Cirkev kristova v dejinách by Peter Emanuel Bútora

D ejiny katolíckej cirkvi, z a loženej Ježišom Kristom, aby bola vodkyňou ľudí k Bohu, podávajú bilanciu o je j skoro 2000-ročnom blahodarnom p ô sobení nielen na poli nábožen skomravnom, ale aj na poli kultúrnom, sociálnom a ho spodárskom. Žiadna iná spo ločnosť neurobila pre ľudstvo na ktorom koľvek poli toľko, ako práve katolícka cirkev. Tieto prehľadné dejiny cir k v i K r isto v ej podávajú v hlavných rysoch obraz je j pô sobenia. Ukazujú, ako cirkev pri všetkých prenasledova niach, prekážkach a slabo stiach ľudských statočne p l nila svoje poslanie a zostala perná odkazu a rozkazu sv o j ho božského zakladateľa. K e ď sa aj niekedy zdalo, že slabosť ľudská a zloba nepria teľov privedie cirkev na okraj záhuby, vžd y, chránená D u chom S vätým , vedela povstať zo svojho poníženia k novej sláve, istá v záruke svojho z a kladateľa, že »ani brány p e kelné ju nepremôžu«. Sotva je výstižnejšie prirovnanie p r e život cirkvi ako obraz lo dičky na rozbúrenom mori. Divoké vln y dorážajú na ňu so všetk ý ch strán, ale statoč nou prácou svojich kormidel níkov pluje istá do pokojného prístavu. Mám jediné prianie, aby tieto prehľadné dejiny kato líckej cirkvi boly prijaté a čítané s takou láskou, s akou boly písané, a aby ich čitate lia boli upevnení v láske a oddanosti k cirkvi Kristovej, ktorej sverili svoje vedenie do prístavu blaženej večnosti.

CIRKEV KRISTOVA V DEJINﾃ，H

CIRKEV KRISTOVA V D E J IN Á C H Prehľadné dejiny katolíckej cirkvi so zreteľom na slovenské dejiny Napísal

Doc. Dr. Vojtech Bucko

Bratislava

1944

V en u j em

s vo j e j

d r a h ej

m a tk e

Schválené B iskupským ú radom v N itre, č. 1634/43 zo dňa 12. febr. 1944.

Tlačila K n íh tlačiareň »Andrej«, úč. spol., filiálka v Nitre.

Úvodom P o j e m c i r k e v n ý c h d e j í n . D ejiny katolíckej cirkvi podávajú sústavný opis vnútorného a vonkajšieho rozvoja cirkvi Kristovej. Poučujú nás p re d o vše tký m o tom, ako sa cir ke v usilovala o svoje rozšírenie a upevnenie, aké stanovisko k cirkvi zaujaly jednotlivé národy a štáty. Ďalej cirkevné de jin y podávajú obraz rozvoja cirkevnej náuky, ústavy a boho služby, ako aj náboženskom ravného života veriacich v je d notlivých obdobiach. In ý m i s lo v a m i: cirkevné dejiny poučujú nás o tom, ako katolícka cirkev plnila po storočia svoj trojná sobný úrad: učiteľský, kň a zsk ý a pastiersky, ktorý je j sveril jej zakladateľ s lo v a m i: » I ď t e t e d a , u č t e v š e t k y n á rody a k r s t i t e ich v m e n e Otca i S y n a i Ducha S v ä t é h o ; učte ich z a c h o v á v a ť v š e t k o , č o k o ľ v e k s o m v á m p r i k á z a l . ( Ma t . 2 8 , 1 9 — 20.) Takto tvoria cirkevné dejiny podstatnú čiastku svetových dejín, lebo príchod Ježiša Krista na svet ako V y k u p ite ľa a zakladateľa ná boženstva kresťanského je najdôležitejším m ed zn íko m nielen náboženských, ale aj svetových dejín. B o ž s k ý a ľ u d s k ý p r v o k . V cirkevných dejinách sa uplatňujú dva p r v k y : božský a ľudský. B ožský prvok je n ezm en iteľn ý, k ý m ľu d sk ý prvok, ako všetko ľudské, podlie ha zm enám . P redm etom cirkevných dejín m ôže b y ť len m e n i teľný, ľu d sk ý prvok, lebo božský, nem e n ite ľn ý prvok, nem ôže b y ť predm etom dejín. A b y ľudská slabosť alebo zloba nemohla po rušiť božské učenie Kristovo, zostal Ježiš Kristus sám n a jv y š ším n e v id ite ľn ý m korm idelníkom svojej cirkvi, jej najvyššou neviditeľnou hlavou. Za najvyššiu vid iteľn ú hlavu svojej cirkvi, za svojho nám estníka na zemi, ustanovil sv. Petra a jeho prá voplatných nástupcov, rím skych biskupov.

R o z d e l e n i e c i r k e v n ý c h d e j í n . Bohatá a roz siahla látka cirkevných dejín m usí b y ť účelne rozdelená vecne (objektívne) a časove (chronologicky). Pri vecnom rozdelení, ktoré najlepšie odpovedá duchu cirkevných dejín, vším am e si toho, ako cirkev plnila od začiatku svoje poslanie, ako sa na vonok i vnútorne vyvíjala a upevňovala. Časové rozdelenie bolo do cirkevných dejín zavedené podľa príkladu svetových dejín. Dnes je bežné časové rozdelenie cirkevných dejín na kresťan s k ý starovek (1— 600), stredovek (600— 1517) a novovek (1517 až dodnes). V l a s t n o s t i c i r k e v n ý c h d e j í n . Cirkevné dejiny, podobne ako dejiny vôbec, musia b y ť kritické, to jest musia sa opierať o pramene náležite zhodnotené; objektívne čiže vecné, to znamená, že nezaujate podávajú skutočnosti bez ú m y slu ich skresľovať; genetické čiže vývojové, to jest musia hľadať v n ú torné súvislosti m edzi jedn o tliv ý m i udalosťami; nábožensky orientované, to jest v ž d y všetko hodnotiace pod zo rným uhlom večnosti, vo svetle zjavenia Božieho. C i e ľ š t ú d i a c i r k e v n ý c h d e j í n . Cirkevné dejiny študujem e, aby sm e poznali, ako cirkev katolícka chránila a n e porušene zachovala učenie Kristovo; aby sme poznávali doko nalé vzory kresťanského života a ich nasledovali; aby sme po znali zriadenie a liturgiu svojej cirkvi; aby sm e videli, a k ý v e ľ k ý podiel m á cirkev na vytváraní svetovej ku ltú ry cez skoro 20 storočí. Slovom cirkevné dejiny sa učíme, aby sm e poznali svoju cirkev, ju milovali, a keby bolo treba, bránili ju proti v š e tk ý m útokom jej nepriateľov. D okonalým štúdiom cirkev n ých dejín prichádzame k presvedčeniu, že katolícka cirkev nie je len dielom ľu d sk ým , ale v prvom rade dielom Božím. — A j o cirkevných dejinách platia krásne slová Cicerónove: »H i s toria est testis t e m p o r u m , lux v e r i t a ti s , vitae m e m o r i a , m ag is tr a vitae, n u n t ia v e t u s t a t i s . (Dejiny sú svedkom minulosti, svetlom pravdy, pamätnicou ž i vota, učiteľkou života, zvestovateľkou starobylosti.)

I. Kresťanský starovek (1- 600) Od n a r o d e n i a

Ježiša

Krista

do z á n i k u

R í m s k e j rí še. Prehľad. V prvých storočiach po K ristu pôsobila cirkev hlavne na územ í R ím skej ríše m edzi pohanským i národmi okolo Stredo zem ného mora. Tieto národy boly vychované gréckou a r ím skou vzdelanosťou. M edzníkom kresťanského staroveku je rok 313. Pred tým to rokom prežíva kresťanstvo a cirkev obdobie k rva vých prenasledovaní, z ktorých vychádza cirkev Kristova víťazne. Po r. 313 za cisára Konštantína V eľkéh o nadobúda cirkev slobodu a kresťanstvo stáva sa postupne náboženstvom štátnym . Pohanstvo rýchle upadá a zaniká. Pokoj a sloboda um o žň u jú cirkvi rozvinúť poklad cirkevného učenia a v y b u d o vať svoju organizáciu. Základné m y šlie n k y cirkevnej náuky, liturgie a správy, zachytené v Písme sv. a apoštolskej tradícii, podrobnejšie sa rozvinuly a ustálily. Jednotu cirkvi, ohrozenú bludmi, chránia rím ski biskupi a cirkevné snem y. K nepočet n ý m spisom doby apoštolskej pribúda po r. 313 bohatá nábo ženská literatúra svätých Otcov západnej (latinskej), ale najmä východnej (gréckej) časti cirkvi. Sťahovanie národov robí ko niec rozsiahlej R ím sk e j ríše a popri bludoch brzdí rozvoj a bla hodarnú činnosť cirkvi.

Obdobie prvé (1 — 313) Založenie,

rozšírenie a prenasledovanie cirkvi.

§ 1. Ľudstvo pred n aro d en ím Ježiša K rista.1) Náboženskomravné pomery medzi pohanmi. Po hriech u prarodičov (dedičný hriech) odkláňalo sa ľudstvo stále viac od poznania pravého Boha, stvoriteľa, zachovávateľa a riadi teľa sveta. M iesto úcty jediného Boha n astúpila m odloslužba, uctievanie m nohých bohov a prírodných zjavov. Poverčivá po hanská bohoslužba zvrhla sa až v u k ru tn é obete a sm yselné obra dy. S náboženským úpadkom súvisel úzko aj úpadok m ravný. Rodinný život, pevný základ každého štátu, bol zbavený po svätnosti. P re sta la m anželská vernosť a nerozlučnosť m anžel stva. Žena bola považovaná za m enejcennú voči mužovi. Otec bol pánom života a sm rti svojich detí. Deti si zasa nevážily ro dičov. Ešte horšie to bolo s otrokm i, kto rí boli zbavení všetkých práv. Vo verejnom živote zavládla bezohľadnosť, nepoctivosť a podplácanie. 1) M e d z i p o h a n m i : Döllinger, J. : H eidentum u. Ju d en tu m . R e gensburg, 1857. — Felten, J. : N eutestam entl. Zeitgeschichte. Regensburg, 1910. — A rneth, F. : Das klasische H eidentum u. die christl. Religion. Wien, 1895. — T o u tain , J. : Les cultes païen s dans I em pire Rom ain. P a ris, 1907—20. — Dufourcq, A. : Ľ av e n ir du C hristianism e. P aris, 1904. M e d z i ž i d m i : D öllinger a Felten. — S chürer, E. : Gesch. d. j ü disch. Volkes im Z eitalter Je su C hristi. Leipzig, 1907—9. — H arnack, A. : Die M ission u nd A usbreitung des C hristentum s in den ersten drei J a h r h u nderten. 1915. — L ag ran g e, M. J. : Le M essianism e chez les Juifs. P aris, 1909. — Ju ster, J. : Les Ju ifs dans ľ em pire Rom ain. P aris, 1914.

L en m álo šľachetných pohanských filozofov, ako Sokrates († 399 pr. Kr.), P lató n († 348 pr. Kr.) a A ristoteles († 322 pr. Kr.), obracalo zraky pohanov k vyšším veciam, ale bez väčšie ho úspechu. M nohí pohani, znechutení životom, hľadali v n á silnej sm rti, v sam ovražde, východisko z duševnej prázdnoty. Pohanský m ysliteľ Seneca († 65 po Kr.) píše o vznešených Ri m ankách, že nepočítajú svoje roky podľa konzulov (vtedajší spôsob počítania rokov), ale podľa počtu vystriedaných m an želov, lebo sa vydávajú, aby sa m ohly rozviesť a rozvádzajú sa, aby sa m ohly znova vydať. N áboženskom ravný úpadok u po hanov krásne vystihol sv. apoštol Pavol vo svojom liste Ri m anom (1, 22— 32). Sam i lepšie sm ýšľajúci pohani sa hrozili náboženskom rav ného úpadku pohanstva. Stále zreteľnejšie ozývaly sa u nich hlasy po vykúpení z te jto všestrannej biedy. S m yšlienkou v y kupiteľa stretám e sa u básnika V ergilia († 19 pr. Kr.), Tacita († 119 po Kr.) a Svetónia, ktorý písal okolo r. 130 po Kr. K prebudeniu túžby po vykupiteľovi u pohanov nem álo prispel ich úzky sty k so židmi, ktorí v dobe cisára A ugusta žili vo všetkých väčších m estách Rím skej ríše. Títo židia nebránili pohanom , veriacim v jedného pravého Boha, vstup do synagóg, kde ich soznam ovali s posvätným i kniham i Starého zákona, ktoré od r. 280 pr. Kr. boly preložené do gréčtiny, a pripravo vali ich na príchod V ykupiteľa. U týchto dobrom yseľných po hanov (prozelyti) našlo kresťanstvo m noho úprim ných vyzna vačov, lebo im poskytlo, po čom túžili, a zároveň odstránilo, čo im bolo v židovstve urážlivé. N á b ožen sk om r a v n é pomery medzi židmi. Silnejšie a určitejšie ako u pohanov žila viera v skorý príchod V ykupiteľa v národe židovskom, ktorý si vyvolil Boh za nosi teľa viery v jedného pravého Boha a nádeje v zasľúbeného Mesiáša, k torý sa m al narodiť z národa izraelského. Ani židia nezostali verní svojm u poslaniu. Neraz ich m usel Boh tre sta ť a zbaviť aj štátnej sam ostatnosti, aby sa spam ätali zo svojho poblúdenia. Rozdelili sa na niekoľko smerov. Úzko p rsí farizeji očakávali M esiáša ako vysloboditeľa z poddanstva rím skeho. Dúfali, že zvíťazí nad pohanm i a založí m ocnú Ži

dovskú ríšu. H m otárski saduceji podľahli pohanskej filozofii a otázka budúceho M esiáša im bola ľahostajná. Zo slov Sam a ritán k y pri Jakubovej studni vysvitá, že Sam aritáni, židovsko-po hanskí smiešanci, židm i nenávidení, tiež očakávali Mesiáša. Len m álo bolo židov, ktorí správne čakali v budúcom Mesiášovi vy sloboditeľa z náboženskom ravnej biedy (kňaz Zachariáš, sta rec Simeon, prorokyňa Anna). Právom sa preto sťažoval Ježiš K ristus na židov ústam i sv. Já n a apoštola : »Medzi svojich pri šiel a svoji ho neprijali« (Ján 1, 11). Židia ako celok čakali Me siáša ako mocného panovníka a nie ako betlehem ské dieťa. Preto ho nechceli uznať za Vykupiteľa. P l n o s ť č a s u . »Keď nastala plnosť času« (Galat. 4, 4; Ef. 1, 10), narodil sa prorokm i predpovedaný, židmi i pohanm i očakávaný Mesiáš, Ježiš Kristus, Syn Boží, z P an n y M árie z kráľovského rodu Dávidovho v B etlehem e Júdovom za cisá ra A ugusta r. 748 alebo 749 od založenia R ím a . Cieľ jeho p rí chodu z v nuknutia Božieho zachytil sv. J á n apoštol slovam i : »Tak Boh miloval svet, že Sy n a svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný.« (Ján 3, 16.) Hoci bol Syn Boží, prišiel na svet ticho a v najväčšej chudobe, aby nikto nem usel zúfať vo svojej biede pri pohľade na jeho chudobné betlehem ské jasle.

§ 2. Ježiš Kristus.2) a) V y k u p ite ľ sveta. N a r o d e n i e a m l a d o s ť J e ž i š o v a . Ježiš K ristus prišiel na svet, aby sm ieril ľudstvo s Bohom, aby m enom ľudí dal Bohu dokonalé zadosťučinenie za hriech dedičný a za vše 2) Sepp, J. : Das Leben Jesu. Regensburg, 1898—1902. — Grimm, J. : Das Leben Jesu. Regensburg, 1906—20. — F o u ard , C. : L a vie de Jesus. P aris, 1901. — Felder, H. : Jesu s C hristus, Apologie s. Messianität u. G o tt heit. P aderborn, 1911—1914. — Kiefl, F. X. : D er geschichtl. C hristus u. die m oderne Philosophie. Mainz, 1911. — Belser, J. E. : A briss des L e bens Jesu. 1916. — M effert, F. : Die geschichtl. E xistenz Jesu. 1921. — Clemen, C. : Der. geschichtl. Jesus. 1911. — K losterm ann, E. : Die neusten A ngriffe au f die G eschichtlichkeit Jesu. 1912. — Adam, K. : Jesus C h ris tus. A ugsburg, 1935.

tky ostatné hriechy. Syn Boží nechcel sa v ničom — okrem hriechu — líšiť od ostatných ľudí. Podrobil sa predpisom S ta rého zákona. P ri obriezke, k torá bola predobrazom sv. krstu, dostal m eno Ježiš. K rátko po jeho narodení uteká s ním jeho m atka M ária a jeho pestún sv. Jozef do E gypta pred H erode som, kto rý po návšteve m udrcov od východu v obave o svoje panovnícke žezlo rozhodol sa zabiť dieťa Ježiša. Po sm rti H ero desovej v rátila sa sv. rodina do svojej otčiny a osadila sa v N azarete. P reto Ježiš dostal m eno N azaretský. Z m ladosti Ježišovej sa nám zachovala iba udalosť z jeho púte do J e ru z a lem a, keď upozornil svoju m atku na svoje poslanie (Luk. 2, 49— 52). K r s t a v e r e j n á č i n n o s ť J e ž i š o v a . Asi trid sa ť ročný dal sa pokrstiť v rieke Jo rd án e od sv. Já n a K rstiteľa, svojho veľkého predchodcu, ktorého poslaním bolo »pripraviť cestu Pánovi« (Luk. 3, 4). Po svojom krste začal Ježiš K ristus svoju v erejn ú učiteľskú činnosť. V ybral si učeníkov a s nim i chodil po svojej otčine a hlásal svojim poslucháčom príchod kráľovstva Božieho. O dstraňoval telesnú a duševnú biedu a svoje božské poslanie dotvrdzoval divm i a zázrakm i. Sv. Lukáš výstižne zachytil jeho požehnanú činnosť slovam i : »Pre chádzal dobre činiac.« (Sk. ap. 10, 38.) V y k u p i t e ľ s k á s m r ť J e ž i š o v a . Ľud sa h rnul k Ježišovi, lebo pre všetkých m al slová útechy a pomoci. Ľud ho chcel vyhlásiť za svojho kráľa. L en farizeji sa cítili ohrození jeho účinkovaním , lebo prísne odsudzoval ich pokrytectvo a vonkajškovosť. Saduceji vo svojej pýche a nevere ním pohŕ dali. H nev farizejov a zákoníkov proti K ristovi rástol najm ä po vzkriesení Lazára. Z návodu veľkňaza K aifáša rozhodla sa židovská veľrada odsúdiť K rista n a sm rť. Ale až vtedy, keď prišla jeho hodina, vydal sa Ježiš dobrovoľne do rú k svojich nepriateľov, aby vyplnil svoje vykupiteľské poslanie. P red svo jou sm rťou ustanovil p ri poslednej večeri sv. omšu ako n e k rvavú obetu Nového zákona. Rozsudok sm rti, ktorý vyniesla veľrada židovská n a d Ježišom , dal vykonať m enom cisára T i beria P ontský P ilát, nám estník cisárov v j u dskej krajine. Z m ŕ t v y c h v s t a n i e J e ž i š o v o . Radosť n e p ria te ľov Ježišových z jeho sm rti n e trv a la dlho, lebo Ježiš tretieho

dňa vstal slávne z m ŕtvych, ako to bol za svojho života p red povedal. Tak sa stal Ježiš víťazom nielen nad svojim i nep ria teľm i, ale aj nad sam ou sm rťou. Zlom il jej osteň a dal aj nám nádej vo zm ŕtvychvstanie v deň posledný. Ešte 40 dní zostal Ježiš so svojim i apoštolm i, s ktorým i založil svoje kráľovstvo — cirkev — , dal im poslanie a svoju moc, ustanovil P e tra za hlavu cirkvi, sľúbil im D ucha Svätého, potom vstúpil na n e besá, sedí na pravici Božej, odkiaľ príde na konci sveta súdiť živých i m ŕtvych. b) Zakladateľ cirkvi. C i r k e v p o k r a č u j e v d i e l e J e ž i š o v o m . Ježiš K ristus nechcel, aby jeho učenie zostalo obm edzené n a úzky kruh jeho vlastných poslucháčov. Chcel, aby ovocia jeho vykúpenia stali sa postupne účastní všetci ľudia dobrej vôle. P reto sa za svojho krátkeho účinkovania postaral o to, aby po jeho nanebevstúpení m al kto ďalej hlásať jeho učenie a zvesto vať ľudstvu radostné evanjelium o vykúpení. Túto úlohu sveril Ježiš K ristus svojej cirkvi, novej nábo ženskej spoločnosti, kto rú za svojho pozemského života založil a sám riadil, a pred svojím odchodom so zeme jej správu odo vzdal 12 apoštolom na čele so sv. Petrom . Aby apoštoli nem ohli zm eniť jeho božské učenie, soslal im D ucha Svätého, aby ich chránil od bludu a naučil všetkej pravde, a sám zostal n ajv y š ším neviditeľným korm idelníkom svojej cirkvi. Tento d ar n e om ylnosti prešiel na rím skych biskupov, nástupcov sv. P etra, prvého rím skeho biskupa, a na ostatných biskupov, nástupcov to apoštolov, sjednotených s rím skym biskupom čiže pápežom. c) Ježiš Kristus je historickou osobou. Historické svedectvá o Ježišovi Kristovi. Písm o sv. Starého a Nového zákona ako historické knihy do svedčujú jasne a presvedčivo historickú existenciu osoby Ježiša K rista. D otvrdzuje to aj celá kresťanská tradícia. K eby sme nem ali nijakých iných dôkazov o osobe Ježiša K rista, už toto by stačilo, aby sm e rozum ne nem ohli popierať jeho existenciu.

M áme však aj svedectvá nekresťanské, pohanské a židovské, o Ježišovi K ristovi ako o skutočnom človekovi. 1. S ýrčan M a r a v liste svojm u synovi Serapionovi stavia K rista vedľa Sokrata a P ytagora a nazýva ho »m úd rym kráľom«, ktorého zavraždením židia urýchlili svoju záhubu. Tento list pochádza z r. 73— 160 po Kr. 2. O K ristovi ako historickej osobe hovoria aj rím ski spi sovatelia P línius ml. v liste cisárovi T rajánovi (Ep. 10,97), T a citus (A nnales 15, 44) a Svetónius (Claud. 25; Nero 16). E piktet hovorí o tom, ako kresťania pohŕdali sm rťou; ta k isto hovorí aj lekár G alénus (okolo r. 160), ktorý okrem toho pochvalne píše o čistote m ravov u kresťanov. Flegon hovorí o zem etrasení a za tm ení slnka pri sm rti K ristovej. F ronto z C irty v N um idii († okolo 166 po Kr.) je asi prvý spisovateľ pohanský, ktorý vy náša hanobné ohovárania proti kresťanom . 3. Židovský dejepisec Josephus F lávius vo svojom diele »Židovské starožitnosti« (A ntiquitates iudaicae), napísanom oko lo r. 94 po Kr., spom ína K rista náhodne pri spom ienke na za vraždenie sv. Jakuba, ktorého nazýva b ratom K ristovým (20, 9,1). Tieto svedectvá podávajú nepodvratite ľn é dôkazy o Ježi šovi K ristovi ako historickej osobe. L en zaujatosť a zlom yseľ nosť ľudská m ohla sa odvážiť pochybovať o historickosti osoby Ježiša K rista, alebo dokonca popierať jeho existenciu.

§ 3. C irkev začína svoju činnosť.3) S o s l a n i e D u c h a S v ä t é h o . Ježiš K ristus chcel, aby jeho cirkev začala svoju činnosť slávnym spôsobom, aby sa sam i apoštoli presvedčili o pravosti jeho prisľúbenia, že im 3) Döllinger, J. : C h risten tu m u. K irche in d er Zeit der G ru n d legung. 1868. — Le Cam us : O rigines du christianism e. P aris, 1904—5. — Batiffol, P. : L’ Église naissante et le catholicisme. P aris, 1911. — D ufourcq, A. : H istorie de la fondation de l’ Église. P aris, 1909. — P fleiderer, O. : Die E nstehung des C hristentum s. 1907. — Renan, E. : Hist. des origines du christianism e. P aris, 1863. — Weiss, J. : Das U rchristentum . 1913—17.

pošle D ucha Svätého, ktorý ich naučí všetku pravdu (Ján 14, 16; 16, 13). P reto pred svojím nanebevstúpením nariadil svojim apoštolom, aby zostávali 10 dní spolu na m odlitbách v J e ru zalem e a očakávali prisľúbeného im D ucha Svätého. Spolu s apoštolm i bola aj m atka Ježišova, P an n a M ária, a 120 iných vyznávačov K ristových. M iesto zradcu Ju d áša zaplnil apoštol M atej. Túto voľbu viedol sv. P e te r ako hlava apoštolov. D esia teho dňa sostúpil na apoštolov Duch Svätý. O svietení a posil není Duchom Svätým , dotiaľ bojazliví a sm rťou K ristovou p re strašení apoštoli, stali sa nebojazlivým i a odvážnym i hlásateľm i učenia K ristovho. Po kázni sv. P e tra v deň soslania D ucha Svä tého dalo sa pokrstiť na 3.000 ľudí (Sk. ap. 2). To boly prvotiny cirkvi K ristovej. V tento deň slávi cirkev svoje narodeniny. P r v í m i s i o n á r i . M nohí z týchto prvých kresťanov rozišli sa po židovských sviatkoch, ktoré pripadly práve n a deň soslania D ucha Svätého, do svojich dom ovov a stali sa tam m isionárm i nového náboženstva. A poštoli pokračovali vo svo jej apoštolskej práci v Jeruzalem e. M nohé zázraky, ktoré me nom K ristovým konali, a m im oriadne d ary (charizmy), ktorých boli účastní aj veriaci, presvedčovaly židov o tom, že nové uče nie m usí byť božského pôvodu. Počet veriacich rástol so dňa na deň. H o r l i v o s ť p r v ý c h k r e s ť a n o v . M ladí kresťania pretekali sa v náboženskej horlivosti a vzájom nej láske (Sk. ap. 4, 32). Schádzali sa na spoločné m odlitby a na slávenie p am iat ky Večere Pánovej, na »lámanie chleba«, to jest na sv. om šu (Sk. ap. 2, 45). Žili ako jed n a rodina. B ohatí dávali ra d i svoje m ajetk y pre chudobných, aby n ikto n etrp el núdzu. Nebol to však nijak ý »kresťanský komunizm us«, lebo nešlo o násilné zbavovanie súkrom ného m ajetku, ale o dobrovoľné obetovanie v prospech chudobných bratov, ako sa kresťania m edzi sebou volali. V A ntiochii dostali vyznavači K ristovi meno »kresťania«, to jest nasledovníci K ristovi. Toto pom enovanie zovšeobecnelo. T akto ukázalo kresťanstvo hneď od začiatku svoju zušľachťu júcu a obrodzujúcu moc. C i r k e v j e u r č e n á p r e v š e t k ý c h ľ u d í . Prví kresťania boli pôvodu židovského, lebo podľa zasľúbenia Božie

ho im prvým sa m alo hlásať evanjelium spásy, lebo oni boli no siteľm i m esiánskej m yšlienky a udržovateľm i nádeje na p rí chod Mesiáša. Po príklade K ristovom aj apoštoli kázali n a jp rv židom v ich synagogách. Udržovali s nim i rodinné a nábožen ské styky. Až neskôr, keď sa židia stali nehodní m ilosti K risto vej, keď začali prenasledovať kresťanov, začali apoštoli hlásať ev anjelium aj pohanom, ktorí m ali b y ť tiež účastní vykúpenia K ristovho. P rvého pohana p rija l do cirkvi sv. Peter. Bol ním rím sky stotník K ornélius z Cézarey P alestínskej (Sk. ap. 10). O tázku, či pohani pred krstom m ajú sa podrobiť n a jp rv židov skej obriezke a len potom m ajú byť pokrstení, rozhodol apoš tolský snem v Jeruzalem e okolo r. 50 pod vedením sv. P etra v prospech pohanov. P ohani m ali byť krstení bez priechodu cez židovstvo : »Videlo sa Duchu S v ä té m u a nám neklásť na vás viac žiadneho bremena, iba toto potrebné: aby ste sa zdržo vali od vecí obetovaných modlám, od krvi a zaduseného a od smilstva« (Sk. ap. 15, 28— 29).

§ 4 . Pôsobenie svätých apoštolov.4) a) Sv. Peter, hlava cirkvi. P ô v o d s v . P e t r a . Sv. P e ter pochádzal z galilejské ho m estečka B etsaida p ri G enezaretskom jazere. K eď sa oženil, usadil sa v K afarnaum e a zaoberal sa rybárstvom . Ku Kristovi priviedol ho jeho b ra t O ndrej. Jeho pôvodné m eno Šim on zm e nil sám Ježiš K ristus na m eno Peter, n a pam iatku čoho sa n e skôr u ja l zvyk, že novozvolený pápež m ení si svoje občianske meno. Ježiš K ristus ho vyznam enával pred ostatným i apoštol m i a dával ta k najavo, že ho vyvolil n a najvyšší ú rad v cirkvi, hoci ani vekom, ani povolaním za apoštola nebol prvý. 4) Fouard, C. : S. P ie rre et les prem ières années du C hristianism e. P aris, 1905. — L ietzm ann, H. : Petrus u. P au lu s in Rom. Bonn, 1915. — C h a n tre l, St. : P ie rre et les tem ps apostoliques, 1901. — Fouard, C. : St. P aul. P aris, 1905. — Pölzl, J. H. : Der W eltapostel Paulus. Regensburg, 1905. — D eissm ann, Ad. : P aulus. Tübingen, 1911. — B artm ann, B. : P a u lus. P aderborn, 1914. — P ra t, F. : L a théologie de St. P aul. P aris, 1920— 23. — Fouard, C. : St. Je a n et la fin de I’ âge apostolique. P aris, 1904.

V e ľ k ý s ľ u b . N ajvyššiu hodnosť v cirkvi prisľúbil Pán Ježiš sv. Petrovi slovam i : »Ty si Peter (lat. p etra = aram . ke fas = skala) a na túto skalu v y sta v ím svoju cirkev a brány p e ke ln é ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského. Č okoľvek sviažeš na zemi, bude sviazané i na nebesiach; a čo k o ľv e k rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebesiach« (Mat. 16, 18— 19). S p l n e n i e s ľ u b u . Po svojom zm ŕtvychvstaní pred nanebevstúpením P án Ježiš svoj sľub splnil a ustanovil sv. P e tra za najvyššieho p astiera svojej cirkvi slovam i : »Pas baránky moje, pas ovce moje« (Ján 21, 15— 17). Toto výsostné postave nie sv. P e tra uznávali apoštoli a celá cirkev od n a jstarších čias. Aj sv. P e te r bol si vedom ý svojej vysokej dôstojnosti a zodpo vednosti. On p rvý kázal po soslaní D ucha Svätého, on viedol voľbu sv. M ateja za apoštola, on p rijal prvého pohana do cirkvi, on predsedal apoštolském u snem u v Jeruzalem e, on vystupoval pred židovskou veľradou ako zástupca apoštolov. T akto aj ži dovská veľrada uznala jeho prvenstvo v cirkvi. N enávisť židov skej veľrady sm erovala predovšetkým proti sv. Petrovi, k to ré ho dal k ráľ Herodes A grippa I., od r. 41 pán celej Palestíny, aby sa zalichotil židom, uväzniť. Po V eľkej noci r. 42 m al b y ť sv. P e ter popravený, ale zázračným spôsobom bol z väzenia vyslo bodený (Sk. ap. 12, 3— 18). M u č e n í c k a s m r ť s v . P e t r a v R í m e . Po svo jom vyslobodení z väzenia odišiel sv. P e ter z Jeru zalem a do Rí m a koncom r. 42. Tu pôsobil ako biskup kresťanskej obce, ktorú sám založil. Keď na rozkaz cisára K laudia boli židia i kresťania okolo r. 49 z R ím a vyhnaní, v rátil sa sv. P e ter do P alestíny. V Jeruzalem e predsedal okolo r. 50 apoštolském u snem u. Po sm rti cisára K laudia r. 54 v rátil sa sv. P e te r do R ím a a s veľkým úspechom riadil tam ojšiu k resťanskú obec. Za prvého veľkého prenasledovania kresťanov za cisára N eróna podstúpil m uče nícku sm rť na kríži (29. jú n a 67). Jeh o telesné pozostatky sú uložené vo svätopeterskom chrám e v Ríme. N ajstaršia kresťanská tradícia, cirkevní Otcovia a spisova telia dotvrdzujú pôsobenie a m učenícku sm rť sv. P e tra v Ríme. Archeologické vykopávky potvrdzujú správnosť ich údajov, ta k

že nem ožno p rip u stiť pochybnosť o pôsobení a sm rti sv. P e tra v Ríme. R í m s t r e d i s k o m c i r k v i . Tým, že sv. P e te r v Rí me založil kresťanskú obec a riadil ju až do svojej sm rti a tam aj zomrel, stal sa Rím strediskom katolíckej cirkvi. N ástupco via sv. P e tra na biskupskom stolci rím skom sú preto najvyššou hlavou katolíckej cirkvi. Rím ski biskupi tvoria n e p re trž itú re ťaz nástupcov sv. P etra. Dodnes sa vystriedalo na biskupskom stolci rím skom 263 zákonitých biskupov. Posledným je slávne panujúci pápež P ius X II. (od r. 1939). Po sv. Petrovi zostaly dva listy a pod jeho dozorom napísal sv. M arek evanjelium . b) Sv. Pavol, apoštol pohanov. P ô v o d s v . P a v l a . Popri sv. Petrovi najväčšie záslu hy o šírenie kresťanstva na samom začiatku cirkvi si získal sv. Pavol, ktorý m al aj židovské meno Šavol (Vyžiadaný). N arodil sa v hlavnom m este Cilície, v Tarze, zo židovských rodičov, kto rí však m ali rím ske štátn e občianstvo. K eď si nadobudol zna m enité vzdelanie n a gréckych školách vo svojom rodisku, odišiel do Jeruzalem a, kde bol žiakom váženého rabína G am a liela, ktorý ho uviedol do štúdia Starého zákona a vychoval za horlivého farizeja, presvedčeného o bezbožnosti kresťanstva. Rozhodol sa preto ch ytať kresťanov a predvádzať pred židov skú veľradu, aby ich tre sta la ako bohorúhačov. V e ľ k á z m e n a . Okolo r. 35, na jeho ceste do D am ašku, kde m al pochytať kresťanov, došlo k jeho zázračném u obráteniu, pri ktorom ho sám Ježiš K ristus poučil o jeho nesprávnom po stoji ku k resťanstvu (Sk. ap. 9, 1— 19). Z prenasledovateľa k resťan stv a stal sa najhorlivejším apoštolom, »nádobou v y v o lenou«, apoštolom pohanov. Učil, že cirkev je určená nielen pre židov, ale pre všetkých ľudí bez rozdielu, hoci židia z ktorých sa narodil V ykupiteľ, m ali prednostné právo stať sa kresťanm i. Sv. P a v o l u z n á v a s v. P e t r a za h l a v u c i r k v i . Po krste od A naniáša a dlhšej príprave n a púšti stal sa n eú n av ným m isionárom a hlásateľom spásy pre všetkých skrze Ježiša

K rista. P red začiatkom svojej apoštolskej činnosti prišiel do Jeru zalem a, aby sa p redstavil sv. P etrovi ako hlave cirkvi. Tým aj sv. Pavol uznal sv. P e tra za hlavu cirkvi. P reto je nesprávne stav ať sv. Pavla do pro tivy so sv. Petrom . Sv. Pavol neschva ľoval dvojaké chovanie sv. P e tra m edzi kresťanm i zo židovstva a kresťanm i z pohanstva, nikdy sa však nepostavil proti sv. P etrovi ako hlave cirkvi. N a j v ä č š í m i s i o n á r . Sv. Pavol p a trí m edzi n ajväč ších duchov cirkvi a jej najväčších m isionárov. »Pre všetkých chcel sa stať všetkým «. N aplnený láskou ku K ristovi, chcel mu získať čo najviac duší. H naný touto láskou, vykonal tri veľké m isijné cesty, plné nebezpečenstva a strádania, po krajinách okolo Stredozem ného m ora v r. 45— 59. Pochodil Cyprus, M alú Áziu, M acedónsko a Grécko. Založil celý rad význam ných kresťanských obcí, ako to dosvedčujú jeho cenné listy. U v ä z n e n i e a s m r ť . Po jeho zázračnom obrátení na kresťanstvo židia m u stále z hnevu a nenávisti robili úklady na život, ale Boh ho zachoval od nehody, kým nesplnil svoje poslanie. Po tre tej ceste bol v Jeruzalem e zajatý a dva roky väznený v Cézarei. Ako rím sky občan užil svojho práva, aby bol súdený v Ríme. Bol dopravený do Rím a a tu držaný v m ier nej väzbe. Sm el bývať v súkrom nom dome a prijím ať všetkých, ktorí k nem u prichádzali. Bol iba stále pod dozorom vojaka. Príchodom do Rím a splnila sa túžba sv. Pavla, aby m ohol aj v hlavnom m este Rím skej ríše hlásať evanjelium . Pod vplyvom jeho kázní stali sa kresťanm i aj viacerí príslušníci cisárskeho dvora. Po dvoch rokoch m iernej väzby bol prepustený na slo bodu. H orlivosť za slávu Božiu a láska ku K ristovi hnaly ho podniknúť novú m isijnú cestu. Dostal sa pravdepodobne až do Španielska, na K rétu a do iných m iest, kde prv založil k resťa n ské obce. Keď sa dozvedel o krvavom prenasledovaní k resťa nov v Rím e za cisára Neróna, odobral sa do Ríma, aby ich upev ňoval vo viere. Bol znova uväznený a r. 67 spolu s m nohým i kresťanm i spečatil svoju vernosť K ristovi m učeníckou sm rťou. Ako rím sky občan bol sťatý mečom. Jeho telo bolo pochované na m ieste, kde teraz stojí n ádherná bazilika sv. Pavla, na ceste do Ostie (San Paolo fuori le m ura). Sviatok sv. Pavla svätí sa spolu so sviatkom sv. P e tra (29. júna).

Z listov sv. P avla zachovalo sa 14. Sprievodca sv. Pavla, sv. Lukáš, napísal podľa jeho kázní evanjelium a S kutky apoš tolské. c) Ostatní apoštoli. O ostatných apoštoloch Ježišových viem e už m enej. N aj viac zpráv sa zachovalo o živote sv. Ján a, m iláčka Pánovho, ktorý pri poslednej večeri spočíval na prsiach Ježišových. Bol bratom Jak u b a staršieho. P án Ježiš m u sveril na K alvárii do ochrany svoju m atku. Sv. Pavol nazýva ho »stĺpom cirkvi« po dobne ako sv. P etra a Ja k u b a m ladšieho (Galat. 2, 9). Asi od r. 67 bol biskupom v Efeze a spravoval m aloázijské cirkevné obce. Za cisára Dom iciána bol dopravený do Rím a a pre svoju vernosť K ristovi vhodený do vriaceho oleja, ale zázračne bol zachránený. Bol poslaný do v yhnanstva na ostrov Patm os, kde m al zjavenia o budúcich osudoch cirkvi. Opísal ich vo svojej A pokalypse čiže Zjavení. Po sm rti Dom iniciánovej v rá til sa do Efezu, kde zom rel asi 94-ročný za cisára T rajána (98— 117) okolo r. 100 ako posledný z apoštolov. B rat sv. Ján a, Ja k u b starší, bol zavraždený tesne pred V eľkou nocou r. 42 za k ráľa H erodesa A grippu I. Sv. Jak u b m ladší bol synom A lfeja a M árie, príbuznej P an n y Márie. P reto sa v Písm e sv. nazýva aj »bratom Páno vým «. Viedol veľm i prísny život a po odchode apoštolov z J e ruzalem a stal sa prvým jeruzalem ským biskupom . P re svoju vernosť učeniu K ristovm u bol od židov zabitý r. 62. Zanechal list, v ktorom kladie dôraz na potrebu dobrých skutkov, lebo »viera bez sk u tk o v je mŕtva« (2, 17). B rat sv. Ja k u b a ml., Jú d a Tadeus, zanechal list, v ktorom v a ru je kresťanov pred bludárm i. Sv. M atúš pôsobil n a jp rv v Palestíne, kde napísal svoje evanjelium (r. 41). Zom rel m učeníckou sm rťou v Etiópii. O statní apoštoli, verní rozkazu K ristovm u, aby hlásali evanjelium celém u svetu, rozišli sa do okolitých k rajín P ales tíny šíriť učenie Kristovo. Všetci spečatili svoju vernosť ku K ristovi m učeníckou sm rťou.

Spisy apoštolov a ich sprievodcov (M arek a Lukáš) tvoria posvätné knihy Nového zákona. J e ich spolu zachovaných 27 : 4 evanjeliá (Matúš, M arek, Lukáš a Ján), S kutky apoštolské (Lukáš), 21 listov (sv. Pavol 14, sv. Jak u b ml. 1, sv. P e ter 2, sv. J á n 3, sv. Jú d a 1), Z javenie sv. Jána.

§ 5. C irkev sa odlučuje od synagogy.5) R o z d i e l m e d z i k r e s ť a n s t v o m a ž i d o v s t vom . Rím ska štá tn a moc považovala kresťanov za židovskú sektu. Ako takí stáli pod ochranou zákona o dovolenosti židovského náboženstva v Rím skej ríši. To bolo pre kresťanstvo šťastím , lebo mohlo nerušene zapustiť v Rím skej ríši korene prv, než naň došly krvavé prenasledovania. Po príklade K ristovom aj apoštoli kázali v židovských sy nagogách a konali v nich s veriacim i svoje pobožnosti. Časom však vyšlo najavo, že m edzi kresťanm i a židm i je rozdiel, že kresťanstvo je nové náboženstvo, vychádzajúce síce zo židov stva, ale podstatne sa od neho líšiace tým , že hlásalo príchod M esiáša a vykúpenie skrze Ježiša K rista, ktorého židia vo svo jej zaslepenosti nechceli uznať za Mesiáša, ba odsúdili ho na sm rť kríža. P r e n a s l e d o v a n i e a p o š t o l o v . Židovská veľrada začala prenasledovať apoštolov práve preto, že vyhlasovali Ježiša K rista za V ykupiteľa. Apoštoli boli väznení, bití a p re púšťaní s vyhrážkam i, aby sa neodvažovali ďalej ta k kázať. Ú stam i sv. P e tra odpovedali apoštoli židovskej veľrade : »Viac treba poslúchať Boha ako ľudí (S k . ap. 5, 29). O púšťali židovské väzenia šťastní, že m ohli pre K rista trp ie ť a tak sa m u p ri podobniť. K á z e ň s v. Š t e f a n a a j e h o u k a m e ň o v a n i e . P rotiklad m edzi kresťanstvom a židovstvom vyvrcholil v kázni diakona Štefana, kto rý otvorene vyslovil vetu, že židovstvo skončilo svoje poslanie, že má dať miesto kresťanstvu (Sk. ap. 6, 14). Bol preto od zúriacich židov ukam eňovaný. P ri kam e 5) Viď lite ra tú ru §§ 1. a 3.

ňovaní sv. Štefana, prvého m učeníka, bol aj horlivý farizej Šavol, neskorší sv. Pavol, ktorého Božia P rozreteľnosť vyvo lila, aby sa stal apoštolom národov, to jest pohanov, a n ajo h n i vejším hlásateľom vety, ktorú o židovstve vyslovil sv. Štefan. U kam eňovaním sv. Š tefana nebola uspokojená nenávisť židov proti kresťanom . Došlo k veľkém u prenasledovaniu cirkvi v Jeruzalem e (Sk. ap. 8, 1), ktoré sa rozšírilo na celú P alestínu, ba aj za jej hranice. Šavol stelesňoval túto nenávisť ku kresťanom do svojho zázračného obrátenia. Toto prenasle dovanie však dosiahlo pravý opak toho, čo židia chceli, lebo prenasledovaní kresťania rozišli sa z Jezuralem a do m iest Júdey a Sam árie a stali sa tam m isionárm i kresťanstva. D iakon Filip šíril kresťanstvo v Sam árii a odišiel aj do Gázy, kde pokrstil kom orníka kráľovnej K andaky z M eroe (Sk. ap. 8). Sv. P e t e r p r i j í m a p r v é h o p o h a n a do c i r k v i . P rija tím pohanského stotníka K ornélia a jeho rodiny do cirkvi od sam otného sv. P etra, ako hlavy cirkvi, znam enalo ú rad n é vy hlásenie, že kresťanstvo odstránilo m úr m edzi židm i a pohan mi, že cirkev je určená pre všetkých ľudí bez sprostredkovania synagogy. S n e m a p o š t o l o v v J e r u z a l e m e . Na snem e apoštolov v Jeruzalem e okolo r. 50 bolo rozhodnuté, že pohani sa môžu stať kresťanm i priam o a nem usia sa prv podrobiť ritu á ln y m predpisom St. zákona, ako to chceli m ať niektorí kresťania zo židovstva. T akto sa rozdiel m edzi synagogou, reprezentantkou ži dovstva, a kresťanstvom stával stále zrejm ejší a spory medzi kresťanm i a židm i sa priostrovaly. Takto došlo k sporom medzi kresťanm i a židm i v sam otnom Ríme. P re tieto spory dal ci sár K laudius vyhnať židov i kresťanov z Ríma. To boly za čiatky krvavých prenasledovaní, ktoré cez prvé tri storočia doľahly na kresťanov v Rím skej ríši. T r e s t B o ž í n a d ž i d m i . V zbura palestínskych ži dov r. 66 proti rím skem u panstvu skončila sa po zúfalom od pore dobytím Jeruzalem a r. 70 pod vedením vojvodcu T ita a jeho zborením splnily sa prorocké slová K ristove, že v J e ru

zalem e »nezostane kam eň na kameni« (Mk. 13, 2). Z m ála ži dovských vojakov, ktorí ostali na živote, bol aj Jozef, slávny židovský dejepisec, k torý z vď ačnosti k rím skem u vojvodcovi Titovi Flaviovi V espasianovi p rijal m eno Flavius. Nová vzbura židov pod vedením B ar-K ochbu r. 132 skončila sa opäť ich po rážkou. Židia boli zbavení vlasti a rozišli sa do sveta (židovská diaspora). R iadením Božím sa stalo, že sa kresťanstvo začalo šíriť v pohanskej Rím skej ríši pod ochranným plášťom židovstva. Mohlo ta k nerušene zapustiť korene, aby potom začalo boj nie len pro ti zpreneverivšiem u sa židovstvu, ale aj bezduchém u pohanstvu.

§ 6. Doba krvavých prenasledovaní cirkvi.6) a) Príčiny prenasledovania. N o v á s i t u á c i a . O dlúčením sa od židovstva dostalo sa kresťanstvo do novej situácie. V eľký rím sky pohanský štát, zah rnujúci v sebe k rajin y okolo Stredozem ného m ora, to jest od Španielska po M ezopotámiu, od B ritánie po severné k rajin y A friky a Egypta, ukazoval sa zpočiatku to leran tn ý m k nábo ženstvám podm anených národov s podm ienkou, že tieto n á rody u zn ajú najvyššieho pohanského rím skeho boha Ju p itera. R im ania zasa p rijím ali pohanských bohov podm anených n á rodov m edzi svojich bohov (dii adventicii). Z hospodárskych a finančných dôvodov urobili Rim ania výnim ku so židmi, kto rých ponechali pri úcte ich Boha (Jahve) a nenútili ich vzdá vať úctu pohanským rím skym božstvám . Neskôr však Rim ania zakázali nové náboženstvá v Rím skej ríši. N e p r i a t e ľ s k ý postoj r í m s k e h o š tá t u voči k r e s ť a n s t v u a j e h o p r í č i n y . K eď vysvitlo zo sporov m edzi kresťanm i a židmi, že kresťanstvo je náboženstvo od 6) Weiss, J. E. : C hristenverfolgungen. M ünchen, 1899. — Le B lan t : Les bases ju r id iq u e s des persuites dirigées contre les m a rty rs . P aris, 1866. — M aassen : Üb er die G rü nde des K am pfes zw ischen dem. h eid n isc h -röm ischen S taa te u nd dem C h risten tu m . W ien, 1882. — A lla rd , P. : Hist. des persécutions. P aris, 1903—8.

lišné od židovstva, zaujal rím sky š tá t na základe uvedeného zákazu o nových náboženstvách pro ti kresťanom záporné sta novisko a nastala doba krvavých prenasledovaní cirkvi, tým viac, že židia podnecovali pohanské štátn e vrchnosti rím ske proti kresťanom . Sv. Pavol vystihol postoj pohanov a židov ku k resťanstvu slovam i : »My zvestujem e v ám Krista ukrižova ného, ktorý je židom na pohoršenie a p ohanom hlúposť« (I. Kor. 1, 23). Hoci pohanstvo bolo v dobe K ristovej v najhlbšom úp ad ku, predsa len navonok vo verejnom živote bolo zachovávané ako náboženstvo štátne. Rím sky š tá t považoval náboženstvo za v erejn ú štá tn u záležitosť. P reto celé štátne zriadenie bolo nerozlučne späté s pohanským náboženstvom . Kto sa postavil proti pohanském u kultu, bol považovaný za bezbožníka a za n ep riateľa rím skeho štátu. K resťania tak m useli urobiť a preto ich stihlo prenasledovanie. Pohanské náboženstvo dávalo cisárom božskú úctu. K res ťania ctili cisárov, m odlili sa za nich, ale božskú úctu im n e m ohli priznať. P reto boli stíhaní pre urážku cisárskej výsosti, hoci zo všetkých obyvateľov najsvedom itejšie plnili svoje po vinnosti voči štá tu podľa slov K ristových : »Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je božie, Bohu« (Mat. 22, 21). K resťania sa nem ohli zúčastňovať n a pohanských boho službách a štátnych oslavách, spojených nerozlučne s pohan skou modloslužbou. P reto boli považovaní za ateistov, schop ných najhorších zločinov. Z tohto dôvodu nem ohli kresťania prijím ať ani m iesta v štátnych službách, aby sa nedopustili urážky svojho Boha. Na základe upozornenia K ristovho (Mat. 7, 6) skrývali kresťania svoje posvätné úkony pred zrakom nepovolaných. R im ania vyhlasovali preto ich náboženské shrom aždenia za tajné, rím skym i zákonm i zakázané a tre stn é spolky. Pohani sa dozvedeli, že kresťania pri svojich tajn ý ch schôdzkach jedia telo a p ijú krv (sv. prijím anie). Začali preto o nich rozširovať chýry, že zab íjajú deti a jedia ich m äso a pijú ich krv (thyes tické hody) a že sa tam dopúšťajú najhorších nem ravností. P re m nohé zázraky, ktoré sa najm ä v prvých dobách cirkvi dialy

pôsobením Božím na dôkaz pravosti učenia kresťanského, boli kresťania považovaní za čarodejníkov a ako tak í m ali byť tre sta n í ťažkým i trestam i, nakoľko čarodejníctvo bolo v rím skom štáte trestané. Každé nešťastie, ktoré postihlo rím sky štát, bolo pripiso vané za vinu kresťanom , lebo vraj pohanskí bohovia sa h n e v a jú pre bezbožníctvo kresťanov, ktorí ich nechcú uctievať. T ak platn é rím ske zákony a policajné predpisy, ako aj verejná m ienka boly proti kresťanom . O krem toho nenávisť proti kresťanom šírili tí pohani, ktorí žili z pohanského náboženstva, pohanskí kňazi, um elci, ob chodníci, literáti, hádači, rem eselníci, lebo sa obávali o svoje príjm y, keby bolo pohanstvo v rím skom štáte odstránené. V Efeze zlatník D em etrius vyvolal pobúrenie proti sv. Pavlo vi zo strachu pred strato u obchodu (Sk. ap. 19, 23— 40). Tento svoj strach o živobytie vedeli uvedení zahaliť do rúška nábo ženskej horlivosti. Konečne veľkou prekážkou pre prijatie kresťanstva bola predovšetkým čistota a neúprosná prísnosť kresťanskej m ra vouky. To sa neľúbilo pohanom , zvyklým neviazanosti a oddá vajúcim sa najnižším vášňam a náruživostiam . Radšej nechceli o kresťanstve počuť, ako by sa boli m ali vzdať neviazaného života. K platným zákonom a predpisom , na ktoré m useli k resťa nia ako vyznávači jediného pravého Boha naraziť, pristúpily od polovice 3. st. ešte zvláštne výnosy rím skych cisárov, podľa ktorých už sam otná príslušnosť ku k resťanstvu stačila za pod klad k prenasledovaniu, väzneniu a vraždeniu. b) Priebeh prenasledovaní. K r v a v á s k ú š k a . V šetko toto zapríčinilo skoro 300- ročné tv rd é a krvavé prenasledovanie kresťanov so strany rím skeho štátu. Medzi jednotlivým i prenasledovaniam i boly k ratšie alebo dlhšie prestávky. Prenasledovania cirkvi možno zadeliť do dvoch skupín. V prvom období po cisára Decia (249— 51) boli kresťania prenasledovaní na základe všeobecne

platných zákonov a predpisov, ba neraz sa začalo prenasledo vanie kresťanov pre nenávisť ulice, aby sa vyhovelo verejnej m ienke. Od cisára Decia vydávali rím ski cisári zvláštne edikty proti kresťanom . Tak sa stalo, že tieto prenasledovania boly navzájom odlišné. N iektoré pochádzaly z rozkazu cisárov, iné od úradníkov a konečne aj od pobúreného ľudu. N iektoré pre nasledovanie rozprestieraly sa na celú Rím sku ríšu, iné len na niektoré provincie. Boly odlišné aj čo do trv an ia a prudkosti. Podľa tradície bolo 10 veľkých prenasledovaní kresťanov v prvých troch storočiach. N e r o a j e h o n á s t u p c o v i a . P rvé u k ru tn é pre nasledovanie bolo za cisára N eróna (54— 68). K resťania boli bezdôvodne obvinení, že podpálili Rím, ktorý z väčšej časti zhorel. Medzi obeťam i tohto prenasledovania boli aj sv. P eter a sv. Pavol. Tacitus píše, že za N eróna bolo um učených m noho kresťanov (ingens m u ltitudo). K resťania boli m učení n a jv y b e ranejším i spôsobmi : zašití do kože a hádzaní pred divú zver v rím skom cirku, iní boli ukrižovaní, iní n atren í smolou a za pálení ako horiace fakle. Ďalšie väčšie prenasledovania boly za cisárov Dom iciána (81— 96), T rajána (98— 117), M arka A urélia (161— 180), Septim ia Sevéra (193— 211). Medzi iným i m učenícku korunu dosiahli za týchto prenasledovaní sv. Ignác z A ntiochie r. 107, sv. Polykarp zo S m yrny r. 156, sv. J u stín r. 166 a sv. Irenej r. 202. Nové obdobie prenasledovania. Za cisára Decia (249— 51) začala sa nová perióda system atického p re nasledovania na základe zvláštneho ediktu. Prenasledovanie sm erovalo v prvom rade proti kňazom. T ak tom u bolo aj za cisára V aleriána (253— 260). Za prenasledovania Deciovho došlo k viacerým odpadom m edzi kresťanm i, lebo prechádzala doba 40-ročného pokoja, za ktorého m nohí kresťania zvlažneli vo svojej horlivosti. U m učení boli m edzi iným i pápež Fabián, sv. Agata, pápež S ixtus II., diakon V avrinec, sv. Cyprián. N a j k r v a v e j š i e p r e n a s l e d o v a n i e . N ajk rv av ej šie bolo prenasledovanie za cisára D iokleciána (284—305), syna otroka z Dalmácie, ktorý skoro dvadsať rokov nechal k resťa nov v pokoji. Tento cisár chcel na pohanskom základe obnoviť

stále viac upadajúcu slávu a moc Rím skej ríše. Dal si naho voriť od svojho spoluvládcu G aléria, že treb a od koreňa v y h u biť kresťanstvo, ak sa m á Rím ska ríša zaskvieť vo svojej bý valej sláve. N akoniec však zbadal m árnosť svojho úsilia zničiť kresťanstvo. R. 305 vzdal sa cisárstva a odišiel zpät do D alm á cie, kde sa venoval záhradníctvu. Zom rel r. 313, keď k resťan stvo dosiahlo prvého rozhodujúceho víťazstva nad pohanstvom . V tom to roku bolo kresťanstvo vyhlásené za náboženstvo do volené (religio licita) a zrovnoprávnené s náboženstvom po hanským . O prenasledovaní Diokleciánovom píše Eusebius : »Meče častým stínaním boly otupené a lámaly sa, kati usta v ičn ým i popravami unavení m useli sa striedať, ale kresťania spievali chválu Bohu.« Medzi m učeníkm i boli sv. Vít, biskup Januárius, lekári Kosm as a Dam ián, sv. K atarína, stotník sv. Šebastián, sv. Lucia, sv. Agneška, sv. Blažej a iní. c) V ýsledok prenasledovaní. K rv mučeníkov semenom kresťanstva. K rvavé prenasledovania Vyžiadaly si tisíce kresťanských životov, ale táto obeta nebola nadarm o. H rdinské chovanie sa kresťanských m učeníkov budilo obdiv u sam ých ich trý z n ite ľov a nútilo ich rozm ýšľať o neprávosti ich počínania, ako aj porovnávať vysušené a prázdne pohanstvo so vznešenosťou kresťanstva, ktoré vedelo vychovať toľkých hrdinov medzi m ladým i i starcam i, chudobným i i bohatým i, jednoduchým i i učeným i. K resťania s m odlitbou a chválospevm i na perách prijím ali m učenia najhoršieho rázu, šťastní, že sa môžu stať podobným i svojm u M ajstrovi a apoštolom. K rásne vystihol sm ysel kresťanských obetí za krvavých prenasledovaní veľký apologéta k resťanstva T ertu lián okolo r. 200 s lo v a m i: »Krv m učeníkov je sem enom kresťanov.« Len m álo bolo tých, ktorí zradili K rista a zo strachu pred u trpením zapreli svoju patrič nosť ku kresťanstvu. K r e s ť a n s t v o j e n e p r e m o ž i t e ľ n é . Popri vše tkých týchto u k ru tn ý c h prenasledovaniach počet kresťanov rástol so dňa na deň, až nakoniec kresťanstvo s Božou pomocou zvíťazilo nad prázdnym a spráchnivelým pohanstvom . Aj na

pohanoch sa splnily slová učeného rabína G am aliela, ktoré po vedal pred židovskou veľradou, trýzniacou apoštolov :»Ak je táto náuka alebo toto dielo z ľudí, rozpadne sa; ale ak je z Boha, nebudete ho môcť zrušiť« (Sk. ap. 5, 38— 39). G am aliel m al pravdu. Všetko úsilie židov i pohanov zničiť kresťanstvo sa ukázalo byť m árnym . K resťanstvo zvíťazilo, lebo je dielom Božím. K torí statočne znášali za prenasledovaní všetky m uky a nezapreli K rista, dostali od cirkvi čestný titu l m učeník (m ar tý r = svedok) alebo vyznávač (confessor). Tešili sa vždy veľ kej úcte a vážnosti. Kto za prenasledovania odpadol, bol n a zvaný odpadlík (lapsus). Podľa stupňa poklesku delili sa lapsi na : sacrificati (obetovali obete pohanským bohom), thu rificati (obetovali iba tym ián), libellaciti (vypýtali si od pohanských úradov potvrdenie, že sú pohani), acta facientes (dali sa zapí sať do soznam u tých, ktorí obetovali pohanským bohom) a tr a ditores (odovzdali za prenasledovania pohanom posvätné kres ťanské knihy).

Obdobie druhé (3 1 3 — 600) Víťazstvo

kresťanstva nad pohanstvom a rozvoj cirkvi.

§ 7. K onštantín Veľký a víťazstvo kríža.7) Posledné krvavé prenasledovanie kres ť a n o v . Cisár Dioklecián (284— 305) usiloval sa upevniť roz siahlu, ale rozpadajúcu sa Rím sku ríšu. Zpočiatku bol k resťa nom naklonený, ale neskôr podľahol vplyvu svojich pohan ských poradcov, takže za neho došlo k najkrvavejšiem u prena sledovaniu kresťanov. Aby zabránil rozkladu svojej ríše, už r. 285 rozdelil ju na dve časti : západnú a východnú. O dstránil všetko, čo pripom ínalo staré republikánske zriadenie rím skeho štátu. Preto aj za hlavné sídlo ríše zvolil si nie Rím, ale Niko m ediu vo východnej časti Rímskej ríše. Celú ríšu rozdelil na 4 prefektúry, 12 diecéz a 96 provincií. Východná časť ríše ob sahovala Áziu, Tráciu, Egypt a východodunajské krajiny. Zá padná časť zahrnovala Itáliu, Afriku, Španielsko, Francúzsko a Britániu. Áziu, Tráciu a Egypt podržal si Dioklecián sám. Itáliu a A friku odovzdal svojm u spoluvládcovi (augustus) M axim iánovi Herkuleovi, ktorý sídlil v Miláne. Východodu najské krajin y spravoval M axim iánus Galérius ako cézar so sídlom v Sirmiu. Španielsko, Francúzsko a B ritániu spravoval 7) Sesan, V. : K irche u. S ta a t im röm isch.-byzant. Reiche seit K onstantin, 1911. — Broglie A. de : L ’ Église et l’ E m pire Rom ain au IV -e siècle. P aris, 1856—66. — B atiffol, P. : La p aix C onstantinienne et le Catholicism e. P aris, 1914. — Boissier, G. : L a fin du paganism e. P aris, 1909.

ako cézar H erkuleov K onstancius Chlórus. Z avedením abso lutizm u m ala byť ríša upevnená, aby m ohla čeliť vonkajším nepriateľom , ktorí už v tom to čase narážali na hranice Rím skej ríše. Pôvodcom prenasledovania kresťanov za vlády Diokleciá novej bol jeho cézar G alérius. R. 305 vzdali sa obidvaja augustovia vlády a augustam i stali sa ich cézari : G alérius (305— 311) a K onstancius (305— 306). Za cézarov vym enoval G alérius zaťatých nepriateľov kresťanstva Sevéra a M axim ína Dazu. Syn K onstanciov, K onštantín, bol takto obídený, utiekol k svojm u otcovi do B ritánie (York), kde po sm rti svojho otca bol v jú li 306 vyhlásený od vojska za augusta. K o n š t a n t í n V e ľ k ý a k r e s ť a n s t v o . K onštantín bol ešte pohan, ale choval sa ku kresťanom priateľsky, podobne ako jeho otec K onstancius Chlórus. P reto kresťania v západnej časti ríše žili pom erne spokojne, zatiaľ čo vo východnej časti ríše, kde vládli G alérius a jeho synovec cézar M axim ínus Daza, bolo n ajk rv av ejšie prenasledovanie kresťanov. V správe západ nej časti ríše pom áhal K onštantínovi jeho švagor Licínius, ktorý sa stal neskôr augustom východnej časti Rím skej ríše. Edikt milánsky — prvé víťazstvo kresťan s t v a . Dlhý a krvavý zápas 6 nápadníkov trónu sa zjednodušil víťazstvom , ktorého dobyl K onštantín r. 312 pri Pons M ilvius nad M axenciom, synom M axim iánovým . Toto víťazstvo má veľký význam pre dejiny kresťanstva. Pod jeho dojm om K on štantín, pričítajúc ho zakročeniu kresťanského Boha (»In hoc signo vinces«) vyhlásil so svojím východným spoluvládcom Li cíniom. kresťanské náboženstvo za rovnoprávne s pohanským v tzv. edikte m ilánskom z r. 313. Tým bol urobený koniec k rv a vým prenasledovaniam kresťanov v Rím skej ríši. K resťanom boly v ráten é zhabané m ajetk y a boly zrušené zákony a pred pisy proti kresťanom . Spoločná vláda K onštantína a Licínia, ktorí žili stále v napätom pom ere, skončila sa r. 325 víťazstvom K onštantínovým . Licínius bol popravený a K onštantín stal sa znova pánom celej ríše. Toto sje d n o te n ie v lá d y n a d z á p ad n o u a v ý ch o d n o u časťou ríše v ru k á c h K o n šta n tín o v ý c h bolo p o ž e h n a n ím p re k re sťa n o v

a cirkev. K onštantín, hoci bol ešte pohan, zahrnoval c irk e v stále väčšou priazňou. V ydával zákony a predpisy v prospech kresťanstva a aj na štátne zákonodarstvo vplýval stále viac kresťanský duch. Tak nadobúdalo kresťanstvo prevahy nad pohanstvom , ktoré odňatím priazne cisárovej stále viac u p a dalo. Význam K o n š ta n tín a Veľkého pre kres ť a n s t v o . K onštantín dal sa pokrstiť až na sm rteľnej posteli r. 337 z nesprávnej obavy, aby n e stra til posväcujúcu milosť. To však nijako nezm enšuje jeho zásluhy o kresťanstvo a cirkev. Počet kresťanov po r. 313 rýchle rástol. M nohí sa stávali k res ťanm i z úcty k cisárovi, ba aj z prospechárskych pohnútok, čo malo za následok úpadok náboženskej horlivosti. K onštantín preložil svoju rezidenciu z Ríma, bohatého ešte na pohanské tradície, do ním založeného m esta vo východnej časti ríše, ktoré bolo nazvané po svojom zakladateľovi Kon stantinopolis (Carihrad). Všem ožnou priazňou, ktorú m u K on šta n tín preukazoval, stalo sa toto mesto veľm i rýchle nielen politickým , ale i k u ltú rn y m strediskom celého rím skeho vý chodu. Cirkev z vďačnosti za jeho zásluhy o kresťanstvo dala K onštantínovi ďalekosiahly vplyv na cirkevné veci, čo viedlo k vzniku neblahého cézaropapizm u, ktorý v cirkevných d eji nách narobil m noho zla, lebo cisári n estarali sa len o vonkajšie záležitosti cirkevné, ale m iešali sa aj do vnútorných vecí cirkvi, do jej učenia, čím veľm i podporili vznik bludov, heréz. O krem toho biskupi carihradskí robili si nárok na prim át, dom nievajúc sa, že tam m usí byť hlava cirkvi, kde je sídlo ci sárov. Toto nesprávne chápanie viedlo nakoniec k odtrhnutiu sa východnej cirkvi od cirkvi západnej, nakoľko východní biskupi nechceli uznať za najvyššiu svoju hlavu rím skych biskupov, pápežov, ale biskupa carihradského. I pri ukrutnostiach, ktorých sa K onštantín dopustil na ceste za svojou mocou, dala m u západná cirkev titu l Veľký, zatiaľ čo východná cirkev ho poctila titulom svätý. K onštantínovi synovia a ich nástupcovia na cisárskom tró ne, s výnim kou Ju liá n a A postatu, pokračovali v politike K on

štantína Veľkého a všemožne podporovali kresťanstvo. Pohan stvo stále upadalo, až koncom 4. st. bolo zakázané a k resťan stvo vyhlásené z a štátne náboženstvo Rímskej ríše. Tak kon com 4. st. kresťanstvo zvíťazilo v Rímskej ríši nad pohanstvom. M atkou K onštantína Veľkého bola sv. Helena, ktorá vplý vala na svojho syna v prospech kresťanstva. Ako 80-ročná v y dala sa n a púť do Svätej zeme a p á tra la po sv. Kríži. S pomocou biskupa jeruzalem ského M akária ho aj našla. K onštantín Veľ ký dal postaviť nad Božím hrobom a nad miestom ukrižovania Kristovho v Jeruzalem e, ako aj na m ieste narodenia Kristovho v Betlehem e nádherné chrám y. Podobne vyzdobil aj late rá n sky kostol v Ríme a začal stavbu svätopeterského chrámu.

§ 8. Cisár Julián A postata v boji proti kresťanstvu.8) Príčiny nenávisti cisára Juliána voči k r e s ť a n s t v u . Radostný vzrast cirkvi prerušila vláda ci sára Ju liá n a A postatu (361— 363). Ju lián bol synom nevlastné ho b rata K onštantína Veľkého. Bol kresťanom , ale pre zlé za obchádzanie, ktorého sa m u dostalo od cisára Konstancia, syna K onštantína Veľkého, zanevrel na kresťanstvo, hoci bol pred určený k duchovném u stavu. V tom to odpore ku kresťanstvu ho upevňovali jeho pohanskí učitelia Libanius a Maximus. R. 356 vym enoval ho cisár Konstancius za cézára v Galii. Tu sa ako vojvodca tak vyznam enal v boji proti Alam anom a Frankom, že ho vojsko vyhlásilo r. 360 v Paríži za cisára. Po tom 3. nov. 361 zomrel cisár Konstancius a Ju lián sa stal sa movládcom. Márny p o k u s o o b n o v e n i e p o h a n s t v a . Keď s a stal cisárom, ihneď sa rozhodol priviesť upadajúce pohan stvo k novej sláve a popohanštiť svoju ríšu. Odpadol od kres ťanstva, vzal kresťanom a cirkvi všetky výsady svojich p red chodcov a zahrnul pohanstvo celou svojou priazňou, vrátiac 8) A lla rd , P. : Ju lian l’ A postat. P aris, 1903. — Mau, G. : Die R eli gionsphilosophie K aiser Julians. Leipzig, 1907. — H atsch—P reu sch en : G riechentum u. C hristentum . F reiburg, 1892.

mu všetky jeho bývalé výsady. Ako dobrý štátnik, nechcel zm enšiť počet obyvateľov svojej ríše krvavým prenasledova ním. Chcel zničiť kresťanstvo zbraňam i ducha. Dal písať knihy proti k resťan stv u aj sám svojim i spism i zúčastňoval sa na tom to boji. K resťanom zakázal užívať v školách pohanských k la sikov, aby tak kresťanské školy stratily na svojej úrovni. K res ťanov vytlačil zo všetkých úradov a zbavil ich hodností v sprá ve štátu. Podporoval roztržky m edzi kresťanm i um ožňovaním a podporovaním siekt. P revzal m nohé kresťanské zriadenia cirkevné do pohanstva, poznajúc ich blahodarný účinok pre náboženský ž iv o t: hierarchiu, spev, kázeň, akýsi druh pokánia. Z riaď oval podľa vzoru cirkvi chudobínce a starobince. Sám horlivo konal svoje pohanské náboženské povinnosti, aby tak predchádzal svojich pohanských poddaných dobrým p rík la dom. Podporoval aj židov, vyzývajúc ich k stavbe jeruzalem ského židovského chrám u, aby usvedčil K ristovo proroctvo o skaze Jeruzalem a (Mat. 24, 2) zo lži. To sa m u však nepoda rilo, lebo vypuknuvší požiar a zem etrasenie zničily tento po kus. N ielen kresťanskí apologéti a spisovatelia, ale aj sám J u lián píše o prekazení tohto svojho plánu. P ri svojej veľkej nenávisti ku k resťanstvu bol by Ju lián veľm i poškodil cirkev v Rím skej ríši, keby nebol už 26. júla 363, len 32-ročný, padol v boji proti Peržanom . A k azda aj n e zom ieral so slovam i »Zvíťazil si Galilejský«, predsa v skutoč nosti jeho boj proti K ristovi bol m árny. K o n e č n é v í ť a z s t v o k r e s ť a n s t v a n a d po h a n s t v o m . Od sm rti Juliánovej, ktorý dostal pre svoje zradenie kresťanstva názov A postata (odpadlík), mohlo sa kres ťanstvo znova šíriť a definitívne zvíťaziť nad pohanstvom , lebo cisári po Juliánovi znova p riali kresťanstvu, v rátili m u Ju liá nom vzaté slobody a výsady a vyhlásili pohanstvo za nábožen stvo zakázané v Rím skej ríši. V šetky pokusy niekoľkých po hanských spisovateľov a filozofov o vzkriesenie pohanstva zostaly natrvalo bezúspešným i. Pohanstvo vym ieralo ako na Východe, tak aj na Západe, kde sa udržalo asi do VII. st. v za padlých dedinách, prečo sa aj jeho prívržencom dostalo názvu »pagani« (pagus = dedina, odtiaľ naše slovo »pohan«).

§ 9. Rozšírenie kresťanstva.9) Ú s p e š n é š í r e n i e k r e s ť a n s t v a p r e d r. 313. P ri všetkom fyzickom i duchovnom prenasledovaní a u tlá čaní šírilo sa kresťanstvo v krajinách Rímskej ríše i mimo nej už v prvých troch storočiach, v dobe krvavého prenasledova nia. Sv. Ju stín o šírení kresťanstva v dobe krvavých prenasle dovaní hovorí krásne : »Čím viac utrpení a týraní na nás do lieha, tý m viac ľudí sa stáva veriacimi v m eno Ježišovo.« N eúnavnou činnosťou apoštolov a ich pomocníkov za pustilo kresťanstvo už v dobe apoštolskej pevné korene vo väč šine provincií Rímskej ríše. P rvé kresťanské obce vznikly vo väčších m estách, odkiaľ sa kresťanstvo šírilo aj na vidiek, kde sa pohanstvo udržalo najdlhšie pre vrodený konzervatiz mus vidiečanov a ich lipnutie na tradícii. Nielen kresťanskí spisovatelia, ako sv. Justín, a Tertulián, ale aj pohanskí spisovatelia, ako Tacitus ba aj odporcovia kresťanstva, ako Celsus a Lucián saty, svedčia o veľkom rozšírení kresťanstva hneď storočiach.

sv. Irenej a Plínius, zo Sam o v prvých

K r e s ť a n s t v o sa š í r i vo v š e t k ý c h v r s t v á c h . Prví kresťania nepatrili len k triedam chudobným a n e vzdelaným, ale aj k najvyšším stavom a spoločenským trie dam. Dokazuje to už aj sv. Pavol, keď hovorí o kresťanoch »ktorí sú z domu cisárovho« (Filip 4, 22). Podobne píšu sv. Irenej, Dionýzus A lexandrijský. Medzi m učeníkm i boli aj m u žovia a ženy zo vznešených rodov. C irkevný m ajetok hneď na samom začiatku cirkvi svedčí o bohatých darcoch. Pravda, najvyšší počet prvých kresťanov bol z vrstiev širších, lebo vyššie vrstvy tvorily iba asi pol percenta celého obyvateľstva Rímskej ríše. Starokresťanská lite ra tú ra svedčí o tom, že m e dzi kresťanm i boli učení mužovia, filozofi, advokáti a učenci. 9) Sdralek, M. : Ü ber die U rsachen, w elche den Sieg des C h risten tum s im röm. Reich erklären. B reslau, 1907. — H arnack, A. : Die Mission u. A usbreitung des C hristentum s in den erste n 3. Ja h rh . Leipzig, 1915. — Viď aj lit. § 7.

Á z i a . V Ázii boly hlav n é kresťanské obce v Antiochii, Cézarei Palestínskej, Seleucii, Cyre a Sam osate. O dtiaľ p re niklo kresťanstvo do Arm énie, M ezopotámie, Perzie, ba až do Indie. A f r i k a . V A frike, najm ä v Egypte, šírilo sa kresťanstvo už v dobe apoštolskej. A lexandria bola dôležitým kresťanským strediskom . Na konci III. a začiatkom IV. st. bolo v Egypte už n a 100 biskupstiev. O dtiaľ šírilo sa kresťanstvo do susedných k ra jín : Tebaidy a K yrenaiky. V západnej A frike strediskom bolo K artágo, kam prišlo kresťanstvo z Ríma. E u r ó p a . V Europe strediskom kresťanstva už v dobe apoštolskej bol Rím, sídlo sv. P etra, hlavy cirkvi. O dtiaľ už v prvých storočiach prišlo kresťanstvo do Galie, Španielska, Nem ecka, ba aj do B ritánie. T ertulián píše, že kresťanstvo sa dostalo aj do B ritánie, kam sa veľm i ťažko dostávala moc Ri m anov. Do podunajských k ra jín Récie, Norika, V indelicie a P a nónie dostalo sa kresťanstvo spolu s rím skym panstvom . P o r. 3 1 3 . V druhej perióde kresťanského staroveku po r. 313 prežívala cirkev ťažké vieroučné boje, za ktorých m nohé k rajin y odpadly od cirkvi a p ridaly sa k heretickým učeniam . N a územ í Rím skej ríše po r. 313 stalo sa kresťanstvo postupne náboženstvom štátnym , zatiaľ čo v krajinách, ktoré pred r. 313 p rija li kresťanstvo s radosťou, došlo po r. 313 k prenasledo vaniu kresťanov z politických pohnútok, lebo m nohé národy dostaly sa do boja s Rím skou ríšou; preto sa aj ku k resťanstvu začaly chovať s nedôverou, až úplne nepriateľsky. Tak to bolo v Perzii, kde došlo k polovici IV. st. ku krvavém u prenasledo vaniu kresťanov. K eď prenasledovanie kresťanov prestalo, od p ad la Perzia k nestorianizm u. V A rm énii, kde kresťanstvo n ajm ä pôsobením G regora Illum inatora (koniec III. st.) a sv. Mesr opa († 441) dosiahlo veľkých úspechov, po víťazstve P e r žanov nad A rm éniou z odporu k nestoriánskym Peržanom od padli A rm éni k m onofyzitizm u. V A frike boly získané nové k rajin y pre kresťanstvo, ale neskôr pôsobením m onofyzitických m níchov zvíťazil m onofyzi tizm us.

G erm ánske km ene Visigóti a O strogóti za svojho sťahova nia od III. storočia p rija ly kresťanstvo, ale neskôr sa pridaly k arianizm u. Podobne aj Longobardi a V andali, z ktorých najm ä poslední sa chovali veľm i nep riateľsk y ku katolíkom . B urgundi p rijali kresťanstvo vo form e katolíckej, ale stykom s Visigótm i odpadli väčšinou k arianizm u. Jed in ý germ ánsky km eň F rankovia zostali verní k resťan stv u vo form e katolíckej. Medzi Írm i, kam sa dostalo kresťanstvo z B ritánie už pred r. 313, získal si zásluhy o jeho rozšírenie sv. P a trik († 461). Z Írska šírilo sa kresťanstvo do Škótska, kde sa o kresťanstvo zaslúžili n ajm ä sv. N inián a sv. K olum bán († 597). Zvláštnosťou škótskej cirkvi bol jej kláštorný ráz. Svetskí kňazi objavili sa tu až v VIII. st. a k vytvoreniu diecéz došlo až v X II. st. Po dobytí B ritánie Anglosasm i v polovici V. st. k resťan stvo bolo skoro úplne vyničené. Až koncom VI. st. zásluhou pápeža G regora V eľkého prišli k Anglosasom m isionári vedení m níchom A ugustínom († 604), ktorým sa podarilo získať anglo saské km ene pre kresťanstvo. C entram i kresťanskej organizá cie boly m está C anterbury (D orovernum ), L ondýn a York. P r í č i n y r ý c h l e h o š í r e n i a k r e s ť a n s t v a . P rí činy. tohto obdivuhodne rýchleho rozšírenia kresťanstva treba hľadať v prvom rade v sam otnom k resťanstve (príčiny v n ú to r né), v druhom rade vo vonkajších dobových pom eroch (prí činy vonkajšie). V n ú t o r n é p r í č i n y . K vnútorným príčinám patria božský pôvod, vnú to rn á sila a vznešenosť kresťanského učenia, ktoré prevyšuje všetku m údrosť sveta a dáva uspokojivú od poveď na najdôležitejšie otázky; učenie o vykúpení a sm ierení človeka s Bohom uspokojuje nielen rozum, ale aj srdce ľu d ské; život prvých kresťanov podľa viery; hrdinskosť kresťanov v čase krvavých prenasledovaní; m nohé zázraky a divy n ú tily pohanov prem ýšľať o nadprirodzenom pôvode kresťanstva; prví kresťania všetkých tried a v rstiev spoločenských boli m i sionárm i vo svojom okolí (katolícka akcia); sociálna a chari tatívna činnosť kresťanov.

V o n k a j š i e p r í č i n y . K tým to vnútorným príčinám pristúpily priaznivé vonkajšie okolnosti : všestranný úpadok pohanstva a túžba po vykupiteľovi v lepšie sm ýšľajúcich po hanoch; rozsiahlosť Rímskej ríše s dobrým i cestami a s je d notnou úradnou rečou, gréčtinou; židovská diaspora pripravila cestu kresťanstvu medzi pohanmi, ktorých židia soznámili s učením o jedinom Bohu a o príchode Vykupiteľa. Nesprávne porovnávanie. Porovnávať rýchle rozšírenie iných náboženstiev s rýchlym rozšírením kresťan stva je nesprávne, lebo tieto náboženstvá šírily sa pomocou zbraní a podporou panovníkov, lahodením svojim prívržencom, zatiaľ, čo kresťanstvo sa šírilo silou svojej božskej pravdy za najťažších prenasledovaní, odsudzujúc každé násilie a žiadajúc od svojich vyznavačov sebazaprenie a prísny život podľa viery.

§ 10. Vývoj cirkevnej organizácie.10) a) Cirkevná ústava. R á z c i r k e v n e j ú s t a v y . Cirkev ako spoločnosť do konalá m usela m ať hneď od svojho začiatku vlastnú, svojm u cieľu prim eranú ústavu. Základné rysy tejto ústavy pochádza jú od sam otného zakladateľa cirkvi, Ježiša Krista. Tieto zá klady sa dopĺňaly a prispôsobovaly časovým a m iestnym po m erom a potrebám cirkvi. Ú stava cirkvi m á božskodem okratický charakter. Božský v tom, že jej základy sú dané od Boha skrze Ježiša Krista. De m okratický v tom, že každý veriaci, keď zodpovie kladeným podm ienkam, môže dosiahnuť v cirkvi i najvyšších úradov bez ohľadu n a spoločenský pôvod. 10) B ruders, H. : Die V erfassung der K irche von den e rste n J a h r zehnten d er apostolischen W irksam keit an bis 175 n. Chr. Mainz, 1904. — M ichiels, A. : L ’ origine de 1’ épiscopat. L ouvain, 1900. — Donschütz, E. v. : Die urchristl. Gemeinden. 1902. — H arnack, A. : E nstehung u. E n t w icklung der K.—V erfassung u. d. K.—Rechtes in den 2 erste n Ja h rh . Leipzig, 1910.

K l e r i c i a l a i c i . Sám Ježiš K ristus rozdelil členov cirkvi na dve veľké skupiny : n a duchovných (klerici), urče ných na službu Božiu a na vedenie veriacich, a na prostých ve riacich, laikov (laos = ľud). Medzi klerikm i z vôle sam ého K rista sú hodnosť biskup ská, kňazská a diakonská pôvodu božského. V šetky ostatné stupne a hodnosti klerikov sú pôvodu cirkevného, vyvolané potrebam i cirkevnej správy. B i s k u p i . Biskupi sú riadnym i nástupcam i sv. apoštolov, kňazi a diakoni sú ich posväteným i pom ocníkm i. Medzi biskup mi z rozhodnutia K ristovho m á prvé m iesto, čo do moci i váž nosti (prim át), biskup rím sky ako nástupca sv. P etra. Od n a j starších čias cirkev verí, že s hodnosťou rím skeho biskupa je spojený d ar neom ylnosti vo veciach viery a m ravov, že rím ski biskupi, keď v y stu p u jú ako najvyšší učitelia celej cirkvi, ne môžu sa m ýliť v učení viery a m ravov. Túto svoju vieru v y hlásila cirkev slávnostným spôsobom na všeobecnom snem e vatikánskom r. 1870, keď učenie o pápežskej neom ylnosti vy hlásila za článok viery. Biskup od najstarších čias bol vlastným predstaveným kresťanskej obce, neskôr určitého väčšieho cirkevného obvodu (diecéza). Biskup konal bohoslužby, udeľoval sv. sviatosti, vie dol duchovnú správu sebe sverenej obce veriacich (ordinarius). Bol najvyšším učiteľom veriacich. Biskupi tvorili a tvoria je d notiace články medzi jednotlivým i kresťanským i obcami, dnes diecézami. K ň a z i . K ňazi boli pom ocníkm i biskupovým i, tvoriacim i jeho radu. Pom áhali m u pri vyučovaní a spravovaní v eria cich. Z poverenia biskupovho zastupovali ho v určitých ú ra doch a pri bohoslužbách. Keď biskup zomrel, viedli správu kresťanskej obce a postarali sa o voľbu nového biskupa. Keď sa rozvojom cirkvi biskup stal správcom väčšieho cirkevného územia (episcopus = dozorca), kňazi sa stali z jeho splnom oc nenia duchovným i správcam i v jednotlivých obciach. Dostali meno fará r a im sverená cirkevná obec farnosť. D i a k o n i . Úlohou diakonov bolo sta ra ť sa o chudobných (Sk. ap. 6, 1 a nasl.). Z poverenia biskupovho m ohli kázať

a krstiť, pom áhať pri udeľovaní sv. prijím ania a donášať telo Pánovo nem ocným do ich domov a väzňom do väzenia. S tarali sa ďalej o správu cirkevného m ajetku. O statné klerické stupne, zvané nižšie, vznikly v dobe po apoštolskej z praktických potrieb cirkvi. Dodnes sa u d eľu jú k an didátom kňazstva, hoci už dnes stra tily svoj praktický význam . P ri krste žien v n ajstarších časoch, keď sa udeľoval sv. k rst pravidelne len dospelým , pom áhaly diakonisy, ktoré však n e m aly nijakého svätenia. Keď sa postupne vžil zvyk udeľovať sv. k rst už deťom, ú rad diakonís úplne p restal (VI. st.). b) Vzdelanie, svätenie a vý živ a klerikov. Celibát. Vzdelanie klerikov. Apoštoli, okrem sv. Pavla, nem ali vyššieho vzdelania. Ich učiteľom bol sám P án Ježiš, ktorý ich p rip rav il na ich apoštolskú činnosť. Okrem toho m ali m i m oriadne dary (charizmy), ktoré ich uspôsobily s presvedčivou silou šíriť učenie Kristovo. Apoštoli si vychovávali a vyučovali svojich žiakov, aby boli súci prevziať po nich ich úrad. Neskôr biskupi a starší k ň a zi vyučovali a vychovávali kňazský dorast. Od konca II. st. vzni kaly katechetické školy v dôležitých kresťanských centrách, ako v A lexandrii, Cézarei Palestínskej, A ntiochii a Ríme, ktoré sa zaslúžily o vzdelanie a výchovu k léru i laikov. Svätenie klerikov. Svätenie biskupov, kňazov a diakonov dialo sa od najstarších čias podľa príkladu apoštolov vkladaním rú k a m odlitbou. Od IV. st. bol obrad vysviacky do plňovaný podávaním bohoslužobných predm etov ako sym bo lov patričnej duchovnej moci. Pri posviacke biskupov m useli byť prítom ní aspoň tra ja biskupi, čo je zachovávané až dodnes. B iskup si svätil svojich klerikov podľa potreby sám. V ý ž i v a k l e r i k o v . O svoju výživu starali sa klerici jed n ak sami, jed n ak veriaci. K lerici prevádzali počestné rem es lá a obchod. Neskôr však tento spôsob výživy bol obm edzovaný a zakázaný, n ajm ä keď cirkev sm ela m ať vlastné m ajetky, k to ré slúžily výžive klerikov (benefíciá).

C e l i b á t . Kňazské bezženstvo (celibát) v prvých storo čiach nebolo klerikom uložené ako povinnosť. Ale už od n a j starších čias m nohí klerici dobrovoľne žili v celibáte, aby sa lep šie mohli venovať službe Božej a veriacim. Od začiatku IV. st. objavujú sa na Západe prvé predpisy o kňazskom bezženstve. Vo východnej časti cirkvi bol proti tom u odpor, takže tam do dnes je celibát dobrovoľný. Kňazi môžu sa tam ženiť, ale pred prijatím vyššieho svätenia (diakonátu). Biskupi boli volení aj na Východe z kňazov neženatých. Celibát bol zavedený jednak z náboženských dôvodov, je d nak z praktických príčin. Cirkev vždy hľadela na panenstvo ako na vznešenejší spôsob života. N eženatý kňaz mohol sa viac a lepšie venovať veriacim než kňaz ženatý, ktorý sa m usel starať o svoju rodinu. Vznik a rozšírenie m níšstva prispelo k zavedeniu povinného celibátu v cirkvi západnej (latinskej).

§ 11. C irkev vedie veriacich k zbožnosti a svätosti.11) C i e ľ c i r k v i . P rvotný cieľ cirkvi je viesť svojich ve riacich k zbožnosti a svätosti života. Svätosť je cieľom pozem ského života veriacich podľa slov sam otného Spasiteľa : »To je vôľa Božia, vaše posvätenie« (I. Sol. 4, 3). A inde : »Buďte do konalí, ako aj váš Otec nebeský je dokonalý« (Mat. 5, 48). Túto svoju úlohu plní cirkev K ristova slúžením sv. omše a udeľova ním sv. sviatostí. K ristus P án ustanovil sedem sviatostí, viditeľ ných to znam ení k dosiahnutiu neviditeľnej milosti, aby v nich mali veriaci zdroj posvätenia od narodenia až do smrti. Nie ktoré z nich možno p rijať iba raz v živote (krst, birm ovanie, kňazstvo), ostatné aj viackrát podľa potreby. Od najstarších dôb plnila cirkev túto svoju h lavnú úlohu, posväcovanie veriacich, udeľujúc sv. sviatosti všetkým , ktorí 11) D uchesne, L’. : O rigines du culte ch ré tie n . P aris, 1925. — Probst, F. : S ak ram e n te u. S ak ram en talien in den 3 erste n christl. J a h rh . T ü bing en, 1872. — Löschcke, G. : Jüdisches u. H eidnisches im christl. K ult. 1910.

o ne žiadali a boli ich hodní. Nielen plnila túto úlohu, ale cir kev aj b ránila tieto sviatosti proti všetkým , ktorí by boli chceli ich odstrániť alebo ich počet m eniť. Radšej s bolestným srdcom nechala cirkev odpadnúť celé národy od svojho tela, ako by bo la dovolila porušiť učenie o sv. sviatostiach. a) Obeta omše svätej. S v . o m š a s t r e d i s k o m b o h o s l u ž b y . O beta sv. omše (liturgia) bola od začiatku strediskom celej kresťanskej bohoslužby. Sv. om ša (z lat. m issio, m issa = prepustenie) bola ustanovená sam ým Ježišom K ristom pri poslednej večeri ako jediná obeta Nového zákona, v ktorej pod spôsobom chleba a vína obetuje sa sám Ježiš K ristus nekrvavým spôsobom pro stredníctvom kňaza, ktorý tieto dary z rozkazu a vôle K ristovej obetuje, prem eňuje a prijím a spolu s veriacim i. Sv. omša je tak najvýraznejším prejavom jednoty cirkvi, všetkých veriacich, klerikov i laikov. P reto cirkev žiada aj dnes, aby všetci veriaci, ktorí nie sú h aten í vážnou prekážkou, aspoň v nedeľu a zasvä tené sviatky boli prítom ní na sv. omši. Je prirodzené, že v n a j staršej dobe bola výstavba sv. omše jednoduchšia ako dnes, ale tri podstatné čiastky : obetovanie, prem enenie a prijím anie boly vždy a všade zachované pri slávení sv. obety. V ýstavba sv. omše v dnešnej podobe bola dokončená vo IV. st. v celej svojej n ád here a v bohatstve sym boliky. Od tých čias boly prevedené len m alé zmeny. D o b a s l á v e n i a s v . o m š e . V n ajstarších časoch slávili veriaci pam iatku večere Pánovej po príklade sam otného Spasiteľa večer. P red obetou sv. omše bola hostina, na ktorú bo hatší prinášali hojné dary, aby sa spolu s chudobným i o ne de lili a tak všetci sa cítili rovnakým i dietkam i Božími. Túto hosti n u volali hody lásky (agapé). N eskôr však pre vzniklé neporiad ky táto hostina bola vynechaná a sv. om ša postupne p ren e sená na ran n ú hodinu. Bol zavedený pôst pre kňaza a pre ve riacich, ktorí chceli p ristú p iť k sv. prijím aniu. Vianočná pol nočná sv. omša (utiereň) je pam iatkou na slávenie sv. omše vo večerných hodinách.

M i e s t o s l á v e n i a s v . o m š e . Zpočiatku sa veriaci schádzali k spoločným pobožnostiam v židovských synagogách, ale »lámanie chleba« (t. j. sv. omšu) konali v súkrom ných do moch; po rozchode kresťanstva so židovstvom v súkrom ných domoch alebo vo zvláštnych budovách, chrám och, kým nedošlo k prenasledovaniu kresťanov. V čase prenasledovania m useli sa kresťania sk rývať so svojou bohoslužbou v súkrom ných do moch a v katakom bách, podzem ných to chodbách kresťanských pohrebíšť, ktoré aj pohanské rím ske zákony chránily pred zne svätením a porušením . Za krvavých prenasledovaní však vnik li prenasledovatelia kresťanov aj tam , takže ani v katakom bách neboli kresťania istí. Po r. 313 m ohli si k resťan ia stavať bohoslužobné budovy, chrám y, ba sam otní panovníci venovali stavbe kresťanských chrámov veľkú pozornosť. M nohé pohanské chrám y po zániku pohanstva v Rím skej ríši boly prem enené a účelne prestavané na kresťanské chrám y. Tieto kresťanské chrám y boly stavané podľa potrieb bohoslužobných a v duchu m iestnych a časových staviteľských zvyklostí. Boly stavané čo najnádhernejšie, aby boly dôstojným i stánkam i Božími. Tým sa cirkev zaslúžila v eľ mi aj na poli staviteľstva. C irkevné staviteľské a um elecké p a m iatky p a tria aj dnes m edzi najkrajšie, lebo cirkev im venovala najväčšiu pozornosť, aby aj navonok dala najavo svoju úctu k Bohu, ktorém u tieto pam iatky m aly slúžiť. b) Sv. sviatosti. S v . k r s t . V stupnou bránou do cirkvi je sv. krst, ktorý podľa slov K ristových (Ján 3,5) hneď od začiatku bol považo vaný za n ev y h n u tn ú podm ienku p rija tia do cirkvi a základ b la ženej večnosti. V apoštolskej dobe bol udeľovaný hneď po vy znaní viery v Ježiša K rista bez prípravy. Až po sv. krste n a sledovalo vyučovanie. Už od II. st. zaviedla cirkev katechum e n át, p rípravu na p rija tie sv. krstu. K atechum eni m ali poznať hlavné pravdy kresťanského učenia a ukázať sa hodným i sv. krstu. Zpočiatku krstilo s a kdekoľvek čistou vodou. N eskôr bo ly pre krstenie stavané zvláštne budovy, baptistériá, bola k to mu zvlášť svätená krstn á voda a stanovené dni udeľovania

k rstu : Biela sobota a vigília pred Sv. Duchom. Na pam iatku toho dodnes sa v tieto dni svätí k rstn á voda. Počiatočné jedno duché obrady k rstu boly doplňované, až sa vyvinuly v dnešnú prekrásnu sym boliku sv. krstu. U deľovateľom k rstu bol biskup, z jeho poverenia kňaz alebo diakon. V nevyhnutných p ríp a doch m ohli krstiť aj laici, čo sa zachováva až dodnes. Pokrstení nosievali cez osem dní po sv. krste biele rúcho ako znak krstnej nevinnosti. P reto aj nedeľa po V eľkej noci sa volá Biela nedeľa (Dom inica in albis). H neď od začiatku sa rovnal k rstu vodou k rst krvi a krst žiadosti. K rst krvi je podstúpenie m učeníctva za K rista prv, ako by čakateľ na k rst bol mohol byť pokrstený. K rst žiadosti je túžba, pevná vôľa z lásky k Bohu všetko činiť, čo Boh k nášm u spaseniu ustanovil, teda i k rst p rijať, keby to bolo možné. Zpočiatku udeľoval sa k rst dospelým , ale aj deťom, najm ä nem ocným . Od III. st. udeľoval sa k rst deťom všeobecne. Pri krste detí km otri brali na seba záväzok sta ra ť sa o nábožensko m ravnú výchovu svojich zverencov. N iektorí katechum eni z obavy, aby nestratili krstn ú n e vinnosť, odkladali k rst až na sm rteľnú posteľ (klinici). Cirkev to neschvaľovala, ba ich trestala ; napr. k lin ik sa nesm el stať klerikom . S v i a t o s ť b i r m o v a n i a . Pokrsteným bolo udeľova né hneď sv. birm ovanie, posilnenie a utvrdenie vo viere. Obrad udeľovania spočíval, ako dodnes, v m odlitbe a vkladaní rúk biskupových na hlavu birm ovancovu a v pom azaní sv. krizm ou. Keď nek rstil biskup sám, udeľoval sv. birm ovanie až neskôr. Po udelení sv. birm ovania boli birm ovanci uvedení do shro m aždenia veriacich a prvý raz p ristúpili k sv. prijím aniu. S v ä t é p r i j í m a n i e . Sv. prijím anie líši sa od o stat ných sviatostí tým , že vo sv. p rijím aní prijím am e sam otného pôvodcu sv. sviatosti, Ježiša K rista, pod sviatostným i spôsobmi chleba a vína. Sv. prijím anie bolo udeľované veriacim ob y čaj ne pod obojím spôsobom pri každej sv. omši, ktorá bola slúžená v najstarších časoch len v nedeľu. Chorým nosili sv. prijím anie len pod spôsobom chleba a deti prijím aly len pod spôsobom ví

na. Z toho vysvitá, že cirkev od sam ého začiatku verila, že pod každým spôsobom je prítom ný celý K ristus. Z praktickozdra votných dôvodov zaviedla neskôr západná cirkev u laikov a n e celebrujúcich kňazov prijím anie len pod spôsobom chleba. U ro bila to aj preto, aby vy v rátila bludné učenie tých, ktorí k p la t nosti sv. p rijím ania žiadali bezpodm ienečne prijím anie pod obo jím spôsobom. Vo východnej cirkvi p rijím a sa dosiaľ pod obo jím spôsobom. S v i a t o s ť p o k á n i a . Ježiš K ristus poznal slabosť a krehkosť ľudskú. P reto sa postaral ustanovením sviatosti po kánia a to, aby tí, ktorí hriechom stra tia krstom nadobudnutú posväcujúcu milosť, znova ju m ohli úprim ným pokánim získať. Preto cirkevní spisovatelia nazývajú sviatosť pokánia »druhou doskou záchrany po stroskotaní« (»secunda post naufragium ta bula«). Kto sa dopustil ťažkého verejného hriechu, bol z cirkvi v y lúčený, exkom unikovaný, kým sa úprim ným pokánim nepolep šil. Len pri verejných hriechoch bolo pokánie verejné. K ajúc nik m usel sa k ajať roky, niekedy až do sm rti. Na orodovanie m učeníkov mohlo byť pokánie skrátené alebo aj odpustené. Z toho sa časom vyvinuly odpustky čiastočné alebo úplné. V niektorých cirkevných provinciách, napr. v Afrike, zašli v prísnosti pokánia tak ďaleko, že rím ski biskupi m useli proti tejto prepiatej prísnosti až zakročiť, lebo niektorí biskupi nechceli niektoré hriechy vôbec odpúšťať, n ajm ä keď hriešnik upadol opätovne do toho istého hriechu. M iernejšia prax rím ska zvíťa zila časom v celej cirkvi. Vo východnej cirkvi zakázal verejné vyznávanie hriechov carihradský patriarch a N ektarius r. 390, v západnej pápež Lev I. (440— 461). Tak sa postupne vžila všeobecne ušná spoveď, ako sa koná v cirkvi dodnes. S v i a t o s ť p o m a z a n i a n e m o c n ý c h . Podľa n a riadenia apoštola sv. Ja k u b a (5, 14) bola ťažko nem ocným k res ťanom udeľovaná sviatosť pom azania nem ocných m odlitbou a m azaním sv. olejom, ako sa to robí dodnes.

S v i a t o s ť p o s v ä t e n i a k ň a z s t v a . Tí, ktorí m a li byť vysvätení za kňazov, m useli sa ukázať hodným i tohto vznešeného postavenia. Len po splnení týchto požiadaviek mo hli byť vysvätení, aby boli dobrým i služobníkm i K ristovým i a vodcam i veriacich k Bohu. Sv. Pavol píše Titovi o podm ien kach pre kňaza a biskupa (1, 5 a nasl. ) a Tim otejovi radí, aby pri svätení kňazov bol opatrný: »Na nikoho rýchlo nevkladaj ruky« (I. Tim. 5, 22). Sviatosť manželstva. M anželstvo, tento p riro dzený sväzok m uža a ženy, ktoré židovstvo a najm ä pohanstvo tak znehodnotilo a poškvrnilo, Ježiš K ristus nielen v rátil do jeho pôvodnej dôstojnosti (Mat. 19, 4 a nasl. ), ale ho povýšil aj na sviatosť (Efez. 5,32). Od začiatku uzatvárali veriaci m anželstvá pred cirkvou, pred biskupom alebo pred ním povereným k ň a zom. Cirkev od začiatku zdôrazňovala jednotu a nerozlučnosť m anželstva. Nerozlučnosť platne uzavretého m anželstva ch rá nila cirkev aj proti m ocným panovníkom , a to aj za cenu od padu nielen panovníkov, ale aj ich národov od cirkvi (napr. H en rich VIII., anglický k ráľ; Napoleon Bonaparte). c) S via tky, pôsty a púte. S v i a t o č n é d n i . Pokiaľ trvalo spojenie m edzi k res ťanm i a židmi, navštevovali kresťania zo židovstva synagogu v sobotu. O krem toho m ali kresťania hneď od začiatku svoje vlastné náboženské shrom aždenia v nedeľu na pam iatku K ris tovho zm ŕtvychvstania. P reto aj nazvali tento deň dňom Pána (dies D om ini, D om inica). V tento deň schádzali sa k eucharistic kej obeti, zdržovali sa služobných prác a zotrvávali na m od litbách. Zo sviatkov P án a v n ajstarších časoch slávila sa V eľká noc a Letnice (Turice), ku ktorým vo IV. st. prib ú d ajú Vianoce ako pam iatka narodenia P ána (25. decem bra), sviatok N anebevstú penia P ána a sviatok O brezania Pána, Nový rok (1. januára). Vianoce a Nový rok m aly vytlačiť pohanské sviatky, ktoré p ri padaly na tieto dni.

S úctou P ána je nerozlučne už v kresťanskom staroveku spojená úcta jeho m atky P anny Márie. Svätí sa sviatok Očisťo vania P an n y Márie, Zvestovania Panne Márii, N anebevzatia panny Márie a N arodenia P anny Márie. Okrem sviatkov P ána hneď v najstarších časoch stre tá vame sa so sviatkam i mučeníkov. Tieto sviatky m aly zpočiatku miestny ráz, neskôr sa niektoré rozšírily v celej cirkvi. V n a j starších časoch slávi sa sviatok sv. P e tra a Pavla, sv. Štefana prvého m učeníka. Neskôr týchto sviatkov pribúda. P ô s t . Na hlavné sviatky P án a a neskôr aj na ostatné sviatky pripravovali sa veriaci pokánim a pôstom. N ajm ä pred Veľkou nocou a Vianocami bola doba dlhého a prísneho pôstu. Tak sa vyvinul veľký pôst pred Veľkou nocou a advent pred Vianocami. Doba trvania pôstu a spôsob pôstu neboly hneď všade jednaké. Pôst sa prispôsoboval m iestnym a dobovým zvyklostiam. P ú t e . Zvláštnej úcte kresťanov tešily sa posvätné m ie sta, predovšetkým tie, ktoré boly posvätené životom, utrpením a smrťou božského Spasiteľa, ďalej m učeníkov a iných svätých. Od najstarších čias stretávam e sa s púťam i veriacich do Palestí ny a do Ríma, k hrobom sv. apoštolov P e tra a Pavla. O krem p ú te konali veriaci po skončení prenasledovaní zbožné sprievody, procesie, na ktorých sa účastnili klerici i laici. Účastníci proce sií spievali striedavo hym ny, litánie a m odlitby.

§ 12. C irkev chráni poklad viery proti bludom . C irkevné snemy.12) Príčiny bludov. H neď od svojho začiatku musela cirkev bojovať za svoju existenciu proti pohanském u rím skem u 12) Schw ane, J. : Dogmengeschichte. M ünster, 1864. — T ix e ro n t, J . : Hist. des dogmes. P aris, 1907. — H agem ann, H. : Die röm. K irche u n d i h r Einfluss au f D is z ip lin u. Dogma in den erste n drei Ja h rh . F reiburg, 1864. — H arnack, A. : L eh rb u ch d. Dogmengesch. F reiburg, 1894—7. — Hefele : K onziliengeschichte. 1873.

štátu, proti pohanstvu a židovstvu. Ešte tvrdšie boje m usela cirkev podstúpiť už v kresťanskom staroveku pre zachovanie neporušeného učenia K ristovho pro ti tým , ktorí síce vstúpili do cirkvi, ale nechceli p rija ť kresťanskú n áu k u tak, ako ju hlásali K ristus a jeho apoštoli. Pokrstení židia chceli aj naď alej za chovávať niektoré učenia Starého zákona a židovské zvyky, n e srovnateľné s učením Nového zákona (iudaizantes). T ak isto pokrstení pohani snažili sa spojiť kresťanské učenie s nábožen ským i názorm i pohanským i (gnostici). Takto došlo k prvým bludom (herézam). O krem týchto vieroučných bludov ohrožo valy jednotu cirkvi hneď v prvých storočiach rozkoly čiže schizm y. Rozkol znam ená odlúčenie sa od cirkevného spoločen stva. Príčinou rozkolov boly otázky cirkevnej disciplíny, p re dovšetkým otázka praxe pokánia a otázka platnosti krstu, ude leného heretikom . R o z m a c h b l u d o v p o r. 3 1 3 . K rvavé prenasledo vania cirkvi pred r. 313 znemožnily, aby sa tieto bludy a roz koly rozrástly, lebo cirkev sa m usela biť o svoju holú existen ciu. Situácia sa zm enila po r. 313, keď cirkvi bola dopriata n ie len sloboda, ale cirkev sa stala postupne štátnou cirkvou. Teraz bolo tre b a základné články kresťanského učenia osvetľovať, v y kladať a brániť. Bolo treb a kresťanské učenie v y stihnúť lite rá r ne a filozoficky odôvodniť, ako to žiadal už sv. Pavol, aby naša »viera bola rozum ná« čiže odôvodnená (Rím. 12, 1). Táto chvá lyhodná snaha po vykryštalizovaní kresťanského učenia a jeho filozofickom odôvodnení priviedla však niektorých kresťanov na scestie, do bludov. S ituácia stala sa kritickou, keď si bludári vedeli získať na svoju stra n u panovníkov, ktorí ich v ich blude podporovali. V í ť a z s t v o c i r k v i n a d b l u d m i . Za týchto dog m atických a disciplinárnych sporov ukázala sa sila cirkvi a vý znam prim átu rím skych biskupov a ich neom ylnosti, keď vede li pod vedením D ucha Svätého priviesť k víťazstvu správne učenie a zam edziť vniknutie b ludu do cirkevného učenia. Roz hodnutia o týchto sporoch staly sa na všeobecných cirkevných snem och (koncily, synody), ktoré presne a jasne definovaly cir kevné učenie a odsúdily bludné náuky. U snesenia týchto sne mov nadobudly platnosť až po ich schválení pápežm i. Takýchto

všeobecných cirkevných snem ov bolo v cirkevných dejinách dosiaľ 20. N ijaká iná perióda cirkevných dejín nie je ta k bohatá na dogm atické a disciplinárne spory ako práve obdobie k resťan ského staroveku po r. 313. Rozdelenie bludov. D ogm atické čiže vieroučné bludy tohto obdobia delím e na teologické v užšom smysle, k ris tologické a antropologické čiže soteriologické. P rvé dve skupi ny dotýkajú sa viac východnej časti cirkvi a sú rázu špekula tívneho; posledná skupina dotýka sa viac západnej časti cirkvi a je rázu praktického. O dzrkadľuje sa v nich špekulatívna po vaha východniarov a praktická povaha západniarov. M ená do staly tieto bludy buď od m ena svojich pôvodcov buď od veci, ktorej sa týkaly. a) B ludy teologické. Ich p o d s t a t a . Teologické bludy týkaly sa N ajsvä tejšej Trojice, to jest vzájom ného pom eru troch božských osôb: Otca, Syna a D ucha Svätého. Pôvodcom týchto sporov o N aj svätejšej Trojici bol kňaz Á rius v egyptskej A lexandrii. Á r i u s učil, že Ježiš K ristus nie je Boh, ale len najdokona lejší tvor Boha Otca, ktorého on použil n a stvorenie ostatných tvorov. Nie je preto večný a rovnakej podstaty s Otcom. Tak poprel Á rius nielen vieru v N ajsvätejšiu Trojicu, ale aj vieru v božstvo Syna Božieho, teda základné pravdy kresťanského učenia. Árius si vedel získať priazeň cisárskeho dvora, a preto boj proti nem u bol veľm i ťažký. N ajväčším odporcom ariá n skeho bludu stal sa sv. A tanáš z váženej alexandrijskej rodiny, ktorý upozornil alexandrijského biskupa A lexandra na nebez pečenstvo Áriovho učenia. Učenie Áriovo bolo odsúdené na všeobecnej synode v Niceji (1. všeobecná) r. 325, kde bola pravá viera v Ježiša K rista vy jadrená vetou: »Verím e v Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, rov nakej podstaty s Otcom. « Aj pri tom to odsúdení šíril sa arianizm us pre priazeň ci sárskeho dvora veľm i rýchlo. Sv. A tanáš, ktorý sa stal bisk u

pom alexandrijským , m usel sa p ä ťk rát odobrať do vyhnanstva, lebo nechcel p rija ť exkom unikovaného Á ria do cirkevného spo ločenstva. Keď to m al urobiť z rozkazu cisára K onštantína ca rihradský patriarcha, stala sa m im oriadna príhoda. P atriarcha sa m odlil s veriacim i, aby Boh odvrátil toto nešťastie od cirkvi. Deň pred p rija tím do cirkvi, Á rius náhle zomrel. Toto zapôsobilo na cisára, aj na Á riových prívržencov, ktorí sa ku koncu života sv. A tanáša († 373) rozdelili na niekoľko smerov. Vo východne j časti Rím skej ríše urobil koniec arianizm u cisár Teodózius V eľ ký (379— 395), v západnej časti Rím skej ríše sa udržal arianiz mus ďalej a p rija ly ho skoro všetky germ ánske km ene. Macedónius. M acedónius, carihradský patriarcha, preniesol blud Áriov na D ucha Svätého. Učil, že Duch Svätý nie je tej istej podstaty ako Otec a Syn, ale že je iba tvorom Syna Božieho. Tento blud bol odsúdený na všeobecnej synode v Ca rihrade r. 381 a správne učenie o D uchu Svätom bolo pridané k N icejském u vyznaniu (Credo) vetou: »Veríme v Ducha S v ä tého, Pána a životodarcu, ktorý z Otca pochádza, ktorý s Otcom a S y n o m zároveň je ctený a velebený, ktorý hovoril skrze pro rokov. « Na snem e v Tolede r. 589 bolo pridané k tým to slovám eš te »Filioque«, kto rý z Otca a Syna pochádza, čím učenie kato líckej cirkvi o pom ere troch osôb v N ajsvätejšej Trojici bolo úplne vyjadrené. b) B ludy kristologické. Ich p o d s t a t a . K ristologické bludy tý k aly sa osoby Ježiša K rista a božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi K ris tovi, k torý je Boh a človek zároveň. Tieto bludy prešly trom i fázam i: nestorianizm om , m onofyzitizm om a m onoteletizm om . C irkevné učenie o jednej božskej osobe Ježiša K rista v dvoch prirodzenostiach, božskej a ľudskej, s božskou a ľudskou vôľou a činnosťou, bolo obhájené a bludy boly odsúdené na všeobec ných cirkevných synodách: na efezskej r. 431 (odsúdený bol Nestorius), chalcedónskej r. 451 (odsúdený bol m onofyzitizm us) a carihradskej III. r. 681 (odsúdený bol m onoteletizm us).

N e s t o r i u s . Pôvodcom týchto bludov bol carihradský patriarcha Nestorius. Učil, že v Ježišovi K ristovi sú d v e oso by, božská a ľudská, a že teda P an n a M ária nesm ie sa nazývať Bohorodičkou (theotokos), ale len m atkou K ristovou (Christo tokos), lebo porodila K rista len v jeh o ľ u d s k e j osobe. P roti tomu cirkev stanovila za článok viery, že v K ristovi je len jed na, a to b o ž s k á osoba, s ktorou je dokonalá ľudská prirodze nosť K ristova nerozlučne spojená, a preto sa P an n a M ária p rá vom m enuje Bohorodičkou. Obhajcom cirkevného učenia proti Nestoriovi bol predovšetkým sv. Cyril, p atriarch a alexandrijský. E u t y c h e s . O pát E utyches učil proti Nestoriovi, že v Kristovi je len jediná osoba a jediná prirodzenosť božská (mo nofyzitizmus). Podľa neho K ristus n ep rijal tak é telo, ako je n a še, ale priniesol si s neba telo a Pannou M áriou prešiel iba ako cez akýsi vodovod. Tým poprel dokonalú ľudskú prirodzenosť Kristovu. Pápež Lev I. (440— 61) vydal slávnu dogm atickú epiš tolu, v ktorej vyložil katolícke učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi K ristovi. S e r g i u s . C arihradský p atriarch a Sergius učil, že v J e žišovi K ristovi sú síce dve prirodzenosti, ale len jed n a vôľa, a to božská (m onoteletizm us) a jediná činnosť, božská. P a tria rc h a Sergius vedel si získať na svoju stra n u cisára H eraklia (610— 41), ktorý videl v učení Sergiovom dobrý spôsob získať si m onofy zitov, aby ta k dosiahol vo svojej ríši jednotu, potrebnú v boji proti Peržanom a neskôr Arabom. O bhajcom učenia o dvoch vôľach a dvoch činnostiach v K ristovi bol učený palestínsky mních sv. Sofronius, od r. 634 p a triarc h a jeruzalem ský. Otázka neomylnosti pápeža Honoria I. P atriarcha Sergius obrátil sa n a pápeža H onoria I. (625— 638), predkladajúc m u celú záležitosť ako boj o slovnú hračku, k torá však môže znova porušiť dosiahnutú jednotu. Pápež Honórius, jednostranne inform ovaný o celom spore, pochválil úsilie S er giovo o cirkevnú jednotu, spor o slová radil ponechať gram ati kom a radil, aby sa podľa viery jednoducho vyznávalo, že jeden a ten istý K ristus v dvoch prirodzenostiach pôsobil božsky a ľudsky. Tento postup pápežov nebol správny. Jeho vina spočí va v tom, že sporn é otázky náležite nevyšetril, lež oboľstený Sergiom, považoval spor za zbytočný ako slovnú hračku. Tým

to svojím postupom nepriam o podporil šírenie herézy vo v ý chodnej časti cirkvi, čomu m al hneď v zárodkoch čeliť. Nijako však nem ožno tento prípad používať ako dôkazu proti pápež skej neom ylnosti. Pápež vo viere pozitívne nezblúdil. Vo svojich listoch Sergiovi nevystupoval ako najvyšší učiteľ celej cirkvi (ex cath ed ra). Jeho listom chybujú všetky predpoklady, aby boly pokladané za učenie »ex cathedra«, to jest predbežné zasa danie všeobecnej synody, zaslanie rozhodnutia všetkým p a tri archom a m etropolitom a odvolanie sa na prim át rím skych bis kupov. c) B ludy antropologické. I c h p o d s t a t a . A ntropologické bludy týkaly sa p riro d zenej vystrojenosti prvého človeka pri jeho stvorení, jeho zm e n y po hriechu dedičnom a jeho pom eru k m ilosti Božej. Pôvodcom týchto bludov bol britský m ních P e l á g i u s , ktorý n a začiatku V. st. prišiel do Ríma. Pre svoj prísny život a vedo m osti tešil sa tam veľkej vážnosti. Učil, že člov ek sa rodí v tom stave, v akom bol stvorený Adam. H riechu dedičného niet, a preto n em luvniatka n ep o treb u jú krst, aby m ohly byť spasené. A dam uškodil svojim potom kom iba tým , že im dal zlý príklad. Tým znehodnotil vykupiteľské dielo Kristovo. P reto sa tieto bludy nazývajú aj bludy soteriologické čiže bludy o vykúpení. Učil, že človek aj po hriechu dedičnom (zlý príklad Adamov) môže z vlastných síl zachovávať celý zákon Boží, môže sa vyva rovať hriechu a byť spasený. Život a utrpenie K ristovo je nám len pomôckou, aby sm e ľahšie m ohli viesť bohum ilý život. N aj väčším obhajcom cirkevného učenia proti Pelágiovi bol sv. A u gustín. Pelágiove bludy boly odsúdené na všeobecnej cirkevnej synode v Efeze r. 431. O krem týchto hlavných bludov vzniklo v súvislosti s n i m i alebo sam ostatne viac m enších sporov rázu dogm atického, disciplinárneho alebo sm iešaného. Postupne boly aj tieto zlikvi dované. Tieto spory boly veľm i prudké a nebezpečné, ale nako niec vždy zvíťazila pravda nad bludom . V priebehu kresťanské ho staroveku cirkevné učenie sa upevnilo a vykryštalizovalo. B ludy neskorších storočí sú väčšinou iba obm enou bludov z kresťanského staroveku.

§ 13. Starokresťanská spisba. 13) R o z k a z u č i ť . Z akladateľ cirkvi Ježiš K ristus nespí sal svoje učenie. Chodil a kázal. Aj svojim apoštolom dal roz kaz, aby šli do celého sveta a hlásali jeho učenie. Preto hlavnou norm ou kresťanskej viery je živý učiteľský úrad cirkvi, tvorený biskupm i pod vedením rím skeho biskupa čiže pápeža. K n i h y P í s m a s v . Ale už apoštoli a ich žiaci z p ra k tických potrieb zachytili aspoň hlavné pravdy učenia Kristovho v knihách. Tak vznikly knihy Písm a sv. Nového zákona v počte 27. Z toho je 5 kníh historických, 21 m ravoučných a jedna kni ha prorocká. K historickým knihám p atria 4 evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš a Ján) a S kutky apoštolské (Lukáš). Hovoríme im knihy historické, lebo podávajú život a činnosť Ježiša K rista a počiatky cirkvi. K m ravoučným knihám patrí 14 listov sv. Pavla apoštola a 7 takzvaných katolíckych listov ostatných apoštolov (list sv. J a k u b a ml., 2 listy sv. Petra, 3 listy sv. Já n a a list sv. Júdu). N azývajú sa kniham i m ravoučným i, lebo po dávajú veriacim sm ernice kresťanského života. Jedinou pro rockou knihou Nového zákona je Zjavenie sv. J á n a apoštola, ktoré m al vo svojom vyhnanstve na ostrove Patm os. Vo svojom Zjavení (Apokalypsis) v taju p ln ý ch obrazoch a videniach opi suje sv. J á n budúce osudy cirkvi, jej boje a konečné víťazstvo. Cirkev p rijala tieto knihy m edzi posvätné knihy Nového zákona, napísané pod vedením D ucha Svätého. Preto tieto knihy sú po pri živom učiteľskom úrad e cirkvi (tradícii) hlavn ým p ram e ňom kresťanskej viery. A p o š t o l s k í O t c o v i a . Cirkev pripisuje veľkú úctu a vážnosť aj starokresťanským spisom okrem Písm a svätého. Najväčšiu vážnosť p rejav u je cirkev spisom tzv. Otcov apoštol ských, to jest bezprostredných žiakov sv. apoštolov, ktorí nám 13) B ardenhew er, O.: Gesch. der. altkirchl. L ite ra tu r. 1913—32. — Rauschen, G.: G rundriss d er P atrologie. 1903. P re p ra co v a n á od J. W itti ga, 1921. — T ix e ro n t, M. J.: P récis de P atrologie. P aris, 1920. — Sam sour, J.: Z áklady patrologie. 1908. — Špirko, J.: P atrologia. P ra h a , 1939. — Mannucci, U.: Istituzioni di P atrologia. Roma, 1937. — B e rtra n d , Ľ.: Svätý A ugustín . T rnava, 1943. — Sv. A ugustín: Vyznania. T rnava, 1943.

vo svojich spisoch zachovali učenie apoštolské. Sem p atrí Uče nie dvanástich apoštolov od neznám eho autora, list B arnabášov, listy sv. K lem enta Rím skeho, tretieh o nástupcu sv. P etra, listy sv. Ignáca, žiaka sv. J á n a apoštola a tretieh o biskupa v A nti ochii, list sv. P olykarpa, žiaka sv. Já n a a biskupa vo Sm yrne, spisy Papiasove, kto rý bol žiakom sv. Ján a, priateľom P olykar povým a biskupom v H ierapoli vo Frýgii, P asto r H erm ov a list k Diognétovi. A p o l o g é t i . Z vláštnu skupinu cirkevných spisovateľov v kresťanskom staroveku od II. st. tvoria tzv. apologéti, ktorí písali obrany (apologie) k resťan stv a pro ti pohanstvu a židov stvu. Vo svojich obranách ukazovali na vznešenosť kresťanstva a vzorný život kresťanov, na prázdnotu pohanstva a spreneve r u židovstva svojm u poslaniu a na nutnosť, aby židovstvo a po hanstvo dalo m iesto kresťanstvu. N ajvynikajúcejším i apologét m i boli A ristídes, sv. Ju stín , Tacián, ktorý však neskôr odpadol ku gnostikom , A ténagoras a sv. Irenej. Z ostatných spisovateľov najstaršej doby kresťanskej vo východnej cirkvi treb a pripom enúť K lem enta A lexandrijského, vynikajúceho učiteľa na kresťanskej (katechetickej) škole v A lexandrii, a jeho učeného žiaka O rigena, ktorý odišiel z A le xandrie do Cézarey, kde založil slávnu teologickú školu. O ri genes sa však odchýlil od cirkevného učenia, čo vyvolalo n e skôr veľké rozpory m edzi jeho priateľm i a odporcam i, vyrieše né potom na všeobecnej synode carihradskej II. r. 553. Veľkou učenosťou vynikol ďalej G regor Divotvorca (Thaum aturgos) a sv. Metod, biskup a m učeník. Zo západných spisovateľov písal grécky najpoprednejší žiak sv. Ireneja, H ypolit Rím sky. Z latinsky píšucich cirkevných spisovateľov na západe vynikli T ertulián, M inucius Félix, sv. C yprián a Laktancius. Všetci títo spisovatelia pôsobili v II. a III. st. po K ristu. Zlatá doba kresťanskej literatúry. Po r. 313 nastala zlatá doba rozkvetu kresťanskej lite ra tú ry a vedy vo východnej i západnej časti cirkvi. T ento rozkvet bol vyvola ný jednak praktickým i potrebam i veriacich, aby bolo sústavne sh rn u té celé kresťanské učenie, ako aj nutnosťou b rán iť učenie

kresťanské proti bludárom , ktorí sa snažili porušiť čistotu a správnosť cirkevného učenia, svedení nesprávnou filozofiou alebo falošnou snahou udržať jed n o tu cirkvi ústupkam i viero učným i alebo disciplinárnym i. C irkevných spisovateľov tohto obdobia, ktorí vynikli svätosťou života a pravovern osťou uče nia, nazvala cirkev O tcam i cirkevným i ; ktorí nad to vynikali ešte veľkou učenosťou, dostali od cirkvi názov cirkevní učitelia. N ajvynikajúcejším i obrancam i pravoverného učenia kres ťanského a cirkevným i spisovateľm i za ťažkých dogm atických bojov vo východnej časti cirkvi po r. 313 boli : sv. A tanáš, n a zývaný »otcom ortodoxie« a »stĺpom cirkvi«, od r. 328 biskup v A lexandrii († 373) ; sv. Bazil Veľký, od r. 370 biskup v Céza rei († 379) ; sv. G regor Nazianský, od r. 381 biskup carihradský († okolo r. 390) ; sv. G regor Nysský, jed en z najväčších staro kresťanských teologov († okolo r. 395) ; sv. Cyril Jeruzalem ský, biskup v Jeruzalem e († 386) ; sv. J á n Z latoústy, p atriarch a ca rihradský, najväčší rečník východnej cirkvi († vo vyhnanstve r. 407) ; sv. Epifanius, biskup v K onstancii na Cypre († 403) ; sv. Cyril A lexandrijský, od r. 412 biskup v A lexandrii († 444) ; sv. Sofronius, od r. 634 biskup v Jeruzalem e († 638). N ajznam e nitejším spisovateľom sýrskej cirkvi bol sv. Efrém , pustovník, ktorý pre svoje krásne cirkevné hym ny býva nazvaný »cytarou Ducha Svätého« († 373). Prvým vynikajúcim spisovateľom v západnej časti cirkvi v tom to období bol sv. H ilarius z P oitiers vo Francii, nazývaný »Atanášom Západu«, sprostredkovateľ m yšlienok východnej cirkvi do cirkvi západnej († 367). K nem u sa dôstojne radí sv. Ambróz, biskup v M iláne, ktorý m á veľký podiel na získaní sv. A ugustína pre katolícku cirkev, tvorca am broziánskeho spevu († 397). Veľké zásluhy si získal p ri oprave liturgie a ako sklada teľ cirkevných hym ien. N ajučenejším m edzi Otcam i západným i je sv. H ieronym , ktorý si získal veľké zásluhy prekladom Písm a sv. S tarého zákona do latin y (V ulgata) a súpisom starokresťan skej lite ra tú ry († 420). N ajväčším m edzi cirkevným i Otcam i latinským i je sv. A ugustín, ktorý prešiel bludm i svojej doby, až pevne zakotvil v kresťanskej cirkvi, biskup v africkom m este Hippo. Zom rel za obliehania m esta Hippo V andalm i r. 430. A ugustínove »V yzn a n ia « (Confessiones) p a tria medzi perly nie

len cirkevnej, ale aj svetovej lite ra tú ry . Ďalším jeho v y n ik ajú cim dielom je spis »De civitate Dei« (O m este Božom), veľkole pá filozofia dejín a obrana cirkvi. V duševnom boji A ugustíno vom m ala veľkú úlohu jeho svätá m atka M onika, ktorá horúci mi slzam i a vrúcnym i m odlitbam i prosila Boha za obrátenie svojho syna. Jej prosby Boh vyslyšal. Z A ugustína stal sa nie len katolík, kňaz, biskup, obhájca viery, ale aj svätec. Posled ným m edzi cirkevným i O tcam i západným i je sv. Izidor Sevil ský, sevilský arcibiskup († 636). Medzi jeho spism i vyniká jeho encyklopedia duchovného i svetského vedenia »Etym ologiae« o 20 knihách a »Dejiny kráľov gótskych, vandalských a s v é v skych«. V y n i k a j ú c i p á p e ž i . Z pápežov tohto obdobia vy nikli ako význam ní cirkevní Otcovia Lev V eľký (440— 461) a G regor V eľký (590— 604). Lev V eľký získal si zásluhy o zachránenie Rím a proti A tilovi r. 452 a G enserichovi r. 455. P roti m onofyzitom napísal slávnu dogm atickú epištolu, po prečítaní ktorej na všeobecnej synode v Chalcedone r. 451 zvolali shrom aždení biskupi : «Tak verím e všetci; tak verili Otcovia a apoštoli; ústam i L e v o v ým i prehovoril sv. Peter.« G regor Veľký, ktorý so sv. Ambrózom, sv. A ugustínom a sv. H ieronym om náleží k veľkým učiteľom západnej cirkvi, vyznačil sa ako veľký propagátor m níšstva na Západe. Za p á peža bol zvolený r. 590 a riadil v časoch veľm i búrlivých za sťahovania národov s neobyčajnou m údrosťou a úspechom lo dičku P etrovu až do svojej sm rti r. 604. Získal si veľké zásluhy o pokresťanenie germ ánskych km eňov a Anglicka. V yznam enal sa aj ako reform átor liturgie a cirkevného spevu. Je zaklada teľom liturgického čiže chorálového spevu, ktorý bol po ňom n a zvaný »gregoriánsky chorál«. Tento zbežný výpočet najpoprednejších starokresťanských spisovateľov ukazuje na veľm i čulý lite rá rn y a vedecký ruch v kresťanskom staroveku. Ich práca je tým úctyhodnejšia, že m nohí z nich boli vystavení tv rd ém u prenasledovaniu, dlhé roky m useli prežiť vo vyhnanstve, ale nijaké hrozby ani sľuby ich nevedely odvrátiť od h ájen ia cirkevného učenia. Im p atrí

vďaka za objasnenie kresťanského učenia a jeho obrana proti najťažším bludom v dejinách cirkvi. Ich spisy boly posbierané a vydané súborne v sbierke »Patrologia graeca« a »Patrologia latina« a sú nevyčerpateľnou studnicou pre štúdium k resťa n skej teologie. Vydal ich francúzsky kňaz Migne v r. 1844— 66.

§ 14. R eh o ľníci — noví bojovníci v službách cirkvi.14) V z n i k r e h o ľ n í c t v a . Počiatky rehoľného života sia hajú k sam otným začiatkom kresťanstva. Nemožno preto vznik rehoľného života v kresťanskej cirkvi uvádzať do súvislosti s podobnými ustanovizňam i iných náboženstiev, napr. s egypt ským kultom Serapidovým , novoplatonizm om alebo budhiz mom. K resťanské rehoľníctvo korení v kresťanskom učení o dokonalom slúžení Bohu na základe rady Kristovej (Mat. 19, 12). S v . A n t o n í n , z a k l a d a t e ľ p u s t o v n í c t v a . N aj prv bolo to bezženstvo, ktoré m nohí kresťania dobrovoľne za chovávali, aby sa mohli lepšie venovať službe Božej, modlitbe a sebazapieraniu. Títo kresťania sa nazývali askéti čiže zdržan liví. Žili zpočiatku vo svojich rodinách a líšili sa od ostatných len prísnejším životom. Za krvavých prenasledovaní mnohí kresťania uchýlili sa do púšte. Tu poznali, že život v púšti po máha dosiahnuť dokonalosť. Preto tam zostali aj po skončení prenasledovaní. Tak vznikol anachorétsky čiže pustovnícky život. K najprednejším predstaviteľom pustovníctva patrí sv. Anto nín, pustovník, priateľ sv. A tanáša († 356), a sv. Pavol z Téb († 341). Sv. P a c h o m i u s , z a k l a d a t e ľ k l á š t o r n í c t v a . V tom istom čase ako život pustovnícky začína sa aj život ce nobitský čiže kláštorný. Z akladateľom kláštorného života je sv. Pachom ius († 348), ktorý založil kláštor severne od Téb, so stavil preň »rehoľu« (regula) a tak dal pevný poriadok pre členov 14) M öhler, J. A. : Gesch. d. M önchtüm s. 1840. — H eim bucher, M. : Die O rden u. K ongregationen d. kath. K irche. P aderborn, 1907. — H a r nack, A. : Das M önchtum , seine Ideale u. seine Geschichte. 1921.

svojho kláštora. Tým bol položený základ k rehoľném u životu. R o z š í r e n i e m n í š s t v a n a V ý c h o d e . Z Egypta, kolísky m níšstva, rozšíril sa m níšsky život do P alestíny priči nením sv. Hilarióna, ktorý si shrom aždil okolo seba mnoho žiakov. O dtiaľ šíril sa m níšsky život do ostatných k ra jín vý chodných. Tieto kláštory staly sa pevnou záštitou kresťanskej viery v dobe ťažkých dogm atických bojov. M níšsky život od povedal dobre hĺbavej povahe východniarov, ktorí sa radi ve novali filozofii. M n í š s t v o n a Z á p a d e . O prenesenie m níšskeho ži vota do západnej cirkvi získal si zásluhy sv. A tanáš, kto rý p ri šiel za svojho v yhnanstva do Rím a r. 340 a priviedol so sebou aj dvoch m níchov. Šírenie m níšstva podporovali na západe sv. Ambróz, sv. H ieronym a pápež sv. G regor Veľký. Ťažké boje dogm atické, pohrom y spojené so sťahovaním národov po roz klade Rím skeho im péria, ako aj vyskytnuvšie sa neporiadky v cirkevnom živote za týchto dobových prem ien pôsobily priaz nivo na rozšírenie m níšstva. Mnohí, znechutení neustálym i sporm i a prevratm i, zanechávali verejn ý život a utiah li sa do kláštornej samoty, aby sa tam venovali úplne službe Božej a starostlivosti o spásu vlastnej duše. H lásanie m yšlienky o blízkom konci sveta podporilo vstup do kláštorov. S v . B e n e d i k t . O rganizátorom m níšstva na Západe stal sa sv. B enedikt z N urzie (480—543) tým , že vydal pravidlá pre rehoľný život. P reto sa právom nazýva patriarchom západného m níšstva. R. 529 založil kláštor v M ontecassino, ktorý sa stal kolískou benediktínskej rehole. R eform átorom benediktínskej rehole sa stal Kassiodor, ktorý založil kláštor V ivarium a od svojich m níchov nežiadal len m odlitbu a telesnú prácu, ale aj duševnú prácu. Heslom benediktínov stalo sa : »Modli sa a pra cuj!« (Ora et labora!). B enediktínska rehoľa zostala ďaleko do stredoveku vedúcou rehoľou na Západe. B enediktínske kláštory staly sa požehnaním ľudstva nielen na poli náboženskom , ale aj kultúrnom , hospodárskom a sociálnom. B enediktínski mnísi neviedli veriacich len k zbožném u životu, ale učili ich obrábať pôdu, a stavať budovy, zakladať školy a sociálne ústavy. Tým

sa nesm azateľné zapísaly nielen do cirkevných dejín Západu, ale aj do dejín k u ltú ry a civilizácie europskej. V ý z n a m m n í š s t v a . Bez benediktínskych kláštorov a bez m níchov, zanietených ohňom lásky k B ohu a n esm rteľ ným dušiam , ťažko by sm e si vedeli predstaviť pokresťanenie Europy po sťahovaní národov, k u ltú rn u a hospodársku vyspe losť jej národov. K láštory boly ohniskam i svätosti a strediska mi vedy, um enia a všestrannej osvety. Heslom m níchov bolo : »Modli sa a pracuj!« Pod vedením opáta kláštorná spoločnosť, skladajúca sa z kňazov, bratov, novicov a čeľade, žila podľa troch evanjelických rád — chudoby, čistoty a poslušnosti — a snažila sa dosiahnuť kresťanskú dokonalosť. K založeniu kláštora dostávali m nísi obyčajne neobrobenú k rajin u v lesoch. Sami ju klčovali, odvodňovali a prem ieňali na užitočnú pôdu. Kláštor predstavoval vlastne celú osadu, veľkostatok, pri kto rom boly dom y pre čeľaď, dielne pre všetky rem eslá, hospodárske dvory, stodoly, m lyny, záhrady a rybníky. U prostred toho stála rozsiahla budova vlastného kláštora s m ohutným kostolom. Počet obyvateľov dosahoval niekedy aj vyše 400 ľudí. Z n e jedného kláštora vznikly terajšie obce a m está. O zbožnom živote v kláštoroch napísal dejepisec Weiss : »Nikdy sa nevznášalo k nebu nič bohumilšieho, ako onen p o d i vuhodný m y šlie n k o v ý a živo tn ý sú zvu k tisícov mníchov, zbož ných a čistých, nadšených a Bohu verných. V š e tk y tie hlasy z pralesov i hlbokých úvalov, s horských strání, od krajov v o dopádov a od brehov lesných bystrín znely neustále, hlásajúc zvučne svoje životné šťastie. Cirkev zažila síce slávnejšie doby, ale neviem , či cirkvou k ed y vanul vrúcnejší, čistejší a bohu milší vánok ako prvotný duch mníšstva.« (W eltgeschichte III.) O krem zbožnosti boly kláštory stánkam i vedy a um enia. O staviteľskom um ení m níchov svedčia dosiaľ zachované mo num entálne budovy a chrám y. O vzdelanie sa vtedy starala iba cirkev a najm ä kláštory. P ri nich boly školy nižšieho i vyššieho druhu, ako aj odborné školy. O význam e kláštorov pre vedy a um enia napísal anglický historik M acaulay : »V dobe nevedom osti a násilia boly to ti ché kláštory, kde ľudia jem n í a prem ýšľajúci nachádzali ú to

čište, kde jeden brat mohol opisovať Vergiliovu Aeneidu, druhý hĺbať o analytike Aristotelovej; kto mal schopnosť k um eniu, mohol ozdobovať m artyrologium alebo v yrezávať kríž; kto mal chuť k prírodným náukám , mohol s k ú m a ť vlastnosti rastlín a nerastov. K eby nebolo bývalo týchto ú tu lko v vied a um ení medzi chatrčami úbohého roľníckeho ľudu a medzi hradmi spurnej šľachty, bola by sa spoločnosť ľudská skladala len z ťažného dobytka a dravých šeliem . « K láštory boly ďalej v staroveku m iestam i sociálnej a zdra votnej činnosti, lebo ani štáty ani m está sa o túto činnosť n e staraly. Boly to predovšetkým kláštory, ktoré sa staraly o ľudí, čo potrebovali pomoc. Pocestní nachádzali v kláštoroch útulok. V m nohých kláštoroch sa zachovaly dodnes účty, z ktorých vidno, koľko chudobných ktorý kláštor živil, koľkým nem oc ným pom áhali bratia, čo sa rozumeli lekárstvu, koľko sirôt sa vychovalo v kláštoroch, koľko potravín rozdaly kláštory za hladu a biedy. Verejné nemocnice, sirotínce, chorobínce a po dobné ústavy m ajú počiatok v kláštorných ústavoch.

§ 15. N áboženskom ravný život veriacich v kresťanskom staroveku. 15) Život podľa viery. Učenie evanjelia nemalo byť len teoreticky znám e a verené, ale m alo byť zachovávané v kaž dodennom praktickom živote. Toto označuje aj sv. Pavol slova mi: »Naše obcovanie je v nebesiach«. (Filip 3, 20.) Tohto sa veriaci aj držali, najm ä v prvých troch storočiach. Žili navonok práve tak ako ich spoluobyvatelia, pohani a židia, ale svojím náboženským a m ravným životom ich ďaleko p re 15) Bigelm air, A.: Die Beteiligung d er C hristen am öffentlichen L e ben in vo rk o n stan tin . Zeit. M ünchen, 1902. — Schilling, O.: Reichtum u. E igentum in der altkirchl. L ite ra tu r. F reib u rg , 1908. — W aldm ann: Die Feindesliebe in der an tik en W elt u. im C hristentum . 1902. — U hlhorn: Die ch r is tl. L ieb estätig k eit der alten K irche. 1882. — P o u rrat, P.: L a sp i ritu a lité ch r ét . des origines de l’ Église au m oyen âge. P aris, 1921. — K u rth : Les origines de la civilisation m oderne. 1898. — Tröltsch, E. Die Sziallehren d. christl. K irch en u. G ruppen. 1912.

vyšovali. V Diognetovom liste o živote prvých kresťanov čí tame: »Kresťania žijú síce v tele, ale nie podľa tela; žijú na zemi, ale ich obcovanie je v nebesiach … K onajú dobro a predsa ich trestajú ako zločincov. Odsúdení na sm rť sa radujú, že budú vzkriesení k životu … A b y som to krátko p o v e d a l: čím je duša v tele, tý m sú kresťania vo svete. « O krem spoločných bohoslužieb venovali sa kresťania aj domácim súkrom ným m odlitbám . M odlili sa ráno a večer, pred jedlom a po jedle, pred každou prácou. Často sa znam e nali znam ením kríža. V eľký apologéta T ertulián píše o tom : »Pri každom kroku, pri vchádzaní a vychádzaní, pri obliekaní, pri um ývaní, pri jedle, pred spánkom, skrátka nech robíme čo koľvek, vtláčame znam enie kríža na svoje čelo. « V z á j o m n á l á s k a . Sam i pohani dosvedčujú vzájom nú lásku kresťanov. Medzi kresťanm i nebolo núdznych, lebo bohatí radi dávali svoje m ajetky v prospech chudobných. T er tulián odpovedá pohanom , ktorí obdivovali vzájom nú lásku veriacich: »Sme bratmi aj tam, kde ide o rodinný m ajetok, kým u vás tu bratstvo pravidelne prestáva. Všetko je u nás spo ločné, len nie ženy, k ý m u vás nie je nič spoločné, iba ž e n y . « Keď sa kresťania dozvedeli, že ich b ratia v ď alekých obciach kresťanských m ajú núdzu, robili sbierky m edzi sebou a posie lali ich trpiacim bratom . Z a m e s t n a n i e . K resťania m ohli vykonávať každé poctivé zam estnanie, ktoré nebolo nebezpečenstvom pre ich vieru a m ravný život. V šatení a v obcovaní s ľuďm i boli skrom ní a úctiví. H lučným zábavám sa vyhýbali. R o d i n n ý ž i v o t . K resťanstvo malo blahodarný vplyv na rodinný život. Pozdvihlo ženu, žena prestala byť otrokyňou mužovou, stala sa jem u rovnou spoločnicou v živote. O rodin nom živote kresťanskom píše T ertulián: »Kto by vedel opísať šťastie onoho manželstva, ktoré sa uzatvára pred cirkvou, ktoré Otec potvrdzuje? A ko krásnym dvojzáprahom sú veriaci m a n želia, ktorí m ajú jednu nádej, jeden cieľ prianí, jeden spôsob života a ten istý spôsob služby. Spoločne sa modlia, spoločne pracujú, spoločne sa postia, poučujú, napom ínajú a snášajú sa navzájom. Spoločne sú v chráme a pri stole Pánovom, ako aj

spoločne žijú v súžení a v šťastnejších dňoch.« Poklesky po hanských m anželstiev nem aly p rístu p do kresťanských rodín. Sam i pohani sú n ú ten í chváliť vzorný život kresťanských rodín. Úcta k mŕtvym. Svojich m ŕtvych k resťan ia po chovávali s najväčšou úctivosťou. N espaľovali m ŕtvoly ako po hani, lebo kresťania aj v m ŕtvom tele videli bývalý chrám D u c h a Svätého, a bolo určené k tom u, aby raz slávne vstalo z m ŕtvych. P reto m ŕtvola nebola spaľovaná, ale slávnostne za zbožných obradov a m odlitieb pochovávaná. K resťania hľadeli na sm rť ako na prechod do lepšieho života, a preto nekonali pohanské náreky nad m ŕtvolou zosnulého. P re kresťanov smrť bola odpočinkom po životnom boji, preto aj nazývali pohrebné m iesta m iestam i spánku (gr. koim etér ia, lat. dorm itoria, z toho naše cintorín). Už v kresťanskom staroveku stalo sa zvykom, že v deň pohrebu a vo výročný deň sm rti konala sa za zom re tého zádušná sv. omša. Kresťanstvo vplýva na verejný život. K resťanstvo nepôsobilo len na súkrom ný život kresťanov, ale vplývalo aj na verejný život, najm ä po r. 313. K resťanstvo za čalo vplývať na štátn e zákonodarstvo a v erejn ú m ienku. Keď aj nem ohlo hneď odstrániť otroctvo, predsa aspoň zmiernilo postavenie otrokov. Aj tre sty vplyvom kresťanstva boly zm ier ňované. S odsúdencam i sa zachádzalo m iernejšie. P o k l e s h o r l i v o s t i p o r. 3 1 3 . Rok 313 nepriniesol len slobodu cirkvi a prenikanie kresťanského ducha do sú krom ného a verejného života. Táto sloboda m ala aj niektoré tônisté stránky. M nohí sa stávali kresťanm i nie z presvedčenia, ale z vypočítavosti a z rôznych ľudských ohľadov. To malo za následok úpadok pôvodnej náboženskej horlivosti a m ravné uvoľnenie. Na cirkevných snem och ozývajú sa časté s ť a ž n o s ti na pokles náboženskom ravnej horlivosti. Aj ťažké d o g m a tic k é boje nem álo prispely k tom uto úpadku. Nie m enej škodlivo pô sobily aj vpády barbarov za sťahovania národov d o kresťan ských krajín. Vyučovanie ľudu za takýchto pom erov na rážalo na ťažkosti, ba načas m uselo aj celkom prestať. Na obro

de náboženskom ravnej veľký podiel pripadol rehoľníkom , ktorí práve v tom to období dochádzajú k rozkvetu n a Východe a p re nikajú aj n a Západ, aby sa stali oporou cirkvi pri pokresťaňova ní nových národov a upevňovaní náboženskom ravného života u nich.

II. Kresťanský stredovek (600- 1517)

sťahovania

národov

reformácie.

Prehľad. K resťanský život vyvinoval sa ďalej v krajinách, kde cir kev pevne zakotvila už v kresťanskom staroveku. Cirkev získa va pôdu m edzi čerstvým i g erm ánskym i a slovanským i národmi. Tieto národy postupne prijím ajú v ý sle d k y grécko-rím skej v zd e lanosti a stávajú sa stredom záujm u cirkvi. K resťanský stredovek delí sa na tri obdobia : 1. skorý stredovek, od sťahovania národov po pápeža Gre gora VII. (600— 1073); 2. vlastný stredovek, od pápeža Gregora VII. po pápežov avignonských (1073— 1305); 3. neskorý stredovek, od pápežov avignonských po v y s tú penie Lutherovo (1305— 1517).

Skorý stredovek (6 0 0 — 1073) Cirkev

učiteľkou

a vodkyňou národov.

europských

Prehľad. Národy germánske a slovanské, ktoré zaujaly v Europe svoje dnešné sídla, vychovala cirkev do konca prvého tisícročia v kresťanskej viere a kultúre. Najväčšiu zásluhu m a jú na tom benediktínske kláštory. K resťanské východné národy daly sa strhnuť gréckou schizm ou a odlúčily sa od cirkevnej jednoty s Rím om . Ohromné škody spôsobily cirkvi výboje m oham edá nov v Ázii, A frik e a vo Španielsku. A utorita pápežov rastie nie len na vnútornom poli cirkevnom , ale aj vo verejnom živote. Založili P ápežský štát a obnovili hodnosť západorím skych ci sárov. Panovníci a kniežatá na Západe i Východe usilujú sa po upevnení svojej moci dostať aj cirkev do svojho područia, čo sa im aj podarí. Bohoslužba a cirkevná disciplína pribrala ďalšie form y. Cirkevné um enie na západe v y vin u lo sa v románsky sloh, na východe v byzantský. C irkevná veda sa pestovala hlav ne v kláštoroch a žila zo spisov svätých Otcov.

§ 1. Sťahovanie národov a zánik Rímskej ríše.16) Z á n i k R í m s k e j r í š e . Od IV. st. začína sa v Europe čulý pohyb národov, ktorém u hovorím e sťahovanie národov. Tento pohyb začali Húni, divoký kočovnícky mongolský národ, ktorí zo svojich sídel v strednej Ázii v trh li r. 375 do Ruska a svojím nárazom na východných Germánov, hlavne Gótov, uviedli do pohybu všetky národy, hraničiace s Dunajom. Ani opätovné rozdelenie rozsiahlej Rímskej ríše r. 395 pod správu dvoch cisárov, západného a východného, nemohlo už zachrá niť Rím sku ríšu od zániku. V nútorné neporiadky a nepokoje len urýchlily tento zánik. Týchto nepokojov využily čerstvé germánske km ene, aby sa v krátkom čase zmocnily všetkých krajín Západorím skej ríše. Do konca V. st. opanovaly skupiny germánskych km eňov celé územie Západorím skej ríše : V an dali Afriku, Visigóti Pyrenejský polostrov a juhozápadnú G a liu, B urgundi juhovýchodnú Galiu, F rankovia severnú Galiu, Anglovia a Sasi Britániu, A lam ani územie pri hornom Rýne a Dunaji, Ostrogóti Panóniu, takže Západorím ska ríša obm e dzovala sa koncom V. st. len na Itáliu a územie okolo Soissonu v Galii. Tým to posledným zbytkom Západorím skej ríše urobili koniec Odoakar a Chlodvik. Odoakar, veliteľ germ ánskych Skirov, sosadil posledného západorímskeho cisára Rom ula Augustula r. 476 a sám sa vyhlásil nie za cisára rímskeho, ale za italského vladára. F ranský k ráľ Chlodvik zmocnil sa r. 486 posledného kúta Západorím skej ríše v Galii, čím bol rozklad Rímskej ríše na západe dokonaný. Ríša Hunov, ktorí sa usadili v strednej Europe, zanikla po sm rti ich povestného k ráľa A tilu r. 453. Sťahovanie národov skončilo sa v Europe okolo r. 600. 16) P allm ann, R. : Gesch. der W ölkerw anderung von den G otenbe kehrung bis zum Tode A larichs. Gotha, 1863—64. — W intersheim ; Gesch. der V ölkerw anderung, p rep rac o v an é od F. D ahna. Leipzig, 1880. — Schmidt, L. : Gesch. der deutschen S täm m e bis zum A usgang der V öl kerw anderung. B erlin, 1904—1915. — S chubert, H. : S ta a t u. K irche in der arian. K önigreichen u. im Reiche Chlodwigs. M ünchen, 1912. — Zeiller, J. : Les origines ch r ét, dans les provinces D anubiennes de l’ em pire rom ain. P aris, 1918. — Dahn, F. : Die Könige der G erm anen. W ürz i g , 1861—1900.

N o v é ú l o h y c i r k v i . Sťahovanie národov spôsobilo cirkvi nesm iem e škody a postavilo ju pred nové úlohy: získať nové národy pre cirkev a byť ich učiteľkou na poli k u ltú ry d u chovnej a hm otnej, naučiť ich usadlém u a pokojam ilovném u životu. Táto úloha bola ťažká a nam áhavá. Len vypnutím vše tkých síl a obetavou prácou rehoľníkov podarilo sa cirkvi toto dielo. G erm ánske národy, ktoré sa staly pánm i krajín Západo rím skej ríše, boly totiž pohanské alebo kresťanské, ale vo forme ariánskej. Preto pôvodné katolícke obyvateľstvo väčšinou kruto prenasledovaly. Jedine Frankovia, osadení v severnej Galii, prijali hneď kresťanstvo vo form e katolíckej. Ich kráľ C hlod vik, ktorý m al za ženu katolíčku, prijal spolu s 3000 svojimi bojovníkm i krst v Rem eši od sv. biskupa R em igia r. 496 a po stupne priviedol celý svoj národ do cirkvi. Tento krok zaistil Frankom a ich panovníkom na dlhý čas vedúce miesto v Europe. Zásluhy pápežov. Za ťažkých búrok sťahovania národov starali sa o rím sky a italský ľud pápeži, lebo výcho dorím ski cisári, ktorí podľa m ena vládli nad Itáliou, krajinu chrániť nem ohli a nechceli. Pápeži m ali v celej Itálii m ajetky, ktoré dostali od bohatých veriacich; rím sky ľud sa v čase bie dy živil z pápežských sýpok. Pápežovi Levovi I. V eľkém u tre ba ďakovať za zachránenie Rím a pred vpádom Húnov, vede ných Atilom, r. 452 a Vandalov r. 455. Proti Longobardom ubránili sa r. 592 Rim ania pod vedením pápeža G regora Veľ kého. Za týchto ťažkých navštívení začína vystupovať do po predia aj svetská moc pápežov a kladú sa základy Pápežského štátu. V ý c h o d o r í m s k a r í š a . Po zániku Západorímskej ríše zachovalo sa cisárstvo na Východe so strediskom v Cari hrad e a východorím ski cisári nevzdávali sa nádeje na obnove nie ríšskej moci v západných provinciách, zabraných G erm án mi. Tento ich plán podarilo sa uskutočniť cisárom Teodorichovi a Justiniánovi I. (527— 565), ale nie natrvalo. Na rozhraní VI. a VII. st. sa Východorím ska ríša pogréčtila. Na rozdiel od sta rovekej Východorím skej ríše nazvali stredovekí dejepisci Vý chodorím sku ríšu ríšou B yzantskou podľa starovekej osady B yzantion, na m ieste ktorej založil cisár K onštantín Veľký r. 330 Nový Rím čiže C arihrad. O byvateľstvo byzantskej ríše bolo

veľmi pestré : Gréci ako vládnúci národ, Sýrovia, Arabi, Kopti, Arméni, Ilýri (Albánci), R um uni (Valasi) a neskôr aj Slovania, ktorí po vyprázdnení východnej G erm ánie germ ánskym i km eň mi nastupovali na ich m iesta zo svojej pravlasti medzi Labou, Dneprom a K arpátm i. Do polovice VII. st. zabrali Slovania celý B alkánsky polostrov, lebo B izantská ríša bola zaujatá n e ustálym i bojm i s Peržanm i a Avarm i, pod vedením ktorých musely bojovať proti Byzantskej ríši aj im podrobené slovanské kmene. Dlhoročné vyčerpávajúce boje zoslabily nakoniec ríšu Byzantskú i P erskú a pripravily pôdu ich novém u nepriateľovi, Arabom. Byzantskí cisári vládli úplne neobm edzene (despoticky) a považovali sa aj za najvyššiu hlavu cirkvi (cézaropapizmus). Cisári svolávali cirkevné snemy, ba neraz rozhodovali sami o otázkach vieroučných. Mali veľký vplyv n a voľbu biskupov, najmä carihradského biskupa. C arihradským biskupom dopo mohli k hodnosti patriarchu, ale neraz im vnútili svoju vôľu aj v cirkevných veciach. Cisár Ju stin ián dal postaviť v C arihrade n ádherný chrám Božej M údrosti (532— 38) a vydať okrem iných diel súbor rím skeho občianskeho práva, prispôsobeného kresťanském u životu (Corpus iuris civilis).

§ 2. M o h am e d v boji proti kresťan stv u .17) N o v ý n e p r i a t e ľ . Ešte sa cirkev nezotavila z ťažkých rán, ktoré jej spôsobily dogm atické boje a sťahovanie národov, keď jej povstal mocný a krvavý n ep ria te ľ v M ohamedovi a je ho učení, islame. Arabi, národ sem itskej čeľade, obývali oddávna A rabský Polostrov, stepi medzi Sýriou a E ufratom a južnú časť Mezopo támie. Delili sa na početné km ene beduínov, ktorí nepretržite 17) S prenger, A. : L eben u. L eh re des M uham m ed. Berlin, 1861—65. — Müller, A. : D er Islam im M orgen- u n d A bendland. Berlin, 1887. — Grimme, H. : M oham m ed. Mainz, 1892—1904. — Goldziher, I. : V orlesun gen über den Islam . 1925.

medzi sebou zápasili. A rabské náboženstvo obsahovalo prvky tem er všetkých ázijských náuk. V A rabsku malo svojich v y znávačov perzské náboženstvo Zarathuštrovo, náboženstvo ži dovské i kresťanské. Strediskom arabského pohanstva bola od dávna M ekka s pram eňom Zemzom a s národnou svätyňou, zvanou Kába. Správy K áby zmocnil sa v V. st. km eň K urajš a neskôr (okolo r. 600) jeden z jeho rodov, Hášimovci. M o h a m e d . Z tohto rodu pochádzal M ohamed (570— 632), tvorca nového arabského náboženstva, islamu, ktorý svo jím náboženstvom sjednotil roztrieštené arabské km ene a uvie dol ich ako dôležitého činiteľa do svetových dejín. Mohamed sa vyučil za obchodníka. P re spoľahlivosť a obratnosť prijala ho do svojich služieb bohatá vdova Chadídža a neskôr si ho vzala aj za muža. Na svojich obchodných cestách poznal Moha m ed náboženstvo židovské i kresťanské a znechutil si modlo službu svojich krajanov. Ako 40-ročný začal m ať »videnia« a »zjavenia«, ktoré ho vyzývaly, aby sa stal prorokom svojho ľudu. Od r. 611 začal vystupovať ako prorok, ale zpočiatku mu verilo len niekoľko jem u najbližších osôb. Preto roku 622 odišiel so svojim i prívržencam i z M ekky do J a th rib u (neskor šia Medína). Od tohto roku sa začína arabský letopočet (hedžra). M estu Medíne dal osobitné obecné zriadenie a jej okolie zorga nizoval ako pevný politický celok. R. 630 zmocnil sa Mohamed i Mekky, ale krátko potom zomrel (632). Mohamedovo náboženstvo. Náboženstvo Mo ham edom založené nazýva sa islam, to jest oddanosť Bohu; jeho vyznávači m ajú čestný názov m uslim, to jest veriaci. Základom m uslim stva je článok viery : »Niet boha okrem Boha; Moha m ed je posol Boží.« Zovňajšie znam enie príslušnosti k m uslim stvu je obriezka. Islam je sm iešanina kresťanstva, židovstva a arabského pohanstva. M oham ed podržal ab strak tn ý mono teizmus, zavrhol pohanský polyteizm us, ale aj kresťanskú vie ru v N ajsvätejšiu Trojicu. M ohamed neuznal vykúpenie, a pre to aj K ristus m u je iba prorokom ako A brahám a Mojžiš, nad ktorým i stojí M ohamed ako najvyšší prorok Boží. P rija l vieru v dobrých a zlých anjelov. Podržal učenie o súdnom dni a vzkriesení z m ŕtvych, ale jeho predstavy o nebi a pekle sú hrubo smyselné, podobne ako urobil sm yselnosti m noho ústup

kov aj v pozemskom živote. Ď alším rysom jeho učenia je fa ta lizmus, nezm eniteľné predurčenie ľudského osudu. M ohamedova m ravouka stojí hlboko pod úrovňou k resťan skej m ravouky, hoci m á aj niektoré chvályhodné prvky. Tak žiada veľkú striedm osť, určitú m ravnosť vo vonkajšom styku, hlboký náboženský sm ysel a pohostinnosť. Nepozná lásky k ne priateľovi, ba boj proti nepriateľom islam u vyhlásil M ohamed za povinnosť a čnosť, sľubujúc padlým v boji za islam najväčšiu nebeskú, pravda sm yselnú blaženosť. Tým to hovel bojovnej náklonnosti arabských beduínov, ich túhe po koristi a lúpeži. Tým sa dajú vysvetliť veľké úspechy m oham edánov v boji o rozšírenie islamu. Svojim prívržencom dovolil mnohoženstvo, aby tak hovel ich smyselnosti. M ohamed zaviedol aj určitý druh m níšstva. Askéza týchto mníchov, dervišov, je však iba m echanickoakrobatická (tanec, spev). M ohamed zakázal svojim prívržencom požívať víno, bravčové mäso, mäso zadusených zvierat, hazardné hry, ú žeru a zakázal aj veštenie. Náboženský život moslemínov spočíva v modlení s polohou smerom k Mekke, v liturgickom um ývaní, v pôste v mesiaci Ramadan, čítaní Koránu, dávaní alm užny a putovaní do Mekky. Svätou knihou islam u je K orán (učenie), záznam údajných zjavení M ohamedových v 114 kapitolách čiže surách (hlava). V K oráne je mnoho nesrovnalostí a protirečení. D ruhý hlavný prameň islam u je Sunna, tradícia čiže ústne podanie o výro koch a skutkoch M ohamedových, dosvedčených prvým i trom i kalifmi. S u nnu uznáva len časť moslemínov, Sunniti, zatiaľ čo Šiiti S unnu zavrhujú a uznávajú len Korán. Ústava, ktorú M ohamed dal svojim prívržencom , je prísne teokratická, ako u židov : M ohamed a jeho nástupca kalif je ako zástupca Boha n a zemi neobm edzeným duchovným i svet ským panovníkom . Všetci veriaci sú zaviazaní k úplnej posluš nosti k svojim predstaveným . Na tom sa zakladal absolutizm us Mohamedov a jeho nástupcov. V ý b o j e m o h a m e d á n o v . Zpočiatku bol islam n á rodným náboženstvom arabským , neskôr však dostal univerzál nejší ráz. Islam dal sa na krvavý výboj do okolitých krajín.

O dtrhoval jed n u provinciu za druhou z Byzantskej ríše. Za n e celých 100 rokov svojho trv a n ia zm ocnili sa m oham edáni Sý rie, Palestíny, Perzie, Egypta, Severnej A friky a Španielska. Ďalší postup islam u do E uropy zarazil franský panovník Karol M artel porážkou m oham edánov p ri Poitiers r. 732. A rabi boli zatlačení zpät za P yren ejsk é horstvo a západná E u ropa bola zachránená od panstva islam u. P redsa však zakotvila moc isla m u na pobrežných m iestach Stredozem ného mora, najm ä na Sicílii (na dve storočia). M oham edáni nikde n e trp e li kríže a so chy a zakázali zvoniť a stavať kostoly. Po dobrom i zlom potlá čali všade kresťanstvo. V severnej A frike a v niektorých k ra ji nách prednej Ázie vyhubili kresťanstvo úpln e a n a dlhé storo čia. Okrem toho poškodil islam cirkev tým , že podporoval h e re tikov, nestoriánov a m onofyzitov n a Východe, zatiaľ čo pravo verných kresťanov k ru to prenasledoval. V IX. st. n a sta l rýchly úpadok Arabskej ríše. Jednotliví m iestodržitelia využívali n á rodnostných a náboženských sporov a zakladali si sam ostatné panstvá. Šíriteľm i islam u staly sa iné štáty, najm ä pozdejšie Seldžukovia a osm anskí Turci. Z á s l u h y i s l a m u . P ri škodách, ktoré islam spôsobil cirkvi, tre b a spom enúť aj jeho zásluhy o to, že m noho ázijských a afrických národov, žijúcich v pohanskej modloslužbe, pri viedol od polyteizm u k uctievaniu jedného Boha. O krem toho zaslúžil sa islam v dobe svojho rozkvetu o lite ra tú ru , vedu a um enie (arabské umenie).

§ 3. Sv. Bonifác, organizátor cirkvi v N em eck u .18) F r a n s k á r í š a . Medzi všetkým i germ ánskym i štátmi, ktoré vznikly po skončení sťahovania národov na územ í Zápa dorím skej ríše, nadobudla v europských dejinách najväčšieho význam u F ranská ríša. Spoločným m enom Frankov rozumely sa germ ánske km ene, ktoré v prvej polovici V. st. osídlily spu 18) Buss, F. J. : W indfrid-B onifacius, 1880. — K u hlm ann : D er Hl. Bonifacius, 1895. — P fa h le r : D er Hl. B onifacius u. seine Zeit, 1880. — K u rth : S aint B oniface. P aris, 1910. — S chnürer, G. : Bonifacius. Mainz, 1909.

stošené k raje n a dolnom R ýne a v najsevernejšej časti Galie. Z týchto km eňov nadobudol prevahy najm ä km eň sálskych Frankov pričinením svojho k ráľa Chlodvíka z rodu M eroveov cov, ktorý so svojou družinou p rija l k rst n a Vianoce 496 v Re meši, neskoršom korunovačnom m este francúzskych kráľov. Chlodvík († 511) a jeho nástupci podm aňovali si ostatné ger mánske km ene, takže v VI. st. F ranská ríša siahala od B iskaj ského a Lyonského zálivu až po Šum avu. Sťahovanie národov urobilo väčšinou koniec cirkevnej or ganizácii a kresťanském u životu v Europe. Najlepšie bola n a tom cirkev v Galii, kde Frankovia prijali katolícke kresťanstvo a jeho šírenie podporovali. Už v VIII. st. bolo v Galii 12 arcibis kupstiev, ako to bolo za rím skeho cisárstva. Úlohou cirkvi bolo priviesť germ ánske km ene do svojho lona. Najviac sa o to za slúžili západní mnísi, n a jm ä írski a britskí, ktorí už od VI. st. prichádzali medzi germ ánske km ene rozsiahlej F ranskej ríše ako misionári. P ri všetkej ich horlivosti, korunovanej väčšinou mučeníckou sm rťou, udržovaly sa medzi germ ánskym i km eňm i zbytky modloslužby, ba celé krajin y zostávaly oddané pohan stvu. P r e d c h o d c o v i a sv. B o n i f á c a . Z írsko-škót skych m isionárov pôsobili medzi germ ánskym i km eňm i sv. Ko lumbán († 615), sv. Gallus, zakladateľ kláštora v St. Gallen, sv. Fridolín a sv. K ilián († 689). Na rozhraní VI. a VII. st. pôsobili pod vedením sv. biskupa R uperta († okolo 710) z Vorm su a sv. Emeráma z Poitiers franskí m isionári v nem eckých krajinách po Rezno a Soľnohrad. Trvalejšie úspechy m ali anglosaskí be nediktínski misionári, ktorí hlásali evanjelium od r. 690 pod vedením sv. biskupov W illibrorda († 739) a S uitberta († 713) u Frízov a ich susedných km eňov v Porurí. S v . B o n i f á c . V šetkých týchto m isionárov svojou čin nosťou prevýšil sv. Bonifác, ktorý dal nem eckej cirkvi pevnú cirkevnú organizáciu, usilovne pracoval na odstránení zbytkov pohanstva a upevnil spojenie nem eckej cirkvi s Rímom. P re tieto zásluhy o upevnenie kresťanstva v Nem ecku dostal sv. Bonifác právom titu l «apoštola Nemcov«.

U t u ž e n i e s v ä z k o v s R í m o m . Sv. Bonifác, pô vodne W infrith, pochádzal zo vznešeného anglosaského rodu z juhozápadného Anglicka. Narodil sa asi r. 675. V stúpil do be nediktínskej rehole a ako 30-ročný bol vysvätený za kňaza. Vo veku asi 43 rokov putoval do Rím a a prosil pápeža, aby mu prikázal, kam m á ísť za misionára. Pápež ho poslal do Nemecka. Sv. Bonifác úspešne kázal v D urínsku, Hessensku a vo Frízsku. Pápež Gregor II. (715—31) ho znova povolal do Rím a a vysvä til ho za biskupa. Pápež Gregor III. (731—41) vym enoval ho r. 732 za arcibiskupa a r. 738 za apoštolského legáta s plnou mocou, aby nem ecké k rajin y rozdelil n a diecézy a ustanovil podľa potreby nových biskupov. Tým sa začala organizátorská činnosť sv. Bonifáca. K dosavádnym piatim biskupstvám , ktoré vznikly okolo r. 700, pridal sv. Bonifác nové štyri. Za svoje sídlo vyvolil si sv. Bonifác Mohuč (M ainz). Sv. Bonifác nestaral sa len o úp rav u vonkajšej cirkevnej organizácie, ale usiloval sa aj o prehĺbenie náboženského života v jednotlivých obciach a o odstránenie posledných zbytkov pohanských zvykov. O toto sa staral hlavne na početných cir kevných synodách, z ktorých prvá bola r. 742. Početné bene diktínske kláštory, ktoré sv. Bonifác založil, staly sa strediskom náboženskokultúrneho života. N ajvýznam nejším z týchto klá štorov bol kláštor vo Fulde (južne od Kasselu), kde bola aj sláv n a škola. Muč e n í c k a s m r ť . Na sklonku svojho života zatúžil sv. Bonifác znova po m isijnej činnosti. Odobral sa medzi po hanských Frízov, kde 5. júna 754 u trp el pri Dokkum e m uče nícku sm rť spolu so svojím sprievodom. Keď čakal na n ov opo krstených, aby im udelil sv. birm ovanie, prepadli ho i s druži nou pohanskí Frízi a usm rtili. Podľa priania sv. Bonifáca boly jeho telesné pozostatky pochované v jeho najm ilšom kláštore vo Fulde. Z Nem ecka šírilo sa kresťanstvo k ostatným severským n á rodom, do Dánska, Švédska, Nórska, na Island a do Grónska, v ktorých k rajinách zakotvilo kresťanstvo pevne v X. a XI. st. Okolo r. 1200 ujalo sa kresťanstvo v Livonsku, Estonsku a K u r sku. Ešte neskôr preniklo kresťanstvo do Litvy.

§ 4. Spolupráca cirkvi a štátu. Pápež Lev III. a cisár Karol V eľký.19) Spolupráca cirkvi a štátu. Svojou m isíjnou a k u ltúrnou činnosťou m edzi germ ánskym i národm i získala si cirkev veľké zásluhy o upevnenie rozsiahlej F ranskej ríše. K ňa zi a m nísi neúnavne kázali a učili ľud nielen kresťanskej viere, ale aj počiatkom vied a um ení, orbe a rem eslám . O dvykali ho od pohanských a b arbarských m ravov, ako sú súboj, lúpež, k rv ná pom sta a otroctvo. T ak vychovala cirkev časom z nevzdela ných divochov pokojné a vzdelané národy. Bez cirkvi a najm ä bez kláštorov bola by E uropa po sťahovaní národov zostala púšťou. F ranskí králi cenili si služby cirkvi a podporovali ju v jej nam áhavej práci. Z tejto vznešenej spolupráce vyvi nulo sa vzájom né priateľstvo m edzi cirkevnou a svetskou vrchno sťou. Navonok prejavilo sa toto priateľstvo vytvorením cirkev ného štátu a obnovením cisárskej hodnosti franských kráľov. Založenie Pápežského štátu. Rím ski pápeži už v kresťanskom staroveku vlastnili rozsiahle m ajetky v Itá lii. Za sťahovania národov boli ochráncam i nielen Ríma, ale aj Itálie. Rím sky a italský ľud uznával ich za svojich vodcov, keď sa darm o dovolával pomoci východorím skych cisárov, kto rí mu nechceli alebo nem ohli pomôcť. V VIII. st. ohrožovali R ím a Itáliu Longobardi, osadení vtedy v dnešnej Lom bardii. Pápeži dovolávali sa m enom rím skeho ľudu pomoci u byzantských cisárov, ktorým dosiaľ rím ske územ ie patrilo. Keď sa im tejto pomoci nedostalo, h ľadali pápeži pomoc u franských kráľov. Skutočným vládcom vo F ranskej ríši p ri bezm ocných kráľoch z M erovejského rodu bol P ipin K rátk y (741— 68). Ten sa dva krát vypravil pápežovi na pomoc a prem ohol Longobardov. Za túto ochotu uznal pápež Š tefan III. (752— 57) P ipina K rá tk e ho za kráľa franského a pom azal ho r. 754 v St. Denis spolu s je ho synmi K arolom a K arlom anom , za franských kráľov a dal im 19) S chnürer, G. : Die E ntstehung des K irchenstaates. Köln, 1894. — aLmprecht : Die röm. F ra g e von K önig P ip in bis auf König L udw ig d. Fr. Leipzig, 1899. — K e tte re r : K arl d. Grosse u. die Kirche. M ünchen, 1898. — D uchesne : Les prem iers tem ps de I’ É ta t P ontifical. P aris, 1912.

titu l patrícia rím skeho, t. j. zástupcu rím skeho cisára. Potom r. 756 odovzdal Pipin K rá tk y pápežovi Rím a iných 20 m iest s okolím do plnej správy ako »dedičstvo sv. Petra« (»P atrim onium sancti P etri«). Tak vznikol v strednej Itálii nový štá t — Pápežský čiže cirkevný štát — , ktorého hlavným m estom bol Rím a panov níkom pápež. Cirkvi to bolo n a prospech, lebo pápež bol takto úplne nezávislý od svetskej moci a mohol slobodne rozhodovať o cirkevných záležitostiach. Neskoršími darm i a odkazmi Pápež ský štá t značne vzrástol. O b n o v e n i e Z á p a d n é h o c i s á r s t v a . Svorná spo lupráca cirkvi a franských kráľov vyvrcholila obnovením cisár skej hodnosti na Západe a korunovaním kráľa K arola Veľkého za cisára rím skeho. Stalo sa ta k na Vianoce r. 800 pri návšteve K arola Veľkého v Ríme, keď pápež Lev III. (795— 816) vložil Karolovi n a hlavu diadém a pozdravil ho ako rím skeho cisára za trojnásobného volania rím skeho ľudu : »Carolo piisimo A u gusto a Deo coronato, m agno et pacifico im peratori, vita et vic toria.« (»Karolovi, zbožném u cisárovi, od Boha korunovaném u, v e ľk é m u a pokojném u vladárovi, život a víťazstvo.«) Tým sa splnila všestranná túžba po obnovení bývalého Rímskeho ci sárstva a kresťanské štá ty nových národov v západnej Europe dostaly v cisárovi svoju najvyššiu hlavu. Význam svornej spolupráce. Obnovenie Zá padorím skeho cisárstva, ktorým dôstojnosť Východorímskych cisárov zostala nedotknutá, bolo činom ďalekosiahleho význa mu. Západorím sky cisár stal sa na Západe najvyššou hlavou kresťanských kniežat vo veciach svetských. Mal chrániť práva, m ajetok a slobodu cirkvi a sta ra ť sa o jej rozšírenie. Pápež zo stal hlavou kresťanstva vo veciach duchovných. Cisár potvrdzo val pápežskú voľbu a pápež korunoval cisárov. Cisár považoval cisársku hodnosť za d ar z m ilosti Božej ; odtiaľ aj slová v jeho titule »Dei gratia« (z m ilosti Božej). Cisárska dôstojnosť prešla neskôr na nem eckých kráľov. Úzke spojenie, ktoré nastalo takto m edzi obidvoma n a j vyššími zástupcam i kresťanstva, pápežom a cisárom, bolo zá kladom stredovekého univerzalizm u. V ytvorila sa n a západe veľká rodina kresťanských štátov, na čele ktorej stál pápež ako najvyššia duchovná hlava a cisár ako najvyššia svetská

hlava. Pápežstvo a cisárstvo boly v istom smysle pántovým i bod mi, okolo ktorých sa z väčšej časti pohybovaly dejiny Západu. K a r o l V e ľ k ý (800— 814) plnil svedomite svoje po vinnosti vladárske i svoje povinnosti voči cirkvi. Svojou po žehnanou činnosťou získal si veľké zásluhy o cirkev na Západe. Zakladal nové biskupstvá a kláštory, kostoly a školy. Svolával biskupov n a snemy, sta ra l sa o vzdelanie kňazstva, ako aj o po vznesenie liturgie a cirkevného spevu. V ýdatne podporoval m i sie a činnosť cirkvi v k rajin ách podliehajúcich jeho moci. Bohu žiaľ však, počínal si aj v duchovných záležitostiach väčšinou ako pán a vo svojej horlivosti o rozšírenie cirkvi a súčasne aj franského panstva nedbal často n a príkazy evanjelia. N ajm ä kruto postupoval proti pohanským Sasom v severnom Nem ec ku, ktorých násilným spôsobom pomocou vojenských výprav, masovým vraždením a presídľovaním za 30 rokov donútil p rija ť kresťanstvo a založil tam nových 6 biskupstiev. Staral sa o vzde lanie svojich poddaných, podporoval vedy a um enia (karolín ska renesancia). Cirkev uznáva jeho veľké zásluhy, ale za svät ca ho neuznáva pre chyby jeho súkrom ného života a vojenské násilnosti. Svojim i výbojm i rozšíril K a r o l Veľký svoju moc skoro na všetky k rajin y latinskej vzdelanosti. Zom rel r. 814 a pochovaný bol v chrám e P anny M árie v Cáchach (A achen). Vznešená postava K arola Veľkého, obnoviteľa Z ápadorím skeho cisárstva, ostala nezabudnuteľnou všetkým nasledujúcim vekom. Jeho dielo, spojujúce v jediný celok ríšu veľkého roz sahu, nem alo síce dlhého trv an ia a jeho rozklad sa začal už za jeho vnukov, ale v jednotlivých svojich čiastkach stalo sa zá kladom, z ktorého v yrástla stredoveká E u ropa. R o z d e l e n i e K a r o l o v e j r í š e . Sm luvou vo V er dune r. 843 rozdelili si vnukovia po dlhých sporoch veľkú K a rolovu ríšu na niekoľko sam ostatných častí. Najväčšie z nich bolo kráľovstvo Západofranské a Východofranské. Tie sa staly základmi neskorších štátnych a národných oblastí francúzskej a nemeckej. Tým bola nielen jednota, ale aj sila ríše podkopaná. Nakoniec najm ladší syn Ludvika Nemca (850— 75) K arol III. Tlstý (881— 87), posledný cisár z rodu Karolovcov, bol r. 887 sosadený s cisárskeho tró n u a tým n astal úpadok Nemeckej

ríše a cisárskej moci. Tento úpadok trv al až do X. storočia. Ob noviteľom cisárskej hodnosti bol Oto I. Veľký (936— 973) zo sasského rodu, ktorý r. 962 prijal cisársku korunu. Č i e r n e s t o r o č i e . Boje medzi Karolovcam i a úpadok cisárskej moci neblaho vplývaly aj na cirkevné pom ery, najm ä v Itálii a v Ríme, kde bohaté šľachtické rody usilovaly sa zmoc niť vplyvu na pápežskú voľbu a dostať na pápežský stolec svo jich príbuzných alebo prívržencov. Tak boli v X. st. cirkvi n a nú ten í niekoľkí neschopní a nehodní pápeži, čo malo veľm i n e blahý vplyv na vnútorné cirkevné pom ery. Preto sa X. st. n a zýva aj »čiernym storočím« v dejinách cirkvi. Na týchto pom e roch však nenesie vinu cirkev, ale násilníctvo svetských p a novníkov, ktorí sledovali svoje osobné a politické ciele a n a n u covali cirkvi nehodných pápežov a biskupov. » P á p e ž k a « J o h a n n a . N a žalostné pom ery v cirkvi ukazuje aj rozprávka, dnes z av rh n u tá nielen cirkevným i, ale aj cirkvi nepriateľským i dejepiscam i, o pápežke Johane, ktorá vraj bola pápežom po pápežovi Levovi IV. (847— 855) vyše dvoch rokov. Vrstovníci však nič nevedia o tejto »pápežke«. Rozprávka vzni kla až v XIII. st. a radi sa jej dovolávali nepriatelia cirkvi a p á pežstva. Historické pram ene vyvracajú jej nesmyselnosť. C ari hradskí patriarchovia, a najm ä p atriarcha Fotius, úhlavný n e p riateľ rím skych biskupov, by si nebol odpustil tento argum ent v boji proti pápežom. Pápež Lev IV. zomrel dňa 17. jú la 855 a hneď bol zvolený za pápeža B enedikt III. (855— 858). Rem eš ský arcibiskup H inkm ar poslal svojho posla do Rím a k pápe žovi Levovi IV. Tento sa však na ceste dozvedel o sm rti pápe žovej a po svojom príchode do Rím a našiel už pápeža Benedikta III. P am ätná m inca na pam iatku voľby pápeža B enedikta III. m á na jednej strane obraz pápežov a na druhej obraz a nápis cisára L otara I. Tento však zomrel 28. sept. 855. Teda Benedikt III. m usel byť pápežom už pred tým to dňom. K láštor v Korbeji m á diplom, vystavený pápežom Benediktom III. dňa 7. okt. 855. Tieto holé fakty vyvracajú nesm yselnosť celej rozprávky o pá pežke Johane. Od konca X. st. za prispenia nem eckých panovníkov dostali sa na pápežský stolec m nohí vynikajúci pápeži — viacerí ne m eckého pôvodu (Gregor V. (996— 999) bol prvý pápež nem ec

kého pôvodu) — ktorí s úspechom pracovali na obrode cirkev ného života.

§ 5. V ýchodná cirkev trh á spojenie s R ím om . 20) K ým na Západe získavala cirkev usilovnou činnosťou m i sionárov a podporou franských panovníkov nové národy pre Krista, utrpela na Východe ťažké straty. Príčiny rozkolu. Príčiny odklonu východnej cir kvi a jej konečného rozchodu s cirkvou západnou siahajú hlbo ko do kresťanského staroveku a sú rázu kultúrneho a cirkevno- politického. K príčinám rázu kultúrneho náleží rozdielnosť reči a národného ch arakteru rím skeho a gréckeho. Rim anov charak terizovala vážnosť, húževnatosť a praktický duch, G rékov akási ľahkomyseľnosť, sklon k špekulatívnem u bádaniu a láska k in dividuálnej slobode. Východ sa honosil m nohým i kresťanským i obcami, založenými apoštolmi, na východe boly konané všetky všeobecné synody v kresťanskom staroveku a Východ viedol aj v teologickom bádaní. Zpočiatku vedela kresťanská láska tieto rozdiely vyrovnávať. Vo IV. st. však nastal obrat. P re n e sením cisárskeho sídla z Rím a do C arihradu povstalo na Výcho de nové stredisko politické i cirkevné. N ajm ä po zániku Z ápa dorímskej ríše dom nievali sa carihradskí biskupi mylne, že stre disko cirkvi musí by ť tam , kde je sídlo cisárske. Východorímski cisári ich v týchto snahách podporovali. Tak sa začaly prvé ne dorozumenia medzi Rímom a Carihradom. Neblahým činiteľom odcudzenia východnej cirkvi R ím u bola stránka politická. V ý chodorímski cisári ťažko niesli založenie Pápežského štátu r. 756 a obnovenie Západného cisárstva r. 800. Vzájom ná nedô vera, odcudzenie a odpor dostaly tým nový podnet a rástly na Východe tým viac, čím viac m ohutnelo Západné cisárstvo a úžily sa hranice Východnej ríše. 20) B réhier: L a querelle des im ages (V III-e — IX -e siécles). Paris, 1904. — M aim bourg: H ist. du schisme des G recs. P aris, 1677. — H erg en röther: P hotius von K onst. Regensburg, 1876—9. — P ichler: Gesch. der kirch. T rennung zw ischen O rient u. Occident. M ünchen, 1864. — D u ch esn e: Églises séparées. P aris, 1905. — Norden, W.; Das P ap stu m u. Byzanz. Berlin, 1903. — R u in a u t: Le schisme de Photius. P aris, 1910. — Sam sour v Č as. kat. duch., r. 1907, str. 237 a nasl.: P říčin y rozkolu mezi cirkví východní a západní.

Tento odklon východnej cirkvi prešiel cez boj proti úcte obrazov, dočasnú roztržku Fotiovu, až sa skončil v definitívnom rozkole východnom v XI. st. za M ichala Caerularia. B o j p r o t i o b r a z o m . Byzantský cisár Lev Sýrsky (717— 741), ktorý sa vyšvihol z obyčajného vojaka na cisársky trón, bol vynikajúci vojvodca a štátnik. V duchu byzantských cisárov (cézaropapizmus) považoval sa aj za najvyššiu hlavu cirkvi vo svojej ríši. Dom nieval sa, že prílišná zbožnosť ľudu škodí hospodárskej a vojenskej zdatnosti ríše. N ajm ä úcta ob razov bola v Byzantskej ríši veľm i rozšírená. Cisár si dal naho voriť, že m oham edáni a židia odm ietajú prija ť kresťanstvo p re to, že sa veriaci k laň a jú obrazom svätých. Sám pozoroval medzi prostým ľudom niektoré prepiatosti v uctievaní obrazov a sôch. P reto nariadil posvätné obrazy a sochy odstrániť a zničiť. Nie ktorí biskupi stali sa ochotným i vykonávateľm i jeho rozkazu. Čiastka duchovenstva sa podriadila cisárskem u rozkazu, ale staručký p atriarcha carihradský G erm anus a najväčší teolog tej doby, sv. J á n Damašský, zmužile sa postavili cisárovi na od por. Najviac sa úcty obrazov zastávali mnísi. Ľ ud sa rozdelil na dve stran y a cisárske vojsko plnilo rozkaz cisárov. Spory o uctievanie obrazov prem enily sa v krvavé boje a trv a ly s prestávkam i vyše 100 rokov. Mnoho kňazov a v eria cich, m níchov a kláštorných sestier bolo stýrané a mučené, iní boli vyhnaní z krajiny. K láštory boly drancované a rúcané. B arbarsky bolo zničené veľké množstvo posvätných obrazov a mozaík, medzi nim i i vzácne um elecké diela. Pápeži protes tovali proti obrazoborectvu a m iešaniu sa cisára do vieroučných otázok. Sporom zaoberaly sa aj niektoré synody, až konečne r. 842 bola stará katolícka náuka o úcte obrazov definitívne schválená a úcta obrazov vo východnej ríši obnovená. Na p a m iatku víťazstva úcty obrazov bol zavedený vo východnej cir kvi sviatok »ortodoxie« čiže pravovernosti, ktorý sa sv ätiev a l v p rv ú pôstnu nedeľu. R o z k o l F o t i o v . K rátko po skončení obrazoboreckého boja vypukol v byzantskej cirkvi nový spor, ktorý m al za n á sledok dočasný rozkol, schizm u východnej cirkvi. Je h o pôvod com bol Fotius, muž skvelého nadania a veľkej učenosti, ale nie menšej ctižiadostivosti.

V 2. polovici IX. st. sosadila byzantská vláda carihradského patriarchu Ignáca, m uža zbožného a učeného, lebo odoprel dať prijím anie zvrhlém u Bardasovi, strýcovi cisára M ichala III. (842— 67), oddaném u pitiu. B ardas si zaum ienil vypom stiť sa za to Ignácovi. Bezdôvodne obžaloval Ignáca zo spoluúčasti na spiknutí proti cisárovi. Ignác bol sosadený a poslaný do v y h n a n stva. Na jeho miesto bol dosadený laik Fotius, rýchle — proti predpisom — vysvätený za biskupa. K eď sa pápež M ikuláš I. (858— 67) dozvedel o bezpráví, spáchanom na statočnom p a tria r chovi Ignácovi, odoprel potvrdiť Fotia za patriarchu. P reto Fo tius začal popierať p rim át rím skych biskupov (hoci sám pred tým prosil od pápeža svoje potvrdenie za patriarchu), lebo vraj prenesením cisárskeho sídla do C arihradu prešla aj hodnosť rímskeho biskupa na biskupa carihradského. Okrem toho vy čítal západnej cirkvi, že vložila do vyznania viery slovo »Fi lioque«, že dovoľuje požívanie m liečnych pokrm ov v pôste, že káže sa postiť aj v sobotu a že zaviedla povinný celibát pre kňazov, že neuznáva platnosť birm ovania, udeleného jedno duchým kňazom atď. Ba Fotius zašiel ta k ďaleko, ž e spolu s ostatným i východným i patriarcham i vyobcoval pápeža z cirkvi. Roztržka, vyvolaná Fotiom, bola urovnaná na 8. vše obecnom cirkevnom snem e v C arihrade r. 869. P atriarcha Ignác vrátil sa na svoje m iesto a Fotius bol z cirkvi vyobcova ný. P rim át rím skych pápežov nad biskupm i celého sveta bol znova uznaný. Rozkol Cerulariov. V XI. st. obnovil Fotiove nám ietky proti západnej cirkvi carihradský p atriarcha Michal Cerularius, veľký n epriateľ západu. Dal pozatvárať kostoly a kláštory latinských kňazov a m níchov v Carihrade, vyčítal západnej cirkvi, že pri omši sv. užíva nekvasený chlieb atď. Pápež Lev IX. (1049— 54) pokúsil sa znova o urovnanie sporu. Poslal do C arihradu vyslancov, ktorých cisár p rija l vľúdne, ale patriarcha chladne. Keď p atriarcha odmietol s nim i vy jed n á vať, položili pápežskí vyslanci dňa 16. jú la 1054 n a hlavný oltár v Chrám e Božej M údrosti exkom unikačnú bulu proti patriarchovi Cerulariovi a jeho prívržencom a opustili C ari hrad. P atria rc h a sa ani potom nepoddal, ba získal na svoju stranu aj ostatných východných biskupov. Tým bol dovŕše

ný rozkol medzi východnou a západnou cirkvou. Na rozdiel od západných katolíkov si východní kresťania hovoria »pravo slávni«. K východném u rozkolu pridaly sa časom aj m nohé iné národy, najm ä veľký ruský národ. Cirkev vynakladá všetko úsilie, aby ich priviedla zpät do svojho lona (unionistické h n u tie), ale bez väčšieho úspechu. Pravoslávni, ktorí sa vrátili do katolíckej cirkvi, nazývajú sa sjednotení. Pápež Pius X. zria dil pre týchto sjednotených zvláštnu kongregáciu (Sacra Congregatio pro Ecclesia O rientali). Veríme, že časom sa vrátia nielen pravoslávni, ale všetci, ktorí sa od cirkvi odtrhli, zpät do jej lona a splnia sa slová Kristove o »jednom ovčínci a je d nom pastierovi«.

§ 6. Pokresťanen ie S lovanov.21) Sťahovanie Slovanov. Bezpečné zprávy o Slo vanoch a ich dejinách pochádzajú len zo začiatku VI. st. po Kr., ale m nohé znám ky nasvedčujú tomu, že Slovania už od p ra dávna žili vo východnej Europe. Ich pravlasťou bolo územie medzi riekam i Labou a stredným Dneprom. Na ju h siahala hranica slovanského osídlenia po K arpatské horstvo. Prirodze né množenie Slovanov, ktorí k svojm u chovu dobytka a nedo konalém u poľnohospodárstvu potrebovali veľkých priestorov zeme, bolo príčinou, že sa Slovania hneď po K ristu začali šíriť 21) Š afařík : Slovanské starožitnosti, 1837. — N iederle : Slovanské starožitnosti, 1904. — F arlati : Illyricum sacrum , 1751 a nasl. — M orko vič : Gli Slavi ed i Papi, 1897 a n. — Ježek : P o čátk y k řesťan stv í mezi Slovany, 1879 a n. — Jireč ek : D ějiny n áro d a bulharského, 1876. — P alack y : D ějiny n áro d a českého, 1848. — F rin d l : Die K irchengeschichte Böhmens, 1864. — Borový : D ějiny diecese pražské, 1874. — Vacek : Cir kevní dějiny české, 1888. — P e k a ř : N ejstarší k ro n ik a česká, 1902. — P e k a ř : Die W enzels- u n d L udm ila-L egenden u. die E chtheit Christans. 1906. — K rá sl a Ježek : Sv. Vojtěch, d ru h ý biskup pražský, 1898. — Parczew ski : P oczatki chrystianizm u v Polsce, 1902. — Golubinskij : Gesch. der. russischen K irche, 1881. — Goetz : S ta a t u. K irche in A lt russland, 1908. — Hanisch, E. : Geschichte R ussland. F reiburg, 1940. Ráček : C irkevní dějiny. P ra h a, 1940. — S tejsk al : Sv. Václav. P rah a, 1925.

do susedných krajín. Sťahovanie germ ánskych km eňov n a zá pad a na ju h uľahčilo Slovanom ich pohyb. P ri tom to sťahovaní rozdelili sa Slovania na niekoľko skupín a podľa toho, ktorým smerom sa sťahovali, nazý v ajú sa Slovanm i západným i (Polia ci, Česi, Slováci, Lužičania), južným i (Slovinci, Chorváti, Srbi a Bulhari), východní (Bielorusi, M alorusi čiže U krajinci a V eľ korusi). Okolo r. 600 skončilo sa sťahovanie Slovanov, ktorí sa začali venovať usadlém u životu. P o h a n s k é n á b o ž e n s t v o S l o v a n o v . Nábožen stvo Slovanov bolo prírodné. Z bohov uctievali P erúna, boha hromu a blesku, Radigasta, Triglava, Sventovíta, M orenu, bo hyňu zimy a sm rti, Vesnu, bohyňu ja ra a života, Velesa, ochráncu stád. Verili vo víly, rusalky, sudičky a iné bytosti dobré a zlé. Verili v nesm rteľnosť duše, v posm rtný život. Svo jich m ŕtv y ch pochovávali alebo spaľovali, ako to dokazujú slo vanské mohyly. N ajrozsiahlejšie slovanské pohrebište n a Slo vensku bolo objavené v Devínskej Novej Vsi pri B ratislave. P o k r e s ť a n e n i e S l o v a n o v . P okresťanenie Slovanov dialo sa zo západu z Franskej ríše, z ju h u z Itálie a z východu z Byzantskej ríše. Slovania, ktorí sa dostali do okruhu západ nej kultúry, prijali kresťanstvo vo form e rím skej; ktorí sa do stali pod vplyv k u ltú ry východnej, byzantskej, p rija li k res ťanstvo vo form e gréckej. Na styčných bodoch západnej a vý chodnej k u ltú ry vym enili niektorí Slovania kresťanské nábo ženstvo z latinskej form y n a grécku a naopak podľa toho, ktorý vplyv bol silnejší. Inde, ako napr. n a Slovensku, odohral sa zá pas medzi kresťanstvom vo form e latinskej a gréckej. Po od trhnutí sa byzantskej cirkvi od jednoty s Rímom, väčšina slo vanských národov, n ajm ä veľký národ ruský, bola časom s tr hnutá do východnej schizmy. Straty, ktoré u trp ela rím ska cir kev odpadom cirkvi východnej, usilovala sa n ahradiť získaním Slovanov západných a čiastočne aj južných. C h o r v á t i . P rv í zo Slovanov p rijali kresťanstvo Chor váti pôsobením italských m isionárov už v VII. a VIII. storočí. V IX. st. prijali za liturgický jazyk staroslovienčinu. Po sm rti sv. M etoda m nohí slovanskí kňazi vyhnaní W ichingom, našli útulok u Chorvátov. Keď bolo Chorvátsko pripojené k u h o r

ském u štátu, prevládla tam časom zasa latinčina. R. 1093 bolo zriadené biskupstvo v Z áhrebe a prvým biskupom sa stal český b e nediktín Duch z kláštora sázavského. S r b i . Srbi boli obrátení na kresťanstvo pôsobením ital ských kňazov v VII. storočí. Od X. st. klonili sa viac k C arihra du ako k Rímu, až sa ú plne priklonili k p a triarc h á tu cari h radském u a p rijali n atrv alo byzantský obrad so slovanským jazykom liturgickým . S l o v i n c i . Slovincom, osadeným pôvodne v alpských krajinách, hlásali kresťanstvo už v VIII. st. m isionári n e m eckí a italskí. N ajväčšie zásluhy o ich pokresťanenie m á soľ nohradský biskup sv. Virgilius, pôvodom z írska. B u l h a r i . B ulhari prišli na B alkán v VII. st. a splynuli so slovanským obyvateľstvom . K resťanstvo im hlásali grécki kňazi. R. 864 dal sa pokrstiť ich knieža Boris I. (852— 882). Cir kevnej právom oci dom ohli sa nad B ulharm i patriarchovia ca rihradskí a zaviedli u nich byzanstský obrad. Slovanskí kňazi, v yhnaní z Veľkej M oravy od W ichinga, rozšírili ta m obradný jazyk slovanský a ta k dovŕšili poslovančenie Bulharov. Ich činnosť prispela k rozkvetu starobulharskej literatúry. V X. st. sa u jaly v B ulharsku bludy m anichejské (dualizmus : večný zápas dobra a zla, hm ota je zlo a preto hlav n ý m cieľom človeka m usí b y ť oslobodiť sa od hmoty). P rívrženci tohto bludu sa n a zývali »bogomilovia« a za tureckých dôb odpadli hojne k isla m u a odnárodňovali sa. — Od IX. st. vládli B ulhari n ad R u m unm i a zaviedli u nich byzantský obrad so slovanským ja zykom liturgickým . Neskôr sa u jala ako jazyk liturgický aj gréčtina a konečne rum unčina. Č e s i a M o r a v a n i a . Počiatky k resťanstva v Čechách a n a M orave súvisia s m isijnou činnosťou nem eckých kňazov. T ým sa táto oblasť dostala do okruhu k u ltú ry západnej, latin skej. Pôsobením sv. C yrila a M etoda nadobudla prevahy li turgická reč staroslovienska, ale nakoniec zvíťazila latinčina. N a dvore k ráľa L udvika Nem ca prijalo r. 845 k rst 14 km eňo vých kniežat českých, ale táto udalosť nem ala prenikavejšieho význam u pre kresťanstvo v Čechách. P rv ý m kresťanským kniežaťom českým bol Boř ivoj (870— 889), ktorý p rija l sv. krst 82

z rúk sv. M etoda na dvore kráľa Svätopluka spolu so svojou družinou r. 874. Po svojom ná v ra te do Čiech postavil prvý známy kresťanský kostol v Čechách n a Ľavom Hradci. Boho služby konal v ňom slovanský kňaz Kaich, ktorý sprevádzal Boř ivoja na jeho ceste z Veľkej M oravy. Tam bola asi pokrs tená aj Ľudm ila, m anželka Boř ivojova a babička sv. Václava. Po sm rti Boř ivojovej jeho syn a nástupca Spytihnev (889— 915) dal sa r. 895 s ostatným i českými kniežatm i na sneme v Rezne dobrovoľne do ochrany Nemeckej ríše. T ak sa dostaly Čechy cirkevne pod biskupstvo rezenské, podriadené m etropolitovi soľnohradskému. Počiatky kresťanstva v Čechách sú pokro pené m učeníckou sm rťou sv. Ľudm ily, ktorú dala r. 921 za vraždiť na h rade Tetíne m atk a sv. V áclava D rahom íra, a sm rťou sv. Václava, ktorého usm rtil jeho b ra t Boleslav spolu so svojimi ozbrojencam i r. 929. S v . V á c l a v . Sv. Václav (921— 29) bol kniežaťom múdrym, spravodlivým a horlivým kresťanom . Jeho sviatok svätí sa 28. septem bra. Český národ ho ctí ako »patróna a de diča českej krajiny«. Boleslav I. (929—67) ľutoval svojho zlo činu a náboženskou horlivosťou sa usiloval n apraviť svoj b ra tovražedný čin. P rvé biskupstvo v Čechách bolo zriadené za Boleslava II. (967— 999) r. 973 v Prahe. Biskup pražský bol v y ňatý z právom oci arcibiskupa soľnohradského a stal sa su fra gánom (čiže prideleným ) arcibiskupa mohučského. P rvým pražským biskupom bol D etm ar (973— 82), rodom Sas, druhým sv. V ojtech (982— 997) z rodu Slavníkovcov. S v . V o j t e c h , muž ducha apoštolského, kňaz učený a pokorný, ťažko znášal m nohé pohanské zvyky medzi Čech mi. P reto sa d v ak rát zriekol biskupstva pražského a odišiel do Ríma, kde žil v kláštore. Keď sa na prianie kniežaťa Bole slava II. vracal z Rím a do P rahy, dozvedel sa o povraždení svojich príbuzných. O dobral sa preto do Uhier, kde pokrstil alebo birm oval Gejzovho syna sv. Štefana, prvého uhorského kráľa. Z U hier odišiel do Poľska. Keď odišiel hlásať evanjelium pohanským Prusom, bol od nich usm rtený 23. apríla 997. Jeho

telesné pozostatky boly pochované v Hnezdne. Sviatok sv. V ojtecha svätí sa 23. apríla. P o l i a c i . Poľské km ene, osadené v Sliezsku a K rakov sku , p atrily kedysi k Svätoplukovej ríši. O dtiaľ prišli k Po liakom aj prví kresťanskí kňazi. V lastné obrátenie Poliakov začalo sa až r. 965, keď pôsobením D úbravky, dcéry českého kniežaťa Boleslava I., prijal jej manžel, poľské knieža M ešek I. (960— 992), spolu s niektorým i veľmožm i sv. krst. Pôsobením nem eckých kňazov šírilo sa kresťanstvo v Poľsku ta k rýchlo, že už r. 968 bolo zriadené biskupstvo v Paznani, r. 1000 vo V ra tislavi, K rakove a K olobrehu a arcibiskupstvo v Hnezdne. P rvým arcibiskupom hnezdenským bol b ra t sv. Vojtecha Gaudentius. P o l a b s k í S l o v a n i a . Polabskí Slovania a Pom o rania poznali kresťanstvo od nem eckých susedov v X. storočí. Nakoľko sa Nemci chceli pomocou k resťanstva zmocniť ich krajín, bránili sa tam ojší Slovania vyše 200 rokov p rijatiu kresťanstva. Nakoniec boly tieto krajin y pomocou nemeckej kolonizácie ponemčené. R u s i . Rusi poznali kresťanstvo od bulharských kňazov. R. 957 sa dala v C arihrade pokrstiť ovdovelá kňažna kijevská Oľga (na m eno Helena). Aj jej vnuk, knieža V ladim ír (980— 1015) prijal kresťanstvo spolu so svojim i bojarm i. S ta ra l sa usilovne o pokrstenie svojho národa. Ničil pohanské modly, sta val kostoly, kláštory a školy. Bulharskí kňazi, ktorých povolal, užívali slovanský liturgický jazyk. P rvé biskupstvo bolo zria dené v K ijeve a r. 1035 bolo povýšené za m etropolu. K ijev s biskupstvom a kláštorm i stal sa východiskom kresťanskej k u ltú ry pre U krajinu a ostatné Rusko. Byzantský rozkol r. 1054 nem al hneď za následok odklon R uska od Ríma. Až v XII. st. pomocou ruských biskupov, ktorým i sa stávali ro dení Gréci, boli Rusi a U krajinci nepozorovane prevedení do rozkolu.

§ 7. P okresťanenie Slovákov. Sv. Cyril a M etod, apoštoli Slovákov.22) a) Počiatky kresťanstva na Slovensku. V l a s ť S l o v á k o v . Slováci bý v ajú pod K arpátm i asi od V. st., najneskoršie od začiatku VI. storočia. Naši predkovia mali hneď svoje kniežatá a neskôr svojich kráľov. Títo udržo vali styky s kresťanským svetom v severnom T aliansku a v ju ž nom Rakúsku. Novodobé Slovensko je iba m alým pozostatkom starého veľkého Slovenska, ktoré sa rozprestieralo po väčšej časti D unajskej kotliny. V IX. storočí slovenský národ p atril medzi najväčšie slovanské národy. Slovenská k u ltú ra šírila sa v tom čase na ju h a východ. P ro ti avarském u panstvu nad slovanským i národm i a aj nad Slovákm i úspešne bojoval fra n ský kupec Samo, kto rý zorganizoval povstanie proti Avarom, ale po jeho sm rti r. 658 znova sa dostali Slovania v D unajskej oblasti pod avarskú nadvládu. D efinitívne porazil A varov a vy vrátil ich ríšu franský k ráľ K arol V eľký r. 799. Tým sa dostali podunajskí Slovania, m edzi nim i aj Slováci, do okruhu záu j mov m ohutnej F ranskej ríše a otvorily sa cesty západnej k u l 22) Botto, J. : Slováci. T urč. Sv. M artin, 1923. — Chaloupecký, V. : Staré Slovensko. B ratislava, 1923. — Ginzel ; Gesch. der beiden S la venap. Cyr. u. M ethodus, 1861. — Götz : Gesch. d er Slavenapostel K on stantinus u. M ethodus, 1896. — P a strn e k : Dějiny slov. apošt. C yrila a M ethoda, 1902. — Snopek : K o n sta n tin C yrill a M ethoděj , slov. apoš tolové, 1908. — Chaloupecký : Slovenské diecese. B ratislava, 1928. — Dvorník, Fr. : Les Slaves, Byzance et Rome au IX -e siècle. P aris, 1926. — Dvorní k, Fr. : Les Légendes de C onstantin et de M éthode vues de B y zance, 1933. — Hodál, J. : K ostol P r ibinov v N itre v p rav o m svetle. Nitra, 1933. — S trá n sk y —C serenyey : D ejiny bisk u p stv a nitrianskeho. Nitra, 1933. — Ríša veľkom oravská. Sostavil S tanislav, 1933. — Životy slovanských apoštolov C yrila a M ethoda. P an o n sk o -m o rav sk é legendy. Preložil Stanislav. B ratislava, 1933. — R a p an t : P rib y n o v n itr. kostolík. Bratislava, 1941. — T en istý : T ra ja synovia S vätoplukovi. B ratislava, Eisner : P ra v ěk Slovenska. B ratislava, 1933. — S asinek : D ejiny d riev nych národov n a územ í terajšieh o U horska. T urč. Sv. M artin, 1878. — Bidlo : D ejiny Slovanstva. 1927. — S tan islav : Slovenská litu rg ia n a Slo vensku a sídlo M etodovo a Gorazdovo. B ratislava, 1941. — M aců rek : Dějiny M aď arů a uherského štátu. P ra h a, 1934.

túre na Slovensko. Slovensko otvorilo sa pre m isijnú činnosť nem eckých misionárov, ktorí šírením evanjelia medzi našimi predkam i usilovali sa zaistiť Slovensko i politicky pre Franskú ríšu. Tak už v VIII. st. v stupujú Slováci do veľkej k resťan skej a tým aj ku ltú rn ej rodiny europskej a dosahujú v nej čestné miesto. N ajstarší znám y ruský dejepisec N estor (1056— 1111), v y šly zo strediska ruskej vzdelanosti z kláštora Pečera v Kijeve, zachoval nám aj meno starého Slovenska. Vo svojom letopise m enuje Slovensko »Slovienskaja z emľa«, to jest slovenská zem. Západné latinské pram ene nazývajú Slovanov na sever nom breh u D unaja M oravanm i, lebo krajina, ktorú obývali, rozprestierala sa na obidvoch b r e h o c h rieky M oravy. Východ né slovanské pram ene nazývajú týchto Slovanov Slovenmi, čo je starší tv ar názvu Slovák, ktorý sa začína vyskytovať až v XV. storočí. P r i b i n a . P rv ý m znám ym slovenským vladárom bol knieža Pribina, ktorý okolo r. 830 vládol nad slovenským územ ím so sídlom v Nitre. Hoci bol ešte pohanom, dal postaviť v N itre prvý znám y kresťanský kostol na Slovensku, ktorý posvätil okolo r. 833 soľnohradský arcibiskup Adalrám . M o j m í r . M oravské knieža M ojm ír (830— 46) vyhnal P rib in u z N itry a zmocnil sa jeho územia, čím vytvoril okolo r. 836 silný štát, ktorý sa nazýva V eľká Morava. V eľká Mo rava rozprestierala sa na územ í M oravy a Slovenska, na juhu presahovala hlboko pod južn ú hran icu dnešného Slovenska. N ástupcovia M ojmírovi podnikali výboje do susedných krajín, podm aňovali si susedné slovanské km ene a ta k zväčšovali úze mie Veľkej M oravy. M ojm ír bol už k resťan a m isijná činnosť nem eckých kňazov m ohla sa na Veľkej M orave rozvíjať bez prekážok. V yhnaný P ribina našiel si priazeň nem eckého k ráľa Ľ u dovíta Nemca, dal sa pokrstiť a od kráľa Ľudovíta Nemca (843— 76) dostal kniežatstvo v zadunajskej Panónii pri Blatnom jazere, kde si P ribina postavil m ocný h rad B latnohrad. Po svojom pokrstení bol P ribina horlivým kresťanom , postavil viac kostolov, podporoval nem eckých m isionárov a zriaďoval

kláštory. Zom rel za záhadných okolností r. 861. Jeh o n ástu p com stal sa jeho syn Koceľ (861— 74), kto rý pokračoval v šľa pajách svojho otca a m údro spravoval svoje kniežatstvo, obý vané Slovákm i a Slovincami. Bol veľkým priateľom a podpo rovateľom slovenských apoštolov sv. Cyrila a Metoda. R a s t i s l a v . K ráľ Ľudovít Nemec sosadil r. 846 Moj m íra a na jeho m iesto dosadil Rastislava (846—870). Nový p a novník Veľkej M oravy zpočiatku zachovával priateľský pom er k Nemeckej ríši, ale zbadal, že nezávislosť jeho k rajin y je ohrozená. M údry R astislav zbadal, že nem eckí m isionári sú nielen hlásateľm i evanjelia medzi jeho ľudom, ale nástrojom nemeckej mocenskej politiky v jeho krajine. Rozhodol sa preto k historickém u kroku : získať misionárov, ktorým by jeho ľud dobre rozumel, lebo pozoroval, že nem eckým kňazom rozum ie málo a preto aj pokresťaňovanie postupuje pom aly. Toto roz hodnutie Rastislavovo malo nielen náboženský, ale aj politický význam. O brátil sa na pápeža M ikuláša I. s prosbou, aby m u pápež poslal misionárov, ktorí ovládajú slovanskú reč. Pápež nemohol vyhovieť prosbe Rastislavovej, lebo takýchto kňazov v Ríme nebolo. P reto sa R astislav po porade so svojim i v eľ možmi obrátil do C arihradu, kde vtedy vládol M ichal III. Rastislavova prosba znela : »Keďže náš ľu d od pohanstva sa odvrátil a kresťanského zákona sa drží, a učiteľa nem ám e ta kého, ktorý by nám v našom ja zy k u pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby sa aj iné strany, to vidiac, pripodobily nám , pošli nám, vladyka, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany v ž d y dobrý zákon vychádza.« M ichal III. rád v y hovel prosbe Rastislavovej, lebo si chcel v jeho ríši získať spo jenca proti Bulharom , ktorí žili v nepriateľskom pom ere s B y zantskou ríšou. Tak došlo k význam nej misii bratov K onštan tína a M etoda n a V eľkú Moravu. V eľká Morava, ktorá dotiaľ podliehala vplyvom západnej vzdelanosti, dostala sa do styku s kresťanskou k u ltúrou východnou. Medzi oboma k ultúram i nastalo zápolenie, z ktorého nakoniec vyšla víťazne k u ltú ra západná a Slovensko dostalo sa natrvalo do okruhu západnej latinskej kultúry.

b) Sv. Cyril a M etod, slovenskí apoštoli. P ô v o d s v . b r a t o v . Byzantský cisár M ichal III. po v eril veľkom oravskou misiou b ratov K onštantína (kláštorným m enom Cyrila) a Metoda, ktorí sa už osvedčili v podobných poslaniach. B ratia pochádzali z vyššej úradníckej rodiny. Ich otec bol zástupcom solunského stratéga (vojvodcu). M etod sa narodil r. 815 a K onštantín r. 827. Študovali v Soluni a v Ca rihrade. K onštantín vynikal vo filozofii a stal sa profesorom na univerzite v Carihrade. M etod bol správcom slovanskej krajiny, ktorá p atrila k byzantském u cisárstvu. O baja bratia ovládali slovanský jazyk. Po štátnom p rev rate v B yzantsku r. 856 zriekli sa obaja b ratia verejného života a utiahli sa do kláštora. K onštantín sa stal kňazom a M etod m al diakonské svätenie. Znalosť slovanskej reči a náležité teologické vzdela nie urobili ich schopným i stať sa dobrým i m isionárm i sloven ského ľudu na Veľkej Morave. P r í c h o d n a V e ľ k ú M o r a v u . B ratia sa náležite pripravili na svoju m isijnú cestu. K onštantín sostavil slovan ské písmo, zvané hlaholské, preložil do slovanskej reči n a j hlavnejšie čiastky Písm a sv. a niektoré bohoslužobné knihy. Po tejto príprave odobrali sa b ratia na V eľkú M oravu, nesúc so sebou posvätné knihy, relikvie sv. K lem enta, dary a list pre Rastislava. Na V eľkú M oravu prišli r. 863. Boli p rija tí s veľ kou okázalosťou a dali sa hneď do apoštolskej práce. Naši p red kovia boli ich horlivým i a oddaným i žiakmi, lebo im dobre roz umeli. Náboženský život začal radostne prekvitať. V R í m e . Nem eckí kňazi zbadali, že Rastislav so svojím ľudom p riľn u l ku K onštantínovi a Metodovi a že tým ich n á boženské i politické poslanie je skončené. Nechceli sa však ľahko vzdať svojho miesta. Začali horlivých bratov ohovárať a obžalovali ich v Ríme u pápeža, že učia bludy. Aby dokázali svoju pravovernosť a dali si posvätiť svojich žiakov, ktorých si vychovali a vyučili za kňazov, odobrali sa bratia so svojimi žiakm i do Ríma. Cestou sa zastavili u Koceľa, vyučili m u sú cich m ladíkov za kňazov a pokračovali vo svojej ceste. V Ríme p rijali bratov a ich sprievod slávnostným spôsobom, lebo sa do počuli, že b ratia prin ášajú so sebou ostatky sv. K lem enta, tre

tieho nástupcu sv. P e tra na rím skom biskupskom stolci, ktoré našiel K onštantín za svojej cesty ku Chazarom, vtedy žijúcim na K rym e a v južnom Rusku. P o v o l e n i e s l o v a n s k e j l i t u r g i e . Pápež H adrián II. (867— 72) — pápež M ikuláš I. m edzitým zomrel — dozve del sa zo zpráv solunských bratov o ich úspešnej m isijnej čin nosti, presvedčil sa o ich pravovernosti, schválil r. 868 preklad bohoslužobných kníh do slovanského jazyka a položil ich na oltár P a n n y M árie Snežnej, aby aj tým to činom dal najavo, že aj slovanský jazyk p atrí do cirkevných obradov. Pápež sám vysvätil K onštantína za biskupa. Metod a ostatní boli vysvä tení za kňazov. Medzi nim i boli aj m nohí Slováci. Takto zví ťazili solunskí bratia nad svojim i ohováračmi. Biskup K onštantín, chorý a vysilený apoštolskou prácou, cítil koniec svojho života. Vzdal sa v Ríme biskupskej hodnosti a vstúpil do kláštora, kde dostal m eno Cyril. Po 50 dňoch svoj ho rehoľného života zomrel dňa 14. feb ru á ra 869 vo veku 42 rokov. Bol pochovaný v kostole sv. K lem enta neďaleko Co lossea, posväteného krvou mučeníkov, s takou slávou, ako po chovávali len pápežov. Pred svojou sm rťou prosil Metoda, aby po jeho sm rti pokračoval v m isijnej činnosti medzi našim i predkami: »Hľa, brat, dvom a spoločníkmi sme boli, jednu brázdu ťahajúcimi, a ja na hrude padám, svoj deň skončivši. Ty Horu [to jest kláštor na hore Olympe] ľúbiš v e ľ m i ; n e opúšťaj pre Horu učenia svojho, lebo čím môžeš skôr spasený byť ?« Cyril hneď po svojej sm rti bol uctievaný v Ríme ako svätý. Jeho hrob v Rím e je teraz neznám y. Na V elehrade na Morave je uložená v kaplnke »Cyrilke« čiastka jeho ostatkov, ktoré boly prinesené koncom XVI. st. z jeho hrobu v Ríme. S v . M e t o d b i s k u p o m . Na jeseň r. 869 bol vysvä tený za biskupa Metod, aby pokračoval v započatom diele na Veľkej Morave. Aby slovanské národy na Morave, Slovensku a v Panónii neboly závislé od nem eckých biskupov, obnovil pápež pre ne biskupstvo v Sirm iu (severozápadne od B elehra du), zaniklé za sťahovania národov, a ustanovil za jeho biskupa Metoda. Nem eckým biskupom sa to neľúbilo, a preto dali zajať

biskupa M etoda na jeho ceste z Rím a a zle s ním zachádzali. K eď sa to dozvedel pápež J á n VIII. (872— 82), rozkázal Metoda prepustiť na slobodu a nem eckých biskupov potrestal. Pápež sa domnieval, že príčinou sporov je slovanská reč. Preto ju vo svojom liste zakázal užívať pri bohoslužbách. S v ä t o p l u k . R. 870 došlo zatiaľ na Veľkej Morave k veľkém u prevratu. N itrianske knieža S vätopluk zbavil svoj ho strýca Rastislava násilne tró n u a vládol sám (870— 94). Roz šíril svoju moc i n a Čechy a Krakovsko. Len Panónia zostala v područí Nemcov. Metod tam nem al prístupu. Zato tý m hor livejšie pokračoval vo svojej práci na Veľkej Morave. P re kladal ďalej Písmo sv., takže okolo r. 882 m ali sme už preklad celého Písm a sv. okrem M akabejských kníh. Vychoval a po svätil do konca svojho života vyše 200 slovanských kňazov a diakonov. R. 874 pokrstil české knieža B ořivoja, ktorého sestru, ako sa zdá, m al Svätopluk za m anželku. Z n o v a v R í m e . Pom er medzi Svätoplukom a Meto dom sa priostril, lebo prísny Metod káral jeho m álo kresťan ský život. Nemeckí kňazi boli k Svätoplukovi shovievavejší, a preto si ich Svätopluk viacej obľúbil. Oni využili priazne Svätoplukovej a začali znova boj proti Metodovi. Znova ho ob vinili v Ríme, že učí bludom. Preto sa M etod vydal znova na cestu do Ríma. Pápež J á n VIII. sa presvedčil o pravovernosti a horlivosti Metodovej a bulou »Industriae Tuae« z jú n a 880 znova schválil slovanský jazyk ako liturgickú reč. To bolo nové víťazstvo M etodovo proti osočovateľom. Len Svätoplu kovi a jeho dvoranom sa m aly obrady konať latinsky. Na pria nie Svätoplukovo dal pápež posvätiť za biskupa pre N itru ne m eckého kňaza Wichinga, ktorý m al byť podriadený Metodovi. Miesto toho však W iching strpčoval posledné dni života Me todovho, usiloval sa zničiť jeho dielo, odstrániť slovanskú li turgiu a zaviesť miesto nej latinskú reč. S m r ť s v . M e t o d a . M etod cítil, že jeho sily slabnú. Na K vetnú nedeľu 885 odobral sa do svojho chrám u, zasväte ného P an n e M árii, aby naposledy slúžil sv. om šu a rozlúčil sa s duchovenstvom a svojim i veriacim i. Za svojho nástupcu určil slovenského kňaza Gorazda, vyznačujúceho sa nadanosťou

a horlivosťou. Potom 6. apríla po vyše 20-ročnej nam áhavej misijnej práci medzi našim i predkam i zomrel vo veku 70 ro kov, oplakávaný slovenským ľudom, lebo — ako hovorí le genda o jeho živote — »pre všetk ý ch stal sa v š e tk ý m , aby všetkých získal«. Hrob sv. M etoda nie je známy. Azda bol pochovaný v Ni tre, kde bolo jeho sídlo. Cirkev vyhlásila oboch bratov, kto rých ctia n a jm ä slovanské národy ako svojich apoštolov, za svätých. Urobil tak pápež J á n X. (914— 28). Veľký pápež Lev XIII. vo svojej encyklike »Grande m u n u s — Vznešená povin nosť« zo dňa 30. sept. 1880 vyzdvihol význam slovanských apoštolov Cyrila a M etoda a ich úctu rozšíril na celý k resťa n ský svet. Ich sviatok svätí sa 5. júla. c) Zánik V e ľk e j M oravy a osud slovan skej liturgie. V y h n a n i e M e t o d o v ý c h ž i a k o v . Po M etodovej smrti pridal sa Svätopluk úplne na stra n u nem eckých kňazov, zakázal slovanskú bohoslužbu a nakoniec vyhnal slovanských kňazov zo svojej ríše. Títo sa rozišli do Čiech, Chorvátska, Slo vinska a najviac do Bulharska. Na konci Svätoplukovho života dostala sa aj jeho ríša do ťažkej situácie. Musel svoju ríšu brániť proti výbojným m aď arským km eňom , ktoré koncom IX. st. prišly z južných krajov Ruska a osadily sa v úrodnej zadunajskej Panónii v bezprostrednom susedstve Veľkej Moravy. Z á n i k V e ľ k e j M o r a v y . Po Svätoplukovej sm rti nastaly rozbroje medzi jeho synmi. M ojm ír II. usiloval sa za bezpečiť svoju k rajin u proti n e p ria teľom. Musel sa vzdať k ra jín, ktorých sa zmocnil jeho otec. Územie jeho ríše sa zm en šilo na rozlohu, akú m ala V eľká M orava za Rastislava. S N em cami uzavrel r. 901 m ier, ale neustálym i vojnam i vyčerpaná a zoslabená ríša nevládala odolať neustálym útokom m aď ar ských vojsk, až nakoniec podľahla okolo r. 906. M ojm írova ríša sa rozpadla a slovenský národ stra til svoju sam ostatnosť, na ktorú m usel potom čakať vyše 1000 rokov v tvrdom područí a slúžiť cudzincom. Západná čiastka slovenského štá tu dostala sa pod moc českého, východná pod moc uhorského štátu. Slo

vensko ani po strate politickej sam ostatnosti nestratilo svoj význam. V X. a XI. st. tvorilo aj v novom štátnom útvare uhorskom sam ostatné kniežatstvo. K u ltú rn e a nábožensky vplývali Slováci na svojich barbarských a pohanských podm a niteľov. Pokresťanenie Maďarov. M aďarské kmene turko-tatarského pôvodu sjednotil Arpád, ktorý sa stal zakla dateľom uhorského kráľovského rodu arpádovského, vládnu ceho v U hrách do začiatku XIV. storočia. U sadlým životom za čali M aďari žiť po porážke, ktorú utrpeli od nemeckého kráľa O tu I. r. 955 pri Augsburgu. Z m aď arských panovníkov prvý sa dal pokrstiť Gejza (970— 997). M aďari prijím ali kresťanstvo zo západu aj z východu, až nakoniec prevládlo u nich kresťan stvo západné, latinské. Medzi M aďarm i pôsobil aj sv. Vojtech, ktorý pokrstil alebo birm oval aj Gejzovho syna Štefana, prvé ho uhorského k ráľa (997— 1038). Tento pochopil, že len pokres ťanením jeho ríše môže b yť zabezpečená jej budúcnosť. Preto sa usiloval čím skôr pokresťaniť svoj národ, čo sa m u aj bez väčšieho otrasu podarilo. Založil v Ostrihom e arcibiskupstvo (r. 1007) a niekoľko biskupstiev. P rvým arcibiskupom stal sa Radla Anastázius, druh. sv. Vojtecha a bývalý opát kláštora v Bř evnove, odkiaľ prišlo do U hier 10 benediktínov, a sv. Šte fan založil pre nich kláštor na Panónskej hore. Z tohto kláštora vychádzali m isionári medzi m aď arský ľud. Opátom kláštora bol práve Radla Anastázius, prvý ostrihom ský arcibiskup. Cir kevná organizácia uhorského štátu nadväzovala na cirkevnú organizáciu slovenskú z doby Veľkom oravskej ríše. Tak sa Slo váci zaslúžili o k u ltú rn e a náboženské povznesenie Maďarov. § 8. Správa a život c irk e v n ý . 23) Z m e n e n é p o m e r y . Nové pomery, do ktorých sa cirkev dostala na začiatku stredoveku, vyžiadaly si rozšírenie cirkevnej organizácie. Úzky vzťah medzi pápežstvom a obno 23) T hom assin: V etus et nova eccles. disciplina. Mog., 1787. — H inschius: S ystem des kath. K irchenrechtes. S trassburg, 1878. — Stutz:

veným Západným cisárstvom odrážal sa v celej cirkevnej or ganizácii a v cirkevnonáboženskom živote. Zm enené pom ery odzrkadľujú sa najm ä v pápežstve ako najvyššej cirkevnej ustanovizni. Zriadením Pápežského štátu dostali pápeži väčšiu slobodu a získali väčšiu autoritu a m oc aj navonok, získali význam politický. Rozhodujú o súcosti k an didátov n a panovnícke tróny, v prvom rade na cisársky trón. Až korunovaním cisárov a panovníkov od pápežov nadobúdajú panovníci svoju moc. Pápeži v y stu p u jú ako najvyšší sudcovia nad cisárm i a panovníkm i. Na druhej strane cisári potvrdzujú pápežskú voľbu a im ako najvyšším hlavám kresťanských pa novníkov podliehajú aj pápeži ako panovníci Pápežského štátu. Úpadok cisárskej moci prejavil sa aj v pápežstve. Medzi sebou zápoliace šľachtické rody v Itálii a v samom Ríme snažily sa dosadzovať na pápežský stolec svojich prívržencov bez ohľadu na cirkevné záujm y. Za týchto zm ätkov stali sa pápežm i m u žovia nehodní tohto vysokého úrad u (napr. Sergius III., J á n XI. a X II. ). Medzi vynikajúcim i pápežm i tohto obdobia prvé miesto p atrí M ikulášovi I. (858— 867), ktorý rázne a úspešne obhájil pápežskú au to ritu proti Fotiovi i proti pyšném u a n á silníckemu arcibiskupovi ravenském u Jánovi, ktorého sosa dením donútil k poslušnosti. S tou istou rozhodnosťou chránil nerozlučnosť kresťanského m anželstva proti Lotarovi II., lot rinskému kráľovi. K a r d i n á l i . Aby škodlivý vplyv svetských panovní kov pri pápežskej voľbe bol obm edzený a tým cirkev u c h rá nená pred nehodným i pápežmi, pápež M ikuláš II. (1059— 1061) ustanovil, že pápežov môže voliť iba sbor kardinálov. K a rd i Gesch. des kirchl. Benefizialwesen. Berlin, 1895. — M ast: D ogm atisch- historische A bhandlung ü b er die rechtl. S tellung d er Erzbischöfe in der kath. K irche, 1847. — S chneider: Die bischöfl. D om kapitel Mainz, 1885. — Schäfer: P fa rrk irc h e u. S tift im deutschen M. -A lter, 1903. — F eh r: Staat u. K irche im fränk. Reiche, 1869. — H auck: E nstehung der bischöfl. F ürstenm acht, 1891. — S pecht: Gesch. des U nterrichtsw esens Deutschl. ni von den ältesten Z eiten bis z. M itte des 13. Ja h rh a ts, 1885. — S iebengartner: S chriften u. E inrichtungen zu r B ildung der G eistli chen, 1902. — Pöschl: Bischofsgut u. m ensa episcopalis, 1908. — Die Sendgerichte in Deutschland. Mainz, 1907. — P atetta : Le ordalie, 1890.

nálm i m enovali sa pôvodne klerici každého biskupského kosto la. Toto pom enovanie sa neskôr udržalo len v Ríme. Okolo r. 1000 sbor kardinálov tvorilo sedem rím skych diakonov, ktorí sa starali o chudobných mesta, fará ri hlavných rímskych kostolov a biskupi z okolia Ríma, ktoré tvorilo kedysi pôvodnú rím sku diecézu. Počet kardinálov kolísal, až sa ustálil na dneš nom počte 70. K ardináli tvoria poradný sbor pápežov. K a n o n i c i . Poradným sborom a pom ocníkm i biskupa pri správe diecézy boli kanonici, ktorí tvorili kapitulu. Meno kanonik dostali odtiaľ, že žili podľa určitých pravidiel (canon = pravidlo). Ich sbor bol nazvaný k apitulou, lebo pri každoden ných shrom aždeniach sa čítala časť (caput = hlava) z pravidiel, ktorým i sa riadil život kanonikov. U stanovizeň kanonikov za viedol sv. Chrodegang, biskup v M étach († 760), ktorý žil s kňazm i svojho kostola na spôsob rehoľného života a napísal pre nich pravidlá života. Sv. Chrodeganga nasledovali aj iní bisku pi a zakladali pri svojich biskupských kostoloch kapituly (sí delné kapituly, lebo boly v sídle biskupa). Neskôr sa zakladaly kapituly aj pri iných význam ných kostoloch (kapituly kole giálne mimo sídla biskupovho, napr. u nás v Bratislave). Prvý v sbore kanonikov sa nazýval prepošt (lat. praepositus = pred stavený). P ri správe rozsiahlych diecéz pom áhali biskupom vi diecki biskupi (chorepiscopus). Neskôr delili biskupi svoje die cézy na m enšie obvody, spravované arcidekanm i; tieto sa zase delily na dekanáty, spravované dekanm i. D ekani a arcidekani spravovali svoje obvody podľa sm erníc biskupových. T i e n e . Závislosť cirkvi od svetských panovníkov pri dobrom ovocí m ala aj m noho zlých následkov. V kláštoroch i medzi svetským kňazstvom uvoľnila sa disciplína. Kňazi usi lovali sa dosiahnuť svoje úrad y aj nečestným spôsobom, pod plácaním , simoniou. Kňazi sa začali ženiť, hoci to cirkev znova a znova zakazovala. Svetské vrchnosti braly neraz takýchto kňazov do svojej ochrany, a preto cirkev m ohla ťažko previesť nápravu. Svetské vrchnosti stavaly totiž kostoly, zakladaly fary, dotovaly ich m ajetkam i (beneficiá), a považovaly sa preto za pánov kostolov a fá r a farárov považovaly za svojich slu žobníkov. Tým sa úsiliu cirkvi o n áp rav u veľm i prekážalo. Na úpadku cirkevnej disciplíny malo podiel aj sťahovanie národov,

ktorých nezošľachtený život vplýval aj na cirkevnú disciplínu. Po upokojení pom erov začína sa v cirkvi h nutie za zlepšenie cirkevnej disciplíny, ktoré h n u tie vyšlo začiatkom X. st. z kláš tora Cluny a rozšírilo sa po celej Europe. Toto h n u tie vyvrcho lilo a zvíťazilo v nasledujúcom období za pápeža G regora VII. S v e t l o . P opri m nohých tônistých stránkach, ako zby tkoch pohanstva (povery, pästné právo, »božie súdy«, lúpež níctvo, súboje atď.), javí sa v náboženskom ravnom živote ve riacich tejto doby nejedna svetlá strán k a : pevná viera, hlboká zbožnosť a úprim ná kajúcnosť; veľká obetavosť viedla veria cich k zakladaniu kláštorov, kostolov a nemocníc. K eď aj cir kev nem ohla hneď odstrániť zbytky pohanského života, usilo vala sa ich aspoň m ierniť, napr. zavedením »Božieho mieru« (pax D ei, treuga Dei) : nikto nesm el siahnuť po zbrani od stredy večera do rán a v pondelok, v advente, vo veľkom pôste, na sviatky veľkonočné a vianočné. K eď nepomohlo napom ínanie, siahla cirkev k prísnym trestom : k exkom unikácii (vylúčenie z cirkvi, kým sa previnilec nepolepšil) a k interd ik tu (zákaz verejných bohoslužieb v m este alebo aj celom k raji na určitý čas; m ohol sa udeľovať iba k rst v prípade nutnosti a sviatosti umierajúcich). Exkom unikácia m ala za následok aj stra tu ob čianskych práv. Vcelku sa dielo pokresťanenia súkrom ného i verejného života nových barbarských národov v tomto období podarilo.

§ 9. C irkevná veda a u m e n ie.24) L iterárn y a vedecký život v cirkvi tohto obdobia v porov naní s literárnym i a vedeckým i dielam i zlatého veku staro 24) B au m g a rtn e r : Die lateinische u. griechesche L ite ra tu r der christ. Völker, 1904. — L angen : Jo h a n n es von D am askus, 1897. — W ern er : A l kuin u. sein J h t. Wien, 1881. — W e rn er : B eda der E hrw ürdige. Wien, 1875. — M a ître : Les écoles épiscopales et m onastiques de I O ccident de puis C harlem agne ju sq u ’ à P h ilippe A uguste, 1866. — H ab litzer : R a b a nus M aurus, 1906. — K leiderm anns : P e tru s D am iani, 1882. — B iron : Saint P ie rre Dam ien, 1908. — K ra u s : Gesch. d er christl. K unst, 1897. — Kleinschmidt : L ehrb. der christl. K unstgeschichte, 1910. — L ützeler, H. : Von S inn der B auform en. F reiburg, 1938. (Uvádza p o treb n ú lite r a túru.)

kresťanskej lite ra tú ry je veľm i chudobný ako vo východnej, tak n ajm ä v západnej časti cirkvi. J e to vysvetliteľné nesm ier nym vypätím duchovných síl v predchádzajúcom období za ťažkých dogm atických bojov, za ktorých boly vyriešené zá kladné problém y kresťanskej vierouky a m ravouky. V ý c h o d . Na východe jedine obrazoborecký spor vyvo lal čulejšiu lite rá rn u činnosť. N ajväčším teologom tohto ob dobia na východe bol sv. J á n D am ašský († okolo r. 749), zprvu úradník, neskôr m ních kláštora sv. Sábu v Jeruzalem e. Jeho hlavný spis »Prameň vedomostí« bol v stredoveku dlho zákla dom vieroučných štúdií. V eľkú učenosť prezrádzajú grécke spisy carihradského p a triarc h u Fotia († 891), nepriateľa zá padu a n ajm ä pápežského prim átu. Z á p a d . Na Západe bola cirkev úplne zaujatá misijnou činnosťou medzi germ ánskym i a slovanským i národm i Europy, ktoré prichádzaly bez duchovnej i hm otnej kultúry. V kresťan skom staroveku boly pre činnosť cirkvi celkom iné pomery. Cir kev pracovala medzi národm i s vyspelou k u ltú rou grécko- rímskou. Teraz m usela cirkev začať od abecedy. M usela sa stať učiteľkou a vychovávateľkou nových národov, ktorým musela vštepovať základné prvky všeobecnej vzdelanosti. Za sťahova nia národov spustly alebo úplne zanikly m nohé strediská ve deckej a um eleckej činnosti. P ri uvážení všetkých týchto ťažkostí a prekážok musíme s úctou a obdivom hľadieť na osvetovú a k u ltú rn u činnosť cirkvi aj v tom to období. Zasiala semeno, ktoré prinieslo bo h a tú úrodu v období nasledujúcom , keď cirkev v literatúre, vede a um ení dosiahla vrcholného rozkvetu (obdobie scholasti ky). Teraz sa cirkev venovala vybudovaniu školstva ľudového a stredného. P re vysoké školstvo m ohla pripravovať iba pôdu. P ri kláštoroch boly školy kláštorné, pri farách farské, pri ka pitulách kapitulské. K ňazi nadobúdali vzdelania na školách biskupských a kláštorných. P ri panovníckych dvoroch vznikly školy dvorné (schola palatina). O rozvoj školstva zaslúžili sa veľm i c is á r K arol Veľký, ktorý na zriaďovanie škôl kládol veľký dôraz. H lavným radcom K arolovým v školských veciach bol Anglosas A lkuin († 804). K láštory boly zároveň strediskami

umeleckej činnosti, k to rú dodnes obdivujem e. Zo stavieb vy nikajú chrám y v Ravenne, sv. M arka v B enátkach a v Cáchach. Celé vzdelanie bolo v rukách cirkvi. Kňazi viedli ľud nielen k zbožnosti, ale dávali m u aj základy všeobecnej vzdelanosti. Medzi západným i učencam i vynikli : anglosaský m ních sv. Beda V enerabilis († 735), otec anglického dejepisectva pre svoj spis o cirkevných dejinách Anglov; V alafrid Strabo, opát kláštora v Reichenau pri Kostnici, básnik a plodný spisovateľ († 849); H rabanus M aurus, opát kláštora vo Fulde, neskôr arci biskup v Mohuči, právom považovaný v Nem ecku za zakladate ľa školstva a vedy († 856); Scotus Eriugena, vynikajúci všestran nou učenosťou, najm ä filozofickou († okolo r. 877); Flodoard, kanonik v Remeši († 996); G erbert, najväčší učenec X. st., arci biskup v Remeši a v Ravenne, od r. 999 pápež pod m enom Sil vester II. († 1003); P e te r Damiani, benediktínsky mních, k a r dinál a biskup v Ostii, duša obrodného h n u tia v cirkvi v XI. st. spolu s H ildebrandom , neskorším pápežom Gregorom VII. († 1072).

Vlastný stredovek (1 0 7 3 — 1305) Cirkev

vrchole duchovnej moci.

i svetskej

P r e h ľ a d .

Pápeži usilovali sa vyslobodiť cirkev z područia svetskej moci. To sa im aj podarilo za pru d kých bojov o investitúru so s v e ts k ý m i panovníkm i a kniežatm i. Pápežská moc dostúpila v tom to období svojho vrcholu. Pápeži boli v X II. a X III. st. duchovnou i svetskou hlavou kresťanského západu. Nadšenie za S v ä tú zem vyvolalo križiacke v ý p ra v y a v zn ik duchovných rytierskych reholí. Proti n o v ý m bludom v y stu p u jú noví bojov níci v c ir k v i : františkáni a dominikáni. K rozmachu cirkev n ý c h vied prispely nové vysoké školy — univerzity. Cirkev m ala v rukách školstvo ľudové, stredné i vysoké. O dkazm i ve riacich a vlastnou prácou (kláštory) nadobudla cirkev rozsiah lych m ajetkov. D uchovní hodnostári vládli na svojich úze miach ako kniežatá, iní riadili osudy národov ako kancelári a radcovia panovníkov. Najviac slávy, moci a lesku bolo, prav da, na pápežskom dvore. Liturgia rozvila sa v ďalšie nové for m y . C irkevné um enie rozvinulo sa v rom ánsky a gotický sloh. B ludné n á u k y začaly kaliť náboženský život ľudu.

§ 10. V íťazstvo cirkvi v boji o investitúru a jeho následky. Pápeži G regor VII. a Inocent III.25) O p r a v n é h n u t i e . Jedenáste storočie prinieslo ťažké zápasy o postavenie cirkvi a duchovenstva v západnom kres ťanstve. M níšske opravné hnutie, šírené z kláštora Cluny, po čalo vtedy pôsobiť i na svetské kňazstvo. Žiadalo sa, aby sa kňaz zásadne líšil od laika vyššou zbožnosťou a zvláštnym spô sobom života. V očiach týchto horliteľov stávalo sa najm ä m an želstvo svetských kňazov pohoršlivým zjavom a najhorším hriechom zdala sa im simonia, získavanie duchovných úradov za úplatky. S pomocou cisára H enricha III. (1039— 1056) n a dobudla clunyjská stra n a vplyvu i v Ríme. Cisár horlivo pod poroval jej opravné snahy, netušiac, že ich úspech bude m ať ťažké dôsledky i pre cisársku moc, kto rá od cisára O tu I. m ala sama nem alý vplyv na rím skych pápežov a ich voľby. Už za cisára H enricha IV. (1056— 1106) prinieslo opravné hnutie svoje ovocie v tom, že pápež M ikuláš II., opierajúc sa o rady toskánskeho m nícha H ildebranda, uviedol r. 1059 do života nové nariadenie o pápežskej voľbe, k to rú vyhradil jedine k a r dinálskemu sboru. G r e g o r V I I . R. 1073 nastúpil n a pápežský stolec mních a kardinál H ildebrand, ktorý bol kancelárom šiestich predošlých pápežov, ako Gregor VII. (1073— 1085). Nový pápež začal s celou vrúcnosťou bojovať za požiadavky reform nej s tra ny. Pomocou splnom ocnených poslov (legátov) usiloval sa p re 25) G frö rer : P a p st G regor V II. u. sein Z eitalter. Schaffhausen, 1895. Fessier : G regor VII. u. die K irchenfreiheit, 1850. — Will : Die A nfänge der R e stauration der K irche im 11. J a h rh . M arburg, 1859. — M arten s : Gregor VII. sein L eben u. W irken, 1894. — M eyer v. K nonau : J a h r bücher des deutschen Reiches u n te r H einrich IV. u. H einrich V. Leipzig, 1890—1908. — H öhne : K aiser H einrich IV., 1906. — B ernheim : Das Wormser K o nkordat u. seine V orurkunden, 1906. — H u rte r : Gesch. Papst Innozenz’ III. u. seiner Zeitgenossen, H am burg, 1834—42. — B ir schar : P a p st Innozenz III. u. seine Zeit, 1883. — L u ch aire : Innocent III. P aris, 1904—8. — R aum er : Gesch. der H ohenstaufen. Leipzig, 1878.

viesť svoje reform né plány v západnej cirkvi. N eváhal použiť tre stu exkom unikácie proti odporcom svojich nariadení, či išlo o cirkevných alebo svetských hodnostárov. Presvedčil sa, že najväčšou prekážkou poriadku a n ápravy v cirkvi bolo obsa dzovanie cirkevných úradov panovníkm i a kniežatm i (inves titúra). Takto dosadení hodnostári považovali sa viac za služob níkov panovníkov a kniežat, ako za služobníkov cirkvi. Preto r. 1074 a 1075 pápež Gregor VII. nariadil : Kňaz, ktorý nado budol cirkevný ú rad za úplatok, zastáva ho neplatne a musí sa ho vzdať; kňaz, ktorý je ženatý, nesm ie konať kňazské úko ny, nikto nem á od neho prijím ať sviatosti a chodiť na jeho omšu; nikto nesmie p rijať cirkevný úrad od svetskej osoby. B o j G r e g o r a V I I . a H e n r i c h a I V . Tieto pá pežské dekréty vyvolaly prudký odpor u väčšiny duchovenstva, šľachty a panovníkov. N ajm ä sa im vzoprel nem ecký cisár H enrich IV., podporovaný vo svojom odpore vyšším nemeckým a lom bardským duchovenstvom . Bolo zrejm é, že sa tento roz por nerozrieši bez tuhého boja. Cisár sa nem ienil vzdať najm ä investitúry a vplyvu na obsadzovanie biskupstiev a opátstiev v ríši. Pápež trv a l však na tom, že tento zvyk je hriešna simo nia a volal cisára n a zodpovednosť. Na niektorých biskupov a kráľových radcov vyriekol exkom unikáciu. Henrich IV. od povedal na toto sosadením pápeža a ta k sa začal tv rd ý a roz horčený boj okolo investúry. Pápež vyzval ríšske kniežatá, aby vypovedaly cisárovi poslušnosť. K niežatá sa osvedčily, že sa kráľa zrieknu, ak nedosiahne do roka odpustenia od pápeža. Cisár vidiac svoju zlú situáciu, vydal sa r. 1077 na cestu do Itá lie, aby si získal od pápeža odpustenie a sňatie kliatby, ktorú pápež n a neho uvalil. P redstierajúc úprim né pokánie, prosil o odpustenie. Na m nohé prím luvy dal sa pápež obm äkčiť a v severoitalskom hrade Canosse cisárovi odpustil, čím si pápež vyrazil z ruky najväčšiu zbraň proti cisárovi. Ríšske kniežatá sa totiž tešily, že cisár nedosiahne odpustenia a že sa ta k zbavia neobľúbeného cisára. Ukázalo sa, že pokánie cisárovo ne bolo úprim né. Sotva opustil Canossu, začal boj proti pápežovi znova. V Nem ecku došlo k občianskej vojne, lebo čiastka knie žat zvolila si nového cisára. V tejto vojne vyšiel cisár ako víťaz. Pápež stihol cisára novou kliatbou. Ten v trhol s vojskom do 100

Itálie, dobyl Rím a ohrožoval pápeža v A njelskom hrade. V najväčšej tiesni prišiel pápežovi na pomoc norm anský voj vodca južnej Itálie R ob e rt Guiscard a vyslobodil ho. Z nepo kojného Rím a odišiel pápež do Saler n a, kde r. 1085 zomrel so slovami : »Miloval som spravodlivosť a nenávidel neprávosť; preto zom ieram vo vyhnanstve.« W o r m s k ý k o n k o r d á t . Sm rťou Gregora VII. boj o práva cirkvi neprestal. Gregorovi nástupcovia pokračovali v ňom s Henrichom IV., ktorý zomrel nesm ierený s cirkvou r. 1106, i s jeho synom H enrichom V. (1106— 1125). Tvrdý zá pas cirkvi o slobodu, trv ajú ci 50 rokov, skončil sa za pápeža K alixta II. (1119— 1124) sm luvou vo W ormse n a Rýne (Worm ský konkordát, P actu m C alixtinum ). Sm luva bola potvrdená na IX. všeobecnej synode v L ateráne r. 1123. Boj o investitúru sa odohral aj v iných krajinách, ale tam nem al tak dram atický priebeh ako v Nemecku. W orm ský konkordát znam enal strednú cestu medzi pápe žovými nárokm i a zvykovým právom koruny. Ríšskych bisku pov a opátov malo voliť príslušné duchovenstvo (kanonická voľba); kráľovi bol vyh radený len čiastočný vplyv n a voľbu; odznaky duchovnej moci, b erlu a prsteň, dával zvoleném u p á pež. Táto investitúra a posvätenie m aly sa však, pokiaľ išlo o Nemecko, udeľovať až vtedy, keď k ráľ p rija l od zvoleného hodnostára prísahu vernosti a dal m u podaním žezla, odznaku svetskej moci, právo vládnuť nad m ajetkam i ríšskymi, spoje nými s jeho dôstojnosťou. Za boja o investitúru v Nem ecku snažili sa pápeži a reform ná strana rozvíjať svoje nároky i v ostatných krajinách západného kresťanstva. Nedosiahli síce úplného víťazstva, ale ich úspechy boly značné. Ťažký zápas m useli pápeži podstúpiť za panov níkov z rodu štaufského, ktorí vládli v Nem ecku od r. 1138 až do r. 1268, keď posledný Štaufovec K onradin bol od Francúzov porazený, zajatý a v Neapoli popravený. I n o c e n t I I I . Vrcholu moci dosiahla cirkev a pápežstvo za pápeža Inocenta III. (1198— 1216), m uža veľkých cie ľov, ktorý sa snažil o skutočnú teokraciu. Podľa neho Petrov nástupca m al m ať nad kresťanstvom vrchnú moc ako rozhodca 101

a lenný p án všetkých panovníkov. N ajm ä o cisárstve dokazoval podľa korunovačného obradu, že pápež m á právo skúm ať správnosť voľby rím skeho cisára a ju potvrdzovať. V yhlasoval sa nielen za nástupcu sv. Petra, ale aj za zástupcu Boha n a zemi. Jeho bezúhonnosť, m rav n á nezištnosť a spravodlivosť k všetkým dodala m u takej vážnosti, že bol volaný za rozhodcu v sporoch kráľov, kniežat i národov ako vrchný lenný p án ce lého kresťanstva. Interdiktom a kliatbou donútil Filipa II., francúzskeho kráľa, že p repustil nezákonnú m anželku. C hránil práva cirkvi a poddaných p roti Jánovi Bezzemkovi, kráľovi anglickému. Uskutočnil 4. križiacku výpravu. U rovnal spory v uhorskej kráľovskej rodine. V Čechách udelil r. 1204 kráľov skú dôstojnosť P ř emyslovi O takarovi I. V ýznam ná bola aj jeho činnosť na poli cirkevnom. Previedol reform u pápežského dvo ra, kde zaviedol väčšiu jednoduchosť a potlačil úplatnosť k u riálnych úradníkov. Usiloval sa o sjednotem e pravoslávnych s cirkvou. Uznal a zaviedol nové rehole sv. F ran tišk a a sv. Do m inika. Vrcholom jeho cirkevnej činnosti bol slávny 12. vše obecný cirkevný snem, ktorý svolal na r. 1215 do L ateránu (4. lateránsky snem). Na snem e bolo vyše 400 biskupov, 800 opá tov a vyslancov panovníckych dvorov. Snem vydal 70 dekrétov vo veciach viery a m ravov; potvrdil a objasnil staré k resťan ské učenie o Sviatosti oltárnej; veriacim nariadil aspoň raz do roka sa vyspovedať a v čase veľkonočnom p rija ť Sviatosť oltárnu. (Teda spoveď nebola zavedená až na tom to sneme, ale bolo nariadené aspoň raz do roka sa vyspovedať.) Pápež Ino cent III. zomrel na zim nicu r. 1216 a právom je nazvaný »uči teľom a otcom národov«. Bojom o in v estitúru a zápasom so štaufským rodom čilo pápežstvo svoju moc v kresťanstve. Zároveň vedelo sústavne závislosť celého duchovenstva od rím skej kúrie biť tak západnú cirkev univerzálnym , pevne stm eleným jom, podliehajúcim cirkevném u (kanonickému) právu.

102

osved utúžiť a u ro ústro

§ 11. Križiacke výpravy a ich význam pre cirkev a k u ltú ru .26) Príčiny križiackych výprav. S vätá zem, najm ä Jeruzalem , posvätená životom a vykupiteľským dielom Ježiša K rista, bola hneď v prvých dobách kresťanských cieľom m nohých zbožných pútnikov. R astúca náboženská vrúcnosť p u dila v priebehu XI. st. nem alý počet ľudí aj z vyššej spoločnosti západoeuropskej k púťam do Palestíny. A rabskí vládcovia, ktorí sa zmocnili v VII. st. Svätej zeme, tom u veľm i n ep re k á žali, lebo sam i ťažili z týchto n á v š te v na poplatkoch, ktoré vy berali od pútnikov. P om ery sa zhoršily, keď moc v predoázijskej oblasti strh li na seba Seldžukovia, uralo -altajsk í Turci, ktorí sa r. 1076 zmocnili Jeruzalem a a celej Svätej zeme. Títo s k res ťanm i zle zaobchádzali a posvätné m iesta pustošili a znesvä covali. Z právy o týchto hrôzach vyvolaly na Západe rozhod nutie poslať na Východ vojenskú výpravu, kto rá by posvätné m iesta a palestínskych kresťanov vyslobodila z rú k nev eria cich. Seldžukovia ohrožovali aj B yzantskú ríšu. Z C arihradu obracali sa preto do Rím a o pomoc a pápež U rban II. (1088— 1099) považoval túto chvíľu za vhodnú, aby pomocou V ýchodu postavil pápežstvo na čelo celého kresťanského sveta. N a c ir kevnom snem e v C lerm onte v juhovýchodnej Francii vyzý val r. 1095 k výprave n a oslobodenie Svätej zeme z rú k neve riacich, sľubujúc duchovné m ilosti všetkým , ktorí sa ako Boží bojovníci so znakom kríža zúčastnia na výprave. Po pápežovej reči akoby jedným i ústam i volali shrom aždení : »Boh to chce« — a tisíce na znam enie svojho rozhodnutia k výprave ihneď si pripínali kríž na pravé rameno. 26) Recueil des h istoriens des croisades. P aris, 1841—1906. — W ilken:

Gesch. der K reuzzüge. Leipzig, 1807—32. M ichaud : H istorie des croi sades. P aris, 1849. — K ugler, B. : Gesch. d er K reuzzüge. Berlin, 1981. — P ru tz : K ulturgesch. d er K reuzzüge. Berlin, 1883. — Schaube, A. : H a n delgeschichte der rom anischen V ölker des M ittelm eergebietes biz zum Ende der Kreuzzüge. M ünchen, 1906. — Schlee : Die P äp ste u. die K re u z züge, 1893.

103

K azatelia šírili toto vyzvanie po celej západnej Europe s prekvapujúcim účinkom. Osoby najrozličnejších stavov p ri pínaly si kríž a nedočkavo obracaly zraky k Východu. Toto nadšenie svedčí o náboženskej vrúcnosti a zbožnosti stredo vekých veriacich, o vedomí spolupatričnosti všetkých v eria cich, o sile m yšlienky jednoty stredovekej cirkvi. O krem toho na ú tra p y tejto ťažkej výpravy hľadeli križiaci ako na výborný prostriedok pokánia za hriechy. Našli sa medzi nim i aj takí, ktorí sa hlásili nie zo šľachetných pohnútok, ale skôr z túžby po dobrodružnosti, možnosti ľahko sa obohatiť a z nespokoj nosti s domácimi pom erm i. P r v á k r i ž i a c k a v ý p r a v a . P rv á križiacka vý prav a uskutočnila sa hneď r. 1096. Viedol ju lotrinský vojvodca Bohum ír z Bouillonu. Ten dobyl r. 1099 Palestínu a stal sa kráľom »Jeruzalemského kráľovstva«, ktoré sa udržalo až do r. 1187, keď sultán Saladin dobyl Jeruzalem a S vätú zem. Tak bola Palestína skoro sto rokov znova kresťanskou krajinou. Boly obnovené a vybudované nové chrám y a pútnici m ohli n e rušene navštevovať posvätné miesta. R. 1148 zmocnil sa m osulský sultán znova Edesy a ohro žoval križiacke kráľovstvo Jeruzalem ské. Preto pápež Eugen II. vydal prevolanie k novej výprave. N adšeným hlásateľom druhej výpravy bol slávny kazateľ z rehole cisterciánov, sv. B ernard z Clairvaux. P re zlú organizáciu, hlad a m or n epri spela táto výprava veľm i k upevneniu kresťanského panstva vo Svätej zemi. V XII. a XIII. st. boly podniknuté ďalšie križiacke v ý pravy, ale bez väčších úspechov. Š tv rtá križiacka výprava, pod n ik n u tá hlavne ry tierm i z Francie v r. 1202— 1204, vôbec sa do P alestíny nedostala. P re neshody s G rékm i dobyli križiaci C arihrad a zapálili ho. Potom založili n a B alkáne tzv. Latinské cisárstvo, ktorém u urobil koniec cisár M ichal Palaeologus r. 1264. Na piatej výprave v r. 1228—29 zúčastnil sa aj uhorský k rá ľ Ondrej II., v ktorého vojsku bolo mnoho slovenských ze m anov. Jeruzalem bol za tejto výpravy znova oslobodený, ale nie na dlho, lebo r. 1244 znova sa ho zmocnili Turci, kresťanské

104

obyvateľstvo povraždili a posvätné m iesta znesvätili a porú cali. Na lyonskom snem e r. 1245 vyzýval pápež Inocent IV. na novú výpravu, ale medzi západným i panovníkm i nebolo už prvotného zápalu pre Svätú zem. Jedine francúzsky kráľ Ľ u dovít IX. sa dv ak rát vypravil s križiakm i do Palestíny, ale tie to výpravy sa skončily nešťastne. Za druhého ťaženia zomrel sv. k ráľ Ľudovít na m or v Tunise. Zo Západu neprichádzala po moc a Turci neustále dorážali na križiacke pevnosti na Východe. Je d n a pevnosť po druhej padala do ich rúk. R. 1291 zmocnili sa Turci poslednej križiackej državy, m esta Akkonu. Od tých čias zostala P alestína v moci Turkov až do r. 1917. Tak sa skon čilo hnutie, ktoré vyšlo z C lerm ontu a cez dve storočia rozo chvievalo západné kresťanstvo. V ý z n a m k r i ž i a c k y c h v ý p r a v . So strán k y vo jenskej križiacke výpravy stroskotaly. Svätá zem zostala v ru kách neveriacich, hoci tieto výpravy stály mnoho ľudských životov a nevypočítateľné m ateriálne obete. Príčinou týchto neúspechov bola vzdialenosť Palestíny, presila m oham edánov, nesvornosť vodcov, vierolom nosť Grékov, ktorí si robili nárok na dobyté kraje, ďalej nezvyklé podnebie a mor. Vojensky p ri niesly aspoň to, že moc islamu, cirkvi a kresťanstvu n ep riateľ ského, bola zoslabená a ta k jeho výbojná sila podlomená. Aj pri vojenských neúspechoch zostanú križiacke výpravy trvalým dokladom náboženskej horlivosti a obetavosti, akej bola schopná len táto doba, doba všestranného rozkvetu cirkev ného a náboženského. Popri náboženskom význam e m aly k ri žiacke výpravy ohrom ný význam pre vedu a vzdelanie, obchod a hospodárstvo na Západe. N astal čulejší styk medzi Západom a Východom, ktorý bol dosiaľ na Západe obostrený akýmsi pohádkovým leskom. K r i ž i a c k e r e h o l e . S križiackym i výpravam i sú viselo založenie troch reholí, ktoré spojovaly život rehoľný s rytierskym . Boli to johaniti, tem plári a nem eckí rytieri. Ich členovia zachovávali tri obvyklé sľuby a okrem toho bojovali proti neveriacim . K aždá z týchto reholí delila sa na rytierov — bojovníkov, na kňazov — pre duchovnú správu rehole a na bratov — ošetrovateľov nem ocných pútnikov. Znakom ry tie r

105

skych reholí bol osem ram enný kríž rôzne upravený. N a čele rehole stál veľm ajster. V šetky tieto rehole vznikly v Palestíne. Ich cieľom bolo chrániť križiakm i dobyté posvätné m iesta, sta ra ť sa o pútnikov a poskytnúť im potrebné liečenie a u b y tovanie vo svojich nem ocniciach. Po stra te Svätej zeme osadili sa títo »krížovníci« v europských krajinách. N ajm ä bolo vý znam né pôsobenie nem eckých rytierov, ktorí sa po vyhnaní z P alestíny usadili v P ru sk u a bojovali proti pohanom okolitých krajín, upevnili kresťanstvo v baltických krajinách a založili si rehoľný štát. Za reform ácie ich veľm ajster s čiast kou rehole odpadol k luteránom a zriadil svetské kniežatstvo. Rehoľa tem plárov bola zrušená pričinením francúzskeho kráľa Filipa IV. r. 1312.

§ 12. N ové rehole a ich význam pre cirkev. D o m in ik á n i a fra n tiš k á n i. 27) N o v é r e h o l e . Až do týchto čias boli benediktíni je dinou rehoľou n a Západe. Rozmach náboženského života p ri niesol založenie nových reholí v tom to období. Duchovné re hole boly pre pápežov najlepším i podporovateľm i reform y, najlepším i bojovníkm i proti bludom a podporovateľm i zbož nosti a dobročinnosti, vied a um ení. Z akladanie reholí sa n a 27) H eim bucher: Die O rden u. K ongregationen d er k ath. K irche. P aderborn, 1908. — S chreiber: K u rie u. K loster im 12. Ja h rh . 1910. — Löbbel: D er S tifte r der K artä u sero rd e n s, der hl. B runo aus Köln. M ün ster, 1899. — M adeleine: H ist. de St. N orbert, 1894. — M ortier: H istoire des m a itres gén érau x de l’ o rd re des F rè re s P rêch eu rs. P aris, 1903—1909. D örholt: D er P red ig ero rd en u. seine Theologie. M ünster, 1917. — Holzapfel, H.: H andbuch d er Gesch. des F ranziskanerordens. F reiburg, 1909. — M üller, K.: Die A nfänge des M inoritenordens u. der B u ssb ru d e r schaften. F reiburg, 1885. — H ahn, U.: Gesch. der K etzer im M ittelalter. S tu ttg a rt, 1845. — D öllinger: B eiträge zu r Sektengesch. M ünchen, 1890. — R eu ter: Gesch. der A u sk läru n g im M ittelalter. B erlin 1875—1881. — Douais: Les Albigeois. P aris, 1879. — D ieckhoff: Die W aldenser im MA. G öttingen, 1851. — Schm idt, R.: Die H erk u n f des Inquisitionsprozesses. F reiburg, 1902. — H avet: L’ hérésie e t le b ra s séculier a u m oyen-àge. P aris, 1881. — H efele: K a rd in a l X im enes. Tübingen, 1951. — L ea: H istory of th e Inquisition of S p ain . NewYork, 1906—7. — V acan d ard : L ’ in q u isi tion, 1909. — G uiraud, J.: L ’ inquisition m édiévale. P aris, 1928.

106

toľko rozšírilo, že lateránsky snem r. 1215 a lyonský snem r. 1274 zakázaly alebo aspoň obmedzily zakladanie nových reholí. Z význam ných reholí vznikly v tejto perióde: rehoľa cis terciánov, založená r. 1098 v nehostinnej krajin e Citeau n e ďaleko Dijonu; k rozkvetu priviedol rehoľu sv. Bernard, ktorý je považovaný za druhého zakladateľa rehole, takže cisterciáni bývajú nazývaní aj bernardínm i; rehoľa kartuziánov, založená sv. B r u n o m z Kolína (†1101) v divokej púšti C hartreuse pri Grenobli; rehoľa prem onštrátov, založená sv. Norbertom († 1134) r. 1120 v P rém ontré v diecéze laonskej. Tieto rehole sa rýchlo rozšírily a znam enaly veľký prínos nielen pre duchovný, ale aj hospodársky život. N ajvýznam nejším i rehoľam i, ktoré vznikly v tom to ob dobí, boli dom inikáni a františkáni. Ich poslaním bolo bojovať proti bludom doby a venovať sa m isiám medzi širokým i v rstv a mi ľudu. Nakoľko tieto rehole zaväzovaly k chudobe nielen jednotlivých rehoľníkov, ale aj kláštory, boly nazvané žobra vým i rehoľam i. Rehoľníci týchto reholí m ali sa živiť z dobro činnosti a alm užny veriacich. D o m i n i k á n i . Rehoľu dom inikánsku čiže kazateľskú založil sv. Dominik, ktorý pochádzal zo vznešeného španiel skeho rodu. Keď sa presvedčil n a cestách so svojím biskupom po južnom Francúzsku, aké škody narobily cirkvi bludné náuky albigénskych, rozhodol sa horlivým kázaním a dobrým prík la dom priviesť zvedených k pravej viere. Rozhodol sa založiť zvláštnu rehoľu kazateľskú, ktorej členovia, odtrh n u tí sľubom chudoby od pozemských m ajetkov a dôkladným štúdiom p ri pravení, úplne by sa venovali apoštolskej činnosti, kázaniu a boju proti bludu. Cirkevné potvrdenie pre svoju rehoľu do stal od pápeža Honoria III. r. 1216. Rehoľa sa rozšírila s neoby čajnou rýchlosťou. Sám sv. Dom inik založil m nohé kláštory vo Francúzsku, Taliansku a v Španielsku. Už po sm rti sv. Do m inika (zomrel v Bologni r. 1221) m ala rehoľa 8 provincií a 60 kláštorov. Rehoľné rúcho je biele s čiernym plášťom. Rehoľa má tri oddelenia : prvý rád pre mužov, d ru h ý rád pre ženy, tre tí rád pre zbožných laikov, m užov i ženy, ktorí žijú vo svete po dľa predpísaných pravidiel v duchu sv. zakladateľa, ktorý bol za svätého vyhlásený už r. 1234.

107

D om inikáni si získali veľké zásluhy v boji proti bludárom, vo vnútornej aj vo vonkajšej misii, ako aj vo vedách a umení. Cirkvi dali vynikajúcich pápežov a učencov, ktorí boli najv äč šími ozdobami univerzít, ako boli sv. A lbert Veľký, sv. Tomáš A kvinský a i. Františkáni. Zakladateľom rehole františkánskej (F ratres m inores) bol sv. F rantišek z Assisi. Jeho otec bol bo h atý m kupcom. P re F rantiškovu štedrosť, ktorú jeho otec po važoval za m árnotratnosť, vydedil ho otec pred biskupom m e sta. Potom žil sv. F rantišek z alm užny a venoval sa úplne služ be chudobných a nem ocných. Sbieral dary pre obnovu malej kaplnky pred hradbam i m esta (Porciunkula), ktorá sa stala aj kolískou františkánskej rehole. Tu počul slová, ktorým i posie lal Ježiš K ristus svojich učeníkov hlásať evanjelium (Mat. 10, 8 a nasl.). Rozhodol sa ich doslovne plniť. Začal kázať pokánie a pokoj. Onedlho pridali sa k nem u zbožní m užovia z Assisi a založil spolok, ktorého členovia apoštolskou chudobou a k á zaním pokánia m ali posväcovať seba a svojich bližných. Svojim druhom kládol sv. F ran tišek na srdce okrem čistoty bezpod m ienečnú poslušnosť k predstaveným a k cirkvi, ako aj úplnú chudobu. Cirkevne bola rehoľa schválená pápežom Honoriom III. r. 1223. Podobne ako dom inikánska i františkánska rehoľa m ala tri oddelenia. Bratia, ktorým bolo najprísnejšie zakázané m ať akýkoľvek m ajetok, žili z alm užny a nosili hrubý, kapuc ňou opatrený a povrazom prepásaný h a b it obyčajného ľudu. Osobnosť sv. F rantiška z Assisi, »miláčka Božieho«, patrí medzi najžiarivejšie zjavy nielen svojej doby, ale aj všetkých čias. Len málo svätcov malo taký vplyv na cirkev a spoločnosť ako sv. František. Na všetko sa díval očami Božími a miloval všetko srdcom Božím. Aj zvieratá m iloval ako bratov a sestry a ony prichádzaly k nem u bez strachu ako dieťa k otcovi. Jeho jediným cieľom bolo pripodobniť sa K ristovi a získať pre neho všetkých. Ťažká choroba zabránila m u odísť do Maroka, aby získal m oham edánov pre Krista. Odobral sa do Palestíny, kde zanechal svojich bratov ako strážcov sv. hrobu (dodnes sú tam), a do Egypta. Po svojom náv rate bol r. 1224 oslávený stigm am i (ranami) Kristovým i. Po ťažkom telesnom utrpení

108

zomrel vo veku 44 rokov v chrám e Porciunkula r. 1226. Už r. 1228 bol vyhlásený za svätého. Dominikáni a františkáni v boji proti b l u d o m . Sv. Dom inik a sv. F rantišek boli vyvolení od Boha, aby zahojili rany, ktoré u trpela cirkev v tom to období od n e bezpečných bludárov, a aby i veriacim i cirkvi ukázali správny smer života. Medzi početným i bludm i tejto doby najnebezpeč nejším bolo hnutie katarov a valdenských, ktoré h nutie ohro žovalo nielen cirkev, ale aj celý spoločenský poriadok doby. Preto nebojovala proti nim len cirkev, ale aj svetské vlády. Hnutie sa obrátilo zpočiatku proti bohatstvu predovšetkým vyššieho duchovenstva a s ním spojeném u svetském u sm ýšľa niu, lesku a rozm arilém u životu m nohých duchovných, upadlo však neskôr do vieroučných a m ravoučných bludov. Vonkajšia moc a lesk cirkvi zdaly sa prívržencom tohto h n u tia odpadom od apoštolskej chudoby prvotnej cirkvi. To vyvolalo aj vznik žobravých reholí, ktoré m aly poblúdilcom ukázať správne h o d notenie chudoby a bohatstva a priviesť ich horlivým kázaním a dobrým príkladom na správnu cestu. K a t a r i . H nutie katarské rozmohlo sa v XII. storočí v južnom Francúzsku. Toto h nutie je podobné h n u tiu b u lh ar ských bogomilov predošlej periódy. Prívrženci tohto hnutia nazvali sa katarm i čiže čistými, to jest pravým i kresťanm i. Podľa ich hlavného strediska, m esta Albi, boli nazvaní aj albi génskymi. Koncom XII. st. rozšírila sa sekta katarov po celej strednej Europe, n ajm ä však v južnom Francúzsku. Držali sa príkreho dualizmu, zavrhli S tarý zákon, učenie o zm ŕtvych vstaní a o N ajsvätejšej Trojici. V ykúpenie spočíva len v po učení, ktoré priniesol Ježiš, najvyšší tvor dobrého Boha. N a koľko hm otu vyhlásili za zlo, zakazovali všetko, čo s hm otou súvisí. Zavrhovali m anželstvo ako prekážku spásy; požívanie mäsa a usm rcovanie zvierat, lebo verili v sťahovanie duší; za m ietali vojny a tre st sm rti; prísahu stavali na roveň vražde a cudzoložstvu. Svetskú moc vyhlásili za diabolské zriadenie. Prívženci delili sa na dokonalých a jednoduchých veriacich. Prijatie medzi dokonalých dialo sa akým si duchovným krstom , zvaným consolam entum . Toto consolam entum bolo n e v y h n u t nou, ale tiež jedinou podm ienkou spásy. Jednoduchí veriaci

109

sľubovali, že prijm ú consolam entum aspoň pred sm rťou. Neraz sa stalo, že nemocní, ktorí prijali consolam entum , z obavy aby sa po uzdravení n evrátili k svojm u predošlém u životu, zdržovali sa pokrm u a tak sam ovraždou pom aly urobili koniec svojm u ži votu (endura). Keď nepom áhalo poučovanie, spojily sa cirkevná a svetská vrchnosť, aby násilím urobily koniec tejto nebezpeč nej sekte. Podarilo sa im to až v X III. storočí, keď po vojen skom prem ožení k atarov inkvizícia dokončila ich potlačenie. V a l d e n s k í . D ruhou nebezpečnou sektou tohto obdo bia bolo hn u tie valdenských, ktorého zakladateľom bol bohatý lyonský kupec P e ter Valdes († 1197). Dom nievajúc sa, že je po volaný k vyšším veciam, hoci bol laik bez teologického vzde lania, vystúpil ako kazateľ pokánia. Získal si prívržencov a utvoril s nim i spolok, ktorý sa nazýval »Chudobní z Lyonu«. K eď napom ínania nepomohly, bol Valdes a jeho prívrženci vyobcovaní z cirkvi. O dtrhli sa od cirkvi, začali sami udeľovať sviatosť pokánia a pom aly upadli do ďalších bludov. V m no hom sa podobali katarom . Za jediný pram eň viery uznali len Písmo sväté, zavrhli cirkevnú hierarchiu a celé cirkevné zria denie a bohoslužbu. V aldenskí sa rozšírili v južnom F rancúz sku, severnom Taliansku, v niektorých krajinách Nemecka, v Čechách, Uhrách, R akúsku a Poľsku. Aj pri prenasledovaní udržali sa valdenskí až do XVI. st., keď sa väčšinou pridali k protestantizm u. C i r k e v n á i n k v i z í c i a . Cirkev sa vždy usilovala priviesť poblúdilých na správnu cestu poučovaním, napom í naním alebo pomocou duchovných trestov (exkomunikácia, interdikt). O dm ietala použitie fyzického násilia proti nábožen ským zblúdilcom. Aj v stredoveku vyriekol sv. B ernard krásnu vetu o p rija tí viery : »Fides suadenda est, non im ponenda«. (Viera sa m á radiť, nie nanucovať.) Nakoľko však stredovekí bludári ohrožovali nielen náboženstvo, ale aj celý sociálny a štátn y poriadok, považoval si š tá t za povinnosť stíhať tých, ktorých cirkev odsúdila ako bludárov. V duchu doby blud bol považovaný aj za zločin proti štá tu a ako tak ý prísne trestaný ako vlastizrada. Cirkev vždy dbala o čistotu viery a nikto jej nemôže upie ra ť právo skúm ať, či niektoré učenie sa srovnáva s jej učením, 110

alebo sa m u protiví. Po zlých skúsenostiach so stredovským i bludárm i, rozhodla sa cirkev n a synode toulonskej r. 1229 zriadiť proti kacírom zvláštny súd, tzv. inkvizičný súd, ktorý by p á tra l po tajn ý ch bludároch, blud vyšetril, kacírov poučil, zatvrdilých odsúdil a odovzdal svetskej moci n a po trestanie. Zpočiatku hlavný dozor n ad inkvizičným súdom mali biskupi vo svojich biskupstvách, neskoršie sveril pápež inkvizíciu reholi sv. Dominika. Tvrdošijní kacíri boli v tomto čase veľm i prísne trestan í väzením, vyhnanstvom , zhabaním m ajetku, niekedy aj sm rťou, obyčajne u p álením . V tých do bách, keď súdnictvo bolo dosť bezohľadné a drsné a keď si s e k t á r i proti cirkvi i svetskej vrchnosti počínali násilne a kruto, býval aj postup inkvizície — podľa dnešných názo rov — niekedy krutý. Neslobodno však m inulosť m erať m e radlom dneška. J e nesporné, že niektorí inkvizítori dopustili sa pri svojej horlivosti určitých prechm atov, z toho však n e možno obviňovať cirkev. Pápeži a biskupi zakročili prísne, keď prechm aty boly zistené. Š p a n i e l s k a i n k v i z í c i a . Z vláštnu skupinu v de jinách inkvizície tvorí španielska inkvizícia, ktorá je neskoršie ho dáta. Zriadili ju s povolením pápežovým španielsky kráľ F erdinand K atolícky (1479— 1516) a kráľovná Izabella K astil ská (1474— 1504) r. 1478. Cieľ tejto inkvizície bol viac poli tický než náboženský. V stredoveku totiž prijím ali židia a mo ham edánski M auri v Španielsku hrom adne krst. Väčšinou sa stali kresťanm i len n a oko a škodili naďalej záujm om k resťa n ským a národným , najm ä keď sa dostali do cirkevných alebo štátnych úradov. Cieľom španielskej inkvizície bolo vypátrať takýchto tajn ý ch židov a m oham edánov, podozrivých vyšetriť a usvedčených obrátiť alebo potrestať. Aj v tejto inkvizícii pô sobili dom inikáni a iní kňazi. Boli však podrobení kráľovi a slú žili predovšetkým účelom štátnym . Táto inkvizícia stíhala okrem nevery a kacírstva aj čarodejstvo, nem ravnosť, ú žeru a veľzradu. Sám k ráľ m enoval hlavného inkvizítora, k ráľ u stá lil pravidlá súdu, rozsudok bol vynesený v jeho m ene a m aje tok odsúdených tiež kráľ zhabal. N ajm ä o španielskej inkvi zícii b ý v ajú tvrdenia veľm i prehnané, hoci jej tvrdosť je n e popierateľná. Pápeži a biskupi v iackrát vystúpili proti niekto 111

rým ukrutnostiam pri tejto inkvizícii páchaným a zazlievali príliš prísne zakročovanie španielskych kráľov. Aj vysokí cir kevní hodnostári stali sa neraz obeťou tejto inkvizície. Cir kevná inkvizícia bola zrušená vo všetkých krajinách v XVIII. a začiatkom XIX. storočia. Trestanie bludárov svetskou vrchnosťou aj trestom sm rti schvaľovali aj reform átori XVI. st., ako Luther, Melanchton, K alvín a i., hoci sa vyhlasovali za bojovníkov náboženskej slo body. Teda nemožno inkvizíciu pripisovať katolíckej cirkvi, ale duchu doby, ktorá takéto trestanie bludárov považovala za prípustné, ba za povinnosť cirkevnej a svetskej vrchnosti. Naopak, katolícka cirkev usilovala sa čo najviac zamedziť p re chm aty pri inkvizícii. Za 4-ročnej vlády Kalvínovej v Ženeve, ktorá vtedy mala 18.000 obyvateľov, bolo uväznené pre podo zrenie z bludu na 800— 900 obyvateľov, vynesené bolo 76 roz sudkov sm rti upálením a 58 rozsudkov sm rti iným spôsobom. Je d n a z posledných popráv pre kúzelníctvo bola r. 1782 v pro testantskom k a n tone Glarus.

§ 13. V eda a um enie chlúbou v stredovekej cirkvi.28) S t r e d o v e k é u n i v e r z i t y . Až do 13. st. bola cir kev výlučnou pestovateľkou vied a umení. Až zakladaním miest 28) D enifle : Die E n tsteh u n g d er U n iv ersitäten des M ittelalters bis 1400. Berlin, 1885. — K au fm a n n : Gesch. der deutschen U niversitäten. S tu ttg a rt, 1888 a 1896. — P aulsen, F. : Gesch. des geleh rten U n terrich ts auf den deutschen Schulen u. U niversit. vom A usgang des M ittelalters bis zur G egenw art. Leipzig, 1896/97. — Ü b erw eg -B au m g arten : Gesch. der Philos. der p atristisc h en u n d scholastischen Zeit. Berlin, 1915. — G rabm ann, M. : Gesch. der scholastischen Methode. F reiburg, 1889. — M artigné : L a scolastique e t les trad itio n s franciscaines, 1889. — S e r tillanges : S. T hom as d’ A quin. P aris, 1910. — Lem m ens : Der. hl. B o n a v en tu ra, 1909. — Seeberg : Die Theologie des D uns Scotus, 1900. — V acandard : Vie die sain t B e rn a rd de C lairvaux, 1895. — H aluza : Der hl. B ern h ard , 1906. — K ra u s : Gesch. d. christl. K unst. F reiburg, 1895. — O tte : H andb. d. kirchl. K unstarchäologie d. deutsch. MA. Leipzig. 1883—4. — Jak o b : Die K u n st i. D ienste der K irche. Landsh., 1901. — H oltzinger : Die altchristl. A rc h ite k tu r. S tu ttg a rt, 1899. — W agner, VI. : Dejiny v ý tv arn éh o um enia n a Slovensku. T rn av a, 1930. — K rau s : Dante, sein Leben u. sein Werk, 1897. — V iď aj pozn. 24.

112

začína sa ujím ať m estská škola. Aj tieto m estské školy boly dlho vedené kňazmi. C irkevné školstvo vo vlastnom stredo veku dosiahlo svojho vrcholu. N iektoré k atedrálne a kláštorné školy získaly si ta k ú slávnu povesť, že sa do nich schádzali žiaci z ď alekých krajín. Tak vznikly stredoveké univerzity, čiže spoločenstvo učiteľov a žiakov (universitas m agistrorum e t scholarium ); len neskôr slovo univerzita znam enalo zastúpenie všetkých vedeckých odborov. N ajstaršie univerzity boly : le kárska v Salern e v XI. st. právnická v Bologni a bohoslovecká v Paríži, ktoré vznikly v XII. storočí. Koncom XII. st. začaly sa skoro na každej univerzite pestovať všetky znám e vedecké odbory. Tak vznikly univerzitné fak u lty : bohoslovecká, p ráv nická, lekárska a filozofická. Toto rozdelenie bolo zavedené najsam prv na univerzite v Paríži a po parížskom vzore sa or ganizovaly aj ostatné univerzity. Do r. 1303 bolo v Europe za ložené na 30 univerzít. V šetky boly pôvodu cirkevného a učili na nich všade rehoľníci a svetskí kňazi. Bez pápežského po volenia nem ohla byť založená univerzita. Pápeži a panovníci dávali univerzitám značné m ajetky a rôzne výsady. P ri uni verzitách vznikaly in te rn áty (kolégiá), kde mali študenti u b y tovanie a stravovanie a žili pod dozorom osvedčených vycho vávateľov. P rv ý takýto in te rn á t zriadil pri parížskej univerzite Róbert zo Sorbony, kaplán francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Na jeho pam iatku bola parížska univerzita pom enovaná Sor bona. Na čele univerzity stál kancelár, neskôr rektor. N a čele fakulty bol dekan. Poslucháči i profesori delili sa podľa n á rodnosti na národy. Označovanie národnosti zamieňalo sa často so štátnou príslušnosťou. S c h o l a s t i k a . Stredom vied n a univerzite bola teo logia, bohoveda, ktorá sa stykom s arabskou a byzantskou vzdelanosťou za križiackych výprav nebývale rozvinula. Vznik bludov, ktoré bolo treba vyvracať, prispel tiež nepriam o k roz voju teologie. Na základe filozofie, n ajm ä Aristotelovej, Písm a sv. a svätých Otcov objasňovali a dokazovali teologovia roz umovo (filozoficky) články kresťanskej viery a uvádzali ich do pevnej sústavy. Tom uto spôsobu štúdia teologie a filozofie hovorím e scholastika, lebo sa vyvinula na školách (schola)

113

a bola podávaná školským spôsobom. Vedúcou m yšlienkou scholastiky bolo, že viera a rozum (veda) si nemôžu odporovať, lebo obidve sú od Boha. Otcom scholastiky býva nazývaný sv. Anzelm, arcibiskup canterburský († 1109). Najväčším i scho lastikm i z rehole dom inikánskej boli sv. A lbert Veľký († 1280) a sv. Tomáš A kvinský († 1274), ku ktorým sa dôstojne radia d vaja zástupcovia františkánskej rehole : A lexander Halesský († 1245) a sv. B onaventúra († 1274). S v . A l b e r t V e ľ k ý pochádzal zo šľachtického rodu zo Švábska (nar. 1193) a vyučoval filozofiu a teologiu na via cerých školách, n ajm ä na univerzite v Kolíne nad Rýnom a v Paríži. Bol dva roky biskupom v Rezne, ale svojho biskup ského ú rad u sa zriekol a venoval sa znova vyučovaniu. V y nikol vo filozofii, teologii a prírodných vedách (botanik). Jeho najvýznam nejším žiakom bol sv. Tomáš Akvinský. Zom rel r. 1280. Za svätého a cirkevného učiteľa bol vyhlásený r. 1931 od pápeža Pia XI. S v . T o m á š A k v i n s k ý narodil sa ako syn šľachtica neďaleko Neapola r. 1225. Učil filozofiu a teologiu na viace rých univerzitách. N áuku A ristotelovu očistil od omylov a do plnil ju učením sv. Otcov. V ypracoval sústavu kresť. filozofie a teologie, ktorá sa stala sm erodajnou v ďalších storočiach pre cirkevnú teologiu a filozofiu. Vynikol ako učiteľ, kazateľ a spi sovateľ. Jeho hlavné diela sú Sum m a proti pohanom a Sum m a bohovedná. P re hlboké, ľudské schopnosti prevyšujúce p reni kanie do božských právd, dostalo sa sv. Tomášovi Akv. názvu »anjelský doktor«. Zom rel na ceste na lyonský cirkevný snem r. 1274, vo veku 49 rokov. Pápež Lev XIII. znova odporučil r. 1879 sv. Tomáša Akv. za vzor študujúcej mládeži, jeho uče nie za bezpečné vodidlo katolíckej teologie a filozofie a v yhlá sil ho za patróna všetkých katolíckych štúdií. S v . B o n a v e n t ú r a , vrstovník sv. Tomáša Akv., žiak A lexandra Halesského, učil teologiu na univerzite v Paríži a stal sa generálnym predstaveným františkánskej rehole a kardinálom . Na lyonskom snem e r. 1274 bolo m u sverené vyjednávanie o úniu s Grékmi. Zom rel počas snem u r. 1274. J e najväčším teologom františkánskej rehole.

114

M y s t i k a . O krem scholastiky kvitla v stredovekých kláštoroch m ystika. Slovo m ystika je odvodené od gréckeho slova »myein«, to jest hĺbať o niečom so zavretým i očami. M ystikou rozum iem e zbožné, vonkajším svetom nerušené hĺbanie o pravdách zjavenia Božieho. Mystici usilovali sa tým to vnorením sa do večných právd Božích priniesť rozum u svetlo, posilu pre vôľu a predovšetkým cvičenie sa v zbožnosti. Kým scholastici snažili sa pren ik n ú ť pravdy Božie rozumom, m ystici robili to viac citom, v nútorným zážitkom. Scholastika a m ysti ka neboly však sm ery protichodné, skôr sa doplňovaly. Väčšina scholastikov bola zároveň veľkým i m ystikm i. Medzi najväčších m ystikov stredoveku p atria sv. B ernard a sv. B onaventúra. Medzi m ystikov patrily aj m nohé stredoveké svätice, u ktorých toto citové prenikanie do večných právd dobre odpovedalo ich ženskej povahe. N ajkrajším kvetom stredovekej m ystiky je zlatá knižka »Nasledovanie Krista« od Tomáša K em pen ského († 1471), ktorá popri Písme sv. p atrí medzi najrozšíre nejšie a najobľúbenejšie knihy kresťanstva. Teší sa úcte nielen u katolíkov, ale aj u protestantov. S v . B e r n a r d narodil sa zo šľachtického rodu neďaleko Dijonu. V stúpil do kláštora v Citeau. P re m im oriadne nadanie a svätosť života už v m ladom veku 25 rokov stal sa opátom kláštora v C lairvaux v dolnej Cham pagni. Preslávil sa ako v y nikajúci kazateľ, ktorý tiež roznietil všeobecné nadšenie za druhú križiacku výpravu. Jeho slovám a radám naslúchali pá peži, cisári a panovníci. J e h o m ystické spisy sú prevážne p ra k tického rázu. Jeho snaha sm eruje viac k vrúcnejšej láske k Bohu než k hlbšiem u rozum ovém u poznávaniu večných právd. Veriaci ho považovali za svätca už za jeho života († 1153). Scholastika a m ystika vychovala nielen veľkých učencov, ale aj celý rad svätcov a svätíc, ktorí zostanú navždy pýchou cirkvi. Časom sa scholastika zvrhla na m alicherné hádky, čo za vinilo jej úpadok a podceňovanie. Vo svojom rozkvete je však chlúbou nielen cirkevnej vedy, ale vedy vôbec. C i r k e v n é u m e n i e . Popri vede zanechala stredo veká cirkev nehynúce pom níky um enia staviteľského, sochár skeho a um eleckých remesiel. Tieto pam iatky nie sú len pom

115

níkm i um eleckej vyspelosti, ale aj dôkazom hlbokého nábo ženského cítenia stredoveku. Všeobecné zvýšenie blahobytu, rozvoj a bohatstvo m iest prispely k rozm achu umenia. B a z i l i k y . Až do X I st. boly bohoslužobné budovy s ta vané v slohu bazilikovom alebo ako centrálne čiže kruhové stavby. Vzorom kresťanských bazilík boly verejné rím ske b u dovy (súdne budovy, tržnice), s kráľovskou nádherou zbudova né. O dtiaľ aj názov týchto budov, lebo slovo bazilika je odvo dené od gr. slova basiléus = kráľ. K resťanstvo si prispôsobilo tieto stavby bohoslužobným účelom, pričom oltár bol strediskom celej budovy, ktorá m ala slúžiť za shrom aždište veriacich k spo ločnej bohoslužbe. Pôdorysom baziliky bol obyčajne obdĺžnik, končiaci sa polokruhovým oblúkom (apsis). Inokedy k hlavnej lodi bola um iestená priečna loď, takže budova dostala tv a r pís m eny T alebo kríža. Baziliky boly alebo bez povál, alebo m aly ploché drevené povaly, n ád h ern e zdobené. N ajväčšou a n a jk ra j šou bazilikou je chrám sv. P avla v Ríme; jednou z najstarších a najpozoruhodnejších bazilík je chrám sv. K lem enta v Ríme. Sloh c entráln y . V edľa slohu bazilikového vysky tu je sa už v najstaršej dobe sloh centrálny, pri ktorom stavba sa rozkladá od stredu v podobe kruhu, štvorca, osem uholníka alebo rovnoram enného kríža. Tohto spôsobu stavby užívalo sa hlavne pri stavbách baptistérií a náhrobných kaplniek. V tomto slohu bola postavená aj kráľovská kaplnka v Cáchach, obľú benom sídle cisára K arola Veľkého. Bola to osem hranná budo va so stĺpmi, privezeným i z Itálie, prvá m onum entálna stavba na europskom Severe. Sloh b yzantský. Súčasne so slohom bazilikovým vyvíjal sa vo východnej Rím skej ríši sloh byzantský, nazvaný tak dľa novšieho m ena tejto ríše. Bol to sloh centrálny, i keď pôdorys m al tv ar štvorca alebo obdĺžnika. Celú stavbu sjedno covala hlavná baňa (kupola). N ajkrajšou pam iatkou byzantské ho slohu je C hrám Božej M údrosti v Carihrade, postavený cisá rom Justiniánom I. († 565), prem enený od r. 1453 na m oham e dánsku mešitu. S l o h r o m á n s k y . Okolo r. 1000 prechádza bazilikový sloh v sloh rom ánsky, ktorý v tomto období dostupuje svojho

116

vrcholu. C harakteristickou znám kou rom ánskeho slohu je polo kruhový oblúk, ktorý sa u p latň u je v klenbe, oknách, portále a vôbec v každej ozdobe. Miesto plochej povaly užíva sa klenby. Pôdorys chrám u m á podobu obdĺžnikového kríža ako p ri bazi likovom slohu. Ďalšou novinkou sú veže, ktoré tvoria súčiast ku stavby. P resbytérium s hlavným oltárom býva vyvýšené a pod ním je kaplnka, zvaná krypta. Vchod do chrám u (portál) býva n ádherne zdobený. N ajkrajšie pam iatky rom ánskeho slohu v Nem ecku sú: dóm y v Špyre, vo Wormse, v Mohuči a Trevíre ; vo Francúzsku chrám y v Toulouse, Cluny, A utun ; v T aliansku dóm y v P íse, F errare, Modene, Parm e, vo Verone ; na Slovensku katedrálny chrám v Spišskej K apitule, chrám vo Sv. B eňadiku a v Deákov ciach ; v Čechách a na Morave boly početné rom ánske stavby, ale boly zničené a spustly za husitských vojen. S l o h g o t i c k ý . V polovici XII. st. prechádza rom án sky sloh v severnom Francúzsku v sloh gotický, ktorý v XIII. a XIV. st. ovláda celú oblasť západného kresťanstva a svojím v ertikálnym zam eraním je odrazom náboženského vzletu, v rú c ne sa vznášajúceho k nadzem ským výšinám . C harakteristický mi znám kam i gotického slohu sú : lom ený oblúk, štíhlosť, bo h a tá členitosť (vežičky na strechách a vežiach), oporné piliere, kružby vo veľkých oknách a ľahká rebrovitá klenba. K ým ro m ánske stavby pôsobia svojou ťažkou hm otnosťou, gotické stav by vyznačujú sa ľahkosťou, vznosnosťou a odhm otnením. Vo Francúzsku dozrel gotický sloh v stavbe veľkolepých katedrál, ako bol chrám M atky Božej v Paríži, katedrála rem eš ská, chartreská a amienská. V susednom Nem ecku zvláštny vý znam m al dóm strasburský, kolínsky a ulm ský. V Nem ecku dol nom, kde nebolo dosť kam eňa, stavaly sa m onum entálne b u dovy z tehiel a tam ojšia gotika nadobudla tým zvláštnej odliš nosti. To platí ešte viac o Taliansku, kde u veľkých chrámov, ako boly dóm y vo Florencii, Siene, O rviete a Miláne, členenie stavby opornou sústavou nerobilo sa ta k výrazne ako vo F ra n cúzsku. Slovensko, n ajm ä Spiš, bolo veľm i bohaté na gotické stavby. Sú však z doby neskoršej. N ajvýznam nejším i sú dómy

117

v Košiciach, Bratislave, T rnave a Prešove, ako aj kostoly v Le voči a Bardejove. V Čechách n ajkrajším i gotickým i stavbam i sú chrám sv. V íta v P ra h e a chrám sv. B arbory v K utnej Hore. Na M orave vynikajú chrám y sv. P e tra a sv. Ja k u b a v Brne, sv. Václava v Olomouci a sv. M aurícia v K rom ě říži. O krem cirkevných stavieb stav ajú sa aj n ádherné stavby svetské, hrady, zám ky a iné verejné a súkrom né budovy. Maliari. N ajvynikajúcejším i m aliarm i stredoveku je talianska m aliarska trojica : Leonardo da Vinci († 1519), M ichel angelo († 1564) a R affael († 1520 vo veku 37 rokov). Poézia. N ajvynikajúcejším básnikom stredoveku bol Dante, ktorý sa stal nesm rteľným svojou Božskou komédiou. D ante pochádzal z Florencie a zomrel v R avenne r. 1321. Vo svojej trojdielnej básni opisuje D ante duše zomrelých v pekle, očistci a v nebi a ukazuje cestu, ktorú hriešnik m usí vykonať, aby sa dostal z hriechu k blaženosti. Zároveň ukazuje na pokles ky a nedostatky v živote cirkevnom a štátnom a podnecuje k zdravej reforme. V arovný hlas D anteho bol na mieste, ako to ukázalo nasledujúce obdobie — neskorý stredovek, keď nastal v cirkevnom živote povážlivý úpadok a zm ätok práve preto, že včas nebola prevedená zdravá reforma.

118

Neskorý stredovek (1 3 0 5 — 1517) Úpadok

cirkevnej

vážnosti

n o v e j

a predzvesť

d o b y .

Prehľad. Ťažké zápasy m edzi pápežstvom a sv e tsk ý m i panovníkm i v predchádzajúcom období otriasly vážnosť cirkvi i svetskej moci. Prebúdzajúce sa národné uvedom ovanie zoslabilo jedno tu kresťanskej Europy. Národy a štáty dávajú prednosť vlast n ý m záujm om pred záujm am i celku. Francúzski králi sa posta vili prví proti svetskej nadvláde pápežov. N a n ú te n ý pobyt pá pežov vo Francii v A vignone otriasol aj cirkevnú autoritu pá pežov. To spôsobilo v západnej cirkvi v e ľk ú schizmu, ktorá mala za následok v zn ik konciliárnej m y š lie n k y čiže učenia, že všeobecné synody cirkevné stoja nad autoritou pápežov. S m u tn é pom ery v cirkvi vyvolaly heretické hnutie V iklefovo a Husovo, ktoré silne rozvírilo náboženský život a pripravovalo reformáciu X V I. stor. V ýboje Turkov na Balkáne a v Uhrách narobily m noho škôd cirkvi a ukázaly, že europské kresťanské národy nevedely sa už nadchnúť do boja proti spoločnému n e priateľovi. H um anizm us povzniesol štú d iu m Písma sv. a sv. O t cov, ale na druhej strane svojím príklonom k pohanském u d u chu a n tiky oslabil v nútornú odolnosť cirkvi. V y n ajdenie k n íh tlače umožňovalo rýchle šírenie nových m yšlienok do širokých kruhov. Vzdelanosť stala sa prístupnou aj laikom, ktorí sa po tom usilovali odstrániť v p ly v duchovenstva v štátnej správe, ba pomáhali radi panovníkom v boji proti zasahovaniu cirkev nej vrchnosti do svetských záležitostí panovníkov. Popri m n o

119

h ý c h tieňoch, sú kro m n ý i v e re jn ý život m al ešte stále kresťan s k ý ráz. Dobrí pozorovatelia vša k videli, že sa pom aly sťahujú ťažké m ra k y k búrke, ktorá sa aj skutočne vzniesla na začiatku X V I . st. nad kresťanskou Europou.

§ 14. Ú p a d o k pápežskej moci a jeho následky pre cirkev. Pápeži v A vignone a veľká západná schizma.29) Za ťažkých bojov pápežov s panovníkm i z rodu Štaufovcov obracali sa pápeži o pomoc k francúzskym kráľom . Tým sa do stalo pápežstvo pod vplyv a závislosť francúzskych panovníkov, kto rí si chceli zaistiť rozhodný vplyv na cirkevné záležitosti, najm ä n a obsadzovanie pápežského stolca. Túto závislosť pápe žov od Francúzska ťažko nieslo najm ä susedné Nemecko, kde rástla nespokojnosť s takým ito cirkevným i pom erm i. Nemecko sa stále viac odcudzovalo Rím u a cirkvi, až nakoniec táto n e spokojnosť prepukla v Nem ecku v tragickej náboženskej revo lúcii XVI. storočia. B o n i f á c V I I I . S m utná tragédia pápežstva v tomto období začína sa za pápeža Bonifáca VIII. (1294— 1303), ktorý sa postavil proti bezprávnem u zasahovaniu francúzskeho kráľa Filipa IV. K rásneho (1285— 1314) do cirkevných záležitostí. Bo nifác VIII. bol posledným pápežom, ktorý sa usiloval zachovať plnosť pápežskej moci, ako sa vyvinula v stredoveku, ako ju vy budovali veľkí stredovekí pápeži Gregor VII. a Inocent III. Na rím skej synode r. 1302 vydal bulu »Unam sanctam «, v kto

29) P a sto r : Gesch. der P äp ste seit d. A usgange d. MA. F reiburg, 1899 a nasl. — Souchon : Die P ap stw a h len von Bonifaz V III. bis U rban VI. B ranschw eig, 1888. — Ten istý : Die Pw . in der Zeit. d. grossen Schism as. B raunschw eig, 1898 a n. — M ollat, G. : Les papes d’ Avignon. P aris, 1912. — Valois : La F rance e t le g ran d schism e d’ occident. P aris, 1896—902. — H a rd t : F orschungen u. Q uellen z u r Gesch. des K onstanzer Konzils, 1889. — H irsch : Die E ntw ickelung d er konziliaren T heorie im XIV. Ja h rh ., 1904. — K n eer : E n tsteh u n g der konziliaren Theorie, 1893. — N orden : P a p stu m u. Byzanz, 1903. — H aller : Concilium Basiliense, 1896 a n.

120

rej vyložil kresťanském u svetu, že kresťanský panovník je ako k resťa n podriadený pápežovi a že svetská moc m á byť podria dená duchovnej moci. K eď Filip IV. K rásny nedbal na otcovské napom ínania pápežove, pohrozil m u pápež kliatbou. Pápežskú bulu, ktorou pápež volal k ráľa na zodpovednosť, dal Filip IV. spáliť a dal šíriť potupné listy proti pápežovi. Nakoniec dal staručkého pápeža (86-ročného) zajať. Pápež bol síce vyslobo dený zo zajatia, ale krátko potom um rel v žiali nad neúspechom a pohanou pápežstva. M ieromilovný nástupca Bonifácov pápež B enedikt XI. (1303—1304) sňal s kráľa kliatbu a usiloval sa s ním vychádzať po dobrom. Avignonskí pápeži. Vplyvom kráľa Filipa IV. bol po sm rti B enedikta XI. zvolený za pápeža Francúz, arcibis kup z Bordeaux, ktorý p rija l m eno K lem ent V. (1305— 1314). Tým to pápežom sa začína 70-ročný pobyt pápežov v Avignone, ktorý sa v dejinách nazýva »babylonským zajatím pápežov« (až do r. 1377). Avignonskí pápeži — bolo ich sedem — boli úplne závislí od francúzskych panovníkov a boli nástrojm i ich politiky. Boli to m užovia m ravne bezúhonní a vysoko vzdelaní, ale nem ohli zamedziť úpadok pápežskej autority. O n á v ra t pá pežov do Rím a sa pričiňovali hlavne básnik Petrarca, sv. B ri gita a sv. K atarína Sienská. Sm utném u postaveniu avignon ských pápežov urobil koniec pápež Gregor XI. (1370— 1378), ktorý sa proti vôli francúzskeho kráľovského dvora vrátil r. 1377 do Ríma. Pobyt pápežov v Avignone m al pre cirkev veľm i sm utné následky : úcta a dôvera k pápežom poklesla, lebo pápežská sto lica dostala sa úplne pod vplyv francúzsky ; za pobytu pápežov v Avignone nastaly v Rím e a v Pápežskom štáte zm ätky a s tra n nícke boje ; vydržovanie pápežských úradov v Ríme a v Avi gnone nútilo pápežov hľad ať nové zdroje príjm ov (annát y, taxy) čo vyvolalo nevôľu a viedlo neraz ku korupcii ; po príklade p á pežov ani biskupi sa nezdržovali vo svojich sídlach, čím veľmi trpela cirkevná disciplína. N ajsm utnejším následkom pobytu pápežov v Avignone bola veľká západná schizma, ktorá nastala po sm rti posledného avignonského pápeža Gregora XI.

121

V e ľ k á s c h i z m a . Pápež Gregor XI. zomrel r. 1378. Za jeho nástupcu bol platne zvolený v Ríme U rban VI. (1378— 1389), muž horlivý a prísnych m ravov. Francúzski kardináli sa domnievali, že sa nový pápež v ráti do Avignonu. K eď sa tak nestalo a keď videli, že nový pápež chce urobiť rázny poriadok na pápežskom dvore, vyhlásili francúzski kardináli jeho voľbu za neplatnú, lebo vraj sa stala pod hrozbou rím skeho ľudu. Hoci táto nám ietka neodpovedala skutočnosti, zvolili si nespokojní francúzski kardináli vzdoropápeža v osobe K lem enta VII. (1378— 1394), ktorý sa osadil v Avignone. Tak sa začala sm utná 40-ročná schizma v západnej cirkvi, za ktorej boli volení dvaja pápeži, pravý pápež v Ríme a vzdoropápež v Avignone. Celý katolícky svet rozdelil sa na dva tábory. Jed en sa držal pápe žov rím skych, druhý avignonských. Rím ski a avignonskí p á peži navzájom sa exkom unikovali a stíhali kliatbou svojich od porcov. Tak bol celý katolícky svet v kliatbe, čo spôsobilo ško du nielen pápežstvu, ale aj celej cirkvi. Je prirodzené, že k lia t by vzdoropápežov boly neplatné, predsa však nastal poľutova niahodný zmätok. K o s t n i c k ý s n e m . Celý katolícky svet túžil po cir kevnej jednote, po odstránení pápežskej dvojice. K eď snahy o obnovenie jednoty medzi rím skou a avignonskou pápežskou kúriou neviedly k cieľu, vynorila sa m yšlienka, že koniec sm ut ném u stavu v cirkvi môže urobiť všeobecný cirkevný snem. Hoci táto m yšlienka o moci všeobecného snem u nad pápežom (konciliárna teória) bola vieroučne nesprávna, za danej situá cie zdala sa byť jediným východiskom zo žalostného postavenia cirkvi. Preto sa za ňu prihovárali ako za jediné východisko z núdze aj mužovia cirkvi úplne oddaní. Tak sa sišiel — nezá konne — snem r. 1409 v Pize. Vyhlásil rím skeho i avignonského pápeža za sosadených a zvolil nového pápeža A lexandra V. (1409— 1410). Tým však rozkol nebol odstránený, lebo sosadení pápeži sa rozhodnutiu pizanskej synody nepodrobili. Miesto dvojice nastala trojica pápežská. D efinitívny koniec urobil až snem v Kostnici (1414— 1418), o ktorý sa najviac zaslúžil n e mecký cisár Žigm und (1410— 1437). P rávoplatný rím sky pá pež Gregor XII. (1406— 1415), usilujúc sa ísť v ú strety snahe po odstránení cirkevného rozkolu, zriekol sa dobrovoľne p á 122

pežskej hodnosti, keď snem prv uznal, že je svolaný ním ako právoplatným pápežom. Vzdoropápeži avignonský a pizánsky boli sosadení. Potom sa prikročilo k voľbe nového pápeža, kto rým sa stal kardinál Oto Colonna pod m enom M artin V. (1417— 1431). Nového pápeža uznal celý kresťanský svet. Tým bola prvá úloha všeobecného snem u splnená a dlho očakávaná jed nota cirkvi obnovená. Snem kostnický, ktorý p atrí medzi najväčšie a najv ý zn am nejšie cirkevné snem y v stredoveku, zaoberal sa ďalej otázkami reform y v cirkvi »v hlave a v údoch« (»in capite et in m em bris«) a odsúdením bludov Viklefových a Husových. Pápež M artin V. a jeho nástupcovia uznali iba tie Usnesenia snemu, ktoré sa ne protivia pápežskej autorite, čím bolo odsúdené predovšetkým učenie, že všeobecný snem stojí nad pápežom, že usneseniam všeobecného snem u sa m usí podrobiť aj pápež. Ú n i a . Otázkam i reform y v cirkvi m al sa zaoberať n a sledujúci všeobecný snem bazilejsko-florentský (1434— 1439), ale ani ten nepriniesol nápravu. Vo Florencii bola uzavretá únia s východnou cirkvou r. 1439. Stalo sa tak najm ä pod tla kom tureckého nebezpečenstva, ktoré hrozilo Byzantskej ríši. Keď sa už nádeje byzantského cisára v pomoc Západu proti T u r kom nesplnily a r. 1453 C arihrad padol do ich moci, nadšenie za úniu slablo, až ju carihradský p atriarcha r. 1472 znova zru šil. Únia m ala predsa ten význam, že Východ uznal prim át rím skych biskupov práve vtedy, keď autorita pápežov na západe utrpela najväčšie škody. Posledným stredovekým pápežom bol Lev X. (1513— 21), podporovateľ vied a umení, ale málo starostlivý o prevedenie cirkevných reforiem. Zadržal síce n a všeobecné volanie a n a liehanie po opravách cirkevného života osem násty všeobecný snem v L ateráne (1512— 17), svolaný už pápežom Júliom II., kde boly n a v rh n u té m nohé opravy, ale neboly uskutočnené. Tak sa neodvratne blížila katastrofa, ktorá stihla cirkev na za čiatku novoveku vystúpením Lutherovým .

123

§ 15. Pripravovatelia novov ek u .30) V onkajšiu jednotu cirkvi podarilo sa europském u k resťa n stvu dosiahnuť odstránením schizm y cestou snem u kostnického. A utorita pápežská, ktorej konciliárna teória chcela zasadiť sm r teľn ú ranu, bola znova utvrdená, ale stalo sa ta k za cenu veľ kých ústupkov jednotlivým panovníkom a krajinám , o pomoc ktorých sa pápeži opierali. Nedosiahlo sa však túženej reform y v cirkvi, lebo pápežstvo nebolo vnú to rn e ta k pevné, aby ju mo hlo previesť. Sm utné pom ery v cirkvi, spôsobené avignonským pápežstvom a po ňom nasledujúcou západnou schizmou, vzbudi ly mužov, ktorí sa usilovali revolučným spôsobom previesť n á pravu v cirkvi. Tým ito m užm i boli v Anglii J á n V iklef a v Če chách J á n Hus. Viklef. J á n V iklef (1324— 1384), profesor na u n i verzite v Oxforde a fa rá r v L utterw orthe, učil, že pram eňom viery a kresťanského života je jedine Písm o sv.; čo sa nezakladá na Písm e sv., m á byť odstránené ako ľudský vým ysel. Hlásal predurčenie: všetko vraj riadi akási n e v y h n u tn á nutnosť; jedni sú predurčení na spasenie, iní na zatratenie; prvým neuškodí 30) Lechler : Joh. v. W iklif u. die V orgeschichte der Reform ation. Leipzig, 1873. — B uddensieg : W iklif u. seine Zeit. London, 1884. — W iklifs L ehren von der K irche u. der weltl. G ew alt, 1900. — L oserth : Hus u. Wiclif. P ra h a, 1884. — K ru m m el : Gesch. d. b ömischen R eform a tion im 15. J a h rh . G otha, 1866. — Lenz : S oustava učení J a n a V iklifa. 1898. — H öfler : G eschichtsschreiber der hussitisch. B ew egung in Böhmen, 1856—1866. — Sedlák J, : M. J a n Hus. P ra h a, 1915. — F la jš hans V. : L ite rá rn i činnost m istra J a n a H usi. P ra h a, 1900. — U llm ann : R eform atoren vor der Reform ation. H am burg, 1866. — Voigt : Die W ie derbelebung d. klass. A ltertum s. Berlin, 1893. B u rck h a rd t: Die K u ltu r d. Ren. in Italien. Leipzig, 1913. — G u irau d : L’ église et les origines de la ren. P aris, 1902. — G eiger : Ren. u. Hum. in Italien u. D eutschland. Berlin, 1882. — B urdach : Reform ation, R enaissance u. H um anism us. Berlin, 1918. — T ru h lá ř : P očátky hum anism u v Čechách, 1902. — R y b a, B. : Spisy B ohuslava H asištejnského z L obkovic. P ra h a , 1933. — B a tiffol : Le siècle de la renaissance. P aris, 1909. — R ichter : Erasm us. Stellung zu L uther, 1907. — H u m b ert Claude : E rasm e et L uther. Paris, 1909. — Domel, G. : G utenberg, die E rfindung des T ypengusses u. seine F rü hdrucke. Köln, 1921. — Bogeng : Gesch. d. B u c h d ru c k erk u n st, 1928 a n.

124

nijaký hriech, druhým nepomôže ani najvyššie úsilie o sv ätý život. O cirkvi učil: Do pravej cirkvi K ristovej, k torá je »nevi diteľná«, p a tria len predurčení na spasenie. Je j jedinou hlavou je K ristus. Pápežstvo zaviedli cisári a pápeži sú najhorším i škodcam i pravej cirkvi, a n tik ris ta m i; K ristus ustanovil len dia konov a kňazov; biskupi nem ajú nijakej vyššej moci. Všetci kňazi m ajú žiť v chudobe, nem ajú m ať svetskej moci nad sed liakm i a m ešťanm i; cirkevný m ajetok m á zabrať kráľ. K láštory sú vraj vým yslom diabla; kto vstu p u je do kláštora, zatracuje sám seba. O sviatostiach u č i l : Vo Sviatosti oltárnej zostáva chlieb a víno, podstata obetných darov sa nem ení; K ristus je vo Svia tosti oltárnej len znázornený ako v soche alebo obraze. Zavrhol súkrom nú spoveď, birm ovanie a pom azanie nem ocných n e uznal za sviatosť. Omša, obrady, slávnosti, sviatky, odpustky, uctievanie svätých, obrazov a ostatkov (relikvie) n ep atria ku kresťanstvu, lebo o nich nie je nič vo sv. Písm e. Ťažkým h rie chom stráca človek nielen m ilosť, ale aj svoju ú rad n ú moc a p rá vo na m ajetok. Rozkazy predstavených, ktorí žijú v ťažkom hriechu, sú neplatné. O d s ú d e n i e V i k l e f a . P ri svojom prvom vystúpení získal si V iklef priazeň kráľovského dvora, šľachty a anglického ľudu, lebo sa postavil n a stanovisko k ráľa proti poplatkom p á pežovi, ku ktorým sa anglickí k ráli zaviazali. V iklef bol v y h lá sený za vlastenca a stal sa m iláčkom ľudu. Jeho stúpenci (lol lard i= rozsievači kúkol u) vyvolali povstanie sedliakov. Až toto otvorilo oči vláde a profesorom na univerzite. V iklef bol z u n i verzity vylúčený a odišiel na svoju faru, kde napísal svoj h lav ný spis »Trialogus«, to jest rozhovor troch osôb: P ravdy, Lži a M údrosti. Zom rel ranený m ŕtvicou pri o ltári r. 1384, nesm ie rený s cirkvou. Učenie Viklefovo bolo niekoľko ráz odsúdené anglickým i biskupm i i pápežom . K ostnický snem odsúdil r. 1415 zo spisov Viklefových 45 článkov ako bludné a rozkázal aj jeho telo odstrániť z posvätenej zeme, čo sa aj stalo r. 1428. Jeho prívrženci boli anglickou vládou tvrdo prenasledovaní, takže viklefizm us v A nglii vym izol bez stopy. Viklefova náuka

125

neprotivila sa len učeniu cirkvi, ale ohrožovala aj celý spoločen ský poriadok. Učenie Viklefovo našlo ozvenu na pražskej u n i verzite v Čechách, ktorá udržovala priateľské styky s oxford skou univerzitou, lebo A nna, sestra českého k ráľa V áclava IV., vydala sa za anglického k ráľa R icharda II. N ajväčším propa gátorom učenia Viklefovho v Čechách stal sa J á n Hus, ktorý až otrocky si osvojil náu k u Viklefovu. H u s . J á n Hus (1370— 1415) pochádzal z južných Čiech, z H usinca neďaleko Prachatíc. R. 1396 dosiahol na pražskej univerzite m agistra slobodných um ení a študoval ďalej na teo logickej fakulte. R. 1400 bol vysvätený za kňaza, rok potom sa stal dekanom filozofickej fakulty. Ako m ladý kňaz vynikal horlivosťou a bol dobrým kazateľom . Po soznám ení sa s V ikle fovým učením vo svojej horlivosti za m ravnú obrodu v cirkvi zachádzal ďaleko, až sa ocitol úplne na bludnej ceste. Nadšených prívržencov si získal ako plam enistý kazateľ v Betlehem skej kaplnke, kde v r. 1402— 1412 zastával ú rad kazateľa. P ro ti H u sovm u počínaniu vystúpili na univerzite zdržanliví m agistri, väčšinou Nemci, a tak vznikly rušné spory, čo viedlo k vydaniu K utnohorského dek rétu v ja n u á ri 1409, podľa ktorého m aly českém u národu pri všetkých spoločných hlasovaniach na univerzite náležať tri hlasy a ostatným národom dohrom ady len jeden. M agistri a žiaci, nespokojní s tým to rozhodnutím kráľovým , opustili P ra h u a odišli na iné univerzity, najm ä na novozriadenú univerzitu lipskú. Ešte toho istého roku bol Hus zvolený za svoje zásluhy o K utnohorský dekrét za rektora pražskej univerzity, k torá sa teraz — po odchode cudzincov — stala strediskom učeného života v Čechách. O d s ú d e n i e H u s a . Husovo pokračovanie vyvolalo v Čechách náboženské zm ätky. H us si úplne osvojil názory V iklefove a podával ich v českej reči širokým kruhom svojich poslucháčov. Hus si získal veľké zásluhy o spisovný jazyk český. V ýčitky z b lu d árstv a Hus rozhorčene odm ietal a tvrdil, že sa od cirkevného učenia neodchyľuje. N akoniec bol cisár Žigm und n ú ten ý zasiahnuť do Husovej záležitosti. Vyzval Husa, aby prišiel na synodu do K ostnice a zvláštnym listom zaručil m u osobnú bezpečnosť na ceste do K ostnice a za pobytu

126

v Kostnici. Hus sa dom nieval, že presvedčí snem o správnosti svojho učenia. Snem po preskúm aní jeho spisov zistil shodnosť učenia Husovho s V iklefovým , ktoré bolo už predtým odsúdené ako bludárske. K eď Hus tvrdošijne stál n a svojom učení a n e chcel ho odvolať, snem ho vyhlásil za kacíra a ako taký bol po dľa platných štátn y ch zákonov upálený dňa 6. jú la 1415. Žig m undov ochranný list nem ohol m u zaručovať osobnú bezpeč nosť pre prípad Husovho odsúdenia, lebo ani cisár nem ohol rušiť platné zákony o tre ste kacírov a up rieť snem u právo roz hodnúť, či H us je kacír, alebo nie. H u s i t s k é v o j n y . O dsúdenie a upálenie Husovo vy volalo v Čechách b ú rk y nespokojnosti, lebo odsúdenie Husovo považovali Česi za vec celého národa. Český snem poslal do Kostnice na snem p ro test proti upáleniu Husovm u. V Čechách sa začaly husitské nepokoje, ktoré sa prem enily v organizo vané vojny. Odznakom nespokojencov bol kalich (prijím anie pod obojím spôsobom). Na čelo husitského vojska postavil sa jednooký a neskôr úplne slepý J á n Žižka z Trocnova a po jeho sm rti (1424) Prokop Holý. H usitské vojská staly sa postrachom nielen doma, ale aj za hranicam i Čiech. A ni križiacke výpravy proti nim nevedely zlom iť ich odpor. Až keď sa husiti rozdelili na niekoľko protichodných sm erov, podarilo sa ich poraziť v bitke p ri Lipanoch dňa 30. m ája 1434. M ierne stran y do jednaly na snem e bazilejskom tzv. bazilejské kom paktáta, kto ré p rija l aj jihlavský snem r. 1436 a cisár Žigm und bol uzna ný za českého kráľa, ale zom rel už r. 1437. H usitské vojny priniesly Čechám hrozné spustošenie. H u sitské vojská ničily kostoly a kláštory, zabíjaly katolíckych kňazov, rehoľníkov a rehoľnice a zaberaly cirkevné m ajetky. Sedliackem u ľudu priniesly skôr zhoršenie než zlepšenie jeho postavenia. P riniesly prospech len nižšej šľachte a m estám , ktoré sa obohatily m ajetkam i kráľovským i a cirkevným i. Humanizmus a renesancia. O krem bludov, ktoré chcely otriasť nielen náboženským , ale aj sociálnym po riadkom, predzvesťou nového veku bola zm ena svetového názoru. Táto zm ena sm ýšľania je vy jad ren á hn u tím h u m a nistickým a renesančným , ktoré sa objavuje v XIV. a hlavne v XV. storočí. Stredoveký človek bol človek nábožný, tvor

127

Boží, kto rý pri všetkých svojich slabostiach a chybách vždy dvíhal oči k Bohu, všetko hodnotil pod zorným uhlom večnosti. Stredoveký človek bol človek vyrovnaný a ucelený. Nové h n u tie rozbilo tú to harm óniu života stredovekého človeka. Človek obdobia hum anizm u a renesancie h ľad el viac na zem než na nebo, h ľad al viac seba než Boha. O dtiaľ aj názov hum anizm us, lebo človek (lat. homo) stal sa stredom záujm u. K olíska tohto h n u tia bola v T aliansku, kde básnici D ante (1256— 1321), P e tra rca (1304— 1374) a Boccaccio (1315— 1375) vyvolali v XIV. st. zvýšený záujem o antickú vzdelanosť. Zpo čiatku to bola záľuba v kráse reči a slohu antických spisova teľov, básnikov a rečníkov a obdivovanie výtvorov antických sochárov, m aliarov a staviteľov. Neskôr však bol napodobňo vaný aj duch pohanského dávnoveku, preberaný pohanský svetonázor nam iesto kresťanského svetonáhľadu. T ak sa po m aly hum anizm us a renesancia postavily do služieb pro ti kresťanských, n ajm ä proticirkevných. Z T alianska sa toto nové hn u tie šírilo do celej Europy a našlo ohlas nielen u laikov, ale aj u klerikov. V sam om Ríme pápeži stali sa podporovateľm i tohto h n u tia v nádeji, že ho budú m ôcť použiť na posilnenie svojho postavenia. Neskôr sa im však toto hn u tie v y trhlo z ruky a m iesto požehnania prinieslo cirkvi a náboženstvu ťažké škody. R enesanční pápeži od M ikuláša V. po Leva X. (1447— 1521) získali si veľké zásluhy o vedy a um e nia, ale zanedbali svoju p rvotnú povinnosť sta ra ť sa o nápravu neporiadkov v cirkevnom živote, o upevnenie cirkevnej dis ciplíny. E r a z m u s . K niežaťom hum anistov stal sa Erazm us R otterdam ský (1466— 1536), učenec svetového m ena. Bol k ň a zom augustiniánskej rehole a pôsobil na rôznych europských univerzitách. Hoci si získal veľké zásluhy na poli cirkevnej vedy (vydal znova grécky te x t Nového zákona, prekladal spisy sv. Otcov), predsa svojím ostrým kritizovaním a výsm echom cirkevného zriadenia škodil nielen cirkevnej autorite, ale aj k resťanstvu vôbec. Politické a spoločenské n áhľady hum anistov rozšíril n ajm ä M ikuláš M acchiavelli z Florencie (1469— 1527) svojou knihou »K nieža« (Il principe), v ktorej hlásal vetu: »Cieľ posväcuje prostriedky. «

128

P r a v á o b r o d a . V edľa týchto sm utných stránok vy skytujú sa aj na konci stredoveku potešiteľné zjavy. I vtedy žili mužovia vynikajúcej učenosti a vrúcnej zbožnosti, ktorí, pozorujúc škody doby, pričiňovali sa úprim ne životom, slovom i perom o nápravu. Spolčovali sa v krúžkoch, zvaných oratóriá, z ktorých m ala vyjsť obroda europského sveta v duchu K risto vom. N ajm ä na P yrenejskom polostrove náboženský život p re kvital. Títo horlivci však nevládali zachrániť europské kres ťanstvo od katastrofy náboženskej revolúcie XVI. storočia. Boh dopustil na cirkev túto skúšku, aby ju očistil, ako sa čistí »zlato v ohni«, keď stroskotaly všetky pokusy o náboženskú obrodu cestou pokojnou, po ktorej sa m árne volalo už vyše dvesto ro kov

§ 16. C irkevné pom ery na Slovensku v stredoveku.31) P o l i t i c k ý a kul t úr n y v ý z n a m S l o v e n sk a . Ani po rozklade Veľkom oravskej ríše na zač. X. st. nestratilo Slovensko svoj politický význam. Tým viac to platí o význam e 13) H olinka, Rudolf : Sv. S vorad a B enedikt, světci Slovenska. B ra

tislava, 1934. — L oserth, J. : Ü ber die V ersuche w iklif.-husit. L ehren nach Ö sterreich, Polen, U n g arn u. C roatien zu verpflanzen (Mitt. d. Ver. f. Gesch. d. D eutsch. in Böhm., 1885—86). — K upelw ieser, L. : Die K äm pfe Ungarns m it den O sm anen bis z u r S chlacht bei M ohács. Wien, 1889. — Beckmann, G. : D er K am pf K önig Sigm unds gegen die w erdende W elt macht der Osm anen. G otha, 1902. — Chaloupecký, V. : Slovenské die cese a t. ř ečená apoštolská práva. B ratislava, 1928. — Fuchshoffer, D. : Monasteriologia regni H u n g ar i a e . Pest, 1850—60. — K arácsonyi J. : M a gyarország egyház tö rté n e te főbb v onásaiban 970-től 1900-ig. V. V a ra din, 1915. — M acháček, P. : H lav n o p a tro n átn e p ráv o v dejinách u h o r ských. T rnava, 1930. — K nappek, Ľ. : O bsadzovanie uhorských biskupstiev od X. do konca XIV. storočia. Bratislava, 1940. — Mišík, M. : H usiti n a Slovensku. B. B ystrica, 1928. — V arsik, Br. : H usiti a reformácia na Slovensku do žilinskej synody. B ratislava, 1932. — Š pirko, J. : H usiti, jiskrovci a b ra tríc i v dejinách Spiša. Levoča, 1937. — T óth—Szabó : A cseh huszita m ozgalm ak és uralom tö rté n ete M agyar országon. Budap., 1917. — Lányi, K. : M agyar Egyház tört. Esztergom, 1866. — Schönebaum : D as Z eitalter d er H unyadi. 1919. — O rtvay, Th. : Die S chacht v. Mohács, ih re U rsachen u. Folgen. (Ung. Revue, 1914). — Florek, P. : T určiansky S vätý M a rtin v stredoveku. T. Sv. M., 1941. — Viď. aj lit. v pozn. 22.

129

náboženskom a kultúrnom . C irkevná organizácia na Slovensku sta la sa vzorom cirkevnej organizácie v U horsku. Od Slovákov p rijím ali nevzdelaní M aďari základy ku ltú ry . Politicky patrilo Slovensko po stra te svojej sam ostatnosti načas k Č echám a n e skôr k Poľsku, až od r. 1025 stalo sa časťou uhorského k ráľo v stva. Slovenskí zem ani H unt a Poznaň pom áhali sv. Štefanovi proti pohanským odbojníkom m aď arským pri budovaní u h o r ského štá tu a upevňovaní kresťanstva v ňom. Osudy nitrianskeho biskupstva v X. a XI. st. sú m álo zná me. N itriansky biskup W iching z N itry odišiel a stal sa pasov kým biskupom . Jeho pôsobenie však narazilo aj tu na odpor, m usel sa vzdať biskupského ú rad u a odišiel do kláštora. S v . B y s t r í k . V XI. st. spom ína sa ako nitriansky biskup sv. B ystrík (Beztertus), ktorého pohanskí M aďari za vzbury proti kráľovi Petrovi, nástupcovi sv. Štefana, chytili, šípam i a m ečom usm rtili 24. sept. 1047. Po m učeníckej sm rti sv. B ystríka nitrian sk e biskupstvo asi nebolo obsadené. Slo vensko stalo sa jadrom ostrihom skej diecézy. V N itre, B ra ti slave a na Spiši boly prepozitúry čiže prepoštstvá. O obnovenie nitrianskeho biskupstva sa usilovalo prvé slovenské údelné knieža Gejza, syn sv. Štefana, ktorý založil aj opátstvo vo Sv. Beňadiku. N itrianske biskupstvo bolo obnovené za k ráľa Ko lom ana (1095— 1116) na začiatku XII. storočia. Po odstránení posledných zbytkov pohanstva v Uhorsku koncom XI. st. začal sa radostný rozvoj náboženský a cirkevný aj na Slovensku, k toré cez celé X. a XI. st. veľm i trpelo za n e ustálych vojen m edzi uhorským i k ráľm i a ich n epriateľm i von kajším i, ako aj opakovaným i pokusm i spurných pohanských M aďarov, ktorí sa usilovali odstrániť v U horsku kresťanstvo a zaviesť opäť pohanstvo. K l á š t o r y . O náboženskom a ku ltú rn o m napredovaní Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boly centram i nielen náboženským i, ale aj k u ltú rn y m i a hospodárskym i. Z rehoľ níkov pôsobili na Slovensku benediktíni, prem onštráti, cister ciáni a od X III. st. aj fran tišk án i a dom inikáni. Popri liturgii latinskej udržala sa na Slovensku ešte dlho aj slovanská li turgia.

130

B e n e d i k t í n i . Medzi n ajstarším i benediktínskym i kláš torm i na Slovensku prvé m iesto p a trí opátstvu sv. H ypolita na Zobore pri N itre. Jeho počiatky siahajú pravdepodobne až do do by cyrilom etodejskej. Sv. Š tefan obdaril ho rozsiahlym i m aje t kami. N ejaký čas sa tam konaly bohoslužby slovanským jazy kom. Z ačiatkom XI. st. žili v zoborskom kláštore význam ní m nísi-pustovníci sv. A ndrej a Benedikt. Sv. A ndrej (Svorád) pochádzal z Poľska. Jeho žiakom bol sv. Benedikt, m ních slo venského pôvodu. Zdržovali sa časom aj v horách okolo T ren čína (Skalka). Sv. A ndrej zom rel v kláštore na Zobore, sv. Be nedikta zabili zbojníci v jeho pustovni pri T renčíne a jeho m ŕtvolu vhodili do V áhu. Po roku bola jeho m ŕtvola n ájdená vo V áhu neporušená, prenesená do N itry a pochovaná vedľa sv. A ndreja v chrám e sv. E m erám a n a nitrianskom h ra d e . Za svätých boli obidvaja pustovníci vyhlásení r. 1083. Ich svia tok sa svätí 17. júla. V nitrianskom biskupstve sú uctievaní ako patróni nitrianskej diecézy. B enediktíni žili v kláštore na Zobore do r. 1468, keď m useli opustiť kláštor. K láštor pustol až do r. 1691, keď nitrian sk y biskup Já k lin uviedol do neho m níchov sv. Rom ualda, zvaných kam aldulským i m níchm i. Títo tam žili až do r. 1782, keď cisár Jozef II. rád zrušil. K láštor sa prem enil skoro úplne v rozva leninu. N itriansky biskup Dr. K arol K m eťko dal k láštor ob noviť a r. 1935 ho odovzdal m isionárom Božieho Slova. D ruhým slávnym kláštorom benediktínskym na Sloven sku bolo opátstvo sv. B enedikta v krásnom Pohroní. Založil ho r. 1075 Gejza, údelné knieža slovenské. Dnes tam bý v ajú sa leziáni. Medzi ďalšie benediktínske kláštory p atrily opátstva P anny M árie v Pograniciach pri N itre, sv. B enedikta na Skalke pri Trenčíne, P an n y M árie v Klíži pri Topoľčanoch, sv. Kozm u a D am iána v Ľ udaniciach pri Topoľčanoch. Sú pom níkm i zbož ného života a ku ltú rn ej vyspelosti slovenského ľudu v dávnej m inulosti. O s t a t n é r e h o l e . P rv ý P rem onštrátsky k láštor za ložil na Slovensku veľmož L am pert r. 1135 v Bzovíku pri K ru pine. C isterciáni sa usadili r. 1141 v Lipníku pri Rožňave a ne

131

skôr v B ardejove a Štiavniku. Po páde S vätej zeme do tu re c kých rúk usadili sa na Slovensku aj tem plári v K líži-H radišti. Od XIII. st. usadzovali sa na Slovensku fran tišk án i a dom ini káni. P rvé kláštory založili si fran tišk án i v B ratislave, T rnave a N itre. N eďaleko O strihom u založil kanoník Euséb novú, do m ácu rehoľu pavlínov, k torá sa veľm i rozšírila po celom Slo vensku. N ajstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné čiže stoličné. Strediskom stolice boly pevné hrady, na ktorých boly aj hradné fary. K h rad u patrilo cirkevne celé okolie. Od XIV. st. vznikajú fary nielen v m estách, ale aj v ľudnatejších obciach slovenských krajov. V p á d y T a t á r o v . V šestranný náboženský, k u ltú rn y a hospodársky rozvoj Slovenska p rerušily vpády T atárov, ktorí za vlády k ráľa Bélu IV. (1235— 70) vpadli r. 1241 do U horska, aby sa pom stili uhorským kráľom za p rijatie do uhorského k rá ľovstva K um ánov, s ktorým i T atári bojovali. T atárske vojsko strašne spustošilo celé Slovensko, pričom veľká časť sloven ského obyvateľstva zahynula. Len niektoré pevné h rad y (Bra tislava, N itra, Kom árno, Trenčín) odolaly tatársk y m útokom . R. 1285 v trh li T atári znova na východné Slovensko do Spiša a zasa ho spustošili. U horskí králi usilovali sa n a h ra d iť nedo statok obyvateľstva po tatársk y ch plenoch vo svojom kráľov stve povolaním cudzích kolonistov, najm ä nem eckých, ktorým dávali m nohé výsady. Tak vznikly na Slovensku nem ecké ostrovy. S touto nem eckou kolonizáciou súviselo čulejšie za kladanie m iest a rozvoj obchodu a priem yslu podľa nem eckého vzoru. A n j o u o v c i . R. 1301 vym rel v U horsku kráľovský rod arpádovský sm rťou k ráľa O ndreja III. Po vym retí arpádovskej dynastie bojovaly o uhorský tró n viaceré cudzie panovnícke rody, z ktorých bojov vyšiel víťazne rod Anjuovcov. Za tý ch to sporov o tró n skutočným pánom na Slovensku na začiatku XIV. st. bol na západe m ocný M atúš Čák T renčiansky († 1321), »pán Váhu a Tatier«, a na východe m ocný rod Amadeovcov. V láda Anjouovcov (1306— 1382) v U horsku bola pre Slo vensko požehnaním . U silovali sa povzniesť uhorský štá t poli

132

ticky, hospodársky i ku ltú rn e. Z akladali m está a podporovali rozvoj obchodu a priem yslu, najm ä baníckeho. K u ltú re XIV. a XV. st., ktorá zanechala na Slovensku krásne pam iatky sta viteľské a um elecké, hovorím e gotická kultúra. S p o r y o t r ó n . Po sm rti k ráľa Ľ udovíta V eľkého z ro du Anjouovcov († 1382) nastaly znova spory o uhorský trón. K ráľom uhorským stal sa Žigm und L uxem burský (1387— 1437), kto rý bol od r. 1410 aj kráľom nem eckým a po sm rti svojho b rata Václava IV. († 1419), k ráľa českého, aj českým kráľom . Za tohto panovníka bolo Slovensko v r. 1421— 34 viac k rá t spustošené vpádm i husitských vojsk, ktoré sa takto chcely pom stiť Žigm undovi za jeho dom nelú vierolom nosť v prípade Já n a Husa a za násilné potlačovanie husitského h n u tia v Če chách. Za týchto vpádov boly slovenské kraje, ktorým i prešly husitské vojská, vydrancované a strašn e spustošené. Tieto h u sitské vpády nesledovaly na Slovensku náboženské ciele, p re nesenie husitstva na Slovensko, ale len ciele vojenské a hospo dárske. P reto so strán k y náboženskej nem alo husitstvo na Slo vensko skoro nijaký význam a preto ani nebolo na Slovensku prípravou na náboženskú revolúciu XVI. st. Hrozné spusto šenie vyvolalo m edzi slovenským ľudom skôr odpor a nenávisť než príchylnosť k husitizm u, ktorý aj v Čechách narobil viac škody ako dobra. M a t e j K o r v í n . Jasn ý m obdobím v dejinách uhorských bola vláda Huňadovcov, najm ä k ráľa K orvína (1457— 90), syna statočného bojovníka proti Turkom , Já n a z H uňadu, ktorý od r. 1444 bol správcom U horska. H uňadovci boli šľachtici ru m u n ského pôvodu. M atej K orvín povzniesol Uhorsko politicky, hos podársky a kultúrne. Za neho šírily sa v U horsku hum anizm us a renesancia, lebo M atej K orvín oženil sa po sm rti svojej prvej m anželky s neapolskou princeznou Beatricou. Tým bola otvo rená cesta talianskem u hum anizm u a renesancii do U horska. K ráľovské sídlo M ateja K orvína, Budín, stalo sa strediskom talianskych učencov a um elcov. M atej K orvín založil v Budíne veľkú knižnicu (B ibliotheca Corviniana) a v B ratislave r. 1465 univerzitu (A cadem ia Istropolitana), ktorá však po sm rti svoj ho zakladateľa zanikla. Je j m eno nesie terajšia slovenská u n i verzita v B ratislave.

133

T u r e c k é n e b e z p e č e n s t v o . Po sm rti v y n ik ajú ceho k ráľa M ateja K orvína dostali sa na uhorský tró n poľskí k ráli (Vladislav Jagello a Ľ udovít II.), ktorí o uhorské kráľov stvo veľm i nedbali, takže uhorská šľachta strh la na seba všetku moc, ale o záujm y k rajin y sa nestarala. R ozháraných pom erov v k rajin e využili Turci, pro ti ktorým m useli bojovať už H u ňadovci. V trh li do U horska a porazili r. 1526 uhorské vojsko pri Moháči. V tejto bitke zahynul aj k ráľ Ľ udovít II. a veľká čiastka uhorskej šľachty a duchovenstva. Po tejto katastrofe nasledovala v U horsku doba dlhých a ťažkých u trp en í pod panstvom Turkov, k toré trv alo vyše 150 rokov. N a tejto k a tastrofe niesly vinu všetky stavy, šľachta i vysoký klérus, ako aj sedliacky ľud. Koncom stredoveku Uhorsko bolo rozhárané nielen politicky a hospodársky, ale aj nábožensky. T akto aj v U horsku bola p rip rav en á pôda pre náboženskú revolúciu XVI. storočia, ktorá sa odohrala n ajm ä na Slovensku, lebo ostatné k rajin y U horska boly pod mocou a vplyvom Turkov.

134

III. Kresťanský novovek (1517 až dodnes) Doba

náboženských,

skych, kultúrnych

politických, hospodár a sociálnych

otrasov.

Prehľad. K resťanský stredovek i pri svojich tieňoch a nedostatkoch bol obdobím hlbokej viery a oddanosti katolíckej cirkvi. K ato lícke náboženstvo bolo v ý sa d n ý m náboženstvom europského ľudstva. Odboj proti cirkevnej autorite, ktorý vyvolali tzv. re formátori X V I. st., roztrhal poslednú jednotiacu silu europské ho ľudstva, náboženskú jednotu, ktorá dosiaľ spájala v š e tk y europské národy v katolíckej cirkvi. Rozbitie náboženskej je d noty a boj proti cirkvi mal za následok aj ťažké politické, ho spodárske, kultúrne a sociálne zm ätky. K resťanský novovek m ožno rozdeliť na tri obdobia : 1. obdobie reformácie a obrody katolíckej cirkvi (1517— 1648); 2. obdobie štátneho cirkevníctva a osvietenstva (1648— 1815); 3. obdobie vonkajšej slabosti a vnútorného zosilnenia ka tolíckej cirkvi (1815 až dodnes).

135

1. Obdobie reformácie a obrody katolíckej cirkvi (1 5 1 7 — 1648) Prehľad. Oprávnené volanie neskorého stredoveku po cirkevnej a náboženskej obrode nemalo kladných výsledkov. Radikálni reformátori X V I. st. miesto nápravy len zväčšily náboženské zm ä tk y . Náboženská revolúcia, nim i vyvolaná, mala za násle dok rozdelenie europských národov na katolíkov a protestantov. Tento hrozný náboženský otras prejavil sa v dlhých vojnách, ktoré boly ukončené v e stfá lsk y m m ierom r. 1648. Rom ánske národy europské zostaly vo svojej väčšine verné katolíckej cirkvi; ostatné europské národy zostaly nábožensky rozdelené na katolíkov a protestantov rôznych odtienkov (evanjelici, kal víni, anglikáni atď. ). Podkladom obrody katolíck ej cirkvi bol všeobecný cir k e v n ý snem tridentský, ktorého u snesenia uvádzali do života v y n ik a jú ci pápeži, biskupi a kňazi svetskí i rehoľní. O obrode v cirkvi svedčia novozaložené rehole, z ktorých najprednejšie m iesto patrí jezuitom . Straty, ktoré utrpela katolícka cirkev v Europe, usiluje sa nahradiť horlivou m isijnou činnosťou m e dzi pohanm i v ostatných zemedieloch sveta. Unionistické h n u tie malo úspech iba na Ukrajine. Za ťažkých náboženských bojov m ohutne vzrástla náboženská literatúra, najm ä obranná (apologetická). Liturgia bola sjednotená a ustálená. V um ení

136

cirkevnom v y v in u l sa sloh renesančný a barokový. A j pri m n o hých nedostatkoch m ožno právom toto obdobie nazvať »storo čím svätcov«. a) R e f o r m á c i a

a rozbitie jednoty.

cirkevnej

§ 1. Reform ácia L utherova a jej priebeh.32) D o b a p r e r o d u . D ejiny katolíckej cirkvi v XVI. st. patria m edzi n ajdram atickejšie obdobia tejto božsko-ľudskej, Ježišom K ristom založenej spoločnosti, určenej za jediný riad ny prostriedok spásy pre všetkých ľudí. Aj prv m usela cirkev bojovať proti bludom a bludárom , ale nikdy nedosiahol tento boj takých rozm erov a takého spádu ako práve v XVI. storočí. P rv išlo vždy o jednotlivcov alebo len o m enšie celky, ale teraz m usela cirkev bojovať proti bludom , ktoré zachvátily celé n á rody a štáty. Boj proti bludom a bludárom XVI. st., ktorí strh li so sebou široké m asy ľudu, ako aj kniežatá náukam i im lichotiacim i, bol tým ťažší, že vedenie cirkvi bolo veľm i otrasené babylonským zajatím avignonských pápežov (1309— 1377) a ešte viac nasle dujúcou veľkou schizmou, ktorú odstránil až kostnický koncil r. 1417. O trasenie pápežskej au to rity malo za následok vznik m yšlienky konciliárnej o superiorite všeobecných snem ov cir kevných nad pápežstvom . Vlna renesancie a hum anizm u zapôsobila azda najm ocnej šie na pápežov a pápežskú kúriu. R enesanční pápeži štedro podporovali vedy a um enia, lebo dúfali, že si tak to získajú priazeň a úctu v kruhoch učencov a um elcov a že tým zachrá 32) D öllinger : R eform ation, ih re in n e re E ntw ickelung u. i. W irk u n gen. 1846 a nasl. — Janssen, B. : Gesch. d. detsch. Volkes seit d. A usgang des M.—A. 1876 a nasl. — Ficker, G. : Das ausgehende MA u nd sein V er h ältn is zu r Reform ation. Leipzig, 1903. — Belov, G. : Ü ber die U rsachen der Reform ation. M ünchen, 1917. — P astor, L. : Gesch. der P äpste, IV. a V. sv. — G risar : L u th er. 1911 a nasl. — L ortz, J. : Die R eform ation in D eutschland. F reiburg, 1941.

137

nia a obnovia svoju porúchanú autoritu. Zm ýlili sa však, lebo toto nové h n u tie sa im v y trh lo z rú k a postavilo sa nakoniec proti nim a proti cirkvi. V o l a n i e p o n á p r a v e . S rastúcim i neporiadkam i a nedostatkam i rástlo stále viac aj volanie po náprave, po re form e v cirkvi a v celej spoločnosti, v h lav e i v údoch, »in ca pite in m e m b ris«. Celé sm ýšľanie doby m alo byť zm enené. Toho si boli vedom í všetci h o rlitelia reform y, ale v spôsobe, ako táto obroda m á byť dosiahnutá, veľm i sa líšili. Jed n i chceli ísť po stopách stredovekej scholastiky, iní ukazovali na P latóna ako nového vodcu. N echýbali ani takí, kto rí sa prihovárali za násilné odstránenie bludov pomocou inkvizície, zatiaľ čo nie ktorí usilovali sa dosiahnuť obrodu m ystikou. Ale nechýbali ani takí, ktorí zúfali nad stavom v cirkvi a chceli dosiahnuť náp rav y násilným prevratom , založením novej cirkvi, lebo vraj stará cirkev sa odvrátila od K ristovho učenia. Na čelo tohto sm eru postavili sa radikálni vodcovia, kto rí strh li za sebou celé národy. V N em ecku sa odohral tu h ý zápas o sm er reform y m edzi učeným , ale u tiahnutým , jem ným a nerozhodným Erazm om R otterdam ským a náruživo bojovným , až bezohľadne fan atic kým M artinom L utherom , kto rý v dobe v aru svojím rad ik a lizm om strhol m asy nem eckého národa za sebou a dal ta k re volučný sm er nem eckej reform ácii, ktorá našla ozvenu aj za hranicam i Nem ecka. Túto náboženskú a s ňou súvisiacu poli tickú rozháranosť v E urope obratne využili Turci, aby si na dlhý čas podm anili veľkú časť východnej Europy. L u t h e r . P redstaviteľom radikálnej reform y cirkvi, re form ácie, v N em ecku stal sa augustiniánsky m ních a profesor teologie M artin L u th e r (1483— 1546), syn baníka z E islebenu v Sasku. L u th er študoval filozofiu a práva n a univerzite v E r furte. Bol nestálej a podráždenej povahy. Veľm i zapôsobila na neho sm rť jeho priateľa, ktorý zom rel v súboji, ako aj to, že blesk, ktorý u drel za strašnej b úrky blízko neho, m u neuškodil. Pod dojm om týchto udalostí vstúpil L u th e r r. 1505 do augusti niánskeho kláštora v E rfurte, hoci ho pred tým to krokom v a rovali jeho priatelia, ktorí poznali jeho povahu. Po vysvätení

138

za kňaza stal sa r. 1508 profesorom na univerzite vo W itten bergu. L u th er nenašiel v rehoľnom živote uspokojenie. U padal z jednej krajnosti do druhej, z prílišnej horlivosti do nábožen skej ľahostajnosti a vlažnosti. Stále ho trá p ily obavy o spásu duše. N á b o ž e n s k ý v ý v o j L u t h e r o v . Poznávajúc svo je slabosti, prišiel n a m yšlienku, že náklonnosť k zlém u je ne prekonateľná, že človek chybuje z n ú tnosti a že to je vlastne »dedičný hriech« ľudského pokolenia. P rišiel k presvedčeniu, že ľudská prirodzenosť bola hriechom dedičným natoľko ska zená, že človek môže len hrešiť, že je neschopný konať dobro, ba že nem á vôbec slobodnej vôle. Tom uto svojm u presvedčeniu m usel L u th er nu tn e prispôsobiť aj kresťanské učenie o v y k ú pení. Podľa neho ospravedlnenie spočíva v pevnej dôvere v zá sluhy Ježiša K rista, kto rý nás svojou vykupiteľskou sm rťou sm ieril s Bohom a učinil zadosť za všetky naše hriechy. P ri ospravedlnení nedeje sa s nam i n ijak á vnú to rn á zm ena, nijaké odstránenie hriechu a posvätenie duše. Zostávam e stále je d nakí, len Boh, vidiac našu pevnú dôveru v zásluhy Ježiša K rista, p rik rý v a nás akoby plášťom zásluh K ristových a n e hľadí na našu hriešnosť. N akoľko sa toto jeho učenie protivilo kresťanském u učeniu o potrebe spolupráce človeka s m ilosťou Božou a o potrebe dobrých skutkov k spaseniu, pom ohol si L uther tým , že vyhlásil za jediný pram eň viery Písmo sv. a po prel au to ritu učiteľského ú rad u v cirkvi (tradíciu). List sv. J a kuba, v ktorom sa hovorí o potrebe dobrých skutkov k spase niu (»viera bez sk u tk o v je m ŕtva«; 2, 17) vylúčil z Písm a sv. a n az v al ho »slamennou epištolou«. Neskôr poprel L u th e r n ie len a u to ritu pápežov, ale aj všeobecných snem ov cirkevných, lebo podľa neho každý si m á slobodne a sam ostatne vykladať Písmo sv. a podľa toho si u tv o riť svoju vieru. Takto bol L u th er na bludnej ceste už pred r. 1517. Jeho vystúpenie r. 1517 proti hlásaniu odpustkov bolo m u iba vítanou príležitosťou, aby m o hol svoje názory predniesť pred verejnosť. Verejné vystúpenie Lutherovo. So svojím učením, ktoré považoval za »pravé evanjelium «, vystúpil L u th e r verejne r. 1517. Pápež Lev X. vyzval vtedy veriacich, aby prispeli na dostavenie veľchrám u sv. P e tra v Ríme. Za ob

139

vyklých podm ienok (spoveď a sv. prijím anie) m ohli veriaci do s ia h n u ť plnom ocné odpustky, keď prispejú alm užnou na tento účel. L u th er napísal 95 téz a pribil ich na dvere chrám u vo W ittenbergu, akoby chcel o obsahu viet dišputovať, ako to bolo v tom čase obvyklé. Nebojoval len proti neporiadkom pri hlásaní odpustkov, ktoré aj cirkev odsudzovala, ale postavil sa proti sam ým odpustkom . K atolícki teologovia obhájili kato lícke učenie o odpustkoch, ale L u th e r ani vtedy neustúpil. Tak sa začal verejn ý odboj L utherov proti učeniu a autorite cirkvi. Čím ďalej, tým viac dostával sa L u th e r na šikm ú plochu bludu. O d s ú d e n i e L u t h e r a . Keď všetky pokusy cirkvi d o sta ť L u th era zpät na cirkevnú pôdu stroskotaly, odsúdil p á pež Lev X. bludné náuky L utherove a dal ho do kliatby. To m alo za následok, že sa záležitosťou L utherovou podľa platných zákonov m usel zaoberať aj nem ecký ríšsky snem. Stalo sa tak vo W orm se r. 1521. Keď ani tu L u th er nechcel odvolať svoje učenie, dal ho aj ríšsky snem do kliatby. Aby sa m u nič nestalo na ceste z W ormsu, dal ho jeho zem epán k u rfirst F ridrich Saský naoko zajať a dopraviť do bezpečia na h rad W artburg, kde L u th er žil 10 m esiacov pod falošným m enom »mladík Juraj«. Tu preložil L u th e r Písmo sv. do nem činy. Jeh o preklad bol lepší ako predchádzajúce preklady Písm a sv. do nem činy a stal sa m ocným propagačným prostriedkom Lutherovho učenia. L u t h e r p o k r a č u j e v o d b o j i . R adikálne v y stú penie Lutherovo vyvolalo veľký rozruch v Nem ecku, kde bo lo nahrom adené už m noho nespokojnosti s cirkevným i pom er m i. L u th er sa stal výrazným stvárňovateľom te jto nespokojno sti nem eckého národa a jeho m iláčkom . Toto posilňovalo L u th e ra v jeho odboji proti Rím u. K L utherovi začali sa pridávať aj zem epáni, jed n ak z odporu proti cisárovi K arolovi V., jednak z tú h y po obohatení sa z cirkevných m ajetkov, ktoré zhabať ich L u th e r horlivo nabádal. Za takýchto pom erov nem ohol cisár K arol V. rázne zakročiť proti L utherovi, tým m enej, že bol za u ja tý bojom proti F rancúzsku a nebezpečenstvom tureckým , sm rteľn e ohrozujúcim k rajin y jeho b rata k ráľa F erdinanda I., kto rý len za ťažkých obetí dostal sa na uhorský trón. P reto sa cisár K arol V. usiloval rozriešiť otázku L utherovu m ierne po

140

m ocou učených dišputácií. Konečné rozhodnutie malo p a d n ú ť na všeobecnom cirkevnom sneme, ktorý sa však ani pri úsilí ci sárovom stále neuskutočňoval. Toto využíval L u th e r a jeho p rí vrženci, aby sa nové učenie čím viac upevnilo. N ajvýznam nej ším pom ocníkom L utherovým bol M elanchton, ktorý form ulo val učenie Lutherovo. L u th e r už r. 1524 odložil rehoľné rúcho a r. 1525 oženil sa s bývalou rehoľnicou K atarínou Bora. T ento jeho krok odsudzoval zpočiatku aj M elanchton a m nohí p rív r ženci ho preto opustili. L u th er sa však už ničím nedal zadržať na nastúpenej ceste.

P r o t e s t a n t i . Na ríšskom snem e v Speiere r. 1529 bo lo stanovené na žiadosť katolíckej väčšiny, že L utherove novoty n e m a jú byť ďalej zavádzané. P ro ti tom u protestovaly luthersky sm ýšľajúce kniežatá a m está (6 kniežat a 14 m iest). O dvtedy bo li L utherovi prívrženci nazvaní protestantm i. Rok potom na ríšskom snem e v A ugsburgu predložili pro testan ti cisárovi svo je vyznanie viery, ktoré sa preto nazýva augsburgským vyzna n ím viery (Confessio A ugustana) a jeho vyznavači dosiaľ sa n a zý v a jú ev anjelíkm i augsburského vyznania. Počet vyznavačov L utherovho učenia rástol a ani vojenské zákroky nem ohly za staviť jeho postup. Okolo r. 1570 asi sedem desatín Nem cov hlásilo sa k protestantom . Š í r e n i e L u t h e r o v h o u č e n i a . Učenie L utherovo sa nezastavilo na nem eckých hraniciach, ale razilo si cestu do okolitých krajín, najm ä do severských a baltických štátov. V R akúsko-U horsku a v Poľsku odohral sa ťažký zápas medzi katolíkm i a protestantm i, z ktorého nakoniec vyšli katolíci v í ťazne. V samom N em ecku skončily sa náboženské vojny m ie rom augsburgským r. 1555, n a ktorom bol cisár donútený dať protestantom rovnoprávnosť s katolíkm i a bola stanovená zá sada »cuius regio — eius religio«, podľa ktorej zem epán smie na svojom územ í stanoviť v y z n a n ie svojich poddaných. Tak sa stalo, že poddaní m useli m eniť svoje náboženstvo podľa toho, akého zem epána dostali. Toto m enenie náboženstva viedlo n a koniec k náboženskej ľahostajnosti. Lutherova

smrť.

L u th er m enil a doplňoval svoje

názo ry podľa potreby. Zom rel znechutený vo svojom rodisku

141

Eislebene r. 1546, ra n e n ý srdcovou m ŕtvicou. N ajm ä nebol spo k o jn ý s pom erm i vo W ittem bergu, kolíske reform ácie, ktorý v liste z roku pred svojou sm rťou nazval Sodomou. Vidiac roz broje, ktoré svojím vystúpením vyvolal, trp k o sa sťažoval, že ľudia »pod evanjeliom« nosia vo svojom srdci viac nenávisti a závisti ako prv pod pápežstvom . P o d s t a t a L u t h e r o v h o u č e n i a . N áboženskocir kevné názory L utherove d ajú sa sh rn ú ť takto: Písmo sv. je je diným pram eňom a pravidlom viery. Cirkev nepotrebuje p áp e žov, koncilov, biskupov, ba ani kňazov a reholí; na vykladanie Písm a a na udeľovanie sviatostí stačia kazatelia. Omša nie je obeťou; K ristus je vo Sviatosti oltárnej prítom ný spolu s telom a vínom len vo chvíli prijím ania. Sviatosti n e u d e ľu jú milosť, ale len posilňujú vieru a upokojujú svedom ie; ponechal z nich len dve: k rst a večeru Pána. T reba zav rhnúť evanjelické rady (chudoba, poslušnosť, čistota), uctievanie svätých, odpustky, očistec a celý dosavadný vývoj katolíckej cirkvi. Je len nebo a peklo, preto omše za m ŕtv y ch a odpustky treb a zavrhnúť. C ir kev je spoločnosť n eviditeľná a skladá sa z veriacich a ospra vedlnených. Starostlivosť o cirkevné záležitosti sveril zem epá nom. Tým položil L u th e r základ k ďalšiem u štiepaniu p ro te stantov, ktorého sa dožil ešte sám.

§ 2. Kalvinizmus a jeho rozšírenie. 33) V tom istom čase, keď v N em ecku šíril reform áciu L u th e r, vystúpili vo Švajčiarsku ako reform átori Zw ingli a Kalvín. Zw ingli v nem eckom a K alvín vo francúzskom Švajčiarsku. Z w i n g l i . U lrich Zw ingli (1484— 1531), odchovaný v d u chu hum anistickom , stal sa kňazom a kazateľom v Curichu. Keď m u biskup pre jeho poburujúce kázne zakázal kázať, začal 33) K am pschulte: Calvin, seine K irche u. sein S taat. Leipzig, 1868. — Lang, A.: Calvin. Leipzig, 1909. — W arfield, B. B.: Calvin an d C alvi n ism . London, 1931. — D oum ergue, E.: J e a n Calvin. 1899—1911. — S täh lin : H uldreich Zwingli. 1895. — S chulthess—R echberg: L u th e r, Zw ingli u. Calvin in ih re n A nsichten ü b e r das V erhältnis v. S ta a t u. K irche. 1910. — Blösch: Gesch. d. schw eiz. reform . K irchen. Bern, 1899.

142

Z w ingli b ro jiť proti cirkvi a jej učeniu. Jeho učenie je podobné učeniu L utherovm u, len o Sviatosti oltárnej učil, že je iba pa m iatkou obety K ristovej na kríži. P re toto učenie povstaly m e dzi Zw inglim a L utherom prudké hádky. P ri prevádzaní svojej reform y bol bezohľadnejší než L uther. K ázal z chrám ov odstrá n iť oltáre, obrazy a sochy, ba aj organy. Zaviedol jednoduchú bohoslužbu: na stôl dal p rin iesť kôš chleba a poháre vína, čítal úryvky z Písm a sv., požehnal chlieb a víno a podával prítom ným . Počínanie Zw ingliho vyvolalo nepokoje v nem eckých švajčiarskych kantónoch. Vidiecke katolícke kantóny Schwyz, U ri a U nterw alden sa postavily proti novotám Zwingliho. Došlo k vojne, v ktorej boli prívrženci Zw ingliho porazení pri K ap pele r. 1531. Sám Zw ingli padol v bojoch so zbraňou v ruke. Po sm rti Zw ingliho časť jeho prívržencov v rátila sa do katolíc kej cirkvi, ostatní sa pridali ku kalvinizm u, ktorý sa začal šíriť 10 rokov po sm rti Zw ingliho vo francúzskom Švajčiarsku. K a l v í n . J á n K alvín (1509— 1564), rodom Francúz z P i cardie, veľký p riateľ L utherovho učenia, študoval bohoslovie v Paríži, ale za kňaza vysvätený nebol. P re zastávanie L u th e rovho učenia m usel odísť z Francúzska a r. 1541 osadil sa trvalo v Ženeve. Tu sa stal neobm edzeným vladárom duchovným i svetským a zo svojich prívržencov vytv oril sam ostatnú nábo ženskú spoločnosť. K alvín bol zasm ušilej povahy a zakazoval aj nevinné zábavy. P ro ti previnilcom postupoval nem ilosrdne. Kto sa sprotivil jeho učeniu, putoval do väzenia alebo na h ra nicu. O dstránil všetky sviatky okrem nedele a podobne ako Zw ingli bol aj K alvín pro ti obrazom a cerem óniám . U č e n i e K a l v í n o v o. K alvín svojím vzdelaním a prís nosťou života vynikal nad L u th era i Zwingliho. Jeho vieroučný systém je logickejší ako L utherov a cirkev ním založená má všeobecný charakter, takže kalvinizm us bol pre katolícku cir kev omnoho nebezpečnejším ako luteranizm us, kto rý m al viac ch arak ter územ ný a národný. H lásal úplné predurčenie na spa senie alebo zatratenie, zavrhoval cirkevnú tradíciu a držal sa len Písm a svätého. K alvínska bohoslužba sa skladala z kázania a m odlitieb, zo žalm ov a spevov. Š ty rik rá t do roka sa podávala »večera Pána«. Učil, že vo Sviatosti oltárnej je K ristus prítom ný

143

len mocou, ktorá vychádza z jeho tela v nebesiach. Z kostolov odstránil oltáre a omšové rúcha, obrazy a vôbec všetky ozdoby. Š í r e n i e k a l v i n i z m u . K alvínovi prívrženci nazýva jú sa »reformovaní«. Podľa latinského názvu Š vajčiarska (Hel vetia) m ajú tiež m eno »helvéti«. Rozšíril sa vo Švajčiarsku, ju ž nom a západnom Nem ecku a v H olandsku ; vo Francúzsku do stali m eno »hugenoti«, v A nglicku »presbyteriáni«, alebo »puri táni«. V N e m e c k u . K alvinizm us šíril sa zo Š vajčiarska aj do Nem ecka, najm ä do k rajín porýnskych. V ostatnom Nem ecku sa šíril len málo. Tam si udržal prevahu protestantizm us. K al vinizm us razil si cestu aj do Nizozemska, ktoré patrilo v tom čase k Nem ecku, ale cisár K arol V. odovzdal ho španielskym H absburgom . N espokojné provincie severné s nadvládou Š pa nielov postavily sa pod vedením V iliam a Oranžského r. 1579 proti Španielom a vyhlásily sa za sam ostatný štá t (Holandsko). Za štátne náboženstvo bol vyhlásený kalvinizm us. Ju žn é pro vincie nizozemské, dnešné Belgicko, zostaly verné Španielsku a katolíckej cirkvi. Vo F r a n c ú z s k u . K alvinizm us šíril sa hneď od za čiatku aj vo Francúzsku, kde sa jeho prívrženci nazývali »hu genoti«. Francúzska vláda podporovala náboženské nepokoje v susedných krajinách, aby sa tieto k rajin y zoslabily a tak vzrástol jej m ocenský význam , ale dom a sa usilovala zam edziť prístup n á b oženským novotám a uch rán iť ta k štá t od v n ú to r ného zoslabenia. Nakoniec však vyvolalo kalvinistické hnutie vo Francúzsku krvavé občianske vojny, ktoré trv a ly 30 rokov. Obidve stran y napáchaly m noho hrôz. N ajhoršou udalosťou týchto občianskych vojen bola »bartolomejská noc« (24. augu sta 1572), keď z návodu kráľo v n ej-m atk y K atarín y Medici, k to rá sa obávala moci hugenotov, z príležitosti svadby v kráľovskej rodine došlo ku krvavém u a te n tá tu na vodcov hugenotov. Z P a ríža rozšírilo sa vraždenie hugenotov do ostatných francúzskych provincií. Za tohto krviprelievania prišlo o život asi 5.000 h u genotov. Pápež nem al n ija k ú účasť na tom to bratovražednom boji. Te D eum , ktoré sa v Rím e odbavovalo, m alo byť prejavom radosti, že kráľovská rodina a katolícki veľm oži boli zachránení

144

životu. Do R ím a došla totiž z P aríža falošná zpráva, podľa kto rej došlo k zločinném u spiknutiu proti kráľovskej rodine a ka tolíckym veľmožom. Hoci hugenoti boli v občianskych vojnách vždy porazení, jednako dosiahli ediktom nan tsk ý m r. 1598 n á boženskú slobodu. I po tom to edikte sa náboženské nepokoje opakovaly. P olitickú moc hugenotov zlom il kardinál R ichelieu († 1642). K ráľ Ľ udovít XIV. (1643— 1715), usilujúci sa o silné a jednotné Francúzsko, zrušil r. 1685 n an tsk ý edikt a žiadal vše tkých Francúzov, aby sa hlásili ku katolicizm u. P roti násilném u prevádzaniu hugenotov do cirkvi protestoval okrem iných aj pápež Inocent XI., ale absolutistický k ráľ nedal sa tý m ru šiť vo svojom diele. Na 70.000 hugenotov opustilo vtedy Francúzsko, ostatní sa v rátili do cirkvi. Tak bola obnovená náboženská je d nota vo Francúzsku. Len n e p a trn ý počet Francúzov zostával tajn e v erný kalvinizm u (»cirkev na púšti«). O svietenstvo uvoľ nilo prenasledovanie hugenotov a francúzska revolúcia prinies la r. 1789 všetkým slobodu svedom ia a kultu. V A n g l i c k u . P rotestantizm us razil si cestu aj do A n glicka. K ráľ H enrich VIII. (1509— 1547) odm ietol lákania L u therove a pre svoj spis o siedm ich sviatostiach, ktorý napísal H enrich (študoval bohoslovie a m al sa stať kňazom) proti L u therovi, dostal od pápeža titu l »obhájca v ie r y « (defensor fidei). Neskôr však z čisto osobných dôvodov strhol H enrich Anglicko do schizm y, k torá sa za jeho nástupcov zm enila v blud. H enrich totiž odohnal svoju m anželku K atarínu, s ktorou žil už 17 ro kov v platnom m anželstve a chcel sa oženiť s dvornou dám ou Annou Boleynovou. K eď pápež s tým to jeho krokom nem ohol súhlasiť, opovrhol k ráľ podľa vzoru reform átorov pápežom . R. 1534 dal sa H enrich vyhlásiť za hlavu kresťanov v A nglicku, osoboval si vo svojej ríši všetky p ráv a pápežove a anglickým katolíkom zakázal styky s Rímom. Za arcibiskupa v C anter b ury vym enoval Tom áša C ranm era, bývalého dvorného kaplá na rodiny Boleynovej. Tento vyhlásil m anželstvo kráľovo s K a tarínou za neplatné a dovolil m u m anželstvo s Annou Boleyno vou, k torú však dal k ráľ zanedlho popraviť. Z ďalších štyroch m anželiek jed n u zahnal a jed n u dal popraviť. Zpočiatku zostala v A nglicku katolícka vierouka a cirkevné zriadenie bez zm e

145

ny. Neskôr dostalo náboženstvo v A nglicku kalvínske zafarbe nie pod m enom »anglikanizm us«. P r e n a s l e d o v a n i e k a t o l í k o v . Od svojich ú ra d níkov, kňazov a veriacich vyžadoval H enrich prísahu, že ho uzn áv ajú za hlavu cirkvi v A nglicku (suprem ačná prísaha). K torí odopreli prísahu, boli väznení a popravovaní. N ajm ä re hoľníci sa vzopreli H enrichovým novotám , preto boly kláštory zrušené, ich m ajetk y zhabané a m noho rehoľníkov skončilo svo ju vernosť k Rím u vo väzeniach a na popravištiach. Medzi obe ťam i H enrichovho zúrenia bol aj staručký biskup-kardinál Já n F isher a učený štátn y kancelár Tomáš More (Morus), obidvaja vyhlásení za svätých r. 1935. K rvavým tyranstvom a bezhraničným utláčaním previedol H enrich a jeho dcéra A lžbeta (1558— 1603), pochádzajúca s m an želstva s A nnou Boleynovou, Anglicko na novú vieru. Jej v y znavači, »anglikáni«, podržali biskupský úrad (cirkev episko pálna) ; náu k u m ajú kalvínsku, obrady a cirkevné zriadenie podobné ako katolícka cirkev ; ich duchovenstvu však chýba apoštolská postupnosť čiže nepretržitosť (nem ajú platne sv äte ného duchovenstva). To je aj veľkou ťažkosťou p ri snahách po sjednotení. M á r i a K a t o l í c k a . K ráľovná M ária K atolícka (1553 — 58) chcela obnoviť násilným spôsobom katolicizm us v A nglic ku, čo však narazilo n a p rudký odpor, a svojím neuváženým počínaním spôsobila dobrom yseľná a horlivá M ária cirkvi skôr škodu než zlepšenie. N ijako si však nezaslúži názov »krvavá«, lebo vo svojej prísnosti ani zďaleka nezašla ta k ďaleko, ako n ap r. kráľovná Alžbeta, za ktorej vyše 200 katolíkov bolo pre vernosť cirkvi popravené. Medzi obeťam i tejto kráľovnej bola aj škótska kráľovná M ária S tuartová, k torá pred vzbúrou k al vínskej šľachty h ľadala pomoc u Alžbety. M iesto pomoci našla u nej 19-ročné väzenie a sm rť na popravišti r. 1587. Í r s k o . Aj p ri hroznom prenasledovaní a hospodárskom ožobračení so stra n y anglikánov zostalo Írsko verné katolíckej cirkvi. Statočnosť a hrdinskosť, s akou katolícki Írovia znášali svoje utrpenie, dá sa porovnať s hrdinskosťou prvých k resťa nov. P reto sa právom dostalo tom uto ostrovu názvu »ostrov

146

svätých«. Katolíci boli vylúčení zo všetkých úradov, boli zba vení všetkých občianskych i súkrom ných práv, nesmeli si k u povať pôdu a nesmeli urobiť závet (testament). Katolícki bisku pi a kňazi boli z k rajin y vyhnaní a na hlavu katolíckeho kňaza bola vypísaná odm ena 5 libier (ako na hlavu divej zveri). S tá tisíce Írov muselo opustiť svoju vlasť a hľadať nové možnosti života v Amerike. Ich pôdu zabrali nasťahovavší sa Angličania. Prenasledovanie Írov trvalo až do am erického boja za slobodu (1775— 1783). Konečne r. 1829 zásluhou a neohroženým pôso bením veľkého svojho syna Daniela O’Conella († 1847) vym ohli si statoční Íri náboženskú a politickú slobodu. Š k ó t s k o . V Škotsku rozšíril kalvinizm us fanatický žiak Kalvínov J á n Knox. Škótski kalvíni však neprijali episkopálne zriadenie anglické, ale za duchovných volili si starších z ľudu ; preto ich cirkev sa nazýva cirkvou presbyteriánskou (cirkev starších). Len málo škótskych obyvateľov zostalo verných k a tolíckej cirkvi.

§ 3. Výsledky a následky reform ácie.34) N á b o ž e n s k é n e p o k o j e . Reform átori svojím radi kálnym vystúpením vyvolali v západnej a strednej Europe n á boženské nepokoje a krvavé spory, povstania a vojny. Vyše 100 rokov nebolo v Europe pokoja. Z týchto vojen boly n a jh o r šie občianske vojny vo Francúzsku a tridsaťročná vojna (1618— 1648), ktoré pod rúškom boja za náboženskú slobodu, sledovaly viac politické a hospodárske ciele než náboženskú a cirkevnú obrodu. Hrozná tridsaťročná vojna skončila sa vestfalským m ierom r. 1648. L uteráni i kalvíni dosiahli v Nem ecku rov34) Gindely, A. : Gesch. d. D reissigjährigen Kriegs. P rag, 1869—1880. R itter : D eutsche Gesch. im Z eitalter der G egenreform ation u. des D reis sigjährigen Krieges. S tu ttg a rt, 1889—1897. — R anke : Franz. G. im 16. u. 17. Jh t. S tu ttg a rt, 1887. — Vic. de M eaux : Les lu ttes relig. en F rance au 16-e siècle. P aris, 1879. — Lacombe, B. : Les débuts des guerres de religion. P aris, 1899. — P h ilippi : Der w estfälische Friede. M ünster, 1898. D orner : Gesch. der protest. Theologie. M ünchen, 1867. — T schackert : Die E ntstehung der. lutherischen u. der refo rm ierte n K irchenlehre sam t ih ren in n e rp ro te sta n tisc h en G egensätze. G öttingen, 1910.

147

noprávnosť s katolíkm i ; stavy dostaly právo určovať vyznanie svojich poddaných ; zhabané cirkevné m ajetk y boly ponechané protestantským stavom . Reform ácia spôsobila cirkvi veľké ško dy hm otné i duchovné, štátom úbytok obyvateľstva a hospodár ske zoslabenie, predovšetkým však v nútorné otrasy, vzájom nú nenávisť obyvateľstva. V o n k a j š i e ú s p e c h y . Navonok m ala evanjelická re form ácia veľký úspech. A nglia a Škótsko, Dánsko, Švédsko a Nórsko sa odcudzily katolíckej cirkvi úplne ; Nemecko, Š v aj čiarsko a dnešné Holandsko z veľkej časti ; vo Francúzsku a v Poľsku vznikly značné protestantské m enšiny. Ú plne kato líckym i zostaly len Španielsko, Taliansko, Írsko a dnešné B el gicko. K rajin y rakúske, české a uhorské zasiahla tiež refo rm á cia, ale úsilím panovníkov a cirkvi boly tieto k rajin y nav ráten é opäť z väčšej časti katolíckej cirkvi. V n ú t o r n ý r o z v r a t . Vo vnútornom cirkevnom ži vote reform átori nepriniesli k resťanstvu m ravnej nápravy, n a opak uvoľnili ľudské vášne v živote súkrom nom i verejnom . Nedosiahli poriadku ani v cirkevnej správe, lež rozbili dovte dajšiu jednotu západného k resťanstva a náboženské záležitosti vydali do rú k nepovolaných svetských kniežat. Ľubovoľným i zm enam i starej kresťanskej vierouky spôsobili neistotu a zm ä tok v náboženskom živote. Z pôvodných evanjelických vyznaní povstaly a povstávajú dodnes nové sekty (baptisti, sociniáni, kvakri, ochranovskí, m etodisti, adventisti a i.). Z náboženských zm ätkov a hádok vznikaly na jednej stran e nesvornosť a vzá jom né odcudzenie, nepokoje a vojny, na druhej stran e vzrástla nevážnosť a ľahostajnosť k náboženstvu vôbec. Reform ácia sta la sa tak m atkou štátneho cirkevníctva a osvietenstva, ktoré priniesly europském u ľudstvu novú katastro fu vo veľkej fra n cúzskej revolúcii. Reform ácia zahatila vedecký a um elecký v ý voj. Veľa um eleckých pam iatok p rotestanti zničili a cirkevné um enie zanedbávali. Z rušenie a spustošenie m nohých kláštorov a zhabanie cirkevných m ajetkov znemožnilo najm ä chudob ným. študentom vyššie vzdelanie. C irkevné m ajetky, ktoré slú žily vede, um eniu a kresťanskej charite, staly sa súkrom ným vlastníctvom jednotlivcov, ktorí ich užívali pre seba.

148

J e d i n ý k l a d . Jediný dobrý účinok vystúpenia refor m átorov bol, že pravá reform a katolíckej cirkvi bola urýchlená a uskutočnená. Bludné učenia nú tily katolíckych učencov do kazovať ich nesprávnosť a tým nepriam o bol vyvolaný rozvoj katolíckej bohovedy, najm ä dogm atiky, biblického štúdia a h i stórie. Nastalo závodenie medzi katolíkm i a vyznávačm i nových učení, ale nakoniec nastala na obidvoch stranách náboženská ustatosť, ktorá prešla až v náboženskú ľahostajnosť. Prečo však dopustil Boh tak ťažkú skúšku na svoju cirkev, aby ju obrodil, zostáva skryté ľudským očiam a je vecou jeho nevyspytateľných rozhodnutí. M usíme sa uspokojiť slovami sv. Augustína: »Mocný je Boh, aby aj zo zla vyvodil dobré.« N e s p r á v n e p o r o v n a n i e . Je nesprávne porovná vať rýchle rozšírenie reform ácie s rýchlym rozšírením k resťan stva v prvých storočiach. P rijatie kresťanstva prvým kresťanom neprinášalo nijaké výhody, naopak všestranné prenasledovanie a iné útrapy. Š tátn a moc rím ska šírenie kresťanstva všemožne znemožňovala, zatiaľ čo reform átori ď akujú za rozšírenie svo jich n áu k v prvom rade svetským panovníkom . Reform átori odm ietli poslušnosť pápežovi, stali sa však služobníkmi, ba až nevoľníkm i svetských kniežat a panovníkov. Preto úspechy reform ácie nemožno nijako porovnávať s úspechm i kresťanstva v prvých storočiach. Reform átori zomierali znechutení ovocím svojho diela, zatiaľ čo apoštoli a kresťanskí mučeníci prijím ali m učenícku korunu s m odlitbou a chválospevmi na perách. b) Obroda katolíckej cirkvi.

§ 4. T ridentský koncil po d k la d o m katolíckej obrody.35) Tridentský koncil. Volanie po veľkom reform nom koncile nedalo sa ničím um lčať, ba po vystúpení Luthero35) D öllinger : B eiträge zu r politischen, kirchlichen u. kulturgesch.

der sechs letzten Ja h rh u n d e rte . 1862—82. — P a sto r : Gesch. d er P äpste, V—VII. — Göschl : G eschichtl. D arstellung des Konzils zu T rient. R e gensburg, 1840. — D eslanders : Le concil de Tr. et la reform e du clergé. Paris, 1906. — M erkle : Das Konzil v. T rien t u n d die U niversitäten. 1905. — K assow itz : Die Reform vorschläge F erd in an d s I. Wien, 1906. — Orsenigo, C.: Život a dielo sv. K aro la Borom ejského. (Preložili nitr. b o hoslovci.) T rnava, 1941.

149

vom stávalo sa toto volanie stále hlasitejším . U skutočnenie kon cilu však narážalo na politické ťažkosti (vojny cisára K arola V. s Francúzskom , nepokoje v Taliansku), ako aj na nechuť pápež skej kúrie a sam ých pápežov, lebo sa obávali oživenia konciliár nej teórie. Po m nohých prípravách uskutočnil sa snem r. 1545 v nemeckom m este Tridente. Toto m esto zvolil pápež Pavol III. na prianie cisára K arola V., ktorý ešte stále dúfal, že sa m u po darí na cirkevnom snem e na nem eckej pôde získať p ro testan tov pre cirkev. Toto jeho úsilie sa však ukázalo m árnym . P ro testanti, ktorí sa prv stále dovolávali všeobecného snem u, pri jeho uskutočnení odopreli svoju účasť. Ba L u th er práve vtedy napísal svoj pam flet »O rím skom pápežstve, od diabla založe nom «. T ridentský snem trv a l s niekoľkým i prerušeniam i do 4. decem bra 1563. V tento deň podpísalo u snesenia snem u 199 biskupov. Jeho usnesenia potvrdil pápež Pius IV. dňa 26. ja n u ára 1564. Snem m al spolu 25 verejných zasadaní (sessiones). Snem sa stal podkladom pravej obrody katolíckej cirkvi, ktorú previedli vynikajúci pápeži, biskupi a kňazi. Strom cirkvi, kto rý sa m nohým zdal už m ŕtvy, zbavil sa suchých konárov, vy hnal čerstvé vetvy a priniesol bohaté ovocie. Založily sa nové, časovým potrebám prim erané rehole; apoštolskou horlivosťou naplnení m isionári priniesli učenie cirkvi do cudzích zem edie lov a n ahradili cirkvi m nohonásobne straty, ktoré utrp ela refo r m áciou v Europe. Ukázalo sa, že ani zloba, ani slabosť ľudská nem ôžu zničiť cirkev a že sú pravdivé slová K ristove: »Brány pekelné ju neprem ôžu. « (Mat. 16, 18.) H l a v n é ú l o h y . Koncil trid en tsk ý určil si dve hlavné úlohy: jasne definovať katolícke učenie (decreta fidei) a vyniesť účinné predpisy, ktoré by odstránily neporiadky z cirkevného života a prispely k zlepšeniu m ravov (decreta de reform atione). V celku snem túto svoju úlohu splnil, čo dokazuje náprava, kto rá sa čoskoro ukázala v celom cirkevnom živote. C irkev bola tridentským koncilom znova navonok i vo v n ú tri sjednotená a upevnená. V eľký katolícky historik L. P asto r napísal o tri dentskom snem e: »Keď všetko shrnieme, nem ožno ani náležite vysoko zhodnotiť v ý zn a m tridentského koncilu pre vnú to rn ý v ý v o j cirkvi. V ytvoril základ pre skutočnú reform u a definoval dôkladne a system aticky katolícku náuku. Je m edzníkom , na

150

ktorom sa m useli roztriediť duchovia a ktorý vytvoril novú epochu v dejinách katolíckej cirkvi. « V i e r o u k a . Vo vieroučných článkoch (decreta fidei) koncil jasne a presne vym edzil články viery, ktoré evanjelickí reform átori popierali alebo po svojom vykladali. N ajm ä vy h lá sil, ktoré knihy p a tria do Písm a sv., a že ústne podanie (tradí cia) je rovnocenným pram eňom viery ako Písmo sväté; v y m e dzil náuku o dedičnom hriechu a o ospravedlnení, o sviatostiach, o sv. omši, o úcte svätých a o očistci. D i s c i p l í n a . D isciplinárnym i dekrétm i (decreta de re form atione) odstránil m nohé nedostatky doterajšej cirkevnej správy; m enovite zakázal duchovným správcom b ý vať m im o farnosti a biskupom mimo diecézy; nariad il pravidelné a po vinné vizitácie; zam edzil hrom adenie cirkevných úradov; bis kupom n ariadil založiť sem ináre pre výchovu a vzdelanie h o r livého kňazstva; kláštorná disciplína bola obnovená; bol zho tovený soznam kníh škodlivých viere a m ravom (index librorum prohibitorum ); sostavené katolícke vyznanie viery (professio T ridentina); vypracovaný zvláštny katechizm us, obsahujúci všetky články katolíckej viery; nariadené nové vydanie Písm a svätého a bohoslužobných kníh. V y n i k a j ú c i p á p e ž i . V ynikajúci pápeži p o trid en t skí, sv. P ius V. (1566— 1572), učený G regor XIII. (1572— 1585) a energický Sixtus V. (1585— 1590), postarali sa, podporovaní vynikajúcim i biskupm i a horlivým i kňazm i svetským i i rehoľ ným i, aby sa u snesenia tridentského koncilu uskutočnily. P i u s V. zaviedol vo svojom okolí najväčšiu jednoduchosť a staral sa o m ravné povznesenie veriacich. Je m u treba ďako v ať za víťazstvo, ktorého dosiahol Don Ju a n d’A ustria r. 1571

pri L epante nad T urkam i, ohrožujúcim i k rajin y Stredozem né ho m ora a západnú ku ltú ru . Je posledným pápežom vyhláse ným za svätého. G r e g o r X I I I . staral sa najm ä o povznesenie školstva. G regoriánska univerzita v Rím e dosiaľ hlása jeho slávu. V eľkú pozornosť venoval n ajm ä povzneseniu viery v Nem ecku, refor m áciou najviac postihnutom . Jeho popredným poradcom bol

151

sv. P e ter Canisius, d ru h ý apoštol Nem ecka. Previedol opravu juliánskeho kalendára, po ktorej oprave sa už dlho volalo. N a riadil, aby sa po 4. októbri písal hneď 15. október 1582. Postupne sa gregoriánsky k alendár u jal skoro všeobecne, niektoré protes tan tsk é nem ecké k rajin y ho p rijaly až okolo r. 1700. S i x t u s V., ktorý sa dopracoval z p astiera stáda na n a j vyššiu cirkevnú hodnosť, previedol reform u pápežskej kúrie a Pápežského štátu. Počet kardinálov stanovil na 70 (dosiaľ v platnosti) a zriadil nové kongregácie pre vybavovanie cirkev ných záležitostí. Biskupom n ariadil pravidelné návštevy Rím a (visitatio lim inum ) a podávanie písom ných zpráv o stave diecéz. Za neho bola dostavaná kupola svätopeterského chrám u v Ríme a postavený obelisk na svätopeterskom nám estí. H o r l i v í b i s k u p i a k ň a z i . P ri prevádzaní cirkev ných reforiem pom áhali pápežom horliví biskupi a cirkevní m u žovia. Z nich najviac vynikli sv. K arol Borom ejský, šťastný do končiteľ tridentského koncilu a m ilánsky arcibiskup († 1584), sv. F ran tišek Salezský, biskup ženevský († 1622) a sv. Filip Ne ri, dôverný p ria teľ sv. Pia V., p riateľ opustených rím skych deti, zakladateľ kongregácie oratoriánov a jedinečný spovedník († 1595). P r a m e ň n o v é h o ž i v o t a . Koncil trid en tsk ý stal sa takto pram eňom nového cirkevného života v celom kresťanskom svete. Čo sa nepodarilo pochybeným pokusom snem ov v K ost nici a Bazileji, čoho nedosiahol diplom atický Erazm us R o tter dam ský s kruhom svojich hum anistických priateľov, čoho n e dosiahol svojím radikalizm om revolucionár M artin L uther s ostatným i svojim i pom ocníkm i, to dosiahla cirkev pomocou prostriedkov, ktoré jej dal sám jej zakladateľ Ježiš K ristus, pod porovaná silou m ilosti Božej. S t o r o č i e s v ä t c o v . Popri všetkých otrasoch, ktoré cirkev prežila za šírenia reform ácie, n eprestávala vychovávať svätcov a svätice, ba ich počet akoby zvláštnym riadením Božím bol v týchto pohnutých časoch väčší ako inokedy. Učený k a rd i nál sv. R óbert Bellarm ín, člen rehole jezuitskej († 1621), nazval storočie po tridentskom koncile »storočím svätcov«.

152

Z cirkevných veľkňazov úcty oltára dosiahli sv. pápež P iu s V., k ardinál K arol B orom ejský a sv. biskup F ran tišek Sa lezský. Svätí zakladatelia reholí tohto obdobia b o l i : sv Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitov († 1556) ; sv. Filip Neri, zakladateľ oratoriánov († 1595) ; sv. P e te r F ourier († 1640), zakladateľ škol ských sestier (de N otre D am e) ; sv. A ngela Merici, zakladateľ ka uršulínok († 1540) ; sv. Terézia, veľká predstaviteľka m ystiky a reform átorka karm elitánskej rehole († 1582) ; sv. J á n z Boha, zakladateľ m ilosrdných bratov († 1550) ; sv. Jozef K alasantský, zakladateľ piaristov († 1648) ; sv. V incent z Pauly, zakladateľ lazaristov a m ilosrdných sestier, divotvorca kresťanskej obeta vosti († 1659) a iní. V tom to čase žili m edzi iným i tra ja patróni m ládeže : sv. S tanislav K ostka († 1578), sv. Alojz z Gonzagy († 1591) a sv. J á n B erchm ans († 1621), členovia jezuitskej rehole. Členmi jezuitskej rehole boli ďalej sv. F ran tišek X averský, veľ ký m isionár pohanov († 1552) a sv. F ra n tišek Borgias, ktorý od ložil kniežaciu korunu, aby slúžil Bohu ako rehoľník († 1572). P rvým kvetom svätosti v Južnej A m erike bola sv. Róza z Limy († 1617). N ásledkom náboženských nepokojov Nemecko bolo veľm i chudobné v tom to období na svätcov. N ajvynikajúcejším svätcom tohto obdobia v Nem ecku bol sv. P e te r Canisius, k toré ho nem eckí katolíci ctia ako druhého svojho apoštola, lebo svo jím účinkovaním v m nohých nem eckých krajoch udržal k a to lícku vieru, ktorú priniesol sv. Bonifác. Po požehnanej činnosti zom rel dňa 21. decem bra 1597 v jezuitskom kláštore ním zalo ženom vo F reiburgu vo Švajčiarsku. Za svätého a cirkevného učiteľa bol vyhlásený r. 1925. Jeho b ra t Teodorik Canisius pô sobil u nás v jezuitskom kláštore v Trnave. Tento neúplný výpočet svätcov a svätíc, z ktorých mnohí boli zakladateľm i nových reholí a kongregácií, je najlepším dô kazom prevedenej obrody katolíckej cirkvi.

153

§ 5. Sv. Ignác z Loyoly a jezuitská rehoľa.36) V každom období budí Boh mužov a ženy, ktorí s jeho po mocou usilujú sa odstrániť nedostatky náboženskom ravného života veriacich a pestovať náboženskú horlivosť a svätosť. V tom to období vzniklo na 20 nových, časovým pomerom prim e raných reholí. Prvé miesto medzi nimi p atrí jezuitskej reholi (Spoločnosť Ježišova, Societas Je su ), ktorá si získala najväčšie zásluhy na prevedení cirkevnej obrody v duchu tridentského koncilu. Sv. Ignác. Zakladateľom jezuitskej rehole bol šp a nielsky šľachtic Ignác z Loyoly (1491— 1556), ktorý sa p o svo jom zranení pri útoku na Pam pelonu, pod vplyvom zbožného čítania, rozhodol stať sa duchovným rytierom a venovať sa úplne službe Božej a záujm om katolíckej cirkvi. Po svojom uzdravení utiahol sa do samoty pri Manreze, kde sa venoval modlitbe a rozjímaniu. Tu sa zrodila v podstate aj jeho knižočka »Du chovné cvičenia«, ktorá je dodnes vysoko cenená. Aby mohol lepšie slúžiť Bohu, dal sa už 33-ročný Ignác na štúdiá v Barce lone, Salam anke a v Paríži. Tu našiel jednako smýšľajúcich priateľov, s ktorým i r. 1534 v kostole na M ontm artre složil sľub čistoty a chudoby. Ďalej slávnostne sľúbili, že svoje služby dajú bezvýhradne pápežovi a pôjdu všade ako misionári, kam ich p á pež pošle. Tým bol položený základ »Spoločnosti Ježišovej«, ktorú pápež Pavol III. r. 1540 potvrdil. Ignác stal sa prvým »generálom« svojej rehole a skoro bez prestania zdržoval sa v Ríme, kde založil aj »Collegium G erm anicum « pre vzdelanie nem eckých kňazov. Zomrel po 15-ročnom m údrom vedení svo jej rehole 31. jú la 1556. Jeho heslo : »Všetko na väčšiu slávu Božiu« — Omnia ad maiorem Dei gloriam (O. A. M. D. G.) — stalo sa základnou vetou jeho rehole. 36) Genelli: Leben des hl. Ignatius von Loyola, p repr, od Kolba. Wien. 1894. — M üller, H. : Les origines de la Com pagnie de Jésus. P aris, 1898. — D uhr : Gesch. der Jesuiten. 1907. — T en istý: Jesuitenfabeln. 1904. (Do češtiny preložili T um pach a Podlaha). — M eschler : Die G esell schaft Jesu. 1911.

154

O r g a n i z á c i a j e z u i t o v . Sv. Ignác dal svojej reholi celkom novú, vojenskú organizáciu. P re túto novotu narážalo schválenie rehoľných pravidiel aj na m nohé ťažkosti. Kládol dôraz na v n útorné posvätenie a hlboké vzdelanie. Spoločnosť m ala byť v každej chvíli ako vojenský oddiel hotová na boj za K rista a jeho zástupcu na zemi, pápeža. P reto sa členovia zavä zovali štv rtý m sľubom úplnej poslušnosti pápežovi. Nezaviedol spoločné m odlenie kňazských hodiniek (breviára) a zvláštne re hoľné rúcho. Členovia Spoločnosti nosili (a dosiaľ nosia) kňaz ské rúcho ako svetskí kňazi. V Stanovách Spoločnosti víťazí princíp vojenskej poslušnosti a pevného zriadenia. K andidáti rehole prekonávajú prísny noviciát a konajú dôkladné filozofic ké a teologické štúdiá. V ýchova a vyučovanie m ládeže, kázne, obracanie poblúdených a neveriacich, spovednica a pestovanie vied sú hlavným i poľam i činnosti rehole. Na všetkých týchto poliach dopracovala sa veľkých úspechov. R o z š í r e n i e j e z u i t o v . Popri m nohých ťažkostiach rozšírila sa jezuitská rehoľa veľm i rýchle po celom svete. P ri sm rti svojho zakladateľa m ala už vyše 1000 členov v 58 klášto roch (kolegiá a rezidencie). Ich činnosti v duchovnej správe a školách, ako aj tom u, že boli poradcam i katolíckych panovní kov, treb a vo veľkej m iere pripísať zastavenie reform ácie a p ri n av rátenie celých k rajín zpät do katolíckej cirkvi. P reto sa n e možno diviť, že jezuiti boli p ro testan tm i a nepriateľm i cirkvi veľm i nenávidení a napádaní. V dobe osvietenstva v XVIII. st. cirkvi a náboženstvu nepriateľskí m inistri začali štvať panovní kov a národy proti jezuitom . T ak boli jezuiti vyhnaní z P o rtu galska, Španielska a Francúzska. Ba vlády týchto k rajín hroz bami dosiahly, že pápež K lem ent XIV. r. 1773 zrušil jezuitskú rehoľu po bezvýslednom pokuse ju zachrániť, aby tak bol za chránený pokoj v cirkvi. P ruský k ráľ F ridrich II. a ruská cá rovná K atarín a II. nechali jezuitov pôsobiť nerušene ďalej. P á pež Pius VII. obnovil jezuitskú rehoľu r. 1814, aby plnila ď alej svoje poslanie v službách cirkvi. Jezuitská rehoľa dala cirkvi m noho učencov, horlivých m isionárov, m učeníkov a svätcov. Z jezuitskej rehole vyšli aj dvaja cirkevní učitelia: sv. P e ter Canisius († 1597) prvý nem ecký jezuita, a veľký teolog sv. Ró b ert B ellarm ín († 1621), ktorý bol profesorom aj ostrihom ského

155

arcibiskupa-kardinála P e tra Pázm ána, hlavného bojovníka k a tolíckej reštaurácie v U horsku († 1637). O krem jezuitov popri starých reholiach pracovaly na ob rode cirkvi, vo vyučovaní a výchove kresťanskej mládeže, na poli kresťanskej charity a v pohanských misiách početné nové rehole a kongregácie, ktoré sa zaslúžily o povznesenie nábožen skom ravného života veriacich (viď str. 153).

§ 6. Misijná činnosť cirkvi medzi po h an m i.37) Misijná horlivosť. Veľké straty, ktoré katolícka cirkev u trp ela počas reform ácie v Europe odpadnutím celých národov, usilovala sa n ahradiť horlivou m isijnou činnosťou m e dzi pohanm i v m im oeuropských krajinách, najm ä vo východnej Ázii a v novoobjavenej Amerike. O bjaviteľov sprevádzali hneď m isionári z benediktínskej, františkánskej a dom inikánskej re hole. Neskôr ich nasledovali aj m isionári novozaložených reholí, najm ä jezuiti. Pápež Gregor XV. zriadil r. 1622 zvláštnu kongre gáciu »Congregatio de propaganda fid e « (Kongregácia p re šíre nie viery) a sveril jej starostlivosť o m im oeuropské misie. Me dzi Indiánm i v Am erike úspešne pôsobil Dom inikán Las Casas († 1566) ; Kuba, P eru a Mexiko boly krajinam i jeho pôsobenia. Medzi černochmi, ktorí boli ako otroci dovliekaní do Ameriky, pôsobil španielsky jezuita sv. P e ter Claver, ktorý sa im venoval cez celý svoj život († 1654). Najväčšie úspechy medzi m isionár mi m al sv. F rantišek Xavérsky, apoštol Indie († 1552). P r e d n á I n d i a . V Prednej Indii pracovali od konca XV. st. portugalskí františkáni a dominikáni. R. 1542 prišiel do P rednej Indie sv. F rantišek X avérsky a m al tam, ako aj na Cey lone a polostrove M alaka, neobyčajné úspechy. Sv. František Xav. bol druhom sv. Ignáca a spolu s ním složil slávnostné sľu 37) H ahn, H. : G eschichte der kath. M issionen von C hristuss bis auf die neueste Zeit. Köln, 1857—65. — W ittm ann : Die H errlich k eit der K irche in ih ren M issionen seit d er G leubensspalt. 1845. — Schm idlin : K ath. M issionsgeschichte. Steyl, 1925. — Schw ager, Fr. : Die kath. Hei denm ission der G egenw art. Steyl, 1908—9. — P a sto r : Gesch. der Päpste, sv. V.—XVI. — Kmeťko, K.: Svetové misie. N itra, 1941—42.

156

by v chrám e n a M ontm artre v P aríži r. 1534. Sv. Ignác ho po veril ťažkou úlohou m isionára pre Indiu. Sv. F ran tišek pôsobil dva roky aj v Japonsku. V ypravil sa aj do Číny, ale cestou zo m rel 3. decem bra 1552 vo veku 46 rokov. Požehnanú činnosť sv. F ran tišk a Xav. možno porovnávať s činnosťou sv. Pavla apoštola. Pokrstil na státisíce pohanov. M eno tohto veľkého m i sionára nesie »M isijný spolok sv. Františka Xaverského« s cen trálou v Cáchach. J a p o n s k o . V Japonsku pôsobili po sv. Františkovi je zuiti a potom františkáni. R. 1582 bolo tam na 200.000 katolíkov a 300 kostolov. Koncom XVI. st. upadli m isionári do podozrenia, že sú portugalským i vyzvedačm i; preto ich cisár vyhnal z k ra jiny, kostoly dal zrúcať a katolíkov n ú til k odpadu. Začiatkom XVII. st. nastalo nové prenasledovanie katolíkov v Japonsku; holandskí kupci totiž z obchodnej závisti a náboženskej n en á visti poštvali na katolíkov japonské ú rad y a ľud, takže sa zdalo v polovici XV II st., že kresťanstvo je v tejto k rajin e úplne vy hubené. Prenasledovanie katolíkov prestalo až r. 1873. Č í n a . Do Číny nesm eli m isionári dlho vkročiť. Až okolo r. 1600 podarilo sa tam pren ik n ú ť jezuitom . P re ich veľké od borné znalosti v m atem atike, hvezdárstve a zem epise tešili sa veľkej obľube a m ali veľký vplyv. Bolo im dovolené hlásať k res ťanské náboženstvo, ba r. 1700 zvláštnym ediktom bola chráne ná náboženská sloboda. Boly zriadené už dve diecézy a 10 apoš tolských vikariátov. Ale nový cisár, ktorý nastúpil r. 1724, n e p rijal z politických dôvodov kresťanstvo; zakázal kresťanstvo, m isionárov dal vyviesť z k rajin y a kostoly zrútiť. P renasledova nie kresťanov trvalo s m alým i prestávkam i až do r. 1858. O dvte dy počet katolíkov pom aly rástol a dnes je tam už skoro 3 m ili óny katolíkov. A m e r i k a . V A m erike začali hneď po jej objavení kázať medzi Indiánm i benediktíni, františkáni, dom inikáni a potom aj jezuiti. M isijnú činnosť h atil potulný život Indiánov a ich nenávisť voči hrabivým a u k ru tn ý m europským dobyvateľom . Z prvých m isionárov vynikol dom inikán a neskôr biskup B ar tolomej Las Casas, ktorý sedem krát prišiel do Španielska, aby sa ujím al pred vládou nešťastných Indiánov. Apoštolom čer

157

nochov, ktorí boli hrom adne prevážaní v XVII. st. za otrokov do A m eriky, stal sa sv. P e ter C laver († 1654). Paraguay. K rásne výsledky m aly katolícke misie v štáte P araguay, kde pôsobili n a jp rv františkáni a neskôr je zuiti, ktorí si s povolením španielského k ráľa F ilipa III. (1598— 1621) zriadili m edzi Indiánm i kresťanské kolónie s vylúčením všetkých Europanov. Takto vzniklo na 30 osád (redukcií) s 250 tisíc obyvateľm i, ktoré pod správou jezuitov tvorily kresťanskú republiku. Bol tu zavedený život na spôsob prvých kresťanov. Panoval tam pokoj, blahobyt a kresťanská láska. T ento stav trv a l až do r. 1750, keď tieto osady boly prenechané P o rtu g al sku a z návodu m inistra Pom bala boli jezuiti odtiaľ vyhnaní. K resťanskí Indiáni boli znova vykorisťovaní a ta k tieto k resťa n ské indiánske osady boly zničené. S e v e r n á A m e r i k a . V Severnej A m erike pre znač ný odpor domorodcov a nepriaznivé klim atické pom ery dosiahli m isionári len po dlhšej dobe väčších úspechov. N ajutešenejšie rozvíjala sa m isijná činnosť juzuitov v K anade, kde jezuiti za čali činnosť, podporovaní m isionárm i iných reholí, r. 1611. V Spojených štátoch severoam erických zasiali prvé sem eno k a tolíckeho náboženstva katolícki kolonisti z A nglicka a Írska v XVII. storočí. N ajm ä horlivý katol. lord B altim ore († 1632) založil tu kolóniu M aryland. P risťahovanie rozkolníkov z E uro py m alo za následok rozvoj rozkolníctva aj tu a katolíci museli m noho trp ie ť od neznášanlivých rozkolníkov. A f r i k a . V A frike docielili m isionári m enších úspechov. Tu sa obm edzovala činnosť m isionárov z rehole dom inikánskej, jezuitskej, františkánskej a kapucínskej hlavne na portugalské osady. N epriaznivé podnebie a surovosť černochov ničily čin nosť m isionárov. Až v novších časoch s novou horlivosťou sa za čala m isijná činnosť znova. Unionistické hnutie. O krem m isijnej činnosti m edzi pohanm i usilovala sa cirkev získať schizm atických k res ťanov pre katolícke náboženstvo. N ajväčších úspechov dosiahla v U krajine a Litve, ktoré v XVI. st. p a trily k Poľsku. Za poľ

158

ského panstva osádzali sa tam jezuiti, ktorí sa vynasnažovali získať rozkolníkov pre úniu. N ajväčšie zásluhy získali si o úniu jezuiti A ntonín Possevino a P e ter Skarga, slávny poľský kaza teľ. Sjednotenie bolo uskutočnené r. 1596 v Breste Litovskom za prítom nosti poľského k ráľa a pápežských vyslancov. O dpor covia únie zo šľachty, kňazstva a ľudu snažili sa dielo sjedno tenia zničiť. Spojili sa s disidentm i, to je st s poľským i protes tantm i, a štvali proti sjednoteným . Statočným obhájcom únie v týchto sm utných časoch bol sv. Jozafát Kuncevič, predstavený kláštora vo V ilne a potom polocký arcibiskup. Pre svoju apoš tolskú horlivosť bol od rozkolníkov r. 1623 zavraždený. Iným m učeníkom únie bol sv. A ndrej Bobola, člen jezuitskej rehole, ktorého rozkolní Kozáci zajali a um učili r. 1657. K eď bolo Poľ ské kráľovstvo rozdelené (1772, 1793 a 1795), pripadla kijevská m etropola s podriadeným i biskupstvam i k Rusku. K atolíci a sjednotení boli kru to prenasledovaní a násilím privádzaní k rozkolu. Za cára M ikuláša I. (1826— 1856) bola katolícka cirkev v R usku zbavená slobody. Pápež G regor XIV. neohrožene sa za stával ruských katolíkov, cár pri návšteve pápeža vo V atikáne sľúbil aj nápravu, ale všetko zostalo pri starom . Lepšie časy n a staly pre katolíkov až za cára M ikuláša II. (1894— 1917), keď p ri činením pápeža Leva X III. bolo r. 1894 obnovené diplom atické spojenie s Rímom. R. 1905 pod vplyvom ruskej revolúcie cár skym m anifestom bola uznaná náboženská sloboda všetkých kresťanských vierovyznaní. To m alo za následok vzrast katolíc kej cirkvi, hoci sa vláda usilovala rôznym i nariadeniam i p re stup ku katolicizm u h atiť. Revolúcia r. 1917 m ala za následok zrušenie cárstva a vyhlásenie kom unistickej republiky, ktorá vypovedala k ru tý boj každém u náboženstvu.

159

§ 7. Evanjelická reformácia a katolícka ob ro d a na S lovensku.38) R e f o r m á c i a na S l o v e n s k u . Veľké náboženské otrasy, vyvolané reform átorm i XVI. st., našly ohlas aj na Slo vensku. Porážka uhorského vojska p ri Moháči r. 1526 uľahčila vnikanie náboženských novôt aj na Slovensko. V íťazstvom T u r kov rozpadlo sa Uhorsko na tri časti. Časť západná a severozá padná, to je st Slovensko, prešla do moci Ferdinanda I. H abs burského (1526— 64), ináč povedané Slovensko sa stalo nosite ľom tradície uhorského pan stv a a uhorskej štátn o sti cez celé XVI. a XVII. st. V bitke pri Moháči zahynuli d v aja arcibiskupi, päť biskupov a m noho duchovenstva. Tým náboženskocirkevný život u trp e l veľké poruchy. Boje m edzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským o uhorský trón, ako aj neustále vpády tu reck é pod lom ily p ráv n u bezpečnosť a istotu. Takto rozhárané politické, náboženské a sociálne pom ery uľahčily prenikanie a zakotvenie náboženských novôt na Slovensku. C irkevná i štátn a vrchnosť 38) V arsik, Br. : H usiti a reform ácia na Slovensku do žilinskej sy nody. B ratislava, 1932. — K váčala, J. : D ejiny reform ácie na Slovensku 1517—1711. Lipt. Sv. M ikuláš, 1935. — F rankl, V. : P ázm ány P é te r és kora. Budapest, 1868. — T en istý : P ázm ány P é te r 1570— 1636. Budapest. 1886. — V arsik, Bor. : N árodnostný problém trn av sk e j univerzity. B ra tislava, 1938. — P am iatk e trn av sk e j univerzity. T rnava, 1935. — T rn a v ský sborník. B ratislava, 1935. — Pöstényi, J. : Z m inulosti T rn a v y do p re v ra tu 1918. T rnava, 1938. — Ribini, J. : M em orabilia au g u stan ae con fessionis in regno H ungariae. Posonii, 1787—1789. — Slávik, J. : D ejiny zvolenského evanj. b ra tstv a a seniorátu B. Štiavnica, 1921. — Göllnerová, A. : P očátky reform ace v B anské Bystrici. (Časopis »Bratislava«, r. 1930). — B ruckner, V. : Die O berungarischen G laubenbekentnisse u n d Con fessio A ugustana. Miskolc, 1930. — B reznyik J. : A selm ecbánya i agost. hitv. evang. egyház és lyceum története. Selm ecbánya, 1883—1889. — B ru ck n er : A reform áció és ellenreform áció a Szepességen. B u d a p est, 1922. — H ornyánszky, V. : B eitrag zu r G eschichte evangelischer G em ein den in U ngarn. Pest, 1867. — Révész I. : A m agyar protestantizm us tö r ténete. Kolozsvár, 1923. — Jankovič, V. : D ejiny jezuitov v Banskej Štiavnici. B ratislava, 1941. — Bucko, V. : R eform né h n u tie v a rc ib isk u p stve ostrihom skom do r. 1564. B ratislava, 1939. — T en istý : M ikuláš Oláh a jeho dob a , 1493—1568. B ratislava, 1940. — Ten istý : K nábožen ským dejinám vo Zvolenskej okolo r. 1560. (Časopis »Theologica C atho lica Slovaca«, r. 1941). — Zelliger, A. : P a n th e o n T yrnaviense. Tr., 1931

160

usilovala sa vyneseným i zákonm i toto prenikanie Lutherovej reform ácie zam edziť, ale o uskutočnenie zákonov za ťažkej po litickej situácie sa nem al kto starať. N ajp rv sa uchytila L u th e rova reform ácia v nem eckých krajoch na Slovensku a neskôr sa šírila aj m edzi Slovákm i, kým m edzi M aďarm i šíril sa kalvi nizmus. P rvým i šíriteľm i reform ácie stali sa nem eckí študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nem eckých univerzitách. V p r vom rade boly to hm otné výhody, pre ktoré sa zem ani a šľachta pridali k reform ácii, ako to bolo aj inde. Aj niektorí kňazi sa p ri dali k reform ácii preto, lebo nové náboženstvo nežiadalo od nich takých osobných obetí a odriekania, ako náboženstvo katolícke. Pôsobením zem epánov podľa zásady »cuius regio — eius et re ligio« a činnosťou k reform ácii sa pridavšieho duchovenstva roz šírila sa L utherova reform ácia natoľko, že na začiatku XVII. st. sa k nej hlásilo asi sedem desatín obyvateľstva na Slovensku. Ol á h . Prvý, kto sa účinne postavil proti šíreniu reform á cie na Slovensku, bol všestranne vynikajúci ostrihom ský arci biskup M ikuláš O láh (1493— 1568), od r. 1553 ostrihom ský arci biskup a prím as uhorský. Z aum ienil si previesť nábožensko m ravnú obrodu v duchu usnesení tridentského snem u. Svojou horlivou činnosťou položil pevné základy pre úspešnú re šta u ra č nú činnosť svojho neskoršieho nástupcu ostrihom ského arcibis k u p a-kardinála P e tra Pázm ána, ktorého zdarom korunovaná obrodná činnosť bez prípravnej práce Oláhovej by bola nem ysli teľná. Svolávaním svojho duchovenstva na cirkevné synody, po volaním jezuitov r. 1561, starostlivosťou o nižšie i vyššie škol stvo, založením kňazského sem inára v T rnave r. 1566 pre vý chovu a vzdelanie horlivého kňazstva, častým i vizitáciam i die cézy položil M ikuláš O láh bezpečné základy pre nábožensko m ravnú obrodu nielen vo svojej diecéze, ale na celom území, ktoré bolo v rukách k ráľa F erdinanda I. Tým sa zapísal nevy m azateľne do náboženských a kultú rn y ch d ejín Slovenska, kto ré bolo hlavným poľom pôsobnosti tohto veľkého hum anistické ho učenca a práve ta k veľkého cirkevného kniežaťa rum unské ho pôvodu. K ráľ F erdinand I. podporoval M ikuláša O láha v jeho rek a tolizačnej práci. U siloval sa priviesť protestantov do katolíckej

161

cirkvi pokojnou cestou. Ž iadal v Rím e od pápeža zrušenie celi b á tu a povolenie kalicha (prijím ania pod obojím spôsobom) v nádeji, že takto obnoví náboženskú jed n o tu v U horsku. Celi b át zrušený nebol a povolenie kalicha prívržencom reform ácie už nestačilo. Reform ácia pokračovala ďalej, tým viac, že po sm rti arcibiskupa M ikuláša O láha zostal ostrihom ský arcibis kupský stolec 23 rokov neobsadený. Viedenský mier. Nové pokusy o povznesenie a upevnenie katolíckej cirkvi sú spojené s m enom F rantiška Forgácha (1566— 1615), od r. 1607 ostrihom ského arcibiskupa, a s m enom kaločského arcibiskupa J u ra ja D raškoviča, ktorý presvedčil cisára R udolfa II., že len pomocou jezuitov možno zastaviť reform áciu v U horsku. T ak boli jezuiti, ktorí r. 1567 po požiari v T rnave boli donútení opustiť Slovensko, znova uve dení na Slovensko. U sadili sa v K láštore pod Znievom, odkiaľ sa šírili aj do iných slovenských m iest, takže časom m ali na Slo vensku vyše 20 kláštorov. Ale ani p ro testanti nezaháľali, najm ä keď po úspešnom povstaní Š tefana Bočkayho dosiahli na vie denskom m ieri r. 1606 náboženskej slobody a rovnoprávnosti s katolíkm i. Zásluhou p alatín a J u ra ja T hurzu na žilinskej sy node r. 1610 aj organizačne sa osam ostatnili. Po tom to právnom upevnení postavenia rástlo sebavedom ie protestantov. Stávali sa výbojnejším i. Dochádzalo k častým povstaniam proti panov níkom a ukru tn o stiam voči katolíkom . Z áujm y protestantov na Slovensku silne chránili luteránski veľm oži Žigm und Zápoľ ský, Š tefan Bočkay, G abriel B ethlen, Ju ra j Rákoczy a Im rich T hököly. Katolíci, najm ä katolícki kňazi, boli prenasledovaní a m nohí aj usm rtení. N ajm ä proti jezuitom obracala sa n en á visť protestantov, keď videli ich úspechy pri získavam poblúde ných pre katolícku cirkev. Tak podstúpili m učenícku sm rť za vieru 7. septem bra 1619 v Košiciach tra ja katolícki kňazi. Boli to kanonik M arek K rižan a dvaja jezuiti Š tefan Pongrác a Me lichar Grodec. Pápež Pius X. ich vyhlásil r. 1905 za blahosla vených. P á z m á n . Nové obdobie rekatolizačného úsilia nastalo na Slovensku za ostrihom ského arcibiskupa-kardinála Petra Pázm ána (1616— 1637), spolupracovníka a nástupcu arcibiskupa

162

Fr. Forgácha. Pázm án narodil sa z kalvínskych rodičov dňa 4. okt. 1570 vo Veľkom V aradíne. Už ako 13-ročný stal sa katolíkom a ako 17-ročný vstúpil do jezuitskej rehole. P redstavení čoskoro zbadali nevšedné nadanie Pázm ánovo a poslali ho študovať do Krakova, V iedne a Ríma, kde medzi iným i bol jeho profesorom sv. R óbert Bellarm ín. Pre svoju učenosť stal sa Pázm án n ajp rv profesorom filozofie a neskôr teologie v Štajerskom H rad ci. Vzbudil pozornosť svojim i spism i proti protestantizm u. Po svo jom n á v ra te do U horska r. 1607 stal sa dôverníkom význam ného arcibiskupa Fr. Forgácha. Postavenie katolíkov bolo v U horsku veľm i neutešené. V šetky význam né m iesta boly v rukách lu te ránov a kalvínov, ktorí, cítiac nebezpečenstvo v pôsobení jezu itov, podnikli všetko na ich zničenie. Jezu iti našli veľkého ob hajcu vo svojom bývalom chovancovi a členovi Petrovi Pázm á novi, ktorý dokázal na sneme, že niet nijakých dôvodom pre v y hnanie jezuitov z k rajin y a zhabanie ich m ajetkov. K eď sa stal arcibiskupom a r. 1629 aj kardinálom , vynaložil všetko úsilie na zastavenie protestantizm u a prevedenie cirkevnej obrody. Uvedom il si, že len obnovením cirkevnej disciplíny a opravdi vým hlbokým vzdelaním možno prem ôcť následky reform ácie. Trnavská univerzita. A by sa kňazstvu dostalo náležitého vzdelania a výchovy, rozhodol sa Pázm án po dlhom uvažovaní — ako to sám píše v zakladajúcej listine — založiť v T rnave akadém iu čiže univerzitu, aby z nej vychádzali m u žovia osožní katolíckem u náboženstvu i štátu. So súhlasom kráľa Ferdinanda II. (1618— 37) začala trnavská univerzita r. 1635 svoju činnosť. U niverzitu sveril Pázm án osvedčeným učiteľom a vychovávateľom jezuitom . Prednášky sa začaly dňa 14. no vem bra 1635 prednáškou slovenského jezuitu M artina P alkovi ča, profesora logiky. Zpočiatku m ala univerzita len filozofickú a teologickú fakultu. Zásluhou arcibiskupov Im richa Losiho a J u ra ja Lippaiho, ktorí zanechali na tento cieľ potrebné fu n dácie, bola r. 1667 zriadená právnická fakulta. K ráľovná M ária Terézia zriadila r. 1769 lekársku fakultu, čím sa u n iverzita stala úplnou. Pri univerzite bola aj univerzitná tlačiareň, z ktorej vyšlo m noho vzácnych a cenných diel, medzi nim i i slovensky písaných. Medzi prvým i slovenským i kniham i vyšiel z trn a v skej univerzitnej tlačiarne r. 1655 notam i opatrený spevník

163

»Cantus Catholici — Pýsne Katholické«, ktorý vyšiel r. 1700 v druhom vydaní. P e ter Pázm án vytvoril ta k z T rnavy, od r. 1543 sídla ostri hom ských arcibiskupov, stredisko rekatolizačnej činnosti a cen tru m náboženského, vedeckého a kultúrneho života celého U hor ska. P reto sa T rnava právom nazýva »slovenským Rímom«. Pázm án sám získal vyše 30 popredných šľachtických rodín uhorských pre katolícku cirkev, ktoré potom horlivo privádza ly svojich poddaných do cirkvi. P re svoju vzdelanosť a v ý reč nosť bol Pázm án nazvaný »uhorským Cicerónom«. Svoj život naplnený úspechm i dokončil Pázm án v práci za Boha a cirkev dňa 19. m arca 1637 v B ratislave, kde bol aj pochovaný. V í ť a z s t v o k a t o l í k o v . V rekatolizačnej práci po kračovali jeho nástupcovia, podporovaní horlivým kňazstvom svetským a rehoľným , n ajm ä jezuitm i a františkánm i. Tak sa podarilo do konca XVII. st. priviesť väčšinu protestantov zpät do katolíckej cirkvi a zabezpečiť obrodnú činnosť veľkých bo jovníkov predchádzajúcich desaťročí za zachovanie katolíckeho náboženstva na Slovensku. Na dovŕšení rekatolizácie Uhorska získal si veľké zásluhy k ráľ Leopold I. (1657— 1705), ktorý po vyhnaní T urkov z U horska r. 1683 a po zlomení povstania len katolíckej cirkvi priznal práva vládnúcej cirkvi. Nová, p ro te s tantom o niečo priaznivejšia ú p rav a náboženských pomerov v U horsku nastala po m ieri, uzavretom Satu M are r. 1711.

164

2. Obdobie štátneho cirkevníctva a osvietenstva (1 6 4 8 — 1815)

P r e h ľ a d .

Toto obdobie cirkevných dejín je charakterizované ochu dobnením , oploštením náboženského života. Medzi katolíkm i i protestantm i badať náboženskú ochablosť , spôsobenú v y p ä tím duševných síl za reformácie a katolíckej reštaurácie. Po v e st fálskom mieri r. 1648 badať na obidvoch stranách vzrast indife rentizm u a tolerancie. Reform átori X V I. st. dali s v e ts k ý m pa novníkom ďalekosiahly v p ly v na cirkevné záležitosti. Títo te raz stupňujú svoje nároky voči cirkvi až v cézaropapizmus; usi lu jú sa sami usm erňovať cirkevné záležitosti vo svojich kraji nách a čím viac obm edziť s ty k veriacich vo svojich krajinách s centrom katolíctva, s Rím om . Toto zasahovanie svetských pa novníkov a kniežat do cirkevných záležitostí nazýva sa štátnym cirkevníctvom . Vo Francúzsku toto hnutie nazýva sa galikaniz m us, v N em ecku febronianizm us a u nás jozefinizm us. Z A n glicka prichádza nové m yšlienkové hnutie »osvietenstvo«, ktoré zachvacuje celú Europu a usiluje sa o vytvorenie nového roz um ového svetového názoru s o dm ietnutím cirkevnej autority a všetkého nadprirodzeného. Najradikálnejšie sa prejavilo toto voľnom yšlienkárske hnutie vo Francúzsku (encyklopedisti) a priviedlo túto »prvorodenú dcéru cirkvi« do strašnej francúzskej revolúcie, ktorá otriasla základm i celej Europy. O svietenstvo za siahlo viac protestantov ako katolíkov. Š tá tn y absolutizmus a osvietenstvo oslabily autoritu pápežstva a cirkvi t ý m viac,

165

že opora pápežstva — jezuitská rehoľa — bola zrušená. Pápeži a cirkev statočne bojovali proti nespravodlivém u zasahovaniu svetských vrchností do cirkevných záležitostí. Ovocie tohto ú s i lia ukázalo sa až v X I X . st., k e ď si pápeži a cirkev získavajú v y sokú autoritu v duchovnom svete aj pri rastúcej náboženskej ľahostajnosti a nevere.

§ 8. C irk ev v boji proti štátn em u cirkevníctvu. 39) Z l ý p r í k l a d . P ríklad protestantských panovníkov, kto rí p rija tím nového náboženstva nadobudli veľkej moci aj v cir kevných záležitostiach, škodlivo pôsobil aj na katolíckych p a novníkov. Títo naplnení m yšlienkam i absolutizm u (panovníckej svrchovanosti a nezávislosti) a up latň u jú c náuku o štátnej vše m ohúcnosti usilovali sa podrobiť svojej moci aj cirkev. Takto bola duchovná moc pápežov v m nohých katolíckych krajin ách násilne obm edzovaná. O svietenské hn u tie podporovalo panov níkov v ich snahách. N ajprv sa prejavilo štátne cirkevníctvo vo Francúzsku pod m enom galikanizm us (Galia = Francúzsko). G a l i k a n i z m u s v o F r a n c ú z s k u . Francúzski k rá li dostali m nohé výsady od pápežov pre svoje zásluhy o kato lícku cirkev. Dostali m ožnosť ďalekosiahleho vplyvu na cirkev né veci. Panovačný a absolutizm om naplnený k ráľ Ľudovít XIV. (1643— 1715) začal zneužívať svoje cirkevné výsady a veľm i obm edzoval biskupské práva vo Francúzsku. P reto m u pápež pohrozil cirkevným i tre stm i. Tu k ráľ svolal generálne shrom až denie francúzskych biskupov a kňazov, ktorí na popud kráľovi oddaných biskupov odhlasovali r. 1682 tzv. galikánske slobody (D eclaratio cleri gallicani de ecclesiastica potestate), ktoré v 4 článkoch sh rn u ly stanovisko o pom ere pápežskej a panovníckej 39) Phillips: Das R egalienrecht in F rankreich. 1873. — M ichelet: Du droit de regale. 1900. — Sévestre, E.: Les idées gallicanes et royalistes du h a u t clergé à la fin de l’ ancien régim e. P aris, 1917. — K üntziger: F ebronius et le Febronianism e. 1891. — Zillich: Febronius. 1906. — Wolf, A.: Ö sterreich u n te r M. Theresia, Joseph II. u. Leopold II. 1883. — K retschm ayr, H.: M. Theresia. 1925. — R itte r: K aiser Joseph II. u. seine kirchlichen Reform en. 1867. — K ry štů fek: D ějin y církve k ato lické ve státech rak o u sk o -u h ersk ý c h . P ra h a , 1898 a nasl.

166

moci so zvláštnym zreteľom na francúzske pom ery. O bsah tý ch to článkov je: a) pápeži a cirkev m ajú moc len n ad duchovný m i vecam i, spásy duše sa týkajúcim i ; vo veciach časných k rá li a kniežatá nie sú podrobení cirkevnej moci (absolútna panov nícka moc) ; b) všeobecný snem cirkevný m á moc priam o od K rista a je nad pápežom (obnovenie konciliárnej teórie) ; c) pá pežská moc je obm edzená kánonm i, k toré p rija la celá cirkev, vo Francúzsku ešte aj zvyklosťam i francúzskej cirkvi (snaha po územ nej cirkevnej organizácii); d) p ri rozhodnutiach viery m ajú síce pápeži h lav n ú úlohu, ale ich rozhodnutia bez súhlasu cirkvi nie sú nezm eniteľné (proti pápežskej neom ylnosti). P á pež Inocent XI. odsúdil toto stanovisko francúzskeho k léru a aj francúzsky k ráľ vzhľadom n a politickú situáciu postupoval um iernene v cirkevných záležitostiach, ale učenie o galikán skych slobodách udržalo sa vo Francúzsku až do XIX. st. a bolo školou aj pre iné krajiny. Febronianizmus v Nemecku. G alikánske n á zory a cirkevné p artik u laristick é snahy našly v XVIII. st. p rí vržencov aj v Nem ecku. M ikuláš H ontheim , svätiaci biskup v Trevíre, vydal r. 1763 pod m enom »Justinus Febronius« knihu, v ktorej obnovil galikánske zásady a prispôsobil ich nem eckým pom erom . K niha bola zakázaná a H ontheim svoje názory od volal, ale m nohí biskupi a profesori bohoslovia v N em ecku a v R akúsku ich zastávali ešte dlho. V R akúsku boly H onthei move názory základom cirkevného práva až do r. 1848. J o z e f i n i z m u s v R a k ú s k o - U h o r s k u . G alikan skoprotestantský systém našiel zastancov na viedenskom dvo re. Nový vládny duch nadradenosti štá tu sa prejavoval na cir kevnom poli už za vlády kráľovnej M árie Terézie (1740— 1780), k torá však si vedela pre svoje reform y aspoň dodatočne zado vážiť súhlas pápežskej kúrie. Horšie sa začaly vyvinovať cirkev né pom ery za jej syna Jozefa II. (1780— 90), ktorý už od r. 1765 bol spoluvládcom svojej m atky. Cisár Jozef II., z francúzskeho rodu lotrinského, podľahol úplne názorom , ktoré prichádzaly zo západu. Mocne naňho pôsobily spisy V oltairove a príklad pruského k ráľa F ridricha II. P opredným jeho m inistrom bol vol terián knieža V áclav Kounic. V štátnom zriadení prinieslo osvie tentstvo Jozefa II. užitočné ovocie : odstránilo nevoľníctvo sed

167

liackeho ľudu a krikľavé výsady vyšších stavov ; ale v cirkev nom ohľade narobil jozefinizm us m noho škôd. C i r k e v n é r e f o r m y . Jozef II. osoboval sa právo roz hodovať aj v cirkevnom zákonodarstve. Zakazoval vyhlasovať pápežské buly bez svolenia vlády (tzv. placetum regium ), zrušil cirkevné sviatky, zakazoval púte, správu všetkého cirkevného m ajetk u postavil pod štá tn y dozor, sťažoval vstup do kláštorov, cirkevnú spisbu podrobil štátnej cenzúre. R. 1781 vydal tole rančný p atent, ktorým dovolil náboženskú slobodu luteránom , kalvínom a pravoslávnym ; m ohli si stav ať aj kostoly (ale bez veží a bez zvonov). Aj židom dal väčšie slobody, než m ali p red tým . P atentom z r. 1782 zrušil cisár tie kláštory, »ktoré vedú len ko n te m p la tív n y život a ničím v id ite ľn ý m neprispievajú k dobru blížneho a občianskej spoločnosti«. Tak bolo zrušené vyše 700 kláštorov, ktoré sa nevenovaly výchove alebo karitatív n ej čin nosti. Zo zhabaných kláštorných m ajetkov bol utvorený »nábo ž e n sk ý fond«, z ktorého sa m aly zakladať a vydržiavať nové bis kupstvá a nové fary. Biskupom odňal Jozef II. právo vychová v a ť bohoslovcov ; zrušil totiž biskupské a kláštorné sem ináre a zaviedol tzv. generálne sem ináre. Učenie a vedenie bohoslov cov bolo v týchto sem inároch úplne jozefínske. V ládne n a ria denia m useli kňazi oznam ovať s kazateľne. V ydal tiež štátne predpisy o sobášoch a m anželské spory prikázal svetským s ú dom. Z reform oval aj ľudové školstvo. Nakoľko sa m iešal aj do liturgických predpisov (koľko m á horieť sviec, čo sa m á m od liť, ako sa m á pochovávať, cenzuroval aj kňazský breviár, n a zval ho pruský k ráľ F ridrich II. posm ešne »arcikostolníkom rím ske j cirkvi«. Ani osobná návšteva pápeža P ia VI. vo Viedni neo d v rátila Jozefa II. od jeho m iešania sa do cirkevných zále žitostí. O d p o r . C irkevné reform y cisárove budily m edzi ľudom nespokojnosť, narobily cisárovi m noho starostí a R akúsku m no ho škody. V U horsku vypukly nepokoje a Belgicko sa odtrhlo od panstva habsburského a vyhlásilo sa za sam ostatný štát. Pre nepokoje v U horsku cisár tam odvolal svoje reform y, jedine to lerančný p a te n t a úprava diecéznych a farských obvodov zosta ly v platnosti. Jozef II. bol presvedčený, že robí dobre, a preto

168

zom ieral znechutený nad nezdarom svojich plánov. Zom rel r. 1790 vo veku 49 rokov, zaopatrený sv. sviatosťam i ako katolík. L e o p o l d I I . Cisár Leopold II. (1790— 1792), nástupca Jozefov, poznal, že nerozm yslené novotárstvo bratovo narazilo všade na odpor a že preto nesm ie kráčať po stopách bratových, ak nechce spôsobiť svojej ríši ešte väčšie škody. P reto urobil cirkvi niektoré ústupky a vyhovel niektorým sťažnostiam bis kupov. Dobrá vôľa. Hoci nemožno schvaľovať zasahovanie cisára Jozefa II. do najv n ú to rn ejších záležitostí cirkevných, n e možno ho predsa obviňovať zo zlom yseľnosti. Bol a zostal kato líkom a bol presvedčený, že robí pre cirkev dobre. N ajm ä zalo žením desiatok nových fár a system izovaním kaplánskych m iest získal si zásluhy na cirkevnom poli. Je isté, že blaho poddaných mu ležalo veľm i na srdci.

§ 9. O svietenstvo v boji proti cirkvi a náboženstvu.40) N o v ý s v e t o v ý n á z o r . Stredovek bol vcelku dobou živej a pevnej viery, hoci tu a tam sa objavil odpor proti cirkvi a jej učeniu. Aj reform átori XVI. st., hoci vzbudili revolúciu proti starej cirkvi a založili náboženský subjektivizm us, držali sa predsa kresťanských základov. V XVII. st. nastáva však po m alý obrat. Vyššie triedy začínajú sa zčiastky odriekať viery, aby sa oddaly buď náboženstvu čisto rozum ovém u, buď celkom m aterialistickém u svetovém u názoru. Podporovaly ich v tom nové prírodné objavy. Vo fyzike a hvezdárstve urobil K opernik (1473— 1543), G alilei (1564— 1642), K epler (1571— 1630) a iní 40) Fischer, K.: Gesch. der neueren Philosophie. 5. vyd. 1909— 12. — Lechler : Gesch. des engl. Deismus. Stuttg., 1841. — B inder : Gesch. des philos. u nd revolutionären Jh rh . m it. R ücksicht au f die kirchl. Z ustände. 1844. — L anfrey : L ’Église et les philosophes au X V III. siècle. P aris, 1879. — F indel : Gesch. d. F reim aurerei. 1900. — S chneider : F re im a u rerei u. ih r Einfluss au f die geist. K u ltu r in D eutschland am E nde des 18. J a h rh . 1909. — N ourisson : V oltaire et le V oltairianism e. P aris, 1896. — D ucros : Les Encyclopédistes. P aris, 1900. — K atz er : L u th e r u. K ant. 1910. — H eim bucher, viď lit. pozn. 27.

169

veľkolepé objavy, ktoré sa zdaly odporovať vtedajšej k resťan skej náuke. N iektorí filozofi, napr. F ran tišek Bacon, sa obracali výhradne k štú d iu prírodných vied. Stredo veká kresťanská filozofia (scholastika) nevedela zavčasu spracovať nove objavy a záhady, a p reto bola opustená a n ap a daná (Descartes 1596— 1650). U statosť po ťažkých náboženských bojoch, vyvolaných reform átorm i, a protestantská zásada, že kaž dý podľa svojho subjektívneho názoru m á rozhodovať o tom, čo m á veriť, napom áhaly tento nový názor na svet, ktorý sa n a zval »osvietenstvom «. Zpočiatku sa osvietenstvo nechovalo k zja venej viere nepriateľsky, neskôr však postupovalo proti zjave ném u náboženstvu a viedlo k racionalizm u, n aturalizm u a m a terializm u. Toto nové m ocné duchovné hn u tie XVII. a X V III. st. zachvátilo predovšetkým západnú Europu. O svietenci učili, že človek vo svojom m yslení a konaní sa m á riad iť len rozum om bez ohľadu na zjavenie Božie a všetko nadprirodzené. Keď aj zpočiatku p ripúšťali existenciu osobného Boha, vylučovali ho z riadenia sveta. O svietenci nazývali sa od r. 1772 aj voľno m yšlienkárm i. Osvietenstvo v Anglicku. Kolískou osvieten stva bolo Anglicko, kde podľa novej filozofie sostavil lord E du ard H erbert C herbury († 1648) čisto prirodzené náboženstvo. Jeho náuka, zvaná deizmus, šírila sa m edzi vzdelancam i v A n glicku a po západnej Europe. D eisti podržali z k resťanstva len to, čo je všetkým náboženstvám spoločné, totiž vieru v Boha, úsilie o m ravný život, ľútosť nad hriechom , vieru v odplatu v tom to alebo večnom živote. Zjavenie, Písm o sv., cirkevné zria denie a sviatosti považovali za om yl alebo priam y klam . Miesto kresťanskej m ravnosti zaviedli osvietenci »humanitu«, akúsi šľachetnú ľudskosť. Podľa nich Boh síce svet stvoril, ale sa oň a o ľudí nestará. (Porovnaj pro ti tom u Mat. 6, 25—34 ; 10, 29 a nasl.) — A ngličan Tomáš Hobbes (1588— 1679) zbudoval si úplne m aterialistický názor na svet na základe čistého rozum u a skúsenosti. — Jeho k raja n David H um e (1711— 1776) hlásal prirodzenú m ravnosť, nezávislú od náboženstva, ktoré úplne odm ietal a uznával len hm otu (lat. m ateria) ; odtiaľ ich meno m aterialisti.

170

O s v i e t e n s t v o v o F r a n c ú z s k o . Anglické osvie tenstvo našlo veľký ohlas vo vyšších, m ravne nízko stojacích francúzskych vrstvách. P ropagátorm i osvietenstva vo F rancúz sku boli najm ä redaktori veľkého náučného slovníka (encyklo pedie), ktorý vychádzal v r. 1751— 1772; preto sa im hovorí encyklopedisti. Boli to hlavne: V oltaire (1694— 1778), n a jh la v nejší apoštol nevery, ktorý svoje poslanie videl v tom, aby spis mi, plným i posm echu a h a n y , bojoval proti k resťanstvu a cirkvi (Ecrasez l’i n f a m e ! — Zničte nem ravnicu! — to jest cirkev); Diderot (1713— 1784) a d’A lem bert (1717— 1783). K nim sa d ru žil Je a n J. Rousseau (1712— 1778), ktorý uznával ešte Boha, dušu a svedomie, ale odporúčal ú plný n á v ra t k prírode, kým de la M ettrie (1709— 1751) popieral úplne Boha a dušu. F ran cú z ski osvietenci hlásali slobodu, rovnosť a bratstvo, ale podvracali kresťanskú vieru a m ravnosť. Vo F rancúzsku rozšírilo sa veľm i aj proticirkevné sdruženie slobodných m urárov, ktoré vzniklo r . 1717 v A nglicku; na čele francúzskych slobodných m urárov stál práve V oltaire, ktorý posmechom a nenávisťou stíhal kres ťanstvo a cirkev cez celý svoj život. Svojou rozvratnou činno sťou pripravili francúzski osvietenci najťažšiu ran u francúzske mu národu v hroznej francúzskej revolúcii, k torá vypukla r . 1789. Slobodní murári. Sdruženie slobodných m urárov vzniklo v Londýne r. 1717 zo spolku kam enárov a m urárov ako stavovské sdruženie. Časom vnikol do tohto sdruženie deiz mus a voľnom yšlienkárstvo. Slobodní m u rári holdovali odvtedy prirodzeném u náboženstvu a racionalizm u, zam ietali k resťan stvo a bojovali proti nem u. V rom ánskych krajin ách hralo slo bodom urárstvo aj politickú úlohu a m alo podiel na revolučných pohyboch posledného storočia. P re nepriateľský postoj ku kres ťanstvu, a najm ä ku katolíckej cirkvi, bolo katolíkom od r. 1738 členstvo v slobodom urárskych spolkoch (lóžach) zakazované od pápežov a stíhané cirkevným i trestm i. P ri tom všetkom ší rilo sa slobodom urárstvo rýchle po celom svete. Osvietenstvo v Nemecku. Pomocou slobodo m urárstva (prvá lóža vznikla v Nem ecku r. 1733 v H am burgu) a prostredníctvom V oltairových a Rousseauových spisov, ktoré boly veľm i čítané vo vyšších kruhoch, dostaly sa osvietenské

171

m yšlienky aj do Nem ecka. H lavným i šíriteľm i osvietenstva v Nem ecku boli : R eim arus († 1768), popierač zm ŕtvychvstania Kristovho, ktorý sa usiloval odstrániť celé pozitívne k resťan stvo ; Lessing († 1781), ktorý sa snažil kresťanské učenie p red stav iť iba ako sym boly rozum ových p rávd ; H erder († 1803), ktorý horlil za prirodzené náboženstvo a náboženstvo považo val za vec srdca, citu. Aj G oethe († 1832) a S chiller († 1805) boli horlivým i zástancam i osvietenstva v jem nejšej form e. Fichte († 1814) a Hegel († 1831) hlásali panteizm us (všebožstvo, všetko je súčiastkou božstva), ktorý už pred nim i šíril B aruch Spinozza (1632— 1677), portugalský žid, žijúci v H olandsku. Filozof Em a nuel K ant (1724— 1804) vyhlasoval, že existenciu Boha a n e sm rteľnosť duše nem ôžem e objektívne poznať, lebo vraj to p re sahuje m edze nášho poznania. Učil, že naše svedom ie nám správ ne ukazuje naše povinnosti (»kategorický imperatív«). Pruský k ráľ F ridrich II. osvietenské hn u tie podporoval a často si robil posmech z cirkevných obradov, z kňazov a z Písm a svätého. Z Francúzska a Nem ecka šírilo sa osvietenstvo aj do o stat ných krajín. Z akladaly sa ta jn é spolky, n ajm ä slobodom urárske, ktoré vyhlásily boj pro ti každém u náboženstvu, n ajm ä katolíc kemu. V p l y v o s v i e t e n s t v a na p r o t e s t a n t o v a k a t o l í k o v . O svietenské hn u tie ujalo sa veľm i m edzi protes tantm i, kde m u p ripravil pôdu náboženský subjektivizm us. Ani katolícka cirkev nem ohla sa celkom u b rán iť pred vnikaním osvietenských m yšlienok do svojich radov. Aj niektorí katolícki teologovia a katolícke univerzity hlásili sa k osvietenstvu v m ier nejšej form e. Pápež Pius VI. varoval pred nebezpečenstvom osvietenstva a odsúdil spisy apoštolov osvietenstva a nevery. O svietenstvo m alo zlý vplyv na náboženský život a pripravova lo pôdu náboženském u indiferentizm u. M yšlienky osvietenstva udržovaly sa v Nem ecku i inde hlboko do XIX. storočia. Obeťou osvietenstva stala sa aj jezuitská rehoľa, k torá bola r. 1773 n a čas zrušená na n átlak katolíckych vlád, ovládaných osvietenský mi m yšlienkam i. K l a d y o s v i e t e n s t v a . Popri hrubých tôňach malo osvietenstvo aj niektoré jasné stránky. Podporilo vedecký po

172

krok. O svietenskí filozofi m ali podiel na odstránení veľkého zla doby, to jest strachu pred čarodejstvom a prenasledovania ča rodejníc, na odstránení nevoľníctva a zm iernení tvrdého p ráv nictva (odstránenie ú trpného práva). O svietenci potierali pove ru a bojovali proti nem iestnej túžbe po zázrakoch a nábožen skej ľahkovernosti. Mali vplyv na vychovávateľstvo, vzdelanie a pripravili študijné reform y. V šetky tieto ich zásluhy však ne môžu vyrovnať škody, ktoré narobili nielen na poli nábožen skom, ale aj politickom a sociálnom (nevera, revolúcie, triedny boj). R e d e m p t o r i s t i . V eľkým bojovníkom v cirkvi proti osvietenstvu bol sv. Alfonz z Liguori (1696— 1787) so svojou re hoľou redem ptoristov (Congregatio Sanctissim i R edem ptoris). Pochádzal zo šľachtickej rodiny z Neapola, študoval n ajp rv p rá vo, zriekol sa však advokátskej d ráhy a venoval sa štúdiu bo hoslovia. Za kňaza bol vysvätený r. 1726 a venoval sa m isijnej činnosti m edzi ľudom. So súhlasom pápeža K lim enta XII. zalo žil r. 1732 kongregáciu redem ptoristov, ktorej poslaním bolo kázňam i, spovedaním a ľudovým i m isiam i pracovať na nábo ženskom povznesení širokých ľudových vrstiev. R. 1762 bol m e novaný za biskupa, ale r. 1775 zriekol sa biskupského ú radu a v rátil sa zpät do svojej kongregácie. Jeho početné spisy u k a zujú hlboké vedomosti, veľkú m údrosť a detinskú zbožnosť. Zom rel skoro 91-r očný r. 1787. P re zásluhy o cirkevné učenie poctila ho cirkev r. 1871 titulom cirkevného učiteľa. D ruhým význam ným členom kongregácie redem ptoristov bol sv. K le m ent H offbauer (1751— 1820), rodák z M oravy, »apoštol V ar šavy a Viedne«. Jeho zásluhou rozšírili sa redem ptoristi do m nohých krajín. Zom rel r. 1820 vo V iedni a za svätého bol vy hlásený r. 1909. Po p rev rate r. 1918 osadili sa redem ptoristi aj na Sloven sku. M ajú tu niekoľko kláštorov. (Bratislava, S taré Hory, Stropkov, M ichalovce, Kostolná, Podolinec. ) L a z a r i s t i . Apoštolom účinnej kresťanskej charity proti prázdnej hum anite bol sv. V incent z Pauly, pravý divotvorca kresťanskej lásky a obetavosti, zakladateľ rehole m isijných kňazov lazaristov, nazvaných ta k podľa chrám u sv. Lazára

173

v Paríži. Založil tiež kongregáciu m ilosrdných sestier čiže dcér kresťanskej lásky, hlavne za podpory zbožnej vdovy Alojzie le Gras (r. 1920 bola svätorečená). N azývajú sa tiež V incentky podľa svojho zakladateľa. Sv. V incent zomrel 79-ročný r. 1660. Stredisko lazaristov na Slovensku je v Ladcoch. T r a p i s t i . Na potrebu sebazapierania a odriekania v dobe šíriacej sa požívačnosti a podceňovania prísneho kres ťanského života ukazovali trapisti, nazvaní tak podľa kláštora v La Trappe v Normandii. Založil ich J á n Le Bouthillier de Rancé, vážený kňaz na dvore k ráľa Ľudovíta XIV., ktorý v 2. pol. XVII. st. obnovil v kláštore pôvodnú prísnu rehoľu cister ciánsku a ešte ju zostril. Predpísal mníchom stále a úplné zdržovanie sa m äsitých pokrmov, ťažkú telesnú prácu a m lča nie. P rísny život trapistov pôsobil veľm i na obyvateľstvo.

§ 10. Francúzska revolúcia a jej následky pre cirkev.41) O v o c i e o s v i e t e n s t v a . Rozvratná činnosť francúz skych osvietencov, ktorí pripravili francúzsky národ o vieru a m ravnosť, vyústila v hroznej revolúcii, ktorá vypukla r. 1789. F inančný úpadok štá tu a sociálna nespokojnosť boly len von kajším i príčinam i tejto hroznej katastrofy. Výbuch revolúcie zničil nielen nespravodlivé štátne a spoločenské zriadenie, ale kruto postihol aj cirkev, od štátu značne závislú. Revolúcia ne 41) F ab re : Les P ères de la R évolution française de Bayle à Condillac. P aris, 1910. — Gams : Gesch. d er K irche C hristi im 19. Jh rh . Innsbr., 1853—6. — C aron, P.: M anuel p ratiq u e p o u r l’étude de la Révolution française. P aris, 1912. — Sorel, A.: L ’Éurope e t la Révol. fra n caise. Paris, 1909— 1923. — Mathiez, A.: L a Révolution et l ’Église. P aris, 1910. — H olzw arth: N apoleon I. u. P iu s VII. 1872. — H ergenröther: D er K irc h e n sta a t seit der franz. Revolution. 1860. — K ry štů fek : Rozluka církve a stá tu ve Francii. P ra h a , 1911. — Ten istý : Rozloučení m anželství císaře N apoleona I. P ra h a, 1893. — B a u n ard : U n siècle de l ’église de France (1800—1900). 1901. — Weil : Le catholicism e fra n c. au X lX -e siècle. 1907. — Ten istý : H istoire du cath. lib éral en F rance (1828—1908). Paris, 1909. — S pahn : Der K am pf um die Schule in F ra n k re ich u. D eutschland. 1907. — S chrörs : D eutscher u. franz. K atholizism us in den letzten J a h r zehnten. 1917. — G oldschm itt, Fr.: D er K u ltu rk am p f in F ra n k re ich (1880 — 1914). 1918.

174

bola osudnou len pre cirkev vo Francúzsku, ale aj v ostatných štátoch, najm ä v Nemecku. B o j p r o t i c i r k v i . Bola hneď prevedená odluka cirkvi od štátu, cirkevné m ajetk y boly zhabané na štátne dlhy, kláštory zrušené, počet biskupstiev zm enšený a odstránený kresťanský kalendár. Pápež nem al m ať nad francúzskym i biskupm i a cirkvou vo F rancúzsku nijakej právom oci. Biskupi a fará ri m ali byť volení ľudom a skladať prísahu na novú ú sta vu. Asi tre tin a duchovenstva složila prísahu a bola ponechaná v úrade; ktorí však prísahu odopreli, (všetci biskupi okrem šty roch a na 46.000 kňazov) boli vyhnaní z k rajin y alebo hrom adne vraždení. Tak bolo v A vignone zavraždené na 600 kňazov, v P a ríži na 300. N á r o d n ý k o n v e n t . Za krvavej hrôzovlády r. 1792— 95 (Robespierre, M arat, Danton) boly bohoslužby nahradzované úctou »najvyššieho rozum u«, nedele a sviatky odstránené a chrám y pozatvárané. C hrám »Notre-Dame« v Paríži bol zne uctený tým , že tam bola na oltári vzdávaná úcta opernej spe váčke ako bohyni »Rozumu«. Obeťou hrôzovlády »Národného konventu« stal sa aj k ráľ Ľ udovít XVI. dňa 21. jan. 1793 a jeho m anželka M ária A ntoinette dňa 16. októbra 1793. Oba skončili svoj život pod gilotínou, ktorých pracovalo počas fra n cúzskej revolúcie v krajin e na 44.000. Tisíce nevinných obetí vyžiadala si hrôzovláda za obeť. O obetiach cirkvi vyslovil sa pápež Pius VI.: »Francúzske duchovenstvo získalo si za revo lúcie vyn ika jú ce m iesto, ktoré malo od starých čias v cirkvi, dodalo nebu viac svätých ako celá ostatná Europa dohrom ady. « D i r e k t ó r i u m . V ládu »Národného konventu« v y strie dala vláda direktória (1795— 1799), k torá postupovala m iernejšie, hoci revolučné zákony proti cirkvi zostaly v platnosti. Kostoly boly otvorené, bohoslužba povolená, ale len kňazom, ktorí slo žili prísahu na novú ú stavu (konštitučná cirkev). Kňazi, čo n e složili prísahu, boli vypovedaní aj teraz za hranice (asi 10.000). Pápežské územ ie vo Francúzsku bolo zabrané a 82-ročný pápež Pius VI. bol odvlečený ako zajatec do Valencie, kde aj zomrel r . 1799.

175

N a p o l e o n I. M ladý generál Napoleon B onaparte p re viedol 9. nov. 1799 vo F rancúzsku štá tn y p rev ra t a vyhlásil sa za prvého konzula Francúzskej republiky. Bol presvedčený, že náboženstvo a cirkev sú veľkou podporou pri budovaní štátu. P reto sa odhodlal u p rav iť cirkevné pom ery v m ladej republike. K o n k o r d á t . S pápežom Piom VII. (1800— 23) uzavrel Napoleon I. r. 1801 konkordát, ktorý postavil katolícku cirkev vo F rancúzsku na zákonnú základňu a zostal v platnosti až do úplnej rozluky štátu od cirkvi r. 1905. Kňazi, biskupi a čiastočne aj rehoľníci sa v rátili do k rajin y a obnovili bohoslužby. Za zhabané cirkevné m ajetky štá t sa zaviazal platiť duchovných a zaistiť finančné prostriedky na bohoslužby. R. 1804 dal sa Napoleon zvoliť za dedičného cisára a pozval pápeža na po m azanie a korunováciu do Paríža. Cisár chcel, aby sa cirkev vo Francúzsku, aj sám pápež, riadil jeho rozkazm i. Keď pápež protestoval a hrozil cisárovi cirkevným i trestm i pre porušenie konkordátu, zaujal cisár Pápežský štá t a väznil nepohodlných biskupov a kardinálov. Pápež ho za to stihol kliatbou. Tu dal cisár zajať pápeža a držal ho niekoľko rokov v tvrdom zajatí vo Francúzsku. D rsným zachádzaním chcel pápeža pohnúť k povoľnosti. Zakázal m u úplne styk so svetom . Keď pápež odoprel cisárovi vym enovať biskupov ním navrhnutých, odo bral cisár pápežovi jeho knihy, pero, atram ent, ba aj breviár. Ani tým to sa statočný pápež nedal odvrátiť od h ájen ia cirkev ných práv. H rdinské chovanie pápeža »trpiteľa« proti m ocné m u despotovi vyvolalo obdiv a sym patie v celom svete, i n e k a tolíckom. Pevné chovanie pápežovo prispelo k zvýšeniu pápež skej autority, ktorá potom rástla aj za Piových nástupcov. N a p o l e o n o v p á d . M edzitým sa vojenské šťastie Napo leonovo obrátilo a jeho hviezda začala zapadať. Po nešťastnej výprave do Ruska moc Napoleonova začala u padať a v bitke pri Lipsku r. 1813 bol Napoleon porazený od spojených moc ností (Rakúsko, Prusko a Nemecko). V zám ku vo Fontaineblau v tej istej izbe, kde väznil statočného pápeža P ia VII., musel sa Napoleon zriecť tró n u a bol deportovaný na ostrov Elbu. Z atiaľ bol pápež ako hrdina v Rím e vítaný s jasotom a plesa ním. P rihováral sa pred víťazm i, aby m ierne zachádzali s jeho bývalým trýzniteľom . Keď bol Napoleon po novej porážke pri

176

pri V aterloo r. 1814 deportovaný na ostrov sv. H eleny, pápež ho utešoval a poslal m u katolíckeho kňaza. N apoleon zom rel na ostrove Helene 5. m ája 1821 sm ierený s cirkvou. M al tu dosť času rozm ýšľať o slovách K ristových, že ani b rán y pekelné n e prem ôžu jeho cirkev (Mat. 16, 18). Viedenský kongres. Na viedenskom kongrese (1814— 1815), vď aka obratném u pápežovm u štátn em u sek retá rovi, kardinálovi Consalvini, podarilo sa obnovenie Pápežského štá tu skoro v celom bývalom rozsahu. N ajväčším víťazstvom pre cirkev bolo však m orálne víťazstvo pápežovo nad Napoleonom, čím pápežstvo získalo veľkú vážnosť v celom svete. Ľudovít X V I I I . P o Napoleonovom páde bolo vo Francúzsku obnovené kráľovstvo. K ráľ Ľ udovít X V III. (1814— 24), b ra t Ľ udovíta XVI., kto rý zom rel n a popravišti, zaviedol konštitučnú m onarchiu a katolícke náboženstvo vy hlásil za náboženstvo štátne. Jeho snaha u p rav iť cirkevné po m ery novým konkordátom s pápežom narazila na odpor libe rálnej vlády. K a r o l I X . K ráľ K arol IX. (1824— 1830) bol odstránený júlovou revolúciou r. 1830 a bol dosadený »občiansky kráľ« Ľ u dovít F ilip (1830— 48). Je h o vláda bola cirkvi nepriaznivá. K a tolícki kňazi boli verejn e napádaní a tupení. F eb ru áro v á re volúcia r. 1848 odstránila k ráľa a znova bola vyhlásená re publika (1848— 52) n a čele s prezidentom Ľudovítom N apoleo nom III. B onaparte, kto rý bol r. 1852 zvolený za cisára (1852— 70). Zpočiatku sa choval cirkvi priateľsky, takže cirkev m ohla blahodarne pôsobiť. N eskôr však vplyvom liberálov zm enil svoj postoj k cirkvi. F r a n c ú z s k o z n o v a r e p u b l i k o u . Po porážke pri Sedane r. 1870 Napoleon III. bol sosadený a znova v y h lá sená republika, ktorá, vedená liberálnym i politikm i, n e p ria te ľ sky postupovala proti cirkvi, najm ä p ro ti kláštorom a cirkev ným školám . P ri tom všetkom väčšina francúzskeho národa zostala verná cirkvi. Za týchto ťažkých čias vynikli ako vod covia francúzskych katolíkov spisovatelia De M aistre († 1821) a C hateaubriand († 1848) a vynikajúci kazatelia : P. R avignan

177

(† 1858) a P. Lacordaire († 1861), ako aj katolícky politik gróf M ontalem bert († 1870). O d l u k a c i r k v i o d š t á t u . V plyvom cirkvi ne priateľských politikov bolo r. 1905 prerušené diplom atické spo jenie s Rímom a prevedená úplná odluka cirkvi od štátu, čím boly cirkvi spôsobené ťažké straty. N epriateľstvo medzi fra n cúzskou vládou a pápežskou Stolicou trvalo až do vypuknutia svetovej vojny (1914— 18), v ktorej katolícke kňazstvo f ra n cúzske svojím hrdinstvom preukázalo svojej vlasti neoceni teľné služby. Po svetovej vojne sa pom ery vo Francúzsku zme nily v prospech katolíckej cirkvi. Boly znova nadviazané diplo m atické styky s Rímom. Francúzski katolíci, vedení v y n ik ajú cimi duchovným i i svetským i mužmi, statočne bojovali za práva katolíckej cirkvi proti lichém u osvietenstvu a prázdnej nevere.

§ 11. N ásledky francúzskej revolúcie v europských štátoch.42) P r o t i c i r k e v n é s n a h y . Š tátne cirkevníctvo, osvie tenstvo, revolúcie a najm ä napoleonské vojny rozvrátily v štá toch západnej Europy doterajší pom er cirkvi a štátu. Revolučné živly rúcaly skoro všade na západe zastaralé a nespravodlivé 42) B rück : Gesch. der k ath. K irche in D eutschland im 19. Ja h rh . 1903 a nasl. — K önig : Die S aek u larisatio n u. das R eichskonkordat. 1904. — Sepp : G örres u. seine Z eitgenossen (1776— 1848). 1877. — G oyau : L ’A llem agne religieuse. Le catholicism e. P aris, 1905 a nasl. — T en istý : B ism arck e t l ’Église. P aris, 1911—1913. — Bachem, K.: V orgeschichte. G eschichte u. P olitik d er deutschen Z en tru m sp artei (1815—1914). 9 sv. 1926—32. — A rns, R.: K atholisches England. Bonn, 1928. — M. J.: Irla n d u. die irische Frage. 1918. — E. de M oreau : Le C atholicism e en B el gique. Liège, 1928. — Nippold, F.: Die röm . k ath. K irche im K önigreich der N iederlande. 1877. — Crouzil, L.: Le catholicism e dans les pays Scan dinaves. P aris, 1902. — Basedow, A.: D er röm. K athol. in den nord. R ei chen. 1908. — A ssarsson, B. D.: L ’Église catholique en Suède. P aris, 1926. — W aliszewski, K.: Le règne d ’A lexandre I. P aris, 1923—25. — L es coeur, L.: L ’Église cath. en Pologne sous le gouvernem ent russe. 1880. — Korczok, A.: Die griech. -k ath . K irche in Galizien. 1921. — G. de G ra n d m aison : L ’E spagne et N apolèon. P aris, 1908—31. — D ierks, G.: Das m o d ern e P ortugal. 1913.

178

spoločenské a politické poriadky, pričom spôsobily cirkvi ťažké rany. Všade sa usilovalo o odluku cirkvi od štátu. Ú rady h a baly cirkevný m ajetok, rušily rehole, väznily a vyháňaly sta točných biskupov a kňazov, potlačovaly cirkevné školy a za vádzaly občiansky (civilný) sobáš. V štátoch, ktoré sa dostaly pod moc Napoleonovu, boly za vádzané poriadky ako vo F rancúzsku (Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Španielsko, Portugalsko, Pápežský štát). C irkevný život u trp e l všade (okrem Holandska, kde katolíci boli predtým tvrdo utláčaní, ale teraz dostali náboženskú slobodu) veľké škody, ktorých odstránenie vyžiadalo si dlhej a nam áhavej práce. C i r k e v v N e m e c k u . N ajťažšie škody priniesla fra n cúzska revolúcia cirkvi v Nem ecku, kde m ierom lunevillským r. 1801 celý ľavý breh Rýna, patriaci Nem ecku, bol odovzdaný Francúzsku. Svetské kniežatá nem ecké m aly sa zato odškodniť zabraním cirkevných m ajetkov. Tak došlo r. 1803 k sek u lari zácii čiže posvetšteniu cirkevných m ajetkov v prospech svet ských kniežat. Tým bola katolícka cirkev zbavená skoro vše tkého m aje tk u v Nem ecku, čo m alo škodlivé následky pre cir kevnú, k u ltú rn u a sociálnu činnosť cirkvi, lebo nem ala z čoho vydržiavať svoje stredné a vysoké školstvo, ako aj dobročinné ústavy (sirotínce, starobínce, chudobínce). S tra tu cirkevných m ajetkov prevyšoval úplný rozvrat cirkevnej organizácie, lebo panovníci neplnili záväzky, ktoré vzali na seba pri zabraní cirkevných m ajetkov. S tále zm eny územ né znem ožňovaly riad n y chod cirkevnej organizácie. Cisár F ran tišek II. (1792— 1806) vzdal sa r. 1806 titu lu rím skeho cisára a jednotliví ne m eckí panovníci usilovali sa o vytvorenie štátnych cirkví v du c h u osvietenstva a štátneho cirkevníctva. Po sekularizácii cir kevných m ajetkov v N em ecku sa na biskupské stolce postupne dostali horliví biskupi, cirkevne sm ýšľajúci; oni p ripravili ne m eckých katolíkov n a ťažký zápas, ktorý m useli v XIX. st. pod stú p iť za tzv. k ultúrneho boja. Na viedenskom kongrese (1814— 15) usiloval sa zástupca pápežskej kúrie uzavrieť je d notný konkordát s celou N em eckou ríšou, ale sa m u to nepo darilo. P reto pápežská Stolica uzavrela v r. 1817— 1824 kon kordáty s jednotlivým i nem eckým i štátm i. T ak bol odstránený

179

cirkevný rozvrat a bola budovaná nová cirkevná organizácia v nem eckých štátoch. S e b a v e d o m i e k a t o l í k o v . Po páde absolutizm u v západných štátoch využívali aj katolíci konštitučného zria denia a dom áhali sa rovnoprávnosti a slobody aj v krajinách, kde boli od reform ácie utlačovaní alebo len trpení. Tak sa do m ohli občianskych práv a náboženskej slobody r. 1829 aj kato líci v Anglicku. Stalo sa to predovšetkým zásluhou vodcu ír skych katolíkov D aniela O’ Connela. V H olansku bola katolí kom r. 1848 zaručená sloboda a o p äť rokov potom boly tam zriadené katolícke biskupstvá. V Belgicku vybojovali si katolíci slobodu r. 1831, v D ánsku r. 1849, v Nórsku r. 1845 a vo Švéd sku r. 1873. Mnoho si v y trp eli katolíci v Španielsku a P o rtu galsku, kam sa z Francúzska šírily m yšlienky galikánske a osvietenské. Od francúzskej revolúcie nebolo v týchto k ra ji nách ani politického, ani náboženského pokoja. Hoci vlády týchto k rajín robily proticirkevnú politiku, ľud aj tu zostal väčšinou oddaný katolíckej cirkvi.

§ 12. C irkevnopolitické pom ery na Slovensku v XVIII. storočí.43) R a d o s t n ý r o z v o j c i r k v i . Vyše 100 rokov trv a júci ťažký zápas medzi katolíkm i a protestantm i skončil sa na konci XVII. st. za vlády k ráľa Leopolda I. plným a defini tívnym víťazstvom katolíckej cirkvi, ktorej jedinej boly priznané práv a vládnúcej cirkvi. Ani kurucké povstanie, vedené katolíkom Františkom Rákóczym v r. 1703— 1711, n e vrátilo protestantom náboženskú slobodu. P ro testan tsk á cirkev bola len trpenou cirkvou. P ro testan ti m ohli konať v erejnú bo hoslužbu len tam , kde im to zákon výslovne priznal (tzv. a rti kulované miesta). K de protestanti nem ali vlastného kostola, 43) A rn e th : G eschichte M aria T herias. Wien, 1863 a nasl. — D or schel : M. T herias S ta a ts- u n d L ebensanschauung. 1908. — Riehl a R ein öhl : Joseph II. als R eform ator au f kirchl. Gebiet. 1881. — P rá še k : P a novaní císaře Josefa II. 1903. — M edvecký, K.: C irkevné pom ery kat. Slovákov v niekdajšom U horsku. Ružom berok, 1920. — R apant, D.: K počiatkom m aďarizácie. B ratislava, 1927—32. — Viď aj lit. pod č. 39.

180

m ohli konať len súkrom né pobožnosti, zostávali vo sväzku k a tolíckych farností a m useli odvádzať katolíckem u duchovném u desiatky ako katolíci. P ro testan tsk í duchovní podliehali do zoru katolíckych dekanov. Náboženský a cirkevný život kato líkov na Slovensku rozvinoval sa v prvej polovici X V III. st. veľm i utešene. Jeho strediskom bola T rnava so svojou u n iv er zitou. K vitol aj kláštorný život. K atolícka viera bola vierou prevažnej väčšiny slovenského obyvateľstva. Aj po novej ú p ra ve náboženských pom erov za k ráľa K arola III. (1711—40) zo stala protestantská cirkev v područí cirkvi katolíckej. M iešané m anželstvá m ohly sa uzavierať len pred katolíckym kňazom. P restu p k protestantskej alebo kalvínskej viere bol čo najviac sťažovaný. Predpisy znem ožňovaly evanjelickém u duchovném u dorastu štúdium na bohosloveckých zahraničných školách, lebo nepripúšťaly, aby klerik, kto rý študoval v zahraničí, bol u sta novený za kazateľa. Form uláciou úradnej prísahy znem ožňoval sa p rístu p protestantom k župným a m estským úradom . K a tolícka viera bola vyhlásená za štá tn e náboženstvo a Uhorsko bolo vyhlasované za »mariánske kráľovstvo« (regnum M aria num ). Úctu m ariánsku šírily zvlášť M ariánske kongregácie, ktoré sa usilovaly m ariánskym kultom získať inovercov pre k a tolícku cirkev. O úniu pravoslávnych Rusínov s Rím om usiloval sa ostrihom ský arcibiskup kard in ál Leopold Kolonič († 1707). O s v i e t e n s t v o n a S l o v e n s k u . Ú spešný rozvoj katolicizm u a upevňovania katolíckej cirkvi bol zastavený h n u tím osvietenským , ktoré si razilo cestu aj do U horska za k rá ľovnej M árie Terézie (1740—80) a najm ä za jej syna a nástupcu Jozefa II. (1780— 90). M á r i a T e r é z i a . Pod vplyvom osvietenských radcov oslabila M ária Terézia katolícku h ierarch iu obnovením placeta r. 1771, ktoré zakazovalo uhorským biskupom priam y styk s Rímom. Ináč bola dobrou katolíčkou a usilovala sa podporo vať katolícku cirkev. So súhlasom pápeža p rija la r. 1758 titu l »apoštolský kráľ« (dom nele udelený už sv. Štefanovi), nechala nosiť pred sebou dvojitý apoštolský kríž a z titu lu »apoštolského kráľa« robila si nárok na m enovanie najvyšších cirkevných hodnostárov. Z titu lu kráľovského patronátneho práva nad k a

181

tolíckou cirkvou vym edzovala hranice starých biskupstiev a zakladala biskupstvá nové. U skutočnila dávny Pázm ánov plán na rozdelenie rozsiahlej ostrihom skej arcidiecézy na m en šie biskupstvá, ktoré by sa daly ľahšie a lepšie spravovať. Stalo sa tak r. 1776, keď boly vydané kráľovské dekréty o zriadení a ohraničení nových biskupstiev : banskobystrického, spišského a rožňavského. Zároveň boly u p ravené aj hranice nitrianskeho biskupstva v tom smysle, aby bolo zlepšené spojenie sídla die cézy N itry s územ ím diecézy. L en dodatočne oznám ila panov níčka toto svoje rozhodnutie do Ríma, kto rý uznal zriadenie nových biskupstiev. Tak isto postupoval k ráľ F ran tišek II. r. 1804 pri povýšení jágerského biskupstva na arcibiskupstvo a zriadení nových dvoch diecéz z jeho územ ia : košickej a sa t m árskej. Ten istý panovník r. 1816 vykrojil z príliš rozsiahleho gréckokatolíckeho biskupstva m ukačevského gréckokatolícke biskupstvo prešovské a podriadil ho priam o ostrihom ském u arcibiskupovi. Rím len dodatočne dal k tým to zm enám svoj súhlas. Ťažká ran a stihla slovenských katolíkov zrušením jez u it skej rehole r. 1773 a preložením trnavskej u niverzity Máriou Teréziou r. 1777 do Budína. Je zu iti boli hlavným i bojovníkm i katolíckej obnovy a T rnava s jezuitskou univerzitou strediskom náboženského a ku ltú rn eh o života na Slovensku. J o z e f I I . K ráľovná M ária Terézia vedela si p ri svojich cirkevných reform ách aspoň dodatočne zadovážiť súhlas Ríma. Ináč to však bolo za jej syna a nástupcu Jozefa II., ktorý bol úplne p resiaknutý osvietenstvom a prevádzal nielen cirkevné, ale aj politické a sociálne reform y s takou unáhlenosťou, že jeho počínanie vyvolávalo odpor a nechuť. (Viď parag raf 8.) N ajprenikavejšiu zm enu spôsobil v náboženských pomeroch uhorských tolerančný p a te n t Jozefa II. z r. 1781, ktorým lu te ránom , kalvínom a pravoslávnym dal plné občianske práva a náboženskú slobodu. Kde bolo 100 protestantských rodín, m ohly si postaviť kostol a školu. N em useli prisah ať po katolíc ky, otcovia pri m iešaných m anželstvách nem useli podpisovať reverz o katolíckej výchove všetkých dietok, biskupi už n e sk ú šali protestantských duchovných, či správne krstia, nekatolícki

182

rem eselníci už nem useli chodiť n a katolícke procesie a prestaly aj iné obm edzenia protestantov, ktorí si z dobrovoľných darov

postavili n a sto m enších kostolov. Po zrušení m nohých kláštorov nariad il cisár Jozef II. v U horsku, aby v každej dedine, kde žilo 100 katolíkov a farský kostol bol na m íľu vzdialený, bol vystav an ý kostol alebo k a plnka. Keď m iestny fa rá r nem ohol v týchto vzdialených dedi n ách riadne vykonávať duchovnú správu (pastoráciu), m aly byť v nich zriadené m iestne kaplánky. R. 1780 bolo v U horsku 4 a pol m ilióna katolíkov. Cisár pre nich založil a dotoval (fi nančne zabezpečil) 1.189 fár a kaplánok. — O krem placeta za hraničným predstaveným reholí zakázal vykonávať právom oc nad rehoľam i v U horsku a podriadil ich m iestnym biskupom . Zrušil M ariánske kongregácie a tre tie rehole, ako aj väčšinu reholí, ktoré sa nevenovaly vyučovaniu a výchove alebo so ciálnocharitatívnej činnosti. Z m ajetk u zrušených kláštorov dal založiť niekoľko sto nových fá r a ľudových škôl. Výchovu a vy učovanie kňazov podriadil pod štá tn y dozor; zrušil biskupské sem ináre a zriadil generálne sem ináre s niekoľkým i odbočkami, z ktorých jedna bola aj v B ratislave. R eform y Jozefa II. vyvolaly všeobecný odpor, hoci cisár m al úprim nú vôľu zlepšiť postavenie svojich poddaných. Zo m ieral preto znechutený výsledkom svojej práce. M inister Kounic, hlavný radca Jozefov, keď sa dozvedel o cisárovej sm rti, povedal cynicky: »Nič lepšieho nemohol urobiť. « Leo poldovi II. (1790—92) neostávalo iné ako odvolať väčšinu Joze fových reforiem , keď nechcel svoju ríšu h n a ť do záhuby. N á r o d n é p o v e d o m i e . V tom to storočí začína sa ukazovať silné slovenské národné uvedom enie, burcované najm ä horlivým i katolíckym i kňazm i, ktorí svojim i spism i a svojím účinkovaním budia popri láske k Bohu a cirkvi aj lásku k slovenském u n árodu a slovenskej reči. Z dôrazňujú sta robylosť Slovákov a ich slávnu m inulosť. Od založenia kato líckej trnavskej univerzity slovenskí spisovatelia vydávajú knihy a spisy pre poučenie katolíckych Slovákov. I v latinsky písaných knihách hlásia sa sebavedom e k slovenském u národu a horlia za lásku k slovenskej reči. V ynikajúcim i rodoľubm i tohto obdobia boli Ju ra j P apánek (1738— 1802), J u ra j F ándli

183

(1750— 1810), A nton Bern olák (1762— 1813), k torý sa podujal n a úlohu v y tvoriť spisovný slovenský jazyk, čím ukázal cestu k sam ostatném u k u ltú rn em u a národném u životu n a Sloven sku. G erm anizačné úsilie cisára Jozefa II., ktorý r. 1784 n a ria dil za ú rad n ú reč nem činu m iesto doterajšej latinčiny, vyvolalo odpor u národov U horska. K aždý národ žiadal uzákonenie vlastnej reči n a svojom území. S l o v e n s k é u č e n é t o v a r i š s t v o . Uvedom elí slo venskí katolícki pracovníci organizovali sa v »Slovenskom u č e nom tovarišstve«, ktoré založil v T rnave r. 1792 A nton Bern o lák. O krem uvedených boli členm i »Tovarišstva« kanoník Ju ra j Palkovič (1763— 1835), veľký podporovateľ slovenskej lite ra tú ry a p rek lad ateľ Písm a sv. do slovenčiny, A lexander R udnay (1760— 1831), ostrihom ský arcibiskup a kardinál, J á n Hollý (1785— 1849), jeden z najväčších slovenských básnikov, a M ar tin H am uljak (1789— 1859), kto rý založil v P ešti r. 1834 »Spo lok m ilovníkov reči a literatúry slovenskej«. Slovenskí evanjelici založili si až r. 1801 v B ratislave »Spo lok literatúry slovenskej« a pridržiavali sa češtiny ako spisov nej reči. V boji za národné p ráv a postupovali katolíci i evan jelici jednotne. J u ra j P apánek napísal krásne o slovenskom národnom po vedomí a slovenskej hrdosti vo svojom spise »H istoria gentis Slavae«, ktorý vyšiel r. 1780 : »Nehanbím sa za svoj rod slo venský. K to sa za svoj rod alebo za svoju reč, hocijako sa m e nuje, hanbí, ten sa za svoje m aterinské m lieko h a n b í … Človek sa m ôže i dvanástim, ba i viac rečiam naučiť, ale m aterinský ja z y k len jeden vedieť môže.« V eľký slovenský rodoľub, učenec a podporovateľ sloven ských vecí, ostrihom ský arcibiskup A lexander Rudnay, pyšne sa hlásil k slovenském u rodu aj po dosiahnutí najvyššej cirkev nej hodnosti v U horsku. Z nám y je svojím výrokom : »Slovák som, a čo by som aj na stolci Petrovom sedel, Slovák zostanem.« Svojou nezištnou a obetavou buditeľskou prácou p rip ra vili slovenskí rodoľubi slovenský národ na ťažký boj, k to rý m u seli podstúpiť Slováci v XIX. st. za svoje politické a národné práva proti m aď arizačném u úsiliu uhorskej vlády.

184

3. Obdobie vonkajšej slabosti a vnútorného zosilnenia katolíckej cirkvi (1815 až dodnes) Prehľad. O svietenstvom podnietená nevera X V III. st. vyvrchoľuje v X I X . storočí. A ko v X V I. st. rozdelila sa Europa na katolícku a protestantskú, tak v X I X . st. rozdeľuje sa ľudstvo na veriacich a neveriacich. Revolúcie, začaté francúzskou revolúciou, pokra čujú aj v X I X . storočí. Cirkev a pápeži sú zbavení cirkevného Pápežského štátu. Nepriatelia cirkvi sa nazdávajú, že cirkvi od bila posledná hodina, že sa z rán, spôsobených štá tn y m cirkev níctvom , osvietenstvom a revolúciami už nespamätá. Proti cirkevné ú to k y burcujú katolíkov, ktorí sa organizujú pod v e dením svojich kňazov a biskupov, úplne oddaných svojm u na j vyššiem u pastierovi — pápežovi. Tak z poníženia a potupenia dvíha sa pápežská autorita a pomocou konkordátov upravujú pápeži cirkevné pom ery v jednotlivých štátoch. Pápežstvo stáva sa najvyššou m ravnou autoritou, čo v yjadruje cirkev na vše obecnom cirkevnom snem e vatikánskom r. 1870 vyhlásením pá pežskej neom ylnosti za článok viery. Činnosťou vynikajúcich pápežov posledného storočia obnovuje sa náboženská horlivosť a prehlbuje sa m ra v n ý život veriacich. Okrieva cirkevný život a začína sa n o v ý rozkvet cirkevnej vedy. Horlivou spolkovou činnosťou a sociálnou starostlivosťou usiluje sa cirkev chrániť široké v rstv y robotníctva (proletariátu) proti vykorisťovaniu kapitalistického liberalizmu a proti rozvratném u protikresťan ském u socializmu. V Europe a najm ä v Severnej A m erik e cir 185

kev m ohutnie, znova sa vzm áhajú rehole, misie a náboženský život. H ojný návrat vzdelancov do cirkvi je dôkazom tú žb y m o dernej duše po večnej pravde a po kresťanskom poriadku. Tak posledné storočie je dobou hlbokých tieňov, ale aj radostných nádejí vo víťa zn ý postup K ristovej pravdy. Cirkev stáva sa m ravnou vod kyň o u ľudstva k svetovém u pokoju a pokojném u nažívaniu národov.

§ 13. Pápež Pius IX. a vatikánsky koncil.44) P á p e ž i o d z a č i a t k u XIX. s t o r o č i a . Po veľkom trpiteľovi pápežovi Piovi VII. (1800— 23) nasledovali ako nosi telia pápežskej tiary v prvej polovici XIX. storočia : Lev XII. Pius VIII. a Gregor XVI. — Lev XII. (1823— 29) venoval zvlášt nu pozornosť úprave cirkevných pom erov v Nemecku; Pius VIII. (1829— 30) zaujal cirkevné stanovisko k m iešaným m an želstvám v Prusku; Gregor XVI. (1830— 1846), podporovateľ vedy a misií, slávnostne protestoval proti uväzneniu kolínskeho arcibiskupa K lem enta A ugusta Droste Vischeringa, statočného obhajcu cirkevných práv, čím vyvolal medzi nem eckým i kato líkmi mocné hnutie za hájenie cirkevných záujmov. Statočne sa zastával utláčaných katolíkov v Rusku pri návšteve ruského cára M ikuláša I. vo V atikáne r. 1845. Posledné roky jeho ponti fikátu boly vyplnené revolučným i zm ätkam i tajn ý ch spolkov (karbonári). Po ňom nasledoval Pius IX. (1846— 78). P i u s I X . P ontifikát Pia IX. je jeden z najslávnejších, ale aj z najtŕnistejších v dejinách cirkvi. Pius IX. riadil cirkev K ristovu v revolučnom XIX. storočí. Prežil zánik Pápežského 44) W isem an : E rin n eru n g en an die letzten vier P äpste. Köln, 1868. — H erg en rö th er : Der K irch e n staa t seit d. franz. Revol. F reiburg, 1860. — N ü rn b e rg e r : P ap stu m u. K irchenstaat. Mainz, 1897. — Cecconi : S to ria del conc. del Vat. Rom, 1873—79. — G ra n d e ra th —K irch : Gesch. des V atikanischen Konzils von seiner erste n A nkündigung bis zu seiner V er tagung. F reiburg, 1903—1906. — M ichael : Ignaz v. Döllinger. 1894. — H elfert : G regor XVI. u nd P ius IX. P rag, 1895. — Pougeois : H ist. de Pie IX., son pontificat et son siècle. P aris, 1877—86. — Croce, E.: Gesch. Italiens 1871—1915, (Do nem činy preložil E. W ilm ersdorffer). 1928. — Ebers, G. J.: Italien u. das G arantiegesetz. 1915. — Stefenelli, E.: Die W ahrheit ü b er die röm ische Frage. 1928.

186

štátu a zabranie Ríma. S m nohým i štátm i uzavrel nové kon kordáty, v Europe obnovil m nohé biskupstvá a zriadil nové v m i sijných krajinách. Podporoval cikevnú vedu a um enie. So sú hlasom biskupov celého sveta vyhlásil dňa 8. decem bra 1854 za článok viery učenie cirkvi o nepoškvrnenom počatí P anny Márie. R. 1864 vydal »S y lla b u s«, to jest soznam súčasných b lu dov, ktoré sa týkaly hlavne postavenia cirkvi v spoločnosti, m ravouky, m anželstva a výchovy. Odsúdil v ňom panteizm us, naturalizm us, racionalizm us, indiferentizm us, socializmus a li beralizm us ako protikresťanské a proticirkevné smery. V celej cirkvi zriadil 29 nových arcibiskupstiev a 32 biskupstiev. V a t i k á n s k y k o n c i l . V rcholným dielom pontifikátu Pia IX. bolo svolanie všeobecného cirkevného vatikánskeho snem u (1869— 70), v poradí 20. všeobecného snem u; zúčastnilo sa na ňom 750 biskupov; je to dosiaľ posledný všeobecný cir kevný snem. Pápež povolal naň aj pravoslávnych a p rotestan tov, ale ani jedni, ani druhí neprišli. H lavným činom koncilu bolo vyhlásenie za článok viery, že pápež je neom ylný vo ve ciach viery a m ravov, keď vystupuje ako najvyšší pastier a uči teľ celej cirkvi (ex c a th ed ra). Väčší diel chystaných prác koncil nepreviedol, lebo r. 1870 talianske vojsko obsadilo Rím; preto pápež odročil snem na neurčito. — Z odporcov pápežskej ne om ylnosti v N em ecku a vo Švajčiarsku povstala »starokato lícka« cirkev. Sídlom starokatolíkov v Nem ecku je Bonn. Š v aj čiarsky starokatolícky biskup V ilatte vrátil sa dňa 1. jú n a 1925 v Paríži do katolíckej cirkvi. Z á n i k P á p e ž s k é h o š t á t u . Taliansko bolo roz delené na niekoľko sam ostatných štátov, ktoré sa usilovaly urovnať cirkevné pom ery sm luvam i s pápežom. Talianski vlastenci usilovali sa odstrániť z Talianska cudzie panstvo a slú čiť celú krajinu, aj s Pápežským štátom , v jediný národný štát. T ajný spolok »karbonárov« usiloval sa rozvrátiť cirkevný Pápežský štát. Za revolúcie r. 1848 bol Pápežský štát prem e nený na republiku, ale francúzske vojsko porazilo povstalcov a obnovilo poriadok v Pápežskom štáte. Ale revolučný duch a agitácia za sjednotené Taliansko neprestaly, naopak stávaly sa nebezpečnejším i, najm ä keď sa Sardínia postavila na čelo 187

tohto hnutia. Sardinský k ráľ V iktor Em anuel II. (1849— 1878) podrobil si talianske územ ia a násilne zabral aj dve tre tin y P á pežského štátu. K eď za vojny nem ecko-francúzskej r. 1870 boly francúzske posádky odvolané z Pápežského štátu, obsadil k ráľ V iktor E m anuel II. aj zbytok Pápežského štátu a dňa 20. septem bra vtiahol do Ríma, ktorý sa stal sídlom sjednoteného talianskeho kráľovstva. Pápež sláv nostne protestoval proti tom uto násiliu, ale bez výsledku. P á pežovi bol ponechaný len V atikán, L a terán a vila Castel G an dolfo a bol m u ponúknutý ročný p lat zo štátnej pokladnice. Pápež tú to ponuku n e p rijal a na znam enie p rotestu nevychá dzali pápeži z V atikánu (»vatikánski väzni«) od r. 1870 až do r. 1929, keď bola vyriešená tzv. »rímska otázka«. Pápež bol zbavený svetského panstva, ale tým viac vzrástla jeho duchov ná au to rita vyhlásením pápežskej neom ylnosti niekoľko týždňov pred zánikom Pápežského štátu. Láska katolíckeho ľudu »svä topeterským halierom« a iným i dobrovoľným i darm i zabezpe čila pápežom peňažné prostriedky, potrebné pri správe cirkvi, o ktoré prišli násilným zabraním Pápežského štátu. Následky vatikánskeho k o n c i l u . V atikán sky koncil veľm i prispel k upevneniu katolíckej cirkvi a vzbu dil katolíkov k čulejšej práci. Novým zdôraznením pápežského prim átu a vyhlásením pápežskej neom ylnosti za článok viery prispel k centralizácii cirkevnej správy. Pápeži oslobodení od politických a hospodárskych starostí, m ohli sa úspešnejšie ve novať vnútornocirkevnej a náboženskej činnosti. N epriatelia cirkvi zbadali dobré následky vatikánskeho koncilu pre cirkev, a preto začali v celej Europe zosilnený boj proti cirkvi. Skoro vo všetkých štátoch začaly vlády obm edzovať sam osprávu cirkvi, usilovaly sa zmocniť posledných zbytkov cirkevného m ajetku, odstraňovaly náboženstvo zo škôl a znemožňovaly činnosť reholí. Statoční biskupi a kňazi boli stíhaní pokutam i, väzením , ba aj sosadzovaním a vypovedaním . Aj pápežskí n u n cio via m useli opustiť m nohé štáty. V tlači i na schôdzkach ší rilo sa heslo, že cirkev m á byť odlúčená od štátu. Vyhlásenie pápežskej neom ylnosti využily niektoré vlády ako zádrapky zrušiť platné konkordáty. Vznik starokatolíctva bol tiež jeden

188

z následkov vyhlásenia pápežskej neom ylnosti. N ajostrejší bol boj proti cirkvi v Nem ecku, kde dostal meno »kultúrny boj«. K u l t ú r n y b o j v N e m e c k u . Po víťazstve Nemcov nad Francúzm i a R akúšanm i r. 1870 boly nem ecké štáty slúčené r. 1871 v jednotné nem ecké cisárstvo pod cisárom Viliam om I. (1870— 1888). Ríšsky kancelár Bism arck usiloval sa sjednotiť Nemecko aj vnútorne. V tom m u prekážala cirkevná autonóm ia katolíkov. P reto do novej ríšskej ústav y neboly zahrnuté dote rajšie slobody katolíkov a bol odhlasovaný »kazateľ nicový zá kon«, ktorý pod prísnym i trestam i zakazoval kňazom dotýkať sa v kázňach verejných záležitostí. Z ríše boli vyhnaní jezuiti a z P ru sk a všetky rehole, ktoré neošetrovaly nemocných. S ta rokatolíci dostali niektoré katolícke kostoly. Štúdium bohoslo via, cirkevný m ajetok a obsadzovanie cirkevných úradov pod riadila vláda prísnem u dozoru štátnych úradov. S t a t o č n ý o d p o r . Biskupský sbor nem ecký sa je d notne oprel proti tým to proticirkevným zákrokom. S biskupm i postupovali jednotne kňazi i veriaci. Ale B ism arck nechcel u stú piť. R. 1875 bola väčšina pruských biskupov uväznená alebo so sadená, n a stá fár (asi 1000) bolouprázdnené, lebo m nohí kňazi boli uväznení, sosadení alebo pokutovaní. P ri tom všetkom od por biskupov, kňazov a veriacich zostával neochvejný, na p ru s kom a ríšskom snem e h ájili práv a cirkvi vytrvale a úspešne k a tolícki poslanci (»centrum«), vedení geniálnym politikom W ind horstom . Nakoniec sa Bism arck presvedčil o m árnosti svojho boja proti cirkvi. Videl, že podkopávanie náboženstva nijako neprospieva k upevneniu základov štátu, ako to ukázaly najm ä dva ate n tá ty n a cisára. Bismarck, ktorý sa pred tý m vystatoval, že do »Canossy« nepôjde, predsa do »Canossy« ísť musel. Od r. 1880 začala vláda pom aly zm ierňovať zákony z k u ltú rn eh o boja, začal v y jednávať s pápežom Levom XIII., ktorý ochotne podal ru k u k sm iereniu. Diplom atické spojenie so Svätou stoli cou bolo obnovené. Tak aj z tohto tvrdého boja vyšla katolícka cirkev víťazne.

189

§ 14. Pápežstvo na vrchole svojej v n ú tornocirkevnej moci. Pápeži Lev XIII. a Pius X.45) L e v X I I I . (1878— 1903). Po pápežovi Piovi IX. nasledo val Lev XIII., ktorého pontifikát trv a l tiež plných 25 rokov. Už pred svojou voľbou osvedčil sa Lev XIII., občianskym m e nom Joachim V incent Pecci z K arpineta pri Anagni, ako pápež ský delegát v Taliansku, ako nuncius v Bruseli a ako arcibiskupkardinál v Perugii. Lev XIII. bol muž jem ného vzdelania, h u m anista (vysoko cenený ako latinský básnik), obozretný, m ierny a sm ierlivý, a predsa prav á panovnícka povaha, jeden z n a j skvelejších zjavov pápežských dejín. Za neho povznieslo sa pá pežstvo k najvyššiem u stupňu m orálnej autority. C i r k e v n o p o l i t i c k á č i n n o s ť L e v a X I I I . Lev XIII., podporovaný vynikajúcim i kardinálm i, najm ä Ram po lom, vedel usporiadať cirkevné pom ery v m nohých krajinách a, uznávajúc m oderné dem okratické form y, upravoval dobré vzťahy k vládam . Len v Taliansku a vo F rancúzsku pre odpor slobodom urárskych vlád nebolo jeho úsilie korunované zdarom. Levovu m údrosť a spravodlivosť uznávali aj nekatolíci. V spore medzi Španielskom a Nem eckom o K arolínske ostrovy na n á vrh Bism arckov bol pápež rozhodcom a jeho rozhodnutiu sa obidve stran y podrobily. P ri jeho zlatom (r. 1887) a diam anto vom (r. 1897) kňazskom jubileu zaslali mu skoro všetci panov níci a hlavy štátov blahoprianie a skvelé d ary ; len Taliansko zostalo stranou. Vnutornocirkevná činnosť Leva XIII. Za Leva XIII. bola cirkevná organizácia doplnená a rozm nožená. 45) Benoist, Ch.: S ouvenirs I. (1883—93) : Léon XIII., Crispi, Bism arck. P aris, 1932. — S p ah n : Leo X III. 1905. — P ötsch : D er P o n tifik at Leo X III. 1903. — Srb : L ev X III. 1901. — Judet, E.: Le V atican et la paix de Léon X III. à P ie XI. P aris, 1927. — Schilling, O.: Die S ta a ts- und Soziallehre des P apstes Leo X III. 1925. — E h rh ard , A. : D er K ath o li zismus u. das 20. J a h rh u n d e rt. 1902. — P e rn o th : L a politique de P ie X. Paris, 1910. — Schmidlin, J. : P a p st P ius X. M ünchen, 1904. — Hoch, A. : P ius X. Ein Bild kirchlicher R eform tätigkeit. 1907. — Braig, K.: Der M odernisteneid u. die F re ih eit d er W issenschaft. 1911.

190

Horlivo pokračoval v reform nej činnosti vatikánskeho kon cilu. Za neho bolo zriadené 248 nových biskupstiev a arcibiskup stiev, 48 vikariátov a p refektúr. Podporoval finančne i diplom a ticky rozvoj m isijnej činnosti m edzi pohanm i. Podporoval mi sijné spoločnosti a staral sa o zakladanie sem inárov v m isijných krajinách, aby z nich vychádzal dom orodý klérus, ktorý by účin nejšie mohol pôsobiť medzi svojim i rodákm i. P reto sa m u do stalo názvu. »pápež misií«. Svojim i veľkolepým i encyklikam i nam áhal sa neúnavne vyvolať kresťanský život v rodine, v spo ločnosti a štáte, pobádať katolíkov k aktívnej spolupráci v k u l túrn ej a sociálnej politike. D otýkal sa v nich všetkých pálči vých problém ov doby : o potrebe a nevyhnutnosti kresťanského štátneho zriadenia a zákonodárstva (Im m ortale Dei r. 1885), o pravej slobode (Libertas r. 1888), o občianskych povinnostiach (Sapientiae christianae r. 1898). V eľkú pozornosť venoval so ciálnej otázke. Vo svojej encyklike »R erum novarum « z r. 1891 o robotníckej otázke prehovoril s obdivohodnou jasnosťou o veľ kých zlách doby, o ich príčinách a prostriedkoch ich vyliečiť a odsúdil bludy sociálnych dem okratov, kom unistov a nihilistov; vyzýval kniežatá a vlády, aby venovaly pozornosť sociálnym otázkam. P ri 40-tom výročí tejto historickej encykliky vydal pápež Pius XI. ako doplnok encykliku »Quadragesimo anno« r. 1931, aby zdôraznil jej význam a doplnil ju sm ernicam i p ri m eraným i dobe. — Lev XIII. m al veľké pochopenie aj pre roz voj zdravej vedy. Učencom všetkých k rajín otvoril r. 1883 po klady vatikánskych archívov, aby z nich mohli čerpať látk u pre svoje historické práce. V encyklikách čisto náboženského obsahu pre obnovu a pre hĺbenie náboženského života odporúčal pobožnosť k D uchu Svä tém u, k najsv. Srdcu Ježišovm u, ktorém u zasvätil celé pokole nie ľudské, pobožnosť k najsv. Sviatosti oltárnej, ú ctu K ráľov nej sv. ruženca a sv. Jozefa, nasledovanie sv. Rodiny, M arián ske kongregácie, katolícke noviny a zakladanie kresťanských spolkov. Slováci a slovanské národy vďačia tom uto veľkém u pápežo vi za vydanie encykliky »Grande m u n u s — Vznešená povinnosť« z r. 1880, v ktorej vyzdvihol význam a zásluhy slovanských apoštolov sv. Cyrila a M etoda; ich sviatok ustanovil pre celú cir

191

kev. Venoval veľkú pozornosť aj m yšlienke unionizm u, sjedno teniu východnej cirkvi s Rímom, a vyzýval častejšie rozkolní kov a bludárov k n á v ra tu do cirkvi. Lev XIII., nazývaný »svetlom s neba«, bol duševne čulý a činný skoro až do posledného dňa svojho dlhého života. Zo m rel 93-ročný, m ilovaný a oplakávaný veriacim i celého sveta, obdivovaný a vážený aj od nekatolíkov, dňa 20. jú la 1903. P i u s X . ( 1 9 0 3 — 1 9 1 4 ) . Po Levovi XIII. bol zvole ný za pápeža benátsky p atriarch a kardinál Jozef Sarto, ktorý si dal m eno Pius X. Pochádzal z prostej vonkovskej rodiny zo severného Talianska. Heslom jeho pontifikátu bolo : »Obnoviť všetko v Kristovi.« Svoju úlohu videl v udržaní čistej a pravej viery a neporušeného učenia, v obnove cirkevnej správy a p ra vej zbožnosti v klére i v ľude. Svojou otcovskou dobrotou a lás kou získal si hneď od začiatku lásku všetkých veriacich. Vyvinul bohatú zákonodarnú činnosť, ktorá zasiahla do všetkých od vetví cirkevného života. Pia X. možno preto právom nazvať n a j väčším reform ným pápežom cd tridentského koncilu. S taral sa o povznesenie duchovnej správy a bohovedného štúdia kňazov, najm ä v Taliansku. V ydal dôležité dekréty o den nom sv. prijím aní, o sv. prijím aní dietok a o reform e cirkevné ho spevu. Na povznesenie úcty najsv. Sviatosti oltárnej a na po silnenie náboženského života zaviedol eucharistické svetové kongresy, na ktoré boli vysielaní pápežskí legáti. R. 1911 ob m edzil počet zasvätených sviatkov. — Nakoľko m nohí katolíc ki učenci v snahe »priviesť katolícku cirkev do súladu s potre bami m odernej doby« zastávali slovom aj písm om myšlienky, že tre b a »urobiť väčšie ú stu p k y duchu času aj v učení viery a mravov«, vystúpil Pius X. rázne proti tom uto hnutiu, nazva ném u »modernizmom«, odsúdil r. 1907 bludy m odernizm u a je ho šírenie v cirkvi zastavil. Za Pia X. bola r. 1905 prevedená prík ra rozluka cirkvi od štátu vo Francúzsku a ešte bezohľadnejšie r. 1910 v P o rtu galsku. V Taliansku zostávala »rímska otázka« ešte stále otvo renou ranou. Za to v A nglicku pokročil rozkvet katolicizmu v takej m iere, že v Londýne bolo m ožno r. 1908 usporiadať svetový eucharistický kongres za predsedníctva pápežského le 192

gáta. V Rusku donútila revolúcia r. 1905 vládu, že udelila n á boženskú slobodu všetkým kresťanským vyznaniam , po čom uniati n a U krajine, nedávno násilne preveden í na pravoslávie, vracali sa hrom adne do katolíckej cirkvi. Pius X. dožil sa ešte v ypuknutia svetovej vojny (1914— 18), ktorú už prv videl sa blížiť. Zom rel hlboko zarm útený nad strašným vraždením dňa 20. augusta 1914. Jeho dobrota, pro stota a čistá zbožnosť získaly m u všeobecnú úctu a lásku. R. 1923 bol začatý proces o jeho blahorečenie.

§ 15. Katolícka cirkev vo svetovej vojne a po nej. 46) S v e t o v á v o j n a a j e j n á s l e d k y . P redvídaná svetová vojna vypukla dňa 26. júla 1914, keď Rakúsko vypove dalo Srbsku vojnu. Čoskoro bola do vojny s trh n u tá celá Európa a za k rátk y čas skoro celý svet. Svetovú vojnu možno v istom smysle považovať za svetový a cirkevnohistorický obrat. Bola zrelým plodom vývoja XIX. storočia, charakterizovaného s n á boženského stanoviska odcudzením sa národov a štátov Bohu, odklonom od kresťanského ideálu a obrátením sa k nekresťanské mu egoizmu v hospodárskom živote. Svetová vojna zhubne pô sobila na politické, sociálne, hospodárske, k u ltú rn e a nábožensko cirkevné pom ery skoro celého sveta. N ásledky tohto svetového požiaru, rozdúchaného a podporovaného beznáboženským du chom, boly hrozné: nem ilosrdný boj proti existencii n ep riateľ 46) H e rre , P.: W eltgeschichte d er neuesten Z eit (1890—1925. 1926. —

Frauenholz : F ü h re r d u rch die W e ltk rieg s-L iteratu r. 1932. — P feilchif ter, G.: Religion u. Religionen im W eltkrieg. 1911. — S chrörs, H.: D er Krieg u. d er K atholizism us. 1911. — K rebs, E.: Die K irche u. das neue Europa. 1924. — S tuker, A.: Die K undgebungen Benediks XV. zum W eltfrieden. 1917. — Quirico, J.: Das W irken P. B enedikts XV. im W elt krieg. (Do nem činy preložil Simeon). 1919. — Goyau, G.: P a p a u té et chrétienté sous B enoît XV. P aris, 1922. — Lam a, Fr.: P a p st u. K u rie in ihrer P olitik nach dem K rieg. 1926. — W erm inghoff, A.: W eltkrieg, P apstum u. röm ische Frage. 1918. — Fontenelle, R: Sa sainteté P ie XI. Paris, 1937. (Do češtiny preložil J. P apica: Jeho S vatost P iu s XI. P ra h a , 1937). — M ollat, G.: La question rom aine de P ie VI. à P ie XI. P aris, 1933. — Michels, R.: Italien von heute. Zürich, 1930. — W alter, O.—Bucko, V.: Pius XII. — pápež pokoja. B ratislava, 1940.

193

ských národov, stra ta asi 10 m iliónov ľudských životov a 20 m iliónov ranených, obrovské zničenie technickej kultúry, hlad, nákazlivé choroby, všeobecná nenávisť, m ravný úpadok, pôžit kárstvo, rozklad rodiny a otrasenie základm i celého spoločen ského života. Cirkevná organizácia bola skoro všade rozrušená a nastal náboženskom ravný úpadok. Vojna priniesla niekoľkým národom oslobodenie a sam ostatnosť, ale to nemôže vyrovnať duchovné a hm otné obete, ktoré si vojna vyžiadala. Roky p o vojnové boly pre cirkev i národy ťažšie než sam a vojna. B e n e d i k t X V . ( 1 9 1 4 — 2 2 ) . V konkláve, ktoré sa konalo po sm rti Pia X. za dunenia diel začiatkom septem bra 1914, vyšiel ako pápež bolognský arcibiskup kardinál Giacomo delia C hiesa, z janovskej šľachty, narodený 1854. Dal si meno B enedikt XV. H lavná úloha jeho pontifikátu bola m u naznače ná svetovou vojnou. Ako knieža pokoja a zástupca K ristov na zemi hneď od začiatku svojho pontifikátu vynaložil všetko úsi lie, aby pohnul hlavy národov, vedúce vojnu, k zastaveniu k rv i prelievania a k vyriešeniu sporných otázok cestou pokojného dohodnutia. N ajm ä pred Vianocam i r. 1914 a v auguste r. 1917 dojím avo vyzýval národy zastaviť nepriateľstvo, ale jeho ot covský hlas zanikal bez výsledku v rinčaní zbraní a pre vzájom n ú nenávisť zaslepených národov a ich vodcov. Keď sa m u aj nepodarilo zastaviť hrozné bratovražedné krviprelievanie, usi loval sa aspoň m ierniť následky vojny organizovaním vým eny ranených zajatcov, podávaním zpráv o zajatcoch ich príbuzným a hm otnou podporou obyvateľstva postihnutého vojnou. Dušou celého tohto »Pomocného diela« Svätej stolice bol terajší pápež Pius XII. I popri opakovanom tlaku zachoval sv. Otec cez celú vojnu prísnu nestrannosť. Aj po svetovej vojne ujal sa každej príležitosti, aby boly zm iernené biedy a škody, ktoré vojna spô sobila a aby nastalo opravdivé sm ierenie národov. Bol vylúčený z m ierového rokovania a jeho otcovské rady neboly povšim nu té. Tak m ier, nadiktovaný nenávisťou a pom stychtivosťou, stal sa ohniskom vzplanutia nového svetového požiaru, ešte horšej svetovej vojny, k to rú prežívajú národy dnes. I pri hrm ení kanónov venoval sa pápež B enedikt XV. re form ným prácam v cirkvi. Jeho vynikajúcim dielom je vydanie nového cirkevného zákonníka (Codex iuris canonici) r. 1917. Pre

194

podporu teologického štúdia zriadil zvláštnu kongregáciu pre sem ináre a univerzity a kongregáciu pre záležitosti východnej cirkvi. S taral sa o misie, ktoré boly vojnou veľm i poškodené. Na vážnosť pápežovu a vzrast m orálnej moci pápežstva ukazuje to, že Anglicko a Holandsko, k toré od XVI. st. neudržo valy diplom atické sty k y so Svätou stolicou, hneď po skončení vojny zriadily vyslanectvá pri pápežskej kúrii. T ak isto aj iné štáty snažily sa nadviazať diplom atické styky s V atikánom a aj Francúzsko, ktoré r. 1905 previedlo p rík ru rozluku štá tu a cir kvi, obnovilo r. 1921 diplom atické styky s hlavou katolíckej cirkvi. Pom ník, ktorý postavili ešte za života pápežovho r. 1920 v Carihrade, svedčí o láske a vďačnosti aj nekatolíkov voči Be nediktovi XV. Na pom ník dali nápis: »Dobrodincovi národov bez rozdielu národnosti a náboženstiev, vo veľkom obdive nad láskyplnou starostlivosťou sv. Otca o ľudí v čase v e ľk e j vojny, postavil tento pom ník nekatolícky Orient ešte žijúcem u pápe žovi B enediktovi X V . na zn a k vďačného uznania. « Pápež, ktorý stelesňoval lásku k národom , ľuďom a poko ju, zom rel po krátkej chorobe dňa 22. ja n u á ra 1922. Jeho posled né slová boly: »Radi dávame svoj život za vybudovanie sveto vého pokoja. « Videl totiž, že puto lásky medzi národm i stále oslabujú silné národné protivy (prepiaty nacionalizm us), ktoré neveštily pokojnú budúcnosť. P i u s X I . ( 1 9 2 2 — 3 9 ). N ástupcom B enedikta XV. stal sa m ilánsky arcibiskup kardinál Achilles R atti, ktorý už pred tým osvedčil svoje vynikajúce schopnosti. Šťastné spojenie m ú drosti, cieľavedomosť, silná dôvera v Boha a optim izm us urobily ho schopným vykonať m noho na všetkých poliach cirkevného života. Vo svojej prvej encyklike (Ubi arcano z 23. decem bra 1922) oznámil, že chce pokračovať v sm erniciach svojich veľ kých predchodcov Pia X. a B enedikta XV. a program svojho pontifikátu vy jad ril slovami: »Pokoj K ristov v kráľovstve K ris tovom«. V tom to smysle vyhlásil roky 1925, 1929 a 1933 za svä té roky (jubilejné), čo priviedlo tisíce pútnikov zo všetkých n á rodov a k rajín do Rím a a malo ich priviesť k bratském u sblíženiu

195

ako dietky spoločného Otca n a nebi a jeho zástupcu na zemi. Zaviedol sviatok K rista K ráľa, spojený so zasvätením celého ľudstva Božskému Srdcu. Aby sa kráľovstvo Kristovo n a zemi čím viac upevnilo, vyzval r. 1928 katolíckych laikov ku Katolíckej akcii, v ktorej všetci veriaci pod vedením bisku pov m ajú spolupracovať n a prehĺbení kresťanského života. Za jeho pontifikátu boli m nohí hrdinovia kresťanského života vy hlásení za svätých a blahoslavených. Vo svojich encyklikách vyzýval k ochrane kresťanskej výchovy a kresťanského m an želstva, varoval pred m oderným i bludm i (komunizmus a novo dobé pohanstvo) a k. 40. výročiu encykliky Leva XIII. »R erum no v a ru m « vydal novú encykliku »Quadragesimo anno« (1931) o náprave a zdokonalení spoločenského poriadku podľa sm er níc evanjelia. Založil m noho nových biskupstiev a arcibiskup stiev, apoštolských n u n ciatú r a prefektúr. V eľkú starostlivosť venoval pohanským m isiám a unionistickém u hnutiu. Zaviedol m isijnú nedeľu, n a ktorú veriaci každý rok m ajú byť upozor není na svoju povinnosť podporovať misie a m isionárske povo lania. R. 1926 vysvätil 6 dom orodých kňazov čínskych a r. 1927 jedného japonského slávnostným spôsobom v Ríme za biskupov. Za to sa m u dostalo aj názvu »pápež misií«. Veľké úspechy m al Pius XI. aj na poli cirkevnopolitickom . V tejto práci bol podporovaný vynikajúcim i svojim i sek retár mi, kardinálm i G asparrim a Pacellim , svojím znam enitým n á stupcom. Tak sa m u podarilo v m nohých k rajin ách usporiadať cirkevné pom ery a uzavrieť početné konkordáty (Lotyšsko, Ba vorsko, Poľsko, Litva, Rum unsko, Prusko, Taliansko, Česko-Slo vensko, Bádensko, Rakúsko, Nemecko, Juhoslávia). Za neho bola vyriešená aj pálčivá »rímska otázka« lateránskym i sm lu vam i zo dňa 11. februára 1929, ktorým i bol urovnaný dlhoročný spor (od r. 1870) medzi V atikánom a Talianskym kráľovstvom (Kvirinálom). Tým prestalo »vatikánske väzenie« pápežov. Bol znova vytvorený cirkevný Pápežský štát, keď aj o nepatrnej rozlohe 44 k m 2, čím bola obnovená suverenita pápežská. Územ nú nepatrnosť nahradzuje vysoká m ravná autorita pápežská ; n ijak ý vladár nem á toľko vyslancov ako pápež a p ri nijakej vláde niet toľko diplom atických zástupcov ako práve pri V a tikáne.

196

Bolesťou naplňovalo pápeža Pia XI. kru té prenasledovanie katolíckej cirkvi v Španielsku, M exiku a najm ä v boľševickom Rusku, kde po krvavom p rev rate r. 1917 došlo k najzúrivejšie m u prenasledovaniu nielen katolíkov, ale náboženstva vôbec. Dňa 10. feb ru ára 1939 niesla sa vlnam i éteru sm utná zprá v a, že pápež Pius XI., bojovník za pokoj K ristov v kráľovstve Kristovom , dokončil svoju pozem skú púť. Ako p ri sm rti Pia X., ta k aj pri sm rti Pia XI. sťahovaly sa nad ľudstvom čierne m ra ky nového svetového konfliktu, novej vojny, ešte strašnejšej, než bola predošlá. Keď sa dnes už nebohý parížsky arcibiskup kard inál V erdier dozvedel o sm rti Pia XI., údajne p o v e d a l: »Cirkev ide v ústrety ta k búrlivej dobe, že nástupca Pia X I. bude m usieť b y ť alebo hrdinom alebo svätcom ! « Piovým n á stupcom sa stal jeho najbližší spolupracovník, kardinál štátn y sek retár Eugenio Pacelli, ktorý z úcty k svojm u vznešeném u predchodcovi p rija l m eno Pius XII. P i u s X I I . (1 9 3 9 — ). Eugenio Pacelli, rodom i du chom Rim an (narodil sa dňa 2. m arca 1876), prešiel rýchlo vše tkým i stupňam i cirkevnej dráhy, až v deň svojich 62. narodenín bol zvolený dňa 2. m arca 1939 za radostného jasania rím skeho ľudu a veriacich celého katolíckeho sveta za nástupcu svojho vznešeného učiteľa, pápeža Pia XI., aby pokračoval v jeho diele n a uskutočnení trvalého a spravodlivého m ieru medzi náro d a mi. Za heslo svojho pontifikátu zvolil si vetu : »Pokoj je dielom spravodlivosti. « Z vlastnej skúsenosti za prvej svetovej vojny poznal v celom dosahu hrôzu tohto zla. Preto urobil všetko hneď po svojom zvolení, aby zachránil ľudstvo od tohto nešťastia. Jeh o varovný hlas nebol vypočutý a požiar novej vojny ničí znova duchovné a hm otné hodnoty ľudstva. Stále pozdvihuje svoj otcovský varovný hlas, aby bolo zastavené prelievanie ľud skej krvi a pustošenie ľudskej kultúry. U kazuje cestu a pod m ienky nastolenia spravodlivého pokoja. Vo svojom rozhlaso vom posolstve dňa 24. augusta 1939 p o v e d a l: »Na v e ľk ú ľudskú rodinu znova prišla ťažká hodina, hodina hroziacich rozhodova ní, ktoré nem ôže nechať bezstarostným naše srdce a našu d u chovnú autoritu, ktorú sm e dostali od Boha, aby sme viedli ná rody po ceste spravodlivosti a pokoja … Pravda nech nájde

197

svoje uplatnenie cestou rozum u nie cestou z b r a n í… « K eď sa m u nepodarilo zachrániť ľudstvo p red novou vojnou, usiluje sa m ierniť jej biedu, ako to robil už za prvej svetovej vojny. V erí me, že tento »pápež pokoja« a »anjelský pastier« vyvedie šťa st ne lodičku cirkvi z rozbúreného m ora súčasnosti do pokojnej budúcnosti a zväčší duchovnú a m rav n ú auto ritu cirkvi. Časopis »L’Intransigeant« (Paríž) po zvolení Eugenia P a celliho za pápeža, napísal : »Položiť základný kam eň pokoja, to je nadľudská úloha, ktorú si sám uložil a len sám ju môže uskutočniť. Tento, ktorý nastupuje na trón Petrov, je viac ako d ip lo m a t: je askéta, ktorý by sa bol radšej zriekol tejto p o c t y ; m y stik , najusilovnejší sluha kresťanského ideálu, rode n ý obhájca duchovnosti proti materializmu.«

§ 16. Katolícke misie a unionistické h n u tie .47) Nový rozvoj misií. Z rušením jezuitskej rehole a utláčaním cirkvi po francúzskej revolúcii v Europe poklesla značne m isijná činnosť. M nohé m isijné stanice boly opustené a úplne zanikly. Až v 2. polovici XIX. st. sa m isijná činnosť znova zvýšila : v Europe sa prebúdzal horlivou činnosťou bisku pov a kňazov, najm ä po vatikánskom koncile, čulejší nábožen ský život, oživly niektoré staršie rehole a zakladaly sa nové, skoro u všetkých národov sa zakladaly spolky pre vydržovanie a podporu m isií ; zriaďovaly sa sem ináre pre výchovu misio nárov. Z áujem o misie prebúdzaly aj m isijné časopisy. M isijnej práci ven u jú sa popri starých reholiach (jezuiti, kapucíni, laza 47) Viď pozn. 37. — Missiones catholicae cu ra S. Congregationis de. P ropaganda Fide descriptae. Romae, 1922. — N eu h äu sler, J.: A tlas d er k ath . W eltmission. 1932. — S tre it : Die W eltm ission d er kath. Kirche. 1928. — Freitag, A.: K ath. M issionskunde im G rundriss. 1926. — S tre it : F ü h re r durch die deutsche kat. M issionslitteratur. F reib., 1911. — H u o n der, A.: D er E uropäism us im M issionsbetrieb. 1921. — A ufhauser, J. B.: U m w eltbeeinflussung der christl. Mission. 1932. — K asbauer, S.: Die T eilnahm e d er F ra u e n w e lt am M issionsw erk. 1928. — Vä th, A.: Die F ra u emord en in der M ission v. 16. Jh. bis zu r G egenw art. 1920. — H ase : Gesch. der protest. K irche im 19. Jh rh . Leipzig, 1892. — B eth, K.: Die K risis des P rotestantism us. 1932. — P ribilla, M.: U m die W iedereinigung im G lauben. 1925. — P iette, M.: L ’union des Églises. B ruxelles, 1928. — Drozd, St.: K počiatkom Diela D etinstva Ježišovho na Slovensku. 1943.

198

risti, benediktíni, trapisti, františkáni) aj nové kongregácie p ria mo pre m isijné účely založené: Spoločnosť čiernych otcov či že Otcov D ucha Svätého (r. 1848), K ongregácia nepoškvrneného srdca P anny M árie v Belgii (r. 1863), Spoločnosť bielych otcov (r. 1868), Spoločnosť Božského Slova, založená v Holandsku r. 1875 Arnoldom Janssenom , Spoločnosť saleziánov, založená veľkým apoštolom opustenej m ládeže sv. Ján o m Boscom, († 1888) v Turíne (r. 1859). M isijnú činnosť veľm i podporovaly početné ženské kongregácie, ktoré vznikly vo Francúzsku, Taliansku, Nem ecku a Rakúsku. Horlivej činnosti m isionárov podarilo sa obnoviť zaniklé m isijné stanice a zakladať stanice nové. Misio nári usilovali sa získať všade čo najskôr pom ocníkov z domo rodcov. M isijné dielo pokročilo natoľko, že dnes pôsobí v m isij nom území na tisíce dom orodých sestier rehoľných a domoro dých kňazov. Pápež Pius XI. vysvätil 6 kňazov Číňanov a jed ného Japonca za biskupov. R. 1939 vysvätil pápež P ius XII. opäť jedného Číňana, jedného Inda a dvoch afrických černo chov za biskupov. Najväčší podiel n a m isijnej činnosti m alo do siaľ Francúzsko, odkiaľ prichádzalo dve tre tin y m isijného p e r sonálu a hm otných prostriedkov. Milióny obrátených pohanov vďačia obetavým m isionárom a ich pom ocníkom za svetlo K ris tovej viery. M isijná činnosť protestantských m isionárov v po slednom čase rušivo zasahuje do práce katolíckych misionárov. Tak isto svetová vojna veľm i poškodila m isijnú činnosť, ktorú sa povojnovým pápežom podarilo znova upevniť a rozšíriť. Á z i a . V Prednej Indii sa misie rozm ohly za anglického panstva natoľko, že r. 1911 bolo možno v K alkute konať veľký katolícky sjazd. Pôsobí tam 11 arcibiskupov a 38 biskupov. — V Zadnej Indii bola cirkev z nenávisti proti Francúzom v roku 1820— 85 kruto prenasledovaná. Kňazi boli vyhnaní a kostoly zváľané. Len v r. 1884 bolo tam povraždené 16.000 kresťanov a na 20.000 predané do otroctva. Až vojenské zakročenie F ra n cúzska a Anglicka zaistilo kresťanom náboženskú slobodu a po koj. Čína. Do Číny prenikli m isionári znova začiatkom XIX. st. a utešene tam rozšírili kresťanstvo. I popri opakovaných výbuchoch proti kresťanom , vyvolaným nenávisťou voči E uro

199

pánom (r. 1900 boxerské povstanie) kresťanstvo sa predsa šíri a okrem m isionárov z Europy pôsobí ta m už na tisíce domoro dých rehoľníc a n a stá dom orodých kňazov. J a p o n s k o . Do Japonska si v ynútily prístup europské štá ty r. 1858. M isionári našli tam ešte sbory kresťanov, založené v XVII. st., ktoré si bez kňazov a bez kostolov zachovaly vieru po 200 rokov ; zo sviatostí si, pravda, udeľovali tam ojší k resťa nia len krst. Odpor k cudzincom a hm otársky spôsob života, kto rý Japonci rýchle p reb erajú od Europanov, je prekážkou m isij nej činnosti. P ri tom všetkom bola už zriadená m etropola v To kiu a v k rajin e pôsobí niekoľko biskupov. R. 1926 bol vysvätený p rv ý Japonec za biskupa. Dnes je tam vyše 100.000 katolíkov. A f r i k a . V A frike sa ujím alo kresťanstvo veľm i pom a ly ; m isijnú prácu znemožňovalo nezdravé podnebie, m alé schop nosti domorodcov a n a severe nenávisť m oham edánov. Až keď si v XIX. st. europské štá ty podrobily A friku úplne, prenikli katolícki m isionári ku všetkým km eňom afrických domorodcov a nastal tam veľký rozm ach katolíckych misií. Z m isionárov severnej A friky vynikol kartáginský kardinál Lavigerie, zakla d ateľ Spoločnosti bielych otcov, znám y svojím úsilím, aby bol potlačený obchod s otrokm i († 1892). A m e r i k a . R. 1783 odtrhly sa dnešné Spojené štáty se veroam . (USA) od Anglicka. Nová ústava zaviedla úp ln ú nábožen sk ú slobodu a cirkevné záležitosti p re veľkú rozm anitosť nábo ženských vyznaní obyvateľstva boly vylúčené zo štátnej sprá vy. Spojené štá ty zaručujú každém u náboženstvu p rávnu ochra nu a cirkvám sa ponecháva možnosť rozvoja ; cirkevný m ajetok je oslobodený od daní ; duchovní nie sú povinní vojenskou služ bou ; štátne školy sú neutrálne, ale každé vyznanie si smie vy držovať vlastné školy, svojich duchovných a svoje ústavy a spolky. Za takýchto pom erov môže katolícka cirkev blahodárne pôsobiť a vyvíjať sa. V B altim ore bolo založené r. 1789 prvé bis kupstvo. Teraz m ajú katolíci v Spojených štátoch 116 biskup stiev. V Q uebeku a v M ontreale sú katolícke univerzity. M e x i k o : M exiko je prevažne katolícke s 29 biskupstva mi. Za neustálych politických p revratov v XIX. st. prežila cir

200

kev m noho utrpenia. R. 1874 bola prevedená drsná odluka cirkvi od štátu, v školách sa prestalo učiť náboženstvo a rehole boly rozpustené. Cirkevný m ajetok bol zhabaný z väčšej časti už prv. Mnoho u trpení prežíva tam cirkev od r. 1926 znova, lebo revolučné živly usilujú sa úplne potlačiť cirkev. — V ostatných stredoam erických štátoch bola tiež cirkev prenasledovaná. Od polovice XIX. st. je tam väčšia náboženská sloboda. J u ž n á A m e r i k a . V Južnej A m erike trpela cirkev v časoch občianskych vojen; prišla o m ajetok, rehole boly vy háňané, kláštory a sem ináre rušené. V XIX. st. prestaly občian ske vojny a cirkevné záležitosti boly upravené konkordátm i. Teraz môže cirkev slobodnejšie pôsobiť. Je tam značný nedo stato k kňazov, najm ä pre duchovnú správu prisťahovalcov. A u s t r á l i a . Od r. 1829, kedy sa dostalo náboženskej slobody katolíkom v Anglicku, m ohla sa rozvíjať m isijná čin nosť aj v A ustrálii, patriacej k Britskej ríši. P rvé biskupstvo bolo zriadené r. 1842 v Sydney. Dnes je tam 6 arcibiskupstiev a 14 biskupstiev. — V Polynézii je už tiež m noho apoštolských vikariátov. N ajvýznam nejším m isionárom n a ostrovoch v Ti chom oceáne bol P. D am ián Deveuster, apoštol m alomocných, kto rý zomrel nákazou m alom ocenstva r. 1889. Podľa jeho prí kladu ujalo sa m isijnej činnosti medzi m alom ocným i niekoľko rehoľných kňazov a rehoľníc. U n i o n i s t i c k é h n u t i e . Ako prv, aj teraz venovala cirkev veľké úsilie tomu, aby priviedla rozkolníkov ku katolíc kej viere. Mnoho katolíckych učencov i m isionárov pracuje n a sblížení pravoslávnych s katolíkm i. Strediskom týchto snáh je O rientálny ústav v Ríme, zriadený pápežom Piom XI. Tento cieľ sledoval pápež Pius XI. aj r. 1925, kedy pozval na 1600. výročie koncilu nicejského (325) aj orientálnych biskupov. Cir kev dosiahla aj na tom to poli znam enitých úspechov, ale neraz bola dosiahnutá únia zničená násilným spôsobom od panov níkov a vlád. V poslednom čase tvrdým spôsobom bola odstrá nená únia v Rusku, ku ktorém u po rozdelení Poľska v XVIII. st. pripadla veľká čiastka sjednotených Rusínov a Ukrajincov. Spolu bolo v Rusku na 12 m iliónov katolíkov, z ktorých násil ným i zákrokm i ruských cárov zostaly iba trosky. Za cára Mi

201

kuláša I. (1826— 1856) bola únia zakázaná a katolíci ú rad n e vy hlásení za pravoslávnych. Po revolučnom p rev ra te v Rusku r. 1917 začalo sa krvavé prenasledovanie náboženstva vôbec. A rm énski kresťania sú od r. 1439 zčasti spojení s Rímom (19 diecéz); od r. 1442 tiež časť jakobitov v Sýrii (30 diecéz), v Egypte a v A besínsku (5 diecéz); v XVII. st. sa pripojila malá časť Srbov, ktorí sa prisťahovali z Bosny do C horvátska; od XVII. st. je s Rím om sjednotená časť R um unov v Sedm ohrad sku a v Banáte. Po rozdelení Poľska v XVIII. st. pripadli k R a kúsku Rusíni v Haliči, to jest u niatská diecéza ľvovská, prze m yšľovská a stanislavovská; r. 1807 bola pre nich zriadená m etropola vo Ľvove. — Rusíni, usadlí pod K arpatm i, m ajú uniatského biskupa v Užhorode a v Prešove. — V šetkých un ia tov sa počíta vyše 8 miliónov. P r o t e s t a n t s k é v y z n a n i a . Zásada subjektivizm u a zdôraznenie národného a územ ného princípu, ktoré zaviedli reform átori XVI. storočia, m aly za následok stále väčšie drobe nie protestantských vyznaní. N ajm ä Spojené štáty am erické sú veľm i pestré s tejto stránky. Sam i predstavení protestantských vyznaní, n ajm ä od polovice XIX. st., cítili potrebu sjednotenia protestantských vyznaní. V šetky doterajšie pokusy však stroskotaly na veľkých názorových rozdieloch v n ajzákladnej ších otázkach. Pápeži katolíckej cirkvi častejšie podávali pro testantom priateľskú ruku, ale všetky tieto pokusy vyznely vždy naprázdno. Ešte bude tre b a m noho práce a modlitieb, kým sa splnia slová K ristove o jednom pastierovi a jednom ovčínci. Náboženská štatistika ľudstva z roku 1937 : k r e s ť a n o v j e 785 m i l i ó n o v , z toho je : katolíkov 400 miliónov, evanjelikov 207 miliónov, pravoslávnych 163 miliónov, m onofyzitov 11 miliónov, iných 4 m ilióny; m o h a m e d á n o v je 306 m i l i ó n o v , ž i d o v j e 15 m i l i ó n o v .

202

P o h a n o v je 896 m i l i ó n o v , z toho je : budhistov 221 miliónov, konfuciánov 300 miliónov, taoistov 30 miliónov, šintoistov 18 miliónov, hinduistov 227 miliónov, prim itivistov 100 miliónov. Ľudí bez vyznania je n a 55 miliónov.

§ 17. C irkevná veda a um enie v kresťanskom novo v ek u .48) C i r k e v n á v e d a . Teologická veda dosiahla v období reform ácie a katolíckej reštaurácie veľkého rozkvetu. Prispelo k tom u najm ä vynájdenie kníhtlače v polovici XV. st. Jánom G uttenbergom († 1468), ďalej hum anizm us a nepriam o aj re form ácia, nakoľko cirkev bola n ú ten á h á jiť katolícke učenie proti bludom reform átorov XVI. storočia. V eľký rozkvet teolo gickej vedy začína sa najm ä po tridentskom koncile, ktorý dal vedúce zásady pre rozvoj teologie. H lavným i pestovateľm i vedy boly rehole, najm ä jezuitská a dom inikánska, ďalej ora toriáni a m auríni (reform ovaní benediktíni). Popri rehoľníkoch účastnil sa na vedeckej činnosti aj svetský klérus. Ráz lite ra 48) Viď pozn. 28. — H u rter, H.: N om enclator lite ra riu s theologiae cath. 1906—7. — W erner, K.: F ran z S uarez u. die S cholastik der letzten Jh rh . 1861. — Eschw eiler, K.: Die zwei Wege d er n eu e ren Theologie. 1926. — Schw ane, J.: Dogmengesch. d. neu eren Zeit. 1890. — T urm el, J.: H istoire de la théologie positive du concile de T re n te a u concile du V a tican. P aris, 1906. — Döllinger, J. a F. H. R eusch : Gesch. d er M o ralstre i tigkeiten in d er k ath. K irche seit d. 16. J h rh . 1889. — Scheuber, J.: K ir che u. R eform ation. 1917. — P fandl, L.: S panische K u ltu r u. S itte im 16. Jh rh . 1924. — G raus, J.: Die k ath. K irche u. die Renaissance. 1888. — W eisbach, W.: D er B arock als K u n st d er G egenreform ation. 1921. — W eingartner, J.: D er G eist des Barock. 1925. — Schm arsow , A.: B arock u. Rokoko. 1897. — Escher, K.: B arock u. K lassizism us. 1010. — W ein gartner, J.: Das kirchl. K unstgew erbe d er Neuzeit. 1927. — A. M esser a M. P rib illa : K atholizism us u. m odernes D enken. 1924. — P rzy w ara, E.: Ringen der G egenw art. 1929. — A dam, K.: G laube u. G laubensw issen schaft im K atholizism us. 1923. — E h rh ard , Alb.: D er K atholizism us u. das 20. Jh rh . 1902. — Gisler, A.: D er M odernism us. 1913. — Sm olík , V .: O učení m o d e rn istů v . P rah a, 1911.

203

tú ry tohto obdobia bol polemický, čo bolo dané zápasom medzi katolíckou cirkvou a novotárm i. Horlivo sa pestovaly biblické vedy. V tom to odbore v y nikli jezuiti J á n M aldonát, profesor v Paríži († 1583) a Corn e lius a Lapide, profesor v Lovani a v Ríme († 1583). — Bohoveda vieroučná priniesla knihy jed n ak sústavne dogm atické, jednak spisy obranné. Dodnes n estratily cenu knihy jezuitov F ra n tiška Saureza († 1617) a kardinála sv. R óberta B ellarm ína († 1621). Veľm i hojná bola lite ra tú ra asketická (návod k du chovném u životu) a kazateľská. — Zápas medzi katolíkm i a protestantm i prispel k rozvoju dejepisnej vedy, lebo obidve stran y usilovaly sa dokazovať svoju pravdu historickým i do kum entm i. H um anizm us, zdôrazňujúci štúdium pram eňov, bol ďalšou vzpruhou rozvoja dejepisného bádania. Veľké dielo z cirkevného dejepisu katolíckeho (»Annales ecclesiastici«) n apí sal kardinál Cézar Baronius, člen kongregácie oratoriánov († 1607). Svoje dielo vydal ako obranu katolíckej cirkvi proti stranníckem u dielu, plném u ohovárania a vášnivej polemiky, ktoré spolu s iným i vydal odpadlý kňaz M atej Flacius, pro testantský kazateľ, pod názvom »Magdeburské centúrie« v 13 sväzkoch, z ktorých každý je venovaný jedném u storočiu. Ho landský jezuita J á n Bolland († 1665) začal vydávať »Acta sanctorum « (Životy svätých); jeho pokračovatelia (bollandisti) vydali do konca XIX. st. 69 sväzkov tohto veľkého a dôklad ného diela. P re štúdium pomocných, lepšie základných vied historických položili základy francúzski m auríni na čele so svo jím vynikajúcim členom Jánom M abillonom (1632— 1707). P r í r o d n é v e d y . V tom to období sa začal aj rozkvet prírodných vied. Na tom to poli vynikli : M ikuláš Kopernik, k a nonik vo F rau en b u rg u vo Východnom P ru sk u († 1543), hlása júci heliocentrickú teóriu, podľa ktorej sa zem otáča okolo slnka; J á n K epler (1571— 1630), nem ecký astronom ; František Bacon (1561— 1626), anglický kancelár a slávny filozof; Galileo Galilei (1564— 1642), slávny taliansky m atem atik, fyzik a astro nom, narodený v Pize. Galilei zastával heliocentrický názor Ko perníkov, nakoľko však nevedel ešte vyv rátiť nám ietky iných astronomov, zakázala kongregácia indexu jeho učenie, lebo sa podľa všeobecnej m ienky doby jeho učenie zdalo odporovať

204

Písm u svätém u. Galilei sľúbil, že nebude ďalej svoje názory hlásať. Po 16 rokoch však svoj sľub porušil. Preto ho kongre gácia odsúdila na n ú ten ý pobyt v arcibiskupskom paláci v Sie ne. Potom býval vo svojej vile pri Florencii. Tam zomrel spo kojne ako katolík r. 1642. Rozsudky nad jeho učením nie sú vieroučné výroky pápeža, ale len u snesenia rím skej kongre gácie, ktorej neprislúcha výsada neom ylnosti. Preto prípad Galileiho nemožno užívať ako dôkaz proti pápežskej neom yl nosti. Prekážky a nový rozvoj cirkevnej vedy. Obdobie štátneho cirkevníctva a osvietenstva (1648— 1815) pri všeobecnom ochudobnení cirkevného života neprinieslo ani na poli cirkevnej vedy nič m im oriadneho. Aj na začiatku XIX. st. stavaly sa rozvoju cirkevnej vedy značné prekážky. Revolú ciou vo F rancúzsku a N em ecku stra tila cirkev svoje školy a štát začal riadiť vyučovanie na univerzitách. Sekularizácia cirkev ného m ajetk u v uvedených krajinách znam enala skoro úplný nedostatok hm otných prostriedkov pre vedecký život; aj v ostatných krajin ách to bolo podobné. Kláštory, ktoré boly prv hlavným i pestovateľm i cirkevnej vedy, staly sa väčšinou obeťou opakovaných revolúcií. Pom aly boly tieto prekážky odstránené a začal sa nový rozkvet katolíckej vedy, najm ä po koncile vatikánskom . V ynikajúci pápeži po koncile vatik án skom (Lev XIII., Pius X. a Pius X I. ) venovali veľkú starostli vosť katolíckej vede a odstráneniu pom ýlených sm erov (mo dernizmus) z nej. Lev XIII. vyhlásil encyklikou »Aeterni Patris« z r. 1879 sv. Tomáša Akv. za vzor katolíckych bohoslov cov. Strediskom katolíckej vedy sú dnes predovšetkým mnohé katolícke univerzity, najm ä teologické fakulty, na ktorých sa všetkým teologickým odborom venuje veľká pozornosť. C i r k e v n é u m e n i e . Na sklonku stredoveku nadobúda talianske prostredie význam ného vplyvu na novší vývoj celej europskej vzdelanosti a razí cestu novým základným hľadiskám . V duchovnom živote talianskom začaly sa už od XVI. st. hlásiť nové smery, ktoré neskoršia doba nazvala renesanciou, to jest obrodením. Toto nové h n u tie odvracia zrak človeka od zásvetia a posm rtných vecí a obracia jeho pohľad k pozemskému ži votu, k hľadaniu šťastia na zemi. Rastúci vplyv staroveku p re

205

javil sa aj vo výtvarnom um ení. Gotický sloh u stupuje v Ta liansku od začiatku XV. st. um eleckým snahám , ktorých cie ľom je jednak p rim k n ú ť sa k antickým vzorom, jednak v er nejšie v ystihnúť prírodu. S l o h r e n e s a n č n ý . Tento nový sloh bol nazvaný re nesančným slohom. C hrám y tohto slohu m ajú pôdorys alebo cen trálny alebo obdĺžnikový; klenba (povaly, okien a portálu) m á rom ánske alebo nízke oblúky; nad hlavnou loďou vznáša sa m ohutná kupola (baňa); rím sy sú priam očiare a uplatň u jú sa stĺpy (jónske a korintské) alebo mocné piliere. N ajvýznam nejšou renesančnou cirkevnou stavbou je chrám sv. P etra v Ríme, ktorý bol stavaný 120 rokov (1506— 1626). Hlavným i jeho staviteľm i boli B ram ante († 1514), M ichelangelo B ouna rotti († 1564) a Carlo M ader n o († 1629). Z výtvarných um elcov renesančnej doby vynikli: Leonardo da Vinci († 1519), slávny m aliar a sochár, učenec naplnený túžbou pren ik n ú ť rázom taje prírody; M ichelangelo B uonarotti, najväčší m aliar, sochár a architekt taliansky a zároveň znam e nitý básnik; predčasne zosnutý Rafael Santi z U rbina († 1520); Tizian Vecellio († 1576). V N em ecku pôsobili A lbrecht Dü rer († 1528) a J á n Holbein († 1543). R e n e s a n č n é u m e n i e n a S l o v e n s k u . Na Slo vensku dostaly niektoré gotické kostoly renesančné portále. napr. v Lipianoch, Brezovici, Sabinove a v B ratislave (južný portál dómu). Viac sa uplatňovala u nás renesancia pri sta v bách a prestavbách m estských radníc (Bardejov, Levoča, B an ská Bystrica, Bratislava) a stavbe šľachtických kaštieľov (Betla novce, Strážky, Kežm arok, Veľká Bytča, Dolná Mičiná, Š tiav nik) a m eštianskych domov (Prešov, Bratislava, Levoča). S l o h b a r o k o v ý . Víťazstvo katolíckej cirkvi nad no votárm i a obnovenie cirkevného ducha prejavilo sa v XVI. a n ajm ä v XVII. st. aj v um ení. Nový sloh dostal meno sloh barokový, nazvaný tiež slohom jezuitským , lebo jezuiti boli hlavným i činiteľm i katolíckej obrody a propagátorm i tohto slohu. Cieľom nového slohu bolo budiť m ohutný jednotný do jem, povznášajúci človeka do nadzem ského sveta. Do chrám o vých stavieb zavádzaly sa p reh n u té oblúky, prelom ené rím sy,

206

točené stĺpy a cibuľovité alebo hruškovité bane na vežiach; nad oltárom bol zpravidla um iestený rozm erný obraz a po stranách sochy akoby v živom pohybe. V nútro chrámov, scho díšť a honosných galérií bolo zdobené pozlateným štukom a lesklým m ram orom . Neskoršie výstrelk y baroka nazývajú sa slohom rokokovým. Priekopníkom nového slohu bol už veľký m ajster M ichelangelo Buonarotti, ktorý dal baroku účinný mo tív najm ä vo vznosnej kupole svätopeterského chrám u. M aj stram i barokového slohu boli geniálni rím ski um elci Lorenzo Bern ini († 1680) a Francesco Borrom ini († 1667), ktorí si trúfali tvorivej fantázii uvoľniť úplne úzdu pri budovaní priestorov najsložitejších pôdorysov s bohatou výzdobou vonkajšou, p ru d ko oživenou hrou svetla a tieňa. B a r o k o v é u m e n i e n a S l o v e n s k u . Po vy v rá tení tureckého panstva ujalo sa barokové staviteľstvo aj na Slovensku, kde sa rozviňuje v 2. polovici XVII. a najm ä v XVIII. storočí. N ajstaršou a najvýznam nejšou barokovou stavbou na Slovensku je veľkolepý univerzitný kostol v T rn a ve, postavený ešte pred r. 1640. K nem u sa radia bývalý jezu it ský kostol v Trenčíne (1655), bývalý jezuitský, teraz Prem on štrátsk y kostol v Košiciach (1675), františkánske kostoly v Trnave, Hlohovci, M alackách a v Nižnom Šebeši. V baroko vom slohu bol reštaurovaný aj kated ráln y kostol v Nitre. V XVIII. st. boly v tom to slohu postavené františkánsky kostol alžbetiniek v B ratislave a kostol piaristov v Prievidzi. Okrem chrám ových stavieb bolo v barokovom slohu postavené n a Slo vensku aj m noho svetských budov (paláce, kaštiele, zemianske kúrie). M o d e r n ý s l o h . V XIX. st., storočí revolučných p re vratov na všetkých poliach, nastal chaos a kríza aj v um ení. Po novom zvrúcnení náboženského života nastáva oduševnenie za stredoveké um enie (klasicizmus, historizmus). Napodobňo vaný bol n a jp rv sloh gotický, potom renesancia a barok. Od sklonku XIX. st. h ľa d ajú stavitelia cesty k novej sam ostatnej arch itek tú re (moderný sloh). S tavitelia prispôsobujú sa k nové m u stavebném u m ateriálu (železo, betón, sklo), ktorý im um ožňuje veľké rozpätia, a stavajú chrám y jednoducho a p rak ticky, prim erane k požiadavkám doby.

207

§ 18. C irkevnopolitické pom ery na Slovensku v poslednom storočí. 49) a) Do r. 1918. P r o t i c i r k e v n é s n a h y . Slovenské dejiny od za čiatku XIX. st. sú vyplnené ťažkým i bojm i na poli cirkevnom i národnom . Na poli cirkevnom m usela cirkev h á jiť svoje práva proti liberálnej a cirkvi nepriateľskej politike, ktorá ako inde v Europe aj v Uhorsku usilovala sa vylúčiť cirkev z vplyvu na verejné záležitosti alebo urobiť z nej slúžku štátnych záujmov. So stránky národnej m useli Slováci proti násilnej maďarizácii podstúpiť najťažší boj za svoje národné a politické práva. F r a n t i š e k I I . Už cisár Leopold II. (1790— 92) odvolal m nohé cirkevné reform y Jozefa II., najm ä zrušil ústredné s e m ináre a nahradil ich znova biskupským i. Jeho nástupca cisár F rantišek II. (1792— 1835) dovolil vo svojej ríši usadiť sa jezui tom a redem ptoristom a celé školstvo dal pod dozor cirkvi. 49) Viď pozn. 38. a 43. — D ejiny Spolku sv. V ojtecha. T rnava. — Mráz, A.: M atica slovenská v r. 1863—1875. Turč. Sv. M artin, 1935. — Škultéty, J.: S todvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1790— 1914). Turč. Sv. M artin, 1920. — M arták, J.: Út ok n a spisovnú slovenčinu r. 1847/48 a jeho cieľ. Turč. Sv. M artin, 1938. — Šteller, F.: A ndrej R a d lin ský. T rnava, 1934. — Ries, V.: Fr. R ichard Osvald. T rnava, 1939. — Sidor, K.: A ndrej H linka. B ratislava, 1934. — Čulen, K.: Roky sloven ských nádejí a sklam aní. 1932. — T en istý: Slovenské štu d en tsk é t r a gédie. 1935. — T en istý: P ittsb u rg sk á dohoda. 1937. — Ten istý: Dejiny Slovákov v A m erike. B ratislava, 1942. — Somoghi, E.: K ossuth, sein L e ben u. W irken. Leipzig, 1894. — A lter, W.: Die au sw ä rtig e P olitik der ung. Revolution. Berlin, 1912. — A ndrássy Gy.: U ngarns A usgleich m it Ö sterreich. Leipzig, 1897. — B ertha, A.: L a H ongrie m oderne de 1849 à 1901. P aris, 1901. — O počenský, J.: Konec m onarchie ra k o u sk o -u h ersk é. P ra h a . 1928. — Scotus V iator: N acial problem s in H ungary. 1910. (Do češtiny preložil J. Úlehla: N árodní otázka v U hrách, 1913.) — Rapant. D.: Slovenské povstanie v r. 1848—49. Turč. Sv. M artin, 1937. — Bokes, Fr.: P okusy o slovensko-m aď arské v yrovnanie v r. 1861—68. Turč. Sv. M artin, 1941. — Cinek, Fr.: K náboženské otázce v p rvních letech naši sam ostatnosti 1918—1925. Olomouc, 1926. — H rušovský, Fr.: Slovenské dejiny. Turč. Sv. M artin, 1940. — Ercé: Slovenská krv. B ratislava, 1942. — Rizner, Ľ.: B ibliografia písom níctva slovenského od n ajsta rších čias do r. 1900. Turč. Sv. M artin, 1927—34.

208

Zriadil v U horsku biskupstvá košické a satm arské a podriadil ich arcibiskupstvu jágerském u (r. 1804). Za cisára F ran tišk a II. nastal pre katolícku cirkev akýsi obrat k lepšiem u. Jozefínske zákony sa nevykonávaly s takou prísnosťou ako prv, hoci ich jadro, to je st vláda štá tu n ad cirkvou, zostávalo aj ďalej. Podľa prík ladu iných štátov, ktoré uzavieraly s Rím om konkordáty, usilovala sa aj viedenská vláda usporiadať cirkevné pom ery v ríši konkordátom s pápežom. Cisár F ran tišek II. zom rel dňa m arca 1835. Z práva o sm rti vyvolala v Rím e v eľkú bolesť, lebo tam dobre vedeli o jeho osobnej zbožnosti a poznali aj p re kážky, ktoré bránily cisárovi previesť jeho vôľu aj vo v e re j nom živote. F e r d i n a n d I. Je h o nástupcom stal sa jeho najstarší syn F erdinand I. Dobrotivý, nazvaný tak pre svoju dobrosrdeč nosť (1835— 1848). Bol slabý p re dobu ta k pohnutú a búrlivú. Za neho nenastaly v pom ere k cirkvi nijaké podstatné zmeny. Vo vnútornom cirkevnom živote sa vzm áhal obnovený cirkev ný a katolícky duch, ktorý bol znam enite podporovaný väzne ním nem eckých biskupov pruskou vládou a ich statočným h á jením cirkevných záujm ov. Revolučný rok 1848 p rin ú til cisára Ferdinanda, že prepustil m inistra M ettern icha a povolil ústavu. Revolúcia sa však hneď od začiatku ukázala nepriateľskou voči cirkvi. R. 1848 prestalo by ť katolícke náboženstvo v U hrách náboženstvom štátnym . Frant. Jozef I. Po abdikácii Ferdinand a I. nastúpil na trón F ran tišek Jozef I. (1848— 1916), ktorý patentom z r. 1849 zaistil náboženskú slobodu všetkým vierovyznaniam štá tom uznaným . P aten tm i z r. 1850 bolo odstránené placetum reg ium , biskupom bol povolený slobodný sty k s Rím om a boly stanovené pravidlá náboženského vyučovania. Tieto cisárske p aten ty vyvolaly u katolíkov radostné nadšenie, u nepriateľov cirkvi veľkú zúrivosť. Ú stava z r. 1849 bola ako nevyhovujúca v decem bri 1851 zrušená a bola znova zavedená absolútna mo narchia. K o n k o r d á t . R. 1855 bol medzi cisárom a pápežom Piom IX. uzavretý konkordát, ktorý upravil cirkevné pom ery v ríši. Hoci konkordát nedával katolíckej cirkvi zvláštnych

209

výsad, narazil na odpor inovercov, najm ä protestantov a cirkvi nepriateľských liberálnych politikov. C irkevný život začal p re kvitať, konalo sa niekoľko provinciálnych synód, rehole a k a tolícke spolky vyvinuly veľkú činnosť. Z r u š e n i e k o n k o r d á t u . V kruhoch liberálnych a slobodom urárskych sa začal ostrý boj proti viedenském u kon kordátu. R. 1868 boly vydané niektoré cirkevném u duchu sa priečiace zákony (o m anželstve, školstve a vyznaní). Po v y h lá sení pápežskej neom ylnosti za článok viery na vatikánskom koncile boj proti konkordátu vyvrcholil, až bol konkordát vy hlásený za neplatný, lebo podľa m inistra k u ltu a vyučovania S trem ayera »vyhlásením pápežskej neom ylnosti jeden k o m paciscent [sm luvná strá n k a ] konkordátu, to jest pápež, stal sa in ý m človekom, než a k ý m bol prv«. Pod vplyvom kultúrneho boja v Nem ecku boly pripravované aj v U horsku ďalšie útoky pro ti cirkvi, ale stroskotaly n a ostražitosti a neohroženosti k a tolíckych biskupov. Po dlhých cirkevnopolitických bojoch boly r. 1894 vydané zákony o povinnom civilnom sobáši, o ve dení civilných m atrík, o výchove dietok z m iešaných m anžel stiev atď. R. 1899 bol urobený pokus obm edziť slobodu duchov ných pri kázňach (kazateľnicový zákon), ale katolíci vo svojich spolkoch i politicky sa sdružovali n a uhájenie svojich práv. S p o l o k s v . V o j t e c h a . Veľký význam p re nábo ženskom ravnú i národnú výchovu slovenských katolíkov od r. 1870 m á Spolok sv. V ojtecha v Trnave, založený horlivým kňa zom-národovcom Dr. A ndrejom R adlinským (1817— 1879). Spo lok m al byť založený už r. 1863 na pam iatku tisícročia príchodu sv. Cyrila a M etoda na Slovensko, ale m aď arská vláda úm yselne oddiaľovala schválenie jeho stanov, takže začal svoju činnosť až r. 1870. B lahodarné pôsobenie Spolku sv. V ojtecha n ie len na náboženskom ravný, ale aj na národný život sloven ských katolíkov bol tŕňom v očiach m aď arskej vlády. Musel p rejsť ťažkým i skúškam i, ale pre svoj náboženskocirkevný cha ra k te r vyhol sa predsa osudu M atice slovenskej. Od svojho za loženia vydal Spolok sv. V ojtecha desiatky dobrých kníh v m i liónových nákladoch, ktoré upevňovaly nielen náboženský ži vo t slovenských katolíkov, ale rozširovaly aj ich vzde

210

lanie a posilňovaly národné povedomie. Tým si získal Spolok sv. V ojtecha význačné m iesto v dejinách Slo vákov. Po prevrate r. 1918 začal Spolok sv. V ojte cha vyv íjať zvýšenú činnosť. Dnes m á vyše 127.000 členov doma i za hranicam i vlasti, ktorých svojim i kalendárm i a po dielovým i i iným i kniham i spája vo veľkú slovenskú katolícku rodinu. V poslednom čase vo zvýšenej m iere venuje veľkú po zornosť aj vedeckej katolíckej tvorbe. P ri Spolku sv. V ojtecha bola zriadená cenná knižnica a m úzeum a r. 1940 aj Slovenská katolícka akadém ia. O rozvinutie intenzívnej činnosti získal si v poslednom čase veľké zásluhy terajší doživotný správca Spolku sv. V ojtecha Msgr. J á n P östényi (nar. 1891), ktorý je činný aj na literárnom poli. B oj za n á r o d n é a p o l i t i c k é p r á v a . Popri hájení cirkevných práv m useli Slováci v U horsku v XIX. a za čiatkom XX. st. podstúpiť tv rd ý zápas o svoje národné a poli tické práva, ktorý boj sa začal už v XVIII. storočí. A ni aktívna účasť Slovákov na potlačení revolúcie v U horsku v r. 1848— 49, ktorú vyvolali M aďari proti Viedni, nepriniesla Slovákom splnenie ich spravodlivých národných a politických požiada viek. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867, ktorým bol za vedený štátn y dualizm us, postavenie Slovákov sa ešte zhoršilo, lebo M aďari stali sa pánm i U horska a m ohli podľa svojej vôle rozhodovať o osudoch nem aď arských národov Uhorska. Slováci dosiahli po tvrdých bojoch založenie Matice slovenskej v T u r čianskom Sv. M artine r. 1863 a troch stredných slovenských škôl (v Revúcej r. 1862, v Turč. Sv. M artine r. 1866 a v Klášto re pod Znievom r. 1869). Už r. 1874 boly zatvorené slovenské gym náziá, r. 1875 Matica slovenská. Školy a rôzne spolky m aly predovšetkým slúžiť násilnej m aďarizácii. P roti statočným ob hájcom slovenských národných a politických práv vystupovala uhorská vláda ako proti »panslávskym buričom«. Mnohí z nich len útekom za hranice zachránili si život. Š t ú r . Ani tvrdé prenasledovanie nezastrašilo nebojazli vých vodcov slovenského národa od ich boja za národné a po litické práv a slovenského národa. V eľký význam v tom to boji malo uzákonenie spisovnej slovenčiny r. 1843 a najm ä r. 1851. Vodcom slovenskej generácie v tom to čase bol Ľudovít Štú r

211

(1815—56), ktorý nadväzoval n a tradíciu bernolákovcov a v re čovej, kultú rn ej a národnej sam obytnosti slovenskej dal slo venském u národu pevnú ideologiu a jeho vývinu definitívny smer. M o y s e s . V ynikajúci slovenskí biskupi hájili v tomto čase nielen cirkevné, ale aj národné a politické práv a Slovákov. Takým i boli : ostrihom ský arcibiskup kard in ál A lexander R udnay (1760— 1831), spišský biskup Ladislav Zábojský (1793— 1870), rožňavský biskup F ran tišek L ajčiak († 1843) a najm ä banskobystrický biskup Š tefan Moyses (1797— 1869), zakladateľ a prvý predseda M atice slovenskej. Svojim i sloven sky písaným i pastierskym i listam i prispel veľm i k povzneseniu katolíckeho a slovenského povedom ia svojich veriacich. R. 1861 viedol tento veľký národovec slovenskú deputáciu k cisárovi Františkovi Jozefovi I., aby m u predložila národné a politické požiadavky uhorských Slovákov. H l i n k a . Na konci XIX. st. najnebojazlivejším bojovní kom za práva slovenského národa bol ružom berský fa rá r A ndrej H linka (1864— 1938), rodák z Černovej, ktorý ani prenasledo vaním a väznením nedal sa odvrátiť od svojho hesla : »Za Boha život, za národ slobodu.« Z a h r a n i č n í S l o v á c i . Z ahraniční Slováci, najm ä am erickí, ktorých prenasledovanie a bieda donútily opustiť rodnú vlasť, nezabúdali na svojich brato v v rodnom kraji. V y vinuli v A m erike horlivú organizačnú činnosť a všemožne pod porovali boj svojich bratov v starej vlasti za ich prirodzené práva. Mali dobrých a slovenskej veci oddaných pracovníkov. Založili si viaceré k u ltú rn e spolky, M aticu slovenskú r. 1893 a Slovenskú ligu r. 1907, ktorá sa m ala sta ra ť o m ravné a hm ot né podporovanie slovenských národných a politických snažení. Slovenská liga svedom ite plnila svoju úlohu a získala si veľké zásluhy v oslobodzovacej akcii za svetovej vojny, pred vypuk nutím ktorej násilná m aďarizácia dosiahla vrcholu nariadením m inistra školstva grófa Apponyiho, že aj na ľudových školách sa m á vyučovať m aďarsky. Slovenské noviny boly prísne cen zúrované, ich redaktori väznení a odsudzovaní na vysoké pe ňažité pokuty. V ypuknutie svetovej vojny znemožnilo m aď a rizačné plány uhorskej vlády.

212

b) Od r. 1918. Č e s k o - S l o v e n s k á r e p u b l i k a . Po skončení sve tovej vojny na podklade P ittsburghskej dohody zo dňa 30. m ája 1918 vytvorili Slováci s Čechm i sam ostatný štát, Česko-Sloven skú republiku (m artinská deklarácia zo d ň a 30. okt. 1918), ku ktorej sa pridala ako autonom ná k rajin a aj P odkarpatská Rus. V eľké zásluhy v oslobodzovacom boji Slovákov z m aďarského područia si získal m ladý slovenský učenec Dr. M ilan R astislav Štefánik, prvý m inister národnej obrany ČSR, ktorý zahynul pri svojom náv rate do vlasti dňa 4. m ája 1918 neďaleko B ra tislavy. N o v ý ž i v o t . Š tá tn y p rev ra t priniesol Slovákom oslo bodenie zo všestranného ú tla k u m aďarského. N astal nový, r a dostnejší život. Boly prevedené m nohé reform y na poli hospo dárskom, spoločenskom a kultúrnom . Boly oživené M aďarm i pozatvárané spolky a školy a zakladané nové. Slovenský n á rodný život začal sa rozrastať do hĺbky i šírky. R. 1921 boli vy svätení prví tra ja slovenskí biskupi v Pribinovej Nitre, posvä tenej činnosťou slovenských apoštolov sv. Cyrila a Metoda. P o l i t i c k é s p o r y . Dobrý začiatočný pom er medzi Slovákm i a Čechmi začal sa čoskoro kaliť z politických i nábo ženských príčin. H lavným kam eňom úrazu bolo nedodržanie Pittsburghskej dohody o autonom nom postavení Slovenska v rám ci ČSR. Mnohí z Čechov, ktorí po p rev rate prichádzali na Slovensko, aby pom áhali budovať základy nového života na Slovensku, nepochopili dobre svoje poslanie a svojím cho vaním vyvolávali nevôľu medzi slovenským ľudom. Podceňo vanie Slovákov a zaplňovanie m iest na úkor Slovákov viedlo k prehlbovaniu priepasti, až sa skončilo otvorenou nenávisťou k Čechom. Proticirkevná politika. N ielen na poli poli tickom a hospodárskom , ale aj na poli kultú rn o m a nábožen skom vyvolala česká politika n a Slovensku nevôľu. Znevažo vanie náboženstva, propagovanie vystupovania z cirkvi, rúca nie sôch a vyhadzovanie krížov zo škôl a úradov, zakladanie proticirkevných spolkov vyvolalo odpor u zbožného slovenské

213

ho ľudu, z veľkej väčšiny katolíckeho. Zákonom bola povolená rozluka m anželstva. Boly šírené heslá : »Preč od Ríma; R ím m usí b y ť súdený a odsúdený« a p. R. 1921 sa propagovalo a podporovalo pred sčítaním obyvateľstva vystupovanie z cirkvi. V tedy vystúpilo z cirkvi n a 1,400.000 osôb, hlavne v stredných Čechách. Z nich čiastka zostala bez vyznania, čiastka vstúpila do novej »československej cirkvi«. Na Sloven sku celá táto akcia nenašla väčšieho ohlasu. Proticirkevná vlna postupne upadala a cirkevné pom ery v ČSR boly upravené medzi ČSR a Apoštolskou stolicou r. 1929 smluvou, nazvanou »modus v iv e n d i«. Proticirkevná politika n eprestala ani potom. Katolíci, hoci tvorili 80% všetkého obyvateľstva, m ali m ať to ľ ko práv, koľko si ich vybojujú. H l i n k a v b o j i z a p r á v a S l o v á k o v . Na čelo hájenia slovenských p ráv v ČSR postavil sa A ndrej Hlinka, kto rý s tý m istým zápalom bojoval za práva Slovákov, ako to pred tým robil proti bezpráviu m aď arskej vlády. P red stav iteľ kou vôle slovenského národa sa stala Slovenská ľudová strana, založená už pred svetovou vojnou A ndrejom Hlinkom. N e ohrožene hájila sam obytnosť slovenského národa a dožadovala sa splnenia P ittsburghskej dohody. S l o v e n s k á a u t o n o m i a . Neshody m edzi Slovákmi a Čechm i v y tv áraly stále napätejšiu vnútropolitickú situáciu, najm ä po zmene hraníc ČSR n a základe m níchovského rozhod n u tia zo dňa 28. septem bra 1938 (druhá republika). Zástupcovia slovenského národa sišli sa n a porady do Žiliny a dňa 6. októbra 1938 vyhlásili Slovensko za autonom nú k rajin u v rám ci ČSR. Slovenská vláda prevzala všetku moc na Slovensku do svojich rúk. Pražská vláda vzala toto rozhodnutie slovenského národa n a vedomie a snem ČSR odhlasoval zákon o slovenskej autonomii. Ťažkú ran u autonom ném u Slovensku spôsobilo okyptenie slovenského územ ia n a základe viedenskej arbitráže zo dňa 2. novem bra 1938, podľa ktorej veľká časť slovenského územia so státisícm i Slovákov bola pripojená k M aďarsku. Slovenská republika. A utonom né Slovensko vyhlásilo sa dňa 14. m arca 1939 za sam ostatný štát, Slovenskú republiku. Za prvého prezidenta bol zvolený dňa 26. októbra

214

1939 Dr. Jozef Tiso, prvý predseda vlády autonom ného Slo venska a po sm rti A ndreja H linku († 16. augusta 1938) predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Cirkev m á všetky podm ienky pre rozvinutie svojej blaho darnej činnosti.

„Až d o skončenia sv eta ! “ 50) Keď sledujem e dvetisícročné dejiny katolíckej cirkvi, n e môže nám n e napadnúť podobenstvo Kristovo o kráľovstve Bo žom, ktoré Spasiteľ prirovnal k s e m e n u horčičném u: »Podob né je kráľovstvo nebeské [to je st cirkev] zrnu horčičnému, ktoré vzal človek a zasial na svoju roľu; ktoré je síce najmenšie zo semien, ale keď vyrastie, býva najväčšie zo všetk ý ch zele nín, ba býva stromom, takže vtáctvo nebeské priletuje a pre býva na jeho vetvách«. (Mat. 13, 31— 32. ) Z m alých, n epatrných začiatkov, proti všetkým prenasle dovaniam, stala sa cirkev K ristova svetovou cirkvou. Skoro 2000 rokov stála v ustavičnom boji so svojim i vonkajším i i vn ú to r ným i nepriateľm i, ktorí sa usilovali ju zničiť. Prežila krvavé prenasledovanie rím skych cisárov, odrazila nebezpečné bludy V. a VI. storočia, zvíťazila nad divokým i národm i za sťahova 50) Novšie učebnice cirkevných dejín: H ergenröther, J.: H andbuch der allgem einen K irchengeschichte. P rep raco v al J. P. K irsch. F reib u rg , 1925. 4 sv. — Funk, F. —B ihlm eyer, K.: K irchengeschichte. P aderborn, 1932. 3 sv. — M arx, J.: L eh rb u ch d er K irchengeschichte. T rier, 1935. — K irsch, J. P.: K irchengeschichte. F reiburg, 1940. 4 sv. — K nöpfler, A.: L eh rb u ch der K irchengeschichte. F reiburg, 1919. — Weiss, A.: H istoria ecclesiastica. 1907— 10. 2 sv. — Lortz, J.: G eschichte d er K irche in id e en geschichtlicher B etrachtung. M ünster, 1936. — M üller, K.: K irch en g e schichte. F reiburg, 1892—1919. 2 sv. (prot. ) — Sohm, R.: K irchengeschich te im G rundriss. Leipzig, 1909. (prot. ) — Poulet, Ch.: H istoire de l’Église. P aris, 1930. 2 sv. — M o u rre t, F.: H istoire de l’Église. P aris, 1909—21. 9 sv. — Dufourcq, A.: H istoire de l’Église. P aris, 1908—14. 8 sv. — K ry š t ů fek , F r.: Všeobecný cirkevní dějepis. P ra h a, 1883—92. 4 sv. — S am sour, J.: C irkevní dějiny obecné. P ra h a, 1907. — R áček, Bl., C irkevní dějiny v p řeh le d u a obrazech. P ra h a , 1940. — F ilkorn, E.: D ejiny cirkvi. B ratislava, 1935. I. sv. č. 1. — Špirko, J.: C irkevné dejiny. Turč. Sv. M a r tin, 1943. 2 sv. — B angha—Ijja s: A keresztény egyház története. B u d a pest, 1937—41. 8 sv.

215

n ia národov a priviedla ich do svojho lona, urobiac z nich ve riace a k u ltú rn e národy, zastavila útok islam u nielen na kres ťanskú vieru, ale aj na europskú k u ltú ru ; ani reform átori XVI. st. nevedeli otriasť jej budovu, u trp en é stra ty nahrad ila cirkev horlivou m isijnou činnosťou medzi pohanm i; ani liché osvie tenstvo a boj nevery nevedely položiť cirkev do hrobu; prežila krv av é revolúcie XVIII. a XIX. storočia a s pevnou dôverou h lad í aj teraz do krajšej budúcnosti. Ani jeden jej nepriateľ nestál ešte víťazoslávne nad jej hrobom, ona však s bolestným srdcom videla biedne h y n ú ť všetkých svojich nepriateľov a trýzniteľov … »Vo svete budete m a ť súženie, ale dúfajte — ja som premohol svet. « (Ján 16, 33.) D vetisícročná m inulosť katolíckej cirkvi je nám zárukou, že m alé horčičné sem eno bude sa stále rozrastať a m ohutnieť, aby na vetvách cirkvi našly príjem né odpočinutie všetky n á rody sveta podľa božského prisľúbenia, že bude jeden ovčínec a jed en pastier. V tejto viere ubezpečujú nás aj slová Kristove: »Brány pekelné ju nepremôžu« (Mat. 16, 18) a »Ja som s vam i po v š e tk y dni až do skončenia sveta« (Mat. 28, 20). A nglický dejepisec Tomáš M aculay (1800—59), anglikán skeho vyznania, napísal o katolíckej cirkvi: »Nijaké dielo ľu d skej štátnickej m údrosti nie je, a ani n ikd y nebolo na z e m i, ktoré by bolo tak hodné preskúmania, ako rím skokatolícka cir k e v … N ajpýšnejšie kráľovské dom y sú včerajšími, ak ich po rovnám e s p á p e ž m i … Katolícka cirkev vysiela ešte v ž d y do najvzdialenejších kú to v sveta poslov, ktorí sú tak horliví, ako tí, ktorí v o ľakedy pristáli s A ugustínom na pobreží K entu. S ta via sa voči n ep ria teľským kráľom stále s tý m istý m duchom, s a k ý m vystupovala proti Atilovi. Počet jej detí je väčší, ako bol v k to re jko ľv e k predchádzajúcej dobe … Cirkev videla za čiatok v še tk ý c h vlád a v šetk ý ch zriadení, ktoré náš svet pozná, a nie sm e si nijako istí v tom, či nie je určená aj k tom u, aby videla aj koniec ich všetkých. Bola v e ľk á a vážená, k e ď ešte n i jaká anglosaská noha nevstúpila na anglickú pôdu; bola ňou p red tým , než Frankovia prešli cez R ýn, k e ď ešte grécka v ýreč nosť kvitla v Antiochii a v kostoloch M e k k y boly uctievané m odly. A bude akiste ešte tu stáť v neoslabenej sile, až raz ne216

ja k ý p ú tn ik z Nového Zélandu, uprostred nesm iernej samoty, stane na zlom enom oblúku londýnskeho m ostu, aby si nakreslil zrúcaniny kostola sv. P a v la … A k uvážim hrozné búrky, ktoré katolícka cirkev prežila, je m i neľahké si predstaviť, ako by mohla z a h y n ú ť… «

217

Corrigenda Str.

17. 27. 31. 33. 46. 50. 60. 69. 72. 75. 76. 79. 80. 82. 86. 91. 94. 100. 111. 183. 183. 183. 184. 189. 193. 218

riadok

m á byť stolci 9. miesto stoci m á byť soznam u 16. saznam u m á byť za štátne 3. na štátne m á byť o šírení 5. o šírenie trvdšie m á byť tvrdšie 1. m á byť dedičného 17. didečného 27. m á byť z presvedčenia s presvedčenia m á byť chvályhodné chvályhodne 4. m á byť novopokrstených 28. nvopokrstených 24. nezabudniteľnou m á by ť nezabudnuteľnou m á byť pápežský pápežskí 37. 9. bezprávi m á byť bezpráví 14. pokresťanie m á byť pokresťanenie 10. vo VIII. st. m á byť v VIII. st. brechoch m á byť brehoch 13. 14. slovenskej liturgie m á byť slovanskej liturgie 11. m á byť kapitulou kapitolou 6. hodnotári m á byť hodnostári 12. sektrári m á byť sektári 3. Fándi m á byť Fándli 6. vystavný m á byť vystavaný dedidách m á byť dedinách 7. m á byť ktorý 35. ktorí 20. bol m á byť bolo 3. prevední m á byť prevedení

Časová tabuľka I.

K R E SŤA N SK Ý

41— 44 50 64 67 98— 117 249— 251 258 284—305 306— 337 313 325 361— 363 373 430 431 440— 461 476 543 590— 604 II.

STARO VEK

(1 — 6 0 0 ) :

Herodes A grippa I. snem apoštolov v Jeruzalem e. prenasledovanie kresťanov za cisára Neróna. m učenícka sm rť apoštolov sv. P e tra a Pavla. cisár Traján. cisár Decius. m učenícka sm rť sv. C ypriána a sv. Vavrinca. cisár Dioklecián, prenasledovanie 303—305. cisár K onštantín Veľký. tolerančný edikt, víťazstvo kresťanstva. I. všeobecný koncil v Niceji. Odsúdenie Ária. cisár Ju liá n Apostata. A tanázius †. A ugustín †. 3. všeob. snem v Efeze. Odsúdenie Nestoria. Lev I. Veľký. koniec Západorím skeho cisárstva. B enedikt z Nurzie, zakladateľ benediktínov †. Gregor I. Veľký.

K R E SŤA N SK Ý

622 732 754 756 768— 814

STRED O VEK

(600 — 1 5 1 7 ) :

hedžra; začiatok m oham edánskeho letopočtu. bitka pri Tours a Poitiers. Bonifác †. založenie cirkevného štátu. Karol Veľký.

219

800 obnovenie Západného cisárstva, korunovanie K a rola Veľkého. 858— 867 pápež M ikuláš I. 863 príchod sv. Cyrila a M etoda n a Slovensko. 869 sv. Cyril †. 880 bula »Industriae T uae« povolenie slovanskej li turgie. 885 sv. M etod †. 996—999 Gregor V., prvý nem ecký pápež. 999— 1003 Silvester II., prvý francúzsky pápež. 1054 grécka schizma. 1073— 1085 Gregor VII. 1077 cisár H enrich IV. v Canosse. 1096— 1099 prvá križiacka výprava. 1122 w orm ský konkordát. 1153 sv. Bern a r d z C lairvaux †. 1198— 1216 Inocent III. 1215 všeobecný koncil v L ateráne (IV.). 1226 sv. F ran tišek z Assisi †. 1274 sv. Tomáš Akv. †, sv. B onaventúra †. 1294— 1303 pápež Bonifác VIII. 1309— 1377 avignonské zajatie pápežov. 1378— 1417 veľká západná schizma. 1414— 1418 cirkevný snem v Kostnici. III. K R E S Ť A N S K Ý

NOVOVEK

(1517

AŽ

DNES): 1512— 1517 1513— 1521 1517 1526 1530 1531 1534 1540

220

18.všeobecný koncil v Lateráne. pápež Lev X. vystúpenie Luthero vo. víťazstvo Turkov pri Moháči, rozklad Uhorska. ríšsky snem v A ugsburgu, Confessio A ugustana. sm rť Zw ingliho pri Kappel. schizma v A nglicku za H enricha VIII. založenie jezuitskej rehole sv. Ignácom z Loyoly.

1545— 1563 1546 1552 1555 1556 1564 1568 1570 1572 1582

všeobecný koncil v Tridente, obroda cirkvi. L u th e r †. F ran tišek X averský †. náboženský m ier v Augsburgu. sv. Ignác z Loyoly †. K alvín †. M ikuláš Oláh †. prenasledovanie katolíkov v A nglicku za A lžbety. »bartolom ejská noc« v Paríži. sv. Terézia †, 15. o k t : začiatok gregoriánskeho k a lendára.

1584 1618— 1648 1622 1635

sv. K arol Borom ejský †. T ridsaťročná vojna. sv. F ran tišek Saleský †. založenie trnavskej univerzity kard. Petrom Páz m ánom.

1637 1648 1660 1682 1685 1691 1773 1775— 1799 1778 1781 1787 1789 1790 1793 1799 1799 1800— 1823 1801

P e ter Pázm án †. vestfálsky mier. sv. V incent z P auly †. »galikánske slobody«. zrušenie nantského ediktu. »Explanatio Leopoldina«, definitívne víťazstvo ka tolicizm u v Uhorsku. zrušenie jezuitskej rehole pápežom K lem entom X IV . pápež Pius VI. Rousseau †. V oltaire †. »tolerančný edikt« Jozefa II. sv. Alfonz Liguori †. začiatok francúzskej revolúcie. civilná konštitúcia francúzskeho kléru. Ľudovít XVI., franc. k ráľ † pod gilotínou. Napoleon B onaparte konzulom. sm rť Pia VI. vo väzení vo Valencii. Pius VII. konkordát medzi Piom VII. a Napoleonom Bo naparte.

221

1803 1804 1806 1814— 1815 1814 1846— 1878 1854

sekularizácia cirkevných m ajetkov v Nemecku. Napoleon B onaparte cisárom. koniec nem eckého cisárstva. viedenský kongres, obnovenie cirkevného štátu. obnovenie jezuitskej rehole. Pius IX. vyhlásenie nepoškvrneného počatia P anny Márie za článok viery (dogma). 1869— 1870 všeobecný koncil vo V atikáne, vyhlásenie pápež skej neom ylnosti za článok viery. 1870 zánik Pápežského štátu, pápeži »vatikánskym i väzňami«. 1870 1878— 1903 1903— 1914 1905 1910 1914— 1918 1914— 1922 1918 1918 1922— 1939 1925 1926— 1929 1929

založenie Spolku sv. V ojtecha v Trnave. Lev XIII. Pius X. odluka štá tu od cirkvi vo Francúzsku. odluka štá tu od cirkvi v Portugalsku. svetová vojna. B enedikt XV. utvorenie ČSR. začiatok platnosti nového cirkevného zákonníka (Codex iuris canonici). Pius XI. ju b ilejn ý rok. krvavé prenasledovanie katolíkov v Mexiku. vyriešenie »rímskej otázky«, konkordát s T alian skom.

1929 »modus vivendi« ČSR s Vatikánom . 1933 jub ilejn ý rok na pam iatku vykupiteľskej K ristovej. 1939 Slovenská republika. 1939—1958 Pius XII.

222

sm rti

Ukazovateľ mien Adalrám 86 Agata sv. 25 A lbert V eľký sv. 108, 114 Alexander, bisk. 47 Alexander V eľký 122 Alfonz z Liguori sv. 173 Alkuin 96 Alojz z Gonzagy sv. 153 Alžbeta 146 Am bróz sv. 53, 54, 56 Ananiáš 17 Andrej sv. 131 Antonín sv. 55 Antoinette Mária 175 Anzelm sv. 114 A ppon yi 212 Aristídes 52 Aristoteles 9, 114 Árius 47, 48 Arpád 92 Atanáš sv. 47, 48, 53, 55, 56 Aténagoras 52 Atila 54, 65, 66, 216 Augustín sv. 35, 50, 53, 54, 149, 216 Augustus 9, 10 B a c o n František 170, 204 Baltimore 158 Bar Kochba 22 Baronius Caesar 204 Bazil V eľký sv. 53 Beda Venerabilis 97 Béla IV. 132 Bellarmin Róbert sv. 152, 163, 204

155,

Benedikt sv. 56, 131 Benedikt III. 76; XI. 121; XV. 194, 195 Berchmans Ján sv. 153 Bernard z Clervaux 104, 110, 115, 116 Bernini Lorenzo 207 Bernolák Anton 194 Bethlen Gabriel 162 Bezzemok Ján 102 Bismarck 189, 190 Bobola Andrej 25, 159 Boccaccio 128 Bočkay Štefan 162 Bohumír z Bouillonu 104 Boleslav I. 83, 84; II. 83 Boleynová Anna 145, 146 Bolland Ján 204 Bonaventúra sv. 114, 115 Bonifác sv. 70, 71, 72, 153 Bonifác VIII. 120 Bora Katarína 141 Borgias František sv. 153 Boris I. 82 Boromejský Karol sv. 152, 153 Borromini Francesco 207 Bořivoj 82, 83, 90 Bosco Ján sv. 199 Bramante 206 Brigita sv. 121 Bruno z Kolína 107 B ystrík sv. 130 Ca e r u l a r i u s Michal 78, 79 Canizius Peter sv. 152, 153, 155 Canizius Teodorik 153

223

Celsus 33 Cicero 6 Claver Peter sv. 156 Colonna Oto kard. 123 O’Connell Daniel 147, 180 Consalvini 177 Cornelius a Lapide 204 Cranmer Tomáš 145 Cyprián sv. 52 Cyril Alexandr. sv. 49, 53 Cyril Jeruzal. sv. 53 Cyril sv. 32, 85, 86, 87, 91, 191, 210

D a m i á n D eveuster 201 Damián P eter 97 Dante 118, 128 Danton 175 Decius 24, 25 De Maistre 177 Demetrius 24 De la Mettrie 171 Detmar 83 Diderot 171 Dioklecián 25, 26, 28, 29 Dionýzus A lexandríjsky 33 Domicián 19, 25 Dominik sv. 107, 109, 111 Drahomíra 83 Draškovič Juraj 162 Dúbravska 84 Dürer Albrecht 206

Filip II. 102 Fichte 172 Filip III. 158 Filip IV. Krásny 106, 120, 121 Fisher Ján 146 Flegon 13 Flodoard 97 Forgách František 163 Fotius 76, 78, 79, 93, 96 Fourier Peter 153 František Asis. sv. 108, 109 František II. 179, 182, 208, 209 František Jozef II. 209, 212 Fridolín 71 Fridrich II. 155, 172 Fridrich Saský 140 Fronto z Cirty 13

E f r é m sv. 53 Emerám sv. 71, 131 Epifanius sv. 53 Epiktet 13 Erazmus R otterdam ský 128, 138, 152 Eugen II. 104 Eusebius 26 Eutyches 49

G a l e n u s 13 Galerius 26, 28, 29 Galileo Galilei 169, 204 Gallus sv. 71 Gamaliel 17, 27 Gasparri 196 Gaudentius 84 Gejza 92. 130, 131 Genserich 54 Gerbert 97 Germanus 78 Gorazd 90 Gregor II. 72; III. 72; V I I. 95, 9 7 , 9 9 , 100, 101 120; XI. 121, 122; XII. 122; XIII. 151; XIV. 159 ; XV. 156; XVI. 186 Gregor Divotvorca 52 Gregor Illuminátor 34 Gregor Nazianský sv. 53 Gregor N ysský sv. 53 Gregor Veľký sv. 35, 54, 56, 66 Grodec Melichár 162 Guiscard Robert 101 Guttenberg Ján 203

F a b i á n 25 Fándli Juraj 183 Flacius Matej 204 Ferdinand I. 140, 160, 161, 209 Ferdinand II. 163 Ferdinand Katolícky 111

Ha d r i á n II. 89 Halesský Alex. 114 Hamuljak Martin 184 Hášimovci 68 Hegel 172 Helena sv. 31

224

He nr i c h III. 99; IV. 99, 100; V. 101; VIII. 44, 145 He rak l i us 49 H e r d e r 173 He rod es 11 He r ode s A g r i p p a I. 16, 19 H i e r o n y m sv. 53, 54, 56 Hil ari ón sv. 56 Hil ari us sv. 53 H i l d e b r a n d 97 Hl i n ka A n d r e j 212, 214, 215 Ho b b e s T o m á š 170 Ho f f b a u e r K l e m e n t sv. 173 Ho l be i n J á n 206 Hollý Ján 184 Ho l ý P r o k o p 127 Honórius I. 49; III. 107, 108 H o n t h e i m Mi kul áš 167 H r a b a n u s Ma u r u s 97 H u m e D a v i d 170 H u ň a d y Já n 133 Hus Ján 119, 123, 124, 127, 133 H y p o l i t R í m s k y 52 C h a t e a u b r i a n d 177 C h a d í d ž a 68 C h e r b u r y E d u a r d H e r b e r t 170 Chi esa delia Gi ac omo 194 C h l o d v i k 65, 66, 71 C h r ode gang sv. 94 I g n á c sv. z An t i o c h i e 25, 52 Ignác sv. z Loyoly 153, 154 Ignác, pa t r i a r c h a carihr. 79 Inocent III. 99, 101, 102, 120; IV. 105; XI. 145, 167 Irenej sv. 25, 33, 52 Izabel la K a s t i l s k á 111 Izidor S e v i l s k ý sv. 54 J á k l i n , bisk. nitr. 131 Ján VIII. 90; X. 91; XI . 93; XII. 93 Ján, arcib. r a v e n s k ý 93 Ján D a m a š s k ý 78, 96 Ján K r s t i t e ľ 11 Ján L e Bout hi l l i er de R a n c é 174 Ján z B o h a sv. 153 Ja ns sen A r n o l d 199

Joha na ( pá pežka) 76 Josep hus Fláv i us 13, 22 Joz ef sv. 11 Jozef II. 131, 167, 168, 169, 181, 182, 183, 184, 208 Juan d’ Aust ria 151 Juli án A p o s t a t a 30, 31, 32 Júli us II. 123 Jus t í n sv. 25, 33, 52 Jus t i ni án I. 66, 67, 116 K a i f á š 11 K a i c h 83 K a l a s a n t s k ý Joz e f sv. 153 K a l ix t II. 101 K a l v í n 112, 142, 143, 144 K a n d a k a z M e r o e 21 K a n t Em a n u e l 172 K a r o l m a n 73 K a r o l V e ľ k ý 73, 74, 75, 85, 96, 116 K a r o l III. 181 K a r o l III. T l s t ý 75 K a rol V. 140, 144, 150 K a r o l IX. 177 Ka s s i o d o r 56 K a t a r í n a Si e n s k á sv. 121 K a t a r í n a K a s t i l s k á 145 K a t a r í n a II. 155 K e m p e n s k ý T o m á š 115 K e p p l e r Já n 169, 204 Ki l i á n sv. 71 K l a u d i u s 16, 21 K l e m e n t Al ex . sv. 52 K l e m e n t R í m s k y 52, 88, 116 K l e m e n t V. 121 K l e m e n t VII. 122 K l e m e n t X I V. 155 K m e ť k o K a r o l 131 K n o x J á n 147 K o c e ľ 87, 88 Ko l oni č L e o p o l d 181 K o l u m b á n sv. 71, 35 K o n r a d i n 101 K o n s t a n c i u s 31 K o n s t a n c i u s Chl o rus 29 K o n š t a n t í n V e ľ k ý 7, 28, 29, 30, 31, 48, 66 K o p e r n i k Mi ku l áš 169, 204 K o r n é l i u s z C é z a r e y 15, 21

225

K os t k a St a n i s l a v sv. 153 K r i ž a n M a r e k 162 K u n c e v i č Jozaf át sv. 152 K u r a j š 68 K o u n i c V á c l a v 167, 183 L a c o r d a i r e P. 178 L a j č i a k F r a n t i š e k 212 L a k t a n c i u s 52 L a m p e r t 131 L a s Casas 156, 157 L a v i g e r i e 200 L a z á r 11 L e on ar do d a Vi nci 118, 206 L e o p o l d I. 164, 180 L e o p o l d II. 167, 183, 208 L e s s i n g 172 L e v I. 43, 49, 54, 66 L e v III. 73, 74 L e v IV. 76 L e v IX. 79 L e v X. 123, 128, 138, 140 L e v XII. 186 L e v XIII. 189, 190, 191, 192, 196, 205 L e v S ý r s k y 78 Li bani us 31 Li cí nius 29 L i p p a i J u r a j 163 Lo si I m r i c h 163 L o t a r I. 76 L o t a r II. 93 L u c i á n 33 Ľ u d m i l a 83 Ľ u d o v í t IX. 105 Ľ u d o v í t X I V . 145, 166 Ľ u d o v í t X V I . 175, 177 Ľ u d o v í t X VI I I . 177 Ľ u d o v í t V e ľ k ý 133 L u d v í k N e m e c 75, 82, 86 L u t h e r M a r t i n 112, 123, 137, 138, 139, 140— 5, 149, 150, 152 M a c u l a y T o m á š 57, 216 Ma cc hi ave l l i Mi k u l á š 128 M a d e r n o Carl o 206 M a k á r i u s 31 Ma l d o n á t Já n 204 M a r a 13

226

M a r a t 175 Ma r c us A u r e l i u s 25 M a r e k sv. 97 Már i a K a t o l í c k a 146 Már i a P a n n a 11, 45, 49, 187 Már i a Te r é z i a 163, 167, 181, 182 Ma r t e l K a r o l 70 M a r t in V. 123 M a t e j K o r v í n 133, 134 M a t ú š Č á k Trenč. 132 Ma x e n c i u s 29 M a x i m í n u s D az a 29 M a x i m u s 31 M a x i m i a n u s H e r k u l e s 28 Me di c i K a t a r í n a 144 Mel a n c h t o n 112, 141 Mer i ci A n g e l a 153 M e s r o p 34 M e š e k I. 84 M e t o d sv. 52, 82, 85, 86, 91, 191, 210 M e t t e r n i c h 209 Michal III. 79, 87, 88 Michal Pal eol ogus 104 Mic he la nge lo 118, 206, 207 Mi kul áš I. 79, 87, 89, 93, 186, 202 Mi ku l áš II. 93, 99, 195 Mi ku l áš V. 128 Minu ci us F e l ix 52 M o h a m e d 67, 68 M o j m í r 86, 87, 91 M o n i k a sv. 54 M o n t a l e m b e r t 178 Mo r e (Morus) T o m á š 146 Mo y s e s Š t e f a n 212 N a p o l e o n B o n a p a r t e 44, 176 Na po l eo n III. Ľ u d o v í t Bo n a p a r t e 177 N e k t á r i u s sv. 35 Ne r i Fili p sv. 153 Né r o 13, 16, 18, 25 N e s t o r 48, 49, 86 N o r b e r t sv. 107 O d o a k a r 65 Ol áh Mi k u l á š 161, 162 Oľ ga 84 O n d r e j II. 104

O ndrej III. 132 O ranžský Viliam 144 Origenes 52 Otakar I. 102 Oto I. V e ľký 76, 99 P a c e l l i Eugenio 196, 197, 198 Pachomius sv. 55 P alkovič Juraj 184 Palkovič Martin 163 Papánek Juraj 183, 184 Papias 52 Pastor L. 150 Patrik sv. 35 Pavol, apoštol 9, 17—19, 24, 25, 44, 51 Pavol III. 150, 154 Pavol z Téb sv. 55 Pázmány Peter 156, 162, 182 Pecci Vincent Joachim 190 Pelágius 50 Peter, apoštol 12, 14— 18, 21, 25, 51, 54 Petrarca 121, 128 Pilát P ontský 11 Pipin K r á tk y 73, 74 Pius IV. 150 Pius V. 153, 151, 152 Pius VI. 172, 175 Pius VII. 155, 176, 186 Pius VIII. 186 Pius IX. 186, 187, 190, 209 Pius X. 80, 162, 182—197, 205 Pius XI. 114, 191, 195, 196, 197, 199, 205 Pius XII. 17, 194, 197, 199 Plato 9, 138 Plínius 13 Polykarp sv. 25, 52 Pombal 158 Pongrác Štefan 162 Possevino Anton 158 Pöstényi Ján 211 Pribina 86 Pytagoras 13 R a d l a Anastázius 92 Radlinský Andrej 210 Raffael 118, 206

Ratti Achilles 195 Rákóczy Fr. 180 Rastislav 87, 88, 90, 91 Reimarus 172 Remigius sv. 66 Richard II. 126 Richelieu 145 Róbert kapl. Ľud. IX. 113 Robespierre 175 Romuald sv. 131 Romulus Augustulus 65 Rousseau J. J. 171 Róza z Limy sv. 153 Rudnay Alexander 184, 212 Rudolf II. 162 Rupert sv. 71 S á b a sv. 96 Salezsky Fr. sv. 152, 153 Saladin 104 Samo 85 Sarto Jozef 192 Scotus Eriugena 97 Seneca 9 Septimus Severus 25, 29 Serapis 55 Serapion 13 Sergius, patriarcha 49, 50 Sergius III. 93 Schiller 172 Silvester 97 Sixtus II. 25 Sixtus V. 151, 152 Skarga P eter 159 Sofronius sv. 49, 53 Sokrates 9, 13 Spinozza Baruch 172 S pythihnev 83 Strabo Valfried 97 Strom eyer 210 Stuartová Mária 146 Suarez Fr. 204 Suitbert sv. 71 Svätopluk 83, 90, 91 Svetónius 9, 13 Š t e f a n sv. 83, 92, 130, 131 Štefan, diakon sv. 20, 21

227

Št e f an III. 73 Š t e f á n i k Ra s t i s l av M. 213 Š t ú r Ľ. 211 T a c i á n 52 Tac it us 9, 13, 25, 33 T eo dor ic h 66 Te réz i a sv. 153 T eo dó zi us V e ľ k ý 48 Te r t u l i án 26, 33, 34, 52, 59 T h u r z a Ju raj 162 Ti be ri us 11 Ti so Joz e f 215 Ti t us 21, 22 T h ö k ö l y I mr i c h 162 T o m á š A k v i n s k ý sv. 108, 114, 205 T r a j á n 13, 19, 25 U r b a n II. 103 U r b a n VI. 122 V á c l a v sv. 83 V á c l a v IV. 133 Va l de s P e t e r 110 Va l er i án 25 V a v r i n e c sv. 25 Vecell io Ti zi an 206 V e r d i e r 197 Ver gili us 9

228

Ve spasi an Flav i us 22 Vi kl e f 119, 123, 124, 125, 127 V i k t o r Em a n u e l II. 188 V i l at t e 187 V i l i a m I. 189 Vi nc e nt z P a u l y 153, 173 Vi sch er i ng D r o s t e A. K. 186 V l a d i m í r 84 Vl adi sl av Jagello 134 V o j t e c h sv. 83, 92 Vo l t ai re 167, 168, 171 W e i s s 57 Wi c hi ng 81, 82, 90, 130 Vil l i br or d sv. 71 Wi n d h o r s t 189 X a v e r s k ý Fr. 153, 156, 157 Z á b o j s k ý L a d i s l a v 212 Z á p o ľ s k ý Ján 162 Z á p o ľ s k ý Ž i g m u n d 162 Z a r a t h u s t r a 68 Z la t o ú s t y Ján sv. 53 Z w i n g l i 142, 143 Ž i g m u n d Luc. 122, 126, 127, 133 Ž i ž k a Ján 127

OBSAH Ú VODOM

............................................................

I. K R E S Ť A N S K Ý

STAROVEK

(1— 600) .

OBDOBIE PRVÉ: ZALOŽENIE, ROZ ŠÍREN IE A P R E N A S L E D O V A N I E CIR K V I (1— 313) ............................................................ § 1. ĽUDSTVO PRED NARODENÍM J E ŽIŠA KRISTA : N áboženskom ravné pom ery medzi pohanm i — Náboženskom ravné pom ery m e dzi židmi — Plnosť č a s u ..................................... § 2. JE Ž IŠ KRISTUS : a) V y k u p ite ľ sveta — N aro denie a m ladosť Ježišova — K rst a verejná čin nosť Ježišova — V ykupiteľská sm rť Ježišova — Z m ŕtvychvstanie Ježišovo ; b) Zakladateľ cirkvi — Cirkev pokračuje v diele Ježišovom ; c) Ježiš K ristus je historickou osobou § 3. CIRKEV ZAČÍNA SV OJU ČINNOSŤ : Sosla nie Ducha Svätého — P rví m isionári — H or livosť prvých kresťanov — Cirkev je určená pre všetkých ľ u d í ............................................. § 4. PÔSOBENIE SVÄTÝCH A PO ŠTO LO V : a) Sv. Peter, hlava cirkvi — Pôvod sv. P e tra — V eľký sľub — Splnenie sľubu — M učení cka sm rť sv. P e tra v Rím e — Rím strediskom cirkvi ; b) Sv. Pavol, apoštol pohanov — Pô vod sv. Pavla — V eľká zm ena — Sv. Pavol uznáva sv. P e tra za hlavu cirkvi — Najväčší m isionár — Uväznenie a sm rť ; c) Ostatní apoštoli … ..............................

Strana 5 7— 61

8— 27

8— 10

10— 13

13— 15

15— 20

229

Strana § 5.

§ 6.

CIRKEV SA ODLUČUJE OD SY NA G O G Y : Rozdiel medzi kresťanstvom a židovstvom — Prenasledovanie apoštolov — K ázeň sv. Š te fana a jeho ukam eňovanie — Sv. P e ter p rijí m a prvého pohana do cirkvi — Snem apošto lov v Jeruzalem e — T rest Boží nad židmi DOBA KRVAVÝCH PRENASLEDOVANÍ CIRKVI : a) Príčiny prenasledovania — Nová situácia — N epriateľský postoj rím skeho štá tu voči k resťanstvu a jeho príčiny ; b) Priebeh prenasledovaní — K rvavá skúška — Nero a jeho nástupcovia — Nové obdobie prenasledo vania — N ajkrvavejšie prenasledovanie ; c) V ýsledok prenasledovania — K rv m učení kov sem enom k resťanstva — K resťanstvo je n e p r e m o ž i t e ľ n é ....................................................

OB DO BIE DR UHÉ: V Í Ť A Z S T V O NAD POHANSTVOM A ROZVOJ CIRKVI (313— 6 0 0 ) ..................................... ....... § 7.

§ 8.

§ 9.

230

20—22

22—27

28—61

KONŠTANTÍN VEĽKÝ A VÍŤAZSTVO KRÍZA : Posledné krv av é prenasledovanie kresťanov — K onštantín V eľký a k resťan stvo — Edikt m ilánsky — V ýznam K onštantí na Veľkého pre k r e s ť a n s t v o ..............................

28—31

CISÁR JU LIÁ N APOSTATA V BO JI PROTI KRESŤANSTVU : Príčiny nenávisti cisára Ju liá n a voči k re s ťa n s tv u — M árny pokus o obnovenie pohanstva — Konečné víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom . . . .

31— 32

ROZŠÍRENIE KRESŤANSTVA : Úspešné ší renie kresťanstva pred r. 313 — K resťanstvo sa šíri vo všetkých vrstvách — Ázia — A frika — E u ropa — Po r. 313 — Príčiny rýchleho ší renia kresťanstva — V nútorné príčiny — Von kajšie príčiny — N esprávne porovnanie ...

33—38

Strana § 10. VÝVOJ CIRK EVN EJ ORGANIZÁCIE : a) C irkevná ústava — Ráz cirkevnej ústavy — K lerici a laici — Biskupi — K ňazi — Dia koni ; b) Vzdelanie, svätenie a v ý živ a klerikov. Celibát — Vzdelanie klerikov — Svätenie kle rikov — Výživa klerikov — Celibát . § 11. CIRKEV VEDIE VERIACICH K ZBOŽNO STI A SVÄTOSTI : C iel cirkvi ; a) Obeta o m še svätej — Sv. omša strediskom bohoslužby — Doba slávenia sv. omše — Miesto slávenia sv. omše ; b) Sv. sviatosti — Sv. k rst — Svia tosť birm ovania — Sväté prijím anie — Svia tosť pokánia — Sviatosť pom azania nem oc ných — Sviatosť posvätenia kňazstva — Svia tosť m anželstva ; c) S v ia tk y , pôsty a púte — Sviatočné dni — Pôst — P ú te . . . . § 12. CIRKEV CHRÁNI POKLAD VIERY PROTI BLUDOM. CIRKEVNÉ SNEMY : Príčiny b lu dov — Rozmach bludov po r. 313 — Víťazstvo cirkvi nad bludm i — Rozdelenie b lu d o v ; a) B ludy teologické — Ich podstata — Á rius — M acedónius ; b) B ludy kristologické — Ich podstata — N estorius — Eutyches — Sergius — Otázka neom ylnosti pápeža Honoria I. ; c) B ludy antropologické — Pelágius . § 13. STAROKRESŤANSKÁ SPISBA : Rozkaz učiť — K nihy Písm a sv. — Apoštolskí Otcovia — Apologéti — Z latá doba kresťanskej lite ra tú ry — V ynikajúci p á p e ž i .............................. § 14. REHOĽNÍCI — NOVÍ BOJOVNÍCI V SLUŽ BÁCH C IR K V I: Vznik rehoľníctva — Sv. A ntonín, zakladateľ pustovníctva — Sv. P a chomius, zakladateľ kláštorníctva — Rozšíre nie m níšstva na Východe — M níšstvo na Zá pade — Sv. B enedikt — Význam m níšstva

36— 39

39—45

45— 50

51—55

55— 58

231

Strana § 15. NÁBOŽENSKOM RAVNÝ ŽIVOT VERIA CICH V KRESŤANSKOM STA RO V EK U : Život podľa viery — V zájom ná láska — Za m estnanie — Rodinný život — Úcta k m ŕtvym K resťanstvo vplýva na verejn ý život — Po kles horlivosti po r. 3 1 3 ..................................... II. K R E S Ť A N S K Ý S T R E D O V E K

(600— 1517) 63— 134

SKORÝ STREDOVEK ( 6 0 0 — 1 0 7 3 ): CIRKEV UČITEĽKOU A VOD KYŇOU EUROPSKÝCH NÁRO D O V ..................................... ..................................... § 1.

§ 2.

§ 3.

§ 4.

§ 5.

232

58— 61

64— 97

s ť a h o v a n ie n á r o d o v a z á n ik r ím s k e j RÍŠE : Zánik Rím skej ríše — Nové úlo

hy cirkvi — Zásluhy pápežov — Východo rím ska r í š a ............................................................

65— 67

MOHAMED V B O JI PROTI KRESŤAN STVU : Nový n ep riateľ — M ohamed — Mo ham edovo náboženstvo — Výboje m oham e dánov — Zásluhy i s l a m u ..............................

67— 70

SV. BONIFÁC, ORGANIZÁTOR CIRKVI V NEMECKU : F ran sk á ríša — Predchodco via sv. Bonifáca — Sv. Bonifác — U tuženie sväzkov s Rím om — M učenícka sm rť

70— 72

SPOLUPRÁCA CIRKVI A ŠTÁTU. PÁ PEŽ LEV III. A CISÁR KAROL VEĽKÝ : Spolu práca cirkvi — Založenie Pápežského štátu — Obnovenie Západného cisárstva — Význam svornej spolupráce — K arol V eľký — Rozde lenie K arolovej ríše — Čierne storočie — »Pá pežka« Jo h an a . . . . . .

73— 77

VÝCHODNÁ CIRKEV TRHÁ SPO JEN IE S RÍMOM : Príčiny rozkolu — Boj pro ti obra zom — Rozkol Fotiov — Rozkol C erulariov

77— 80

Strana § 6.

POKRESŤANENIE SLOVANOV : Sťahovanie Slovanov — Pohanské náboženstvo Slovanov — Chorváti — Srbi — Slovinci — B ulhari — Češi a M oravania — Sv. Václav — Sv. Voj tech — Poliaci — Polabskí Slovania — Rusi

80— 84

§ 7.

PO KRESŤAN ENIE SLOVÁKOV. SV. CYRIL A METOD, APOSTOLI SLOVÁKOV : a) Po čiatky kresťanstva na Slovensku — P ribina — M ojm ír — Rastislav ; b) Sv. Cyril a Metod, slo venskí apoštoli — Pôvod sv. bratov — Príchod na V eľkú M oravu — V Ríme — Povolenie slo vanskej liturgie — Sv. Metod biskupom — Svätopluk — Znova v Rím e — S m rť sv. Me toda ; c) Zánik V e ľk e j M oravy a osud slovan skej liturgie — V yhnanie M etodových žiakov — Zánik Veľkej M oravy — Pokresťanenie M aďarov ............................................................ 85— 92 § 8. SPRÁVA A ŽIVOT C IR K EV N Ý : Zm enené pom ery — K ardináli — Kanonici — Tiene — S v e t l o ................................................................... 92— 95 § 9. CIRKEVNÁ VEDA A UMENIE : Východ — Západ ................................................................... 95— 97 VLASTNÝ STREDOVEK (1073— 1305) : CIRKEV NA VRCHOLE DUCHOVNEJ I SV ETSK EJ M O C I ................................................................... 98— 118 § 10. VÍŤAZSTVO CIRKVI V B O JI O INVESTI TÚRU. PÁ PEŽI GREGOR VII. A INOCENT III.: O pravné h n u tie — G regor VII. — Boj Gregora VII. a H enricha IV. — W orm ský konkordát — Inocent III.................................... 99— 102 § 11. KRIŽIACKE VÝPRAVY A ICH VÝZNAM PRE CIRKEV A K U L T Ú R U : Príčiny k ri žiackych výprav — P rvá križiacka výprava — V ýznam križiackych výprav — Križiacke rehole ................................................................... 103— 106

233

Strana § 12. NOVÉ REHOLE A ICH VÝZNAM PRE CIRKEV. DOM INIKÁNI A FRANTIŠKÁNI: Nové rehole — Dom inikáni — F rantiškáni — D om inikáni a františkáni v boji proti b lu dom — K atari — V aldenskí — C irkevná in 106— 112 kvizícia — Španielska inkvizícia S 13. VEDA. A UMENIE CHLÚBOU STREDOVE K E J CIRKVI : Stredoveké univerzity — Scholastika — Sv. A lbert V eľký — Sv. To máš A kvinský — Sv. B onaventúra — M ysti ka — Sv. B ernard — C irkevné um enie — Baziliky — Sloh centrálny — Sloh byzantský — Sloh rom ánsky — Sloh gotický — M aliari — P o é z i a ............................................................ 112— 118 N E S K O R Ý S T R E D O V E K (1305— 1517): Ú PA D O K C IR K E V N E J V Á Ž N O S T I A P R E D Z V E S Ť N O V E J D O B Y 119— 134 § 14. ÚPADOK P Á P E Ž S K E J MOCI A JEH O NÁ SLEDKY PRE CIRKEV. PÁ PEŽI V AVI GNONE A VEĽKÁ ZÁPADNÁ SCHIZMA : Bonifác VIII. — Avignonskí pápeži — Veľká 120— 123 schizma — Kostnický snem — Únia . § 15. PRIPRAVOVATELIA NOVOVEKU: Viklef — Odsúdenie V iklefa — Hus — Odsúdenie H usa — H usitské vojny — H um anizm us 124— 129 a renesancia — Erazm us — Pravá obroda § 16. CIRKEVNÉ POMERY NA SLOVENSKU V STREDOVEKU : Politický a k u ltú rn y vý znam Slovenska — Sv. B ystrík — K láštory — B enediktíni — O statné rehole — V pády T atarov — Anjouovci — Spory o trón — Ma 129— 134 tej Korvín — Turecké nebezpečenstvo .

234

III.

Strana K R E S Ť A N S K Ý N O V O V E K (1517 A Ž DODNES) ............................................................ 135—216

1. OBDOBIE REFORMÁCIE A OBRODY KATOLÍC K E J CIRKVI (1517— 1648) . . . . 136— 164 a) Reformácia a rozbitie cirkevnej jednoty : § 1.

REFORMÁCIA LUTHEROVA A J E J PR IE BEH : Doba prerodu — Volanie po náprave — L u th er — Náboženský vývoj Lutherov — V erejné vystúpenie Lutherovo — Odsúdenie L uthera — L u th er pokračuje v odboji — P rotestanti — Šírenie Lutherovho učenia — Lutherova sm rť — Podstata Lutherovho u č e n i a ................................................................... 137— 142

§ 2.

KALVINIZMUS A JEH O ROZŠÍRENIE : Zwingli — K alvín — Učenie Kalvínovo — Šírenie kalvinizm u — V Nemecku — Vo Francúzsku — V Anglicku — Prenasledova nie katolíkov — M ária Katolícka — Írsko — Škótsko ........................................................... 142— 147 VÝSLEDKY A NÁSLEDKY REFORMÁCIE: Náboženské nepokoje — Vonkajšie úspechy — V nútorný rozvrat — Jed in ý klad — Ne správne porovnanie ..................................... 147— 149

§ 3.

b) Obroda katolíckej cirk v i: § 4.

§ 5.

TRID ENTSKÝ KONCIL PODKLADOM K A TO LÍC K EJ OBRODY : T ridentský koncil — H lavné úlohy — Vierouka — Disciplína — V ynikajúci pápeži — Pius V. — Gregor XIII. — S ixtus V. — Horliví biskupi a kňazi — P ram eň nového života — Storočie svätcov 149— 153 Sv. IGNÁC Z LOYOLY A JEZU ITSK Á RE HOĽA : Sv. Ignác — Organizácia jezuitov — Rozšírenie j e z u i t o v ............................................. 154— 156

235.

Strana

M ISIJN Á ČINNOSŤ CIRKVI MEDZI PO HANMI : M isijná horlivosť — Predná India — Japonsko — Čína — A m erika — P araguay — Severná Am erika — A frika — Unio nistické h n u t i e .................................................... EV A N JELÍCKA REFORMÁCIA A KATO § 7. LÍCKA OBRODA NA SLOVENSKU : Refor m ácia na Slovensku — Oláh — Viedenský m ier — Pázm án — T rnavská univerzita — Víťazstvo katolíkov ..................................... 2. OBDOBIE ŠTÁTNEHO CIRKEVNÍCTVA A OSVIETENSTVA (1648— 1815) . . . § 8. CIRKEV V BO JI PROTI ŠTÁTNEMU CIR KEVNÍCTVU : Zlý príklad — Galikanizm us vo F rancúzsku — Febronianizm us v Nemec ku — J ozefinizm us v Rakúsko-U horsku — Cirkevné reform y — Odpor — Leopold II. — Dobrá v ô ľ a ........................................................... OSVIETENSTVO V BO JI PROTI CIRKVI § 9. A NÁBOŽENSTVU : Nový svetový názor — Osvietenstvo v A nglicku — Osvietenstvo vo Francúzsku — Slobodní m u rári — Osvie tenstvo v Nem ecku — V plyv osvietenstva na protestantov a k ato lík o v — K lady osvieten stva — R edem ptoristi — Lazaristi — Trapisti § 10. FRANCÚZSKA REVOLÚCIA A J E J NÁ SLEDKY PRE CIRKEV : Ovocie osvieten stva — Boj proti cirkvi — N árodný konvent — D irektórium — Napoleon I. — K onkordát — Napoleonov pád — V iedenský kongres — Ľudovít XVIII. — K arol IX. — Francúzsko znova republikou — Odluka cirkvi od štátu § 11. NÁSLEDKY FR A N C Ú ZSK EJ REVOLÚCIE V EUROPSKÝCH ŠTÁTOCH : Proticirkev né snahy — Cirkev v Nem ecku — Sebave domie katolíkov ............................................. § 6.

236

156— 159

160— 164 165— 184

166— 169

169— 174

174— 178

178— 180

S tra n a § 12. CIRKEVNOPOLITICKÉ POMERY NA SLO VENSKU V XVIII. STOROČÍ: Radostný rozvoj cirkvi — O svietenstvo na Slovensku — M ária Terézia — Jozef II. — Národné po 180— 184 vedomie — Slovenské učené tovarišstvo. .

3. OBDOBIE V O N K A JŠEJ SLABOSTI A VNÚTOR NÉHO ZOSILNENIA K A TO LÍC K EJ CIR KVI (1815 AŽ D O D N E S ) .............................. § 13. PÁ PEŽ PIUS IX. A VATIKÁNSKY KON CIL: Pápeži od začiatku XIX. storočia — Pius IX. — V atikánsky koncil — Zánik Pápežské ho štátu — N ásledky vatikánskeho koncilu — K u ltú rn y boj v Nem ecku — Statočný odpor ......................................................................... § 14. PÁPEŽSTVO NA VRCHOLE SV O JE J VNÚ TORNOCIRKEVNEJ MOCI. PÁ PEŽI LEV XIII. A PIU S X.: Lev XIII. — Cirkevnopoli tická činnosť Leva XIII. — V nútornocirkev ná činnosť Leva XIII. — Pius X ........................ § 15. KATOLÍCKA CIRKEV VO SVETOVEJ V O JNE A PO N E J: Svetová vojna a jej n á sledky — B enedikt XV. — Pius XI. — Pius X II............................................................................... § 16. KATOLÍCKE M ISIE A UNIONISTICKÉ HNUTIE: Nový rozvoj misií — Ázia — Čína — Japonsko — A frika — A m erika — Mexiko — Ju ž n á A m erika — A ustrália — U nionisti cké h nutie — Protestantské vyznania — N á boženská štatistika ..................................... § 17. CIRKEVNÁ VEDA A UMENIE V KRES ŤANSKOM NOVOVEKU: C irkevná veda — P rírodné vedy — Prekážky a nový rozvoj cir kevnej vedy — C irkevné um enie — Sloh re nesančný — R enesančné um enie na Sloven sku — Sloh barokový — Barokové um enie na Slovensku — M oderný sloh. . . .

185— 216

186— 189

190— 193

193— 198

198— 203

203— 207

237

Strana § 18. CIRKEVNOPOLITICKÉ POMERY NA SLO VENSKU V POSLEDNOM STOROČÍ : a) Do roku 1918 — Proticirkevné snahy — F ra n tišek II. — Ferdinand I. — F ran t. Jozef I. — K onkordát — Zrušenie konkordátu — Spo lok sv. V ojtecha — Boj za národné a poli tické práva — Š tú r — Moyses — H linka — Z ahraniční Slováci; — b) Od r. 1918 — Česko-slovenská republika — Nový život — Politické spory — P roticirkevná politika — H linka v boji za práv a Slovákov — Sloven 208— 215 ská autonom ia — Slovenská republika . »AŽ DO SKONČENIA SVETA ! « .............................. 215— 217 CORRIGENDA ............................................................ 218 ČASOVÁ TABUĽKA .................................................... 219— 222 UKAZOVATEĽ MIEN

.................................................... 223— 228 OBSAH .......................................................................... 229— OBRAZOVÉ PRÍLOHY

238

OBRAZOVÉ PRÍLOHY

Predsieň kresťanských katakom b v Neapoli (3. st.).

Chodba katakom b v S. Pam filo v Rím e (3. st.). N ástenný obraz Panny Márie s D ieťaťom v katakom bách sv. Priscilly v Rím e (3. st.).

V nútrajšok starokresťanskej baziliky v Rím e (6. st.).

Stredná loď Chrámu Božej M údrosti v Carihrade (532— 538).

R om ánsky sloh: Dóm vo W orm se (asi 1200— 1225).

G otický Sloh : Notre-D ame v Paríži (od r. 1163, fasáda okolo r. 1190).

G otický kostol klarisiek v Bratislave. (Začatý r. 1231.)

Renesančný sloh: Chrám sv. Petra s Berniniho kolonádou v R ím e (1506— 1626).

Barokový sloh: Dvorný chrám vo W ürzburgu (zač. 18. st. ).

Barokový

kostol Najsv. Trojice v Bratislave. (Posvätený r. 1725.)

M oderný sloh: Jubilejný chrám sv. Václava v Prahe.

Vnútrajšok moderného chrámu. Chrám Krista Kráľa v K ü ppersteg pri Kolíne. (Postavený r. 1928.)

OD AUTORA TEJTO KNIŽKY VYŠLY : Veniec Ducha Svätého. (P re klad.) T rnava, vyd. Spolok sv. V ojtecha, 1932.

Význam sv. Metoda pre Slo vákov. B ratislava, vyd. Slo ven sk á liga, 1935. S tr. 40. Cena 5 Ks. (Rozobrané.) Čo sa deje v Konnersreuthe? (Doplnený p rek lad ). B r a ti slava, vyd. Je d n o ta kat. žien, 1936. C ena 8 Ks. Golgota a veda. (Preklad.) 2. vyd. B ratislava, vyd. Jedn. kat. žien, 1936. Cena 10 Ks. (Rozobrané.)

Reformné hnutie v arcibis kupstve ostrihomskom do r. 1564. B ratislava, 1939. Str. 327. Cena 60 Ks.

Pius XII. — pápež pokoja. (Doplnený preklad.) B ra ti slava, vyd. Je d n o ta kat. žien, 1940. S tr. 240 a 16 str. fotografií. C ena 15 Ks.

Mikuláš Oláh a jeho doba (1493—1568). B ratislava, 1941. S tr. 228. C ena 60 Ks.

K náboženským dejinám vo Zvolenskej okolo r. 1560. B ratislava, 1941. S tr. 18. (Odtlačok z »Theologica C a tholica Slovaca«, r. 1941.) Pápež Pius XII. — 25 rokov biskupom. B ratislava, 1942. S tr. 80 a 6 str. fotografií. Cena 10 Ks.

ANDREJ, NITRA