je tu Nový rok. Prajem vám, aby ste ho prežili s radosťou, zažili veľa zážitkov v lese, ale aj v škole a opäť stretli nových kamarátov. Tu u nás v lese-nelese sa nám to darí stále. Vždy sa objaví nejaké zvieratko, ktoré som ešte nepoznal. My sme tu v lese-nelese naozaj všetci dobrí kamaráti, snažíme sa pomáhať si. Keď sa aj objaví niekto, kto robí neplechu, snažíme sa tomu porozumieť, prečo to tak je. Aj keď niekto robí to, čo sa mne alebo ostatným nepáči, existuje riešenie, ktoré sa snažíme spolu nájsť. Veľmi sa teším, že je večer dlhšie svetlo, všimli ste si to? Je to výborné, lebo môžeme dlhšie pobehovať po lese a navštevovať sa. Samozrejme len my, ktorí počas zimy nehibernujeme, teda, že ju neprespíme, alebo sme neodleteli do teplých krajín. Dúfam, že ešte nasneží, nech sa vybláznime na snehu a ďalší mesiac už budeme spolu hľadať prvé snežienky. Takže, rýchlo sa doučte na posledné písomky a šup von!
Rozprávky z lesa i nelesa
Obhryzené stromy V lese-nelese prituhlo. Konečne prišla poriadna zima, i keď snehu nebolo veľa. Ešte pred príchodom mrazov sa Stromáčikovi s kamarátmi podarilo ošetriť napadnutý strom náterom od detí. Hrdzavke Broni veľmi odľahlo, rozširovanie drevokaznej huby sa nateraz podarilo zastaviť. Zdalo sa, že nastalo pokojné obdobie a kamaráti si trochu pospia. Veď v hmlistom a mrazivom počasí je najlepšie v teplom brlôžteku.
Jazvec Matej mal na dlhé vylihovanie iný názor. Aj počas zimy sa rád poprechádzal po lese a zisťoval, čo je nové. Tieto prechádzky mali svoju príčinu. Nerád pomáhal jazvečici Nadi s výchovou mláďat. Potrpel si síce na čistom domove a často aj sám upratoval, ale to bolo všetko. Do iných domácich prác sa nepúšťal. Naďa ho neraz presviedčala , aby sa s deťmi trochu zahral, ale on uprednostňoval pohyb na čerstvom vzduchu. A tak sa aj dnes vybral na špacírku.
Ako sa tak prechádzal po lese, zazrel obhryzené stromy. A to na viacerých miestach. „Čo ten jeleň Juraj vystrája,“ pomyslel si. Keď sa Matej približoval k dubu, na ktorom býval Stromáčik, všimol si, že aj on si obzerá nezvyčajné záhryzy na stromoch. „Ahoj Stromáčik, aj ty si si všimol, že niekto si v noci pochutnával na kôre stromov?“ „Áno. Musel byť veľmi hladný, že ochutnal toľko stromov naraz,“ odpovedal Stromáčik. „Myslíš, že to bol jeleň Juraj? Nemali by sme za ním zájsť a trochu mu dohovoriť?“ navrhoval jazvec Matej. „Neviem, kto to bol, ale musíme to zistiť. Nemôžeme sa takto správať ku stromom,“ povzdychol si Stromáčik.
Rozhovor Mateja a Stromáčika neušiel bystrej sojke Vojke. Vždy ju potešilo, keď sa niečo dialo a ona bola pri tom. Takto mohla byť prvá, kto oznámi novinku kamarátom v lese-nelese. A veru že nelenila a okamžite sa pustila do letu. Najbližšie býval lišiak Félix. „Jeleň Juraj má po kôre. Obhrýzol toľko stromov, že spôsobil veľkú škodu. Stromáčik mu ide dohovoriť,“ škriekala zo stromu. Félix sa ťarbavo vyhrabal z brlohu: „Vojka, nepoplietla si to? Nezdá sa mi, že by Juraj niečo také urobil.“ „Určite to musel byť on. Nikto iný predsa stromy neobhryzuje,“ stála si za svojim Vojka. „Poďme teda zistiť, kde je pravda.“ „Dobre, stretneme sa pri jelenej hore. Ja zabehnem za ostatnými kamarátmi a dám im vedieť, čo sa deje,“ drkotala Vojka. „Nemôžeš niekoho len tak obviňovať. Najprv poď so mnou a až keď sa potvrdí, že stromy poškodil Juraj, potom to môžeš ostatným vyrozprávať,“ presviedčal Vojku Félix. „Ale čo ak ma niekto s touto správou predbehne?“ nešťastne zaochkala Vojka. „Neboj sa. Veď ak sa poponáhľame, budeš prvá, ktorá sa dozvie, ako to naozaj bolo,“ dodal Félix.
Popod jeleniu horu pretekal malý potok kľukatiaci sa medzi stromami. Nebol ani príliš prudký, ani veľmi hlboký. Jeho brehy boli zarastené kríkmi a len kde tu sa objavila čistinka, kadiaľ prichádzali zvieratká k vode napiť sa. Jeleň Juraj akurát obzeral obhryzené pníky na brehu potoka, keď k nemu dorazili Stromáčik, jazvec Matej, lišiak Félix a sojka Vojka. „Ahojte, kamaráti, aj vy ste si všimli tie záhryzy?“ privítal ich Juraj. Sojka Vojka bola pripravená spustiť svoju kázeň, ale keď videla
obhryzené pníky, ostala bez slov. Toto by jeleň Juraj naozaj nedokázal spraviť. Félix si toho všimol a s úsmevom sa do sojky pustil: „Vidíš Vojka. Netreba robiť unáhlené závery. Ak by si vykričala, že Juraj poškodil stromy, tak teraz by si sa hanbila.“ „Vojka, toto si si naozaj o mne myslela?“ prekvapene sa spýtal Juraj. Sojka sa začervenala a len nemo pokrčila krídlami.
Rozhovor kamarátov prerušil bobor Dano: „Tento les je super. Decká, som rád, že vás spoznávam. Ja sa volám Dano.“ Kamaráti pozerali na Dana s otvorenými ústami. Postavičku s krátkymi nohami, okrúhlym chvostom búchajúcim o zem a veľkými prednými zubami, ešte nevideli. „Aké chrumkavé drievko, ak by si potreboval nový zostrih, rád ti ho spravím,“ oslovil Dano Stromáčika. „Tak to ty si zlikvidoval všetky tie stromy?“ zahabkal Stromáčik. „Dokonalý architekt síce nie som, to je skôr moja Zuza, ale pováľať strom dokážem. Ja jej nanosím konáre a ona s radosťou stavia náš nový príbytok.“ „A kde ste sa tu vzali?“ zahundral jazvec Matej. „To je dlhý príbeh. Ale v skratke. Doteraz sme bývali u známych. Keď nastal čas, aby sme sa osamostatnili, začali sme s obhliadkou rôznych lokalít. A toto miesto sa nám zapáčilo najviac. Potok je akurát, stromov je tu dosť, naviac je tu nádherné ticho. Zuza povedala, že tu postaví náš hrad. A tak sme zostali.“
„Som rád, že sa vám v našom lese páči, ale tu sa o stromy staráme,“ snažil sa vysvetľovať Stromáčik, „nemôžete len tak prísť a zotínať stromy halabala.“ „Ale veď sa pozrite, ako je to tu zarastené. Ja som to trochu presvetlil. Odpustite mi prosím, ja som to myslel dobre,“ obhajoval sa Dano. „Načo vám je vlastne toľko stromov?“ vyzvedal Stromáčik. „No jednak sa živíme kôrou a zároveň nám konáre slúžia ako stavebný materiál. V strede potoka, kde na nás nikto nedosiahne, si zo stromov postavíme hrad. Inak totiž prežiť nevieme.“ Medzi kamarátmi nastala vrava. Ak budú bobrom brániť obhrýzať stromy, zahynú. Na druhú stranu, ak im dovolia bývať v lese-nelese, niekoľko stromov bude odsúdených na zánik. Rozhodnúť sa správne v tejto situácii bolo naozaj ťažké. „Každé zviera je v našom lese vítané. Príroda si sama nájde svoju rovnováhu. Toto rozhodnutie necháme na ňu. Ak k nej budú bobry ohľaduplné, určite nájde spôsob, aby sme tu mohli žiť všetci spolu,“ povedal Stromáčik a ostatní kamaráti s ním súhlasili. A tak sa do lesa-nelesa nasťahovali bobry.
1. Bobor patrí medzi veľké hlodavce. Je najväčší... a/ ... európsky hlodavec. b/ ... svetový hlodavec. c/ ... hlodavec na ostrove Madagaskar.
2. Koľko minút vydrží bobor pod vodou? a/ 5 minút b/ 20 minút c/ 60 minút
3. Koľko rokov sa dožíva bobor?
4. Na čo slúži bobrovi chvost? a/ Používa ho na chytanie potravy. b/ Slúži mu ako kormidlo. c/ Používa ho na zrezávanie stromov. Správne odpovede: a, b, b, a
a/ Maximálne jeden rok. b/ 15 – 20 rokov. c/ Žije dlho, takmer 50 rokov.
Nám ľuďom sa nie vždy páči, ako žijú niektoré zvieratká. Dokážu nám občas svojím správaním skomplikovať život. Napríklad, keď záhradkári stretnú krtka na záhrade, tak sa chytajú za hlavu, akú škodu im tam zase zanechal... To však neznamená, že toto ich správanie nie je prirodzené a nemá v prírode svoj zmysel. Porozprávajte sa s pani učiteľkou alebo rodičmi ako môžu byť bobor, húsenica a krtko pre nás užitoční.
A
B
C
1
2
3
Uhádnite, ktoré obrázky patria k sebe.
vodné cicavce Som najväčší hlodavec na svete. kapybara
nutria
vydra
drevo
ryby
Potom, čo Stromáčik spoznal Bobra Dana, začal pátrať, aké sú ešte zvieratká, ktoré nevyzerajú ako ryby a napriek tomu sú výbornými plavcami. Našiel napríklad vydru, ondatru, nutriu alebo kapybaru. Všetky majú riadne zuby a vo vode sa cítia skvele. Skúste vyriešiť rozpletačku a zistiť, na čom si títo plavci najradšej pochutnajú. bobor
Ja som najväčší hlodavec v Európe.
ondatra
No, len sa nenaparujte, vy krásavci!
vodné rastliny
korienky
tráva
16 dnĂ
4 mesiace
5 mesiacov
1,5 roku
15 rokov
Stromáčik sa prechádzal po lese a všimol si odpadky na miestach, kde sa roztopil sneh. Nedalo mu to a od svojich kamarátov Agátky a Šimona zistil, ako dlho sa odpadky v lese rozkladajú. Pri niektorých to trvá naozaj veľmi dlho. Na jar bude musieť zorganizovať brigádu, aby z lesa zmizli odpadky, ktoré tam nemajú čo robiť.
50 rokov
70 rokov
100 rokov
250 rokov
asi nikdy
súťaž
Stromáčik vyhlasuje druhý ročník rozprávkovej súťaže pre všetky deti do 8 rokov, ktoré majú radi príbehy s názvom Kde bolo, tam bolo. Zadanie súťaže: Prečítajte deťom rozprávku. Po prečítaní sa o rozprávke s deťmi porozprávajte a následne dajte deťom úlohu nakresliť to, čo sa im na rozprávke najviac páčilo alebo čo ich zaujalo. Do súťaže sa môžu zapojiť len platné Kluby Stromu života pôsobiace pri materských školách, rodinných či materských centrách alebo pri neformálnych zoskupeniach rodičov detí do 8 rokov. Najzaujímavejšie diela budú odmenené vecnými cenami. Fotografie z priebehu tvorby a samotné diela nám pošlite do 4. marca 2016 na adresu: Strom života, Trnavská cesta 7, 83104 Bratislava, alebo emailom na kancelaria@stromzivota.sk Zaslané kresby, maľby, grafiky a kombinované techniky nesmú byť poskladané (kvôli následnému scanovaniu) ani zarámované. Na zadnej strane súťažného diela alebo v sprievodnom texte je potrebné uviesť: 1) meno a priezvisko autora, vek autora 2) názov diela, 3) názov Klubu Stromu života, ktorého je členom.
Tešíme sa na vaše kresby :)