„Koho našli?“ opýtal sa Palm, keď vybehol von, no tiež uvidel hlavne zbraní. Stuhol. Ozbrojenci zbraňami naznačovali, aby si sadli na miesto, kde pred chvíľou Tiberský sedel. Obaja sa tam usadili, no Tiberský s úsmevom hľadel do zeme. Z jednej strany lesa vyšiel tank T- 62. Na jeho korbe sedelo toľko ozbrojencov, koľko sa naňho len mohlo zmestiť. Za ním išiel ešte jeden tank, tiež plne naložený bojovníkmi. Tanky zastavili a ozbrojenci zoskočili. Pár ich bežalo smerom k lesu, kde sa strieľalo, pár ich prišlo k sediacej dvojici. Z druhej strany lesa sa vynoril moderný džíp a za ním nákladné auto plné mužov v rôznych uniformách, s rôznymi zbraňami a s kuklami na hlavách. Od lesa sa blížili čoraz hlasnejšie náreky mužov, žien a detí. Títo ľudia ešte žijú. Tiberskému je jasné, ako skončia. Presne tak isto, ako tí ľudia v kameňolome. To ich nemôžu zabiť hneď tu a teraz? Beštie... Nevšímal si vôbec, kto vystúpil z džípu a tiež išiel k nemu. Čoraz viac ľudí nad ním stálo. „Pán Tiberský! Tak predsa sme sa znova stretli...“ povedal dáky veselý mužský hlas. Veľmi pomaly zdvihol hlavu. Bál sa tej tváre, ktorú tam uvidí. Bol to on. Muž v jeho veku, no omnoho sympatickejší. Odetý v dôstojníckej uniforme Zelených baretov, šitej na mieru. Vedľa neho stál mladší dôstojník v takej istej uniforme. „Gregory Brick! Vás ešte stále neodsúdili?“ „A za čo, prosím vás? Za to, že robím sprostredkovateľa v predaji zbraní pre zaujímavejšiu klientelu? Nedajte sa vysmiať...“ „A čo Juhoslávia?“ rozkričal sa Tiberský a chcel vstať, no uvidel viac hlavní, tak sa radšej opäť upokojil. „Juhoslávia... Len ďalší biznis. Nič viac.“ „A čo teraz s nami urobíte?“ spýtal sa Palm. „To je prekvapenie. Niekto by vás totiž videl ešte radšej ako ja. Tak mu to splníme, nie?“ 98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS224815
„Veliteľ, vo vnútri je dáky zranený chlap. Čo s ním?“ spýtal sa jeden maskovaný ozbrojenec. „No čo asi, chytrák? Pre zranených miesto nemáme!“ vyhlásil Brick jasne a dal si ruky za chrbát. Tiberský sa vydesil pri pomyslení, čo chcú urobiť s Rudom. Čo teraz? Práveže vôbec nič. Dvaja muži vošli dnu. „Hej! Čo to robíte? To je môj pacient!“ kričala Millerová. „Bol to váš pacient. A uhnite!“ „Tak to si vyprosím! Budem sa sťažovať u vášho... Au!“ Vytiahli Ruda von. Pribehol k nim jeden povstalec a pomohol im. Niesli ho za domy k lesu. Rudo mal mierne otvorené oči. Pozeral sa nimi na Tiberského. Z nedošitej rany mu tiekla krv. „Nie! Nechajte ho!“ zakričal Tiberský priam hystericky a vystrelil na nohy, no vtom zacítil na temene hlavy tupý úder. A potom prišla tma...
99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS224815
10 Niečo sa ho snažilo z tej tmy dostať. Akýsi známy ženský hlas. Potom prichádzali záchvevy. Zrazu svetlo. Hluk motora nákladného vozidla. Ženská tvár nad ním. To bola Millerová. Tvárila sa vážne. To mu ale v tom momente bolo jedno. Spomenul si na všetko, čo sa pred tou tmou stalo. Najradšej by tú tvár už nikdy nevidel. Najradšej by už nevidel nič. Prečo ho nezastrelili ihneď? To ho musia v tejto psychickej agónií držať čo najdlhšie? Čo im on také učinil, že mu to teraz minimálne tisíckrát oplácajú? „No konečne ste sa...“ „Dajte mi pokoj!“ odsekol rázne a odstrčil ju. Potom sa posadil a porozhliadal okolo seba. Jemne sa chytil za miesto, kde naposledy pristála pažba pušky. Mal tam veľkú hrču. Palm sedel za Millerovou na lavici. Hlavu mal zaborenú v rukách, opretých lakťami o stehná. V smere k šoférovi sedel povstalec s kuklou na hlave. Každú chvíľu sledoval činnosť trojice. U východu sedeli ďalší dvaja ozbrojenci. Tiež sledovali trojicu. Za nákladiakom nasledoval ešte jeden vojenský nákladiak po asfaltovej ceste cez les. Stále pršalo, aj keď už menej. Tiberský pomaly vstal a usadil sa naproti Palmovi. „Ako dlho som bol mimo?“ zaznela jeho otázka do priestoru. „Asi hodinu.“ „A čo sa vlastne tam...“ zarazil sa, pretože sa mu zobrazil obraz zraneného Ruda, ktorého vynášali z domu. Potom už len tma. „Vášho kamaráta zastrelili,“ precedil Palm cez dlane. Tak predsa to urobili. Ešte sa dalo kútikom čohosi vo svojom vnútri veriť, že sa predsa len zľutovali a tohto zajatca ešte chvíľu nechajú živého. Ale načo vlastne? Genocída pracuje na plné 100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS224815