Dievča a ľalia by Peter Emanuel Bútora

LADI SLAV J Á M B O R S. J.:

Dievča a ľalia

ÚS T REDI E M A R I Á N S K Y C H K O N G R E G Á C I Í , P O S O L TRNAVA, 1 9 4 2

Imprimi potest. Bratislavae die 1. augusti 1942. P. Josephus Jurovský S. J. praepos. V. Prov. Slov. Nihil obstat. P. Isidorus Štefík S. J. censor dioec. Imprimatur. Nr. 6704/1942. Tyrnaviae, die 10. augusti 1942. Mons. Josephus Minárik vicarius generalis.

R úcho kráľovské. Drahé dievča! Otvor svoje srdce a prijmi slová, ktoré ti chcem písať o vážnych veciach. Medzi dievčatmi nájdu sa i také, čo žijú len zo dňa na deň ľahkomyseľne, ba bez myšlienok! Koľké myslia na Pána Boha, na svoju dušu? Koľké poznajú jasne cieľ svojho života? A veru, ak je otázka, ktorou by sa dievča malo vážne zapodievať, je to istotne táto: či budem b l a ž e n á t u a na d r u h o m s v e t e , či dosiahnem cieľ svojho života? Načo som na svete? Hodno sa zaoberať týmito myšlienkami? Hej, hodno! Pozorujme len trochu život. Vstúpme do bohatého, pánskeho domu. V sa lóne, pri malých, úhľadných stolíkoch, na pohov kách, v obločných výklenkoch, pri krbe sedia, stoja, v záplave elektrického svetla žiaria páni a panie, chlapci a dievčatá. Dámy majú strašne moderné šaty. Ináč je tu všetko, čo si zažiada ľudské oko, ústa. Prepych, márnotratnosť, blahobyt. Títo ľudia si myslia, že bezstarostný blahobyt je cieľom ľud ského života. Majú pravdu? Nie, lebo vtedy len veľmi málo ľudí by mohlo dosiahnuť svoj cieľ. Chudobných bolo a bude vždy viac ako bohatých. A potom, kde sa tak často ozývajú nepokoje, zvady, žiarlivosť, ba aj revolverové výstrely ako práve v takýchto, na oko všetkým oplývajúcich domoch? Či to neznamená, že v nich bolo všetko, len práve 3

blaženosť nie? Na svete niet toľko peňazí, čo by vystačily márnotratným nenásytníkom! O bohat stvách každý musí povedať, čo povedal všetkým oplývajúci Šalamún: „Márnosť nad márnosť a vše tko je márnosť!“ Nie pre bohatstvo sme na svete! Poďme na zábavu. Ta, kde nájdeme tie dievča tá, čo za každú cenu chcú užiť mladosti a ktoré, keby mohly, rady by sa obkľúčily celým dvorom obdivovateľov. Ako sa chichocú a vycerujú… Azda nachádzajú blaženosť v takomto živote? Nie! Skôr-neskôr sa všetkého nasýtia, a potom budú smutné, sklamané. Pred rokami noviny veľa písaly o samovražde povestného amerického petrolejového kráľa Jamesa Whitea. Tento boháč raz v Londýne pri kartách prehral 750.000 funtov šterlingov. Potom sa zastrelil. Pred smrťou napísal dlhý list. — Život sa mi zunoval — píše. — Bol som bo hatý a žil som medzi boháčmi. Nebol som šťastlivý, ale ani medzi svojimi známymi milionármi nenašiel som šťastlivého človeka. Sháňali sme sa po roz košiach. Nič nás neuspokojovalo. Náš život bola samá výstrednosť, ktorej sa človek skoro nasýti. Chápeš túto sebaobžalobu? Rozkoš nie je cie ľom ľudského života! Poďme do divadla. Pozerajme nie na javisko, ale na divákov. Koľko dievčat závidí oslavovaným herečkám. — Aká šťastlivá by som bola, keby som bola takou umelkyňou! Keby aj mne tak tlieskali, keby mne chlapci až do zachrípnutia privolávali na slávu. Aký je blažený, koho takto milujú a zbožňujú! Iná hovorí: 4

— Šťastlivá by som bola, keby som sa aj ja mohla stať veľkomožnou, milostivou paňou … ako hrdinka tejto hry. Keby mi tak ministri bozkávali ruku a nielen susedových decko, keď mu dám cukrík! Tretia vzdychá: — Ach, aká by som bola šťastlivá, keby som — bojím sa hlasno to vysloviť — keby som tak vy hrala na pretekoch krásy, keby ma obsypali kve tami, keby sa mi korily premožené, keby sa tá pre krásna Klára musela puknúť od závisti a zlosti! Drahé dievča, nedá sa opísať ako sa sklamú všetky tieto úbohé, pobalamútené a zvedené diev čatá, čo sa nazdávajú, že radosti a sláva, ktorú svet ponúka, uspokoja ich srdce. Aj najkrajšia ruža zvädne, aj najbúrlivejší potlesk utíchne, aj naj zvučnejšie dínom-dánom sa raz zmení na plesnivú všednosť. Si mladá? O niekoľko rokov budeš stará! Dnes ťa oslavujú, ospevujú? Zajtra ťa hodia do starého železa! Zdar a sláva, ktorú svet dáva, ne môže byť cieľom človeka. Čo nemôže každý doko nale dosiahnuť, nemôže byť cieľom človeka. Teda, čo je naším cieľom? Ako prísť k tomuto cieľu? Čo je to, čo môže každý a vždy dosiahnuť? Na tieto otázky Kristus a jeho Cirkev odpovedajú: Človeče, preto si na svete, aby si poznal Boha, svojho Stvoriteľa, aby si ho miloval, jemu slúžil a takto naveky spasil svoju dušu! Ja j, ale pri týchto slovách nejedna slečinka vykrúti ústa a zvolá ako chýrny mudrc v horách: — Ach, aké vysoké vršisko! Naším cieľom je poznať Pána Boha? Hej, lebo tento vysoký cieľ je hodný nášho rozumu. 5

Raz som stretol akúsi ženičku, čo horko pla kala, že vraj jej synák nepozná svojho otca. — A to už ako? — opýtal som sa. — Tak, prosím ponížene, keď chudátko nemá rozum. Vtedy mi prišlo na myseľ, koľko je na svete takých detí bez rozumu, čo nepoznajú svojho ne beského Otca! Striezlivý ľudský rozum nás vedie k Pánu Bohu. Z viditeľných dobrodení môžeme spoznať neviditeľného Boha. Nechcem tu podávať dôkazy jestvovania Pána Boha. O tom istotne si nájdeš knihu v hociktorej katolíckej knižnici. Ale Pána Boha treba nám nielen poznať, ale aj milovať. Toto je už o čosi ľahšie. Poviem ti, čo som skúsil v istom internáte. Stretol som sa tam s chlapčekom, o ktorom hovorili, že je veľmi múdry. Asi päťročný bol. Spýtal som sa ho, koho má radšej: otecka či mamičku. Chlapček odpovedal: otecka. — Ale, kto ti dáva chlieb s maslom, cukor a ovocie? — Mamička. — Tak, koho máš radšej? — Otecka! Skoro som zhíkol, keď som dostal takúto od poveď. — A prečo máš radšej otecka? — Lebo otecko zarába peniaze! Nuž, myslím si, ozaj múdre decko. — Ale zato aj mamičku máš rád? — vypytu jem sa znova. — Pravdaže. 6

— Tak povedz, braček, koľká je tvoja láska k mamičke? Decko rozmýšľa. O chvíľu zvolá: — Toľká ako izba. — No, a koľká je potom tvoja láska k otec kovi? Dieťa sa mi zasmialo do očú a hovorí, že jeho láska k otcovi je toľká ako dom. — To si dobre povedal — vravím mu. — Ale syn môj, počul si, že Pána Boha musíme milovať nadovšetko. Nuž, koľká je tvoja láska k Pánu Bohu? Tu chlapček dlhšie rozmýšľa. Pomáham mu. Nakoniec vystrie rúčky a vykríkne: takto, ľa! Chcel povedať, že jeho láska k Pánu Bohu je toľká, ako celý svet. Ä dobre povedal. Teraz sa aj teba pýtam, či aj ty miluješ Pána Boha, ako tento chlapček? Ale nesmieme sa uspokojiť s prázdnou láskou. Lásku treba ukázať skutkami. A to znamená slúžiť Pánu Bohu. Miesto dlhých rečí vysvetlím ti to porovnaním. Istý kráľ vychoval sirotu. Čo je dlžné dieťa svojmu dobrodincovi? Pravda, aspoň to, aby mu horlivo slúžilo. Aj ty si božie dieťa. Aj tebe treba Bohu ďakovať za všetko, čo máš. Čo si mu dlžná? A čo si zaslúžia také dievčatá, čo nechcú slúžiť Pánu Bohu, ale svetu a hriechu? Tu sa ma pýtaš: Čo žiada odo mňa Pán Boh? Čo mi treba robiť? Nakrátko toto: Zachovávaj príkazy, a to vše tky. Aj cirkevné príkazy, lebo aj to je vôľa božia. Sú na svete aj takí čudáci, čo si chcú sami určiť, 7

v čom a nakoľko budú slúžiť Pánu Bohu. Keď sa im zachce, aj do kostola idú. Keď nemajú čo jesť, postia sa. Keď nemajú zlej knihy, tak ju ne čítajú. Len vtedy sú dobrí, keď musia. Povedomé katolícke dievča aj vtedy zachováva božie zákony, keď sú ťažké a vyžadujú obetu. Keď ide o sv. omšu, o čistotu, o manželstvo, keď sa dačoho treba zrieknuť pre Pána Boha, vedia, ako sa zachovať. Akú odmenu dostanú? Spasia svoju dušu. Dra hé dievča, keď si nezachránime dušu, celý život sme stratili. „Čo osoží človekovi, keď si nadobudne celý svet, ale utrpí škodu na duši!“ Ale ak si dušu zachránime, keď zvíťazíme nad svetom, hriechom, diablom a nad vlastným telom, dostaneme večnú odmenu a blaženosť, r ú c h o k r á ľ o v s k é , mi l osť d i e t o k boží ch. Aký krásny a veľký je ľudský život, keď sa naň takto dívame. Ako sa oplatí aj bojovať a trpieť pre tento cieľ! Drahé dievča, sľúb mi, že nikdy ne zabudneš na vznešený cieľ svojho života, že vždy budeš bojovať, aby si spasila svoju drahocennú, nesmrteľnú dušu. Toto čaká od teba tvoj Boh.

Diev ča a ľalia. Dcéra istého gréckeho mudrca chcela sa pria teliť s akýmsi ľahkomyseľným dievčaťom. Mudrc sa postavil proti tomuto priateľstvu. — Otče, ty ma pokladáš za decko, keď sa obávaš, že by mi toto priateľstvo mohlo škodiť. Mudrc neodpovedal. Tíško sa zohol k ohnisku a zdvihol kúsok zhasnutého uhľa. — Nože mi ho podrž, dievča. Nepáli. Dievča poslúchlo. Ako ho drží, zbadá, že mu uhoľ začernil ruky i šaty. S výčitkou sa obracia na otca: — Pozri, otče, uhoľ mi zašpinil ruky i šaty. — Vidíš, dievča moje, uhoľ ťa nepopálil, ale zato zašpinil. Aj priateľstvo so susedovým diev čaťom azda ti nepopáli dušu, ale istotne ťa poškvrní. A ja ani to nechcem dopustiť. Veľa vecí je na svete, čo ti nepopália dušu, a predsa ťa zašpinia a ohrozia ľ a l i u č i s t o t y ; už v rozkvete mladosti prekážajú ti dosiahnuť vzne šený cieľ, pre ktorý ťa Boh stvoril. Dovoľ, aby som ti o nich čosi povedal. Sú to nebezpečenstvá, čo na teba čihajú v každodennom živote. Prvé nebezpečenstvo nevinnosti mladého srdca býva z lé p r i a t e ľ s t v o . Starí hovorievali: ami cus cognoscitur amore. Priateľa poznáš podľa lás ky. Ale ak rozdelíš slovo tejto latinskej vety, do staneš tri novšie latinské slová: mor e, o r e , r e . A 9

toto znamená: priateľa poznáš nielen podľa lásky, ale i podľa m r a v o v , r e č í a s k u t k o v . Keď teda ktosi nezodpovie v daktorom z týchto bodov, ničoho si s ním nezačínaj, lebo priateľstvo s takým človekom môže ti iba poškodiť. Pravý priateľ nehľadá vlastné dobro, ale dobro priateľovo. Pravý priateľ je verný — môžeš sa naň spoľahnúť; je mlčanlivý — môžeš sa mu sveriť; je múdry — vie ti poradiť; je čnostný — slúži ti za príklad; je útly — cíti s tebou v žiali i radosti; je ti anjelom strážcom — neopustí ťa do smrti. Falošný, nepravý priateľ — ťa využije. Dobrý je len dotiaľ, kým mu čosi dávaš; líška sa ti — zvádza ťa na hriech; prefíkaný je — ani mačka; zavesí sa na teba — ako bodľač. A vieš, čo je naj horšie? Uvidíš, že i ty budeš taká, — ako tvoj zlý priateľ alebo priateľka. No nielen priateľstvo so zlým človekom je škodlivé. Nebezpečná je z n á m o s ť s ním. Naprí klad nie je múdre, aby dievča ako ty chcelo byť večne s chlapcami. Pravda, nájdu sa i márno myseľné húsatká, ktoré rady vidia okolo seba čím viac vychudnutých motovidiel. No stará pravda takto zneje: kde sa slama stretne s ohňom, horí — najmä, keď sa nájde aj rozduchovač. Nehnevaj sa! Oheň, to je mladík. A ty si — krehká, mäkušká slama. Roz duchovačom je diabol. Nie to chcem povedať, aby si azda nechodievala do spoločnosti. Vôbec nie! Slušná zábava občerství telo i dušu. Ale pozri si dobre, s kým, kedy a ako sa stýkaš. Aby sa ti nestalo ako kvetinke. Celé leto sa s ňou zahrával, bavil, hladkal ju a vábil veselý šuhaj — vietor. Nakoniec ju schytil do 10

divého tanca, unášal ju a vykrúcal a keď sa jej už nasýtil, zahodil ju. Úbožiatko, tam leží v blate, zahanbené, potupené. A ľahký šuhaj vietor veselo si hvízda. Na kvetinku, ktorú potupil, ani nepomyslí. Má súrnejšiu prácu: hľadá si novú obetu… Veru, na svete je veľa nenásytných vábičov… ale ešte viac, o veľa viac oklamaných a zahanbe ných dievčatok… Ak máš ozaj vážnu nádej na v y d a j , všetko je v poriadku. Len si dobre prizri, koho si chceš vyvoliť za druha na cestu životom. A prizeraj sa svojím rozumčekom, —veď ho máš — a nielen oč kami a svojím zavše pochabým a figliarskym srdieč kom. Neprenáhli sa! Ak môžeš, poraď sa s rozum ným, vážnym, nepredpojatým a dobroprajným rad com. No potom nebuď taká, ako dievča, čo prišlo k pánu farárovi a oznámilo mu, že sa ide vydávať. — A za koho? — pýta sa kňaz. Dievča pomenovalo modlu svojho srdca. — Dievča moje, veru ten človek nie je pre teba. — Prečo by nebol, duchovný otče? — Vdovec je. — Veď ani ja som už nie decko. Čo by som si počala s dajakým holobrádkom? — Starý je. — Ale pracuje lepšie ako hociktorý mladý. — Má už niekoľko detí. — Pravda, ale ja mám rada deti. Aspoň nájdem uňho už hotovú rodinu. — Ale on ani s prvou ženou nežil svorne. — Keď tá s ním nevedela zachádzať. Ja si s ním poradím, ak bude treba. — Ani nezarobí, koľko treba pre rodinu. 11

— Toľko, čo mne treba, vždy bude mať. — V kostole sa nikdy neukáže. — Nakriatnem ho a privediem. — V raj ani pohárikom nepohrdne.

— Nezáviďte mu to, pán farár. Zaslúži si. — Nuž, dievča moje, prečo sa chceš nasilu zaňho vydať? — Nuž, pán farár, mne je jedno, kto je, aký je, len keď sa už raz dostanem pod čepiec! Aj sa vydala: A istotne bola s ním blažená, lebo na kňaza sa neobzrela ani ona ani on. Tu onedlho volajú kňaza k akejsi žene. Bola to naša mladucha. Umierala… Tak ju dobil jej „milý“ mužíček — ožran. Pýtaj si teda radu, ale nie s tým úmyslom, že aj tak budeš robiť podľa svojej hlavy. Ešte pred jednou vecou by som ťa chcel varo vať. To je nerozumný a n e m i e r n y t a n e c . O tom to, aby som ani nehovoril, pravda? No, neboj sa. Tanec sám v sebe nie je hriešny. Sú aj čisté zá bavy, na ktoré smelo môže ísť aj poriadne dievča, ale nikdy nie bez dozoru rodičov alebo blízkych príbuzných. Dcéra poriadnej rodiny nikdy nechodí sama na tanečnú zábavu. „Gavalier“ — či sa ti páči, či nie — nie je dobrým sprievodcom: z takéhoto s p r i e v o d c u ľahko sa stane z v o d c a . Skúsenosť dokazuje, že tanec nebýva bez ne bezpečenstva. Aj starí pohania to vedeli a preto nedovolili, aby sa pri hostinách tancovalo. Tu by som mohol uviesť proti tancu aj výroky svätých. Ale neurobím to, hoci by som ich nemusel hľadať. Dosť mi je, keď ťa upozorním na tvoju vlastnú skúsenosť. 12

Priznaj sa úprimne, čo sa odohráva v tvojom srdci pred tancom. Na čo myslíš dni a týždne pred ním. Či nie iba na čačky, šaty a parádu? A aké túžby opanúvaly tvoje srdce? Keby ich bolo možno sfotografovať, či by si ich ukázala mne alebo mame? A vždy? Na čo si myslíš pri tanci? Necítiš smyselné pokušenia? Veď mnohým sa tanec práve pre ne páči. Pravda, v takých chvíľach by si rada bola, keby ťa Pán Boh nevidel, nepočul! Koľko nesluš ných, vyzývavých pohľadov, myšlienok, žiadostí! Koľkými cudzími hriechami si zaťaží dušu mnohá tanečnica pre svoj nedostatočný a neslušný oblek! Hej, právom sa hovorí, že niektorá tanečná sieň je diablov kostol, cintorín nevinnosti a skromnosti. (Opakujem: nehovorím o každom tanci, o každej tanečnici. Ale o mnohých.) A čo sa stáva po tanci? Či cesta z tancu často nepodobá sa ceste do cintorína? Či nejedna taneč nica nepochováva svoju mŕtvu nevinnosť, zlomenú ľaliu svojho srdca? Či ju neoplakáva jej anjel strážca? Čas mi nedovoľuje vyrátať ti všetky príležitosti na hriech. Ako môže ešte škodiť dušiam napr. z lá k n i h a a z l é n o v i n y ! Azda sa chceš vyhovárať, že nemôžeš žiť ako analfabetka. Čosi ti len treba čítať! Pravdu máš, dcéra moja. I duchovnú stravu potrebujeme. Ale, čo by si si myslela, keby hladný pýtal: dajte mi hoci aj otravu! Nepovažovala by si ho za blázna? Nuž, a koľkí sa takto spravujú, keď ide o duchovnú stravu! Zlá tlač, zlé noviny, zlá kniha sú nebezpečnejšie ako zlí priatelia. Prečo? Preto, lebo zlá tlač čihá 13

na teba každý deň, každú hodinu, vždy a všade. Knižnice, uličné a staničné knižné stánky za nie koľko halierov ti ponúkajú sladkú otravu: senzačné romány, ktorých tituly nedajú tušiť nič dobrého. Hotové sú otráviť ti dušu a pritom sa ani len ne zapýria, nezachvejú. Ani zlý priateľ nie je taký zákerný. Zapamätaj si: je istý druh písomníctva, ktorý poznať je hanba a ku ktorému poriadny člo vek má len jednu povinnosť: opovrhnúť. Na koniec mi treba povedať niekoľko slov aj o ustanovizniach, ktoré sú povolané šíriť kultúru, ktoré však dnes prečasto slúžia hriechu. Je to d i v a d l o a k i n o. Koľko je dnes dievčat, čo v ki nách hľadaly ľahkú, nevinnú zábavu a nájdu skazu. Koľko je dnes filmov, ktoré pod kepienkom kultúry šíria nemravnosť! Či sú nie blázni, čo sa dajú otra vovať za vlastné peniaze?! Všímaj si posudky fil mov v Katolíckych novinách! Ale teraz, aby som už prestal! Lebo si ťa ne chcem nahnevať. Nechcem, aby si ma upozornila, že vzdelaný takto nehovorí so „slečnami“… No, žarty nabok! Odvážim sa v tejto knižočke otvorene ti povedať o niektorých nadhodených otáz kach, aby si sa o týchto veciach nedozvedela — prineskoro.

C hceš by ť pekná? Začínam rozprávkou, a to z indického báje slovia: — Na začiatku boh Tvastri stvoril svet. Keď chcel stvoriť ženu, zbadal, že sa mu všetka hmota minula na vytvorenie chlapa a že na stvorenie ženy mu neostalo ničoho. Tvastri dlho premýšľal a keď si všetko dôkladne premyslel, toto urobil: Vzal okrúhlosť mesiaca, vlnité línie hada, chvejnosť trá vy, štíhlosť trstiny, jemnosť kvetu, útlosť mladého listu, srnkin pohľad, hravú veselosť slnečného lúča, ľahkosť oblakov, nestálosť vetra, zajačiu bojazli vosť, páviu pýchu, mäkkosť páperia, tvrdosť dia mantu, sladkosť medu, tigriu ukrutnosť, teplo dňa, studenosť ľadu, stračiu táravosť a hrkútanie hrdlič ky a z toho všetkého stvoril ženu. Azda by som už mohol složiť pero, lebo i nad týmito slovami by sa dalo veľa uvažovať. Priznám sa, že som čítal málo takýchto výstižných charakte ristík žien. Nájdeme tu jasné i tônisté stránky žen skej povahy. Ale aby si sa presvedčila, že som ťa touto rozprávkou nechcel uraziť, budem rozprávať o takej jasnej stránke, ktorú mnohé dievčatá pova žujú za najvlastnejšiu ženskú dokonalosť, o k r á se. Mnohé ženy krásu natoľko považujú za svoj majetok, že každú ženu, či je pekná, či nie, rátajú do „krásneho pokolenia“, kam nepatrí ani jediný mužský, hoci nie všetci sú strašiaci do maku. 15

Poviem ti, čo ma pohlo písať o kráse. Na svia tok Nepoškvrnenej Cirkev sv. spieva: „Tota pul chra es, Mari a… — Celá krásna si, Mária, a po škvrny dedičného hriechu niet na tebe!“ A zas ne dávno v istom časopise som čítal článok, ktorý sa takto končil: Krása duše je poklad drahý, len hriech ju môže zničiť, sotrieť, preto do boja proti nemu, nech čistý zostane náš portrét! Už ma chápeš? Začínam ako v škole: poznáme dvojakú krásu, telesnú a duševnú. A mohol by som pridať: o čo je duša cennejšia od tela, o toľko vyššie treba si ceniť i duševnú krásu nad telesnú. Bohužiaľ, na túto samozrejmú pravdu zabúda veľa dievčat. Myslia a starajú sa iba o telesnú krásu. Iba telom chce byť každá čím krajšia. „Chceš byť pekná?“ — pýtajú sa kozmetici a celý diev čenský svet im v sbore odpovedá: „Chcem, hej, chcem!“ A nejedna aké obety prináša, aby bola pekná: umýva sa vo vode prvého snehu, iná si maľuje tvár, farbí obočie, mihalnice, nechty. Počul som, že istá kráse holdujúca matka i dcéruške v kolíske zala kovala nechtíky! Mnohé si opatrujú tvár, natie rajú mastičkami, masírujú … iné si pripaľujú, pre farbujú vlasy, závratné sumy vyhadzujú za klobúky, šaty i topánky. Hetty Green zas, najbohatšia ame rická žena, tvrdí, že svoju krásu môže ďakovať jedine cesnaku. Vraj neminie dňa, že by niekoľko ráz neokúsila túto zaznávanú lahôdku. Nuž, dobrú chuť! 16

Chápem, že sa dievčatá starajú, aby maly čistú, hladkú a jemnú pleť, aby boly pekné, veď ešte ani jednej nebolo na osoh, ak mala na nose bradavicu ako hrášok, alebo, že daktorá mala fúziky ako vy slúžený husár. Tá, ku ktorej bola príroda taká ukrutná, ktorá potrebuje pomoc kozmetických pro striedkov, nech si ich užíva. Ale — aspoň mne sa tak zdá — čím je ktorési dievča vážnejšie, čím je múdrejšie, čím je svätejšie, slovom: čím krajšie je duševne, tým menej dbá o takéto bezvýznamné a časné márnosti. A naopak, čím svetskejšieho smýšľania je, čím je smysel nejšie, povrchnejšie a ľahšie, tým väčšmi si cení pominuteľnú, márnu krásu. Drahé dievča, tešil by som sa, keby u teba telesná krása nebola najvyšším dobrom. Príčiny ti zaraz prednesiem. Krása je do istej miery relatívny pochop, čiže do istej miery závisí od vkusu jednotlivca. Jedné mu sa toto páči, druhému hento. Napríklad v Kongu len tú ženu považujú za krásnu, čo má vlasy čierne ani vrana, tlsté pery, šikmú bradu a nazad vyvalené čelo. Tetovaní Maori sú presvedčení, že sú krajší ako hocktorá europská vymaľovaná krásavica. Ame ričania majú najradšej červené vlasy. O rozličných a často aj protivných náhľadoch našej ženskej spo ločnosti na krásu šiat, klobúkov a vôbec toalety, istotne si sa už aj sama presvedčila. Preto, ak by sa daktoré dievča chcelo každému páčiť, muselo by zbláznieť, lebo za jediný večer by sa aj sto raz muselo preobliecť. Aj tak by sa stalo, že čo sa páči jednému, práve to sa neľúbi druhému. Už pre 17

toto samé múdrosť vyžaduje, aby si silou-mocou ne chcela byť pekná pre každého. No aj pre iné neschvaľujem, keď ktosi hlavný dôraz kladie na telesnú krásu. Ak je ktosi pyšný na svoju učenosť, to ešte chápem; dosť sa na potil, kým si ju nadobudol. Aj to porozumiem, že si ktosi vysoko cení svoju zručnosť, ba ešte aj to (hoci už veľmi ťažko), že sa ktosi pre svoje peniaze a bohatstvo považuje za cennejšieho od svojho bližného, lebo azda pracoval, aby si majetok nado budol alebo zachoval. Ale nechápem, ako môže byť ktosi pyšný na vec, o ktorú nemá nijakej zásluhy, ktorá je jedine darom božím. Veď, ak je daktoré dievča krásné, či mu zato netreba ďakovať Pánu Bohu? No, na krásu i po zor treba dávať, lebo môže slúžiť na dobré i na zlé. Boh človekovi len preto dal krásu, aby sa tým ľah šie vedel podvihnúť k nemu, prameňu všetkej krá sy. Zlý človek zneužíva krásu na hriech, na to, aby mnohé duše sotil do pekla! Preto, ak si pekná, buď aj múdra a múdro oceňuj tento nebezpečný dar. A potom či nie je škoda priveľmi sa starať o pominuteľnú krásu a pritom zanedbať večnú? Na jeseň si azda s bôľom pozorovala, ako hynie krása stromov, ako vädnú i najkrajšie kvety! Aj ty si kvet, drahé dievča, rozvíňajúca sa ruža a ľalia, ale raz i ty odkvitneš, lebo tajomstvo večnej mladosti sa nikomu nepodarilo objaviť. Raz aj tvoja krása pominie. Ani pomyslieť sa neopovážim na tú chvíľu, hoci istotne p ríde. O estetike a kráse bude reč i pri Poslednom súde. No isté je, že sa ťa Pán Boh nebude pýtať, či si bola telesne krásna, ale či si si nadobudla 18

duševnú krásu. A hrôza, čo v tej chvíli bude treba prežiť krásaviciam, ktorým sa kedysi koril celý svet, ktoré však pre krásu zabudly na P. Boha. Budú plakať a škrípať zubami… Drahé dievča, som presvedčený, že pre menej krásny zovňajšok ešte veľmi málo ľudí prišlo do pekla. Ale že sa ta dostali mnohí pre zneužitie telesnej krásy, to považujem za veľmi pravdepo dobné. Lucifer pred pádom bol krajší ako poľné ľalie, jasnejší, ako hviezdy na nebi. Ale krása ho urobila namysleným. Chcel sa povýšiť nad trón boží… A ako blesk sletel na miesto večného zatratenia. Ach, koľkí ho nasledovali?! Koľko dievčat by sa bolo zachránilo od po kušenia, o koľko menej pokušiteľov by bolo bývalo, keby sa telesná krása tak ľahko nestávala príleži tosťou na hriech! Pravda, svet ináč zmýšľa. Korí sa, klania sa telesnej kráse. A preveľká väčšina dievčat rada a ľahko verí v úprimnosť týchto prázdnych a často falošných poklon ! Prosím ťa, aspoň ty sa nedaj oklamať a never každému lichotníkovi! Chceš byť pekná a pôvabná? Nijako nezane dbávaj svoj zovňajšok. Maj čistú a pestovanú tvár, oči, ruky, šaty. Ale nezabúdaj: je aj iná krása, ktorá ti väčšmi svedčí, ba treba ju dosiahnuť, a to je d u š e v n á k r á s a ! Duševná krása, to je: čisto ta srdca, pevný charakter, povznesená myseľ a šľachetnosť srdca. Túto krásu ti treba pestovať, zveľaďovať, lebo len ona je cenná, trvalá, nehynúca. Čím väčšmi sa usilujeme dosiahnuť ju, tým podob 19

nejší budeme tej, o ktorej Cirkev spieva: „Celá krásna si, Mária, a niet na tebe nijakej poškvrny!“ Či vieš, ako možno dosiahnuť túto krásu? Váž nym, rozumným a hlbokým duchovným životom. Čím viac a čím vrúcnejšie sa modlievaš, čím väčšmi miluješ Pána Boha, čím čistejšie je tvoje srdce, tým belšiu, nádhernejšiu a úchvatnejšiu dušu máš. Čím častejšie v modlitbe a obete zahružuješ svoj pohľad do očú Spasiteľových, tým žiarivejšie sú tvoje duševné oči. Čím väčšmi sa tvoje srdce oddá Srdcu Ježišovmu, tým bude lepšie, šľachetnejšie a nebeskejšie: naplní sa jasným pokojom, anjelskou dobrotou a rajskou blaženosťou. Hľa: zemská krása má len takú cenu, ako krása línií, farieb, svalov a rozmerov. Toto je krása márna ako trblietanie prachu, kým tá druhá je podobná božej. Matka krásneho milovania, nech dá krásu i tvojej duši!

C h ceš byť m oderná? Chcem ti písať o móde. Móda, čo ako sa nad ňu povyšujeme, predsa nás všetkých zaujíma, prav da, najviac dcéry Evine, a to v mestách i po de dinách. Aj Černosi majú módu, hoci ich toaleta je ozaj skromná, ale ešte aj oni menia farbu svojich zástier, náramkov, náušníc a nosných obručiek. No nadvláda módy nikde nie je toľká, ako u našich moderných ž ien a dievčat. Čo je móda? To ťažko povedať. Vrtošná pre mena obliekania a vonkajších foriem spoločenské ho styku. Raz to je móda, aby sme chodili v čier nom, druhý raz, aby sme aj končeky topánok mali biele; raz sa každá navlieka do úzkych sukien, raz do širočiznej krinolíny; raz má každá klobúk ako pajac v cirkuse, raz plochú striešku ako dô stojnícka čiapka, lenže nesú na nej celé rastlino pisné alebo vtáčie múzeum. Ani chlapi nie sú lepší. U nich sa móda prejavuje najmä v zmene kravát a vreckoviek. A raz nosia široké nohavice, druhý raz úzke, potom zas krátke ako žiačik z piatej ľudovej, alebo ako tirolský horolezec. O móde treba predovšetkým to vedieť, že ne vzniká sama od seba, ale v hlavách dôvtipných podnikateľov a obchodníkov, ktorých záujmom je, aby ľudia, — najmä ženy, nemohly nosiť dlho tie isté šaty, klobúky, ale aby boli nútené robiť čím častejšie nákupy, ak nechcú zaostať v móde. Celá 21

móda je vybudovaná na ľudskej márnivosti a nie zriedka na nesvedomitej ziskuchtivosti obchodní kov. Preto uverejňujú v novinách a časopisoch listy o móde, preto darúvajú herečkám toalety, preto usporiadajú módne prehliadky, aby sa „móda“ stala módnou a aby si dobre zarobili. Väč šina obecenstva dá sa strhnúť ako ovce za baranom. Výrobcovia módy sa obohacujú a celé rodiny neraz aj hladujú, aby slečna dcéra mohla zavesiť na seba najnovšie čačky-bačky! Aké je to len smiešne! Na chudobných, na dobrú tlač, na kostol nestačia, tu im je 10 korún veľa, ale na novú kožušinu, nové kabelky, nové klobúky len sa tak sypú stovky! Druhé, čo treba vedieť o móde je, že pôvodcovia a rozširovatelia módy málokedy bývajú kresťan ského smýšľania, že sú to väčšinou pochybní muž skí a veľmi málo ctihodné ženské. Lebo osoba, ktorá si je vedomá ženskej cti a stydlivosti, by ne zaprela svoje smýšľanie ani pri navrhovaní módy. Čudujem sa, že nejedno kresťanské dievča nehanbí sa obliekať na ulicu i do spoločnosti tak, ako by sa išlo kúpať! Kde sa podela jej kresťanská styd livosť, skromnosť a bohabojnosť? Tie ani nespomí nam, čo si myslia, že v lete na štrande je všetko dovolené a volia si také kúpelné úbory, ktoré by pohanke azda svedčaly, ale na kresťanke sú priamo — ohavné. Isté je, že nekresťanskí pôvodcovia módy vý stredným šatením povedome bojujú proti kresťan skému smýšľaniu. Pravda, pritom sa spoliehajú aj na to, že veľká časť našich žien a dievčat je taká — odpustite za výraz — nerozumná, že v snahe páčiť sa na každý spôsob a za každú cenu ani ne 22

zbadajú, že svojím obliekaním šíria vlastne novo pohanstvo. Veď sú aj také, čo i na najnehanebnej ších šatách nosia — medailón — P. Márie! Čože ti poradiť, drahé dievča, o móde. Pozri, nechcem ani šomrať, ani karhať. Hovorím: buď milá, páč sa, tvoj zovňajšok nech je slušný; obliekaj sa pekne; a k chceš, veľmi pekne; prispôsobuj sa móde, a k nie je hriešna alebo nerozumná. Ale chráň sa každej výstrednosti a nezabúdaj, že aj prostota je ozdoba, že i skromnosť je drahokam, že i spo rivosť je dievčaťu na okrasu. A ešte na jedno ne zabúdaj, a to je: najkrajšou módou je predsa len móda Panny Márie, tá móda, z ktorej žiari vnútorná čistota, láska k Bohu a k čnosti, ktorej hlavným pravidlom je to, že vynikať treba predovšetkým v duševnej kráse, čistote a čnosti! Takouto ťa chcem i ja vidieť!

N ie som otrokyňa XX. storočia ! Nedávno istý zahraničný katolícky kongrega nistický časopis nadhodil túto otázku: „Ako môžu kongreganisti bojovať proti výstrednej móde?“ Na najlepšie odpovede boly vypísané odmeny. Skôr, ako by som priniesol odpovede čitateľov, chcel by som sa ťa opýtať, či redaktor toho časo pisu správne urobil, keď vyvolal debatu o móde, a či mal radšej mlčať. Nuž, mohol aj mlčať. To by bolo bývalo preň najpohodlnejšie. Čo sa dohadovať s čitateľmi o takej chúlostivej veci? Osieho hniezda sa nehodno týkať. Ale aj hovoriť mal právo, veď o móde každý hovorí. A hanba sem, hanba ta, móde každý prináša obety. A kongreganisti sa dostávajú priamo do kríž neho ohňa. S jednej strany útočí na nich svet, na druhej stoja požiadavky katolíckej mravouky. Čo sa mňa týka, mne sa zdá potrebné, aby sme si o tejto veci porozprávali aspoň my. Prečo? Predovšetkým preto, že sme katolíci. Aby som mnohé iné nespomínal, poznáme mienku svätej pa mäti pápeža Pia XI. Nik ho nesmel navštíviť, ak nebol slušne oblečený. Pápežova mienka je pre nás smerodajná. Ale mnohé sme aj kongreganistky. Sme blízko Panny Márie. Či necítime, že nám treba byť lepšími, ako sú priemerné katolíčky? Teraz viďme mienku istých veľkomestských 24

kongreganistov akými zbraňami chcú bojovať proti neslušnej móde. — Isté dievča správne radí: — Modlime sa súkromne i spoločne na schôdz kach, aby nás Boh zachránil od tohoto duševného nebezpečenstva. Modlitbou dvoje dosiahneme: po prvé, zaistíme si božiu pomoc, po druhé, už takto si uvedomíme, že sa nám treba chrániť výstrednej módy. Celkom správne. — Iná ide ešte ďalej. — Obetujme na tento úmysel časté sväté pri jímanie. Lebo kongreganistky žijúce pre Krista, i v obliekaní budú ho nasledovať. I toto je krásna a správna myšlienka. Tretia navrhuje, aby sa kongreganisti a kon greganistky zadelili do skupín a zamieňavo pristu povali ku sv. prijímaniu na tento cieľ. Isté je, že bez modlitby nedosiahneme význam nejšieho duševného pokroku. Ale mimo modlitby je potrebný aj dobrý príklad. — Nech kongreganistky dávajú dobrý príklad ostatným! Veľmi správne. Dobre by bolo, keby sa každá kongreganistka dôkladne obzrela, alebo poprosila dôvernú priateľku, aby ju upozornila, či jej oblek je s katolíckeho stanoviska bezvadný. Potrebné je, aby všetky kongreganistky rovnako smýšľaly o móde. Tieto veľkomestské kongreganistky aj pozi tívne ukazujú, ako sa treba obliekať: Šaty nech sú vkusné, podľa zákonov krásy. Odev u ženy je vonkajšou ozdobou, ale aj prejavom vnútornej krásy. Preto kresťanskej žene svedčia len také šaty, ktoré neprekračujú medze kresťan skej skromnosti. Preto istá kongreganistka správ ne podotýka: 25

— Odev kongreganistky zreteľne dokazuje sve tu, že móda iba získať môže na kráse a šľachet nosti, ak ostáva v hraniciach vkusu. Takto oblečená kongreganistka nakloní k striezlivosti aj svoje oko lie a istotne nájde nasledovníčky. Iná zas povzbudzuje: — Majme smysel pre krásu a šľachetnosť! Naše šaty nech sú také čisté, krásne a vkusné, aby zodpovedaly nášmu telu, ktoré je chrámom Ducha svätého. Aj prosté šaty môžu byť elegantné. Panna Mária bola chudobná, ale jej odev bol istotne vkusný, že sa každému zapáčila. Šaty kongreganistky nech sú nielen vkusné, ale i moderné. Je to možné? Prečo by nebolo?! Slovo „moderný“ nemusí mať zlý význam. I kon greganistka nech sa oblieka moderne! Kto chce byť apoštolom modernej spoločnosti, nesmie sa ob liekať do vlečkových, obrúčkových staromódnych šiat. Každý by ju vysmial! Ale nezabúdaj, že len tie šaty si naozaj zaslúžia prímeno „moderné“, čo vyhovujú zákonom estetiky a kresťanskej mravnosti. Cirkev zahanbujú nielen tie kresťanky, čo sa na koncertoch, v divadlách, na ulici, ba ešte aj v ko stoloch zjavia výstredne oblečené, ale aj tie, čo by chcely nanútiť svetu p r e ž i t ú módu. Boj proti nemravnej móde môžu výdatne na pomôcť, ba aj k víťazstvu priviesť učiteľky, rodi čia a krajčírky. Katolíckym krajčírkam netreba sa natoľko obávať, že stratia chlieb. Nech ukážu svo jim odberateľkám, čo je vkusné, pekné a šľachetné! V Paríži sa Parižianky slušne obliekajú, ešte aj tvár si iba veľmi diskrétne maľujú. Ak sa v Paríži na ulici ukáže výstredne oblečená a pomaľovaná 26

dáma, to je istotne cudzinka. Slovom: iba pobehlice musia byť prehnane moderné. — Učiteľky a matky nech sa usilujú podporovať v dieťati vrodený cit stydlivosti. Beda rodičovi, čo svoje dieťa učí már nivosti a tým sa stáva pôvodcom jeho hriechu. Takýmto Pán Ježiš sa vyhrážal, že si zaslúžia mlýnsky kameň na krky. A právom. Ale aj dievčatá, čo myslia na vydaj, nech ve dia, že vyfintené fifleny sú dobré na hračku a zá bavu, ale vážny mužský ich nepokladá za hodné svojej lásky a úcty. A keď sa niekedy i takéto dievčatá chytro vydajú (lebo konečne na každé vrece sa nájde fľak), obyčajne ich manželstvo ne býva šťastlivé. Ako chytro sa našli, tak chytro sa rozsobášia. Teda aj dievčatá môžu ľahko pochopiť, že nemravná móda im nemôže dať blaženosť. Dobre by urobily, keby aj ony začaly boj proti výstredné mu šateniu. Ozaj dobré by bolo, navrhuje konečne isté bystré dievča, keby i mužských bolo možno zmo bilizovať proti nekresťanskej móde. Keby všetci prejavili svoju neľúbosť k takým ženám a dievča tám, keby si také nechceli brať, celé ovzdušie by sa razom zmenilo! Nebolo by možno získať pre túto myšlienku kongregácie vysokoškolákov a pánov? Na túto otázku došla odpoveď istého akademi ka. Ohnivými slovami burcuje svojich priateľov. — „Mladík, hovorím ti, vstaň!“ Pán Ježiš týmto rozkazom vzkriesil naimského mladíka. Aj ja by som chcel to isté privolať svojim priateľom kongreganistom, aby si stali do boja proti nemrav nej ženskej móde. Doteraz sme boli ako mŕtvi, ne hýbali sme sa. Nastal čas, aby sme sa postavili 27

proti nekresťanským výstrednostiam šatenia. Pre svedčený som, že by sme splnili hodnú čiastku úloh Katolíckej akcie, keby každý kongreganista bojo val za mravnosť módy. Nepochybujem, že by nás nasledovali aj mnohí nekongreganisti. Prakticky: čo môžu v tejto veci urobiť starší kongreganisti? Mexický mučeník, kongreganista Joachim Silva, môže im slúžiť za vzor. On naprí klad ani s vlastnou sestrou sa nechcel objaviť na ulici, ak nebola bezvadne oblečená. Keby si všetci mužskí osvojili túto zásadu a nerozprávali sa. s takými dievčatmi, ženami, čo sú nedostatočne oblečené, keby ich na báloch a zábavách nechali petržlen predávať, zaraz by sa zababušily aj nepo trebne —ako Eskimáčky! Nerozumný mužský, čo s i vezme dievča, ktoré nemá toľko citu, aby pocho pilo, koľko hriešnych myšlienok a žiadostí zapríčiní svojím nedostatočným oblekom, ktoré nepočuje, ale bo si nevie zapamätať napomínania pápežov, bisku pov a duchovných otcov. Istý americký kňaz, keď videl, že jeho prosby a napomínania ničoho nedosahujú, povedal krátku, ale účinlivú kázeň. Po prečítaní obvyklých ozna mov povedal: — Do vašich horlivých modlitieb odporúčam obrátenie tých žien a dievčat, čo prišly medzi nás nedostatočne oblečené. Amen. Po tejto vete sišiel s kazateľnice. Hriešnice išly zhorieť od zahanbenia. Drahé dievčatá, kiež by sa zobudily aspoň kon greganistky, keby aspoň ony pochopily, akú vzne šenú úlohu im určil Stvoriteľ! Modlime sa na tento úmysel! 28

C hodíš na večern é prechádzky? Nepoznám nevinnejšieho roztrženia a zábavy ako dobrá prechádzka. Dieťa, chlapec, dievča — každý potrebuje pohyb, prechádzku, beh. Keď som ešte roku 1905 bol vychovávateľom, preložil som pravidlá futbalu, aby som svojich chlapcov obo známil s týmto unavujúcim športom. Kázal som im, aby sa hrali, zabávali, behali za loptou. Aký pôžitok pohybovať sa na čerstvom vzduchu. I duša ti od toho okreje, omladne. No hľa, drahé dievča, zlý svet ešte aj túto ne vinnú zábavu zneužíva a núti ma povedať, že sú prechádzky, ktoré často neosožia našej duši, ba ani nášmu telu. Neviem, či šípiš, na aké prechádzky myslím. Nuž, n a k o r z o ! Myslím, že sa neprehre ším, keď strhnem masku z tejto zábavy, ktorú mnohé dievčatá tak milujú. Keby som ťa týmto trafil do živého, prosím ťa, len sa mi nenahnevaj, lebo nechcem ťa odstrašiť od takých večerných prechádzok, ktoré neohrožujú tvoju dievčenskú česť a nevinnosť. O korze chcem hovoriť najmä tým dievčatkám, čo ešte sedia v školskej lavici, alebo len-len vy letely na „zlatú slobodu“ a už myslia, že ich hlavné zamestnanie je strážiť asfaltové chodníky. Viďme, kto chodí na korzo? Koho tam vidíme? Čo tam vidíme? 29

Na stá dievčat, žien, väčších-menších žiakov a mladíkov vidíme, ako sa náhlia, obzerajú, neraz aj drgajú. Tu na korze dievčatá ukazujú svoje najnovšie šaty, vyparádené telo a vymaľovanú tvár. Na nejednu by bolo treba vyvesiť ceduľu: — Pozor, čerstvo natretá! Tu rozhadzujú svoje napravo, naľavo lepkavé, všetko podmaňujúce pohľady a nedočkave čakajú, kedy sa im na ich udicu chytí fúzatá rybička. Potom tam môžeme vidieť takzvané vychová vateľky, ktoré na sebe ukazujú deťom, svereným do ich „neopatery“, aké nemá byť dobre vychované dievča. A vidíme tu aj — keby tu o n i neboli, ani o n y by sem neprišly — pekne vyobliekaných, ale ešte nedoštudovaných asfaltových hrdinov a vo jačkov, ktorí miesto kníh študujú usmievavé tvá ričky. Či to nie je pekná spoločnosť? A teraz, drahé dievča, uvažujme trocha, čo je to korzo. Usmievavý, ale pichľavý ružový ker. Človek musí veľký pozor dávať, aby dotknúc sa nedo driapal si šaty, neporanil prsty. Koľkí tu už zle pochodili?! Koľkí si tu roztrhali biele rúcho svojej nevinnosti? Koľkí sa tu poranili na tŕňoch hriechu?! Pod ružovým kríkom sa skrýva had, podvodný zvodca, a ľahko, veľmi ľahko môže uštipnúť ne opatrných chodcov. Korzo sa podobá rajskej záhrade. Tam úlisný had vábil Evu a dotiaľ sa s ňou dišputoval, kým ju nenaviedol a kým aj ona nenaviedla svojho mu 30

žíčka. Na korze vyholení mladí páni sa podujali zahrať diablovu úlohu. Dcéry Evine, pozor! Korzo je veľká, pohybujúca sa výkladná skriňa, v ktorej páni rodičia vystavujú a ponúkajú svoje dcérušky. A dcérušky poslušne ukazujú, ako sa vedia obliekať, usmievať, vycerovať, vtipkovať, ale aj to, ako vedia čas márniť, zaháľať a flirtovať. Korzo je sprostredkovateľňa známostí. Pri prvom stretnutí hodia na seba iba letmý pohľad. Pri druhom sa pozrú dobre jeden na druhého. Pri treťom sa oslovia. Pri štvrtom stretnutí už sa do hovoria, kde sa stretnú. Takto sa začne známosť, pri ktorej hlavná starosť je, „aby sa to len mama nedozvedela“. — Hoci nejedna mama nie je veľmi úzkostlivá v tejto veci a teší sa, že jej dcéruška je chytľavá ako španielka. Keď sa potom jej dievča rozchýri, trhá si vlasy a cigáni, že vraj dávala na ňu pozor ako na zreničku. Či po tom, čo som tu napísal, môžeš ešte po vedať, že korzo je celkom nevinná zábava? Či to skôr nie je blízka príležitosť na mnohé hriechy? Keby bolo možné dve veci by som urobil, aby som ťa odstrašil od korza. Rád by som fotografoval myšlienky prechá dzajúcich sa na korze. Aké obrázky by som do stal! Keby som tak pánom rodičom mohol pred viesť film, na ktorom by boly zachytené myšlienky ich slečny dcérky, keby si ho mohly pozrieť jej zná mi, učitelia … čo myslíš, nemusely by sa tie slečny trocha pýriť? Po druhé, rád by som nepozorovane zachytil na zvukový pás všetky podozrivé pokašliavania, šuškania, reči, smiechy a chichotania. Aké reči by 31

som tak zvečnil, koľko duchaplných poznámok… A keby som potom ten pás reprodukoval vo vašej izbe, vo vašej triede, ach, koľko dievčat by nevedelo, kde sa podieť od hanby! I z tohoto možno uzatvárať, aká čistá zábava môže byť chodiť na korzo. A keby sa ma ktosi opýtal, či katolícke dievča môže navštevovať korzo, túto skromnú radu by som sa opovážil dať: Po prvé: ten, čo nemá čo stratiť, kto nedbá o spásu svojej duše, pre mňa, za mňa môže chodiť na korzo ráno, naobed i večer. Len nech sa pre chádza, kým si opätky nepozodiera, a keď vie dobre loviť, azda si len skôr-neskôr uloví dajakého „vi ťúza“. Ale možno aj čosi inšie. Po druhé: keď ktosi má, čo by mohol stratiť, aspoň vtedy, keď cíti, že je to preňho nebezpečné miesto, ho prosím, aby ta nenosil zahlušiť svoje duševné a telesné poklady. Kto potrebuje pohyb, trochu roztrženia, nech ide do voľnej prírody. Tam sa aspoň nadýcha čerstvého vzduchu. Po tretie: Keď už zo spoločenských príčin musíš ísť na korzo, zachovaj aj tam svoju dievčen skú hodnosť, ktorá ti tak pekne svedčí. Čo, keby sa pri takejto príležitosti — predpo kladám, že ešte nemyslíš na vážnu známosť — chcel do dievčaťa zadrapiť dajaký cudzopasník, pardon, keby ju chcel odprevadiť dajaký gavalier, ktorý sa obáva, že bez neho by netrafila domov? Nech urobí tak, ako istá vidiecka žiačka. Chodila do kurzu, dobre sa učila a bola aj pekná, ale, čo je hlavné, aj kongreganistka. Akýsi gymnazista —vidíš, teraz dostanú aj chlapci —ohromne sa o ňu zaujímal. Rád by sa s ňou bol dal do reči. 32

Raz sa len pekne vyčesal (ani najstarostlivejšia krava by tak nevedela vylízať svoje teliatko), potom si utrel to miesto, kde bývajú fúzy, založil si man žety a so zatajeným dychom a prudko bijúcim srdcom čakal na rohu ulice. Konečne sa ukázala… Mladý pánko strúhol hlbokú poklonu a úctivo za blabotal: — Ruky bozkávam, ak dovolíte… Dievča zastalo, díva sa, díva, vtom pochopí situáciu a odsekne: — Prac sa mi, lebo takú ti vylepím, ž e … Rytier je prekvapený, zmätený, nevie kam z ko nopí… Podobného privítania prajem každému bezočiv covi.

R ada tancuješ? U Andersena som čítal rozprávku, v ktorej ta nečníkov stihla kliatba. Tancovali a nemohli pre stať. Potili sa, radi by boli prestali, ale nemohli, kým sa na smrť neumorili. Nemyslím, že daktoré dievča závidelo Ander senovým tanečníkom, hoci vieme, že práve diev čatá trpia na t a n e č n ú h o r ú č k u a rady sa trocha pobláznia. Čo sa týka pochabenia, pravda, toho miernej šieho, ak nie je pričasté, povedzme na Silvestra alebo na fašiangy, na svadbe alebo na majálese, proti tomu nič nenamietam. Ale sú aj také dievčatá, čo sa za tancom vždy bláznejú. Aby si ma však vypočula, vlastne, aby si si prečítala moje riadky, ponáhľam sa ťa uistiť, že nie som nepriateľom každého tanca. Nechcem, aby si ma upodozrievala, že so mnou o tanci ani len hovoriť nemožno… K slovám, čo si čítala na začiatku knižočky do dám ešte toto: Poznám len dvojaký tanec. Taký, ktorý možno nazvať slušným, a neslušné, nemravné tance. Proti prvým nič nenamietam. Takáto je väčšina našich ľudových tancov a spoločenské tance, pri ktorých tanečníci zachovávajú voči svojim part nerkám patričnú úctu a rytierskosť. 34

Za nemravné považujem tie tance, pri ktorých sa tanečníci príliš tisnú k sebe: Je to praobyčajná špina, nemravnosť, keď sa tak oblapujú, že ledva dýchajú, a robia také obraty, ktoré vybičujú, alebo aspoň môžu vybičovať najnižšiu smyselnosť. Toto tak jasno píšem pre niektoré tupé dievčatko — ne skúsené húsatko, čo nikdy nič necíti, čo dotiaľ nezbadá, ako pohoršlivo sa spravuje, kým ho nevy povedia z tanečnej miestnosti alebo aspoň z každej slušnej spoločnosti. Takéto nemravné sú mnohé takzvané moderné tance, ktoré sa civilizovaný svet naučil od černo chov, divých indiánov, alebo ktoré vyšly z paríž skych a iných veľkomestských peleší, orfeumov a varietných divadiel. Ak sú aj niektoré našské tance takéto, ani tie nevynímam. Tu ma azda poľutuješ: — Duchovný otče, darmo sa namáhate. Naše moderné dievčatá nepresvedčíte. Ony predsa len budú tancovať po poriadku všetky moderné i ne moderné tance! Nuž, veru, uznám, prázdne hlavy nik nepre svedčí. O to sa konečne ani nenamáham. Ja píšem pre nábožensky založené dievčatá a najmä pre kon greganistky, verné dietky Panny Márie. Hľa, aký krásny a povzbudzujúci príklad nám dáva v tejto veci kongregácia dievčat v Stolnom Belehrade. Zaslúži si, aby ste ho poznaly. Častejšie počuly mienku svojho slávneho biskupa Dr. Pro chászku o moderných tancoch. Poznaly, ako smýšľa o nich aj ich prézes, dp. Štefan Dornis. Námaha ich duchovných pastierov nebola márna. Odvážily sa na veľkú vec. Každá kongreganistka si musela voliť: 35

vanstepp alebo kongregácia. A výsledok: zo 140 riadnych členôk odstúpilo 13, dve boly vylúčené, a ostatné ostaly verné kongregácii. Môžeme blaho priať. Takúto skúšku by neškodilo previesť aj u nás vo všetkých katolíckych spolkoch. A teraz čuj príčiny, pre ktoré bezohľadne od sudzujem všetky nemravné tance. Predovšetkým preto, lebo si dieťa Máriino. Nechcem, aby sa tvoja biela a čistá ľalia dostala do nebezpečenstva, ktoré by ťa vrhlo do večného zatratenia. Obávam sa, drahé dievča, o tvoje spasenie, preto odsudzujem nemravné tance. Ale i preto ich odsudzujem, lebo viem, že dievčatá, ktorým sa tieto tance páčia, už stratily stydlivosť. Strpia, aby sa ich hocktorý pôžitkár mohol dotýkať. Odsudzujem nemravné tance i preto, lebo môžu každého zviesť na bezbožnosť. Rozpamätaj sa na Herodesa, ako pre hriešny tanec obetoval hlavu svätého Jána Krstiteľa, hoci si ho ctil. — Koľko katolíckych dievčat stratí pri tancoch s nevinnosťou i vieru? Dosť bolo dôvodov proti výstredným tancom. Kto má dobrú vôľu, tomu stačí jediná veta. Kto zas má práchno v ušiach, v srdci náruživosť a v duši tmu, tomu darmo rozprávam. Po tom, čo som povedal, o toto by som ťa prosil: Vyhýbaj sa podľa možnosti v e ľ m i č a s t ý m tanečným zábavám (aj bez nich sa vydáš). Ak predsa ideš, choď iba s dovolením a v sprievode rodičov alebo príbuzných. 36

Nikdy netancuj deštruktívne tance, ktoré urá žajú stydlivosť. A keby ťa tvoj tanečník na ne nútil, nechaj ho a uteč od neho hoci aj zo stredu siene. Spravuj sa na tanečnej zábave tak, aby si na sledujúci deň ráno spokojne mohla pristúpiť k sv. prijímaniu — (bez predbežnej spovedi!). Vtedy máš „chrbtovú kosť“ a bola to zábava, čo sa svedčí aj na povedomé katolícke dievča.

V žiari reflektorov. Nesmiem zabudnúť pohovoriť si s tebou o pohádkovom svete v žiari reflektorov — o d i v a d l á c h a o k i n á c h , lebo dnes mnohé dievčatá si myslia, že ich bez rozdielu možno považovať za dovolené a slušné zábavy. — Ale, čo vy viete o divadle a o kine, keď tam ako kňaz zriedka chodíte? Viem, že mnohé by ma chcely umlčať touto námietkou. Že by som preto nemohol vedieť, aké divadlo, ktorý film je zlý alebo dobrý? A lekár len tak môže vedieť, čo je jed, keď ho okúsil? Viem, že kedysi divadlá boly na vysokej mrav nej úrovni, že napríklad u starých Grékov v stred divadla stál oltár bohov, ba aj to mi je známe, že kedysi divadlá znázorňovaly pobožným divákom najhlbšie tajomstvá kresťanstva. Keby i dnes boly divadlá takéto, radoval by som sa rozvoju divadel ného umenia. No, dnešné divadlá a kiná nedosahujú vždy tieto vznešené ideály. Veľmi často stoja v službách najnižšej smyselnosti. Ospevujú to, čo v živote treba odsúdiť. Ťažko opísať zhubný účinok nejakého di vadelného predstavenia alebo filmu na dospievajúce dievča. Tu sa učia, tu počujú prvý raz, aké nevinné, aké prirodzené sú hriechy proti šiestemu príkazu, Tu sa v nich zobúdzajú prvé hriešne city. Tu sa 38

dozvedia, že proti náruživosti nemožno, ba i škoda bojovať. Takto mnohé divadlo a filmové predstavenie nebuduje, ale rúca. Dobre mi povedal istý nemecký profesor: Schauspieler — Sau-Spieler! Ján Racine, chýrny francúzsky dramatický spi sovateľ natoľko sa zhrozil nad zlými účinkami mnohých divadiel, že sotva 38-ročný (r. 1677) na vždy sa rozlúčil s divadlom. Jeho syn Ľudovít v pa mätiach svojho otca poznamenáva, že jeho otec ne mravných spisovateľov nazýval travičmi studní. Ľudovít Veuillot, slávny francúzsky katolícky novinár, roku 1877 napísal proti zlým divadlám knihu „Moliére et Bourdalou“. Za niekoľko mesia cov dosiahla piate vydanie. Nik ju nevedel podvrá tiť. Neúprosnou logikou dokazoval, že zlé divadlo zapríčinilo úpadok francúzskej spoločnosti. A to ako? Tak, že trhalo nerozlučiteľnosť manželského sväzku, šliapalo manželskú vernosť a celé man želstvo vyhlasovalo za čisto prirodzenú spoločnosť, huckalo proti vrchnosti a proti autorite. Čo tu bolo povedané o divadle, to platí vo zvý šenej miere aj o dnešných kinách. Preto ťa prosím, vyhýbaj zlým divadlám a kinám a navštevuj také predstavenia, ktoré umelecky ťa obohacujúc, zve ľaďujú aj kultúru tvojho srdca a povznášajú ho k čistým výšinám. Na koniec ti poviem peknú príhodu. Keď raz cisár Napoleon I. navštívil divadlo, sprevádzalo ho isté páža z predného rodu. Napoleona divadelné predstavenie akosi nezaujímalo. Miesto javiska ob zeral si radšej hľadisko. Tu zbadal, že jeho sprie vodca čosi mrví pod plášťom. Cisár bol zvedavý, 39

čo skrýva. Siahol rukou a objavil, že sa mladík modlí ruženec. Páža sa v divadle modlilo ruženec! V tom čase pobožnosť, najmä ruženec, nebola vo veľkej cti, preto mladík čakal sprchu, ale sa pre rátal. Napoleon sa zjavne zaradoval a povedal: „Syn môj, z vás bude veľký človek, modlite sa ďalej, nebudem vás vyrušovať!“ Z mladíka sa naozaj stal veľký človek: Rohan Chabot, bezansonský arci biskup. Drahé dievča, tešil by som sa, keby sa i tvoje smýšľanie vedelo o divadle a o kine vysoko dvíhať.

Delo, čo chrlí myšlienky. Istotne poznáš hodne dievčat, čo strašne rady čítavajú. Čítajú všetko bez výberu. A keď predsa vyberajú, sväto-sväte sa rozhodnú za horšiu, štekli vejšiu knihu, časopis. Koľko sa proti zlej tlači na bojujeme my kňazi! Ale veľká čiastka katolíckych dievčat ako by bola hluchá na všetky napomínania. Ba ešte sa durdia ako jašo, ktorému povedali, že nemá rozumu. Ale aj takých katolíckych dievčat je dosť, čo povedome chcú byť apoštolkami dobrej tlače. Drahé dievča, veľmi by si ma potešila, keby si aspoň chvíľočku počúvala moje slová o z l e j tlači. Dnes skoro každý veľmi rád číta. Pre mnohé čítanie prepadajú žiaci, zaháľajú slečinky a slúž ky sa robia slečinkami. Stará tetka Dorka, ktorá pred nedávnom poznala iba modlitebnú knižku, dnes celé poobedie šlabikuje v čerstvých novinách, kto sa otrávil veronálom, kto vyskočil zo štvrtého poschodia. Keď milostivá pani na chvíľu odíde z do mu, chyžná sa uvelebí na lenoške a hltá najnovší korunový román. Na električke, vo vlaku, v úrad ných hodinách… slovom, dnes číta každý vždy a všade. A väčšinou iba celkom plytké limonády alebo krkolomné detektívky. Dnes chcú ľudia veľa čítať. Nie veľa múdreho a poučného, ale veľa zaujímavého. Starí mali na 41

toto iný náhľad. Hovorievali: „timeo unius libri lectorem“ — toho sa bojím, čo len j e d i n ú knihu čítava. Kto veľa lapá, málo chytí. Kto sa zahĺbi do jednej jedinej vážnej knihy, ozbrojí sa múdro sťou spisovateľovou. — No, ja sa chystám písať o zlej tlači. Lebo nie to je zlé, že sa dnes veľa číta, ale to, že veľa zlého sa počíta. Keď Arab Abder-Kader prvý raz videl rotačku, ktorá chrlila noviny, zvolal: — Toto je delo myšlienok! Každé delo je strašné, ale najhroznejšie je to, čo hádže plynové bomby. Aj zlá tlač je ako bomba otravného plynu. Veľa duší už zahynulo pre jej strašné účinky. Viem, že mi veríš, no jednako prinášam niekoľko dôkazov. Ešte roku 1896 na genfskom antropologickom kongrese Dr. Aubry vyhlásil, že zlú tlač treba obviniť ako príčinu zvýšeného počtu zločinov, krá deží a vlámaní, lebo zlé časopisy naširoko a s ob divom opisujú každú neresť. Tak sa stávajú učeb nicami zločincov. Onedlho po genfskom kongrese bol v Mnícho ve súd proti istému vrahovi. Jeho obranca, gróf Dr. Schrenk-Notzing povedal: — Mnohí spisovatelia právom považujú dnešné časopisy za katechizmus zločincov. 19. augusta 1906. v Budapešti istý sociáldemo krat na ulici zabil 85-ročného kňaza profesora Be nedikta Csaplára. Socialista predtým nikdy nevidel staručkého kňaza. Prečo teda zabil tohoto kňaza, ktorý celý život strávil vo vyučovaní mládeže? Po dľa vlastného priznania socialistické noviny vzbu 42

dily v ňom nenávisť proti kňazovi, ktorý mu nikdy neublížil. V Belgicku pred niekoľkými rokami porota súdila 16-ročné dievča pre pokus vraždy. To dievča kedysi bolo pobožné. Ba aj do kláštora sa chystalo, aby sa tam celkom zasvätilo Pánu Bohu. Jej otcovi sa to nepáčilo. Nemal svedomia preto doniesol svo jej dcére zlú knihu. — Toto si prečítaj, dievča, to pre teba. Potom diabolsky sa usmievajúc, pošepol svojej manželke: — Takú knihu som jej dal, že naveky stratí chuť ísť do kláštora. Nemýlil sa. Dievčina sa celkom premenila. Nie len že nešla do kláštora, ale oddala sa celkom hriechu. Padala vždy hlbšie, až sa dostala pred porotu. Súd uznal jej mladosť a nesvedomitosť jej otca za obľahčujúce okolnosti: odsúdil ju na desať rokov trestnice. Hľa, ovocie zlých novín! Francúzsky ministerský predseda, slobodnomu rár Combes, v istej reči povedal: — Francúzsko má dnes 38 miliónov „matri kových“ katolíkov, prízvukujem: matrikových. Z to hoto počtu sotva jedna pätina pridŕža sa skryto Cirkvi, štyri pätiny sa už odtrhly od nej. A že sme to, páni, vedeli dosiahnuť, môžeme ďakovať jedine svojej tlači. Combes i toto mohol povedať: — Jediným hlasovaním som zmietol z povrchu zeme vyše 17.000 cirkevných škôl, starodávnych kláštorov a najmodernejších gymnázií. Ako si zaistil, aby katolíci hlasovali proti sebe samým? Ako sa stal pánom verejnej mienky? Den 43

níkmi. 20 parížskych denníkov bolo silnejších ako varovný hlas 50.000 katolíckych kňazov, a to len preto, že francúzski katolíci nestarali sa o vlastnú tlač. Tu by som, drahé dievča, mohol poukázať i na to, ako Voltaire a Rousseau svojimi spisami pri pravovali francúzsku revolúciu. Ale, myslím, že už som podal dosť dôkazov o škodlivosti zlej tlače. Správne povedal kardinál Černoch: — Útoky slobodnomurárskej židovskej tlače väčšmi zriedily rady bojujúcej Cirkvi ako veľké krvavé prenasledovania. Chápeš význam týchto slov? A tu ti príde ne skúsené dievčatko a celkom vážne dokazuje, že jej veru neškodí nijaká kniha, nijaké noviny. Priznám sa, v takýchto prípadoch ťažko mi je opanovať sa. Naozaj, nič ti neškodí? Učila si sa, že v Jab lonci sú chýrne sklárne? Nuž, tam pri výrobe vzác neho skla upotrebujú živé striebro (ortuť). Hoci sú pri práci veľmi opatrní, predsa sa stáva, že sa im do úst dostane trocha pár, alebo aj niekoľko kvapiek tohto otravného kovu. Mimo vážnejších škodlivých následkov živé striebro i to zapríčiňuje, že telo týchto robotníkov pomaly očernie. Zlá kniha má podobný účinok na dušu. A predsa sa nájde tvrdohlavé dievča, čo do únavy opakuje, že jemu neškodí ani najhoršia kniha, časopis alebo noviny. Dieťa, istotne už chápeš, prečo naša Matka Cirkev toľký pozor dáva na tlač, že nám zakazuje čítať zlé spisy. A vraj sa nájdu katolíčky, čo len preto čítajú knihy na indexe, aby sa mohly popýšiť, aké sú osvietené a pokrokové. Nuž, či sa kto môže chváliť tým, že pil z bariny? 44

Ešte pár slov o indexe. Cirkev múdro a právom dáva na index zlé spisy. Toto právo použily už v staroveku aj svetské vrchnosti. Aténčania po slali Pythagora do vyhnanstva a jeho spisy spálili, lebo pochyboval o jestvovaní bohov. V Ríme ponti fex maximus mal povinnosť dozerať a súdiť o spi soch. Moderné štátne vrchnosti tiež zakazujú svo jím občanom čítať diela, ktoré považujú za škodlivé. Teda pápež má nielen právo, ale je aj vo svedomí zaviazaný varovať veriacich pred duchovnou otravou. Index je soznam výslovne zakázaných kníh. Ale keďže je nielen nemožné ale aj nepotrebné so sbierať všetky škodlivé diela, pápež Lev XIII. vy dal tieto smernice o knihách, ktoré sú katolíkom zakázané: 1. Knihy rozkolníkov, bludárov, nevercov a ži dov obsahujúce alebo brániace náboženský blud alebo podrývajúce korene náboženstva (napr. popierajúce jestvovanie Boha, nesmrteľnosť duše) sú zakázané i vtedy, keď sa podľa mena nedostaly na index. (Te da dovolené je skúsenejším čítať knihy, ktoré síce obsahujú niektoré omyly, ale ich nebránia.) 2. Spisy, rúhajúce sa Bohu (hania našu vieru, Boha, svätých, cirkevné obrady, kňazský a rehoľný stav) sú tiež zakázané. 3. Zakázané sú všetky spisy, romány, novely básne, ktorými pôvodca šíri nemravnosť a má úmy sel v čitateľovi vyvolať hriešne city. Každý katolík je povinný zavrhnúť takéto diela, a to ešte aj vtedy, keby jemu samému neškodily. Svoje riadky končím v nádeji, že si ma po rozumela a nikdy nevezmeš do rúk zlú knihu alebo časopis. 45

N a rozlúčku. Drahé dievča! Ľalia čistoty je krásny kvet, ale len vtedy je ozdobou záhradky tvojej duše, ak si ju zachováš vstred nástrah sveta nenarušenú, vy dychujúcu ľúbeznú vôňu milosti, ktorá činí z teba utešený chrám Ducha svätého. Keď kvitnú ľalie i slniečko sa krajšie usmieva i belasá obloha veselšie jasá i trávička zelená po kropená rannou rosou milšie sa kloní vzdať hold kráľovnej kvetov. I ty si v kvete sviežej mladosti. Keď budeš žiariť krásou ľalie čistoty, pocítiš neopísateľnú du ševnú radosť, ktorá sa rozhostí v tvojej duši a sto násobne vynahradí ti všetky nesriadené rozkoše, skrývajúce na dne opojnej čiaše blen nespokojno sti a horkosť pominuteľnosti. Buď veselá, bav sa nevinne, uži mladosti, len ju nikdy nezneužívaj. Nezabúdaj, že so záľubou na teba pozerá Oko Božie a chystá pre teba pože hnanie pri najvážnejších krokoch tvojho života, ku ktorým smerujú túžby tvojho dievčenského srdca. O tom si však pohovoríme inokedy.

O bsah: Rúcho k r á ľ o v s k é .................................................................. Dievča a ľa l i a ............................................... . Chceš byť pekná?.............................................................................. Chceš byť m o d e r n á ? .................................................................. Nie som otrokyňa XX. sto ro čia............................................... Chodíš na večerné p r e c h á d z k y ? ...................................... Rada tancuješ? ............................................................ . V žiari reflektorov ......................................................... Delo, čo chrlí m y š l i e n k y ............................................... Na r o z l ú č k u ........................................................ ............ .

3 9 15 21 24 29 34 38 41 44

KNIŽNICA MARIÁNSKEJ KONGREGÁCIE SV. 3.

DIEVČA A ĽALIA Preklad z maďarskej pôvodiny „Levelek Húgomhoz“. Napísal: Obálku navrhol: Knižnicu vydáva: Tlačou:

P. Ladislav Jámbor S. J. P. Valér A. Zavarský S. J. Ústredie Mariánskych kongregácii, Posol Trnava. Urbánek a spol., Trnava.