízke planéty.

Tak sme teda vymysleli Geňovi kozmický skafander. Iba taký na hlavu. Na trup a končatiny mu už niečo ušijú v geofyzikálnom roku.

Hlava je to najdôležitejšie, tak sme začali od hlavy. A Geňa, to je ten, čo chce byť kapitánom na atómovom ľadoborci a my si s ním píšeme. Ale my chceme, aby bol tiež kozmonautom ako my. Keď sme kamarátmi na Zemi, tak aby sme boli aj na oblohe.

Ten skafander nám dal veľmi veľa roboty. Mišo zaobstaral u strýka celuloid a vzácne kovy a potom sme celý týždeň po vyučovaní montovali u Juranov na pôjde. Čo bolo treba zvariť, to sme zvarili na dielenských prácach.

Keď sme boli hotoví, videli sme, že je to veľmi krásny skafander, krajší, ako keby sa kúpil. Navrchu mal anténu a vôbec sa v ňom nedalo dýchať, a to bolo dobre. Aspoň sa človek nemohol nadýchať kozmického prachu. Lebo keby sa ho nadýchal, tak by sa mu zaprášili pľúca. Potom by kašlal vo vesmírnom tichu a mohol by dostať spätnú rýchlosť.

Skoro nám bolo ľúto ten skafander dať na poštu, a keby to nebolo pre Geňu, tak by sme ho nikdy neboli dali. Ale jemu sme ho poslali.

Potom sme boli netrpezliví a potom prišiel od Geňu list:

Drahí kamaráti!

Váš dar ma veľmi potešil. Nepíšete síce, na čo sa používa, ale ja si myslím, že je to zlepšený Papinov hrniec bez pokrievky. Pre mňa osobne má tú výhodu, že nemá uši, ale má dole tyč. Keď budem na ľadoborci, môžem hrniec zapichovať do večného snehu a uvariť si boršč aj pod volným polárnym nebom. Aj to je dobré, že budem cez priesvitné steny nádoby vidieť, ako v boršči vyskakujú od varu kúsky tulenieho mäsa. Pokrievku si kúpim u nás v Omsku. Ďakujem Vám, drahí kamaráti, a som navždy Váš Geňa.

Ked sme s Mišom prečítali tento list, najprv sme sa zľakli, lebo to bol veľký omyl. Ale potom Mišo povedal, že keď Geňa nechce byť kozmonautom, tak ani nepotrebuje skafander, a je vlastne veľmi dobre, že ho môže použiť ako Papinov hrniec. Tak sme pozreli do fyziky, čo je to Papinov hrniec, a podľa obrázku sme spravili Geňovi pokrievku. Ešte nám ostali vzácne kovy a on by nadarmo vyhadzoval ruble. Toto sa nám stalo vlani. Tohto roku sme už vymysleli inakšiu senzáciu, ale Geňovi napíšeme, na čo sa používa.

Hneď prvú hodinu v pondelok nám súdruh učiteľ nasolil matičku písomku, lebo Mišo Juran rozmýšľal, a on si myslel, že spí. Tak aby sme sa zobudili.

Tak sme začali písať, a keď sa súdruh učiteľ obrátil chrbtom, pozreli sme sa na Kantorisa, lebo on vždy robí grimasy a potichu vyskakuje a vyplazuje jazyk, a tak nám je na písomke veselšie.

Keď sme už chvíľu pozerali, videli sme, že Kantoris neskáče ani nevyplazuje jazyk, tak sme hneď zbadali, že vôbec nie je v škole.

A naozaj ani nebol, a to nielen v pondelok, ale ani v utorok.

V stredu mi naša súdružka kázala, aby som Kantorisovi zaniesol úlohy. U Kantorisov mi otvoril dvere Kantoris, ale hneď aj vybehol na chodbu a povedal: — Drž hubu a nič nevrav, aby mamka nepočula, že som nebol v škole.

A vaše úlohy nepotrebujem, lebo ja teraz študujem diaľkovo.

Tak som odišiel, lebo Kantoris bol nervózny.

Jemu sa diaľkové štúdium zapáčilo vtedy, keď sme sa s Mišom roz­ právali, že sme nemohli u nich hrať stolný futbal, aby nebol krik, lebo Mišov otec sa diaľkovo učil v izbe.

Vtedy Kantoris povedal: — Dospelým je dobre, oni si pre seba všeličo vymyslia a učia sa ďaleko od školy, a my, deti, sa musíme trápiť ako otroci. Potom sa ešte týždeň trápil a prestal chodiť do školy, lebo jemu ide škola na nervy.

V piatok som Kantorisa stretol v obchode. Čakal, kým mi navážia múku, lebo on kupoval iba šumienky.

Na ulici mi povedal: — Ešte je to len päť dní, čo nechodím do školy, a už cítim, že som oveľa múdrejší. Ale stojí to veľa peňazí. Šťastie, že som sporivý a našporoval som si. Ja som sa spýtal: — Čo ťa stojí peniaze?

On odpovedal: — No predsa lístky do kina. Ja chodím každý deň do nonstopu, tam hrá kino od rána do večera, raz zaplatíš a sedíš si dnu celé vyu­ čovanie.

Ja som povedal, že my sa teraz učíme trojčlenku.

Kantoris sa smial a povedal: — Trojčlenku v kine nedávajú, ale botaniku hej. Už viem, ako sa z tabaku robia cigarety. Aj základy boxerstva už viem, aj to, ako sa chytajú veľryby.

Potom ma volala mamka, lebo chcela z múky robiť palacinky.

Ale Kantoris neprišiel do školy ani na druhý deň.

Potom bol utorok a v utorok je telocvik. Súdružka nám kázala doniesť korčule a ktorí mali, šli sa s ňou na klzisko krasokorčulovať. Keď sme vstúpili na ľadovú plochu, videl som, ako Kantoris diaľkovo študuje telocvik. On sa rýchlokorčuľoval a všetci ľudia pred ním utekali. Všetci utekali pred ním a len jeden za ním, ale márne, lebo nemal korčule, tak ho nechytil, aj keď bol správcom klziska. Kantoris nás nejasne videl v diaľke a zachránil sa pred správcom medzi nami. Pred správcom sa zachránil, ale pred súdruž­ kou učiteľkou nie. Bol by sa aj pred ňou, lebo mal kanadky, ale v tej rýchlosti nezbadal vojenský omyl, a síce, že sme to my a naša vlastná

súdružka. Tak padol do pasce, lebo z jednej strany bol obkľúčený mantinelom a z druhej súdružkou.

Tak sa vzdal, lebo čo mu ostávalo, keď bol zajatý za ucho?

Od stredy už Kantoris neštuduje diaľkovo, ale riadne, a preto chodí do školy.

A dostane trojku zo správania.

A cez prestávku nám povedal: — Aj tak som už chcel prísť do školy, lebo sa mi minuli peniaze.

Diaľkové štúdium nie je nič pre mládež. Neviem, ako to robia do­ spelí, ale pre mládež je to nanič.

My sme sa smiali, lebo moja mamka diaľkovo študuje, aj Mišov otec, tak my vieme, že dospelí neštudujú v kine, ale v riadnej škole, lenže večer, keď už všetci spia.

Potom ešte Kantoris povedal:

— A z trojky si nič nerobím.

Tak to povedal, ale pravda to nebola.

Lebo keď sa na matike súdruh učiteľ obrátil chrbtom, nikto nevyplazoval jazyk, ani nevyskakoval. A Kantoris tam bol, lebo sme ho na vlastné oči videli.

Tak sa ukázalo, že ho tá trojka mrzí.

A asi aj tie peniaze, čo nadarmo vyhodil na diaľkové štúdium.

Keď sa priblížili Vianoce, dohovorili sme sa s Mišom Juranom, že budeme spolu ozdobovať stromčeky, najprv u nich a potom u nás.

My sme doma najstarší, tak aby mali malé deti radosť.

U Juranov sme sa s Mišom zamkli do izby a pustili sme sa do roboty.

V kúte bol opretý stromček a na stole dve škatule. V jednej boli salónky a v druhej čokoládová kolekcia.

— Mne sa vidí, — povedal Mišo, — že je ten stromček na tie dve škatule priveľký.

Aj mne sa videlo, že je priveľký. Vzali sme teda pílku a skrátili sme strom o tri štvrte metra.

— No vidíš, — povedal Mišo, — už je to lepšie. Teraz už aj môžeme ochutnať kolekciu, či je čerstvá. Vieš čo, vezmeme si po jednej rybke. — Vzali sme si po rybke a potom aj po štyri salónky.

— Vieš čo, — povedal Mišo, — teraz ty zjedz hodiny a ja si vezmem čižmu, aby nebol stromček prepchatý.

Potom som si ja vzal čižmu a Mišo hodiny, lebo my sme kamaráti a musíme byť vo všetkom rovní.

— No, ja myslím, — povedal Mišo, — že teraz toho máme akurát.

— Spočítali sme čokoládu a salónky a potom Mišo porátal konáriky, aby sme vedeli, koľko máme na každý zavesiť. Mišo mal jednotku z matematiky a pomocou delenia vyrátal, že na každý konárik vyjdú tri kusy a deväť nám ostane.

Tých deväť kusov sme zjedli, aby nás nemýlili.

Ale potom Mišo povedal, že tri kúsky na jednom konáriku je málo a že stromček bude riedky. Aj mne sa zdalo, že by bol riedky, lebo konáre boli dosť dlhé, čo sme predtým nezbadali. Tak sme vzali pílku a odpílili ešte asi pol metra.

Potom si vzal Mišo raka a ja hviez­ du, a keď sme všetko znova prepo­ čítali, vychádzal nám stromček veľmi hustý. Mesiac bol v kolekcii iba jeden, tak sme si ho rozdelili.

Potom sme si rozdelili slnko a po­ medzi to salónky. Ale museli sme sa nejako pomýliť, lebo keď sme začali vešať, vychádzali na konár dva kusy.

Mišo s tým nebol spokojný a po­ vedal : — Neviem, čo je s tou jedličkou, mne sa akosi nepáči. Salónok má­ me dosť, len konárov je priveľa.

Tak sme ešte nejaké konáriky od­ pílili. Potom sme stromček zasadili do stojana, navrch sme dali hviez­ du a pod ňu zavesili tri salónky, lebo viac sa nevmestilo. Ostatok sme si rozdelili.

— Takýto stromček, — povedal Mišo, — nebude mať ani Jano, ani Jožo, ani nikto z našej školy. Dá sa postaviť hocikde, aj na skriňu.

Mne sa veľmi páči.

Aj mne sa veľmi páčil, ale už sa mi chcelo ísť domov. Aj sa mi dobre chcelo ísť, lebo potom zaklopala Mišova mamka a museli sme otvoriť.

Asi sa jej stromček nepáčil, lebo veľmi vzdychala a božekala, alebo ju možno len bolela hlava od pečenia. Potom nám dala desať korún a šli sme kúpiť nový stromček. Jedličku sme už nedostali, len smriečok.

Potom sme zas robili stromček, ale nie v izbe, ale v kuchyni. — Tu mi budete na očiach, galgani, — povedala Mišova mamka. Potom sme balili do papierikov kockový cukor, aj sme ho vešali a urobili sme škaredý hustý stromček.

— Keby nebol Štedrý večer, — povedala Mišova mamka, — tak by som ťa zbila ako žito.

Vianoce sú najkrajšie sviatky a každý chlapec má Vianoce veľmi rád.

— Hurá, hurá, hurá! — skríkol som 3. januára, keď mi otec ráno povedal, čo sa v noci stalo, a vybehol som na dvor. Mamka mi hodila topánky, lebo som vybehol bosý, ale ja som ich predbehol a vrátiť som sa nemohol, lebo som utekal do Juranov. — Mišo, Mišo, Mišóóó — skríkol som, keď sa Mišo na búchanie zobudil. — Už nám ju vystrelili, už nám ju skúšajú, chytro sa obliekaj, už nám raketa letí na Mesiac!

Mišo skočil do nohavíc a povedal: — Nerob krik a buď ticho, musíme sa vedecky poradiť, lebo času je málo, aby sme vedeli, čo a ako.

Potom sme sa vedecky radili na povale v múčnej truhlici a čakali sme večer, lebo sme chceli pozorovať Mesiac a počúvať, ako to buchne.

Ale Mišo povedal: — Nič nebuchne, lebo na Mesiaci je svet večného ticha a nič tam nepočuť, lebo tam niet ovzdušia, tak nemôžu byť zvuky, ktoré sa šíria pomocou neho, môj otec to čítal v novinách.

Aj my sme čítali, že na Mesiaci je svet večného ticha.

— A keby aj nebol svet večného ticha, — povedal Mišo, — je tam všade hrubo prachu a raketa si ľahne ako na paplón.

Ja som bol rád, že si neublíži, ale som sa bál, aby tú cestu vy vládala, lebo Mesiac je veľmi ďaleko a nikdy nikto tak ďaleko nedoletel a ani my nedoletíme, ak nevyvládze.

Ale Mišo povedal: — Z teba nikdy nebude vedec, lebo nerozmýšľaš vedecky.

Potom sme vyšli z truhlice a šli sme domov spať, lebo už bol večer.

Ráno prišiel Mišo a bol obutý a povedal: — Vidíš, ty, nespal som pre teba celú noc, a ona nielen vyvládala, ale si letí ďalej k Slnku a Mesiac už má dávno za sebou a bude si obiehať okolo Slnka ako umelá Zem. Ja som chcel vykríknuť od radosti, ale potom som povedal vedecky: — Tak to je potom iná vec.

A šli sme zase na povalu do kabíny, lebo Mišo povedal, že teraz už presne vie, čo a ako. Aj vedel a povedal: — Naplánoval som inakšiu cestu, na Mesiaci sa zastavíme len na

jeden-dva dni a hneď pôjdeme ďalej, na Mars. Ja o Marse všetko viem a tú knihu mám so sebou, lebo musím aj teba vedecky pri­ praviť, aby si potom nemal hanbu.

Potom sme pomocou drôtu na­ montovali v kabíne loveckú bater­ ku a študovali sme celý deň.

Večer Mišo spísal všetky body, lebo ich musíme poslať do geo­ fyzikálneho roku, aby podľa toho stavali kozmický koráb. Tie body sú: 1. Na Marse je jar, leto, jeseň, zima ako tu. My by sme ta chceli prísť v zime, keď sú na póloch snehové čiapočky, lebo sa radi lyžujeme. Zobrať 2 lyže a 1 sane.

2. Po zime príde jar, aj vtedy tam chceme byť, lebo príroda sa pre­ búdza a vtáčiky spievajú a na jar sa sejú rastlinky a my tam založíme mičurinské políčko, aby videli.

Zobrať 1 rýľ, 1 motyku, 1 hrable, 50 balíčkov pozemských semien (aj kvety) a 1 vrece umelého hno­ jiva.

3. Na Marse sú veľké pieskové

sahary, v ktorých budeme bádať a chodiť sem i tam. Zobrať 1 ťavu (dvojmiestnu).

4. Sú tam vodnaté kanály. Veda to nevie isto, ale tak to vyzerá.

Zobrať 1 čln, 2 vesla, 2 plavky.

5. Na Marse sú bytosti, a keď sú bytosti, tak sú aj pionieri. Zobrať dary pre jeden pioniersky oddiel, ktoré vyhotoví náš pioniersky oddiel, dievčence bábiky v krojoch a chlapci pozemské zvieratá z dreva.

Keď sme boli hotoví, vystúpili sme z truhlice a okienkom sme hľadeli na oblohu, aby sme videli Mars, lebo bol večer.

Ja som povedal:

— A možno sa takto na nás dívajú Marťania a možno sa dívajú na tú sovietsku raketu a videli, skade vyletela, a čudujú sa.

Mišo povedal: — Isto sa čudujú a rozmýšľajú a prídu na to, že keď z našej Zeme vyletela raketa, tak tu musia byť bytosti, lebo kto by ju vypustil?

A možno o týždeň-dva oni k nám vypustia svoje bytosti, aby sme sa spoznali.

Ja som sa potešil, že to bude fajn, ale potom som sa zľakol, lebo som čítal, že Mars je boh vojny a Marťania sú zlí a všade chcú vojnu, a začal som sa báť.

Ale Mišo povedal: — Si ty len somár, Miro! Rozmýšľaj vedecky, človeče! Keď tí Marťania prídu, tak budú ako my a nedonesú nám vojnu, ale marťanskú ťavu, mičurinské políčko a dary od pionierskeho oddielu.

Začal som rozmýšľať vedecky a už som sa vôbec nebál.

Môj najlepší kamarát až do smrti je Mišo Juran, lebo jeho mám najradšej na svete. Mamka vraví, že keď sme ešte chodili do škôlky a Mišo raz bol falošný a nechcel sa so mnou hrať, tak ja som plakal až do večera a ešte aj v noci, keď som spal. A keď Mišo v druhej triede dostal ovčie kiahne, ja som naschvál vošiel k nemu do postele, keď ma nezbadali. Otec sa to potom neskôr dozvedel a chcel ma zdrať, ale už nemohol, lebo som mal všade pľuzgiere, aj na nose.

Tam mám aj dnes jamku. Tak ma na veľké prosenie nechali ležať u Juranov a bolo nám dobre. Potom sme už stále a vždy boli kamaráti, aj v chorobe, aj v škole a na dvore, tak som si myslel, že len Mišo mi môže byť kamarát a druhý nie. Ale teraz vidím, že aj druhí sú.

Lebo dnes sme mali kreslenie, a kreslenie máme veľmi radi, lebo sa cez prestávku osviežujeme vodovkami, aby nám nebolo horúco.

Rozrobíme si farby a maľujeme jeden druhého aj seba. Ked máme veľa žltej, tak sa maľujeme na žlto, aby sa nám farby rovnako míňali.

A keď mal Bučinský nový účes, argentínsku trávu, tak sme ho zafarbili na zeleno a Kantorisa na čierno za čierneho argentínskeho byvola, aby mal kto tú trávu žrať.

Dnes, pred kreslením, Mišo povedal: — Mne sa vidí, že hnedú na kreslení vôbec nepoužívame. Ja mám sienu pálenú ešte celkom celú, a napríklad karmín mám úplne

vypotrcbovaný. Rozrobte si sienu, spravíme zo mňa leoparda. Potom si vyzliekol košeľu a my sme maľovali škvrny na Mišov chrbát, aj na hrudný kôš a rebrá. Tvár si chcel maľovať sám.

Potom sa Mišo pozrel do obloka a povedal: — To nie je ono. Švacnite na sienu trocha čiernej a okolo žltú.

Potom povedal Anči Paríkovej, lebo ona vie najlepšie kresliť: — Daj mi ešte na tvár čiernu. A žlté fúzy. Chcem mať príšernú papuľu.

Keď bol hotový, strašne zareval a začal obháňať dievčence. Ony zabudli, že je to Mišo Juran, a mysleli si, že to je naozajstný leopard, a veľmi kričali. Na našej triede sú tenké steny, tak nás asi niekto počul, lebo odrazu vstúpila do triedy naša súdružka učiteľka. Najprv nepovedala nič, ale potom vzala zo stola Mišovu košeľu a spýtala sa: — Ktorý pán si tu zabudol bielizeň?

My sme sa začali smiať a Mišo musel vystúpiť spoza Špalu. Fúzy si zmazal, ale ostatné sa nedalo, tak ho súdružka vzala za ruku a odviedla do zborovne.

Keď šli po chodbe, všetci prváci plakali od strachu. V zborovni Miša nikto nepoznal, ani matikár, a Mišo vie matiku najlepšie zo všetkých.

Potom sa musel umyť v učiteľskom vodovode. Tak sa umyl, ale chrbát mu ostal, lebo tam si nedočiahol.

Keď prišli do triedy, Mišovi kvapkala z vlasov voda a súdružka povedala: — Priznajte sa dobrovoľne, aby som vedela, kto sú tí umeleckí maliari. Chcem ich odmeniť.

My sme vedeli, aká to bude odmena, a boli sme ticho. Potom sme pozreli na Červenku a Elišu Košecovú, lebo sme chceli vedieť, či nebudú žalovať. Ale oni sa nehlásili a boli tiež ticho.

Potom Mišo povedal: — Ja som sa nafarbil sám.

Súdružka povedala: — Ty si teda veľký artista. Hotový hadí muž. Vieš si pomaľovať vlastný chrbát. Škoda, že si ho potom nevieš aj umyť. Viete čo, žiaci, rozmyslite si to do slovenčiny. Ak sa vinníci nepriznajú, odnesie to celá trieda. Sadni si, Juran!

Potom sme kreslili olúpaný kaleráb. Aj šupu, ale zvlášť. Kantoris nemal, lebo si zjedol. Šupu mal, aj listy, ale obsah nie. Tak kreslil podľa môjho. Po kreslení sme sa radili, čo spravíme s tým leopardom.

A stále sme hľadeli na Červenku a na Elišu Košecovú. Oni boli nervózni a Červenka povedal: — Čo sa máte čo pozerať? My sme síce nevinní, ale nie sme žiadne žalobaby.

Potom Anča Paríková vymyslela plán a na slovenčine povedala za nás všetkých súdružke učiteľke: — My vieme, že niektorí sme vinní. A keď sme to cez prestávku rátali, tak sme videli, že niektorí sú aj nevinní. Ale tí nevinní sa nechcú priznať a radšej budú trpieť s nami, lebo vlastne aj oni sú

vinní, lebo nás mali napomenúť.

A vtedy sme sa aj rozprávali, že niektorí nedostali lístky do cirku­ su, keď tu bol, a tak ešte nikdy nevideli leoparda, tak aby videli.

— Aha, a ešte ste chceli skúsiť maľovať na kožu ako Indiáni, nie?

— povedala súdružka.

— Áno, — povedala Anča, — aj sme chceli vedieť, či to chytá.

Súdružka učiteľka sa smiala. Ona sa nesmiala ústami, ale my sme vedeli, že sa smeje.

— Keby ste tak držali spolu aj pri učení a práci, — povedala súdruž­ ka, — tak by som nevravela nič.

Ale to je strašné, že ma všetci učitelia ľutujú, akú mám nepoda­ renú triedu. Na rok vás už ne­ chcem ani vidieť. Nech si vás vezme, kto chce.

My sme začali prosiť, aby si nás nechala.

Ale súdružka povedala: — Nie, už vás nechcem ani vidieť.

Ale my sme vedeli, že to len tak vraví. Ona to už vraví od tretej triedy, a vždy si nás nechá.

Tak sme sa cez prestávku dohovorili, že ju už nebudeme zlostiť.

A poobede sme šli na mičurinské políčko a držali sme spolu aj v práci.

Vôbec sme sa nevadili. Inokedy sa vadíme, ale dnes sme sa nevadili, ani sa nikto nebil.

A vypleli sme všetko, aby súdružka učiteľka videla. Červenka bol taký rád, že vydržal držať so všetkými, že zabehol k nim do garáže a natrel všetky paličky, čo máme na políčku pri paradajkách, krásnym oranžovým autolakom.

A dohovorili sme sa, že chytíme rosničku, takú zelenú žabku. Dáme ju do uhorkovej fľaše a Špalo spraví malý rebrík. Ona bude chodiť hore-dolu a ukazovať našej súdružke počasie, aby nikdy nemusela mať reumu.

Potom prišla súdružka učiteľka a pochválila nás.

Tak sme následkom kreslenia poznali, že je oveľa lepšie, keď v jednej triede nie sú triedni nepriatelia, ale naopak, priatelia, lebo potom sa všetko všetkým darí lepšie.

Fujavica 7 Vysvedčenie 10 Rovnoprávnosť 14 Nástenka 17 Načo sú sny 22 Olympionik 26 Poludník 29 Turek 36 Keď som bol malý 40 Ružová fazuľka 42 Bacilonosiči 46 Nová botanika 49 Po západe slnka 52 Stolička 56 Potopa 61 Iskry 66 Raketou na Mesiac 70 Senzácia 74 Diaľkové štúdium 77 Stromček 82 Nový vesmírny plán 85 Kamaráti 90

KLUB MLADÝCH ČITATEĽOV Edíciu vedie Elena Linzbothová

Ilustroval Miroslav Cipár Graficky upravila Elena Šullová Vydali Mladé letá, slovenské vydavaterstvo kníh pre mládež, n. p., Bratislava, ako svoju 4907. publikáciu, v roku 1980.

Vydanie piate.

Zodpovedná redaktorka Danica Terenová.

Výtvarný redaktor Ján Švec.

Technická redaktorka Elena Šullová.

Korigovala Viera Dudášová.

AH 6,67 (text 2,72, ilustr. 3,95). VH 6,81.

Náklad 25 000 výtlačkov.

Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p., Banská Bystrica.

66-083-80 14/5.5 305-85.7 Cena viaz 19 Kčs