senie Čestné prehlá
o vytvorení toht na h ic úc uj ip da v partic o fan-art a te ak o kl V mene autoro ni vz o né a toto diel ktiež nepredaj ho lasujeme, že ta eh pr je o ne el st di če diela y. Toto edávať komerčné účel zo zámerom pr na al ov né ip če ic ur rt e jeho pa ni dielo, alebo rov na ňom ne lé to ce au z je n mu de to je a to ani sti. Napriek nými zákonmi, ča at pl ho a je ou bo by an le hr celé ,a okoľvek, kto Kt ko-právnou oc . rs n) to ko au zá né ý ne (Autorsk ím časti chrá 618/2003 Z. z. ä kopírovaním a rozširovan č. m no ko zá e najmä šiť , najm a sa vystavuj ru aj po ed a pr áv o pr éh o tn elom vlas chcel tiet ho častí za úč je o eb al a, Kolektív diel m. ko ed sl ná právnym
C
F G
A
E I
F E
C
A
4
D-1-1
I D-1-14
H G
H
ksu! ivci komi a priazn cebooku iatelia inovom fa Drahí pr šom Bubl ka na na ši nú šho fa 130. čísla ná ežitosti prvého Pri príl vydania o éh or ) a sk /BUBLINY book.com (www.face tívy ámu na mo dané dior BUBLINY, pšie pove le časopisu o eb čku, al strihova ášame vy . Vám prin e- Batman ovej séri ksu a film mi ko o eh znám ého streamov ého main e dioráma? slovensk iu íc Prečo práv ad skvelé uje na tr ého aj s nadväz okrem in š časopi Keďže ná orom boli kt v “ ju, , iť Bublinky a „opráš časopisu Vás znov sa pre komiksu, e sm odli y- rozh i é diorám ej jaskyn papierov netopier vačka s vučiny v vystriho zmiesť pa iniek bola ve bl tí Bu ek sle resp čí m vo zu , pr ú franší e práve v tmanovsk an? Pretož i radi ba ľm ve Prečo Batm me ii tiež má a v redakc matikou touto té !!!! . SA VRACIA om podaní - BETMEHEM v Burtonov u- fanart hlavne tú ám or di vskú fanúšiko ášame Vám Teda prin či!!! Nechsapá & Melkor iu jofre Za redakc -
B
D 1-14
A
H
I
C
G
F
E
B
D 1-14
F
E
I
C
G
A
H
SMENA
Bola slnečná sobota. Ako každý víkend bola u nás v ZOO hromada návštevníkov. Ľudia s otravne vrešťajúcimi deckami sa mleli hore-dole po celom areáli. „Mami, aha opička, mami, aha tiger, mami, aha zebra...,“ a neustále fotografovali zvieratá na svoje lacné digitály, otravovali ich a napchávali krmivom zakúpeným na vrátnici. Svoje ranné povinnosti okolo zvierat som si už odbil. Do večernej šichty ostávalo dobrých pár hodín, tak som sa aj ja ponevieral po záhrade a sledoval nevychovaných návštevníkov a zvieratá, čo sa pred nimi schovávali. Ďalší nudný slnečný deň. Naverímboha som sa zatúlal k pavilónu tučniakov. Nebolo to nič extra. Jeden bazén s presklenými stenami a pódium s napodobeninou veľkého iglu. Bolo veľmi horúco, preto tučniaky plávali v bazéne a ponárali sa do vody. Sadol som si do náprotivného hľadiska, kde zvykli sedávať návštevníci, keď niektorý z kolegov predvádzal s tučniačikmi nacvičené kúsky. Prosto drezúru. Zapálil som si. Ešteže mi cigareta z úst nevypadla, keď jedno uvrešťané decko - za asistencie tisíc záberov robiaceho otecka a vychrtlej, nervnej mamky – dobreže neroztrieskalo sklo na bazéne. Vyskočil som zo sedadla a ťahal decko za ucho preč. Samozrejme, fotrovci protestovali, ale ja som si len potiahol šluk a gestom ich vyprevadil od bazéna. „Nech sa páči, ďakujeme za návštevu!“ Usadil som sa späť. Zubaté slnko pieklo. Zapálil som si ešte jednu cigaretu. Pri pohľade na krabičku som si spomenul, že dnes musím obriadiť ešte aj ťavy. Už hodnú chvíľku nešiel nik okolo. Asi to bolo tým, že pavilón tučniakov bol mierne od ruky, alebo sa medzitým rozšírilo, že je tam prísny strážnik. Hehe, netuším... Rozhodol som sa sledovaním tučniakov stráviť zvyšok voľna. Tučniaky si ma tiež všimli a všemožne sa predvádzali. Potápali sa, vynárali, robili
vývrtky a kotrmelce vo vode. Človek sa na to mohol pozerať fakt celý deň. Rozhodol som sa im za odmenu, mimo plánu služby, poupratovať. Vošiel som zadným vchodom do veľkého sadrokartónového iglu, zobral metlu a lopatu opretú o stenu a šiel pratať pódium. Tučniačiky boli zvyknuté na prítomnosť ošetrovateľov a mysleli si, že im nesiem žrádlo - tak všemožne za mnou chodili a poniektorí sa pokúšali ma ťahať zobáčikmi za nohavice. Medzitým som dostal vysielačkou oznam, že ten fagan, čo chcel roztrepať sklo, sa svojim fotrovcom kdesi stratil. Vedenie to chcelo vyriešiť v tichosti, tak namiesto polície zapojili do pátrania všetkých zamestnancov ZOO. Ja som sa zapojiť v žiadnom prípade nemienil! Do večernej šichty ostávala zhruba polhodinka, ZOO už bola zatvorená a otravní, nedisciplinovaní návštevníci konečne zmizli. Chlapca stále horúčkovito hľadali všetci moji kolegovia. Keď niektorý z nich spotene prebehol okolo mňa, len som sa zaškeril. Zrazu ku okraju bazéna prišiel čudný pánko. Najprv som si ho nevšimol, pretože som bol zaujatý sledovaním a prekáračkami s tučniakmi. Akiste nejaký tvrdý biznisman, asi vážený sponzor, keď je tu po záverečnej. Bol nízky, zavalitý, s nosom veľkým – indiánsky orlím - v čudnom obstarožnom fraku. Na hlave mu trónil vysoký klobúk. Čakal som, kedy mu z neho vyskočí králik. Ponevieral sa okolo bazéna na svojich drobučičkých lakovkách a svojimi bucľatými, zdeformovanými rúčkami tlieskal kúskom, ktoré predvádzali tučniaky. Keď som sa ne neho lepšie zadíval, i on sám svojím deformovaným vzrastom, oblečením a chôdzou pripomínal tučniaka. Videl, že sa na neho uprene dívam - spoza monokla na mňa prebleskol svojím malým vypúleným očkom. Až som podskočil. Normálne ma zamrazilo... Musel som si znova jednu zapáliť. Vtedy som si uvedomil, že ani jeden tučniak nie
je pri mne - mužíčkovo tlieskanie ich všetkých akosi hypnoticky privolalo k nemu. Normálne s ním aj debatovali, temer v sústredenom polkruhu - oddeľovalo ich len sklo bazéna. Klokotali, vydávali rôzne zvuky, ale správali sa disciplinovane a synchronizovane aj plávali - sťaby akvabely. Ako na vojenskej prehliadke. Z tej vojenskej poslušnosti mi znova prebehol mráz po chrbte. Moje mrazivé myšlienky však prerušila ďalšia prichádzajúca osoba. Ale nezaujalo ma len to, že niesla vysokú drevenú debničku naplnenú sekaným ľadom a čerstvými rybami. Totiž, všimol som si ju už vtedy, keď som vyprevádzal rodinku toho strateného nezbedníka. Bola kúsok obďaleč. Šla k pavilónu divých šeliem. Tipoval by som: nejaká modelečka alebo obchodná zástupkyňa kozmetickej firmy. A teraz tu bola v plnej kráse. Zaujalo ma aj jej oblečenie - vysoké čierne kozačky, priliehavé kožené legíny zošité akýmisi módnymi švami a sidovka tej istej farby ale hlavne ten pohľad... Tá chtivá dravosť v jej zelených očiach, ktorá sa mi vpíjala do celého tela. Dobre, dobre, klamem – neboli to len oči, čo ma na nej priťahovalo. Bola proste ako blond mačkovitá šelma. Vrrrmňau... Desivé mrazenie z tučniakovitého generalissima bolo razom vystriedané záplavou blaženého, rozplývajúceho sa tepla. Skoro som zabudol na povinnosti. Bolo treba začať čistiť zvieratá na druhom konci ZOO. S veľkou nevôľou som sa teda pobral späť do napodobeniny iglu. Sklamanie bolo aj na jej strane - tak očividné, akoby mačka stratila myš na hranie. Čo už, povinnosť je povinnosť. Rozhodol som sa ale ešte chvíľku na túto zvláštnu dvojku pozerať cez zamaskovaný priehľad. Bolo veľmi podivné, že im vedenie dovolilo kŕmiť zver samým. Mecenáši záhrady bežne sponzorovali nákup stravy pre zvieratá, ale nikdy ich nekŕmili osobne. „Tučniakovitý pánko“
a „kožená šelma“ si to ale doslova vychutnávali. Ona ostrými nechtami párala bruchá rýb a olizovala sa pri tom ani mlsná mačka, on zas ruko-plutvičkami oddeľoval hlavy. Tučniaky z toho boli nadšené. Ďalej štebotali, ale stále disciplnovane - ako vojaci - čakali na prídel. Dokonca sa ani nebili o ryby. Už ani neviem, po koľký krát ma striaslo. Bola to fakt desivá scéna - ako vystrihnutá z béčkového filmu alebo komiksu. Skutočne desivá chvíľa však nastala, keď čierna mačka niečo nastokla na svoj ostrý pazúr... Nevidel som dobre, čo to bolo, no zdalo sa mi, že... Zaostril som... ľudské ucho! Skoro som odpadol! To ucho by som spoznal kedykoľvek - ako aj uši všetkých faganov, ktorých som vyťahal, keď štvali zvieratá. Náhlivo som vyťahoval z vrecka vysielačku a cigarety. Nevedel som čo skôr. Fajčiť alebo volať?! Rozhodol som sa pre cigaretu. Veď bolo v ľade... môžu mu ho ešte prišiť... Potom však nasledovalo... druhé, nos... prsty. Palec, ukazovák... prostredník... prstenník... malíček... Presne v poradí, v akom ich pánko vo fraku odstrihoval svojou nožnicovitou plutvičkou z chlapcovej ruky. Úplne som stratil pojem o čase, nevedel som, kde som, kto som a či toto nie je len nočná mora. Zatmelo sa mi pred očami a už som cítil, ako padám na dlážku. No akési silné paže, v čudnom gumovom brnení, ma zachytili. Mohutná, pevná mramorovo-chladná dlaň mi zabránila vykríknuť. Cítil som, ako sa opieram chrbtom o kus žuly. Viac som však strach necítil. Len upokojenie a bezpečie, keď temný, pevný hlas patriaci komusi, kto stál za mnou, povedal: „Už si v bezpečí. O pár minút môžeš zavolať políciu.“
,
BOHHEM
ZABUDNUTE MESTO
Ako každé veľké mesto, aj toto sa pýšilo tými najväčšími a najbizarnejšími stavbami. Ešte pred niekoľkými rokmi to bol vraj hotový „raj na zemi“. A tak sa zrodil aj názov mesta – Bohhem. Niektorí ho nazývali Mesto svätých. Ľudia sa tu navzájom poznali a dôverovali si. Vysoké zelené stromy sa nachádzali na každom kroku a uprostred mesta stál obrovský park, kam sa chodili hrávať deti. Preto nieslo mesto meno práve po Najvyššom. To, čo bola pravda kedysi, dnes už neplatí. Stromom sa tu už nedarí a miesto nich tu vyrástli megalomanské a odporné stavby. Vzduch je plný smogu z tých špinavých tovární, v ľuďoch sa stráca ja to málo ľudskosti a v parku sa miesto preliezačiek a hojdačiek teraz nachádza cintorín. S prácou to nevyzerá o nič lepšie. Naozaj pracujú už iba zločinci a vyšinutí blázni, normálni ľudia si tu prácu nevedia nájsť – buďto nemajú známosti, alebo nie sú dosť skorumpovaní. A čo je ešte zaujímavejšie, všetci chodia do práce v rovnaký čas. Jednoducho, z raja sa stalo peklo. Bohhem bol tretie mesto v rebríčku, čo sa týkalo turizmu, priemyslu a kultúry . Teraz vedie na prvom. V kriminalite. Semtam sem zavíta návšteva, prevažne však ide len o bizarné indivíduá s jediným cieľom – nastoliť totálny chaos. Hemží sa to tu naozaj narkomanmi, dílermi, šľapkami, ich pasákmi, kriminálnikmi, gangstermi, megalomanskými staviteľmi, skorumpovanými politikmi, nefunkčnou políciou, malými zlodejmi, veľkými zlodejíčkami, zblúdilými turistami, šialenými vedcami... a? A niekedy... aj hrdinami. Aj keď... Posúďte sami.
*** Ako náhle do tmavej miestnosti vkĺzli slnečné lúče a naznačili, že sa blíži ráno, ozval sa ohromný rev. Áno, náš hrdina bol len obyčajný vychrtlý, lenivý chlapík s urastenou bradou a smradľavým dychom. Dnešný deň začal úplne obyčajne. Len čo nazrel z dvanásteho poschodia na ulicu,
spozoroval hneď niekoľko krádeží a šarvátok medzi obyvateľmi. Normálne sa aj bál ísť dnes pracovať. Bohužiaľ, bol len pondelok, a pracovný týždeň ešte len začínal. Arrrgh! Do práce mal len kúsok, ale aj tak to tam nenávidel. Káva ho trochu vzpružila, no na raňajky už Bohhužiaľ neostal čas. Keby nebol spal oblečený, tak to už dupľom nestíha. Neoholený, v deravých nohaviciach a vyťahanom tričku si to namieril do výťahu. Cestou na prízemie sa tam nazbieralo ešte pár exotov. Vyšiel na rušnú ulicu a upol pohľad na, podľa pouličného predavača zaručene pravé, digitálne Rock & Rolecksky. Medzičas mal ešte ako-tak dobrý. Naštartoval svoju starú káru odparovanú pri rozbitej ceste a vyrazil vpred. V pondelok bola premávka obyčajne ako v Zimbabwe, tvorili sa kolóny, no dnes ich bolo prekvapivo o niečo menej ako obvykle. „Dnes konečne prídem na čas!“ vydýchol si Brús. Dnes bol dôležitý deň, do zoologickej záhrady (jediná kultúrna ustanovizeň v meste) mala doraziť nová posila– bengálsky tiger a zopár tučniakov. Do mesta prišlo konečne aj trocha exotiky – Bohhemská ZOO sa nemala veľmi čím pýšiť. Kedysi to bola psychiatrická liečebňa, no nakoniec skrachovala. Blázni v meste sa tak premnožili, že už nebolo pre nich žiadne miesto. Človek by si povedal „postavme ďalšiu“, nakoniec však primátor Bohhemu rozhodol o jej zrušení – nebolo by to fér voči ostatným bláznom. A tak sa stalo, že si ju zobral do parády prachatý podnikateľ a spravil z nej ZOO. Pomenoval ju Bohhemská ZOO. Názov niesla podľa jeho obľúbeného komiksu, ktorý si čítal už ako dieťa. Do projektu veľa neinvestoval – psychiatrickú liečebňu dal vypratať a trochu vymaľovať. Potom stačilo len zohnať niekoľko zvierat a vyrobiť klietky. Zvieratká, ktoré neboli vonku v klietke, sa nachádzali v upravených psychiatrických celách. Najviac si však dali záležať na vstupnej bráne. Práve pred ňou stál Brús, radový
zamestnanec. Nervózne sa pozeral na hodinky a čakal na vrátnika
*** „Pomóc!“ ozvalo sa náhle zo skladu. Vychrtlá postava v oranžovej pracovnej kombinéze už bežala. V pravej ruke mop a v ľavej poloprázdne vedro s vodou. Nik netušil, čo sa to deje, ani Brús. Nebolo to však prvýkrát, čo sa zo skladu ozval výkrik. Nebolo vôbec raritou, že tam niekto vošiel, a už nevyšiel. Dnes do ZOO doviezli toho bengálskeho tigra, preto si so sebou niesol aj zbraň. Zbraň zvanú mop, keďže nemal nič iné k dispozícii. Vošiel so strachom v očiach do skladu, no na počudovanie tam už tiger nebol. Ten už bol dávno na samotke... „Prekliate svine, choďte preč!“ rozčuľoval sa tlsťoch Pepe. Stál pred prázdnou debničkou, ktorej obsah bol už známy. Boli to tučniaky, a pekne drzé. Stáli okolo Pepeho a zobákmi mu okusovali čierne sako. Zrejme ho pokladali za svojho vodcu – mali na to svoje dôvody. Pepe bol oveľa guľatejší ako oni a jeho dlhý nos spolu s čiernym sakom z neho robili ideálneho tučniaka. Brús ich napočítal štrnásť a postupne sa mu ich podarilo zahnať naspäť do debničky. Nebolo to však jednoduché, no za pomoci rýb to šlo. Kým si na nich pochutnávali, Pepe spolu s Brúsom ich preniesli s debničkou na už pripravené miesto s nápisom Pinguins. Ideálne miesto s bazénom ako stvoreným pre ich ďalší život. Pepe len tak odfukoval, bola to preňho poriadna záťaž. „Už je kľud, pozri sa čo porobili, svine!“ nadával a čistil sa. Brús ticho sklonil hlavu, povzdychol si a odišiel upratať sklad. Nechali za sebou poriadnu spŕšku. Cestou po chodbe stretol ošetrovateľku Kláru, ktorá pozorovala nešťastného bengálskeho tigra, ktorý sa práve oboznamoval s novým vedením. Mrzelo ju, že tento ohrozený druh skončil práve v takej diere ako Bohhemská ZOO. Jej smutný pohľad si všimol aj Brús. Keď
sa však zjavil, aby ju pozdravil, otočila sa a bez slova odišla. „Neboj sa, kamoš, zvykneš si!“ odvetil, sledujúc to nádherné stvorenie. Biely bengálsky tiger s jasnými modrými očami v ňom vyvolal spomienku na detstvo. Na časy, keď to v meste Bohhem vyzeralo úplne inak. Tigrova srsť bola azda tou najsvetlejšou vecou v meste – pôsobil naňho celkom božsky. „Hej, ten sklad!!!“ zvolal Pepe, ktorý práve opúšťal pavilón tučniakov. Krásne predstavy sa Brúsovi rozplynuli, a tak sa pobral opäť vyzbrojený s vedrom a mopom do skladu, aby vyriadil ten neporiadok, čo spôsobilo tých štrnásť „zmätkov“.
*** Aj keď to nikto nechcel, nakoniec museli v Bohhemskej ZOO zdvihnúť vstupné–a to nebol dobrý ťah. Po dvoch mesiacoch boli tučniaky každému ukradnuté. Čo sa týka bieleho tigra, ten po mesiaci zdochol a nikto nevedel prečo. Klára ako ošetrovateľka usúdila, že ho niekto otrávil a riaditeľ ZOO jej siahol na plat. Práca ju už nenapĺňala ako kedysi a jej odhodlanie pomáhať zvieratám upadlo. Jediné, čo chcela, bolo dostať sa z tohto blázinca. Hľadala si prácu cez inzerát, ale jediné miesto, ktoré bolo momentálne v Bohheme voľné, bolo obsadené. A šľapku na parkovisku v pláne robiť nemala. Zarábala pomaly skoro ako Brús. Ten bol síce tiež riaditeľ, ale len čo sa týka upratovania. Aj Pepemu siahli na plat – všetci totiž vedeli, že tigra otrávil on. Raz, keď ho šiel kŕmiť, mu vypadli z vrecka tabletky na chudnutie a on si to nevšimol. Na rozdiel od neho ich bengálsky tiger našiel a všetky požral. Veľmi ho nekŕmili, no po tabletkách na chudnutie to bolo ešte horšie. Jeho nečakané skonanie položilo na lopatky celé vedenie. Jedinou novinkou ostali tučniaky, no tie sa časom návštevníkom zunovali. Do Bohhemskej ZOO chodili prevažne kriminálnici, alebo jej bývalí obyvatelia oživiť si
spomienky. Pohľad na bieleho predátora ich bavil, tučniaky však nie. Tak sa začali problémy v ZOO.
*** Dva roky po udalosti s tigrom pôsobila Bohhemská ZOO ako pomník padlých hrdinov. Z pôvodných zamestnancov tu ostala len Klára, Pepe a, samozrejme, verný „riaditeľ“ Brús. Klára sedela v kancelárii a sem-tam chodila dozerať na tučniaky. Všetky ostatné zvieratá až na ne uhynuli v dôsledku veľkého šetrenia. Jedinou ich záchranou bol Pepe, ktorý ich miloval celou svojou dušou. Táto trojica vyvolených tu ostala. V Gothamskej ZOO pracovali od jej vzniku. Zo začiatku si nevedeli svoju prácu vynachváliť, no časy sa zmenili a jedným z dôvodov, ktorý ich tam držal, boli peniaze – tým druhým spomienky. Klára sa vo svojom odbore nemala kde v meste uplatniť a bez praxe ju nik nechcel zobrať ani za smetiarku. Pepemu zas chýbali známosti – a kto v Bohheme známosti nemal, ten akoby nebol. Trojicu uzatváral Brús, ktorému chýbalo vzdelanie, no na rozdiel od svojich rovesníkov ho práca bavila. Zametať chodník či umývať dlážku alebo WC mu nepripadalo ťažké. Z finančného hľadiska mu to taktiež vyhovovalo. Veď zarobil skoro toľko, čo ošetrovateľka alebo tučný Pepe, ktorý bol len tak momentálne chovateľom tučniakov. Zvyšok personálu odišiel. ZOO už nemala svojho riaditeľa, majiteľ bol však stále ten istý. Ako už iste viete, šlo o komiksového maniaka, ktorý mal rozrobených ešte veľa ďalších kšeftov. Táto ZOO vznikla len z recesie, či sa uchytí, alebo nie. Bohužiaľ, nevyzeralo to s ňou dobre, a tak sa rozhodol, že z nej spraví predajňu – čoho iného, než komiksov.
*** Brús a jeho Klára sedeli u nešťastníka Pepeho a rozmýšľali, čo s tou partičkou tučniakov. Keďže ich od
ZOO nik neodkúpil, adoptoval si ich Pepe. Staral sa o nich dôsledne, no podmienky v bývalej ZOO boli pre nich lepšie. Každodenné kúpanie vo vani stálo veľa peňazí a hlavne námahy – ten neporiadok v byte radšej ani nespomínam. V takýchto chvíľach je dobré mať za kamoša upratovačku, ako je Brús. Sem–tam sa u neho zastavil a pomohol mu upratať, nebolo to však často. Krásne časy v ZOO skončili. Už zajtra ráno sa mala búrať jej brána. Rátalo sa s veľkou účasťou, pretože pofidérnych obyvateľov Bohhemu už omrzeli zvieratá a tešili sa konečne na zmenu. Komiksový veľkosklad im pripadal ako celkom dobrá zmena - Brús, Klára ani Pepe tento názor nezdieľali. Prišli o jedinú prácu, ktorá sa snažila zachovať aspoň trochu tej kultúry. V tomto zavšivenom meste plnom bláznov a kriminálnych živlov všetko pôsobilo umelo. Zaujímali ich skôr vypchané zvieratá - nie živé. Radšej by navštívili predajňu komiksov ako mestskú ZOO. „A on to vedel! Ten podnikavý blbec to vedel!“ zlostila sa Klára, ktorá sa nedokázala zmieriť zo zajtrajším dňom. „Neboj sa, veď máme plán!“ vyhŕkol bezstarostne Brús. Pepe vyšiel premočený Z kúpeľne a smutne zahlásil: „Nebude ich škoda?“ „Uhynú tak, či tak!“ odvrkla aj keď s ľútosťou Klára. „Má pravdu, je to len otázka času...“ prehlásil s kľudom Brús a potľapkal Pepeho po pleci. Ten opäť sklonil hlavu, posadil sa za stôl a nalial si z whisky, dumajúc nad zajtrajším dňom. Po poháriku nasledoval ešte jeden. Bolo na ňom vidieť že má strach. „Neboj sa, všetko mám pod kontrolou, uvidíš!“ usmial sa Brús a položil na stôl vrece. Klára doň nazrela a zhlboka sa nadýchla „Bude to stačiť?“ podotkla. „Určite...“ riekol Bruce odhodlane. Vo vreci sa prehrabával aj Pepe „Je ich presne štrnásť!“ dodal.
*** Ráno okolo piatej sa pred kovovou bránou s neplatným názvom Bohhemská ZOO stretli dvaja divadelný herci. Muž a žena – herec a herečka. V rukách držali kufríky a popritom boli zahľadení do komiksu. Vôbec netušili, že sú práve sledovaní zo starého rozheganého auta. Sedeli v ňom traja nahnevaní zamestnanci bývalej ZOO. „To sú určite tí šašovia z telky!“ šomral Pepe, ktorý by už na nich najradšej skočil. Urobil by čokoľvek, aby sa nemusel tlačiť na zadnom sedadle vedľa ruksaku a veľkej krabice. „Dobre chlapci, ideme na vec...“ rozhodla Klára zvesela. Kolegom položila do dlane tabletku a jednu vytiahla aj pre seba. „Dobrú chuť!“ dodala. „Ak je ten ich účinok naozaj na tri hodiny, mohlo by to fungovať!“ pomyslel si Brús. V krátkej chvíli vystúpil z auta smerom ku stojacemu páru. Tí dvaja herci sa pripravovali na svoje role – čítali komiks. Dnes pri otváraní komiksového veľkoobchodu mali predviesť dve postavy z jeho obľúbených diel. Muž mal predstavovať hlavného hrdinu a žena zas sexy záporáčku. Prišli priskoro, a tak čakali, kedy im niekto otvorí tú prekliatu bránu, aby sa mohli konečne v šatni prezliecť. Nedočkali sa – Brús ich spacifikoval pomocou mopu. Stačili dva údery a herci dohrali. Klára s Brúsom ich zviazali a zavreli do kufra. Ostali po nich dva kufríky a jeden komiks ležiaci na zemi. Na obálke komiksu stál muž zahalený v čiernom plášti a tvár mu zakrývala čierna maska s ostrými špicmi – že vraj netopierí muž. Pred ním stála v podobnej maske ženská postava a v ruke mala bič. Pravdepodobne znázorňovala niečo podobné.
Na obálke však bola jedna postava vyzerajúca úplne ako Pepe. Brús si prelisoval pár strán a zistil, že sa jedná o ďalšieho záporáka. Iróniou bolo, že i táto postavička vždy chodievala v spoločnosti tučniakov. Pepe sa zatiaľ v blízkosti rozprával s krabicou. Obývali ju štrnásti priatelia zo ZOO. Pre všetkých vyrobil kvôli bezpečnosti malé prilby a snažil sa im ich upevniť na malé hlavičky. Na dnešnú akciu ich pripravil naozaj dôsledne – bola totiž veľmi nebezpečná. Z ruksaku vybral štrnásť výbušnín a štyri staré budíky, čo len naznačovalo, že pôjde o kamikadze. „Toto si obleč!“ ozvalo sa spoza chrbta. Bol to Brús už zaodetý do svojho kostýmu, ktorý na ňom len tak visel. Pred Pepeho hodil dokrčený klobúk, starý dáždnik, gumené rukavice a sklíčko na retiazke, aké nosili prevažne mafiáni. Všetky veci pritom objavil v neďalekom koši. „Pekný kostým, a čo ja s tým?“ čudoval sa. Bruce vytiahol komiks a ukazovákom pravej ruky namieril na tučnú postavu z obálky – na tú s dlhým nosom. „Tá podoba...“ čudoval sa Pepe a rekvizity napokon predsa len použil. Konečne pochopil aj tie gumené rukavice, ktoré mali znázorňovať zdeformované ruky toho záporáka z obálky. Prehodil si cez seba ešte svoj kabát aby pôsobil hrozivejšie. „Nakoniec máš najlepší kostým“, zvolala Klára natiahnutá v latexovej maske. Vyzerala naozaj sexy, až na ten chvost. „Dobre, tak ja mám byť ten tučniak a ty znázorňuješ koho?“ spýtal sa nechápavo Pepe. Brús nevyzeral ako svalnatý Brús z obálky. „Ja som...“ a prečítal si názov diela. Samozrejme, ako som už spomenul, bol nevzdelaný, a tak názov skomolil „...Batmehem“.
*** *** „To je mačkožena!“ uškrnula sa Klára, keď otvorila kufrík a zbadala kostým. „Asi to tak bude,“ utrúsil Brús.
Vrátnici už bránu dávno otvorili, no všetci ostali čakať na program. Pôvodne sa mala železná brána s názvom Bohhemská ZOO búrať, no show sa nekonala. Sedela na nej
Klára v latexovom kostýme a mávala okoloidúcim návštevníkom, ktorí stále čakali na otváraciu ceremóniu. Napravo stál Pepe, čoby tučniačí muž z komiksu a za ním v rade štrnásť tučniakov, ktorých okrem prilieb zdobili výbušniny upevnené okolo pása. Kyvotali sa v štyroch radoch zo strany na stranu, ako len oni vedeli. Prví štyria v rade mali na sebe okrem dynamitu aj tykajúce hodiny. Tieto stvorenia zaujali návštevníkov asi najviac. Niekde v tvoriacom sa dave stál aj majiteľ ZOO a radoval sa z vysokej návštevnosti. Vôbec ho nenapadlo, že to celé divadlo nebeží podľa scenára, ale nevadilo mu to – veď mal o pätnásť tučných hercov viac. „Ste pripravení?“ zvolal Bruce. Dav šalel a aj keď polovica publika nečítala komiksy, vedeli, koho muž v maske znázorňuje. „Ja som Batmehem! Vrátil som sa, aby som vás zbavil trápenia!“ zakričal hrdinsky. Ohlas bol naozaj pozitívny. Všetci jačali jeho meno „Batmehem“ a znova „Batmehem“, popritom sa usmievali a radovali. Možno aj preto bolo Brúsovi ľúto toho, čo sa práve chystal vykonať. Konečne si pripadal dôležitý – a keď počul tie ovácie, povzdychol si... Pepe a Klára trošku žiarlili, ale nedávali to najavo. Ktosi z obecenstva hodil suchý rožok a ten trafil Pepeho klobúk, ktorý skončil na zemi.
*** „No dobre, vy smradi!“ zvolal a dáždnikom namieril smerom k Brúsovi. „Ešte chvíľu...“ odvrkol muž v kostýme netopiera, nechcelo sa mu lúčiť s publikom. Vôbec nevedel o tom, že meno hrdinu skomolil a všetci to ich divadlo brali za zaujímavú paródiu. Keď však Pepe roztvoril dáždnik a zaškriekal, začala úplne iná show. Tučniaky v radoch ako na povel vykročili vpred. Klára spozornela a potajomky sa usmiala. Brús len dúfal, že to dopadne dobre. Pepe totiž tučniakov vypustil o čosi skôr.
„Myslíte si, že Batmehema tieto zvieratá zastavia?“ opýtal sa spokojného publika. „Nie!“ ozývala sa odpoveď z každej strany. Pepe pomedzi svoje žlté zuby opäť zaškriekal a štrnásť tučniakov ako na povel zastalo. Crrrn, ozval sa budík na jednom z tučniakov. Čochvíľu nato zazvonili ďalší traja. Batmehem Brús a jeho dvaja spoločníci – zlosynovia - si zapchali uši. Tučniaky začali zaradom vybuchovať. Ich časti lietali pred bránou do rozvášneného davu. Ostali po nich len malé kúsky mäsa. Ľudia zhrození a ušpinení ich krvou sa začali medzi sebou v panike strkať. „Tak čo, to je všetko?“ čudoval sa Pepe. Žena v latexe kývla plecami a Brús tiež. Po výbuchu všetko zahalil fialový oblak. „Čo sa to deje?“ ozvalo sa. Bola to prvá obeť atentátu, no zďaleka nie posledná. Mŕtvi padali na kopu ako lístie zo stromov. Cez fialový opar nebolo toho síce veľa vidieť, ale táto show sa Batmehemovi zjavne páčila. Jeho dvaja parťáci nemali tiež nič proti, veď vedeli do čoho idú.
*** Zamestnanci Bohhemskej ZOO zosnovali špičkový plán. Preobliekli sa za hrdinov len preto, aby na seba pútali pozornosť a prilákali čo najviac ľudí, hlavne svojho šéfa, ktorého z duše nenávideli. Pepe cvičil svojich tučniakov ako v armáde. Nemali vytvorené vhodné podmienky pre život a koniec ich existencie bol už dopredu určený. Rozhodli sa zapojiť ich do svojho plánu a odprevadiť zo sveta - s hrdosťou, čo sa v podstate aj podarilo. Po smrti bengálskeho tigra a následnom poklese Kláriných príjmov mal Brús dosť času na to, aby nadviazal s nešťastnou ošetrovateľkou vzťah. Keď už šlo všetko dolu vodou, dohodli sa, že spravia niečo nekalé – „keď príde k najhoršiemu“, ako vravieval Brús. A tak sa z obyčajnej upratovačky stal chemik. Mimo Gothamskej ZOO chodieval Brús každú sobotu upratovať aj do chemického laboratória, odkiaľ sa mu podarilo
ukradnúť množstvo vírusov. Potom ich len stačilo vhodne skombinovať, s čím mu pomohla jeho nová láska Klára. O trhavinu sa postaral sám Pepe. Jediné známosti, ktoré mal, boli v sklade ZOO. Tam sa nachádzali všetky rozbušky. Pred akciou si dali všetci traja tabletku, ktorá chránila svojho konzumenta pred vírusom po celé štyri hodiny. Baktérie boli pritom umiestnené pod prilbou každého tučniaka a veľmi rýchlo sa dostali do ovzdušia. Celé to načasoval Brús. Ako už bolo v úvode spomenuté, všetci v Bohheme, blázni aj kriminálnici chodili do práce v rovnaký čas. Ako sa ukázalo, bola to veľká chyba. Obyvatelia Bohhemu padali na zem v bolestiach po stovkách. Umreli všetci do jedného – všetci, čo cestovali do práce. Tí nezamestnaní, zavretí vo svojich príbytkoch, ostali ušetrení. Presne takto si to Bruce predstavoval.
*** Správa o katastrofe sa šírila z mesta do mesta. Nikto nevedel, kto sa skrýva pod maskou Batmehema. Keďže sa počet obyvateľov trošku preriedil, kriminalita razom ostala na nule, zatiaľ čo zamestnanosť stúpla na maximum. Na každej televíznej stanici bežalo to isté amatérske video. V zábere bola Bohhemská ZOO a traja blázni v kostýmoch, pričom jeden z nich vykrikoval: „Ja som Batmehem! Vrátil som sa, aby som vás zbavil trápenia!“ (čo sa aj podarilo), znelo v správach. Chlapík pripomínajúci netopierieho muža z kreslených filmov či komiksov ostával naďalej veľkou záhadou. Mop vymenil za kostým a chodí po okolí, pričom s pomocou svojich dobre uskladnených vírusov a za pomoci výbušnín odpaľuje mestá jedna radosť. Snaží sa bojovať proti zločinu – zločinom. Niekedy si spraví výlet, nahodí kostým a v mene Batmehema si zarába na detských oslavách. Pepe už nie je medzi nami... Dva dni po explózii tučniak umrel. Skolil ho neznámy vírus. Tie tabletky zrejme neboli určené pre každého. Istého času robila
Klára pri pokladni v komiksovom veľkoobchode, ktorý skrachoval. Momentálne pracuje ako pravá ruka primátora mesta Bohhem a celkom dobre zarobí. Jediné, čo ostalo zo ZOO, JE ozrutná hrdzavá brána s nápisom Bohhemská ZOO. Málokto vedel, že najstarším obyvateľom z čias, psychiatrickej liečebni, bol práve on a budova, ktorá tu kedysi stála bola jeho druhým domovom. Strávil tam celé detstvo a keď ústav zanikol, našiel si tam prácu upratovača v ZOO. On jediný neupadol do zabudnutia a známy je až dodnes – muž, hrdina, náš jedinečný Brús.