John Eldredge Očarujúca by marek makynko

ISBN 80-968638-9-4

ÚVOD

Sme na posvätnej pôde. Napísať knihu pre mužov (Divoký v srdci) bolo po merne ľahké. Nie preto, že by muži boli jednoduchí. No z oboch pohlaví, ktoré sa usilujú preplávať spolu mo rom lásky a života, muži sú menej komplikovaní. S tým súhlasia rovnako muži i ženy. Mimochodom, tajom nosť ženského srdca bola pokladaná za dobrú vec; mala byť zdrojom radosti. Stala sa však zdrojom zahanbenia - ženy sa vo všeobecnosti cítia byť „príliš veľa" a záro veň „príliš málo" tým, čím by mali byť. Muži sa snažia bočiť od hĺbok ženskej duše, sú si neistí tým, čo by tam našli, alebo skôr tým, ako by to zvládli. Strácajú tým poklad, ktorým je srdce ženy, prichádzajú o bohatstvo ženskosti, ktoré malo obohatiť celý ich život, strácajú cestu, ktorou im Boh chcel dať poznať svoje srdce. Uisťujem vás - toto nie je kniha o všetkých situá ciách, v ktorých ste ako žena zlyhali. Sme už z takých kníh unavení. Keď som sa stala kresťankou (Stasi), prvú knihu o Božích ženách, po ktorej som siahla, som šma rila cez celú izbu do kúta. Nikdy viac som sa k nej nevrá tila. Odvtedy prešlo dvadsaťpäť rokov a prečítala som iba zopár kníh, ktoré by som vám mohla bezvýhradne odporučiť. Ostatné ma vytáčali. Ich posolstvo ženám vo mne vzbudzovalo asi takýto pocit: „Nie si žena, akou by si mala byť, ale ak sa budeš riadiť týmito desiatimi bodmi, môžeš sa zlepšiť." Vo väčšine prípadov zabíjali dušu. Veď ženskosť nie je vecou návodu. Máme priateľky, ktoré majú rady stretnutia pri čaji a porcelán, no i také, ktoré len pri myšlienke na niečo také vyletia ako sršne. Známe, ktoré rady lovia, dokonca

lukom. Ženy, ktoré majú rady návštevy, ako i tie, ktoré návštevy neznášajú. Ženy, ktoré sú profesorkami, mamič kami, doktorkami, sestričkami, misionárkami, zubárkami, gazdinkami, terapeutkami, riaditeľkami, umelkyňami, poetkami, horolezkyňami, pretekárkami v triatlone, sekretárkami, predavačkami i sociálnymi pracovníčka mi. Každá z nich je nádherná žena. Kto je teda skutočnou ženou: Popoluška alebo Jo hanka z Arku? Mária Magdaléna alebo Oprah (pozn. red.: Oprah Winfrey - Američanka, ktorá už vyše dvad sať rokov veľmi úspešne moderuje vlastnú televíznu talkshow)? Ako teda odhaliť podstatu ženskosti bez to ho, aby sme upadli do stereotypu, alebo - čo je hor šie - nedostali naše čitateľky pod ešte väčší tlak a ešte väčšmi ich zahanbili? To ženy veru vôbec nepotrebujú. Avšak podstata, ktorú vložil Boh do každej ženy, naozaj existuje. Vnútri, v našom srdci je niečo hlboké a pravdi vé. Preto sa vydáme skúmať ženskosť cestou srdca. Čo sa nachádza v jadre ženského srdca? Aké sú jej túžby? Po čom sme ako dievčatká túžili? Po čom ešte stále ako ženy túžime? A ako sa môže žena začať uzdravovať zo zranení a tragédií svojho života? Niekde medzi snami vašej mladosti a včerajškom sa stratilo niečo veľmi vzácne, poklad. Je ním vaše srd ce, vaše drahocenné ženské srdce. Boh vložil do vášho vnútra ženskosť, ktorá je mocná a jemná, divoká a prí ťažlivá. Určite bola nepochopená a zneužívaná. Ale stá le je tam. Vaše skutočné srdce. A stojí za to znovu ho objaviť a získať späť. Ste očarujúca. A tak vás pozývame, aby ste sa s nami vydali na ces tu, cestu objavovania a uzdravovania. Veď vaše srdce je cenou Božieho kráľovstva a Ježiš prišiel, aby vás získal pre seba - celú. Modlíme sa, aby Boh použil túto knihu vo vašom živote, vašom srdci, aby priniesol uzdravenie, obnovenie, radosť a život! Ak to urobí, bude to skutočne 6

dôvod na nádhernú oslavu. Aj s porcelánovými šálka mi; alebo papierovými tanierikmi - to nie je podstatné. Jedného dňa to oslávime spoločne. S očakávaním a ná dejou vám želáme, aby vás táto kniha priviedla bližšie k Božiemu srdcu - a rovnako i k vášmu vlastnému.

PRVÁ KAPITOLA

Niekedy je ťažké byť ženou. - TAMMY WYNETTE

Zbadal, že Fatimine oči sú plné sĺz. „Plačeš?" ,Som žena púšte, "povedala, odvrátiac tvár. „Ale predovšetkým som žena." - PAULO COELHO

Tvoje miesto je medzi divými kvetmi Tvoje miesto je v äne na mori Tvoje miesto je tam, kde ti láska odpočíva na pleci Tvoje miesto je tam, kde sa cítiš slobodná. - TOM PETTY

Poďme na to." Začal padať súmrak. Chladný vzduch voňal borovicou a šalviou. Bystrá, hu čiaca rieka nás priťahovala. Boli sme na stanovačke v Tetonských vrchoch s kanoe na streche nášho auta. „Zložme sa." John sa na mňa pozrel, či som sa zbláznila. Do dvadsiatich minút les, rieku i nás všetkých pohltí tma. Bude čierna ako uhoľ. Na rieke budeme sa mi, len s matnou predstavou, ako ju splaviť, čomu sa vyhnúť, ako sa dostať na breh k nejakej ceste. A potom nás bude čakať nekonečná cesta peši späť k autu. Kto vedel, aké nebezpečenstvo sa tam môže ukrývať? John sa na mňa pozrel znova, potom sa zahľadel na našich malých synov a povedal: „Dobre, ideme na to." Rýchlo sme sa pripravili a vyrazili sme. Ten večer bol úžasný. Pôvabne sa vlniaca rieka me nila farbu od kobaltovej cez striebornú až k čiernej. Boli sme tam úplne sami. A Oxbow Bend sme mali len pre seba. V rekordnom čase sme zložili kanoe, obliekli si zá chranné vesty, usadili chlapcov, pevne zovreli do rúk vesla a vydali sme sa na plavbu s túžbou čo najviac sa nasýtiť očarujúcej krásy okolo. Ponad rieku čnel starý drevený most, ktorého chatr né zvyšky vyzerali, akoby sa mali zrútiť pri najbližšom silnejšom závane vetra. Museli sme sa skloniť, aby sme popodeň prešli. Opatrne sme sa plavili kľukatým rieč nym korytom -John vzadu, ja vpredu, naši traja chlapci, plní údivu a nadšenia, medzi nami. Keď začali vychá dzať na oblohu hviezdy, cítili sme sa ako deti pri stvore ní Narnie - obloha bola neskutočne jasná, hviezdy tak blízko. So zatajeným dychom sme hľadeli na hviezdu, čo pomaly padala oblohou, až kým nezmizla. Do vody čľupol bobor, zaznelo to ako výstrel z pušky. Pri svojom skoku vystrašil dve kačky, ktoré vzlietli. Medzi 10

tmavou vodu a oblohou sme videli len biele vlnky, ktoré nasledovali loď ako synchronizovaní vodní lyžiari. Sovy začali húkať nad lesom, od brehu sa k nim pridali žeria vy. Bol to prirodzený, známy zvuk, no predsa bol tajupl ný. Zatiaľ, čo sa vesla takmer nehlučne vnárali do vody, šepkali sme si nové objavy divokej prírody. Noc sa usadila okolo nás, nadišiel čas pristáť. Roz hodli sme sa priblížiť sa k brehu v zátoke, ktorá bola ne ďaleko cesty. Odtiaľ by sme sa mohli pomerne rýchlo vrátiť k nášmu autu. Nechceli sme veslovať potme proti prúdu - mohlo to byť nebezpečné a ťažšie by sme hľa dali naše odstavené auto. Ako sme sa približovali k brehu rieky, z vysokej trávy sa zdvihol losí samec presne na mieste, kde sme chceli pristáť. Bol čierny ako noc. Všimli sme ho len vďaka si luete proti oblohe. Vzadu za ním čneli vrcholce kopcov. Bol obrovský a nádherný. A stál nám v ceste. Zatarasoval jediné vhodné miesto na pristátie. Tomuto zvieraťu padne za obeť v národných parkoch práve viac ľudí, ako všetkým ostatným dohromady. Mimoriadna rýchlosť, osemsto kilogramov svalov a parožia a absolútna nevypočítateľnosť stvorili z neho skutočný postrach. Keby skočil do vody, trvalo by mu len necelé dve sekundy, kým by prevrátil naše kanoe. Nemali sme kde pristáť. Nálada sa zmenila. S Johnom nás zachvátil strach. Bola iba jediná možnosť, ako sa odtiaľ dostať - veslo vať späť proti prúdu na miesto, odkiaľ sme vyrazili. No všade naokolo bola už úplná tma. Pokojne, opatrne sme otočili kanoe, hľadajúc vhodné rameno, ktoré by nás viedlo mimo hlavného toku. Nečakali sme, že sa naše dobrodružstvo takto zvrtne. John nás musel obratne viesť, ja veslovať zo všetkých síl. Stačila by v tejto chví li iba jedna chyba a mocný prúd rieky by naklonil ka noe, naplnil ho vodou a prúd by zmietol našich malých chlapcov do tmy. 11

Bolo to vzrušujúce. Zvládli sme to. John to zvládol a ja tiež. Spoločne sme zvládli náročnú úlohu. Musela som sa však do toho vlo žiť celá. Bojovala som v tom so svojou rodinou a kvôli nej, obklopená divokou, trblietajúcou sa krásou. Pravdu povediac, bolo to nebezpečné... a pre mňa transcenden tné. Už som viac nebola Stasi. Bola som Sacagewea, in diánska princezná Západu, statočná a silná žena.

CESTA Ž E N Y Potom prišiel čas plný rizika. Ostať uväznený v púčiku bolo bolestnejšie ako riziko samotného kvitnutia. - ANAIS NINOVÁ

Snažím sa spomenúť si, kedy som prvý raz v srdci spo znala, že už viac nie som dievča, že sa zo mňa stala žena. Bolo to vtedy, keď som zmaturovala? Alebo ukončila vysokú školu? Uvedomila som si to, keď som sa vydala, stala sa matkou? Mám štyridsaťpäť rokov, no v mojom srdci zostáva miesto, ktoré sa stále cíti veľmi mladé. Keď si spomínam na udalosti, ktoré by som označila za aké si zlomové, iniciačné rituály, chápem, prečo bola moja cesta taká kľukatá, neistá. V deň, keď som dostala prvý raz menštruáciu, moja rodina ma pri večeri priviedla do pomykova tým, že mi zaspievala pieseň: „Toto dievča je už ženou..." Hmmmm. Vôbec som sa necítila inak. Cítila som sa ponížená, že to všetci vedia. Náhle zaujatá kukuricou som uprene hľadela do taniera. V deň, keď som dostala svoju prvú podprsenku, takú „skúšobnú" z elastického materiálu, jedna z mojich sestier ma vystrčila na chodbu, kde stál na moje veľké zdesenie 12

otec pripravený odfotil: ma. Povedali mi, že sa z toho bu dem neskôr smiať. (Nikdy sa to nestalo.) Ako mnohé iné dievčatá som sa sama prebíjala dospievaním, cez čas, keď sa mi menilo a prebúdzalo telo i srdce. Na ceste do obdobia ženskosti som nemala žiadneho sprievodcu. Áno, poradili mi, že mám menej jesť. Otec si ma raz vzal bokom a pove dal mi: „Nijaký chlapec ťa nebude chcieť, ak budeš tučná." Na ceste hľadania svojej identity, tak ako mnoho žien v sedemdesiatych rokoch, som vstúpila na vysokej škole do feministického hnutia. Dokonca som sa stala riaditeľ kou Women's Resource Center (Centra pre možnosti žien) na liberálnej štátnej univerzite v Kalifornii. Akokoľvek som sa ako žena pokúšala presadiť svoju silu a nezávislosť („počkajte, keď zrevem!"), moje ženské srdce ostávalo prázdne. Ak vám v mladosti, v čase, keď sa hľadáte, po vedia: „Môžeš byť, čím chceš," veľmi vám to nepomôže. Je to príliš široký pojem. Nepomôže vám to k určeniu vášho smerovania. A ak vám ako staršej povedia: „Mô žete robiť všetko, čo robia muži," ani to vám nepomôže. Nechcete byť mužom. Teda, čo znamená byť ženoui Pokiaľ ide o lásku, v tej tajuplnej krajine ženského srdca boli jediným zdrojom môjho poznania filmy a hudba. Ako mnoho iných žien som vedela, že sama zápasím so zmätkom, ktorý mi spôsobovalo moje nie raz zlomené srdce. V poslednom ročníku na vysokej škole som sa naozaj zamilovala. Ten mladý chalan mo ju lásku opätoval. Po dva a pol roku chodenia sme sa s Johnom zasnúbili. Počas svadobných príprav mi moja mama dala zvláštne rady, ktoré sa týkali manželstva. Boli dve. Prvá - láska uletí, ak na stole nie je pripravené dob ré jedlo. A druhá - stále treba udržiavať čistú kuchynskú dlážku. Celý dom potom vyzerá čistejší. Pochopila som, čo tým myslela. Totiž, že moje nové postavenie manžel ky sa sústredí prevažne na kuchyňu. Budem pripravovať všakovaké jedlá a donekonečna upratovať. 13

Akosi som verila, že keď pri sobáši poviem „áno", budem kúzelné pretvorená na žienku domácu. Predsta vovala som si, ako krásna, červenolíca pečiem chlieb a vyberám ho voňavý z pece. Neprekážalo mi, že som za celý svoj život varila iba päťkrát; s rozhodnosťou a nad šením som sa dala do pripravovania večeri, dokonca aj raňajok. Po dvoch týždňoch som sa zničená zvalila na gauč a Johnovi som oznámila, že neviem, čo bude na večeru - musí sa o seba postarať sám. Navyše ešte aj ku chynská dlážka bola špinavá. Zlyhala som. Môj príbeh je príbehom väčšiny žien - dostávame množstvo informácií, čo znamená stať sa ženou, no veľ mi málo pomoci, ako sa ňou naozaj stať. Istá mladá žena nám nedávno napísala: Spomínam si na chvíľu, keď som sa ako desať ročná pýtala samej seba a starších dievčat, ako by mohla byť Božia žena plná sebadôvery, príťažlivá a krásna, a nestať sa pritom nacistickou feminist kou či rozkolísanou prostitútkou, ktorá si neustá le vyžaduje pozornosť. Ako sa môžem stať silnou ženou bez toho, aby som bola hrubá? Ako byť citlivou a nepoddať sa pritom žiaľu? Zdá sa, že knihy na tému hľadania mužskej identity - o dospievaní, o zasvätení do mužskosti - sa množia ako huby po daždi. Niektoré z nich sú skutočne výborné. Je však málo kníh, ktoré ponúkajú múdre rady na cestu, ako sa stať skutočnou ženou. Poznáme očakávania našich rodín, cirkevných zborov, kultúry. Musíte spĺňať mnohé „kritériá", aby ste boli považované za dobré. No to sa nedá porovnávať s tým, čo si proces „stania sa ženou" vyžaduje. V tom nám cirkevné spoločenstvo veľmi nepomohlo. Nie, ani toto nie je dosť presné. Cirkevné spoločenstvo bo lo súčasťou problému. Ženám v prvom rade „odkazovalo": 14

„Ste tu pre službu. Boh vás stvoril, aby ste slúžili. V det skej izbe, v kuchyni, v rôznych výboroch, v domácnosti, v spoločenstve." Skúste si predstaviť ženy, ktoré sú pova žované za „vzor" všetkých ostatných žien vo farnosti. Sú sladké, úslužné, majú pekne vyčesané vlasy. Sú aj zamest nané, disciplinované, ovládajú sa. A sú unavené. Spomeňte si na ženy, ktoré stretávate v kostole, cirkev ných spoločenstvách. Snažia sa žiť podľa nejakého mode lu ženskosti. Ako vás „učia" byť ženou? Čo vám hovoria svojím životom? Ako sme už povedali, musíme uznať, že sú... unavené. A cítia sa vinné. Žijeme neustále prenasle dované známym vzorom „ženy z Prísloví 31", ktorej ži vot je taký zaneprázdnený, až sa čudujem, kedy má čas na priateľstvo, prechádzky, alebo čítanie kníh. Jej lampa ani v noci nezhasne." Kedy má potom čas na milovanie? Ako si odobruje, posväcuje zahanbenie, v ktorom žije väčšina žien. Je biblickým dôkazom, že sme zas a znova zlyhali. Čo je to za zbožnosť - pocit, že ako žena ste zlyhali?

NEVIDENÁ, N E H Ľ A D A N Á A NEISTÁ

Viem, že v úsilí vyhovovať nie som jediná, ktorá je na plnená neustálym pocitom zlyhania. Alebo pocitom, že nie som dostatočne dobrou ženou. Každá žena, s ktorou som sa stretla, to cíti - je to niečo hlbšie ako pocit zly hania v tom, čo robí. Ide o základný, oveľa hlbší pocit zlyhania v tom, kto je žena. Nie som dosť a. som príliš záro veň. Nie dosť pekná, chudá, milá, láskavá, vychovaná... Príliš zraniteľná, náročná, precitlivelá, silná, tvrdohlavá, komplikovaná... Výsledkom je všadeprítomný spoloč ník žien, zahanbenie. Naháňa nás, prenasleduje, a tak sa priživuje na našej najhlbšej obave, že napokon zostane me samy a opustené. 15

Predsa len, ak by sme boli lepšími ženami - čokoľvek to znamená -, život by nebol taký ťažký. Nemám prav du? Nemali by sme toľko trápenia. V našich srdciach by bolo menej zármutku. Prečo je také ťažké vytvoriť zmysluplné priateľstvá a udržať si ich? Prečo sa nám zdajú byť naše dni bezvýznamné, bez romantiky a dob rodružstva, ale naopak preplnené povinnosťami a po žiadavkami? Cítime sa nevidené dokonca i tými, ktorých pokladáme za najbližších. Cítime sa nehľadané - nikto sa nás s vášňou a odvahou nesnaží získať, nik sa nesnaží preniknúť našou komplikovanosťou a nájsť v nás niečo hlboké. A cítime sa neisté- neisté dokonca v tom, čo to znamená byť ženou, žensky nežnou. Neisté tým, či také sme alebo vôbec niekedy budeme. Uvedomujeme si svoje zlyhania a opovrhujeme sa my sebou, ak sa odvažujeme túžiť po niečom väčšom. My totiž túžime po dôvernosti a dobrodružstve, túžime byť Kráskou nejakého slávneho príbehu. Túžby uložené hlboko v našom srdci sa zdajú byť skôr prepychom, na ktorý majú nárok iba tie z nás, ktorým sa v živote niečo podarilo. Ostatným ostáva jediné - bez rozdielu kultúry alebo vyznania: Viac sa usilovať!

SRDCE Ž E N Y

Vo všetkých postrehoch, ktoré sme uviedli, však chýba to najdôležitejšie. Ženské srdce. Nemalo by sa naň zabúdať, pretože ako hovorí Pís mo, srdce je najdôležitejšie. „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života" (Prís 4, 23). Veľmi ho stráž. Prečo? Lebo Boh vie, že srdce je podstatou to ho, kto sme. Je zdrojom tvorivosti, odvahy, nášho pre svedčenia; prameňom našej viery, nádeje, a samozrejme 16

lásky. Toto naše vnútorné „žriedlo života" je základom nášho bytia, centrom našej existencie. Vaše ženské srdce je tým najdôležitejším, čo v živote máte. Zamyslite sa nad tým: Boh vás stvoril ako ženu. „A stvo ril Boh človeka na svoj obraz... muža a ženu ich stvoril" (Gn 1, 27). Čokoľvek znamená byt' Božím obrazom, ste ním ako žena. Vaše ženské srdce bolo stvorené s najväčšou úctou - ako odraz samotného Božieho srdca. A tak, ak chcete objaviť, čo mal Boh na mysli, keď stvoril ženu na svoj vlastný obraz - vás ako ženu -, musíte sa vydať na cestu. Začína sa vo vašom srdci. A na jej začiatku je túžba. Všimnite si, ako sa hrajú malé dievčatá, a ak sa dá, spo meňte si, o čom ste snívali, keď ste boli malá. Uvedomte si, aké filmy sa dnes ženám páčia. Načúvajte svojmu vlas tnému srdcu i srdciam žien, ktoré poznáte. Po čom ženy túžia? O čom snívajú? Opäť si spomeňte na ženy ako Ta mara, Rút, Rachab - nie veľmi „zbožné" ženy, no v Biblii spomínané s patričnou úctou. Veríme, že budete súhlasiť s tvrdením, že žena vo svojom najhlbšom srdci túži po troch veciach: byť milovaná, mať nenahraditeľnú úlohu vo veľkolepom dobrodružstve a odhaľovať svoju krásu. Jedine toto zistenie dokáže prebudiť ženy k životu.

BYŤ MILOVANÁ Nájdem ťa. Nezáleží na tom, ako dlho to bude trvať, ani ako ďaleko budeš- napokon ťa nájdem. - NATHANAEL CORE v Poslednom Mohykánovi

Mojou najobľúbenejšou detskou hrou bola hra na „une sených a záchrancov". Poznám mnoho dievčat, čo sa ju hrávalo - alebo si to aspoň priali. Byť kráskou unesenou 17

zlými nepriateľmi, kvôli ktorej bojuje a nakoniec ju zachráni jej hrdina - podobná predstava je ukrytá vo všetkých našich snoch. Aj ja som túžila byť hrdinkou, po ktorú si jedného dňa príde jej záchranca ako po Šípko vú Ruženku, Popolušku, Malú morskú vílu, alebo Coru v Poslednom Mohykánovi. Prečo sa to teda hanbím pri znať? Veď som mala rada ten pocit, že kvôli mne niekto bojuje, aby ma zachránil. Táto túžba je uložená hlboko vo vnútri každého dievčenského srdca - i každej ženy. Niektoré z nás sa za to hanbia. Zľahčujeme to. Tvárime sa, že tá túžba v skutočnosti nič neznamená. Sme predsa ženami dvadsiateho prvého storočia - silné, nezávislé, schopné. Ďakujem pekne! Moment... a kto potom ku puje všetky tie romantické knihy? Spomeňte si na filmy, ktoré ste mali rady kedysi, a tie, ktoré máte rady teraz. Existuje nejaký dievčenský film, v ktorom by nevystupoval okúzľujúci princ, ktorý zachráni svoju milovanú? Šípová Ruženka, Snehulienka, Malá morská víla. Dievčatá túžia byť milované. Túžia, aby ich niekto zahliadol a zatúžil po nich, aby ich niekto hľadal a bojoval o ne. A tak musí Netvor v príbe hu Kráska a zviera získať srdce Krásky. Kapitán napokon v balkónovej scéne filmu Zvuk hudby vyznáva Márii pri mesačnom svite svoju lásku a pobozká ju. A my všetky sa túžobne prizeráme. Nemáte zvláštny pocit, keď sa Edward v závere filmu Rozum a cit vracia späť a vyznáva Elinore svoju lásku? „Potom... vy nie ste... nie ste ženatý?" opýta sa so zataje ným dychom. „Nie," odpovie Edward. „Moje srdce je... a stále bude... patriť vám." A keď sa Friedrich v závere filmu Malé ženy vracia po Jo? A čo scéna zapadajúceho slnka v prednej časti lode vo filme Titanik?. Nemožno zabudnúť na Statočné srdce, ako sa William Wallace sna ží získať Murron kvetmi, odkazmi a pozvaním na pre chádzku na koni, a tak dobýja jej srdce. (Ruku na srdce! 18

Nezajazdili by ste si aj vy Škótskou vysočinou po boku muža, ako je Mel Gibson?) Keď sme s Johnom začali „randiť", práve som ukon čila trojročný vzťah. Bola som zranená, vystrašená, všet kému som sa bránila. Poznali sme sa s Johnom už nie koľko rokov, no nikdy by som nebola povedala, že by medzi nami mohlo byť aj niečo viac. Mala som ho rada a aj naďalej sme zostávali „iba priateľmi". On však cítil ku mne čosi iné ako ja k nemu. Určite si to viete pred staviť. Bolo to v jednu jeseň, krátko potom, čo sa stal kresťanom. Ja som v tom čase zúfalo hľadala duchovnú cestu... A vtedy sa naše srdcia stretli. John mi písal listy, množstvo listov. Každý jeden bol plný jeho lásky k Bohu a citov i túžob po mne. Trvalo mu hodiny, kým vyrezal prekrásne srdce z manzanitového dreva, potom ho pripevnil na jemnú retiazku a da roval mi ho. (Dodnes sa z neho teším.) Raz, keď som sa vracala po práci k autu (vtedy som robila čašníčku), na šla som pod stieračom predného skla jeho báseň. Verše napísané pre mňa, len pre mňa! Miloval ma. Videl ma, spoznal ma a bojoval o mňa. Milovala som tie chvíle plné pozornosti, lásky a nehy. Keď sme mladé, túžime byť pre niekoho veľmi vzácne - najmä pre ocka. Ako dospievame, toto žela nie v nás dozrieva do túžby, aby o nás niekto bojoval, aby nám dvoril, aby nás chcel ako ženu. „Prečo sa teda hanbím, že po tom v hĺbke srdca túžim?" opýtala sa ma prednedávnom istá mladá priateľka. Rozprávali sme sa o jej živote, živote slobodnej ženy, o tom, ako má rada svoju prácu. No oveľa radšej by bola vydatá. „Nechcem svoj život upriamiť len na vydaj, no aj tak po tom veľmi túžim." Samozrejme. Je ženou. Byť milovanou nie je úplne všetko, po čom žena tú ži. S Johnom netvrdíme, že by ženy mali odvíjať zmysel svojho života od toho, či boli alebo sú mužom milované. 19

Prečo si však nepriznať, že po tom túžite} Byť tou, po kto rej niekto túži; tou, ktorú sa snaží milovaný človek získať. Byť pre niekoho prioritou. Väčšina našich zlých ženských sklonov prepukne nanovo vtedy, keď sa necítime byť mi lované, keď o nás nik nejaví záujem. V samotnom jadre bytia každej ženy, niekde veľmi hlboko, ukrytá či pocho vaná v srdci, tkvie túžba, aby ju muž videl, aby po nej túžil, aby jej dvoril. Túžime byť milované. NENAHRADITEĽNÁ ÚLOHA VO VEĽKOM D O B R O D R U Ž S T V E

Ako dievča som mala rada filmy z obdobia druhej sve tovej vojny. Predstavovala som si, že v nich sama hrám. Snívala som o tom, že som dospelá a pletiem si vrkoč, aby som vlasy schovala pod prilbu. Mala som v pláne preobliecť sa a predstierať, že som muž, aby som moh la vstúpiť do armády. Uvedomovala som si, že muži v týchto filmoch sú súčasťou niečoho hrdinského, udat ného a významného. Aj ja som túžila byť súčasťou nie čoho takého. V hĺbke svojho vnútra som si veľmi priala byť súčasťou čohosi veľkého a dobrého. Niečoho, kde by bola potrebná celá moja bytosť, niečoho nebezpeč ného, kvôli čomu sa oplatí i zomrieť. V srdci ženy sa nachádza čosi divoké. Skúste uraziť jej deti, manžela, alebo najlepšiu priateľku a pochopíte, čo tým myslím. Aj žena je bojovníčkou, a to jedinečným ženským spôsobom. Predtým, ako v nás starosti života vyhubia takmer všetku túto divokosť, túži väčšina mla dých žien byť súčasťou niečoho veľkolepého a dôležité ho. Predtým, ako začnú prevažovať pochybnosti a obvi nenia, má väčšina žien pocit, že ich úlohou je hrať nejakú dôležitú životnú rolu, veria, že sú veľmi potrebné.

Spomeňte si na Sáru z príbehu Jednoduchá a vysoká Sá ra. Muž, vdovec, a jeho deti ju potrebujú. Akoby ich svetu niečo chýbalo, pokiaľ sa ona nestala jeho súčasťou. Priná ša svoju odvahu a tvorivosť a podmaňuje si Západ. Máme úctu voči ošetrovateľkám z filmu PearlHarbor, ako s odva hou a silou uprostred desivého útoku zachraňujú životy stoviek mužov. Ženské postavy v trilógii Pán prsteňov sú odvážne a krásne - napríklad Arwen, Galadriel, Eowyn - menia osud Stredozeme. A čo ženy ako Ester, Mária ale bo Rút? Sú to biblické postavy, ktoré zaujímajú nenahra diteľné miesto v Najväčšom príbehu. Nejde o „opatrné" a „milé" ženy, ani nie o „sladké", ale o zanietené, vášnivé a silné ženy, ktoré boli nádherné práve ako bojovníčky. Prečo tak rada spomínam na ten čas, keď sme sa pla vili tmavou krásou Tetonských vrchov? Lebo som bola potrebná. Ja som bola potrebná. Nielenže som bola uži točná, ale tak ako Arwen som bola nenahraditeľná. Nik iný nemohol urobiť v kanoe to, čo ja. Ženy milujú dobrodružstvá každého druhu. Či už ide o dobrodružstvá s koňmi (mnohé dievčatá prechádzajú touto etapou svojho dospievania), splavovanie divokej rieky, cestovanie do neznámych krajín, hranie na javis ku, opatrovanie detí, budovanie firmy, alebo stále väčšie ponaranie sa do Božieho srdca - boli sme stvorené, aby sme boli súčasťou veľkolepého dobrodružstva. Dob rodružstva, ktoré je spoločné. Netúžime po dobrodruž stve iba preň samotné, ale aby sme v ňom boli nápo mocné ostatným. Netúžime byť v ňom samy, chceme tam byť s ostatnými. Občas nás priťahuje predstava pustovníckeho života. Nijaké nároky, potreby, žiadna bolesť alebo sklamanie. Je to preto, že sme zranené a unavené. Vo svojom srdci, kde sme skutočne samy sebou, nechceme utiecť na dlhý čas. Boli sme stvorené pre spolunažívanie s ostatnými. Kedže sme obrazom Najsvätejšej Trojice, žije v nás túžba 21

po spoločenstve. Sme predsa stvorené na obraz doko nalého vzťahu. Túžba po vzťahoch tkvie v jadre nášho bytia a súvisí s túžbami po nadprirodzene. Túžime byť nenahraditeľnou súčasťou spoločného dobrodružstva.

O D H A L E N Á KRÁSA Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou. - Žalm 45, 12

Prednedávnom navštívila naše duchovné centrum roz tomilá šesťročná Lacey. Chodila z jednej kancelárie do druhej, hojdala sa na dverách a s úsmevom na tvári sa nás pýtala: „Chcete si vypočuť moju pieseň?" Na opá lenej tvári jej slnko vyťahalo roztomilé pehy, chýbali jej dva predné zúbky a jej očká tancovali od radosti. Kto by jej odolal? Vôbec jej neprekážalo, že niekoho možno vyrušuje. Nemyslím si, že by jej takáto myšlienka vôbec preletela hlávkou. Spievala svoju najnovšie vymyslenú pieseň o mačiatkach a šteniatkach, pričom vôbec nepo chybovala o tom, že nám to urobí radosť. A hneď na to skackala ďalej chodbou, aby poctila svojou prítom nosťou človeka v ďalšej kancelárii. Bola ako lúč letného slnka, alebo skôr ako lesná víla, ktorá poletovala z kan celárie do kancelárie. Bola malým dievčatkom vo svojej nádhere, pričom sa vôbec nehanbila za svoju túžbu po tešiť iných a mať z toho radosť. Preto sa dievčatká rady parádia a predvádzajú. Malí chlapci sa správajú podobne, no je to trochu iné. Naši synovia sa dlhé roky hrajú na kovbojov. Alebo vojakov či rytierov Jedi z Hviezdnych vojen. No nikdy sa nepreoblečú za ženíchov, víly alebo motýle. Malí chlapci si nemaľujú nechty na nohách. Netrvajú na tom, že musia

mať prepichnuté uši. (Niektorí tínedžeri to robia, no to je už iný príbeh.) Malí chlapci sa neozdobujú mamičkiný mi šperkami a neskúšajú si topánky na podpätkoch. Ani nestrávia štyri hodiny pred zrkadlom a nečešú si vlasy. Pamätáte si točiace sa sukne? Väčšina dievčat prešla obdobím, keď nechceli nosiť iné sukne okrem tých, čo sa točili (ak boli trblietavé, o to lepšie). Ak dáte dievčatám škatuľu plnú klobúkov, šatiek, náhrdelníkov a iného oble čenia, domom sa bude celé hodiny rozliehať tajuplné ti cho. Lacné korálky sú drahocennými šperkami; obnosené topánky sa stávajú zlatými črievičkami. A z nočnej košele starej mamy je zrazu plesová róba. Takto oblečené tan cujú po celom dome alebo sa donekonečna parádia pred zrkadlom. Ich mladé srdcia intuitívne túžia po tom, aby boli krásne. Niektoré sa priamo spýtajú: „Som pekná?" Iné zas kladú túto otázku svojím nežným pohľadom. Či sa už pýtajú slovne alebo nie, či majú na sebe trblietajúce sa šaty alebo šaty pokryté blatom, všetky dievčatá to túžia vedieť. Ako prednedávnom napísala mladá skladateľka piesní: Túžim byť krásnou, aby si ostal stáť v úžase. Pozri sa do môjho srdca a budeš ohromený. Túžim počuť, ako hovoríš, že niečo znamenám. Túžim byť hodná lásky a byť krásnou. - BETHANY DILLONOVÁ, Nádherná Minulý rok sme boli s Johnom na plese v nádhernom historickom hoteli Broadmoor. Bola to veľkolepá udalosť. Tmavé kravaty, svetlá sviečok, úžasná večera, tanec. Nádvo rie, na ktorom sa ponúkali všakovaké honosné predjedla, bolo preplnené živými kvetmi, fontánami a odvšadiaľ zne-

júcou klavírnou hudbou v podaní skvelého klaviristu. Bol to dlho pripravovaný večer. Týždne - nie, mesiace - pred udalosťou som si ako každá žena, ktorá sa chystá na ples, kládla tú najdôležitejšiu otázku: „Čo si oblečiem?" (Ako sa ten mimoriadny večer približoval, bola som zvedavá, či sa mi podarí schudnúť za sedem dní ešte desať kíl.) Večer dopadol úžasne. Počasie bolo dokonalé. Každý detail bol pozoruhodný a krásny. Stredobodom celého večera však boli ženy. Ponad zvuk striekajúcich fontán, dokonca i hudby nesúcej sa vzduchom, prenikali nad šené zvolania: „Si nádherná!" „Si krásna!" „Aké úžasné šaty!" „Aká si pôvabná!" Boli sme priam nadšení krásou toho druhého a vychutnávali sme si aj vlastnú. Presved čivo sme hrali túto hru a oddávali sme sa jej. Všetky prítomné dámy boli ženy ako ty a ja. Ženy, ktoré by ste našli v banke, v obchode alebo v kancelá rii. Ženy, ktorých zápasy s akné zanechali stopy na ich tvárach a jazvy na ich dušiach. Ženy, ktorých životným prekliatím bol neustály zápas s nadváhou. Ženy, ktoré si vždy mysleli, že ich vlasy sú príliš riedke alebo príliš hus té, príliš rovné alebo príliš kučeravé. Obyčajné ženy - ak také vôbec existujú. No ženy, ktoré si dovolili zariskovať a odhaliť svoju krásu aspoň na niekoľko hodín v ten ve čer. Lepšie povedané, ženy, ktorých krása bola odhalená. Spomeňte si na svoj svadobný deň - alebo si pred stavte svadobný deň, o ktorom zatiaľ len snívate. Aké dôležité sú pre vás vaše svadobné šaty? Schmatli by ste hocijaké zo šatníka, obliekli by ste si „hocijakú starú han dru"? Istá naša známa sa o šesť mesiacov vydáva. Trápi sa nad predchádzajúcimi vzťahmi a zraneniami, ktoré pri nich nadobudla. Jej príbeh krásy má v sebe množstvo rán. No keď nám rozprávala o tom, ako si skúšala sva dobné šaty, aby našla tie najkrajšie, obavy zmizli a ona zrazu žiarila. „Cítila som sa ako princezná!" povedala placho. Nie je to ten pocit, o ktorom stále snívate?

Isté dievčatko, vychovávané v prostredí, kde sa sprá vajú prívetivo k jej malému ženskému srdiečku, povedalo svojej matke o nádhernom sne, ktorý sa jej raz prisnil. Moja dcéra Emma - má skoro šesť rokov - prišla dnes ráno ku mne celá rozžiarená. Ležala mi pri nohách, rozvaľujúc sa na posteli, ako keby ju nič netrápilo. „Mami," povedala, „v noci som mala nádherný sen." - „O čom?", opýtala som sa. „Bola som kráľovnou," odvetila. Ako to povedala, celá sa začervenala. „Naozaj?" opýtala som sa. „Čo sa stalo v tom sne?" - „Mala som oblečené dlhé, nádherné šaty," povedala, naznačujúc rukami dĺž ku i krásu šiat. „Áno, a tiež korunu." - „Hmmm, prečo to bol nádherný sen?" - „Jednoducho mám veľmi rada ten pocit!" - „Aký pocit?" S túžobným povzdychom povedala len dve slová: „Byť krásna." (Sen Emmy, ako ho rozpovedala svojej mame) Túžba byť krásnou nikdy nezostarne. Moja priateľ ka Lilly má osemdesiatpäť rokov. Keď v jeden vianočný deň schádzala dolu schodmi svojho domu, bola som uchvátená jej krásou. Mala oblečenú zelenú menčestrovú vestu s bielym rolákom a voňala sladkým cukríkovým parfumom. Povedala som: „Lilly, vyzeráš úžasne!" Tvár sa jej rozžiarila. Vrásky a známky staroby zmizli, keď si založila ruky v bok ako nejaká balerína a mierne sa pri tom pootočila. Zrazu už nemala osemdesiat rokov - bo la nestarnúca, večne mladá. Boh do našich sŕdc zasial večnosť a do každej z nás vložil túžbu byť krásnou. Vieme, že túžba byť krásnou zapríčinila mnohým z vás veľký žiaľ (koľko diét ste už vyskúšali?). Preliali ste nespočetné množstvo slz a zlomili si srdce márnou hon bou za krásou. Ako spieva Janis lanová: „V sedemnástich som spoznala, že láska je pre kráľovné krásy a oslnivo sa 25

usmievajúce študentky." Krása je velebená a uctievaná, no pre väčšinu z nás nedosiahnuteľná. (Máte rady, keď vás fotia? Rady sa pozeráte na svoje fotky s odstupom času? Čo prežívate, keď sa vás niekto opýta na váš vek? Otázka krásy je veľmi hlboká.) Niektoré ženy zažili, že ich krásu ohovárali, využívali, alebo zneužívali. Iné z vás okúsili, že krása môže byť nebezpečná. No predsa - a toto môže byť prekvapujúce - aj napriek všetkej bo lesti a smútku, ktoré nám krása zapríčinila, túžba po nej v nás pretrváva dodnes. Uprostred prednášky, ktorú som mala minulý rok na tému o ženskom srdci, sa istá dáma v publiku naklonila k svojej priateľke a povedala: „Vôbec nechápem, načo to celé je - točiace sa sukne a podobne." Hneď, ako to povedala, sa rozplakala tak, že musela opustiť miestnosť. Vedela veľmi málo o tom, ako hlboko sa v nej uložila táto túžba a koľko bolestí jej zapríčinila. Mnohé z nás si pre túto túžbu, túžbu byť Kráskou, zatvrdili srdce. Boli sme v tejto oblasti veľmi hlboko zranené, preto si ju už nepripúšťame alebo k nej dokonca pociťujeme odpor. No ona v nás aj napriek tomu zostáva. Nie je to iba túžba po vonkajšej kráse, ale čosi viac túžba byť očarujúco krásna v hĺbkach svojho bytia. Popo luška je prekrásna, áno, no je aj dobrá. Jej vonkajšia krása by bola bezcenná, ak by jej srdce nebolo krásne. Preto ju všetci máme tak radi. Vo filme Zvuk hudby predsti huje grófka Máriinu krásu. Vedia o tom obe. No Mária má v sebe, na rozdiel od grófky, nezvyčajnú, nádhernú duchovnú hĺbku. Je schopná milovať snehové vločky na mačiatkach, ako aj nezbedné deti. Vníma Božie dielo v hudbe, smiechu i lezení po stromoch. Jej duša je plná Života. Sme ňou očarení. Rút bola pôvabnou, silnou ženou, no len vďaka svo jej neochabujúcej odvahe, zraniteľnosti a viere v Boha si získava Boaza. Ester bola najkrajšou ženou v krajine, 26

no kráľa obmäkčila jej statočnosť, dôvtipnosť a dobré srdce, vďaka čomu ušetril jej ľud. Nejde tu teda o krás ne šaty alebo mejkap. Krása je taká dôležitá, že sa k nej budeme v tejto knihe neustále vracať. Neuvedomujete si už teraz, že žena túži byť videnou a pokladanou za pod manivo krásnu? Túžime vlastniť krásu, o ktorú je hodno sa usilovať, zápasiť. Krásu, ktorá je podstatou toho, kým naozaj sme. Túžime po kráse, ktorá je viditeľná, ktorú možno cítiť, ktorá sa dotýka druhých. Po kráse, ktorá patrí iba nám a túži po tom, aby sme ju v sebe odhalili.

SRDCE M U Ž A

V knihe Divoký v srdci (tu je John) opisujem tri kľúčové túžby v srdci každého muža. (Ak ste ju ešte nečítali, mali by ste tak urobiť. Otvorí vám bránu do mužského sveta.) Jeho túžby sú jednoznačne mužské. Po prvé, každý muž túži zápasiť v boji. Skúste si spomenúť na malých chlap cov a ich vášeň k zbraniam. Aj náš dom sa postupom času stal zbrojným skladom - bol plný pirátskych šablí, indiánskych dýk, blyštiacich sa mečov, šesťranových re volverov, paintbalových pušiek. Všetkého, čo si len viete predstaviť ako zbraň. Naši chlapci medzi sebou zápasili, bili sa, ba dokonca sácali jeden druhého o stenu. Tak si navzájom prejavovali sympatie. Všimnime si filmy, ktoré majú muži radi - Statočné srdce, Gladiátor, Top Gun, Na pravé poludnie, Zachráňte vojaka Ryana. Muži sú stvorení na boj. (Dámy, nemáte rady hrdinov z týchto filmov? Možno nechcete bojovať práve vo vojne, no netúžite po mužovi, ktorý by musel bojovať o vás? Čo tak mať pri sebe Daniela Day Lewisa, ako vám hľadí do očí a hovorí: „Nezáleží na tom, ako dlho to bude trvať, ani ako ďaleko budeš, ja ťa nájdem!"?) Ak ide

o dobrého muža, ženy nemajú strach z jeho mužnosti. Pasívny muž je síce „bezpečný", avšak ženám svojou pa sivitou veľmi ubližuje. Muži túžia aj po dobrodružstve. Chlapci sa radi štverajú, skáču a súťažia, ako rýchlo dokážu jazdiť na bicykli (s rukami vo vzduchu). Pozrite sa do svojej garáže - všet ko to náčinie, vozíky, motorky, laná, člny a im podobné veci. Tu už nejde len o „chlapcov a ich hračky". Dob rodružstvo je hlboko duchovná túžba, ktorá sa nachá dza v srdci každého muža. Dobrodružstvo od každého z nás niečo vyžaduje, testuje nás. Hoci sa možno tejto skúšky obávame, súčasne sa jej chceme podrobiť, aby sme zistili, či na to naozaj máme. A napokon každý muž túži zachrániť nejakú Krásku. Naozaj po tom túži. Kde by bol Robin Hood bez Marion alebo kráľ Artur bez Guinevry? Osamelí muži boju jú osamelý boj. Neznamená to len to, že muž potrebuje bojovať. Potrebuje niekoho, pre koho by bojoval. Muža k odvahe najviac inšpiruje žena, ktorú miluje. Väčšinu odvážnych a trúfalých kúskov (musíme uznať, že niekedy i komických) robia muži pre to, aby urobili na dievčatá dojem. Muži idú do vojen a v peňaženke majú fotku svo jej milej - je to symbol ich hlbokej túžby dobyť Krásku. Tým nechcem v žiadnom prípade tvrdiť, že žena je „bez mocné stvorenie", ktoré nedokáže vyžiť bez muža. Hovo rím len to, že muži túžia ponúknuť svoju silu ženám. Vidíte, ako do seba krásne zapadajú túžby mužské ho srdca s túžbami ženského srdca? Žena v prítomnosti dobrého muža, skutočného muža, je šťastná, že je že nou. Sila muža umožňuje ženskému srdcu prekvitať. Jeho túžba získať si jej priazeň zároveň podnecuje aj jej krásu. A muž je rád mužom v prítomnosti skutočnej ženy. Jej krása v ňom prebúdza muža, podnecuje jeho silu. Ona ho inšpiruje, aby sa stal hrdinom. Kiežby sme všetci mali takéto šťastie.

CESTA SRDCA Túžby, ktoré Boh vpísal tak hlboko do nášho srdca, nám hovoria čosi dôležité o tom, čo znamená byť ženou. No aj o tom, aký život podľa Božích plánov máme ako ženy žiť. Vieme - mnohé z týchto túžob sa nikdy nesplnili, bo li napádané alebo tak dlho zanedbávané, že väčšina žien nakoniec skončila pri dvojitom živote. Na povrchu sme zamestnané, výkonné, dokonca sú z nás nenahraditeľné odborníčky. Vystačíme si. Vo vnútri sa však strácame vo svete fantázie či lacných románov. Alebo sa oddávame jedeniu či iným zlozvykom, len aby sme otupili bolesť svojho srdca. No srdce je tu stále, túži po oslobodení, po tom, aby našlo život, po ktorom stonajú jeho túžby. Takýto život môžete nájsť- ak ste ochotná pustiť sa do veľkolepého dobrodružstva. Práve k tomu vás pozývame. Nechceme od vás, aby ste sa naučili ďalší súbor pravidiel, ktoré potom nedo kážete dodržať. Ani vám nepredkladáme ďalšie návody, ako máte žiť alebo aké veci by ste mali robiť. Ponúkame vám niečo oveľa, oveľa lepšie - cestu srdca. Pozývame vás na cestu, ktorá vám ukáže, ako sa stať ženou, akou stále túžite byť. Táto kniha nehovorí o tom, čo by ste mali robiť alebo kým by ste sa mali stať. Táto cesta je o objavovaní, kým už ako žena ste. Žena, ktorá bola vo svojej podstate stvorená pre to, aby bola milovaná, aby hrala nezastupiteľnú úlohu v spoločnom dobrodruž stve, a ktorá naozaj má v sebe skrytú krásu, ktorú mô že odhaľovať. Žena, akú mal Boh na mysli, keď tvoril Evu... a keď tvoril vás. Nádhernú, mocnú a očarujúco krásnu.

DRUHÁ KAPITOLA

Za umenie môžeme dokonca považovať aj spôsoby akým žena prechádza miestnosťou. - C. S. LEWIS

Zrazu som sa otočila ona tam stála so strieborným náramkom na zápästí a s kvetmi vo vlasoch. Vznešene ku mne podišla a sňala mi tŕňovú korunu. Poď, povedala, ochránim ťa pred búrkou. - BOB DYLAN

Rodičia ma pomenovali podľa svätej Anastázie, ženy umučenej pre vieru v štvrtom storočí. Každý týždeň počas svätej omše čítali nahlas moje meno pri spomienke na jednotlivých svätcov. No samotné meno „Stasi" znie trochu zvláštne. Vznikne, ak z „Anastázia" odoberiete „Ana" a na konci „a". Mám veľmi rada svoje meno. No je tu ešte iný dôvod. Na základnej škole som sa dozvedela o Anastázii. Nie svätej Anastázii... ale princeznej Anastázii. Povráva sa, že ako najmladšej dcére posledného ruského cára sa jej poda rilo utiecť vrahom, ktorí popravili celú cársku rodinu. Bola ešte veľmi malá a hovorilo sa, že stále žije niekde v skrytosti. Skutočná princezná v prestrojení. Našli sa ženy, ktoré tvrdili, že sú Anastázia. Najmä jedna bola veľmi presvedčivá. No aj tak zostáva dodnes Anastázia tajomstvom - princeznou stratenou v tomto svete, ukrytou, ale skutočnou. Bola som fascinovaná princeznou Anastáziou a zaľúbila som sa do nej. Začala som čítať všetko dostupné o ruských dejinách. Pre dô vod, ktorý som nevedela vysvetliť, cítila som podobnosť so záhadnou princeznou, akúsi súvislosť medzi nami dvoma. Nehrala som sa na ňu, no aj tak... niečo hlboko v mojom srdci mi našepkávalo, že aj ja som viac než len obyčajné dievča. Možno som tiež bola členom krá ľovskej rodiny, no stratila som svoje postavenie. Možno som tiež bola princeznou v prestrojení. Moje srdce zača lo vždy rýchlejšie búšiť pri myšlienke, že by som mohla byť ženou, ktorá bola kedysi skutočnou princeznou. Som presvedčená, že nie som sama, kto si to myslí. Uvažovali ste niekedy nad tým, prečo nás ešte stále do jíma príbeh o Popoluške? Ide o večne stály, obľúbený príbeh mladých dievčat, ktorý milujú aj dospelé ženy. Spomeňte si na všetky filmy, ktoré boli na tento motív

natočené, napr. Pretty Woman, Večný príbeh, Popoluška, Kráska z Manhattanu. Prečo je predstava skrytej prin ceznej (a princa, ktorý ju príde vyslobodiť) taká večná? Je v našich srdciach niečo, čo sa v nás ozýva? Je to len fantázia, únik? Alebo sa za tým ukrýva čosi viac? Túžba ženského srdca sa zdá byť na míle vzdialená od reality, ktorú žena prežíva. Túžime po láske a nenahradi teľnej úlohe vo veľkom príbehu, túžime po kráse. No ne žijeme tak. Výsledkom je pocit hanby. Mnohoročným na čúvaním mnohých ženských sŕdc, či už išlo o priateľský rozhovor alebo rozhovor v poradenskej kancelárii, som zistila, že sme sa ešte stále nevymotali z hlbokého zápasu o vlastnú hodnotu. „Cítim sa ako domáci spotrebič," pri znala sa istá žena. Neznamená to, že muži nezápasia so svojou hodnotou. Pre ženy je to však niečo oveľa hlbšie. Týka sa to takmer každej ženy. Existujú na to skutočné dôvody, dôvody vlastné len Eve a jej dcéram. Pripomeňme si Pascalovo prirovnanie, v ktorom tvr dí, že naše nesplnené priania a neopätované túžby sú v skutočnosti „trápeniami panovníka, ktorého zvrhli z trónu". Ľudstvo je ako kráľ alebo kráľovná vo vyhnan stve a nemôže byť šťastné, kým nezíska späť svoje pô vodné postavenie. Ako by sa cítili kráľovná ríše a kráska kráľovstva, keby sa zobudili a zistili by, že sú práčkami v cudzej krajine? Ženský zápas o získanie vlastnej seba úcty poukazuje na niečo nádherné, k čomu boli všetky ženy predurčené. Veľká prázdnota, ktorú pociťujeme, poukazuje na úžasné miesto, pre ktoré sme boli stvorené. Je to pravda. Všetky tie legendy a rozprávky o neobjave nej princeznej alebo Kráske, ukrývajúcej sa pod šatami slúžky, sú výstižnejšie, ako by ste si mysleli. Existuje dô vod, že v malých dievčatkách vyvolávajú takú ozvenu. Nepýtajme sa teda: „Čo by mala žena robiť - aké je jej poslanie?" Oveľa osožnejšie je opýtať sa: „Kto je žena - aká je jej úloha?" a „Prečo Boh stvoril ženu?" Musíme 33

ísť späť na začiatok, k príbehu o Eve. Aj keď sme už ten to príbeh počuli (mnohokrát sme si ho hovorili), stojí za zopakovanie. Očividne sme sa z neho ešte nepoučili. Ak by sa tak už stalo, muži by sa správali k ženám úplne inak a ženy samy by sa videli v lepšom svetle. Začnime teda tam - začnime svetlom. Začiatkom sveta.

VRCHOL STVORENIA

Ak chcete pochopiť príbeh stvorenia, musíte ho považo vať za umelecké dielo. Predstavte si Sixtínsku kaplnku, Milétsku Venušu, Beethovenovu Piatu symfóniu... Pred stavme si Andrea Boceliiho spievať Time to Say Good-bye (Čas povedať zbohom). Samotné stvorenie je umeleckým výtvorom a všetky neskoršie diela sú iba napodobenina mi originálu. Tajomstvom hodným odhalenia zostáva to, ako sa stvorenie vyvíjalo a kde dosiahlo svoj vrchol. Ak neporozumieme tomuto, nikdy skutočne nepocho píme ženy. Ten príbeh začína v temnote: Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepas ťou a duch Boží sa vznášal nad vodami (Gn 1, 2). Chvíľa v tme bez akéhokoľvek pohybu pred zazne ním prvých tónov úžasnej symfónie, hry alebo histo rického veľkofilmu. Všetko je beztvaré, pusté a tmavé. A vtom zaznieva hlas: „Buď svetlo!" (Gn 1, 3). Odrazu je svetlo, čisté svetlo, veľkolepé svetlo. Vďaka jeho žiare môžeme sledovať, čo sa pred nami odohráva. Hlas zaznieva znova a znova:

„Nech je obloha uprostred vôd a nech oddeľuje vody od vôd!" (Gn 1, 6). „Vody pod nebom nech sa zhromaždia na jedno miesto a nech sa ukáže súš!" (Gn 1, 9). Stvorenie vzniká vo svojom počiatočnom štádiu ako každé umelecké dielo - neotesanými kameňmi, veľkým množstvom hliny, hrubým náčrtom, prázdnym notovým papierom. „Pustá a prázdna," ako to uvádza Kniha Genezis 1, 2. Potom Boh začína dávať podobu základnému materiálu, ktorý stvoril, rovnako ako umelec pracuje s ka meňom, náčrtom alebo prázdnym listom. Svetlo a tma, nebesia a zem, súš a more - začínajú dostávať konkrétnu podobu. So zanietením a brilantnosťou pracuje Tvorca veľkými, dôkladnými ťahmi na veľkolepom diele. Úžas né ríše sveta sa začínajú od seba odlišovať, vznikajú. Po tom sa k nim Tvorca ešte raz vracia, aby si ich prehliadol. Dáva im farbu, vylepšuje každý detail, leští ich. „Zem nech vyženie zelené rastliny... ovocné stro my prinášajúce plody..." (Gn 1, 11). „Nech sú svetlá na nebeskej oblohe..." (Gn 1, 14). „Nech sa vody hemžia živými tvormi a vtáky nech lietajú ponad zem na nebeskej oblohe!" (Gn 1, 20). Lesy a lúky zakvitli. Tulipány, borovice a machom pokryté kamene. Všimnite si - Stvoriteľovo veľdielo je čoraz zložitejšie a dokonalejšie. Nočnú oblohu zapĺňa tisícami miliónov hviezd, pomenúva ich, zoskupuje ich do súhvezdí. Boh otvára svoju dlaň a náhle sa objavu jú zvieratá. Vzlietajú myriady vtákov rozličných podôb, 35

veľkostí, spevov - jastraby, volavky, pelikány. Všetko vodné tvorstvo skáče do oceánu - veľryby, delfíny, ryby tisícich farieb a druhov. Kone, gazely a byvoly letiace ako víchor sa preháňajú pláňami. Je to udivujúcejšie, ako sme schopní si to čo len predstaviť. Od vody, kameňa cez granátové jablko, ružu až k le opardovi či slávikovi naberá tvorstvo na kráse. Dej sa zhusťuje, symfónia sa odvíja a prechádza do crescenda. Niet divu, že „ranné hviezdy zborom spievali a Boží sy novia všetci plesali" (Jób 38, 7). Obrovské hurá zaznieva na nebesiach. Vynára sa najväčšie zo všetkých veľkole pých diel. To, čo bolo kedysi pusté a prázdne, prekypuje teraz životom, farbou, zvukom, pohybom tisícich variá cií. Najdôležitejšie je všimnúť si, že každý nasledujúci stvorený tvor je zložitejší, ušľachtilejší, záhadnej ši ako ten predošlý. Cvrček je úžasný, no nemôže sa ani zďale ka rovnať divokému koňovi. Na záver sa uskutočňuje niečo naozaj udivujúce. Boh kladie na zem svoj vlastný obraz. Utvára bytosť podobnú jemu samému. Tvorí syna. Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdý chol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal člo vek živou bytosťou (Gn 2, 7). Približuje sa koniec šiesteho dňa, záver Tvorcovej úžas nej práce. Vtedy prichádza Adam, obraz Boha, triumf jeho diela. To on je vyhlásený za Božieho syna. Nič z tvorstva mu nie je také blízke ako Adam. Predstavte si Michelangelovho Dávida. Je... veľkolepý. Veľdielo sa zdá byť už temer hotové. No Majster zrazu tvrdí, že niečo nie je v poriadku. Že niečo chýba... a tým chýbajúcim článkom je Eva... Pán, Boh, dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho 36

miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Ada movi. A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá" (Gn 2, 21-23). To ona je tým crescendom, vyvrcholením ohromu júceho Božieho diela. Žena. Touto poslednou ozdobou uzatvára Boh svoje dielo. Nie Adamom, ale Evou. Ona je záverečným dotykom Tvorcu. Och, kiežby bola táto kni ha ilustrovaná, aby sme vám mohli ukázať niektoré maľby alebo súsošia, ktoré to všetko znázorňujú! Tak napríklad skvostná socha gréckej bohyne Niké zo Samotrácie, okríd lená kráska, práve vystupujúca na provu veľkej lode, jej nád herná postava, ktorá sa spola ukrýva, spola odhaľuje spod tenkého závoja, ktorým je ovinutá. Eva... vyráža dych. Po tom, čo sme uviedli, ako sa odohrával akt stvore nia, ako sa postupne tvorili vznešenejšie a ušľachtilejšie umelecké diela, môžu ešte existovať pochybnosti o tom, že Eva je korunou tvorstva, vrcholom stvorenia? Určite nie. Ona je posledným dotykom Boha, jeho majstrov ským dielom. Jej miesto vo svete nemôže zaujať nik iný. Dámy, ak môžete, pristúpte k obloku. Ešte lepšie, nájdi te si miesto, odkiaľ je krásny výhľad. Poobzerajte sa po zemi a povedzte si: „Celý nekonečný svet je bezo mňa neúplný. Mnou dosiahlo stvorenie svoj vrchol."

CO NÁM HOVORÍ EVA? Evin príbeh nám odkrýva drahocenný poklad. Podstata a zároveň zmysel každej ženy sa ukrýva i odhaľuje tu, v príbehu jej stvorenia. Tieto nesmierne dôležité, večné, mýtické témy nie sú vpísané len do príbehu o stvorení

Evy, sú vpísané do duše každej jednej ženy. Žena je vrcholom stvorenia - najspletitejším, oslnivo krásnym tvorom na zemi. Má rozhodujúce postavenie, úlohu, ktorú môže splniť jedine ona. Aj ona v sebe nesie Boží obraz, no jedinečným spô sobom, ktorý najlepšie vyjadruje jej ženskosť. Čo sa od nej môžeme naučiť? Boh nám túžil zjaviť niečo zo seba, a tak nám daroval Evu. Keď ste v prítomnosti ženy, po ložte si otázku: Čo mi žena hovorí o Bohu? Objavíte niečo nádherné. Najskôr zistíte, že Boh je vo svojej podstate vzťaho vý, že jeho srdce túži po romantickom vzťahu. Potom objavíte, že túži po tom, aby spolu s vami prežíval dob rodružstvá - dobrodružstvá, ktoré bez neho nedokážete zrealizovať. No a napokon, Boh vlastní krásu, ktorá túži po odhalení. Krásu, ktorá je podmaňujúca, očarujúco nádherná, spasiteľská.

ROMANCA A VZŤAH: ODPOVEĎ NA OSAMELOSŤ Láska je pre muža súčasťou jeho života. No pre ženu je celým jej bytím. - LORD BYRON

Eva bola stvorená, pretože bez nej nebolo niečo v po riadku. Niečo nebolo dobré, niečo chýbalo. „Nie je dob re, že je človek sám" (Gn 2, 18) Udivuje nás to. Veď si to predstavte: svet je nový, úplne bez poškvrny. Adam je stále nevinne čistý, plný slávy. Chodí s Bohom. Nie je medzi nimi nijaká prekážka. Majú niečo, čo nik z nás nepozná, po čom však každý túži: dokonalé priateľstvo, nepoškvrnené hriechom. A v tejto dokonalosti nie je

niečo v poriadku?! Niečo chýba?! Čo by to mohlo byť? Eva. Žena. Ženskosť. Fíha! A vraj ženy nie sú dôležité! Aby som bol konkrétny, „v poriadku" nebola sku točnosť, že človek - muž bol „sám". „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný" {Gn 2, 18). Aké je to pravdivé! Zo všetkého, čo o ženách vieme, je isté jedno - sú až do špiku kos tí stvoreniami určenými pre vzťah. Kým chlapci jeden druhého „zabíjajú" v predstieraných bitkách na ihrisku, dievčatá uzatvárajú priateľstvá. Ak sa chcete dozvedieť, ako sa ľudia majú, čo je nové vo svete, nepýtajte sa mňa - opýtajte sa Stasi. Nevolám priateľom a neklebetím s nimi hodinu cez telefón. Neviem, kto s kým chodí, koho city boli zranené - to sa opýtajte Stasi. Vzťahy sú pre ženy také prirodzené a rozšírené, že ich sprevádzajú všade, kam sa pohnú. Najviac zo všet kého im záleží na priateľstvách. Moderátor rozhlasovej talkshow Denis Prager uvádza, že ak je témou jeho show „veľký problém", ako napríklad politika alebo financie, telefonujú mu Ed, Jack, Bili a Dave. No keď sa „veľký problém" týka ľudských vzťahov, napríklad problému chodenia, vernosti alebo detí, telefonujú do jeho relácie Jane, Joanne, Susan a Karen. Vlani v decembri sme mali v štvrti, v ktorej bývame, vianočný večierok. Koná sa každoročne a je to jediná príležitosť, keď sa stretneme všetci susedia z blízkeho okolia. Muži sa veľmi rýchlo dali dokopy v kuchyni (pri zemiakových hranolčekoch), zaujatí vášnivým rozhovo rom o... betóne. Nerobím si žarty. Bola to téma celého večera. Medzitým sa ženy v obývačke rozprávali o sexe po prechode. Väčšina žien sa charakterizuje podľa svojich vzťahov a podľa toho, akú kvalitu tieto vzťahy podľa ich názoru majú. Som matka, sestra, dcéra, priateľka. Alebo: Som sama. „Teraz sa s nikým nestretávam" alebo „moje deti 39

sa mi neozývajú" alebo „priateľky sú mi už cudzie". To však nie je slabosťou žien - naopak, je to ich krása. Krá sa, ktorá odráža srdce Boha.

T Ú Ž B A BOHA P O V Z T A H U

Obrovská túžba ženy po dôvernom vzťahu s niekým nás upriamuje na nekonečné Božie túžby po dôvernom vzťahu s ľuďmi. Toto sa môže stať v skutočnosti najdôle žitejšou vecou, akú ste sa kedy o Bohu dozvedeli - dych tivo túži po vzťahu s nami. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha" (Jn 3, 17). Celý príbeh Biblie je ľúbostným príbehom medzi Bohom a jeho ľudom. Dychtivo po nás túži. Záleží mu na nás. Jeho srdce je veľmi citlivé. Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabu dol." Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad plodom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem... hovorí Pán" (Iz 49, 14-15. 18). Dám im srdce, aby ma poznali, veď ja som Pán; bu dú teda mojím ľudom a ja im budem Bohom, preto že sa vrátia ku mne celým svojím srdcom (Jer 24, 7). Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kame ňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste! (Mt 23, 37). Aké dobré je vedieť, že svet, v ktorom žijeme, má blízky vzťah so svojím pôvodcom. Že náš Boh má nežné

srdce, srdce túžiace po vzťahu s nami. Ak o tom pochy bujete, pozrite sa, čo vám Boh hovorí prostredníctvom ženy. Úžasné! Boh po nás nielenže dychtivo túži, on do konca túži po tom, aby sme ho milovali. Ó, ako sme sa mýlili! Koľkí z vás vnímajú Boha ako toho, ktorý dychti vo túži, aby ste ho milovali konkrétne vy? Predstavujete si ho ako silného a mocného, no nie ako toho, kto vás potrebuje, kto sa vám dáva a nesmierne si želá, aby ste po ňom túžili. Ale ako som napísal v knihe Divoký v srdci: Po celé roky, keď počúvam volanie ženských sŕdc, som bez pochybností presvedčený o tomto: Boh chce byť milovaný. Chce byť pre niekoho priori tou. Ako nám to mohlo ujsť? Od začiatku až do konca počuť volanie Božieho srdca: „Prečo si nezvolíš mňa?" Udivuje ma, aký pokorný a zraniteľný je Boh v tomto smere. „Nájdeš ma, ak ma budeš hľadať celým svojím srdcom" (Jer 29, 13), inými slovami: „Hľadaj ma. Dobývaj ma - chcem, aby si ma dobýjal." Tozer k tomu hovorí: „Boh očakáva, že budeme po ňom túžiť." Môže existovať nejaká pochybnosť o tom, že Boh túži byť nájdený? Prvé a najväčšie prikázanie nám hovo rí, aby sme ho milovali {Mk 12, 29-30, Mt 22, 36-38). Túži, aby sme ho milovali. Aby sme ho hľadali celým svojím srdcom. Aj žena túži byť hľadaná, hľadaná celým srdcom svojho dobyvateľa. Ako si Boh želá, aby sme po ňom túžili, tak po tom túži aj žena. Ak je to jej hlbokou túžbou, nejde o nejakú ženskú slabosť či nestálosť. „Ak po mne túžiš, vezmi si ma; inak ma nechaj," spieva Alison Kraussová. Boh cíti presne to isté. Pamätáte sa na príbeh Márie a Marty? Mária si zvolila Boha. Ježiš na to povedal, že práve to chcel: „Mária si vybrala lepší podiel (Lk 10, 42). Vybrala si mňa." 41

S príchodom zaľúbenia sa náš život začne dramaticky meniť. Aj kresťanstvo sa dramaticky zmení, ak objavíme, že v ňom ide o veľkolepú romancu. Ak objavíme, že Boh túži deliť sa s nami o krásu, dôvernosť a dobrodruž stvo. „Láskou odvekou ťa milujem" (Jer 31, 3). Celý svet bol stvorený pre lásku - rieky, horské údolia, lúky aj plá že. Kvety, hudba, bozk. Už dávno sme na to zabudli, stratili sme sa niekde v zamestnaní alebo starostiach. Eva - konkrétny prejav Boha v ženskej podobe - nás pozýva k láske. Vďaka žene robí Boh lásku prioritou vesmíru. Boh obdarúva ženu vlastnosťami, ktoré sú potrebné na budovanie vzťahu. Vlastnosťami, ktoré hovoria o Bohu. Je príťažlivá. Cidivá. Nežná. Stelesňuje milosrdenstvo. Je tiež divoká a divoko oddaná. Ako hovorí staré príslovie: „Vý smech ženy je horší ako zúrivé peklo." Presne tak reaguje Boh, ak si ho nevyberieme. ,Ja som Pán, tvoj Boh, Boh žiarlivý, ktorý trestá neprávosti" (Ex 20, 5). Spravodlivá ženská žiarlivosť odzrkadľuje, ako je Boh na nás žiarlivý. Nežný a príťažlivý, osobný a očarujúci, úplne odda ný. Áno, náš Boh má vášnivé a romantické srdce. Neve ríte? Pohliadnite sa na Evu. SPOLOČNÉ DOBRODRUŽSTVO

Hoci Eva prináša do vzťahu svoju krásu, nie je to úplne naj potrebnejšia vec. Keď Boh postavil na zem tých, ktorí sú jeho obrazom, v Knihe Genezis sa píše, že im dal poslanie. Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš ob raz a podľa našej podoby! Nech vládne nad ry bami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa pla zia po zemi!"

A stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Vzrastajte a množte sa! Naplňte zem a podmaňte si ju. Pa nujte nad morskými rybami, nad nebeským vtác tvom a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi" {Gn 1, 26-28). Nazvime to Poslaním ľudstva - byť všetkým a ro biť všetko, k čomu nás Boh na zemi povolal. Všimnite si - to veľkolepé poslanie podmaniť si zem a vládnuť jej bolo dané Adamovi i Eve. „Boh im povedal..." Keď nám Boh odovzdával zem, Eva bola pri tom. Má dôle žitú úlohu, je súčasťou toho úžasného dobrodružstva. Všetko, čo mali ľudské bytosti na zemi robiť - vymýšľať nové veci, objavovať, bojovať, vyslobodzovať, vychová vať -, mali robiť spoločne. Eva nie je len potrebná, ona je nenahraditeľná. Pri stvorení Evy ju Boh nazýva ezer kenegdo. „Nie je dob re, že je človek sám. Urobím mu ezer kenegdo" (Gn 2, 18). Róbert Alter, znalec hebrejčiny, ktorý strávil mnohé roky prekladaním Knihy Genezis, tvrdí, že táto veta je „na prelo ženie veľmi náročná". Slovenčina ponúka rozličné slová, ako „pomocníčka" alebo „spoločníčka" alebo „družka"., Prečo sú tieto preklady tak neuveriteľne nesmelé, nudné, nezaujímavé... nevystihujúce podstatu? Čo v skutočnosti „družka" znamená? Dokážete si predstaviť dievčatko, ako tancuje po dome a spieva: Jedného dňa budem družkou"? Myslí tým spoločníčku? Veď spoločníkom nám môže byť napríklad pes. Pomocníčku? To znie skôr ako pomocníčka v reštaurácii. Alter sa dostal bližšie k pôvodnému význa mu, keď ezerkenegdo preložil ako „ktorá zostane s ním". Slovo ezer sa v celom Starom zákone spomína iba na dvadsiatich miestach. Každé ďalšie miesto vo Svätom

písme, kde sa toto slovo nachádza, označuje samotného Boha, ktorého človek naliehavo potrebuje. Niet iného, ako je miláčikov Boh, ktorý sa vzná ša na nebesiach, aby ti pomohol, na oblakoch vo svojej nádhere... Šťastný si, Izrael! Kto sa ti vyrovná? Ľud, kto rého spásou je Pán! On je tvoj štít a tvoja ochrana, on je tvoj meč slávny (Dt 33, 26. 29). Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ po moc? Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem (Ž 121, 1-2). Nech ťa vyslyší Pán v čase súženia, nech ťa ochrá ni meno Boha Jakubovho. Nech ti pošle pomoc (220,2-3). Naša duša očakáva Pána, on je naša pomoc a ochra na (Ž 33, 20). Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Aronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a zá štita (Ž 115, 9-11). Každý z týchto úryvkov je vyrieknutý v životnej ties ni, keď Boh zostáva človeku jedinou nádejou. Jeho ezer. Ak nebude vedľa neho... zomrie. Možno by bolo lepšie preložiť slovo ezer ako „záchranca". Kenegdo znamená vedľa, po boku alebo oproti. Život, ku ktorému nás Boh povoláva, nie je životom bez rizika. Pozrite sa na Jozefa, Abraháma, Mojžiša, Deboru, Ester, alebo hociktorého iného Božieho priateľa, o ktorom sa píše v Starom zákone. Všimnite si Máriu

a Lazára, Petra, Jakuba, Jána, Prisku, Akvilu - ktorého koľvek Božieho priateľa z Nového zákona. Boh nás volá k životu, ktorý v sebe zahŕňa nejedno ohrozenie či ne bezpečenstvo. Aký iný dôvod potrebujeme, aby bol Boh naším ezer. Ak ste domasedom, nepotrebujete pre svoje poslanie, svoju misiu, záchrancu. Ezer potrebujete, ak je váš život v neustálom nebezpečenstve. Spomeňte si na Arwen v mýtickej filmovej trilógii Pán prsteňov. Arwen je krásna a odvážna elfská prin cezná. Do príbehu vstupuje v pravý čas, aby zachránila malého hobita Froda v okamihu, keď mu zostáva len pár chvíľ života. ARWEN:

ARAGORN: ARWEN: ARAGORN: ARWEN:

ARAGORN

Už bledne. Nevydrží to. Musíme ho vziať k môjmu otcovi. Dva dni som vás hľadala. Prenasleduje nás päť prízrakov. Neviem, kde sú ďalšie štyri. Ostaň s hobitmi. Pošlem po vás kone. Odveziem ho ja. Jazdím rýchlejšie. Cesta je príliš nebezpečná. Nebojím sa ich. (ustupuje, berie ju za ruku): Arwen, jazdi

rýchlo. Neobzeraj sa! Je to ona, nie bojovník Aragorn, ktorá uháňa slávne vpred. Arwen je Frodovou jedinou nádejou. Jej je zvere ný jeho život a celá budúcnosť Stredozeme. Ona je jeho ezer kenegdo.

Túžba ženského srdca po spoločnom živote, živote veľkého dobrodružstva - vyviera priamo zo srdca Boha, ktorý po tom túži rovnako. Boh netúži byť iba alterna tívou v našom živote. Nechce byť príveskom či niečím navyše. Rovnako ani jedna žena po tom netúži. Bohu ide o podstatu. Túži, aby sme ho potrebovali, nalie havo potrebovali. Aj Eva je dôležitá, pretože zohráva 45

nenahraditeľnú úlohu. A tak vidíme, že ženy sú obdaro vané úplnou oddanosťou, schopnosťou podstúpiť veľké útrapy, predstavou, ako urobiť svet lepším.

ODHAĽOVANIE KRÁSY

Krása. Práve som si hlboko povzdychol (John). To, že po trebujeme vysvetľovať krásu ako absolútnu prirodzenosť Boha, len poukazuje na to, ako otupel náš vzťah k nemu, k svetu, v ktorom žijeme, i k samotnej Eve. Veľmi dlhé obdobie svojho duchovného života sme žili, akoby krása ani neexistovala, bez toho, aby sme si čo i len uvedomi li dôležitosť, akú krása zohráva v živote Boha i v našom ľudskom živote. Za významné sme pokladali skôr prav du a dobro. Ak sa niekto zmieňoval o kráse, možno sme prikývli, no v skutočnosti sme nerozumeli, čo chcel ten človek povedať. Ako sme to mohli prehliadnuť? Krása je veľmi dôležitou vlastnosťou Boha. Nie - ani toto nie je to správne vyjadrenie. Krása je základnou vlastnosťou Boha. Najskôr si to môžeme všimnúť na prírode, ktorú nám Boh dal. Písmo hovorí, že celá zem je plná Božej slávy (Iz 6, 3). Ako? Je to najmä vďaka kráse. Colorado je cha rakteristické daždivou jarou, preto máme všade navôkol plno divých kvetov - vlčie maky, divé gladioly, nezábudky... Osikám nanovo rastú listy, ktoré pripomínajú srdce. Ich „šepot" môžete zachytiť pri najjemnejšom vánku. Zo všadiaľ sa hrnú mohutné búrkové mračná, ktoré keď pre hrmia, vytvárajú úžasný západ slnka. Zem v lete je plná krásy, krásy, akou je veľkoleposť, pestrosť, mnohorakosť, ktorá vás privádza do úžasu, sviežosť, bujarosť, ušľachti losť, hojnosť, ba priam vrchovatosť všetkého okolo vás. 46

Príroda nám neslúži len na to, aby sme z nej mali osoh. V prvom rade je zvestovateľom krásy. Zastavte sa na chvíľu a skúste sa ponoriť do tejto predstavy. Tak čas to sme si zvykli určovať hodnotu vecí (dokonca i ľudí) podľa ich užitočnosti, že nám môže trvať hodnú chvíľu, kým si túto predstavu prírody privlastníme. Príroda nám neslúži iba na to, aby sme z nej len ťažili. Príroda je pre dovšetkým zvestovateľom krásy. Ona naznačuje, že krása je vo svojej podstate úžasné a nádherné dobro, niečo, čo potrebujeme prijímať v obrovských denných dávkach (náš Boh nám ju takto pripravil). Príroda na vrchole svo jej slávy kričí: Krása je neodmysliteľná!, prezrádzajúc tým, že Krása je základnou vlastnosťou Boha. Celá zem je plná jeho slávy. Ďalej sú tu Jánove videnia, ktoré ho uviedli do vytr ženia pri pohľade na Božiu slávu. Môžeme si iba pred staviť, ako ťažko sa mu hovorilo o tom, čo videl (neustá le používa slovo ako a hľadá nejaké prirovnanie, ktoré by nám pomohlo pochopiť, čo videl). A hľa, na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci. Ten, čo sedel, vyzeral ako jaspisový a sardionový kameň. Okolo trónu bola dúha, na pohľad ako smaragd... a pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu (Zjv 4, 2-3. 6). Možno pochybovať o tom, že to, čo mu Boh dal uzrieť, bola krása, ktorú nemožno opísať? Áno, priro dzene. Veď Boh musí byť predsa oveľa nádhernejší ako jeho nádherné stvorenie, ktoré len „hovorí" o Božej slá ve, iba ju „zjavuje". Ján opisuje Boha ako toho, ktorý žiari ako drahokam, bohato ozdobený zlato-šarlátovo-zeleno-modrým trblietajúcim sa krištáľom. Niečo také dostala aj Popoluška - to sú práve tie veci, ktoré ženy uprednostňujú, ak sa chcú ozdobiť, aby vyzerali čo

najlepšie. Hmmm. Netúži žena počuť práve to: „Dnes večer žiariš. Úplne mi vyrážaš dych. Si očarujúca." Keď svätci rozprávali o najdokonalejšom šťastí, ho vorili o nebeskej radosti z pohľadu na Božiu krásu, ho vorili o „oblažujúcom videní". Dôvod, prečo chce žena odhaľovať krásu, dôvod, prečo sa pýta: Páčim sa ti?", je ten, že to tak robí aj Boh. Boh je očarujúco krásny. Dávid sa mod lí: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom,... aby som pociťo val nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám" (Ž 27,4). Môžeme ešte pochybovať o tom, že Boh chce byť zvekbovanp. Môžeme sa ešte pýtať, či chce, aby sme ho videli a boli očarení jeho krásou? (Divoký v srdci). Aby nám Boh toto poznanie odhalil úplne, daroval nám Evu, završujúci dotyk stvorenia. Krása je neodmys liteľnou súčasťou ženy. Chceme, aby bolo úplne jasné, že tým myslíme telesnú krásu aj duševnú/duchovnú krásu. Jedna s druhou totiž úzko súvisia. Áno, svet zne hodnocuje a oberá krásu o jej hodnotu tým, že vytvára dojem, že krása sa týka len dokonalej postavy. Prirodze ne, iba málo žien môže spĺňať takéto požiadavky. No aj kresťanstvo krásu minimalizuje alebo na ňu nazerá príliš duchovne, keď z nej vytvára iba záležitosť „charakteru, osobnosti". Musíme teda nanovo objaviť cenu Krásy. Cirkev sa k nej musí opäť vrátiť. Pretože Krása je príliš cenná na to, aby sa stratila. Boh dal Eve krásnu postavu a krásneho ducha. Eva v oboch smeroch predstavuje krásu. Alebo lepšie pove dané, vyjadruje svoju krásu tým, kým je. Krása je jej pod statou - a je tiež podstatou Boha. Raz sme strávili so Stasi víkend v Santa Fe v Novom Mexiku. V tom meste je tretia najväčšia koncentrácia 48

umeleckých galérií na svete. Veľmi radi sme sa iba tak prechádzali celé hodiny cez galérie a záhrady, hľadajúc umelecké diela, ktoré nás skutočne zaujmú. Na druhý deň poobede sa ma Stasi opýtala: „Videl si niekde obraz nahého muža?" Aj keď ma to prekvapilo, vedel som, na čo naráža. Videli sme možno tisíc umeleckých diel, no medzi nimi sa nenašiel ani jediný obraz, ktorý by zo brazoval nahú mužskú postavu. Ani jeden. (Pripúšťam, že aj také existujú..., nie je ich však veľa.) No všade, kde sme sa pozreli, bola oslavovaná ženská krása. Na tisícich obrazoch a sochách. Existujú na to dôvody. Jedným z nich je aj to, že muži vyzerajú smiešne, keď ležia na posteli úplne nahí, spola prikrytí plachtou. Jednoducho to mužskej prirodzenosti nesedí. Niečo sa v nich ozýva a hovorí im: „Vstávaj a nájdi si prácu! Po kos trávnik! Začni pracovať!" Adama najlepšie vystihuje aktívna činnosť. Jeho prirodzenosťou je ukázať svoju silu v činoch, v práci. Je to jeho spôsob, akým sa prihovára svetu. Nesie v sebe podobu Boha, bojovníka. Adam ho vorí v mene Boha: „Boh sa prejaví, objaví sa. Boh koná." Preto vo vás pasívny - nečinný muž vyvoláva zmiešané pocity. Pasivita muža odporuje jeho skutočnej prirodze nosti. Zneucťuje v ňom Boží obraz. Pasívny muž hovo rí: „Boh sa nezjaví. Nič pre vás nerobí." Na druhej strane - Eva sa jednoducho nehodí do prostredia surového zápasu či na rúbanie dreva. Umel ci ju od nepamäti, odkedy sa pokúšajú zachytiť Evinu prirodzenosť, maľujú (alebo fotografujú, modelujú) pri odpočinku. Toto konštatovanie nám nemá poslúžiť pre zdôvodnenie nejakých ďalších našich názorov, nechce me ženu spoločensky ponížiť či vyvíjať nejaký kultúrny nátlak. Je to totiž pravda vo všetkých kultúrach každé ho historického obdobia. Čo nám uniklo, no umelcom nie? Eva sa prihovára svetu inak ako Adam. Eva hovorí svojou krásou.

PREČO JE KRÁSA D Ô L E Ž I T Á Každý dotyk krásy ukazuje na večnosť. - HANS URS VON BALTHASAR

Krása je silná. Možno dokonca najmocnejšia vec na sve te. Je nebezpečná, pretože je dôležitá. Pokúsme sa vysvet liť, prečo. Po prvé, krása rozpráva. Oxfordský biskup Richard Harries napísal: „Krása stvoreného poriadku nám dáva odpoveď na naše otázky o Bohu." A my máme množ stvo otázok, však? Otázky, ktoré sa zrodili z rozličných sklamaní, z nášho utrpenia alebo strachu. Augustín po vedal, že odpovede na svoje otázky našiel v kráse sveta. Pýtal som sa celého tvorstva: „Povedz mi niečo o Bohu, ktorým nie si; povedz mi o ňom niečo." A ono veľkým hlasom volalo: „On je náš stvori teľ!" (Z 99, 3). Pýtal som sa tým, že som sa oň zaujímal, a ono mi odpovedalo svojou krásou. A čo nám hovorí krása? Predstavte si, aké je to ostať vi sieť v dopravnej zápche viac než hodinu. Klaksóny vytru bujú, ľudia vykrikujú neslušné slová. Výfukové plyny sa vám dostávajú do auta, vy sa dusíte. A teraz si predstavte, aké je to prísť na krásne miesto, do záhrady, na lúku, ale bo vstúpiť na tichú pláž. Čaká tam priestor pre vašu du šu. Pocit spokojnosti vo vás rastie. Môžete opäť slobodne dýchať, pokojne si oddýchnuť. Je to príjemné. Všetko je v poriadku. Je práve letný večer, sedím vonku, počúvam, pozorujem a nasávam tú neopísateľnú atmosféru. Moje srdce sa utišuje a pokoj začína zaplavovať moju dušu. Srdce hovorí: „Všetko bude dobré," ako hovorí Julián z Norwichu. „A všetko sa napokon dobrým aj stane."

Tie isté slová vypovedá aj krása: Všetko sa obráti na dobré. Rovnaký pocit zažívate, keď ste s odpočívajúcou že nou, so ženou, ktorá sa cíti dobre vo svojej ženskej kráse. Je potešením byť s ňou, je pôvabná. V jej prítomnosti vám srdce takmer prestáva biť. Odpočívate a nanovo za čínate veriť, že všetko bude dobré. A to je dôvod, prečo žene jednoducho nesedí, aby sa stále za niečím hnala. Pretože žena, ktorá v sebe nemá pokoj a ktorú nespre vádza pokoj srdca, hovorí svetu: „Nie je to v poriadku. Veci sa nevyvíjajú tak, ako by sa mali." - „Ako špinavý prameň," píše Shakespeare, „plný bahna, škaredý, kalný, bez krásy." Potrebujeme vedieť, čo nám chce krása pove dať, hoci je veľmi ťažké vyjadriť to. No časťou odkazu krásy je posolstvo: Všetko je v poriadku. A aj bude. Krása tiež vábi. Spomeňte si, aké úžasné je počuť sku točne krásnu hudbu. Upúta vás a zatúžite len po tom, aby ste si pohodlne sadli a vychutnávali si ju. Zvyčajne si kúpime cédečko a prehrávame si ho mnohokrát do okola. (Tento druh krásy nie je viditeľný. Dokazuje, že v skúmaní krásy musíme zájsť do hĺbky.) Taká hudba priťahuje našu pozornosť. Pozýva nás, aby sme sa do nej ponorili. To isté platí o krásnej záhrade alebo nádhernej prírodnej scenérii. Chcete do nej vstúpiť, skúmať ju, vy chutnať si ju, kochať sa v nej. Užasnú knihu nazývame očarujúcou, úchvatnou. Priťahuje nás, udržuje si našu pozornosť. Nemôžeme sa dočkať, kedy sa k nej opäť vrá time, kedy jej znova venujeme svoj čas. Ale to všetko sú reakcie, ktoré od nás očakáva Boh. Po takých reakciách túži aj žena. Krása priťahuje. Krása živí. Je pre nás druhom pokrmu, po ktorom tuzi naša duša. Ženské prsia patria k najkrajším Božím dielam. Prsiami živí matka svoje dieťa - úžasný obraz toho, ako nás samotná Krása vyživuje. Naozaj, ženské telo je jedným z najkrajších Božích výtvorov. „Príliš veľ ké znamenie večnosti," ako povedal Wiliam Blake, „pre

zrak muža." Živí, dáva život. Asi takto by sa dala skutoč ne charakterizovať Krása. C. S. Lewis povedal: Nestačí nám krásu len vidieť, i keď - Boh vie - aj to je veľké bohatstvo. My chceme niečo, čo sa dá len ťažko vyjadriť slovami - chceme sa s ňou spo jiť, vidieť, vnárať sa do nej, prijímať ju do svojho vnútra (Cena slávy). Krása potešuje. Je v nej niečo hlboko uzdravujúce. Už ste sa niekedy začudovali nad tým, prečo posielame kvety trúchliacim pozostalým? Uprostred ich utrpenia a smútku hovorí malý krásny dar sám za seba. Stačí, aby vyjadril našu sústrasť. Keď som stratil svojho drahého priateľa Brenta, celé mesiace mi pomáhala len krása. Ne dokázal som počúvať slová útechy. Nemohol som čítať, nedokázal som sa dokonca ani modliť. Pomohla mi iba krása. Existuje dojímavý príbeh z obdobia druhej sveto vej vojny. Mladého a ťažko zraneného vojaka priviezli do nemocnice po strašnom týždni ťažkých bojov. Keď ho sestrička ošetrila a urobila všetko, čo bolo v jej silách, opýtala sa ho, či by mohla pre neho urobiť ešte niečo. „Áno," povedal. „Mohli by ste si namaľovať pery? Chcem sa na to pozerať." Krása potešuje. Upokojuje dušu. Krása inšpiruje. Drožkár, ktorý sa dostal do zvláš tneho sveta a bol pri tvorení Narnie svedkom všetkých úžasných divov, ktoré sa odohrávali (ako to opisuje C. S. Lewis v Čarodejníkovom synovcovi), hovorí: „Úžas né! Celý život by som bol lepším človekom, keby som vedel, že existujú takéto veci." Alebo ako hovorí Jack Nicholson Helene Huntovej na konci filmu Tak dobre, ako sa len dá: „Pre vás chcem byť lepším človekom." Nie je to tak? Predstavte si, akí by sme boli v prítomnosti ženy ako Matka Terézia. Jej život bol taký nádherný, po zýval nás, aby sme robili niečo viac, niečo hodnotnejšie.

Učiteľ pôsobiaci v najchudobnejšej časti mesta nám vy svetlil, prečo trval na tom, aby sa na školskom dvore postavila fontána a vysadili kvety. „Pretože tieto deti po trebujú inšpiráciu. Potrebujú vedieť, že život môže byť lepší." Krása inšpiruje. Krása je transcendentná. Je naším najbezprostrednej ším stretnutím sa s večnosťou. Spomeňte si, aké je to pozorovať nádherný západ slnka alebo oceán za ranné ho svitania. Spomeňte si na koniec nejakého veľkole pého príbehu. Chceli by sme ho zastaviť, prežívať ho každý deň. Niekedy je krása taká hlboká, že nás priam preniká túžbou. Po čom? Po živote, aký bol na počiatku sveta. Krása nám pripomína Eden, ktorý sme nikdy ne poznali. No naše srdce akosi tuší, pre čo bolo stvorené. Krása ohlasuje príchod kráľovstva, kde je všetko krásne. Krása nás spája s večnosťou. Krása hovorí: Je tam sláva, ktorá ťa volá. No ak existuje sláva, musí existovať aj pra meň slávy. Aká úžasná dobrota stvorila toto všetko? Aká štedrosť nám dovolila hľadieť na to? Krása nás privádza k Bohu. Všetko, čo sme napísali, platí pri stretnutí s akoukoľ vek Krásou. No tieto pravdy sa odhaľujú predovšetkým vtedy, keď vnímame krásu ženy - jej oči, postavu, hlas, srdce, dušu, život. O všetkom, čo sme vyššie uvied li, hovorí oveľa výrečnejšie ako čokoľvek iné z celého tvorstva. Pretože žena je zosobnenou krásou; jej krása je osobná. Skrze ženu prúdi krása do nás, vylieva sa z ne smrteľného bytia, ktorým je Boh. Ona je skrz-naskrz krásou. „Kto na svete nás naučí o kráse viac ako oko že ny?" (Shakespeare). Krása je nesporne najpodstatnejšou, no najmenej pocho penou vlastnosťou zo všetkých Božích vlastností - ako aj z vlastností ženy. Vieme, že toto nepochopenie spôso bilo nesmiernu bolesť v živote mnohých žien. No stále tu znie otázka: Prečo existuje pre krásu toľko smútku,

žiaľu? Necítime predsa smútok, keď sme géniovia alebo vynikajúci hokejisti. Otázka krásy však ženy veľmi trápi - túžia byť krásne a veriť, že sú krásne. Trápia sa tým, či si krásu, ak ju dosiahli, aj udržia. Nedávno som se del v reštaurácii Starbucks, kde som si náhodou vypočul rozhovor dvoch žien po päťdesiatke. Sedeli hneď vedľa môjho stola. Aká bola ich téma? Váha a diéty. Bol to ich boj o krásu. Žena si hlboko vo svojom vnútri uvedomuje, že túži prinášať tomuto svetu krásu. Môže sa mýliť v tom, ako, akým spôsobom, (s tým bojuje každá žena), no túži po tom, aby mohla svoju krásu odhaľovať. Táto túžba nie je iba vecou kultúry alebo potrebou „zohnať chlapa". Je súčasťou jej srdca, vyplýva z toho, akú ju Boh stvoril. PREČO ODKRÝVAŤ SVOJU KRÁSU?

Jedno z najhlbších vyjadrení, ako žena nesie v sebe Bo ží obraz, tkvie v jej tajomstve. „Tajomstvom" však ne myslíme „nikdy nedosiahnuteľné poznanie", ale „to, čo chce byť skúmané". „(Je) Božou slávou zatajovať veci," hovorí Kniha Prísloví, „(je) slávou kráľov veci vyskúmať" (25, 2). Boh prahne, aby sme ho poznali. Chce byť vy hľadávaný tými, ktorí ho túžia poznať. Hovorí: „Bude te ma hľadať a nájdete ma, ak ma budete hľadať celým svojím srdcom" (Jer 29, 13). Cítite tú vznešenosť? Boh sa nedáva spoznať iba tak hocikomu, kto ide náhodne okolo. On neflirtuje. Musíte ho hľadať celým svojím srdcom. Ak ho chcete spoznať, musíte ho milovať! Toto je kľúč ku každej ženskej duši, nevraviac o jej sexuali te. „Nemôžeš ma jednoducho mať. Musíš ma hľadať, usilovať sa o mňa. Nepustím ťa k sebe bližšie, kým si nebudem istá, že ma naozaj miluješ." 54

Nie je Najsvätejšia Trojica najväčším tajomstvom? Trojica nie je niečo, čo treba vyriešiť, ale niečo, čo treba poznávať s čo najhlbším potešením a bázňou, z čoho sa treba tešiť. Ako Boh, tak ani žena nie je problém, ktorý treba vyriešiť. Žena je úžasný zázrak, z ktorého sa má ten druhý radovať a tešiť. To sa týka aj jej sexuality. Pramálo žien dokáže alebo dokonca chce „ísť rovno na vec". Ľú bostná predohra je pre ženské srdce veľmi dôležitá - šep kanie, maznanie a vzájomné objavovanie, ktoré napokon vyvrcholí pohlavným stykom. Asi taký je obraz toho, čo znamená milovať jej dušu. Žena prahne po tom, aby bola poznaná. To si však vyžaduje čas a dôvernosť. Vyžaduje si to „odhaľovanie". Keď je žena vyhľadávaná, odhalí viac zo svojej krásy. Po tom, ako odhalí krásu, priťahuje nás, aby sme ju spoznávali dôkladnejšie. Nech už ženskosť znamená čokoľvek, určite k nej patrí hĺbka, tajomstvo a zložitosť, ak si uvedomíme, že hovoríme o kráse ako skutočnej podstate ženy. Aby nenastalo nejaké nedorozumenie, dovoľte, aby sme to zhrnuli čo najjednoduchšie: Každá žena vlastní krásu, ktorú treba odkryť. Každá žena. Každá žena nosí v sebe obraz Boha. Nemusí sa o krá su nejako snažiť, získať ju v salóne krásy, ísť na plastickú operáciu alebo si dať zväčšiť poprsie. Nie, krása je pod statou, ktorá je daná každej žene už pri jej stvorení.

NA ZÁVER

Je veľmi dôležité, aby ste sa práve teraz zastavili a opýta li sa samých seba: Čo mi to chcú povedať? Nehovorili sme o tom, že žena si zaslúži úctu iba pre svoj pekný zovňajšok. Ani o tom, že je stvorená len na dopĺňanie muža, lebo slobodná žena by potom nemoh la naplniť svoje poslanie. Venovali sme sa v prvom rade tomu, že Eva je vrcholom stvorenia. Je jedinečne nád herná a silná. Odhaľovali sme nesmiernu vznešenosť a svätosť ženského srdca tým, že sme poukazovali na fakt, že to v skutočnosti Bob túži po našej láske. On je tým, kto túži byť naším ezer. To Boh zjavuje, že krása je podstatná pre život človeka. A vy ste nositeľkou tohto Božieho obrazu. Preto vo vás žije veľká túžba vlastniť toto všetko. Vo vašom srdci je ukryté veľké svetlo, ktoré tento svet nesmierne potrebuje.

Poznalafaloš, plienenie, podvod, žiadostivosť a zlosti dosť na to, aby bola ženou. - J O H N DONNE

O, krutá žena! - WiLLIAM SHAKESPEARE

Stála som v rade pri pokladni v samoobsluhe, keď som ju začula. „Pani, táto pokladňa je pre zákazní kov, ktorých nákup nepresahuje pätnásť položiek; postavte sa do vedľajšieho radu," zasyčala. Zvedavo som sa otočila, komu to tá žena hovorí. V košíku som mala povolených pätnásť výrobkov. Vedela som to, dokonca som ich dvakrát prepočítala. Keď naznačila manželovi, aby skontroloval nešťastného vinníka, uvedomila som si, že jej poznámka patrila mne. Otočila som sa k nej a pove dala som, že v košíku mám presne pätnásť vecí. Nazloste ná žena nahnevane odišla. O chvíľu však bola späť - vo vedľajšom rade, jej manžel ju mlčky nasledoval. Nahlas a vyčítavo si niečo mrmlala. Jej hlas bol plný uštipačnosti: „Ona tvrdí, že má len pätnásť vecí." Ak teraz poviem, že som zauja la obranný postoj, je to príliš slabé vyjadrenie. Hnev vo mne vzkypel, bola som rozzúrená. Sama som bola prekvapená prudkosťou svojej reakcie. Nakláňajúc sa ponad pult so sladkosťami som jej nahnevane poveda la: „Mám len pätnásť výrobkov, pani. Chcete prísť sem a spočítať ich?" Jej manžel zdvihol ruku a naznačoval mi, aby som ustúpila a nechala celú nepríjemnú zále žitosť tak. Zahanbene som stíchla a zaplatila za svoj nákup napĺňal ma však dobrý pocit, že som mala v nákupnom košíku naozaj len pätnásť položiek. Ach, ako veľmi som tej panej chcela ukázať účet! Cestou domov, stále rozru šená, som musela zastať na krajnici. Na celom tele som sa triasla. Práve som sa pustila do „boja" s neznámou ženou v potravinách kvôli pätnástim výrobkom. Čo sa dialo? O čo vlastne išlo?

EVA, ČO SA STALO? Eva v našom svete sprítomňuje obraz nádherného, očarujúceho Boha. Je darkyňou i záchrankyňou života. Je blízkym priateľom, je plná milosrdenstva a nádeje. Áno, Eva priniesla svetu aj silu, no nie bojovnú alebo prudkú. Eva bola vábivá, príťažlivá a čarovná. Prežívate toto čaro v prítomnosti svojich priateliek? Majú takýto dojem ľudia aj z vás? Prečo tak málo žien žije romantický život? Osamelosť a prázdnota sú častými témami - dokonca až takými čas tými, že väčšina žien v sebe už dávno pochovala túžby po romantike. Žijú len preto, aby prežili, nejako zvládali týždeň za týždňom. A nie je práve láska dôvodom, prečo je väčšina ženských vzťahov plná útrap? Ich priateľstvá, rodiny, najlepšie priateľky - akoby toto všetko bolo naka zené vírusom, ktorý ich robí pre ženy prístupnými a za necháva ich opustené. Dokonca aj keď sú vzťahy dobré, stále to nestačí. Odkiaľ sa v nás berie tá bezodná diera? Ženy sú vyčerpané. Každá z nás je unavená. No nie zo života v spoločných dobrodružstvách. Nie, unavenosť žien pochádza zo života preplneného rutinou, drobnými prácami a tisícami požiadaviek. Ako povedal Cechov: „S krízou si poradí hocijaký hlupák. Vyčerpáva nás všedný, každodenný život." Kdesi medzi našou mla dosťou a včerajškom dobrodružstvo nahradila výkonnosť. Väčšina žien nevie, necíti, že hrá nenahraditeľnú úlohu vo veľkolepom Príbehu. Ach, nie. My zápasíme s tým, ci sme vôbec dôležité! Ak sme ženami v domácnosti, cítime hanbu, že nežijeme „reálny život" vonkajšieho sveta. Sme zaplavené bielizňou. Ak sme zamestnané, cí time, akoby nám unikalo niečo oveľa dôležitejšie, ako napríklad manželstvo a deti. Sme pohltené dennými pracovnými povinnosťami. 59

NAJHLBŠIA OTÁZKA Ž E N Y

Väčšina žien veľmi pochybuje, či je vôbec obdarená pri rodzenou krásou, ktorú by mohli odhaliť. V skutočnosti je to naozaj naša najhlbšia pochybnosť, neistota. Keď prídu na pretras témy týkajúce sa krásy, váhame, či má zmysel o niečo sa usilovať, alebo rovno rezignovať. No vé diéty, šaty, nová farba vlasov. Cvič, pracuje na sebe, vyskúšaj túto diétu či tento nový program sebazdokonalenia! Ach, nechajme to tak! Koho to zaujíma? Prestaňte sa zbytočne namáhať a zmierte sa so životom. Skryte sa. Ukryte sa za aktivity, farské záležitosti alebo depresiu. Na mne nie je nič očarujúce. Určite nie v mojom vnútri. Budem mať šťastie, ak sa mi podarí urobiť niečo aspoň so svojím zovňajškom. Vždy, keď idem na nejakú oslavu či stretnutie alebo len na večeru k priateľom - hocikde, kde sa stretávam s inými ľuďmi -, cítim sa nervózne. Často si neuvedo mujem, čo vlastne prežívam. Objavila som, že v aute si opakovane maľujem pery. Čím nervóznejšou sa cítim, tým viac rúžu si nanášam na pery. Približujúc sa k cie ľu si znova nanesiem rúž. O kúsok ďalej opäť trochu. Pri odbočení do cieľovej ulice - pridávam ďalšiu vrstvu Sunset Rose. Tento „zlozvyk" som na sebe spozorovala iba prednedávnom, keď som samu seba prichytila, ako si dávam na pery ďalšiu nepotrebnú vrstvu rúžu. Čo som to robila? Mala som strach. Niečo hlboko v mojom vnút ri dúfalo, že ma azda neodhalia, ak môj mejkap bude vyzerať dobre. Nenájdu ma, neuvidia ma. V jadre svojho bytia je každá žena prenasledovaná Evou. Len čo prejde popri zrkadle, vie, že nie je tým, čím mala byť v skutočnosti. My ženy si oveľa silnejšie uve domujeme svoje vlastné nedostatky, viac než nedostat ky iných. Ak si spomeniem na slávu, ktorá nám kedysi 60

patrila, prebúdza sa v mojom srdci neutíchajúca bolesť. Je príliš trúfalé stále v ňu dúfať, príliš cenné o ňu prísť. Každé dievča - a každý chlapec - si kladie jednu základ nú otázku. Sú však rozdielne. Chlapci chcú poznať odpo veď na otázku: Mám na to? Všetka tá drsnosť, odvaha, trúfa losť, oblečenie supermana - o to všetko sa chlapec usiluje, len aby sa uistil, že na to má. Bol stvorený na obraz Boha - bojovníka. Skoro všetky činy mužov sú poháňané pátra ním po uistení a túžbou nájsť odpoveď na svoju Otázku. Dievčatá chcú poznať odpoveď na otázku: Som pek ná? Točiace sa sukne, parádenie sa, túžba byť krásnou a zároveň obdivovanou - o toto ide. Hľadáme odpoveď na svoju Otázku. Pamätám sa, že keď som mala asi tak päť rokov, stála som na konferenčnom stolíku v obý vačke starých rodičov a z plného hrdla spievala. Chcela som upútať pozornosť — najmä pozornosť môjho otca. Chcela som byť očarujúca. Ako každé dievča. No pre väčšinu z nás odpoveď na našu otázku z hĺbky srdca znela: „Nie, nie je na tebe nič očarujúce. Zíď zo stola." Skoro všetky vnútorné boje žien v dospelosti sú naplne né túžbou po tom, aby sa z nich ostatní tešili; túžbou byť krásnou, nenahraditeľnou. Aby odpoveďou na ich jedinú dôležitú Otázku bolo „Áno!" Prečo je táto Otázka stále v nás? Prečo sme ešte ne boli schopné nájsť vo svojom srdci nádhernú, osobnú odpoveď a spočinúť v nej? PÁD EVY

Ked bol svet ešte nový a my nevinní - muži i ženy -, boli sme nahí a vôbec sme sa za to nehanbili (Gn 2, 25). Nič sme neskrývali. Boli sme jednoducho... nádherní, plní slá vy. No svet bol ešte v začiatkoch a my mladí, krásni, plní 61

života, keď sa karta obrátila. Stalo sa niečo, o čom sme počuli, ale nikdy celkom nepochopili, lebo v opačnom prípade by sme videli, ako sa to denne odohráva v našom živote. A čo je dôležitejšie, videli by sme aj to, že každý deň máme možnosť zvrátiť to, čo sa vtedy stalo. No had bol ľstivejši než všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh. I vravel žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?" Žena mu odpovedala: „Jeme ovocie zo všetkých stromov, čo sú v záhrade. Len ovocie stromu, kto rý je uprostred záhrady, nám Boh zakázal jesť, ba aj dotknúť sa ho, aby sme nezomreli." No had povedal žene: „Nie, nezomriete. Ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo." Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, že strom je na pohľad krásny a na získanie múdrosti vábivý; vzala z jeho ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a jedol aj on (Gn 3, 1-6). Aké nešťastie! Slová nestačia... Nariekajte, bite sa do pŕs, padnite na kolená; vydajte zo seba prenikavý zvuk trpkých nárekov. Presvedčil ženu. To je všetko? Iba tak? Tak rýchlo? O čom ju presvedčil? Pozrite sa do svojho vlastného srd ca - tam nájdete odpoveď. Eva bola presvedčená, že Boh pred ňou niečo skrýva. Presvedčená, že mu nemôže dôve rovať. Vedomá si toho, že kvôli svojej túžbe po naozaj naj lepšom živote musí vziať všetko do vlastných rúk. A tak sa stalo. Eva padla prvá. Tým, že neposlúchla Boha, narušila 62

svoju prirodzenosť. Eva mala byť Adamovou ezer kenegdo, tou, ktorá zachraňuje. Mala mu prinášať život, pozývať ho k životu. Namiesto toho ho však pozvala k smrti. Aby sme však boli spravodliví, musíme povedať, že Adam Eve vôbec neprišiel na pomoc. Dovoľte mi položiť otázku: Kde je Adam, keď had pokúša Evu? Stojí tam, vedľa nej: „Dala aj svoj mu mužovi, čo bol s ňou, a jedol aj on" (Gn 3, 6). V hebrejčine výraz „s ňou" znamená priamo tam, bok po boku. Adam nie je kdesi ďaleko v lese, ne má žiadne alibi. Stojí hneď vedľa Evy, sleduje, ako sa celá vec vyvíja. A čo robí? Nič. Celkom nič. Ne povie ani slovo, ani prstom nepohne. Neriskuje, nebojuje, nezachráni Evu. Náš prvý otec - prvý skutočný muž - ostal ochromený. Poprel svoju prirodzenosť a zostal pasívny. Každý Adamov syn nesie vo svojom srdci rovnaké zlyhanie, každý muž deň čo deň opakuje Adamov hriech. Nebu deme riskovať, neoslobodíme Evu. Naozaj, akoby sme mu vypadli z oka (Divoký v srdci). Samy to môžete zažívať v každodennom živote. Mu ži práve vtedy, keď ich najviac potrebujeme,... zmiznú, zmlknu a zostanú pasívni. Ženy sa často sťažujú: „Ne chce so mnou hovoriť." Akoby muži v sebe nemali túž bu bojovať o nás. A ženy? Sme naklonené brať veci do vlastných rúk, preberáme kontrolu nad mnohým. Rovnako ako Eva aj my sme často akoby „začarované", ľahko padáme za obeť nepriateľovi tým, že uveríme jeho klamstvám. Sme presvedčené, že ak chceme žiť podľa svojich predstáv, musíme vziať všetko do vlastných rúk. Tým sa vzdáva me dôvery v Boha. Trpíme prázdnotou, ktorú, ako sa zdá, nič nedokáže vyplniť. 63

PREKLIATIE Žene povedal: „Rozmnožím tvoje trápenia a tvoju ťarchavosť: v bolesti budeš rodiť deti, budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude nad tebou vládnuť." A Adamovi povedal: „Pretože si počúval hlas svo jej ženy a jedol si zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal, nech je prekliata zem pre teba: s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života; tŕnie a bodľač ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné rastliny" (Gn 3, 16-18). Bolo by dobré, aby sme sa pozorne sústredili na všet ko, čo sa tu pred nami odkrýva - obzvlášť prekliatia, ktoré Boh vyslovil -, pretože tento príbeh z raja vysvet ľuje náš každodenný život na východ od Edenu. Kliat ba, ktorú Boh vyriekol nad Adamom, nie je ohraničená len na tŕnie a bodľačie. Ak by to tak bolo, každý muž, ktorý by nebol roľníkom, by sa kliatbe vyhol. Staňte sa kňazom alebo úradníkom, a ste oslobodený od trestu. Nie, význam kliatby je hlbší a jej následky nesie každý Adamov syn. Jeho kliatbou sú márnosť a zlyhanie. Život muža je odvtedy neľahký práve tam, kde to najviac cíti. Najväčším strachom muža je teda zlyhanie. Rovnako nemôže byť ohraničená ani kliatba Evy a jej dcér len na rodenie detí a manželstvo. Ak by to tak bolo, každá slobodná (nevydatá) žena bez detí by kliatbe unik la. Ani tak to nie je. Jej význam je hlbší a následky nesie každá Evina dcéra. Kliatbou ženy je osamelosť (najmä v ži vote s vlastným mužom) a nadvláda muža (toto pôvodne 64

nebolo v Božom pláne a tiež netvrdíme, že je to dobré - je to ovocie Pádu a smutná historická skutočnosť). Som vďač ná Danovi Allenderovi, že ma na tieto fakty upozornil. Nie je to pravda? Nesúvisí náš najhlbší nepokoj a žiaľ so vzťahmi - nie je spojený s nejakým človekom? Nezo stáva naša obrovská túžba po dôvernosti, dokonca aj vte dy, keď sa všetko zdá byť v poriadku, stále nenaplnená? Je v nás prázdnota, ktorú sa neprestajne snažíme zaplniť. Necítite, ako veľmi potrebujeme mať všetko pod kontro lou - či už ide o plány, službu alebo manželstvo? Doká žete zveriť svoje šťastie do rúk iného človeka? Nemáte pocit, že svet je príliš drsný, že vaša ženská citlivosť je na príťaž? Väčšina žien svoju citlivosť a zraniteľnosť neznáša. Nechceme byť príťažlivé, očarujúce. Práve naopak, sprá vame sa opatrne, rezervovane. Vynakladáme veľké úsilie na to, aby sme zakryli svoje skutočné ja a riadili vlastný svet, žeby sme tak nadobudli pocit bezpečia. Keď sa muž stane zlým, tak ako sa ním každý muž po Páde istým spôsobom stáva, je najviac pokorená jeho sila. Buď sa stáva nečinným, pasívnym slabochom - vzdáva sa svojej sily, alebo sa stáva násilníckym šialencom - svoju si lu nezvláda. Keď stratí milosť žena, najhlbšie je postihnutá jej krehká citlivosť a krása, ktoré pozývajú k životu. Žena sa stáva dominantnou, panovačnou - alebo zdeprimovanou, biednou sivou myšičkou. Alebo divnou kombináciou oboch možností, závisí to od okolností.

PANOVAČNÉ ŽENY Zamyslite sa na chvíľu nad ženskými filmovými postava mi, ktoré nemáte radi - možno nimi dokonca pohŕdate. (Je príjemnejšie začať tu - ide predsa o vymyslené postavy.) Annie MacLeanová (hrá ju Kristin Scott Thomasová) vo 65

filme Zaklínač koní je prudká, komplikovaná newyorská karieristka, vydavateľka popredného ženského magazínu, ne uveriteľne rozhodná žena. Anninu dcéru v kritickom stave hospitalizujú po jazdeckej nehode, pri ktorej zahynula jej najlepšia priateľka, ona prišla o nohu a jej kôň sa ťažko zra nil. Pochopiteľne, Annie je úplne otrasená. Spôsob, akým zvláda túto kritickú situáciu, je riadenie - doktorov, zdra votných sestier, manžela, dokonca aj zmrzačenej dcéry. V istom momente si všimne, že dcére dochádza infúzia. „Na týchto ľudí sa nedá spoľahnúť." (Vychádza na chodbu a zastavuje prvú sestričku, ktorá ide okolo.) „Prepáčte, moja dcéra potrebuje novú infúziu." „Áno, viem, už ju máme pripravenú..." „Budem rada, ak sa o to postaráte teraz, prosím." („Prosím" je nie veľmi dobre skrytá hrozba, ktorá sa skôr podobá na „Alebo!" Annie sa vracia do izby a vysvetľuje zmätenému manželovi.) „Aby človek na nich stále dozeral." Nepotrebuje nikoho. Je iná - „neustále nad vecou, v strehu". Je ženou, ktorá vie, ako dostať to, čo si zaumieni. (Niektoré z nás to môžu dokonca obdivovať!) No všimnite si - nie je v nej ani kúsok súcitu, žiadna neha a rozhodne nijaká citlivosť. Zriekla sa prirodzenej stránky svojej ženskosti. Vo filme Rozum a cit nájdeme podlú manželku pána Johna Dashwooda. Jeho otec umiera na začiatku príbehu a svoju ženu s troma dcérami zanecháva na starosť jedi nému synovi, ktorému odkázal celý svoj majetok. Pred tým, ako poslednýkrát vydýchol, nariadil, že finančná situácia žien v jeho rodine bude závisieť od rozhodnutí jeho syna. Počas cesty domov z pohrebu snuje pani Dashwoodová - prefíkaná a chamtivá žena - plány, ako 66

zmanipulovať svojho muža Johna. Kým prídu domov, sú jeho sestry a matka na mizine. Spomeňte si na snúbenicu Toma Cruisa na začiatku filmu Jeny Maguire. Hovorí: „Nedovolím, aby si mi čosi také urobil, Jeny." Alebo Rosina matka vo filme Titanik. „Mu síme prežiť." To isté hovorí aj neľudská matka vo filme Tanec v srdci. Všetky zákerné postavy, ako Cruella de Ville a Esmeralda („zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi..."). Tiež si všimnite, že väčšina zlých čarodejníkov sú ženy. Alebo macochy. Čudovali ste sa už niekedy, prečo sa dlhé roky - dávno predtým, ako vzniklo feministické hnutie - dávali hurikánom ženské mená? Áno, iste, z vypočítavé ho a krutého muža sa stáva hrôzu naháňajúci podliak. No všetko je oveľa horšie, ak je takým človekom žena. Padnutá Eva riadi svoje vzťahy. Odmieta byť citlivou. A ak nedokáže svoje vzťahy rozvinúť, následne v sebe ničí túžbu srdca po dôvernosti, aby tak bola v bezpečí a zvládala situáciu. Stáva sa ženou, „ktorá nepotrebuje nikoho - najmä nie muža". Túto komplikovanú situáciu ženy je dobré spoznať - to, ako sa to v jej živote preja vuje, ale i to, ako rany z detstva vplývajú na jej postoje a názory. Ukrýva sa za tým jednoduchá pravda: ženy vládnu, riadia veci, pretože sa boja vlastnej citlivosti. Ďaleko od Boha a ďaleko od Edenu sa to môže zdať naj rozumnejším spôsobom života. No zamyslime sa nad tým, čo hovorí svätý Pavol: „Všetko, čo nie je z viery, je hriech" (Rim 14, 23). Tento sebaobranný spôsob vzťahu s inými ľuďmi nemá nič spoločné so skutočnou láskou ani s hlbokou dôverou v Boha. Je to naša vnútorná, in štinktívna reakcia na nebezpečný svet okolo nás. Tým však teraz nechceme povedať, že žena nemôže byt silná. Tvrdíme len, že až priveľa žien sa vzdáva svojej ženskosti kvôli tomu, aby sa cítili bezpečne. Sila týchto žien sa pociťuje skôr mužský ako žensky. Nie je v nich nič príťažlivé či zvodné, nič nežné alebo milosrdné. 67

Archetypom by mohla byť smutne známa lady Macbeth, ktorá si od bohov žiadala „bezpohlavnosť", zba venie ženskosti, aby mohla ovládnuť osud muža svojho života, a tak ochrániť svoj vlastný osud. Panovačné ženy sú tie z nás, ktoré nedôverujú nikomu do takej miery, aby mu dovolili šoférovať vlastné auto. Ale bo pomôcť im v kuchyni. Nedôverujú prednášajúcim na duchovných obnovách alebo iných stretnutiach. Nepodelia sa s inými o to, čo prežívajú. Privlastňujú si právo rozho dovať za „nás". Majú úplne odlišný názor od ostatných navrhujú iné šaty, program, reštauráciu, cestu... A najradšej cestujú samy. Plánujú svojim deťom úžasné narodeninové oslavy. Môže sa zdať, že sa len pokúšajú byť dobrou ma mičkou alebo dobrou priateľkou. No často iba organizujú život iných. Panovačné ženy sú „takým druhom žien", ako povedal C. S. Lewis, „ktoré ,žijú pre ostatných'. Môžete to rozpoznať na uštvanom výraze v ich tvári". V našom padnutom svete majú panovačné ženy tenden ciu byť dobre odmeňované. Patria medzi tie, ktoré si svoju kariéru vybudujú veľmi rýchlo. Veľmi často vedú služby vo farskom spoločenstve. „Horlivý", „rozhodný" a „starostlivý" typ žien. Tieto ženy sa pravdepodobne nikdy nezamysleli nad tým, že Martino posluhovanie nemusí byť vždy dobrou vlast nosťou. Nikdy sme neuvažovali nad tým, že ak žijeme riadiaci a panovačný život, odmietame vlastne dôveru v nášho Boha. Ani nám tiež nikdy nedošlo, že sa z nás niečo veľmi cenné stratilo. Niečo, čo od nás tento svet veľmi potrebuje.

SKLESLÉ Ž E N Y Ak na jednej strane spektra zistíme, že padnutá Eva sa stáva tvrdou, nepoddajnou a panovačnou, na druhej strane nájdeme ženy opustené, zbedačené, príliš citlivé. 68

Ženy ako Ruth Jamisonová vo filme Vyprážané zelené pa radajky. Ruth je naivná, stratená žena bez akéhokoľvek vlastného „ja". Je zneužívaná hrubým mužom a nemá najmenšiu vôľu vymaniť sa z tohto stavu. Ak sa bližšie zahľadíte na túto situáciu, zahliadnete ženu ako Marian ne v knihe Rozum a cit, ktorá je až priveľmi ochotná da rovať sa nedôveryhodnému mužovi. Tak zúfalo túži byť milovanou. A jej koniec? Zlomené srdce. Opustené ženy sú ovládané bolestivým chaosom v ich vnútri. Ide o ženy, ktoré si kupujú knihy ako Muži, ktorí nenávidia ženy, a ženy, ktoré ich milujú, Ženy, ktoré priveľmi mi lujúc Už nikdy viac nebyť závislá od muža. Stravuje ich hlad, túžba po vzťahu. Istý náš známy, má okolo dvadsať rokov, sa sťažoval, že jeho matka mu často volá. „Ako často ti tele fonuje?" opýtal som sa a myslel som si, že preháňa. Každý deň. Čože?! Je nemysliteľné, aby matka telefonovala každý deň dospelému synovu, ktorý odišiel z domu. Nanešťastie, aj opustené ženy majú sklon ukrývať svoje vlastné ja. Sme presvedčené, že ak by nás iní sku točne poznali, nemali by nás radi - a my nechceme ris kovať stratu vzťahu. Môžu to byť ženy ako Tulah vo filme Moja tučná grécka svadba, ktorá sa doslova ukrýva za pultom, keď do jej kaviarne vstúpi príťažlivý muž. Svoju krásu skrýva za hrubé okuliare (v čase kontakt ných šošoviek?), vrecovité oblečenie, neporiadne upra vené vlasy - všetko preto, aby nepriťahovala pozornosť. Neverí totiž, že si akúkoľvek pozornosť zaslúži. Opus tenými ženami môžu byť zaneprázdnené ženy, ktoré sa ukrývajú za slová „musím toho toľko stihnúť". Takto sa ženy v mojej rodine (Stasinej) učili zvládať život. Moja matka vyrastala na vidieku Severnej Dakoty. Jej rodičia strávili celý svoj život v dome, v ktorom sa narodi la. Mamin otec bol chladný, samotársky muž, ktorý nikdy nepoužil slová, po akých túžia malé dievčatá - nie, aké potrebujú počuť. Nikdy od otca nepočula, že je jedinečná 69

alebo pekná. Nikdy jej dokonca nepovedal, že ju má rád. Ani raz! Po jednom hroznom dni v škole pribehla domov so slzami stekajúcimi po tvári. Hlboko zranená, vzlykajúca zariskovala a pribehla so svojím malým dievčenským zlo meným srdiečkom k otcovi, aby ju utešil... Odstrčil ju. Vedela, že jej matka ju miluje. No ani ona jej nepre javovala lásku. Bola poriadkumilovná... a neuveriteľne kontrolujúca. Moja mama si domov nesmela zavolať ka marátov, pretože by urobili neporiadok. Obývačka nebola určená na bývanie „v", ale na pozeranie sa „na". Všetky predmety v dome patrili jej matke a nebolo dovolené sa ich ani len dotknúť, nebodaj nimi pohnúť. Viete si predsta viť, že v takomto dome sa vôbec nevystrájalo. Nestavali sa tam žiadne pevnosti, nehrali sa hry, nenaháňalo sa v ňom. Všetko bolo usporiadané, čisté... a dušu ubíjajúce. Jedného dňa, zatiaľ čo sa jej matka venovala hosťom, bola moja mama v kúpeľni na poschodí. Ako slušne vy chované dievča, tak ako bola naučená, si umývala ru ky v umývadle, ktoré najskôr zapchala zátkou. Potom sa stalo niečo hrozné. Nemohla zastaviť vodu, ani vy brať zátku z umývadla. Obe sa zasekli. V dome plnom prísnych pravidiel sa nik neodvážil prerušiť rodiča, kým sa rozprával s dospelými. Moja mama nevedela, čo ro biť. Voda tiekla ďalej. Niečo sa pokazilo a ona bola za to zodpovedná. Dostala sa do problémov. Voda stúpala. A tak moja mama urobila to, čo urobí každý, keď má strach, že zlyhal a bude odhalený. Schovala sa. Odišla z kúpeľne, vošla do svojej izby, zaliezla pod posteľ, kde zostala - skrčená, plná strachu. Voda sa zača la z umývadla vylievať na dlážku, presiakla povalu a za čala kvapkať na matkiných hostí. Hops! Jej ukrývanie, tak ako aj naše, situáciu vôbec nezlepšilo. „Naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa" (Gn 3, 10).

Jedna z mojich spolubývajúcich na vysokej škola bola veľmi pekná mladá žena, no nevedela o tom. Bola pria teľská, zábavná, inteligentná a šikovná. No bola aj plachá a bojazlivá. Večery trávila pred televíziou. S klesajúcim počtom pozvaní na rande zostávala stále častejšie doma, večer čo večer, až sa z týždňov stali mesiace. Ranená, zni čená žiaľom spôsobmi, o akých som ja mohla iba tušiť, si našla útechu v situačných komédiách a jedení. Príliš ne istá sama sebou na to, aby vstúpila do sveta, sa pred ním schovala a odvážila sa vyjsť von len vtedy, keď išla do školy alebo bola donútená doplniť si zásoby potravín. Ženy, ktoré sa snažia ukryť, sú tie, ktoré počas biblic kého štúdia, rodičovského združenia alebo akéhokoľvek iného stretnutia nikdy neprehovoria. Sú to ženy, ktoré si, keď prechádzajú okolo krásnych šiat vo výklade, po vedia: Nikdy by som si to neobliekla. Sme zaneprázdnené rodinnými stretnutiami a oslavami, ktorým sa nedá vy hnúť. Radšej si pôjdeme s priateľkou pozrieť film, ako by sme spolu išli na večeru. Tiež nikdy nedávame manže lom podnet na milovanie. Odmietame každú poklonu; všetky dôležitejšie rozhodnutia nechávame na iných. My ženy sa skrývame presne tak ako Eva po tom, čo ochutnala zo zakázaného ovocia. Ukrývame sa za svoj mejkap či humor. Ukrývame sa za naštvané ticho či mu čivú uzavretosť. Ukrývame svoje ja a predkladáme len to, o čom sme presvedčené, že nám neuškodí. Chováme sa sebaobranne a odmietame ponúknuť iným vlastný názor - to, ako veci skutočne vidíme, v čo naozaj veríme a to, čo vieme. Neriskujeme, že nás odmietnu alebo že budeme vyzerať ako blázni. V minulosti sme sa občas ozývali, no stredi sme sa s bezduchým pohľadom a ironickým výsme chom. Už to viac neurobíme. Ukrývame sa, pretože máme strach. Boli sme zranené, veľmi hlboko. Ľudia voči nám zhrešili a my sme zhrešili rovnako. Schovať sa znamená zostať v bezpečí, menej sa zraniť. Aspoň tak si to myslíme. 71

A skrývaním sa berieme veci do vlastných rúk. Zlomené a zúfalé sa nevraciame späť k svojmu Bohu. Nikdy nám ani len nenapadlo, že sme svojím skrývaním prišli o niečo veľ mi cenné - o niečo, čo od nás svet veľmi potrebuje. PÔŽITKÁRSTVO Či máme tendenciu dominovať, riadiť alebo tendenciu utiahnuť sa do samoty, skľúčenosti a skrývať sa..., bo lesť v nás zostáva. Hlboké túžby nášho ženského srdca sa nestratia len tak. A tak si doprajeme. Ak sa necítime dostatočne prijímané, uznávané, kúpime si niečo pekné. „Doprajeme si" ďalšiu porciu zmrzliny alebo najväčšiu dávku nejakého jedla vo chvíli, keď sa cítime osame lé. Prenesieme sa do imaginárneho, snivého sveta, aby sme tak uhasili smäd svojho srdca. Romantické novely (je to miliardový biznis), telenovely, talk show, klebety, nespočetné množstvo ženských časopisov - to všetko kŕmi vnútorný život nášho snívania o vzťahoch, ktoré nahrádzajú - na chvíľu - skutočnú lásku. Nič z toho nás však naozaj neuspokojuje, a tak sa pokúšame zaplniť prázdnotu v nás svojimi malými neresťami (voláme ich „zlozvyky"). Brent Curtis ich nazýva „malými ľúbostný mi románikmi". Im odovzdávame svoje srdce namiesto toho, aby sme ho darovali Bohu. Snívaním cestou do práce si predstavujeme zmyslu plné alebo neľahké rozhovory, v ktorých sa dokážeme úžasne vyjadrovať. Svoju predstavivosť sústreďujeme na lacné romány, predstavujúc si seba ako nádhernú hrdin ku - pôvabnú, prenasledovanú, krásnu. Sme nekonečne tvorivé v oddávaní sa týmto „cudzoložných predsta vám". Iste sa neobmedzujeme iba na jednu. Postojte chvíľu a pouvažujte nad svojou situáciou. Keď sa znova ozve rana vo vašom srdci, ktorým smerom

sa uberáte namiesto toho, aby ste vykročili k Bohu? Mí ňanie peňazí, hazardné hry, flámy, upratovanie, nakupo vanie, pitie, súrna práca, čistenie, cvičenie, pozeranie fil mov, situačné komédie, talk show, a dokonca i negatívne emócie sa môžu stať tým, čím sa rozmaznávame. Keď je naše srdce plné nedôvery, posudzovania iných, alebo dokonca hanby, falošne sa im oddávame, pretože sa nám stali všednými a pohodlnými. Robíme to miesto toho, aby sme tej bolesti dovolili privinúť nás bližšie k Bohu. Nanešťastie, neresti v nás vyvolávajú dojem, že sa cí time lepšie... na chvíľu. Zdá sa, že „fungujú", no v sku točnosti iba zväčšujú potrebu opäť sa im oddávať. Je to nočná mora závislosti. Tento problém siaha ďaleko za hranice „drog". Svoje srdce dávame rôznym iným „mi lencom", ktorí si vyžadujú našu pozornosť a nárokujú si na ďalšie oddávanie sa im. Ochutnáme niečo, o čom si myslíme, že je dobré. Túžby prestávajú na chvíľu bolieť, no neskôr sme opäť prázdne a potrebujeme byť znovu naplnené. Spôsoby, akými umŕtvujeme svoju bolesť, túžby a svoj zármutok, nie sú neškodné - sú zákerné, zhub né.. Usadia sa ako rakovina v našej duši a ak si ich raz pripustíme, stanú sa krutými a nemilosrdnými zároveň. Aj keď ich vyhľadávame iba kvôli chabému uvoľneniu zo svojich životných trápení, útočia na nás a väznia nás v reťaziach, ktoré nás oddeľujú od Božieho srdca aj od ostatných sŕdc okolo nás. Samy sa tak dostávame na „samotku", kde je každá z reťazí ukovaná z nášho vlas tného pôžitkárstva. „Naši milenci sa tak stotožnia s na šou identitou, že zrieknuť sa ich sa nám môže zdať ako vlastná smrť... Čudujeme sa, či je možné bez nich žiť" {Posvätná Romanca). Nemusíme sa hanbiť za bolesť svojho srdca - za to, že potrebujeme, dychtíme a lacnieme po niečom oveľa väčšom. Všetko v našom srdci cíti bolesť. Každá časť

srdca je do istej miery nespokojná a dychtivá. Práve táto neukojiteľná potreba po niečom väčšom nás privádza k Bohu. Potrebujeme si však uvedomiť, že všetko - naše riadenie, skrývanie, pôžitkárstvo - nás vlastne oddeľuje od nášho vlastného srdca. Stratili sme kontakt s túžba mi, ktoré z nás vytvárajú ženy. A náhrady nikdy nevyrie šia hlbší problém našej duše.

EVIN STRACH ZOSTÁVA

Každá žena dnes vie, že nie je tým, čím mala byť pôvod ne. A bojí sa prezradenia a samoty. Má strach, že jej srd ce umrie opustené. Osamotenosť - to je najväčší strach všetkých žien. (Však?) Namiesto toho, aby sme sa obrátili späť k Bohu a zmenili postoj, ktorý spôsobil naše krízy (tie, ktoré spustila Eva a my v nich pokračujeme), padáme, lebo sa snažíme robiť, čo je v našich silách, len aby sme sa zachránili v nebezpečnom a nepredvídateľnom svete. V hlbinách nášho srdca však naša Otázka naďalej zo stáva. A je stále nezodpovedná. Alebo skôr zostáva ne správne zodpovedaná ešte z čias našej mladosti. „Som pekná? Vidíš ma? Chceš ma vidieť? Si okúzlený mojím vnútrom?" Neustále kráčame vpred prenasledované tou Otázkou a až doteraz sme netušili, že na ňu stále potre bujeme dostať odpoveď. Keď sme boli mladé, nevedeli sme o Eve nič, nič o tom, čo zapríčinila a ako to ovplyvnilo každú jednu z nás. Otázku svojho srdca sme nepredložili ako prvému Bohu. Skôr, ako by sme to stihli, dostali sme odpovede - a veľmi bolestivé. Tie nás zranili a vytvorili v nás straš né predstavy o samých sebe, ktorým sme uverili. A tak každá žena vstupuje do sveta nastavená na hrôzostrašné katastrofy srdca.

ŠTVRTÁ KAPITOLA

Týmito slovami mi nemilosrdne tneš do zraneného srdca. - WlLLIAM SHAKESPEARE

Och, ženy, prečo ste tu, medzi nami, naplnené žiaľom a nechránené o nič viac než my? - RAINER MARIA RILKE

Carrie sa zobudila v deň svojich šiestych narode nín na spev. Okamžite vedela, že má narodeniny, že je to deň, ktorý patrí len jej. Otvorila oči a zistila, že všade okolo jej postele sú povešané balóny - farebné nebo. Oslava sa začala. Mama stála vedľa postele a držala v rukách tortu so zapálenými sviečkami. Bol tam aj ocko, obaja spievali: „Veľa šťaaaaaaaaastia, zdraaviaaaaaaa!" Ó, aká bezprostredná radosť! Výkriky rados ti, bozky, objatia a „hurá!" ju vítali do nového dňa - presne tak, ako bola pred šiestimi rokmi privítaná na tomto svete. Otec zašepkal do uška svojej „malej prin ceznej", že ju má veľmi rád, a mamka jej znova pripo menula, aká je šťastná, že má takú úžasnú dcéru. Nebolo o čom pochybovať - z toho dievčatka mali rodičia veľkú radosť. Život Carrie sa veľmi podobal životu, ktorý Boh na plánoval každému dievčatku. Vedela, že ockovi na nej zá leží. Bola jeho princeznou a on jej rytierom v žiarivom brnení. Chcel byť s ňou. Vedela, že mamka ju miluje a potrebuje ju. Jej patril svet, v ktorom ju ocko ochra ňoval, mamka vychovávala a ona sa z toho nesmierne radovala. V takom prostredí mala pôvodne vyrastať kaž dá dievčenská duša. To bola tá záhrada, v ktorej malo jej mladé srdiečko prekvitať. Každé dievčatko by malo byť presne takto milované, tak vítané - vnímané, poznané, cenené. Ak by vyrastalo v takejto záhrade, mohla by sa z neho stať silná, krásna a sebaistá žena. Kiež by to platilo pre každú jednu z nás.

MAMY, O T C O V I A A I C H DCÉRY

Mnoho storočí žili ženy medzi sebou navzájom vo veľmi blízkom vzťahu - stretávali sa pri studni, rieke, príprave je dál - existovalo mnoho príležitostí na to, aby sa ženskosť akosi prirodzene odovzdávala ďalej. Naša intuícia, náš zmysel pre vzťahy, naša schopnosť chápať záležitosti srd ca spôsobili, že akýkoľvek formálny „vstup" do ženskosti bol zbytočný. Dnes už takéto príležitosti takmer neexis tujú. Miesto, kde sa stretávame ako ženy, je skôr miestom veľmi napätých situácií - pracovné stretnutia týkajúce sa uzávierok, služobné porady s (presným) harmonogra mom, nepokojné stretnutia rodičovského združenia. Do mov je dnes jediným miestom, kde sa môže uskutočniť to životne dôležité odovzdávanie ženskej identity. Naše vnímanie seba samej dnes ako dospelej ženy sa utváralo v časoch nášho detstva. Bolo to v čase, keď sme boli ešte malé. Učili sme sa, čo znamená byť ženou - ak sme vôbec na to mali príležitosť -, ešte ako malé diev čatká. Ženy sa učia byť ženami od svojich mám; a od otcov sa učia, akú hodnotu má žena - hodnotu, ktorú máme práve ako ženy. Ak je žena spokojná so svojou ženskosťou, krásou, silou, potom je veľmi pravdepodob né, že aj jej dcéra bude na tom podobne. Od svojich mám dostávame mnoho, no najdôleži tejšími sú súcit a nežnosť. Keď boli moji synovia mladí a niekto ich zranil, otec im na to nepovedal nič povzbu dzujúce, iba že „čas lieči". No ja som im bola oporou. Naše matky nám ukazujú milosrdnú tvár Boha. Sme chovaní na ich prsiach a kolísané na ich rukách. Pri usí naní nám spievajú uspávanky. Svoje detské roky prežíva me pri mamičkinej sukni - starajú sa o nás všakovakými spôsobmi. Keď sa zraníme, mamičky nám ranu pofúka jú a hneď je nám lepšie.

Pre malé dievčatká sú mamičky tak trochu tajom stvom. No i ony sú tými, ktoré sa raz v budúcnosti sta nú mamičkami. A tak sa dievčatká prizerajú a učia. Učia sa žiť ako ženy pozorovaním vlastných mám a starých mám; tak preberajú mnoho od všetkých dospelých žien vo svojom živote. No čo sa týka našej Otázky - na ňu dávajú odpoveď predovšetkým otcovia. Carriin otec stál pri svojej dcére, venoval sa jej. Vní mal ju, videl ju a zreteľne jej dával najavo, že sa z nej teší. Lásku jej štedro prejavoval svojou prítomnosťou, ochranou a radosťou. Dával jej rôzne mená - tajné, o ktorých vedeli len oni dvaja. Volal ju Mačiatko, Princeznička a Miláčik. Dievčatá potrebujú cítiť nežnú silu svojich otcov. Potrebujú mať istotu, že ich ockovia sú silní a ochránia ich; potrebujú vedieť, že ockovia sú na svete pre nich. Práve od vlastného otca dostáva dievča odpoveď na svoju základnú Otázku. Pamätáte sa na točivé sukne? Krútili sme sa pred svoji mi ockami a túžili sme počuť odpovede na otázky: „Oc ko, som pekná? Som očarujúca?" Od nich sme sa dozve dali, že sme rozkošné, jedinečné..., alebo nie. To, ako otec buduje vzťah s vlastnou dcérou, má obrovský vplyv na jej dušu - dobrý alebo zlý. Mnohé štúdie ukázali, že ženy, ktoré mali blízky a milujúci vzťah s otcom, ktoré v detstve prežívali istotu a prijatie, trpia dnes v menšej miere poruchami, ktoré vedú k depresii, a majú viac „roz vinuté silné vedomie osobnej identity a pozitívnu sebaúc tu" (Margo Maine, Father Hunger [Hlad po otcovi]). No Adam padol rovnako ako Eva. Rodičia väčšiny z nás pokračujú v tom smutne započatom príbehu. Ne poskytli nám to, čo potrebovalo naše srdce, aby sme sa mohli stať peknými, citlivými, silnými, dobrodružnými ženami. Nie, väčšina našich príbehov má úplne iné sme rovanie.

R A N E N É SRDCE Moja priateľka Sandy vyrastala v dome s otcom tyranom a príliš krehkou matkou. Ak otec udrel matku, matka bo la presvedčená, že urobila niečo, čím si to zaslúžila. Keď údery prerástli do bitiek, Sandy sa postavila medzi svo jich rodičov. Snažila sa zastaviť otcovu krutosť a chrániť matku tým, že sa nechala biť za ňu. Keď otec začal San dy a jej sestru sexuálne zneužívať, ich matka neurobila vôbec nič pre to, aby ich ochránila. Jednoducho si to nevšímala. Sandin otec si neskôr začal vodiť so sebou aj opitých kamarátov, ktorí tiež zneužívali jeho dcéry. Zas a znova, no ich matka nič nepodnikla. Čo si myslíte, čo sa Sandy naučila o mužskosti, ženskosti a sebe samej? Tracy bola druhou dcérou. Otec si s ňou však neutvoril taký priateľský vzťah ako so staršou dcérou. Bola veľmi neistá, nevedela, či ju má otec rád. Raz, keď boli na výlete v aquaparku, Tracy sa s ním chcela hrať. Veľmi ho prosila, aby sa s ňou spustil na detskej šmýkačke. On však nechcel. Tracy ho o to úpenlivo prosila, pretože sa bála ísť sama. Chcela, aby ju otec na konci šmykačky zachytil. Naveľa otec privolil. Naradostene s ním prišla, kráčajúc ruka v ruke, ku šmýkačke. On išiel prvý. No keďže šmýkačka bola pre deti, a nie pre statných chla pov, voda na jej konci bola pre neho príliš plytká, a tak si nárazom pri dopade zlomil nohu. Zranil sa a bola to jej vina. Teda jej mladé srdiečko bolo o tom presvedčené. Ako sa môže malé dievčatko naučiť z takýchto situácií rozpoznávať pravdu o svojich túžbach a zistiť, že zohrá va nezastupiteľnú úlohu v živote svojich blízkych? Melissa nám povedala: „Svoje zranenie som nado budla pri narodení. Keďže rodičia už mali trojročné dievčatko, túžobne si priali mať chlapčeka." Asi viete, čo bude nasledovať. „Keď ma prvý raz priniesli ukázať 79

môjmu otcovi, bol taký sklamaný z toho, že som diev ča, že ma ani nechcel vziať na ruky. Celé detstvo som sa pokúšala byť dobrým synom a každý večer pred spaním som sa modlila, aby mi cez noc narástol penis a zmenila som sa na chlapca. A každé ráno som sa hneď po pre budení prezrela a plakala som, pretože som bola stále dievčaťom." Ako veľmi by sme chceli povedať, že takéto príbehy sú zriedkavé. Povaha týrania, zlého zaobchá dzania alebo ublíženia môže byť rozdielna, no dôvod, prečo existuje toľko ubolených žien, je vo všetkých rov naký - ako malé boli veľmi zranené. Rachel mala otca, ktorý jej ubližoval slovami. „Po čula som snáď všetko, čo som ako dievča mohla počuť: ,Si hlúpa. Si neschopná. Kiež by sme ťa nikdy nemali. Je mi z teba nanič.' Vyrastala som v presvedčení, že som svojmu otcovi protivná, a robila som všetko pre to, aby ma začal mať rád." Otcovia, ktorí ubližujú slovne, sú príliš častým hororom svojich dcér. Nepríjemnou sku točnosťou sú ich spoluvinníčky, zničené matky. Obaja často pochádzajú z rodín, kde sa ubližovalo. Tak sa táto bolesť kruto opakuje a šíri. Človek nemôže žiť dlho bez zranenia. Slnko vychá dza, hviezdy zapadajú, vlny pritekajú a narážajú na skalu - a my sme zraňovaní. V tomto krásnom, no nebezpeč nom svete sa človek nedokáže zraneniam dlho vyhýbať. Nie je to Eden. Ani zďaleka. Nežijeme vo svete, pre kto rý boli naše duše stvorené. Ako putujeme neznámym krajom skladajúcim sa z chvíľ a mesiacov, ktoré tvoria náš život, zisťujeme, že niečo zhnité smrdí v štáte dán skom a aj na našom vlastnom dvorčeku. Zahľaďte sa niekomu hlboko do očí a za úsmevom alebo strachom nájdete bolesť. Väčšina ľudí sa dokon ca trápi väčšmi, ako si to pripúšťa. Smútok pozná kaž dý z nás, i keď len málo ľudí si uvedomuje, že nie je nepriateľom. Sme milovaní Bohom, Kráľom kráľov, 80

samotným Ježišom, ktorý prišiel potešiť zarmútených, zajatých prepustiť na slobodu, a preto sa môžeme ob zrieť späť. Môžeme ho chytiť za ruku a spomínať. Mu síme si spomínať, ak nechceme ostať uväznení vo vlast ných zraneniach a v tom, čo sme pri výchove dostali. Horor, ktorým otcovia ničia vlastné dcéry, sa v nich ukladá a zraňuje ich dušu hlboko v ich jadre. Láme im srdcia, privádza ich do hanby, rozporu, a buduje v nich množstvo obranných stratégií, ktorými svoje ženské srd ce zatvárajú. Takto je ublíženie aspoň zrejmé. Lebo aj bolesť, ktorú spôsobujú svojim dcéram neprítomní ot covia, je zraňujúca, no omnoho ťažšie viditeľná.

PASÍVNI O T C O V I A

Ako som už spomenul, padnutí muži majú sklon hrešiť dvoma spôsobmi. Buď sa stanú násilníckymi šialencami - zneužijú svoju silu, alebo sa stanú tichými pasívnymi mužmi (tak ako Adam) - svoju silu stratia. Lorin otec bol síce fyzicky prítomný, no vo všetkom ostatnom chý bal. Malé dievčatká túžia po tom, aby sa z nich vlastní otcovia tešili. No ten Lorin o svoju dcéru nedbal. Keď sa na základnej škole, ktorú navštevovala, organizoval ve čierok pre dcéry a otcov, Lori tam veľmi túžila ísť. Pozva la ho a prosila, aby ta s ňou zašiel. No on o tom nechcel ani počuť. Lori sa teda domnievala, že s ňou nechce ísť preto, že sa za ňu hanbí a nechce, aby ho s ňou videli. Ako mnoho iných dievčat chodila Lori na hodiny baletu. Cítila sa taká pekná vo svojom ružovom trikote a pančuškách, že poprosila otca, aby sa prišiel pozrieť, ako tancuje. Povedal jej, že príde, keď bude vystupovať na skutočnom javisku. Ako dobre viete, tanečné kurzy sa končia záverečným vystúpením. A tak nastal deň, kedy 81

malá Lori tancovala na skutočnom javisku. Nádherná vo svojom trblietavom kostýme nedočkavo čakala a vyze rala otcov príchod. Neprišiel. Otcovi kamaráti ho v ten večer museli priviesť domov, lebo bol príliš opitý to, aby bol schopný vrátiť sa sám. Lorino malé dievčenské srdiečko bolo presvedčené, že otec odišiel čo najďalej, len aby sa nemusel pozerať, ako jeho dcéra tancuje. Keď bola Debbie malá, jej otec mal ľúbostný pomer. Nebol krutým mužom. Vôbec nič na ňom nebolo hrubé, urážlivé. V skutočnosti bol k Debbinej matke láskavý, tak isto i k nej a jej sestre. V nedeľu spoločne obedovali, cho dili do kostola. On si len vybral inú ženu. „Myslím, že matka nebola dosť dobrá, aby si ho udržala," povedala Debbie. Na chvíľu sa odmlčala a dodala: „Myslím, že my sme neboli dosť dobré, aby sme si ho udržali." Ľúbostné pomery a rozvody vedú k tomu, čoho sa ženy najväčšmi obávajú - k opustenosti. Zraňujú nielen srdcia matiek, ale aj srdcia dcér. Niekedy je príliš ťažké rozpoznať toto zra nenie, pretože „priestupok" sa zdá byť vykonaný len voči matke. No čo sa z takých situácií naučí malé dievčatko? Keď mala Laurie šesť rokov, otec sa s mamou rozvie dol. Vo svojom srdci bola rozvedená aj Laurie. „Rodičia sa s nami o tom pokúšali rozprávať. Snažili sa nám to podať dosť múdro - niečo v tom zmysle, že všetko bude v po riadku." No otec odchádzal. Prichádzal síce na návštevy a brával nás na prechádzky, no Laurie sa pred ním naučila svoje srdce ukrývať. „Naučila som sa plakať pod vodou. Keď sme išli na kúpalisko, nechcela som, aby to videl." Mnoho dievčat sa naučilo niečo podobné - zakrývať svo ju citlivosť, svoje srdce. Pretože sa necítia v bezpečí. Môj (Stasin) otec chýbal v mojej mladosti takmer stále. Bol vychovaný ako silný a dobrý muž. V tom čase bolo veľmi dôležité dokázať svoju silu v zabezpečení rodiny. Tak ako väčšina mužov, aj môj otec pracoval dlhé hodi ny, aby nás hmotne zabezpečil. No tým nám nedoprial

to, čo sme potrebovali najviac: seba. Bol obchodným ces tujúcim. Odchádzal na dva týždne, vrátil sa domov na víkend a opäť odchádzal. Keďže bol alkoholik, často sa zastavil v miestnom podniku alebo u susedov na niekoľ ko pohárikov predtým, ako prišiel domov. Keď bol prí tomný fyzicky, chýbal citovo, emocionálne a namiesto rodiny uprednostňoval spoločnosť televízie a pohárika škótskej. Nepoznal ma. A myslím si, že o to ani nestál.

ZRAŇUJÚCE MATKY Moja mama bola veľmi osamelá a zaneprázdnená. Aby som ako malá získala jej pozornosť, musela som pred stierať chorobu. Pamätám sa, že som ako malé dievčatko sedela za kuchynským stolom a pozerala sa, ako pripra vuje večeru, keď mi prvý raz - no nie posledný - pove dala, aká bola zničená z „noviny", že ma čaká. Bola som poslednou zo štyroch detí. Plakala, keď zistila, že ja, dcé ra uštvanej matky a neprítomného otca, prichádzam na svet. Môžete si predstaviť, aký to malo vplyv na srdiečko maličkého dievčatka. Chrisin otec určite nebol neprítomný. V skutočnosti sa veľmi zaujímal o jej život. Chris milovala kone, mala k nim prirodzený vzťah a jej otec bol na tento dcérin dar veľmi pyšný. Mal radosť z jej jazdeckých schopností a povzbudzoval ju, aby v tom pokračovala. Bol pri nej, podporoval ju, nesmierne sa z nej tešil a ona o tom ve dela. No matka na ňu žiarlila. Povedala jej, že ju otec iba „využíva". Sršala hnevom, že je krutý, sebecký, a po zornosť, ktorú jej venuje, je zlá. Podceňovala Chrisinu lásku ku koňom a nikdy sa ani len neprišla pozrieť na jej tréning alebo vystúpenie. Povedala jej, že v jazdeckom oblečení vyzerá mužský a nepriťažlivo.

Danina matka zamykala Danu a jej súrodencov v ko more na celé hodiny, deň čo deň. Neverila ani im, ani opatrovateľke, a tak ich zamkla v komore, kým ona išla „von". Neboli chudobnou rodinou, no matka kupova la najlacnejšie jedlo - tvrdý, vysušený, plesnivý chlieb, prezreté ovocie. Dávala jesť svojej dcére iba veľmi málo a potom ju o polnoci budila a obviňovala, že odjedla zo škaredého popučeného ovocia. Dana mala dvadsaťjeden rokov, keď ochutnala svoju prvú dobre dozretú hrušku a čudovala sa nad jej chuťou. Príbehy týchto žien a rany, ktoré utŕžili ako malé dievčatká, sú všetky odlišné. Ale následok ich zranení a to, ako na ne pôsobia, je bolestne podobný. Niektoré z týchto príbehov sú extrémne. Všetky však zdieľame rovnaké alebo podobné pocity neistoty a neschopnosti, s ktorými sme vyrastali. Aké bolo vaše detstvo? Čo ste sa ako dievčatko naučili? Čo od vás požadovali vaši rodi čia? Tešili sa z vás? Cítili ste v hĺbke svojho bytia, že ste milovaná, jedinečná, chránená a chcená? Kiež by to tak bolo. No viem, že pre väčšinu z vás je detstvo, ktoré ste mali prežiť, alebo po akom ste túžili, veľmi odlišné od toho, aké ste naozaj prežili.

P O S O L S T V O N A Š I C H RÁN A TO, AKO NÁS FORMOVALI

Rany, ktoré sme ako malé utŕžili, nezostali bez následku. Priniesli so sebou správy, ktoré udierali na jadro nášho srdca presne na mieste našej Otázky. Naše rany tlkli pria mo na jadro našej ženskosti. Škoda spôsobená nášmu žen skému srdcu, ktorú sme vďaka tým ranám utrpeli, je ove ľa väčšia práve následkom toho, aké hrozné veci sme si mysleli. Ako deti sme nemali silu spracovať a rozlišovať,

čo sa v našom živote práve odohrávalo. Svojich rodičov sme pokladali za bohov. Verili sme, že majú pravdu. Ak sme boli zničené, podceňované, ranené alebo týrané, ve rili sme, že je to akosi kvôli nám - že problém je v nás. Lorin otec neprišiel na vystúpenie. Ušiel, len aby ne musel prísť. Bola to pre ňu rana. Lori to chápala tak, že si nezaslúži jeho čas. Nezaslúži si lásku. Cítila, že v nej musí byť niečo veľmi zlé. Tracin otec si zlomil nohu. Odhalila mu túžbu svojho srdca a výsledkom bolo ne šťastie. Aký je v tom odkaz? „Tvoja túžba po vzťahu spôsobuje bolesť. Prekážaš." Za posledné roky sa Tracy snažila nájsť spôsob, ako byť milovanou bez toho, aby „prekážala". Výsledkom bolo, že sa zbavila veľkej časti svojej úžasnej osobnosti. Debbin otec mal mimomanželský vzťah - ľúbostnú aféru. Jej život zmiatla skutočnosť, že bol dobrým mu žom. V jej tínedžerskom srdiečku sa usadilo presved čenie: „Ak si chceš udržať muža, musíš sa snažiť viac ako matka." Potom sa zjavil mladý muž, ktorý sa zaujímal o Debbie, no opustil ju bez akéhokoľvek dôvodu. Tú krásnu mladú ženu sme poznali už niekoľko rokov, no jedna vec nás miatla - prečo neustále na sebe toľko pra cuje? Prečo sa stále pokúša o „zlepšenie" samej seba? Debbie neprestajne skúma, čo by na sebe mohla zlepšiť. Modlitba, cvičenie, finančná zodpovednosť, nová farba vlasov, viac disciplíny. Prečo sa tak veľmi snaží? Nevie, aká je úžasná? Jej hľadanie je pritom veľmi frustrujúce, lebo netuší, čo je na nej zlé. Jednoducho sa bojí, že „pre káža", že nie je tým, čo od nej okolie očakáva. Mimochodom, mnoho žien sa cíti presne tak. Nedo kážeme to pomenovať, no hlboko v nás je zakorenený strach, že je v nás niečo zlé. Keby sme boli princeznou, prišiel by si po nás náš princ. Keby sme boli dcérou kráľa, bojoval by kvôli nám. Nemôžeme si pomôcť inak, než veriť, že ak by sme boli iné, lepšie, boli by sme 85

milované presne tak, ako po tom denne túžime. Bolo by to celé o nás. Sandy otec zneužíval a matka si to vôbec nevšímala. Jej duši to spôsobilo nesmiernu škodu. Z toho všetkého, čo sa Sandy naučila, zostali v jej srdci dve základné skutočnosti o ženskosti: Byť ženou znamená byt' bezmocnou. Na citli vosti nie je nič dobré; je to iba „slabosť". A byť ženou zna mená privolávať nechcenú dôvernosť. Prekvapuje vás, že ne chcela byť ženou? Ako mnoho sexuálne zneužívaných žien aj Sandy zistila, že je veľmi zviazaná túžbou po dôvernosti (bola na to stvorená), no mala strach pozrieť sa na muža čo len trochu zvodnejšie. Uspokojila sa s tým, že je „schopnou a zdatnou odborníčkou", milou, no opatrnou, nikdy nie prí liš atraktívnou a už v žiadnom prípade nie tou, ktorá potre buje pomoc, jednoducho nie je „krehkou" ženou. Niektoré sexuálne zneužívané ženy si zvolili inú ces tu. Vlastne oveľa čestnejšie je povedať, že boli nútené ísť iným smerom. Nikdy neprijali lásku, no mali možnosť okúsiť istý druh dôvernosti prostredníctvom pohlavné ho zneužívania. Následkom toho sa teraz oddávajú jed nému mužovi za druhým, dúfajúc, že sa im takto podarí negatívne sexuálne skúsenosti nahradiť sexom, ktorý by bol spojený s láskou. Melissina matka bola krutá žena, ktorá bila svoje deti drevenou palicou. „Svojej matky som sa neskutočne bála," priznala sa. „Bola duševne chorá a psychicky nás týrala. Väčšinou sme naozaj netušili, prečo sme dostali bitku. Môj otec neurobil nič. Jednou vecou som si bola istá - s každou ďalšou ranou sa moja nenávisť k matke prehlbuje. To ona zapríčinila, že sa z mojej sestry stala krehká, zruinovaná osoba. Prisahala som, že so mnou sa jej to nikdy nepodarí. Prisahala som, že budem neústupčivá a pevná ako skala." Ako dospelá sa Melissa takou naozaj stala. Prísahy, sľuby, ktoré sme ako deti urobili, sú prirodze nou obranou - sú však veľmi škodlivé. Uzatvárajú naše 86

srdce. Zostávajú uložené hlboko v našom vnútri a sú pev ne zviazané s našimi zraneniami. Predstavujú súhlas s or tieľom, ktorý niekto nad nami vyniesol. „Fajn. Ak je to tak, potom to tak budem aj brať. Budem si žiť podľa toho..." Trvalo mi mnoho rokov, kým som sa vyrovnala so zraneniami a pochopila som, ako formovali môj ži vot. Bola to cesta postupného očisťovania, prijímania a uzdravovania. Práve včera večer, keď sme sa s Johnom rozprávali o tejto kapitole, začala som zreteľnejšie chá pať, na čo všetko poukazovali moje zranenia. Mama bola zničená vyhliadkou na ďalšie dieťa - na mňa. V mojom srdci sa usídlilo presvedčenie, že som bola pohromou, že moja samotná prítomnosť spôsobovala smútok a bo lesť. Od otca som necítila, že by ma chcel poznať alebo byť so mnou, a tak som prijala jeho posolstvo: „Nemáš krásu, ktorá by ma očarila. Si pre mňa sklamaním." Ako malá som sa schovávala do šatníka. Nikto ma nehľadal; bolo to len kvôli tomu, že som sa tam cítila bezpečne. Začala som sa skrývať, keď som mala desať rokov - v čase, keď sa naša rodina rozpadla. Žili sme v Kansase, v takmer ideálnom prostredí, kde bolo všet ko, čo by ste ako dieťa chceli mať. Sestra, brat a ja sme sa hrali s deťmi od susedov. V tom čase ešte nikde nestáli ploty, všade navôkol bol otvorený priestor. Dokonca aj školu sme mali radi. Bola som zvolená za „občana roka", moju najstaršiu sestru vybrali na výmenný zahraničný pobyt vo Francúzsku. Ďalšia moja sestra bola hviezdou školskej hry a aj bratovi sa darilo získavať ceny za pro spech. Ľahko si to môžete predstaviť. Bolo to dobré. No a potom sme sa presťahovali (kvôli povýšeniu môjho otca). Bolo to, akoby v našej rodine vybuchla ató mová bomba. V Kansase sme mali ľudí, v ktorých sme mali oporu. Dokonca oveľa väčšiu a silnejšiu, ako sme si uvedomovali. Priatelia, susedia, učitelia - všetci boli našou oporou. Keď sme sa presťahovali, nemali sme už

takú podporu a naša rodina nebola sama osebe dosť silná. A tak sme sa rozpadli ako domček z karát. I keď môj otec už tak často necestoval, pracoval dlhé hodiny. Často od chádzal z domu skôr ako sme vstali a prichádzal späť, keď sme my deti už dávno spali. Myslela som si, že je niekde ďaleko na služobnej ceste, no v skutočnosti bol od nás vzdialený iba hodinu cesty. Bol alkoholikom a lekári mu zistili aj bipolaritu. A tak keď bol doma, nikdy ste nevede li, aký otec to bude. Šťastný alebo zúrivý? Náš domov už viac nebol útočišťom, stal sa miestom bojov. Spoločné stolovania sa často končili rozhnevanými slovami a horkými slzami. Otec začal viac piť. Matka pre to stále viac trpela a stále väčšmi ho nenávidela. Keď boli spolu, pichľavé poznámky lietali vzduchom ako jedovaté šípy. Môj brat v snahe utiecť ukradol auto a pokúšal sa dostať sa späť do Kansasu, kde sme žili v porozumení. Matka na čas odišla a bývala u svojich rodičov a jedna zo sestier utiekla. Jedného dňa som išla s otcom na obed. Mal už dosť vypité, začal flirtovať s čašníčkou a pýtal si od nej telefónne číslo. To všetko bolo príliš veľa na moje mladé a osamelé srdiečko. Keď sme sa vrátili domov, z domá cej lekárničky som vzala lieky a všetky prehltla. Bola som presvedčená, že ich požitím sa ukončí môj život i bolesť. Zobudila som sa na ďalší deň a bola som vďačná, že som nezomrela. No zároveň som si veľmi dobre uvedomova la, že môj svet už nie je bezpečný. A tak som si dala záväzok. Niekde v mojom mladom srdiečku, dokonca bez uvedomenia si toho, čo robím, alebo bez toho, aby som to slovne pomenovala, prisa hala som, že budem chrániť samu seba tým, že si nikdy nepripustím bolesť, nikdy si nebudem vyžadovať pozor nosť iných. V rodine som sa snažila byť neviditeľná, len aby som nezapríčinila rozruch. Ak by som vyvolala ne jaké vlny, určite by sa moja loď potopila. Preto som sa začala skrývať. Ukrývala som svoje potreby, túžby, svoje 88

skutočné srdce. Skrývala som svoje skutočné ja. Keď bo lo toho priveľa, schovala som sa do šatníka. Teraz rýchlo preskočme štrnásť rokov. Bola som mla domanželka, vydatá za silného a priameho muža, ktorý nemá strach z konfrontácií, dokonca ich víta. Sedávali sme za kuchynským stolom a keď rozhovor začínal byť napätý, opäť som bola tam. John ma hľadal: „Stasi, kde si?" Kde som bola? Ukrývala som sa v šatníku. Doslova. Bola som zmätená svojím nezrelým správaním. Cí tila som sa hlúpo, keď som si uvedomila svoju zdanli vú neschopnosť riešiť nezhody dospelo. No nikdy som to nezažila a nevedela som, ako by to malo byť. Aj to najmenšie Johnovo sklamanie z toho, čo som urobila, zaktivizovalo moje nevyliečené srdce. Trvalo mnoho, mnoho mesiacov, kým Johnova láska a opätovné uiste nia začali prenikať mojím vystrašeným srdcom. Stále si pamätám chvíľu, keď sme boli prvýkrát uprostred „hád ky" a ja som dokázala zostať s ním v jednej miestnosti. Celou svojou vôľou som sa snažila zostať jednou nohu v miestnosti, zatiaľ čo druhá už bola na prahu kúpeľne, pripravená dať sa na ústup, ukryť sa do bezpečia. Bol to rozhodujúci okamih. Od tej chvíle som sa už nikdy viac podobným spôsobom neskryla. Namiesto toho som však začala priberať, a to rých lejšie, ako je vôbec ľudsky možné. Podvedome som si našla iný spôsob ukrývania. Od začiatku manželstva som sa bála, že vo svojom jadre som - a stále budem - pre Johna sklamaním. Že je iba otázkou času, kedy si to uvedomí. (Bolo to dôsledok môjho zranenia.) Zra nené dievčatko v mojom vnútri bolo presvedčené, že je lepšie ukrývať to. Moje skrývanie, tak isto i vaše, veci iba zhoršuje. S Johnom sme prežili mnoho rokov v bolesti. Ako povedal Ježiš, každý, kto si chce zachovať život, stratí ho (Mt 16, 25). Sľuby, prísahy, ktoré zložíme, a veci, ktoré robíme následkom našich zranení, všetko zhoršujú. 89

RANENÁ Ž E N S K O S Ť Následkom zranení z čias dospievania sme začali veriť, že nejaká časť z nás, možno všetko, je skazené. Prichá dza hanba a hlboko sa usádza v našom vnútri. Hanba nás vedie k tomu, aby sme odvrátili zrak a vyhli sa očné mu kontaktu s cudzími ľuďmi a priateľmi. Hanba je po cit, ktorý nás prenasleduje, ktorý nám dáva vedomie, že ak by nás niekto skutočne poznal, s odporom by od nás utiekol. Hanba v nás buduje pocit - nie, hanba v nás bu duje presvedčenie - že nevyhovujeme požiadavkám sveta, cirkvi a ani svojim vlastným. Niektoré ženy svoj život zdanlivo zvládajú, no han ba im zviera srdce a priklincúva ich k zemi vždy pri pravená odhaliť ich chyby, súdiť ich a spochybniť ich hodnotu. Niečo nám chýba. Uvedomujeme si, že nie sme tými, akými túžime byť, akými nás túži mať Boh. Namiesto toho, aby sme vystúpili do slávou naplnenej Božej prítomnosti a opýtali sa ho, čo si o nás myslí, dovolíme, aby nás hanba držala priklincované k zemi a neustále nás presviedčala, že sme hodný smrti. Ak sme sa necítili hodný lásky ako deti, je nesmierne ťaž ké uveriť, že si zaslúžime byť milované ako dospelé. Hanba nám hovorí, že sme bezcenné, skazené, nena praviteľné. Hanba určuje naše správanie. Máme strach z toho, aby nás niekto skutočne neodhalil, a tak skrývame svoje skutočné ja a ponúkame len to, o čom sme presvedče né, že ľudia sa o to zaujímajú. Ak sme dominantným typom ženy, ponúkame svoju „odbornosť". Ak sme podriadeným typom ženy, ponúkame „starostlivosť". Ticho mlčíme a nepovieme svoj názor, ak je odlišný od toho, čo hovoria ostatní - sme presvedčené, že sa určite mýlime. Život, ktorý sme od Boha dostali, nepokladáme 90

za dôležitý, odmietame vplývať na ostatných zo strachu, že nás neprijmú. Hanba v nás vytvára pocit nespokojnosti s našou krásou. Každá žena je nádherná. Je to jeden z najúžas nejších spôsobov, akým v sebe nosíme Boží obraz. No máloktorá z nás skutočne verí, že sme krásne, a oveľa menej žien je s vlastnou krásou naozaj spokojných. Buď sme presvedčené, že vôbec nie sme krásne, alebo ak áno, myslíme si, že naša krása je nebezpečná a zlá. Preto ju ukrývame za nadváhu a vrstvu nadbytočného mejkapu. Neutralizujeme svoju krásu tým, že si staviame ochran né, obranné múry, ktoré ostatných upozorňujú, aby sa k nám nepribližovali.

NESVÄTÁ ALIANCIA

Postupne začíname rozumieť a chápať, že oveľa tragic kejšie ako veci, ktoré sa nám prihodili, je to, ako sme ich spracovali. Počuli sme veľmi bolestivé slová a prihodili sa nám hrozné veci, ktoré nás formovali. Niečo v našom vnút ri sa zmenilo. Prijali sme to, čo nám naznačovali naše zranenia, a akceptovali sme pokrivené vnímanie samých seba. Z tohto pohľadu sme si vytvorili vzťah so svetom. Povedali sme si, že sa už nikdy nechceme vrátiť do tých čias. Prijali sme strategické rozhodnutia, ako sa uchrá niť nových zranení. Žena, ktorá je akoby determinovaná svojím zlomeným alebo zraneným srdcom, je ženou, ktorá žije sebaobranný život. Nemusí si to uvedomovať, no je to tak. Ide o spôsob, akým sa pokúšame „chrániť samy seba". Vytvorili sme si tiež spôsoby, akými sa pokúšame do stať od iných aspoň kúsok lásky, po ktorej prahne naše 91

srdce. Lebo bolesť v nás zostáva. Stále máme v sebe veľkú túžbu po láske a po uistení, túžbu po aspoň ma lom kúsku romantiky a dobrodružstve. A tak sa obracia me na mužov, jedlo či ľúbostné romány. Stratili sme sa zavalené niekde v práci, vo farnosti alebo v nejakej služ be. Toto všetko z nás sformovalo ženy, aké sme dnes. Veľa z toho, čo voláme svojimi „charakterovými vlast nosťami", je v skutočnosti mozaikou rozhodnutí, ktoré sme si zvolili ako cestu svojej sebaobrany. K tomu sme pridali vlastný plán, ako dosiahnuť aspoň kúsok lásky, pre ktorú sme boli stvorené. Problém je v tom, že náš plán nemá nič spoločné s Božím. Rany, ktoré sme utŕžili, a to, čo nám zranenia priniesli, sformovalo akýsi druh nesvätej aliancie s našou padlou ženskou prirodzenosťou. Vďaka Eve sme nado budli hlbokú nedôveru v srdce Boha: „Samozrejme, že nám Boh niečo zatajuje. Je na nás zariadiť si život tak, ako chceme. Chceme riadiť svoj svet." Ale hlboko v na šom vnútri žije aj bolesť, bolestivá túžba po dôvernosti a živote. Musíme teda nájsť spôsob, ako tie miesta vo svojom vnútri zaplniť. No musí to byť spôsob, ktorý od nás nevyžaduje dôverovať niekomu, najmä nie Bohu. Spôsob, ktorý nevyžaduje citlivosť a zraniteľnosť. Toto je príbeh každého malého dievčatka vo svete na východ od Edenu. No zranenia nezmiznú, keď dospejeme. Dokonca niektoré z najškodlivejších a najničivejších zranení sme utŕžili oveľa neskôr. Rany, ktoré nám ublížili, sme nezís kali náhodou, omylom. V skutočnosti majú motív. Ra ny, ktoré sme utŕžili, majú svoj zmysel. Pochádzajú od niekoho, kto presne vie, kým sme mali byť. Od niekoho, kto sa nás bojí.

PIATA KAPITOLA

Moji nepriatelia si šuškajú proti mne a zmýšľajú zle o mne. -Žalm 41, 8

Vezmi túto vražednú nenávisť a daj nám svoju večnú lásku. - SEAN O'CASEY

e po búrke a Stasi plače. Tak veľmi sa v posledných rokoch venovala svojej záhradke. Trávila v nej mno ho hodín, až kým sa jej nepodarilo vytvoriť prekrás ne miesto na oddych. Stálo ju to veľa námahy - musela vybrať rastliny, ktoré tam chcela umiestniť, potom ich opatrne presádzať, hnojiť, vytrhávať burinu. Stromčeky orezávala pílkou, neskôr ich polievala a postrekovala proti voškám. Presádzala rastliny, hľadajúc pre každú to najlep šie miesto. Výsledok bol veľkolepý. Ľudia na chodníku sa často zastavovali a udivene sa prizerali - taká nádherná bola Stasina záhradka. Šípové ruže, levandule, vysoká rieč na tráva, chryzantémy - primnoho farieb a druhov, aby sa to všetko dalo presne opísať. Jednoducho, bolo to miesto oddychu a potešenia, úkryt pred svetom. Závan raja. Až do dnešného večera. Búrka, vlastne krupobitie začalo okolo šiestej po poludní. Spočiatku sa nezdalo byť veľmi hrozivé, veď každý rok je ich počas leta v Skalnatých horách niekoľ ko. Krúpy veľké ako hrášok padajú asi tak desať minút. Dnes však boli krúpy najskôr ako menšie vlašské orechy a asi po pätnástich minútach sa zmenili na „golfové lop tičky". Prišlo to tak nečakane ako potopa za čias Noema a všetko zrazu pokryl ľad. Celé to netrvalo viac ako šty ridsať minút. Krupobitie nemilosrdne odlamovalo koná re stromov a zanechávalo za sebou spúšť. Počasie vonku pripomínalo niektorú zo starozákonných pohrôm. Keď sa lejak prevalil na druhú stranu kopca, Stasina záhradka bola celkom zničená. Šokovaný a smutný som hľadel von oknom. Leto u nás trvá veľmi krátko, iba niekoľko mesiacov. Je to jediný čas, kedy sa môžeme tešiť z kvetov a zelene. No toto - bol to doslova šok. Krása pošliapaná na nepozna nie. Keď sme sa so Stasi rozprávali o tej spúšti, obom 94

sa nám v mysli vybavila... Eva. Naša zničená záhradka je obrazom, hrozivo výstižnou metaforou toho, čo sa prihodilo Vrcholu stvorenia. O koľko väčší je žiaľ a o čo väčšia strata, keď ide o život a srdce ženy. Áno, ženy prišli o milosť. Boli zranené. No ak chcete pochopiť, prečo vo vašom srdci pretrvávajú pochybnos ti o vašej ženskosti, ak chcete spoznať príčinu, prečo je také zriedkavé stretnúť energickú ženu naozaj plnú živo ta, musíte si vypočuť čosi viac z tohto príbehu.

ĎALŠIE ÚTOKY

Keď som sa stala tínedžerkou - dievčaťom, ktoré za čínalo byť mladou ženou -, na míle som sa vzdialila od vlastnej rodiny. Najstaršia sestra sa presťahovala do Európy. (Odišla na trojmesačné „prázdniny", no zostala tam sedem rokov. To vám môže priblížiť, ako asi vyzeral život našej rodiny.) Odsťahoval sa i môj brat a podobne aj moja ďalšia sestra. Ja som sa nakoniec rozhodla zo stať doma, kým neskončím strednú školu. Rodičia mi síce začali prejavovať pozornosť, o ktorú som ako malá prosila, no bolo jej príliš málo, a prišla príliš neskoro. Moje srdce bolo už veľmi dobre ukryté. Pred rodičmi som žila život „šikovnej a dobrej študentky", no mimo ich dohľadu som bola celkom iná. Aby som otupila bolesť vo svojom vnútri, pila som alkohol a brala drogy. Ako mnoho iných dievčat, ktoré boli vážne zranené vlastnými otcami, obrátila som svo ju pozornosť na chlapcov, neskôr na mužov, aby som pocítila čo len trochu lásky. Tak som presviedčala samu seba, že aspoň pre niečo som žiadaná, aj keď iba na noc. Posledné leto na vysokej škole som odcestovala do Eu rópy. Bola som fascinovaná starovekou antickou krásou 95

dávnych čias, ako aj nekonečnou slobodou, ktorú som v tej chvíli prežívala. No ako mladá, rebelantská a ne rozumná žena s voľným cestovným lístkom na železni cu v ruke a krvácajúcim srdcom vo svojom vnútri som priťahovala krutú pozornosť okolia. Cestou Talianskom ma jeden muž sexuálne zneužil. Hoci som bola na neho naštvaná, hlboko v srdci som cítila, že som si to akosi za slúžila. Bola som presvedčená, že je to v skutočnosti moja chyba. S nepriateľom vlastnej duše som súhlasila, že som hrozný človek a nezaslúžim si nič iné, iba bolesť. Na juhu Francúzska som sa opäť nevedomky dostala do nebezpeč nej situácie. Po tom, čo sme si s kamarátkou v miestnom bare trochu viac vypili, prijali sme ponuku mužov, s kto rými sme sedeli, že nás odvezú späť do hotela. Keď to čítate, musíte krútiť hlavou, lebo iste viete, čo bude nasle dovať. Ponúkaný odvoz nás namiesto do hotela priviezol do súkromného bytu, kde ma opäť znásilnili. Po znásilnení som zostala otrasená. Pamätám sa, ako som si neveriacky nachádzala na tele stále ďalšie modri ny a škrabance. No nebola som nazúrená; bola som vy strašená. Voči násilníkom som pociťovala rozhorčenie - ale vo svojom vnútri som cítila hanbu a pohŕdala som sama sebou. Chcela som byť dobrou, odvážnou a silnou ženou, no ničím z toho som nebola. Na krku som mala zavesený náhrdelník, ktorý sa mi veľmi páčil. Uprostred neho bol symbol ženy so zaťatou päsťou. Nosila som ho ako pyšná feministka, aby som svetu ukázala svoju ne závislosť a silu - a pritom som sa schovávala v hotelovej izbe. Bola som vydesená z mužov a vystrašená z vlastnej krásy. Krása sa pre mňa stala nebezpečnou. Verila som, že to práve ona zapríčinila moje znásilnenia, spôsobila nevýslovnú bolesť, s ktorou je nerozlučne spojená nemi losrdná hanba. Keď som sa vrátila späť do školy, povedala som svoj mu priateľovi, čo sa mi prihodilo. On na to povedal 96

len toto: „Možno si si to zaslúžila." Podľa jeho reakcie môžete vytušiť, že náš vzťah nebol práve najlepší. Často ma urážal, bol plný hnevu. Neprejavil nijaký súcit, ne povedal žiadne slová útechy. Dokonca sa na mužov, čo ma znásilnili, ani nehneval. A tak sa posolstvá z môjho detstva vo mne ešte viac utvrdili. Ukry svoje srdce. Si pre svoje okolie sklamaním. Si zbytočná. Nikto sa o teba ne zaujíma. Nikto sa o teba ani nechce zaujímať. Si sama. Ak si pozorne vypočujete hocijaký ženský príbeh, jeho obsahom bude - útok na ženské srdce. Môže byť očividný, ako v príbehoch fyzického, slovného alebo sexuálneho zneužívania. No môže byť oveľa zákernejší a rafinovanejší - ľahostajnosť sveta, ktorý sa o ženu vô bec nezaujíma okrem toho, že ju využíva, až kým nie je úplne zničená a vyčerpaná. Podobne je tomu tak, moje drahé čitateľky, ak je žena dlhodobo zanedbávaná. Zra nenia prichádzajú ešte dlho po tom, čo ste už „vyrástli". No všetky, ako sa zdá, nesú rovnaké posolstvo. Po celý život, zas a znova, dostávate na svoju Otázku odpoveď, ktorá preniká vaše srdce ako meč. Už sme vám spomínali Melissu, malé dievčatko, kto ré matka bila ako žito. Odísť z domu sa jej napokon po darilo, keď mala devätnásť. Vydala som sa za muža, ktorý sa mal stať v krát kom čase pastorom mládeže. Bola som presved čená, že sa za neho musím vydať, pretože som bola škaredá a nemusela by som už dostať ďalšiu šancu. Nikto iný ma nechcel. Vydala som sa ako panna a tešila som sa, že sa svojmu manželovi môžem oddať ako dokonalý dar. Ráno po sobáši som sa k nemu pritúlila a začala ho bozkávať. Od strčil ma a povedal, že na to dnes nemá náladu. Po našej svadbe sme sa vyše týždňa vôbec nemilo vali. Nedotkol sa ma, ba dokonca sa ani nezdalo, 97

že má o mňa čo i len ten najmenší záujem. Bola som zničená! A opäť som dostala na svoju Otáz ku úplne rovnakú odpoveď. My ženy nosíme v sebe zvyčajne pocit, že „chyba je v nás". Je to následok našich zranení z detstva. „Niekde vo mne je zásadná chyba." Mnoho žien sa takto cíti. (Pre čo sa tak veľmi snažíme vylepšiť samy seba? Alebo prečo sa neustále zamestnávame rôznymi vecami, len aby prob lémy nášho srdca nemohli vyplávať na povrch?) Okrem toho sa cítime bytostne samy. A myslíme si, že tieto dve veci navzájom súvisia. Sme presvedčené, že opustené sme preto, lebo nie sme ženami, akými by sme mali byť. Necítime sa hodný toho, aby sa nás niekto snažil zís kať, a tak si na seba zavesíme tabuľku „nevyrušovať". Oko liu vysielame správu „dajte mi pokoj". Alebo sa tak zúfalo snažíme o to, aby sa o nás niekto zaujímal, že strácame všetku sebaúctu v citovej a telesnej promiskuite. Necítime sa nenahraditeľné, a preto sa snažíme byť nejako užitočné. Neveríme, že sme vo vnútri krásne, a tak usilovne pracuje me na svojej vonkajšej kráse, alebo to naopak „nechávame tak" a ukrývame sa za masku, ktorá nie je vôbec príťažlivá, pôvabná. Tak veľmi a toľkými rôznymi spôsobmi sa sna žíme uchrániť svoje srdce od ďalšej bolesti.

ČO SA TU NAOZAJ DEJE? Spala som, keď začal útok na Disu. Útočníci, kto rí ma zajali, boli oblečení v uniformách. Chytili aj množstvo iných dievčat a nútili nás kráčať tri ho diny peši. Počas dňa nás bili a vyhrážali sa nám: „Vy černošky, vyhubíme vás, vy nemáte žiadneho boha." V noci nás niekoľkokrát znásilnili. Arabi 98

nás strážili so zbraňami v rukách a tri dni nám ne dali nič jesť. (Svedectvo sudánskej ženy, citované zo správy Amnesty International) Príbeh zaobchádzania so ženami v dejinách ľudstva nie je veľmi povznášajúci. Určite by sa našlo zopár pozo ruhodných momentov, no ak ho vnímame ako celok, že ny okusujú osobitnú nenávisť odvtedy, čo boli vyhnané z Edenu. Príbeh, ktorý sme uviedli, je jedným z tisícov, ktoré sa odohrávajú nielen v Sudáne, ale aj v mnohých iných krajinách, kde zúri vojna. Znásilnenie je príliš bež ným javom v týchto „občianskych" vojnách. Nejde nám o politiku. Aj Stasi už dávno nie je bojovnou feminist kou. Ako sa však postavíme k ponižovaniu, znásilňovaniu a otvorenému napádaniu, ktorému boli ženy po celom svete odjakživa vystavené - a to sa deje dokonca i dnes? Približne pred sedemdesiatimi rokmi zakázali v Číne zvyk zväzovať chodidlá novonarodeným dievčatám, ktoré nenechali zomrieť na ulici (chlapci boli uprednostňovaní). Ich nohy mali byť potom navždy malé. Boli znakom žen skej krásy a boli veľmi oceňované prípadnými budúcimi ženíchmi. A možno práve toto zmrzačenie mužov priťa hovalo. Veď takéto ženy celý život krívali od bolesti, boli neschopné chodiť voľne alebo rýchlo. Hoci tento zvyk je nezákonný približne od roku 1930, zmrzačovanie pokra čovalo ešte mnoho rokov po jeho zrušení. Možno viete, že počas tisícročných židovských de jín zaznamenaných v Starom zákone boli židovské ženy pokladané za majetok, ktorý nemal nijaké zákonné prá va (ako to bolo a stále je v mnohých kultúrach). Nesmeli študovať Zákon, ani oficiálne vzdelávať vlastné deti. Aj v synagógach mali vyčlenené osobitné miesto. Židovský muž zvykol často pridať k svojim ranným modlitbám slová: „Ďakujem ti, Bože, že si ma nestvoril ako pohana, ženu alebo otroka." 99

Čínske príslovie hovorí, že „žena by mala byť ako vo da; nemala by mať nijakú podobu a nijaký hlas". Indické príslovie zas: „Vzdelávať ženu je ako polievať susedovu záhradu," čo samozrejme znamená, že vzdelávanie že ny je bláznovstvom a mrhaním času. V hinduizme má žena menšiu hodnotu ako krava. V islame zas musí mať svedectvo ženy, aby bolo uznané za platné, troch mu žov, ktorí by na súde potvrdili jej slová. Jej hodnota sa teda rovná jednej tretine hodnoty muža. V tomto príbehu však ide o viac ako len o odopie rame vzdelávania a zákonných práv. Klitoridektómia je odstránenie alebo obriezka klitorisu. Príšerný, bolestivý zvyk zmrzačenia ženských genitálií pretrváva dodnes a robí sa dievčatám, ktoré dovŕšili približne piaty rok života. Deje sa to najmä v Afrike; operácia, ktorej jedi nými pracovnými nástrojmi sú ostré kamene, je často vykonávaná v divočine. Infekcia je po vykonaní zákroku bežná, a tak dievčatká mnohokrát zomierajú. Ako ženy sú navždy zmrzačené, neschopné mať ešte niekedy roz koš z pohlavného styku - a to je účelom obriezky. Ženy, ktoré si uvedomujú vlastnú sexualitu, sú pokladané za nebezpečné. Ženskosť musí byť ovládaná. Sexuálne násilie na ženách zúri po celom svete a rastie najmä voči malým dievčatkám. Viac ako milión z nich je každoročne predmetom sexuálneho trhu. Drahý Bože - čo naznačuje tento systematický, tak často brutálny a takmer celosvetový útok na ženskosť? Kde sa to vzalo, odkiaľ to pochádza?. Neurobte chybu a nezačnite veriť tomu, že „nepriateľom žien sú muži". Iste, aj oni v tom majú prsty a budú sa za to v deň súdu pred Tvorcom zodpovedať. No neporozumiete dejinám - alebo svoj mu príbehu -, kým nerozpoznáte skutočné sily, armádu, ktorá je za tým všetkým, a nepochopíte jej taktiku. Odkiaľ táto takmer celosvetová nenávisť k ženám pochádza? Prečo je taká diabolská? 100

M I M O R I A D N A NENÁVISŤ Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach (Ef 6,12).

Útok na ženskosť - jeho dlhá história a ohavná krutosť - sa nedá pochopiť bez akceptácie prítomnosti duchov ných vojsk zla, pred ktorými nás varuje Sväté písmo. Tým nechceme povedať, že muži (a ženy, pretože aj ony napádajú ženy) nenesú za to nijakú zodpovednosť. Vôbec nie. Chceme tým jednoducho povedať, že nie je možné vysvetliť útok na Evu a jej dcéry, kým sa vám ne otvoria oči a nerozpoznáte v tom všetkom knieža tmy a jeho mimoriadnu nenávisť voči ženskosti. Obráťme teraz svoju pozornosť na udalosti, ktoré sa udiali v rajskej záhrade. Všimnite si - na koho Zlý útočí v prvom rade? Koho si vyberá diabol pri svojom útoku na ľudské pokolenie? Mohol si vybrať Adama... no neurobil tak. Diabol sa rozhodol pre Evu. Svoj zrak upriamil na ňu. Čudovali ste sa niekedy nad tým, prečo? Mohlo to byť tak, že on, tak ako hocijaký iný dravec, si vyberal za korisť to, čo pokladal za slabšie. Je v tom kus pravdy. Diabol je absolútne bezohľadný. No my vieme, že je ešte horší. Prečo si vybral Evu, prostredníctvom ktorej zaútočil na ľudské pokolenie? Možno viete, že Satan sa najskôr volal Lucifer, alebo Syn zornice. Z jeho mena môžeme vyvodzovať slávu, jas alebo žiarenie, ktorými sa stal jedinečným. V dňoch svojej predošlej slávy bol ustanovený za anjela strážne ho. Mnohí veria, že bol vodcom Božieho anjelského vojska. Strážcom Božej slávy. 101

Bol si vzornou pečaťou, plný múdrosti a vrcholnej krásy. Bol si v Edene, Božej záhrade, pokrývali ťa rozličné drahokamy: karneol, topás a jaspis, chryzolit, beryl a ónyx, zafír, karbunkul a smaragd. Rukou umelca do zlata zapravené a obložené boli na tebe v deň, keď si bol stvorený. Bol si cherubom, pomazaným ochrancom; dal som ťa na svätý Boží vrch, prechádzal si sa pomedzi ohnivé kamene (Ez 28, 12-14). Dokonalosť v kráse - to je kľúč. Lucifer bol nádher ný, jeho krása vyrážala dych. No zároveň sa stala jeho skazou, pretože pýcha opantala Luciferovo srdce. Anjel začal veriť, že bol nejako podvedený. Bažil po obdive, klaňaní sa; to však bolo určené iba samotnému Bohu. Nechcel hrať iba vznešenú úlohu v príbehu; túžil, aby bol celý príbeh o ňom. On túžil byť hviezdou. On chcel získať pozornosť, chcel, aby sa mu všetci klaňali. („Zrka dielko, zrkadielko, povedzže mi...") Srdce ti spyšnelo pre nádheru; pre krásu si si pohubil múdrosť {Ez 28, 17). Satan padol pre svoju krásu, a preto teraz z najhlbšej pomsty útočí na krásu samotnú. V prirodzenom svete ju ničí, kdekoľvek môže. Povrchové bane, ropné škvrny, po žiare, Černobyľ... Ako chce psychopat zničiť veľkolepé umelecké diela, tak ničí diabol Božiu nádheru na zemi. 102

Ale najviac zo všetkého stvoreného nenávidí Evu. Pretože Eva je očarujúca, jedinečne nádherná, a on sa takým už nikdy viac nemôže stať. Ona je vtelením Božej krásy. Eva stelesňuje Božiu slávu viac než čokoľvek iné v celom stvorení. To ona privádza svet k Bohu. Preto ju Satan nenávidí žiarlivosťou, akú si my nedokážeme ani len predstaviť. No je toho viac. Zlý nenávidí Evu aj preto, že ona je pôvodcom života. Sú to ženy, čo rodia, nie muži. Že ny majú v sebe život, ktorý prinášajú tomuto svetu aj duševne, vzťahovo a duchovne. Prinášajú život všetké mu, čoho sa dotknú. Diabol bol od začiatku vrahom (Jn 8, 44). Prináša smrť. Jemu patrí kráľovstvo smrti. Ri tuálne obety, genocída, holokaust, potraty - to sú jeho nápady. A tak sa stáva Eva pre diabla najväčšou ľudskou hrozbou, pretože prináša život. Ona je záchrancom a darcom života. Eva znamená „život" alebo „nositeľka života". „Adam nazval svoju ženu Evou, pretože bola matkou všetkých žijúcich" (Gn 3, 20). Spojte si tieto dve veci - Eva stelesňuje Božiu krásu a prináša svetu život. Satanovo nenávistné srdce to ne dokáže zniesť, a preto ju napáda s mimoriadnou nená visťou. Dejiny odstraňujú akékoľvek pochybnosti. Začí nate tomu rozumieť? Spomeňte si na veľké príbehy - skoro v každom z nich skutočnú lásku hlavného hrdinu prenasleduje podliak. Zameriava sa na krásu. V Poslednom Mohykánovi Magua prenasleduje Coru, v Statočnom srdci Longshanks Murron, v Gladiátorovi Commodus Maximovu manžel ku. Čarodejnica napáda Šípkovú Ruženku, nevlastné sestry Popolušku... A Satan prenasleduje Evu. Toto vysvetľuje až príliš veľa. Nie je naším úmyslom vystrašiť vás. Tento fakt môže vniesť oveľa viac svetla do vášho životného príbehu - ak to dovolíte. Väčšina z vás bola presvedčená, že zlé veci, ktoré sa vám prihodili, sa 103

stali iste vašou vinou - zaslúžili ste si to. Len ak by ste boli krajšou alebo múdrejšou, ak by ste urobili viac, ak by ste vyhoveli iným, to všetko by sa vám nikdy nestalo. Boli by ste milované. Nezranili by vás. Väčšina z vás žije s pocitom viny, že je to vaša chyba, ak sa o vás teraz nikto hlbšie nezaujíma. Že nemáte dôle žitú úlohu vo veľkom dobrodružstve. Že nemáte krásu, ktorú by ste mohli svetu odhaliť. To, čo sa skrýva za va šimi zraneniami, vám často prízvukuje: „Ty si na vine. Nezaslúžiš si nič iné." Všetko však zmení zistenie, že to všetko sa udialo práve pre to, že ste nádherná. Vy ste tou najväčšou hrozbou pre kráľovstvo tmy, pretože len vy do kážete prinášať jedinečne Božiu slávu tomuto svetu. Ste nenávidená pre svoju krásu a silu.

V ĽUDSKEJ ROVINE

Ja (John) sa vám musím k niečomu priznať: Nechcel som byť spoluautorom tejto knihy. Áno, bol som presvedčený, že by mala byť napísaná. Cítil som, že je to potrebné, no nechcel som to byť práve ja, kto tak urobí. Uvedomoval som si, že si to vyžaduje vstúpiť do sveta žien - a do sveta mojej ženy - oveľa hlb ším spôsobom, ako to odo mňa žiada každodenný ži vot. Aby som sa mohol vložiť do tejto knihy celý, musel by som vstúpiť hlbšie do ich vnútra, počúvať ich oveľa pozornejšie, skúmať ich, vnárať sa do tajomstva (dobre - veľkého chaosu) ženskej duše. Jedna časť môjho ja tam nechcela ísť. Pociťoval som v sebe niečo ako alergickú reakciu. Stiahnuť sa. Dať sa na ústup. Veľmi dobre som si uvedomoval, čo sa deje v mojom vnútri, a cítil som sa ako hlupák. No už som sa celkom dobre poznal a vedel som toho dosť o boji o ženské 104

srdce na to, aby som mohol preskúmať svoju rozpol tenosť. Čím to je, že ja - ako i väčšina mužov - akosi nechceme vstúpiť od hĺbok ženského srdca? Ste veľmi komplikované. Príliš zložité. Bude nás to veľa stáť. Muži sú jednoduchší. S nimi je to ľahšie. A nie je práve toto posol stvo, ktoré sa vám ako žene celý život dostáva? „Je ťa príliš, a pritom nie dosť. Nestojíš mi za takú námahu." (Prečo sa vôbec snažiť? Musí byť na tebe niečo zlé.) Najzákladnejšia neochota mužov vniknúť skutočne do ženského sveta pochádza z najhlbšej mužskej obavy - zlyhania. Muž si môže robiť žarty o „rozdieloch me dzi mužmi a ženami", Marsom a Venušou a podobne. No pravdou je, že má strach. Bojí sa, že keď vnikne do ženského sveta, nebude schopný žene pomôcť. Toto je jeho hriechom - jeho zbabelosť. A pretože žena je napl nená hanbou, mnohokrát sa stáva, že sa mužom podarí pred nimi uniknúť. Väčšina manželstiev (a dlhodobých vzťahov) dospeje do bodu nevyslovenej dohody: „Už sa viac nechcem zblížiť. Toto je najdalej, kam som ochotný ísť. No neopustím ťa, a preto by si mala byť šťastná." Je tu istý druh zmierneného napätia, dohoda žiť iba takto blízko, len do takejto miery dôverne. Výsledkom takéhoto postoja je, že väčšina žien sa cíti osamelo. Istým spôsobom je to jednoducho sebectvo mužov. Boh vie, že sú sebeckí a egocentrickí. Adam neurobil vôbec nič v momente, keď bola Eva napadnutá. Muži hrešia svojou násilnosťou a pasivitou. Je to jednoduché a jasné... a odporné. No je tu ešte čosi iné. Niečo oveľa diabolskejšie. Pred nejakým časom nás pozvali na stretnutie, ktoré sa sta lo prekvapením - teda aspoň pre mňa - pri odkrývaní tohto tajomstva. Spolu so Stasi sme slúžili mužom a ženám, ktorí robia duchovné obnovy pre ďalších ľudí. Mužská časť 105

tímu chcela ponúknuť ženskej časti svoje poradenstvo, povzbudenie a modlitbu, ktoré potrebovali pred pri pravovanou akciou. Bola to možnosť pre ženy - každá z nich je skutočne úžasná žena -, aby nám otvorili svoje srdcia a spolupracovali s nami. Stretnutie sa celkom rýchlo prenieslo cez základné problémy - ako dlho by malo stretnutie trvať a ďalšie podobné veci - do samotného vnútorného sveta toho ženského tímu. Ako sme začali hovoriť dôvernejšie, nie čo mnou začalo prechádzať. Iba taký pocit, nevysvetli teľný, no silný dojem. Stiahni sa. Presne to som v sebe cítil. Nikto to nepovedal; nič z toho, čo ostatní robili, to nenaznačovalo, nebol to hlas v mojej hlave. Iba veľmi silný dojem. Nebol som si istý, odkiaľ prichádza, no tá silná „nechuť", pocit, že by som možno nemal viac do tohto problému vstupovať, ten pocit, aby som sa stiahol, vo mne každou chvíľou čoraz väčšmi rástol. Alebo ma skôr prerastal každým momen tom, čo sme sa dostávali hlbšie do ich životov. Každým krokom, ktorým sme sa približovali k ich srdciam, som intenzívnejšie cítil, že mám rozhovor ukončiť, dať sa na ústup, nechať túto tému tak. Sledujúc všetko, čo sa vo mne odohrávalo, som tušil, že som na dosah niečoho veľkého. Ako muž som vedel, že to nieje skutočná túžba môj ho srdca. Mal som tieto ženy rád, chcel som za ne bojo vať. Dokázal som to už mnohokrát. Tiež som vedel, že to nemôže byť ani túžba ich sŕdc. Oni len zorganizovali toto stretnutie. A tak som prerušil náš rozhovor a obrátil sa na ne s otázkou, ktorá zdanlivo s ničím nesúvisela: „Cítite sa v tejto akcii samy?" Ticho. Potom začali tiecť slzy, slzy z najhlbších miest každej z nich. „Áno," po vedali. „Je to tak." Tušil som, že ide o niečo viac ako iba o duchovné obnovy. „Cítite sa tak vo svojom živote, 106

myslím tým vo všeobecnosti, ako žena?" - „Áno, určite. Cítim sa tak skoro stále." Mali by ste vedieť, že každá z tých žien mala vo svo jom živote hlboký a zmysluplný vzťah. Vedel som, že ak sa ony cítia samy, môj Bože - ako sa musia cítiť ostatné ženy? A ten silný pocit stiahnuť sa - ak to cítime roky po tom, čo sme o ne dlho bojovali, ako sa potom mu sia cítiť ostatní muži? Stavím sa, že si to nikdy predtým nevšimli alebo nepomenovali, no zaručujem vám, že to istotne cítili... a pravdepodobne práve prišli na to, že to bolo to, čo oni a ich ženy potrebovali počuť. Stiahni sa, nechaj ju tak alebo Veď tam vôbec nechceš vstúpiť, prerastie ti to cez hlavu - to sú vnuknutia, ktorými nás Satan poštval proti každej žene už od jej narodenia. Ide o citový a duchovný ekvivalent toho, keď sa maličké dievčatko ponechá ležať na ulici, aby zomrelo. A každej žene diabol pošepol: Si opustená alebo Keď zistia, aká si v skutočnosti, opustia ťa alebo Nikto si po teba nikdy nepríde. Postojte chvíľu. Stíšte svoje srdce a opýtajte sa samej seba: „Je to skutočne to, čomu som verila, čoho som sa obávala a s čím som doteraz žila?" Nielenže sa žena bojí toho, že zostane nakoniec opustená mužom svojho života; ale bojí sa, že stratí aj svoje priateľky. Má strach, že ju všetci opustia a ona zostane sama. Práve nastal čas, aby sme odhalili túto prenikavú hrozbu, tento paralyzu júci strach a neslýchané klamstvo. Spomínam si na scénu z filmu Dve veže, druhej časti trilógie Pán Prsteňov. Dej sa odohráva v krajine Rohan, v kráľovskom paláci, v komnate nádhernej Eowyn. Je kráľovou neterou, jedinou dvornou dámou. Jej naj drahší bratranec Théodred, kráľov syn, práve zomrel na následky rán, ktoré utŕžil v boji. Eowyn oplakáva svoju stratu, keď sa Červivec - domnelý kráľovský radca, no v skutočnosti nebezpečný, podlý lotor - prikráda do jej komnaty a začína spriadať úklady na bezbranné dievča. 107

Ó... zomrel pravdepodobne v noci. Aká tragédia pre kráľa stratiť jediného syna a dediča. Chápem, je ťažké prijať jeho smrť. Najmä teraz, keď vás opustil váš brat. (Červivec zariadil, aby ho poslali do vyhnanstva.) ÉOWYN: Nechaj ma na pokoji, zmija! ČERVIVEC: O, ale vy ste sama. Kto vie, čo ste roz právali temnote v trpkých chvíľach no ci, keď akoby prestal existovať váš svet a steny vášho úkrytu sa zatvárali. Tajná, rozochvená, divá vec. (Berie do rúk jej tvár.) Taká bledá... a taká chladná. Ako nejasné jarné ráno stále sa dotýkajúce chladu zimy. ÉOWYN: (Konečne sa dostáva z jeho zovretia) Tvoje slová sú jedom.

ČERVIVEC:

Ach, ale ty si taká osamelá... Toto je spôsob, ako sa vám Zlý prihovára. Využíva najhoršiu ženskú obavu: opustenosť. To on vás drží v opustenosti, on sa okolo vás neustále točí, len aby ste sa cítili opustenou.

EXISTUJE NÁDEJ Nepokúšam sa zbaviť mužov zodpovednosti. Boh vie, že sa musíme za mnohé veci kajať. Chcem však povedať, že neporozumiete dlhému a vytrvalému útoku na ženskosť, na ženy, kým ho nezačnete vnímať ako súčasť niečoho oveľa väčšieho. Je to najstrašnejšia sila, akú svet pozná. Nepriateľ prechováva k Eve mimoriadnu nenávisť. Ak veríte, že zohráva nejakú úlohu v dejinách tohto sveta, nevyhnete sa tomu, aby ste to nevideli, nespoznali. 108

Zlý má prsty vo všetkom, čo sa vám prihodilo. Ak priamo nezapríčinil vaše znásilnenie - určite v tom ľudský hriech zohráva dosť veľkú úlohu -, buďte si istá, že zapríčinil, aby sa posolstvo tej rany usídlilo hlboko vo vašom srdci. To on vás udupal hanbou, pochybnosťami o sebe samej a sebaobviňovaním. To on vám ponúkol falošné útechy, len aby vo vás prehĺbil vašu zviazanosť. On vám toto všetko spôsobil, len aby zabránil uzdrave niu a znovuzrodeniu vášho srdca. Pretože toho sa obáva zo všetkého najväčšmi. Zlý sa bojí toho, kto ste, kým ste a čím sa môžete stať. Bojí sa vašej krásy a vášho srdca, ktoré rozdáva život. Vypočujte si teraz hlas svojho Kráľa - posolstvo Bo žieho srdca: Kvôli Sionu neumlknem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa. Potom národy uvidia tvoju spravodlivosť a všetci králi tvoju slávu (tvoju krásu); a budú ťa volať novým menom, ktoré určia Pánove ústa. Budeš žiarivou korunou v Pánovej ruke (korunou stvorenia), kráľovským vencom v ruke svojho Boha. Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. Ako sa junák snúbi s pannou (uchádza sa o ňu, získavajú), tak si ťa vezmú tvoji synovia, 109

a ako ženích má radosť z nevesty (si nádherná), tak z teba bude mať radosť tvoj Boh (Iz 62, 1-5; text v zátvorkách pridaný). Ale všetci, čo ťa hlcú, budú pohltení, všetci tvoji nepriatelia pôjdu do zajatia, všetci, čo ťa koristia, budú korisťou, a všetci, čo ťa plienia, budú plenom. Lebo ti zacelím jazvu a rany ti vyliečim, hovorí Pán, veď ťa volajú Odohnaná, Sion, ktorý nik nehľadá (Jer 30, 16-17). Neporozumiete skutočne vlastnému životu ako že na, kým nepochopíte toto: Boh celého vesmíru vás vášnivo miluje. Jeho nepriateľ vás vášnivo nenávidí. A tak, moja drahá, nadišiel čas obnovenia. Pretože existuje niekto väčší, ako váš nepriateľ. Niekto, kto vás od počiatku časov hľadá. Prišiel, aby uzdravil vaše zlo mené srdce a obnovil vo vás vašu ženskú dušu. Obráť me sa teda teraz spoločne k nemu.

110

ŠIESTA KAPITOLA

Nevedela som, čo sa so mnou deje, mi to tvoja láska nepomohla pomenovať. - ARETHA FRANKLINOVÁ

Starými dávnymi ulicami, starými dávnymi cestami, miláčik, musíme ta spolu ísť, kým nebudeme uzdravení. - VAN MORRISON

Práve

pred hodinou sa do našej garáže zatúlal ko-

librík.

Do Colorada prilietajú v lete, aby sa parili, hniezdili a kŕmili, a to aj na kvetinách našej záhradky. Radi sledujeme, ako poletujú navôkol, ako sa vznášajú na jednom mieste a predvádzajú rôzne akrobatické kúsky. Najskôr vyletia do výšky asi tak desať metrov, potom sa pustia strmhlav k zemi. Závratne rýchlo klesajú a obrátia sa až v poslednej chvíli. (Vždy, keď ich sledujeme, pri pomínajú nám vrtuľník alebo vrtuľky, s ktorými sme sa ako deti často hrávali.) Potom sa náhlia opäť hore a ro bia to odznova. A znova. Predstavujú hravosť vtesnanú do malilinkej veľkosti. Ak sa na tieto vtáčky zahľadíte dôkladnejšie, objaví te, že sa lesknú ako smaragd. Majú žiarivú zelenú hruď nie väčšiu ako váš palec, no trbliecu sa ako korunovač ný klenot. Iné majú tmavé, žiarivo červené hrdielka lesknúce sa ako rubíny. Keď poletujú po našom dvore, pripomínajú živú dúhu - niečo z rozprávky. Nádherný, bezstarostný závan neba. Dnes sa však stalo, že jeden kolibrík si pomýlil našu otvorenú garáž s novou cestič kou. Vletel dnu a nemohol nájsť cestu von. Chúďatko malé. Začal prepadať čoraz väčšej panike. Vrážal do ok na a zúfalo sa pokúšal vrátiť sa späť do sveta, ktorý pred sebou videl, no neviditeľný štít mu v tom bránil. Môj syn Blaine ho išiel vyslobodiť. Samovi, jeho bra tovi, sa podarilo prilákať predchádzajúcich „zajatcov", aby si sadli na koniec dlhej palice, s ktorou potom vyšiel z garáže a pustil ich na slobodu. No tento sa ešte väčšmi vyplašil a bláznivo vyrazil naprieč garážou k ďalšiemu oknu. V plnej rýchlosti narazil do skla a spadol na zem. Blaine ho s rukavicami na rukách zodvihol a vyniesol 112

von, aby zistil, či sa preberie. Pätnásť minút to nevyzera lo veľmi dobre, no potom sa prebral a odletel. Silne sa ma dotkli ľútosť a obava, ktorú sme všetci pri záchrane tohto maličkého skvostu cítili. Každý z nás za nechal to, čomu sa v tej chvíli práve venoval, a zapojil sa do záchrany malého kolibríka. (Nebolo ho aj vám ľúto, keď som vám rozprávala tento príbeh?) Ježiš povedal: Nemyslíte si, že Boh sa o vás stará oveľa viac ako o vtá ky? „Nie ste vy oveľa viac ako ony?" (Mt 6, 26). Určite áno. Vy, moje drahé, ste korunou tvorstva, nositeľkami jeho nádherného obrazu. A Ježiš urobí všetko pre to, aby vás zachránil a oslobodil vaše srdce.

PONUKA

So Stasi sme ako kresťania navštevovali „dobré" kostoly, kde do nás vštepovali, aká je úloha chvály a obety, viery a utrpenia. Na tých miestach sme získali lásku k Božie mu slovu. No po všetky tie roky nám nebolo vysvet lené hlavné Ježišovo posolstvo. Ako väčšina kresťanov sme chápali, že Kristus prišiel zaplatiť dlžobný úpis za náš hriech a našu smrť. Že vylial svoju krv na kríži kvôli nám, aby nám boli odpustené všetky hriechy a aby sme sa mohli vrátiť domov k nášmu Otcovi. Je to pravda. Nádherná pravda. Ibaže... v skutočnos ti ide o čosi viac. Zámer Ježiša Krista s nami nie je naplnený tým, že je ho najdrahším je odpustené. Ani zďaleka nie. Bol by otec spokojný, keby jeho dcéra prežila dopravnú nehodu, no zostala by ležať na jednotke intenzívnej starostlivosti? Ne bude si vari priať, aby sa uzdravila? Aj Boh má s nami svoj zámer. Vypočujte si tento úryvok z Izaiáša (možno vám pomôže, ak si ho prečítate pomaly, zreteľne a nahlas). 113

Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána a deň pomsty nášho Boha, aby som potešil všetkých zarmútených a tým, čo oplakávajú Sion, dal veniec namiesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto ducha skleslého (Iz 61, 1-3). Toto je úryvok, na ktorý sa odvolal Ježiš, keď začal svoju službu na zemi. Z celého Svätého písma si vybral práve túto stať v deň, keď začal verejne účinkovať. Mu selo to byť pre neho dôležité. Najhlavnejšie a najpodstat nejšie. Čo to znamená? Je zrejmé, že by to mala byť ra dostná zvesť. Má to niečo spoločné s uzdravovaním sŕdc, prepúšťaním na slobodu... Dovoľte mi vyjadriť Izaiášovo posolstvo slovami, ktorým dnes rozumieme lepšie. Boh ma poveril dôležitou úlohou. Mám pre vás úžasnú správu: Boh ma poslal, aby som niekoho obnovil a oslobodil. Tým niekým si ty. Som tu, aby som ti vrátil tvoje srdce, aby som ti priniesol slobodu. Som naštvaný na nepriateľa, ktorý ti ublížil, a budem proti nemu bojovať. Dovoľ mi, aby som ťa utešil. Lebo, moja milá, vrátim krásu tam, kde bola doteraz spúšť. Radosť tam, kde sídlil tvoj najhlbší smútok. 114

Odejem tvoje srdce do ďakovnej chvály, hoci ho doteraz okupovala rezignácia a beznádej. Táto ponuka stojí za zamyslenie. Čo ak je to pravda? Chcem tým povedať, čo ak Ježiš skutočne môže a urobil by to pre vaše zlomené srdce, pre vašu ranenú ženskú dušu? Prečítajte si jeho slová znova a opýtajte sa ho: Ježiš, hovoríš to aj mne? Urobil by si to aj pre mňa? On môže a urobí to... Ak mu to dovolíte. Ste nádhernou nositeľkou obrazu Pána Ježiša Kris ta - korunou jeho tvorstva. Ublížili vám, a tak ste sa začali spoliehať na seba samu. Nepriateľ zneužil vaše rany a hriech, aby zrazil vaše krásne srdce k zemi. No Boží Syn prišiel zaplatiť za vás výkupné, uzdraviť vaše zlomené, zranené a krvácajúce srdce, aby vás vyslobodil z otroctva. Prišiel pre úbohých otrokov, medzi ktorých patrím aj ja. A ste ním aj vy. Prišiel vo vás obnoviť nád herné stvorenie. A oslobodiť vás... aby ste mohli byť sa ma sebou. A Pán, ich Boh, ich zachráni v ten deň, ako stádo svojho ľudu, lebo ako drahokamy v korune budú sa skvieť nad jeho krajinou. Veď aká je jeho dobrota, aká jeho krása! (Zach 9, 16-17). Hlavný dôvod, prečo sme napísali túto knihu, je, aby ste sa dozvedeli, že je možné vyliečiť vaše ženské srdce. Aby sme vám pomohli k uzdraveniu, po ktorom túžite a ktoré je hlavným zmyslom Ježišovho poslania. Dovoľ te mu chytiť vás teraz za ruku a spolu s vami prejsť va ším obnovením i oslobodením.

115

UZAVRETÉ, OBKĽÚČENÉ

Prečo Boh preklial Evu opustenosťou, žiaľom a prázd notou, ktorú nie je nič schopné zaplniť? Nebol jej život dosť ťažký už tým, že bola vyhnaná zo Záhrady, svojho skutočného a jediného domova, bez možnosti návratu? Zdá sa nám to bezcitné, kruté. Boh to však urobil pre jej záchranu. Ako všetci vie me, niečo sa v Evinom srdci pri Páde zmenilo. Hlboko sa to zakorenilo v jej srdci - i v našom. Nedôverujeme Božiemu srdcu a rozhodli sme sa zariadiť si život podľa vlastných predstáv. A tak nám to Boh musel prekaziť. Z lásky k žene musel zabrániť jej snahám, až kým sa ra nená a boľavá neobráti opäť k nemu, aby ju zachránil. Pre toto oboženiem tvoju cestu tŕním a ohradím ju plotom a nenájde svoje chodníčky. Pôjde za svojimi milencami, ale nedostihne ich. Bude ich hľadať, ale nenájde (Oz 2, 8-9). Aj Ježiš nám v niečom musel zabrániť - prekaziť naše samovykupiteľské plány, našu túžbu vládnuť alebo skrývať sa. Musel prekaziť spôsoby, akými sa snažíme zaplniť bolesť vo svojom vnútri. Ak by to neurobil, nikdy by sme sa na ne ho naplno neobrátili, nikdy by sme ho nepožiadali, aby nás zachránil. Áno, možno sme sa na neho obrátili kvôli svojej „spáse", kvôli vstupenke do neba, keď umrieme. Dokonca sa na neho môžeme obrátiť prostredníctvom kresťanskej bohoslužby, pravidelných návštev kostola a mravného ži vota. No vo vnútri zostáva naše srdce zlomené, zotročené, ďaleko od toho, kto nám môže naozaj pomôcť. A tak, ak je žena skľúčená, skormútená, môžete v jej trápení pozorovať jemné, no pevné Božie vedenie. Ak našla žena útočište v kariére, zamestnaní, Boh urobí z jej 116

úžasne vykonanej práce niečo slabé a úbohé. Vnesie do jej manželstva ťažkosti, dokonca ho môže priviesť až na pokraj rozpadu, ak práve v manželstve hľadala svoju spásu. Kdekoľvek by sme sa snažili žiť bez neho, Boh zničí naše plány, náš „spôsob života", ktorý vôbec nie je životom. Vypočujte si Zuzanin príbeh: Situácia v práci sa stala veľmi zložitou a prinútila ma zaujať obrannú pozíciu. Mala som chuť po vedať: „Vy tomu nerozumiete - nepoznáte môj príbeh. Musím sa brániť sama, pretože nik iný to za mňa neurobí." Vyrastala som v rodine s otcom - alkoholikom a matkou, ktorá mala veľké citové problémy. Keď som bola malá (mohla som mať približne osem rokov), bránila som matku, keď ju otec začal biť. A keď sa zas ona s otcom hádala, vstúpila som do ich hádky, aby som sa ho zastala. Až do šestnástich rokov som znášala všetky slov né napádania, ktorými ma moja mama zasypá vala, no potom prišiel deň, keď som sa rozhodla viac to nepočúvať a odísť. Otec mi na to povedal, že sa musím vrátiť a ďalej to znášať. Ten šíp prepi chol moje srdce tak hlboko, až sa jeho steny stali nepreniknuteľné. Mnoho rokov som nedovolila, aby sa tej rany ktokoľvek čo i len dotkol. Boh mi ukázal, že práve svojou sebaobranou som v sebe pochovala svoje skutočné ženské srdce, ktoré tak veľmi túžilo po tom, aby sa oň niekto staral a bojoval oň. Túžila som byť nádhernou, nežnou, milou, veľmi vnímavou a citlivou ženou. Boh mi ukázal, že vo svojom manželstve som Da voví, môjmu manželovi, nedala príležitosť, aby o mňa bojoval. Trápila som sa kvôli tomu. Boh ma požiadal, aby som sa za to Davovi ospravedlnila a zariskovala som skúsiť byť opäť jemnou, citlivou. 117

S krvácajúcim srdcom a modlitbou na perách sto jím dnes na nebezpečnom mieste zvanom citlivosť. Každý deň sa musím nanovo rozhodovať odložiť svoje obraňovanie, dovoliť Ježišovi ošetriť moje rany svojím balzamom, dovoliť mu byť mojím Bo hom, mojou Silou, mojím Obrancom. Povedal mi, že sa už viac nemusím brániť sa ma, že on sa o to postará, pretože on je môj Ob ranca a Zástanca. Dovolím mu, aby sa o mňa po staral? Povedala som áno. Nedokážem ani opísať, aký obrovský kameň spadol z môjho srdca.

ODVRÁTENIE SA OD STARÝCH CIEST SEBAZÁCHRANY

Zmeňte zopár detailov a bude to môj príbeh - alebo váš. Vytvárame si bezpečný svet (nechceme v ňom byť citlivé) a nájdeme si istý spôsob „pokojného nažívania" alebo prinajmenšom pocitu „potrebnosti". Naša cesta k uzdra veniu začína naplno až vtedy, keď začneme svoje staré postoje ľutovať, zložíme ich a necháme ich tak. I tak to boli dosť veľké spúšte. Ako hovorí Frederik Buechner: Urobiť pre seba to najlepšie, čoho ste sami schop ní - zaťať zuby a päste, aby ste prežili v tomto drs nom a zlom svete -, znamená zároveň zabrániť, aby bolo urobené niečo úžasné pre vás a vo vás. Problém so zatvrdením svojho srdca ako ochra nou pred tvrdosťou sveta spočíva v tom, že tá oceľ, ktorá chráni váš život pred zničením, záro veň vás chráni pred tým, aby vás niekto otvoril a premenil (Posvätná cesta). 118

Boh k vám prichádza a pýta sa: „Dovolíš mi, aby som si po teba prišiel?" Nielenže sa stavia proti vašim plánom, ale zároveň na vás aj volá ako na našu priateľku Zuzanu: „Nechaj to tak. Vráť sa zo svojich starých ciest späť ku mne. Túžim si po teba prísť." Preto ju ja prehovorím, zavediem ju na púšť a prihovorím sa jej srdcu (Oz 2, 16). Aby ste vstúpili na cestu uzdravenia svojho ženského srdca, potrebujete povedať: „Áno, chcem to." Ide o jedno duché obrátenie srdca. Ako sa spamätal márnotratný syn, tak aj vy sa jedného dňa zobudíte a zistíte, že život, ktorý ste si vytvorili, vôbec nie je životom. Dovolíte, aby opäť prehovorili vaše túžby; aby sa opäť ozvalo vaše srdce, ktoré vám zvyčajne hovorí: Nefunguje to. Môj život je pohromou, ka tastrofou. Ježiš, je mi to ľúto. Odpusť mi. Prosím, príď si po mňa.

POZVITE HO DNU

Vo Svätom písme sa nachádza stať, o ktorej už mnohí z nás počuli. Súvisí s prijatím Krista za svojho Spasiteľa. „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem" (Zjv 3, 20). Nevnu cuje sa. Klope a čaká, kedy ho pozveme dnu. Existuje prvý krok jeho prijatia - nazývame ho spásou. Keď ho budeme počuť klopať, otvoríme mu svoje srdce a prijme me ho za svojho Spasiteľa. To je prvé obrátenie. Princíp „klopania a čakania na pozvanie dnu" je skutočným pra meňom nášho kresťanského života. Ako vidíte, takmer všetci zvládame vlastné trápenia podobne - teda nezvládame ich. Priveľmi nás bolia 119

všetky zranené miesta. A tak zatvárame dvere svojho srdca, odhadzujeme kľúč - rovnako ako lord Craven, ktorý po smrti svojej manželky zamkol Tajomnú záhra du a kľúč zakopal. No to nám istotne nezaručí vytúžené uzdravenie. Ani náhodou. Možno to na chvíľu prinesie uvoľnenie, no nikdy nie uzdravenie. Trápenie spôsobí, že malé dievčatko zostane v izbe opustené, samo. Naj lepšie, čo vtedy môžete urobiť, je dovoliť Ježišovi vstú piť dnu. Otvoriť mu dvere svojho srdca a poprosiť ho, aby vás z vašich trápení a súžení uzdravil. Možno vás prekvapuje, že si Kristus žiada od vás dovolenie vstúpiť dnu a uzdraviť vás. Ježiš je vľúdny, láskavý, no dvere ľudského srdca sú zatvorené zvnútra. Uzdravenie sa nikdy neudeje proti vašej vôli. Ak túžite byť uzdravená, musíte Ježišovi dovoliť, aby vstúpil na miesta, ktoré ste pred inými už dávno zatvorili. Dovo líš mi, aby som ťa uzdravil? Klope napriek vašej samote, vašim starostiam. Napriek všetkému, čo vám pripomína to, čo sa udialo v časoch vašej mladosti - zradu, odmiet nutie, urážky, zničený vzťah... Klope napriek mnohým veciam a čaká, kedy mu dovolíte vstúpiť dnu. Dovoľte mu, aby smel vojsť do vášho zlomeného srdca. Poproste ho, aby vstúpil na všetky tie zranené miesta. Áno, Ježiš. Naozaj ťa pozývam do svojho srdca. Vstúp na všetky zničené miesta, ktoré sú vo mne. {Vy ich po znáte, preto ho pozvite presne tam. Je to týranie? Strata otca? Žiarlivosť matky? Poproste ho, aby tam teraz, v tejto chvíli, vstúpil.} Príď, môj Spasi teľ. Otváram ti dvere svojho srdca. Dovoľujem ti, aby si uzdravil všetky moje zranenia. Príď teraz, Pane. Pro sím, príď si po mňa.

120

O D M I E T N I T E MYŠLIENKY, KTORÉ STE SI O SEBE ZAFIXOVALI Zranenia so sebou priniesli mnoho následkov, ktoré sa usádzajú vždy na tom istom mieste. Každý z následkov má podobnú tému: „Si zbytočná." „Vôbec nie si ženou." „Si príliš veľa... a príliš málo." „Si sklamaním." „Si ška redá." A tak ďalej. Pretože ste ich nadobudli s bolesťou, mysleli ste si, že sú naozaj skutočnosťou. Prebodávali va še vnútro, no zdali sa byť pravdivé. Preto ste ich prijali ako fakt, skutočnosť, ako rozsudok nad sebou. Ako sme už spomenuli, sľuby, ktoré ste si ako deti dali, stali sa istým druhom súhlasu s vašimi zraneniami. „Dobre. Ak je to tak, potom na tom už nič nezmením. Budem žiť svoj život takto..." Detské sľuby sú veľmi nebezpečné. Musíte sa ich vzdať, zrieknuť sa ich. Ešte predtým, ako ste naozaj úplne presvedčená, že posolstvá vašich zranení nie sú pravdivé, musíte ich odmietnuť. Takto odomknete Ježišovi dvere, pretože to práve vaše myšlienky o sebe samej ich zamkli zvnútra. Zrieknutie sa týchto postojov k sebe odomyká Ježišovi dvere. Ježiš, odpusť mi, že som si o sebe myslela tieto klamstvá. Ty o mne hovoríš čosi iné. Vravíš, že som tvoja dcéra, tvoja drahá, milovaná dcéra. Vzdávam sa všetkého zlého, čo som o sebe v minulosti povedala. (Vymenuj te konkrétne výroky a postoje, s ktorými ste celé tie roky žili. „Som hlúpa. Škaredá." Sama to viete najlepšie.) Z,riekam sa všetkého, čo som si o sebe po všetky tie roky doteraz myslela. Duchu Pravdy, zjav mi svoju pravdu o mne samej. Zriekam sa každého klamstva.

121

NÁJDITE SVOJE SLZY Dôvodom, prečo sú ženy také unavené, je i to, že trávia priveľa času úsilím „zvládnuť to". Venujú priveľa úsilia potlačeniu bolesti, ktorú cítia. Prehnane sa starajú o svoj pekný zovňajšok. „Otupím si srdce," spieva Rindy Rossová. „Prehltnem slzy." Je to hrozný a bolestivý spôsob života, ktorý je istým spôsobom poháňaný strachom, že nás premôže bolesť a smútok nás bude sužovať. Je to pochopiteľná obava. No nie je na nej o nič viac pravdy ako na detskom strachu z tmy. Zármutok, milé sestry, je dobrý. Pomáha uzdraviť naše srdcia. Veď sám Ježiš bol „muž bolestí, ktorý poznal slabosť" (Iz 53, 3). Vyplačte sa. Utiahnite sa niekam do samoty, zavrite sa do auta, spálne alebo sprchy a dovoľte slzám vyjsť na povrch. Poplačte si. Je to jediná utešujúca vec, ktorú môžete pre svoje zranené srdce urobiť. Dovoľte, aby sa vo vás vaše vlastné city uvoľnili. Môže sa stať, že pri tom pocítite čosi nezvyčajné. Napríklad hnev. Je to v poriad ku, veď hnev nie je hriech (E f4, 26). Alebo výčitky. Je pochopiteľné, že po toľkých premrhaných rokoch bude te cítiť ľútosť alebo výčitky. Strach. Áno, aj ten má svoj význam. Ježiš si však poradí aj s vaším strachom. Veď neexistuje pocit, s ktorým by si Ježiš neporadil. (Všimni te si žalmy - sú rozbúreným morom emócií.) Nech sa to všetko vyplaví von. Ako napísal svätý Augustín vo svojich Vyznaniach: „Slzy... tiekli a ja som ich nechal voľne tiecť tak, ako pri chádzali, a urobil som si z nich vankúš pre svoje srdce. Na nich potom odpočívalo." Práve smútok potvrdzuje, že vaše zranenia majú význam, že sú dôležité. A nielen to. Dosvedčujú, že ste dôležitá. Život sa pôvodne nemal uberať týmto smerom. Preto existujú slzy, ktoré sa nikdy nevyplavili von - slzy strateného a vyľakaného malého 122

dievčatka. Slzy dospievajúceho dievčaťa, ktoré je odmie tané, neprijaté a ktoré sa nemá na koho obrátiť. Slzy že ny, ktorej život je príliš namáhavý a pustý a ani zďaleka sa nepodobá jej snom. Vyplačte sa.

ODPUSTITE

Prejdime teraz k niečomu náročnejšiemu (to však ne znamená, že všetko bolo doteraz ľahké). Ide o skutočný krok odvahy a vôle. Musíte odpustiť všetkým, ktorí vám akokoľvek ublížili. Dôvod je jednoduchý: zatrpknutosť a neodpustenie sa zabárajú hlboko do vášho ženského srdca a menia sa na reťaze, ktoré vás držia v zajatí vašich rán. Budete ich väzňom, kým iným neodpustíte. Svätý Pavol upozorňuje, že neodpustenie a zatrpknutosť môže zničiť váš život i život ostatných (Ef 4, 31; Hebr 12, 15). Musíte to všetko zanechať. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! (Kol 3, 13). Teraz, prosím, počúvajte pozorne. Pri odpúšťaní nej de o pocit, ide o rozhodnutie - nesnažte sa to prežiť. Je to akt vôle. „Nečakajte s odpustením až na chvíľu, keď to budete cítiť," napísal Neil Anderson. „Takto sa nikdy k odpusteniu nedostanete. Potrvá nejakú tú chvíľu, kým sa city po rozhodnutí odpustiť zahoja." Dovoľte Bohu, aby vyniesol na svetlo vaše zranenia z minulosti, lebo „ak sa odpustenie nedotkne citového jadra vášho života, uzdravenie nebude úplné," povedal Anderson. Uznajte, že tie zranenia boleli a a že to bolo dôležité. Rozhodnite sa odpustiť svojmu otcovi, matke, úplne všetkým, ktorí vám kedy ublížili. Odpustiť neznamená povedať „nebolo 123

to dôležité" ani „veď som si to istým spôsobom zaslú žila". Odpustiť znamená povedať: „Nebolo to správne, bolo to zlé. Bolo to dôležité a veľmi hlboko ma to ranilo. Odpúšťam vám. Odovzdávam vás všetkých Bohu." Možno vám pomôže, ak si uvedomíte, že všetci tí, ktorí vám ublížili, boli tiež hlboko zranení. Aj oni mali zlomené srdce, tiež boli na dne, a tak padli do otroctva nepriateľovi. V skutočnosti boli iba bábkami v jeho ru kách. Nezbavuje ich to zodpovednosti za to, čo urobili. Vám však skôr pomôže odpustiť, ak si uvedomíte, že oni sami boli zničení, zneužití nepriateľom, ktorý zvádza boj so ženskosťou.

P O P R O S T E JEŽIŠA, ABY VÁS UZDRAVIL

Odvráťte sa od svojich samovykupiteľských snažení. Otvorte Ježišovi dvere svojho zraneného srdca; zrieknite sa všetkého, čo ste si o sebe mysleli, všetkého, čo vám spôsobilo bolesť, zranenie. Zrieknite sa sľubov, ktoré ste ako dieťa urobili. Odpustite všetkým, ktorí vám ublížili. Potom poproste Ježiša, aby vás uzdravil. Melissa bolo meno dievčatka, ktoré si sľúbilo, že „bude neoblomné, tvrdé ako skala", akým nakoniec mnoho rokov aj bolo. No tu sa jej príbeh nekončí. Dospela k tomu, že popro sila Ježiša, aby ju z jej zranení uzdravil. Dovolila, aby vstúpil do jej srdca. A stalo sa toto: Boh sa vrátil k roztrasenému malému dievčatku, ktoré sa ukrývalo pod posteľou. Presvedčil ju, aby odtiaľ vyšlo. Uvoľnil jej zaťaté pästičky, zobral jej malú rúčku a vložil ju do svojej dlane. Odpovedal na jej Otázku. Držal ju a povedal, že už nemusí byť tvrdá a silná, že on ju ochráni. Že nie je skalou, 124

ale dieťaťom. Nevinným dieťaťom. Jeho dieťaťom. Vôbec ju neodsudzoval, chápal ju a miloval. Pove dal jej, že je výnimočná... ako nik iný a vlastní dary, aké nemá nikto na svete. Spoznala jeho hlas a uve rila mu. Ako hovoril, cítila, že má v nej zaľúbenie a teší sa z nej. Bol taký nežný a plný lásky, že sa nemohla ubrániť a rozplynula sa v jeho náručí. Je to naozaj možné. Takýto dar ponúka náš Spasi teľ - uzdravenie vášho zlomeného srdca. Môže vstúpiť do vášho vnútra, stretnúť sa s vami na miestach, kde ste boli zranené, vziať vás do svojho náručia a priviesť vás domov. Nadišiel čas, aby ste to Ježišovi dovolili. Ježiš, prosím, príď a uzdrav moje srdce. Vstúp na zni čené miesta, ktoré sú v mojom vnútri. Príď si po malé, zranené dievčatko. Drž ma pevne vo svojom náručí a uzdrav ma. Urob to, čo si sľúbil, uzdrav moje zlome né srdce a osloboď ma.

POŽIADAJTE HO, ABY Z N I Č I L VAŠICH NEPRIATEĽOV

V nádhernej stati z Izaiáša sľubuje Boh „oznámiť zaja tým slobodu, väzneným prepustenie" (v. 1). Pokračuje ďalej a vyhlasuje „pomstu" nepriateľom (v. 2). Vaše zra nenia, sľuby a predstavy o sebe - to všetko pripravuje pôdu nepriateľovi. Svätý Pavol na to upozorňuje v Lis te Efezanom (kap. 4), keď píše (kresťanom!): „Nedávajte miesto diablovi" (v. 27). Práve s rovnakým problémom zápasíte celý život aj vy - pochybnosti o sebe, hnev, úzkosť, hanba, závislosti, strach... M o ž n o ste si mysleli, že je to vaša chyba, vaše zlyhanie. 125

Nie je to tak. Všetko to pochádza od nepriateľa, ktorý chce zajať vaše srdce a urobiť vás väzňom temná. Podda li ste sa. Vo chvíľach, keď ste nezvládali svoje zranenia a vyriekli ste vnútorné sľuby, dovolili ste, aby sa vo vás vytvorili tieto hradby. No Ježiš vám všetko odpustí, túži vás znovu vyviesť z temnoty na slobodu. Požiadajte ho, aby zničil vašich nepriateľov. Veď to predsa sľúbil. Poproste ho, aby prepustil vaše srdce na slo bodu, uvoľnil ho zo zajatia všetkých tých strašných vecí. Ježiš, príď a zachráň ma. Osloboď ma od (viete, od čoho potrebujete byť oslobodená - vymenujte to). Pomôž mi dostať sa z tejto temnoty. Pomsti sa mo jim nepriateľom. Všetkých ich odmietam a prosím ťa, aby si ich súdil ty sám. Osloboď, Pane, moje srdce.

DOVOĽTE MU BYŤ VAŠÍM O T C O M

Potom išli so Sárou do jej malej izbičky a lúčili sa. Sára mu sedela kolenách, v malých rúčkach držala golier jeho kabáta a dlho a zamyslene sa na neho pozerala. „Chceš si ma zapamätať, malá Sára?" povedal a pohladil ju po vlasoch. „Nie," odvetila. „Ja si ťa pamätám, si v mojom srdci." Objali sa a pobozkali, ako keby sa už nikdy viac nemali rozísť (Frances Hodgson Burnettová, Malá princezná). Tento dojemný príbeh sa dotýka čohosi, čo je ukryté hlboko v dievčenskom srdci i v srdci každej ženy. Každé dievčatko bolo stvorené pre život s otcom, ktorý ju bezpod mienečne miluje. Od pozemského otca sa každé dievčatko 126

učí, kto je Boh, aký je a čo k nej cíti. Boh je „Otče náš, kto rý si na nebesiach". Pôvodný plán Boha bol zjaviť sa svo jim dcéram a synom prostredníctvom lásky ich vlastných pozemských otcov. Mali sme poznať otcovskú lásku, byť v nej ukryté, ňou chránené, rozvíjať sa a „kvitnúť" v nej. Mnohokrát som počula (Stasi), že nás postoj k Bohu Otcovi sa odvíja priamo od toho, čo vieme a akú máme skúsenosť so svojím pozemským otcom. Prvýkrát som to ako mladá začula z kazateľnice a mne vlastným spôso bom myslenia som si povedala - aké hlúpe. Niežeby bol hlúpy kazateľ, no samotná myšlienka bola nezmyselná, smiešna. Samozrejme, môj vlastný otec nebol Boh. Kaž dý to vedel. No neskôr, keď som počula, ako iné ženy hovoria o Bohu Otcovi, často som v ich hlase pocítila nežnosť, jemnosť, možno dokonca i detskosť. To všetko mi bolo úplne cudzie. Keď som počula iných modliť sa k „Oteckovi" alebo „Ocinkovi", vedela som, že hovoria k „niekomu", koho som ja nepoznala. Nikdy som svojho vlastného otca nenazvala „otec ko". „Ocinko" bolo oslovenie, ktoré som poznala len z filmov. Mnohé z nás vyrastali v rodinách, kde jediným oslovením otca bolo niečo ako „pane". Bolo pre mňa ne možné mať dôverný vzťah s otcom, visieť na ňom a byť na ňom závislá, keďže bol doma veľmi zriedkavo. A ak aj bol fyzicky doma, chýbal citovo. Ak si spomínate, vô bec ma netúžil spoznať. Bola som pre neho sklamaním. Začala som chápať, že to, čo ten pastor pred mno hými rokmi povedal, bola pravda. Pozerala som sa na nebeského Otca cez skúsenosti, ktoré som nadobudla vo vzťahu s vlastným otcom. Znamenalo to pre mňa, že ne beský Otec je vzdialený, chladný, neprístupný, prieberči vý, ľahko ho môžem sklamať, rýchlo sa nahnevá a často je nepredvídateľný. Samozrejme, chcela som sa mu pá čiť. No keďže nebeský Otec bol pre mňa veľmi vzdialený a nie práve lákavý či príťažlivý, upriamila som svoj vzťah 127

s Bohom na jeho Syna Ježiša. Ježiš ma mal rád. No v prí pade jeho Otca som si tým taká istá nebola. Mnoho rokov po tom, čo som sa stala kresťankou, za čala som pociťovať hlbokú túžbu po spoznaní Boha ako môjho Otca. Poprosila som ho, aby sa mi dal spoznať ako otecko. Boh mi odpovedal a pozval ma na prieskum najhlbších miest môjho srdca, čo spôsobilo mnohé zme ny a pokračuje to dodnes. Najskôr ma priviedol k tomu, aby som sa bližšie pozrela na vlastného otca. Kým bol v skutočnosti? Čo ku mne naozaj cítil? Akého som si ho pamätala? Boh ma pozval, aby som sa s ním vydala na najhlbšie miesta môjho vnútra, ktoré boli ukryté, zranené a stále krvácali zo sklamaní a rán, ktoré som utŕžila od vlastného otca. Boli to miesta, kam som sa nechcela vra cať. Spomienky, ktorých som sa nechcela dotýkať. Pocity, ktoré som nechcela prežívať. Jediným dôvodom, prečo som Bohu povedala svoje áno a prečo som sa s ním roz hodla vykročiť na tie miesta, bolo, že som vedela, že tam so mnou pôjde aj on. Že ma bude držať za ruku a bude pevne držať aj moje srdce. Začala som mu veriť. V našom vnútri existuje kľúčové miesto pre ockov. Tam má každé dievča, žena, cítiť ockovu silnú a nežnú lásku. To miesto je stále v nás a neustále túži po láske. Dovoľte Ježi šovi a nebeskému Ockovi, aby naň vstúpil. Poproste ho, aby vám presne na tom mieste zjavil svoju lásku. Stretnite sa tam. Tak veľmi ste sa snažili nájsť uspokojenie, lásku v iných ľuďoch, no nikdy to nefungovalo. Vráťte teda po klad tomu, kto vás miluje najviac zo všetkých. Otče, potrebujem tvoju lásku. Príď do môjho srdca. Príď a obdar ma svojou láskou. Pomôž mi spoznať ťa takého, aký si naozaj - nie ako poznám svojho vlastné ho pozemského otca. Zjav sa mi, prosím; zjav mi svoju lásku. Povedz, Pane, čo pre teba znamenám. Príď, buď mojím Otcom. 128

POPROSTE HO, ABY ODPOVEDAL NA VAŠU O T Á Z K U Ak ste čítali knihu Malá princezná od Frances Hodgson Burnettovej, určite si pamätáte, že Sára nemala v živote veľa šťastia. Uprostred oslavy svojich jedenástych na rodenín dostáva do internátnej školy správu, že jej mi lovaný ocko zomrel. Jeho majetok bol zabavený a ona zostáva bez peňazí. Nemá prostriedky na zaplatenie súkromného vzdelania, je ponižovaná, musí tvrdo pra covať, znášať hrubé správanie iných. Ubytuje sa v pod krovnej izbičke. No láska, ktorou ju otec neustále zahŕňal, má na Sáru vplyv i neskôr. Chudobná, okradnutá a ponižovaná Sára má vzácne srdce. Sama seba povzbudzuje: „Čokoľvek sa stane, nič to nezmení na tom, že môžem byť princeznou vo vnútri, i keď som oblečená v starých handrách. Bolo by jednoduché byť princeznou, keby som mala na sebe zlaté šaty. Aj tak je oveľa lepšie byť princeznou, keď to nik netuší." Ako nadobudnúť takúto sebadôveru? Vezmite naj hlbšiu Otázku svojho srdca a predložte ju Bohu. Stále je vo vás, moja drahá. V každej jednej. Neustále to po trebujete vedieť. Vidíš ma? Som očarujúca? Som jedinečne krásna? Minulý rok som si uvedomil, že samotná Stasi potre buje pocítiť túto odpoveď vo vlastnom srdci. Na naše výročie svadby sme išli na večeru do reštaurácie. V jed nej chvíli som odpovedal na jej Otázku: „Bola si úžasné dievčatko." Pozrela sa ma mňa s výrazom v tvári, ktorý hovoril - neklam mi. „Nevedela si o tom?' Nasledovala dlhá pauza. „Nie." - „Ach, miláčik, ty si to nevedela?" Keď som si prezeral jej fotky z detstva, uvedomil som si, akým pokladom bola. No život jej vryl do srdca niečo 129

úplne iné. Preto som ju povzbudil: „Musíš sa opýtať Bo ha, ako ťa vidí. Skús to." Mohli by sme vám porozprávať mnoho príbehov o ženách, ktorým dal Boh odpoveď na ich Otázku. Keď bola naša priateľka Kim malým dievčatkom, veľmi túži la stať sa princeznou, ktorú by niekto prišiel vyslobodiť. „No dievča, ktoré bývalo na našej ulici, bolo krajšie ako ja. Bola ako Barbie. Preto som sa vždy musela pridať k chlapcom, bojovať proti drakovi a zachrániť ju. Nikdy som pri hre nebola Kráskou." Ako rozprávala, začali jej tiecť po tvári slzy - slzy, ktoré ešte nikdy kvôli tejto zá ležitosti nevyronila. Konečne nastal čas, aby sa z toho vyplakala. „Kim, chcem, aby si niečo urobila. Popros Ježiša, aby ti zjavil, aká si krásna." - „Môžem ho o to poprosiť?" opýtala sa. „Chcem povedať, dá sa to? Urobil by to pre mňa?" Po dvoch mesiacoch sa vrátila, usmievajúc sa, akoby nám chcela zveriť obrovské tajomstvo. Jej tvár žiarila. Povedala nám, že Ježiš prišiel a zjavil jej jej krásu rôzny mi spôsobmi. Bolo ich viac ako dvesto. „Je to úžasné. Začínam naozaj veriť tomu, že som krásna." Asi tak pred týždňom som sa rozprával s našou pria teľku Debbie. Je to tá, ktorej otec mal ľúbostný pomer a ktorá sa až priveľmi snažila „zlepšovať" denne samu seba. „Čo ak máš prirodzenú a očarujúcu krásu, ktorú vlastnou snahou iba ničíš?" Oprela sa o stoličku a za myslene si povzdychla. Niečo sa v nej utíšilo, uvoľnilo. Odrazu bol jemná a krásna. Závoj sa roztrhol a zrazu pred mnou sedela nádherná žena. Rezignácia, úzkosť a bolesť sa stratili. Bola uvoľnená. „Čo na to hovorí tvoje srdce?" Nastalo ticho. „Vynorili sa vo mne dva pocity," povedala. „Hurá! a dočerta!" Usmial som sa nad jej úprimnosťou. „Hurá, pretože to môže byť na koniec pravda, a dočerta, lebo čo som to robila celé tie roky?" 130

Začnime úvahou. Čo ak to, čo ste si na základe svo jich zranení o sebe mysleli, nie je jednoducho pravda? Pokúste sa to prijať: Nie je to pravda. Čo to vo vás spô sobuje? Plač? Radosť? Uvoľnenie? Vystúpenie z ulity? Vracia vám to srdce? Vypočujte si skúsenosť istej ženy: Aj napriek tomu, že som bola v mnohom „úspeš ná", vždy som sa hanbila za to, že mi chýba žen skosť, akú vyžaduje dnešný svet. Poprosiť Boha, aby mi zjavil, čo si o mne ako žene myslí, pre sahovalo hranice mučenia. Zápasila som s ním až do konca. Rozumom som prijímala, že mi ne ublíži, no bola som presvedčená, že som ho skla mala... Keď som konečne dovolila Bohu vysloviť moje nové meno, začula som slovo Pôvab. Klam stvo, že som „príliš chlapčenská", v momente sa roztrieštilo na márne kúsky. Korunoval ma pôva bom. Korunoval ma svojou láskou. Som nasýtená (Ž 104). Predneste svoju Otázku Ježišovi a poproste ho, aby vám zjavil vašu krásu. Čo bude nasledovať? Začne sa vaša romanca - Ježiš a vy.

131

SIEDMA KAPITOLA

„Láskou odvekou ťa milujem' -Jeremiáš 3l, 3

Zamilovanosť je najhlbšou vecou života. Je viac ako skutočnosť. - G. K. CHESTERTON

Po jednom náročnom dni som nechala Johna chlapcami doma a vybrala som sa na večernú prechádzku. Potrebovala som byť chvíľu sama. V Colorade bol krásny jesenný večer. Úzkou cestičkou som sa vybrala do neďalekého parku. Vzduch bol ostrý a svieži a na nebi žiarili trblietavé hviezdy. Vdychujúc do seba túto krásu som zrazu zabudla na všetky starosti. Chladný vánok mi napovedal, že už o chvíľu príde zi ma. Ako som si tak kráčala, žasla som nad okolitou nád herou. Začala som chváliť Boha za všetku krásu, ktorú stvoril. „Je to nádherné, Pane! Hviezdy sú úžasné!" Som rád, že sa ti to páči, moja drahá. Okamžite som zastala. Očervenela som. Boh celého vesmíru ma práve nazval „moja drahá"? Bolo to v poriad ku? Zahrialo ma to v mojom najhlbšom vnútri, no bola som na pochybách, či som si to nevymyslela. A nebolo rúhaním veriť, že by ma Boh takto oslovil? Mňa? Presne v ten istý deň som stratila trpezlivosť s deťmi a neprí jemne som na ne nakričala. Vôbec nežijem dokonalý život, často sklamem priateľov i rodinu. Ja? Drahá? Ešte v ten istý večer som si pred spaním čítala zo Svä tého písma. Otvorila som si stať z Piesne piesni. Zrak mi padol na slová. „Aká si krásna, priateľka moja, aká spani lá!" (1, 15). Aké nádherné, povedala som si. Viem, že to bol on. V ten večer mnou prenikla nekonečná Božia láska novým a hlbším spôsobom. Hovoril so mnou. Úžasný Boh, ktorý pozná každú moju túžbu a myšlienku a vidí každé moje zlyhanie a hriech, ma miluje. Nie je to iba čisto teologická formula, ani sa to netýka toho, čo si čas to myslíme, keď počujeme: „Boh ťa miluje." Zvyčajne to znie ako „pretože jednoducho musí" alebo sa tým 134

možno chce povedať, že „ťa toleruje". Nie. Miluje vás tak, ako milenec miluje svoju milenku. Fíha!

TÚŽBA PO ROMANCI

Žena je krásna, keď vie, že je milovaná. Zažili sme to už mnohokrát - a pravdepodobne s tým máte skúsenosť aj vy. Ak žena nie je milovaná, naopak, ak je odmietaná a nikto sa nesnaží získať si jej priazeň, je ako zvädnutý kvet, ktorý nik nepolieva. Upadá do rezignácie, stereo typu a hanby. Žiara jej tváre vyhasína ako svetlo. No presne tá istá žena, ktorú jej okolie považovalo za príliš všednú a vonkoncom nie príťažlivú, sa stáva pôvabnou a pútavou, keď o ňu niekto prejaví záujem. Jej srdce zač ne ožívať, vychádzať na povrch, tvár jej zrazu tajomne žiari. Čudujeme sa: „Kde sa skrývala celý ten čas? Od kiaľ pochádza jej krása?" Pripomeňte si Fran z filmu Tanec v srdci alebo Tulah z filmu Moja veľká tučná grécka svadba. Spomeňte si na Lottie z filmu Začarovaný apríl, Adrianu z filmu Rocky alebo Danielie z filmu Večný príbeh. Každá z nich bola vždy krásna. Keď začali byť milované, ich skutočná krá sa sa v nich uvoľnila, lebo ich srdce sa prebudilo. Od razu ožili. My ženy túžime byť milované špecifickým, jedinečným spôsobom. Túžime po romanci. Sme na nej úplne závislé a je to práve romanca, ktorá nás prebúdza k životu. Viete o tom. Niekde hlboko vo svojom vnútri to cítite. No možno ste nikdy nevedeli, že... Nepotrebujete čakať, kým sa zjaví nejaký muž. Boh túži vložiť zamilovanosť do vášho života. Chce, aby ste prekonali detskú predstavu: „Ježiš ma miluje, veď sa o tom píše v Biblii." Boh nás túži uzdraviť svo jou láskou, aby sme sa stali zrelými ženami, ktoré ho 135

skutočne poznajú. Túži, aby sme dôverovali jeho slovám: „Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu" (Oz 2, 16). A „očarila si moje srdce, sestrič ka moja, nevesta" (Pies 4, 9). Naše srdce po tom zúfalo túži. Aké by to asi bolo skúsiť uveriť, že Boh z vás nie je sklamaný, že vám nič nevyčíta, ale k vám prechováva hlbokú, bezprostrednú, vášnivú lásku. Veď práve pre ta kúto lásku bola žena stvorená. Je určite dôležité poslúchať Boha, no to nie je všetko, čo od nás chce. Poslušnosť nám neprinesie uzdravenie, pretože k uzdraveniu je potrebné čosi oveľa viac. Tak isto je v manželstve potrebné niečo oveľa viac ako len vyprať bielizeň. Pravdou je, že dnešná Cirkev je prena sledovaná. Mnohí kresťania sú dnes mučení oveľa viac ako to bolo v minulosti. Nie je to však poslušnosť, čo vedie našich bratov a sestry k tomu, aby sa obetovali - neoblomní, neochvejní, s rozžiarenými očami. Je to svätá, divoká vášeň. Vášeň, ktorá spaľuje srdce. Lebo zdrojom svätosti je Romanca.

BOH AKO MILENEC

Vráťte sa na chvíľu k vášmu obľúbenému filmu, spo meňte si na najromantickejšiu scénu. Napríklad Jack a Rose v zadnej časti Titaniku. Objíma ju, ich prvý bozk. Wallace, ktorý hovorí Murron po francúzsky a talian sky: „Nie taká krásna ako ty." Aragorn, ktorý vyznáva Arwen lásku pri mesačnom svite na mostíku v Roklinke. Edward, ktorý sa vracia po Elinor vo filme Rozum a Cit, profesor Behr zas po Jo v závere filmu Malé ženy. Čo to spôsobuje vo vašom srdci? Váhate, „či je to v poriadku"? Alebo túžite, aby „sa to prihodilo aj vám"? Niektoré z vás možno pociťujú strach alebo vám to trhá 136

srdce, pretože sa „nechcete príliš otvoriť". Neskôr však zistíte, že vaše srdce môže byť uzdravené, ak sa tomu predsa len otvoríte. Je to v poriadku. Dokonca je to biblické. Ježiš sám seba nazýva Ženíchom (Mt 9, 15; Mt 25, 1-10; Jn 3, 29). Je potrebné, aby ste sa zbavili akéhokoľvek pozlátka či pokrytectva. „Ženích" jedno ducho znamená snúbenec. Milenec. Je to jedno z naj dôvernejších prirovnaní, aké si Ježiš zvolil, aby opísal svoju lásku a túžbu po nás, ako i vzťah, do ktorého nás pozýva. Môžete si spomenúť na množstvo prirovnaní zo Svä tého písma, ktoré opisujú náš vzťah s Bohom. Písmo nás zobrazuje ako hlinu, zatiaľ čo on je hrnčiar. My sme ovečky, on náš pastier. Každé prirovnanie je nádherné a podáva nám obraz o rozličných obdobiach nášho du chovného života, ako i postoj Boha k nám. No všimli ste si niekedy, ako sa tieto prirovnania nádherne stupňu jú? Prechod od hrnčiara a jeho hliny k pastierovi a jeho ovečkám nám naznačuje veľký rozdiel v dôvernosti vzťa hu. Dokonca je to oveľa krajšie. Nádhernú postupnosť úžasnej dôvernosti si môžeme všimnúť aj na príklade pána a sluhu, no Boh ide ešte ďalej a prirovnáva vzťah medzi ním a nami až k otcovi a dieťaťu. Je oveľa krajšie a veľkolepejšie, keď nás nazýva svojimi priateľmi. No čo nám vyráža dych ešte viac, je miesto, keď Boh nazýva sám seba Milencom (Ženíchom, Snúbencom) a nás svo jou Nevestou. To je vrcholná fáza, cieľ nášho vykúpenia (ktorý je zobrazený v poslednej kapitole Svätého písma, keď si Kristus prichádza po svoju Nevestu), a je samo zrejme aj najromantickejšia. Ak otvoríte svoje srdce tejto možnosti, zistíte, že Boh vám dvorí odvtedy, čo ste boli malým dievčatkom. Už skôr sme spomenuli, že váš životný príbeh je príbehom dlhého a vytrvalého útoku na vaše srdce tým, ktorý sa vás bojí, pretože si uvedomuje, kým by ste mohli byť. 137

No je to len časť príbehu. V každom príbehu je nejaký podliak a každý príbeh má aj svojho hrdinu. Veľkolepý ľúbostný príbeh, o ktorom nám rozpráva Sväté písmo, tiež odhaľuje Milenca, ktorý po vás túži. Aj váš život ný príbeh je príbehom dlhého a vášnivého „dobýjania" vášho srdca tým, ktorý vás pozná najlepšie a nekonečne vás miluje. Boh vtlačil Romancu nielen do našich sŕdc, ale i do všetkého okolo nás. Našou úlohou je len otvoriť svoje oči, svoje uši, aby sme mohli spoznať jeho hlas, ktorým na nás volá, aby sme si mohli všimnúť, ako nám dvorí krásou, od ktorej nám tak veľmi búši srdce. Dávno predtým, ako sa objavili ryby v oceáne, ako vzlietol prvý vtáčik, dávno predtým, ako zažiarili prvé hviezdy, som ťa miloval. Pevnejšia ako katedrála hôr, pravdivejšia ako rastúci strom, hlbšia ako najväčší prales je moja láska k tebe. - DAN FOGELBERG, Dlhšie Čo vás ako malé dievčatko vzrušovalo? Bol to kôň cválajúci po poli? Voňajúci vzduch po letnom daždi? Obľúbená kniha, ako napríklad Tajná záhrada? Prvé sne hové vločky? To všetko vám ticho šepkal váš Milenec, posielal vám znamenia, aby prebudil túžby vášho srdca. Keď ako ženy vstupujeme do užšieho, dôvernejšieho vzťahu s Bohom, často vkladá tie veci späť do nášho života, aby nám dal najavo, že v tom všetkom bol už vtedy prítomný. Chce nás uzdraviť a obnoviť v nás to, čo sme kedysi stratili alebo nám to ktosi ukradol.

138

O T V O R T E SRDCE B O Ž S K É M U MILENCOVI Každá pieseň, ktorú máte radi, každá spomienka, ktorú si nosíte v srdci, každý okamih, ktorý vás kedy rozplakal, po chádza od toho, ktorý sa snaží získať vaše srdce od prvej chvíle, čo ste sa narodili. Darovanie kvetov, čokolády, ro mantická večera pri sviečkach má v Božom podaní formu nádherných západov slnka a padajúcich hviezd, odrazu mesiaca na jazere, symfónie svrčkov, teplého vánku, šumia cich stromov, nádherných záhrad a neskonalej oddanosti. Takáto láska je veľmi osobná. Akoby bola „napísaná" len pre vaše srdce. Boh vie, čo vám vyráža dych, od čoho sa vám prudko rozbúši srdce. Prehliadli ste mnoho zna mení, pretože ste si zatvorili srdce, aby ste uniesli utr penie, ktoré život prináša. Na ceste uzdravovania žen ského srdca musíte svoje srdce otvoriť znova a nechať ho otvorené. No nie nerozumne, nie hocikomu alebo hocičomu. Musíte sa rozhodnúť otvoriť ho zas a znova, aby ste mohli zachytiť jeho šepot, prijať jeho bozk. Možno to nepríde tak, ako si to predstavujete, i keď po tom tak veľmi túžite. Pred niekoľkými rokmi odišiel John na služobnú cestu do Oregonu. Túžil po chvíľach, kde by bol s Bohom sám, a tak sa raz išiel poprechádzať na pláž, aby sa modlil. Sadol si do piesku a pozoroval vlny na mori. (Jeho predstava oddychu sa dá charakte rizovať slovami „čím divokejšie, tým lepšie".) A potom ju uvidel. Do vzduchu vytrysklo veľké množstvo vody a pred ním sa zjavila obrovská veľryba. Bola neuveriteľ ne blízko pri brehu. John tam bol úplne sám. Bolo to dávno po období, keď veľryby migrujú. A John okam žite rozpoznal, že je to pozornosť od Boha, darček od toho, ktorý ho miluje. Neskôr mi vyrozprával, čo sa stalo. Tešila som sa z to ho, no na druhej strane som veľmi túžila, aby sa aj mne 139

prihodilo niečo podobné. Aj ja som túžila, aby mi Boh daroval darček, veľrybu. Túžila som osobne pocítiť, že Boh ma miluje. O krátky čas sme sa s Johnom vybrali do Severnej Karolíny robiť duchovnú obnovu pre manže lov. Aj ja som sa v jedno ráno vytratila na pláž stráviť čas v samote s Bohom. Sadla som si na zem, pozorovala mo re a prosila Boha, aby mi ukázal veľrybu. „Ježiš, viem, že miluješ Johna, no miluješ aj mňa? Tak veľmi ako jeho? Ak je to pravda, môžeš mi tiež poslať veľrybu?" Cítila som sa trochu hlúpo, pretože som vedela, že Boh mi už svoju lásku dokázal. Poslal svojho jednorodeného Syna, aby za mňa zomrel (Jn 3, 16). To on ma zachránil. Zaplatil za mňa tú najvyššiu cenu. Celé stvorenie mi roz práva o jeho sláve a láske. Dal mi aj Božie slovo v celej jeho hĺbke a nádhere. A ja som žiadala ďalší dôkaz jeho lásky?! No Bohu sa to páčilo. Má veľkú radosť, ak sa môže zjavovať tým, ktorí ho z celého srdca hľadajú. Je extrava gantný Milenec, ktorý sa neostýcha plytvať darmi. Ten, ktorý miluje, aby nám zas a znova odhalil svoje srdce. Po chvíli, keď sa veľryba nezjavovala, som sa posta vila a pokračovala v prechádzke. Bola skorá jar, na mori rozbúrené vlny s džavotajúcimi čajkami. Pobrežie Sever nej Karolíny je skalnaté. Ako som sa tak štverala pome dzi skaly a jednu z nich obišla, uvidela som prekrásnu oranžovú morskú hviezdicu. Okamžite som vedela, že mi ju poslal Boh. Nebola to veľryba, tá bola iba pre Johna. Mne, iba mne, poslal úžasnú morskú hviezdicu. Áno, odpovedal na moju otázku. Miluje ma. Poďakova la som mu za ňu, otočila sa a chcela ísť ďalej, keď som uvidela niečo, na čo nikdy nezabudnem. Všade okolo mňa boli stovky morských hviezdic. Bolo ich nespočet ne veľa. Fialové, oranžové, modré. Začala som sa veľmi smiať, srdce sa mi prudko rozbúšilo. Boh mi potvrdil, že ma nielen miluje, ale že je do mňa veľmi zamilovaný. Dôverne, osobne, úplne. 140

Boh dal Johnovi obrovskú, silnú veľrybu. Mne jem né a malé morské hviezdice, ktorých som sa mohla do konca dotknúť. Stojac uprostred nich som cítila, ako ma zaplavuje Božia veľkodušná a nepochopiteľná láska. Tie morské hviezdice boli osobnou pozornosťou Boha, s ktorým mám dôverný vzťah. Aj pre vás má toho mno ho pripraveného. Možno by bolo dobré, aby ste sa ho na to opýtali: Ježiš, ako mi prejavuješ svoju lásku teraz? Nedokážeme to vždy vidieť. V prvej kapitole sme vám rozprávali o romantickom plese, ktorého sme sa s Johnom pred niekoľkými rokmi zúčastnili. Bola pozva ná aj naša dobrá priateľka Lessie. Takmer však o svoje po zvanie prišla. Je to pekný príbeh. Niekoľko týždňov pred tým, čo dostala pozvánku, povedala Bohu: „Už som una vená z tohto života v cele. Túžim vyjsť von, túžim ísť na ples." Netušila, čo má pre ňu Boh pripravené, vôbec nič o pripravovanom plese nevedela. Jednoducho povedala Bohu to, čo práve cítila, po čom vo svojom vnútri túži la, a odovzdala mu to. Cítila sa ako Popoluška uväznená v pivnici a túžila vyjsť von. (Boh miluje vašu zraniteľnosť tak, ako to len Milenec môže. Želá si, aby ste mu zveri li svoje najtajnejšie túžby a priania.) Keď teda napokon prišlo pozvanie, obálku vôbec neotvorila. Týždne trčala nedotknutá, zavalená v kope listov - medzi účtami. Keď ju ale nakoniec otvorila, našla v nej ozdobnú pozvánku na skutočný ples. Bola presvedčená, že tá po zvánka nepatrí jej. Popoluška. Ako sa to stane? Po nie koľkých dňoch jej Boh otvoril zrak. Bežala späť k obál ke, vybrala z nej pozvánku a ostala stáť so zatajeným dychom. Pane, naozaj?Je to pravda? Nechcela v tom pod nikať nijaké kroky, čakala, kým ju nepozve jej manžel. Urobil tak. Ten večer bol pre ňu veľmi uzdravujúci. Boh 141

uzdravoval dávno zabudnuté rany z minulosti. Celý ve čer žiarila, a odvtedy jej až dodnes ostala malá žiara. Nechceme tým povedať, že ak žijete s Ježišom, ce lý život bude pozostávať z romantických chvíľ. Žijem život ako väčšina z vás - plný povinností, stresov, skla maní. Práve teraz sa mi perie bielizeň, v dreze je špinavý riad, večera ešte nie je navarená a moji synovia sa v ten to prázdninový čas veľmi nudia. Tak ako vy, aj ja mám vo svojom živote obdobia, keď je Ježiš veľmi blízko, no i obdobia, keď ho akosi nemôžem „nájsť", keď je akoby na míle vzdialený. Občas sa mi zdá, akoby sme sa hrali na skrývačku a on bol ten, kto pozná najlepšie miesta na ukrytie. Všetky vzťahy majú svoj príliv i odliv. Úlohou odlivu je ešte viac v nás zväčšiť hlbokú túžbu po Bohu. V časoch opustenosti a samoty je ľudské srdce oveľa pozornejšie. Ako sa cítite? Ako opustené dievčatko, ktorému chýba otecko? Ako mladá tínedžerka, ktorá sa cíti celkom nenápadná, neviditeľná? Boh často dovolí, aby sa tieto city prejavili preto, aby nám pomohol vrátiť sa späť do chvíľ, keď sme sa cítili presne tak isto. Všim nite si tiež, čo túžite urobiť - ako zvládate to, čo sa deje vo vašom srdci. Kričíte plná hnevu? Začínate viac jesť? Ste závislá na ľuďoch? Kritický moment nastáva práve vtedy, keď chceme sa my zvládnuť svoje srdce, teda robiť čosi celkom odlišné od toho, čo by robil Boh. Preto je dôležité riešiť to tento raz ináč. Poproste vášho Milenca, aby si po vás prišiel, otvorte mu svoje srdce, aby mohol do neho vstúpiť. Rozhodnite sa nevybuchnúť už viac hnevom. Vyplačte sa. Dovoľte, aby bolesť vstúpila do modlitby plnej túžby po Bohu. A on príde, moja milá. Naozaj. Časy dôvernosti - po toky slz plných lásky - tieto chvíle prinesú uzdravenie presne na tie miesta vo vašom srdci, kde to najviac po trebujete. 142

ČO OD VÁS B O H ČAKÁPrehľadávam celé údolie. Volám tvoje meno. Aj keď si tak ďaleko, viem, že počuješ moje volanie. Prečo mi neodpovedáš? Tu som. Tu som. - EMMYLOU HARRISOVÁ, TU som

Jedného dňa som bol v hudobninách. Iba som sa tam prechádzal. Prezeral som si, čo majú nové. Nehľadal som nič konkrétne, no pri jednom cédečku som pocítil, ako mi Duch Svätý hovorí kúp ho. Bolo to také jemné štuchnutie, nijaký výkrik. Tak som ho kúpil a vložil do prehrávača v aute na ceste domov. Vôbec sa ma to nedotklo. Dal som ho Stasi, ktorá sa po chvíli vrátila a povedala mi, že to cédečko je úžasné. Pustila mi z neho jednu pieseň a ja som až teraz „dobre" počul. Ozval sa hlas Milenca. Stalo sa nám to už nespočetne veľakrát - piesne, filmy, vstu penky, slová od priateľov, chvíle strávené v lese - všade tam bol náš Milenec. On na vás volá, volá vaše meno. Čo chce Boh od vás? Chce presne to, po čom túžite. Túži byť milovaný. Túži, aby ste sa navzájom poznali tak dôverne, ako sa poznajú iba milenci. Túži mať s vami dôverný vzťah. Áno, áno, túži po vašej poslušnosti, no iba ak vyviera z hĺbky vášho srdca, ktoré ho nesmierne miluje. „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje" (Jn 14, 21). Nasledovať Ježiša je prirodzenou odpove ďou srdca, ktoré sa do neho hlboko zamilovalo. Keď som pred niekoľkými rokmi čítal knihu od Mac Donalda, stretol som sa tam s jednou ohromnou 143

myšlienkou. Možno ste už počuli, že v každom ľud skom srdci existuje miesto, ktoré môže zaplniť iba Boh. (Boh vie, že sme sa pokúšali zaplniť toto miesto ľudskou láskou.) No ten starý básnik povedal, že aj Boh má vo svojom srdci miesto, ktoré môžete zaplniť iba vy. „Z to ho vyplýva, že aj v Božom srdci je komôrka, do ktorej nemôže vstúpiť nik iný okrem konkrétneho človeka." Ste ním vy. Vy máte zaplniť v Božom srdci miesto, kto ré nemôže nahradiť nik iný, do ktorého nemôže vstúpiť nik iný. Počuli ste? Túži po vás! Ste tá, ktorá očarila srdce Boha jediným pohľadom svojich očí (Pies 4, 9). Ste tá, ktorej zo srdca spieva a s ktorou túži tancovať na vrcholoch hôr i na taneč nom parkete (Sof 3, 17) Ste tá, ktorá mu krásou srdca vy ráža dych, keď v neho dúfa proti všetkej nádeji. Otvorte svoje srdce a prijmite to ako pravdu o sebe. Boh túži žiť s vami takýto život, tešiť sa s vami v kaž dodennosti, pomáhať vám pri rozhodovaní, v túžbach a sklamaniach. Túži vytvoriť s vami dôverný vzťah uprostred všetkého šialenstva sveta a pozemských zále žitostí, na schôdzach a pri písaní poznámok, pri praní i pri inventúre, na ceste autom, pri rozhovoroch, pri zostavovaní plánov, chce byť s vami aj vo vašich boles tiach. Túži vliať svoju lásku do vášho srdca a túži, aby ste aj vy vliali svoju lásku do jeho. Túži po vašom naj hlbšom vnútri, po mieste, ktoré je vo vás hlboko ukryté. Netúži po dôvernom vzťahu so ženou, akou by ste vy chceli byť. Túži po vzťahu so skutočnou ženou - takou, akou práve ste. Takto to opisuje Ozeáš. Najskôr Boh hovorí, že skrí ži človeku plány, aby spoznal život bez neho (už sme to miesto citovali). Pre toto oboženiem tvoju cestu tŕním a ohradím ju plotom a nenájde svoje chodníčky. 144

Pôjde za svojimi milencami, ale nedostihne ich. Bude ich hľadať, ale nenájde (Oz 2, 8-9). Robí to preto, ako sme povedali, aby nás unavil a aby sme sa na neho obrátili s dychtivou túžbou. Potom nám začína dvoriť. Často nám odoberie každú útechu, aby tak mohol získať celú našu pozornosť. Preto ju ja prehovorím, zavediem ju na púšť a pre hovorím k jej srdcu (Oz 2, 16). Práve na tomto mieste začíname zakúšať Boha ako toho, ktorý nie je „niekde hore na nebesiach", nie je ani „nedeľňajším Bohom", ale ako toho, kto sa snaží získať naše srdce. Ako Milenca. V ten deň, hovorí Pán, budeš ma volať: „Môj manžel!;" už ma viac nebudeš volať: „Môj Bál." Vtedy si ťa navždy zasnúbim, zasnúbim si ťa v spravodlivosti a práve, v láske a milosrdenstve (Oz 2, 18.21). V nekonečnej Božej láske môže naša duša nielen spočinúť, ale aj odpočívať. Nie je to láska, o ktorú mu síme bojovať, ktorú si musíme zaslúžiť alebo sa obávať, že o ňu prídeme. Je nezištná. On nám ju nezištne dal. Vyvolil si nás a nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky. Dokonca ani my samy, pretože sme pre takúto lásku stvorené. Naše srdce prahne po tom, aby bolo milované dôverne, osobne, a áno, romanticky. Sme stvorené, aby sme boli predmetom túžby a lásky toho, kto je do nás úplne zamilovaný. Tak to je. Dôverný vzťah s Ježišom nie je vyhradený len pre iné ženy, pre ženy, ktorých skutky sa zdajú byť dokonalé, 145

pre tie, ktoré sú bohabojné, a tie, ktoré majú pekne tva rované nechty. Je určený každej jednej z vás. Boh túži mať s vami dôverný vzťah. Aby sa tak stalo, musíte mu aj vy ponúknuť svoju dôvernosť.

UCTIEVAJÚCE SRDCE Ako išli ďalej, vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k no hám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Po vedz jej, nech mi pomôže!" Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme" (Lk 10, 38-42). Áno, už sme iste mnohokrát počuli tento príbeh. Marta a Mária. Nebyť ako Marta, správne. No často sme sa čudovali, čo znamená tá „jedna vec", ktorá je potreb ná. Niektoré z vás už možno počuli prednášku o tom, že išlo o nejakú misku mäsa, že Marta bola zaneprázdnená pripravovaním náročného jedla, no stačilo pripraviť iba niečo úplne jednoduché. Nie. Ježiš hovorí toto: preho voril opäť priamo k ženskému srdcu. Jediná vec, ktorá je potrebná, je očarujúce, adorujúce srdce; srdce, ktoré odpovedá na nekonečnú Božiu lásku uctievaním. Naše srdce je stvorené pre uctievanie. Nikdy to nebu de inak. No slovo uctievanie patrí medzi tie, z ktorých vám je „nanič", ak sa to týka náboženských záležitostí. Keď začujeme slovo „uctievanie", napadne nám: Opäť sa 146

rozpráva o chodení do kostola, spievaní náboženských piesní. Nie. Uctievanie je oveľa vášnivejšie, oveľa oddanejšie. Uctievaním sa vzdávame svojho srdca pre prísľub živo ta. Niektoré uctievajú módu, iné priateľov či manželov. Sme skutočne neobmedzení v tom, komu dávame svoje srdce. Filmy, jedlo, nakupovanie, ohováranie, čokoľvek. Tomu všetkému som sa do istého času klaňala aj ja. No iba Ježiš je ako jediný hoden oddanosti nášho srdca. Mária spoznala, kto je Ježiš - prameň života. Vte lená láska. Urobila to, v čo dúfam, že by ste urobili aj vy a ja. Zanechala všetko a sadla si mu k nohám, upriamila na neho svoj zrak i svoje srdce. Marta v tom príbehu pripomína zaneprázdnenú Cir kev, vystupuje ako nepozorná nevesta. Kedysi som obe dovala s dávnou priateľkou. Hovoriac o farnosti, v ktorej pracovala, povedala, že sa zameriava na Veľké poslanie a dodržiavanie prvého prikázania: milovať svojho blíž neho ako seba samého. Úplne som onemela. To nie je hlavné Božie prikázanie. Ježiš hovorí, že prvé a najväč šie prikázanie je: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou" (Mt 22, 37). Áno, Ježiš chce, aby sme sa milovali navzá jom. Chce, aby sme si navzájom slúžili. No v prvom rade chce našu úplnú oddanosť a lásku k nemu. Až zo srdca naplneného láskou k Bohu, pochádzajú všetky dobré diela a skutky lásky. No jedno z najkrajších tajomstiev ženského srdca je: že ny slúžia Božiemu srdcu tak, ako to muži nikdy nedokážu. Pozrime sa na jednu udalosť. Ježiš povedal, že sa o nej bude hovoriť všade tam, kde sa bude hlásať evanjelium. Bolo to vtedy, keď v Betánii prišla k nemu Mária a poma zala ho olejom, ktorého cena sa rovnala ročnej mzde. Bol to neočakávaný prejav úcty spojenej s obetou a vôňa ole ja naplnila miestnosť. Ježiš bol jej skutkom úplne dojatý. Muži, ktorí boli v miestnosti, boli rozhorčení. Táto žena 147

to urobila pre Krista. Presne tak to bolo aj v prípade ženy, ktorá sa nepozvané pretisla do domu farizeja a svojimi slzami umyla Ježišovi nohy, vysušila ich svojimi vlasmi a pobozkala ich na znak dôvernej a kajúcej úcty. Medzi tými, čo nasledovali Ježiša z Galiley, boli aj ženy, aby sa o neho starali. Boli to ženy, čo zostali stáť pod krížom, ponúkajúc mu útechu svojej prítomnosti, až kým Ježiš poslednýkrát nevydýchol (zostal s nimi iba Ján). Boli to ženy, ktorým sa Ježiš zjavil ako prvý po tom, čo vstal z mŕtvych. Boli to ženy, ktoré mu ako prvé „objali nohy a klaňali sa mu" (Mt 28, 9) ako vzkriesené mu víťaznému Pánovi. Ženy majú v srdci Boha osobitné miesto. Keď ženy uctievajú Pána, prináša mu to nesmierne potešenie a hl bokú radosť. Môžete slúžiť Božiemu srdcu. Máte na neho vplyv. Záleží mu na vás. Ježiš túži, aby ste mu prejavili svoju lásku výnimočnou úctou, ktorá rozohrieva jeho srd ce. Neplatí to iba o ženách, ktoré majú čas, o tých, ktoré sú skutočne duchovné. Ste stvorená pre lásku a jediný, kto vám ju môže poskytovať v celej svojej hĺbke, je Ježiš. Ponúknite mu aj vy svoje srdce.

ŽIVÝ V Z Ť A H

Keď som začala chváliť Ježiša prvýkrát, bola som sama vo svojej spálni. Púšťala som si dookola jednu pieseň. Je veľmi jednoduchá, skladá sa hlavne z nasledujúcich slov: Pomôž nám, náš Pane. Prichádzame k tebe. Veľmi ťa potrebujeme. Áno, hovorí presne o mne. Aj vtedy (aj teraz) som ne smierne potrebovala Boha. Môj boj so závislosťou na jedle 148

a s hlbokým pocitom samoty bol veľmi skutočný. Potre bovala som, aby bol Boh v mojom živote konkrétnejší a skutočnejší. Plná hlbokej túžby po jeho dotyku, dychtia ca po ešte väčšom odhalení, kým skutočne je, a túžiaca po hlbokom uzdravení som si každý týždeň vyhradila nie koľko hodín, aby som sa mohla venovať uctievaniu jeho mena. Požiadala som ho, aby sa mi dal viac spoznať. V každodennom kolobehu som si vytvorila takýto priestor a veľmi som si ho chránila pre čas s Bohom. I keď som musela vypnúť telefón, zabezpečiť opateru pre deti, alebo ostať hore dlho do noci, stálo to za to. Bola som očarená jeho nádherou. Bola úžasná a veľko lepá. A narážala som na odpor. Ak túžite po dôvernom vzťahu s Bohom, musíte bojovať o čas s ním. Musíte bojovať s mnohými výčitkami, bojovať s tým, ktorý vám chce ukradnúť všetky dary, ktoré ste dostali. S tým treba rátať. Ženy však vlastnia istý druh divokosti, ktorá nám bola pre niečo daná. Čas trávený s naším Milencom je hodný akejkoľvek obety. Poproste ho, aby vám pomohol byť nesmierne hlad nou po jeho prítomnosti. Poproste ho, aby vám pomohol vytvoriť čas a priestor, ktorý potrebujete, aby ste ho dôvernejšie poznali. Poproste ho, aby sa vám zjavil, aby sa vám dal spo znať tak, ako to môže urobiť len Milenec. Pustite si oslavnú hudbu, ktorá je blízka vášmu srd cu. Nie takú, pri ktorej cvičíte aerobik, ale hudbu, kto rá hovorí o dôvernom vzťahu s Kristom. Hudbu, ktorá vás vtiahne do takého dôverného vzťahu. (Istá priateľka nám povedala, že jej najobľúbenejšou piesňou je mo mentálne „Všetko, čo od teba chcem" z filmu Fantóm operyl) Nájdite si súkromie. Nech každý vie, že vás v ten to čas nemá rušiť. Vypnite si telefón. Vezmite si Bibliu a zápisník, aby ste si mohli zapisovať, čo Boh vloží do vášho srdca. Kľaknite si alebo sadnite, možno aj ľahnite 149

a poproste Ducha Svätého, aby prišiel a pomohol vám chváliť Ježiša. Začnite tým, že mu poviete, aký je úžas ný. Spomínate si, ako sa o vás postaral, keď vám bolo ťažko? Alebo na to, keď vám pomohol vyriešiť vašu zlú finančnú situáciu? Spomeňte si na to, keď ste cítili jeho prítomnosť vo chvíľach opustenosti a biedy. Poďakujte mu za jeho vernosť. Zotrvajte v modlitbe, neodchádzaj te, chváľte ho. Nech hudba, ktorú počúvate, privedie vaše srdce ešte bližšie k Božiemu srdcu plnému lásky. Prvý raz to nemusí dopadnúť výborne. Možno po cítite, že vaše slová a volanie sa odrážajú od stropu. Po stupne však budete v modlitbe rásť. Budete väčšmi za kúšať Božiu prítomnosť, tak ako ju zakúšal francúzsky mních, brat Vavrinec. S chválou prichádzame k Bohu nie preto, aby sme od neho niečo získali, ale aby sme mu niečo dali. Ježiš má rád, keď mu oddane ponúkame svoje srdce. Vstúpite do miestnosti, do ktorej nemôže vstúpiť nik iný okrem vás. Prinesiete Ježišovi niečo, čo mu nemôže priniesť nik iný, iba vy. Vy ste jeho snúbe nicou, jeho milovanou, tlkotom jeho srdca, láskou jeho života. Priblížte sa. Čaká na vás. Stále som bol tvojím Milencom. Tu som. Tu som. - EMMYLOU HARRISOVÁ, TU som

Kultúru žien v živote dnešnej cirkvi ochromuje nie koľko veľkých lží. „Byť duchovná znamená byť aktívna. Byť duchovná znamená byť na seba prísna. Byť duchov ná znamená byť poslušná." Nie, byť duchovná znamená byť zamilovaná do Pána. Túžba po láske tkvie hlboko v srdci každej ženy. Pre ňu sme boli stvorené. Ste milo vaná Ježišom - a stále takou aj budete.

150

ÔSMA KAPITOLA

Krása je nebezpečná. GERARD MANLEY HOPKINS

Krása spasí svet. FJODOR DOSTOJEVSKIJ

Daj zrieť mi tvoju tvár, daj počuť mi tvoj hlas; veď sladký je tvoj hlas a prekrásna je tvoja tvár. -Pieseň piesní 2, 14

Podstatu muža tvorí sila. Muž má byť vtelením nášho Boha - bojovníka. Muž nám má umožniť zakúsiť Boha v ľudskej podobe. Boha, ktorý pri chádza pre nás. Kto je to, čo prichádza z Edomu, z Bozry v červenom odeve, ten, čo sa skvie vo svojom rúchu, vykračuje v plnej sile? „Ja som, ktorý hlásam pravdu, mocný na spásu" (Iz 63, 1). Nebije naše srdce silnejšie, nepodlamujú sa nám kole ná, keď vidíme Daniela Day Lewisa v Poslednom Mohyká novi, Williama Wallacea v Statočnom srdci, Aragorna v Pá novi prsteňov, Harrisona Forda takmer v každom z jeho filmov? Netúžime my, ženy, práve po takomto zážitku so svojím mužom a s ostatnými mužmi v našom živote? Zakúsiť silu muža znamená zažiť, ako hovorí v náš prospech. Lebo keď muži hrubo nadávajú, akoby nás pre bodávali. Vtedy nás ich sila nás zraňuje. Keď mlčia, hladu jeme. Neponúkli nám nijakú silu, opustili nás. No keď sa s nami rozprávajú, počúvajú nás, keď nám ponúkajú svoje slová, keď sa nás zastávajú, niečo v našom srdci môže od počívať. „Ako sa máš?" je jedna z najjednoduchších a zá roveň najláskyplnejších otázok, aké mi John stále kladie. Túžime po ochrane, ktorá pramení z mužskej sily. Áno, majú nás chrániť pred telesným ublížením. Ale aj pred citovým ublížením a duchovným útokom. Majú za siahnuť do vzťahu, ktorý nám ubližuje. Jednu priateľku jej matka slovne napádala a manipulovala s ňou svojimi telefonátmi. Napokon jej manžel v jeden večer zdvihol telefón a povedal jej matke: „Nemôžeš sa takto rozprávať 152

s mojou ženou. Nedovolím to. Zakazujem ti, aby si jej volala, pokiaľ k nej nebudeš milá." Urobil pre ňu to, čo vtedy ona sama nedokázala. A ona mu bola vďačná. My ženy túžime, aby stál niekto medzi nami a zá kernými útokmi nášho nepriateľa. V jednu noc som išla skoro spať, premožená pocitom zúfalstva a beznádeje. Cítila som sa ubitá, nehodná vykúpenia a hodná zatra tenia. Nehybne som ležala, premožená žiaľom. Zrazu sa pri posteli objavil John. Bol nahnevaný, no nie na mňa. Spoznal ruku nášho Nepriateľa. Použil svoju autoritu manžela a prikázal Satanovým prisluhovačom, aby ma nechali na pokoji, prikázal im, aby mlčali, a poslal ich k Ježišovmu trónu na odsúdenie. Keď sa za mňa začal modliť, bola som v rozpakoch. Ako pokračoval, začala som sa cítiť lepšie. A keď skon čil, po tvári mi stekali slzy a zopla som ruky k Bohu v posvätnej vďake a radostnej chvále. Išla som spať s ne utíchajúcim žiaľom. No ten večer skončil spevom oslav ných piesní. Svet túži zakúšať silu muža. A je zrejmé, že tým nemyslíme len silu jeho svalov. Samozrejme. Muž môže chodiť do posilňovne, no keď oplýva len fyzickou silou, je prázdny. Sme my ženy spokojné s takýmto typom muža? No na druhej strane, možno váš manžel uprednostňuje čítanie alebo hru na nejaký hudobný nástroj. Zmenšuje to nejako silu jeho duše? Vôbec nie. Sila muža je predovšetkým duševná sila - sila srdca. A keď ju prežíva, keď ju vlastní, keď v ňom táto sila naozaj prebýva, stáva sa krajším. Príťažlivejším. Je to odraz vnútornej reality. Potom chápete, že ak hovoríme o podstate ženy - jej kráse -, nemyslíme tým „dokonalú postavu". Krásou že ny myslíme najmä duševnú krásu. Vieme - tento skok sa robí ťažšie. Pridlho sme žili pod tlakom, že musíme byť krásne. No zamyslite sa na chvíľu nad touto myšlienkou, 153

lebo nám to naozaj pomôže. Krása ženy je predovšetkým duševná krása. A keď ju prežívame, vlastníme, ak prebýva v nás, stávame sa krajšími. Príťažlivejšími. Ako napísal básnik Gerard Manley Hopkins: „Vnútro sa prejavuje na zovňajšku i na tvári." Naše skutočné ja sa odráža v na šom zjave. No vyviera z vnútra von, nie naopak.

PODSTATA Ž E N Y

Podstatou ženy je krása. Má byť stelesnením očarujúce ho Boha. Žena nám má umožniť zakúsiť Boha v ľudskej podobe. Boha, ktorý nás pozýva. Poďte k vodám všetci, čo ste smädní... Počúvajte mňa a budete jesť dobroty a budete sa kochať v jedlách vyberaných (Iz 55,1-2). Očarila si moje srdce, sestrička moja, nevesta, očarila si moje srdce jediným pohľadom svojich očí, jediným ohnivkom svojho náhrdelníka... Studienka v záhrade, žriedlo živých vôd, čo z Libanonu žblnkocú (Pies A, 9. 15)

Svet túži zakúšať krásu ženy. Vieme to. Niekde hl boko vo vnútri vieme, že je to tak. Väčšina našej han by pramení z tohto poznania a zároveň pocitu, že sme v tom zlyhali. Preto čujte toto: krása je esenciou, ktorá je v každej žene. Vložil ju tam Boh. Vložil ju do vás. Určite sa zhodneme, že Boh by nebol, keby nebol krásny. Celé Božie stvorenie ohlasuje jeho krásu a dobrotu. Čipka z inovate na holom strome potiahnutom srieňom, 154

slnečné lúče prenikajúce cez oblaky, potok pretekajúci pomedzi okruhliaky, krivky ženského tela a tvár dieťaťa, ktoré čaká na príchod zmrzlinára. Toto všetko vypovedá o dobrom Božom srdci, stačí otvoriť oči. Príchod jari po tuhej zime je taký nádherný, že duša to ledva unesie. Božia krása sa vylieva na svet. Ako sme sa už snažili objasniť v druhej kapitole, krá sa je mocná (môžete si ten text prečítať znovu). Krása je možno najmocnejšia vec na svete. Krása rozpráva. Krása priťahuje. Krása živí. Krása potešuje. Krása inšpiruje. Krása je transcendentná. Krása nás približuje k Bohu. Ako na písala Simone Weilová: „Krása sveta je takmer jediný spôsob, ako môžeme Bohu dovoliť, aby nás prenikol... Krása uchvacuje zmysly, aby sa tak dostala až k duši... Náchylnosť duše milovať krásu je pascou, ktorú Boh vy užíva najčastejšie, aby ju získal." Boh dal túto krásu Eve, každej žene. Krása je jadrom ženy - tým, kým žena je a kým túži byť - a jedným z najoslavnejších spôsobov, akým nesieme Boží obraz v roz bitom, často nepeknom svete. Ťažko sa o tom hovorí. Je to tajomné. A nemalo by nás to prekvapovať. Ženy sú veľmi tajomné bytosti. Nie sú problémami, ktoré treba vyriešiť, ale tajomstvami, z ktorých sa máme radovať. Aj to je súčasťou slávy ženy. Ženy túžia vnášať do svojho sveta dobro. Ako spoluvládkyne Adama sme k tomu stvorené. Jeden z najzá kladnejších spôsobov, akým svet ovplyvňujeme, je to, že z neho vytvárame krajšie miesto pre život. Zdobíme svoj dom. Dávame kvety na stôl. Ženy prvých osadníkov na Západe priniesli do divočiny porcelán; ja beriem so se bou na rodinný piknik vždy pekný obrus. Používame voňavky, maľujeme si nechty, farbíme vlasy a prepichujeme uši, a to všetko preto, aby sme boli krajšie. Krása je najpodstatnejšou a aj najnepochopenejšou ženskou vlastnosťou. Chceme, aby ste jasne počuli, že je podstatou 155

každej ženy už od chvíle jej stvorenia. Jediné, čo stojí v ces te našej kráse, sú naše pochybnosti a obavy; a výsledkom je schovávanie sa a strach z toho, že zlyháme.

KRÁSA VYVIERA Z P O K O J N É H O SRDCA

Janet má dvadsaťjeden rokov. Na strednej škole chodi la do tanečného krúžku. Nízka a drobná, s dokonalou postavou. Na rozdiel od toľkých žien vo svete súťaživej krásy sa vyhla problémom so stravovaním. Beháva päť až desať míľ denne. Dáva si pozor, čo jedáva. Môže nosiť tie najelegantnejšie šaty. A predsa... keď ste s ňou, vaše srdce nenachádza pokoj. Jej krása je pôsobivá, no nepriťahuje. Dôvod je jednoduchý: veľmi sa snaží. Je perfekcionistka (kilo navyše predstavuje krízu, akné je priam pohromou). Jej krása je krehká a nestabilná. Nevychádza zo srdca. Akoby bola vynútená zvonku - disciplínou a strachom. June je jedna z najkrajších žien, aké sme kedy pozna li. Zoznámili sme sa pred niekoľkými rokmi na duchov ných cvičeniach na pobreží Severnej Karolíny. Mala dlhé vlasy, zopnuté ozdobnými hrebienkami. Nosila originálne, dlhé náušnice a pekné splývavé sukne. Keď sa smiala, čo bolo často, žiarili je oči a vždy rozžiarila celú miestnosť. Očividne milovala svojho manžela; keď sa naňho pozerala, jej tvár mala priam zbožňujúci výraz. June bola so sebou spokojná, cítila sa doma v tom, kto je. Keď sme sa s ňou rozprávali alebo len boli blízko pri nej, sami sme sa cítili pokojnejší a spokojnejší so sebou. Jej veľká, nádherná duša pozývala ľudí, aby prišli, aby boli, aby okúsili a videli, že Pán je dobrý bez ohľadu na to, čo sa dialo v ich živote. Počas duchovných cvičení sa smiala aj plakala. Bola úžasne živá a plná lásky k svojmu manželovi, ako aj k Vládcovi vesmíru. 156

June mala približne sedemdesiatpäť. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma ženami? Pokoj. Junina krása vychádza z pokojného srdca. Vidíte, krása prebýva v každej žene. Toľkokrát sme ju videli, keď sme radili ženám v každom veku. Krása sa na chvíľu odhalí ako plachá hrdlička a potom sa zase utiahne do úkrytu. Zvyčajne sa objavuje, keď o tom že na nevie, keď sa nepokúša byť krásna. Keď sa deje niečo, čo spôsobuje, že na chvíľu poľavuje zo svojej obrany. Napríklad, keď ju niekto počúva. Vie, že je žiadaná. Niekomu záleží na jej srdci, túži ju spoznať. Jej krása sa vtedy vynára spoza závoja. Žena sa teda nerozhoduje vykúzliť krásu, ale poľaviť zo svojej obrany. Rozhoduje sa zanechať svoje zvyčajné spôsoby prežívania a odhaliť svoje srdce. A s tým pri chádza krása. Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vla sy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokoj ný duch (1 Pt 3, 3-4). Peter nehovorí, že nemáme nosiť pekné veci. Ho vorí, že skutočná krása vyviera z nášho vnútra. Z nášho srdca. Pokojného srdca. Keď som prvý raz čítala úryvok o tichom a pokojnom duchu, vzdala som sa nádeje, že niečo také dosiahnem. Som hlučná. Žartujem, keď som nervózna alebo sa necítim dobre, ale aj vtedy, keď sa cítim dobre a uvoľnene. Nevydržím byť dlho ticho. Keď v skupinke ľudí nik nehovorí, beriem to ako výzvu vy jadriť svoje myšlienky. Tichý a pokojný duch? Kdeže! Do svojich modlitieb za svätosť som začala zahŕ ňať úplnú premenu osobnosti. Áno, postav anjela na okraj mojich perí, aby strážil každé moje slovo. A keď si to už urobil, urob ešte niečo - zmeň ma na niekoho 157

iného. Niekoho, ako bola Melánia v Odviate vetrom. Alebo Matka Terézia. Na niekoho skutočne dobrého. Myslela som si, že nežiadam tak veľa. Veď on je zá zračný Boh. Boh ma vo svojej vernosti naozaj premieňa. No ja ostávam naďalej extrovert. Namiesto toho, aby ma pre mieňal na niekoho iného, premieňa ma, aby som bola viac sama sebou. A to je na ňom jedna z najúžasnejších vecí. Lebo čím väčšmi sme jeho, tým väčšmi sme svoji, skutočne sami sebou. Je teda dobré, že som nepochopila Písmo správne. Peter nechcel povedať, že krásne ženy málokedy, aj to pošepky, hovoria, ak vôbec hovoria. Nie. Mať tichého a pokojného ducha znamená mať srd ce plné viery, srdce, ktoré verí Bohu, ducha, ktorý utí chol pod vplyvom jeho lásky, naplnený jeho pokojom. Nie srdce, ktoré sa stále o čosi snaží a je nepokojné. Žena vo svojej sláve, krásna žena je žena, ktorá sa nesnaží byť krásnou, ktorá sa neusiluje zväčšovať svoju hodnotu či obstáť. V tichom jadre svojho srdca, kde pre býva Boh, vie, že pre neho je krásna, že vidí jej hodnotu a že v ňom obstojí. Jediné, čo nám prekáža byť úplne očaru júce a radostné, je naša snaha. „Obnovuje k tebe svoju lásku" (So/3, 17, doslova: „Upokojí ťa svojou láskou"). Skutočne krásna žena je žena, ktorá je v hĺbke duše pokojná, verí Bohu, lebo spoznala, že je hodný jej dôvery. Vyžaruje z nej pokoj a ticho a pozýva ľudí okolo seba, aby tiež zakúsili po koj. Prináša útechu; vie, že žijeme vo svete, ktorý je vo vojne, že máme zákerného nepriateľa a naša cesta vedie cez rozbitý svet. No vie aj to, že vďaka Bohu je všetko v poriadku a bude v poriadku. Žena skutočnej krásy ponú ka blížnym milosť byť a priestor stať sa. V jej prítomnosti môžeme uvoľniť všetko napätie a tlak, ktoré tak často sužujú naše srdce. Môžeme tiež voľne dýchať v pravde, že Boh je dobrý a miluje nás. 158

Preto nesmieme prestať prosiť. Proste Ježiša, aby vám zjavil vašu krásu. Opýtajte sa ho, čo si myslí o vás ako o žene. Jeho slová nám prinášajú pokoj a odhaľujú našu krásu. KRÁSA POZÝVA Pre mnohými rokmi bola naša rodina na chate s priateľmi v starom horskom mestečku v Colorade. Jedno ráno sme autom išli dosť ďaleko. Chceli sme odtiaľ vyraziť na túru. Cestou sme prechádzali popri dome, ktorý bol obklopený záhradou nevídanej krásy. Nikdy predtým ani potom som nič podobné nevidela. Záhony vztýčených stračonôžok, bohatých náprstníkov, oázy klinčekov a fialiek, plamien kov a ruží uchvátili nielen môj zrak, ale aj srdce. Ešte v ten deň som sa tam vrátila. Musela som si tú záhradu pozor nejšie pozrieť. Potrebovala som sa dostať dnu. Chcela som sa ponoriť do jej výnimočnosti. Povzbudená svojou túž bou prišla som k vchodovým dverám a zaklopala. Otvorila mi drobná, postaršia žena a podozrivo si ma premerala. Rýchlo som vysvetlila, že som tu na návšteve, videla som jej záhradu, ktorá ma úplne uchvátila, a keby to bolo možné, rada by som si ju prezrela zblízka. Jej obavy vystriedalo potešenie. Potešiť sa z mojej záhrady? Práce mojich rúk? Ovocia mojej námahy? Ale samozrej me. Vyšla von, aby mi sama ukázala celú záhradu a strá vili sme spolu nádherné popoludnie. Na druhý deň som prišla znova s celou rodinou. Krása na nás máva. Krása nás pozýva. Poďte, skúmaj te, pohrúžte sa. Boh - krása sama - nás pozýva, aby sme ho spoznali. „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán" (Ž 34, 9). Teší sa, keď nás láka a keď sa zjavuje tým, ktorí ho celým srdcom hľadajú. Chce byť poznaný, skúmaný. A to platí i pre ženu. Bojí sa toho, no za obavami sa skrýva túžba byť poznaná, krásna a žiadaná. Odhalená 159

krása ženy láka a pozýva. Srdce ženy určuje, k čomu po zýva blížnych - k životu alebo smrti. Kniha Prísloví hovorí o dvoch rôznych ženách, dvoch archetypoch. Jedna je pani Hlúposť a druhá pani Múd rosť. Obe sú nádherné. Obe majú stoly plné dobrého jedla a zrelého vína a sú odeté do vzácnych šiat. Obe pozýva jú okoloidúcich, aby vošli, ochutnali, jedli, ostali. Dvere pani Hlúposti sú vchodom do otvoreného hrobu. Dom pani Múdrosti je cestou k poznaniu, svätosti a Životu. Žena, ktorá sa veľmi usiluje, pozýva k snaženiu aj dru hých. Posolstvo - niekedy zrejmé z jej činov, inokedy vi diteľné z jej slov - znie: „Konaj. Život je neistý. Nie je čas pre tvoje srdce. Vzchop sa. Ciň sa. To je dôležité." Neho vorí: Všetko je v poriadku. Všetko bude v poriadku. Strach jej to nedovolí. Odopiera práve to, čo svet potrebuje. Na druhej strane žena, ktorá má pokojné srdce, pozýva k pokoju aj iných. Presne to sme pociťovali pri Junine - a pri mnohých ženách, ktoré poznáme a ktoré sme si obľúbili. Sme pozývaní byť sami sebou. Pamätáte si analógiu o cest nej premávke z druhej kapitoly - vyčerpanie, hluk, napätie? Porovnajte to s tým, aké je to prísť na prekrásne miesto - do záhrady, na lúku či tichú pláž. Nachádzate priestor pre svo ju dušu. Rastie. Môžete znovu dýchať. Môžete oddychovať. Je to dobré. Také je byť s krásnou ženou. Môžete byť sami sebou. Je to jeden z najväčších darov života. Žena, ktorá sa skrýva, pozýva iných, aby robili to isté. „Nebuďte zraniteľní. Skryte sa." Žena, ktorá sa stáva zra niteľnou a prístupnou dôvernostiam, pozýva druhých, aby konali rovnako. Veď napokon, Eva je stelesnením Božieho srdca, túžiaceho po dôvernosti. Tým, že pozý va k vzťahu, hovorí svetu: Mám o teba záujem, chcem ťa spoznať. Vojdi. Podel'sa. Teš sa. Teš sa zo mňa, keď sa o seba delím. Panovačná žena nemôže pozvať iných k pokoju, k poznaniu. V jej prítomnosti sa budú cítiť ako pod do zorom. Nebudú sa cítiť bezpečne. 160

Žena, ktorá odkrýva svoju krásu, pozýva druhých k živo tu. Riskuje, že bude zraniteľná: odhaľuje svoje skutoč né srdce a pozýva ich, aby aj oni odhalili svoje. Nie je náročná, no je plná nádeje. Keď naša asistentka Cherie vojde do miestnosti, zdá sa, akoby niekto otvoril okná a vpustil dnu čerstvý vzduch. Cherie je mladá, no to jej nebráni ponúkať svoju milotu, nádej a úprimný záujem o to, ako sa máte. Ponúka svoju krásu, keď sa so záuj mom pýta a delí sa o to, čo dostala v čase, ktorý trávi s Bohom. Dovoľuje nazrieť do svojho srdca. Tak pozýva druhých k Božiemu srdcu. Vidíte teda, že žena nás pozýva, aby sme spoznali Boha. Aby sme skrze ňu zakúsili, že Boh je milosrdný. Nežný a milý. Túži po nás - chce, aby sme my spoznali jeho a on nás. Pozýva nás, aby sme zakúsili, že je dobrý, hlboký, milý, príťažlivý. Očarujúci. Vieme, že mnohé z vás cítia: Ak mňa sa to netýka. Ja nie som taká žena. To je však miesto, kde máme „pracovať" na svojej spáse, ktorú v nás pôsobí Boh (Flp 2, 12-13). Keď začnete takto žiť, objavíte vo svojom srdci miesta, ktoré potrebujú uzdravujúci Ježišov dotyk. Tak to má byť. Nemusíme sa skrývať, kým nie sme celkom uzdra vené; Ježiš nás pozýva žiť ako pozývajúca žena už teraz. A uzdravenie nájdeme na ceste k nemu.

P O N Ú K A Ť KRÁSU Krása nás premáha, očaruje, fascinuje a volá. - páter ANDREW GREENLEY

Ak žena ponúka svoju krásu, znamená to, že ponúka svoje srdce. Nie svoju prácu či užitočnosť (spomeňte si na Martu v kuchyni). Ponúka svoju prítomnosť. Pri 161

rodinných stretnutiach (tu Stasi) sa moja mama skryla v kuchyni. Varila a piekla a pripravovala a servírovala a umývala, a ani za svet sme ju odtiaľ nemohli dostať. Chceli sme, aby nám porozprávala, ako žije, čo si myslí, nechceli sme vidieť len jej snahu. No ona z kuchyne ne odišla. A my sme boli ochudobnení. Dar prítomnosti je ojedinelý, no nádherný dar. Prísť - bez zábran, sústredený - a byť plne prítomný, naplno sa venovať človeku, s ktorým v danej chvíli sme. Všim li ste si pri čítaní evanjelia, že ľudia sa radi zhromaž ďovali okolo Ježiša? Chceli byť blízko neho - stolovať s ním, prechádzať sa či rozprávať sa. Bol to dar jeho prítomnosti. Keď s ním boli, cítili, že im ponúka svo je srdce. Keď ponúkame svoju prítomnosť bez zábran a obáv, žijeme ako Ježiš. A pozývame druhých, aby ko nali rovnako. Keď sme s našou priateľkou Jan, vždy je to ponuka i pozvanie. Chce skutočne vedieť, ako sa máme, aké má me starosti, ako Boh pôsobí v našom živote. A skutočne ponúka aj samu seba. Niekedy je to jej smiech a vydarený vtip. Inokedy sú to jej slzy nad starým zármutkom. Po núka nám seba samu, svoju krásu. Pozýva nás, aby sme sa povzniesli nad boje tohto sveta. Dáva niečo z Boha. Krása ponúka milosrdenstvo. Náš syn Samuel dospieva. Z môjho chlapčeka sa stáva muž. Niekedy je pre mňa ťažké nechať ho tak. Niekedy ma jeho trucovanie privádza do šialenstva. Žena ťažko rozumie chlapcom, z ktorých sa stávajú muži. Správajú sa, akoby nás už nepotrebova li. Niekedy sa vo svojej rodiacej sa sile správajú hrubo. Občas mám chuť poriadne ho „zjazdiť". (No môj pokus vždy zlyhá.) No toto odo mňa nepotrebuje. Potrebuje milosrdenstvo. Milé slovo, úsmev. Láskavosť na sklonku dňa. Zmäkne a náš vzťah sa obnoví. Žena, ktorá je plná nežného milosrdenstva a jemnej zraniteľnosti, je mocná, krásna žena. 162

Krása nie je požadovačná. Naopak, hovorí o túž be. Keď boli naše deti malé, John musel pracovne veľa cestovať. Vo voľnom čase si robil doktorát z poraden stva. Neostalo mu veľa času na rodinu. Na mňa ostalo platenie účtov, udržiavanie domácnosti a výchova na šich synov. Dvaja z nich hrali chlapčenskú baseballovú ligu; náš najmladší bol ešte v plienkach. Nemala som veľa voľného času. Zmáhala ma únava. Nezvládala som to. Stále si pamätám ten pocit strachu, keď som popro sila Johna, aby sme sa porozprávali. Povedala som mu, že bez neho to nezvládnem. Povedala som mu, že ho potrebujem. Prosila som ho o pomoc. Nežiadala som, aby sa spamätal, nefňukala som. Vyjadrila som svoju potrebu a apelovala som na jeho silu, jeho prítomnosť. Na moje prekvapenie mi John povedal, že keď som od halila svoju zraniteľnosť, bola som ženská a krásna ako nikdy predtým. Ponúkať srdce znamená ponúkať túžbu - nie klásť požiadavky. Krása ponúka túžbu. Naša priateľka Tammy mala zlé manželstvo. Manžel ju slovne týral. Na miesto toho, aby bola tvrdá a bezohľadná, bola jemná. Nevzdávala sa a vytrvala v túžbe prežívať s ním niečo viac. Namiesto nárokov predkladala pred neho svoje túžby. „Nechceš pre nás niečo viac?" Bolo to nádherné. Aj keď neodpovedal, zachovala si svoju ženskú krásu a ponúkala ju tak, ako len mohla.

NIČ NIE JE BEZ RIZIKA

Muž sa najväčšmi bojí ponúknuť svoju silu v situáciách, keď nevie, či to pomôže. Či ešte horšie, že zlyhá. Spo meňte si, najdôležitejšia otázka muža znie: Mám na to? Zlyhanie hovorí: Nie. A preto sa väčšina mužov vyhýba 163

situáciám, kde môžu zlyhať. Boja sa odhalenia. Majú strach, že svet zistí, že nie sú mužmi. Keďže žijeme po Páde, ďaleko od raja, a pretože život muža je plný „tŕňov a bodľačia", väčšina situácií je akoby skúškou jeho sily. Jednoducho nejestvuje žiadna záruka úspechu. Preto niektorí muži neradi športujú. Boja sa odhalenia, že odhalia svoju slabosť. Preto niektorí muži radšej dlho pracujú, než aby prišli domov a porozprá vali sa s manželkou alebo deťmi. Vedia, čo majú robiť v práci; nevedia, čo robiť v najdôležitejších vzťahoch. Základný hriech muža spočíva v tom, že ponúka svoju silu len v situáciách, keď vie, že všetko dobre dopad ne. A tak pokáním pre muža môže byť vstúpiť práve do takých situácií, ktorých sa bojí, a napriek tomu v nich ponúknuť svoju silu. Ak sa bojí dôvernosti, potom ponúkať silu znamená ponúkať dôvernosť. Ak sa bojí pracovného neúspechu, ponúknuť silu znamená prijať povýšenie či pustiť sa do nového, riskantného projektu. Ak sa bojí zastať sa svo jich detí pred nahnevaným riaditeľom školy, potom sa ich musí zastať. Ak sa bojí zväzku so ženou, s ktorou chodí už päť rokov, potom ponúkať silu značí kúpiť jej snubný prsteň. Ak sa bojí vyjsť s iniciatívou pri sexe s manželkou, potom ponúkať silu znamená ponúknuť sexuálnu blízkosť. A podobne sa žena najväčšmi bojí ponúkať svoju krá su v situáciách, keď nevie, či to pomôže. Alebo horšie, že bude odmietnutá. Lebo naša otázka znie: Som pekná? A byť odmietnutá znamená počuť ohlušujúce: Nie. Že na nechce ponúkať svoju krásu, ak nemá záruku, že bu de pozitívne prijatá. No život neponúka takéto záruky. Aj my musíme podstúpiť riziko. Po niekoľkých vetách o tichom srdci nám Peter ho vorí niečo, čo môže byť tajomstvom odhalenia ženské ho srdca a krásy: 164

Nebojte sa nijakého zastrašovania (porov. 1 Pt 3, 6). Veď prečo sa skrývame, snažíme, ovládame, prečo ponúkame všetko možné, len nie krásu? Lebo sa bojí me. Dovolili sme strachu, aby nás ovládol. Len sa za myslite nad svojím životom - prečo robíte veci, ktoré robíte? Pýtali ste sa seba samých, nakoľko vás motivuje strach? Janetina krása je motivovaná strachom. Neverí, že je krásna. Myslí si, že je nepekná. A tak bojuje. June by sa nikdy nedala opantať strachom. To nám hovorí Boh: „Keď sa obrátite a upokojíte, budete spasení. V mlčaní a dôvere bude vaša sila" (Iz 30, 15). Obrátenie a pokoj. Boh sa poteší, keď v zaja tí pochybností a strachu obraciame svoju dušu k nemu s nádejou. Chce nám prejaviť svoju vernosť a nasýtiť našu vyhladnutú dušu. Keď sa k nemu obraciame, naša duša nachádza pokoj a záchranu. Znova. A znova. Nemôžeme čakať, kým budeme mať istotu lásky a pozvania. Vlastne, keď sa trošku bojíte, potom ste pravdepodobne na dobrej ceste. Samozrejme, že to na háňa strach. Lebo sa ukáže vaša zraniteľnosť. Odhalíte sa. Boh nás však vyzýva, aby sme sa prestali skrývať, aby sme prestali vládnuť, aby sme mu verili a ponúkali svo je skutočné ja. Chce, aby sme uznali hodnotu svojho života, a všetko, čo nám dal, čo v nás vykonal, ponúkli svetu. Aby sme lákali, vábili a pozývali ostatných k Ježi šovi tým, že svojím životom zjavujeme jeho slávu. No nedáva nijakú záruku, že sa ľudia zaradujú a budú rea govať pozitívne. Buďme si istí, že budú chvíle, keď to tak nebude. Ježiš ponúkal ako nikto iný, a mnohí ho odmietli. Vo chvíľach a obdobiach, keď sa tak stane, Boh nás pozýva, aby sme mu predniesli svoj žiaľ. Aby sme nereagovali slovami: Už sa o to nikdy viac nepokúsim. Majme otvorené a živé srdce a nájdeme útechu a uzdravenie v jeho láske. 165

Naša priateľka Melissa je vydatá za muža, ktorý nie je prítomný; ktorý po nej „netúži". Zatiaľ. Prežila veľa osamelých rokov. No objavila lásku k Bohu a jej srdce v ňom nachádza pokoj. Ponúka svoju krásu tými najroz ličnejšími spôsobmi. Pracuje ako učiteľka Štúdia Biblie a kresťanskej literatúry pre ženy. Keď ju počujete, ako pre zentuje svoje myšlienky, nie sú to príkazy, ktorým treba veriť, ale pozvania vidieť. Láka ľudí k Božiemu srdcu. Pozýva svojho manžela, aby prišiel bližšie. Krása pozý va. Ako bude reagovať - ak bude reagovať -, nie je v jej rukách. No aj tak pozýva. Linda prežíva neutíchajúcu bolesť. Artritída v kos tiach prechádza celým jej telom, od nôh až ku krku. Manžel sa s ňou pred niekoľkými rokmi rozviedol, no Lindinmu srdcu učaroval Milovník jej duše a prebudil ho k životu. Rozhodla sa byť živá a prítomná. Ponúka svoju krásu v poradenstve, sprevádza svojich klientov do hĺbok ich zranení a vedie ich k uzdraveniu. Ponúka takúto krásu svojim deťom a svojim priateľom. Pozýva ľudí k Božiemu srdcu. Tieto ženy nám pripomínajú, že je to možné - aj my môžeme riskovať a ponúknuť svoje krásne srdce aj napriek veľkému riziku. Tieto dve patria medzi najkrajšie ženy, aké poznáme. A keď si zvolili tú to cestu, ich krása sa prehĺbila.

PREHLBOVAŤ SVOJE SRDCE

Keď sa postupne stávame ženou vo svojom jadre, že nou, ktorá ponúka skutočnú krásu, zisťujeme, že naše srdce zväčšuje svoju schopnosť milovať, túžiť, žiť a byť milované. Naše srdce rozširuje Ježiš. Treba povedať, že musíme chcieť byť k nemu aj k sebe úprimné. A táto úprimnosť sa týka aj pravej prirodzenosti našej duše 166

našich bôľov, túžob, snov, obáv, najhlbších nádejí a naj hrozivejších úzkostí. Máme pozvať Ježiša, aby prišiel a vstúpil tam s nami, aby odstránil z nášho srdca všetko, čo sa stavia do cesty našej láske. Nie vždy dostaneme, čo chceme; to však neznamená, že už viac po tom ne budeme túžiť. Znamená to, že pri neuspokojenej túžbe a bolesti ostaneme bdieť. Počkajte tam. Pozvite Ježiša, aby vstúpil práve tam. A on príde. Nie vždy nás uspokojí tým, že nám dá všetko, po čom túžime. No prichádza on sám; osobne sa s nami stretáva a nasycuje nás sebou samým. Aby sme dosiahli skutočnú krásu, musíme byť ochot né trpieť. Nepáči sa mi to. Už len keď to píšem, moje srdce sa chveje. No ak Kristus dosiahol dokonalosť skrze utrpenie, prečo by som neverila, že Boh urobí to isté so mnou? Očarujúco krásne ženy sú tie, ktorých srdce po značilo utrpenie. Hovorili „áno", keď svet hovoril „nie". Zaplatili vysokú cenu za opravdivú a úprimnú lásku bez nároku na jej opätovanie. Odmietli umŕtviť svoju bo lesť všelijakými lacnými spôsobmi. Spoznali, že keď ich všetci a všetko opustilo, Boh je stále s nimi. Ako Dávid aj oni spoznali, že tí, ktorí pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň (Ž 84, 7). Žiť v skutočnej kráse si môže vyžadovať dlhé čakanie, veľa času a húževnatého ducha. Musíme neprestajne ob racať svoj zrak k Bohu, aj keď po niečom túžime a sme naplnené žiaľom. Čakaním naše srdce rastie. Čakanie nás nezmenšuje. Ako rastie bruško tehotnej žene, tak rastie aj naše srdce. Nie vždy nás Boh vytrhne z boles tného obdobia. Viete, že nie vždy nám dáva to, po čom priam zúfalo túžime. Ide mu o niečo cennejšie než naše šťastie. Oveľa podstatnejšie než naše zdravie. Obnovuje a živí v nás večnú slávu. A niekedy... to bolí. No prežívanie bolesti v nijakom prípade nezmenšuje radosť zo života. Ba naopak, podporuje ju. V posledných 167

dňoch života mojej mamy (Stasinej) sme spolu sedávali na lavičke v Dana Point v Kalifornii a pozerali sme sa na Tichý oceán. Pozorovali sme, ako veľké modré vlny narážali na útesy, teplé slnečné lúče nám zohrievali tvár a sledovali sme čajky vznášajúce sa vo vetre. Umlčala nás krása toho všetkého. Ticho sme sa o ňu delili s vedo mím, že je to posledný raz na tejto strane života. Vedomie, že čoskoro sa budeme musieť rozlúčiť, nezmenšilo krásu ani potešenie zo vzájomnej prítom nosti. Naopak, posilnilo ich. Živšie sme si uvedomili tú chvíľu. Boli sme prítomnejšie. A tak je to aj so srdcom, ktoré si uvedomuje svoju bolesť. Viac si uvedomuje. Je prítomnejšie. Je vnímavejšie na všetky stránky života.

PESTOVAŤ KRÁSU

Každá žena oplýva očarujúcou krásou. Každá. No v mnohých z nás bola dávno pochovaná, zranená, zaja tá. Treba čas na to, aby sa objavila v celej nádhere. Musí sa pestovať, obnoviť, oslobodiť. Ako pestujeme krásu? Ako sa stávame vždy krajšími? Keď sa budeme starostlivo venovať svojmu srdcu ako záhradník svojej záhrade. Synovia mojej matky zanevreli na mňa, postavili ma strážiť svoje vinice, nuž o svoju vinicu dbať som nemohla (Pies 1, 6). Áno, život je k ženskému srdcu tvrdý. Bol tvrdý i k vášmu srdcu. Útok na vašu krásu bol skutočný. No Ježiš nás povzbudzuje, aby sme sa starali o seba aj o svo je srdce (Prís 4, 23). Svet potrebuje vašu krásu. Preto ste tu. Vaše srdce a vaša krása sú niečím, čo si musíte 168

ceniť a opatrovať. A to chce čas. Každý záhradník to vie. V našej dobe instantných výrobkov a rýchlych je dál z mikrovlnky len neradi čakáme. No prvé kvitnutie ružového kra je ničím v porovnaní s druhým zakvitnutím. A ak sa o ružu dobre staráme, tretí rok úplne za tieni druhý. Záhradu treba dobre založiť; korene rastlín musia prežiť letné dažde a zimné mrazy. Krása záhrady nemizne vekom; skôr naopak, trvá roky, kým rozkvitne do plnej krásy. Naše srdce sa musí živiť krásou. Potrebujeme chvíle samoty a ticha. Potrebujeme chvíle občerstvenia, smie chu a odpočinku. Potrebujeme počuť Boží hlas vo svo jom srdci. Boh nám hovorí, čo potrebujeme. Niekedy je to perličkový kúpeľ. Inokedy to môže byť beh, film či spánok. Ježiš nás často zavolá, aby sme s ním samy strá vili cenný čas. Náš dôverný vzťah s Ježišom sa upevňuje, keď počúvame jeho nabádania a ponaučenia. Pozorne ich sledujte a riaďte sa nimi. Duch Svätý je náš Sprie vodca, náš Radca, nás Potešiteľ, náš veľký Priateľ a pove die nás. Prebývať v Kristovi znamená pozorne počúvať Boží hlas v nás, živiť svoje srdce a živiť aj vzťah k nemu. Postupne. Na rozdiel od toho, čo hlása svet, krása s časom ne vädne; krása sa prehlbuje a rozvíja. Ako u June, nádher nej vo veku sedemdesiatpäť rokov, zistíme, že naša bu dúca sláva bude väčšia než súčasná (Ag 2, 9). Skutočná krása vychádza z hĺbky duše a dosiahneme ju len dlho ročným usporiadaným a bezúhonným životom. June má sedemdesiatpäť a je očarujúca. Nikdy na ňu nezabudnem, lebo mi dala veľkú nádej. Konečne som pochopila, že tak dlho trvalo stať sa takou krásnou. Jej krása je zriedkavá, lebo je to výnimočná že na, ktorá sa rozhodla živiť svoje srdce v tomto nebez pečnom svete. Bez snaženia sa zo všetkých síl. Jej srdce bolo veľmi živé. Prítomné. Otvorené. Vábivé. Roky žila 169

v Božej prítomnosti, so srdcom upnutým na Ježiša. Keď upíname svoj zrak k nemu, keď vidíme jeho dobrotu, jeho slávu, meníme sa na Boží obraz, obraz najkrajšej Bytosti. Na neho hľaďte a budete žiariť (Ž 34, 6). Všetci sme už počuli, že žena je najkrajšia, keď je za ľúbená. Je to pravda. Sami ste to videli. Keď žena vie, že je milovaná a vrúcne milovaná, vnútorne žiari. Táto žiara vychádza zo srdca, ktoré dostalo odpoveď na svo je najdôležitejšie otázky: „Som pekná? Som hodná, aby sa o mňa bojovalo? Bola som a budem aj naďalej milo vaná?" Keď je odpoveď na tieto otázky Áno, pokojný, tichý duch sa usadí v jej srdci. A každá žena môže na tieto otázky dostať odpoveď Áno. Bola si a aj budeš celý svoj život milovaná. Áno. Náš Boh vidí, že si pekná. Ježiš pohol celým nebom i zemou, aby si ťa získal. Neprestane, kým si ťa úplne nezíska. Kráľ je uchvátený tvojou krásou. Si preňho oča rujúca. Krása je vlastnosťou duše, ktorá sa prejavuje vo vidi teľnom svete. Môžete ju vidieť. Môžete sa jej dotknúť. Priťahuje vás. Krása osvecuje. Jej podstatou, ako píše Tomáš Akvinský, je jej „jas". Je spojená s nesmrteľnos ťou. Krása vychádza zo živého srdca. Poznali sme ženy, ktoré sa dali vystihnúť slovom „neupravené", ktoré sa nestarali o svoj vzhľad. A videli sme, ako sa z nich stali ženy oslnivej krásy. Videli sme, ako v nich krása rastie, keď spoznali, že sú hlboko milované, keď ich srdce ožilo v odpovedi veľkému Milovníkovi. Prežívame Romancu. Sme milované. Toto vedomie nás natoľko upokojuje, že môžeme ponúknuť svoje srdce ostatným a pozvať ich k Životu.

170

VIERA, NÁDEJ A LÁSKA Odhaliť svoju krásu neznamená v skutočnosti nič iné, ako len odhaliť svoje ženské srdce. Naháňa to strach, samozrejme. Preto je to aj náš naj väčší prejav viery, lebo musíme veriť Ježišovi - skutočne mu veriť. Musíme mu veriť, že oplývame krásou, že to, čo o nás povedal, je pravda. A musíme mu veriť aj v tom, ako to dopadne, keď ju ponúkneme, lebo to už nebu deme môcť ovplyvniť. Musíme mu veriť, keď to bolí, a veriť mu aj vtedy, keď ju ostatní napokon uzrú a budú sa z nej tešiť. Preto odhalenie našej krásy ukazuje, ako žijeme vo viere. Odhalenie našej krásy je naším najväčším prejavom nádeje. Dúfame, že naša krása zaváži, že dokáže niečo zmeniť. Dúfame, že existuje väčšia a vyššia Krása, dú fame, že sme jej odrazom, a dúfame, že zvíťazí. Našou nádejou je, že vďaka Ježišovi je všetko dobré a vďaka ne mu aj naďalej dobré bude. Tak odhaľujeme svoju krásu v nádeji. A napokon odhaľujeme svoju krásu v nádeji, že Ježiš dáva našej kráse rásť. Áno, nie sme také, aké túžime byť. No sme na ceste. Obnova začala. Ponúkať teraz svoju krásu je vyjadrením nádeje, že dosiahne do konalosť. A odhalenie svojej krásy je naším najväčším vyjadre ním lásky, lebo práve to svet od nás najviac potrebuje. Keď sa rozhodneme neskrývať sa, ponúknuť svoje srd ce, rozhodujeme sa pre lásku. Ježiš ponúka, pozýva, je prítomný. Tak miluje. Tak milujme aj my - úprimne, ako hovorí Písmo, „zo srdca" (1 Pt 1, 22). Prestávame sa sústreďovať na ochranu seba samých a začíname sa zameriavať na srdcia blížnych. Ponúkame Krásu, aby ich srdcia mohli ožiť, aby boli uzdravené a spoznali Boha. To je láska. 171

DEVIATA KAPITOLA

Si dosť silný, aby si bol mojím mužom? - SHERYL CROWOVÁ

Utekaj, milý môj, buď srne podobný alebo jeleníčaťu na horách voňavých! -Pieseň piesní'8, 14

Keď

prichádzame k téme, ako milovať muža - ho cijakého muža vo vašom živote -, potrebujeme oveľa viac ako len jednu kapitolu. Sotva by na to stačila jedna kniha. Táto téma je často nejasná a veľmi rýchlo sa v nej môžeme zamotať. No nemôžeme okolo nej iba tak prejsť. Je príliš dôležitá, v mnohých ženách vyvoláva priveľa otázok. Preto sa pokúsime rozvinúť tento najhlbší problém v dôvere, že Duch Svätý vám ho objasní. (Priveľa kníh ponúka metódy, rady a pravidlá bez vysvetlenia problému srdca, ktorý sa za tým všetkým ukrýva.) Napokon, ste žena, a nie dieťa. Vaše srdce si s tým poradí. Všetko, čo sme povedali o odhalenej kráse, o tom, ako žena pozýva a ponúka samu seba, stáva sa oveľa sku točnejším, keď sa dostaneme k tomu, ako milovať Ada ma. (Stavím sa, že pri čítaní predchádzajúcej kapitoly ste mysleli na nejakého muža vo svojom živote a uvažovali o ňom.) Skutočná ženskosť prebúdza skutočnú muž skosť. Len si spomeňte - všetci tí hrdinovia v rozpráv kach sú hrdinami, pretože sa v príbehu nachádza žena ich života, skutočná Kráska, ktorá je ich inšpiráciou. Je to také jednoduché, a predsa hlboké. Pravá ženskosť si vyžaduje pravú mužskosť. My, ženy, ju podnecujeme, prebúdzame ju spôsobom, ktorému sa nič na svete ne vyrovná.

ADAMOVA RANA

Ak ste niekedy sledovali malých chlapcov, určite ste si všimli, ako hlboko je v ich srdci vpísaný Hrdina. Ne dávno som v potravinách videla mamičku s malým 174

chlapčekom. Mohol mať vyše troch rokov. Mal na sebe pyžamo, na ktorom bola prišitá kapucňa supermana. Stavím sa, že mu mama bežne nedovolí ísť uprostred dňa von v pyžame. Skôr si myslím, že ho nemohla pri nútiť vyzliecť si ho. Chlapci sa radi obliekajú ako bojov níci, rytieri Jedi, kovboji, hrdinovia... Ich hry sú plné bo jov, odvahy a skúšok. Kto má odvahu vyskočiť z obloka druhého poschodia na trampolínu? Keď sa mladí chlapci stanú tínedžermi, začnú nado búdať nezávislosť a odvahu, čo ich mamy privádza do šialenstva. Zdajú sa byť arogantní a drzí. No to sa len vy nára na povrch ich mužská sila v tom nezvládnuteľnom veku. Pretekajú sa na autách, starajú sa o to, čo si obliecť a podobne. Ako spieva Bruce Springsteen: „Dievčatá si upravujú vlasy v spätnom zrkadle a chlapci sa snažia vy zerať drsne." V tom všetkom môžeme vidieť ich Otáz ku: Mám to, čo ma robí mužom? Zvládnem to? Som muž? Najhlbšie zranenia muža vyplývajú z toho, akú od poveď dostal na túto otázku vo svojej mladosti. Aj s va mi je to tak. Každý muž je zranený. Počas dospievania hľadal u svojho otca odpoveď na Otázku. Výsledok bol často zdrvujúci. V prípade otcov násilníkov bolo zranenie zapríčine né priamo. Dave sa pokúšal zasiahnuť do sporu medzi svojimi rodičmi, keď mal asi trinásť rokov. Ako sa na správneho muža patrí, postavil sa na stranu svojej ma my. Jeho otec upriamil svoje rozhorčenie priamo na srdce svojho syna: „Si taký mamičkin maznáčik!" Odvtedy už viac ako desať rokov bojuje s tou vyslovenou vetou. Tak veľmi túži starať sa o ženu, no cíti sa príliš mlado a „nie dosť mužský". Veď presne tak mu to povedali - nie je muž, ale mamičkin maznáčik. Charlesov otec bol džokej, no Charles bol klavirista. Jedného dňa prišiel jeho otec z práce. Kto vie, čo sa dialo v jeho duši alebo čo sa medzi nimi dvoma predtým stalo, no keď prišiel domov a našiel 175

Charlesa sedieť za klavírom, pohŕdavo mu povedal: „Si teplý." Odvtedy Charles už nikdy viac na klavíri nehral. Je pre neho veľmi ťažké zveriť svoj život žene svojho ži vota. Je v ňom niečo... neisté. Málo mužské. Aj pasívni otcovia zraňujú nezodpovedaním synovej Otázky. Otcovo mlčanie zanecháva prázdne miesto, ktoré naplnia strach a pochybnosti. Odtiaľ pochádza aj moja večná nespokojnosť. Môj otec zápasil s niekoľký mi ťažkými bojmi sám. Cítil som to najmä vtedy, keď ma ako tínedžera nechal v mnohých prípadoch len tak. Cítil som sa ním... opustený. Nechal ma bez toho, aby odpovedal na moju najhlbšiu Otázku. Nasledujúcich dvadsať rokov som bol vystrašený, nespokojný perfekcionista, ktorý utekal pred riešením vlastných zranení. Bál som sa, že som vo svete mužov len malým chlapče kom, a tak som sa usiloval dokazovať, že som muž. Adamov hriech a Adamova zraniteľnosť sa často spoja a výsledkom je pasivita alebo naháňanie sa za niečím, ktoré nájdete u mnohých mužov. Prečo sa so mnou nerozpráva? Prečo sa mi nedokáže zveriť? Prečo je taký rozčúlený? Plný násilia? Nepochopíte muža, kým neporozumiete jeho Otázke, jeho zraneniu a tomu, ako Adam padol. Úsilie nájsť potvrdenie je hnacou silou je ho života. Presne tak, ako aj vašou.

CO STOJÍ LÁSKE V CESTE V knihe Divoký v srdci som upozorňoval mužov, že naj väčšou prekážkou lásky k žene je toto: príliš veľa mu žov prichádza so svojou Otázkou k Eve. Prichádzajú k nej, aby získali potvrdenie vlastnej duše. (Nepocíti li ste to aj vy?) Tento osudný posun sa zvyčajne deje 176

v čase dospievania. Otec je pasívny alebo násilnícky a už takmer prepásol svoju príležitosť zachrániť svojho syna. Ďalšou vecou, ktorá sa pred mladým chlapcom otvára, je jeho sexualita. Akoby odrazu si začne všímať Evu. Ako keby bola pre neho životom. Zdá sa mu odpo veďou na jeho Otázku. Je to osudný odklon. Odtiaľ pochádza závislosť mnohých mužov na pornografii. Nejde o sex - ide o po tvrdenie. Pri žene sa cíti byť konečne mužom. Ona mu ponúka svoju krásu, a to mu dáva pocit sily. Toto je tiež koreňom mnohých ľúbostných románikov. Príde nejaká žena a ponúkne sa, že mu zodpovie jeho Otázku. Jeho manželka mu dáva päťku, no tá žena prichádza a hovo rí: „Si pre mňa jednotkou." A to je jeho koniec. Ak ne našiel hlboké potvrdenie, ktoré tak potrebuje, v Bohu, stáva sa veľmi ľahkou korisťou. Snažil som sa rôznymi spôsobmi pomôcť mužom pochopiť, že im nijaká žena nedokáže povedať, kto sú ako muži. Mužskosť sa odovzdáva mužskosťou. Ne môže pochádzať z iného zdroja. Áno - žena môže dať mužovi tak veľa. Môže byť jeho ezer, jeho spoločníč kou, jeho inšpiráciou. No nemôže byť potvrdením pre jeho dušu. My, muži, musíme prísť so svojou Otázkou k Bohu, k Otcovi na nebesiach. Iba on vie, kto skutočne sme. Iba on môže nad nami vyriecť rozsudok. Muž pri chádza k Eve a ponúka jej svoju silu. Neprichádza k nej, aby u nej silu získal. To isté platí aj pre vás, Eva. Nemôžete prísť so svojou otázkou k Adamovi. Ne môžete hľadať u neho potvrdenie pre svoju dušu. No mnoho žien tak robí. Ak mám muža, som v poriadku. Som milovaná. Toto sa stáva aj ženám v období dospievania. Pomaly sa končí obdobie, kedy im otec môže preho voriť do života. Otvára sa nový obzor - chlapci. Ak sa dievčaťu vlastný otec dostatočne nevenoval, dychtivo 177

túži po láske, a tak dáva samu seba chlapcom v nádeji, že hľadanú lásku nájde práve tam. Poznáte staré prí slovie: „Dievčatá ponúkajú sex, aby dostali lásku"? Je pravdivé. Známa kniha Mary Pipherovej Prebudená Ofélia spra cováva tento tragický odklon v dospievajúcich dievča tách. Túto takmer úplnú stratu vlastného ja. Dievčatá, ktoré boli v detstve sebaisté a odvážne, v období dospie vania sa stávajú neistými. Dievčatá, ktoré mali zvyčajne veľa záujmov, túžob a snov, sú odrazu skľúčené, zmäte né, neustále na pochybách o svojom výzore a správaní sa voči chlapcom. Príčina tejto zmeny je vo svojej pod state jasná: prišli so svojou Otázkou k Adamovi. Je to veľmi nebezpečná zmena. Zdá sa to úplne prirodzené (najmä ženám) preto, že Eva bola stvorená pre Adama. „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka (ezer kenegdo), ktorý mu bude podobný" (Gn 2, 18). Eva bola doslovne stvorená z rebra vzatého z Adamovho boku. Je v nás akási ne úplnosť, ktorá nás prenasleduje, ktorá v nás spôsobuje túžbu jedného po druhom. Koľké z vás s túžbou sledo vali na konci filmu Jerry Maguire hlavného hrdinu, ako uháňa naprieč letiskom, krížom cez celé mesto, aby sa vrátil späť k svojej manželke, ktorá od neho odišla? „Ty ma dopĺňaš." Je to pravda; je to súčasťou toho, ako boli muž a žena stvorení. Napriek tomu... Nijaký muž vám nemôže povedať, kto ako žena ste. Nijaký muž nie je rozsudkom pre vašu dušu. (Milá ses tra, koľko ste zo seba stratili takýmto hľadaním?) Istá žena nám povedala: „Stále sa cítim neužitočná. Nie som ženou. Nemám muža. Zlyhala som, už nedokážem ni koho očariť." Bolesť je skutočná, no záver mylný. Iba Boh vám môže povedať, kto ste. Iba Boh vám môže dať odpoveď, ktorú potrebujete počuť. Preto sme hovorili, 178

že je potrebné prežiť najprv Romancu s ním. On je pr vou láskou. Musí to tak byť. Adam je až priveľmi neistý zdroj. Amen! Áno, v milujúcom vzťahu sa máme svojim ranám navzájom venovať, rozprávať sa o nich. V láske, ponú kajúc jeden druhému svoju silu a krásu, môžeme sa ob darovať veľmi hlbokou radosťou a uzdravením. Keď mi Stasi povie: „Si skutočný muž," znamená to pre mňa ne konečne veľa. Znamená to nekonečne veľa, ak mi John povie: „Stasi, si nádherná žena." Máme - a mali by sme - si to navzájom hovoriť. Je to jeden zo spôsobov, ako môže naša láska pomôcť uzdraviť naše manželské zrane nia. No naše vnútorné potvrdenie, naše prvotné potvrde nie musí prísť od Boha. Kým sa tak stane, kým sa k ne mu obrátime, aby uzdravil našu dušu, budú naše vzťahy skutočne zraňované tým, že hľadáme jeden v druhom to, čo nám môže dať iba Boh. Ďalšou komplikovanou vecou je Evina kliatba. „Bu deš túžiť po svojom mužovi, ale on bude nad tebou vládnuť" (Gn 3, 16). V Eve je bolesť, ktorú sa ona snaží priniesť k Adamovi, aby ju vyplnil. Je v nej prázdnota, ktorá ju má priviesť späť k Bohu, no ona ju namiesto to ho prináša k Adamovi. Spôsobuje to zmätok v mnohých dobrých vzťahoch. Vy samy to tiež poznáte. Akokoľvek sa Adam usiluje pomôcť vašej boľavej duši, nikdy to nie je dostatočné. Nemôže to naplniť. Možno sa odtiahol, pretože vycítil, že ho žiadate, aby vás naplnil. Každá že na musí tým prejsť - cez bolesť, s ktorou sa snaží prísť k mužovi, aby ju naplnil. Ak sa chcete naučiť milovať muža, musíte najskôr prestať na neho naliehať, aby vás naplnil. Hovoríme to všetko ako prológ, pretože nemôžeme rozprávať o tom, ako správne milovať muža - alebo ko hokoľvek vo vašom živote -, kým nezistíte, že nemôžete u neho hľadať to, čo vám on nemôže dať. Nemôžeme 179

milovať Adama, ak u neho hľadáme svoje potvrdenie. Prinieslo by to priveľa nebezpečenstva. Ak by bol muž tým, kto by nad nami (ženami) vyriekol rozsudok, ne boli by sme schopné ponúknuť mu svoju krásu skutoč ne a slobodne. V strachu by sme ju ukrývali. Alebo by sme dávali samy seba nevhodným spôsobom, akousi sexuálnou alebo citovou promiskuitou, dychtivo túžiac po jeho pozornosti. A neboli by sme schopné konfron tácie s ním a nedokázali by sme sa mu vzoprieť, keď to od nás potrebuje. Poproste Ježiša, aby vám ukázal, čo ste robili so svo jou Otázkou a aký vzťah ste mali k Adamovi. Iba potom môžeme rozprávať o láske k mužovi.

AKO MILUJE Ž E N A MUŽA?

Začnime sexom. Nie preto, lebo „každý muž na to myslí" (ako by povedali mnohé bezohľadné ženy), ale preto, že veľmi jasne sprítomňuje vzťah medzi ženskosťou a mužskos ťou. Je to nádherná a zaujímavá metafora, veľmi vášnivý a ostrý obraz oveľa väčšej skutočnosti. Pred nami stojí otázka: „Ako môže žena najväčšmi milovať muža?" Od poveď je jednoduchá: zvádza ho. Predstavte si ženu v jej svadobnú noc. Stlmí svetlá, oblečie si na seba niečo hodvábne, čo zvýrazňuje krivky jej tela, čiastočne odhaľuje jej nahú krásu, no stále zane cháva niečo, čo ešte nebolo odhalené. Navoňavkuje sa, upraví si mejkap, učeše si vlasy. Vábi svojho muža. Dúfa, že ho vzruší a pozýva ho, aby k nej pristúpil a vstúpil do nej. V akte veľkolepej zraniteľnosti podstupuje najväčšie riziko svojho života - ponúka mužovi svoju odhalenú krásu, úplne sa mu otvára. 180

Čo sa týka jej muža, ak túto ponuku neprijme, nič sa nebude diať. Ak muž nie je schopný ponúknuť žene svoju silu, nenastane absolútne odovzdanie sa, nepočne sa nový život. Takto sa ľudia milujú. Ženskosťou sa pre búdza jeho mužskosť. Jeho sila vyvoláva v žene túžbu byť krásnou. Je to také jednoduché, také nádherné, tajomné a ne uveriteľne hlboké. Krása ženy prebúdza v mužovi jeho silu. Ak sa že na takto správa, muž chce konať ako muž. Nemôžete ho zadržať. Chce preniknúť. Táto túžba je rozhodujú ca. Netúžite aj vy, aby chcel preniknutí Nie násilne, nie preto, že musí. Ale preto, že chce preniknúť. Nuž, prebú dzajte jeho túžby. V každej oblasti života. Dokážete si predstaviť, aké by to bolo, keby nevesta pristupovala k svojmu ženíchovi tak, ako to robí mno ho žien v iných záležitostiach? Predstavte si, ako vyberá svoj diár a pýta sa: „Kedy by si sa chcel tento týždeň milovať?" (Výkonná žena.) Alebo len tak poznamená: „Predpokladám, že máš dnes chuť na sex. Poďme na to trochu skôr - ráno musím toho veľa stihnúť." (Za neprázdnená žena). Alebo najpriamejšia výzva: „Včera večer to nestálo za veľa. Chceš to skúsiť ešte raz?" (Ná ročná žena). Zrejme rozumiete. Takto dávate svojmu mužovi naja vo buď: „Zlatko, si dobrý," alebo: „Ako muž za veľa nestojíš. Chceš mi dokázať, že to tak nie je?" To isté platí aj o žene. Vaše srdce odpovedá úplne odlišne na nátlak byť krásnou: „V tomto ideš von?", ako na opak - uistenie, it ste nádherná: „Miláčik, dnes večer vyzeráš úžasne." Žena potrebuje cítiť sa krásnou. Sila správneho muža jej dáva takýto pocit. Muž potrebuje cítiť svoju silu. Krása správ nej ženy mu takýto pocit dáva. Tieto zásady neplatia len v sexe a manželstve, ale v oveľa širšom kontexte.

181

SVÄTÉ, Š K A N D A L Ó Z N E Ž E N Y BIBLIE V Ježišovom rodokmeni sa uvádza päť žien. Možno vám to nebude pripadať ako niečo zvláštne, kým si ne uvedomíte, že ženy sa v takýchto rodokmeňoch nikdy neuvádzajú. Sú to stále muži: „Otec toho a toho, syn to ho a toho." Čítajú sa ako zápisy o baseballovom stretnu tí. Keď Matúš uvádza niekoľko žien, je to dôležitá a vý znamná výnimka. Tieto ženy sú pre Boha také dôležité, že pisateľ porušuje všetky kultúrne pravidlá a dokonca vystaví Ježišov rodokmeň kritike a odmietnutiu, len aby nás upozornil: „Pozrite sa - sú to skutočne dobré ženy." Spomína sa, samozrejme, Mária, Ježišova matka. V bib lickom štúdiu je obľúbená aj Rút. Ďalšie dve sú Rachab a Tamara. V čom sú tieto ženy významné ? Rozdielne situá cie, rozličné skutky poslušnosti. Spoločnými prvkami sú: odvaha, šikovnosť z úžasná zraniteľnosť. Mária je udivujúca mladá žena. Môže mať asi pätnásť rokov. Prijíma úlohu, ktorou ju poveruje Boh, aj keď ju to bude stáť veľmi veľa. Veď len uvážme - mladé dievča, o ktorom okolie vie, že sa stretáva so starším mužom, je zrazu tehotná a tvrdí, že je za tým Boh?! Je čnostná, no jej rozhodnutie povedie k tomu, že mnohí ľudia ju budú pokladať za nepoctivú do konca jej života. Volí si byť zraniteľnou - veľmi zra niteľnou (môže byť kvôli tomu ukameňovaná, v lepšom prípade ju všetci opustia a vylúčia zo spoločnosti) - kvôli tomu, že sa rozhodla poslúchať Boha. Príbeh Tamary je zložitý a nádherný, no nemáme tu naň priestor. Určite sa oplatí prečítať ho. (Nájdete ho v Knihe Genezis 38.) Používa lesť voči mužom, ktorí sa k nej správajú zle, a odhaľuje ich hriech, pozýva ich (nie prikazuje), aby do nej prenikli. Rachab je ďalším škandalóznym príbehom. Je to žena, ktorá zradila vlas tný národ, aby žila s Bohom a zachránila svoju rodinu. 182

(Ukrývala vyzvedačov, keď prišli do Jericha, aby preskú mali mesto pred napadnutím. Je to jasná vzbura proti vlastnej vláde.) Nikdy sme doposiaľ nemali možnosť vypočuť si biblický výklad tejto témy: „Keď je zrada pre ženu dôležitá." Potom tu je Rút. Takto som uviedol jej príbeh v knihe Divoký v srdci: Rút, ako si pamätáte, je nevestou židovskej ženy Noemi. Obe ženy stratili svojich manželov a sú na tom veľmi zle; nijaký muž o ne nestojí a ich finančná situácia je pod úrovňou chudoby, a sú zraniteľné aj mnohými inými spôsobmi. Situácia sa zlepší, keď Rút zachytí pohľad bohatého slo bodného muža menom Bóz. Bóz je dobrý muž, to vieme. Ponúkne jej ochranu a trochu jedla. Ale Bóz nedáva Rút to, čo naozaj potrebuje - prsteň. Čo teda urobí Rút? Zvedie ho. Scéna je takáto: Muži pracovali od svitu do mrku, aby zozbierali úrodu jačmeňa; práve skončili a je čas na oslavu. Rút sa vykúpe a oblečie si nádherné šaty; potom čaká na správny okamih. Ten prichádza neskoro večer, keď si Bóz trochu viac vypil: „Keď sa Bóz na jedol a napil, takže bol v dobrej nálade..." (Rút 3, 7). „V dobrej nálade" je tam pre konzervatívnejších čitateľov. Tento muž je opitý, čo je evidentné z toho, čo robí potom: vytratí sa niekde vyspať. „... odobral sa na odpočinok vedľa (na vzdialenejší koniec) hromady zrna" (3, 7). Čo sa deje potom, je jednoducho škandalózne: „Tu prišla potichu ona, odhrnula mu z nôh prikrývku a ľahla si." Pre túto stať neexistuje nijaká interpretácia, ktorá by bola „bezpečná" alebo „slušná". Toto je jednoducho zvádzanie - a Boh to vyzdvihuje ako príklad hodný nasledovania pre všetky ženy tým, že nielen venuje Rút knihu v Biblii, ale ju 183

dokonca menuje v rodokmeni! Áno, sú ľudia, ktorí sa vám pokúsia vysvetliť, že pre krásnu slo bodnú ženu je „v tej kultúre" úplne bežné pristú piť k slobodnému mužovi (ktorý má trochu viac vypité) uprostred noci, keď nie je nikto nablízku (vzdialenejší koniec hromady) a schovať sa pod je ho prikrývku. Tí istí ľudia vám povedia, že Pieseň piesní nie je nič viac, ako „teologická metafora vzťahujúca sa na Krista a jeho nevestu". Opýtajte sa ich, čo urobia z textami ako „Tvoj vzrast sa pal me podobá a hroznám tvoje prsníky. Zhútal som: Vydriapem sa na palmu a siahnem po jej ovocí" (Pies 7, 7-8). To je biblické štúdium, však? No, nemyslím si, že sa Rút a Bóz v ten večer milovali; vôbec si nemyslím, že by sa stalo niečo nevhodné. No tiež sa to nepodobalo na spoločen ské stretnutie. Chcem iba povedať, že naše cirkev né spoločenstvá škodia ženám, keď tvrdia, že ich krása je márna a že je najlepšie, ak ženy „slúžia ostatným". Pre ženu je najlepšie, ak je ženou! Bóz potrebuje trochu pomoci na rozbehnutie sa a Rút má nápad. Môže ho trápiť: Stále iba pracuješ! Pre čo s tým neprestaneš a nie si skutočným mužom? Mô že nad ním nariekať: Bóz, prosííím, poponáhľaj sa a vezmi si ma. Môže ho vydierať: Myslela som si, že si naozajstný muž; asi som sa mýlila. Alebo môže ako žena použiť všetko, aby ho donútila použiť všetko, čo ako muž má. Môže ho prebudiť, inšpi rovať, prebúdzať... zviesť ho. Opýtajte sa svojho muža, čo by uprednostnil. Navrhujem azda teraz slobodnému dievčaťu stráviť noc v byte svojho priateľa, aby v ňom prebudila túžbu oženiť sa s ňou? Nie. Tvrdím, že sa vydatá žena má od dávať svojmu manželovi, ak sa k nej správa hrubo? Nie. 184

Podobne ako príbeh o Petrovi, ktorý kráča po vode, nám nerozpráva o tom, aby sme si zaobstarali loď, vydali sa na more a vyskúšali to. V tomto príbehu je však dôležitá zá sada. Rút riskuje - pozná to každá žena -, keď sa snaží byť pred Bózom citlivou a príťažlivou. Prebúdza v ňom mu ža. Vzbudzuje v ňom túžbu byť jej Hrdinom. A o to tu ide.

OSLABUJÚCE ŽENY Ženy, zjednodušene povedané, patria do jednej z týchto troch kategórií: Panovačné ženy, Skleslé ženy a Prebú dzajúce ženy. Prvé dva prípady sú dôsledkom Evinho pádu. Tretím prípadom je žena, ktorej ženskosť Boh pre mieňa a ona ju ponúka ostatným. Spomenula som Annu z filmu Zaklínač koni'ako prí klad panovačnej ženy, ktorá oslabuje. Od svojho mu ža nepotrebuje nič. Svoj život má pod kontrolou. Na miesto sukne nosí nohavice. Všetkým dáva jasne najavo: „Ste slabí a nespoľahliví. Ja som silná. Nechajte ma viesť a všetko bude dobré." Na muža to nevplýva dobre. Keď sa zo ženy stane vládkyňa a nie je ani trochu zraniteľná, jej zvodnosť je zablokovaná. Jej odkaz znie: „Ustúp - ja to zvládnem." Čudujete sa, že sa muž stiahne? Priveľa žien má strach z divokosti, ktorú Boh vložil do ich muža. Priťahuje ich mužská sila, no potom, keď ho už „chytia", začnú ním manipulovať: „Nechcem, aby si už viac jazdil na motorke. Neprajem si, aby si sa tak často stretával so svojim priateľmi. Na čo sa potrebuješ púšťať do všetkých tých dobrodružstiev?" Ide o ženy, ktoré chcú, aby ich manželia cikali po sediačky. No sú aj iné typy žien, ktoré neprejavujú známky ženskosti. Vo filme Začarovaný apríl (Enchanted april) sa stretávame so štyrmi ženami - dve z nich sú skleslé 185

a ďalšie dve oslabujú. Caroline je žena, ktorej krásu zá vidí množstvo žien. Jej krása je prísna. Používa ju ako zbraň, aby dostala to, čo si zaumieni, zanechávajúc tak za sebou množstvo zlomených sŕdc. Nie je na nej nič nežné. Pritom jemnosť je pre ženu rozhodujúca. Nie slabosť - jemnosť. Nežnosť. Pani Fisherová, bohatá vdova, predstavuje ženu, ktorá odoberá silu. Rozkazuje každému naokolo, správa sa ako diktátor. Nejaví nijaké známky emócií, iba ak odpor k očividnej slabosti iných. Nie je na nej vôbec nič zvodné. Ženy, ktoré nejavia známky ženskosti, dávajú ostat ným jasne najavo: „Nepotrebujem vás. Odmietam byť zraniteľnou a príťažlivou. Nemáte mi čo dať."

SKLESLÉ ŽENY

Treťou postavou vo filme Začarovaný apríl je Lottie. Nie je nevľúdna - iba uzatvorená po mnohých rokoch ži vota so sebeckým, despotickým, grobianskym mužom. Lottie vyzerá ako zbité šteňa, ktoré sa ponáhľa uspoko jiť manžela hocijakým spôsobom, no nie z lásky, ale zo strachu a zvláštneho pocitu podriadenosti. Je deprimo vaná. Rose je Lottina priateľka; stretávajú sa v kostole. Rose je veriaca, typická kostolná žena. Je naozaj pekná, no svojím oblečením to zakrýva. Vrecovité šaty, vlasy vyčesané do uzla. Aj jej srdce je zatvorené. Ukrýva sa za svoje modlitby a svoju „dobre vykonávanú službu". Je skleslá a unavená. Skleslé ženy sa nezdajú byť na prvý pohľad bez žen skosti. Neútočia, ani nevládnu. No nie sú ani príťažlivé. Okoliu dávajú jednoducho najavo: „Nie je tu nič pre vás." Svetlá sú vypnuté, stlmili svoj lesk, nikto nie je do ma. Muž v jej prítomnosti sa cíti... nevítaný. Nechcený. 186

Je to istý druh odmietnutia, určitého oslabenia. Je ťažšie odhaliť to, pretože je to sotva badateľné. Skleslé ženy niekedy charakterizuje ich prázdnota. Ta kéto ženy urobia čokoľvek, len aby si muža získali. Ako príklad môžeme uviesť ženu (Samaritánku), ktorú stre táva Ježiš pri studni (Jn 4). Strieda jedného milenca za druhým, snažiac sa zaplniť prázdnotu vo svojom vnútri. Je prístupná - no podliezavo, zúfalo. „Ponižovaním sa," ako to povedal jeden známy, „manipulovaním, žobra ním o kúsok pozornosti." Presne ako postava, ktorú hrá Catherine Zeta-Jonesová vo filme Terminál. Posolstvo takýchto žien mužom znie: „Tak veľmi ťa potrebujem. Prosím, povedz mi, kto som. Naplň ma." Muži sa s ta kýmito ženami milujú - no nemilujú ich. Necítia výzvu, aby boli ich Hrdinami. Skleslé ženy totiž nevyzývajú mužov okolo seba, aby sa stali ich Hrdinami.

ZVÁDZAJÚCE Ž E N Y Ak túžiš byť milovaná, buď milá. - OVÍDIUS

Film Začarovaný apríl je nádherný príbeh o tom, ako sa z každej z tých spomínaných žien stáva skutočná žena. Caroline je príjemnejšia, nežnejšia a cidivejšia. Necíti už viac odpor k svojej kráse, láskavo ju ponúka, takmer hanblivo, čo je pre ňu ako pokánie. Lottie a Rose si uvedomujú svo ju hodnotu. Stávajú sa samy sebou, schopné byť svojim manželom naozajstnými partnerkami, nie iba poddajným slúžkami. Stávajú sa tiež príťažlivé, menšia plachosť je pre ne prejavom pokánia - už žiadne ukrývanie sa, ale jemné vstupovanie do deja. Vplyv takýchto žien na ich mužov je ohromujúci. Čo nemohla urobiť despotickosť, ukrývanie 187

sa, bedákanie, zvládla krása. Ich muži vystupujú ako správ ni muži, muži, ktorí činia pokánie. Hrdinovia. Prebúdzajúca žena je tá, ktorá v mužovi prebúdza to najlepšie tým, že sa mu dáva taká, aká je, ako žena - niekto, kto ponúka svoju krásu, svoje skutočné srdce, ako sme to opísali v predchádzajúcej kapitole. Takémuto ostrému kontrastu sa venuje film Prechádzka v oblakoch. V živote Paula Suttona (hrá ho Keanu Reeves) sú dve ženy. Jeho manželka nie je príťažlivá. Neustále ho trápi tým, že mu hovorí: „Nie si taký, akého by som ťa chcela mať." Ma nipuluje ním, je na neho príliš náročná. Napokon mu je neverná. Španielka, s ktorou sa Paul stretol v autobuse, je naopak príťažlivá. Silná a sebaistá žena, no zároveň i jem ná a pozývajúca. Dáva mu najavo: „Si úžasný muž." Akokoľvek to vyjadríte jedinečnosťou svojej ženskos ti, prebúdzať Adama znamená zaujať takýto postoj: Potrebujem ho. Verím mu. Toto potrebuje počuť muž od svojej ženy väčšmi ako hocičo iné. Potrebujem ťa. Potrebujem tvoju silu. Verím ti. Máš na to.

MILOVAŤ PADLÉHO M U Ž A

Zaručene nie každý muž kráča po ceste vykúpenia. Svet je plný mužov, ktorí nie sú spoľahliví a čestní. Niektoré z vás môžu byť za takéhoto muža vydaté. Každá z vás sa s takými mužmi určite stretne. Ako ich milovať? Veľkou múdrosťou a tvorivosťou. Posledné tri kapitoly knihy Dana Allendera Odvážna láska (Bold Love) majú názvy: Milovať zlého človeka, Milovať blázna a Milovať oby čajného hriešnika. Môžu vám pomôcť. 188

Ježiš povedal: „Nehádžte svoje perly pred svine" (Mt 7, 6). Nemyslí sa tým, že niektorých ľudí pokladal za svine. V skutočnosti povedal: „Buďte opatrní a nedá vajte drahocennú vec niekomu, kto tú vec prinajlepšom nepokladá za krásnu a prinajhoršom ju pošliape." Uva žujte nad svojím ženským srdcom a krásou svojho po kladu, svojich perál. Žena smie skúsiť a zistiť, či je muž schopný správať sa dobre, tým, že mu ponúkne zakúsiť to, čo je v nej, ak by sa tak začal správať. Žena nedáva všetko v jednej chvíli. Tak ako Boh aj žena vábi a čaká, kým zistí, čo muž urobí. Pokúsime sa uviesť niekoľko príkladov. Janice je vydatá za ťažkopádneho muža, ktorého srd ce je tak hlboko zakopané, až sa čuduje, či ho vôbec nie kedy mal. Jej hnev a sklamanie z neho ho ešte viac zako palo. Nikdy nebol násilnícky; nie je si vedomá toho, že by bol niekedy na niečom závislý. Bol iba - neprítomný. Ako človek odpísaný. Pracoval, no nie zanietene, náruživo. Spolubývajúci, no nie Milenec, a už vôbec nie Hr dina. Rozhodla sa preto správať sa ako Rút. Keď sa jedného dňa vrátil domov, zistil, že deti išli spať k starej mame. Na stole bolo prestreté výborné je dlo, boli zapálené sviečky. (Podobá sa to aj na príbeh s Ester.) Janice mala oblečenú prekrásnu blúzku, nená padne nezapnutých niekoľko gombíkov. Ako sa odvíjal večer, poodhalila svoju čipkovanú spodnú bielizeň, kto rú mala pod tým oblečenú. Bola to výzva k milovaniu. Dôležité je to, čo nasledovalo neskôr. Nasledujúci deň sa jej muž vrátil z práce a čakal, že sa večer bude opako vať. Keď sa k nej priblížil, nežne sa ho opýtala, prečo. Bol trochu ohromený jej otázkou. „Prečo sa chceš so mnou milovať? Je to iba kvôli môjmu telu - alebo si chceš získať moje srdce?" Bola to naozaj dobre nastavená pasca. Prekvapilo ho to, no jeho zámer bol odhalený. „Túžim sa ti dať," povedala, 189

„no aj ty sa mi musíš dať. Chcem v našom manželstve tvoje srdce, nie iba špinavú bielizeň." Prebudila v ňom túžbu, no v tú noc sa mu nedarovala. Čakala, že sa k nej priblíži citovo. Začala sa namáhavá, ale nádejná cesta k hlbšej dôvernosti. Betsy sa vydala za muža, ktorý ju často slovne na pádal. Ako starší v cirkevnom zbore sa zdal byť mimo domu úžasný. No za zatvorenými dverami bol nezne siteľný. Rozhodla sa zachovať si svoje srdce pri živote, pokúsiť sa ukázať mu, čo jej spôsoboval a ako by mohli žiť omnoho krajšie. Poprosila ho, aby navštevoval po radcu, čo aj urobil..., kým sa ho veci nezačali priveľmi dotýkať. Potom to vzdal. Betsy sa napokon odsťahovala - nie s cieľom rozvo du, ale aby si uvedomil váhu svojich činov, ako i nedo statok ľútosti. Ona sa modlila a postila. Nerozhodol sa zmeniť sa, vinu zvaľoval na ňu. Hanebne o nej hovoril pred ich deťmi, v kostole. No Betsy si stála za svojím. Je nám ľúto, že musíme povedať, že napokon podal žia dosť o rozvod. Mnohými spôsobmi mu dala spoznať, aký by mohol byť ich spoločný život, ak by oľutoval svoju hrubosť. Nerozhodol sa to urobiť. Nechala ho te da odísť tak, ako Ježiš bohatého mládenca. Ako veľkoryso a štedro nám Boh dáva svoju krásu. Každý deň dáva vychádzať slnku; zosiela do nášho srd ca hudbu, smiech a mnoho iných odkazov. No tiež ho vorí: „Nájdete ma, ak ma budete hľadať celým svojím srdcom" (Jer 29, 13). To je správny spôsob života aj pre ženu. Nie vzdorovitosť, ukrývanie sa, ale vábenie a po zorovanie, či sa muž chce k nej priblížiť.

190

SLOBODNÉ Ž E N Y

Možno vás povzbudí, ak poukážeme na to, že Mária, Rút, Rachab a Tamara boli slobodné, keď sa začali roz právať príbehy o ich sláve. (Áno, Mária bola zasnúbe ná, no nemala dôvod veriť, že bude zasnúbená dlho, ak povie Bohu svoje „áno".) Každá jedna silno pripomína, že veľkosť, krásu môžu bytostne prežívať aj slobodné že ny. Tiež stoja vo veľkom kontraste k niektorým výzvam k „cudnosti", ktorých sa dostáva slobodným ženám. Ako nám napísala jedna mladá žena: „Obávam sa, že ja a mnoho iných žien si vysvetľuje ženskú cudnosť takto: ,Uplne ignoruj muža, o ktorého máš záujem, až kým ťa nepožiada o ruku.'" No potom prečo by ju mal o ňu požiadať? Samozrejme, že žena by mala priťahovať muža, o ktorého má záujem. Úsmev, nežnosť, záujem o neho a jeho život sú prirodzené a vítané. Snažiť sa vyzerať čo najlepšie; aby sa vo vašej prítomnosti prebudil. Áno, smiete mu ponúknuť svoju krásu - jemne, postupne, zatiaľ čo on o vás prejavuje záujem a dostáva sa k vám bližšie. Máte však mať oblasti, ktoré si chránite ako ta jomstvo, až kým sa vám úplne neodovzdá. A vy sa mu oddáte v svadobnú noc. Skôr nedávajte všetko, no tiež nemôžete nedávať vôbec nič. Koľko dať a kedy? Je to viac, ako môžeme povedať v jednej kapitole. Kráčajte s Bohom. Buďte múdrou a rozvážnou ženou. Všímajte si veci, ktoré môžu spô sobiť, že sa stiahnete alebo že budete dávať priveľa. Všímajte si, či k vám neprichádza preto, aby u vás na šiel svoje potvrdenie, či ho niečo neparalyzuje. Lákajte, vzbudzujte záujem a dbajte o svoju osobnú integritu. Medzi mnohými mužmi a ženami sme spozorovali citovú promiskuitu. Mladý muž trochu rozumie tomu, 191

čo sa odvíja v ženskom srdci. Chce sa rozprávať, „aby sa podelil o svoje srdce". Žena je veľmi vďačná, že sa o ňu niekto zaujíma, a tak sa otvára. Delia sa o dôverné chví le svojich životov - rozprávajú sa o svojich zraneniach, o svojom kráčaní s Bohom. No muž sa nikdy nezavä zuje. Cíti sa s ňou dobre... a potom odchádza. Žena sa čuduje: Kde som urobila chybu? Nevšimla si jeho pasivitu. V skutočnosti sa jej nijako nezaviazal alebo jej nedal ni jaké uistenie, že tak urobí. Presne ako Willoughby Ma rianne v knihe Rozum a cit. Buďte opatrná a priveľmi sa neotvárajte mužovi, až kým si nie ste naozaj istá, že je to silný muž, ktorý sa pre vás rozhodol. Zaujímajte sa o jeho predchádzajú ce vzťahy. Máte sa čoho obávať? Ak áno, opýtajte sa ho na to. Tiež si všimnite, akých má priateľov - čo sú to za muži? Dokáže si udržať prácu? Kráča s Bohom, má s ním skutočný a dôverný vzťah? Vyrovnáva sa so svojimi zraneniami, preukazuje túžbu činiť pokánie za Adamovu pasivitu a/alebo násilnosť? Akým smerom sa v živote uberá? Možno sa vám zdá, že je to priveľa otá zok, no vaše srdce je poklad a chceme, aby ste ho dali iba tomu, kto si to naozaj zaslúži a je na to už dobre pripravený.

DOBRÍ MUŽI, KTORÍ VÁM NEPATRIA

Ženskosť môže prebudiť mužskú silu - a správna muž ská sila dovoľuje byť žene krásnou. To sa môže preja vovať mnohými posvätnými spôsobmi medzi mužmi a ženami, ktorí nie sú zosobášení. Pridlho sme v cirkvi žili v kultúre strachu, obávajúc sa, že každý vzťah me dzi mužom a ženou nakoniec skončí ľúbostnou aférou. Je smutné, že sme zanedbali toľko príležitostí navzájom 192

sa obohacovať milosťami, ktoré sú nášmu pohlaviu vlastné. John sa nemohol zúčastniť nedávnej duchovnej ob novy pre ženy. Na druhý deň som sa na nej stretla so zlou ženou. Bola som z toho veľmi otrasená a doliehali na mňa duchovné útoky. Poprosila som mladého ko legu, ktorý sa volal Morgan, aby sa za mňa pomodlil. Urobil tak - rázne. Postavil sa a poslal Nepriateľa preč. Jeho modlitby a milé slová dovolili môjmu srdcu znova si odpočinúť a pokračovať v dni. Získal si moje sympa tie a dôveru; potrebovala som ho, tak skutočne, čisto. Prišiel a ponúkol mi svoju silu úplne čistým spôsobom. Poďakovala som sa mu za jeho pomoc a povedala mu: „Si dobrý muž." Nebolo to pre neho povzbudením? Podobne sú v našom spoločenstve ženy, ktoré mi (Johnovi) ponúkli mnohé slová povzbudenia, mnoho jemných láskavostí. Povedali mi, ako som ovplyvnil ich život, ako som sa dotkol ich sŕdc, ponúkol im svoju silu. Veľmi ma to povzbudilo - dokonca vo chvíľach, keď som si myslel, že ako manžel zlyhávam. No ich povzbu denie vo mne nevyvolávalo túžbu mať s nimi ľúbostný vzťah - v skutočnosti mi to dodalo sily ísť za Stasi a po núknuť jej svoju silu. Bol to akýsi druh potvrdenia, ktorý znel: „Si dobrý muž, muž plný sily. Ako žena som ti veľmi vďačná." V našom spoločenstve ponúkol John svoju silu a lás kavé srdce mnohým ženám - počúvajúc ich životné príbehy, pomáhajúc im nájsť riešenie, bojujúc rázne za mnohé z nich. Jeho silná a milá prítomnosť prebudila ich krásu. Akoby im Boh hovoril: „Toto máš k dispozí cii. Nie v Johnovi, cez ktorého ti teraz pomáham, ale takí muži existujú. Neprebúdza sa v tebe tvoje ženské srdce?" V našom živote máme mnoho podobných príležitostí. Pravdu povediac, je to vlastne nevyhnutné. Ako sa muž prebúdza k životu, ženy okolo neho to okusujú a tešia sa 193

z jeho sily, z moci jeho mužskej prítomnosti. Áno - táto výmena sily a krásy je skúškou osobnosti. Ak v nás iný muž alebo žena niečo prebudí, musíme sa v tej chvíli rozhod núť. Môžeme sa rozhodnúť prijať toto prebudenie ako po zvanie ísť za svojím mužom alebo ženou. Alebo sa modliť, ak ste ešte slobodná/slobodný, aby vám Boh dal takéhoto muža/ženu. Nedá sa vyhnúť tejto skúške, keď sa stretávame s ľuďmi opačného pohlavia. Jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť, je zahaliť sa - ako to musia robiť moslimské ženy. Je to smutný a nebiblický spôsob života. Spomeňte si, akú odpoveď sme dali na otázku: „Ako milovať muža?" Zvádzajte ho. Sexuálne súvislosti slova „zvádzanie" môžu byť pre niektoré z vás problémom. Stretávame sa so situáciami, keď je sexuálna dôvernosť nevhodná. Slovo „zvádzať" tu používame na označenie určitého princípu, ako obraz mnohých spôsobov, kto rými môže ženskosť prebudiť mužskosť. Možno ste už počuli starú bájku, ktorá sa pripisuje Ezopovi, o hádke medzi Severákom a Slnkom. Možno vám pomôže pre konať vaše obavy. Severák a Slnko sa jedného dňa hádali. Nevedeli sa dohodnúť, kto z nich je silnejší. V tom čase išiel okolo pocestný, a tak Slnko navrhlo, ako vyriešiť ich spor. Ten, kto dosiahne, že si pocestný zoblečie ka bát, je silnejší. Vietor prijal výzvu a Slnko sa ukrylo za oblak. Vietor začal fúkať. Čím silnejšie dul, tým väčšmi sa pocestný halil do kabáta. Severák zoslal dážď, dokonca krupobitie. Pocestný sa ešte viac babušil do kabáta. Napokon sa Severák vzdal. Vyšlo Slnko a začalo na cestujúceho svietiť v celej svojej nádhere. Po krátkej chvíli si muž zobliekol kabát. „Ako si to dokázalo?" opýtal sa Severák. „Bolo to jednoduché," povedalo Slnko. „Zažalo som deň. Dosiahlo som to miernosťou. {Severák a Slnko) 194

DESIATA KAPITOLA

A nazval Adam svoju ženu Evou, pretože bola matkou všetkých žijúcich. - Genezis 3, 20

Aké bohaté, sladké a divoké môže byť materstvo i sesterstvo. - REBECCA WELLSOVÁ

Máme

svoj materinský jazyk, ktorý je naším rodným jazykom. Máme matku zem, z kto rej vyrastá všetko živé, matku prírodu, ne predvídateľného pôvodcu víchrov a záplav. Materská žila nerastnej suroviny je zdrojom bohatstva. „Matka migréna" nás zas posiela do postele. Matka všetkých bú rok je divoká a naša vlasť (v angličtine „materská zem") je miesto, ktoré opúšťame a po ktorom túžime. Mat ka je zdrojom života. Matka je mocná. Matka je silná. Matka môže sýtiť, ale aj ničiť. Od našich vlastných skú senosti závisí, či v nás slovo matka vyvoláva predstavu láskavej a vľúdnej ženy, alebo nám pri tom slove tuhne krv v žilách. Či už bola vaša matka dobrá alebo zlá, či pre vás znamenala záchranu alebo skazu, vzťah s matkou vás ovplyvňoval až do samotného jadra vášho bytia a vplý val na to, akou ženou ste sa stali. Ako hovorí Dinah v knihe The Red Tent (Červený stan): „Ak chcete pochopiť nejakú ženu, opýtajte sa jej najskôr na jej matku a potom pozorne počúvajte." Nie všetky sme matkami, no každá z nás matku ma la. Alebo po nej túžila. Vzťah medzi matkou a dcérou je posvätná, nežná a divoká vec plná nášľapných mín a pupočných šnúr, ktoré nás ťahajú a občas aj škrtia. Túžba dcéry páčiť sa svojej matke je rovnako veľká ako túžba oddeliť sa od nej. Väčšina vzťahov matka - dcéra prechádza cez búrlivé obdobie dievčenského dospie vania. Hormóny sa búria a vznikajúci nápor sa často vyvŕši na matke. Slová len tak lietajú a obviňovania sa ukladajú priamo do dievčenského srdca. „Takto oble čená nikam nejdeš!" - mnoho matiek vyslovilo túto vetu, keď zhrozené videli, v čom chce ísť ich dcéra von. „Vôbec tomu nerozumieš!" odpovedia mnohé dcéry. 196

Spôsob, akým matka prekonáva búrlivé obdobie dcéri nej premeny z dievčaťa na ženu, ovplyvní ich vzťah do konca života. Nejedna dobrá žena má sklon urobiť veľkú chy bu prijatím názoru, že jej dcéra je odrazom nej samej, akýmsi jej pokračovaním. Preto ju pokladá za istý druh rozsudku nad sebou samou ako matkou či ženou. Matka je ako obarená, sklamaná a niekedy aj hlboko zranená, keď sa jej „malé dievčatko" rozhodne úplne inak, ako by sa rozhodla ona. Výsledkom kompromitujúceho roz sudku nad sebou ako ženou, ktorý ste vyniesli na zákla de dcérinho života, je hlboké zranenie a neskôr zamotá me vášho vzájomného vzťahu. Matka sa bude usilovať všetko napraviť; dcéra sa bude ešte viac odťahovať, aby presadila svoju vlastnú identitu. Matky robia dobre, keď učia svoje dcéry, ako sa správať a čomu veriť. Je na dcére, aby si to, k čomu ju matka vied la, uchovala, keď sa rozhodne osamostatniť. Matka zas dúfa, že osamostatnenie jej dcéry bude dôvodom k osla ve. No často to trvá roky, kým sa matka a dcéra zmieria so svojimi odlišnosťami - a o radosti z nich ani nehovorím. Srdciam dievčat sa darí v takom domácom prostredí, kde si ich okolie všíma a pozýva ich, aby sa stávali sa my sebou. Rodičia, ktorí majú zo svojich dcér radosť, sú pre ne samotné ako i pre svet veľkým darom. Obzvlášť matky majú možnosť povzbudzovať svoje dcéry tým, že ich pozvú do svojho ženského sveta, ako i tým, že budú oceňovať ich jedinečnú krásu. Neviem, čo znamená mať dcéru. Chýba mi to. Man žel a moji synovia sú práve vonku a robia veľký hluk. Rozoberajú náboje z M-60-ky a zosypávajú z nich puš ný prach, aby dosiahli väčšie výbuchy. Nikdy sa u nás nekonajú čajové posedenia. Nemám nikoho, komu by som mohla prečesávať vlasy. Ale aj keď nemám dcéru, sama ňou som. 197

D L H A CESTA D O M O V Môj vzťah s matkou bol dosť napätý. Bolel nás obe. Ko munikácia medzi nami bola plná skrytých narážok a ne dorozumení. Spomínate si na posolstvo mojich zranení? Matka bola nešťastná, keď zistila, že čaká ďalšie dieťa, no a tým dieťaťom som bola ja. Cítila som, že bola zo mňa sklamaná aj neskôr kvôli tomu, v čo verím, ako sa obliekam, čo si myslím, kým som. Až v štyridsiatke som zistila, že ona cítila rovnaké sklamanie z mojej strany. Pamätáte sa, ako som dospievala? Moja matka bola zničená, keď som sa narodila. Bola som pre ňu breme nom navyše, a tak som sa ukrývala. Snažila som sa byť nenáročnou dcérou, akou ma potrebovala mať. Len aby som jej nepridávala starosti. Veľmi som si však priala, aby ma chcela spoznať, aby sa so mnou chcela hrať. Mala som veľkú radosť, keď som jej mohla dať bozk na dobrú noc a hlboko vdychovať vôňu jej nočného krému (pokračo vala som v tom až do dospelosti). Už som spomenula, že som občas predstierala chorobu, pretože vtedy sa mi venovala. Prinášala mi knihy, čítala mi z nich a nosila mi jedlo do postele. Vysoká horúčka znamenala, že jej láska prišla so 7 UP a vanilkovou zmrzlinou. (Nie je to žiadna zábava ochorieť pri Johnovi, ktorý ma neustále kŕmi vita mínmi a nechutnými „výživnými" zelenými nápojmi.) Na základnej škole sa moja sestra vynašla. Povedala matke, že učiteľka ju prosí, aby každý večer sestre čítala, a tak jej pomohla s učením. Príbehom, ktorý si vymys lela, získala matkinu prítulnosť a jej plnú pozornosť na celých dvadsať minút. Robíme, čo sa dá. Keď som bola v piatej triede a moja matka zistila, že fajčím, smutne povedala, že už viac nie som jej malé diev čatko. Oplakala som to. A začala som sa lepšie skrývať. Nevedela o mojich snoch, o mojich bojoch, talentoch 198

alebo nebezpečnej cestičke, ktorou sa uberal môj život. Počas druhého stupňa základnej školy, na strednej i vy sokej škole som sa zdala byť dobrou študentkou, ktorá nerobí problémy. No pod povrchom som hľadala po tvrdenie a život vo všetkých svetských deštrukčných for mách. Cítila som sa nemilovaná, nechcená a opustená - bez akejkoľvek hodnoty. Rozhodnutia, ktoré som na základe týchto pocitov robila, zabíjali moju dušu i duše iných, zatiaľ čo som sa ja ešte väčšmi oddávala zúfalstvu skrývajúc sa a nenávidiac samu seba. Keď som sa v jeden večer na strednej škole vrátila domov úplne opitá, bolo mi tak zle, že som sa povraca la. Svoje špinavé oblečenie som nechala vo vani, no ani mama, ani otec mi nepovedali nič. Nevyhrešili ma ani vtedy, keď som chodila domov taká opitá, že by som sa bez ich pomoci nedostala do domu. Keď ma policaj ti prichytili, že jazdím pod vplyvom alkoholu, na dva týždne mi zobrali vodičský preukaz, no to bolo všetko. V jeden večer som jednoducho neprišla domov. Keď som sa konečne ráno ukázala, matka sa na mňa vyrútila v hysterickom záchvate. Počas mojej neprítomnosti zni čila moje „laboratórium" na prípravu drog, ktoré som mala v izbe. Podotýkam, že som ho vôbec neskrývala. V šialenom strachu a v snahe nájsť ma listovala v mo jom školskom notese, aby našla telefónne číslo nejakej mojej kamarátky. Namiesto toho však našla zoznam drog, ktoré som za posledný mesiac brala. Bol to skutoč ne dlhý zoznam. Svoju matku som milovala. Nechcela som, aby ve dela o mne a o drogách. Nechcela som jej ublížiť. Áno, sklamala ma. Každá matka sklame svoje deti rôznymi spôsobmi. No ona ma aj milovala. To bola skutočne pravda. Hanbila som sa, keď zistila, že beriem drogy. No neľutovala som to. Nie. Vtedy ešte nie. Namiesto toho som sa snažila ešte lepšie sa ukrývať. 199

Počas vysokej školy som často menila sexuálnych part nerov... hľadajúc ťažko dosiahnuteľný pocit, že niekto má o mňa záujem, že som pre niekoho krásna. Moja matka bola silná katolíčka a často nahlas uvažovala o ľuďoch, ktorí robili veci ako ja. Vážne sa pýtala, či im Boh môže odpustiť. Čudovala sa, ako môžu viesť taký život. Jej slová plné odsúdenia boli pre mňa ranou, zatiaľ čo som potichu dúfala, že mi Boh azda odpustí, že odpustím sama sebe. Vďaka Božej milosti som sa v poslednom ročníku na vysokej škole stala kresťankou. Ježiš ma zachránil, doslova. No už som nebola katolíčkou. Alebo som sa nesnažila správať sa ako katolíčka. (To som predstierala na strednej škole.) Začala som navštevovať „nedenominačný kostol". Matka bola rada, že som prestala brať drogy. (Tvári li sme sa, že o mojich sexuálnych prehreškoch nič ne vie.) Bola šťastná, že som sa opäť modlila. No veľmi ju trápilo, že nechodím do jej kostola. Keď sme sa začali rozprávať o viere, obhajovanie svojej cirkvi sa medzi nás postavilo ako múr. Nedokázali sme za ním vidieť jedna druhú, nedokázali sme vypočuť si to, čo tá druhá hovo rí. Namiesto toho, aby sme sa spoločne tešili, naše vie roučné rozdiely sa stali ostnatým drôtom pod napätím, cez ktorý sme sa nemohli dostať. A tak sme sa rozprávali o počasí. Pätnásť rokov. Prednedávnom som čítala príbeh o istej mladej žene, ktorá práve porodila svoje prvé dieťa a jej matica jej prišla pomôcť. Novopečená mamička väčšinu noci prebdela, le bo sa jej zdalo, že dieťa vydáva nejaké zvláštne zvuky. Preto sa išla opýtať svojej matky, ako dlho to asi potrvá. Avšak skôr, ako jej stihla položiť túto otázku, jej matka sa jej opý tala: „Nemáš nádchu, moja drahá? V noci som ťa počula ťažko dýchať." Je jedno, koľko rokov majú vaše deti, stále zostávajú vašimi deťmi. Tak isto nezáleží na tom, koľko máte rokov, keď vám zomrú rodičia; stanete sa sirotou.

200

Neviem presne, kedy sme sa s matkou začali zbližo vať, no pomaly sa to medzi nami začalo urovnávať. Uve domujem si, že sa to stalo potom, ako som sa úprimne pozrela na svoje detstvo a hlboko oplakala zranenia, ktoré mi uštedrili moji rodičia, či už nechtiac alebo zámerne. Pozrela som sa otvorene na svoju mladosť. Cítila som hnev, smútok. Po nejakom čase som bola schopná odpus tiť. Začala som hľadieť na svoju matku novými očami. Začali sme sa radovať, dokonca oslavovať to, že verí me v toho istého Boha, a nerozprávali sme o rozdieloch. Jedného dňa sa mi matka neočakávane ospravedlnila za to, že ma odmietala, že ignorovala moje otázky a privie rala oči nad mojimi zápasmi, keď som vyrastala. Začala som chápať, že v tom čase sa sama topila a len tak-tak sa z posledných síl držala nad vodou.

NÁŠ POSLEDNÝ S P O L O Č N Ý ROK

Na fotografii, ktorú mám pri posteli, sa na mňa moja mama neustále usmieva. Myslím, že som nám obom odpustila, i keď niekedy v noci v snoch opäť prežívam smútok. Vtedy sa musím prebudiť a znova nám obom odpustiť. (Lily v knihe Tajný život včiel od Sue Monk Kiddovej) Niekoľko rokov po tom, čo sa Boh pustil do uzdravo vania mojich ďalších zranení, som prežívala smútok, že som sa v prítomnosti matky cítila stále „nie dosť dobrá". Neustále som mala pocit, že som pre ňu hlbokým skla maním. Jej slová ma pichali. Potom mi však Boh ukázal, že pocity, ktoré vo mne vyvolávala matka, sú také isté, aké som ja vyvolávala v nej. Sklamanie. Zahanbenie. Zly hanie. V tej chvíli som nadobudla istotu, že je to tak. 201

Cítila som jej žiaľ. Na jej nepríjemné poznámky voči mne som sa začala pozerať v novom svetle. Túžila po tom, aby som ju mala rada, aby som ju poznala, tešila sa z nej tak isto, ako som ja túžila po tom, aby to cítila ona voči mne. A ja som ju odmietala prijať. Prvý raz som si uvedomila, ako hlboko som ju zranila. Boh ma viedol, aby som sa s ňou čo najskôr stretla. Dokázala som si všetko zariadiť, o niekoľko dní nasad núť do lietadla a navštíviť svoju matku, aby som sa jej mohla osobne ospravedlniť. Sadli sme si za kuchynský stôl a otvorila som jej, možno prvýkrát, svoje srdce. Po vedala som jej, že si uvedomujem, že sa kvôli mne cíti, že je „primálo". Že viem o jej pocite, že som z nej skla maná. Povedala som jej, že mi je to veľmi ľúto, no že to jednoducho nie je pravda, že ju milujem takú, aká je, a že som na ňu veľmi hrdá a šťastná, že je mojou mat kou. Poprosila som ju o odpustenie. Nedokázala rozprávať. Nemusela. Z jej pohľadu, ne smelého výrazu na tvári a pokoja, ktorý z nej sálal, som pochopila, že mi odpustila. Potom sme sa objali, medzi nami už nič nestálo. Ako vám opísať ten obrovský priestor v našich du šiach, ktorý v nás vznikol po pokání a odpustení? Steny a prekážky padli. Mohli sme si prvý raz v živote navzá jom dávať a prijímať lásku, prijatie, radosť. Zvyšok ve čera sme strávili pozeraním starých albumov s fotkami. Pritúlená k nej som počula, ako hovorí: „Pozri, aká si krásna!" Ukazujúc na fotku, keď som bola malá, poveda la: „Vždy si bola rozkošná!" Bol to krásny, uzdravujúci čas. Čas, ktorý bol skutočný, pravdivý a plný lásky. Bol to tiež náš posledný spoločný čas predtým, ako jej našli mnohopočetný myelóm. Krátko po tom, čo sa náš vzťah upravil, mala matka pocit, že umiera. Povedala to i doktorovi, ktorý ju objednal na testy. Zistilo sa, že jej zlyhávajú obličky. Rakovina bola vo veľmi pokročilom

202

štádiu. Mala pravdu. Zomierala. Mali sme s matkou ešte štyri spoločné mesiace plné bezpodmienečnej a úplnej lásky. Veľmi som si priala žiť takto spolu ešte mnoho rokov, no teraz som veľmi vďačná, že som s ňou tak vôbec mohla byť. Boh v nás za tie mesiace mnoho obnovil. Plačem, keď si na to spomínam. Tie chvíle a spomienky sú pre mňa veľmi vzácne.

CENA

Nie je ľahké trpieť. No je oveľa horšie byť s milovaným človekom, ktorý nesmierne trpí a vy mu nedokážete po môcť. Mnohé z vás to zažili. Keď som mala šesť rokov, takmer som prišla o prsty, keď som si ich zabuchla vo dverách. Keď mi lekár striekal priamo do rany sprej proti bolesti, cez zaslzené oči som sa pozrela na svoju mat ku a počula, ako hovorí, že ju to bolí oveľa väčšmi ako mňa. Vtedy som jej nerozumela, no teraz už áno. Keď som ju počas choroby opatrovala, pozrela sa na mňa a nežne mi povedala: „Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že ťa musím do toho zaťahovať." Ona, trpiaca, zomierajú ca, v bolestiach, neschopná jesť, dokonca prehltať, a jej je ľúto mňa; je jej ľúto, že je príčinou utrpenia v mojom srdci. Oveľa radšej by to zniesla sama a uchránila ma utrpenia, uchránila bolesti niesť jej utrpenie, jej stratu. Počula som, že mať dieťa je obrazne povedané nechať chodiť okolo seba svoje srdce. Ako veľmi túži matka po tom, aby ochránila svoje dieťa. Po celý čas, od detstva až po dospelosť učí dobrá matka svoje dieťa, aby sa od nej vzďaľovalo, aby ju stále menej a menej potrebovalo. Matky milujú svoje deti a tešia sa z nich. Ich srdcia sa pre ne trápia, plačú nad nimi. Žena pri pôrode krváca, 203

no to je iba začiatok jej krvácania. Srdce každej matky rastie každým utrpením jej dieťaťa. Srdce matky krvá ca všetkými modlitbami, skutkami a nádejami, ktorými svoje dieťa sprevádza. Srdce matky je nádherná a obrovská vec. Srdce mo jej matky sa zväčšovalo utrpením a rokmi, keď prichá dzala k Ježišovi, zatiaľ čo bola nepochopená, odmie taná a súdená tými, ktorých najviac milovala. Vrátane mňa. Stálo ju to veľa milovať a starať sa o nás. Vždy je to tak. No matka by povedala, že to stojí za to, že inej cesty niet. Poslednýkrát, čo bola moja matka schopná prejsť na toaletu, som ju podopierala spredu a jej sestra zozadu. Cestou späť si viackrát musela po niekoľkých krokoch odpočinúť. Na poslednej zastávke som sa jej pozrela do očí a povedala: „Je to výborná príležitosť objať ťa!" Objala som ju, držala v náručí jej krehké telo a hľadela do jej nebesky modrých očí. V tých očiach som vide la hlbokú lásku, ktorou ma milovala. Bola nesmierna, obrovská, bezpodmienečná, nežná, hlboká, silná, čistá, plná radosti. Mohli ste sa ponoriť do jej očí; stratiť sa v jej láske. Alebo sa v nej nájsť. Konečne som to pochopila. Moja matka ma mi lovala. Milovala ma po všetky tie roky; len ja som to nevidela. V jej očiach bol pôvab a vedomie, že všetko je v poriadku, že všetko bude v poriadku. Že nič nie je stratené. Ani v rokoch, kedy sme si navzájom chýbali, ani v rokoch, v ktorých mi teraz chýba ona. Obaja moji rodičia už odišli, už tu nie sú, sú preč, v plnosti života v nebi. Rozprávam vám tento príbeh, pretože chcem, aby ste vedeli, že môžete byť vykúpená. Aj uzdravená. Poproste o to Ježiša. Potom, ak sa dá, za volajte svojej matke. Povedzte jej, že ju milujete.

204

BYT MATKOU

Aj keď úloha, ktorú hrajú naše matky, je nesmierna, slo vo matka je oveľa silnejšie, ak sa používa ako sloveso (to mother - byť matkou), a nie ako podstatné meno. Nie všetky ženy sú matkami, no každá žena je vyzvaná byť matkou - vychovávať, viesť, vzdelávať, starať sa o iných. Všetky ženy ako Evine dcéry sú jedinečne obdarené schopnosťou pomáhať iným, aby sa stali tým, kým sku točne majú byť - majú ich teda povzbudzovať, vychová vať a matersky ich viesť, aby boli sami sebou. Ak tak robia, podieľajú sa spolu s Kristom na plnení svojej životnej úlohy - prinášať život. „Navykaj chlapca na životnú dráhu, ktorej sa mu treba pridŕžať, a neodchýli sa od nej ani v starobe" (Prís 22, 6). Tento prísľub sa netýka viery. Nehovorí o tom, ako viesť dieťa k nasledovaniu Krista, ani nesľubuje, že ak tak uro bíte, ako dospelé ho bude i naďalej nasledovať. Vôbec nie. Príslovie hovorí o tom, ako vychovať dieťa tak, aby vedelo, kto je, a ako ho viesť k tomu, aby sa stalo ešte viac samo sebou. Naviesť ho na spôsob, akým by malo žiť. Nie na spôsob, ako by ste si to predstavovali vy, aby vás ako matku i ženu uspokojilo. Príslovie hovorí o tom, ako učiť dieťa žiť podľa jeho srdca, aby s ním bolo zladené, aby si ho všímalo, aby si ho uvedomovalo. A neskôr, keď je dieťa už dospelé, aby pokračovalo v živote podľa svojho srdca. Ide o to, aby sme videli, kým äovek v skutočnosti je, a aby sme ho povzbudzovali, aby sa takým aj stal. Účinok na život, ktorý sme uzreli a vyvolali, je dra matický a večný. Matersky sa starať o život je vznešené a posvätné povolanie. Je to vaše povolanie ženy. Áno, má mnoho foriem a myriadu podôb. Aj muži sú k tomu po zvaní. No toto povolanie je jedinečne a hlboko súčasťou každej jednej časti ženskej duše - povolanie k materstvu. 205

Spomínam si na istú odvážnu Afroameričanku, ktorá sa tešila z kúpy svojho prvého domu. Keď sa raz vracala domov z práce, našla pred ním mladistvých drogových dílerov. Jej dom bol podľa všetkého v centre ich „teri tória" v Los Angeles. Nestrpela to. Zdvihla hlavu a va rovne zdvihnutým prstom ich „matersky" vychovávala k vyšším cieľom. Matersky im pomohla dostať sa z ich hriechu. Matersky ich viedla k tomu, aby sa stali mladý mi mužmi, akými mali byť. Môžete byť matkami pre deti iných ľudí. Náš svet potrebuje, aby ste sa o ne starali. Dom mojej priateľky Lori bol centrom diania v období, kým jej dcéry chodili do školy. Ich kamarátky sa veľmi rady zastavovali v jej dome. Ponúkala im život. Radila im. Povzbudzovala ich. Matersky sa o ne starala s materskou láskou a silou. Piekla im úžasné pochúťky. Zastávala a dodnes zastáva hlavnú úlohu v živote mnohých mladých žien, ukazu júc im správny smer, pozývajúc ich k tomu, aby sa stali takými, akými majú byť. Máme na mysli ženu, ktorú C. S. Lewis opisuje v knihe Veľký rozvod. Učiteľ sprevá dza autora po nebi, keď stretávajú ženu úžasnej krásy. „Je to niekto, o kom si nikdy nepočul. Na zemi sa volala Sarah Smithová a žila v Golden Green." „Zdá sa, že je to... hm, veľmi významná osoba." „Áno. Je jednou z najväčších. No už vieš, že sláva v tejto krajine a sláva na zemi sú dve úplne odlišné veci." „... a kto sú tí mladí muži a ženy okolo nej? „Sú to jej synovia a dcéry." „Musela mať teda veľkú rodinu, pane." „Každý mladý muž alebo chlapec, ktorý ju stretol, stal sa jej synom - aj keď to bol iba chla pec, ktorý priniesol mlieko k jej zadným dverám. A každé dievča, čo ju stretlo, bolo jej dcérou." 206

„Nie je to trochu tvrdé pre ich vlastných rodičov? „Vôbec nie. Určite sú aj takí, ktorí kradnú de ti ich vlastným rodičom. No jej materstvo bolo úplne iného druhu. Tí, čo sa s ňou stretli, vráti li sa k svojim prirodzeným rodičom a milovali ich väčšmi ako predtým. Zopár mužov sa s ňou stretlo, aby sa v istom zmysle stali jej milencami. No aj to bol druh lásky, ktorý ich nerobil menej vernými svojim vlastným ženám, ale naopak, ešte vernejšími." Matersky sa o seba staráme, keď si preukazujeme po zornosť, starostlivosť, povzbudenie. Keď si všimneme núdzu a vstávame pomôcť, či ide o sveter pre priateľku, ktorej je zima, jedlo pre rodinu v núdzi, alebo citlivé počúvanie priateľky, ktorá sa trápi. Každá žena je pozvaná byť matkou. A každá jedna je pozvaná dávať život. Ženy dávajú život, zrod rôznym veciam - knihám (verte mi, je to takmer také namáhavé ako dať život dieťaťu), cirkevným spoločenstvám, hnu tiam. Ženy dávajú zrod nápadom, umeleckým dielam, službám vo farnosti. Dávame zrod iným ľuďom tým, že ich pozývame do hlbších sfér uzdravovania, hlbšieho kráčania s Bohom, hlbšej dôvernosti s Ježišom. Žena nie je menej ženou preto, že nie je vydatá alebo že fyzicky neporodila dieťa. Srdce a život ženy je oveľa väčší. Kaž dá jedna je stvorená na Boží obraz privádzajúc na svet život. Keď vstúpime do svojho sveta, do života tých, ktorých milujeme, a ponúkneme im svoje nežné a silné ženské srdce, či chceme, alebo nechceme, stávame sa ich matkami.

207

MOJA DCÉRA, MOJA PRIATEĽKA Páči sa mi, ako sa ženy medzi sebou priatelia. Keď sa stretnem so svojimi priateľkami, ihneď niektorá pohladí inej chrbát. Alebo sa pohrávajú s vlasmi. Preukazujeme si nežné, starostlivé, uzdravujúce dotyky. Muži sa tak k sebe nesprávajú. Je to niečo výlučne ženské. Keď sa stretnú ženy, kladú si zmysluplné otázky. Chcú vedieť, ako sa vám darí. Vymieňanie receptov je úplne normál ne a prirodzené, záhradkárske tipy sú užitočné, no ženy - priateľky sa bez rozpakov a bez otáľania ponárajú do srdcových záležitostí. Moja matka sa o mňa starala. No nebola jediná. Aj moja sestra sa o mňa starala. Tak isto aj niektoré učiteľky na základnej škole. Susedia. Teraz prijímam materskú starostlivosť cez jemné a nežné prejavy dobroty a láska vosti mojich priateliek, ktoré mi daroval Boh. Dar pria teľstva medzi ženami je pokladom, ktorý sa nesmie brať na ľahkú váhu. Priateľky sú si navzájom tvárou Boha - tvárou dobroty, radosti a milosrdenstva. Ženské srdce má obrovský potenciál vytvárať zmyslu plné vzťahy. Dôvernosť a s tým súvisiacu spokojnosť zo vzťahov, ktoré potrebujete, vám nemôže dať váš manžel alebo vaše deti. Žena musí mať priateľky. Práve tu, vo sfére vzťahov zakúšajú ženy najviac po tešenia a najväčšie trápenia. Priateľstvo žien je oblasťou veľkých tajomstiev. Filmy ako Osudové pláže, Smažené zelené paradajky alebo Oceľové magnólie sa to pokúšajú zachytiť. V týchto filmoch priateľstvo prežije strasti a skúšky; prehlbuje sa a pretrváva. Muži v živote tých to žien ich môžu opustiť, no ich priateľky nie. Aj keď sa nasledujúci verš často cituje práve na svadbách, Rút povedala tieto slová žene: „Kde pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš, zdržím sa aj ja: tvoj národ sa stane mojím 208

národom a tvoj Boh bude mojím Bohom" (Rút 1, 16). Medzi priateľkami je divoká žiarlivosť, hlboká oddanosť a obrovská vernosť. Naše priateľstvá plávajú na vodách srdca, kde prebýva Boh a kde sa uskutočňuje premena. Tu, na tomto svätom mieste, smie žena pristúpiť k Bohu a spojiť sa s ním. Práve z toho miesta môže vplývať na iných a nechať sa inými ovplyvňovať, čím môže vznikať trvalé dobro. Práve tu môže byť matkou, vychovávať, povzbudzovať a prinášať Život. Malé dievčatá majú „najlepšie priateľky". Dospelé ženy po nich túžia. Mať priateľku znamená spočívať v duši niekoho iného, byť prijímaná vo všetkom taká, aká ste a aká nie ste. Vedieť, že ako žena nie ste sama. Priateľstvá medzi ženami poskytujú bezpečné miesto na zdieľanie svojich životných skúseností ako ženy. Kto iný ako iná žena môže plne pochopiť rakovinu maternice, mamografiu, predmenštruačný syndróm, túžbu po die ťati a ťarchu života vo svete, v ktorom vládnu muži? Je veľkým darom vedieť, že rozmýšľate tak, ako ostatné. Je to nesmierna radosť cítiť, že vám niekto rozumie. Jedno ducho si vychutnávať spoločnosť nejakej ženy, pri ktorej sa dokážete uvoľniť. Priateľstvo je veľkým darom. Oplatí sa zaň modliť a nebrať ho ako samozrejmosť. Ak nemáte takú pria teľku, po akej túžite, poproste Boha, aby vám ju do vášho života dal a aby ste ju svojím zrakom dokázali rozpoznať, keď tak urobí. Keď vám Boh dáva priateľku, poveruje vás, aby ste sa navzájom starali o svoje srdcia. Je to príležitosť byť matkou a byť sestrou, byť darkyňou Života, pomôcť niekomu stať sa takou ženou, akou má byť, kráčať popri nej a pozývať jej hlboké srdce vykročiť vpred. O priateľstvo je potrebné sa starať, chrániť ho a bo jovať oň. Potrebujeme si navzájom telefonovať bez toho, aby sme čakali, že nám najskôr niekto zavolá.

209

Potrebujeme sa pýtať svojich priateliek, ako sa im darí, a naozaj počúvať ich odpovede. Počúvajte medzi riad kami. Milujeme svoje priateľky tým, že sa im venujeme - telefonáty, malé darčeky, pohľadnice, pozvania k hre, na prechádzku, do kina. Ponúkame svoje srdce. Moja priateľka Dena pred niekoľkými rokmi zistila, že mám rada darčeky. Že ich rada dávam i prijímam. Keď som niekde na cestách, často nájdem niečo malé, o čom som presvedčená, že by sa tomu niektorá pria teľka potešila, a tak to kúpim a prekvapím ju darčekom. Malé veci. Jednoduché darčeky. A tak mi Dena začala dávať malé darčeky. Veľmi sa mi to páčilo! Neskôr som si uvedomila, že Dena nestojí ani tak o darčeky, ale je veľmi rada, keď jej venujem svoj čas - najcennejší zo všetkých darov. Napriek tomu jej občas dám nejaký ma lý darček. Nemôžem sa zrieknuť tohto potešenia. No keď môžem, dávam jej svoj čas. Potrebujeme si navzájom prejavovať pozornosť, sku točne sa vidieť. Je to naozaj ten najväčší dar.

ŤAŽKOSTI LÁSKY Dovoľte mi otvorene povedať: skutočné priateľstvo je napádané. Žena sa často pri inej žene cíti menej dôležitá, vin ná, biedna alebo nepochopená. Jediným spôsobom, ako žiť a rásť v priateľstve, je úprimná komunikácia v láske. Sú v ňom prílivy i odlivy. Môže vzniknúť pri veľká závislosť. Môže byť skutočnou bolesťou a skla maním. Pravdu povediac, v našom skazenom svete sa tomu nedá vyhnúť. No s Božou milosťou, ktorá nás pevne drží a pripomína nám, že Boh je zdrojom nášho pravého šťastia, je možné vytvoriť a uchovať hlboké 210

priateľstvo, ktoré vydrží počas celého nášho života. Nie sme stvorené, aby sme žili samy. Sme stvorené žiť vo vzťahu a mať podiel na živote iných žien. Potrebuje me jedna druhú. Boh to vie. Pomôže nám. Musíme len poprosiť, podriadiť sa, čakať, dúfať a v nádeji milovať. Musíme robiť aj pokánie. Aby sa mohla žena tešiť zo vzťahu, musí sa kajať zo svojich túžob rozhodovať a dúfať, že ju uspokoja iní ľu dia. Padnutá Eva žiada, aby tu ľudia boli pre ňu. Vykúpe ná Eva sa stretáva v hĺbke svojej duše s Kristom a je slo bodná dávať sa, slobodná vo svojich túžbach a ochotná riskovať sklamanie. Padnutá Eva je zranená inými ľuďmi a sťahuje sa do seba, aby uchránila samu seba od ďalších zranení. Vykúpená Eva vie, že môže ponúknuť niečo cenné; že je stvorená pre vzťah. Preto tým, že sa cíti bez pečne a chránená vo vzťahu s Pánom, môže riskovať byť zranená inými a ponúkať skutočne samu seba. Úplne milovať znamená byť zraniteľným. Začnite čokoľvek milovať a vaše srdce bude určite trpieť a azda bude aj zlomené. Ak nechcete, aby sa vás niečo dotklo, nedávajte svoje srdce nikomu, do konca ani zvieraťu. Opatrne ho omotajte svoji mi záujmami a drobným prepychom; vyhnite sa všetkým komplikáciám; bezpečne si ho uzamkni te do skrine alebo truhly vášho egoizmu. No v tej skrini - bezpečnej, tmavej, bez pohybu a vzduchu - sa zmení. Nezlomí sa; stane sa nerozbitným, ne prístupným, nenapraviteľným... Jediné bezpečné miesto okrem Neba, kde môžete byť úplne bez peční od všetkých nebezpečenstiev lásky,... je Pek lo. (C. S. Lewis, Štyri lásky) Vo vašich vzťahoch, vo všetkých vašich vzťahoch sa stane, že sklamete iných a oni sklamú vás. Je to 211

neodmysliteľná súčasť života človeka. No nie je to najdô ležitejšia vec. Vo svojich vzťahoch máte možnosť cvičiť sa v láske. Spojte sa s Bohom, aby ste mohli byť matkou, aby ste prinášali život. Keď budete s ním, rozšíri vaše srdce, aby ste sa o niekoho mohli starať a obohacovať svoj život, ak sa budete s niekým deliť o dobrodružstvo, ktorým je život. Možno bude dobré, ak si povieme niekoľko slov o kruhoch dôvernosti (priateľstva). Ježiš ich mal tak, ako ich máme aj my. Mal svojich Dvanástich, no mal aj troch. Peter a Zebedejovi synovia boli s ním na Vrchu premenenia, im v Getsemanskej záhrade povedal, aby bdeli a modlili sa. (Spomínate si, že ho vtedy sklama li? Ježiš dobre vie, že ho sklameme..., no aj naďalej nás miluje.) Vo svojom živote môžete mať len jednu, dve, možno tri dôverné priateľky. Taká je cesta srdca. Môžete mať aj viac dobrých priateliek, no tie sú trochu vzdialenejšie, v ďalšom kruhu, tak ako Ježišovi Dvanásti. Blízke, no nepatria k tým, ktorým by ste volali uprostred noci a žiadali ich o pomoc. Potom sú tu vaše známe, voľné priateľstvá, ako mal aj Ježiš s ostatnými učeníkmi. Je prirodzené a správne mať okruhy priateliek. Priateľky budú prechádzať z jedného kruhu do druhého, no nie je možné, aby ste mali dôverný vzťah s každou. Ale je pochopiteľné, že ho chcete mať aspoň s niekým. Ježiš túži po dôvernom vzťahu s nami a chápe, že aj my potrebujeme mať takýto vzťah s inými ľuďmi. Tak sme boli stvorené. Boh nás pozýva, aby sme sa odvážili dôverovať mu a vstúpili do vzťahov s ľuďmi - aby sme sa otvorili tomu, že budeme možno zranené, ale aj tomu, že si budeme môcť vychutnať sladké ovocie spoločenstva. Nezáleží na tom, ako skvelo sa cítite byť naplnené, určite chcete viac. Ak ste včera prežili s niekým úžasný čas, budete po tom túžiť znova, keď sa na ďalší deň zobudíte. Eva 212

vlastní bezodnú studnicu túžob. Ježiš sám je nekoneč ným prameňom, ktorý môže uhasiť jej smäd. Nijaký iný zdroj, žiadne iné vzťahy ju plne neuspokoja. Boh nás tak stvoril. Zámerne. Hlboká túžba je súčasťou milosti, ktorú dostala Eva, aby ju priviedla k Rieke Života. Kým naše srdce zhlboka pije a odpočíva v Božom srdci, Boh sa o nás „matersky stará", aby sme sa mohli stať ešte väčšmi tým, čím nás chce mať a akú nás stvo ril - skutočnou ženou. Ženou, ktorá sa spolu s Bohom podieľa na prinášaní života do skazeného sveta: dáva, miluje a pozýva iných, aby sa stali takými, akými majú byť - je naozajstnou matkou. Ona - ako Boh - ponúka Život a Slobodu. Ó, jemne si opri hlavu o moju hruď a ja ťa uteším ako matka, kým budeš odpočívať. Vlna môže rýchlo zmeniť smer, no ja zostanem rovnaký v minulosti, rovnaký v budúcnosti, rovnaký dnes. Ó, ustatá, unavená a zničená, nahlas si povzdychni a zhoď ťažké bremeno, ktoré máš. Pretože moje je ľahké. Viem o tebe všetko. Nemusíš nič skrývať. Chcem ti ukázať lásku, ktorá je hlboká, vysoká a široká. Lebo ja som stály. Stále nablízku. Som pokoj, ktorý rozbije každý tvoj tajný strach. Som svätý. 213

Som múdry. Jediný, čo pozná túžby tvojho srdca. Ó, jemne si opri hlavu o moju hruď a ja ťa uteším ako matka, kým budeš odpočívať. - JILL PHILLIPS, Ja som

JEDENÁSTA KAPITOLA

„Ja, princezná?" „Ste zákonný dedič." „Nikdy som nikomu nevládla." „Pomôžeme vám byť princeznou, vládnuť. Ako dobre viete, ak odmietnete prijať trón, kráľovstvo zanikne." - Denník princeznej

, V mene Božom! Musíme s nimi bojovať! - JANA Z ARKU

V príbehoch a rozprávkach sú ženy často zobrazo vané ako „ustrašené slečinky". Sme tie, pre ktoré sa muži púšťajú do boja proti drakom. Sme „slab šie pohlavie", ktoré, ako sa vraví, odpadáva pri pohľade na krv. Nepotrebujeme počuť žalúdok dvíhajúce detaily boja či verejného života. Sme tie, ktoré doma v dlhých krásnych šatách čakajú na príchod rytiera, ktorý si po nás príde na bielom koni. Áno, sú dni, kedy by sme veľmi privítali príchod takéhoto rytiera v žiarivom brnení. Tú žime, aby sa niekto snažil získať našu pozornosť, máme rady pocit, keď sme chránené „udatným hrdinom". No do srdca ženy vložil Boh aj nesmiernu divokosť. Táto divokosť nám prezrádza pravdu o tom, kto vlastne sme a pre čo sme boli stvorené. Aj ženy sú bojovníčky. Existuje starý príbeh, ktorý rozpráva o útoku na Vikingov. Boli to prví Európania, ktorí objavili Severnú Ameriku a usadili sa tam približne pred sedemsto rok mi. Gail Collins píše o tom v knihe Americké ženy takto: „Keď Indiáni napadli tábor Vikingov a všetkých jeho ob rancov zahnali na útek, tehotná Freydis vzala pohodenú zbraň, obnažila svoje plné prsia a ,začala si o ne ostriť meč,' ako to napísal vikingský kronikár." Pohľad na ňu tak vyviedol Indiánov z miery, že „sa zľakli a utiekli". To bola žena! Už som vám rozprávala, že ako mladé dievča som mala rada filmy z obdobia druhej svetovej vojny. Ako veľmi som si priala byť ich súčasťou! Nie hrať v tých filmoch, no žiť v takých skutočných situáciách, aké tie filmy zachytávajú. Túžila som sa zúčastniť niečoho hl boko vznešeného, veľkolepého, hrdinského. Vy nie? Myslím si, že nie som jediná žena, ktorá túži po niečom takom. Počas americkej občianskej vojny sa viac ako 216

štyristo žien preoblieklo za mužov, aby mohlo bojovať po boku svojich manželov, otcov a synov. Dejiny sú pl né príbehov žien, ktoré sa zapojili do boja, aby bránili svoje rodiny, krajiny, česť. V mýtickom príbehu Návrat kráľa z trilógie Pán prsteňov sa Éowyn, rohanská bojovníčka, preoblečie za muža a ide do boja. V najväčšej bitke všetkých čias bojuje bok po boku so svojimi súkmeňovcami. Vynika júco jazdí na koni, šikovne a nebezpečne zaobchádza s mečom. V ťažkom boji hrdinsky zápasí. Nanešťastie jej strýka - kráľa napadne vodca nepriateľskej armády a chce ho zabiť. Éowyn mu vstúpi do cesty a skríži jeho plány. Nedovolí, aby sa jej strýka ten smrteľný prízrak čo i len dotkol. „Zmizni, ty odporný dwimmerlaik, vládca zdoch lín! Nechaj mŕtvych na pokoji!" Zaznela chladná odpoveď: „Nevstupuj medzi nazgúla a jeho korisť! Inak ťa zabije. Odnesie ťa preč na miesta plné nárekov, ktoré sa nachádzajú za miestami temnoty. Tam zožerú tvoje telo, vysu šia tvoju myseľ a ponechajú ju Bdejúcemu Oku." Len čo zazneli tie slová, zasvišťal meč. „Rob, ako chceš, no urobím všetko pre to, aby som ti to prekazil." V bitke, ktorá nasleduje, sa prízrak cíti sebaisto, je dokonca namyslený. Má obrovskú silu, jeho zbrane sú veľmi nebezpečné. Chváli sa starým proroctvom a vy hlasuje: „Ty blázon. Nijaký smrteľný muž mi v tom ne dokáže zabrániť!" No práve v tej chvíli nad ním Éowyn definitívne víťazí. Zdalo sa, že Dernhelm {Éowyn} sa smiala a jej jasný hlas znel ako zvučanie ocele. „Nie som 217

smrteľný muž! Hľadíš na ženu. Som Éowyn, Eomundova dcéra... Strať sa, ak sa nebojíš smrti! Zničím ťa, ak sa ho čo i len dotkneš, či si živý alebo temný duch mŕtvych." Éowyn si zložila z hlavy prilbu a zjavili sa jej krásne dlhé vlasy. Vyhlasuje, že „nie je muž", ale že ako žena bo juje a zabíja nepriateľov. Na tomto mieste sa zdôrazňuje niečo veľmi dôležité. Ženy sú vyzvané, aby sa pridali do najväčšej bitky všetkých čias - do boja o všetkých ľudí okolo nás. Bojiskom je ľudské srdce. Je to vojna na život a na smrť; výsledok bude buď katastrofálny alebo víťazný, no vždy večný. Aj my ženy sme veľmi potreb né. Musíme toho veľa vykonať. Čas sa kráti. Zvíťazíme len vtedy, keď budeme bojovať celým svojím ženským srdcom - keď budeme bojovať ako ženy. Ženy vykúpené Bohom majú jemné, milosrdné srd ce, oceľovú odvahu a ruky vycvičené na boj. V ženskom srdci je niečo neuveriteľne divoké, čosi, s čím každá z nás musí počítať - neodmietnuť to, nepohrdnúť tým, ale prijať to a rozvíjať.

POSTAVIŤ SA NA O D P O R „Je vo vás sila. Vidím ju." - Wiliam Wallace princeznej vo filme Statočné srdce

Približne pred jedenástimi rokmi si John kúpil knihu Neilsa Andersona. Myslím, že sa volala Vyslobodenie z pút. John sa u niektorých ľudí, ktorým slúžil ako porad ca, stretol s problémom duchovného boja a chcel o tom vedieť niečo viac. Aj sa som bola zvedavá, a tak som 218

CITOVÉ ÚTOKY Postupne som cez slzy uzrela sladké, smutné roky, plné melanchólie, ľudí v mojom živote, ktorí jeden za druhým vrhali na mňa tieň. - ELIZABETH BARRETT BROWNINGOVÁ

Väčšinu svojho života som zápasila s depresiou (Stasi). Dokonca už ako malé dieťa ma trápili depresie a sa movražedné myšlienky. Azda si ešte pamätáte, že som sa pokúsila spáchať samovraždu, keď som mala desať rokov. Moja duša bola utláčaná. Po tom, čo sa nám narodilo druhé dieťa, cítila som sa úplne stratená. Bo la som naplnená nedôverou v seba samu, plná hnevu, hanby a hlbokého pocitu ničoty. Milovala som manže la. Milovala som svojich synov. No až priveľmi som si uvedomovala, že nedokážem milovať správne. Chcela som byť šťastná. No nebola som. Bola som akoby úpl ne odpojená, odlúčená od vlastného srdca a od svojho Pána. Vôbec som netušila, prečo sa tak cítim. V hĺbke svojho srdca som však cítila, že niečo so mnou nie je v poriadku. Keď sme sa presťahovali do Colorado Springs, prihlá sila som sa do miestneho Krízového centra pre tehotné ženy ako dobrovoľnícka. Chcela som sa stať poradky ňou, ktorá robí tehotenské testy a stretáva sa s mladými ženami. Problém nechceného tehotenstva a rozhodnu tie, ku ktorému je dievča nútené, je niečo, čomu som sa veľmi rada a s nadšením venovala. Viete, počas vysokej školy som bola na potrat. Cítila som, akoby s mojím nenarodeným dieťaťom zomrela v ten deň aj istá časť mojej duše, a preto som túžila pomáhať ženám, aby ne urobili rovnaké bolestné rozhodnutie.

220

Ukázalo sa však, že Centrum nepovoľovalo ženám, kto ré v minulosti podstúpili interrupciu, viesť ostatné ženy, kým neabsolvovali kurz Poaborčného poradenstva a vzdelá vania. V tomto kurze ponúkali ženám cestu k uzdraveniu, no od svojich dobrovoľníčok jeho absolvovanie priamo vyžadovali. A tak som sa ho zúčastnila aj ja. Bolo to neuveriteľné. Len málo ľudí vedelo o mojej minulosti. Zrazu som sa ocida v miestnosti s ďalšími desia timi ženami a odhaľovala to, za čo som sa veľmi hanbila. Všetky ženy boli veriace - zlomené a kajúce ženy. Väčšina z nich už slúžila v spoločenstvách. Každá mala za sebou najmenej jeden potrat, niektoré aj viac. Všetky sme potre bovali Božie odpustenie a hlboké Božie uzdravenie. Boh sa pomocou tejto skupiny prerezával do môjho srdca. Skupina bola vedená tak, že sme sa zaoberali len otázkou, ako interrupcia ovplyvnila náš život. Ak sa pri jej zodpovedaní vynorili ďalšie bolestivé miesta, museli sme hľadať pomoc niekde inde. Po krátkom čase som bola nú tená zavolať našej vedúcej, aby mi poradila, kam sa mám so svojimi ďalšími otázkami obrátiť. Neobjavili sa totiž len nové problémy. Opantala ma neznesiteľná bolesť. Za čala som sa pozerať na vlastný život a prvýkrát rozmýšľať nad tým, že bolesti a zneužitia, ktoré som v živote zaži la, neboli pravdepodobne zapríčinené len mojou vinou a nebolo to ani pre to, že som si to zaslúžila. Začali sme s poradenstvom. Boh ma priviedol k nád hernej, hlboko veriacej žene, ktorá s úctou pristupovala k mojej duši a láskavo ma pozvala ešte hlbšie do môjho vnútra. Vstupovala so mnou a Bohom na temné miesta môjho srdca a pomáhala mi vidieť, ako Kristus láme že lezné brány. S Laurou som sa stretávala už nejaký čas, keď sme doputovali na miesto, z ktorého som nemohla urobiť nijaký krok. Nebola som schopná jasne myslieť. Nemala som už silu ani nádej, aby som v tom ďalej pokračovala. Na jej radu som preto začala užívať antidepresíva. 221

Môj otec mal manickú depresiu, dnes sa skôr používa názov „bipolarita". Chemická nerovnováha je dedičná. (Vďaka ti, otecko.) A tak som začala brať lieky. O nie koľko týždňov som v duši necítila ťažobu, s ktorou som žila väčšinu svojho života, a čudovala som sa: „Ostatní ľudia sa cítia takto stále? Neuveriteľné!" Teraz som mohla vstúpiť s Bohom hlbšie do svojho vnútra. Nebo sa zrazu vyjasnilo. Život sa mi už viac nezdal nezvládnuteľný. Antidepresíva nie sú medzi veriacimi veľmi populár ne. Niektorí ich nazývajú „pilulky šťastia". Iní zase tvr dia, že ak je človek naplnený Duchom Svätým a kráča vo viere s Bohom, nepotrebuje nijaké antidepresíva. Tak hania tých, ktorí ich užívajú zodpovedne. No nehaníme ani diabetikov, ktorí potrebujú dostávať inzulín. Prečo teda haniť ľudí, ktorí trpia chemickou nerovnováhou a potrebujú niečo, čo im pomáha? Odkedy začal môj otec užívať lítium, pominuli náhle zmeny jeho nálad, ktoré boli pre celú našu rodinu pohromou. Stal sa oveľa príjemnejším človekom. Ak niekto takéto lieky potrebu je, nemá sa za čo hanbiť, či je to krátkodobá alebo dlho dobá liečba alebo dokonca liečba na celý život. My ľudia sme stvorení z troch častí, ktoré sú navzá jom „popretkávané". Ako hovorí svätý Pavol: „Nech vás Boh celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus" (1 Sol 5, 23). Telo, duch a duša. Počas života každá časť človeka ovplyvňuje tajomne tie ostatné. Kým som hľadala uzdravenie pomocou poradenstva, Boh postupne spraco vával moju dušu. Keď som Božím riadením začala brať antidepresíva, bola to pre mňa obrovská pomoc, úľava pre moje telo. Skutočne som urobila viditeľný pokrok. No to ešte nebolo všetko. Boh sa chcel dotknúť aj môjho ducha. Nepríjemný duch depresie ma držal vo svojich pazúroch. Často to funguje tak, že Nepriateľ pozná naše slabé miesta a útočí zámerne práve na ne. Démoni

222

zacítia zranenie človeka tak, ako žraloky krv vo vode. Približujú sa, aby mohli trápiť oslabenú dušu. Svätý Pa vol v Liste Efezanom upozorňuje kresťanov, aby „nedávali miesto diablovi" vo svojom živote prostredníctvom ne uzdravených a nezvládnutých emócií (pozri 4, 26-27). Boh chcel, aby som sa tomu vzoprela. Jakub a Peter nás vyzývajú, aby sme sa Nepriateľovi vzopreli (Jak 4, 7; 1 Pt 5, 8-9). Ježiš povedal, že nám dal svoju moc v duchovnom boji (Lk 10,18-19). Modlila som sa. John, môj manžel a moja hlava, sa modlil tiež. V mene Ježiša Krista sme prikázali tomu odpornému duchovi, aby odišiel a nechal ma na pokoji. Prišlo oslobodenie. Dosta vilo sa víťazstvo, uvoľnenie, uzdravenie, obnova môjho vnútra. To bol záver. Potrebovala som sa zamerať na všetky tri časti svojho ja - na moje telo, dušu a ducha -, aby som dosiahla plnšie uzdravenie. Priveľa žien sa zameria iba na jednu alebo dve časti svojho bytia a nevenuje pozornosť duchovnému boju, ktorý zúri okolo nás. No ak chceme byť oslobodené, musíme bojovať.

ÚTOK NA VZŤAHY

Ďalším nepriateľom, ktorý pôsobí na vzťahy žien, je duch obviňovania. V našich priateľstvách, vo vzťahoch s nadriadenými v práci a obzvlášť v manželstvách často cítime, že nespĺňame predstavy ľudí okolo nás, ako i to, že nás ostatní neprijímajú. V ich prítomnosti vnímame, že nenapĺňame ich očakávanie. Po tom, čo sa s nimi rozlúčime, cítime čosi nepríjemné, pretože hlboko vo svojom vnútri máme dojem, že sme čosi nezvládli. Sme nespokojné, podráždené a zahanbené, že také niečo v nás prebýva. Naše srdce zotrváva často v pocite hanby a osamotenosti alebo v hneve... a opustenosti.

223

Viete, čo mám na mysli? Prežívate niečo podobné? Tiež sa znova vraciate k rozhovorom, ktoré ste v minu losti s ľuďmi uskutočnili? Všimli ste si pocit prázdnoty alebo pocit, že ste boli na ostatných ľudí skutočne na hnevaná? Všimli ste si, ako tie pocity vo vás rastú, keď nad nimi znova uvažujete? Čo myslíte, kto má najväčší záujem zničiť vaše vzťahy? Presne na toto upozorňoval svätý Pavol v Liste Korinťanom, keď povedal: „Veď po známe jeho zámer" (2 Kor 2, 11). Áno, duch obviňovania riadil naše manželstvo pr vých desať rokov. Mala som pocit, že John nesúhlasí s tým, ako narábam s vlastným časom, ako trávim čas s Bohom, dokonca že sa mu nepáči ani to, ako krájam zeleninu. Cítila som, akoby ho všetko, čo som robila, nejakým spôsobom sklamávalo. Nedokázala som spĺňať jeho (nevyslovené) túžby. Je ťažké ponúknuť vlastné srd ce a lásku niekomu, ak sa takto cítite. Máte skôr sklon stiahnuť sa, uchýliť sa k hanbe alebo hnevu. Aspoň ja som to tak robila. V jeden večer po večeri v nezvyčajne nepríjemnej at mosfére na mňa John naliehal, aby som mu povedala, kde robí chybu. Ako povedal, často cítil, že som z neho sklamaná, že čokoľvek robí, všetko robí zle a nesprávne. Mal pocit, že neprijímam spôsob, akým žije, a to, aký je. Čože?! Pripadalo mi to neuveriteľné. Vôbec nič z toho, čo spomínal, som necítila. To skôr ja som si z neho chcela brať príklad. Povedala som mu, že k nemu nič také ne cítim, no naopak, že som sa tak cítila ja - cítila som, že som pre neho hlbokým sklamaním. Povedal, že to vôbec nie je pravda a že nič podobné necítil. V tej chvíli sme si s Johnom uvedomili, že v izbe nie sme sami. Útočil na nás duch obviňovania, ktorému sa desať rokov úspešne darilo oddeľovať nás jedného od druhého, až by napo kon dosiahol zánik nášho manželstva. 224

Veľmi nás to rozčúlilo. Spoločne sme sa mu vzopreli a prikázali mu odísť. Môže sa vám to zdať trochu zvlášt ne vyslovovať „do prázdna" slová ako: „Dvíham proti tebe kríž Ježiša Krista. V mene Ježiša Krista ti prikazu jem: Odíď!" Niekedy si situácia vyžaduje, aby ste boli vytrvalí a modlili sa niekoľkokrát za sebou. Ako napísal Peter, „pevní vo viere "(2 Pt 5, 9). Nečistý duch napokon skutočne odišiel! Aká úľava! Aké vyslobodenie. Môcť sa pozrieť vlas tnému manželovi do očí a nemať „zakalený zrak" faloš ným obviňovaním. Vidieť to, ako ma skutočne, prav divo a hlboko miluje... S istotou sme už vedeli, že sa máme radi, že sme tu jeden pre druhého a najdôležitejšia v našom manželstve je oddaná láska. Všetko sa zmenilo.

BOJUJÚCA NEVESTA Moja drahá, ste Kristovou nevestou... a Kristova neves ta je bojovníčka. Často je najťažšie bojovať... za seba samú. No musíte o seba bojovať. Vaše srdce je veľmi dôležité. Musíte byť prítomná, musíte sa zapojiť, ak máte správne milovať a bojovať za ostatných. Vaša neprítomnosť môže spôso biť veľké straty. Je čas, aby ste sa pevne postavili a odolá vali útokom. Sme vo vojne a vy ste veľmi potrebná. Áno, muži sú stvorení na obraz Kráľa bojovníka. Mu ži sú bojovníci. No aj ženy potrebujú bojovať. Je nádher né a veľmi účinné, ak muž bojuje o srdce ženy a postaví sa medzi ňu a jej nepriateľa. Často však v živote ženy nie je prítomný muž, ktorý by ju obraňoval. A ak aj je, Boh túži, aby sa ženská duša vzchopila prostredníctvom jeho moci. Raz budeme kráľovné - budeme vládnuť 225

s Ježišom {Zjv 21). Potrebujeme rásť v našom chápaní a vo vedení duchovného boja nielen preto, že my sa my sme vystavené útokom, ale aj preto, že je to jeden z najzákladnejších spôsobov, ako rásť v Kristovi. Vďaka duchovnému boju nás Boh posilňuje vo viere, privádza nás bližšie k sebe, pripravuje nás na úlohu, ktorú má me zvládnuť, povzbudzuje nás, aby sme ju začali plniť, a pripravuje nás na budúcnosť strávenú po jeho boku. Nie sme opustené. Kristus nás neopustil. Nie sme osamotené. On nás nikdy nezanechá, ani na nás nezabudne. Nezáleží len na nás. Tento boj patrí Bohu. Ježiš za nás bojoval skôr, ako sme sa narodili. Bojoval za nás predtým, ako sme si uvedomili, že ho potrebuje me. Prišiel, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás. Dal nám všetku moc na nebi i na zemi (Ef 1, 22). Vydobyl koneč né víťazstvo nad naším Nepriateľom. No my ho musíme využívať. Kresťanstvo nie je pasívnym náboženstvom. Je to invázia Kráľovstva. My, ktorí sme na strane Bo ha, musíme jeho víťazstvo realizovať. Musíme sa učiť, ako ho uplatňovať vo vlastnom živote. Aj my, ženy, po trebujeme rásť ako bojovníčky, pretože aj my sme boli stvorené, aby sme vládli. Boh povedal obom, Adamovi a Eve, „aby vládli" spoločne (Gn 1, 26). Jedného dňa s ním budeme zasa vládnuť (Mt 25, 21, Zjv 22, 5). Boh dopúšťa duchovný boj a používa ho v našom živote pre naše vlastné dobro. Tak sa ako ženy učíme používať Bo hom darovanú duchovnú moc. V tretej kapitole Knihy Sudcov sa nachádza veľmi za ujímavý verš. Hovoriac o tom, ako ťažko sa získavala za sľúbená zem, vysvetľuje, že Pán, Boh anjelských vojsk, nevyhnal všetky národy, „ani ich nevydal do Jozuových rúk" (2, 23). Nie, Pán nechal niekoľko národov, „aby sa pokolenia synov Izraela, ktorí nevedeli, čo je to boj, na učili bojovať s nepriateľmi" (3, 2). Veľa z toho, čo Boh 226

dopustí vo vašom živote, nie je kvôli tomu, aby ste to prijali, ale aby ste sa tomu vzopreli! Boh chce, aby ste ve deli narábať s duchovnými zbraňami, aby ste sa naučili pevne stáť a bojovať. Jedného dňa budete kráľovnou. Musíte otvoriť svoje oči." - William Wallace princeznej vo filme Statočné srdce Ženy nemajú byť bezmocnými stvoreniami. Boh nám dal posvätnú divokosť, ktorá má byť použitá v prospech ostatných ľudí. Štvrtá a piata kapitola Knihy Sudcov roz práva príbeh o Debore, sudkyni, ktorá viedla izraelský ľud. Cez ňu prikázal Boh Izraelitom viesť vojnu proti Sisarovi a kanaánskym vojskám. Vodca izraelskej armá dy, Barak, išiel do boja len pod podmienkou, že Debora pôjde s nimi. Ak by nešla, nešiel by ani on. Debora teda išla. Povedala však: „Ale sláva na tejto ceste nebude pat riť tebe, lebo Pán vydá Sisaru do ruky ženy" (Sdc 4, 9). Príbeh boja je krátky. Izraeliti po vedením Debory zvíťazili. Ich nepriateľovi Sisarovi sa však podarilo unik núť a peši utiekol do stanu Jahel, „nad všetky ženy po žehnanej žene" (pórov. 5,24). Kým nepriateľ Izraela spal v jej stane, Jahel vzala stanový kolík a kladivo a vrazila mu kolík do slúch tak, že prenikol až do zeme. Zostal ležať mŕtvy pri jej nohách. To je ale odvážna žena! De bora spievala s Izraelom túto víťaznú pieseň: „Tak zhynú všetci tvoji nepriatelia, Pane! No tí, čo ho milujú, sú sťa východ slnka v jeho sile!" (Sdc 5, 31).

227

P R I N C E Z N Á BOJOVNÍČKA Ako vyzerá princezná bojovníčka? Spomeňte si na Janu z Arku, Matku Teréziu, Ester, Máriu z Betánie, Arwen, Éowyn, Deboru. Spomeňte si na Máriu, Ježišovu matku. Ženy, ktoré boli múdre, šikovné, krásne, odvážne, víťaz né... a veľmi prítomné. Práve som sa vrátila domov z duchovnej obnovy pre ženy. Boh sa tu dal spoznať mnohým z nich. Bolo to naozaj nádherné! Aj moja priateľka Susan sa jej zúčast nila. Povedala mi, ako sa dal Ježiš odrazu spoznať jej a zároveň i dvom jej spolubývajúcim a ako ich naučil vzoprieť sa nepriateľovi. Večerné stretnutie bolo zamerané na uzdravenie rán. Ženy sme vyzvali k hodine mlčania, aby mohli počúvať Boha. Prosili ho, aby im zjavil klamstvá, pod ťarchou ktorých trpeli, aby im ukázal klamné názory, ktoré o se be majú, ako aj vnútorné sľuby, ktoré si v dôsledku toho dali. Modlili sme sa, aby sa im dostalo Božej milosti a odvahy zriecť sa tých klamstiev, akokoľvek by sa im zdali pravdivé, pozvať Boha, aby uzdravil ich zlomené srdcia a dovolili mu prehovoriť k nim v pravde. Ženy si svoje postrehy zapisovali, modlili sa za ne, plakali, hľa dali Boha a pozývali ho do najhlbších miest svojich sŕdc, aby im odkryl pravdu o nich samých a uzdravil v nich všetky zranené miesta. Susan sa vrátila do svojej izby a vzala si zápisník, rovnako aj dve jej spolubývajúce. Prvé klamstvo nepriateľa, ktorému verila a s ktorým žila po celý svoj život, znelo: „Nerozprá vaj! Nerozprávaj! Nerozprávaj!" Netušila, že jedna jej spo lubývajúca si práve písala do zápisníka hlavné klamstvo, s ktorým celý ten čas žila: „Nemáš nijakú hodnotu; nemáš nič, čo by si mohla ponúknuť ostatným. Nič neponúkaj! Nič neponúkaj! Nič neponúkaj!" Druhá spolubývajúca si

228

klamstvo, s ktorým žila a ktorému doteraz verila, zapísala takto: „Nik o teba nestojí. Spôsobuješ priveľa problémov. O nič nepros! O nič nepros! O nič nepros!" Práve v tej chvíli dostala žena, ktorý žila pod útla kom „O nič nepros!", silný astmatický záchvat. Pritom vôbec netrpela astmou. Nikdy predtým tento záchvat nemala. Susanine deti majú silné astmatické záchvaty a bola s nimi už mnohokrát na pohotovosti. Okamžite teda rozpoznala, o aký záchvat ide. No Susan si sľúbila, že bude mlčať. Klamstvo v jej vnútri kričalo: „Neroz právaj!", no predsa sa premohla a opýtala sa ženy, ktorá chrčala a lapala po dychu. „Ste v poriadku?" Žena boju júca o dych ju odbila a povedala: „Nič mi nie je," zatiaľ čo sa v jej vnútri ozývalo: „O nič nepros! O nič nepros! O nič nepros!" Žena, ktorá žila pod útlakom „Nič neponúkaj!", pozorovala, čo sa deje. Vedela, že jej spolubývajúca potrebuje pomoc. Bola však celá strnulá, pretože bola presvedčená, že nemôže nijako pomôcť. V jej vnútri znelo: „Nič neponúkaj! Nič neponúkaj! Nič neponú kaj!" V týchto životne dôležitých chvíľach verila každá vlastnému klamstvu. „Nerozprávaj!", „ Nič neponúkaj!" a „O nič nepros!" vytvorili trojuholník smrti, až kým žena nezačala modrieť. Susan si všimla, ako zúfalo lapa la po dychu. Schytila „Nič neponúkaj!" a povedala jej: „Potrebujem vašu pomoc!" Obe prišli k „O nič nepros!" a začali sa modliť k Bohu a prosiť ho o pomoc. Susan v mene Ježiša Krista nahlas prikázala útoku, ktorý trápil jej spolubývajúcu, aby prestal. „Nič neponúkaj!" použila svoju silu, pridala sa v modlitbe k Susan a „O nič ne pros!" bola okamžite oslobodená a zhlboka sa nadýchla. Bola zachránená. Oslobodená. Nebol to astmatický zá chvat. Bol to duchovný útok. Tri ženy stáli v nemom úžase. Keď si začali rozprávať o hlavných klamstvách, s ktorými žili po celý život, boli 229

ohromené, keď zistili, že sa im Boh dal spoznať práve na tomto mieste a oslobodil ich z moci klamstiev. V jed nom jedinom dramatickom okamihu im Boh odhalil, o čo vlastne išlo. „Nič nehovor!" potrebovala hovoriť. „Nič neponúkaj!" potrebovala ponúknuť. „O nič ne pros!" potrebovala pomoc a malo zmysel o ňu bojovať. Všetky tri naplnila radosť a smiali sa, až ich boleli bru chá. Takto okúsili Ježišovu nekonečnú lásku. Boh ich vzal z prednášky priamo do „laboratória", aby im ukázal ničivé pôsobenie klamstva, s ktorým žili, a povolal ich k pravde a životu. Ženy - bojovníčky sú silné a zároveň nežné. Sú mi losrdné. Sú zraniteľné. Ponúknuť nežnú citlivosť dokáže iba neuveriteľne silná žena, žena, ktorá je zakorenená v Ježišovi Kristovi. Vie, komu patrí, a preto vie, kto je. Ak múdro ponúka svoje srdce, ak žije v slobode Božej lásky, je plná pokoja; môže pozývať ľudí okolo seba, aby prišli k Bohu, a môže odpovedať Božiemu srdcu chvá lou. To sú najmocnejšie spôsoby, ktorými žena bojuje za svoj svet. No denne si musí obliekať plnú Božiu vý zbroj a pevne stáť proti mocnostiam temnoty. Satan je porazený. Knieža tohto sveta bolo vyhodené von (Jn 12, 30-32). Vládcovia a mocnosti sú odzbrojení (Kol 2, 15). Kráľovstvo diabla je kráľovstvom klamstva, nenávisti a vrážd. Satan a padlí anjeli, čiže diabli, boli vyhodení von, no nie sú ešte zviazaní. Zatiaľ nie. „Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral" (1 Pt 5, 8). On skutočne „žerie". Prepadáva, zmrzačuje, kradne, zabíja a ničí všade, kde len môže. Je ho zloba je zameraná na tých, čo majú Božiu podobu - na vás aj na mňa. Na Božích milovaných. Satan je nebezpečný, bezohľadný tyran, ktorý neodstúpi, kým sa mu do cesty nepostaví niekto silnejší a neodhalí, o koho vlastne ide. To môže urobiť „ten, ktorý je vo vás, (ktorý) je väčší než ten, čo je vo svete" (1 Jn 4, 4).

230

Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho mo ci. Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vlád cami tohoto temného sveta, so zloduchmi v ne beských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť (Ef 6,10-13). Spolu s Johnom a naším spoločenstvom sa každé ráno modlíme Každodennú modlitbu. Je dobrá, krásna a veľmi účinná. Nájdete ju na konci tejto knihy. Nie je určená výhradne ženám, môžu sa ju modliť aj muži. Naša veľmi dobrá známa nám raz povedala, že keď si na seba obliekala v modlitbe Božiu výzbroj, svojím du chovným zrakom ju videla ako nádherne žiariacu. Boh vás stvoril ako ženu. Zámerne. Možno vám pomôže, ak vám poviem, že nosením Božej výzbroje nič nestratíte - ani svoju krásu, ani ženskosť, ani svoje jemné, milosrd né a pritom silné srdce. Istá nádherná mladá žena mi raz povedala, že ako sa ráno s veľkou starostlivosťou venuje obliekaniu, tak isto si s veľkou precíznosťou oblieka na seba Božiu výzbroj. Prečítajte si začiatok jej modlitby. S vďačnosťou si teraz, Pane, obliekam výzbroj, ktorú si mi dal - prepasujem sa pásom spravodli vosti a zväzujem tak všetko, čo je vo mne zraniteľ né, svoju túžbu po láske a po tom, aby sa niekto snažil získať moju pozornosť. Ďakujem ti, Pane, že ty sa každý deň snažíš získať moju priazeň, že ma každý deň nanovo dobýjaš svojou láskou. Tiež si opasujem túžbu mať nezastupiteľnú úlohu v tvojom veľkolepom pláne, ktorý máš so 231

mnou. Vložil si do mňa túto túžbu, ktorú teraz opasujem tvojou pravdou a očakávaním, čo uro bíš. Daj, aby moje oči hľadeli celý deň vo svetle toho, čo konáš, aby som tak bola súčasťou tvojho veľkého príbehu. Opasujem sa aj túžbu ponúkať svoj život so všetkým svojimi darmi, s krásou, ktorú si mi da roval. Prosím ťa, aby si mi aj naďalej odhaľoval, čo chceš cezo mňa konať, utvrdzoval ma v tom a ukazoval mi, čo všetko si mi dal. Verím, že ma voláš po mene a dávaš mi svoju lásku, svoju krásu - dar, ktorý mám vnášať do svojej rodiny, ktorým mám obdarúvať svojich priateľov a tých, ktorých ku mne privádzaš. Nech je dnešný deň obetou lá sky, ktorú pred tebou vylievam na oltári svojho života." Dovoľte nám povedať to ešte raz. Váš život je mi lostným príbehom, ktorý sa odohráva uprostred boja na život a na smrť. Krása, dobrodružstvo, dôvernosť sú sku točne reálne. No získať a udržať si ich znamená bojovať. Je to boj o vaše vlastné srdce, ako aj o srdce tých, ktorí sú okolo vás. „Pán je ako bojovník; Jahve je jeho meno" (Ex 15, 3). Ježiš bojuje za vás a aj za tých, ktorých milu jete. Vyzýva vás, aby ste sa k nemu pridali.

232

DVANÁSTA KAPITOLA

Ak pod hromadou hundrania existuje ešte nejaký náznak ženskosti, môže sa znova prebrať k životu. Ak je pod popolom čo i len jedna maličká iskra, rozdúchame ju, kým sa nerozhorí do nádhernej vatry. - C. S. LEWIS

Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." -Lukáš 1, 38

Popoluškin príbeh sa začína pozvaním. Kým sa pri dverách nezjaví posol z paláca, Popoluškin život je monotónny. Všetko nasvedčuje, že do konca života bude žiť ako slúžka v malej komôrke. Jej nepriatelia jej budú stále rozkazovať. Jej život bude plný neustáleho sklamania, i keď ona to všetko hrdin sky pretrpí. Nezdá sa, že jej život by sa mohol nejako zmeniť. Je to jej osud. Do toho všetkého však prichádza slovo od princa - pozvanie do tanca. V tej chvíli ako by sa peklo odtrhlo z reťaze. Prebúdzajú sa Popoluškine túžby, no jej nepriatelia zúria. Jej život už nikdy nebude taký, ako predtým. Aké úžasné, že všetko sa začína pozvaním. Vy sa ako žena nemusíte o nič snažiť, nič zaobstarávať, nepotre bujete nič organizovať. Jediné, čo naozaj potrebujete, je odpovedať na pozvanie. Áno, aj Popoluška odpovedala s veľkou dávkou odvahy, ktorá vytryskla z jej hlbokej túžby žiť život, pre ktorý bolo jej srdce stvorené. Túžila ísť na bál, no musela prekonať obavy a strach, aby sa tam naozaj dostala. Musela mať odvahu, aby sa nevzdala nádeje dokonca aj po tom, čo tancovala s princom. (Ako dobre vieme, utiekla a opäť sa ukryla do svojej komôrky. Presne tak isto to robíme aj my.) No napokon sa stala ženou, akou mala byť, a jej život bol už navždy iný. Je to naozaj nádherné podobenstvo. Podobne to bolo aj s Máriou, Ježišovou matkou - no jej príbeh je v dejinách spásy oveľa dôležitejší. Aj Máriin život sa mení od momentu, keď prichádza pozvanie keď sa jej zjavuje anjel ako posol Kráľa. No bolo na Má rii, či pozvanie prijme. Boh by ju do toho nikdy nenútil. Jej srdce muselo byť ochotné prijať toto pozvanie. Také srdce totiž potrebovala pri všetkom, čo sa malo neskôr stať. Vyžadovalo si to mimoriadnu odvahu; a celé peklo

234

opäť zúrilo. Nepriateľ šalel. Takmer prišla o manželstvo. Obaja s Jozefom istotne prišli o svoju dobrú povesť v sy nagóge. Jej život sa zmenil na nepoznanie. Mária musela mať nezlomné a pevné srdce, aby povedala Bohu „áno". Stala sa tak ženou, akou mala byť, a jej život už nikdy nebol taký, ako predtým. Všetko sa to začalo pozvaním. Pozvania od nášho Princa k nám prichádzajú roz ličnými spôsobmi. Vaše samotné srdce, srdce ženy, je pozvaním. Pozvaním, ktoré vám bolo dané najdôvernej ším a najosobnejším spôsobom. Váš Milenec vám niečo do vášho srdca vpísal. Je to povolanie prežívať Roman cu a chrániť váš milostný vzťah ako najcennejší poklad. Povolanie pestovať krásu, ktorú ukrývate vo svojom vnútri, a zjavovať ju iným. Je to povolanie vstúpiť do dobrodružstva, aby ste sa stali takou pomocníčkou, ezer, akú svet nesmierne potrebuje.

SILA ŽIVOTA ŽENY

Keď na konci vekov niekto pravdivo vyrozpráva dejiny sveta - to bude jednou s našich najväčších radostí na Baránkovej svadobnej hostine -, všetci odrazu pocho pia, že ženy boli po celý čas veľmi dôležité, a to v každej udalosti, ktorú Boh na tejto zemi konal. Chcel som napísať „skoro v každej udalosti", lebo som nemal v úmysle prehnať to a chcel som uznať, že boli situácie, keď boli najdôležitejší muži. No Stasi sa pripojila a povedala: „Tí muži mali aj matky, však?!" Spomenul som si na Mojžiša, ktorý viedol ľud do zasľú benej zeme, no hneď som si uvedomil, že ako dieťaťu mu matka zachránila život (riskujúc svoj vlastný život, ako i život celej rodiny). Potom to bola jeho sestra, ktorá zostala s dieťaťom a poradila pri výbere dojky, keď sa

235

faraónova dcéra rozhodla nechať si ho. (Dojkou bola samozrejme jeho matka.) Áno, priznal som to. Ženy sú dôležité v každej udalosti, ktorú Boh konal. Určite sú v Starom zákone úžasné príbehy, ako naprí klad príbeh o Rachabe, ktorá Izraelitom zaistila bezpeč ný prieskum zasľúbenej zeme. O Ester, ktorá zachránila svoj ľud pred vyvraždením, a tak aj budúcnosť Izraela... a sveta. Ženy podporovali Ježišovo účinkovanie, a to fi nančne i emocionálne. Boli to ženy, ktoré s ním zostali vo chvíli, keď takmer všetci muži vzali nohy na plecia a utiekli. Čítajúc o tom, ako sa evanjelium šírilo a ako sa rodila Cirkev, narazíme v Novom zákone na ženy ako Lýdia, ktorej dom sa stal hlavným miestom evanjelizácie v Tyatire a vo Filipách. Alebo na ženy ako Nymfa a Féba, ktoré poskytli vo svojich domovoch útočište rodia cej sa cirkvi, keď bola v núdzi - opäť riskujúc svoj vlast ný život, ako i život svojich najmilších. Nájdete tam aj Prisku, ktorá riskovala svoj život, aby pomohla Pavlovi šíriť evanjelium. No a samozrejme spása ľudstva závisela od odvahy ženy, vlastne dospievajúceho dievčaťa. Čo ak by pove dala nie? Čo ak by niektorá z vyššie spomenutých žien povedala nie? Nie je možné vzdať v tejto knihe hold všetkým ženám v celých dejinách ľudstva. Bolo by ľahšie nájsť veľkú či malú udalosť v Božom pláne záchrany ľudstva, pri kto rej ženy neboli nenahraditeľné. Od samotného začiatku bola Eva pre tento svet Božím darom - jeho ezerkenegdo. Dejiny sa ešte neskončili a to, že ste na tejto zemi ako žena, je dôkazom, že máte nenahraditeľnú úlohu. Ste žena, či nie? Potom ste celou bytosťou ezerkenegdo. Vaša pretrvávajúca nedôvera (snáď vás už opúšťa) v to, že na vás nič dôležité v živote nečaká, je len dôkazom dlho dobého útoku na vaše srdce niekým, kto dobre vie, kým máte byť, a preto sa vás bojí. 236

Je mnoho tých, ktorí potrebujú byť zachránení, no a to musí niekto urobiť. Nie pod nátlakom „musíš". Lepšie je pozvanie. Vaše ženské srdce je pozvánkou od vášho Stvoriteľa. Pozvánkou k čomu? Aby ste zastávali nenahraditeľné miesto v jeho Príbehu. Vari nevpísal váš Milenec do vášho srdca práve toto? Nejaký sen, túžbu, niečo veľmi hlboké o tom, kto ste, až vás bolí na to čo i len pomyslieť. Táto túžba je vašou súčasťou až do ta kej miery, že vám naháňa strach hovoriť o tom nahlas. Možno ešte presne nepoznáte tento svoj sen. No určite viete o túžbe mať nenahraditeľné miesto v Príbehu. Je to dobrý začiatok. Ezer je votkané do vášho ženského srdca. Musíte to žiť. Ktoré životy, aké osudy čakajú na vaše „áno" Bohu?

VAŠA N E N A H R A D I T E Ľ N Á Ú L O H A

Naša priateľka Jeanine bola tridsaťdva rokov misionár kou. Posledných štrnásť rokov žila v Kolumbii v mes te Medellín - v meste, ktoré je smutne známe svojimi drogovými kartelmi, vraždami, násilím - kultúrou smrti. Nie je to miesto naklonené kresťanstvu. „Každý rok je v Kolumbii zavraždených okolo šesťdesiat pastorov," povedala nám, keď nás prednedávnom navštívila. Jeani ne najskôr nasledovala Božie volanie vyučovať hebrejči nu v miestnom seminári. Neskôr ju Boh požiadal slúžiť v štátnej väznici s veľmi zlou povesťou. Žena vstupujúca do mužskej väznice plnej ťažkých zločincov - stelesne né peklo na zemi -, aby tam priniesla Ježišovu lásku. V medellinskej väznici Bellavista je viac ako šesťtisíc ľudí natlačených do ciel navrhnutých pre tisícpäťsto ľu dí. „Ešte predtým (pred 14 rokmi), ako sa vo väznici za čalo s biblickými hodinami, bola Bellavista známa svo-

237

jou násilnosťou - v priemere sa za väzenskými múrmi odohrali každý deň dve vraždy. Ako sa menil život väz ňov, klesal aj počet vrážd," povedala Jeanine. V rozpätí rokov 1990 - 1997 sa stalo sedem vrážd. Jeanine riskuje svoj život každý deň, no to ju nemôže zastaviť. Ako ho vorí: „Bezpečnosť nespočíva v neprítomnosti nebezpe čenstva. Bezpečnosť získate Ježišovou prítomnosťou." Viac ako päťsto obyvateľov väznice študuje Sväté pís mo a doslova tisíce väzňov bolo zachránených vďaka jej službe. Ona je ich ezer. Ezer pre mnohých v Kolumbii. Naša dobrá priateľka Carol je veľmi bystrá a dychtí po vzdelaní. Patrila medzi najlepších absolventov uni verzity Ivy League a bola veľmi obľúbená. Jej mama je skvelá odborníčka, otec univerzitný profesor, sestra le kárka a brat práve končí štúdium práva. Carol má vyso ké ciele. Neustále číta. Sleduje dianie v medzinárodnej politike a analyzuje svetové trendy. Deň si plánuje tak, aby nezmeškala vysielanie National Public Radio. A práve teraz sa vzdala toho, čo by mnohí nazvali hviezdnou kariérou. Rozhodla sa zostať doma so svojím práve na rodeným synom. Dnes neexistuje na svete nič, čo by Carol chcela ro biť radšej - aj keď to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. Jej rodina ju vôbec nechápe a ona cíti, že ich sklamala. Túži získať ešte vyššie vzdelanie. Je toho veľmi veľa, čo Carol túži robiť, čo by chcela ešte vedieť, čo túži skúsiť. Vzdala sa vo svojom živote mnohých vecí, aby mohla priviesť na svet svojho synčeka. Učiť sa starať sa o dieťa si vyža duje oveľa viac pozornosti, ako si predtým myslela. Boh pozval Carol k vznešenej úlohe materstva a ona radšej každý deň tisíckrát zomiera sebe samej, pričom súčasne stále viac rastie v láske k svojmu synčekovi. Carol sa rozhodla povedať Bohu svoje „áno" a necha la sa ním voviesť do skrytého života matky v domácnos ti. Boh ju navštevuje aj tam. Carol objavuje v skrytosti

238

svoje posvätenie. Má nezastupiteľnú, najvýznamnejšiu, najmocnejšiu a životne najdôležitejšiu úlohu, akú si len viete predstaviť. Ako napísal G. K. Chesterton: V určitej oblasti byť kráľovnou Alžbetou: rozho dovať o predaji, banketoch, prácach a sviatkoch; byť Whitelym tam, kde sa vyrábajú hračky, topán ky, koláče a knihy; byť Aristotelom v nejakej inej oblasti: vyučovať morálku, spôsoby správania, teológiu a hygienu - áno, dokážem si predstaviť, aké to môže byť vyčerpávajúce, no nedokážem si predstaviť, ako sa to dá zúžiť. Vari môže byť dôležitejšie rozprávať cudzím deťom o trojčlenke, ako vysvetľovať vlastnému dieťaťu chod vesmíru? Ako možno pokladať za veľkorysé byť jedným pre každého a za úzkoprsé byť všetkým pre jedného? Poslanie ženy je namáhavé nie preto, že je nepatr né, ale preto, že je obrovské. (Čo je na svete zlé) Na svoje sedemnáste narodeniny prešla Ellie Cluasová cieľom dorasteneckého Iditarodu - 240 kilometrov dlhých pretekov psích záprahov aljašskou divočinou. Ellie vyrastala v neskrotnej divočine Aljašky. Jej veľkým snom bolo zúčastniť sa Iditarodu pre dospelých a prejsť 1840 kilometrov naprieč krajinou z Anchorage do Nome. (Musíte mať osemnásť, aby ste sa týchto pretekov mohli zúčastniť.) Na ceste sa môžete stretnúť s ľadový mi medveďmi a vlkmi. Stáva sa, že pretekárov niekedy napadne los. Teploty môžu klesnúť až na päťdesiat stup ňov pod bod mrazu. Preteky trvajú deväť až dvanásť dní, počas ktorých je súťažiaci sám, bez akejkoľvek vonkajšej pomoci. Spí iba niekoľko hodín denne. Ellie je útle mladé dievča, ktoré by ste si vedeli lepšie predstaviť ako učiteľku v škôlke alebo tanečnicu v taneč nom súbore, ale nie ako pretekárku na nebezpečnom 239

Iditarode. No Elliine srdce je živé a vášnivé vďaka to mu, že miluje Boha. Je ochotná nesmierne riskovať, len aby sa stala ženou, akou má byť. Roku 2004, dvanásť dní po svojich osemnástych narodeninách, sa Ellie stala najmladšou účastníčkou (medzi mužmi i ženami) Iditarodu. Do cieľa prišla za jedenásť dní, devätnásť hodín a dvadsaťštyri minút, pričom skončila na štyridsiatom piatom mieste z osemdesiatich siedmich pretekárov. Jej stará mama behávala maratón a jej mama vedie lyžiar sku školu na Aljaške. Každá z týchto žien má rada dob rodružstvo! Moja priateľka Tammy bola desaťročia vedúcou spo ločenstva žien, ktoré slúžili vo farnosti. Je to obdarova ná žena, úplne odovzdaná Božej vôli. Pred niekoľkými rokmi ju Boh požiadal, aby opustila všetko a sadla si mu k nohám. Sama. Požiadal ju, aby opustila svoje miesto v cirkevnom zbore, zanechala vedenie svojej malej sku piny, svoje biblické štúdium, aby sa vzdala vedenia sku piny vodcov. Požiadal ju, aby sa stala ženou „jednej ve ci" - aby sa stala Máriou, ženou oddanou chvále. Aby slúžila Božiemu srdcu. Tammy sa rozhodla povedať Bohu svoje „áno" a ne chala sa ním voviesť do tajomnej ríše jeho srdca. Priatelia si o nej mysleli, že sa zbláznila. Vedúci zboru ju karhali na verejnosti za zanechanie Veľkého poslania. Bola ob viňovaná a nepochopená. A to bolí. No Boh sa zmocnil Tamminho srdca a pokračuje v tom dodnes, oveľa hlb šie ako predtým. Tammy je očarená jeho krásou, ktorá sa zjavuje na jej rozžiarenej tvári. Tammy sa stala ženou, ktorá chváli Boha, a jej ži vot, prekypujúci zbožnou oddanosťou Ježišovi, sa stal znamením a pozvaním pre mnoho iným žien, aby ži li rovnako - aby prijali vyššie a sväté povolanie slúžiť Božiemu srdcu a odkrývať ešte viac tajomstvo, kým je Boh. Som jednou zo žien, ktorým pomohla zmeniť ich

240

život. Svoju úžasnú a nenahraditeľnú úlohu si Tammy plní skutočne veľmi dobre. Kathleen veľmi skoro pocítila Božie volanie stať sa lekárkou. Ako dcéra gynekológa sa od malička stretávala s lekárskym prostredím, a preto poznala častý problém lekárov a ich rodín - dlhý pracovný čas, bezsenné noci, nepríjemné pohotovostné volania. Kathleen bola záro veň oslovená Ježišovým volaním ísť slúžiť do krajín tre tieho sveta. Preto študuje medicínu, aby mohla zastávať svoje nenahraditeľné miesto ako lekárka - misionárka, prinášať telesné uzdravenie svojimi odbornými vedo mosťami a duchovné uzdravenie s Božou pomocou. Z toho môžeme vidieť, že naše úlohy žien v Božom príbehu sú také rôznorodé a jedinečné ako divé kvety na lúke. Neexistujú úplne rovnaké. No každá jedna z nás má určitú oblasť vplyvu, do ktorej je povolaná, aby tam bola ezer.

VO VAŠICH V Z Ť A H O C H

Boh dal svetu v Eve odborníka, ktorý má chrániť dôleži tosť vzťahov. Muži majú sklon nechať veci plynúť len tak. Prejde niekoľko mesiacov bez toho, aby sa zamysleli, či ich vzťahy ešte fungujú. Niekedy to trvá roky. Svet pritom ľudí využíva a keď sú už vyšťavení, za „vrcholom slávy", vypľuje ich von. Náš Nepriateľ opovrhuje akýmkoľvek vzťahom, nenávidí lásku v hocijakej podobe, bojí sa jej vykupiteľskej moci. Kvôli tomu poslal Boh na svet Evu. Ženy sú dôležité pre ochranu vzťahov, vťahujú ich späť do centra diania, tam, kde patria. Niekedy sa môžete cítiť ako jediná, ktorej na vzťahu záleží. My ako ženy v tom musíme vytrvať. Práve kvôli Najsvätejšej Trojici 241

sú vzťahy najdôležitejšou vecou na svete. Za nič na svete sa nepoddávajte a nevzdávajte sa svojej intuície, ktorá vám hovorí, že vzťahy sú dôležité. Práve tu, na tomto mieste, počnúc vaším dôverným okruhom ľudí, ste na prvom mieste ženami. Práve na to musíte upriamiť svoj pohľad a opýtať sa: „Čo znamená ponúknuť svoju Krásu, divokú oddanosť, lásku? Ako byť dobrou ezer?" Vo svojich vzťahoch máte nezastupiteľné miesto. Nik iný nemôže byť pre tých ľudí tým, čím ste vy. Nik im nemôže dať to, čo dávate vy. Boh vás volá k mnohým veciam, no prvá musí byť láska. Narážate vo svojich vzťahoch na odpor? Pochopiteľne. Človek musí bojovať o svoje vzťahy. Diabol vedel, že ak chce dostať Adama, musí naj skôr premôcť Evu - jeho ezer kenegdo. Podarilo sa mu to, a odvtedy sa nevzdal svojho prvotného plánu. Vaše miesto vo svete je veľmi dôležité - má svetu zjavovať, ako veľmi Bohu záleží na vzťahoch. Ak chce Nepriateľ zničiť ľudstvo, musí ľudí od seba oddeliť ako ovečku od stáda. Aby sa mu to podarilo, odstraňuje ezer z ich ži vota. Zapríčiňuje, že ženy si kladú otázku: „Čím už len ja môžem byť užitočná? Veď sa im bezo mňa celkom darí." Ani na sekundu tomu neverte. Ste poslaná Naj svätejšou Trojicou ako zástupca lásky, zástupca vzťahov. Bojujte o ne.

V KRISTOVOM TELE Váš život je súčasťou veľkej udalosti, mystického spolo čenstva, Božieho kráľovstva vstupujúceho na zem. Ob noveného spoločenstva vykúpených - stojí za to byť jeho súčasťou. Pravdaže, je to komplikované. Všimli ste si niekedy v Pavlových listoch písaných ranej Cirkvi,

242

ako často musel zasahovať do vzťahov? „Evodiu pro sím, aj Syntychu prosím, aby rovnako zmýšľali v Páno vi (Flp 4, 2). Mimochodom, adresuje to dvom ženám. Aj Kristovo spoločenstvo je niekedy rozhárané, lebo aj ono je vystavené útokom. A aj tu máte nenahraditeľnú úlohu. Áno, iste - Cirkev sa nie vždy správala k ženám, kto ré sa chceli podeliť so svojimi darmi, prívetivo. Iba ak to boli presne vymedzené dary (opatrovanie detí, starosť o kuchyňu, a pod.). Nemáme priestor, aby sme sa tu ve novali problému týkajúceho sa „vhodného miesta žien" v Cirkvi. Samotný problém by stačil na napísanie ďalšej knihy. Sme však presvedčení, že je oveľa lepšie začať od plánu - od zámeru, s ktorým Boh stvoril ženu, čo má žena ponúkať. Je to prvoradé. Ak pochopíte zámer, môžete plniť aj úlohu. Žena je odlišná od muža (vďaka Bohu!). Je stvorená úplne inak. Dúfame, že tomu za tiaľ rozumiete. Nevyplýva to z toho, že sa skladá z častí, ktoré sú jedinečne ženské? A preto úlohy, ktoré plní, najlepšie odpovedajú jej ženskému srdcu. (Nehovoríme o srdci padnutej Evy, ale o srdci Evy, ktorá je vykúpená a obnovená.) Ak budeme pokračovať ďalej, nájdeme vo Svätom písme mnoho príkladov týkajúcich sa úloh žien v Cirkvi, ktoré sú odrazom Božieho záujmu o ochranu a duchov nú obranu ženy. Žijeme v nebezpečnom svete. Satan zúrivo útočí proti Cirkvi. Mimoriadnu nenávisť pociťuje voči Eve. Z toho vyplýva, že Boh chce, aby sa žene, kto rá sa snaží priblížiť Božie kráľovstvo zemi, dostalo úto čiska a ochrany od dobrých mužov. Pokyny ohľadom vodcovstva a autority sú dané ako požehnanie pre ženy, nemajú viesť k ich utláčaniu. Veď viete, aké nebezpečné je byť snaživou a žiť ako skutočná feministka. Však? Boh túži, aby ste boli pod ochranou dobrých mu žov všade a vždy, keď ponúkate samu seba v službe

243

Kristovmu telu. Nie aby vás brzdili, ale aby ste ako žena boli slobodná. Kristus urobil z muža svojho bojovníka, aby bol Eve užitočný svojou silou, aby tak žena mohla „prekvitať". Ak žijete v prostredí, ktoré tomu nepraje, nájdite si iné. Veď hovoríme o vašom nenahraditeľnom mieste v Kristovom Tele, hovoríme o skutočnom spo ločenstve tých, ktorých srdcia si Ježiš získal pre seba, ktoré sa stali jeho dôvernými spojencami. Určite chcete ponúknuť seba tým, čo túžia po daroch, ktoré máte. Ak ich nehľadajú tí, ktorí sú okolo vás, poproste Ježiša, aby vám povedal, čo máte robiť. Ak cítite volanie, Boh nájde spôsob, ako ho naplniť. Možno sa už nachádzate na správnom mieste, no Boh ešte potrebuje zmeniť okolnosti. Nasledujte svojho Mi lenca, prijmite jeho pozvanie. S ním vás nik nezastaví.

VO SVETE

Vstupujúc do najvzdialenejšej sféry, kde môžete uplat ňovať svoj vplyv, je potrebné uvedomiť si, že môžete ponúknuť svetu niečo dôležité. Možno je to úspešná kariéra. Možno pokojný život v skrytosti. Niektoré že ny cítia, že ich Boh volá do sveta podnikania. Keď Pa vol stretol Lýdiu, bola „predavačkou purpuru z mesta Tyatiry, ktorá si ctila Boha" (Sk 16, 14). Debora bola sudkyňou Izraela v záležitostiach práva, ekonomiky a vojen (Sdc 4 — 5). Niektoré ženy sa nachádzajú vo „veľkom svete", pretože je to ich miesto. Je to ich po volanie. Iné ženy sú tam preto, lebo nemajú v tej chvíli inú možnosť. Najdôležitejšie je, aby ste si uvedomili: Musíte na svojom mieste žiť ako žena. Nebuďte naivná. Svet je stále hlboko skazený prvotným hriechom. Muži stále vládnu

244

mnohými hriešnymi spôsobmi (spomeňte si na kliatbu). Aj „úspešné" ženy majú sklon byť panovačné a mať všet ko pod kontrolou (spomeňte si na pád Evy). Vieme, že svet je v moci Zlého ( 1 Jn 5, 19). Musíte byť taká šikovná ako Rachab, Ester, Tamara. Musíte sa správať múdro. Nesmiete dovoliť, aby vás svet pretvoril na ženu podľa jeho predstáv, lebo skončíte ako muž. Musíte sa svetu dávať ako žena. Jedinečne ženská. No predovšetkým musíte žiť v tomto svete ako od poveď na Ježišovo pozvanie, pretože budete zranená, ak budete tam, kde vás Boh nevolá. Ak budete žiť na mieste, kde vás volá, on sám vás bude chrániť.

CO JE VPÍSANÉ DO VÁŠHO SRDCA? Ako som už spomenula, Ježišove pozvania k nám pri chádzajú mnohorakými spôsobmi. Niekedy sa udejú akoby náhodou tým, že sa pred nami otvorí nová príle žitosť. Niekedy prídu prostredníctvom ľudí, ktorí v nás vidia čosi, čo my ešte nevidíme, a vyzvú nás, aby sme vykročili nejakým konkrétnym smerom. Napokon, Bo žie pozvania sú záležitosťou srdca. Prichádzajú cez vaše vášne, túžby ukryté hlboko vo vašom vnútri. Po čom z celého srdca túžite - ako chcete zmeniť svet, aby sa stal lepším? Čo vás vie skutočne najviac nahnevať? Čo vás dokáže rozplakať? Uvidíte, že keď vám Boh obnoví srdce a oslobodí vás, znovu v sebe objavíte svoje dávno zabudnuté túžby a opustené sny. Objavíte, že vám je blízka nejaká predsta va, ako urobiť svet lepším. Tieto vynárajúce sa túžby sú pozvaniami - no nie aby ste sa okamžite rozbehli a snažili sa ich uskutočniť. To je tiež naivné. Sú to pozvania, ktoré majú priviesť vaše srdce k Milencovi. Máte ho poprosiť,

245

aby vás očistil, aby vo vás mohol rásť, aby vám mohol hovoriť o tom, ako, kedy a s kým túto túžbu naplníte. Obaja s Johnom máme radi vyjadrenie Frederika Buechnera: „Miesto, na ktoré nás Boh volá, je miestom, kde sa stretáva veľký hlad sveta s našou najhlbšou túžbou."

NEBOJTE SA ZASTRAŠOVANIA

Trochu to naháňa strach, však? Prijať Ježišove pozvania sa môže niekedy zdať ako najnebezpečnejšia vec, akú ste kedy urobili. Opýtajte sa Rachaby, Ester, Rút a Márie. Alebo Jeanine, Ellie, Tammy, Carol a Kathleen. Výkladový slovník definuje slovo „riskovať" ako vystaviť vlastný život možnosti zranenia, poškodenia alebo straty. Riskujeme, keď milujeme ľudí. Riskujeme, keď vykročíme a darujeme sa tomuto svetu, keď prehovoríme a napĺňame svoje sny, ktoré nám Boh dal. Riskujeme, keď prijímame nenahraditeľnú úlohu, ktorá je nám daná. Samozrejme, je to náročné. Ak by to bolo jednoduché, mnoho žien by tak už istotne žilo. Vráťme sa teda k tomu, čo povedal svätý Peter, keď povzbudzoval ženy, aby svoju krásu dávali s láskou iným. Tu sa ukrýva tajomstvo ženskosti: Nebojte sa nijakého zastrašovania (porov. 1 Pt 3, 6). Dôvodom, prečo sa bojíme vykročiť, je uvedomenie si faktu, že to nemusí dobre dopadnúť Máme v sebe množstvo starých rán, ktoré na nás kričia, aby sme si dali pozor. Padli sme až tak hlboko, že ak by to nedo padlo dobre, ak by sme neboli kladne prijaté, negatívna reakcia ľudí by bola naším rozsudkom. Rozsudkom pre naše bytie, naše srdce. Máme strach, že naše najhlbšie 246

pochybnosti o nás ako ženách by sa ešte umocnili. Bo jíme sa, že budeme znova počuť negatívnu odpoveď na svoju Otázku, ktorá bude prebodávať naše vnútro. Nao zaj vykročiť a riskovať môžeme iba vtedy, ak spočívame v Božej láske, ak sme prijali Boží zámer s naším životom - že sme vyvolené, že Boh nás veľmi miluje a je nami očarený. Až vtedy sa môžeme tomuto svetu slobodne darovať. Môžeme povedať, že ľudia nie vždy reagovali kladne na Ježišovu lásku. Keď vo viere vykročil a plnil úlohu, ktorú mohol uskutočniť len on, nestretol sa s prijatím. A to sme povedali veľmi mierne. Práve ľudia, kvôli ktorým kráčal Ježiš na smrť, zasypávali ho urážkami, robili si z neho posmech, pľuli mu do tváre, ukrižova li ho. Ježiš musel nekonečne dôverovať svojmu Otcovi. Celým svojím bytím. Peter ho uvádza ako príklad, keď hovorí: „Veď na to ste povolaní..., aby ste kráčali v jeho šľapajach... Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravod livo" (1 Pt 2, 21-23). Alebo, ako hovorí iný preklad, „samého seba zveril" Bohu. Bol v poriadku. Zveril sa celý Bohu. O niekoľko veršov ďalej hovorí Peter ženám: „Po dobne ženy... nebojíte sa nijakého zastrašovania" (1 Pt 3, 1. 6). Ježiš žil život lásky a nás pozýva, aby sme žili podobne. Bez ohľadu na reakciu. Bolo pre mňa veľmi náročné a nesmierne riskantné rozprávať a ponúkať svoje srdce na duchovných obno vách pre ženy. Mala som veľký strach. Keď som zača la prvý raz hovoriť, mala som viditeľnú nadváhu. Môj hriech, moja závislosť na jedle bola všetkým úplne jas ná. Stáť pred skupinou žien s evidentným nedostatkom vonkajšej krásy bolo pre mňa veľmi ponižujúce a ťažké. Cítila som, že riskujem, ak začnem s Johnom písať túto knihu. Bol to pre mňa risk deliť sa s vlastným životom.

247

Riskovala som, pretože toto je moja prvá kniha, pričom John je už veľmi známym a úspešným autorom. No my nemusíme čakať s dávaním vlastného života dovtedy, kým nám nebude úplne jasné, čomu sa máme v živote venovať. Nemáme čakať na dokonalosť. Ak by to tak bolo, kto by sa ešte odvážil darovať? Boh od nás chce, aby sme boli citlivé. Pozýva nás, aby sme sa delili o svoje slabosti a dávali, hoci sme slabé. Chce, aby sme ponúkali svoju krásu, ktorú nám daroval, dokonca aj vtedy, keď sme si vedomé, že nie je celkom taká, po akej túžime. Chce, aby sme mu dôverovali. Nie je dôležité, ako to nakoniec dopadne. Žiť ako skutočná žena je rozhodnutie, ktoré prijímame preto, že túžime byť skutočnými ženami. Je to láskyplná odpoveď na pozvanie nášho Milenca.

BUĎTE P R Í T O M N Á

Keď sme sa s Johnom presťahovali, pozvali nás na istý druh zoznamovacieho stretnutia, kde sme mali v rámci nášho predstavenia prezradiť ostatným naše „rodinné motto". V našej skupinke boli jedni starší manželia, kto rí nás priťahovali. Starému pánovi žiarili oči, mal takú iskru, akoby práve objavil tajomstvo života a chcel sa s ním s nami od veľkej radosti podeliť. Jeho manželka bola útla žienka, ktorú najlepšie opíšem, ak poviem, že bola veľmi prítomná. Vôbec sa neskrývala, nemala žiaden strach. Bola to žena, z ktorej vyžaroval pokoj, spokoj nosť, jednoducho prekypovala životom. Bola nádherná, plná života. Starší pán sa pozrel na svoju manželku a opýtal sa: „Máme rodinné motto?" Odpovedala: „No, posledných tridsať rokov je stále na chladničke." On povedal: „Čo

248

tam je, Amana?" Zasmiali sa a ona to napokon vysvet lila. Povedala, čím sa v živote riadila. A práve k tomu pozývala i ostatných. Ži teraz, kým ti srdce silne bije. Život je veľmi jemný..., krehký, príliš krátky. Nečakaj na zajtraj šok. Ži teraz! Ži teraz! Ži teraz! Žite teraz. Žiť ako pravá, vykúpená a zachránená žena znamená byť skutočne prítomná práve v tejto chvíli. Ak sa budete stále ukrývať, prídete o veľa. Nie je možné mať dôverný vzťah s Bohom ani s nikým iným, ak sa budete neustále ukrývať a ponúkať svetu iba to, o čom si myslíte, že by ste mali ponúkať, alebo o čom ste presvedčená, že od vás svet chce. Nemôžete plniť úlohu ezer, pre ktorú ste boli stvorená, ak zostanete zviazaná hanbou a strachom a budete ukazovať svetu len to, čo je pre vás „bezpečné". Máte iba jeden život. Najlepšie je preto žiť ten váš; ten, ktorý vám Boh určil. Čo odlišné od ostatných môžete ponúkať práve vy a čo Boh vložil do vášho života? Nie je to náhoda, že ste sa narodili. Ani svoje túžby nemáte náhodou. Víťazná Trojica mala s vami svoj zámer práve „na takýto čas" (Est 4, 14). Potrebujeme vás. Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umý vať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný (Jn 13, 3-5). Ježiš vedel, kto je. Vedel, odkiaľ prichádza a kam ide. Vedel, prečo prišiel. A tak, v sile a moci, v pokore

249

a úplnej slobode sa dáva. Slúži až do samého konca a dáva svoj život, obetujúc ho za nás ako svätú a ľúbez nú obetu. Hovorí, že to robí preto, aby nám dal príklad: „Aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám" (v. 15). Boh naozaj chce, aby ste vedeli, kto ste. Chce, aby ste chápali svoj život, aby ste vedeli, odkiaľ ste prišli a kam idete. Poskytuje to veľkú slobodu. Slobodu bytia, daro vania sa a lásky. Môžeme vám teda na chvíľu pripome núť, kto skutočne ste? Ste žena. Nositeľka Božieho obrazu. Koruna tvorstva. Boh si vás vyvolil predtým, ako stvoril čas a priestor. Ste úplne a vrúcne milovaná. Ste vzácna, hľadaná, milovaná vášnivou túžbou vášho Snúbenca, Ježiša. Ste nebezpečná svojou krásou a životodarnou silou. A ste veľmi potrebná. Môžete byť silná a nežná vďaka tomu, že ste boli ako žena vykúpená a zachránená. Cez vás Boh hovorí o svojom milosrdenstve, tajomstve, kráse a svojej túžbe po dôvernom vzťahu. Ste príťažlivá, môžete riskovať byť citlivá, ponúkať ľuďom hodnotu svojho života práve tak, ako aj svoje potreby, pretože ste chránená Božou láskou. Spolupracujete s Bohom prinášajúc život - vo svojich aktivitách, v práci i v živote ostatných ľudí. Vaše trpiace a prebúdzajúce sa srdce vás vedie priamo k Ježišovým no hám, kde na neho čakáte a slúžite mu. Oči jeho srdca boli a stále sú upreté na vás. Kráľ je očarený vašou krásou. Potrebujeme vás. Potrebujeme, aby ste boli vníma vejšia na Boha a na túžby, ktoré vložil do vášho vnútra, aby ste mohli skutočne žiť pre neho, aby ste mohli pl niť úlohu, ktorá je zverená iba vám. Možno máte byť koncertnou umelkyňou alebo učiteľkou. Možno máte byť neurologickou alebo cvičiteľkou koni. A možno ochrankyňou prírody, opatrovateľkou chudobných, sta rých alebo chorých. Určite ste však povolaná, aby ste boli ženou, kdekoľvek vás Boh vedie.

250

Moja milá, je to veľmi dôležité. Nech už je vaše povola nie akékoľvek, máte ozdobovať svet svojím tancom, nasle dovať Ježiša, kdekoľvek vás povedie. Najskôr vás privedie k sebe. A potom vás bude viesť, aby ste s ním išli do sveta, ktorý miluje: Ježiš potrebuje, aby ste ho milovali aj vy. Je to jeho Pozvanie.

SMIEM PROSIŤ?

Tesne pred koncom filmu Anna a král' je veta, ktorú by som vám rada sprítomnila. Pokúsim sa opísať vám tú situáciu. Dej sa odohráva v devätnástom storočí v krajine Siam (od roku 1939 Thajsko), v malej, no nádhernej ázijskej krajine, ktorá ešte stále žije v zajatí svojej dávnej minulosti. Anna, Angličanka žijúca v tejto krajine ako vychovávateľka početných kráľových detí, pomáha krá ľovi Mangkutovi pripraviť okázalú hostinu. Kráľ chce ukázať Britom, že jeho krajina je pripravená vstúpiť do svetového diania, a tak je večera pripravovaná v anglic kom štýle - strieborný príbor, obrusy, svetlo sviečok... a na záver ples. Po večeri nastáva čas prvého tanca. Kráľ ponúka An ne svoje rameno. Pozýva ju do tanca. Svoj zrak upriami len na ňu, je ňou úplne očarený. Čaká na jej odpoveď. Ona je očividne prekvapená a zmätená, no galantne je ho ponuku prijíma a vstáva. Prechádzajúc spolu popri dlhom stole kráľ neprestajne hľadí do jej očí a na tvári sa mu usádza jemný úsmev. Všetci sú prekvapení, že si vy bral práve ju. Niektorí sa pozerajú pohŕdavo, iní s obdi vom. No kráľ a Anna tomu vôbec nevenujú pozornosť. Anna prišla na bál pripravená. Bola nádherná. Mala oblečené prekrásne šaty, ktoré sa trblietali ako hviezdy 251

na nebi. Príprava jej trvala celé hodiny - vlasy, šaty, srd ce. Vstupujúc na tanečný parket dala Anna kráľovi pred všetkými najavo svoj strach z tanca s ním. „Dúfam, že neskončíme na zemi," povedala. Čo kráľ odvetil jej ne istému srdcu? „Som kráľ. Povediem vás." Ježiš vám ponúka svoje rameno. Pozýva vás do tan ca. Pýta sa: „Venujete mi tento tanec... každý deň vášho života?" Uprene vám hľadí do očí. Je očarený vašou krá sou. Usmieva sa. Nezáleží mu na tom, čo si kto myslí. Je pevný. Bude vás viesť. Čaká iba na vašu odpoveď. Môj milý mi hovorí: „Hor' sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2, 10).

252

K A Ž D O D E N N Á MODLITBA ZA SLOBODU Môj drahý Pane Ježišu, prichádzam teraz k tebe, aby si ma obnovil - aby si obnovil moju vernosť tebe, aby som mohla prijať tvoju milosť a milosrdenstvo, ktoré dnes tak veľmi potrebujem. Klaniam sa ti ako svojmu jedinému Pánovi. Celkom a bez výhrad ti odovzdávam každú časť svojho života. Prinášam ti svoje telo ako živú obe tu; dávam ti svoje srdce, dušu, myseľ, silu. Odovzdávam ti aj svojho ducha. Prikrývam sa tvojou krvou - svoje telo, dušu i ducha. A prosím ťa, Duchu Svätý, aby si vo mne obnovil jednotu s tebou, vtlač do mňa svo ju pečať a veď ma v tejto modlitbe.

Drahý Bože, svätá a víťazná Trojica, iba ty si hodný mojej chvály, oddanosti môjho srdca, mojej veleby, úplnej dôvery a slávy môjho života. Chválim ťa, skláňam sa pred tebou, odovzdávam ti túžbu svojho srdca po živote. Ty jediný si Život, ty si sa stal mojím životom. Zriekam sa iných bohov, každej modly, dávam ti miesto vo svojom srdci a vo svojom živote, ktoré si zaslúžiš iba ty. Ty si Hrdinom môjho príbehu, pat rím iba tebe. Odpusť mi, prosím, každý môj hriech. Skúmaj ma a poznaj moje srd ce, Pane. Ukáž mi miesta v mojom živote, ktoré ťa zraňujú, odhaľ každý môj súhlas

253

s nepriateľom, daruj mi milosť hlbokej a pravdivej ľútosti. Nebeský Otče, ďakujem, že ma miluješ a že si si ma vyvolil ešte pred stvorením sve ta. Ty si môj skutočný Otec - môj Stvoriteľ, môj Vykupiteľ, môj Ochranca, skutočný cieľ všetkého, vrátane môjho života. Milujem ťa, verím ti, chválim ťa. Ďakujem ti, že si mi do kázal svoju lásku tým, že si poslal svojho je diného Syna, Ježiša, aby sa za mňa obetoval a daroval mi nový život. Prijímam všetko, čo si mi v ňom dal - celý jeho život, všetko, čo pre mňa vykonal. Ďakujem ti, že si ma včle nil do Krista, že si mi odpustil moje hriechy, že si mi dal jeho spravodlivosť, že v ňom som dosiahla plnosť. Ďakujem, že si ma oži vil s Kristom, že si ma spolu s ním vyzdvihol a posadil po svojej pravici, že si mi dal jeho moc a pomazal si ma jeho Duchom Svätým. S vďakou prijímam tieto dary a odovzdávam im vládu nad svojím životom.

Ježišu, ďakujem, že si prišiel kvôli mne a vykúpil si ma za cenu svojho života. Kla niam sa ti ako svojmu Pánovi; milujem ťa, chválim ťa, dôverujem ti. Úprimne ťa pri jímam ako svoje vykúpenie, prijímam tvo je dielo a triumf tvojho ukrižovania, skrze ktoré som tvojou krvou očistená od každé ho hriechu. Moja stará prirodzenosť je od stránená, moje srdce je obrezané pre Boha a všetko, čo si na mňa robilo akékoľvek ná roky, je v ňom odzbrojené. Prijímam svoje miesto na tvojom kríži a v tvojej smrti, kde

254

som spolu s tebou zomrela hriechu, telu, svetu a diablovi. Som ukrižovaná spolu s Kristom. Beriem svoj kríž a križujem svo je telo so všetkou jeho pýchou, neverou a modlárstvom. Odkladám starého člove ka. Staviam dnes kríž Ježiša Krista medzi seba a všetkých ľudí, duchov a veci. Duchu Svätý, obdar ma plnosťou ovocia, ktoré mi zaslúžilo ukrižovanie Ježiša Krista. S vďa kou prijímam tieto dary a odovzdávam im vládu nad svojím životom.

Ježišu, s pokorou ťa prijímam aj ako svoj nový život, svoju svätosť a svoje posväte nie. Prijímam tvoje dielo a víťazstvo tvojho vzkriesenia, ktorým som spolu s tebou vsta la k novému životu, aby som kráčala v no vosti života, zomierala hriechu a žila v Bo hu. Som ukrižovaná s Kristom a už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Prijímam svoje miesto v tvojom zmŕtvychvstaní, v ktorom som spolu s tebou znova ožila a skrze teba vládnem nad svojím životom. Obliekam si dnes nového človeka, plného svätosti, po kory, spravodlivosti, čistoty a pravdy. Od teraz je mojím životom Kristus, ktorý ma posilňuje. Duchu Svätý, obdar ma plnos ťou vzkriesenia Ježiša Krista. S vďakou pri jímam tvoje dary a odovzdávam im vládu nad svojím životom.

Ježišu, s pokorou ťa prijímam ako moc ného vládcu, ktorý dosiahol trvalé víťazstvo

255

nad Satanom a jeho kráľovstvom. Prijímam dielo a víťazstvo tvojho nanebovstúpenia, ktorým si vykonal súd nad Satanom, zvrhol si ho, odzbrojil si jeho mocnosti. Bola ti da ná všetka moc na nebi i na zemi, a mne si dal na tom plnú účasť v tebe, ktorý si Hla vou všetkého. Prijímam svoje miesto v tvo jom nanebovstúpení, ktorým som bola s te bou vyzdvihnutá, sedím po pravici Otca a spolu s tebou mám nad všetkým moc.

Zvolávam tvoju moc a tvoje kráľovstvo a dávam im vládu vo svojom živote, vo svo jej rodine, domácnosti, vo všetkom, čo mi je zverené. Obraciam teraz plnosť tvojho diela - tvoj kríž, vzkriesenie a nanebovstúpenie - proti Satanoví a jeho kráľovstvu, proti všetkým jeho poslom a ich útokom proti mne a na všetko, čo mi je zverené. Väčší je ten, ktorý je vo mne, ako ten, ktorý je vo svete. Kristus mi dal moc zdolať všetku moc Zlého a ja sa dovolávam tejto moci a obra ciam ju proti všetkým nepriateľom. Vyhá ňam ich v mene Ježiša Krista. Duchu Svätý, obdar ma plnosťou nanebovstúpenia Ježiša Krista. S vďakou prijímam tieto dary a odo vzdávam im vládu nad svojím životom.

Duchu Svätý, s pokorou ťa prijímam ako svojho Radcu, Tešiteľa, Silu a Vodcu. Ďakujem ti, že si ma zapečatil v Kristovi. Klaniam sa ti ako svojmu Pánovi a prosím ťa, aby si ma voviedol do plnej pravdy, aby 256

si pomazal celý môj život, každý môj krok, moje povolanie. Prosím, aby si ma dnes vie dol hlbšie do Ježišovho srdca. Odovzdávam ti celý svoj život, každú jeho oblasť a kaž dú jeho stránku - svoje telo, dušu i ducha - a prosím ťa o naplnenie, aby som mohla s tebou kráčať všade, kde ma povedieš. Na plň ma, drahý Duchu Svätý, všetkými darmi Turíc. Drahý Duchu Svätý, naplň ma až po okraj. S vďakou prijímam tieto dary a odo vzdávam im vládu nad svojím životom.

Nebeský Otče, ďakujem ti, že si ma v Je žišovi Kristovi obdaroval všetkým nebeským duchovným požehnaním. Prijímam dnes toto požehnanie a prosím Ducha Svätého, aby ho vniesol do všetkého, čo budem dnes prežívať. Ďakujem ti za predrahú Ježišovu krv. Znova ma obmy jeho krvou a očisti ma od každého hriechu, škvŕn a diablových návnad. Obliekam si dnes výzbroj - opasok pravdy, pancier spravodlivosti, obuv poho tovosti pre evanjelium pokoja, prilbu spásy. Dvíham štít viery a beriem do rúk meč Du cha, ktorým je Božie slovo. Týmito zbra ňami sa v Božej moci staviam proti Zlému. Rozhodujem sa modliť sa za každých okol ností v Duchu, byť silná v tebe, môj Pane, v tvojej moci.

Otče, ďakujem ti za tvojich anje lov. V moci Ježiša Krista ich zvolávam a posielam ich bojovať za mňa a mojich 257

najdrahších. Nech ma strážia v každej chvíli dnešného dňa. Ďakujem za všetkých, ktorí sa za mňa modlia; vyznávam, že potrebujem ich modlitby, a prosím, aby si poslal svojho Ducha, ktorý ich bude volať k modlitbe za mňa, ktorý ich bude zjednocovať v modlit be príhovoru za mňa. Zvolávam kráľovstvo Ježiša Krista v tento deň na svoj domov, svoju rodinu, svoj život a na všetko, čo mi je zverené. Za to všetko sa modlím v mene Ježiša Krista a jemu vzdávam všetku slávu, česť a vďaku.

258