Strom 1-2014 by Strom života

STROM

Časopis pre členov a priateľov Stromu života

JANUÁR/2014 Nepredajné

www.stromzivota.sk

Obsah:

Úvodník TÉMA MESIACA - VESMÍR...............................................1 ČO JE VESMÍR A AKO VZNIKOL?....................................1 AKO VZNIKLI PRVÉ PLANÉTY............................................4 VLASTNOSTI VESMÍRU......................................................5 AKO VESMÍR (ASI) ZANIKNE...........................................6 NAŠA SLNEČNÁ SÚSTAVA..............................................8 NEZVYČAJNÉ ÚKAZY A MIESTA VO VESMÍRE.................14 SME SAMI VO VESMÍRE?..............................................18 VESMÍRNE PRETEKY........................................................22 NAJSTARŠIA HVEZDÁREŇ NA SLOVENSKU......................34

Ahojte milí Stromáci, Vianoce sa skončili a s nimi aj prázdniny, čas voľna a pokoja. Aj Vám sa zdá, že to nejako rýchlo ubehlo? Opäť začala škola a povinnosti, domáce úlohy a krúžky. No hlavne sa začal Nový rok 2014. Prajem Vám, aby ste v ňom boli veselí, usmiati, aby ste mali okolo seba príjemných ľudí a aby ste čo najviac času strávili v prírode. Nezabudnite po škole vybehnúť von a skontrolovať kŕmitka pre vtáčikov, stromčeky čo ste spolu s pani učiteľkou nasadili, pozbierať neporiadok, ktorý tam niekto nechal alebo sa len tak prejsť a nasávať energiu, ktorú nám príroda dáva.

VODNÝ „VESMÍRNY“ MEDVEDÍK......................................36 5 ZAUJÍMAVOSTÍ O VESMÍRE........................................37 FILM S VESMÍRNOU TEMATIKOU...................................38 ČO ROBIŤ A NEROBIŤ V ZIME.......................................40 POKLADY SLOVENSKA - ZOBOR...................................42 JAZYKOVÉ OKIENKO......................................................46 HÁDANKY......................................................................47 VYHLÁSENIE SÚŤAŽE TAJOMSTVO STROMU..................52 ROZHOVOR NA TÉMU VESMÍR S VEDCOM JIŘÍM GRIGAROM.......................................54

Strom – časopis pre členov a priateľov Stromu života 1/2014, XVI. ročník – január 2014 Vydáva: Kancelária Stromu života, Mlynské Nivy 41, 82109 Bratislava Tel.: 02/55569093 Mobil: 0948 525 885 e-mail: kancelaria@stromzivota.sk Šéfredaktor: Naďa Rázusová Redakčná rada: Vladimír Dobiaš, Petra Holubová, Jozef Kahan, Monika Oravcová, Michal Pjecha, Kamil Štaffa, Martin Weber Grafická úprava: Richard Weber Distribúcia: Strom života Registrované na MK SR, reg. číslo 2984/2003 ISSN 1336-2836 Redakcia si vyhradzuje právo príspevky upraviť. Nevyžiadané rukopisy a obrazové materiály sa nevracajú.

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým čo je to vlastne Vesmír? Samotné slovo vesmír znamená „svet okolo“ je to teda všetko okolo nás, nielen tu na Zemi, ale hlavne tam hore na oblohe. Ďaleko od nás od našej Zeme. Tá je iba malinkým zrniečkom v tom obrovskom nekonečnom priestore. My sme si to všetko naštudovali a pripravili pre Vás. Kľudne sa posaďte, urobte si čajík a dajte sa do čítania. Kedy a ako Vesmír vznikol, prípadne ako vznikli prvé planéty, kedy zanikne ako sa mi ľudia snažíme dobyť tento neuveriteľne obrovský priestor a aké pre nás nezvyčajné úkazy sme už objavili? To všetko a ešte veľa iných zaujímavostí som si pre Vás pripravil. Želám Vám príjemné čítanie a ak Vás po prečítaní napadne o čom ďalšom by ste chceli vedieť niečo viac, kľudne mi napíšte do našej kancelárie.

Váš Stromák

TÉMA MESIACA VESMÍR ČO JE VESMÍR A AKO VZNIKOL?

Vesmír - majestátny a zdanlivo nekonečný priestor, ktorý nás obklopuje. Človek vzhliadal k nočnej oblohe a nechával sa vťahovať ohromným priestorom, ktorý mu ponúka. Mohlo by sa zdať, že ľudskú fantáziu podnecuje iba v modernej dobe, a to formou filmov a sci-fi kníh (vieš čo je to sci-fi? Skladá sa zo slov Science a Fiction, teda vedecká fikcia. Je to forma podania príbehu, kedy veda a technika dokáže veci, ktoré sú pre nás, v dnešných časoch, zatiaľ nevykonateľné – ako napríklad lietanie k iným hviezdam). Už v mýtoch starých Sumerov, Májov a Egypťanov sa objavujú príbehy, kedy ľudia lietali ku hviezdam a naopak, na Zem zostupovali bytosti žijúce na iných svetoch. Vieš však, čo to vlastne vesmír je? Nemusíš cestovať na Mesiac, aby si bol vo vesmíre. Naša Zem je tiež jeho súčasťou. Všetko okolo nás, až po galaxie na oblohe, je vesmír. Ak by som to mal zhrnúť do jednej vety, vesmír je priestor, v ktorom sa nachádza celý náš fyzický svet a všetok čas, ktorý sa kedy odohral a aj odohrá.

Ako a kedy vznikol vesmír? Podľa najnovších vedeckých pozorovaní a výpočtov je dnes možné určiť vek vesmíru s veľkou presnosťou – je to 13,8 miliardy rokov. Existuje viacero pravdepodobných aj nepravdepodobných teórií, ako k jeho vzniku došlo. Vedecká teória, na základe všetkých dôkazov, pozorovaní a výpočtov, označuje za vznik vesmíru takzvaný veľký tresk alebo Big Bang. Predstavme si, že vrátime čas do bodu 0, kedy všetko začalo. Všetka hmota, energia a dokonca aj čas boli sústredené v jednom, nekonečne malom bode. Tento bod sa odrazu začal prudko rozpínať (začal rásť do všetkých strán). Rýchlosť, akou sa všetko začalo rozpínať, bola taká veľká, ako keby tento bod vybuchol. Odvtedy sa celý vesmír rozpína – až do dnes a rozpínať sa bude aj naďalej. Vráťme sa však do momentu veľkého tresku. Všetka hmota, ktorá ako keby vybuchla bola v momente Big Bangu extrémne hustá a horúca. Bola taká hustá, že cez ňu nedokázalo preniknúť nič. Ako sa však rozpínala, začala rednúť a chladnúť. Nerozpínala sa však rovnomerne. Na niektorých miestach sa vytvárali miesta plné hmoty a inde zase miesta, kde bolo hmoty málo. Miesta, ktoré mali hmoty viac, mali väčšiu gravitáciu. Apropo, vieš, čo je to gravitácia?

Je to zaujímavá vlastnosť akejkoľvek hmoty. Každá hmota k sebe priťahuje iné predmety. Ako napríklad naša Zem priťahuje nás a my z nej pri výskoku neodletíme, ale na ňu opäť spadneme. Áno, aj ty máš svoju gravitáciu a priťahuješ k sebe všetko ostatné. Prečo však gravitáciu Zeme cítiš a gravitáciu svojho spolužiaka nie? Rozdiel je v hmotnosti. Čím je predmet hmotnejší, ťažší, tým jeho gravitácia narastá. Hmotnosť Zeme je ohromná a preto cítiš, ako Ťa k sebe priťahuje. Ak by si, napríklad, stál na planéte, ktorá je 2x taká ťažká, ako Zem, cítil by si sa 2x taký ťažký. Ako sme už spomenuli, na miestach, kde bolo hmoty viac sa vytvárala silnejšia gravitácia. Tá k sebe priťahovala okolitú hmotu a vďaka tomu vznikol prvý prvok – vodík. Je to najľahší prvok, aký existuje vo vesmíre. Postupne vznikali miesta plné vodíka a miesta, kde nebolo nič. Následne začali vznikať oblaky plynu vodíka, ktoré sa formovali do tvaru gule. Vonkajšie vrstvy začali tlačiť na tie, ktoré boli vo vnútri. Vo vnútri tak došlo k zvýšeniu tlaku a zároveň k prudkému zvýšeniu teploty. Ak bola takáto guľa dosť veľká a ťažká na to, že teplota vo vnútri stúpla až na 10 000 000 stupňov, vznikla prvá hviezda. Ako postupoval čas, vznikali nové a nové hviezdy z vodíka, ktorým hovoríme hviezdy 1. generácie.

Ak si chceš urobiť malý pokus, zober si vyfučaný balón. Na jeho povrch nakresli mnoho bodiek a potom ho začni nafukovať. Uvidíš, ako sa od seba vzďaľujú a balón sa zväčšuje – bodky nám znázorňujú hmotu (napríklad galaxie), a povrch balóna priestor vesmíru.

Podľa hmotnosti hviezdy vieme presne určiť, koľko miliárd rokov bude ešte svietiť. Čím je hviezda ťažšia, tým žije kratšie, no jej prejavy sú o to búrlivejšie. Tie najhmotnejšie, aké poznáme, svietia iba pár miliónov rokov. Pri ľahkých hviezdach vie byť vek života naopak extrémne dlhý – aj trilióny rokov! Aby si si to vedel predstaviť, tak ešte dnes, 13,8 miliardy rokov po vzniku vesmíru svietia niektoré prvé, málo hmotné hviezdy, pričom možno nevyhasnú až do konca života vesmíru! Viac sa dočítaš v článku v tomto vydaní, s názvom – „Ako vesmír (asi) zanikne“. Pre zaujímavosť, naše slnko patrí medzi menšie hviezdy. Momentálne je staré 4,4 miliardy rokov a nachádza sa presne v polovici svojho života).

AKO VZNIKLI PRVÉ PLANÉTY

Predstavme si situáciu, kedy vo vesmíre postupne dohárajú hviezdy prvej generácie. Nikde žiadna planéta, žiaden život. Jediným prvkom vo vesmíre je vodík. Horením vodíka vo hviezdach prvej generácie začali vznikať ďalšie prvky, z ktorých je dnes zložené všetko hmotné – aj tvoja školská taška, ty, prípadne čokoláda, ktorú si si doniesol z domu. Ako sa však tieto prvky dostali do priestoru? Dvoma spôsobmi. Pri horení samotnom hviezda neustále vyvrhuje do priestoru veľké množstvá hmoty. Druhý spôsob sú javy pri „umieraní hviezdy“. Pri zániku hviezda vyvrhne do priestoru všetku hmotu, ktorá vznikla pri horení počas jej života. Keďže to postupne spravilo veľa hviezd, tak sa nám vo vesmíre začali vytvárať nové hmloviny (vesmírne oblaky), ktoré však už neobsahovali iba vodík, ale aj mnoho iných prvkov. Prvé planéty tak vznikli podobne, ako prvé hviezdy. Na miestach, kde bolo hmoty viacej, vznikala silnejšia gravitácia a tá k sebe sťahovala okolitú hmotu. Postupne sa tvarovala do tvaru gule. Keďže sa jednalo o pevnejšie prvky, často nám tak vznikli pevné planéty. Vo vesmíre však nájdeme aj mnoho planét, ktoré sú zložené iba z plynov. Aj v našej slnečnej sústave ich máme niekoľko – Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.

VLASTNOSTI VESMÍRU

Jednou so základných vlastností vesmíru je to, že sa rozpína a vytvára tak všetok priestor a aj čas, ktorý je okolo nás. Presne tak, pred vznikom vesmíru neexistoval priestor ani čas. Ten vznikol v momente vzniku nášho vesmíru. Mnohí to však nevedia a chybne si predstavujú vesmír, ako guľu vznášajúcu sa v priestore. V skutočnosti však náš vesmír je ako nafukujúci sa balón, na povrchu ktorého sa nachádzajú všetky planéty, hviezdy, a teda aj my. Druhou veľmi zaujímavou vlastnosťou vesmíru a všetkého hmotného je gravitácia. Skúsme si gravitáciu vysvetliť na príklade. Predstav si, že stojíš na ulici, na nohy si obuješ sedem míľové čižmy a vydáš sa na cestu okolo zeme. Ak pôjdeš rovno, tak po istom čase sa vrátiš na miesto z ktorého si vyrazil. Dôvod, prečo pri jednotlivých sedemmíľových skokoch neodletíš zo Zeme je ten, že ťa so Zemou spája neviditeľná sila, ktorú nazývame gravitácia. Gravitácia je zaujímavá aj tým, že nepriťahuje k sebe iba predmety a hmotu, ale aj priestor. Čo to však znamená v praxi? Doma si môžeš spraviť pokus. Zober veľkú plachtu. Popros svojho kamaráta, prípadne niekoho z rodiny o to, aby každý chytil jeden koniec. Takto plachtu natiahnite. Potom, nech niekto príde s guličkami rôznej hmotnosti (môžu to byť malé guličky aj väčšia lopta). Keď ich položí na plachtu, tá sa prehne viac či menej. Všimni si pri tom, že nezáleží na tom, aký je predmet veľký, ale aký je ťažký. Presne na rovnakom princípe funguje aj gravitácia, ktorá ohýba priestor. Tento ohyb vie byť niekedy tak veľmi výrazný, že v ňom dokonca prestávajú platiť naše zákony fyziky. Viac o tomto jave aj o ďalších si môžeš prečítať v článku nezvyčajné úkazy a miesta vo vesmíre. Vedci do dnešných dní netušia, prečo gravitácia vzniká. Vieme, že súvisí z hmotnosťou telies, že priťahuje k sebe telesá, no jej presný pôvod je nám stále zahalený rúškom tajomstva. Existuje na to viacero teórií, no žiadna z nich nebola zatiaľ potvrdená aj v praxi.

AKO VESMÍR (ASI) ZANIKNE Všetko na svete má svoj začiatok a aj svoj koniec. Je to prirodzený chod vecí, ktorý udržuje celý náš svet v rovnováhe a v pohybe. Rovnako tak, ako náš vesmír vznikol, určite je zaujímavé sa zamyslieť, ako a kedy vesmír zanikne. Touto otázkou sa vedci zaoberajú už dlhé roky a dopracovali sa k dvom možnostiam.

VEĽKÉ ZRÚTENIE SA Prvá možnosť hovorí o tom, že vesmír sa v určitom bode prestane rozpínať. Chvíľu bude statický a potom sa začne zmenšovať. Toto zmenšovanie bude pokračovať až do bodu, v ktorom vesmír začal svoj život – takzvané veľké zrútenie sa. Všetko, čo okolo seba vidíme, telesá, priestor aj čas sa opäť stlačí do jedného, nekonečne malého bodu, v ktorom všetko prestane existovať. Táto možnosť bola dlhé roky uznávaná, ako tá, ku ktorej bude život vesmíru sledovať. Až posledné merania ukázali, že, pravdepodobne, nastane scenár druhý:

NEKONEČNÉ ROZPÍNANIE SA Ako som už spomenul, najnovšie merania a výpočty ukazujú, že vesmír sa bude rozpínať donekonečna – navždy. Postupne vyhasnú všetky hviezdy. Vesmír bude taký veľký, že nebude možné, aby sa častice stretli a vytvorili nové hviezdy. Vesmír tak zamrzne v takzvanej absolútnej nule (-273,15 stupňov Celzia – je to teplota, pri ktorej zastane akýkoľvek pohyb) a upadne do večnej tmy....

Od čoho to závisí a koľko to bude trvať, kým jeden z týchto scenárov nastane? Určite sa pýtaš, ako vedci prišli k týmto dvom scenárom? Mechanika rozpínania vesmíru funguje, vo svojej podstate veľmi jednoducho. Hlavnú úlohu hrá opäť gravitácia. Urobme si najskôr taký malý, myšlienkový pokus. Predstav si, že stojíme na lúke a v ruke držíme kameň. Keď ho vyhodíme, tak najskôr stúpa, potom zastane vo vzduchu na krátky moment a potom spadne na zem – pretože ho priťahuje gravitácia Zeme. Ak hodíme slabo, kameň vyletí do malej výšky. Ak ho vyhodíme silne, kameň vyletí vysoko. Vždy však spadne na Zem. Prečo? Lebo nemáme dosť sily na to, aby sme ho vyhodili tak rýchlo, aby dosiahol takzvanú „únikovú rýchlosť“. Čo to je? Je to rýchlosť, kedy predmet prekoná gravitáciu a dokáže jej uniknúť – odletieť a nepadnúť späť na teleso. Únikovú rýchlosť vieme presne vypočítať – potrebujeme na to vedieť hmotnosť telesa. Napríklad, ak chceme dosiahnuť únikovú rýchlosť na opustenie Zeme (z jej povrchu), musíme ísť rýchlosťou 11,18 kilometra za sekundu, alebo 40248 kilometrov za hodinu. Takúto rýchlosť vedia dosiahnuť napríklad niektoré naše rakety. Teraz, keď sme pochopili, ako funguje úniková rýchlosť, vysvetlíme si, ako funguje rozpínanie vesmíru. Moment veľkého tresku môžeme prirovnať k momentu, keď vyhodíme kameň do vzduchu – vesmír sa odrazu začal rozpínať – vzďaľovať sa od svojho pôvodného, prvého bodu. Momentálne sa stále nachádza v momente, ako keď kameň stúpa hore. Otázka tak stojí jasne – ako rýchlo sa rozpína a aká je gravitácia, ktorá sa ho snaží stiahnuť späť?. Rýchlosť rozpínania poznáme. Donedávna sme si mysleli, že hmotnosť vesmíru je väčšia a tým pádom by sa vesmír raz zrútil a nastala by prvá teória zániku vesmíru. Momentálne sa však, stále viac ukazuje, že vesmír presiahol únikovú rýchlosť a rýchlosťou rozpínania prekonal svoju gravitáciu, čím sa bude rozpínať donekonečna. Pravdepodobnejšia je momentálne druhá teória zániku vesmíru. Môže sa však stať, že vesmír obsahuje viac hmoty, ako sme si mysleli a nakoniec sa misky váh naklonia na stranu prvej teórie. Faktom však je, že vesmíru do momentu zániku zatiaľ ostáva ohromné množstvo miliárd rokov.

NAŠA SLNEČNÁ SÚSTAVA

ČO TO JE? Slnečná sústava je, jednoducho povedané, všetko to, čo obieha okolo Slnka – preto hovoríme „Slnečná“. Nemusí to byť iba naše Slnko. Každá hviezda je slnkom. Nie každá však musí mať slnečnú sústavu. Čo všetko obieha? V prvom rade sú to planéty, ale aj rôzne kométy, planétky a meteority. Existujú aj také slnečné sústavy, kde okolo centrálnej hviezdy obieha ďalšia – menšia, prípadne aj viacero hviezd!

ČO JE TO PLANÉTA, PLANÉTKA A MESIAC? Okolo hviezd obieha mnoho telies. Iba niektoré z nich však môžu byť uznané, ako planéty. Aby to bolo možné, musia spĺňať niekoľko kritérií. Planéta je teleso, ktoré má vždy guľovitý alebo mierne oválny tvar. Toto teleso obieha okolo hviezdy a má minimálnu veľkosť niekoľkých kilometrov. Jeho hmotnosť musí byť natoľko výrazná, že na svojej obežnej dráhe všetky menšie telesá, buď pritiahne a stanú sa z nich jej mesiace, alebo ich pohltí. Vedci občas vedú spory o tom, aká minimálna veľkosť musí planéta mať. Všeobecne je uznané, že telesá väčšie, ako bývalá planéta Pluto sú uznané ako planéty, kým rovnako veľké a menšie, sú uznané maximálne ako planétky. Mesiac je teleso, ktoré obieha okolo planéty. Náš, pozemský Mesiac vidíme veľmi zreteľne. Je to najjasnejšie teleso nočnej oblohy. Podobné mesiace však majú aj iné planéty. Niektoré sú menšie, iné väčšie. Vieš však, že Mesiac nevydáva vlastné svetlo – nesvieti? To, čo sa zdá, akoby svietil je iba odraz svetla zo Slnka.

NAŠA SLNEČNÁ SÚSTAVA Centrom našej slnečnej sústavy je Slnko, okolo ktorého obieha 8 planét. Slnko je hviezdou menšej hmotnosti aj veľkosti – v porovnaní s inými hviezdami vo vesmíre (jeho hmotnosť je však stále obrovská - váži 332 950 krát viac ako Zem). V našej slnečnej sústave je najväčším telesom – je 109 x väčšia ako Zem. Je najjasnejším objektom na našej oblohe a je podstatou všetkého života. Zem má zo Slnka teplo a energiu pre existenciu života. Zaujímavosťou je aj to, že naše Slnko patrí svojím zložením k najstabilnejším hviezdam, ktoré vo vesmíre pozorujeme. Vďaka tomu nám nehrozí, že by nás odrazu spálilo, alebo že by odrazu prestalo na niekoľko rokov hriať. Teplota na povrchu je asi 6000 stupňov Celzia, v jeho jadre asi 10 000 000!!! Jeho vek je 4,4 miliardy rokov. Tento údaj vieme s presnosťou na 8 miliónov rokov. Momentálne sa nachádza v polovici svojho života. Vieš, že Slnko váži viac, ako všetky planéty našej slnečnej sústavy dohromady? Keď by sme mali byť presný, tak váži 50x viac. Merkúr je najmenšia planéta našej sústavy a je najbližšie k Slnku. Je iba 1,5 násobne väčší, ako náš mesiac (asi jedna tretina veľkosti Zeme). Pretože nemá žiadnu atmosféru (plynný obal okolo planéty), teplotný rozdiel medzi dňom a nocou je na ňom ohromný. Cez deň teplota stúpa k 440 stupňom Celzia, v noci klesá až k mínus sto osemdesiatim stupňom. Zaujímavosťou je veľmi zvláštny spôsob rotácie Merkuru. Ten spôsobuje, že Slnko nikdy nevychádza a nezapadá na tom istom mieste. Merkúr nemá žiaden mesiac a zo Zeme je dobre viditeľný.

Venuša je druhou planétou našej sústavy. Je veľká ako Zem. Na oblohe ju veľmi dobre vidieť večer alebo skoro ráno. Jej povrch však zakrýva veľmi hustá vrstva mrakov, z ktorých prší kyselina. Na jej povrchu tak existuje atmosféra a aj počasie, no nič pozemské by v nej neprežilo. Zaujímavosťou je taktiež, že je to najhorúcejšia planéta našej sústavy. Na jej povrchu je teplota až 460 stupňov Celzia. Pod mraky sa podarilo dostať iba veľmi málo sondám, ktoré nám však priniesli unikátne obrázky kyselinou vytvoreného povrchu. Žiadna z týchto sond však nedokázala pracovať viac, ako pár desiatok minút. Venuša nemá žiaden mesiac. Vieš, že na Zemi existujú živočíchy, ktoré žijú v sírových jazerách – prírodných jazerách z kyseliny sírovej? Tento fakt dáva vedcom predpoklad, že aj na Venuši môže existovať život.

Zem je tretia planéta našej sústavy. Pre život človeka je tou najdôležitejšou. Mnohí z nás si, bohužiaľ, neuvedomujú, aký krehký je náš svet v ohromnom mori, zvanom vesmír a neustále ho poškodzujú. Je zatiaľ jedinou planétou, na ktorej existuje objavený život. Základným predpokladom je voda v kvapalnom skupenstve a mierna teplota, bez prudkejších výkyvov. Našu Zem obaľuje atmosféra, ktorá nás chráni pred škodlivým žiarením zo Slnka a taktiež pred drobnými čiastočkami a meteoritmi, ktoré v nej zhoria. Naša Zem má jeden mesiac. Vieš, že už starovekí Gréci zistili, že Zem je guľatá? Aristoteles na to prišiel, keď pozoroval fázy Mesiaca a uvažoval, čo spôsobuje, že Mesiac na oblohe „rastie a ubúda“. Pozorovaniami si uvedomil, že ide o tieň, ktorý na Mesiac musí vrhať Zem. Tento tieň je kruhovitý a z toho vyplýva, že Zem musí byť guľa. Vzhľadom k faktu, že však nepoznal gravitáciu, domnieval sa, že na dolnej časti Zemegule nič nemôže žiť, lebo by to spadlo do vesmíru.

Mars je štvrtou planétou v poradí a poslednou, takzvanou vnútornou planétou (alebo odborne poslednou terestriálnou). Ďalšie planéty oddeľuje od Slnka pás asteroidov. Mars je na nočnej oblohe dobre viditeľný, ako červený bod. Práve pre svoju farbu bol pomenovaný podľa boha vojny – Marsa. Je druhou najmenšou planétou o veľkosti asi jednej štvrtiny našej Zeme. Zaujímavé však je, že váži iba 10% z hmotnosti našej Zeme. Na Marse sa nachádza voda vo forme ľadovcov. Výskumy ukázali, že kedysi bola jeho atmosféra výrazne hustejšia a teplota vyššia, stabilnejšia. Taktiež sa na jeho povrchu nachádzali rieky, jazerá a moria. Momentálne sa vedie výskum, či sa v nich nachádzal aj život. Dnes je však Mars už vyprahnutou, púštnou planétou. Teploty sa na ňom pohybujú v rozmedzí od mínus 50 do mínus 10 stupňov Celzia. Povrch sa však vie zahriať až na tridsať stupňov na nulou. Zaujímavé je tiež to, že Mars má stálu atmosféru a občas aj oblaky. Za Marsom sa nachádza husté pásmo meteoritov. Planéty, ktoré sa nachádzajú za týmto pásmom sa nazývajú vonkajšie planéty, alebo odborne aj joviálne. Vieš že na Marse sa nachádza najvyšší vrch celej našej slnečnej sústavy? Volá sa Olympus Monts. Je vysoký 21 kilometrov, čo je skoro 3 krát viac, ako najvyšší vrch Zeme. Mars má dva mesiace.

Jupiter je najväčšou planétou našej sústavy. Je 120 krát väčší, ako Zem a až 318 krát ťažší. Na rozdiel od Zeme, však nemá pevný povrch a je celý zložený z plynov. Nazýva sa preto aj ako plynný obor. V noci je veľmi dobre viditeľný na našej oblohe. Veľkou zaujímavosťou je, že Jupiter je v podstate nevyvinutá hviezda. Svojím zložením totižto zodpovedá štandardnej, malej hviezde. Jeho hmotnosť, by však musela byť ešte 80 krát vyššia na to, aby sa z neho stala skutočná hviezda. Aj napriek tomu sa však predpokladá, že kedysi chvíľu svietil, ako malá hviezda. Na Jupiteri prebiehajú ohromné búrky, ktoré sú väčšie ako celá naša Zem. Vedci doteraz objavili, že má až 65 mesiacov.

Saturn je šiestou planétou našej sústavy. Je druhou najväčšou planétou, približne 80 krát väčší ako Zem. Je to taktiež plynný obor, podobne ako Jupiter. Saturn má okolo seba sériu veľmi zaujímavých prstencov, ktoré sú viditeľné aj amatérskym teleskopom zo Zeme. Prstence sú v skutočnosti tvorené úlomkami kameňov, meteoritov, ľadu a zmrznutého vesmírneho prachu. Napriek svojmu veľkému rozmeru je však Saturn veľmi ľahký. Ak by sme mali k dispozícií dostatočne veľké more, Saturn by v ňom plával a nepotopil by sa – je totižto ľahší, ako voda. Na Saturne nájdeme ohromné búrky, ktoré majú rýchlosť vetra až 500 kilometrov za hodinu! Veľkou kuriozitou je, že vnútro Saturnu je zložené z obrovského oceána kvapalného vodíka. Má 61 mesiacov. 12

Urán je siedmou planétou našej sústavy. Je treťou najväčšou planétou (približne 20 krát väčší ako Zem). Je predposlednou planétou a predposledným plynným obrom. Nazýva sa aj ľadovým obrom (jeho povrch pod atmosférou je zložený z ľadu). Podobne, ako Saturn, aj Urán má okolo seba prstence, ktoré sú dobre viditeľné. V jeho atmosfére prebiehajú extrémne silné búrky o sile vetra až 900 kilometrov za hodinu. Urán má veľmi zaujímavý sklon voči Slnku – otáča sa totižto okolo svojho rovníka. To znamená, že na Uráne sa nestrieda deň a noc. Jedna strana má stály deň a druhá strana má večnú noc. Na druhej strane tento jav spôsobuje extrémne výkyvy počasia. Má 27 mesiacov. Urán je poslednou planétou, ktorú, za dobrých okolností, môžeme vidieť aj voľným okom.

Neptún je poslednou planétou našej slnečnej sústavy. Je najmenším plynným obrom (taktiež aj ľadovým obrom – podobne, ako Urán). Je 14 krát väčší, ako naša Zem. Na Uráne sme zaznamenali zatiaľ najsilnejšiu búrku v celej našej sústave. Miestami rýchlosť vetra dosahuje až 2500 kilometrov za hodinu! Nachádza sa už tak ďaleko, že zo Zeme je pozorovateľný iba teleskopmi. Má výraznú, sýto modrú farbu, podľa toho dostal aj pomenovanie po bohu morí. Okolo jeho povrchu sa nachádza séria slabých prstencov. Zaujímavosťou je, že vznik Neptúna, rovnako ako aj Uránu, je tak trochu záhadou. Podľa našich poznatkov, by tak ďaleko od Slnka nemali vznikať tak veľké planéty. Preto sa predpokladá, že oba ľadové obry vznikli omnoho bližšie k Slnku a na svoju obežnú dráhu sa dostali až po svojom vzniku. Od Slnka ich mohol „odstreliť“ napríklad aj náraz obrovského meteoritu alebo inej planéty, ktorá sa mohla pri náraze rozpadnúť (slnečná sústava tak mohla mať kedysi viac planét). Neptún má 13 mesiacov.

Pluto je bývalou deviatou a poslednou planétou našej sústavy. V roku 2006 však bol vyškrtnutý zo zoznamu planét a zaradený do kategórie trpasličích planétok. Je menší, ako náš Mesiac. Pluto je malý, na veky zamrznutý svet, obiehajúci od Slnka v takej vzdialenosti, že jeden obeh, teda jeden rok mu trvá až 248 rokov. Na jeho povrchu teplota klesá k mínus 230 stupňom Celzia. Zaujímavosťou je, že ak by sme stáli na Plute a hľadeli na Slnko, tak by sme ho nevideli ako disk, ale iba ako výrazne najjasnejšiu hviezdu na oblohe. Cez deň je na Plute vidno asi tak, ako je na Zemi počas splnu Mesiaca. povrch Pluta ešte nikto, nikdy nevidel. Zo Zeme ho v teleskopoch vidíme iba ako jasný bod. Momentálne k nemu letí prvá sonda, ktorá ho bude priamo skúmať. Má k nemu priletieť zhruba za dva roky. Pluto má, aj napriek svojej malej veľkosti, až 5 mesiacov.

Naša slnečná sústava nekončí Neptúnom, reps. Plutom. Ešte vo väčšej vzdialenosti sa nachádza takzvaný Oortov oblak. Aby si si vedel predstaviť, ako veľmi je vzdialený, tak od roku 1977 – čo je 37 rokov, k nemu letí sonda Voyager 1. Momentálne je už ďaleko za dráhou Pluta a ešte stále bude potrebovať asi 250 až 300 rokov, kým k nemu doletí. Samotný Oortov oblak je obrovský súbor drobných meteoritov, kameňov a ľadu. Je tak veľmi široký, že sonde Voyager bude trvať až 14 000 rokov, kým ho preletí. Práve v tomto oblaku vznikajú kométy. Kométa je vlastne zmrznutý meteorit, ktorý obieha okolo Slnka. Keď sa k nemu začne približovať, jeho povrch sa začne vyparovať, resp. horieť. Túto paru potom vidíme ako chvost kométy. Za Oortovým oblakom sa nachádza temný, medzihviezdny priestor.

NEZVYČAJNÉ ÚKAZY A MIESTA VO VESMÍRE Vo vesmíre sa nachádza mnoho zvláštnych miest, javov a úkazov, ktoré fascinujú nielen vedcov ale aj fantáziu a predstavivosť bežných ľudí. Pre nedostatok miesta tak vyberiem iba niektoré, v skutočnosti však môžeme vo vesmíre nájsť tisíce ďalších, podobných, alebo aj úplne odlišných javov.

ČIERNA DIERA

Určite si už počul tento záhadný výraz. Vieš, že čierna diera je vlastne zaniknuté, veľmi hmotné slnko (hviezda)? Ako sme spomenuli v predchádzajúcich článkoch, každá hviezda „žije a umiera“ podľa toho, akú má hmotnosť. Málo hmotné hviezdy vyhasnú, prestanú svietiť a postupne sa zmenia na čiernych trpaslíkov (čierny preto, lebo nesvietia a nie je ich vidieť). Extrémne hmotné hviezdy však prejdú omnoho traumatickejším zánikom. Na svojom konci sa začnú prudko stláčať do svojho centra (asi tak, ako keď rýchlo vyfukuješ balón). Vyfukujúci sa balón sa však zmenšovať prestane v momente, keď je prázdny. Takáto hviezda sa však zmenšuje stále, až do momentu, kým sa všetka jej hmota doslova neprepadne do seba. V tomto momente vzniká čierna diera. Jej gravitácia je totižto taká veľká, že z nej nevie uniknúť ani svetlo – preto ju nevidíme a hovoríme jej čierna. Takýto útvar má obrovskú príťažlivosť. Postupne priťahuje ďalšie a ďalšie telesá, čím sa zväčšuje. Najväčšie čierne diery majú hmotnosť, ako celá galaxia. Čierna diera však vyžaruje takzvané Hawkingove žiarenie – ak je čierna diera príliš hmotná a okolo seba nemá čo „vťahovať“, práve kvôli tomuto žiareniu sa začne zmenšovať, až kým úplne nezanikne. V strede čiernej diery neplatia naše fyzikálne zákony. Zaujímavosťou je, že ak by sme leteli do čiernej diery a niekto by sa na nás pozeral z vonka, pre pozorovateľa by sme sa najskôr extrémne natiahli do dĺžky a potom by sme akoby zastali v čase. Pre nás by čas začal zase plynúť extrémne rýchlo a v priebehu pár minút by sme videli, ako okolo nás ubehli aj milióny rokov. Existuje mnoho teórií, či čierne diery nie sú akousi bránou do iných vesmírov a dimenzií. Vylúčiť to nemôžeme, no na strane druhej, nech čierna diera vedie kamkoľvek, s našou súčasnou technológiou by sme v nej nedokázali prežiť.

CANIS MAJORIS Je najväčšia, nami pozorovaná hviezda. Nachádza sa asi 5000 svetelných rokov od Zeme (jeden svetelný rok je vzdialenosť, ktorú uletí svetlo za jeden rok). Jej objem je až miliardukrát väčší, ako objem nášho slnka. Svieti až 500 000 krát viac. Z pozorovaní vieme, že ide o umierajúcu hviezdu, ktorá už veľkú časť svojej hmoty spálila a vyžiarila. Z toho vyplýva, že jej veľkosť bola, pravdepodobne, kedysi ešte omnoho väčšia. Znakom toho, že už vyhasína je aj to, že jej teplota je iba polovičná oproti nášmu Slnku. Táto hviezda sa raz zmení na čiernu dieru. Vedci predpokladajú, že vo vesmíre sa nachádzajú aj väčšie hviezdy, no zatiaľ sme ich neobjavili.

PULZAR Keď vedci prvý krát objavili signály z pulzarov, mysleli si, že ide o signál od mimozemských civilizácií. Pulzar je teleso, ktoré vydáva veľmi silné žiarenie, ktoré, má pri pozorovaní charakter majáku. Nakoniec sa však ukázalo, že ide o fyzikálny jav. Pulzary sú zaniknuté hviezdy, ktoré sa však otáčajú takou extrémnou rýchlosťou, že magnetické a rádiové vlny z nich unikajú iba z dvoch miest – zo severu a z juhu. Pri rotácií tak vypadajú, ako maják, ktorý vysiela svoj signál do vesmíru.

ZEMSKÝ MESIAC Pre vesmírne záhady nemusíme ísť do hlbokého vesmíru. Náš najbližší súputnik skrýva taktiež mnoho záhad. Jednou z nich je už jeho samotný vznik. Mesiace planét vznikajú väčšinou dvoma spôsobmi. Prvý – okolo planéty letí teleso, ktoré planéta zachytí svojou gravitáciou. Z neho sa tak stane mesiac. Druhým je, keď do planéty narazí meteorit a vyvrhne časť danej planéty. Táto časť následne stúpa na obežnú dráhu. Náš mesiac je však príliš veľký a ťažký na to, aby ho naša Zem mohla zachytiť gravitáciou. Pravdepodobnejší scenár je tak, že naša Zem sa zrazila s veľkou planétou (asi o veľkosti Marsu). Pri náraze sa vymrštilo do priestoru obrovské množstvo hmoty, z ktorého sa mesiac sformoval. Proti tejto teórií však hovorí fakt, že naša Zem je relatívne malá a takýto náraz by ju mohol roztrhnúť a je možné, že by Zem takýto náraz neprežila. Vo všeobecnosti sa však prijíma druhá možnosť, ako pravdepodobnejšia, aj keď pravda môže byť nakoniec úplne iná.

TEMNÁ HMOTA A TEMNÁ ENERGIA Celý vesmír, ktorý vidíme a vieme popísať sa skladá z hmoty, ako sme si spomenuli už vyššie. Vedci dokonca vedia určiť približnú hmotnosť vesmíru! Zaujímavé však je to, že hmota a energia, ktorú vidíme a vieme pozorovať, tvorí iba časť celkovej hmoty vesmíru (pozorujeme jednu štvrtinu energie a tri štvrtiny hmoty). Tomu zvyšku hovoríme temná energia a hmota. Prečo temná? Lebo o nej nevieme vôbec nič. Vieme s určitosťou na 100% povedať, že existuje – pomocou výpočtov pohybu a rozpínania vesmíru. Kde však je, aká je a aké sú jej vlastnosti, to nevieme. Prejavom toho, že sa vo vesmíre nachádzajú je gravitácia, ktorá drží pokope galaxie a dokonca vesmír.

ANTIHMOTA Všetko okolo nás sa skladá z hmoty, rôzneho zloženia. Vieš však, že vo vesmíre existuje aj hmota, ktorá sa nazýva antihmota? Najskôr si povedzme, čo to je. Na prvý pohľad je antihmota úplne rovnaká, ako hmota. Kľudne môžeš mať drevený stolík z antihmoty. Bude vypadať úplne rovnako. Aký je však rozdiel? Antihmota má totižto presne opačné vlastnosti na úrovni atómov. Atómy sú veľmi malé čiastočky, z ktorých sa skladá všetko okolo nás. Atóm antihmoty bude vypadať rovnako, ako atóm hmoty, všetko v ňom sa však otáča a pohybuje presne naopak. Antihmota tak má opačný náboj, ako hmota. Čím však je pre nás táto antihmota taká zaujímavá? Ak by sme na seba položili drevený stôl z hmoty a antihmoty, tak by okamžite zanikli, prestali by existovať – nič by z nich nezostalo. Akýkoľvek kontakt s antihmotou vyústi okamžite k zániku hmoty aj antihmoty. Ostane iba žiarenie. Zaujímavé tiež je to, že takéto dva stolíky, by sa k sebe priťahovali – tak ako silný magnet. Kedysi bolo vo vesmíre rovnako hmoty a antihmoty. Dnes je celý vesmír zložený z hmoty. Antihmota sa nachádza iba vo veľmi malých množstvách, ďaleko v strede našej galaxie. Ako je to však možné, že náš vesmír nezanikol, keď bolo hmoty a antihmoty rovnako a zároveň sa k sebe priťahovali? Ako je možné, že dnes je antihmoty iba nepatrný zlomok? Odpoveď nepoznáme. Predpokladá sa však, že hmoty bolo o trošku viac, ako antihmoty a ku vzájomnému stretu skutočne došlo. Všetka hmota dnešného vesmíru je tak iba tým malým prebytkom toho, čo kedysi bolo.

CESTOVANIE V ČASE Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa jedná o vec z ríše fantázie a rozprávok. V skutočnosti však cestovanie v čase, teoreticky, nijako neodporuje fyzikálnym zákonom. Teda aspoň na časticovej úrovni. Čo to znamená? Že v čase asi nebudeme môcť cestovať my, ako ľudia, no je možné posielať v čase správy. Bolo by zaujímavé dostať SMS od samého seba zo zajtra. Cestovanie v čase však môže skrývať aj veľké riziká. Hrozil by efekt tzv. motýlích krídiel, kedy by sme v minulosti mohli aj malou zmenou úplne zmeniť budúcnosť. Otázkou tak ostáva, či by vznikla paralelná časová línia, či by tá nová vymazala tú starú alebo či by tieto časové línie nespôsobili kolaps nášho sveta. Zatiaľ však ostáva táto téma iba vo výpočtoch fyzikov a vo fantázií ľudí. Vieš však, že existuje jednoduchá a bezpečná cesta, ako sa v čase do minulosti pozerať? Hviezdy na našej oblohe sú oknom do minulosti. Ich svetlo totiž pochádza z hviezd, z ktorých mnohé už neexistujú. Keď sa na ne pozeráš, vidíš tak vek, kedy na Zemi ešte chodili dinosaury. 17

SME SAMI VO VESMÍRE?

Táto otázka fascinuje ľudí už od nepamäti. Sme vo vesmíre naozaj sami? Existuje život aj na iných planétach? Je tento život inteligentný? Najskôr si povedzme, čo je to vlastne život. Život je moment, kedy sa neživá hmota zhlukuje do zložitejších systémov, ktoré sa následne sami od seba replikujú, množia a vytvárajú tak ďalšie generácie. Na Zemi vznikol život asi pred tri a pol miliardami rokov. Najprv začali vznikať zložky samo sa reprodukujúcich kyselín (takzvané nukleové kyseliny). Potom akési položivé organizmy – takzvané nebunkové organizmy. Po nich prišli prvé bunkové a viacbunkové organizmy. Z nich sme sa potupne vyvinuli aj my. Aká je šanca, že podobný proces prebehol aj inde vo vesmíre? Vedci sa domnievajú, že veľká. Vo vesmíre sa nachádzajú bilióny hviezd. Rovnako vieme, že mnohé z nich majú taktiež planéty, ktoré majú podobné podmienky na svojom povrchu, ako Zem. Musíme si však uvedomiť, že život mohol kľudne vzniknúť aj v rôznych iných podmienkach. Aj na Zemi nájdeme život na najrôznejších, až nehostinných miestach. Otázka hľadania mimozemského života tak nestojí až tak na tom, či inde život existuje, ale či je tento život inteligentný.

Hľadaniu mimozemských civilizácií sa venuje, od roku 1960, projekt SETI Search for Extra-Terrestrial Intelligence. V preklade to znamená, hľadanie mimozemskej inteligencie. Hľadanie prebieha pomocou takzvaných rádio teleskopov. Čo to je? Klasický teleskop funguje na princípe, že sa pozeráme na obraz, ktorý nám teleskop približuje. Rádio teleskop však funguje inak. Všetok vesmír vyžaruje rádiové vlnenie. Toto vlnenie vieme zachytiť a následne z neho pretransformovať zvuk, obraz alebo inú informáciu. Rádio teleskop tak vlastne pripomína veľký satelit – k svojmu fungovaniu nepotrebuje optiku. Pomocou takéhoto teleskopu skúmame oblohu a hľadáme stopy inteligentnej mimozemskej komunikácie. Ako to funguje? Na Zemi prebieha čulý komunikačný ruch – rádiá, televízie, umelé družice a satelity, mobilné telefóny, atď. – všetky tieto veci vydávajú signál, ktorý sa šíri. Šíri sa aj do vesmíru. Keďže vo vesmíre je vákuum, tento signál sa dokáže šíriť na ohromné vzdialenosti. Napríklad, prvé vysielanie rádia (experimentálne, pre novinárov nie verejné) na svete vykonal Nikola Tesla v roku 1893. Tento signál sa tak, od toho dátumu, šíri všetkými smermi – aj vesmírom. Momentálne to tak je 121 rokov. Ak by sme sa teda nachádzali vo vzdialenosti 121 rokov od Zeme a mali prijímač, vedeli by sme tento signál zachytiť a vypočuť si, čo sa ním nieslo. Naša Zem tak, od tohto momentu, vysiela do vesmíru neustále, ako rádio maják, signál. Ak by na nejakej planéte sedeli poslucháči a mali by vhodne vybavenie, vedeli by zachytiť tento signál. My teda hľadáme signál na rovnakom princípe. Do dnešných dní sa nám nepodarilo zachytiť nič, až na.....

WOW SIGNÁL 15. augusta 1977 Dr. Jerry R. Ehman pracoval na svojej stanici projektu SETI. Nič nenasvedčovalo tomu, že by tento deň mohol byť nejako výnimočný. Dr. Ehman kontroloval výsledky nočných pozorovaní, keď odrazu stuhol od prekvapenia a rozrušenia. Na papieri, ktorý vyšiel z počítača sa nachádzal záznam. Išlo o záznam signálu, o dĺžke 72 sekúnd. Dr. Ehman ním bol taký uchvátený, že k nemu pripísal na papier – WOW a podľa toho dostal signál názov. Pochádzal priestoru mimo našej slnečnej sústavy a vykazoval všetky znaky signálu od mimozemskej inteligencie. Okamžite sa rozbehlo hľadanie zdroja signálu. Bohužiaľ sa do dnešných dní nepodarilo tento signál znova zachytiť. Spolu bolo vykonaných až 50 pozorovaní, mnohé z nich s výrazne silnejšími zariadeniami, ktoré však nič neukázali. Vedcom sa tak poskytujú nasledujúce vysvetlenia. Prvé a najjednoduchšie – išlo o chybu prístroja. Druhé, možné riešenie je, že išlo o signál zo Zeme, ktorý sa odrazil od nejakého telesa vo vesmíre a vrátil sa k nám. Tretia možnosť je, že sa jedná o nový typ Pulzaru (pozri článok nezvyčajné úkazy a miesta vo vesmíre v tomto vydaní). Až na štvrtom mieste je teória, ktorá podporuje existenciu mimozemskej inteligencie že sa jednalo o signál prelietavajúcej vesmírnej lode, ktorá však, samozrejme iba preletela a už sa na danom mieste nenachádza. Veľa by mohlo napovedať rozlúštenie signálu. Faktom je, že bude vedcov zamestnávať ešte dlhé roky.

Na svete existuje mnoho pozorovaní UFO (unidentified flying object – neidentifikovateľný lietajúci objekt). Mnohé z nich sa dajú vysvetliť ako prirodzené a fyzikálne javy. Mnohé môžu byť pozorovania nových, moderných vojenských lietadiel, ktorých existenciu armáda tají (napríklad keď americká armáda vyvíjala bombardér B-2 SPIRIT, mnoho ľudí si myslelo, že videli UFO). Faktom však ostáva, že stále máme mnoho pozorovaní, ktoré sa vysvetliť nedajú. Možno, že nakoniec nemusíme mimozemský život hľadať, ale on si nájde nás. Neostáva nám nič iné, iba veriť, že prípadné stretnutie by bolo priateľské.

VESMÍRNE PRETEKY

Túžba dosiahnuť na hviezdy je stará, ako ľudstvo samotné. V mnohých starých bájach nájdeme personifikované túžby človeka, ako letí smerom k nebu. V praxi sa však tento sen začal plniť až vďaka technologickému pokroku v minulom storočí.

Prvé myšlienky na dobývanie vesmíru sa dajú datovať na tridsiate roky minulého storočia. Raketová technika bola vtedy ešte väčšinou iba na papieri, no vedci už uvažovali nad jej možným využitím. Prvé, skutočne funkčné rakety zostrojili nacistickí vedci, pod vedením Wernera von Brauna, koncom druhej svetovej vojny. Boli určené na vojenské účely – aby niesli výbušniny na vzdialené ciele. Po vojne ušiel Werner von Braun, spolu so svojimi kolegami, do U.S.A. Američania veľmi rýchlo pochopili potenciál takýchto rakiet a začali túto technológiu zdokonaľovať. Naproti tomu v Sovietskom zväze (dnešné Rusko) nemali vedci k dispozícií nemecké poznatky. Mali však veľmi dobrých vedcov (Sergei Korolev), ktorý v krátkom čase začali zmazávať náskok USA. Obom súperiacim stranám išlo hlavne o vojenské využitie tejto technológie – aby rakety mohli trafiť nepriateľa kdekoľvek na svete. V 50tych rokoch minulého storočia došlo k prvým úspešným testom takýchto rakiet – nazývajú sa balistické alebo aj interkontinentálne. Sovieti nakoniec vyvinuli ako prví technológiu, vďaka ktorej by vedeli trafiť cieľ kdekoľvek na svete.

Pre vesmírne preteky bol významný rok 1955 – rok geofyziky. Američania a po nich aj Sovieti vyhlásili, že chcú do vesmíru vyslať umelú družicu – prvý satelit. Američania predpokladali, že tento prvý vesmírny závod vyhrajú. Netušili však, že Sovieti majú k dispozícií výrazne silnejšiu raketu R7, ktorá bola technologicky, niekoľko rokov pred americkými raketami Vaungard. 4. októbra 1957 sa sovietsky satelit Sputnik stal prvým, človekom vystreleným satelitom, ktorý obiehal Zem. Zdesení Američania sa snažili náskok dohnať v nasledujúcich krátkych dňoch. Ich snaha však vyústila iba do výbuchu ich nosnej rakety v priamom prenose pred miliónmi divákov. V krátkom čase Sovieti vypustili aj druhú družicu, na ktorej bol aj prvý živý tvor vo vesmíre – pes Lajka (3. november 1957). Bohužiaľ, Laika pri svojej misií zahynula.

Američania urobili svoj prvý krok do vesmíru pomocou rakety Juno 1 - dňa 31. januára 1958, ktorá vyniesla na obežnú dráhu prvý americký satelit. Tento satelit, nasledovaný v krátkom čase druhým americkým satelitom, začal zbierať mnoho zaujímavých a potrebných dát z kozmického priestoru. V roku 1959 vyhlásili Sovieti, že majú záujem v krátkom čase vypustiť do vesmíru prvého človeka. Američania sa všemožne snažili byť vo vesmíre skôr. Prvou ranou pre ich snahu bol dátum 19. august 1960. Sovietski psíkovia Strelka a Belka boli prvými živými tvormi, ktorí boli na obežnej dráhe, v otvorenom vesmíre a následne sa v zdraví vrátili na Zem. Všetkým bolo jasné, že čas prvého človeka vo vesmíre sa blíži. Tieto úspechy však boli zatienené prvou obrovskou katastrofou vesmírneho programu. 24. októbra 1960 vybuchla, na odpaľovacej rampe, experimentálna raketa R-16. Sovieti prišli o 95 zo 150 špičkových vedcov. Chyba nastala v systéme plnenia paliva. Vedenie túto katastrofu utajovalo až 40 rokov. Ako smrť vedcov sa oficiálne uviedlo letecké nešťastie. Už o pol roka po tejto tragédií, 12. apríla 1961, sa meno Jurija Gagarina zapísalo do dejín, ako meno prvého človeka, ktorý bol vo vesmíre. Gagarin v ňom strávil zhruba 100 minút. Zaujímavosťou je, že jeho vesmírnu loď riadili diaľkovo zo Zeme. Vedci totiž nevedeli, ako bude ľudská psychika reagovať na beztiažový stav, nevedelo sa, či nebude človek dezorientovaný alebo či sa dokonca nezblázni. Z toho dôvodu nemal Gagarin dosah na riadenie. Tento deň vyvolal rozporuplné reakcie. Veľká časť sveta sa tešila, no Američania boli šokovaní sovietskou prevahou. 5. mája 1961 sa Američanom podarilo vyslať svojho prvého človeka do vesmíru. Alan Shepard v ňom strávil, s veľkými problémami, iba pár minút a potom sa vrátil na Zem. 6. augusta 1961 Sovieti získali ďalšie prvenstvo. Kozmonaut German Titov bol prvým človekom, ktorý sám riadil kozmickú loď počas celého letu (po skúsenostiach, že sa Gagarinovi nič zlé nestalo). Američania obleteli Zem až 20. februára 1962. Tento prelet však opäť skončil fiaskom, keď pri pristávaní kozmický modul prišiel o všetky vedecké dáta.

Američania sa však svojimi neúspechmi nenechali v žiadnom prípade odradiť, práve naopak. Prezident U.S.A. – Kennedy dňa 12. septembra 1962 oficiálne oznámil spustenie programu s hlavným cieľom – dostať človeka na mesiac do 10 rokov. O rok na to, 20. septembra 1963 navrhol Kennedy sovietskemu najvyššiemu predstaviteľovi Nikitovi Chruščovovi spoluprácu a vyjadril záujem o spoločné dobývanie mesiaca. Chruščov však, vedomý si sovietskej nadvlády a ďalšieho víťazstva vo vesmíre, sa jej nechcel vzdať a ponuku odmietol. (Sovieti vyslali ako prvú ženu do vesmíru Valentínu Tereškovovú – 16. júna 1963),

Sovieti sa zdali byť nezastaviteľní. 14. októbra 1964 odštartovali prvú kozmickú loď s viacerými členmi posádky (traja členovia). 18. marca 1965 sovietsky kozmonaut Alexey Leonov, vystúpil, ako prvý človek, do otvoreného vesmíru. Marec 1965 bol však aj mesiacom, kedy sa karta začala obracať a Američania začali dobiehať náskok Sovietov. Od marca 1965 sa veľmi úspešne začal javiť americký projekt Geminy. V priebehu iba 20 mesiacov dosiahli Američania až šesť veľkých úspechov a kozmických rekordov. Medzi hlavné patrí, prvý človek, ktorý strávil vo vesmíre viac ako týždeň, nalodenie sa a odpojenie dvoch vesmírnych lodí vo vesmíre a v novembri 1966 dosiahli najdlhší výstup do otvoreného vesmíru do tej doby. Buzz Aldrin strávil mimo kozmickú loď až tri hodiny. Zároveň taktiež previedol úpravy na kozmickej lodi Geminy 12, pričom demonštroval, že človek vie v bezváhovom stave normálne pracovať. Dá sa povedať, že na konci roku 1966 sa sily plne vyrovnali. Svet napäto čakal na to, kto dokáže na Mesiac doletieť ako prvý.

V krátkosti by som rád spomenul, prečo Sovieti stratili svoj náskok. Prvým a prakticky hlavným faktom bola smrť hlavného konštruktéra – Sergeja Koroleva. Druhým dôvodom bola prehnaná snaha všetko utajovať. Takéto extrémne utajovanie veľmi spomaľovalo vývoj. Miera utajenia bola dokonca tak vysoká, že Korolev ani nemohol odovzdať veľkú časť svojich poznatkov ďalším vedcom. Po jeho smrti tak umiera aj myšlienka sovietskeho vesmírneho programu. Tretím dôvodom bol strach z ideologických dôvodov. Sovietsky zväz bol diktatúrou, kde sa mohol človek dostať do väzenia aj za veľmi banálne veci. Strach často komplikoval vzájomnú komunikáciu. Rovnako sa vedelo, že všade sú nastrčení tajní policajti, ktorí ľudí zatvárali do väzenia za to, ak náhodou nesúhlasili s názormi vedenia. Štvrtým dôvodom boli financie – Sovietsky zväz totiž bral rakety vždy a prioritne ako zbraň – nosič výbušniny na veľké vzdialenosti. Vesmírne úspechy sa niesli iba ako pridaná hodnota, preto investoval iba do armády a do vesmírneho programu relatívne málo. Američania naproti tomu investovali do výskumu obrovské peniaze. Mali k dispozícií široký tím vedcov, ktorí spolu dynamicky spolupracovali, na čele s Nemcom Wernerom von Braunom. Posledným dôvodom, boli noví ľudia vo vedení sovietskeho vesmírneho programu. Nakoľko ich vzťah s Korolevom nebol dobrý, po jeho smrti jeho výskumy a výsledky odmietli použiť. Veľa práce sa tak muselo robiť odznovu, dá sa povedať, že tento krok vrátil Sovietov späť o niekoľko rokov. Zaujímavosťou je, že Sovieti mali už v tej dobe k dispozícií raketu typu „Proton“ – prakticky až do dnes, ide o najlepšiu ťažkú raketu na svete. Dokonca ešte stále lieta a stále dosahuje skvelé výsledky. Túto výhodu nakoniec nevedeli využiť. Namiesto toho začali vyvíjať novú raketu N-1, ktorá nakoniec rozhodla o osude vesmírnych pretekov.

Koniec šesťdesiatych rokov bol poznačený katastrofami. Americká raketa Apollo 1 vybuchla v januári 1967, na odpaľovacej rampe, pričom usmrtila všetkých troch astronautov. Dôvodom bol elektrický skrat. Američania sa však veľmi rýchlo otriasli z tejto katastrofy, pričom zaviedli nové opatrenia a ďalšie misie, ktoré boli už úspešné. Naproti tomu v Sovietskom zväze stúpala nervozita. Politické vedenie sa snažilo dohnať stratený čas, o ktorý prišlo po smrti Koroleva. Vyvíjalo veľký tlak na vedcov, ktorí pracovali pod ohromným stresom, čím sa kopilo aj mnoho chýb. V rokoch 1967 a 1968 zahynuli dvaja sovietski kozmonauti. Sovietski vedci poukazovali na to, že raketa N-1 je ešte stále vo vývoji, a že potrebujú viac času na dokončenie. Jej vývojom stratili Sovieti až 18 mesiacov. Niektorí vedci však stále napočítali viac ako 200 technických chýb! Vedenie aj tak tlačilo na to, aby sa testovací let uskutočnil čím skôr. 18. októbra 1967 dosiahli Sovieti, aj napriek problémom, ďalší ohromný úspech. Sonda Venera 4 pristála na Venuši a bola tak prvou sondou, ktorá vstúpila do atmosféry inej planéty. Na jeho povrch však nepristála, neprežila prechod atmosférou. Povzbudil ich tiež ďalší úspech – sovietska sonda Zond 4, 2 marca 1968, úspešne priletela k Mesiacu a obletela ho. Ich presvedčenie sa vystupňovalo potom, čo v nasledujúcich siedmych mesiacoch dokázali ďalšie dve sovietske sondy doletieť až k mesiacu a obletieť ho. Američania boli vystrašení. Tri úspešné lety k Mesiacu mohli znamenať, že ďalší let bude už priamo na Mesiac. Tieto posledné, úspešné, lety Sovietov vykonala práve skvelá raketa Proton. Na let ľudí na Mesiac sa však v tej dobe pripravovala nová raketa N-1, ktorá sa stále bortila s obrovskými problémami.....

21. až 24 decembra 1968 Američania získali časť sebavedomia naspäť. Posádka Apolla 8 úspešne doletela ku Mesiacu, obletela ho a vrátila sa na Zem. V prvej polovici roka 1969 šokoval Američanov záber zo špionážneho satelitu. Sovieti postavili na odpaľovaciu rampu nosnú raketu, schopnú letieť na Mesiac. Američania ostali v panike. Pôvodne plánovali vykonať let na mesiac najskôr v roku 1970. Na základe týchto záberov sa však rozhodli program urýchliť. 3. júla 1969 stála sovietska raketa N-1 pripravená na štart. S mnohými chybami, nedoriešenými technickými problémami a problematickým horením motorov, vybuchla sekundu po štarte. Výbuch bol taký silný, že roztrhal nielen raketu, ale aj odpaľovaciu rampu a všetky príslušné zariadenia. Po obhliadke technikov sa ukázalo, že kompletná oprava si bude vyžadovať možno až dva roky. V tomto momente už bolo jasné, že vesmírne preteky vyhrá Amerika. 16. júla, 1969 o 9:32 vyštartovala misia Apolla 11 na svoju cestu. Na palube mala troch kozmonautov – Neila Armstronga (kapitán), Michael Collins (pilot), a Edwin „Buzz“ Aldrin (pilt lunárneho modulu). K mesiacu ich niesla vynikajúca raketa Saturn 5 – najväčší stroj, ktorý kedy vzlietol v histórií ľudstva (výška 111 metrov a hmotnosť 3 038 500 kilogramov). 20. júla 1969, tri dni po štarte o 4:17 pristálo Apollo 11 na Mesiaci. Prvý človek, ktorý naň vystúpil bol Neil Armstrong. Pamätné sú jeho prvé slová – jeden malý krok pre človeka ale veľký skok pre ľudstvo. Túto udalosť sledovala skoro miliarda ľudí na celom svete v priamom prenose.

Po misii Apolla 11 na Mesiaci pristálo ešte päť ľudských posádok. Spolu tak na jeho povrch vystúpilo 10 ľudí. Posledná misia, s názvom Apollo 17, sa uskutočnila 7. decembra 1972. Zaujímavosťou je, že jedným z členov posádky a zároveň posledným človekom na mesiaci doteraz bol Eugene Andrew Cernan. Narodil sa síce v Chicagu, v U.S.A., ale jeho otec bol Slovák a matka Češka. Môžeme tak povedať, že posledným človekom na mesiaci bol Čechoslovák. Eugen navštevuje Čechy a Slovensko do dnešných dní, aj napriek svojmu pokročilému veku (79 rokov). Je mi veľkou cťou, že som sám mal tú možnosť byť na jeho výstave v roku 2004 v Bratislave. Čo by som dodal záverom? Po misii Apolla 17 sa všetky pilotované lety na iné telesá zrušili a ľudia lietajú odvtedy iba na vesmírne stanice, obiehajúce okolo Zeme, alebo ak je nutné opraviť nejaký satelit. Sovietsky zväz sa zo svojej prehry čiastočne zotavil v sedemdesiatych rokoch, keď do vesmíru vyslal niekoľko veľmi úspešných sond (napríklad Lunochod 1 a 2, Venera 7 atď.), ktoré priniesli mnoho vedeckých dát. Sovieti tak ukázali, že používanie automatických sond je výrazne lacnejšie, bezpečnejšie a efektívnejšie, ako let ľudí do vesmíru. Sonda môže pracovať nepretržite aj niekoľko rokov bez jedla, vody a kyslíka. Od 15. júla 1975 sa začína americko-sovietska spolupráca vo vesmíre, ktorá trvá až dodnes. Plány pre budúcnosť hovoria o obnove ľudských letov k iným planétam v horizonte 10-15 rokov (cesta na Mars). Je však otázne, či na pozadí ekonomických problémov sveta sa tieto optimistické vízie skutočne naplnia.

„Objavovanie vesmíru bolo zdrojom inšpirácie po viac ako 100 rokov.” Eugene Cernan

Vsemírna obloha je ako nevyčerpateľná umelecká galéria nad našimi hlavami

NAJSTARŠIA HVEZDÁREŇ NA SLOVENSKU SLOVENSKÁ ÚSTREDNÁ HVEZDÁREŇ V HURBANOVE

Veľký záujem o prírodné vedy v polovici 19. storočia, zameraný na získanie čo najpresnejších výsledkov astronomických pozorovaní, viedol na celom svete k zakladaniu nových, moderných astronomických observatórií. Mimoriadne významnou udalosťou v dejinách astronómie na Slovensku bolo v roku 1871 založenie jedného z prvých astrofyzikálnych observatórií v Európe - hvezdárne v Hurbanove, ktorá sa za niekoľko rokov stala známa na celom svete. Na konci 19. storočia patrila medzi najlepšie vybavené a svojou prácou najznámejšie astrofyzikálne observatóriá v Európe.

Dr. Mikuláš Konkoly Thege - zakladateľ hvezdárne v Hurbanove - patril na prelome 19. a 20. storočia medzi popredné vedecké svetové osobnosti. V obave, že po jeho smrti hvezdáreň zanikne a jej prístroje sa prestanú používať, celý svoj majetok, dom, záhradu a všetko zariadenie observatórií venoval štátu pod podmienkou, že hvezdáreň zostane v Hurbanove, a kým on, ako jej zakladateľ, žije, bude jej neplateným riaditeľom. Menom zakladateľa hvezdárne Dr. Konkolyho a menom Hurbanova (Ó Gyalla) boli pomenované aj dve planétky.

V súčasnosti okrem hvezdárne v Hurbanove, na Slovensku existuje 15 hvezdární: v Banskej Bystrici, Hlohovci, Humennom, Kysuckom Novom Meste, Leviciach, Medzeve, Michalovciach, Partizánskom, Prešove, Rimavskej Sobote, Rožňave, vo Svidníku-Roztokách, v Trebišove, Žiari nad Hronom a Žiline. Ďalej je to 1 astronomický úsek pri PKO v Bratislave, 6 astronomických kabinetov: v Galante, Nitre, Nových Zámkoch, Považskej Bystrici, Senici a Trenčíne a 6 planetárií: štyri už pri spomenutých hvezdárňach v Hlohovci, Prešove, Žiari nad Hronom a Hurbanove a dve pri Technickom múzeu a Centre voľného času v Košiciach.

VODNÝ „VESMÍRNY“ MEDVEDÍK

Názov medvedík dostal pre svoj spôsob chôdze, ktorý pripomína medveďa. Názov vodný prezrádza, kde sa najčastejšie vyskytuje. Jedna z viacerých teórií vysvetľujúcich pôvod tohto živočícha tvrdí, že na Zem priletel z vesmíru pri dopade trosiek asteroidu. Preto ho niektorí volajú aj vesmírny medvedík. Zaujímavý je tým, že je to jeden z najodolnejších živočíchov na tejto planéte. Vedecký názov tohto zvláštneho a jedinečného živočíšneho druhu je pomalka (latinsky: Tardigrada). Je drobný, o veľkosti približne 1 mm, s valcovitým telom a so štyrmi pármi nožičiek, ktoré majú na konci pazúriky. Telo mu pokrýva kutikula (vonkajšia vrstva, ktorá neprepustí vodu ani plyn). V ústach má ostré tŕne, ktorými nabodáva svoju stravu – rastliny. Vďaka svalnatému hltanu dokáže cicať šťavu z rastlín. Viaceré orgánové sústavy má v dôsledku svojich mikroskopických rozmerov zjednodušené (nervovú a vylučovaciu sústavu) alebo úplne chýbajú (nemá obehovú ani dýchaciu sústavu). Nejde o žiadny novo-vynájdený živočíšny druh. Prvú pomalku objavil a zaznamenal už v roku 1773 Johann August Ephraim Goeze. Odvtedy bolo popísaných vyše 1000 druhov. V minulosti boli pomalky nesprávne zaradené do kmeňa Pararthropoda. Pod vplyvom nových informácií a výsledkov novodobých výskumov dnes vystupujú ako samostatný kmeň. Pomalky sú nesmierne prispôsobivé, žijú vo vode, na vegetácii pri brehoch riek, v machu a podobne. Pri nedostatku vody a potravy sa stiahnu do hrčky a upadajú do anabiózy (stav podobný spánku, počas ktorého prečkajú nepriaznivý čas a nepotrebujú prijímať ani potravu, ani vodu). V tomto štádiu je zrejme najodolnejším organizmom na Zemi. Vydrží extrémne podmienky. Zvládne teploty od plus 150 ˚C, do mrazivých - 200 ˚C. Určité druhy dokonca prežijú niekoľko minút teplotu - 273 ˚C, čo je absolútna nula. V anabióze prežije desať rokov bez vody, osemhodinové ponorenie do tekutého hélia, tisícnásobne vyššiu radiáciu ako človek alebo dokonca tlak šesťkrát vyšší, ako je na najhlbšom dne oceánu. Znesie škodlivé žiarenie i vákuum. Niektoré druhy pomaliek prežijú aj niekoľkodňový pobyt v otvorenom kozme. Od momentu, kedy vedci v roku 2007 objavili ich schopnosť prežiť vo vesmíre, sa začal ich záujem o pomalky stupňovať. Vedci sa domnievajú, že informácie z výskumu pomaliek by mohli byť nápomocné pri cestovaní človeka alebo iných živočíšnych druhov vo vesmíre. Keby sa ľudstvu podarilo získať schopnosti tohto nezmara, otvorí nám to nové možnosti, o akých sa nám dnes ani nesníva....

5 ZAUJÍMAVOSTÍ O VESMÍRE 1. Rotáciu Zeme ovplyvňuje množstvo faktorov, vrátane gravitácie Mesiaca, zemetrasení a podobne. Výsledkom je, že skutočná dĺžka dňa nie je presne 24 hodín. Pre porovnanie, keď na Zemi žili dinosaury, tak deň trval iba 22 hodín.

4. Vo vesmíre sa nachádza planéta vzdialená od Zeme 33 svetelných rokov, ktorá má teplotu okolo 400 stupňov Celzia, no napriek tomu je celá pokrytá ľadom. Tento jav je spôsobený vysokou gravitáciou tejto planéty.

2. V roku 2004 objavili vedci planétu vzdialenú od Zeme 50 svetelných rokov, ktorá má priemer štyri tisíc kilometrov a jej jadro je z čistého diamantu.

5. Voľným okom je zo Zeme možné vidieť približne 2500 hviezd. Ceľkový počet hviez vo vesmíre je však ťažké odhadnúť, no naša Mliečna dráha má podľa odhadov až stovky miliárd hviezd.

3. Venuša obletí rýchlajšie okolo Slnka ako sa otočí okolo vlastnej osi. To znamená, že jeden deň na Venuši trvá dlhšie ako jeden jej rok.

FILM S VESMÍRNOU TEMATIKOU Na Planéte 51 sa to hemží životom. Obyvatelia tejto planéty žijú veľmi podobným spôsobom ako pozemšťania. Chodia do školy, do práce, starajú sa o deti, chovajú domáce zvieratá, obľubujú čítanie komiksov a filmy premietané v kine. Žijú si šťastným pokojným životom, keď tu odrazu do ich sveta vtrhne mimozemšťan. Je ním astronaut Chuck, ktorý priletel zo Zeme na svojej rakete. V domnení, že nadišla jeho veľká chvíľa a objavil neobývanú planétu, pristane na pozemku zelenej rodinky rovno uprostred záhradnej grilovačky. Ťažko povedať, kto je z tohto stretnutia viac vydesený. Chuck vezme

nohy na ramená. Po všetkom zmätku, ktorý vyvolá svojim príchodom, sa nakoniec ukryje v planetáriu. Tu narazí na šestnásťročného Lema, zamestnanca planetária. Napriek ich rozpačitému zoznámeniu sa z Lema vykľuje jeho odvážny záchranca. Chuck sa totiž musí do 48 hodín vrátiť späť na svoju raketu, inak odletí bez neho späť na Zem. Nebude to však jednoduché, pretože armáda Planéty 51 už je v pohotovosti a pod vedením paranoidného generála a posadnutého profesora robia všetko pre to, aby dopadli votrelca.

Planéta 51

Planéta 51 je film o odvahe vymaniť sa zo zaužívanému spôsobu myslenia, vzoprieť sa väčšine a potlačiť prirodzený strach z nepoznaného. Presne to robí z jedinca, či už pozemšťana alebo nie, skutočného hrdinu.

ČO ROBIŤ A NEROBIŤ V ZIME

Určite poznáš zlaté pravidlo Eskimákov: „Nejedz žltý sneh.“ Teda pokiaľ nie si stroskotanec v pustatine, ktorý umiera od hladu a smädu, nejedz sneh vôbec. Nikdy nevieš, s čím došla voda do kontaktu, kým sa z nej stal sneh. I keď jeho biela farba môže v tebe evokovať čistotu a nezávadnosť. Rozhodne nie je rozumné ani lámať a cmúľať cencúle. Dôvod je rovnaký ako v prípade snehu. Jednak je to studené a úplne bez chuti (nie je to nanuk). Jednak nemôžeme vedieť, akými špinavými a hrdzavými plochami voda skĺzla pred tým, ako sa z nej utvoril cencúľ. Vedel si, že najviac tepla ti uniká cez končatiny, krk a hlavu? V jednom zaujímavom vedeckom pokuse mal muž vydržať v chlade tak dlho, ako je pre neho znesiteľné. V jednom prípade bol oblečený normálne, mal nohavice, tričko, sveter, zimnú bundu, avšak bol bez ponožiek, rukavíc, šálu a čiapky. Paradoxne dvakrát tak dlho vydržal v chlade, keď bol oblečený len v spodnej bielizni, no zároveň mal na nohách ponožky, na rukách rukavice, na hlave čiapku a na krku šál. Za žiadnych okolností sa nenechaj ofúknuť studeným vetrom, keď si prehriaty a spotený. Mohol by si si zarobiť na nepríjemné a bolestivé ochorenie (zápal pľúc, priedušiek, angína a pod.). Obliekaj sa primerane.

Možno sa to zdá ako banalita, ale aj taká maličkosť, akou sú ruky vo vreckách, niekedy dokáže skomplikovať situáciu. Najmä, keď sú chodníky klzké. Keby si sa šmykol na ľade, nemusel by si stihnúť zareagovať a z nevinného pošmyknutia môže zbytočne vzniknúť nepekné zranenie. Pri poľadovici je lepšie mať ruky von z vreciek, aby boli pripravené kedykoľvek zakročiť. Jeden pán si raz takto vykračoval po zamrznutej ulici s rukami vo vreckách. Pošmykol sa a padol tak nešťastne, že si vyrazil štyri predné zuby. Za normálnych okolností, by sa reflexne zachytil rukami. V tej rýchlosti a šoku však, nestihol vytiahnuť ruky von a už bol na zemi. Šikovný zubár mu po niekoľkých dňoch síce opäť prinavrátil pekný úsmev, no nebolo to zadarmo. Stačilo mať v správny čas ruky v pohotovosti a mohol si ušetriť kopec peňazí i bolesti. Ak ťa z mrazu vonku oziabu ruky, po príchode do tepla si ich ohrievaj postupne. Keď si na ľadové ruky pustíš horúcu vodu, bude ti to veľmi nepríjemné. Pusti si najprv vlažnú vodu a po chvíli teplejšiu a teplejšiu.

POKLADY SLOVENSKA ZOBOR

Zobor je kopec hrdo sa týčiaci nad mestom Nitra. Už v praveku poskytoval útočisko obyvateľom širokého okolia. Počas strednej a mladšej doby bronzovej sa na jeho vrchole vybudovalo mohutné opevnené hradisko. Zvyšky kamenných hradieb možno rozoznať v okolitom lese dodnes. Na južnom úpätí Zobora, v lokalite Martinský vrch, boli archeológmi objavené nálezy zo začiatku 9. storočia. Išlo o jedno z hlavných hradísk Nitrianskeho kniežatstva. Okrem toho sa v jeho areáli našli aj základy kostola a pohrebisko.

Vrch Zobor sa vypína do nadmorskej výšky 588 metrov n. m. Toto vzácne miesto poskytuje možnosť zaujímavo stráveného dňa pre každého milovníka turistiky, prírody či histórie. Náučný chodník Zoborské vrchy je určený zdatnejším i menej skúseným turistom. Na výber sú tri trasy. Prvá z nich je kratšia, jej zvládnutie trvá približne polhodinku až hodinku. Táto trasa má 14 zastávok a vedie od Liečebného ústavu Zobor cez Pyramídu až na vrchol. Ďalšou možnosťou je pokračovať ku Kostolíku sv. Michala Archanjela, ktorý je známy ako Drážovský kostolík (pokračovanie trasy po 18. zástavku). Tretí variant je stredne náročná trasa, ktorej zvládnutie trvá trochu dlhšie. Pokračuje od 18. zástavky až po 27. na koniec náučného chodníka, ktorý sa nachádza na Žibrici (617 m n.m.) nad obcou Dolné Štitáre. Na západnom svahu Zobora bol kedysi starobylý kláštor, ktorý zanikol v roku 1471 – zničili ho poľské vojská. O dvesto rokov neskôr bol na jeho mieste postavený kamaldulský kláštor, v ktorom bol nakoniec zriadený hostinec. Miesto sa tešilo dobrej povesti, boli tu zriadené klimatické a liečivé kúpele. Začali ho vyhľadávať ľudia s chorými pľúcami, ktorí prichádzali až z ďalekých krajín. Zoborský vzduch má údajne liečivé účinky a tak bol v budove bývalého kláštora 1. júla 1953 otvorený Liečebný ústav pre respiračné choroby, ktorý funguje dodnes.

Vrch Zobor je známy aj legendami o kráľovi Svätoplukovi či zázrakoch a živote sv. Svorada. Tento zoborský pustovník zo začiatku 11. storočia býval v jaskyni neďaleko najstaršieho kláštora na Slovensku. Založili ho benediktíni asi koncom 9. storočia. V Kláštore sv. Hypolita bola najstaršia škola na Slovensku a práve tu vznikli vzácne Zoborské listiny (dva najstaršie zachované písomné originály z územia Slovenska z rokov 1111 a 1113). Jaskyňa sa nachádza neďaleko Liečebného ústavu. Sprístupnený je len vstupný priestor a časť chodby. V povrchovom otvore jaskyne je už niekoľko storočí postavený kamenný oltár sv. Svorada. Prameň s pitnou vodou nachádzajúci sa neďaleko Liečebného ústavu, krasová vyvieračka, sa nazývaná Svoradov prameň. Predstavuje zároveň prvú zastávku na turistickom chodníku na Zobor a k Svoradovej jaskyni. Národná prírodná rezervácia Zoborská lesostep poteší pozorných návštevníkov množstvom rôznych druhov rastlín a živočíchov. Možno tu obdivovať vzácne a chránené rastliny, ako napríklad hlaváčik, poniklec a kosatec. Zobor je miesto ako stvorené na rodinné a školské výlety. Len kúsok od rušného mesta si možno oddýchnuť v nádhernej prírode a spoznávať zároveň časť našej histórie. zdroj: http://cestovanie.aktuality.sk/ clanok/2836/zobor-strazca-nitrianskychpokladov/

JAZYKOVÉ OKIENKO SLOVENČINA

ENGLISH

DEUTSCH

Vývoj hviezd

Evolution of stars

Entwicklung von Sternen

Hviezdny mrak s protohviezdami

Stellar Cloud Protostars

Sternhaufen mit Protosterne

Veľká hviezda

Large Star

Großer Stern

Červený superobor

Red Supergiant

Roter Überriese

Supernova

Čierna diera

Black Hole

Schwarzes Loch

Neutrónová hviezda

Neutron Star

Neutronenstern

Malá hviezda

Small Star

kleiner Stern

Červený obor

Red Giant

Roter Riese

Planetárna hmlovina

Planetary Nebula

Planetarischer Nebel

Biely trpaslík

White Dwarf

Weißer Zwerg

HÁDANKY Uhádni podľa indície, o čo ide..... 1.) planéta našej sústavy pomenovaná podľa boha vojny 2.) planéta našej sústavy pomenovaná po bohu morí 3.) súčasť slnečnej sústavy, obrovský súbor drobných meteoritov, kameňov a ľadu 4.) najmenšia planéta našej slnečnej sústavy 5.) najväčšia planéta našej slnečnej sústavy 6.) trpazličia planétka, kedysi považovaná za planétu smlnečnej sústavy 7.) najhorúcejšia planéta slnečnej sústavy 8.) planéta na ktorej sa nachádza najvyšší vrch slnečnej sústavy 9.) planéta, kde bola nameraná najväčšia búrka našej sústavy 10.) plynný obor približne 80 krát väčší ako Zem 11.) najväčšia pozorovaná hviezda, miliardu krát väčšia ako Slnko 12.) planéta slnečnej sústavy, ktorá je posledná viditeľná voľným okom

Správne odpovede: 1= Mars, 2= Neptún, 3= Oortov oblak, 4= Merkúr, 5= Jupiter, 6= Pluto, 7= Venuša, 8= Mars, 9= Neptún, 10= Saturn, 11= Canis Majoris, 12= Urán 47

HÁDANKY: 1. Čudné perie z neba padá, skryje stromy, chodník, autá. Teplým plášťom halí sady a deti ho majú rady.

5. Panák, panák bruchatý, nevidí si na päty. Ruky, nohy stuhlé, miesto očí uhlie.

2. Je to taká knižôčka, všetky dníčky do rôčka. Týždne, sviatky, celý rok majú v nej vždy poriadok.

6. Zavítal k nám taký hosť, čo cez potok spravil most, z okna spravil záhradku zahátal nám vyhliadku. 7. Vychudnutý, samé rebro, celej izbe dáva teplo.

3. Visia, visia ostré meče, vôkol strechy, vôkol vrát, iba slnko dokáže ich potichučky odopiať. 4. Vyzimená, vyhladnutá, bez kúsočka jedla, v naježených šatách chvie sa krásavica ...

8. Dve cestičky potichúčky bežia vedľa seba. Bežia obe po belobe natrúsenej z neba.

Správne odpovede: 1. sneh 2. kalendár 3. cencúle 5. snehuliak 6. mráz

4. jedľa 7. radiator

8. lyže 48

Usporiadaj poprehadzované cencúle tak, aby si po riadkoch prečítal januárovú pranostiku. Vieš, čo pranostika znamená?

Keď poprehadzuješ snehuliakov správne, vyjde ti pranostika na január. Dokážeš to?

Nรกjdi 10 rozdielov:

VYHLÁSENIE SÚŤAŽE TAJOMSTVO STROMU V prenesenom význame môžeme za mikrovesmír považovať aj strom, ktorý je symbolom planéty, spoločníkom ľudského života a domovom pre množstvo živočíchov. Predstavuje jedinečný komplex symbiotických vzťahov a nazývame ho aj dychom Zeme. Svojimi koreňmi je pevne prichytený k zemi, z ktorej vyrástol, silným a pružným kmeňom, ktorý ho dvíha k oblohe a korunou prinášajúcou kyslík ale aj plody, obohacuje prostredie, v ktorom žije. Pokúste sa stvárniť jeho majestátnosť, jeho krásu, jeho dôležitosť, jeho odhodlanie rásť vo forme výtvarného diela.

Ukážky prác z minulých ročníkov

Strom života otvára sériu súťaží prvého polroku 2014 vyhlásením 6. ročníka výtvarnej súťaže Tajomstvo stromu. Súťaž je určená len pre členov Stromu života. Práce je možné tvoriť ľubovoľnou technikou na papier alebo výkres. Maximálny formát môže byť veľkosti A3 a dielo nesmie byť priestorové. Jeden súťažiaci = jeden člen, môže zaslať maximálne jedno výtvarné dielo, ktoré musí byť originálnym dielom súťažiaceho a spadá do obsahového zamerania súťaže.

Ocenení jednotlivci získajú diplomy, výtvarné pomôcky a iné hodnotné ceny. Súťažné práce zasielajte najneskôr do 31. marca 2014 (rozhoduje dátum na pečiatke pošty) na adresu Stromu života. Obálku označte heslom: „výtvarná súťaž“.

53 53

ROZHOVOR NA TÉMU VESMÍR S VEDCOM JIŘÍM GRIGAROM

VIDEO PREHRÁTE KLIKNUTÍM NA OBRÁZOK, ALEBO KLIKNUTÍM TU