Učeník Ježiša Krista Nazaretského

UJKN

Peter Fijalka

2010 Bratislava

Kruh je symbolom veãnosti a nekoneãnosti.

Trojuholník je symbolom BoÏej Trojice.

DvojkríÏ je symbol vesmírnych zákonov, symbol bratstva, symbol spojenia v˘chodu so západom a symbol spojenia Kristovho utrpenia s na‰ím utrpením.

U je iniciálka uãeníka, má podobu nádoby, skúmavky.

SkúmaÈ znamená hºadaÈ, hºadaÈ Pravdu. U je nádobou Ducha Svätého a zároveÀ je aj symbolom vesmíru.

J je iniciálka mena JeÏi‰, znamená Emanuel, Boh s nami, Spasiteº.

Písmeno J má podobu kotvy, nádeje a záchrany.

K znamená Kristus, z gréckeho Christos, Bohom Otcom Pomazan˘ Prvoroden˘ Syn, KrẠduchov.

N je Nazaretsk˘. Je to peãaÈ pravosti.

Kalich s hostiou predstavuje Eucharistiu.

Ryba je symbol prv˘ch kresÈanov.

UJKN

Uãeník JeÏi‰a Krista Nazaretského

5

1.

KAPITOLA

DETSK¯ TRÁVNICK¯ SEN Volám sa Peter Fijalka. Narodil som sa 20. septembra 1959 v ·uranoch ako prostredn˘ z troch bratov. Moji rodiãia, Peter a ªudmila, boli jednoduchí ºudia.

Z pôrodnice si ma priniesli do dediny Trávnica, do domu môjho starého otca, lebo nበrodiãovsk˘ dom sme mali len v zaãiatoãnej fáze v˘stavby. UloÏili ma v malej kuchynke do postieºky. Hoci mi mama tvrdila, Ïe si z tej miestnosti nemôÏem niã pamätaÈ, lebo som tam leÏal len veºmi krátko, verte, ãi neverte, aj teraz mám pred oãami drevenú postieºku a star˘ keramick˘ luster s vyvaÏovadlom. Keì som sa v star‰om veku sp˘tal mamy, ak˘ som bol ako malé dieÈa, odpovedala mi: „Synãek môj, mali sme s tebou trápenie, lebo si v noci chcel spaÈ len pri rozsvietenej lampe.“ K tomu otec doplnil: „PeÈo, ja som pracoval na traktore, ãasto vo dne aj v noci, a keì som sa chcel vyspaÈ a zhasol som lampu, ty si hneì zaãal plakaÈ. Priznám sa ti, Ïe som raz zo zúfalstva povedal mamine, Ïe Èa asi vyhodím na dvor...“ Moji rodiãia „A okrem toho si bol hnevliv˘, na v‰etko zvedav˘ a tlãhuba,“ povedala mama. „A mal si e‰te jednu vlastnosÈ, keì si si nieão zaumienil, tak to muselo tak byÈ – stoj ão stoj. Raz sme boli v obchode a uvidel si tam mal˘ traktorãek. Bol dosÈ drah˘, tak som ti ho nekúpila. T˘ÏdeÀ si sa kvôli tomu so mnou nerozprával. Bol si zdut˘ a stále si si ho p˘tal, aÏ som sa nakoniec nechala obmäkãiÈ a kúpila som ti ho. Ale je pravda, Ïe si sa oÀ staral a dával naÀ pozor, takÏe ti dlho vydrÏal.“ Mal som obetav˘ch, pracovit˘ch a zodpovedn˘ch rodiãov. Najviac som si na nich váÏil to, Ïe boli plní humoru a radosti zo Ïivota. Ich vlastnosti sa e‰te viac rozvinuli, keì sme sa od star˘ch rodiãov presÈahovali na novú Prezidentskú ulicu do domu, ktor˘ skromne zariadili, aby sme mohli slu‰ne b˘vaÈ. Na ulici bol k⁄deº detí. Na‰iel som si veºa nov˘ch kamarátov. KeìÏe ulica bola na okraji dediny, celé detstvo som preÏil v krásnej prírode lesov, polí a rybníkov. Na zelen˘ch hatiach a lúkach sme pásli husi, kozy a ovce. Viedli sme detské indiánske vojny, hrali futbal a vybíjanú. V zime sme na zamrznut˘ch rybníkoch korãuºovali a hrali hokej.

Aj moje vlastnosti sa zaãali rozvíjaÈ. Hoci som bol nízky, chud˘ a bled˘, o to viac ma „zdobila“ tvrdohlavosÈ, hnevlivosÈ a netrpezlivosÈ.

6 Môj star‰í brat Slavo by vám vedel rozprávaÈ, ão si so mnou uÏil. V kaÏdej hre, ãi to uÏ bol futbal, hokej alebo tenis, som musel vÏdy vyhraÈ a v kaÏdom súperení byÈ prv˘. Keì sa mi to nepodarilo, tak som ho jednoducho... zbil. Slavo bol miernej a dobráckej povahy a celé roky zná‰al moje „v˘strednosti“.

Potom sa narodil tretí, „veºkolíãiskov˘“ brat Milo‰. Keì ho mama priniesla z pôrodnice domov, ãasto som pribiehal z ulice k nej a p˘tal som sa: „Mami a tento mal˘ uÏ zostane stále s nami?“ Keì Milo‰ tro‰ku vyrástol, hneì som pochopil, Ïe sa mi dostala do pazúrov „nová korisÈ“. Vo v‰etk˘ch hrách som ho vÏdy porazil. Bolo to celkom logické, veì bol o pár rokov mlad‰í a to môjmu egu vyhovovalo. Najhor‰ie v‰ak bolo, Ïe existovali aj hry, v ktor˘ch sa nevíÈazí len ‰portovou zruãnosÈou, ale je v nich potrebná aj dávka ‰Èastia. Tento mal˘ „vagabund“ mal úÏasné ‰Èastie v kartách. âi to bola sedma, Ïolík alebo kanasta, skoro vÏdy vyhral. âasto ma porazil aj v hre „âloveãe, nezlob se“. To ma privádzalo do najväã‰ej zúrivosti a vtedy som ho naháÀal po celej záhrade, aby som si na Àom vybil zlosÈ.

Moje „nerovské“ maniere boli raz a navÏdy ukonãené jednou príhodou.

Hrali sme na dvore futbal so star‰ím bratom, a keì som prehral, zaãal som ho biÈ.

Najprv to vcelku zná‰al, ale potom si v‰imol, Ïe sa na nás pozerá suseda, teta Gajdo‰íková. Zahanbil sa. Asi si predstavoval, ão si o Àom myslí, keì ho ako star‰ieho a silnej‰ieho bije mlad‰í a chuduãk˘ brat. Zarazil sa, otoãil sa a vypálil mi také zaucho, Ïe som preletel cez mal˘ plot, ktor˘ rozdeºoval nበdvor...

Spolu s bratmi som preÏil príhody, o ktor˘ch by sa dala napísaÈ veºká kniha.

Pod dozorom senzi rodiãov, uja a tety, ktorí b˘vali na na‰ej ulici a tieÏ v‰etk˘ch susedov, sme si uÏívali nádherné detstvo.

Do tejto idylky v˘borne zapadli i záÏitky z dedinskej ‰kôlky a ‰koly.

Do ‰kôlky som nerád chodil, lebo som bol najrad‰ej doma pri mame. Rád som sa hrával v piesku celkom sám, len s traktorom a bagrom, ktor˘ som si vyrobil. Pani uãiteºka Miãíková robila v‰etko, ão mohla, aby som sa v ‰kôlke cítil ão najlep‰ie, ale ja som mal najrad‰ej svoj piesoãek.

S manÏelkou a kamarátmi v ‰kôlke ·kolské lavice som mal (horn˘ rad ‰tvrt˘ zºava, doln˘ rad siedma zºava) v obºube.

Od maliãka som túÏil po múdrosti a veºmi svedomito som sa uãil.

Moja úprimná vìaka patrí v‰etk˘m uãiteºom z dolnej i hornej trávnickej ‰koly, ktorí vo mne vybudovali silné vedomostné i ºudské základy pre môj ìal‰í Ïivotn˘ v˘voj.

7

DETSK¯ TRÁVNICK¯ SEN

Z predmetov som mal najrad‰ej zemepis, dejepis a biológiu. NáboÏenstvo ma uãil pán farár Formánek..

Urãite by vám potvrdil, ako veºmi som sa zaujímal o duchovnú múdrosÈ.

Rád som nav‰tevoval ‰achov˘ krúÏok. ·ach je skvelá hra. Cibrí myslenie, pamäÈ a intuíciu.

V tej dobe som takmer zakotvil aj v dedinskej dyPrváãik PeÈko chovke. SnaÏili sa ma nauãiÈ hraÈ na Es trúbku. Sliny mi tiekli po brade ako Pavlovov˘m pokusn˘m psom, ale to bolo v‰etko, ão so mnou dokázali.

TieÏ som sa snaÏil byÈ dobr˘m pionierom.

Najväã‰í prelom v mojich ‰kolsk˘ch rokoch nastal príchodom mladého uãiteºa Pavla Sládeãka. Uãil nás chémiu a telesnú v˘chovu. Bol dobr˘m futbalistom a stal sa nám, chalanom, veºk˘m vzorom. ZaloÏil v ‰kole futbalovú súÈaÏ podobnú dne‰nej „Champions league“. Mama mi musela u‰iÈ ãerveno-biely dres, keìÏe som hrával za Ajax Amsterdam. Nበtím vyhral celú súÈaÏ. To bola sláva.

·kolská „squadra azzura“

8 Uãiteº vytvoril aj silné ‰kolské muÏstvo, ktoré sa stalo základn˘m kameÀom najslávnej‰ieho dorasteneckého muÏstva v Trávnici. Za v‰etku ‰portovú i uãiteºskú prácu, ktorú pre nás vykonal, mu patrí obrovská vìaka. ·kolské roky pominuli a ja nikdy nezabudnem ako mi pri poslednej rozlúãke s uãiteºmi a spoluÏiakmi tiekli obrovské slzy...

Trávnick˘ futbalov˘ dorast v „mojich ãasoch“ chvíºu trénoval BlaÏej Adamka. âasto v‰ak musel pracovne cestovaÈ na montáÏe, tak sa toho miesta ujal môj otec. Nemal síce Ïiaden trénersk˘ kurz, Ïiadnu futbalovú prax, ale mal veºkú charizmu. Mal nás v‰etk˘ch chalanov, ktorí sme vy‰li zo ‰kolského futbalového hniezda, veºmi rád. Vytvorili sme „zázraãné“ muÏstvo, ktoré kráãalo od víÈazstva k víÈazstvu. S obrovsk˘m náskokom a rekordn˘m skóre sme vyhrali 4. triedu a keìÏe sa robila reorganizácia, pozvali nás do Nov˘ch Zámkov na turnaj o postup do 1. B triedy. Hoci sme boli podceÀovaní muÏstvami z vy‰‰ích súÈaÏí, v turnaji sme zvíÈazili. Dal som jeden z finálov˘ch gólov (druh˘ dal Vlado Slávik) a bol som nesmierne ‰Èastn˘. Nikdy nezabudnem na triumfálny návrat s víÈazn˘m pohárom, na slzy trávnick˘ch futbalov˘ch skaln˘ch Janka Chlebana a Stanka Hindického, na prorockú charizmatickú pieseÀ Glóri, glóri, aleluja, my sme futbal vyhrali...

Zázraãn˘ tím s hviezdnymi trénermi

Futbalová eufória v Trávnici nemala konca kraja. Bolo úÏasné hraÈ s tak˘mi futbalistami a skvel˘mi priateºmi ako Tonko Skaãan (Furtík), Karol Klimant (Klinãek), Du‰an ViÏinkár (Vinco), Miro Holeãek (Holka), Vlado Slávik... V‰etci sme mali familiárne prez˘vky a môjho otca volali „apino“ a mamu „mamina“.

Otec nám po zápase kúpil malinovku, kofolu a roÏok, star‰ím „mazákom“ potajomky pivo. Za takú odmenu sme vtedy hrávali. Nemali sme ani sprchy. Um˘vali sme sa vonku v drevenom Ϻabe, ktor˘ sme si ruãnou pumpou naplnili vodou. Po zápase sme sa ãasto stretávali v na‰om rodiãovskom dome spoloãne s „áãkarmi“,

DETSK¯ TRÁVNICK¯ SEN

9

ktor˘ch trénoval Malino Poboãík. Pridal sa k nám senzaãn˘ humorista ujo Tono a mnohí dedinãania. Skrátka, bol nás pln˘ dom. Mama a teta Gita pripravili jednoduché jedlo a trávnické vinohrady odsponzorovali pitn˘ reÏim. Pretriasali sa záÏitky zo zápasov i z detstva. Vínko v‰etk˘m rozväzovalo jazyk.

Z na‰ej ob˘vaãky sa do rána oz˘val burácajúci lieãiv˘ smiech.

VíÈazná pieseÀ Glóri, glóri, aleluja znela e‰te nespoãetnekrát. Spievali ju na‰e futbalové srdcia. 1. B triedu sme bez väã‰ích problémov vyhrali a postúpili sme do 1. A triedy. Bola to senzácia. Trávnické ihrisko Lúky sa stalo miestom stretávania sa ºudí z dediny i zo ‰irokého okolia. ªudia sa te‰ili a zabávali.

Neskôr som hral na viacer˘ch veºk˘ch futbalov˘ch ‰tadiónoch, ale „trávnickú Maracanu“ atmosférou nikdy neprekonali. Mám prekrásne spomienky na toto obdobie. Spomeniem aspoÀ jednu. Hrali sme doma s Trenãínom a mohli sme vyhraÈ kontumaãne, lebo Trenãania nepri‰li v stanovenom ãase. Zjavili sa na na‰om ihrisku neskoro, keì uÏ sme boli vyzleãení z dresov, s vysvetlením, Ïe Trávnicu nemohli nájsÈ. Nበpredseda Oto Farka‰ im povedal: „Chlapci, pokojne sa prezleãte, na‰i nastúpia a my vás férovo porazíme.“ Vyhrali sme 3:1.

Dorasteneck˘ vek skonãil a o mÀa prejavil záujem futbalov˘ klub Tesla Vráble. Keì som tam prv˘krát i‰iel na tréning a vychádzal som z dediny smerom na MaÀu, zastavil som sa pri soche Panny Márie a zaspieval som si na‰u futbalovú hymnu Glóri, glóri, aleluja. Vedel som, Ïe odchádzam z rodnej dediny „do sveta“. Mysºou mi preleteli v‰etky nádherné príbehy mojej mladosti, ktoré som tu zaÏil. Tiekli mi slzy dojatia. Cítil som sa ako Old Shatterhand, ktor˘ sa lúãi so svojím zomierajúcim bratom Vinnetouom a spomína si na krásne v˘javy z ich spoloãnej Ïivotnej cesty. Preletel som oãami po trávnick˘ch poliach. Koºko som sa na nich naokopával repy, kukurice, naoberal rajãín, papriky a uhoriek. Videl som sa ako pracujem na Ïatvách a zberoch slamy so svojimi kamarátmi a s tak˘mi poctiv˘mi, pracovit˘mi a jednoduch˘mi robotníkmi ako boli ujo Emilko Levák, ujo MikulበKlimant, ujo Emil Polák a mnohí ìal‰í, ktor˘ch som vÏdy obdivoval. PociÈoval som tlkot s⁄dc v‰etk˘ch trávnick˘ch matiek, ktoré nás neskonale ºúbili a ja som ich mal tak rád. Spomínal som na krásne náv‰tevy a rozhovory u Vlada Pu‰kára, oblievaãky u Skaãanov, zábavy vo „v˘varovni“, kúpanie v rybníku...

Posledn˘krát som pozrel na budovu ‰koly a kostol Najsvätej‰ej Trojice, kde sa mi veºmi páãila socha Krista s prebodnut˘m srdcom... Otoãil som sa. I‰iel som cestou cez vinohrady, na ktor˘ch uÏ viseli strapãeky budúceho „‰Èastia“. V srdci som si niesol e‰te jednu lásku, k trávnickému dievãatku, ktoré malo priezvisko po spevavom vtáãikovi, ktor˘ spieval nápev piesne: Veãerom, keì blúdim sám...

Moji milovaní Trávniãania, ako rád by som vás v‰etk˘ch po mene spomenul v tejto knihe... ale nedá sa to. Len vedzte: Mám vás veºmi, veºmi rád!

10

2.

KAPITOLA

VRÁBEªSKÁ EUFÓRIA Moje zaãiatky vo Vrábºoch neboli ºahké. Tesla Vráble hrala „majstrovstvá kraja“ a ja som musel veºa trénovaÈ, aby som sa vyrovnal tak˘m futbalistom ako boli Imrich Solãan, Ferko Bielik, Pi‰ta KuÈka, Stanko Husár, Laci Jenãák, Silko Gajdo‰, Martin Baranec... Veºmi mi vtedy pomohol dorasteneck˘ tréner Janko Kajaba. VÏdy mi hovorieval: „Peter, musí‰ si veriÈ, trénuj, mበna to, uvidí‰, Ïe sa presadí‰!“ I dnes si s vìakou spomínam na jeho povzbudzujúce slová.

Hoci som prípravu na majstrovské zápasy absolvoval s A muÏstvom a darilo sa mi, nároãn˘ tréner Franti‰ek Lörinczi ma poslal hraÈ za B muÏstvo. S ÈaÏk˘m srdcom som autobusom cestoval na prv˘ majstrovsk˘ zápas s B muÏstvom Zlat˘ch Moraviec. Z autobusovej stanice som pln˘ trpk˘ch my‰lienok a úvah kráãal na ‰tadión. Tesne pred bránou ‰tadióna som sa rozhodol, Ïe vo Vrábºoch konãím. Otoãil som sa a vrátil som sa na autobusovú stanicu. Kamarátovi Milanovi, ‰oférovi autobusu, som povedal: „Milanko, konãím tu, ka‰lem na cel˘ futbal, idem s tebou domov a budem sa venovaÈ len ‰kole.“ No Milan mi ukázal olejom a vazelínou za‰pinené ruky a povedal: „PeÈko, ja by som Èa aj rád odviezol späÈ, ale pozri sa, ão mám s autobusom...“ Mal „vy‰róbované“ predné koleso a opravoval na Àom defekt.

A tak som sa voºky-nevoºky vrátil na ‰tadión Tesly. Chlapci akurát odohrali prv˘ polãas. Stav zápasu bol 0:0 a tréner „Béãka“ ma poriadne „zvozil“: „Kde si, Peter? OkamÏite sa obleã do dresu a hraj!!!“ Nastúpil som do druhého polãasu a hral som akoby o Ïivot. Po ihrisku som doslova lietal. Strieºal som góly, nahrával, centroval, hlaviãkoval... Vyhrali sme 7: 0 a ìal‰iu nedeºu ma ãakal debut v A muÏstve.

V tomto zápase sa mi aÏ tak veºmi nedarilo, ale opäÈ mi moji futbaloví anjeli (o ktor˘ch som vtedy e‰te nevedel) pomohli. Pamätám si, ako Stanko Husár nacentroval loptu do skrumáÏe do ‰estnástky, kde som sa aj ja „zamotal“. Lopta sa v‰elijako odráÏala a ani neviem, ãi sa ma dotkla, len viem, Ïe skonãila v sieti súperovej brány. V‰etci chlapci na mÀa skoãili a gratulovali mi k prvému „ligovému gólu“ vo vrábeºskom A drese.

V ìal‰ích zápasoch som vypracovával veºa gólov˘ch akcií a aj sám som góly strieºal. Získal som si postupne pevné miesto v základnej zostave. S chlapcami sme vytvorili muÏstvo kráãajúce od víÈazstva k víÈazstvu, na hru ktorého sa chodili radi pozeraÈ nielen Vrábeºãania, ale aj ºudia zo ‰irokého okolia. Vyhrali sme Majstrovstvá západoslovenského kraja a postúpili do divízie.

11

VRÁBEªSKÁ EUFÓRIA

Pohár je ná‰!

Boli to krásne ãasy. Chodil som vtedy na gymnázium v ·uranoch. Mal som tu veºa skvel˘ch spoluÏiakov. Aj na gymnáziu sme mali futbalové muÏstvo, ktoré stále vyhrávalo a dostali sme sa aÏ na majstrovstvá stredn˘ch ‰kôl.

Boli sme veselá chasa a zbojstvá, ktoré sme vtedy „napáchali“ by sa nezmestili ani na päÈsto strán knihy. Spomeniem len na‰u stuÏkovú slávnosÈ. V tej dobe (socializmus) kaÏdá trieda nastupovala na stuÏkovú pri skladbách autorov ako âajkovsk˘, Beethoven ãi Smetana. My sme nastupovali na Abbu. Riaditeº nás v závereãnom prejave nazval protisocialistick˘mi Ïivlami a vyjadril Ïelanie, aby sa taká trieda uÏ neopakovala. My sme sa ale v Ïivote, ako sa hovorí, uchytili.

Zhodou okolností sme mali pred pár t˘ÏdÀami stretnutie po tridsiatich rokoch. Je to príjemn˘ pocit opäÈ sa stretnúÈ s tak˘mi fajn ºuìmi, ak˘mi sú moji spoluÏiaci z gymnázia.

Po maturite som zaãal ‰tudovaÈ na Vysokej ‰kole pedagogickej v Nitre. Tu som stretol jedného zo svojich najlep‰ích priateºov.

Volá sa ªubo‰ Barbírik (vynikajúci uãiteº, futbalista, hlásateº, novinár). Pochádza z Myjavy a spoloãne s bratom Mariánom sú mi dodnes veºkou Ïivotnou oporou.

Na‰a stretávka z gymnázia ëakujem vám, chlapci!

12

3.

KAPITOLA

TRNAVSKÉ SILENZIO V Nitre som bol krátko, lebo som prestúpil do Spartaku Trnava, ktor˘ vtedy trénoval Valér ·vec. Dodnes si Ïivo pamätám na prestupové rokovanie. Do rodiãovského domu vstúpili predseda a tajomník Spartaku Trnava. Sºúbili mi peniaze (sumu nepoviem, aby dne‰ní futbalisti nepukli od smiechu) a vybavenie prestupu z vysokej ‰koly v Nitre na vysokú ‰kolu v Trnave. Otec im podaroval kaÏdému dve fºa‰e vína z na‰ej pivnice a ja som podpísal prestupové lístky. Keì som pri‰iel do Trnavy, akosi sa na sºuby pozabudlo...

Mali sme vtedy vedúceho a volali sme ho Pi‰ta Báãi. Cel˘ mesiac som sa ho vypytoval, ão je s mojou vysokou ‰kolou. Jeho typickou odpoveìou bolo: „Peter, chodíme okolo toho...“ Po mesiaci mu Milan Zvarík, ktor˘ to uÏ nemohol poãúvaÈ, povedal: „Pi‰ta Báãi, uÏ by ste mohli vstúpiÈ aj dovnútra.“ Celé detstvo som bol fanú‰ikom bratislavského Slovana a kedysi dávno som prehlásil, Ïe nikdy neobleãiem trnavsk˘ dres.

Teraz som stál obut˘ v Pumách a v drese „bíl˘ch andelú“. Bol som stále zvyknut˘ na futbalové víÈazstvá, ale v Trnave to uÏ nebolo také jednoduché. Zo slávnej Malatinského Trnavy bolo uÏ len torzo. Posledn˘mi mohykánmi, ktorí z tejto slávnej doby zostali a s ktor˘mi som hrával, boli Laco Kuna, Du‰an Keketi a Milan Zvarík. Laco mi dal prez˘vku DÏony.

Dostal som izbiãku pod tribúnou trnavského ‰tadióna. Poãas siedmych rokov to bola moja „rehoºná cela“. Vedºa mÀa b˘vali spoluhráãi: Maro‰ Kopãan, JoÏko Dian, Jozef Medgyes, Julo Bielik, Attila Belansk˘, Béla Petrá‰, Janko Trebatick˘, Igor Kleich...

Prv˘ ligov˘ zápas som odohral proti Plzni.

Vyhrali sme 1: 0. Bol to pre mÀa veºmi slávnostn˘ pocit, lebo sa mi splnil môj detsk˘ sen.

V trnavskom drese Mám na chlapcov z Trnavy krásne spomienky, ãi uÏ z ÈaÏk˘ch ligov˘ch bojov alebo aj zo zápasov v Interpohári, v âsl. pohári a Pohári víÈazov pohárov (PVP). ZaÏili sme nádherné chvíle na domácich i zahraniãn˘ch cestách za futbalom (Juhoslávia, ·panielsko, Rakúsko, ·vajãiarsko). V tej dobe sme sa veºmi te‰ili, Ïe sa dostaneme na tzv. západ, lebo cesty tam boli vtedy zakázané. ëakujem Bohu, Ïe uÏ vtedy mi dovolil porovnávaÈ a hºadaÈ pravdu.

13

TRNAVSKÉ SILENZIO

„Bílí andelé“ v mojich ãasoch

âasto sme na ligové zápasy chodili do âiech. Hrávali sme na Sparte, Dukle, Slávii, Bohemke, v Olomouci, Tepliciach, Ostrave, Brne... Cestovali sme autobusom. Rituálom bolo, Ïe sme sa vÏdy zastavili v diaºniãnom motoreste „Devût kfiíÏÛ“. Pamätám si, ako sme raz i‰li do Prahy. Vstúpili sme v trnavsk˘ch ãervenoãiernych úboroch do re‰taurácie v motoreste a jeden ãesk˘ náv‰tevník sa nás op˘tal: „Ho‰i, kam jedete?“ „Na Spartu.“ „Ho‰i, tam nejezdûte, tam hofií.“ Vtedy mi ktor˘si zo spoluhráãov povedal: „DÏony, keì ideme hraÈ do Prahy, uÏ na DeväÈ kríÏov prehrávame 1: 0.“ S chlapcami som vychádzal veºmi dobre. Keì sa aj teraz stretneme, nastávajú v˘buchy smiechu pri na‰ich spomienkach. Mám teraz dilemu, ktorého z vás si vyberiem do mojej knihy... tak vyberiem dvoch za v‰etk˘ch.

Skvel˘ kamarát Jarko Hutta – povedal päÈ viet za deÀ, ale po kaÏdej z nich sme sa od smiechu „váºali po zemi“. Keì prv˘krát pri‰iel do kabíny, sadol si do rohu, zakryl si tvár novinami, mlãal, mlãal a ãítal. Potom sme odtrénovali, boli na obede, odpoãívali a i‰li sme na druhú fázu tréningu a Jaro ani slovo. Pri‰iel ku mne PeÈo Zelensk˘, ktor˘ podobne ako ja rád rozprával a povedal mi: „DÏony, co urobíme s t˘m Záhorákem, ‰ak ten ni‰t nehovorí?“ „Pico, ja ti neviem...,“ odpovedal som.

14 Z rozhlasu po drôte zaznievala hudba. Pico podi‰iel k Jarovi a nahlas sa ho op˘tal: „Jaro, jak sa ty lúbi táto muzika?“ A pri‰la zdráhavá Jarova odpoveì: „Tebe?“ Od smiechu sme ani behaÈ nevládali.

Janko Gabriel – nielen, Ïe bol v˘born˘ futbalista a kamarát, ale aj mysliteº s veºk˘m darom. Janko mal v hlave dve my‰lienky a vedel ich vysloviÈ jednou vetou. Raz sme doma hrali ÈaÏk˘ zápas o záchranu v súÈaÏi. Dlho sme hrali zle, nedalo sa na to pozeraÈ, prehrávali sme. Keì nastúpil Janko, v˘razne oÏivil hru.

ZvíÈazili sme. Po zápase v kabíne sme ho pri prezliekaní tºapkali po pleciach a Vilo Martinák mu povedal: „Janko, keì ty nastúpi‰, hneì vyhráme.“ Janko sa zatváril ako Aristoteles a povedal: „Chalany, ved vy ma potrebujete, len ked vám horí do topánek.“ Skoro sme zvalili kabínu, ako sme sa smiali.

Nezná‰ali sme dlhé teoretické prípravy pred zápasom. Raz nás trénovala dvojka: Tony „Báãi“ Malatinsk˘ a Justín „Juppy“ Javorek. Sedeli sme v kabíne a znudene poãúvali ‰tyridsaÈminútov˘ predzápasov˘ príhovor Tony „Báãiho“.

Potom e‰te pri‰iel na rad tréner Javorek. KaÏdému hráãovi, ktor˘ mal nastúpiÈ, sa prihováral a dával pokyny.

Povedal som Fa‰imu (Libor Fa‰iang), sediacemu vedºa mÀa: „Fa‰i, kukni na Jana, v rohu kabíny, jak je schovan˘ za zavesenou bundou!“ Libor si zakryl hlavu, aby ho tréneri nevideli, zadú‰ajúc sa od smiechu: „DÏony, veì ten spí!“ Do toho zaznel hlas trénera Javorka: „Janko Gabriel, ty musí‰ obehaÈ veºk˘ kus ihriska, dávaÈ hæbkové prihrávky, strieºaÈ.“ Vtom si v‰imol, ako sa my s Fa‰im zvíjame od smiechu (neviem, ãi som si aj necvrkol).

Strhol sa a zvolal: „Jano, kde si?“ Pozrel do rohu kabíny a s nostalgick˘m gestom utrúsil: „K...a, ‰ak ten chrápe!“ Janko sa prebral a vytre‰til svoje detsky milé oãká. Vidiac, ako Stano ·imo padol od smiechu na podlahu v kabíne, myslel som si, Ïe mám „pºúcnu smiechovú embóliu“. Hurónsky smiech museli poãuÈ aj v súperovej kabíne a urãite sa im z nás roztriasli kolená.

V Trnave som sa popri futbale „snaÏil“ ‰tudovaÈ na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. âasto som s futbalom cestovával a mal som vyme‰kan˘ch veºa predná‰ok a seminárov. Aj pre svoju lenivosÈ a ºahkomyseºnosÈ som musel opakovaÈ roãník a neskôr mi hrozilo, Ïe ma zo ‰koly vyhodia. K tomu som musel kaÏdú stredu chodiÈ do Bratislavy na vojenskú prípravu (b⁄⁄⁄). Veºmi mi vtedy

TRNAVSKÉ SILENZIO

15

pomohli dvaja skvelí uãitelia Janko a Gabika ·a‰koviãoví (s ich malou Dalinkou), ktor˘ch rodinu som rád nav‰tevoval. „Vratko“, zo srdca vám ìakujem za v‰etko, ão ste pre mÀa urobili. Najmä to, Ïe som ukonãil „v˘‰ku“, a Ïe ste mi veºmi fandili.

Trnavsk˘ divák bol a je úÏasne zanieten˘ pre futBratské trio. Diplom je „v kapse“. bal. âasto som ho svojou hrou pote‰il, ale aj sklamal. Z ligov˘ch stretnutí si najrad‰ej spomínam na zápas proti Dukle Praha. Hoci som sa cítil v dobrej forme, tréneri ma nepostavili do „základu“. A tak som stál pri v˘chode na hraciu plochu a smutne som pozeral na chlapcov, ako sa rozcviãujú. Vtedy Agátka (hospodárka) ma zavolala do svojej malej miestnosti a ponúkla mi varenú kukuricu hovoriac: „DÏony, nebuì smutn˘, daj si, jedz!“ A ja varenú kukuricu zboÏÀujem.

Pomyslel som si: „Keì Èa postavia na posledn˘ch dvadsaÈ minút, to uÏ nejako odohrá‰, aj s pln˘m bruchom.“ A tak sme debatovali a ja som jedol a jedol a jedol. Zjedol som hádam aj päÈ klasov. Bola v˘borná. Zrazu môj trnavsk˘ „kukuriãn˘ jarmok“ preru‰il v˘krik trénera Javorka: „DÏony, Cabánik si pri rozcviãke natiahol sval, daj si dres a ide‰ na plac.“ Zastavilo sa mi srdce. Oblial ma studen˘ pot. Hodil som nar˘chlo na seba chrániãe a dres a vybehol som na ‰tadión, lebo uÏ hrali rituálne trnavské silenzio a muÏstvá nastupovali. Hoci som bol nak⁄men˘ (Janko Gabriel by povedal ako parná hus), po ihrisku som doslova lietal. Veºmi sa mi darilo. Strelil som nád„Stanko ·imo, netlaã ma veºmi, som pln˘ kukurice...“ hern˘ gól. Cel˘ ‰ta-

16 dión mi aplauzoval. Vtedy som ani netu‰il, Ïe mi v˘kon v tomto zápase vydobyl „vojenãinu“ v slávnej Dukle Praha.

Najmenej rád si spomínam na zápas s Ostravou. Hoci sme vyhrali, spoluhráã Maro‰ Kopãan, sa ma ‰Èastn˘ po strelenom góle sp˘tal: „DÏony, ão si tak˘ smutn˘?“ „Maro‰, dnes sa vydáva moja manÏelka...“ Po vojne som sa vrátil do Trnavy. Odohrali sme v˘borné zápasy v PVP pro-ti VfB Stuttgart. NebyÈ nespravodlivej jedenástky tureckého rozhodcu a mojej „lakomosti“ (lebo som mohol prihraÈ Vladovi Eghartovi na ist˘ gól), mohli sa nemecké hviezdy vedené Klinsmanom, Buchwaldom a Alghewerom pred nami skloniÈ.

V ligov˘ch zápasoch sa mi v‰ak nedarilo, hoci mi tréner Jarábek aj ostatní chlapci pomáhali.

Povojnové nesplnené sºuby trnavsk˘ch funkcionárov (najmä bytová otázka) i rodinné problémy spôsobili, Ïe sa na mÀa z trnavsk˘ch tribún oz˘val piskot. Bol zaslúÏen˘ a plne oprávnen˘. OspravedlÀujem sa vám, trnavskí fanú‰ikovia!

V poslednom zápase v Banskej Bystrici som síce zahral dobre a dal som gól, ale bola to uÏ len slabá náplasÈ na moju chabú sezónu. Keì som sa vracal na ‰tadión Spartaka, pred jeho bránami zrazilo auto malého psíka. Veºmi dobre sa pamätám ako zakÀuãal vo veºk˘ch bolestiach. Pri‰iel som k nemu a zdvihol som ho zo zeme. Mal zlomenú chrbticu a uÏ sa mu nedalo pomôcÈ. So slzami v oãiach som ho musel utratiÈ. Pes je symbol vernosti. Cítil som, Ïe moje trnavské slnko zapadá...

17

4.

KAPITOLA

ZELENÁ JULISKA Tesne pred nástupom na základnú vojenskú sluÏbu mi operovali nos a leÏal som v nemocnici. Nav‰tívil ma jeden z najlep‰ích ãeskoslovensk˘ch, a dovolím si tvrdiÈ i svetov˘ch futbalistov, JoÏko Adamec, ktor˘ bol vtedy trénerom Dukly Banská Bystrica.

Povedal mi: „DÏony, uÏ mበu nás na skrinke a posteli napísané meno. Vyzdrav sa, ãakám na teba!“ V dobrej pohode som odcestoval na „v˘ber brancov“ do ãeského Tábora. Po pár dÀoch tzv. v˘cviku nás zhromaÏdili vo veºkej miestnosti. Bolo nás hádam osemdesiat aÏ sto futbalistov z prvej i druhej ligy.

Z reproduktora zaznel hlas: „Fijalka, Fábry, Friã, Lancz – Dukla Praha.“ Ja som to vôbec nepostrehol, lebo som s chlapcami vo veselej nálade „mastil“ karty, vediac, Ïe idem do Banskej Bystrice. Zrazu ma drgol lakÈom Du‰an Borko z Nitry: „DÏony, ide‰ do Prahy na Duklu!“ Zmeravel som a neveriacky pokrútil hlavou. Táto správa ma veºmi nahnevala.

Vedel som totiÏ, Ïe idem na vojenãinu len na jeden rok, lebo som bol vysoko‰kolák, a Ïe pri tak˘ch hráãoch ako boli Vízek, Fiala, Pelc, Strom‰ík, KfiíÏ, Rada, Korejãík, Luhov˘..., ktorí tvorili tzv. „stále stavy“ nielen v Dukle, ale aj v ãs. reprezentácii, nebudem maÈ Ïiadnu ‰ancu. Niã mi ale nezostávalo, len so spoluhráãmi nasadnúÈ do autobusu a odcestovaÈ do Prahy. Priviezli nás do budovy Armádneho strediska vrcholového ‰portu na Julisku, v blízkosti hotela Internacionál.

Môj psychick˘ stav bol zúfal˘. Tesne pred odchodom na vojnu sa mi vydalo dievãatko, ktoré som veºmi ºúbil. Praha bola ìaleko od môjho domova, okrem toho presvedãenie, Ïe si minimálne rok nezahrám ligu, veì ani tak˘ skvel˘ futbalista a reprezentant ako Janko ·vehlík, absolvent V·, si na Dukle veºa nezahral.

A e‰te k tomu tá hrozná uniforma!

Energeticky vycucnut˘, znechuten˘ a utrápen˘ som leÏal, len tak v teplákoch, lebo uniformu som si odmietal obliecÈ, na izbe ã. 108, ktorú mi pridelili.

Zrazu vo‰lo do mojej izby „svetielko“. Vstúpil pomen‰í, ‰tíhluãk˘ vojaãik s bielou tváriãkou. Nadobudol som skalopevn˘ pocit, Ïe tohto „anjelika“ poznám uÏ najmenej sto rokov. V momente sme si padli do oka. Usmial sa a súcitne mi, jeho typicky Èahav˘m tónom, povedal: „Já sem Milo‰ Belák z âacht˘c, volajú ma Belindo, hrávam za Bohemku, len teraz mosím tu dva roky ‰a‰kárit. Pééétééér, ka‰li na to. Obleã sa a pod. Máme vychádzku. UkáÏem ty Prahu. Mám tu aj byt...“ Jeho Ïiarenie ma ako tak posilnilo a uÏ menej nafuãane som si obliekol „zelen˘ habit“.

18 NosiÈ ãiapku som od maliãka nezná‰al, a tak som si ju zobral len tak do ruky.

Poprechádzali sme sa v centre Prahy na Václavskom námestí, posedeli v kaviarniãke a i‰li sme na Karlov most. Pozerali sme sa na Hradãany a ìal‰ie scenérie ná‰ho vtedy hlavného mesta. Zrazu pri‰iel ku mne mladuãk˘ turista a anglicky sa predstavil, Ïe je z Kanady. Ukázal na moju vojenskú ãapicu a dávajúc mi doláre hovoril, Ïe si ju chce kúpiÈ, Ïe taká mu e‰te ch˘ba do zbierky. „Na, tu mበzadarmo, ão by si platil, ‰ak mi aj tak len zavadzá,“ odpovedal som mu a podal mu ãapicu.

Milo‰ skoro padol do Vltavy, tak v˘skal od smiechu. Potom sa ale spamätal, vytrhol smutnému turistovi moju ãapicu a dal mi ju späÈ do rúk hovoriac: „Pééétééér, to nemóÏe‰, ‰ak ta zavrú.“ Tak sa zaãala odvíjaÈ moja „vojenská rozprávka“, oproti ktorej sú záÏitky Dobrého vojáka ·vejka len slab˘m odvarom. V‰etky humorné príbehy, ktoré som zaÏil by neobsiahla ani tristostranová kniha. KeìÏe som bol absolvent vysokej ‰koly a bol som vekovo najstar‰í, stal som sa veliteºom futbalistov. Tlupu „ãiernych barónov“, ktorí patrili pod moje „komando“, okrem uÏ spomínaného Belinda, tvorili: Milan Luhov˘ (Maco), ªudovít Lancz (Lajko), Du‰an Fábry (Fábera), Libor Friã (Frigo), Klhúfek, OndrÛ‰ek, VáÀa, Musil a ìal‰í. Boli to skvelí chlapci.

Slávna Dukla Praha v mojich ãasoch

ZELENÁ JULISKA

19

Prischla mi prez˘vka náãelník a ja som svojich chalanov ochránil od v‰etkého zlého. I s ostatn˘mi futbalistami z Dukly som sa r˘chlo spriatelil. Vytvorili sme skvelú partiu vedenú trénermi Lopatom a Brumovsk˘m. Vyhrávali sme v domácej ligovej súÈaÏi, ale i v medzinárodnom európskom Pohári víÈazov pohárov – PVP. Dostali sme sa aÏ do semifinále, keì sme postupne vyradili cypersk˘ AEL Limassol, ‰védsky AIK Stockholm a dokonca aj slávnu portugalskú Benficu Lisabon. Na‰e víÈazné ÈaÏenie ukonãilo aÏ Dinamo Kyjev vedené trénerom Lobanovsk˘m, v ktorom vtedy hrali také futbalové esá ako: Zavarov, Belanov, Blochin, Jaremãuk ãi Baltaãa.

Z na‰ej veºkej duklianskej partie si najrad‰ej spomínam na Láìu Vízka. Bol to najlep‰í futbalista a klaun, s ak˘m som kedy hral. Z celej plejády epizód, ktoré som s ním zaÏil, ãi uÏ na ihrisku, na sústredeniach, ãi v baroch, spomeniem aspoÀ jednu.

Sedeli sme v‰etci v kabíne oãakávajúc ÈaÏk˘ tréning, len Láìu nebolo. Nikto nevedel, kde je. Tesne predt˘m ako pri‰iel tréner Lopata, sa otvorili vchodové dvere a v nich sa zjavil Láìa. Obleãen˘ mal ãierny kabát a na krku dlh˘ ãerven˘ ‰ál. To bol objekt! Sinavá tvár a rozcuchané vlasy jasne prezrádzali, Ïe je po Ïúre a ide priamo z baru.

Zasadol na svoju stoliãku v kabíne a zvolal: „Pánové, já dnes nemÛÏu.“ Celá kabína sa rehotala „o sto du‰u.“ Zavolal na doktora: „Doktore, ten mÛj sval, ten mne tahá!“ Pritom sa drÏal s bolestivou teatrálnou grimasou za stehno.

Doktor si kºakol k nemu a obchytkával mu stehno. My sme mreli smiechom.

Zrazu vstúpili tréneri Lopata a Brunovsk˘: „Kluci, dnes si dáme jenom lehkou rozcviãku a fotbálek na malé branky.“ Vízka táto správa zjavne zasiahla, lebo rozjaren˘ oznámil: „Doktore, nûjak mi ta bolest toho svalu pominula...“ Obliekol sa,ako srnec vybehol na trávnik a predvádzal nevídané kºuãky. Láìa bol slobodn˘ a detsky hrav˘ ãlovek a to mi na Àom imponovalo.

V posledn˘ deÀ na Dukle za mnou pri‰iel mladuãk˘ hádzanár PeÈko Dávid zo Stupavy: „Náãelníku, pod ideme do kina, dávajú Lásku z pasáÏe.“ A tak som s ním i‰iel. Vo filme hrala mladá slovenská hereãka TáÀa Kulí‰ková, ktorá sa nápadne podobala na dievãa z na‰ej dediny, ktoré som mal stále vo svojom srdci. V polo‰ere kinosály ma Peter drgol: „Náãelníku, to je koãka, co?“ „Ja takú doma na dedine mám. Len sme sa pohnevali,“ znela moja tichá odpoveì.

Vtedy som si zaumienil, Ïe sa cestou domov urãite zastavím za mojou „láskou z pasáÏe.“

20

Posledn˘ deÀ v uniforme. Vedenie Dukly ìakuje „najchrabrej‰ím vojakom Var‰avskej zmluvy.“

Nedávno som zavítal do Nitry a nav‰tívil môjho Belinda. Má tam malé mäsiarstvo a uÏ nie je tak˘ ‰tíhly, ako bol na vojne. Podali sme si ruky a objali sa.

Niã nestratil zo svojej dobrosrdeãnosti. Priniesol kopu dobrôt – údené mäso, salámu, syr... „No, ão ty? Sadaj a jedz! ·ak sa kukni na seba, jak vyzerá‰!“ S chuÈou som sa pustil do jedla a Milo‰ zaãal rozprávaÈ: „Peter, pamatá‰, jak si dal velitelovi jednotiek méno Funés?“ „Pamatá‰, jak si mu v Tuzexe kúpil tú ‰porkasu s tú húsenicú, jak Ïrala t˘ peÀáze a on sa s nou t˘den zabával a mali sme od neho pokoj?“ „Pamatá‰, jak Funés dal na starost v televíznom zápase so Spartou OndrÛ‰kovi a VáÀovi nosidlá? Tí dvaja boli napití jak telce a ked z hri‰Èa vyná‰ali zraneného Jana Fialu, jak im z nich dva razy padel?“ A jak na nich Funés reval: „Ty jsou voÏral˘, ja je dám zavfiít, aÏ sãernaj!“ „Pamatá‰, jak ten Spartan i‰él v civile naãérno na vychádzku, vyskoãil z okna rovno deveÈákovi na hlavu a omráãil ho?“ „Pamatá‰, jak nám z tretého poschoìá ukralli televízor a nikdo o niãem nevedel?“ „Alebo pamatá‰, jak sme sa na generálovej Tatre 613 dali vozit po Prahe?

A jak generál skoro dostal z teba srdcov˘ záchvat?“ „Pamatá‰, Peter, jak si mi dal na dukláckej Ávii prevézt skrine do bytu a jak ten ‰ofér jednému narazil do auta a rozbil mu smerovku? Jak nám to bolo lúto.

ZELENÁ JULISKA

21

Ale ked pri‰él nahnevan˘ majitel po‰kodeného auta a povedal, Ïe je lampasák, jak si mu povedal, Ïe nech si to zalepí izolaãnú pásku?“ „Pééétééér a jak si zvozil toho kapitána, Ïe nech ta svojimi kecmi nevyru‰uje pri jedle.“ „A ked sme mali vypité a generál ty povedal, Ïe ta po‰le do Îatca tangy um˘vat a ty si mu povedal, Ïe ty ví‰ na nich aj jazdit?“ „Pamätám si to, Belinko, veºmi dobre si to pamätám...“

22

5.

KAPITOLA

BELASÁ NOSTALGIA Z vojny som sa vrátil domov do mojej rodnej Trávnice, zozbieral som v‰etku odvahu a nav‰tívil som moju „lásku z pasáÏe“. Zazvonil som u Slávikovcov.

Z domu vy‰lo nádherné ‰tíhle dievãa so zelen˘mi oãami, aké majú malé levíãatká a zarazene sa na mÀa zadívalo. Dlho-dlho sme sa na seba bez slova pozerali. Moje srdce spievalo.

Potom som prehovoril: „Soni, si ‰Èastná?“ „Ani neviem...,“ zaznela jej nostalgická odpoveì. „Ak chce‰ byÈ ‰Èastná, tak poì so mnou!“ A SoÀa sa zobrala, nechala v‰etko tak a odi‰la so mnou...

Toto na‰e spoloãné rozhodnutie spôsobilo v na‰ich rodinách veºk˘ rozruch.

Obe sa rozhádali. Obzvlá‰È Sonina matka urobila z celej záleÏitosti scenár k známemu hororu Pes Baskervilsk˘. I veºa priateºov sa vtedy odo mÀa odvrátilo.

B˘vali sme so SoÀou v Trnave na ‰tadióne a pripadali sme si ako nejakí uteãenci. Hrával som futbal a ãiastoãne pracoval v pedagogicko-psychologickej poradni. SoÀa pracovala s deÈmi v ‰kolskej druÏine. KeìÏe mi trnavskí funkcionári odmietli daÈ byt, podpísal som prestupové lístky do bratislavského Slovanu.

Mal som vtedy 27 rokov. Veºmi som túÏil usporiadaÈ si Ïivot a najmä maÈ byt, veì predt˘m som sedem rokov b˘val pod tribúnou ‰tadióna a jeden rok vo vojenskej ubytovni a kdesi v kútiku srdca som sníval o malom chlapãekovi, ktorému by som obul na nohy maliãké Adidasky a dal mu meno Peter.

Keì sme so SoÀou pri‰li do Bratislavy, funkcionári Slovanu nám ukázali tri typy ‰tvorizbov˘ch bytov, z ktor˘ch sme si mohli jeden vybraÈ. Zaviedli nás do suterénu ubytovne CHZJD pri Ïelezniãnej stanici Vinohrady, do malej izbiãky, kde bola len posteº a mal˘ stolík. „Tu si na chvíºu zloÏte svoje veci, leÏ sa vybavia papiere od vá‰ho bytu!“ Vtedy som nevedel, Ïe tá chvíºa bude trvaÈ osem mesiacov...

Pri‰iel som na tréning na Tehelné pole. Vstúpil som do kabíny a podal som si ruky s budúcimi spoluhráãmi. Mnohí z nich boli vtedy mladuãkí: Du‰an Tittel, JoÏko Juriga, Ondrík Kri‰tofík, Ivan Schulz, Stanko Vencel, Lacko Pecko, Paºko Gostiã, TomበStúpala, ãi Jaro Timko. Z ostrieºan˘ch „kabrÀákov“, proti ktor˘m som uÏ nejak˘ ten zápas odohral, som poznal Karola Strom‰íka, Ruda Duckého, Milana Manu, Milana Suchánka, Mirãa Hirka, Lacka Repáãika a Emilka Stranianka. Sadol som si k posledne menovanému Emilovi, s ktor˘m som hneì súzvuãil v jednej humornej „letovej hladine“. Îartovali sme a ostatní chlapci sa k nám hneì pridali. Zrazu vstúpila do kabíny men‰ia postava zababu‰ená v sivomodr˘ch ‰u‰Èákoch, obutá v gumen˘ch galo‰iach a s obtoãen˘m ‰álom na krku.

23

BELASÁ NOSTALGIA

Slovan Bratislava v mojich ãasoch

Kabína sa zaplnila elektrizujúcim dusnom a napätosÈou. Táto bytosÈ pristúpila ku mne, Jarovi Timkovi a Milanovi Suchánkovi (keìÏe sme boli noví), podala nám ruku a vyriekla: „Zachar, Zachar, Zachar.“ E‰te dnes, keì si na zvuk toho mena spomeniem, ma chytá tria‰ka. Postavil sa do prostriedku kabíny a chripºav˘m, Èahav˘m hlasom, ktor˘m mohol dabovaÈ hlavnú úlohu v hororovom filme, zaãal: „Chalani, tá va‰a tréééningová morálka stojí za prd. Rudo Duck˘,“ zamyslel sa a na dlho sa odmlãal, „Rudko, ty mi dበtak˘ mal˘ cukríãek do ruky. Ja si ho rozbalím a zistím, Ïe v Àom je hovno! Chalani, neodr...te ma...!“ Potom sa otoãil ku Karolovi Strom‰íkovi a perfektnou ãe‰tinou pridal: „Kájo, ty musí‰ také pfiidat!“ Karol sedel z druhej strany vedºa mÀa a po‰epol mi: „Petfie, já ho dlabu!“ E‰te zvozil zopár ìal‰ích hráãov a i‰li sme trénovaÈ do telocviãne v ubytovni CHZJD. Keì sme tam pri‰li, tak Zachar prikázal, aby sme si ºahli na parkety, vystreli ruky a gúºali sa po dláÏke telocviãne tam a späÈ. Neodporúãam vám, aby ste to skú‰ali! Krútila sa nám hlava jak Gagarinovi, keì sa pripravoval na let do kozmu. Tretina chalanov vybehla na WC a vracala. Zvy‰ok sa potácal a chytal rebrín. To bola na‰a rozcviãka. „Teraz si dáme horinku,“ vy‰lo z úst ná‰ho trénera.

24 Horinka, zamyslel som sa, hm, ão to je? Poãul som to prv˘krát vo futbalovej terminológii. Slovo horinka mi pripadalo ako pekné mäkkuãké slovenské slovo, lenÏe keì som tú tzv. horinku absolvoval, zvuãala mi v u‰iach ako noãná mora.

Bolo to vymyslené „cviãebné dielo“ pozostávajúce z milióna sklápaãiek, drepov, premetov a neviem ãoho e‰te v‰etkého. Jednoducho hrôza!!!

Zbití a zruinovaní sme sa dotrmácali do hotela na obed. To sa ale obedom nedalo nazvaÈ. Riedka polievka a zhoren˘ vypráÏan˘ syr b˘valo na‰e denné menu. VÏdy sme sa „dob˘jali“ such˘m chlebom. Cez obedn˘ odpoãinok sme povinne leÏali na ‰tadióne. Vtedy som chalanom rozprával záÏitky z mojej vojny a vym˘‰ºal v‰elijaké srandiãky najmä s Emilom Straniankom, aby sme aspoÀ trochu zabudli na na‰e futbalové galeje.

PopoludÀaj‰í tréning bol uÏ o nieão „ºah‰í“: desaÈ koleãiek okolo celého betónového oválu slovanistického ‰tadióna s dvomi oloven˘mi vestami!!!

Na Slovane bola, chvalabohu, aspoÀ v˘borná vodolieãebná regenerácia. Inak by sme to ani neboli vydrÏali.

Po tréningu som sa vrátil do na‰ej „pivnice“, ktorú sme si so SoÀou ako tak upravili. SoÀa mi s radosÈou v oãkách, ale s veºk˘mi obavami, oznámila, Ïe ãakáme miminko... A tak sme sa rozhodli, Ïe sa vezmeme. Kúpil som Soni fialové ‰aty a kytiãku fialiek, zavolali sme si dvoch svedkov a urobili „obrovskú“ civilnú svadbu.

Dni sa míÀali, ale byt neprichádzal. Len neustále sºuby slovanistick˘ch funkcionárov nás drÏali v nádeji, Ïe ho niekedy e‰te dostaneme. SnaÏil som sa poctivo trénovaÈ a v‰etko trpezlivo zná‰aÈ. Bola to ale „silná káva“. Napr. raz v noci asi o druhej hodine som sa zobudil na nejak˘ ‰uchot. ManÏelka leÏala na chrbte vedºa mÀa a na jej tehotenskom bru‰ku sedela my‰. St⁄pol som od strachu.

V mysli som si hovoril: „Zobudím ju? âo ak sa zºakne a ublíÏime bábätku?“ Vtom sa SoÀa zobudila, zbadala malého hlodavca a s pokojn˘m úsmevom mi povedala: „Aha, my‰ka!“ Vyd˘chol som si. Te‰il som sa, Ïe to v‰etko tak obetavo zvláda. Ráno som vstal, poodhadzoval závej snehu, ktor˘ nám cez noc vietor nafúkal do ná‰ho „päÈhviezdiãkového apartmánu“, lebo vtedy bola krutá zima, dal som jej pusu na ãelo a i‰iel som na tréning.

PribliÏne v tej dobe sa na Slovan vrátil z vojny Stando Gorel. Pri‰iel do kabíny a rozprával, Ïe by tieÏ potreboval byt aj nejaké peniaze alebo aspoÀ peniaze na kúpu civilného obleãenia, tzv. „o‰atné“. Zachara e‰te nepoznal a tak sme si z neho urobili srandu. Odporuãili sme mu: „Stanko, choì za trénerom, on je dobr˘, porozprávaj sa s ním, urãite ti pomôÏe.“

BELASÁ NOSTALGIA

25

Asi po dvadsiatich minútach pri‰iel naspäÈ a my sme sa ho sp˘tali: „No, ão?“ A civeli sme na neho.

Vraj mu pätnásÈ minút vysvetºoval v akej je situácii, Ïaloval sa, ão v‰etko by potreboval a poprosil ho o pomoc. Zachar ho poãúval, poãúval a potom mu, pre neho typick˘m cesnakov˘m dychom, povedal: „Stanko, obes sa!“ Smiali sme sa, ale situácia v Slovane bola skôr do plaãu. Pre mÀa sa vyhrotila, keì ma v prvom „majstráku“ dvakrát drasticky sfaulovali a odnieslo si to moje koleno.

Nasledovala artroskopická operácia v nemocnici na Kramároch. Pamätám sa, ako som sa z nemocnice vrátil do Slovana a stretol trénera Zachara, ktor˘ mi hneì zostra odporuãil, aby som si obul vojenské kanady a zaãal behaÈ. To bola jeho „lieãebná metóda pre rekonvalescentov“.

Zaãal som trénovaÈ, lebo som veºmi nutne potreboval byt. âas manÏelkinho pôrodu sa r˘chlo blíÏil. No moje koleno to nevydrÏalo a „ruplo“ znovu. Doktori Látal a ·imko robili, ão mohli, ale moja ºavá noha bola na tom veºmi zle. LeÏal som vo veºk˘ch bolestiach v nemocnici. Podporovala ma vtedy moja manÏelka SoÀa a z kamarátov najmä Emil Stranianek.

Z nemocnice som sa s barlami vrátil do na‰ej „pivnice“, kde ma SoÀa opatrovala a ja som posilÀoval nohu, ako som len vládal. Keì som odloÏil barly, vrátil som sa na ‰tadión. Tlaãil som na trénera i funkcionárov, Ïe potrebujem byt, lebo moja manÏelka kaÏdú chvíºu porodí. Ale nikto sa o moju situáciu nezaujímal. ëal‰ie polienko do môjho vnútorného ohÀa priloÏil jeden záÏitok zo ‰tadióna. Sedeli sme v kabíne pripravení na tréning, len Rudo Duck˘ me‰kal. Tréner Zachar sa sp˘tal: „A kde je Rudo?“ Vtedy dobehol zadychãan˘ Rudo. „Tréner, prepáãte, Ïe me‰kám, ale viezol som syna Mareka k doktorovi.“ „Ruuudo, mne je jedno, ãi tvoj syn je chor˘ alebo zdrav˘, ãi umrie alebo bude ÏiÈ, ja Èa tu na tréningu potrebujem ako kus!!!“ KeìÏe bol môj nov˘ byt stále v nedohºadne, na hráãskej schôdzi s trénerom a funkcionármi som sa v kabíne postavil a riadne z brucha som im v‰etko vytmavil, ão si o nich myslím. Na Zachara som zreval, aby mi uÏ dal koneãne pokoj, Ïe ho mám plné zuby... Skutoãne som uÏ toho mal plné zuby a bolo mi úplne jedno, ão so mnou urobia. V tejto vzbure som v‰ak zostal sám vojak v poli.

Vyhodili ma do Béãka.

V „B“ muÏstve vedenom trénerom Jozefom Valoviãom som na‰iel partiu fajn chlapcov, napr. Milo‰a Gloneka, Vlada Kindera, Milo‰a Tomá‰a, Vlada Sliváricha, Svenka Skolaja. V‰etci boli odo mÀa zhruba o osem rokov mlad‰í. Hral som uÏ viac rozumom, dirigoval som muÏstvo zo stredu zálohy, lebo moje koleno dobre nefungovalo. No aj napriek tomu sme sa stali víÈazmi súÈaÏe.

Potom som sa rozhodol ‰tudovaÈ na Fakulte telesnej v˘chovy a ‰portu (FTV·).

26 8. augusta 1987 som skoro ráno odviezol moju manÏelku do pôrodnice.

Odtiaº som i‰iel do centra mesta k starému Prioru. Pred vchodom som zastavoval ºudí a p˘tal som sa, kto mi predá nejak˘ podnájom. âírou náhodou (náhody neexistujú) pristúpil ku mne vtedaj‰í tajomník âH Bratislava, pán Birãák, a povedal mi, Ïe mi môÏu poskytnúÈ star‰í provizórny byt a Ïe keì úplne vyzdraviem, aby som prestúpil k nim. Tak som dostal v KrasÀanoch byt, ktor˘ som si neskôr sám, tvrdou prácou, prerobil a b˘vam v Àom s rodinou dodnes.

Pán Birãák, zo srdca vám ìakujem!

V pôrodnici na Zochovej ulici sa mi narodil krásny medovlas˘ synãek.

Chlapcom som do slovanistickej kabíny priniesol veºk˘ demiÏón burãiaku. Ale nemyslite si, na druh˘ deÀ som nemal „okno“, lebo mi porozprávali, ão som robil...

Zo Slovana som e‰te na pol sezóny odi‰iel hraÈ do Malaciek, kde som robil aj správcu ‰tadióna. Svoju prácu som vykonával naozaj poctivo, lebo keì kontrolovali môj pracovn˘ v˘kaz, zistili, Ïe som pracoval aj 30. februára...

27

6.

KAPITOLA

„OBRÁTENIE ·AULA“ Poãas „futbalovania“ v Lokomotíve Bratislava som pracoval ako ‰portov˘ referent na polygrafickom uãili‰ti. Stretol som tam celú plejádu v˘born˘ch uãiteºov a vychovávateºov. Najviac som si v‰ak rozumel s Vilkom Karºom. Od prvého stretnutia som mal pocit, Ïe sa poznáme celú veãnosÈ. Vilko bol pokojn˘, trpezliv˘, taktn˘... aÏ som to niekedy nechápal. Ja som si so svojou neskrotnou búrlivou slobodnou povahou v ‰kole dovoºoval veci, ktoré ãasto prekraãovali rámec vtedaj‰ích socialistick˘ch predpisov. E‰te i teraz mám pred oãami záÏitok, keì som v telocviãni hral s chlapcami futbal na malé bránky. Behal som, kriãal, povzbudzoval, gestikuloval a ‰karedo som zaklial. PriblíÏil sa ku mne Vilko a mäkko mi povedal: „Peter, nehre‰ tak!“ Veºmi sa ma to vtedy dotklo a dlho som nad t˘m rozm˘‰ºal.

Na slovenskú dejinnú scénu pri‰la tzv. neÏná revolúcia, ktorá odkryla Vilkovo tajomstvo – potajomky ‰tudoval za kÀaza. Odi‰iel do jezuitského seminára a ja, keìÏe sa otvorili hranice, som zaãal hraÈ futbal v rakúskom mesteãku Frauenkirchen. Bola to pre mÀa vítaná ‰anca tro‰ku si privyrobiÈ pre moju rodinku. Hral som tam spoloãne s Karolom Kri‰tofom, b˘val˘m hráãom Slovana a Dunajskej Stredy. Teraz viem, Ïe Karol bol uÏ vtedy veriacim ãlovekom a tieÏ ma ãasto na tréningu i poãas zápasu napomínal, aby som nehre‰il.

Stala sa v‰ak zaujímavá vec. Funkcionári klubu napodobnili môj podpis, ukradli moju v˘platu a ukonãili nám „angaÏmá“. Soni povedali, Ïe som v˘platu prepil v bare.

K tomu v‰etkému ma opäÈ prestala poslúchaÈ moja noha a keìÏe som kvôli futbalu musel skonãiÈ prácu v uãili‰ti, sedel som doma v ob˘vaãke svojho bytu a totálne znechuten˘, na v‰etko nadával. Bol som úplne na dne a rúhal som sa Bohu, Ïe keby nejak˘ existoval, toto by nedopustil.

Potom sa ale zaãali písaÈ prvé tóny mojej „pozemskonebeskej melódie“. Hºadajúc svoju ìal‰iu Ïivotnú cestu, stretol som babku, ktorá mala úplne rovnaké modré oãi, ako mal môj otec. Volala sa Franti‰ka a so SoÀou som jej hovoril teta Fany. Nikdy predt˘m ma nevidela, ale celkom prosto mi povedala: „Peterko, lekári povedali na tvoju nohu jednu vec, ale JeÏi‰ Kristus môÏe povedaÈ inú. Budeme sa spolu modliÈ ruÏenec a uvidí‰, tvoja noha sa vylieãi, dostane‰ v zahraniãí nové fotbalové miesto a vrátia ti aj peniaze, ktoré ti ukradli.

Ver tomu, ão ti hovorím!!!“ Jej prostota a „sfumáta“ jej pohºadu ma odzbrojili a povedal som: „Babenka, je mi to jedno, budem sa teda s vami ten ruÏenec modliÈ!“

28 Uvidel som pred svojimi oãami obraz zo svojho Ïivota: Keì som bol „slávny trnavsk˘ ligov˘ futbalista“ mal som auto – ãervenú Ladu. Moja babka z matkinej strany b˘vala v doline pri potoku a ja som si k nej chodieval um˘vaÈ svoje auto. Raz, keì som tam bol, odchádzala babka do kostola, pristavila sa pri mne a láskav˘m hlasom mi poveS babkou a dedkom, ktor˘ ma nauãil rezbárãiÈ dala: „PeÈko môj, idem do kostola, budem sa za teba modliÈ, aby sa ti darilo v Ïivote i vo futbale.“ Ja som sa zasmial. Potºapkal som ju po prácou zhrbenom chrbte a posme‰ne som jej odvetil: „Starká, aj tak to v‰etko stojí len na mne a mojich nohách...“ Teraz som v‰ak zaãal pociÈovaÈ, Ïe hrad mojej doteraj‰ej Ïivotnej filozofie a mojich presvedãení sa zaãína rúcaÈ.

Teta Fany mi rozprávala, Ïe existuje aj in˘ svet, nielen tento pozemsk˘. Hovorila, aby som ovládol svoje myslenie a dával pozor na to, ão hovorím a vyslovujem, lebo tak si vytváram svoju budúcnosÈ. Nerozprávala veºa, ale viem, Ïe sa za mÀa veºa modlila.

A potom pri‰iel deÀ „D“ v mojom Ïivote. I‰li sme so SoÀou na náv‰tevu. Keì prichádzate z Bratislavy do Tomá‰ova pri Bratislave, vstupujete do dediny rovnou dlhou cestou, ktorá akoby v diaºke konãila priamo v kostole. Bol som uÏasnut˘ touto symbolickou scenériou. Mám v Ïivej pamäti, ako sme sa veãer okolo kostola vracali späÈ na túto cestu. A vtedy sa to stalo... OÏiarilo ma zvlá‰tne svetlo a pocítil som veºkú riavu nesmiernej BoÏej lásky, ktorá akoby prestupovala do mÀa zo v‰etk˘ch smerov. Celú moju bytosÈ prenikla elektrizujúca tria‰ka. SoÀa bola pri mne a uÏasnuto na mÀa civela. Otoãil som sa k nej so slzami v oãiach a vyslovil som jedinú vetu: „Soni, JeÏi‰ Kristus je!“ Pri‰li sme domov a prvé, ão som urobil bolo, Ïe som dychtivo hºadal v na‰ej kniÏnici Bibliu. Keì sa mi ju podarilo nájsÈ, hneì som sa pustil do jej ãítania.

A tak som ãítal a ãítal a ãítal... a pritom som stále nadobúdal presvedãenie, Ïe toto uãenie nie je pre mÀa niãím nov˘m. Bol som si ist˘, Ïe to odkiaºsi poznám.

Zvlá‰È, keì som ãítal Jánovo evanjelium, cítil som nesmierne povznesenie. Rozumel som symbolike jeho mystiky. Vnímal som celkom jasne hlas, ktor˘ vychádzal odniekiaº z môjho vnútra:

„ O B R ÁT E N I E · AU L A “

29

„Peter, hºadal si Ïivotnú cestu. Kam viedla priama cesta v tej nádhernej scenérii? ...kostol (Boh), názov obce Tomá‰ov... neveriaci Tomá‰... Pán môj a Boh môj.“ Cel˘ tento záÏitok urobil vo mne obrovskú, priam revoluãnú, premenu. Bolo mi jasné, Ïe teraz to uÏ nie som ja. Videla to SoÀa, mal˘ PeÈko, susedia, priatelia, rodiãia a bratia. T˘ch, ktorí boli duchovne zameraní, to pote‰ilo, ale ostatní si mysleli, Ïe som sa zbláznil a pomiatol. Ja som si z toho ÈaÏkú hlavu nerobil. Cítil som sa tak nádherne slobodne povzná‰ajúco a ºahko ako nikdy predt˘m. Okrem toho mi vyzdravela noha, boli mi vrátené rakúskymi funkcionármi ukradnuté peniaze a môj dobr˘ priateº Peter Kuãerka, ktor˘ mi vÏdy rozumel, mi vybavil nové futbalové „angaÏmá“ v Rakúsku.

Na‰e modlitby s tetou Fany boli vysly‰ané. Pozvali sme ju k nám na náv‰tevu.

Svätenou vodou nám pokropila miestnosti a exorcistickou soºou posypala prah dverí. Ponúkli sme jej miesto pri stole. Krátkou modlitbou a znamením kríÏa poÏehnala jedlo. Nabrala si málo. S obdivom som pozoroval jej asketicky vychudnutú postavu a tvár Ïiariacu istotou presvedãenia o jej duchovnej filozofii. Keì ale uvidela na‰e tváre, oãakávajúce jej slová, s pohºadom prenikajúcim budúcnosÈ pokojne prehovorila: „Peterko, musí‰ byÈ v Ïivote spravodliv˘. Rozdávaj a ber si vÏdy len toºko, koºko ti prináleÏí. Pomáhaj ºuìom. Bude sa ti dariÈ vo futbale a uÏ nikdy sa pri hre nezraní‰! Dostane‰ prácu, ale bude to drina a zaslúÏene zarobené peniaze.

Raz budete maÈ aj domãek...“ „Teta Fany, ja nechcem stavaÈ,“ skoãila jej do reãi moja manÏelka SoÀa. „Soniãka, ale dnes robia domy uÏ aj na kºúã. V‰etko sa vám v Ïivote usporiada. Vezmete sa aj v kostolíku. A narodí sa vám druhé dieÈatko. Bude to dcérka... kaÏd˘ z vás bude maÈ jedného.“ O pár dní teta Fany ochorela. Zaviezli sme ju do nemocnice k Milosrdn˘m bratom (ako si to Ïelala). Kráãali sme spolu po schodoch a ja som ju zoslabnutú podopieral. Pred nami upratovaãka mokrou handrou um˘vala schody. Pozrela sa na nás a s prekvapenou tvárou povedala: „Teta Fany, v‰etko, ão ste mi predpovedali v Ïivote, sa splnilo...“ Teta Fany zaºahla do postele. Chytila moju SoÀu za ruku a pobozkala jej ju hovoriac: „ëakujem vám, Sonka, za v‰etko, ão ste pre mÀa urobili.“ SoÀa in‰tinktívne odtiahla ruku,lebo cítila, Ïe je to pre Àu nezaslúÏená pocta: „Teta, veì v‰etko bude zasa dobré a my vás prídeme nav‰tíviÈ.“ Otoãila sa ku mne a ja som jej so stiahnut˘m hrdlom povedal: „Teta, nebojte sa, vyzdraviete... a ten vበstar˘ ruÏenec...“ „Je tvoj!“ Skoãila mi do reãi a chytila ma zvieravo za ruku. „Peterko, teraz Èa to pritiahne aj do kostola a bude‰ ºuìom pomáhaÈ.“

30 Pustila mi ruku. Vtedy som e‰te netu‰il, Ïe je to posledn˘ dotyk anjela, ktor˘ mi priniesol toºko svetla. Otoãila hlavu a zatvorila oãi farby neba. Bola zoslabnutá a unavená. SoÀa sa pozrela na mÀa a priloÏila si prst k perám: „Pst, poì, nechajme ju, nech sa vyspí, potrebuje oddych.“ Vy‰li sme von z nemocnice. Keì sme stáli na ceste, môj pohºad mi nevdojak padol na okno nemocniãnej budovy. LeÏala na Àom m⁄tva holubica s dolu visiacou hlavou. Smutno a udivene sme sa so SoÀou na seba pozreli a naplnení zvlá‰tnou predtuchou sme i‰li domov. Keì sme sa za tetou Fany vrátili na náv‰tevu, sestriãka nám oznámila, Ïe uÏ neÏije... DáÏì sæz v na‰ich oãiach dlho neustával.

Potom si Vilko Karºa vypoÏiãal od pána dekana Formánka Modr˘ kostolík a zosobá‰il nás. ZároveÀ pokrstil aj malého PeÈka.

SoÀa otehotnela a boli sme spolu na ultrazvuku. Lekár pozerajúc sa na monitor skon‰tatoval: „No, pán Fijalka, zasa budete maÈ syna.“ „Nám sa narodí dcérka,“ odpovedal som. „No dovoºte, roky tu robím, vidím to jasne, bude to syn.“ „Bude to dcérka, pán doktor,“ trval som s plnou istotou na svojom.

Stavili sme sa o fºa‰u ‰ampusu.

Na sviatok svätej Terezky z Lisieux sa nám v pôrodnici pri Modrom kostolíku narodila zlatovlasá princezniãka. Dali sme jej meno po Ïenskom anjelovi, ktor˘ pre nás toºko urobil.

Dodnes som si fºa‰u ‰ampusu nevyzdvihol.

31

7.

KAPITOLA

SPOVEë Bol som pln˘ radostnej zvesti o Bohu a jeho Kristovi. Najrad‰ej by som sa bol postavil niekde v strede Bratislavy na námestie a vykrikoval evanjelium. Chcel som kaÏdého, koho som stretol, obrátiÈ. Svojou prehnanou horlivosÈou som v‰ak spôsoboval skôr opak. Rád som sa hádal a prel o „evanjeliovú pravdu“.

Raz sa stalo, Ïe som pozval k nám do bytu na rozhovor jedného mladého kaplána z Raãe. Vstúpil do bytu s koÏen˘m kufríkom v rukách. Podaním ruky som ho privítal a ponúkol som mu domáce papuãe. Odmietavo pokynul a otvoril svoj kufrík, z ktorého vytiahol svoje koÏené prezuvky. UÏ som zaãínal cítiÈ, Ïe je zle.

SoÀa mi z kuchyne gestikulujúc naznaãila, aby som sa miernil. Ale ja som na jej rady nedbal. Poãas rozhovoru sme sa s kaplánom pohádali. Nehovorím, Ïe som nemal pravdu, ale za spôsob, ak˘m som sa s ním rozprával, sa i dnes hanbím.

S hnevom a rozhorãením som si i‰iel ºahnúÈ.

V noci sa mi sníval „Ïiv˘ sen“ so zomrelou starou mamou. Videl som ju ako pri‰la ku mne. Smutno mi podala do ruky ruÏenec a bez slova odi‰la. Môj vnútorn˘ hlas ma presvedãoval: „Peter, ja som Èa neposlal cirkev rozbíjaÈ, ale budovaÈ!“ Hneì na druh˘ deÀ som bol v Raãi za ním a ospravedlnil som sa mu. Vedel som zo symbolického sna, Ïe ma Boh cez starú mamu vyz˘va, aby som sa viac modlil a menej hádal.

Odsníval sa mi aj nádhern˘ „Ïiv˘ sen“ s pápeÏom Jánom Pavlom II. Bol som vo veºkej drevenej nádobe plnej hrozna. Mal som po kolená vyhrnuté nohavice a otrocky som ‰liapal hrozno a vytláãal z neho ‰Èavu. Nado mnou bol veºk˘ mlynãek na mletie hroznov˘ch bobúº. Zrazu pri‰iel pápeÏ s pln˘mi rukami hrozna a sypal ho do mlynãeka. Keì ho vysypal, pri‰iel ku mne, usmiali sme sa na seba a radostne sa objali. Hneì som vedel, ão mi Boh t˘mto symbolick˘m snom chcel povedaÈ. Pán chcel, aby som s ním (pápeÏom) v práci v BoÏej vinici (cirkvi) spolupracoval. On hore na stolici najvy‰‰ieho pastiera a ja dolu prostou robotníckou prácou. Vo vnútri mojej du‰e gradoval pocit, Ïe musím vyhºadaÈ kÀaza a ísÈ na celoÏivotnú spoveì.

Keì som si ale na v‰etko, ão som v Ïivote vyparatil, zaãal spomínaÈ (a ja mám vìakabohu, v tomto prípade bohuÏiaº, veºmi dobrú pamäÈ), zdráhal som sa.

Nahováral som si, Ïe to nie je aÏ také dôleÏité, veì je to uÏ v‰etko za mnou a v‰elijak˘mi cestiãkami a omáãoãkami som sa zaãal ospravedlÀovaÈ. Potom som si hovoril, Ïe sa môÏem vyspovedaÈ aj sám pred sebou. Môj Majster bol v‰ak nekompromisn˘: „Peter, pamätበsi na moje slová, ktoré som povedal svojim apo‰tolom: »Komu hriechy odpustíte, budú mu odpustené, komu zadrÏíte, budú zadrÏané« (Ján 20,23)?“

32 A tak som sa zlomen˘ rozhodol, Ïe si vyhºadám v meste nejak˘ kostol s drevenou spovednicou, Ïe sa skryjem do jej kúta a vyspovedám sa. Nejako to uÏ preÏijem.

Zrazu zaznel opäÈ Pánov jasn˘ príkaz: „Peter, pôjde‰ ku kÀazovi, tvojmu najlep‰iemu priateºovi Vilkovi Karºovi, ale nie do spovednice, bude‰ sa mu pozeraÈ priamo do oãí a musí‰ povedaÈ v‰etko, rozumie‰? V‰etko!“ Chytila ma tria‰ka. Veºa som sa modlil a pri‰iel ãas, keì som sa rozhodol, Ïe idem za Vilkom. Vtedy ma Pán zadrÏal: „Poãkaj, Peter!“ zaznelo vo mne.

Pomyslel som si namrzelo: „âo e‰te chce‰?“ „Pamätá‰, ako si v Trnave neodovzdal spoluhráãovi v˘platu, ktorú mu u teba nechal vedúci muÏstva? Choì a vráÈ mu ju!“ A tak som ãakal na koniec mesiaca na v˘platu. Odpoãítal som peniaze, sadol do auta a vydal sa do Malaciek. ManÏelke JoÏka Nemãoviãa som v‰etko s ospravedlnením odovzdal. Tá sa na mÀa zvlá‰tne pozrela a te‰ila sa, Ïe peniaze im práve teraz pomôÏu. Vracal som sa domov s oveºa ºah‰ím srdcom a veºmi dobr˘m pocitom. „No a teraz idem za Vilkom,“ povedal som si rozhodne. „Peter, poãkaj e‰te,“ zaznel hlas v mojom vnútri. „RozpomeÀ sa, ako si na trhu ukradol menãestrové nohavice.“ „Kde ja teraz nájdem predavaãa, veì to je uÏ snáì pätnásÈ rokov dozadu a ani neviem, ako sa volá...“ „Vezmi peniaze, choì a daruj ich na fond detí trpiacich rakovinou!“ A tak som v‰etko uskutoãnil. VÏdy, keì som plnil tieto poÏiadavky, pocítil som, ako sa stávam stále uvoºnenej‰ím a uvoºnenej‰ím. ReÈaze zlého postupne praskali.

Hlas ale prehovoril znovu: „Peter, teraz pôjde‰ za kaÏd˘m, komu si ublíÏil a poprosí‰ ho o odpustenie.

Alebo napí‰ listy, telefonuj, je to jedno ako, len poãúvaj, ão ti hovorím.“ A tak som chodil, písal listy, telefonoval a prosil o odpustenie.

Predstavte si, ão sa mi práve teraz prihodilo. Áno teraz, keì pí‰em riadky tejto knihy. Postavil som sa k otvorenému oknu svojej bytovej kaplnky, aby so si trochu popreÈahoval usedené telo a nad˘chol sa ãerstvého vzduchu. Uvidel som riaditeºa polygrafického uãili‰Èa, kde som kedysi pracoval, ktor˘ b˘va vo vedºaj‰om dome. Pozdravili sme sa a prehodili pár slov. Zapoãul som pritom Pánov hlas: „Pozvi ho na kávu!“ A tak som hneì skríkol: „Príìte na kávu, poz˘vam vás!“ „Veºmi rád, dajte mi kontakt.“

S P OV E ë

33

Nadiktoval som mu telefónne ãíslo. On potiahol za obojok svojho psíka a odi‰iel... Rozm˘‰ºal som, ão mi chce BoÏí duch t˘mto stretnutím (lebo ani jedno stretnutie nie je náhodné!!!), povedaÈ. Zrazu som jasne pred sebou videl epizódu z môjho Ïivotného filmu. Bol slávnostn˘ socialistick˘ zaãiatok ‰kolského roku a nás uãiteºov a vychovávateºov nahnali do kina Metropol, kde sme si mali vypoãuÈ uvítacie prejavy. Stál som so svojimi Ïiakmi hore na malej tribúnke. KeìÏe bol vonku siln˘ lejak a strecha starej budovy kina to akosi nevydrÏala, zaãalo do tribúnky zatekaÈ. V‰imol som si, Ïe voda siln˘m prúdom teãie po stene, kde boli elektrické káble. OkamÏite som prikázal, aby ‰tudenti zi‰li odtiaº dolu.

Vznikol pri tom „kravál“, ktor˘ ru‰il atmosféru podujatia. Pán riaditeº bol vtedy e‰te zástupcom, nevedel o rizikovej situácii, myslel si, Ïe chcem zutekaÈ z podujatia, a tak nás pri‰iel napomenúÈ. Vo svojej vtedaj‰ej p˘che som ho pred Ïiakmi zosmie‰nil... UÏ teraz sa te‰ím na jeho náv‰tevu u nás. Rád, s úplnou samozrejmosÈou, sa mu za v‰etko ospravedlním. Na‰a spoveì pokraãuje cel˘ nበÏivot!

Teraz sa vrátim späÈ a budem pokraãovaÈ v rozprávaní o príprave na spoveì.

Koneãne mojím vnútorn˘m éterom zaznelo: „Peter, si pripraven˘, daj kríÏik a pusu na ãelo svojej manÏelke a synãekovi a choì za pátrom Vilkom!“ A tak som sa vybral do jezuitského kostola, ktor˘ je spojen˘ so seminárom a vyhºadal môjho „polygrafického brata“. Vilko ma srdeãne privítal a keì som mu povedal, Ïe by som si rád u neho vykonal celoÏivotnú spoveì, mäkko sa pousmial hovoriac: „Peter, veºa som sa modlil za teba a za túto chvíºu. Veºmi sa te‰ím, Ïe si pri‰iel. Poì ìalej!“ Viliam pobozkal svoju kÀazskú ‰tólu, preloÏil si ju cez plecia. Zasadli sme v jeho pracovni. Odriekajúc modlitbu, so znamením kríÏa som sa preÏehnal a roztrasen˘m hlasom a srdcom skáãucim v celom mojom mozgu som zaãal: „ëakujem Bohu a jeho Kristovi, Ïe ma priviedol do tohto Ïivotného bodu.

Vilko, vyrastal som na dedine a aj moja mama ti potvrdí, Ïe som bol od maliãka ãasto Kostol jezuitov, miesto mojej spovede neposedn˘, hnevliv˘, zdut˘ a jedovit˘. Robil som rodiãom veºa starostí. Napríklad, raz sa stalo, Ïe stará mama i‰la rozrezaÈ kaãicu a poprosila star‰ieho brata, aby jej priniesol nôÏ. Keì som to poãul, pomyslel som si, Ïe jej ho musím priniesÈ ja. Prudko som sotil brata, rozbehol som sa, zdrapil som nôÏ. Zrazu som sa ne‰Èastne podkol a spadol rovno na nôÏ. âepeº mi vrazila do tváre, hlboko pod oko. Moji rodiãia zmeraveli. Prudko som krvácal a vrieskal. Otec ma zobral do

34 náruãia a s tetou Gitou beÏali cez celú dedinu k lekárovi Dr. BlaÈákovi. Ten ma okamÏite zobral do ordinácie a za‰íval mi ranu. Keì bol so svojou prácou hotov˘, pozeral na mÀa skleslo a prehovoril k mojej mame, ktorá medzit˘m dobehla: „Pani Fijalková, buìte pripravená na to najhor‰ie! Asi vበsyn príde o oko!“ Ako sa vraví – zlá zelina nevyhynie – a tak som sa zo v‰etkého chvalabohu, vylízal.

Vilko bol som veºmi zvedav˘, rád som do v‰etkého strkal nos a vyzvedal a hneì v‰etko vytáral.

V tom ãase na‰i dostávali kaÏd˘ t˘ÏdeÀ prídel p‰enice, kukurice a jaãmeÀa pre hydinu. Mal to na starosti star˘ ujko Slávik, ktor˘ vrecia rozváÏal na vleãke Èahanej koÀmi. Raz sa stalo, Ïe na nás zabudol a keìÏe dlho neprichádzal ani na ìal‰í t˘ÏdeÀ, môj namrzen˘ otec povedal: „Ka‰lem aj na toho starého Slávika, kde je? âo dám t˘m mal˘m kurencom?“ Po pár dÀoch sa zjavil u nás dedinsk˘ „forotቓ, ako ho ºudia vtedy na dedine volali. Ja som hneì vybehol k nemu a vyzvonil som mu: „Báãi Slávik, uÏ nemusíte k nám ani chodiÈ. Môj otec nám povedal, Ïe ka‰le na vás.“ Urazen˘ ujko zobral biã a poìho za otcom. Strhla sa hádka a dosÈ dlho trvalo, k˘m sa v‰etci ako tak upokojili.

Otec pracoval na traktore s plu‰kovacou ma‰inou, na ktorej sedel star‰í ujo a riadil ju. Cez obedÀaj‰iu prestávku sme s bratom dali na sedaãku kus smoly, ktorá sa v horúãave roztopila. Ujko si na Àu sadol, prilepil sa a otec mu musel odrezaÈ noÏíkom montérky na zadku, aby ho vyslobodil. Tak˘chto zbojstiev som vyparatil e‰te veºa...

Keì som bol star‰í, musel som zvíÈaziÈ v kaÏdej hre a v kaÏdej súÈaÏi. Keì sa tak nestalo, hneì som sa pustil do bitky. Vilko, koºko bitky ut⁄Ïili odo mÀa moji bratia a najmä ten star‰í. A okrem toho som spolu s deÈmi kradol, hlavne hrozno a ãere‰ne. Papuºoval a odvrával mame.

Vychvaºoval som sa.

V ‰kole som sa uãil celkom dobre, ale aj som opisoval, písal Èaháky, podvádzal, klamal, na‰epkával.

Bol som malej chuduãkej postavy a mal som z toho komplexy. Aby som to v‰etko zakryl, rád som sa ºuìom vysmieval, ohováral ich a vyvy‰oval sa. A keì sa mi v nieãom nedarilo, najmä v hre, ãasto som nadával a klial.

Vilko, zo zaãiatku som aj chodil do kostola, ale keìÏe som bol slabuãk˘ a chud˘, dvakrát mi tam zostalo zle a odpadol som. Aj teraz mám pred oãami ako ma vyvliekli von a kriesili vodou. Potom sa stalo, Ïe ma v kostole vpredu pri oltári vyÈahal za ucho „veºkonos˘“ kostolník, pretoÏe som poãas svätej om‰e vyru‰oval. A k tomu tie nekoneãné veºkonoãné obrady, trúchlivá atmosféra, kruté Èahavé pa‰ie... a keì bol JeÏi‰ akoÏe uloÏen˘ v hrobe, chodili sme „Pámbiãka bo‰kaÈ“ (tak sa tomu u nás na dedine hovorilo). Mne to pripadalo studené a odpudzujúce. Jednoducho, rad‰ej som sa hral s deÈmi a robil v‰etko moÏné, len nie chodiÈ do kostola.

S P OV E ë

35

Vilko, raz sa nám pri kuríne na dvore zahniezdili potkany. Otec ich v sobotu a v nedeºu likvidoval. Robilo sa to tak, Ïe sa do ich dier naliala voda a oni vybehovali von a my sme ich v‰emoÏn˘mi spôsobmi chytali. Veºmi ma to bavilo, k˘m nezaznel mamin hlas: „Chlapci, poìme do kúpeºne, umyte sa, obleãte a ideme do kostola!“ Cítil som sa ako keì malému dieÈaÈu hrajúcemu sa na piesku vytrhnú z ruky lopatku. Zavreli sme sa s bratom do kúpeºne a ja som sa rozhodol, Ïe budeme „‰trajkovaÈ“. Opreli sme sa o kúpeºÀovú vaÀu a niã nerobiac, ãakali. Mama nás neustále nabádala: „Poìte uÏ, kde ste?!“ Ale my niã. Pri‰la, otvorila dvere a nechápavo sa p˘tala: „No, ão je? âo sa neum˘vate?“ A ja som naduto odpovedal: „Nejdeme!!!“ Zaãala nás biÈ, ale my sme vzdorovito trvali na svojom. „Aj tak nejdeme!!!“ syãal som.

Potom pri‰iel otec a celú situáciu upokojil: „Mati, nechaj ich. Buì rada, Ïe sa ti dobre v ‰kole uãia...“ To mi dalo pocit víÈazstva a tak som do kostola prestal chodiÈ. Ba e‰te som sa ºuìom, ão radi chodili do kostola, vysmieval. Posme‰ne sme im s bratom vyhrávali na husliach, ktoré sme dostali od str˘ka z Varnsdorfu.

A za ão sa e‰te veºmi hanbím, Vilko? Rozprával som veºa vtipov s úmyslom zosmie‰niÈ kÀazov a veriacich.

Na spovede som prestal chodiÈ a túto moju spoveì si vykonávam po dvadsiatich rokoch.

KeìÏe ma uÏ niã nebrzdilo, stával som sa stále viac a viac egoistickej‰ím.

Veºmi som tlaãil na otca, aby mi kúpil vzduchovku. Keì som ju dostal, strieºal som skoro do v‰etkého, ão som videl. Ó BoÏe, koºko vtákov som usmrtil...“ Vilko zosmutnel a mne vstúpili do oãí slzy, pri spomienke, koºko vrabcov, s˘koriek, ‰korcov som vystrieºal. „Raz som dokonca zastrelil susedovu sliepku, ktorá k nám prebehla. Dostrieºal som i mame sliepku, ktorá bola dobrou nosnicou a musela ju zabiÈ! Vyrobil som si prak a z hnevu som trafil kamaráta rovno do krku.

S chlapcami sme fajãili a nadávali.

Raz sme si s bratom urobili hokejovú bránku. Vyrobil som si brankársku hokejku aj lapaãku. Brat na mÀa strieºal s tenisovou loptiãkou. Zaãalo pr‰aÈ a na loptiãku sa nalepil ‰pinav˘ ãierny prach z uhlia, ktoré nám predt˘m priviezli.

Slavo sa zahnal, prudko vystrelil a trafil ma rovno do oka. Vôbec som naÀ nevidel. Chytil som obomi rukami ÈaÏkú brankársku hokejku a ‰maril som ju po bratovi. LenÏe sa mi vy‰mykla a miesto brata som trafil maminu ‰núru na bielizeÀ.

Z tej sa, ako z tetivy luku, hokejka odrazila do môjho druhého oka. Zúril som ako ranen˘ gepard. A na druh˘ deÀ sme sa mali fotiÈ na obãiansky preukaz. Marína krémom som si zatieral fialovo-Ïltozelenomodré vieãka svojich oãí. V‰elijako

36 z boku som sa natáãal pred fotografom, aby som ako tak vyzeral. Raz ma o pár rokov zastavili policajti a vyp˘tali si dokumenty. Policajt otvoril môj obãiansky, pozrel na fotku, prudko ho zavrel a s preºaknut˘m v˘razom mi ho odovzdal: „Pokraãujte!“ Vilko sa zasmial a ja s ním a tak som to v‰etko trochu odºahãil a pokraãoval som: „Potom sa nám dostali do rúk perverzné erotické ãasopisy zo ·védska a tie som ukazoval chlapcom.

Na gymnáziu som si robil Ïarty z profesorov. Obzvlá‰È z jedného ru‰tinára.

Bol to dobrák a ja som si vym˘‰ºal ospravedlnenky a v‰elijako som ho klamal.

Raz som mu povedal, Ïe nemôÏem ísÈ odpovedaÈ, lebo mám v hrdle nádor. Ukázal som mu röntgenov˘ snímok môjho kolena, kde bolo zboku vidieÈ jabæãko.

A on chudák mi uveril, Ïe je to pozitívny nález v mojom krku. V skutoãnosti som bol chudák ja.

Raz som napºul ‰kolníãke do vedra.

Pri futbale som závidel, keì iní hrali a ja som sedel na laviãke, mnohokrát som im nedoprial, keì sa im darilo. Hrali sme ligov˘ zápas v Prahe a protihráã Chaloupka mi pri bránení napºul do tváre. A ão ja? Samozrejme, som mu to vrátil. Koºkokrát sme sa bezohºadne nezmyselne kopali a spôsobovali si ÈaÏké zranenia.

Keì bol hráã Bohemians Jifií Sloup v najväã‰ej sláve, hral som na neho osobnú obranu. Jeho postava bola horou tvrd˘ch kostí a ‰liach. Pri kaÏdom strete s ním ma v‰etko bolelo. BeÏal s loptou a ja za ním snaÏiac sa mu ju nejako zobraÈ. Ale nedalo sa. Udieral ma lakÈom, naráÏal do mÀa a blíÏil sa k na‰ej ‰estnástke. A tak som ho, Vilko, surovo „zoÈal“. Spadol tak stra‰ne, doudieral sa a zúriv˘m gestom dobermana mi v˘hraÏne povedal: „Mám tû zapsaného v kalendáfii!“ Cel˘ zápas sme sa neºútostne kopali. Ale, Vili, boli sme k tomu aj vedení, hrali sme o peniaze, slávu a prestíÏ.

Podvádzal som aj s poistkami. Na to, ako sme sa nadreli, sme mali malé platy a tak som dal doktorovi sto korún, aby mi napísal poistku. Bolo to pár korún na prilep‰enie, ale bola to loÏ.

Mal som v Trnave priateºku. Volala sa Alenka. Ale ja som ju vodil za nos a krut˘mi slovami rozchodu som ju veºmi zranil. Vilko, napísal som jej síce ospravedlÀujúci list, ale aj t˘mto Èa, Alenka, prosím o odpustenie a prajem ti v Ïivote v‰etko najlep‰ie.

Viliam, mojou vinou je aj to, Ïe moja SoÀa mala s priateºom... civiln˘ sobá‰.

Keby som nebol b˘val hanbliv˘, zakomplexovan˘ a hrd˘ a nemal plnú hlavu futbalu, nemusel som spôsobiÈ toºké bolesti a nepríjemnosti. Odpustite mi !“ Vilko si uÏ myslel, Ïe s vyznávaním môjho marazmu konãím, ale ja som pokraãoval ìalej: „Po Soninom rozchode ma jej mama veºmi znenávidela a ja som jej nenávisÈ opätoval.

S P OV E ë

37

Koºkokrát som tej mojej Soni svojou hrubosÈou, prísnosÈou a neoblomnosÈou naubliÏoval.

Vilko, veºmi som nenávidel v Slovane svojho trénera Zachara. KaÏd˘ môj tréningov˘ deÀ zaãínal tak, Ïe som pri‰iel na ‰tadión, opºul som ho na centrálnej fotke a i‰iel som sa do kabíny prezliekaÈ. Chudera pani hospodárka, dobruãká veriaca Ïeniãka, fotku vÏdy utierala. Teraz mi je to veºmi ºúto, ale vtedy som to tak cítil a robil som len to, na ão som duchovne dozrel. Aj t˘mito riadkami sa vám, tréner, ospravedlÀujem. Dnes uÏ viem, Ïe v‰etko, ão som s vami zaÏil má pre mÀa obrovsk˘ v˘znam.

Vilko a ão som robil v Prahe na vojne? BoÏe môj, zmiluj sa!“ Zaãal som rozprávaÈ svoj dukliansky augustínovsk˘ príbeh: „Bol som úplne nepokorn˘ a neposlu‰n˘ vojak. Nezná‰al som vojakov z povolania, uniformu, kasárensk˘ spôsob Ïivota a v‰etko, ão je s vojnou spojené.

Zosmie‰Àoval som v‰etko a v‰etk˘ch. Raz ma pri‰li na vojnu nav‰tíviÈ moji priatelia z Trnavy. Cestovali sme elektriãkou. âapicu som musel maÈ v ruke. Pristúpil ku mne jeden plukovník oãakávajúci môj pozdrav. Ale ja som sa len s odporom od neho odvrátil. „Vy nezdravíte?“ zvolal.

Otoãil som sa a nem˘m pohºadom som sa mu zaãal pozeraÈ na v˘loÏky hovoriac: „Vidíte, som slep˘ a tak˘chto beriete do armády, dajte mi pokoj!“ Niektorí ºudia v elektriãke sa smiali, niektorí sa na tom v‰etkom pohor‰ovali. Teraz mi je to v‰etko ºúto a mrzí ma, ão som v‰etko robil.

Vilko a ão sa t˘ka môjho intímneho Ïivota, to bolo zverstvo. Îil som neviazan˘ Ïivot a vravím ti, normálneho, slu‰ného ãloveka v tomto smere urobila zo mÀa SoÀa a za to jej obzvlá‰È veºmi ìakujem.“ A keì som Viliamovi rozprával o náv‰tevách kín s perverzn˘mi filmami a o svojich barov˘ch príbehoch, chudák Vilko mal toho dosÈ. E‰te Ïe hriechy odpú‰Èa Boh... „Viliam, mnohokrát sa stalo, Ïe som ºuìom nieão sºúbil a potom som to nesplnil. âasto som sa pohor‰oval a viedol zbytoãné ohováraãské debaty.

A e‰te toto, e‰te, e‰te...“ Keì som mal pocit totálnej prázdnoty, vyslovil som vetu: „A nech mi Boh odpustí v‰etko, na ão som si nespomenul. Veì, Vilko, ja som napáchal v‰etky hriechy sveta!“ „Peter, dobre, dobre, dobre...,“ povedal Vilko, spokojn˘ s podrobnosÈou mojich v˘povedí. „MôÏe‰ prejaviÈ ºútosÈ.“ „ªutujem z celého srdca v‰etky svoje hriechy, Ïe som Èa, BoÏe, nimi urazil.

Daj mi silu staÈ sa raz tak˘m dokonal˘m, ako si ty v nebesiach, skrze Krista, ná‰ho Pána, na príhovor Panny Márie, majstra Jána a celého nebeského Jeruzalema. Amen!“

38 Vilko mi poloÏil ruky na hlavu, vyriekol so zdvihnut˘mi rukami rozhre‰enie a poÏehnal ma. „Modli sa, Peter, modli sa!“ „Budem, Viliam.“ Kráãajúc z kostola dvadsaÈ centimetrov nad povrchom zeme, som sa vrátil k svojmu autu.

Vìaka ti, BoÏe.

Vìaka ti, páter, Vilko Karºa.

Na‰tartoval som auto a pohol sa do „nového Ïivota“.

39

8.

KAPITOLA

FUTBALOV¯ HILFSARBEITER V rakúskom Engelhartstettene som pôsobil ako hrajúci tréner. Na prv˘ tréning pri‰li traja futbalisti, z ktor˘ch sa iba jeden prezliekol do tréningového dresu. Kedysi by ma to bolo rozãúlilo a rozhodne by som sa nad t˘m pohor‰oval, ale teraz som pokojne vy‰iel na ‰tadión do stredu ihriska, privrel som oãi a zahæbiac sa do svojho srdca som prehovoril: „Pane, keì tu mám trénovaÈ a hraÈ, poÏehnaj tento ‰tadión, trávnik a tieto tribúny. NaplÀ ho futbalistami a divákmi, nech sa nám v‰etk˘m darí a nech sme ‰Èastní a radostní... Amen.“ Pozdravil som sa s chlapcami, povedal dátum druhého tréningu a odcestoval domov. Na nasledujúci tréning som uÏ pri‰iel aj s Vilkom ·vorcom, ktor˘ mi zavolal, ãi neviem o nejakom futbalovom mieste v Rakúsku. UÏ nám pri‰lo viac futbalistov.

Viliam mi vo v‰etkom pomáhal, tak sme r˘chlo napredovali. Robili sme veºa zábavn˘ch a hrav˘ch tréningov. Hráãov prichádzalo stále viac a viac. KaÏdému sme dali nejakú prez˘vku, ão sa im veºmi páãilo, ba nauãili sme ich aj pár slovensk˘ch slov, napr.: kotúº, stojka atì., aby sme sa to nemuseli uãiÈ po nemecky.

Vytvorilo sa skutoãne veºmi kvalitné muÏstvo. VyuÏili sme mladosÈ a r˘chlosÈ Rakú‰anov. Neustále sme ich s Vilom „hecovali“ k stále lep‰ím a lep‰ím v˘konom. Futbalovou radosÈou opl˘vajúci dedinãania z celého okolia napæÀali tribúny ‰tadióna. Chlapci nám dôverovali a poslúchali kaÏd˘ nበpokyn. âasto som im hovoril o Bohu a sile viery. Hrali sme a vyhrávali a vyhrávali. Situácia sa vyvinula tak, Ïe sa zrazu od nás ani niã iné neoãakávalo – iba víÈazstvo.

Futbal je ale predsa hra a tak sa stalo, Ïe sme raz hrali v Breitensee, kde vtedy pôsobil aj dobr˘ priateº ·oltéz (·olo), b˘val˘ hráã PetrÏalky. Necel˘ch dvadsaÈ minút pred koncom sme prehrávali 3:0, keì ku mne pri‰iel nበstopér Leo a povedal: „Peta, heute wir nichts gewinnen. Dnes nevyhráme.“ Pozrel som sa na neho vyãítav˘m pohºadom: „Leo, akú mበvieru? Pok˘m nezaznie rozhodcov posledn˘ hvizd, ver vo víÈazstvo!“ V posledn˘ch sekundách zápasu sme zahodili ãistú ‰ancu na víÈazn˘ ‰tvrt˘ gól... Jeden zápas v súÈaÏi sme predsa len prehrali, moÏno preto, aby sme neboli veºmi py‰ní.

Postúpili sme do vy‰‰ej súÈaÏe a v tej sme tieÏ hrali v˘borne. Tri kolá pred koncom sme stále mali ‰ancu na titul a ìal‰í postup.

Pamätám sa, ako som vtedy pricestoval na tréning. Pri‰iel som o ãosi skôr, a tak som si posunul sedaãku v aute o kúsok dozadu a relaxoval som ãítajúc Písmo. Zaznel vo mne hlas:

40 „Peter, chcem, aby si skonãil s futbalom!“ Strhol som sa a vyrovnal v sedadle. Nechcel som tomu veriÈ, veì som skoro cel˘ Ïivot venoval futbalu. Obzvlá‰È teraz, keì trénujem a mám moÏnosÈ dosiahnuÈ ìal‰í úspech. A k tomu som ‰tudoval trénerstvo na FTV·. Ale hlas znel stále jasnej‰ie a jasnej‰ie. Cel˘ t˘ÏdeÀ ma prenasledoval a prenasledoval...

Potom som za‰iel do centra mesta do kostola svätého Ladislava, ktor˘ b˘val cel˘ deÀ otvoren˘ a bola v Àom vystavená Eucharistia. Kºakol som si dopredu, zahæbil som sa do seba a splynul som so sviatosÈou. Dlho som sa v duchu modlil a na koniec som povedal: „Nech sa teda stane tak, ako Ty chce‰.“ V Rakúsku sa situácia vyvinula tak, Ïe funkcionári ani vlastne nechceli postúpiÈ do vy‰‰ej súÈaÏe, lebo vraj sa bude musieÈ ìaleko cestovaÈ a nebudú peniaze. Mali sme s Vilkom podozrenie, Ïe aj posledné zápasy, ktoré sme najmä vonku prehrali, boli ovplyvnené financiami. Nesedel som si ani s predsedom klubu, ktor˘ bol „na peniaze“ a tak bol rád, keì som oznámil, Ïe konãím. Boha som sa zároveÀ v duchu p˘tal, ão budem robiÈ.

Na konci sezóny sme mali závereãnú gril párty. Pri‰iel ku mne starosta dediny Johan Feigl a povedal mi: „Peter, viem, Ïe sa funkcionári a najmä predseda nezachovali k tebe dobre, ale ak chce‰, môÏe‰ u mÀa pracovaÈ. Ale bude‰ obyãajn˘m pomocn˘m robotníkom...“ Spomenul som si na prorocké slová tety Fany: „Dostane‰ prácu, ale bude to drina a zaslúÏene zarobené peniaze.“ „Beriem to, Herr Bürgermeister, danke!“ A tak som zavesil kopaãky na klinec. Cestou domov som s vlhk˘mi oãami v aute uvaÏoval nad svojím doteraj‰ím futbalov˘m Ïivotom a spomínal som si na v‰etk˘ch chlapcov, s ktor˘mi som hrával, na trénerov, futbalové ‰tadióny a fanú‰ikov, keì som pocítil BoÏí hlas: „Peter, ja som vám futbal a kaÏd˘ in˘ ‰port daroval na to, aby ste sa radovali, zabávali, uvoºnili a ãestne a priateºsky súperili. Ale vy ste do v‰etkého natlaãili peniaze, podvody a reklamy. Chcete byÈ slávni pre tento svet, ale svetská sláva, poºná tráva... Îivot je viac ako futbal!“ Mil˘ ãitateº tejto knihy, nemysli si, Ïe som zanevrel na futbal, veì napæÀal viac ako tridsaÈ rokov stránky môjho Ïivota. Futbal je nádherná hra, ktorá mi dala obrovské preÏitia a skúsenosti. Veºmi rozvinula vo mne mnohé vlastnosti (vieru, vytrvalosÈ, nepoddajnosÈ, trpezlivosÈ a súdrÏnosÈ), ktoré aj v tomto mojom novom nazeraní na Ïivot potrebujem.

A vy chlapci, ktorí teraz odchádzate reprezentovaÈ Slovensko do Afriky...

Boh mi zakázal modliÈ sa za v˘sledky vo futbale i v ostatnom ‰porte a hrách, ale za jedno sa modlím, aby ste boli zdraví, chránení od zlého a aby ste ºuìom pri-

F U T BA L OV ¯ H I L F S A R B E I T E R

41

ná‰ali radosÈ a ‰Èastie. To je va‰a sluÏba. A keì získate nejaké materiálne ocenenie, nezabudnite, Ïe Ïijú medzi nami aj takí, ktorí va‰u pomoc potrebujú.

E‰te som síce spromoval na FTV· a s priateºmi Ferkom Repkom, Milanom Trstensk˘m, Martou Bohuckou, Máriom Porubcom a ìal‰ími som zdvihol nad hlavu diplom, no futbal uÏ málo napæÀal stránky mojich „mozgov˘ch novín“.

Neoºutoval som tento Ïivotn˘ krok. Moja rodina síce pri‰la o znaãné financie, ale Boh mi v‰etko vynahradil inak. Nikdy sme nestrádali. Mal som ãas venovaÈ sa svojej manÏelke a deÈom. Celé ich detstvo som si s nimi uÏil. Hral som sa s nimi a bláznil. A ja sa teda blázniÈ ozaj viem...

Pritiahlo ma to aj do kostola. Presne ako to predpovedala teta Fany. Nedeºa bez svätej om‰e nie je pre nás ani nedeºa. Teraz uÏ len zaãaÈ slúÏiÈ...

Marktgemeinde Engelhartstetten, ktor˘ leÏí tridsaÈ kilometrov od Bratislavy, kúsok za Hainburgom, tvorí ‰esÈ dedín, spojen˘ch do jedného celku. Patrili sem okrem uÏ spomínaného Engelu, ão znamená „ãírou náhodou“ anjel, e‰te Loimersdorf, Groissenbrunn, Schlosshof, Markthof a Stopfenreuth. ËaÏisko mojej práce spoãívalo v kosení trávy, ale robil som tam v‰etky profesie, ktoré existujú. Boh vedel úplne presne, preão ma posiela do tohto „Tarzu“.

Narobil som sa síce dosÈ, ale mal som moÏnosÈ pracovaÈ v krásnej prírode, na zaujímav˘ch miestach, kde som sa mohol aj veºa modliÈ, meditovaÈ a rozm˘‰ºaÈ nad sebou a BoÏím vesmírom. Okrem toho som mal v sebe veºk˘ pocit BoÏej sily, ktorá ma stále sprevádzala. Celé toto obdobie môÏem pokojne prirovnaÈ k názvu rozprávky Alenka v krajine zázrakov.

Pamätám sa, ako som prv˘krát pri‰iel kosiÈ Groissenbrunn. Kosili sme park v centre obce a potom sme pokraãovali s prácou smerom do kopca ku kostolu.

Kosil som pravú stranu cesty. Bol to dlh˘ úsek, ktor˘ konãil v zmie‰anom lesíku. Kolegovia na mÀa kriãali a rukami gestikulovali, aby som len ‰iel ìalej a ìalej. A tak som sa cestou dostal aÏ do stredu lesa. Ako som s kosaãkou pokraãoval ìalej zazrel som nádherné jazierko, okolo ktorého rástli veºké ga‰tanové stromy. Pri jazierMáriin prameÀ, v pozadí devínske bralo ku bol múrik a socha

42 Panny Márie s mal˘m JeÏi‰kom, z pod ktorej vyvierala voda. Bola to oáza pokoja. KeìÏe sa blíÏila dvanásta hodina a my sme mali odvtedy do jednej obedÀaj‰iu prestávku, vypol som kosaãku, sadol som si pod veºk˘ ga‰tan a poãúvajúc spev vtákov a Ïblnkot vody som meditoval a modlil sa. Pribehli ku mne kolegovia a volali ma, aby som i‰iel s nimi na obed. „Ja nejdem,“ odpovedal som. „Poì, neblázni, ão tu bude‰ robiÈ, veì nemበani ão jesÈ.“ „Len choìte, ja zostanem,“ povedal som rozhodne.

Keì v‰etci odi‰li, pokraãoval som vo svojej „relaxácii“. Ponoril som sa do seba, v hlbokej meditácii som si predstavil Kristovu tvár z turínskeho plátna a chválil som Boha za v‰etko, ão v mojom Ïivote uãinil. Prebrala ma aÏ kostolná veÏa, ktorá úderom zvonu oznámila, Ïe je jedna hodina a treba pokraãovaÈ v práci.

Cestou ku kosaãke som na‰iel v tráve... v˘bornú ãokoládu a dva banány.

Kosil som a s úsmevom som si pochutnával na mojej „manne“.

Rád si spomínam na jednu udalosÈ v Engeli. Dlho-dlho nepr‰alo, a tak bola tráva znaãne suchá. Kosili sme pri starej ãistiacej stanici a veºmi sa pri tom prá‰ilo. Neãistota nám dráÏdila nos, hrdlo a najmä oãi. Do toho praÏilo slnko.

Kolega Rudy to zjavne nezvládol, lebo pri‰iel ku mne a s hnevom, vyãítavo mi povedal: „Peta, wo is deine Gott... Kde je tvoj Boh, keì nás tu nechá trpieÈ v t˘chto podmienkach? UÏ tri t˘Ïdne nepr‰í.“ „Rudy, na Boha sa nesmie‰ hnevaÈ, keì chce‰, môÏe‰ ho poprosiÈ...“ Rakú‰an sa pozrel okolo seba, vy‰iel na mal˘ násyp, zdvihol ruky a po nemecky prosil Boha o dáÏì.

Ja som si len v duchu prosebne pomyslel: „BoÏe, ukáÏ sa mu!“ Obloha bola úplne jasná, keì sa tu v priebehu pár minút zjavil tmav˘ oblak a zaãalo pr‰aÈ. Rudy zbledol ako stena a ponáhºal sa do roboty kolegom oznámiÈ, ão sa stalo.

A tak som pracoval. Svoju robotu som vykonával bez hektiky a snaÏil som sa vÏdy udrÏaÈ si vnútorn˘ pokoj. Tak˘m spôsobom sa mi podarilo urobiÈ oveºa viac a kvalitnej‰ie. Zo zaãiatku som pracoval ako sezónny robotník väã‰inou do konca septembra. Spomínam si, ako sa mi prvá sezóna skonãila a pri‰iel som domov. Sadol som si na sedaãku v ob˘vaãke a p˘tal som sa Boha: „Pane, ão mám teraz robiÈ, daj mi nejakú prácu.“ Hneì ako som to dopovedal, zazvonil telefón. Z druhého konca drôtu sa ozval Ïensk˘ hlas. „Prepáãte, pán Fijalka, vበsyn je spoluÏiakom mojej dcéry. Mám na vás takú zvlá‰tnu prosbu. Moje dve dcéry sú astmatiãky. Snívalo sa mi, Ïe vás mám zavolaÈ, aby ste sa za ne pomodlili a oni vyzdravejú.“ „No dobre.“

F U T BA L OV ¯ H I L F S A R B E I T E R

43

Povedala mi meno a adresu a i‰iel som. Porozprávali sme sa o Bohu a jeho nezru‰iteºn˘ch zákonoch. PoÏehnal som im byt a pomodlil sa nad dievãatami za ich zdravie. Dodnes ich usmiate stretávam. Keì som sa vrátil domov, SoÀa mi oznámila: „Volala ti Marta (spoluÏiaãka z FTV·), ãi by si nenastúpil k mal˘m chlapcom, do futbalovej triedy na Z· Kalinãiakova ako uãiteº.“ A tak som hneì na druh˘ deÀ s radosÈou i‰iel do ‰koly. Dostal som mal˘ch piataãikov, ale ak˘ch! Bolo to hniezdo mal˘ch sr‰Àov a ich triedna, ktorú som mal zastupovaÈ, bola z nich mierne povedané „na PN“. Ja som ich ale od prvej sekundy, ako som vstúpil do triedy, zboÏÀoval. Prvé, ão som urobil bolo, Ïe som Kristov˘m svetlom osvietil triedu. Do osprostenia som s nimi vonku hrával futbal, bláznil sa s nimi a hecoval ich, aby stratili ão najviac energie. Nechal som ich vysúÈaÏiÈ sa a pritom som im robil spravodlivého rozhodcu. V triede som ich uãil o Bohu, anjeloch a ako ich vyuÏiÈ pri ‰túdiu i futbale. Poãúvali ma s otvoren˘mi ústami a boli pokojní ako malé baránky.

Doma som vz˘val na nich anjelov pokoja a sústredenosti, aby celú túto malú „chasu“ obklopili.

Raz sme mali robiÈ testy a to im veºmi nevoÀalo.

Prisºúbil som im: „Ak sa premiestnime na ‰tadión a poãas ná‰ho prechodu nepoviete ani slovo, budeme hraÈ namiesto testov futbal.“ Hneì súhlasili. Vy‰li sme z triedy, ja prv˘ a oni za mnou v dvojstupe ako kaãky. Po desiatich metroch jeden z nich prehovoril. OkamÏite som ich vrátil späÈ a hrajúc sa na smutného a ÈaÏko podvedeného som im povedal: „Myslel som si, Ïe sme kamaráti, s ktor˘mi si môÏem aj potykaÈ, ale vy neviete ani mal˘ sºub dodrÏaÈ a tak veºmi som sa na vás spoliehal. No niã, musíme robiÈ testy.“ V‰etci sa osopili na chalana, ão rozprával a skoro sa na neho vrhli. Potom ma uprosili, ãi by som e‰te raz s nimi ne‰iel. Len na to som ãakal. Kráãali sme v totálnej tichosti po schodoch. Keì sme pri‰li na chodbu, zbadala nás jedna uãiteºka, ktorá vy‰la spoza rohu chodby. Keì videla túto „rotu partizánov od tichého Donu“, zaãala si pretieraÈ oãi a myslela, Ïe vidí fatamorgánu.

Nikdy na vás nezabudnem, malí nezbedníci z Kalinãiakovej. Keì pí‰em tieto riadky, uÏ ste dospelí ºudia, ale moji anjeli idú stále s vami...

SoÀa mi u‰ila meditaãné ºanové obleãenie. Raz bola s deÈmi v ‰kole v prírode a ja som bol doma sám. Obliekol som si ºanov˘ odev a i‰iel som do lesa nad KrasÀany na noãnú modlitbovú meditáciu. Ako som kráãal, vypla‰il som z hú‰tiny srnca. Veºmi r˘chlo odbehol preã. Vy‰iel som ão najvy‰‰ie na kopec, na‰iel som si mocn˘ strom, sadol som si k nemu, oprel hlavu o jeho kmeÀ, privrel som oãi a meditoval. Bola príjemná teplá noc. Zrazu, asi o jednej alebo druhej hodine noãnej, ãosi ku mne kráãalo. Poãul som praskot mal˘ch napadan˘ch halúzok a ‰uchot lístia. Aj som sa trochu zºakol, mysliac si, Ïe je to diviak. Prudko som zatlieskal rukami a zakriãal:

44 „He‰, he‰!“ Zrazu sa to ãudo zºaklo a uháÀalo preã a ja som jasne uvidel, Ïe je to srnec. „Chudáãik,“ pomyslel som si. „Si ty, Peter, posero,“ povedal som sám sebe, sadol si, oprel hlavu o strom a meditoval ìalej.

Pre‰la asi hodina a zase som poãul blíÏiace sa kroky, tie isté ako predt˘m.

Tentoraz som zostal úplne uvoºnen˘ a zahæben˘ v sebe. Kroky sa stále pribliÏovali, mne zaãalo srdce prud‰ie udieraÈ, ale nedovolil som svojej mysli vyjsÈ zo seba. Bol som stále schovan˘ vo svojom srdci i hlave. KeìÏe môj „náv‰tevník“ pri‰iel celkom ku mne, jasne som pootvoril oãi a pozrel sa... na krásneho srnca.

Som presvedãen˘, Ïe zvieratá sa nás boja, alebo sú voãi nám agresívne, len kvôli ná‰mu zlému vyÏarovaniu. Potvrdzujú to aj „na‰e“ divé hrdliãky, ktoré sa ãasto prídu poprechádzaÈ do na‰ej kuchyne.

Zrejme i Daniel svojou ãistotou a pokojnou du‰ou preÏiaril levy a tie nemali to srdce, aby mu ublíÏili (Daniel 6).

Poznal som v Rakúsku jedného pána, ktor˘ bol náruÏiv˘m poºovníkom. Raz som mu povedal: „NemôÏete toºko na tie zvieratá strieºaÈ. Veì aj ony cítia a spôsobuje im to bolesÈ. Keì sa to preháÀa, raz sa vám to môÏe vrátiÈ!“ Hodil rukou a neveriacky ma gestom odbil. Asi po troch mesiacoch si neopatrn˘m zaobchádzaním s pu‰kou odstrelil prst na ruke. Cestou domov som ho bol nav‰tíviÈ v hainburgskej nemocnici. Bol veºmi smutn˘ a bolo mi ho ºúto. „Nebojte sa, to bude dobré,“ povedal som mu.

Ruka sa mu skutoãne pekne zahojila. Po pol roku nás bol nav‰tíviÈ v práci. Keì pri‰iel, mali sme akurát fri‰tukpauzu. Kolegovia jedli a zasnene rozprávali o tom, ão by si mohli kúpiÈ za obrovské milióny eur, ktoré sa dali v ten t˘ÏdeÀ vyhraÈ v rakúskom Lotte. Zatiaº, ão som úplne pomaly a pokojne dojedol, vypoãul som si „bájky“ o kúpe nov˘ch luxusn˘ch víl, najmodernej‰ích BMW a Mercedesov, dovolenkov˘ch apartmánov a ão ja viem ãoho e‰te. Keì skonãili, op˘tali sa ma: „Peter, ão by si si kúpil ty?“ „Truºko, urãite by dal postaviÈ kostol,“ odpovedal jeden za mÀa. „Nie, ja by som dal z Bratislavy do Engelu pod Moravou postaviÈ metro, aby som nemusel autom chodiÈ do roboty,“ odpovedal som.

V‰etci sme sa schuti zasmiali. Mal som v Rakúsku skvel˘ch kolegov. Boli to jednoduchí ºudia a ja mám na tak˘ch vÏdy mäkké srdce. „Ja by som si kúpil zájazd do Kanady a poºoval tam na medvede,“ ozval sa pán s odstrelen˘m prstom na ruke.

Kedy sa spamätáme z na‰ej zatvrdnutosti? âasto mi kládli otázku, ão bolo prvé, vajce ãi sliepka... No predsa duch sliepky. Niã, ão bolo stvorené, nebude zniãené.

Mám pre vás, milovníkov zvierat radostnú správu. Keì vám zomrie vበpsík alebo maãiãka, príli‰ neÏiaºte. Raz sa s ním v duchovn˘ch svetoch urãite stretnete...

45

F U T BA L OV ¯ H I L F S A R B E I T E R

Foto: Silke Schwab

Moji rakúski kolegovia

V tom ãase som dostal úÏasné posolstvo z duchovného sveta. Boli sme na náv‰teve u rodiãov v rodnej dedine. Bola nedeºa a my sme sa vybrali do vedºaj‰ej dediny do kostola. Prebiehala om‰a a pri‰lo k bodu, keì kÀaz povedal: „Dajte si znak pokoja!“ Ja som sa rozradosten˘ otáãal, chcejúc podaÈ ruku a pote‰iÈ kaÏdého okolo seba. No videl som len smutné, utrápené tváre a nikto nebol ochotn˘ mi zovrieÈ dlaÀ. Tak som aspoÀ Soni podal ruku a dal jej pusu na ãelo.

Keì sme pri‰li do Bratislavy, dlho som sa modlil a prihováral Bohu. „BoÏe, Ty si povedal ústami svojho Krista: »Kto vo mÀa uverí, prúdy Ïivej vody z neho poteãú« (Ján 7,38). Svät˘ Pavol hovoril: »Radujte sa, opakujem radujte sa...« (List Filipanom 4,4).

Ako je to moÏné, Ïe tí ºudia v kostole sú takí smutní? BoÏe, ak si ma Ty poslal, povedz, ão im mám povedaÈ, aby sa to zmenilo.“ ªahol som si spaÈ. Pri‰iel ku mne anjel a hovoril: „...bohovia ste, bohovia ste, bohovia ste.“ Hovorím si, to bude od zlého, veì to by sme sa vyvy‰ovali a posielal som ho preã. Neprestával som sa modliÈ na tento úmysel. Asi o t˘ÏdeÀ znovu pri‰iel k mojej posteli a povedal: „...bohovia ste, bohovia ste, bohovia ste.“

46 Posadil som sa v bdelom stave na posteli a úplne jasne som ho poãul. Potom som hºadal v Písme a pri‰iel som k Jánovi 10,34. Kde sa JeÏi‰ odvoláva na Îalm 82,6: »Povedal som: Ste bohmi... a Písmo nemoÏno zru‰iÈ...« OkamÏite som pochopil, ão mi Pán chcel povedaÈ.

PreÏíval som vtedy nádherné chvíle. V noci som mával videnia, sny, ãasto chodili za mnou anjeli a vysvetºovali mi Písmo a posilÀovali ma. Obzvlá‰È na jednu noc nikdy nezabudnem. Veãer som sa modlil a prihováral k Bohu: „Pane, ty vie‰, ako od maliãka túÏim po múdrosti (Sirachovec 6,18). Prosím, daj mi múdrosÈ, aká nemá páru.“ Cez noc za mnou pri‰iel cherubínsky anjel, ktor˘ ma napæÀal neopísateºn˘m svetlom a vysvetºoval mi Písmo a zákony BoÏieho vesmíru. Pamätám si, ako mi jeho hlas majestátne znel v u‰iach. Doslova som aÏ híkal od múdrosti, ktorú mi odovzdával. Muselo sa to prejaviÈ aj navonok, lebo SoÀa mi ráno povedala: „âo si to robil v noci, aké zvuky si to vydával, si normálny?“ Pán mi dal poÏehnanú pamäÈ, chvála mu za to. Skoro na v‰etky sny a v˘povede anjelov si presne pamätám. Poviem vám ale pravdu, viaceré slová tohto krásneho cheruba mi v pamäti zastrel.

P˘tal som sa: „Preão, BoÏe?“ A priznám sa, Ïe som bol za to aj nahnevan˘. Ale pri‰la jeho jasná odpoveì: „Peter, uvaÏuj, teraz keì hlása‰ ºuìom evanjelium s tou múdrosÈou, ão má‰, koºkí ti rozumejú (Ján 16,12)?“ Boh je úÏasne múdry. Keby mi bol vtedy v‰etko naraz odostrel, zv˘‰ilo by to len moju „múdrostnú p˘chu“. Ale teraz viem, Ïe ãasy, keì sa zjaví svetu celá múdrosÈ môjho svätého cheruba, prichádzajú (Ján 16,13)... „Peter, s múdrosÈou, ktorú teraz vlastní‰, choì a vykonávaj môj misijn˘ rozkaz: »Choìte a robte uãeníkov vo v‰etk˘ch národoch a krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého« (Matú‰ 28,19).“ „Neboj sa, veì ja som v tebe, dodrÏím svoj sºub a budem tvoje hlásanie radostnej zvesti sprevádzaÈ znameniami (Marek 16,17).“ „Choì, modli sa a pracuj!“ Som otec rodiny a musel som pracovaÈ, aby som aj finanãne zabezpeãil jej chod. Pri práci som sa vÏdy koncentroval, aby som ju vykonal ão najlep‰ie a najkvalitnej‰ie. Anjeli ma posilÀovali a ãasto som i tie najÈaωie práce vykonával s trpezlivosÈou a úsmevom na tvári.

Jedného dÀa v Loimersdorfe bolo treba pohrabaÈ a vyãistiÈ dlhú ga‰tanovú aleju. Bola to zdæhavá a namáhavá práca, pretoÏe k napadan˘m ga‰tanov˘m listom sa pridali aj plody. Museli sme to v‰etko vyhrabaÈ z narastenej trávy. S hrabºami, vidlami, lopatami sme pri‰li k cintorínskej aleji. Moji kolegovia mi oznámili, Ïe majú vykonaÈ e‰te inú robotu, sadli si do firemného dodávkového auta

F U T BA L OV ¯ H I L F S A R B E I T E R

47

a odfujazdili preã. Zostal som celkom sám pozerajúc sa na haldy napadaného lístia a ga‰tanov. Chytil som hrable a zaãal vyhrabávaÈ. Z trávy to i‰lo veºmi ÈaÏko.

Zaãal do mÀa vstupovaÈ hnev na kolegov, ktorí ma v tom nechali úplne samého.

Vtedy som privrel oãi, zahæbil som sa do svojho vnútra a prehovoril som: „Zl˘, choì odo mÀa preã, odpú‰Èam svojim kolegom, sú to moji dobrí bratia v tomto vesmíre, Ïehnám im. BoÏe, ty poznበmoju námahu, nech sa stane tvoja vôºa.“ Zrazu zaãal fúkaÈ veºmi siln˘ vietor, nadvihoval listy jeden po druhom a odná‰al ich na vzdialené roºnícke polia. S úsmevom som sa prechádzal a hrabºami dvíhal väã‰ie kopy listov. Toto anjelské divadlo trvalo asi 10–15 minút a celá aleja aj s asfaltovou cestou bola vyãistená. Urobil som kôpky z napadan˘ch ga‰tanov a... hotovo.

Penzisti, ktorí boli na cintoríne polievaÈ kvety, sa tieÏ s udivením pozerali na listy lietajúce na polia. „AspoÀ budú pohnojené,“ utrúsili.

Vìaka vám, moji nebeskí priatelia!

V Groissenbrunne sme museli pred kaÏdou zimou odprataÈ ÈaÏké schody.

Bolo ich treba vytiahnuÈ z vody, naloÏiÈ na malú dodávku, odviezÈ a vyloÏiÈ.

Schody, ktoré boli cel˘ rok vloÏené v rybniãnej vode, boli e‰te k tomu obrastené riasami a oÈaÏené bahnom. Cestovali sme na‰im „folksvagenom“ vykonaÈ túto prácu. Celú cestu som sa modlil, lebo ma vtedy tro‰ku pobolievali kríÏe a prosil som anjelov o pomoc. Pri‰li sme k jazierku a s úplnou ºahkosÈou sme schody vytiahli, naloÏili, odviezli a zloÏili na urãené miesto. Keì sme odchádzali, kolega Herbert poznamenal: „Nezdá sa vám, Ïe sme tie schody tohto roku nejako ºahko uloÏili?“ „Nezdá, Herbertko, nezdá, to je realita,“ pomyslel som si.

Raz som nad t˘m ist˘m rybníkom kosil obrovskou li‰tovou kosaãkou breh, porasten˘ vysokou trávou a burinou. Vtedy dosÈ ãasto pr‰alo, bola vysoká spodná voda a breh bol premoãen˘. Ako som tak kráãal za ÈaÏkou rachotiacou kosaãkou, v‰imol som si, Ïe z brehu vyviera voda. Kosaãku som zastavil a i‰iel sa presvedãiÈ. Pôda bola mäkká, premoãená. Bol tam vtedy so mnou aj nበpracovn˘ vedúci, veºk˘ poºovník z Groissenbrunnu. Povedal som mu: „Herr Arbeitführer, kann ich nicht weiter fahren... NemôÏem kosiÈ ìalej, lebo sa s kosaãkou prepadnem.“ On mal tak˘ ºachtikárskej‰í prístup a povedal: „Aba Peta, geh eine... ale Peter, kos ìalej a nevym˘‰ºaj.“ Sadol do auta a odi‰iel. Pokorne som poslúchol. Zhruba po piatich metroch sa mi asi dvesto kilogramová kosaãka preborila aÏ po rukoväÈ. Nebolo tam Ïivej du‰e, ktorá by mi pomohla. Zavrúc oãi som sa zahæbil do seba a s povzdychom prehovoril: „JeÏi‰u Kriste, pomôÏ mi svojimi anjelmi v tejto situácii.“

48 Zrazu sa z niãoho niã zjavil vojensk˘ dÏíp, postál pri rybníku a vyskákalo z neho asi sedem mlad˘ch vojakov. Náhlivo sa vyzliekli a skoãili do vody, aby sa v horúãave, ktorá v ten deÀ panovala, trochu ovlaÏili. Priplávali ku mne a ja som pohybom ruky ukázal na moju kosaãku. Vybehli ako malé Ïrebce, zdrapli kosaãku a premiestnili ju na suché miesto. „Danke, danke,“ povedal som. „Aber nichts zu danken. Ale nie je za ão,“ odvetili a i‰li sa do vody e‰te viac vy‰antiÈ.

Anjeli ma doslova h˘ãkali. Keì som v horúãavách kosil, vÏdy mi Pán poslal niekoho, kto mi podal pohár minerálky, „almdudleru“ alebo koly. âasto ma ºudia poz˘vali do domu alebo do dvora a pohostili ma. Vtedy som mal moÏnosÈ im rozprávaÈ o Bohu.

Moji rakúski priatelia, zo srdca vám ìakujem, nech vám to Boh stonásobne oplatí!

Spomínam si, ako sme raz kosili v Engeli pri kostole. Rastú tam len lipy a okrasné stromy. Pocítil som smäd. Zrazu mi padli oãi na krásne obrovské ãervené jablko, leÏiace vpravo od mojej kosaãky. Zdvihol som ho zo zeme, poutieral a zahryzol sa do neho. Kolega pozrel naÀ a nechápal, z ktorého stromu tam spadlo. Bolo veºmi chutné.

Vy, ão ãítate tieto riadky, vedzte, moÏno predt˘m i‰iel okolo kostola traktor s vleãkou naloÏenou jablkami a moÏno na nej sedeli ‰tudenti – brigádnici a zo zábavy sa nimi hádzali a moÏno jedno spadlo do trávy pod lipu. Ale hovorím vám, môj Boh uÏ pri stvorení sveta vedel, Ïe ja na tom mieste pocítim smäd a z lásky mi to jabæãko daroval. V Bohu sa odohráva v‰etko, vo veãnom Teraz...

Potom mi prikázali pracovaÈ na malotraktore. Bol to ãerven˘ Massey Fergusson. Hneì ako som ho zbadal, mysºou mi prebehol obraz z detstva, keì som mamu doslova umoril, aby mi kúpila mal˘ traktorãek. Teraz som ho mal v dospelom ‰ate. Urobil som s ním kopu práce a s detskou láskou som sa oÀ staral. Raz som dokosil Markthof a spolupracovník Rudy mi povedal: „Peter, ur˘chlene sa presuÀ do Loimersdorfu, musíme tam pokosiÈ pri cintoríne, ja tam idem autom. Pohni si, ãakám Èa.“ Sadol som si na môj mal˘ „ãerven˘ blesk“ a vydal sa kríÏom, poºn˘mi cestami, do Loimersdorfu. Prírodná scenéria polí, lúk a lesov, zaliatych zlat˘m slnkom, ãistá azúrová obloha, srnky, zajace, vtáky, to v‰etko ma uchvacovalo. Chcel som si to ão najdlh‰ie uÏiÈ, a tak som páku ruãného plynu dal na minimum. Traktorãek pomaly pomaly napredoval. Tu mi oãi padli na hrad Devín, ktor˘ sa v diaºke vypínal na kopci nad Moravou a Dunajom. My‰lienky mi zaleteli do dávnych ãias Rastislava, Svätopluka, Cyrila, Metoda a povzdychol som si: „Ó, Devíngrad, bodaj by sa navrátili ãasy na‰ej dávnej slávy.“

F U T BA L OV ¯ H I L F S A R B E I T E R

49

A tak som sa pokojne blíÏil k Loimersdorfu, hoci som vedel, Ïe sa bude Rudy na mÀa hnevaÈ, pretoÏe me‰kám a Ïe dostanem od neho „hubovú polievku“.

A skutoãne, hneì ako som postál pri cintoríne, Rudy, ktor˘ bol mechanikom na mÀa vybehol: „Peta, bist du teppert? Peter, si normálny? Chce‰ ten traktor prehriaÈ, ão si sem doletel, veì to si nemohol za tak˘ krátky ãas stihnúÈ.“ Stihol som a môj traktorãek nebol ani unaven˘, Boh môÏe v‰etko a môÏe zastaviÈ aj ãas.

Raz mi SoÀa povedala: „Peter, rozm˘‰ºam, Ïe by sa nám zi‰iel nejak˘ podnos na ovocie. Pozerala som v obchode a páãil sa mi tak˘ ãierny osemuholníkov˘ keramick˘ tanier, asi si ho kúpime. Peter, okrem toho treba kúpiÈ zemiaky.“ Ráno som odcestoval do práce. Vstúpil som do na‰ej garáÏovej budovy a pozdravil som kolegov: „Guten Morgen.“ „Guten Morgen, ·lovák,“ odpovedali, „dnes bude‰ maÈ dobrú robotu, ide‰ s jedn˘m tureck˘m ‰oférom na nákladnom aute ãistiÈ veºkú ‰achtu a okrem toho bol tu pán Glekler z Markthofu a priniesol ti zemiaky.“ Pozrel som do rohu miestnosti a mal som tam plné vrece vysokokvalitn˘ch zemiakov, ktoré vyváÏal aj do Holandska. Pri‰iel tureck˘ ‰ofér, ktorého som uÏ poznal. Bol moslim a ãasto sme sa rozprávali o Bohu. Nasadli sme do autocisterny a odi‰li k zavalenej ‰achte. Bol to veºk˘ ‰tvorcov˘ otvor, pln˘ zeminy. Turek otoãil ku mne dlhú, ‰irokootvorovú hadicu, na konci ktorej bola asi jeden a pol metra dlhá Ïelezná rúra. Na plné obrátky pridal plyn a pustil kompresor. Obaja sme drÏali ÈaÏkú rúru a vysávali zeminu. I‰lo nám to celkom dobre. Za krátku chvíºu sme sa dostali do asi trojmetrovej hæbky, keì sa nám hadica upchala. Zaãali sme Àou otáãaÈ, triasÈ Àou, ale niã nepomáhalo. Bola nepriechodná. KeìÏe bola v ‰achte tma a niã sme nevideli, Turek zaãal s hadicou od jedu mlátiÈ. Niã nepomohlo, museli sme ju vytiahnuÈ hore. Na jej otvore bol pricucnut˘ osemuholníkov˘ ãierny keramick˘ tanier. Hoci sme doÀ s ÈaÏkou rúrou mlátili, nerozbil sa. ·ofér ho chcel s hnevom zahodiÈ, ale ja som mu ho vzal z ruky a povedal som: „Nechaj, ja ho zahodím.“ Dodnes ho mám doma odloÏen˘ na pamiatku.

Inokedy som pri‰iel do práce a kolegovia mi oznámili, Ïe sa stal ÈaÏk˘ smrteºn˘ úraz. Jeden pán, otec mal˘ch detí, i‰iel k Dunaju píliÈ veºk˘ strom. Keì uÏ mal motorovú pílu hlboko zarezanú v kmeni, zasekla sa mu. I‰iel si po druhú a sklonil sa, aby ju uchopil a na‰tartoval. Vtedy zafúkal vietor a cel˘ obrovsk˘ napílen˘ strom na neho spadol a privalil ho. Nemal Ïiadnu ‰ancu. PoÏiarnici dlho pracovali na vyslobodení jeho m⁄tveho tela. Bolo mi ho veºmi ºúto. V duchu som si pomyslel: „Pane, keby som ho videl aspoÀ na fotografii, aby som sa vedel lep‰ie na neho naladiÈ a modliÈ sa za jeho du‰u.“

50 Niekoºko dní som na neho myslel. Potom sme i‰li s kolegom do Loimersdorfu, odkiaº zomrel˘ pochádzal. I‰li sme na smetisko vyniesÈ do veºk˘ch Ïelezn˘ch kontajnerov rôzne druhy odpadu. Vystúpili sme na veºk˘ kontajner a nazreli doÀ. Bol pln˘ v‰eliãoho moÏného. Videl som tam koberce, sedaãky, stoliãky a obrovskú kopu hraãiek. Boli veºmi kvalitné a pamätám si, Ïe si kolega z nich zobral pre svojich mal˘ch synov. Ako sa v hraãkách prehrabával, zrazu vytiahol z kopy cestovn˘ pas, otvoril ho a nazrel doÀ. Otoãil ho ku mne, ukazujúc meno a fotku majiteºa: „Peter, toto je ten pán, ão ho pred niekoºk˘mi dÀami privalil ten veºk˘ strom.“ „Peter,“ oslovil ma môj kolega, „preão sa stávajú takéto tragické udalosti?“ „Rudy, preto, lebo sa málo kajáme a málo vz˘vame anjelov, aby nás ochraÀovali.“ Jedného dÀa sme s Rudym kosili park v Stopfenreuthe. Vysadili tam maliãké stromãeky. Malé lipky. Tento strom obzvlá‰È obºubujem, nielen preto, Ïe je symbolom Slovákov, ale aj preto, Ïe rád pijem ãaj z lipov˘ch kvetov a z jeho mäkkého dreva som vyrezával ochranné predmety. Poãas kosenia Rudy nechtiac zavadil s kosaãkou o jednu malú lipku. Doslova z nej zdrapol kusisko kôry a po‰kodil kmeÀ. Bola v Ïalostnom stave. LeÏala na tráve a peÀ bol spojen˘ s koreÀom iba kúskom lyka. „OdreÏme ho a vyhoìme. Nemá zmysel s t˘m stromãekom nieão robiÈ,“ uzavrel celú situáciu Rudy.

Smutne som sa pozrel na malú lipku a pri‰lo mi na rozum Kristovo podobenstvo o hospodárovi, ktor˘ chcel vyhodiÈ figovník, lebo nepriná‰al úrodu a ako ho jeho sluha uprosil, Ïe ho e‰te okope a pohnojí, aby pozhovel (Lukበ13,6–9). „Rudy, skúsme e‰te nieão urobiÈ pre jeho záchranu,“ povedal som prosebne.

Rakú‰an sa dal obmäkãiÈ. Vedom˘ si aj svojej viny, sadol do auta a priniesol z obchodu ‰peciálnu lepidlovo-voskovú pastu, kolík a pásku. A tak sme pod kôru a do kmeÀa natlaãili pastu a veºmi opatrne som kôru priloÏil späÈ na kmeÀ. Páskou sme v‰etko posÈahovali. Na‰a „chirurgická operácia“ trvala dosÈ dlho, ale keì sme pribili kolík a upevnili naÀ lipku, mal som pri srdci hrejiv˘ pocit. Uchopil som oboma rukami o‰etren˘ stromãek a dlho koncentrovane som sa zaÀ modlil. E‰te aj doma som naÀ myslel a Ïehnal mu.

Chodil som lipku polievaÈ a sledoval som, ão sa deje. Zo zaãiatku to vyzeralo biedne, ale neustále som prikladajúc ruky za Àu prosil. Keì dnes pôjdete na náv‰tevu do Stopfenreuthu, zastavte sa v parãíku pri cintoríne. Uvidíte nádhernú veºkú lipu, na kmeni ktorej urãite nájdete následky na‰ej operácie z jej detstva...

Raz som kosil s mojím traktorom opäÈ v Stopfenreuthe. Keì som cúval k jednému veºkému stromu, ohla sa na Àom hrubá haluz, prudko sa vymr‰tila a rozbila mi úplne nové sklo na kabíne. Len-len Ïe som si ochránil tvár pred ãrepinami. Keì som sa vrátil do práce, nበmechanik Rudy mi v˘hraÏne povedal:

F U T BA L OV ¯ H I L F S A R B E I T E R

51

„Peter, som zvedav˘, ão ti zajtra ‰éf povie. Nové okno. Ten bude maÈ radosÈ.“ ëal‰í deÀ ráno pri‰iel ‰éf a zastavil sa pri mojom traktore. Skôr ako nieão povedal, som k nemu prehovoril: „Bürgermeister, vãera som bol kosiÈ v Stopfenreuthe a zrazu som uvidel, ako proti mne ide americk˘ tank. Namieril hlaveÀ na môj traktor a prásk. Pozrite, akú dieru mi urobil do kabíny.“ ·éf udivene pri‰iel ku kabíne a pozerajúc na dieru v skle povedal: „Peter, to nebol americk˘ tank, to bol rusk˘ T 34.“ A s veºk˘m smiechom sme vstúpili do nového pracovného dÀa.

Keì som raz hneì od skorého rána kosil Groissenbrunn, bolo príjemné poãasie a do obeda som urobil veºk˘ kus práce. Dostal som sa aÏ pod kostoln˘ breh. Tu som vypol traktor. VyloÏil som si nohy, aby sa mi uvoºnili. Privrel som oãi a ìakoval Bohu, Ïe mi dal silu urobiÈ tak veºa práce. Zbadala ma jedna pani, odfotila ma a poslala fotku spiaceho traktoristu môjmu ‰éfovi na úrad. Jeden kolega pri‰iel za mnou a povedal mi: „Peter, ty nie si normálny, drichme‰ na traktore. âo sa voºakde neschová‰?

Teraz nás budú v‰etk˘ch obviÀovaÈ, Ïe spíme v práci...“ MoÏno pred dvadsiatimi piatimi rokmi by som sa bol obhajoval a pohor‰oval sa, no s teraj‰ím mojím myslením som bol absolútne pokojn˘. VÏdy som sa p˘tal Boha, ão si o mne myslí a ten vedel, Ïe som do obeda poctivo pracoval.

Vstúpil som k Bürgermeistrovi na „koberãek“ a povedal som: „·éf, raz sa dám ostrihaÈ a hneì ma v‰etci fotia!“ Cel˘ úrad prepukol do veºkého smiechu. V tom vstúpil zástupca Bürgermeistra z Groissenbrunnu a poìakoval mi, Ïe som v to dopoludnie naozaj veºa pokosil...

Neskôr som mojej fotografke „za odmenu“ pokosil trávu pred domom.

Nikdy nezabudnite, Ïe aj tie najsmutnej‰ie a najzloÏitej‰ie situácie sa dajú obrátiÈ na humor. Nebo je plné anjelov, ktorí sa smejú... âasto som vykonával nároãné a nebezpeãné práce, práce vo v˘‰kach, najazdil som veºa veºa kilometrov, ale bol som vÏdy ochraÀovan˘. Sochiel (môj anjel stráÏny) a v‰etci moji nebeskí priatelia boli so mnou, aby som si neublíÏil (Îalm 91,11).

Dlho dlho by som mohol písaÈ nové a nové príbehy z môjho rakúskeho robotníckeho „Tarzu“, veì trval skoro dvadsaÈ rokov...

52

9.

KAPITOLA

AVE MÁRIA »A toto vám bude znamením: Nájdete dieÈatko zavinuté do plienok a uloÏené v jasliach« (Lukበ2,12).

Pán mi neustále kládol na srdce, aby som si v‰ímal znamenia, ktor˘mi sa mi Boh prihovára.

PreÏil som e‰te jedno zaujímavé obdobie vo svojom duchovnom raste. V jednu nedeºu pri‰la k nám na náv‰tevu v˘borná priateºka Evka âefiovská, ktorá vykonáva úÏasnú prácu v Pro live pri záchrane nenaroden˘ch detí, so svojou dcérkou PeÈou. Na‰e deti brali PeÈku za svoju sestru a tak sa hore v podkroví hrali a zabávali. My s Evou sme mali ãas sa pomodliÈ a porozprávaÈ o duchovn˘ch veciach.

Z Evin˘ch reãí vyÏarovala veºká oddanosÈ k Panne Márii. Na druh˘ deÀ som cestoval autom do práce. Poãas jazdy cez Wolfsthal mi oãi náhodou padli na dva domy, vo fasádach ktor˘ch boli v˘klenky a v nich sochy Panny Márie. Na konci dediny mi udrel do oãí stæp a na Àom socha Panny Márie. Pri‰iel som do práce.

Zastavila sa za mnou ‰éfova zástupkyÀa Elizabet a povedala mi: „Peter, vezmi si dodávku a prosím, prines zo skladu pri koncertnej sále vápno. Tu je kºúã od skladu.“ A tak som sadol do malého náklaìáku a odi‰iel som na miesto urãenia.

Pricúval som k dverám skladu a vzal kºúã. Keì som ho strkal do kºúãovej dierky, ne‰lo to. Vedºa boli iné dvere, tak som podi‰iel ku nim. Strãil som kºúã a dvere sa otvorili. Vo‰iel som do miestnosti, kde nebolo niã, len ìal‰ie dvere. Skúsil som ten ist˘ kºúã. Dvere sa otvorili. Uvidel som stôl so stoliãkami a oltárik s Pannou Máriou s nápisom: „Légia Panny Márie“.

Vrátil som sa na miestny úrad a oznámil som v˘sledok svojho pátrania po vápne. „Ach, pom˘lili sme si kºúã, prepáã, Peter.“ Cel˘ t˘ÏdeÀ som pracoval, ale my‰lienky mi ãasto lietali k Márii. Stále mi chodili po rozume symboly, ktoré sa mi dostávali pred oãi. Koncom t˘ÏdÀa som cestoval do Viedne k Misionárkam lásky (Matky Terézie z Kalkaty). Tam som naloÏil potraviny a viezol som ich do Raãe ku slovensk˘m sestriãkám. Auto som mal naloÏené do prasknutia a vtedy b˘vali na hraniciach kontroly. VÏdy som ºahko prekæzol. Doviezol som náklad do Raãe a so sestriãkami sme ho vyloÏili. Vtedy mi indická sestriãka, ktorú volali Doloreska, ktorú som veºmi obdivoval, lebo mala veºmi láskavé srdce a usmievavú tvár, povedala: „Peter, mal si narodeniny, páãi sa, tu mበaspoÀ mal˘ darãek od nás, do auta.“ Dala mi malú so‰ku Panny Márie.

Na ìal‰í t˘ÏdeÀ som pracoval s kolegom Rudym v Groissenbrunne. Kosili sme s veºkou li‰tovou kosaãkou hate vedºa poºnej cesty. Keì som s tou veºkou, ÈaÏkou kosaãkou pracoval, vÏdy som sa najprv pomodlil, aby som neublíÏil neja-

AV E M Á R I A

53

kému zvieratku. AÏ potom som zaãal kosiÈ. Bol to snáì jeden kilometrov˘ úsek.

Keì mi ch˘balo do konca asi sto metrov, pri‰iel ku mne Rudy, vzal mi rukoväte kosaãky a povedal: „Peter, ja to dokonãím!“ Ostal som stáÈ a rozm˘‰ºal nad udalosÈami z posledn˘ch dní. Kládol som si otázku, preão sa mi tá Panna Mária stále ukazuje pred oãi. Krista som zboÏÀoval, on sa mi páãil uÏ ako malému chlapãekovi. Rád som sa pozeral aj na jeho sochy.

Vedel som si ho Ïivo predstaviÈ, ako chodí Galileou, uãí, gestikuluje, uzdravuje. „Ale aká si ty, Panna Mária?“ Zrazu ma z mojich úvah vyru‰il Ïalostn˘ v˘krik a zalamovanie rúk môjho kolegu Rudyho: „Peta, komm hier. Peter, poì sem, poì sem, pozri.“ Pozrel som sa do trávy a uvidel som jarabiãku, ako sedí na vajíãkach a pomaly zomiera, prejdená kosaãkou. ªudia, nikdy nezabudnem, ako sa na mÀa pozerala. Jej pomaly sa zatvárajúce vieãka ma zamrazili. Dostal som Ïivú odpoveì, aká je Panna Mária. Tá jarabiãka mohla kedykoºvek odletieÈ zo svojho hniezda, veì kosaãka robila veºk˘ hluk. Ale ako obetavá matka, rad‰ej poloÏila svoj Ïivot za svoje potomstvo.

Keì som pri‰iel domov, modlil som sa a meditoval rozm˘‰ºajúc o Márii. Pred spánkom som uvaÏoval: „Mária, ty vie‰, ako mám rád tvojho syna. Preão sa mám aj k tebe utiekaÈ?“ Zaspal som a vo sne pri‰la ku mne Mária a odpovedala: „Preto, lebo jeho telo majú a môÏu si s ním robiÈ, ão chcú, ale moje telo nemajú.“ Od slova do slova si pamätám jej jednoduchú odpoveì a úplne presne viem, ão mi Àou naznaãovala. Telo Krista bolo zmrzaãené uÏ pri jeho ukriÏovaní. Teraz je jeho Eucharistia tieÏ ãasto zneuÏívaná. Ale telo Márie Satan nemá. Mária je vysok˘ Ïensk˘ vesmírny princíp. Tak ako chránila malého Krista, tak túÏi chrániÈ aj nás. Aj Ïivot je ochotná za nás obetovaÈ, ako tá jarabiãka. Pravdupovediac to, Ïe JeÏi‰ Kristus porazí Satana, s t˘m sa rátalo, ale Ïe ho porazí jednoduché dievãatko, to Satan neãakal. A dodnes nad t˘m zúri...

Modlitby a vz˘vanie ducha Panny Márie priná‰ajú ãloveku mäkkosÈ, neÏnosÈ a súcit. Jej modrobiely plá‰È je ochrann˘ lieãiv˘ ód pre celú na‰u bytosÈ. âasto ju vz˘vam spolu so serafínskym knieÏaÈom pokoja ·erafelom. Skúste, aké úÏasné upokojenie vám to prinesie.

Ku koncu roka som opäÈ pracoval v Groissenbrunne, ãistili sme priekopu vedºa cesty smerom na Marchegg. BlíÏil sa ‰tedr˘ deÀ a ja som uvaÏoval, ão kúpim Soni na „JeÏi‰ka“. Hrabal som hrabºami vedºa pÀa odpíleného stromu. Bola tam kôpka primrznut˘ch pilín. Rozhrabal som ich a uvidel... nádherné kvitnúce fialky. Moja manÏelka a matka na‰ich detí dostala pod stromãek k nov˘m ‰atám aj kytiãku Ïiv˘ch fialiek.

Vìaka ti, Mária, patrónka matiek.

54

10.

KAPITOLA

MYSTIKA Keì som sa stretol s Kristom, prebehlo vo mne elektrizujúce „mravenãenie“.

Akési zemetrasenie, ãi lep‰ie povedané, „du‰etrasenie“. Keì ºuìom padajú domy pri zemetrasení, majú tváre plné zdesenia, oãi plné sæz a pred sebou veºké otázniky: ão teraz, kde budeme b˘vaÈ, ão na‰i príbuzní... Keì nastane „du‰etrasenie“, nastáva úplne podobn˘ scenár. ManÏelka SoÀa, ktorá bola pri mojom stretnutí s Kristom, vám to dosvedãí. Raz, keì sme spolu sedeli a spomínali na to, mi povedala: „Peter, mal si vtedy v tvári zdesenie a v oãiach slzy.“ Bol to záÏitok, ktor˘ sa dá veºmi ÈaÏko slovami opísaÈ. ZáÏitok, kedy som v jednom maliãkom bode svojho vnútra veºa pochopil. Zhrozil som sa nad svojimi hriechmi, nad úbohou v˘‰kou svojej doteraj‰ej Ïivotnej filozofie, nad modlami, ktor˘m som veril a ktoré sa zrazu zosypali ako domãek z kariet. V‰etko zo mÀa vtedy vyplávalo na povrch. Nastala vo mne mela. Padali a trie‰tili sa obytné budovy p˘chy, závisti, hanby, komplexov, krutosti, ‰tadióny ‰portovej bohémskej slávy, ‰koly pozemskej múdrosti a obchodné banky vlastného ega. Toto v‰etko a zároveÀ nová bázeÀ a hlboké sklonenie sa pred ãímsi väã‰ím, ãímsi svätej‰ím ako som ja, mi vohnalo do oãí slzy. Cítil som, Ïe musím vystavaÈ v sebe nieão nové, nieão oveºa pevnej‰ie a istej‰ie, nieão, ão uÏ Ïiadne ani vonkaj‰ie ani vnútorné zemetrasenie nedokáÏe zvaliÈ. LenÏe v tom istom malinkom bode, sa to nieão uÏ zaãalo budovaÈ. Vstúpil do mÀa architekt a stavebník v jednej osobe a posvätil základn˘ uholn˘ kameÀ novej stavby (Izaiበ28,16 a Îalm 118,22).

Vtedy som vyslovil vetu: „Soni, JeÏi‰ Kristus je!“ V tento deÀ som dostal odpoveì na otázku, kto som. Je to ako keì malé kuriatko celou silou svojej bytosti rozrazí ‰krupinu a vystrãí von hlavu. Uvidí svetlo a svet okolo neho.

Je to to, ão Kristus povedal Nikodémovi: »Musíte sa znova narodiÈ« (Ján 3,7).

KeìÏe prv˘ kameÀ bol poloÏen˘, povedal som si: „Teraz musím prikladaÈ ìal‰ie.“ „Peter, nie prikladaÈ, odkladaÈ. Hovorím ti, odkladaÈ,“ poãul som Pánov hlas.

Poãudoval som sa síce, ale e‰te viac som sa zahæbil do seba a nastraÏil vnútorné ucho.

Pri písaní t˘chto nasledujúcich riadkov si pripadám ako kÀaz, ktor˘ ãíta pastiersky list a nemusí si pripraviÈ kázeÀ...

Pán pokraãoval: „Peter, v‰imni si v Písme, ja som chrám nestaval, ja som chrám ãistil (Ján 2,13–22).

55

MYSTIKA

Netreba stavaÈ to, ão uÏ je postavené. Základn˘ kameÀ, ktor˘ som v tebe posvätil, to je tvoj vnútorn˘ oltár.

Peter, porozumej symbolom. Preãítaj si môj Mesiá‰sky Ïalm a teraz sa koncentruj na vety: KameÀ, ão stavitelia zavrhli, stal sa kameÀom uholn˘m (Îalm 118,22).

Boh Pán je na‰ím svetlom. Vystrojte sprievod s ozdobn˘mi vetvami aÏ k rohom oltára (Îalm 118,27). Rohom oltára, ãiÏe uhlom oltára... a ãítaj e‰te raz – Boh Pán je na‰ím svetlom. Uholn˘ kameÀ symbolizuje MÀa, Svätého V‰evesmírneho Loga, boÏskú múdrosÈ, ktorá bola pred v‰etk˘m (Sirachovec 1,4).

Veì Îidom som povedal: »Prv, ako bol Abrahám, Ja som« (Ján 8,58). »Ja som svetlo sveta« (Ján 8,12). Ja som sa stal pre vás kÀazom, obetn˘m baránkom i oltárom.

Peter, uholn˘ kameÀ je duch, lebo Boh je duch (Ján 4,24). Uholn˘ kameÀ je duchovn˘ oltár v tebe.

Ja som vás nenazval ºuìmi, ja som vás nazval bohmi (Ján 10,34).

A BoÏí duch nepozná ani priestor ani ãas.

Peter, ty nebuì staviteº, veì ja som uÏ v‰etko postavil, ty buì archeológ, ty rad‰ej v‰etko odkr˘vaj. Hºadaj, hºadaj a pros, veì dobr˘ archeológ prosí Boha o intuíciu, kde má kopaÈ.

Poznávaj pravdu a pravda Èa vyslobodí a bude‰ mojím uãeníkom (Ján 8,32).

Zahlbuj sa do svojho vnútra, cesta ku mne je cesta do tvojho vnútra.

Kajaj sa, kajaj sa, kajaj sa. A pros, pros, pros o milosrdenstvo, veì vie‰ sám, ão si v‰etko povystrájal (Lukበ18,13).

Okrem toho musí‰ zmeniÈ svoj denn˘ program. Hneì od vãasného rána vz˘vaj silu ná‰ho Otca a jeho svät˘ch anjelov (Îalm 5,4). Vykonávaj ºahké telesné cviãenia a zhlboka d˘chaj. Poãas dÀa veºa nerozprávaj! Keì prehovorí‰, hovor uváÏlivo a pokojne. Nikomu neskáã do reãi, rad‰ej trpezlivo poãúvaj. Jedz pomaly, najlep‰ie rastlinnú potravu (Genezis 1,29). Pi lieãivé a upokojujúce bylinkové ãaje. V kaÏdom momente sa sústreì na to, ão práve robí‰. VÏdy veãer, si vykonaj zhodnotenie dÀa. Ak ti vnútro nieão vyãíta, oºutuj to a snaÏ sa v budúcnosti v‰etko napraviÈ. „V‰ímaj si znamenia!“ Pamätám sa, ako som sa v tom ãase prechádzal po meste a vstúpil som do franti‰kánskeho kostola. Dlho som sa tam modlil a p˘tal som sa Boha, ão mám robiÈ, aby som sa ão najr˘chlej‰ie oãistil. Keì som sa otoãil a chcel odísÈ, stretol som Anku Gálikovú z komunity Emanuel. Podi‰la ku mne a podala mi v plastovej fólii zaliaty obrázok. Bola na Àom postava Ïehnajúceho Krista. Zo srdca mu vychádzali dva lúãe, modr˘ a ruÏovoãerven˘. „To je darãek pre teba,“ prehovorila. „ëakujem, Anka.“

56 Vychádzal som z kostola a na nástenke pri v˘chode som si v‰imol oznamy.

V strede tabule som uvidel obraz presne takého istého Krista akého mi pred minútou darovala Anka. Otoãil som si môj obrázok na druhú stranu a ãítal: JeÏi‰u, dôverujem v teba, ruÏenec BoÏieho milosrdenstva. Hneì som si pripomenul slová, ktoré mi hovoril Pán: „Pros o milosrdenstvo, veì vie‰ sám, ão si v‰etko povystrájal.“ Pri‰iel som domov a uãil som sa slová novozískaného ruÏenca. Hneì ako som ich preãítal, cítil som, akoby so mnou splynuli, stali sa tlkotom môjho srdca a dychom mojich pºúc.

Vtedy som si uÏ budoval doma v byte meditaãnú kaplnku. Nበbyt je bezdverov˘. Potreboval som miesto ticha a oddelenú oázu, keìÏe som prijímal stále väã‰í poãet ºudí, ktor˘ch za nami Pán posielal. Maliãká Fanka mi vo v‰etk˘ch murárskych a maliarskych prácach statoãne „pomáhala“.

Keì bola miestnosÈ hotová, povedal som Bohu, aby si ju zariadil. Okrem plafóna, kde som umiestnil zlatoÏlt˘ trojuholník, symbol trojjediného Boha s v zrkadle sa odráÏajúcou holubicou (symbol Ducha Svätého), boli ostatné steny len vybielené. „Peter, mohli by sme vás nav‰tíviÈ?“ Zavolal mi Otto Német, ktor˘ je dnes úspe‰n˘m vydavateºom náboÏenskej literatúry. „PravdaÏe Otík,“ tak sme ho s manÏelkou familiárne volali.

Otto pri‰iel k nám so svojou priateºkou a priniesol nám darãek – veºk˘ plagátov˘ obraz Krista BoÏieho milosrdenstva, priamo z Krakova.

Pocítil som BoÏí hlas: „Peter, tvoja kaplnka bude kaplnkou BoÏieho milosrdenstva, bude kaplnkou tvojho vnútra. Prijímaj v nej ºudí a prijímaj ich vo svojom srdci.“ Vysvätili mi ju chlapci redemptoristi, na ãele s Ferkom RomaÀákom a darovali mi do nej obraz Matky ustaviãnej pomoci. Bola v nej odslúÏená prvá svätá om‰a. Potom som dostal do daru veºké rodinné Sväté písmo a denníãek od sestriãky Faustínky, apo‰tolky BoÏieho milosrdenstva. Posledn˘ peãatn˘ punc dal na‰ej kaplnke nበdlhoroãn˘ priateº, Kristov kÀaz Vasko Kindja. Keì nás nav‰tívil, odslúÏil om‰u a podávajúc mi darãek povedal: „Peter, bytostne cítim, Ïe musí zostaÈ vo va‰ej kaplnke.“ Podal mi v skle zaliate relikvie sestriãky Faustínky s pápeÏsk˘m schválením.

Pán si zariadil svoju kaplnku a BoÏie milosrdenstvo sa stalo základn˘m kameÀom mojej mystiky.

Pán ku mne prehovoril: „Peter, ãím zaãína Nov˘ zákon v Biblii? RodokmeÀom (Matú‰ 1,1–17). Zaãína mojím rodokmeÀom. âítaj si mená t˘ch slávnych muÏov: Abrahám, Izák, Jakub... Dávid, ·alamún... Jozef. A predsa nebol nikto z t˘chto muÏov mojím otcom. Mojím Otcom bol jedin˘ Ïiv˘ svät˘ Boh vesmíru a pozemskou Matkou najãistej‰ia Panna. Ja som si so sebou nepriniesol Ïiaden dediãn˘ hriech.

MYSTIKA

57

Raz som povedal Îidom: »Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta« (Ján 8,23). Peter, ja som sa vtelil na zem z najãistej‰ieho Sveta ná‰ho Otca. Ja som si nemusel niã splácaÈ. Pri‰iel som splácaÈ za vás (Matú‰ 26,28). Vy prichádzate na zem zdola, to znamená z nízkych padl˘ch svetov a priná‰ate si svoje previnenia.

Preto je krst tak veºmi dôleÏit˘. Ja som sa z veºkej pokory a poníÏenosti dal Jánovi pokrstiÈ, hoci som krst nepotreboval. Dal som sa pokrstiÈ najmä preto, aby som vám ukázal príklad.

Peter, môj rodokmeÀ je ãist˘ a svät˘. VበrodokmeÀ je zneãisten˘ hriechmi a nedokonalosÈou.

Slová, ktoré som hovoril, sú veãn˘m zákonom. Povedal som: »Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je vበOtec, ten nebesk˘« (Matú‰ 23,9). Ja som prvoroden˘ Syn, krẠduchov. Nebesk˘ Otec i ja sme tvorili duchov. Veì je napísané, Ïe skrze Krista je stvorené v‰etko na nebi i na zemi (List Kolosanom 1,15–16).

Peter, tvoj pozemsk˘ otec i matka sú tvoj brat a sestra. Tvoje deti tieÏ, vy v‰etci ste bratia a sestry (Matú‰ 23,8).

Celé vteºovanie sa duchov sa deje na základe nezvratného zákona. Je to zákon príÈaÏlivosti rovnakého Ïiarenia. Dohliadajú naÀ vysoké archanjelské bytosti.

Pozri, rodiãia Panny Márie, Joachim a Anna dosiahli úÏasnú svätosÈ. Z úprimnej lásky veºmi túÏili po dieÈatku a pritiahli si takého ãistého a nepo‰kvrneného ducha, ak˘m je moja pozemská Matka. Ona svojou svätosÈou, pokorou a ãistotou mohla pritiahnuÈ mÀa, ãistého a svätého bez hriechu.

Veì som Îidom povedal: »Kto z vás ma usvedãí z nejakého hriechu?« (Ján 8,46) Peter, ale vy ste hrie‰ni, va‰e rodokmene sú hrie‰ne. Sú po‰kvrnené Satanov˘m Ïiarením.

Peter, obetujte sväté om‰e a mocou archanjela Michaela, Rafaela, Uriela oãisÈujte a odklínajte svoje rodokmene.

Ponárajte v‰etky vzÈahy (s matkou, otcom, dedom, babkou, pradedom, prababkou, tetami, ujami, str˘cami, deÈmi...) do mojej svätej krvi, vyliatej za vás na golgotskom kríÏi.

V‰etk˘m odpú‰Èajte a zriekajte sa v‰etkého zla, ktoré na vás Ïiari z va‰ich rodokmeÀov.

Popret⁄hajte v‰etky putá zlého.

Buìte slobodní a nezávislí jeden od druhého. Îite z vedomia Boha Otca a Krista v sebe! Povedal som: »Kto ma miluje, bude zachovávaÈ moje slovo a môj Otec ho bude milovaÈ, prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok« (Ján 14,23).

Musíte zachovávaÈ moje slovo, to znamená, musíte Krista ÏiÈ, a potom sa vrátite domov, do nebeskej vlasti.

Kristus som ja, Kristus je meno, Kristus je ale aj úrad. Znamená pomazan˘!

Buìte jedno so mnou (Ján 17,21–22). Îite Krista a dostanete úrad pomazaného a celé jeho dediãstvo (List Rimanom 8,17).“

58 Raz som toto uãenie môjho Majstra rozprával ºuìom a mnohí mi hovorili, Ïe sa rúham. „Nebojíte sa Boha, pán Fijalka, keì takto rozprávate?“ p˘tali sa ma.

Bol som smutn˘ z toºkého nepochopenia. Boh ale pohladil moje srdce. Dal mi v noci krásny sen. Videl som JeÏi‰a Krista sedieÈ na tróne, mal na hlave zlatú korunu, v jednej ruke drÏal zemeguºu s kríÏikom a v druhej kráºovsk˘ palcát. Bol vzne‰en˘. Okolo neho sa hrali malé detiãky rôzne hry. Upútalo ma, Ïe najbliωí k nemu stavali lego. Tu JeÏi‰ vstal a pri‰iel k jednému dieÈatku. S veºkou láskou ho zdvihol, pritisol si ho na srdce a posadil na trón. Dal mu na hlavu svoju korunu, do rúk palcát, zemeguºu s kríÏikom a zaãal sa s ostatn˘mi ‰tvornoÏky hraÈ.

Veºmi dobre si pamätám, ako som raz meditoval na na‰om balkóne. Keì som sa hlboko v sebe koncentroval na Krista a Otca, zrazu vo mne zaãalo ÏiariÈ neopísateºné svetlo. Keì som precitol, bol som ochotn˘ odpustiÈ aj tomu najväã‰iemu nepriateºovi. Opakujem. My nemáme ani potuchy, aká obrovská láska a milosrdenstvo Ïiari z ná‰ho Majstra a Otca. A niã tak Boha nezraÀuje, ako nedôvera v BoÏiu lásku a milosrdenstvo (Exodus 34,6).

Je mi veºmi ºúto utrápen˘ch a ustráchan˘ch kresÈanov. Nevedia si ani predstaviÈ, ak˘ je Boh milosrdn˘ a láskav˘. Nedávno som mal náv‰tevu. Jeden pán sediac v na‰ej ob˘vaãke sa ma sp˘tal. „Nemáte strach z Boha?“ Odpovedal som mu protiotázkou. „A vy, bojíte sa ma?“ „Nie, celkom dobre sa mi u vás sedí,“ povedal. „No vidíte, vy sa nebojíte obyãajného ãloveka ako som ja a chcete odo mÀa, aby som sa ja bál Boha, ktor˘ je láska a milosrdenstvo. Kto má strach z Boha, nemá pravú lásku v sebe, lebo pravá láska vyháÀa strach (Prv˘ Jánov list 4,18).

Pane, ja sa bojím sám seba, nie Boha. Bojím sa svojho myslenia a skutkov. Preto sa snaÏím ovládnuÈ ho. NauãiÈ sa myslieÈ ako Boh – to chcem dosiahnuÈ. Veì nepovedal Kristus: »Buìte dokonalí, ako je vበOtec nebesk˘ dokonal˘« (Matú‰ 5,48)? Pamätajte si. Najväã‰í hriech je nedúfaÈ v BoÏie milosrdenstvo! Pán mi to opakovane pripomína. A keì chcete, preãítajte si to aj v takom duchovnom klenote, ako sú knihy Márie Valtorty (Mária Valtorta, Evanjelium ako mi bolo zjavené, 5. diel, str. 261).“ Neskôr Pán znovu ku mne prehovoril: „Peter, teraz musí‰ lieãiÈ sám seba! KaÏd˘ hriech, ktor˘ si spáchal, zanechal v tvojom vnútri jazvy. Bude‰ sa lieãiÈ korunkou BoÏieho milosrdenstva a vytváraním svetla.

Uãil som vás: »Vy ste soº zeme, vy ste svetlo sveta« (Matú‰ 5,13–14).

Peter, musí‰ sa premeniÈ v svetlo. Preãítaj si v Písme o mojom premenení na hore. Premenil som sa v svetlo (Matú‰ 17,2). Aj ty sa musí‰ premeniÈ v svetlo.

Je potrebné, aby si sa v‰etkého zriekol a meditáciou a modlitbou sa zboÏstvoval (Lukበ14,33).

59

MYSTIKA

Musí‰ si obliecÈ svadobn˘ odev svetla (Matú‰ 22,12).

Peter, teraz ma veºmi pozorne poãúvaj! Pamätበsi sen, ktor˘ som ti dal s Jánom Pavlom II., ktor˘m som Èa nauãil, aby si s ním spolupracoval? Tento pápeÏ vrátil mystike BoÏieho milosrdenstva prav˘ lesk. A e‰te nieão, vnukol som mu my‰lienku, aby ste sa modlili ruÏenec svetla. Peter, svetla, svetla...

Priná‰aj ºuìom tejto planéty svetlo (Ján 1,9).

Peter, pri‰iel si na svet vydaÈ svedectvo o svetle, to je tvoje poslanie (Ján 1,7 a Lukበ11,33 a Matú‰ 5,14–16).

Dobre si zapamätaj, ão som povedal ústami sestriãky Faustínky o svojom obraze: Namaºuj si obraz do svojej du‰e (Denníãek sestry Faustínky, 1. zo‰it, 49).

Celou svojou bytosÈou, v‰etkou silou svojho myslenia vytváraj sloje koncentrovaného zlato-bieleho svetla. VloÏ do nich môj obraz a prekr˘vaj t˘mto rafaelsk˘m balzamom svoje hriechy. Je to, ako keì v diktáte urobené chyby vymaÏe‰ zmizíkom. Akej farby je zmizík? No predsa bielej. Chyby, ãiÏe hriechy, prekryje‰ belobou (Izaiበ1,18) a ja tvoje rany uzdravím svojou krvou a vodou (Marek 14,24).

Raz som povedal: »Poìte ku mne v‰etci, ktorí sa namáhate a ste preÈaÏení a ja vás posilním« (Matú‰ 11,28).

Keì príde‰ do chrámu, splyÀ s ním. Ak stojí‰, stoj vyrovnane, ak sedí‰, snaÏ sa tieÏ v chrbtici vyrovnaÈ, aby si mohol ºah‰ie d˘chaÈ. Ruky si poloÏ na stehná dlaÀami nahor v prosiacej polohe. Privri oãi a vstúp do svojho vnútra. Predstav si, Ïe tvoja hlava je v ‰pici veÏe, nad ktorou Ïiari zlato-biely kríÏ. Krk je vo veÏi a tvoje mandle akoby boli zvony, pí‰Èaly organu sú tvoje hlasivky a pºúca jeho mechy, tvoje lopatky tvoria strechu, tvoje rebrá sú múry a tvoja panva a nohy sú podlahou.

Tvoje srdce je svätostánok. Teraz vstúp do tohto svätostánku a splyÀ s Eucharistiou. Predstav si vo svojom srdci moju tvár a stále sa na Àu pozeraj. Nedaj si svoje myslenie a koncentráciu niãím naru‰iÈ. Pomaly zhlboka d˘chaj a odpoãívaj!“ V Engeli stojí kostol, ktorého patrónom je svät˘ Marek. Dedinsk˘ farár Christoph Ledebur, ktor˘ bol mojím spovedníkom, mi dal od neho kºúãe. KaÏd˘ deÀ som mal od poludnia do jednej hodiny popoludní obedÀaj‰iu prestávku a vyuÏíval som ju na modlitby a meditácie,

Kostol sv. Marka v Engelhartstettene

60 ktoré ma Pán a jeho anjeli nauãili. Strávil som tam najkraj‰ie chvíle môjho rakúskeho „Tarzu“. Vykonával som namáhavé práce, ãasto som kosil vo veºk˘ch horúãavách, ale pri nádhern˘ch v˘chodoch slnka, pod korunami stromov a kríkov a najmä v tomto chráme som naãerpal obrovské zásoby síl. Nie náhodou ma Pán priviedol do tohto kostola. Svät˘ Marek je evanjelista viery. Ani v jednom z evanjelií nie je toºko úÏasn˘ch v˘rokov o viere ako v Markovom. „Peter, hlásaj môjmu ºudu silu viery,“ túto vetu mi Pán ãasto kládol na srdce. „Raz som povedal: »Keby ste mali vieru ako horãiãné zrnko...« (Matú‰ 17,20) a vy vo svojich kázÀach a duchovn˘ch príhovoroch si to vysvetºujete tak, Ïe keby sme mali aspoÀ takú malú vieru ako horãiãné zrnko. Ja som to tak ale nemyslel.

Ja som myslel na dokonalosÈ viery. Veì malú vieru má predsa kaÏd˘ a kaÏdému je stupeÀ viery od Boha dan˘ (List Rimanom 12,3). Ona totiÏ vypl˘va zo spomienok na vበboÏsk˘ pôvod. Ja som v tejto symbolike hovoril o dokonalej viere.

Peter, vteº sa teraz svojou bytosÈou do horãiãného zrnka, je maliãké, ãiÏe i ty sa musí‰ staÈ maliãk˘m. Je neÏné, jemné a vietor ho ºahko odfúkne z tvojej dlane.

I ty sa musí‰ tak˘m staÈ.

Rozm˘‰ºaj, ão som povedal Nikodémovi: »Vietor veje, kam chce, poãuje‰ jeho ‰um, ale nevie‰ odkiaº prichádza a kam ide. Tak je to s kaÏd˘m, kto sa narodil z Ducha« (Ján 3,8). Vietor je symbol Ducha. Keì fúkne, letí horãiãné zrnko v smere prúdenia vetra, v smere Ducha.

A akí ste vy? ËaÏoba vá‰ho egoizmu vám nedovolí nechaÈ sa uná‰aÈ v smere prúdenia vetra (Ducha).

Peter, ty mበnohy, ruky, mበmozog, v ktorom ti môÏe skrsnúÈ nekoneãne veºa my‰lienok a prostredníctvom nich sa rozhoduje‰, ão urobí‰. Horãiãné zrnko nemá ruky, Ïe by do nich nieão uchopilo a pomohlo si, nemá nohy, Ïe by sa nimi premiestnilo z jedného miesta na iné. Keì padne do zeme, má jednu jedinú my‰lienkovú túÏbu. Volá k Bohu a prosí o Ïivotodarnú silu na svoj rast. Ono má koncentrovanú túÏbu a vieru na jeden jedin˘ bod. Bod Boha v sebe. Má dokonalú vieru. Tak aj vy, ak sa nezrieknete v‰etkého, nemôÏete maÈ dokonalú vieru. NemôÏete byÈ dokonale koncentrovaní na mÀa a t˘m ani nemôÏete byÈ mojimi uãeníkmi (Lukበ14,33).

Peter, koncentruj sa na mÀa vo svojom vnútri, vo svojom srdci a v svojej hlave, tam si jedno so mnou.

Satan sa snaÏí celou váhou svojej bytosti vytiahnuÈ va‰e myslenie von z vá‰ho vnútra. Vo vnútri vo vás, vás nemôÏe premôcÈ, lebo ste v jednote so mnou.

Robí v‰etko pre to, aby ste Ïili svojím myslením vonku. Tam vás oveºa ºah‰ie môÏe zdolaÈ. Chce, aby ste nad sebou nerozm˘‰ºali a nemohli si uvedomiÈ, kto ste.

Ak Ïijete myslením vo svojom vnútri v jednote so mnou, ste ako ratolesti na vínnom kmeni (Ján 15,5).

Peter, ãítaj ìalej túto staÈ z Jána: »Ak niekto nezostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesÈ a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohÀa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o ão chcete a splní sa vám to.

MYSTIKA

61

Môj Otec je osláven˘ t˘m, Ïe priná‰ate veºa ovocia a stanete sa mojimi uãeníkmi« (Ján 15,8).

Ak sa nebudete cviãiÈ v meditácii a modlitbe, nemôÏete byÈ mojimi uãeníkmi a nezískate ani nebeské kráºovstvo. Ak budete ÏiÈ svojím myslením len vonku, duchovne uschnete. Slová – pozbierajú a hodia ich do ohÀa a zhoria – znamenajú, Ïe prídu Satanovi anjeli a odvedú si va‰e du‰e do pekeln˘ch svetov, kde budete horieÈ vo veºk˘ch bolestiach a splácaÈ v‰etko zlo, ktoré ste svojím egoistick˘m myslením napáchali. Ale ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, potom vám darujem v‰etko.

Peter, veì vo mne máte v‰etko (List Kolosanom 2,6–15).

Hºadajte kráºovstvo nebeské a v‰etko ostatné sa vám pridá (Matú‰ 6,33).

Veì kto poãúva moje slová a uskutoãÀuje ich, je mojím uãeníkom (Matú‰ 7,24).

Peter, keì bude‰ vedieÈ naspamäÈ celú Bibliu a v‰etky duchovné knihy, niã ti to nepomôÏe, ak nebude‰ v Ïivote plniÈ BoÏiu vôºu a tá je taká jednoduchá: Podeºte sa nezi‰tne so svojím blíÏnym o duchovné a materiálne dary, ktoré odo mÀa dostávate.

Kto má Syna, má Ïivot (Prv˘ Jánov list 5,12), znamená: kto ma vlastní, kto si je vedom˘, Ïe je druh˘m kristom, kto si je vedom˘ svojho boÏského pôvodu, ten Ïije, v‰etci ostatní sú m⁄tvi. Kto nemá Syna, nemá Ïivot.“ „Peter, teraz ti nadiktujem jednu z najzávaÏnej‰ích ãastí na‰ej spoloãnej knihy. T˘ka sa viery.

Povedal som: »Majte vieru v Boha. Keì niekto povie tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoì sa do mora a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, Ïe sa stane, ão povedal, stane sa mu to. Verte, Ïe v‰etko, o ão v modlitbe prosíte, ste uÏ dostali a budete to maÈ. A keì vstanete modliÈ sa, odpustite, ak máte nieão proti niekomu, aby aj vám vበOtec, ktor˘ je v nebesiach, odpustil va‰e hriechy« (Marek 11,22–25). »Niekto z vás má priateºa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: „Priateºu, poÏiãaj mi tri chleby, lebo pri‰iel ku mne priateº z cesty a nemám mu ão ponúknuÈ“. A on znútra odpovie: „NeobÈaÏuj ma! Dvere sú uÏ zamknuté a deti sú so mnou v posteli. NemôÏem vstaÈ a daÈ ti.“ Hovorím vám, aj keì nevstane a nedá mu preto, Ïe mu je priateºom, pre jeho neodbytnosÈ vstane a dá mu, ão potrebuje« (Lukበ11,5–8).

Peter, opakovane si ãítajte tieto slová Písma a pozorne uvaÏujte. Sústreìte sa.

Majte vieru v Boha, znamená majte BoÏí druh viery. Ste synovia BoÏí. Veì som vás uãil modlitbu Otãe ná‰. âiÏe majte vieru, akú mám Ja a nበOtec.

Preãítajte si, ão povedal nበOtec v Genezis 1,3: »Buì svetlo! a bolo svetlo.« Ja, ako prvoroden˘ Syn Otca, som povedal Lazarovi, ktor˘ bol ‰tyri dni v hrobe, mocn˘m hlasom: »Lazar, poì von! A m⁄tvy vy‰iel« (Ján 11,43). Lazar vy‰iel preto, lebo ja som mal vieru Boha Otca. Bol som ãist˘, bez hriechu a ãokoºvek som v mene svojej lásky povedal, to sa stalo.“

62 A teraz ma pozorne poãúvajte: »Veru, veru hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mÀa, bude konaÈ skutky, aké ja konám, ba bude konaÈ e‰te väã‰ie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím v‰etko, o ão budete prosiÈ v mojom mene, aby bol Otec osláven˘ v Synovi. Ak ma budete prosiÈ o nieão v mojom mene, ja to urobím« (Ján 14,12–14).

Bratia moji, ak budete maÈ ãisté srdcia a bohauvedomenie, dostanete v‰etko, o ão nás s Otcom budete prosiÈ. Verte tomu.

Peter, keì niekto povie tomuto vrchu... ãiÏe hovorí, vypovie slová a v srdci verí, Ïe sa vyslovené slová dejú (pracujú) vo vesmíre, tak ten vrch sa do toho mora skutoãne hodí. Neverte svojmu pochybujúcemu rozumu, veì ja som povedal, Ïe rozumn˘m sú tieto veci skryté (Matú‰ 11,25). Verte svojmu srdcu zjednotenému so mnou a Otcom. Verte tomu, ão je napísané. âo je v Písme napísané, to je Pravda, to je Zákon, to platí a tak to je. Amen.

KaÏdému odpustite a proste o odpustenie a v‰etko, o ão v modlitbe prosíte, ste uÏ dostali. Rozumiete? Dostali! Bratia, pozrite sa, ão je tam napísané – dostali! To je minul˘ ãas. âiÏe ão vypovedávate, to v BoÏom vesmíre pracuje, deje sa a stane sa.

Vy, ão ste mnohí strápení, bez domova, bez zamestnania, v chorobách, v bolestiach, v ne‰Èastiach, víchroch, povodniach, vyuÏite svoj najväã‰í dar a to je myslenie.

Buìte neodbytní, ako ten sused v podobenstve, ktor˘ opakovane klope a Ïiada o chlieb. Vyslovujte, ão potrebujete!

VymaÏte slová nie a predponu ne- zo svojho slovníka!

Rad‰ej vytrvalo hovorte v mojom mene takéto priame silné v˘povede: V mene JeÏi‰a Krista, mám úÏasnú prácu, ktorá ma napæÀa.

V mene JeÏi‰a Krista, prijímam uzdravenie zo svojej choroby.

V mene JeÏi‰a Krista, dostávam nové nádherné b˘vanie.

Pán JeÏi‰ Kristus Syn BoÏí, zbav nás ducha strachu!!!

Opakujte to, opakujte to, opakujte to!

Bratia, v‰etko potrebné máte na zemi. S Otcom sme vám v‰etko dali. Ja som pri‰iel, aby ste mali Ïivot v hojnosti (Ján 10,10). Jedin˘, kto vám to nedopraje je Satan. A preto ho zo v‰etkého vyháÀajte: Satan, v mene JeÏi‰a Krista Nazaretského, daj ruky preã od mojej manÏelky, mojich detí, príbuzn˘ch. Vezmi ruky preã od mojich financií, investícií, bytu, auta...

Ovládnite svoje myslenie, kontrolujte ho.

Vyslovujte silné, koncentrované slová, opakujte ich, donekoneãna opakujte, ão potrebujete, verte, Ïe sa to deje a Boh vám to naplní.

Raz som povedal: »ªudia sa budú v deÀ súdu zodpovedaÈ z kaÏdého daromného slova, ktoré vyslovia, lebo podºa svojich slov bude‰ ospravedlnen˘ a podºa svojich slov bude‰ súden˘« (Matú‰ 12,36–37).

Dajte si pozor na svoje slová!

Nepohor‰ujte sa, neohovárajte, neklebeÈte... lebo to v‰etko na základe zákona príÈaÏlivosti rovnorodého pritiahne k vám zlo.

MYSTIKA

63

Rad‰ej sa stí‰te a mlãte. Mlãaním naberáte silu. Koncentrujte sa na mÀa a Otca v sebe a potom s hlbok˘mi vzdychmi vyslovujte pozitívne a radostné prosby, ktoré budú oslavou mÀa i ná‰ho Otca.

Peter, vyuÏite silu spoloãnej modlitby. Povedal som: »Ak budú dvaja z vás jednomyseºne prosiÈ o ãokoºvek, dostanú to od môjho Otca, ktor˘ je v nebesiach« (Matú‰ 18,19). Ak sa dvaja z vás zhodnú, ãiÏe vytvoria jednotu, v oãakávaní a viere dostanú, ão chcú. Viera je zvolávanie nieãoho, ão nie je viditeºné, akoby to uÏ viditeºné bolo (List Hebrejom 11,3). Veì je ºahké veriÈ v nieão, ão vidíte. Verte tak, aby sa veci neviditeºné stali viditeºn˘mi. »Lebo blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a uverili« (Ján 20,29).“ Tak˘chto duchovn˘ch cviãení som absolvoval stovky. SnaÏil som sa plniÈ to, ão mi Pán prikazoval a on plnil to, ão sºuboval. Hlásenie jeho radostnej zvesti potvrdzoval znameniami (Marek 16,17–18). ëakujem ti, BoÏe, za v‰etky stratené veci, ktoré si mi pomohol nájsÈ a pote‰iÈ svojich bratov.

Raz som pracoval v Stopfenreuthe. Pomocou traktora sme orezávali haluze stromov a prekliesÀovali cestu medzi dedinou a Dunajom. Cel˘ úsek tam aj späÈ mohol meraÈ asi tri kilometre. Zrazu sa kolega Robert strhol, zbledol a vykríkol: „Scheisse! Do ri...! Stratil som hodinky!“ V‰etci sme ich zaãali hºadaÈ, ale vidiac cel˘ pracovn˘ úsek, zarasten˘ okraj cesty a napadané haluze zo stromov, vkrádala sa do nás beznádej. Celé dopoludnie sme odhadzovali haluze a zároveÀ sledovali, ãi sa niekde neobjavia Robertove hodinky. Ale niã, ani ch˘ru ani slychu po nich. Pri‰iel ãas obedÀaj‰ej prestávky. Odcestovali sme do Engelu na obed. Robert bol veºmi smutn˘, lebo hodinky, ktoré stratil, mu darovala manÏelka k jeho Ïivotnému jubileu. V Engeli som sa mu prihovoril: „Robertko, nebuì smutn˘, ak chce‰, daj svätému Antonkovi desaÈ ‰ilingov na chudobn˘ch a BoÏí anjeli nám ich pomôÏu nájsÈ.“ Vysmial sa mi. Keì v‰ak odchádzal domov, zastavil sa pri mne a podávajúc mi päÈ ‰ilingov utrúsil: „Som zvedav˘.“ V pokoji som tro‰ku poobedoval, sadol som na bicykel a zamieril do kostola. Socha svätého Antona Paduánskeho je umiestnená hneì pri vchode. Pozrel som sa na Àu a vhodil päÈ ‰ilingov do pokladniãky v duchu si mysliac: „Sv. Antonko, Ïiadal som pre teba desaÈ ‰ilingov, ale prijmi aspoÀ päÈ.“ Vstúpil som do kostola, kºakol si medzi oltár a svätostánok a meditatívne zahæben˘ do seba, spl˘vajúc s Eucharistiou,ako ma to uãil môj Majster, som sa modlil. „BoÏe Otãe, skrze Krista Èa prosím, po‰li svojho sluÏobníka svätého Antona a anjela Rochela, patróna straten˘ch vecí, nech mi pomôÏu nájsÈ stratené hodinky. Osláv sa, Otãe, na celej tejto záleÏitosti a dotkni sa mojich kolegov, nech v teba uveria. V mene lásky BoÏej. Amen.“

64 Poobede sme sa vrátili k na‰ej práci pri Dunaji. Vy‰iel som z auta, zobral vidly do ruky a kráãal k napadan˘m haluziam. Pre‰iel som sotva 10–15 metrov a na‰iel Robertove hodinky. „Robert, nevysmievaj sa Bohu, ale ver,“ povedal som môjmu kolegovi, vracajúc mu jeho obºúben˘ darãek od manÏelky.

Inokedy som pomocou znamení v Písme na‰iel spoluÏiaãke Marte strateného psíka, synove tenisky a mnohé ìal‰ie veci.

Vìaka ti, BoÏe, za krásne stretnutia, ktor˘mi si pote‰il a posilnil mojich bratov a sestry.

Raz sa tieÏ stalo, Ïe sme s manÏelkou SoÀou dlho do noci slúÏili na‰im náv‰tevníkom. Keì sme si i‰li ºahnúÈ, SoÀa sa mi s ºútosÈou v oãiach ospravedlnila: „Peter, ani som nemala ãas, ti uvariÈ nieão na obed. âo bude‰ zajtra v robote jesÈ?“ „Ale Soni, pokojne spi, dám si pôstny deÀ. Ako hovoril nበsused Karolko Múãka, od hladu sa e‰te nikto nepokakal.“ Zasmiali sme sa.

Na druh˘ deÀ mi dali za úlohu kosiÈ cintorín v Engeli. Poãas práce som pri‰iel k celkom novému hrobu. Stála pri Àom babka a veºmi srdcervúco plakala. „âo je, babenka?“ sp˘tal som sa jej a pritom som ju objal. „Tu leÏí môj manÏel, toºké roky sme boli spolu a teraz... uÏ ho niet.“ Súcitne som si ju vypoãul a tro‰ku i zaslzil. „Babka, mne zomrela stará mama, star˘ otec a teraz v priebehu roka obaja rodiãia, viem sa vÏiÈ do va‰ej situácie. Ale koºkokrát ma uÏ boli v noci nav‰tíviÈ.

VÏdy ma pozdravia a prinesú mi správu, akou cestou sa mám v Ïivote uberaÈ a väã‰inou vÏdy chcú, aby som sa za nich modlil a obetoval sväté om‰e. Veì oni, babenka, nezomreli!“ Asi dvadsaÈ minút som jej rozprával o mnoh˘ch tzv. m⁄tvych, ktorí ma nav‰tevovali a potom som skonãil vetou: „Babka, vበujo vám pripravuje miesto. UÏ stavia v duchovnom svete pre vás nov˘ domãek. Veì JeÏi‰ Kristus nám povedal, Ïe nám ide pripraviÈ miesto (Ján 14,2).“ Zjavne upokojená odi‰la s ìakovaním z cintorína. Keì som bol s prácou hotov˘, vracal som sa do na‰ich firemn˘ch garáÏí. Prechádzal som vedºa svojho zaparkovaného auta, len tak som sa pozrel dovnútra a skontroloval ho, lebo som ho pre poru‰ené zámky nezamykal. Na sedadle spolujazdca bola poloÏená veºká igelitová ta‰ka plná jedla a nápojov.

Keì som sa vrátil domov a priniesol som Soni polovicu grilovaného kuraÈa, fºa‰u ãerveného vína a v‰eliãoho e‰te, s bázÀou Ïasla.

Musíme sa nauãiÈ dôverovaÈ v BoÏiu prozreteºnosÈ (Matú‰ 6,25).

MYSTIKA

65

V tej dobe za mnou ãasto v noci prichádzali zomrelí. Nechávali pre Ïijúcich rozliãné odkazy, prosili o modlitby a odslúÏenie svät˘ch om‰í. Prihovárali sa mi v‰emoÏn˘mi spôsobmi.

Jedna teta, ktorá bola bylinkárka, nám kaÏd˘ rok na Veºkú noc upiekla orechovník. Pár rokov po jej smrti som na Veºkú noc asi o druhej hodine v noci vstal a cítil úÏasnú orechovú vôÀu. Zobudil som manÏelku: „Soni, ão cíti‰?“ „Hmmm, orechovník... Musíme sa za na‰u tetu, bylinkárku, pomodliÈ.“ Raz zaklopalo na dvere ná‰ho bytu útluãké, jemné dievãa. SoÀa pripravila ãaj a nieão na „ìobnutie“ a v‰etci traja sme si sadli na sedaãku v ob˘vaãke. „Volám sa Eva a mám tak˘ problém, Ïe ma nav‰tevuje, najmä v noci, moja zomrelá babka. Rozpráva mi, posilÀuje ma vo viere v Boha a nabáda ma k modlitbe. âasto vidím okolo seba krásne svetielkujúce bytosti. Tieto záÏitky mám uÏ od detstva a rodiãia ma chceli kvôli tomu zobraÈ k psychiatrovi. Teraz ma uÏ dlh‰í ãas nav‰tevuje jeden Ïensk˘ anjel, volá sa Sája a povedala mi, aby som vás vyhºadala, Ïe ma budete uãiÈ o Bohu.“ „Eviãka, ty si správny a normálny ãlovek, ktor˘ nás nav‰tívil a si pre nás veºk˘m povzbudením,“ prehovoril som a SoÀa mi pritakávala. „Mበod Boha veºk˘ dar citlivosti na Ducha a môÏe‰ sa staÈ skvelou uãeníãkou a pokladom Kristovej cirkvi. Neboj sa, rozvíjaj tento dar. Veì ão hovorí svät˘ Pavol: »Ducha neuhá‰ajte, proroctvami nepoh⁄dajte! Ale v‰etko skúmajte a ão je dobré, toho sa drÏte!« (Prv˘ list Solúnãanom 5,19–21).“ ëakujem ti, BoÏe, za v‰etk˘ch ºudí, ktor˘ch si oslobodil od depresií a ducha samovraÏdy.

Jedného dÀa mi zavolala star‰ia Ïena z PetrÏalky: „Pán Fijalka, môj syn je v ÈaÏkom psychickom stave. Mohli by ste k nám dnes prísÈ?“ „Nemusíte mi hovoriÈ pán, volám sa Peter a tykajte mi. Dajte mi adresu, cestou z práce sa u vás zastavím.“ Chlapca som na‰iel naozaj v úbohom stave. „Ako dlho si v takejto situácii,“ sp˘tal som sa a zahæbiac sa do seba som poprosil majstrov Benedikta, Dominika a Pannu Máriu o pomoc. OkamÏite zareagovali na moju ÏiadosÈ. „Neviem, ãi je to dôleÏité,“ zaãal chlapec rozprávaÈ, „ale asi pred mesiacom sa pi‰toºou zastrelil môj najlep‰í priateº.“ „Mበjeho fotku?“ sp˘tal som sa. „PravdaÏe, i list, ktor˘ mi napísal na rozlúãku.“ „Prines ho.“ OkamÏite mi svitlo. Tzv. m⁄tvy, keì sa na druhej strane dezorientovan˘ a ne‰Èastn˘ prebral, v strachu na‰iel útoãisko u svojho najlep‰ieho priateºa a zavesil sa na neho.

66 Hneì sme sa zaãali spolu modliÈ. Asi po polhodine sa chlapcovi v˘razne polep‰ilo. „Daj za priateºa odslúÏiÈ aspoÀ tri sväté om‰e a Ïehnaj mu. Tvoja myseº nech je upätá na nebeského Otca a Krista. Nepútaj sa na svojho zomrelého priateºa a nerozm˘‰ºaj dlho nad ním. Odovzdaj ho boÏím anjelom, nech ho vedú do stále väã‰ieho svetla.“ A vy, ão i len v náznakoch uvaÏujúci nad samovraÏdou, veºmi, veºmi vás varujem, neurobte tento hrozn˘ krok! Boh nám dal pozemsk˘ Ïivot a jedine On ho môÏe ukonãiÈ. Ak to urobíte vy, nájdete sa na druhej strane v e‰te hor‰ej situácii, v akej ste teraz.

Poznám veºa ºudí, ktorí celé roky dennodenne chodia na cintorín a pri hrobe Ïialia a plaãú za svojím zomrel˘m. Viem, Ïe je to veºká bolesÈ, keì nám odíde blízky ãlovek, najmä ak je mlad˘ a hlboko súcitím s kaÏd˘m, koho takáto udalosÈ postihne, ale verte mi, je to aj urãité sebectvo, pretoÏe prehnan˘ Ïiaº a nevera v pokraãovanie Ïivota v duchu spôsobujú zomrelému bolesÈ a brzdia ho v ìal‰om v˘voji.

Veºa ºudí sa dnes nachádza v zl˘ch psychick˘ch stavoch a depresiách. Diabol nechce, aby sme mali pokoj a zachovali si vnútornú rovnováhu. Depresia je ním vyÏiaren˘ duch, ktor˘ nachádza Ïivnú pôdu v neuvedomelej, nekoncentrovanej, ãi k modlám sa obracajúcej mysli ãloveka a snaÏí sa ju rozbiÈ. Du‰evné zranenia, ktoré ãlovek Ïivotom nadobudol, sú otvorené brány pre vstup depresií.

Absolvujte spovede, meditujte, modlite sa a cviãte sa v koncentráciách. Obmedzte pozeranie televízie (najmä hororov a „krvákov“), poãúvajte ukºudÀujúcu hudbu a upokojujte svoju myseº.

Opakujte: Duch depresie, v mene JeÏi‰a Krista ti rozkazujem, odíì odo mÀa.

JeÏi‰u Kriste, prevezmi vládu nad mojou mysºou.

JeÏi‰ Kristus chodil v dolinách Galilei, uãil a uzdravoval (Matú‰ 4,23).

Svet, zaãni si váÏiÈ profesiu uãiteºa a lekára (Sirachovec 38,1).

Lekár a uãiteº, zaãni vyuÏívaÈ silu Krista a jeho anjelov.

Teraz vám v krátkosti prepí‰em telefonát môjho priateºa, skvelého lekára Borisa Borsuka. „Ahoj Peter, predstav si, ão sa mi prihodilo. Nav‰tívil ma jeden mlad˘ pacient a sÈaÏoval sa na bolesti v oblasti srdca. Vy‰etril som ho a pre istotu som ho poslal na srdcov˘ katéter. V˘sledky boli v norme a tak som ho upokojil, Ïe v‰etko bude v poriadku. Cestou domov po diaºnici som sa v aute za neho modlil. Keì som skonãil modlitbu, zapol som autorádio. Po dlh‰om tichu sa z rádia ozvalo: „srdcov˘ infarkt“, potom znova pauza a ticho a aÏ potom rádio zaãalo hraÈ. Bolo to pre mÀa jasné znamenie. Na druh˘ deÀ som pacienta poslal na ‰peciálne vy‰etrenie srdca, ktoré ukázalo, Ïe prekonal srdcov˘ infarkt.“

MYSTIKA

67

Nebo je plné anjelov, ktorí sú nám ochotní kedykoºvek pomáhaÈ. Tak lekárom, uãiteºom, tesárom, pekárom, právnikom...

Raz zavãasu ráno pred zaãiatkom práce som zvykol chodiÈ krátko meditovaÈ, obráten˘ tvárou k v˘chodu slnka. Pozdravil som zástupy sveteln˘ch anjelov, vz˘val mocné archanjelske sily, Michaela, Rafaela, Gabriela, Uriela, Samuela, Fanuela a poÏehnal som si cel˘ deÀ. Naplnen˘ silou svetla som sa vracal k svojim kolegom. Zrazu sa ma zozadu niekto dotkol. Bola to pani Heidi, ktorú Pán uzdravil z ÈaÏkej rakoviny hrubého ãreva. „Peter, bola som na cintoríne polievaÈ kvety a pri‰la som sa Èa dotknúÈ, aby som mala ‰Èastn˘ deÀ.“ „Heidi, aj ja som rád, Ïe sa Èa môÏem dotknúÈ a objaÈ Èa, ale rad‰ej sa dot˘kaj Otca a Krista vo svojom vnútri, to je to najdôleÏitej‰ie,“ odpovedal som s úsmevom. ëakujem ti, BoÏe, za celé zástupy ºudí, ktor˘ch si uzdravil z ÈaÏk˘ch chorôb.

Keby som mal opísaÈ v‰etky prípady uzdravení, ktoré Pán urobil na na‰e modlitby, musel by som napísaÈ veºmi hrubú knihu. Neberieme si Ïiadne zásluhy na tomto veºkom BoÏom diele. Sme len nádoby, bratia a sestry, snaÏiace sa modliÈ.

Prosím vás v‰etk˘ch, ktorí ste boli Pánom uzdravení, vydávajte svedectvo o jeho v‰emohúcej uzdravujúcej moci.

Hovorte kaÏdému, aby sa otvoril a vyuÏil lieãivú BoÏiu silu, ktorá v Àom preb˘va. Veì lieãenie, je oãisÈovanie sa od negatívnej sily zlého, lieãenie je posilÀovanie Krista v nás.

V‰etko je v nás.

Nebo v nás nie je o niã men‰ie ako nebo mimo nás a peklo v nás nie je o niã men‰ie ako peklo mimo nás. âo je vo vnútri, to je aj vonku. »NemôÏe dobr˘ strom rodiÈ zlé ovocie a ani zl˘ strom dobré ovocie« (Lukበ6,43).

SnaÏme sa oãistiÈ si ducha. Veì kaÏdá choroba, kaÏdá bolesÈ a kaÏd˘ úraz sa najskôr prejavia v duchu, aÏ potom sa vyplavia do materiálneho tela. »ChráÀme si ducha« (Malachiበ2,16)!

Základn˘m kameÀom uzdravenia je odpú‰Èanie. »A vy kedykoºvek stojíte a modlíte sa, odpú‰Èajte, aby aj vám nebesk˘ Otec odpustil va‰e previnenia« (Marek 11,25). Na‰e spoloãné modlitby nebudú fungovaÈ, ak z hæbky srdca neodpustíme sebe a na‰im bratom a sestrám (List Kolosanom 3,13).

Mal som prípad jedného mladého chlapca, ktor˘ leÏal úplne paralyzovan˘ v nemocnici na Kramároch. Keì som ho nav‰tívil a videl som jeho smutnú tvár, hneì som pochopil, Ïe ho niekto hlboko zranil. „Vidím, Ïe mበtrápenie a nieão Èa hlboko zoÏiera,“ povedal som mu. „Áno, pán Fijalka, je to môj otec, chodí opit˘ domov, bije nás a t˘ra,“ odpovedal.

68 „Si schopn˘ mu odpustiÈ?“ sp˘tal som sa. „Nie, to nejde, nedá sa to, je toho uÏ stra‰ne veºa,“ zavzlykal. „No tak ja budem musieÈ uÏ ísÈ,“ povedal som smutne. „Vie‰, som tu totiÏ zbytoãn˘. Jediné, ão viem je, Ïe s hlbokou vierou poprosím Boha Otca, skrze Krista, aby Èa uzdravil. LenÏe to nemôÏem urobiÈ, lebo sa to nevydarí, k˘m ty neodpustí‰ (Marek 11,25–26). LeÏí‰ tu v tomto stave, pretoÏe si svojím myslením vrhol na seba kliatbu neodpustenia a okrem toho ti dám otázku. Ty si robil a robí‰ v‰etko úplne dokonale, keì nedokáÏe‰ otcovi odpustiÈ? Tvoj otec má vnútorné trápenie a je na takej duchovnej v˘‰ke, Ïe to nedokáÏe inak rie‰iÈ, len alkoholom.

Musíme mu spolu modlitbou a láskou pomôcÈ a nie sa na neho hnevaÈ a nenávidieÈ ho.“ „Tak dobre, uznávam, Ïe máte pravdu,“ povedal a tvár sa mu jasnej‰ie rozÏiarila. „âo mám teda robiÈ?“ „Spoj si tri prsty (ukazovák, prostredník a palec) ºavej ruky a priloÏ si ju na svoje srdce, teraz vystri pravú ruku so zdvihnutou dlaÀou a predstav si pred sebou svojho otca. Prehovor: V mene JeÏi‰a Krista Nazaretského, z hæbky svojho srdca ti odpú‰Èam. Amen.“ Keì to uãinil, poloÏil som na neho ruky a dlho a koncentrovane sme sa spolu modlili. Dnes je z neho siln˘ chlapec a dobr˘ ‰portovec.

NበMajster vsunul do najkraj‰ej, najhlb‰ej, najsvätej‰ej a najv‰etkoobsiahnutej‰ej modlitby, ktorú nás nauãil, mimoriadne dôleÏitú vetu. ...a odpusÈ nám na‰e viny, ako i my odpú‰Èame svojim vinníkom. Nám teda bude odpustené do takej miery, ako my odpustíme svojim bratom a sestrám. Univerzálny kºúã od nebeskej brány sa volá odpustenie. Amen.

Raz mi jeden anjel priniesol dôleÏitú správu pre nበduchovn˘ rast. Bola to správa o poku‰ení a pohor‰ení. Uãil ma, Ïe tieto dve slová nemajú ten ist˘ v˘znam, ako to mnohí uãia. „Peter, poku‰enie, je Satanov pokus, vstreknúÈ do vás svoj jed, svoje Ïiarenie, myslenie a emócie. Pohor‰enie je va‰a odozva na poku‰enie. Pohor‰enie je na‰e prijatie tohto jedu a jeho ‰írenie.“ Majstrovstvo svojej odolnosti voãi poku‰eniu nበPán plne preukázal v ‰tyridsaÈ dÀovom pobyte na pú‰ti (Matú‰ 4,1–11). Diabol Krista pokú‰a v‰etk˘mi moÏn˘mi spôsobmi, dokonca i pouÏitím v˘rokov z Písma. Ale JeÏi‰ si ho nev‰íma, Ïije v hlbokom vnútornom zjednotení s Otcom. PouÏije iba tú najpodstatnej‰iu odpoveì: je napísané, je napísané, je napísané... Stále sa odvoláva na Písmo. A ão je v Písme napísané, to je pravda. „VíÈazstvo nad zl˘m spoãíva v nev‰ímaní si jeho ponúk. »Vበprotivník, diabol, vás obchádza ako zúriv˘ lev« (Prv˘ Petrov list 5,8) a snaÏí sa vstreknúÈ svoj jed. Neodpovedajte mu prijatím tohto séra! Nev‰ímajte si ho! Nepohor‰ujte sa!

MYSTIKA

69

StráÏte si rajskú záhradu svojho vnútra. Veì tá rajská záhrada je kráºovstvo nebeské vo vás. Bdejte nad svojim myslením a svojimi v˘poveìami (Matú‰ 24,42). ChráÀte sa falo‰ného jazyka a úlisn˘ch pier (Îalm 34,14).

Buìte svät˘, ako je On svät˘ (Levitikus 11,44; Prv˘ Petrov list 1,16).

Va‰a vlasÈ je v nebesiach, Ïite myslením v tejto vlasti. Nebojte sa, hºadajte toto kráºovstvo a v‰etko ostatné sa vám pridá.

Zachovajte si vnútorn˘ pokoj a zjednotenie s Bohom vo vás. Veì Kristus povedal: »Poìte ku mne v‰etci, ktorí sa namáhate a ste preÈaÏení a ja vás posilním.

Vezmite na seba moje jarmo a uãte sa odo mÀa, lebo som tich˘ a pokorn˘ srdcom a nájdete odpoãinok pre svoju du‰u. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ºahké« (Matú‰ 11,28–30).

Pán ma raz „objal“ po namáhavom dni v chráme v Engeli. „Peter, poslal som vám svätú Teréziu z Avily, uãiteºku modlitby a meditácie, uãiteºku mojej cirkvi. Preão ju tak málo ãítate a napodobÀujete?

Nauãím Èa základnú kresÈanskú meditáciu. OsvieÏi Èa, keì bude‰ preÈaÏen˘ a zjednotí so mnou a s na‰im Otcom: Sadni si, vyrovnaj si chrbát a ruky si uvoºnene poloÏ na stehná, prosiacimi dlaÀami nahor. Predstav si, Ïe drÏí‰ v pravej ruke nádhernú guºu blankytne modrého svetla. Vytvor si v guli obraz tváre Panny Márie. VloÏ si túto guºu do seba na mieste, ktorému hovoríte solar plexus. Privri oãi a bodom svojho myslenia vstúp do tohto energetického centra. Neustále sa vnútorn˘mi oãami pozeraj na blankytne modrú guºu a tvár Panny Márie v nej. âiÀ tak aspoÀ tri aÏ päÈ minút a nenechaj sa vyru‰iÈ Ïiadnou my‰lienkou, ani nijak˘m in˘m obrazom. Pravú ruku nechaj priloÏenú na solari.

Otvor oãi a predstav si, Ïe v ºavej ruke drÏí‰ guºu nádherného ruÏového svetla.

Je to farba, vytvorená zmie‰aním krvi a vody, vyteãenej z môjho srdca. Do tej guli premietni moju tvár z turínskeho plátna. Guºu vloÏ do svojho srdca a priloÏ si naÀ ºavú ruku. Privri oãi a vstúp mysºou do svojho srdcového centra v strede hrude, je to centrum môjho kÀazstva, mojej váÏnosti, vidí‰ v Àom nádhernú guºu ruÏového svetla a moju tvár v nej. Sústreì sa opäÈ tri aÏ päÈ minút a nenechaj sa vyru‰iÈ.

Vstúp do svojej hlavy a vytvor guºu úÏasného zlato-bieleho svetla. Znovu sa sústreì tri aÏ päÈ minút. Hlavu maj stále ponorenú vo svetle. Dokonale si uvoºÀuj cel˘ svoj mozog a stále sa koncentruj na toto svetlo.

PrecíÈ celého tohto „snehuliaãika“ naraz. Modrú guºu v solari, ruÏovú guºu v srdci a zlato-bielu v hlave.

Vstúp svojím my‰lienkov˘m bodom do modrej gule a maj pred sebou tvár Panny Márie. Zotrvaj tam. Potom vystúp do ruÏovej gule a pozeraj sa na moju tvár. Zotrvaj tam. Teraz vstúp do centra svojej hlavy a precíÈ úÏasné zlato-biele svetlo. Zotrvaj tam.

Vystúp svojou mysºou tesne nad svoju hlavu, predstav si biely rovnostrann˘ trojuholník v kruhu, to je symbol Boha Otca a cel˘ sa zaodej do nádherného bieleho svetla. Vdychuj toto biele svetlo do seba a napæÀaj sa ním.

70 Nakoniec povedz vetu: Som BoÏie svetlo a v celej mojej bytosti panuje Ïiariv˘ svät˘ bezhraniãn˘ pokoj.“ „Vo svojich modlitbách Máriu naz˘vate uzdravenie hrie‰nikov. Jej modrobiele Ïiarenie uzdravuje a posilÀuje va‰e materiálne telo. RuÏové Ïiarenie upevÀuje a rozvíja vá‰ho ducha. Zlato-biele svetlo harmonizuje celú va‰u bytosÈ.

Cviãte sa v koncentráciách a meditáciách a predná‰ajte svoje modlitby. Proste Otca skrze mÀa a on vám v‰etko dá.

Peter, uvedomte si, Ïe kto Ïije v sebe v zjednotení so mnou, Ïije v prúde Boha. UÏ na‰iel BoÏie kráºovstvo a v‰etko ostatné sa mu pridá. Tak˘ ãlovek poãuje môj hlas, ide za mnou a plní BoÏiu vôºu (Ján 10,27). T˘m sa stáva mojím uãeníkom a uÏ teraz Ïije v nebeskej vlasti. UÏ sa nebude musieÈ báÈ, keì príde k mojej súdnej stolici (Druh˘ list KorinÈanom 5,10).“ Jedného krásneho dÀa som opäÈ nav‰tívil chrám svätého Marka v Engeli.

Veºmi koncentrovane som sa zahæbil do seba, splynul s Duchom Krista a prosil o dary Ducha Svätého. S ºahkosÈou a uvoºnene som predná‰al modlitbu Zdravas Mária a po kaÏdom desiatom opakovaní som prehovoril: „Príì Duch svät˘ch apo‰tolov, príì Duch Panny Márie a svät˘ch Ïien z jeruzalemského veãeradla.“ Preniesol som celú svoju bytosÈ do Eucharistie. Asi po ‰tyridsiatich piatich minútach silnej koncentrácie mojim telom prebehla elektrizujúca tria‰ka. Môj jazyk zaãal zvlá‰tne vlnito vibrovaÈ a vydával som zvuky podobné hebrejãine alebo aramejãine. Bolo to úÏasné a anjelsky povzná‰ajúce. Ani nevieme, za ão sa máme modliÈ, ale Duch sa za nás prihovára mocn˘mi vzdychmi (List Rimanom 8,26).

Najväã‰iu mystickú peãaÈ (List Efezanom 1,13; 4,30) som dostal v jeden nádhern˘ slneãn˘ deÀ. I‰iel som do chrámu, keì práve zvony zvonili dvanástu hodinu. Zdvihol som ruky a modlil sa Anjel Pána. Zjednotil som sa v hlbinách svojho ducha s eucharistick˘m Kristom a prosil som: „PosväÈ ma pravdou, Pane.“ Dlho dlho som tak stál a zrazu mi na ãelo zaãala tiecÈ voda a stekala mi po tvári. Bol som v kostole sám, ale anjeli asi zmaterializovali vodu, lebo keì som si rukou utrel tvár mal som ju mokrú.

Keì som neskôr pri‰iel na Slovensko, Pán prehováral ku mne a oznamoval mi závaÏné posolstvá. NapæÀalo ma to veºkou bázÀou, ale aj zodpovednosÈou.

Preto som sa modlil a prosil Boha, aby potvrdil svoju mystiku, ktorú do mÀa vkladal. Otvoril som si Písmo a stálo tam: „Králi na Èavách ti prinesú zlato a kadidlo“.

Pri‰la k nám náv‰teva z Libanonu a dostal som do daru vzácne kadidlo. Onedlho mi jeden pán, ktor˘ ma poznal veºmi krátko, poãul ma párkrát kázaÈ o Bohu, daroval peniaz z r˘dzeho zlata. „PouÏi to na svoju evanjelizáciu.“ Nech je naveky zveleben˘ Boh Otec, Syn a Duch Svät˘.

71

11.

KAPITOLA

MANÎELSTVO Bol som v práci a kosil som trávu v Loimersdorfe na veºkej ploche b˘valého futbalového ‰tadióna. Poãas tzv. fri‰tukpauzy som si sadol k veºkému topoºu. Uvoºnene som oddychoval a rozm˘‰ºal nad manÏelkou SoÀou, ktorá mala v ten deÀ narodeniny. Letmo preletiac nበspoloãn˘ „dejinn˘ v˘voj“ som si povzdychol: „BoÏe, preão sme museli v Ïivote zaÏiÈ také ÈaÏké skú‰ky a prejsÈ také krivolaké cesty, k˘m sme spolu skonãili v Modrom kostolíku pred tvojím oltárom?“ Vnútorn˘ hlas mi automaticky hneì odpovedal: „Peter, preãítaj si proroka Malachiá‰a 2,14: »Pán je svedkom medzi tebou a manÏelkou tvojej mladosti, Na‰a svadba ktorej si sa spreneveril, hoci je ona tvoja sluÏobnica a zmluvná manÏelka«. Na teba platí tento v˘rok viac, ako na ktoréhokoºvek iného muÏa. Ty si sa jej spreneveril.

Pozri, ão som v‰etko pre teba urobil, aby va‰a spoloãná cesta bola uºahãená: narodili ste sa v tej istej pôrodnici, b˘vali v tej istej dedine, chodili do tej istej ‰kôlky, ‰koly a dokonca i gymnázia. Jej brat je jeden z tvojich najlep‰ích priateºov. Jej matka i otec Èa mali radi.

Keì ste sa spolu so SoÀou stretli, rozozvuãiaval som v tvojom srdci „melódiu duálnych du‰í“. âo si e‰te chcel? Peter, neobviÀuj nikoho! Bol si zranen˘, zakomplexovan˘ a venoval si myslenie len svojim predstavám, modlám a nev‰ímal si si ju. Rad‰ej ìakuj, Ïe som vás ochránil, uzdravil a spojil v jedno. âítaj ìalej Malachiá‰a: »âi ich neutvoril jeden, keì mu zv˘‰ilo ducha? ChráÀÈe si ducha«! (Malachiበ2,15) Peter, sústreì sa, zopakuj si koniec tejto vety... keì mu zv˘‰ilo ducha a chráÀte si ducha. Peter, ducha! A aby som ti to potvrdil, v Novom zákone som povedal: »âo sa narodilo z tela je telo, ão sa narodilo z Ducha je duch (Ján 3,6). Duch oÏivuje, telo niã neosoÏí. Slová, ktoré som vám povedal sú Duch a Ïivot« (Ján 6,63). Peter, stvoril som vás ako duchov.

72 Keì som bol vtelen˘ na zemi, ão som povedal samaritánskej Ïene v meste Sychar pri Jakubovej studni? »Boh je duch a tí, ão sa mu klaÀajú, musia sa mu klaÀaÈ v Duchu a pravde« (Ján 4,24).

A teraz si spájaj súvislosti, ak hovorím: âo sa narodilo z tela je telo a ão sa narodilo z Ducha je duch a Boh je duch, tak ak je Boh duch, tak tvorí predsa duchov. Peter, Boh tvorí bohov. »Ja som povedal: Ste bohmi« (Ján 10,34). Peter, ak platia moje slová, a tie platia, lebo ja som vበMajster, Uãiteº a V‰evesmírny Logos a hovorím: Telo niã neosoÏí. Naão by som vás, ako dobrotiv˘ Boh potom do t˘ch tiel odieval? Va‰e hriechy a neposlu‰nosÈ vás odeli do va‰ich pozemsk˘ch tiel.

Veì si preãítaj v˘kon trestu nad vami v Genezis: »Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho Ïene koÏen˘ odev a obliekol ich« (Genezis 3,21). Milujúci Otec netrestá, potrestali ste sa vy sami.

Kajaj sa, Peter, hovorím ti, kajaj sa.

V‰etk˘m odpusti a nikoho neobviÀuj!

Pamätaj si, kaÏd˘ ãlovek, kaÏdá rodina, kaÏd˘ národ, kaÏd˘ kontinent a kaÏdá planéta si vytvára svoje bremeno viny.

Modli sa dennodenne so svojou manÏelkou korunku BoÏieho milosrdenstva.

Proste o milosrdenstvo za svoje hriechy a budete sa stávaÈ stále dokonalej‰ími a dokonalej‰ími.

Ale je pravdou aj to, Ïe existuje zástupné utrpenie. Ja som ho dotiahol do dokonalosti, keì som za vás zomrel na golgotskom kríÏi (Ján 19,30), obetoval som svoje telo a vylial krv za va‰e hriechy (Matú‰ 26,26–28). A tak aj vy, keì niekoho veºmi ºúbite, môÏete prevziaÈ jeho bremeno na seba. A hovorím vám, niet väã‰ej svätosti, ako keì svoje kríÏe priloÏíte k môjmu kríÏu a obetujete to za seba a svojich bratov. Lebo hovoriÈ o utrpení nie je také ÈaÏké, ale ÏiÈ utrpenie je pravá veºkosÈ svätca. Nech vás svät˘ Franti‰ek a páter Pio Ïehnajú svojimi stigmami.“ Slová tejto jednoduchej logickej „kozmickej teológie“ môjho Majstra mi vohnali do oãí slzy. Uvedomujúc si, koºko trápenia som Soni i in˘m ºuìom zapríãinil, som vstal od stromu a zaãal pracovaÈ. ZároveÀ sa ale vo mne zvy‰ovala sila lásky k mojej duálnej du‰i. Zaumienil som si, Ïe cestou domov z práce sa zastavím v obchode, kúpim kyticu kvetov, „sedmiãku“ dobrého vínka a veãer jej zavin‰ujem a príjemne posedíme a porozprávame sa. Zrazu som sa pozrel dopredu a predo mnou... fºa‰a. Zdvihol som ju z trávy a pozeral na Àu. Originálne s ochrannou známkou za‰tupºovaná sedemdecová fºa‰ka vína. Pamätám sa, ako pribehol ku mne kolega, chytil fºa‰u do rúk a ãítal jej etiketu. Potom spojil tri prsty (palec, ukazovák, prostredník), priloÏiac si ich k perám cmukol a povedal: „Peter, to je fantastické Ïenské víno, vezmi ho a daj Soni oko‰tovaÈ!“ Nech sa vám to zdá akokoºvek neskutoãné a neuveriteºné, ja neklamem, mne sa to stalo a môj kolega z práce vám to môÏe potvrdiÈ. Veãer som Soni kyticou kvetov a „nápojom z neba“ zavin‰oval. Otvorili sme fºa‰ku a zaãali spomínaÈ:

M A N Î E L S T VO

73

„Pamätበsa, ako sme veãer sedeli nad trávnick˘m rybníkom, pozerali na hviezdy a snívali krásny sen na‰ej budúcnosti?“ „Spomínam si,“ odpovedala. „A ty PeÈko, pamätበsa, ako sme sedeli v aute pod lipami v Horn˘ch hájoch a celú noc sme sa rozprávali?“ „Soni a keì som napísal na papier odkaz pre teba, obalil som ním kameÀ a hodil do tvojich balkónov˘ch dverí a ako som ním rozmlátil sklo?“☺ „A ako na nás zaútoãil na novom rybníku postrelen˘ diviak?“ „Fú, to bola sila.“ „Veºmi rada si spomínam na diskotéku v Trnave, ó, ako sme sa vtedy vybláznili a vytancovali.“ „Soni a ten medveì v praÏskej ZOO, aké mal smutné oãi?“ „A keì sme pri‰li prv˘krát sem, do KrasÀan, ako nám pomáhali susedia Múãkovci, Hajnalovci a v‰etci ostatní. A ako mal˘ PeÈko spával v koãíku pod rozkvitnutou ãere‰Àou?

Peter, a ty si spomína‰, ako si mi robil z papiera malé lodiãky a ja som ich pú‰Èala na potôãiku?

Ale spomínam si aj na to, ako som sa s plaãom prechádzala po parku, keì si ma zranil. A koºkokrát som bola sama zatvorená v kúpeºni a plakala som a nechápala, ako môÏe‰ byÈ tak˘ krut˘.“ Keì som znovu videl jej uslzené zelené oãká, chytil som ju za ruku a povedal: „Soni, Boh sám ma usvedãil, Ïe som ti veºakrát ublíÏil. Ale robil som vÏdy len to, naão som dozrel... OdpusÈ mi!“ „Peter, na‰a spoloãná láska v‰etko zdolá. Musíme si navzájom pomáhaÈ.“ Do toho zaznel v˘krik: „V‰etko najlep‰ie, mami. ëakujeme za v‰etko, ão si pre nás urobila.“ Preru‰il nበrozhovor vin‰ detí, ktoré vtrhli do ob˘vaãky ako veºká voda, podávajúc Soni darãeky. „Ú, to je super, voÀavka a tenisky, ãervené Adidasky. No totó, ìakujem vám, deti moje.“ Sledoval som oãami túto scénu a v mysli som si premietal video ná‰ho spoloãne preÏitého Ïivota. Ukazujú sa mi v˘javy z cesty do pôrodníc, ako ich SoÀa kojila, ako sme spoloãne prali a Ïehlili plienky, ako sme ich koãíkovali, hrali sa s nimi a uãili do ‰koly. „Ocko,“ zobudil ma zo snívania PeÈo. „Pamätበsa, keì sme boli na dovolenke v Tunise v tej oáze v pú‰ti, ako tam pr˘‰tila v tej veºkej ‰achte ãistuãká voda a ten sprievodca povedal, Ïe je to absolútne pitná voda. Maminka sa z nej s nedôverou napila a zrazu sa zo ‰achty vynoril ten mal˘ ãernoch a vyceril na Àu zuby? Spomína‰ na tú grimasu, ão potom spravila?“ ☺ ☺ ☺ „A maliãká Fany, keì stála v Demänovskej doline vedºa toho obrovského bernardína a ty si sa sp˘tal, Fanu‰ka ão to je, ona odpovedala, Ïe múúúú. Myslela si, Ïe to je krava.“ ☺ „Pamätáte si na dovolenku v tureckom Efeze? Stretli sme tam uja ·tefana s rodinou. Ocko a tie miesta, kde kázal svät˘ Pavol...“

74

V Efeze

A SoÀa dodala: „A keì sme boli na na‰om modrom fordíku na Gibraltare, 3.000 kilometrov tam a 3.000 späÈ, akí ste boli po ceste dobruãkí.“ „Peter a Chorvátsko, pamätበsa? Áno, pamätám. A obzvlá‰È na ten záÏitok!“ Kúpili sme si tam fakultatívny v˘let na jeden z ostrovov. Veãer pred odchodom sme sa zoznámili s dvomi veºmi príjemn˘mi dievãatami zo Slovenska. Boli duchovne zamerané a aj deti si ich obºúbili. „Poìte s nami zajtra na v˘let loìou,“ navrhol som im. „My by sme rady, ale ja nezná‰am hojdajúcu sa loì,“ povedala jedna z nich. „Tak sa spolu pomodlime, aby sa nehojdala,“ povedal som.

A tak sme sa spolu pomodlili.

Veãer sme sa e‰te aj sami so SoÀou modlili: „BoÏe, v mene lásky k tomuto dievãaÈu, upokoj more a poÏehnaj na‰u plavbu.“ Na druh˘ deÀ sme nastúpili na loì a vyplávali. Sám kapitán povedal, Ïe to za cel˘ Ïivot e‰te v Chorvátsku nezaÏil. More bolo hladké ako zrkadlo a na‰a loì sa kæzala ako sedmiãkov˘ bavorák po diaºnici. Ba ão viac, keì nám bolo teplo, zaãala nás ovlaÏovaÈ z oblohy zvlá‰tna rosa.

Na‰e deti sú ako v‰etky deti, nie sú na‰e, sú deÈmi Îivota (Matú‰ 23,9). TúÏil som maÈ chlapãeka v kopaãkách, ktor˘ sa bude volaÈ po mne a mojom otcovi – Peter. Keì sa nám narodil, i‰iel som domov na Trávnicu oznámiÈ mojim rodiãom jeho príchod na svet. Vstúpil som do rodiãovského domu, do ob˘vaãky, kde otec a mama sedeli. „Otec, mami, narodil sa mi synãek,“ povedal som rozjarene.

Obaja sa veºmi pote‰ili. „A ako sa bude volaÈ?“ op˘tala sa mama. „Peter,“ odpovedal som hrdo. „Zase to meno?“ zalamentovala mama. „Mati, len ho nechaj,“ povedal otec. „Keì budeme spolu v‰etci traja v pivnici popíjaÈ vínko a ty skríkne‰: „Peter uÏ dosÈ, poì hore!“, po‰lem najskôr malého, keì skríkne‰, e‰te raz, po‰lem väã‰ieho a ja si e‰te stihnem o jeden pohárik viac vypiÈ.“

75

M A N Î E L S T VO

V‰etci sme sa zasmiali a objali. Cítil som nesmierne ‰Èastie i vìaka tomu, Ïe Petrovo narodenie ma vrátilo späÈ do detstva. E‰te aj teraz mi teãú slzy radosti, keì si spomeniem na to spoloãné v˘skanie pri tom, ako som PeÈka vyhadzoval vysoko do v˘‰ky. Samozrejme, SoÀa ani ned˘chala. Oveºa rad‰ej nás pozorovala pri skákaní hlaviãiek do manÏelskej postele, alebo keì sme sa hrali v mlákach po daÏdi, zafúºaní aÏ po u‰i.

Hoci bol mal˘ Peter v˘born˘ karatista, zrazu zavesil kimono s opaskom na klinec a sám si vybavil futbalovú registraãku. Sen o chlapãekovi v kopaãkách sa mi splnil.

Keì som ‰tudoval na gymnáziu v ·uranoch, cestoval som raz s jedn˘m svojim priateºom v autobuse. Hovoril mi, Ïe si na‰iel lásku svojho Ïivota. „Ako sa volá?“ sp˘tal som sa. „Franti‰ka,“ povedal.

B⁄, pomyslel som si. Keby som mal dcéru, urãite by som jej také meno nedal.

Dnes sa moja dcéra volá Franti‰ka a pokladám to meno za jedno z najkraj‰ích na svete. Fany je pre mÀa zázraãn˘m pote‰ením. Keì sa narodila, hneì z pôrodnice som ju cez cestu priniesol do Modrého kostolíka. Páter Formánek práve celebroval om‰u a pozdvihoval Eucharistiu.

Prvé slovo, ktoré vedela napísaÈ bolo Fany ukonãené srdieãkom. VÏdy bola slobodná, hravá, milujúca zvieratká. Raz bol PeÈo s kamarátom ªubo‰om na rybárskych pretekoch a poobede som s malinkou bol pre nich. KeìÏe niã nechytili, boli dosÈ mrzutí a skladali udice.

V tom Fanka pri‰la ku vode, rukami chytila rybku, dala jej pusu a pustila ju naspäÈ do vody.

Nedávno mi povedala: „Ocko, ty si mi uÏ dal snáì tisíc mien, raz ma volበgaga (jej prvé slovo), potom labuÈka, lastoviãka, Ïabka, ja‰teriãka, iskriãka, lienka, kto som vlastne?“ „Fanka, ty si taneãníãka, veì veºmi rada tancuje‰. Si Fany, ako Ïensk˘ anjel, ktor˘ mi ukázal JeÏi‰a Krista.“ To sú na‰e deti. Máme futbalistu v kopaãkách a taneãnicu v ãrieviãkách. Musia toho e‰te v Ïivote mnoho preÏiÈ, ale proroctvo tety Fany: kaÏd˘ budete maÈ jedného, sa naplnilo.

Nebeské poklady v mojich rukách

76 Teraz, keì pí‰em tieto riadky sú na‰e deti uÏ dospelé a raz s väã‰ími a inokedy s men‰ími úspechmi sa predierajú Ïivotom, zodpovedné sami za seba.

Keì ‰íp opustí tetivu luãi‰níkovho luku, sám si razí cestu vzduchom. Luãi‰ník uÏ nemôÏe zmeniÈ dráhu jeho letu, iba si v srdci praje, aby neminul cieº. Îehnám mojim deÈom, aby ich pritiahlo Svetlo. âo je manÏelstvo? ManÏelstvo je boÏské splynutie dvoch duálnych du‰í (Matú‰ 19,4–6). Bez viery v Boha a v Krista nemôÏu dosiahnuÈ zjednotenie. âasto nám ºudia hovoria, Ïe máme pekné, harmonické spoluÏitie, sme stále usmiati, spokojní a neviem ão e‰te. Ale ão to stálo ÈaÏkostí, sæz, odriekania, pokory a poniÏovania sa, nekoneãn˘ch rozhovorov a modlitieb... a najmä plnenia BoÏej vôle.

My, ºudia, sme veºmi zvlá‰tne tvory. Na pohrebe plaãeme a na svadbách sa veselíme a smejeme. Pohrebom odchádza ãlovek do svojej pravej vlasti. »Va‰a vlasÈ je v nebesiach« (List Filipanom 3,20). Namiesto toho, aby sme sa te‰ili, radovali sa s ním a Ïehnali mu, my plaãeme a rumázgame. Na svadbe, kde sa dvaja ºudia vydávajú na tvrdú, strastiplnú a nebezpeãnú cestu, plnú nástrah Satanov˘ch pascí a poku‰ení sa smejeme, radujeme a oslavujeme.

Vy, ktorí chcete vstúpiÈ do manÏelstva sa od maliãka modlite za to, aby ste stretli svojho pravého partnera, svojho „duála“, s ktor˘m ste boli spolu Bohom stvorení a spolu hºadajte pravdu a pravda vás oslobodí!

T˘mito riadkami sa s hlbokou prosbou v srdci obraciam na vás, kÀazi. Nezosobá‰te kaÏdého, kto za vami príde. Sobá‰iÈ je veºká zodpovednosÈ. Na krste, birmovke, pohrebe nemáte ão pokaziÈ, ale na sobá‰i môÏete potvrdením nesprávnej voºby spôsobiÈ veºké utrpenie. Dobre sa s budúcimi manÏelmi porozprávajte. V‰ímajte si, ãi sa na seba podobajú, ako sa k sebe správajú. Modlite sa za nich a p˘tajte sa Boha, ãi vám dá zvolenie dan˘ pár zosobá‰iÈ. Otvárajte si Sväté písmo a skúmajte, ão máte urobiÈ.

Raz jeden vysokopostaven˘ pán v Rakúsku vydával dcéru. Mal som ho veºmi rád a tak som sa v Markovom chráme za manÏelstvo modlil. Pán mi zjavil, Ïe nepatria k sebe a Ïe ich manÏelstvo nebude poÏehnané. Bolo mi veºmi nepríjemné mu to oznámiÈ. Vystrojil im honosnú svadbu v poºovníckom zámku. Boli spolu asi päÈ mesiacov a rozi‰li sa. „Peter, mal si pravdu, bola to len ceremónia,“ povedal mi.

Boh hovorí: »âi ich neutvoril jeden, keì mu zv˘‰ilo ducha?« (Malachiበ2,15). »Stvoriteº nás od poãiatku ako muÏa a Ïenu stvoril« (Matú‰ 19,4).

Preto vás, kÀazi, prosím, vyslovujte vetu: „âo Boh spojil, ãlovek nerozluãuj,“ len nad duálnymi du‰ami.

Pred niekoºk˘mi rokmi ma zastavila uplakaná a ne‰Èastná Ïena. „Pán Fijalka, bola som na interupcii. Teraz ma prenasleduje stra‰n˘ pocit viny a veºmi sa trápim. âo mám robiÈ?“

M A N Î E L S T VO

77

„Neãudujem sa vám, Ïe ste v takomto stave, pretoÏe duch zabitého dieÈatka ostal na vás zavesen˘, zviera vám krk a dusí vás to. Dajte mu meno a obetujte zaÀ sväté om‰e. Modlite sa ruÏenec BoÏieho milosrdenstva a choìte sa kÀazovi vyspovedaÈ. Obetujte finanãnú ãiastku na detsk˘ domov alebo detskú onkológiu. ªúbte deti, dávajte im svoju lásku a uÏ nikdy niã také neurobte.“ âasto k nám prichádzajú ºudia a p˘tajú si radu, ako vychovávaÈ deti. My odpovedáme: Deti treba vychovávaÈ tak, ako ich vychovával JeÏi‰, keì tu bol. On deti ºúbil, venoval im svoj ãas, Ïehnal ich a hral sa s nimi (Marek 10,16). V tom je obsiahnuté v‰etko. Povedal: »Nechajte deti prichádzaÈ ku mne! NebráÀte im, lebo tak˘m patrí BoÏie kráºovstvo« (Marek 10,14).

Tieto slová znamenajú: Dajte deÈom moju lásku.

Potom povedal veºmi v˘znamnú vetu pre v˘vin ºudského ducha: »Veru hovorím vám: Kto neprijme BoÏie kráºovstvo ako dieÈa, ÈaÏko doÀ vojde« (Marek 10,15).

Rodiãia, ak deti nedostanú va‰u lásku, poÏehnanie, ak im nebudete venovaÈ svoj ãas, ÈaÏko sa v dospelom veku znovuzrodia. Vበãas im venovan˘, hra, bláznenie, láska a pohladenie nabíjajú deti svetlom. Dávajú im jasnosÈ myslenia, pocit bezpeãia a to je nebeské kráºovstvo. Ak ho príjmu v detstve, tak ho potom na základe zákona príÈaÏlivosti rovnorodého príjmu aj v dospelosti.

Ale nezabúdajte, láska je aj prísnosÈ v pravom ãase.

Pán povedal: »Nik nemôÏe prísÈ ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktor˘ ma poslal« (Ján 6,44).

Ak budú va‰e deti nabité láskou, skôr ãi neskôr ich pritiahne Otec, ktor˘ je láska (Prv˘ Jánov list 4,8) a dá im silu v ich vnútri, aby sa znovu narodili a vrátili sa domov k nemu.

A pamätajte si, keì sú deti choré, treba lieãiÈ rodiãov!

Z celého srdca ìakujem svojej manÏelke Soni za v‰etku obrovskú nekoneãnú sluÏbu, ktorú pre mÀa a na‰e deti vykonala a vykonáva. ëakujem Bohu, Ïe keì som sa stretol s Kristom, bola aj ona pri tom. Keì sme sa potom spoloãne modlili a SoÀa prosila Boha, aby jej zjavil jej poslanie v Ïivote, otvorila si Sväté písmo a tam jasne stálo: »Nechajte maliãk˘ch prísÈ ku mne« (Matú‰ 19,14). A ona ich skutoãne necháva. Za tie roky pre‰lo jej rukami stovky detí. Stovky dú‰ikov Kasperkov odet˘ch v ºudskej koÏi, ktor˘ch anjeli neustále hºadia na tvár nebeského Otca (Matú‰ 18,10–11). Îehnám ti, Soni, aby si raz so svojimi mal˘mi anjelikmi tancovala a spievala v nebesk˘ch chóroch nového Jeruzalema. Amen.

Raz sa ma SoÀa sp˘tala: „Peter, ão by si urobil, keby som zomrela?“

78 „Soni, ão by som mal urobiÈ? Poplakal by som si spomínajúc na krásne chvíle, ão sme spolu preÏili. Potom by som si dal do na‰ej kaplnky tvoju fotku a modlil sa za teba, aby ti Boh dával obrovské svetlo a zobral Èa do svojich svät˘ch príbytkov, odkiaº sme spolu pri‰li a kde by si na mÀa ãakala (Ján 14,2– 4). No a ìalej by som sa v radosti a v pokoji venoval kaÏdodennej práci.“ „Ocko a kde chce‰ byÈ pochovan˘?“ sp˘tali sa ma raz deti. „Deti moje, viete, Ïe rád Ïartujem, ale ão vám teraz poviem, myslím smrteºne váÏne. Ja nebudem maÈ hrob. Keì zomriem, dajte ma spáliÈ a môj popol rozsypte po svete – po poliach, lúkach a lesoch, nech z neho narastie Ïitko pre dobr˘ chlieb a fialky pre pote‰enie v‰etk˘m mojim bratom a sestrám... PeÈko, Fanka, telo niã neosoÏí, duch oÏivuje (Ján 6,63). Modlite sa za môjho ducha, aby mi bol Boh milosrdn˘... Amen.“ P S: Keì som dopísal tieto riadky zaÈukali na okno na‰ej kaplnky na‰e dlhoroãné náv‰tevníãky. Dve divé hrdliãky. Bodaj by v‰etk˘ch manÏelov sprevádzala ich veºká vlastnosÈ – celoÏivotná vernosÈ.

Moja duálna du‰a

79

12.

KAPITOLA

K≈AZSTVO Môj sen s pápeÏom Jánom Pavlom II., Ïivé noãné stretnutie so zomrelou starou mamou a najmä zvonivé slová môjho Majstra: „Peter, ja som Èa neposlal svoju cirkev rozbíjaÈ, ale budovaÈ!!!“ ...vyt˘ãili vo mne jasné míºniky, ktor˘ch som sa chcel z celého srdca prid⁄ÏaÈ. Okrem toho som mal pred oãami aj proroctvo tety Fany, ktorá mi povedala: „Peter, pritiahne Èa to aj do kostola...“ Kostol bez kÀaza nie je kostolom. V detskom veku mi bol kÀazsk˘m vzorom páter Formánek (dne‰n˘ bratislavsk˘ dekan a pápeÏsk˘ prelát). Vtedy mi aj mysºou prebehla idea staÈ sa kÀazom. Pamätám sa, ako mi raz povedal: „Peter, nasleduj Ïivot svätého Dominika Sávia.“ Chvíºu sa mi to aj darilo, najmä v poctivom prístupe k uãeniu, v pracovitosti a zodpovednosti, ale potom najmä z dôvodov, ktoré som spomenul v kapitole Spoveì, som sa vydal v Ïivote inou cestou. Chcel som sa staÈ uãiteºom, prvoligov˘m futbalistom a trénerom.

Dlhé roky som nebol v kostole, a tak som nemal ani príleÏitosÈ sa s kÀazmi stretávaÈ. MÀa k Bohu neobrátili kÀazi, ani veriaci, mÀa obrátil Kristus. LenÏe modlitby kÀazov a veriacich majú obrovskú zásluhu na mojom obrátení. O tom, akú dôleÏitú úlohu v mojom Ïivote zohral páter Vilko Karºa, som uÏ písal.

Ujo Bilko, ako ho na‰e deti volajú, v‰ak odi‰iel na ‰túdiá do Nemecka. My so SoÀou sme zaãali hºadaÈ cirkevné spoloãenstvo, kam by sme sa zaradili. Stretnutie s Kristom nás naplnilo pocitom veºkej radosti, a tak sme hºadali ºudí k nám podobn˘mi vibráciami.

Veºmi sa nám zapáãilo v kostole svätého Ladislava v centre Bratislavy. ·éfoval mu vtedy páter Milan Bubák s jeho mlad˘mi chlapcami, adeptami na kÀazstvo – verbistami. Milan mal psychologicky hlboké kázne a chlapci boli veselí a hraví. R˘chlo sme si k sebe na‰li cestu. Na‰e, vtedy malé deti, hrávali divadlo, keì poãas liturgie Veºkej noci znázorÀovali udalosti Ïidovsk˘ch dejín Starého zákona.

Raz som stál pred kostolom svätého Ladislava a zastavil sa pri mne mlad˘ chlapec, ktorého Ïiarenie mi bolo hneì veºmi blízke. „Ja som Vasil Kindja, som jezuita, môÏem sa vás nieão sp˘taÈ? âo hovoríte na kÀazské povolanie?“ Odpovedal som mu: „Existuje len jedno jediné povolanie a to je kÀazské. V‰etky ostatné sú len – profesie.“ Tro‰ku sa síce zadivil, ale zjavne porozumel, ão som mu povedal.

80 „Vasko, sú v‰elijaké krásne profesie, napr. pekár, stolár, lekár... I v Izraeli za ãias Krista bola profesia rybár. Dodnes sa v tejto krajine Ïivia rybolovom. Ale keì i‰iel JeÏi‰ pri Galilejskom mori a uvidel Petra, Ondreja, Jakuba, Jána ako rybárãia, zvolal na nich: »Poìte za mnou a urobím z vás rybárov ºudí« (Matú‰ 4,18–22). To znamená, mali ste peknú profesiu, ale ja vám dám vzne‰enej‰iu – tou je povolanie – kÀaz.“ Radi sme s rodinou chodievali aj k redemptoristom do tzv. Céãka – kostol svätého Cyrila a Metoda, kde mával úÏasné detské om‰e páter Róbert Bezák (dne‰n˘ trnavsk˘ arcibiskup).

Z na‰ej pamäti ÈaÏko vymizne záÏitok, keì páter Róbert chcel deÈom pomocou zapáleného ohÀa znázorniÈ nejakú biblickú udalosÈ. OheÀ mu unikol spod kontroly a skoro zapálil obrus na oltári. Vyvolalo to veºmi úsmevnú atmosféru a najmä deti boli z toho celé bez seba.

Páter Róbert, prajem vám, aby vás Boh naìalej poÏehnával veºkou silou a mocou a aby ste zapaºovali „oltáre Ducha Svätého“ v srdciach veriacich va‰ej arcidiecézy.

Redemptoristická mystika a jej poslanie sú môjmu srdcu veºmi blízke. Môj obdiv vÏdy patril tak˘m svätcom ako Alfonz Mária Liguori a Gérard Majela. Svojimi misiami verne kopírujú Ïivot ná‰ho Majstra, ktor˘ chodil v dolinách Galiley, uãil a uzdravoval.

Radi sme so SoÀou chodievali na spovede k Franti‰kovi RomaÀákovi. Franãesko, ako sme ho volali, je jeden z najlep‰ích kÀazov, ak˘ch som vo svojom Ïivote stretol. Má veºké modlitbové charizmatické dary a bolo nám smutno, keì bol z Bratislavy preloÏen˘.

Veºk˘m poÏehnaním pre na‰u rodinu bol deÀ, keì pri‰iel do Raãe páter Tibor Sloboda. Vyniká medzi kÀazmi, ktor˘ch som poznal, láskou k modlitbe, poslu‰nosÈou a pokojom.

Vzácne duchovné rozhovory som viedol s kÀazom z rodnej Trávnice pátrom ·tefanom Kováãom. Svojou otvorenosÈou, pohostinstvom a nevyvy‰ovaním sa môÏe byÈ vzorom pre mnoh˘ch. âasto som sa p˘tal Pána, ak˘ by mal byÈ kÀaz. „Peter, keì ja povolávam za kÀaza, povolávam ho za boha. Veì ão zvolal svät˘ Gregor Naziansk˘, keì bol mlad˘m kÀazom: Najprv sa treba oãistiÈ, aÏ potom oãisÈovaÈ in˘ch; najprv sa uãiÈ múdrosti, aÏ potom v nej pouãovaÈ in˘ch; staÈ sa svetlom a potom osvecovaÈ in˘ch... Viem, ãí sluÏobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám BoÏiu vzne‰enosÈ a ºudskú slabosÈ,

K ≈A Z S T VO

81

ale aj jej silu. Kto je teda kÀaz? Je obranca pravdy, ktor˘ bude stáÈ s anjelmi, vzdávaÈ chvály s archanjelmi, prená‰aÈ obety na nebesk˘ oltár, s Kristom vykonávaÈ kÀazstvo, obnovovaÈ tvora, utváraÈ v Àom BoÏí obraz, pracovaÈ pre nebesk˘ svet, a aby som povedal, ão je najväã‰ie: Bude bohom a in˘ch bude zboÏstvovaÈ!

Peter, ale ja nielen kÀazov povolávam za bohov. I vás v‰etk˘ch laikov naz˘vam kÀazmi a kÀaÏkami a bohmi (Zjavenie Jána 1,6). Preãítaj si, ão som ústami svätého Petra povedal: »Vy ste vyvolen˘ rod, kráºovské kÀazstvo, svät˘ národ, ºud urãen˘ na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktor˘ vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla« (Prv˘ Petrov list 2,9).

Vy ste si v‰etci rovní! Vysvätení kÀazi majú vysluhovaÈ sviatosti a viesÈ ºud BoÏí v Duchu Svätom. Ja som ustanovil sviatosÈ kÀazstva nie preto, aby sa Àou moji kÀazi vyvy‰ovali, ale aby sa Àou posväcovali. Povedal som: »Kto je medzi vami najväã‰í, bude va‰ím sluÏobníkom. Kto sa povy‰uje, bude poníÏen˘ a kto sa poniÏuje, bude pov˘‰en˘« (Matú‰ 23,11–12).

Peter, v‰etci spolu si uvedomte veºmi záväzné poslanie – získavaÈ du‰e pre nebeské kráºovstvo.

Va‰u rovnosÈ si upevÀujte v tom, Ïe ºud v Starom zákone viedli proroci, ale novozákonn˘ ºud vedie Duch Svät˘! »Veì v‰etci, ktor˘ch vedie BoÏí Duch, sú BoÏími synmi!« (List Rimanom 8,14).

Peter, v‰etk˘ch, nielen vysväten˘ch kÀazov, má viesÈ Duch Svät˘, aby ste sa stali BoÏími synmi. V‰etci si musíte uãiniÈ ãistej‰ími va‰e srdcia, veì som povedal: »Blahoslavení ãistého srdca, lebo oni uvidia Boha« (Matú‰ 5,8).

Skôr ako ma uvidíte, musíte sa nauãiÈ ma poãúvaÈ. Najväã‰ie BoÏie prikázanie znie: »Poãuj, Ó, Izrael, Pán, nበBoh, je jedin˘ Pán. MilovaÈ bude‰ Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej du‰e, z celej svojej mysle a z celej svojej sily« (Marek 12,29–30).

Peter, ‰ema, ‰ema... poãúvaÈ. Prvé je poãúvaÈ, nie milovaÈ.

Veì ak nedokáÏete Boha poãúvaÈ, nedokáÏete BoÏou láskou ani milovaÈ a ani Boha nepoznáte, lebo Boh je láska (Prv˘ Jánov list 4,16).

O ão prosil Boha ·alamún? O múdrosÈ a poãúvajúce srdce (Druhá kniha kroník 1,10).

Kráºovskí kÀazi a kÀaÏky, Ja som vo vás, vo va‰ich srdciach k vám prehováram. UãiÀte si srdcia ãist˘mi a nechajte sa viesÈ mojim hlasom. Ja a nበOtec sme vo vás. Ja som jedin˘ vበuãiteº a Majster. Ja som jedin˘ prostredník medzi Bohom Otcom a ºuìmi (Matú‰ 23,10; Prv˘ list Timotejovi 2,5). Tento vzÈah je vo vás a nikto, opakujem, nikto nemôÏe do neho vstupovaÈ. Nikto z vás Ïijúcich na zemi, ale aj vo vesmírnych svetoch, sa nesmie nechaÈ oslovovaÈ Otcom alebo Uãiteºom (rabbim), lebo len jeden je vበOtec, ten nebesk˘ a len jeden jedin˘ je vበUãiteº – Kristus (Matú‰ 23,8–10).

82 Peter, keì som bol vtelen˘ na zemi, pri‰iel za mnou popredn˘ muÏ zo Îidov, farizej Nikodém a p˘tal sa ma, ak˘m spôsobom si získa BoÏie kráºovstvo (Ján 3,1–21). Jasne som mu odpovedal: »Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôÏe uzrieÈ BoÏie kráºovstvo a ak sa niekto nenarodí z Ducha, nemôÏe vojsÈ do BoÏieho kráºovstva. âo sa narodilo z tela je telo, ão sa narodilo z Ducha je duch. Musíte sa znovu narodiÈ« (Ján 3,3–7).

Peter, zo v‰etkého najdôleÏitej‰ie je uãiÈ ºudí, aby sa znovu narodili !!!

Prenes sa teraz mysºou na Golgotu. Do krvi zbiãovan˘, s t⁄Àovou korunou visím na kríÏi. HádÏu do mÀa kamene, pºujú na mÀa a rúhajú sa mi. Ja ale v nekoneãnej láske poviem: »Otãe, odpusÈ im, lebo nevedia, ão robia« (Lukበ23,34).

Peter, koncentruj sa na slovo nevedia. Nevedia, ãiÏe neuvedomujú si. Neuvedomujú si, ãiÏe sú neuvedomelí. Znovu sa narodiÈ znamená, znovu sa uvedomiÈ! A narodiÈ sa zhora, znamená narodiÈ sa z Boha!

Preto som ti v noci poslal anjela, ktor˘ ti neustále opakoval: „...bohovia ste, bohovia ste, bohovia ste... (Ján 10,34).“ Ste duchovia. Ste bohovia. BoÏské kráºovské kÀazstvo obrovskej vesmírnej hodnoty – to je základn˘ princíp sebauvedomenia a bohauvedomenia! Uverte tomu, veì som vám raz povedal: »Nebojte sa teda, vy ste cennej‰í a hodnej‰í nad mnoho vrabcov« (Matú‰ 10,31). Pochopte, keby vrabce, lí‰ky, srnky... Ïili aj milión rokov, nikdy sa nesebauvedomia, lebo majú v sebe len svätodu‰n˘ princíp.

Správajú sa in‰tinktívne. Ale vy máte popri svätodu‰nom princípe v sebe i môj princíp. Princíp Krista Loga. Princíp sebauvedomenia a bohauvedomenia!

Nikto nemôÏe spoznaÈ Boha, k˘m nespozná sám seba!

Preto nájsÈ odpoveì na otázky: Kto som? Odkiaº som pri‰iel? Kam smerujem? ...je to najdôleÏitej‰ie, ão musíte v Ïivote uskutoãniÈ. âo sa narodilo z tela, je telo, znamená, Ïe materiálne telá ste dostali od svojich pozemsk˘ch rodiãov. Nie sú veºmi dôleÏité. Veì som vás uãil, Ïe telo niã neosoÏí, Duch oÏivuje (Ján 6,63). âo sa narodilo z Ducha, je duch, znamená, Ïe vበduch je z Boha a jeho Duch oÏivuje. Bez neho nemôÏete niã urobiÈ. Povedal som, Ïe bezo mÀa nemôÏete niã urobiÈ (Ján 15,5).

Peter, bezo mÀa skutoãne nemôÏete niã robiÈ. NemôÏete d˘chaÈ, h˘baÈ sa, ba ani len ÏmurknúÈ okom. V‰etka nebeská sila, energia a duch vychádza z ná‰ho Otca a zo mÀa! »V Bohu Ïijeme, h˘beme sa a sme« (Skutky apo‰tolov 17,28).

Peter, môÏete robiÈ, ão len chcete. MôÏete absolvovaÈ krsty, spovede, birmovky, adorácie a púte na posvätné miesta. Málo vám to pomôÏe, ak nespoznáte, kto ste a neuvedomíte si va‰u cestu BoÏím vesmírom.

K ≈A Z S T VO

83

Túto cestu som vám jasne naznaãil v podobenstve o návrate strateného syna (Lukበ15,11–32). V‰etci, i tí najzarytej‰í ateisti, sa zhodujú v tom, Ïe je to najkraj‰ie podobenstvo, aké kedy poãuli. Preão? Preto, Ïe je to podoba va‰ej cesty vesmírom. Je to zároveÀ i cesta va‰ím vnútorn˘m svetom. Veì syn, ktor˘ odi‰iel od otca, premárnil v‰etko a pásol svine, vstúpil do seba (Lukበ15,17). Cesta k Bohu je cestou do vá‰ho vnútra. »Ten syn vstúpiac do seba povedal: Koºko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvy‰ a ja tu hyniem od hladu.« Spomenul si na Boha Otca, narodil sa zhora, uvedomil si kto je a ako mu kedysi v duchovnom svete u Otca bolo dobre a ako v‰etci, ktorí tam Ïijú majú hojnosÈ v‰etkého, lebo plnili Otcovu vôºu.

Peter, kedysi dávno, pred mnoh˘mi miliónmi rokov, ste Ïili v nádhern˘ch duchovn˘ch svetoch, obleãení do t˘ch najkraj‰ích ‰iat. Vlastnili ste BoÏskú múdrosÈ. Boli ste bezchybní, poslúchajúci BoÏiu vôºu. Vy ste sa rozhodli odísÈ z t˘chto krásnych svetov (Ezechiel 28,12–15). Zvedení diablom ste odi‰li do jeho svetov.

O niekoºko dní si mlad‰í syn v‰etko zobral a odcestoval do ìalekého kraja.

Máte slobodnú vôºu a vበOtec neprotestoval. I‰iel teda a uchytil sa u istého obyvateºa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo pásÈ svine.

Ist˘ obyvateº je Satan, hospodárstvo sú jeho svety a planéta Zem je jedn˘m z nich.

Raz som predsa povedal: Vládcom tohto sveta je Satan a priateºstvo s t˘mto svetom je nepriateºstvo s Bohom (Jakubov list 4,4). »Svet sa pominie aj jeho ÏiadostivosÈ. Kto v‰ak plní BoÏiu vôºu ostáva naveky« (Prv˘ Jánov list 2,17).

SviÀa bola u star˘ch Izraelitov symbolom neãistoty. PásÈ svine znamená vytváraÈ neãisté my‰lienkové celky, závisti, hnevu, p˘chy, smilstva... Veì ãím viac sa svine pasú, t˘m sú tuãnej‰ie a obrastenej‰ie. A Ïalmista hovorí: »Stuãnelo srdce tohto ºudu« (Îalm 119,70). âím je nieão tuãnej‰ie, t˘m je to Èaωie a Èaωie teleso z v˘‰ky padá omnoho r˘chlej‰ie. Va‰e telá sa zhusÈovali a získali rovnorodosÈ s materiálnou zemou. »Na zem som Èa hodil a vystavil som Èa pohºadom kráºov, aby sa dívali na teba« (Ezechiel 28,17).

Cel˘ BoÏí vesmír stojí na troch základn˘ch zákonoch: 1. Zákon tiaÏe 2. Zákon príÈaÏlivosti rovnakého myslenia 3. Zákon spätného pôsobenia Príklad zákona tiaÏe som práve uviedol.

Peter, a ãi keì hrie‰nik príde ku kÀazovi na spoveì, ãi nepovie: Pán farár, ÈaÏí ma ÈaÏk˘ hriech. A keì dostane rozhre‰enie, neodíde s ºahkou du‰ou? âi neÏil v ÈaÏkom svete diabla a po spovedi v ºahkom svete Boha?

84 Zákon príÈaÏlivosti rovnakého myslenia: âi nepritiahla Judá‰ova láska k peniazom farizejov, ktorí boli rovnakého zm˘‰ºania a ktorí ma chceli zabiÈ (Marek 14,10–11)? âi som nepovedal Natanaelovi: »Hºa, prav˘ Izraelita, v ktorom nieto lÏi« (Ján 1,47)? Jeho myslenie ho ku mne pritiahlo. âisté srdce Jána, môjho najmil‰ieho uãeníka, ho pritiahlo ku mne (Matú‰ 4,21–22). âi ma nepritiahlo najãistej‰ie srdce mojej pozemskej matky Márie, aby som sa vtelil na planétu Zem (Lukበ1,26–38)?

Zákon spätného pôsobenia: âi vás neuãili va‰e dobré mamky: Deti, ako sa do hory volá, tak sa z hory oz˘va? âi neuãí svät˘ Pavol GalaÈanov: »Boh sa vysmievaÈ nedá! âo ãlovek zaseje, to bude aj ÏaÈ. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude ÏaÈ poru‰enie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude ÏaÈ veãn˘ Ïivot« (List GalaÈanom 6,7–9). To je zákon odplaty, spätnej väzby.

Raz som uzdravil jedného nemocného a povedal som mu: »Choì a viac nehre‰, aby sa ti nestalo nieão hor‰ie« (Ján 5,14). Upozornil som ho na tento nezvratn˘ zákon. KaÏdá my‰lienka, slovo a ãin na vás dopadnú (Matú‰ 23,36).

To, v akom stave utrpenia sa teraz nachádzate, za to si môÏete sami.

Nerúhajte sa a nenadávajte na nikoho.

Nikoho neobviÀujte, v‰etku tu bolesÈ, choroby a ne‰Èastia... v‰etko ste si spôsobili sami svojim protizákonn˘m myslením a konaním (Ezechiel 18; Deuteronomium 24,16; Daniel 3,26–31).

Zákon tiaÏe vytvára zvislú priamku, zákon príÈaÏlivosti rovnakého myslenia vodorovnú priamku a zákon spätného pôsobenia kruÏnicu . Je to symbol kríÏa, ktor˘ máte na ‰pici kaÏdého kostola. Na tomto kríÏi vesmírnych zákonov som pre vás zomrel.

Hriechy proti Otcovi a mne budú odpustené, ale proti Duchu Svätému ani v tomto, ani v budúcom veku (Matú‰ 12,31–32). Hriechy proti mne a Otcovi ako osobám budú a sú odpustené, lebo Ja a Otec sme láska. Ale Duch Svät˘ je okrem lásky aj veãn˘ zákon spravodlivosti, ktor˘ v nekoneãn˘ch nitkách prúdi cel˘m vesmírom. A hriechy proti nemu sa musia splácaÈ. Ja som tento zákon nepri‰iel zru‰iÈ, ale naplniÈ (Matú‰ 5,17).

Keby ste si boli uvedomovali desatoro a tieto tri zákony vesmíru, boli by ste sa vrátili späÈ do Otcov˘ch svetov a ja som nemusel podstúpiÈ také ÈaÏké utrpenie a smrÈ na golgotskom kríÏi. Ale vy ste uÏ boli Satanom totálne omámení, va‰a láska ochladnutá, myslenie degenerované a zabudli ste na svoj nebesk˘ pôvod.

K ≈A Z S T VO

85

Preto ma Otec poslal na svet, aby som vás uãil, v‰etko vám pripomenul, zachránil a vytrhol z jeho pazúrov.

Peter, Evanjelium nie je zvesÈ o tom, Ïe vy ste milovali Boha: Evanjelium je zvesÈ o tom, Ïe Boh miloval vás a poslal svojho prvorodeného Syna, nie aby svet súdil, ale aby svet spasil (Ján 3,16–17).

Uãenie, ktoré som priniesol a moja vyliata krv uschopnili strateného syna, aby vstúpil do seba a znovuzrodil sa. Mojím v˘krikom na kríÏi: »Je dokonané!« (Ján 19,30)... vyleteli zo mÀa V‰evesmírneho Loga a Kráºa duchov miliardy záchrann˘ch iskier, ktoré vstúpili do vás v‰etk˘ch odpadnut˘ch od Otca a ktoré vám dali schopnosÈ znovu sa vrátiÈ domov, do va‰ej pôvodnej nebeskej vlasti (List Filipanom 3,20).

Spoloãne s archanjelom Michaelom a v‰etk˘mi mojimi vern˘mi anjelsk˘mi zástupmi som vstúpil do pekiel a porazil Satana (List Kolosanom 2,15; List Hebrejom 2,14). Krut˘ anjelsky boj, ktor˘ sa vtedy odohral, spôsobil na materiálnej úrovni va‰ej planéty zemetrasenie (Matú‰ 27,51). RozÈal som ohniv˘m meãom svojej lásky a poslu‰nosti k nebeskému Otcovi Satanove reÈaze, otvoril brány pekeln˘ch svetov a mnoho spravodliv˘ch a svät˘ch duchov, ktorí boli ochotní vyjsÈ so mnou, som oslobodil (Matú‰ 27,52–53). Tá istá záchranná sila pôsobila aj na zemi, veì sa pred Àou sklonila aj krutosÈ rímskych vojakov (Matú‰ 27,54).

Vrúcne modlitby mojej Matky a zboÏn˘ch Ïien a muÏov ur˘chlili moje zm⁄tvychvstanie (Matú‰ 28,6).

Zmaterializoval a zjavoval som sa mnoh˘m (Matú‰ 28,9–10; Ján 20,19–26; Lukበ24,15) a dokazoval, Ïe po smrti existuje Ïivot a pokraãuje v duchu.

Milovaní, preklenul som priepasÈ, ktorá stála medzi vami a va‰ím i mojím Otcom a ktorú som spomenul v podobenstve o boháãovi a Lazarovi (Lukበ16,26). »Nikto nepríde k Otcovi iba skrze mÀa« (Ján 14,6), preto sa kajajte, oãisÈujte a zboÏstvujte!

Ovládnite svoje myslenie!

Dávajte si pozor na kaÏdú my‰lienku a slovo, ktoré poviete (Matú‰ 12,36).

Myslite v láske, spravodlivosti, v súcite a v odpustení, veì tak si budujete svoj osud. Buìte svätí, ako som ja svät˘! »Buìte dokonalí, ako je vበnebesk˘ Otec dokonal˘« (Matú‰ 5,48) a on vás objíme, obleãie do najkraj‰ieho plá‰Èa a ‰iat (symbol kráºovskej moci), obuje do nádhern˘ch sandálov (symbol domova a nebeskej vlasti), nastokne vám prsteÀ na ruku (symbol nekoneãnosti), dá priviesÈ vyk⁄mené teºa a zabije ho (symbol odstránenia hmotného tela). Skonãila sa va‰a cesta materiálnym svetom (Lukበ15,20–23).

Potom otec v podobenstve vyslovil zaujímavú vetu: »...lebo tento môj syn bol m⁄tvy a oÏil, bol straten˘ a na‰iel sa« (Lukበ15,24).

Ale akoÏe bol m⁄tvy, keì pásol svine?!

Ako mohol byÈ m⁄tvy, keì pri‰iel domov?!

86 On bol duchovne m⁄tvy. SmrÈ neexistuje. Buì ste sebauvedomelí, vlastníte Boha a vtedy môÏete hodovaÈ a radovaÈ sa, alebo neuvedomelí patríte zlému a vtedy Ïalostíte a smútite. Kto vlastní Boha, Ïije v Àom a v prúde vôle jeho Ducha, ten je vyvolen˘m kráºovsk˘m kÀazom a kÀaÏkou (Prv˘ Petrov list 2,9).

Vtedy si poru‰iteºné obleãie neporu‰iteºnosÈ a smrteºné si obleãie nesmrteºnosÈ, splní sa ão je napísané: »SmrÈ pohltilo víÈazstvo. SmrÈ, kde je tvoje víÈazstvo? SmrÈ, kdeÏe je tvoj osteÀ?« (1. list KorinÈanom 15,54–55) âasto sa ma ºudia p˘tajú: „Pán Fijalka, preão je toºko katastrof, povodní a ne‰Èastí?“ Ja s bolesÈou v srdci odpovedám: „Drahí moji, je to preto, lebo sme rozdelení... Nበnárod je rozdelen˘. Na‰a cirkev roztrhaná a rozkúskovaná, ale najmä je rozdelená na dva tábory. Na veriacich v Boha a na Kristov˘ch uãeníkov. Máme veºmi veºa veriacich, ale pramálo Kristov˘ch uãeníkov.“ Pán mi ãasto pripomína: „Peter, ak˘ je môj základn˘ misijn˘ rozkaz? »Choìte a tvorte uãeníkov vo v‰etk˘ch národoch, krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého a uãte ich, aby zachovávali v‰etko, ão som vám prikázal« (Matú‰ 28,19–20). Ja som vám nepovedal, Ïe máte tvoriÈ veriacich v Boha, povedal som, Ïe máte utváraÈ uãeníkov.

Veriaci o Bohu hovoria, ale uãeníci ho Ïijú. Peter, Boha musíte ÏiÈ! Majte vieru v Boha, ale najmä vieru Boha. Ja som mal vieru Boha, lebo som BoÏí Syn. Aj vy musíte maÈ vieru Boha, lebo ste skrze mÀa stvorení BoÏí synovia. Veì svätci hovoria, Ïe kto poãúva Boha, toho poãúva Boh. Ja som sa modlil, aby sme boli jedno. Ja v Otcovi, Otec vo mne a vy v nás... (Ján 17,21).“ Opakujem, majte vieru bohov!

Hovoríte, Ïe Eucharistia je centrom cirkvi a hovoríte pravdu. Ale ja vám vravím: Ak sa na mÀa ºudia pri adorácii len pozerajú a vnímajú ma len mimo seba, sú modlári a spôsobujú mi veºké utrpenie. Je to utrpenie z ich nevedomosti a nev‰ímavosti.

Ja som nepovedal: Vezmite a pozerajte sa. Ja som povedal: Vezmite, jedzte a pite (Matú‰ 26,26–27). âo vám Panna Mária v MedÏugorí, v Turzovke, v Litmanovej atì. neustále pripomína? „Deti moje, modlite sa srdcom!“ Bratia moji, srdcom, duchom, bohom...

V kostoloch a chrámoch nevyru‰ujte a zbytoãne nerozprávajte. Pri adorácii preneste bod svojho myslenia do vá‰ho srdcového centra, to je Ïivá tabuºa vá‰ho

K ≈A Z S T VO

87

srdca (Druh˘ list KorinÈanom 3,3). Je to miesto, na ktoré ukazujem ºavou rukou na obraze BoÏieho milosrdenstva. T˘mto bodom sa preneste do Eucharistie. Predstavte si svät˘ kúsok chleba a kalich svätej krvi v sebe a tak adorujte. Vy ste Ïivé mon‰trancie, vy ste Ïivé chrámy Ducha Svätého (Prv˘ list KorinÈanom 6,19). »Vy ste Kristovo telo« (Prv˘ list KorinÈanom 12,27). Eucharistia je bod, ktor˘ vás zjednocuje.

Veì sa sami modlíte: „Nech sme jedno srdce a jedna du‰a v tebe, Pane.“ „Peter, buìte jedno, veì za to som sa modlil svojou veºkÀazskou modlitbou: »No neprosím len za nich, ale aj za t˘ch, ão skrze ich slovo uveria vo mÀa, aby v‰etci boli jedno, ako ty, Otãe, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, Ïe si ma ty poslal. A slávu, ktorú si dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno, ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, Ïe si ma ty poslal a Ïe ich miluje‰ tak, ako miluje‰ mÀa...« (Ján 17,20–23).“ V‰imnite si stále sa opakujúce slovo – jedno, to sa rovná jednota. A predloÏky v a vo a nie na, medzi, pri. Bratia, je tam napísaná veta: „...aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, Ïe si ma ty poslal.“ Z toho logicky vypl˘va, Ïe ak nebudeme jedno, svet neuverí, Ïe Krista poslal Boh. Kedysi, za ãias prvotnej cirkvi, apo‰tol Peter jednou kázÀou obrátil tritisíc ºudí (Skutky apo‰tolov 2,14–41). Dnes my tritisíc kázÀami obrátime jedného ãloveka! Preão to tak je? Lebo nie sme jednotní a svet nám z toho dôvodu málo verí.

NበMajster sa pred svojou smrÈou modlil veºkÀazskú modlitbu za jednotu svojich uãeníkov.

Svät˘ Cyril sa pred smrÈou modlí so zdvihnut˘mi rukami a slzami v oãiach za na‰u jednotu: „...vysly‰ moju modlitbu a ochráÀ svoje stádo. ZachráÀ ho pred bezboÏnou a pohanskou zlobou... v‰etk˘ch spoj v jednote ducha a uãiÀ ich ºudom vyvolen˘m, rovnako zm˘‰ºajúcim o pravej viere... a vd˘chni im do srdca slovo tvojho prijatia za synov, lebo je to tvoj dar... hlásaÈ Krista... Spravuj ich svojou mocnou pravicou, ...aby v‰etci oslavovali Tvoje meno, Otca, i Syna, i Svätého Ducha (Îitie Kon‰tantínovo, XVIII. kapitola).“ My sa celé stároãia modlíme za zjednotenie a pritom sme stále a stále rozdelení. Preão to tak je? Je to pre na‰u veºkú p˘chu a ch˘bajúcu pokoru. Slovo pokora znamená koriÈ sa, ãiÏe skloniÈ sa, pokloniÈ sa. Áno bratia, skloniÈ sa pred pravdou. JeÏi‰ Kristus je Mesiá‰, ãiÏe záchranca, osloboditeº. Ten ist˘ JeÏi‰ Kristus o sebe povedal: »Ja som cesta, pravda a Ïivot.« (Ján 14,6)

88 Kto sa neskloní pred pravdou, ten sa neskloní ani pred Kristom, lebo on je Pravdou.

A skutoãnosÈ je taká, Ïe my nie sme slobodní, lebo sme rozdelení. Pravda dáva slobodu (Ján 8,32). âo nás to vlastne rozdelilo?

Rozdelilo nás nepoãúvanie BoÏieho hlasu v nás a neplnenie jeho vôle.

Rozdelila nás loÏ a polopravdy, nové vymyslené teórie, filozofie a bájky o Bohu, bezduché vonkaj‰ie rituály, klaÀanie sa obrazom a sochám (List Kolosanom 2,8; Skutky apo‰tolov 17,29).

Rozdelilo nás spriahnutie sa s t˘mto svetom v politick˘ch stranách, profesionálnej armáde a v mnoh˘ch nekal˘ch profesiách.

Rozdeºujú nás tituly, pov˘‰enectvo, namyslenosÈ a klaÀanie sa tisíckam ìal‰ích modiel...

Pánov hlas vo mne hovorí k vysok˘m predstaviteºom jednotliv˘ch cirkví prísnym Urielsky vzne‰en˘m tónom. Ale ja, vedom˘ si svojej hrie‰nej minulosti, to prefiltrovávam cez Máriino mäkké a súcitné srdce: Bratia, Pán plaãe nad t˘m, Ïe sme roztrhali jeho telo a vyz˘va nás, aby sme sa ako prví na svete spojili v jednu Svätú Kristovu Cirkev. Prosím vás, prosím, aby ste sa ur˘chlene stretli.

Máme zo Ïivota cirkvi odstrániÈ v‰etku byrokraciu, komplikovanosÈ, nejasnosÈ a priviesÈ ju k prvotnej jednoduchosti.

Je nutné uãiniÈ zo seba prav˘ch Kristov˘ch uãeníkov s ãist˘mi srdciami a skutkami.

Máme otvoriÈ brány kostolov k jednotnej vnútornej meditácii a modlitbe, vezmúc si za základ vzne‰enú mystiku svätého Jána, jeho najmil‰ieho uãeníka.

Nበsvät˘ Majster prikazuje, aby sme v Jeho mene prosili Otca za v‰etko, ão potrebujeme (Ján 15,16).

Máme sa modliÈ modlitbu: „Otãe ná‰, ktor˘ si v nebesiach...“ Pán nás spája v jedno touto modlitbou viery: „Verím v Boha, Otca v‰emohúceho, stvoriteºa neba i zeme, i v JeÏi‰a Krista, jeho prvorodeného Syna, ná‰ho Pána, ktor˘ sa poãal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukriÏovan˘, umrel a bol pochovan˘, vstúpil do pekiel a porazil Satana, tretieho dÀa vstal z m⁄tvych, vstúpil do nebies, sedí po pravici Boha Otca v‰emohúceho, odtiaº príde súdiÈ Ïiv˘ch i m⁄tvych. Verím v Ducha Svätého, v Svätú Cirkev Kristovu, v spoloãenstvo svät˘ch, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie z m⁄tvych a v Ïivot veãn˘. Amen.“ Máme vz˘vaÈ príhovornú pomoc Panny Márie, svät˘ch archanjelov (najmä Michaela, Gabriela, Rafaela, Uriela, Samuela, Fanuela), pomoc stráÏnych anjelov a ostatn˘ch anjelsk˘ch hierarchií a svätcov nebeského Jeruzalema a klaÀajúc sa Bohu v Duchu a v pravde vo svojich srdciach spievaÈ ìakovné, oslavné Ïalmy a hymny (Ján 4,24; List Kolosanom 3,16).

K ≈A Z S T VO

89

Lebo Boh je Duch a oporn˘m bodom na‰ej spásy je duch !

Pán ku mne znovu hovoril: „Peter, ako sa modlí najvy‰‰ia kÀaÏná vesmíru svoj Magnifikát? »Velebí du‰a moja Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteºovi...« (Lukበ1,46–47). Základnou predloÏkou Jánovho evanjelia je v.“ Je mi oznamované, Ïe Pán JeÏi‰ Kristus (V‰evesmírny Logos), Panna Mária (Kráºovná vesmíru) a majster Ján (Jochanán – Planetárny Logos) so zástupmi anjelov majú po Slovensku rozmiestnené veºmi silné duchovno-energetické anjelské centrá (Devín, Zvolen, Nitra, Turzovka, Litmanová, Dechtice, Sklené, Levoãa...).

Nehanbime sa vyznávaÈ Krista. Nebojme sa zdvihnúÈ vodcovskú palicu jeho evanjelia (Matú‰ 10, 26–33).

Prevezmime zodpovednosÈ predurãen˘ch!

Slovensko je srdcom Európy, veºmi starého kontinentu tejto planéty. Ak bude tento orgán krásne biÈ, i ãlovek tejto zeme bude krásne ÏiÈ. Uzdravme toto srdce!

Ale toto srdce je v kaÏdom z nás...

Slovenskí kÀazi, Boh má s vami obrovské plány, z celej du‰e sa za vás modlím, aby vám nበnebesk˘ Otec dal otvorené poãúvajúce srdce a veºkú, veºkú odvahu. Veì je o ão bojovaÈ! »Ani oko nevidelo, ani ucho nepoãulo, ani do ºudského srdca nevstúpilo, ão Boh pripravil t˘m, ktorí ho milujú« (Prv˘ list KorinÈanom 2,9).

Jednej noci ma Pán zobral do vzne‰eného duchovného sveta. Odpútal ma z môjho pozemského tela a zrazu som uvidel seba samého obleãeného v hnedej tunike, ako kráãam po krásnom hladuãkom mramorovom námestí. Pred sebou som videl skvostn˘ chrám v antickom ‰t˘le s mohutn˘mi stæpmi. Slnko tam nesvietilo (Zjavenie apo‰tola Jána 22,5), ale bolo tam oãiam príjemné lahodné svetlo...

90

POSOLST VO Skoro dvadsaÈ rokov som pôsobil ako futbalista a potom ako robotník v Rakúsku. Dennodenne som cestoval autom do môjho zamestnania. Dennodenne som obchádzal hradné múry Devína. Dennodenne som ho Ïehnal a modlil sa za návrat na‰ej slávnej evanjelizácie vedenej Cyrilom a Metodom.

Keì som pracoval v ktorejkoºvek zo ‰iestich dedín, ktoré ná‰mu „Gemeinde“ prináleÏali, vÏdy som sa otáãal, ako magnetick˘ panáãik, v hre UkáÏ, ão vie‰, k hradu Devín.

Ku koncu roka 2009 som sa chystal do práce, keì SoÀa ku mne prehovorila: „Peter, cítim, Ïe by si uÏ mal skonãiÈ prácu v Rakúsku.“ „Soni, teraz e‰te nie,“ odpovedal som.

Bránil som sa Sonin˘m slovám, ale celá situácia mi pripomenula staÈ z Písma, keì v Káne Galilejskej Mária povedala JeÏi‰ovi: „Nemajú vína (Ján 2,3)“.

ManÏelkina citlivosÈ na Ducha Svätého sa plne potvrdila.

V robote pri rozdeºovaní prác nám starosta oznámil: „Peter a Geri, pôjdete s traktoristom k sútoku Moravy a Dunaja prekliesÀovaÈ poºné cesty.“ Geri je v˘born˘ kamarát, ochotn˘ vÏdy pomôcÈ. Rád som s ním pracoval.

Traktorom s hydraulick˘m orezávacím ramenom sme sa prekliesnili aÏ k lesíku pri brehu Dunaja, kde sme si dali pracovnú prestávku. „Peta, komm... ideme sa pozrieÈ k rieke,“ vyzval ma Geri.

Hneì som vstal a i‰iel. Predrali sme sa lesíkom a vystúpili sme na ‰trkovit˘ breh sútoku Moravy a Dunaja. Zdvihol som oãi a uvidiac hrad Devín na na‰ej slovenskej strane mnou prebehlo ãosi magnetizujúce. Akoby sa vo mne oz˘vali hlasy Rastislava, Kon‰tantína, Metoda a ich Ïiakov. Moja tvár sa musela asi tieÏ zmeniÈ, lebo Geri pozerajúc sa na mÀa a ukazujúc na hrad, sa op˘tal: „Was is das, Peta? âo je to, Peter?“ „Geri, to bolo kedysi na‰e hlavné mesto,“ odpovedal som s povzdychom hºadiac na ruiny hradu. Svojou nie práve najdokonalej‰ou nemãinou som mu vyrozprával dejinn˘ i duchovn˘ v˘znam tohto miesta. Geri s udivenou a zamyslenou tvárou poãúval. Potom sa otoãil a povedal: „Peter, uÏ musíme ísÈ pracovaÈ.“ PoÏehnal som devínske bralo, chcel som sa otoãiÈ, keì som pocítil Pánov hlas: „Peter, uÏ nebude‰ poÏehnávaÈ Devín zo západu...!“ S pribúdajúcim ãasom stále viac a viac vo mne gradovalo presvedãenie, Ïe mám ukonãiÈ svoje pôsobenie v Rakúsku. BlíÏili sa Vianoce a ja som dostal za úlohu vymaºovaÈ pár miestností v ‰kolskej budove. Nakúpil som si farby a potrebné maliarske pomôcky a zaãal natieraÈ steny. Poãas práce mi Duch hovoril:

P O S O L S T VO

91

„Peter, toto je tvoja posledná práca v Rakúsku.“ Keì som bol s dielom hotov˘, i‰iel som do kostola svätého Marka a dlho som sa modlil. Pán mi potvrdil rozhodnutie. Pozrel som sa na centrálny oltárny obraz, na ktorom svät˘ Marek drÏí pero a zvitok papiera s riadkami svojho evanjelia.

So slzami v oãiach som pohládzal vnútro chrámu, v ktorom som dostával toºko milostí. Zobral som si do dlaní svätenú vodu, posvätil v‰etky svetové strany, nebo i zem a pomaly odchádzal. Cítil som sa ako Daniel, ktor˘ pochopil z kníh poãet rokov, k˘m bude Jeruzalem v zrúcaninách (Daniel 9,2).

I‰iel som za starostom a oznámil mu: „Pán starosta, môj Boh mi hovorí, aby som skonãil prácu u vás a vrátil sa na Slovensko.“ Starosta vedel o mojom Ïivotnom ‰t˘le, vedel, Ïe niã si tak nectím, ako plniÈ vôºu Boha. „A dobre si si to, Peter, premyslel? Ak˘ mበna to dôvod?“ „Som u vás takmer dvadsaÈ rokov, ale teraz musím skonãiÈ. Tak mi Boh prikazuje, a tak to uskutoãním. Dobre som sa tu v práci cítil, na nikoho sa nehnevám, nemám s nik˘m Ïiaden konflikt a mám vás v‰etk˘ch úprimne rád. Viem, Ïe zanechávam Ïivotné istoty, slu‰n˘ zárobok, nemalé rodinné prídavky, dôchodkové zabezpeãenie...“ Vianoãné posedenie roku 2009 ukonãilo môj rakúsky „Tarz“. Rozlúãil som sa so svojimi rakúskymi priateºmi, odovzdal kºúãe od práce, od kostola svätého Marka a cestoval som domov na Slovensko. Keì som sa blíÏil ku kopãeku k dedine Wolfsthal, uvidel som na ºavej strane Devín. PoÏehnal som ho. Bolo to uÏ ale poÏehnanie z v˘chodu. Prechádzal som hranicu a cítil som, Ïe sa v mojom Ïivote otvára ãosi nové. Pripadal som si, akoby som sa vrátil do Bratislavy s Ezdrá‰om a Nehemiá‰om a mal zároveÀ predtuchu blíÏiaceho sa utrpenia.

Doma v kaplnke som sa pomodlil a p˘tal Pána: „âo teraz odo mÀa Ïiada‰?“ Odpovedal mi protiotázkou: „Peter, ak˘ darãek si dostal od farára z Engelu na rozlúãku?“ ZauvaÏoval som a hneì mi svitlo v hlave. Dostal som veºkú kostolnú paschálnu sviecu, ktorá je symbolom Krista a jeho svetla. Uvedomil som si, Ïe musím ìalej hlásaÈ evanjelium a dávaÈ ºuìom svetlo. A tieÏ som dostal plagát Dona Bosca. Hneì som mal pred oãami jeho v˘rok: „Pane, daj mi du‰e a ostatné si vezmi.“ A tak som pokraãoval v sluÏbe ºuìom u nás v byte a chodil sa pohraÈ s deÈmi do Soninej ‰koly. VÏdy som zboÏÀoval deti. Ó, ako rád sa s nimi hrám a bláznim. Koºko ãasu som im mohol ako uãiteº venovaÈ. Ale Boh mal pre mÀa inú cestu. Musel som si veºa posplácaÈ a pripraviÈ sa na splnenie svojho Ïivotného poslania.

92 „Peter, napí‰ knihu,“ opäÈ ku mne prehovorila moja „ãarodejnica z Portobella“. „Soni a ão budem písaÈ?“ „Napí‰ Ïivotné svedectvo, veì mበão písaÈ,“ dodala. „Hm, uvidím,“ pomyslel som si a zodvihol zvoniaci telefón. „Prosím,“ povedal som do telefónu. „Peter, poz˘vam Èa na obed do KrasÀanskej kúrie. Prídem s Vladom Weissom,“ ozval sa hlas môjho Ïivotného „Barnabá‰a“, Emilka Stranianka, b˘valého spoluhráãa zo Slovanu. „Dobre Emílio, te‰ím sa, sme dohodnutí,“ odpovedal som.

V knihe Sirachovcovej je napísané: »Vern˘ priateº je ako mocná pevnosÈ, kto takého nájde, nájde si poklad« (Sirachovec 6,14).

Ja som tak˘to poklad na‰iel. Emil je priateºom, na ktorého som sa mohol kedykoºvek spoºahnúÈ a tak som ho s radosÈou, sediac za stolom v re‰taurácii, ãakal.

Pri‰iel aj s Vladom, ako vÏdy, usmiaty.

Vlado je tieÏ správny chalan. Obdivujem na Àom jeho priamosÈ a odvahu.

Vie na seba vziaÈ zodpovednosÈ a chlapcov, ktor˘ch trénuje, má úprimne rád.

Podali sme si ruky a objali sa. Sadli sme si a pochutnávali na v˘bornom jedle.

Prebrali sme viacero svetsk˘ch, ale najmä duchovn˘ch tém, ktor˘m sú moji kamaráti, chvalabohu, veºmi otvorení.

Emil povedal: „Peter, ão sa uÏ v tomto svete deje, to nie je normálne, ty musí‰ napísaÈ knihu!“ „DÏony, pí‰, vydáme to,“ posmelil ma Vlado.

Po t˘chto ich slovách som zbystril pozornosÈ.

Keì som sa vrátil domov, krátky telefonát so ·tefanom Leichenbergom, najbliωím priateºom z kruhu uãeníkov, ma znovu nabádal, aby som zaãal písaÈ.

Krátko po telefonáte zazvonil na dvere ná‰ho bytu Vlado Nemec, ktor˘ je spoloãne s Matú‰om Jaremkom mojím veºk˘m pomocníkom v evanjelizácii a nad‰ene rozprával: „Bol som v Taliansku v San Giovanni Rotondo, veì vie‰ ako obdivujem pátra Pia. V‰etk˘ch Slovákov odtiaº posielajú do neìalekého Monte Sant ’Angelo. Peter, raz sa tam spolu vyberieme. Je tam kostol, kde Ïiari sila archanjela Michaela.

Dvere, na ktor˘ch sú zobrazené prorocké anjelské v˘javy, naÀ priviezli v 14. storoãí z Jeruzalema. A predstav si je na nich zobrazen˘ slovensk˘ znak...“ Veãer som nav‰tívil priateºov, manÏelov Masárov˘ch. Mária mi uvarila môj obºúben˘ lipov˘ ãaj, a tak sme popíjali a rozprávali sa o Písme. Stanko, jej manÏel, mi zrazu povedal: „Peter, snívalo sa mi, Ïe mበnapísaÈ knihu.“ Prvá moja cesta po návrate domov viedla do na‰ej bytovej kaplnky. Zapálil som kadidlo, paschálnu sviecu, pokropil v‰etky svetové strany svätenou vodou

P O S O L S T VO

93

a dlho som sa modlil Ïiadajúc Boha o potvrdenie, ãi je ozaj Jeho vôºou, aby som tú knihu napísal.

Pocítil som Pánov hlas: „Peter, veì som ti pred mnoh˘mi rokmi oznámil, Ïe raz prehovorí‰ pred veºk˘m zhromaÏdením.“ Siahol som po veºkom rodinnom Písme, priloÏil som si ho na srdce a povedal: „Otãe, veì moju ruku a ukáÏ svoju vôºu.“ Otvoril som Písmo na mieste, kde bol veºk˘ ãerven˘ nadpis: Nov˘ zákon.

Cel˘m mojim telom zalomcovalo elektrizujúce „mravenãenie“.

Zatvoril som Písmo a modlil som sa e‰te raz. Znovu som ho otvoril na tom istom mieste: Nov˘ zákon.

Oãi mi padli na knihu On a ja, od svätice Gabriely Bossis, ktorá bola voºne poloÏená na podlahe. Otvoril som ju a uvidel som riadky: „Preão by sa nemohla zjaviÈ uÏ za tvojho Ïivota na‰a kniha... zaãni hneì dnes na sviatok svätého Rafaela, ktor˘ lieãi. Archanjel Gabriel nech pridá k tomu radosÈ, svät˘ Michal zase r˘chlosÈ konania. Po‰lem k tebe aj anjelov svojej drahej matky. Vykroã teda napred aÏ po okraj zeme! Si so mnou. (Gabriela Bossis, On a ja, str. 242)“ Pocítil som Pánov hlas: „Peter, pí‰ r˘chlo!“ Strhol som sa. KeìÏe neviem pracovaÈ s poãítaãom (a nemám ani mobil!), poprosil som SoÀu o ãisté papiere, zobral pero a zaãal písaÈ prvé riadky môjho Ïivotného svedectva. Pri písaní som si uvedomil, Ïe ukladám vety na star‰ie recyklované papiere.

Spomenul som si na oltárny obraz svätého Marka z kostola v Engeli, na ktorom drÏí v rukách vtáãie pero a zvitok papiera s evanjeliom a pochopil som, ão mi Boh celé tie roky t˘mto Obraz sv. Marka obrazom hovoril.

94 Na druh˘ deÀ bola veãer svätá om‰a v kostole Kráºovnej rodiny na Teplickej ulici. „Soni, poì so mnou, obetujeme ju za moju knihu; nech mi Boh povie, ako si to na‰e spoloãné dielo vlastne predstavuje.“ V kostole zaznelo ãítanie zo Zjavenia apo‰tola Jána, 21. kapitola. Hovorí sa v nej o novom nebi a novej zemi. Hneì mi zarezonovalo v hlave, ako som si otvoril po svojej modlitbe Písmo, v ktorom stálo ãerven˘m: Nov˘ zákon. „Peter, v‰imol si si opakujúce sa ãíslo dvanásÈ? Tvoja kniha bude maÈ dvanásÈ kapitol,“ povedala SoÀa.

Keì sme sa vrátili domov, posadil som sa a rozjímal som. Vtedy sa mi v hlave vyjavil prorock˘ sen, ktor˘ som mal pred svojim návratom na Slovensko. Ocitol som sa v Àom v rodnej dedine Trávnici, neìaleko kostola, pri potoku, kde kedysi b˘val môj otec. Stála tam veºká katedrálna stavba. Cítil som, Ïe mi patrí. Vstúpil som do nej. Mala dve miestnosti. Stál som v prvej. Vyzerala ako vnútro kostola.

Boli tam lavice a v nich sedeli veriaci. Mnoh˘ch z nich som poznal. Uvidel som aj kÀaza. VyÏarovalo z neho pov˘‰enectvo a hovoril ºudu slová: „Ja som vበpastier.“ Na boãnej stene som uvidel sochu Jána Krstiteºa. Do miestnosti vstúpila nová náv‰tevníãka a ja som sa jej op˘tal: „âo sa to tu deje?“ „To je zdruÏenie na‰ej cirkvi,“ odpovedala mi.

Chcel som si nieão z tej miestnosti odniesÈ, nejak˘ svät˘ obrázok, ale pani mi povedala, Ïe odtiaº sa nesmie niã zobraÈ. Tak som otvoril dvere druhej miestnosti. Keì som do nej vstúpil, mal som jasn˘ dokonal˘ pocit, Ïe je to moje vlastníctvo, oveºa väã‰mi ako pri prvej miestnosti. Bola obrovská. Pripadala mi ako aula. Mala nádhern˘ strop vykladan˘ hladuãk˘mi platÀami nejakého vzácneho dreva. Krásne lavice boli umiestnené do kopca amfiteátrov˘m spôsobom. Na vrchu, tesne pod stropom, sa konãili dreven˘mi stæpmi, na ktor˘ch boli busty.

Z ich hláv vyÏarovala veºká múdrosÈ, nieão kozmické, nadãasové. Tváre a oãi mi pripomínali majestátnosÈ archanjela Uriela.

Pokochal som sa v tejto miestnosti a potom som sa vrátil do prvej. ZhromaÏdenie stále pokraãovalo. Pozrel som sa smerom k oltáru a tu zrazu som zazrel veºké plátno ako v kine, na ktorom sa zvlá‰tnym, asi hebrejsk˘m písmom, zjavil nápis: „Peter, toto je tvoje dediãstvo. A podpisové iniciály Y. H. W. H.“ Zobudil som sa a so zatvoren˘mi oãami som skúmal symboly a dej tohto sna.

Dej kapitoly 21 Zjavenia apo‰tola Jána a môj prorock˘ sen dokonale do seba zapadali a ja som si vytvoril presn˘ obraz, ako Pán chce, aby na‰a kniha vyzerala. Vedel som, Ïe budem písaÈ knihu Pánovho a môjho srdca. Zjavenie apo‰tola Jána 21,6 mi jasne pripomenulo, Ïe sa nesmiem na nej obohatiÈ.

Viac ako dvadsaÈ rokov som slúÏil ºuìom radou a modlitbou.

Vyrezal a daroval som desiatky ochrann˘ch predmetov (Ecce homo a kríÏikov s ukriÏovan˘m).

P O S O L S T VO

95

Nikdy som na príkaz môjho Majstra nezobral ani cent. »Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte« (Matú‰ 10,8). Ducha Svätého nikdy nesmieme predávaÈ. „Peter, vy musíte udrÏaÈ moje uãenie ãisté.“ âasto mi zdôrazÀuje túto vetu.

Jeho hlas cítim celkom zreteºne. Je to pre mÀa veºká radosÈ, ale aj veºká zodpovednosÈ.

Nedávno sme boli v nedeºu na svätej om‰i vo vajnorskom kostole. KÀaz mal naozaj hodnotnú kázeÀ. Poãas ìal‰ej liturgie zaãali ºudia chodiÈ s ko‰íkmi a vyberaÈ peniaze. Pán ku mne prehovoril: „Peter, pôjde‰ po om‰i za kÀazom a povie‰ mu, Ïe cez om‰u sa nesmú vyberaÈ peniaze. Vyru‰uje to ºudí z koncentrácie a meditácie. Na vyberanie peÀazí sú predsa pokladniãky pri vchode.“ Po om‰i som oznámil Soni, ão mi Duch prikázal. „Peter, nechoì, uÏ aj tak sa ºudia na nás v‰elijako pozerajú, keì im nieão hovoríme.“ Tak som sa rozhodol, Ïe nepôjdem. Pánov hlas ale neustále vo mne zaznieval: „Peter, choì.“ Tak som mu dal podmienku: „BoÏe, ak mu to mám povedaÈ, vyjde on sám z kostola a príde k nám.“ Pri kostole sme stretli na‰ich priateºov. Zastavili sme sa pri nich. O chvíºu vy‰iel z kostola kÀaz a pri‰iel k nám. SoÀa pozrela na mÀa a gestom mi naznaãila, aby som niã nehovoril. Poslúchol som ju.

Odchádzajúc preã som cítil vo svojom vnútri vinu z neuposlúchnutého príkazu. Zastavili sme sa v na‰ej obºúbenej pizzerii Alviano na nedeºn˘ obed. Zasadli sme k stolu a objednávali si jedlo. Zrazu sa otvorili dvere, vstúpil vajnorsk˘ kÀaz a sadol si k vedºaj‰iemu stolu. Ohromená SoÀa rezignovala a zvolala: „Peter, choì za ním a v‰etko mu povedz!“ Pokojne som mu vyrozprával, ão mi Pán prikázal a páter mi dal za pravdu a povedal, Ïe urobí nápravu. Niet väã‰ieho pokladu v cirkvi ako pokorn˘ kÀaz.

Bratia moji, som len jedn˘m z vás. Nikdy som ani len nesníval o tom, Ïe budem nieão takéto vykonávaÈ, ja som chcel byÈ uãiteºom v ‰kole, futbalistom, trénerom, ale Boh ma „zlomil“ a vyt˘ãil pre mÀa úplne inú cestu. Mnohí nechápavo krútia hlavami nad mojou Ïivotnou zmenou, ale ja sa na nich nehnevám, ani sa im neãudujem. Veì aj ja by som sa pred dvadsiatimi rokmi ãudesne pozeral na niekoho, kto by sa tak zmenil.

OspravedlÀujem sa v‰etk˘m svojim priateºom, ktorí oãakávali odo mÀa prácu a úspechy vo futbale, Ïe som ich sklamal.

Ja ale inak nemôÏem. Hlas Boha znie vo mne ako Fénix. Je autoritatívny a zdrvujúco príÈaÏliv˘. Pán ma nabáda oznámiÈ mimoriadne závaÏné posolstvá, ale ja sa ºudsky zdráham. Chcel by som utekaÈ ako Jonበkdesi do neznáma (Jonበ1,3). UtiecÈ pred váhou obrovskej zodpovednosti. Veºa som sa modlil, obe-

96 toval sväté om‰e a prosil v‰etk˘ch mojich známych, aby na mÀa mysleli pri písaní tejto knihy.

BlíÏil sa sviatok Turíc a ja som nikdy v Ïivote nebol duchom tak rozochven˘.

Sedel som doma v ob˘vaãke na sedaãke a rozm˘‰ºal o svojej budúcnosti a budúcnosti ºudstva. Bol som ako na váhach. Zápasil vo mne svet tela a svet ducha.

Vtom zavanul vo mne posilÀujúci vánok: „Peter, narodil si sa v septembri, keì na planétu Zem dopadá zosilnené Ïiarenie Panny Márie, v ·uranoch. Pozri sa na znak tohto mesta. Je na Àom Metodov kríÏ.

Vyrastal si v dedine Trávnica. Toto slovo je symbolom pre folklór a mäkuãké slovenské nápevy. Táto dedina má skoro tisícroãnú históriu a volali ju a dodnes ju voláte Fi‰, ão znamená ryba(znak). Je to symbol prv˘ch kresÈanov. Dodnes b˘va tento symbol vy‰ívan˘ na obrusoch oltárov, kÀazsk˘ch rúchach, radi si ním kresÈania ozdobujú aj svoje autá.

Dostal si meno Peter (Kéfas), ão znamená skala. Takto som nazval prvého pastiera svojej cirkvi.

Tvoj otec sa volal Peter. Je to symbol, aby si navÏdy bol zakotven˘ v nebeskom Otcovi, v mojom uãení a v uãení apo‰tolov.

Tvoj syn sa volá Peter, je to symbol, aby si toto uãenie odovzdal ìal‰ím generáciám.

Mama sa volala ªudmila. Je to pre teba symbol, aby si miloval môj ºud. Materinsky, máriovsky ho miloval. Miluj ho takou láskou, akú mala tá zomierajúca jarabiãka.

Dal som ti priezvisko Fialka. Fialová farba je symbolická pre advent, je to obdobie prípravy na môj príchod na svet. Peter, ale je to aj farba pokory a oãisÈovania. Preto som ti toºkokrát hovoril, aby si prosil Boha o milosrdenstvo. Z koreÀa fialky sa vyrábajú lieky na srdce. Ty musí‰ byÈ lekárom ºudsk˘ch s⁄dc.

Keì si dospel a dostal obãiansky preukaz, zmenil som tvoje priezvisko na Fijalka. VloÏil som do tvojho priezviska zaãiatoãnú iniciálku svojho mena JeÏi‰.

Symbol toho, Ïe ja som v tebe a vÏdy Èa Ïehnám, len ty si si to dlhé roky nev‰ímal.

V detstve si bol pastierikom, ako Dávid, Ámos, rád si chytával ryby, ako Peter, Ján a Jakub.

Nechal som Èa vyrastaÈ v pokoji lesov, lúk a rybníkov Trávnice, patriacej do nitrianskej diecézy, ktorej kostol je zasväten˘ Najsvätej‰ej Trojici. Poãuje‰, Peter, ty si absolvoval prv˘ krst, prvú spoveì, prvé sväté prijímanie a birmovku v kostole Najsvätej‰ej Trojice. Pamätበsa, ako si sa v Àom e‰te ako dieÈa pozeral na sochu môjho BoÏského srdca? Pozri sa na kostolnú veÏu, ak˘ je tam znak – Metodov kríÏ.

Gymnázium si absolvoval znovu v meste s Metodov˘m kríÏom – v ·uranoch. ·tudoval si najmä slovenãinu a humanitné vedy.

Nastúpil si na vysokú ‰kolu do Nitry, ktorá je jednou z najväã‰ích bá‰t cyrilo-metodskej evanjelizácie. Nechal som Èa ‰tudovaÈ odbor slovenãina – dejepis.

P O S O L S T VO

97

Peter, uvaÏuj, slovenãina, slovo, logos. »Na poãiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... a Slovo sa telom stalo a preb˘valo medzi nami« (Ján 1,1–14).

Dejepis... historia magistra vitae = dejepis je uãiteºom Ïivota. Chcel som, aby si sa nauãil budovaÈ na historickej pravde.

Potom som viedol tvoju Ïivotnú púÈ do Trnavy, jednej z pevností slovenského kresÈanstva. Veì si len spoãítaj, koºko tu mám chrámov. Tu som Èa znovu, hoci si sa tomu veºmi bránil, nechal ‰tudovaÈ slovenãinu a náuku o spoloãnosti. Veºmi mi záleÏalo na tom, aby si sa nauãil koncentrovaÈ na kaÏdé slovo a aby si vedel precítiÈ jeho v˘znam a symboliku. Chcel som, aby si sa priblíÏil mystike môjho najmil‰ieho uãeníka Jána, ktor˘ plne chápal v˘znam mojich slov a symboliky. Veì Moje prvé sv. prijímanie je o mne napísané, Ïe otvorím ústa a v podobenstvách, ãiÏe v symbolick˘ch slovách, vyrozprávam múdrosÈ vesmíru (Îalm 78,1–2).

Peter, akú prez˘vku si dostal v Trnave, keì si tam hral futbal? DÏony, ãiÏe John, Ján. Celé roky Èa pri futbale tak volali, ako môjho najmil‰ieho uãeníka, ale ty si si to vôbec neuvedomoval.

Potom som Èa priviedol do Prahy, aby si bliωie spoznal Slovákom tak blízky ãesk˘ národ. A koºko chlapcov z Moravy si tam stretol. Peter, Cyril a Metod pri‰li na Veºkú Moravu. Chcel som, aby si v Prahe pochopil symbolickú spojitosÈ s t˘mito národmi a okrem toho som chcel, aby si precestoval nové krajiny.

Najmä bolo potrebné, aby si nav‰tívil Cyprus, kde je obrovsk˘ duchovnoenergetick˘ potenciál novej doby. Bol si tam, ale vtedy si si to dostatoãne neuvedomoval. ëal‰ia tvoja cesta viedla do Bratislavy. Peter, Bratislava, ãiÏe bratská sláva, alebo slávni bratia, Cyril a Metod. Jeden je vበUãiteº a Pán a vy v‰etci ste bratia a sestry (Matú‰ 23). B˘va‰ v Raãi, pozri sa na znak Raãe – dva levy vztyãujúce Metodov kríÏ na zemeguli.

A kde si bol na prvom rande so svojou SoÀou, ktorej meno je odvodené zo slova Sophia (múdrosÈ; symbolicky si sa zosobá‰il s múdrosÈou). Na Devíne. Vy‰tverali ste sa vtedy aÏ na najvy‰‰ie bralo, pozerali do diaºav a snívali ste svoje sny.

Priviedol som vás sem, aby ste sa uÏ vtedy nad˘chali vône duchovnej budúcnosti. âas dozrel a ja som musel prejaviÈ svoju silu v tebe, a tak som sa ti v Tomá‰ove zjavil a vzkriesil Èa z m⁄tvych. Musel som neveriacemu Tomá‰ovi ukázaÈ

98 BoÏskú silu a otvoriÈ jeho oãi, aby videli pravdu; u‰i, aby poãuli BoÏí hlas; nos aby cítil vanutie Ducha; ústa, aby skúsili chuÈ BoÏstva a jazykom vyrozprávali slávne skutky Pánove (Îalm 118,17).

Peter, poslal som Èa na dvadsaÈ rokov do Rakúska, aby si sa tu oãisÈoval, modlil, pracoval, splácal bremeno viny, ktoré si zasial a pripravoval sa na splnenie svojho poslania.

Najskôr si bol vo Frauenkirchene (kostol na‰ej Panej), aby som ti symbolicky pripomenul silu Panny Márie v tvojom poslaní a potom som Èa priviedol pod devínsky hrad do Engelhartstettenu (anjelsky tvrdého zastavenia, ãiÏe „Tarzu“).

Keì sa naplnil ãas, vrátil som Èa späÈ do Bratislavy a Devína.

Peter, skôr ako si sa narodil v matkinom lone som Èa poznal a pripravil tvoju cestu (Jeremiበ1,5).

Peter, pripomeÀ si prorocké slová pápeÏa Jána Pavla II., ktor˘ sa modlieval s pátrom Piom: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícroãia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuÈ svoj veºmi v˘znamn˘ príspevok k mravnému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou. Slovensko je povolané ponúknuÈ Európe predov‰etk˘m dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“ Peter, spomeÀ si na moje prorocké slová: »Vám sa BoÏie kráºovstvo vezme a dá sa národu, ktor˘ bude priná‰aÈ úrodu« (Matú‰ 21,43).

Tak ju zaãnite priná‰aÈ!

Nech ti hlaholí v tvojom srdci: Hlaholika sa spája s hebrejãinou.

Peter, ·ema! Poãúvaj, nezdráhaj sa, konaj!!!

Peter, pozri sa na stenu vpravo.“ Otoãil som hlavu doprava a oãi mi padli na sochu, ktorá viac ako dvadsaÈ rokov zdobí nበbyt a dáva symbolick˘ punc na‰ej spoloãnej evanjelizácie. Je to so‰ka Dobrého pastierika, ktor˘ nesie na ramenách oveãku. Zvlhli mi oãi a v duchu som povedal: „Pane, som pripraven˘ prijaÈ tvoje klince.“ SoÀa sa vrátila zo ‰koly v prírode a s jej typicky veveriãkovou energiou vychrlila na mÀa v‰etky dojmy a záÏitky, ktoré so svojimi deÈmi absolvovala.

Rozprávala mi asi celú hodinu, ale ja, ktor˘ som vÏdy zvyknut˘ ºudí ochotne a koncentrovane poãúvaÈ, teraz som bol svojím duchom preã. Lietajúc mysºou k svojmu detstvu, ‰kolsk˘m, futbalov˘m a pracovn˘m rokom som uvaÏoval o v˘znamnej symbolike, ktorú mi Pán vyrozprával. Rieka deja a ãasu môjho Ïivota sa zlievala do jednej veºkej delty. Mal som pocit úÏasnej Kristovej prítomnosti a môj duch ako Jánov mystick˘ orol krúÏil nad bralom Devína. „Peter, poãúva‰ ma ty vôbec?“ povedala SoÀa zv˘‰en˘m hlasom a rukou ma zatriasla. „...ale... áno, áno... no vlastne nie...“ strhnúc sa som odpovedal.

P O S O L S T VO

99

„Dostala som na zajtra dve pozvánky na bratislavsk˘ hrad, je tam nejaká gastrov˘stava.“ „Dobre Soni, fajn, te‰ím sa,“ odpovedal som a vrátil som sa krúÏiÈ nad sútok Dunaja a Moravy.

I‰li sme spaÈ. V noci sa mi sníval sen. Videl som seba a SoÀu a veºmi veºa mal˘ch detí okolo nás. Mali sme sa o ne staraÈ. Potom som drÏal v ruke svoj plá‰È a cítil som, Ïe ma ãaká obrovské ‰Èastie.

Ráno sme sa zobudili za ‰tebotu vtáãikov do krásneho poãasia. Bola nedeºa, 23. mája 2010, sviatok zoslania Ducha Svätého. SnaÏil som sa sústrediÈ na beÏné záleÏitosti, ale moje myslenie patrilo Devínu.

Dopoludnia som pozeral slávnostnú svätú om‰u z Vatikánu. âítania, ktoré odzneli, evanjelium a najmä homília pápeÏa Benedikta XVI. ma veºmi povzbudili. Najmä jeho odvolanie sa na skvelého cirkevného otca Origenesa. Aj ja som presvedãen˘, Ïe ak chceme oÏiviÈ na‰u cirkev, musíme sa vrátiÈ k uãeniu Henocha a Origenesa. Cel˘ deÀ mi v u‰iach znela pápeÏova veta: „Drahí bratia a sestry, vÏdy potrebujeme poãuÈ slová Pána JeÏi‰a, ktoré ãasto opakoval svojim priateºom: Nebojte sa!“ Tento v˘rok pouÏil aj pápeÏ Ján Pavol II., keì nastúpil do úradu najvy‰‰ieho pastiera cirkvi.

O dvanástej hodine sme sa spolu so SoÀou zúãastnili na svätej om‰i v kostole na Teplickej ulici. KÀaz ukonãil om‰u so slovami: „Bratia a sestry, uãeníci boli zo strachu pred Îidmi najskôr zhromaÏdení za zatvoren˘mi dverami (Ján 20,19). Ale po zoslaní Ducha Svätého vystúpili a smelo hlásali evanjelium (Skutky apo‰tolov 2,14), hoci ich to mnoh˘ch stálo Ïivot. Tak aj vy choìte a nebojte sa svedãiÈ o Kristovi!“ Po obede som Soni povedal: „Soni, poì, ideme na Devín.“ „MôÏeme, ale najskôr sa zastavíme na bratislavskom hrade...“ znela jej odpoveì.

A tak sme vy‰li na hrad. Sadli sme si na veºmi príjemnú terasu so sklen˘m zábradlím a pri káviãke sme sa pozerali na mesto. Pohládzali sme svojimi pohºadmi ãervené strechy star‰ích budov, betónovú strohosÈ panelákov i modernosÈ sklenej architektúry. „Soni, kde v‰ade ºudia Ïijú!“ utrúsil som s údivom.

Do môjho myslenia sa ale neustále vkrádalo devínske bralo. âosi ma neodolateºne Èahalo k sútoku Dunaja a Moravy. Vytvoril som v mysli guºu Ïiarivého zlato-bieleho svetla s Kristovou tvárou, urobil som znak kríÏa a poÏehnal som ním Bratislavu.

Nech v‰etk˘ch ºudí v tomto meste naplní pokoj, BoÏia pravda a láska!

Vstali sme a schádzali z hradu. Cestou sme natrafili na schátral˘ kostolík, ktor˘ práve opravovali. S veºk˘m prekvapením sme so SoÀou zistili, Ïe je otvoren˘.

100 Vstúpili sme dovnútra. Prebiehala práve bohosluÏba. MnoÏstvo dlh˘ch horiacich svieãok, krásne staroslovienske spevy a modlitby kÀaza vytvárali povznesenú atmosféru pravoslávneho chrámu. Vhodili sme peÀaÏn˘ dar a zapálili dve dlhé sviece. Pri blikotavom ohni ich plameÀa som si z hæbok svojho srdca vzdychol: „BoÏe, daj, aby sa v‰etky cirkvi spojili v jeden celok!“ Vy‰li sme z kostola, sadli do auta a vyrazili na Devín. Keì sme tam pri‰li, stále viac ma napæÀala akási m˘tická magická sila a Èahala ma nahor. Zaplatili sme vstupné a drÏiac sa za ruky nabrali azimut – hradné bralo. Vystúpili sme hore, opreli sa lakÈami rúk o kamenn˘ múr a pozerali sa do diaºav. „Soni, pamätበsi na na‰e prvé rande?“ povedal som. „PravdaÏe, sedeli sme na tráve tam hore. Je tomu uÏ skoro ‰tvrÈstoroãie,“ otvorili sa ústa na Soninej zasnenej tvári. „Koºko miliárd hektolitrov vody pretieklo odvtedy Dunajom,“ povedal som.

Zahºadel som sa nad rieku Moravu a uvidel miesta môjho rakúskeho „Tarzu“.

Vracal som sa mysºou do minulosti a zároveÀ pociÈoval zvlá‰tny tranz. Nedá sa slovami popísaÈ, ão sa v mojom duchu odohrávalo. Naraz som v sebe uvidel cel˘ v˘voj ºudstva... Potom som bol akoby unesen˘ do ãias Veºkej Moravy. Zíral som na mohutné Rastislavovo hradisko, tiahnuce sa pozdæÏ Dunaja smerom k dne‰nej Bratislave, videl som obleãenie a kroje na‰ich predkov, vojenskú zbroj hradn˘ch stráÏí, písmená hlaholiky, slávu a rozmach národa, vedeného Duchom Svät˘m, vliatym do solúnskych bratov – Cyrila a Metoda. Uvidel som aj slávny gréckobyzantsk˘ dvojkríÏ, symbol BoÏích vesmírnych zákonov a symbol bratstva a spojenia v˘chodu so západom. Ale uzrel som aj zúrivosÈ Satana, ktor˘ poslal svoju

Devínske bralo

P O S O L S T VO

101

nádobu veºkÀaza Wichinga, aby zniãil rozkvitajúce duchovné dielo. Bytostne som cítil nevypoãuté prosby a varovania arcibiskupa Metoda vyslovené k Svätoplukovi a ãierÀavu nastupujúcej kliatby a jej nedozierne následky pre Slovanov, aj pre cel˘ svet. E‰te nikdy v Ïivote som si do tak˘ch hæbok neuvedomoval, ão spôsobuje nepoãúvanie Ducha Svätého. Pred oãami mi prebiehali obrazy nielen rozpadajúceho sa národa a jeho svojbytnosti, ale aj kriÏiackych v˘prav, tiahnucich fa‰istick˘ch hord, koncentraãn˘ch táborov a gulagov. Tu zrazu do mÀa vstúpil pocit veºkej nádeje a obrovského ‰Èastia. Spomenul som si na svoj sen s mojim plá‰Èom. Plá‰È je symbolom hodnosti a kráºovskej moci. Akoby som sa svojou bytosÈou zjednotil s nieãím nov˘m, ão sa práve nastoºuje.

Z devínskeho brala vzlietla krásna veºká holubica a zakrúÏila nad riekami. Dunaj teãúci zo západu na v˘chod a Morava zo severu na juh vytvárajú mystick˘ kríÏ poÏehnania.

Toto hovorí Pán: „Odklínam slovensk˘ Sion!

Padajú reÈaze, mreÏe, putá, predsudky a v‰etky modly. Radujte sa a veseºte sa!

Odnímam vám ãierne rúcha a obliekam vás do dúhov˘ch farieb Ducha Svätého.

Prichádza spása na tento svet, lebo Devíngrad sa stáva studnicou svätej vody, prúdiacej do nového Ïivota.“ Bratia moji, Slováci (nositelia Slova = nositelia Loga = kristovia = bohovia )!

Zastavme sa, prosím, zastavme sa, bratia!

Cel˘ ãas nás k tomu na‰a národná hymna vyz˘vala. My ale vo svojej p˘che sme zmenili jej znenie na zastavme ich bratia. Videli ste uÏ ãloveka, ktor˘ by zastavil hromy a blesky?! Jeden jedin˘ to dokázal – JeÏi‰ Kristus (Matú‰ 8,23–27).

Najprv sa musíme my zastaviÈ a potom v Jeho mene ich zastavíme.

KaÏd˘ ãlovek, Ïijúci pod Tatrami, zastav sa! Teraz, v túto chvíºu, lebo spása je teraz (Druh˘ list KorinÈanom 6,2). Pozdvihni svoju tvár, oãami sa zahºaì do nekoneãného vesmíru a poloÏ si otázky: Kto som?

Odkiaº som sem pri‰iel?

Kam smerujem?

Aké poslanie tu mám naplniÈ?

Uvedom si jednotu svojho ducha s Duchom Otca a Krista v sebe (Ján 17,21).

Uvedom si svoje boÏstvo a svoju nesmiernu hodnotu (Matú‰ 10,31).

Od dnes uÏ nehovor: Pane, nie som hoden, aby si vo‰iel pod moju strechu, ale hovor: Pane, daj, nech som hoden, aby si vo‰iel pod moju strechu.

Dennodenne si ãítajme Sväté písmo, najmä Nov˘ zákon a snaÏme sa odieÈ do jeho slov, nechajme sa ním preniknúÈ aÏ po oddelenie du‰e od ducha, aby sme mohli ãeliÈ úkladom zlého (List Hebrejom 4,12; List Efezanom 6,11).

102 NezhromaÏìujme pozemské majetky, ponúknime svoje duchovné i materiálne dary pre dobro v‰etk˘ch.

Milujme sa tak, ako nás miluje nበdrah˘ Majster (Ján 15,12–17).

Pomáhajme si s nezi‰tnou láskou jeden druhému. âas ná‰ho Ïivota na tejto planéte je veºmi vzácny. Preto ho v pravde vyuÏime, a nevrhajme novú kliatbu na nበnárod. âi uÏ nebolo dosÈ utrpenia, povodní, niãiv˘ch víchrov, pádov lietadiel a in˘ch ne‰Èastí?!

Bdejme a navzájom sa za seba modlime, aby sme boli oãistení a pripravení na druh˘ príchod Krista (Lukበ21,34–36).

Prosím bratia... prosím... z najhlb‰ích hlbín svojho srdca, v Kristovom mene vás prosím: »Zmierte sa s Bohom« (Druh˘ list KorinÈanom 5,20)! Neodkladajte komunikáciu s ním do budúcnosti. KlaÀajte sa Otcovi v Duchu a pravde (Ján 4,24). Veì Boh neb˘va v domoch zhotoven˘ch ºudskou rukou (Skutky apo‰tolov 7,48; Kniha Múdrosti 13,10). Vy priná‰ajte BoÏieho Ducha do pozemsk˘ch chrámov, aby sa stali miestami svätosti, miestami novovychádzajúcej Betlehemskej hviezdnej doby – doby BoÏieho kraºovania v ºudsk˘ch srdciach. Vypoãujte toto posolstvo, veì sme Kristov˘mi vyslancami (Druh˘ list KorinÈanom 5,20), lebo jeho druh˘ príchod je veºmi, veºmi blízko...

I riekol: »Choì, Daniel, lebo slová sú uzavreté a zapeãatené do posledného ãasu. Mnohí sa oãistia, obielia a zbavia sa trosky, bezboÏní budú konaÈ bezboÏne, ani jeden bezboÏník nepochopí, ale rozumní pochopia. Od ãasu ão odstránia ustaviãnú obetu a postavia ohavnosÈ spusto‰enia uplynie tisícdvestodeväÈdesiat dní. ·Èastn˘, kto bude ãakaÈ a dosiahne tisíctristotridsaÈpäÈ dní. Ty v‰ak choì ku koncu a odpoãívaj. No potom vstaÀ k svojmu údelu na konci dní« (Daniel 12,9–13).

Dnes sa naplnilo toto slovo. Dnes sa Písmo odpeãatilo...

Keby som mal napísaÈ v‰etko, ão môj milovan˘ Majster uãinil v mojom Ïivote, napísal by som veºmi hrubú knihu. Ale aj t˘mto krátkym Ïivotopisn˘m svedectvom vyznávam: »JeÏi‰ Kristus je Pán! Na slávu Boha Otca.« (List Filipanom 2,11)

Pokoj vstúp do sŕdc národa žijúceho pod Tatrami a z neho nech sa rozšíri na celý Svet vznešená múdrosť Božieho slova.

Táto kniha nesmie byÈ pouÏitá na Ïiadne politické a mocenské ciele.

Je len naplnením modlitby sv. Cyrila.

Slovensko je Bohom povolané v bratskej spolupráci so v‰etk˘mi národmi vrátiÈ planéte Zem ºudskosÈ, boÏskosÈ a posvätiÈ ju v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého.

OBSAH 1. kapitola DETSK¯ TRÁVNICK¯ SEN .............................................................................. 5 2. kapitola VRÁBEªSKÁ EUFÓRIA ................................................................................... 10 3. kapitola TRNAVSKÉ SILENZIO ..................................................................................... 12 4. kapitola ZELENÁ JULISKA ............................................................................................ 17 5. kapitola BELASÁ NOSTALGIA ..................................................................................... 22 6. kapitola „OBRÁTENIE ·AULA“..................................................................................... 27 7. kapitola SPOVEë ......................................................................................................... 31 8. kapitola FUTBALOV¯ HILFSARBEITER ......................................................................... 39 9. kapitola AVE MÁRIA ................................................................................................... 52 10. kapitola MYSTIKA ........................................................................................................ 54 11. kapitola MANÎELSTVO ............................................................................................... 71 12. kapitola K≈AZSTVO .................................................................................................... 79

POSOLSTVO .................................................................................................. 90

Táto kniha je chránená autorsk˘mi právami.

T˘ka sa to kopírovania, v˘Àatkov, ãastí textu, ilustrácií, mediálnej a mechanickej reprodukcie, zaznamenávania v zariadeniach na spracovanie údajov.

Toto opatrenie sa vzÈahuje aj na roz‰irovanie cez internet. ·írenie bez písomného súhlasu autora a vydavateºa je trestné.

V‰etky práva vyhradené.

Fotografie sú pouÏité z rodinného albumu. © Peter Fijalka Obálka: Mgr. Jana Tkáãiková Scan a úpravy: akad. mal. Magda Michalková Zalomenie: TomበJelínek Tlaã a knihárske spracovanie: Stredná odborná ‰kola polygrafická Raãianska 190, Bratislava

ISBN 978-80-969361-9-9