Brezova by Missing Element

MatĂşĹĄ Valihora

Brezov

BrezovĂĄ o minulosti brezovej pod bradlom pred rokom 1848

isbn 978-80-970763-0-6

MatĂşĹĄ Valihora

BrezovĂĄ

o minulosti brezovej pod bradlom pred rokom 1848

isbn 978-80-970763-0-6

Poďakovanie Za to, že táto kniha mohla uzrieť svetlo sveta, za to, že vôbec vyšla, ďakujem najmä dvom ľuďom – Alžbete Fedorovej a Ing. Miroslavovi Fedorovi. Za výtvarný koncept a grafickú úpravu ďakujem mojej sestre Hane Valihorovej, ktorá tieto činnosti urobila pro bono. Za lektorovanie rukopisu knihy, preklady dokumentov z latinčiny a za recenziu ďakujem prof. PhDr. Jánovi Lukačkovi, CSc. Ďakujem tiež prof. PhDr. Jozefovi Baďuríkovi, CSc. – ďalšiemu recenzentovi knihy. Za preklady dokumentov z latinčiny a maďarčiny ďakujem PhDr. Alexandre Ostertagovej, PhD., Mgr. Veronike Novákovej a Mgr. Mariánovi Babirátovi. Za jazykovú korektúru ďakujem Mgr. Zuzane Kovářovej. Za konzultáciu II. a III. kapitoly ďakujem PhDr. Zdenkovi Farkašovi, PhD., za konzultáciu I. kapitoly ďakujem doc. RNDr. Milošovi Stankovianskemu, Csc., za konzultáciu brezovských reálií ďakujem Mgr. Jele Juríčkovej a za podporu úsilia o vydanie knihy ďakujem PhDr. Slavomírovi Michálkovi, DrSc. Za cennú pomoc ďakujem i: Ing. Jánovi Ábelovi, Ing. arch. Martinovi Bónovi, PhDr. Ľubomírovi Bosákovi, Mgr. Magdaléne Brinckovej, Ing. Vladimírovi Bzdúškovi, Štefanovi Ciranovi, Mgr. Radoslavovi Čambalovi, Štefanovi Gavurníkovi, Vladimírovi Jamárikovi, PaedDr. Martinovi Janštovi, PhDr. Jozefovi Karlíkovi, Mariánovi Klčovi, Silvii Konečnej, Mgr. Antonínovi Konečnému, Mgr. Zuzane Kostelnej, PhDr. Ingrid Kostovskej, RNDr. Štefanovi Kvetákovi, CSc., prof. PhDr. Jánovi Michálkovi, DrSc., Mgr. Martinovi Michálkovi, Viere Mikulčíkovej, Fedorovi Mikulčíkovi, PhDr. Štefanovi Mruškovičovi, CSc., doc. PhDr. Ivanovi Mrvovi, CSc., Jánovi Noskovi (Kašovskému), Jánovi Ožvoldíkovi, PhDr. Alžbete Podobovej, Mgr. Helene Polakovičovej, Ing. Jánovi Raganovi, Mgr. Antonovi Števkovi, Ing. Jurajovi Turčanovi, Mgr. Petrovi Uhlíkovi, Vladislavovi Valihorovi.

Obsah Úvod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 I. Zvlnený terén posiaty kopcami Poloha, prírodné pomery, krajina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7

II. Na Baranci a vo Štverníku Územie Brezovej v praveku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17

III. Usque ad villam Brizoua (až k dedine Brezová) Brezová v stredoveku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31 Vznik Brezovej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Najstaršie písomné zmienky o Brezovej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Opevnenie na Ostrieži . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Husitská tradícia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

31 35 42 47

IV. Matej Kassparowich, na ten čas richtár brezovský Brezová v rokoch 1564 – 1708 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53 (Znovu)postavenie Brezovej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pôvod obyvateľstva . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Dedina Brezová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Hospodárstvo, vznik kopaníc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Náboženské pomery . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

54 57 59 74 76

obsah

V. Navždy konať po dva slobodné verejné výročné jarmoky Brezová v rokoch 1709 – 1779 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 89 Oppidum Brezová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 89 Hospodárstvo, vznik cechov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 105 Náboženské pomery . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112

VI. Ja, ta len do Peštu alebo do Kečkemétu Brezová v rokoch 1780 – 1847 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119 Brezová v rokoch 1780 až 1847 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119 Hospodárstvo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134 Náboženské pomery . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 139

VII. Na záver Pamiatky na minulosť Brezovej pred rokom 1848 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 147 Pravek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 147 Stredovek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 147 Novovek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 148

Ľudia Mená a priezviská obyvateľov zapísané v daňovom súpise Brezovej z roku 1794 . . . . . . . . Mená a priezviská obyvateľov zapísané v daňovom súpise obce Košariská z rokov 1791/1792 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Súhrnné počty z daňového súpisu Brezovej z roku 1794 a z daňového súpisu obce Košariská z rokov 1791 / 1792 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zoznam brezovských richtárov a notárov do roku 1847 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zoznam brezovských farárov, rabínov a učiteľov do roku 1847 . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

163 169 173 179 183

Druhá časť – pramene Dokument č. 1 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 195 Darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. z roku 1262. Kráľ v nej comesovi Zochudovi (Zochud) a jeho bratom Serafínovi (Serefel), Deršovi (Ders) a Ladislavovi (Ladizlao) daruje zeme Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Dokument č. 2 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 199 Darovacia listina vyhotovená pre Serafína, datovaná k roku 1262. Serafín (Serefel) podľa nej dostal zeme Osuské, Ropov, Hradište a Dubové (Ozus, Rupov, Haradicha, Dumbou) a zeme Záhorec a Šterusy (Zahurch a Ceteruch). Dokument č. 3 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 203 List obyvateľov dediny Brezovej Mikuláša Husličku a Jána Adamoviča z roku 1601. Dokument č. 4 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 205 Svedectvo z roku 1606, vydané slúžnym Nitrianskej stolice Benedictom Zongorom a prísažným súdu Nitrianskej stolice Nicolausom Bolgárom. Dokument č. 5 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 209 List richtára a prísažných dediny Brezová zo 4. mája 1634, adresovaný richtárovi a konšelom mesta Trnava. Dokument č. 6 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 211 Privilégium trhového práva pre obyvateľov obce Brezová vydané 10. mája 1709 cisárom Jozefom I.

obsah

Dokument č. 7 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 215 J. N. J. – rukopis o dianí v Brezovej v rokoch 1654 až 1736. Dokument č. 8 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 247 Prothocolum Privilegiati oppidi Brezova. Dokument č. 9 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 293 Žiadosť tristošiestich kopaničiarov žijúcich v Košariskách a Priepasnom o oddelenie sa od Brezovej z 20. júla 1787. Dokument č. 10 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 295 Artikuly garbiarskeho cechu v Brezovej z roku 1833.

Zoznam prameňov a literatúry . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 327

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Úvod

minulosti Brezovej pod Bradlom sú známe najmä udalosti roku 1848, slovenské národné hnutie či osobnosti 19. a 20. storočia – Samuel Jurkovič, Milan Rastislav Štefánik1, Štefan Osuský, Ján Papánek a iní.2 Ľudia však žili v Brezovej3 aj predtým, kedy sa odohrali spomenuté deje a pôsobili uvedené osobnosti. A práve minulosť Brezovej pred rokom 1848 – staršia a menej známa, no tiež bohatá – je predmetom záujmu tejto knihy. 123

Ten, kto dosiaľ chcel alebo potreboval poznávať staršiu minulosť Brezovej, pravdepodobne siahol po jedinej existujúcej monografii Brezovej s názvom Brezová pod Bradlom vydanej v roku 1970 či po jej novom, rozšírenom vydaní z roku 1998. Dozvedel sa, že Brezová vznikla až na začiatku novoveku. Že síce existuje písomná zmienka o potoku Brezovej (Brizona) pochádzajúca už z roku 1263, no tento „...ojedinelý, čo ako vzácny údaj...ešte nijako nedo svedčuje existenciu osady...“ a k osídleniu Brezovej dochádza až v polovici 16. storočia.4

1 Košariská, rodisko M. R. Štefánika, boli v dobe jeho narodenia adminis-

tratívne súčasťou Brezovej, samostatnou obcou sa pod názvom KošariskáPriepasné stali v roku 1926. Štefánik sám ako rodisko uvádzal Košariská. 2 Osobnostiam a udalostiam do 19. storočia sú v Brezovej venované dva pamätníky (Pamätník Majstra Jana Husa a tabuľa v rímskokatolíckom Kostole najsv. Trojice), osobnostiam a dejom 19. a 20. storočia vyše dvadsať pamätníkov a pamätných tabúľ. 3 Dnešný názov Brezová pod Bradlom dostala obec až v roku 1928, predtým sa volala Brezová. 4 Michálek, J. – Juríček, J. (zostavovatelia): Brezová pod Bradlom, Bratislava 1970, str. 17 a 18.

Minulosť Brezovej, domova môjho i generácií mojich predkov,5 ma vždy zaujímala. Zistil som, že údaje o vzniku Brezovej uvádzané monografiou Brezová pod Bradlom sú mylné a Brezová existovala už v stredoveku.6 Tak som po staršej minulosti Brezovej, z ktorej, žiaľ, v monografii vypadlo celé jedno obdobie – stredovek, začal „pátrať“. S rastúcim počtom poznatkov z „pátrania“ postupne vznikal obraz staršej minulosti Brezovej. Výsledkom snahy zoznámiť s týmto obrazom spoluobčanov i verejnosť je kniha, ktorú držíte v rukách. Pramenný výskum som urobil a knihu som napísal na vlastné náklady. Viaceré dosiaľ neznáme dokumenty, ktoré podstatne rozšírili poznanie staršej minulosti Brezovej, 5 Spomeniem napríklad Brezovčanov – garbiara Štefana Šlahora – môjho

praprapraprastarého otca či ševca Štefana Palanského, narodeného roku 1820 – môjho praprastarého otca. 6 Koncom roku 2005 som do vyhľadávača na webovej stránke www.arcanum. hu/mol zadal heslo Brizona. Zobrazili sa texty latinsky písaných listín z 13. storočia, uložených v Maďarskom krajinskom archíve a uverejnených v edícii prameňov Codex diplomaticus Arpadianus continuatus. Okrem potoka Brezová listiny výslovne uvádzali aj dedinu Brezová a narušili mi tak monografiou podávaný obraz minulosti.

úvod

som vyhľadal pri výskume prameňov dochovaných v archívoch a aj v súkromnom vlastníctve. V roku 1993 archeológovia zistili v Brezovej stopy neskorostredovekého opevnenia. Od roku 2006 som našiel v Brezovej ďalšie archeologické náleziská. Krátkodobý záchranný a zisťovací archeologický výskum uskutočnený na jednom z týchto nálezísk posunul počiatok osídlenia územia Brezovej o pol tisícročia hlbšie do minulosti – do neskorej doby kamennej. Počas štyroch desaťročí, ktoré uplynuli od vydania monografie Brezová pod Bradlom, vznikala nová odborná literatúra týkajúca sa sčasti aj starších dejín Brezovej (napríklad otázok osídlenia Myjavskej pahorkatiny, vzniku kopaníc atď). Výskum prameňov uchovaných v archívoch a v súkromnom vlastníctve i štúdium publikovaných prameňov, spolu so zisteniami, ktoré priniesli archeologický prieskum a odborná literatúra, sa mi stali zdrojom nových poznatkov o staršej minulosti Brezovej. Cieľom tejto knihy je preto načrtnúť taký obraz7 staršej minulosti Brezovej, ktorý je založený najmä na spomenutých nových poznatkoch. Niektoré údaje knihy sa týkajú aj dnešných obcí Košariská a Priepasné, ktoré počas sledovaného časového 7 Prečo sú dejiny iba obrazom minulosti výstižne popísal historik Dušan

Třeštík: „...historik ...stojí pred minulosťou ako pred zboreniskom, ktoré kedysi bolo domom, teraz z neho zostala len hromada sute. Nezostáva nič iné len z neho vyberať jednotlivé tehly ...Tehly sú pravé, ale čo hovorí ich hromada o dome? Sú medzi nimi i zlomky ostení, zárubní a rohové kamene, a preto ich možno...rôzne zostavovať a skúšať tak nájsť podobu domu, v ktorom mali kedysi svoje miesto. Je to neisté, kameň, o ktorom sa domnievame, že spevňoval roh stavby, mohol byť v zápraží, je to ale jediná, i keď riskantná cesta ...To, čo takto na zborenisku minulosti vytvoríme, nemôže byť samozrejme ľubovoľnou futuristickou architektúrou, musí zahrňovať všetky autentické stavebné články ...Ale i tak, pri všetkej snahe o vernosť, to nikdy nebude ten dom, ktorý tu kedysi stál a bol obývaný živými ľuďmi. Môže sa mu len podobať. Skromný historik sa s tým zmieri. Vie totiž, že pravdu o minulosti nikdy nepoznáme, môžeme ju len napodobňovať, simulovať, vytvárať jej obrazy…“. Třeštík, D.: Počátky Přemyslovců, Praha 2006, str. 13, 14.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

rámca boli (okrem rokov 1787 až 1799) ako kopanice súčasťou Brezovej.8 Sústavnejšie písomné pramene viažuce sa k Brezovej jestvujú len pre posledných 280 rokov sledovaného časového rámca. Kniha sa tak pri popise praveku a sčasti i stredoveku opiera o archeológiu. Archeologický výskum územia Brezovej zachytil z tisícročí iba niektoré úseky a podľa všetkého existovali i obdobia, kedy bolo územie neosídlené. O prvých štyroch tisícoch rokov sledovaného rámca umožnila archeológia napísať niekoľko strán. Bude sa v nich hovoriť prevažne o stopách stavieb, nástrojoch či keramike. Ďalšie kapitoly, venované posledným stovkám rokov sledovaného časového rámca, sa už môžu opierať najmä o písomné pramene. Tie sú na začiatku ojedinelé, medzi prvým a druhým je tristoročná medzera. Neskôr počet prameňov rastie, avšak nejde o žiaden súvislejší celok archiválií.9 Obraz staršej minulosti Brezovej preto vznikal okrem iného i na základe dlhého a náročného spracovávania čiastkových údajov z prameňov roztrúsených vo viacerých archívoch i v súkromnom vlastníctve. Výber z najdôležitejších dokumentov k staršej minulosti Brezovej vyhľadaných v archívoch a v súkromnom vlastníctve, doplnený už publikovanými dokumentami, tvorí druhú časť knihy nazvanú Pramene. Viaceré z dokumentov uvedených v Prameňoch okrem toho, že sú základným zdrojom informácií z minulosti Brezovej, jej správy, hospodárstva či náboženských 8 V rokoch 1787 až 1799 tvorili Košariská spolu s Priepasným samostatnú

obec (bližšie viď VI. kapitola).

9 V samotnej Brezovej sa uchovalo pomerne málo archiválií (v archíve

brezovského evanjelického cirkevného zboru a v súkromnom vlastníctve). Z dokumentov nachádzajúcich sa v brezovskom obecnom úrade zostalo už iba torzo uložené v Skalici, v Štátnom archíve Bratislava, pobočka Skalica.

pomerov, umožňujú nahliadnuť aj do niektorých častí zo životov vtedajších ľudí. Tieto sú zachytené napríklad v listoch zachovaných od začiatku 17. storočia. Tiež kronika Prothocolum Privilegiati Oppidi Brezova (záznam /kronika/ privilegovaného mestečka Brezovej), písaná medzi rokmi 1770 až 1823, prináša miestami až detailný pohľad na osudy obyvateľov Brezovej. V Prameňoch je k odpisom latinsky, maďarsky a česky písaných dokumentov priložený ich preklad do slovenčiny. K odpisom dokumentov písaných v silne bohemizovanej predspisovnej slovenčine som pre ľahšie čítanie priložil ich prepis používajúci súčasný pravopis, zároveň však v čo možno najväčšej miere rešpektujúci a zachovávajúci jazyk týchto dokumentov.

Matúš Valihora

„

...brezovskí kováči od Priehorskej cesty pod skalu Vrátne v tom boku, ako sa prechádza za Chtelnický chodníček, uhlie pálievali a iní tiež Brezovania tam slobodne drevo rúbali a lichvu pásavali...

“

krajina

„

Roku Pána v 1820 veľká povodeň... vody všetky domy zborila

“

Zvlnený terén posiaty kopcami Poloha, prírodné pomery, krajina

obrú možnosť pohľadu na okolitú krajinu ponúka nad Brezovou sa vypínajúci vrchol Bradla. Pozorovateľ z neho uvidí zvlnený terén posiaty kopcami, poľami a lúkami, ovocnými sadmi, lesmi i menšími skupinami stromov, rozbrázdený početnými dolinami a výmoľmi.1 V strede tejto krajinnej scenérie sa nachádza Brezová. Na západe, severe i východe ju obkolesujú kopanice, juh zas zaberajú lesmi pokryté vrchy Brezovských Karpát. Ďalej v pozadí je možné na severe zazrieť Biele Karpaty, na západe rovinaté Záhorie, na východe sa pomedzi hory otvára pohľad i na zlomok Považia. 1

Brezová pod Bradlom leží na západe Slovenska, v regióne, ktorý mal v minulosti pomenovanie kraj belohorský alebo kút belohorský2, dnes sa označuje ako podbradliansko-podjavorinský kraj či kopaničiarsky kraj. Po vzniku Uhorska sa tento región stal pohraničným krajom. Severná hranica regiónu, patriaca pohoriu Biele Karpaty, je totožná so štátnou hranicou s Českou republikou, centrálna časť leží v Myjavskej pahorkatine, južná a východná hranica patrí k pohoriu Malé Karpaty.3 A práve na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny je položená Brezová. Pohorie Malé Karpaty, ktoré sa v dĺžke 90 km ťahá od prielomovej doliny Dunaja, známej ako Devínska

brána, po Bzince pod Javorinou, tvorí prírodnú prekážku medzi Záhorskou nížinou a Podunajskou nížinou. Jeho podcelok, rozprestierajúci sa od Bukovskej brázdy až po Prašnícku bránu,4 nesie názov Brezovské Karpaty. Najvyššie vrchy Brezovských Karpát presahujú výšku 500 m (Klenová 585 m n. m., Vrátne 576 m n. m., Vysoká hora 558 m n. m.). Vo vnútri Brezovských Karpát, 6 km južne od Brezovej, sa nachádza Dobrovodská kotlina. Desať kilometrov západne od Brezovej leží Borská nížina patriaca už k rovinatému Záhoriu. Dvanásť kilometrov východne od Brezovej sa zas Podmalokarpatskou pahorkatinou otvára údolie Váhu. Jedna z ciest, ktoré prekonávajú Malé Karpaty a spájajú

1 V brezovskom nárečí sa pre výmoľ používa pomenovanie járek. 2 Viď Pramene, Dokument č. 7., str. 3 a 6. Pomenovanie bolo odvodené

od Malých a Bielych Karpát, ktoré sa vtedy nazývali Biele hory.

3 Brezová pod Bradlom, najjužnejšie sídlo regiónu, je od hranice s Českom

vzdušnou čiarou vzdialená len 16 km.

4 Prašnícka brána, ktorá leží východne od Brezovej, tvorí predel medzi Bre-

zovskými a Čachtickými Karpatmi.

I. Kapitola

tak Záhorie s Považím, prechádza Brezovsko-vrbov skou bránou5, a teda aj cez Brezovú. Do nasledujúceho popisu územia Brezovej zaraďujem okrem brezovského i katastre susedných obcí Košariská a Priepasné. Ako už bolo uvedené, počas sledovaného časového rámca tejto knihy boli Košariská i Priepasné (okrem rokov 1787 až 1799) ako kopanice súčasťou Brezovej. Územie Brezovej možno rozdeliť na dve časti – hornatú južnú časť a nižšie položenú pahorkatinno-vrchovinnú severnú časť. Južná časť územia Brezovej patrí Brezovským Karpatom. Je tvorená silne členitou vrchovinou s vrchmi vysokými od 360 m n. m. až po 585 m n. m. vysokú Klenovú, ktorá je najvyšším bodom územia Brezovej. Najnižší bod, koryto Brezovského potoka, je na juhozápadnej hranici územia Brezovej a má výšku 245 m n. m. Nižšie položená severná časť územia Brezovej, v ktorej sa nachádzajú i všetky brezovské kopanice, patrí do Myjavskej pahorkatiny. Má ráz silne členitej pahorkatiny, v najjužnejšej časti zmiernený do stredne členitej pahorkatiny. Výnimkou však je masív Bradla (543 m n. m.), ktorý má už charakter silne 5 Spomínaná cesta vedie koridorom lemovaným z jednej strany Brezovskými

Karpatmi a z druhej strany nielen Čachtickými Karpatmi, ale i Myjavskou pahorkatinou. Na označenie tohto koridoru použili archeológovia a historici rôzne termíny, napríklad Vrbovský priesmyk či Brezovský priesmyk, viď trebárs Říhová, D.: Slovanské osídlenie v okolí Senice nad Myjavou. In: Sborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, rad Musaica, ročník XII(1), Bratislava 1961, str. 64. Termín priesmyk je však z geomorfologického hľadiska v tomto prípade nesprávny. Existujúci termín Prašnícka brána zas označuje iba predel medzi Brezovskými a Čachtickými Karpatmi a pre označenie celého koridoru je pojmom príliš úzkym. Preto budem používať termín Brezovsko-vrbovská brána, ktorý v konzultácii k tomuto problému navrhol doc. RNDr. Miloš Stankoviansky, CSc. Spomínaná cesta teda vedie zo Záhoria dolinou Brezovského potoka, v Brezovej vstúpi do Brezovsko-vrbovskej brány, prejde obcou Košariská, údolím Holešky a vo Vrbovom, kde sa Brezovsko-vrbovská brána končí, vyústi do Považia. Najvyšší bod Brezovsko-vrbovskej brány s výškou 350 m n. m. leží v obci Košariská v sedle medzi masívom Bradla (s najvyšším vrcholom 543 m n. m.) a vrchmi na severnom okraji Brezovských Karpát (najvyšší – Vysoká hora 558 m n. m.).

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

členitej vrchoviny. Brezovské kopanice ležia v dolinách potokov ústiacich do Brezovského potoka. Ich výška sa pohybuje od 260 m n. m. v Dolnom Štverníku až po 442 m n. m. v Priepasnom, časť Dlhý Vŕšok. Temer celé územie Brezovej je odvodňované Brezovským potokom a patrí do povodia rieky Moravy, len malá časť na východe odvodňovaná Holeškou spadá do povodia Váhu. Pôdu územia Brezovej tvoria rendziny a hnedé lesné pôdy (kambizeme), okrajovo sa vyskytujú i ilimerizované pôdy (luvizeme). Samotná Brezová sa nachádza v doline dlhej dva a pol kilometra a širokej od dvesto do päťsto metrov. Severný koniec doliny má výšku 266 m n. m., južný 252 m n. m. a preteká ňou Brezovský potok. Dolinu obkolesujú nasledujúce vrchy: na juhu Ostriež (370 m n. m.), na východe Baranec (378 m n. m.) a na severe Bradlo (543 m n. m.). Dva z menovaných vrchov, Ostriež a Baranec, patria medzi tzv. erózne odľahlíky, odrezané eróznou činnosťou miestnych tokov od masívu Brezovských Karpát.6 Ostriež i Baranec, oddelené od ostatných vrchov, sa v minulosti stali vhodnými miestami na stavbu neveľkých opevnení, ktorých existenciu nedávno preukázali archeologické nálezy.7 Územie Brezovej patrí do mierneho atlantickokontinentálneho podnebného pásma. Priemerná ročná teplota vzduchu dosahuje v Brezovej 8,6 ºC,8 6 K brezovským odľahlíkom viď Stankoviansky, M.: Reliéf kontaktnej zóny

Brezovských Karpát a Myjavskej pahorkatiny so zvláštnym zreteľom na erózne odľahlíky. In: Geografický časopis, roč. 48, č. 1, Bratislava 1996, str. 54 až 57. 7 K archeologickým nálezom na Baranci a Ostrieži viď II. a III. kapitola tejto knihy. 8 Ide o priemernú ročnú teplotu vzduchu v Brezovej pod Bradlom v rokoch 1961 – 1990 (údaje spred roku 1848 nie sú k dispozícii). Posledné dvadsaťročie je podstatne teplejšie ako štandardný normál 1961 – 1990. Uvedené informácie mi poskytol RNDr. Štefan Kveták, CSc zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.

Poloha, prírodné pomery, krajina

čo je menej než v susedných nižšie položených rovinatých oblastiach na Považí i na Záhorí. Preto poľnohospodárske práce v Brezovej začínali o dva-tri týždne neskoršie než napríklad v okolí Trnavy.9 Naproti tomu priemerný ročný úhrn zrážok v Brezovej (687 mm)10 je o niečo vyšší než v Považí a Záhorí. Členitý terén, chladnejšie podnebie s výdatnejšími zrážkami a nízka úrodnosť pôdy mali vplyv na charakter poľnohospodárstva. Neumožňovali pestovanie obilia v takej miere, ako tomu bolo v susednom Považí či Záhorí. Vďaka výdatným lúkam a pasienkom sa však výrazne rozvinul chov statku. Svedčia o tom napríklad údaje daňového súpisu Brezovej z roku 1794 a daňového súpisu obce Košariská z rokov 1791/1792. V oboch súpisoch boli polia zaradené do najnižšej triedy (III. trieda), lúky však patrili k I. triede.11 V živote ľudí závislých na poľnohospodárstve hralo podnebie, ovplyvňujúce okrem iného i výšku úrody, veľkú rolu. Dá sa uvažovať o vplyve klimatického optima v období medzi rokmi 6500 až 1400 p. n. l. na praveké osídlenie územia Brezovej12 alebo o hy9 Podľa údajov v rukopise nevydanej monografie Osuský, S. Š. (zostavova-

teľ): Brezová pod Bradlom, kapitola Pôdohospodárstvo (autor Ján Fajnor), str. 89. Po údajoch tejto nevydanej monografie bolo potrebné siahnuť preto, že v príslušnej odbornej literatúre sa údaje o začiatku poľnohospodárskych prác pre Brezovú neuvádzajú. 10 Ide o priemerný ročný úhrn zrážok v Brezovej pod Bradlom v rokoch 1951 – 2009 (údaje spred roku 1848 nie sú k dispozícii). Uvedené informácie mi poskytol RNDr. Štefan Kveták, CSc. 11 Viď tabuľka Súhrnné počty z daňového súpisu Brezovej z roku 1794 a z daňového súpisu obce Košariská z rokov 1791/1792 na str. 173–178 tejto knihy. 12 Doklad o klimatickom optime sa nachádza i v susedstve Brezovej. Je ním lokalita Babina v obci Hradište pod Vrátnom. Prírodovedec V. Ložek uvádza, že v priebehu klimatického optima v lokalite vznikli mocné vrstvy penovcov a travertínov. Spodné dve tretiny 8 m vysokého odkryvu sú z doby atlantiku a epiatlantiku (6500 až 1400 r. p. n. l.). Tmavá pôda viditeľná v ľavom krídle profilu pochádza zo suchého obdobia subboreálu (1400 až 700 r. p. n. l.), kedy ložisko dočasne vyschlo a bolo navštevované ľuďmi z konca bronzovej doby (Ložek, V.: Zrcadlo minulosti. Česká a slovenská krajina v kvartéru, Praha 2007, str. 59).

potéze, že sa katastrofálne dažde v 14. storočí mohli podieľať na predpokladanom spustnutí stredovekej Brezovej.13 Spomínaná brezovská kronika Prothoco lum Privilegiati Oppidi Brezova, vedená medzi rokmi 1770 až 1823, obsahuje na viacerých miestach údaje aj o počasí a od neho závislej veľkosti úrody.14 Osídlenie územia Brezovej je doložené už pre niektoré úseky praveku. Skromné zisťovacie archeologické výskumy však neumožňujú určiť rozsah vplyvu tohto osídlenia na okolitú krajinu. Ako dedina je Brezová prvýkrát písomne spomenutá v roku 1262, nedostatok prameňov opäť neumožňuje zistiť rozsah vplyvu osídlenia na krajinu. Sústavnejšie písomné pramene o osídlení Brezovej začínajú až od 2. polovice 16. storočia. Ukazujú, že nedostatočná rozloha brezovskej doliny viedla k nutnosti hľadať novú pôdu. Kvôli silne členitému charakteru územia Brezovej ju bolo treba získavať v zalesnených dolinách a svahoch. Klčovaním lesov tam bola získavaná kopaničiarska pôda a vznikalo kopaničiarske osídlenie. Tento proces prebiehal postupne. Do 1. polovice 19. storočia, podobne ako v celom podbradliansko-podjavorinskom kraji, vyrástlo aj na území Brezovej, s výnimkou južnej hornatej časti patriacej Brezovským Karpatom, rozptýlené kopaničiarske osídlenie. Ani tak však členitým terénom, podnebím a úrodnosťou pôdy obmedzované poľnohospodárstvo nestačilo uživiť prudko rastúci počet obyvateľstva, ktoré bolo nútené siahať po ďalších zdrojoch obživy – remeselnej výrobe, furmankách, sezónnych poľnohospodárskych prácach v úrodnej13 Bližšie v III. kapitole. 14 Text kroniky Prothocolum Privilegiati Oppidi Brezova je uverejnený

v Prameňoch ako Dokument č. 8.

I. Kapitola

ších oblastiach. Podľa dikálneho súpisu Nitrianskej stolice z roku 1753 bolo v Brezovej 206 remeselníkov, čo bol štvrtý najvyšší počet remeselníkov v rámci celej stolice.15 K odlesňovaniu dochádzalo aj v hornatých častiach územia, vrátane Brezovských Karpát. Lesy boli okrem ťažby dreva ničené i kvôli získavaniu nových pasienkov. O spustnutých holinách v Brezovej a jej okolí lesný hospodár a historik Július Kňazovický uviedol, že sú zrejme trvalým pamätníkom po niekdajšom valašníctve16 (celoročnom pasení dobytka, oviec a kôz). V spise o hraničných sporoch medzi dobrovodským panstvom a Brezovskou obcou sa vo výpovediach svedkov z 31. mája 1766 spomína letnina – v lete osekané haluzie zo stromov usušené na krmivo pre ovce a rožný dobytok. Svedok Georgius Viedensky alias Czadro zas vo svojej výpovedi uviedol že: „...brezovskí kováči od Priehorskej cesty pod skalu Vrátne v tom boku, ako sa prechádza za Chtelnic ký chodníček, uhlie pálievali a iní tiež Brezovania tam slobodne drevo rúbali a lichvu pásavali...“ 17 A podobné boli aj výpovede ostatných svedkov. V spomínanom spise o hraničných sporoch je i odpis listu z roku 1608, v ktorom sa obyvatelia Brezovej 15 Bližšie v V. kapitole. 16 Kňazovický, J.: Z novšej minulosti lesov. In: Randuška, D. a kol.: Prehľad

stanovištných pomerov lesov Slovenska, Bratislava 1959, str. 79.

17 v origináli: „...Brezowsky kowacse od Priehorskeg Czesty pod skalu wratne

wtom boku gak sa prechaza za chtelniczky chodnicsek Uhlye paliwaly a inssy tež Brezowanye tam slobodne drewo rubaly a lichwu pasawaly...“. Výpovede sú zapísané v spise o hraničných sporoch medzi Jánom N. Erdődym a komposesormi mestečka Brezovej na stranách 211 až 214. Spis, nemajúci názov, začína slovami: Primo Millesimo... a v súčasnosti sa nachádza v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Jan Cserny, Gaspar Prusinszky a Adam Kozterec zaručili za svojich ľudí uväznených na dobrovodskom hrade za zriadenie vápenice v dobrovodskom chotári.18 Lesy teda obyvatelia Brezovej rúbali nielen kvôli ťažbe dreva, ale aj kvôli páleniu vápna či dreveného uhlia, pásol sa v nich statok a získavalo sa z nich krmivo. Podľa krajinného ekológa Rudolfa Midriaka k ničeniu lesov v okolí Brezovej prispela aj ťažba dubov na získavanie trieslovej kôry pre miestne garbiarstvo.19 Vplyvu odlesňovania zeme a jej následného poľnohospodárskeho využívania na reliéf Myjavskej pahorkatiny sa venuje geomorfológ Miloš Stankoviansky. Uvádza, že súčasný vzhľad reliéfu prevažnej časti Myjavskej pahorkatiny je výsledkom kombinovaného pôsobenia poľnohospodárskej činnosti človeka, najmä orania a činnosťou človeka urýchlených ronových procesov (ronový proces = vodná erózia pôdy).20 Hlavným prejavom ronových procesov bol vznik siete permanentných (trvalých) výmoľov.21 Nevyhnutnú podmienku na vznik výmoľov poskytli rozsiahle odlesňovanie územia a rozširovanie poľnohospodárskej krajiny, ale spúšťacím mechanizmom katastrofickej výmoľovej erózie boli extrémne zrážkové a roztopové udalosti.22 (Dodávam, že v zachovaných písomných prameňoch sa spomínajú prívaly a povodne v Brezovej v rokoch 1736, 1737, 1783, 1784, 1792 /dvakrát/, 18 Tamže, str. 252 a 253. 19 Midriak, R.: Erózia spustnutých pôd Perísk. In: Vedecké práce Výskumné-

ho ústavu lesného hospodárstva vo Zvolene VII., 1966, str. 22.

20 Stankoviansky, M.: Geomorfologická odozva environmentálnych zmien

na území Myjavskej pahorkatiny, Bratislava 2003, str. 130.

21 Najhlbší výmoľ na území Myjavskej pahorkatiny leží v katastrálnom úze-

mí Brezovej nad kopanicou U Batkov v Žriedlovej doline, viď Stankoviansky, M.: c. d., str. 54. 22 Prevažná časť výmoľov je podmienená činnosťou človeka. Vznikli v miestach lineárnych krajinných prvkov, ako napr. poľné cesty, rozhrania medzi poľami, drenážne ryhy, úvrate a.i. (Stankoviansky, M.: c. d., str. 130 až 131).

Poloha, prírodné pomery, krajina

1813, 1815 a 1820.23) Na základe analýzy starých máp a písomných historických zdrojov vyčlenil M. Stankoviansky dve obdobia možného vzniku výmoľov: prvé od polovice 16. storočia do 30. rokov 18. storočia, druhé od 80. rokov 18. storočia do polovice 19. storočia. Okrem výmoľovej erózie vplývalo na reliéf územia kombinované pôsobenie plošnej ronovej (vodnej) erózie a erózie orbovej. Výsledkom bolo znižovanie povrchu svahov a chrbtov v miestach s orbou po spádnici a vznik stupňovín kultivačných terás na lokalitách oraných po vrstevnici, pričom hlavnú úlohu pri týchto zmenách zohrala orbová erózia.24 Na záver teda možno povedať, že charakter osídlenia i hospodárstva Brezovej bol okrem iného ovplyvňovaný aj prírodnými pomermi. A obyvatelia územia Brezovej sa zas svojou činnosťou výrazne podieľali na podobe okolitej krajiny. Ako táto krajina vyzerala koncom sledovaného časového rámca knihy, ukazujú dobové mapy – mapa I. vojenského mapovania z roku 1782 a mapa II. vojenského mapovania z roku 1838. Na oboch mapách sú okrem Brezovej a kopaníc znázornené aj cesty, vodné toky a výmole, farbami sú vyznačené plochy polí, lesov, lúk a pasienkov. Z oboch máp vidno, že rozloha lesov bola menšia než dnes. Ďalšie zmeny charakteru krajiny priniesol proces združstevňovania poľnohospodárstva a zalesňovania

uvedených holín v dobe komunizmu. V súčasnosti sa krajina mení najmä v dôsledku neukončenej a nedostatočnej transformácie poľnohospodárstva po roku 1989 – dochádza k postupnému zarastaniu neobhospodarovaných plôch. I po uvedených zmenách zostáva dnešná podoba krajiny v okolí Brezovej z veľkej časti výsledkom činnosti generácií obyvateľov, ktorí v priebehu storočí klčovaním lesov získavali polia, pasienky a lúky najprv v bezprostrednej blízkosti Brezovej, neskoršie v brezovských kopaniciach.

23 Viď Pramene, Dokumenty č. 7 a 8. Povodeň z roku 1737 je zaznamena-

ná na str. 11 v rukopise Tomáša Hroša Dějepis, čili pamětihodné udalosti cirkve ev. A. Vyz Březovské..., uloženom v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom. Povodeň z roku 1820 bola zaznamenaná v nápise na hrade hospodárskeho stavania stojaceho oproti domu č. 509 na Bradlianskej ul. Z poškodeného nápisu sa podarilo prečítať: „...(LETA) PÁNA W 1820 WELIKÁ POWODEN... WODI VŠETKI DOMI ZBORILA“. Nápis citovaný podľa: Michálek, J. – Juríček, J. (zostavovatelia): Brezová pod Bradlom, Bratislava 1970, str. 156. 24 Stankoviansky, M.: c. d., str. 131.

I. Kapitola

1 Krajina v okolí Brezovej na mape I. vojenského mapovania z roku 1782. Okrem Brezovej a kopaníc sú na nej znázornené aj cesty, vodné toky a výmole, farbami vyznačené plochy polí, lesov, lúk a pasienkov. Vidno, že rozloha lesov bola menšia než dnes.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Poloha, prírodné pomery, krajina

2 Krajina v okolí Brezovej na mape II. vojenského mapovania z roku 1838. Aj na tejto mape sú znázornené kopanice, cesty, vodné toky, výmole, polia, lesy, lúky a pasienky. Vďaka použitiu triangulácie sa II. mapovanie vyhlo veľkým skresleniam vyskytujúcim sa v I. mapovaní.

„

....Krátkodobý ...výskum doložil v polohe Baranec doteraz neznámu výšinnú, pravdepodobne palisádou opevnenú osadu ľudu bošáckej skupiny. ...Z hrebeňa bolo možné kontrolovať ako Brezovsko-vrbovskú bránu, tak i niektoré bočné údolia, ktorými sa dalo prejsť smerom na Dobrovodskú kotlinu a ďalej na Trnavskú tabuľu. Azda tu vznikla akási akropola alebo aspoň príležitostné refúgium...

“

pravek

„...Keď Valašťan prišiel na miesto nálezu,

kostry už neboli v hroboch, ale vyhádzané na roli. Podľa robotníkov ležala vraj kostra na ľavom boku hlavou k juhu, tvárou k západu. Okrem ...črepov sa našli v každom hrobe články náhrdelníkov z kostí. Pri veľkej kostre sa ešte našla náušnica a dva prstene...

“

Na Baranci a vo Štverníku 1

Územie Brezovej v praveku

drojom informácií pre túto kapitolu je archeológia.2 V obciach susedného Považia a čiastočne i Záhoria sú známe viaceré archeologické náleziská. Na území Brezovej však bolo na dlhé roky zistené len jediné archeologické nálezisko, objavené náhodne roku 1922 v Brezovej-Štverníku. Iste, tento stav je daný aj nerovnomernosťou pravekého osídlenia. Ešte viac sa však na ňom podieľa nerovnomernosť archeologického bádania – územie Brezovej patrí k málo preskúmaným. Nové archeologické náleziská na území Brezovej pribudli až v rokoch 1993, 2006 a 2007. Krátkodobý záchranný a zisťovací archeologický výskum bol dosiaľ uskutočnený len na jednom z nich – na Baranci. Nové archeologické náleziská podstatne rozšírili obraz minulosti územia Brezovej v praveku. Obdobie praveku je však najdlhším úsekom minulosti územia Brezovej a jeho drvivá väčšina zostáva naďalej neznáma. 12

Najstaršie osídlenie v blízkom okolí Brezovej3 je z paleolitu – staršej doby kamennej. V katastri susednej obce Hradište pod Vrátnom je zistený pobyt ľudí neandertálskeho typu. Vo vrstve travertínu sa tam zachovali uhlíky z pahreby, staré viac než 1 Názvy pravekých sídel ležiacich na území dnešnej Brezovej pod Bradlom

sú neznáme. Názov Brezová je prvýkrát doložený v podobe Brizoua v listine z roku 1262. Dnešný názov Brezová pod Bradlom dostala obec v roku 1928. Pretože dedina s názvom Brezová vzniká až v stredoveku, nie je v tejto kapitole pojednané o minulosti Brezovej v praveku, ale o minulosti územia Brezovej v praveku. 2 Možnosti archeológie pri popise minulosti sú podmienené aj skutočnosťou, že archeológia skúma hmotné pramene, v ktorých sa mnohé udalosti, na rozdiel od písomných prameňov, neodrazia. 3 Blízkym okolím Brezovej je myslené územie Myjavskej pahorkatiny a oblasť Brezovsko-vrbovskej brány.

100 000 rokov.4 V katastri obce Podbranč, v časti Kopanica, boli objavené kamenné nástroje používané neandertálcami v strednom paleolite (približne 50 000 r. p. n. l.) a mnohé nálezy Vladimíra Jamárika ukazujú, že západný okraj Myjavskej pahorkatiny je nádejný región pre zachytenie dokladov aspoň dočasného pobytu stredopaleolitických lovcov a zberačov.5 Z jaskyne na svahu vrchu Veľká pec v katastri obce Prašník pochádzajú nálezy nástrojov zaradené do

4 Adamkovič, A. – Hatiar, I.: Hradište pod Vrátnom, r. v. 2002, str. 19. 5 Bárta, J.: Nálezy zo starej doby kamennej. In: Záhorie 4, ročník IV /1995

str. 17. Benža, M. (zostavovateľ): Senica dejiny mesta, Senica 1996, str. 12.

II. Kapitola

gravettienskej kultúry mladého paleolitu6, vyrobil ich už človek dnešného typu, homo sapiens sapiens. Ďalšie mladopaleolitické lokality ležia v blízkom Považí. V staršej i strednej dobe kamennej sa ľudia živili len lovom a zberom toho, čo im poskytovala príroda. Prevratnú zmenu života priniesol neolit – mladšia doba kamenná. Človek vyšľachtil kultúrne plodiny a domestikoval zvieratá. Vzniklo poľnohospodárstvo, ktoré umožňovalo usadlý spôsob života. Začala sa používať keramika – prvý v prírode sa nevyskytujúci materiál. Na území Brezovej nebolo, na rozdiel od susedného Záhoria a Považia, dosiaľ zistené neolitické osídlenie. V nasledujúcej epoche – eneolite, teda neskorej dobe kamennej – došlo k zdokonaleniu poľnohospodárstva na tzv. prielohové poľnohospodárstvo. Na rozdiel od predchádzajúcej doby už existovalo jednoduché drevené oradlo, do ktorého bol zapriahaný dobytok. Používanie oradla umožnilo vznik stálych polí. Vďaka zdokonaleniu poľnohospodárstva vznikali v eneolite už pomerne stále osady. Prvé osídlenie územia Brezovej bolo dosiaľ kladené do staršej doby bronzovej (pohrebisko v BrezovejŠtverníku). V septembri a októbri roku 2006 však prebehol na vrchu Baranec nad Brezovou krátkodobý záchranný a zisťovací archeologický výskum, ktorý doložil prítomnosť sídliska datovaného už do záveru eneolitu. Počiatok osídlenia územia Brezovej sa tak posunul o pol tisícročia hlbšie do minulosti. V apríli 2006 som na Baranci našiel črepy, kosti a mazanicu (hlinu, ktorou sa omazávali prútené či drevené steny stavieb a ktorá sa pri požiari stavby vypáli, a tak zostane zachovaná, alebo hlinu, ktorou 6 Klčo, M.: Okres Piešťany – stručná história a erby miest a obcí, Piešťany

2005, str. 113.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

boli vymazané vykurovacie zariadenia; mazanica je často jediným dokladom v teréne nezachovaných objektov).7 O nálezoch som osobne alebo e-mailom informoval viacerých archeológov. Zástupca riaditeľa Archeologického múzea Slovenského národného múzea PhDr. Zdeněk Farkaš, PhD. s kolegom Mgr. Radoslavom Čambalom dvakrát navštívili miesto nálezu. Konštatovali nelegálnu devastáciu náleziska – rozkopávanie pirátskymi „výskumníkmi“. Preto sme po prisľúbení účasti domácich dobrovoľníkov8 v dňoch 20. a 22. septembra a 6. a 12. októbra 2006 uskutočnili na Baranci pod vedením Dr. Farkaša a Mgr. Čambala spomínaný krátkodobý záchranný a zisťovací archeologický výskum.9 Nasledujúci popis výskumu na Baranci i závery z neho vyplývajúce uvádzam podľa výskumnej správy Dr. Farkaša a Mgr. Čambala:

7 Cirkevný historik Ladislav Pauliny uverejnil z prameňa nazvaného Kronika

brezovská (bližšie o ňom na str. 70, poznámka 62) zápis, v ktorom sa ako miesto prvopočiatkov Brezovej uvádza pahorok Surovín a vrch Periská, teda miesta niekde v oblasti dnešnej Brezovskej priehrady pod vrchom Baranec. Tento zápis citoval i Samuel Štefan Osuský, keď sa pokúšal určiť, kde stála stredoveká Brezová písomne doložená k roku 1262. Názov Baranec vysvetľoval Osuský, od slova branec alebo od maďarského barana – brána, ktorou viedla cesta k Považiu. Rozhodol som sa overiť tieto úvahy v teréne. Preto som 12. apríla 2006 vybehol na Baranec. Vedel som, že sú na ňom viaceré plytké priehlbiny približne obdĺžnikového tvaru tak 1,5 × 2 m. Posledná z nich bola na okraji nízkeho pahorku na východnom konci hrebeňa Baranca. V hline na jej okraji som našiel črepy, mazanicu a kosti. Priehlbinu som kvôli prípadnému poškodeniu neskúmal. O náleze som informoval najbližšie archeologické pracovisko, Balneologické múzeum Piešťany. Riaditeľ múzea Dr. V. Krupa a odborný pracovník M. Klčo nepotvrdili stredoveký pôvod nálezov. Predbežne datovali črepy do doby bronzovej a staršej doby železnej. O nálezoch som pomocou e-mailov informoval i Archeologický ústav SAV v Nitre a Archeologické múzeum Slovenského národného múzea v Bratislave. Dr. Z. Farkaš z Archeologického múzea Slovenského národného múzea datoval nálezy predbežne do eneolitu, čo sa neskôr potvrdilo. (Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894, str. 9.; nevydaný rukopis Osuský, S. Š. /zostavovateľ/: Brezová pod Bradlom, str. 24.) 8 Dobrovoľníkmi boli Štefan Gavurník, Jakub Janšto, PaedDr. Martin Janšto, Fedor Mikulčík, Ivan Minárčiný ml., Tomáš Repta, Jakub Valihora, Ján Valihora a ja. 9 Výskumu na Baranci sa zúčastnili i Peter Vittgrúber a Mgr. Petra Pospechová z Mestského múzea v Pezinku.

Územie Brezovej v praveku

3 Baranec, neskorá doba kamenná, sonda vedená kolmo na svah. 1 – východný profil palisádového žľabu; 2 – západný profil sondy; 3–4 – výber nálezov (bošácka skupina); a – hnedočierna piesčitá zemina, b – drť z podložia zmiešaná s listovkou, c – hnedá piesčitá zemina, d – svetlá žltosivá drť z podložia, e – kameň. Prevzaté z: Čambal, R. – Farkaš, Z.: Výšinné sídlisko ľudu bošáckej skupiny v Brezovej pod Bradlom. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2006, Nitra 2008, str. 198.

„Počas výskumu sonda vedená kolmo na svah zachytila v podloží viditeľné dve ‚terasovité úpravy‘ a 0,72 až 0,76 m hlbokú, ľudskou rukou vykopanú depresiu (priehlbinu). Vo vertikálnom smere depresiu delila drť vytvárajúca v jej dne dva samostatné pásy pripomínajúce ryhy vyhĺbené pre zdvojenú palisádu. Po zachytení predpokladaného palisádového opevnenia a zistení ďalších pirátskych výkopov boli pri južnej časti sondy smerom na východ a západ odkryté dve sondy, ktoré mali overiť priebeh ‚palisády‘. Druhá sonda ležala na východ od prvej. Dva v prvej sonde

výrazné ‚palisádové žľaby‘ sa tu zmenili v systém kolových jamiek a akýsi zatiaľ bližšie nedefinovateľný zásah priliehajúci z vnútornej strany k predpokladanému palisádovému opevneniu. Tretia sonda ležala na západ od prvej. Podarilo sa v nej zachytiť južný ‚palisádový žľab‘ (severný zrejme leží mimo plochy sondy), členený dvomi kolovými jamami. Počas výskumu sa zo sond vyzdvihlo 357 zlomkov keramiky. Majú pomerne jednotný charakter, pochádzajú z nádob zhotovených v ruke z jemnej, plavenej hliny, niekedy však s prímesou piesčitého ostriva. 19

II. Kapitola

4 Baranec, neskorá doba kamenná, keramický črep.

Povrch, zväčša hnedej farby, býva hladený, niekedy však aj zdrsnený, napríklad slamovaním. Zachovaná výzdoba pozostáva predovšetkým zo širších rytých línií, plastických, vrypmi členených pásikov i kolkovaného ornamentu usporiadaného do vodorovných aj zvislých línií, ohraničených niekedy jemnou rytou čiarou. Väčšina materiálu má blízky vzťah k neskorej badenskej kultúre, v tejto časti Slovenska reprezentovanej bošáckou skupinou. Z keramiky sa podarilo sčasti rekonštruovať spodnú časť dvojkónickej zdobenej vázovitej alebo amforovitej nádoby. 20

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

5 Baranec, neskorá doba kamenná. Z keramických črepov sa podarilo sčasti rekonštruovať spodnú časť zdobenej vázovitej alebo amforovitej nádoby.

Z celkovej náplne sa čiastočne vymyká iba okrajový črep z hrncovitej nádoby so zosilneným a dvomi radmi hranatých vpichov členeným ústím, s analógiami v prostredí badenskej kultúry a kultúry lievikovitých pohárov. Z ostatných nálezov je zastúpená mazanica 124 exemplármi s veľkosťou hrudiek do dĺžky 5,8 cm, kamenná štiepaná industria ôsmimi a kamenná brúsená industria jediným zlomkom (4,8 × 3 cm) mierne trapézovitej sekerky s kolmo zbrúsenými bokmi. Zrejme vďaka podložiu bohatému na vápnik sa

Územie Brezovej v praveku

6 Baranec, neskorá doba kamenná, brúsik.

zachovali početné fragmenty zvieracích kostí. O trvalejšom využívaní polohy svedčí celá kamenná drviaca podložka a zlomky opracovaných kameňov, sčasti brúsikov, a vrypmi zdobený cylindrický, pri báze kónicky rozšírený praslen. Rozkopávanie lokality ‚detektorákmi‘ vyvolalo potrebu prieskumu výšinnej, zrejme opevnenej polohy aj pomocou detektora kovov. Našla sa medená plochá sekerka s rozmermi 11,5 × 5,3 cm.“10 10 Farkaš, Z. – Čambal, R.: Výskumná správa Brezová pod Bradlom, Poloha

Baranec r. 2006, str. 5 až 7.

7 Baranec, neskorá doba kamenná, keramický praslen zdobený vrypmi. (praslen – zotrvačník vretena na spriadanie nití z rastlinných či živočíšnych vlákien).

„Krátkodobý zisťovaco-záchranný výskum doložil v polohe Baranec doteraz neznámu výšinnú, pravdepodobne palisádou opevnenú osadu ľudu bošáckej skupiny. Jej fortifikácia na južnej strane výšiny podľa výsledkov plošne neveľkého zisťovacieho výskumu pozostávala azda zo zdvojenej palisády osadenej do žľabov členených samostatnými kolovými jamami, ktorá lemovala mimoriadne strmý svah Baraneckej doliny tak, že sledovala jej nepravidelný okraj. Zistiť, či opevnenie súvislo obklopovalo celú východnú časť Baranca a aký bol charakter jeho vnútornej zástavby, 21

II. Kapitola

umožní však len prípadný budúci archeologický výskum. Početné fragmenty keramiky a predmety každodennej potreby nevylučujú, že Baranec bol v závere eneolitu trvalejšie osídlený, hoci sa zatiaľ nepodarilo zachytiť stopy sídliskových objektov. Tie sa však mohli najskôr nachádzať na terasách na sever od temena vyvýšeniny. Z hrebeňa bolo možné kontrolovať ako Brezovsko-vrbovskú bránu, tak i niektoré bočné údolia, ktorými sa dalo prejsť smerom na Dobrovodskú kotlinu a ďalej na Trnavskú tabuľu. Azda tu vznikla akási akropola alebo aspoň príležitostné refúgium, zatiaľ čo vlastné, väčšie sídlisko ležalo na sever od neho, na súčasných poliach medzi Brezovou a Barancom. Nadhodené otázky však umožní riešiť až rozsiahlejší výskum.“11 V súvislosti s Barancom sa chcem zmieniť o informácii od miestneho občana Jána Noska. Pán Nosko spomenul, že v roku 1945 bola v Baraneckej ul., ležiacej v doline pod skúmaným náleziskom, pri stavbe pivnice domu, v ktorom dodnes býva, nájdená bronzová sekerka. Jeho otec ju odovzdal miestnemu cirkevnému „múzeu“, z ktorého sa potom mala dostať do miestnej školy a v 50-tych rokoch do dnešného Balneologického múzea Piešťany, no tam sa mi ju v súčasnosti už nepodarilo vypátrať. Ján Nosko pri návšteve náleziska poskytol nákres sekery, podľa ktorého Dr. Farkaš súdi, že šlo skôr o medenú sekeru s otvorom pre porisko.12 Bošácka skupina, ku ktorej lokalita Baranec patrí, bola rozšírená predovšetkým na moravských i slovenských svahoch Malých a Bielych Karpát a ďalej v oblasti horného Ponitria a Požitavia. Podľa nálezov 11 Tamže, str 8. 12 Tamže, str 4.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

z posledných rokov sa predpokladá jej rozšírenie v celej východnej polovici Moravy i v časti Trnavskej tabule na západnom Slovensku. Ojedinelé nálezy bošáckej skupiny sú známe i z východných Čiech13 a okolia Krakova v Poľsku.14 Prevažná väčšina dosiaľ zistených sídlisk bošáckej skupiny sa viaže na pahorkovitý terén. Do eneolitu je datovaná aj kamenná brúsená sekerka z amfibolickej bridlice, ktorú našli nedávno miestni obyvatelia na poli v susednej obci Košariská. Plochá sekerka lichobežníkového tvaru s rozmermi 10,8 × 6,8 cm je v súčasnosti uložená v zbierke Základnej školy M. R. Štefánika v Košariskách. Z Košarísk pochádza i neolitický, prípadne eneolitický úštep z rádiolaritu.15 V eneolite vznikli tiež obe najväčšie praveké a ranostredoveké pamiatky v blízkosti Brezovej – hradiská Hrádok v katastri obce Prašník a Starý hrad v katastri obce Podbranč. Hrádok bol osídlený už 4400 rokov p. n. l. Pod mladšími vrstvami opevnenia sa zachovali zvyšky obytnej budovy a základový žľab palisády.16 Z katastra obce Košariská pochádza kamenný brúsený klin s veľkosťou 11 × 4,5 cm, ktorý našiel miestny obyvateľ Ján Gavurník. A kamenná brúsená sekerka veľkosti 5,5 × 3,9 cm bola nájdená aj na poli v Brezovej-Štverníku. Oba nástroje možno rámcovo datovať do eneolitu až začiatku doby bronzovej17 a v súčasnosti sa nachádzajú v súkromnom vlastníc13 Vokolek, V. – Zápotocký, M.: Východní Čechy ve středním eneolitu (otázka

zásahu bošácké skupiny). In: Památky archeologické LXXX/1, Praha 1990, str. 28 až 58. 14 Godłowska, M.: Plemiona kultury ceramiki promienistej. In: Prehistoria ziem Polskich II. Neolit, Wrocław 1979, str. 311. 15 Posudok Predhistorické nálezy – kataster obce Košariská, vypracovaný 27. 10. 2005 Mariánom Klčom z Balneologického múzea Piešťany. Posudok mi ochotne poskytol PaedDr. Martin Janšto. 16 Novák, P.: Archeologický výskum v Prašníku, Trnava 1981, nestránkované. Drahošová, V.: Starý hrad. In Záhorie 4, ročník IV /1995 str. 18 – 19. 17 Nástroje na základe fotografií datoval PhDr. Zdeněk Farkaš, PhD.

Územie Brezovej v praveku

9 Kataster obce Košariská, kamenný brúsený klin. Možno ho rámcovo datovať do neskorej doby kamennej až začiatku doby bronzovej. Fotografiu poskytol Fedor Mikulčík. 8 Baranec, neskorá doba kamenná, medená plochá sekerka.

tve. V katastri obce Priepasné našiel niekedy v rokoch 1952 – 1953 miestny obyvateľ Vladislav Valihora kamenný nástroj, ktorý opísal ako „kamenné kladivo s vyvŕtaným otvorom“. Svoj nález pán Valihora odovzdal učiteľovi miestnej školy Štefanovi Plačkovi, no v súčasnosti sa ho už nepodarilo dopátrať.18 Na začiatok ďalšej epochy, doby bronzovej, patrí kostrové pohrebisko tzv. nitrianskej skupiny v Brezovej-Štverníku. Druhého júna 1922 tam robotníci, kopajúci piesok na roli na Vršku, objavili štyri hroby.

Ján Valašťan-Dolinský, ktorý v tej dobe učil na brezovskej meštianke, popísal nálezy z Brezovej-Štverníka v periodiku Obzor praehistorický. Uviedol, že tri menšie, detské hroby boli rozvláčené pluhom, preto sa poloha kostier nedala presne určiť. Väčšia a najzachovalejšia kostra, pravdepodobne ženská, bola v hĺbke asi 100 – 150 cm, v skrčenej polohe, dôkladne obložená kameňmi. Našli sa pri nej i črepy z hlinenej nádoby. Nádoba bola z vyplavenej hliny zvonku a zvnútra slabo vypálená.

18 Uvedené informácie mi Vladislav Valihora poskytol v osobnom rozhovore.

II. Kapitola

Keď Valašťan prišiel na miesto nálezu, kostry už neboli v hroboch, ale vyhádzané na roli. Podľa robotníkov ležala vraj kostra na ľavom boku hlavou k juhu, tvárou k západu. Okrem spomenutých črepov sa našli v každom hrobe články náhrdelníkov z kostí. Pri veľkej kostre sa ešte našla náušnica a dva prstene, o ktorých Valašťan uviedol, že jeden bol temer cez polovicu zlomený, druhý na mieste, kde boli dva konce pliešku skované – rozdvojený, náušnica bola vcelku zachovalá. Kov, z ktorého boli predmety zhotovené, popísal Valašťan ako meď alebo snáď i bronz, ale s veľmi malým množstvom cínu, pretože na pohľad bola zliatina červená a dosť mäkká. Kostry detí boli rozvláčené, väčšiu kostru, tiež nie celkom zachovanú, sa pokúsili zložiť. Podľa toho výšku osoby odhadli na 140 – 160 cm. Podarilo sa im čiastočne zložiť lebku. V závere článku Valašťan ešte spomenul, že na tej istej roli už dávnejšie i na iných miestach boli vyorávané rôzne ľudské kosti.19 Fotografie štverníckych nálezov upresňujú Valašťanov popis. Ukazujú, že prstene majú tvar stočeného vŕbového listu.20 Pohrebisko v Brezovej-Štverníku bolo pôvodne zaradené k únětickej kultúre staršej doby bronzovej. Dnes sa priraďuje k nitrianskej skupine, ktorú v rámci staršej doby bronzovej na základe nálezov z pohrebísk na juhozápadnom Slovensku vyčlenil v päťdesiatych rokoch 20. storočia archeológ Anton Točík.21 Nitrianska 19 Valašťan, J. : Objavené hroby „skrčencov“ na Brezovej pod Bradlom. In:

Obzor praehistorický, roč. I., č. 2., Praha 1922, str. 120 – 121.

20 Tvar vŕbového listu pri štverníckych nálezoch udáva tiež Anton Točík

(Točík, A.: Výčapy-Opatovce a ďalšie pohrebiská zo staršej doby bronzovej na juhozápadnom Slovensku, Nitra 1979, str. 31). 21 Pohrebisko v Brezovej-Štverníku, objavené už v roku 1922, bolo spájané s únětickou kultúrou (Eisner, J.: Slovensko v pravěku, Bratislava 1933, str. 53). Po uvedenom vyčlenení nitrianskej skupiny sa však ukázalo, že je jej prvým náleziskom, viď Furmánek, V. – Veliačik, L. – Vladár, J.: Slovensko v dobe bronzovej, Bratislava 1991, str. 51.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

skupina patrí do staršej bronzovej doby. Je datovaná medzi rokmi 1900 až 1600 p. n. l. podľa konvenčného datovania (2200 – 1900 rokov p. n. l. podľa novšieho datovania). Rozšírená bola od východnej Moravy (Holešov) po rieku Žitavu. Rody tejto kultúrnej skupiny pochovávali mŕtvych kostrovým spôsobom na veľkých pohrebiskách zistených napríklad v Abraháme, Branči, Tvrdošovciach, Výčapoch-Opatovciach či v Holešove. Nitrianska skupina je s výnimkou Nitry známa len z pohrebísk. K známym prejavom tejto skupiny patria aj šperky. Sú to vlasové kruhy, náušnice, prstene a náramky tvaru vŕbového listu, valcovité koráliky z parohoviny či kostí používané na náhrdelníky alebo tiež ako obruba šiat. Pohrebisko v Brezovej-Štverníku je so svojou výškou viac ako 300 m n. m. najvyššie položeným z dosiaľ známych nálezísk nitrianskej skupiny. V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa pokúšal archeológ Jozef Bátora nájsť k pohrebisku prislúchajúce sídlisko. Zisťovacou sondážou odkryl iba orbou rozrušený detský hrob s kosťami so stopami zelenej patiny po kovových milodaroch pôvodne uložených v hrobe.22 Koncom staršej doby bronzovej ožilo aj spomínané hradisko Hrádok. Podľa vedúceho archeologického výskumu Petra Nováka sa stalo strategickým oporným bodom nad cestou spájajúcou dve kultúrne veľmi blízke oblasti – maďarovskú kultúru na západnom Slovensku a věteřovský typ na južnej Morave. Na intenzívne kontakty medzi obomi kultúrami poukazujú okrem iných znakov podobné keramické tvary. Počas neskorej doby bronzovej (lužická kultúra) sa 22 Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1983, Nitra 1984,

str. 34 – 35. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1984, Nitra 1985, str. 42.

Územie Brezovej v praveku

10 Vľavo – Brezová-Štverník, staršia doba bronzová, nálezy z kostrového pohrebiska tzv. nitrianskej skupiny. 11 Kataster obce Košariská, neskorá doba bronzová, bronzová sekerka s tuľajkou. Fotografiu poskytol PaedDr. Martin Janšto.

hradisko podstatne rozšírilo, pribudli dve nádvoria a kovolejárska dielňa. Opevnenie už bolo kamenné s dreveným vystužením. Obytné budovy mali kolovú konštrukciu so stenami vypletenými prútím a vymazanými hlinou. Osídlenie Hrádku doby bronzovej končí veľkým požiarom v 8. storočí p. n. l.23 K lužickej kultúre patrí i žiarové pohrebisko v obci Kostolné. Do lužickej kultúry je datovaný tiež nález bronzovej sekerky s tuľajkou z katastra obce Košariská (od Hrádku sú Košariská vzdialené 2,5 km). Sekerka 23 Novák, P.: Archeologický výskum v Prašníku, Trnava 1981, nestránkované.

má rozmery 8,5 × 4,1 cm, jej tuľajka je pod okrajom zdobená dvojicou plastických prstencov. Na tele sekerky sú dve plastické rebierka v tvare poloblúkov. Klinovité ostrie je rozšírené a rovné. Uško a časť tuľajky sú odlomené.24 Podľa zisťovacieho výskumu bolo ľuďmi lužickej kultúry osídlené i hradisko Starý hrad.25 24 Posudok Predhistorické nálezy – kataster obce Košariská, vypracovaný

roku 2005 Mariánom Klčom z Balneologického múzea Piešťany.

25 Budinský-Krička, V.: Výskumy štátneho archeologického ústavu

v Turč. Sv. Martine r. 1946 a 1947. In: Historica Slovaca VI-VII, Bratislava 1949, str. 271, 276. Drahošová, V.: Starý hrad. In Záhorie 4, ročník IV/1995 str. 18.

II. Kapitola

Do záveru doby bronzovej je tiež predbežne najskôr zaraditeľných aj niekoľko črepov, ktoré som našiel na vrchole kopca Ostriež nad južným koncom Brezovej. Predhistorické nálezy „popolnice vykopané na Ostriži“ spomenul už koncom 19. storočia Ladislav Pauliny, žiaľ, bez akýchkoľvek podrobností.26 V roku 1993 archeológovia Dr. J. Bartík a Dr. Z. Farkaš našli na Ostrieži stopy opevnenia, ktoré určili ako stredoveké (podrobnejšie sa mu bude venovať ďalšia kapitola). V jeseni 2006 som pri návšteve Ostrieža zistil veľké množstvo jám po nelegálnych „hľadačoch“ a našiel som v nich početné črepy a kúsky mazanice. Dr. Farkaš v tomto materiáli zistil medzi stredovekými črepmi spomínané ojedinelé črepy z keramiky formovanej v ruke bez pomoci hrnčiarskeho kruhu. Pre potvrdenie ich predpokladaného datovania do záveru doby bronzovej je však potrebné ďalšie sledovanie lokality.27 V blízkom okolí Brezovej sa našli doklady osídlenia i z nasledujúcej doby železnej. V katastri obce Prašník sa nachádza vrch Tlstá hora (426 m n. m.) s pozostatkami opevnenia zo staršej doby železnej. Nálezy z laténu – mladšej doby železnej, poukazujú na prítomnosť Keltov na Hrádku a Starom hrade.28 Priamo z územia Brezovej však nálezy z doby železnej doteraz nie sú známe. Na záver dodávam, že je pravdepodobné, že na archeologicky málo preskúmanom území Brezovej dôjde v budúcnosti k ďalším nálezom, ktoré prinesú nové poznatky o pravekej minulosti tohto územia. 26 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894, str. 9. 27 Farkaš, Z. – Čambal, R.: Výskumná správa Brezová pod Bradlom, Poloha

Baranec r. 2006, str. 4.

28 Novák, P.: Archeologický výskum v Prašníku, Trnava 1981, nestránkova-

né. Na Starom hrade je okrem toho osídlenie doložené aj v nasledujúcej dobe rímskej, viď Budinský-Krička, V.: c. d. str. 271, 276.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

„

...Tu tiež začína prvá hranica zeme Záhorec od zeme dediny Holeška (Olesca). Ide neprerušene potokom Holeška na sever a prichádza až k dedine Brezová (Brizoua), kde sú dve medze. Tu zahýba na západ a prichádza k potoku Nádašd (?) (Nadostov), prechádza smerom na juh, kde na nejakom kopci Klenová (Clynoa) sú dve medze, od ktorých zostupuje k akejsi ceste, a s dvoma medzami pokračuje až ku Klenku (Klenek), dedine magistra Abu, kde sú pod jarabinou dve medze, od ktorých cez dve medze zostupuje k zemi dediny Lančár (Kerencher). Tiahne sa na kopec, ktorý sa ľudovo volá „berch“, na ňom sú dve medze, a tak sú [hranice] ukončené...

“

stredovek

Usque ad villam Brizoua (až k dedine Brezová) Brezová v stredoveku

Brezovej sa tradovalo, že existovala už za čias husitov, ktorí postavili kostol a opevnili ho baštami.1 Keď v šesťdesiatych rokoch 19. storočia historik Pesty zbieral miestne tradície o vzniku jednotlivých obcí Uhorska a pôvode ich obyvateľstva, prišla mu z Brezovej odpoveď, že táto bola osídlená väčšinou husitmi Jiskrovými. Miestna tradícia teda hovorila len o konci stredoveku, 15. storočí, dobe husitov.2 V skutočnosti však Brezová vznikla skôr a prvýkrát sa spomína už v roku 1262 v darovacej listine uhorského kráľa Bela IV. (horeuvedený názov kapitoly je úryvkom z tejto listiny).3 O minulosti stredovekej Brezovej sa mi pre nízky počet dosiaľ známych prameňov podarilo zistiť len málo údajov. Samotná existencia stredovekej Brezovej je však nesporná.

Vznik Brezovej 123

Podľa starších údajov od konca 5. storočia n. l., podľa novších zistení však až od začiatku 6. storočia n. l. začali na územie Slovenska prichádzať prví Slovania. V širšom okolí Brezovej4 patrí k najstarším dokladom ranostredovekého osídlenia osídlenie z 5(?) – 6. storočia v katastri Pobedimu,

1 Komlóssy, F.: Az Esztergom Főegyházmegyei Római Katolikus Iskolák

Története, Esztergom 1896, str. 375.

2 O husitskej tradícii v Brezovej a jej reálnosti bližšie na konci tejto kapitoly. 3 Úryvok z darovacej listiny uhorského kráľa Bela IV. z roku 1262 (Magyar Ors-

zágos Levéltár, DL 528, viď aj Wenzel, G.: Árpád-kori új okmánytár – Codex Diplomaticus Arpadianus Continuatus, 8. zv., str. 23). Celý text listiny i jej preklad do slovenčiny je uverejnený v Prameňoch ako Dokument č. 1. 4 Širším okolím Brezovej je myslené územie Myjavskej pahorkatiny s priľahlými časťami Záhoria, Považia a Malých Karpát.

zo 6. – 7. storočia v katastri Piešťan či hrob zo 6. – 7. storočia v Senici-Čáčove a pohrebiská zo 7. storočia v katastroch Kútov a Malých Levár.5 Neskôr boli osídlené aj v predchádzajúcej kapitole spomínané hradiská Starý hrad v katastri obce Podbranč a Hrádok v katastri obce Prašník. Podľa doteraz jediného a rozsahom nedostatočného archeologického prieskumu Starého hradu sa na ňom Slovania usadili už v 8. storočí, teda ešte pred vznikom Veľkej Moravy. Hradisko má vajcovitý tvar, po celom obvode je opevnené valom s celko5 Bialeková, D. (zostavovateľka): Pramene k dejinám osídlenia Slovenska

z konca 5. až z 13. storočia, 1. zv. 1. a 2. časť, Nitra 1989.

III. Kapitola

vou dĺžkou 1060 m a priekopou na južnej strane.6 Hradisko Starý hrad existovalo i po zániku Veľkej Moravy. Historik Branislav Varsik predpokladal, že bolo obývané až do vybudovania kamenného hradu Branč, o ktorom je dnes známe, že vznikol medzi rokmi 1251 až 1261.7 Vďaka spomínanému rozsiahlejšiemu archeologickému výskumu sa o osídlení hradiska Hrádok dá povedať viac. V priebehu 9. a 10. storočia bolo pôvodné opevnenie obnovené a zdokonalené. Na ostrohu ležiace hradisko sa tak skladalo z troch nádvorí. Zaberalo plochu 4,71 ha a bolo skoro 500 m dlhé. Hlavný val opevnenia mal čelnú stenu z voľne uložených kameňov spevnenú drevenou guľatinou a na vrchole bola ešte pravdepodobne palisáda. Na úpätí hlavného valu bol navŕšený menší val s palisádou a vyhĺbená priekopa. Opevnenie bolo treba udržiavať, archeologický výskum doložil, že priekopa bola asi desaťkrát čistená. Na druhom nádvorí boli vykopané základy polozemníc s kamennými krbmi v rohu miestností. V najdôležitejšej časti hradiska – akropole, stopy kolov naznačovali, že drevené budovy mohli byť „luxusnejšie“ – nadzemné. Podľa Petra Nováka, vedúceho výskumu, znovuvybudovanie Hrádku v období Veľkej Moravy súvisí s jeho polohou nad cestou,8 ktorá (Brezovsko-vrbovskou bránou) prechádzala cez Malé Karpaty.

6 Drahošová, V.: Starý hrad. In Záhorie 4, ročník IV /1995, str. 18 až 19. 7 Varsik, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storo-

čia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, rad Historica, roč. XXIII, Bratislava 1972, str. 92. Vznik kamenného hradu Branč bol upresnený na roky 1251 – 1261 na základe archeologického výskumu v rokoch 1978 až 1982; viď: Drahošová, V.: Archeologický výskum hradu Branč. In: Záhorie 4, ročník IV /1995, str. 21. 8 Novák, P.: Archeologický výskum v Prašníku, Trnava 1981, nestránkované.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

O osídlení blízkeho okolia Brezovej, okrem zmienených hradísk, svedčia i pohrebiská zo strednej doby hradištnej (9. – 10. storočie) na území obcí Hradište pod Vrátnom a Prietrž, časť Podhorie.9 Na území obce Podbranč, v časti Majeričky, sa zistili i črepy a hrudy železnej rudy, ktoré ukazujú, že tu v 10. až 11. storočí bola osada, ktorej obyvatelia sa zaoberali aj spracovaním železa.10 Z 12. storočia pochádzajú keramické črepy z katastra Vrboviec.11 Zbytky ešte staršieho osídlenia zo 7. – 8. storočia sa našli v mieste zaniknutej dediny Ropov, ležiacej medzi obcami Osuské a Prietrž. Približne na polceste medzi nimi pri stavbe cesty robotníci roku 1942 narazili na staré múry a ľudské kostry. Preto tam v nasledujúcom roku prebehol pod vedením archeológa Vojtecha Budinského-Kričku záchranný výskum. Odkryli pri ňom základy románskeho kamenného kostola s rozmermi 12,75 × 7,32 m. V okolí kostola sa našlo viacero hrobov, od najstarších z mladšej doby hradištnej (11. až 12. storočie) až po najmladší, podľa mince v ňom nájdenej, datovaný k roku 1570. V lodi kostola bolo ďalších 23 hrobov. V priestore kostola i mimo neho odkryli i zvyšky osídlenia staršieho ako kostol, pretože ležali pod jeho základmi. Šlo o jamy – po ohniskách, zásobnicovú a odpadkové. Našli sa v nich najmä zvyšky zvieracích kostí a keramické črepy, podľa ktorých bolo možné datovať počiatky osídlenia miesta už od staršej doby hradištnej (7. až 8. storočie) a vznik samotnej dediny do 12. storočia. 9 Budinský-Krička, V.: Výskumy štátneho archeologického ústavu v Turč.

Sv. Martine r. 1946 a 1947. In: Historica Slovaca VI-VII, Bratislava 1949, str. 270 – 271. Uvedený pojem hradištná doba je v súčasnosti zastaralý. Preto ho požívam len v prípadoch odvolávajúcich sa na staršiu literatúru. 10 Drahošová, V.: Najstaršie osídlenie. In: Záhorie 4, ročník IV /1995 str. 17. 11 Vrbovce 1394 – 1994, Senica 1994, str. 4 – 5.

Brezová v stredoveku

Kostol vznikol asi v prvej polovici 13. storočia.12 I v priľahlom Považí svedčia o pokračujúcom osídlení nížinné hradisko v katastri Pobedimu (zaniklo na prelome prvej a druhej tretiny 9. storočia), hrob v Chtelnici a sídlisko v Lančári z 9. – 10. storočia.13 Z územia Vrbového pochádzajú nálezy z 11. – 12. storočia. Ohnisko a črepy zo zásobníc z 12. – 13. storočia sa našli aj v mieste dnešného Prašníka.14 Po zániku Veľkej Moravy a prechodnom ovládnutí Poliakmi sa územie Slovenska stalo súčasťou Uhorska. Na hranici Uhorska s Českom vzniklo v prvej polovici 11. storočia konfínium (confinium) – pás riedko osídleného územia medzi hranicou a vnútornou obrannou líniou, ktorý mal zabrániť vpádom nepriateľov do vnútrozemia.15 Výhodou boli i prírodné prekážky spomaľujúce pohyb nepriateľov, v tomto prípade močiare pri rieke Morave, husté lesy a hrebeň Malých Karpát. Konfínium sa teda rozprestieralo od rieky Moravy po vnútornú obrannú líniu, ktorá ležala hlbšie v zázemí medzi Malými Karpatmi a Váhom na riekach Holeške a Dudváhu. Územie konfínia patrilo uhorskému kráľovi a bolo spravované pomocou tzv. hradských komitátov (žúp). Konfínium strážili ľudia zvaní v prameňoch sagittarii (strelci) alebo speculatores (strážcovia), maďarsky lövők, örök. Boli to najmä Maďari alebo im príbuzní Sikuli, Pečenehovia a neskoršie Polovci (inak Plavci 12 Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko a zaniknutá stredoveká dedina

v Osuskom. In: Štúdijné zvesti Archeologického ústavu SAV 18, Nitra 1970, str. 211 – 240. 13 Bialeková, D. (zostavovateľka): Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia, 1. zv. 1. a 2. časť, Nitra 1989. 14 Klčo, M.: Okres Piešťany – stručná história a erby miest a obcí, Piešťany 2005, str. 76. 15 Ešte na začiatku 13. st. sa v súvislosti so Skalicou spomína, že leží „...in confinio nostri regni versus Bohemiam.“ (v konfíniu nášho kráľovstva smerom k Čechám). Viď Marsina, R. (editor): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I., Bratislava 1971, listina č. 221, str. 174.

či Kumáni). Boli zväčša umiestnení pri dôležitých priechodoch cez konfínium, tzv. krajinských bránach. Takýmto priechodom bol napríklad malokarpatský Biksardský priesmyk (pomenovaný podľa Biksardu – starého názvu obce Buková), ktorým prechádzala cesta vedúca z Čiech do Uhorska, neskôr zvaná aj ako Česká cesta. Postupom času sa obranná čiara konfínia posúvala bližšie k hranici a pôvodne riedko osídlené územie konfínia sa stalo predmetom kolonizácie. Nakoniec začali panovníci jednotlivé časti územia konfínia udeľovať za rôzne zásluhy do rúk šľachty. Okrem Biksardského priesmyku, ktorý bol hlavným a najviac používaným priechodom, existovali aj iné cesty prekračujúce Malé Karpaty. Jednou z možných trás bola i cesta cez Brezovsko-vrbovskú bránu. Na existenciu tejto cesty poukazujú zistenia archeológie. Pozdĺž Brezovsko-vrbovskej brány sú rozložené viaceré praveké a stredoveké opevnené lokality – Ostriež, Baranec, Hrádok a Tlstá hora. Zvlášť poloha Hrádku, hlboko v horách v strede Brezovsko-vrbovskej brány, ukazuje súvis s cestou. Podľa archeologického výskumu pravdepodobne najväčší rozmach dosiahol Hrádok v dobe, keď sa stretli územné záujmy Uhorska a Českého štátu.16 Hrádok sa vtedy na rozdiel od čias Veľkej Moravy ocitol v pohraničí, v konfíniu. Po upokojení pomerov a ustálení hraníc hradisko stratilo svoj význam a zaniklo. Na základe archeologických nálezov datoval vedúci výskumu Petr Novák jeho zánik do 12. storočia.17 Po zániku Hrádku ešte načas existovala pod ním (v mieste dnešnej Pustej Vsi) ležiaca dedina Záhorec. 16 Novák, P.: Archeologický výskum v Prašníku, Trnava 1981, nestránkované. 17 Novák, P.: Archeologický výskum v Prašníku, Trnava 1981, nestránkova-

né. Valy Hrádku naposledy poslúžili ako útočište počas tureckých vojen, niekedy v 16. – 17. storočí.

III. Kapitola

S cestou vedúcou cez Brezovsko-vrbovskú bránu súvisí i tvrdenie historika Miloša Mareka, podľa ktorého v mieste zaniknutej dediny Počkov existovala na tejto ceste aj krajinská brána. Svoj názor M. Marek opiera o interpretáciu výrazu porta.18 Vychádza z nasledujúcej pasáže textu druhej Zoborskej listiny z roku 1113: „...in villa Po[s]coz cum aqua Sipco in porta est qu edam quercus...“ 19 (...v dedine Počkov s potokom Šípkovec v bráne je [hranicou] nejaký dub...). Výraz porta tu podľa M. Mareka znamená krajinskú bránu. Kde ležala dedina Počkov, ktorá neskôr zanikla, je známe. V katastri obce Vrbové v miestach pri dnešnej vodnej nádrži Čerenec a potoku Šípkovec po nej zostali chotárne názvy Horný a Dolný Počkovec.20 Treba však povedať, že v listine, na ktorú sa M. Marek odvoláva, je spomenutý len výraz porta – bez bližšieho určenia, o akú portu ide. Tvrdenie M. Mareka, že šlo o krajinskú bránu, má preto podľa mňa charakter predpokladu a jeho platnosť je bez ďalších argumentov otázna. Na existenciu cesty vedúcej cez Brezovsko-vrbovskú bránu poukazujú spomínané opevnené lokality (od 14. storočia je síce zmieňovaná mýtna stanica vo Vrbovom, avšak mohla súvisieť i s inou trasou než Brezovsko-vrbovskou bránou21). Domnievam sa preto, že cesta Brezovsko-vrbovskou 18 Marek, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku, Martin 2006, str.

33 a 298.

19 Marsina, R. (editor): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I., Brati-

slava 1971, listina č. 69, str. 66.

20 Informácie k chotárnym názvom Horný a Dolný Počkovec mi v osobnom

rozhovore poskytol PhDr. Ľubomír Bosák.

21 Mýtna stanica vo Vrbovom (Warbow cum tributo) je prvýkrát zmienená

v listine, ktorou v roku 1392 daroval kráľ Žigmund Čachtické panstvo Stiborovi zo Stiboríc. Viď Magyar Országos Levéltár, DL 7762. Zmienky

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

bránou bola strážená z vojenských dôvodov ako jedno z možných miest priechodu Malých Karpát. Rovinaté Záhorie sa kvôli konfíniu sčasti vyľudnilo. V západnej časti Myjavskej pahorkatiny a v oblasti Brezovsko-vrbovskej brány sa osídlenie uchovalo lepšie a najstaršie písomné zmienky o obciach regiónu sa týkajú práve týchto miest. Roku 1251 sa v darovacej listine kráľa Bela IV. spomína zem Zobodycha, dnešné Sobotište a v ďalších darovacích listinách z roku 1262, okrem iných, i dediny Petrus, Haradicha, Brizoua, Zahurch, Crathuow, Rupov, Olesca – teda Prietrž, Hradište (dnes Hradište pod Vrátnom), Brezová, Záhorec (v mieste dnešnej Pustej Vsi) a zaniknuté dediny Kratnov, Ropov, Holeška.22 Kedy presne tieto obce vznikli, nevedno, no určite to bolo nejakú dobu pred najstaršími písomnými zmienkami o nich. Napríklad archeológ Štefan Janšák nevylúčil, že existovali aspoň v zárodočnom stave už za čias veľkomoravských. Argumentoval archeologicky doloženým osídlením Hradišťa pod Vrátnom, starším než prvé písomné zmienky o ňom, i tým, že zemepisné mená potrebujú pre svoj vznik viaceré storočia.23 V Ropove stál vyššie spomenutý kamenný románsky kostol. Podľa historika Branislava Varsika kostol v Ropove slúžil viacerým dedinám na okolí – Osuskému, Hradišťu pod Vrátnom, Hlbokému, Prietrži. Či slúžil aj vtedy už existujúcej Brezovej, ťažko poveo mýtnej stanici vo Vrbovom dokladajú existenciu cesty vedúcej z Považia smerom na západ. Za Vrbovým však táto cesta mohla pokračovať aj severnejšie vedenou trasou cez Krajné. 22 Tézu o čiastočnom vyľudnení Záhoria počas existencie konfínia podporuje i menší počet archeologických dokladov osídlenia, než v predchádzajúcom období. Viď Bialeková, D. (zostavovateľka): Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia, 1. zv. 1. a 2. časť, Nitra 1989. 23 Janšák, Š.: Brány do dávnoveku, Bratislava 1986, str. 42 – 43.

Brezová v stredoveku

dať, predsa len je od neho vzdialenejšia. Dedina Ropov zanikla v 16. alebo na začiatku 17. storočia.24 Ešte bližšie k Brezovej ako zaniknutý Ropov je obec Hradište pod Vrátnom. Na sever od dnešnej obce, na pravom brehu Brezovského potoka je miesto s chotárnym názvom Role cez hradisko. Našla sa tu predhistorická a hradištná keramika. A podľa Štefana Janšáka práve v tomto mieste ležalo hradisko. Okrem toho v Hradišti pod Vrátnom narazili i na kostrové pohrebisko z 10. storočia n. l., z ktorého miestny zberateľ Florián Vulgan zachránil dva železné nože a ocieľku. V prípade vzniku samotnej Brezovej sú výsledky archeológie dosiaľ nedostatočné, známy je len jeden neistý nález. V auguste 1946 riaditeľ vtedajšieho Štátneho archeologického ústavu Vojtech BudinskýKrička prevzal od zberateľa Floriána Vulgana sklenú vrúbkovanú perlu, nájdenú údajne na nálezisku kostrových hrobov v Brezovej-Štverníku. Do nálezovej správy Budinský-Krička uviedol že: „perla svedčí najskôr o hradištnom hrobe“.25 Uskutočnila sa aj návšteva štverníckeho náleziska, ktorú Budinský-Krička zaznamenal takto: „Štverník – obhliadka náleziska kostrových hrobov zo staršej doby bronzovej a hrobu azda slovanského, z ktorého F. Vulgan odovzdal ústavu sklenú vrúbkovanú perlu.“ 26

24 Budinský-Krička, V.: Slovanské sídlisko a zaniknutá stredoveká dedina

v Osuskom. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 18, Nitra 1970, str. 216 – 230. 25 Nálezová správa: Štát. archeol. ústav v Turčianskom sv. Martine, č. j. 267/46 uložená v Archíve Archeologického ústavu SAV v Nitre. 26 Budinský-Krička, V.: Výskumy štátneho archeologického ústavu v Turč. sv. Martine r. 1946 a 1947. In: Historica Slovaca VI-VII, Bratislava 1949, str. 272.

Či Brezová vznikla už v niektorom období doby hradištnej (roky 600 až 1200/1250), alebo vznikla až krátko pred najstaršími písomnými zmienkami o nej, pochádzajúcimi z 13. storočia, za súčasného stavu poznania nevedno rozhodnúť. Na to, aby sa k tomu dalo povedať niečo bližšie, sú potrebné nové zistenia, napríklad ďalšie archeologické nálezy. Najstaršími spoľahlivými dokladmi o Brezovej tak zostávajú listiny z 13. storočia, v ktorých je zmienená už ako dedina Brezová (villa Brizoua).

Najstaršie písomné zmienky o Brezovej

Konfínium zaniklo v priebehu 13. storočia. Už nevyhovovalo stále vyšším nárokom kladeným na obranu hraníc. Nezabránilo tatárskemu vpádu27 z roku 1241, ktorému odolali len silne opevnené miesta a hrady. O rozpade konfínia svedčí i postupné opúšťanie strážnych lokalít ich obyvateľmi a ich presťahovanie sa na iné miesta. Obranu krajiny prevzali kamenné hrady, ktorých výstavbu podnietil i tatársky vpád a obavy z jeho opakovania. V okolí Brezovej to boli šľachtické hrady Branč, Čachtice a Dobrá Voda. Vznikli v čase, keď už kráľ rozdal značnú časť konfínia do rúk šľachty. Doklady o hradoch Branč a Čachtice sú z 2. polovice 13. storočia, hrad Dobrá Voda sa prvýkrát spomína na začiatku 14. storočia. Hrady dali meno panstvám brančskému, čachtickému a dobrovodskému, pod ktoré patril kraj až do konca feudalizmu.

27 Aktérmi tohto vpádu boli v skutočnosti Mongoli. Tradičný a zaužívaný ná-

zov tatársky vpád vznikol tým, že v dobových prameňoch sa na označenie mongolských nositeľov tohto vpádu používal termín ta(r)tari – pekelníci.

III. Kapitola

Počas postupného zániku konfínia vznikli i prvé listiny spomínajúce Brezovú. Uhorskí králi, ktorí pôvodne vlastnili v konfíniu všetku zem, začali jednotlivé časti zeme udeľovať za rôzne zásluhy šľachte. Vyhotovovali sa o tom darovacie (donačné) listiny, ktoré pri popise hranice darovaného územia zaznamenávali aj mená okolitých obcí. Takou bola i v roku 1262 vyhotovená latinsky písaná darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. Kráľ v nej Zochudovi (Zochud) a jeho bratom Serafínovi (Serefel), Deršovi (Ders) a Ladislavovi (Ladizlao) daruje dve zeme svojho Nitrianskeho hradu (teda zeme spravované nitrianskym hradským komitátom) – Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Záhorec sa nachádzal v mieste dnešnej Pustej Vsi28, obec Šterusy existuje dodnes. Táto listina je najstaršou doteraz známou písomnou zmienkou o dedine Brezová (villa Brizoua), ktorá je v listine spomenutá pri vymedzení hraníc zeme Záhorec. V dobe zhotovenia listiny Brezová už existovala. Rok 1262 je preto rokom najstaršej písomnej zmienky o Brezovej, nie dátumom jej vzniku. Príslušná časť listiny znie nasledovne: „...Tu tiež začína prvá hranica zeme Záhorec od zeme dediny Holeška (Olesca). Ide neprerušene potokom Holeška na sever a prichádza až k dedine Brezová (Brizoua), kde sú dve medze. Tu zahýba na západ a prichádza k potoku Nádašd (?) (Nados tov), prechádza smerom na juh, kde na nejakom 28 Že Záhorec je starým názvom lokality v mieste dnešnej Pustej Vsi (obec

Prašník, časť Pustá Ves) dokladajú písomnosti z hraničných sporov uložené v erdődyovskom archíve. V 17. storočí bol používaný názov majer/dvor Záhorec (praedium Zahorecz), neskôr sa objavuje termín Záhorec inak Pustá Ves (Zahorecz alias Pusta ves), v 18. storočí už len Pustá Ves. V Pustej Vsi sa podľa osobnej informácie od Mariána Klča našli i stredoveké črepy.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

kopci Klenová (Clynoa) sú dve medze, od ktorých zostupuje k akejsi ceste, a s dvoma medzami pokračuje až ku Klenku (Klenek), dedine magistra Abu, kde sú pod jarabinou dve medze, od ktorých cez dve medze zostupuje k zemi dediny Lančár (Ke rencher). Tiahne sa na kopec, ktorý sa ľudovo volá „berch“, na ňom sú dve medze, a tak sú [hranice] ukončené. “ 29 Celý text listiny i jej preklad do slovenčiny je uverejnený v Prameňoch ako Dokument č. 1. a jej fotografia na obr. č. 12. K roku 1262 je datovaná i listina vyhotovená pre spomínaného Serafína, jedného z bratov, ktorí v roku 1262 dostali zeme Záhorec a Šterusy. Serafín (Sere fel) podľa tejto listiny od kráľa Bela IV. dostal zeme Osuské, Ropov, Hradište30 a Dubové31 (Ozus, Rupov, Haradicha, Dumbou) a zeme Záhorec a Šterusy (Zahurch a Ceteruch).32 Názory na pravosť tejto listiny sú rôzne. Historik prof. Ján Lukačka ju považuje za pravú,33 historik Imre Szentpétery ju síce označil za falzum, avšak jej konfirmáciu (potvrdený odpis) vydanú kráľom Štefanom V. v roku 127034 uznal za pravú.35 Aj v tejto listine a jej odpise z roku 1270 sa v súvislosti s hranicou zemí Osuské, Ropov, Hradište 29 Magyar Országos Levéltár, DL 528, viď i Wenzel, G.: Árpád-kori új okmá-

nytár – Codex Diplomaticus Arpadianus Continuatus, 8. zv., str. 23.

30 Ide o dnešné Hradište pod Vrátnom. 31 Ide o dnešné Dolné Dubové. 32 Magyar Országos Levéltár, DL 529, viď aj Wenzel, G.: c. d., 8. zv., str. 24

až 26.

33 Túto informáciu mi prof. Ján Lukačka poskytol v osobnom rozhovore. 34 Magyar Országos Levéltár, DL 530, viď aj Wenzel, G.: c. d., 12. zv., str. 26

až 27.

35 Szentpétery, I.: Az Árpád-házi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke, I.

kötet, Budapest 1923, č. 1305, str. 399. Listina vyhotovená pre Serafína podľa Szentpéteryho protirečí spomenutej listine, ktorou Belo IV. daroval Záhorec a Šterusy nielen Serafínovi, ale aj Zochudovi, Deršovi a Ladislavovi.

Brezová v stredoveku

12 Darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. z roku 1262. Kráľ v nej comesovi Zochudovi a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi daruje zeme Záhorec a Šterusy. Listina obsahuje najstaršiu doteraz známu písomnú zmienku o dedine Brezová. Je uložená v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti (Magyar Országos Levéltár, DL 528). 12a Detail listiny so slovami „...usque ad villam Brizoua...“ (až k dedine Brezová).

spomína dedina Brezová a okrem nej i potok Brezová. Popis hranice zemí začína od „...od hája Jablonica (Jobluncha)...“ a najprv sa popisuje severná časť hranice. Vedie pozdĺž zemí dedín Chytkou (zaniknutá dedina Chytkov), Hollouk (zaniknutá dedina Hlovek), Holbouka (Hlboké), Crathuow (zaniknutá dedina Kratnov), Petrus (Prietrž) a potom „...zostupuje k zemi dediny Brezová (Brizoua)...“ Nasleduje popis južnej časti hranice. Opäť sa začína pri háji Jablonica: „...Odtiaľ ide [hranica] smerom na juh cez akúsi priekopu označenú dvomi medzami, ktoré ju odde

ľujú od zeme spomenutej dediny Jablonica (Job luncha). Prejdúc prameň Jablonice, vedie na vrch Sabatin (Zobothin), kde vedľa akejsi cesty sú dve medze, potom prejde k lesom a vedie k vrchu Dobrá Voda (Dubrawida), na ktorom sú dve medze, ktoré ju oddeľujú od zeme magistra Abu. Odtiaľto zostu puje do východných končín k vyššie spomenutému potoku Brezová (Brizoua) a tu je ukončená...“ 36 Celý text listiny i jej preklad do slovenčiny je uverejnený v Prameňoch ako Dokument č. 2. 36 Magyar Országos Levéltár, DL 529, viď aj Wenzel, G.: c. d., 8. zv., str. 25.

III. Kapitola

13 Náčrt zemí v susedstve Brezovej podľa údajov darovacích listín z 13. storočia. Šrafovaním sú vyznačené zem Záhorec (vpravo) a zeme Osuské, Ropov, Hradište (vľavo). Dedina Brezová je v listinách spomenutá pri vymedzení hraníc týchto zemí.

Ako vyplýva z uvedených listín, zem dediny Brezová sa rozprestierala medzi zemami Osuské, Ropov, Hradište a zemou Záhorec. O tom, komu Brezová patrila, sa však listiny nezmieňujú. Okrem mena dediny Brezová sú v listinách zachytené nasledujúce miestne názvy: V listine, ktorou kráľ daroval Záhorec a Šterusy, sa medzi Brezovou a Záhorcom spomínajú potok Holeška a vrch Klenová. Ich názvy pretrvali dodnes a oblasť Holešky a Klenovej tvorí juhovýchodnú hranicu katastra Brezovej aj v súčasnosti. V listine vyhotovenej pre Serafína je zas spomenutý potok Brezová, ktorého názov je tiež zachovaný (súčasný oficiálny názov je Brezovský potok).

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Názov dediny i uvedené názvy okolitých vrchov a potokov sú slovanské.37 Podľa jazykovedca Vladimíra Šmilauera sa názov dediny (v listinách zapísaný ako Brizoua) vtedy vyslovoval „Brizova“ a bol odvodený od stromu brezy.38 Brezová mohla dostať meno 37 Rovnako i ostatné dediny v blízkom okolí Brezovej mali slovanské názvy.

Neistý je iba pôvod názvu dediny Osuské. B. Varsik na základe jazykovedca V. Šmilauera udáva že: „...nie je vylúčené, že názov patrí k maďarskému slovu asszú, suchý, suché územie, suché koryto...Vznik maďarského miestneho názvu v najbližšom susedstve Jablonice tu bol možný, lebo takzvaná česká cesta smerujúca cez Jablonicu na Trnavu tu prechádzala Malé Karpaty a tu od nej odbočovala aj iná cesta vedúca cez Brezovú pod Bradlom k Strážam v Považí. Nemožno si teda ani predstaviť, že by tu v oblasti Jablonice neboli bývali usadené tiež nejaké stráže v X. – XII. stor...“ (Varsik, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave XIII, rad Historica, Bratislava 1972, str. 101). 38 Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska, Praha a Bratislava 1932, str. 291.

Brezová v stredoveku

od brezového lesa, ktorý ani nemusel byť veľký, lebo meno sa dávalo podľa výrazného odlišujúceho znaku. Šmilauer na to uviedol nasledujúci príklad: V rozľahlých bukových lesoch nie je meno Buková ničím charakteristickým, pretože „bukové“ sú všetky hory a všetky dediny. – Ale keď sa uprostred ihličnatých lesov objaví ostrovček bukový, potom sa podľa tohto odlišujúceho znaku pomenuje.39 V súvislosti s prvou písomnou zmienkou o Brezovej je treba jasne povedať, že údaje, ktoré o nej v kapitole Dejiny Brezovej od najstarších čias do roku 1918 prináša monografia Brezová pod Bradlom, sú naprosto chybné. Nepravdivý je i z nich odvodený záver, že prvá písomná zmienka sa týka iba potoka Brezová a „nijako nedosvedčuje existenciu osady“.40 39 Šmilauer, V.: Úvod do toponomastiky, Praha 1966, str. 129-130. 40 Autorka kapitoly D. Lehotská uviedla, že: „...prvá písomná zmienka o okolí

Brezovej pochádza z roku 1263. V tomto roku daroval uhorský kráľ Belo IV. komesovi Zochudovi a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi zeme “Zahurch a Cheteruch“ (Šterusy). Hranice darovaného územia tvorí rieka Jablonica (Jobluncha), vrch Sobotín (Zobothin), ďalej hory až k Dobrej Vode (Dobrauoda). Potom medza prebieha až k zemi magistra Abu – Chtelnici a k potoku Brezovej (Brizona), kde sa končí zrejme pri Jablonici, kam až potok Brezová mohol dosahovať. Ojedinelý, čo ako vzácny údaj z roku 1263 o potoku Brezovej ešte nijako nedosvedčuje existenciu osady...“ viď Michálek, J. – Juríček, J. (zostavovatelia): Brezová pod Bradlom, Bratislava 1970, str. 17 – 18. O čo ide? Autorka zjavne zamenila vymedzenie hraníc jedného územia s druhým územím. To, čo uvádza ako hranice územia “Zahurch a Cheteruch“, je v skutočnosti časťou popisu hranice zemí Osuské, Ropov a Hradište (Ozus, Rupov, Haradicha) – viď texty listín v Prameňoch, Dokumenty č. 1 a 2. Dátum 1263 uviedla autorka zrejme podľa veľmi neskorého a neúplného odpisu listiny, ktorou Belo IV. daroval zeme Záhorec a Šterusy, uverejneného G. Fejérom, viď Fejér, G.: Codex diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac civilis, Budae 1829 – 1844, IV/3, str. 163 a 164. Takto chybná interpretácia písomných prameňov je o to viac zarážajúca, že autorka kapitoly bola odborne školenou historičkou. Chybné je i autorkino tvrdenie, že „...Ojedinelý, čo ako vzácny údaj z roku 1263 o potoku Brezovej ešte nijako nedosvedčuje existenciu osady...“. Je jedno, či vychádzala z listiny o darovaní zemí Záhorec a Šterusy, jej odpisu uverejneného Fejérom, alebo listiny vyhotovenej pre Serafína. Vo všetkých je totiž výslovne uvedená dedina Brezová (!), potok Brezová je spomenutý iba v poslednej z nich – viď Pramene, Dokument č. 1, Fejér, G.: c. d. a Pramene, Dokument č. 2. Chybná je i citácia „...Gusztáv Wenzel, Árpádkori új okmánytár – Codex diplomaticus Arpadianus continuatus, Pest 1860 – 1874, XI. 21/26...“ (Michálek, J. – Juríček, J.: c .d., str. 71), ktorú autorka uviedla v poznámkovom aparáte. Na chyby monografie

Na dlhú dobu – od vydania spomínaných listín v roku 1262 až do 90-tych rokov 14. storočia – sa temer všetky známe písomné zmienky o blízkom okolí Brezovej týkajú iba hradov Čachtice, Dobrá Voda a Branč či panstiev im prislúchajúcich a navyše sú tieto zmienky len strohé, bez vymenovania jednotlivých dedín. Stav osídlenia územia tak po listinách z roku 1262 zachytávajú bližšie až listiny, ktorými v rokoch 1392 a 1394 kráľ Žigmund daroval panstvá Čachtice, Dobrá Voda a Branč známemu veľmožovi Stiborovi zo Stiboríc, prípadne portálny súpis Nitrianskej stolice z roku 1452.41 V severovýchodnej časti Myjavskej pahorkatiny došlo k vzniku dedín za hrebeňom Malých Karpát západne od Čachtíc. Oblasť preto získala dobový názov Záhorie.42 Keď roku 1392 Stiborovi zo Stiboríc daroval kráľ Žigmund Čachtické panstvo,43 v oblasti Myjavskej pahorkatiny mu prislúchalo už deväť dedín – Požeha, Hrachovište, Krajné, Babíkovec, Lubina, Hrušové, Turá (dnes Stará Turá), Kostolné, Rudné. Dediny Požeha, Babíkovec a Rudné neskôr zanikli. Kolonizácia postupovala ešte viac na západ a v roku 1436 sú zmienené panské majere Smrdlač a Myjava (ležali v katastrálnom území dnešnej Myjavy).

Brezová pod Bradlom týkajúce sa prvej písomnej zmienky o Brezovej upozornil už v roku 1972 vo svojej štúdii Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia prof. Branislav Varsik. Viď Varsik, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave XIII, rad Historica, Bratislava 1972, str. 141. Napriek tomu neboli v druhom, rozšírenom vydaní monografie Brezová pod Bradlom z roku 1998 tieto chyby odstránené, viď Michálek, J. (zostavovateľ): Brezová pod Bradlom, Bratislava 1998. 41 Portálne súpisy zaznamenávali počty základných daňových jednotiek – port – v obciach jednotlivých stolíc. 42 Nezamieňať s dnešným termínom Záhorie, ktorý pomenúva územie medzi Malými Karpatmi a riekou Moravou. 43 Magyar Országos Levéltár, DL 7762.

III. Kapitola

Iný bol však vývoj v západnej a južnej časti Myjavskej pahorkatiny. V porovnaní so stavom osídlenia zachyteným listinami z roku 1262 tu došlo k čiastočnému spustnutiu. Roku 1394 v listine, ktorou kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvo Branč, sa v západnej časti Myjavskej pahorkatiny spomínajú len mestečko (oppidum) Sobotište a dediny Podzámok (dnes časť obce Podbranč), Vrbovce a Myjavka. Podľa historika Varsika Vrbovce a Myjavka ani neboli obcami, ale len panskými majermi.44 V listine z roku 1394, ktorou Stibor zo Stiboríc dostal od kráľa Žigmunda panstvo Dobrá Voda, sa zas dedina Hradište (dnešné Hradište pod Vrátnom) uvádza ako pustá (deserta).45 Spustnutie sa dotklo aj časti susednej Senickej pahorkatiny – dediny Kratnov a Hlboké sa v portálnom súpise Nitrianskej stolice z roku 1452 už nespomínajú. Z dedín, ktoré v okolí Brezovej zachytili listiny z roku 1262, tak spustli Záhorec, Chytkov, Hlovek, Hlboké, Kratnov a Hradište pod Vrátnom. Zo Záhorca, Chytkova, Hlovku a Kratnova sa neskôr stali majere, Hlboké a Hradište pod Vrátnom boli znovu zaľudnené až v 16. storočí.46 Na otázku, prečo došlo k tomuto spustnutiu, nie je jednoznačná odpoveď. Branislav Varsik uviedol, že po zrušení konfínia a prekonaní dlhodobej feudálnej anarchie na začiatku 14. storočia, keď sa hrady Holíč a Branč dostali dokonca do českých rúk, poddaní opúšťali horšie zeme pod horami a usídľovali sa 44 Magyar Országos Levéltár, DL 64736. Varsik, B.: Osídlenie Myjavy

a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave XIII, rad Historica, Bratislava 1972, str. 128. 45 Magyar Országos Levéltár, DL 7943. 46 K osudu Záhorca viď poznámka č. 28, k osudu Chytkova, Hlovku, Kratnova a Hlbokého viď Jamárik, V.: Zaniknuté osady na okolí Senice. In: Záhorie 5/2001, ročník X., str. 5 až 8. K osudu Hradišťa pod Vrátnom viď Adamkovič, A. – Hatiar, I.: Hradište pod Vrátnom, rok vydania 2002.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

na vyľudnených zemiach s lepšou pôdou, ako napríklad v oblasti Senice, Šaštína, Holíča a Skalice.47 Miloš Stankoviansky k uvedenej Varsikovej domnienke dodáva, že minimálne v prípade osád na úrodných hnedozemiach, na spraši na západnom okraji Myjavskej pahorkatiny, je neopodstatnená, pretože práve kvôli vhodnosti na poľnohospodárske účely bolo toto územie osídlené už od neolitu.48 Ako možnú príčinu zániku niektorých zo spomínaných dedín navrhol M. Stankoviansky nasledujúcu zaujímavú hypotézu: K výmoľom na území zaniknutých dedín Kratnov a Ondrejova Lehota a na území dnešného Hlbokého poznamenal, že ich masívnosť a situovanie v najskôr osídlenom území môžu nasvedčovať aj na ich starý vek a podporovať tak hypotézu o ich vzniku v 14. storočí. Na základe existencie týchto výmoľov M. Stankoviansky uviedol, že dediny mohli byť postihnuté živelnými pohromami spojenými s extrémnymi zrážkami, prejavujúcimi sa signifikantnou výmoľovou eróziou a bahennými povodňami v priebehu 14. storočia.49 A čo sa dialo s Brezovou? Medzi rokmi 1262 až 1568 nie sú o nej dosiaľ známe žiadne písomné pramene. Navyše sa Brezová nespomína ani tam, kde by sa v prípade, že bola naďalej dedinou, spomínať mala – totiž v listinách, ktorými v rokoch 1392 a 1394 kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvá v blízkosti Brezovej, teda Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. Brezovú nespomínajú ani listiny z rokov 1434 a 1436, kedy sa pánmi Dobrej Vody 47 Varsik, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku

17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave XIII, rad Historica, Bratislava 1972, str. 132. 48 Stankoviansky, M.: Geomorfologická odozva environmentálnych zmien na území Myjavskej pahorkatiny, Bratislava 2003, str. 84. 49 Stankoviansky, M.: c. d., str. 85 a 87.

Brezová v stredoveku

i Čachtíc stali Országhovci, a nie je zaznamenaná ani v portálnom súpise Nitrianskej stolice z roku 1452, ani v portálnych súpisoch Nitrianskej stolice z rokov 1531 až 1549. V monografii Nitrianskej stolice sa síce uvádza, že na konci 14. storočia patrila Brezová (Brystow) k hradu Branč, no ide o omyl.50 V listine, ktorou roku 1394 kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvo Branč, sa naozaj spomína Brystow, nie je to však Brezová, ale Brestové (dnes Senica, časť Brestové), ležiace medzi Senicou a Prietržou.51 Mylný je i výklad historika Chaloupeckého, podľa ktorého listina z roku 1336 spomína Brezovú (Brizn).52 V dosiaľ známych dobových písomných záznamoch sa Brezová znovu objavuje až v roku 1568, kedy ju ako dedinu Brezowa uvádza urbár Čachtického panstva (viac o tomto urbári v nasledujúcej kapitole).53 Dôležité údaje o osude Brezovej priniesol dokument, ktorý som vyhľadal v roku 2008. Ide o odpis písomného svedectva vydaného úradníkmi Nitrianskej stolice Benedictom Zongorom a Nicolausom Bolgárom roku 1606, z ktorého vyplýva, že Brezová 50 Magyarország vármegyéi és városai IV. – Nyitra vármegye, Budapest

1898, str. 70.

51 D. Lehotská v monografii Brezová správne uvádza, že nešlo o Brezovú,

no jej tvrdenie, že „sú to bezpečne Bzince“ je mylné. Bzince k panstvu Branč nikdy nepatrili (Michálek, J. – Juríček, J. /zostavovatelia/: Brezová pod Bradlom, Bratislava 1970, str. 18). 52 Chaloupecký vo svojej práci Staré Slovensko uvádza že cez Brezovú (Brizn) viedla cesta na Považie, pričom sa v poznámke odvoláva na text známej listiny uhorského kráľa Karola Róberta z roku 1336 o ustanovení ciel a mýt na ceste od hraníc Uhorska do Budína (Českej ceste), citovaný podľa Čelakovského edície. V nej je však v texte listiny uvedená villa Beizn, nie Brizn. Navyše sa jedná o Bíňovce, nie Brezovú! Bíňovce, na rozdiel od Brezovej, ležali na Českej ceste a listina ich správne umiestňuje vedľa Bukovej (Chaloupecký, V.: Staré Slovensko, Bratislava 1923, str. 79; Čelakovský, J.: Privilegia měst Pražských, Praha 1886, čís. 27). 53 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 1. Urbár bol publikovaný aj knižne, viď Maksay, F.: Urbáriumok XVI – XVII. század, Budapest 1959, str. 254.

„bola... postavená“ v roku 1564.54 Keďže toto svedectvo hovorí o postavení Brezovej, možno predpokladať, že stredoveká dedina Brezová vtedy už neexistovala (text svedectva a jeho preklad do slovenčiny je uve rejnený v Prameňoch ako Dokument č. 4; svedectvu sa bližšie venujem v nasledujúcej kapitole). Na základe toho, že medzi rokmi 1262 až 1568 dosiaľ známe písomné pramene Brezovú nespomínajú a na základe údajov písomného svedectva vydaného úradníkmi Nitrianskej stolice B. Zongorom a N. Bolgárom, sa dá predpokladať nasledujúce: Brezová (písomne doložená k roku 1262) spustla a ako samostatná sídelná jednotka – dedina – prestala existovať. K spustnutiu Brezovej došlo pravdepodobne ešte predtým, ako Stibor zo Stiboríc na sklonku 14. storočia obdržal panstvá Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. A spustnutou ostala Brezová až do svojho (znovu)postavenia v roku 1564. K predpokladanému spustnutiu Brezovej mohli viesť rôzne dôvody. Kvôli jej členitému terénu, nižšej úrodnosti pôdy a chladnejšiemu podnebiu môže pre Brezovú platiť spomínaná Varsikova domnienka o odchode obyvateľov na vyľudnené zeme v oblasti Senice, Šaštína, Holíča a Skalice. Možné je aj spustnutie v dôsledku česko-uhorských vojen či bojov o držbu okolitých hradov Čachtice a Branč.55 Iným dôvodom 54 Odpis tohoto svedectva sa zachoval v spise o hraničných sporoch medzi

Jánom N. Erdődym a komposesormi mestečka Brezovej na stranách 211 až 214. Spis, nemajúci názov, začína slovami: Primo Millesimo... Vznikol v 60-tych rokoch 18. storočia a vyhľadal som ho v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom, kde je uložený i v súčasnosti. Ďalší odpis tohoto svedectva sa zachoval aj v Slovenskom národnom archíve, v archíve rodu Erdődy (SNA, fond Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 174 až 177). 55 Počas vpádov do Uhorska (prebehli v rokoch 1271 a 1273) vojská českého kráľa Přemysla Otakara II. útočili i na hrad Čachtice, ten sa však ubránil. Od roku 1322 do roku 1332 držal hrad Branč Štefan Čech, syn Zdislava zo Šternberka, bratranec Matúša Čáka, potom ho vrátil uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi.

III. Kapitola

spustnutia mohli byť v 14. storočí prebiehajúce živelné pohromy spojené s extrémnymi zrážkami.56 Znalec histórie regiónu Vladimír Jamárik uvažoval aj o morovej epidémii, ktorá prišla v roku 134957, no v Uhorsku nemala morová epidémia také katastrofálne rozmery ako v západnej Európe. Či bola dôvodom predpokladaného spustnutia Brezovej niektorá z uvedených domnienok, prípadne ich kombinácia, alebo niečo iné, pri dnešnom stave poznania nevedno. Rovnako nevedno, či na území Brezovej v čase jej predpokladaného spustnutia existovalo nejaké osídlenie – napríklad v podobe samoty alebo rozptýleného osídlenia.58 Zatiaľ je známe len toľko, že na území Brezovej i počas jej predpokladaného spustnutia ľudia na nejakú dobu boli. Dokladá to existencia neskorostredovekého opevnenia na Ostrieži (viď nasledujúca stať). Čo sa týka pretrvania mena Brezovej, nie je v rozpore s jej predpokladaným spustnutím. Jej meno mohli 56 Téme vplyvu extrémnych živelných pohrôm 14. storočia na území Sloven-

ska, okrem citovanej práce M. Stankovianskeho, nie je v domácej odbornej literatúre venovaná skoro žiadna pozornosť. Preto uvádzam aspoň údaje, ktoré pre susednú Českú republiku uverejnil Z. Vašků. Vymedzil tzv. malé pluviály (lat. pluvia – dážď) – obdobia trvajúce niekoľko desiatok rokov, pre ktoré je príznačná výrazne vystupňovaná zrážková činnosť. O malom pluviáli II, trvajúcom od roku 1310 do roku 1350 uviedol: „...Prvých deväť rokov tohoto obdobia je v českých dejinách spojených s výskytom hlbokých neúrod. Účinok častých dažďov bol zosilnený mimoriadne chladnými zimami a podnormálnymi teplotami vo vegetačných obdobiach. Vyvrcholením tohoto kritického časového úseku bolo sedemročné obdobie hladu v 1313 – 1319...“ Zdeněk Vašků tiež dodal, že: „...Na existenciu mimoriadne vysokého výskytu prívalových dažďov práve v prvej polovici 14. storočia upozornil najnovšie na základe hodnotenia desiatok pôdnych profilov, obzvlášť profilov splachových uloženín, nemecký erodológ a pôdoznalec H. R. Bork...“ (Vašků, Z.: Naše malé pluviály. In: Vesmír 9/1997) 57 Túto informáciu mi V. Jamárik poskytol v osobnom rozhovore. 58 Ak takéto osídlenie existovalo, bolo pravdepodobne len veľmi skromné. Inak by totiž malo byť zapísané v spomenutých listinách o darovaní panstiev Čachtice, Dobrá Voda a Branč či v portálnych súpisoch. V roku 1411 bola základná daňová jednotka – porta – definovaná ako usadlosť s bránou, cez ktorú môže vojsť aj vyjsť voz. Možno predpokladať, že prípadné osídlenie bolo skromnejšie ako takto definované usadlosti.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

uchovávať obyvatelia spustnutej Brezovej a aj v prípade, že Brezová bola na nejaký čas úplne pustá, mohli jej meno uchovávať v pamäti obyvatelia okolitých obcí a ľudia prechádzajúci cestami či chodníkmi, ktoré viedli územím Brezovej i počas jej predpokladaného spustnutia (cesta cez Brezovsko-vrbovskú bránu, cesta z Dobrej Vody, prípadne iné).59

Opevnenie na Ostrieži

Poodhaliť aspoň niečo z doby troch storočí, z ktorých dosiaľ pre územie Brezovej chýbajú písomné pramene, pomohli nedávno archeológovia tým, že doložili prítomnosť neskorostredovekého opevnenia na Ostrieži. Zistenie existencie tohto opevnenia však zároveň prinieslo aj nové otázky (kto, kedy a prečo ho vybudoval), na ktoré zatiaľ nie sú známe odpovede. Vrch Ostriež, majúci výšku 370 m n. m., leží nad južným koncom Brezovej. Jeho názov je možné odvodiť i od výrazov striehnuť, strážiť. (Podobne znel pôvodný slovanský názov dnešného Ostrihomu – Strehov; tiež neďaleký hrad Ostrý Kameň nad obcou Buková sa v minulosti nazýval i Osztris.60) Ostriež má výhodnú polohu nad úzkym vstupom do doliny, v ktorej je položená Brezová. Na základe názvu, naznačujúceho možnú strážnu funkciu, i výhodnej polohy Ostriež v novembri roku 1993 navštívili archeológovia Archeologického múzea Slovenského národného múzea (ďalej AM SNM) Dr. Juraj Bartík a Dr. Zdeněk Farkaš. Na vrchole Ostrieža našli stopy terénnych úprav poukazujúce 59 I keď význam cesty Brezovsko-vrbovskou bránou s postupným zánikom

konfínia klesol, na jej pokračujúce používanie poukazujú opevnené neskorostredoveké stanoviská Ostriež a Tlstá hora, viď nasledujúca stať kapitoly. 60 Jedlicska, P.: Kiskárpáty emlékek II, Eger 1891, str. 1.

Brezová v stredoveku

1 cm

14 Neskorostredoveké opevnenie na Ostrieži, časť kovania pošvy meča.

15 Neskorostredoveké opevnenie na Ostrieži, klince. Poukazujú na drevené časti opevnenia.

na jednoduché opevnenie a tesne pod vrcholom dve „sondy“ nelegálneho „prieskumu“. V hline vykopanej zo „sondy“ si všimli drobné keramické črepy, ktoré predbežne určili ako stredoveké.61 Pri ďalších návštevách archeológovia AM SNM zistili, že temeno Ostrieža niekto „skúmal“ i pomocou detektora kovov, a čo vykopal, si zobral. V novembri roku 2002 archeológovia na Ostrieži našli visiaci zámok krabičkového typu, časť kovania pošvy meča, úlomok podkovy,

klince a ďalšie úlomky kovových predmetov. V roku 2007 k nálezom pribudol ešte dobre zachovaný ťažký hrot strely do mechanickej strelnej zbrane a ďalšie klince a v roku 2008 našli archeológovia AM SNM i časť ostrohy. Okrem toho som počas návštev Ostrieža v jeseni 2006 v hline zo „sond“, ktorých „hľadači“ vykopali vyše 40, nachádzal množstvo keramických črepov, vrátane zdobených. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej kapitole, Dr. Farkaš v tomto materiáli medzi stredovekými črepmi určil i ojedinelé črepy z keramiky predbežne

61 Nálezová správa č. 13. 298/94, uložená v zložke Brezová pod Bradlom

v dokumentácii Archeologického ústavu SAV v Nitre.

III. Kapitola

1 cm

datované do záveru doby bronzovej. Je preto možné, že na Ostrieži bolo nejaké sídlisko už v praveku a stredovekí stavitelia mohli postaviť svoje opevnenie na jeho zbytkoch. Pre prípadné overenie týchto možností je však potrebný rozsiahlejší archeologický výskum. Opevnenie na Ostrieži kopírovalo oválny, od severovýchodu k juhozápadu pretiahnutý tvar temena kopca. Vo vnútri opevnenia pri skale v severovýchodnej časti pravdepodobne stála drevená budova, stavaná najskôr na spôsob zrubu. Nasvedčuje tomu vrstva popola viditeľná v jamách, ktoré 44

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

16 Vľavo – Neskorostredoveké opevnenie na Ostrieži, úlomky kovových predmetov, celkom vľavo časť podkovy. 17 Neskorostredoveké opevnenie na Ostrieži, dobre zachovaný ťažký hrot strely do mechanickej strelnej zbrane nájdený v roku 2007.

v blízkosti skaly až po podložie vykopali neznámi „hľadači“. Na drevené budovy opevnenia poukazujú tiež nálezy klincov a mazanice – hliny, ktorou sa omazávali drevené steny. Opevnenie pravdepodobne slúžilo menšej posádke ako strážny alebo oporný bod. Dala sa z neho kontrolovať cesta prekračujúca cez Brezovsko-vrbovskú bránu Malé Karpaty i vstup na cestu z Brezovej k hradu Dobrá Voda (od ktorého sa dalo pokračovať ďalej na Považie).62 62 Tieto údaje mi poskytol v osobnom rozhovore Dr. Zdeněk Farkaš.

Brezová v stredoveku

18 Bratrícka pevnôstka z 15. storočia v Chmeľove (podľa B. Pollu). Kresba: M. Slivka. Podobne mohlo vypadať i neskorostredoveké opevnenie na Ostrieži, pre presnejšiu predstavu o jeho vzhľade by však bol potrebný rozsiahlejší archeologický výskum.

Doterajšie nálezy z opevnenia na Ostrieži umožňujú len rámcové datovanie. Predovšetkým keramika, ale aj typ zámku, ťažký hrot strely do mechanickej strelnej zbrane a ostatné nálezy hovoria pre 15. storočie, ale odlíšiť ho od konca 14. storočia je pri súčasnom stave poznania veľmi ťažké. Zatiaľ chýbajú doklady strelných zbraní – najmä guľky, ktoré zvlášť od dôb husitských vojen výrazne pribúdajú, a pozoruhodná je aj absencia kušových striel, pre toto obdobie všade veľmi hojných. Môžu to mať však na svedomí spomínaní nelegálni „hľadači“. V každom

prípade získaný materiál je veľmi odlišný od materiálu z 2. polovice 13. až začiatku 14. storočia, ktorý je pomerne dobre známy z iných vrcholnostredovekých opevnených lokalít v Malých Karpatoch. Bez plošne rozsiahlejšieho odkryvu a poznania stratigrafie je preto zatiaľ ťažko hovoriť o presnejšom datovaní opevnenia na Ostrieži, než je uvedené 15. storočie (prípadne koniec 14. storočia), a spojiť ho s niektorou konkrétnou historickou udalosťou.63 63 Tieto údaje mi poskytol Dr. Zdeněk Farkaš.

III. Kapitola

Časy boli nepokojné najmä v priebehu 15. storočia. Koncom dvadsiatych a v prvej polovici tridsiatych rokov 15. storočia vpadli husiti viackrát do Uhorska. Po roku 1439 nastalo bezvládie. Na obranu práv Ladislava Pohrobka najala jeho matka, kráľovná Alžbeta, vojsko pod vedením Jana Jiskru z Brandýsa, tvorené z veľkej časti z bývalých husitských bojovníkov. Už za čias Jiskru, no najmä po jeho dočasnom odchode roku 1453, sa objavujú bratríci – vojenské skupiny pôsobiace samostatne a vymykajúce sa akejkoľvek kontrole. Ich jadro tvorili bývalí husitskí bojovníci. Posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch zlikvidoval uhorský kráľ Matej Korvín v roku 1467. Na konci 60-tych rokov 15. storočia sa ešte západného Slovenska dotýkali boje Mateja Korvína s českým kráľom Jurajom Poděbradským. Opevnenia budovali v tejto neistej dobe všetky strany. Roku 1421 dostal Mikuláš z Oponíc od uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského povolenie, aby v Strážach (Stráže sú dnes zlúčené s Krakovanmi) mohol vystavať kamenné alebo drevené opevnenie.64 Historik Branislav Varsik uviedol, že budovanie tohto opevnenia súviselo s obranou proti husitom, lebo Stráže ležia na križovatke cesty cez Malé Karpaty a cesty hore Považím.65 I uhorský veľmož Stibor zo Stiboríc budoval na západnom Slovensku, najmä medzi Bratislavou a Trenčínom, systém opevnení proti husitom. Na budovanie tohto systému potreboval najať odborníkov z Čiech, na čo dostal od kráľa Žigmunda Luxemburského povolenie.66 Aj bratríci stava-

li opevnenia zvané tábory alebo posádky – napríklad v Gajaroch, Veľkých Kostoľanoch či v Svätom Petri (dnes časti Hlohovca). V súvislosti s Ostriežom je zaujímavé, že nad opačným, východným koncom cesty, vedúcej Brezovsko-vrbovskou bránou cez Malé Karpaty, sa v katastri obce Prašník nachádza vrch Tlstá hora (426 m n. m.) s pozostatkami opevnenia zo staršej doby železnej. Zistili sa na ňom i nálezy z 15. storočia, napríklad železné napínacie zariadenie na kušu uložené dnes v expozícii Balneologického múzea Piešťany.67 Pracovníci múzea uvažujú o využití opevnenia bratríkmi, s ktorými môže súvisieť i ľudový názov lokality „Babylón“, pretože husiti a neskoršie bratríci dávali svojím táborom často biblické názvy.68 Časti zbroje a keramické črepy datované do rovnakého obdobia boli v roku 2000 nájdené i v polohe Čerenec susediacej s Tlstou horou.69 Doterajšie zistenia archeológie umožnili len rámcové datovanie opevnenia na Ostrieži a nedá sa z nich určiť, kto konkrétne ho vybudoval a používal. Ostriež bol pravdepodobne pozorovacím alebo oporným bodom niektorého z miestnych feudálov, no nedá sa vylúčiť ani to, že ho mohla postaviť aj niektorá zo strán bojujúcich v nepokojných časoch 15. storočia. Otázky, kedy presne, kto a prečo vybudoval opevnenie na Ostrieži, tak zostávajú zatiaľ otvorené a odpovede na ne nepriniesli ani doteraz známe písomné pramene. Ostriež sa v nich nespomína. Možno i preto, že archiválie z 15. storočia sa zachovali iba

64 K ammerer, E. (editor): A Pécz nemzetség Apponyi ágának az Apponyi

67 Klčo, M. – Krupa, V.: Katalóg zbraní zo zbierok Balneologického múzea

grófok családi levéltárabán örizett oklevelei I. 1906, str. 282 – 283. 65 Varsik, B.: Husitské revolučné hnutie a Slovensko, Bratislava 1965, str. 15, 16. 66 Fejér, G.: Codex diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac civilis, Budae 1829 – 1844, X/6 CCCXCVIII.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

v Piešťanoch, Piešťany 1994, str. 58.

68 Klčo, M.: Okres Piešťany – stručná história a erby miest a obcí, Piešťany

2005, str. 76.

69 Klčo, M.: Padli husiti na Vrbové... In: Hlas Vrbového 4/2008, str. 7.

Brezová v stredoveku

v Bratislave. V Trnave sa z 15. storočia dochovali len najdôležitejšie listiny týkajúce sa privilégií a majetkov mesta, archiválie Skalice z 15. storočia vyhoreli a ani v Novom Meste nad Váhom a v Hlohovci sa z 15. storočia nič nezachovalo.70

Husitská tradícia

V konfesne temer úplne evanjelickej Brezovej existovala k 15. storočiu sa hlásiaca ústna husitská tradícia. Zachytili ju nasledujúce práce: V rokoch 1864 –1865 sa pri zbere údajov pre zborník venovaný miestnym tradíciám o vzniku jednotlivých obcí Uhorska a pôvode ich obyvateľstva historik Frigyes Pesty obrátil na predstavenstvá obcí. Ako už bolo spomínané v úvode kapitoly, z Brezovej mu prišla odpoveď, že bola osídlená najmä husitmi Jiskrovými.71 I cirkevný historik Pauliny koncom 19. storočia uviedol, že sa na Brezovej okolo roku 1430 usadili husiti.72 V monografii Nitrianskej stolice z roku 1898 sa uvádza, že Brezovú podľa tradícií založili husiti a aj kostol (dnešný rímskokatolícky Kostol najsv. Trojice) postavili oni.73 Husitom sa pripisovalo tiež opevnenie tohto kostola baštami.74 Ešte aj v časoch prvej ČSR hovoril brezovský richtár Juraj Kopecký návštevníkom Štefánikovej mohyly, že sa nachádzajú na historickej pôde, kde husiti postavili kostol práve pod úpätím Bradla (dnešný 70 Varsik, B.: Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, Bratislava 1956,

diel I., str. 25.

71 Petrov, A.: Helység névtara – Seznam osád v Uhrách z r. 1864-65, Praha

1927, str. 68. 72 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej, zväzok IV. Jasenová 1894, str. 10. 73 Magyarország vármegyéi és városai IV. – Nyitra vármegye, Budapest 1898, str. 70. 74 Komlóssy, F.: Az Esztergom Főegyházmegyei Római Katolikus Iskolák Története, Esztergom 1896, str. 375.

rímskokatolícky Kostol najsv. Trojice).75 Dá sa teda povedať, že husitská tradícia v Brezovej sa týkala pôvodu obyvateľstva, prípadne udávala husitov ako zakladateľov obce či staviteľov kostola – dnešného rímskokatolíckeho Kostola najsv. Trojice.76 V súvislosti so spomínaným opevnením na Ostrieži zadatovaným do 15. storočia, teda doby prítomnosti husitov i bratríkov, brezovský rodák prof. Ján Michálek, etnograf, ktorý sa venuje i problematike ľudového rozprávania s historickou tematikou, uvažuje, že tradícia o husitoch v Brezovej by mohla mať určité reálne jadro.77 Iného názoru bol zosnulý už historik Branislav Varsik. V oblasti Myjavskej pahorkatiny rozšírenú tradíciu, že kraj bol osídlený prevažne husitmi, odmietol s odôvodnením, že sa utvorila len od 18. storočia, a teda nemá nijaký historický podklad.78 Predbežné datovanie opevnenia na Ostrieži naozaj nevylučuje možnosť v spojitosti s ním uvažovať aj o husitoch či bratríkoch. Ako však už bolo zdôraznené, bez plošne rozsiahlejšieho odkryvu opevnenia je zatiaľ ťažko určiť, kto ho vybudoval. V samotnej husitskej tradícii v Brezovej sa Ostriež neobjavuje. Miestna tradícia o Ostrieži udávala, že má studne z tureckých čias, prípadne nesprávne tvrdenie, že je vyhasnutou sopkou, s husitmi ho nespájala.79 75 Tvarožek, J.: Rodinná Kronika Poláčkovcov, 1966, nestránkované. 76 O kostole bližšie v IV. a VII. kapitole. 77 Toto vyjadrenie mi poskytol prof. Michálek v osobnom rozhovore. 78 Dugáček, M. – Gálik, J. (zostavovatelia): Myjava, Bratislava 1985, str. 37.

Podotýkam, že severovýchodná časť Myjavskej pahorkatiny bola v čase husitov a bratríkov už osídlená a niektoré prvky husitskej tradície sú staršie, ako uvádza B. Varsik (príkladom je podanie o chytení bratríckeho kapitána Švehlu v Starej Turej, ktoré vzniklo na základe skutočnej udalosti, viď Michálek, J.: Spomienkové rozprávanie s historickou tematikou, Bratislava 1971, str. 38 až 42). 79 Viď nevydaný rukopis Osuský, S. Š. (zostavovateľ): Brezová pod Bradlom, str. 24.

III. Kapitola

Tvrdenia husitskej tradície v Brezovej o husitoch ako zakladateľoch obce, staviteľoch kostola či tých, ktorí Brezovú osídlili, sú v protiklade s predpokladaným spustnutím stredovekej Brezovej a so (znovu) postavením Brezovej, ku ktorému, ako už bolo vyššie spomenuté, došlo až v roku 1564. Preto sa v prípade Brezovej viac prikláňam k Varsikom udávanému neskoršiemu pôvodu husitskej tradície i vysvetleniu jej vzniku potrebou povzbudiť počas protireformácie vernosť ľudu vo viere poukazovaním na jeho predkov – husitov i českobratských exulantov.80 Neskorší pôvod husitskej tradície v Brezovej naznačuje aj tá skutočnosť, že v najstarších známych písomnostiach týkajúcich sa Brezovej sa husiti nespomínajú.

80 Varsik, B.: Husiti a reformácia na Slovensku do žilinskej synody. In: Sbor-

ník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave; Roč. VIII. Čís. 62 (3), Bratislava 1932.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

„

...istú Rozinu sebe pojal a s ňou sa sobášil. Preto, keď ju našiel, napomínal ju manželským spôsobom, aby sa navrátila k nemu, že ju chce prijať a s ňou chce živý byť, ako Pánu Bohu sľúbil a jej pri sobáši...

“

1564 –1708

„

...Medzi týmito rokmi bol na Brezovej farárom náboženstva evanjelického Abelon, prímením rečený, ktorého, pretože vtedy časté vybiehanie a rabovanie turecké bývalo, Turek s mnohými kresťanskými dušami a ľuďmi z dolných Uhier zajatými do rabstva dostal...

“

Matej Kassparowich, na ten čas richtár brezovský Brezová v rokoch 1564 – 1708

ázov tejto kapitoly je úryvkom listu zo 4. mája 1634. Brezovský richtár Matej Kassparowich1 a prísažní dediny ho adresovali richtárovi a konšelom „...poctivého mesta Trnavy...“. Uviedli v ňom, že obyvateľ dediny Brezová, istý Pawel Passma (Pašma), našiel v Trnave u tamojšieho mešťana Lukacza svoju manželku Rozinu, ktorá od neho utiekla už pred dvomi rokmi. Pašma, píše sa v liste, napomínal svoju ženu „...manželským spôsobom, aby sa navrátila k nemu, že ju chce prijať a s ňou chce živý byť, ako Pánu Bohu sľúbil a jej pri sobáši...“. Rozina však nechcela. Tak šiel Pašma za trnavským richtárom, ktorý Rozine oznámil, že sa buď vráti k manželovi, alebo pôjde do väzenia... 1

...Rozina síce sľúbila, že sa k manželovi vráti, no keď odišli od richtára, utiekla a schovala sa. Pašma sa vrátil na Brezovú bez ženy. Šiel za brezovským richtárom a prísažnými obce. Tí mu vystavili tento list a v ňom trnavského richtára a konšelov prosili, „...pokiaľ by tento Pavel Pašma mohol vo Vašom poctivom meste nájsť tú svoju manželku. Žeby ste mu ráčili zadosť učinili...“ 2 Pašma sa opäť vybral do Trnavy, pretože list tam predložil. Príbeh samotný však zostáva otvorený, nevedno, či Rozina zostala v Trnave, alebo sa musela vrátiť k manželovi.

Tento list, pojednávajúci o „obyčajnom“ ľudskom príbehu, je najstarším dosiaľ známym dokumentom vydaným správou dediny Brezovej a je na ňom i najstaršia známa pečať Brezovej (celý text listu i jeho prepis zhotovený podľa súčasného pravopisu zverejňujem v Prameňoch ako Dokument č. 5). (Znovu) postavená Brezová sa začala zaľudňovať. Veľmi rýchlo rástla, v roku 1598 (teda po 34 rokoch od zaľudnenia) v nej pri daňovom súpise napočítali 111 domov. V čase, keď sa odohrával Rozinin a Pašmov príbeh, bola Brezová už veľkou dedinou s kostolom, školou i kopanicami.

1 Je možné čítať Kašparovič, ale aj Kašparových, preto radšej ponechávam

v pôvodnej podobe zapísania.

2 Štátny archív v Bratislave, pobočka Trnava, Mesto Trnava – listy /missiles/ 19.

IV. Kapitola

(Znovu)postavenie Brezovej

Počas posledných storočí stredoveku vyľudnené oblasti Myjavskej pahorkatiny začali byť osídľované v 16. storočí. Na území Brančského panstva sa Vrbovce roku 1551 už neuvádzajú ako panský majer, ale ako riadna poddanská dedina, v roku 1580 vznikla dedina Turá Lúka a ako posledná bola roku 1592 založená dedina Bukovec. Na území Čachtického panstva vznikla pravdepodobne v roku 1586 dedina Myjava (stála v mieste dnešnej obce Stará Myjava) a ešte pred vznikom dediny Myjavy došlo k (znovu) postaveniu Brezovej. Existenciu dediny Brezová k roku 1568 spoľahlivo dokladá v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti uložený urbár Čachtického panstva spísaný roku 15683 – po listinách z roku 1262 druhý najstarší známy písomný doklad o Brezovej. Brezová (Bre zowa) je v urbári zapísaná už ako existujúca dedina s 23 usadlosťami. Urbár v časti venovanej Brezovej obsahuje aj poznámku s nasledujúcim textom: „Táto dedina priamo nie je viazaná žiadnymi poplatkami, vykonávajú aspoň práce, ktoré sú potrebné.“ 4 Takéto „daňové prázdniny“ dostávali poddaní od svojich zemepánov len dočasne – na určitú, vymedzenú dobu (niekoľko rokov), aby vybudovali dedinu. V urbári dátum vybudovania Brezovej nie je zaznačený. No z uvedeného oslobodenia od daní 3 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 1. Urbár bol pub-

likovaný aj knižne, viď Maksay, F.: Urbáriumok XVI – XVII. század, Budapest 1959, str. 254. Urbár – súpis pôdy, z ktorej poddaní odvádzali svojim zemepánom dôchodok, a povinností poddaných voči svojim zemepánom. 4 v origináli: „Pagus iste prorsus nullo censu tenetur, saltem labores, quibus opus est, exercent.“

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

vyplýva, že Brezová musela byť (znovu)postavená a zaľudnená len v priebehu niekoľkých rokov pred spísaním urbára, a na túto skutočnosť koniec koncov poukázal už B. Varsik.5 Na základe písomného svedectva vydaného roku 1606 úradníkmi Nitrianskej stolice B. Zongorom a N. Bolgárom možno toto (znovu)postavenie Brezovej datovať presnejšie. Slúžny Nitrianskej stolice Benedictus Zongor a prísažný súdu Nitrianskej stolice Nicolaus Bolgár sa na podnet majiteľov Dobrovodského panstva Tomáša Erdődyho a jeho manželky Anny Márie Ungnadovej a z poverenia podžupana Nitrianskej stolice 29. októbra 1606 vydali do dediny Brezová. V Brezovej Zongor a Bolgár prešetrovali záležitosti týkajúce sa zadržiavania svíň patriacich poddaným z obcí Dobrovodského panstva, ktoré susedili s Brezovou (ležiacou v Čachtickom panstve). O svojom prešetrovaní vydali Zongor a Bolgár písomné svedectvo. Zaznamenali v ňom okrem iného i slová obyvateľov Brezovej o tom, že ich obec „...bola... postavená...“ pred 42 rokmi (text tohoto maďarsky písaného svedectva i jeho preklad do slovenčiny uverejňujem v Prameňoch ako Dokument č. 4).6 Po odpočítaní uvedených 42 rokov od roku vydania svedectva vychádza ako dátum (znovu)postavenia Brezovej rok 1564. Zemepánom Čachtického pan5 Varsik, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. sto-

ročia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave XIII, rad Historica, Bratislava 1972, str. 142. 6 Odpis tohoto svedectva sa zachoval v spise o hraničných sporoch medzi Jánom N. Erdődym a komposesormi mestečka Brezovej na stranách 211 až 214. Spis, nemajúci názov, začína slovami: Primo Millesimo... Vznikol v 60tych rokoch 18. storočia a vyhľadal som ho v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom, kde je uložený i v súčasnosti. Ďalší odpis spomínaného svedectva sa zachoval aj v Slovenskom národnom archíve, v archíve rodu Erdődy (SNA, fond Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 174 až 177).

Brezová v rokoch 1564 – 1708

19 Horná časť hradu Čachtice, súčasný stav.

stva bol v tom čase Krištof Országh (Orság).7 A zo skutočnosti, že osídlenci Brezovej dostali spomínané „daňové prázdniny“ určené na vybudovanie dediny, možno usúdiť, že (znovu)postavenie Brezovej sa dialo s jeho súhlasom (a možno i na jeho podnet). Urbár Čachtického panstva z roku 1568 prináša aj informácie o vtedajších obyvateľoch Brezovej. Sú v ňom spomenutí len poddaní, a to sedliaci a želiari 7 Šľachtické mená sa písali prevažne maďarskou ortografiou, preto v zátvorke

nasleduje prepis mena podľa slovenského pravopisu. Pri opakovaní mena už prepis nie je uvedený.

20 Náhrobok Krištofa Országha dochovaný v čachtickom kostole sv. Ladislava. V roku 1564, v čase keď bol Krištof Országh zemepánom Čachtického panstva, došlo k (znovu) postaveniu Brezovej a možno usúdiť, že sa tak dialo s jeho súhlasom (a možno i na jeho podnet).

(libertínov8 urbár v Brezovej neuvádza). Poddaní hospodárili na usadlostiach pozostávajúcich z pôdy, domu a hospodárskych budov. Vlastníkom usadlostnej pôdy (neskôr nazývanej urbárska pôda) bol zemepán, poddaný ju mohol iba držať (užívať), za čo musel odvádzať zemepánovi rentu vo forme poplatkov, robôt a naturálií. V urbári je uvedených 23 hláv rodín držiacich usadlosti. Najprv sú spomenutí sedliaci, každý z nich držal jednu celú usadlosť (sessio 1). Boli to: 8 libertín (slobodník) – poddaný oslobodený od roboty, ale platiaci naturálnu

a peňažnú rentu.

IV. Kapitola

„...Lucas (richtár Brezovej), Michael, Adamus, Ioannes Zwlÿk, Ioannes Bahorecz, Ambrosius Krek, Petrus Brwnowzkÿ, Georgius Swecz, Martinus Kwbek, Ioannes Korÿtar, Ioannes Kolar a Maczeÿ Kolar...“ Potom nasledujú želiari, označení v urbári ako hostach (želiarska usadlosť sa od sedliackej líšila tým, že jej prislúchala iba malá /alebo žiadna/ rozloha usadlostnej pôdy). Boli to: „...Adam Patwchÿok, Georgius, Urbanus, Fedor, Melchior, Martinus Gubernat, Georgius Tomko, Peterle, Nicolaus Gÿwrÿk, Sÿmko Kostelecz, Mador...“ 9 Dodávam, že priezviská Krek (písané neskôr Grék), Patwchÿok (Potúček) a snáď i Kostelecz, pokiaľ sa zmenilo na Kostercov či Kostelných, existujú v Brezovej dodnes. Na usadlosti hospodáril jej držiteľ s rodinou a prípadne i čeľaďou. Držiteľ usadlosti bol hlavou rodiny, zemepánovi, štátu a cirkvi zodpovedal za odvádzanie uložených poplatkov, daní, naturálií a robôt. Na niektorých usadlostiach však nestačila ani práca držiteľa a jeho rodiny, a tak na nich hospodárilo viac rodín, príbuzných, ale i cudzích. Odhady historikov o tom, koľko ľudí žilo na jednej usadlosti, sú preto rôzne – Andrej Kavuliak udával 9 ľudí, Ignácz Acsády 20 ľudí. V prípade hornatej a menej úrodnej pôdy Brezovej sa prikláňam k nižším počtom. Až do 18. storočia, kedy sa v Uhorsku začali robiť 9 viď poznámka č. 3

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

prvé súpisy obyvateľstva, možno ľudnatosť Brezovej len hrubo odhadovať podľa počtu hláv rodín držiacich usadlosti či podľa počtu domov uvedených v urbároch a daňových súpisoch. Odkiaľ prišli ľudia, ktorí (znovu)postavili Brezovú? Katolícky cirkevný hodnostár a historik P. Jedlicska vo svojej práci Kiskarpáti emlékek spomenul istý spis uložený v archíve Dobrovodského panstva v chtelnickom kaštieli pod signatúrou Lad. XVII. Fasc. 7, No 13.10 V spise sa podľa Jedlicsku uvádzalo, že Brezovú začali zaľudňovať okolo roku 1550 obyvatelia utekajúci z dolného kraja či zeme (alsó vidékről) pred Turkami. Žiaľ, tento spis nemožno preskúmať – od roku 1918 je nezvestný.11 Príchod istého počtu utečencov pred Turkami na začiatku (znovu)postavenia Brezovej je celkom dobre možný a pravdepodobný.12 Avšak tvrdenie historičky D. Lehotskej o tom, že Brezovú a ďalšie oblasti Myjavskej pahorkatiny osídlili „neprestávajúce prúdy“13 obyvateľov z južného Slovenska utekajúcich pred Turkami, je značne zveličené. Väčšina osídlencov Brezovej (a podobne napríklad aj susednej Myjavy) totiž prišla zo severu Slovenska, najmä z územia Trenčianskej a Oravskej stolice. Poukazujú na to nielen niektoré priezviská obyvateľov, ale aj skúmanie brezovského nárečia – viď nasledujúca stať tejto kapitoly, nazvaná Pôvod obyvateľstva.

10 Jedlicska, P.: Kiskarpáti emlékek II, Eger 1891, str. 233. 11 Archív, v ktorom bol spis uložený, sa v novembri 1918 stal obeťou

nepokojov počas rabovania domácich obyvateľov a vpádu maďarského vojenského oddielu. 12 A nemuseli to byť utečenci len z južného Slovenska. Turci v 16. storočí viackrát vpadli aj do obcí na Považí, od Brezovej nepríliš vzdialených. Prameňmi doložené sú ich vpády v roku 1530 a v roku 1599. 13 Michálek, J. – Juríček, J. (zostavovatelia): Brezová pod Bradlom, Bratislava 1970, str. 18.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

O osídlení Brezovej existovala aj miestna ústna tradícia. (Iná ako tie, ktoré za zakladateľov obce označovali husitov.) Brezovský garbiar Ján Juríček (1899 – 1991) ju vo svojich zápiskoch zachytil takto: „...V roku 1526 nebola ešte Brezová ako obec, ale len niekoľko osadníkov. ...Legenda uvádza, že v roku 1526 prišli na brezovskú osadu z Dechtíc štyri rodiny. Traja ševci a jeden kadlec. Vtedy ešte nebolo garbiarov. Jeden sa usadil pri výdatnom prameni vodnom v Baranci – volal sa Malenka. Druhý sa osadil pri vodnom prameni v Končinách zo severnej strany Bradla a volal sa Dodrv. Tretí sa osadil pri bystrom potoku vo Štverníku a volal sa Driensky a štvrtý sa usadil pri potoku na ba ranských lúkach a to miesto je dodnes zaznačené v katastri obce Brezová U Kadlecov. ...Povolaním tých ševcov bolo surovú kožu vyrobiť a z nej šiť obuv...“ 14 Rok 1526 sa v uvedenej v tradícii objavil pravdepodobne kvôli tomu, že je dátumom víťazstva Turkov v bitke pri Moháči. Obec Dechtice leží v Podmalokarpatskej pahorkatine, vo vzdialenosti 14 km južne od Brezovej. Ak snáď má táto ústna tradícia nejaké pravdivé jadro, mohla by ním byť aj pozabudnutá a nepríliš presne datovaná spomienka na počiatok (znovu)postavenia Brezovej.

14 Juríček, J.: Spomienky zo života garbiarskeho života na Brezovej, rukopis,

nestránkované; rukopis prepísala a k nahliadnutiu ochotne poskytla pani Jela Juríčková. Uvedenú tradíciu spomenul v poslednej verzii rukopisu nevydanej monografie Brezová pod Bradlom aj S. Š. Osuský (rukopis poslednej verzie nevydanej monografie je uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice pod signatúrou 46 Z1).

Pôvod obyvateľstva

Určovať oblasti, z ktorých prichádzali ľudia osídľujúci (znovu)postavenú Brezovú, je možné viacerými spôsobmi. Niektoré priezviská obyvateľov Brezovej mohli byť odvodené z názvov obcí, z ktorých títo ľudia pochádzali alebo v nich kedysi žili. Brwnowzkÿ mohol prísť z obce Brunovce, okres Nové Mesto nad Váhom, Krainan z obce Krajné, okres Myjava; Prussin sky z obce Pružina, okres Považská Bystrica; Hrussow sky z obce Hrušové, okres Nové Mesto nad Váhom; Szucžan z obcí Horná Súča alebo Dolná Súča, okres Trenčín; Zawaczki z obce Lietavská Závadka, okres Žilina; Porubsky z obce Poruba, okres Prievidza.15 Dá sa tiež zistiť, v urbároch ktorých panstiev sa vyskytovali také priezviská, aké sa objavili u obyvateľov Brezovej. Ide o priezviská Bednár, Koza, Marko, Mocný (Mosný), Slezák, Michálek (Michalik), Krutý, Valášik (Valášek), Závodný, Ďuriš, Lukáč, Drahoš, Štefánik, Batka, Bryndza, Danko, Poliak, Nosko.16 Tieto priezviská sa v 16. a 17. storočí vyskytovali najmä v urbároch panstiev na území Trenčianskej stolice (šlo o panstvá Bytča, Lietava, Budatín, Bánovce, Beckov /časť tohto panstva ležala aj na území Nitrianskej stolice/, Uhrovec, Vršatec, panstvo žilinských jezuitov) a v urbári panstva Orava.17 Ďalší spôsob určenia oblastí, z ktorých prišli osídlenci Brezovej, prinieslo skúmanie brezovského náre15 Tieto priezviská obyvateľov Brezovej pochádzajú z urbára Čachtického

panstva z roku 1568 (Brwnowzkÿ) a urbára nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 (ostatné priezviská). O urbári z roku 1661 viac v nasledujúcej stati knihy. 16 Priezviská som prepísal foneticky, lebo v rôznych urbároch boli písané rôznym spôsobom, napríklad Nosko, Noszko. 17 Priezviská obyvateľov Brezovej zapísané v prameňoch z rokov 1568 až 1715 som porovnával s priezviskami z urbárov panstiev na území Slovenska zo 16. a 17. storočia, publikovaných R. Marsinom a M. Kušíkom (Marsina, R. – Kušík, M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku I. a II., Bratislava 1959).

IV. Kapitola

čia. Venoval sa mu napríklad jazykovedec Konštantín Palkovič, autor štúdie Nárečie Brezovej (štúdia je súčasťou monografie Brezová pod Bradlom). K. Palkovič v štúdii uvádza, že nárečie Brezovej, Myjavy a priľahlých kopaníc a dedín vytvára tzv. brezovsko-myjavské nárečie. Brezovsko-myjavské nárečie je v podstate západoslovenské, ale má aj výrazné stredoslovenské prvky, ktoré sa na samej Brezovej uplatňujú vo väčšom rozsahu, a tak má Brezová v rámci tejto menšej nárečovej skupiny osobitné postavenie. Stredoslovenskými prvkami v nárečí Brezovej sú najmä dvojhlásky ia, ie(ié), iu, uo(uó), ale aj menná i slovesná flexia (skloňovanie a časovanie slov), ktorá je okrem niektorých západoslovenských prvkov takmer zhodná so stredoslovenskou flexiou. Svojimi znakmi sa brezovské nárečie blíži k trenčianskym nárečiam (v poznámke K. Palkovič ešte upresnil, že ide najmä o severnejšiu časť trenčianskych nárečí). Podľa K. Palkoviča nemožno bezpečne uzatvárať, že obyvatelia Brezovej prišli len z oblasti trenčianskeho nárečia. No mohla to byť podstatná časť obyvateľov, ktorá bola pri utváraní brezovského nárečia najrozhodujúcejšia, uvádza Konštantín Palkovič.18 Spomenuté spôsoby určenia oblastí, z ktorých prichádzali ľudia osídľujúci Brezovú, poukazujú na to, že šlo väčšinou o sever Slovenska, zvlášť územie Trenčianskej stolice. A podľa porovnania brezovských priezvisk s priezviskami z iných území možno počítať aj s určitým počtom osídlencov pochádzajúcich z Oravskej stolice. Niekoľko osadníkov prišlo pravdepodobne i z dedín na okolí Brezovej, čomu nasvedčujú spomínané priezviská Brwnowzkÿ, Krainan a Hrus 18 Michálek, J. – Juríček, J. (zostavovatelia): Brezová pod Bradlom,

Bratislava 1970, str. 231 a 232.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

sowsky. Osídlenci zo severu Slovenska prichádzali na Brezovú (a podobne aj do ďalších oblastí Myjavskej pahorkatiny) v rámci tzv. valašskej kolonizácie – viď priezviská obyvateľov Brezovej Brincza, Vallasik, či s valašskou kolonizáciou súvisiace miestne názvy v starom chotári Brezovej, akými sú Valaská, Kýčerky, Pirta, Košariská, Ševcoviech košiare, Kolibniská.19 V tejto neskorej fáze valašskej kolonizácie bola už etnická príslušnosť osídlencov slovenská a valachmi sa nazývali podľa valašského spôsobu života, vyznačujúceho sa salašníctvom a chovom dobytka. Na otázku, či osídlenci z oblastí Trenčianskej a Oravskej stolice prichádzali na Brezovú (kde protireformácia na dlhšiu dobu uspela až po roku 1733) aj preto, aby unikli tlaku protireformácie, dostupné pramene spoľahlivú odpoveď zatiaľ nedávajú. V Brezovej sa okrem slovenských obyvateľov usadilo i niekoľko ľudí iného etnického pôvodu.20 Miestna ústna tradícia hovorila o príchode husitov a neskôr pobielohorských utečencov z Čiech. Husitská tradícia bola rozobraná v závere predchádzajúcej kapitoly. Prítomnosť pobielohorských utečencov na území Čachtického panstva je zmienená v písomných hláseniach správcu tohoto panstva J. Kruplanicza (Kruplaniča). V roku 1672 písal Kráľovskej komore, že medzi tými, ktorí nechcú prestúpiť na katolícku vieru, „...najtvrdošijnejší sú Česi...“21 V roku 1674 v hlásení pre Kráľovskú komoru v súvislosti 19 Temer všetky uvedené miestne názvy v súčasnosti patria do chotára

obce Košariská.

20 V časovom rámci tejto kapitoly možno počet obyvateľov Brezovej iného

etnického pôvodu ako slovenského kvôli nedostatočným prameňom odhadnúť len veľmi hrubo – od niekoľkých ľudí po niekoľko desiatok ľudí. 21 Preklad latinského Kruplaniczovho hlásenia, uloženého v Magyar Országos Levéltár pod signatúrou Cam. Pos. ad. cam exar. I, 64., citujem z kefového obťahu práce Dr. Lajosa Szimonidesza pripravenej do tlače v nakladateľstve Tranoscius v roku 1950, avšak nevydanej – Szimonidesz, Ľ.:

Brezová v rokoch 1564 – 1708

s protireformáciou na území Čachtického panstva navrhoval: „...aby vojaci pochodili všetky osady Čach tického panstva, Vrbové i Nové Mesto, pre kacírstvo tak prispôsobilé. V týchto miestach žije veľa českých ľudí, me dzi nimi kalvíni, husiti aj luteráni. Veď sa ukáže, či odídu späť do Čiech, keď sú tak prenasledovaní, nakoľko tvrdia, že emigrovali z českej zeme pre vieru...“22 V citovaných Kruplaniczových hláseniach však nie je spomenuté, či títo ľudia žili aj priamo v Brezovej. Ústna tradícia o pobielohorskom exulantskom pôvode sa rozprávala vo viacerých brezovských rodinách. Príkladom je rodina Šaškovcov. Ústna legenda, zaznamenaná Oľgou Kovačičovou-Húskovou, hovorí o Martinovi Čepelkovi z Náchodu v Čechách, ktorý si pri úteku do Uhorska z obavy pred prenasledovaním zmenil priezvisko na Šaško. Ďalšie pokolenia Šaškovcov žili v Bzinciach pod Javorinou a po nejakom čase sa usadili v Brezovej.23 Zachované písomné pramene zachytávajú v Brezovej niekoľko obyvateľov českého pôvodu až v 18. storočí.24 Prví židovskí obyvatelia prišli na Brezovú podľa názorov bádateľov okolo roku 1700. Eugen Bárkány spomenul, že najstarší náhrobok na miestnom židovskom cintoríne je azda z roku 1706, ale istotne z roku Štyridsať rokov mučeníctva a bojov za náboženskú slobodu (1670 – 1710), str. 51. Tento kefový obťah je uložený v archíve bývalého Nitrianskeho seniorátu v Myjave. 22 Preklad latinského Kruplaniczovho hlásenia, uloženého v Magyar Országos Levéltár pod signatúrou Cam. Pos. Lit. exar. 1674, citujem z – Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 114. 23 Kovačičová-Húsková, O.: Brezovský staviteľ organov Martin Šaško, jeho predkovia a potomkovia, vydala O. Kovačičová-Húsková 2006, str. 8. Prvým v Brezovej doloženým príslušníkom rodiny je až Martin Sasek († 13. 6. 1746). 24 V kronike Prothocolum... sa k roku 1797 v Brezovej spomína kováčsky tovariš Vencel (Wenczell) pochádzajúci z Moravy (Prothocolum..., str. 17, viď Pramene Dokument č. 8). Zmienka o piatich obyvateľoch českého pôvodu v Brezovej 18. storočia je v nedatovanom dokumente o zvonoch nachádzajúcom sa v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom (bližšie viď nasledujúca kapitola).

1749. Podľa Bárkányho sa tak dá s istotou povedať, že na prelome 17. a 18. storočia žili v Brezovej Židia.25 K podobnému záveru došiel i Róbert J. Büchler. Uviedol, že v dobových dokumentoch je koncom 17. storočia zmienka o židovských rodinách, obyvateľoch obcí susediacich s Brezovou. Podľa niektorých svedectiev sa v tom čase usadili aj v Brezovej židovskí utečenci z Moravy. Na židovskom cintoríne sa našiel náhrobník z roku 1707. Predpokladá sa, že cintorín bol otvorený okolo roku 1700 a pochovávali na ňom zosnulých zo širokého okolia.26 O ďalšej etnickej skupine obyvateľov Brezovej, Rómoch, sa mi v dosiaľ známych prameňoch nepodarilo zistiť žiadne údaje, a tak doba ich príchodu nie je známa. V Brezovej sa však zachoval aspoň miestny názov Nad Cigáni, označujúci breh nad jedným z miest, kde boli v blízkosti Brezovského potoka usadení Rómovia (je to oblasť ležiaca na západ od Brezovského potoka v blízkosti dnešnej Budovateľskej ulice).

Dedina Brezová

Smrťou Krištofa Országha (Orsága)27 v októbri 1567 rod Országhovcov vymrel v mužskej línii. Čachtické panstvo (a teda aj dedina Brezová) preto pripadlo do vlastníctva kráľovskej koruny. Už v roku 1569 však cisár Maximilián II. dal Uršule Kanizsayovej (Kanižaiovej) a jej synovi Františkovi Nádasdymu (Nádašdymu) Čachtické panstvo do zálohu výmenou za ich hrad Kaniža a zálohovú sumu 50 000 zlatých. 25 Bárkány, E.: Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava 1991,

str. 115.

26 Büchler, R., J.: Encyklopédia židovských náboženských obcí, 1. zväzok

A-K, Bratislava 2009, str. 63. Nápisy na najstarších barokových náhrobkoch poničeného cintorína sú pre zvetrávanie už zničené alebo veľmi nezreteľné. 27 viď poznámka č. 7

IV. Kapitola

21 Náhrobok na brezovskom židovskom cintoríne.

22 Alžbeta Báthoryová. Po smrti svojho manžela Františka Nádasdyho v roku 1604 sa stala majiteľkou Čachtického panstva.

K Čachtickému panstvu vtedy patrili: hrad Čachtice, mestečká Čachtice, Vrbové a Kostoľany (dnes Veľké Kostoľany), dediny Komárno, Želovany (obe sú dnes časťami Čachtíc), Častkovce, Lešetice (dnes Podolie), Korytné, Krajné, Brezová, Kostolné, Turá (dnes Stará Turá), Lubina, Hrušové, Hrachovište, Gablov (neskôr splynul s Hrachovišťom), Višňové, Zakostoľany (dnes časť Veľkých Kostolian) a Vaďovce.28 V roku 1599 dal František Nádasdy celú dedinu Brezová (totalem Possessionem Brezova) do zálohu Michalovi Bayovi

za sumu 8 000 zlatých. V roku 1602 cisár Rudolf II. za 88 085 zlatých a 48 denárov (do ktorej sa počítalo i oných 50 000 zlatých zálohu) udelil Čachtické panstvo Františkovi Nádasdymu do dedičného vlastníctva.29 Po smrti Františka Nádasdyho v roku 1604 sa majiteľkou Čachtického panstva stala jeho manželka Alžbeta Báthoryová (Bátoriová), ktorá podľa zápisov vyhotovených pri vyšetrovaní jej prípadu dala mučiť a usmrtiť veľký počet žien a dievčat. Toto vyšetro-

28 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 1, Nro 20.

29 tamže

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Brezová v rokoch 1564 – 1708

vanie nariadil v marci 1610 palatín30 Juraj Thurzo (Turzo). V decembri 1610 bola Alžbeta Báthoryová zadržaná v jej kaštieli v Čachticiach, kde našli jedno mŕtve dievča, druhé zomierajúce a tretie doráňané. Na rozkaz palatína Thurza bola Báthoryová na mieste a bez súdu doživotne uväznená v Čachtickom hrade, v ktorom roku 1614 aj zomrela. Napriek tlaku zo strany panovníka Thurzo zabránil súdu s Báthoryovou a súdny proces sa viedol iba s osobami z jej personálu – odsúdili ich na smrť a v januári 1611 popravili na rínku v Bytči. Pri vyšetrovaní prípadu Alžbety Báthoryovej udávali vypočúvaní a svedkovia počty jej obetí od 30 do 650 osôb.31 Ešte za života Alžbety Báthoryovej dochádza k prvému deleniu Čachtického panstva na tri časti medzi jej tri žijúce deti – Pavla Nádasdyho, Katarínu, vydatú za Juraja Drugetha (Drugeta) z Humenného, a Annu, vydatú za Mikuláša Zrínyiho (Zrínyho). Po smrti Anny došlo v roku 1617 k druhému deleniu panstva medzi Pavlom Nádasdym a jeho sestrou Katarínou. Rozdelili si medzi sebou aj majetkovú časť zomrelej Anny a od toho času malo Čachtické panstvo dvoch zemepánov – Nádasdyovcov a Drugethovcov.32 Drughetovská časť sa neskôr delila medzi viacerých vlastníkov. Čachtické panstvo sa tak stalo komposesorátom, teda spoluvlastníctvom viacerých rodov, a zostalo ním až do konca feudalizmu. Poddanské sedliacke a želiarske usadlosti si Pavol Nádasdy a Katarína vydatá za Drugetha rozdelili

na polovicu tak, že každému pripadol v jeho časti aj rovnaký počet remeselníkov. Lesy patriace k panstvu i rieky a potoky zostali najprv v spoločnej správe i užívaní, no neskôr si rozdelili aj tie.33 O obciach, ktoré boli v čase deľby v zálohu, sa však dohodli, že si ich rozdelia až po vykúpení zo zálohu. Ak by niektorý zo zemepánov vykúpil niektorú obec zo zálohu, mohol z nej poberať celý dôchodok dotiaľ, dokiaľ druhý zemepán nezložil naňho pripadajúcu polovicu výkupnej sumy. Po tejto dohode o spôsobe rozdelenia Čachtického panstva vykúpil Pavol Nádasdy zo zálohu celú dedinu Brezová (totalem Possessionem Brezova).34 Na renováciu svojej časti panstva dostal Pavol Nádasdy od svojej manželky Judity Révayovej (Révaiovej) 60 000 zlatých, za ktoré na ňu v roku 1625 prepísal svoju nádasdyovskú časť panstva, včetne celej dediny Brezová. Súčasťou prepisu onej časti panstva bol záväzok odpredať ju mužským potomkom Pavla Nádasdyho. Pavol Nádasdy zomrel v roku 1633. V roku 1639 podľa dohody Judita Révayová predala a prepísala nádasdyovskú časť panstva svojmu synovi Františkovi Nádasdymu mladšiemu, a ten sa tak od roku 1639 stal majiteľom celej dediny Brezová. V roku 1650 dal František Nádasdy mladší Brezovú do zálohu Gašparovi Hőlgyimu (Hőlgimu) a jeho manželke Anne Boka za 8 500 zlatých. V roku 1670 bol Františkovi Nádasdymu mladšiemu kvôli jeho účasti vo Vesselényiho (Vešelényho) sprisahaní zhabaný celý majetok v prospech Kráľovskej komory.

30 palatín (z lat. comes palatii) – v Uhorsku titul najvyššieho krajinského

hodnostára, zástupcu kráľa.

31 Podľa názoru väčšiny historikov bola A. Báthoryová vinná, za nevinnú ju

považujú iba niektorí, u nás napríklad historička Tünde Lengyelová.

32 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 1, Nro 20.

Drugethovci sú v tomto i ďalších prameňoch často uvádzaní pod iným ich menom, Homonayovci, podľa sídla rodu v Humennom.

33 Mazúr, J.: Hospodárske a sociálne pomery na čachtickom panstve

v 1. polovici 17. storočia. In: Historica. Zborník FFUK XXI, Bratislava 1970, str. 28 – 29 a str. 43. 34 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 1, Nro 20.

IV. Kapitola

V nasledujúcom roku bol Nádasdy popravený a jeho dediči zbavení všetkých dedičských nárokov. Po smrti Gašpara Hőlgyiho bola (v zmysle dohody z roku 1617) polovica dediny Brezovej odkúpená dedičmi Kataríny Nádasdyovej, vydatej Drugethovej. Druhá polovica dediny Brezová pripadla v prospech Kráľovskej komory, ktorá, ako už bolo uvedené, spravovala zhabaný Nádasdyho majetok. Kráľovská komora dala túto polovicu v roku 1686 za 2 000 zlatých do zálohu Petrovi Berénymu a jeho manželke Kláre Hőlgyiovej, dcére Gašpara Hőlgyiho, v roku 1692 im bol tento záloh ešte predĺžený.35 Bývalú nádasdyovskú časť Čachtického panstva predal roku 1695 cisár Leopold I. za 210 000 zlatých Krištofovi Antonovi Erdődymu (Erdődymu) a jeho potomkom.36 Erdődyovci sa tak stali zemepánmi Brezovej s najväčším podielom (patrila im polovica Brezovej). O povinnostiach poddaných voči zemepánovi prináša podrobné údaje urbár nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661. Podľa urbára obyvatelia Brezovej plnili povinnosti voči zemepánovi na základe zmluvy zvanej kontrakt (contractus), ktorou väčšinu týchto povinností previedli na peňažnú platbu. Šlo najmä o prevedenie ťaživej robotnej povinnosti (v obciach Čachtického panstva nemajúcich kontrakt dosahovala týždenne 2 – 3 dni práce s poťahom alebo 4 – 5 dní peších prác zdarma na panskom majetku37). Na základe kontraktu platili obyvatelia Brezovej namiesto pozemkového cenzu a robotnej povinnosti 500 zlatých ročne, polovicu sumy na Vianoce (Na tivitatis Domini), druhú polovicu na Svätého Ducha

(Pentecostes). Okrem toho platili ešte 15 zlatých ročne na opravu hradu. V čase žatvy a kosby sena poskytovali na jeden týždeň 50 žencov a 25 koscov sena na myjavský zemepanský majer. Na furmanku – dlhú cestu (ad longum iter) – museli šesťkrát ročne poskytnúť voz s poťahom. V čase príchodu zemepána do dediny a pri mimoriadnych príležitostiach prispievali naturáliami do panskej kuchyne. Ročne museli predať sud panského vína za určenú cenu. Mohli predávať pálenku, ale len domácej výroby, nie cudziu. Pred časom vinobrania boli povinní dodávať panstvu vyrobenú kožu na zhotovenie vínnych sudov v množstve stanovenom provizo rom (hospodárskym správcom) panstva. V prítomnosti zemepána v dedine museli doviesť drevo na kúrenie. Okrem toho odovzdávali deviatok z oviec, baránkov, kôz a medu. Remeselníci mali nasledovné povinnosti: Ševci boli povinní darovať panstvu príslušný počet čižiem, mäsiari odovzdávali ročne 25 funtov loja za povolenie výseku mäsa, tkáči pre zemepána bezplatne tkali plátno.38 Kontrakty uzatvárali obyvatelia Brezovej i so svojimi ďalšími zemepánmi. Podľa údajov rukopisu J. N. J. (o rukopise viac na str.70–71) sa Petrovi Berénymu za polovičku Brezovej (ktorá mu bola daná do zálohu) platilo pol osmasta (850 ?) zlatých a poskytovalo sedem koscov.39 V roku 1696, krátko po tom, ako sa Krištof Anton Erdődy kúpou bývalej nádasdyovskej časti Čachtického panstva stal zemepánom polovice Brezovej, poddaní z tejto časti dohodli s panskými úradníkmi nový kontrakt (Census Contractualis). Zaviazali sa v ňom platiť 1 100 zlatých a dva centy

35 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 22, fas. 7, Nro 6,

38 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1,

1686 a 1692. 36 Mazúr, J.: c. d., str. 28 – 29 a str. 30. 37 Mazúr, J.: c. d., str. 65.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ... Údaje o povinnostiach brezovských poddaných sú na str. 192 a 193. 39 Rukopis J. N. J., str. 3.,viď Pramene Dokument č. 7.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

masla ročne. Zachované písomnosti uvádzajú kontrakt v rovnakej výške aj v rokoch 1697, 1698 a 1699.40 Počet obyvateľov po (znovu)postavení Brezovej veľmi rýchlo rástol. V portálnom súpise Nitrianskej stolice z roku 1576 boli k roku 1574 v Brezovej (Brezowa) zapísané dve sedliacke porty (usadlosti, z ktorých sa vyberali štátne dane) a k roku 1576 dve a pol porty, šesť želiarov a dve opustené či pusté usadlosti.41 V roku 1598 bol zavedený nový systém vyberania daní nie podľa port, ale podľa domov, čím sa výber daní zvýšil, lebo zdaneniu podliehali domy nielen sedliacke, ale aj želiarske a iné domy, pokiaľ neboli stavané ako šľachtické kúrie a pokiaľ boli obývané. V roku 1598 tak zdanili v Brezovej (Brezowa) 111 domov.42 V roku 1600 bol systém výberu daní zmenený tak, že sa vyberali iba za domy sedliacke a želiarske, a tak v roku 1600 zdanili v Brezovej 102 domov a roku 1601 len 94 domov. Daňové súpisy ukazujú veľmi rýchly rast osídlenia nielen v Brezovej, ale aj v ďalších obciach Myjavskej pahorkatiny založených alebo znovuosídlených v 16. storočí.43 Ďalší údaj prináša urbár nádasdyovskej časti Čachtického 40 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 3, No. 31,

str. 53 až 55.

41 Magyar Országos Levéltár, E 158, A 2650, fol. 115 – 135. Reg. Portarum

com. Nitr. 1576. Údaje pre Brezovú sú na fol. č. 121. U niektorých obcí (vrátane Brezovej) sú zaznačené aj počty port z roku 1574. 42 Magyar Országos Levéltár, E 158, A 2654, Consignatio connumerationis comitatuum regni Hungariae anni 1598. 43 Sú i historičky a historici, čo pochybujú o možnosti tak rýchleho rastu osídlenia v takom krátkom čase. Napríklad Mária Kohútová v prípade Myjavy (kde z údajov vychádzalo, že za rok postavili priemerne 8 domov), vyjadrila pochybnosti o tvrdeniach nielen o veľkosti obce, ale aj roku jej založenia a uviedla, že je možné, že Myjava bola založená skôr. V nasledujúcom odstavci svojej práce však M. Kohútová uvádza, že aj iné obce Myjavskej pahorkatiny založené alebo znovuosídlené v 16. storočí (Turá Lúka, Brezová, Vrbovce), zaznamenali podobný prudký rozvoj, čím spochybňuje svoje pochybnosti ohľadom Myjavy. Viď Kohútová, M.: Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska, Bratislava 1990, str. 59 a 60.

panstva z roku 1661.44 V Brezovej je v ňom zapísaných 148 usadlostí, čo znamená, že počet obyvateľov Brezovej, i keď v miernejšom tempe, vzrástol aj v priebehu prvých šiestich desaťročí 17. storočia. Podľa urbára Čachtického panstva z roku 1695 však v Brezovej boli iba 4 osídlené štvrtinové sedliacke usadlosti, 2 opustené či pusté (desertae) štvrtinové sedliacke usadlosti, 9 osídlených želiarskych usadlostí, 24 opustených či spustnutých želiarskych usadlostí a na kopaniciach bolo 26 a pol usadlostí.45 Dohromady 65 usadlostí, mnoho z nich opustených či spustnutých. V porovnaní so stavom z roku 1661 vidno veľký úbytok obyvateľstva. K podobnému úbytku obyvateľstva došlo aj v susednej Myjave a inde. Branislav Varsik ho zdôvodňoval zlou hospodárskou situáciou v celom Uhorsku a silným sťahovaním obyvateľstva na vyľudnené územia južného Slovenska, ba aj Zadunajska, kde po vyhnaní Turkov nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Prví obyvatelia začali z Brezovej odchádzať už pomerne krátko po jej (znovu)postavení. Ukazujú to svedecké výpovede spísané v roku 1618 kvôli hraničným sporom medzi Dobrovodským a Čachtickým panstvom. Napríklad z výpovedí spísaných vo Veľkom Lapáši (Nagy Lapas), (dnes obec Veľký Lapáš, okres Nitra) vyplýva, že v ňom bývali i ľudia, ktorí predtým žili v Brezovej.46 Od začiatku 18. storočia, po vyhnaní 44 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1,

Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ...

45 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 7. Urbár bol

publikovaný aj knižne, viď Maksay, F.: Urbáriumok XVI – XVII. század, Budapest 1959, str. 274. 46 Odpis spomínaných svedeckých výpovedí sa zachoval na stranách 289 až 291 v spise o hraničných sporoch začínajúcom slovami Primo Millesimo..., uloženom v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom. Ďalší odpis týchto svedeckých výpovedí sa zachoval aj v Slovenskom národnom archíve, v archíve rodu Erdődy (SNA, fond Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 244 až 246).

IV. Kapitola

23 Renesančné gombíky z katastra Brezovej. Fotografiu poskytol ich nálezca Ján Ožvoldík.

Turkov, odchádzali obyvatelia z Myjavskej pahorkatiny aj do vyľudneného Zadunajska. Príkladom toho je Oroszlány (dnes mesto v severnom Maďarsku, v župe Komárom-Esztergom). Oroszlánskemu nárečiu sa pri výskume slovenských jazykových ostrovov v Maďarsku v roku 1946 venoval jazykovedec Jozef Štolc. Oroszlánske nárečie zaradil medzi nárečia, ktoré sú na prechode medzi nárečovým typom záhorským a medzi nárečovým typom myjavsko-brezovským. Podľa rozboru nárečia určil, že medzi kolonistami obce Oroszlány prevládali ľudia z okolia Vrboviec, hlavne z Turej Lúky a Bukovca, kým kolonistov 64

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

z oblasti myjavsko-brezovskej bolo menej.47 V krajinskom súpise obyvateľstva platiaceho dane z roku 1715 je v Oroszlány zapísaných 31 hláv rodín, ich mená a priezviská sú slovenské. Sú medzi nimi aj priezviská Sterba, Szucsányi, Szucsány, Bachorecz a Polyacsek, ktorých nositelia mohli pochádzať z Brezovej.48 V roku 1744 bolo v oroszlánskej farskej knihe zapísané i priezvisko Krutý.49 Tieto priezviská sú zhodné 47 Štolc, J.: Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku, Bratislava 1949,

str. 195.

48 Krajinský súpis obyvateľstva platiaceho dane z roku 1715, uložený v Ma-

gyar Országos Levéltár, je dostupný aj v elektronickej forme na webovej stránke www.arcanum.hu/mol 49 Dugáček, M. – Gálik, J (zostavovatelia).: Myjava, Bratislava 1985, str. 58.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

s priezviskami obyvateľov Brezovej v urbároch Čachtického panstva z rokov 1568 (Bahorecz) a 1661 (Strba, Szucžan, Krutý) a v Brezovej sa vyskytuje aj priezvisko Poliaček. Po spomínanom úbytku obyvateľstva Brezovej doloženom urbárom z roku 1695 sa v priebehu 18. storočia počet obyvateľov Brezovej začal opäť zvyšovať (bližšie viď nasledujúca kapitola). Chotár Brezovej, patriacej do Čachtického panstva, susedil na juhu s lesnatým územím Dobrovodského panstva. Lesy na spornom hraničnom území obyvatelia Brezovej podľa ich výpovede z roku 1606 využívali ako vlastné. Obhajovali sa tým, že lesy, tak ako aj Čachtice a Dobrá Voda, predtým patrili jednému zemepánovi (bol ním Krištof Országh) a nebolo im zakazované do nich chodiť a zo zvyku tam chodili naďalej.50 Už od počiatku 17. storočia však noví vlastníci Dobrovodského panstva Erdődyovci začali viesť hraničné spory týkajúce sa hraníc s Čachtickým panstvom. Hoci sa roku 1695 Erdődyovci kúpou polovičnej časti Čachtického panstva stali jeho najväčšími vlastníkmi, v hraničných sporoch pokračovali. Z pozície zemepánov Dobrovodského panstva, ktoré im i naďalej patrilo, Erdődyovci vystupovali ako žalujúca strana a odporcami im boli ostatní spoluvlastníci (komposesori) Čachtického panstva. V hraničných sporoch viedli Erdődyovci súdne procesy aj proti Brezovej. Vzniklo pri nich množstvo písomného materiálu s údajmi o Brezovej a jej obyvateľoch.51 Možno sa z neho dozvedieť i to, že Bre50 Spis Primo Millesimo..., archív ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej

pod Bradlom, str. 213 a 214, viď Pramene Dokument č. 4. Ďalší odpis Slovenský národný archív, fond Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 174 až 177. 51 V Brezovej sa z tohoto materiálu dochovali dva spisy z 18. storočia, nachádzajúce sa v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom. V bývalom erdődyovskom archíve, uloženom v súčasnosti v Slovenskom

zovčania chytení v horách Dobrovodského panstva boli väznení na Dobrovodskom hrade a prepustení až po tom, ako sa za nich zaručili ich spoluobčania. Napríklad už v roku 1601 bol uväznený obyvateľ Brezovej Juro Plačko, a tak požiadal svojich spoluobčanov, aby sa za neho zaručili, ako o tom informuje nasledujúci úryvok ich listu: „...My, Mikuláš Huslička a Ján Adamovič, obyva telia dediny Brezovej, známe činíme týmto našim písaním (listom), že my, dobrovoľne na žiadanie súc od spolususeda nášho Jura Plačka, menom Mlynára, zaručili sme sa za neho urodzenému pánu Derženit Michalovi, úradníkovi zámku dob rovodského, ktorýto Juro Plačko Mlynár, od hájni kov dobrovodských v horách alebo v hájoch k tomu zámku dobrovodskému prináležiacich polapený a pristihnutý bol pri sekaní driev, a preto jest vza tý bol i statkom svojim do väzenia na zámok dob rovodský, potom odtiaľ nijako nemohol tak ľahko prepustený byť, než na rukojemníctvo dobrých ľudí. Potom my, zvrchu písaní súc, od tohože Jura Plačka Mlynára, spolususeda nášho, na žiadanie dobrovoľne sme sa za neho zaručili a zasľúbili...“ 52 (celý text listu i jeho prepis zhotovený podľa súčasného pravopisu zverejňujem v Prameňoch ako Dokument č. 3).

národnom archíve (fond Rod Erdődy /ústredný/), je zachovaných viac písomností. Vďaka tomu, že tento materiál obsahuje odpisy starších svedectiev a výpovedí, je nenahraditeľným zdrojom informácií o minulosti Brezovej od jej (znovu)postavenia v roku 1564 až do 18. storočia. Dosiaľ je však využívaný len minimálne. 52 Slovenský národný archív, Rod Erdődy /ústredný/, Lad. 22, fas. 8, no. 35, str. 210. Ďalší odpis listu sa zachoval na stranách 251. a 252. v spise o hraničných sporoch Primo Millesimo..., uloženom v archíve ev. a. v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom

IV. Kapitola

24 Nedatovaný plán uložený v spisoch o hraničných sporoch. V pravej časti plánu je zakreslená Brezová (Brezowa), Pustá Ves je uvedená pod svojim starým názvom Záhorec (Zahorecz). Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 16, Nro 38, Sine dato.

Podobne sa roku 1608 obyvatelia Brezovej Jan Cserny, Gaspar Prusinszky a Adam Kozterec zaručili za svojich ľudí uväznených na Dobrovodskom hrade kvôli zriadeniu vápenice v dobrovodskom chotári.53 V roku 1677 bol obyvateľ Brezovej Jan Porubczik zajatý v dobrovodských horách a hájnici vzali do väzenia na Smolenický zámok jeho syna. Preto Jan Porubczik

53 Spis o hraničných sporoch Primo Millesimo... uložený v archíve ev. a. v. cir-

kevného zboru v Brezovej pod Bradlom, str. 252 a 253. Ďalší odpis listu sa zachoval aj v Slovenskom národnom archíve, v archíve rodu Erdődy (SNA, fond Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 211. až 212.).

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

musel učiniť záväzok, že ani on, ani jeho syn to už nechcú probovať.54 Hlavným predstaviteľom správy dediny Brezovej bol richtár a v jeho činnosti mu pomáhali prísažní. Pravdepodobne niekedy v priebehu posledných desaťročí 17. storočia (z dostupných prameňov nevedno presne kedy) vznikol v Brezovej – rozdelenej medzi viacerých zemepánov – systém viacerých panských richtárov. Najstarším, dosiaľ známym dokumentom 54 Primo Millesimo..., str. 253. a 254.; ďalší odpis sa zachoval v SNA, fond

Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 212.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

25 Meno a priezvisko brezovského richtára Mateja Kassparowicha na liste zo 4. mája 1634. Tento list je najstarším, dosiaľ známym dokumentom vydaným správou Brezovej. Štátny archív v Bratislave, pobočka Trnava, Mesto Trnava – listy /missiles/ 19. 26 Vpravo – Na liste zo 4. mája 1634 sa dochovala i najstaršia známa pečať Brezovej.

vydaným správou Brezovej je list zo 4. mája 1634, spomínaný na začiatku kapitoly. Na tomto liste sa nachádza i najstaršia známa pečať Brezovej. Pretože bol list zložený, prilepil sa na ňu papier, no plastická pečať je pod ním natoľko zreteľná, že sa mi ju podarilo prekresliť (viď obr. č. 26).55 Okrúhla pečať má priemer 30 mm. V pečatnom poli je v ozdobnom štíte zobrazený strom, ktorý má po bokoch dve ľalie (pre 55 Kresbu pečate Brezovej zachovanej na liste z roku 1634 som uverejnil

v článku O Pavlovi Pašmovi a jeho žene Rozine v mesačníku Novinky spod Bradla, roč. XV, č. 9, Brezová pod Bradlom 2007, str. 4.

poškodenie pečate prilepeným papierom to síce nie je úplne zreteľné, no zdá sa, že strom i ľalie vyrastajú z malého trojvršia). Na vrchole ozdobného štítu je umiestnený kvet. Čiastočne poškodený a skomolený latinský kruhopis pečate znie: „SIGIL ZNM POSSXONIS BRX......A“, (pečať dediny Brezová). Práve z tejto pečate vychádza aj súčasný znak Brezovej. V čiastočne dochovanom urbári Čachtického panstva z roku 1628 sa pre Brezovú uvádza, že z mlynov sa zemepánovi poskytuje cenzus (poplatok), služby a vykrmovanie svíň. Viac údajov obsahuje dodatok 67

IV. Kapitola

tohto urbára pochádzajúci z roku 1639. Je v ňom zaznamenané, koľkí (4 – 5 poddaní) sa delili o štvrtinovú usadlosť. Uvádza sa tiež, že pivovar, kostol, fara a škola sú v spoločnom užívaní (in communem relinqui tur) a v obci sú štyri funkčné a štyri opustené mlyny.56 Omnoho podrobnejšie informácie o Brezovej sú obsiahnuté v urbári nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661.57 Na čele dediny Brezová (Posses sio Brezowa) stál richtár Nicolaus Cžeresnÿ (Mikuláš Čerešný) a prísažní58 Joannes Krutý (Ján Krutý), Georgius Hincza (Juraj Hinca), Georgius Vaida (Juraj Vajda) a Martinus Greg (Martin Grék). V urbári sú zapísané mená a priezviská hláv rodín. Po hlave rodiny nasledujú mená tých synov či bratov hlavy rodiny, ktorí sa od rodiny ešte neoddelili a nedržali samostatnú usadlosť. Ženy sú zapísané iba v prípade, že šlo o vdovy. Mená a priezviská hláv rodín z Brezovej zapísané v tomto urbári (a dosiaľ nepublikované) sú tieto: 24 hláv rodín držiacich sedliacke usadlosti: „Michael Jurkowgech59, Joannes Szedlakow, Georgius Zavodnich, Georgius Werba, Daniel Mar tinkowgech, Martinus Huszliczka, Christophorus Mattiowgech, Joannes Mateovich, Relicta Martini Sedlak (vdova Martina Sedlaka), Joannes Kruty, Martinus Krainan, Joannes Belan, Nicolaus Cže ressnik, Georgius Miklowgech, Adamus Bachar,

56 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 2. Za preklad

údajov o Brezovej pochádzajúcich z maďarského regestu urbára z roku 1628 a dodatku urbára z roku 1639 prístupného na webovej stránke www. arcanum.hu/mol srdečne ďakujem Mgr. Veronike Novákovej. 57 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1, Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ... Údaje o Brezovej sú na str. 175 až 195. 58 Prísažní (jurati) spolu s richtárom tvorili vedenie obce. 59 Koncovku priezviska -gech treba čítať ako -jech, teda: Jurkovjech, Martinkovjech atď.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Martinus Miklowgech, Joannes Iwanko, Michael Blažko, Joannes Kozcžek, Ladislaus Prussinsky, Relicta Joannes Gasparowgech (vdova Jána Gašparoviech), Georgius Huravgech, Ada mus Gaža, Joannes Morawecz, 44 hláv rodín držiacich želiarske usadlosti: Sessiones Inqvilinariæ Adamus et (a) Joannes Kubowgech, Georgius Kubowgech, Martinus Kubowgech, Joannes Laida, Georgius Hincza, Joannes Mosny, Marti nus Grek, Joannes Koszterecz, Joannes Kalma, Georgius Tatar, Joannes Ondrecz, Martinus Hinczik, Daniel Nosko, Joannes Suchanek, Novæ Inqvilinariæ domus Georgius Noszko, Georgius Janiga cum fratre Danielo (s bratom Danielom), Joannes Brinza, Laurentius Maszar, Georgius Ostrisky, Martinus Laida, Martinus Grek, Joannes Horak, Martinus Kubicžek, Joannes Krabacz, Michael Pokriva, Joannes Ssigo cum (s) Mar. Hudgecz, Matthias Hobolsky, Joannes Hraczar, Martinus Kubinecz, Michael Tkadlecz, Joannes Sadelko, Georgius Miszar, Nicolaus Korcžar, Relicta (vdova) Milowa, Joannes Milo, Paulus Chudich, Stephanus Chu dich, Josephus Pastoris, Joannes Stieffo, Joannes Chudy, Joaness Kožtiek senior, Joannes Gažo, Joannes Kožtiek iunior, Georgius Kubovnak, 44 hláv rodín držiacich želiarske usadlosti s domami (označenými ako chalupy hoferské) bez ornej pôdy (Domus Inquilinariæ Halupi hofferske nominatæ agris carentes): Matthias Miczko, Georgius Tkadlecz, Adamus

Brezová v rokoch 1564 – 1708

27 V urbári nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 je zapísaných aj 148 mien a priezvisk hláv rodín žijúcich v Brezovej. Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No 1, str. 175.

IV. Kapitola

Salary, Martinus Martinkowgech, Martinus Kotuss, Joannes Holub, Nicolaus Cžubaly, Adamus Wrabely, Georgius Horeny, Michael Miszar, Nicolaus Miszar, Martinus Prussinsky, Matthias Kracžo, Joannes Stiepka, Michael Gassa, Joannes Hrussowsky, Adamus Hulliak, Martinus Allion, Nicolaus Fabik, Relicta (vdova) Kniszalka, Nicolaus Mihalik, Joannes Sadelko, Relicta (vdova) Kraicžowa, Ladislaus Boikowsky, Nicolaus Pružinsky, Georgius Sedlik, Georgius Zubak, Joannes Sopotius, Nicolaus Koptula, Joannes Sedlik, Georgius Laida, Martinus Kubowgech, Martinus Iwanko, Relicta (vdova) Horniacžkowa, Joannes Drska, Nicolaus Halotta, Georgius Szucžan cum altero Georgii (s druhým Jurajom), Relicta (vdova) Vazul ka, Georgius Kovacz, Matthias Kraicžowgech, Martinus Drahoss, Michael Haladgy, Michael Zwonar, Martinus Krawniczky,60 32 hláv rodín majúcich domy na kopaničiarskych usadlostiach (In Terris Extirpatitiis domos et residentias habentos): Martinus Batka, Paulus Prahar, Joaness Zawacz ky, Nicolaus Zawaczki, Joannes Gaža, Joannes Gabriss, Paulus Porubsky, Martinus Strba, Mattheus Repta, Jacobus Zlezak, Paulus Sscžak, Adamus Morawecz, Georgius Mostny, Martin Vaczala, Daniel Hofferkowiech, Georgius Zmes skal, Martinus Zmesskal, Joannes Marko, 60 V urbári sa spomína, že v Brezovej sú aj želiari žijúci v domoch iných (Sunt

etiam Inqvilini in domibus aliorum degentes), ich mená však nie sú v urbári uvedené, lebo sa často sťahovali a bolo ich ťažko evidovať. V iných prameňoch sa táto kategória obyvateľov nazývala podželiari (subinquilini) a boli to nádenníci pracujúci u bohatších sedliakov či želiarov, u ktorých bývali.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Joannes Repta, Martinus Hrenko, Marcus Zlezak, Nicolaus Slezak, Joannes Knotak, Joannes Potucžek, Stephanus Polcžicž, Relicta (vdova) Repticžka, Martinus Kubowgech, Joannes Cžubal, Jacobus Scžak, Georgius Koppasz, Michael Matigowicz, Nicolaus Bzduch, Ako posledné sa v urbári spomínajú 4 hlavy rodín mlynárov: Joannes Zawodnÿ, Martinus Zwonar, Matthias Zmesskal, Joannes Mlinar.“ 61 Zemanov, inskripcionalistov a libertínov urbár v Brezovej nespomína. Mimoriadne cenným zdrojom poznania staršej minulosti Brezovej je rukopis s nadpisom tvoreným iniciálami „J. N. J.“ (ďalej ho budem uvádzať ako rukopis J. N. J.).62 Celý text rukopisu J. N. J. i jeho prepis zhotovený podľa súčasného pravopisu zverejňujem v časti Pramene ako Dokument č. 7. Rukopis J. N. J. popisuje udalosti z rokov 1654 až 1736. Z obsahu rukopisu je zrejmé, že jeho autorom bol niekto, kto dobre poznal dianie v Brezovej a veľkú pozornosť 61 Odpis mien a priezvisk obyvateľov Brezovej som zhotovil zo 175. až

191. strany urbára.

62 Na existenciu rukopisu J. N. J. ma upozornil a umožnil mi doň nahliadnuť

odborný pracovník Balneologického múzea Piešťany Marián Klčo, keď som múzeum v roku 2006 navštívil kvôli datovaniu archeologických nálezov z Baranca. V októbri 2009 Marián Klčo súhlasil so zverejnením textu rukopisu J. N. J. v tejto knihe. Ukázalo sa, že rukopis J. N. J. bol tým prameňom, z ktorého v 19. storočí urobil výpisky brezovský evanjelický farár Tomáš Hroš. Tieto výpisky sú súčasťou Hrošovho rukopisu Dějepis, čili pamětihodné udalosti cirkve ev. A. Vyz. Březovské, ktorý som vyhľadal v archíve brezovského ev. a. v. cirkevného zboru. Uvedené Hrošove výpisky pod názvom Kronika brezovská uverejnil roku 1904 Ján Drobný (Drobný, J.: Kronika brezovská. In: Sborník Museálnej slovenskej spoločnosti, roč. IX, Turčiansky sv. Martin 1904, str. 98 až 104). Text rukopisu J. N. J. však dosvedčuje, že Hrošove výpisky boli neúplné a aj článok Kronika brezovská je preto výrazne skrátenou a neúplnou podobou pôvodného prameňa, ktorý v plnom znení prvýkrát vychádza až v tejto knihe.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

venoval najmä záležitostiam týkajúcim sa brezovského evanjelického cirkevného zboru. Udalosti od 2. polovice 17. storočia do začiatku 18. storočia sú v rukopise popísané len veľmi stručne, s veľkými časovými medzerami a neistými formuláciami typu: „...medzi týmito rokmi ...za niekoľko rokov...“. Informácie z neskorších rokov sú však už súvislejšie a podrobnejšie – možno predpokladať, že ide o dobu, ktorú autor rukopisu už zažil. Cennými, pretože dobovými, sú i údaje rukopisu J. N. J. o okolnostiach uväznenia Daniela Krmana. Autorom rukopisu J. N. J. podľa mňa mohol byť brezovský notár Ján Nógrady. Súdim tak preto, že písmo rukopisu J. N. J. je podobné písmu obligátora, ktorý menom mestečka Brezovej 13. októbra 1747 vystavil brezovský notár Ján Nógrady (Joh. Nógrady).63 Ani Brezová sa nevyhla udalostiam spojeným s pustošivými nájazdami Turkov. V rukopise J. N. J. sa medzi zápisom týkajúcim sa roku 1654 a zápisom o farárovi Jánovi Michaelidesovi spomína, že: „...Medzi týmito rokmi bol na Brezovej farárom náboženstva evanjelického Abelon, prímením rečený, ktorého, pretože vtedy časté vybiehanie a rabovanie turecké bývalo, Turek s mnohými kresťanskými dušami a ľuďmi z dolných Uhier zajatými do rabstva dostal,...“ 64 Podobný osud postihol aj brezovského katolíckeho farára Andreasa Vinczyho. Podľa cirkevného historika 63 Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, signatúra 46

III 16. Je možné, že Ján Nógrady bol synom brezovského evanjelického farára, zemana Jána Neogradyho, pochádzajúceho z Novohradskej stolice (latinsky: Comitatus Neogradiensis, maďarsky: Nógrad megye) a priezvisko Nógrady je maďarskou podobou priezviska Neogrady. 64 Rukopis J. N. J., str. 2,viď Pramene Dokument č. 7.

L. Némethyho ho okolo roku 1667 odvliekli Turci do zajatia. K Turkom sa viaže tiež nasledujúce ústne podanie o jednej doline v brezovských horách, zachytené etnografom Jánom Michálkom: „...Vyše dvestočlenná skupina Turkov išla cez hory na výpad. Cestou hlbokými horami sa unavili, zastihla ich noc a rozhodli sa, že v horách prenocujú. Domnievali sa, že ich tam nikto nemôže prekvapiť a nepostavili stráže. Ľudia ich zbadali, zorganizo vali v obci ozbrojenú skupinu, ktorá v noci Turkov napadla a všetkých – ako spali – na mieste pobila. Od toho času sa toto miesto volá Turkova dolina...“ 65 J. Michálek k tomu uvádza, že priamu súvislosť medzi ľudovou tradíciou a skutočnou udalosťou nemožno v uvedenom prípade nateraz doložiť. No pripomína, že toponymické údaje (toponymum – pomenovanie nejakého miesta, zemepisné meno) historickej povahy sú obyčajne v priamom vzťahu ku skutočnosti, ktorú svojím znením vyjadrujú.66 Obrana pred Turkami bola podľa všetkého i dôvodom na opevnenie brezovského kostola (dnes Kostol najsv. Trojice na Bradlianskej ulici). Kostol bol opevnený múrom a dodnes dochovanými baštami. K datovaniu tohoto opevnenia prispela fotografia pôvodne uložená v rukopise nevydanej monografie Brezovej pod Bradlom (zostavovateľ S. Š. Osuský), ktorú som vyhľadal vo fotoarchíve Archívu literatúry 65 Michálek, J.: Spomienkové rozprávanie s historickou tematikou, Bratislava

1971, str. 44. Turkova dolina sa podľa informácie Brezovčana pána Jána Noska nachádza v Brezovských Karpatoch, južne od Brezovej, v blízkosti doliny Ostrá vedúcej na Širokú. 66 Michálek, J.: c. d., str. 44.

IV. Kapitola

a umenia Slovenskej národnej knižnice.67 Fotografia zachytáva dnes už neexistujúcu západnú stranu opevnenia kostola. Popredný slovenský odborník na fortifikácie Ing. arch. Martin Bóna na základe tejto fotografie podľa hustoty a tvaru strieľní v opevnení kostola určil, že by malo ísť jednoznačne o renesančné opevnenie, čo je v našich podmienkach rámcovo od 2. polovice 16. do 2. polovice 17. storočia. V roku 1677 sa na ceste z Vrbového na Brezovú stala príhoda zaznamenaná v latinskom rukopise o väznení, vyslobodení a putovaní Jána Simonidesa a Tobiáša Masníka. A táto s barokovou dramatičnosťou zaznamenaná príhoda stojí za uvedenie: „...Ako sme prišli pod brezovský vŕšok, vzali záprah od oboch vozov, aby vytiahli prvý voz do vŕšku asi štvrť míle. Odviedli oba kone. Išli popredku, pričom sa k nim pripojil aj pán brat. Keď ma opustili, ostal so mnou iba furman, ale aj ten vystúpil na vŕšok a nasledoval ostatných, akonáhle sa zozimilo. Mnohí dedinčania tam majú po lesoch posta vené domy. Z jednej chatrče ležiacej vo vinohrade na tri výstrely vyzeral akýsi dedinčan so synom. Videl, že som sám pri opustenom voze. Hneď som zbadal, že vyšiel z domu. Pozoroval som ho, ako od chádza. Dedinčan vošiel do krovia a vytrvalo na mňa striehol. Potom podíde ku kope sena, ktorá je blízko mňa, a tam sa schová. Podchvíľou vytŕča hlavu a zíza na mňa. Voz som nemohol opustiť, a keby som sa bol dal na útek, ľahko by ma bol dostihol. Pristúpi 67 Oddelenie fotodokumentačných pamiatok Archívu literatúry a umenia

Slovenskej národnej knižnice, signatúra PB 56/46. Fotografia vznikla niekedy pred rokmi 1947 – 1948, kedy bola táto strana opevnenia strhnutá a odstránená kvôli výstavbe vstupného portálu na miestny cintorín navrhnutého architektom Dušanom Jurkovičom.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

k vozu. Na sebe má dotrhaný kožuch a hlavu ustavič ne pokrytú čiapkou. A vtedy príde aj jeho syn, ktorý si všetko obďaleč obzeral, hádam aby bol naporúdzi otcovi. Dedinčan sa vypytuje, čo vezieme. Pod šatami skrýva veľkú sekeru. Keď vidím, ako ju stíska a berie do rúk, začnem ustupovať s tvárou obrátenou k nemu a pýtam sa, prečo ma prenasleduje. Zastane a osloví ma. Ako som tak ustupoval, už sme obišli voz. V ruke som držal meč. Dedinčan mal tvár celú zmenenú a prepadnutú. Ani raz mi nepozrel do tvá re, oči upieral do zeme a vyzeral ako šialený vrah. Hľa, medzitým sa vynorí z vyššie položeného lesa na otvorenom vŕšku furman! Zakričal som naňho, či už prídu aj ostatní. Keď prisvedčí, hľa, dedinčan si oprie bradu o sekeru, obzerá si voz, čuduje sa, a tak zmení svoje konanie! Furman povedal, že keď už bol blízko tých, čo viedli voz na vŕšok a s ktorými sa mal vrátiť, hľa, zrazu ho ovanul akýsi vietor a celý vyplašený si spomenul, že ma nechal samého! Preto sa chytro vrátil k vozu. Bol to Juraj Hubný z Bošáce. Keby nebol v okamihu prišiel, ...tento dedinčan by ma bol celkom isto napadol. Napokon sa priblížil dedinčanov syn, ktorý sa v tom kriku od nás odpratal. Povedal rozhorčene otcovi, prečo hneď nedokončil, čo zamýšľal. Jeho slová počul furman. Potom sa pobrali do domčeka. Medzitým prišli so záprahom. Stalo sa to toho istého dňa (5. februára), ktorý bol pre mňa osudným a pamätihodným dňom. Noc sme strávili v Brezovej...“ 68 68 Citované podľa slovenského prekladu latinského rukopisu, viď Minárik, J.

(zostavovateľ): Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, Bratislava 1981, str. 204. Autorstvo diela sa neuvádzalo v titule, ale zjavilo sa len v neskorších odpisoch. Editor Jozef Minárik však predpokladá, že hlavným koncipientom diela bol Ján Simonides.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

28 Fotografia dnes už neexistujúcuej západnej strany opevnenia brezovského Kostola najsv. Trojice. Oddelenie fotodokumentačných pamiatok Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, signatúra PB 56/46. 28a Na detaili fotografie vidno strieľne v múre opevnenia.

Podľa popisovaného stúpania pred Brezovou sa táto príhoda stala pravdepodobne v priestore nesúcom miestny názov Zálažský (Zavažský) vršek, vedľa ktorého sa nachádza i lokalita s miestnym názvom Lažtek. O ďalšom dianí v Brezovej môže opäť prispieť niekoľkými údajmi rukopis J. N. J. Je v ňom spomenuté, že: „...Roku Pána 1680 strašná kométa na nebi na mnohých miestach vídavaná bola...“.69 Brezovej sa dotýkali i búrlivé udalosti Rákocziho 69 Rukopis J. N. J., str. 3, viď Pramene Dokument č. 7.

(Rákociho) protihabsburského povstania. Podľa rukopisu J. N. J.: „...Jak sa kurucká vojna a rebélia Rákocziho začala, odoberal v tie búrky dane panské za dva alebo za tri roky pán Očkai Ján. Pretože v ten čas ani páni platov od svojich poddaných nevyberali. Po upokojení potom tej rebélie, keď zas osvietený pán gróf Erdődy Juraj do úžitku panstva vstúpil, žiadnej náhrady na také zameškané platy nežia dal, len od toho času, ako stal do úžitku, po upo 73

IV. Kapitola

kojení a zahnaní rebelantov svoje prichádzajúce dane odoberal...“ 70 A v rukopise J. N. J. je zaznačené aj to, že roku 1706 kuruci71 (povstalci) na Brezovej, na lúkach Brezovky, odzbrojili a zabili 491 cisárskych vojakov: „...Roku Pána 1706 z Pezinku, zo Svätého Jura a iných pod horami miest vyvedených bolo na heslo skrz kurucov štyristodeväťdesiat i jeden pešiakov nemeckých a mušketierov cisárskych až na Vrbové, s ktorými potom i do osady brezovskej prenikli a pri lúkach brezovských, podobne Bre zovkách rečených, po odobraní zbroje nemilosrdne všetkých postínali a zamordovali...“ 72 V brezovskej tradícii sa spomínalo ešte ďalšie miesto späté s kurucmi – záhrada pri Mackéch mlyne (dnes Baranecká ulica, južne od potoka, priestranstvo medzi domami č. 54/147 a č. 58). V ústnom podaní, ktoré mi prerozprával Brezovčan pán Ján Nosko, si ľudia o záhrade pri Mackéch mlyne hovorili, že v jej miestach vraj kedysi stával „kurucký cintorín“.

Hospodárstvo, vznik kopaníc

Ako už bolo spomínané v I. kapitole, prírodné pomery vplývali na charakter poľnohospodárstva Brezovej. Neumožňovali pestovanie obilia v takej miere ako v susednom Považí či Záhorí. Vďaka výdatným pasienkom a lúkam sa však v Brezovej výrazne rozvinul chov statku. Podľa údajov urbára nádasdyovskej 70 Rukopis J. N. J., str. 4 a 5, viď Pramene Dokument č. 7. 71 kuruci – účastníci protihabsburských povstaní v Uhorsku v 17.

a 18. storočí

72 Rukopis J. N. J., str. 5, viď Pramene Dokument č. 7.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

časti Čachtického panstva z roku 1661 bolo v Brezovej, majúcej 148 usadlostí, 118 koní, 56 volov, 428 kráv, 652 oviec a 35 kôz, teda dohromady 1289 kusov statku (bez prasiat, tie neboli v urbári uvedené).73 Istá časť úrody slúžila aj na výrobu nápojov. Vo vizitačnom protokole superintendenta Abrahamidesa, v zázname o Brezovej z roku 1612 je zaznačené, že: „...Jeden var piva z ječmene anebo sladu vlastního farářového vaří se. Pivo takové v obecním dědinském šenku, skrze obecního dědinského šenkýře se vydává...“ 74 Keďže sa v tomto zázname hovorí o varení piva, možno predpokladať, že už vtedy v Brezovej jestvoval pivovar. V rokoch 1639 a 1640 pivovar v Brezovej už určite bol, lebo je v prameňoch z týchto rokov výslovne uvedený. V urbári drugethovskej časti Čachtického panstva z roku 1640 sa v Brezovej spomína ako spoločný zemepanský pivovar.75 Dodatok urbára Čachtického panstva z roku 1639 týkajúci sa Brezovej zas uvádza, že pivovar je v spoločnom užívaní (in communem relinquitur).76 Tieto údaje možno vysvetliť tak, že pivovar mala od panstva v držbe obec a platila mu zaň poplatok. V urbári nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 je pri Brezovej zaznamenané, že poddaní mohli predávať pálenku, ale len domácej výroby, nie cudziu, z čoho sa dá usúdiť, 73 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1,

Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ...

74 Leška, J.: Dávné rozpomínky. Z vizitačního denníka Izáka Abrahamides

Hrochotského, Superintendenta. In: Korouhev na Sionu, 1882, č. 10, str. 155. Viac o zázname vizitačného protokolu viď stať Náboženské pomery. 75 Štátny archív Prešov, DH, inv. č. 720, sign. L-14. Citované podľa Mazúr, J.: Hospodárske a sociálne pomery na čachtickom panstve v 1. polovici 17. storočia. In: Historica. Zborník FFUK XXI, Bratislava 1970, str. 63. 76 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 2.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

že už vtedy sa v Brezovej pálenka aj vyrábala.77 Je zaujímavé, že vo vyššie uvedenom úryvku rukopisu o väznení, vyslobodení a putovaní Jána Simonidesa a Tobiáša Masníka sa v Brezovej k roku 1677 spomínala existencia vinohradu.78 Brezová totiž nie je vinohradníckou oblasťou a ďalšie, aj to len ojedinelé a nie trvalo existujúce vinohrady, sú v Brezovej doložené až v 19. a 20. storočí. Nedostatočná rozloha úzkej brezovskej doliny viedla k nutnosti hľadať novú pôdu. Kvôli silne členitému charakteru územia Brezovej ju bolo treba získavať v zalesnených dolinách a svahoch. Klčovaním lesov tam bola vytváraná kopaničiarska pôda a vznikalo kopaničiarske osídlenie. K rozvoju kopaníc prispel tiež fakt, že poddaní za ich držbu odvádzali menšie poplatky, roboty a naturálie než za držbu urbárskych usadlostí. I keď bola kopaničiarska pôda, rovnako ako usadlostná (urbárska) pôda, stále panským vlastníctvom, zemepán s ňou mohol voľne nakladať, až keď poddanému zaplatil za námahu spojenú s jej získaním.79 Poddaný totiž musel pri klčovaní lesa vykopávať pne a korene stromov a kríkov a získanú pôdu kopať, prekopávať. Orať či kosiť ju bolo možné až neskôr. Pozemky klčovaním premenené na užitočnú pôdu dostali od týchto činností názov kopanice a slovo kopanice získalo aj prenesený význam „odľahlá skupina domov vo vrchoch, samota“.80

77 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1,

Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ...

78 Minárik, J. (zostavovateľ): Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simo-

nidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, Bratislava 1981, str. 204.

79 Horváth, P.: Vývoj kopaníc a kopaničiarskeho osídlenia v oblasti Myjavskej

pahorkatiny do konca 18. storočia. In: Historické štúdie XXIII, Bratislava 1979, str. 90. 80 Viď Majtán, M.: Slovná zásoba z okruhu získavania kultúrnej pôdy v slovenských terénnych názvoch. In: Kultúra slova, 11, 1977, č. 5, str. 158.

Kopanice ležali v členitom brezovskom chotári aj vo vzdialených a zle prístupných miestach. Cesta na kopanice, ktoré ležali ďalej od dediny, však trvala dlho a ich obhospodarovanie z dediny by bolo ťažké. Preto na takýchto kopaniciach vznikali sezónne obydlia a hospodárske stavby. Neskoršie, i v dôsledku horeuvedeného veľkého vzrastu počtu obyvateľov, sa tieto sezónne obydlia stali základom trvalého kopaničiarskeho osídlenia. Niektoré kopanice v brezovskom chotári vznikli aj pri mlynoch (napríklad v Lopušnej). K počiatkom získavania kopaničiarskej pôdy a vzniku kopaničiarskeho osídlenia na území Brezovej existuje len minimum prameňov.81 Spočiatku kopanice vznikali živelne, a preto sa o nich ani neviedli záznamy. Výnimkou je záznam vizitačného protokolu superintendenta Abrahamidesa z roku 1612, v ktorom sa ako cirkvi patriace role v Brezovej uvádzajú „kopanice“ „na Turanském, pod Bradlom, u kostela, nad Potůčkovým mlýnem, u stodoly Šebestové a na Poslaném vršku“.82 Ako už bolo spomenuté, na kopaniciach ležiacich ďalej od dediny vznikalo trvalé kopaničiarske osídlenie. Dokladajú to údaje urbára nádasdyovskej 81 Historik Pavel Horváth spomenul skoré rozširovanie kopaničnej

pôdy na Brezovej. Odvolal sa na výpovede pri hraničných sporoch. Podľa Horvátha svedkovia Marek Starý, Ján Vrábel a Juraj Zvonár vypovedali, že v spornom území Brezovčania mohli (okrem iného) „vyrábať kopanice“. S tézou o skorom rozširovaní kopaničnej pôdy v Brezovej súhlasím, no použité zdôvodnenie je nepreukazné. Uvedení svedkovia totiž vypovedali, že v spornom území Brezovčnia mohli (okrem iného) obrábať „polia“ („szantó földeket“). Nie vyrábať „kopanice“, ako uviedol Horváth. Či boli spomínané polia kopaničiarskou pôdou, z výpovedí nevedno. Horváth, P.: Vývoj kopaníc a kopaničiarskeho osídlenia v oblasti Myjavskej pahorkatiny do konca 18. storočia. In: Historické štúdie XXIII, Bratislava 1979, str. 109 a 110. Výpovede uvedených svedkov: Slovenský národný archív, fond Erdődy /ústredný/, ladula 22, fasc. 8, nro. 35, str. 244 až 246 (Horváth mylne uvádza signatúru lad. 23, fasc. 21, č. 35). 82 Leška, J.: Dávné rozpomínky. Z vizitačního denníka Izáka Abrahamides Hrochotského, Superintendenta. In: Korouhev na Sionu, 1882, č. 10, str. 156.

IV. Kapitola

časti Čachtického panstva z roku 1661. Urbár uvádza v Brezovej 148 rodín a z nich už rovných 32 rodín žilo na kopaničiarskych usadlostiach a malo na nich svoje domy.83 Účelom urbára bola evidencia poddanských usadlostí kvôli odvádzaniu daní a plneniu ďalších povinností voči zemepánovi. Názvy kopaničiarskych sídiel sa v ňom preto nezaznačili, príslušných obyvateľov len zaradili do kategórie bývajúcich v kopaniciach či držiacich kopaničiarsku pôdu. A podobne to platilo i pre ďalšie urbáre a daňové súpisy. Krátka zmienka o vzniku jednej z brezovských kopaníc – kopanice pri Imrichovom mlyne v Lopušnej – sa však zachovala v brezovskej kronike Prothocolum Privilegiati Oppidi Brezova: „...kopanica pri Imrichovom mlyne v Lopušnej za jarkom na vŕšku spravodlivo nachádza sa v chotári brezovskom, ktorejto kopanice genealógia jest táto: Kopanicu túto roku ešte 1681 vyrobil z húštia Juro Silaštík, obyvateľ brezovský...“ 84 Obyvatelia kopaníc patrili spravidla medzi želiarov. Kopaničiarska pôda totiž nebola usadlostnou (urbárskou) pôdou, a tak kopaničiari, aj keď držali pôdu (a niektorí i pomerne veľké výmery), neboli sedliakmi, ale len želiarmi. Vytváranie kopaníc bolo dlhodobým, do 1. polovice 19. storočia trvajúcim procesom. Podobne, ako v celom podbradlianskopodjavorinskom kraji, aj na území Brezovej počas neho vyrástlo rozptýlené kopaničiarske osídlenie

(s výnimkou južnej hornatej časti brezovského chotára patriacej Brezovským Karpatom). Čo sa týka remesiel, v časovom rámci tejto kapitoly bola Brezová dedinou a jej obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom a chovom statku. Remeselníkov nebolo veľa, šlo o bežné, pre potreby miestneho obyvateľstva vyrábajúce remeslá, ako mlynári, ševci, tkáči, mäsiar. V citovanom liste z roku 1601 je uvedený obyvateľ Brezovej Juro Plačko Mlynár.85 V dodatku urbára Čachtického panstva, pochádzajúcom z roku 1639 a týkajúcom sa Brezovej, sú spomenuté štyri funkčné a štyri opustené mlyny.86 Podľa spomínaného urbára Čachtického panstva z roku 1661 boli v Brezovej štyria mlynári, štyria tkáči, mäsiar a bližšie neurčený počet ševcov.87 K veľkému rozvoju remeselnej výroby a vzniku remeselníckych cechov dochádza v Brezovej až po tom, ako v roku 1709 získala postavenie oppida – mestečka, o čom však bude rozprávať až nasledujúca kapitola knihy.

Náboženské pomery

V čase protireformácie zložité náboženské pomery boli dôležitou súčasťou minulosti Brezovej. Možno tiež povedať, že dlhý zápas o „slobodné zostanie v náboženstve evanjelickom“ (dobová formulácia)88 sa výrazne podieľal aj na utváraní identity evanjelických obyvateľov Brezovej, ktorí tvorili naprostú väčšinu jej obyvateľstva. Preto je potrebné venovať zachyteniu náboženských pomerov patričnú pozornosť. 85 Slovenský národný archív, Rod Erdődy /ústredný/, Lad. 22, fas. 8, no. 35,

str. 210, viď Pramene Dokument č. 3.

83 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1,

86 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 2. 87 Slovenský národný archív, fond Erdődy (ústredný) lad. 20, fas. 15, No. 1,

84 Kronika Prothocolum..., str. 7, viď Pramene, Dokument č. 8.

88 Rukopis J. N. J., str. 3, viď Pramene, Dokument č. 7.

Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ...

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Urbarium Arcis et Bonorvm Czeitæ...

Brezová v rokoch 1564 – 1708

29 František Nádasdy mladší, zemepán Čachtického panstva. V roku 1643 prestúpil ku katolíckej cirkvi a stal sa priaznivcom protireformácie.

IV. Kapitola

Reformácia v Čachtickom panstve prebehla už za zemepána Krištofa Országha.89 Nasledujúci zemepáni Čachtického panstva Nádasdyovci zostali protestantmi do roku 1643, kedy František Nádasdy mladší prestúpil ku katolíckej cirkvi. Evanjelický cirkevný zbor v Brezovej vznikol až určitú dobu po jej (znovu) postavení. Podľa evanjelického cirkevného historika Ladislava Paulinyho sa roku 1610 prvým brezovským evanjelickým farárom stal Adam Mihuda.90 Najstaršia známa písomná zmienka o brezovskom evanjelickom cirkevnom zbore sa nachádza vo vizitačnom protokole superintendenta91 Izáka Abrahamidesa, v zázname z roku 1612 (viď nižšie). Katolícka farnosť bola v Brezovej zriadená v rámci protireformácie v 2. polovici 17. storočia.92 Existencia evanjelického kostola v Brezovej je doložená v spomínanom vizitačnom protokole superintendenta Abrahamidesa, v zázname z roku 1612. Ďalšia písomná zmienka o kostole v Brezovej sa nachádza v dodatku urbára Čachtického panstva pochádzajúcom z roku 1639.93 Podľa Ladislava Paulinyho bol brezovský kostol „...pôvodne drevený...“. „Pozdejšie, možno že roku 1590, bol vymurovaný, pevným múrom ohradený...“94 a je to dnešný rímskokatolícky Kostol najsv. Trojice na Bradlianskej ulici. Doklady pre svoje

údaje Pauliny neuviedol. V podveží na západnom vstupe do lode Kostola najsv. Trojice sa zachoval letopočet 1650. Či tento letopočet datuje prestavbu, prípadne rozšírenie staršieho kostola, alebo stavbu nového kostola namiesto staršieho, nevedno. Bližšie poznatky by mohol priniesť podrobný výskum tohto kostola doporučený pamiatkarmi, dosiaľ však nebol uskutočnený.95 Po žilinskej synode, na ktorej sa v roku 1610 ustanovila organizačná štruktúra evanjelickej cirkvi v desiatich preddunajských stoliciach, sa brezovský evanjelicky cirkevný zbor stal súčasťou Brančského kontubernia (seniorátu).96 Prvé informácie o tomto zbore sa nachádzajú vo vizitačnom protokole superintendenta Izáka Abrahamidesa, v zázname spísanom 5. júla 1612. Uvádza sa v ňom toto: 97 „Ecclesia Bresoviensis. (Církev Březovská.)98 Jest při kostele tomto jakýs lehký kalich stříbrný, 1 miska, jedna komže.99 Proventus templi prorsus nulli. (Důchodků kostel nemá zhola žádných). Než toliko ta žebráčí

95 Podrobný výskum kostola je doporučený v Aktualizačnom liste národnej 89 V katolíckej kanonickej vizitácii čachtického dištriktu z roku 1560 sa

uvádza, že čachtický farár bol „...najhorší heretik, ktorý nakazil dobrú časť mestečka...“ („...pessimus hereticus, qui bonam partem civitatis infecit...“). Viď Bucko, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564, Bratislava 1939, str 188. 90 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894, str. 11. 91 Superintendent – najvyššia cirkevná hodnosť evanjelickej cirkvi vo vtedajšom Uhorsku. Superintendenti stáli na čele superintendencií (dištriktov). V roku 1883 bol titul superintendent nahradený titulom biskup. 92 Némethy, L.: Series parochiarum et parochorum archi-dioecesis Strigoniensis..., Strigonii 1894, str. 33 a 1024. 93 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4:2. 94 Pauliny, L.: c. d., str. 10.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

kultúrnej pamiatky, spracovanom Ing. arch. J. Múdrym v roku 2004.

96 Kontubernium je starým názvom seniorátu – cirkevno-správnej jednotky

evanjelickej cirkvi na Slovensku. Seniorát je tvorený niekoľkými cirkevnými zbormi, na jeho čele stojí senior. Je zvláštne, že Brezová, patriaca k Čachtickému panstvu, bola zaradená do Brančského kontubernia. 97 Originál vizitačného protokolu superintendenta Abrahamidesa je od 20. storočia nezvestný. Zachovali sa dva jeho odpisy z konca 18. storočia (Lautschekov a Daxnerov), avšak nie sú úplne presné. Záznam týkajúci sa brezovského zboru preto uvádzam podľa odpisu, ktorý z vtedy ešte dostupného originálu vizitačného protokolu urobil Ján Pravoslav Leška. Leškov prepis je v častiach písaných bibličtinou fonetický. 98 Slovo cirkev sa používalo aj vo význame cirkevného zboru. Cirkev brezovská – brezovský cirkevný zbor 99 kamža – biele kňazské rúcho

Brezová v rokoch 1564 – 1708

krabice. A protože se i tu ustanovila collecta menstrua pro necessitatibus templi. (Měsíčná kollekta100 na kostel.) Proventus pastoris. (Důchodky kněžské.) Jako každý sedlák, tak i každý hoštáčník dává faráři po jedné měřici žita, k tomu sýr a kuře. Hofeři, mající své domy, dává každý půl měřice žita a kuřátko. Item.101 Jeden var piva z ječmene anebo sladu vlastního farářového vaří se. Pivo takové v obec ním dědinském šenku, skrze obecního dědinského šenkýře se vydává. Ten šenkýř peníze takové k rukoum pána faráře dodávati jest dlužen. Collectam, anebo na Tři krále obyčejnou oferu mívá. K tomu: (latinsky) při vizitaci této znovu ustanovené a do užitku uvedené jsou kollekty na výročité slavnosti, jakožto na vánoce, na veli kou noc, na svatého ducha a na posvícení. Agri. (Role.) Jest jedna kopanice na Turanském, do které se seje metr. 9.102 Druhá pod Bradlom, do které se seje m. 20. Třetí kopan. u kostela, do níž se seje m. 8. Čtvrtá kop. nad Potůčkovým mlýnem, seje se do ní m. 25. Pátá u stodoly Šebestové, seje se m. 2. Šestá na Poslaném vršku, seje se m. 1. Sedecima103 se dává ze všeho a každého obilí dežmovaného.104 100 z lat. collecta – príspevok 101 item (lat.) – tiež 102 skratka z lat. metreta – merica. 103 šestnástina (z lat. sedecim – šestnásť) 104 dežma – cirkevný desiatok

Prata. (Louky.) Jsou louky dvě: jedna na Březovkách u Talianové zbrody, druhá vedle rychtářské louky, níže vsi. Podle této louky jest zahrada zelní. Proventus rectoris.105 Má rektor zde na Březové metcek žita dvanácte, metr. 12. Každý soused dává jemu 1 sýr a kuře. Manipulationem po vší faře. Ex accidentibus templi tertiam partem. V neděli a v každé dny sváteční jídá u p. faráře. V slavnost vánoční a na posvícení chodívá s kalichem.“ 106 Údaje o prvých farároch brezovského evanjelického cirkevného zboru priniesol spomínaný Ladislav Pauliny v diele Dejepis superintendencie nitranskej a z neho ich prevzali všetky nasledujúce práce. Je ale potrebné poznamenať, že viacero z údajov Paulinyho práce dnes už nemožno overiť.107 Prvým, koho Pauliny spomína, je Adam Mihuda, Lublinčan zo Sliezska (?). Ako rektor v Skalici prijal povolanie za evanjelického farára na Brezovú a bol v Bytči 13. augusta 1610 ordinovaný108 Eliášom Lánim. Okolo roku 1614 sa stal farárom v Margoči v Šarišskej stolici. Juraj Kočár z Oravy prijal faru v Brezovej roku 1624. Ďalším farárom sa stal Abdon Autenicius z Vatova v Čechách. V roku 1635 prestúpil na evanjelickú vieru. Do roku 105 dôchodky rektora. Rektor – správca cirkevnej školy. 106 Leška, J.: Dávné rozpomínky. Z vizitačního denníka Izáka Abrahamides

Hrochotského, Superintendenta. In: Korouhev na Sionu, 1882, č. 10, str. 155 až 156. 107 Časť z prameňov, ktoré mal Pauliny v čase písania svojej práce k dispozícii už neexistuje alebo je nezvestná (a Pauliny často citácie prameňov ani neuvádzal). 108 ordinácia – vysviacka na kňazský úrad

IV. Kapitola

1647 pôsobil ako farár v Skalici, a keď tu 29. apríla toho roku musel zaďakovať, prešiel do Brezovej, kde úradoval do roku 1656.109 Dodávam, že podľa rukopisu J. N. J. Turci odvliekli do zajatia brezovského evanjelického farára Abelona. Tento Abelon je spomínaný medzi zápisom týkajúcim sa roku 1654 a zápisom o farárovi Jánovi Michaelidesovi. Je možné, že údaj rukopisu sa týka práve Abdona Autenicia a Abelon je skomoleným zápisom jeho mena.110 Nasledovalo pôsobenie Jána Krmana z Prievidze. V roku 1656, stanúc sa brezovským evanjelickým farárom, bol 20. júna v Prievidzi ordinovaný Martinom Tarnóczym. Keď v rámci protireformácie odobrali Brezovčanom kostol, bol vyhnaný z fary. Odišiel do Turej Lúky, kde bol zvolený za farára, a úradoval tam až do svojej smrti v roku 1664. Po ňom nastúpil Ján Michaelides z Hájnik. Dňa 10. júla 1658 ho vyvoleného za brezovského evanjelického farára v Prievidzi ordinoval Martin Tarnóczy. V roku 1670 František Nádasdy mladší hrozil (opätovným) zabavením kostola, Michaelides opustil Brezovú a prijal faru v Skalici.111 Na rozdiel od Paulinyho, ktorý ho nespomína, sa v rukopise J. N. J. uvádza aj brezovský evanjelický farár Sopocius. Podľa rukopisu J. N. J. po spomínanom Abelonovi: „...dostal sa bol zase na faru kňaz evanjelický, rečený Sopocius, syn tunajší a brezovský, z rodu Petruchovského podľa národa pochádzajúci, kto rýto, keď v Kristu Pánu zosnul, na miesto jeho pán 109 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894,

str. 11 a 12. Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej II., Senica 1892, str. 61. 110 Rukopis J. N. J., str. 2, viď Pramene, Dokument č. 7. 111 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894, str. 12.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Ján Michaelides povolanie ...od cirkvi brezovskej evanjelickej prijal...“ 112 V 2. polovici 17. storočia protireformácia začala i v Brezovej. Na necelé dve desaťročia boli do Brezovej dosadzovaní katolícki farári, evanjelickí farári boli vypudení a kostol bol odoberaný pre katolícku cirkev.113 K prvému odobratiu brezovského kostola došlo niekedy v 50-tych či 60-tych rokoch 17. storočia.114 Katolícky cirkevný hodnostár Hiacynt Makripodári ho podľa rímskokatolíckeho rítu zasvätil Najsv. Trojici.115 Náboženské prenasledovanie evanjelikov, ktorého súčasťou bolo odoberanie kostolov a vyháňanie farárov, však vyvolalo odpor miestneho obyvateľstva. Prejavil sa najmä vzburou v Turej Lúke 14. júla 1672 a senickou vzburou zo 4. júna 1673.116 Vyše mesiaca po senickej vzbure bola do kraja vyslaná trestná 112 Rukopis J. N. J., str. 2, viď Pramene, Dokument č. 7. 113 Že dnešný rímskokatolícky Kostol najsv. Trojice na Bradlianskej ul. bol

postavený evanjelikmi (per Acatholicos Evangelicorum), je uvedené aj v najstaršej katolíckej kanonickej vizitácii Brezovej z roku 1756. Slovenský národný archív v Bratislave, mikrofilm, Kanonické vizitácie, 1559 – 1861 (slovenské farnosti). 114 Údaje o tom, kedy došlo k odobratiu brezovského kostola, sa rôznia. Pauliny uvádza rok 1658, J. Burius rok 1660. 115 Hiacynt Makripodári bol najprv ostrihomským kanonikom a šaštínskym archidiakonom, neskôr sa stal čanádskym biskupom (http://lexikon.katolikus.hu/M/Makripod%C3%A1ri.html; Lehotsky, A.: Stemmatographia nobilium familiarum regni Hungariæ; præmissa est series chronologica quatuor statuum et ordinum e diplomatibus eruta, Posonii 1796, str. 55). Nevedno presne, kedy došlo k odobratiu kostola, a teda nevedno, v akej funkcii vtedy bol Makripodári. V nápise na tabuli v brezovskom kostole (dnes rímskokatolícky Kostol najsv. Trojice), vyhotovenej po poslednom odobraní kostola uskutočnenom v roku 1733, je uvedený ako biskup („...EPPVM HYACINTVM MAKRIPODARY...“). 116 Podľa výpovedí svedkov sa počas senickej vzbury v Senici nachádzal aj brezovský páter, ktorému pomohol istý Georgius Brunovszski z Brezovej. Magyar Országos Levéltár, Štát. dejinné pamäti (vnútro) 5. VII. 1673. Citované podľa: Szimonidesz, Ľ.: Štyridsať rokov mučeníctva a bojov za náboženskú slobodu (1670 – 1710), str. 101. Spomínaným brezovským pátrom bol zrejme Mikuláš Végh, ktorý vtedy bol brezovským katolíckym farárom.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

výprava vojska v sile 4 000 mužov pod vedením Ernesta R. Starhemberga a dvoch kompánií Chorvátov, ktoré plienili, vypaľovali a podľa údajov kroniky sobotištských anabaptistov (habánov) obesili osem ľudí.117 Podľa správy o obhliadke následkov trestnej výpravy, ktorú na požiadavku Kráľovskej komory vykonal správca Čachtického panstva J. Kruplanicz, v Prietrži „...zostal iba jeden dom neporušený..., v meste Senici nezostal ani jeden dom celý...“. Ani v Čáčove „…nezostal viac ako jeden dom celý...“ a obec Častkov „...do základov vyhorela...“.118 Brezovským katolíckym farárom sa venoval katolícky cirkevný historik L. Némethy. Aj u Némethyho je potrebné poznamenať, že viacero z údajov jeho práce dnes už nemožno overiť.119 Prvým, koho Némethy spomenul, bol Andreas Franciscus Vinczy zo Skalice. V Brezovej pôsobil od roku 1664, okolo roku 1667 ho však Turci odvliekli do zajatia. Ďalším brezovským katolíckym farárom bol od roku 1667 Mikuláš Végh z Hlohovca.120 Végha zavraždila skupina ľudí, ktorá zabila i katolíckych farárov Pavla Silesia v Myjave a Jána Simonidesa v Turej Lúke. O týchto udalostiach sa zachovali informácie v zápisnici stoličného súdu Nitrianskej stolice konaného 18. decembra 1674 v Novom Meste nad Váhom. V zápisnici sa uvádza, že okolo sviatku Všetkých svätých v roku 1674 sa zhromaždilo v kopaniciach dediny Myjava na 40 mužov a za vodcu si zvolili Jána Streženického (Joannes Strezenisky, ďalej 117 Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 106 a 107 (úryvky z kroník sobotištských

anabaptistov, ich citácia nie je uvedená).

118 Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 110. 119 Z rovnakých dôvodov, aké sú spomínané pri Paulinyho práci

v poznámke č. 107.

120 Némethy, L.: Series parochiarum et parochorum archi-dioecesis

Strigoniensis..., Strigonii 1894, str. 33, 1024 a 1016.

písaný aj Strezenicsky).121 Prepadli a zabili Františka Matiassyho (bol pokladníkom a výbercom daní 122). Okrem toho prepadli fary nielen v Brezovej, ale i v Myjave a Turej Lúke a katolíckych farárov doráňali tak, že svojim zraneniam podľahli. Časť účastníkov týchto prepadov bola pochytaná a postavená pred spomínaný stoličný súd. Boli to: Joannes Hodul, Joannes Horniaczek (ďalej písaný aj Hornyaczek), Matthias Roycsák (ďalej písaný aj Royko, Roiko), Nicolaus Sowis, Joannes Streli mucha, Joannes Hrwol (ďalej písaný aj Hervol), Georgius Moczko, Martinus Maythasy (dalej písaný aj Maitasek, Maitassek), Joannes Lesák (ďalej písaný aj Slezák), Matthias Valentovich, Andreas Gombar, Joannes Grillus (ďalej písaný aj Grilus), Martinus Baczik a Thomas Krusma.123 U Baczika sa v zápisnici uvádza, že bol z Prietrže, u Gombara, že je Myjavčan, u ďalších súdených ich pôvod nie je uvedený. Všetci boli odsúdení – na smrť alebo mučenie. Po Streženickom, ktorého sa do konania súdu nepodarilo chytiť, sa naďalej pátralo.124 121 V origináli: „...nomine Joannes Strezenisky vocatum sibi pro duce elegis-

sent...“. Prothocollum Iti Cottu Nittriens ab Anno 1673..., str. 123; Štátny archív v Nitre (sídlo v Ivanke pri Nitre), fond ZŽ – I., Kongreg. zápisnica 1674. 122 V liste vdovy po Matiassym Zuzany, rod. Tardi je uvedené, že jej manžel bol pokladník a výberca daní (perceptor et exactor) a po prepade ich domu a manželovom zabití chýbalo v pokladnici 500 zlatých z daní Nitrianskej stolice, ktoré ona preto nemôže vrátiť. Magyar Országos Levéltár, Muzeálna zbierka. 1192. Lat. fol. (Berencs). Citované podľa: Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 134. 123 Prothocollum Iti Cottu Nittriens ab Anno 1673..., str. 122 až 130; Štátny archív v Nitre (sídlo v Ivanke pri Nitre), fond ZŽ – I., Kongreg. zápisnica 1674. 124 Viď rozkaz Kráľovskej komory z januára 1675, v ktorom sa trenčianskemu tridsiatnikovi nariaďuje podrobiť výsluchu zadržaného Imricha Madoczániho, aby zistil, ktorý zo synov Streženického je nateraz v Streženiciach. Viď Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 130.

IV. Kapitola

Andreas Gombar vo svojej výpovedi: „...dosvedčil, že ich vodca Ján Streženický sám hovoril, že bol poslaný do týchto miest vodcami horných častí (teda Horného Uhorska)...“ 125

Týmito vodcami boli kuruckí protihabsburskí nespokojenci (roku 1678 ich akcie prerástli do otvoreného Thökölyho /Tököliho/ povstania proti cisárovi). Z uvedeného možno predpokladať, že nešlo iba o nejaké náhle vzplanutie nenávisti, ale akcia mala aj kurucké pozadie. Mikuláš Végh bol pochovaný v brezovskom kostole (dnes rímskokatolícky Kostol najsv. Trojice). Roku 1735 sa pri úpravách v kostole našiel Véghov náhrobný kameň s latinským nápisom – viď Pramene, Dokument č. 7, kde je aj text nápisu a jeho preklad. Podľa Némethyho bol v rokoch 1674 až 1678 brezovským katolíckym farárom Juraj Klenovič (Klenovics).126 Za jeho pôsobenia bola postavená baroková brána medzi baštami opevnenia kostola, ako o tom svedčí na nej vytesaný nápis: „A · R · D · GEORGIVS KLENOVICS · P · B · CF“ a na klenáku vytesaný letopočet 1678. V roku 1679 sa stal brezovským katolíckym farárom Ján Gabrieli. Evanjelické obyvateľstvo Brezovej, vzpierajúc sa protireformácii, využilo priaznivú situáciu za Thökölyho povstania, Gabrieliho zbavilo úradu a vypudilo ho (podľa Némethyho k tomu došlo v roku 1683). Némethy ešte udáva k roku 1688 v Brezovej katolíckeho farára Ondreja Bubovského (Bubovszky), ale nič bližšie 125 V origináli: „...fatetur, quod Joannes Strezenicsky primarius ipsorum dixerit

se expeditum fuisse in has partes per primarios superiorum partium...“. Prothocollum Iti Cottu Nittriens ab Anno 1673..., str. 127; Štátny archív v Nitre (sídlo v Ivanke pri Nitre), fond ZŽ – I., Kongreg. zápisnica 1674. 126 Némethy, L.: Series parochiarum et parochorum archi-dioecesis Strigoniensis..., Strigonii 1894, str. 688.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

o ňom neuvádza.127 Po Bubovskom niet v Brezovej až do roku 1733 katolíckeho farára. Od roku 1683 má teda Brezová opäť evanjelického farára – je ním Martin Novák (Novacius) z Prietrže.128 Roku 1683 Novák napísal list, z ktorého je prvýkrát známe aj meno brezovského rektora129 – bol ním N. Pakan130 (funkcia rektora je však spomenutá už v roku 1612 v zázname vizitačného protokolu superintendenta Izáka Abrahamidesa a v dodatku urbára Čachtického panstva z roku 1639 sa v Brezovej okrem kostola a fary výslovne uvádza aj škola131). Na šopronskom sneme, zákonodarnom zhromaždení konanom roku 1681, bolo 25. článkom (artikulom) v Uhorsku vyhlásené „slobodné vyko návanie náboženstva“. Avšak nasledujúci 26. článok túto slobodu výrazne obmedzil – evanjelikom a reformovaným vyznačil miesta na vybudovanie chrámov, zvané artikulárne miesta.132 V Nitrianskej stolici ako artikulárne miesta určili Nitriansku Stredu a Stráže (dnes časť Krakovian). V dôsledku 26. článku šopronského snemu boli neartikulárne evanjelické cirkevné zbory pozbavené zákonnej existencie a ich postavenie bolo veľmi neisté. Vykonaním 25. a 26. článku šopronského snemu poveril cisár Leopold I. tzv. delegovanú komisiu vo veciach náboženstva. 127 Némethy, L.: c. d., str. 582 a str. 514. 128 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894,

str. 13. Podľa rukopisu J. N. J. bol Novák brezovským evanjelickým farárom už od roku 1678 a po štvorročnom pôsobení musel „...pre isté podozrenie v náboženstve...“ odstúpiť. Rukopis J. N. J., str. 2, viď Pramene, Dokument č. 7. 129 z lat. rector – v uvedenom kontexte správca cirkevnej školy. 130 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej II., Senica 1892, str. 33 a 34. 131 Magyar Országos Levéltár, Urbaria et Conscriptiones, 4 : 2. 132 Artikulárne miesta boli rozčlenené do troch kategórií: 1.) vo väčšine stolíc len dve artikulárne miesta na stolicu, 2.) artikulárne miesta v pohraničných mestách, 3.) artikulárne miesta v slobodných kráľovských a banských mestách.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

Predseda komisie Juraj Erdődy si dal 14. mája 1688 predvolať turolúckych, vrbovčianskych a brezovských evanjelikov. Nariadil im, aby do ôsmich dní prepustili svojich kazateľov, pretože podľa uznesení šopronského snemu im nie je povolené vydržiavať si farárov. Predvolaní prisľúbili, že svojich kazateľov prepustia. O niekoľko mesiacov však spomínaná komisia podala oznámenie na brezovských evanjelikov, že dosiaľ neprepustili svojho farára a im pridelenému katolíckemu farárovi zamedzili prístup do dediny133 (je pravdepodobné, že oným katolíckym farárom bol spomenutý už Ondrej Bubovský). Brezovskí evanjelici si teda svojho farára udržali i naďalej. V snahe zaistiť existenciu svojho cirkevného zboru si brezovskí evanjelici roku 1688 vymohli ochranný list od cisára Leopolda I. V rukopise J. N. J. sa o tom uvádza nasledujúce: „...Roku Pána 1688 dňa 2. decembra mesiaca vymohnutý bol ochranný list od jeho jasnosti cisárskej Leopolda na osadu Brezovú, a to z tej príčiny, keď mnohí z dedičného panstva usilovali sa chrám Boží evanjelikom odňať v kúte belohor skom skrz vojsko do osád okolitých evanjelických poslané, nátlak a prenasledovanie ľudia mnohé trpeli a silou a mocou k prijatiu pápežského nábo ženstva hnaní boli, nevediac už v súžení záchrany inej, skrz vyslaných ľudí do Viedne k svojej obrane a slobodnom zostaní v náboženstve evanjelickom a odňatí takého vojska na nich uvaleného, meno vaný sebe vymohli ochranný list...“ 134 133 Szimonidesz, Ľ.: Štyridsať rokov mučeníctva a bojov za náboženskú

slobodu (1670 – 1710), str. 169 až 170.

134 Rukopis J. N. J., str. 3, viď Pramene, Dokument č. 7.

Podobný ochranný list si roku 1690 vymohli aj obyvatelia susedných dedín Turá Lúka a Myjava.135 Leopold I. však už 26. marca 1691 vydal cisárske nariadenie o zrušení ochranných listov „na panstve brančskom a čachtickom“.136 Proti tomuto cisárovmu rozhodnutiu sa „...richtári, prísažní, celá obec turolúcka, prietržská, vrbovčianska, myjavská, krajňanská, brezov ská a bzinská“ odvolali žiadosťou, došlou do kráľovskej kancelárie 2. mája 1691, no panovník ich žiadosť zamietol.137 Brezovskí evanjelici však cirkevný zbor naďalej zachovávali a po Martinovi Novákovi sa roku 1690 stal brezovským evanjelickým farárom pred viacerými rokmi vypudený Ján Michaelides. Roku 1693 bol Michaelides jednohlasne zvolený na čelo nového Brančsko-čachtického seniorátu (vznikol toho roku spojením seniorátov brančského a čachtického).138 V roku 1699 sa Brezovčania obrátili na Krištofa Antona Erdődyho, nového zemepána, ktorý odkúpil polovicu Čachtického panstva, a teda i Brezovej, aby ho ponížene poprosili o povolenie slobodne vykonávať evanjelické náboženstvo. Erdődy však prosbe nehodlal vyhovieť. Naopak, písomne vyzval brezovský evanjelický cirkevný zbor, aby prepustil svojho duchovného, a uviedol, že to prikazuje z precítenej horlivosti (zelus), ktorú prechováva voči katolíckej cirkvi. Na Erdődyho výzvu odpovedali Brezovčania žiadosťou, v ktorej okrem iného uviedli aj toto: 135 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej III., Senica 1893, str. 98. 136 Magyar Országos Levéltár, Kanc. Conc. Exp, marec 1691, 96. Citované

podľa: Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 190. Roku 1691 vydal Leopold I. aj zákonné nariadenie Explanatio Leopoldina, obmedzujúce verejný cirkevný život evanjelikov v Uhorsku len na artikulárne cirkevné zbory. 137 V origináli: „...Judices jurati totaque communitas Turolucensis, Pritrziensis, Warbocensis, Miaviensis, Krainensis, Brezoviensis et Bottfalvensis.“ Magyar Országos Levéltár, Act. part. 583, str. 11. Citované: Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 193. 138 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894, str. 13. Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej II., Senica 1892, str. 36 a 37.

IV. Kapitola

„...Aj keď horlí najjasnejší a najurodzenejší vicišpán, pán náš dedičný, najmilostivejší, za roz šírenie katolíckej cirkvi, nech však dovolí aj nám, úbohým červíčkom, horliť za udržanie augsburskej [evanjelickej] viery... ...najponíženejší poddaní, richtári, prísažní a celá obec Brezovská“ 139 V žiadosti je podľa vtedy platných zvyklostí pán označený prívlastkami najjasnejší a najurodzenejší a poddaní sa sami označili za úbohých červíčkov. No, že sa Brezovčania vôbec „opovážili“ zrovnávať horlivosť jeho, grófa, s horlivosťou ich, poddaných, a ešte k tomu evanjelikov, Erdődyho pobúrilo, ako to možno badať z jeho odmietavej odpovede: „Porozumel som vašej žiadosti. Teda ja horlím za zelusom a budem horliť i naďalej. Čo som písal, písal som – čo som riekol, riekol som. Zato sa vy prispôsobíte môjmu rozkazu, a keď sa s ním oboz námite, prijmete i vy rímskokatolícke vierovyzna nie a potom budete takými horlivcami a rozlúčite sa navždy s vaším [evanjelickým] kazateľom. Dané na hrade Smolenice dňa 27. mája roku 1699“ 140 139 V latinskom origináli: „...Zeleat illustrissimus ac excellentissimus comes,

dominus, dominus noster haereditarius, gratiosissimus, pro dilatanda ecclesia catholica, patiatur clementissime nos quoque miseros vermiculos, pro retinenda Augustana confessione zelare... ...humillimi subditi judices, jurati, totaque communitas Bresoviensis“ Citované podľa: Szimonidesz, Ľ.: Štyridsať rokov mučeníctva a bojov za náboženskú slobodu (1670 – 1710), str. 224. 140 V latinskom origináli: „Intellecta vestra instancia denique zelum zelavi et zelabo quod scripsi, scripsi, quod dixi, dixi. Ideoque vos ipsi noventis sese edicto meo accomodare et ecclesiam vero catholicam agnoscendo et amplectendo in eam zelare et praedicanti valedicere. Datum in arce Smolan (Szomolyán) die 27. Maji anno 1699“ Citované podľa: Szimonidesz, Ľ.: c. d., str. 225.

O minulosti Brezovej pod Bradlom pred rokom 1848

Brezovčania sa napriek Erdődyho rozkazu s evanjelickým farárom nerozlúčili. Roku 1700 sa delegácia Brančsko-čachtického seniorátu na čele s notárom seniorátu, myjavským farárom Danielom Krmanom, vybrala do Viedne, aby získala pre cirkevné zbory seniorátu náboženskú slobodu. Prostriedky potrebné na túto cestu – 40 zlatých, Krmanovi požičal brezovský cirkevník Juraj Bzdúch.141 V prítomnosti pruského a holandského vyslanca predložil Krman prosebné listiny myjavského a šiestich susedných cirkevných zborov (teda aj brezovského) prostredníctvom úradníkov cisárovi Leopoldovi I. Keďže vyslanci dostali prostredníctvom úradníkov cisára len ústnu odpoveď, 8. marca 1700 vystavili deklaráciu o stanovisku cisára.142 I keď táto deklarácia nemala právnu záväznosť, poslúžila po tri desaťročia ako ochranná listina pre cirkevné zbory Brančsko-čachtického seniorátu. V rukopise J. N. J. je o tom zaznamenané nasledujúce: „...Roku 1700 osada Brezová ...mala i s inými cirk vami v náboženstve prenasledovanie, ale na orodo vanie u jeho jasnosti cisárskej a kráľovskej Leopol da a sprostredkovanie Fridricha, kráľa pruského, a Stavov holandských, v úžitku chrámov Božích všetkých sedem cirkví zanechaných bolo...“ 143 Brezovský evanjelický farár Ján Michaelides zomrel v roku 1706 a bol pochovaný pod kazateľnicou v kostole (dnešný rímskokatolícky kostol Najsv. Trojice). 141 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894, str. 55. 142 Magyar Országos Levéltár, Helyt. Act., rad. Z 8. jan.1731, značka prílohy

BB. „Processus Germanicus“. Citované podľa: Szimonidesz, Ľ.: Štyridsať rokov mučeníctva a bojov za náboženskú slobodu (1670 – 1710), str. 232 až 234, kde je uverejnený text deklarácie i jej preklad do slovenčiny. 143 Rukopis J. N. J., str. 4, viď Pramene, Dokument č. 7.

Brezová v rokoch 1564 – 1708

Na krátku dobu na miesto brezovského evanjelického farára nastúpil jeho syn Samuel Michaelides.144 Ďalším brezovským evanjelickým farárom sa stal Ján Radicis, ordinovaný Štefanom Pilárikom 11. augusta 1705. Roku 1711 odišiel z Brezovej do Turej Lúky, kde okolo roku 1732 zomrel.145 Židia, o ktorých sa predpokladá, že na Brezovú prišli niekedy na prelome 17. a 18. storočia, do konca časového rámca sledovaného touto kapitolou samostatnú židovskú náboženskú obec ešte neutvorili.146 144 Rukopis J. N. J., str. 5, viď Pramene, Dokument č. 7. 145 Pauliny, L.: Dejepis superintendencie nitranskej IV., Jaseňová 1894,

str. 14.

146 Viď Büchler, R., J.: Encyklopédia židovských náboženských obcí,

1. zväzok A-K, Bratislava 2009, str. 63.