Osobnosť Ježiša Krista by Pravy Katolik

OSOBNOSŤ JEŽIŠA KRISTA. NAPÍSAL: TH. DR. JOZEF KACZMARCZYK, PROF. JAGIELLONSKEJ UNIVERZITY V KRAKOVE.

PRELOŽIL: JOZEF ŠT. BRENKUS

TRNAVA 1939 VYDAL SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA

Nihil obstat. Alojsius Miškovič, censor. Nr. 3306. Imprimatur. Scepusii, 28. Nov. 1936. Ť. Joannes, Eppus.

Tlačou kníhtlačiarne Spolku Sv. Vojtecha v Trnave.

Všeobecné poznámky. Vonkajšie ťahy tvári každého človeka sú obyčajne zrkadlom jeho duše, jeho vnútorného, viacej menej bohatého života. Časté boly pokusy uhádnuť aj vonkajšie ťahy tvári Ježišovej a vytvoriť jeho portrét. Bohužiaľ, odkázaní sme tu len na samé dohady. Podanie nám nezanechalo opravdivej Ježišovej podobizne. A v židovskom prostredí to nebolo ani

možné, lebo židovské právo zakazovalo vyrezávať alebo maľovať ľudské postavy.1 Rozličné Kristove podobizne, aké stretávame na najstarších pomníkoch kresťanského umenia, nemajú historickej hodnoty. Už sv. Augustín poukazuje na rozličné a ľubovoľné obrazy Kristove, a ani jeden z nich neuznáva za pôvodný.2 Sv. Pavol hovorí len toľko: „Zmaril samého seba, keď si vzal podobu sluhovskú a stal sa podobným ľuďom, a podľa vonkajšku pokladaný bol za človeka."3 Evanjeliá nikde sa nezmieňujú o telesnej podobe Kristovej. Prezreteľnosť Božia zjavne zatajila pred ľudstvom — ktorého spoločným dobrom mal sa stať Kristus — jeho ťahy, aby každý človek, každý národ nachádzal v ňom takú vonkajšiu postavu, ktorá by najlepšie zodpovedala jeho predstave a záľube. A čo sa aj — od počiatku kresťanstva až podnes — rozliční umelci usilovali vytvoriť telesnú postavu Kristovu a jeho tvár tak, aby bola skutočne božsko-ľudskou, jednako ani jeden z nich nemal by odvahy povedať: „Tak vyzeral Kristus!" — Keď Michel Angelo dokončil sochu Mojžiša, tak bol ňou uchvátený, že ju udrel rukou a zvolal: „A teraz prehovor!" Ale kto vie, či by tento „nesmrteľný" umelec mohol byť práve tak spokojný, keby bol vytesal alebo namaľoval Kristovu postavu. Rozhodne nie! Fiesole kľačiačky maľoval svojho Krista, lebo cítil, že ho tlačí veľkosť umeleckej myšlienky, ktorej uskutočnenie prevyšovalo jeho maliarske schopnosti. Ťažkosti, ktorým nevyhli ani najväčší umelci vo vytváraní tvári Kristovej, vznikajú z jeho božsko-ľudskej povahy. Božstvo, ktoré sa spojilo s ľudskou prirodzenosťou v Kristovi, takým silným lúčom okrašľuje ľudskú tvár a ľudský charakter Ježišov, že nijaká umelecká forma a ani najživšia farebnosť nevládze splniť svoju úlohu — ako nemôže nijaké ľudské slovo opísať náležíte tú náplň milosti a pravdy, ktorá vyžiaruje z tvári a z celej osobnosti

Exodus 20, 4.

De Trinit. 1, 8. c. 4, 7.

Filip. 2, 7.

vteleného Slova.4 Dôkladne preskúmať Ježiša môže len duša, rozpálená vytržením v rozjímaní o jeho božsko-ľudskej osobe. Kristus je Boh, ale aj človek, a ako Bohočlovek svojou ľudskou prirodzenosťou je aj našim očiam viditeľný a preto aj jeho ľudská osobnosť môže i má byť predmetom našich najhlbších a najusilovnejších skúmaní. Z rozjímaní tohto druhu možno čerpať nesmierny úžitok. Veď kto len raz dobre pozre na Krista, kto ho len raz uzrie nepredpojatým okom tak, aký bol vo svojom časnom živote, ten ho musí pocítiť aj v srdci a zamilovať si ho nadovšetko. „Ktorého som uvidela, ktorého som si zaľúbila, v ktorého som uverila, ktorého som si zamilovala ..."5 Už samé štúdium Ježišovej osobnosti, ako nám ho predstavujú evanjeliá, nejedného nestranného badateľa priviedlo ku záveru, že ten, ktorý je pánom takej osobnosti, nemôže byť len človekom, ale že je čímsi viacej ako človekom. Osobnosť Ježiša Krista, ako nám ju podávajú evanjeliá, je jedným z najmohutnejších dôkazov vierohodnosti článkov kresťanskej viery — a opísanie jeho osobnosti samé dokazuje svoju pôvodnosť. Keby naše evanjeliá boly objavené v dajakom starobylom kníhkupectve, alebo najdené v hrobke egyptskej múmie, a keby boly uverejnené bez všetkých vysvetliviek a poznámok — aký dojem by urobily na mysliaceho človeka-čítateľa, ktorý dosiaľ nepoznal ich obsahu a ani zásad kresťanského náboženstva? Hneď by si odniesol ten dojem, že bohatier evanjeliumového vyprávania nie je vôbec podobný bohatierom a rozličným polobohom bájoslovnej minulosti. Osobnosť Ježiša Krista, ako nám ju ukazujú evanjeliá, práve tak ako zázračnosť jeho skutkov, jeho poslania a jeho náuky, pomer k Bohu a k ľuďom, sú nevysvetliteľné, ako čisto ľudský výmyseľ, keby totiž vo skutočnosti taká osobnosť nebola jestvovala. — Kristus nemal pred sebou nijakého vzoru; všetko, čo len veľkého a obdivuhodného história pozná, je len slabým, zlomkovitým odrazom jeho dokonalosti a veľkosti. — Všetci najväčší myslitelia a svätí Starého i Nového zákona a rozličné nadpriemerné zjavy v duchovnom svete ľudstva nemôžu byť ani zďaleka porovnávané s evanieliumovou osobou Ježiša Krista; oddeľuje ich od neho nepreklenuteľná a ľudským umom nevysvetliteľná priepasť aj od každého z nich osobitne, aj od všetkých spolu odlišuje sa najvýraznejšie ľudská osobnosť Ježišova, neobyčajná, sama v sebe úplná, najdokonalejšia a všestranná, akej ľudstvo dosiaľ nikdy nevydalo, ba akej ani vo fantázii nevedelo vytvoriť; a 4

Ján 1, 14.

Sv. Agneša.

cítime, že druhého, jemu rovného, už viacej ani nevydá. — Preto čím viacej by niekto chcel vidieť v Ježišovi len samého človeka, tým viacej ho bude zavádzať jeho charakter, tak osobitný a tak od iných odlišný; preto sa nikdy neprestane so živelnou silou natískať aj tá otázka: Kto je ten, ktorý je vlastníkom takej osobnosti, kto je to vlastne Kristus? Sám Ježiš ešte za svojho pozemského života položil túto otázku apoštolom: „Za koho majú ľudia Syna človeka?" — A keď oni odpovedali, že jedni ho pokladajú za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, iní zas za Jeremiáša alebo jedného z prorokov, dodal: ,,A vy za koho ma pokladáte?" A Peter vtedy odpovedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého!"6 — Hľa, dve odpovedi — jedna so strany ľudí, druhá so strany Ježišových učeníkov, hlbšia, celkom odlišná od tamtej. Otázka, ktorú bol dal kedysi Ježiš učeníkom a ktorá vyplýva zo samej Ježišovej prirodzenosti a jeho osobnosti, trvá ďalej dodnes. Aj tí, ktorí veria v neho, aj tí, ktorí ho možno nenávidia, budú musieť konečne hľadať odpoveď na otázku: Kto je on? Otázka, kto je Kristus a čo požaduje od nás, je taká veľká a významná a taká časová, ako sama Ježišova osobnosť. Jeho osobnosť je zas taká veľká a nevyspytateľná, taká epochálna v dejinách sveta a tak sa spája i s nimi i so životom jednotlivcov, tak zamestnáva rozum najväčšieho génia i najjednoduchšieho človeka, je takou ohromnou a univerzálnou, že tá otázka neumĺkne nikdy, dokiaľ ľudský um bude vládať rozmýšľať a srdce bude vedieť cítiť. — Sv. Peter dal na túto otázku jedinú odpoveď, ktorú Kristus prijal, kým iní „ľudia" zas, ktorí videli v Kristovi všetko okrem Boha, odpovedali rozlične a zamotávali sa a rozchádzali v úsudkoch, lebo Kristus s niktorým z nich nesúhlasil. Tu už vidieť istý nepokoj, akési zmätky a váhavosť pri otázke: Kto je ten Ježiš, ten chudobný Nazaretčan, syn tesárov, ba Galilejčan, ktorý sa nikde neučil, a tak sa preslávil múdrosťou, že nijaký človek tak nehovoril ako on;7 ktože je ten Ježiš, z ktorého vychádza Božia moc; ktorý činí také znamenia; kto je ten najmilosrdnejší, najtrpezlivejší, najpokornejší a najviac pohŕdaný zpomedzi ľudí; vladár Boží; pán duší i neživej prírody, priateľ chudobných a detí; kto je ten Ježiš, kráľ s tŕňovou korunou, ktorého činy nezničí ani šibenica kríža, ani potupná smrť, a ktorý ešte viacej duší pritiahol k sebe, keď

Mat. 16, 16.

Ján 7, 46.

bol povýšený od zeme,8 ako za svojho života? Ktorý je až dodnes medzi nami vždy ten istý, sprevádza ho tá istá viera učeníkov, aj tá istá nevera ,,ľudí"; plynie z neho tá istá Božia moc, všemocná, vystačujúca pre všetky časy; tá istá šírka a hĺbka, ktorá stačí k ukojeniu všetkých žiadostí srdca i rozumu, dnes i po všetky veky? Kto je ten Ježiš, nezničiteľný, ktorého dielo nehynie, ktorého panovanie sa nekončí, ale stále sa rozširuje, a o ktorom sa neprestáva rozprávať...? DRUHA CAST Naozaj dodnes sa neprestáva hovoriť o Kristovi, a otázky o jeho osobe a povahe nielen že neprestávajú, ale množia sa so dňa na deň; ale čím je na ne viac odpovedí, odlišujúcich sa od odpovedi Petrovej, tým menej nachodí uspokojenia ľudské srdce a ľudský um. — Kristologická otázka nielen neprestáva, ale sa vzmáha a ožíva ustavične s horúčkovým nepokojom. Chamberlain vraví, že od počiatku kresťanstva ľudstvo sa ešte nikdy tak nezaujímalo o osobu Kristovu, ako v posledných 70-ich rokoch ... „Dojímavo pôsobí — píše Harnack 9 — ako sa dnes každý túži nájsť v Kristovi a mať s ním podiel. Neprestáva sa opakovať zjav, že Kristus prejíma sa do osobného vlastníctva. Môžeme povedať na chválu dnešných časov, že ľudstvo si dnes dáva dôležitú otázku o podstate a hodnote kresťanstva a že dnes je toho hľadania a dopytovania viac, ako pred 30 rokmi ..." Zdalo sa, keď Strauss zaprel historickosť Krista, že ľudstvo prejde nad Ním k dennému poriadku — lenže ešte za svojho života dočkal sa ostrej kritiky svojej knihy a vyrojilo sa na tisíce nových úvah o Kristovi a o jestvovaní evanjelií. Množia sa štúdie o Kristovi a samé vypočítanie nových „Ježišových životopisov" vyplnilo by celú knihu. Ba dnes je ich už toľko, že sa už ani nedá povedať čosi nového, čo už nebolo prvej povedané. Ale čím je viacej tých rozpráv a odpovedí na otázku, kto je Kristus, tým väčší je nepokoj duší; Kristus i jeho dielo stáva sa pre neveriacu kritiku vždy viacej a viacej tajomnejším a záhadnejším, a otázka, kto je on, je dosiaľ nerozlúštená. A táto nezničiteľná otázka — ako nezničiteľný je Kristus — bude stále trápiť tých, ktorí nedajú na ňu správnej odpovedi, to je odpovedi súhlasnej s Petrovou. Len hlboké a nestranné nazretie do osoby a povahy Ježišovej tak, ako nám ho predstavujú evanjeliá, môžu duši od prirodzenosti kresťanskej, dať dostatočnú odpoveď na otázku, kto je Kristus a priniesť uspokojenie rozumu a radosť srdcu ... 8

Ján 12, 32.

Wesen d. Chr., Leipzig 1905, 2.

V evanjeliách ukazuje sa Ježišova postava ako neopísateľným vplyvom pôsobiaca na súčasníkov, tak na chudobný ľud galilejský ako aj na učených farizejov, na Židov ako aj na pohanov; tak na prostých poddaných ako aj na hodnostárov rímskej ríše, na deti ako na dospelých, na učeníkov jeho a priateľov ako na jeho mocných vrahov... Nikdy nebolo na palestínskej pôde väčšmi obdivovaného a obľúbeného, ale súčasne ani väčšmi nenávideného človeka nad Ježiša. „Pane, kam by sme išli?" zvolal k nemu Peter, „veď ty máš slová života!" — ale súčasne členovia vysokej Rady, prestrašení mocným vplyvom a príťažlivosťou, akou pôsobil na ľud, silou svojho učenia a znamení, aké činil, hovorili medzi sebou: „Vidíte, že nič nevykonáme proti nemu. Hľa, celý národ pošiel za ním. Čo spravíme, lebo tento človek robí mnohé zázraky? Ak ho tak necháme, všetci uveria v neho ..."10 Odkiaľ tá milá príťažlivosť a ten vplyv Ježiša z Nazaretu, najviacej opovrhovaného mesta v Galilei? Bola to jeho osobnosť a jeho povaha, ktorá u jedných vyvolávala lásku, u iných nenávisť — a obdiv u všetkých. — Neobsiahnuteľná plnosť pôvabu a miloty, srdečnosti a lásky, moci a pokoja, majestátnej vážnosti a vznešenosti, sympatie a kráľovskej dôstojnosti plynuly z Ježišovej osobnosti. Už prvé stretnutie sa s ním nútilo vyznať Filipa: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v zákone ..."11 Vyznanie to nebolo tak dielom jeho náuky ako skôr výsledok prvého dojmu, ktorý u Filipa naraz vyvolala Ježišova osobnosť. — „Poď a viď!"12 — týmito slovami chce Filip rozohnať pochybnosti o poslaní Ježiša z Nazaretu. S Ježišovej strany stačilo zas jediné slovo, jedna výzva: „Poď za mnou!"13 — aby takto povolaný zanechal svoje zamestnanie i rodinný dom a bez váhania išiel za Ježišom, hoci mu bol dosiaľ 10

Ján 11, 47 n., 12, 19.

Ján 1, 45. 12

Ján 1, 46.

Ján 1, 45.

neznámy. A nielen jednoduchí ľudia, ale aj učení, predstavitelia aristokracie ducha, pod všemocným vplyvom Ježišovej osobnosti odvážia sa ku tomu slovu: „Učiteľu, pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš!"14 — hoci Ježiš poznamenal, že líšky majú bŕlohy a vtáci svoje hniezda, kým Syn človeka nemá kde by hlavu sklonil.15 Také isté bolo pôsobenie Ježišovej osobnosti na celé zástupy ľudu: „Divily sa zástupy nad jeho učením, lebo ich vyučoval ako majúci moc..."16 — Ľudia každého veku, stavu a rodu nemohli odolať vplyvu, ktorým pôsobil Ježiš. Malé deti sa vytrhávaly z náručí matiek a túlily sa k Ježišovi, súc priťahované sladkosťou jeho povahy a kúzlom lásky.17 Verejní hriešnici, vyvrheli ľudskej spoločnosti pristupovali k nemu s dôverou a čítali v jeho milej tvári slová milosrdenstva a odpustenia.18 Zneuctitelia chrámu dávali sa na útek pred zápalom jeho horlivosti o Boží dom, ktorá žiarila z

Mat. 18, 19.

Mat. 8, 20.

Mat. 7, 28 n.

Mat. 19, 14. Mar. 10, 14. Luk. 18, 16.

Mat. 9, 9. Luk. 15, 1; 19, 7. Ján 8, 4—11.

jeho očí a dýchala z jeho slov.19 Tí, ktorí ho chceli shodiť s vrchu nad mestom, cítili sa bezmocnými — vidiac Krista spokojne prechádzajúceho pomedzi nich.20 Stojac pred námestníkom cisárovým, súc si vedomý svojej nesmiernej dôstojnosti, vyhlasuje sa Ježiš za kráľa,21 a pyšný šľachtic rímsky akoby sa skláňal pred nadzemským majestátom tohoto bezbranného kráľa, s tŕňovou korunou na hlave, umučeného a spotvoreného ako červ, a odsúdeného na potupnú smrť na kríži … TRETIA CAST Zvláštnosťou Ježišovej osobnosti, s akou sa nestretávame nikde inde v dejinách ľudstva, je absolútna plnosť jeho dokonalostí — a na tej absolútnosti spočíva jeho predivná harmonia a všestrannosť, ktorá dojíma a uchvacuje svojou velebnou mocou. Osobnosti veľkých ľudí sú vždy jednostranné a býva vždy v nich aj nesúlad — taký je osud všetkých ľudských vlastností. Každý človek má svoju určitú povahu, svoju rázovitosť a svoju individuálnosť v určitých hraniciach; pri každej osobnosti možno zbadať isté vlastnosti, sily, sklony, chyby veľmi výrazne, zatiaľ čo iné ustupujú pred inými vlastnosťami duševnými alebo vôbec chybujú. Aj najlepší ľudia podliehajú tomuto zákonu ľudského života a bytia. A už to je mnoho, keď neustálou usilovnosťou po dokonalosti zbavia sa aspoň čiastočnej jednostrannosti a odstránia aspoň väčšie nedostatky vo svojej povahe. Ale ku povzneseniu sa k všestrannej, absolútnej a dokonale harmonickej osobnosti nedospel nikto z ľudí, lebo nikto nemal absolútnej plnosti čností a absolútnej slobody od hriechu; a s obmedzenosťou zavše chodí aj jednostrannosť. V Ježišovi nevidíme jednotlivej čnosti, akejsi vlastnosti, odrážajúcej sa od iných; ale plnosť čností, navzájom spojených v zázračnej harmonii a jednote. Ako sa v slnečnom lúči soskupujú všetky farby dúhy, tak aj v ňom ako Slnku spravodlivosti, slučujú sa všetky čnosti v žiariacu, všestrannú, jednoliatu krásu jeho osobnosti.

Ján 2, 15—17.

Luk. 4, 30.

Ján 18, 37.

Sv. Ján Krstiteľ bol jedným z najväčších svätcov, kajúcnik a prorok súčasne. A predsa niet v ňom nič originálneho — on je len ďaľším pokračovaním starozákonných svätých a prorokov. Kristus je celkom inakším. Nemá zvieracej kože okolo pásu na sebe, neživí sa kobylkami, nezbadať u neho nijakých odstrašujúcich umŕtvovaní. Všetko je u neho prosté, obyčajné, prirodzené, každodenné — a pritom také veľké, nedosažiteľné a také všestranné, vyrovnané a odmerané, že tu v celku panuje najzázračnejší súlad, aký nejestvuje v nijakom inom svete krásy a čnosti. Ak skúmame Ježišove čnosti, zbadáme, že ony sú v ňom všetky súčasne, a hoci každá z nich dosahuje najvyššej miery, jednako neprekáža čnosti protivnej, ale privoláva ju. A tak v Kristovi nevidíme nikde iba jednu čnosť, ale vidíme vždy spolu dve celkom proti sebe stojace čnosti, rovnako krásne, z čoho vznikajú najnepredvídanejšie kontrasty, tvoriace súčasne obraz najkrajšie sharmonizovaného a jednoliateho celku. 22 Potom, to vyostrenie protív a súčasne sharmonizovanie medzi sebou tých rozličných vlastnosti duševných, rozumu a či vôle — to všetko tvorí v Ježišovi tú predivnú stránku jeho charakteru, ktorú by ľudský rozum nemohol nijakým spôsobom vymyslieť, keby taká osobnosť v skutočnosti nebola jestvovala. V Ježišovi vidíme horlivosť, plnú zápalu o slávu Božiu, a spolu nevyčerpateľnú milotu, svätú vážnosť, prísnosť mravov aj slnečnú radosť zo života, — záľubu v samote aj ochotnú službu ľuďom, — velebnú povýšenosť, vedomie svojho božského poslania, a súčasne najhlbšiu pokoru, — nezlomnú rozhodnosť a najsladšiu vľúdnosť, — nesmiernu energiu činu a spokojnú rozvážnosť, — nepremožiteľnú nenávisť oproti hriechu a najútlejšiu lásku ku hriešnikom, — prísnu spravodlivosť a najúčinlivejšie milosrdenstvo, — mohutnú vážnosť a prostú úprimnosť, — bezohľadnú pravdorečnosť a diskrétnu opatrnosť v slovách, — vážnosť sudcovskú a materinskú nežnosť, — sústredenia ducha a neúnavnú činnosť navonok atď. — V tom všetkom je on rovnaký, veľký a dokonalý v myšlienkach, úmysloch, v reči aj vystupovaní, v učení aj v skutkoch, v účinkovaní aj utrpení, v živote aj v smrti. Všetko sa slučuje v ňom v zázračnú harmoniu, vyššie aj nižšie sily duševné, cit a myseľ, rozum a vôľa, idealizmus a realizmus, prenikavý smysel pre skutočnosť tohoto sveta aj ustavičná starostlivosť o kráľovstvo Božie. A vlastne v tom sharmonizovaní a uzavretosti jednotlivých rysov Ježišovej osobnosti — s takými početnými kontrastmi — v rámci jednoliatej a zázračnej celistvosti záleží vlastná individuálnosť jeho osobnosti — ale jednako v odlišnom smysle od tej individuality čisto

Bougaud: Jezus Chrystus, Poznaň, 2. vyd., str. 486.

ľudskej, ktorej známkou je jednostrannosť a nesúmernosť. A len v tom smysle by bolo možno hovoriť u Ježiša o nedostatku individuálnosti.23 S takou individuálnosťou osobnosti Ježišovej slučuje sa ešte aj jej univerzálnosť. Ako sa Ježiš povznáša nad individuálnu jednostrannosť všetkých ľudí, tak je voľným od každého časového i miestneho vplyvu a obmedzenia. Časť štvrtá Každý človek, či je už veľkým mysliteľom, hrdinom alebo svätcom, je vždy dieťaťom svojej doby, svojho národa, je vždy preniknutý duchom a náladou prostredia, v ktorom žije a účinkuje. Najväčší synovia národa, ako deti svojej doby, majú účasť na jej záujmoch, chybách, strastiach i slastiach. A ak aj počúvame alebo hovoríme, že veľkí ľudia idú pred národom, to nie je vždy presne vyjadrené — obyčajne idú totižto so svojím národom, a pred ním kráčajú len natoľko, nakoľko sú najjemnejším výrazom jeho myšlienok a túžob, ktoré sdieľajú spolu s celým národom, ktoré možno aj hlbšie prežívajú a ktoré nestavajú priepasti medzi nimi a celkom národa, ani neničia vzájomnej jednoty myslí a sŕdc. Dobre je povedané o Sokratovi, že on tie ohrady prekonal. Keď sa ho raz pýtali na národnosť, odpovedal: „Som obyvateľom sveta" — pokladal sa za občana a obyvateľa celého sveta (Tusculan. Quaest. I. V. 37). Ale tu si požičiava slová zo svetáckeho kozmopolitizmu, ktorý bol neskoršie v Grécku a v Ríme v móde; podobne ako je vlastný dnešným socialistom. Vo veci svojej osoby, povahy, ducha, života zasa bol vždy skrz naskrz Grékom a Aténčanom — mužom svojho národa. (P. Zeller: Philosophie der Griechen, 4. Aufl. II, 1. Abt. 68.) Celkom ináč je to u Ježiša. Ohľadom svojho vnútorného života je Ježiš dieťaťom svojho národa. Celou svojou dušou je pripútaný k svojej židovskej otčine a tá láska vylúdi aj slzy z jeho očí pri myšlienke na skazu Jeruzalema; a aj svoje mesiánske účinkovanie venuje v prvom rade svojej otčine (Mat. 15, 24.), — ale okrem toho všetkého možno povedať o ňom, že nie je ani Židom ani Grékom, ani starovekým, ani novovekým. Je človekom „par excellence", ktorý je práve taký súci k duši Žida ako Gréka, Europana ako Indiána, čierneho Afričana, ako i žltého Malajca. Ježišov duch sa neuzatvára v úzkom horizonte svojho národa a času. On je len natoľko Židom, nakoľko to, čo je národnostné a židovské, nie je v protive s tým, čo je všeobecne ľudské a nezakaľuje pred ním ďaleko do sveta siahajúci obzor. Odhadzuje od seba židovsko-farizejský partikularizmus, karhá rabínske všežidovstvo, pretrhuje putá talmudistického úzkoprsného nomizmu — s politicko-nacionálnym mesianizmom bojuje cez celý život, čo ho nakoniec privádza až na kríž, na ktorom vystrel svoje spásonosné ramená k celému svetu, k všetkým ľuďom bez výnimky. Preto Ježiš 23

Weidel: Jesu Persönlichkeit, Halle 1908.

neprináleží k niktorému národu a kraju špeciálne — shovára sa s každým v jeho materinskom jazyku, je spoločným vlastníctvom všetkých ľudí, všetci sa môžu v ňom nájsť i uspokojiť svoje najskutočnejšie potreby ducha, všetci a po všetky veky. — Nie nacionalizmus, ani akási partikulárna veľkosť a či zvláštnosť, ale ľudskosť, to čo je všeobecne ľudské, človečenstvo ako také, v naj spanilejšej a najjasnejšej forme, plasticky sa v ňom prejavilo a vstúpilo osobne do dejín sveta ... V Kristovi skutočne vidíme človeka, ale nevidíme nič z toho, čo by jeho ľudskosť obmedzovalo alebo zatemňovalo. Preto sa stal vzorom všetkým ľuďom. Podobne ako s individualitou Ježišovou, práve tak je to aj s jeho účinkovaním. Nemá ono hraníc ani v čase, ani v priestore. Nehatí ho nič v nijakom smere, nepredstihuje ho nijaké storočie. Koľko ráz odvrátime zrak od obrazu Krista na rozlične najvynikajúcejšie osobnosti histórie, ako markantne sa odráža ako známka Ježišovej povahy originálnosť a zvláštnosť celej jeho osobnosti. Veď koľko ráz sa už vynorily snahy porovnávať Krista s rozličnými veľkými mužmi a jeho osobitosť vysvetľovať len akousi zvláštnosťou. Racionalizmus vyčerpával sa v sostavovaní nespočetných paralel medzi Ježišom a stĺpami židovského sveta, gréckeho alebo rímskeho klasicizmu. Kritika racionalisticko-evolučná vypráva o Spasiteľovi so stanoviska nábožensko-dejinného, pokladajúc ho na ceste postupu a rozvoja ducha ľudského i náboženskej myšlienky za najväčšieho náboženského bohatiera, ale len za bohatiera, a stavia ho do radu s inými veľkými zakladateľmi náboženství, ako Mojžišom, Budhom, Konfuciom, Zaratustrom atp. Hľadá paralely medzi črtami Ježišovho charakteru vo svete nekresťanskom. Ale už i to by bolo zázračným, keby sa na pr. všetky skonkretizovaly v Ježišovi, a len v Ježišovi. Osobnosť Ježišova by už bola sama v sebe zázrakom nad zázraky.24 A predsa vzniká veľký rozdiel a priepasť medzi spomenutými mužmi a medzi Zakladateľom kresťanstva — najmä keď ide o etickú stránku ich osobností. Čím bližšie ich srovnávajú s Ježišom, tým viacej kričí tu protiva, a tým jasnejším leskom odráža sa od nich Ježišova osobnosť. Nemá on nič sebe rovného ani spoločného s akýmikoľvek vzormi v mimokresťanskom svete. Ale na pr. aj najväčší kresťanskí svätí, hoci by sa najviacej približovali čnosťami k Ježišovi, nemôžu byť prirovnávaní k nemu. Ich čnosť je len nasledovanie Ježiša; to nie je originál, ale len kopia viac-menej verná — nadobudnutá usilovnosťou vôle a vonkajšej práce; preto i najsvätejší z nich zohýňajú sa v najhlbšej pokore pred Ježišom, ako svojím jediným vzorom a prameňom tej sily, ktorá ich učinila tým, čím boli: ,,Z milosti Ježišovej som, čo som!" — volal každý z nich so sv. Pavlom.

p. H. Soden: Die wichtigsten Fragen im Leben Jesu, 3—4 Tausend, Berlin 1907, 114 n.

Ale hoci Ježiš vo svojej osobitosti o celé nebo prevyšuje všetko, čo len bolo a môže byť veľkého a svätého v ľuďoch, ale i tak ho možno nasledovať. O rozličných veľkých svätých hrdinoch mohlo by sa povedať, že ich možno obdivovať, ale nie vždy nasledovať. Zatiaľ Kristus, hoci väčší i svätejší nad nich všetkých, nemá takej črty vo svojej osobnosti, ktorá by nemohla byť pre nás vzorom. Nevidíme v ňom nič gigantického, nič odstrašujúceho, nič prepiateho; nijakej čnosti, nijakej takej dokonalosti, ktorej by si naša slabá prirodzenosť nemohla nadobudnúť. — Deti i dospelí, mládenci aj dievčence, muž vo svojom povolaní i matka vo svojich denných starostiach, úbohí aj bohatí, učení i jednoduchí, chorí i zdraví, služobníci i pánovia môžu mať v ňom svoj vzor. On je vševzorom, vždy sviežim, živým a večným prameňom všetkej krásy a svätosti. Ba aj liberálny spisovateľ Rudolf Otto25 doznáva, že „obraz Ježiša ostane najvznešenejším obrazom, aký dejiny sveta majstrovsky vytvorily ... a niet v ňom ani najmenšej maličkosti, ktorá by nemohla byť námetom pre umeleckú tvorbu; ba čo viacej ten obraz je taký bohatý, k vybudovaniu a povzneseniu ducha, že srdce i svedomie stále sa vracia k nemu, a jeho žriedlo sa nikdy nevyčerpá ... Skúmanie Ježišovej osobnosti osvetľuje spolu aj našu vlastnú podstatu a povahu ľudskú, ukazuje jej cesty a hranice rozvoja. Ježišova osobnosť odhaľuje človekovi jeho potreby a ukazuje súčasne, na aké výšky sa môže povzniesť ľudská prirodzenosť, ak ju podopiera to svetlo a sila, ktorá plynie z božského a spolu ľudského pravzoru v Ježišovi. Keby sme nemohli vidieť toho pravzoru, nikdy by sme nepoznali, ako vyzerá dokonalý človek, a súčasne nemohli by sme mať tej nádeje, čím by sme sa mohli stať sami. Osobnosť Ježišova odkrýva pred nami i vyplňuje každú našu potrebu. Keď sa pýtame, čo máme robiť, počujeme odpoveď: ,,Ja som cesta". — Keď sa pýtame, čím môžeme a máme byť, Ježiš nám ešte raz odpovie: „Ja som život." — Keď sa pýtame, o čom máme myslieť, znova vyznieva odpoveď: „Ja som pravda." — Najhlbšie potreby človeka nedajú sa tak ľahko slovami vyjadriť. Tú ťažkosť často pociťuje umelec. Maliar na príklad veľmi ťažko môže nakresliť to, v čom sa oddiaľuje jeho dielo od vzoru — ale keď postavíme jeho prácu k nejakému podobnému veľdielu umenia, hneď sa ukážu jeho vlastné nedostatky, a vtedy si už môže predstaviť vzor, po ktorom túžil. Aristoteles povedal: „Prirodzenosť veci poznáva sa, keď sa skončí proces jej vývinu." (Polit. I. 2.) Tieto slová nám pripomínajú význam Ježišovho života i jeho ľudskej prirodzenosti. Človek je tým, čím sa stať môže, hovorí aj filozof. Ale čím sa môže stať, to vidí v ľudskej prirodzenosti Ježišovej. Ježišova prirodzenosť mu odkrýva, čím by mohla byť ľudská prirodzenosť a čím sa môže stať človek, ak zahľadený do Kristovho obrazu a za pôsobenia Ježišovej milosti zariadi aj svoj život. 25

Leben und Wirken Jesu, 4. Aufl. Göttingen 1905, 48.

PIATA ČASŤ

Keby sa Slovo nebolo stalo telom a neprebývalo medzi nami, človek blúdil by po tmavej ceste života a nemohol by uzrieť, ani sa dostať ku svojej vznešenej budúcnosti, ku ktorej sa vliekol bezvýsledne vo svojom predurčení. Až Kristus, svetlo sveta, vo svojom božskoľudskom živote stal sa jasným, nadzemskou silou strhujúcim vzorom pre človeka, aby si znova získal svoju pravú krásu, ktorú stratil hriechom. V Ježišovi a skrze Ježiša našiel človek pravú svoju dôstojnosť a znova sa zaskvel v ňom obraz Boží, ktorý chcela v ňom vytvoriť odveká dobrota Božia. Človek bol stvorený na obraz a podobenstvo Božie, ale pre hriech a dlhú noc, ktorá prišla po jasnom počiatku, to božské podobenstvo sa čím ďalej tým viacej zakaľovalo a zatemňovalo, až napokon ľudia zabudli, že sú obrazom Boha, ba že boli kedysi účastníkmi Božej prirodzenosti: i stalo sa, že — ako hovorí Písmo sv. — ,,a človek, keď je v cti, to nenahliada: prirovná sa zvieratám nerozumným a býva im podobným." (Ž. 48, 13.) Vtedy prostred temnosti hriechu a smrti zajagal sa život Kristov svojou žiariacou a oživujúcou jasnosťou, ktorá znova odclonila a osvietila v jase slnka obraz Boží v človekovi; a vtedy už bolo možno predpovedať ľudstvu skvelú budúcnosť, keď Krista, slnko spravodlivosti, spatrí a porozumie svet, a načrie z neho nový život. Mohutná osobnosť Kristova, s takou nevyčerpateľnou náplňou svetla a všestrannosti, neprestáva od toho zjavenia cez veky až dosiaľ vyžiarovať svoj neslýchaný vplyv na ľudstvo. Nijaká sila, nijaká moc nemôže vytrhnúť z dejín ľudských Kristov obraz, ani ho zastrieť v pamäti tak, aby ho nejaký iný vodca a hrdina, iný mysliteľ, či zakladateľ iného náboženstva mohol zatisnúť do zabudnutia — ako sa to stalo s rozličnými veľkými mužmi tohoto sveta. Ľudstvo ide rýchlo vpred, oslavuje, chváli stále nových a nových geniov, ktorí povstávajú na jeho ceste; ale čoskoro necháva ich za sebou, túži za novými svetlami, za novými vodcami... „Ježiš Kristus nebude nikdy prevýšený", priznáva sám Renan.26 On bude nevyhnutne vždy kráčať na čele ľudstva a jeho kultúrneho pokroku. To, že akási osobnosť vyžiaruje po tisícich rokoch moc, ktorá ustavične uchvacuje srdcia i duše, je zjav nevysvetliteľný ľudským spôsobom. Bolo i je celé množstvo veľkých mužov, ktorých obdivujeme ako umelcov, mysliteľov, politikov, hrdinov. Ale nie tak ich osobnosť, ako skôr ich diela sú predmetom nášho obdivu a prameňom vplyvu, akým pôsobia na svoje prostredie. No, u Ježiša náš obdiv a velebenie obracia sa predovšetkým ku jeho osobe, a potom k jeho učeniu a skutkom. Osobnosť a povaha Ježišova odohráva prvú úlohu v našich myšlienkach o ňom i v našom 26

Vie de Jésus, s. 325.

vzťahu k nemu, a preto preukazujeme osobe Ježišovej nielen svrchovanú úctu, ale aj všetku lásku svojho srdca, a oddávame mu celú svoju bytosť. Aj tá moc Ježišova nad srdcami, ktoré on ku sebe priťahuje, je — ako sa vyjadril sám Napoleon — najlepším dôkazom jeho božstva. „Čo to za dobývateľ?" — pýta sa Napoleon v posledných dňoch svojho života, — „ktorý kráča na čele ľudstva a panuje nad ním, ktorý si dobýva nielen jeden národ, ale privlastňuje si celé ľudské pokolenie. Aký to zázrak, dušu ľudskú so všetkými jej schopnosťami zaberá pre seba! A to ako ešte? Zázrakom, ktorý prevyšuje všetky zázraky. Vyžaduje lásku ľudí, t. j. to, čo je najťažšie získať na svete, čoho ani jeden mudrc od svojich verných priateľov, ani jeden otec od svojich detí, ani jedna manželka od svojho muža, ani jeden brat od brata nie je schopný dosiahnuť — žiada celé srdce a žiada absolútne, bezvýhradne a hneď to, po čom túži, a dosahuje ho. Alexander, Cézar, Hannibal, Ludvik XIV. nadarmo sa o to usilovali. Oni dobyli svet, ale nemali nikdy ani jedného priateľa, a zaiste ho nemajú ani dnes. — Prehovorí Kristus, a od tej chvíle mu náležia všetky národy, a sú ním sviazané oveľa pevnejšie, ako všetky sväzky krvi, spoločenstvom nadovšetko hlbším, svätejším a silnejším. On rozniecuje oheň tej lásky, ktorá umŕtvuje vlastné „ja" a triumfuje nad každou inou láskou. Akože by sme nemali pri takom zázraku lásky poznať to večné slovo, ktoré stvorilo svet? Iní zakladatelia náboženstiev ani len netušili tú mystickú lásku, ktorá tvorí podstatu kresťanstva. — Strhoval som masy, aby išly pre mňa na smrť, ale som ďaleko od toho, aby som ten zápal vojakov porovnával s láskou kresťanskou!... Nepoznám tajomstva, aby som svoje meno a lásku zvečnil v ich srdciach! . .. Teraz, keď prebývam tu na ostrove sv. Heleny, prikutý ku tomuto kúsku zeme — kto bojuje a kto dobýva pre mňa krajiny? Kto myslí o mne vôbec? Kto sa o mňa stará v Europe? Ktože mi ostal verný? Hľa, taký je osud všetkých veľkých ľudí ... Svet na nás zabúda a meno veľkých dobývateľov, najslávnejších panovníkov dáva sa nanajvýš za tému školskej úlohy ... Aká priepasť medzi mojou hlbokou úbohosťou a večným panovaním Krista, ktorý je ohlasovaný, milovaný, oslavovaný, a ktorý žije ďalej na tejto zemeguli."27 Osobnosť Ježišova v celku je osobnosť ideálneho človeka. Kto ako on je vlastníkom všetkých dokonalostí v najvyššom stupni, kto ich všetky spojil v harmonickú jednotu a všestrannosť, kto sa povznáša nad všetko, čo je nacionálne, časové a podmienené zemou, kto sa povzniesol nad celé ľudstvo, ako jediný ideál svojho druhu a vzor čností, a okrem toho je taký blízky celému ľudstvu, kto pri zovnútornom odlúčení mocou samej svojej osobnosti cez celé tisíce rokov po svojej smrti strhuje ďalej ľudské srdcia k sebe — ten nemôže byť len jedným zpomedzi všetkých veľkých tohoto sveta. Šiesty deň….

Migne: Dictionaire apologetique, 1., Paris 1855, 1741—1746.

Každý človek — hovorí Hettinger — nosí na sebe znamenie toho, čo je dokončené, relatívne, jednostranné; odráža sa to z celého jeho účinkovania, z každého skutku. On je len zlomkom všeobecnosti čistej ľudskej podstaty, predstavuje len určitý smer, uschopnenie, zvláštnosť a druh ducha. Jednotlivý človek — to nie je celé ľudstvo; ono rozlieva svoju náplň a celý svoj obsah len vo všeobecnosť jednotlivých ľudských bytostí. Človek môže túžiť po všestrannom, etickom vzdelaní a dokonalosti, ale môže sa k nej vždy len priblížiť ... Ideál ľudstva ukazuje sa akoby rozdelený a rozdrobený v jednotlivých individuách ... Všetko, čo kedysi veľkého a svätého žilo na zemi, dokazuje vlastne v tej rozličnorodej kráse svojho zjavu to zásadné právo čisto ľudského vývoja. Sú to rozličné lúče jedného svetla, ale nie sú svetlom samým ... Sú to jednotlivé rozvetvené zvuky, plynúce z harmonie absolútnej svätosti a dokonalosti, ale nie sú ňou samou. Čistý, nezatemnený ideál je len tam, kde sa idea prejavuje v celej svojej plnosti, a nie akoby akési božské slovo, božská myšlienka v človekovi, ale ako Slovo, ktoré samé je Bohom."28

II. Kontrasty. Pri uvažovaní o Ježišovej osobnosti, tak ako nám ju predstavujú Evanjeliá, pozornosť vzbudzujúcim momentom, pri ktorom sa musí zastaviť každý nepredpojatý ich čitateľ, je kombinácia predivných kontrastov, ktoré napriek všetkému schádzajú sa v harmonický celok, neuberajúc v ničom tomu celku na pravde a kráse — pravda, vzbudzujú obdiv a úctu pre Toho, ktorý takou výnimočnou osobnosťou prevyšuje všetkých najväčších zpomedzi ľudí. — Na pr. v Ježišovej osobnosti vidíme spojenie najhlbšej pokory, jednoduchosti a úprimnosti s najväčšími nárokmi, na aké by sa neodvážil ani ten najsmelší a najdôvtipnejší zpomedzi ľudí, a takým okrem iných bol u Krista nárok na plnú voľnosť od hriechu a absolútnu svätosť. — Keď sa istý bohatý mládenec obrátil k Ježišovi s otázkou: „Učiteľu dobrý, čo musím činiť, aby som dosiahol život večný?", Ježiš odpovedal: „Čo ma menuješ dobrým? Nikto je nie dobrým, leda sám Boh." (Luk. 18, 19.) Tá úprimnosť Ježišova a absolútna láska ku pravde vyznačovala všetky jeho súdy o ľuďoch a bola súčasne príčinou nenávisti, akú si pritiahol na seba so strany židovských hodnostárov, u ktorých odkrýval pokrytectvo a bezľútostne ho šľahal. Trpezlivo znášal najväčších zločincov, lotrov a cudzoložníkov, ale pokrytectva netrpel, a preto vystríhal svojich učeníkov: „Chráňte sa usilovne falošných prorokov, ktorí prichádzajú v rúchu ovčom, ale vo vnútri sú dravými vlkmi." A ku každému pokrytcovi sa tak ozýva: „A čo vidíš smeť v oku svojmu bratovi, ale brvna vo svojom oku nevidíš?" „Pokrytec, vytiahni najprv brvno zo svojho oka, a potom hľaď vytiahnuť smeťku z oka svojmu bratovi." (Mat. 7, 3. 5.) Ku falošným farizejom, najmocnejšej to strane v národe, volá: „Beda vám, zákoníci a 28

Hettinger: Apologie des Christentums, II. 8. Aufl. Fbg. 1899, 474 n.

farizeji, pokrytci, pretože čistíte vonkajšok pohára a misy, ale zvnútra plní ste lúpeže a nečistoty ..." (Mat. 23, 25.) Láska k pravde slučovala sa v Ježišovi s najhlbšou pokorou. Sám najpokornejší zpomedzi ľudí odporúča pokoru všetkým ako čnosť najdôležitejšiu, ako základ všetkej dokonalosti, keď na pr. hovorí: „Keď vykonáte všetko, čo sa vám rozkázalo, povedzte: sluhovia neužitoční sme ..." (Luk. 17, 10), a keď sám dáva najnázornejší vzor tej čnosti, umývajúc nohy svojim učeníkom, ba i svojmu zradcovi, a preto s plnou úprimnosťou môže seba stavať za vzor tejto čnosti: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom!" Ten Ježiš, o ktorom hovorí Evanjelium, že všetko to najprv činil, čo učil, nikdy neukazuje, žeby potreboval pokánia, hoci ho vyžaduje zásadne od všetkých: „Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Ak sa nedáte na pokánie, všetci podobne zahyniete." (Mat. 4, 17. Luk. 13, 3.) Najväčší svätí činili pokánie bez výnimky a uznávali aj svoju náklonnosť k hriechu a svoju nehodnosť — ale u Ježiša nevidíme ničoho podobného. Že u Ježiša niet pokánia, nedá sa vysvetliť tým, žeby jeho cit morálnej povinnosti bol slabší ako u iných jeho súčasníkov; naopak, pochop a príkaz povinnosti boly u neho tak silné a dominujúce, že ani jeho najzaťatejší nepriatelia neopovážili sa mu nikdy nič v tej veci vyčítať. — Hoci sa pokladal za Pána „sabatu", zachovával ho čo najvernejšie; hoci bol dobrým a verným synom svojho národa, kázal platiť daň cisárovi; zakiaľ jeho učeníci v Písme rozlišovali väčší príkaz od menšieho Božieho príkazu —- on neváhal vypovedať: „Kto teda naruší jedno z týchto najmenších prikázaní a bude tak učiť ľudí, bude sa menovať najmenším v kráľovstve nebeskom". (Mat. 5, 19.) Nikto tak verne a dokonale neplnil predpisov práva ako on, a preto hovoril: „A ľahšie je, aby sa nebo a zem pominuly, než aby jedna čiarka zo zákona odpadla" (Luk. 16, 17.), a hoci šľahal pokrytectvo farizejov a učených v Písme, hovoril k zástupom a učeníkom: „Všetko, čokoľvek vám povedia, zachovávajte a robte, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria, ale nečinia". (Mat. 23, 3.) Hľa, ten Ježiš, ktorý tak horlivo a tak podrobne ponímal význam povinnosti, a to predovšetkým povinnosti pokánia, ktorý to pokánie hlásal slovom i celým svojím životom, sám pre seba nikdy nepociťoval tejto povinnosti. Čo by sme ďalej povedali o nejakom človekovi, ktorý by o sebe vyhlásil: Som svätý, niet vo mne hriechu? Či by najväčší mudrc a najväčší svätec nespadol v tej chvíli so svojho piedestálu; či by nestratil svoju svätožiaru a namiesto doterajšieho významu a uznania či by si nepritiahol na seba odôvodnenú výčitku pokrytectva a pohoršenia? — A Ježiš jediný, a to len jediný ten, ktorý pri najväčšej svojej pokore, jednoduchosti, úprimnosti a láske k pravde menuje sa priamo svätým, a dáva odvážnu otázku i svojim nepriateľom: „Kto z vás ma môže obviniť z hriechu?" Tým sám seba stavia všetkým za vzor čnosti a svätosti, a zdá sa, akoby hovoril: Buďte svätými, ako i ja som svätým! A v tom zásadnom tvrdení Ježiša o svojej absolútnej dokonalosti nevidíme nikdy ani najmenšej neistoty; ten istý Ježiš, ktorý vždy a všade čo najživšie vyciťuje hriech, ktorý tak povzbudzuje všetkých k bedleniu, aby neupadli do pokušenia, a tak nabáda, aby sa báli o svoju dušu, „lebo čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale na duši škodu utrpel?" — nikdy sa nestrachuje o vlastnú dušu, prijíma bez 16

obavy aj najväčších hriešnikov a publikánov stretnutie sa s ním očisťuje a posväcuje, a láska k nemu prináša spásu. On je u Toho, ktorý sám odpúšťa, ale nie zpomedzi tých, čo potrebujú odpustenia a spasenia. Jemu netreba nijakého odpustenia, ale skôr on je tým, ktorý sám odpúšťa: „Iď v pokoji", hovorí hriešnici, „tvoje hriechy sú odpustené, iď a nehreš viacej!" — Hoci privoláva všetkým: „Čiňte pokánie!" — sám sa nikdy nebije v prsá, neroní sĺz bôľu nad vlastnými vinami, ani v záhrade, ani na Kalvárii v hodine smrti — neľutuje nikdy ani svojich slov, ani skutkov. Keď učí svojich učeníkov modliť sa, káže im medzi iným hovoriť: „A odpusť nám naše viny!" — ale sám sa tak nikdy nemodlí. A hoci vo všetkom postupuje ako človek, žije, trpí, umiera ako človek, ba aj pokúšaný je ako človek, obkľúčený hriechmi, ktoré sa mu hnusia a túžiaci po posvätení a spasení celého ľudstva — ale nikdy sa nestará o svoje spasenie a o potreby vlastnej duše. Kľud a spokojnosť jeho nepoškvrneného svedomia nemúti nijaký zármutok, nijaká výčitka, nijaká obava (p. Bougaud 1. c. 484, 485). Či smel kedy nejaký učiteľ alebo filozof vyjadriť sa o svojej náuke, a to s takou istotou: „Nebo a zem pominú, ale moje slová nepominú?" Alebo: „A ja, keď budem povýšený, (t. j. ukrižovaný) od zeme, potiahnem všetko za sebou." (Ján 12, 32.) Aký to kontrast medzi potupnou smrťou na kríži, ktorá, podľa ľudského úsudku, — musí zrodiť v mysli hovoriaceho aj u poslucháčov najčiernejšie predtuchy a pochybovania o diele Ukrižovaného — a tou istotou seba o dobrom výsledku svojho diela, takou potupnou smrťou spečateného, a tou istotou o príťažlivej moci kríža, ktorá potiahne miliony sŕdc k Tomu, ktorý na ňom odvisol! Predstavme si podobne v ústach Sokrata, Budhu alebo hocikoho iného také slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hodný". (Mat. 10, 37.) — „Kto ma zapre pred ľuďmi, ten bude zaprený pred anjelmi Božími." (Luk. 12, 19.) Najmocnejší a najvýznamnejší ľudia zalamujú rukami a ustávajú, keď pohroma, nešťastia znemožňuje im priniesť pomoc iným. U Krista niet tej nemožnosti. On otvára ramená ku všetkým bez výnimky, plný nádeje a istoty, že všetkých vylieči, poteší, spasí: „Poďte ku mne všetci — volá ― ktorí sa ustávate a ste obťažení, a ja vás občerstvím." „Vezmite na seba moje jarmo, a najdete odpočinok pre svoje duše." (Mat. 11, 28. 29.) Ani najodvážnejší a najsebavedomejší človek nesmel by sa pred inými natoľko eksponovať a stavať také neomylné a smelé horoskopy. A hovorí to Ježiš, ktorý veľmi vystríha svojich učeníkov pred prehnanou smelosťou: „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch }e síce ochotný, ale telo nevládne". (Mat. 26, 41.) V jeho ústach niet nijakého váhania, neistoty, obavy. Ak sľubuje: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne" (Ján 7, 37.), to je také isté, že uspokojí každú túžbu po šťastí a pokoji. Ježišove nároky išly napokon tak ďaleko, ako ďaleko nesiahaly nikdy u nikoho v dejinách ľudstva. Nikto, ani najpyšnejší a najmocnejší vládca pohanský, ani jeden „božský" cézar, obkľúčený prepychom svojej kráľovskej dôstojnosti, nemal by smelosti živiť v sebe také nároky ako Ježiš z Nazaretu, ten najponíženejší, najúbohejší z ľudí, „syn tesárov", keď sa slávnostne a jasne vyhlasoval za Mesiáša, pripisujúc si hodnosť samého Boha, vyhlasujúc sa za Syna Božieho, splňujúc skutky, hodné len samého Boha. Kto by sa kedy opovážil vysloviť inému človekovi slová: „Choď v pokoji, odpúšťajú sa ti tvoje hriechy!" A Ježiš vlastnou mocou odpúšťal hriechy a bol presvedčený, že má moc preliať tú moc na svojich učeníkov. „Komu odpustíte hriechy, budú im odpustené!"... Nikdy, ani raz v živote, nezakolísal vo svojich úsudkoch o sebe ako o 17

Synovi Božom, ani o svojich božských prerogatívach. A odrazom toho jeho presvedčenia a úsudku o sebe bola viera tých všetkých, ktorí sa mu z blízka prizerali a počúvali jeho slová. Keď ho apoštolovia nazývajú Synom Božím, Synom Boha živého, Ježiš i popri svojej najhlbšej pokore, ktorú tak všetkým odporúča, nečuduje sa, nepohoršuje sa nad takým prenášaním svätého a nedeliteľného mena Božieho na stvorenie. Prostred Židov, ktorých náboženstvo charakterizoval monoteizmus, odlišujúci ich od všetkých iných národov, všetky nároky, vstupujúce do oblasti božských prívlastkov, boly v ponímaní každého Žida rúhaním sa, hodným smrti. U Ježiša však, ktorý bol najvernejším vyznávačom a plniteľom Starého zákona, pripisovanie si božských atribútov je čímsi tak prirodzeným, tak jemu vlastným, že vyznávajúcich jeho Božstvo nielen že neopravuje a nekarhá, ale chváli a odmeňuje: „Blahoslavený si, Šimone, synu Jonášov, — hovorí Petrovi, keď ho ten vyznáva za pravdivého Boha — lebo telo a krv nezjavily to tebe (t. j. že ja som Synom Boha živého), ale môj Otec, ktorý je na nebesách" (Mat. 16, 17.) A nielen dovoľuje nazývať sa Synom Božím, ale priamo vymáha si od ľudí vieru vo svoj božský pôvod. Slepého od narodenia sa pýta: „Veríš ty v Syna Božieho?", a keď sa on pýta: „Kto je to, Pane?" — odpovedá mu Ježiš bez váhania: „Ten, ktorý s tebou hovorí, to je on". (Ján 9, 35. 37.)

7 DIEL Keby sa našiel nejaký životopisec, ktorý by svojmu hrdinovi pripisoval podobné nároky, narazil by hneď na výčitku priamo prepínania a smiešnosti, a jeho dielu vyčítali by nepravdivosť, a ešte neznesiteľnejšie by boly jeho úvahy, že jeho hrdina bol najskromnejší a najponíženejší z ľudí. A predsa, keď čítame evanjeliá, nevynorí sa nám nijako táto výčitka, lebo Kristus bol skutočne tým, čím sa nazýval sám, t. j. „tichým a pokorného srdca" — a jeho najvyššie nároky zázračne sa slučujú v harmonický celok s jeho neodškriepiteľnou pokorou a jednoduchosťou, a nedávajú v evanjeliumovej rozprave príležitosti ani len k výčitke nepôvodnosti a čisto ľudského výmyslu. V Ježišovej osobnosti vidíme ďalej kombináciu nadzemskej dôstojnosti a velebnosti s jednoduchosťou či chudobou v živote a v pohŕdanom prostredí, v ktorom žil a účinkoval. Jedným z dojmov, ktoré si odnáša cestujúci po dnešnej Palestíne, je dojem, že tento kraj a jeho obyvatelia nezdajú sa mu priveľmi romantickí. Istý Američan, cestujúci v poslednom čase po Palestíne, prejavil svojim spoločníkom trpkú ľútosť, že jeho noha vstúpila do tohto kraja, v ktorom ako o vlasti Spasiteľovej mal celkom inú predstavu. „Vtelenie Krista — hovoril — nemohlo sa stať v takom okolí, ako je toto. Keby mal Kristus skutočne prísť na svet, to by prišiel vo stredisku civilizácie, prišiel by na svet v Chicagu." (Robinson 1. c. 16.) Táto ozaj naivná ťažkosť, ktorú pociťoval ten Američan, zjavne nie hlboko veriaci a nechápajúci osobnosti Ježišovej, ktorý skrze poníženie sa a zničenie prišiel spasiť svet, by sa ešte viacej zväčšila — keby si ten americký cestovateľ pripomenul, že Kristus bol Galilejčanom, a to ešte z Nazaretu, najviacej pohŕdaného mestečka v Galileji. Každý Galilejčan bol u ostatných obyvateľov Palestíny predmetom pohŕdania. S Galilejčanmi 18

nakladalo sa skutočne ako s pohanmi. (Galil haggoim znamená kraj pohanov.) O tomto ľude sa už Izaiáš vyslovil, že „sedel v temnosti, v krajine tône a smrti". (Iz. 9, 1. 2.) A aké bolo smýšľanie o Nazarete, svedčí najlepšie rozprava sv. Jána (Ján 1, 45.) o povolaní prvých dvoch učeníkov Ježišových. Keď Filip, už povolaný Ježišom za apoštola, stretol Natanaela a povedal mu: „Našli sme Ježiša, syna Jozefovho z Nazaretu, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a proroci". Natanael, zadivený nad tým objavom a akoby pohoršený, odpovedá: „Z Nazaretu môže byť niečo dobrého?" A nehľadiac na to všetko, nehľadiac na podmienky a zvláštnosti svojho kraja a prostredia, v ktorom žil a vyrástol Ježiš, a ktoré na osobnosti každého iného, hoci najgeniálnejšieho, muža neostanú bez vplyvu — nikto nielen v Galileji, ale v celej Palestíne nemal toľko autority, toľko vážnosti nielen medzi ľuďom, ale aj u vyšších vládcov toho ľudu, ako Ježiš. Ťažko si predstaviť pyšnejšieho a celou dušou Židmi pohŕdajúceho vladára, ako bol Pilát, ktorému by mohol niekto, a najmä nejaký Žid imponovať svojím zjavom a svojou osobnou dôstojnosťou. Rimania zvlášť pohŕdali židovskými obyvateľmi Palestíny, vyhadzovali im na oči „odium generis humani" (nenávisť pokolenia ľudského), a vyčítali im ustavičné spiknutie proti vládnej moci rímskej, ktoré s ich strany vyvolávaly neprestajné vzbúry, končiace sa obyčajne s rímskej strany násilným potlačením (Seneca u sv. Augustína De Civ. Dei V. 11; Jozef Flavius App. 11, 39; Suetonius: Vita Claudii) — a predsa Pilát, ten hrdý a ukrutný vladár, bezmála onemel a zmäkol ako dieťa pri pohľade na Ježiša — väzňa, bezbranného, zmučeného, zneváženého divým davom; obvyklé pohŕdanie Židov ustúpilo vtedy u neho úcte skoro náboženskej, plnej bázne, akú mohol ten rímsky hodnostár cítiť len pred nadzemskou silou. Vidíme, že ten istý Pilát, ktorý bez výčitiek svedomia popravoval tisíce Židov (Jozef Flavius, Starožitnosti 18.), a to najpoprednejších z nich, teraz sa kolíše a chytá sa výmyslov, len aby oslobodil Ježiša, ktorého vzhľad ho naplňuje strachom, a konečne aké násilnosti si musí spraviť, aby ho vydal Židom na smrť — hroziacim mu žalobou u cisára a stratou jeho priazne. Iným osvetlením nadzemskej velebnosti Ježišovej je vyprávanie Evanjelia o zajatí v Getsemanskej záhrade. Keď sa zjavili pred Ježišovou tvárou sanhedrynom poslaní sluhovia, aby ho zajali, a keď na jeho otázku „Koho hľadáte?" osvedčili sa, že Ježiša Nazaretského, počuli slová: „Ja som to." Tu velebná dôstojnosť odpovedajúceho spôsobila na nich ako úder hromu, takže, ako hovorí evanjelium (Ján 18, 6.), „ustúpili nazad a padli na zem". Ježišova dôstojnosť a velebnosť, ktorá žiarila z jeho osobnosti a očarúvala všetok židovský ľud, ako aj samých pohanských vladárov, bola jednou z príčin, prečo farizeji a židovskí hodnostári závidiaci Ježišov vplyv, číhali na jeho záhubu, dajúc tým samým výslovné svedoctvo jeho nadľudskej autorite: „Shromaždili sa teda hlavní kňazi a farizeji a hovorili: Čo spravíme, lebo tento človek robí mnohé zázraky? Ak ho tak necháme, všetci uveria v neho." (Ján 11, 47. 48.) Aj najznamenitejší ľudia ustavičným, každodenným stykom s inými skoro vždy akosi utrpia na svojej vážnosti prostred najbližšieho kruhu. Keď teraz uvážime vzťah Ježišov k jemu najbližšiemu prostrediu, na pr. ku apoštolom a ku zástupom stále ho sprevádzajúcim, tu 19

vidíme s jednej strany najvyššiu dôveru v styku s ním, s druhej strany zas najvyššiu úctu, spojenú s obdivom a so svätou bázňou. Podľa vyprávania sv. Marka, keď Kristus išiel pred svojimi učeníkmi cestou, vedúcou do Jeruzalema, oni kráčali za ním naplnení údivom a bázňou. — Po zázračnom rybolove Šimon Peter, t. j. ten, ktorého Ježiš zvlášť vyznačil zpomedzi všetkých apoštolov, vrhá sa na kolená a volá: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny." (Luk. 5, 8.) Dojem, aký vzbudzovala osoba Ježišova na prítomných, objasňuje evanjelistova poznámka: „Preľakly sa zástupy a oslavovaly Boha." (Mat. 9, 8.) „A všetci mu prisviedčali a divili sa nad milostivými slovami, vychádzajúcimi z jeho úst, a hovorili: Či tento nie je syn Jozefov?" (Luk. 4, 22.) — Po utíšení búrky na jazere, keď sa Ježiš spýtal apoštolov: „Kde je vaša viera?", oni sa v bázni divili vospolok a hovorili: Ktože je tento, že rozkazuje i vetru a moru?" — A keď predpovedal apoštolom svoje umučenie, „oni nerozumeli tej reči a bola zakrytá pred nimi, takže ju nepochopili a báli sa spýtať sa ho o tej reči". (Luk. 9, 45.), — hoci inokedy vo voľnom rozhovore pýtali sa ho na rozličné veci. — Údiv, akým pôsobila osobnosť Ježišova na obkľučujúcich ho, bol badateľným aj u jeho najbližších pokrvných. „A jeho otec i matka divili sa nad tým, čo sa o ňom hovorilo", hovorí sv. Lukáš. (Luk. 2, 33.) A zas o dvanásťročnom Ježišovi a jeho rodičoch poznamenáva ten istý evanjelista: „Ale oni nerozumeli reči, ktorú hovoril k nim. A sostúpil s nimi a prišiel do Nazaretu, a bol im poddaný. A jeho matka zachovávala všetky tieto reči vo svojom srdci." (Luk. 2, 50. 51.)

OSMA KAPITOLA Keď raz Karol Lamb rozjarený uvažoval so svojimi priateľmi, čo by tak urobili, keby sa nejaký slávny zo zomrelých ľudí znova zjavil vo svojej telesnej podobe, a keď sa napokon spýtal: „A keby tak sám Kristus vošiel do izby?" — náhle sa zmenil a vzrušený od dojatia povedal: „Vedzte, že keby Shakespeare vošiel, všetci by sme povstali, ale keby sa On ukázal, všetci by sme si museli kľaknúť." (Anglický humorista, zomrel 1834. Robinson, 1. c. 18.) V povahe Ježišovej vidíme kombináciu najvyššej láskavosti popri istej prísnosti jeho slov i postupovania. Láskavosť je pokora v styku s ľuďmi. Najponíženejší Ježiš bol najláskavejším v styku s ľuďmi každého druhu. Ale tá láskavosť nie je ani slabosťou, ani mlčaním pri tom, čo je zlé a ničomné. Je to spokojnosť, vyrovnanosť ducha slobodného od náruživostí, je usmierňovaním hnevu, opanovaním pocitu nenávisti, túhy po pomste a rozhorlenia nad vlastnou krivdou. Kristova láskavosť, to nie je láskavosť života, oddeleného od sveta, a ktorý (život) nie je ponechaný na pokušenstvá netrpezlivosti a hnevu. Ježiš prebýval prostred všelijakých ľudí v najživšom styku s nimi. A predsa vo všetkých okolnostiach života, i pri rozličných podmienkach a ťažkostiach zachováva večnú vyrovnanosť ducha, tichosť srdca, láskavosť. Z vyprávania evanjelií usudzujeme, že Ježiš bol naj láskavejším a od ľudí najviacej milovaným. I keď vidí u apoštolov (Mat. 17, 16.) obmedzenosť umu a srdca, ostáva trpezlivý 20

a shovievavý. Práve tak isto sa chová aj voči najväčším hriešnikom, nečuduje sa nijakej slabosti ľudskej, nehromží nikdy, neodstrkuje nikoho od seba nejakou prísnosťou v zachádzaní, ale hovorí k všetkým: „Poďte ku mne všetci!" A idú, posmelení jeho láskavosťou, všetci k nemu, hriešnici, mýtnici, bedári každého druhu prosiť o milosrdenstvo, pomoc, poučenie a potechu; idú otcovia, matky prosiť o lieky a záchranu pre svoje choré deti, bohatí pánovia o pomoc pre svojich chorých sluhov; pristupujú aj jeho nepriatelia a smelo s ním dišputujú. Ba i so samým satanom, ktorý keď ho pokúša, rozpráva sa milo, hoci so sebe vlastnou dôstojnosťou mu odpovedá slovami Písma. (Mat. 4.) Z miloty a tichosti srdca plynie u Ježiša záľuba vo všetkom, čo dýcha tichosťou a pokojným životom. Jeho srdce vábi ho ku deťom, k rybárom na brehu jazera, k spokojným pastierom a robotníkom na poli, trpezlive znášajúcim úpal dňa a námahu práce. Jeho ustavičnou túžbou je túžba po pokoji. Kdekoľvek sa ukázal, všade sa rozhostila sladkosť pokoja. (Mat. 10, 13; Mar. 5, 34; Luk. 10, 5; 14, 47, 16, 33; 21, 26.) — Ale i pri všetkej svojej láskavosti a tichosti vie byť Ježiš aj rozhodným v účinkovaní, ba vie aj prísne vyhrešiť a velebne sa nahnevať. Keď Ježiš po svojom slávnostnom vjazde do Jeruzalema vošiel do chrámu a našiel tam rozličných kupcov a peňazomeňcov — hovorí evanjelium — spravil si bič a vyhnal všetkých z chrámu, aj ovce a voly, a peňazomeňcom rozsypal peniaze a spoprevracal stoly. A riekol im: „Písané je: Môj dom volať sa bude domom modlitby, a vy ste ho spravili pelešou lotrovskou." (Mat. 21, 26.) Petra, ktorý sa pohoršuje pri predpovedaní jeho umučenia, prísne karhá: „Iď mi s očú, satane, lebo nechápeš, čo je božské, lež čo je ľudské." (Mar. 8, 33.) Alebo, či už môžu byť ostrejšie slová, ktorých užíva ku farizejským vodcom svojho národa: „Beda vám, zákoníci a farizeji, pokrytci, blbí a slepí. Beda vám, pokrytci, lebo podobní ste zabieleným hrobom, hadi, plemeno vreteničie ..." (Mat. 23, 14 n.) Aby sme mohli pochopiť význam a dôležitosť týchto slov, musíme mať pred očami, že sú vypovedané človekom mladým, a že to boly slová, určené z väčšej časti ľuďom, ktorých pokrývaly šediny, a prv než sa on narodil, celý ich život bol vyplnený štúdiom práva a zákona. A podobne, či môžu výhražnejšie slová ako tie, ktoré vyslovuje človekovi, pohoršujúcemu maľučkých? „Kto však pohorší jedného z týchto maľučkých, ktorí vo mňa veria, lepšie by mu bolo, keby sa mu mlynský kameň zavesil na krk, a tak bol pohrúžený do hlbiny morskej". (Mat. 18, 6.) Tie slová by sa vôbec nedaly chápať, keby sme ich brali vytrhnuté z Ježišovej osobnosti, ktorá i pritom bola plná lásky, milosrdenstva, a to ešte i pre tých, na ktorých tak hromžil. A všetky zjavy rozhorčenia nezatlačujú vôbec jeho láskavosť, ale tvoria s ňou spolu harmonický celok; dajú sa úplne vysvetliť horlivosťou o slávu Božiu a láskou k ľudským dušiam, láskou ešte aj ku tým, pre ktorých sú vypovedané. Obdobnou stránkou Ježišovej osobnosti je kombinácia vedomia, že je pánom zázračnej moci, s podivnou zdržanlivosťou v jej užívaní. Keď pri jeho zajatí v Getsemanskej záhrade Peter vrhol sa k obrane svojho Majstra, on riekol: „Či sa nazdávaš, že by som nemohol prosiť svojho Otca, a poslal by mi teraz viac než dvanásť plukov anjelov?" (Mat. 26, 53.) Kristus sa zrieka tej zázračnej pomoci, hoci je presvedčený, že by ju mohol dostať aj teraz, ako ju dostal počas krvavého potu v záhrade. Takiste veľmi charakteristické je vyprávanie evanjelií o 21

pokúšaní Ježiša, ktoré je tak úprimné a pravdivé, že nemôže byť v tej forme, ako sa podáva, od nikoho, sympatizujúceho s ním, vymyslené. Z troch pokúšaní dve maly zvábiť Ježišovu myseľ k použitiu moci vykonať zázrak, aby ukojil hlad tela a verejne dokázal zázračnú starostlivosť Nebies o seba, na ktorú sa Kristus mohol spoliehať a dokázať svoje božské poslanie. V oboch prípadoch však postavil sa proti pokušeniu a odoprel využiť svojej moci, ktorej si bol vedomý. Tento zásadný prejav, tu podaný, je charakteristický pre celé zázračné účinkovanie Ježišovo. Inokedy zas vidíme, že Ježiš sa nezdráha činiť zázraky; jedným slovom uzdravuje najťažšie choroby, zázračne nasycuje tisícové zástupy, kriesi mŕtvych. Tieto zázraky sú neodškriepiteľným dôkazom božstva Ježišovho, no nielen ony samy, ale aj spôsob ich vykonania. Vidíme totiž u neho akúsi miernosť a zdržanlivosť pri užívaní tej zázračnej moci, ktorá bola preň tak charakteristická, tak prirodzená, že s najväčšou ľahkosťou koná veci, ktoré by si nevedela predstaviť ani najbujnejšia obrazotvornosť. Tá zdržanlivosť v konaní zázrakov, akoby istá nechuť k využívaniu nadľudskej sily - moci, nás tak veľmi zaráža; a podobne aj to prekvapuje ľudí, že len veľmi málo zázrakov je opísané v evanjeliách. Zdržanlivosť v užívaní moci konať zázraky vzbudzuje podiv nielen tam, kde by jej mohol, a podľa ľudského zdania aj mal použiť, ako silnejší dôkaz svojej mesiánskej autority — ale aj tam, kde jej mohol použiť len k dobru iných. Všimnime si na pr. rozličné vyprávania o jeho uzdravení nemocných. Čítame, že pri rybníku Betsaide ležalo „veľké množstvo neduživých, slepých, kuľhavých ..." (Ján 5, 3.), a že zo všetkého toho množstva uzdravil len jedného. Zdá sa to na pohľad čudným, že len na tom jedinom zo všetkých chorých sa ukázala zázračná moc Ježišova. Keby toto miesto nebolo autentické, ale vybájené neskoršími spisovateľmi, naozaj sympatizujúcimi s Ježišom, ale mysliacimi a cítiacimi čisto po ľudsky; alebo keby tie zázraky maly len podradný význam u jeho životopiscov, napísali by na tom mieste: „Uzdravil každého z nich". Keď sa nad tým zamyslíme, natíska sa nám otázka, prečo Kristus, súc vlastníkom moci, akú mu pripisujú evanjeliá, neužíval jej plne, keď šlo o utrpenie iných — dalo by sa odpovedať, že mal príliš hlboké presvedčenie o hodnote rozličných dopustení božích, javiacich sa v týchto telesných utrpeniach, než aby vždy zakročoval, vyjmúc v niektorých zriedkavých a zvláštnych prípadoch. Ale práve tá zdržanlivosť v ukazovaní svojej moci činí Ježiša najsympatickejšou postavou, akej by si nijaká ľudská fantázia nevedela vytvoriť... Ak ide o tú ľudskú predstavivosť a rozdielnosť medzi ňou stvoreným a zdeformovaným obrazom Krista, a medzi jeho skutočným obrazom, opísaným v evanjeliách, ktorých pisatelia na základe čistej ľudskej predstavivosti neboli schopní zdržať sa, aby nepripísali Ježišovi celé množstvo rozličných zázrakov, ktoré vznešený charakter Ježišov skôr podlamujú a oslabujú, ako by ho povyšovaly. Tak na pr. pripisujú sa Ježišovi ako dieťaťu mnohé čudné zázraky, protiviace sa jeho dobrote a svätosti. Typickým príkladom takýchto zázračných rozprávok je vyprávanie vzaté z apokryfného evanjelia Pseudo - Matúša, kde Ježiš - Dieťa zabíja iné dieťa, ktoré zastavilo kanál, ktorým tiekla voda. Ale už aj sama povaha týchto nechutných apokryfných rozprávok ukazuje ohromný rozdiel medzi ich hodnotou a medzi hodnotou skutočne historickou úprimne podaných vypravovaní o Ježišových zázrakoch v 4 kanonických evanjeliách. 22

Tá charakteristika Ježišových zázrakov, podaná v evanjeliách, a najmä zdržanlivosť v užívaní zázračnej moci, akej si bol Kristus vedomý po celý svoj život — je už sama dôkazom autentickosti evanjelií, a z Ježiša činí najimponujúcejšiu osobnosť, akú pozná historia, akej by si nijaká fantázia nevedela vytvoriť, ani nijaké pero opísať.

9 DIEL Autor neznámej knihy ,,Ece Homo" (Bougaud 1. c. 481, 482) vyslovuje sa o tom takto: „To, že jeho moc a velikosť tak oslňujúco zračily sa v jeho zázrakoch, a že ich užíval tak skúpo a naoko im pripisoval tak málo dôležitosti, že žil medzi ľuďmi tak, ako by bol jedným z nich, že prikazoval milovať sa navzájom, nezlomnou trpezlivosťou znášal najohavnejšie nactiutŕhania, a čím zúrivejší boli jeho nepriatelia, tým väčšmi staval proti ich nástrahám trpezlivosť a kľud, že sa konečne dal zajať, mučiť, na smrť odsúdiť — a predsa nepoužil pre seba svojej nadprirodzenej moci, to spojenie moci a veľkosti so sebazaprením, tá najväčšia moc, držaná na úzde najvyššou vôľou, tá dobrovoľná a nepochopiteľná shovievavosť a trpezlivosť voči nepriateľom, ktorých mohol zničiť jediným slovom — je naozaj syntéza charakteru, o akej by sa ľudská obrazotvornosť neopovážila ani snívať, syntéza z tak drastických a čudesne v súlad uvedených protiv..." Ale ľudia ani nikdy nesnívali o tak vznešenej bytosti. Videli, ako hladoval, hoci verili, že má moc kamene premeniť na chlieb. Videli, že jeho kráľovské nároky boly prijímané s ľahostajnosťou, hoci boli presvedčení, že mohol v okamihu zrúcať všetky kráľovstvá sveta i všetku ich slávu, — videli, že jeho život je v nebezpečenstve, stratený, — videli ho skonávať v najstrašnejších mukách, hoci nepochybovali, že keby len chcel, nezasiahlo by ho nijaké nebezpečenstvo, a že keby sa shodil s vrcholu svätyne, anjeli by ho zachytili do náručia. Pri pozorovaní jeho utrpenia a pri spomienke na jeho zázraky, a to, že znášal utrpenia dobrovoľne, dojímalo ľudí až do hlbín srdca; súcit s jeho slabosťou sa predivne miešal s úctou k jeho moci... Povaha Ježišových zázrakov, opísaných v evanjeliách, stoprocentne prevyšuje všetky iné vyprávania tak o jeho zázrakoch v apokryfných evanjeliách, ako aj o zázračných skutkoch nejakých mystických bohatierov a legendárnych osôb. Ježišove zázraky charakterizuje istá podivuhodná morálna krása, sladkosť, jemnosť a láska. ,,V starožitných úvahách — hovorí tenže autor Ecce Homo — pojem moci sa vždy nekryl s pojmom Boha a dobra. Pripisovala sa rovnako duchom zlým ako aj dobrým, a práve tak vzbudzovala ona odpor ako úctu. Keď ju Kristus používal, najprv vnukala bázeň a strach. Gerazenčania prosia Ježiša, aby opustil ich územie." Niekedy úcta a podiv, spojený s určitou bázňou, boly prvým dojmom pri videní jeho zázrakov. „I báli sa veľkým strachom a hovorili jeden druhému: Ktože je tento, že ho i vietor a more poslúchajú?" (Mar. 4, 40.) Keby však Spasiteľ bol v plnej miere využíval svojej nadprirodzenej moci, bolo by to viac škodilo, ako osožilo jeho plánom ... Keby bol používal celkom neobmedzene svojej nadzemskej moci, ako to na pr. očakávali súčasní Židia od 23

očakávaného Mesiáša, občas by jeho nadprirodzená moc nebola spoluúčinkovala s jeho múdrosťou a dobrotou, ale by bola zničila ich účinky na silu vôle a rozumu u tých, k vôli ktorým ju ukazoval. A tomu sa vlastne vyhol Kristus. Užíval svojej nadprirodzenej sily veľmi skúpo. Riadil sa zásadou, že neprišiel zničiť hriešnikov, ale ich spasiť, vo skutočnosti teda nečinil nikomu krivdy, ani škody. Konečne, každému bolo pochopiteľné, že ten Kráľ, s tak veľkou náročnosťou kráľovskou vo svojej neohraničenej trpezlivosti znesie najostrejšie posudzovania a najnásilnickejšie útoky. Dišputovalo sa tiež celkom voľne o jeho náročnosti a vôbec celej osobnosti. A nielen že sa nedívali naňho s tým prepiatym strachom, ktorý by bol prekážal pri počúvaní a porozumení jeho učenia, ale navykli si ľudia i popri všetkej úcte k jeho moci chovať sa k nemu s takou smelosťou, akej by si neboli dovolili ani voči svojmu nepriateľovi. S čudesnou nedôslednosťou si dovolili obviňovať ho zo spojenia s diablom, a tak málo sa ho obávali, že ho chceli skoro každú chvíľu vyprovokovať, aby použil všetkej svojej sily. Vedeli dobre, že sa dobrovoľne zriekol využiť jej, a nemýlili sa. Kristus karhal zlosť ľudí len výčitkami, čo ich rozoštvalo natoľko, že číhali na jeho život, hoci nikdy nepochybovali, že je pod ochranou vyššej starostlivosti. (Bougaud 1. c. 477n.) Tieto poznámky skutočne priliehajú k zázračnej postave Spasiteľovej. To jeho dobrovoľné odzbrojenie, tá jeho zdržanlivosť, prameniaca súčasne i v láske i v múdrosti, tá v rukách jeho spočívajúca nadzemská moc, ktorej sa podrobuje celá stvorená príroda, o ktorej každý vie, a nikto sa jej neobáva, to všeobecné presvedčenie, že jej Ježiš nepoužije v danej chvíli, tiež to rozoštvanie luzy, ktorá číhala až na život tomu, v ktorého zázračnú moc verila, to sjednotenie moci Božej — moci nepochopiteľnej, so súčasne nepochopiteľnou a akoby detskou slabosťou, to dobrovoľné odzbrojenie sa práve vtedy, keď iný človek obyčajne by sa práve ozbrojil, odrazil útok, zničil alebo pokoril nepriateľa — je iste nevysvetliteľný a dosiaľ nikdy nevídaný ťah povahy, ktorý vidíme u Krista. V Ježišovom živote spatrujeme aj chvíle, keď sa zdá, akoby nemohol ovládnuť tú zázračnú moc, keď šlo o cieľ jeho mesiánskeho poslania alebo aj o zmiernenie ľudského utrpenia... Občas vidíme u Toho, ktorý nikdy neplakal nad sebou, slzy, vyliate nad ľudskou biedou, nenadále rozochvenie, ktoré i popri ovládaní nadzemskou mocou dáva slovo láske a nežnosti srdca. Obdivujeme jeho úprimný súcit s úbohou vdovou naimskou pri rakvi jej jedináčka, alebo jeho hlboké pohnutie, keď kriesi Jairovu dcérušku napriek všetkým rúhaniam, alebo keď roní slzy u hrobu svojho priateľa Lazara ... Ale ani to vzrušenie, ani hnutie toho najcitlivejšieho z ľudských sŕdc nerozvírily nikdy kľudnú hladinu jeho zázračnej moci. Ako je spokojný a vyrovnaný pri najväčších tajomstvách, tak mu vôbec nechybí pokoj ani pri konaní najväčších zázrakov. (Bougaud 1. c. 479n.) 10 DIEL Kriesi mŕtvych — hovorí Massilon — akoby išlo o tie najjednoduchšie výkony, rozkazuje tým, ktorí spia večným snom, dáva pocítiť, že je Bohom živých i mŕtvych, a nevidíme ho nikdy spokojnejším, ako vtedy, keď koná najväčšie veci. (Sermon sur la divnité de Jésus Christ.) 24

Zo vznešenej moci Ježišovej a z jej ešte vznešenejšieho užívania vyrástol akýsi nimbus, obkľučujúci nadzemským leskom Ježišovu ľudskú osobnosť. „Tá zdržanlivosť v užívaní najvyššej moci — hovorí autor Ecce Homo — je vrcholom dokonalosti Kristovej, je morálnym zázrakom, prevyšujúcim všetky zázraky fyzické." Tá krotkosť vo velebe, bezbrannosť popri sile, vytvára z Ježiša tú najzázračnejšiu postavu, presahujúcu všetky ľudské predstavy ... Musíme ďalej poznamenať, že v živote Ježišovom, ako nám ho podávajú evanjeliá, úplne chybuje každý spech, nepokoj, netrpezlivosť, i popri presvedčení o vážnosti svojho poslania, a že jeho poslanie sa nestretne so zdarom v jeho otčine, a že budú s ním spojené nesmierne prekážky a utrpenia. A hoci Ježiš dobre poznal náladu, panujúcu v národe o sebe, a svojom diele, hoci vedel, že jeho dielo sotva začaté zakrátko, za rok alebo dva bude pretrhnuté a akoby zničené hanebnou smrťou, ktorú jasne a podrobne v sebe premyslel a predpovedal — nevidno nikdy v jeho účinkovaní stopy chvatu alebo netrpezlivosti. K uskutočneniu svojich plánov, ktoré postupne odhaľuje pred nepatrným počtom vyvolených, nestačil by ani najdlhší život, celé stá, ba tisíce rokov, veď jeho poslanie tak, ako ho ponímal a vysvetľoval, malo za cieľ založiť kráľovstvo Božie na zemi a mravne preporodiť celé ľudské pokolenie. A Ježiš i tak vyznačoval sa takou úfnosťou a istotou v zdarný výsledok týchto svojich plánov, že bol hotový i život dať, aby sa započalo jeho poslanie prv ešte, než jeho učeníci pochopia dostatočne význam jeho poslania a diela. Rozliční fanatici a blúznivci pred i po Kristu vystupovali s ďalekosiahlymi plánmi a predpovedali svoje víťazstvo nad prekážkami, ale ktorý z nich by chcel vidieť svoje plány ovenčené hanebnou katastrofou, byť nazvaným šialencom ešte i od svojich pokrevných, vidieť svoju náuku pokladanú od pohanov za hlúposť, od svojich krajanov za pohoršenie, konečne byť odsúdeným ako zradca vlasti a rúhajúci sa Bohu do žalára i na smrť — vidieť a predvídať to všetko, a neukázať vo svojom postupovaní a smerovaní k vytýčenému cieľu ani stopy nepokoja a netrpezlivosti, akoby jeho život bol len akýmsi jednotným a celistvým za sebou nasledovaním? Čím viac uvažujeme o tejto vlastnosti Ježišovej osobnosti, tým viac sa cítime dojatí. Všimnime si na pr. prvých 30 rokov skrytého života Ježišovho v Nazarete. Tam bol obkľúčený zlom, ktoré kričalo po náprave; hriech, ktorý prišiel Kristus zničiť, rozšíril svoju vládu medzi všetkými vrstvami obyvateľstva? pokrytectvo, násilníctvo, ukrutnosť, ktoré mal Kristus šľahať a odstraňovať, trónily beztrestne; ba čo viac, tisíce ľudí umieralo bez najmenších znalostí mravouky a pravého náboženstva, ktoré mal Kristus ohlásiť svetu. A predsa žil Kristus so dňa na deň, s roka na rok, celkom spokojne, akoby sa úplne nestaral o tie najväčšie potreby duše, pracujúc ako obyčajný tesár ticho, jemne a spokojne, očakávajúc, kým príde čas, to jest čas verejného vystúpenia. A keď už konečne prišiel jeho čas, ako ďaleko je jeho činnosť od všetkého chvatu a rozčúlenia! Vidíme, že dovoľuje sa vyrušovať neraz od ľudí celkom dotieravých, ochotne trávi čas rozhovorom s jednotlivými ľuďmi, dávajúcimi mu viac-menej rozumné otázky, ako na pr. s Nikodémom, alebo s jednoduchým 25

nevzdelaným pospolitým ľuďom, na pr. so Samaritánkou pri studni Jakubovej, alebo s učeníkmi, ktorí tak plytko a úzkoprsne chápali zpočiatku jeho poslanie a náuku. Ani sa nedá uniesť v záplave hnevu, keď zle rozumejú smysel jeho náuky, ani nie je tvrdošijne neústupný, ani neužíva podchytujúcich slov, aby pokoril tých, ktorí s ním polemizovali. Je trpezlivý voči ľudskej nevedomosti a krehkosti. K uskutočneniu svojho diela, presahujúceho ľudský rozum a usilovnosť, volí si učeníkov z prostého ľudu, rybárov od Genezaretského jazera, ktorí až do konca jeho života nemohli pochopiť a náležite oceniť jeho vznešeného poslania a diela. Keď im hovoril o svojich budúcich utrpeniach a smrti, tie slová ich uviedly do rozpakov, ba aj pohoršili sa nad nimi: „Tu zachytil ho Peter, začal mu dohovárať a riekol: Boh uchovaj, Pane, to sa ti nestane." (Mat. 16, 22.) A jednako nebadáme u Ježiša nijakého nepokoja, nijakej obavy, žeby jeho práca mohla prísť na zmar, ba vidíme uňho presvedčenie, že nezdar je úplne vylúčený. I pri všetkých predvídaniach a kopiacich sa ťažkostiach hovorí čudujúcim sa apoštolom: „Keď budem ukrižovaný, všetko potiahnem ku sebe!" Vyprávanie, ako odpočíval spiaci na lodi uprostred zúriacej búrky na Galilejskom jazere, kým zdesenie naplňovalo prítomných apoštolov, osvetľuje poňatie o božskom pokoji a o ničím nerušiteľnej duševnej rovnováhe, ktorá sa zračí v celom jeho živote. Kristus pokojne a smelo sa díva na budúcnosť svojho diela. Hoci predvídal, že sa stane pre mnohých „kameňom urážky a skalou pohoršenia" (1 Peter 2, 8), že jeho dielo odpudí od neho sympátiu azda značnej časti ľudí jemu kedysi prajných, že bude neporozumený a falošne vysvetľovaný mnohými, že sa dopracuje pre seba iba bolestnej a hanobnej smrti —- i jednako koná svoje dielo ďalej; neustupuje od vytýčeného cieľa ani na krok, nijakými ohľadmi nemení spôsob svojej činnosti. Stalo sa i tak, že keď mnoho učeníkov, čudujúcich sa a pohoršených jeho náukou, ktorú nemohli porozumieť, odišlo od neho, hovoriac: „Tvrdá je to reč, ktože ju bude počúvať?" — obrátil sa k svojim vyvolencom so zásadnou otázkou: ,,Či i vy chcete odísť?" Na šťastie neodišli, ale Ježiš ničoho nezmenil na svojich slovách, neustúpil ani na krok. Osobnosť s takou smelosťou a spokojnosťou v postupovaní by bola nemysliteľná, keby sme nemali na ňu príkladu, a to jediného, v Kristovi. 11 DIEL

III. Ježišovo učenie. U každého učiteľa, filozofa obyčajne pýtame sa na prostredie, v ktorom žil, na školu, z ktorej vyšiel. Každý z nich totiž je predstaviteľom myšlienok a túžob svojho veku a svojho národa, myslí a hovorí jazykom svojho okolia a zračia sa v ňom aj jeho dobré a zlé stránky. O Ježišovi to nemôžeme povedať — nevyšiel z nijakej školy, ani z gréckej ani židovskej. Sami Židia sa nad tým čudovali a hovorili: „Ako tento pozná Písma, keď sa neučil?" (Ján 7, 15.) Na Krista vôbec nevplývalo prostredie, v ktorom bol vychovaný, jeho učenie nie je odleskom náhľadov vtedajšieho sveta pohanského alebo židovského, ba jeho učenie je krikľavou antitézou k filozofii pohanskej a súčasným školám židovsko-rabínskym; preto je plne originálne, vo svojom druhu jedinečné. Keď porovnávame charakteristické body jeho učenia s rozličnými filozofiami a súčasnými náboženstvami, čím ďalej tým viacej badáme originálnosť 26

toho učenia. Tí, ktorí chceli odkryť pôvod jeho učenia, prezreli všetku literatúru, počnúc od Talianska na západe až po Indiu a Čínu na východe, aby vypátrali prameň, z ktorého Ježiš mohol čerpať údajne obsah a metodu pre svoje učenie. Ale tie pokusy sklamaly tak, že sa už dnes vážni kritikovia neuchýlia k nim. Ježiš ostal sám pre seba originálnym, jedinečným, nepochopiteľným majstrom z Nazaretu. Originálnosť jeho učenia ukáže sa ešte viacej, keď uvážime jeho predmet, ktorý bol celkom odlišný, aký najvrúcnejšie a naj túžobnejšie očakávali Židia od čakaného Mesiáša. Židia mysleli, že čakaný Mesiáš zjaví sa ako zemský vládca, víťazný vodca, ktorý im prinavráti predovšetkým politickú slobodu, a dá im miesto už nie medzi národmi, ale nad všetkými národmi. S veľkým odporom sa podrobovali plateniu daní pohanskej vláde a veľmi netrpezlivo očakávali príchod Mesiášovho kráľovstva, ktoré má byť spolu kráľovstvom Božím, a bude len pre nich a len prostred nich založené. Keď tu náhle zjavuje sa Kristus a začína svoje učenie proroctvom o rýchlom približovaní sa kráľovstva a koná aj zázraky na podopretie svojho proroctva, prijímajú ho ľudia zpočiatku s veľkým oduševnením. Ale tá nálada u nich netrvá dlho. Kristus vystupuje na horu a vykladá o svojom kráľovstve — vysvetľuje, že jeho kráľovstvo „nie je z tohto sveta", a neuspokojuje mesiánskych nádejí, živených v národe židovskom, veď v jeho kráľovstve sú blahoslavenými len chudobní, trúchliaci, trpiaci prenasledovanie atď. Hoci ho obkľučoval nimbus zázrakov a nadzemskej moci, odmieta od seba všetky prejavy úcty a nadšenia, patriace časnému vládcovi. Keď ho zástupy po zázračnom rozmnožení chleba chcely vyhlásiť za kráľa, mizne zpred očí ľudí. Vyhýba sa opatrne každému revolučnému hnutiu a zavrhuje ho, ba zakazuje rozhlasovať svoje zázraky, ktoré by mohly ten nemiestny a klamný entuziazmus rozdúchať u ľudí. Nečudo teda, keď jeho učenie o kráľovstve duchovnom, nie z toho sveta, Židom zdalo sa pohoršením a pohanom hlúposťou. Skoro každé ním vyhlásené slovo bolo trpkým rozčarovaním a sklamaním pre nádeje a národnú pýchu Židov. Ešte i jemu najbližší učeníci, ako synovia svojho veku a národa, nemôžu sa uspokojiť s myšlienkou, že ich Majster nie je vládcom vo smysle iných panovníkov sveta; a keď sa pretekajú v úsilí o dosiahnutie prvého miesta v kráľovstve, ohlasovanom od Majstra, musia byť napomenutí. Priamo pohoršenie vzbudzuje u nich predstava o akomkoľvek utrpení Mesiášovom. A po Kristovom ukrižovaní prestrašení a akoby zahanbení jeho osudom rozbehujú sa na všetky strany. Ježišovmu učeniu o povahe Židom prisľúbeného mesiánskeho kráľovstva nerozumel nikto; bolo ono pre nacionálnu úzkoprsnosť Židov neprijateľné a nepochopiteľné. On skutočne hovorí o kráľovstve, ktoré prevýši a prečká všetky štátne útvary, lebo nijakou mocou ani pozemskou ani pekelnou nemôže byť premôžené (Mat. 16, 18.), ale vstup do neho nie je výsadou len národa židovského, je ono prístupné rovnako Židom ako pohanom, ba čo viac, mnohí z tých posledných od východu aj od západu vojdú doň a zaujmú miesta, určené národu vyvolenému, zatiaľ čo synovia toho národa budú z neho vylúčení. (Mat. 8, 11. 12.) Preto odporúča apoštolom povolávať všetky národy do toho kráľovstva, keď im dáva ten univerzálny príkaz: „Iďte teda, učte všetky národy." (Mat. 28, 19.) Učenie a dobrá jeho mesiánskeho kráľovstva majú ráz univerzálny. 27

A ako bol Ježiš v celom svojom živote jednoduchý, prístupný všetkým, tak i jeho učenie bolo univerzálne nielen v tom smysle, že zodpovedalo všetkým potrebám človeka, ale i preto, že bolo prístupné rozumovým schopnostiam každého. Malo prejsť vo vlastníctvo nie akýchsi zatvorených krúžkov filozoficko-náboženských mysliteľov a či zákonodarcov, učených v Písme, a farizejských vodcov ľudu, akýchsi vyvolených predákov, ale hoci obsahovalo mysteriá, malo byť majetkom všetkých príslušníkov Božieho kráľovstva, bez ohľadu na rozdiely rasy a národnosti. Aby sme mohli jasnejšie pochopiť učenie Ježišovo, musíme ho prirovnať ku spôsobu vyučovania a vysvetľovania Písma svätého Ježišovými učenými vrstovníkmi židovskými. Medzi chápaním a vysvetľovaním smyslu a ducha Starého zákona židovsko-rabínskymi učencami a medzi Ježišovým vysvetľovaním javí sa taká rozdieľnosť, protiva, že jeho učenie porovnané s vyučovaním židovských učencov ukazuje sa ako učenie celkom nové, samostatné, plne revelačné a revolučné. Ježiš predlieval v myšlienkach Starého zákona a mal v sebe hlbokú úctu k svätým knihám. Pokladal ich za slovo Božie; často citoval slová sv. Písma, aby podoprel svoje učenie a dokázal svoje mesiánske poslanie (Mat. 4, 4; 12, 3; Luk. 6, 10, 16.), či už preto, aby podrazil racionalizmus Saducejov a legalizmus farizejov, alebo vtedy, keď vo svojich kázniach ku ľuďom odvolával sa na autoritu slov Písma sv. A tie slová boly mu východiskom ku kázniam. (Luk. 4, 17.) Jeho napomenutia boly preplietané príkladmi zo starozákonných dejín (Mat. 6, 29; 12, 42; 10, 15; 11, 23, 24; 12, 3, 40; 7, 24; 21, 33; Luk. 12, 16.), ba vo chvíľach najvyššieho vzrušenia tisly sa mu z úst slová Písma. Jeho slová, ktorými hrozil a karhal, boly formulované do výpovedí Písma a do prorockých vyhrážok. (Mat. 13, 14; 15, 7.) Ba ešte i slová modlitby a prosby jeho pred smrťou na kríži sa ozývajú echom Žalmov. Ale Ježiš nebol reformátorom Starého zákona v tom smysle, žeby ho zrušil a zaprel jeho chladnosť, ale prišiel na to, aby zdokonalil a doplnil právo Starého zákona. Celá farizejská exegéza zákona obmedzovala sa len na poznanie smyslu proroctví, učenie viery a ducha Starého zákona, znetvorila Mojžišov zákon literným (doslovným) vysvetľovaním, ba ešte i tie otrocký doslovné výpovede Zákona naťahovala na všelijaké ľubovoľne vymyslené predpisy. A Kristus vystupoval veľmi ostro proti tomuto farizejskému nomizmu: „Beda vám, zákoníci — volal — lebo ste vzali kľúč vedomosti, sami ste nevošli a vchádzajúcim ste prekážali a t. p. (Luk. 11, 52.) To bezohľadné stanovisko, aké zaujal Ježiš ku farizejským vykladačom Písma, vsotilo ho do najostrejšieho konfliktu s nimi, dovŕšeného napokon katastrofou kríža. 12 DIEL Ježišova originálnosť učenia a vysvetľovania Písma nezáležala len v tom, že odvrhoval farizejskú exegézu a jej rozkúskovanú kazuistiku, ale že jeho vysvetľovanie Písma sv. bolo činom tvorivým. Učil vyhľadávať predovšetkým duchovný, večný smysel v slovách Písma sv., ako sa on splňuje najmä v jeho vlastnej osobe a v založení jeho Kráľovstva. Okrem neho nikto iný nemohol tak vysvetľovať, lebo len on nosil vo svojom vnútri Božie svetlo 28

povedomia svojho mesiánskeho poslania, preto jeho učenie je také nové a jemu vlastné natoľko, že sa vznáša ponad novožidovským ako aj starozákonným náboženstvom. Hlavným a podstatným obsahom Ježišovej náuky je jeho učenie o Bohu ako Otcovi všetkých ľudí. Toto učenie je oveľa vznešenejšie, než Starý zákon vôbec alebo aj židovskorabínske sústavy. Pravda, už i v Starom zákone Boh spomína sa ako Otec. Jahve menuje sa Otcom národa izraelského ako národa vyvoleného. (5. Mojžiš: 1, 31; 8, 5; Iz. 1, 2; 63, 6; Jer. 3, 4.) Jahve menuje sa Otcom, nakoľko jeho prezreteľnosť bedlí nad ľudskými osudmi. (Múdr. 14, 3.) Ale to sú výnimky, lebo Boh má predovšetkým v Starom zákone vlastný titul Kráľa (Žalm 5, 3; 24, 7, n.) a modliaci sa k nemu sú len sluhovia, a nie deti. (Žalm 19, 12-14; 27, 9.) Svätá bázeň pred Božou velebnosťou, pred Božou mocou, svätosťou a spravodlivosťou zatlačovala myšlienku o jeho milosrdenstve a otcovskej dobrote. Neskoršie rabínske židovstvo vždy menej vedelo chápať Boha ako Otca a znemožňovalo svojím úzkoprsným výkladom Písma sv. spozorovať v Bohu jeho otcovskú lásku a spolucítenie s ľuďmi. V rabínskej exegéze Boh sa vždy viacej a viacej odďaľoval od sveta a čím ďalej tým viacej bol stavaný v protive k nemu. Pojem Boha tak stal sa postupne jednostranne transcendentálnym, že absolútna bytosť celkom vylučovala jej konkrétny živý vzťah s konečným stvorením. Židovské spisy z doby blízko pred kresťanstvom a z časov prvotného kresťanstva preniesly pojem Boha do plnej abstrakcie. Okrem chvíle stvorenia sveta a posledného súdu, keď sa Boh zjavuje nad svetom, On je celkom oddelený od sveta. Kedykoľvek sa hovorilo o Bohu, to nanajvýš bolo dovolené nazvať Ho Najvyšším, Žijúcim, Svätým, Pánom neba, Kráľom kráľov a t. p., alebo čisto abstraktne: Nebom, Výsosťou, Nesmiernou Velebnosťou — ale výslovne nebolo dovolené nikdy vyslovovať mena Božieho. Teda za časov Krista Pána nepreklenuteľná priepasť delila Boha od sveta a ľudí. Strnulý rítus, pozbavený ducha i srdca zhatil každý bližší styk s Bohom. Otcovský vzťah Boha ku ľuďom a detinská dôvera ľudí ku Bohu boly nemysliteľné v rabínskej teologii, ktorá ponímala pomer Boha ku ľuďom nie po stránke etickej, ale len čisto právnickej. Vzájomné stýkanie sa tu deje len na základe práva a zásluhy a nie na základe lásky; preto aj vysluhovanie práva a legálna spravodlivosť tvorila podstatu farizejskej pobožnosti. Medzi Bohom a človekom jestvovalo len právo; milosť, otcovská dobrota a milota tu nemalý miesta. Ba i sám Boh dôsledne sa musí matematicky prispôsobovať a súdiť podľa Práva. Ako tu na zemi, tak aj u Boha v nebi jestvuje Sanhedryn a celá hierarchia rabínov, sám Jahve sedí prostred nich, dišputuje s nimi o paragrafoch práva. (Baba mezia 85. b. 86 a; Berešith rabba c. 49.) Denne tri hodiny sa zaoberá Právom podľa jeruzalemského Targumu. (Targ. Jer. ku 5. Mojž. 32, 4.) Aj skutky Božie podliehajú ustanoveniam Práva. (Semath rabba c. 30.) I popri premnohých prácach zachováva aj On sabat (Berešith rabba c. 7.), chodí do svojej synagogy (Berachoth 7 a.), berie na seba talith (modlitbový plášť, Rosh hassana 17 b; Berachoth 6 a. 7 a) atď. 29

A v tomto úzkoprsnom a poblúdenom prostredí rabínskeho sveta Ježiš ohlasuje neslýchané učenie o Bohu predovšetkým a nadovšetko, ako o nebeskom Otcovi. Boh je vo skutočnosti naďalej najvyšším Pánom neba i zeme, ktorému treba vzdávať úctu a bezpodmienečne Mu slúžiť plnením Jeho vôle; no, márne by sme hľadali u Ježiša transcendentálne, abstraktné myšlienky o Bohu, hlásané rabínmi, alebo starozákonné opisovanie Boha len ako absolútneho Vládcu. Ježiš neoddeľuje Božiu Velebnosť od Jeho otcovskej dobrotivosti a milosrdenstva. Podľa učenia Ježišovho Boh je Otcom vôbec, v plnom smysle toho slova, čo do celej svojej podstaty (Mat. 11, 27; Mar. 13, 22; Luk. 11, 13.); je teda Otcom všetkých i každého jednotlivca, Otcom, iba Otcom. Najnižší, najúbohejší (Mat. 18, 14.), najväčší hriešnik a zločinec má v Bohu svojho Otca nebeského. Slovom „Váš Otec — náš Otec" jasne a sladko vyznieva obsah náuky, ktorú hlásal Ježiš. (Mat. 5, 16, 45.) Meno a povaha Otca zračí sa v Bohu nesrovnateľným a jedinečným spôsobom tak, že nemôže sa použiť toho mena v plnom smysle pri ľuďoch, lebo všetko ľudské otcovstvo je len slabou tôňou otcovstva u Boha. „A otcom nevolajte nikoho na zemi; lebo jeden je Váš Otec, ktorý je na nebesách." (Mat. 23, 9.) Ako Otec, „Boh jediný je dobrý", lebo je nekonečná dobrota a láska, s ktorou sa nemôže porovnať nijaká stvorená dobrota. (Mat. 19, 17; Mar. 10, 18; Luk. 18, 19; I. Ján 2, 15; 3, 1. 17; 4, 8. 9 a n.) A tá Jeho otcovská dobrota vzťahuje sa na všetky potreby človeka i telesné i duševné; „Veď váš Otec vie, čo vám treba, prv než ho prosíte". (Mat. 6, 8; porovnaj: Mat. 7, 7—17.) Pán Ježiš používa slov o prezreteľnosti a starostlivej opatere Boha o nerozumné tvory ako „argumentum a minore ad maius", aby jasne označil tú otcovskú lásku a starostlivosť o ľudské aj najnepatrnejšie potreby. (Luk. 12, 22 a n.) Pán Ježiš aj v utrpeniach a skúškach, ktoré Boh dopúšťa na ľudí, vidí prejav Jeho otcovskej lásky a dobrotivosti. Židia pokladali utrpenie len za trest pre spáchané hriechy. „Majstre", pýtajú sa učeníci Ježiša pri pohľade na slepého od narodenia, „kto zhrešil, tento a či jeho rodičia, že sa narodil slepý?" A Ježiš odpovedá: „Ani tento nezhrešil ani jeho rodičia, ale aby sa zjavily skutky Božie." (Ján 9, 2 a n.) Ježiš sníma s ľudského utrpenia znamenie prísnosti hnevu Božieho, ako by utrpenie bolo iba trestom za hriechy, a vidí aj vyšší cieľ, ku ktorému Boh tu smeruje, aby týmto spôsobom zjavil svoje skutky, to jest skutky svojej otcovskej lásky, ktorá človeka skrze utrpenie má sblížiť ku Bohu a pripodobniť k Nemu, odtrhnúť od toho, čo je časné, čo nečiní človeka dobrým, vzbudiť obetavú lásku, nádej a túžbu po plnom oddaní sa prezreteľnosti a opatere Otca Nebeského. A tá nádej má byť mocnejšia, než utrpenie a smrť. Ježiš nečinil nijakých filozofických špekulácií o problémoch utrpenia. Ale príklad, ako On znášal utrpenie v živote a ako ho vedel uviesť v súlad s myšlienkou o otcovskej dobrote Boha, chráni veriacu dušu pred každým neosožným pesimizmom. Problém utrpenia môže byť vyriešený iba pevnou vierou v nekonečnú otcovskú dobrotu Boha, ktorú dosiaľ nikto nehlásal ľudstvu tak ako Pán Ježiš. Dôsledne a rovnobežne s tým učením o Bohu ako Otcovi všetkých ľudí bez výnimky, Ježiš ohlasuje náuku o povinnosti všeobecnej lásky k bližnému, ba aj ku nepriateľom. 30

„Milujte svojich nepriateľov... aby ste boli dietkami svojho Otca, ktorý svojmu slnku dáva vychádzať ponad dobrých a zlých a dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých." (Mat. 5, 44. 45.) Veľkosť a všestrannosť tejto nepochopiteľnej lásky Boha ku ľuďom má byť pre nás pohnútkou a vzorom našej lásky k bližnému. Keď nasledujeme Otca nebeského v Jeho nesmiernej láske, najlepšie sa Mu pripodobňujeme a stávame sa Jeho deťmi, ako hovorí Ježiš: „Buďte teda dokonalí, ako aj Otec váš nebeský je dokonalý ..." Takej lásky k bližnému do tých čias v židovskom svete dosiaľ nikto nerozumel, nehlásal, neprevádzal. Rabinizmus, uzatvorený vo svojej národnej a náboženskostraníckej tesnote, nevedel, čo je to všeobecná láska k bližnému, veď ani vedieť ani učiť nemohol, keďže okrem Židov nebolo slobodno milovať nijaký iný národ, lebo všetky ostatné národy boly odsúdené na zaniknutie mečom Mesiáša, ktorý mal prísť. Po stratení politickej samostatnosti Židov tá nenávisť k cudzím ešte viacej vzrastala, takže za časov Krista Pána, keď už boli Židia pod jarmom nimi nenávideného Ríma, ohlasovať všeobecnú lásku k ľuďom, hovoriť o právach aj iných národov na kráľovstvo Mesiánske znamenalo u farizejov zločin proti náboženstvu a zradu národa; a v súkromnom živote Židov vrela vášeň pomsty a pocit nenávisti oproti nepriateľovi — teda o akejkoľvek láske alebo odpustení nemohlo byť ani reči. (Mat. 5, 43.) Preto aj ohlasovanie všeobecnej lásky k bližnému Ježišom pôsobilo na súčasných Židov priamo revolučne; bolo čímsi novým, neslýchaným. Sám Pán Ježiš nazval tento príkaz lásky k bližnému príkazom novým. (Ján 13, 34.) Ale Ježišova náuka o láske k bližnému javí sa v ostrej protive k iným filozofiám morálky, aké hlásali a azda aj dnes hlásajú myslitelia pohanského sveta. Nežidovské náboženstvá veľmi málo si všímaly lásky k bližnému. Plato síce chváli lásku, ale jeho láska k bližnému nezasluhuje si toho mena, lebo jej pojem kryje sa s pojmom egoizmu a smyselnosti. Stoa ničí v sebe všetky pocity a afekty. Stoici neuznávali nijakého milosrdenstva a nechápali súcitu. Budha pod sústrasťou rozumel len strnulé a trpné milosrdenstvo, ktoré nikdy neprejde v lásku a opravdivý súcit. A v novších časoch nemecký filozof Nietsche sa vôbec nehanbí povedať: „Slabí a neschopní musia vyhynúť — to je prvý príkaz našej lásky k bližnému. A k tomu sa im musí pomáhať. — A čo je škodlivejšie nad každý prečin? Účinné spolucítenie so slabými — kresťanstvo!" (Der Antichrist n. 2, Werke X. Leipzig, Naumann 1906, 360.) A či teoria rasizmu a nacionálneho egoizmu dnešných jeho rodákov nie je zjavným dozvukom tej brutálnej náuky, toho druhu „lásky" k bližnému, hlásanej tým filozofom? Ako čudne sa odráža od toho novopohanského ponímania o vzťahu človeka ku človekovi Ježišovo učenie o všeobecnej a opravdivej láske k bližnému, spojujúcej ľudí so sebou v jednej láske Boha a Otca rovnako ku všetkým ľuďom, upevňujúcej súžitie národov a opravdivý pokoj medzi nimi!

13 Diel 31

Konečne obsahom Ježišovho učenia sú nielen zásady mravné, nielen učenie o Bohu a Jeho vzťahov ku svetu, ale sám Ježiš Kristus stáva sa podstatnou pravdou sebou hlásaného Evanjelia. Ježišova osoba okrem Jeho náuky patrí aj do obsahu apoštolského „Verím". „Ja som zmŕtvychvstanie a život, kto verí vo mňa, bude spasený", hovoril o sebe Ježiš. Od chorých, ktorých chcel uzdraviť, vyžadoval vopred ako zálohu vieru vo svoju osobu (Ján 9, 35.); večnú spásu činil závislú od viery v seba ako posla Božieho (Ján 3, 18.) a blahoslavenými nazýva tých, čo v neho uverili. (Ján 20, 29.) Aj apoštolovia tak rozumeli jeho odkaz, aby hlásali Evanjelium všetkým. Ohlasujú vždy a všade ako hlavnú a zásadnú pravdu toho Evanjelia: Ježiša Krista, Syna Božieho, Spasiteľa sveta: „Kým my zvestujeme Krista ukrižovaného" — hovorí sv. Pavol, — „Židom síce pohoršenie a pohanom hlúposť, ale samým povolaným Židom i Grékom, Krista, moc Božiu a múdrosť Božiu. (I. Cor. 1, 23, 24.) Kto teda chce byť pravým učeníkom Ježišovým, ten musí veriť nielen v jeho náuku a ju aj plniť, ale aj veriť v Osobu Ježiša Krista ako Syna Božieho a zamilovať si ho nadovšetko. Nadhodí sa otázka: Či Kristus, v ktorom prebývala plnosť božstva a tým spolu aj plnosť pravdy, zaoberal sa aj vecami ľudskej vedy, či zaujal nejaké stanovisko ku vedám striktným, prírodným? V Evanjeliu nikde nečítame, žeby Kristus riešil nejakú otázku čisto vedeckú, neuspokojoval v tomto ohľade ľudskú zvedavosť, hoci iste vedel, že na pr. nie slnko, ale zem sa krúti okolo slnka atď. Nepoučoval ľudí o rozličných tajomstvách prírody. Ako celých tridsať rokov žil v skrytosti, zakrývajúc mlčaním celú svoju mohutnosť skutku a slova, ako bol i potom veľmi zdržanlivým v prejavovaní svojej všemožúcnosti konaním zázrakov, tak isto po celý svoj život badáme uňho najväčšiu zdržanlivosť v prejavovaní svojich vedomostí ohľadom právd prírodných. Spasiteľ povedal ľuďom to, čo nemohol pred ním nijaký mudrc povedať, to jest o vzťahu človeka k Bohu a o poslednom cieli človeka, no, nehovoril nič ľuďom o tom, čoho sa môžu svojou námahou dopracovať. Po páde v raji človek si má v pote tvári zarábať chlieb pre telo a pokrm vedy pre ducha pozorovaním prírody a jej síl. Poslanie Ježišovo bolo vyššie nad všetko stvorené, bolo morálnou reformou. Ak niekedy vplietal do svojich podobenství rozličné úkazy v prírode, tu skryl svoju vševedúcnosť v tých veciach a vyjadroval sa jazykom a rečovými zvratmi svojho ľudu, aby bol dobre chápaný. Nechcel totiž hovoriť ináč, ako jeho súčasníci, aby hodnota, právd, ktoré hlásal, nevyšla na zmar pre neporozumenie. Kristus, majúc pred očami celkom iný cieľ, než grécki filozofovia, nevysvetľoval podstatu a vznik sveta. Jeho náuka nechce uspokojovať zvedavosť vedy, ale tú túžbu, ktorá drieme v každom ľudskom srdci a ktorej cieľom je pokoj a dokonalosť človeka. V tom ohľade on dáva nekonečne viacej, ako mohol dať ktorýkoľvek z mudrcov. To ukazuje, ako nesmierne vysoko stojí Kristus nad všetkými zakladateľmi náboženství a filozofickými učiteľmi. Podobne nemieša sa nikdy do neplodného politického partajníctva. Celkom ináč je to u starovekých mudrcov. Každý z nich užíval svojej múdrosti pre ciele politické a uvádzal vedu priamo do sporov stranníckych, takže nezriedka sa stalo, že stranníctvo celkom zabilo vedu; Kristus však stojí vysoko nad všetkými ľudskými stranníckosťami. 32

Keďže Kristus stránil sa politiky a otázok čisto vedeckých, svojim učeníkom v značnej miere uľahčil zaujať samostatné stanovisko k veciam vedy a politiky. V učení Ježiša Krista niet ničoho, čo by sa mohlo pokladať za preceňovanie výsledkov v prírodných výskumoch, alebo čo by uvádzalo v pochybnosť výsledky dnešných badaní. Kristus nefilozofoval o prírode; jemu stačí jedno, ale neochvejné tvrdenie, že Boh je stvoriteľom a riaditeľom sveta, svojou prezreteľnosťou dosahujúcim všetky stvorenia a zjavy ich života. A práve pre toto je raz navždy vylúčené, aby sa Kristova náuka mohla ocitnúť v protive s prírodnou vedou minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Keďže Kristus nespojil ľudskú vedu s náboženstvom, nechal jej slobodu rozvoja, položil základ pre slobodu vedeckého bádania. Hoci hlavným cieľom Ježišovej náuky bolo náboženskomravné a nadprirodzené obrodenie sveta, predsa v nej nachádzame zárodok slobody vedy, preto totiž, že v tej náuke presne berúc niet reči o vede. Oslobodzujúci čin Ježišov — hovorí Dennert — vo vzťahu k vede nie je v náhľade na prírodu, ale v ponímaní Boha, Stvoriteľa a Otca sveta. Najdôležitejším momentom pre oslobodenie vedy skrze kresťanstvo je to, že kresťanstvo svojím čistým monoteizmom oslobodilo celý svet od nespočetných duchov a démonov novoplatonizmu a spolu od veľkých i malých bohov Olympu, pri ktorých veda a bádanie boly celkom nemožné. Tak sa stalo kresťanstvo podmienkou vzniku a rozvoja prírodných vied. Prv, za panovania mnohobožstva, príroda nebola prírodou, ale zosobneným božstvom, preto nebolo slobodno rušiť pokoj bohov a demonov zvedavosťou a vtieraním sa do tajomství prírody. Ale keď zavládol monoteizmus, ktorý sa najčistejšie prejavil v kresťanstve, hneď zmizla úzkostlivosť o pokoj bohov a demonov, príroda bola oslobodená a odovzdaná človekovi ku nepredpojatému skúmaniu. Že sa Kristus nemiešal do politiky a vedy, má i ten dôležitý dôsledok, že preto je jeho náuka pre všetkých rovnakou autoritou. Kristus nevyžaduje vysokého vzdelania, ale žiada len skúšku srdca, ktorá nie je ťažká ani jednému človekovi dobrej vôle. Tá univerzálnosť v kresťanstve, väčšia ako v ktoromkoľvek inom náboženstve, činí, že Kristus mohol povedať učeníkom: „Idúc po celom svete ohlasujte Evanjelium všetkému stvoreniu." Kresťanstvo je pre všetkých: pre vznešených i nízkopostavených, múdrych i neumelých, mužov i ženy, deti i starcov. A tú neobmedzenú univerzálnosť možno zbadať i v tom, že Kristova náuka všímala si len odboru náboženskomravného a unikala bezprostrednému vplývaniu na iné odbory ako na príklad na jednotlivé vedy. Učenie Kristovo je mimo múdrosti pozemskej, stojí vysoko nad ňou a opiera sa len o Boha a o skutky Božie. (P. Dennert 1. c. str. 24—27.) 33

KAPITOLA 14

Keď skúmame metodu a formu Ježišovho vyučovania, vidíme, že Ježišova náuka nemá nič spoločného s nejakými filozofickými systémami, v akých podávali učenci svoje náhľady. Ježiš ani nenapísal, ani nevyhlásil nijakého filozofickonáboženského pojednania. Zásady jeho náuky sú obsažené v pojednávaní jednotlivých prípadov a práve tá okolnosť jej dáva večnú sviežosť, životnosť a silu. Okrem toho Ježišove učenie vyznačuje sa veľkou jasnosťou a pritom jednoduchosťou, rovnou líniou formy, ktorá je známkou tých, ktorí sú si vedomí a istí svojej pravdy, ktorú hlásajú bez každého umelého okrašľovania a vychvaľovania. To nebol nijaký naškrobený zákonodarca, suchopárny učiteľ, ani jednostranný odborník. Hovoril o najvznešenejších Božských veciach, akoby dieťa rozprávalo o útuľnosti rodičovského domu. Hovoril o najskrytejších úmysloch Božích s takou smelosťou a jasnosťou, ako iní hovoria o svojich osobných zážitkoch, alebo o svojich podujatiach. Najvznešenejšie zásady prednášal rečou jasnou a jednoduchou, rečou dieťaťa, takže ho každý mohol nielen počuť, ale aj rozumieť. A s tou jednoduchosťou spojuje sa u Ježiša obdivuhodná istota o pravdivosti vyhlásených zásad. Tézy, ktoré Kristus hlása, sú vyslovené s miesta najvyššieho zákonodarcu; majú znamenie bystrozraku a istoty seba, s akou by sa neopovážil hovoriť nijaký ľudský učiteľ. Ježiš vystupuje zaraz ako dokonalý majster; u neho niet nijakej evolúcie, nijakého pokroku; hlása svoju náuku ako stálu jasne podanú, ako jedinečnú, najvyššiu a najdokonalejšiu normu života, od ktorej ani o čiaročku neslobodno ustúpiť: „Nebo a zem pominú, ale slová moje nepominú." Preto ani pri vyučovaní nikdy sa neodvolával na iných učiteľov, na nijaké svetové autority — on sám je pravidlom, sám autoritou vyššou ako všetky ostatné. „A ja vám povedám: ..." — hovoril ku predstaviteľom židovského práva. On je sám „Pánom Zákona" (Mat. 12, 18.); nielen vysvetľuje Zákon, ale diktuje Zákon. Preto sa ani nikdy nestalo, žeby ho niečo priviedlo do zmätku, aby čo len na chvíľku zakolísal pri vynášaní nejakého súdu, aby odkladal odpoveď, alebo nad nejakou vecou dlho uvažoval, aby sa opravoval vo vyjadrovaní, alebo nejakú výpoveď odôvodňoval. Z jeho úst nikdy nepočuť slov: „Pomýlil som sa ..." Nenajdeme nijakého zmätku, ktorý by jeho úsudok zatemnil, alebo spomalil. Podobne nebadáme nijakej netrpezlivosti ani obavy o budúcnosť toho učenia a činy, ktoré koná. A ešte jednej známky nemôžeme nezbadať pri spôsobe vyučovania Ježišovho. Ježiš, Božský Učiteľ pravdy, popri všetkej svojej hĺbke a vznešenosti je ľudský ako ani jeden iný učiteľ, obracajúc pozornosť nielen na skutočné potreby tých, ku ktorým hovorí, ale aj používa reči im prístupnej, všímajúc si slovných zvratov a individuality svojich poslucháčov. Inak sa ozýva ku farizejom, inak ku Galilejčanom, inak ku deťom, inak ku svojim učeníkom, inak ku Židom, inak ku pohanom. V reči nechce zachytiť len rozum, ale i predstavivosť, smysly, a všetko podáva konkrétnou formou, zachycuje celý život. Nehovorí vo všeobecných výrazoch, na príklad o rastlinách, o zvieratoch vôbec, ale o líške, krkavcovi, vrabcovi a t. p. (Mat. 8, 20; 34

Luk. 12, 24; 12, 6.), o figovom strome, o horčičnom zrne, o kúkoli atď. (Luk. 13, 6; Mat. 13, 25. 31.), miesto o peniazoch hovorí o drahme, o hrivnách, o talentoch atď. (Luk. 15, 8; 19, 13; Mat. 25, 15.) Nevyhýba sa podrobnému opisovaniu rozličných zjavov prírody a ľudského života. Tak opisuje vzrast semena (Mar. 4, 26 a n.), bezstarostnosť sveta ku približujúcemu sa dňu Božieho súdu (Luk. 17, 26 n.; Mat. 4, 26 n.); stav ducha u súčasných svojich rodákov prirovnáva v obraze nudiacich sa detí hrou na námestí (Mat. 11, 16 n.), alebo keď jedným výrazom „lišiak" vystihuje povahu Herodovu a t. p. Hoci Ježišom hlásané pravdy boly veľmi vysoké a nadzemské, vždy si pomáhal pri ich podávaní obrazmi a názornými príkladmi. Bral ich často z okolitej prírody. Krkavcom a poľným ľaliám dáva rozprávať o prezreteľnosti Božej (Luk. 12, 24. 27.), malé horčičné zrnko mu podáva obraz rozkvitajúcej Cirkvi z malých počiatkov (Mat. 13, 31.); neplodný a prekliaty figový strom znázorňuje skazu zátvrdlivého mesta (Luk. 13, 6.); líšky a vtáci, majúci svoje brlohy a hniezda, jasne ukazovali jeho chudobu (Luk. 9, 58.) atď. Podobne bral príklady i zo sv. dejín, známych všetkým, z vyprávaní o Dávidovi, Eliášovi, Elizeovi. (Mar. 2, 25; Mat. 6, 29; 12, 42; Luk. 4, 25. 27.) Aj obyčaje ľudu židovského a jeho životné pomery podávajú Ježišovi mnoho príkladov a prirovnaní, na ktoré nadväzuje svoje poučenia a výstrahy. (Mat. 6, 2; 18, 25-30; Luk. 11, 39; Mat. 15, 1; 20, 1; 23, 7; Luk. 5, 36. 37; 16, 1; Mat. 20, 25; Ján 10, 3; Mar. 1, 17; Mat. 14, 40 n.; Mat. 6, 16; 23, 5; 6, 2; Luk. 15, 25.) Špeciálnou formou Ježišovho vyučovania je parabola. Je to smyslový obraz alebo vyprávanie vo forme historickej udalosti, vzatej z okolitej prírody alebo ľudského života pre zobrazenie a znázornenie nejakej morálnej pravdy, nadsmyslovej, duchovnej. Táto forma veľmi bola súca pre palestínsky ľud. Veď konečne všetky východné národy majú záľubu v podobenstvách. „Parabolická reč" — hovorí Freppel (Freppel: Les pères apostoliques 14, 1. p. 295.) — „je zo všetkých najjednoduchšia a najvýraznejšia, zachycuje fantáziu a smysly. Dáva istý obal, akoby telo abstraktným ideám, sdružuje ich s nejakým vnútorným faktom, ktorý je badateľný, a tým prirodzeným sdružením udržuje ho v mysli a upevňuje, a to je príčinou, prečo je parabola najlepšou formou ľudového vyučovania a vysvetľovania. Užívalo sa jej najmä u východných národov. Na východe človek viacej žije v prírode a čerpá z nej živé dojmy. Tá metaforická reč stáva sa prirodzenou formou myslenia najmä tam, kde pastiersky a roľnícky život stavia človeka prostred obrazu kraja a krásy prírody. Tu má pôvod ten výrazový symbolizmus, ktorý je taký charakteristický pre východnú literatúru. Ľudia Východu majú záľubu v tom závoji a rúchu, ktorý zahaľuje abstraktné a morálne idey, ale nezakrýva ..." Kristove podobenstvá boly pre ľudí dobrej vôle podnetom, aby hľadali a uvažovali o pravdách v nich skrytých, zlým stály sa ich vlastným odsúdením, ako sám Spasiteľ vyjadruje slovami:„... aby očami hľadeli a nevideli a ušami počuli a nerozumeli." (Mar. 4, 12; Mat. 13, 11.)

Ježiš mal ohľad aj na pohanov, ktorých bolo mnoho v Galilejsku a ktorí by mohli byť odstrašení od pravdy, ktorá bola pred nimi náhle a prijasne odhalená, keďže nemali dostatočnej prípravy. Parabola ich pripravovala a spolu aj poučovala. V Ježišových podobenstvách a parabolách zračí sa jeho veľkosť ako ľudového kazateľa a učiteľa. Ale tie podobenstvá môže rozumieť malé dieťa práve tak, ako nevystačí rozum aj toho najväčšieho učenca, aby prenikol do ich hĺbky. Ježiš ako skutočný majster slova pôsobil nielen obsahom a formou svojej náuky, ale kázal i zo srdca a hovoril ku srdcu. Ježišove slová nie sú ako blesky, ktoré síce svietia, no, pôsobia hrôzu — ale nežné, lahodné slnečné lúče, ktoré svietia oku príjemným svetlom a dobrotou zohrievajú srdce. Horská reč, to nie je hlas, počutý so Sinaja za rachotu hromov a bleskov, ale slaďučká hudba, kojaca srdce i ducha, hlas priateľa a brata o tichom a pokornom srdci, to nie je hukot rozvodneného potoka, ale šepot tichúčkeho prameňa, je rosa nebeská, padajúca do vypráhlych ľudských sŕdc, čo hojí rany a ukojuje túžby a tie slová počúvajú všetci bez výnimky, počúvajú mudrci i jednoduchí, vladári i slabí, bohatí i chudobní, starí i deti. Ježiš pripúšťa všetkých do svojej školy. „Poďte ku mne všetci!" volá. A idú. Obrovský zástup ho obkľučuje so všetkých strán, všetko sa tlačí k nemu, všetka bedač má prístup k nemu, nikoho neodvrhuje, nad nikým a nad ničím sa nerozčuľuje, nepohoršuje. Je majstrom nezvyčajne trpezlivým a rozšafným. Neodstrašuje ho ani neúcta, ani nedostatok chápavosti pri poslucháčoch ani falošné chápanie, ba ani najväčšie prečiny... Nehnevá sa, nečuduje sa ľudskej biede, má pre ňu skôr slová poľutovania ako potupenia, lebo „prišiel hľadať, čo sa stratilo, prišiel liečiť, čo je nemocné, kriesiť, čo zomrelo..." Preto aj zvlášť vyhľadával hriešnikov, aby ich poučil a priviedol na pravú cestu. Zázraky a skutky milosrdenstva, ktoré k vôli nim konal, maly im uľahčiť cestu ku pravde a čnosti. Využíval každú príležitosť, aby ich poučil, osvietil a spasil. Pri studni Jakubovej prosí Samaritánku, ktorá prišla čerpať vodu: „Daj sa mi napiť vody ..." a nadväzuje hneď rozhovor o prameni živej vody, poučuje ju už o inej vode, vyvierajúcej pre večný život, o tajomstve Mesiánskeho kráľovstva. Spokojnosť a ovládanie seba prejavuje sa zvlášte, keď sa rozpráva so svojimi nepriateľmi. Pozná veľmi dobre ich zámery oproti nemu. „Hľadáte ma zabiť" — hovorí im, „lebo moja reč sa neujíma vo vás" (Ján 8, 37), pozná tvrdosť ich srdca a číta v srdciach ich vražedné úmysly proti sebe, predsa neprestáva sa s nimi shovárať až do konca a modliť sa za nich, použijúc všetky prostriedky, aby ich získal pravde a spravodlivosti, neodvrhuje ich; vždy odpovedá trpezlivo, spokojne a dôstojne, bez najmenšieho podráždenia na ich námietky a zlomyseľné otázky. Keď sa ho raz Saducei spýtali, chcúc ho posmievať, alebo podchytiť v slove, o budúcom osude ženy, ktorá bola za života manželkou siedmich bratov, zomrelých postupne po sebe, Kristus sa nerozhorčil, ani ich neodbavil pohŕdavým mlčaním, ale odpovedá spokojne: „Blúdite . . . Veď o vzkriesení nebudú sa ani ženiť ani vydávať, lež budú ako anjeli Boží v nebi." (Mat. 22, 24 n.) 15. KAPITOLA

Sú rečníci, ktorí na prednášanie vždy vyhľadávajú miestnosti, veľkú poslucháreň, aby ich ďaleko počuli; sú to rečníci, ktorí často kážu nie celkom podľa pravdy, ale seba ohlasujú, hľadajú svoj záujem. Kristus nedá sa odstrašiť malým počtom poslucháčov; či už hovorí ku tisícovým zástupom, či ku jednotlivým osobám (k Samaritánke, Nikodémovi, Zachejovi,) či ku celej družine apoštolov, či ku Petrovi, Filipovi, Natanaelovi — vždy hovorí s tou istou láskou k pravde a duši ako ten pastier, ktorý práve tak miluje jednu stratenú ovečku ako celé stádo. Vidíme tiež, s akou trpezlivosťou a rozšafnosťou pomaľúčky odhaľuje pred dušami zásady svojho Kráľovstva, pripravujúc ich popredku na prijatie tých zásad. Tak na príklad nezjavil naraz učeníkom tajomstvo svojich utrpení a kríža, neustanovil hneď Sviatosť Oltárnu, nežiadal hneď od učeníkov slávnostné vyznanie viery vo svoje Božstvo, ale poučovaním, zázrakmi viacnásobnými, opakovaním predneseného pripravoval umy a srdcia, najmä keď išlo o pravdy ťažké na pochopenie alebo o obete, proti ktorým sa spierala ešte slabá vôľa. Kristus podáva pravdu do duše pomaly a spokojne tak, aby bola prijatá s láskou. Nenatíska ju, ale pomáha vôli rozličnými popudmi a pohnútkami, ktoré obyčajne pri vyučovaní a povzbudzovaní upotreboval, berúc ich zo sveta alebo prirodzeného a každodenného života (Luk. 14, 8—11.), alebo z nadprirodzeného poriadku (Ján 13, 34), alebo zo vzťahu ku Bohu (Mat. 5, 45.) alebo k bližnému (Mat. 18, 15.), alebo zo vzťahu ku vlastnému záujmu toho, ku ktorému sa ozýva. (Mat. 6, 4.) Raz pôsobí na rozum, inokedy na šľachetné city a túžby ľudského srdca. Ba ešte i zlostné nástrahy svojich nepriateľov využíva za príležitosť ku poučeniu alebo výstrahe. Na príklad uzdravenie, ktoré vykonal v sobotu, poslúžilo mu za príležitosť a prostriedok ku poučeniu učeníkov. Veľkňazská modlitba, vyslovená po poslednej večeri pred tvárou blížiacej sa smrti, mala ich pretvoriť a poučiť o ich budúcich povinnostiach a osudoch ako pastierov a vodcov v Kráľovstve Božom, ktoré založil na zemi. Znakom Ježišovho učenia bola jeho absolútna láska ku pravde, ktorú keď hlásal, nebral ohľad na nič a na nikoho, ak to vyžadovalo dobro duší a sláva Otca Nebeského. Tú jeho lásku k pravde vyciťujú aj sami jeho nepriatelia. „Učiteľu" — hovoria raz k nemu — „vieme, že si pravdomluvný a ceste Božej v pravde učíš, a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu ľudskú". (Luk. 9, 38.) A v tej láske ku pravde bola i moc, ktorá činila Ježiša rozhodným pánom nad dušami. Účinnosť jeho pôsobenia bola ešte stupňovaná jeho zjavom, nedosiahnuteľnou vznešenosťou charakteru. Všestranná dôslednosť jeho ducha pôsobila, že Ježiš nikdy neprišiel do rozopry s tým, čo bol kedykoľvek vyslovil. U neho vidíme najdokonalejšiu shodu učenia so životom, so životom bez hriechu, so životom najsvätejším. Preto Ježišova náuka pôsobila silným dojmom na všetkých, ktorí ju poslúchali. Učeníci i ľud nazývali Ho zavše Majstrom-Učiteľom (Luk. 9, 38.); sami farizeji a zákoníci oslovovali Ho týmto titulom, hoci Ježiš nenavštevoval ani jednu z ich škôl, ani nedostal nijakého úradného poverenia na vyučovanie. (Mat. 12, 38; 22, 36; Mar. 2, 16; 22, 14; Ján 8, 4.) Ježišova náuka strhovala a uchvacovala ľud: ,,I stalo sa, keď Ježiš dokončil tieto reči, divily sa zástupy nad jeho učením, lebo vyučoval ich ako majúci moc, a nie ako ich zákoníci a farizeji." (Mat. 8, 28.) Pôvabom jeho slov a jeho osobnosti pútané zástupy tlačily sa k nemu. Evanjelium neraz 37

spomína veľký počet ľudu, obkľučujúceho Ježiša, keď učil: „Keď však mnohé zástupy stály okolo, takže jeden na druhého stúpal, začal hovoriť svojim učeníkom ..." (Luk. 12, 1.) Aby ho mohli ľudia počúvať, opúšťali svoje práce, domáce krby a išli za ním neraz na veľmi ďalekú cestu, tisíce "spechali za ním na púšť, zabúdajúc na svoje najbližšie potreby, často celé dni boly bez pokrmu, žijúc jedine z jeho Božských slov. Každý sa cítil pri ňom potešený a posilnený. Duša ľudu, od prirodzenosti zdravá, pociťovala hlad po pravde, ktorý nevedela uspokojiť múdrosť farizejov a zákoníkov ani strnulosť nimi spotvoreného Zákona. Ježiš priniesol svetlo, oživotnil ten Zákon, prehovoril čistou pravdou ku ľudskej duši, túžiacej po tej pravde a šťastí, ktoré vzniká pri jej spatrení. Moc Kristovej pravdy bola taká mohutná, že ani jeho nepriatelia sa jej nemohli zoprieť, ale premôžení odchádzali mlčky a zahanbení, kedykoľvek ho chceli podchytiť v slove úlisnými otázkami. To bolo vlastne i príčinou, že zahoreli hnevom k nemu. Ježišova pravda má totiž tú vlastnosť, že alebo si ju človek zamiluje, ak má rozhodnú odvahu pozrieť sa jej do očí, nehľadiac na obeť, akú si ona vyžaduje, alebo ju nenávidí, ak smyselnosť a vlastný egoizmus cíti sa dotknutý nevyhnutnými dôsledkami tej pravdy. „Hľadáte ma zabiť" — hovoril Ježiš svojim nepriateľom — „človeka, ktorý som vám povedal pravdu, čo som počul od Boha ... Prečo nerozumiete moju mluvu? Prečo nemôžete počúvať moju reč? Vy ste z otca diabla a chcete činiť žiadosti svojho otca ... Vtedy dvíhali kamene, aby hádzali na neho ..." (Ján 8, 40 n.) A predsa i pri všetkom vplyve, akým pôsobila Ježišova náuka, nedosiahol vždy žiadaného výsledku — veď, zdá sa, mala strhnúť početnejšie masy ku Spasiteľovi a viacej dokázať. V skutočnosti Ježiš nemal mnoho priateľov a vyznávačov vo svojom národe. Sám Ježiš to vysvetľuje čiastočne, keď hovorí: ,,...Žiadon prorok nie je vzácny vo svojej vlasti." (Luk. 4, 24.) Konečne prišiel zasiať zrnko svojho Evanjelia, aby z neho vykvitlo niekedy Kráľovstvo Božie, zahrňujúce celý svet to Kráľovstvo, o ktorom sa vyslovil, že podobá sa horčičnému semenu, „ktoré je síce najmenšie zpomedzi všetkých semien, ale keď vyrastie, väčšie býva od všetkých zelenín, ba býva stromom, takže vtáctvo nebeské priletuje a prebýva na jeho vetvách." (Mat. 13, 31. 32.) Prišiel na svet, „aby vydal svedoctvo o pravde (Ján 18, 37.) a aby múdrosť bola ospravodlivená skrze všetkých svojich synov." (Luk. 7, 35.) Kristus svojím učením, životom a účinkovaním ospravodlivil pred ľudstvom múdrosť a nekonečnú dobrotu Božiu, takže sa nebeský Otec môže opýtať ľudstva: „Čo je ešte, čo som viacej mal spraviť vinici svojej a nespravil som jej? A právom som čakal, že zrodí hrozná, a zrodila bodľačie!" (Iz. 5, 3 n.) Či prijíma ľudstvo pravdy Ježiša Krista alebo nie, vždy sa v ňom ospravodliví a dokáže múdrosť, dobrota a spravodlivosť Božia. Keď pôjde ľudstvo za svetlom Ježišovej pravdy a keď tá pravda zrodí v ňom ovocie lásky k Bohu a k bližnému, to bude pozitívny dôkaz zjavenia sa a ospravodlivenia Božej múdrosti a dobroty pred ľuďmi. Ale keď svedené klamstvom oddiali sa od učenia Kristovho a ocitne sa v troskách mravného dobra, v pošliapaní práv Božích a prirodzených, v osídlách zla a nešťastia, to tiež bude dôkaz — bohužiaľ negatívny, ale múdrosť Božia bude rovnako i v tom prípade ospravodlivená. 38

16 KAPITOLA

IV. Ježiš v styku s ľuďmi a s prírodou. Charakter a osobnosť človeka v každodennom živote najlepšie sa poznáva pri jeho stýkaní sa s ostatnými ľuďmi. Dobrý maliar - portretista nenúti svoj model k presnému držaniu pevne ustálenej pozície, ale robí syntézu z jeho vlastných, navyknutých, nenútených pohybov očí a tvári, ktoré sa súčasne slučujú v maľovanom portréte na opravdivú tvárnosť živého modelu. Osobnosť Ježiša Krista je najcharakteristickejšia v jeho dennom obcovaní s ľuďmi. Kristus, hoci nežil so svetom, žil vo svete. Ak hovoríme o jeho pohŕdaní svetom, tak musíme dodať, že Ježiš nebol vôbec askétom v smysle rozličných slávnych kajúcnikov, ktorí sa celkom stránili sveta. Pohŕdal nástrahami sveta, ale sa ich nebál. V ňom slučovala sa detinská radosť zo života a úprimnosť s kráľovskou voľnosťou ducha. Miloval samotu, ale nezdráhal sa žiť prostred ľudí. Práve tak cítil samotu prostred hluku najväčších zástupov, ako v nočnej tichosti, keď sa shováral v modlitbe so svojím Nebeským Otcom. Neoddával sa plne rozjímavému životu; často síce trávil čas v modlitbe, ale popri tom sa aj veľmi čulo stýkal s ľuďmi. Skutočne za tridsať rokov, ktoré prežil Ježiš tichúčko v Nazarete od svojej mladosti, ľudia nič o ňom nevedia, iba že bol „synom Marie a tesárom". (Mar. 6, 3.) Ale už vtedy žil prostred malého hornatého mestečka v stálom styku so svojimi spoluobčanmi, známy svojou pobožnosťou, úslužnosťou a družnosťou ako chlapec, mladík a muž. Bol kvetom mládeže, predmetom úcty a vážnosti u prísnych Nazareťanov a aj predmetom tichej závisti nejednej tamojšej matky. Jeho skrytý život v Nazarete a sníženie sa ku najnižšej triede ľudu a jeho záujmov stalo sa len základom väčšej dôvernosti k ľuďom a účinného pôsobenia na ich rozličné kruhy. Jeho poslušnosť, pracovitosť a čnostný život boly vzorom pre široké vrstvy ľudu. Ježišovo obcovanie s ľuďmi vyvrcholilo v čase jeho verejného účinkovania ako Učiteľa Zákona a vychovávateľa ľudstva. Veď vtedy nebolo známejšieho muža v krajine nad Ježiša, ku ktorému valily sa masy ľudu, ktorého obkľučovaly zástupy, aby mohly počúvať jeho učenie a byť svedkami jeho zázračného dobročinného účinkovania. Všade ho bolo možno zbadať a stretnúť, poznal ho každý človek, každé izraelské dieťa. Nebolo takej vrstvy ľudu, s ktorou by sa Ježiš nestýkal, všade budiac obdiv a lásku na jednej strane, na druhej zasa závisť a nenávisť. Ako tichúčko prišiel v noci na svet v Betleheme, tak isto zomrel v hlučnom Jeruzaleme pred očami všetkého ľudu za Veľkonočných sviatkov na kríži, súc obeťou pomsty mocných nepriateľov, nestálosti ľudu, zbabelectva a podlosti súčasnej vládnej moci, zahynul ako obeť svojho verejného, zjavného, agilného a plodného účinkovania. Vo skutočnosti Spasiteľ ustavične prebýval medzi svetom v najživšom styku s ním. Predpokladalo to nielen jeho mesiánske poslanie, ale i sama povaha jeho najušľachtilejšieho človečenstva, potreba jeho vznešenej duše a srdca, najkrajšia a najvšeobecnejšia láska ku bližnému, ktorú prišiel hlásať svetu a životom dokázať tak, že na každom kroku, pri každom stretnutí sa s ľuďmi môže byť pre nás vzorom najšľachetnejšieho 39

vzťahu človeka ku človekovi, vzorom ľudského života s najčistejším a najkrásnejším ideálom. Keďže sa nám stal podobným vo všetkom — okrem hriechu — preciťoval čo najživšie všetky potreby duše i tela ľudského. Pravda, že najviacej mu ležala na srdci spása ľudí a dobro ľudskej duše, „lebo čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal", hovorí, „ale na svojej duši by utrpel škodu?" (Mat. 16, 26.), a preto všetko jeho počínanie, náuka, zázraky, práce a utrpenia maly za cieľ duchovné preporodenie človeka, ale aj časná núdza ľudská ma pôsobila bôľ v srdci. Hoci prebýva na nedostupných výšinách, hoci je sám vyšší nad všetky čisto ľudské a pozemské starosti a potreby, predsa, keď ide o ľudskú biedu, je taký ľudský a spolucítiaci, tak chápajúci všetky potreby, nedostatky a bôle tela i duše; ani jedna potreba nie je mu ľahostajná, veď aj prosbu o každodenný chlieb vpriada do svojej modlitby. „Ľúto mu je zástupu" , že je hladný; pri pohľade na chorých a trpiacich vydieraly sa mu zo srdca vzdychy súcitu (Mar. 7, 34; Luk. 7, 13.), stretnutie sa s pohrebným sprievodom, s plačúcou matkouvdovou vzrušilo ho do hlbín, nad otvoreným hrobom svojho priateľa miešal vlastné slzy so slzami tam prítomných. (Ján 11, 35.) Nebolo ľudskej biedy, ktorej by nebol išiel v ústrety. Ba ani najodpornejšia choroba ho neodstrašovala. Nezdráhal sa klásť svoju teplú, dobrotivú ruku ani na prašivých, pred ktorými utekali všetci. Nevylučuje nikoho zo svojej dobročinnej lásky: „Poďte ku mne všetci", volá; lieči všetky choroby tela i duše. A pomáha i potešuje tak, že vlieva svoju zázraky činiacu moc do všetkého — do svojich slov, do ruky (Mat. 8, 31.), ba i do slín (Ján 9, 6.), na okraj svojho rúcha (Mat. 9, 20.), a preto „všetko množstvo hľadelo sa ho dotknúť, lebo moc vychádzala z neho a uzdravovala všetkých." (Luk. 6, 19.) Tá dobročinnosť bola jeho ustavičnou vyčerpávajúcou prácou. Vo dne v noci konal dobro ľuďom a obšťastňoval ich. A tie dobré skutky Spasiteľ vykonával nielen vytrvale a trpezlivo, ale i s láskavou tvárou a radosťou ešte i za ťažkých a nepríjemných okolností. Kristovo milosrdenstvo je milosrdenstvo heroizmu. — Veľkosť a šľachetnosť toho milosrdenstva vydvihuje u Krista spojenie povedomia najvyššej dôstojnosti a moci s najjemnejším a najnežnejším pocitom duše, ktorá miluje až do najvyššieho sebazaprenia a pripravená na všetky obeti seba. Jeho myseľ a starostlivosť vzťahujú sa na všetky stránky života, na všetky ťažkosti, nepríjemnosti a zvláštnosti, ktoré sú spojené s jednotlivými zamestnaniami a povolaniami ľudskými. Tak na pr. živo sa zaujímal o život roľníka alebo pastiera. Jemu nebola neznáma ťarcha práce oráča, „prikladajúceho dlane k pluhu" (Luk. 9, 62.) a starosť rozsievača, sejúceho semeno na roľu (Mat. 13, 4.), tešil sa s hospodárom, sbierajúcim pšenicu do stodoly (Mat. 13, 30.) atď. Všímal si aj pracovníkov vo vinici, ako ju zakladajú, ohradzujú plotom, opevňujú vežou, vykopávajú v nej tlačovňu, ako očisťujú ratolesti (Mat. 21, 33; Ján 15, 2.); poznal ťažkosť tých hospodárov najatých robotníkov vo vinici, ktorí znášali námahu a úpal dňa za jeden denár (desiatnik) a trpezlivú starostlivosť toho strážcu vinice o neúrodnú figu, čo ju okopáva a hnojí, aby sa len dočkal ovocia. (Luk. 13, 8.) So zvláštnym záujmom pozoruje život pastiera, ktorý nazýva ovcu menom, chráni ju pred vlkom, hľadá jedinú ovečku, ktorá sa stratila, a keď ju našiel, prináša ju s radosťou na ramenách do ovčinca (Ján 10, 3. 11; Luk. 15, 40

6.) Život rybárov poznal zo kúsenosti, vyzval ich, aby na hlbine spustili siete, hodili udicu a vytiahli rybu (Mat. 17, 27; Luk. 4, 5.) atď. Či sa nemal tešiť s tešiacimi sa a smútiť so smútiacimi ten, ktorý dobre poznal, preciťoval všetky výhody a nevýhody ľudí, oddaných rozličným povolaniam? Keďže sa sám zúčastnil rozličných prejavov ľudského života, stal sa všetkým pre všetkých a privábil srdcia ľudí ku sebe a získal si ich dôveru. Sdieľal s ľuďmi radosti i zármutok; jedol a pil s nimi, obliekal sa a chodil ako iní, pracoval ako iní, a to ťažko, na každodenný chlieb, podliehal námahe, modlil sa a prežíval chvíle tak radostné ako i hrôzy konečného opustenia a utrpenia. Prišiel ako priate! ku všetkým ľuďom, ako jeden z nich, prispôsobujúc sa nielen k ich potrebám, ale i ku spoločenským zvykom a zjavom každodenného ľudského života. Preto Ježiš nevyhýbal sa — vyjmúc hriechu a omylu —tomu, čo život prináša so sebou; všetko to činil a zachovával, ba i pri pohoršení a výčitkách svojich zúrivých nepriateľov. (Ján 2, 2 n; Mat. 9, 11.) Zachovával všetky nevinné vtedajšie obyčaje židovského ľudu, na pr. na svadobnom veselí spolu so svojimi najbližšími pokrvnými, dal sa povolať na hostinu od farizejov a mýtnikov, natierať voňavým olejom podľa vtedajších zvykov. (Luk. 7.) Táto krásna známka Ježišovej osobnosti oddeľuje ho od všetkých ostatných zakladateľov náboženstva, ba ešte aj od veľkých svätcov. Popri nesmiernej Ježišovej dobrotivosti v styku s ľuďmi javila sa u neho nepochopiteľná trpezlivosť a vľúdnosť, srdečnosť, jednoduchosť a ľahká prístupnosť. Ježišova láskavosť a možnosť u ľudí kedykoľvek k nemu pristúpiť boly natoľko známe, že išli k nemu všetci smelo, či vo dne, či v noci, aby hľadali u neho pomoc či už pre seba, alebo pre iných. Slepý, sediaci pri ceste u Jericha, neústupne volá na prechádzajúceho Ježiša, aby sa smiloval nad ním. A hoci prechádzajúci ,,ho okrikovali, aby mlčal, on tým viacej volal: Synu Dávidov, smiluj sa nado mnou!" Ježiš sa zastavuje, lahodne a láskavo sa shovára so slepým a zázračne mu navracia zrak. (Luk. 18, 35.) Kananejská žena vrúcne prosí Ježiša o záchranu pre svoju dcéru. Ježišovi učeníci, rozhorčení neodbytnosťou ženy - pohanky, hovoria Majstrovi: „Odožeň ju ..." Ale žena nedá sa odstrašiť ničím, len volá ďalej, hoci zdá sa, že Ježiš jej odmieta pomôcť slovami naoko dosť drsnými; ale ona ani teraz nestráca nádej; vie, že Ježiš nevie byť naozaj prísnym, a s vierou v jeho dobrotu vrúcne prosí o smilovanie, až napokon počuje jeho sladké slová: ,,Ó, žena, veľká je tvoja viera; nech sa ti stane, ako chceš." (Mat. 15.) Ježiš, ktorý čítal neraz tie najtajnejšie želania ľudí a vyplňoval ich, keď zbadal úprimnosť túžby, keď zbadal raz mýtnika Zachea, ako ten, hoci vysoký úradník, vydriapal sa na strom, aby videl Spasiteľa, prechádzajúceho cez Jericho, zavolal naň: „Zachej, sostúp chytro dolu, lebo dnes treba sa mi v tvojom dome pobaviť." (Luk. 19, 2 n.) Ježiš nielen že splnil túžbu toho mýtnika, ale dal mu ešte viacej ako si želal.

17. Kapitola

A koľko trpezlivosti a prívetivosti javí sa u Spasiteľa v jeho verejnom účinkovaní! Bol trpezlivý oproti nechápavým učeníkom (Mat. 13, 36; 15, 15.), oproti dotieravosti a sebeckosti ľudu (Mar. 3, 10; 5, 31; Luk. 5, 1; Mat. 14, 13; Ján 6, 26.), oproti ľahostajnosti a egoizmu boháčov (Ján 7, 48), ba aj oproti úlisnosti svojich nepriateľov, o ktorých vie, že ho chcú podchytiť v reči, a ktorým odpovedá spokojne, bez hnevu, ako by ich chcel poučiť a osvietiť. Ježiš vedel sa prispôsobiť ku každému položeniu, ku každej okolnosti, ponechajúc neohraničenú slobodu sblížiť sa k nemu a využiť jeho dobroty a trpezlivosti. V každom čase, či vo dne, či v noci, bolo možno s ním hovoriť. Ako verejný lekár vytrvale stál na svojom mieste, na ktoré ho postavila vôľa Neba a láska ku človekovi, aby využil každú najmenšiu príležitosť ku osvieteniu slovom, ku liečeniu rán tela i duše, ku konaniu dobra. Pripravený na ustavičné vytrhovania v práci a vykonanie plánu, nad všetko vznešenejšieho, o ktorom by sa mohlo snívať najvyššiemu zákonodarcovi alebo štátnikovi, ochotne trávi svoj drahý čas v spoločnosti ľudí podpriemerných a jednoduchých, snižujúc sa k ich každodenným trampotám; najde si čas na všetko, aj na najnepatrnejšie veci, najmä keď ide o osoh potrebujúcich, o slávu Otca nebeského, a postupuje pri tom tak bez náhlenia a netrpezlivosti, ako keby nemal nič iného do činenia. Prichádzajú k nemu všelijaké individuá s prosbou o pomoc alebo poučenie a dávajú rozličné rozumné, alebo nerozumné otázky. Nikdy sa nedá uniesť hnevu pre nesprávne porozumenie svojich slov alebo pre mienku svojich protivníkov, ako to vidíme v rozhovore s Nikodémom, ktorý prichádza v noci ku Ježišovi pre poučenie, so Samaritánkou, s bohatým mládencom a učeníkmi, dávajúcimi otázky o konci sveta, o rozličných vlastnostiach kráľovstva Božieho a s obracajúcimi sa k nemu s rozličnými nemiestnymi prosbami. (Mar. 10, 37 n.) Kristus sa nerozčúli nad ničím, ani nad ľudskou slabosťou, ani nad ľudskou nevďačnosťou, ani pri uvedomení si, že jeho práca v určitých prípadoch bude bezvýsledná pre nedostatok chápavosti poslucháča, ba ani pre zlomyseľnosť svojich odporcov. Preňho každý človek je dieťaťom Božím (Mat. 5, 15; 6, 9.), preto obracia sa k nemu so starostlivosťou (Mar. 10, 14.); berie človeka do svojej školy takého, akým je s jeho rozumnou vôľou, predstavivosťou, dušou i telom; má ohľad na slobodu v ňom, všade obracia na ňu svoju pozornosť a podmienky vyššej dokonalosti. (Mat. 19, 17; 19, 21.) Chce učiniť človeka dobrým od základu a všetky jeho schopnosti usmierniť k tomu, čo je nadprirodzené, a tu sa zázračne spojuje ľudské a prirodzené s vyšším, s Božím. Kristus neničí prirodzenosť a individualitu človeka, ale vyzdvihuje jej hodnotu a posväcuje ju k vyššiemu cieľu. Petrovu prchkosť a zápalčivosť využíva ku horlivosti apoštolskej práce, zvedavosť Samaritánky ku poučeniu o Božom kráľovstve. A takú istú lásku a starostlivosť, s akou sa stará o celé zástupy, o celé ľudstvo, venuje každému jednotlivcovi, potrebujúcemu jeho pomoci a ochrany. Jeho dobročinnosť nie je len akýmsi prejavom všeobecného milosrdenstva z ústrania, ale oddáva sa každému jedincovi vždy celý, s celým svojím srdcom, so všetkou pozornosťou, a s celým pokladom svojej lásky a dobroty. Sám ide ku každému, pozoruje a predvída jeho potreby a s najväčšou dôkladnosťou a starostlivosťou sa zaoberá nimi tak, že zdá sa, akoby na všetkých iných zabudol a len toho jedného mal pred sebou. 42

V evanjeliách sú príklady, ktoré opisujú ten Ježišov súcit a starostlivosť o jednotlivcov a hlavne úplné oddanie sa ich potrebám. Na pr. keď sa raz previezol v lodi na druhý breh Genezaretského jazera a shromaždily sa okolo neho ohromné zástupy, hľadajúce u neho potechy a pomoci, zjavuje sa pred ním Jair š úpenlivou prosbou, aby mu zachránil umierajúcu dcérušku. (Mar. 5, 21 n.) Ježiš hneď vstáva a opúšťa zástupy. Na ceste do domu predstaveného synagogy, žena, trpiaca na krvotok 12 rokov, ide za ním v zástupe, a keď sa dotkla s vierou obruby jeho šiat, bola uzdravená. Keď sa Ježiš dozvedel, čo sa stalo, nechcel, aby žena odišla od neho, len s hmotným dobrodením, ale chcel aj jej vieru rozhlásiť a obdariť ju vyššou duševnou milosťou, odvrátil sa a súc naplnený ľútosťou a láskou ku skromnej žene, čiastočne zahanbenej tým, čo urobila, vymohol z nej vyznanie obsiahnutého dobrodenia. Tento čin verejného vyznania nakloní ho k tomu, aby jej udelil plné požehnanie, s ktorým ju prepustil. A tu si ľahko predstavíme, ako ťažko musel Jairus premáhať svoju netrpezlivosť pre tú udalosť, ktorá zavinila toľké zdržanie sa. Keď prvý raz prosili Krista, Jairova dcéra už zomierala a minúty medzi vyslaním posolstva ku Ježišovi a jeho príchodom sa iste zdaly Jairovi strašne dlhými. Jeho obava bola aj odôvodnená, lebo mu dcéruška za ten čas skonala. Kristus vedel, že vráti dieťaťu život a že smútok otca zmení sa v radosť. A predsa jeho súcit s Jairom bol taký silný, že ho nechcel nechať dlhšie v obave, a obracajúc sa k nemu, vyslovil slová potechy: „Neboj sa, len ver!" Keď sa blížili ku domu, kvílenie najatých žien muselo nanovo rozjatriť žiaľ otcov, a preto chcejúc ho znovu potešiť, hovorí Ježiš: „Dievčatko neumrelo, ale spí." Teraz Ježiš odosiela preč plačúce ženy a všetkých shromaždených v dome smútku, vedený zasa starostlivosťou o dievča, ktoré zomrelo. Malo sa vrátiť z tajnostnej krajiny a bolo celkom prirodzené, že pri prvom návrate ku životu všetko to, čo sa okolo neho dialo, pôsobilo na ňu divne a hrozne. Láskyplná starostlivosť Ježišova previedla to, aby dievčatko, keď znova otvorí oči, videlo pri sebe otca a matku, ktorí jej boli takí blízki. Preto Kristus odstraňuje cudzie a nesympatické tváre žien, plačúcich z povolania a rozličných zvedavých ľudí, a nedovoľuje nikomu vojsť so sebou, vyjmúc rodičov a troch vybraných učeníkov. Ale nie dosť na tom; keď je už zázrak vykonaný a dievčatko ožilo, Kristus ukázal rozumnú starostlivosť oň, prikazujúc, aby jej dali jesť. Myšlienka jednoduchá a predsa nikdy by to nebolo prišlo na um rodičom, úplne rozčuleným pri pohľade na vzkriesené dieťa. A okrem toho nič nemohlo lepšie pôsobiť sdruženie jeho myšlienok predošlého života s terajším, nič nemohlo tak zásadne presvedčiť jeho rodičov o skutočnosti vzkriesenia z mŕtvych, ako práve požitie pokrmu. Ďalšou známkou Ježišovho styku s ľuďmi je jeho indiferentnosť. Veď čohože si nemohol Kristus dožičiť na zemi? K jeho ľubovoľnému použitiu stály všetky časné dobrá, sláva a pocty u ľudí, veď ľud ho chcel vyhlásiť za svojho kráľa. (Ján 6, 15.) A čo Ježiš? Aký mal osoh a čoho sa dopracoval pri svojom učiteľskom úrade, alebo čo mu pomohly jeho zázraky a tisíceré jeho uzdravenia? Nič; nenadobudol ani na piaď zeme, ani domu nemal, kde by sklonil svoju hlavu a odpočinul si po námahách. Peňazí na pr. nemal ani toľko, aby mohol 43

zaplatiť maličkú daň svätyni. (Mat. 17, 26.) Chcel žiť chudobne a chudobne zomrieť. Boháčov nevytváral, ale ani nevyhľadával, a keď im aj dobre učinil, často okrem poďakovania ničoho od nich neprijal. Majúc moc činiť zázraky, ochotne jej využíval, ale len tam, kde to vyžadovala sláva Otca nebeského a blaho ľudí. Keď „mu bolo ľúto zástupu", ktorý neraz niekoľko dní sa nehnul od neho, keď vyučoval, zázračnou mocou rozmnožoval chlieb, aby nakŕmil hladný ľud. Ale sám nesiahol nikdy ku zázraku, keď išlo len o jeho vlastné potreby. S odporom odvrhol od seba pokušenie, aby po dlhom pôste na púšti premenil kamene na chlieb. Keď bol hladný, posielal učeníkov do mesta, aby tam dostali pre seba i pre neho pokrmu. Ochotne prijímal pozvanie i do domov zámožných ľudí, jemu priaznivých a posilňoval sa pri ich stole. Pri studni Jakubovej, ustatý a strápený, prosil samaritánku o trošku vody... Horlivosť o ľudské duše, o ich osvietenie a získanie ich Bohu, kážu mu neraz zabudnúť na potrebné pre neho posilnenie, a keď mu ho učeníci prinášajú, zaujatý svojím poslaním, ktorého cieľom bolo spasenie duší, zdá sa, že odmieta to posilnenie, hoci je hladný, lebo ako hovoril, jeho pokrmom bolo, „aby plnil vôľu toho, ktorý ho poslal." (Ján 4, 34.) Jeho cieľ bol vyšší nad všetky rodinné sväzky a útechy. Jednou z najkrajších pohnútok účinkovania u ľudí je láska k najbližšej rodine, no, u Ježiša i táto pohnútka ustupuje do pozadia pred veľkými úlohami jeho poslania. Tu jeho nezávislosť v tomto ohľade vidíme pri opisovaní 12ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme a jeho slová zarmútenej matke: „Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že musím byť v tom, čo je môjho Otca?" (Luk. 2, 49.) Alebo slová ku tomu, ktorý ho upozorňoval, že jeho matka a bratia stoja pred domom a hľadajú ho: „Kto je moja matka? A kto sú moji bratia? ... Hľa, moja matka a moji bratia" (t. j. jeho učeníci). Ježiš miloval svojich najbližších. (Mat. 12, 48; 49.) Svoju najdrahšiu matku, ktorej bol za tridsať rokov najposlušnejším synom, sveril na kríži ochrane svojho obľúbeného učeníka. A hoci tá láska bola taká nežná, predsa nebola rozhodujúcim motívom jeho účinkovania. Vyššie nad všetko mal pred očami vôľu Božiu a svoje mesiánske poslanie. Keď teda išlo o splnenie tej vôle Božej a keď treba bolo činiť druhým dobro, tu nepoznal rozdielu medzi príbuznými a nepríbuznými; tu matkou, bratmi, sestrami mu boli tí, ktorí plnili vôľu Božiu. Práve tak Ježiš nechcel byť kolísaným na vlnách obľuby národa, ako miláček ľudu alebo prorok, splňujúci túžby ľudu a hľadajúci popularitu. „Keď teda Ježiš poznal", hovorí evanjelium, „že chcú prísť, aby ho chytili a učinili kráľom, ušiel znovu na horu on samotný." (Ján 6, 15.) Nebol Mesiášom, akého si želali vtedy židia, ba pohoršovali sa na ňom pre svoje hmotárske smýšľanie. (Luk. 7, 23.) Kristus bol akoby bičom pre ich národnú pýchu, bezohľadným sudcom ich zvykov. „Nebol zaľúbený do seba" (Rim. 15, 3.), v ničom nehľadal len svoj osoh, svoje uspokojenie. Nežiadal nič od človeka, len hľadal samého človeka, nie pre seba, ale pre Boha a pre neho samého. Svoju dobrotu nečiní závislou od dobroty a vďačnosti ľudí. Veď v mestách Korozaim a Betsaida činí viacej zázrakov ako inde, hoci sa tie mestá preukázaly takými nehodnými preukázaných im milostí. (Mat. 11, 21.) Hovoril totiž svojim učeníkom: „A keď budete dobre činiť tým, ktorí vám dobre činia: aká vďaka vám prislúcha? Veď to i hriešnici činia. (Luk. 6, 33.) Ešte aj sami jeho nepriatelia akosi mimovoľne uznajú tú Ježišovu indiferentnosť, keď si robia posmech z neho, visiaceho už na kríži, hovoriac: „Iným spomáhal, sám si nemôže spomôcť! (Mat. 27, 42.) 44

Historia nepozná ani muža, ktorý by bol taký slobodný od ambícií a osobných záľub, taký nezávislý od obľuby más, taký pohŕdajúci ľudskou slávou a ziskom, taký slobodný od najmenšej stopy egoizmu, čo aj v najmenšej forme, taký odpútaný od seba, taký plný sebazapierania a až krajného poníženia a utrpení, a preto taký smelý v slove a v skutku, keď išlo o slávu Božiu a o víťazstvo pravdy, — ako bol Ježiš. Ježiš veľmi miloval chudobu a sám rád obcoval s chudobnými. Chudobní a maľučkí — to sú jeho zvláštni miláčkovia. Miloval ich a volal ich svojimi bratmi, kto im dobré činí, činí jemu samému. (Mat. 25, 40.) Chudobných dáva na prvé miesto medzi blahoslavenstvami a povoláva do Božieho kráľovstva (Mat. 5, 3.); žobráka Lazara prijíma do lona Abrahámovho. (Luk. 16, 22.) Viacej oceňuje halier vdovy, ako veľké dary boháčov, (Mar. 12, 21.), kto dáva chudobným, ten si shromažďuje „poklad v nebi" (Mat. 19, 21.) atď. Ale chudobným u Ježiša a hodným jeho zvláštnej lásky je iba ten, kto je „chudobný duchom", kto nie je zaľúbený do bohatstva, čo si neshromažďuje poklady na zemi, kto sa dobrovoľne, z lásky k Bohu a bližnému zriekne bohatstva. Ten istý Ježiš, ktorý tak vyznačoval chudobných a opustených, poznal aj sluhov lenivých, zlých a opilcov (Luk. 19, 22; Mat. 24, 49.), robotníkov nespokojných a šomrajúcich proti svojmu chlebedarcovi, ktorých oko je ničomné, pretože ich pán bol dobrý. (Mat. 20, 1n.) Práve tak zjavne pochádzajú zpomedzi chudobných: človek zlomyseľný, ktorý nasial kúkoľa do pšenice (Mat. 13, 25.), sluha nemilosrdný a ukrutný, ktorý chcel zaškrtiť svojho kolegu pre dlžobu (Mat. 18, 28.), chamtiví a krvilační oráči, ktorí i sluhov i syna hospodárskeho pozabíjali. (Mat. 21, 33.)

18 Kapitola Okrem chudobných Ježiš najradšie zdržoval sa medzi dietkami. Životný osud týchto v staroveku veru nebol závideniahodný; dietky boly skoro vyňaté z právneho poriadku. V staroveku neboly neznáme prípady, podobné masakre betlehemskej, vykonanej na rozkaz Herodesa. Každé novonarodené dieťa bolo vystavené nebezpečenstvu záhuby, či už z vôle otcovej alebo usnesením vládnej moci, ktorá ich mohla „en bloc" odsudzovať na smrť. Suetonius píše, že keď sa za cisára Nerona zjavila kométa, Nero celkom prestrašený pýtal si radu od astrologa Balbílla a ten ho poučil, že kráľovia obyčajne takéto zlovestné znamenia zažehnávajú a nešťastie od seba odvracajú od hlavy znamenitých ľudí nejakou slávnou vraždou. Preto Nero rozhodol sa vykynožiť všetkých najvznešenejšch mužov. Ale i deti zasiahol tým vražedným plánom, lebo aj deti odsúdených boly z mesta vyhnané a zahynuly alebo otravou alebo hladom. (P. Suetonius Nero 36; vita Augusti 94, 3.) A hľa, v tom čase zjavuje sa Kristus, priateľ detí, ktorý prijíma tieto úbohé bytosti pod svoju ochranu a zahrnuje ich najnežnejšou láskou a starostlivosťou. Miluje ich, baví sa s nimi a žehná ich. „Nechajte maľučkých a nezabraňujte im ku mne prichádzať, lebo takých je kráľovstvo nebeské." (Mat. 19, 14.), hovorí svojím učeníkom, ktorí zabraňovali matkám, pristupujúcim ku Majstrovi, umorenému prácou, a prosiacim o požehnanie pre svoje dietky. V týchto maľučkých bytostiach vidí obľúbencov anjelských a svojho Otca nebeského, svojich najmladších bratov a 45

spoludedičov svojej slávy, na ktorú majú právo pre svoju nevinnosť a úprimnosť, ktoré sú čnosťami dietok. Vidí v nich nádej svojho mesiánskeho Kráľovstva, ak prídu do rúk dobrých vychovávateľov. Preto aj zvlášť požehnáva všetkých priateľov a opatrovníkov maľučkých: „Ktokoľvek príjme tohoto chlapca v mojom mene, mňa prijíma." (Luk. 9, 48.) Ale pritom vnucuje sa mu myšlienka, zarmucujúca jeho myseľ, že bez dobrých vychovávateľov a pre dané im pohoršenie môžu sklamať jeho sväté nádeje, môžu sa stať z jeho najmilších priateľov najzaťatejší nepriatelia a zahynúť v bahne zlého sveta. Aby ich teda zachránil od toho všetkého, túli ich k sebe, zohrievajúc ich vlastným srdcom a posilňujúc požehnaním; na druhej strane zas pohoršovateľom a vrahom ich duší hrozí strašnými trestami. Na iných miestach Evanjelia zas vidíme, ako sa vinú dietky ku Spasiteľovi, ako sladko a príjemne im je v blízkosti jeho srdca, veď duša dieťaťa od prírody prostá, úprimná a jasná, ochotná prijať pravdu, ešte neporušená smyselnosťou a nezahalená klamstvom ochotne sa odovzdáva Kristovmu vedeniu a jeho pravde. Podobne ako u deti, taký smutný bol osud aj u žien v staroveku, ktoré boly považované za niečo nižšieho od muža. Ani u Židov nebolo to lepšie. Každý rabbí, ako neuznáva za dôstojné zaoberať sa s deťmi, tak sa díval aj na ženu s pohŕdaním. Aj učeníci sa divili, keď sa Kristus shováral so Samaritánkou, divili sa, že sa rozprával so ženou. (Ján 4, 27.) Až Kristus prvý pochopil a náležite ocenil význam ženy v rodine a spoločnosti, jej charakteristické známky, jej prednosti, schopnosť obšťastňovať a obetovať sa. Kristus svojím učením a postupovaním oproti žene zlepšil jej položenie všade, kde len kresťanstvo pôsobilo priamo, či nepriamo. Všimnime si aj, že duše tých žien, ktoré žily v Ježišovej blízkosti a posluhovaly mu, pod vplyvom jeho svätosti, veľkodušnosti a dobroty naplnily sa zmužilosťou a hrdinskou smelosťou, že vytrvaly pri Ježišovi aj vtedy, keď ho opustili všetci učeníci. (Mat. 27, 55.) Inde zas vidíme Ježiša, ako obráncu cti a čnosti žien, keď učí, že už sama dobrovoľná žiadostivosť je žene ubližujúcim previnením a hriechom proti Bohu. (Mat. 5, 28.) A keď pripomína farizejom, že „ten, ktorý stvoril človeka na počiatku, učinil ich mužom a ženou (Mat. 19, 4.), vyhlasuje opravdivú emancipáciu ženy, ktorá však nezrušuje medzi ňou a mužským rozdiel, ktorý plynie z prirodzenosti ich vzájomných povinností, ich postavenia rodinného a spoločenského. Vplyv Ježišovej náuky na nerozlučiteľnosť manželstva a postavenie ženy ako ženy, bol rozhodným obratom jej postavenia vo svete pohanskom a židovskom. Veď postavenie vydatej ženy nebolo nikdy také neisté ako za časov Kristových. Rozvod bol viacej pravidlom ako výnimkou. Židovské právo dovoľovalo rozvod aj vtedy, keď sa mužovi spríkrila prvá jeho manželka. Ako skoro revolučne musela pôsobiť Ježišova náuka o nerozlučiteľnosti manželstva. Kristus tým, že hlásal nerozlučiteľnosť a pripomínal počiatky dejín ľudskej rodiny a pritom hlásal zásadnú rovnosť muža a ženy, pozdvihol postavenie, hodnotu vydatej a tým aj každej ženy, ako nikto iný ani pred ním, ani po ňom. Prekvapuje nás veľmi Ježišovo chovanie sa ku hriešnikom a k nepriateľom. Hriešnici sú predmetom jeho zvláštnej lásky a milosrdenstva. Verejných hriešnikov židovská synagoga vyhadzovala zo spoločnosti a s pohŕdaním odvracala sa od nich; všetci sa ich stránili, aby sa nepošpinili stykom s nimi. Ježiš naopak: objavuje sa medzi hriešnikmi a mýtnikmi a vyzýva 46

ich spolu s inými ku preporodeniu života a vstupu do kráľovstva Božieho. Ba poukazuje na to, že jeho hlavným cieľom je nielen povolávať spravodlivých, ale najmä hriešnikov" (Mar. 2, 17.), „hľadať a spasiť, čo zahynulo." (Luk. 19, 10.) Keďže najlepšie poznal cenu ľudskej duše a jej morálnu biedu, najväčšiu nežnosť prejavoval skutočne len tým, ktorí na j viacej potrebovali milosrdenstva a pomoci. Preto ako opravdivý lekár, ktorému sa nehnusí ani tá najodpornejšia rana človeka, ale ju ochotne lieči, práve tak On, nielen že kládol ruky na prašinou postihnutých, ale sa neodvracal ani od najväčšej duševnej prašiny — hriechu, s nesmiernym súcitom sa sbližoval ku všetkým hriešnikom, aby im liečil duše, vlieval do nich utišujúci balzam nádeje, rozochvel ku ľútosti a ku pokániu a potom pritúlil ku svojmu srdcu — ako ten otec v podobenstve o márnotratnom synovi, — a tešil sa nesmiernou radosťou z navrátenia sa aspoň jedného z nich, ako sa tešil ten dobrý pastier, keď našiel svoju stratenú ovečku v podobenstve o dobrom pastierovi a ako vidíme z jeho chovania sa oproti hriešnici v dome farizeja Šimona, ktorá skropiac slzami pokánia Spasiteľove nohy, počula tie srdečné, potešujúce slová: „Choď v pokoji!" — ba predtým i pochvalu pred shromaždenými hosťami pri stole farizejovom: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala." (Luk. 7, 47.) Je známa aj Ježišova ľútostivosť oproti hriešnikom, a jeho obcovanie s nimi bolo tak do očí bijúce, že bol nazvaný „priateľom mýtnikov a hriešnikov" (Mat. 11, 19.), na čom sa rozčuľovali a pohoršovali farizeji medzi sebou. „Prečo," — hovorili Ježišovým učeníkom, — „jedáva váš učiteľ s mýtnikmi a hriešnikmi?" (Mat. 9, 11.) Keď zas Ježiš navštívil dom mýtnika Zacheja, bolo počuť podobné slová odporu a pohoršenia: „A keď to videli všetci, reptali a riekli, že sa ubytoval u hriešneho človeka." Ako oproti hriešnikom, tak aj oproti svojim najzaťatejším nepriateľom Ježiš prejavoval najväčšiu pokojnosť ducha, miernosť a lahodnosť. Ten, ktorý učil: „Milujte svojich nepriateľov, dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia" — sám v celej plnosti praktizoval túto lásku. V evanjeliu je zmienka o tom, ako ho farizeji a zákoníci špehovali, striehli a ako sa pokúšali podchytiť ho na slove, aby mu tak pripravili záhubu. Kristus o tom všetkom veľmi dobre vedel, poznal ich plány a myšlienky (Mar. 2, 8.), a predsa tak sa choval k nim, ako by nevedel o ich zlobe proti sebe, vždy pokojne a vecne odpovedá na ich námietky a úskoky. Vysvetľujúc im dogmatické pravdy (Ján 5, 17n: 7, 16n.), pritískal ich ku stene svojimi otázkami a dôkazmi a nevedeli mu odpovedať. „Priviedli raz" — hovorí Evanjelium — „farizeji a zákoníci k Ježišovi ženu, prichytenú pri cudzoložstve." A riekli mu: „Učiteľu túto ženu teraz prichytili pri cudzoložstve, a Mojžiš v zákone rozkázal nám takéto ukameňovať, Čo teda povieš ty?" (Ján 8, 3n.) Bola to chytačka s ich strany, ako to poznamenáva sám evanjelista. Keby bol povedal, že tú ženu treba prepustiť, boli by ho obvinili, že prestupuje Mojžišov zákon; keby bol zas opačne predniesol rozsudok, boli by ho predstavili ľudu ako človeka ukrutného, bez milosrdenstva, ktoré tak veľmi odporúčal každému. Ale Ježiš sklonil sa dolu a písal prstom na zemi... a napokon sa ich spýtal: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameňom ... Ježiš ich nevyhrešil, nerozčuľoval sa na ich pokrytectve v tomto prípade, ale tých niekoľko slov postačilo, aby ich zahanbil a prinútil k tomu, že vyšli jeden za druhým, počnúc od starších ..." 47

Ježiš v polemike s hodnostármi zachovával takt a ohľad na ich postavenie, akému sa tešili v národe. Hoci zatracoval ich skutky, predsa hovoril ku zástupom a svojim učeníkom: „Všetko teda čokoľvek vám povedia, zachovávajte a robte." Ale keď po mnohých trpezlivých pokusoch odsudzoval farizejov, pretože falšovali zákon Boží a odvádzali ľud od Božieho Kráľovstva, keď im vyčítal zvrátenosť a pokrytectvo a demaskoval ich pred ľudom a učeníkmi, robil to nie z túhy po pomste, ale z lásky pre dobro ľudu, vedeného tými slepými vodcami do skazy, a aj preto, aby ich priviedol k uznaniu chýb a náprave. Jedinou pohnútkou Ježišovho života bola sláva Otca nebeského a spása duší. A preto ani tam, kde musí súdiť, hnevať sa a karhať vo chvíľach najväčšieho étického rozhorčenia, u Ježiša nikde nevidíme ani stopy prejavenia vlastnej urážky, osobnej krivdy alebo túžby po pomste, nijakého egoizmu. Súc si vedomý svojej nadzemskej moci, akú mal nad všetkým a nad všetkými, hoci mohol jediným prejavom vôle obrátiť v prach svojich nepriateľov, čo nám dokazuje aj príhoda zajatia v Getsemanskej záhrade, keď jedine slovami „Ja som to", svalil na zem proti sebe poslaných sliedičov — nikdy nepoužíva tej moci ku zničeniu svojich nepriateľov, v jeho srdci nikdy sa nerozhostila túžba pomstiť svoje krivdy. Keď učeníci, rozhnevaní na Samaritánov, pretože im odopreli pohostinstvo pre Majstra, žiadali od nich trest s neba, Ježiš pokarhal ich a povedal: Neviete, čieho ste vy ducha? (Luk. 9, 55.) Kristus trpezlivo znášal krivdy a ohovárania, nanajvýš bráni sa pokojným slovom alebo vyhne sa sporu. Kde išlo iba o jeho vlastnú osobu, zabúdal na príkoria, trpezlivosťou a láskavosťou sa usiloval pohnúť svedomie krivditeľa. Akým trpezlivým a jemným bol oproti svojmu nehodnému učeníkovi a zradcovi Judášovi. Hoci poznal všetky jeho zradcovské plány, vylieva naň do poslednej chvíle svoje milosrdenstvo a lásku svojho srdca, aby ho len spamätal a zachránil od skazy. Sama zrada nebolí ho natoľko, ako zatratenie toho nešťastného učeníka. Pri poslednej večeri, keď aj Judáš bol prítomný, hoci predpovedá zradu, nepovie ani slova rozhorčenia na Judáša; jeho ponosa v predpovedí zrady je preniknutá skôr úprimnou ľútosťou a žiaľom pre nešťastného učeníka, ale až do konca neprezrádza Judáša, neodkrýva jeho masku pred ostatnými apoštolmi, chrániac jeho česť a bezpečnosť, a robí to preto, aby sa predsa len spamätal a zachránil od záhuby. A ešte i vtedy, keď Judáš príde ho už zradiť, Ježiš nevysloví rozhorčeného slova a zradca len zo zraneného a sklamaného srdca počuje tichučké, ešte posledný raz napomínajúce slová poľutovania od svojho Majstra: „Priateľu, načo si sem prišiel? Bozkom zrádzaš Syna človeka?" (Mat. 26, 49: Luk. 22, 48.) Ježiš, stojaci pred svojimi žalobcami a sudcami, je naozaj Baránok Boží pred dravými vlkmi! Jeho postava je plná pokory, tvár spokojná, plná bôľu; ústa sovreté svätou mlčanlivosťou — hľa, obraz najvyššej trpezlivosti a lahodnosti! Hovorí len toľko, koľko mu káže povinnosť a pravda. Na svoju obranu nepovie ani slovíčka. Falošní svedkovia žalujú — on mlčí. Veľkňaz hovorí: „Nič neodpovedáš na to, čo títo na teba dosvedčujú?" — Ježiš mlčí (Mar. 14, 56n.)... Pilát nemôže pochopiť, že sa vôbec nebráni ten, o ktorom počul, že hovorí ako ten, ktorý má moc! (Mat. 7, 29.; Ján 46.) Na otázku: „Či nepočuješ aké veľké veci svedčia na teba? — Ježiš mlčí, že sa vladár preveľmi čuduje... Keď bol daný do rúk polodivým žoldnierom, oddaný najukrutnejším mukám a výsmechom, z jeho úst nevyšlo ani 48

slovíčko ponosy, nepokúša sa brániť ani pomstiť sa za potupenia. Na kríži počuje len samé výsmešné a uštipačné urážky svojich nepriateľov, tešiacich sa z jeho smrti. A čo on na to všetko? Jedinou jeho odpoveďou sú slová modlitby za nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!" (Luk. 23, 34.)

19. Kapitola To obdivuhodné mlčanie a tá trpezlivosť oproti nepriateľom a ich činom nenávisti, to akoby krotenie síl, ktoré v ňom driemaly na potrestanie najväčších neprávostí, aké kedy svet videl, tá dobrovoľná nemožúcnosť, spojená s nadzemskou mocou, tá láska ku najväčším hriešnikom popri absolútnej svätosti a odporu ku hriechu, tie slová nenávisti a posmechu jeho nepriateľov, smiešané s jeho slovami poľutovania a modlitby za nich, tá pekelná chtivosť jeho nepriateľov po jeho zkaze, popri jeho neuhasiteľnej túžbe po ich záchrane a spáse, ten rozpor tmy a svetla, svätosti a zločinu, nenávisti a lásky, aký sa odohral okolo Kristovej osoby, — to je naozaj dosiaľ nevídaný a skutočne zázračný zjav!... Podobne zvláštnym ťahom jeho osobnosti je jeho pomer ku obkľučujúcej ho prírode. Niektorí svätí prešli tento svet akoby s prižmúrenými očami. Veď hriešny človek má sklon ku nadužívaniu Stvoriteľových darov a ľahko ich môže obrátiť proti jeho vôli. Medzi nimi mnohí boli takí, ktorých pozornosti nič neušlo z toho, čo ich obkľučovalo, ktorí, keď rozjímali o stvorených veciach a krásach prírody, pozdvihovali sa ku zvelebovaniu jej Stvoriteľa. Za príklad nech nám slúži sv. František z Assisi, ktorý ,,brata" slnko, „sestry" vtáčky povzbudzoval ku chváleniu Boha atp. Kristus, najvyšší vzor všetkých svätých, keď prijal podobu ľudí a zval prirodzenosť ľudskú, používal oči ku videniu, uši ku počúvaniu, srdce ku cíteniu a preto všíma si všetkého, aj tých najnepatrnejších vecí, ktoré stvoril Otec nebeský, všíma si i poľných ľalií, vrabcov na streche, tak i spôsobu života svojich najbiednejších súčasníkov. Zdá sa, akoby poetickými myšlienkami obaľoval všetky stvorené veci, či už neživé, či spojené s rozumným človekom, čerpajúc odtiaľ bohatý obsah pre svoje porovnania, určené len k zobrazeniu Božieho kráľovstva. Ale nemá v sebe ničoho zo zmäkčilosti básnikov: je skôr pevcom rozvahy, poriadku a rozumu, triezvy a spravodlivý v posudzovaní, pritom vyhýbajúci sa všednosti, ako aj prehnanému zveličovaniu a líškavej uhladenosti. Vidíme, že Kristus so živým a veselým záujmom sledoval všetko, čo jestvovalo okolo neho, čo rástlo, pohybovalo sa po zemi alebo lietalo vo vzduchu. Veľmi charakteristické sú jeho slová: „Pozrite si ľalie poľné, ako rastú, nepracujú, ani nepradú: a povedám vám, že ani Šalamún vo všetkej svojej sláve nebol tak zaodetý, ako jedna z nich." (Mat. 6, 27-28.) Nič nenechá bez povšimnutia z toho, čo je stvorené, všetko ho zaujíma a zachycuje jeho vnímavú 49

dušu — všade, v každom odseku života stvorení vidí stopy tej nepochopiteľnej múdrosti, dobroty a krásy svojho Otca nebeského, rozliatej po všetkých stvoreniach. Svojím pozorným zrakom vniká do života kvetov a preciťuje ich krásu, predivnú, tajomnú silu vzrastu, danú rastlinám Stvoriteľom, keď s takou zaujímavosťou predstavuje proces vzrastu semienka, hodeného do pôdy rozsievačom, ktoré pučí a rastie, „hoci on nevie ako, lebo zem sama od seba prináša úrodu, najprv bylinu, potom klas, potom plné obilie v klase. (Mar. 4, 27-28n.) Na fige pozoroval, ako sa vetvy s letom stávajú jemnejšími, púšťajú listy (Mat. 24, 32.), na réve, ako „ratolesť nemôže donášať ovocia sama od seba, ak len neostane na viniči." (Ján 15, 4.) Ba i poľná tráva, horčičné zrno, hoci je najmenšie zo všetkých semien, neujde jeho pozornosti. (Mat. 6, 30: 13, 32.) Pozoruje stromy, ktoré pestované prinášajú žiadané ovocie a občas napriek všetkému sú neplodné (Luk. 13, 6.), zbadá trstinu, vetrom sa knísajúcu na púšti (Mat. 11, 7.), vidí rastúce tŕne, bodľače a kúkoľ. (Mat. 7, 16: 16, 25.) So zvláštnou záľubou a pozornosťou prizeral sa na život nebeských vtáčkov a svojich poslucháčov povzbudzoval, aby pozorovali ich spôsob života: „Pohliadnite na vtáctvo nebeské, obdivoval opateru Otca nebeského nad nimi, ktorý ich kŕmi," hoci neseje ani nežne, ani neshromažďuje do stodôl (Mat. 6, 26.), pozoroval ako bývajú na konároch stromov, kde si zakladajú hniezda, „kým Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil" (Mat. 13, 32: 8, 20.), ako sbierajú zrná, ktoré vypadly z rúk rozsievača pri ceste (Mat. 13, 4. ), videl, ako predávali vrabcov na trhu a hoci ony boly podľa vtedajšej najvyššej ceny najlacnejším potravným článkom, lebo za jeden as (päták) bolo možno dostať dvoch vrabcov, predsa ani jeden z nich nespadne na zem bez vášho Otca. (Mat. 10, 29.) Vábi ho jednoduchosť holubov, ktorú dáva aj za príklad svojim učeníkom (Mat. 10, 16.) — pravda, keď vyháňal obchodníkov zo svätyne, povedal tým, ktorí predávali holubov, akoby chcel ušetriť tie vtáčatá: „Odneste to odtiaľto!" (Ján 2, 16.) Aké nežné a dojímavé sú slová o tej kvočke, ktorá shromažďuje kurčatá pod svoje krídla. (Mat. 23, 37.) No, nezabúda ani na spievajúceho kohúta (Mat. 26, 34.), ani na orlov, sletujúcich sa nad mŕtvolami. (Mat. 24, 28.) Kedykoľvek — a to veľmi často — predstavuje pred oči poslucháčov ovečky, milované svojimi pastiermi, ľahko si predstavíme jeho príchyľnosť ku týmto nevinným zvieratkám. Akú starostlivosť vidíme o stratenú ovečku (Mat. 18, 12.), alebo spadnutú do jamy, alebo ktorej hrozí nebezpečenstvo od vlka. (Mat. 10, 16: 7, 15.) Tak spomína aj užitočného vola a osla, dvíhajúceho ťažké bremená, ktoré zvieratá aj v sobotu boly odväzované a vodené ku napájadlu a vyťahované zo studne, keď ta spadnú. (Luk. 13, 15: 14, 5.) Rozmery ťavy Kristus asi obdivuje, keď hovorí v porovnaní, ako nemožno bolo aj jej prejsť cez ucho ihly (Mat. 19, 4.), alebo keď porovnáva zviera, ktoré platí u židov za symbol veľkej veci, s maličkou muškou, ako je na pr. komár atp. (Mat. 23, 24.) 50

Čo teda divného, keď Spasiteľ, tak ochotne prebývajúci nad brehami jazera Genezaretského, ktorého vlny ho neraz uspaly po namáhavej dennej práci (Mar. 4, 36.), hovorí o vodných obyvateľoch toho jazera, o rozličných druhoch rýb, ktoré chytajú udicou alebo do siete a ktoré tvoria každodenný pokrm pre dospelých aj deti (Mat. 7, 10: 14, 17.), a zlé bývajú vyhadzované. (Mat. 13, 14.) Stvoriteľove oči bdia nad celým tvorstvom. Ježiš zmieňuje sa o „dravých vlkoch" (Mat. 7, 15: 10, 16.), o hadoch a vreteniciach, keď šľahá farizejov, alebo keď dáva za príklad otca, ktorý nepodá svojmu synovi šťúra miesto vajíčka (Luk. 11, 12.) Ale i v týchto odporných zvieratách vidí čosi dobrého a preto chváli múdrosť hadov (Mat. 10, 16.) a šikovnosť líšiek, budujúcich si skrýše. Ježiš vôbec ku všetkým zvieratám prejavuje obdiv a lásku, vrodenú oku, ktoré náležite pozoruje krásu a lásku Božiu v prírode, a preto i tam, kde obyčajný smrteľník pociťoval odpor a pohŕdanie ku nepríjemným bytostiam, on vie vyhľadať vždy čosi u nich užitočného a dobrého. A tá skutočne divná nežnosť Ježišovho Srdca, to odhaľovanie vo veciach alebo i ľuďoch zlých dobré vlastnosti, je vlastnou známkou najšľachetnejšieho charakteru ľudského u Spasiteľa. Perská legenda vypráva, ako prišiel Ježiš raz večer ku bránam akéhosi mesta, keď predtým poslal učeníkov popredku, aby mu prichystali večeru; sám zatiaľ, chcejúc ešte vykonať nejaký dobrý skutok, vošiel na mestské trhovisko. Tu vo vedľajšej uličke zbadal húf ľudí, dívajúcich sa na akýsi predmet na zemi. Ježiš sa priblížil k nim, aby videl, čo bolo príčinou toho shluku. Bol tam zabitý pes s povrazom na šiji, na ktorom ho ťahaly po blate. Bol to odporný a nepríjemný pohľad. „Fuj", ozval sa ktosi zo zástupu, zapchávajúc si nos, „ako zapácha vzduch!" „Ako dlho nám bude tá zdochlina kaziť dojmy zraku?" hovoril iný. „Hľa, akú zodratú kožu má", povedal tretí, „ani obuv sa nedá z nej spraviť." Bezpochyby bol zaškrtený pre krádež," dodal štvrtý; samé prejavy odporu a hnusu. Keď to Ježiš všetko vypočul, ľútostivo pozrel na zdochnuté zviera a riekol: „Ani perly nemajú takej krásnej bielosti, ako jeho zuby." A ľudia, obracajúc svoj zrak na neho, hovorili medzi sebou: „Kto to môže byť? To iste musí byť Ježiš z Nazaretu, lebo kto iný by našiel čo len trošíčku ľútosti nad zdochnutým zvieraťom a chválil ho?" A zahanbení odvrátili sa od neho a odišli. (Por. Robinson 1. c., str. 39 n.) Kapitola 20

V. Svätý život Ježišov. Aby sme dostali úplný celok z doterajších úvah o jednotlivých ťahoch Ježišovej osobnosti, ktoré už osebe ukazujú absolútnu dokonalosť Spasiteľovu, a aby sme získali úplný obraz svätosti Ježiša Krista, všimnime si ešte týchto momentov. Najzázračnejším ťahom Ježišovej osobnosti je tajomstvo jeho nepoškvrnenej, absolútnej čistoty srdca. Čo nám naj viacej bije do očí, je jeho voľnosť od každého hriechu a viny, akej voľnosti nikdy a nikde ľudské dejiny nezaznamenaly, akej si ani jeden smrteľník 51

pripisovať, ba ani len snívať o nej nemohol. „Či je možno byť slobodným od hriechu", pýta sa Epictet. A odpovedá: „To je nemožné, — možné je len túžiť po tom, aby človek nezhrešil." (Epictet: Dissertationes IV, 12, 19.) Podobne Seneca: „Všetci sme zhrešili, niektorí viacej, iní menej, a nielen že sme poblúdili, ale budeme blúdiť ďalej." (Seneca: De clementia 1. I., 6, 3.) Tak i v Starom zákone prevláda mienka, že niet človeka, ktorý by nezhrešil. Ľudstvo vždy cítilo tú smutnú nevyhnutnosť, ani nenachádzame nikde mimo Krista dokonalé poňatie svätosti, založené na absolútnej slobode od hriechu. Nijaký človek, ani ten najnamyslenejší a pyšný, ba ani z tých najmocnejších, ktorých oslovovali „božskými", neodvážil by sa tvrdiť o sebe, že je slobodný od hriechu, že je svätý, a keby to učinil, i pri všetkých dobrých vlastnostiach, ktoré by mal, namiesto obdivu stal by sa predmetom posmechu a pohoršenia všetkých počestných ľudí. — A predsa dejiny poznajú takého človeka, jediného takého Giganta, vznášajúceho sa ako ideál dokonalej svätosti a slobody od každého hriechu nad všetkých najdokonalejších mužov, akých dalo ľudstvo svetu, nekonečne vyššieho od všetkých, akí boli a budú svätými, a tým je sám Ježiš. Len on jediný je tým človekom, ktorý pri všetkej svojej najhlbšej poníženosti a láske ku pravde pripisoval si absolútnu svätosť a voľnosť od hriechu, a mal tú smelosť s tým istým sebavedomím, s akým hlásal nebeské tajomstvá, s priamo vyzývajúcou istotou sa spýtať všetkých: „Kto z vás ma obviní z hriechu?" — U všetkých svätých, ktorí sa zjavili na svete, s postupom svätosti vzrastal i pocit hriešnosti. Čím je kto svätejší, tým viacej sa korí pre svoje najmenšie chyby, tým hlbšie pociťuje protivu hriechu a milosti a potrebu tej poslednej ku vytrvaniu v čnosti. Tak za podstatnú známku svätosti pokladá akúsi nedôveru vo vlastné sily, povedomie vlastnej krehkosti, ustavičný strach pred pokušením, pred nebezpečnou silou toho, ktorý aj tie najsvätejšie duše ľudské usiluje sa „preosievať ako pšenicu" — a preto ustavičná bedlivosť a modlitba v obave pred pokušenstvom vždy charakterizuje najväčších svätých. U Ježiša nebadáme podobnej bázne, nebadáme pocitu podobných nebezpečenstiev. Stále žil v duševnej rovnováhe, bez starosti o svoje spasenie, o možný pád. Súc si vedomý svojej neporušiteľnej svätosti, privoláva všetkým: „Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia" — a o sebe hovorí: „Prichádza knieža tohoto sveta, hoci nemá do mňa ničoho." (Ján 14, 30.) A jednako, jeho život nebol rovnobežnou čiarou, ale bol loďkou, plávajúcou po najrozbúrenejšom mori protivenství. Jeho najvyššia úloha bola spojená s najťažšími obetami. No, cez všetky tieto nebezpečenstvá prešiel s nadľudskou spokojnosťou, s neochvejnou rovnováhou rozumu a srdca, s úplne neochvejnou čnosťou, bez boja so zlom a použitia akejkoľvek ochrany, bez všetkého trápenia nejakými náruživosťami, bez námahy — absolútna sloboda od hriechu a najužšie spojenie s Bohom je jeho podstatou. Jasnosť a pokoj jeho vyrovnaného vnútra nezakalí nijaký žiaľ, nijaký strach, nijaké výčitky svedomia, hoci celý život Ježišov bol posvätený oslobodeniu ľudí od hriechu. Nikto tak nepreciťoval ohavu hriechu ako on. Vyháňa hriech zo všetkých jeho úkrytov a podôb a karhá najtajnejšie hriešne myšlienky, a zasa vyznávanie hriechov s ľútosťou a povstanie z nich cení si až natoľko, že sa aj anjelom v nebi káže tešiť nad jedným pokánie činiacim hriešnikom. (Luk. 15, 10.) A hoci sa mu hriech hnusí, hoci tak vychvaľuje pokánie a vyžaduje ho od všetkých (Mat. 3, 2.), hroziac trestami a zatratením tým, ktorý nechcú činiť pokánie (Luk. 13, 3.), — sám sebe nikdy nepriznáva 52

potreby pokánia. Ani sa nikdy pre vlastný hriech neponižuje pred Bohom, neľutuje, nevyznáva hriechy. Ježišovi hnusí sa hriech nesmierne, prenasleduje ho, trestá bezohľadne u druhých, nešetrí nikoho pre urážku Boha a hriešny vzdor — a nikdy ho nevidí u seba. — No, bol by nie najkrajšou osobnosťou medzi ľuďmi, ale akýmsi odporným zjavom, farizejskejším nad tých, ktorých pokrytectvo tak prísne bičoval pred všetkými, keby, nepriznávajúc sa ku žiadnemu hriechu, nebol skutočne a absolútne svätým. (Beyschlag: Das Leben Jesu I., 3 Aufl., Halle und S. Strien 1894, 194.) Ani nevidíme u Ježiša prosby o odpustenie hriechov. Nás učí modliť sa za to, ale sám nikdy sa tak nemodlí. Z prosby v „Modlitbe Pána" o odpustení hriechov seba vylučuje, lebo ona vzťahuje sa na všetkých ľudí okrem neho: „Keď totiž odpustíte ľuďom ich hriechy, i váš Otec nebeský odpustí vám vaše previnenia. (Mat. 6, 14.) V strašnej chvíli potenia sa krvou v záhrade Getsemanskej Ježiš prosí Otca o posilnenie, ale ani slovom neprosí o odpustenie hriechov. Práve tak na kríži pred tvárou smrti, hoci prikázal všetkým triasť sa pred zúčtovaním s Bohom z každej myšlienky, z každého daromného slova (Mat. 10, 26: 12, 36.) — ale sám v takej vážnej chvíli, ako je hodina smrti, nebojí sa súdu Božieho, neprejavuje ani najmenšej ľútosti pre nejaké skutky alebo slová svojho života, nemodlí sa vôbec za seba, vždy za iných a za všetkých, ba i za svojich nepriateľov, a tak je sebavedomý, že si môže povedať, že všetko ,,je dokonané" v ňom a skrze neho, čo žiadala od neho vôľa Otca nebeského — a istý súc svojej svätosti, istý je i o svojej nebeskej blaženosti, natoľko, že aj kajúceho lotra povoláva do nej, akoby do svojho vlastného domu. (Luk. 23, 43.) To, že u Ježiša niet ani stopy po ľútosti pre nejaké čo i najmenšie previnenie v živote, je dôkazom celkom bezpečného povedomia jeho bezhriešneho stavu duše. Aké jemné bolo jeho svedomie, keď išlo vždy o vyplnenie vôle Božej. „Mojím pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal" — hovoril Ježiš o sebe a keďže mal len tú jedinú túžbu a žil jej ustavične, nebojí sa nikdy, že učiní niečo proti tej Vôli; je istý seba, že ju splnil vždy a čo najdokonalejšie, a až natoľko je si istým, že vo svojej veľkňazskej modlitbe k Otcovi môže žiadať odmenu najvyššieho oslávenia za najdokonalejšie vyplnenie úlohy, sverenej mu Otcom: „Ja som ťa oslávil na zemi; dokonal som dielo, ktoré si mi dal, aby som konal. Teraz zas ty, Otče, osláv mňa u seba slávou. (Ján 17, 4. 5.) O tom Ježišovom vedomí o sebe sú presvedčení všetci jeho vrstovníci, či priatelia alebo nepriatelia. Ako telo, tak i duša ľudská má svoje pravé chvíle; inštinktívne a neuvedomele sa prejavuje mravná veľkosť alebo nízkosť vnútorného života pred tými, ktorí môžu cez mreže každodenného života nazerať do hlbín duše tých, s ktorými sa stýkajú. Veľkí ľudia často sa zdali malými pred tými, ktorí ich bližšie poznali. (Esser L. c. 198 n.) Ježiš dovoľoval svojím učeníkom nazerať do svojho vlastného srdca. Chodili s ním všade spoločne, boli pri ňom vtedy, keď hovoril zástupom, keď činil zázraky, videli ho pri práci, videli ho hladujúceho a smädného, keď pri Jakubovej studni prosil trošku vody, videli ho pri stole svadobných hosťov v Káne, alebo u farizeja Šimona, videli ho plakať nad mestom Jeruzalemom, pri hrobe 53

Lazarovom, laskať sa s deťmi, radovať sa v duchu, modliť sa, videli ho žiť i umierať. Stýkajú sa s Ježišom bezprostredne, hľadeli na každý jeho pohyb, na každý, i najmenší jeho posunok, na každý krok, počuli každé jeho slovo — a predsa nezbadali na ňom nijakej chyby, nijakej nedokonalosti, nijakého nedostatku, — pravda, čím dlhšie, čím horlivejšie sa mu prizerali, tým väčší bol ich obdiv a nadšenie, do akého ich privádzala jeho absolútna dokonalosť; ani najbližšia dôvernosť a priateľstvo, ktorým ich vyznačoval ich Majster, v ničom neoslabila to nadšenie a obdiv, ba vzbudila akúsi bázeň a poníženosť pred velebnosťou a veľkosťou jeho svätosti, čo bolo dôsledkom nielen zázrakov, ktoré Ježiš vykonal pred ich očami, ale i toho dojmu, aký vyplýval z jeho absolútnej svätosti, ktorá bola najväčším zázrakom jeho života, potvrdzujúcim v nich vieru v jeho božstvo a v jeho božské poslanie. Presvedčení o úplnej svätosti svojho Majstra, vyznávajú ho pred všetkými ako zasľúbeného Mesiáša a opovažujú sa ešte i najvyšším hodnostárom bezohľadne vyhodiť na oči: ,,Vy ste odopreli svätého a spravodlivého... pôvodcu života ste zabili." (Sk. Ap. 3, 15.) Evanjeliá neslýchane jednoducho a úprimne podávajú všetko to, čo Ježišovi učeníci mohli vidieť, počuť a porozumieť u neho. Z toho vyprávania badať bezprostredný dojem nadľudskej svätosti Ježiša, a je ono tým živšie, že niet nijakého výrazu, nijakého miesta v tom vyprávaní na to, aby boly u čitateľa vyvolané akési vopred hľadané dojmy. Nijaká domienka, ani slovo, ani zvláštny umelecký obrat neprezradzuje úmysel opisovať Ježišovú svätosť ako takú. Ježiš sám vždy, ako z tých vyprávaní vysvitá, keď hovorí, keď účinkuje, hovorí za seba; je spanilým obrazom, ktorý sa skveje nebeskou krásou a vlastným leskom nadzemskej svätosti. Ale Ježišov život bol zjavný pred všetkými nielen pred učeníkmi a priateľmi, ale aj pred nepriateľmi. Nenávisť má bystrý zrak a chcejúc zbadať aj tú najmenšiu chybičku u protivníka. Nuž, a farizeji a zákoníci, oficiálni predstavitelia židovskej hierarchie cirkevnej, mali v rukách celý aparát zorganizovaného špehúnstva proti nenávidenému Ježišovi, stopovali ho na každom kroku, číhali na jeho čo aj jediný čin, jediné slovo, hľadali čo len najjemnejšiu tôňu v jasnom slnku jeho života, aby ho mohli zničiť vo verejnej mienke ľudu, obžalovať a zničiť — a predsa všetka ich usilovnosť vyšla naprázdno. Ježiš, hoci dobre vedel o nenávisti svojich nepriateľov a o ich nástrahách, ktoré proti nemu snovali (Ján 8, 40.), neukrýval sa pred nimi, ba púšťal sa s nimi do dišputy. Celkom pokojne a určite vyhlasuje svoje tézy, neľaká sa nijakej námietky, ani obžaloby, majúc najčistejšie svedomie,, odváži sa povedať svojim nepriateľom veľmi smelé slovo: „Kto z vás ma obviní z hriechu?" (Ján 8, 48.), slovo, ktoré malo byť u nich ešte väčším popudom, aby predsa len našli na ňom niečo také, čo by bolo v protive s tými neslýchane riskantnými prívlastkami pre každého iného. A túto výzvu Ježiš dáva nielen svojim súčasným nepriateľom, ale aj celému ľudstvu, všetkým vekom. Kristus porovnával vykonávanie ľudských predsavzatí so stavbou. Jeden buduje pevne na skale, iný slabo a neisto na piesku. Ježiš, stavajúc budovu nového Kráľovstva Božieho na zemi, kládol pod ňu svojím životom trvalé základy, lebo to Kráľovstvo malo byť podľa jeho uisťovania večným, ktoré nijaké mocnosti ani sveta ani pekla nepremôžu (Mat. 16, 18.) — a absolútna svätosť jeho života, na ktorú si robil najsmelšie nároky, o akých ani najväčší 54

budovateľ akejkoľvek spoločnosti neodvážil sa myslieť, ešte ani v zátiší vlastného srdca, — bola bezpochyby tým žulovým základom ním založeného Kráľovstva. Lebo, povedzme, žeby bol objavený v Ježišovom živote čo len jeden z tých našich každodenných úpadkov, už či za jeho života alebo neskoršie — či taký objav nestal by sa záhubou pre Cirkev? Z tej veľkolepej budovy, v ktorej pri účinkovaní žiariacej Ježišovej čnosti vykvitlo toľko čností, nič by neostalo (p. Bougaud 1. c., str. 486.)

KAPITOLA 21 Predpoveď o večnom trvaní a nadzemskej moci Kráľovstva Božieho plánovaného na zemi, spolu vedomie a presvedčenie o jeho absolútnej svätosti doplňujú sa a vyrovnávajú v Kristovi navzájom. On neobával sa o osudy svojej budovy, neriskoval tu chvalitebnú budúcnosť svojho diela, keď hodil nepriateľom a celému svetu tú otázku. Cirkevné dejiny, dejiny celého ľudstva rovnako potvrdzujú pravdivosť toho jeho presvedčenia o sebe, lebo skúsenosť učí, že čím viacej sa ľudstvo odďaľuje od Krista, ako svojho vzoru a prameňa všetkého mravného krásna, tým hlbšie upadá do špiny zla a biedy mravnej, skazy všetkého života a naopak, približujúc sa k nemu, nasledujúc ho, nachádza v sebe krásno i dobro, pokoj a opravdivú radosť... Ježišovou výzvou sú umlčaní jeho nepriatelia a ani slovom sa nezadrapujú do jeho svätosti. Jedáva s hriešnikmi — hovorili (Mat. 9. 11.) — rúha sa Bohu, lebo odpúšťa hriechy (Mat. 9, 4-8.), nezasväcuje sobotu, lebo uzdravuje v ten deň chorých (Luk. 6, 7n.), dovoľuje hladným učeníkom trhať klasy. (Mat. 12, 1n.) Dovoľuje jesť chlieb bez umytia rúk (Mat. 15, 2.), vyhráža sa, že zborí svätyňu (Mat. 26, 61.), svádza ľud (Ján 7, 12.), tvrdí, že je Kristom (Mat. 26, 64.) — hľa to je všetko, čo mu môžu v plnej svojej zúrivosti vyčítať, ale nemôžu mu ukázať nijakej tmavej škvrny na jeho živote. Pomáhajú si falošnými svedkami, ktorí by mohli pred Sanhedryn postaveného Ježiša obžalovať z niečoho, ale i tu ich usilovnosť vyšla nazmar: ,,Tu kniežatá kňazské a celá rada hľadali krivé svedoctvo proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť. A nenašli, hoci mnoho krivých svedkov predstúpilo." (Mat. 26, 59-60.) Kristus, stojac pred rímskym tribunálom, popri všetkých nádejách svojich obžalobcov urobil na Piláta dojem celkom nevinného človeka. Velebnosť jeho svätosti priamo gniavi toho pyšného a ukrutného sudcu natoľko, že Pilát po dôkladnejšom skúmaní celej veci Ježišovej, podnecovaný obžalobami židovských hodnostárov, chcejúc nájsť čo len najmenší dôvod pre oprávnenosť výroku na Ježiša a pre ospravodlivenie seba vo svedomí, po opätovnom vyšetrovaní Ježiša, musí vyznať, že nenachádza na ňom nijakej viny, že nič zlého neučinil (Luk. 23, 14.), a všetku zodpovednosť za vydanie rozsudku svaľujúc na vodcov židovského ľudu, vyhlasuje, že ,,je nevinný v krvi tohto spravodlivého." (Mat. 27, 24.) Ba i lotor, visiaci pri Ježišovi na kríži, dotknutý majestátom jeho svätosti a z nej plynúcim nadzemským pokojom, dojatým hlasom hovorí svojmu druhoví: ,,A my síce 55

spravodlivo trpíme, lebo primerane skutkom dostávame; ale tento nič zlého neučinil. (Luk. 23, 41.) Ku všetkým tým svedoctvám druží sa ešte svedoctvo samého jeho zradcu — Judáša. Poznal on každý krok svojho Majstra, každý prejav jeho života, žijúc s ním v najdôvernejšom styku, ako jeden z jeho apoštolov. A akiste zradcovi záležalo na tom viacej ako inému, aby odhalil a našiel u Majstra nejakú, čo i najmenšiu vinu, aspoň preto, aby sa ospravodlivil pred sebou z ohavného činu zrady, ktorý vzbudil pohŕdanie u samých Ježišových nepriateľov — a aby utíšil hryzúce ho výčitky svedomia. No, márne! Aj on bezradne musel priznať: „Zhrešil som, vydal som krv spravodlivú!" (Mat. 27, 4.) Ježišova nevinnosť jeho zločin natoľko zťažila, že nemôžuc zniesť výčitky svedomia, skončil svoj život samovraždou. Všetci, teda i priatelia a nepriatelia, dávajú rovnaké svedoctvo o jeho bezchybnej svätosti. Ale Ježišova svätosť nie je len negatívna; vidíme v ňom nielen slobodu od každého hriechu, každej chyby, ale hojnosť rozličných čností v predivnej miere (p. Úvahy o všeobecných vlastnostiach osobnosti Ježišovej). „Nevidíme v ňom" hovorí Bougaud (1. c. str. 486 n) — „tie momenty, ktoré človek nachádza u seba, a ani tie, v ktorých sa vyzdvihuje nad seba čestnou, nakrátko trvajúcou usilovnosťou. On pozdvihuje sa bez najmenšej ťažkosti na výšiny všetkých čností, a správne nepozdvihuje sa, ale je na tej výšave s celkom prirodzenou a zvláštnou jednoduchosťou. Všetko je u neho jednoduché, obyčajné, všedné, ale keď sa mu človek pozornejšie prizrie, najde v ňom dokonalosť, ktorej sa nijaká iná nevyrovná na svete: nedosiahnuteľné hlbiny pokory, odriekania sa, umŕtvovania, pohŕdania svetom, lásky ku ľuďom, sjednotenia s Bohom, ktoré, hoci sú na prvý pohľad nebadateľné, privádzajú do zmätku tých, čo sa usilujú ich dosiahnuť. Je to v odbore čnosti tým, čím je v odbore rozumu jednoduchosť, vkus, krása, miera, ktoré obdivujeme u géniov Grécka ..." Všimnime si len niektoré hlavné črty z bohatej pokladnice Ježišových osobných vlastností, ktoré sa slučujú v jeho vnútornú jemu vlastnú osobnosť, ktoré sa najmä u neho objavujú, a čnosti, ktoré charakterizujú jeho pomer ku ľuďom a ku Bohu. ,,Ja som pravda" hovoril o sebe Ježiš. (Ján 14, 6.) Všetci jemu najbližší obdivujú v ňom tú plnosť pravdy, ktorá jeho učenie i celý jeho život prenikala a ovlažovala: ,,A videli sme jeho slávu, ako slávu Jednorodeného od Otca, plného milosti a pravdy." (Ján 1, 14.) Ale aj jeho nepriatelia vidia v ňom milovníka pravdy: „Učiteľu, vieme, že si pravdomluvný a ceste Božej v pravde učíš a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu ľudskú." (Mat. 22, 16.) Ba ani pokryteckí farizeji nemôžu najsť na Ježišovi nijakého klamstva alebo neúprimnosti. Každé jeho slovo, každý skutok, všetko jeho konanie hlásaly lásku k pravde, ktorá nemala na nikoho a na nič ohľadu. (Mat. 23, 25.) U neho vždy dominovala bezohľadná, neústupná pravda (Mat. 8, 3; 9, 10, 14; 15, 2 n.), bez ohľadu na to, či sa pohoršujú na nej a smrteľne sa hnevajú predstavitelia zákonodarnej moci synagogy, alebo či sa stáva nepochopená pre nedostatok silnej viery a dôvery príležitosťou ku odpadnutiu niektorých jeho 56

poslucháčov a učeníkov. (Ján 6, 54 n.) Pán Ježiš nič nekarhal tak, ako pokrytectvo a faloš v rozličných jej prejavoch a dôsledkoch. Dôkazom sú jeho reči proti farizejským vodcom ľudu, a to často opakované „beda", ktorým im hrozí pre pokrytectvo a falšovanie smyslu Božieho zákona. (Mat. 23, 13-33.) Práve tou pravdomluvnosťou si uvalil na seba nenávisť karhaných farizejov a zákoníkov. Chytajú kamene, aby ho usmrtili za pravdu jeho slov a z nej plynúcu smelosť: „Ale teraz hľadáte ma zabiť, človeka, ktorý som vám povedal pravdu!" (Ján 8, 40, 45.) hreší ich Ježiš. To už je príznačným znakom falošnosti a pokrytectva, keď sa s ním stretne pravda, že sa prejavuje bezmocne v nenávistnom útoku, ktorý tu tvorí jedinú samoobranu a dôkaz... Pravdomluvnosť vyžaduje Ježiš od všetkých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi a slobodnými ľuďmi. (Ján 8, 3 n.) Pravdu prejavuje odkazom svojim učeníkom. (Ján 17, 17.) Stojac pred súdom v tvári smrti vyjadruje cieľ svojho poslania slovami: „Ja som sa na to narodil.. ., aby som vydal svedoctvo pravde (Ján 18, 37.), a dovoľuje, aby bol odsúdený na smrť, len aby sa nevyhnul pravde, vyceďuje krv ako mučeník pravdy. Utrpenie za pravdu a právo je znakom každého božieho muža. Ale nikto z podobných veľkých ľudí nebol tak hrdinsky pravdivým ako Ježiš, ktorý jediný mohol povedať o sebe v plnom smysle slová: „Ja som pravda!" Popri pravde u Ježiša vidíme i mohutnosť a zmužilosť. Evanjelisti pokladajú zjavenie Ježiša za vtelenie sily a moci ducha: „Keď to videly zástupy, zľakly sa a oslavovaly Boha, ktorý dal takú moc ľuďom. (Mat. 9, 8: 7, 19.) „I trnuli nad jeho učením, lebo učil, ako majúci moc" (Mar. 1, 22: Luk. 4, 32.) atď. Jeho učeníci, idúci do Emauzu, hovoria o Ježišovi ako o prorokovi, ktorý bol „mužom mocným skutkom i reči pred Bohom i pred ľuďmi." (Luk. 24, 19.) Požiadavky, ktoré stanoví Ježiš učeníkom, sú odbleskom tej jeho zmužilej a obetavej osobnosti; Učeníci majú byť hrdinmi činu, násilníkmi, uchvacujúcimi kráľovstvo Božie (Mat. 11, 12.), majú kráčať tŕnistou cestou a dostať sa „úzkou bránou" do toho kráľovstva. (Luk. 13, 24: 16, 16.) Žiada od nich oddať sa jeho veci bez polovičatosti, žiada rozhodnú zmužilosť — obetovanie všetkého. „Nechaj mŕtvym pochovávať mŕtvych", hovorí jednému z učeníkov, ktorý chcel pred tým pochovať svojho otca (Mat. 8, 22.); inému zasa káže predať všetko, čo má, rozdať chudobným a ísť za ním (Mat. 19, 21.), inde zasa vysloví veľmi odvážne slová: „Kto miluje otca alebo matku viacej ako mňa, nie je ma hodný! (Mat. 10, 37.), alebo: „A kto nenesie svoj kríž a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom!" (Luk. 14, 27-33.); inému uchádzačovi zas, ktorý chce byť jeho učeníkom, ale chce najprv usporiadať svoje domáce veci, hovorí: „Nikto nie je súci pre kráľovstvo Božie, kto položí svoju ruku na pluh a obzerá sa nazad." (Luk. 9, 62.) Preto aj hovorí o sebe: „Nemyslite si, že som prišiel pokoj uviesť na zem; neprišiel som uviesť pokoj, ale meč!" (Mat. 10, 34.), a žehná všetkých tých, ktorí trpia prenasledovanie v odvážnom boji o spravodlivosť a v obrane jeho vecí. (Mat. 5, 10-12.)

Kapitola 22 Celý Ježišov život je ohromným uskutočňovaním toho programu hrdinskej chrabrosti. To, že smelo a verejne sa vyznal za Mesiáša a Kráľa nie z tohoto sveta, a vôbec sama 57

podstata jeho náuky a pokračovania postavilo ho do najostrejšej rozpory s hmotárskymi mesiánskymi túžbami ľudu židovského a jeho vodcov. Ohlasovanie takého kráľovstva a za takýchto okolností a uisťovanie o jeho večnom trvaní, zdalo sa čímsi nemožným k uskutočneniu. K tomu bolo treba nadľudskej odvážnosti, ktorá je hotová riskovať všetko, všetko utratiť, i život, ale nezachveje sa ani na chvíľku v istote zdaru svojho diela, v presvedčení o jeho správnosti, svätosti a večnom trvaní. Od prvej chvíle Ježišovho zjavenia sa až po tragédiu kríža, jeho modlitba, myseľ, slová i skutky a celý jeho život sú jedným gigantickým bojom, zápasom obra so všetkými mocnosťami sveta a pekla za povznesenie Kráľovstva Božieho. A keď toto všetko musíme priznať o Ježišovom živote, o koľko viacej ešte o jeho utrpení a smrti! V utrpení sa osvedčuje hrdina. Vrcholom zmužilosti je statočné znášanie utrpenia fyzického a morálneho. A okrem toho Kristus celkom určite a presne predvídal všetky tie utrpenia; od kolísky až po kríž mal jasne pred očami všetky svoje utrpenia. Predvídal svoje utrpenia vo všetkých ich podrobnostiach a formách; predvídal zradu Judášovu, odstúpenie mnohých učeníkov, dobre vedel, že jeho muky budú pre mnohých bezvýsledné; predvída skazu svätého mesta a záhubu svojho národa, čo mu vynútilo horké slzy z jeho očí, predvídal všetky svoje krížové útrapy so všetkými hroznými podrobnosťami. Celý svoj život nasycoval utrpením, cez celý život bol mužom bolestí — ,,vir dolorum": — ,,A bolesť moja je pred mojou tvárou vždycky." (Ž. 37, 18.); a pritom ani na chvíľku nestratil energiu vôle a činu; pokračuje ďalej vo svojom diele, plný duševnej mohutnosti, bez váhania a omrzenia, ruky mu neochabujú, s tou istou odvahou a horlivosťou prevádza svoje dielo až do konca. Ba i vtedy, keď jeho duša cítila hrôzu, vidiac utrpenia, planie túžbou po ich skorom príchode, po tom krvavom krste, ktorý mal byť korunou jeho diela a zaistiť mu víťazstvo, „Ale krstom mám byť pokrstený; a ako ma to tlačí, kým sa nevykoná!" (Luk. 12, 50.) A hoci pozná všetky nástrahy svojich nepriateľov a predvída neodvratnú smrť v Jeruzaleme, neusiluje sa vyhnúť nebezpečenstvám, ba ani zmenšiť ich, neskrýva sa pred nimi, keď aj môže (Ján 8, 59; 10, 39.), ale smelo kráča cestou svojho kríža a preto ide ostatný raz osláviť Veľkú noc do Jeruzalema", „kde ako Baránok Boží bude musieť mnoho trpieť a byť zabitý..." (Mar. 8, 31 n.): „I stalo sa, keď sa doplňovaly dni jeho do nebavzatia, uprel svoju tvár práve na Jeruzalem, že pôjde ta". (Luk. 9, 51.) A keď sa blíži tá chvíľa utrpenia a musí bojovať s odporom, ktorý cíti vo svojej ľudskej prirodzenosti, vo svojej prosebnej modlitbe hovorí: „Otče môj, ak je možno, nech ma pominie tento kalich" — ale ihneď dodáva: „Ale nie ako ja chcem, lež ako ty" (Mat. 26, 39. 42; Mar. 14, 36; Luk. 22, 42.), a potom smelo ide v ústrety svojim nepriateľom a svojim mukám... Zradcu Judáša, ktorý ho vydáva katom, víta bozkom a priateľským slovom (Mat. 26, 49.), kým predtým prísne pokarhal Petra, odhovárajúceho ho od utrpenia, a pribitý na kríž a ničený bolesťou tela i duše, pozbavenej všetkej útechy, aká mnohým svätcom osladzovala chvíle muky — oznamuje svetu svoje neslýchané utrpenia zvolaním: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustili" (Mat. 27, 46.), no ani pri tom nezmenšuje vôľu k utrpeniu, ale s celou zmužilosťou a oddaním sa do vôle Otca nebeského pije až do dna horký kalich, hovoriac: „Dokonané je! Otče, do Tvojich rúk porúčam ducha svojho! (Luk. 23, 46.) 58

Každý človek, keď trpí, stará sa o seba, hľadá len pre seba úľavu a útechu, jeho smysel a všetka jeho snaživosť smerujú k tomu, aby našiel pre seba poľahčenie a potechu v utrpení. Celkom inačej trpí Ježiš! V Getsemanskej záhrade, trýznený ťarchou bolestí ducha a vidinou krížových múk, hoci hľadá v modlitbe útechu pre seba, nezabúda na svojich učeníkov, niekoľko ráz vracia sa ku nim, vystríha ich, napomína a posilňuje, zabudajúc na svoj zármutok, stará sa o nich, najmä o ich dušu: „Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch síce je ochotný, ale telo nevládne." (Mat. 26, 41.) Napokon pribitý na kríži stará sa o spásu lotra, visiaceho vedľa neho, obdarí ho svojou milosťou a rajom. (Luk. 23, 43.) A zasa, keď videl pod krížom svoju matku, jeho synovské srdce mu káže zabudnúť na svoje bolesti, a aby tú najdrahšiu matku nezanechal bez opatery, odovzdáva ju pod ochranu milovaného učeníka, a pritom aj toho učeníka odporúča starostlivosti a láske svojej Matky: „Žena, hľa, syn tvoj ... hľa, matka tvoja!" (Ján 19, 26. 27.) Ovládanie nesmiernych vlastných bolestí a zabudnutie na ne, súčasne pamätanie na iných a zaujatie sa s ich osudom je dôkazom nadľudského hrdinstva trpiaceho Spasiteľa. Kristovo utrpenie prevyšuje nielen mohutnosťou a svojou povahou utrpenia všetkých takzv. „mužov bolestí," ako ich nazývajú dejiny, ktorí sa občas s radosťou a ľahostajne vrhali do náručia smrti. Filozofia pozná takých, ktorí videli všetkú múdrosť a čnosť v umeleckej bezcitnosti ku všetkým utrpeniam a smrti — stoických egoistov, neprirodzených pesimistov, pyšných samoľubov. — Budha, ktorého často prirovnávajú ku Kristovi — nemá v sebe toho, čím sa vyznačuje Spasiteľ: energiu vôle a schopnosť utrpenia. Umŕtvuje i križuje sa, súc omrzený životom v nerozhodnom ochabnutí a v zbabelej negácii života. — Sokrates, hoci sa mohol vyhnúť otrave, spokojne ju berie do úst a umiera hrdinsky. Ale chybuje u neho nielen dráma hrdinsky znášaných chvíľ utrpenia, ale aj detinský pocit blízkosti a lásky k Bohu, odovzdanie sa do vôle Božej, a namiesto toho, aby sa modlil za nepriateľov, posmieva sa im, keď prikazuje svojmu žiakovi Kritonovi, aby obetoval kohúta Asklepiovi (p. Felder 1. c. 224.) Celkom ináčej trpi Ježiš! Svojou ľudskou, najdokonalejšou a najjemnejšou prirodzenosťou trpí všetko po ľudsky, preciťuje po ľudsky, všetky najnepatrnejšie detaily svojich múk, cítiac celý odpor proti bolesti vo svojej najjemnejšej prirodzenosti ľudskej, vychuťuje ju celým vedomím ducha, všetkou vnímavosťou svojich nervov, a keď odmieta pred mukou omámujúci nápoj, nečiní to preto, ako keby pohŕdal utrpením, ale že prijíma utrpenie a chce všetko vedome vytrpieť, aby vyplnil vôľu svojho Otca a to je prameňom jeho hrdinskosti, ktorou sa oddáva utrpeniam a smrti. Kristus hlása najvyšší klad vôle a života, a preto trpí a umiera nie pre akúsi nerozhodnú rezignáciu zo života, nie pre pyšné pohŕdanie smrťou, ale pokladá utrpenie a smrť za priechod k opravdivému a plnému životu. Jeho smrť je hrdinským víťazstvom nad smrťou, a nie zánikom života, a každý — podľa jeho náuky — kto umiera tak ako on, nachádza skutočný život: „Kto stratí svoju dušu, život pre mňa, najde ju." (Mat. 10, 39.)

Hrdinstvo človeka v znášaní utrpenia je úmerné ani nie natoľko samému utrpeniu, ale skôr schopnosti ho vnímať. Rozliční ľudia za tých istých vonkajších okolností nerovnako preciťujú utrpenie. Ale sú aj utrpenia, vzniklé z morálnej príčiny, ktorá je celkom iného a vyššieho rázu ako fyzická príčina utrpenia, a je tým rozdielnejšia, čím rozdielnejší je stupeň v danej jednotlivosti. Možno byť mužom bolesti a nevnímať fyzický bôľ, len morálny. Preblahoslavená Matka Ježišova je „Kráľovnou mučeníkov", hoci netrpela fyzicky, ale jej duševné bolesti prevýšily všetky muky mučeníkov. Hrdinstvo človeka v znášaní utrpenia morálneho je úmerné jeho inštinktívnemu reagovaniu na mravné zlo. Zlému a sebeckému človekovi mravné hrdinstvo je nedosiahnuteľnou a nepochopiteľnou čnosťou a naopak, vznešenejší je charakter, tým viacej zmužilosti musí mať ku znášaniu bezprostredného styku so zlom. Utrpenie u Ježiša dosiahlo kulminačného bodu. On vnímal, ako nikto iný, hriechy a nevďačnosť ľudí, ktorých tak veľmi miloval a u ktorých tak oceňoval hodnotu duši, obrazu božieho, ktoré prišiel spasiť; nepriaznivé prostredie, v ktorom Ježiš žil, nenávisť a faloš farizejov, slepých vodcov ľudu, vedúcich ho do skazy, čo neraz vynútilo slzy poľutovania z jeho srdca (Mat. 9, 36.), odstúpenie mnohých učeníkov, Judášova zrada, predvídanie nešťastného osudu mesta i národa, to všetko vtláčalo sa do čistej a milujúcej duše Ježišovej v nevysloviteľnom mravnom bôli. Tu sa pýtala nadľudská trpezlivosť a hrdinstvo, aby prostred toľkých protivenství a ťažkostí sa nezarazil, neustal vo svojej práci, ale smelo prevádzal započaté dielo budovania Kráľovstva, ktoré nie je z tohoto sveta, prostred tohto hriešneho a zvráteného prostredia. Tu bolo treba nadľudskej zmužilosti, aby premohol všetky tie prekážky, ktoré, ako sa zdalo, už v zárodku ničily to dielo, aby bola premožená mocnosť zla, celého sveta a pekla; treba bolo zvládnuť nadzemskou mocou ducha v sebe a ani na chvíľku neoslabiť energiu činu, presahujúceho všetky ľudské sily a mať odvahu klásť na takej neistej pôde základy budovy svojho Kráľovstva na zemi, a ešte mať nádej nielen v jeho rozkvet, ale v jeho večné trvanie. Súc osamotený pri uskutočňovaní svojho diela, nechápaný ani svojimi najbližšími, ba napokon od nich opustený a konečne odsúdený na potupnú smrť kríža, ktorú predvídal a predpovedal, — Ježiš má tú smelosť povedať chudobnému galilejskému rybárovi tie odvážne a nádejeplné slová: „Ty si Peter - skala a na tej skale vystavám svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu..." (Mat. 16, 18.) To je už hrdinstvo nielen utrpenia, ale i nádeje!...

Kapitola 23 Ježišova pokora. Ježišova pokora nezračila sa ako u iných svätcov v presvedčení o svojej vlastnej slabosti, ale Ježiš, hoci si bol vedomý svojej absolútnej svätosti a najmohutnejších síl, ktoré mal k dispozícii, bol najpokornejším zpomedzi ľudí a preto jeho poníženosť je jedinečná a len jemu vlastná čnosť. Ježišova poníženosť nie je len akýmsi kepienkom, ktorým sa zakrýva prázdnota, nemá v sebe nič z tej prázdnej formy, akú vidíme na pr. u niektorých svetom pohŕdajúcich filozofov — s druhej strany zas jeho veľkosť nemá v sebe nič z chladných, skostnatelých ťahov vlastnej spravodlivosti, ktorou sa filozofovia, pyšní 60

na svoju vedu, oddeľovali od nimi pohŕdaného sveta. Výraz ,.pokora" u antikov bol vždy spojený s pohŕdaním ku tým, ktorých nazývali pokornými. (Epictet: Dissertationes, III., 24, 56; Cicero: Quaest. Tuscul. V., 20; p. Felder c. 225 n.) Hotovým šialenstvom by bolo bývalo, keby bol niekto chcel vyrovnať priepasť medzi veľkými tohto sveta a pokornými. Pravda, v Starom zákone čnosť pokory bola skutočne odporúčaná, ale farizejská teologia celkom ináčej ponímala tú čnosť. Zákonníci a farizeji sa s pohŕdaním dívali na šedú masu ľudí, ktorí nepoznali zákona tak ako oni. V evanjeliách čítame o tých vodcoch, ako o ľuďoch pyšných, bažiacich za slávou a mocou nad ľudom. Ježiš ukazuje sa od prvej chvíle svojho zjavenia sa na zemi až po svoju smrť na kríži ako učiteľ a vzor najhlbšej poníženosti. Prichádza na svet tichúčko ako chudobné dieťatko bez prístrešia. Odvrhnutý od ľudí rodí sa v úbohej maštaľke medzi dobytkom a chudobnými pastiermi. Prenasledovaný od Herodesa, uteká pred jeho mocou a vyplňujúc vôľu Neba, dobrovoľne sa dáva odsúdiť na vyhnanstvo v Egypte. Keď sa vrátil do rodného kraja, usadí sa so svojou rodinou v najodľahlejšom kúte Palestíny, vedúc tam tichý, ťažký a všednej práci zasvätený život, pracujúc ako obyčajný remeselník, aby mal každodenný chlieb; nikým neobdivovaný, skrytý vo svojej veľkosti pred ľudským okom — zabudnutý od sveta: „Či je to nie syn tesárov? Či jeho matka sa nemenuje Maria?"... (Mat. 13, 56.); — toľko sa o ňom vedelo a hovorilo. Za jeho verejného účinkovania v jeho spôsobe postupovania všade sa javí najväčšia pokora, spojená s najväčšou chudobou. (Mat. 8, 20.) Chudobní, odstrčení, vylúčení z ľudskej spoločnosti, prašiví, rozlične chorí, maličkí, jednoduchý ľud, neumelí, hriešnici a mýtnici, všetci, ktorými pohŕdal a ktorí sa hnusili vysokému oficiálnemu svetu židovskému, tí, hľa, sú jeho najmilším prostredím, v ktorom sa najradšie zdržoval. (Por. vyššie: Ježiš vo styku s ľuďmi.) Tak aj vo forme jeho vyučovania sa javila poníženosť a jednoduchosť. Veľké pravdy podával v jednoduchom rúchu ľudového spôsobu vyjadrovania bez každej namyslenosti a nadutosti, bez postoja akéhosi mudrca tak, že každý mohol porozumieť jeho učeniu, i prostý ľud, ba i malé židovské dieťa. (Ježišovo učenie — viď vyššie.) Poníženosť a skromnosť žiari z jeho zázračného účinkovania. Bez okázalosti a túžby po potlesku robí najväčšie zázraky, ako by to boly najobyčajnejšie veci. Veľmi často ich zakazuje rozhlasovať; je zdržanlivý v používaní svojej zázračnej moci, ktorej nikdy nepoužíva, aby sám mal uspokojenie, osoh, či slávu — a keď ľud, vidiac jeho zázraky, chce ho oslavovať ako mesiánskeho kráľa — uteká pred tými prejavmi úcty na pusté a skryté miesta (Ján 6, 15); veď jedinou pohnútkou jeho skutkov bola len sláva Otca nebeského a duchovné dobro tých, k vôli ktorým robil tie zázraky, všetky ostatné ohľady zásadne odvrhoval od seba. (Luk. 23, 8.)

Pokora sa zračí i v jeho myšlienkovom svete. Nikdy nepočuť z jeho úst nejaké samochválne slovo, nijaké lichotenie. Popri bezohľadnej pravde javí sa u neho najhlbšia a opravdivá pokora. Odmieta všetky tituly, ktorými sa ľudia navzájom obdarúvajú a za ktorými bažia, a preto, keď hovoril s učeníkmi o zákoníkoch a farizejoch, že majú záľubu v predných miestach pri hostinách a že majú radi prvé lavice v modlitebniach a pozdravy na uliciach, že 61

sa dajú nazývať „majstrami" — napomína ich súčasne: „Ale vy nedávajte sa menovať majstrami" (Mat. 23, 78.) — a mladíkovi zas, ktorý ho nazýva „dobrým", keď ho chce poprosiť o poučenie, odpovedá: „Čo ma nazývaš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jediný Boh." (Mar. 17, 18.) Veľmi prísnymi slovami haní ctibažnosť a shon za vlastnou slávou u učeníkov a odvoláva sa na vlastný príklad: „Nie takto bude medzi vami; lež ktokoľvek bude chcieť byť väčším medzi vami, nech je vaším sluhom. A kto bude chcieť byť prvým medzi vami, bude vaším sluhom; tak ako i Syn človeka neprišiel dať si posluhovať, ale posluhovať..." (Mat. 20, 26-28.) Sám dal príklad takej pokory, keď pri poslednej večeri dal sa do takej práce, ktorá patrila len otrokom, umývajúc nohy svojim učeníkom, ba ešte i svojmu zradcovi, a preto mohol povedať o sebe: „Už ale ja som uprostred vás ako taký, ktorý posluhuje." (Luk. 22, 27.) — Svätý Pavol, uvažujúc o tom ponížení Bohočloveka, píše Korinťanom, chcejúc ich povzbudiť ku pokore príkladom Kristovým, ktorý plne odmietal každú zovnútornú slávu: „Nuž, tak smýšľajte o sebe ako i Ježiš Kristus, ktorý, keďže bol v spôsobe Boha, nepokladal to za lúpež, že je rovný Bohu. Ale zmaril seba samého, keď si vzal podobu sluhovskú a stal sa podobný ľuďom a vonkajškom považovaný bol za človeka. Uponížil seba samého a bol poslušný až na smrť, a to na smrť na kríži." (Filip. 2, 5-8.) Ježišova poníženosť najkrajšie sa zaskvela v jeho utrpeniach a smrti. Plato svojho ideálneho človeka predstavuje si ako muža spravodlivého a veľkodušného, ktorý nechce, aby ho pokladali za spravodlivého, ale chce byť spravodlivým. Najprv musí byť pozbavený dobrej mienky o sebe, lebo ak bude pokladaný za spravodlivého, budú ho zahrnovať poctami a zasypávať darmi a občas môže vzniknúť pochybnosť o tom, či on pestuje čnosť z lásky ku spravodlivosti, ači skôr k vôli darom a úcte. Preto musí byť pozbavený všetkého, až na spravodlivosť ... a hoci neurobil nič zlého, má byť pokladaný za najvýstupnejšieho, no, ani to nactiutŕhanie a ani pohŕdanie z toho vzniklé nesmie ho vyrušiť z rovnováhy. Až do smrti musí zachovávať duševnú rovnováhu, i po celý život dovoliť, aby ho ľudia pokladali za nespravodlivého popri všetkej jeho spravodlivosti. Ba ešte viacej; má byť šľahaný bičmi, mučený, uvrhnutý do žalára, oči mu majú byť vylúpené, a keď to všetko znesie, má byť ešte pribitý na kríž a porúbaný na kúsky. A až vtedy, keď to všetko pretrpel, je isté, že bol skutočne spravodlivým človekom. (D. Platonis: De rebus publicis sive de iusto, 1. LL. ed. Joannes Sozomenus, Venetiis 1626, 44.) Ako pekne prilieha tento obraz platonického spravodlivého k obrazu najponíženejšieho a trpiaceho Ježiša. Plato, pravda, mal tu na mysli len ideál spravodlivého človeka, nemysliac o možnosti, aby sa taký ideál uskutočnil. Zatiaľ Ježiš tento ideál nielen že uskutočňuje v celej plnosti, ale ho ešte prevyšuje. Vedomý si je svojej najvyššej dokonalosti a dovoľuje, aby ho ako obyčajného zločinca poviazali, obžalovali pre najhoršie zločiny a odsúdili na trest smrti na kríži. Vedomý si je svojho mesiánskeho poslania a svojej nadzemskej, božskej dôstojnosti, a predsa bez námietky prijíma najohavnejší a ponižujúci trest otrokov ako je bičovanie, dovoľuje zo seba robiť posmech, obliecť sa do šiat blázna, korunovať sa tŕnim. Má k dišpozícii celé zástupy anjelov, možnosť vyslobodiť sa z rúk zbrojnošov — keď ich povalí na zem jediným slovom — môže dokázať svoju nevinu pred 62

súdom — a predsa mlčí a odmieta každú obranu. Je pánom života a celej prírody, čo dokázal, keď utíšil búrku, liečil chorých len slovom, kriesil mŕtvych — a dovoľuje, aby bol vedený na zabitie ako baránok, aby bol pošliapaný ako červ a pribitý ku krížu hanby spolu s lotrami, vo svojom strašnom utrpení vysmievaný a prostred najväčších bolestí opustený ešte aj od svojich učeníkov, oddávajúci svojho ducha Otcovi nebeskému. A keď bol Ježiš po celý svoj život vzorom najväčšej pokory, tým viacej mohol zavolať ku ľudstvu s kríža: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorného srdca." (P. Felder 1. c. 229.) O prívetivosti, láske ku ľuďom a milosrdenstve Ježišovom už bola reč v predchádzajúcich častiach. (Kontrasty a Ježiš vo styku s ľuďmi.) Ale všimnime si Ježišovej nábožnosti ači jeho pomeru k Bohu. Ježišovu svätosť najvýznačnejšie charakterizuje jeho vzťah k Otcovi nebeskému. Jeho láska k ľuďom je dôsledkom jeho lásky k Otcovi v nebi. Jeho úplné sa odovzdanie, obeta utrpení a kríža, to je len odraz tej jeho nekonečnej lásky k Otcovi. Miluje ľudí, lebo ich aj Boh miluje ako svoje deti. (Mat. 5, 45.); slúži im a vykonáva pre nich veľké veci u Boha, „aby sa zjavily na nich skutky Božie" (Ján 9, 3.), aby bol Boh oslávený (11, 4.) Miluje ľudí v Bohu a v ľuďoch Boha. Na tom sa zakladá vznešenosť a zvláštnosť Ježišovej lásky ku ľuďom, a to len preto, že Ježiš lásku k ľuďom povzniesol na tú nebeskú výšavu, a tak bolo možno pripojiť toto „druhé" prikázanie lásky k prvému ako jeho doplnenie a dôsledok. (Mar. 12, 29-32.) Ježiš spojil lásku k bližnému s láskou k Bohu. Práve tak jeho pomer ku nerozumnej prírode je preplnený láskou k jej Stvoriteľovi. Každý jeho pohľad na zázraky prírody sa akosi samovoľne druží s myšlienkou o nebeskom Otcovi a naplňuje jeho srdce najnežnejšou láskou k Nemu. Najnepatrnejšie stvorenia a zjavy v prírode vzbudzujú obdiv v jeho srdci oproti prezreteľnosti Otca nebeského a sú preňho predmetom a pohnútkou ku hlásaniu dôvery v Boha a lásky k nemu. Ježiš videl skoro v každom atome stvorenia dobrotu Božej pravice a tak aj v každej príhode. Dobrota Božia dáva vychádzať slnku nad dobrými i zlými a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Jeho Otcovská starostlivosť ozdobuje poľné kvety a bedlí nad vrabcom na streche (Mat. 5, 45; 6, 26-29; 10, 29.); veď ešte aj vlasy na hlave sú spočítané od Boha. (Mat. 10, 30.) Všetky tvory sú predmetom Otcovskej lásky Božej, na všetky sa Ježiš díva vo svetle svojej spanilej lásky k Bohu. Kapitola 24 U Ježiša nielen styk s prírodou a láska ku ľuďom, ale aj celý vnútorný život je čistou láskou k Bohu, najživším obcovaním s Bohom. Jeho najvrúcnejšia láska k Bohu, ako najlepšiemu Otcovi presvitá zo všetkých jeho myšlienok a slov. Nijaké iné meno nie je mu také sladké a drahé a ani jedno nevyslovuje tak často, ako meno Otca nebeského: „Môj Otec, váš Otec, náš Otec ..." To meno Boha ako Otca je zobrazením a označením mnohotvárneho prejavovania lásky Boha k ľudom. Otec je ten, ktorý nás všetkých miluje (Ján 16, 27.), Otec je ten, ktorý sa stará o všetkých a pozná všetky naše potreby (Mat. 6, 8.), Otec je ten, ktorý vyslyší tiché a skryté modlitby (Mat. 6, 6; 7, 11.), Otec je ten, ktorý odmeňuje najmenší dobrý skutok, vykonaný v skrytosti. (Mat. 6, 18.) 63

Podobne v podobenstvách, keď hovorí o Bohu, vyzdvihuje jeho lásku. Kedykoľvek sa vyznamenáva otcovská láska, vždy je ona obrazom lásky Božej. Hospodár vinice, ktorý od skorého rána až do jedenástej hodiny povoláva nezamestnaných do práce a posledného z nich odmeňuje tak, ako prvého len pre samú svoju dobrotu (Mat. 20, 1-15) — kráľ, ktorý na svadobné veselie svojho syna povoláva žobrákov a rozličných mrzákov (Luk. 14, 16 n.), — kráľ — veriteľ, ktorý svojmu sluhovi odpúšťa dlh desaťtisíc talentov (Mat. 18, 23.), — milosrdný otec, ktorý svojho márnotratného syna, keď sa navrátil, privinuje ku svojmu srdcu (Luk. 15, 11 n.), — všetci títo sú obrazom Otca nebeského a jeho lásky k ľuďom. Ježiš veľmi výrazne opisuje veľkosť lásky a dobroty Otca nebeského, takže učeníci rozohnení tým vyprávaním Ježiša o Otcovi nebeskom, po ničom netúžia tak ako vidieť ho. (Ján 14, 8.) Oduševnenie učeníkov môžeme si vysvetliť tým, že Ježišove srdce i slová boly vždy preniknuté najhlbšou láskou k Bohu ako Otcovi. Tam, kde ide o slávu a vec Otcovu, tam je celou dušou, celou svojou bytosťou, všetky iné ohľady, hoci by boly samy o sebe tie najšľachetnejšie, tu musia ustúpiť: „Musím byť v tom, čo je môjho Otca!" (Luk. 2, 49.) Či v radosti, či v utrpení, alebo v chvíliach pobožnosti a práce, od najprvšej mladosti až do dní najväčších jeho mužských skutkov, jeho jedinou radosťou bola myšlienka na Otca nebeského. Deň pred smrťou chvejú sa všetky struny jeho srdca pri milom povedomí, že už sa priblížila hodina jeho príchodu k Otcovi... A aj jeho posledné slová na kríži sú láskyplné volanie: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!" (Luk. 23, 46.) Ku všetkým týmto citom Ježišovej lásky k Otcovi pristupuje ešte obetavé odovzdanie sa Otcovi nebeskému. Podrobenie sa vôli Božej je najvyšším zákonom postupovania a neomylným znakom svätosti každého človeka. U Ježiša vidíme tu poddanie sa vôli Božej najhorlivejšie a absolútne. Všetky jeho myšlienky, túžby a skutky smerovaly len k tomu, aby sa splnila vôľa Otca nebeského. „Mojím pokrmom je, aby som plnil vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonal jeho dielo." (Ján 4, 34.) A túto vôľu Božiu plnil vždy a vo všetkom. V Ježišovom živote sú chvíle, ktorým nemôžeme porozumieť, ktoré sú samé o sebe nepochopiteľné, ľudskému rozumu divné. Prečo trávi celý život v skrytosti v malom mestečku Galileje, keď prišiel postaviť budovu Kráľovstva Božieho na zemi? Prečo to i potom koná len pomerne veľmi krátko skoro len v pohŕdanom Galilejsku a nie v Jeruzaleme, v Athénach, v Ríme? Prečo si volí za učeníkov a pomocníkov jednoduchých ľudí, rybárov, a nie ľudí vyškolených, vplyvných a mocných? Prečo nepôsobí so svojimi učeníkmi v kruhu ľudí učených, hodnostárov, boháčov, ale radšie sa snižuje ku tým najmenším, najviacej pohŕdaným, a najnižším? Prečo je toľko problémov v jeho mesiánskej práci? Ježiš nemal nijakých problémov, lebo na všetko mal jedinú odpoveď, a to bola úplná poslušnosť vôli toho, ktorý ho poslal. Božia vôľa bola jediným smerodajným činiteľom v jeho živote. (Ján 1, 33; 3, 17; 4, 34; 5, 23. 30. 37; 6, 29. 38; 16, 18. 28. atď.) ...Lebo ja vždy činím to, čo sa jemu ľúbi" (Ján 8, 29.), odpovedá. Ani jeden krok v jeho živote, ani jedno slovo, ani jedna myšlienka, ani jeden úder srdca neodkloňuje sa od vôle

nebeského Otca. „Ja sám od seba ničoho nemôžem činiť... nehľadám svojej vôle, lež vôľu toho, ktorý ma poslal." (Ján 5, 30.) Úplné odovzdanie sa do vôle Božej u Ježiša sprevádza ochota a pripravenosť ku všetkým obetám, ktoré tá vôľa od neho žiada. Ježišova poslušnosť vôli Otca nebeského sa najviacej zaskvela v jeho utrpení a smrti. Tá poslušnosť, ak je absolútnou, vystavuje človeka popredku na všetky najťažšie obety, aké si vyžaduje Božia vôľa. Keď hriešny človek musí trpieť rozličné dopustenia Božie za svoje viny, uvedomuje si, že trpí, aby zadosťučinil Božej spravodlivosti, ktorá si vyžaduje trest za spáchané priestupky, občas celkom zjavne sa dá vytušiť úmernosť medzi spáchaným hriechom a zaslúženým trestom. No, čím je niekto viacej presvedčený o svojej nevinnosti, ľudská prirodzenosť tým viacej sa spiera utrpeniu, tým ťažšou je obeť, ktorú prináša, a len láska k Bohu a pokorné odovzdanie sa Jeho vôli osladzuje a poľahčuje utrpenia. Ježiš bol si vedomý svojej najvyššej a absolútnej svätosti, nepotreboval za nič činiť pokánie, nijaký pocit viny neozýval sa v jeho spokojnej duši — a jednako celkom ochotne a dobrovoľne prijíma z rúk Božích podľa plánov Božích všetky, i najväčšie útrapy duše i tela, aby zadosťučinil nie za svoje, ale za hriechy všetkých ostatných ľudí. Na jeho jasnej a čistej duši ako slnko odrážajú sa ostrým kontrastom všetky ukrutné muky, ku ktorým ho odsúdili plány Božie, a ktoré maly byť trestom za hriechy celého sveta" „Ale on bol ranený pre naše neprávosti, ubitý pre bezbožnosti naše." (Iz. 53, 5.) „Vyťatý bol zo zeme živých; pre neprávosť ľudu môjho udrel som ho." (Iz. 53, 8.) Preto bola jeho duša smutná až na smrť — jeho ľudská prirodzenosť chveje sa pred strašným videním muky, jej ťarcha vytlačuje z jeho žíl krv, smiešanú s potom — Ježiš zápasí; ale ten zápas nebol zápasom medzi vôľou jeho a nebeského Otca. „Nech sa stane tvoja vôľa!" — volá k Bohu rozhodne, bez váhania. No, nielen teraz, čítajúc bystrým okom a chvejúcim sa srdcom tie strašné výroky Božie o sebe. „Tento rozkaz dostal od svojho Otca" (Ján 10, 18.), aby išiel tou cestou utrpenia a nikdy neodbočil s nej, aby ani na chvíľku nepomýšľal s nej ustúpiť; vôľa Božia nezmenšovala jeho utrpenie, len láska k tej vôli dodávala mu sily znášať ich. Preto aj vypil kalich utrpenia až do dna a vôbec sa neponosoval na kríži. Slová: „Bože môj, prečo si ma opustil!" — sú len prejavom neslýchaných múk tela i duše, pozbavenej všetkej útechy Božstva, ktorej podľa Božej vôle musel sa zrieknuť. Ale z vôle Božej premáha i to posledné opustenie, ten najvyšší útok bolesti, a až vtedy nakloňuje hlavu ku smrteľnému spánku, keď povie sebe i celému svetu, že vykonal všetko, čo vyžadovala od neho vôľa jeho Otca: „Dokonané je!..." Ježišova modlitba. Život Ježišov je životom nepretržitej modlitby, život v modlitbe, život z modlitby. Evanjeliá veľmi málo hovoria o tomto najintímnejšom tajomstve Ježišovho života, ale i z toho, čo podávajú o Ježišovej modlitbe, vzbudzuje sa v nás dojem a presvedčenie, že nikdy nejestvoval človek, ktorý by sa tak veľa a tak dokonale modlil, ako Ježiš. (Felder 1. c. str. 262 n.) Ježiš sa mnoho modlil: „I vstal veľmi včasne, vyšiel a odišiel na pusté miesto a tam sa modlil." (Mar. 1. 35.) „A keď rozpustil zástup, vystúpil sám na horu modliť sa." (Mat. 14, 23; 65

Mar. 6, 46.) „Ale on odchádzal na púšť a modlieval sa. — A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel na horu modliť sa a strávil noc na modlitbe k Bohu." (Luk. 5, 16; 6, 12; 9, 28.) Dušou mesiánskeho účinkovania Ježišovho je jeho modlitba k Otcovi. Všetky dôležité chvíle svojho života a činov umiestňuje do rámca modlitby. Modlí sa už pri svojom príchode na svet (Žid. 10, 5.), pri svojom krste (Luk. 3, 21.), pred vyvolením apoštolov (Luk. 6, 12.), pred prisľúbením primátu (Luk. 9, 18.), pri Premenení (Luk. 9, 29.), po zázraku rozmnoženia chlebov (Mat. 14, 23.), pri ustanovení Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (Mat. 26, 26.), pri Poslednej Večeri (Mat. 26, 20; Ján 17.), v záhrade Getsemanskej (Mat. 26, 39 n.), na kríži (Mat. 27, 46.), pri skonaní (Mat. 27, 50; Ján 19, 30.), po zmŕtvychvstaní (Luk. 24, 30.) a pri nanebovstúpení. (Luk. 24, 50 n.) Všetkých ľudí, s ktorými sa sotkal, rozohňuje k modlitbe, všetkých učí, ako sa majú modliť (Mat. 6, 6; Luk. 11, 1.); sám sa tiež modlí za všetkých; za dietky (Mat. 19, 13. 15.), za chorých (Mar. 7, 34.), za Petra (Luk. 22, 32.), za učeníkov (Ján 17.), za všetkých veriacich, ba ešte i za svojich nepriateľov. (Luk. 23, 34.) Všetky zázraky a veľké činy jeho sleduje vrelá modlitba k Otcovi (Mat. 14, 19; 15, 36; Mar. 6, 41; 7, 34; Ján 6, 11; 11, 41 n.; 10, 21.) Modlí sa všade: v modlitebni, na púšti, v osamotených záhradách, na galilejských horách i v Jeruzaleme; modlí sa vždy: zavčas rána (Mar. 1, 35; Ján 8, 1.), neskoro večer (Mat. 14, 23; Mar. 6, 46.), v nočných hodinách, keď utrápený dennou prácou pre ľudí, strávi celú noc rozhovorom s nebeským Otcom v modlitbe. (Luk. 6, 12.) Takto vyplňuje sám dokonale a doslovne sebou vydaný rozkaz, ,,že vždycky sa treba modliť a neustávať." (Luk. 18, 1.) Ježiš sa modlí dokonale. Jeho styk s Bohom v modlitbe je srdečný a vrelý. Jeho modlitba je dôveryplný a dojímavý rozhovor dieťaťa na zemi s Otcom, ktorý je v nebi. Pred ním sa nikto tak nemodlil. U všetkých semitských národov slovo Boh znamenalo Pána, ktorý bol oddelený nepreklenuteľnou priepasťou od ľudí. Podľa Starého zákona prvý Mesiáš mohol sa ozývať k Bohu ako k svojmu Otcovi. (Žalm 83, 27.) Ježišova modlitba k Bohu ako k Otcovi pôsobila ohromným dojmom na prvé kresťanské obce, že celé pokolenia kresťanov, ako Židov tak Grékov, v Jeruzaleme, v M. Azii i v Ríme, zachovalý slová Ježišom užívané v rozhovore s Bohom: Abba — Otče, v pôvodnom aramejskom znení.

kapitola 25 Všetky modlitby Ježiš začínal tým vzývaním k Otcovi. Ba keď užíva v modlitbe slov Žalmu, dodáva k nim ešte invokáciu: „Otče!" (Luk. 23, 46; Žalm 30, 6.) Aj ľuďom odporúča, aby sa nemodlili k Bohu ináčej ako k Otcovi. (Mat. 6, 9; Luk. 11, 2.) Ten jeho živý synovský cit ku Bohu ako k Otcovi, plný dôvery a pritom najhlbšej úcty charakterizuje celý jeho život modlitby. Či už je jeho modlitba hymnom oslavovania, či rozveselením v Duchu svätom (Mat. 11, 25; Luk. 10, 21.), či vrúcnym poďakovaním a prejavom najoddanejšej dôvery (Ján 11, 41.), či modlitba prosebná pri konaní zázrakov (Mat. 15, 36; Mar. 7, 34.), či výkrikom bôľu za múk (Mat. 26, 39.), či posledná modlitba pri skone (Luk. 23, 46 n.) — vždy je 66

preniknutá akýmsi detským naladením oproti Otcovi, pripútaním, láskou, pokorou a obdivom plným oslavovania oproti Nemu. Pozornejšieho povšimnutia si zasluhuje Ježišova veľkňazská modlitba, ktorú odriekal po Poslednej Večeri pred svojou smrťou. (Ján 17.) Je to výlučne jeho modlitba, nikto iný z ľudí ju nemohol a nesmel vysloviť. Otvára nám tie najtajnejšie a najsvätejšie hlbiny vnútorného Ježišovho života a jeho pomeru k Otcovi — je modlitbou s takým obsahom a náladou, ktorá môže byť pochopiteľnou len u takého modliaceho sa, ktorý nielen ako ľudské dieťa, ale ako skutočný Syn Boží volá k Nemu v modlitbe ako k svojmu Otcovi. Shovára sa s ním ako s druhým „ja", vyšším od seba, a predsa seberovným, ktorého zvelebuje mlčaním a predovšetkým miluje a je navzájom od Neho milovaným, veď žije s Ním v intímnom sväzku podľa smyslu slov: Ja a Otec sme jedno. Tu pozorujeme Boha už nie ako Otca, ako Ho my v modlitbe menujeme, ale ako takého, ktorého spojuje s Ježišom sväzok najužšieho a najpodstatnejšieho súžitia: ,, ...Potom pozdvihol oči k nebu a povedal: Otče, prišla hodina, osláv svojho syna, aby tvoj syn oslávil teba ... Otče, osláv ma u seba slávou, ktorú som mal u teba prv, ako bol svet..." (Ján 17.) A Ježiš nemodlí sa ani tak za seba, lebo jeho modlitba sa skutočne líši od všetkých iných modlitieb ľudí; je to modlitba prosebná, ale nie odprosujúca, s najvyššími nárokmi a žiadosťami, na ktoré len Boh má právo — to už nie je modlitba človeka, ale Bohočloveka. Askéza. Bol Ježiš askétom? Aby sme mohli dostať správnu odpoveď na túto otázku, musíme najprv poznamenať, že askéza sa často poníma veľmi jednostranne ako útek pred svetom, zatváranie sa pred životom. A v tom smysle Kristus nebol askétom. Nebol ním, ani vo smysle budhistickom. Pravda, i Ježiš i Budha hlásali vyslobodenie, lenže Budha hlásal vyslobodenie z utrpenia, Kristus z hriechu. Medzi radostnou vierou v Boha a myšlienkou vykúpenia u Krista, a bezbožnou, svet zapierajúcou rezignáciou u Budhu je nepreklenuteľná priepasť. Podstatou celej budhistickej asketiky je rezignácia; jej posledným cieľom je konečná pasívnosť: Kto si ničoho nežiada, nemusí sa ničoho obávať; na tom spočíva budhistická múdrosť. Budhistická askéza = duchovné zničenie seba samého. Praktizovanie týchto asketických zásad chce docieliť umŕtvenie všetkého smyslového života. Nejde tu o sebazapieranie, ktoré by viedlo k panovaniu ducha nad telom, ale o čisté zovnútorné praktické cviky, sprevádzajúce určité patologické stavy. Ich posledným cieľom je akýsi zvláštny druh hypnotickej ekstázy, v ktorej budhista zažíva predchuť duchovného sebazničenia a budúcej nirvany. No, takto musíme budhizmus zadeliť medzi pohanské náboženstvá. — Niečo celkom iného je askéza Ježišova. Ježiš nehlásal nečinnosť, trpnosť, ale najvyššiu aktivitu, nie zrieknutie sa sveta, ale víťazstvo nad svetom, nie zničenie seba samého, ale rozhodný klad života, nie nirvánu, ale kráľovstvo Božie. Jeho Evanjelium pýta si čo najvyšší rozvoj osobnosti a dobrovoľné oddanie sa absolútnej Pravde a dobrote vôle Božej. Ukazuje vrodenej túžbe človeka cieľ najvyšší a najvznešenejšiu úlohu, vedie ju ponad všetky prirodzené sväzky ku najvyššej slobode ducha. Asketický ideál horskej reči vyžaduje účinného povznesenia duše nad púta prirodzenosti a smyselnosti, ktoré ju zaťažujú. Vyžaduje 67

si, aby boly odstránené všetky zemské prekážky, ktoré stoja na ceste ku pripodobneniu a spojeniu sa so žriedlom všetkého života, s Bohom. Nie útek pred svetom, nie vyhnutie sa utrpeniu, ale víťazstvo nad svetom, zachovanie čistoty duše — to je ideál Ježišovej asketiky. V jeho asketike niet ani stopy po pesimistickej negácii života, ale heroizmus, víťaziaci nad všetkými prekážkami mravného sveta. Kristus bol askétom, ale jeho vlastná asketika nebola asketikou veľkých kajúcnikov, ktorých umŕtvovanie obdivujeme; lebo jeho askéza vôbec sa nevyznačuje znakmi pokánia, nevzniká z povedomia, — ako u iných svätých askétov — potreby zadosťučinenia za spáchané hriechy alebo z obavy pred krehkosťou ľudskej prirodzenosti, čo vyjadrujú aj slová sv. Pavla, apoštola: „Tryzním svoje telo ä do služby podrobujem, aby som, kým iným kážem, azda sám nebol zavrhnutý." (I. Kor. 9, 27.) — nie je úsilovnosťou smerujúcou k opanovaniu tela umrtvovaním a ku podaniu ho pod nadvládu ducha. Preto nebadáme u Ježiša nijakého podobného sebazapierania a umrtvovania, ako u iných veľkých svätých kajúcnikov. Ježiš nekrotil svoje telo kázňou, ani priveľkými pôstmi, neviedol život pustovnícky, ani prísny život kláštornej formy, hoci bol jeho pôvodcom. Žil v bezženstve, trpel i hlad, ale nežobral nikdy, stále rozjímal o Bohu a pritom účinkoval najčulejšie navonok, žil celkom utiahnutý a jednako stále sa pohyboval v atmosfére každodenného života. V Ježišovej askéze niet nič prehnaného, nič odstrašujúceho — je ona čímsi vznešeným, milým, priateľským, radostným, privábujúcim; niet v ňom ničoho, čo by sme nemohli súčasne i obdivovať i nasledovať. (Sv. Tomáš 3, 9. 4. a. 1, 2. 3.) Ježišova svätá radosť. Kresťanstvo je náboženstvom radosti. Uvedomenie vzťahu ku Bohu pôsobí radosť v duši, skutočnú radosť zo života, ktorá sa javila u všetkých veľkých askétov a svätcov a ktorej žriedlom i tvorcom je sám Ježiš. On bol žriedlom tej radosti už pre svätých St. zákona, ktorí, pozerajúc sa prorockým duchom na jeho zázračnú osobnosť, hovorili: „Ale ja sa v Pánovi radovať budem a plesať budem v Bohu, Spasiteľovi mojom." (Hab. 3, 18.) To dosvedčuje aj sám Kristus, keď hovorí ku Židom o Abrahámovi: „Abrahám, váš otec, zaplesal, že uvidí môj deň: i videl a zaradoval sa". (Ján 8, 56.) Tak i nebo ohlásilo príchod Spasiteľa, ako čas radosti pre celý svet (Luk. 2, 10.), i vo skutočnosti priniesol so sebou pokoj a radosť ľuďom. (Mat. 2, 10; Luk. 2, 29 n.) Ježišova náuka naplnená je povzbudením ku radosti prostred najväčších protivenství života (Mat. 13, 44; Luk. 6, 23.), vôbec z celého jeho styku s ľuďmi vyvierala radosť, veselosť pre tých, ktorí sa približovali k nemu s vierou. (Luk. 19, 6. 37; Ján 20.) Svätou radosťou, ktorej prameňom bol sám Ježiš, boli preniknutí všetci svätí Nového zákona a netratili jej ani prostred najväčších nátlakov a utrpení, „ako smutní, a vždy sa radujúci; a ako chudobní, a mnohých obohacujúcich; ako nič nemajúci, a predsa všetkým oplývajúci." (II. Kor. 6, 10; 3, 9 n.) „Vždycky sa radujte" — povzbudzuje sv. Pavol Tesaloničanov (I. Tes. 5, 16.) — a chráňte sa smútku, ktorý nie je z Boha, ale iba z čisto prirodzených a nižších pohnútok, lebo „svetský zármutok spôsobuje smrť." (II. Kor. 7, 10.)

Ježiš nielen že hlásal Evanjelium radosti, ale i sám bol preniknutý svätou radosťou v živote. Ako najčistejší a najsvätejší, čo najužšie spojený s Bohom, stále vidiaci tvár svojho Otca nebeského, oplýval tou najvyššou radosťou ducha. O tej jeho radosti a plesaní v duchu často spomína Evanjelium. (Luk. 10, 21.) Radosť môže mať trojaké zafarbenie: estetické, etické a náboženské. A u Ježiša javily sa všetky tieto složky. Oduševňovala a tešila ho krása poľných kvetov, tešil sa pri obcovaní s deťmi, týmito čistými zrkadielkami Božej dokonalosti, rovnako cítil radosť pri pohľade aspoň na jedného polepšujúceho sa hriešnika; tešil sa, keď osvetľoval svojím učením ľudstvo pozbavené svetla a keď činil dobre tým, ktorí potrebovali pomoci a potechy. Konečne plesal v duši, keď mohol o sebe hovoriť so Žalmistom: „Moje srdce a moje telo plesajú k Bohu živému." (Žalm 83, 3.) Radosť v Bohu, ktorej pohnútkou a prameňom je sám Boh, tá najvyššia radosť náboženská bola zvláštnym údelom Ježiša Krista. Presvedčenie, že splnil vo všetkom až do konca vôľu Otca nebeského, dodávalo mu plnej radosti, ktorá nedovolila ani pri najväčších bolestiach na kríži zachvieť jeho dušou a oslabiť jeho pevnú vôľu: poddať sa vôli Otcovej. Tie slová: „Dokonané je!" boly poslednou ozvenou tej radosti, v utýranej duši a spríjemnením chvíle agónie, boly to slová potechy, ktoré mu uštedrilo presvedčenie, že vykonal všetko, čo bolo treba vykonať, aby bolo ľudstvo vykúpené a aby bola prinavrátená sláva jeho Otcovi. Tu mala žriedlo i sláva, ktorú mu prichystal jeho Otec v nebi, čo dosvedčujú aj nádejeplné slová jeho veľkňazskej modlitby: „Ja som ťa oslávil na zemi; dokonal som dielo, ktoré si mi dal, aby som konal. Teraz zasa ty, Otče, osláv mňa u seba slávou, ktorú som mal u teba prv, ako bol svet." (Ján 17, 4. 5.) — Ježiš sa spokojne díval na budúcnosť svojho kráľovstva Božieho na zemi a radosť naplnila jeho dušu, keď videl milióny ľudí od východu i od západu vstupovať do toho kráľovstva. A hoci aj svoji tam nevošli, hoci jeho rodákov ničila nevera, tá bolesť bola zahojená dostatočne tým, že inde sa našly milióny veriacich so všetkých strán sveta; ním založená po celom svete sa rozširujúca a nezničiteľná Cirkev, hľa to je krásna vidina, ktorá ho naplňuje radosťou, to je najväčší viditeľný pomník jeho moci a slávy, pomník hodný mohutnosti toho nebeského kráľa, pred ktorým miznú všetky pyramídy ľudskej slávy a moci, ktoré ničí čas a ponad ktoré ľudská pamäť prechádza na denný poriadok. Keď Ježiš predpovedal svojim učeníkom rozličné prenasledovania, ktoré budú musieť znášať pre jeho meno, pritom ich potešuje, že ich smútok premení sa na radosť a že tú radosť im nikto neodníme. (Ján 16, 20. 22.) Takéto potešiteľné slová mohol vysloviť len ten, ktorý je sám prameňom všetkej radosti a ktorý sám tou radosťou v plnej miere oplýval. Všetci smutní a nešťastní, odvrhnutí svetom a opustení, hriešnici a rozliční bedári, utýraní a zlomení životom utekajú k nemu pre pomoc a potechu, zahľadiac sa na jeho radostnú tvár a strhnutí jeho zázračnou osobnosťou a istotou jeho sľubov — a nachádzajú uňho znova chuť k životu a radosť zo života. Nič tak nepôsobí na ľudí ako radosť, a to radosť opravdivá, akej nemôže dať svet — a ktorú dáva Kristus: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa ustávate a ste obťažení, a ja vás občerstvím." (Mat. 11, 28.) „Svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, ja vám ho dávam. Nermúť sa srdce vaše, ani sa nestrachuj... Dúfajte, ja som premohol svet." (Ján 14, 27; 16, 33.) 69

Kristus bez hriechu, jasný ideál svätosti, s Bohom čo najužšie spojený, osobnosť plná nadzemskej krásy a vábivej sladkosti — to je tá spanilosť a zázračná sila, ktorou sa jeho povaha prejavuje. Ježiš, to je jedinečný zjav, zázrak všetkých zázrakov v mravnom svete. A ten zázrak dostatočne dosvedčuje, že je on viacej ako človek, a dokazuje, že jeho slovo je pravdou a že nielen to je pravda, čomu učil, ale aj to, čo myslel a hovoril o sebe. Toto jeho svedoctvo je potvrdené svätosťou a pravdivosťou Boha a preto jeho svedoctvo o sebe stotožňuje sa so svedoctvom Boha: „Ja som, ktorý vydávam svedoctvo sám o sebe, a svedoctvo vydáva o mne i Otec, ktorý ma poslal. (Ján 8, 18.) — A pri uvažovaní o tejto pravde nemôžeme zabudnúť ešte na inú složku Ježišovej osobnosti, a to je jeho mesiánskobožské povedomie.

VI. Mesiánsko - Božské povedomie u Ježiša. Veľmi dôležité je vedieť, čo myslel a hovoril Ježiš o sebe, o svojom poslaní, o svojom vzťahu ku Bohu a ľudstvu; veď jeho vlastné svedoctvo v tom ohľade nemôže byť v rozpore s jeho najdokonalejšou bytosťou, s jeho najsvätejším životom. Bolo už spomenuté — keď sa hovorilo o kontrastoch v osobnosti Ježišovej — v sjednotení najhlbšej pokory a bezohľadnej lásky ku pravde s neslýchanými nárokmi, aké si privlastňoval Ježiš, že je totiž poslaným Mesiášom, rovným Bohu. Teraz máme len dokázať, či Ježiš mal v sebe podobné nároky, či skutočne pokladal sa za Bohom poslaného Mesiáša a Syna Božieho, nielen v smysle mravnom, ale vo vlastnom a podstatnom smysle toho slova. (Stránku polemickú a odpovede na námietky racionalistov vynechávame. — P. Esser 1. c. — Chceme len aplikovať texty evanjelií, ktorých autentickosť z iných prameňov je dokázaná.) Veď od odpovedi na túto otázku záleží správne pochopenie osobnosti Ježiša Krista a jeho diela, a náš pomer k nemu. Keď čítame evanjeliá, zbadáme, že Ježišovo mesiánske povedomie odráža sa zo všetkých jeho rečí, slov a skutkov, z celého jeho života od počiatku až po smrť na kríži. Ježiš vystupuje všade ako Mesiáš: keď vystupuje vo verejnosti alebo v úzkom kruhu učeníkov, pred Vysokou židovskou Radou, pred Pilátom, vždy a v každej chvíli. „Čas sa naplnil a priblížilo sa Kráľovstvo Božie; čiňte pokánie a verte Evanjeliu" — začína svoju kázeň. (Mar. 1, 15.) Vchádza do synagogy v Nazarete a po otvorení knihy Izaiáša aplikuje jeho slová na seba, ktoré židovský ľud s istotou pokladal za mesiánske: „Duch Pánov je nado mnou: preto pomazal ma; poslal ma zvestovať Evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom." (Luk. 4, 18.) On je Pomazaným Pánovým, to je Kristom, Mesiášom. Je viacej ako Jonáš, viacej ako Šalamún. (Luk. 11, 31. 32.) Blahoslaveným nazýva učeníkov, lebo vidia a počujú, čo vidieť a počuť túžilo mnoho prorokov a spravodlivých a nemohlo vidieť a počuť. (Luk. 10, 24.) Učeníci jeho pôsobením sú „soľou zeme, svetlom sveta" a ich jediným učiteľom a zárukou ich opravdivého účinkovania je vždy len on sám. (Mat. 23, 8; 5, 15; 28, 20.) Zjavenie Božie vrcholí a dokončuje sa v ňom ako v Kristovi. Petrovo vyznanie v Cezarei Filipovej, keď ten istý apoštol na Ježišovu otázku danú učeníkom: „A vy, za koho ma 70

považujete?" — odpovedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého", úzko súvisí s mesiánskym povedomím Ježiša, ktorý to vyznanie nielen sám vyvoláva, ale i chváli a radostne oslavuje ako dielo zvláštnej milosti Božej. (Mat. 16, 13 n.) Ohľadom toho povedomia veľmi charakteristická je Ježišova odpoveď na otázku Jána Krstiteľa: „Ty si ten, ktorý má prísť?" — (T. j. Mesiáš?) — (Mat. 11, 3; Luk. 7, 19.) Ježiš nepriamo odpovedá; namiesto formálnej odpovedi poukazuje na svoje zázraky a svoje učenie, a tým dokazuje svoje mesiánske poslanie. Ak celé účinkovanie Ježiša je preniknuté mesiánskym sebavedomím, v posledných dňoch jeho života ešte zvlášť dosahuje ono historickej zrejmosti. Ježiš, súc si povedomý, že je Mesiášom svojho ľudu, slávnostne vchádza do Jeruzalema a pozdravovaný je zástupmi: „Hosanna Synovi Dávidovmu, blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom!" Ježiš neodmieta tú poklonu, ale prijíma ju bez zdráhania. Stojac pred Vysokou Radou židovskou, mlčí na obžaloby falošných svedkov. No, keď sa ho veľkňaz spytuje slávnostne: „Ty si Kristus, Syn Boha živého?" — Ježiš spokojne a vážne odpovedá: „Ja som. A uvidíte Syna človeka na pravici moci Božej a prichádzať v oblakoch nebeských." (Mar. 14, 61. 62.) Ako bohorúhač odsúdený, spútaný, vysmievaný predstavuje sa rímskemu súdnemu tribunálu. A tu na tú otázku odznie tá istá odpoveď s tou istou velebnosťou v hlase. A keďže Ježiš vyhlasuje sa za Mesiáša, za židovského Kráľa, odznie výrok smrti: „Hodný je smrti!" A vojaci ho ukorunujú tŕňovou korunou, odejú purpurovým plášťom, vysmievajú ho ako pseudomesiáša, napokon pribijú ho na kríž. Na kríži vidieť nápis: Ježiš Nazaretský, Kráľ židovský. Ten nápis znázorňuje podstatu jeho obžalovania a odsúdenia. Ježiša ukrižovali ako Kráľa židovského — Mesiáša; tak teda jeho náročnosť, keďže sa vyhlasoval za Mesiáša, bola príčinou jeho smrti. Je zvláštne, že sa Ježiš skoro nikdy nenazýval výslovne Mesiášom, ale najčastejšie nazýval sa: „Syn človeka". Tento názov nemal u Ježiša len akýsi všeobecný, bezvýznamný smysel, ale špecificky presný. Bol on v jeho myšlienkach a slovách vyjadrením jeho mesiánskej hodnosti v súvise s proroctvom Danielovým, v ktorom tento prorok predpovedá veľký obrat v dejinách ľudstva, ktorý Boh učiní prostredníctvom svojho Mesiáša: ,,A videl som v nočnom videní, a hľa, s oblakov nebeských prichádzal, ako syn človeka, a prišiel až k starému vekom a pred jeho tvár predstavili ho. A dal mu moc, česť i kráľovstvo a všetci ľudia, pokolenia a jazyky slúžiť mu budú. Moc jeho je moc večná, ktorá nebude odňatá; a kráľovstvo jeho, ktoré nebude zrušené." (Daniel 7, 13. 14.) Prorok tu obrazne opisuje slávu mesiánskeho kráľa, zakladateľa, prostredníka a pána Kráľovstva Božieho. V najužšom vzťahu s Božskou vlastnosťou jeho Kráľovstva jeho podstata javí sa tu dvoma znakmi: ukázania sa v ľudskej podobe a príchod s oblakov nebeských. Je človekom, no, nielen ním; veď podľa reči Písma sv. zjavenie sa na oblakoch je výlučnou vlastnosťou Boha. On sostupuje s neba, aby založil večné kráľovstvo. Nadprirodzená známka večného bytia jasno sa ukazuje na ňom. A hľa, celkom jasne v doslovnom znení ešte rozvinujúc ten obraz Danielovho proroctva, ešte živšie a malebnejšie v predpovedi o svojom príchode pred Vysokou Radou Ježiš svoju osobu a svoje povolanie vo 71

svetle stavia toho veľkého a v poslednom čase veľmi obľúbeného proroctva. (Mat. 24, 30; 25, 31; 26, 64; Mar. 13, 26; 14, 62; Luk. 12, 8; 21, 27; 22, 69.) Ježišovo mesiánske povedomie najvýraznejšie sa javí v rozopre s vtedajšími mesiánskymi nádejami židovského ľudu. Jeho slová, vyslovené pred vyslancami Jána Krstiteľa: „Blahoslavený, kto sa nepohorší nado mnou" (Luk. 7, 23.) — a vzťahujúce sa presne na ich mesiánsku otázku — poukazujú na celú priepasť, deliacu jeho predstavy o mesiánskom kráľovstve od zemských nádejí, ktorých splnenie očakával národ židovský od budúceho Mesiáša. Mesiáš, ktorý utrpením vysloboďuje svet z otroctva hriechu, zakladá len duchovné kráľovstvo a uvádza doň všetky národy, bol Židom na pohoršenie a pôsobil rozčarujúcim dojmom na ich najdrahšie a falošne chápané mesiánske túžby. Veď ešte aj učeníkom Ježišovým, preniknutým podobnými nádejami, trpiaci Mesiáš bol nepochopiteľný. Tak teda Ježiš sám stojí prostred svojho národa so svojím mesiánskym povedomím ako osamotená veľkosť, jediný vo svojom mesiánskom chápaní a vo svojom mesiánskom sebavedomí, čo tvorí jeden z dôkazov historickej pravovernosti evanjeliumového vyprávania. Veď keby Ježiš nemal takého mesiánskeho povedomia — nedalo by sa vysvetliť, odkiaľ mohol vzniknúť u učeníkov a u evanjelistov, majúcich súčasne s celým národom celkom iné ako Ježiš poňatie o Mesiášovi — taký obraz Mesiáša, ktorého utrpenie a smrť na kríži sú spojené s večným panovaním a slávou a ku ktorému sa hlásil Ježiš za celý svoj život. Tá rozopra medzi mesiánskym povedomím Ježiša a zemským, falošným obrazom Mesiáša u židovského národa dostatočne vysvetľuje Ježišovu zdržanlivosť vo verejnom a zjavnom hlásaní svojho mesiánstva. Ježiš použil pedagogický prostriedok, aby pomaličky pripravil porozumenie svojej osobnosti a povahy svojho kráľovstva a učeníkov a u ľudu, dychtivo očakávajúceho svojho zemského kráľa - Mesiáša. Preto zakazuje Ježiš rozhlasovať svoje zázraky, aby nevzbudil predčasné nadšenie vo smere čisté zemskom a politickom. Tým sa vysvetľuje, že podobne mena „Syna Dávidovho" nikdy nepovedal o sebe, hoci ho neodmietal, keď ho tak oslovovali. Jeho verejné vystúpenie ako syna Dávidovho by tiež zapríčiňovalo falošné predstavy zemské a národnostné, ktoré sa v ľudovom poňatí vybavovaly pri spomenutí tohto názvu. Z taktických dôvodov Ježiš nazýval sa „Synom človeka". Ten titul umožňoval mu vyhlásenie za Mesiáša ako dovŕšiteľa Zjavenia a Pána Kráľovstva Božieho, dovolil mu vyjaviť vnútorné tajomstvo svojej osobnosti a svojho kráľovstva a učiniť ju prístupnou ľuďom, majúcim úprimnú a pokornú vieru bez toho, žeby vzniklo nebezpečenstvo vzbudenia viery vo falošné predstavy, aké boly spojené tak úzko s ideálom mesiánskym u ľudu. Súc si najlepšie vedomý svojho mesiánskeho poslania, Ježiš vybral si skromný a jednako vznešený titul „Syna človeka" na znázornenie seba, aby pomaličky pripravil vieru v opravdivého Mesiáša a v jeho mesiánske povolanie — aby odhalil tajomstvo Kríža a aby jednako mohol na svoju osobu aplikovať všetky prerogatívy, ktoré obsahuje prorocký obraz. Tu viera musela pojať obidva momenty v jedno, t. j. poslušného, trpiaceho a umierajúceho Syna človeka a prichádzajúceho v oblakoch nebies najvyššieho sudcu, a pána v Kráľovstve Božom, zaujímajúcom celý svet. 72

Na otázku, kedy a ako dozrelo v Ježišovi mesiánske povedomie, musíme odpovedať, že Ježiš nie až na konci života sa nazýval Synom človeka, pripisujúc si jeho mesiánske prerogatívy — to povedomie sprevádza ho zjavne od počiatku života bez každej pochybnosti, bezo stopy akéhokoľvek vývoja, bez každého duševného boja. V evanjeliách vôbec sa nespomína nijaká evolúcia v tom smere. Veď už sama pevná sebadôvera, s akou Ježiš vyhlasuje svoje nároky na mesiášstvo, sa tomu protiví. Hneď pri prvom povolaní učeníkov a prvom zázraku zasvitá to povedomie práve tak ako pri výsluchu veľkňaza; ba, keď skúmame ešte ďalej nazad, to isté povedomie sa rysuje v jeho svedoctve o sebe a v slovách, povedaných hľadajúcej ho matke v chráme, keď mal ešte len dvanásť rokov. Svojho mesiánskeho nároku nevytváral postupne nijakým vnútorným alebo zovnútorným objavom, ale nachádzal ho sám v sebe, vo svojom nadľudskom povedomí. S mesiánskym povedomím u Ježiša úzko súvisí povedomie Božstva. — Ježiš nazýval sa Synom Božím a pripisoval si synovstvo Božie v jeho presnom, podstatnom smysle. Keďže Ježiš nazýval sa Synom Božím alebo len vôbec „Synom" na rozdiel od Otca, ten názov v jeho ponímaní a vedomí mal o mnoho širší a hlbší význam, ako pripúšťala židovská teologia, ktorá v morálnom smysle pokladala za synov božích všetkých ľudí, ktorí žili vo zvláštnejšom vzťahu k Bohu. Ježiš, kedykoľvek sa nazýval „Synom Božím", dal tomu názvu zvláštny, podstatný význam a nikdy sa neprirovnával ku „iným synom Božím" zpomedzi ľudí vo vzťahu k nebeskému Otcovi. Keď na príklad učí učeníkov modliť sa, nehovorí: „Tak sa budeme modliť", ale výrazne sa oddeľujúc od nich: „Tak sa modliť budete (vy)!" (Mat. 6, 9.) Ježiš, užívajúc slov Písma sv., nazýval anjelov, ba i ľudí „synmi božími — no, popri tom vyzdvihuje seba ako „Syna" per eminentiam" — nad všetkých. On je jedným jediným Synom Otca nebeského a preto, keď hovorí o Otcovi, hovorí o Ňom, vyjadrujúc ku Nemu svoj vzťah, ako o svojom Otcovi, a nie našom Otcovi. (Mat. 11, 27; 28, 19; Mar. 13, 32; Luk. 10, 22; Mat. 7, 11; 10, 32. 33; 12, 50; 15, 13; 16, 17; 18, 10; 20, 23 atď.) Ježiš vyznačuje sa zvláštnejším povedomím synovstva Božieho nad všetkých ľudí. Nie je možné, aby len samo poznanie Boha ako Otca (ako to tvrdí na pr. Harnack) oprávňovalo nejakého človeka ku takému odlišovaniu seba, ako vidíme u Ježiša. Všetci ľudia, i anjeli, musia sa obracať k Bohu v jednej modlitbe: „Otče náš!" a hovoriť si: „Musíme byť dokonali, ako aj Otec náš nebeský je dokonalý." A len sám Ježiš nám môže povedať: „Vy musíte byť dokonalí ako Otec váš ... aby ste (vy) boli dietkami Otca Vášho, ktorý je v nebesách." Toto zvláštne povedomie synovstva u Ježiša nedá sa odôvodniť ináč, iba ontologicky. A to povedomie vidíme pri Ježišovi po celý jeho život,, od kolísky až po hrob bez pretrhnutia, bez akéhokoľvek zatemnenia, vždy to isté: jasné, isté, neochvejné. Dosvedčuje to nielen posledné slovo Ježišovo na kríži, ale i slovo dvanásťročného chlapca k Matke, jediné z jeho detstva, ktoré máme zachované v evanjeliách a ktoré označuje jeho pomer k Otcovi nebeskému. Keď totiž jeho Matka, celá utrápená hľadaním svojho Syna a po jeho najdení v chráme, hovorí: „Synu, prečo si nám tak urobil? Hľa, tvoj otec a ja s bolesťou sme ťa hľadali." Ježiš odpovie: „Načo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že musím byť v tom, čo je môjho Otca?" (Luk. 2, 48. 49.) 73

Hľa, to isté povedomie vidieť pri chlapcovi, ktorý po prvý raz sám prišiel na sväté miesto Izraela, ako aj neskoršie v dospelom veku muža. Nazýva Boha svojím, nie naším Otcom spoločným i rodičom — povedomý súc rozdielu, aký je medzi jeho Otcom a milovanou Matkou — medzi súhrnom povinností k Otcovi nebeskému, vyšších nad všetko iné, ba ešte aj nad posvätné sväzky krvi, a medzi povinnosťami oproti milovanej zemskej Rodičke a pribratému otcovi, ktoré zas inokedy vyplňoval čo najsvedomitejšie. (Luk. 2, 51.) Spokojná a jasná odpoveď dvanásťročného Ježiša dokazuje, že jeho mesiánske a božské povedomie bolo jeho prirodzeným povedomím. Ono môže byť len výrazom už oddávna pociťovanej a jasnou svetlosťou dušu prenikajúcej pravdy; veď je psychologicky nemysliteľné, aby sa ono mohlo prejaviť už v takom veku na takú otázku naraz tak pokojne a isto ..." (P. Bartmann 1. c. 126.) Evanjelia podávajú polemické reči Ježišove s farizejmi, ktoré, priamo poukazujú na osobu Mesiáša. „A keď sa farizeji shromaždili" — hovorí evanjelista — „Ježiš sa ich spýtal a povedal: Čo sa vám zdá o Kristovi? Čí je syn? Povedali mu: Dávidov. Hovoril im: Akože teda Dávid volá ho v duchu Pánom, keď hovorí: Povedal Pán môjmu Pánovi: Seď vedľa mňa zprava..." Otázka: „Čí je syn" — týka sa zjavne fyzického synovstva Mesiášovho, a nie jeho mesiášstva. Tak tomu rozumeli i farizeji. Preto odpovedali: „Synom Dávidovým." Tú odpoveď Ježiš nepokladal za falošnú, ale za nedostatočnú, lebo neobsahovala ešte iného, o mnoho vyššieho synovstva, podľa ktorého Mesiáš je Pánom (Bohom) Dávidovým, a preto neúplne a nedostatočne podávala podstatu Mesiáša. A to synovstvo, ako Dávid už v Duchu predpovedal, musí sa chápať ako Božie, mocou ktorého Mesiáš ako Syn Boha podľa svojej hlbšej podstaty je Pánom Dávida. Celý kontext zjavne ukazuje, že Ježiš tu hovoril o sebe. Ten istý záver vznikne, keď sa všimne podobenstva o zlých roľníkoch vo vinici. (Mar. 12, 1 n.) Ježiš používa starozákonných opisovaní, podľa ktorých v jazyku prorokov vinica je symbolom vyvoleného národa ohľadom ku Kráľovstvu Božiemu na zemi. (Iz. 5, 3.7; Jerem. 2, 21 atď.) V tom podobenstve Ježiš predstavuje sa ako jediný, veľmi milovaný syn, jediný dedič všetkého Otcovho majetku. Všetci ostatní do tých čias Bohom posielaní (proroci Starého zákona) sú v prirovnaní s ním len sluhami. — Inokedy zas vyhŕknu z rozradostnenej duše Ježišovej slová, zvelebujúce Otca: „Vychvaľujem Ta, Otče, Pane neba i zeme, že si ukryl toto pred múdrymi a opatrnými a zjavil si to maľučkým. Áno, Otče, lebo tak sa Tebe ľúbilo. Všetko mi je odovzdané od môjho Otca. A nikto nepozná Syna, iba Otec; ani Otca nikto nepozná, iba Syn, a komu Syn bude chcieť zjaviť." (Mat. 11, 25 n.; Luk. 10, 21 n.) Ježiš tu vyjadruje svoj zvláštny vzťah ku Bohu, ktorého pozná a od ktorého je poznaný, ako skutočné svoje synovstvo božské; Syn a Otec sú si rovní. Poznanie Syna Otcom je paralelné s poznaním Otca skrze Syna; potvrďuje to ešte výpoveď: Nikto nepozná Syna, iba Otec — a nikto nepozná Otca, iba Syn. Každý ľudský vzťah ku Bohu zakladá sa na božskom „poznaní" s blahosklonným snížením sa Boha ku človekovi, bez čoho by sme sa nikdy nemohli priblížiť k Bohu. (Jerem. 31, 18; Žalm 6, 5; 79, 4.) Len Boh môže poznať, človek zas môže 74

byť poznaný. — Skutočne, človek môže skrze vieru poznať Boha nadprirodzeným spôsobom na základe božského Zjavenia a milosti, ale nedosiahne to poznanie vnútornej podstaty Boha, — ono je totiž skôr božským, a nie ľudským činom. Nech je teda akékoľvek poznanie Boha skrze človeka, nemôže sa nikdy prirovnať k poznaniu človeka skrze Boha. — U Ježiša ten pomer k Bohu je taký, že Ježiš pozná Otca práve tak, ako pozná Otec jeho. Ježiš sa tu odlišuje od každého stvorenia, keďže pripisuje si poznanie podstaty Boha, lebo moc poznania u Ježiša je práve taká dokonalá a božská, ako je dokonalý a božský akt poznania u Otca. Mierou poznania tu môže byť len miera bytia. Keďže Otec a Syn sú si rovní v pomere sily poznania, sú si rovní aj čo do podstaty. Len Ježiš pozná Otca, lebo je Synom jediným a skutočným, rovným Otcovi. Výrazom tohto božského povedomia sú Ježišove slová: „Ja a Otec sme jedno." (Ján 10, 30.) Slová „... a komu by chcel Syn zjaviť" — sú ďalším rozvinutím prvých a znamenajú, že ako Otec podlá svojho večného rozhodnutia zjavuje maľučkým tajomstvo Kráľovstva Božieho, tak isto ukazuje sa Syn pred svetom s rovnakou ľubovoľnou mocou zjaviť (,,... komu by chcel...") poklady svojej múdrosti a vedomosti. Veľkňaz slávnostne sa spýta Ježiša, postaveného pred Vysokú Radu: „Sprísahujem ťa na Boha živého, aby si nám povedal či si ty Kristus, Syn Boží?" Ježiš odpovedá: „Ty si to povedal (t. j. som ním). Ale povedám vám, odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici mohutnosti Božej a prichádzať na oblakoch nebeských". (Mat. 26, 63. 64.) Už to, že seba označil Danielovým „Synom Božím", prichádzajúcim na oblakoch nebeských, Ježiša povznáša na výšiny vedy nebeského pôvodu, formálnej preexistencie. Príchod na oblakoch nebies je podľa starozákonného náhľadu, ktorým sa Ježiš sjednocuje so svojím národom, vlastnosťou samého Boha a „sedenie na pravici Božej" vyznačuje Ježiša za sudcu sveta na tróne Božom, pred ktorým stoja všetky národy, aby vypočuly svoj výrok. A keby aj veľkňazova otázka týkala sa len hodnosti Mesiáša a názov „Syn Boží" v jeho ponímaní by mal len smysel teokraticky a nie doslovný, Ježišova odpoveď i tak presahovala také poňatie mesiášstva; Ježišova odpoveď svedčí, že Mesiáš je Bohom — Syn človeka, pod ktorým Ježiš myslí seba, je Synom Božím. Preto volá veľkňaz: „Rúhal sa, ... hľa, včul ste počuli rúhanie; čo sa vám zdá? Na čo oni odpovedali a hovorili: Hodný je smrti." (Mat. 26, 65. 66.) Ježiš mal zomrieť nie preto, že sa pokladal za Syna Božieho vo smysle morálnom a prenesenom, ale preto, že sa vyhlásil za Syna Božieho vo smysle opravdovom a podstatnom. Tak isto chápali Ježišovu odpoveď aj sudcovia, lebo len vtedy mohli vidieť v jeho slovách rúhanie a vyhlásiť výrok smrti, ak sa Ježiš vyhlásil za skutočného Syna Božieho pred nimi. A Ježiš, keď počul tento výrok, prijíma ho, hoci je nespravodlivý, ale nijako neopravuje presvedčenie Vysokej Rady o svojom vlastnom vyhlásení. No, Ježiš nielen teraz v tejto slávnostnej chvíli pred najvyšším súdnym tribunálom židovským vyhlásil sa za Boha — farizeji a zákonníci nie teraz sa dozvedeli po prvý raz z jeho odpovedi, že sa činí rovným Bohu, veď už dávno boli o ňom presvedčení, že je si vedomý svojho Božského synovstva, keďže Ježiš neraz rozličným spôsobom prejavil to 75

povedomie. Farizeji a znalci Písma nedávno predtým počuli jeho mocné slová, týkajúce sa synovstva Mesiáša ako Dávidovho Pána. V podobenstve o pracovníkoch vo vinici Ježiš znázornil sa ako jediný najmilší Syn Najvyššieho. Účinok toho bol taký, že „hľadali ho chytiť... lebo poznali, že o nich povedal to podobenstvo (Mar. 12, 12.), čo je dostatočným dôkazom toho, že dokonale porozumeli Ježišove slová, ktoré tu alegoricky vyslovil o sebe. Za podklad pre Vysokú Radu ku vydaniu výroku na Ježiša ako ruhača slúžila nielen tá posledná odpoveď, daná veľkňazovi, ale vôbec celé postupovanie Ježišovo za jeho verejného účinkovania; jeho činy a reči, plné nárokov na božské práva a božskú moc, ktorými sa Ježiš verejne preukazoval pred ľudom a jeho vodcami. Dávno predtým, na príklad, keď Ježiš odpúšťa hriechy porazenému, židovskí učenci hovorili si, hoci len potichu: „Ten sa rúha; ktože môže odpúšťať hriechy, leda sám Boh." (Mat. 9, 1 n.; Mar. 2, 1 n.) Po uzdravení chorého v sobotu pri rybníku Betsaida proti šomrajúcim Židom Ježiš odvoláva sa na práva svojho účinkovania, rovné právam účinkovania Otca nebeského. „Preto" — hovorí Evanjelium — „teda Židia ešte viacej hľadali ho zabiť, lebo, nielen že sobotu rušil, ale i Boha nazýval svojím otcom a činil sa novým Bohom." (Ján 5, 1. n.) Podobné zafarbenie má scéna, opísaná v štvrtom evanjeliume, keď Ježiš v čase posvätenia chrámu zaviedol dišputu so Židmi, ktorí mu vyčítali rúhanie preto, že si privlastňoval jednotu s Otcom nebeským, a chceli ho aj ukameňovať: „Tu chytali Židia kamene, aby ho ukameňovali. Odpovedal im Ježiš: Mnoho dobrých skutkov preukázal som vám od Otca; za ktorý z týchto skutkov kameňujete ma? Odpovedali mu Židia: Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, pretože ty ako človek činíš sa Bohom. (Ján 10, 31 n.) Ježiš neopravuje odpovedi Židov ohľadom svojich božských nárokov, ale odôvodňuje ich zázračnými skutkami, aké prevádza a ktoré sú dôkazom, že „Otec je v ňom a on v Otcovi..." Tie slová ešte viacej utvrdily Ježišových nepriateľov v presvedčení, že Ježiš robí sa rovným Bohu. „Preto hľadali, aby ho mohli zajať..." (Ján 10, 39.), Ježiš potom za to svoje vyhlásenie, že je opravdivým Synom Božím, bol nevyhnutne odsúdený na smrť. Práve tak sa skveje Ježišovo božské povedomie vo vyznaní Petrovom, kde tento apoštol dáva svedoctvo Ježišovi ako Mesiášovi a Synovi Boha živého. (Mat. 16, 16-19.) Už znázornená forma, v akej Ježiš vyvodil toto vyznanie, kontrastujúce s mienkou ľudu, poukazuje, že od učeníkov očakával niečo skutočne vyššieho ako len vyznanie svojho morálneho synovstva Božieho, ktoré sa celkom dobre mohlo aplikovať na Jána a Eliáša. Zjavne to ukazuje emfatická forma Petrovho vyznania: „Ty si Kristus, Syn Boha živého" a celkom bezpečne to už dokazuje Ježišova pochvala, udelená preto Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv nezjavily to tebe, ale môj Otec, ktorý je na nebesách." Tu vidieť to isté radostné nadšenie, ten istý hymnus velebenia pre Otca, aký vyznieva zo spomenutých slov Ježišových (Mat. 11, 25 n.), kde hovorí o vzájomnom poznávaní Otca a Syna. Petrovo vyznania je dielom Otca, ktorý zjavuje podstatu Syna." Lebo nikto nepozná Syna, iba Otec. (Mat. 11, 27.) Niečo podobného oceneniu Petrovej viery je Ježišova odpoveď v štvrtom evanjeliume, daná Židom, ktorí šomrali, keď sa Ježiš osvedčil, že „sostúpil s neba". (Ján 6, 41 n.) Tu Ježiš prednesie podobnú úvahu: ,.Nikto nemôže prísť ku mne, iba keď ho 76

priťahuje Otec, ktorý ma poslal." (Ján 6, 44.) Slávnostné Ježišovo vysvetlenie, že jeho apoštol, v tej chvíli pritiahnutý od Otca nebeského, vyznal Ježiša za Syna Boha živého, je dôkazom, že poznal skrze milosť Mesiáša v jeho božskej podstate, čo nemohol poznať prirodzenou cestou. Za pochvalou Petrovho vyznania hneď nasleduje sľub, daný tomu istému učeníkovi: „A ja (to je ten, ktorého si ty vyznal za Syna Božieho) ti hovorím, že ty si skala a na tej skale vystavím Cirkev svoju a brány pekelné ju nepremôžu." (Mat. 16, 18.) S povedomím synovstva Božieho pojí sa v Ježišovi povedomie božskej moci vybudovať Cirkev, ktorá nemôže byť nijakou mocou zničená. Petrovo vyznanie, pochvala a sľub Ježišov vysvetľujú sa navzájom. (P. Schumacher 1. c. 188 n.) Mesiáš prináša svetu dar Boží: Božie Kráľovstvo milosti a večnej slávy. Vedomie Ježišovo je ovenčené jasným nimbom slávy v tých nespočetných nadľudských prerogatívach, akými ho poctievajú v Kráľovstve Božom v čase i vo večnosti. On svojou osobou dovŕšil všetko Zjavenie Božie a prevzal vládu Kráľovstva Nebeského. Keďže prišiel vyplniť zákon a prorokov — je sám Pánom Zákona, ktorý, súc vlastníkom suverénnej božskej moci, vyhlasuje Nový zákon a uzaviera novú, večnú smluvu s Bohom. Kedysi prostred strašného hrmenia a blýskania Mojžiš vyhlásil na hore Sinaji Zákon Boží. Podobne Ježiš, „vidiac zástupy, vystúpil na horu... I otvoril ústa, učil ich..." (Mat. 5, 1 n.) On ohlasuje s druhého Sinaja Nový zákon a novú spravodlivosť, neporušuje Starý zákon, ale ho zdokonaľuje a doplňuje. Ak zvláštnym, novým dojmom pôsobia jeho s neba plynúce slová v ôsmich blahoslavenstvách, potom nasleduje opakujúce sa slovo o velebnosti najvyššieho Zákonodarcu: Počuli ste, že bolo povedané starým... Ja však povedám vám... atď. — Nie sú to formuly znalcov Písma, ktoré akoby plevy vyvialy Zákon Boží a ktoré Ježiš odmieta, ale je to čistý Mojžišov Zákon, základné požiadavky mravnosti, ktoré Jahve rozkázal vyryť na tabuliach, na ktoré zas on, Ježiš, vo vlastnom mene a vlastnou mocou kladie ruku, aby ich ešte viacej zdokonalil a naklonil duše absolútne zaväzujúcou mocou ku plneniu toho Zákona, už ako jeho vlastného a ním samým vypovedaného. Akákoľvek veľká bola moc Božia a spojenie s Bohom u mužov posielaných Bohom, u Mojžiša a prorokov, no najvyššia autorita božskej inšpirácie ich oprávňovala len na slovo: „Tak hovorí Pán"; Ježiš hovorí: „Veru, veru hovorím (ja) vám." Proroci hovoria: „Slovo Pánovo trvá na veky." Ježiš hovorí: „Nebo a zem pominú, ale slová moje nepominú!" Tu už hovorí božská autorita, a nie nijaký ľudský zákonodarca. Len sám Jahve môže tak hovoriť, ako hovoril Ježiš ku farizejom, keď sa pohoršovali nad sbieraním klasov jeho učeníkmi: „Syn človeka je Pánom i sobote." (Mat. 12, 8.) Slovo toto v ústach každého iného človeka, najmä podľa židovského ponímania, je neslýchaným sebapovyšovaním, rúhaním proti Bohu. Slová Otca nebeského vyslovené nad Ježišom na hore Tábor: „Toto je Syn môj milý, toho poslúchajte." (Mar. 9, 6.) — sú obdobné slovám, ktoré povedal Ježiš o sebe svojim učeníkom: „Jeden je učiteľ váš, Kristus (Mat. 23, 10.); jeden jediný, totiž špecificky rozdielny od všetkých, ba i Bohom inšpirovaných učiteľov a duchovných vodcov národa, lebo nie je ľudský, ale božský Učiteľ, Mesiáš, už nie Mojžiš, nie prorok, ale opravdivý Syn Boží. 77

Ježišovo vedomie, že s jeho osobou prišlo s neba Božie kráľovstvo, zaznieva dominujúcim tónom v jeho podobenstvách. On je totiž Pánom svojho Kráľovstva, Pánom domu, ktorý zatvára dvere pred tými, ktorých sám nechce poznať (Luk. 13, 24 n.; Mat. 25, 11 n.), je uholným kameňom, ktorý odhodili stavitelia a ktorý „rozmliaždi každého, na koho spadne". (Luk. 20, 18.) V jemnom obraze manželského sväzku zobrazený je pomer Jehovu a izraelského národa v Starom zákone. A ako bol Jahve starostlivým, milujúcim manželom a dobrým pastierom nestálej dcéry Izraela, tak je ním aj Ježiš v Kráľovstve Božom; prišiel na miesto Jehovu, keď ako Mladoženích slávi spoločne so svojimi svadobnú veselicu. Je nielen rozsievačom, ale i Pánom role, Pánom žatvy, ktorý posiela na čas svojich žencov do žatvy — a anjeli, ktorých on pošle do konečnej žatvy sveta, to sú Jeho anjeli. — Ako Otec mu oddal Kráľovstvo Božie, tak aj on oddáva ho svojim učeníkom s tou istou božskou mocou, aby jedli a pili pri stole v Jeho Kráľovstve a sedeli na stoliciach, keď budú súdiť dvanástoro pokolení izraelských. (Mat. 13, 24 n.; 24, 31; Luk. 22, 29 n.) Kráľovstvo Božie je Jeho ovčínec, Jeho Cirkev. Posiela apoštolov ako kráľ a pán dáva im moc činiť zázraky, rozväzovať a sväzovať na zemi, čo bude mať platnosť i v nebi. Ježišovo vedomie, stupňuje sa ešte viacej, keď sa sám podáva za základ všetkej dokonalosti a žriedlo života, a prispôsobenie sa ku jeho osobe za normu rozhodovania o osude človeka vo večnosti. Ježiš, súc mesiášskym Kráľom a Synom Božím, je odleskom Božskej dokonalosti a dobroty a preto iba natoľko sa človek môže zdokonaliť, nakoľko sa približuje k ideálu dokonalosti a svätosti, aký predstavuje Ježiš. Keďže je Ježiš najvyšším vzorom, môže hovoriť ku všetkým: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a najdete odpočinok pre svoje duše." (Mat. 11, 29.) Opravdivý pokoj môže dať duši iba opravdivá čnosť, ktorej opravdivé žriedlo a základ je len v nasledovaní čnosti Ježišovej. Buďme dokonalí ako je Ježiš dokonalý. Hľa, tu je osobnosť so želaním: „Buďte dokonalí, ako aj Otec váš nebeský je dokonalý." A preto Ježiš môže smelo povedať o sebe: „Ja som cesta, pravda a život." (Ján 14, 6.) Ježiš bol nielen ideálom, ale aj najvyššou pohnútkou našej dokonalosti. Preto jeho „jarmo" i „bremeno" musíme vziať na seba, ak chceme najsť pokoj pre svoje duše. Ježiš žiada nielen najvyššiu dokonalosť, v ktorej je sám vzorom, ale vyžaduje ju pre seba. Každý dobrý skutok má len vtedy cenu u neho, ak je vykonaný pre neho. Preto teda aj najmenší dobrý skutok, na príklad podanie chudákovi pohára vody pre neho, nadobúda cenu u Boha a zaisťuje si odplatu v nebi. Pre neho musíme znášať protivenstvá a prenasledovania, pre neho sa obetovať a premáhať, pre neho zrieknuť sa bohatství tohto sveta, z lásky k nemu zrieknuť sa ešte aj lásky svojich najbližších. (Mat. 10, 37.) Ježiš chce byť obsahom a žriedlom nášho náboženského života. Vo štvrtom evanjeliume Ježiš predstavuje sa nám ako chlieb života, ako voda, prúdiaca k životu večnému, ako svetlo sveta, ako viničová ratolesť, ktorá zásobuje životnými šťavami len tie vetvičky, ktoré sú do nej zaštepené, ako sila budúceho zmŕtvychvstania a nepominuteľného života. Ale i v synoptických evanjeliách sú zaznamenané podobné myšlienky Ježiša o sebe: „Poďte ku 78

mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vás občerstvím." (Mat. 11, 28.) Ten istý smysel majú i slová o mesiášskom Ženíchovi: „Či sa môže postiť čeľaď svadobná, dokiaľ je ženích s nimi?" (Mar. 2, 19.) atď. Spojenie s Ježišom vyvrchoľuje v náboženských aktoch viery a lásky. Nevyhnutnou podmienkou k dosiahnutiu života večného — podľa Ježišovho želania — je viera v Ježiša, v jeho vlastnú osobu. „Každý kto verí vo mňa, neumre naveky." (Ján 11, 26.) „Či veríš v Syna Božieho?" — pýta sa slepého od narodenia. A keď ten odpovedá: „Kto je to, Pane, aby som uveril v neho? — vraví mu Ježiš: „Veď si ho videl, a ten, čo s tebou hovorí, to je on." (Ján 9, 35 n.) A podobne ako chváli Petra pre jeho vieru v neho, keď hoc vyznal za Syna Božieho, tak vyslovuje hrozivé slová pre neveru ľudu židovského a plače nad Jeruzalemom, že nepoznal času svojho navštívenia a zavrhol v tvrdošíjnej nevere jeho, svojho Mesiáša. Preto slávnostne prízvukuje všetkým svoje želanie: „Každého teda, kto mňa vyzná (za Syna Božieho) pred ľuďmi, i ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesách. Ale kto mňa zapre pred ľuďmi, toho i ja zaprem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesách." (Mat. 10, 32. 33; Mar. 8, 38.) Súčasne s vierou v seba Ježiš žiada od ľudí neobmedzenú lásku nadovšetko, to je takú lásku, akú máme mať len k Bohu. Žiada seba viacej milovať ako otca, matku, syna, dcéru, viacej ako vlastný život. (Mat. 10, 37.) Tu má Ježiš také isté požiadavky ako sám Boh. Tak hovoriť môže len Ten, ktorý sám je najvyšším dobrom — u iných by také slová boly bláznovstvom. Pomer ku Ježišovej osobe je normou, podľa ktorej riadi sa osud ľudskej duše vo večnosti. Preto vôľa človeka nasledovať Ježiša musí byť silnejšia ako smrť. Od toho „pre mňa" a „proti mne" závisí nebo i peklo. Kto utratí život pre Ježiša, získa ho — kto si ho chce získať, nechcejúc ho nasledovať, stratí ho. (Mat. 10, 39; Luk. 9, 60.) Blahoslaveným nazýva toho, kto trpí prenasledovania pre neho, lebo bude mať hojnú odplatu v nebesách. (Mat. 5, 11. 12.) Ježiš si je vedomý toho, že je Spasiteľom sveta. — Vedomý svojej božskej moci odpúšťať hriechy, aj nekonečne veľkej ceny svojej obetavej smrti na kríži. Hriechy odpúšťa vo vlastnom mene, vlastnou mocou. Ku porazenému hovorí: „Synu, odpúšťajú sa ti tvoje hriechy!" Farizeji to považujú za rúhanie. Lebo — hovoria — ktože môže odpúšťať hriechy, iba sám Boh?! Ježiš sa nezriekne toho nároku, ale potvrdzuje ho zázrakom — uzdravuje porazeného. Niečo podobného môžeme pozorovať u farizeja Šimona. (Luk. 7, 36.) Ježiš dobre pozná, aká je tá ženská, čo mu kľačí pri nohách, polievajúc ich slzami. Vidí i tajné myšlienky Šimonove. „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy" — hovorí farizejovi — „lebo mnoho milovala"; a predmetom tej lásky je len sám Ježiš. Láska k nemu, ktorú v zápätí nasleduje odpustenie, práve toľko značí, ako láska milosrdného Boha, ktorý odpúšťa skrúšenému srdcu. Preto tá žena počúva slová: „Odpúšťajú sa ti hriechy!" Keď prítomní šomrú: „Kto je ten, že i hriechy odpúšťa?" — Ježiš hovorí žene: „Viera tvoja ťa uzdravila, choď v pokoji!" Ježiš si je vedomý, že svojou smrťou vykúpi svet. „Syn človeka" — hovorí o sebe — „neprišiel si dať posluhovať, ale posluhovať a dať svoju dušu na vykúpenie za mnohých." (Mat. 20, 28.) Jeho 79

život, jeho krv sú výkupným, ktoré zotiera vinu hriechov a večnú smrť. Keď teda tomu, že obetoval svoj život, pripisuje moc odpustenia viny, udelenia života večného — tým samým už sa vyznáva za vteleného Syna Božieho, o ktorom hovorí sv. Ján, „že tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna ..." (Ján 3, 16.) Ježiš je aj Sudcom sveta. Sám často vyzdvihoval svoj nárok na túto hodnosť najvyššieho Sudcu vo svojom mesiánskom Kráľovstve. Tento sudcovský je posledným a viditeľným prejavom jeho mesiášskej a božskokráľovskej moci. Už v horskej kázni pripomína túto svoju moc. Tým, čo ho ctia len ústami, hrozí, že im povie ako najvyšší Sudca: „Nikdy som vás neznal; odstúpte odo mňa, páchatelia nepravostí!" (Mat. 7, 23; Luk. 13, 27.) Pripomienka o tomto jeho budúcom sudcovskom výroku má byť pohnútkou ku živej viere a mravnosti: „Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi, a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. (Mat. 16, 27.) Aj myšlienka na Ježiša ako Sudcu má byť povzbudením pre účinnejšiu lásku k bližnému. Za rozhodujúci moment sa tu vezmú skutky milosrdenstva z lásky ku Kristovi vykonané: „Veru, povedám vám; nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili." (Mat. 25, 40.) „Poďte požehnaní... odíďte odo mňa zlorečení ..." budú slová výroku, ktorý ako najvyšší Sudca a Kráľ vysloví, až príde ku poslednému súdu sveta, a ktoré slová rozhodnú o večnom osude všetkých. Povedomý svojej najvyššej sudcovskej a kráľovskej hodnosti vo svojom nadpozemskom kráľovstve dáva svojim učeníkom moc súdiť dvanástoro pokolení izraelských. (Mar. 10, 37; Mat. 16, 28.) Ešte i vo chvíľach posledného opustenia a smrteľného zápasu na kríži si je vedomý svojej budúcej slávy ako Pán a Sudca svojho nebeského kráľovstva, rozdávajúci tresty a odmeny, a hovorí lotrovi na kríži: „Veru, povedám ti, ešte dnes budeš so mnou v raji. (Luk. 23, 43.) Tak nehovorí svrhnutý kráľ, ale Pán kráľovstva, ktoré zahrňuje nebo i zem, Pán vedomý svojej najvyššej moci a slávy, plynúcej z jeho božského vedomia, ktorú moc a slávu nemôže zmenšiť ani utrpenie ani blízkosť potupnej smrti na kríži... Ustanovením Eucharistie skoro oslepujúcou jasnosťou zažiarilo Ježišovo božskomesiánske povedomie. Slávi svoju poslednú večeru v rámci veľkonočnej hostiny ako vyplnenie obiet Starého zákona. Pokladá sa za cieľ, shrnutie a vyplnenie celého Zjavenia; vie, že skrze neho a v ňom sa vylieva milosť na ľudstvo; v jeho osobnosti zračí sa všetko, čoho bol predošlý vek prípravou a predobrazom; v ňom prebýva všetka dokonalosť tak, ako v ňom prebýva všetka plnosť Božstva." (Kol. 1, 19; 2, 9.) Predstavuje sa ako triumfujúci víťaz nad hriechmi a smrťou. Nebo a peklo stoja pred jeho spasiteľnou smrťou ako svedkovia. Drúzga moc hriechu a dáva život večný v nebi. Ustanovenie Eucharistie ukazuje ho v celej plnosti ohľadom ku jeho zmŕtvychvstaniu a osláveniu. Veď ako by mohol dať svoje telo a krv stále požívať, keby nebol preniknutý vedomím, že smrť nemá nijakej moci nad ním? Len plný cit suverénnej moci nad stvorením mu dovoľuje ustanoviť Sviatosť Oltárnu. Zakladajúce slová: „Toto je telo moje, toto je krv moja" — sú slová všemožúcnosti, ktorá je nič nie menšia ako tvorivá moc Božia. Či by mohol obyčajný človek prísť na tú myšlienku, aby dával svoje telo a 80

krv za pokrm a nápoj na trvalé? ... Taká myšlienka môže skrsnúť len v rozume Toho, kto cíti v sebe povedomie všemožúcnosti Božej... Keď sa sám dáva na obetu za hriechy sveta ako obeta a obetný pokrm, keď to činí s úmyslom dať ľuďom život večný a priviesť ich ku blaženému spojeniu s Bohom, tak musel byť absolútne presvedčený, že v ňom prebýva plnosť Božstva v pravom a v doslovnom smysle, tak musí byť „Božím chlebom", sostupujúcim s neba a dávajúcim život svetu (Ján 6, 33.), musí byť Bohom i človekom, Synom Božím. Tak sa predstavuje Ježiš deň pred svojím umučením, keď ustanovuje Eucharistiu, výplod posledného snaženia svojej nadľudskej lásky a všemožúcnosti ... (P. Esser 1. c. 107, 108.) Všimnime si ešte jedného programového slova, pre Cirkev posledného, ktoré Ježiš vyslovil po svojom zmŕtvychvstaní. Ako najvyšší učiteľ, zakladateľ a Pán svojho mesiášskeho Kráľovstva, Pán Neba i zeme. dáva svojim učeníkom univerzálny rozkaz, spojený s prisľúbením svojej nadpozemskej pomoci, ktorá rozdrúzga všetky prekážky, stavajúce sa proti rozširovaniu jeho Kráľovstva na zemi: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Iďte teda, učte všetky národy ... učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta." (Mat. 28, 18-20.) Keďže Ježiš ostáva navždy prostred svojich, tým zaručuje sa božskou mocou, že Cirkev plne obsahuje celý poklad zjavenej pravdy a dobra spásy, ktoré Boh daroval ľudstvu soslaním svojho Syna. Pre osobu Ježišovu to zasa znamená, že tento posledný odkaz je zopakovaním svedoctva, ktoré on podal vo svojom pozemskom živote a za ktoré išiel až na smrť ako Syn Otca, s ktorým si je rovný čo do podstaty, moci a autority. Také isté povedomie božské, ako prejavil Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní, sprevádzalo ho vo všetkých prejavoch jeho pozemského života od najvčaššej mladosti až ku smrti. Vznik a rozvoj kresťanstva dokonale potvrdzuje božské povedomie Ježišovo. Základ, na ktorom vzrástlo kresťanstvo a z ktorého aj teraz čerpá silu ku ďalšiemu rozvoju, je práve viera v Ježišovo božstvo. Že Ježiš je Synom Božím, túto pravdu si nevymysleli prví jeho učeníci a vyznávači; oni ju verili, lebo to Kristus Pán sám hlásal a túto hodnosť synovstva božieho aj potvrdil svojou zázračnou osobnosťou. Keby táto viera učeníkov a vyznávačov bola len ich vlastným výmyslom a nevyvierala z čistého prameňa Ježišovho mesiánskobožského povedomia, čím sa má teda vysvetliť tá mohutná sila, z ktorej vyrástlo, a rozkvitlo kresťanstvo za takých nevýhodných preň okolností vo svete židovskopohanskom, keď ešte Kristove zásady boly v takej krikľavej rozopre s náhľadmi tak židov ako i pohanov? — Vedľa zázraku osobnosti Ježišovej objavuje sa druhý nepochopiteľný zázrak — kresťanstvo ... Ak sa Ježiš nepokladal za Mesiáša a Syna Božieho a nemal vôbec ani úmyslu sa takým ukázať — ako namieta liberálna kritika — tak ako predvídavý a opatrný Majster mal svojich učeníkov vyviesť z omylu v ich presvedčení, že verili v neho ako v Syna božieho, a pred oficiálnym židovským svetom mal to jasne podať. A Ježiš naopak, nielen že to neučinil, ale ako učeníkov, tak i Vysokú Radu židovskú ešte utvrdil v tom presvedčení, že je Synom 81

Božím. — Tak by sa bol prehrešil proti tým, ktorí v neho uverili a veria až dodnes, lebo ich naviedol ku najhoršiemu prečinu, ku modloslužbe, a tak sa stali obeťou najhanobnejšieho podvodu. A ak Ježiš nemohol odstrániť ten omyl, tak mu chybovala najjednoduchšia rozvaha, a práve preto by mu nepatrilo také oslavovanie, akým ho zahrňuje ešte i neverecká kritika — a ak zas mohol, vtedy chcel ľudstvo oklamať a keď už nemohol byť podvodníkom, tak by bol aspoň úplným bláznom. Ale i v takom prípade vznikne mnoho znepokojujúcich a nevysvetliteľných nesrovnalostí medzi tým vyznaním Ježišovým a jeho takou zázračnou a jasnou osobnosťou, akej ľudstvo nikdy nepoznalo, osobnosťou, preplnenou neodolateľným kúzlom popri veľkej pravde, jednoduchosti a pokore. Ak sa Kristus nevyhlasoval za Boha, vtedy kresťanstvo je strašným omylom, aký druhý v dejinách ľudstva nejestvuje. A teraz ako sa dá vôbec vysvetliť, že ten omyl trvá ešte dnes i pri všetkej najdetailnejšej kritike, napriek všetkým najväčším prenasledovaniam a útokom, ktoré chcú zničiť kresťanstvo a na jeho miesto postaviť náboženstvo čistého rozumu a ľudských chúťok — a že sa stále udržuje, nehynie, ale mohutnie a nadobúda čím ďalej tým väčších rozmerov; veď skoro denne sa vracajú ku Kristovi a ku jeho Cirkvi tí, ktorí ešte včera boli nepriatelia jeho a jeho božstva — vyznávajú ho za svojho Boha a v tom vyznaní nachádzajú pokoj duší a sladké utíšenie sŕdc ... Či toto môže splodiť omyl...? Božské povedomie Ježišovo je historickým faktom. Za to hovorí celá Ježišova osobnosť, to potvrďuje a dokazuje jeho vlastné presvedčenie a úsudok o sebe. Veď ešte nikdy nebolo v dejinách ľudstva človeka s takým sebavedomím ako Ježiš. A tak iste nijaké prirodzené „evolúcie" nemôžu človeka vyzdvihnúť na takú výšavu, na akej dominuje on vo svojom božskom povedomí. Tu sa nedá myslieť o nijakej psychologickej evolúcii, najmä u takého človeka, ktorý bol vychovaný vo svete monoteistickej filozofie židovskej a ktorá by mohla vyrovnať priepasť medzi človekom a Synom človeka, ktorý sa vznáša ponad Izraela, Mojžiša, Dávida, prorokov, ponad všetkých anjelov a ktorému patria slová Otcove: „Toto je Syn môj milý, v ktorom mám zaľúbenie ..." Kto chce Krista chápať vážne, tak ako ho podáva historia, ten môže mať o ňom len tento názor: alebo pokladať Ježišovo povedomie za akési psychologické šalenie a prehnané vynášanie seba, čo sa nedá vôbec porovnať s jeho zázračnou osobnosťou — alebo prijať jediné správne a pravdivé vysvetlenie, to je prijať pokorne to, čo učil o sebe sám Ježiš, padnúť pred Ním na kolená a zvolať s apoštolom Tomášom: „Pán môj a Boh môj!" (Ján 20, 28.)

OBSAH. I. Všehobecné poznámky................................................................................................7 II. Kontrasty.....................................................................................................................25 III. Ježišovo učenie..........................................................................................................46 82

IV. Ježiš v styku s ľuďmi a s prírodou.............................................................................68 V. Svätý život Ježišov......................................................................................................91 VI. Mesiánsko - Božské povedomie u Ježiša...................................................................124

Literatúra. Barmann: Das Himmelreich und sein König, Paderborn 1094. Peabody F. G.: Der Charakter Jesu Christi (übers. v. Müllenhoff), Giessen 1905. Bougaud, biskup: Jezus Chrystus, wydanie II, Poznaň (ks. šw. Wojciecha). Beyschlag: Das Leben Jesu, I, 3. Aufl., Halle a. S. Strien 1894. Chamberlain Houston Stewart: Die Grundlagen des neunzehnten Jahrhunderts, München I, II. Denner F.: Chrystus a wiedza przyrodnicza, (tl. K. Laskowska) Lódž 1922. Esser Gerhard: Jesus Christus der götlicher Lehrer der Menschheit, Kempten u. München 1913. Felder Hilarin: Jesus Christus, II. B., Paderborn 1914. Hettinger Fr.: Apologie des Christentums, 8. Aufl. Fbg. Herder 1899. Joannes de Caulibus: Betrachtungen vom Leben Jesu Christi, (verdeutscht v. V. Rock O. F. M. eingelt u. umgearb. v. P. Gallus Haselbeck G. F. M. S. Aug. (Verlag Berlin 1929). Kellner Heinrich: Jesus vom Nazareth und seine Apostel im Rahmen der Zeitgeschichte, Bonn 1908. Köhler Franz: Der Wert des Werkes Christi für die Welt, Rösl. München 1923. Lagrange P. M. J.: ĽÈvangile de Jésus Christ (études bibliques), Paris 1888. Lütgert Wilhelm: Die Liebe im Neuem Testament, Leipzig 1905. Mechineau: Vita Jesu Christi Domini nostri, Parisiis. Meschler Moritz S. J.: Zum Charakterbild Jesu, II. Aufl. Fbg. i. B. 1909. Meynberg A.: Leben — Jesu Werk, Luzern I. 1922, II. 1926. Raue Severus G. F. M.: Christus als Lehrer und Erziehen, Fbg. i. B. 1902. 83

Reatz August: Jesus Christus, Freiburg i. B. 1928. Schuchmacher H.: Die Selbstoffenbarung Jesu bei Mt. 11, 27, Fbg. 1912. Robinson Charles Henry M. A.: Studies in the charakter of Christ, London 1907. Tillmann Fr.: Der Menschensohn, Fbg. 1907; Das Selbstbewusstsein des Gottessohnes auf Grund der synopt. Evangelien (Bibl. Zeitfr. III. 11/12), MĂźnster 1911. Zahn Th.: Die Anbetung Jesu im Zeitalter der Apostel (Skizzen aus dem Leben der alten Kirche), Erlangen 1898.