Ide o obrodu mužskej zbožnosti

IDE O OBRODU MUŽSKEJ ZBOŽNOSTI

NAPÍSAL: Dr. FR. ZIMMERMANN

PRELOŽILI:

Dr. MAX. CHLADNÝ HANOŠ a AUG. ŠUŠKA

NITRA 1947

Nihil obstat.

Josephus Žatko, censor.

Nr. 2238/1947.

Imprimatur.

Carolus, Archiepiscopus Nitriae, die 2. Octobris 1947.

Vytlačila kníhtlačiareň Lev v Ružomberku.

Tento preklad venujeme každému jednotlivému členovi Jednoty Katolíckych mužov na Slovensku so želaním:

„Choď i ty

a čiň podobne!” — A hľa — obnoví sa tvárnosť Zeme!

ÚVOD.

Každého, kto pozoruje náboženský život Zápa­ du, sa musí zmocniť dojem, strasný dojem, že sa náš mužský svet všetkých vyznaní veľmi odcudzil náboženskému životu. Náboženstvo sa zdá byť vý­ lučne len ženskou vecou. Muži sa od neho schvál­ ne odťahujú. S prenikaním západného ducha mô­ žeme zistiť úpadok náboženského záujmu aj na Východe. Hoci tam aj nenastalo ešte zženštenie náboženstva, keďže tam bolo náboženstvo stálé mužskou záležitosťou, predsa však i tam možno miesto toho konštatovať určité presunutie nábo­ ženskej myšlienky smerom k nacionalizmu.

Vlohou tejto knižky je pokúsiť sa poukázať na tieto skutočnosti a poodkrývať príčiny týchto ne­ utešených zjavov. Nemá to byť len čisto vedecké zisťovanie, ako je to a ako sa to stalo, že sa dnešný muž nachodí ďaleko od života Cirkvi, ale pri hľa­ daní príčin chceme hneď poukázať na tie momen­ ty, ktorými možno spôsobiť obrat k lepšiemu.

Otázka mužskej zbožnosti sa týka tak isto kňa­ za ako aj laika. Obsahuje v sebe i požiadavky muž­ ského sveta smerom ku kňazstvu, ale i požiadavky kňazov smerom k mužom vo svete. Pobáda du­ chovného k zisťovaniu tých prekážok, ktoré nábo­ ženský život muža, hlavne dnešného muža, hatia a ďalej k hľadaniu prostriedkov, ktorými by sa daly tie prekážky odstrániť. Pre muža vo svete je takýto výskum zas iste vítaným rozborom jeho náboženského položenia a zároveň už i výzvou a

hneď i prvým krokom k náboženskému ozdra­ veniu. Že sa pri takomto zámere nemožno obísť bez kritiky, to je až príliš zrejmé. Nechceme však ni­ jako roztrpčovať, ale len, vzhľadom na ohromné nebezpečenstvo, vyplývajúce z terajšieho stavu pre duše našich mužov a pre pôsobenie Cirkvi vôbec, chceme vyzývať k mužskému spôsobu konania, k „viriliter agere”.

Ak sa nám nepodarí vyriešiť problém mužskej zbožnosti, prežívame už hádam poslednú hodinu pred zánikom Západu. Božská Prozreteľnosť nám však dala dve idey, ktoré jedine môžu priniesť uzdravenie: je to liturgické hnutie a Katolícka ak­ cia. Ak sa i tieto hnutia naklonia zas len príliš k ženskému svetu a vytlačia muža, tu sa už dejiny Západu nebezpečne priblížia k svojmu koncu.

Preto predkladám svoje myšlienky o mužskej zbožnosti k verejnej diskusii.a vyzývam nimi k zo­ silneniu liturgického hnutia a Katolíckej akcie.

Essling pri Viedni, v júli 1935.

Pôvodca.

Poznámka k slovenskému vydaniu: Obdivuhodne sa prebúdzajúce náboženské cíte­ nie medzi slovenskými katolíckymi mužmi (Jedno­ ta katolíckych mužov) a v aktivistických krúžkoch katolíckej mládeže, zvlášť akademickej, prijme túto knižku iste s najväčším potešením.

Prekladatelia.

I. O DUŠEVNEJ SVOJRÁZNOSTI MUŽA A ŽENY.

Keď si chceme objasniť zvláštnosti mužského náboženského cítenia a konania, tu musíme naj­ prv poznať všeobecné duševné rozdiely medzi mu­ žom a ženou. Je dobre známe, že muž a žena sa líšia od seba nielen telesne* ale ešte o mnoho viac duševne. Z tejto skutočnosti nútne vyplýva, že aj vo vzťahu k Bohu, v prijímaní právd a príkazov a v praktických obcovacích formách s Bohom sa musia javiť u mužov a žien tiež isté rozdiely.

Vedomie o rozdielnosti pohlaví v duševnom ži­ vote doviedlo mnohé národy až k názoru, že žena nemá vôbec dušu. V tom korení aj zabsolutizovanie, precenenie mužského charakteru u niekto­ rý národov. (Neuznávajú sa, popierajú sa všetky duševné hodnoty ženy.) Tó isté zameranie majú aj myšlienky Weiningerove v jeho knihe Geschlecht und Charakter (Pohlavie a charakter).

Hfadí na ženu ako na niečo, čo musí byť prekona­ né, čo nemá nijakého vlastného oprávnenia, čo predstavuje len sfušovaného muža, len negatívnu stránku muža.

V nasledujúcom odseku poukážeme na to, že metafyzika, smysel pohlavnosti nás musí priviesť k inému hodnoteniu pohlaví. V metafyzických hĺbkach nájdeme vhodný kľúč k porozumeniu du­ ševného rozdielu medzi pohlaviami. Muž nachádza svoje doplnenie v žene a žena v mužovi. Zákon

7

všetkého bytia si i tu vyžaduje spoločný život, symbiózu, ktorá sa v duchovnej prirodzenosti stup­ ňuje až k duchovnému súručenstvu, k duchu vo­ spolnosť.

Muž je začiatkom, žena je to, čo potom nasledu­ je; on je popudom, ona je vykonávateľkou. Aristo­ teles hovorí: „Muž učí, žena pestuje.” On prináša formu, ona matériu, látku. Muž splodí ideu, žena ju uvádza do života. On tvorí, ona opatruje a chrá­ ni, on je vlastníkom, ona len držiteľkou.

V nasledujúcich odstavcoch chceme vyzdvihnúť zvlášť tie zvláštnosti pohlaví, ktoré sú rozhodujú­ cimi pre vytváranie náboženského života, pre du­ ševné vzťahy k Bohu a pre ich vonkajšie prejavy. Čo pokladáme za typickú zvláštnosť žien, môže sa síce niekedy vyskytnúť aj u muža. No, u mužov sa niečo takého objaví vždy len ako viac-menej častá výnimka, vyvolaná buď nesprávnou výcho­ vou alebo telesnou pohlavnou nevyhranenosťou (nedostatočná činnosť žláz s vnútornou sekréciou).

Každodenná skúsenosť jasne učí, že medzi typic­ kým mužom a typickou ženou je mnoho medzistupnov.

Rozličné vlohy muža a ženy sa radia dvomi smermi: smerom na popud a smerom na ďalšie prevádzanie popudu. Tento rozdiel je naznačený už v telesnej konštrukcii, nakoľko je muž vystro­ jený pre výkon do výšky, do mohúcnosť, žena však pre trvalú prácu, 'pre výkon do dĺžky. Po­ hlavnosť neznamená rozdielnosť v bytosti samej, ale len v činnosti a v tom, čo činnosti v ľudskej prírode bezprostredne zodpovedá.

Každú tvorbu predchádza idea. Preto prevláda v mužovi duchovné, logické poznávanie. To je

B

líce. Rubom toho je určité zaostávanie ženy v myš­ lienkovej tvorbe, jej viaznutie v smyslovom svete.

Preto si podržiava žena prednosť pred mužom práve v dokonalosti smyslového poznávania. Jej pocity a predstavy sú čulejšie, prirodzenejšie, živ­ šie, bezprostrednejšie. Smyslové dráždivosť je väč­ šia a celý duševný aparát je citlivejší. Vnímanie je menej podrobené vôli, viac však praktickým zá­ ujmom. Preto sú i predstavivosť a pamäť menej prístupné vlivu ľubovôle a pracujú viac len podľa zákonov mechanického emocionálneho, citového spojovania popudov. Celé myslenie ženy sa orien­ tuje silne smerom k subjektívnosti, k tomu čo je osobné a konkrétne, čo viac odpovedá smyslom.

Naproti tomu je smyslové poznávanie muža vždy viac-menej, podľa individuality, naklonené k abstraktnosti, ku schéme, ku všeobecnosti, k typu.

Svet smyslov, ako ho má v predstave muž, vy­ zerá ako perokresba, zachycujúca typické čiary, zatiaľ čo u ženy sa podobá farbami maľovanému obrazu. Obrazy muža nemajú toľko konkrétnych jednotlivostí, zdôrazňujú viac to, čo je všeobecné a podstatné. Mužský obraz zdôrazňuje viac to, čo je spoločné, ženský vyzdvihuje viac to, čo je zvláštne, jedinečné, podáva plnosť konkrétneho zjavu v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti.

V smyslovom obraze muža badať už istú vzdia­ lenosť od vonkajšieho javu, javí Sa tu už určité prepracovanie, pretvorenie predmetu, pretvorenie smerom od smyslového ku všeobecnému. To je už nielen obyčajná fotografia, ale je to kresba, za­ chycujúca podstatné čiary predmetu, čiary, ktoré sa musia pri rovnorodých veciach vždy kryť.

9

Vo fantázii, ktorá predstavuje opakovanie smy­ slových javov a ich rozlučovanie a spojovanie v ľubovoľnom i mimovoľnom postupe, pozoruje­ me tiež tú istú rozdielnosť pohlaví. Muž sa stavia oveľa voľnejšie oproti hre fantázie, podobne ako už i k smyslovým danostiam pristupoval tvorivejšie než žena. Preto je aj menej zaujatý množstvom konkrétnych smyslových daností ako žena.

Obrazy sa zdajú byť u muža akoby pokladené na seba, a preto sú veľmi ukrátené vo svojej pô­ vodnej čerstvosti, živosti. Fantázia muža je menej farbistá, menej konkrétna, menej priama, je vzdia­ lenejšia od vecí, posunutá do všeobecnín, do sveta pojmového. Táto okolnosť podmieňuje však väč­ šiu kombinačnú schopnosť, silnejšie ovládanie smy­ slových daností zásahmi vôle. Muž sa obracia po­ nad smyslový svet smerom k ideám, k pojmovosti.

Prejavuje sa v ňom akási silná náklonnosť ku všeobecninám, k tomu, čo je logické, objektívne, večné, čo je v rade podstát.

Celkove možno povedať, že v mužovi je prie­ beh predstavivosti viac ovládaný, viac brzdený ako u ženy. O tom svedčí už známa shovorčivosť, až jazyčnosť žien. Reč ženy je plynnejšia, čulejšia, impulzívnejšia, obsah reči je konkrétne viazanejší a celkom nápadne nesúvislý, skákavý (tá zvlášt­ na logika žien!), zatiaľ čo sa reč muža vždy aspoň o niečo vznáša nad konkrétnom smerom k pojmu alebo k nejakému všeobecnému súdu, od smyslo­ vých daností sa prebíja k podstate, a preto sa vy­ značuje určitou stálosťou, charakteristickou práve logickému poriadku.

Už aj obsah ženských rozhovorov nám jasne ukazuje, ako veľmi viazne ženské poznávanie vo veciach smyslových, konkrétnych, v jednotlivo­ stiach. Predmetom ich rozhovorov sú každodenné 10

bezprostredné udalosti, osoby z ich úzkeho, bez­ prostredného okolia, a to všetko až do najmenších detailov. Žene neujde, v rámci osobného záujmu, nijaká vážna maličkosť, a preto prejavuje zvláštnu bystrozrakosť v malom priestore svojich zážitkov a až trápnu istotu v praktickom úsudku o smýš­ ľaní a počínaní si jej najbližšieho okolia. Preto právom hovoríme, že žena je dobrým praktickým psychológom a politikom, ak sa dá viesť svojím záujmom a zostáva vo svojom úzkom priestore.

Aj príslovečná zvedavosť ženy nám prezrádza jej odkázanosť na veci konkrétne, na jednotliviny a nedostatočnú abstrakčnú schopnosť. Žena chce vedieť všelijaké podrobnosti, ale zriedka ide až k hlbokým otázkam „prečo” a „ako”, k otázkam, ktoré už presahujú hranice prostej skúsenosti. Že­ ny môžu i niekoľko desaťročí používať nejaký stroj, a predsa sa vôbec nepýtať, podľa akého princípu stroj funguje — zatiaľ čo už malý chlapec rozo­ berá pískajúcu bábku svojej sestry, aby odhalil jej tajomstvo.

Malý sklon k svetu ideí, pojmov vykazuje tiež, až na malé výnimky, literárna vedecká a umelecká tvorba ženy. Žena je schopná predovšetkým pek­ ne rozprávať a opisovať, sbierať a usporadovať podľa daných schém, tvoriť v starých šľapajach, skúmať podľa predpísanej metódy, no vytrvalo­ sťou dosahuje i tu neraz veľkých úspechov. Ro­ mány, novely, maľovanie kvetov, zátiší, naivných milých scén, to ešte hej, ale nič, čo by znamenalo nejakú novú mocnú ideu, nejaký mocný dej, neja­ kú drámu, skutočnú epiku, lyriku, hudbu alebo staviteľskú myšlienku, teda nič, čo vyžaduje tvo­ rivú kombinačnú schopnosť. V dejinách ideí si sko­ lí

ro ani jediná žena nezískala miesto, ani vo filo­ zofii, ba ani v dejinách náboženstva. Ba dokonca aj v tých oboroch, ktoré patria výlučne žene, zo­ stal muž nositeľom nových ideí, ako napr, v žen­ skej móde a v kuchárskom umení.

Keď sa vyskytne u niektorej ženy väčší záujem o pojmové poznávanie, máme pred sebou skoro vždy nejaký medzitvar. Taká žena nesie iste i ur­ čité telesné mužskejšie rysy a tak len potvrdzuje platnosť tej všeobecnej zákonitosti.

Následkom týchto rozdielov prejavujú oba ľud­ ské rody i rozdielny duchovný profil. Poznávanie ženy smeruje viac do šírky, k opisovaniu, kdežto poznávanie muža viac do hĺbky, k vysvetľovaniu, odhaľovaniu. Viazanosť na smysly, prevládajúca u ženy, vytvára typický ženský záujem o maličkosti, o náhodnosti a všednosti života. A práve pri tých­ to veciach vie žena dokázať obdivuhodnú trpezli­ vosť, starostlivosť a vytrvalosť. Naproti tomu má muž viac smysel pre skutočnosť, skrytú za jednotlivinami, pre zákon, pre typ, pre veľké veci, pre diaľavy a šíravy.

Tento rozdiel v mužskom a ženskom poznávaní, blízkosť pri smysloch u ženy a povznesenosť nad smysly u muža, nám vysvetľuje aj tú skutočnosť, že sa muž vie omnoho viac odtrhnúť od predmetu ako žena. Vie hľadieť na predmet sám, ktorý je obsahom poznávania, a ide mu to ľahšie a jasnejšie ako u ženy. Žena je v tomto ohľade menej voľná, ale zato jej poznávanie vykazuje väčšiu bezpro­ strednosť, mimoriadnu intímnosť. Žena priamo zažíva svoje poznávanie a necíti tak veľmi rozdiel medzi poznávaním samým a me­ dzi tým, čo je poznávaná vec mimo nej samej. Kri­ tický spôsob poznávania je charakteristikou muža.

12

Žena sa uspokojí s vjemom a prejavuje málo sklo­ nu biť sa za „vecou o sebe” (Ding an sich). Kritic­ ký postoj je každému mužovi akosi vrodený a sta­ via v nás všetkých akúsi, čo azda ako tenkú stienku medzi zážitkom a vonkajšou skutočnosťou.

Nedostatočná schopnosť ženy zduchovňovať, zvečňovať, odosobňovať smyslové poznávanie pri­ vádza nutne aj k nedostatočnej reflexii. V reflexii sa poznávanie obracia samo na seba, odzrkadľuje svoj vlastný pochod, obracia pozornosť na podmien­ ky vlastných zážitkov a robí samo poznávanie pred­ metom poznávania. Táto oblasť je u ženy omnoho nejasnejšia ako u muža. Následkom toho je žena zbavená problematiky poznania, oslobodená od múk noetickej kritiky. Protikladné členy nestoja u ženy vedľa seba, ale za sebou, v dvoch rozdiel­ nych hĺbkach vedomia. U muža narážajú na seba v rovnakom svetle vedomia. Táto skutočnosť pri­ chádza na javo zvlášť vtedy, keď žena vo svojom konaní poslúcha celkom pokojne dve zásady, kto­ ré by sa maly navzájom vylučovať. Z nedostatku reflexie nasleduje i iná významná skutočnosť, a to, že je žena viac otvorená smerom k oblasti podve­ domia, k parapsychičnu než muž. Keď sa u niekto­ rého ¼ muža vyskytne pravá schopnosť mediumistická, tu sú u takého muža určite i telesné ženské znaky viac vyvinuté. Žena má preto celkom svoj­ skú vrodenú náklonnosť k všetkému mystickému a magickému, jej patrí zvláštny dar jasnovidectva a pudového odvôvodňovania činov, zatiaľ čo u mu-, ža prevláda diskurzívne, presne logicky rozvíja­ júce sa myslenie, potom úplne vedomé hodnotenie vecí a vytyčovanie cieľov.

Ako v poznávaní, tak je u muža a ženy rozdiel i v hodnotení, v tom totiž, ako hľadia na odstup13

ňovanie cieľov a na ich nútnosť a ako hľadia na pomer medzi prostriedkami a cieľmi. Z toho po­ tom plynie i rozdielne motivovanie a celý priebeh rozumom kontrolovaného konania.

Podľa zásady, že „po neznámom nemožno tú­ žiť” budú teda aj záujmové oblasti pohlaví rôzne.

Poznávanie ženy, silno lipnúce na skúsenosti, bude prirodzene hľadať i svoje ciele v tej istej smyslo­ vej oblasti. Áko sa jej poznávanie prikláňa k ve­ ciam malým a bezprostredne blízkym, musí tam nájsť svoje ciele aj snaženie.

Absolútne, ideálne hodnotenie je u ženy vždycky akosi spojené s láskou k nejakej osobe, je teda podmienené smyslovosťou a konkrétnosťou. Uka­ zuje sa ako zabsolútnený postoj k milovanej osobe.

Hodnotná vec sa viaže vždy ku konkrétnej, hod­ notnej osobe. Dobrom je pre ženu vždy nejaká dob­ rá osoba, veľkosťou vždy nejaký veľký človek, múdrosťou múdry muž, ktorý priťahuje k sebe a po­ zdvihuje. Preto je u ženy väčšie nebezpečenstvo, že pri zlyhaní milovanej osoby stratí vieru i v myš­ lienku, ktorú našla v nej stelesnenú. Z týchto prí­ liš konkrétnych súvisov vyplýva potom i nestálosť v hodnotení: sú schopné dnes spáliť to, čo ešte včera zbožňovaly.

Charakteristicky sa javí tento rozličný spôsob vytyčovania cieľa v typických ideáloch muža a že­ ny: v hrdinstve a v materstve. Muž zomiera za ideu, žena za určitú osobu.

Skúsenosť so ženskými pracovnými silami uka­ zuje, že žena je menej schopná samostatnej, za cieľom sa ženúcej práce, ale že dáva radšej pred­ nosť nariadenej mechanickej robote. Sklon k tvo­ reniu, k uskutočňovaniu, zhmotňovaniu nejakej idey nie je daný žene v takej miere ako mužovi.

14

Jej záujmom je páčiť sa, slúžiť milovanej osobe.

O ideu má teda len nepriamy záujem. V tvorbe samej záujem muža smeruje k nejakému dobru, k výsledku, k úspechu, kdežto záujem ženy smeruje k pôžitku, k rozkoši, k majetneniu. Tieto dva mo­ menty sú len rôzne stránky tej istej veci podľa zásady, že rozkoš nasleduje až za dobrom. U mu­ ža prevláda poznané dobro, kdežto u ženy pred­ vídaná rozkoš a uspokojenie.

Vo voľbe prostriedkov k dosiahnutiu cieľa je žena následkom zvláštneho duševného založenia určená viac len k využívaniu už hotových než ku tvoreniu nových prostriedkov. Žena pri sledova­ ní svojich cieľov čerpá z praktickej skúsenosti, muž však z idey, ktorú, pravda, vyabstrahoval zo skúsenosti, ale ktorá mu poskytuje širší rozhľad po ríši možností a dáva mu tak k ruke prostriedky účinnejšie. Muž je preto omnoho bohatší na pro­ striedky, ale i zas menej obratný pri zachycovaní, pri vyciťovaní prostriedkov najpraktickejších, naj­ vhodnejších — lebo nie je tak jasne usmernený na konkrétno, na jednotlivosti. Žena má istejšiu ruku pri hľadaní prostriedkov, muž je naproti tomu tvorcom prostriedkov samých. Preto je i technika výlučne dielom mužov.

Vzťahuje sa to aj na vyjadrovacie prostriedky, zvlášť na reč. V reči žena nie je nikdy tvorivá, ale je zas nepomerne pohotovejšia čo do užívania svojho slovného bohatstva a duchovného obzoru vôbec. Dosť často možno pozorovať skutočnosť, že sa omnoho skôr spozná duševná obmedzenosť u muža ako u ženy. U ženy sa obmedzenosť vie tak ľahko skryť za naučené a navyknuté formy.

Už pri školských úlohách možno pozorovať, že je chlapec tvorivejší, zatiaľ čo dievča sa zas uplat­

15

ni usilovnosťou a cvikom. Dievča si nadobudne pomerne skôr určitú praktickú pohotovosť, no chlapec so vzrastom poznávania získa svoj vlastný postoj k cieľu i k prostriedkom a predstihne po­ tom dievča i v praktickej úspešnosti.

Pri hodnotiacom úsudku je žena na celej čiare omnoho viac ovplyvňovaná smyslovými danosťami než muž, smyslový svet necháva u nej veľmi jasnú ozvenu a vtláča aj jej duchovnému počinu pečať čerstvej životnosti a bezprostrednosti. Takýto úsudok ženy nielen že priťahuje za sebou i rozhod­ nutie vôle, ale na základe duševných súvislostí pri­ vádza do činnosti aj smyslovú snaživosť.

Preto u ženy vystupuje viac do popredia cit, túžba a snaha ako plno povedomé kráčanie za určitým cieľom. Diskurzívne, t. j. krok za krokom postupujúce uvažovanie ukazuje sa u ženy ako veľmi silno skrátené a robí skôr dojem spontán­ nosti, pudovosti. Spomínané silné vlivy smyslového sveta vystupujú ešte viac do popredia pri ženskom rozhodovaní sa. Nejaká farba, nejaká hudba alebo spomienka bývajú tu nezriedka rozhodujúcimi či­ niteľmi.

Podobá sa to často slepému, a predsa veľmi účinnému chceniu. Tento zjav je podmienený pre­ dovšetkým tým, že snahová stránka ženskej duše stretáva pri svojom uplatňovaní sa mene] zdŕžadiel, než je tomu u muža, usporiadajúci rozum tu zried­ kavejšie vystupuje. Snaha ženy smeruje vždy na najbližšie, na ľahko dosažiteľné, na to, čo sa nám bezprostredne podáva. Oblasť dosažiteľných sku­ točností je u ženy o hodne menšia a preto pre­ hľadnejšia a jednoduchšia, zatiaľ čo u muža oblasť možností musí siahať omnoho ďalej, následkom hlbšieho duchovného postoja k veciam. A tak aj

cesta k cieľu sa zdá byť žene kratšou, pretože si ona nevšíma tak podrobne možností prekážok a sklamaní. Snaživosť muža je viac zdržovaná, sna­ živosť ženy je spontánnejšia, menej lámaná, nepo­ zná toľko prekážok, nie je tak opatrná, je plná zápalu, dôvery a optimizmu a zdá sa, že viac-me­ nej odrádza od rozvažovania.

Už pri usudzovaní o pravde vidieť, že evidencia, jasnosť pravdy je u ženy neobyčajne podmienená všelijako ináč než objektívnym hľadením na prav­ du. Hlas, vonkajší zjav rečníka alebo pôsobivá réžia sú schopné u ženy vyvolať presvedčenie. Za iných vonkajších okolností by k nemu nebolo do­ šlo. Ženu možno ľahšie prehovoriť ako skutočne presvedčiť. Nesympatický zjav môže urobiť žene nesympatickým i všetko to, čo taký človek robí a hovorí a môže tak zvrátiť celé jej hodnotenie.

Istá dáma povedala raz o rečníkovi, že sa jej tak páčila jeho prednáška, že by bola uverila aj opak toho, čo hovoril. Je to ten istý zjav, s kto­ rým sa v živote často stretáme, že sa totiž žena oduševňuje vždy len za nejakú osobu, ale nikdy nie za ideu. Hodnotenie prichádza totiž k jestvovaniu tou istou cestou ako úsudok o pravde.

Impulzivita a smyslové citlivosť v ženskom snahovom svete posunuje duchovné odôvodňovanie do pozadia a samému pochodu snaženia dodáva zdania väčšej intenzity oproti snaženiu mužské­ mu, ktoré si predovšetkým vytyčuje cieľ a dostáva tak svoj zvláštny profil.

V tom istom prameni má svoj pôvod i tá sku­ točnosť, že záujem ženy, zdanlivo veľmi silný, sa dá ľahšie odkloniť. Prejavuje sa to najlepšie v prí­ slovečnej ženskej vrtkavosť, náladovosti. S preme­ nou samého smyslového podkladu sa musí priro­ dzene aj sám smer snaženia podrobiť zmene.

17

Čím viac zakotvilo hodnotenie v niečom kon­ krétnom, čiastočnom a bolo získané z tak krátkeho pohľadu, tým viac musí byť podrobené nestálosti^

Tak ako impulzivita a určitá nestálosť je aj ovlivnitctnosť, sugestibilita jednou z najjasnejších charakteristík ženskej snaživosti. Zakladá sa na tých istých príčinách: na nedostatočne blízkom vzťahu k všetkému, čo je duchovné, vecné a pod­ statné a tak na prevahe smyslovosti a s tým spo­ jenej spontánnosti, pudovosti konania — oproti duchovnej slobode.

Tak je žena vystavená možnosti, že sa dá ovplyv­ niť bez dôvodov a bez skutočného vnútorného pre­ svedčenia — iba jednoduchým pôsobením na smýsly, jednoduchou réžiou, vonkajškom.

Ako je poznávací proces u ženy subjektívnejší, bezprostrednejší, pretože je viac ovplyvňovaný smyslami, tak aj proces chcenia je intímnejšie za­ meraný na nejaký predmet, ako u muža, ktorý aj v úkone vôle podobne ako pri myslení silnejšie po­ ciťuje vzdialenosť od predmetu a cestu k cieľu vidí jasnejšie, hľadí na ňu rozvážnejšie. Žena vidí svoj cieľ už akosi bližšie, v symbole, v nejakej čiastočke konkrétneho prejavenia sa cieľa a v nejakom spo­ jení s konkrétnymi prostriedkami k nemu. Žena je práve tak v poznávaní ako aj v chcení intímnej­ šia ako muž. Veľké, ďaleké a široké skutočnosti, ciele sa stávajú žene intímnymi, malými, úzkymi a blízkymi a len také zmenšené sa stávajú pred­ metmi jej záujmu. ; Keď porovnáme postup snaženia u ženy a u mu­ ža, tak ženské chcenie robí dojem náporu slepej prosily, pred ktorou vedomé určovanie cieľa a hodnotenie bledne. Voláme to emocionalitou. Je

18

to uznávané, nepopierateľné znamenie svojrázu ženskej duše.

Svedomie ženy vykazuje tiež jasný odraz jej zvláštnej duševnej štruktúry. Prejavuje sa viac len ako nevedomá prekážka pri pochode chcenia, za­ tiaľ čo u muža nadobúda výzor vedome poznaného nového cieľa. Žena nevidí v mravných požiadav­ kách natoľko zásady, ale viac len konkrétne pre­ kážky pre konanie. Keď prekážka z akejkoľvek príčiny vystane, tu už žena necíti ani protireč opro­ ti zákonu. Tým sa dá vysvetliť aj tá skutočnosť, že u ženy môžu stáť vedľa seba mravnostné si odpo­ rujúce spôsoby konania — bez výčitiek svedomia.

Muž pociťuje v takých prípadoch vždy aj odklon ód zásady, od celku. Pre ženu je to nanajvýš iba čiastočné, chvíľkové zlyhanie. Muž sa snaží zákon ohnúť, chce sa s ním vyporiadať. Žena sa chce pred zákonom len vyhovoriť, zdať sa krajšou. Muž sa stáva zásadne zlým, keď zotrvá v zlom, žena len ľahkomyselnou. Mravné vykoľajenie u ženy, nakoľkó znamená vnútorné premoženie brzdiaceho mrav-, nostného hlasu, je preto pre celé mravné konanie a duševné zdravie ženy nebezpečnejšie než vyko­ ľajenie u muža, lebo ten si stále podržuje mrav­ nostný princíp, keď ho azda aj dočasne svojím konaním prekrucuje. Preto hovorí i skúsenosť, že žena, keď je zlá, stáva sa horšou ako muž. r

Duševný život muža je charakterizovaný ostrej­ ším profilom, ako to už aj formy tela a predovše­ tkým tvar obličaja naznačujú. Muž sa kloní k typä schizotymnému s jeho ostro krojenými, nerytmickými, samovoľnými, kľukatými črtami, zatiaľ čo Žena dáva viac prednosť cirkulárnosti, zaoblenosti, rytmike. V duchovnom živote muža prevláda totiž 19

viac slobodné rozhodovanie, vyvierajúce z jeho najhlbšieho duchovného základu, a nemôže to teda zostať bez ozveny v celom jeho živote. U ženy má zas prevahu konanie spontánne so všetkou prí­ slušnou psychickou a fyziologickou zákonitosťou.

Keď hovoríme u ženy o určitej záhadnosti, nevypočitateľnosti, tu to u nej nevyplýva ako u muža 7 voľnosti duchovného sveta, ale z náhodilosti sve­ ta konkrétneho, jednotlivinného, smyslového, kto­ rým je duševný život ženy veľmi silno ovládaný.

Odhliadnuc od tejto náhodilosti plynie život ženy v dôslednejšom rytme, ako život muža.

V psychopatologii (v náuke o chorobných odchyľkách duševnej činnosti) prejavuje sa táto sku­ točnosť v typickom objavovaní sa paronoie a hy­ stérie. Prvá je nervovou chorobou mužskou, druhá typicky ženskou.

Keď tak analizujeme tieto duševné zvláštnosti pohlaví, prídeme na to, že aj náboženský život u muža a ženy musí byť hodne ináč stvárnený. Ťa­ žiskom činnosti u ženy je záujem o veci celkom blízke; teda i tu: Boh je darcom všetkého dobra, všetkého šťastia, jeho priazeň a zaľúbenie je naj­ vyššou úlohou života. Boh je akoby nejaký dobrý človek a môžeme sa s ním tak i stýkať. Všetko, čo sa zdá hodným milovania, sa prenáša na Boha, vše­ tky symboly sa vyberú zo ženského životného priestoru. Muž sa prebíja za tieto prapôvodné línie a hľadá za ľudským podobenstvom pravdu o Bohu a objektívne správny pomer k nemu. Jeho cesta k Bohu je dlhšia, ťažkosti sú väčšie. Boh mu je pie predovšetkým niečo blízkeho a dobrého, ale niečo ďalekého a pravdivého. Typicky vycítili tepto rozličný postoj k Bohu sv. Ťerézia a sv. $0

Augustín. Sv. Terézia mala len jednu starosť: „Som v milosti božej, kráčam po pravej ceste k Bo­ hu?” Sv. Augustín sa trápil otázkou: „Čo je pravda o Bohu?”

Vo vzájomnom pomere pohlaví, ako ono vyplýva 20 základného rozdielneho duševného rozpolože­ nia, nachádzame už i sám smysel pohlaví, ako smé ho už i boli naznačili. Muž je stvorený k začínaniu, žena k prevádzaniu, muž je usmernený na ideu, žena na jej uskutočňovanie, muž učí, žena ochra­ ňuje. Žena prijíma myšlienku od milovaného mu­ ža a uvádza ju do života pod jeho vedením a do­ zorom. Je zvlášť citlivá pre prijímanie, pri pre­ vádzaní je vytrvalá, konkrétno je jej vlastným do­ movom, má veľký záujem o všetko, čo je malé a blízke. Jej záujem a jej chcenie sú určené spôso­ bom jej poznávania. Idea prechádza od muža k že­ ne, nie naopak. Žena nemá bezprostredný vzťah k idei, len vzťah nepriamy, cez mužské poznávanie a i toto prichádza k žene cestou jej zvláštneho prijímania ideí, cestou emocionality, citovosti a vytvára duchovný život ženy svojím spôsobom.

Z toho zvláštneho postoja k idei, k duchovnému vyvodzujeme aj celý špecifický životný obsah mu* ža a ženy, ich rozličné postoje k okoliu a ráz ich záujmu a tvorby. Muž je svojou vôľou hnaný ku tvorbe, ku stvárňovaniu diaľok, žena je viac usmernená na prijímanie, na konkrétno, na najbliž­ šie. Snaha muža je centrifugálna, odstredivá, snaha ženy zas centripetálna, dostredivá. Žena je stále doma, je stálé blízko, pleká a chráni to, čo prija­ la. Muž vychádza von do nepriateľského života, ďa­ leko, musí tvoriť a dobýjať. Pevná vôľa muža sme­ ruje k vytváraniu a sdieľaniu idey, k ovládaniu a podrobovaniu sveta. Muž sa chce stať veľkým,

21

jeho ideálom je moc. Vôľa ženy smeruje k službé, k naslúchaniu a poslúchaniu, k obetovaniu sa, k darovaniu sa, k prevádzaniu a k dokončievaniu, dopĺňaniu a pomáhaniu, k vyhovovaniu a páčeniu sa, k tomu, aby bola pôvabnou, peknou a milova­ nou. Jej ideálom je cítiť sa skrytou a chránenou.

Muž je v určitom slova smysle činnou formou člo? večenstva* žena trpnou. Sú v takom pomere ako dávanie a prijímanie. Trpná ženská forma prechá­ dza nie veľmi zriedka až do pomeru skutočného poddanstvá oproti milovanému mužovi.

Tak stoja teda záujmy pohlaví v pomere podi­ vuhodného vzájomného doplňovania sa smerom k spoločnej tvorbe. Čo by vykonal muž bez ženy, a čo žena bez muža? Individualista, ktorý vidí smysel života v osamotenom žití jednotlivca, by vedel zhodnotiť význam vospolnosť, družného súručenstva v ľudskom rodé len vtedy, keby odstráň nil vo vospolnosti sa odohrávajúci vývin ľudstva celého i svoj vlastný a keby sa pokúsil žiť celkom izolovane. Stvoriteľ dal ľuďom všetky hodnoty spoločne, ba aj hodnoty nadprirodzené sú spoloč­ né, zapojené do spoločenstva. Spoločnosť je preto realitou, ktorá je nie menej skutočná ako jednôt* livec. Spoločnosť nie je príveskom jednotlivca, ale jednotlivec je čiastkou spoločnosti. Duch spolo­ čenstva je vyšším útvarom. Spoločenstvo, družné súručenstvo je aj smyslom pohlaví a ich rozdiel* ností.

22

II.

NAČO JE ROZDIEL ĽUDSKÝCH RODOV — KRESŤANSKÁ ODPOVEĎ.

(Pozn. prekl.: Ťažšia kapitola! Možno ju vynechať a čítať až nakoniec.)

Fyzický súbor všetkého toho, čo vytvára ľudské rody, muža a ženu, súhrn vlastností, ktoré charak­ terizujú bytosť s mužskou alebo so ženskou pohlav­ nosťou, obsahuje, ako sme videli, nielen telesné, ale ešte omnoho viac duševné zvláštnosti. Ak sa pýtame po podstate pohlavnosti, po metafyzike rozdielu pohlaví, hľadáme tým vlastne koreň vše­ tkých týchto zvláštností, ich smysel a účel tak, ako je uložený v stvoriteľskom pláne. Podstata je prí­ buzná s účelom, ktorý Stvoriteľ vložil do veci. Čo je teda Bohom myslený cieľ ľudskej po­ hlavnosti?

Obvyklá odpoveď na to poukazuje zpravidla na rozmnožovanie ľudského rodu. Rozmnožovanie je zaiste smyslom mnohých pohlavných vlastností, ale hie je smyslom celej pohlavnej rozdielnosti, a to najmenej duševných rozdielov. Ale aj v tom prípa­ de, keby pohlavné rozdiely boly dokonale, úplne usmernené len k rozmnožovaniu, ešte vždy zostá­ va otázka, prečo Stvoriteľ zariadil rozmnožovanie u človeka práve takýmto spôsobom. Príroda nám predsa podáva aj iné spôsoby rozplodzoyania: je&> 23

no duch é delenie materskej bunky, oddeľovanie menšej bunky z materskej, potom rozmnožovanie v ríši rastlinnej, kde sú na jednom strome zároveň tyčinky i pestíky alebo pohlavné rozmnožovanie iných živých organizmov, pri ktorých sa oplodenie prevádza mimo materského tela.

Podstata a smysel ľudskej pohlavnosti musí te­ da koreniť hlbšie, lebo musí predovšetkým dosta­ točne objasniť smysel duševných rozdielnych vlast­ ností medzi pohlaviami. Už aj celkom povrchné pozorovanie nám ukazuje, že sa muž a žena navzá­ jom dopĺňajú, že sa chovajú ako čiastky celku vyš­ šieho druhu, a to aj v takých okolnostiach, ktoré nemajú s plodením nič spoločného. Typ „človek” sa zdá rozštiepený, rozdvojený, zdá sa mať dve vydania s rôznymi telesnými i duševnými vlastno­ sťami. Polárny pomer vzájomnej príťažlivosti a odpudzovania sa, hľadania sa i úteku poskytuje prvky k celkom zvláštnemu životnému procesu.

V tomto polárnom napätí je vyjadrený úmysel Stvoriteľov, aby sa oba rody spojily k určitej sym­ bióze, aby sa navzájom dopĺňaly a vytváraly tak nový širší útvar, povýšený síce nad jednotlivca, ale nijako nie jemu na škodu.

Keby sme však chceli vykladať funkciu vzá­ jomného dopĺňania sa rodov len ako obyčajné zdo­ konaľovanie jednotlivca, nepochopili by sme ešte posledný smysel pohlavnosti. Museli by sme sa ešte ďalej pýtať, prečo Stvoriteľ stvoril ľudskú bytosť tak odkázanú na iného — lebo veď by bol mohol stvoriť človeka aj dokonalého, sebestačné­ ho. A keďže ho už stvoril tak, že je odkázaný na doplnenie iným, prečo mu poskytol toto doplne­ nie práve vo forme ženy, osobnej bytosti? Veď aj nejaké jednoduché veci, neosobné doplnenie by bolo tomu istému cieľu individuálneho zdokona­

24

lenia poslúžilo. Tu narážame na poslednú príčinu pohlavnosti, na metafyziku, na smysel pohlavia.

Túto poslednú príčinu môžeme nájsť len v tom, že Stvoriteľ chcel stvoriť nejaký vyšší útvar, než sú jednotlivé bytosti: družnú vospolnosť rozdiel­ nych, diferencovaných osobností. Tento výtvor sto­ jí v poriadku božského plánu pred jednotlivými bytosťami, ako celok stojí hierarchicky pred ča­ sťami. Ten vyšší útvar má nadindividuálnu hodno­ tu a k nemu je idivíduum usmernené, ba jemu je podriadené. Vospolnosť nie je teda jednoducho prostriedkom ku blahobytu jednotlivej bytosti, čo aj nepriamo k tomu prispieva. Súručenstvo pohla­ ví je predobrazom každého iného ľudského spolo­ čenstva. Každá iná zdravá spoločnosť sa vracia vždy zpäť k tejto praforme. Obohacuje ona vždy znova a znova muža i ženu vzájomným dopĺňaním. Čo má teda znamenať ten duch vospolnosť, že kvôli nemu rozštiepil Stvoriteľ človeka na dve po­ hlavia? Čo je smyslom a cenou spoločenstva, pre­ vyšujúceho jednotlivé bytosti? Európanovi, Západ­ niarovi prehnaný individualizmus a sociálne zrnasovanie odňaly porozumenie pre cenu spoločen­ stva, a to tým viac, že vzmáhanie sa umelej organi­ zácie necháva prirodzené spločnosti akoby zakr­ patieť. Organizácia predstvuje totiž viac len vzťah ľudí vzhľadom k spločnému cieľu ako vzťah člo­ veka k človeku. Ale práve tento ľudský vzťah je pravým spločenstvom.

Podľa mojej mienky možno docieliť aspoň pri­ bližne správneho zhodnotenia myšlienky spoločen­ stva len v teologii. Avšak aj prirodzeným rozumom môžeme aspoň čiastočne poznať cenu myšlienky spoločenského súručenstva, prevyšujúceho jedno­ tlivca.

25

„Načo by bolo slnko, keby nemalo komu svie­ tiť?” Keby sme chceli odstrániť zo sveta jednou ranou všetky vzťahy, muselo by nastať vo svete absolútne ticho, musela by préstať všetka činnosť.

Predovšetkým by prestal všetok miestny pohyb» Bod v nejakom priestore bez vzťahu k nejakému inému bodu by nemohol vykonať nijaký pohyb. Po­ kúsme sa predstaviť si len jeden jediný bod, doko­ nale izolovaný — a zbadáme, že je nútne, aby ten­ to bod mai vzťah k niečomu inému, ak chce mať nejaké určenie, nejaké miesto, polohu. Aj kruhový pohyb predpokladá určitý vzťah pohybovaných ča­ stí medzi sebou. Každá, aj tá najjednoduchšia čin­ nosť vyžaduje vzťah k nejakému predmetu. V du­ chovnom svete je to zaiste tiež nie ináč. Niet ni­ jakého poznania a nijakej tiížby bez predmetu. B ä táto nútnosť vzťahu bytostí siaha až do hĺbok ne­ konečného božstva, v ktorom vzťah k predmetu poznania a k predmetu túžby je predpokladom jestvovania najsvätejšej Trojice, predpokladonä vnútrobožského životného procesu.

Filozofický je vyjadrená táto nútnosť vzťahu, rozprestierajúca sa na všetky oblasti bytostí, vetou: „Dobro má sklon rozplývať sa” (Bonum diffusivum sui). Podľa pravidla, že dobro a bytosť sú zvratné (bonum et ens convertuntur), t. j. že môžu byť do­ konale jedno za druhé dosadené, môžeme teda tiež povedať, že bytosť má sklon rozplývať sa (ens dif­ fusivum sui). Každá bytosť je nejakým spôsobom určitým stupňom skutočná, výsledkom činnosti (actus). Každá činnosť (agere) je vyliatím bytia, sdelením bytia, pri tvorčom úkone Stvoriteľovom práve tak ako aj pri činnosti tvorov. A činnosť sa prevádza podľa metafyzického pravidla, že kaž­ dá vec tvorí sebe podobnú. (Omne agens agit sibi simile). Toto sebarozptyľovanie sa nestáva len vo

26

fyzikálnom svete, ale aj v činnosti životného prin­ cípu, ktorá je podobná kruhovému pohybu, lebo predstavuje vzťah sdieľania medzi časťami nejaké­ ho celku. Aj v duchovnej činnosti sa prejavuje by­ tostný prenos, v činnosti rozum i v akte vôle. Vo vnútrobožskom akte je to vznik, lepšie pochá­ dzanie (processio) nekonečného bytia v Slove a v Dare, v Duchu svätom.

Do človeka je vložený od Stvoriteľa samého predovšetkým vzťah k tým neživým a živým by­ tostiam sveta, ktoré sú podriadené jeho životnému procesu. Tieto veci môže stvárňovať a môže ich v rôznych formách využívať vo svojom telesnom a duševnom životnom procese. Zostanú však vždy len jeho kusým dielom, jeho príhodkom, nebudú sa môcť s ním srovnávať. Neposkytujú primeranú formu, do ktorej by sa človek mohol úplne vydať.

Nad to všetko mu dal teda Boh aj vzťah k roz­ umovej, duchovnej bytosti, k žene. Vzťah duchov* ných bytostí navzájom, ako vyplýva z poznania a chcenia, teda z duchovnej činnosti, tvorí ducha vospolnosti, tvorí spoločenstvo.

Vospolnosť, spoločenstvo sa teda tvorí zvlášt­ nou činnosťou duchovných bytostí, duchovným ak­ tom lásky, úkonom, ktorým milovanú bytosť po­ kladáme za predmet svojej lásky, v jej blahobyte milujúci nachádza svoj vlastný blahobyt, jej bla­ hobyt sa mu stal cieľom konania. Vôľa má priro­ dzený sklon ku tvoreniu milovaných vecí alebo ku práci na milovanej veci, neostáva len pri záľube na poznanej hodnote, ale sa snaží o styk s milova­ ným, o nejaké sdieľanie sa s bytosťou milovanou.

Pôžitok, užívanie, to je činnosť (agere), nie nečin­ né prijímanie alebo vlastnenie. Konečným bodom činnosti lásky je vždy niečo obohacujúceho.

27

Vermi často si nevšímame tohto vzťahu veci a pozorujeme len, ako je milovaná vec pojímaná do životného procesu túžiaceho a milujúceho, ako stráca svoju vlastnú formu a dostáva inú, vyššiu od milujúceho. Túto skutočnosť vidíme totiž už i pri nižšej ľudskej chcivosti. Keď túžim po jablku a užijem ho, dávam mu vyššiu formu tým, že ho prijímam do svojho životného procesu a preme­ ním ho na vyšší útvar, na svoje telo a krv. Ako prostriedky k cieľu dostávajú sa veci mojou žia­ dostivosťou k svojmu vlastnému dovŕšeniu, lebo ich tak privádzam práve k tomu účelu, ku ktoré­ mu ich Stvoriteľ určil. Vstupujú do spoločenstva 8 mojou prírodou.

Tým viac to platí o duchovne] chcivosti, ktorá sa obracia na duchovnú bytosť a tým zakladá spo­ ločenstvo v pravom slova smysle. Podstatou spo­ ločenstva, vospolnosť je vzťah ducha k duchu, du­ še k duši, a síce činný vzťah v akte lásky. Nie je to rovnaké chcenie a nechcenie vo smysle súbežné* ho pochodu snáh za jedným a tým istým cieľom, ako to vystupuje do popredia pri umelých spoloč­ nostiach, ale je to činný vzťah milujúceho k milo­ vanému, je to rozšírenie plnosti života na symbi­ ózu, na spolunažívanie vo vyššom sväzku, ktorý jednotlivca prevyšuje. Výkonnou príčinou spolo­ čenstva je úkon lásky, formu dáva to dobro, ktoré sa úkonom lásky sprostredkuje, formu prijímajú obaja, i dávajúci i prijímajúci. Sú spojení spoloč­ ným svojím dobrom a predstavujú hmotu, mate­ riál toho vyššieho útvaru.

Pred spoločenstvom s ľuďmi stojí spoločenstvo s Bohom, oproti ktorému je to prvé, ľudské len na­ podobeninou, zvláštnym jeho prípadom. Dokonalé

28

porozumenie pre dobro spoločenstva si môžeme preto získať jedine z pozorovania skutočností oko­ lo Boha.

Pred spoločenstvom so ženou mai Adam spolo­ čenstvo s Bohom, mai účasť na božských dobrách, ktoré vychádzaly a zajímaly človeka do božského životného procesu.

Prv než vznikla žena z muža, Adam ležal vo sne. Čo mohlo byť obsahom toho videnia, keď ako je­ ho výsledok stála práve žena pred zobúdzajúcim sa mužom?

Adamovmu videniu predchádzalo predstavenie tvorov. Adama rozpoznal ich podstatu a cenu a po­ dľa toho ich aj pomenoval. Napnul všetku silu svo­ jej činnosti smerom k veciam, na nich pracoval, pretváral ich a zužitkúval. Ale nenašlo sa nič medzi nimi, čomu by sa bol mohol dokonale a celkom oddať, čo by si bol mohol postaviť celkom sebe na roveň. V tomto prapôvodnom, silou sršiacom úkone svojej životnej plnosti pozeral ponad po­ dávané veci za ideálom, do ktorého by mohol vlo­ žiť plnosť svojho tvorenia. Ustupuje teda od vecí do videnia.

V tomto videní zažije spoločenstvo s Bohom, vidí a prežíva svoje večné stvorenie v Bohu, svoje vychádzanie od Otca, vidí seba ako večnú ideu ľudskej, Bohom požehnanej a nadprírodou vyvý­ šenej bytosti, postavenej do večného Slova Otcov­ ho ako do praotca celého ľudstva. V Trojici božej je totiž Syn, Slovo súhrnom všetkých božských ideí, zrkadlom duchovnej plnosti a nekonečnosti božej, v ktorej je od večnosti obsažná aj idea ľud­ skej bytosti.

Adam je k Bohu v takom pomere ako Logos, ako Syn (Adam, qui fuit Dei. Lk. 3, 38) — nie

29

síce v plnosti bytia ako druhá božská osoba, ale predsa v podobnom pomere.

A ako sa Otec vylial cez Syna v Ducha svätého v procese lásky, tak prichádza aj božský prúd lá­ sky cez ideu človeka v Slove ku stvoreniu muža v Duchu svätom. Vnútrobožská túžba po tvorení a po láske a tak po sdeľovaní vlastného bytia pre­ chádza v božstve od Otca cez Syna a dovršuje sa v Duchu svätom. Co vidí Otec v Synovi, to dáva v nekonečnej plnosti Duchu svätému. Duch svätý je preto „Donum”, božským darom vôbec, vrchol­ ným súhrnom všetkých darov božích. V ňom stojí i ľudská bytosť ako božský dar, ako božské udele­ nie, ako splnenie božského chcenia preplneného láskou. A tak sa deje stvorenie muža skrze Ducha svätého, v ktorom sú soskupené všetky dary lásky božej. V ňom je aj ten skutok lásky božej, ktorý nazývame človekom. V Synovi je ako idea, v Du^ chu svätom ako čin lásky. Na tomto akte lásky bo­ žej spočíva spločenstvo človeka s božstvom, predo­ všetkým spoločenstvo fyzické a potom aj mravné, vyplývajúce z jeho duchovnej slobodnej činnosti.

Spoločenstvo mravné pozostáva v srovnávaní sa ľudského chcenia s chcením božským čiže v doko­ nalom plnení zákona božieho.

Avšak v stvorení muža nebola uskutočnená len čistá, izolovaná idea človeka. Len čo človek tu je, tu prechádza do činnosti i jeho poznávanie a chcenie, a to všetkými smermi, pri úplnom rozvi­ nutí teda aj vo smere za niečím seberovným, podľa, všeobecného metafyzického zákona a ako to hovo­ rí aj biblická zpráva o stvorení.

V túžbe muža po vyliatí seba samého sa opakuj© v určitej podobe život samého božstva v najsvä­ tejšej Trojici. Adam vidí svoj praobraz, vidí .v Slo­

30

ve plnosť vlastného bytia, uchváti ho tá v Slove prejavená božská túha po tvorení a po láske a prejaví sa to v ňom podobnou túhou po seberovnej bytosti, v ktorej by svoje vlastné bytie akoby zno­ va našiel a ešte raz prežíval. Z tejto Adamovej túžby a lásky vzniká žena. Ako prechádza láska božia s Otca na Syna a skrze Syna na Ducha svä­ tého, tak prechádza láska božia na muža a skrze muža na ženu. Na stvorení ženy zúčastňuje sa aj muž, pretože je plánom a mierou ženy, ako je aj Logos plánom a mierou v božstve. Ďalej spolupô­ sobí muž pri stvorení ženy ešte i svojou láskou a túžbou po nej — podobne ako má Slovo lásku k Duchu svätému. Žena je splnením Adamovej tú­ hy po darovaní sa, podobne ako aj Duch svätý je splnením túžby po sdieľaní sa v božstve. Muž po­ chádza z lásky božej, naproti tomu žena pochádza nielen s lásky božej, ale aj z lásky mužovej. Tak je spoločenstvo ľudí tesne pripojené k božskej vo­ spolnosť!, ba skôr je do nej priam až zahrnuté a je. jej celkom podobné. Od Otca cez Syna prechá­ dza božský život na Ducha svätého, od Boha cez muža na ženu prechádza život ľudský. ľ Tvorčí prúd lásky, ktorý sa nútne prejavuje i v činnosti stvoreného človeka, prichádza až k svoj­ mu dovŕšeniu, k svojmu ukojeniu: povstáva by­ tosť, mužovi podstatne podobná, žena, plod lásky Tvorcovej a túhy mužovej.

Z tohto bytostného pôvodu ženy jasne vysvitá i jéj pomer k mužovi. Je to niečo podobného ako pomer Ducha svätého k Synovi. Duch svätý po­ chádza od Otca, ale aj od Syna, a to ako prúd lá­ sky, ako ukojenie túhy lásky v božstve.

Aj zvláštny vzťah ženy k Bohu treba vyvodiť z tohto jej pôvodu. Chová sa k Bohu ako Duch sväH k svojmu pôvodu: v Otcovi. Jej stvorenie, nie k

31

je formálnym uskutočnením ľudskej idey, ako sa ona javí v mužovi, lež žena predstavuje uskutočne­ nie mužovej túžby po láske — podobne ako Duch svätý nevychádza od Otca spôsobom poznávania, ale spôsobom lásky (caritatis), ako splnenie túhy lásky v božskej vôli.

Z toho nútne vysvitá, že žena stojí v pomere k božstvu tak ako Duch svätý, ako Donum Dei (Dar boží) — nie síce v bytostných rozmeroch nekoneč­ na ako tretia božská osoba, ale predsa zas v po­ dobnom pomere.

V stvorení človeka, teda v tom úkone, ktorý predstavuje sdelenie určitých božských dobier, od­ zrkadľuje sa život trojjediného Boha. Stvorenie muža vychádza bezprostredne z božstva. Muž je obrazom Boha v podobnom smysle ako Slovo. Že­ na však vychádza i z muža, predstavuje sdieľanie sa Boha vo smysle Donum Dei. Mužom byť zna­ mená byť myšlienkou božou, pochádzajúcou zo sily božského poznávania; ženou byť znamená byť by­ tosťou, milovanou od Boha, byť bytosťou, stvárne­ nou v ohni božskej túžby a lásky. Obidvaja majú tú istú ľudskú prirodzenosť, ale každý ju má ináč.

A ako úkon lásky Otca znamená prirodzene i úkon lásky Syna a obidvaja sa zúčastňujú ako jedi­ ný princíp na pôvode Ducha svätého, tak sa deje aj stvorenie ženy skrze muža, ktorý sa na stvorení ženy zúčastňuje ako idea, ako plán, ako miera, ,,Bé­ la” podľa výkladu prf. Nivarda Schlogla. Boh vzal z Adama mieru. Muž má okrem toho na stvo­ rení ženy účasť ešte i svojou láskou a túžbou. Tak­ že mužovi už z jeho pôvodu vyplýva určité prí­ buzenstvo so Slovom, žene príbuzenstvo s Láskou božou, s Duchom svätým. Syn boží je konečným bodom plodného božského poznávania a hľade32

nia (terminus processionis divinae per modum intelligendi), Duch svätý konečným bodom plodnej božskej lásky a túžby (terminus processionis di­ vinae per modum volendi, amandi). Preto sú muž a žena obdarení schopnosťami celkom nápadne rozdielnymi; majú hodne rozdielne základné cha­ rakteristické črty, ako sme to už ukázali v prvej kapitole. U muža je postoj namierený k predmetu poznávania, u ženy k predmetu milovania.

Toto všetko nie je len nejaká fantázia. Vyplýva to všetko z faktu, že človek je obrazom božím a zo zákonov duchovného života. Stvorenie človeka sa uskutočňuje ako dielo božie navonok, von z bož­ stva a ako také je dielom celej Trojice, nie jednot­ livých osôb. Ale aj ako také spoločné dielo musí niesť na sebe nejakú stopu božských osôb. Stopy budú tým zreteľnejšie, čím viac má ľudská priro­ dzenosť podiel na duchovnom bytí a čím viac je podrobená zákonom duchovnej činnosti. Práve v duchovnej prirodzenosti a činnosti človeka mu­ síme nájsť aj väčšie podobnosti so životom Trojice, a to predovšetkým v najvyššom akte rozdávania seba smerom k seberovnému, v láske.

Aj biblická zpráva o stvorení ženy poskytuje prvky pre náš výklad. Že Adamova láskou prežia­ rená vôľa mala pri stvorení ženy v sebe čosi tvorčieho, čosi, čo sa chcelo sdeliť, to sa dá oprávnene vytušiť z jeho túhy pred stvorením ženy a z rado­ sti po jej stvorení. Adam predstavoval mieru, plán ženy. Na ňom vzal Boh mieru a skrze neho pri­ chádza aj stvorenie ženy ako splnenie jeho túhy a lásky. Jeho vlastnému stvoreniu však nepredchá­ dzala nijaká ľudská túžba a láska, ani nijaké ľud­ ské poznávanie. Analogia ku spoločenstvu v Bohu, ku Trojici je preto hodne jasná.

Cornelius a Lapide (In Genesim 2, 22) vyjadru­ 33

je tú analógiu slovami: „Boh chcel pri stvorení Adama a Evy napodobniť svoje vlastné vecné plodenie a „dýchanie”. Ako totiž on sám od večnosti plodí Syna a zo Syna vydýchol Ducha svätého, tak učinil potom — v čase—Adama podľa svojho vlast* ného obrazu a splodil ho tak akoby vlastného sy­ na a z neho učinil Evu, aby bola láskou Adamo­ vou, ako je Duch svätý láskou božou. („Voluit De­ us in productione Adae et Evae imitari suam gene­ rationem et spirationem aeternam, sicut enim ab aeterno generavit filium et ex filio spiravit Spiri­ tum sanctum, ita in tempore produxit Adam ad imaginem suam, itaque eum quasi filium genuit atque ex eo produxit Evam, quae esset amor Adae sicut Spiritus sanctus est amor Dei.”) Takto hľadíme s Adamom až na samý posledný smysel pohlavnosti. V neustávajúcom dopĺňaní úkonu stvorenia uskotočňuje muž v žene svoj ideál; ona je nádobou jeho lásky, nádobou, do ktorej pre­ lieva svoju prácu a život. A ona sa mäkko, pod­ dajné oddáva jeho tvorbe, vedená slepou túhou po životnom spoločenstve s mužom. Keď srovnávame toto medzipohlavné spoločenstvo s umelými spo­ ločenskými výtvormi, tak prídeme na to, že toto spoločenstvo neznamená len spojenie určitých vý­ konov, smerujúcich k spoločnému cieľu, ale ono zachycuje celé duchovné bytie človeka so všetký­ mi jeho cieľami a usmerňuje ho k inému, vyššiemu živému útvoru a až v ňom, v tomto vyššom sa mô­ že život jednotlivca úplne rozvinúť. Spoločenstvo pohlaví je nie jedno zo spoločenstiev, ale je spolo­ čenstvom vo vytýčenom slova smysle.

Ako všetky životné dobrá tak aj najvyššie dobro, totiž naše spoločenstvo s Bohom tvori súčiastku obsahu symbiózy, družného súžitia pohlaví. Žena prichádza k Bohu skrze muža ako zas i Boh skrze 34

muža k žene. Tak to bolo pri stvorení ženy a tak je to i v neutuchájúcom úkone dotvárania, v život­ nom procese pohlaví. Muž je prorokom a kňazom pre ženu. Spoločenstvo pohlaví bolo pred pádom do hriechu tiež nadprirodzeným spoločenstvom s Bohom. Muž bol sprostredkovateľom dobier bo* žích. Ženu posväcovalo spoločenstvo s mužom.

Prostredníctvom neho sa dialo nielen sdieľanie ľudskej prírody, ale aj sdieľanie božskej prirodze­ nosti.

Ako muž vždy, i pri svojom konaní, prežiare­ nom láskou, zachováva smer k najvyššiemu dobru, k poslednému cieľu, tak aj žena ako splnenie lásky mužovej v súlade, stvorenom láskou, prijíma od muža podobný postoj k Bohu a plní ho s tou uve­ domelou a dobrovoľnou poddajnosťou, ktorá je že­ ne oproti mužovi celkom prirodzená. „Nie bez mu­ ža, ale s ním a prostredníctvom neho predstupuje žena pred Boha” (Aug. Roessler. Die Frauenfrage, 1893, str. 263).

Láska mužova je sprostredkovateľkou prirodze­ ných i nadprirodzených darov pre ženu. Muž je preto sviatdsťou ženy v plnom slova smysle. S pr­ vým stvorením prišly všetky božie dary žene skrze neho. Spoločenstvo muža a ženy bolo preto v pr­ votnom stave cirkevnou spoločnosťou v plnom smysle slova, bola to Cirkev v malom.

Pádom do hriechu odpútal sa od spoločenstva pohlaví prúd nadprirodzeného života. Ide už teraz po svojich vlastných cestách, spoločenstvo muža a ženy ako také necháva už stranou. Na miesto Adama nastupuje Kristus. On je so Slovom spoje* ný omnoho užšie ako Adam. A preto i jeho túha po seberovnom zasahuje omnoho hlbšie k Duchu sv. ako Adamova túžba po žene. Nachádzame tu ono veľkolepé tajomstvo, o ktorom hovorí sv. Pavol* 35

Ako skrze muža prechádzajú božské dary k žene, tak prúdia všetky nadprirodzené dary len skrze Krista do omilostených duší v Cirkvi, v novej spo­ ločnosti božej, v ktorej je Kristus ženíchom a duša nevestou. Ten istý proces, ktorý sme naznačili pri stvorení ženy, sa uskutočňuje i tu, lenže vo vyššom poriadku. Na miesto Adama prichádza Pán, na miesto Evy omilostená duša, na miesto manželstva Cirkev.

Ale aj v novom poriadku nadprirodzeného ži­ vota prechádza sdieľanie božských darov skrze mu­ ža k žene, totiž v Kristovi-mužovi a v mužskom kňazstve Cirkvi. Prvou omilostenou bytosťou je nie muž, ale žena. Mária je prvá vykúpená, prvá na ktorú sa vyliala láskyplná vôľa Kristova, takže sa volá milostiplnou. Ona je prvou nevestou Kri­ stovou.

V novom poriadku posväcuje sa aj manželstvo ako obraz spoločenstva Kristovho s omilostenou dušou tak, ako to bolo v prvotnom stave, kde muž stál ešte ako sprostredkovateľ nadprirodzených milostí pre ženu. Posvätením muža a ženy cestou spojenia s Kristom dostáva znova aj ich spoločen­ stvo nadprirodzenú funkciu. V sviatosti manžel­ stva, v sviatosti posviacania pohlaví je muž znova svätpný za kňaza svojej ženy, takže manželstvo je nielen ako v prvotnom stave spoločenstvom v ľud­ ských, ale i v božských dobrách.

Z tejto perspektívy pochopíme lepšie aj podo­ benstvá Starého zákona. Cirkev bola predobrazená v smluve božej s vyvoleným národom. Duša je i nevestou Piesne piesní. Odpadnutie od Boha je cudzoložstvom, odpadlá duša je smilnicou, pobeh­ licou. V Novom zákone vidíme nebeské blaženstvo ako svadbu medzi Bohom a dušou, ako „com­ municatio omnium bonorum”, ako dokonalé spo­ 36

ločenstvo všetkých dobier s božstvom, ako svadbu s Baránkom.

Manželstvo je napodobením vospolného pomeru človeka s Bohom, pomeru, v ktorom muž ďalej pri­ vádza stvoriteľskú lásku božiu až k žene, kdežto on sám bol stvorený len priamo od Boha.

Tieto myšlienkové a skutočné spojitosti nám jasnejšie osvetľujú aj smysel a cieľ rozdielnych vlôh mužskej a ženskej duše, ako sme na ne už poukázali; jasnejšie nám osvetľujú postoj muža a ženy k Bohu a k sebe navzájom ako i ich rozdielne úlohy v spoločenstve božom, v Cirkvi, v nábožen­ skom živote a v prejavoch zbožnosti.

37

III. AKÝ VÝZNAM MA MUŽSKÁ ZBOŽNOSŤ.

Keďže muž má také významné postavenie v prí­ rode i v nadprírode sprostredkovanej Cirkvou, tak je otázka náboženskosti a zbožnosti u muža oveľa závažnejšia a dôležitejšia, ako sa to môže azda zdať na prvý pohľad. Muž je v obidvoch oblastiach určený od Boha za vodcu ženy. Dnes často počuje­ me rečnícke frázy, že sa svet musí uzdraviť cestou ženy; je to však iba galantné gesto, nič viac. Práve naopak, svet sa musí uzdraviť cestou muža. Že je muž ako podnecovateľ a nositeľ iniciatívy v spoločnosti dôležitejší a že preto musí byť aj vyššie spločensky oceňovaný, to ukazuje už i samo pudové konanie ľudských rodov: ideál sa stavia vždy smerom k mužskosti! Muž neprichádza pri­ rodzene nikdy k zoženšteniu. Ak sa odpúta od žen­ ského sveta, zachváti ho nanajvýš ešte povýšenejšie mužské sebavedomie. Naproti tomu sa žena pri emancipácii blíži k zmužšteniu, lebo práve v mužo­ vi vidí niečo hodnotnejšieho a po tom baží. V prí­ pade zoženštenia u muža nejde o duchovný hodno­ tiaci úkon, ale len o nejaký rodový medzitvar, za­ príčinený hormónmi. Všetkým týmto je podložené právo muža na vyššie sociálne hodnotenie. Zname­ ná to však vskutku len sociálnu, a nie osobnú hod­ notu. Osobne sú muž a žena dokonale rovnocenní a muž i žena platia toľko, akí práve sú a ako pra­ cujú každý na svojom mieste. Cieľom ich rozbehu 38

k dokonalosti je úplné rozvitie sa v muža alebo v ženu. Každé rozvíjanie sa ženy smerom k muž­ skosti je degeneráciou, podobne aj každé pretvára­ nie sa muža na ženu. Výsledkom v obidvoch prí­ padoch je karikatúra.

Muž ako vedúci spoločenský činiteľ musí priro­ dzene prevziať povinnosti vedenia aj v nábožen­ stve. Muž sa musí znova ujať svojej najznamenitejšej sociálnej úlohy, kňazstva, náboženského ve­ denia. Muž sa tu musí stať soľou zeme a svetlom sveta a nesmie prenechať túto úlohu žene.

Keď si muž dá znovu záležať i v náboženstve na iniciatíve a žena na spĺňaní a pestovaní, tu vznik­ ne znovu aj v kultovom živote ten krásny celok, v ktorom všetko nachádza svoje miesto, Bohom mu dané a ho uspokojujúce a prestane každá polovi­ čatosť a neprirodzená strojenosť, zjavy to, ktoré musia inak prirodzene vzniknúť jednostrannou čin­ nosťou či už jednotlivca, či spoločnosti.

Nie bez hlbšieho porozumenia poukázal na to jeden z prípisov na môj článok (v časopise „Seelsorger”) o psychológii mužskej zbožnosti. Autor tam hovorí, že úpadok zbožnosti v mužskom svete sa musí vysvetľovať úpadkom myšlienky kultovej vospolnosť, vôbec zanedbávaním myšlienky spolo­ čenstva („my”). A vskutku, muž sa cíti dnes vo svojej náboženskej činnosti osamotený. Aj v jeho náboženskom cítení sa uplatňuje náklonnosť k tvo­ reniu v spločnosti, a zostáva tu predsa bez splne­ nia. To vyvoláva v jeho duši nepríjemnú napätú neukojenosť — tá však postupom času odumiera a celý náboženský život sa rúti do úpadku.

Keď prejde iniciatíva na ženu, tu sa kultový ži­ vot mužskej duši čím ďalej tým viac odcudzí a vez­ me na seba formy, ktoré sú mužskému cíteniu

39

odporné a zošklivia mu všetky prejavy nábožeriskosti. Muž ide potom v náboženstve po svojich vlastných cestách — a tie sú práve tak jednostran­ né ako cesty ženskej zbožnosti. Svoje náboženské cítenie vloží potom do umenia, do politiky, do tech­ niky alebo vedy a vytvára si namiesto Boha svo­ je vlastné modly a tým sa potom vie oddávať s ce­ lým náboženským rozmachom svojej duše, ako sme to museli skúsiť opätovne práve v posledných de­ saťročiach.

Ako ďaleko posunul u nás ženský svet nábožen­ ské formy smerom k ženskosti, o tom sa už neraz i verejne písalo. Opát Bonifác Wdhrmuller pokla­ dá za potrebné napísať celú knihu „0 chlapskom kresťanstve” (Mannhaftes Christentum) s odôvod­ nením: „Celý svet dnes myslí, že kresťanstvo je niečo nemužského, niečo zženštilého, ženského; pri všetkom uznávaní užitočnosti a krásy kresťanstva má svet predsa pocit, ako by kresťanstvo mužovi — aspoň najmužskejšiemu mužovi, Európanovi — nepatrilo, neslušalo.” (Str. 7.) Opát Wohrmúller pripúšťa, že „aspoň také kresťanstvo, aké sa veľ­ mi často podáva a ponúka, je skutočne príliš žen­ ské, a tak prirodzene stavia prehradu medzi dušou muža a kresťanskou zbožnosťou. Azda mnohí zá­ stupcovia kresťanstva v tom, čo podávajú ako aj v tom, čo žiadajú, majú príliš veľmi ohľad na že­ nu, ako by ona predstavovala ľudskú dušu vôbec”.

(Str. 8.)

Dr. Ján Pinsk plným právom pripojuje k tomu vo svojom hodne prudkom pojednaní v „Liturgisches Leben” (V mene liturgie proti náboženskému infaltilizmu, feminizmu a inému, 1935, str. 45 a nasl.): To, čo Wohrmiiller stanovil pre mužov, pla­ tí v širokom rozsahu aj pre mládež, vedomú si svo­ jej sily, ktorá veľmi často odmieta uznať Cirkev 40

ako formu svojho náboženského života, pretože sa jej Cirkev zdá byť príliš sentimentálnou, žen­ skou a detskou. Stavia sa preto mimo Cirkev alebo ak i predsa ostáva v Cirkvi, pociťuje určitý viacmenej latentný, utajený odpor k zvyčajným cir­ kevným formám. Vskutku nedá sa poprieť, že hlá­ sanie kresťanstva a kresťanský život sa neraz ta­ kými naozaj javia a tým dostáva odmietavé chova­ nie sa mnohých mužov a mladíkov určité oprávne­ nie. Kto počúva kázne, neraz sa nemôže zbaviť dojmu, že ide o nemužné, ba detinské chytanie du­ sí, a to pokiaľ ide o formu i o obsah. „To je vý­ borný kaziteľ!” — povedal istý ozaj mužný ba­ vorský kňaz, keď počul v kostole kázať takého ka­ zateľa, inak vynikajúceho v celom okrese. (Kirchenleerer — vyprázdňovateľ kostolov, miesto Kirchenlehrer — cirkevný učiteľ). — Napospol po­ chvalné prípisy k môjmu článku o mužskej zbož­ nosti v časopise „Seelsorger” sú ďalším svedec­ tvom pre naliehavú potrebu riešenia tejto otázky.

Ale skutočné prípady, kde jasne badať prenika­ nie nemužskej zbožnosti, hovoria ešte jasnejšie.

Dokiaľ ostáva nejaká súkromná pobožnosť nemužskou, tu by som nechcel ísť tak ďaleko ako Dr. Pinsk a ju bez okolkov odsúdiť, hoci predsa nemužská zbožnosť i v súkromnom používaní skrýva v sebe ešte vždy veľké nebezpečenstvo, že sa stane príliš jednostrannou a nepravdivou. Na základe skutočnosti, že sú muž a žena rozdielne duševne uspôsobení, musíme pripustiť, že sa líšia aj vo svo­ jom postoji k Bohu. Keďže muž a žena už aj v ob­ covaní s ľuďmi sa ináč chovajú, tu sa nesmieme diviť, že aj v obcovaní s Bohom užívajú rozličných foriem. Musí teda celkom iste jestvovať mužská a ženská zbožnosť. K nemužskej zbožnosti počítame 41

aj detskú zbožnosť, lebo tá je výtvorom ženského charakteru.

Slovom „nemužská” ešte nehodnotíme. Obidve pohlavia majú právo a povinnosť predstúpiť pred Boha svojím vlastným, prirodzeným spôsobom a náboženské pravdy svojím spôsobom zachytiť a vyznávať. Hodnotenie je v tom slove až potom, keď hovoríme, že niečo v mužovi náhodou je, ale nepatrí to do neho, je to proti jeho prirodzenosti, proti jeho charakteru. U mužov je nemužskosť ne­ dokonalosťou, znetvorenosťou, fyzickou a mravnou chybou.

Výrazy „mužské a nemužské” obsahujú hodno­ tenie aj vtedy, keď sa vzťahujú na spoločenstvo.

V spoločenstve sú totiž muž a žena nie rovnocenní.

Tam stojí mužská zbožnosť vyššie, podobne ako muž vôbec stojí spoločensky vyššie ako žena. Ako muž a žena sú sociálnymi bytosťami a majú svoj vlastný určitý vzťah k sebe navzájom a k celku, tak musí aj ich rozdielna činnosť aj v oblasti nábo­ ženskej vykazovať rozdielny vzťah k celku.

Mužovi je daná idea a s tým aj podnetnosť a ve­ denie. Jeho spôsob chovania sa smeruje k podsta­ te, k celku, ku veľkosti. Charakteristikou ženy je prevádzanie v konkrétnom živote, snaha po dokon­ čievaní, po dopĺňaní, po nepodstatnom, vedľajšom, po podrobnostiach a maličkostiach. Bez mužského podnetu a mužského vedenia musí ženská zbož­ nosť zakrpatieť v jednostrannosti, v malichernosti a celkom nenazdajky stratiť orientáciu k celku.

Muž je od prírody i od Zjavenia určený za bož­ ského sprostredkovateľa ženy, a preto je aj tvor­ com a usmerňovateľom ženskej zbožnosti. V tejto funkcii sa musí mužská zbožnosť ceniť vyššie a ne­ mužská zbožnosť musí aj v duchovnej správe ustú­ piť až na druhé miesto. Keď kritizujeme nemuž-

42

skú zbožnosť, má sa to robiť len z toho hľadiska, že ona predstavuje zbožnosť, ktorá je nie povolaná k vedeniu, ktorá uniká mužskému stvárňovaniu a ideovému vedeniu. Že ženská zbožnosť kráča niekedy po svojich vlastných cestách, nie vždy orientovaných k idei, k duchovnosti, a tým, že sa veľmi zvrhne a nie­ kedy práve v tejto forme získava zdanlivú plat­ nosť vôbec, na to uvediem niekoľko príkladov.

Tak zároveň budeme môcť konštatovať, že kri­ tiky a upozornenia, ktoré boly v poslednom ča­ se vždy znova a znova vynášané, sú úplne opráv­ nené. Táto naša kritika je nie menej v záujme mu­ ža ako ženv. pretože nemužská zbožnosť škodí prá­ ve tak žene ako mužovi. Žena, ponechaná sama na seba, upadne ľahko do myšlienkove chudobnej jednostrannosti, ktorá môže priviesť až k znetvo­ reniu podstaty, a tým k bludu. Muž, ktorý násled­ kom ťažkostí vo svojom náboženskom cítení veľmi ľahko stratí vedenie v náboženstve, a tým postúpi pracovné pole ženskej zbožnosti, odhodí konečne od seba nemužské formy zbožnosti a odlúči sa od náboženstva úplne.

V nasledujúcich riadkoch znázorníme na nie­ koľkých príkladoch prenikanie príliš jednostran­ nej ženskej zbožnosti do verejného náboženského sveta.

Vo viedeňských kostoloch počuť až do znechu­ tenia pieseň s nasledujúcim textom (slovenský pre­ klad je tiež, žiaľ, veľmi známy — pozn. prekl.): Dielo dňa je dokonané, slnko stráca svoju moc, anjeli len tíško pejú: Drahý Ježiš, dobrú noe!

Tu pred svätým bohostánkom večné svetlo žiari v noe, anjeli len tíško pejú: Drahý Ježiš, dobrú noe!

43

Žehnaj mne a mojim milým, ukáž, Ježiš, svoju moc!

Daj nám všetkým, Spasiteľ náš, všetkým tichú, dobrú noe.

Už sa musím, Pane, vzdialiť, už prichádza temná noe, vrúcne Teba pozdravujem: Drahý Ježiš, dobrú noe.

Táto pieseň by sa hodila pod tie obrazy k prvé­ mu sv. prijímaniu, ktoré Pinsk kritizuje vo svojom spomenutom článku: Predstavujú tabernákulum s otvorenými dvierkami — závoj pred tabernákulom napolo odhrnutý — zpoza neho vykukáva Ježiško, vždy typicky sladunký, plavovlasý akoby z Hollywoodu — huncútsky-priateľsky vykukáva a pod obrazom je nápis: „Príď znovu!”

Prirodzene, že by bolo správnejšie, keby táto bábika aj podľa spôsobu detí džavotala a bolo by teda treba napísať foneticky: „Adika, Ádika, no plídi ešte!” Potom by sa aspoň text podobal obrazu .. . Akási osvietená hlava už vybásnila aj „Milý Spasiteľ, dobré ráno!”

Melódia uvedenej piesne je textu naskrze rov­ nocenná: sentimentálna, nyvá. Charakteristická pre jej nemožný liturgický ráz je tá skutočnosť, že napr, linecký ordinariát ju vo svojej diecéze zakázal, pretože sa melódia až veľmi podobá istej ľúbostnej odrhovačke.

Ku kapitule infantilizmu, detinskosti, ako to opisuje a odsudzuje Pinsk, patrí tiež mnoho vecí, ktoré prichádzajú do rodín ako kalendárne prí­ lohy. Pred niekoľkými rokmi som videl obraz zo života sv. Rodiny v Nazarete: Anjeli čistia zemia­ ky a posluhujú pri kuchyňskom ohnisku, Ježiško sa hrá — robí malých vtáčkov, ktorí potom za*

44

čínajú lietať. To už niet duchaplnejšieho, pre ro­ diny poučnejšieho deja z detstva Pánovho ako takýto apokrifný, vymyslený kíč?

Ako ďaleko môže sentimentálny ráz vniknúť i do mužskej zbožnosti, to som raz sám skúsil: V istom mužskom noviciáte bolo zvykom, každý večer prenášať Pražské Jezuliatko z jednej cely do druhej k intímnej úcte, pričom sa s opravdi­ vou ženskou starostlivosťou menily aj šaty Jezu­ liatka, podľa farby sviatku.

Pinsk až sarkasticky kritizuje istú knihu pre rehoľnice. Sú v nej skoro len samé deminutiva, zdrobneliny: dieťatko a sviečočka, svetielko a dvierka, obrík (!) a volček (!), somárik a met­ lička. Že sa nehovorí ešte aj „Bôžik”, vyzdvihuje Pinsk ako zvlášť chvályhodné. Z jednej kapitoly podáva nám Pinsk malú pochúťku:

Ako kvet hlôhový biele sú ruky Tvoje a Tvoje srdce, ó, tak čisté, panna až do konca a predsa matička! Ó, matka tak preľúbezného dieťaťa, hľa, aj Ty si moja navzdory všetkým mojim hriechom.

Snehobiele Tvoje ruky! A Tvoje dieťatko tak malé! ó, daj, aby som až do konca bol Tvojím die­ ťatkom! Atď...

Právom hovorí Pinsk: „Celú vec, podľa obsahu i podľa formy, možno nazvať plnokrvnou Ižikresťanskou žbrndou.”

Predo mnou leží knižočka „Vnútorný život Je­ žišov, zjavený opátke Márii Cecílii Baij O. S. B.” Sám Pán rozpráva v nej o svojich detských zážit­ koch a podáva v nej svoje povzbudzujúce úvahy

45

o živote v lone matkinom. V prvom sväzočku líči medzi iným aj svoje vlastné pocity v živote matki­ nom, vlhkom, teplom, tmavom a nepohodlnom.

V druhom sväzočku je niekoľko kapitol s nadpi­ som „Ježiško prosí o mlieko”. Na str. 12 čítame: „Keď skončila chvála Otcovi, čo trvalo nejaký čas, upustilo moje človečenstvo od spánku a dal som znať svojej milej Matke, že túžim po pokrme.

Pozrel som sa na ňu pohľadom, vzbudzujúcom sú­ strasť a dal som jej tým najavo, čo si želám. Keď som sa videl, najdrahšia nevesta moja, v tejto bie­ de, keď som si uvedomil, že ja, najvyšší Boh, som taký ubiedený, že sa musím dať živiť od svojho tvora, tu som mocne precítil v sebe túto biedu a toto poníženie... Keďže teda moja milovaná Matka spoznala moju potrebu pokrmu, tu mi hneď neodkladne dala svoje panenské mlieko so vše­ tkou tou láskou a srdečnosťou, ktorú jej vnukol jej najvznešenejší duch. V tom istom čase, keď som bral mlieko, pozrel som sa na ňu láskavo. Týmto svojím pohľadom som spôsobil, že jej srdce pre­ tekalo morom radostí . . .”

Str. 141 podáva podobnú scénu: „Keď ma moja milovaná matka znovu vzala, pritisla ma na svoje prsia. Aby sa ešte viac potešila, dal som jej znať, že potrebujem posilnenie, občerstvenie jej najči­ stejším mliekom. To urobila moja milá Matka s veľkou radosťou svojej duše. Prv než ma však nakojila, kľakla si. To robila vždycky. Prosila Otca o požehnanie a žiadala o jeho dovolenie . ..”

Str. 164 rozpráva o oblečení prvej tuniky — kabaničky: „Keď prišiel primeraný vek, povedal som svojej matke, aby ma oslobodila od pút plie­ nok, keďže som v nich už bol dosť dlho sputnaný.

Milovaná moja Matka sa tešila, že môže splniť moju prosbu. Obliekla mi kabaničku. Vyzerala 46

hodne chudobná. Mária ju utkala vlastnými ruka­ mi. Obliekla mi len tieto šatôčky. Tak som bol oslobodený od tých pút, ktoré mi boly už skutočne bolestné. Mai som totiž plné užívanie rozumu, tak ako ho mávajú dospelí ľudia. Keď som bol oblečený, sopnul som ruky, kľakol som na zem a ďakoval svojmu Otcovi, že ma vo svojej láska­ vosti oslobodil od tých pút a že mi dal šaty.”

Na str. 171 môžeme pozorovať inú dôležitú uda­ losť z detstva Pánovho: Ježiško pripravuje svoju matku jemným spôsobom na to, že ho už nebude kojiť. ‚.Prišla hodina, že som mai prestať prijímať mlieko a mai som sa začať živiť obyčajnými po­ krmami, ako ich jedia aj iné deti, keď ich odstavia.

Povedal som to svojej milej Matke tak milo, že necítila bolesť, keď sa videla odteraz olúpená o tak veľké potešenie . . . Uistil som ju, že keď aj nebudem užívať jej mlieko, nesmie preto mys­ lieť, že by sa bola zmenšila moja láska k nej. Na­ opak! Tak ako rastie moja osoba, že práve tak ras­ tie aj moja láska k nej. . .”

O tejto knižočke hovorí v predmluve akýsi sú­ kromný list prekladateľovi: „Vaším navonok ne­ patrným, ale vnútorne neoceniteľným spiskom vy­ plnili ste zívajúcu medzeru. Máme rozličné, aj vysokoučené diela o telesných utrpeniach a o krva­ vom umieraní nášho milého Vykupiteľa, ale nemá­ me nič ľudového o duševných bôľoch Kristových.

Táto knižočka nás milo učí pozorovať duševné utrpenia Kristove a vedie nás bezprostredne k pra­ vej vnútornosti.” Na inom mieste hovorí zas vy­ davateľ: „Berúc v ohľad netrpezlivosť mnohých či­ tateľov urýchlene dávam k dispozícii toto vyda99 nie.

Ak tieto zjavenia nachádzajú takú veľkú ozvenu, ako o nej hovorí predmluva k druhému sväzočku,

47

tak je to znamením toho, že naša mužská zbožnosť, a tak zbožnosť vôbec, stoja pred veľkým nebezpe­ čenstvom.

V takýchto knihách by sme maii v predmluve napísať to, čo so všetkou otvorenosťou kladie na srdce Pinsk (str. 54): „Aj pri týchto veciach sa človek pýta, či sú primerané veľkosti a vzneše­ nosti kresťanského učenia alebo či naopak nie vhodné len na to, aby práve vážne smýšľajúcim ľuďom určité oblasti kresťanského života priamo zosmiešnily. A to je to najhoršie, čo sa môže v dnešnom čase urobiť. Aj keď azda niektoré nič netušiace duše nájdu v literárnych a umelec­ kých plodoch, ako sme ich tu uviedli, isté povzbu­ denie a uspokojenie — čo je inak znakom ich náboženského znetvorenia! — tak je predsa z dru­ hej strany nesmierna tá škoda, ktorú také pro­ dukty narobia. Nesmieme čakať, kým sa nepria­ telia Cirkvi chopia týchto vecí vo svojej tlači a vo svojich letákoch. Musíme mať odvahu sami začať tento očisťovací proces. Nesmie to však byť len jednoduché vonkajšie potláčanie, ale musí jasne a zreteľne poukázať na pravé, skutočné poklady kresťanského učenia a kresťanského života. Aj tu je liturgia, ba mohli by sme azda i povedať, že li­ turgia jediná, tou silou, ktorá premôže poblúde­ nia a môže doniesť pravú formu. V mene a mocou liturgie musíme protestovať proti nesmyslom, ku ktorým privádza naša plytká ľudová náboženská literatúra. To sa bude možno zdať niekomu po­ horšlivým alebo azda až bezbožným, ale to len to­ mu, kto si poplietol pravú tradíciu s náboženskými náhľadmi predvčerajška.”

Bolo by to zle s našou sv. Cirkvou a s celým náboženským životom, keby nedostatok takých kníh znamenal citeľnú medzeru. Cena toho slo48

vĺčka „imprimatur” sa hádam nedobre chápe a preháňa. Cirkevnou cenzúrou sa majú veriaci chrániť len pred bludmi vo viere ¾ pred ťažkými priestupkami proti náboženskému cíteniu. Ale predsa azda by mohli aj biskupskí cenzori nejako predísť nebezpečenstvu takých spisov. Pinsk ho* vorí: „Nad jednou vecou sa musíme diviť. Všetky tieto veci nesú biskupské imprimatur. Čo to zna* mená v tejto náboženskej bezcennej literatúre?

Kto vie z vlastnej skúsenosti alebo od svojich priateľov, akí úzkostliví sú cenzori biskupských úradov, keď ide o presné formulovanie náuky cir­ kevných Otcov alebo o slová Nového zákona, ten sa potom bude ešte viac diviť nad biskupským do­ volením v spomenutých spisoch. To nemá byť vý­ čitka. Nadhadzujem tým len otázku, z akého hľa­ diska sa udeľuje imprimatur na niektorých úra­ doch.”

Pri pokresťaňovaní nášho národa nemôžeme obísť otázku mužskej zbožnosti. Ona musí byť a ostať prvou a najdôležitejšou úlohou všetkých tých, ktorým leží na srdci národ a kráľovstvo božie. Ceľkom iste majú ženy veľké a zvláštne úlohy v službe náboženstva; pomyslíme si len na matky v rodinách. Ale napriek tomu to nestačí, keď máme i kostoly plné žien, ale život vonku, stvárňovaný mužmi, ide po cestách, ktoré sú kres­ ťanstvu cudzie alebo až nepriateľské. Vždy pri­ chádza ceľké sklamanie, keď sa žena postaví do stredu náboženského života, hoci sa dosiahne u nej azda i skvelá návšteva kostola a časté prijí­ manie sviatostí. Je dosť príkladov i v prítomnosti na to, že na jednej strane máme kvitnúci nábo­ ženský život u žien a na druhej strane ostatný 49

život v spoločenstve sa môže zvrhnúť až na pre­ nasledovanie Cirkvi. Proti tomuto nebezpečen-; stvu pomôže len intenzívna snaha znovu získať muža pre jeho vlastnú zbožnosť, aby on tak svo­ jou vlastnou náboženskou hĺbkou aj v ostatných dôležitých oblastiach života pomáhal budovať krá­ ľovstvo Kristovo na zemi.

Takým spôsobom nadobudne mužská zbožnosť nesmierne veľkého významu pre výstavbu kráľov­ stva božieho, ale aj pre správne utváranie všetkých zemských, svetských oblastí. Zánik Západu, ktorý nepredstavuje vlastne nič iného než len dôsledok oslobodenia sa Západu od náboženstva, sa môže prekaziť len znovupôsobením mužskej zbožnosti.

Bez usmernenia na posledný cieľ a na najvyššiu hodnotu všetkého ľudského bytia a konania môže jestvovať len neporiadok, siahajúci až do posled­ ných drobností ľudskej činnosti. Kto nezačne ka­ bát zapínať riadnym gombíkom, nebude ho môcť správne zapnúť dotiaľ, kým nezapne správne prvý gombík. Celé naše spoločenské a hospodárske sna­ ženie, ktoré sa u niektorých národov i medzi ná­ rodami dostalo už celkom do absurdných, protirozumových, ba až nesmyselných foriem, sa musí vždy — bez riadneho základu v mužskej zbožností — skôr alebo neskôr skončiť fiaskom.

Otázka mužskej zbožnosti je takto nielen náboženskou, ale i výsostnou kul túrno-politickou zá­ ležitosťou. Chyba v postoji k poslednému bytiu a k najvyššej hodnote musí dôsledne viesť kií znehodnoteniu všetkých dobier, a tým k nepo-? riadku v celom ľudskom myslení a tvorení. Celá tragika nášho kultúrneho a hospodárskeho polo*; ženia spočíva totiž práve v tom, že človek vo svojej prapôvodnej titanskej túžbe po odtrhnutí sa od Boha a po sebazbožnení vždy znovu a znovti

SO

zlyháva a namiesto v šťastí očitá sa v nešťastí. Chcd ovládať prírodu a ona ho ujarmí. Chce osobnosť — a končí v dave a v technike. Tento neporia­ dok sa stáva nepokojom vnútorným i vonkajším, mení sa v stálu podráždenosť a v túhu po prevra­ toch vo všetkých odboroch ľudského života a ohro­ žuje tak všetku stálosť vývoja a pokroku.

Rozoberanie a zvažovanie mužskej zbožnosti má však ešte aj v inom ohľade veľký význam. Ak niekto potrebuje zvláštne ponaučenia o zbožnosti, tak je predovšetkým mužská čiastka božej rodi­ ny. Zbožnosť je už sama v sebe prvou a najdôle­ žitejšou čnosťou náboženského života, je obsahom celej prvej dosky Desatora. Úplné odpadnutie od nej je najväčším zo všetkých smrteľných hriechov a má najťažšie následky pre hriešnika. Môže byť niekto vrahom, zbojníkom, cudzoložníkom a môže upadnúť do všetkých hriechov, ktoré ho privá­ dzajú k zatrateniu — zakiaľ má ešte iskierku vie­ ry a zbožnosti, zatiaľ ešte nerozbúral všetky mosty k Bohu. Vidí, pozná a uznáva ešte vždy cestu zo svojej hriešnej zvrhlosti nazpäť k Bohu, ešte vždy visí na vlastnej osobnej niti na Bohu, ku ktoré­ mu sa môže ešte vždy privinúť a ktorý ho môže zachrániť v najvyššej núdzi. Bez zbožnosti nás ni­ jaké ostatné vonkajšie mravné dobré skutky s Bo­ hom nespoja. Zostanú len skutkami obyčajnej ob­ čianskej poriadnosti, bez tej mravnostnej formy, ktorú dostávajú naše zákonné skutky len z usmer­ nenia na Boha.

Vzhľadom na význam zbožnosti musí muž vy­ naložiť všetko, aby si ju vypestoval a zveľadil. A to tým skôr, že musí o ňu zápasiť oveľa úpornejšie než žena. Muž je nesporne vo svojej zbožnosti omnoho viac ohrožený ako žena, a preto musí áj 51

oveľa viac uvažovať o svojom zvláštnom žaložení. Žene je zbožnosť omnoho prirodzenejšia ako mu­ žovi. Následkom svojej náklonnosti ku konkrét­ nosti žena už napred vidí v božstve úplne a celkom čosi osobného, osobu, teda to, čo sa mužovi hodne ľahko stráca za všetkými jeho abstraktnými, vec­ nými vedomosťami o Bohu. Antropomorfizmy, kto­ ré sa nám snažia znázorniť božské bytie v ľud­ ských obrazoch, neprekážajú natoľko náboženské­ mu životu ženy. Je veľmi charakteristické, že u vzdelaných žien nachádzame ako hlavnú ťažkosť v pojme o Bohu problém utrpenia vo svete a jeho pomer k božskej dobrote — zatiaľ čo u muža pre­ vláda problém pravdy.

Z takéhoto chápania Boha ako osobnej byto­ sti vyplýva ľahko aj osobný postoj k Bohu ako prosté prevádzanie spoločenských spôsobov medzi ľuďmi do obcovania s Bohom. Živeľne sa preja­ vuje tento pomer ženy k Bohu v jej spontánnom hľadaní pomoci, opory u Boha. V jej vďačnej lá­ ske, v túžbe stať sa Bohu milou, byť skrytou v je­ ho láske, hľadať a prípadne znovu si nadobúdať jeho zaľúbenie. Táto ozaj základná postať nábož­ nosti vyplýva u ženy celkom nenútene už z jej po­ jmu o Bohu. Okrem toho sú i formy osobného kul­ tu ako túžobný, prijímajúci, pokorný a úslužný postoj voči Bohu žene prirodzené a celkom zvy­ čajné už z prirodzeného jej pomeru k mužovi, a preto ich koná bez odporu a bez akejkoľvek ťaž­ kosti.

Ináč sa má vec u muža. Boh mu je viac vecou než osobou. Následkom viac-menej silného sklonu k abstraktnému chápaniu božstva unikajú mu veľ­ mi ľahko všetky konkrétne, osobné črty v obraze Boha. Stojí pred Bohom ako pred nejakým bytím.

52

ku ktorému má len vecné, nijaké osobné vzťahy.

Medzi jeho poznávaním Boha a náboženským kul­ tom zíva trhlina. Poznanie Boha sa točí okolo akejsi veci, skutočnosti; formy uctievania Boha smerujú však k osobnej bytnosti. Tak ako sa ne­ môže modliť k blesku alebo mu ďakovať, podobne sa mu to nezdá, že by pred božskou mocou, pred najvyššou silou sveta, ako on vidí Boha, mai skla­ dať svoj hold. Náboženské formy postrádajú u neho vnútorného zážitku, a preto sa mu zdajú nesmyselnými. Cím viac sa zakladajú tieto formy na osob­ ných vzťahoch, na láske, tým prudkejšie sa hýbe v mužovi vnútorný odpor.

Toto prirodzené chovanie sa muža ešte mno­ honásobne posilnila západná duchovná kultúra a technika, pred ktorou bola žena dosiaľ pomerne viac chránená než muž. Odklon od osobného chá­ pania Boha cez deizmus — ktorý stavia nečinného Stvoriteľa oproti vesmírnemu stroju, idúcemu po­ dľa vlastných zákonov — k mónizmu v jeho roz­ ličných formách — ktorý zas stotožňuje Boha s tvorstvom — to je zákonitosť mužského duchov­ ného vývinu v náboženstve.

Oproti osobnému kultu stavajú sa u muža ešte aj iné ťažkosti. V základnom sociálnom postoji muža, ako mu je to už prirodzeným pomerom k žene vštepené, leží mu pomáhanie, dávanie, ria­ denie, vládnutie, podmaňovanie a podrobovanie omnoho hlbšie v krvi ako hľadanie pomoci, prijí­ manie, poslúchanie a služba. Toto všetko je u neho vždy sprevádzané tichým pobúrením, musí po­ tláčať svoju stydlivosť, prípadne siahať po ma­ skách, ktoré mu zaisťujú z nejakého iného hľadi­ ska predsa ešte vždy mužný postoj. V spoločnosti je mu bližšie priraďovanie sa než podriaďovanie 53

sa. Čím viac si dnes podrobuje muža sociálny a hos­ podársky život a čím viac obmedzuje jeho mužskú suverenitu, tým silnejší bude u neho odpor opro­ ti náboženskej poníženosti. Tento moment bol nie­ koľkokrát vyzdvihnutý aj od kresťanov dobrej vô­ le ako vraj nie nepatrná obeť, ktorú vyžaduje od jn už a náboženstvo.

Táto ťažkosť sa neobyčajne zväčší, keď sa pri­ rodzený odpor proti náboženskej činnosti u muža ešte vystupňuje posmechom a spoločenským opo­ vrhovaním. Nesmieme sa diviť, že prekážky pre jnužskú zbožnosť rastú týmto spoločenským vyob­ covaním temer do nepremožiteľnej ozrutnosti. Pro­ tináboženské prúdy našly v tejto prirodzenej sku­ točnosti vždy svojho najsilnejšieho spojenca.

K týmto, zo samého mužského charakteru vy­ plývajúcim prekážkam pristupujú ešte ako druho­ radé tie, ktoré vyrastajú z faktu, že sa zbožnosť hodnotí ako írečite ženská čnosť. K tomu dopor máha známa silnejšia náklonnosť ženy k nábo­ ženskému životu. Z nej potom vyplýva väčší po­ čet žien pri náboženských verejných úkonoch a slávnostiach, ba už aj vo výchove prevaha ná­ boženského vplyvu matky naproti vlivu otcovmu, ba azda aj príliš silná ochota so strany stvárňovateľov náboženských foriem vyhovieť ženskému cíteniu.

Ako mocne môže mužovi odcudziť celé nábo­ ženstvo také vonkajšie poznačenie ženskosťou, to vidíme dosť často v každodennom živote. Čo by nám povedal muž, ktorému by sme sverili pletenie pančúch alebo by sme ho poslali na posedenia dám pri káve alebo keby sme ho nútili k háčko­ vaniu, prípadne ku členstvu v nejakom dievčen­ skom spolku .. .

Mužský vývin smeruje k odtrhnutiu sa od žen­

54

skosti a ku stále silnejšej polarite v pomere k že­ ne. Celé ženské ovzdušie jeho detskej zbožnosti je mu niečim, čo musí byť premožené. Ak nenájde nijakú mužskú formu zbožnosti, tu odhodí od seba všetko náboženské myslenie a konanie, ako „žen­ ské talafatky” a nájde potom neskôr len ťažko cestu nazpät k tomu rozhodujúcemu okamihu, keď si mai povedať: „Keď som bol dieťa, myslel som ako dieťa . . . Teraz, keď som sa stal mužom, chcem začať myslieť ako muž.”

Tento kritický stav zbožnosti u mužov sa stá­ va ešte kritickejším preto, lebo prichádza puber­ ta so zosilnenou túžbou po spoločenstve s kama­ rátmi a odklon od náboženstva sa tak ešte len podoprie a vystupňuje známym protináboženským davovým duchom dospievajúcej mužskej mládeže.

Ako málo mužov prichádza zo zatvrdeného od­ mietavého postoja k náboženstvu znovu k pravej mužskej zbožnosti! Dokaličenie ostáva veľmi mno­ hým niezriedka ako stále, citeľné, sužujúce utrpe­ nie a nevedia sa ho zbaviť ani po návrate. Cítia pri náboženských úkonoch v kostiach akúsi ner­ vóznu úzkosť pred smiešnosťou a dodáva to ich náboženskému chovaniu sa akýsi ráz neobratno­ sti, nešikovnosti, kuľhavosti. Je v tom nie malá časť toho, čo voláme strachom pred ľudským po­ sudzovaním, v základe však nie je to strach pred ľuďmi, ale úzkosť pred kliatbou smiešnosti, ktorá vie muža zachvátiť aj v tedy, keď sa sám v izbe pokúša o nejaký náboženský úkon.

Aké zvláštne formy vie hľadať muž, aby stria­ sol so seba nemužskosť pri náboženskom úkone, to som skúsil raz u istého vyššieho dôstojníka.

Bol ťažko chorý, ba blízko smrti a dal si zavolať kňaza. Zúčastnil sa zbožne sv. úkonu a ďakoval potom kňazovi slovami, plnými precítenej vďač55

nosti a hlbokého porozumenia pre to, čo sa stalo, takže kňaz odišiel odtiaľ celý povznesený. Ledva zavrel kňaz bránu na záhrade a ošetrovateľka vstú­ pila do izby, tu začal dôstojník nadávať na farárov a na ich hókusy-pókusy. Opätovaná návšteva ma­ la ten istý dobrý priebeh a ten istý zlý dozvuk.

Nebolo možno vec posúdiť ináč než ako túhu za­ chovať príliš „mužný” postoj, a tak sa zbaviť ne­ príjemnej príchuti, zostavšej po náboženskom úko­ ne — lebo nemocný mai aj inokedy zvyk, že za každú bezmocnú situáciu v svojej chorobe, za kaž­ dý úkon ženskej starostlivosti a nežnosti sa pred svojím hrdým oficierskym svedomím pomstil množ­ stvom najhrubších kasáreňských nadávok. Často sa mužom krivdi poukazovaním na statoč­ nosť žien v nábožensky pobúrených časoch. Ráz­ nejšie vystupovanie žien v takých okolnostiach je odôvodnené predovšetkým väčšou impulzívno­ sťou a citovosťou ženskej duše a potom menším rizikom ženy, oproti ktorej sa aj nepriateľ vždy miernejšie chová ako oproti mužovi. Muž pred bojom i v boji viac uvažuje, má viac pochýb než žena a v náboženských záležitostiach je zas zdržan­ livejší. Takto potom možno zdanlivú náboženskú zbabelosť mužov spravodlivejšie posúdiť, než sa to obyčajne deje.

Pre všetky tieto ťažkosti treba teda bezpodmie­ nečne dôkladne rozobrať prirodzenosť mužskej zbožnosti a tak ju potom v plnej sile zapojiť do výstavby kráľovstva božieho, do duchovnej sprá­ vy a do kultúry.

56

IV. AKO HATÍ MUŽA V ZBOŽNOSTI NESPRÁVNY POCHOP O BOHU.

Zbožnosť nie je nič iné ako zdvorilosť oproti Bohu. Ako však zdvorilosť medzi ľuďmi je len vtedy správnou mravnou čnosťou, ak spočíva nie­ len v ovládaní spoločenských spôsobov a v ovlá­ daní techniky, ako si získať ľudí, ale ak je oživená aj úctou a láskou k bližnému, tak podobne môže­ me aj o zbožnosti hovoriť len vtedy, keď je pre­ niknutá a zdôvodená úctou a láskou k Bohu.

Zbožnosť, to je ochota vôle a pohotovosť k pre­ vádzaniu tých foriem obcovania s Bohom, ktoré vyplývajú z nášho základného pomeru k Bohu a z nášho prirodzeného sklonu hľadať si vyjadro­ vacie formy. Líši sa od božských čností preto, lebo nemá za predmet bezprostredne Boha, ale práve len tieto spoločenské spôsoby vzhľadom na Boha.

Počítame ju preto k mravnostným čnostiam, a to k tým, ktoré sa síce dotýkajú nášho pomeru k Bo­ hu, ale priamo na Boha sa nevzťahujú.

Za zbožnosťou, ako je ona živným prameňom, stoja všetky tie vzťahy k Bohu, ktoré nachádzajú svoj vonkajší výraz v úkonoch zbožnosti alebo sa prejavujú vo vnútorných úkonoch stýkania sa s Bohom. Je to rad duševných postojov, ktoré nut­ ne vyplývajú zo skutočného pomeru Človeka k Bo­ hu. Musíme preto predovšetkým tieto postoje po­ znať, a až potom budeme môcť ovplyvniť celý svoj 57

duchovný život. Poznatky, ktoré nasledujú, sú nám dané čiastočne od samej prírody, čiastočne si ich získavame až špekulatívne.

Obcovanie s Bohom predpokladá teda ponajprv vedomie o Bohu a úplne slobodné uznanie nášho pomeru k nemu, takže sa teda zbožnosť začína pri správnom pochope o Bohu. S nejakou vecou sa zaobchádza ináč ako s nejakou osobou. A aj vzhľa­ dom k nejakej osobe sa budú spoločenské spôsoby ináč vytvárať podľa jej pomeru k nám. Oproti vyš­ šie postavenému, mocnému, od ktorého sme niečo dostali, budeme sa chovať ináč, ako oproti slabšie­ mu, závislému na našej pomoci a ochrane. Oproti mocnému alebo slabému nepriateľovi vystupujeme ináč, ako oproti otcovi, priateľovi alebo oproti bezmocnému dieťaťu, teda oproti osobám, ktoré nás milujú.

Ku správnej zbožnosti sa preto najprv vyžadujú správne vedomosti o Bohu. Kto má svoj pojem o Bohu zakalený klamnými alebo aspoň nepresný­ mi prvkami, u toho musí byť chorá aj zbožnosť.

Od prírody nám dané poznanie o Bohu, nie po­ znanie, sformované presne pojmové, ale len po­ dobne ako prvá norma mravného života, je nám v podobe mravného imperatívu vtlačené jak do rozumu tak aj do života snahového. Boha nepoz­ návame natoľko v súdení o pravde ako skôr v sú­ dení o hodnotách. Celý tento duchovný proces môžeme pomenovť náboženským cítením, ktoré je do človeka vložené práve tak ako svedomie. Vie­ ra v Boha je tak predovšetkým potrebou, čo ako neukojená túha volá z hĺbok nášho všeľudského náboženského základu.

Každý človek má v sebe tento náboženský zá­

58

klad práve tak, ako nosí v sebe schopnosť mravnú, estetickú, hudobnú atď. Sú ľudia, ktorí nemajú hudobný cit; sú ľudia, ktorým zas chýba mrav­ nostné cítenie (prípady k tzv. mravnostnej slabomyseľnosti). Môžu byť aj takí ľudia, ktorým chý­ ba náboženský cit následkom nejakého fyzického alebo psychického poškodenia celkom zvláštneho rázu. V každom prípade je tento nedostatok sku­ točným defektom, degeneráciou, nijako nie sym­ ptómom duchovnej alebo mravnej výšky. Skúse­ nosť nám naozaj ukazuje aj ľudí, ktorí každé špe­ kulatívne poznanie Boha a z toho vyplývajúci ná­ boženský duševný postoj vedome odmietajú a od­ sudzujú; ide o akýsi náboženský rozmach, vyna­ kladanie duševných síl, ktoré, ako sa zdá, cieli do prázdnoty. Namiesto idey Boha nastupuje ume­ lecký, politický alebo stavovský ideál, ktorý sa nadýma až k absolútnu a pestuje sa s tou po­ svätnou vznešenou duševnou náladou, ktorá mô­ že mať svoj pôvod určite len v náboženskom cí­ tení. Toto vypozoroval už Spranger vo svojej knihe o psychológii mladého veku. Ani voľno­ myšlienkári sa tomu zákonu nemohli vyhnúť: pre svojich stúpencov usporadúvajú posvätné nedeľné slávnosti, ktoré vyzerajú ako hold nepoznanému a nechcenému Bohu.

Toto primitívne poznanie Boha, tak ako sa pre­ javuje v náboženskom cítení, potrebuje tým viac starostlivosti, pretože sa môže celkom ľahko zvrá­ tiť a môže dostať nesprávny smer vývinu, tak ako všetko primitívne, ešte nerozvinuté veľmi ľahko podlieha poškodeniu.

Primitívne, základné ľudské poznanie ukazuje nám Boha ako absolútnu, dokonalú a osobnú by­ tosť s antropomorfickými, z človeka prenesenými rysmi, ako stvoriteľa, riaditeľa a pána celej našej

59

bytnosti a nášho konania, ako toho, ktorý nás stvo­ ril, od ktorého sme závislí vo svojom jestvovaní a ktorému sme zodpovední za svoje počiny, ktorý je naším sudcom, sudcom odmeňujúcim a tresta­ júcim.

Toto poznanie Boha nútne diktuje našej vôli a nášmu záujmu určité usmernenie. Človek sa bojí Boha, do moci ktorého sa vidí celý pohrúžený, usi­ luje sa získať si jeho priazeň plnením jeho prianí a požiadaviek, cení si jeho priazeň ako najvyššie dobro a tomu podriaďuje všetky ostatné túžby a všetky žiadosti. V tomto kladnom hodnotení sa prejavuje láska k Bohu.

Medzi požiadavkami božstva, ktoré človek už primitívne pozná, je na prvom mieste zbožnosť, vý­ raz posvätnej úcty pred vznešenosťou a dokona­ losťou božou, výraz, nesený vnútorným kladným hodnotením, t. j. láskou a ktorý zároveň znamená zamietanie všetkého toho, čo je proti úcte k bož­ stvu.

Nad týmto pôvodným poznaním Boha a nad týmto pôvodným postojom k Bohu stavia človek vo svojom duchovnom vývine ďalej. Tento proces pozostáva v stálom diferencovaní toho základu, ktorý nedelený drieme v človeku. Keďže však po­ znávanie Boha je na tomto primitívnom stupni fak­ ticky spojené s mravnostným základom, tu sa po­ ruchy vývinu odrážajú nielen v chybách poznania, ale aj, a to azda vo zvýšenej miere, v uvoľňovaní sa žiadostivosti.

Ak je pravdou, že v našom západnom mužskom svete vykazuje zbožnosť a náboženské cítenie toľ­ ko nedostatkov, tu je isté, že i v tom našom pô­ vodnom poznávaní Boha a i v tom našom pôvodnom náboženskom postoji musely nastať poruchy, a to práve také, ktoré sa dajú odvôvodniť zvláštny­

60

mi pomerami nášho západného života. A pri bliž­ šom pozorovaní vskutku i nachádzame celý rad rušivých momentov v našej zvláštnej duchovnej a životnej forme, momentov, ktoré sa stávajú prá­ ve mužovi veľkým nebezpečenstvom pre nábožen­ ské cítenie alebo ho aspoň v zbožnosti mocne brzdia.

Osvetlíme to aspoň krátkou úvahou. Skoro vše­ tky poruchy v poznávaní Boha majú svoje korene v zúžení obzoru vedomia, v takom zúžení, že v ňom potom niečo tak veľkého a svojrázneho, ako je pojem Boha, miesta nájsť nemôže.

Gazda pozerá na sedliacky dvor ináč ako aka­ demický maliar. Každý z nich nájde nejaké zvlášt­ nosti, ktoré sú inému celkom nenápadné a pre kto­ ré nemá smyslu azda ani vtedy, keď ho na ne upo­ zorníme. Nie je mnoho čitateľov novín, ktorí sa rovnako zaujímajú o športové zprávy a o burzové tabuľky. Burzová zpráva o kurzoch valút leží rov­ nako všetkým stále pred očami, a predsa mnohým nevstúpi do vedomia, ostáva nepovšimnutá a bo­ lo by treba zvláštneho preorientovania, keby mai športovec pochopiť a porozumieť aj burzové ozna­ my. Pravda, záujem dá k tomu podnet, ale pred záujmom musí byť vždy naporúdzi aj určité pozna­ nie. Toto poznanie bude tým nedostatočnejšie, čím menej vec nájde súvisy v rámci prevládajúcich predstáv a predmetov v mysli človeka a čím ďa­ lej sa nová vec nachádza od vžitých záujmov a ve­ cí. Botanického odborníka nebudú valutové zprá­ vy tak zaujímať ako kupca alebo etika.

Tieto duševné postoje sú nie zriedka až prekáž­ kou pre poznanie iných predmetov. Umelec sa ťaž­ šie prevychová k chápaniu technického problému mostu ako niekto iný, kto nie je tak jednostranne

61

usmernený. Je preto celkom pochopiteľné, že aj správne poznanie Boha môže stroskotať na takej úzkoprsosti v poznávaní.

Zúženie obzoru má viacero príčin. Je to zčiastky zvláštny ráz mužského poznávania vôbec, zčiastky zas sú to neskôr získané postoje, putnajúce člove­ ka do ohraničeného okruhu predmetov poznania, s ktorými sa stále a stále zaoberá, a to či už z po­ volania, či z pasie. Taký navyknutý postoj, ktorý sa stal človeku takrečeno druhou prirodzenosťou, robí nás neschopnými alebo aspoň veľmi ťažko­ pádnymi zaujať zodpovedný postoj k celkom iné­ mu predmetu poznania, a tak ho správne poznať.

Okrem týchto osobne zapríčinených prekážok je aj mnoho iných, ktoré vznikly postupom času vlivom životného prostredia, a to či už vlivom jednostranej výchovy, či jednostranných kultúrnych prúdov.

Každá doba má svoje vlastné charakteristické pochopy a vedúce myšlienky a nimi sa snaží ob­ jasniť, usporiadať a vysvetliť celé pole ľudskej skúsenosti. Nejaký neznámy zjav si vieme vysvet­ liť vtedy, keď ho môžeme nejako prirovnať k iné­ mu, známemu zjavu. Či je to už číselné srovnávanie, ktorým sa starí vo svojej číselnej symbolike a mo­ derní v matematickej fyzike snažia vysvetľovať no­ vé zjavy, či je to srovnávanie s mechanickými po­ hybmi alebo so živými pochodmi v organizme, v každom prípade sa človek ľahko stane jedno­ stranným a krátkozrakým, takže nevidí veci, stojáce mimo týchto súvisov.

Na pojme Boha sa odráža toto pochybné hľa­ danie tým tragickejšie, lebo Boh je pre život, pre myslenie a pre pochopenie celku prvkom najdô­ ležitejším. Súčasná odcudzenosť náboženstvu, ba až nepriateľský postoj oproti nemu vyplýva z veľ­

62

kej časti práve z tejto príčiny. Náboženské pravdy sú akosi mimo našich obvyklých myšlienkových smerov, nevieme ich vždy jasne srovnať s nejakou tou našou známou skutočnosťou, nevieme ich har­ monicky vpraviť do svojich obyčajných predstáv.

Nenachádzame pre ne miesto v svojom zvyčajnom myšlienkovom rámci. Ako iracionálne skutočnosti mimo matematiky, tak stoja i ony mimo obvyklé­ ho nášho smeru myslenia. Náboženské pravdy plá­ vajú pomaly smerom na perifériu nášho duchov­ ného obzoru, vyhadzujeme ich zo svojej duchovnej dielne ako veci, ktoré sa nedajú upotrebiť pri vý­ stavbe nášho vedenia, dostávajú sa ila mŕtvu ko­ ľaj, kde ich v najlepšom prípade prehliadneme a pomaly by sme chceli na ne celkom zabudnúť alebo ich až fanaticky popierame a biľagujeme ako nesmysel a hlúposť.

Pretože ale majú svoju hlbšiu istotu v najhlb­ šom základe ľudskej duše, hlbšiu ako prácou na­ dobudnuté vedecké poznatky, tu sa stáva boj pro­ ti nim tým urputnejším a náruživejším, ale aj bolestnejším pre bojujúceho. Zdanlivé víťazstvo je vždy akosi nedokončené, lebo primordiálna jasnosť pravdy o Bohu sa celkom zabiť nedá. To zdanli­ vé víťazstvo drží na nohách len mimoriadne tvr­ dohlavá, vzdorovitá póza.

Je to proces odnáboženstvenia ľudského ducha, proces úplného zosvetšténia myslenia, vylúčenia náboženských právd z pochodov myslenia a z du­ ševného imania človeka, proces zúženia duchov­ ného obzoru predpojatými pochopmi. Keď si nie­ kto namýšľa, že len pomocou zelených okuliarov možno vidieť správne svet, musí dosť až k popreniu všetkých iných farieb vo svete. Stačí, keď si dáme ruku pred oči — a slnko už vidieť nebudeme.

Jestvujú fanatikovia metódy a schématiky, ktorí 63

myslia, že môžu mikroskopom všetko vidieť, aj život, alebo že môžu v skúmavke prísť až na ta­ jomstvo ľudského charakteru. A čo nevidia svo­ jimi prístrojmi a na čo neprídu svojimi špeciali­ zovanými výskumnými cestami, to pre nich jedno­ ducho nejestvuje.

Proces odnáboženstvenia nepostupuje vždy dô­ sledne až k najkrajnejšiemu koncu, až k ignorova­ niu, k popretiu alebo až k boju proti nábožen­ ským pravdám. Veľmi často vedie len k rozdvoje­ niu v poznávaní, takže iracionálne veci na jednej, racionálne, rozumové vysvetliteľné na druhej stra­ ne duše ostávajú stáť ako dve územia, ktoré ne­ majú medzi sebou nič spoločného a medzi ktorými zíva nepreklenuteľná priepasť. Prichádza k zja­ vu tzv. dvojakej pravdy, k zjavu, ktorý vedie k tým najzvláštnejším životným prejavom — všetky sú však jasne poznačené rozdvojením osobnosti, roz­ kolom, ktorý naplňuje žiaľom a nepokojom celý život, pretože pod rúškom rozkolu sa predsa len natíska primitívna jednota a všetky kompromisy môžu priviesť len labilnú rovnováhu.

Ako je život od náboženstva odtrhnutý, to po­ ciťujeme niekedy až veľmi silne, keď vidíme nábo­ ženské symboly a formy nášho každodenného ži­ vota tesne vedľa seba. Raz mi istý vzdelaný pán opisoval dojem, ktorým zapôsobil na jeho dušu nasledujúci obraz: Kňaz ide zaopatrovať chorého a kráča tak po frekventovanej ulici... Pán mi to vyjadril veľmi výstižne slovami: „Jednoducho povedané, bolo to mučivo nepríjemné.” Mai pocit, že tieto dve veci nepatria k sebe: zaopatrovanie leží na romantickej strane života, teda na tej stra­ ne, ktorá je z každodenného života vylúčená ako 64

neužitočný zbytok akejsi dávnej skutočnosti, ak to vôbec ešte nejaká skutočnosť je. . Takéto duchovné sekularizovanie a rozdvojenie života napadá omnoho častejšie muža ako ženu, lebo tá sa nestavia tak konštruktívne, tvorivo opro­ ti skutočnosti ako muž. Na základe už spomína­ ných špecifických vlastností mužskej a ženskej du­ še je už potom bez ďalšieho uvažovania jasné, že muž vo svojej náklonnosti k prenikaniu do pod­ staty cez vonkajšie zdanlivosti, vo svojej záľube k abstrahovaniu, rozlišovaniu a k schematizovaniu odzrkadľuje skutočnosť menej verne, menej na­ ivne, takže jeho poznanie, kým prejde všetkými svojimi metodickými štádiami, robí nakoniec vždy dojem určitého znásilnenia predmetu.

Z tejto príčiny hodnotí sa zúženie duchovného obzoru, vylúčenie náboženstva ako mužské špeci­ fikum a následkom toho sa náboženské myslenie a cítenie oceňuje ako ženský rodový príznak. Keď­ že je ale mužovi vzďaľovanie sa, emancipácia od všetkého, čo má ženský ráz, celkom prirodzené, tak i náboženstvo potom odmieta so zdaním cel­ kom nového oprávnenia.

Nábožensko-duchovné bohatstvo stojí potom vy­ lúčené z denného tvorivého mužského života a ne­ nachádza miesta medzi hodnotami, okolo ktorých sa pohybuje mužský život. Jeden ho odhadzuje k umeniu, druhý do citového sveta, tretí do života primitívov, štvrtý hovorí, že patrí ženám a deťom.

Takže sa náboženstvo očitá potom na smetisku, na tienistej stránke života, na zadnej, vzdialenej stra­ ne mužského životného priestoru, kde muž nekrá­ ča s pozdvihnutou hlavou, ale hanblivo a prikrče­ né sa tacká, s pocitom, že nekráča po mužskej ce­ ste, že sa spreneveril svojmu mužskému charakte­ ru, že koná protiprirodzené a neštýlove.

65

V nasledujúcich riadkoch chceme rozobrať niektoré z týchto porúch mužského náboženského cí­ tenia, poruchy, vyplývajúce z nesprávneho pocho­ pu o Bohu.

Najvšeobecnejšie zúženie obzoru vzhľadom na náboženstvo má svoje korene vo zvláštnosti muž­ ského poznania, ktoré sa vyznačuje silným odstu­ pom od predmetov, väčšou náklonnosťou ku sve­ tu abstraktnému, k odkláňaniu sa od konkrétneho sveta, od jednotlivín a tým aj od osobnosti.

Nie málo z našich mužov trpí v náboženstve prílišným zvecnením pojmu Boha. Takéto na­ zeranie na Boha je z veľkej časti zapríčinené ná­ klonnosťou muža k abstraktnému poznávaniu, v ktorom sa každá individuálnosť stráca a s ňou aj samostatné duchovné bytie čiže osobnosť. Náklon­ nosť k objektivite, k predmetnosti nesie so sebou ľahko posunutie poznávanej skutočnosti do sveta vecného, do radu predmetov, a zblednutie osob­ nosti v neosobnom predmete. To sa stáva pri po­ chope o Bohu tým viac, lebo jeho nevidíme zočivoči, ale jeho jestvovanie a jeho vlastnosti pozná­ vame len pomocou analógie a dôvodením z viditeľ­ ných vecí. Tento proces sa najsilnejšie prejaví vte­ dy, keď sa primitívne vedenie o Bohu stáva už re­ flexným, uváženým. Preto máme dnes takú mimo­ riadnu krízu zbožnosti. Dnešné vzdelanie je totiž až príliš rozumové, intelektualistické, a tak i cel­ kový duševný postoj našich vzdelancov tomu zod­ povedá.

Na začiatku nášho poznávania Boha nestojí ne­ jaká smyslové danosť, nejaký konkrétny smyslový obraz. Naše vedecké poznávanie Boha je výsled­ kom logických uzáverov, nevniká nám spontánne do duše ako obraz nejakej viditeľnej veci. Získa­

66

va a dobýva sa uvažovaním a stojí až na konci ur­ čitého nášho pochodu myslenia. Cesta k poznaniu Boha nie je práve krátka, a táto vzdialenosť, toto vynaloženie práce a námahy väzí vždy akosi v ob­ raze Boha a dáva mu zdanie akéhosi voľného vý­ tvoru ľudského ducha, zdanie akéhosi produktu ľudskej duševnej práce. Boh sa javí mužskému poznávaniu viac ako niečo, čo sme dosiahli vlast­ nou svojou silou, ako niečo dobytého a menej ako niečo, čo má moc a právo na vládnutie. Boh sa stá­ va v mužskom poznávaní závislým gramatickým tvarom, predmetom. Logické poznatky, to sú len výpovede o nejakej bytosti, bytosť sama tu kon­ krétne neúčinkuje, ani sa nezjavuje. Víťazný vpád poznatkov o Bohu, v podobe milosti a Zjavenia, nechodí cestami vedeckého hľadania Boha.

Okrem toho odstupu od predmetu poznania uplatňuje sa rušivo v mužskom poznávaní Boha i charakteristický mužský sklon k abstrahovaniu, k odmýšľaniu. Muž sa vždy silnejšie než žena od­ vracia od konkrétnych vecí, snaží sa oddeliť všeobecno z jednotlivín, vylúpiť spoločné z konkrét­ nych zjavov. Tak nachodí muž pojem Boha v sebe už napred rozmazaný, pretože leží v ňom ako vý­ sledok abstrahujúceho myslenia a ku skonkretizovaniu potrebuje najprv ešte pospájať to, čo je roz­ kúskované. Ale takéto konkretizovanie pojmu Bo­ ha je v priamej protive oproti mužskému sklonu všetko rozdeľovať a rozoberať. A tak zostávajú v ňom výsledky rozličných dôkazových pochodov bez dojmu uzavrenosti a reality, bez jasnej črty osobnosti, plnej duchovnej samobytnosti. Poznatky, ktoré sme si o Bohu získali, ležia v našom myslení poodeľované, zatiaľ čo v skutočnosti vytvárajú najväčšiu jednotu osobného bytia. Nedostatok citu 67

pre konkrétnosť a silný odstup od predmetu po­ znania sú príčinou u muža, že nevie Boha dosť ži­ vo chápať ako osobnosť. Prichádza nanajvýš k ná­ zoru, ako by Boh bol nejaká vec, nejaký predmet, ktorému pripisujeme jestvovanie a istý počet vlast­ ností.

Už prvé kroky reflexívneho poznávania Boha, tzv. kozmologický dôkaz Boha, dôkaz, ktorý vy­ chádza z jestvovania sveta a predstavuje nám svet ako výsledok konania božieho, ukazuje nám Boha beprostredne len ako výkonnú príčinu sveta. Črta osobnosti tejto prapríčiny sveta nie je tu daná bezprostredne. Tak stojí Boh na konci kozmologického dôkazu pred rozumom predovšetkým ne­ osobne, má vzhľad prostej všeobecnej príčiny, vzhľad veci. Cesta, ktorá vedie ďalej, k Bohu ako k osobnosti, je omnoho ťažšia a vyžaduje celkom iný postoj, ak nechceme aj k osobnosti prísť znovu čisto vecne, ako k nejakej studenej skutočnosti.

Osobný ráz poznávajúceho zafarbuje vždy do istej miery i poznávaný predmet, duchovný zážitok, pojem.

Toto nebezpečenstvo by sme maii vždy premôcť tým, že sa vrátime k svojmu prapôvodnému po­ znaniu Boha, lebo tým zachycujeme Boha hneď ako osobnosť. Podľa tohto primitívneho pohľadu na Boha máme i potom neskôr, pri logickom hľa­ daní zaujať postoj, lebo veď nejakú osobu nemô­ žeme hladať a skúmať tou istou metódou, ako skú­ mame nejaký fyzický dej alebo anatomický pred­ met.

Poznávanie osoby je vždy viac-menej zjavením sa osoby samej. Osoba, keď má byť poznaná, musí sa predovšetkým sama dať poznať. Tento úkon s jej strany ale predpokladá u nás čosi etického, určitý postoj vôle k tej osobe. Keď žobrák na pra­

68

hu ovalí ženu bezočivou otázkou: „Ste pani alebo slúžka?” — sotva bude môcť počítať na odpoveď.

O čo viac to platí o poznávaní božskej osobnosti, ktorú možno poznať len v postoji úctivej bázne.

Len v dôsledku takéhoto ochotného postoja oproti osobnosti prebije sa naše poznanie Boha od veci, od predmetu k osobe. Žena sa nevzďaľuje skoro nikdy tak ďaleko od primitívneho poznávania Boha, a preto nezablúdi tak ďaleko do abstraktných pojmov, žeby už sku­ točnosť a osobnosť ani necítila. Jej cesta k pozná­ vaniu Boha je kratšia a menej namáhavá, je to pre ňu viac len dar než vlastný namáhavý výdobytok, viac len zjavenie sa ako bádanie. Muž potrebuje preto k doplneniu svojich prirodzených nedostat­ kov v oblasti náboženskej viac milosti božej ako žena.

Iné, veľmi rozsiahle zúženie pojmu Boha, zvlášť u mužov, vyplýva zo svetonázoru novodobého človeka. My stojíme pred vecami s celou výzbro­ jou prírodných vied a metódami nášho mechanistického svetonáhľadu, a tým chceme všetko merať a riadiť. Túto základnú svetonáhľadovú kostru nám všetkým naše vzdelanie vskutku natrvalo vtla­ čilo do mozgu. Cím väčší je okruh tých skutoč­ ností, ktoré sa dajú zaradiť do tejto našej kostry, tým viac si namýšľame, že sme už zachytili tú pra­ vú chrbtovú kosť, pravý smysel všetkého bytia.

Ktorá skutočnosť sa nechce zaradiť do tejto kos­ try, tej pravdivosť je nám už hneď podozrivá a tahko ju popierame alebo aspoň ju zaháňame s obzoru. Charakteristická je istá téza najposled­ nejšieho fyzikálneho bádania. Exaktné zákony sa vraj osvedčily na základe nových objavov len ako krajné prípady nejakej vyššej zákonitosti, ktorej

69

podrobné formy sú nám ešte neznáme a doteraj­ šími metódami ich azda ani nikdy nezistíme. Celé svetové dianie sa môže odohrávať len podľa zá­ konov pravdepodobnosti. Toto už dáva istým kru­ hom podnet k tomu, aby zákon príčinnosti, vy­ žadujúci pre každý účinok dostatočnú príčinu, vy­ hlásily za prekonaný a náhodu povýšili za vrchol­ ný svetový zákon. Z metodického postoja v ató­ movej fyzike, z postoja, ktorý odhliada od nosi­ teľa energie a pozoruje len pohyb sám o sebe, vy­ plýva pre istých vedcov uzáver, že pojem podsta­ ty, substancie treba jednoducho poprieť alebo zá­ sadne ignorovať.

Nesmieme sa vôbec tomu čudovať, že muž, kto­ rému po celú dobu štúdií bolo vštepované a sugerované prírodovedecké myslenie, sa stavia bezmoc­ ne proti pojmu Boha, lebo veď Boh je skutoč­ nosť, prírodovedeckými metódami nezachytiteľná a v prírodovedeckej svetonáhľadovej schéme niet pre ňu miesta. Kto stále pracuje s plechom, ne­ bude mať dosť jemné prsty pre sklo. Boh je niečo celkom iného ako veci, ktoré môžeme merať a vá­ žiť, jeho účinkovanie nie je nejaký mechanický alebo elekrický dej, jeho bytosť nemožno chápať ako nejaké anonymné ťažisko síl. Najsilnejšie sa sklameme vtedy, keď sa vypravíme s prírodove­ deckou výzbrojou hľadať v Bohu osobnosť. Me­ tódy, určené ku skúmaniu hmoty, nám majú obja­ viť nehmotného Boha!

Prírodovedecké myslenie začalo zužovať obzor oproti náboženstvu, keď sa stalo myslením vôbec, keď sa vyhlásilo za kľúč ku všetkému bytiu a dia­ niu, keď si vedci namysleli, že tou metódou do­ statočne zachytia celý svet vecí viditeľných i ne­ viditeľných, hmotných i duchovných. Tým zave­ silo človekovi klapky na oči a pripravilo ho o ná­

70

boženské pravdy. Veď koľko námahy to i nás sa­ mých stálo, kým sme roztrhli tesné putá príro­ dovedeckého poznávania a precvičili si oči i pre svet metafyziky. Že prírodovedecké myslenie stálo vždy v napä­ tom pomere k teologii a k metafyzike, to nám uka­ zuje v zmenšenej miere už i stredovek, a to svojím bojom medzi „umelcami” (artes) a bohovedcami.

Aj nové pokusy ako sprístupniť náboženské prav­ dy, a to či už cestou psychologického pojmu zážit­ ku, či technickým pojmom „skoku voslep” (Wagniss) alebo pojmom životnej hodnoty, všetky po­ ukazujú na to, že myslenie širokých kruhov je ešte stále pripútané na oblasť prírodovedeckú. To nám nič nepomôže, keď toto napätie budeme zaznávať alebo ho budeme jednoducho odsudzovať ako znak ľudí zlej vôle.

Prírodovedecké myslenie zachytilo muža s dvoch strán jeho chlapskej zvláštnosti. S jednej strany je to abstraktná presná zákonitosť v svetovom dianí a s ňou spojená taká oslepujúca jednoduchosť, že sa mechanický pohyb a jeho zákony staly pre mu­ ža mierou všetkého — a s druhej strany je to ví­ ťazné ovládanie prírody na základe týchto mecha­ nických vedomostí. Tieto dve skutočnosti sa spo­ jily a vytvorily u muža presvedčenie, že v nich je skutočná a celá pravda.

Pod tlakom týchto zážitkov ustupuje Boh v muž­ skej mysli až za prirodzené zákony a dostáva vý­ zor akéhosi väzňa svojho stvorenia, vyzerá bez­ mocne, ako by sa bol vzdal všetkej moci a uspoko­ jil sa len akýmsi tieňovým, bledým jestvovaním ďaleko od sveta. Zostáva už potom len deistický pojem o Bohu, ako sa vyvinul v materskej zemi prírodných vied a liberalizmu, v Anglicku. S pre­ ceňovaním prírodných zákonov postupuje vývoj 71

potom ďalej na tej istej čiare až k zbožneniu prí­ rody v mónizme a ešte ďalej až k proletárskemu voľnomyšlienkárstvu.

A keďže sa názor vzdelancov na cenu nábožen­ stva šíri už i v širokých vrstvách Pudu, nemáme sa čo diviť, že si toto propagovanie prírodných vied medzi ľuďom získalo aj pospolitého muža pre svoj vlastný náboženský postoj.

Neobyčajne silný rozmach prírodovedeckých ob­ javov a poznatkov spolu s technikou, ktorá drží vo svojich rukách skoro celý život, neprejde bez sto­ py ani popri jedinom človekovi, hoci bol azda i ná­ božensky vychovaný. Prílišná živosť týchto zážit­ kov vie i navzdory všetkej logike viac-menej silne zatieniť obraz Boha v mysli. Presná zákonitosť všehomíra vystúpi príliš oslnivé do popredia. Nie málo ľudí podľahne tomuto naivnému údivu a dá si tak ochromiť svoje poznávanie a zvlášť svoj po­ jem o Bohu.

Je pochopiteľné, že toto nebezpečenstvo príro­ dovedeckého spôsobu myslenia sa omnoho viac týka muža ako ženy. Absolútna zákonitosť prírod­ ného diania leží totiž na čiare mužského zvláštne­ ho sklonu k poznávaniu a vychádza v ústrety muž­ skej vôli, usmernenej na tvorbu, vôli, ktorá sa mô­ že vystupňovať až k preceňovaniu. Veľmi mnoho mužov potom nevie, aký má mať postoj k božstvu, ako má s Bohom obcovať. Nakoľko vidia v Bohu tvorcu tej nesmiernej všezáväznej zákonitosti, ve­ dia sa povzniesť nanajvýš k obdivovaniu múdrosti božej — ale to je už i všetko.

Ako dôsledok prírodovedeckého postoja zápa­ doeurópskeho človeka prichádza potom neobyčaj­ ne silné stechnizovanie, siahajúce až hlboko do du­ chovného sveta. Stála starostlivosť o hmotu, o jej 72

poznanie a využitie privádza so sebou silné sosla­ benie zraku oproti duchovnu. Cena duchovných hodnôt čím ďalej tým viac klesá. Komfort zabíja kultúru. Záujem hospodársky sa stáva prvým i po­ sledným. Jeho vlastná svojzákonitosť dusí všetko slobodné a osobné v človekovi, teda všetko to, v čom vlastne je človek podobný Bohu. Človek sa vo svojom pohodlí pomaly snižuje na úroveň duchaprázdnej naondulovanej bábiky. Dostávame tak ako výsledok celého procesu — „umelého člove­ ka”, produkujúceho i konzumujúceho v stypizovaných formách a žijúceho na bežiacom páse. So stechnizovaním, ktoré vniká až do oblasti duševnej a rado by aj duševné pochody jednoducho naťaho­ valo a shadzovalo ako remene, sa veľmi ľahko stráca aj smysel pre všetko osobné a tak aj smy­ sel pre Boha. Nie bez príčiny sa stala ľudská slo­ boda a zodpovednosť človeka v našej dobe pro­ blémom tak aktuálnym ako v žiadnej inej dobe.

Človekovi, obkľúčenému pohodlím techniky, veľmi zriedka príde na rozum vlastná vonkajšia závislosť na Bohu, skutočnosť, pri ktorej sa človek najľahšie stretne s božstvom. Keď mu predsa nie­ kedy nejakým spôsobom príde Boh do cesty, vte­ dy mu prichádza ako akýsi cudzinec, Neznámy, ako bytosť nepríjemne tajomná. Vnútornú našu núdzu a závislosť pociťuje konečne len málo ľudí, preto­ že vnútorné oblasti chodom stechnizovaného živo­ ta v nich povyschýňaly a citovosť pre ne klesla až na Hulu. Takto mizne Boh mnohým s očí i z mysle.

Po zmiznutí Boha z vedomia ostáva v ľuďoch predsa ešte nejaký zbytok náboženského cítenia: prirodzená náboženská základňa v človeku. Ztechnizovanie života nastolí namiesto Boha tvorcu

73

techniky, pripíše mu všetky božské vlastnosti, zvlášť všemohúcnosť a vedie k prehnanému samooslavovaniu ľudstva, ba až k zbožneniu človeka a jeho diei. Príklady na to vo svete už žiaľ, sú. ..

Tento proces odduchovnenia chce nás pomaly všetkých nakaziť, aj keď to hneď nepozorujeme, ale podkopáva náboženské cítenie a náboženský život práve u muža, ktorý stojí vnútorne bližšie duchu techniky než žena a je mu silnejšie vystave­ ný i pri vzdelávaní sa i v povolaní.

Ďalším dôsledkom prírodovedeckého stechnizovaného názoru moderného človeka je silný ego­ istický postoj a odklon od skutočného duševné­ ho spoločenstva s ľuďmi. Taký postoj, prirodzene, nemôže zostať bez vplyvu i na ducha spoločenstva s Bohom.

Toto sebecké, egocentrické chovanie sa je práve tak ako prírodovedecký štýl myslenia, duchom ča­ su, v ktorom žijeme a sa hýbame, ktorý nás vše­ tkých do istej miery ovplyvňuje. Duch času je ako­ by osud, proti ktorému jednotlivec nič nezmôže.

Tento náš duch času sa nie v poslednej miere ži­ ví prírodnými vedami, ich vlastným postojom k ve­ ciam a k ľuďom a tým hrozným zhmotárčením vzťahov človeka k človeku, ktoré ide s tým vše­ tkým ruka v ruke. Tak sa prichádza k stále silnej­ šiemu izolovaniu, k osamelosti. Je faktom, že prá­ ve my sme očitými svedkami, ako hlboko sa vše­ tky duchovné vzťahy menia v technické, ako sa vykoreňuje zo života osobnosť, ako navnivoč vy­ chádza všetok duch pravej vospolnosť. Výsledok sa potom náročne a nástojčivo vyjadruje vetou: „Ja, ja, jedinec som mierou a cieľom všetkých ve­ cí a všetkých ľudí.”

Premena ducha spoločenského súručenstva na 74

technickú organizáciu, nahradenie osobne blízkych ľudí neosobnou technikou nám dáva ako výsledok ohromné zvecnenie, zmaterializovanie a anonymi­ tu spoločenského života. Celý ten život je už tak zariadený, že ľudia chodia okolo seba, ale pritom sa vôbec nemusia ani poznať, ba ani na seba mys­ lieť. V hospodárskom živote, ktorý dáva nášmu životu základnú črtu, spájajú i oddeľujú ľudí od seba peniaze a organizácia. Čo znamenajú dnes pe­ niaze a organizácia, to možno azda najlepšie vidieť pri srovnávaní spôsobu cestovania dnes s cestova­ ním za čias našich predkov. Dnes vystúpime do vlaku alebo do lietadla a nepoznáme ani strojvod­ cu, ani pilota a vôbec sme na ich meno a na ich osobu ani nie zvedaví. Tí sú i so svojím výkonom zarátaní do ceny cestovného lístku a neznamenajú pre nás nič viac ako motor dopravného stroja.

I v hoteloch je všetko tak vecne, neosobne zaria­ dené, že niekedy nevidíš ani chyžnú, nieto ešte kuchárku alebo šéfa podniku. Zaplatíš účet na vrátnici a s nikým neprídeš do nijakého osobnej­ šieho styku. Keď robotník hľadá ľudský vzťah k svojmu pánovi v nejakom dobre zabehanom pod­ niku, tu nájde miesto človeka len akciovú spoloč­ nosť, ktorej členov nikto nepozná. Je známy len zástupca spoločnosti, riaditeľ, ale i ten môže sme­ lo povedať: Ja som nie ja, ja som spoločnosť.. • Ak sa obráti na svoju vlastnú organizáciu, i tu bu­ de jeho žiadosť pod nejakým číslom prezretá a vy­ bavená ktovie od koho. Nečitateľný podpis je je­ dinou stopou ľudského dotyku. A úrady? Tam je už priam ideálom neosobná vecnosť na kvadrát, umocnené zvecnenie všetkého, čo je ľudské. Tu už vôbec nemáš ani cítiť, že máš dočinenia s ľuď­ mi. Na miesto osobnej zodpovednosti nastúpil pa­ pier, úradný spis, aktá. Môže to všetko mať potom

75

iný následok, ako že človek touto strašnou osa­ motenosťou, hoci uprostred hmotne veľmi úzkeho ľudského spolunažívania, oslepne a ohluchne pre ducha spoločenstva?

Toto osudné osamotenie človeka je však iste vo shode s mužským sklonom k vyniknutiu, k vlád­ nutiu a tak vlastne k samote. Následkom svojho tvorčieho rozmachu pri poznávaní i pri túžení je muž vždycky tak trochu tyranom, keď sa mu po­ staví do cesty cudzia sloboda, cudzia vôľa a vôbec niečo svojrázneho, iného, cudzieho, a to zvlášť tam, kde mu spoločnosť neposkytuje dosť priestoru k vládnutiu a mnohostranne ho obmedzuje. Jeho vládychtivosti je náš duch času akosi viac pochutí. Žena, ktorá „sa chce páčiť”, nemá preň toľko po­ chopenia.

No, premenou osobných viazaností vo vecné nie sú ešte odstránené viazanosti samé, i keď sa mu­ žovi zdajú už znesiteľnejšími. A konečne i za zvec­ nenými viazanosťami stojí vždy závislosť na osobe, tak ako za každou vecou sa vždy nájde osoba. Moc je zorganizovaná v obrovský stroj, riadený a vy­ užívaný niekoľkými rukami, tie ruky však všetci nevidia. Takýto stav je zaiste nie spléním túžob mužského sveta. Osobnosť je tu totiž ovládnutá anonymnou organizáciou, vec, hmota vládne nad človekom, osobnosť je vykynožená, prirodzené spo­ ločenstvá sú v rozklade — nastupuje úplná izolá­ cia.

Z individualistického postoja vyplýva aj nová náuka o spoločnosti, podľa ktorej má byť celá spo­ ločnosť prebudovaná na voľnej spoločenskej smlu­ ve, všetka moc musí vychádzať z jednotlivca, spo­ ločnosť musí byť považovaná len za prostriedok pre súkromné dobro. Tento nesprávny postoj nám však nemôže poskytnúť také stanovisko, s ktoré­

76

ho by sme mohli správne uchopiť celú skutočnosť.

Je to postoj príliš subjektívny a dovoľuje prístup k nám len tým veciam, ktoré sú ozaj usmernené k nášmu stanovisku. Všetky ináč usmernené hod­ noty a pravdy, teda predovšetkým mravnosť a ná­ boženstvo, ostávajú nám v egoistickom postoji skryté.

Keď sa človek izoluje od spoločnosti a len v se­ be samom nachádza stredisko všetkých svojich záujmov, svojho myslenia i chcenia, tu celkom určite nebude môcť nájsť správny postoj k Bohu.

Aký je človek sám, tak poznáva aj veci. Pri ve­ ciach, pri hmote to môže byť celkom ľahostajné, či hľadím na ňu egocentrický alebo ináč. Keď sa však staviam tvárou v tvár osobnosti, tu taký po­ stoj bude vždy veľmi účinne pôsobiť na moje po­ znávanie.

Aký tedy výzor dostane pojem Boha v duši, odvyknutej od každého spoločenstva, v človeku, opu­ stenom od ľudí a i vnútorne len čisto vecne, hmotne vystrojenom, v človeku, ktorý má k ostat­ ným ľuďom len neosobné vzťahy, ktorému vo­ spolnosť neznamená už nijaký zážitok, nič sku­ točného? Ak je v duši takých ľudí ešte vôbec ne­ jaké miesto pre Boha, tak aj Boh zapadne do krá­ žov ich sebectva. V pojme Boha všimnú si len toho, čo znamená človeku vecný úžitok alebo škodu.

Podľa výpovedí moderných hľadačov Boha Boh má iba natoľko cenu, nakoľko slúži ako prostrie­ dok pre osobné šťastie, ako životná potreba. Boh ako osobnosť s osobnými vzťahmi k človekovi zo­ stáva modernému človekovi, odvyknutému od vo­ spolnosť, nepochopiteľným.

Keď sa človek odcudzí spoločenstvu, stratí sa u neho aj porozumenie pre spoločenstvo s Bohom.

77

Tak ako sedí pri raňajkách a je žemľu a ani pri tom nepomyslí na ľudí, ktorí mu ju doniesli až na stôl, tak mu nepríde na rozum ani Boh, ktorý to všetko ako skrytý darca stvoril. Nedostatok my­ slenia v kategóriách vospolnosť nesie so sebou nutne aj nedostatok myslenia v kategóriách nábo­ ženských.

Je to veľmi ľahko pochopiteľné, že poruchy smyslu pre spoločnosť nemôžu zostať bez vplyvu ani na prvý a najvýznamnejší spoločenský pomer, na spoločenstvo s Bohom. Veď už sv. Ján apoštol hovorí: „Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?”

(1. Ján, 4, 20.)

Ako veľmi môže pôsobiť strata ducha vospolno­ sť na zbožnosť človeka, to možno vidieť už i z to­ ho, že už aj presídlenie z vidieku do mesta je spo­ jené s úpadkom náboženského smýšľania, a to s úpadkom tým väčším, čím väčšie je mesto, a že sa úpadok zvlášť silno prejavuje až v druhej ge­ nerácii prisťahovalcov, teda v pokolení, ktoré vzťa­ hy k vidieku už práve popretrhávalo. Na vidieku je človek aj dnes ešte mocnejšie zasadený do pri­ rodzených spoločenstiev. Vo veľkomeste nachádza miesto toho už skoro len umelú náhradu — orga­ nizáciu. Zaiste sú ešte aj iné momenty mestského života, ktoré dopomáhajú k náboženskému úpadku, ale najsilnejším je vytrhnutie sa z ovzdušia vospol­ nosť a jeho nahradenie duchom neosobnej orga­ nizácie.

Znehodnotenie života v spoločenstvách odoberá človeku tie najdôležitejšie podobenstvá pre pozna­ nie Boha. Skoro všetky obrazy, v ktorých zbož­ nosť dávnoveku nachádza vyjadrený pomer k Bo­ hu, stratily pre dnešného človeka význam. Čo 78

znamená dnes otec, pastier, kráľ? Znejú moderné­ mu človekovi ešte romanticky, ale už neskutočne.

Ako silno ovplyvňujú takéto podobenstvá nábo­ ženské myslenie, to jasne ukazujú psychoanalytické rozbory tých prípadov, v ktorých ľudia prichádza­ jú k ťažkým poruchám v postoji k Bohu práve pre­ to, lebo v ich vlastnom živote pojem otca zname­ nal niečo celkom iného, než znamenať mai.

Okrem všeobecného zúženia poľa vedomostí, ktorým sa Boh dostáva mimo obzoru, sú ešte aj iné spôsoby zúženia, vyplývajúce z rôznych po­ volaní. Prehnaná detba práce donáša so sebou nielen úplné sjednostranenie telesného výkonu, siahajúce neraz až na zdravie, ako je to dobre známe pri pásovej robote v továrňach, ale spôso­ buje i podobné sjednostranenie duchovné. Taká duchovná jednostrannosť sa môže stať až druhou prírodou a potom je voľnej šírke duchovného ob­ zoru koniec. Myslíme tu na obchodníkov, úradní­ kov, účtovníkov, lekárov atď. Takýto špecializo­ vaný postoj, držiaci človeka so dňa na deň po dlhý čas v napätí, musí pretvoriť a opanovať potom celý duchovný život. Profesora, dôstojníka, úradní­ ka atď. nepoznávame len podľa uniformy, ale už i podľa chovania sa mimo služby a konečne nie­ menej podľa duševného uspôsobenia. Z toho mož­ no i bez ďalšieho uvažovania ľahko pochopiť, ako blízko, prípadne ďaleko stoja jednotlivé povolania od náboženského smýšľania. Je však tým daný zá­ roveň i podklad pre špeciálnu duchovnú správu jednotlivých povolaní a stavov a pre snahu každé­ ho jednotlivca, ako treba hľadať cestu k Bohu cez tie zvláštne stavovské ťažkosti. Hovoriť o zvláštnych prekážkach náboženského myslenia a žitia, ako sa ony javia v jednotlivých povolaniach, 79

by viedlo mimo rámec tejto knihy. Stačí poukázať ešte aspoň na to, že všetky tie prekážky zasahujú dosiaľ skoro výlučne len svet mužský.

Inou nebezpečnou stránkou prehnanej deľby práce je úpadok záujmu o výkon. Výkon už totiž nepredstavuje nejaký celok, ani nevychádza z ce­ lého človeka, je len čiastkou bez jasnej spojitosti s celkom, a preto nemôže uspokojiť. Má to u ro­ botníka ten psychický následok, že výkon sám ustupuje do pozadia a prevahu nadobúda snaha po zisku. Ako veľmi však môže túha po zisku ško­ diť náboženskému smýšľaniu, to už sám Pán bol opätovne naznačil svojím ostrým vystríhaním pred bohatstvom. Nikto nemôže slúžiť dvom pánom.

Kde je tvoj poklad, tam je i tvoje srdce.

Delenie práce, odlučujúce muža od výkonu a usmerňujúce celý jeho hospodársky záujem na pe­ niaze, má za následok ešte aj inú skázonosnú jedno­ strannosť. V peniazoch vidí potom človek plnosť všetkého toho, čo potrebuje a tým sa už riešia a rušia všetky vzťahy k spolubližným, ba i k Bohu.

Všetko to sa prepadá pred bezmyšlienkovitou tú­ hou po peniazoch. Peniaze robia človeka tupým a tvrdým pre všetky tie mnohé a jemné veci, kto­ ré tvoria jemné tkanivo vzťahov medzi človekom a človekom a medzi človekom a Bohom.

Keď sa pozrieme na vec z iného hľadiska, zistí­ me ešte, že stypizovaný a zmechanizovaný hospo­ dársky proces robí krátkozrakým aj pre najtypic­ kejšiu zvláštnosť duchovného sveta, pre osobnosť.

Všetko, čo človek potrebuje pre život, až po číslo košele a topánok, je stypizované a zošablonované.

Uniformita siaha do duševná hlbšie, ako si myslí* me. Stojí v protive k prirodzenej rôznorodosti ži­ vota a vyháša tak nejednu diferencovanosť, potreb­

80

nú pre vznik organického spoločenstva. Úplná rov­ nosť, dokonalá nivelizácia znamená pre spoločen­ stvo smrť, znamená zničenie všetkých tých napätí, ktoré sú srdcom života spoločnosti. Podkopáva ne­ priamo aj ducha spoločenstva s Bohom. Nekonečné opakovanie toho istého má za následok duševnú úbohosť a tuposť, unavuje jednotvárnosťou. Veľ­ kosť sa uplatní len porušením poradia, rekordom.

Kde sa stratilo porozumenie pre vlastnú svojráz­ nosť, tam nenájde miesta ani Boh so svojou naj­ výraznejšou svojráznosťou.

Už z toho krátkeho pojednania o každodennom spôsobe myslenia muža našej doby môžeme vidieť, ako veľmi sú zatarasené cesty k Bohu, k bytosti najosobnejšej. Taký človek nevidí ďalej mimo hra­ níc svojho malého sveta, jeho rozum je otupený a zakrpatený. Je tak slepý, ako človek, ktorý nie­ koľko rokov nevidel denného svetla. Často sú to len nepatrné úchylky v pohľade a v túžbach, ale pri hľadení do nekonečna musia sa nútne premeniť na chyby významu nesmierneho.

Sú to napospol prekážky, ktoré zväčša len na muža doliehajú. Prírodovedecký spôsob myslenia, stechnizovanie života, izolácia duše od duše, deľba práce so svojimi následkami, celkové zmaterializovanie života, to všetko vyplýva z mužskej duše a dôsledky toho pôsobia na muža oveľa mocnej­ šie a trvalejšie než na ženu. To je ten kvas, ktorý vyháňa Boha zo života, zbavuje svet náboženstva, to je i dôvod, prečo má mužský svet našich dní tak ďaleko ku zbožnosti.

Pre mužské smýšľanie, ovlivnené spomínanými prekážkami, musia byť nepochopiteľnými a ne­ skutočnými hračkami tak nekonečne jemné veci,

81

ako je osobný Boh, najsvätejšia Trojica, Zjavenie božie, povolanie k blaženému spoločenstvu s Bo­ hom, mravný život usmernený k Bohu, hriech, vy­ kúpenie, milosť, Cirkev, sviatosti atď. To všetko sa takej mysli musí zdať jednoducho neuveriteľnou exotikou. Ale aj muž, ktorý má ochotu veriť, vetrí pri týchto veciach akýsi nádych neskutočná.

Oddáva sa viere viac len akoby zo slepej odvahy, viac len z ochotnej vôle veriaceho človeka než pod tlakom zistenej a prežitej skutočnosti.

Pojem Boha ako osoby je kľúčovým poznatkom pre všetky ostatné náboženské skutočnosti a pre náboženské správanie sa, pre zbožnosť. A práve tento poznatok je spomínanými poruchami, vy­ plývajúcimi z ducha času, najviac ohrožený. Celé chápanie Boha a všetky náboženské vzťahy a úko­ ny sa stávajú bezcennými, ak nekorenia v Bohu ako v osobe a ak nie sú na neho ako takého usmernené. Čím silnejšia je táto ťažkosť, živená činiteľmi, ležiacimi mimo ľudskej vôle, tým sa stáva tragickejšou pre muža, a tým potrebuje muž trpezlivejšieho vysvetľovania a trpezlivejšej du­ chovnej správy. Apologetika sama so svojou logic­ kou výzbrojou tu nestačí, musí byť doplnená psy­ chologicky, a to pozvoľným privádzaním k takému duševnému rozpoloženiu, aké je potrebné pre pri­ jatie osobných vzťahov. Aj tu platí zásada: Cogni­ tum est in cognoscente per modum cognoscentis.

Poznané je v poznávajúcom podľa spôsobu pozná­ vajúceho.

82

v.

MUŽSKÁ ZBOŽNOSŤ V SÚKROMÍ.

Kto má správny pojem o Bohu, to ešte nezna­ mená, že má aj zbožnosť už celkom iste správnu.

Môžem tomu, čo viem o Bohu, radostne prisvedčiť, uznať to úplne a bez výhrady a tešiť sa z Boha, z jeho pravdy, z jeho dobroty, z jeho blaženosti.

Môžem povedať: Áno, taký si Ty, Pane, tak sa mi to páči, tak to má byť! Ty si mojou radosťou, mo­ jím šťastím, mojou blaženosťou. Gratias agimus tibi propter magnam gloriam tuam! Posväť sa meno Tvoje!

Správny postoj k Bohu nezahrňuje však len sú­ hlas s Bohom, s jeho vlstnosťami a s jeho podsta­ tou, ale i súhlas s jeho dielami, s jeho stvorením a riadením sveta, s mravnými požiadavkami opro­ ti nám a s naším povolaním do kráľovstva božie­ ho. Príď k nám kráľovstvo Tvoje ... Buď vôľa Tvoja . .. Kto Boha vskutku chce, ten musí ra­ dostne a s vďakou prijať všetko, čo Boh je a čo robí, musí úprimne a naprosto bez výhrady pove­ dať svoje „amen”, tak je — to amen, ktorým sa podľa zjavenia sv. Jána ozývajú nebesia.

Toto rozpoloženie vôle, obopínajúce naprosto od­ dane Boha a všetko, čo je božie, to je láska k Bohu. Nie je to nijaký smyslový úkon, lež úkon ducha, nie je to prostá sympatia, vyvolaná azda nejakými pôvabmi, lež je to následok hodnotiace­ ho úkonu rozumu: Boha si cením ako najvyššieho, 83

absolútneho dobra. Na základe toho ohodnotenia Boha podriaďujem potom Jemu všetky iné dobrá a hodnoty, ba i samo vlastné svoje bytie. Boh ako posledná a najvyššia hodnota stáva sa potom mo­ jej vôli posledným cieľom všetkého bytia a žitia, posledným motívom každého konania.

U muža však nájde toto zhodnotenie Boha len malú smyslovú ozvenu, pretože aj jeho poznávanie Boha je omnoho viac povznesené nad smyslový svet, než je to u ženy. Ako sme sa už na začiatku boli zmienili, poznávanie mužovo sa viac vzďa­ ľuje od konkrétnosti, smyslovému dráždeniu a pred­ stavám sa viac vymyká, je vecnejšie, menej osob­ né ako poznávanie ženy. V súlade s takým rázom poznávania odohráva sa potom i mužské chcenie v oblasti duchovnejšej, viac povznesenej nad smysly.

V mužskej láske sa zračí akýsi tvrdý duch služ­ by< Duch plnenia úloh, daných Bohom, duch tvorčieho konania podľa vôle božej. Láska ženy je naproti tomu viac usmerňovaná túžbou po blíz­ kosti, po zmocnení sa, po dôvernosti, intímnosti s Bohom, zaujíma viac postoj prijímania než tvor­ čieho konania. Zatiaľ čo žena prežíva svoju lásku k Bohu v pocitoch oddanosti a v slastných poci­ toch túžby, zatiaľ muž, milujúci Boha, stavia Bi ho ako svoj cieľ, Boh predstavuje pre neho smysel, cieľ jeho rozhodovania sa a skutkov, cieľ, ku kto­ rému musí namieriť všetky prostriedky. Láska že­ ny má ráz dôvernosti a bezprostrednosti, láska mu­ ža sa mení vo vôľu ísť dôsledne za cestou, ktorá vedie k cieľu.

Preto chybu robí každý, kto formu ženskej lásky k Bohu odporúča ako lásku k Bohu vôbéc a žiada, ju aj od mužov. Každý muž niečo takého O

neznesie, odlúči £a a stratí. Poniektorí sa azda i sami donútia k tejto neúprimnosti a neprirodzenosti, no taká láska k Bohu im nedonáša radosti.

Znášajú ju len nervózne, ako dospievajúci chlapec znáša, keď sa precitlivelá matka s ním mazná — až mu raz nervy vypovedia službu. (Je to zjav v puberte veľmi známy.)

Láska k Bohu môže isteže dostať niekedy i u muža doprevod smyslových pocitov, pod dojmom smyslových podobenstiev, obrazov, zvukov, pred­ stáv a podobných smyslových zážitkov. No aj v tých­ to prípadoch smeruje muž skôr k veľkosti k diaľa­ vám, k vznešenosti a úcte, zatiaľ čo žena smeruje k tomu, čo je malinké dôverné, intímne a nežné.

Uznanie absolútnej veľkosti Boha vyžaduje ako zrejmý logický doplnok aj uznanie našej vlastnej menejcennosti pred Bohom. Z povedomia vlastnej menejcennosti vyplýva potom ten mužský postoj oproti Bohu, ktorý nazývame úctou, úctivou báz­ ňou. Je to uznanie veľkosti božej, spojené s báz­ ňou, s ostychom, s istým hanbením sa pred Ním.

Naša pýcha a bujnosť padajú. Ó, Pane, nie som hodný... Je to to zahanbenie (muž ho pociťuje silnejšie ako žena!), ktoré cíti chlap, keď sa vidí oproti niekomu inému slabým, malým, hlúpym a bezmocným, keď všetka jeho česť a sláva zbled­ ne pred iným, keď mu už nič nezostáva, čím by sa mohol ešte pýšiť. Ostáva len stud, hanba.

Toto je, myslím, rozhodujúci bod v nábožen­ skom živote muža, v mužskej zbožnosti. Ide tu to­ tiž o plné, nemilosrdné obnaženie muža, ba vlastne až o akési jeho zničenie. Úcta pred Bohom je to najhlbšie, čo môže muž dať Božiemu majestátu.

Kto vnútorne prekoná túto krízu, tomu je cesta k zbožnosti otvorená. Všetky ostatné prekážky sa

?5

dajú ľahšie odstrániť. Keď muž* presadil túto úctu do svojej mužskosti, tu sa už celá zbožnosť celkom ticho a harmonicky vnesie do celého jeho muž­ ského cítenia a konania a neznetvorí, neskrívi je­ ho vlastné bytie. U koho nezakotvila úcta v naj­ hlbších mužských základoch, u toho musí mať nutne každý úkon zbožnosti na sebe ešte vždy čosi neobratného, zahanbujúceho.

Uctil nemožno vôbec oddeliť od mužskosti. Ona vyrastá nútne z prirodzených základných postojov muža. Spočíva v uznaní veľkosti Boha a našej vlast­ nej úbohosti, teda na nevyvrátiteľných skutoč­ nostiach, vedľa ktorých nemôžeme prejsť nevší­ mavo. „Tak to je!” Tejto pravde a skutočnosti sa musíme celkom otvorene pozrieť do očú bez ohľa­ du na to, či nám je to príjemné alebo nie. Môžeme si tu sto ráz povedať nie, ono to bude predsa sto ráz áno. Môžeme hovoriť až do znechutenia s Nietzschem: „Keby bol Boh, ako by som to vy­ držal, nebyť ja sám Bohom!” Co je, je. On je na­ ším Bohom a my sme dielom jeho rúk. Pred tý­ mito skutočnosťami nejestvuje nijaký iný mužný postoj ako bezpodmienečná úprimnosť, nepodpla­ titeľná láska k pravde, a to aj za cenu našich naj­ tajnejších a najblaživejších prianí. Aj keď sa vše­ tko zrúti, čo sme si sami o sebe vybájili alebo azda i mýtnymi cestami zo seba urobili, muž predsa ne­ chá pred pravdou oči zmužilo otvorené!

Nedá sa vôbec vymyslieť nejaký iný postoj, ktorý by mohol muž v tejto veci zaujať a nepoškvrniť sa pritom zbabelosťou. K úprimnosti treba odvahy, nesmieme sa báť nijakej straty, ani straty vlastnej zdanlivej veľkosti, musíme mať odvahu až k najkraj­ nejšiemu zničeniu seba samých, k „exinanitio sui”.

Kto sa nezmôže na tento úprimný a smelý po­ stoj ducha, kto sa pokúša postaviť iné záujmy nad

.86

záujmy pravdy a chcel by pravdu ohýbať podľa svojich' vlastných záujmov, ten upadne nevyhnut­ ne do hysterickej slepoty. Nevidí len preto, lebo vidieť nechce. Mohli by sme síce v tejto hyste­ rickej zaslepenosti vidieť i azda tragiku mužskosti, zaodiať takého dobrovoľného slepca rúchom tra­ gického hrdinu, no zato v obvyklom chápaní hrdi­ nu pre takú figúru celkom iste niet miesta. Lebo hrdina nezápasí za seba samého, ale za iných.

Správne hrdinské správanie sa muža v boji o prav­ du je vzdanie sa vlastnej zdanlivej pravdy. Nech žije pravda, čo ma azda aj zabije. Keď pred prav­ dou o veľkosti božej a o svojej vlastnej úbohosti padnem aj do ničoty, nesmiem sa báť ani toho, ale odvážne sa musím za pravdou zrútiť azda i do ni­ čoty. Zbabelosť musíme zmužile, hrdinsky premôcť.

Nietzscheho logika je útekom pred pravdou, je to hysterická dialektika: Čo sa mi nepáči, to prav­ dou nemôže byť. Pre muža, ktorý je obrazom več­ ného Slova Otcovho, od ktorého dostal ako zvlášt­ ne znamenie svojej mužskosti nepodplatiteľné úprimné oko pre pravdu a spravodlivosť, jestvuje pred trpkou pravdou o božskej vznešenosti a o na­ šej vlastnej ničotnosti len jediný postoj: Odvaha, až k najvyššej obeti pripravená odvaha k naprostej úprimnosti. Čisté, prostomyseľné, egoizmom nezakalené a nepomýlené oko vyhlasuje Pán za blahoslavené, bude vidieť Boha.

Už starí videli v hybris, v pýche a spupnosti od bohov dopustené zaslepenie, ktoré vedie človeka do záhuby. Príslovie, že pýcha predchádza pád, čerpá iste zo skúsenosti. Pán to vyjadruje slovami: „Kto sa povyšuje, bude ponížený”. Tieto božské i ľudské múdre slová nás varujú pred pýchou a spup­ nosťou. Nesmieme sa dať sviesť a z obavy pred mukou zníženia vlastnej našej hodnoty zbabelo,

87

nechlapsky utiecť pred poslednou a najvyššou prav­ dou, pred nesmiernou veľkosťou božou.

Okrem škvrny zbabelosti lipne na márnom za­ znávaní pravdy ešte i kliatba smiešnosti. Nedo­ statok úprimnosti je vždy lacným luxusom, imi­ táciou, malichernou márnivosťou. Kto preto, aby sa necítil malým, poprie všetko veľké, nestane sa tým ešte väčším. Kto sa meria len na malých ve­ ciach, aby sa pred sebou samým zdal väčším, to je úbohý smiešny blázon. Takému sa už i ľudové bájky posmievajú. Že namyslenosť stojí veľmi blíz­ ko smiešnosti a opovrhnutiu, to neraz jasne po­ ciťujú i sami namyslenci, lebo tak radi, aspoň na­ vonok, zaliezajú pod masku pokory.

Keď sa na veci zbližšia pozrieme, tak je táto posledná, najvyššia naša obeť, ktorú prinášame pravde uznaním našej vlastnej menejcennosti, vlast­ ne naším najbohatším ziskom. Len keď sme sa našli v Bohu, našli sme sa celkom. Účasť na bož­ skej veľkosti je práve našou vlastnou opravdivou, pravou veľkosťou. Osvetlenie pôvodu celej našej bytosti z hlbín božskej múdrosti, všemohúcnosti a dobroty robí nás účastníkmi na veľkosti samého Boha, ktorého stvoreniami sme. To je nie cudzí lesk, cudzia ozdoba a cudzia česť, pretože Boh nám nie je cudzincom. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Žijeme v tajomnom spojení s božskou by­ tosťou. Kto sa ponižuje, bude povýšený...

Tak je teda postoj úcty pevne zaklinený do mužskosti ako ozaj špecifická mužská čnosť. Preto vyzdvihuje aj Goethe (v diele „Wilhelm der Meister”) výchovu k úcte ako jadro pravej chlapčen­ skej výchovy. V terajšom čase, ktorý znamená krízu úcty, v čase, ktorý chce všetko hlúpo vy­

88

rovnávať, glajchšaltovať a svrhnutím všetkej veľko­ sti by sa sám chcel stať veľkým, v dobe, ktorá priam pestuje antipatiu proti všetkému veľkému, je postoj úcty iste nie nijakým malým výkonom.

So vzrastom úcty v mužskej duši musí znovu začať rásť aj zbožnosť, tak ako následkom úpadku ducha úcty bola zbožnosť upadla. Duch úcty stojí pri bráne náboženstva. Bez neho nie je možný prístup k Bohu, ako to dobre z vlastnej skúse­ nosti vystihol konvertita Albert Ruville vo svojej knihe „Znamenie pravého prsteňa”.

V úcte by som chcel vidieť základný rys mužskej zbožnosti na rozdiel od zbožnosti ženskej, v ktorej prevláda oddanosť, dôvernosť. Mužovi v súlade s jeho celkovým rázom javí sa Boh viac vo svojej veľkosti, dokonalosti a nekonečnosti, žene viac v kráse, dobrote a milote. Muž si ho predstavuje v určitej vzdialenosti, kďežto žena ako dôverne blízkeho. Mužovi je Boh prevážne predmetom videnia a úžasu, naproti tomu žene viac by­ tosťou, vyvolávajúcu túžbu a nasycujúcou blaženstvom.

K mužovi pristupuje Boh ako idea, k žene ako šťastie. K mužovi prichádza Boh ako mohutná bá­ seň o múdrosti, k žene ako opojná hudba. U mu­ ža ide o obdobu postoja božského Slova, u ženy o obdobu postoja Ducha svätého. Mužovi imponu­ je božia vznešenosť, blaženosť božia zas žene. To­ mu zodpovedá u muža duch úcty, u ženy duch od­ dávajúcej sa zbožnosti. Že duch úcty je zvlášť dôležitý práve pre muž­ skú zbožnosť, to dokazuje aj tá okolnosť, že je že­ na pre kritický moment ducha úcty, pre vedomie vlastnej menejcennosti nie tak citlivá ako muž.

Pocit podriadenosti a závislosti nie je žene tak bo­ lestný. Jej je to pomerne celkom prirodzené, lebo

89

to vyplýva už z jej bytostného pomeru k mužovi, a preto jej to nerobí zvláštnych ťažkostí.

Podľa rozdielneho základného postoja k Bohu budú potom rozdielne aj formy obcovania s Bo­ hom u muža a ženy. Obcovanie s Bohom, s by­ tosťou čisto duchovnou sa uskutoční predovše­ tkým vo vnútorných úkonoch, v úctivom skúmaní a pozorovaní Boha a jeho diei a vo vnútornom uznávaní našej vlastnej závislosti od neho. Po­ vedomie závislosti prejde potom pri pohľade na budúce dary v prosebný postoj vôle a v postoj ďakovný pri pohľade na dary už prijaté. Smysel všetkého prosenia i ďakovania nie je totiž nič iné ako uznanie Boha za pôvodcu všetkých darov.

Prosebná modlitba sa nemá chápať ako zobranie, ktorého cieľom je vyslyšanie a tak dosiahnutie da­ rov božích. Nie toto morálne pôsobenie na Boha, ako sa ono často stavia na prvé miesto medzi všetkými motívami pri prosebnej modlitbe, je roz­ umovým dôvodom, prečo máme prosiť. V prosení a ďakovaní je treba vidieť skôr len ten pravý, pri­ meraný spôsob, ako má duchovná bytosť prijímať dary božie. Nerozumné bytosti prijímajú dary bo­ žie nevedome, rozumný človek ich prijíma vedo­ me. Vedome a dobrovoľne prijímať a žiadať, pro­ sebne byť naladený oproti darcovi a oproti da­ rom, duchovne byť otvorený pre božie dávanie.

Prijímanie nemá byť u človeka len čímsi slepým, pasívnym, ale má to byť čin, má to byť činné uchopenie, činný, jasne uvedomelý kontakt s dáva­ júcou rukou božou. Každé prijímanie darov bo­ žích má byť prijímaním Boha samého, má byť stretnutím sa s Bohom, osobným spojením sa s Bo­ hom.

Prosebná modlitba má svoju účinnosť len preto,

90

lebo je takto v súlade s prirodzenosťou slobodné­ ho človeka. Prosebná modlitba nie je výkonnou príčinou, jej účinnosť nezávisí azda na nejakej magickej sile našich slov alebo našich vnútorných žiadostí. Ona je len podmienkou, umožňujúcom vtekanie božích darov do nás. Ona netvorí dary, ale len odstraňuje prekážky pre ich prijímanie.

Netreba však pritom zabudnúť, že pre božie pô­ sobenie v nás nejestvuje nijaká absolútna prekáž­ ka. Boh nám dáva aj také dary, o ktoré nepro­ síme, alebo niekedy ani prosiť nechceme, pretože si ich nežiadame alebo ich až odmietame. Ale raz v živote príde čas, kedy sa i pre tieto dary božie otvoríme a prijmeme ich vedome a ochotne, aspoň vo forme ďakovnej modlitby. Nemusí to byť mod­ litba, v ktorej výslovne spomíname všetky dary božie, stačí len také všeobecné prosenie a ďako­ vanie za všetky dary božie. Ak sa duša takto pro­ sebne a ďakovné neotvorí už v tomto živote, tak sa to musí stať v budúcom, ak sa len azda duša naplno a navždy neuzavrie pred Bohom vo več­ nom zatratení.

V tomto duchu vyžaduje preto i mravný po­ riadok ako vlastnosť modlitby odovzdanosť do vô­ le božej, pretože modlitba nie je nijakým tvore­ ním darov, ale len upravovaním duše k ich pri­ jatiu.

Z toho istého dôvodu je aj ďakovanie proseniu vnútorne príbuzné, pretože ďakovanie je schva­ ľovaním božských darov, ďakovanie znamená do­ datočný súhlas vôle i s tými darmi, o ktorých sme ani nevedeli alebo ktoré nám boly dané od Boha aj proti našej vôli. V okamihu ďakovania si voľne a činne privlastňujeme božské dary. Ďakovanie nie je nič iné ako spomenutie si na náš povinný 91

prijímajúci postoj a jeho obnovenie, je to obno­ vené uchopenie a precítenie daru božieho.

Kto obcuje s Bohom, neprejde bez povšimnutia ani okolo toho význačného činiteľa, ktorý sa vo vzťahu k Bohu uplatňuje rušivo, prípadne až ničivo. Ide o hriech v jeho všednej, prípadne až v smrteľnej podobe. Kto obcuje s Bohom, ten sa bude vždy celkom spontánne vracať k hriechu, bude sa v duchu pokánia, ľútosti a smieru vždy znova a znova prikláňať k Bohu: hľa, smierčia modlitba!

Všetky tieto obcovacie formy sú predovšetkým vnútornými úkonmi a znamenajú prosto vedomé a ochotné schvaľovanie skutočnosti Boha a jeho vzťahov k nám. Tento spôsob obcovania je člove­ ku potrebou a Bohu našou spravodlivou daňou.

Modernému mužovi, ktorý stojí pred onými spo­ mínanými prekážkami a ktorý sa k osobnosti bo^ žej dostať nevie a duch vospolnosti stratil pre neho smysel, to môže byť veľmi ťažké pochopiť nútnosť týchto obcovacích foriem. Blesk sa predsa nedá modlitbou zo svojej cesty vyšinúť a bacil e tbc. nemožno modlitbami pohnúť, aby ráčily odvandrovať. •. No ale tak sa to ani nemyslí, že by totiž Boh mai zlyhať pred neúprosnosťou pri­ rodzených zákonov a že by sa mai zvlášť zaria­ ďovať podľa každej našej modlitby. Modlitba sa nemá tak chápať. Účinné pôsobenie božie nie je závislé na ľudskom želaní a chcení. Boh dáva svoje dary človekovi tak ako aj každému inému stvoreniu. On zaradil potreby človeka a všetky jeho želania do večného svetového plánu a ten zas obsahuje nielen tie deje, ktoré plynú podľa nám už známych zákonov, ale aj množstvo iných uda­

92

lostí, ktoré sa nám zdajú náhodami, predsa však slúžia večným cieľom a plánom božím. Naša pros­ ba a vďaka predstavuje len súlad ľudského chce­ nia s chcením božským. Prosba a vďaka je slo­ bodným uznaním pôvodu darov a ochotným, úsluž­ ným ich prijímaním. Vzťahy Boha k rozumovým ľuďom nesmia zostať len práve vecnými, ale úko­ nom modlitby sa musia stať, v súlade s prírodou človeka, osobnými, ako aj dávanie božie ľuďom je úkonom osobným.

Dávanie božie ľuďom je osobné dávanie. Ne­ prichádza k človekovi len cestou nejakej fyzickej, neosobnej pôsobnosti, lež nesie so sebou osobné spojenie Boha s človekom.

Keď niekto vytiahne z vody topiaceho sa člo­ veka, tu celý ten príbeh nevyčerpáme prostým opísaním deja, ako nám padol pod smysly. Sú tu aj iné vzťahy, vzťahy z oblasti duchovno-osobnej.

Taká záchrana je niečo celkom iného než iná po­ dobná príhoda: Voda sama vyhodí na breh kus plávajúceho dreva. Zachránený a jeho záchranca stoja vo vzťahoch, ktoré spočívajú na vnútorných úkonoch, na chvályhodnej vôli záchrancu zachrá­ niť človeka a na nešťastníkovej vôli k životu. Keď zachránený azda odchádza plný radosti nad svo­ jím zachránením, tu kvitoval a privítal ešte len svoju vlastnú záchranu, neučinil však ešte zadosť blahovôli svojho záchrancu, blahovôli osobnej, ve­ domej a dobrovoľnej. V jeho vzťahu k záchran­ covi javí sa preto určitý nedostatok, defekt. Vzťah kuľhá a spojenie medzi tými dvomi je takou ne­ peknou nedbalosťou potrhané.

Podobný je aj pomer človeka k Bohu. On dáva ľuďom osobne a jeho dary musia byť osobne pri* jímané. Kde sa to nestane, tam je pomer k Bohu pochybený, kuľhá.

93

Podobne sa majú veci aj pri uvažovaní o bož­ skej dokonalosti, pri zamýšľaní sa o Bohu v mo­ dlitbe. Aj v týchto skutočnostiach vidí zbožný člo­ vek dary božie, že totiž Boh dal človekovi nielen poznávaciu schopnosť, ale dal schopnosti i mož­ nosť osvedčiť sa. V tomto smysle hľadí potom člo­ vek na svoje prirodzené a ešte viac na nadpri­ rodzené hĺbanie o Bohu ako na osobné zjavova­ nie sa Boha človekovi. Boh sa nám dá vidieť a zja­ ví nám svoju nádheru, svoju vôľu, svoje plány a diela.

Ak naše náboženské bádanie, myslenie a pro­ senie nevychádza z tohto prijímajúceho postoja, ak sa nenesie v duchu prosby a vďaky, tu neprí­ deme k nijakému pravdivému poznaniu Boha. Vi­ dieť to už z prostého porovnania so stykom medzi ľuďmi. Keď označím nejakého človeka ako by­ tosť duchovnú a s telom spojenú, tu ešte ani zďa­ leka neviem, čo je to za človeka, ešte vôbec nie som s tým človekom známy, K oboznámeniu sa s nejakým človekom je nútne jeho osobné pre­ javenie sa, jeho dôvernejší styk so mnou. Tým viac to platí o osobnom soznámení sa s božskou bytosťou.

Pocit úcty tvárou v tvár nejakej vysokoposta­ venej osobnosti nie je to isté ako pôžitok a ra­ dosť, ktoré pociťujeme napr, pri pohľade na ne­ jaké umelecké dielo alebo na nejakú prírodnú krásu. Tu prichádza k slovu osobný vzťah, duch akéhosi spoločenstva. To platí ešte vo vyššej miere o pocite úcty a o úkone holdovania tvárou v tvár božskej bytosti a jej obdivuhodných činov.

Tak je obcovanie s Bohom stálym prijímaním, zjavov anim sa božieho bytia a rozličných jeho da­ rov. Je sprevádzané stálymi vnútornými úkonmi holdovania, prosby, vďaky, prípadne smierovania.

94

Sú to napospol výslovne úkony zbožnosti a pri­ chádzajú človekovi úplne spontánne, kedykoľvek sa nejako stretá s Bohom. Ťažkým hriechom by sa stalo zanedbávanie tých úkonov, pravda, až vtedy, keby vyplývalo z ducha opovrhovania a rúhania sa.

Spomenuté vnútorné akty zbožnosti sa stretá­ vajú vo zvlášť zvecených, prešpekulovaných cha­ rakteroch s nemalými ťažkosťami; ba neraz až so zamietaním, lebo sú to vraj úkony antropomorfické, t. j. odvodené len z ľudského života, a sú preto vraj bez vnútornej pravdy. Na Boha sa tu hľadí vraj ako na človeka a obcovanie s Bohom sa potom utvára podobne ako obcovanie človeka s človekom. Na tejto námietke stroskotáva nábo­ ženský život nejedného muža. Musíme ju preto ozaj náležite objasniť.

Predovšetkým musíme uvážiť, že my, ľudia sme skutočne práve len ľudia a podľa svojej prirodze­ nosti len ľudsky môžeme konať. Celé naše myslenie a konanie musí byť teda nutne len antropomorfické. Ani k Bohu sa nemôžeme dostať ináč než po ľudských cestách, podobne ako dieťa môže len detským spôsobom hovoriť, aj keď má dočinenia s dospelými. V tom neväzí nijaká nepravdivosť, to je práve pravdivé chovanie sa. Každé iné chovanie sa by bolo neprirodzené, bola by to odporná pre­ tvárka.

Pokiaľ sa robí výčitka antropomorfizmu našim formám zbožnosti preto, lebo sa vraj obraciame na Boha ako na človeka, tu nám stačí len opýtať sa, ako by sme sa teda vlastne ináč maii k Bohu stavať. Tak ako čerpáme svoje poznatky o Bohu z porovnávania s ľuďmi, tak isto musíme aj svoj postoj k Bohu vyvodiť z ľudských spôsobov. Keď95

že vieme, že človek je vo svojej duchovnej podsta­ te stvorený podľa obrazu božieho, tak aj v tom prípade, keď usmerňujeme svoj styk s Bohom po­ dľa ľudských foriem, sa nemôžeme veľmi mýliť. Že naše ľudské uctievanie Boha nie je také do­ konalé, aké by malo byť, že náš hold a naša úcta nie sú totožné s holdom a s úctou, ktoré zavznievajú vo vnútri samej najsvätejšej Trojice, to je až príliš zrejmé. My holdujeme Bohu tak, ako to zodpovedá našej obmedzenej prírode. Nie je v tom síce úplná pravda, tak ako je ona vo vnútornej úcte medzi osobami Trojice, ále ani nijaká skutočná nepravda tam nie je, nijaká protiva pravdy.

Psychologicky tušíme za touto ťažkosťou nedo­ statočné chápanie Boha ako osobnosti. Čím pozná­ vame Boha viac odhmotnene, totiž že si odmýšľame od vecí všetku obmedzenosť a všetky konkrét­ ne zvláštnosti, tým skôr podľahneme pokušeniu aj od božskej bytosti si odmýšľať akúkoľvek konkrét­ nosť a uzavretosť, t. j. poprieť vlastne v Bohu cha­ rakter osoby. To je totiž nielen tak bez všetkého každému jasné a zrejmé, že nekonečná, najdoko­ nalejšia bytosť musí byť celkom logicky aj najosobnejšou bytosťou, osobou vo svrchovanej miere osob­ nej uzavretosti. Ľahko môžeme podľahnúť aj inému pokušeniu, a to zariadiť si svoj pomer k Bohu na základe zvecneného pojmu Boha ako praveci vo vesmíre, prapríčiny sveta. Potom je to už celkom logické vyčítať našej zbožnosti antropomorfizmus, lebo veď predsa pred nejakú vec nemožno tak predstupovať ako pred nejakého človeka. A čím silnejšie pôsobí aj pri ináč veriacich mužoch príliš zvecnený pojem o Bohu, tým slabšia, vnútorne viac zbrzdená a menej uspokojujúca je i modlitba.

Preto iste nie bez hlbšieho chápania veci zdôraz­ ňujú učitelia duchovného života, celkom v súlade 96

so slovami Pánovými, že postoj k Bohu ako k náš­ mu otcovi je najpotrebnejšou požiadavkou zbožno­ sti. Až myšlienka na Boha ako na nášho otca nám poskytuje nútny predpoklad pre osobný styk s bož­ stvom. O túto myšlienku otcovstva božieho musí­ me zápasiť s námahou tým väčšou, čím ťažšie vieme práve my, moderní ľudia, chápať Boha ako osobnú bytosť. Je to aj prvá myšlienka v modlitbe Páno­ vej, základná nálada všetkých našich modlitieb.

Toľko o vnútornom obcovaní s Bohom, ako sa prejavuje vo vnútorných úkonoch uznávania Boha a jeho pomeru k nám, v meditovaní o ňom, v pros­ be a vďake, v odprosovaní a smierovaní. — Tieto vnútorné úkony sa prebíjajú podľa psychologic­ kých zákonov k vonkajšiemu výrazu, predovšetkým k výrazu v reči, v ústnej modlitbe a potom v urči­ tom držaní tela a v symbolických úkonoch. Ako sa naše myšlienky zakladajú na smyslových vjemoch a predstavách, tak aj naše myslenie na Boha bude vychádzať zo smyslových obrazov. So smyslovým obrazom je spojené v týchto vnútorných pochodoch predovšetkým slovo, takže už mimovoľne vnútorné svoje myslenie obliekame do slov alebo dokonca slová už i vskutku vyslovujeme. Keď je náš vnú­ torný akt zároveň úkonom vôle, bude sa prirodze­ ne tlačiť podľa psychomotorickej zákonitosti k zvý­ razneniu. Stačí len na ihrisku pozorovať hľadiace obecenstvo alebo i len vidieť nejakého človeka v rozčúlenom rozhovore, aby sme sa presvedčili o prirodzenom sklone vnútornej myšlienky po von­ kajšom zvýraznení.

Tento stav vecí poskytuje prirodzené odôvod­ nenie pre vonkajšie formy zbožnosti. Podľa zákona vzájomného pôsobenia budú tieto vonkajšie formy 97

znovu zpät pôsobiť na vnútorný akt. Budú ho priam prebúdzať alebo aspoň zosilňovať. Vonkaj­ šie formy majú tak aj z tohoto hľadiska svoje oprávnenie.

Postoj k vonkajším formám je u rôznych ľudí veľmi rôzny. Potreba vonkajšieho prejavu nie je rovnako silná u všetkých ľudí. Sú Nd'a veľmi shovorčiví, iní zas skúpi na slovo, sú ľudia samý pohyb, slovo a gestikulácia a sú zas iní, ktorí za­ vierajú svoj vnútorný svet na sedem zámkov. Tu nehrá úlohu len temperament, národnosť, výchova a spo’očnosť, ale aj pohlavie. Muž sa vo všeobecno­ sti nekloní tak silno k výrazovým formám ako žena — s výnimkou, ak ide o stvárňovanie, o zhmotňovanie ideí a nielen o výraz citu.

Nesmieme však bez všetkého uzavrieť z von­ kajška na vnútro. Vysokoučení mužovia sú ne­ zriedka nemožnými rečníkmi a učiteľmi a nejedna prázdna hlava vie zas plynné rečniť bez konca-kraja. Sú rodičia, ktorí sa so svojimi deťmi nikdy nebozkajú a iní ktorí sa so svojimi deťmi nikdy nemazlia, a predsa ich majú rovnako radi. Sú priate­ lia, čo prekypujú prejavmi priateľstva — a zas iní zdanlivo celkom chladní. Severan je zpravidla zdr­ žanlivejší vo vonkajších prejavoch ako človek z ju­ hu. Vzdelanec je viac umiernený v pohyboch ako primitív. Tak aj žena následkom svojej mocnejšej emocionality a silnejšieho smyslového zafarbenia celého vnútorného života má oveľa radšej von­ kajšie prejavy než muž.

No, ale aj napriek všetkým menším rozdielom je­ stvuje predsa u všetkých normálnych ludi potreba po zvýraznení vnútorných pochodov. To nám do­ kazuje už paralelizmuus, rovnobežnosť určitých duševných a telesných pochodov (fyziologické ko-

98

reláty) ako začerveňanie sa, zmeny v činnosti srdca a v obehu krvi, spontánne, samočinné sťa­ hovanie sa svalstva atď. Sobraného človeka možno poznať už podľa výrazu tváre. Úžas, smútok alebo hnev sa celkom samočinne rysujú na tvári. Celý telesný postoj, zatínanie pästí, vyskočenie s miesta, búchanie na stôl atď., to sú všetko jasné vonkaj­ šie prejavy vnútorných duševných dejov.

Okrem týchto celkom prirodzených prejavov má človek k dispozícii ešte iné: užíva prirovnaní, ho­ vorí, uchyľuje sa k výtvarným umeniam. Aj vo ve­ dách, zvlášť v prírodných je celkom zbežné použí­ vanie prirovnaní, podobenstiev, a to v podobe čí­ sel. Analogia, podobenstvo nie je len prostriedkom k sprístupneniu, k názornosti, ale aj pomôckou pre sdeľovanie, prostriedkom na vyjadrenie vnútorných dejov.

Ešte silnejšie ako pochody poznania tlačia sa za smyslovým výrazom city a snahy. Tu máme väčšinou tzv. náhradné úkony, gestá ako symboly iných, plnších úkonov, vyjadrujúcich vnútorné sta­ vy, prípadne máme gestá, ktoré sú akýmisi podo­ benstvami vnútorných dejov ako napr, podanie ru­ ky je symbolom zaväzovania vôle, prípadne stálej jednoty vôlí, úklon hlavy ako uznanie veľkosti iné­ ho zmenšením vlastnej výšky.

Také symboly sú väčšinou prirodzené, mnohé sú však umelé, upevnené zvykom a utvrdené stáro­ čiami. Pôvodná forma a pôvodný význam už neraz vybledly alebo sa zmenily do nepoznania.

Že sa aj náboženské vnútorné úkony tlačia za výrazom, to je teda celkom pochopiteľné. Ba bolo by to neprirodzené, keby to bolo ináč. V každej dobe obliekali ľudia myšlienky na Boha do slov a do umeleckých diei, modlili sa a spievali, maľo-

99

vali a stavali, dlabali a modelovali, slovom, dávali vonkajší výraz tomu, čo vedeli o božstve, čo mu chceli povedať a ako sa k nemu stavali.

Cieľom týchto vonkajších aktov zbožnosti nemô­ že byť to, že by sme pomocou nich chceli dávať Pánu Bohu na vedomie svoje vnútorné úkony. To je potrebné len v styku medzi ľuďmi. Boh pozná naše vnútorné akty lepšie, ako ich poznáme my sami. Avšak vonkajšie úkony patria, povedal by som, k integrite nášho vnútra, doplňujú, uceľujú ľudskú zbožnosť. S vnútorným, duchovným má byť spojené aj vonkajšie, smyslové, telesné, tak ako v prírode človeka je duša i telo. Tak ako je človek bytosť telesno-duchovná, má byť aj jeho modlenie sa pred Bohom telesno-duchovné. K tejto integrálnosti má človek už prirodzenú náklonnosť. Človek holduje Bohu aj tými vecami, ktoré sú nevoľnými nástrojmi jeho ducha, holduje orgánmi svojho tela a inými vecami svojho okolia a celého svojho ži­ votného priestoru.

Muž sa nestavia oproti týmto vonkajším úkonom zbožnosti veľmi sympaticky. Vyplýva to predovše­ tkým z tých všeobecných ťažkostí vnútornej muž­ skej zbožnosti, o ktorých sme už hovorili. Ale aj muž, ktorý sa prebojoval k vnútornej zbožnosti, nájde ešte ľahko ťažkosti pri vykonávaní vonkaj­ ších foriem. Je veľký rozdiel medzi chovaním sa muža a ženy v tomto ohľade. Stvárnený zážitok mužov ide z vnútra von, muž zhmotňuje ideu účel­ ne, zhmotňovanie je mu názorovým prostriedkom a pomôckou sdieľania. Jeho počínanie je i tu tvo­ rivé. U ženy je vonkajšia forma na vzbudzovanie nových zážitkov. Ona zažíva formy z vonku do vnútra. Forma je jej prvá, ňou sa prenáša mužom zhmotnená idea na ženu, formou sa dá žena prebu-

100

diť k vnútornému zážitku. Sama od seba vynachá­ dza žena len tie výrazové formy, ktoré známe ako prirodzené vyžarovanie duševného sveta na telo.

Všetky ostatné formy vonkajšieho výrazu sú v žen­ skom svete len dodatočne a zvonku dosťahované.

Z rozličného chovania sa k výrazovým formám vôbec pochopíme potom aj zvláštny postoj k von­ kajšej zbožnosti u muža a u ženy. Ženu formy za­ chycujú a dojímajú. Z formy vychádza na dušu ženy určité pôsobenie, pociťované od nej ako čosi magického, čarodejného. Žena lipne na určitých modlitbách, symboloch a zbožných cvičeniach nie natoľko ako na výrazových možnostiach, ale pre* tože v nich tuší nadľudské sily. Takzvané mocné modlitby, ktorých cena sa ešte zvyšuje nesrozumi­ teľnými cudzími slovami (hagios, ischyros, tetragramma, anathema) sú pre ženu akoby kúzlami, hoci tu nemusíme už hneď hovoriť o povere v pres­ nom teologickom slova smysle.

Ináč je to u muža. Mágia foriem mu je hodne cudzia. Smyslom foriem nie je mu akési magické vyvolávanie myšlienok a pocitov, lež formy sú v je­ ho očiach stvárneným vnútorným zážitkom, usmer* neným k sdieľaniu. A preto ak nie sú vonkajšie formy zbožnosti usmernené zvnútra navonok za účelom sdieľania, tak pre mužský svet nemajú vô­ bec význam. To platí tým viac pre moderného mu­ ža, ktorý následkom ducha času, následkom svojho vzdelania a životného povolania stratil smysel pre iracionálno, pre všetko, čo je rozumu neprístupné a zaujal ku všetkým veciam, teda aj k výrazovým formám postoj veľmi striezlivý, hľadajúci všade účelnosť.

101

Vnútorná potreba po vonkajšom zvýraznení ná­ boženského vnútorného života, po utváraní nábo­ ženských foriem sa u mužov veľmi zoslabila aj tým, že duch náboženskej vospolnosti ako i vôbec duch pravého spoločenského života je v modernom svete veľmi ochromený. Bez ducha spoločenstva strácajú vonkajšie formy zbožnosti pre muža akýkoľvek smysel a oprávnenie a stávajú sa predmetom za­ mietania.

Kde sa predsa ešte konajú, sú veľmi ľahko vy­ stavené nebezpečenstvu, že sa zoženštia, pretože žena, ale len ona sama nachádza na týchto vonkaj­ ších formách ešte zaľúbenie, aj bez ducha spoločen­ stva. Toto presunutie zbožnosti do ženského sveta odcudzí potom mužom vonkajšiu zbožnosť ešte viac.

Najlepším dôkazom pre skutočnosť, že sa muž a žena k vonkajším formám zbožnosti hodne roz­ dielne chovajú, je užívanie modlitbových knižiek. Žena užíva so záľubou modlitbovú knižku a mo­ dlitbové formuláre aj k súkromnej zbožnosti, azda až viac, ako je to zdravé. Muž potrebuje týchto pomôcok skoro len k spoločnej modlitbe. Žena sa povznáša od formuly k obsahu. Muž nie je natoľko odkázaný na taký odskočný mostík do vnútra. Pre neho je formula viac len pomôckou spoločenského sdeľovania, prostriedkom tvorivého pôsobenia na iných.

Z týchto dôvodov bude sa vonkajšia zbožnosť mužovi zdať ľahko nepravdivou, ba až odpudzujú­ cou, čímsi nemužským. Prejavuje sa to najsilnejšie v puberte a môže mať účinok aj na neskoršie roky.

Odcudzenie sa náboženským výrazovým formám treba preto z veľkej časti pripísať aj na rováš po­ chybenej výchovy a nesprávneho vývoja v puberte, kde mladý muž reviduje svoje detské formy pozná­ vania a žitia a stáva sa ozaj mužom.

102

Naša doba je voči symbolom príliš otupelá. Indi­ vidualistickému, od spoločenstva odvyklému člo­ vekovi sa symboly zdajú len detskou hrou, zbytoč­ ným divadlom, takže kríza puberty sa u muža ešte zaostruje smerom oproti svetu symbolov. Je to duch technickej exaktnosti, duch, ktorý nemá zá­ ľubu v symbolických formách a obrazoch, ako to vidieť i z moderného, veľmi technicky, účelne zameraného umenia. Aj to potom neprajné spolu­ pôsobí na vzrast lásky mužského sveta k vonkaj­ šej zbožnosti.

Tomuto nedostatku sa môže odpomôcť len or­ ganickým začlenením bežných foriem do sveta mužského svojrázu. Vonkajší akt sa musí teda stať smyslovým, zhmotneným tvarom zážitku vnútor­ ného. Dosiahneme toho len tak, ak poukážeme na smysel týchto foriem a ak muža vychováme k to­ mu, aby si formy sám účelne vytváral. Tak napr, modlitba so sopnutými rukami je obrazom bezmoc­ ného postoja sputnaného zajatca, predstupujúceho pred víťaza; do výšky vyzdvihnuté a roztiahnuté ruky („orans”) sú obrazom žiadania i prijímania, ruky pred seba vystreté dlaňami nadol sú zas obra­ zom dávania, podarúvania, želania, žehnania alebo chránenia. Státie pri modlitbe je postojom pohoto­ vosti, priateľského sbližovania sa, rovnorodosti v božom synovstve. Sedenie je postojom sobraného, premýšľajúceho, počúvajúceho človeka. Sklonenie hlavy, pliec, hornej časti tela je postojom ponížené­ ho, pokorného ducha. Pokľaknutie je stupňovaním a padnutie na tvár (prostratio) vrcholom pokory a klaňania sa.

Prežehnanie sa znamená odovzdávanie sa Páno­ vi, ktorého vlastníctvom sme sa stali skrze jeho smrť na kríži. Je to udretie vlastníckej pečati. Tým 103

ako by sme vstupovali do majetku a do služieb svojho svrchovaného Pána. Znamená to však aj, že sa stávame predmetmi jeho ochrany a starostli­ vosti. Tak sa stáva toto výsostné znamenie zároveň programom života, „professio” v službe Pánovej, Znamenie kríža sa stáva ďalej aj akoby posviac­ kou, prijímaním úradného poverenia, úradníckym znamením, kráľovskou pečaťou.

Voda je takmer všetkým národom a nábožen­ stvám posvätnou ako symbol života, čistoty a ži­ votnej, plnosti, zdravia. Bez vody je zem suchá, bez života, bez plodu, bez ozdoby. Stykom s vodou hľa­ dáme život a jeho plnosť, zdravie, dokonalosť a krásu. Vo vode hľadáme očistenie nielen vo fyzic­ kom, ale aj v duchovnom smysle. Pokropenie sa vodou je výrazom túžby po živote a po čistote.

Iným symbolom je horiace svetlo. Je taktiež obrazom života a čistoty, i obrazom pravdy a obra­ zom dobroty, stravujúcej seba samú. Svetlo je po­ dobenstvom šťastia a radosti, večného života. Keď si postavíme pred seba horiacu sviecu ako smybol, je to výraz našej túžby po všetkých týchto veciach.

Muža teda treba viesť k tomu, aby sám tvorivo zasahoval pri vhodnom používaní vonkajších fo­ riem ako symbolov vnútra. Výchova k tomu musí bezpodmienečne začať v štádiu nového formovania mužského života, v puberte. Kde sú formy častým opakovaním zodrané, takže sa ich skutočný smysel už stráca, tu musia byť zmodernizované, pretvore­ né, ak si chcú zachovať svoju pôvodnú hodnotu.

Pre opísané už charakteristické vlastnosti svojej duše znáša muž ťažšie prílišné opakovanie nejakých foriem zbožnosti. Žena je silnejšia v preciťovaní, ale slabšia v tvorbe, a tak je i menej viazaná na ideu než muž. Preto ani nepociťuje v sebe natoľko

104

ten čisto mužský odpor oproti mechanickému na­ podobňovaniu cudzej idey. Žena nepodlieha ani tak rýchlo únave ako muž, lebo je menej tvorivá. Žena následkom smyslovej orientácie svojho du­ ševného života má už vo smyslových formách sa­ mých určitú záľubu a okrem toho tú zvláštnu vní­ mavosť pre magické pôsobenie, ako sme to už spo­ menuli. Takže formy vedia mať pre ženu význam ešte aj vtedy, keď ich už neprežíva ako zvýraznenie idey. Na ženu môžu ešte vždy vedieť pôsobiť, tešiť ju a uspokojovať, prebúdzať a slaďovať zbožné city.

Tak ďaleko muž ženu už sledovať nemôže. Mužov teda treba v tomto ohľade šetriť, ak im nechceme zoškliviť celé náboženstvo.

Tieto výhrady iste pomôžu mužom smelšie sia­ hnuť k vonkajším úkonom aspoň pri súkromnej pobožnosti. Odvážiť sa Jconečne s porozumením sopiať si ruky, kľaknúť si, prežehnať znamením kríža seba i svojich, siahnuť po svätenej vode a po svetle, rozopiať si ruky a v modlitbe postaviť sa pred Pána.

Ale najdôležitejším prostriedkom k pestovaniu vonkajšej zbožnosti u muža je život v náboženskom spoločenstve, lebo až v ňom dostávajú vonkajšie formy pre muža plný smysel a pravú hodnotu.

105

VI. VEREJNÉ PREJAVY ZBOŽNOSTI A MUŽ.

Zbožnosť nemá byť len výrazom individuálneho postoja k Bohu, ale má pojať do seba aj naše vzťa­ hy k iným ľuďom. Tak ako človek nejestvuje ako prostý jedinec, tak musí aj pred Boha predstupovať vo svojom symbiotickom rozvinutí, snažiacom sa o spoločný život s inými. K Bohu je človek usmer­ nený naozaj celý, duchovne i telesne. Náboženstvo nie je len súkromnou vecou, je vzťahom celého človeka k Stvoriteľovi, teda človeka i s jeho so­ ciálnym rozšírením. Súkromná pobožnosť je tor­ zom, polovičatosťou. Aj Pán nás učí modliť sa ako bytosti, sviazané s inými. „Ja” nepatrí do božieho salónu, v ňom je človek akoby v negližé. Pred Bo­ ha prichádzame v množnom čísle, „my”. „Otče náš” hovorí sa hneď na začiatku modlitby Pánovej.

V zbožnosti sa musí teda uplatniť aj naše sociál­ ne založenie. Sociálny základ v nás nie je len neja­ kým príveskom nášho bytia, ale patrí k úplnosti našej prírody. Naša príroda by nemala bez vzťahu k iným, nám podobným, nijakého životného prie­ storu. Potrebujeme iných nielen k fyzickému živo­ tu, ale ešte viac k duchovnému rozvinutiu sa. Celá kultúra je dielom spoločnosti, od jednotlivca by vôbec ani nemohla byť vytvorená. Naša duchovná činnosť je celkom zameraná na iných a od iných ovplyvňovaná. Sviazanosť s inými ľuďmi je záko­ nom našej prírody, nášho života a tvorby. Podľa

106

metafyziky pohlaví, ako sme ju už vyložili, spo­ ločnosť znamená pre naše bytie dobro absolútnej ceny.

Z takého zástoja spoločnosti pri dovršovaní našej prírody vysvitá zjavne nútnosť, rozvinúť aj nábo­ ženskú činnosť v rámci spoločnosti. Keďže spo­ ločnosť predstavuje sprostredkovanie dobier, a to predovšetkým dobier duchovných, tak musí prijať do tohoto sprostredkovania aj najvyššie dobrá, dobrá náboženské. V spoločnosti sa stáva nábožen­ stvo vzájomným vymeňovaním si náboženských právd, náboženského smýšľania, vyznávania a živo­ ta a predovšetkým náboženského vonkajšieho vý­ razu. Stáva sa súzvukom v smýšľaní a v chcení, individuálne vedenie, chcenie a konanie prechádza od jedného k druhému a tvorí svoje diela. Tak vzniká náboženská spoločnosť. V nej kolujú nábo­ ženské dobrá a tvoria sa náboženské útvary, v kto­ rých sa zvyšujú a dovršujú zážitky jednotlivcov.

Čo znamená duch spoločenstva, to jasne ukazuje už i každodenný život. Kto je sám so svojimi prav­ dami, ten sa z nich nevie plno tešiť, kým ich ne­ oznámi inému. Kto má o niečom rozhodovať, je spo­ kojnejší, keď niekto spolu s ním rozhoduje. Zdelená radosť je dvojnásobnou radosťou, zdelená bo­ lesť je polovičnou bolesťou, hovorí už ľudová mú­ drosť. Kde sa jedinec sám cíti slabý a neistý, ide v spoločnosti s niekým iným už omnoho istejšie.

Pomyslíme si len na silu verejnej mienky, módy, zvykov a zlozvykov, všeobecného príkladu. V spo­ ločnosti nastáva akoby vzájomnou indukciou kon­ denzácia duševných energií, také zhustenie a umoc­ nenie, že sily jednotlivca neraz prevyšuje.

107

Niet takého ľudského konania, ani iného vnú­ torného úkonu v celom tvorstve, ktoré by bolo bez vzťahu na iných, tak ako niet ani úkonu bez vzťahu na Boha. Jestvovanie bližného nás zaväzuje k stá­ lemu ohľadu na neho a stavia nás tak do nepre­ tržitého vzájomného vzťahu rázu duchovného* mravného. Ako v konkrétne niet nijakého takého skutku, ktorý by nebol dobrý alebo zlý, teda indi­ ferentný vzhľadom k Bohu, tak niet ani takého činu, ktorý by mohol byť vzhľadom k bližnému ľahostajný, bez akéhokoľvek vzťahu. Každá nelá­ skavá myšlienka má práve tak vzťah k spoločnosti ako nejaký milosrdný skutok. Ide vždy o poruchu alebo o zdravú funkciu organizmu.

Už svedomie nás viaže k určitej spoločnosti, k vzájomným ohľadom. Tak potom náboženstvo ako najzrejmejší ochranca svedomitého myslenia a konania musí byť tiež spoločným dobrom, musí sa spoločne prejavovať, musí byť vecou spoločnosti.

Keď už veci nižšieho rangu nás nútia k výmene, k sdieľaniu, k spájaniu sa s inými, o koľko viac spolčovacieho tlaku musí byť potom v nábožen­ stve.

Utváranie náboženských spoločenstiev je i vskut­ ku tak staré ako ľudstvo samo. Tak celkom priro­ dzene došiel vývoj až k utvoreniu zvláštneho kňaz­ ského stavu a k predpisom pre verejné bohoslužby.

Kdekoľvek je náboženstvo, tam sa ono vždy pre­ bije i k verejnému, spoločenskému uplatneniu. A všetky prirodzené ľudské spoločenstvá ako rodina, rod, štát mávajú vždy nútne i spoločné nábožen­ ské prejavy a stávajú sa tak prirodzene aj nábo* ženskými spoločnosťami.

Prirodzená náklonnosť človeka rozvinúť sa vo spoločnosti je uznávaná a potvrdená aj v božskom 108

poriadku spásy. Za normálnych okolností prichá­ dzajú dary božie, i sám život a celé jestvovanie k jednotlivcovi až cez spoločnosť. To je všeobecná zásada. Na tej zásade spočíva aj sila prímluvy za iných, takže jeden za druhého sa môže modliť ale­ bo za neho pykať. V tomto typicky ľudskom spolo­ čenstve dobier má najväčšiu prímluvnú silu kňaz ako prirodzeno-právne povolaný sprostredkovateľ a zástupca náboženskej spoločnosti.

Zjavenie potvrdzuje kolektívny ráz dobier v ná­ boženskej spoločnosti; inak by sme vôbec nevedeli pochopiť tajomstvo dedičného hriechu, vykúpenia a spoločenstva (obcovania) svätých. Na základe týchto náboženských skutočností môžeme aspoň vytušiť, aké tajuplné vzťahy musia platiť medzi ľuďmi, keď sa jediný hriech Adamov mohol stať všetkým ľuďom kliatbou, jeden môže zhrešiť za všetkých a zas i prosby, vďaky, smierenie a hold jedného pôsobí na celú spoločnosť svätých. V me­ chanickom svete nemáme nič podobného. Len bio­ lógia nám ukazuje niečo podobného v pomere údov živého organizmu navzájom, ako to pri svojich vy­ svetľovaniach sv. Pavol rád opakuje.

Aj v nadprirodzenom svete sa spojenie s Bohom deje tiež cez spoločnosť, cez Cirkev. Dokonale izo­ lovaný človek, keby sa taký vôbec našiel, by nemal, podľa zásad platného poriadku spásy, riadneho prístupu k nadprirodzenému cieľu v Bohu, nestála by mu k dispozícii riadna cesta k Zjaveniu.

Z týchto prirodzených a nadprirodzených sku­ točností musíme uzatvárať, že naša zbožnosť ne­ smie ostať čisto súkromnou záležitosťou, že musíme do svojho postoja k Bohu pojať aj celé spoločen­ stvo, že skutky úcty, holdu, prosby, vďaky a smie­ renia sa majú prevádzať vo vnútornej i vonkajšej jednote s inými, že máme prevádzať tieto skutky

109

spájania sa s Bohom ako členovia spoločnosti, je­ den za všetkých, všetci za jedného, všetci spolu a všetci za všetkých.

Len čo sa skutky zbožnosti stávajú ozaj spo­ ločnými, formálne skutkami spoločnosti, tu potre­ bujú i istý zovňajší poriadok a podliehajú tak sa­ králnemu, posvätnému právu. V Cirkvi sú to zná­ me liturgické predpisy. Že tieto formy musia byť nadindividuálne, to je jasné. Je tiež len príliš zrejmé, že musia niesť na sebe pečať odmeranosti, vyrovnanosti a slávnostnosti a že musia byť zbave­ né akéhokoľvek rázu čisto osobného, dôverného.

Vedľa oficiálneho rázu verejných bohoslužieb uplatňuje sa i neoficiálny. Je to verejný odraz pô­ sobivých súkromných pobožností a stáva sa verej­ ným a spoločným cestou napodobňovania a zvyku.

Nesie na sebe jasnú pečať spoločenstva, ktoré ho zrodilo: môže to byť potom ráz racionalistický, sen­ timentálny, zženštilý, detinský atď.

Ako vo všetkých dôležitých záležitostiach spo­ ločnosti, tak aj v náboženstve pripadá vedúce mie­ sto mužovi. To platí predovšetkým o základnom spoločenstve, o rodine, kde mužovi prislúcha po­ dľa prirodzeného práva kňazstvo. On je tam učite­ ľom náboženských právd a prikázaní, vykladačom božskej vôle, stvárňovateľom a usporiadateľom spoločenských náboženských prejavov, rečníkom svojho spoločenstva pred Bohom, zástupcom rodi­ ny a sprostredkovateľom medzi ňou a božstvom.

Tak ako od Boha ustanoveným prirodzeným prá­ vom dostal tú úlohu, tak je v nej od Boha i uzná­ vaný a stáva sa tak prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi svojho spoločenstva.

110

Aký mávajú muži postoj k verejným prejavom zbožnosti?

Táto otázka siaha priamo do srdca problému mužskej zbožnosti a cirkevného života vôbec. Bez spoločnej zbožnosti stáva sa nábožný muž nábo­ ženským čudákom a zakrpatie v náboženského hypochondra, ak sa mu vôbec celé náboženstvo nestane ceckom ľahostajným, prázdnym. Dnes stojí muž, aj taký, ktorý je ešte vnútorne vo spojení S náboženstvom, ďaleko od ducha náboženskej po­ spolitosti. Príčina tu tkvie v rozklade myšlienky spo-očenstva vôbec a v jej nahradení organizáciou.

V iných oblastiach môže organizácia ako ‚.úče’ný systém výkonov jednotlivcov ku spoločnému cieľu” v núdzi nahradiť pravé spoločenstvo. Náboženská idea však v organizácii hynie, tá žile len v styku duše s dušou, jej výkony sú predovšetkým vnútor­ né, všetko vonkaišie má tu cenu len ako výraz vnútra. Náboženská spo’očnosť len ako spoločnosť pre vonkajšie úkony je nemysliteľná. Organizácia na usporaďovanie spo’očných bohoslužieb nie je ešte v našom smysle nijakou náboženskou spo’očnosťou, práve tak, ako rodina nie je len organizá­ ciou k rozplemeňovaniu ľudstva a k vzájomnej pomoci.

Individualizmus ako osudová skutočnosť zničil porozumenie pre skutočné spoločenstvo i u tých mužov, ktorí si ešte zachránili náboženskú ideu.

Pestujú svoje náboženstvo už len ako čisto sú­ kromnú vec, čisto vnútorne, alebo azda i navonok, ale to len vo svojej izbičke. Organizácia, tak ako ju nachádzajú v živote, je podľa ich správneho do­ hadu z náboženstvom neslúčiteľná. Čím viac sú zvykli náboženstvo prejavovať len vnútorne, tým viac utekajú pred povrchnou vonkajšou stechnizovanosťou našich náboženských organizácií, ktoré 111

neraz nemôžu vôbec poprieť, že ich vonkajšie nábo­ ženské formy zaváňajú životom hospodárskym alebo priemyselným. K vlastnému duchu cirkevné­ ho spoločenstva takí nešťastní mužovia neprichá­ dzajú, lebo ten im je zakrytý spolkárením. Pred­ stavme si len, ako sa asi zúčastní procesie na Bo­ žie Telo nejaký taký muž, ktorý nepatrí do žiadne­ ho spolku ... Ostáva mu len nie práve veľmi muž­ ská úloha, úloha zbožného diváka.

Následkom vystúpenia muža z náboženského spo­ ločenstva dostávajú tam prevahu živly nemužské, uplatňuje sa zženštilosť a detinskosť — a do toho sa potom muž, prirodzene, nevie nijako vpraviť, Tak to ženie muža vždy znovu a znovu preč z ná­ boženskej spoločnosti, lebo pre ňu necíti už vôbec porozumenia, ba vlastne nenachádza v nej pre seba vôbec ani miesta.

Ale tento vývin nezodpovedá celkom mužskej duši, ako vôbec aj každý individualizmus je viac len mužskou tragikou než mužskou túhou. Keď aj individualizovanie zodpovedá mužskému smyslu pre zvecnenie, odosobnenie, je to predsa len zú­ ženie poľa mužských tvorčích síl na obvod vecí samých, s vylúčením sveta osôb. Muž má vždy i navzdory modernému duchu silnú náklonnosť k spoločnosti, túži po tvorbe a do okruhu svojej pôsobnosti rád priťahuje aj bližného a všetky ľud­ ské osobné vzťahy.

Druhým momentom, ktorý ženie muža k spoloč­ nosti, to je jeho duch, usmernený prevážne k idei.

Každá duchovná tvorba znamená totiž účasť na všeobecnej idei a vie strhnúť vždy nových a no­ vých služobníkov. Je to tvorba ponad záujmy jednotlivcov za spoločné dobro, pre spoločnosť.

Vždycky má vzťah i k iným. Dejiny ideí sú deji-

112

nami ľudskej spoločnosti vôbec. Superlatívom, Vrcholom mužskosti je hrdinstvo, oddanie sa, služ­ ba nejakej myšlienke.

Muž pre svoju účelovú orientáciu, ovládanú ideou, nemá len zvláštnu spôsobilosť pre vodcov­ stvo ale aj pre vpravenie sa do spoločnosti, pre­ tože sa vie vedome podriadiť, zachovať si vždy smysel pre celok, správny postoj k cieľu, k ča­ stiam a k prostriedkom. Muž je na základe svojej rodovej zvláštnosti priamo určený pre spoločnosť, pretože mužskosť je sama v sebe sociálnym poj­ mom, obsahuje v sebe mimoriadne jasný vzťah ku spoločnosti. Muž to už má v krvi byť tvorcom a vodcom spoločenstva. Preto mu musí byť aj nábo­ ženská spoločnosť prirodzene blízkou, lebo veď len v nej uplatní svoje mužstvo i v oblasti nábožen­ skej.

Nemôže to byť preto vskutku tak ťažké, získať ínuža pre spoločné úkony zbožnosti. Ak sa už pre­ bil k základnému náboženskému postoju, tu hô treba už len vyviesť z osamelosti a postaviť ho pred spoločenské náboženské úlohy. Namiesto toho, žiaľ, vraciame ho vždy znovu k súkromnej zbožnosti, k posväcovaniu seba samého, k zachraňovaniu vlastnej duše a nepoukazujeme mu na hlbšie súvi­ sy jeho duše s dušami iných. Mužovi sa musí uká­ zať náboženská idea v celom jej hlbokom zakotve­ ní do spoločenstva a jeho náboženskému citu sa musí ukázať cesta k uplatneniu sa v spoločnosti.

Muž nechce byť len poslucháčom a divákom, čisto ŕeceptívny postoj mu nesedí. Jeho životným pôžit­ kom je činnosť, a to vo smysle rozdávania sa (dif­ fusio sui).

Muž má vedieť, že ako náboženský človek je členom náboženskej spoločnosti a že ním zostáva

113

pri všetkých svojich náboženských úkonoch, pri vnútorných práve tak ako pri vonkajších. Pri svo­ jom konaní nesmie zabudnúť, že je časťou celku, že je údom, pevne pospájaným s celkom. Celok ne­ smie strácať nikdy s očú. Jeho modlitba musí vychádzať zo spoločnosti a znovu sa k nej vracať. Po­ sväť sa meno Tvoje . . . Príď k nám kráľovstvo Tvoje . .. To sú všetko apoštolské prosby, nie sú­ kromné. A kráľovstvo božie, aj vôľa božia, to sú spoločné, verejné záležitosti celého ľudstva. Za ne nás učí Pán modliť sa v Otčenáši. Musíme sa učiť takto sa modliť, vo spojení s inými a za iných.

Náboženský život muža nájde v spoločnosti veľ­ mi peknú možnosť svojrázneho rozvoja. Nájde roz­ siahly priestor k tvorbe navonok, za hranice vlast­ nej osoby. Náboženský život nachádza v spoloč­ nosti tú pravú mužskú možnosť pôsobenia, ktorá záleží práve v presahovaní vnútorného života jed­ notlivca. Staráme sa aj o iných, pracujeme pre nich a sdieľame sa s nimi o zodpovednosť.

V tomto smere ako s prvou formou mužskej zbožnosti sa stretneme so spoločnou modlitbou. Jej pravá podstata nepozostáva v tom, že prosto jeden vedľa druhého sa to isté modlíme, ale v tom, že v povedomom sjednotení jeden odrieka modlitbu druhého, takže nie dva, ale jediný prejav zbožnosti dochádza pred Boha, prejav, vychádzajúci zo sjed­ notených duší. Spoločná modlitba má pred Bohom celkom zvláštnu cenu. „Kde sú dvaja alebo traja shromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich.”

Individualistická modlitba má tú chybu, že ne­ cháva stranou alebo priam popiera brata, ktorý podľa božej vôle patrí ku mne ako pravá ruka 114

k Ťavej a noha k nohe, ako jeden telesný úd k dru­ hému. Modlitba Pánova je preto v najplnšom smy­ sle slova spoločnou modlitbou, podľa formy i po­ dľa obsahu. Veľmi ľahko sa môžeme sami o tom presvedčiť, že muž omnoho radšej odrieka v množ­ nom čísle, zatiaľ čo žena dáva prednosť číslu jednotnému.

Formy spoločných prejavov zbožnosti ustáľuje a upevňuje potom zvyk a liturgické právo.

Verejné prejavy zbožnosti sa musia uplatňovať už v domácnosti. Viesť tu má zas muž, pretože on je od Boha ustanovený za vodcu a kňaza domáceho spoločenstva. S úpadkom mužskej zbožnosti ide ruka v ruke aj úpadok domácich náboženských zvyklostí. Je veľmi hodné poľutovania, že aj v ro­ dinách nábožných ľudí vymizly spoločné prejavy zbožnosti. Muž žije nábožensky, žena plní svoje ná­ boženské povinnosti, deti sú v náboženských spol­ koch, ale spoločný domáci náboženský život je ta­ ký úbohý, že v domácnosti nepočuť vôbec nijakú spoločnú modlitbu, ba ani modlitby pred jedlom a po jedle. A keby sa azda žena pokúsila zachovať alebo oživiť upadajúce zvyky, vždy znovu sa príde na to, že to bez muža nejde.

Tu je krásne pole pre mužskú zbožnosť, túžiacu po uplatnení sa a po tvorbe. Tu sa musí znovu pre­ budiť a osvedčiť náboženské vodcovstvo mužovo.

V domácej spoločnosti je muž učiteľom nábožen­ ských právd a prikázaní, zákonodarcom a usmerňo­ vateľom spoločnej domácej bohoslužby, predmodleníkom i orodovníkom, ustanoveným od samého Boha, a to so zvláštnym právom na sprostredko­ vanie a vyslyšanie. V tejto funkcii má priamo moc svojich domácich požehnávať.

Tu a tam sa objavily celkom vážne nábehy k pre115

budeniu náboženských domácich zvyklostí. Ale ešte sa málo siahlo k samému koreňu veci, totiž k nábo­ ženskému vodcovstvu otcovmu. Bez pevného zapo­ jenia do myšlienky domáceho kňazstva otcovho pôsobia tieto náboženské domáce zvyky len ako umelé práce reštauračné, chybí im vážnosť a prav­ divosť, lebo za nimi nestojí to, čo by za nimi stáť malo: muž ako vodca.

Keď v tejto funkcii chce žena nahradiť muža, tu sa prichádza zas len k súkromnej pobožno ti, pretože žene stále chybuje autorita, ten zvláštny, svojrázne mužský vliv na iných, tá moc zaväzovať iných v mene božom a podľa prirodzeného práva.

Ako majú tieto malé domáce bohoslužby kon­ krétne vyzerať, to je otázka sama pre seba. Má­ me mnoho modlitbových knižiek, ale nakoľko viem, nemáme ani jednu, v ktorej by bolo miesto i pre domáce spoločné pobožnosti. Azda sa predsa úž raz ujme niekto tejto veci a podá prijateľný ná­ vrh na spoločnú rannú a večernú pobožnosť, na spoločné modlitby pri jedle, na sviatočné pobož­ nosti podľa cirkevného roku, na vianočnú modlit­ bu pri jasličkách, na veľkonočnú modlitbu, na spo­ ločnú domácu spomienku na Dušičky a na vhodné domáce náboženské oslavovanie rodinných udalostí atď. Náboženské domáce symboly, ako svätená vo­ da, posvätená soľ, znaky svätých Troch kráľov na dverách ako pamiatka na posvätenie domu, po­ svätené hromničné sviece, kvetiny zo slávnosti Bo­ žieho Tela atď. sa môžu v rituáli domácich boho-* služieb využiť v celom ich slávnostnom a vážnom význame.

Ponad formy rodinnej spoločnej zbožnosti sa dvíhajú formy celkom verejné — cirkevné. Po­ chádzajú zčiastky od samého Pána a zčiastky sa

116

vyvinuly v cirkevnom spoločenstve samom. Tu sa dotýkame kritického problému: Muž a Cirkev.

Mužská únava z Cirkvi je nie v poslednom rade jedným z následkov úpadku myšlienky nábožen­ ského spoločenstva vôbec, následkom prfišného zvecnenia a oddeľovania náboženstva od ostatného života po stáročia. Muž musí znovu pochopiť smy­ sel cirkevného spoločenstva a musí sa v ňom ujať svojich vlastných významných úloh. Odhliadame od tých ľudí ktorí nedostatkom správnych pojmov nenachádzajú nijaký osobný vzťah k Bohu a necítia nijakú potrebu po uctievaní Boha. Avšak stretáva­ me aj veľmi mnoho takých ľudí, ktorým nechýba prirodzený náboženský základ a chcú sa klaňať Bohu ozaj ako osobe, ale berú to všetko len ako čisto súkromnú záležitosť a nemajú pre cirkevné spoločenstvo nijakého porozumenia. Pre takých je verejná spoločná bohoslužba azda nejakou osobnou záľubou, koníčkom, ale pre toho, kto má svoj súkromný pomer k Bohu a s tým sa uspokojuje, je to čosi zbytočného. Azda má ešte u nich cenu ako vznešená hra, dobrá na pestovanie náboženských ideí. Komu sa to páči, nech sa tej hry zúčastní, ko­ mu nie, nech nechá tak ...

Všetkým týmto ľuďom chýba porozumenie pre cirkevnú pospolitosť. Hľadia na Cirkev exaktnými očami sociologov a historikov, ako je to už v duchu našej doby, hľadia na ňu ako na jeden z mnohých útvarov náboženského spolčovania sa a jej nábo­ ženské pravdy a príkazy hodnotia ako jeden z mno* hých systémov náboženských ideí. Neberie sa na vedomie jej jedinečný charakter, vzdorujúci každé­ mu srovnávaniu. Cirkev nie je nijaký obyčajný spo­ lok medzi spolkami, je to niečo celkom jedinečného. Cirkev nevznikla zo záľuby veriacich, ale je božskou ustanovizňou na sdieľanie nadprirodze­

117

ných dobier, a tým sa stáva nielen obyčajným ľud­ ským spoločenstvom, ale priam spoločenstvom božsko-ľudským. Ľudia môžu založiť cirkev ako spolo­ čenstvo nábožensky rovnako smýšľajúcich ľudí. Ale to nie je Cirkev, tá una sancta catholica, jedna, svätá, všeobecná. Tú mohol založiť len Boh. Členo­ via Cirkvi sú spolu pospájaní spoločnými prostried­ kami spásy, spoločnými nadprirodzenými zjavený­ mi pravdami a životom milosti. Tak vzniká medzi veriacimi nielen jednota vo vedomostiach a v chce­ ní, ale až jednota v spoločnom nadprirodzenom živote, niečo podobného ako jestvuje jednota pri­ rodzeného života, jednota krvi, rodu, príbuzenstva.

Bratia v Adamovi sa stávajú bratmi v Kristu. Spo­ jení sú tou vyššou životnou formou, ktorú ozna­ čuje svätý Peter ako paticipatio naturae divinae, účasť na prirodzenosti božej.

Vstup do Cirkvi sa deje božským povolaním, kto­ ré pohýňa človeka k viere a ku krstu. Nie je to vecou našej prirodzenej vôle samej, ale aj vecou milosti. Cirkev sa tak stáva spoločnosťou ľudí, od Boha povolaných, vyvo’ených, omi’ostených zvlášt­ nymi úlohami vyznačených, ľudí Bohu zvlášť privlastených a posvätených — spoločnosťou svätých.

Túto svoju spoločnosť sám Pán opisuje ako Kráľovstvo. Kráľovstvo je tu poňaté antickým spôsobom ako spoločnosť ľudí, ktorí sú vlastníc­ tvom vladárovým, spoločnosť ľudí, ktorí stoja k dispozícii jeho vôli, čakajú vždy na jeho rozkazy, ale môžu sa aj spoľahnúť na jeho starostlivosť, lebo sú mu milí ozaj ako jeho vlastní.

A pretože Pán Kráľovstva dáva všetku svoju moc len do služieb svojej štedrej lásky a tak do služieb šťastia veriacich, tak je Kráľovstvo nielen spoločnosťou, v ktorej sa deje vôľa božia, ale aj 118

spoločnosťou, v ktorej pretekajú dobrá z mora božskej lásky a všemohúcnosti do duší veriacich a obšťastňujú ich najvrúcnejším spoločenstvom s Bohom samým.

Kráľovstvo božie je povolaním a úlohou. Boh povoláva všetkých, takže sa jeho volaniu nikto bez hriechu nemôže vyhnúť. Každý je povolaný stať sa členom tejto spoločnosti, lebo v nej Kristus uložil svoje vykupiteľské poklady a cez ňu ich ľuďom sprístupňuje. Každý človek má spolupra­ covať v kráľovstve božom na splnení tých úloh, ktoré dal Pán svojej Cirkvi, totiž dovŕšiť vykúpe­ nie, rozšíriť kráľovstvo božie až do končín zeme a udržať ho až do konca sveta. Táto úloha nepatri len hierarchom, predstaveným, ale všetkým, ktorí sú včlenení do kráľovstva božieho, do ta­ jomného tela Kristovho.

Kresťanstvo je teda podľa vôle božej nielen sú­ kromnou vecou jednotlivých veriacich, ale zále­ žitosťou výslovne verejnou, politickou vo smysle civitas Dei, božieho štátu, svätého mesta, ako to videl veštec na Patrné. Svätá náboženská polis, obec nie je len výslovnou vôľou božou, ale patrí celkom prirodzene k úplnosti, k integrite každej náboženskej myšlienky. Každá náboženská myš­ lienka sa spontánne prebíja k stvoreniu spolo­ čenstva, spája, spolčuje. Že je dnes účasť muža, hoci aj ináč súkromne zbožného, na cirkevnom náboženskom živote tak nepatrná, toho príčina spočíva predovšetkým v tom, že sme málo zdôrazňovali a pestovali túto ‚.‚po­ litickú”, verejnú stránku náboženského života. Prá­ ve myšlienka kráľovstva Božieho má pre charak­ ter muža niečo zvlášť priťahujúceho, životného. Dá­ va mu úlohy, pozdvihuje „modlitbové, ruženčiar119

ske bratstvo” na bratstvo činu, začlení celé jeho náboženské myslenie a konanie do gigantických súvislostí a dá mu precítiť, že jeho modlitba i tvorba má verejný dosah, pôsobí i na iných, pretvára skutočnosť, že on svojím myslením a pôsobením skutočne spolupracuje na uskutočňovaní obrovskej náboženskej myšlienky, myšlienky kráľovstva bo­ žieho na zemi.

Myšlienka kráľovstva božieho bola posunutá cel­ kom do pozadia v dôsledku všeobecného znehod­ notenia náboženstva v modernej dobe a v dôsled­ ku individualistického smýšľania moderného člo­ veka. Jej oživenie sa stretáva s ťažkosťami i preto, lebo náš náboženský život je príliš ovlivnený žen­ ským duchom. Žena pri svojom sklone k nežnosti a k citovosti vôbec nemá tú istú vnímavosť pre myšlienku kráľovstva božieho ako muž. Ak dnes iné idey vedia uchvátiť muža a rozplameniť ho k oduševnenému a k obetavému nasledovaniu, prí­ čina toho väzí iste aj v ich politickom charaktere, V ich zameraní na stvárňovanie spoločnosti, tedß v črte, ktorá mužskému svetu zvlášť zodpovedá, Myšlienka, ktorú Pius XI. hodil do sveta pod me­ nom Katolíckej akcie, musí byť považovaní za najmocnejšiu pastoračnú myšlienku novoveku vôt bec. nekonečne cennejšiu ako všetky nové formy pobožnosti. Treba si len želať, aby neprišla do rúk ľudí, ktorí nemajú smyslu pre mužskú zbožnosť.

Pod zorným uh^om kráľovstva božieho získa muž znovu porozumenie pre cirkevný život, pre život v spoločenstve, ako to jemu práve zodpo­ vedá. Musíme ho len vhodne uviesť do tých spo­ ločných úkonov, do ducha spoločného obetovania, do sviatostí, do žehnaní a svätení a vôbec do všet­ kých tých symbolov božsko-ľudskej vospolnosti.

Sú to smyslové symboly pre sdieľanie duchovných 120

dobier a skutočností od Boha k ľuďom a od člo­ veka k človeku.

Stredobodom cirkevnej bohoslužby je obeta. Je to veľvýznamný symbolický úkon, mužskej duši dokonale zodpovedajúci a z nej vskutku i skrslý.

K porozumeniu obeti sa vyžadujú dva predpokla­ dy: Prvý je porozumenie pre symboly a druhý po­ rozumenie pre sociálnu sviazanosť ľudí pred Bohom.

Vo vzťahoch ľudí medzi sebou hrá symbol ne­ nahraditeľnú úlohu. Je to vonkajší prejav vnú­ torného úkonu, prevedený za účelom pôsobenia na iných, za účelom nadviazania styku s druhými.

Pri náboženských symboloch ide aj o kontakt S božstvom. Hoci sú pre obcovanie s Bohom symbo­ ly nie podstatne nútne, pokiaľ ide o súkromný Styk s božstvom, predsa však človek i vtedy rád užíva vonkajších symbolov, lebo veď mu je to — pri spojení duše s telom — celkom prirodzené.

Keď ide o verejné bohoslužby, tu je symbol už nevyhnutne potrebný, pretože verejné spoločné úkony sa môžu previesť len vo forme vonkajších, smyslami zachytiteľných znakov.

Obeta je najstarším, najjasnejším a najspontánpejším symbolom úcty pred Bohom. Smysel obety je gestom dávania vyjadrený jasnejšie ako akým­ koľvek výstižným slovom. Keď však prichádzame k Bohu s darom v rukách, vtedy to nie je dávanie nejakému núdznemu, dávanie za účelom pomôcť niekomu v biede. Tu má dávanie celkom iný smy­ sel a účel. Tu je to poplatok, podlžnosť, vracanie daného. Obetou vyznávame: Ďakujeme Ti za vše­ tky dobrodenia, Ty, Pane náš! Dávame z toho, čo 121

nám je najcennejšie, čo je naším vlastníctom, čo sme zajali do svojho životného priestoru, teda kus nášho vlastného bytia. Dávame to tak, že to defi­ nitívne vypisujeme z vlastníctva svojho i zvlastníctva kohokoľvek iného na svete — ničíme to. Vy­ mažeme vec z inventára ľudských dobier. Keď sa niekedy zahĺbime celkom do psychológie obety, tu sa musíme pred myšlienkou obety cítiť do hlbín otrasení, otrasení pred tým mocným slávnostným úkonom, ktorým človek priamo do nekonečnosti vrhá svoj poplatok Stvoriteľovi. Obeta nikdy ne­ dovolí človekovi, aby zabudol na svoj pomer k Bo­ hu. Je to uznávací poplatok, čo ho dávame bož­ stvu za všetky jeho dary, poplatok, ktorý ruší možnosť premlčania práv božích oproti nám.

Smysel jednotlivých obradov pri obeti ide však ešte hlbšie. Obetný dar, ktorý bol skutočne obe­ tovaný, bol len smyslovým obrazom za najcen­ nejšie naše dobro, za nás vlastný život. Život však väzí v krvi. Keď tá vytečie, vyhasne i život. Naj­ výstižnejším symbolom odovzdávania vlastného ži­ vota bolo preto zabitie a vykrvácanie obetného zvieraťa. Bol to ešte aj .v inom ohľade symbol vlastného života a náhrada zaň, pretože zvieratá slúžily životu za výživu a primitívny človek sa cítil z domácimi zvieratami oveľa silnejšie spo­ jený než my a mai s nimi väčší súcit. Dosť rozší­ rený zvyk ľudských obetí je jasným dôkazom vnú­ torného smyslu obety vôbec.

Krvavá obeta mala však ešte aj iný vzťah k bož­ stvu. Odkedy ťaží na ľudstve pocit viny, odvtedy je krvavá obeta nielen holdovaním Bohu, ale aj symbolom súdneho odovzdávania vlastného života a celého bytia. Ide o súdenie a odsúdenie seba sa­ mého. Človek stratil svojou vinou akékoľvek prá­ vo na Božiu láskavosť a na iné dary a zaslúžil si

122

zničenie. Teda aj túto myšlienku popravy seba sa­ mého vyjadruje človek názorne krvavou obetou.

Sami vieme toto rozpoloženie mysle občas hlboko precítiť, napr, keď nás nejaký náš skutok tak mrzí, tak nám je zaň Túto, že by sme si chceli od­ raziť hlavu alebo vytrhať vlasy, aby sme tak na sebe samých vykonali súd.

Druhým predpokladom pre porozumenie obety je uvedomiť si, že ľudia tvoria spolu mocný jed­ notný svojrázny celok. Obeta je vždy spoločnou a verejnou vecou, je prejavom pred spoločnosťou a za spoločnosť. Na to poukazuje už jej silná dra­ matika a bohatá symbolika. Vo výstavbe obetné­ ho obradu možno jasne spoznať jeho cieľ, že totiž chce vyjadriť svoju myšlienku tak, aby bola vše­ obecne srozumiteľná a dostala slávnostný verejný ráz. Aj súkromná obeta bola vlastne vždy verej­ nou, bola vždy vecou spoločnosti pred božskou Velebnosťou. Za každou obetou stojí posvätné spo­ ločenstvo. Najslávnejšia forma obety bola však vždy tá, ktorú obetovala spoločnosť vo svojom me­ ne. Vodca náboženskej spoločnosti, kňaz, prichá­ dza pred Boha ako rečník všetkého ľudu a pred­ vádza symbolické divadlo, na ktorom všetci účin­ kujú, s ktorým všetci spolu myslia a spolu cítia.

Vo vyliatí krvi obetného zvieraťa odovzdávajú svoj vlastný život ako prejav holdovania Bohu alebo ako trest za svoju vinu alebo za vinu iných.

Obeta nie je len obyčajným divadlom pre divá­ kov. V nej priamo spoluúčinkuje celý duševný stav účastníkov, ich úcta, ich prosba, ďakovanie i smierovanie. Ľudia prichádzajú spoločne k obet­ nému divadlu nielen preto, aby prejavili svoj vla­ stný hold. K tomu by bola verejná obeta nesmy­ selné komplikovaná a zdĺhavá. Prichádzajú spo­

123

ločne, aby práve ako spoločnosť prejavili svoju úctu k Bohu, všetci spolu, takže jeden je povolaný a oprávnený zastupovať všetkých a všetci jedné* ho. Oheta je teda nielen spoločenským nábožen* ským úkonom vo smysle akéhokoľvek ko’ektívneho počinu, ale ide tu o zástupné konanie spo* ločnosti a v spoločnosti.

Verejná obeta siaha vo svojom pôsobení ďalej než len dávať jednoducho najavo kolektívnu vôľu účastníkov. V nej vždy celá spoločnosť zastupuje jednotlivca a jednotlivec zastupuje celé spoločen­ stvo. V obeti sa vždy videl úradný úkon, nielen počin jednotlivca alebo viacerých. Za obetou stá­ lo vždy celé spoločenstvo so všetkým svojím roz­ členením a rozdelením funkcií. Pri obeti vždy spoločnosť zastupuje jednotlivca a sama sa dávß zastupovať jednotlivcom. Kto si neuvedomí spo­ ločenský charakter obety, ten nikdy nevnikne do smyslu a do foriem toho všeľudského náboženské­ ho úkonu. Len ako spoločná záležitosť určitej spo­ ločnosti nachádza dramatická forma obetného sym­ bolu svoje oprávnenie a svoj dostatočný dôvod.

Táto dramatická bohoslužba spoločnosti má však len vtedy smysel a cenu, ak to sám Boh ustanovil, že človek môže byť zastupovaný človekom alebo spoločnosťou, že teda členovia spoločnosti môžu cestou spoločnosti a v spoločenskom posväzovaní predstupovať pred Boha. Tak kto chce vniknúť do ducha obety, musí mať smysel aj pre hlbokú mravnostnú súdržnosť ľudského rodu pred Bohom.

Skutočnosť vzájonfného zastupovania sa je nie* čo naskrze podivuhodného. Je mysliteľné len za predpokladu, že všetky bytosti, ale zvlášť roz­ umné bytosti sú priamo vo svojej podstate posvä* zované, spolčené. Nič, čo ľudia robia a čo sa ľu­ ďom stáva, nemôže nám byť ľahostajné, ako ani 124

nijaké utrpenie bližného nenechá nás nedotknu­ tých — podobne ako nedostatočné fungovanie jed­ ného z našich údov má svoj príslušný odraz v údoch ostatných.

Obetou Kristom založenej Cirkvi je svätá om­ ša. Kristus je obetujúcim kňazom tejto svojej spo­ ločnosti a zároveň aj jej obetným baránkom. Na miesto krvácajúcich obetných zvierat kladie Pán samého seba, svoj vlastný život. Krvácajúce zvie­ ratá boly len zastúpením vlastného života obetujú­ cich. Smrť Pánova však už nie je len zastúpením, ale je to skutočné odovzdanie vlastného života.

Aj táto obeta je úkonom celého spoločenstva. Kri­ stus je od Boha ustanovený vo funkcii druhého Adama. On je hlavou a koreňom ľudstva. Ľudstvo patrí k nemu ako telo patrí k hlave. V ňom sa usku­ točňuje odovzdávanie sa celého ľudstva Bohu, ako sa v Adamovi uskutočnil odpad celého ľudstva od Boha. Jeho odovzdanie sa Bohu v mene celého ľudstva nebo’o však len prchavým úkonom. Je to akt stále trvajúci a skončí sa až spolu so životom posledného človeka pred koncom sveta.

Ako znamenie toho stále trvajúceho oddávania života v obeť za ľudstvo nariadil Pán, aby nám jeho vykrvácanie bolo dramaticky predstavované vo svätej omši. Počúvame slová Pánove: „Toto je telo moje, ktoré sa za vás dáva. . . toto je krv moja, ktorá ša za vás vylieva”. .. Počúvame, že te­ čie krv z tela, dostávame zprávu, že sa za viditeľ­ nou scénou s chlebom a vínom odohráva skutočné obetné vylievanie krvi. Opona nám zastiera výhľad, opona chleba a vína. Pán preto postavil pred naše smysly záclonu, aby nás tak povedľa našich ro­ zochvených smyslov ponoril priamo do svojej smrti,

125

aby nás požívaním oltárnych spôsobov spojil so svojím vykrvácaným telom a odniesol nás tak spo­ lu do svojej smrti. Vo svätej omši a v prijímaní nás vždy znovu a znovu schvacuje do svojej obetnej smrti.

Najlepšie pochopíme tajomstvo svätej omše vte­ dy, ak si sami sprítomníme úmysly Pánove a po­ kúsime sa im dať výraz. Boh sa chce sám vložiť do našich rúk, chce byť s nami celkom slúčený, aby sa mohol za nás obetovať. Týmto myšlienkam ne­ možno dať výstižnejší výraz ničím iným ako prá­ ve obetovaním, premenením-pozdvihovaním a pri­ jímaním.

Myšlienka obety urobí pochopiteľným aj prijí­ manie ako obetnú hostinu. Máme byť zajedno s mŕtvym, máme byť ochotní, pripravení obeto­ vať sa, lebo on je nami a my sme ním. A ako on bol povýšený, budeme aj my povýšení, ako obetu prijíma Boh na milosť, tak prijme i nás, Ako on vzdáva Otcovi hold a smierenie, velebíme a smierujeme ho aj my. Zúčastňujeme sa na obeti Pá­ novej, činne schvaľujeme obetu Kristovu, keď je­ me a pijeme z obetného tela a z obetnej krvi a vkladáme do vlastného svojho tela zálohu bož­ skej milosti. „Kedykoľvek budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, budete zvestovať smrť Pánovu.”

V týchto symboloch je stredobod cirkevnej bo­ hoslužby, okolo tohto obetného divadla stáť a zú­ častňovať sa na obetnej hostine tvorí vlastné jadro celej cirkevnej zbožnosti. Bez účasti na tomto obet­ nom spoločenstve veriacich, vykúpených Kristom pre spoločenstvo s Bohom, je muž mimo communi­ catio bonorum, mimo spoluúčasti na prostriedkoch spásy, ako aj stará Cirkev označovala vylúčenie z obety slovom „exkomunikácia”. K vykonávaniu tohto slávnostného, ideove bohatého, spoločensky

126

yeľvýznamného tajomstva sú, prirodzene, pre svoj duševný ráz a pre svoje postavenie v spoločnosti, povolaní predovšetkým mužovia. Niet mužskejšej formy prejavu úcty pred Bohom ako spolupôso­ benie pri najsvätejšej Obeti. Muž je koncelebrantom, spoluobetovateľom z povolania, V starej cir­ kvi žena smela byť prítomná pri obeti len so za­ halenou hlavou.

Hĺbka a sila omšovej obetnej symboliky musí práve muža silnejšie priťahovať než ženu. Omša je pre toho, kto už raz vnikol do jej tajomstva, nija­ ko nie azda nejaká pôsobivá čarodejnícka scénka pre deti a ženy, ale je vecou eminentne mužskou, Kristus v najslávnostnejšej hodine svojho života, obkľúčený len mužmi, v pomerne drsnej, jednodu­ chej podobe previedol prvý raz to tajomstvo a sve­ ril ho apoštolom-mužom ako svoj dedičný odkaz pre budúce pokolenia. Je to v prvom rade dedič­ ský odkaz pre mužov. Muž má už v prirodzenom poriadku prednostné miesto pri obeti. Muž je aj podľa svojej prirodzenosti a podľa svojho po­ stavenia v spoločenskom živote zvlášť povolaný k takémuto verejnému slávnostnému úkonu. Zrej­ me, že porozumenie pre obetu, pre ten najhlbší osobný a zároveň duchom spoločenstva presýtený úkon pred Bohom neleží len tak každému poru­ ke, ale ako každá hlboká múdrosť je pre povrch­ ných a duchaprázdnych bláznovstvom alebo po­ horšením. Súčasná náboženská obroda nemá vyš­ šej úlohy ako práve prevychovať muža pre túto jeho vlastnú najvyššiu formu úcty božej. Mužovia musia zas nastúpiť na svoje dávne miesto pri ol­ tári, musia spoluobetovať, myšlienky Pánove a Je­ ho smrť znovu prežívať, ohlasovať a vyznávať.

127

Aj všetky ostatné sviatosti sú symbolom božsko-ľudského spoločenstva. Krst nás posväcuje pre nový život začlenením do nadprirodzeného spoločenstva s Bohom a do spoločnosti vyvole­ ných a omilostených. Krst nie je len jednoduchým súkromným zážitkom, má dosah spoločenský, je to udalosť, ktorú práve tak pociťuje celá Cirkev, ako sa vzrast v organizme týka všetkých údov. Krst zostáva navždy posvätením k členstvu v cirkev­ nej spoločnosti, posviackou pre kresťanské nábo­ ženské úlohy, pre kresťanskú životnú formu. Ta­ kéto posvätenie a poverenie má pre muža, násled­ kom jeho prirodzeného zástoja v spoločnosti, mi­ moriadny význam. Birmovanie ako doplnok krstu začleňuje pokrsteného do spoločnosti ako nositeľa zvýšenej aktivity v Kráľovstve božom. Jé to svätodušné posvätenie veriacich, príval a oheň prichádzajúci do duší, rady brancov, útočníkov proti duchu sveta dostávajú výstroj a výzbroj. Ne­ donáša len osobne posväcujúcu milosť do duše jednotlivca, ale je zároveň spoločenskou charizmou vo službe Cirkvi, je to vysviacka k práci v Kato­ líckej akcii. Táto sviatosť musí zachytiť predo­ všetkým muža, prirodzeného vodcu a ochrancu spoločenstva, prirodzeného podnecoväteľa každého spoločenského podnikania.

Pokánie je sviatosťou sudcovskej moci v Krá­ ľovstve božom, má vylučujúcu a očisťujúcu fun­ kciu v cirkevnom spoločenstve. Vytrháva to. čo je hriešne a privádza hriešnikov, očistených vo sv. spovedi, znovu do spoločenstva s Bohom a s ľuďmi. Že je smierenie sa s Bohom vecou spo­ ločnosti, to je pre mnohých, zvlášť mužov, nepo­ chopiteľné. A predsa by mai práve muž mať zvlášť jasné pochopenie pre túto spoločenskú intervéh* ciu, lebo veď on má väčší smysel pre ducha spo­

128

ločenstva, má prenikavejší pohľad pre neviditeľ­ né súvisy nášho konania s prospechom i škodou iných. Keďže je vina, následkom spojenia vše­ tkých ľudí, nedostatkom, zaťažujúcim nás všetkých, musí sa teda aj odstránenie toho nedostatku diať za činnej spoluúčasti celého spoločenstva. Samoobvinenie je výzvou na spoločnosť, aby prišla na pomoc. A v Kristovi skutočne celé ľudstvo úpen­ livo prosí o odpustenie pre všetkých, zbavených milosti Božej a Jeho prosba nemôže byť nevysly­ šaná.

Nikdy sa človek necíti takým osamoteným, ako keď si je vedomý nejakej tajnej viny. Ako pri kaž­ dej vine je náš postoj k bližnému nejako vyko­ ľajený, tak pri tajnej vine dostáva náš pomer k spoločnosti tvárnosť akejsi nepravdivej fikcie, pretvárky, v ktorej sa nemôžeme dobre cítiť. Zvlášť muža ženie v takom prípade túha po pravde k roz­ behu do verejnosti, lebo cíti, že sa len tak môže uzdraviť zo svojho boľavého osamotenia. V svia­ tosti pokánia sa otvára brána do verejnosti a po­ skytuje sa tak práve mužskej duši vhodná cesta ku smieru. Takto osvetlená nebude sa už ani mužovi zdať táto sviatosť takou ťažkou, hoci isteže nie je to sviatosť najpríjemnejšia. Muž bude v nej hľa­ dať skrze spovedníka prístup ku spoločnosti, s kto­ rou, prirodzene, musí po každej vine účtovať, lebo ona znamená pre neho zároveň i spovedného obrancu i spovedného obžalobcu pred Bohom. Ne­ bude sa cítiť zodpovedným len za svoj vlastný sku­ tok, ale i za viny iných a za kňazom-spovedníkom bude vidieť i všetkých tých iných, ku ktorým ho viaže povinnosť prihovárať sa za nich a pomáhať im v pokání.

Podobne je aj sviatosť svätého („posledného”) pomazania intervenciou spoločenstva za telesne

129

a duševne slabých, chorobou skrúšených a pred po­ sledným rozhodnutím stojacich bratov. Tu sa sta­ via obec Kristova chorému bratovi po bok a úpen­ livo a celkom určite i účinne prosí o božské smilovanie pre zásluhy Kristove a pre naše spoločen­ stvo s ním. Pri smrteľnom lôžku bratovom sa modlíme všetci a s nami a za nás sám Kristus.

Sviatosť stavu manželského má celkom zvláštnu spoločenskú náplň. Je to posvätenie a po­ zdvihovanie prirodzenej spoločnosti pohlaví k nad­ prirodzenej, je to poverovanie manželov úlohami nového poriadku v Kráľovstve božom. Prirodzená funkcia manželstva sa tým usmerňuje na dobrá nadprirodzeného poriadku, posväcuje sa prirodze­ né kňazstvo muža, poddanosť ženy, láska a všetko domáce dávanie sa a prijímanie, utváranie a sdieľanie. Symbolom je tu prirodzené pohlavné spo­ ločenstvo, ktoré sa stáva znakom krstu mlado­ manželom prostriedkom milostí. Je to Kráľovstvo božie v ma’om, obraz cirkevného spoločenstva bo­ žieho a jeho poslania. Skrze krstné znamenie prú­ di život Cirkvi do manželstva a uschopňuje man­ želov v tom odbore, ktorý im prináleží, totiž muža k tomu, aby bol sprostredkovateľom nebeských dobier a stvárňovateľom kresťanského života, ženu zas robí vnímavou, poddajnou a ochotnou k po­ máhaniu. Siedma sviatosť dáva manželstvu zas jeho pôvodný význam, robí ho malou obcou božou.

V sviatosti posvätenia kňazstva vystupuje muž z pohlavnej spoločnosti do vyššieho, širšieho odboru pôsobnosti. Stáva sa kňazom nového spolo­ čenstva božieho. To znamená posvätenie mužsko­ sti, posvätenie vodcovstva v tých najvyšších ve­ ciach celého ľudstva. Ak niekto musí byť mužom, tak je to v prvom rade kňaz. V tejto funkcii ho nahradiť nemožno.

130

Okrem týchto účinných, s Bohom spájajúcich^ symbolov cirkevného spoločenstva treba sa zmie­ niť ešte o sväteninách a žehnaniach. Sú to verejné prímluvy, pii ktorých celá spoločnosť spolu prosí a ktoré sa konajú v mene spoločnosti. V nich sa prejavuje dobroprajné spolucítenie celej cirkev­ nej spoločnosti — a na jej čelo patrí vždy muž.

Pôsobí v nich spoločná radosť i žalosť, súhlas i od­ porúčanie so strany celej spoločnosti, ktorá takto obiíma a nesie so sebou jednotlivca.

K týmto spoločenským úkonom je na prvom mieste povolaný muž, aby spolupôsobil v jednote citu a modlitby, aby bol zajedno s mnohými v že­ hnaní a posviacaní, vedomý si toho, že Boh je me­ dzi nami a je zajedno s nami.

Nakoľko sú tieto žehnania verejnými, patria isteže do kompetencie verejnému náboženskému úradníkovi, kňazovi. Zato však má i každý veria­ ci určitú moc žehnania, lenže sme na ňu už skoro celkom zabudli. Načim si jej byť viac vedomí a viac ju využívať. Myslime tu predovšetkým na moc žehnania, ktorú má každý otec a potom vôbec každá vrchnosť.

Sviatky, chvíle zamýšľania sa, kedy sa povzná­ šame nad pominuteľné, malé, všedné a konkrétne veci a hľadíme na večné a ostávajúce, kedy utkvievame mysľou na večnom bytí a dianí, upevnenom nad putujúcimi časmi, tie chvíle celkom rozhodne vznikly z mužskej potreby a k nej sú i usmernené.

Lebo veď ponáranie sa do večnosti, do skutočností, stojacich nad každou zmenou,je vlastnosť typicky mužská. Mužská duša je obrátená smerom k idei,, k niečomu trvalému. Okrem toho sú sviatky zčiast­ ky aj oživenými dejinami, živou rozpomienkou na cenu dejinných udalostí a významných ľudí pre

131

prítomnosť a pre jej formovanie. Dejiny sú však zas len obľúbenou mužskou oblasťou. Podnet k sviatkom dáva muž, idea sviatku vychádza od neho a na ňom spočíva. Muž musí byť prvý, keď ide o slávenie náboženských sviatkov.

A keďže všetky sviatky znamenajú spoločnú myšlienku, spoločnú radosť i vďaku, tu patrí zas len mužovi ako povolanému vodcovi spoločnosti pred všetkými inými úloha, aby sviatky aspoň spolupôsobením a spoluúčasťou pretváral v tom duchu, ako to zodpovedá ich pravému smyslu.

Sviatky majú veľkú spolčovaciu silu. V spoloč­ nom spomínaní a vyznávaní kráčame tu jeden vedľa druhého a pomáhame si vo viere. Všetci za­ chycujeme ako skutočnosť to, čo je za oblasťou našich smyslov, a naše ruky sa stretávajú. Stojíme jeden vedľa druhého a privolávame si navzájom: „Máš pravdu, tak je to!” Jeden prepožičiava dru­ hému z istoty svojej viery a zaháňa tak od neho úzkosť osamotenia. Kto v nedeľu nepracuje, ale svätí, strhuje k podobnému smýšľaniu a konaniu aj brata. Tak je potom zachovanie nedeľného a sviatočného odpočinku skutkom veľkého dosa­ hu. Kto je však zas i tu v prvom rade vystrojený od Stvoriteľa za pomocníka a ochrancu vo viere, za podporu a posilu všetkého slabého, ak nie muž? Žena pri všetkých týchto veciach spolupracuje len tak, ako v starej Cirkvi, so zahalenou hlavou.

Pozerá na večnosť, na ideu očima mužovými, vije vence okolo jeho hlavy a spieva jeho piesne.

Opísaná spoločenská náplň obety i sviatostí, že­ hnaní i svätení osvetľuje liturgickú oblasť života práve s tej stránky, ktorá je pre mužskú dušu ta­ ká dôležitá. Liturgické hnutie vykonalo tu už mno-

132

ho, ale i v budúcnosti ho čakajú v tomto ohľade ešte veľké úlohy.

V rámci liturgického hnutia dostanú iste i sviat­ ky cirkevného roku pravú mužskú tvár a podobne sa musia pretvoriť i spomienkové dni obce božej, sviatky svätých a svätíc božích.

133

VIL

LITURGIOU K MUŽSKEJ ZBOŽNOSTI.

Najlepším prostriedkom na pestovanie mužskej zbožnosti je nesporne liturgia a liturgická výcho­ va. Oproti prílišnému ženskému vplyvu, uplatňu­ júcemu sa už od stáročí pri našich úradných i neúradných liturgických prejavoch, nemôže byť lep­ ší prostriedok ako návrat k formám úradnej li­ turgie.

Liturgická forma je mužovi omnoho bližšia ako príliš citové formy našich obvyklých pobožností.

Liturgická forma sa zrodila z mužskej povahy, a preto nesie na sebe charakter mužskosti. Pre­ vláda v nej idea, duchovosť, myšlienka, pozná­ vanie. Je menej zameraná k vonkajšiemu zvýraz­ neniu citu. Liturgia, to je modlené krédo, to sú smyslom sprístupnené náboženské pravdy a von­ kajší prejav ich vnútorného prijatia a schválenia, liturgia je smyslovým výrazom nášho náboženského postoja k Bohu, k ľuďom a ku každému stvoreniu.

Je to súhrn symbolov, v ktorých sa prejavuje na­ ša viera.

Slávnostne spievané alebo recitované krédo je pre jednotlivca nie nejakou dogmatickou prednáš­ kou, nie prostým sdelením istých článkov viery, ale je to zároveň bezprostredné prenášanie toho postoja, ktorý tým článkom viery zodpovedá. Do nášho rozumu nevchádza krédo len ako vedecký 13¾

predmet poznania, ale prebúdza sa v nás eelý veľký vnútorný zážitok, s tým spojený. Po stáročia mi­ liónmi prežívaný duch viery pôsobí na nás v kré­ de ako tajomná moc.

Všetky náboženské pravdy, ktoré s ochotnou vierou prijímame, nadobudnú úplnú istotu až v tomto rozpoložení ducha. Len v úctivom, pokor­ nom kréde, ako sa ho liturgia modlí a spieva, na­ chádzame ten správny postoj k Bohu, ktorý nás robí schonnými prijať zjavenie božie a prebiť sa k Bohu ako skutočne k osobe.

Liturgický postoj, ktorým sa jednotlivec priamo zo srdca spoločenstva obracia na Boha, je najúčin­ nejšou protivou oproti spomínanému prílišnému zvecneniu náboženských pojmov u muža, oproti pre­ krútenému pochopu o Bohu, ako ho skoro výluč­ ne vie mať len muž. Liturgia privádza muža do osobného postoja k Bohu, muž sa modlí, kľačí a stojí s celým spoločenstvom pred Bohom a ten postoj mu veľmi pomáha pochopiť Boha ako by­ tosť skutočne naiosobnejšiu. Takéto liturgické kré­ do je niečo celkom iného ako to ozaj nevecné, príliš kritické chápanie Boha, podľa ktorého by Boh mai byť predmetom mikroskopického alebo spektrálneho výskumu alebo podľa ktorého by sme maii právo volať Boha ako nejakého pochybného vinníka pred súd svojho rozumu.

Nad všetkou dogmatikou liturgie vznáša sa však duch úcty. Zákon verenia kryie sa so zákonom modlenia sa. Ovzdušie zbožnej úcty veje z foriem liturgie ako zvláštna ozvena miliónov veriacich duší, ktoré podľa týchto foriem myslely a sa mo­ dlily. Niezriedka nachádzame v dejinách konver­ titov, že práve liturgické formy vlialy do duší no­ vú ochotu k viere, daly podnet k novému spôsobu poznávania a žitia, práve liturgické formy sa sta-

135

ly tým svojráznym nástrojom zjavenia, ktorý po­ máha poznať Boha a oslobodzuje od tej duševnej úzkoprsosti, ktorou sme my, moderní mužovia, všetci viac alebo menej zaťažení.

Liturgická modlitba je mužskej duši, ktorá sa k Bohu blíži a ho zachytáva viac myšlienkou, roz­ umom než srdcom, tak primeraná, že práve v nej môže bez prekážky, bez ostychu prejaviť svoj vzťah k Bohu. V liturgických formách sa vždy znovu objavuje to, čo vieme o Bohu, o jeho bytí, o jeho vlastnostiach a skutkoch a o jeho vzťahoch k nám.

Aj tam, kde sa pravda pociťuje ako dobro, ako hodnota, zachová sa liturgia zdržanlivo, odmera­ ne. Neplytvá citami. Sústreďuje sa nanajvýš na ci­ ty úcty, na obdiv vznešenosti božej, na cit úžasu a na pocity, spojené s vedomím vlastnej maličkosti a bezmocnosti, prípadne ešte na city, spojené s pro­ sením a ďakovaním. Nemá rada prílišnú dôver­ nosť, bezmedzné hýrenie nepravdivými citmi, cho­ robné sadistické pipľanie sa vo vlastnom vnútri, nežné rozhovory žargónom zaľúbených — všetko to veci, dosť často sa objavujúce pri súkromnej po­ božnosti. Treba len, na príklad, aspoň raz dať na seba zapôsobiť takej veľkonočnej sekvencií, nie­ ktorej omšovej prefácii alebo orácii a človek sa ľahko presvedčí, že liturgia zostáva i pri vyjadro­ vaní tých najvyšších, temer extatických pocitov stále mužskou, slávnostne chladnou, veje z nej sviežosť pravdivosti, drží sa ďaleko od každej dus­ nej, chorobnej nabubrenosti, od ženskej prílišnej nežnosti a od detského maznania sa. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa práve liturgia zdá viac zodpovedať mužskej duši než obvyklé formy pobožnosti, je jej stále spojenie so spolo&

136

nosťou. Jeden sa modlí za všetkých, všetci za jed­ ného. Muža to stále láka von do nebezpečného života, aj pri modlitbe je vonku, pri iných, jeho modlitba je bojom a zápasom, bojom o výstavbu Kráľovstva božieho na zemi. Predvádza pred Bo­ ha svojich priateľov i nepriateľov, vidí všetko vo vzťahu na celok, na spoločnosť. „My” mu je bližšie ako „ja”. Zatiaľ čo sa žena chveje pred Bohom len o svoju vlastnú skrytosť, o svoju isto­ tu spásy, zatiaľ muž zápasí o pravdu a o kráľov­ stvo božie, o spoločenské dobrá. Tomuto mužské­ mu chápaniu vyhovuje liturgická modlitba viac ako ktorákoľvek iná. Ide tu o úrad, verejnú zá­ ležitosť, o modlitbu v množnom čísle. Egoistická modlitba, forma zbožnosti, usmernená a zúžená na jednotné číslo, je mužovi úmorným behom na­ prázdno, dusí ho. Liturg zahrňuje do svojej mod­ litby celú božiu ríšu, počnúc od neživotných tvo­ rov až k žiarivému Cherubovi. Všetko a všetkých vyzýva, aby chválili Pána. „Laudate Dominum.. .”

Liturgická modlitba je okrem toho vždy mo­ dlitbou v mene a podľa príkazu spoločnosti, a pre­ to aj po tejto stránke má spoločenskú náplň, je verejnou záležitosťou.

Liturgická modíitba je však nielen modlitbou jednotlivých členov za seba navzájom, ale aj mod­ litbou všetkých spolu, spoločnou modlitbou. Kto sa s liturgiou modlí, je vždy spojený s celou cir­ kevnou spoločnosťou. Je akoby v striedavom chó­ re s celou modliacou sa spoločnosťou, hoci aj nie je azda priamo i miestne s ňou spojený. „Oremus” pred modlitbou je výzvou na celú Cirkev, aby sa spolu s nami modlila.

Postojom ku spoločnosti stáva sa liturgia ozaj vhodnou pre mužskú zbožnosť. Mužovi sa dostáva priestoru pre celú jeho modlitbu, či to už pre q

137

individuálnu, či pre nadindividuálnu: lebo veď muž nemôže ani pred Bohom odložiť svoje sociálne rozpätie, berie si ho aj do modlitby a cíti sa až potom celkom dobre, keď svoj prirodzenný rozrast smerom do spoločnosti, svoje rozšírené, sym­ biotické „ja” zažíva aj v modlitbe pred Bohom.

Cíti sa až v tomto slávnom sbore ako muž. Bez vzťahu ku spoločnosti je mu ako vojakovi bez kamaráta, ako hercovi bez obecenstva, štátnikovi bez národa, rečníkovi bez poslucháčstva.

Tak uspokojuje liturgia svojimi formami potre­ by mužskej duše. Mužská duša je inak veľmi hákli­ vá. Vie reagovať i na nepatrné maličkosti. Aké­ koľvek malé neuspokojenie — a hneď zacíti k ve­ ci nechuť. Formy nepríťažlivé, nevyhovujúce muža odpudzujú, plnia ho pocitom ošklivosti alebo han­ by. Jeho náboženskému cíteniu sa nedostane pri­ meranej formy uplatnenia sa, preto zakrnie alebo sa dá na falošné cesty, prípadne náboženstvo cel­ kom vedome odsúdi ako čosi nemužského a tak ho ľahko a rýchle odbaví. Len veľmi málo mužov si vie odpovedať na otázku, prečo im jedny formy vyhovujú a iné nie. Ako každý nemôže umelecky i tvoriť, hoci aj má azda silný a zrelý umelecký cit, tak sa nesmieme ani čudovať, že sú i medzi nami mnohí priam bezmocní, neschopní vyjadrovať sa nábožensky a že teda musia čakať, kým im nie­ kto priamo do rúk podá primeranú formu, aby sa podľa nej mohli úplne a celkom vyjadriť a uplat­ niť tak nerušene a nepokrývene svoje náboženské cítenie.

V duchovnej správe a v náboženskej výchove sa máme preto okrem hlásania náboženských právd a príkazov starať aj o podávanie tých náboženských foriem, ktoré dávajú mužovi možnosť stať sa chlap­

138

sky zbožným, mužsky sa modliť, mužsky prichá­ dzať k Bohu, v súkromnom i vo verejnom styku s ním sa správať vždy tak, ako si to mužský cha­ rakter vyžaduje.

Až sa naša duchovná správa a ľudové pobožno­ sti znovu mocnejšie naplnia duchom liturgie, po­ tom budeme môcť počítať i s väčšou účasťou na­ šich mužov na službách božích. Súkromná zbožnosť mužova znovu oživie, a tak začne znovu rozkvi­ tať i náboženský život celého národa, lebo darmo je, rozkvet náboženského života v spoločnosti nie je bez mužov možný.

Na tejto úlohe, totiž cestou liturgie znovu pe­ stovať mužské náboženské formy, sprístupňovať ich a tým ukázať i ďaleko stojacim mužom znovu ce­ stu k náboženstvu, musia spolupracovať predovše­ tkým laici. Sám kňažna to nestačí. Medzi ním a mu­ žom vo svete je vždy určitý rozdiel v životnom štýle. Kňaz je odlúčený od sveta. Preto je povin­ nosťou laika spolupracovať na štýle laickej muž­ skej zbožnosti, vytvoriť mužský vkus a nábožen­ stvo urobiť i svetskému človekovi-mužovi prija­ teľným. No, kňaz musí predsa prvý, totiž v úrad­ nej liturgii, ukázať mužské gesto.

K takto usmernenej liturgickej výchove patrí na prvom mieste, aby sa kňaz ako liturg, ako predstavovateľ liturgických foriem celkom vžil do ducha tých foriem, predovšetkým aby ich mužsky pochopil, ako boly ony aj výlučne len od mužov stvorené. Až z tohto mužského postoja bude naša liturgia správne, primerane prežívaná. Ako sa mô­ žu liturgické formy celkom ľahko chápať žensky alebo úplne pochybene, to vidíme napr, na takých

139

maličkostiach, ako je liturgický oblek. Reverenda sa môže nosiť mužsky, ale aj žensky. Alba bola len v najnovšej dobe znovu viac prispôsobená mužské­ mu slohu. Cipky a iné ozdôbky ju boly celkom a nadlho zajaly do sveta ženského vkusu.

Aj liturgické držanie tela musí byť preštylizova­ né podľa mužského charakteru. Naklonený postoj, smutné, cituplné vykrivenie hlavy, ozdobné, plavné úkony a pohyby, to všetko vonkoncom nezodpove­ dá duchu našej liturgie. Keď si spomínam na isté­ ho kňaza, ktorý pri odkladaní Najsvätejšej svia­ tosti viac ráz otvára, tabernákulum, aby sa ta­ kým nežným spôsobom rozlúčil so svojím Pánom, tu sa nemôžem ubrániť dojmu, že také niečo ne­ patrí do štýlu liturgie, hoci azda osobne to tomu kňazovi zodpovedalo a keby to robil súkromne, bola by to len jeho vec.

Neraz počuť pri liturgii i vzdychanie, prípad­ ne plačlivý alebo patetický hlas. Keď liturg z du­ še privoláva ľudu svoje žehnanie („Pán s vami!”) a pritom miesto aby prosto rozšíril ruky na znak štedrého dávania, urobí si pred tvárou krúžok, ako by chcel cez to okienko hovoriť k ľudu, tak je to tiež gesto, hodiace sa azda do detskej izbičky, nie však do chrámu božieho. Liturgia je vždy nie­ čo slávnostného a vznešeného a len to naozaj i vy­ hovuje základnému mužskému náboženskému po­ stoju. Posvätné úkony znamenajú pre muža ob­ covanie s veľkým, vznešeným Bohom a nie neja­ kú idylickú pastiersku scénu alebo dostaveníčko zaľúbencov.

Liturgický základ v kňazovi musí ovplyvniť nie­ len jeho liturgické úkony, ale aj celé jeho mimoliturgické konanie, držanie tela, krok, tón a celé obcovanie s ľuďmi. Všetko musí byť u neho ozaj typicky mužské. Je to skutočne treba už i z toho

140

dôvodu, lebo sa naši mužovia neraz žalujú, že sa kňazský stav všade silno zoženšťuje a tým stráca v duchovnej správe náležitý kontakt s mužmi. Ná­ boženstvo vôbec a prejavy náboženstva, zbožnosť strácajú tak u mužov veľmi na cene.

Nezriedka sa vysvetľuje toto zženštenie našich duchovných zvláštnym výberom klerikov, lebo ce­ libát nachádza sympatie zvlášť u istých položenských charakterov. Niekedy je to i pravda. No vo väčšine prípadov skrívi v kňazovi mužský charak­ ter len pochybená výchova a nie v poslednom rade i hodne zženštilé prostredie, v ktorom sa kňaz musí stále pohybovať.

No vyzývaním k mužskosti nevyzývame nijako k takému spôscbu chovania sa, ktorý možno skôr nazvať len primitívnou drsnosťou, prípadne šviháctvom alebo galganstvom. Niektorým mužom tým síce možno zaimponovať a urobiť si z nich kamarátov, ale liturgické chovanie sa je niečo cel­ kom iného. Náboženstvo musí ostať navždy na urči­ tej výške, nesmie stratiť u ľudí úctu.

Takéto vnútorné i vonkajšie chovanie sa kňa­ zovo, duchu liturgie ozaj zodpovedajúce, je nut­ ným predpokladom, ak kňaz chce celej svojej du­ chovnej správe udrieť pečať mužskosti, mužského myslenia a cítenia a sblížiť tak prostriedky spásy mužskému svetu vôbec, ale zvlášť tým mužom, ktorí svoju mužskosť ešte veľmi čerstvo a dôraz­ ne prežívajú, totiž mládencom. Náboženské veci môžeme pozorovať z rozličných hľadísk. Všetky hľadiská môžu viesť k pravde, no nie všetky sú pre všetkých rovnako vhodné. Keď vidím Pána ako dieťa, mužské oko už i tu vidí driemajúceho muža, ukrytú veľkosť, ženské srdce však rado zo­ stane pri dieťati samom, pri Bohu, ktorý sa stal malinkým a prosí o lásku. Kňaz sa isteže musí 141

stať všetkým všetko, ale nesmie zabudnúť, že v pr­ vom rade musí mať mužské oko pre náboženské veci, zvlášť keď ich chce podávať mužom. A tu ro­ bíme ešte veľa a veľa chýb, či už v dušpastierskej praxi, či v kázňach a spovedniciach, či v škole, v článkoch a knihách, či v modlitbe a speve, či v ná­ boženskom výtvarnom umení a v jeho posudzovaní.

Prv než začneme hovoriť, maii by sme si vždy napred uvedomiť svoj mužský charakter. Nielen keď hovoríme k mužom, ale aj keď hovoríme k že­ nám a deťom. Ženské spôsoby u muža pôsobia odporne aj na správnu ženu. Mužské spôsoby u mu­ ža majú pre ženu v sebe čosi príťažlivého, pod­ maňujúceho. Muž je práve ako muž vodcom ženy v prirodzenom poriadku. Nesmie sa zženštiť, keď chce pôsobiť na ženu.

Treba rozlišovať skutočne ženské osobné cho­ vanie sa kňaza od metodického, vecného vžitia sa do ducha ženského publika, s ktorým máme dočinenia. Niezriedka sa vyskytuje prípad, že sa kňaz dá sviesť svojím prevážne alebo výlučne žen­ ským poslucháčstvom k ženskému spôsobu vystu­ povania, hoci sa mu to vnútorne protiví. Nábo­ ženské veci možno prejednávať a podávať aj z hľa­ diska ženského, a predsa si pritom ako muž vô­ bec nezadať.

P’né oprávnenie má výzva k mužskosti zvlášť vtedy, keď sme vo styku s mužmi. Len tak totiž získame taký názor na vec, aký zodpovedá muž­ skému charakteru. Naša duchovná správa sa prí­ liš dala ovládnuť ženskosťou, smyslom pre milotu a nežnosť. Je to však jednostranné a nepravdivé, a tak i špatné. Jednostranný postoj mužský sa nemôže tak ľahko stať nepravdivým, pretože muž­ skosť ešte vždy zostáva aspoň o jeden stupeň vec­ nejšou, veci bližšou.

142

Naše kazateľstvo je neraz viac len rétorikou než dogmatikou, skôr chceme len vzbudzovať city, te­ šiť, sústrasť alebo strach budiť než sdieľať alebo prehlbovať vedomosti o Bohu a o našej spáse. Pri tom množstve kázní a pri tej horlivosti, s akou sa dnes káže, by nemohla nevedomosť našich ináč zbožných kruhov byť tak nemožne veľkou, akou v skutočnosti je. Keď sa nám stane zákon verenia vskutku i zákonom modlitby a kázania, tu nado­ budnú naše kázne viac dogmatickej hĺbky, viac sa budeme starať o hlásanie život stvárňujúcich právd než o povrchné, prchavé rozohrievanie a do­ jímanie. Pravda vie vždy najviac človekom otriasť a ho prebudiť. Tým budú naše kázne i mužom viac vyhovovať a viac ich zaujmú.

Na príklade mužského chovania sa kňaza sa po­ tom aj laik vzchopí k mužskému náboženskému počínaniu si a vynasnaží sa vytvoriť vo svete typ nábožensky žijúceho muža. Ten typ potom musí strhnúť mnohých. Škoda, že príkladov máme do­ siaľ tak veľmi málo.

Najlepším zrkadlom toho, ako nesprávne pot* dávame ideál zbožnosti u muža, sú naše umelecké výtvory či už v písomníctve, či v divadle a filme.

Ako si predstavujeme muža — zbožného kresťana?

Svojho času premietali vo Viedni dobre myslený a i cirkevnými kruhmi chválený film pod názvom „V znamení kríža \ Bo]y to scény z prenasledo­ vania kresťanov za Neróna. Mužské postavy kre­ sťanov, tu vytvorené, boly všetko možné len nie chlapi. Plaziaca sa, svíjajúca a zčiastky exaltovaná masa, za vzdychov a stonov vlečená do arény. Spe­ vy a tváre prezradzovaly zdesenú, strachu už te­ mer podliehajúcu masu. Nikde nebolo vidieť muž­ 143

ské, hrdinské chovanie sa ako u pohanov. Hrdina filmu sa stáva kresťanom z vášnivej lásky k istej kresťanke, ktorá jeho lásku opätuje. To sa síce môže kde-tu prihodiť, ale je to nie typická cesta, ktorou napredúva kresťanský výboj. Kráľovstvo božie sa vždy a všade obracalo najprv na muža, nie skrze ženu na muža. Či takýmto predstavením nedostane kresťanstvo aj v očiach sveta punc žen­ skosti? Tak vyzerajú kresťania a zbožní mužovia i v takom kresťanskom filme, ktorý my sami schva­ ľujeme ...

Podobne je to aj v našich novelových a románových opisoch, ktoré si chcú robiť nárok na titul duchaplnosti. Úlohy sa rozdeľujú tak, že sa veriaci zdajú ženami a ostatní mužmi. Nemalo by to byť skôr naopak? Postavy tzv. dobrých kňazov v na­ šich románoch sú vlastne len karikatúrami. Bývajú to úbohé figúry, mužovia slabučkí, chorľaví, staro­ bou páchnúci, úzkostliví, malomyseľní, zastrašení, chúlostiví alebo azda staropanenský rozcitlivení a rozboľastení. Aký div, keď si potom i širšie vrstvy predstavujú dobrého kňaza ako typ eunucha a tým ponižujú veriaceho človeka na celej čiare.

Taká úbohá, smiešna, nepodareno poženštená po­ stava, vlastne karikatúra dobrého kňaza je len pre­ hnaným obrazom zženštilého veriaceho muža vô­ bec. Autori ho v najlepšom prípade označujú ako „anima candida”, ako nevinnú dušu vo smysle veľkého naivného decka.

V týchto dobráckych karitúrnych vlastnostiach zbožného muža sa odzrkadľuje aj naša predstava o pasívnych čnostiach. Pasívne čnosti nie sú však u muža pasivitou, ale defenzívnym postojom, odol­ nosťou, zapojením všetkých bŕzd — a brzdy nie sú menej dôležité ako impulzy. Mužsky konajúci muž, konajúci teda účelne, nedosiahne svojho cieľa uvoľ-

144

nenfm všetkých temných síl, skrývajúcich sa v ľud­ skej beštii. Aby sa dosiahol cieľ, tu musia byť všetky temné sily mocne zdisciplinované. Bezuzd­ nosť nikdy nebola pokladaná za mužskú čnosť.

Azda nám raz darujú nebesia umelca, ktorý na­ plno nahliadne do duše zbožného muža a predstaví nám ho v celej jeho vznešenej mužskej kráse a vyrovnanosti, ako stojí pred Bohom v slávnostnom liturgickom postoji, ako si s úctou kľaká pred Božskou Veľkosťou a Velebnosťou, ako v úprim­ nom odsúdení seba samého nesie svoju vinu pred svojho Boha, ako pokorou, silou vôle a milosťou drží na úzde svoju titanskú prirodzenosť, ale zato jeho mužný postoj nie je zlomený, ba ešte nádher­ nejšie vypätý, slovom je dokonalým kresťanom a dokonalým mužom.

Typu krivého, hrbatého zbožného muža sa, žiaľ, pridŕžajú i skoro všetci sostavovatelia tzv. zbož­ ných životopisov svätých. Historická pravda je však celkom iná. Sv. Alojz, ako sa mi zdá, pochodil tu najhoršie a k tomu ešte v takom znetvorení sa stal vzorom mužskej mládeže. Predstavujú ho ako nesmierne úzkostlive stydlivého, takže vedel padať do mdlôb pri sv. spovedi, ani na tvár vlastnej svo­ jej matky sa vraj dobrovoľne nepozrel, bol vraj jemnučký, nedotknuteľný ako mimóza, takže ne­ mohol obstáť v drsnom svete, ale utiekol do kláštorskej samoty a tam v sebatrýznení obetoval Bohu svoj mladý život. Na obrazoch býva maľovaný ako chlapec vo španielskom navlnenom golieriku, nahnutný oddane dopredu alebo ako novic Spoločnosti Ježišovej s bledým obličajom a s očami plnými svetabôľu. Ak toto robí z muža zbožnosť, tak majú karikaturisti pravdu.

145

No, na šťastie skutočný sv. Alojz bol celkom iný.

Jeho denníky, ktoré nám medziiným opisujú i audienciu na kráľovskom dvore, nám ukazujú, že mladý princ z Gonzágy nemal vždy oči zatvorené, ale že si všímal i vecí svetských a nestratil pritom zo svojej svätosti. Pozvali ho i ako sprostredkova­ teľa pokoja medzi rozhnevanými kniežacími rodi­ nami, ba i k odstráneniu pohoršenia v manželstve jeho vlastného vládnuceho mladšieho brata — všetko zaiste úlohy, ktorých by sa človek, svetu celkom cudzí, sotva bol ujal. Jeho vystupovanie ako novica robilo na spolubratov taký dojem, že bo považovali za budúceho generála Spoločnosti Ježišovej. Je nemysliteľné, že by súčasníci sv.

Ignáca boli mohli vidieť svojho budúceho generála v človekovi tak zženštilom, slabom, ako ho kreslia staršie životopisy. Prísna askéza nebola u neho nesmyselným sebatrýznením, ale rozumnou diétou, ktorou sa snažil podľa vtedajších lekárskych pred­ pisov vyliečiť z ťažkej a bolestnej choroby me­ chúra, čo si ju bol raz nadobudol pri nehode v studenej vode.

A mnohé iné úbohé postavy bežných životopisov boly v skutočnosti skôr všetko možné len nie po­ krivení svätci, boli nie menej mužmi ako svätci sta­ rej doby, ako taký víťaz nad drakom sv. Juraj, rytier sv. Martin, vojak sv. Florián a striezliví učenci sv. Tomáš Akvínsky alebo sv. Albert Veľký.

Ženská šablóna svätosti sa zmocnila aj výtvarného umenia. Čo napr, mohlo pohnúť umelcov k to­ mu, aby pestúna Pánovho zobrazovali ako starého muža? Čo o ňom vieme, z toho je nám dosť jasné, že sv. Jozef nezomrel veľmi starý, lebo po verej­ nom vystúpení Pánovom sa už nespomína, teda pri smrti nemohol mať viacej ako niečo nad päť­ 146

desiat rokov. Kde ho predstavujú spolu s dieťaťom, tam nijako nemá byť maľovaný ako starší muž. Za ochrancu svojho Syna a jeho Matky vyvolil si Boh zaiste odvážneho, silného, šikovného muža, ako nám o tom svedčí aj zamestnanie svätcovo. Na obrazoch stojí sv. Jozef ako starý dobrácky chlap s naklonenou hlavou a s unavenými očima, stáva za Pannou ako k službe pripravený sluha, o kto­ rom by sa ťažko dalo tušiť, že je Máriiným žení­ chom.

Celkom podobne sa vodieva i apoštolom. Bývajú to skoro bez výnimky mužovia starých, bradatých tvárí, s črtami hodne mäkkými. Ci by sme nemali väčšie právo vidieť týchto vierozvestcov ako chla­ pov v najlepších rokoch, s ohňom a odvahou na tvári, ako vyhŕňajú rukávy, aby získali svet pre Krista? Len jeden je vždy mladý na portréte, apo­ štol Ján, hoci sa z apoštolov dožil najvyššieho veku.

Ale i ako mladý nie je zobrazovaný ako skutočný muž, ale skôr ako žena, bez brady, s dlhými vlasmi na hlave a so ženskými útlymi ťahmi. Azda preto, že bol miláčkom Pánovým! Ako keby nebolo bý­ valo možné milovať aj takého priateľa, ktorý bol celkom mužom!

Metóda zženšťovania znetvorila i anjelov, tie najmocnejšie stvorené bytosti. Tzv. umelci ich za­ haľujú ženskými šatami, dávajú im ženské telá a obličaje alebo ich snižujú na lietajúce bábiky. Nuž či ich sv. Písmo, kde hovorí o zjaveniach sa anje­ lov, nepredstavuje vždy ako mladých mužov? Keď sa zjavili, nepôsobili dráždivo-pôvabne, ale tak vznešene, že vedeli strach nahnať. Pravdu má te­ da Pinsk, keď hovorí: „Kto dáva . . . nábožen­ ským spisovateľom a maliarom právo, aby odhliadali od tejto skutočnosti a mocných duchov ne­ beských aby snižovali na úroveň bábik a ich vzne-

147

šené a mocné pôsobenie aby menili na detskú hru?

To je, keď aj často nie vedomá, ale predsa vždy skutočná vrcholná bezočivosť, ako sa dnes či už v reči, či na obrazoch veľmi často zachádza s an­ jelmi.”

Sklon k zoženšťovaniu náboženstva neberie ohľad ani na postavu Pánovu. Obdaril nás už vše­ lijakými presladenými tzv. nábožnými knihami a potom tými prenežnými hlavami Krista Pána .. .

Sú to hlavy, ktoré nemôžu nijako imponovať pra­ vému mužovi, tým menej mladému. Veľké, rojčivé oči, nežné črty tváre, krátka horná pera a polootvorené ústa, pestovaná brada a všetko celkom ináč, ako nám predstavuje Pána liturgia a sv. Písmo.

Liturgia ho menuje jednoducho ‚.Pánom” bez aké­ hokoľvek sladkého epiteta ako milý, najsladší atď.

On je proste Pánom, teda najvyšším stupňom mužskosti. Pánstvo je jeho charakteristikou. Žije a panuje ako kráľ s Otcom a s Duchom svätým od večnosti do večnosti. V tomto vladárskom po­ stoji vidí ho aj liturgia. A kde vystupuje Pán v po­ dobe dobrého pastiera, má to len ten smysel, že vládcovia sú pastiermi svojich národov, a nie smysel sentimentálnych pastierskych postáv z francúz­ skeho rokoka.

V evanjeliách by sa nenašlo ani jedno slovo, kto­ ré by sa mohlo položiť na také snivé pery. Slová evanjelií napospol a zvlášť slová Pánove sú plné vznešenosti, dôstojnosti a vážnosti, plné mužskej tvrdosti a sviežosti, bez akejkoľvek nudnej slad­ kosti. Taký snivý Kristus sa nehodí ani na Tábor medzi Mojžiša a Eliáša, ani pred Kajfáša alebo Piláta, ani do rozhovoru so Samaritánkou, ani pred Lazárov hrob, ani do zástupu, volajúceho „Hosan­ na” na hore Olivetskej.

148

Čo môže byť asi príčinou zoženštenia našich svätých postáv? Je to azda vliv príťažlivosti toho „večne ženského”, ktoré svádza muža a všetky je­ ho hodnoty a túžby oblieka do svojho šatu? Bol by to postup analogický postupu umelcov, ktorí zo­ brazujú svojich hrdinov vždy tak, aby boli doplne­ ním ich vlastných nedostatkov. Slabí rojčí o zdra­ vom a silnom, rojčivý o triezvom, citový a rozumárovi, zbabelec o hrdinovi atď. Podobne sa môže aj muž dať oduševniť „večnou ženskosťou” a svoje ideály odieva potom na ženský spôsob.

Cirkev nepozná túto apoteózu večnej ženskosti, a to ani v úcte mariánskej nie. Aj ak je pravda, čo hovorí Pinsk: „Moderná forma mariánskej úcty, zvlášť tam, kde ide o jej sprístupnenie mužskej mládeži, príliš Špekuluje s prirodzenou príťažli­ vosťou ženy oproti mužskému svetu” — neplatí to však o liturgickom kulte Bohorodičky.

Vysoké postavenie blahoslavenej Panny v cir­ kevnej bohoslužbe sa nezakladá na jej telesnom materstve, na tej čisto ženskej funkcii, ale na jej duchovnom počatí Mesiáša, ktoré počatie vykonala ešte prv než telesné a ktoré ju urobilo prvou vy­ kúpenou, prvou veriacou, prvou omilostenou.

V tomto smysle uctieva aj Pán svoju matku.

V Písme ju nikdy neoslovuje slovom „matka”. Ona mu je vždy prosto „žena”, ako na svadbe v Káne Galilejskej alebo pod krížom. Keď akási zbožná žena začala zvelebovať jeho matku („Blahoslavený život, ktorý Ta nosil a prsia, ktoré si požíval!”), tu odpovedá Pán zas celkom inými slovami: „Ba čo viac, blahoslavení, ktorí počúvajú slovo božie a zachovávajú ho.” (Luk. 11, 27.) A keď ho raz uprostred reči prerušili volaním: „Hľa, tvoja matka a tvoji bratia stoja vonku a hľadajú ťa”, On odpo­ vedal: „Kto je moja matka? A kto sú moji bratia?”

149

A vystrúc ruku na svojich učeníkov povedal: ‚.Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto plní vôľu Otca môjho, ktorý je na nebesiach, ten je mo­ jím bratom i sestrou i matkou.” (Mt. 12, 46.) A túto podmienku nadprirodzeného príbuzenstva splnila Matka Pánova v najvyššej miere.

Ak chcenie mužský sklon k večne ženskému uznať za príčinu zženštenia náboženstva, tu nesmie­ me zabudnúť, že tým vlastne uznávame za správny náhťad, ako by to nebolo vôbec možné dať dohro­ mady náboženstvo a mužskú dušu.

Ako v literatúre a vo výtvarnom umení tak aj v piesni a v hudbe sa ženský ráz príliš uplatňuje.

V hudbe je ženský vliv omnoho nebezpečnejší.

Hudba je totiž pomerne veľmi blízka smyslom a ci­ tom, podobne ako ženská duša. Liturgická hudba dáva preto už oddávna prednosť gregoriánskemu chorálu, sborovému spevu. Chorál, to je nie jedno­ duchá citová hudba, to je hudobné podmaľovanie textu, ktorý vyjadruje liturgické myšlienky. Preto i vyhovuje mužovi lepšie ako hociktorá iná forma spevu. Vyhovuje mu preto, lebo muž je už od prí­ rody viac naklonený k poznávaniu než k citu. Cho­ rál aj ako spev sborový, ako spev celého spolo­ čenstva, spev naladený nadosobné a nesentimentálne má natrvalo zabezpečené mužské sympatie. Je to spev mužský, od najstarších čias Cirkvi mužmi pestovaný a im aj hlasové primeraný.

Nemusí to byť vždy len chorál v najprísnejšom slova smysle. Jestvuje aj rytmická, polyfónna hudba mužského rázu. Sem patrí napr, pochodová piesen, ktorá pôsobí celkom mužsky, naproti hudbe tanečnej. Treba ľutovať, že sa pochodová pieseň v náboženstve veľmi málo užíva. Od liturgie je po­ chod ani nie tak veľmi ďaleko, ako sa to zdá na 150

prvý pohľad. Chorálová melódia k hymne ‚.Iste confessor” má mať za podklad rímsku pochodovú pieseň a z jej tónov môžeme skoro ešte vycítiť du­ nivý vojenský krok rímskych légií. Okrem toho užívajú sa aj smútočné pochody a v najnovšej dobe aj pochody na sviatok Božieho Tela.

V každom prípade však musí zdravý liturgický smysel odstrániť z bohoslužieb všetky nemužské piesne, ktoré sú vlastne len zakuklenými ľúbost­ nými piesňami — presladené dýchavičné akordy.

Hudobníci práve tak ako aj básnici a ostatní umel­ ci sa musia najprv za pomoci liturgie naučiť správ­ ne mužsky nábožensky myslieť, a až z takého du­ ševného rozpoloženia dať sa potom do tvorby. Ak si niekto mýlne myslí, že len zo ženského duševné­ ho postoja možno tvoriť správnu náboženskú hud­ bu, no ten iste nikdy nič ozaj dôstojného, mužné­ ho nestvorí.

V prvom rade čaká tu reformná úloha na vyššie cirkevné kruhy. Náboženské pravdy a príkazy sa majú tak hlásať, ako boly pôvodne mužom odo­ vzdané, totiž ako úlohy pre mužský svet. Pri stvárňovaní foriem mužskej zbožnosti nesmieme mužovi najprv zuby a drapy odraziť a potom ho ako ka­ rikatúru zbožného muža postaviť pred ľudí, ale naopak, mužovi musíme dopriať nielen priestoru vôbec, ale priamo vedúce miesto pri verejných bo­ hoslužbách. Nepotrebujeme ešte len teraz hľadať nové mužské formy, tie už máme oddávna hotové v cirkevnej liturgii. Musíme ich len znovu prežívať v duchu svojej mužskosti a bude nám to iste robiť radosť, lebo tak konečne objavíme vhodné pole pre uplatnenie svojho mužského náboženského cí­ tenia.

Mužský ráz zbožnosti sa prejaví potom aj v ná151

boženskej tvorbe všade, v liturgii, v rečníctve, v umení a u spisovateľov. Uvidíme potom mužov, ktorí budú zbožní a bohabojní, ktorí však zostanú i naďalej mužmi, ba zbožnosť im k pravej mužnosti ešte len dopomôže. Mužský svet nebude potom budovať len tento profánny, ozaj svetský svet, ale i Kráľovstvo božie. Žena nebude mať postavenie vodcovské, ale ako jej to káže príroda i vôľa bo­ žia, bude mať skrze muža tiež účasť, ale len účasť na výstavbe i na dobrách Kráľovstva božieho.

Pravú mužskú zbožnosť musíme podávať na prí­ kladoch v živote i v umení. Inak ťažko prebudí­ me ducha zbožnosti u tých mnohých a mnohých, ktorí ešte nenašli spojenia medzi mužským cha­ rakterom a náboženstvom. Toto nemilé napätie leží im v duši ako stálé dráždenie, stály nepokoj a úzkosť a zasahuje do duše tým hlbšie, čím zre­ teľnejšie sa rysujú oba nepriateľské elementy a čím hlbšie v duši uviazol konflikt ešte za čias mlado­ sti. Tých ľudí nesmieme nechať samých hľadať riešenie. Nájsť správne riešenie sa podarí len má­ loktorým, len zvlášť nadaným. Priemernému mu­ žovi musíme riešenie sami ponúknuť, a to na prí­ kladoch vyrovnaných zbožných mužov, ktorí pri­ ťahujú svojou zmužilosťou a ktorí vedia nábožen­ stvo harmonicky spojiť so svojím mužským cha­ rakterom. Ďalším prostriedkom je uviesť takých blúdiacich do foriem liturgickej zbožnosti. Príliš mnoho, a to predovšetkým mladých mužov sa odcudzuje zbož­ nosti len preto, že nepoznajú pravé formy, podľa ktorých by sa mohly mužsky modliť a vôbec muž­ sky obcovať s Bohom. Sú v zbožnosti neobratní, neistí a detskí a hanbia sa i pred sebou, ale naj­ mä pred inými previesť nejaký náboženský úkon.

Tak sa im stáva celý náboženský život nepríjem­

152

ným zaťažením. Je to niečo podobného, ako keď sa niekto pre svoju neohrabanosť a nešikovnosť v spoločenskej etikete začne spoločnosti vôbec vy­ hýbať. Treba zacvičiť človeka do správnych fo­ riem a konflikty samočinne zmiznú.

Kde napätie siaha hlbšie, až k domnelej vnú­ tornej neslúčiteľnosti mužského ducha so zbož­ nosťou a vznikne tvrdošijná prednoiatosť, tu už Čo i len vonkajšia účasť na liturgických formách pomôže pomaly rozriešiť rozpor a priviesť vylie­ čenie.

Aký vliv majú vonkajšie formy na nášho du­ cha, to ukazuje veľmi často už každodenný život.

Nikto nemôže byť dlho žobrákom podľa šatu a ne­ stať sa ním čoskoro podľa ducha. Kto dosiahne vyššieho postavenia, zanedlho primerane zmení i smýšľanie a chovanie sa. Pekné šaty nie sú bez vlivu na vnútornú náladu a na vonkajšie držanie tela. Preto musíme už napred, apriori pripustiť, že aj liturgické formy pomôžu premodelovať du­ šu v smysle mužskej zbožnosti a harmonicky vy­ rovnajú v mužovi ten nešťastný rozpor. Ale i opak je pravdou, že totiž zženštilé formy zbožnosti mô­ žu rozpory ešte viac podporiť a ak sú nanucované, mô^u priviesť až k nenávisti oproti nábožen­ stvu vôbec.

Zvláštnu starosť treba venovať náboženskej vý­ chove mladíkov v puberte. Za našich čias sa, žiaľ, náboženská výchova chlapcov nachodí ešte dosť často v ženských rukách. Formy, ktoré sa chlap­ covi podávajú, sú nielen detinské, ale neraz pria­ mo ženské. V začiatkoch puberty, okolo desiateho roku, začína u chlapca kritická doba, začína sa vývin v muža a všetko zdedené a navyknuté stáva sa mu príliš úzkym a cudzím. Nastáva revízia nie­ 153

len náboženských vecí, pretože i tie pochádzajú z detského veku a upadajú do podozrenia, že ne­ obsahujú pravdu celú, ale len čiastočnú, ad usum delphini, k detskeí potrebe, ale začne sa kritizo­ vať i všetko ostatné. Veľká nedôvera oproti vše­ tkému, čo mu bolo podávané a vštepované, naväzuje na tie dávnejšie prípady, keby chlapec jas­ ne zistil, že ho klamú.

Vedľa tej všeobecnej nedôvery pôsobí tu však aj zásadné zamietanie všetkého ženského — a ná­ boženstvo, žiaľ, mu dosiaľ prichádzalo v rúchu ženskom. ‚.Preč od dievčaťa kráča si pyšne chla­ pec.” (Schiller.) Odtrhnutie sa od ženskosti sa de­ je u mladíka ešte príkrejšie než u dospelého mu­ ža, pretože mu je mužskosť novým, ešte len ne­ dostatočne upevneným imaním. Mladík nezápasí len o svoj vnútorný mužský postoj, ale aj o von­ kajšie uznanie za muža, a preto má zvýšený zá­ ujem o zachovanie mužského štýlu vo vnútri i na­ vonok. Ukazuje sa to najsilnejšie vtedy, keď sa už i spôsob myslenia preorientúva a dostáva sa na mužské cesty, totiž k abstrakcii a ku kritike. Ná­ boženské pravdy a formy akožto nesúce na sebe silne ženské poznačenie, sa začnú pociťovať ako čosi cudzieho a chlapec ich po viac-menej ťažkých bojoch shadzuje s pliec. Ak nemá hneď naporúdzi mužské náboženské formy, tu nešťastný mládenec s vodou vyleje i dieťa — celé náboženstvo od­ mietne ako vec ženskú, mužovi celkom cudziu.

Preto sa musí v tomto rozhodnom okamihu poskytnúť mladíkovi mužská forma zbožnosti, a najvhodnejšia je tu práve liturgia. Keby mladík musel ešte len hľadať a sám čosi nového tvoriť, vo svojej neobratnosti by zmalomyseľnel a zúfal.

Z tohoto všetkého možno jasne vytušiť, ako je liturgická výchova potrebná práve v mladom ve154

ku, ak chceme v mužovi zachovať náboženský zá­ klad už od samého prahu jeho chlapského života.

Spolu s nenáhlym prechodom od detstva do muž­ stva musí ísť ruka v ruke aj prechod od domácej, materskej zbožnosti k verejnej, mužskej. Môže byť, že sú niekedy mladíkovi liturgické formy ešte prí­ liš ďaleké a veľké, takže ich ešte nemôže dosta­ točne precítiť. To však nič nerobí. Stačí, aby vytvorily priestor pre jeho budúci vývin a aby mu podaly vzory jeho vlastnej mužskej zbožnosti.

V mladíkovi, ba aj v mužovi sa však skrýva okrem zvláštnej náklonnosti k liturgickej zbožno­ sti aj zvláštna prekážka, ťažkosť. Je to mužský kritický postoj voči symbolom, kritický tak dlho, kým muž smysel symbolov sám vnútorne nepreži­ je. Žena pri svojej radosti so smyslového sveta a pri nedostatočnom kritickom postoji necíti ťaž­ kosť symbolov, aspoň nie v takej miere. Žena be­ rie symboly so smyslovej strany a dáva sa nimi unášať do nadsmyselna. Muž ich chápe z nadsmyselnej stránky a až potom im tvorí smyslový oblek.

Muž sa stavia ku formám tvorivo, žena ich viac len prijíma. Kde je preto duchovný svet u mladíka ešte nie na výške tvorenia, tam nebude môcť ešte ani symbol pôsobiť príťažlivo, ba bude stále ešte vyvolávať dojem nepravdivosti. Takto sa psycho­ logicky osvetľuje, prečo sa mladík stavia oproti symbolom skepticky: To, čo je na nich smyslové, mu pripadá ženské a podstata, duchovná náplň mu ešte vo veľkej miere chybí.

Liturgická výchova musí s tou skutočnosťou u mladíka počítať a mať pre ňu, aspoň za určitý potrebný čas, porozumenie. Neslobodno nútiť k úkoňom, k cvičeniam, ku ktorých vnútornému pre­ žívaniu sa chlapec ešte vývojom neprebojoval. Pri silnej náladovosti mladého veku hrá veľkú úlohu

155

aj momentánna, okamihová dispozícia. Tu nemož­ no všetko vysvetľovať jednoducho ako svojvoľ­ nosť. Neúprimné, proti vnútornému presvedčeniu a citu konané úkony zbožnosti môžu mladíkovi náboženstvo celkom zhnusiť. Je to niečo podob­ ného ako natískanie sa s nežnosťou chlapcovi v pu­ berte. Také chovanie sa vie mladíkovi až chorob­ ne sprotiviť každý prejav nežnosti. Treba z toho stiahnuť dôsledky zvlášť dnes, keď viem, že veľ­ ká časť našich mladých ľudí je už skoro od det­ stva nervózna a tak ju teda ľahšie budú vedieť znervózniť i rozpory v oblasti náboženského života.

Včasnou liturgickou výchovou mužskej mládeže vymizne čoskoro ten neblahý typ muža, ktorého náboženský vývoj sa zlomil v puberte a ktorý sa z toho nešťastia ani za celý život nevie zotaviť.

Po celý život sa vo svete zbožnosti cíti cudzo, nesvojsky.

156

VIII. AKO SA ODRÁŽA PRAVÁ MUŽSKÁ ZBOŽNOSŤ V KATOLÍCKEJ AKCII.

Osobitným znakom mužskej zbožnosti je, ako sme videli, usmernenie na ideu a na spoločenstvo.

O tento prirodzený fakt sa opiera i to bezvýnimočné mužské privilégium v kresťanskom kato­ licizme, kňazstvo. Muž má síce na starosti predo­ všetkým úradné kňazstvo v Cirkvi, ale zato má aj zvlášť účinne spoluúčinkovať pri uplatňovaní všeobecného kňazstva veriacich. To patrí priam k podstate mužskej zbožnosti. Pre toto osvedčenie sa mužskej zbožnosti sa stvorilo pole pôsobnosti v tej ustanovizni, ktorú voláme Katolíckou akciou.

Je to spolupráca laikov na cirkevnom úradnom apoštoláte. ‚.Katolícka akcia je podstatne akciou laikov, podielom laikov na hierarchickom apošto­ láte Cirkvi. V podstate je to teda nič iného ako pomoc a spolupráca, ktorú poskytujú laici kňazo­ vi, aby sa spoločnosť vrátila ku Kristovi a Kristus aby sa vrátil do spoločnosti. Je to práca apoštol­ ská a v istom smysle aj kňazská.” (ĽAzione Catolica italiana, Ufficio Centrale, Roma.)

Slovkom „my” zahrňuje Cirkev nielen kňazstvo, ale aj celú laickú pospolitosť. Všetci, kňazi i laici, majú účast na poslaní Cirkvi. Katolícka akcia vy­ vracia rozšírenú mienku, ako by Cirkev bola vý­ lučne len pre klérus. Taká mienka odporuje priam dogmatickým základom ekléziologie, náuky o Cirkvi.

157

Ako by niekto aj mohol byť skutočným údom tela Kristovho, keby nebol s ním dokonale srastený v životnú jednotu a keby nechcel brať ten najvrelejší podiel na jeho životných funkciách a nechcel by zo všetkých síl prispievať k pôsobeniu a k vzrastaniu celku. Právom nazýva sv. Peter túto životnú funkciu kresťanov v tele Kristovom všeo­ becným kňazstvom. To je nie nijaké samovoľné natískanie sa laikov do svätyne, ani sa tým nechce nahradiť svätené kňazstvo. Je to skôr len radostné uvedomenie si toho božského povolania a posla­ nia, ktorého sa dostalo každému kresťanovi svia­ tosťou krstu a birmovania. Krstom nebol človek len prosto privtelený do tajomného tela Kristov­ ho, ale zároveň ako dieťa božie bol povznesený do vyššieho, do nadprirodzeného stavu. Bol vy­ menovaný za obyvateľa Kráľovstva božieho so všetkými s tým spojenými právami i povinnosťa­ mi a na znamenie toho bola mu vtlačená do duše nezmazateľná pečať božského vyvolenia a posla­ nia. Plnoprávnym, sprisahaným bojovníkom stal sa človek až potom, vo sviatosti birmovania. „Bir­ movanie zaraďuje človeka do toho stavu v spo­ ločnosti veriacich, v ktorom musí vieru zvlášť ob­ hajovať a chrániť. Dáva mu teda zároveň apoštol­ ský rozkaz i apoštolský úrad. Že birmovanie má vskutku apoštolský charakter, to možno dokázať zo sv. Písma, pretože soslanie Ducha svätého sa zdá byť spojené výlučne s úradom apoštolským a vo sviatosti birmovania sa dostávajú skutočne tie isté milosti, ktoré boly kedysi dané apoštolom.”

(Joseph Will S. J., Handbuch der Katholischen Aktion, Freiburg i. Br., s. 69.) „Tak sa stáva kre­ sťan, dospevší k dokonalosti cirkevného života, milosťou a povolaním božím nositeľom všeobecné­ ho kňazstva. Je včlenený do posvätného organizmu 158

Cirkvi. Rukou kňazovou, posvätením a sviatosťou vkladá sa na neho hodnosť a úrad apoštola v Krá­ ľovstve božom. V tomto svojom poslaní ide potom do sveta, aby získal spoločnosť so všetkými jej Členmi pre Krista a jeho panovanie.” (Kašpar Mayr, Katholische Aktion in Weren, Wien, s. 13.)

Tým je, pravda, nie povedané, že kňaz a laici sú v Cirkvi jedno a to isté. Kňazovi ako verejnému vodcovi posvätného spo’očenstva sú vyhradené určité úlohy, ako to sám Pán nariadil. Čo je však nad to, ako výstavba Kráľovstva božieho, rozširo­ vanie a stvárňovanie, zhmotňovanie kresťanských ideí, pretváranie osobného i sociálneho života pod­ ľa tých myšlienok to je svätá povinnosť a starosť laikov v Cirkvi. Každý je povolaný za apoštola vo svojom životnom prostredí a za vykonávateľa vladárskej vôle Kristovej v tej čiastke sveta, kto­ rá tvorí jeho životný priestor.

Prvým naším okruhom pôsobnosti je náš osobný život, telo a veci nám najbližšie. Tu sa začína prá­ ca na Kráľovstve Kristovom, tu sa má podrobiť vlastná naša vôľa a snahy a skutky všetkých pod nadvládu božiu, ku ktorej sa úkonmi zbožnosti priznávame a nimi ju i formálne vyznávame.

Osobné sebazdokonaľovanie a sebaposväcovanie však nesmie zostať len akousi asketickou hypochondriou, ktorá vo vlastnom duševnom zdraví vi­ dí smysel všetkej ľudskej činnosti. Nie, tu, v Ka­ tolíckej akcii je zasadená do bohatých vzťahov k Bohu a k ľuďom. Je to práca, ktorá nenachádza v nás samých svoj posledný cieľ, ale zasahuje po­ nad nás do širokého spoločenstva božieho.

V sebaposväcovaní treba tak vidieť a preciťo­ vať oslavu Boha v jeho ľudskom obraze, službu Bohu, spoločenstvo lásky s Bohom cestou sjedno-

159

tenia vôlí — to je vlastne to Kráľovstvo božie v nás.

A pretože každý z nás je údom živého Tela Pá­ novho, naša vlastná svätosť znamená vzrast aj na Tele Pánovom, na celom cirkevnom spoločenstve. ,,.. .aby (tak Cirkev) bola bez škvrny a vrásky a aby bola svätá a b^z chyby.” (Ef. 5, 27.)

Každý úkon vlastného posväcovania má však ešte jeden zvláštny vzťah: spôsobuje svätosť aj u iných. Každý k Bohu smerujúci skutok je pre­ javom vôle za Kráľovstvo božie a za jeho osláve­ nie, je názorným prevádzaním náboženskej myš­ lienky, je vyznaním vlastného náboženského du­ cha. Každý skutok sebaposväcovania stáva sa tak apoštolským skutkom, skutkom učiteľského úradu, názorným vyučovaním, živou obrázkovou bibliou, „biblia pauperum” v tom najfarbistejšom vydaní.

Je mestom na vrchu, svetlom na svietniku. Také mesto sa nemôže skryť a svetlo je na svietniku na­ to, aby svietilo všetkým, ktorí sú v izbe. Nech tak svieti svetlo vaše pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach . .. Že naše mravné, sväté skutky nemôžu zostať bez širšieho pôsobenia, že sa ich účinnosť nevyčerpáva posväcovaním nás samých, to je každodennou zrej­ mou skúsenosťou. Pomyslíme si len na zhubný ale­ bo povznášajúci vplyv zlého alebo dobrého prí­ kladu, ako sa príklad vie šíriť, stať sa až zvykom, módou, akýmsi zvykovým právom a môže veľmi hlboko pretvoriť celé veľké spoločnosti, ba ľudí celého časového úseku. Nie bez dôvodu pozná mo­ rálka aj tzv. cudzie hriechy, od trpného zamlča­ nia zla až k aktívnemu jeho schvaľovaniu a pod­ necovaniu.

Ak je v nejakom spoločenstve čestnosť, poriad160

nosť neporušiteľným spoločným majetkom a vytvára ovzdušie istoty a pokoja, tak je to zas len účinok skrytých skutkov jednotlivca, pôsobenie najtichšieho sebaposväcovania doma v komôrke, ďaleko od každej verejnosti. Utajené skutky, ale prospech z nich má celá spoločnosť.

Tak teda práca na Kráľovstve božom začína nutne vlastnou svätosťou. Žiaden svätec, aj keby bol v o samčej núšti. ďaleko od každej spoločnosti, nie je bez Katolíckej akcie, bez pôsobenia na Krá­ ľovstvo božie.

Kto podrobí všetky s^oie myšlienky, žiadosti a skutky vôli božej, ten podrobí nutne aj všetky vecí svojho okolia pod moc božiu, do služby božej.

Všetko čoho sa dotkne a na čom bude pracovať čo požíva alebo pretvára všetko zatiahne do oblasti Kráľovstva božieho. Jeho žatva i peniaze, jeho dom i dvor, jeho náradie a nástroje jeho strava i odev s’ovom všetko vstúpi cez jeho ruky do slu­ žieb Najvyššieho a obdrží skrze neho to vykúnenie a posvätenie o ktorom hovorí sv. Pavol, že po ňom tú*i a vzdychá všetko tvorstvo.

Keď zas má človek vo svojej činnosti dočinenia s inými, i tam uplatní svoje vlastné podrobenie sa vôli božej a aj ľudia, ktorí sú podrobení jeho moci alebo jeho vedeniu, sa podrobia cieľom a zámerom božím, aspoň hmotne cez neho sa usmernia k Bo­ hu. Tak sú potom gazda, šéf úradu, štátnik, ak si vo svojej činnosti katolícky počínaiú, stále uprostred Kato-íckej akcie, na staveništi Kráľovstva božie­ ho. Táto ..akcia” nie je tu nič iného ako každý skutok Bohu oddaného, zbožného muža, hoci aj nie je azda priamo formálnym skutkom zbožnosti.

Všetky jeho skutky však vyplývajú z nej, zo zbož* nosti ako zo základného postoja a sú jej stelesne­ ním. Obcovanie zbožného človeka s inými nemôže 161

neprezrádzať jeho vzťah k Bohu a celé jeho okolie bude vždy nejako ovplyvňované jeho vlastnou orientáciou k Bohu.

Posväcovanie seba samých a za ním stojace vše­ obecné naše usmernenie k Bohu sa nutne prebí­ ja aj ku Katolíckej akcii v užšom smysle, k pria­ memu sprostredkúvaniu dobrôt Kráľovstva božie­ ho iným. Každá bytosť má metafyzickú, do vlastnej svojej podstaty vloženú túžbu po vyliatí, po zdelení seba samého, po diffusio sui. Tak ako oheň šíri oheň a vydáva teplotu, taký je aj zbožný člo­ vek, zvlášť zbožný muž. Je vždy viac alebo menej plnený snahou pretvárať podľa seba i ostatných, zbožný postoj vlastnej duše vliať aj do iných, ná­ boženské pravdy a dobrá aj iným oznámiť a uká­ zať im cestu k ich dosiahnutiu.

Teda hlásanie právd božích, boj proti bezhra­ ničnej nevedomosti, zakorenenej aj v navzdelanejších vrstvách, boj proti rozličným predsudkom o náboženstve, to všetko tvorí bohaté pole činnosti pre tých, ktorí sú ku Katolíckej akcii povolaní a zaviazaní. Sú i také kruhy alebo aspoň takí lu­ dia, ku ktorým sa kňaz nedostane, lebo sa pred ním pre rôzne predsudky uzatvárajú. K tým sa teda dostať, zobudiť v nich záujem o náboženstvo a otvoriť im cestu k božím pokladom, to môže len nejaký ich vlastný blízky druh, sviazaný s ni­ mi tým istým spôsobom života a tým istým osu­ dom. To je tá drobná práca od človeka k človeku, prípadne verejná prednášková činnosť osvecovacia a získavacia, potom činnosť literárna a umelecká — všetko usmernené k tomu, pomôcť ľuďom do­ stať sa k Božím studniciam živých vôd.

To sú často nepatrné veci a majú predsa obrov­ ský dosah. Stačí len hodiť pohľad do obchodu

162

s náboženskými predmetmi, aby sme si uvedomi­ li, koľko má Katolícka akcia ešte v tomto ohľade práce. „Boj proti kĺžu je u nás, katolíkov, ešte veľ­ mi slabo vyostrený. Zaznáva sa, že Cirkev — zvlášť dnes — sa nachádza vo veľmi kritickej situácii a že nenávisť má ostré oči a dobré uši. Keď je tomu tak, potom sa musí Katolícka cirkev dneška posta­ rať o to, aby sa aj v estetických otázkach urobil poriadok, aby si jej protivníci nemohli urobiť a utvoriť falošný obraz o jej vnútornej veľkosti a duševnej životnej sile. Lebo že jej duchovná ži­ votná sila je vskutku nezlomná, to vie každý, kto žije v Cirkvi a s Cirkvou.” „Teraz musíme ešte poukázať na istú veľ dole ži­ tú maličkosť. Keď prejdeme dnes v mestách — o dedinách ani nehovorím — popred tzv. katolícke kníhkupectvá alebo obchody s devocionáliami a trochu si ich všimneme, tak sme vždy znova ohromení — odhliadnúc od veľkých a pekných výnimiek — nevkusom výkladov. Musí nás priam zahanbiť ich úbohosť. Obrazy svätcov a la eunusi, bezvýrazné gipsové smetie, krikľavo natreté ‚svä­ té’ obrázky, celkom zbytočné ľudové náboženské traktátiky, modlitbové knižky bez akejkoľvek slohovej krásy a všelijaké plechové drobnotiny zá­ pasia tu o priazeň obecenstva. Podľa týchto vý­ kladov — to si musíme jasne uvedomiť — uzatvá­ rajú mnohí chodci na duševný ráz katolicizmu.” „Ohovárajú nás potom, ako by sme sa už boli cel­ kom spreneverili svojmu niekdajšiemu obdivuhod­ nému duchovnému životu a myslia si, že po takom duševnom zmalátnení môže už nasledovať len ti­ chá smrť. Z toho vyplývajú veľmi vážne povinnosti pre všetkých tých, ktorých sa to týka! Katolícke kníhkupectvá a výklady obchodov s náboženskými predmetmi sú do istej miery vizitkami katoliciz-

163

mu. Preto im nemôžeme venovať dosť pozornosti.

Keď prechádzam popri našich výkladných skri­ niach a oznamovacích tabuľkách, menovite vo väč­ ších mestách, kde sa ľudia málo dozvedajú o ka­ tolicizme, tu sa vždy znovu a znovu musím po­ horšovať. Praví zbožní ľudia by maii proti takým výkladom, znehodnocujúcim katolícky náboženský život, s hnevom protestovať. Zvlášť dnes, keď sme zatlačovaní a špehovaní, musíme do verejnosti pri­ pustiť len také katolícke veci, ktoré uspokoja aj najnáročnejšie umelecké duše. To je vec najprimi­ tivnejšieho sebacenenia! Či si nemáme my, kato­ líci. chrániť svoje symboly a všetkými, ozaj vše­ tkými prostriedkami sa starať o to, aby nejaký ne­ svedomitý obchodník alebo hrozný nevedomec ne­ sprotiví! obraz našej viery v očiach inovercov a neurazil vec, ktorej chcú slúžiť . ..? Nepreceňu­ jem dôležitosť tohto problému! Tak často mi na to poukázali už i inoverci! Som preto pevne pre­ svedčený, že tieto hrozné výklady katolicizmu vskutku nesmierne škodia. Nemôžem medziiným zabudnúť na istý reliéf: sv. Alojz z gipsu, krikľa­ vo namaľovaný, kľačí na stupňoch oltára, na kto­ rom je vyložená Najsvätejšia sviatosť. Videl som to v samom strede svojho vlastného milého rod­ ného mesta. Straší ma ešte i vo snách .. .! Nestojí však vo svojeí umeleckej nemožnosti sám. Všade má súrodencov a príbuzných. Čo sa bude hovoriť o viere ktorá sa dá predstavovať takýmito hrozný­ mi výtvormi.. .?” „Nie, katolicizmus nie je nijakým utiahnutým, bojazlivým a zmäkčilým pobožnôstkárstvom. Je to niečo celkom iného. Katolicizmus je velká hrdina ská služba Bohu! Je tým, čo niekto azda aspoň tak približne prežíva vtedy, keď vo veľkonočné ráno zahučí v katedrále organ, ctihodnými klenbami sa

164

ro z ľahne niektorá z našich mohutných omšových piesní a nesie sa vo zvučných, mocných vlnách von ponad dómske námestie, takže ešte aj v susedných stíchlych uliciach mále domčeky zbožne počúvajú. Áno, keď je niečo hrdinské, tak je to katolicizmus!

A ak na to katolícke umenie poväčšine zabudlo, ak už nevie alebo nevedelo o tom, že odlesk toho katolíckeho heroizmu, ktorý premohol svet, sa musí javiť ešte aj na najnepatrnejšom diele, slúžiacom zbožnosti, potom je tu už najvyšší čas, aby sa na to umelci znovu jasne rozpamätali a dali si dobre záležať na tom, aby ten náš obdivuhodný základný náboženský pocit, pocit úcty pred majestátom bo­ žím, prenikol znovu všetky prejavy katolíckeho duchovného života, až do najvzdialenejšieho dedin­ ského kostola a do najmenšieho obchodu s devocionáliami. Okrem mnohého iného je aj toto nalie­ havý rozkaz dňa.” (Clemens Galen, Kirche und Kunst, v Bochumer Kirchenblatt, 30. júna 1935.) Ďalšia oblasť, patriaca celkom do kompetencie laikov, je výpomoc pri riešení rozličných otázok, problémov v kráľovstve božom. Ak chceme i teore­ ticky poraziť rôzne náboženstvu nebezpečné omyly, napr, z odboru prírodovedy, sociológie alebo vše­ obecných dejín, tu je to nijako inak nie možné, len práve dôkladnou odbornou prácou na príslušnom poli. Aj pri prevádzaní náboženských smerníc do praktického života musí mať Cirkev odborne vzde­ laných laikov. Pomyslíme si len na problém spra­ vodlivej mzdy a ceny, na mravnosť v podnikoch atď. Len výborný znalec nášho hospodárskeho apa­ rátu a jeho funkcii môže určiť, ako možno kresťan­ ské sociálne idey zapojiť do toho mechanizmu a pokresťančiť ho. Podobne je to aj na poli právnom, keď ide o vybudovanie noriem podľa božského záko­

1455

na. Chcieť rozšíriť blahodárne pôsobenie božských právd a príkazov i na konkrétny život, to pred­ pokladá nielen dostatočné vedomosti náboženské* ale aj hlboké konkrétne odborné vedomosti — a tu laik ako odborník bude vedieť dať iste lepšiu radu ako kňaz. Toto pole Katolíckej akcie je, žiaľ, ešte aj dnes na oboch stranách veľmi zaznávané, hoci je jedným z najvhodnejších prostriedkov, ako možno práve u vzdelaného laika zvýšiť záujem o Kráľovstvo božie.

Mnohé z týchto apoštolských úloh sa dajú zdarné previesť len spoločnou prácou viacerých. Je treba veľkorysého podnikania v záujme náboženského utvrdzovania a osvecovania ľudu, v záujme charity, na pestovanie liturgického života, v záujme pretvorovania spoločenského a hospodárskeho organizmu v smysle kresťanskej etiky, v záujme premáhania nevery a nemravnosti vo verejnosti atď. Kde treba začať organizovaný, cieľuprimeraný pohyb, kde tre­ ba zmobilizovať verejnú mienku, tam je pomoc laikov nezbytná. Každý laik si musí byt vedomý svojho apoštolského povolania a musí sa podľa najlepších svojich síl postaviť v službe Kráľovstva božieho na to miesto, ktoré mu Cirkev uloží.

V takejto organizovanej činnosti, ktorú v plnení náboženských úloh prevádzajú spoločne kňazi i laici, máme tú našu Katolícku akciu v najprvšom slova smysle.

Aký má vzťah muž ku Katolíckej akcii?

Zásadne možno povedať, že Katolícka akcia je priam potrebou mužskej zbožnosti, lebo veď je to ustanovizeň, vybudovaná smerom k duchovnosti, k spoločenstvu a k činu, teda k tým veciam, ktoré mužskej duši plne zodpovedajú. Mužská zbožnosť 166

nachádza v Katolíckej akcii svoje najvhodnejšie dovŕšenie, bez rozvoja k akcii by zostala torzom, mrzákom alebo karikatúrou. Muž musí i so svojím náboženstvom vystúpiť von, do nepriaterského ži­ vota, musí tvoriť a dobývať. Až touto činnosťou sa rozrastá v ňom náboženstvo do šírky i do hĺbky, až vtedy sa zapriahajú do roboty všetky jeho vlohy, i sociálne, a život sa mu rozbehuje ozaj plnou parou.

A zas Katolícka akcia potrebuje spoluprácu muža natoľko, že bez nej nemôže dosiahnuť svojho cieľa. V istej knižočke o Katolíckej akcii čítame: „V Katolíckej akcii však majú spoznať svoju povin­ nosť nielen ženy, ale aj mužovia.” Oveľa správnej­ šie treba povedať: Mužovia sú ku Katolíckej akcii povolaní, naproti tomu ženy sú len spolupovolané, sú len prizvané na pomoc. Bol by to už vopred po­ kazený podnik, keby sme aj do Katolíckej akcie zaviedli náš dnešný stav náboženského života. Ne­ môže sa preto v záujme Katolíckej akcie dosť prí­ zvukovať, že celá akcia musí byť stavaná na muž­ skej práci, že vedenie a plánovanie musí byť vy­ hradené mužovi. To je nielen v záujme úspechu akcie, ale aj v záujme znovuzískania nášho muž­ ského sveta pre náboženstvo, pre myšlienku Krá­ ľovstva božieho.

Veď zaiste niet nikoho iného, kto by už podľa svojich prirodzených vlôh mai zrejmejšie povola­ nie ku Katolíckej akcii ako muž. Kat. akcia vyžadu­ je duchovosť, je hýbaná ideou. Akékoľvek iné za­ meranie, prosté pletenie sa do záležitostí iných, prázdne spolkárstvo alebo bezduché reklamárstvo, to je všetko iné len nie Kat. akcia. Za svetlonoša, za nositeľa idey určil a uspôsobil Boh muža veľmi dobre. „Muž učí”, hovorí Aristoteles. „Žena nech v Cirkvi mlčí”, hovorí apoštol Pavol.

167

Katolícka akcia sa zakladá na myšlienke K tá ľovstva božieho, spoločenstva svätých, na mysli* n* ke „civitas Dei”. Znamená rozvinutie náboženské­ ho života ponad osobný okruh smerom do spoloč­ nosti. Spoločnosť, však má vždy mužský prízvuk Žene vie muž celkom nahradiť spoločnosť. Muž sa však prebíja ponad manželské spoločenstvo von do širších kruhov. V dejinách bol vždy on tvorcom spoločenstiev. Muž túži po nových krajoch, žena zostáva doma. Muž je hlavou prirodzeného manžel ského spoločenstva, ktoré je v smysle KatoUckej akcie bunkou cirkevnej obce, farnosti, „ecclesiolae”. Preto i každé širšie dopĺňanie spo’očnosti môže ísť len cez muža, ak chce vyhovovať správne* mu poriadku. Rodina je nábožensky zapojená cez otca do farnosti, ako zas fara cez farára do diecézy.

Cez otca zasahuje farská duchovná správa do ro« diny. Bez zospolčovacej sily a práce muža sa Kato­ lícka akcia vskutku neobíde.

A konečne: Katolícka akcia znamená vpravde katolícky čin, skutok. Činom však nie ie všetko, Čo sa akokoľvek deje, každá udalosť. Čin znamená tvorbu, stvárňovanie podľa plánu a idey. Čin je vpádom idey do diania, nie čírou príčinnosťou, ale vládnutím skrze vôľu. To všetko je však mužská vec. Aj v Katolíckej akcii prislúcha mužovi pláno­ vanie a podnecovanie, žene však spĺňanie a dovršovanie. Je to zrejmý dôsledok prirodzených daností a zásadne sa na tom nedá nič meniť. Inak znásilňu­ jeme prírodu a ohrozujeme úspech. Uvádzať neja kú ideu do života, hľadať prostriedky a cesty, tvoriť a formovať, to sú všetko mužské úlohy, ako to dokazuje dejinná skúsenosť všetkých čias. Žene prislúcha drobná práca, „táčkovanie”, donášanie a prevádzanie podľa mužského plánu.

Keď sa spoľahneme na muža s mužskými úloha­ í

168

mi, tu len splníme jeho vlastnú túžbu po pláno­ vaní a po čine, zvýšime v ňom pocit vlastnej hod­ noty, zapojíme náboženstvo do okruhu jeho vlast­ ných záujmov a celej jeho osobnosti dáme uplatniť sa v náboženskom spoločenstve.

Takto sa stáva Katolícka akcia nielen jediným, nenahraditeľným prostriedkom k pestovaniu a roz­ víjaniu mužskej zbožnosti, ale ešte omnoho viac: Stane sa cestou, po ktorej sa náš mužský svet na­ vráti k cirkevnému životu. Katolícka akcia je svo­ jou podstatou protipohybom, reakciou proti zosvetšteniu života, ktoré vyšlo od muža, muža naj­ silnejšie zasiahlo a môže byť zas len mužmi od­ stránené. Katolícka akcia je tiež protipohybom proti izolácii, osamelosti v oblasti náboženstva, proti tej osamelosti, ktorá vznikla zrušením vše­ tkých spojení s Bohom a s ľuďmi a muža najviac postihla. V Kráľovstve božom nachádza muž zno­ vu cestu k náboženskému spoločenstvu. Ba toho priam potrebuje dáva mu priestor pre tvorenie a otvára mu východisko z dusivej tesnoty egoistic­ kého postoja. Jeho mužský charakter, nespokojný s úzkym rámcom činnosti, vybije sa tak spôso­ bom najvhodnejším a nemusí hľadať ukojenie inými cestami, azda cestou činnosti socialistickej, nacionalistickej alebo ateistickej.

Katolícka akcia je Cirkvou naznačený smer pre rozvinutie mužského náboženského životného elá­ nu, namiereného k duchovosti, k spoločenstvu a k činu. Ako muž tvorí dejiny vôbec, tak vytvoril aj dejiny Cirkvi. Do jeho kompetencie patrí tvoriť i dejiny Cirkvi v prítomnosti. Ak sa to nestane ce­ stou akcie katolíckej, tak sa to stane cestou akcie protikatolíckej. No, od toho nech nás chráni Boh!

169

ODPORÚČAME: Dr. Max. Chladný HanoS: LÁSKA K NÁRODU. Vydala Matica.

MUDr. L. Scremin: PRÍRUČKA MORÁLKY PRE LEKÁROV. Preložil Dr. Max. Chladný Hanos, vydal „Veritas”, Trenčín.

Bl. Angela z Foliňa: O SVETLE NEPRÍSTUPNOM A O LÁSKE BEZ MEDZÍ.

Preložil Dr. Max. Chladný Hanos, vydal „Veritas”, Trenčín.

V dohľadnej dobe vyjdú: Dr. Max. Chladný Hanos: ZO SÚČASNÉHO MYŠLIENKOVÉHO VARU. Kapitoly o filozofických aktualitách. (Nacionalizmus, marxizmus, darwinizmus, náboženské vývojárstvo, filozofia citov, Kafka, Durkheim a pod.)

Jacques Maritain: FILOZOFIA PRÍRODY. Preložil Dr. Max. Chladný Hanos, vydá Matica.

Dr. Max. Chladný Hanos: HMOTA SA BÚRI... Materializmus dialektický i histo­ rický. zdravý rozum i veda, katolicizmus.

Výjde, len čo sa autor dohodne s OBZ ohľadom niekto­ rých ostrejších statí.