Be2Can 2016 festival guide by Ambroz Zupa

Festival guide ram g o Pr ri nút v vo me m a gr Pro ide ins

24. ––– 30. 10. 2016 Prehliadka festivalového filmu z Berlinále, Benátok a Cannes A festival of films screened at the Berlinale, Venice and Cannes

Bratislava / Brezno / Bytča / Košice Kremnica / Liptovský Mikuláš Martin / Nitra / Nové Zámky Nové Mesto nad Váhom Piešťany / Poprad / Prešov Rimavská Sobota / Sereď Spišská Nová Ves / Trenčín Trnava / Vranov nad Topľou / Žilina

ÚVOD INTRODUCTION

24. ––– 30. 10. 2016

Be2Can Slovakia Organizátor Organizer

www.be2can.eu

Čo sa to deje? Predstavte si, že by sa Václav Havel prebudil k životu. Poznal by svet, v ktorom dnes žijeme? Manuály, ktoré nám slúžili od pádu berlínskeho múru, a mali platiť naveky, neplatia. Niečo sa stalo.

Film Europe Media Company s.r.o.

Že pokiaľ si máme udržať integritu, musíme skrátka zachraňovať potápajúcich sa migrantov ako v Požiari na mori. Že pokiaľ máme udržať Európu pohromade, musíme začať rodinou ako Toni Erdmann.

Ľudia sa spektakulárne vraždia.

Naším bojom je boj za skutočné témy a skutočnú filmovú kvalitu.

Príčinou je vírus ničoty. Postihuje ISIS rovnako ako neonacistov. Geniálne podlo využíva motivačné prázdno sklamaných. Ponúka im ilúziu zmyslu. Našou chybou je, že to nedokážeme.

Be2Can zostáva jedinou českou a slovenskou akciou, ktorá uvádza všetkých troch víťazov veľkých „áčok“ – Benátok, Berlína a Cannes. Už tradične v kinách, na VOD aj na prémiovom televíznom kanáli Film Europe Channel.

Je neskoro. Bojovať proti následkom sa dá už len silou. Ale bojovať proti príčine je stále možné prostredníctvom empatie a príkladov. Be2Can chce byť takýmto príkladom. V dobe, keď sa obete teroru po celom svete počítajú na stovky, uvedieme film 24 týždňov, kde sa posvätná európska hodnota – život – váži na miligramy. Život ukážeme i v porevolučnom moslimskom Tunise a predstavíme Hediho, hrdinu skvostného debutu, ktorý sa zaoberá niečím takým obyčajným, ako je váhanie medzi citom a povinnosťou.

Divákov nezabávame. O Be2Can nenapíše úvodník šéfredaktor lifestylového magazínu. Náš film nebude na každom billboarde. Be2Can nie je eskapistická, ale aktivistická udalosť.

Ukážeme, že Brit Daniel Blake má právo na svoju viditeľnú, nedigitálnu dôstojnosť. Že lekár nikdy nemôže byť mimo služby ako hrdinka Neznámeho dievčaťa.

Vitajte na Be2Can3!

Prezident festivalu & koncept Be2Can President of the festival & Be2Can concept Ivan Hronec

Výkonná riaditeľka Executive director Lucia Gertli

Dramaturgovia Programmers Vít Schmarc & Aleš Stuchlý

Public Relations & Marketing Dagmar Krepopová Miya Hashimoto

Programming & Booking Zuzana Hromcová

Grafický dizajn Graphic Design

Kontinent je vo vojne. Veci zvážneli. Zvykneme si. Zladiť obranu, kompromis a empatiu bude nesmierne ťažké. Prebudia sa ďalšie extrémy, pochovajú ďalšie obete. Áno, alternatíva určite je, ale len jedna jediná – chaos. Pravda víťazí! (Bože, ale ktorá…)

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

www.be2can.eu

MANIFEST MANIFESTO

Manifest Be2Can Prehliadka festivalového filmu Be2Can je výberová prehliadka prvotriednych festivalových filmov z troch najprestížnejších svetových festivalov, ktorá využíva princíp multi-platformovej distribúcie prostredníctvom kina, TV, VOD a DVD. Jej cieľom je dostať k divákom filmy, ktoré ponúkajú pohľad do aktuálneho festivalového diania a v bežnej distribúcii chýbajú. Neobmedzujeme sa len na „uvádzanie“, ale naším cieľom je kritická selekcia a diskusia nielen o filmoch samotných, ale aj o festivaloch, ich dramaturgii, politike a cenách. Be2Can funguje zároveň ako filmová prehliadka, kritická platforma a diskusné fórum.

Objektívna dramaturgia Naším primárnym zdrojom filmov sú hlavné súťaže troch áčkových filmových festivalov – Berlinále, Benátok a Cannes. Sekundárnym sú programy vedľajších súťažných i nesúťažných sekcií. Na tejto úrovni teda čiastočne prijímame voľby festivalových dramaturgov i porôt a festival komponujeme na základe ich predvýberu. Zaujímajú nás víťazné filmy a všeobecne úlohy významných festivalových cien, a to aj v momentoch, keď máme o ich kvalitách pochybnosti.

Filmová galéria

Priestor (k) objavom

Be2Can nepreberá len mechanicky voľbu druhých. Hlavné súťaže veľkých festivalov nechápeme len ako reprezentatívnu sondu do súčasných trendov festivalovej kinematografie, ale aj ako podnet k polemike. Be2Can ponúka prísne kurátorovanú galériu, ktorá vstupuje so súťažnými sekciami do dialógu. Okrem iného je aj starostlivým filtrom, ktorý zohľadňuje pozoruhodné tituly, ktoré mohli z rôznych dôvodov uniknúť pozornosti porôt. Be2Can nie je len zrkadlom, ale ponúka svojim divákom jasne definovaný pohľad na to, čo hýbe súčasným artovým filmom. Budujeme filmovú galériu diel, ktorým podľa nás treba venovať zvláštnu pozornosť.

Be2Can nie je nutne prehliadkou najväčších mien, ktoré samy od seba vzbudzujú pozornosť. Sústreďuje sa aj na menej známych tvorcov, ktorých kariéra je síce na úplnom začiatku, ale prinášajú inovatívny pohľad na film alebo pozoruhodnú poetiku, ktorá nadväzuje na výrazné trendy festivalového filmu. Nechceme publiku ponúkať len osvedčené voľby, chceme ho motivovať k objavovaniu.

Festivalová rezonancia Na festivaloch načúvame, čítame, zúčastňujeme sa debát v kuloároch. To nám pomáha určiť, ktoré filmy majú silnú vibráciu, vyvolávajú diskusiu a otvárajú zaujímavé témy. Tento fenomén pre nás môže byť v dôsledku dôležitejší ako cena, ktorú filmu udelí porota. Na hlavnú cenu sa zabudne, pokiaľ ju nezíska film s potenciálom rezonovať u publika a kritiky. Naopak, opomenutý film môže mať v budúcnosti oveľa silnejší ohlas ako držiteľ prestížnej ceny.

Diskutovať a načúvať Vstupenka na Be2Can je zároveň pozvánkou do diskusie. Chceme divákov vtiahnuť do festivalového diania a ponúknuť im nadštandardné informačné zázemie k jednotlivým filmom z prehliadky prostredníctvom odborných úvodov, prednášok, besied s tvorcami, masterclass. Našim cieľom je zlepšiť povedomie o dianí na festivalovej scéne a podnietiť diskusiu. Nekonštatujeme, pýtame sa. Seba i svojho publika.

Otvorený festival Výber filmov sa neobmedzuje len na portfólio Film Europe Media Company, ktorá prehliadku organizačne zaštiťuje. Hlavná programová časť Be2Can je otvorená pre všetkých distribútorov. Jej cieľom je dostať artové filmy do povedomia a získať im publicitu, ktorá im náleží.

V širšej perspektíve Veľkí tvorcovia sa v hlavných súťažiach neobjavujú ako blesk z čistého neba. Cieľom Be2Can je pozorne sledovať dianie nielen mimo hlavnej sekcie „veľkej trojky“, ale aj na ostatných výrazných európskych festivaloch. Aj keď sa neobjavia v portfóliu Be2Can, budeme ich vždy zohľadňovať pri vytváraní kontextu k našim titulom – na webe, sociálnych sieťach, vo festivalovom magazíne i v sprievodných prednáškach.

Hostia, nie tváre Keď premýšľame nad delegáciami k festivalovým filmom, volíme hostí tak, aby prinášali skutočne zaujímavý pohľad na tvorbu filmu, ktorý reprezentujú. Nejde nám len o mediálny glamour, ale predovšetkým o inšpiratívne postrehy a námety na diskusiu.

Bez populizmu Be2Can prijíma fakt, že naše filmy nie sú pre každého. Komunikáciu preto cielime na tých, ktorí vedia, čo chcú a prečo to chcú. Be2Can team

Ivan Hronec, CEO Film Europe Media Company

Matej Špánik

Grafická úprava Layout & Prepress Waldemar Švábenský

Preklad Translation Hilda Hearne

Oficiálna znelka

What is going on?

Official Festival Trailer Dominik Hronec & Jaro Bedri

Oficiálna mobilná aplikácia Official mobile app Ackee s.r.o.

Material & Shipping

Imagine that Václav Havel has risen from the dead. Would he recognise the world we are living in right now? The manuals that served to guide us following the fall of the Berlin Wall, and were supposed to serve for ever, are no longer worth the paper they are written on. Something has happened.

Our fight is the fight for true topics and true film quality.

Film Europe Adrian Žiška

Spolupracovali Collaborators Jaro Bedri, Tomáš Daneček, Rado Ďurica, Ján Granec, Anna Juríčková, Margareta Klimáčková, Štefan Práznovský, Simona Zámečníková,

People are killing each other in a spectacular way. The reason is the virus of nihilism. It has stricken ISIS, as it has the neo-Nazis. The virus adroitly makes use of the lack of motivation on the part of the disillusioned. It offers them an illusion of sense. Our failure is that we are not able to offer an alternative to it.

Tomáš Žondra

Fotografie Photos Archiv Film Europe Media Company, Aerofilms, Artcam, CinemArt, Shutterstock

www.be2can.eu @Be2CanFestival

never be off duty, as was the heroine of The Unknown Girl. We will show that if we are to maintain our integrity, we simply have to save drowning migrants, as do the rescuers in Fire At Sea. That if we are to keep Europe together, we must start with our own families, as does Toni Erdmann.

It is too late. Fighting against the consequences is now only possible by means of force. Yet fighting against the reason is still possible by means of empathy and giving examples. Be2Can aims to be such an example. At the time when the number of terrorism victims worldwide can be counted in the hundreds, we will be screening the film 24 Weeks, in which the sacred European value – life – is weighed in milligrams. We will also show life in the post-revolution, Muslim Tunisia, with Hedi, the hero of the superb debut feature, dealing with something as ordinary as vacillation between emotion and duty. We will show that the Englishman Daniel Blake has the right to his visible, non-digital dignity. That a doctor can

Be2Can continues to be the one and only Czech and Slovak event presenting all the three winners of the big “A-list” festivals – in Venice, Berlin and Cannes. As has become a tradition, this year too the films will be screened in cinemas, available as VOD, as well as on the premium Film Europe Channel. We do not strive to entertain the audience. Be2Can will not be the subject of an editorial in a glossy lifestyle magazine. Our films will not be advertised on every billboard. Be2Can is not an escapist project; it is an activist event. Our continent is at war. Matters have grown ever more serious. We will get used to it. Attuning defence, compromise and empathy will be very difficult. New extremes will arise, more victims will be buried. Yes, there is a sole alternative – chaos. Truth will prevail! (But which truth…) Welcome to Be2Can 3 Ivan Hronec, CEO Film Europe Media Company

The Be2Can Manifesto Presentation of festival films Be2Can presents selected top-notch films from the world’s three most prestigious festivals, applying the principle of multi-platform distribution through cinema, TV, VOD and DVD. It strives to provide the audience with an insight into that which is new at the festivals and to show films that are not screened within standard distribution. Be2Can is not confined to mere “presentation”, with its aim being a critical selection and discussion about the actual films, as well as their dramaturgy, policy and awards. Be2Can is a film festival, critical platform and debate forum rolled into one.

Objective programming Our films are primarily cherry-picked from among the works that have appeared in the main competitions of the three A-list festivals – those in Berlin, Venice and Cannes. Serving as the secondary source are the programmes of their subsidiary competition and non-competition sections. At this level, we in part accept the choices made by the festival programmemakers and juries, and compile the Be2Can schedule on the basis of their pre-selection. We are interested in prize-winning films and the roles played by the major festival awards in general, even when we do have doubts as to their qualities.

A film gallery Be2Can does not mechanically take over someone else’s choices. We perceive the main competitions of the big festivals as a representative probe into the current trends of global cinema, as well as a stimulus for polemics. Be2Can offers a strictly curated gallery, which enters into a dialogue with the competition sections. Moreover, it serves as a thorough filter, taking into consideration remarkable works that, for various reasons, may have been overlooked by the festival juries. Be2Can is not just a mirror, it holds up to its viewers a clearly defined view of that which is moving and shaking the contemporary art film. We build a gallery of cinematic works that, in our opinion, deserve special attention.

Festival resonance At festivals, we listen, read, participate in the debates in the lobby. That helps us to assess which films are particularly vibrant, give rise to discussions and open up new, intriguing topics. This facet may well be even more important for us than the prizes awarded to the films by the juries. The main prize will be forgotten if it is not given to a film possessing the potential of resonating with the audience and the critics. On the other hand, a neglected title may in the future resonate much more strongly than a winner of a prestigious award.

Scope for discoveries

A broader perspective

Be2Can is not necessarily a march-past of the greatest names that in themselves attract attention. It also focuses on lesser-known creators whose career may be at the very outset yet who afford an innovative view of cinema or present a notable form of poetics, linking up to the distinct trends of festival film. We do not want to offer our audience just tried-and-tested choices, we try to motivate them for discovering.

Films by great creators do not appear in the main competitions out of the blue. Be2Can strives to attentively observe that which has been presented not only beyond the main sections of the “Big 3”, but also at the other major European festivals. And even when some films are not included in the Be2Can programme, we will always take them into consideration when creating the context to our titles – on social networks, in the festival magazine, as well as in the accompanying lectures.

Discussing and listening A voucher for Be2Can is also an invitation to discussion. We aim to engage the audience in the festival events and provide them with an above-standard information background for the individual films by means of specialist introductions, lectures, chats with the creators, master classes… Our objective is to increase the awareness of that which is happening on the festival scene and in turn to instigate robust debate. We do not state facts, we ask. Both ourselves and our audience.

An open festival The selection of films is not limited to the portfolio of the Film Europe Media Company, the festival’s organiser. The main Be2Can programme section is open to all distributors. Its goal is to raise awareness of art films and gain for them the publicity they so richly deserve.

Guests, not faces When mulling over those to appear in person for the festival films, we opt for guests who are able to put across a truly compelling view of the creation of the work they represent. We are not concerned with glitz and glamour; we above all strive to present inspiring observations and subjects for discussion.

No pandering to popular taste Be2Can accepts the fact that our films are not for everyone. Accordingly, we target our communication at those who know what they want and why they want it. The Be2Can team

FOKUS FOCUS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

nako empaticky pozoruje domáce práce bezmennej babičky i rutinu záchranných operácií. Rovnako zaujato sleduje všedný deň miestneho DJa so slabosťou pre sentimentálne sicílske šlágre i strašne lakonické svedectvá ostrovného lekára. Málokedy sa vidí podobne silný, a pritom nemanipulatívny film - statement, v ktorom sa snúbi morálny apel a vysoké umelecké kvality – film, ktorý je vo svojom názore celkom jednoznačný a zároveň sa nezrieka funkčných metafor (problémy malého chlapca so zrakom vs. svet odvracajúci svoj pohľad od útrap druhých). Bude napínavé vidieť Rosiho dielo za desať či dvadsať rokov, ale v roku 2016 je predovšetkým naliehavou pripomienkou toho, že v určitej chvíli z nás ľudí/Európanov robí nie naše „lenivé oko“, ktoré nechce vnímať utrpenie iných ľudí, ale bezpodmienečne súcitiacich. Rosi ale nebol v zápase o ceny jediným dokumentaristom: hlavnú súťaž infikoval taktiež dôležitý, a pritom chytľavý dokumentárny malware renomovaného režiséra Alexa Gibneyho. Jeho film Zero Days sa venuje sofistikovanému počítačovému červovi menom Stuxnet, ktorého objavila bieloruská firma VirusBlokAda v lete v r. 2010 a ktorý vzbudil pozornosť najmä vďaka svojej komplikovanosti a presnému cieleniu na oblasť iránskych priemyslových systémov pre obohacovanie uránu. Kybernetická vojna má v Gibneyho na pozornosť náročnom, a pritom celkom zrozumiteľnom podaní podobu abstraktného thrilleru, v ktorom je kvôli bezpečnosti insiderov nútená mnohé kľúčové svedectvá deklamovať digitálna herečka. Napriek istej televíznosti a bohatému využitiu (často pozoruhodne defenzívnych) amerických

Dve dominanty strhujúceho francúzskeho filmu Mať sedemnásť - debutant Corentin Fila a Kacey Mottet Klein. | The two dazzling protagonists of the engrossing French film Being 17: the debutant Corentin Fila and Kacey Mottet Klein.

Berlinále 2016 Právo na šťastie, právo na smútok

Povesť Berlinále ako liberálneho festivalu s výrazným sociopolitickým presahom bola na tohtoročnom 66. ročníku naplnená maximálne. Vopred ohlásenou dominantnou témou sa tentokrát stali príčiny migrácie a celosvetová utečenecká kríza a slúži ku cti prehliadky, že sa jej organizátorom podarilo tento leitmotív nenásilne dostať ako do hlavnej súťaže, tak do každodenného priebehu celého podujatia. Mesto zodpovednosti V nemeckej metropole len minulý rok našlo útočisko takmer osemdesiattisíc ľudí z mnohých krízových oblastí celého sveta a túto svoju ústretovosť mesto a organizátori festivalu dali najavo celým spektrom charitatívnych aktivít: Berlinále ponúklo utečencom i dobrovoľníkom, ktorí sa o nich starajú, zvýhodnené vstupné na niektoré projekcie, na miestach konania akcie boli rozmiestnené kasičky, do ktorých návštevníci projekcií mohli prispieť na rozvoj strediska, ktoré poskytuje psychologickú pomoc ľuďom trpiacim traumami z vojny alebo z udalostí počas úteku do Európy. Vzhľadom na tieto fakty i na niektoré kŕčovité rozhodnutia hlavnej poroty (Veľká cena pre Tanovićovu nevyrovnanú

Smrť v Sarajeve) by sa mohlo zdať, že víťaz festivalu bol všetkým zainteresovaným známy ešte pred štartom hlavnej súťaže. Takéto tvrdenie by ale bolo veľmi nespravodlivé voči držiteľovi Zlatého medveďa, vynikajúco inscenovanému dokumentu Gianfranca Rosiho Fuocoammare (Požiar na mori), ktorý vyvolal počas svojej projekcie širokú škálu emócií - od hlbokého dojatia až po zlostné výkriky o sociálnej pornografii. Snímka situovaná na malý stredomorský ostrov Lampedusa je ale výborne nasnímanou i rytmizovanou „stredomorskou pietou“, ktorá vzdoruje citovému vydieraniu ako formálnou dôslednosťou, tak svojou štruktúrou. Rosi v nej kladie rovnaký dôraz na komické rituály detstva i vykladanie (polo)mŕtvych tiel migrantov. Rov-

tou, ktorá mu bola na základe rodinného dohovoru pridelená, je portrétom muža trpiaceho diktátom citovo manipulatívnej, hyperprotektívnej matky, ktorá svoj obdiv a materskú pýchu smeruje predovšetkým k jeho bratovi žijúcemu vo Francúzsku. Odvahu postaviť sa rodinným očakávaniam a konvenciám nachádza Hedi až v najťažšej možnej chvíli – tesne pred svadbou, vďaka náhodnému stretnutiu so slobodomyseľnou tanečnicou Rym, ktorej bezprostredné správanie je opakom strojenosti a afektu jeho domova. Múdro napísaný, od sentimentu celkom oslobodený film, ktorý dokáže v detailoch a náznakoch prezradiť o arabskej jari a porevolučnom Tunisku viac než mnohé politické komentáre, ohromuje na prvotinu mimoriadne vyspelou formou. Jeho dôsledne realistický, až naturalistický tón je zreteľným odrazom rukopisu koproducentov filmu – slávnych bratov Dardennovcov. Ben Attia nachádza v ich rigidnom koncepte stopy muzikálnosti (skvelé zaobchádzanie s minimalistickou hudbou v obraze i mimo neho) a namiesto kopírovania ich kinetických záberov efektívne strieda intímne poňaté detaily so širokouhlými zábermi významotvorných lokácií. Vyľudnené hotely, ktoré sú dedičstvom nedávnych teroristických útokov, neutešený stav ekonomiky prejavujúci sa mimo iného ostentatívnym nezáujmom o Hediho predajné aktivity, automobil ako predmet neúspešného biznisu i tajných odcudzených schôdzok, kliatba „mamičkovstva“ spojená s prirodzenou potrebou sa vzoprieť, katalyzátor vo forme tradičných afrických rytmov v kontraste k obludnému hotelovému muzaku pre poba-

Prvotina Hedi tuniského režiséra a scenáristu Mohameda Bena Attiu bola mojím súkromným vrcholom tohtoročného Berlinále. a izraelských hovoriacich hláv sú Zero Days poučným a znepokojujúcim dielom v časoch nevyhlásených agresií a nebezpečných geopolitických dysfunkcií.

Život v Tunise, smrť v Sarajeve Nie každý sa vyrovnal s vlastnými bohumilými úmyslami a potenciálne silnou témou filmársky pútavo: zúfalým dojmom pôsobil najmä súťažný film Soy Nero britsko-iránskeho režiséra Rafiho Pittsa, ktorý mohol byť vhodným komentárom k súčasnej globálnej utečeneckej kríze i k štvavým výrokom Donalda Trumpa na adresu mexických imigrantov. To by ale bývalý asistent Godarda i Caraxa nesmel svoju drámu o sedemnásťročnom mladíkovi, ktorý zo strachu z deportácie a s vidinou zisku zelenej karty narukuje do americkej armády, utopiť v plytkej charakterizácii postáv a nemotorných posolstvách. Dialógy hrdinov (s tzv. Rumunskou novou vlnou spojený elitný scenárista Razvan Radulescu) pôsobia nevhodne a ťažkopádne, dobre mienené politické komentáre sú otrepané a stereotypné, „kubrickovský“ twist predvídateľný. Ostáva solídna kamera Christosa Karamanisa a neuvážená práca s filmovým časom. Kvalitatívne niekde medzi – dalo by sa povedať tak trochu v zemi nikoho – sa nachádza už spomenutá balkánska metafora Smrť v Sarajeve, v ktorej Danis Tanović na pôdoryse jedinej budovy nie celkom presvedčivo spája filozoficko-historickú diskusiu o konfliktoch európskeho kontinentu, civilnú ľudskú (tragi)komédiu o jednom neúspešnom zamestnaneckom štrajku a trochu ťažkopádny modelový príbeh. Nápadito koncipované dlhé sledovacie zábery interiérov sa čoskoro okukajú, symbolická hierarchia jednotlivých poschodí lévyovského Hotelu Európa postupne stráca na význame a satirický osteň postupne obrúsi skratkovité riešenie. Výsledkom nie je ani uspokojivý politický thriller, ani provokatívna dráma, ani inovatívna divadelná adaptácia. Len príležitostne myšlienkovo podnetná sonda do princípov nestálej „balkánskej duše“. Veľká cena poroty pre Tanovićov nevyrovnaný opus potom vyznieva ako rozpačité gesto diktované festivalovou politikou: ocenenia priemerného filmu len preto, že sa otvorene vyjadruje k aktuálnym/nadčasovým problémom (hovorme tomu napr. „syndróm Dheepan“). Naopak cenu pre najlepší debut a mužský herecký výkon udelili jednotlivé poroty snímke, o ktorej sa dá len ťažko pochybovať. Prvotina Hedi tuniského režiséra a scenáristu Mohameda Bena Attiu bola mojím súkromným vrcholom tohtoročného Berlinále: neokázalé, hlboko emotívne prelínanie emancipačnej love story so sociopolitickou alegóriou bolo zhodou okolností prvým arabským filmom v berlínskej hlavnej súťaži po dlhých dvadsiatich rokoch. Príbeh introvertného mladíka Hediho (taktiež debutant Majd Mastoura), ktorý sa má za pár dní oženiť s pôvabnou neves-

FOKUS FOCUS

www.be2can.eu

venie turistov – všetky tieto motívy prispievajú k presvedčivému obrazu spoločnosti rozkročenej medzi tradíciou a moderným, kde už rodina ani náboženstvo nemajú nutne hlavné, alebo dokonca posledné slovo. Ben Attia tak nakrútil film pevne ukotvený v arabskom svete a pritom postavený na celkom univerzálnom príbehu človeka zmietajúceho sa medzi povinnosťou a túžbou.

Dýchavičný polnočný špeciál Berlínska súťaž je okrem politického akcentu známa aj tým, že sa nebojí dať medzi angažovanými artovými filmami priestor šikovnému entertainmentu, ktorý do nemeckého hlavného mesta počas festivalu pritiahne slávne hollywoodske hviezdy. Avšak tohtoročný výber sa v tomto ohľade veľmi nevydaril. Ak vynechám najabsurdnejšiu snímku celej súťaže – mizerne napísanú, duchamorne konvenčnú (a publikom právom vybučanú) historickú drámu Vincenta Pereza Alone in Berlin, ostáva debut hviezdy britskej divadelnej/opernej réžie Michaela Grandageho Genius a lyrické sci-fi Jeffa Nicholse Midnight Special. Grandage si pre svoju prvotinu vybral tému potenciálne chytľavú, ale v mnohých ohľadoch zradnú. Pokúsil sa zachytiť dynamický vzťah medzi vizionárskym editorom Maxom Perkinsom, ktorému za citlivé zásahy do svojich kľúčových románov vďačí F. Scott Fitzgerald i Ernest Hemingway, a jeho životným objavom, spisovateľom Thomasom Wolfom. Výsledkom je mdlý paškvil, ktorý je na jednej strane dramaticky celkom plochý až inertný a na strane druhej zbytočne ukecaný a hudobne i herecky značne prepálený. Predovšetkým snaživo excentrické etudy Judea Lawa v roli húževnatého pisálka Wolfeho pôsobia ako nezámerná pocta montypythonovskému Ministerstvu zbesilej chôdze na steroidoch. Grandageova snaha film formálne rozhýbať spravidla vychádza naprázdno, keďže ju vždy zradí potreba „obohatiť“ filmový jazyk divadelnou manierou. Banálne sépiový až monochromatický tón vizuálu je napokon dobrou metaforou pre celkovú emočnú bezfarebnosť tohto divne preštylizovaného filmu, ktorý je strhujúci asi ako čítanie korektúr atlasu múch. Ani ambiciózny slalom talentovaného autorského filmára Jeffa Nicholsa (Take Shelter, Bahno z Mississippi) medzi postupmi indie kinematografie a mainstreamu, medzi civilnosťou a nadprirodzeným príliš nevyšiel. Jeho film Midnight Special mal síce najeuforickejšiu expozíciu zo všetkých, no o to trpkejšie bolo sledovať jeho pozvoľný pád až do hlbín doslovnosti a gýča. Kým jeho napínavým rozprávaním iba prebleskuje metafyzická tenzia, je atmosféra snímky uhrančivá; čím viac je Nichols nútený paranormálne javy vysvetľovať, tým viac sa stráca jeho kúzlo. Nakoniec je z celej sci-fi hádanky len newageové leporelo pre milovníkov svetelných bytostí, sektárskych časopisov a kaskádovej architektúry.

Proti prúdu času Osemhodinový filipínsky film A Lullaby to the Sorrowful Mystery jedného z prominentných predstaviteľov tzv. slow cinema Lava Diaza mi síce, bohužiaľ, ušiel (rovnako ako ďalší čiernobiely film Letters From War, za réžiu ocenená dráma Začať znovu či chválený poľský titul Spojené štáty lásky), aj tak mi ale niektoré okamihy na festivale opäť dôrazne pripomenuli prostý fakt, že únava z filmu nesúvisí ani tak s jeho dĺžkou, ako skôr s invenciou a obratnosťou režiséra. Bolestivé plynutie jednotlivých sekúnd a minút som zažíval najmä pri večernej gala projekcii kvázi mystického opusu Crosscurrent talentovaného zástupcu tzv. šiestej generácie čínskych filmárov Yanga Chao zachytávajúceho iniciačnú cestu hrdinu proti prúdu času a rieky Jang-c'-ťiang. Ako milovník rozmerných metráží a nezvyčajných režijných stratégii ázijských tvorcov som bol trochu rozladený riedkym symbolizmom a domýšľavou poetickou vetešou snímky, ktorej sa však nedajú uprieť miestami mimoriadne výtvarné kompozície kameramana Marka Lee Ping Bina (Assassin). Namiesto metafyzickej reflexie všedného života v Číne a organického prelínania politickej roviny a poézie však pobyt v Chaovej rezonančnej pagode ponúkol len vyprázdnenú estetizáciu a myšlienkovú plytčinu. Čas (respektíve konkrétne obdobie života) viac menej tematizovali už svojimi názvami tiež dva pozoruhodné tituly, ktoré síce zo súťaže Berlinále odišli s prázdnymi rukami, ale spolu s filmom Hedi boli najsugestívnejšou ilustráciou druhej kľúčovej témy tohto ročníka, ktorou bolo slovami prezidenta festivalu Dietera Kosslicka „právo človeka na šťastie“. V prípade filmu Mať sedemnásť sa toto právo vzťahuje na dvojicu sedemnásťročných chlapcov z francúzskeho malomesta, ktorých turbulentný vzťah začína nenávistnými výpadmi a šikanovaním v škole, ale postupne sa vyvíja v krehké intímne puto, ktoré viac menej každú chvíľu hrozí skončiť ďalšou fyzickou inzultáciou. Fakt, že najsviežejší, najmladistvejší, najeruptívnejší film súťaže nakrútil sedemdesiatročný francúzsky klasik, bol prekvapením nielen pre mňa. André Téchiné sa na scéne pohybuje už od konca 60. rokov a v poslednej dobe sa zdalo, že je definitívne za zenitom. Mať sedemnásť je ale jeho prvý skutočne výrazný film od čias Divokého rákosia (1994), film nepokojný a výbušný ako jeho hrdinovia. Neurotické, detailné, čisto fyzické snímanie podporené agresívnym strihom, fantastické vedenie hercov (mimoriadne výkony Kaceyho Motteta Kleina a nováčika Corentina Filu), dôvtipná voľba zovrieť naturalistickú osobnú drámu majestátnym pohorím Pyrenejí sú hlavnými prednosťami snímky, ktorá svoj homosexuálny podtext nestavia na obdiv, odchyľuje sa od tuctových gay romancí a zároveň nepredstiera, že je mužskou verziou Života Adèle. Sexuálne explicitná scéna je tu iba jedna – skvele nakrútená, presne umiestnená, vhodne ilustrujúca vzťah postavený na modeli striedavej dominancie. Film je oslavou élan vital, magického času dospievania, v ktorom sa prelína úplná bezstarostnosť a nikdy nekončiaca úzkosť a v ktorom sa násilie stretáva so zmyselnosťou a trýznivé straty striedajú nežné objavy. O niečo drastickejším pojednaním na tému straty (a mučivej voľby) bol film, o ktorom sa v kuloároch diskutovalo asi najhúževnatejšie. Téma i spracovanie druhého hraného filmu nemeckej režisérky Anny Zohry Berrached 24 týždňov mnohých podráždila. Príbeh televíznej komičky Astrid (porotou prekvapujúco opomenutá Julia Jentsch), ktorá so svojím empatickým priateľom čaká dieťa s Downovým syndrómom a vážnou srdcovou chybou a zvažuje, či si ho napriek vážnej lekárskej prognóze ponechá, je filmom komplikovaným v mnohých rovinách. Otvára síce dôležitú tému, ale využíva na to režijné metódy, ktoré v jadre emocionálne ťažké dielo sťahujú na hranu manipulácie. Berrached miestami zručne kombinuje bolestný naturalizmus a jemný humor, aby sa vzápätí začala topiť v scenáristických stereotypoch. Chvíľami strhujúcim spôsobom a prostredníctvom feministickej perspektívy vypovedá o človeku tvárou v tvár desivej morálnej dileme, aby následne bohvieprečo siahla k rušivej poetizácii (snové vodné sekvencie s naivnou hudbou) a prvoplánovému efektu (banálne, násilne naliehavé pohľady hrdinky do kamery). Napriek výhradám k vizuálnej nesúdržnosti a niektorým režisérkiným hraničným formálnym prostriedkom som viac menej podobne silnú až fyzickú tenziu v kinosále už dlho nezažil – z komfortných sedačiek akoby zrazu povyliezali ihly, „povinné“ festivalové sústo začalo škrabať v krku, z rutinnej skúsenosti sa pomaly stávala dôležitá konfrontácia. Akčný rádius dominantných tém tohtoročného Berlinále sa okrem toho vďaka filmu 24 týždňov významne rozšíril: témam práva ženy na celkom slobodné rozhodnutie o najťažších veciach života i práva na to nebyť (verejne ani súkromne) za svoju voľbu súdená sa konečne dostalo náležite silnej spoločenskej rezonancii. • Text pôvodne publikovaný v časopise Cinepur. Aleš Stuchlý

FOKUS FOCUS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

www.be2can.eu

FOKUS FOCUS

Berlinale 2016

The right to happiness, the right to sorrow The reputation of the Berlinale as a liberal festival with a distinct socio-political overreach was fully confirmed at its 66th edition. The heralded dominant theme of this year’s event was migration and the current global refugee crisis, and the organisers succeeded in inconspicuously letting this leitmotif run through both the main competition and the everyday tenor of the festival. Herečka Julia Jentsch, emotívna hviezda nemeckej drámy 24 týždňov. | Julia Jentsch, starring in the German drama 24 Weeks.

A city of responsibility Last year alone, Berlin became a haven for almost 80,000 people from a number of war-torn and unstable regions around the world. The city and the festival organisers alike manifested this welcoming by means of a plethora of charitable activities. The Berlinale offered to the refugees and the volunteers taking care of them discounted tickets for some of the screenings, while the festival visitors were afforded the opportunity to donate money to the local centre providing psychological assistance to people suffering from traumas they had endured during war or their perilous journey to Europe. In light of these facts, as well as with regard to some of the spasmodically political decisions taken by the Grand Jury (the Silver Bear for Danis Tanović’s unbalanced Death in Sarajevo), it may have seemed that the festival’s winner had been known to all those concerned prior to the start of the main competition. Such an allegation, however, would appear largely unjust with regard to the film that received the Golden Bear, Gianfranco Rosi’s exquisite documentary Fuocoammare (Fire at Sea), whose screening gave rise to all kinds of responses, ranging from expressions of profound emotion to angry accusations of social pornography. The film, set on the small island of Lampedusa, is a splendidly shot, rhythmic “Mediterranean memorial service”, which is far from emotionally blackmailing owing to its formal consistency and distance, as well as structure. Rosi places equal emphasis on the comical rituals of childhood and the unloading of dead bodies or half-dead migrants. With equal empathy does he observe the housework carried out by an anonymous grandma and the routine of the rescue operations. He pays equal attention to an ordinary day in the life of the local DJ, with a penchant for sentimental Sicilian pop music, and the chillingly laconic testimonies delivered by the Lampedusa physician. There are precious few similarly forcible, yet non-manipulative film statements, blending moral appeal and high artistic qualities, presenting an utterly explicit opinion, while not forsaking functional metaphors (the eyesight problems of a little boy vs. the world averting its gaze from the hardship of others). Even though it would be interesting to see Rosi’s documentary in 10 or 20 years’ time, in 2016 it first and foremost serves to highlight the fact that at certain moments we tend to overlook the suffering of other people, while unconditional compassion is that which makes us humans/Europeans. Rosi’s was not the one and only documentary shown in Berlin: the main competition was infected with significant, contagious malware by the renowned director Alex Gibney. The film Zero Days focuses on the sophisticated malicious computer worm named Stuxnet, which was detected in 2010 by the Belarusian company VirusBlokAda and which mainly alarmed experts owing to its sheer complexity and its being targeted at Iran’s nuclear facilities. In Gibney’s attention-intensive yet entirely comprehensible account, cyber war takes the form of an abstract thriller, in

which, for the sake of the insiders’ security, many a key testimony has to be delivered by a digital actress. Notwithstanding its somewhat TV drama style and ample use of (often remarkably defensive) American and Israeli talking heads, Zero Days is an illuminative and disturbing spectacle in the era of undeclared aggression and dangerous geopolitical dysfunction.

because it openly addresses the current/timeless problems (let us term it the “Dheepan syndrome”, for want of a better phrase). On the other hand, the Best First Feature Award and the Silver Bear for Best Actor were conferred upon a film that could hardly have given rise to any objections. The Tunisian director and screenwriter Mohamed Ben Attia’s debut feature Hedi was, in

The Tunisian director and screenwriter Mohamed Ben Attia’s debut feature Hedi was, in my opinion, the apex of this year’s Berlinale. Life in Tunis, death in Sarajevo Not every film-maker has managed to present his/her well-aimed intentions and potentially bold themes in an intriguing manner. Coming across as particularly desperate was the British-Iranian director Rafi Pitts’s Soy Nero, which aspired to be a timely commentary on the current global refugee crisis, as well as Donald Trump’s vicious verbal attacks against Mexican migrants. Yet the drama about a 17-year-old youth who in fear of being deported and with the vision of receiving a green card joins the US Army, is drowned by the former assistant to Gorard and Carax in shallow characterisation of the protagonists and clumsy statements. The dialogues between the heroes (penned by the distinguished Romanian screenwriter Răzvan Rădulescu) are particularly inept and cumbersome, the well-meant political comments are hackneyed and stereotyped, the “Kubrickian” twist is predictable. All that remains is Christos Karamanis’s solid cinematography and extremely inappropriate work with the film time. Qualitatively somewhere in between – in a no man’s land, one is tempted to say – is the aforementioned Balkan metaphor Death in Sarajevo, in which, using the ground plan of a single building, Danis Tanović not overly convincingly blends together philosophical-historical insight into the conflicts in Europe, a human (tragi-) comedy about a failed industrial strike and a somewhat ponderous model story. The inspired long takes across the interiors soon pall, the symbolic hierarchy of the individual floors in Hotel Europe slowly but surely becomes meaningless, and the satirical sting is worn out by shortcuts. The result is neither a satisfactory political thriller, nor a provocative drama or even an innovative theatrical adaptation, yet merely a now and then intellectually stimulating probe into the principles of the volatile “Balkan soul”. Consequently, the Jury Grand Prix for Tanović’s unbalanced opus appears to be a perplexing gesture dictated by the festival’s policy: awarding a mediocre film only

my opinion, the apex of this year’s Berlinale: a modest, deeply emotive blending of an emancipation love story and a socio-political allegory, it was also, coincidentally, the first film by an Arab director to have been included in the Berlinale’s main competition for two full decades. The main protagonist, Hedi (splendidly performed by another debutante, Majd Mastoura), an introvert young man who in a few days’ time is to marry a fair bride selected by his family, suffers under his manipulative, hyper-protective mother, who primarily takes pride in his brother living in France. At the most difficult moment, shortly before the wedding, he plucks up the courage to stand up to conventions and his family’s expectations, after encountering Rym, a liberal-minded dancer, whose natural behaviour is in stark contrast to the affectation he sees at home. The witty, sentiment-free film, revealing through nuance and insinuation more about the situation in the post-Arab Spring Tunisia than many a political commentary, astounds with a highly mature form. Its consistently realistic, naturalistic even, tone clearly reflects the penmanship of the co-producers – the celebrated Dardenne brothers. Nonetheless, Ben Attia has found in their rigid concept traces of artistry (a brilliant treatment of the minimalist music in picture and beyond), and instead of merely replicating their kinetic takes he effectively alternates intimately conceived details with wide-angle shots of the meaning-forming locations. The desolate beach resorts, abandoned by tourists in the wake of the recent terrorist attacks, and the dismal condition of the Tunisian economy, also manifesting in the ostentatious lack of interest in Hedi’s trading activities, a car as an object of failed business and the venue of secret estranged trysts, the curse of being dominated by his mother, combined with the natural necessity of resisting, a catalyser in the form of the traditional African rhythms in contrast with the monstrous hotel muzak – all

these motifs contribute to giving a forcible account of Tunisian society, caught as it is between tradition and modernity, in which the family and religion no longer play so vital a role. Ben Attia has made a film firmly anchored in the Arab world, yet concurrently depicting the universal story of a person oscillating between the sense of obligation and desire.

The short-winded Midnight Special In addition to accentuating politics and focusing on engaged art pictures, the Berlinale competition is known for not being afraid to afford scope to smart entertainment, owing to which the festival has annually drawn A-list Hollywood celebrities to the city. This year’s selection of films of this ilk has not been overly fortunate though. Besides the most absurd item in the competition – the poorly wrought, spiritually toilsome, conventional (and deservedly booed by the audience) historical drama by Vincent Pérez Alone in Berlin – it included the debut by the famed British theatre/opera director Michael Grandage, Genius, and Jeff Nichols’s lyrical scifi picture Midnight Special. Grandage opted for a subject potentially attractive yet tricky in many respects. In his debut feature, he has attempted to capture the dynamic relationship between the visionary editor Maxwell Perkins, who sensitively attended to F. Scott Fitzgerald’s and Ernest Hemingway’s pivotal novels, and his major discovery, the wayward writer Thomas Wolfe. The result, however, is an insipid make-believe lampoon, dramatically vapid, inert even, on the one hand, and unnecessarily garrulous and overblown when it comes to the music and acting. The diligently eccentric etudes of Jude Law, portraying the spouting scribbler, in particular come across as an unintended tribute to Monty Python’s The Ministry of Silly Walks on steroids. Grandage’s endeavours to limber up the film in formal terms fall flat, since he is always betrayed by his urgency to “enrich” the cinematic idiom with theatrical mannerism. The banally sepia-like, even monochromatic visual tone appears to serve as a good metaphor for the overall emotional colourlessness of this strangely over-stylised movie, which is perhaps as enthralling as reading the proofsheets of a fly atlas. Similarly dismal was the new feature by the gifted, singular Jeff Nichols (Take Shelter, Mud), an ambitious slalom between indie and mainstream cinematic techniques, between the everyday and the supernatural. His Midnight Special may have the most euphoric exposition from among the films, yet all the more bitter it was to watch its gradual fall into the abyss of literality and kitsch. As long as the metaphysical tension only flashes through the tense narration, the atmosphere is bewitching, yet the more Nichols is forced to explain the paranormal phenomena, the less magic it possesses. The entire sci-fi riddle ultimately turns into a New-Age folding picture-book for lovers of luminous beings, cult magazines and cascade architecture.

Against the current of time Even though, unfortunately, I didn’t catch the screening of A Lullaby to the Sorrowful Mystery, the 485-minute Filipino historical fantasy drama by Lav Diaz, one of the major slow-cinema representatives (just as I missed another black-and-white film, Letters From War, the drama Things to Come, which received the Silver Bear for Best Director, and the lauded Polish feature United States of Love), some aspects of the festival again emphatically reminded me of the simple fact that cinema fatigue does not relate so much to the film’s duration as it does to the director’s lack of invention and dexterity. Especially painful and sluggish were the minutes and seconds spent at the evening gala screening of the quasi-mystical opus Crosscurrent, directed by Yang Chao, a talented representative of the so-called sixth generation of Chinese film-makers, depicting the hero’s spiritual journey against the current of time and the Yangtze river. As a lover of extensive footage and the extraordinary directional strategies pursued by Asian creators, I was rather disgruntled by the film’s tenuous symbolism and cocky poetic dreck, yet in places I could not but marvel at the remarkable visual composition presented by the cinematographer Mark Lee Ping-Bin (The Assassin). Nonetheless, instead of a metaphysical reflection on the everyday life in China and an organic permeation of the political level and poetry, the sojourn in Chao’s resonant pagoda only offered depleted aestheticisation and the intellectually shallow. Time (or a specific period of a life) was also the subject matter, as their titles themselves indicate, of two notable films whose creators may have left the Berlinale competition empty-handed, yet, alongside Hedi, were the most suggestive illustrations of the second overarching theme of this year’s edition – “the right to happiness”, as the festival’s president, Dieter Kosslick, put it. In the case of Quand on a 17 ans (Being 17), this right applies to a couple of teenage boys from a small French town whose turbulent relationship starts with hate-fuelled assaults and bullying at school, yet step by step develops into a tender, intimate bond, albeit one in danger of ending up at any time with yet another physical insult. The fact that the most nimble, the most youthful and the most eruptive film competing in Berlin had been made by a seasoned 70-year-old director took many by surprise. France’s André Téchiné has worked in cinema since the late 1960s and it had seemed that his heyday was definitely over. His most accomplished opus since the 1994 film Les roseaux sauvages (Wild Reeds) is just as restless and explosive as its heroes. Neurotic, detailed, purely physical takes, underlined by aggressive cuts, the fantastic directing of the actors (particularly the dazzling Kacey Mottet Klein and the novice Corentin Fila), the clever idea of framing the naturalistic personal drama with the

majestic Pyrenees – these are the major fortes that make the film, which does not flaunt its homosexual subtext, diverge from other gay romances. At the same time, Being 17 does not strive to conceal its being a male counterpart to Abdellatif Kechiche’s La Vie d'Adèle (Blue Is the Warmest Colour). The one and only sexually explicit scene is wonderfully shot, precisely placed and adroitly illustrates a relationship built on the model of alternating dominance. The film is a celebration of the “élan vital”: the magical time of adolescence, suffused with abandon and unremitting anxiety, with spontaneous violence meeting sensuality, and agonising losses alternating with sweet discoveries. A rather more harrowing discourse on the subject of loss (and a tortuous choice) was a work that was perhaps the most fiercely discussed in the lobby. The theme of 24 Weeks, the second feature by Germany’s Anne Zohra Berrached, and the approach to it, irritated many at the festival. The film, depicting the story of the TV comedian Astrid (excellently portrayed by Julia Jentch, undeservedly overlooked by the jury), who is expecting a child who has been diagnosed with Down syndrome and a serious heart condition, and considers whether or not she and her empathetic partner should keep the unborn baby, is complicated in many respects. Even though putting forth a relevant subject, the director has brought to bear methods that draw the essentially emotionally overwhelming work close to the verge of manipulation. Now and then, Berrached skilfully combines severe naturalism and delicate humour, which is, however, subsequently drowned in cinematic cliché. Now and then, she gives a forcible feminist account of a person confronted with a dreadful moral dilemma, so as to subsequently, and for mysterious reasons, resort to intrusive poeticism (dreamy aquatic sequences to cheesy music) and superficial effects (the heroine’s banal, far-fetched glances into the camera). In spite of having objections to the film’s visual incoherence and some of the borderline formal means employed by the director, it has been a very long time since I have witnessed in a screening room such a strong, almost physical tension – it felt as though, all of a sudden, needles had ascended from the comfy seats, with the “compulsory” festival fare beginning to scratch the throat, and a routine experience turning into a major confrontation. What is more, owing to 24 Weeks, the range of the topics predominating at this year’s Berlinale had been significantly extended: the woman’s right to decide freely about the most difficult issues of her life, as well as her right not to be (either publicly or privately) judged for her choice, was finally accorded a duly robust social resonance. • The text was originally published in Cinepur magazine. Aleš Stuchlý

FOKUS FOCUS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

Podstatne vyšší filmársky štandard ponúkol nestor amerického indie Jim Jarmusch, ktorého Paterson síce operuje s dobre známymi postupmi a motivickými konštantami, ale vytvára typicky podmanivý, aj keď ľahko efemérny prozaický svet básnika s volantom v ruke. V podobnom duchu sa dá hovoriť i o bratoch Dardennovcoch, ktorých Neznáme dievča, príbeh doktorky pátrajúcej po identite zavraždenej ženy, vôbec po prvýkrát v inak bezchybnej kariére belgických klasikov sociálnej drámy, vyprovokoval zmiešané až negatívne kritické hodnotenia. Reakcia oboch filmárov bola výnimočne pokorná. Film prestrihali a skrátili o sedem minút, aj keď pôvodná verzia bola vzdialená akejkoľvek devalvácii ich dynamickej pozorovateľskej metódy. Vo vzácne vyrovnanej filmografii tejto tvorivej dvojice Neznáme dievča rozhodne nepatrí k slabým položkám, keď na pôdoryse všednej detektívky plasticky ilustruje niekoľko veľkých morálnych dilem. Uznanlivého, aj keď nie nadšeného prijatia, sa dostalo významnému zástupcovi iránskej kinematografie, v ktorého filmoch hrá taktiež ústrednú úlohu morálka a svedomie. Asghar Farhadí nakrútil variáciu na svoj najslávnejší film Rozchod Nadera a Simin, eticky ambivalentný príbeh, v ktorom život manželského páru naruší rôznymi domnienkami opradená tragédia. Obchodný cestujúci si stále zachováva autorov cit pre autentický portrét obyčajných ľudí v hraničnej situácii a vzrušujúcu morálnu otvorenosť, ale intenzitu a virtuozitu Rozchodu nedosahuje.

FOKUS FOCUS

www.be2can.eu

napriek tomu snímka patrila k nenápadným vrcholom ročníka. To isté platí aj o filme Cristiana Mungia Skúška dospelosti, ktorý na rozdiel od Puiuovej radikálnosti zvolil konvenčnejšiu dramatickú štruktúru. Sleduje postavu primára, ktorý sa pre svoju dcéru, ktorá sa stala obeťou sexuálneho útoku, snaží zaistiť úspešné zloženie zásadnej skúšky a tým aj cestu k štúdiu vo vysnívanej Veľkej Británii. Rodičovská láska tu naráža na spoločnosťou nezmyselne nastavený systém drobných úplatkov a protekcií. Pavučina, v ktorej sa protagonista nakoniec ocitne, je fatálna a stavia ho pred neriešiteľné morálne voľby. Deziluzívny obraz postkomunistickej spoločnosti, v ktorej sa takmer každý usiluje manipulovať vecami vo svoj prospech a nachádza jednoduché alibi, že inak sa v bláznivej dobe a prehnitej zemi správať nedá, zaslúžene získal cenu za réžiu.

Tlieskať a bučať Kontroverznosť ročníka potvrdzuje aj Olivier Assayas, ktorého zvláštna zmes charakterovej štúdie, duchárskeho hororu a psychothrilleru Personal Shopper bola jedným z najväčších dráždidiel festivalu. Vyvolala nadšené ohlasy nad režijným štýlom i tvrdé odmietnutie filmu, ktorý je skôr nesúdržným zlepencom rôznych filmárskych postupov. Velebený herecký prejav Kristen Stewart v sebe skrýva iritujúci podtón mondénneho zveličovania a exhibicionistického portrétu deštruktívnej hrdinky, ktorá v agonizujúcom

vali silné ženské postavy, ktorých predstaviteľky tvorili skutočný stredobod debát. To je prípad Sofia Braga v dráme už spomínaného Brazílčana Klebera Mendonçu Filho. Do centra svojho druhého filmu postavil starnúcu hudobnú kritičku, ktorá uprostred vyľudneného komplexu Aquarius, ktorý filmu prepožičal meno, žije svojími spomienkami i bojom s developerskou spoločnosťou. Rozprávanie je premyslene rozvrhnuté do troch kapitol – Clarine vlasy, Clarina láska a Clarina rakovina – v ktorých skúma rôzne aspekty citového života hlavnej postavy. Aquarius pojednáva o nemožnosti opustiť minulosť, o fatálnej moci nostalgie, o hrdosti, ktorá vedie k samote, o osudovej moci času nad existenciou a o kľúčovej roli genia loci v našom živote. Zároveň, pre autora typicky, zrkadlí paradoxy brazílskej spoločnosti rozorvanej sociálnou nerovnsťou. Uhrančivý herecký výkon podáva aj Isabelle Huppert v dych vyrážajúcom návrate majstra podvratností a schválností Paula Verhoevena. Ten svojím thrillerom Elle stavia na hlavu pravidlá rape-revenge thrilleru, keď pracuje s potmehúdskou a nevypočítateľnou hrdinkou, ktorá se vzpiera akejkoľvek viktimizácii. Neuveriteľne odstupňovaný a šťavnatý výkon Huppert je len jedným z pozoruhodných rysov filmu, ktorý kombinuje strhujúci žánrový filmový zážitok, brutálny čierny humor a veľmi vnímavé zachytenie špecifickej patologickej osobnosti. Po scenáristickej a režijnej stránke delikátne vyvážený film patrí k najtrestuhodnejším opomenutím

Spoločnosť bez dôstojnosti

Scenárista Paul Laverty (vľavo) a režisér Ken Loach ako čerstvý držiteľ už druhej Zlatej palmy. | The screenwriter Paul Laverty (left) and the director Ken Loach, holding his second Palme d’Or.

Cannes 2016

Neónové protirečenie Ak mala tohtoročná hlavná súťaž najprestížnejšieho filmového festivalu sveta nejakú silnú a jednotiacu tému, boli to nakoniec predovšetkým nožnice, ktoré sa roztvorili medzi kritikmi a rozhodovaním poroty, ale taktiež medzi tým, ktorými filmami žilo publikum a ktoré si nakoniec odniesli niektoré kľúčové ocenenia. Po oznámení súťažnej zostavy mohol veľmi ľahko vzniknúť dojem, že Azúrové pobrežie bude hostiť jeden zo svojich najsilnejších ročníkov. Už len samotný zoznam mien vzbudzoval oprávnenú úctu. Vedľa seba sa ocitli veteráni artového filmu ako Jim Jarmusch, Asghar Farhadí, Pedro Almodóvar, Bruno Dumont, bratia Dardennovci, Ken Loach, Paul Verhoeven či Park Chan-wook. No pozornosť vzbudzovalo aj zastúpenie filmárov, ktorí tvár festivalového filmu výrazne definovali v minulých rokoch – či už ide o otca rumunskej novej vlny Cristi Puia, jeho najznámejšieho zástupcu Cristiana Mungia, dánskeho estéta a provokatéra Nicolasa Windinga Refna, narcistického kanadského wunderkind Xaviera Dolana, experimentátora v oblasti LGBT drám Alaina Guiraudieho či fenomenálnu pokračovateľku tradície britského sociálneho realizmu Andreu Arnold. Trochu mimo pozornosti neprávom zostávala dvojica mien: Nemka Maren Ade, ktorá svojím nekompromisným civilizmom už v minulosti zaujala na festivaloch Sundance a Berlinále, a Brazílčan Kleber Mendonça Filho, filmový kritik, ktorý sa stal režisérom a svojím virtuóznym debutom Zvuky zo susedstva upozornil na seba na festivale v Rotterdame v roku 2012.

V bezpečnom teritóriu Zo spätného pohľadu sa však súťaž v lepšom prípade javí predovšetkým ako prehliadka naplnených tvorivých štandardov, v tom horšom ako ukážka ľahkých výpredajov či vyslovených katastrof. Väčšina veľkých mien zostala pevne zrastená s bezpečným vesmírom svojich predchádzajúcich filmov. Almodóvar sa v Juliete vrátil s kultivovanou, avšak neobjavnou melodramatickou variáciou na tému ženskej sily i materskej slabosti. Uhladenosť a umiernená práca s podobnou žánrovou šablónou vystihuje i ľahko rozpačitý francúzsky „doplnok“ súťaže Kamene bolesti režisérky Nicole Garcia. Mimo kontextu prestížneho festivalu by sa zrejme zručne nakrútenému a dobre obsadenému filmu darilo podstatne lepšie. Ďalší francúzsky zástupca Bruno Dumont len mechanicky zopakoval recept, ktorý z jeho seriálu Malý Quinquin (2014) urobil nekompromisne zábavnú prehliadku sociálnej deformácie a kontrolovaného filmárskeho excesu. Jeho satirický obraz buržoáznej a ľudovej degenerácie Lenivá zátoka vlastne len rozriedil podobné gagy a karikatúry. Mátožne pôsobil i návrat kórejského majstra rozbíjania žánrov Park Chan-wooka. Komorná má síce silnú thrillerovú zápletku a potenciál netradičnej perverznosti, ale v jadre

pôsobí ako trochu tuctová ázijská kostýmová dráma, ktorá nedáva divákovi takú tvrdú ranu päsťou ako niektoré režisérove predchádzajúce filmy. Určite právom boli očakávaní aj dvaja americkí zástupcovia, ktorí priviezli filmy s aktuálnymi námetmi. Jeff Nichols, filmár s nevšednou schopnosťou spojiť formálnu brilantnosť a závažnú tému, svojím filmom Loving o prvej zmiešanej svadbe v USA smeruje skôr k oscarovým pretekom, a dočkal sa tak len mierneho uznania. Toto však bolo víťazstvom v porovnaní s orkánom nesympatie, ktorý zasiahol režírujúceho herca Seana Penna a jeho naivnú epopeju o genocíde, láske a humanizme Posledná tvár. Penn tu nechtiac vytvoril dokonalú diagnózu od reality odtrhnutej celebrity, ktorá chce filmom spasiť svet. Ťažko pochopiteľný zhluk exploatačných výjavov z vojnových zón a javiskových deklamácií o láske sa stal obeťou nekompromisnej a úplne zaslúženej barážovej paľby výsmechu a pohŕdania. Opäť sa ukázalo, že Thierry Fremaux a dramaturgický tím Cannes v snahe dostať na červený koberec hollywoodske hviezdy občas zájdu vo svojej benevolencii až nepochopiteľne ďaleko (viď minuloročný výbuch Gusa Van Santa, ktorého More stromov dodnes nebolo uvedené v amerických kinách).

Polemického prijatia, najmä medzi publikom, sa dočkal neskorší víťaz Zlatej palmy Ken Loach. Po období vyslovene relaxačných (Hľadá sa Eric, Anjelsky podiel) či rozpačitých a ideologicky tézovitých filmov (Jimmyho tančiareň) sa kľúčová persona ostrovnej školy sociálneho realizmu vrátila so svojím dvorným scenáristom Paulom Lavertym k motívu konfliktu jedinca a systému. Ja, Daniel Blake je zmesou naliehavej reflexie aktuálnej témy (britský sociálny systém a jeho mechanické posudzovanie individuálnych potrieb) a autorovej náklonnosti k modelovým anglickým proletárom, obetavým a férovým chlapom. Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich filmov sa však Loach vyhýba čistej šablóne, vypomáha si humorom i vnímavo zachytenou všednou situáciou. Ja, Daniel Blake určite vyvolá diskusie nad svojou manipulatívnosťou či určitou nechuťou vidieť nové témy krízy anglických „modrých golierov“, čo zvýraznil nedávny Brexit, ale úprimná sila a naliehavosť sa mu dajú uprieť len ťažko. Podobne to zjavne cítila i porota, pre ktorú bol mix silného ľudského príbehu, univerzálneho humanizmu a pálčivej témy impulzom k udeleniu najvyššej ceny. Ku škole britského sociálneho realizmu neodmysliteľne patrí meno Andrey Arnold, ženy, ktorá svojím filmom Fish Tank (2009) napomohla objaviť jej doteraz nepoznanú lyrickú a senzitívnu tvár. Každý z troch doterajších režisérkiných filmov bol niečím prínosný a výnimočný. Toto sa ale nedá celkom konštatovať o tom štvrtom, zbesilej road movie American Honey. Arnold se tu podobne ako vo Fish Tank rozhodla zachytiť prerod dôverčivej hrdinky. Zatiaľ čo britská tanečnica Mia podľahne zvodom svojho svetáckeho (skoro) otčima, bezprizorná Star sadne na lep sebavedomého showmana Jakea, ktorý ju presvedčí, aby utiekla od dysfunkčnej rodiny a pofidérnej existencie podomovej predajkyne magazínov. Andrea Arnold a jej dvorný kameraman Robbie Ryan (snímal i film Ja, Daniel Blake) pracujú so známou výnimočnosťou akademického orezu, intenzívnych farebných kompozícií a veľmi fyzického, kinetického snímania postáv i americkej krajiny. Pulzujúcu energiu filmu dotvára aj famózny soundtrack, ktorý kombinuje klasickú Americanu s aktuálnymi hudobnými smermi, ako je trap. Trap, čo znamená v preklade pasca, je však taktiež vhodné označenie spôsobu, akým American Honey nakoniec podľahne pozlátku bezprizorného života a stane sa povrchnou extravaganciou a prehliadkou tvorivých i hereckých gest. Arnold tak zostáva dlžná svojej povesti novátorky sociálnej kinematografie – predovšetkým ako pozorovateľka. Zvláštne uznanie je však adekvátne ocenenie pre film, ktorý svojou energiou zo súťaže vyčnieval. Novú energiu do kinematografie svedomia a spoločenskej kritiky pred niekoľkými rokmi nesporne vniesol taktiež Cristi Puiu, ktorý svojími snímkami Tovar, alebo peniaze a Smrť pána Lazaresca napomohol definovať rumunskú novú vlnu – nekompromisnosťou, ignorovaním diváckeho komfortu, prenikavým pozorovaním celku dosiahnutým cez intímny portrét jednotlivca. Svoj nový film s kryptickým názvom Sieranevada situuje takmer celý do klasického socrealistického činžiaku a jedného bytu, kde sa schádza početná rodina, aby rituálne uctila pamiatku mŕtveho otca. Presne stanovený program tryzny, ktorá má vyvrcholiť slávnostnou hostinou, neustále narúšajú drobné nehody a nezhody. Puiu je až sadisticky dôsledný v tom, ako necháva diváka zakúšať dusivú jednotu času a priestoru. Bludné presuny postáv, útržky diania v jednotlivých izbách, kde prepukajú drobné osobné spory, nekončiaca prehliadka neznámych motivácií a osobných príbehov… Katarzia a vrstevnatosť jeho filmu vyžadujú enormnú investíciu trpezlivosti,

Zo spätného pohľadu sa však súťaž v lepšom prípade javí ako prehliadka naplnených tvorivých štandardov, v tom horšom ako ukážka ľahkých výpredajov či vyslovených katastrof. prílive anekdôt zo života módnej nákupkyne závislej na mobilnom telefóne čaká na znamenie od zosnulého brata. Spojenie módy a hororových motívov patrilo k výrazným témam festivalu. Podobne výbušné reakcie ako Personal Shopper vyprovokoval totiž i „fashion horor“ Neon Demon Dána Nicolasa Windinga Refna. Ten najprv s pubertálnym gustom stihol napľuť na svojho krajana Larsa von Triera a následne si mohol vychutnať zmes bučania a potlesku, ktorá sprevádzala jeho nový film. Refn je chorobne posadnutý povrchom a pozlátkom. Svoju voyerskú a očividne terapeutickú metódu aplikoval na povrchný svet biznisu so ženskou krásou. Namiesto očakávanej iskrivej pitvy orgií pretvárky a záludnosti však vytvoril skôr infantilnú tapetu, v ktorej zaniká jeho geniálny vizuálny talent, ktorý ho preslávil napr. vo filme Drive (2011). Neon Demon musí publikum provokovať excesívnymi motívmi, ale jeho náchylnosť k hyperestetizácii neónovej pustatiny Los Angeles a výstrednému hnusu z neho nakoniec urobili toľko potrebný objekt vášnivého prijatia i zavrhnutia, ktorý do žíl festivalu vlieva élan vital. To isté čiastočne platí i o ďalšom výstrelku, ktorý sa zapísal do pamäte predovšetkým perverznou scénou eutanázie análnym sexom sprevádzaným art rockom. Výstredná metafora tvorivej, otcovskej i sexuálnej krízy Staying Vertical zachytáva uznávaného Alaina Guiraudieho na pomedzí mätúcej autoterapie, bezodnej perverznosti a biblických metafor, pričom autor Neznámeho od jazera sa tu pohybuje s mätúcou náhodnosťou. Francúz pobúril prudérnejších jedincov, ale jeho nový film sa stal okrajovým, aj keď hlasným výstrelom do tmy. Podstatne väčšie haló vzbudila Veľká cena poroty pre Xaviera Dolana, ktorého dráma Je to len koniec sveta bola takmer jednohlasne odmietnutá kritikou a negatívne reakcie vyvolala svojou vyhrotenou teatrálnosťou i medzi fanúšikmi kanadského zázračného dieťaťa. Dolan rozpútal vojnu s novinármi, ktorých osočil z domnelého sprisahania, a v slzách prijal cenu ako symbolickú nápravu krivdy.

Až príliš emotívna porota? Vybičované emócie pri odovzdávaní inkriminovanej ceny aj niektoré výjavy z kuloárov vytvorili dojem, že v rozhodovaní poroty hrali výraznú úlohu zjatrené emócie porotkýň – herečiek. Pri porovnaní napr. s predchádzajúcou porotou vedenou bratmi Coenovcami je tu evidentná istá impulzívnosť. Kvalitný, ale inak ničím výnimočný Obchodný cestujúci Asghara Farhadího si odniesol hneď dve ceny – najlepší mužský herecký výkon a scenár. Najmä v prípade tej druhej sa dá polemizovať, či naozaj súťaž neobsahovala lepšie vystavané a napísané filmy. Rovnako tak vyzdvihnutie ženského hereckého výkonu Jaclyn Rose v zaujímavej, ale šablónovitej sociálnej dráme o chudobe a bezmocnosti filipínskeho autora Brillante Mendozu Ma’ Rosa, je sporné v kontexte súťaže, ktorej domino-

ročníka. Verhoeven totiž ako jediný zo „starých ťažkých váh“ predviedol skutočnú filmársku sviežosť a odvahu, ktorá z neho už po desaťročia robí vítanú anomáliu svetovej kinematografie. Je dosť možné, že na neúspechu Elle sa podieľalo príliš oneskorené uvedenie a taktiež to, že porota pod vedením Georgea Millera paradoxne nepriala filmom, ktoré sa vymykali konvenciám skutočne podvratne a radikálne, bez afektu, o ktorých sa čulo diskutovalo, ktorými publikum žilo a ktoré sa drali do popredia kritických hodnotení. Ani jednohlasne nadšené recenzie, spontánne potlesky počas projekcií, rekordné hodnotenie 3,7/4 v prestížnej kritickej tabuľke Screen Daily a príchuť prvotriednej senzácie nepomohli nemeckému filmu Toni Erdmann získať niektorú z významných cien. Musel sa tak uspokojiť s cenou kritiky FIPRESCI, ktorá v minulých rokoch predznamenávala jedného z víťazov. Maren Ade se podarilo uskutočniť zdanlivo nepravdepodobné – nakrútila film, ktorý funguje ako univerzálny divácky „pleaser“, zároveň stimuluje debatu o témach, ktorých sa mainstream dotýka len povrchne. Nenaplnený život generácie singles, sexizmus na pracovisku, náročné a neobratné nadväzovanie vzťahu medzi dospelou dcérou a starnúcim otcom. Toni Erdmann dokáže ponúknuť momenty oslobodzujúceho smiechu nad situáciami, v ktorých sa každý môže spoznať, ale zároveň nijako neuhýba pred ich odvrátenou stranou; pred tvrdou trápnosťou, ktorá sprevádza naše sociálne interakcie a snahy niekam patriť a vychádzať s druhými. Maren Ade sa so svojím jedinečným prepojením komédie a drámy možno o rok oneskorila. Minuloročnou témou Cannes boli ženy a ženský pohľad na svet. Možno práve tento kontext by bol dostatočným impulzom k tomu, aby si Zlatú palmu odniesol film, nad ktorého kvalitou panuje vzácna zhoda a ktorý emocionalitu nezobrazuje ako afektovaný kabaret. Takto bol Toni Erdmann v susedstve velikánov odsunutý do pozície čierneho koňa, ktorý nakoniec odišiel s prázdnymi rukami. Zároveň sa ale stal verným odrazom ročníka, ktorého výsledky sčasti pôsobia odtrhnuto od diania v kinosálach i dynamických diskusií v kuloároch. Cannes tak potvrdzuje povesť festivalu, ktorý občas váha medzi kvalitou a zásluhami, medzi veľkosťou témy a ľahkosťou jeho spracovania; udalosti plnej zvláštnych kontradikcií. Napokon, ako inak môže pôsobiť príbeh obyčajného proletára Daniela Blakea a matky – samoživiteľky, ktorí si musia jedlo zabezpečovať v špeciálnej potravinovej banke, v pompéznych kulisách a pred očami publika, ktoré môže dojatie nad utrpením „tých ušľachtilých chudákov“ spláchnuť vo víre exkluzívnych večierkov na palubách drahých jácht? Aj v tom spočíva kus neónovej mágie Cannes. Medzi posadnutosťou filmom a iritáciou pozlátkom sa stále rodia fascinujúce filmové udalosti. • Vít Schmarc

FOKUS FOCUS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

FOKUS FOCUS

www.be2can.eu

Cannes 2016

A neon contradiction If this year’s main competition of the world’s most prestigious film festival had a bold and overarching theme, it was the vast gulf between the opinions of the critics and the decisions taken by the jury, as well as the films that the audience most enjoyed and those which ultimately received some of the major prizes. Following the announcement of the works that had been selected to compete, one might easily have had the impression that the Cote D’Azur would be hosting one of the festivals’ strongest-ever editions. The list of the directors’ names alone aroused rightful respect, including as it did such art-film veterans as Jim Jarmusch, Asghar Farhadi, Pedro Almodóvar, Bruno Dumont, the Dardenne brothers, Ken Loach, Paul Verhoeven and Park Chan-wook. Attention was also attracted by the names of the creators who over the past few years have markedly defined the face of the festival film – among them, Cristi Puiu, the father of the Romanian New Wave, and its best-known representative, Cristian Mungiu; the Danish aesthete and provocateur Nicolas Winding Refn; the narcissist Canadian wunderkind Xavier Dolan; the LGBT experimenter Alain Guiraudie; and the phenomenal heir to the feted British social-realist tradition Andrea Arnold. Somewhat lesser publicity was, undeservedly, afforded to another two distinguished artists: Germany’s Maren Ade, whose uncompromising depiction of everyday reality has previously intrigued the Sundance and Berlinale festivals; and Brazil’s Kleber Mendonça Filho, a critic–turned-director, whose virtuoso debut O Som ao Teror (Neighbouring Sounds) was screened at the International Film Festival in Rotterdam in 2012 and duly gained international acclaim elsewhere too.

Safety first In hindsight, however, in the better case the competition largely appears as a display of saturated creative standards, in the worse as an array of safe choices or downright turkeys. The majority of the celebrated filmmakers firmly adhered to the well-trodden universe of their previous opuses. In Julieta, Almodóvar returned with a cultivated, albeit not revelatory, melodramatic variation on the theme of female power and maternal weakness. France’s Bruno Dumont mechanically repeated the formula owing to which his series P‘tit Quinquin (2014) was a highly entertaining manifestation of social deformation and controlled film-making excess. Yet his Ma loute (Slack Bay), providing a picture of the bourgeois and overall societal degeneration, actually only watered down the gags and caricatures. Coming across as feeble too was the new creation by Park Chan-wook, a Korean master of the genre-wrecker. Although The Handmaiden possesses a bold thriller plot and the potential of unconventional perversion, it essentially comes across as a somewhat commonplace Asian costume drama, one that does not shock the audience as much as did some of the director’s previous films. Eagerly awaited, and undoubtedly rightly so, were two North American representatives who had brought to Cannes films on contemporary topics. In his drama Loving, set in the 1960s and about the first interracial marriage in the USA, Jeff Nichols, a creator possessing the extraordinary ability to blend formal brilliance and weighty themes, rather reveals his aspiration to walk off with an Oscar. That, however, was a veritable triumph when compared to the hurricane of disapproval that savaged Sean Penn for The Last Face, a naïve epic about genocide, love and humanism. Unintentionally, Penn managed to present himself as an ivory-towered celebrity whose aim it is to save the world through film. His

difficult to comprehend accumulation of exploitative scenes from war zones and stiff declamations on love has fallen victim to a severe, and absolutely deserved, barrage of ridicule and scorn. Of a markedly higher standard altogether was Paterson, by the doyen of US indie film Jim Jarmusch, who did employ the wellknown methods and motivic constants yet managed to create the quintessentially captivating, albeit slightly ephemeral, prosaic world of a bus-driving poet behind the wheel. Similarly judged can be Jean-Pierre and Luc Dardenne’s La fille inconnue (The Unknown Girl), depicting a verismo story of a female doctor questing after the identity of a murdered young woman, which was the very first film in the course of the Belgian social drama heavyweights’ illustrious career to have met with mixed, or even negative, responses. The Dardenne brothers answered the criticism, and although the film was far from anyhow devaluing their dynamic observing method, they duly went on to cut it and reduce the running time by seven minutes. The Unknown Girl, plastically illustrating several great moral dilemmas on the platform of a detective thriller, is by no means a feeble item amidst the creative tandem’s exceptionally balanced oeuvre. Appreciatorily, though not enthusiastically, received was the new work by Asghar Farhadi, a major Iranian cinema creator, who in his films affords great scope to the issues of morality and conscience. The Salesman, selected to compete for the Palme d’Or, is a variation on his best-known, award-winning movie, A Separation, an ethically ambivalent drama, focusing on a married couple whose lives are turned upside down as a result of a conflict caused by a tragedy. In The Salesman, Farhadi too displays his mastery as regards authentically portraying ordinary people in critical situations and a thrilling moral openness, yet it fails to attain the sheer intensity and virtuosity of A Separation.

English working-class figures as self-sacrificing and honest folk, the salt of the earth. Unlike some of his previous features, I, Daniel Blake eschews stereotype, is imbued with humour and gives an attentive account of everyday situations. There is no doubt that in this case Loach may be reproached for the film’s tugging-at-the-heartstrings aspect and his reluctance to see the new themes of the blue-collar crisis, which has been laid bare by the recent Brexit, yet one cannot deny its cogency and earnestness. It is evident that this perception was also shared by the jury, for whom the mixture of a riveting human story, universal humanism and a thorny theme compelled them to award the top prize. Another essential representative of British social realism is Andrea Arnold, who in the film Fish Tank (2009) brought to bear its lyrical and sensitive facet. Every one of her previous three features was beneficial and exceptional in one way or another, which, however, does not fully apply to the fourth, the frantic road movie American Honey. Similarly to the case of Fish Tank, Arnold decided to capture the transformation of the gullible heroine. Whereas the English dancer Mia yields to the seductions of her worldly (wouldbe) stepfather, the forlorn Star is taken in by the self-confident, silver-tongued showman Jake, who persuades her to flee from her dysfunctional family and take on the dicey job of a magazine subscription travelling salesperson. Arnold and her cinematographer Robbie Ryan (who also worked on the film I, Daniel Blake) employ their typical extraordinary academic pruning, intense colourful compositions and very physical, kinetic pick-up of both the characters and the American landscape itself. The movie’s pulsating energy is underlined by a fabulous soundtrack, combining relatively mainstream American music with the current trends, including trap. And falling into the trap

In hindsight, however, in the better case the competition appears as a display of saturated creative standards, in the worse as an array of safe choices or downright turkeys. A society devoid of dignity Ambivalent responses, primarily on the part of the audience, were met with by Ken Loach’s I, Daniel Blake, which won the Palme d’Or. Following a few relaxing (Looking for Eric, The Angel’s Share), as well as backhanded and ideologically bent (Jimmy’s Hall) films, the key figure of British socially engaged cinema and his court screenwriter, Paul Laverty, duly re-embraced the motif of the conflict between an individual and the system. I, Daniel Blake is a mixture of a poignant reflection of a current topic (the UK’s social assistance service and its mechanical assessment of the individual’s needs) and the director’s penchant for depicting

is also the fitting designation of the manner in which American Honey ultimately succumbs to the glitter of the vagabond life and turns into a superficial extravaganza and a showcase of creative and acting gestures Nonetheless, the Prix du Jury is a suitable award for a film that surpassed the other competing works with great energy. Years ago, the cinema of conscience and social criticism was indisputably given a new lease of life by Cristi Puiu, whose films Stuff and Dough (2001) and The Death of Mr. Lazarescu, in particular, were among those that served to lay the foundations of a style that was later on termed the Romanian new wave, noted

Nicolas Winding Refn s manželkou Liv Corfixen a herečkou Elle Fanning pri premiére filmu Neon Demon. | Nicolas Winding Refn, his wife Liv Corfixen and the actress Elle Fanning at the premiere of The Neon Demon.

for its unscrupulous observation, inconsideration towards the audience’s comfort, and giving piercing intimate portrayals of individuals. The major part of Puiu’s new film, bearing the cryptic title Sieranevada, is set in a typical socialist-realist tenement house and a single flat, at which a family has gathered so as to ritually commemorate the deceased father. The precisely planned programme of the day, which is expected to culminate with a feast, is disrupted by minor accidents and a succession of squabbles. Owing to its catharsis and stratification, watching Puiu’s film requires enormous reserves of patience, yet it was one of the inconspicuous apices of this year’s festival. Another remarkable work was Graduation, by Cristian Mungiu, who, when compared with Puiu’s radicalism, opted for a more conventional dramatic structure. The film focuses on a Romanian doctor who strives to make sure that his daughter, a victim of a sexual assault, passes a key exam and can subsequently follow her dream to study in the UK. Yet the parental love clashes with an absurd system and society marred by minor corruption and nepotism. The cobweb in which the protagonist ultimately finds himself caught is fatal and makes him face inextricable moral dilemmas. Mungiu’s disillusioned image of post-Communist society, with almost everyone trying to manipulate matters for his/her own benefit and finding easy excuses that in the rotten country and the mad era it is not possible to behave otherwise, deservedly received the Best Director Award.

Handclapping and booing The controversy abounding at the 2016 Cannes festival was further compounded by the fact that Mungiu shared the prize with Olivier Assayas, whose Personal Shopper, a strange mixture of a character study, a spooky horror story and a psycho-thriller, gave rise to one of the greatest irritations. It met with enthusiastic praise regarding the directional style, on the one hand, and harsh disavowal of the work as an incoherent mush of a number of film-making techniques, on the other. The lauded performance given by Kristen Stewart in the lead role harboured an undertone of mundane exaggeration, giving a portrait of an exhibitionist, destructive heroine who amidst the agonising flood of anecdotes from the life of a personal fashion shopper dependent on her mobile phone awaits a sign from her dead brother. The combination of fashion and horror motifs was one of the festival’s distinct themes. Responses similarly explosive to those to Personal Shopper were provoked by the “fashion horror” The Neon Demon, directed by Denmark’s Nicolas Winding Refn. With a pubescent zest, he first spat on his compatriot Lars von Trier and subsequently could enjoy the mixture of booing and handclapping at the screening of his new film. Refn, pathologically obsessed with exterior and veneer, applied his voyeuristic, and apparently therapeutic, method to the superficial universe of the female beauty business, yet instead of an autopsy of the orgies of pretence and omnipresent maliciousness he presented a rather infantile wallpaper dissolving his great visual talent, which was evident in, for instance, the film Drive (2011). The Neon Demon does indeed provoke the audience with its excessive motifs, yet Refn’s inclination to hyper-aestheticisation of the neon wasteland in Los Angeles and the resulting high-flown obscenity have made it the necessary object of both passionate appreciation and rejection, which actually pours élan vital into the festival’s veins.

To a certain extent, this also holds true in the case of another excess, which the audience have mainly kept in mind owing to a perverse scene of euthanasia by means of oral sex, to the strains of some art rock. An eccentric metaphor of a creative, parental and sexual crisis, Staying Vertical catches the renowned French director Alain Guiraudie on the borderland of a baffling auto-therapy, abysmal perversion and Biblical metaphor, with the creator of L‘Inconnu du lac (Stranger by the Lake) moving around with a misleading fortuity. Guiraudie outraged the more prudish among the audience, yet his new film has become a marginal, albeit loud, shot in the dark. A considerably greater tumult was caused by the jury’s awarding the Grand Prix to Xavier Dolan, whose drama Juste la fin du monde (It’s Only the End of the World) was virtually unanimously rejected by the critics, arousing negative responses owing to its pointed theatricality even among the fans of the Canadian prodigy. Dolan duly waged war on the journalists, whom he accused of conspiracy and in floods of tears accepted the prize as a symbolic remedy of the injustice against his person.

Too emotional jury? The whipped-up emotions accompanying the handing over of the incriminated Grand Prix, as well as some of the scenes that took place in the lobby, gave the impression that the jury’s decision-making had been significantly influenced by the exacerbated affections on the part of its female members-actresses. Well, compared to the previous jury, headed by the Coen brothers, a certain impulsiveness was indeed evident. The high-quality, yet nowise exceptional The Salesman by Asghar Farhadi received two awards – for the Best Actor and the Best Screenplay. In the case of the latter in particular, one does have the right to ask whether the competition did not include better-built and better-written films. Similarly, the highlighting of Jaclyn Rose’s performance in Ma’ Rosa, an intriguing, yet cut-and-dried social drama about poverty and despair by the Filipino director Brillante Mendoza, can be deemed disputable within the context of the competition, which was predominated by bold female characters forming the real centrepieces of the narration. A case in point was Sonia Braga as Dona Clara in the drama by the aforementioned Brazilian filmmaker Kleber Mendonça Filho. His second feature, Aquarius, focuses on an ageing music critic who, amidst a desolate housing complex, lives among her memories and struggles against a property developer. The narration is cleverly divided into three chapters – Clara’s Hair, Clara’s Love and Clara’s Cancer – and explores the various aspects of the heroine’s emotional life. Aquarius points out the impossibility of abandoning one’s past, ponders the lethal power of nostalgia, the pride that leads to solitude, time overwhelming human existence, and the pivotal roles played by the built environment in our lives. And as is typical of Filho, it also mirrors the paradoxes of Brazil’s socially unequal society. A bewitching performance is also given by Isabelle Huppert in the breathtaking new work by Paul Verhoeven, a master of subversion and spite. His Elle somersaults the rules of the rape-revenge thriller by featuring a cunning and unpredictable heroine, who defies being anyhow victimised. Huppert’s immensely nuanced and full-bloodied acting is just one of the many notable traits of the film, combining as it does a forcible genre spectacle, a bru-

tal black humour and a highly perceptive portrayal of a specific pathological personality. Elle, delicately balanced in terms of the screenplay and the direction, is one of the films most criminally neglected at this year’s festival, as Verhoeven was the one and only “old heavyweight” to have showcased a genuine crispness and courage, which for decades has made him a welcomed anomaly of global cinema. The failure of Elle might have resulted in part from its late-night screening and the fact that the jury, chaired by George Miller, paradoxically begrudged the films that surpassed conventions truly radically and subversively, without affectation, films that were subject to vivacious discussions and were savoured by the audience, films that got into the foreground of critical evaluations. Yet not even the unanimously enthusiastic reviews, the spontaneous applause during the screening sessions, the record 3.7/4 rating in the prestigious Screen Daily and the flavour of a first-class sensation helped Germany’s Toni Erdmann to attain one of the major awards. The director had to make do with the FIPRESCI prize, which in the previous years used to indicate one of the winners. Maren Ade has succeeded in accomplishing something seemingly unfeasible – she has shot a film which works as a universal audience “pleaser”, yet concurrently stimulates a debate on topics that the mainstream touches on superficially, if at all. Depicting the emptied life of the singles generation, sexism in the workplace, the difficult and clumsy attempt at establishing a relationship between an adult daughter and an ageing father, Toni Erdmann possesses moments that give rise to laughter at situations everyone can find familiar, yet at the same time nowise shying away from their reverse side, the harsh uneasiness accompanying our social interactions and endeavours to belong somewhere, to get along with others. Maren Ade might have come up with her unique comedy drama a year too late. The theme of the 2015 Cannes festival was women and the female view of the world. Perhaps this very context could have been a sufficient impulse for the Palme d’Or to be awarded to a film whose quality was consistently acknowledged and which does not conceive emotionality as an affected cabaret. And thus, in the vicinity of giants, Toni Erdmann was demised to the position of a dark horse that left the festival with its tail between its legs. At the same time, however, the film has become a true reflection of the edition whose outcomes in part came across as detached from that which was happening in the screening rooms and the dynamic debates in the lobby alike. Accordingly, this year’s Cannes festival has confirmed its reputation of an event occasionally vacillating between quality and merit, between the magnitude of the theme and the lightness of its treatment, an event replete with peculiar contradictions. After all, how different can be the impression given by the story of the regular working-class guy Daniel Blake and the single mother, who are forced to make regular visits to a food bank, amidst the pompous milieu and before the eyes of an audience who can wipe their eyes after having observed the plight of “the noble poor”, before moving on to opulent parties on board luxury yachts? Yet this is also part and parcel of the neon magic of Cannes. The obsession with film and the irritation with the ubiquitous glitter keep engendering fascinating cinema events. • Vít Schmarc

FOKUS FOCUS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Maren Ade

Toni Erdmann necháva naplno zaznieť tvorivé motto Maren Ade: krásne okamihy zbesilo utekajú pod rukami, tie trápne trvajú neznesiteľne dlho. Avšak Ade postavou outsidera, ktorému ubližujú, diváka nevydiera. Melanie je majsterka v sebaponižovaní. Trápne situácie totiž neomylne vytvára ona sama a jej konanie takmer vylučuje súcit, pretože miestami hraničí s pasívnou manipulatívnosťou a sadomasochizmom. Les pre stromy je s neúprosnou dôslednosťou poskladaný výhradne z trýznivých epizód sebaklamu, ktorých intenzita môže byť pre mnohých neznesiteľná. Ade je nemilosrdná pozorovateľka deštruktívnej ľudskej túžby niekam patriť, byť milovaný a cítiť sa šťastný. To isté platí aj o jej druhom filme Všetci ostatní (2009), ktorý postúpil na festivalovom rebríčku a z Berlinále si odviezol hneď dvojicu cien – Strieborného medveďa pre najlepšiu herečku a Veľkú cenu poroty. I tu stojí v centre nekonvenčná protagonistka, ktorá márne hľadá citové naplnenie. Vzťah výstrednej Gitti a unikavého Chrisa prechádza počas zdanlivo harmonickej dovolenky ťažkou skúškou. Ade s odstupom a cez výseky všednosti odhaľuje citové strádanie. V centre pozornosti stoja dvaja ľudia, ktorí si odmietajú priznať, že ich vzťah je dávno po záručnej lehote. Tvrdá a presná diagnóza chladu a vzájomného odcudzenia opäť vychádza zo sledu presne odpozorovaných civilných situácií, ktoré Ade a jej kameraman Bernhard Keller zachytávajú bez zbytočného romantizovania, so všetkou ošúchanosťou a opotrebovanosťou. Tri roky po úspechu svojho druhého filmu v Berlíne oznámila Ade, že sa v tom nasledujúcom vydá do neprebádaného teritória rodičovstva a kariérizmu. Kryptický názov Toni Erdmann skrýva projekt, ktorý čiastočne inšpiroval režisérkin otec a jeho svojrázny zmysel pre humor. Ide bezpochyby o jej najambicióznejší a najvrstevnatejší film, v ktorom sa inšpiratívnym spôsobom prelína

FOKUS FOCUS

www.be2can.eu

Maren Ade

Humor zrodený z bolesti a zúfalstva Nemeckú producentku, scenáristku a režisérku Maren Ade (1976) fascinujú situácie, v ktorých trápnosť ľudského konania dosiahne také rozmery, že už neostáva nič iné, iba sa bezradne opýtať „… a čo teraz?“ Avšak tam, kde by ostatní filmári vďačne prijali gag na hranici komédie a drámy, Ade nikdy neodvracia pohľad kamery a nechá situáciu s nemilosrdnou krutosťou doznieť. Jej filmy dôsledne pracujú s vedomím, že našu usilovnú snahu vychádzať s druhými sprevádza častokrát pocit márnosti, aj keď chvíľami schovaný za malé triumfy. Stačí počkať pár minút a všetko sa zmení. „Humor sa pre mňa rodí z bolesti a zúfalstva,“ hovorí Ade. Absolventka Vysokej televíznej a filmovej školy v Mníchove (HFF) definovala svoju tvorivú metódu už v absolventskom filme Les pre stromy (2003), ktorý si z festivalu v Sundance odviezol zvláštnu cenu poroty. V surovom filme, ktorého amatérsky neuhladený a dôsledne odestetizovaný vizuál akoby bol ovplyvnený manifestom Dogma 95, sleduje mladú naivnú učiteľku Melanie, ktorá prichádza do Karlsruhe začať nový život. Pre dôverčivú, poddajnú a idealistickú ženu je však nové prostredie peklom – žiaci ju ponižujú, starší učitelia znevažujú, domnelí priatelia zneužívajú a sympatie k nej cíti len čudný a slizký kolega.

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

Humour engendered from pain and despair komédia a dráma. Ade vraj svojmu producentovi s ospravedlnením povedala: „Myslím, že to bude strašne smutný film. Mrzí ma to. Viem, že sme to predávali ako komédiu.“ Explózie smiechu a spontánny potlesk počas projekcií ukazujú, že sa režisérka mýlila. Prinajmenšom čiastočne. Toni Erdmann totiž dokáže spontánne strhnúť sálu k salvám smiechu. Ale za každou vtipnou scénou nasleduje drobný detail, ktorý prináša (kúsavú) dezilúziu. Toni Erdmann, prvý nemecký film v hlavnej súťaži Cannes po ôsmych rokoch, je príbehom starnúceho osamelého muža, ktorý sa po smrti jediného dlhoročného priateľa (psa) vydáva na neohlásenú návštevu za svojou dcérou. Tá si v Bukurešti urputne buduje kariéru v nadnárodnej poradenskej firme a na osobné väzby nemá jednoducho čas. Jej otec Winfried rád nevkusne žartuje prostredníctvom prevlekov a vymyslených historiek, ale jeho maškaráda v skutočnosti obsahuje viac zúfalého volania po pozornosti než skutočného humoru. Situácia sa zmení vo chvíli, keď príjme identitu životného kouča/nemeckého ambasádora Toniho Erdmanna, neforemného čudáka s falošným chrupom vo fialovom obleku, trekových topánkach a absurdnej parochni. V snahe priblížiť sa takto svojej dcére a zároveň jej odhaliť prázdnotu single existencie úspešnej manažérky sa totiž dotkne niečoho, čo je pre vzťahy rodičov a detí absolútne esenciálne – onej unikavosti, zlého načasovania, neobratnosti a ľahkej trápnosti, ktorá takúto intimitu sprevádza. Čo by nikdy neprešlo Winfriedovi, prejde Tonimu Erdmannovi, ktorý je tak zreteľne „falošný“, až sa stáva najautentickejším človekom v miestnosti plnej narcistických korporátnych klonov. Ade opäť postupuje metódou „full frontal“ – karty na stôl a donaha. Pokiaľ by sme v nemeckej kinematografii hľadali blíženca tejto metódy, najskôr by to bola Láska na grile Andreasa Dresena. V Tonim Erdmannovi je všetko obnažené až na dreň. Ľudská komunikácia, sex, drobné všedné rituály, spoločenský status quo, genderové rozdiely. Formálne je film úplne civilný, celkom sa podriaďuje fantastickým hereckým výkonom ostrej a robotickej Sandry Hüller a strhujúceho Petera Simonischeka, ktorého Winfried/Erdmann ovláda plátno s nepochopiteľnou intenzitou i subtílnosťou. Režijná metóda je opäť celkom neokázalá, maximálny dôraz kladie na psychológiu i rytmus, s ktorým Winfried metodicky preniká do workoholického univerza svojej dcéry. Vďaka tomu je takmer trojhodinová stopáž úplne bezbolestná. Toni Erdmann v žiadnom prípade nie je čistokrvnou komédiou. Je to film s odzbrojujúcimi, traskavými, vtipnými miestami, ktoré však dôvtipná Maren Ade vždy nechá trvať o niečo dlhšie, aby odhalila ich trpký dozvuk. Toni Erdmann medzi mnohými univerzálnymi existenčnými momentmi necháva naplno zaznieť tvorivé motto Maren Ade: krásne okamihy zbesilo utekajú pod rukami, tie trápne trvajú neznesiteľne dlho. Vôbec najväčším triumfom režisérky je však spôsob, akým sa jej podarilo vystihnúť ono kostrbaté a krehké puto medzi rodičom a dieťaťom, nesmelosť a neistotu maskovanú za až príliš suverénne gestá, bez toho, aby pritom zabúdala na spoločenský kontext, v ktorom sa film odohráva. „Hlavne nestrácajte humor,“ radí Toni Erdmann rumunskému majiteľovi sadu, ktorému za plotom rastie ropná rafinéria. Filmografia Maren Ade ale ukazuje, že ho tvárou v tvár realite strácame v podstate neustále. A ani dočasné nasadzovanie umelých zubov tomu nezabráni. • Vít Schmarc

The German producer, screenwriter and director Maren Ade (b. 1976) is fascinated by situations amidst which the absurdity of human behaviour reaches such a degree that one has no choice but to ask “… and what now?” Yet whereas many a film-maker would resort to a wisecrack straddling comedy and drama, Ade never averts the camera’s gaze, letting the predicament fade away with remorseless cruelty. She consistently works with the awareness that our painstaking endeavour for getting along with other people may often result in absolute futility, albeit now and then disguised by small triumphs. A few seconds suffice, and everything changes. “My humour is engendered from pain and despair,” Ade says. A graduate of the Hochschule für Fernsehen und Film (HHF) in Munich, Maren Ade defined her creative method in her school-leaving 2003 feature Der Wald vor lauter Bäumen (The Forest for the Trees), which earned her the Special Jury Award at the Sundance Film Festival. The rough-edged film, whose amateur-like unrefined and thoroughly de-aesthecised visual component seems to refer to the Dogme 95 manifesto principles, follows Melanie, a naïve young teacher arriving in Karlsruhe so as to start a new life. Yet the new milieu proves to be a hell for the gullible, submissive and idealistic woman – she is humiliated by her pupils, depreciated by the older teachers and abused by alleged friends, with the only person feeling affection for her being Melanie’s eccentric and sleazy colleague. Nonetheless, Ade does not use the character of a suffering outsider as a means to gouge the audience. Melanie is a true master of self-humiliation, she herself infallibly creates embarrassing situations, and her behaviour does not make one feel compassion, as it occasionally verges on passive manipulation and sadomasochism. With an inexorable consistency, The Forest for the Trees is solely made up of harrowing episodes of self-delusion, whose intensity may be unbearable for many. Ade is an unsparing observer of the destructive human desire to belong somewhere, to be loved and to feel happy. Similar is the case of her second feature, Alle Anderen (Everyone Else), which received the Jury Grand Prix for the Best Film and the Silver Bear for the Best Actress at the 2009 Berlinale festival. This movie too centres around an unconventional young woman, seeking in vain emotional fulfilment. During their seemingly harmonic holiday, the relationship between the light-hearted Gitti and the introverted Chris is subject to a challenging trial. Keeping a distance and by showing segments of triviality, Ade reveals the emotional deprivation. The two protagonists refuse to admit that their affinity has long expired. The harsh and precise diagnosis of

their coldness and estrangement is again exposed by means of a succession of accurately observed ordinary situations, captured by Ade and her cinematographer Bernhard Keller without unnecessarily romanticising them, in all their bareness and s habbiness. Three years after her second film triumphed at the Berlinale, Ade announced that in her third feature she would be entering the unexplored territory of parenthood and careerism. The cryptic title Toni Erdmann conceals a project partially inspired by the director’s father and his specific sense of humour. There is no doubt that it is her most ambitious and most stratified film, dexterously blending comedy and drama. Ade allegedly told her producer: “I think it will be a terribly sad film. I’m sorry. I know we have been selling it as a comedy.” Nevertheless, the explosions of laughter and handclapping at the screenings have proved that the director was wrong – at least to a certain extent. Toni Erdmann is at times extremely funny, yet every humorous scene is followed by a minor detail bringing (biting) disillusion. Toni Erdmann, the first German film selected for the main competition at the Cannes festival for eight years, depicts the story of Winfried, an ageing loner, who after the death of his only long-time friend (a dog) makes a surprise visit to his daughter in Bucharest. A workaholic, pursuing a career in a multinational company, she simply has no time for personal contact. Her father likes baffling people with his zany humour, being particularly fond of wearing funny disguises and devising stories, but his masquerade comes across as a rather desperate seeking of attention. He goes as far as to assume the identity of the life coach/German ambassador “Toni Erdmann”, a freaky comic figure sporting fake teeth, a lilac suit, trekking shoes and a ludicrous wig. Striving to get close to his daughter, and to reveal to her the emptiness of her life as a partner-less successful manager, he touches upon something that is of the absolute essence for the relationship between parents and children – the elusiveness, bad timing, inaptness and slight uneasiness associated with such intimacy. Yet that which Winfried would never get away with works with Toni Erdmann, who is so clearly “false” that he becomes the most authentic person in a room full of narcissistic corporate clones. In this film too, Ade applies the “full frontal” method, putting all the cards on the table, the Full Monty. If we had to name a German work most akin to her latest creation in this respect, it would have to be Andreas Dresen’s Halbe Treppe (Grill Point). Everything in Toni Erdmann is laid bare to the very core. Interpersonal communication, sex, minor everyday rituals, the social status quo, gender differences. In formal terms, the film is utterly

Toni Erdmann fully exposes Maren Ade’s creative motto: lovely moments are fleeting, run through the hands, whereas the embarrassing ones are unbearably long.

civil, dominated by the fantastic performances given by the sharp and robotic Sandra Hüller in the role of Ines and the enthralling Peter Simonischek, portraying Winfried/Erdmann with an incredible intensity and subtlety. Ade’s directional method is entirely unpretentious, placing the maximum emphasis on psychology and the rhythm of Winfried’s systematic seeping into his daughter’s workaholic universe. As a result, the almost three-hour-long film is painless. Toni Erdmann is not a full-blooded comedy, it is a work containing disarming, piercingly witty patches, which Maren Ade adroitly lets linger so as disclose their bitter undertone. Amidst numerous universal existential moments, Toni Erdmann fully exposes Maren Ade’s creative motto: lovely moments are fleeting, run through the hands, whereas the embarrassing ones are unbearably long. Yet the director’s greatest triumph is that she has succeeded in rendering the cramped and fragile bond between a parent and a child, the coyness and uncertainty camouflaged by overly self-confident gestures, without being oblivious to the social context in which the film is set. “The main thing it to keep a sense of humour,” is Toni Erdmann’s advice to the Romanian fruit-farmer who sees an oil refinery being built next to his orchard. Maren Ade’s films show that vis-à-vis reality we simply cannot retain a good mood, and not even putting on fake teeth can prevent it. • Vít Schmarc

FOKUS FOCUS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Bratia Dardennovci Morálna imaginácia v pohybe Filmy bratov Dardennovcov sú už takmer dvadsať rokov úplným zjavením: pevnou realistickou formou bez akýchkoľvek falošných tónov skúmajú podstatu človeka prostredníctvom vyhrotených situácií, ktoré však majú základ v celkom konkrétnych spoločenských podmienkach. Vo svojich lakonických filmoch, v ktorých niet ani stopy po sentimente, prvoplánovosti, citovom vydieraní či nemiestnom pátose, dokážu minimalistickými prostriedkami vyvolať v divákovi silnú emočnú odozvu. Jean-Pierre Dardenne (1951) pôvodne študoval herectvo, zatiaľ čo brat Luc (1954) sa venoval filozofii. Obaja vyrastali v priemyselnom meste Seraing a po štúdiách pracovali v cementárni, aby si zarobili na filmovú techniku. Cez prácu pre televíziu sa nakoniec dostali k celovečernej hranej tvorbe: zaznamenávali štrajky a demonštrácie vyvolané ekonomickou recesiou, ktorá v sedemdesiatych rokoch postihla ich rodný Lutych. Možno práve tieto skúsenosti pomohli formovať kľúčové aspekty ich sociálne angažovaných diel: súcit s ľuďmi na okraji spoločnosti, ktorý má ale ďaleko k lacnej heroizácii. Ich príbehy spoločensky determinovaných, často ešte neplnoletých outsiderov sú v podstate vždy predovšetkým príbehmi stretnutí a kontinuálnej premeny osobnosti. Svoj – dnes už jednoducho rozpoznateľný a mnohými svetovými filmármi viac-menej úspešne napodobňovaný – filmový jazyk si bratia Dardennovci vybudovali postupne. Zatiaľ čo debut Falsch (1987) bol inovatívnou adaptáciou avantgardnej divadelnej hry s prvkami politickej alegórie, druhý film Myslím na vás (1992) predstavoval netradičný krok k lyrizmu a takmer klasickej melodráme. Zárodok ich striktnej, a napriek tomu múzickej tvorivej metódy sa síce dá úspešne nájsť už v ich treťom filme Sľub (1996), ale až prelomová dráma Rosetta (Zlatá palma z festivalu v Cannes, 1999) nesie všetky podstatné rysy ich nekompromisného veristického štýlu, virtuózne balansujúceho medzi materiálnou váhou a spirituálnym presahom. Príbeh sedemnásťročného dievčaťa uviaznutého v kolotoči nekonečných žiadostí o prácu, ktoré býva v prívese s matkou alkoholičkou, je prvým z radu ich strhujúcich pojednaní o človeku, ktorý je nútený voliť medzi morálnym a ekonomickým prežitím. Svoju hrdinku, ktorá akoby žila v neustálom pohybe, Dardennovci zachytávajú kinetickou ručnou kamerou, dynamika ktorej má na diváka takmer fyzický účinok: v tom čase nevídané dlhé sledovacie zábery (tzv. tracking shoty), originálne rámovanie a úplné odmietnutie akejkoľvek nediegetickej hudby len umocňovali zdrvujúce vyznenie diela. Prostredníctvom nasledujúceho, vrcholného diela Syn (Cena ekumenickej poroty v Cannes, 2002) sa do dardennovského kánonu dostáva kľúčový motív zmierenia sa s vlastným svedomím prostredníctvom špecifickej formy pokánia. Film o tesárskom majstrovi, ktorý v novom učňovi rozpozná vraha svojho jediného syna, vynikajúco pracuje s distribúciou informácií a náznakovosťou, čím ideálne naplňa tvorivú filozofiu bratov Dardennovcov, ktorú vystihuje heslo „čím menej charakter popíšete, tým je životaschopnejší“. Úchvatné sledovacie (často tristošesťdesiatstupňové) zábery z ruky, zachytávajúce postavy tesne spoza temena hlavy či ramien, využitie výhradne prirodzeného svetla, precízne zaranžovaná mizanscéna a dokonalý timing strihu – to všetko je súčasťou konceptu, ktorý nám umožňuje viesť vnútorný dialóg – akúsi vnútornú debatu o vzťahu medzi etikou a časom, o sile smútku a možnostiach odpustenia. Svoj „transcendentálny materializmus“ potom Dardennovci do-

tiahli k ďalšiemu zenitu filmom Dieťa (druhá Zlatá palma, 2005), v ktorom na melodramatickom pôdoryse devastačným spôsobom otvárajú otázky viny a ľútosti. Na postave sotva plnoletého otca, ktorý urobí fatálne rozhodnutie a za chrbtom svojej osemnásť ročnej priateľky poskytne ich čerstvo narodeného synčeka na adopciu na čiernom trhu, belgická dvojica plasticky zobrazuje pohnútky svedomia ako po(s)tupný proces, ktorého dychvyrážajúcu gradáciu uzatvára geniálnou, dnes už klasickou záverečnou sekvenciou.

imaginácie“ predstavoval dva roky starý film Dva dni, jedna noc (Cena ekumenickej poroty v Cannes, 2014), ktorého titul odkazuje na časovú lehotu, počas ktorej musí hrdinka Sandra, zotavujúca sa z ťažkej depresie, presvedčiť svojich kolegov z miestnej továrne na solárne panely, aby sa vzdali prémií a ona si mohla udržať pracovné miesto. V dobe, kedy sa čím ďalej tým viac píše a hovorí o epidémii zamestnaneckých samovrážd (predovšetkým vo Francúzsku) v dôsledku psychologických taktík managementu namierených proti jednotlivcom, je film bratov Dardennovcov mu-

Ich príbehy spoločensky determinovaných, často ešte neplnoletých outsiderov sú v podstate vždy predovšetkým príbehmi stretnutí a kontinuálnej premeny osobnosti. Jean-Pierre a Luc Dardennovci demonštrovali potrebu nepodvoliť sa akejkoľvek forme stagnácie filmom Mlčanie Lorny (Cena za najlepší scenár v Cannes, 2008) – drámou o albánskom dievčati, ktoré kvôli získaniu belgického občianstva uzavrie fingované manželstvo s narkomanom. V tomto filme najslávnejší belgickí filmári funkčne skombinovali elipsovitú výstavbu deja s takmer žánrovým rozprávaním a ľahkou psychologizáciou, čím na jednej strane oslabili povestný kumulatívny efekt svojich diel, ale na strane druhej pútajú našu pozornosť značným množstvom dejových zvratov a úplnou nepredvídateľnosťou ďalšieho vývoja. Zabudnite na rozhýbanú kameru nalepenú na telách a tvárach postáv, ktoré sú v neustálom pohybe. V Mlčaní Lorny sledujeme postavy v dlhších, nezvyčajne sústredených a dištancovaných záberoch, ktoré však nijako neoslabujú vnútorné napätie diela. Napätie, ktoré sa u Dardennovcov predtým hromadilo väčšinou v exteriérových scénach, sa v tomto filme organicky presunulo do interiérových sekvencií. Okrem toho, v Lorne Dardennovci publiku predložili svoju prvú otvorene sexuálnu scénu a vôbec po prvýkrát tiež využívajú prostredím nemotivovanú hudbu, Ariettu z Beethovenovej poslednej Klavírnej sonáty (č. 32). Na sociálne poňatú drámu vykúpenia Dardennovci o tri roky neskôr nadviazali vkusnou sociálnou rozprávkou Chlapec na bicykli (Veľká cena poroty v Cannes, 2011), ktorá na jednej strane pokračuje v nekonvenčnom vzývaní ducha neorealizmu, na strane druhej ale prináša do tvorby belgickej továrne na festivalové vavríny ďalší nový prvok: opustenie nehercov v prospech slávnych mien (v tomto príprade Cécile De France, následne Marion Cotillard vo filme Dva dni, jedna noc a aktuálne Adèle Haenel v Neznámom dievčati). V príbehu chlapca z detského domova Cyrila – ktorého prezývka „pitbull“ dokonale ilustruje jeho nezdolateľnú energiu a zaťatosť pri získavaní náklonnosti svojho otca, ktorý o neho nemá záujem – Dardennovci znovu kombinujú svoj veristický štýl s fragmentami vážnej hudby: úryvky z Beethovenovho Piateho klavírneho koncertu. Priamočiary a zároveň sofistikovaný atak diváckej „morálnej

čivou aktualitou a nevšedným príspevkom k debate o obetiach odľudšťujúcej práce a limitoch kapitalistického systému. Podobný typ naliehavosti, hoci (ako vidno z nezvyčajne vlažných reakcií kritikov i poroty v Cannes) nie s tak výrazným emocionálnym akcentom, Dardennovci oživujú vo svojom najnovšom, v poradí desiatom filme Neznáme dievča. Aj v ňom hrdinka – talentovaná mladá lekárka Jenny – musí absolvovať osobnú misiu s nejasným koncom. Má výčitky svedomia, pretože hodinu po konci pracovnej doby neotvorila dvere svojej ordinácie dievčaťu v núdzi, ktoré následne nájdu mŕtve. Dardennovci na tomto pôdoryse vytvárajú mimoriadne civilnú sociálnu detektívku, v ktorej popri téme zodpovednosti rezonuje i naliehavý motív solidarity a súcitu. Po vlažných reakciách kritiky sa Dardennovci rozhodli svoj už aj tak sugestívny film mierne prestrihať a o sedem minút skrátiť. Nezvyčajne pokorné gesto tvorcov, ktorým je vzdialená akákoľvek arogancia, ale ktorých vždy charakterizovala vôľa a túžba cizelovať svoju tvorivú metódu do dokonalosti a zároveň zotrvať vo svojich témach. Napriek pochybovačným hlasom z tohtoročného Cannes platí o tomto belgickom tandeme to, čo už počas festivalu na Azúrovom pobreží napísal vplyvný americký IndieWire: Dardennovci skrátka nie sú schopní nakrútiť priemerný, alebo dokonca zlý film. Neznáme dievča je toho presvedčivým dôkazom. • Aleš Stuchlý

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

FOKUS FOCUS

www.be2can.eu

The Dardenne brothers

Moral imagination in motion For some two decades, the films by the Dardenne brothers have been an absolute revelation: through a compact realistic form and devoid of any false tones, they have explored the essence of the human by means of extreme situations, which, however, are grounded in utterly specific social conditions. Employing minimalist means, their laconic features, doing without any trace of sentiment, superficiality, emotional blackmail or unbecoming pathos, have succeeded in inducing in the audiences a powerful emotional response. Jean-Pierre Dardenne (b. 1951) initially studied acting, while his brother Luc (b. 1954) devoted to philosophy. Both of them grew up in the industrial town of Seraing, Belgium, and after completing their education both of them worked in a cement factory in order to make money to purchase cinematic technology. They finally got around to creating feature-length films through jobs in television: they filmed the strikes and demonstrations resulting from the economic recession that struck in the 1970s their native province of Liege. Perhaps it was these very circumstances that had an impact on the formation of the major aspects of their socially engaged pieces: compassion with the people living on the edge of society, yet without glorifying them. In essence, their stories of socially predetermined, often minor, outsiders are always first and foremost stories of encounters and continuous transformations of the personality. As for their – today instantly recognisable and, by many filmmakers, more or less successfully imitated – idiom, the Dardenne brothers arrived at it step by step. Whereas their debut Falsch (1987) was an innovative adaptation of an avant-garde theatre play possessing elements of political allegory, the second film, Je pense à vous (I Think of You, 1992), represented a non-traditional shift towards lyricism, and almost classical melodrama. Although an embryonic form of their strict, yet artistic creative method can already be seen in their third feature, La Promesse (The Promise, 1996), only the breakthrough drama Rosetta (Palme d’Or at Cannes, 1999) reveals all the fundamental traits of their uncompromising verismo style, masterly balancing material gravity and spiritual overreach. The story of a 17-year-old girl entrapped in a carousel of infinite job applications and living in a caravan with her alcoholic mother is the first of the succession of their forcible accounts of a person compelled to make a choice between moral and economic survival. The Dardennes pick up their heroine, who seems as though being in perpetual motion, with a kinetic hand-held camera, whose dynamics almost physically affect the viewer, with the then unprecedented long tracking shots, original framing and total rejection of any non-diegetic music further augmenting the overwhelming impression given by the work. Through the following, mature feature Le Fils (The Son, the Prize of the Ecumenical Jury – Special Mention at Cannes in 2002), the Dardenne canon was enriched with the key motif of conciliation with one’s conscience by means of a specific form of penitence. The film, about a carpenter who knowingly takes the murderer of his only son on as an apprentice, splendidly works with the distribution of information and allusion, thus ideally fulfilling the Dardennes’ creative philosophy, which can be summed up in the phrase “the less you describe the character, the more viable he/ she is”. The captivating tracking shots (many of them full circle) record the personages at a close distance from behind the top of the head or shoulders, solely making use of natural light, the

precisely arranged mise-en-scène and impeccable timing of the cut – these facets form part of a concept allowing us to conduct an inner dialogue, a sort of debate on the relationship between ethics and time, on the power of grief and the possibilities of forgiveness. In the feature L‘Enfant (The Child, Palme d’Or 2005), the Dardennes elevate their “transcendental materialism” to another zenith, opening in a devastating manner the questions of guilt and remorse on a melodramatic platform. The character of a 20-yearold father who, without telling his 18-year-old girlfriend, makes the fatal decision to sell their new-born son to a black-market adoption ring, serves for the Belgian tandem to plastically render the awakening of conscience as a gradual (humiliating) process, whose breathtaking gradation is rounded off with an inspired (today legendary) final sequence. Jean-Pierre and Luc Dardenne demonstrated their determination to resist any form of standing still in Le Silence de Lorna (Lorna’s Silence, Best Screenplay at Cannes in 2008), depicting the drama of a young Albanian woman who enters into a sham marriage with a drug addict with the aim to receive Belgian citizenship. In this film, they functionally combined an elliptical plot structure with an almost genre narration and slight psychologisation, thus blunting the famed cumulative effect of their works, yet concurrently capturing our attention by means of a considerable amount of twists in the action and the total unpredictability of its further development.

Deux jours, une nuit and, most recently, Adèle Haenel in La Fille inconnue). In Le Gamin au vélo, depicting the story of Cyril, a boy in foster care – whose nickname “pitbull” perfectly renders his insuperable energy and resolve when striving to win the affection of his father, who has not the slightest interest in his son – the Dardennes again underlined their realist style with fragments of classical music (Beethoven’s Piano Concerto No. 5). A direct and concurrently sophisticated assault on the audience’s “moral imagination” was the 2014 feature Deux jours, une nuit (Two Days, One Night, the Prize of the Ecumenical Jury at Cannes), whose title refers to the period of time during which the young Sandra, suffering from a nervous breakdown, has available to try to persuade her solar panel factory colleagues to give up their bonuses so that she can maintain her job. In light of the current epidemic of employee suicide (particularly in France) resulting from the management’s psychological tactics applied against individuals, the Dardennes’ film is a topical, non-trivial contribution to the debate on the victims of dehumanising labour and the limits of the capitalist system. Similarly poignant, albeit (as demonstrated by the extraordinarily lukewarm response on the part of the critics and the jury alike at Cannes) not so emotionally accentuated, is the message presented by the Dardennes in their latest (tenth) feature, La Fille inconnue (The Unknown Girl). Its heroine, Jenny, a talented young doctor, too has to undertake a personal mission, whose outcome is unclear. For a change, the central character is driven by qualms

In essence, their stories of socially predetermined, often minor, outsiders are always first and foremost stories of encounters and continuous transformations of the personality. In Le Silence de Lorna, they no longer made use of the swinging camera glued on the bodies and faces of the characters in constant motion. Instead, the protagonists are observed in longer, unusually focused distance shots, which, however, by no means decrease the sheer inner thrill. The tension, which in the Dardennes’ previous creations had mainly accumulated in the exterior scenes, was now organically shifted to the interior sequences. What is more, Le Silence de Lorna is the Belgian brothers’ very first film in which they presented to the audience an openly sexual scene and employed music not motivated by the actual milieu: Arietta, the second movement of Beethoven’s Piano Sonata No. 32. Three years later, the Dardennes came up with another drama of redemption, the dainty, socially conceived fairy tale Le Gamin au vélo (The Kid with a Bike, Grand Prix at Cannes in 2011), which, on the one hand, continued to unconventionally invoke the spirit of neo-realism while, on the other, bringing to bear new elements in the Belgian prize-winning duo’s oeuvre: abandoning the practice of casting non-actors in favour of famous names (starting here with Cécile De France, and followed by Marion Cotillard in

of conscience, since in the evening after finishing her working day she did not open her office to a girl in need, who is later on found dead in the vicinity. The Dardennes have succeeded in creating an investigative crime drama, which, in addition to the theme of responsibility, resonates the urgent motif of solidarity and compassion. Following the half-hearted critical reception, the Belgian brothers decided to recut their work for a new version, reducing the running time by seven minutes. It was an extremely humble gesture made by the filmmakers, who have always been devoid of the slightest trace of arrogance, possessed the will and desire to trim their creative method to perfection, yet not to get bogged down in toil. The doubts voiced at this year’s Cannes festival notwithstanding, the tandem can be characterised by that which the influential US IndieWire magazine has written about them, arriving at the conclusion that the Dardennes are virtually incapable of making a run-of-the-mill, let alone a bad, film. And The Unknown Girl indeed serves as convincing proof in this respect. • Aleš Stuchlý

Filmy Be2Can 3

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

www.be2can.eu

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Festivalové a distribučné premiéry uvádzané v rámci celého programu Be2Can 3

24 týždňov / American Honey Frankofónia / Hedi Ja, Daniel Blake / Neon Demon Neznáme dievča / Po búrke Psie srdce / Sieranevada Smrť v Sarajeve / Toni Erdmann Zďaleka

24 týždňov

Be2Can 3 Films

24 Weeks 24 Wochen

24 Weeks / American Honey / Francofonia / Hedi I, Daniel Blake / The Neon Demon / The Unknown Girl After the Storm / Heart of a Dog / Sieranevada Death in Sarajevo / Toni Erdmann / From Afar

Anne Zohra Berrached Anne Zohra Berrached, Carl Gerber Friede Clausz Julia Jentsch, Bjarne Mädel, Johanna Gastdorf, Emilia Pieske GER (2016) Nemecká verzia / German České titulky / Czech subtitles 103‘ Dráma / Drama

BERLINÁLE 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ BERLINALE 2016 MAIN COMPETITION

Návraty

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 1. 12. 2016

PRIZE OF THE GUILD OF GERMAN ART HOUSE CINEMAS

NOMINÁCIA NA ZLATÉHO MEDVEĎA NOMINATED FOR THE GOLDEN BEAR

Reprízy filmov z predchádzajúcich ročníkov Be2Can

24 týždňov - druhý hraný film režisérky Anny Zohry Berrached - je príbehom televíznej komičky Astrid, ktorá so svojím empatickým priateľom čaká dieťa s Downovým syndrómom a srdcovou vadou. Matka deväťročnej dcéry je tak postavená pred mučivé rozhodnutie, či si má dieťa napriek lekárskej vážnej prognóze nechať. Nádejná nemecká filmárka prostredníctvím svojho filmu vrátila na scénu kľúčové témy práva ženy na slobodné rozhodnutie o tých najťažších veciach i práva na to nebyť (verejne ani súkromne) za svoju voľbu súdená. Okrem toho režisérka a jej kameraman Friede Clausz zručne kombinujú bolestivý naturalizmus a jemný humor, pričom endoskopické obrazy plodu predstavujú pravdepodobne prvé HD zábery ženského lona v dejinách kinematografie. Dôležitý, odvážny, emóciami nabitý film jednoznačne patril k vrcholom tohtoročného Berlinále. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Dva dni, jedna noc / Môj kráľ Taxi Teherán / Victoria

Beta Cinema

Comebacks Films from previous Be2Can editions

Two Days, One Night / My King Taxi / Victoria Anne Zohra Berrached * 31. 7. 1982 Režisér / Director Scenár / Screenplay SK – CZ distribúcia / SK – CZ Distribution

Kamera / Cinematography Hrajú / Cast Krajina pôvodu / Country of Origin Medzinárodná distribúcia / International sales

Originálne znenie / Language

24 Weeks, the second feature by Anne Zohra Berrached, depicts the story of the TV comedian Astrid, expecting a child who has been diagnosed with Down syndrome and a serious heart condition. Already the mother of a nine-year-old daughter, she and her empathetic partner worry about the future and consider whether they should keep the unborn baby. The film, with the fabulous Julia Jentsch in the lead role, exposes through a feminist perspective a person caught up in a major moral dilemma for which there is no easy solution. The promising German director presents the key themes of a woman’s right to decide freely about the most difficult issues of her life, as well as her right not to be (either publicly or privately) judged for her choice. Berrached and her cinematographer, Friede Clausz, adroitly combine severe naturalism and refined humour, with the HD endoscopic images of an embryo evidently being the very first in cinema history. The significant, brave, emotional film was undoubtedly one of the apices of this year’s Berlinale.

Stopáž / Runtime

Žáner / Genre

Nemecká režisérka Anna Zohra Berrached (1982) sa pôvodne zameriavala na sociálnu pedagogiku a pracovala ako učiteľka v Londýne. Debutovala ešte počas štúdia na filmovej akadémii Baden-Württemberg v roku 2013 filmom Dve matky, pojednávajúcom o šťastnom lesbickom páre, ktorý sa rozhodne mať spoločné dieťa. Jej druhý film 24 týždňov, ktorý vzbudil v súťaži Berlinále značný ohlas a je čiasočne založený na osobnej skúsenosti režisérky, vznikol ako jej absolventský film.

The German film director and screenwriter Anna Zohra Berrached (b. 1982) studied social pedagogy and initially worked as a theatre educator in London. Subsequently, she enrolled at the Filmakademie Baden-Württemberg, where in 2013 she created her debut feature, Zwei Mütter (Two Mothers), about a happily married lesbian couple who have decided to have a child. Her second full-length picture, 24 Wochen (24 Weeks), which met with great acclaim at the Berlinale 2016 festival and is based in part on Berrached’s personal experience, was her graduation work.

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

American Honey CANNES 2016 MAIN COMPETITION

CENA POROTY PRIX DU JURY

ZVLÁŠTNE UZNANIE EKUMENICKEJ POROTY COMMENDATION FROM THE ECUMENICAL JURY

Nekonvenčná road movie s prvkami white trash romance medzi svojráznym dievčaťom Star (debutujúca Sasha Lane) a jej manickým mentorom Jakeom (Shia LeBeouf) rozpráva o skupine mladých vydedencov predávajúcich magazíny (i seba samých) naprieč Amerikou. V jedinečnom podaní režisérky Andrey Arnold ide zároveň o pikareskný postmileniálny sen, lyrickú subkultúrnu odyseu i euforický iTunes muzikál. Strhujúce prepojenie skutočnej a romantizovanej Ameriky zároveň upozorňuje na odvrátenú stranu kapitalizmu a problémy kontinentu s chudobou: spontaneita a hedonizmus hrdinov sa tu stretávajú s ťaživými prvkami reality sociálnej periférie. Unikátny rukopis Andrey Arnold potom ešte umocňuje nápadité dynamické snímanie kameramana Robbieho Ryana zachycujúce prchavé postavy v akademickom oreze a predovšetkým bohatý soundtrack, ktorému síce štýlovo dominuje futuristický hip hop a trap, ale ktorý svojou eklektičnosťou zodpovedá premenlivému rázu americkej krajiny. CinemArt

The unconventional road movie with elements of a white trash romance between the reckless girl Star (Sasha Lane’s debut) and her manic mentor Jake (Shia LaBeouf) depicts a group of young outcasts selling magazines (and themselves) across the USA. Uniquely conceived by the director Andrea Arnold, it also comes across as a picaresque post-millennial dream, a lyrical subculture odyssey and a euphoric iTunes musical rolled into one. At the same time, the fascinating combination of the real and the romanticised America draws our attention to the dark side of capitalism and the country’s problems with poverty. The protagonists’ spontaneity and hedonism is juxtaposed with the onerous aspects of life on the social periphery. Andrea Arnold’s singular penmanship is further augmented by Robbie Ryan’s inventive, dynamic camerawork, capturing fickle figures in academic cuts, as well as, and most notably, a fabulous soundtrack, dominated by futuristic hip hop and trap, whose eclectic nature corresponds to the sheer diversity of the American landscape itself. Universal Pictures

Andrea Arnold * 5. 4. 1961

Päťdesiatpäťročná britská režisérka Andrea Arnold získala magisterský titul v odbore film a televízia na Americkom filmovom inštitúte v Los Angeles. Doteraz natočila tri krátke a štyri celovečerné filmy, ktoré patria k tomu najživotnejšiemu, čo kedy v rámci ostrovnej kinematografie vzniklo. Vo svojom oscarovom krátkom filme Osa (2003), majstrovskej dráme Fish Tank (2009) i nedocenenej adaptácii Búrlivých výšin (2011) kombinuje surovú autentickosť a emotívny lyrizmus, akcentuje palčivé společenské problémy a pritom nerezignuje na intímnu perspektívu, obratne spája empatiu a drsný humor. Na precízne pozorovateĺstvo a citlivosť, ktorá sa zaobíde bez sociálnej predpojatosti či nutnosti psychologizovať, vsadila aj vo svojom najnovšom filme American Honey, ktorý si rovnako ako jej celovečerný debut Red Road (2006) a spomínaný Fish Tank odniesol z Cannes Cenu poroty.

Britain’s Andrea Arnold studied film and TV art at the American Film Institute in Los Angeles. To date, she has made three short films and four features, which rank among the most vital works in recent UK cinema history. In the Oscar-winning short Wasp (2003), the assured drama Fish Tank (2009) and the unjustly undervalued adaptation of Wuthering Heights (2011), Arnold has successfully combined raw authenticity and emotive lyricism, accentuating burning social problems, while not eschewing an intimate perspective and dexterously blending empathy and harsh humour. Refined observation and sensitivity, dispensing with social affectation or the necessity to psychologise, are also salient traits of Arnold’s newest film, American Honey, which, just like her feature debut, Red Road (2006), and the aforementioned Fish Tank, received the Prix du Jury at Cannes.

Francofonia Francofonia

Alexander Sokurov Alexander Sokurov Bruno Delbonnel Louis-Do de Lencquesaing, Benjamin Utzerath, Vincent Nemeth, Johanna Korthals Altes FRA, GER, NL (2015) Francúzska verzia / French České titulky / Czech subtitles 87‘ Dráma / Drama

Andrea Arnold Andrea Arnold Robbie Ryan Sasha Lane, Shia LaBeouf, Riley Keough, Will Patton, McCaul Lombardi UK, USA (2016) Anglická verzia / English České titulky / Czech subtitles 162‘ Dráma / Drama

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE TBA

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Frankofónia

American Honey American Honey CANNES 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ

www.be2can.eu

BENÁTKY 2015 HLAVNÁ SÚŤAŽ VENICE 2015 MAIN COMPETITION

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 24. 11. 2016

FONDAZIONE MIMMO ROTELLA AWARD

FEDEORA AWARD

NOMINÁCIA NA ZLATÉHO LEVA NOMINATED FOR THE GOLDEN LION

Na pozadí nemeckej okupácie Francúzska skúma režisér vzťah medzi umením a mocou a pýta sa, čo nám kultúra hovorí o nás samých. Jeho historická filmová esej je nekonvenčnou prechádzkou parížskym múzeom Louvre, ktorým diváka sprevádzajú Napoleon a Marianne ako alegorický symbol Francúzskej republiky. Louvre tu popri riaditeľovi Jaujardovi a kunsthistorikovi Metternichovi funguje zároveň ako tretia hlavná postava – úchvatná kulisa i úložisko svetovej kultúry. Frankofónia je už druhým autorovým pokusom preniesť vnútorné mechanizmy múzea na strieborné plátno. Prvýkrát sa mu koncept podarilo naplniť v roku 2002 jednozáberovým filmom Ruská archa (Russkij kovčeg), ktorý sa zaoberal históriou petrohradskej Ermitáže od dôb cárov až po prelom milénia. Práve tieto Sokurovove filmy akoby najintenzívnejšie napĺňali jeho myšlienku o tom, že umenie je ako dieťa: „Potrebujeme ho, stvorili sme ho a nikdy nám nevyrastie – umenie má otca i matku, ale ako bezbranné dieťa ho musíme neustále chrániť“. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

During the German occupation of France, director Alexander Sokurov explores the relationship between art and power, asking what the arts tell us about ourselves. His historical film essay is an unconventional tour of the Louvre, accompanied by Napoleon and Marianne as allegorical symbols of the French Republic. Along with museum director Jaujard and art historian Metternich, the Louvre functions as a third main character – a glorious setting and a repository of the world’s culture. Francophonia is Sokurov’s second attempt to transfer a museum’s internal workings to the silver screen. His first such success was 2002’s Russian Ark (Russkiy kovcheg), filmed in a single shot, which related the history of St Petersburg’s Hermitage Museum from the tsarist period to the turn of the millennium. It is these films that most clearly exemplify Sokurov’s notion that art is like a child: “…we need him and we created him and he never grows up. Art has its father and its mother […] but it’s sort of a helpless child that needs to be protected all the time. Films Boutique

Alexander Sokurov * 14. 6. 1951

Alexander Sokurov je jedným z najpozoruhodnejších ruských filmárov posledných troch dekád. Najprv študoval históriu a potom dokument na moskovskom VGIK-u. Od počiatku 80. rokov sa jeho filmy pravidelne uvádzajú na najprestížnejších svetových festivaloch. Frankofónia (2015) získala cenu FEDEORA na MFF v Benátkach v roku 2015, štyri roky po zavŕšení tetralógie o povahe moci, ktorú tvoria intímny portrét Adolfa Hitlera Moloch (1999), štúdia psychicky chorého diktátora Lenina Býk (2001), evokácia duševného rozpoloženia japonského cisára Hirohita na konci 2. svetovej vojny Slnko (2005) a Faust (2011), ocenený Zlatým levom v Benátkach.

Alexander Sokurov is one of the most noteworthy Russian filmmakers of the last three decades. He first studied history, then documentary filmmaking at Moscow’s VGIK. Since the early 80s his films have been fixtures at the world’s most prestigious festivals. Francofonia (2015) won Venice’s FEDEORA Award in 2015, four years after he finished his tetralogy on the nature of power: Moloch (1999), an intimate portrait of Adolf Hitler; Taurus (2001), a study of insane dictator Lenin; The Sun (2005), a reimagining of Japanese emperor Hirohito’s state of mind at the end of WWII; and Faust (2011), winner of Venice’s Golden Lion.

24. ––– 30. 10. 2016

www.be2can.eu

Toni Erdmann

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

Hedi Inhebbek Hedi

BERLINALE 2016 MAIN COMPETITION CENA ZA NAJLEPŠÍ DEBUT THE BEST FIRST FEATURE AWARD

MAJD MASTOURA STRIEBORNÝ MEDVEĎ za najlepší mužský herecký výkon SILVER BEAR for best actor

Debut tuniského režiséra a scenáristu Mohameda Bena Attiu je príbehom introvertného mladíka Hediho, ktorý sa má čoskoro oženiť s pôvabnou nevestou, ktorá mu bola pridelená na základe rodinného dohovoru. Muž trpiaci pod diktátom citovo manipulatívnej, hyperprotektívnej matky však vďaka stretnutiu so slobodomyseľnou tanečnicou Rym postupne nachádza odvahu vzoprieť sa rodinným očakávaniam a konvenciám. Múdro napísaný, od sentimentu celkom oslobodený film, ktorý dokáže v detailoch a náznakoch prezradiť o arabskej jari a porevolučnom Tunisku viac než mnohé politické komentáre, ohromuje na prvotinu mimoriadne vyspelou formou. Jeho dôsledne realistický, až naturalistický tón je zreteľným odrazom rukopisu koproducentov filmu – slávnych bratov Dardennovcov. Attiovo neokázalé, hlboko emotívne prelínanie emancipačnej love story so sociopolitickou alegóriou bolo po dlhých dvadsiatich rokoch prvým arabským filmom v berlínskej hlavnej súťaži a právom si odniesol dve významné ceny.

The hero of the debut feature by the Tunisian director and screenwriter Mohamed Ben Attia is Hedi, an introvert young man, who is soon to marry a fair bride selected by his family. Suffering under his manipulative, hyper-protective mother, after encountering Rym, a liberal-minded dancer, he gradually plucks up the courage to stand up to conventions and his family’s expectations alike. A witty, sentiment-free film, revealing through insinuation the situation in the post-Arab Spring Tunisia more than many a political commentary, astounds with a highly mature form. Its consistently realistic, naturalistic even, tone clearly reflects the pencil of the co-producers – the celebrated Dardenne brothers. Following an interval of two decades, Attia’s unpretentious, deeply emotive blending of an emancipation love story and a socio-political allegory was the first work by an Arab director to have been included in Berlinale’s main competition and deservedly attained two major awards.

Ken Loach Paul Laverty Robbie Ryan Natalie Ann Jamieson, Colin Coombs, Harriet Ghost GBR, FRA, BEL (2016) Anglická verzia / English České titulky / Czech subtitles 101‘ Dráma / Drama

CANNES 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ CANNES 2016 MAIN COMPETITION

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 2. 2. 2017

ZLATÁ PALMA PALME D‘OR

Sociálne apelatívny a v súčasnosti až nepríjemne aktuálny film rozpráva príbeh päťdesiatnika Daniela z Newcastlu, ktorý sa po prekonaní infarktu ocitne vo vyčerpávajúcom kolotoči žiadostí o dávky. Zatiaľ čo sa usiluje prejsť nezmyselne nastaveným systémom a absurdnými byrokratickými procesmi, ktoré ho nútia zháňať prácu v rozpore s odporúčaním od lekára, stretáva slobodnú matku Katie a jej dve deti. Neúplná rodina má jedinú šancu, ako uniknúť jednoizbovému bytu v ubytovni pre bezdomovcov – prijať byt v neznámom meste 300 míľ ďaleko. Daniel a Katie sa každý po svojom snažia vyrovnať s príkoriami systému, a pritom nestratiť zvyšky dôstojnosti. Najnovší film zohraného režisérsko-scenáristického dua Ken Loach a Paul Laverty si zaslúžene odniesol z tohtoročného Cannes najvyššiu cenu – Zlatú palmu za najlepší film hlavnej súťaže. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Luxbox

Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Mohamed Ben Attia * 5. 1. 1976

Režisér a scenárista Mohamed Ben Attia sa narodil v Tunise v roku 1976. Po absolvovaní inštitútu IHEC v tuniskom Kartágu, študoval audiovizuálnu komunikáciu na Université de Valenciennes vo Francúzsku. Režíroval päť ocenených krátkych filmov, z ktorých ten posledný (Selma, 2013) bol vybraný do medzinárodnej súťaže prestížneho festivalu v Clermont-Ferrand. Vo svojom celovečernom debute Hedi (2016) vykreslil presvedčivý obraz tuniskej spoločnosti rozkročenej medzi tradíciou a moderným, kde už rodina ani náboženstvo nemajú hlavné slovo.

I, Daniel Blake I, Daniel Blake

Mohamed Ben Attia Mohamed Ben Attia Frédéric Noirhomme Majd Mastoura, Rym Ben Messaoud, Sabah Bouzouita TUN, BEL, FRA (2016) Arabská verzia / Arabic České titulky / Czech subtitles 88‘ Dráma / Drama

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 8. 12. 2016

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Ja, Daniel Blake

Hedi BERLINÁLE 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ

www.be2can.eu

The socially engaged, disturbingly topical drama tells the story of Daniel Blake, a 59-year-old joiner from Newcastle, who falls ill with heart disease and so applies for sickness benefit. While he strives to plough through the absurd red tape involved in getting financial assistance, and being compelled to seek a job in defiance of the doctors’ recommendations, he meets the single mother Katie and her two children. To escape a hostel for the homeless in London, the fatherless family must move into a flat some 300 miles away. Each in their own way, Daniel and Katie do their best to overcome the hardships, while retaining their own dignity. The latest film by the well-co-ordinated tandem of the director Ken Loach and the screenwriter Paul Laverty is an outspoken criticism of the social-assistance machinery, which results in the humiliation and degradation of individuals, reducing them to an irrelevant ledger entry. This year, I, Daniel Blake deservedly received the Palme d’Or, the highest prize awarded at the Cannes Film Festival. Wild Bunch

Born in Tunis in 1976, the director and screenwriter Mohamed Ben Attia studied at the local Institut des hautes études commerciales and at the Université de Valenciennes (audio-visual communication) in France. He has created five short films, with the 2013 movie Selma having been selected for the international competition at the prestigious festival in Clermont-Ferrand. In his feature debut, Hedi (2016), he gives a forcible account of Tunisian society, caught between tradition and modernity, in which the family and religion no longer play so vital a role.

Ken Loach * 17. 06. 1936

Dielo britského režiséra a klasika sociálneho filmu Kena Loacha (1936) je vzácne jednotné a koherentné. Takmer vo všetkých svojich filmoch dramatizuje boj za sociálnu spravodlivosť cez individuálny osud a s rôznou mierou didaktickosti a humoru vyjadruje či obhajuje ľavicové stanoviská. Medzinárodný úspech zaznamenal hneď so svojím prvým kinofilmom Kes (1969) – príbehom pätnásťročného Billyho, ktorý sa v ťažkej životnej situácii utieka k priateľstvu s jastrabím mláďaťom. Najlepšie Loachove filmy (Volám sa Joe, 1998) sa nikdy nevyhýbali inovácii a vždy dokázali vtipne, a pritom s neobvyklou naliehavosťou odrážať sociálne nespravodlivosti najrôznejšieho druhu.

The oeuvre of the British director Ken Loach (b. 1936), a legend of socially engaged cinema, is extraordinarily coherent and uniform. Virtually all his films focus on social issues, exposing the fates of individuals, and, with a varying degree of didacticism and humour, expressing or advocating the artist’s leftist opinions. Loach first gained international success with his debut cinema film, Kes (1969). His best creations, including the award-winning 1998 My Name Is Joe, have employed innovative techniques, and all of them have succeeded in wittily and poignantly laying bare all kinds of social injustice.

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

CANNES 2016 MAIN COMPETITION

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Neon Demon

Neznáme dievča

Nicolas Winding Refn Nicolas Winding Refn, Mary Laws, Polly Stenham Natasha Braier Elle Fanning, Christina Hendricks, Keanu Reeves FRA, USA, DEN (2016) Anglická verzia / English České titulky / Czech subtitles 118‘ Thriller, horor, dráma / Thriller, horror, drama

Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne Alain Marcoen Adèle Haenel, Olivier Bonnaud, Jérémie Renier BEL, FRA (2016) Francúzska verzia / French České titulky / Czech subtitles 106‘ Dráma / Drama

The Neon Demon The Neon Demon

CANNES 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ

www.be2can.eu

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 22. 9. 2016

NOMINÁCIA NA ZLATÚ PALMU NOMINATED FOR THE PALME D’OR

Jesse (Elle Fanning) je mladá, krásna a má onú tajomnú esenciu, ktorá ju vyčleňuje zo zástupu dokonalých krások uchádzajúcich sa o svojich pár rokov slávy na módnych mólach v Los Angeles. „Kto by chcel skysnuté mlieko, keď môže mať čerstvé mäso“, poznamená na jej adresu jedna zo závistlivých kolegýň, ktoré ju sprevádzajú po márnivých zákutiach fashion sveta. Neónový pulz večierkov a sektárska atmosféra fotografických seáns začínajú mladé dievča natoľko pohlcovať, že prehliada varovné signály – prostredie plné odleskov a luxusného pozlátka totiž ukrýva zlo, ktoré sprevádza kult krásy od pradávna. Pre naivnú Jesse v ríši divov už ale môže byť neskoro. Zatiaľčo prežíva svoj neónový sen, v diaľke sa prebúdzajú prízraky vrážd, nekrofílie a kanibalizmu. Farboslepý dánsky provokatér Nicolas Winding Refn vyzýva diváka, aby s ním vstúpil do pestrofarebného prázdna, ktoré požiera pôvab a nevinnosť. Horor o kráse a ničote i o kráse ničoty – Neon Demon vťahuje diváka do zvodnej čiernej diery módneho priemyslu i Mesta anjelov. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Jesse (Elle Fanning) is young and stunning, and endowed with the mysterious essence that makes her stand out among the other beauties aspiring for a career and glory as a model in Los Angeles. As one of her older, envious colleagues, guiding her through the nooks and crannies of the fashion world, appositely puts it: “Who wants sour milk when you can have fresh meat?” The neon beat of parties and the sectarian atmosphere of photo sessions begin absorbing Jesse to such a degree that she overlooks the warning signs – the milieu of glamour and glitter conceals wickedness, an evil that has always lurked within the beauty industry. Yet it may be too late for the naïve Jesse in Wonderland. While she lives her neon dream, phantoms of murders, necrophilia and cannibalism awaken around her. The colour-blind Danish provocateur Nicolas Winding Refn invites the audience to enter the varicoloured emptiness devouring innocence and grace. A horror drama about beauty and naught, and the beauty of naught, The Neon Demon draws us into the seductive black hole of the fashion business and the City of Angels itself.

The Unknown Girl La fille inconnue

CANNES 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ CANNES 2016 MAIN COMPETITION

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 30. 3. 2017

NOMINÁCIA NA ZLATÚ PALMU NOMINATED FOR THE PALME D’OR

Jenny (Adèle Haenel) je lekárkou, ktorá má malú ambulanciu po svojom starom a chorom mentorovi. Ambiciózna mladá žena sa chystá na veľký kariérny skok – prestup do významnej nemocnice a prestížne oddelenie. Jedného večera v jej ordinácii niekto zazvoní, no Jenny nereaguje. Je po ordinačných hodinách a má dosť práce s neistým Julienom (Olivier Bonnaud), ktorý je u nej na praxi. Ráno sa dozvie, že neznáme dievča, ktoré nepustila dnu, našli neďaleko mŕtve, pravdepodobne bola zavraždená. Hnaná výčitkami svedomia sa Jenny pokúša vypátrať jej identitu, ale taktiež túži odhaliť páchateľa brutálneho činu. Majstri kinetickej sociálnej drámy, bratia Dardennovci, sa po sociálnom thrilleri Dva dni, jedna noc úspešne vydávajú do teritória civilnej detektívky, bez toho, že by opúštali programové východiská svojej poetiky – realistické zachytenie spoločenského prostredia, marginálnych postáv a skúmania rôznych aspektov humanizmu. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Jenny (portrayed by Adèle Haenel) is a young doctor who has taken over a small practice after her old and ailing mentor. An ambitious woman, she is preparing for a major career advancement – to start working at a prestigious clinic. One evening, after closing her office for the day, Jenny hears the doorbell ring, yet does not answer it, since she is also busy with training the uncertain intern Julien (Olivier Bonnaud). The next morning, the police inform her that an unknown girl has been found dead close by, probably murdered. Driven by qualms of conscience, Jenny seeks to ascertain the identity of the young woman, also gnawed at by the ambition to disclose the killer. Following the industrial thriller Deux jours, une nuit (Two Days, One Night), Jean-Pierre and Luc Dardenne, true masters of the kinetic social drama, have plunged into a crime story, without waiving the programme bases of their poetics – realistic rendition of the social milieu, marginal characters and exploration of the various aspects of humanism. Wild Bunch

Wild Bunch

Nicolas Winding Refn * 29. 9. 1970

Aj keď Nicolas Winding Refn (1970) nepochádza z liahne Dogma 95 a voči jej vedúcej osobnosti Larsovi von Trierovi dáva okato najavo pohŕdanie, jeho prvé filmy (Pusher, Bleeder) vykazujú vplyv drsného manifestu filmárskeho asketizmu. Refna však lákajú brakové žánre, okázalé masky a rôzne odtiene červenej. Lynchovský opus Fear X (2003) ho dostal na hranu bankrotu, ale Dán postupne nachádza svoje miesto na výslní – zavŕšením trilógie Pusher (2005), burleskou o násilí Bronson (2008) či majstrovským thrillerom Drive (2011).

Even though Nicolas Winding Refn (b. 1970) is not ranked among the Dogme 95 movement, and he has even voiced his scorn towards its leader, Lars von Trier, his early films (Pusher, Bleeder) are clearly influenced by the ascetic cinema principles determined in its Manifesto. Yet Refn also has a penchant for trash genres, spectacular masks and various shades of red. Following the 2003 Lynchian opus Fear X (2003), which was a financial flop, the Danish director gained acclaim primarily owing to the final part of the trilogy Pusher (2005), the burlesque on violence Bronson (2008) and the masterful thriller Drive (2011).

Jean-Pierre Dardenne

Luc Dardenne

* 21. 4. 1951

* 10. 3. 1954

Jean-Pierre (1951) a Luc (1954) Dardennovci patria k najvýznamnejším zástupcom moderného filmového realizmu. Už svojimi prvými filmami v 90. rokoch výrazne pomohli definovať jeho novú podobu – nezúčastnené, pritom hlboko empatické pozorovateľstvo, civilnej psychológie, dynamické zábery, záujem o postavy, ktoré húževnato čelia hraničnej životnej situácii. Vo filmoch ako Rosetta (1999), Syn (2002) či Dieťa (2005) privádzajú k dokonalosti svoj sústredený, neokázalý a vnímavý režisérsky štýl, ktorý sa dotýka základných aspektov ľudského údelu v modernej spoločnosti.

Jean-Pierre (b. 1951) and Luc (b. 1954) Dardenne rank among the most distinguished representatives of modern realism in film. In their early creations, dating from the 1990s, they markedly codefined its new form – distant, yet highly emphatic observation, down-to-earth psychology, dynamic reading, interest in the portrayed personages, strenuously affronting extreme situations. In Rosetta (1999), Le Fils (The Son, 2002), L’Enfant (The Child, 2005) and other films, they have brought to perfection their concentrated, unpretentious directional style, by means of which they display the fundamental facets of human destiny in modern-day society.

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

Po búrke CANNES 2016 UN CERTAIN REGARD

UN CERTAIN REGARD

Rjota (Hiroshi Abe) je márnotratný syn, zlý otec a skrachovaný spisovateľ. Úspech má dávno za sebou, a tak si privyrába drobnými špinavými kšeftíkmi ako súkromný detektív. Je rozvedený a ku svojmu jedenásťročnému synovi Šingovi (Taiyo Yoshizawa) nachádza cestu len horko-ťažko. Exmanželka Kjoko už začala nový život a na Rjotu sa pozerá skôr ako na vzdialenú spomienku. Odcudzenú trojicu jedného večera však dá dokopy blížiaci sa tajfún. Musia spolu prežiť noc v byte Rjotovej dobrosrdečnej matky Jošiko (Kirin Kiki). Čo sa stane z ich vzťahu po búrke? Majster rodinných drobnokresieb Hirokazu Koreeda sa vracia s novým filmom, ktorý rozpráva o pretrhnutých väzbách, krehkej láske rodičov a detí a o tom, že najsilnejšie búrky sú niekedy tie, pri ktorých sa nepohne ani lístok. Film svojou precíznou charakterovou i dramatickou výstavbou pripomína divadelné hry Antona Pavloviča Čechova a potvrdzuje Koreedov status jedného z najvýznamnejších ázijských režisérov. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Ryota (Hiroshi Abe) is a prodigal son, a deadbeat father and a formerly successful yet now washed-out writer. His muse has long deserted him, and hence he earns his living as a private detective. Divorced, he desperately seeks to win back the love of his 11-year-old son, Shingo (Taiyo Yoshizawa). His ex-wife, Kyoko, now has a life of her own and rather views Ryota as a distant memory. One evening, the estranged trio are brought together by an approaching typhoon, which forces them to spend a night at the home of Ryota’s kind-hearted mother, Yoshiko (Kirin Kiki). How does their relationship turn out after the storm? A master of the family sketch, Hirokazu Koreeda has returned with a new feature about disrupted personal bonds, the delicate love between parents and children, when sometimes the most powerful of tempests are those that do not stir a leaf. Owing to its precise nature and dramatic structure, the film is reminiscent of Anton Pavlovich Chekhov’s plays, duly confirming Koreeda’s status as one of the major contemporary Asian directors.

Heart of a Dog Heart of a Dog

Hirokazu Koreeda Hirokazu Koreeda Jutaka Jamasaki Hiroshi Abe, Taiyo Yoshizawa, Kirin Kiki JAP (2016) Japonská verzia / Japanese České titulky / Czech subtitles 117‘ Dráma / Drama

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 11. 5. 2017

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Psie srdce

After the Storm Umi jori mo mada fukaku CANNES 2016 UN CERTAIN REGARD

www.be2can.eu

Laurie Anderson USA, FRA (2016)

BENÁTKY 2015 HLAVNÁ SÚŤAŽ VENICE 2015 MAIN COMPETITION

Laurie Anderson Laurie Anderson, Toshiaki Ozawa, Joshua Zucker-Pluda Anglická verzia / English České titulky / Czech subtitles 75‘ Dokument / Documentary

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 8. 9. 2016

NOMINÁCIA NA ZLATÉHO LEVA NOMINATED FOR THE GOLDEN LION

LINA MANGIACAPRE AWARD

Psie srdce je nekonvenčná vizuálna esej slávnej hudobníčky, performerky a experimentátorky Laurie Anderson, ktorá v sebe spája také zdanlivo vzdialené témy, akými sú blízky vzťah človeka a psa a úplná strata súkromia amerických občanov po tragických udalostiach z 11. septembra 2001. Svojbytná a úmyselne odestetizovaná vizuálna zložka je sprevádzaná hlasom rozprávačky, ktorá spriada nitky myšlienok a dojmov, pričom tento krehký, takmer beletristický celok podfarbuje Laurie Anderson vlastnou pôsobivou hudbou. Vzniká podmanivý intímny denník, ktorý voľne pojednáva o prekvapujúco silnom pute človeka a zvieraťa, znepokojujúcich geopolitických premenách i procese tvorby. Tento nesmierne citlivý dokument nabáda diváka k snívaniu a zamysleniu sa nad vlastnou bolesťou a súkromím. Kinosálu premení na priestor blízkeho stretnutia s tvorivou dušou, ktorá túži po absolútnej blízkosti a otvorenosti. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Heart of a Dog is an unconventional visual essay by famed musician, performance artist and experimenter Laurie Anderson that interconnects such seemingly disparate themes as close human-canine relationships and Americans’ total loss of privacy since the tragic events of 11 September 2001. The distinctive and intentionally de-aestheticized visual component is accompanied by a female narrator, who weaves together threads of ideas and impressions, while the delicate, almost literary whole is tinged by Anderson’s own evocative music. The result is an enchanting, intimate diary that freely explores the surprisingly strong human-animal bond, alarming geopolitical changes and the creative process. This exceptionally sensitive documentary compels the viewer to dream and reflect upon their own pain and privacy. The cinema auditorium transforms into an intimate meeting with a creative soul that longs for total intimacy and openness. Celluloid Dreams

Wild Bunch

Hirokazu Koreeda * 6. 6. 1962

Odvaha, súcit a trpezlivosť – tri cnosti, ktoré sú východiskom pre hlavnú hrdinku vizuálne uhrančivého debutu Maborosi (1995) – v rôznych premenách prechádzajú ako leitmotívy väčšinou filmov Hirokazu Koreedy (1962). Ako novodobý japonský klasik nadväzujúci na tradíciu humanistickej kinematografie sa spája s takými menami ako Jasudžiro Ozu, Mikio Naruse či Ken Loach. V epicentre jeho filmov stojí rodina, ale nechýba im široký presah k japonskej spoločnosti ako celku.

Courage, compassion and patience are the three virtues that serve as the resources for the heroine of the visually enthralling debut of Hirohazu Koreeda (b. 1962), Maborosi (1995), which in various transformations run throughout as leitmotifs of the majority of his films. Dubbed a modern-time Japanese classic, linking up to the humanistic cinema tradition, Koreeda has often been compared to Yasujiro Ozu, Mikio Naruse and Ken Loach. The epicentre of his creations has been the family, yet they broadly overreach into Japanese society as a whole.

Laurie Anderson * 5. 6. 1947

Laurie Anderson (1947) je hudobným priaznivcom známa ako experimentálna performerka a priekopníčka elektronickej hudby, ktorá výrazne určovala smerovanie tohto žánru. Pôvodne vyštudovala sochárstvo a počas kariéry sa prejavila ako univerzálna umelkyňa, čo dokazuje aj na poli filmu, kde od 70. rokov vystupuje ako nekonvenčná dokumentaristka. Osobná spoveď Psie srdce je jej najvýraznejšim a najúspešnejším titulom, ktorý sa dostal aj na prestížny festival v Benátkach, kde si vyslúžil priaznivé prijatie kritikov i divákov.

Laurie Anderson (1947) is well known to music fans as an experimental performance artist and a pioneer of electronic music, playing a significant role in the direction the genre has taken. She first studied sculpting, later proving herself as a universal artist spanning multiple media, including film, attracting attention as an unconventional documentarist in the 1970s. Her personal confession Heart of a Dog is her most significant and successful title to date, screened at the prestigious Venice IFF, where it was positively received by critics and audiences alike.

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

Sieranevada Sieranevada

CANNES 2016 MAIN COMPETITION NOMINÁCIA NA ZLATÚ PALMU NOMINATED FOR THE PALME D’OR

Tri dni po teroristických útokoch na parížsku redakciu časopisu Charlie Hebdo a štyridsať dní po smrti otca prichádza úspešný lekár Lary do ošarpaného rodičovského bytu, aby tu strávil sobotu so zvyškom rodiny a uctil si pamiatku zosnulého. Vrcholom dňa má byť príchod kňaza a zádušná hostina. Všetko je presne naplánované, ale nič nevychádza. Program neustále narúšajú drobné nehody, neskoré príchody, vpády nepozvaných hostí, neustávajúci sled drobných roztržiek. Medzi hosťami vyplávajú na povrch staré i nové krivdy, rozhovory sa neustále točia okolo pálčivých tém. Pokoj tak nie je dopriaty ani živým, ani mŕtvym. Jeden z „praotcov“ rumunskej novej vlny Cristi Puiu vytvára na niekoľkých metroch štvorcových strhujúce panoptikum rôznych ľudských typov, ktoré je zároveň symbolickým obrazom stavu postkomunistických spoločností uväznených v stereotypoch, fámach, ideových nezhodách a úplnej absencii elít. Sieranevada je smrteľne vážnou komédiou o živote v klamstve a neustálom očakávaní vecí, ktoré neprichádzajú. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Cristi Puiu * 3. 4. 1967

Cristi Puiu patrí k najvýznamnejším rumunským režisérom. Jeho debut Tovar a peniaze (2001) a predovšetkým nemocničná odysea Smrť pána Lazaresca (2005) pomohli definovať formálne strohý spoločensko-kritický smer, ktorý neskôr dostal názov rumunská nová vlna. Svoj odťažitý a chladný režisérsky prístup rozvinul Puiu v trojhodinovom opuse Aurora (2010), ktorý sleduje všedný deň vraha a demýtizuje akt vraždy. V aktuálnej snímke Sieranevada dosť nečakane vstupuje na pole komédie, hoci smiech je tu len chvíľkovým vyslobodením z pekla každodennosti.

Three days in the wake of the terrorist attack on the offices of the Paris weekly Charlie Hebdo, and 40 days after the death of his father, Lary, a successful doctor, is to spend the Saturday at his parents’ shoddy flat so as to commemorate the deceased. The day is expected to culminate with the arrival of a priest and a gathering. Everything has been thoroughly planned, yet nothing goes as it should, with the programme being disrupted by minor accidents, late arrivals, intrusions of unwelcome guests, a succession of squabbles. Old and new injustices are recalled, the discussion keeps turning to delicate topics. Neither those alive nor the dead are afforded peace. One of the “grandfathers” of the Romanian new wave, Cristi Puiu presents within several square metres a freak show of a variety of human types, who serve to symbolise the state of post-communist societies, trapped in stereotypes, hoaxes, ideological disputes, amidst a total absence of father figures. Sieranevada is a deadly serious comedy about living in falsity and unceasingly awaiting things that do not occur.

Death in Sarajevo Smrt u Sarajevu

Cristi Puiu Cristi Puiu Barbu Balasoiu Mimi Branescu, Mirela Apostu, Eugenia Bosânceanu ROM (2016) Rumunská verzia / Romanian České titulky / Czech subtitles 173‘ Dráma, komédia / Drama, comedy

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 17. 11. 2016

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Smrť v Sarajeve

Sieranevada CANNES 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ

www.be2can.eu

Danis Tanović Danis Tanović Erol Zubcević Jacques Weber, Izudin Bajrović, Snežana Vidović Bosensko-anglicko-francúzska verzia / Bosnian, English, French České titulky / Czech subtitles 85‘

BERLINÁLE 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ BERLINALE 2016 MAIN COMPETITION

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 12. 1. 2017

VEĽKÁ CENA POROTY JURY GRAND PRIX

CENA FIPRESCI FIPRESCI PRIZE

Danis Tanović na pôdoryse jedinej budovy skĺbil filozoficko-historickú rozpravu o konfliktoch európskeho kontinentu, civilnej ľudskej (tragi)komédii o jednom neúspešnom zamestnaneckom štrajku a modelový príbeh. Filmu dominujú nápadito koncipované dlhé zábery interiérov a symbolická hierarchia jednotlivých poschodí lévyovského Hotela Európa. Smrť v Sarajeve, to je politický triler, provokatívna dráma v duchu „zborových“ diel Roberta Altmana, ako aj inovatívna divadelná adaptácia. Predovšetkým ale ide o myšlienkovo podnetnú a mnohovrstevnú sondu do princípov nestálej „balkánskej duše“ a výbušného európskeho storočia. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

FRA, BIH (2016) Dráma / Drama

Using the ground plan of a single building, from the basement to the roof, the director Danis Tanović blends a philosophical-historical investigation of the conflicts in Europe, a human (tragi-) comedy about a failed industrial strike and a model story. The film features inspired long takes across the interiors and presents an allegory of the hierarchy of floors in Hotel Europe, the venue of all kinds of banal and significant clashes, reflecting the situation in Europe and the post-Yugoslavia bloc. Death in Sarajevo is a political thriller, a provocative drama in the spirit of Robert Altman’s ensemble cast works, as well as an innovative theatrical adaptation. Yet it is above all an intellectually stimulating and stratified probe into the principles of the volatile “Balkan soul” and the tumultuous century in Europe. The Match Factory

Elle Driver

Cristi Puiu is one of the most distinguished Romanian film directors. His debut, Stuff and Dough (2001), and the dark hospital comedy The Death of Mr. Lazarescu (2005) in particular were among those that laid the foundations of the formally austere social-critical cinematic style, which was later on termed the Romanian new wave. Puiu further advanced his distant and non-committal approach in the three-hour-long opus Aurora (2010), following a normal day in the life of a killer and demythologising the act of murder. In his new film, Sieranevada, he has, rather unexpectedly, embraced comedy, even though laughter seems to be a momentous liberation from the sheer hell of the everyday.

Danis Tanović * 20. 2. 1969

Danis Tanović (1969) študoval intermediálnu réžiu na Akadémii dramatických umení v Sarajeve a počas prvých dvoch rokov vojny tam viedol archív dokumentárnych filmov. V rokoch 1995 – 1997 študoval filmovú réžiu v Bruseli. Debutoval tragikomédiou Zem nikoho (2000), ktorá mu vyniesla Oscara a Zlatý Glóbus za najlepší cudzojazyčný film, Európsku filmovú cenu a cenu za scenár na MFF v Cannes. Pred tromi rokmi získal na Berlinále Strieborného medveďa a Cenu ekumenickej poroty za film Epizóda zo života zberača železa, z tohtoročného Berlinále si odniesol Strieborného medveďa a Cenu FIPRESCI za film Smrť v Sarajeve.

Danis Tanović (b. 1969) studied intermedia direction at the Academy of Performing Arts in Sarajevo, yet was forced to interrupt his training during the Bosnian war, hence he formed a film crew and put together documentary material. His debut feature, the tragicomedy No Man’s Land (2000), earned him an Oscar and a Golden Globe for Best Foreign Language Film, the European Film Academy Award, the Award for Best Screenplay at Cannes, and other prestigious accolades. Three years ago, Tanović’s verismo drama An Episode in the Life of an Iron Picker received the Jury Grand Prix and the Silver Bear at the Berlinale.

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

Toni Erdmann CANNES 2016 MAIN COMPETITION NOMINÁCIA NA ZLATÚ PALMU NOMINATED FOR THE PALME D’OR

CENA FIPRESCI FIPRESCI PRIZE

Život zostarnutého učiteľa Winfrieda Conradiho plynie v absolútnej rutine, ktorú mohutný muž len občas naruší svojou pubertálnou vášňou – drobným žartovným prestrojením. Po smrti jediného verného druha, slepého psa, sa Winfried rozhodne venovať všetku pozornosť svojej odcudzenej dcére Ines, ktorá robí kariéru v nadnárodnej firme a nemá na nič a na nikoho čas. Keď sa prvá návšteva v Bukurešti skončí ako fiasko, mení Winfried stratégiu – čo nemôže dosiahnuť ako neúspešný otec, to môže docieliť jeho neforemné alter ego. A tak sa zrodí životný kouč – nemecký veľvyslanec Toni Erdmann, tragikomická postava s absurdnou parochňou a umelými zubami, ktorá sa workoholičke Ines začne pliesť do života v tých najnevhodnejších chvíľach. Nemecká režisérka Maren Ade sa po deziluzívnej vzťahovej štúdii Všetci ostatní vracia s prenikavou a nesmierne vrstevnatou tragikomédiou o zblížení otca a dcéry, generácii singles, svete očividných rozdielov a o tom, že najťažšou vecou v živote je nestratiť humor. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

The ageing schoolteacher Winfried Conradi occasionally brightens up his humdrum life by baffling those around him with his zany humour, being particularly fond of wearing funny disguises. Following the death of his only faithful friend, a blind dog, he decides to focus entirely on his estranged daughter Ines, a workaholic pursuing a career in a multinational company who has no time for anything else. In the wake of his failing to cheer her up in Bucharest, Winfried changes his strategy, convinced that he will succeed in attaining his objective through his alter ego. Thus emerges the German ambassador “Toni Erdmann”, a freaky comic figure sporting a ludicrous wig and fake teeth, who begins meddling with Ines’s life at the least suitable moments. Following the drama Everyone Else, a disillusioning study of a relationship between a man and a woman, the German director Maren Ade has come up with a poignant, multilayered tragicomedy about rapprochement between father and daughter, about singles and the stark differences between the generations, pointing out the importance of humour in life.

From Afar Desde allá

Maren Ade Maren Ade Patrick Orth Peter Simonischek, Sandra Hüller, Michael Wittenborn GER (2016) Nemecko-anglická verzia / German, English České titulky / Czech subtitles 163‘ Komédia, dráma / Comedy, drama

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 27. 10. 2016

FILMY BE2CAN 3 BE2CAN 3 FILMS

Zďaleka

Toni Erdmann Toni Erdmann CANNES 2016 HLAVNÁ SÚŤAŽ

www.be2can.eu

Lorenzo Vigas Lorenzo Vigas, Guillermo Arriaga Sergio Armstrong Alfredo Castro, Luis Silva, Jericó Montilla VEN, MEX (2015) Španielska verzia / Spanish České titulky / Czech subtitles 94‘ Dráma, LGBT / Drama, LGBT

BENÁTKY 2015 HLAVNÁ SÚŤAŽ VENICE 2015 MAIN COMPETITION

PREMIÉRA V KINÁCH RELEASE DATE 3. 11. 2016

ZLATÝ LEV GOLDEN LION

Päťdesiatnik Armando si na ulici vyhliadne Eldera, problémového mladíka, ktorý sa s ťažkosťami pretĺka na okraji spoločnosti. To, čo začne ako pouličná prostitúcia, sa náhle zmení na mlčanlivý a nevyrovnaný vzťah, v ktorom sa obaja aktéri snažia prekonať prvotný odstup a jazvy z vlastnej minulosti. Režisér Lorenzo Vigas vo svojom debute pracuje s dôslednou dištancovanosťou, úsporným rozprávaním a pôsobivými kulisami caracaskej periférie. Búrlivý vzťah sa tak mení na znepokojujúci sled nedohovorených útržkov, ktorých sila spočíva práve v odstupe, ktorý si film od svojich postáv udržiava. Film Zďaleka je pôsobivým obrazom citovej vyprahnutosti, manipulatívnosti a toho, že niekedy je práve zblíženie s iným človekom tým, čo môže nakoniec fatálne prehĺbiť našu samotu. Film Europe Media Company, www.filmeurope.cz

Armando, a wealthy middle-aged loner, the owner of a dental implant workshop, picks up on the street Elder, a young man who is living rough on the periphery of Caracas. That which starts with a sexual services transaction soon develops into a volatile, unequal, taciturn relationship, in which the two men try to overcome the initial aggressiveness and mutual distance, and to heal the scars from their own pasts. In his debut, Lorenzo Vigas works with a rigorous aloofness, radically elliptical narration and the depersonalised backdrop of the Caracas outskirts. Accordingly, the turbulent nexus is transformed into a discomposing succession of unfinished fragments, whose forcibility rests in the distance the director keeps from the protagonists. From Afar provides a cogent picture of emotional depletion and manipulation, suggesting that converging with another person may sometimes ultimately, and fatally, disclose the insuperable profundity of one’s loneliness. Celluloid Dreams

The Match Factory

Maren Ade * 12. 12. 1976

Nemeckú producentku, scenáristku a režisérku Maren Ade zaujímajú predovšetkým najvšednejšie momenty medziľudských kontaktov. Či už ide o zložitý citový život učiteľky Melanie v debute Les stromov (2003), detailný obraz rozkládajúceho sa vzťahu vo filme Všetci ostatní (2009, Srieborný medveď z Berlinále) alebo nevšednú analýzu puta otca a dcéry v Toni Erdmannovi, Maren Ade zostáva vždy verná civilnej a veľmi empatickej režijnej metóde, ktorá ju radí medzi najúspešnejších nemeckých filmárov súčasnosti.

The German film director, screenwriter and producer Maren Ade mainly concentrates on the most ordinary aspects of human contact. Cases in point are her debut The Forest for the Trees (2003), depicting the entangled emotional life of the teacher Melanie; the drama Everyone Else (2009, Golden Bear at the Berlinale), giving a detailed account of a decaying partnership; and Toni Erdmann, a singular analysis of a bond between father and daughter. Maren Ade has always been an emphatic film creator and ranks among the most acclaimed contemporary German directors.

Lorenzo Vigas * 13. 2. 1967

Lorenzo Vigas Castes je venezuelský rodák, ktorý vyštudoval film na Newyorskej univerzite. V roku 2003 nakrútil v Mexiku krátky film Slony nezabúdajú (Los elefantes nunca olvidan), ktorý produkoval Guillermo Arriaga. A bol to práve tento dlhoročný spolupracovník legendy americkej kinematografie Alejandra Gonzáleza Iñárritua, ktorý sa ako scenárista podieľal na Vigasovom debute Zďaleka (Desde allá). Atypická milostná dráma zaujala úspornými dialógmi a obrazovou silou porotu v Benátkach, ktorá film poctila najvyššou cenou – Zlatým levom.

The Venezuelan director, screenwriter and film producer Lorenzo Vigas Castes attended New York University. During the time of his studies, he shot several experimental films. Following his return to Venezuela, he made documentaries and commercials. In 2003, he directed in Mexico the short film Los elefantes nunca olvidan (Elephants Never Forget), produced by Guillermo Arriaga, the long-term collaborator of the legendary cinema creator Alejandro González Iñárritu. Subsequently, Arriaga wrote the screenplay for Vigas’s successful debut feature Desde allá (From Afar).

NÁVRATY COMEBACKS

www.be2can.eu

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

Návraty Comebacks

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

www.be2can.eu

Be2Can is the one and only film festival in Slovakia to afford the audience the opportunity to see films not only at cinemas. It also offers them the possibility to watch movies at their own convenience. They can enjoy exceptional movie experiences either amidst the traditional atmosphere of the cinema or in the comfort of their homes on TV, using the Magio Video on Demand service provided by Slovak Telekom, and thus savour movies in the environment that suits them best.

Priaznivci klasického „veľkého plátna“ môžu zamieriť na očakávané projekcie festivalových filmov z Berlinále, Benátok a Cannes v hlavnom programe Be2Can do Bratislavy a ďalších 19 miest na celom Slovensku.

Fans of the classic big screen can attend the eagerly anticipated screenings of the award-winning films from the Berlinale, Venice and Cannes within the main programme of Be2Can in Bratislava, as well as in 19 other towns throughout the country.

Druhou možnosťou sledovania filmového festivalu Be2Can je Magio videopožičovňa, ktorú poskytuje spoločnosť Slovak Telekom. Vďaka nej si môžu záujemcovia pozrieť 14 filmových premiér z ponuky Be2Can.

Silný a dojímavý príbeh s Marion Cotillard v hlavnej úlohe (nominácia na Oscara 2015 v kategórii „najlepšia herečka“).

An inspiring and touching story starring Marion Cotillard (Oscar nomination 2015 for „Best Performance by an Actress in a Leading Role“).

My King Mon Roi Maïwenn Étienne Comar, Maïwenn Claire Mathon Emmanuelle Bercot, Vincent Cassel, Louis Garrel FRA (2014) Francúzska verzia / French České titulky / Czech subtitles 125‘

Dráma o deštruktívnom vzťahu medzi mužom a ženou, v hlavných úlohách Emmanuelle Bercot a Vincent Cassel.

Dráma / Drama

A drama about a destructive relationship bet ween a man and a woman, starring Emmanuelle Bercot and Vincent Cassel.

Be2Can at Slovak Telekom VOD The Assassin / Two Days, One Night / Black Souls Chronic / The Tribe / The Commune / Leviathan Macbeth / My King / Our Little Sister / Son of Saul Taxi / Victoria / Winter Sleep

Be2Can TV

Ďalšou možnosťou sledovania festivalových filmov na Be2Can je prémiový filmový kanál Film Europe HD, ktorý v októbri už tradične ponúka dramaturgický prierez najlepšími festivalovými filmami minulých ročníkov. Film Europe HD je súčasťou programových ponúk televíznych, satelitných a IPTV operátorov, ale taktiež na www.filmeuropechannel.online.

Taxi Teherán

Victoria

Taxi Taxi

Victoria Victoria

Jafar Panahi Alain Marcoen IRN (2014) Iránska verzia / Iranian České titulky / Czech subtitles Dráma, komédia / Drama, comedy

Sloboda nepotrebuje taxameter. Víťazný film Berlinále 2015 z ilegálnej dielne Jafara Panahího triumfuje nad politickou represiou.

83‘

Freedom does not need a taximeter. The winner of the Berlinale 2015 from the illegal workshop of Jafar Panahí triumphs over political repression.

Another possibility is to watch Be2Can films on the premium TV channel Film Europe HD, which in October offers a selection of the best festival films from previous years. Film Europe HD is available from television, satellite and IPTV operators, as well as at www.filmeuropechannel.online.

Film Europe HD Adrienna Pálová / Láska / Melanchólia / Sacro GRA Následky lásky / Avé / Chlapec na bicykli / Zblúdilí Najšťastnejšie dievča na svete / Route Irish / Les Tu to musí byť / Bojovníčky / Je to iba vietor

Sebastian Schipper Olivia Neergaard-Holm, Sebastian Schipper, Eike Frederik Schulz Sturla Brandth Grøvlen Laia Costa, Frederick Lau, Franz Rogowski GER (2015) Nemecká verzia / German České titulky / Czech subtitles 140‘ Dráma / Drama

Strhujúci jednozáberový útek berlínskou nocou, ktorá všetko zmení. Film získal Strieborného medveďa za umelecký prínos na Berlinále 2015.

The second option is to watch Be2Can films by using the Magio Video on Demand service provided by Slovak Telekom. Thanks to this service, you can see 14 VOD premieres from the Be2Can portfolio.

Be2Can v Magio videopožičovni Slovak Telekom Assassin / Dva dni, jedna noc / Čierne duše / Chronic Kmeň / Komúna / Leviatan / Macbeth / Môj kráľ Naša malá sestra / Saulov syn / Taxi Teherán Victoria / Zimný spánok

Dva dni, jedna noc Môj kráľ Luc Dardenne, Jean-Pierre Dardenne Alain Marcoen Marion Cotillard, Fabrizio Rongione, Pili Groyne FRA, BEL, ITA (2014) Francúzska verzia / French České titulky / Czech subtitles 95‘ Dráma / Drama

Be2Can ako jediný filmový festival na Slovensku ponúka divákom okrem kina i súčasné moderné možnosti distribúcie filmov, ako je nelineárne sledovanie filmov. Výnimočné filmové zážitky si môžu milovníci kvalitných filmov vychutnať v tradičnej atmosfére kinosál, ale aj z pohodlia domova na televíznej obrazovke prostredníctvom Magio videopožičovne spoločnosti Slovak Telekom a preniesť filmový zážitok do priestoru, kde sa cítia najviac doma.

Be2Can VOD Two Days, One Night Deux jours, une nuit

Be2Can VOD & TV

An engrossing one-shot run during a night in Berlin that will change everything. Silver Bear for Outstanding Artistic Contribution at the Berlinale 2015.

Film Europe HD Adrienn Pál / Love / Melancholia / Sacro GRA The Consequences of Love / Welcome to Bulgaria The Kid with a Bike / Strayed / The Happiest Girl in the World Route Irish / The Forest / This Must Be the Place Combat Girls / Just the Wind

FILM EUROPE MEDIA COMPANY

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Film Europe Media Company Film Europe Media Company s pobočkami v Prahe, Bratislave, Londýne a v Cannes je filmovou distribučnou spoločnosťou, ktorá prináša špičkové festivalové filmy do slovenských a českých kín, na VOD, DVD i na vlastné TV kanály. Prevádzkuje Film Europe Channel HD – jedinečný televízny projekt, ktorý systematicky mapuje kinematografiu z každej krajiny Európy, a to v pôvodnom znení s titulkami, 24 hodín denne, sedem dní v týždni a bez reklám. Vydáva prémiovú DVD edíciu Festival 12, prepojenú sériu, ktorej súčasťou sú aj filmové štúdie, umožňujúce divákovi orientovať sa v trendoch a osobnostiach festivalovej kinematografie. Každoročne organizuje tematické prehliadky Scandi - severskú filmovú lekciu súčasných škandinávskych filmov, Crème de la Crème - výber toho najlepšieho z nových francúzskych filmových titulov a Be2Can - prehliadku ocenených filmov z Berlinále, Benátok a Cannes.

The Film Europe Media Company, with branches in Prague, Bratislava, London and Cannes, distributes top-notch festival films to Czech and Slovak cinemas, on VOD, DVD and its own TV channels. The company operates Film Europe Channel HD - a unique television project that systematically maps what is new in the cinema industry in every country in Europe, in the original languages with subtitles, 24 hours a day, seven days a week, and with no ads. The company also releases a premium DVD edition, Festival 12, an interlinked series, which also includes film studies, thus enabling the viewer to get to know the trends and personalities of festival cinema. Every year, the company organises the themed festivals Scandi, a Nordic film lesson of contemporary Scandinavian films; Crème de la Crème, a selection of the best new French movies; Weird Europe, a festival of bizarre art film from across Europe; and Be2Can – a festival of award-winning films from the Berlinale, Venice and Cannes.

www.filmeurope.sk www.filmeurope.sk

PRÉMIOVÝ FILMOVÝ KANÁL FILM EUROPE HD S NAJLEPŠÍMI EURÓPSKYMI FILMAMI, OCEŇOVANÝMI NA FILMOVÝCH FESTIVALOCH

Jedinečné európske kino v Bratislave

VIAC AKO 1000 FILMOV ZO VŠETKÝCH 50 KRAJÍN EURÓPY, 7 DNÍ V TÝŽDNI A BEZ REKLÁM.

ŽIADAJTE U SVOJHO TELEVÍZNEHO OPERÁTORA. ONLINE KANÁL FILM EUROPE NA WWW.FILMEUROPECHANNEL.ONLINE

APLIKÁCIA K DISPOZÍCII PRE iOS NA APPLE STORE A PRE ANDROID NA GOOGLE PLAY

www.ﬁlmeuropechannel.eu

Foto: Leto s Monikou Zdroj: Film Europe Media Company

Pistoriho palác Štefánikova 25 Bratislava www.kino.filmeurope.sk www.filmeurope.sk

PROGRAM PROGRAMME

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

Program

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

KINO MLADOSŤ

25. 10. UTOROK 16:00

BRATISLAVA

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

Hviezdoslavovo nám. 17 811 02 Bratislava www.kinomladost.sk

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

19:30

Bratislava / Brezno / Bytča / Košice / Kremnica Liptovský Mikuláš / Martin / Nitra / Nové Zámky Nové Mesto nad Váhom / Piešťany / Poprad / Prešov Rimavská Sobota / Sereď / Spišská Nová Ves Trenčín / Trnava / Vranov nad Topľou / Žilina

24. ––– 30. 10. 2016 BRATISLAVA Štefánikova 25 811 05 Bratislava www.kino.filmeurope.sk

Podujatie prebieha pod záštitou starostu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto Radoslava Števčíka

TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

18:00

kinosála

TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

18:30 tuli room TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

25. 10. UTOROK 17:15 screening room TAXI TEHERÁN TAXI 83 min.

18:00 kinosála JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

18:15 tuli room NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

19:00 screening room HEDI HEDI 88 min.

20:15 kinosála 24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

20:30 tuli room

18:00 screening room

21:00 kinosála

21:00 screening room

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

ZĎALEKA FROM AFAR

NEON DEMON THE NEON DEMON

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

87 min.

20:45 screening room SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO 85 min.

93 min.

118 min.

19:45 tuli room PO BÚRKE AFTER THE STORM 117 min.

20:00 screening room

26. 10. STREDA 17:15 screening room

NEON DEMON THE NEON DEMON

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

20:45 kinosála

162 min.

17:45 kinosála PO BÚRKE AFTER THE STORM 117 min.

18:30 tuli room PSIE SRDCE HEART OF A DOG 75 min.

20:00 tuli room SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO 85 min.

20:15 kinosála NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

20:30 screening room JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

27. 10. ŠTVRTOK 17:15 kinosála SIERANEVADA SIERANEVADA

118 min.

HEDI HEDI 88 min.

28. 10. PIATOK 15:30 tuli room ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

16:00 screening room PO BÚRKE AFTER THE STORM 117 min.

17:15 kinosála PSIE SRDCE HEART OF A DOG 75 min.

18:15

screening room

MÔJ KRÁĽ MY KING 125 min.

18:45

kinosála

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

19:00 tuli room TONI ERDMANN TONI ERDMANN

29. 10. SOBOTA 15:45 kinosála 24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

16:00 screening room HEDI HEDI 88 min.

16:15 tuli room DVA DNI, JEDNA NOC TWO DAYS, ONE NIGHT 95 min.

17:45 screening room SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

18:00 kinosála ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

18:15 tuli room NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

Prednáška o tvorbe majstrov sociálnej drámy bratov Dardennovcov po projekcii ich najnovšieho filmu Neznáme dievča (nominácia na Zlatú palmu Cannes 2016).

20:00 kinosála

17:45 tuli room

20:45 screening room

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

87 min.

100 min.

85 min.

30. 10. NEDEĽA 17:00 screening room 24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

17:15 tuli room VICTORIA VICTORIA 140 min.

18:15 kinosála SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO 85 min.

19:15

screening room

SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

20:00

tuli room

NEON DEMON THE NEON DEMON 118 min.

20:15 kinosála JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

MASTERCLASS Aleš Stuchlý: Morálna imaginácia v pohybe

úvod Michal Hvorecký 162 min.

173 min.

PO BÚRKE AFTER THE STORM

20:15 24. 10. PONDELOK 17:45 87 min.

24. 10. PONDELOK 17:30 screening room

18:00 117 min.

Programme

KINO FILM EUROPE

103 min.

162 min.

SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

113 min.

26. 10. STREDA 15:45 SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO 85 min.

17:30 HEDI HEDI 88 min.

19:15 AMERICAN HONEY AMERICAN HONEY 162 min.

27. 10. ŠTVRTOK 15:30 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

18:30 ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

20:15 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

28. 10. PIATOK 15:00 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

18:00 AMERICAN HONEY AMERICAN HONEY 162 min. MASTERCLASS Vít Schmarc: Krehké svety za sklom Prednáška o talentovanej britskej režisérke Andree Arnold (držiteľka Oscara 2013 za krátky film Osa) po projekcii filmu American Honey

16:30 AMERICAN HONEY AMERICAN HONEY 162 min.

19:30 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

DK ZRKADLOVÝ HÁJ BRATISLAVA

30. 10. NEDEĽA 15:45

HEDI HEDI

30. 10. NEDEĽA 18:00

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

ZĎALEKA FROM AFAR

20:00 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

28. 10. PIATOK 18:00

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

17:45 NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

85 min.

19:30

113 min.

29. 10. SOBOTA 14:45

24. 10. PONDELOK 18:00

113 min. Rovniankova 3 851 02 Bratislava www.kzp.sk/dom-kultury-zrkadlovy-haj

SIERANEVADA SIERANEVADA

20:00 PO BÚRKE AFTER THE STORM

93 min.

20:00 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

31. 10. PONDELOK 18:00 HEDI HEDI 88 min.

20:00 PO BÚRKE AFTER THE STORM 117 min.

173 min.

117 min.

88 min.

FILMOVÝ KLUB Viac in fo v appk e Be2 Can More info on Be 2Can app

BYTČA Treskoňova 814/3 014 01 Bytča www.kinobytca.sk

28. 10. PIATOK 17:00

4. 11. PIATOK 17:00

HEDI HEDI

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

88 min.

19:00 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

KINO MOSTÁR BREZNO Mestský dom kultúry Švermova 7 977 01 Brezno www.kino.brezno.sk

113 min.

19:15 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

25. 10. UTOROK 19:00

1. 11. UTOROK 19:00

11. 11. PIATOK 19:00

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

85 min.

30. 10. NEDEĽA 19:00 PSIE SRDCE HEART OF A DOG

87 min.

162 min.

8. 11. UTOROK 19:00 NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

75 min.

KINO LUMIÈRE

24. 10. PONDELOK 20:30

BRATISLAVA

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

Špitálska 4 811 08 Bratislava www.aic.sk/kinolumiere

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

PROGRAM PROGRAMME

www.be2can.eu

85 min.

25. 10. UTOROK 20:30

MESTSKÁ SCÉNA MARTIN M.R.Štefánika 54 03601 Martin www.mestskascena.sk

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

26. 10. STREDA 18:00

28. 10. PIATOK 18:00

HEDI HEDI

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

88 min.

26. 10. STREDA 20:30 HEDI HEDI 88 min.

20:00

NEON DEMON THE NEON DEMON

SIERANEVADA SIERANEVADA

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

173 min.

27. 10. ŠTVRTOK 18:00

29. 10. SOBOTA 16:00

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

PSIE SRDCE HEART OF A DOG

20:00 PO BÚRKE AFTER THE STORM

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

162 min.

20:00

85 min.

27. 10. ŠTVRTOK 20:30

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

30. 10. NEDEĽA 16:00

118 min.

113 min.

103 min.

20:00

75 min.

18:00 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

FK TATRA NITRA Ulica 7. pešieho pluku Nitra www.kinoklubnitra.sk

24. 10. PONDELOK 18:00

7. 11. PONDELOK 18:30

14. 11. PONDELOK 18:00

NEON DEMON THE NEON DEMON

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

HEDI HEDI

118 min.

25. 10. UTOROK 19:00 TONI ERDMANN TONI ERDMANN

87 min.

162 min.

18:00

31. 10. PONDELOK 20:00

ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

85 min.

8. 11. UTOROK 19:30 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

ZĎALEKA FROM AFAR

20:00

93 min.

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

117 min.

87 min.

28. 10. PIATOK 20:30 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

29. 10. SOBOTA 20:30 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

30. 10. NEDEĽA 17:30 SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

KASÁRNE KULTURPARK KOŠICE Kukučínova 2 04001 Košice www.k13.sk

24. 10. PONDELOK 19:30

26. 10. STREDA 19:30

28. 10. PIATOK 19:30

HEDI HEDI

SIERANEVADA SIERANEVADA

NEON DEMON THE NEON DEMON

88 min.

173 min.

25. 10. UTOROK 19:30

27. 10. ŠTVRTOK 19:30

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

ZĎALEKA FROM AFAR

113 min.

93 min.

118 min.

KINO AKROPOLA KREMNICA P. Križku 393/10 967 01 Kremnica www.akropolakremnica.sk

26. 10. STREDA 17:30

28. 10. PIATOK 17:30

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

ZĎALEKA FROM AFAR

87 min.

93 min.

19:30

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

NEON DEMON THE NEON DEMON

100 min.

118 min.

27. 10. ŠTVRTOK 17:30

29. 10. SOBOTA 17:30

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

162 min.

103 min.

19:30

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

PSIE SRDCE HEART OF A DOG

113 min.

75 min.

88 min.

15. 11. UTOROK 19:00 SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

PROGRAM PROGRAMME

KINO POVAŽAN NOVÉ MESTO NAD VÁHOM Hviezdoslavova 4 915 01Nové Mesto nad Váhom www.kinopovazan.sk

26. 10. STREDA 19:00

2. 11. STREDA 19:00

9. 11. STREDA 19:00

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

NEON DEMON THE NEON DEMON

PO BÚRKE AFTER THE STORM

87 min.

118 min.

27. 10. ŠTVRTOK 19:00

3. 11. ŠTVRTOK 19:00

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

100 min.

24. –––– 30. 10. 2016 Be2Can

www.be2can.eu

117 min.

KINO MIER NOVÉ ZÁMKY Nám. Gy. Széchényiho 9 940 58 Nové Zámky www.kinomier.sk

25. 10. UTOROK 19:30

1. 11. UTOROK 19:30

8. 11. UTOROK 19:30

ZĎALEKA FROM AFAR

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

SIERANEVADA SIERANEVADA

93 min.

100 min.

173 min.

27. 10. ŠTVRTOK 19:30

3. 11. ŠTVRTOK 19:30

10. 11. ŠTVRTOK 19:30

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

162 min.

Be2Can 24. –––– 30. 10. 2016

KINO NOVA SEREĎ Dionýza Štúra 92601 Sereď www.kinonova.sered.sk

87 min.

26. 10. STREDA 19:30

6. 11. NEDEĽA 20:45

20. 11. NEDEĽA 20:45

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

100 min.

9. 11. STREDA 19:30

NEON DEMON THE NEON DEMON

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

30. 10. NEDEĽA 20:30

85 min.

162 min.

29. 10. SOBOTA 18:30 118 min.

113 min.

NEON DEMON THE NEON DEMON 118 min.

2. 11. STREDA 19:30 ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

PROGRAM PROGRAMME

www.be2can.eu

113 min.

13. 11. NEDEĽA 20:30 HEDI HEDI 88 min.

16. 11. STREDA 19:30 24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

85 min.

KINO MIER SPIŠSKÁ NOVÁ VES Šafárikovo námestie 7 052 01 Spišská Nová Ves www.mkc.snv.sk

23. 11. STREDA 19:30 PO BÚRKE AFTER THE STORM

24. 10. PONDELOK 19:00

26. 11. STREDA 19:00

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

100 min.

162 min.

25. 10. UTOROK 19:00

27. 10. ŠTVRTOK 19:00

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

HEDI HEDI 88 min.

113 min.

117 min.

27. 11. NEDEĽA 20:30 SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

30. 11. STREDA 19:30 FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA 87 min.

KINO TATRAN POPRAD Námestie sv. Egídia 43/86 058 01 Poprad www.kinotatran.sk

31. 10. PONDELOK 17:00

2. 11. STREDA 17:00

4. 11. PIATOK 17:00

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

100 min.

19:30

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

ZĎALEKA FROM AFAR

87 min.

3. 11. ŠTVRTOK 17:00

PO BÚRKE AFTER THE STORM

PSIE SRDCE HEART OF A DOG

Masarykova 7 08001 Prešov www.facebook.com/pages/ Kino-Scala-Prešov/

19:30

SIERANEVADA SIERANEVADA

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

113 min.

19:30 NEON DEMON THE NEON DEMON

ZĎALEKA FROM AFAR

HEDI HEDI

87 min.

88 min.

25. 10. UTOROK 17:00

27. 10. ŠTVRTOK 17:00

PO BÚRKE AFTER THE STORM

SIERANEVADA SIERANEVADA

117 min.

TRENČÍN Mierové nám. 4 91101 Trenčín www.lampart.sk

173 min.

27. 10. ŠTVRTOK 18:00

28. 10. PIATOK 18:00

29. 10. SOBOTA 18:00

PSIE SRDCE HEART OF A DOG

HEDI HEDI

ZĎALEKA FROM AFAR

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

75 min.

88 min.

93 min.

100 min.

20:00

22:00

20:00

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

SIERANEVADA SIERANEVADA

162 min.

KINO ORBIS RIMAVSKÁ SOBOTA Francisciho 1 97901 Rimavská Sobota www.rimavskasobota.sk

24. 10. PONDELOK 18:00 TONI ERDMANN TONI ERDMANN 162 min.

25. 10. UTOROK 18:00 NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

173 min.

113 min.

85 min.

113 min.

20:00 ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

27. 10. ŠTVRTOK 18:00 24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

28. 10. PIATOK 18:00 NEON DEMON THE NEON DEMON 118 min.

103 min.

NEON DEMON THE NEON DEMON

3. 11. ŠTVRTOK 19:00

HEDI HEDI

26. 10. STREDA 18:00

88 min.

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

162 min.

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

ARTKINO METRO

HEDI HEDI

21. 11. PONDELOK 19:00

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

26. 10. STREDA 17:00

26. 10. STREDA 18:00

8. 11. UTOROK 19:00

28. 10. PIATOK 19:00

Tatranská galéria Hviezdoslavova 12 058 01 Poprad www.tatragaleria.sk

118 min.

24. 10. PONDELOK 19:00

113 min.

POPRAD

24. 10. PONDELOK 17:00

75 min.

19:30 173 min.

PREŠOV

93 min.

1. 11. UTOROK 17:00 117 min.

KINO SCALA

162 min.

KLUB FILM EUROPE

118 min.

93 min.

14. 11. PONDELOK 19:00

23. 11. STREDA 19:00

PO BÚRKE AFTER THE STORM

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

117 min.

KINO FONTÁNA PIEŠŤANY Beethovenova 1 921 01 Pieštany www.fontanapiestany.sk/uvod

87 min.

25. 10. UTOROK 20:00

27. 10. ŠTVRTOK 20:00

2. 11. STREDA 20:00

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

NEON DEMON THE NEON DEMON

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

100 min.

118 min.

26. 10. STREDA 20:00

1. 11. UTOROK 20:00

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

ZĎALEKA FROM AFAR

162 min.

93 min.

16. 11. STREDA 19:00

STANICA ZÁRIEČIE ŽILINA Závodská cesta 3/2844 010 01 Žilina www.stanica.sk

25. 10. UTOROK 17:00

15. 11. UTOROK 17:00

29. 11. UTOROK 17:00

NEON DEMON THE NEON DEMON

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

SIERANEVADA SIERANEVADA

118 min.

162 min.

173 min.

20:00

3. 11. ŠTVRTOK 20:00

NEON DEMON THE NEON DEMON

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

SIERANEVADA SIERANEVADA

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

1. 11. UTOROK 17:00

85 min.

118 min.

103 min.

162 min.

KINO HVIEZDA TRNAVA Paulínska 1 917 01, Trnava www.kinohviezda.trnava.sk

173 min.

24. 10. PONDELOK 19:30

26. 10. STREDA 20:00

28. 10. PIATOK 18:00

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

NEON DEMON THE NEON DEMON

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

113 min.

25. 10. UTOROK 20:00 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

118 min.

27. 10. ŠTVRTOK 19:30

85 min.

ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

100 min.

HEDI HEDI

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

88 min.

103 min.

20:00

88 min.

HEDI HEDI 88 min.

DOM UMENIA PIEŠŤANY Nábrežie I. Kraska 1 921 01 Piešťany www.domumeniapiestany.sk

24. 10. PONDELOK 18:00

25. 10. UTOROK 18:00

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

PO BÚRKE AFTER THE STORM 117 min.

DOM KULTÚRY LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ

113 min. Hollého 4 03101 Liptovský Mikuláš www.dklm.sk

24. 10. PONDELOK 20:00

26. 10. STREDA 18:00

27. 10. ŠTVRTOK 17:30

NEON DEMON THE NEON DEMON

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

118 min.

25. 10. UTOROK 18:00 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

20:00 NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

103 min.

162 min.

20:00

PO BÚRKE AFTER THE STORM

ZĎALEKA FROM AFAR

117 min.

93 min.

KINO ÚSMEV KOŠICE Kasárenské námestie 1 040 01 Košice www.kinousmev.sk

24. 10. PONDELOK 20:00

27. 10. ŠTVRTOK 18:00

29. 10. SOBOTA 18:00

31. 10. PONDELOK 18:00

SIERANEVADA SIERANEVADA

24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS

JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

173 min.

25. 10. UTOROK 18:00 SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO 85 min.

103 min.

20:00

20:30

TONI ERDMANN TONI ERDMANN

PO BÚRKE AFTER THE STORM

NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL

162 min.

28. 10. PIATOK 18:00

26. 10. STREDA 18:00 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE

20:00

20:00 ZĎALEKA FROM AFAR 93 min.

100 min.

20:00

FRANKOFÓNIA FRANCOFONIA

100 min.

103 min.

87 min.

HEDI HEDI 88 min.

23:00 SIERANEVADA SIERANEVADA 173 min.

117 min.

23:00 NEON DEMON THE NEON DEMON 118 min.

30. 10. NEDEĽA 18:00 SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO 85 min.

20:00 JA, DANIEL BLAKE I, DANIEL BLAKE 100 min.

113 min.

KINO MLADOSŤ VRANOV NAD TOPĽOU M.R.Štefánika 875/200, 09316 Vranov nad Topľou www.kino.kulturavranov.sk

26. 10. STREDA 19:00

28. 10. PIATOK 19:00

SMRŤ V SARAJEVE DEATH IN SARAJEVO

NEON DEMON THE NEON DEMON

85 min.

27. 10. ŠTVRTOK 19:00 24 TÝŽDŇOV 24 WEEKS 103 min.

118 min.

3. 11. ŠTVRTOK 19:00 HEDI HEDI 88 min.

4. 11. PIATOK 19:00 NEZNÁME DIEVČA THE UNKNOWN GIRL 113 min.

Organizátor / Organizer

Podujatie finančne podporili / With the financial support of

Partneri / Partners

Hlavní mediálni partneri / Main media partners

Mediálni partneri / Media partners