Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti

Pamätaj na Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti

ALEBO

Ako zasvätiť Bohu mladosť a učenie

napísal P. BERTRAND M. HUSKA, 1

DOMINIKÁN.

TRNAVA 1935

Digitalizácia: Dominikánsky knižný klub, 2012 Sken a úprava: Gabriela Droppová V knihe je ponechaná pôvodná gramatika ako aj citácie zo Svätého Písma.

2

PAMÄTAJ NA STVORITEĽA V DŇOCH SVOJEJ MLADOSTI! ALEBO

AKO ZASVÄTIŤ BOHU MLADOSŤ A UČENIE? „Modlil som sa, a daný mi je rozum, vzýval som Boha a prišiel do mňa čuch múdrosti."

(Kniha Múdrostí 7, 7.)

S povolením rehoľnej a cirkevnej vrchnosti.

NAPÍSAL P. BERTRAND M. HUSKA, DOMINIKÁN. 3

TRNAVA 1935

VENOVANÉ SV. TOMÁŠOVI AKVINSKÉMU, ord.praed.

NEBESKÉMU PATRÓNOVI VŠETKÝCH KATOLÍCKYCH ŽIAKOV, ŠKÔL A UNIVERZÍT. Imprími potest, nihil obstat.

Fr. Metodéj Habáň censor ex offo.

Imprimatur.

4

Pragae, die 31. Decembris 1931. Reg. fol. 187.

Fr. Venceslaus M. Bubeník, Prior Provincialis Ord. Praed.

ÚVOD.

Sv. Veronika z Milána (13. januára), mníška augustiniánka, už v svojom jedenástom roku chcela vstúpiť do kláštora a stať sa rehoľníčkou. Nevedela však ani čitať ani písať a preto nemohla previesť svoju chvalitebnú vôľu. Dúfala v Boha. Myslela si, že pevná vôľa zdolá všetko, ak ju podporuje milosť Božia, a odhodlala sa aj bez učiteľovej pomoci naučiť sa písať a čítať. Vo dne musela však pracovať a nemohla sa učiť. Čo teda robiť? Nezostalo jej nič iného, ako časť nočného odpočinku vynaložiť učeniu. Zpočiatku jej to šlo veľmi ťažko a robila len 5

nepatrné pokroky, avšak Panna Maria ju tešila a dodávala jej chuti vnútorným vnuknutím a napomínaním.

Raz zjavila sa jej a riekla: „Uspokoj sa a nerob si toľko starosti! Dosť, keď sa naučíš len tri písmeny.

Prvá písmena je čistota srdca, ktorá záleží v tom, aby sme Boha nadovšetko milovali, a stvorenia len v ňom, a chránili sa každej hriešnej, nečistej lásky; druhá písmena je trpezlivosť. Trpezlivý nikdy nereptá proti Bohu, a vidiac chyby bližného, osobou jeho neopovrhuje, ale má s ním útrpnosť, znáša jeho krehkosti a modli sa zaň. Tretia písmena znamená, aby sme často rozjímali o utrpení Kristovom, to naše srdcia roznieti láskou k Bohu a k plneniu jeho prikázaní, a dá nám sily znášať trampoty života s oddanosťou, z lásky k trpiacemu Ježišovi. — Konečne po trojročnom pripravovaní prijali Veroniku do kláštora augustiniánok u sv. Marty v Miláne.

Tento príbeh má byť poučením pre kresťanského žiaka a žiačku. Učenie je samo v sebe niečo vznešeného, zošľachťujúceho, ducha povznášajúceho, keď sa deje podľa vôle Božej. Preto tie roky, ktoré sú určené učeniu, máme využiť svedomite, horlivé, nesmieme leňošiť a premrhať 6

drahý čas zaháľaním, čítaním škodlivých spisov. Sv. Veronika nemala nikoho, kto by ju bol učil, sama sa musela pričiniť, a ty, milý žiak, môžeš chodiť do školy, máš učiteľov, preto je tvoja práca ľahšia. Snaž sa, aby si pamäť naplnil vedomosťami, ale pritom nezabudni čnosťami vyzdobiť si srdce: čistotou, trpezlivosťou, láskou k milému Spasiteľovi! „Spolu s pravou múdrosťou prišlo mi všetko dobré, a nesčíselná česť skrze jej ruky." (Múdrosť 7, 11.)

Krátky prehľad.

Keď sa sv. Ján Krstiteľ narodil, jeho otec Zachariáš bol naplnený Duchom Sv., prorokoval a riekol: „A ty, dieťa, budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred Pánovou tvárou pripravovať mu cesty, podávať spasiteľnú vedomosť jeho ľudu... posvietiť tým, ktorí sedia vo tme a v tôni smrti, a upraviť nohy na cestu pokoja." (Luk. I,, 76. 79.) Pekné, krásne povolanie Pánovho predchodcu! Pripravovať cesty Pánove a posvietiť sediacim vo tme a v tôni smrti!

Aj mnohí zo študentov sedia v tme pokrokárstva, 7

nevery, nemravnosti, náboženskej ľahostajnosti. Ó, keby im Pán Boh poslal druhého sv. Jána, aby ich vyburcoval z tejto duševnej smrti, povzbudil k novému, horlivému kresťanskému životu, aby sa stali vrúcnymi, úprimnými milovníkmi Ježiša Krista, ktorého Srdce je prameňom všetkých múdrostí a vedomostí!

Táto knižka nech je príručkou každému zbožnému žiakovi a nech mu ukáže cestu, na ktorej má kráčať, aby pri štúdiách mohol sa zaľúbiť aj Božskému Srdcu. Žiak dostane tu odpoveď na otázku, prečo sa máme učiť? Nie len preto, aby sme naplnili hlavy všelijakými vedomosťami, ale musíme ozdobiť aj srdce čnosťami a učenie nás má priviesť bližšie k Bohu. Zbožnosť vedľa učenia nemáme zanedbať, ale máme svedomite plniť svoje kresťanské povinnosti, lebo „kto bude konať a učiť, bude sa volať veľkým v kráľovstve nebeskom." (Mat. 5, 19.) Dobrá pamäť je Bohom daný dar, a tú si musíme pokornou modlitbou vyprosiť. Vyučovanie náboženstva máme považovať za najpotrebnejší predmet, lebo ostatné predmety poučujú nás o svetských, pominuteľných veciach, ale náboženstvo o nebeských, nadprirodzených. Žiaci povinní sú, aby boli k učiteľom vďační, úctiví a poslušní; a učitelia majú 8

žiakov vychovávať dobrým príkladom, poučovaním, láskou spojenou s prísnosťou, lebo „kto miluje svoje dieťa, nešetrí prútom". (Kn. Prísloví 13, 24; 23, 13.)1 Prostriedky k prospešnému pokračovaniu v učení sú: detinská úcta k P. Márii, Stolici to Múdrosti, ktorá už toľkým študentom ochotne pomohla pri učení; úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu, lebo ako sa v Litániách modlíme, toto Srdce je prameňom všetkej múdrosti a vedomosti; vrúcna láska k najsvätejšej Sviatosti, o ktorej sa Cirkev katolícka modlí v peknej antifone: Mens impletur gratia — Rozum naplní sa milosťou.

Sv. Alojz z Gonzagy má byť vzorom mládeže, a ako on posvätil štúdium svätým životom, tak máme robiť aj my. Sv. Tomáš Akvinský, z rádu kazateľského, svetlo sv. Cirkvi, a najväčší medzi cirk. učencami, má nám pomáhať, aby sme vnikli do hlbín pravej vedy. — Pri rozličných predmetoch, na pr. astronomii, prírodopise, zemepise, psychologii, počtovede, fyzike atď. máme všetko vzťahovať na P. Boha, ako na posledný a najvyšší cieľ nášho života a Stvoriteľa neba i zeme. Ďalej nasledovať budú v tejto knižke niektoré dobré rady žiakom, na pr. ako majú využiť Božie dary, 1

Starí vychovávali dieťa prútom (v doslovnom smysle, ako na pr. Gréci). Výroky sv. Písma: „Kto šanuje prút, nenávidí svojho syna“. (Kn. Prísl. 13,24) a „Neodnímaj kázne od chlpaca, lebo keď ho šľahneš prútom, nezomrie od toho.“ (Prísl. 23,13) Neprikazuje bitie detí, ale pripúšťajú voľnejší výklad: Dieťa nemá byť rozmaznávané!

9

posvätiť zotavenie dobrým úmyslom, chrániť sa zlého priateľstva, považovať deň prvého sv. prijímania za najkrajší deň svojho života; radovať sa, keď majú príležitosť miništrovať pri sv. omši.

Vyložil som krátko pokyny sv. Tomáša, ktoré dal istému bratovi Jánovi, ako má zasvätiť Bohu štúdium. Pre žiakov je veľkým vyznačením, keď ich Boh povolá do kláštora alebo seminára, preto som bral ohľad aj na to, ako majú upotrebiť toto bohoslovecké štúdium bohumilé. Horlivosť svätých našej rehole nech povzbudí žiakov k nasledovaniu ich čností!

Hoci všetky články písané sú aj pre žiačky, predsa som napísal niektoré zvlášť pre dievčatá. Žiačky majú zreteľ brať na svoje neskoršie povolanie. Co im osoží, keď sa vycvičia v športe, plávaniu, tenisu, hudbe, jazdení atď., ale nevedia to, čo je žene najpotrebnejšie: variť, šiť, vykonávať domáce práce? Čo im osožia biele šaty, keď nemajú biele, čisté srdcia! Pri štúdiách musia dbať, aby si vyzdobyly srdcia krásnymi kvetinami čností: ľaliou čistoty, fialkou skromnosti, ružou lásky k Bohu a bližnému, nezabúdkou vernosti atď., aby milý Ježiško mal radosť z nich a aby takým spôsobom Bohu zasvätily dobu mladosti.

10

Konečne majú študenti premáhať svoje náruživosti!

Majú krotiť roztopašnosť, dať pozor pri čítaní knih, krotiť pýchu, lebo do zlej, nadutej duše nevchádza múdrosť Božia. Diabol sa snaží nezkúsenú mládež chytiť do svojich osidiel, nevereckým vyučovaním vytrhnúť vieru zo sŕdc, ako nemravnou spoločnosťou, koedukáciou, zlými románmi, novinami a divadlami pripraviť o najväčší poklad srdca, o čistotu; ale študenti musia pevne stáť, neodbočiť od pravej cesty, vážne brať život, a pod ochranou Anjela Strážcu obsiahnuť život večný.

Vznešená povinnosť rodičov.

Veľký poklad sveril vám Boh, milí rodičia. On vám dal deti, ako drahocenné perly, z ktorých musíte v súdny deň složiť prísny počet. Vy sa musíte starať o zbožnú výchovu vašich milých detí, a dbať, aby sa učily horlive a svedomite, ale ešte viac dbať, aby si ozdobily srdcia čnosťami. Sv. Pavel apoštol napomína rodičov v liste k Efezanom: 11

„Nepopudzujte k hnevu svojich synov, ale vychovávajte ich v kázni a v káre Pánovej." (Efezanom 6, 4.) Hlavne musia dbať rodičia na deti, dokiaľ chodia do školy a venujú sa učeniu. Žiaci sú vystavení mnohým nebezpečenstvám: zlému kamarátstvu, čítaniu nemravných kníh, proticirkevným zásadám. Preto hovorí príslovie: Roky mladosti, roky chabosti. Tu majú podporovať rodičia dorastajúce deti radou, láskou, dobrým príkladom, modlitbou, aby neutonuly vo víre moderného pohanstva a nemravnosti.

Istý otec vyprával misionárovi, že sa málo staral o výchovu svojich detí. „Tak som bol zahĺbený do svojho obchodu, že som nemal času veľa pozornosti venovať svojím dvom chlapcom. Možno povedať, že som ich sotva poznal. Ráno odchodil som z domu, a tak neskoro večer som sa vracal, že mi veru málo času zostávalo vplývať na svoje dietky a vychovávať ich pre život. Krátke prázdniny otvorily mi oči a ukázaly, čo môže urobiť dobrý otec pre svoje dietky.

Moji chlapci doma zdali sa mi byť bojazlivými. Bolo to akiste preto, že moja žena ustavične im prikazovala, aby boli ticho, lebo vraj otecko je ustatý. Začali na mňa pozerať, ako by som ich 12

pripravoval doma o všetku radosť. Darmo som sa ich vypytoval, ako sa im vodí vo škole, či nemajú nejaké prekážky pri učení? Nemohol som počuť od nich dôverného slova. Týchto troch týždňov tetovania stačilo, aby sa nám srdcia sblížily, a aby som mohol nazrieť do duší svojich detí." (New-Yorský Posol Božského Srdca 26, 836.)

Veru, rodičia musia si získať dôveru detí a so spojenou silou pracovať na bohumilej výchove im sverených pokladov. Nie je správne, keď matka často hrozieva deťom, že bude ich chyby žalovať otcovi, keď príde domov. Deti sa potom dívajú na otca tak, ako na prísneho žandára alebo policajta. A zas otec sa neraz vyhýba tejto najsvätejšej úlohe a zabúda, že má rovnako povinnosť ako aj matka vychovávať deti duševne i rozumové. Hlavne keď majú deti 14-16 rokov, potrebujú pomoc a radu rodičov. Viac mladých ľudí sa zkazí z nezkúsenosti, ako zo zlomyseľnosti. Rodičia môžu ich hravo zachrániť od hriechov, do ktorých by ich vtiahli zlí kamaráti.

Rodičia sv. Filipa Benecia pečlive sa starali o výchovu svojho synáčka. Doma vyučoval ho pobožný učiteľ, ktorý sa staral nielen o vzdelanosť, ale aj o zbožnosť a čistotu srdca svojho sverenca.

Keď zakončil predmety, ktoré sa deti učia teraz v 13

ľudovej a meštianskej škole, poslali ho rodičia na vysoké školy do Paríža. Medzi rozpustilými žiakmi sv. Filip bol v hlavnom meste Francúzska vystavený veľkým nebezpečenstvám. Hlavne čistotu srdca mal vystavenú mnohým osídlam diabla a pokazeného sveta. Ale on pamätal na napomenutia, ktoré mu dali starostliví rodičia, chránil sa zlej spoločnosti, obetoval čistotu srdca preblahoslavenej P. Márii, nezabudol na každodenné modlitby, telo udržiaval si na úzde pôstom a sebazapieraním, každý deň bol prítomný na sv. omši a často pristupoval k sv. sviatostiam. Horlivé venoval čas učeniu, svedomite sa pripravoval na lekársky doktorát, lebo jeho otec chcel, aby sa stal lekárom, hoci neskoršie, poznajúc vôľu Božiu, stal sa kňazom a rehoľníkom. Nenávidel lenivosť, ktorá je prameňom mnohých hriechov, a rád čítaval nábožné knižky. Bol skoro vždy prvým žiakom, lekcie najlepšie sa naučil, ale nie z pýchy, ale z lásky k Bohu, ktorý je prameňom všetkej múdrosti a vedomosti. Často písal domov; z jeho listov dozvedeli sa zbožní rodičia, že pri všetkom učení a hluku veľkého mesta nezabúda ich milý syn na šľachetnosť srdca a kresťanské povinnosti. Päť alebo šesť rokov učil sa takzvané slobodné umenia1 1

Zodpovie ostatným ročníkom našich terajších stredných škôl, ktoré pripravujú na odborné vysokoškolské štúdia.

14

a potom sa dal zapísať na lekársku fakultu. Po zakončení štúdia ako hotový doktor vrátil sa k milým rodičom. Môžeme si predstaviť, aká bola ich radost, keď znovu videli milovaného syna. Zrak, výraz tváre a jeho detinská radosť prezradily im, že zachoval si čistotu srdca a nepokazil sa medzi mnohými rozpustilými žiakmi. Ó, keby všetci rodičia takou pečlivosťou starali sa o výchovu a vzdelanie svojich detí! Takí môžu dúfať, že dostanú „nevädnúci veniec slávy" (1. Peter 5, 4.), keď v súdny deň sa zjaví Ježiš Kristus. Ó blažení, tisícrazy blažení rodičia, ktorí príkladom i slovami učia svojich sverencov, čo vštepoval sv„ Pavol apoštol Rimanom do sŕdc: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením svojej mysle, aby ste vyskumali, čo je vôľa Božia dobrá, ľúbezná a dokonalá." (Rim.. 12, 2.) Keď rodičia v tomto svetle pozerajú na svoju vznešenú úlohu, deti nestanú sa im ťarchou, ale drahocenným pokladom, a zasvätia si Bohu mladosť a učenie; deti budú pokračovať nielen v učení, ale aj vo svätosti ako sv.

Filip Benicius, a stanú sa korunou a sladkým potešením svojim milým rodičom.

15

I. UČENIE MÁ NÁS PRIVIESŤ BLIŽŠIE K BOHU 1. Prečo sa máme učiť?

V 110. Žalme čítame: „Počiatok múdrosti bázeň Pánova; dobrý rozum majú všetci, ktorí to konajú:1 jeho chvála zostáva na veky vekov." Čo osoží učenosť bez zbožnosti? Naplní hlavu vedomosťami, naduje človeka pýchou a opovrženosťou k iným ľudom, a srdce odvráti od P. Boha. Ale bázeň Božia naplní nás pravou múdrosťou, ktorá pozná svoju ničomnosť a slabosť. Čím učenejší je niekto v pravom smysle slova, tým pokornejší a zbožnejší má byť, lebo pozná, že všetko, čo má, je od Pána Boha.

Učený Kartesius píše priliehave: Skutočne učení nie sú nikdy pyšní, lebo dobre poznajú svoju slabosť, a čo vedia, nepovažujú za veľkú vec, pomysliac si, že 1

Kto žije zbožne (ktorý v bázni božej zotrvávajú), tým je pravým vzdelancom, mudrcom, lebo nie je mu neznáme najväčšie umenie.

16

ešte viac vecí je, ktorým nerozumejú.

Pravá učenosť má nás priviesť bližšie k Bohu, k žriedlu všetkých vedomosti. „Pánom všetkých vedomostí je Boh." (I. Kráľ. 2, 3.) Niektorí strávia vo škole 4-5 rokov, iní 8, iní 12, ba aj 16-17 rokov, v obecnej škole, v meštianke, v gymnáziu alebo na reálke a konečne na univerzite. Skoro tretinu alebo štvrtinu života musia mnohí venovať zaprášeným školným sieňam. Preto je veľmi dôležité, aby sme tento čas využili bohumile, svedomite a správne, lebo raz budeme účty skladať z neho pred prísnym nebeským sudcom. Hlavným pravidlom pri učení má byť: Čo mi osoží, keby som i celý svet získal, všetky vedomosti celého sveta znal, ale na duši škodu utrpel? Čo by mi osožila veda, keby ma odvrátila od Boha a nepriviedla bližšie k Stvoriteľovi? Preto máme sa učiť z lásky k Ježiškovi, k väčšej Božej cti a chvále, pre spásu svojej nesmrteľnej duše a k osohu bližného. Dobre je, keď pred a po učení vzbudzujeme tento dobrý úmysel a pomodlíme sa za osvietenie rozumu aspoň raz Zdravas Maria, alebo nejakú modlitbu k sv. Tomášovi Akvinskému alebo k Duchu Svätému... „Keď vedu a všetky svoje schopnosti úplne Bohu obetujeme, tým sa zbožnosť zväčšuje." (Sv. Tomáš Akv. Summa Theol. II. II, 17

quaest. 82, art. 3, ad 3.) Keby niekto znal všetky terajšie vedy a prečítal všetky knižky sveta, a nemal by pritom lásku k Bohu a posväcujúcu milosť, čo mu to osoží? Pekne sa vyjadruje o tom Písmo Sväté: „Keby bol niekto i dokonalým medzi synmi ľudskými, ak nebude s ním tvoja múdrosť, ó Pane, za nič bude pokladaný." (Múdr. 9, 6.)

Keď sv. Augustin čítal životopis sv. Antona, pustovníka, bol veľmi dojatý. Hneď sa ozval s nepokojom priateľovi Patianovi: Čo robiť? Počul si?

Neučení vstávajú a uchvacujú kráľovstvo Božie, a my s vedou padáme do priepasti. Tou myšlienkou šiel do blízkej záhrady, hodil sa pod figový strom, začal slzy roniť a volať vo veľkej úzkosti a nepokoji srdca: A ty, Pane, dokedy sa budeš hnevať? Či nebude mať konca tvoj hnev? Nepamätaj na staré naše hriechy. (Žalm 78.) Často opakoval: Dokedy, dokedy? Zajtra. Prečo nie teraz? Prečo nie je koniec dnes mojim hanebnostiam? Čo mi osoží veda a ľudská chvála bez čistoty srdca a bez zbožného života? — To ho veľmi dojalo a počul hlas: Vezmi a čítaj! Vstal a vzal svätú knihu a začal čítať z nej: „Nie v hodovaniach a opilstvách, nie v smilstvách a nestydatostiach choďme ... ale oblečte si Pána Ježiša Krista." (Rom. 13, 13.) Tieto slová sv. Pavla v liste k 18

Rimanom mocne búšily na jeho hriešne srdce.

Obrátil sa. Boh ho takým svetlom osvietil, že sa zriekol všetkých svetských vecí a oddal sa úplne službe Božej.

Tento príbeh nás poučuje o ničomnosti učenosti bez bohumilého, mravného života. Sv. Augustín bol veľmi nadaný mladík, dosiahol vo škole veľkých úspechov, veľmi dobre prednášal z katedry, ale predsa nebol spokojný. Nemal pokojné srdce bez Boha a lásky Božej, necítil sa šťastným. Až potom, po svojom obrátení, keď pod krížom oplakával svoje hriechy a celé hodiny venoval modlitbe, rozjímaniu a čítaniu Písma Svätého a tak posvätil učenie, cítil sa blaženým. Múdrosť, ale len pravá kresťanská múdrosť, ktorá zošľachťuje rozum i srdce, „chváli sama seba, a dochádza úcty v Bohu a medzi svojím ľuďom sa honosí a v shromaždení Najvyššieho ústa svoje otvára, a pred tvárou jeho mocností sa chváli." (Sirach 24, 1. 2.)

A preto najlepšiu odpoveď na otázku: Prečo sa máme učiť? dá prvá veta katechizmu: aby sme Boha poznali, jeho milovali, jemu verne slúžili a tak do neba prišli. Každá učenosť, ktorá nás nevedie bližšie k Bohu, je škodlivá, márna a nebezpečná. Aj prírodné vedy, na pr. chémiu, fyziku, prírodopis, 19

počtovedu, dejepis, sociologiu atď. máme vzťahovať na Boha, ako na prameň všetkých prirodzených a nadprirodzených vedomostí. Smutno je, i keď pyšný učenec na konci svojich štúdií povie: niet Boha, lebo ho vraj ešte nevidel. a svojím krátkym rozumom nepochopil. Ešte smutnejšie, keď sa snaží túto vieru v Boha vytrhnúť aj zo sŕdc iných ľudí, svoje neverecké náhľady vnútiť aj iným. Taký učenec by lepšie urobil, keby zavesil svoju učenosť na klinec, nechal ľudí v pokoji a zamenil svoje učiteľské povolanie iným, kde by nepoškodzoval duše. Márna jeho učenosť! Odbočil od pravej cesty!

Nemysli si, milý žiak, milá žiačka, že učenie bude ti plynúť bez prekážok! Každý musí pretrpieť nejaké utrpenie za doby štúdia, a čím vytrvalejšie sa kto učí a bojuje, tým väčšia bude jeho radosť, keď dosiahne svoj cieľ. Sv. František Salezský, keď mal 17 rokov, učil sa v Paríži na univerzite. Pri štúdiách vyznamenal sa nielen usilovnosťou, ale aj zbožnosťou. Bol Bohu milým, a preto pokušenie nemohlo vystať. Istého dňa zostal nápadne smutný a prišla mu myšlienka, že ho Boh zatratil a že nebude spasený. Dňom i nocou horko plakal, zbledol a schudol, modlitba ho netešila, k učeniu necítil nijakú chuť. Nemohol jesť ani spať. V takých hrozných 20

chvíľach srdcelomne volal: Mám teda navždy ztratiť Boha, ktorý bol ku mne taký láskavý? Mám preklínať svojho dobrého Stvoriteľa v pekle s navždy zatratenými? Mám byť zbavený i Teba, ó Maria, moja najdobrotivejšia Matka, a nikdy, nikdy nemám Ta uvidieť v nebi?

Tento hrozný duševný stav trval celý mesiac. V najväčšej úzkosti išiel do chrámu. Uzrel tam obraz, na ktorom boly napísané slová: Pamätaj, milostivá Panna, že nebolo počuť, aby si niekoho opustila, kto utiekal sa pod Tvoju ochranu. — Povzbudený touto modlitbou vrhol sa sv. František pred oltár Panny Márie a modlil sa s najväčšou skrúšenosťou túto modlitbu sv. Bernarda. Obnovil sľub sv. čistoty a pred seba si vzal, že sa denne bude modliť sv. ruženec. Potom sa modlil: Ó, Kráľovná moja, preblahoslavená Panna Maria! Buď mi orodovnicou u svojho božského Syna, ku ktorému sa bojím s prosbou svojou predstúpiť. Ó, Matka moja, keď na druhom svete nebudem sa dívať na Ježišovu Kristovu tvár, vypros mi hojnej milosti, aby som Ho aspoň miloval tu na zemi. Sotva zakončil modlitbu, cítil, že ho Boh vyslyšal. Tak sa mu uľahčilo, ako by mu bola skala spadla so srdca, a duša naplnila sa mu radosťou a potechou. Od tej chvíle pokušenie 21

prestalo, mohol sa zase horlivé učiť, vedomosti svoje rozširovať, aby neskoršie mohol pomáhať svojim bližným.

Ako sv. František Salezský s pomocou Božou, a na orodovanie Panny Márie, Matky dobrej rady, premohol všetky ťažkosti pri učení, tak má aj zbožný študent dúfať v Boha a Pannu Máriu, že mu pomôžu.

Na začiatku školského roku má vrúcne vzývať Ducha Svätého, aby ho naplnil svojimi darmi, zvlášť darom rozumu, múdrosti, ako boli apoštolovia naplnení, na Turice. A na konci školského roku má srdečne ďakovať za obsiahnuté milosti; vďačnosť mu káže, aby celým srdcom sa modlil: Teba Boha chválime, Teba Pána vyznávame, Teba Otca večného celá zem nech vychvaľuje! Ďakuje, že mu dal zdravia, že osvietil mu slabý ľudský rozum a urobil schopným k učeniu, že ho chránil mnohých nebezpečenství, ktoré mu hrozily pri učení. V povedomí, že svoje povinnosti vo škole svedomite plnil, budú mu príjemnejšie aj prázdniny a posilní sa telesne i duševne, aby v budúcom školskom roku zasa horlivé pokračoval ďalej.

Istý ľahkomyseľný žiak bol veľmi nadaný, ale nebol zbožný, modlitbu úplne zanedbal a stal sa svetákom.

Práve zakončil štúdia na stredných školách s 22

výborným výsledkom. Ale čo mu osožia vedomosti bez Boha, bez kríža, bez nábožnosti? Nič by mu to nebolo osožilo. Zámožní rodičia dovolili mu ako odmenu za horlivé a vytrvalé učenie, aby mohol cestovať po cudzine. Po prázdninách mal ísť na univerzitu, aby sa tam ďalej zdokonalil vo vedách a pripravoval na doktorát. Za cieľ svojej cesty zvolil si Paríž, aby si tam obohatil vedomosti a názory pre budúce povolanie. Istá vznešená dáma poprosila ho, aby sa za ňu pomodlil v kostole Panny Márie Víťaznej jeden Zdravas Maria. Hoci s nechuťou, ale predsa jej to prisľúbil. V Paríži vyhľadal mestské pamiatky, obdivoval krásne budovy, dostal sa do najprednejšej spoločnosti, všetko urobil, čo mu naložili, ale do kostola ešte nešiel. Doba prázdnin blížila sa ku koncu, pred odchodom zaskočil teda do kostola, aby sa pomodlil Zdravas Maria. Protivilo sa to jeho presvedčeniu, jeho svetáckemu srdcu, ale sa prinútil, lebo však sľúbil to tej dáme; kľakol si v kútiku a začal sa modliť Zdravas Maria, čo neurobil už dávno. Modlil sa, modlil, ale slová tejto krátkej modlitby ho znepokojovaly, nemohol sa zbaviť toho nepokoja. Konečne sa domodlil. Po modlitbe nevstal, zostal kľačať, a na tvári mu bolo vidieť, že stalo sa v jeho duši niečo podivuhodného. Nastal boj, 23

a výsledok toho boja bol, že začaly mu tiecť slzy na znamenie, že srdce premenilo sa mu úplne. Vstal, vyhľadal v sakristii spovedelníka, skrúšene sa vyspovedal a od tej chvíle bol poriadny muž a zbožný kresťan.

Hľa, aké veľké dobrodenie mu preukázala dobrotivá nebeská Matička! Čo by mu bolo osožilo jeho učenie bez Boha, bez mravného základu? Keby sme mali múdrosť ako Šalamún, a keby sme hovorili o stromoch od cedra, ktorý je na Libanone, až za hyzóp, ktorý vyrastá z múru (3 Kráľ 4, 33), to by nám nič neosožilo bez lásky a bez poznania Boha!

Preto pomocou učenia k Bohu!

2. Zbožnosť nezanedbať pri učení.

Sv. Gertruda, mníška rehole sv. Benedikta, ktorej pamiatku slávi Cirkev katolícka 15. novembra, narodila sa r. 1264 v meste Eisleben, v saskom grófstve Mansfelde. Vtip a rozum mala taký bystrý a 24

vnímavý, že podivom naplňovala učiteľky. Keď vyrástla, dovolili jej rodičia učiť sa latinskej reči aj iným rečiam, ako i filozofii a rečníctvu, čomu sa toho času venovávali iba mnísi a niektorí rytieri.

Neskoršie študovala i scholastické a mystické bohoslovie. Najväčší učenci obdivovali vznešenú pannu, keď objasňovala najťažšie a najzáhadnejšie miesta vo Sv. Písme tou najväčšou ľahkosťou. Jediná jej snaha pri tomto hĺbení bola, aby mohla pokračovať v poznaní Boha a v jeho láske.

Avšak horlivosť v štúdiách zapríčinila, že začala zanedbávať služby Božie a vrúcnu modlitbu, s ktorou vinula sa k Bohu. I zjavil sa jej božský Spasiteľ a prísne pokarhal jej nemiernu horlivosť v štúdiách. Toto zjavenie pôsobilo na myseľ vedychtivej Gertrudy tak veľmi, že zošklivila sa sebe i hanbila sa, že nemilovala výlučne milostivého Boha a obľubovala si časné veci. Odvtedy zošklivily sa zbožnej Gertrude svetské márnosti ešte viac a venovala sa úplne zbožnému životu. Stala sa mníškou a všetci ľudia obdivovali jej svätosť a skvelé čnosti.

Učenie máme pestovať horlivé, ale pritom nesmieme zanedbať zbožnosť. Náš svätého života Magister v noviciáte P. Bonifác nám často hovorieval, že učenie 25

a zbožnosť sú ako dve nohy, oboma musíme kráčať, aby sme dosiahli večný cieľ. Kto by sa venoval len učeniu, ten by chybil, a kto by sa venoval len modlitbe a zbožným skutkom a preto učenie zanedbal, ten by pochybil tiež. Keď blah. Jordána, druhého generála rádu dominikánskeho, spýtal sa istý brat: Čo je potrebnejšie, učiť sa, alebo modliť a rozjímať o pravdách náboženstva? Odpovedal veľmi múdre: Obidve veci sú potrebné. Ako pri jedle musíme sa zamieňať v jedení a potom niečo zapiť, a zasa jesť, tak je to aj pri učení a modlitbe. Učiť sa a potom modliť, modlitbou posvätiť učenie a tak učenie nás neurobí chladným v zbožnosti, ale nás bližšie privedie k Bohu.

Sv. Vincenc Ferrerský, dominikán, ako učiteľ odporúčal svojím žiakom okrem horlivého učenia aj modlitbu: „Keď žiadate napredovať vo vedách, tážte sa viac Boha, než ľudí a kníh. Študovanie samo v sebe unavuje ducha i srdce, preto zotavujte sa v Spasiteľových svätých ranách a čerpajte z nich novú silu a nové svetlo. Učenosť je Božím darom Otca svetla, a nie len ovocím usilovnosti a rozumu. Preto začínajte a ukončievajte svoje učenie modlitbou, a pri učení pozdvihujte častejšie srdcia k Bohu." Keby každý žiak tak posvätil učenie, ako to sv. Vincenc 26

radí, iste by mnohí prišli bližšie k Bohu a stali sa pobožnejšími hlbokým poznaním pravdy. Pravá múdrosť, učenosť spojená so zbožnosťou je „nekonečným, t. j. nevyčerpateľným, nehvnúcim pokladom ľudí, a ktorí ho užívajú, sú účastní priateľstva Božieho, a pre dary umenia odporúčaní." (Múdr. 7, 14.)

Sv. Karol Boromejský nezanedbal pri učení zbožnosť a túžbu po svätosti. Už v útlej mladosti prejavoval veľké duševné nadanie a náchylnosť k zbožnosti. Mladušký bohatý šľachtic bol vážneho chovania, tichý, veľmi pobožný, stránil sa veselých detských zábav a najmä rozpustilých detí, nenávidel každú, i tú najmenšiu v žarte vypovedanú lož. Po príkladnom domácom vychovaní prešiel zbožný chlapčok do Milána, kde učil sa latinskej reči, slobodným umeniam a vedám. Bol príkladným žiakom, nosieval úhľadné, avšak jednoduché rúcho.

Samoľúbosť a veľmožská nadutosť boly mu cudzími vecmi. Peniaze, ktoré dostal, použil svätý mladík k vedeckému vzdelaniu, a istú časť venoval chudobným. V šestnástom roku prešiel sv. mládenec na vysoké školy do Pavie, aby sa učil bohosloveckým vedám, cirkevnému a svetskému právu. Tieto vysoké školy navštevovalo veľké 27

množstvo študujúcich so všetkých strán sveta, medzi nimi bolo mnoho ľahkomyseľných a nemravných mladíkov. Len máloktorý mládenec zachoval sa neporušený a nedal sa sviesť roztopašníkom. Sv. Karol stránil sa každej hlučnej schôdzky a zábavy a vytrvalým ohňom pestoval vedy. Mohol povedať s múdrym svätopiscom: „Mne však dal Boh mluviť s rozumom, a uvažovať, čo je hodné tých vecí, ktoré sa mu dávajú, lebo on je vodcom k múdrosti, i správcom múdrych, lebo v jeho ruke sme i my i naše reči, a všetka múdrosť naša, i známosť práce a umenie." (Múdr. 7, 15. 16.) Pri učení venoval nejednu dennú i nočnú hodinu rozjímaniu a modlitbe, pristupoval každý týždeň ku sv. sviatostiam dľa rodičovského príkladu.

Keby študenti nasledovali tento príklad sv. Karla Boromejského a spojili zbožnosť so štúdiami, iste by nebolo medzi nimi toľko takých, ktorí zunujú život.

Veda sama nemôže uspokojiť človeka úplne, lebo je konečná a omedzená, a srdce túži po nekonečnom dobru, a to je Boh a jedine On nás môže uspokojiť dokonale. Preto plnenie jeho prikázaní, láska k Nemu, zbožné skutky môžu štúdium osladiť a posvätiť. Keby bol sv. Karol žil tak roztopašné a svetsky, ako ostatní mladíci, nikdy by sa nebol stal 28

takým duchovným velikášom, ako nám to dokazuje jeho životopis. O múdrom človekovi hovorí Písmo Sväté: „Otvára ústa svoje v modlitbe, a za svoje hriechy sa modlí. Lebo ak ten Pán veľký bude chcieť, duchom ho naplní, a on ako prívaly vydá reči svojej múdrosti, a v modlitbe chváliť bude Pána." (Sir. 39, 7-9.) Tak robil aj sv. Karol. Nielen rozum si ostril základnými vedami, ale aj ústa otváral k Bohu. nezanedbal si okrášliť srdce zbožnosťou, a preto ho naplnil Pán Boh takým veľkým duchom, ako to ukázalo jeho pôsobenie v milánskej arcidiecézi.

Krásne spojil zbožnosť s učenosťou náš sv. Otec Dominik. Keď mal 14 rokov, poslali ho rodičia na vysoké školy do Valencie. Bol ešte mladý a akoby vytrhnutý z tichého a bezpečného rodičovského domu. Iným sa stala tá zmena často k časnej a večnej záhube, ale sv. Dominik pokračoval nielen vo vedách, ale aj v zbožnom živote. Za desať rokov, ktoré strávil vo Valencii, vyznamenal sa usilovnosťou v učení aj anjelskou čistotou a svätosťou života. Svetské rozkoše nemohly prilákať toho, ktorý hľadal radosť len v Bohu a v Božských veciach. Svetské vedy nemohly uspokojiť jeho ducha, preto s veľkou horlivosťou oddal sa 29

teologickému štúdiu. To bol prameň, ktorého voda mohla uhasiť jeho smäd po najvyššej pravde. Štyri roky venoval ustavičnému učeniu filozofie a teologie, dňom a nocou učil sa neúnavne.

Presvedčený súc, že len vtedy môže chápať rozum božské vedy, keď sa telo naučilo byť v poddanstve ducha, preto usilovne sa cvičil v najprísnejšom sebazapieraní. Urobil predsavzatie, že počas celého štúdia nebude piť nijakého vína, aby tým lepšie mohol napredovať vo vedách. Jeho spolužiaci pocítili, že má na nich veľký vplyv. Chovali sa k nemu vždy s úctivou bázňou a boli presvedčení, že ich vysoko prevyšuje mravným životom, čnosťami a vedou.

Ako to vyzerá pri deťoch, ktoré si cvičia len rozum, a na čnostný život nedbajú, ľahko si môžeme pomyslieť. Stanú sa z nich polovičatí ľudia, bystrý rozum majú, ale bez pevnej vôle, bez čnostého srdca.

A často klesnú veľmi hlboko, stanú sa postrachom spoločnosti, zlodejmi, vrahmi, podpaľačmi. Roku 1912 popravili vo francúzskom meste Mans gilotinou dvoch vojakov, Tisseaua a Nolleta. Zabili 65-ročnú roľníčku, paniu Luceau a ukradli niekoľko sto frankov. Obidvaja zomreli kajúcne. Tisseau písal pred popravou list, v ktorom tvrdí, že jeho hlboký 30

pád zavinilo zlé vyučovanie, ktorého stal sa obeťou. „V škole nás učili, že rodičia majú nad dietkami iba veľmi obmedzenú právomoc, že podľa zákona nemajú práva dietky trestať. Že modlitba je nie súca na nič, že P. Boha nevidíme, preto ho niet. Pretože som mal povahu naklonenú ku zlým skutkom, podnecovaly mňa všetky tieto, školou nám vštepené zásady, že všetci ľudia sú si rovní a že nemá byť bohatstvo. Urobil som prvý chybný krok, a ten mal za následok, že ma dali do polepšovne. Riaditeľ tohoto domu nepodujímal ničoho, aby toľkých mladých ľudí priviedol na lepšiu myšlienku, ba naopak, opovrhoval nami a trestal nás aj za nepatrné poklesky suchým chlebom, putami a väzením. Do srdca vkradla sa mi nenávisť ku spoločnosti, ktorá zavinila celú moju biedu. Remeslo som sa nenaučil, odkázaný som bol sám na seba so svojimi zlými náklonnosťami, tak som padol vždy hlbšie, až posledný môj poklesok stal sa mi šťastím." „Tu v manskom väzení našiel som kňaza, ktorý ma poučil, čo je vlastne život. Žiaľ, prišly tieto napomenutia neskoro, akiste znemožní mi trest, ktorý ma očakáva, zariadiť sa v živote podľa týchto napomenutí, ako som to prisahal urobiť. Chcel by som však, aby tieto riadky boly mnohým mladíkom 31

na výstrahu, ktorí práve tak ako ja dali sa omámiť sociálne-demokratickými myšlienkami. Keď budem musieť zomrieť, zomrem smele, súc presvedčený, že Pán Boh je milosrdnejší ako ľudia, odpustí mi moje zločiny a príjme ma k sebe." — Aké vzrušujúce slová kajúceho hriešnika! Mohli by si ich povšimnúť tí, ktorí by chceli žiakov vychovať bez zbožnosti, bez bázne Božej, bez kríža! Veru, nesmieme zanedbávať nábožnosť pri vyučovaní, ba musíme na zošľachtenie sŕdc klásť ešte väčšiu váhu, ako na zostrenie rozumu, ináč budú sa zločiny množiť čím ďalej tým viac!

3. Horlivosť v učení.

Sv. Kamill de Lellis, ktorého pamiatka je 18. júla, dal sa do učenia až v 32. roku. Aby mohol družinu svoju v Ríme premeniť na rehoľnú spoločnosť, radili mu priatelia dať sa vysvätiť na kňaza. To bolo pravdaže spojené s veľkými prekážkami, lebo Kamil mal už 32 rokov a od svojho 13. roku neučil sa už 32

nič. Ale pevná vôľa premohla všetko! Začal sa učiť latinskému jazyku nevšímajúc si posmechy mladých spolužiakov. Napínal sily a učil sa s takou horlivosťou, že za dva roky skončil štúdia a viac sa naučil ako iní za 5 rokov.

Dokiaľ si ešte mladý, milý žiak, uč sa horlivé a využi dobre čas na učenie! Nemáš také ťažkosti pri učení ako sv. Kamill, neposmievajú ťa tak ako jeho, máš ešte sviežosť krvi a bystrosť rozumu, preto nezaháľaj pri učení! K horlivému štúdiu majú ťa povzbudiť slová Cicerove: „Učenie posilňuje nás v mladosti a potešuje v starom veku. Ozdobuje nás v šťastí, a v nešťastí je nám podporou a potechou.

Doma je nám rozkošou, v cudzine však nikdy neprekáža. Pri nočnom bdení je nám dobrým druhom, na cestách nás sprevádza a na dedinskom byte neodlučuje sa od nás." (De Archia poeta.)

Judge, z Tovaryšstva Ježišovho (zomrel 1898) v posledných rokoch života bol v Alaske, v kraji, kde kopú zlato. Horlivý misionár s údivom sa díval na únavy, ktorým podrobuje sa ticíce ľudí, aby našli zlato. On píše: Tu všetko hľadá zlato, niektorí nájdu niečo, iní odchádzajú prázdni. Len niektorí sa stanú bohatými, ale všetcia musia pracovať tvrdo.

Začudoval by si sa, keby si videl, aké útrapy berú na 33

seba, len aby prišli k zlatu. Vypaľujú hlboké diery, akoby studne do ľadu a do zamrznutej pôdy. Aby tie diery vyhriali, musia chystať veľa dreva, každý večer zapália veľký oheň, aby mohli ráno do zeme tak hlboko kopať, ako ona v noci rozmrzla. Aká to tvrdá práca, a predsa neraz nenájdu vo vykopanej pôde ničoho. — Hľa, keď títo ľudia venovali toľkú horlivosť a námahu, len aby našli kúsok pominuteľného zlata, čím viac musíme sa venovať štúdiu, aby sme našli duševné poklady a obohatili si vedomosti. Horlivosť má sa nám stupňovať pri učení náboženských právd, lebo tieto majú neoceniteľnú, nebeskú cenu. Je síce pravda — dľa výroku sv.

Tomáša Akvinského — že ustavičné, horlivé učenie je nepretržité mučeníctvo, ale hojne odmenia nás za to duševné radosti a poznania pravdy.

Keď mal Don Bosko, zakladateľ Saleziánov, 9 rokov, ukázala mu P. Maria budúce pôsobište. Videl vo snách na širokej lúke mnoho chlapcov, jedni sa smiali, iní sa hrali a ostatní kliali. Počul hlas, aby ich poučil, ale nie bitkou a karhaním, ale láskou a krotkosťou. V zmätku odvetil, že je chudobný chlapec, neučený a neschopný vyučovať týchto mladíkov náboženstvu. Medzitým sa chlapci prestali hrať a shromaždili sa. okolo zjavenej osobnosti. Don 34

Bosko sa pýtal: Kto ste Vy, že žiadate odo mňa také nemožné veci? Zjav odpovedal: Práve preto, že sa ti zdajú nemožnými, musíš sa pričiniť poslušnosťou a horlivým učením, aby sa ony stály možnými. — Ale ako si mám túto vedu zaopatriť? — Zjavenie mu ukázalo na P. Máriu, že ona mu pomôže. A skutočne ona mu pomohlo pri učení a pri vychovávaní tých chlapcov, lebo naraz videl, ako sa premenili v krotké baránky a láskavé pozerajúc obskakovaly krásnu nebeskú Paniu.

Don Bosko dal sa do horlivého učenia. Vychodil obecnú školu a učil sa ďalej, aby mohol zodpovedať svojmu budúcemu povolaniu. Ale ako už obyčajne býva, nevystaly ani prekážky. Diabol sa snažil zničiť započaté dobré dielo. Don Bosko začal sa učiť latinsky, a cez prázdniny navštívil svojho spolužiaka.

Bol príliš zronený, lebo pre nedostatok prostriedkov hrozilo mu nebezpečenstvo, že musí opäť pretrhnúť štúdia. Istého dňa plný radosti príde ku svojim hostiteľom a zvolal: Dobré zvesti, dobré zvesti!

Dnes v noci som mal znovu zvláštny sen, v ktorom mi dali na vedomie, že budem pokračovať vo svojich štúdiách a stanem sa kňazom. Sveria mi vraj veľa detí. ktorým mám venovať celý život. — S horlivosťou, vytrvalosťou v učení dosiahol svoj cieľ.

35

Nešlo to za mesiac, ani za rok, ale mnohé a mnohé roky musel venovať štúdiu, až mohol sa venovať svojmu povolaniu.

S učením sa má vec ako s turistikou. Čím väčší je vrch a čím väčšie sú prekážky, tým väčšou radosťou sa dajú turisti do cesty. A keď dosiahnu svoj cieľ, pocítia tým väčšie uspokojenie. Podobne aj horlivé učenie je spojené s mnohými prekážkami a ťažkosťami, ale keď sa študent po horlivom a vytrvalom učení niečo naučí, má z toho tým väčšiu duševnú radosť. Horlivý študent nájde v knihách roztomilých spoločníkov, ktorí obohatia ducha pokladmi vedy, príjemne ho zabavia a rozveselia ho v samote, v pochybnostiach mu poradia, upozornia ho na hroziace nebezpečenstvo.

Kresťanskí rodičia sv. Engelberta (7. nov.) zbadali u svojho synka bystrý um a vtip, i náchylnosť ku všetkému dobrému a šľachetnému. Naložili vychovávateľom, aby nadaného chlapčoka svedomite vyučili vo vedách a v čnostiach.

Mladušký grófsky syn robil v učení rýchle pokroky, lebo bol popri ostrovtipe svojom neúnavne usilovný.

Na verejných vyšších školách, na ktoré mladíka rodičia grófski poslali, keď si odbavil vyučovanie domáce, vynikal vo vedách nad všetkých 36

spolužiakov svojich. Hoci sa stýkal aj s druhými veľmožskými mladíkmi, ktorí žili ľahkomyseľne a túžili po cti a sláve svetskej, predsa zachoval sa mladý Engelbert v živote svojom neporušený.

Vrodená jeho nenávisť ku všetkému zlému, ale najmä milosť Božia zachránila ho pred poklesnutím do ťažkých hriechov. Spoločnosť roztopašných mladých veľmožov zošklivila sa šľachetnému Engelbertovi, začal sa jej strániť, žil utiahnuto v zapieraní seba, a tým horlivejšie sa venoval učeniu a modlitbe. Nad krásu a zdravie miloval pravú múdrosť, a umienil si za svetlo ju mať, lebo neuhasiteľné je jej svetlo. (Múdr. 7, 10.)

Nie každý je však tak nadaný, ako bol sv. Engelbert.

Niekomu ide učenie ľahko, iní zase musia sa tvrdo namáhať a v potu tvári učiť. Ale ani takí nesmú ztratiť dôveru. Veď P. Boh nehľadí na výsledok, ale na námahu a podľa toho nás odmení v nebi. Na príklad sv. Jánovi Vianney, farárovi z Arsu, veľmi ťažko šlo učenie, on však všetko vynahradil dvojnásobnou usilovnosťou. Bol sedemnásťročný.

Dosiaľ učil sa len tri roky, keď sa totiž v ľudovej škole pripravoval na prvé sv. prijímanie. Chcel sa stať kňazom, preto musel sa učiť ďalej. Otec bol zo začiatku proti tomu, lebo bolo treba obstarať pre 37

Katarínu výbavu na svadbu a pre najstaršieho syna peniaze na oslobodenie od vojenskej povinnosti. A to znamenalo pre chudobnú rodinu veľa. Pán Boh však pomohol. P.Groboz otvoril v Ecully farskú školu a tam sa začal Ján ďalej učiť. Vedel dosiaľ niečo z počtovedy, dejepisu, zemepisu, ale to bolo málo.

Doba táto bola pre sv. Jána dobou zkúšky, P. Boh zkúšal jeho pokoru. Sv. Ján mal dosť rozumu, ale neskoro začal učenie, a to mu prekážalo v dobrom prospechu. Ján ťažko pochopil nové veci a naučené ľahko zabudol. Keď niečomu nerozumel, čo sa často stávalo, obrátil sa na svojho spolužiaka, Mateja Lorasa, ktorý s ním opakoval vo škole učené veci.

Ale pri všetkej pomoci latina mu nešla nijako.

Obrátil sa teda k Bohu a prosil ho o pomoc nadprirodzenú. Modlil sa vrúcne a v Ecully dlho spomínali ľudia na študenta, ktorý kľačal so sobranosťou mysle pred oltárom a prosil Ducha Svätého za osvietenie rozumu. V tej dobe prijal aj sv. birmovania, pri ktorej prosí biskup pre birmovancov o dar rozumu. Potom putoval ku hrobu sv. Františka Regis a keď sa vrátil, všetci sa divili, ako ľahko sa učil.

Tieto ťažkosti, ktoré mal sv. Ján Vianney, majú aj slabších žiakov povzbudiť k horlivosti v učení.

38

Ustavičnú snahu a horlivosť Boh predsa raz korunuje. „Naplní ho duchom múdrosti a rozumu, a šatou slávy ho odeje." (Sir. 15, 5.) O sv. Dominikovi, ktorý sa horlivé učil na univerzite vo Valencii, píše jeho životopisec Ditrich z Apoldy: „Podivuhodný a milý bol pohľad na tohoto horlivého mladíka. Ešte bol mladý vekom, ale čo sa týče učenosti, bol dospelý. Často celé noci venoval štúdiu a nič nemohlo nasýtiť jeho smäd po pravde a spravedlnosti. Aby čím viac vedomostí nadobudnul, stal sa verným synom sv. matky Cirkvi a opovrhoval svodným svetom, ktorý ho vábil k hriechu." Hoci horlivo sa učil, predsa väčšmi si vážil lásku k bližným a zbožnosť. Dôkazom toho je nasledujúci príbeh z jeho života. V tom čase panoval v Španielsku veľký hlad. lebo nastala pre neúrodu drahota a núdza. Dobré srdce sv. Dominika pomáhalo chudobným dľa možnosti. Svätec rozdal už núdznym peniaze, šaty, nábytok, ale čo to bolo pre taký zástup vyhladovaných ľudí? Jeho láska k bližnému odhodlala sa na hrdinský čin. Nemal už nič iného, len svoje cenné a milé knihy, z ktorých sa učil. Vtedy knižky maly ohromnú cenu, niektoré stály aj celý majetok, lebo boly písané rukou, keďže tlačiarní ešte nebolo. Sv. Dominik predal vzácne 39

knihy, aby pomáhal Kristovi trpiacemu vo svojich veriacich. Keď sa to spolužiaci a učitelia dozvedeli, niektorí sa smiali, iní obdivovali jeho účinnú lásku k bližným a dľa možnosti tiež pomáhali hladujúcim ľuďom. Na otázku, prečo predal knihy, dal významnú odpoveď: „Mám sa sýtiť týmito mŕtvymi knihami, kým moji bližní umierajú hladom?"

Tu vidno jeho šľachetné smýšľanie, horlivo sa učil, vysoko si vážil knihy, ale láska k bližnému bola mu ešte cennejšia. Nezanedbal pri horlivom učení zbožnosť a preto ho Boh naplnil nebeskou múdrosťou. „Hľa, učinil som dľa tvojich rečí, a dal som ti srdce múdre a rozumné." (3 Kráľ. 3, 12.)

Prosme aj my P. Boha, aby pri usilovnom učení naplnil nás svojou milosťou.

4. Dobrá pamäť, Boží dar.

Akýsi chlapec v Oratoriume Don Boska mal veľkú 40

túžbu stať sa kňazom. Ale ako sa zdalo, chlapec nemal k tomu dostatočných vlôh. Pamäť mal natoľko slabú, že si nič nemohol zapamätať. V tomto žiali z hlbín srdca vzýval Matku Božiu o pomoc. A nemodlil sa márne, veď dobrotivá Matička nebeská vyslyší všetky naše spravodlivé prosby. V noci sa mu zjavila a obdarila ho dobrou pamäťou. V nasledujúce ráno veselšie ako obyčajne ponáhľal sa do školy.

Jeho spolužiaci sa tomu divili a pýtali sa po príčine, a on im vyrozprával, čo sa mu prihodilo v noci. P. Maria mu povedala: Ja ti budem pomocnicou pri učení, pod mojou ochranou urobíš veľké pokroky vo vedách. Jedni sa divili, iní ho vysmiali. Keď však vedel svoju úlohu od slova do slova a aj v nasledujúcich dňoch bol vstave si zapamätať všetko, čo sa učil, uznali všetci, že tu ide o mimoriadnu milosť Matičky Božej. Neskoršie stal sa saleziánom a cez celý život svoj bol oduševneným chválorečníkom P. Márie, Stolice múdrosti.

Ako tohoto chlapca obdaril Boh na prímluvu Panny Márie dobrou pamäťou a bystrým rozumom, tak sa majú utiekať k nej hlavne tí, ktorí sa ťažko učia.

Svätý Tomáš Akvinský, veľký učenec rehole dominikánskej, svoju učenosť mohol ďakovať Kráľovnej Nebies. Čo prečítal, to aj porozumel a 41

dobre si zapamätal. Keď čítal v knihovní nejakú knižku a neskoršie potreboval z nej citáty, všetko písal z pamäti. Sám doznal, že každú knižku, ktorú čítal, pomocou Ducha Svätého rozumel. Častejšie zjavil sa mu Sv. Peter a vysvetlil mu ťažké čiastky Písma Svätého. Pod krížom a pred obrazom Panny Márie sa naučil viac, ako z knižiek. Sv. Pavel apoštol správne píše: „Nie, že by sme boli dostatoční niečo myslieť od seba, jakoby zo seba, ale dostatočnosť naša je z Boha." (2 Kor. 3, 5.)

Tým, ktorí majú slabú pamäť, radím, aby odbavili deväťdňovú pobožnosť k Panne Márii, alebo k niektorému svätému, modlili sa častejšie mariánske hodinky, sv. ruženec, alebo obetovali na tento úmysel sv. prijímanie. Z vlastnej zkúsenosti viem, že na sviatok sv. Tomáša Akv., alebo sv. Alberta Veľkého, O.Pr. modliac sa hodinky viac milostí som obsiahol ako inokedy. Ťažké filozofické a teologické otázky, ktoré som sa dlho učil a ťažko chápal, naraz sa mi akoby vyjasnily. Keď P. Boh pomôže, všetko ide zdarné, ľahko a bez prekážok. Na seba zanechanému človekovi ide to ťarbavo a pomaly.

Svätý Albert Veľký, učiteľ sv. Tomáša Akvinského, mal zo začiatku tupý rozum a učenie nešlo mu nijako. Keď videl, že niektorí z jeho spoluškolákov 42

robia neobyčajné pokroky, tak sa zarmútil, že skoro vystúpil z kláštora. Dobrotivý Boh prišiel mu na pomoc prostredkovaním Panny Márie. Istej noci vo sne sa mu zdalo, ako keby rebrík pristavoval ku kláštornému múru, aby na ňom utiekol. Sotva stúpil však naň, uzrel na vrchu štyri ctihodné matróny, z ktorých najkrajšia zdala sa mu byť ich paňou. Keď sa k ním blížil, jedna chytila ho a sosotila s rebríka.

Vyšiel naň znovu, a tu druhá pani tiež tak urobila s ním. Keď sa tretí raz vydriapal, pýtala sa ho tretia, prečo chce opustiť reholu? „Idem preč, lebo kým moji spolužiaci robia veľké pokroky v múdrosloví, ja sa darmo namáham. Takú hanbu nemôžem zniesť, preto opúšťam rehoľu."

Nato ukázala mu matróna na blahoslavenú Pannu a riekla: „To je Matka Božia, Stolica múdrosti a Kráľovná neba. My sme jej slúžobnice. Poruč sa jej!

I my budeme za teba prosiť, aby ti u svojho syna vy orodovala milosť, ktorú potrebuješ pri učení." Matka Božia mu riekla: „Nedaj sa zarmútiť! Uč sa ďalej a pokročíš vo vedách a staneš sa učeným mužom. Ale aby si poznal, že svoju učenosť musíš ďakovať mne a nie vlastným vlohám, preto pred, smrťou pri verejnej prednáške zabudneš všetko, čo si vedel."

To videnie ho veľmi potešilo. Odvtedy robil veľké 43

pokroky nielen v múdrosloví, ale i v bohosloví a v Písme Svätom.Tri roky pred smrťou, keď v Kolíne n/ Rýnom prednášal, ztratil úplne pamäť, vedel len pravdy katechizmu. Tu sa rozpomenuľ na videnie, porozprával verejne svojim poslucháčom, čo sa s ním stalo, odobral sa do samoty kláštornej cely a pripravoval" sa na smrť.

Tento príklad nech povzbudí slabých žiakov, aby vrúcne a dôverne utiekali sa k Matke Božej, ona im pomôže, ak sa to shoduje s vôľou Božou. Ale ak P. Boh nechce a nechá nás v našej slabosti, tak že musíme vidieť, že nás spolužiaci predbehnú, uponížme sa pred Bohom a oddajme sa do jeho sv. vôle. Nie každému je dané, aby bol veľkým učencom alebo chýrečným kazateľom, rečníkom, vynikajúcim politikom. Spokojní máme byť s tými darmi, ktoré nám Pán Boh dá. Žalmista píše: ,.Nakloň mi srdce k svedectvám tvojim a nie ku lakomstvu" (Žalm 118,36), t. j. dľa sv. Augustína rozumie sa tu pod slovom ,.lakomstvo" žiadostivosť po úcte, sláve, smyselných rozkošiach, ktoré máme krotiť a byť spokojní s tým, čo nám Boh dal.

Sv. Katarína Alexandrinská, zvláštna patrónka študentov a filozofov, mala bystrý rozum a dobrú pamäť. Slávna parížska univerzita vyvolila si ju za 44

ochraniteľku. Bola dľa udania z kráľovského rodu, vzdelaná vo všetkých vedách, podivnej krásy a veľmi bohatá. Keď ju predvolal cisár Maximin Daja, neohrožene mu vytýkala jeho ukrutnosť oproti kresťanom a dosvedčovala, že len katolícka viera je pravá. Zmužile mu povedala: „Jedon z vašich takzvaných mudrcov písal, že nejaký Sarrus prvý uviedol pohanstvo medzi ľudí. Áno, i mudrc Plutarch Cheroneus karhá tých, ktorí priviedli ľudí k bláznovstvu modiel, ktorému nútený si veriť i ty, cisár! Daj sa presvedčiť, a uznaj jedného pravého Boha, ktorý doprial ti túto krajinu a k tomu darúva ti aj život." Cisár zamyslený počúval učenú krásnu pannu a pýtal sa: „Povedz, kto si a zkade znáš to, čo si hovorila?" A neohrožená sv. panna odpovedala: „Som kráľovská dcéra a menujem sa Katarína.

Zbehlá som v rečníctve, vo filozofii a vo všetkých iných vedách. Ale toto všetko považujem za ničomné a vyhľadávam si slávu v tom, aby som sa mohla dostať k nesmrteľnému Ženíchovi, Kristovi, ktorý hovoril prorokom Izaiášom: Hľa, zahynie múdrosť múdrych jeho, a rozum rozumných jeho bude skrytý." (Izaiáš 29, 14.) Na to vykladala dôvody sv. viery takou zručnosťou, silou a dôkladnosťou, že vo veciach náboženstva neučený panovník, ktorý nemal 45

o kresťanstve nijakých vedomostí, bol ohromený a zahanbený. Tiež 50 pohanských mudrcov presvedčila Katarína o márnivosti modiel, tak že sa obrátili a s ňou podstúpili mučenícku smrť. Takú výrečnosť jej dal P. Boh, že nemohol jej odolať pohanský vladár; tak si dobre pamätovala sv.

Katarína všetky dôvody katolíckej viery, že sa tomu cisár divil. Vyplnily sa na nej slová múdreho Siracha: „Kŕmiť ho bude Boh chlebom života a rozumu, a napojí ho vodou spasiteľnej múdrosti." (Sirach 15, 3.) Túto nebeskú múdrosť Pán Boh skryl pred múdrymi a opatrnými a zjavil ju maľučkým.(Luk. 10, 21.)

Zbožný študent bude častejšie vzývať o pomoc sv.

Katarínu, aby Pán Boh na jej orodovanie posilnil mu pamäť a dal mu chápavosť pri učení. Mnohí povedia, že nemôžu úlohu dobre pochopiť, že sú neschopní, hoci iní majú dobrú pamäť a bystrú vnímavosť.

Nesmieme zabudnúť na to, že mnoho môžeme dosiahnuť dobrou vôľou a na orodovanie sv.

Kataríny učenie predsa pôjde. Alban Butler, učený spisovateľ a autor „Života Svätých" nebol veľmi nadaný, a keď študoval v Douay, musel ráno veľmi včas vstávať, aby sa naučil úlohu. A predsa Pán Boh mu tak pomohol, že sa stal chýrečným. Mr. Rawson, 46

učiteľ Arthura Stanley-ho, neskoršieho dekana, uisťuje, že Stanley bol v počtovede zo všetkých najhlúpejším žiakom, akých vôbec mal, vyjmúc jedného. Mal slabú pamäť. Bol tak nápadne hlúpy a tupý, že ani najobyčajnejšie sčítanie a násobenie nemohol pochopiť. No a tento ešte hlúpejší žiak, ako bol Stanley, stal sa neskoršie ministrom financií. Bol to Wiliam E. Gladstone, ktorý rečnil aj tri hodiny a reč mal preplnenú samými číslicami a vypočítaním.

Jeho reči zaujímaly poslancov tak, že ho počúvali aj do polnoci a neboli ustatí. Z toho vidíme, že i slabší, menej nadaní študenti ustavičnou prácou a pomocou Božou môžu sa stať vynikajúcimi, a môžu premôcť svoj prirodzený odpor proti niektorej vede, a môžu si sostriť pamäť ustavičným opakovaním.

Vysokoučený františkán, Ján Duns-Scotus nebol zo začiatku veľmi nadaný. Mal slabú pamäť. Rodičia videli, že nemá bystrý rozum, preto považovali ho za neschopného a nechceli ho dať ďalej učiť. Ale Ján cítil v sebe veľkú túžbu venovať sa vedám. Čo urobil teda? Obrátil sa k Bohu a prosil ho pomocou Panny Márie, aby mu upevnil pamäť a osvietil rozum.

Predobrá Matka Božia vyslyšala jeho prosbu, ale pod tou podmienkou, že bude šíriť jej úctu, a hlavne náuku o jej Nepoškvrnenom Počatí. S pomocou 47

Božou stal sa najchýrečnejším profesorom na parížskej univerzite. Keď zastával vieru a náboženské články, prosil Pána Boha o posilu slovami: „Da mihi virtutem contra hostes tuos" (Daj mi sily proti nepriateľom tvojim.) A cítil pomoc, hlavne pri učených hádkach, pri ktorých mu Boh zvlášť osvietil rozum. — Pričiň sa aj ty, milý študent, a pros Boha, aby ti dal dobrý rozum a bystrú pamäť a sám uč sa vytrvale a usilovne, aby si nasbieral čím viac vedomostí a pravdu lepšie poznal.

Nasleduj radu, ktorú dal sv. Tomáš Akvinský bratovi Jánovi: Čo len môžeš, nahromaď si v komore rozumu, ako by si sa snažil niečim nádobu naplniť.

Na slávny tridentský snem poslal sv. Otec aj jezuitu Jakuba Lainez, ktorého bystrosť ducha, dobrú pamäť a dôkladné vedomosti chválili. Na tomto sneme mal hovoriť o dôležitých náboženských otázkach.

Nedúfal vo svojej sile, ale prosil o pomoc dobrotivého Boha. A hoci bol chorý a mal horúčku, predsa rečnil aj tri hodiny a jasne vyjadril sa o učení viery a mravov. — Uznaj, milý študent, že čo dobrého máš, to všetko dal ti Boh. A keď nemáš dobrú pamäť, pros Boha a On sa smiluje nad tebou!

48

5. Vyučovanie náboženstva.

„Poďte dietky, slúchajte ma, bázne Božej chcem vás vyučovať", tak hovorí Žalmista v 33. žalme, 12 verši. Tieto Dávidove slová máme mať pred očami v hodine náboženstva. Božský Spasiteľ venoval sa hlavne hlásaniu Evanjelia, pri tom však nezabudol na deti, venoval sa im zvláštnou láskou a pozornosťou.

Apoštolovia chceli síce trošku nevľúdne odohnať matky, ktoré priniesly si dietky ,k Pánu Ježišovi, ale milý Spasiteľ povedal, aby nechali maľučkých k nemu prísť. Očká dietok hneď poznaly, že v tom láskyplnom srdci božskom najdú porozumenie a preto tak dôverne túlily sa k nemu. Katecheta usiluje sa s láskou vyučovať deti.

Keď sa narodil sv. Ján Krstiteľ, ôsmeho dňa na to prišli pomenovať chlapca, a nazývali ho menom otcovým Zachariášom. Tu odpovedala jeho matka: Na nijaký spôsob, ale bude sa menovať Jánom.

Príbuzní protivili sa tomu, že vraj niet nikoho v rodine, kto by sa volal týmto menom. Pokynuli 49

otcovi, ako ho chce menovať, a on požiadal o tabuľku, bol totiž nemý, lebo anjelovým slovám neveril, a napísal: Ján je mu meno. I divili sa všetci.

A naskutku otvorily sa mu ústa a hovoril a chválil Boha a strach prešiel všetkých jeho súsedov, a po celom judskom pohorí rozhlásaly sa všetky tieto veci, a všetci, ktorí to počuli, zaštepili si to do sŕdc a riekli: „Čo len z toho chlapca bude? Lebo ruka Pánova bola s ním." (Luk. 1, 66.)

Pri každom dieťati môžeme položiť podobnú otázku: „Čo asi z toho dieťaťa bude?" Pri sv. krste stalo sa síce Božím dieťaťom, ale ako sa neskoršie vyvinie, to nevie nik. V dieťati je skryté toľko zárodkov dobra, ale i toľko zlých náklonností, že z neho môže povstať dobrodinec celého národa, ale i zkaza mnohých ľudí. Len to je isté, že už v detských rokoch sa pripravuje neskoršie rozhodnutie; aké je detstvo, také sú obyčajne aj roky mladosti a dospelého veku. Srdce dieťaťa je ako vosk, môžeme do neho vtisnúť podobu dobrého, ale aj podobu zlého. Preto je katechetova úloha taká dôležitá! On má dieťa v ruke, môže ho nakloniť k dobrému, môže ho naučiť láske k Ježišovi, môže jeho zlé náklonnosti odrezávať, môže z neho urobiť statočného, horlivého kresťana, môže ho odvrátiť od 50

zlých ciest a ukázať mu cestu do neba.

Spomienka na zbožné detstvo, na poučujúce slová horlivého katechetu, na jeho láskavé počínanie pôsobí u ľudí neskoršie zkazených veľmi mocne a priaznivé. Schuselka, ktorý za doby „nemeckého katolicizmu" vydával proticirkevný časopis „Reform", neskoršie po svojom obrátení s vďačnosťou poukázal na vplyv katechetu v škole.

Jeho učiteľom náboženstva bol zbožný kaplán na fare sv. Ulricha vo Viedni. Slová horlivého kňaza ožily mu v srdci znovu, vplývaly tak mohutne na jeho dušu, že si zaumienil vrátiť sa k viere svojich mladých rokov. Katechetové láskavé poučenia zlatými literami boly vryté do mladíkovho srdca, a hoci pokušenia a nepriaznivé pomery proticirkevné vyrvaly mu vieru zo srdca, ale vrátila sa ona zasa rozpomienkou na zbožného katechetu.

Dobré dieťa si iste vysoko váži toho šťastia, že môže navštevovať hodiny náboženstva. Veď pri tomto vyučovaní počuje o Ježiškovi, o jeho narodení v Betleheme, o klaňaní sa troch sv. kráľov z Východu, o jeho zázrakoch, o jeho láske k deťom, o utrpení a zmŕtvychvstaní. Počuje o Panny Márii, nebeskej našej Matičke, o anjeloch, o radostiach nebeských atď. A tieto pravdy našej svätej viery radosťou musia 51

naplniť každé zbožné dieťa a záujem vzbudiť v jeho srdci k Bohu a nebeským veciam. Isté dieťa dostalo na konci školského roku dukát a pochvalu pre horlivosť v náboženstve. Radostne šlo domov a ukázalo zlatý peniaz otcovi. Otec sa ho spýtal, z ktorého predmetu dostala si vyznamenanie? A dievčatko odpovedalo, že z náboženstva. — A prečo nie z iného predmetu? — dopytoval sa otec. — Veď vraj iné predmety sú potrebnejšie; na pr. počtoveda, čítanie, dejepis atď. Z náboženstva vraj nevyžije, ale ostatné predmety potrebuje pre život. Tu dieťa rázne odpovedalo: „To je nie pravda! Náboženstvo je najpotrebnejší predmet, lebo ostatné predmety učia nás o svetských, pominuteľných veciach, ale náboženstvo učí nás o Bohu, o nebi, o ceste do večných radostí a preto je najpotrebnejšie." A veru dievčatko malo pravdu! Najväčšiu usilovnosť máme venovať náboženstvu, lebo bez náboženstva, bez modlitby, bez Boha, bez kríža atď. rastie človek ako zviera v lese, zostane naničhodným údom ľudského spoločenstva, ba škodí jej azda tak ako keby bol zlodejom, vrahom, podpaľačom, smilníkom atď. A tí páni, ktorí chcú vyhadzovať zo škôl náboženstvo, modlitbu a kríže, nech si vezmú na svedomie aj prevrátené spoločenské pomery!

52

Koľké obeti prinesie katecheta pri vyučovaní náboženstva, to si môže predstaviť len ten, kto už učil tomu predmetu. A koľko nevďačnosti musí zkúsiť, to by mohli povedať tí, ktorí to už zkúsili.

Príklad: V Plzni žiak 3. triedy obecnej školy jedol niečo v kostole. Katecheta-františkán ho za to potrestal. Hneď na to objavil sa článok v „Plzenských Listoch" r. 1912, že katecheta je fanatik, že chlapca nespravodlivé zauškoval, že vraj udanie ostatných chlapcov nebolo pravdivé a že taký fanatický kňaz by mal byť vylúčený z vyučovania náboženstva. Písaly aj to, že vraj kňaz priniesol kríž a dve sviečky a nútil chlapca, aby prisahal na to.

Pravda bola však, že chlapec na druhý deň všetko zaprel pred správcom školy a pred matkou a choval sa spôsobom teatrálnym deťom nezvyklým. A hoci nikto ho nevyzval, zaprisahal sa, že je nevinný, a že tí 8 chlapci, ktorí to videli, luhali. Neskoršie vyšlo na javo, že rodičia naviedli ho na to doma, aby sa bránil takým spôsobom. Pravdaže jablko nepadne ďaleko od stromu, keď sú rodičia proti kňazom a Cirkvi, nie div, že aj deti vystrájajú také kúsky. Hľa, na takej tŕnistej ceste musí chodiť kňaz, aby rozsieval semienko dobrých mravov, a za to sa mu často dostane nevďaku, a sbiera len tŕne a bodliače.

53

Smutné je, keď rodičia postavia sa na stranu nezbedných detí. „Neskrotený kôň bude tvrdý — varuje rodičov Písmo Sväté — a syn sebevoľný bude opovážlivý. Mazni syna, a naženie ti strachu, hraj sa s ním, a zarmúti ťa." (Sir. 30, 8. 9.)

Veľký pápež Lev XIII. napísal v encyklike r. 1887: Školská sieň je bojiskom, na ktorom sa má rozhodnúť, či zachová spoločnosť kresťanského ducha, alebo nie. — Sú to slová vážne ! Keď už v škole búria proti viere, proti Cirkvi, proti nábožnosti, nie div, že z takej školy vyrastú darebáci, ktorí budú postrachom celého kraja. Ale keď učiteľ pracuje na upevnení nábožného ducha, vyrastú zo školy opravdiví, praktickí kresťania, ktorí budú na prospech Cirkvi a štátu. Právom hovorí teda brixenská synoda: Úloha vyučovať deti v škole nie je menej vážna, ako úloha hlásať slovo Božie dospelým. Mnohí katecheta azda neuvidí ovocie svojho namáhania v škole, ale možno, že jeho nástupca bude mať tým väčší úspech; preto neztratiť dôveru! „Lebo v tom má pravdu výrok: že iný je, ktorý seje a iný, ktorý žnie." (Ján 4, 37.) Avšak horlivý kňaz neztratí tým nič, lebo vo večnosti bude mať hojnejšiu žatvu.

Vzorom katechetu má byť sv. Jozef Kalazantský, 54

ktorý deťom necvičil len rozum, ale aj srdcia chcel naplniť láskou k Ježišu Kristovi. Cirkev o ňom výslovne hovorí, že svoju reholu založil preto, aby vyučil dietky i podľa rozumu i podľa srdca. Pánu Bohu bola táto práca milá, a na znamenie toho zostal neporušený nielen jeho jazyk, ale aj srdce. Aj sv.

Kassián bol veľkým priateľom dietok, neváhal na seba vziať ťažkosti učiteľského stavu, len aby môhol vštepiť do srdca dietok lásku k Ježišu Kristovi.

Nechcel patriť k tým, o ktorých hovorí Sv. Písmo: „Maličkí prosili o chlieb a nebolo, kto by im krájal."

Rád vyučoval deti, lebo Spasiteľ miloval deti tiež, bral ich do náručia a sľuboval im kráľovstvo nebeské.

Keď sv. František Xaverský cestoval do Japonska, zastavil sa v meste Goja. Pozoroval, že tamojší portugalskí kresťania trpia na poľutovaniahodnú nevedomosť a ich zlý príklad je prekážkou obrátenia domorodcov. Svoju apoštolskú činnosť začal s deťmi. So zvončekom v ruke prešiel ulicami mesta, zaprisahajúc majstrov a rodičov, aby posielali svojich učňov a deti na katechizmus do kostola. A učil mládež začiatočným pravdám viery, deti stály sa vo svojich rodinách mladými hlásateľmi evanjelia, vzdelávajúc rodičov svojou príkladnou zbožnosťou, 55

tak že sa na nich uskutočnily slová Žalmistove: „Z úst nemluvniatok dokonal si svoju chválu." Hoci sv.

František Xav. také prekážky mal pri vyučovaní náboženstva a s toľkými námahami neustával deti sohnať do školy, tým horlivejšie sa má kňaz venovať svojej povinnosti vo škole a vyučovať deti. príkladom i slovom. Je to síce tŕňová cesta, ale Pán Boh odmení nám to hojnejšie v nebi. Keď len jednu dušu privedieme na dobrú cestu, nie je márna naša práca.

V tomto ohľade nebol menej horlivý Don Bartolomej, dominikán a arcibiskup z Bragy z Portugalska. Na istej vizitačnej ceste videl, ako mladý pastier pri veľkej búrke, nedbajúc na svoje pohodlie, chránil stádo pred vlkami a líškami. Ten pohľad dojal ho hlboko. Pomyslel si, že duchovný otec má byť ešte horlivejší, aby pekelného nepriateľa odstránil od svojich ovečiek a hlavne od detí. Osem rokov pred smrťou zriekol sa biskupstva a venoval sa katechizovaniu. — Nadšenosťou a radosťou nás má naplniť, keď môžeme dietky viesť k Spasiteľovi; a vyučovať vo viere!

56

6. Povinnosti žiakov k učiteľom.

Dvanásťročný Ježiško dal krásny príklad žiakom, ako sa majú chovať proti svojim učiteľom a profesorom. On, vtelená Múdrosť, ktorou kráľujú kráľovia, a zákonodarci ustanovujú, čo je spravodlivé a mocní usadzujú spravodlivosť (Kniha Prísloví 8, 15. 16.), sedí medzi učiteľmi v chráme jeruzalemskom. Sedí na nižšom mieste, ako sa na žiaka slušilo, hoci múdrosťou prevyšoval všetkých, lebo u neho je „bohatstvo a sláva, nádherné poklady a spravodlivosť." (Prísl. 8, 18.) Poslúchal výklady učiteľov s úctivou pokorou, hoci všetkému rozumel lepšie. Vypytoval sa ich, ale bez všetkej samolásky a hašterivosti; múdrosťou a skromnosťou svojich otázok budil podiv všetkých okolostojacich. A keď po troch dňoch prišli jeho rodičia, Panna Maria a sv.

Jozef do chrámu, našli ho sedieť uprostred učiteľov, poslúchať ich a vypytovať sa ich. Okolo chrámu jeruzalemského boly rozličné siene a miestnosti, v ktorých rabíni vykladali poslucháčom Písmo Sv., odpovedali tým, ktorí vysvetlenie pýtali, a mladším dávali otázky aj sami, ako to spôsob vyučovania so 57

sebou donášal. Ježiško bol tak vtipný a múdry, že všetci, „ktorí ho počuli, trnuli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami." (Luk. 2, 47.)

Týmto svojím príkladom dal P. Ježiš Kristus poučenie žiakom, aby boli vďační, úctiví a poslušní svojim učiteľom, ako On. 1. Vďační musíme byť P. Bohu za jeho dobrodenia, ale aj svojim učiteľom za ich námahy. Veľké požehnanie je to deťom, keď majú čnostných rodičov. Ale nie menšie šťastie je, keď majú učených, zbožných vychovávateľov, učiteľov, vynikajúcich múdrosťou, poctivosťou a horlivosťou.

Lebo výchova, ktorej sa im vo škole dostane, má trvalý vplyv na ich charakter a budúce povolanie.

Platón bol povďačný, že mal takého horlivého učiteľa ako bol Sokrates. Jemu ďakoval, že sa tak vycvičil vo vede a že nadobudol tak rozsiahle vedomosti. Perikles z vďačnosti pripisuje vplyvu svojho učiteľa Anaxagoru tri dobré vlastnosti: jasnú myseľ, vzácnu duševnú spokojnosť a rozvážnosť pri svojom počínaní a vystupovaní.

Cicero prejavil vďačnosť k učiteľovi Aulovi Liciniovi Archiovi vo svojej krásnej reči: Pro Archia poeta. V úvode k nej hovorí: „Vážení sudcovia! Keď mám nejaké nadanie, rečnícku obratnosť, keď smiem 58

mať nároky na známosť rečníckej teórie... obžalovaný Aulus Licinius má právo žiadať odo mňa, aby som ukázal, čomu ma naučil. Lebo ako sa len pamätovať môžem od svojej mladosti, tento muž ma povzbudzoval a nabádal k horlivosti pri mojich štúdiách. Teraz musím dokázať to umenie, ktoré som sa naučil jeho návodom a pokynami, a všetkých síl musím použiť pri obhajovaní jeho osoby." — Iste krásny príklad vďačnosti k učiteľom. Vďačnosť je znakom šľachetných duší, vďačnosť je krásnym dôkazom lásky a oddanosti, nevďačnosť je však znamením nešľachetnosti a tvrdého srdca. Komu po rodičoch a kňazoch najviac máme byť povďačnými, to sú učitelia, ktorí riadili naše kroky na dráhe vied a čnosti. Ich kúzelné prúty otvorily tajomné zdroje, ktoré na celý život poskytujú našim dušiam nevyschýnajúce občerstvenie. Nijakým peňažitým platom nezaplatí žiak podľa zásluhy učiteľom svoje vedomosti, pôžitky ducha, obrazotvornosti a pamäti.

Materiálny pokrm sýti, keď ho strávime, ale duchovná hostina poskytne duši vždy sladkosť.

Dávid žalmista chváli muža, ktorý sa bojí Boha a má veľké zaľúbenie v jeho prikázaniach. Tak aj učitelia, ktorí vo vedách a v zbožnosti vychovávajú mládež a naučia ju bázne Božej, iste dôjdu uznania, a ich žiaci 59

budú im za to povďační. Takým spôsobom nadobudnú a vychovajú Bohu a vlasti potomstvo. „Mocné na zemi bude jeho potomstvo: rod spravodlivých bude požehnaný." (Žalm 111,2.)

2. Ďalšia povinnosť žiakov je detinská úcta k učiteľom. Keď sv. Tomáš Akvinský študoval v Paríži, dal krásny príklad svojej pokory a úcty k predstaveným. Istého dňa, keď pri obede predčítal, korektor mensae opravil ho pri vyslovovaní istého slova. A sv. Tomáš podrobil sa oprave, hoci dobre vedel, že sám správne vyslovil slovo. Keď mu potom spolubratia vytýkali, prečo sa nebránil pred celou spoločnosťou, odpovedal im: Ako sa niektoré slovo vyslovuje, na tom nezáleží veľa, ale veľmi dôležité je, aby sme pri každej príležitosti cvičili sa v úctivej pokore. — Tak veľký, chýrečný učenec, svetlo celého katolíckeho sveta, podrobuje sa v úctivosti svojim učiteľom, tým viac sa musíme podrobiť my, nemajúc také skvelé schopnosti a vlastnosti, aké mal on.

Najkrásnejšie prejavujú žiaci úctu svoju k učiteľom, keď sa chovajú pri ich prednáškach pozorne, slušne a vážne. Plutarch spomína krásny príklad pozornej zdvorilosti a ohľaduplnej úctivosti, akej sa mu dostalo v Ríme pri jednej prednáške. Medzi 60

poslucháčmi bol istý Arulenus Rusticus, vážený občan rímsky, osobný priateľ cisárov. Plutarch písal: „Za jednej mojej prednášky priniesol vojak Rusticovi list od cisára. Medzi poslucháčmi zavládlo hrobové ticho, ja sám som povstal na chvíľku, aby som mu doprial času prečítať si list. Ale Rusticus tomu sa vzoprel a list ani neotvoril, kým som nebol hotový prednáškou a kým sa nerozišli poslucháči".

— Hľa, takú úctu preukázal pohanský poslucháč svojmu pohanskému učiteľovi! čím viac musí kresťanský študent preukázať úctu a vďačnosť svojim učiteľom a učbárom! A to nie len prirodzených pohnútok, ale hlavne z lásky k Bohu.

Táto úcta však neprekáža v tom, aby študenti samostatne nemysleli, neposúdili profesorové dôkazy a dľa toho neutvorili si vlastný úsudok. Študent nie je kus dreva, ale mysliaca bytnosť, a preto má prednášky sám prepracovať a osvojiť si, čo sa shoduje s pravdou. Keď žiak vidí, že mienky učiteľa alebo profesora neshodujú sa s učením katolíckej Cirkvi, musí byť na pozore a s veľkou zdržanlivosťou a obozretnosťou musí prijímať ich tvrdenie. Ale inak má im byť povďačný a má im preukazovať všemožnú úctu. Slová, ktoré povedal Tobiáš svojmu synovi, keď tento šiel do Rages: „Maj 61

úctu pred svojou matkou po všetky dni jej života" (Tob. 4, 3), môžeme vzťahovať, rozšíriť aj na učiteľov a predstavených, lebo nám poskytujú moc dobrodenia.

3. Tretia čnosť, ktorú P. Boh žiada od študentov, je poslušnosť k učiteľom a zachovávanie školského poriadku. Kde je poriadok, poslušnosť, poddanosť k riaditeľovi a učiteľom, tam človek cíti sa dobre, ale kde niet poslušnosti, kde žiak nepozná iného zákona mimo svojich rozmarov a vrtochov, kde študent neuznáva nijakého iného predstaveného, iba svoju vôľu, v takej škole panuje zmätok, nedostatok disciplíny. O takej škole môžeme povedať slová Jobove: že je tam zem biedy a temnosti, tieň smrti a nijaký poriadok, ale večná hrôza. (Job. 10, 22.) Sv. Bernard správne hovorí, že kto chce byť majstrom a nedrží sa nijakého poriadku a poslušnosti, ostáva sprostým učeníkom. Bez uznanej autority nemôže byť poriadok ani v živote jednotlivcovom, ani v rodine, ani v štáte, ani v Cirkvi, a nasledovne ani v škole. Žiaci sa musia podrobiť učiteľom a riaditeľovi vo všetkom, čo nie je hriech, inak by to vyzeralo vo škole dolu hlavou a hore nohami. Žiaci majú svedomite zachovávať poslušnosť a školné predpisy, lebo „poslušný bude hovoriť o víťazstve." (Prísl. 21, 62

28.)

7. Povinnosť učiteľov k žiakom.

Istý benediktinský opát žaloval sa sv. Anzelmovi, že chlapci bývajúci v kláštore ťažko sa dajú vychovávať. „Denne ich tresceme, — horekoval — a každý deň sú horší." „A akí sú, keď vyrastú?" — „Ach, blbci a hlupáci!" -Na to mu dal sv. Anzelm dobré poučenie: „Vaša vychovávacia metóda je očitým dôkazom, ako sa ničí a utlačuje duchovný vzrast. Milý brat, keby ste mali v záhrade vštepený stromček a keby ste ho priväzovali raz s jednej strany, raz s druhej a nedali sa mu rozvinúť, či by vyrástlo niečo z neho? Keď obmedzujeme osobnosť 63

dieťaťa všelijakým spôsobom, a živíme v ňom zkazený, otrávený, zhubný živel, to dieťa musí zakrpatiť. Keď vidia vaši žiaci, že nemáte k nim ani lásky, ani prítulnosti, ako môžu mať dôveru k vám?

Budú presvedčení, že pohnútkou vášho počínania je len nenávisť a odpor. Nie div, že zatvrdnú im srdcia!

Nie div, keď zunujú celý svet a srdcia naplnia sa im nenávisťou, veď lásky nepoznajú! Povedzte, keby ste boli vy na mieste tých chlapcov, či by vám bolo milé zachádzanie, akým sa k nim chováte?"

Opát padol sv. Anzelmovi k nohám a uznal, že nerobil dosial správne a múdre, a prisľúbil, že sa polepší a väčšou láskou a trpezlivosťou bude zachádzať so žiakmi. Veru láskou, shovievavosťou, trpezlivosťou viac dosiahneme, ako prísnosťou a ostrosťou. Sv. František Salezský hovorí, že lyžičkou medu viac múch môžeme nachytať, ako sudom octu.

Príklad sv. Anzelma a túto výpoveď sv. Františka majú v škole hlavne učitelia nasledovať, ak chcú niečo so žiakmi docieliť. Ako Cato vo vysokom veku svojom s hrdosťou ukazoval na vyrastené stromy, ktoré v mladom veku zasadil, tak bude ctihodný učiteľ s obdivom pozorovať každý nový kvet a plod na živom strome v jeho škole láskou a trpezlivosťou vypestovanom.

64

Vzorom každého učiteľa má byť Pán Ježiš Kristus, Majster všetkého umenia a všetkých vedomostí. Od neho by sa mal učiť každý vychovávateľ, ako sa má chovať k žiakom. Kristus nepotlačoval prirodzenosť svojich učeníkov, ale hľadel ich očistiť, zošľachtiť a posvätiť ohňom Ducha Svätého. Mal útrpnosť s ich chybami, a nepremenil ich razom v lepších ľudí, ale len pomaly. Sv. Peter apoštol zostal ohnivým mužom, akým bol predtým. S pochvalou zakončil trojročnú školu u svojho Spasiteľa, lenže po soslaní Ducha Sv. už nebojoval mečom, ale ohnivými kázňami. Synovia Zebedeovi dychtili po cti a vyznamenaní. Ctižiadosť sama v sebe ešte nie je hriešna, lenže má mať šľachetný cieľ. Preto Spasiteľ ich poučil, aby netúžili po chvále v zemskom kráľovstve, ale v ríši nebeskej. Neutlačil ich náklonnosť, ale ju zošľachtil. Sv. Pavel i po svojom obrátení zostal tým horlivým mužom, akým bol predtým, ale túto horlivosť viedla potom láska a horela po rozšírení evanjelia po celom svete.

Nesháňal kresťanov pred svetský súd, ako robieval predtým, ale poháňal židov i pohanov pred súd ich vlastného svedomia. Kristus netrestal sv. Tomáša preto, že celkom úprimne vyslovil svoju mienku, pochybujúc o jeho skutočnom zmŕtvychvstaní, ale so 65

všetkou láskou hľadel vyvrátiť jeho pochybnosť presvedčivým dôkazom svojich rán. Nehanbil sa vstúpiť do domu Zachejovho, hoci farizeji reptali, že ubytoval sa u hriešneho človeka. A akou láskou a miernosťou vyslovil súd nad cudzoložnou ženou! „Nikto ťa neodsúdil?" Ktorá riekla trasúc sa na celom tele: „Nikto, Pane!" I riekol Ježiš: „Ani ja ťa neodsúdim. Iď, a už nehreš!" (Ján 8, II.) Sotva mohla hlavu pozdvihnúť údivom nad jeho dobrotou a milosrdenstvom. Iste sklzla sa jej slza po líci, a odišla od sladkého Ježiša s povďačným pohľadom a s pevným predsavzatím, že sa už v živote hriechu nedopustí!

Tak by mal každý učiteľ, vychovávateľ pozorovať povahu každého žiaka a zachádzať s ním podľa jeho schopnosti a povahy. Študent len čo vycíti, že nájde porozumenie a lásku, hneď sa mu otvorí srdce, ako kvietok otvorí svoje kalíšky lúčom slnečným, a ochotnejšie prijme každé poučenie. Ale tvrdosťou a nerozumnou prísnosťou len odcudzíme žiakov. Sv. Augustín vo svojich chýrečných „Vyznaniach" sťažuje si na prílišnú tvrdosť a prísnosť niektorých učiteľov svojej doby. „Zavaľujú žiale a mrzutosti na životnú cestu dietkam Adamovým. O veľa rýchlejšie možno priviesť chovancov k plneniu povinností 66

láskou. Detinskou úctou naplnení ochotnejšie sa učia svoje úlohy ako pri vyhrážkach prísnych trestov.

Nemo enim invitus bene facit, etiamsi bonum est, quod facit. Keby všetci učitelia a profesori zachovali tieto sv. Augustínove zásady, nebolo by toľko trpkostí medzi žiakmi, toľko samovrážd medzi mladými ľuďmi a všade by panovala väčšia spokojnosť.

Medzi učiteľmi a kňazmi mala by panovať úplná svornosť. Keď učiteľ pomáha kňazovi a kňaz učiteľovi, vyučovanie dietok je úspešnejšie. Čo pravá ruka zachováva, to musí ľavá podporovať.

Bolo to v jeseni r. 1887, keď v istej dedine vyvolili nového, mladého učiteľa do jednotriednej obecnej školy. Pokoj a láska panovala v dedine. Už skoro 50 rokov účinkoval tam veľmi zbožný kňaz. On pokrstil skoro všetkých obyvateľov, skoro každého vyučoval vo škole, všetkých spovedal, všetkých kŕmil nebeským chlebom. Dojímavé bolo, ako na sviatok Posvätenia Chrámu od oltára vskutku otcovskými slovami napomínal veriacich, aby po ťažkých poľných prácach radovali sa, ale radovali v Pánu.

Potom prosil dievky, aby v určenú hodinu podľa starého zvyku išly domov zo zábavy. Kontrolovať nebolo potrebné, ani jedna by sa nebola opovážila 67

proti jeho rozkazu ďalej zostať na zábave.

Táto šťastná dedina prechovávala v sebe ešte druhý drahokam, a to bol učiteľ. On bol kňazovou podporou a pomocou v škole a v kostole, jednoduchý a úprimný človek, veľmi svedomitý a horlivý vo svojom povolaní. Ruka v ruke pracovali títo dvaja mužovia v úprimnom priateľstve za 47 rokov na spasení im sverenej obce. Potom musel starý učiteľ pre ustavičnú chorľavosť dať miesto mladému. Keď sa nový učiteľ v škole predstavil, vzal ho starý pán učiteľ pod pazuchu a povedal mu: Teraz pôjdeme na faru. Keď sa rozprávali, doniesla gazdina, sestra pána farára, fľašu vína a dva poháre.

Mladý učiteľ si myslel, že gazdina zabudla doniesť ešte jeden pohár. Avšak čoskoro poučil sa o inom.

Starý pán farár nalial vína do obidvoch pohárov, s jedným ponúkol mladého učiteľa, potom vzal druhý a riekol: „My dvaja starí budeme piť len z jedného pohára, ako sme to robievali za toľké roky. Pán Boh nám pomáhal a poprial zdaru v našej spolupráci!"

Starý duchovný pastier nemohol krajšie označiť svorné spoluúčinkovanie kňaza a učiteľa, ako podobenstvom o jednom pohári vína. Bol živo presvedčený, kde kňaz a učiteľ svorne ruka v ruke pracuje, a dietky dajú sa viesť nimi, v takej škole 68

musia prekvitať dobré mravy a zbožnosť.

Dietky treba vyučovať láskou, dobrým príkladom, ale aj prísnosťou, kde je to potrebné, lebo „kto miluje svoje dieťa, neľutuje prúta." Nech panuje svornosť a dorozumenie medzi učiteľmi a kňazmi, nech sa každý snaží vštepiť do detí dobré mravy a zbožnosť, spojenú s pravou učenosťou, potom bude aj vo vlasti väčší pokoj.

II. PROSTRIEDKY K ÚSPEŠNÉMU UČENIU

1. Srdce Ježišovo, prameň všetkých múdrostí a vedomostí.

Veda, učenosť vedie k vážnosti, k vysokým úradom, k poznaniu pravdy. Cesta k vede a vedomosti je však drsná a obťažná. Aby človek prišiel k vedomostiam, potrebuje knihy, musí usilovne študovať a potrebuje učiteľov. Človek, ktorý by si chcel nadobudnúť 69

vedomosť bez učiteľov, bez kníh, podobal by sa vojakovi bez zbrane, bez dôstojníka. Božské SRDCE JEŽIŠOVO je prameňom všetkých múdrostí a vedomostí, ako sa modlíme v Litániách k Božskému Srdcu. Toto sladké srdce má byť otvorenou knihou, z ktorej sa máme vždy učiť, aby sme pravdu vždy lepšie poznali.

Každý rok veľa tisíc a tisíc kníh vychádza z tlače na svetlo. Všetkou horlivosťou pracujú na rozšírení kníh, aby veda a vedomosť postupovala čím ďalej.

Všetky písané knihy predchádza tá kniha, ktorú nám dal sám Pán Boh, a to je Písmo Sväté. Prvotným autorom jeho je sám Boh, obsah jeho je určený, aby osvietil myseľ ľudí. Preto je Písmo Sv. slovo Božie.

Okrem Písma Svätého máme ešte živú knihu, ktorá nie je vyhotovená ani černidlom, ani perom, ani tlačou, nepozostáva ani z papieru alebo pergamentu, a táto kniha je najsvätejšie Srdce Ježišovo. Knihy majú za účel, aby nás poučovaly, sprostredkovaly nám vedomosti, aby nás uspokojily a tešily. To všetko a ešte viac poskytuje nám najsv. Srdce Ježišovo. Veď sám Pán Ježiš poukázal na to svoje Srdce, keď ho zjavil sv. Margarete Alakok, a odporúčal jej ho ako knihu k rozjímaniu a skúmaniu, keď povedal : Hľa, toto je Srdce, ktoré tak veľmi 70

milovalo ľudí!

Keď veľký mudrc, chýrečný človek napíše knihu, tá okolnosť jej dáva veľkú hodnotu. Niet v nebi a na zemi väčšieho diela, ako najsv. Srdce Ježišovo, lebo je najvýbornejším dielom najsv. Trojice. Preto z tohoto Srdca, ako z najlepšej knižky, môžeme čerpať najväčšiu múdrosť a najhlbšie vedomosti. Toto srdce je žriedlom všetkých slov, ktoré povedal Ježiš, večná Múdrosť, za svojho pozemského života. Ono je pohnútkou všetkých skutkov sľutovania, ktoré vykonal Spasiteľ. Preto, milý žiak, nadlož ústa k Božskému Srdcu, aby si plným prúdom pil zo žriedla Spasiteľových studníc. Pomodli sa častejšie Litánie k Božskému Srdcu, vzývaj sladké Srdce Ježišovo o pomoc pred učením, a ďakuj mu po učení. Z hlbokej studne môžeme načrieť mnoho vody, a predsa vždy zostane v nej ešte veľká zásoba; podobne je s Božským Srdcom Ježišovým. Keď si už mnoho milostí dostal od Neho, ono má pre teba vždy nové a nové, ono ti pomôže pri učení, lebo v Nom je nevyčerpateľný prameň nebeskej múdrosti.

Okázalé zjavuje sa vo svete Božia moc, múdrosť a dobrota, ale ešte viac sa ukazuje toto všetko na Srdci Ježišovom. Múdrosť Božia vedela spojiť v Božskom Srdci najväčšie protivy, Boha s prachom: moc Božia 71

neztratila takým snížením nič, dobrota Božia z lásky k nám takrečeno zničila sa. Kristus bol vzorom a predobrazom, dľa ktorého utvoril Boh ľudské srdce.

Aká vzácna má byť táto kniha, Božské Srdce; ako radi máme v nej čítať! V Božskom Srdci nachádzame najvznešenejšie a najvážnejšie vedomosti, poznávame totiž lásku Božiu. To je vedomosť, bez ktorej iné vedomosti, hoci by sme všetky spolu mali, neosožia nič, a ktorá sama, hoc by sme nijakej inej nemali, nahradzuje všetky iné. Že táto vedomosť nedá sa ničím iným nahradiť, učí nás sv. Pavel apoštol v liste ku Korintským, v ktorom nám úchvatne opisuje vážnosť a hodnotu lásky: „Čo by som hovoril jazykmi ľudskými i anjelskými a nemal by som lásky, bol by som ako zvučná meď a ako cvendžiaci cymbal. A čo by som mal proroctvo a znal všetky tajomstvá a všetku vedomosť a čo by som mal všemožnú vieru, tak že by som hory prenášal a nemal by som lásky, nič nie som." (I. Kor. 13, 1. 2.) Tak cenná je teda láska, ktorú nemôžu nahradiť ani vedomosť božských a ľudských vecí, ani proroctvo, ani skutky milosrdenstva, ani zázraky.

Ale láska nahradzuje všetko iné, a túto lásku nájdeme v svrchovanom smysle slova, v Božskom Srdci Ježišovom. Láskou vládneme Bohom, a v 72

Bohu všetkým. Preto volá sv. Augustín: Hľadaj to jedno dobré, v ktorom sú všetky dobrá, a to je Boh. Srdce Ježišovo učí nás predovšetkým to, že nás Boh nekonečne miluje. Božské Srdce nič si nezadržalo, ničomu nevyhýbalo, ba celkom sa vyčerpalo a strávilo, aby nám dokázalo svoju lásku. To nám hovoria plamene, ktoré vyblkujú zo Srdca, to vypravujú tŕne, ktoré sa vinú okolo neho, to hovorí kríž, ktorý sa dvíha nad srdcom, to rozpráva rana na boku.

Srdce Ježišovo je najspoľahlivejší a najláskavejší vodca študenta cez rozbúrené a nebezpečné more tohoto života. Keď ho náruživosti sem tam metajú, keď mu učenie ťažko ide, keď myslí, že je blízko zúfalstva, má sa utiekať k tomuto láskyplnému Srdcu. Toto Božské Srdce spravilo nám loď, na ktorej môžeme sa pohodlne zaviesť domov, a to je Cirkev katolícka. Toto je taká pevná budova, že ju búrky nemôžu rozbúrať. Božské Srdce sa postaralo aj o príhodný vietor, ktorý ženie loď a to je Duch Svätý, ktorý osvecuje náš rozum, aby sme pravdu lepšie poznali. Sv. Tomáš Akvinský praví: „Do krajiny blahoslavených nemôže prísť nikto, koho neženie Duch Svätý dľa siov Žalmu 142: „Tvoj dobrý duch zavedie ma do pravej krajiny." Musíme 73

dúfať, že aj nám dá Božské Srdce taký dobrý, príjemný vetrík, aby sme sa neodchýlili od pravej cesty, aby nás učenie priviedlo bližšie k Bohu, a stali sme sa vernými dietkami Cirkvi katolíckej a raz uvideli v nebi Večnú Pravdu z tvári do tvári. „Útulok otvoril si nám v Srdca rane, v ktorom večne bývať sladko mi, ó Pane!

Proti úkladom v ňom bezpečný obstojím: Ty ma opatruješ, a ja sa nebojím."

Božské Srdce prisľúbilo sv. Margite Alakok, že svojim pravým ctiteľom hojne požehná všetky ich podujatia. Iste požehná aj učenie, keď žiak modlí sa s dôverou a vytrvalosťou o túto milosť. Každý si praje, aby sa mu dobre viedlo. Roľník úfa bohatú žatvu, obchodník počíta na dobrý predaj, fabrikant vidí v duchu nové kraje odbytu, učený pracuje vo dne v noci, aby svoje vedomosti druhým na osoh obrátil. Ale čo osoží naša námaha bez Božieho požehnania? Hľa, dobrotivé, božské Srdce chce nám udeliť toto požehnanie v hojnej miere, ale musíme ho o to pokorne prosiť! Áno, Božské Srdce Ježišovo požehná nám učenie, lebo nechce, aby sme boli súžení zaostalosťou, biedou, ale chce, aby sme 74

pokračovali v pravých vedomostiach a Boha poznávali vždy viac a viac, a všetko čo súvisí s Pánom Bohom, preto zaisťuje nám svoju pomoc.

Istý roľník neďaleko Meranú, v Tyrolsku, mal v stajni stále nešťastie na dobytku. Dal sa zapísať do spolku Srdca Ježišovho s celou rodinou a každý večer odriekal s domácimi litánie Božského Srdca, každý z rodiny musel pristúpiť mesačne raz k sv. sviatostiam. Od toho času išlo všetko lepšie, mor v maštali úplne prestal. — Milí žiaci! Obráťte sa aj vy s dôverou v učení k Božskému Srdcu, a ono vám iste pomôže.

2. Rozum naplní sa milosťou.

V krásnej antifóne k Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej: „O sacrum convivium", modlíme sa prekrásne slová: Mens impletur gratia. (Rozum naplní sa milosťou). Áno, to spojenie sa sviatostným Spasiteľom, ktorý je prameňom všetkých vedomostí, milosťou naplní náš 75

rozum a pamäť. Sv. prijímanie často zvláštnym spôsobom osvieti nám myseľ, a pravdy, ktoré zdajú sa nám nesrozumiteľnými, naraz sa vyjasnia, ako po chmúrnom počasí obloha, keď zasvieti slniečko. Sv. Tomáša Akvinského, najväčšieho učenca stredoveku, vyobrazujú so slnkom na prsiach, lebo na sv. Cirkvi svieti ako slnko, a túto svoju žiaru obsiahol od Pána Ježiša Krista vo svätostánku, ktorý je svetlom a strediskom sv. Cirkvi. V jeho životopise píšu, že často celé hodiny strávil pred svätostánkom, tu dostal mnohé osvietenia a milosti, a keď sv. Tomáš položil svoje spisy na oltár a spýtal sa milého Spasiteľa, či niet v nich nejaká bludná mienka, Pán Ježiš mu odpovedal, že nie, a nakoľko len človek je vstave písať o týchto tajomstvách viery, že on dokázal to najlepšie.

Sv. Peter z Alkantary dostal prvé svoje vzdelanie v domácej škole. Keď zbadali, že má výborné vlohy, poslali ho na vysoké školy do Salamanky, kde sa stal vzorom všetkých spolužiakov. Skvel sa zbožnosťou, nepoškvrnenou čistotou mravnou, usilovnosťou v učení a milosrdnou láskou k bližným. Ako študent prejavoval vážnosť starca, vyhýbal zábavám mládeže. Keď zakončil štúdia, navrátil sa domov zdravý na tele i na duši, obohatený vedami i 76

čnosťami. Viete, milí čitatelia, čo dalo sv. Petrovi sily k vytrvalosti v učení? A čo ho zachránilo' pred mravnou zkazenosťou spolužiakov? Pán Ježiš Kristus vo svätostánku. Chodil každý deň na sv. omšu, často prijímal Telo Pánovo, pred školou a po škole navštevoval prevelebnú Sviatosť. Obsiahnuté milosti od sviatostného Spasiteľa posilnily ho natoľko, že ľahko odolal pokušeniu a nezanedbal duchovný život. Po večernej modlitbe modlieval sa 129. Žalm: „Z hlbokosti volám k Tebe, Pane!" Učinil podobne Jobovi s očami a; perami smluvu, že nebude hľadieť na nič nestydatého a nebude hovoriť nič nesvätého. Stránil sa všetkej príležitosti ku hriechu a diel najradšej v samote v kostole na modlitbách a v zbožnom rozjímaní o utrpení Pána Ježiša Krista. Voľný čas venoval tiež rozhovorom s nábožnými mníchmi.

Tento príklad sv. Petra z Alkantary má študentov povzbudiť k veľkej úcte prev. Sviatosti Oltárnej.

Ach, keby všetcii študenti poznali tú silu, ktorá vychádza z najsvätejšej Sviatosti! Keby navštívili milého Spasiteľa vo svätostánku, keď idú okolo kostola a čas im to dovolí! Keby sviatostnému Spasiteľovi odporúčali svoje námahy, učenie, pokušenia, ťažkosti pri štúdiách, robili by väčšie 77

pokroky v učení. „Chlieb Boží je ten, ktorý s neba sostúpil a dáva života svetu." (Ján 6, 33.) Keby študenti často prijímali tento nebeský chlieb, dostali by väčšiu chuť k duchovnému životu, P. Ježiš Kristus by im rozum vo väčšej miere osvietil, a dal by im vytrvalosti v učení.

Sestra Maria Ludvíka de Jesu, zakladateľka rehole dcér Múdrosti, vedená súc blah. Grignionom de Montfort, chovala zvláštnu úctu k prevelebnej Sviatosti. Jej viera ukazovala sa pri všetkom, čo má nejaký vzťah k Eucharistii. Pečovala najmä o čistotu oltárov, sama pripravovala sv. hostie a s takou úctivosťou zachádzala s týmto nebeským chlebom, že sa každý tomu divil. Keď piekla hostie, a pri tom niektorej sa prstom dotkla, hneď ju dala na stranu medzi obyčajný chlieb. Pri oddeľovaní a skladaní hostií modlievala sa kľačiac za tých, ktorí prijmú sv. prijímanie. Konala všetky sv. prijímanie skrze Pannu Máriu považujúc sa za nehodnú pre svoju slabú vieru prijať Ježiša Krista. Obetovala mu prípravu jeho Matky a podobne činila i poďakovanie, obetujúc ho srdcom P. Márie. Týmto ustavičným spojením s najsv. Sviatosťou obsiahla tú nebeskú múdrosť, ktorú na nej obdivujeme; opovrhovala svetom a Boha milovala nadovšetko, lebo jedine On mohol jej 78

nesmrteľnú dušu úplne uspokojiť. Pravá múdrosť sa snaží nielen rozum vycvičiť, ale aj srdce ozdobiť čnosťami. Svätopisec hovorí, že si túto pravú múdrosť „zamiloval a vyvolil od svojej mladosti, a hľadal si ju vziať za nevestu a stal sa milovníkom jej krásy. Jej urodzenosť to oslavuje, že spolu s Bohom byť má, áno aj Pán všetkých vecí ju zamiloval." (Múdr. 8, 2. 3.)

Blah. Gemma Galgani veľmi uctievala prevel.

Sviatosť Oltárnu. Hoci sa jej ľúbily všetky pobožnosti, a rada sa ich zúčastnila, predsa jej duchu najviac zodpovedalo uctievanie najsvätejšej Sviatosti. Spasiteľ chcel jej prostredníctvom obnoviť v jej okolí lásku a úctu k Eucharistii. Vrelú lásku mala k sviatostnému Ježišovi a často hovorila Mu: „Keď už na zemi radosť spôsobí dobro samo v sebe, akého blaha poskytneš, keď si najväčším dobrom. Ty jediný môžeš nasýtiť a čistými, nepoškvrnenými učiniť tých, ktorí v tebe žijú." — Táto myšlienka ju upútala: „Našla som byt tvoj, ó Ježišu presladký!"

Chcejúc Pána Ježiša Krista presvedčiť o veľkosti svojej lásky, v detinskej prostote hovorila: „Mysli si, božský Spasiteľ, že by si bol mnou a ja tebou. Vieš, čo by som učinila? Prestala by byť sebou, aby som mohla byt tebou. 0, Bože, ó Ježišu, ty sí nad všetky 79

zemské poklady!" — Milý Spasiteľ sviatostný pomohol jej pri učení, osvietil jej rozum a upevnil pamäť, tak že v škole prednášané veci ľahko rozumela a hlavne chytro pochopila pravdy náboženské. Sviatostný Pán Ježiš zaviedol ju na hlbinu rozjímavého, mystického života, o ktorom svedčia jej pekné, nábožnosťou nadchnuté listy a hlboký, duševný život. Každý žiak, každá žiačka nech sa učí od Gemmy Galgani uctievať najsv.

Sviatosť Oltárnu, potom obsiahne od Spasiteľa väčšie požehnanie na učenie.

Raz dlel učený profesor Jurke — vtedy ešte protestant — s istým obyčajným človekom v Bonne.

Dali sa aj do hádky o prevelebnej Sviatosti Oltárnej.

Učený profesor snažil sa odvrátiť veriaceho muža od viery katolíckej: „Ako môžete veriť, že Kristus je v tejto malej hostii prítomný?" — „Je to tak, ja verím pevne, lebo to povedal Kristus, večná Pravda!" — „Ale, pomyslite len, veď je to nemožné, to nie ste vstave pochopiť svojim rozumom." — „Ó, Pán Boh nemá nijaké prekážky, pred ním nie je nič nemožné.

On povedal: Toto je moje telo, toto je moja krv, to mne stačí, aby som veril v pravdivosť jeho slov, ničím ma neodvrátite od tohoto presvedčenia!" Táto pevná a zmužilá viera hlboko dojala neveriaceho 80

profesora. Premýšľal o katolíckom učení ohľadom prevelebnej Sviatosti, poznal pravdivosť slov Kristových, obrátil sa na katolícku vieru a stal sa horlivým cirkevným spisovateľom. Často ho bolo vidieť kľačať pred Sviatosťou Oltárnou, kde obsiahol mnoho milostí; Ježiš osvietil mu rozum, aby vždy lepšie poznal pravdy kresťanské, a vždy viac sa vhĺbil do tajomství katolíckej viery.

Milý študent, keby si aj na čas zablúdil na krivé cesty, len neprestávaj uctievať najsv. Sviatosť, vo voľnom čase kľačiac pred tichým svätostánkom pros o požehnanie na seba, na učenie, na svojich rodičov a spolužiakov. Drahý sviatostný Spasiteľ nedopustí, aby si dlho kráčal v bahne hriechov, privedie ťa nazpäť na cestu spásy.

3. Stolica múdrosti.

Roku 1563 poslali rodičia trinásťročného sv.

Stanislava Kôstku so starším bratom Pavlom na štúdia do Viedne, kde ich odprevadil učený vychovávateľ Bylinský. Oba mladíci vstúpili do 81

vychovávateľského ústavu, ktorý založil cisár Ferdinand I. pre šľachtických mladíkov a navštevovali jezuitské školy. Sv. Stanislav túžil snažne po dokonalosti a vytrvanlivosťou svojou a usilovnosťou prevyšoval vo vedách všetkých svojich spolužiakov. Vyhýbal všetkému, čo by urážalo nevinnosť, často hovorieval o veciach nadzemských, nebeských, a to tak úprimne a výrečne, že jeho spolužiaci ho ochotne poslúchali. Každodenne nábožne bol prítomný na sv. omši, v nedeľu a vo sviatky pristupoval k sv. sviatostiam. Prv ako šiel do školy, kľakol si v domácej kaplnke pred oltár, na ktorom bola vystavená najsvätejšia Sviatosť Oltárna a skrúšene sa modlil o požehnanie Božie na učenie.

Spolužiaci v ústave s úctou obdivovali jeho nábožné chovanie; mnohí z nich nasledovali jeho príklad; ale niektorí sa mu aj posmievali a považovali jeho zbožnosť za prehnanú.

Medzi týchto patril aj jeho starší brat Pavel, ktorý smýšľal svetácky, vysmieval sa Stanislavovej čnosti a nábožnosti a nakladal ním surovo. Aj vychovávateľ Bylinský dohováral svätému mladíkovi, aby žil vraj ako sa sluší na poľského gavaliera. Keď Maximilian II. zrušil vychovávací šľachtický ústav, svetársky Pavel šiel bývať k mešťanovi luteránovi. Tešil sa, že 82

bude môcť ešte voľnejšie žiť. S hrôzou vkročil zbožný Stanislav do luteránskeho domu, ktorého obyvatelia známi boli ako nemravníci. Len teraz zkúsil sv. Stanislav skutočnú duševnú biedu a mnohé utrpenia. Pavel začal žiť rozpustile, a prísny život Stanislavov bol mu tŕňom v očiach, i potupoval ho, vysmieval sa mu, ba aj bil svojho mladšieho brata.

Sv. Stanislav však všetky tieto protivenstvá znášal trpezlive ako baránok ä vážne odpovedal svojim nepriateľom: „Na vznešenejšie veci som sa narodil.

Boh stvoril ma pre seba!"

Pýtame sa, čo dodalo svätému mladíkovi sily k utrpeniu a prečo robil tak veľké kroky pri učení?

Odpoveď na to je, že pomáhala mu Panna Maria, Stolica Múdrosti. Vyvolil si preblahoslavenú Pannu a patrónku, jej obetoval svoje učenie, svoje utrpenie a nevinnosť srdca, a ona mu pomohla. Veď ako by nepomohla taká dobrá matička, ako je prebl. Panna Maria?! Nikdy nebolo slyšať, žeby niekto, kto sa k nej utiekal, ju o pomoc a prímluvu žiadal, alebo u nej útočište hľadal, bol býval opustený. Ona iste shliadne na nás, shliadne na každého žiaka a na každú žiačku, ktorá pokorne a úprimne ju prosí o pomoc pri učení. ,.Milá Panna Maria! Panuj nad nami Ty; i tvoj Syn! Panuj nad naším rozumom, aby 83

sme sa pri učení neodchýlili od pravdy, panuj nad našou pamäťou, aby sme z nej všetko odstránili, čo sa Tebe neľúbi, panuj nad naším srdcom, aby neopanovala nás nijaká zlá náruživosť, ale aby sme boli naplnení horúcou láskou k Tebe a k tvojmu milému Synáčkovi!"

V knihe Prísloví čítame: „Teraz teda, synovia, slyšte ma: Blahoslavení sú, ktorí zachovávajú moje cesty...

Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne spasenie od Pána." (Prísl. 8, 32. 35.) Kto nájde P. Máriu, čiže, kto ju opravdivé uctieva a nasleduje jej čnosti, nájde život. Ona mu osladí život, ona ho naučí milovať večnú Pravdu, vyprosí mu od Boha pravej vedomosti, aby poznal nebeskú múdrosť a chránil sa ničomných, prázdnych vecí. Cez celý školský rok pri štúdiách potrebná je nám pomoc P. Márie, Stolice Múdrosti. Ona nám pomôže, aby sme v pokušeniach a nebezpečenstvách neztratili vieru v Boha, ona nám pomôže zachovať čistotu srdca, ona nás naučí poslušnosti k rodičom a učiteľom, pravda len v tom, čo nie je hriech; ona nám osvieti rozum a upevní pamäť, aby sme prednášky vo škole dobre porozumeli a zachovali si v pamäti, ona nám pomôže, aby nás diabol nepremohol.

Rehor Uram Podtatranský vypravuje vo svojich 84

„Rozpomienkach a Črtoch" (Sobrané Práce, Sväz. I. str. 127), že jeho nebohá matka mala raz novoročný sen. Zdalo sa jej, že pred ňou rozprestieral sa daleký kraj, z ktorého však nevidela mnoho, lebo bol celý zahalený hustou hmlou. Jednotlivé predmety mihaly sa na ňom ako svetlonosové plamienky a plávaly sťa rybky v hlbokej vode. Zastala a zrak svoj ponorila nazpäť na prekonanú cestu. V tom pristúpil k nej shrbený starec. Obličaj mal pokrytý vráskami, hlava sa mu klátila, ruky sa mu triasly a podopieral sa na mocnú palicu. Z tvári vyrážal sa mu strach, ktorý bázňou naplnil i jej srdce. Bála sa ísť za ním. V tom zablyskne sa jej niečo pred zrakom, a z hustej hmly vystúpi utešená panna, Obličaj žiaril sa jej radosťou a vôkol úst pohrával jej veselý úsmev. Kde stúpila útlou nôžkou, tam vykvitly kvety a ruže. Ona skočila k panne a prosila, aby ju viedla hmlistou cestou života. „Vdačne, — riekla panna milo. — Poď za mnou. Povediem ťa krásnou cestou. Nohy ti budú kráčať nivami, kde koberce krásnych kvetov chrániť budú ich od úrazu. Vôňa myrtových hájov, sladké ovocie južných krajov, spev utešeného vtáctva oblažia ti smysly. Nad tebou bude sa vznášať obloha jasného neba a milý vánok vetríka prinesie posilnenie ustatým údom." Panna menovala sa 85

Nádej. Hneď žatým objavil sa jej Anjel Strážca a napomínal matku, aby kráčala medzi strachom a nádejou prostrednou cestou, ktorú nám ukáže dôvera v Boha. Dôvera len dotiaľ bude našou spoločnicou, dokiaľ nám srdcia ostanú čisté, čnostné, nábožné a stále vo viere, lebo kde prebýva hriech, nepriateľstvo, hnev, závisť a nenávisť, tam nemá ona miesta. A touto najlepšou spoločnicou nášho života má byť Panna Maria, ona nedovolí, aby nás obkľúčil prílišný strach, ale ani nás nebude viesť obrazotvornosťou, kde by sme miesto sľúbených zlatých vrchov, našli len holé skaly. Panna Maria, Stolica Múdrosti, je „matkou krásneho milovania a bázne a poznania a svätej nádeje. U nej je všetka milosť cesty a pravdy, u nej všetka nádej života a čnosti." (Ekkl. 24, 24. 25.) Keď má študent strach, či sa mu učenie podarí, musí sa utiekať k tejto dobrej Matke, keď raz roztopašnosť a ľahtikárstvo naplnia ho prílišnou pýchou, a opovrhuje inými, menej nadanými študentmi, musí myslieť na to, že Stolica Múdrosti bola ponížená: „Boh shliadol na poníženosť svojej dievky ... a rozptýlil pyšných v smýšľaní ich srdca." (Luk. I, 48, 51.)

Ako hviezda ukazovala sv. Trom Kráľom cestu k Betlehemu, tak nech ti ukazuje, milý študent, Panna 86

Maria, táto nebeská hviezda, cestu pri učení! O nej praví sv. Bonaventura: „Maria je najčistejšia hviezda, lebo žila veľmi čistotné, najbohatšia na svoje lúče až do večnosti, najužitočnejšia hviezda, lebo ukazuje cestu k bráne otčiny." Učenie má nás bližšie priviesť k Ježišovi, ktorý je večnou pravdou a Matka Božia, Stolica Múdrosti zná najlepšie túto cestu. Sv. Epifanius, biskup na ostrove Cypruse, píše o nej: „Tebou, ó svätá Panna, osvietené boly hranice zeme, tebou prenáša sa nebeská múdrosť zo zeme do neba, Ty si porúčala oltáre modiel, a potom od Teba prijali sme nebeské učenie." Kniha Prísloví praví: „Lepšia je múdrosť nad všetky drahocennosti, ani tie najžiadanejšie nemôžu sa jej prirovnať." (Prísl. 8, 11.) A túto múdrosť najrýchlejšie vyprosi nám Panna Maria, Stolica Múdrosti, lebo ona nám priniesla Božieho Syna, vtelenú Múdrosť.

Leopold Kolísek, farár, veľký ctiteľ P. Márie, napísal krásnu knihu: „Blah. P. Maria v príkladoch." Uvádza v nej viac ako 400 príkladov. V úvode píše, že mu Panna Maria, Stolica Múdrosti, pomohla pri učení.

Bolo to v r. 1873, keď ho chudobní rodičia vystrojili na štúdia... Otec, zbožný ctiteľ Panny Márie, dal mu dobré napomenutie a matka ho odprevadila do Brna.

Na ceste zastavili sa na pútnickom mieste Panny 87

Márie Kŕtinskej a pomodlili sa pred divotvornou sochou nebeskej Matičky. Pod mocnou ochranou prebi. Panny doštudoval šťastne gymnázium a potom vstúpil do biskupského alumnátu v Brne. Prvý ročník teologických štúdií zakončil s výborným prospechom, ale v druhom ročníku, po Vianociach vážne ochorel. Stalo sa to pre prílišnú duševnú námahu, zoslably mu nervy.

Klerik mal hrozné bolesti v hlave, srdce mu silne bilo, hlava chcela sa mu rozpadnúť. Lekári nemohli pomôcť. Duševná činnosť klesla na najnižší stupeň, pamäť nijaká a duševný stav smutný. Boly to hrozné chvíle, keď sa chcel učiť a nemohol Obyčajné čítanie niektorej knihy alebo novín ho veľmi rozčuľovalo, a predsa musel sa učiť. aby nezaostal v štúdiu. V týchto ťažkostiach a trpkých dňoch jedinou útechou bola mu dôvera v Pannu.Máriu. Pamätoval na tú dojemnú chvíľku, keď sa lúčil s otcom, a keď ho matka odporúčala ochrane Panny Márie. Aj teraz utiekal sa k podivnej Panne Márie Kítinskej., vzdychal a modlil sa, a ona mu pomohla. Choroba síce trvala v druhom aj treťom ročníku, ale potom pomaly zmizla, a Kolísek dosiahol svojho túžobne očakávaného cieľa a vysvätili ha za kňaza roku 1885.

88

Veru ona neopustí nikoho. Keď nám aj nepomôže tak, ako si to my žiadame, ale predsa nám aspoň vyprosí trpezlivosti, aby sme ťažkosti pri učení s oddanosťou do vôle Božej znášali. Ja som tiež často pocítil pomoc Panny Márie pri učení. Náš dobrý otec nás povzbudzoval, aby sme sa pomodlili pred a po učení jedno Zdravas Maria a venovali Stolici Múdrosti svoje štúdia, a tak dobrá Matička nebeská pomohla. „Je istotne vôľa Božia, aby nám všetko dobré jej rukami prichádzalo." (Sv. Bernard, Sermo de Nativitate Mariae V.)

4. Sv. Alojz, vzor mládeže.

Najspanilejším kvetom na prastarom kniežacom rode Gonzagov bol svätý Alojz. Narodil sa 9. marca 1568 na otcovskom zámku Kastiglione, pri Mantove.

Nábožná matka obetovala dieťa pred narodením Panne Márie Loretánskej. Považujúc synáčka za Boží dar, viedla ho na ceste zbožnosti a svätosti.

89

Chlapec mal vnímavú myseľ a preto ochotne prijímal matkino poučenie. Už od mladosti kráčal v Pánovom zákone, po nepoškvrnenej ceste. (Žalm 118, 1.) Sotva začal hovoriť, naučil sa Zdravas Maria, a rád sa modlil túto krásnu modlitbu, a keď sa ho spýtali, či miluje Pannu Máriu, nadšene odpovedal: „Ona je mojou matkou, ako by som ju mohol nemilovať?" Často ho bolo vidieť niekde v kútiku kľačať a modliť sa. Neznal ešte a nepochopil Boha rozumom, cítil Ho však v. svojom srdiečku a miloval Ho vrúcnou láskou. Z toho mala matka, Marta Tana, veľkú radosť.

Gróf Ferdinand Gonzaga chcel z neho urobiť vojaka, preto vypravoval mu rád o slávnych vojnách, kúpil mu malú pušku aj vojenské šaty, ako hračku, aby tak dostal chuť k vojenskému stavu. Neskoršie vzal ho do vojenského tábora, kde prehliadali vojenských nováčkov. Keď bol chlapčok medzi vojakmi a pohrával sa so zbraňou, mal z toho otec radosť, úfajúc, že chlapec bude vojakom. Ale bdela nad ním Božia Prozreteľnosť. Raz vzal istému vojakovi z kapsy pušný prach a vystrelil delo. Ten detinský fígeľ zaplatil skoro životom. Pristúpil k delu tak neopatrne, že kolesá po výstrele zpäť utekajúce skoro ho rozmliaždily. Porozumel, že Pán Boh ho 90

zachránil mimoriadnym spôsobom, ďakoval Anjelovi Strážcovi za zvláštnu ochranu, ale odvtedy nemal už chuť k vojenskému stavu. Nezkúsený Alojz počul od rozpustilých vojakov neslušné slová a oplzlé reči. Nerozumiac tomu, opakoval neslušnú reč a keď mu vychovávateľ povedal, že to nesmie robiť, nevyslovil ich viac. Odvtedy mal sa veľmi na pozore a chránil sa darobné veci hovoriacich ľudí.

Neskoršie úprimne oplakával tieto malé hriechy a prosil Pána Boha so slzami v očiach, aby mu odpustil. Pri prvej sv. spovedi bol takým žiaľom naplnený, že bolesťou omdlel.

Ináč čistá bola jeho duša, ako sneh. Pán Boh ho chcel dať mládeži za vzor, preto zachoval ho tak čistého a nevinného. Na dvore Florentskom medzi najväčšou nádherou a prepychom bol dva roky, ale nijakej ženskej nepozrel do tvári neslušne a zachoval si srdce bez poškvrny. Vyhnul každému pokušeniu a bol veľmi opatrný v obcovaní s osobami iného pohlavia. Nikdy nehovoril alebo nerobil niečo, čo by len tieň hriechu malo na sebe. Keď sa vrátil na rodný zámok Kastiglione k rodičom, modlil sa často celé hodiny pred ukrižovaným Spasiteľom a prosil ho o posilu v ťažkom boji povolania. Tri razy týždenne postil sa o chlebe a vode, najradšej bol samotný v 91

izbe, aby sa mohol nerušene modlitbe venovať.

Vstával aj v zime o polnoci a spával často na holej zemi. V tom čase dostaly sa mu do rúk životopisy Svätých od Suria, spisy sv. Petra Kanizia a listy niektorých Jezuitov, ktorí pôsobili na misiách medzi pohanmi vo Východnej Indii. Čítajúc tieto spisy bol tak hlboko dojatý, že urobil pevné predsavzatie, nasledovať život svätých a pomocou Božou zasvätiť sa hlásaniu Evanjelia v pohanských zemiach. Študujúca mládež môže sa učiť od neho, chrániť sa zlých kníh a čítať dobré, zbožné knihy, lebo tieto nás povzbudia k horlivejšiemu životu a vzbudia v našich srdciach dobré myšlienky a sväté predsavzatia. Sv. Pavel apoštol vychvaľuje Timoteja, že od detinstva zná Písma Sväté, ktoré vierou mohly ho vyučiť spaseniu. (II. Tim. 3, 15.) Pekná je to pochvala pre Timoteja! On už od detinstva rád čítaval Písmo Sv. a iné zbožné knižky a preto mohol aj iných ľahko poučovať vo viere. Nasledujme tento pekný príklad a čítajme radšej zbožné, poučné knižky, ako všeliaké prázdne veci.

R. 1580 prišiel do Brescie sv. Karol Boromejský, milánsky arcibiskup. Sv. Alojz zašiel k nemu a prosil ho o poučenie a požehnanie. Svätý poznal hneď svätého, a nemohol dosť obdivovať jeho pokoru a 92

nábožnosť, pripravoval ho k prvému sv. prijímaniu a podal mu sám Pánovo Telo. Ťažko je opisovať, ako svedomite a vrúcne pripravoval sa Alojz na tento svätý výkon a akou dojatosťou slzil v radosti, keď mu prvý raz podali prevel. Sviatosť Oltárnu!

Odvtedy najnežnejšou láskou choval sa k najsvät.

Sviatosti, prijímal ju každú nedeľu a sviatok, a ostatné dni venoval príprave a poďakovaniu. Každý deň bol prítomný na omši svätej a pohnutým srdcom ďakoval Ježišovi za ustanovenie najsv. Sviatosti.

Milí študenti, pripravujte sa aj vy s najväčšou zbožnosťou na vaše sv. prijímanie! Nech to bude jeden z najkrajších dní vášho života! Ježiš vo Sviatosti pomôže Vám pri učení, keď ho budete tak vrúcne vzývať ako sv. Alojz.

V jeseni r. 1581 cestoval sv. Alojz do Španielska v sprievode cisárovej Maximilianovej II. manželky.

Alojza pridelili mladému kráľovičovi Jakubovi za panoša. Istého dňa stál mladý kráľovič u obloka a strhla sa veľká víchrica. Tu zvolal hnevlive: „Razkazujem ti, vietor, aby si prestal mňa obťažovať!" Prítomný Alojz riekol na to: „Najjasnejší pane, môžete rozkazovať ľuďom, tí vás poslúchnu, ale rozkazovať živlom, to si Boh udržal sebe, ktorému sú podrobení aj najväčší mocnári 93

sveta." Keď to počul kráľ Filip, pochválil panoša a zamiloval si ho. — Pekný príklad pre študentov, aby umŕtvovali v sebe roztopašnosť a všetko rozvažovali so zdravým rozumom. „Chváľte Pána... oheň, kamenec, sneh, ľad, víchrica, ktoré plnia jeho rozkaz." (Žalm 148, 8.) Teda všetko v prírode slúži Bohu, a nemáme práva hnevať sa na prírodné sily, lebo ony plnia rozkaz svojho najvyššieho Pána.

Roztopašnosť je, keď sa hneváme na Pána Boha pre zlé počasie, a žiadame také, ako sa nám ľúbi: živly slúžia Bohu a Boh všetko tak zariadi, ako nám to najlepšie osoží k dosiahnutiu večného cieľa.

Keď po mnohých ťažkostiach vstúpil r. 1585 do Tovarišstva Ježišovho, začal Pánu Bohu ešte horlivejšie slúžiť. Najmä podivuhodná bola jeho pokora. Nikdy nehovoril o sebe nič, čo by mu slúžilo k chvále. Pri učení robil veľké pokroky, ale preto neopovrhoval slabšími spolubratmi, ba pomáhal im, kde mohol. Zapýril sa, kedykoľvek hovorili v kláštore o jeho vznešenom rode a hovorieval: Boh nehľadí na vysoký rod, ale na čnostné srdce.

Odrieknul sa vlastnej vôle, plnil z dokononalej poslušnosti všetko, čo žiadala od neho sv. rehoľa.

Vďačne podroboval sa nižším službám, a bol šťastný, keď po rímskych uliciach s vrecom na 94

chrbte mohol sbierať almužnu. Hoci bol čistý, ako anjel, predsa podroboval sa prísnemu pokániu; zapieral telo ukrutným bičovaním a prísnymi postami. Bol ustavične spojený s Bohom, a keď bola reč o láske Božej, dojatosťou plakal a srdce mu plápolalo láskou k Spasiteľovi. — Milí študenti, krásne čnosti sv. Alojza nemáte len obdivovať, ale dľa možnosti aj nasledovať! K väčším veciam ste stvorení, a preto nemáte starať sa len o pozemské veci, ale aj ozdobiť srdcia krásnymi čnosťami.

Potom bude aj vaša smrť tak svätá, ako bola jeho smrť. „Dokonajúc v krátkej chvíle, vyplnil časy dlhé." (Múdr. 4, 13). Zomrel dňa 21. júna 1591, bol len 23 ročný, vysloviac zbožne sväté mená Ježiš a Maria. Nasledujte túto krásnu ľaliu v Božej záhrade!

5. Sv. Tomáš Akvinský.

Tohoto veľkého syna sv. Dominika, ktorý je vyobrazený so slncom na prsiach, vyhlásil pápež Lev XIII. za patróna všetkých katolíckych škôl a za vzor všetkých katolíckych študentov. Budeme rozprávať teda v tomto článku obšírnejšie o ňom. On je jednou 95

z tých najkrásnejších hviezd, ktoré svietily niekdy v katolíckej Cirkvi slovom i príkladom a posiaľ svietia. V modlitbe k nemu pekne prosí sv. Cirkev, aby sme s Božou milosťou mohli rozumom pochopiť to, čo učil, a jeho skutky mohli nasledovať. A naozaj, nestačí len učiť sa jeho knihy, vhĺbiť sa do jeho názorov, ale musíme nasledovať aj jeho zbožný život, rozum zošľachťovať spolu so srdcom, aby sme sa stali celými, dokonalými, svätými ľuďmi a nie len polovičatými, akých je dnes mnoho. Sú ľudia, ktorí majú hlavy naplnené, až preplnené všelijakými možnými vedomosťami, ale vôľu majú slabú, ich srdcia nemajú dostatočnej lásky k Bohu, blúdia po krivých cestách. Takým nech svieti náš milý sv.

Tomáš, ako krásna zornička, aby nezablúdili na ceste tohoto života. „Daj mi, ó Bože, — dľa príkladu sv.

Tomáša Akvinského — rozumieť ceste tvojich nariadení, a chcem sa cvičiť v tvojich divoch." (žalm 118, 27.)

Sv. Tomáš bol synom grófa Landulfa Akvinského a narodil sa roku 1226 v zámku Rokkasekka v Kalabrii. Matka jeho, Teodora pochádzala z Neapolu. Už ako dieťa bol vždy tichý, ale tvári pri tom veselej, mravný, mierny a nevinný ako anjel. Už vtedy mal náchylnosť ku knižkám. Stalo sa raz, že 96

sa dostal v otcovskom dome k rozličným rukopisom, pomaly ich poprezeral, podíval sa a preskúmal každý zvlášť a potom v peknom poriadku zasa všetko položil zpäť. V mladosti veľmi uctieval Pannu Máriu, ktorá vyprosila mu od Boha ako Stolica Múdrosti taký veľký rozum a takú dobrú pamäť, že každú knižku, ktorú čítal, hneď porozumel a dobre si zapamätoval. Dľa jeho vlastného výroku, nebola kniha, ktorú by s pomocou Ducha Sv. nebol úplne porozumel.

Podotkneme v jeho životopise len tie čiastky, ktoré sa vzťahujú na učenie. Keď mal päť rokov, odovzdal ho otec výchove a vzdelaniu nábožných mníchov benediktínov na Hore Kassine. Raz šli študenti na vychádzku, ostatní sa bavili a vystrájali žarty, ale on uchýlil sa do samoty a začal rozmýšľať o božských veciach. Prišiel k nemu mních a pýtal sa ho, čo tu robí? Sv. Tomáš, pohliadnuc na ctihodného rehoľníka, odpovedal: „Snažím sa pochopiť, čo je Boh? Povedzte mi Majster, čo je Boh?" Táto vznešená otázka z úst chlapca bola obrazom jeho zbožnej duše. Mních vysvetlil mu dľa možnosti, čo je Boh. Tomáš bol za to povďačný, sám sa ešte viac vhĺbil do tej otázky, rozmýšľal o Božích vlastnostiach, a neskoršie vo svojej „Summe" sám 97

napísal úvahu o Bohu, ktorá nemá v bohosloveckej literatúre páru. (Summa Theologica, Pars I, Quaest.

1-44.) Vo škole bol veľmi pozorný, často premýšľal o tom, čo počul od profesorov, vhĺbil sa do prebratej látky a často vtipnou a nie ľahkou otázkou prekvapil svojich učiteľov.

Potom odobral sa sv. Tomáš na vysoké školy do Neapolu, kde zdokonalil svoje vedomosti. Bolo tam veľa vedychtivého, ale aj nemravného žiactva, predsa on vyhýbal sa zlej spoločnosti a radšej chodil do dominikánskeho kostola, kde sa obznámil s niektorými rehoľníkmi, ktorých si veľmi vážil a rád s nimi hovoril o duchovných veciach. Univerzity vo stredoveku dosiahly veľkého rozkvetu; poslucháči a profesori veľkomyseľne súc podporovaní pápežmi a panovníkmi, mohli sa úplne svojim vedám venovať.

Sv. Tomáš dobre využil čas k vzdelaniu ducha.

Vedomosti a neobyčajná duchovná bystrosť, ktorou vynikal nad svojich spolužiakov, zadovážili mu úctu nielen u druhov, ale aj u profesorov. Pochvala ho neurobila pyšným, ale ešte viac popudila k pokore.

Vedel, že všetko, čo má, je od Boha, a preto často dal chválu svojmu Stvoriteľovi : „Nie ja, nie ja, ale ten, ktorý mi to dáva a mňa zachováva, buď chválený!"

V Neapoli študoval gramatiku, humaniora, rečníctvo 98

a potom múdroslovie a prírodopis. Pri prednáškach a vedeckých rozhovoroch mohol dať sv. Tomáš dosť dôkazov svojho bystrého rozumu a dobrej pamäti.

Keď ho vyvolali, aby opakoval prednášku, urobil to rozumne a s veľkou istotou a tak jasne, že mu mohli často lepšie rozumieť, ako samému učiteľovi. Keď musel dokázať nejakú pravdu, mal vždy na porúdzi presvedčujúce a chytré dôkazy.

Keď väznili sv. Tomáša pre rehoľné povolanie na hrade Rokka-Sekka, z núdzi spravil čnosť, sestry zadovážily mu od dominikánov z Neapola knižky: Písmo Sv., knihy Aristotela, veľkého filozofa, breviár, Sentencie od Petra Lombarda atď. Keďže mal knihy, zabudol skoro na väzenie. Zadelil si deň ako v kláštore a čas trávil modlitbou, štúdiami a rozjímaním. Keď ho sprostredkovaním pápeža Innocenca IV. a cisára Fridricha potajomky prepustili zo žalára a vrátil sa k svojim milým spolubratom do Neapolu, považovali jeho väznenie dominikáni za prísny noviciát, preto mu hneď dovolili, aby složil sv. sľuby.

Potom poslal generál rehole dominikánskej Ján Nemecký svojho nadaného klerika Tomáša do Kolína nad Rýnom, aby tam pokračoval vo filozofických a teologických štúdiách. Nemohol mu 99

dať lepšieho učiteľa, ako bol svätý Albert, ktorého menovali „filozofom" a „druhým Aristotelom" svojej doby. Na orodovanie Panny Márie osvietil mu Boh rozum, a počet poslucháčov bol tak veľký, že musel často na mámestí učiť, ktoré potom menovali „Námestím Alberta Veľkého". Ako dvoje slncia žiarili tu svätci Albert a Tomáš. Učiteľova sláva rozmnožovala slávu žiakovu, a sláva žiakova učiteľovu. Niektoré príbehy z tohoto pobytu sv.

Tomáša sú veľmi poučné, dokazujú nám, ako opovrhoval svetom, aký bol pokorný a veľmi nadaný. Tu ho predchádzala tá múdrosť, ktorej naučil sa bez lsti, a neskoršie ju bez závisti sdeľoval a jej bohatstvá neskrýval. (Múdr. 7, 13.)

Prv ako sa dostal do Kolína nad Rýnom, zastavili sa v Paríži. Keď videli pred sebou krásne mesto, spýtal sa ho generál rehole, čo by dal za to, keby mohol vládnuť nad týmto mestom? Sv. Tomáš bez rozpakov odpovedal: „Radšej by som chcel mať úvahy sv. Jána Zlatoústeho o evanjeliu sv. Matúša, ako vládnuť nad týmto mestom. Lebo svetské starosti by ma učinili roztržitým a odvrátili od Boha, a tá knižka by ma bližšie priviedla k Bohu." Pekná odpoveď mladého svätca, ktorý nohami šliapal bohatstvo sveta, aby mohol nasledovať večnú Múdrosť, Ježiša Krista.

100

Vedel, čo hovorí Písmo Sväté: „Bdenie pre bohatstvo umára telo, a starosť oň zaháňa spánok.

Blahoslavený, ktorý neišiel za zlatom, ani neúfal. ,v peniazoch a pokladoch. Kto je on, a budeme ho chváliť? Lebo učinil divné veci v živote svojom." (Sir. 31, 1. 8. 9.)

V Kolíne nasledoval ten spôsob učenia, aký mal v Neapoli. Po prednáške išiel do svojej izby, opakoval naučenú úlohu a napísal námietky a ich rozlúštenie.

Tiché jeho chovanie stalo sa v krátkom čase predmetom posmechu spoluštudujúcich. Ale keď pri svojom pokornom duchu jednostajne mlčal a nehlásil sa k rozlúšteniu ťažkých otázok, preto ho zlomyseľní žiaci považovali za sprostého a prezývali ho nemým volom zo Sicilie.

Svätý však pokorne znášal tieto urážky a nedbajúc posmechu spolužiakov, tým viac času venoval učeniu. Aj jeho učiteľ, sv. Albert začal pochybovať o nadanosti sv. Tomáša, ale Pán Boh povýšil pokorného svätca. Raz vysvetľoval sv. Albert vermi ťažký predmet z teologie, máloktorý tomu rozumel.

Po prednáške sedel sv. Tomáš ticho a nehybne, ako obyčajne. Pristúpil k nemu jeden spolužiak, mysliac si, že svätý z toho nič nerozumel a ponúknul sa s útrpnosťou, že mu ťažkú úlohu vysvetlí. Sv. Tomáš 101

prijal pokorne návrh. Vysvetľoval mu po škole ťažké lekcie. Raz však sám nerozumel istú otázku hlbokého smyslu, snažil sa objasniť, ale nijak mu to nešlo. Sv. Tomáš premohol svoju pokoru láskou, spýtal sa, či by nechcel počuť jeho výklad? Žiak povedal, že áno, ale myslel si, že nič múdreho z toho nebude. Sv. Tomáš mu vysvetlil všetko tak jasne a stručne, také presvedčujúce dôkazy uviedol, že študent bol prekvapený. Prosil ho, aby mu od toho času on vysvetľoval prednášky, čo sv. Tomáš vyplnil, ale pod tou podmienkou, že nikomu o tom nepovie. „Múdrosť pochádza od Boha." (Sir. 15, 10.) Sv. Tomáš skrýval Bohom mu danú múdrosť a učenosť, ale časom predsa vyšla na javo.

Raz vyšiel zo svojej cely a ztratil kúsok papieru, na ktorom boly rozriešené a odôvodnené veľmi ťažké otázky. Málo slov, hlboký smysel a veľká jasnosť. Žiak, ktorý ten papier našiel, odovzdal ho sv.

Albertovi. Učiteľ sa veľmi divil a myslel si, že to nenapísal jeho žiak. ale azda sv. Dionýz Areopagita, ktorého knihu o „Božích Menách" práve pojednávali a vykladali. Sv. Tomáš nezúčastnil sa dosiaľ učených hádok, pri ktorých jeden vysvetľoval a odôvodnil úlohu a druhý priniesol námietky. Sv. Albert chcejúc sa presvedčiť lepšie o nadaní sv. Tomáša, oznámil 102

mu, že na druhý deň musí hájiť veľmi ťažký úkol.

Márne sa bránil, že by potreboval viac času na prípravu, predsa musel vystúpiť na katedru. S veľkou jasnosťou vysvetlil otázku a rozlúštil všetky námietky svojho spolužiaka, premohol všetky ťažkosti s ľahkosťou. Sv. Albert zvolal s radosťou v srdci: Tomášu, veď ty nehovoríš ako žiak, ale ako učiteľ. Potom obrátil sa k študentom a povedal im: Vy ste sa posmievali bratovi Tomášovi, prezývajúc ho siciliánskym volom, ja však hovorím vám, že tento vôl bude raz tak ručať, že celý svet uslyší jeho hlas.

Od toho času si vážili sv. Tomáša a iným okom hľadeli na neho. Sv. Tomáš však zostal aj naďalej pokorným, a všetku svoju vedu pripisoval Bohu. „Oko Pánovo shliadlo na neho dobrotivé a vyzdvihlo ho z jeho poníženia, a povýšil jeho hlavu." (Sir. 11, 13.) Keď doštudoval, stal sa učiteľom bohoslovia, vyučoval v Paríži a potom predstavení ho poslali do Kolína nad Rýnom. Dva roky prednášal Sentencie Petra Lombarda, potom vysvetľoval Písmo Sväté a filozofiu. Zo všetkých strán hrnuli sa k nemu žiaci a jeho sláva sa vždy zväčšovala. Sv. Tomáš však preto nespyšnel a sám plnil to, čo radil svojmu spolubratovi: „Neponáhľaj sa povedať, čo myslíš, 103

alebo ukázať, čomu si sa naučil; hovor málo a neodpovedaj prv, ako sa ťa opýtajú." (Opusculum 68.)

Raz mal istý žiak prednášku pred profesorským sborom v slávnej sieni arcibiskupského paláca v Paríži. Študent hájil niektoré vety, ktoré sv. Tomáš vyhlásil za nepravdivé. Svätý bol prítomný a poslúchal pokojne, ako čoby žiak hovoril pravdu. Na zpiatočnej ceste pristúpili k nemu niektorí jeho žiaci a spýtali sa, prečo sa neozval proti opovážlivému študentovi? „Myslel som — odpovedal sv. Tomáš — že bude lepšie, keď ho pred celým shromaždením nezahanbím." Druhého dňa však obhájil svoju mienku a vyvrátil všetky žiakove dôvody tak láskavé, že tento dojatý verejne ho odprosil. — Keď mu mladý, pyšný muž vytýkal, že jeho učenosť predsa nie je tak veľká, ako si to ľudia myslia, odpovedal svätý: „Pravdu máte, milý priateľu, preto sa modlím neustále, aby táto mienka sveta aspoň ako-tak obstála." — Pred svojou smrťou vyjavil spovedelníkovi: Ďakujem Bohu, že som nikdy nepocítil márnivej sebechvály pre svoju vedu.

Márnivosť by najviac uškodila pokore môjho ducha.

Keby som bol niekdy pocítil hnutie márnivej cti, hneď by som ho bol potlačil rozumom, len čo by 104

som to bol spozoroval. — Preto bol tak milý Bohu, a preto ho P. Ježiš naplnil toľkou múdrosťou. Na neho môžeme vzťahovať slová Písma Sv.: „Tvoja múdrosť a tvoje činy, sú väčšie ako povesť, ktorú som počula." (3 Kráľ. 10, 7).

Odkiaľ mal sv. Tomáš svoju múdrosť? Všetko mohol mocou toho, ktorý ho posilňoval. Vrúcne a neustále sa modlil, aby ho Boh osvietiť ráčil. „Žiadal som, a daný mi je rozum, vzýval som Boha a naplnil ma duch múdrosti." (Múdr. 7. 7.) Čistotu srdca zachoval v ťažkom pokušení pred nemravnou ženou. Bol usilovným v učení, sám spoluúčinkoval s milosťou Božou, stal sa slávnym doktorom bohoslovia, oslávil dominikánsku rehoľu a Cirkev katolícku a teraz v nebi vidí večnú pravdu z tvári do tvári. Milý žiak, vzývaj, nasleduj ho a on ti pomôže pri učení!

6. Dominikánska rehoľa a štúdium.

Dominikánsku rehoľu založil sv. Dominik na spásu nesmrteľných duší. Aby sme tento cieľ mohli dosiahnuť a veriacim pri kázaní slovo Božie 105

predložiť ako chutný chlieb, potrebné je hlboké štúdium. V konštitúciách našej rehole je, že „učenie má k tomu cieliť, aby sme osožili spáse nesmrteľných duší." Preto napomínajú kňazov, aby boli horliví v učení vo dne, v noci, doma a na ceste; nech vždy niečo čítajú alebo o niečom rozjímajú, a čokoľvek možno, nech sa snažia hlboko do pamäti vštepiť. Predstavení majú moc dispenzovať bratov od pôstu a spoločnej modlitby, aby bratia tým viac času mohli venovať učeniu múdroslovia a bohoslovia.

Každý verný syn sv. Dominika svedomite venoval sa štúdiu, a hlavne v živote svätých vidíme, že boli nielen zbožnými mníchmi, ale aj učenými vo svätých vedách. Pekne písal pápež Alexander IV. o dominikánoch: „To sú mužovia slávni vedomosťami, ktorí sa venujú rozjímaniu nebeských právd a bez ochablosti cvičia v zbožnom, svätom živote. To sú mužovia zkúšaní a dokonale vzdelaní v zákone Božom, Bratia rehole Kazateľskej, v skutkoch a slovách mohutní, ktorých ústa sú preplnené milosťou Božou, aby veriacim predložili chlieb nebeského poučenia." (Dňa 23. Mája 1257.) Verní synovia sv.

Dominika uskutočnili tento krásny ideál a stali sa pravými svetlami sveta a fakľami horiacimi vo tme 106

života.

Sám sv. Dominik svietil svätým našej rehole dobrým príkladom. Horlivé učil sa svetské vedy, ale ešte viac filozofiu a teologiu. Tak pripravený neskoršie horlivé ubíjal, ničil kacírov. Keď napísal knižku o náboženských pravdách, a kacíri hodili ju na zkúšku do ohňa, nezhorela, hoci to opakovali tri razy. Bol učený, a dôkladne vyvrátil všetky podvodné námietky albigenzov a manicheov a preto sa ho títo aj báli. Tento Príklad sv. zakladateľa nasledovali jeho verní synovia. Hlavne sv. Tomáš, o ktorom sme videli s akou horlivosťou sa učil, aby mohol slúžiť cirkvi sv. Raz povedal Pán Boh sv. Katarine Sienskej: „Viď osláveného Tomáša, ktorého neobyčajne bystrý rozum vhĺbil sa do mojej pravdy, ktorej sa mu dostalo nadprirodzeným osvietením a nadprirodzeným udelením vedomostí. Túto milosť dal som mu pre modlitby, ona nie je tak ovocím jeho štúdia, ako skorej jeho modlitieb. Tak stal sa žiariacim svetlom, ktoré osvietilo rehoľu dominikánsku a celé moje tajomné telo, Cirkev katolícku, z ktorej vypudil kacírstva." (Dialogi, 101.)

Svoje veľké vedomosti čerpal zo Sviatosti Oltárnej, pred ktorou kľačieval často celé hodiny, a keď sa mu raz zjavil milý Spasiteľ, a pýtal sa ho, čo žiada za 107

svoje práce, odpovedal: „Nič iného, ako Teba, ó Pane!" Sám Ježiš Kristus schválil jeho knihy a povedal: „Nakoľko je vstave slabosť ľudská o nebeských veciach písať, dobre si sa vyslovil o mne." Pekne píše o sv. Tomášovi a jeho učenosti sv.

Vincenc Fererský, dominikán (Sermo in festo S. Thomae Aquinatis.): Medzi cirkevnými učiteľmi boli niektorí, ktorým chybovala alebo jasnosť, alebo svätosť života; u sv. Tomáša nájdeme však oboje.

Bol bystrého rozumu, a čo sa videlo byť u sv.

Jarolýma a Augustína nejasným, to sv. Tomáš objasnil ľahkým a bystrým spôsobom, ako by ho bol poslal Boh na svet, aby svietil svojím anjelským učením. — Tohoto anjelského doktora považoval kazateľský rád za svoju najkrásnejšiu hviezdu a klerikom prísne naložil, aby sa vyučili podľa jeho Summy v múdrosloví a bohosloví.

Sv. Ludvik Bertrand, Ord. Praed., hoci nebol veľmi nadaný, ale predsa horlivé sa učil a napomínal aj klerikov, ktorí mu boli sverení, aby svedomite venovali čas učeniu dľa svojho svätého povolania.

Hovorieval, že patrí k tým, ktorí sa vždy učia, ale ťažko prídu k poznaniu pravdy. Keď niektorý páter vstúpil do jeho cely, našiel ho často s knižkou v ruke učiac sa nejakú ťažkú teologickú otázku, alebo 108

pripravujúc sa na kázeň. Modlil sa za osvietenie rozumu, mysliac na slová Písma Sv.: „Otvára ústa svoje v modlitbe, a za svoje hriechy sa modlí. Lebo ak ten Pán veľký bude chcieť, duchom rozumnosti ho naplní." (Sir. 39, 7. 8.) Horlivosť pre štúdium mal takú veľkú, že ako majster novicov chcel složiť svoj úrad, aby sa ďalej mohol učiť na univerzite v Salamanke. Už mu to P. General aj dovolil a už sa dal na cestu, aby sa zdokonálil vo svätých vedách, ale na radu istého svätožijúceho mnícha predsa vrátil sa do Valencie. Pán Boh nežiadal od neho túto obetu.

Z toho vidíme, ako vysoko si vážil štúdium, lebo vedel, že je to podstatná čiastka výchovy dominikánov.

Sv. Vincenc Fererský vstúpiac do dominikánskej rehole, po odbavení noviciátu horlivé sa učil. Urobil tri pevné predsavzatia: že sa bude modliť vytrvale a zbožne, že čas svedomite venuje štúdiu teologie, a že každý deň bude čítať Písmo Sväté. Keď ho vysvätili za kňaza, predstavení rehole povolali ho k učiteľskému úradu na vyšších školách. Sv. Vincenc vyučoval najprv slobodným umeniam v Barcelone a potom na vysokých školách v Leride, kde r. 1384 pápežský vyslanec Peter de Luna povýšil ho za doktora bohoslovia. Vrátiac sa do Valencie, 109

vysvetľoval na školách Písmo Sväté a okrem toho, ako dominikánsky kňaz, ktorého hlavnou úlohou je hlásať slovo Božie, nadšene sa venoval kazateľskému úradu. Pri kázňach rozdával hladnému ľudu z hojných bohatstiev svojich vedomostí a často upotrebil výpovede sv. Tomáša Akv., ktorého „Summu" nosil so sebou na apoštolských cestách.

Napísal niektoré cenné knižky, na pr. „De vita spirituali", „De suppositionibus", a hlavne vzácne kázne, ktoré by sme mali pre ich hlbokú učenosť, jasnosť a praktičnosť do každej reči preložiť. Žiaľ, necenia ich tak vysoko, ako by to zaslúžilý; maly by sme venovať im väčšiu pozornosť, veď písal ich apoštolský kazateľ, ktorého Cirkev svätá pripodobňuje anjelovi a užíva na neho slová sv. Jána Evanjelistu Zo Zjavení: „Musíš opäť prorokovať národom a ľuďom a jazykom i mnohým kráľom." (Zjav. 10, 11.)

Máloktorého svätého vidíme v rehole dominikánskej, ktorý by sa nebol venoval pilne učeniu. Kardinál Kajetán povedal, že každý dominikán, ktorý nevenuje denne aspoň tri hodiny učeniu, spácha hriech. Tak boli oduševnení praví synovia sv. Dominika za štúdium! Chránili sa však pyšnej vedy, lebo tá nadýma, ale láska vzdeláva. (I. 110

Kor. 8. 1.) Spojovali a osladili štúdium rozjímaním nebeských vecí a láskou k milému Spasiteľovi vo svätostánku. „Keď si však niekto myslí, že niečo vie, ešte nepozná, na jaký spôsob má vedieť. Ale keď kto miluje Boha, je uznaný od neho." (Ibid. 3. 4.) Čiže: každá ľudská vedomosť je neúplná, a Bohu je milejší ten, kto nielen veľa vie, ale aj veľmi miluje najväčšie Dobro. Tak robili svätí našej rehole, a preto každý študent nech si vezme príklad od nich, a nech ich prosí, aby mu pomáhali pri učení.

Sv. Antonín, arcibiskup florentský, z dominikánskej rehole, bol veľmi nadaný znamenitými darmi ducha, prospieval rýchle učením a čnosťami. Sotva prekročil 14. rok života, chcel vstúpiť do kláštora dominikánskeho, lebo ľúbilo sa mu vznešené povolanie a biele rúcho tejto rehole. Provinciál vyslovil radosť nad zbožným úmyslom horlivého študenta, avšak považoval ho za veľmi mladého a telesne slabého. Aby ho úplne neznechutil, riekol mu žartom: „Nauč sa nazpamäť dekrét Gratianov, a potom ťa prijmem do rehole." Myslel si, že sa Antonin 400 strán hrubú knihu nenaučí, ale ako ho prekvapilo, keď Antonin za rok vedel všetko. Tu provinciál už neváhal prijať nadaného mladíka do rehole, lebo videl v tom prst Boží. Antonin stal sa 111

horlivým rehoľníkom a neskoršie florentským arcibiskupom. Svojou učenosťou a svätým životom priviedol do Kristovho ovčinca mnoho zablúdilých ovečiek.

Nie menej učený bol a kráčal v stopách zakladateľa nášho rádu sv. Pius V. — Keď složil slávnostné rehoľné sľuby, poslali ho predstavení na vyššie štúdia do Bologne. Pokročiac dokonale vo vedách, promovovali ho za doktora bohoslovia a múdroslovia. Dosiahnuc usilovným učením veľkého stupňa bohosloveckého vzdelania, stal sa výborným učiteľom. Vysvetľoval poslucháčom sväté vedy s veľkým úspechom a vodil ich slovom a príkladom na ceste kresťanskej dokonalosti. Ponoriac ducha do hlbín svätých vied, snažil sa sám pokračovať vo svätých čnostiach. Stal sa neskoršie inkvizítorom, kardinálom a potom pápežom.

Z týchto príkladov vidno, ako pestovala dominikánska rehoľa štúdium a vo stopách svätého Tomáša Akvinského hájila učenie pravej viery. Kde učenie kvitlo, tam bola obyčajne aj dobrá observancia, čiže svedomité zachovávanie reguly a pravidiel. Rehoľa mala v 18. storočí 27 univerzít, kde prednášali naši pátri, okrem rehoľných vyšších škôl, kde učia sa klerici doma v kláštore. V Ríme je 112

prekvitajúce štúdium v dome, založenom P. Hyacinthom Cormierom: „Collegium Angelicum", vo Freiburgu: Collegium Albertinum, v Jeruzaleme biblický inštitút. V československej provincii máme domáce štúdium v Olomouci, kde sa klerici učia filozofiu a teologiu. Nech dá dobrotivý Boh, aby naša provincia rozkvitla a dostali sme hojného dorastu, aby sme mohli obsadiť aj viac kláštorov, Na Slovensku sme mali predtým až 7-8 kláštorov,, a teraz len jeden, v Košiciach. Úfajme, že nám sv.

Dominik pomôže!

III. AKO POSVÄTIŤ ROZLIČNE ŠKOLSKE PREDMETY.

1. Astronómia.

V knihe Job čítame: „Či môžeš trblietajúce hviezdy, rečené Kuriatka, posväzovať, alebo môžeš kruh Voza rozhádzať? či ty vyvádzaš dennicu v jej čase, a 113

večernici ty dávaš vychádzať nad synmi ľudskými?" (Job 38, 31. 32.) Boh stvoril oblohu a h v i e z d y, a m y s m e v p o r o v n a n í s J e h o všemožúcnosťou a veľkosťou len malými červíčkami. Keď vidíme tú krásnu, tisícami hviezd naplnenú oblohu, musí sa nám povzniesť srdce k Bohu, nášmu Stvoriteľovi. Tak činil malý Vít de Fontgalland, ktorý bol synom grófskej rodiny v Paríži a zomrel v r. 1925. Keď mal dva roky, chodieval veľmi včas spávať. Jeho opatrovkyňu, keď zatvárala oblok v jeho izbe, uchvátila velebnosť a krása zimnej noci. Obloha iskrila tisícerými hviezdami a uprostred svietil mesiac. Chytila Víta do náručia a pristúpila s ním k obloku. Vít vidiac prvý raz túto krásu, zhýkol radosťou. Ošetrovateľka mu vysvetlila, že mesiac, hviezdy, celú oblohu stvoril Ježiško. „Oh — zvolalo dieťa — Vít je natešený; že všetko toto je Ježiškovo!"

Mali s ním dosť práce, aby ho odtrhli od obloka a dostali ho zasa do postele. Na druhý deň, keď mal ísť spať, bral sa Vít na balkón. Žiaľ, noc bola tmavá, čierna, obloha zachmúrená, nebolo vidieť ani jedinej hviezdičky! Vít hľadal oblohu minulého večera, behal od jednoho obloka k druhému, ale nič, len tma a tma. A tu, súc primalý, dosiahnuť kľučku, tlkol, bil 114

pestičkou na kuchynské dvere a volal kuchárku: „Lucia, Lucia, otvor dvere, Vít chce vidieť Ježiškove hviezdy!" Žiaľ, že aj tento oblok bol taký tmavý, ako iné.

Hoci Vít počínal si detinský, ale jeho žiadosť je predsa nám poučná, aby sme veľkú lásku prechovávali proti všetkému, čo stvoril Boh. A pozerajúc na oblohu máme myslieť, aký veľký, nesmierny musí byť sám Boh, ktorý to všetko stvoril z ničoho. „Nebesá vyprávajú slávu Božiu, a obloha zvestuje dielo Jeho rúk. Deň dňu donáša to slovo, a noc podáva noci zvesť", čiže deň i noc neprestajne oslavujú moc Božiu. (Žalm 18, 2. 3.) Pekne písal o hviezdach prorok Baruch: „Hviezdy však svietia na strážach svojich a veselia sa. Keď ich Boh zavolá, riekajú: Tu sme! a s radosťou svietia tomu, ktorý ich učinil." (Baruch 3, 34, 35.)

Každého zaujíma otázka: čo sú tie svetielka, ktoré sa tak útlymi lúčami ligocú na nebi? Čo sú hviezdy? — Vo dne vidieť na oblohe slnce, niekedy i mesiac; v jasnej noci mimo mesiaca veľké množstvo žiariacich bodov rozličnej svetlosti a veľkosti, ktoré voláme hviezdami. Deťom často hovorievame: Tam hore v nebi býva Pán Boh, a s ním bývajú anjelíci. A na nebi sú dieročky a cez ne pozerajú anjeli na nás, tie 115

anjelské očičky sa tak svietia. Dieťa zväčša za pravdu uzná toto prekrásne básnické vysvetlenie zbožného ľudu, a hľadá cez tie dieročky anjelikov.

My však nie sme spokojní s takým básnickým vysvetlením, a vieme, že hviezdy sú ohromné nebeské telesá, väčšie, ako naša zem, a všemožúci Boh ich udržiava svojou mocou.

Pre ľahší prehľad sú rozdelené hviezdy na skupiny, takzvané súhvezdia. Keď pozorujeme v noci hviezdnu oblohu, poznávame, že niektoré súhvezdia vychádzajú nad obzor, iné zapadajú a všetky menia svoju polohu vzhľadom na obzor. Bedlivému pozorovateľovi neujde, že pri tom tvar súhvezdí sa nemení. Hoci optickým klamom sa nám zdá, že vychádzajúce súhvezdie má zdanlivé väčšie rozmery, ako to isté súhvezdie, vyššie nad obzorom, zistili hvezdári už v dávnych dobách, že vzájomná uhlová vzdialenosť skoro všetkých hviezd je stála. Také hviezdy menujú sa stálicami. Zas sú iné hviezdy, ktoré menia miesto medzi ostatnými hviezdami, nazývame ich planétami, bludnými hviezdami čiže obežnicami. Na pr. Merkúr, Vénus, Mars, Jupiter, Saturn, Uranus atď. Vlastný pohyb planét, ktorý vyskúmali bedlivým štúdiom v pradávnych časoch, deje sa práve tak, ako pohyb mesiaca a slnka vo 116

zvieratníku, čiže v páse pozdĺž ekliptiky, po oboch stranách.

Už čínski, babylonskí a iní starodávni hvezdári skúmali prírodu hviezd. Keď však v najnovších časoch vynašli ľudia ďalekohľady, fotografiu a iné stroje, ľudský rozum sa dostal bližšie k hviezdam.

Koľko je hviezd? Hovorí sa, že dobré ľudské oko vidí na oblohe nebeskej 4 až 6 tisíc hviezd. Ale cez ďalekohľad vidíme tam hviezdy, ktoré slobodné oko nezbadá. Fotografický aparát však odfotografuje nielen tie hviezdy, ktoré vidíme slobodným okom alebo ďalekohľadom, ale aj tie, ktoré nezbadáme ani okom, ani ďalekohľadom. Takto spočítajú učenci skoro 150 milionov hviezd. A iste budú ešte aj iné hviezdy, ktoré teraz nevidíme, lebo naše nástroje nie sú ešte dosť dokonalé, preto môžeme povedať, že počet hviezd je ohromný, ale presne ho ustáliť nemôžeme.

Hviezdy väčšinou nestoja na mieste, ale sa pohybujú. Koľký je ten priestor, koľký je ten svet, v ktorom sa pohybujú tie nespočítateľné a obrovské telesá nebeské! Skoro každá hviezda má dvojaký pohyb: krúti sa okolo svojej osi, ako koleso, a okrem toho točí sa okolo inej hviezdy. Zem sa točí okolo svojej osi a okrem toho okolo slnka. V tomto točení 117

preletí zem za jednu sekundu skoro 30 km. A jednak tá preveľká chytrosť, ktorou sa zem otáča a vrtí, zdá sa len slimačím krokom, keď pomyslíme, že r. 1901 našli jednu hviezdu, dali jej meno Nova Persei, ktorá so seba vyhadzuje plyn s takou silou, že ten plyn za sekundu preletí 150.000 km. Keď rozjímame o týchto veciach a vidíme nepremerateľný priestor veľkého všehomíra, kde pohybuje sa slnce, zem, mesiac a nespočítateľné množstvo ohromných hviezd, mimovoľne musíme zvolať so Žalmistom: „Chváľte Boha slnce i mesiac, chváľte ho všetky hviezdy a svetlo!" (Žalm 148, 3.) Mnoho podivuhodných vecí sa nachádza na krásnej nebeskej oblohe. Keď sa učíme astronómiu veriacim rozumom a s myšlienkou na Boha, ako sa zmení ten náš detinský pochop o hviezdach! Akým milým a veriacim okom budeme pozerať na tie hviezdičky, Božie tvory, ktoré milým strieborno-zlatým svetlom mihotajú po jasných nociach na oblohe. Koľké z nich sú ako ohromné svety! Akou závratnou rýchlosťou sa vrtia! Aká malá je medzi nimi naša zem a akým malinkým práškom som na nej ja! Keď nás ovládajú po takom malom skúmaní hviezd takéto city, akými myšlienkami sa naplňujú srdcia hvezdárov, ktorí mnohé roky, ba celý život sú 118

zahĺbení do hvezdárskej vedy! Akými citmi naplnila teprv mimoriadna hviezda sv. Troch kráľov, ktorá sa zjavila na oblohe! Títo v tichých nociach, keď hriešny život na zemi v spánok sa obrátil, často skúmali oblohu nebeskú.

Tu istej noci ožiarilo sa pred nimi nebo a oni uzreli neobyčajnú hviezdu. Sv. Ignác mučeník hovorí, že táto hviezda bola krásnejšia ako slnce, mesiac a všetky ostatné hviezdy. A v hviezde bolo vraj vidieť prekrásneho chlapčeka s korunou na hlave a s krížom v ruke. Vyplnilo sa proroctvo Balaamovo: „Vyjde hviezda z Jakuba, a berla povstane z Izraela a zničí kniežatá moabské a zahubí všetkých synov Sethových." (IV. Mojž. 24, 19.) Tým väčšiu radosť pocítili sv. Traja Mudrci, keď hviezdou vedení, našli milého Vykupiteľa. Milí žiaci, nech Vás astronomia tiež bližšie privedie k nemu!

2. Prírodopis. Čo vidíme na svete, ako: zvieratá, rastliny, stromy, vtákov, kamene, vodu atď. nie je samo od seba, ako tvrdia neverní, ale stvoril to Boh. Na prvej strane 119

Písma Svätého čítame: .Riekol Boh: „Splod zem bylinu, ktorá sa zelení a vydáva semä, a stromoví plodné, ktoré nosí ovocie svojho druhu, .v ktorom by bolo jeho semeno na zemi." (Gen. I, 11.) A stalo sa tak v tretí deň stvorenia. A v deň piaty stvoril Boh veľké zvieratá vodné, a všelikú dušu živú a hýbajúcu sa, ktorú vydaly vody podľa ich druhov, a všelikú lietač dfa jej rodu. A v šiesty deň stvoril Boh poľnú zver podľa jej druhu, i hovädá, a všeliký zemeplaz, každé podľa jeho rodu. I videl Boh, že je všetko dobré, čo stvoril.

Keď vidíme tieto stvorené veci, naše srdcia majú sa povzniesť k Bohu, ktorý to z ničoho stvoril. Tak robili svätí. Prirodzené veci boly im rebríkom, ktorým vystúpili k Bohu, Stvoriteľovi. Sv. Ružena z Limy, dominikánka v Amerike, šla raz pre uhlie.

Keď sa vrátila so žeravým uhlím, uzrela na strome slávika, ako vydával zo seba tie najkrajšie zvuky a tým P. Boha chválil. Srdce sa jej naplnilo hneď takou láskou k Bohu, že padla do vytrženia; tri hodiny zostala tak a zvelebovala krásu Božiu v jeho stvoreniach. Keď prišla k sebe, uhlie, pravda, už zachladlo. Keby sme aj my použili prirodzené veci k tomu, aby sme sa modlili, ľahšie by sme sa mohli spojiť s Bohom týmto rozjímaním.

120

Ctih. Maria Narodenia, z rehole sv. Uršuly, bola tak dokonale spojená s Bohom, že viditeľné tvory nerobily ju roztržitou, ale naopak ešte užšie spojovaly ju s Bohom. Krása kvetín, let vtákov, pohyb listov na stromoch a podobné veci roznecovali ju láskou k Bohu. Obyčajní ľudia také veci ani si nevšimnú. Keď raz sledovala let vtáka, povedala sestrám: „Nedivíte sa nad tým, že toto vtáča len letmo sa dotýka zeme? Hľadá potravu a hneď zase vyletí do čistého vzduchu. Nezdá sa vám, akoby títo malí obyvatelia povetria volali nás, aby sme letely k nebu a len prstami nôh dotýkaly sa zeme?" (Životopis, Str. 156.) Drahý žiaku, drahá žiačka, vzbuď v srdci plameň lásky k Bohu, zaleť v duchu do neba, poďakuj Pánu Bohu za všetko dobré, čo nám dal v krásnej prírode a modli sa: ô, božská Láska, čím sa Ti odmením za nesmierne dobrodenia, ktoré mi ustavične preukazuješ svojimi tvormi?

Budem Ta vždy velebiť a milovať celým srdcom!

Od tvorov sa môžeme učiť rozličným čnostiam.

Leňoch .má ísť k mravcovi, aby sa naučil usilovnosť.

Od hada učme sa múdrosť. Ako vták k letu, tak je človek stvorený k práci. Od holuba sa môžeme učiť tichosti. prostote. — Istý kňaz navštívil sv. Pafnuca na púšti. Pafnuc, žiak sv. Makaria, hovoril s ním o 121

svojom svätom učiteľovi. „Znáte príbeh o hyeninom dare?" Tak totiž nazýval Makarius sukňu, ktorú daroval blah. Melánii. Kňaz odpovedal,, že nepočul ten príbeh. „Raz môj učiteľ sv. Makarius sedel vo svojej chýžke rozjímajúc o tajomstvách svätej viery.

Naraz, nejaké zviera klopalo na dvere a vošlo do cely. Vrhlo sa k nohám svätého pustovníka a pred neho položilo svoje mláďa. Pustovník videl, že hyenino mláďa je slepé. Napľul mu na zavreté oči a zviera hneď prehliadlo. Matka nakŕmila ho mliekom a odniesla. Na druhý deň klopajúc na dvere zasa prišla hyena a niesla teraz veľkú kožu z ovce. Sv. Makarius jej riekol: Nešťastnica, ja som ti preukázal dobrodenie a ty si ukradla chudobnému človekovi ovcu a zabila si ju! Hyena držala kožu a podávala mu s prosiacim pohľadom. „Nechcem túto vec,, ktorú si získala nespravedlive." Hyena sklonila hlavu a zohla kolená. Svätý, dojatý útrpnosťou, riekol: „Hyena, sľúbiš, že nebudeš,už ubližovať chudobným a žrať ich ovce?" Hyena pokývala hlavou, akoby sľubovala. „Tak teda prijímam tvoj dar."' Sv. Makarius urobil z kože sukňu a nazýval ju hyeninou sukňou. — Hľa, vďačnosť a láska hyeny k dobrodincovi! A aká je naša vďačnosť a láska k Bohu? Od Boha máme život, všetko telesné i 122

duševné dobro, on nás zachováva, každá chvíľka je darom lásky, teda On zaslúži, aby sme ho milovali a boli; mu povďační. Hľa, nerozumné zvieratá, o ktorých sa v prírodopise učíme, povzbudzujú nás k tomu! Keď dáme psovi kus chleba alebo mäsa, aspoň kývajúc chvostom dá na javo radosť a vďačnosť. A my by sme mohli byť nevďační oproti Bohu, Pánovi celej prírody?

Láska Božia nám stvorila všetko, čo je na svete: zvieratá, rastliny, drahokamy atď. Boh nestvoril ich pre seba, lebo ich nepotrebuje, keď je sám v sebe dokonale blaženým. Pre anjelov tiež nestvoril hmotný viditeľný svet; anjeli, puhí duchovia nepotrebujú viditeľných tvorov. Nám stvoril všetko, aby sme ľahšie mohli dosiahnuť svoj posledný cieľ.

0 Bože! láska to je, ktorou miluje nás Tvoje Srdce od večnosti. Keby táto láska nepútala ťa k tvojim tvorom, nikdy by nás nebola stvorila tvoja všemožúcnosť! Len láska ťa pohla, aby si k Adamovi a Eve riekol: „Ploďte a rozmnožujte sa, a naplňte zem, a podmaňte ju, a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, a nad všetkými živočíchmi, ktoré sa pohybujú pozemi." A ďalej im riekol: „Hľa, dávam vám všelikú bylinu,. ktorá rodí semeno na zemi, a všetko stromovie, ktoré v sebe 123

nosí semeno svojho rodu, aby vám boly za pokrm, i všetkým živočíchom na zemi, i všelikému nebeskému vtáctvu, a všetkému, čo sa pohybuje na zemi." (Gen. I, 28-30.) Človek je korunou stvorenia a pre neho tak ozdobil dobrotivý Boh celú zem a chcel, aby v nej človek panoval.

Sv. Pavel z Kríža rád mal prírodu a všetko ho upamätúvalo na Boha. Keď šiel po lúke, naplnený láskou Božou, dotýkal sa palicou kvetín a povedal: Mlčte len, mlčte! Tak hovoril aj stromom, horám: Mlčte len, nekážte mi! Keď šiel do istej dediny, vzal do ruky kvietok a oduševnene povedal sprievodcovi: „Nepočuješ, ako tieto stromy a listie volajú: Láska Božia! Miluj Boha! A prečo ho nemiluješ?" Inokedy zasa na verejnej ceste hovoril každému, s kým sa stretol: „Bratia, milujte Boha, milujte Boha, ktorý zaslúži našu lásku! Nepozorujete, že i listie na stromoch na vás volá: Milujte Boha! Ó láska Božia! ó nekonečná láska!" (Životopis 165.) Veru k veľkej láske a povďačnosti sme povinní voči Bohu, ktorý všetko to stvoril z lásky k nám, a všetko zachováva pre nás. On káže vychádzať slnku ponad dobrých i zlých a dáva dážď spravedlivým i nespravodlivým.

(Mat. 5, 45.) On sa stará o zmene štyroch ročných počasí, on posiela zemi rosu a dážď, stará sa o 124

potravu ľuďom aj zvieraťom. On sa stará o vtáčatká, ktoré hoci nesejú a nežnú, ani neshromažďujú do stodôl a predsa Otec nebeský kŕmi ich. On sa stará o poľné ľalie, ktoré krajšie sú zaodiate, ako Šalamún vo všetkej svojej sláve. Boh kŕmil proroka Eliáša krkavcom, ako Písmo Sv. hovorí: „Eliáš odišiel a usadil sa pri potoku Karit, ktorý je proti Jordanu. A krkavci prinášali mu chlieb a mäso ráno, podobne chlieb a mäso večer a pil z potoka." (III. Kráľ. 17, 5 —6.)

S nebom a zemou stále by sme mali oslavovať a velebiť Božiu dobrotu a štedrosť. Vo všetkých veciach a príhodách by sme mali myslieť na svojho milého Stvoriteľa, „ktorý stvoril nebesá v múdrosti, lebo veľké je jeho milosrdenstvo. Zem upevnil nad vodami, stvoril veľké svetlá, lebo veľké je jeho milosrdenstvo." (Žalm 135, 5-7.) Keď bližšie skúmame zvieratá, rastliny, hmyz, človeka, atď. prídeme na veľké prekvapenie: ako múdre je to všetko v prírode zariadené. Svet už viac tisíc rokov stojí, ale P. Boh ešte vždy všetko nechal v prírode tak, ako to bolo na začiatku stvorenia sveta, lebo už na začiatku zariadil všetko najmúdrejšie. Človek však, keď niečo vynájde, opravuje to, zdokonaľuje, postupuje v zručnosti, ale Boh už z počiatku 125

dokonalým spravil všetko. Všade v prírode môžeme obdivovať múdrosť Božiu a cieľuprimeranosť všetkých vecí!

Aká múdrosť sa prejavuje v tom, že na pr. z tak málo súčiastok toľká rozmanitosť je v najrozličnejších rastlinách! Rastliny sú sostavené z týchto prvkov: z vodíka a dusíka, potom suché čiastky rastliny z uhlíka a dusíka, popol obsahuje kálium, vápnik, horčík, fosfor, šírku a železo. Teda rastliny sú sostavené len z 10 prvkov. V rastlinách sa javí akási mimoriadna milota. Útlo a milo hovorí nám každý kvietok, ktorý rastie na lúčinách, ba aj muškát a rozmajrín, ktorý si dievča tak starostlivé opatruje; košatá lipa, na ktorej rozkvitlých ratolestiach bzučia včeličky a sbierajú nám sladký med. Sv. František Serafinský tak dobre vedel rozprávať sa s prírodou !

Všetko viedlo ho bližšie k Bohu, vtáčky, stromy a kvety menoval bratmi a sestrami a povzbudzoval ich, aby neustále chválily Boha.

Tiež v rozmnožovaní rastlín vidíme prekrásnu usporiadanosť a múdrosť Božiu. Celý kvet je sostavený tak, aby sa vyvinulo v ňom zrnko. Lístky kalicha sú najprv chrániacim obalom, potom aj pevným základom kvetu. Pestrá koruna farbou, vôňou a medom privoláva včely a iný hmyz, aby 126

navštívily kvietok, okúsily sladký med, nabraly si aj pelu, a pri tom, aby ten pel prenášaly z jedného kvetu do druhého. — Obdivujeme u zvierat ich rozličnú farbu, rozličné druhy; obdivujeme človeka ako korunu stvorenia, ktorého stvoril Boh sťa najvznešenejší tvor, aby panoval nad celým stvorením. V knihe Jóba čítame: „Kto pripravuje krkavcovi pokrm, keď jeho mláďatá kričia k Bohu potulujúc sa preto, že nemajú pokrmu?" (Job 38, 41). a odpoveď na to: Boh. On sa stará o svoje tvory, my Ho máme preto chváliť a ďakovať, že je našim Otcom Nebeským!

3. Zemepis.

V knihe Jobovej čítame, že tento veľký trpiteľ ukazuje moc Božiu, ktorá sa javí v jeho činoch: „Odkryté je pred ním podzemie, a zahynutie nemá nijakého prikrytia. On rozťahuje sever nad prázdnotou, a zem zavesil nad ničím. On zaväzuje vody vo svojich oblakoch, aby nepadaly naraz dolu.

On drží tvár svojho trónu, a rozťahuje nad ním svoju 127

hmlu. Hranice vymeral vodám, až kde berú koniec svetlo a tma." (Job 26, 6-10.) Boh stvoril zem z ničoho, a svojou všemožúcou vôľou udržuje ju a všetko, čo je na nej. Dekrét vatikánskeho snemu sess. 3, hl. 1. praví: Boh stvoril počiatkom času dvojaké tvorstvo z ničoho, duchovné a telesné, anjelov totiž a svet, a potom človeka, ktorý pozostáva akoby spoločný z ducha i z tela. Keď je už obdivuhodná tá hviezdami posypaná obloha, ten ohromnými telesami naplnený svet, istotne nie menej je obdivuhodná naša zem, a každá jej čiastočka. „Ten, ktorý žije, stvoril všetky veci bez výnimky." (Sirach 18, 1.) Aká podivuhodná a krásna je naša zem so svojimi stromami, bylinami, kvetinami, vtáctvom, zvieratmi, a s človekom, korunou to stvorenia! Všetko stvoril Boh za šesť dní, a vo siedmy deň si odpočinul. Riekol Boh: „Shromažďte sa vody, ktoré sú pod nebom, na jedno miesto, a ukáž sa sucho. A stalo sa tak. A nazval Boh sucho zemou, a shromaždené vody pomenoval morom." (Gen. 1, 9. 10) Preto, milý žiak, milá žiačka, keď sa učíš zemepis, rozličné krajiny, hory, morá, rieky atď. pomysli si, že to všetko stvoril Boh z ničoho, ďakuj mu za to, a vzbuď cit lásky k Nemu, ktorý to učinil zo svrchovanej lásky k nám. „Slovom 128

Pánovým sú utvrdené nebesá, a duchom úst jeho všetka ich moc. Shromažďuje ako do temlova vody morské, skladá do pokladníc (hlbina morská je akoby komora) priepasti. Nech sa bojí Pána celá zem, nech sa pred ním trasú všetci, ktorí bývajú na svete. Lebo riekol a stalo sa všetko, on rozkázal, a stvorené boly." (Žalm 32, 6-9.)

Pomyslíme si, aké veľkolepé je toto dielo Božie, naša zem! Keď nemôžeme spočítať hviezdy, tým menej možno spočítať všetky bytnosti, čo žijú na zemi. Ľudí žije na zemi asi 1900 milionov, ale ani tých nemožno celkom presne počítať. A koľko je na zemi živočíchov, koňov, volov, zajacov, vrán, lastovičiek, holubov? Koľko včiel, komárov, húseníc, mušiek, rýb, žiab? Koľko bylín, zvieratok, ktoré slobodným okom nevidíme, ale len zväčšujúcim sklom? Ako si pomohol človek ďalekohľadom, aby vyskúmal okom neviditeľné tajnosti šíreho sveta, tak si pomáha zas drobnohľadom alebo zväčšujúcim sklom, aby videl tajnosti zemskej prírody. Naša zem je veľkolepé dielo Božie, je múdre sriadená, a kto ju dôkladne skúma, toho ovláda cit veličiznosti, velebnosti. Kto pozoruje svet, toho srdce má byť plné vďačnosti k Bohu, ktorý nás stvoril z ničoho, má sa koriť 129

nekonečnej Múdrosti, Stvoriteľovi neba i zeme. A skutočne veľkí, opravdiví učenci uznali Boha nad sebou a nehovorili dľa príkladu bláznov, že svet povstal sám od seba. Keď vezmeme do ruky hodinky, každý múdry človek vie, že nepovstaly od seba, ale spravil ich hodinár, tým menej mohla taká zemeguľa, ako je náš svet, povstať sama od seba! Že môžeme pracovať elektrinou, to ďakujeme Ampérovi francúzskemu učencovi, ktorý zomrel roku 1836. Po ňom sa menuje stroj, ktorým meriame silu elektriny, preto jeho meno znajú všetci, ktorí zaoberajú sa elektrikou. Ampére býval s Ozanamom, ktorý bol tiež veľkým učencom. Tento rozpráva o Ampérovi, že keď bol istého dňa veľmi vhĺbený do štúdií razom vyskočil, behal po izbe, držal sa za hlavu a celou oduševnenosťou povedal: Ozanam, aký veľký je Boh, aký veľký je náš Stvoriteľ! — Pravý učenec sa pokorne poníži pred majestátom Božím a povie s Dávidom: Uznajte, že Pán je Boh, on nás učinil a nie my sami seba. (Žalm 99, 3.) A na druhom mieste kráľovský prorok tak pekne vyslovuje túžbu každého kresťana po BohuStvoriteľovi svojom, keď hovorí: „Bože Bože môj!

Ku tebe sa prebúdzam na úsvite. Smädilo po tebe moju dušu, mnohonásobne túži po tebe moje telo. V 130

zemi tejto pustej, bez ciest a bez vody, tak som sa vo svätyni objavil tebe, aby som videl tvoju moc a tvoju slávu." (Žalm 62, 2. 3.) Ó áno, svedomie každého človeka povie, že nie sami od seba sme povstali, ale Boh nás stvoril, a naše duše túžia po našom Stvoriteľovi.

V istom veľkomeste chcel pán škôldozorca pri návšteve objasniť deťom pojem polohy mesta na zemi i spýtal sa: Milé deti, kde sme teraz? — Teraz sme v škole. — A kde je škola? — Škola je v meste B. — A kde je mesto B.? — Je v Československej Republike. — A kde je ČSR.? — ČSR. je v Európe.

Pán škôldozorca potešený nad dobrým zdarom, pochválil dietky pre ich pozornosť. „A teraz, milé dietky, ešte jednu otázku: Kde je zem?" Ani tu deti neboly v rozpakoch: Zem je vo svete. — Pán škôldozorca chcel už skončiť, ale tu zdvihla sa jedna rúčka nad hlavami všetkých: A prosím, kde je svet?

— Všetko mlčí, niekedy i malí vedia uviesť veľkých do rozpakov, nikto nevedel na otázku odpovedať. Až konečne jedno dievčatko sa hlásilo: Prosím, ja viem.

— No kde je svet? — a dieťa radostne odpovedalo: Svet je v Božích rukách. — Veru lepšej odpovede nemohol by dať ani najväčší učenec! Svet je v Božích rukách, v rukách všemožúceho Stvoriteľa, 131

ktorý stvoril svet z ničoho, a zachováva ho, a človeka učinil korunou celého tvorstva.

Právom píše sv. Ján Evanjelista v Zjavení: „Hodný si Pane, Bože náš, prijať slávu a česť i moc, lebo ty si stvoril všetko a z tvojej vôle bolo i stvorené je." (Zjav. 4, 11.) Celý svet stvoril, zachováva a riadi všemožúci Boh, všetko, čo vidíme na svete, ukazuje nám Boha. Zem nepovstala sama od seba, ale stvoril ju Boh. Aj čistý ľudský rozum, pri každom -kroku v prírode, pri každej bytnosti, ktorú skúma, nevyhnutne prichádza k poznaniu Boha-Stvoriteľa.

Sv. Augustín vyslal svoje smysly, aby hľadaly v prírode Boha. Spýtaly sa slnca, -či je ono bohom; ono však odpovedalo, že nie, Boh je nad ním. Potom spýtaly sa mora, či je ono bohom, ale aj to dalo zápornú odpoveď. Nijaký tvor, ani mesiac, ani hviezdy, ani rastliny, .ani zvieratá nemohly kladne odpovedať na túto otázku. A tak smysly sa vrátily a povedaly, že Boh je mimo sveta, je nad nami, on je pánom sveta, on stvoril z ničoho všetko, čo jestvuje.

Plnia sa tu slová trpezlivého Jóba: „Opýtaj sa len zvierat, a poučia ťa; vtáctva nebeského a oznámi ti.

Hovor zemi, a povie ti, a vypravovať ti budú ryby morské. Ktože vie, že toto všetko učinila ruka Pánova? V jeho ruke je duša všelikého živočícha, a 132

duch každého tela ľudského." (Job. 12, 7-10.) .

Táto naša zem povstala z ničoho Božou všemožúcnosťou. Tak nám vypravuje Mojžiš na začiatku Svätého Písma. Samozrejmé je, že nijaký človek nebol očitým svedkom stvorenia svetovej hmoty, ani tých zmien, cez ktoré prešla. Teda nemôžeme pochybovať, že o stvorení sveta a všetkých bytnosti musel byť človek poučený samým Stvoriteľom, samým Bohom. Biblická rozprava o stvorení sveta pochádza z Božieho zjavenia, ktoré dal Boh zaiste naším prarodičom Adamovi a Eve. Mojžiš nechcel učiť ľudí ani hvezdárstvu, ani prírodopisu, ani inej svetskej vede, on chcel dokázať, že všetky bytnosti pochádzajú od Boha, a sú povinné slúžiť Jemu. „Pánova je zem i jej plnosť." (Žalm 23, 1)

Psychologia.

4. Naša duša je nesmrteľná.

133

V terajšej nevereckej dobe nemôžeme dosť prízvukovať pravdu katolíckej viery, že naša duša je nesmrteľná. Mnohým zjaví sa na tvári len posmech alebo výraz opovrženia, keď je reč o nesmrteľnosti duše. Domnievajú sa, že vraj len to jestvuje, čo môžeme vidieť, počuť, ohmatať, smyslami pochopiť.

Ako sa klamú! V nás žije niečo, čo nemôžeme očami vidieť, rukami sa dotýkať, a predsa vieme, že jestvuje, lebo pozorujeme jeho pôsobenie. Rúcho tvojho tela, milý študent, pokrýva niečo, čo smyslami nepozorujeme, v tebe žije niečo vznešenejšieho ako pominuteľná látka tvojho tela, niečo duchovného, samočinného, niečo sebavedomého, a to je tvoja nesmrteľná duša.

Keď Kristus Pán hovoril zástupom, aby ho nasledovaly, a aby sa staraly o večné veci viac ako o pozemské, lebo nič neosoží človekovi, keby i celý svet získal, keď by si uškodil duši; na konci svojho poučenia im povedal: „Čo dá človek na výmenu za svoju dušu?" (Mar. 8, 37.) Ako by chcel povedať, že nič! Lebo nič zemského, pominuteľného nemá takú cenu, ako jediná nesmrteľná duša. Keby sme položili na jednu stranu vážiek slnce, mesiac, hviezdy, všetky 134

drahokamy sveta, — a na druhú stranu dušu, táto by prevážila, lebo jej cena je väčšia, je vykúpená Kristovou predrahou krvou. Theophilus hovorí: „Hlúpy by bol ten človek, ktorý by dal svoj život za majetky a rozkoše, lebo po smrti nič nemá z nich, a život sa mu nevráti; ale oveľa sprostejší je ten človek, ktorý si za tieto časné veci zatratí dušu, keď ony po smrti nič neplatia a duša nijakými majetkami nemôže sa vyslobodiť z múk."

Svätý výdych Boží! Oživujúce dýchnutie trojjediného Boha! Duša, obraz nekonečného Božstva! Drahocenná, zo samého neba prichádzajúca bytosť! Nepominuteľný poklad, najdrahocennejší dar najmocnejšieho a najdobrotivejšieho Stvoriteľa!

Nech sa zahanbia všetci, ktorí ťa chcú popierať! Čo je telo, tento dom z hliny (Job 4, 19.) proti nesmrteľnej duši! Čo je aj najkrásnejšie, najzdravšie, najsilnejšie telo oproti jednej jedinkej duši?!

Pominuteľný prach. Lebo duša zostane na veky a nezanikne nikdy.

Aby ľudská duša žila aj po odumretí tela, to vyžadujú pudy a žiadosti vrodené duši, ktoré nemôžu byť ukojené v tomto živote. Na príklad žiadosť vedieť, a poznať pravdu, žiadosť za šťastím, túžba po spravodlivosti. Koľko sa namáhajú, trápia ľudia, 135

najmä učenci, aby vyskúmali niektoré ťažké otázky životné! A čím viac sa natrápili, tým viac vidia, že obsiahli len máličko. Preslávny a veriaci hvezdár Newton sa vyslovil, že keď učenec aj mnoho rokov pracuje, predsa zostane ešte more otázok, o ktorých odpovedi nemajú pochopu ani najslávnejší učbári.

Ešte všeobecnejšou je pre každé ľudské srdce žiadosť za šťastím a to za šťastím trvalým, ktoré by sa nikdy nekončilo. Cicero hovorí o tom: „Šťastlivý život, ktorý sa voľakedy môže skončiť, nie je šťastlivým; lebo nemôže byť šťastlivý, keď človek žije v stálej obave, žeby to šťastie raz ztratil." (De finibus I, 26) Preto každý chce byť šťastlivý, nielen trošku, ale celkom, na veky. Zviera vie len o chvíľkovej radosti alebo bolesti, keďže o večnom šťastí nič nevie a preto nemôže ani túžiť po ňom. Človeka môže omámiť záblesk chvíľkového šťastia, ale nijako nemôže uspokojiť jeho smäd po šťastí. Ba ešte ho aj zväčšuje, na pr. opitý človek má radosť z toho, keď mohol hovieť nemiernemu pitiu, ale potom vidí zlé následky, stane sa nespokojný, a nahliadne, že ho nápoj nemôže šťastlivým učiniť.

Keby teda duša nežila po odumretí tela. človek by nemohol obsiahnuť cieľ, za ktorým túži zo samej prírody: po pravom, trvalom šťastí. Ale to sa protiví 136

ľudskej prírode, aby mal žiadosti, ktoré celkom nikdy sa neukoja. Veď boly by čisto daromné, ba škodlivé, lebo by iba mučily úbohého človeka. To by sa nijako nesrovnávalo ani s dobrotou a múdrosťou Božou, žeby nám vlieval do prírody žiadosti, ktoré by sa nikdy celkom nemohly ukojiť.

Hlavne túžba za spravodlivosťou dokazuje, že duša musí predsa žiť po smrti. Táto túžba žije v každom človekovi. Niet človeka, ktorý by bol spokojný, keď vidí, že poriadneho človeka utiskujú a podliaka, hriešnika povyšujú. A koľko razy sa to tak stáva na zemi! Koľkí sedia nevinne v žalároch, skončia bez viny na šibenici, a koľkí zločinci chodia po slobode!

Pomyslíme na čistú Zuzannu, ktorá radšie chcela upadnúť do rúk chlipných starcov, bez hriešneho skutku, ako hrešiť pred Pánovou tvárou (Daniel 13, 23), a ktorú nevinne odsúdili na smrť. Pomyslíme na egyptského Jozefa, ktorého Putifárova manželka pokúšala k necudnosti a keď neprivolil na hriech, nespravodlivé ho obžalovala, až dostal sa do väzenia. „Keď to Putifar počul a príliš veril rečiam svojej manželky, veľmi sa rozhneval a dal Jozefa do žalára, kde strážili kráľových väzňov, a bol tam zavrený." (Gen. 39, 19. 20.) — Koľkí vyhrali súd preto, že krivo prisahali, a tak koľko ráz šliapu 137

pravdu tu na zemi. Aká nerovnosť v majetkoch, veď niektorí žijú v hojnosti bez práce a tisíce klesajú pod ťažkou robotou, a predsa skoro mrú hladom. Cit vrodenej spravodlivosti sa ostro protiví tomu, žeby sa všetko končilo smrťou. Nie! To nie je možné, žeby rovnako zahynul dobrý so zločincom, striezlivý s opilcom, verný manžel s cudzoložníkom, utláčaný s nespravodlivým utláčateľom. Keď spravodlivosť nemožno obsiahnuť v tomto živote, musí byť po smrti, čiže vo večnosti, kde bude Syn Boží pravou mierou súdiť, lebo písané je o ňom: „Tvoj trón, Bože, na veky vekov; berla spravodlivosti berla tvojho kráľovstva." (Žid. 1, 8 a Žalm 44.)

Na istej parížskej škole chcel katecheta deťom vysvetliť, že je Boh, nesmrteľná duša, rozum atď. i keď to nevidíme. Povedal deťom: Dajte pozor!

Chlap, čo tam na rohu ulice Avenue Gourgand gaštany predáva, povedal mi: Ja verím len to, čo vidím. Boha, nesmrteľnú dušu, som nikdy nevidel, teda tomu neverím. — Sľúbil deťom dve jablká ako odmenu, ak to vedia vysvetliť, ale ani jeden nemohol na to odpovedať. Tu vyvolal kňaz osemročného chlapca Gerarda, a dokázal mu, že má pamäť, lebo vie, ako sa menuje, kde býva, a pamätuje si veci prednášané v škole. „Teda máš pamäť." A potom sa 138

spýtal: Akú farbu má pamäť? Modrú, alebo červenú, žltú? Keď deti nevedeli na to odpovedať, chcel im to ukázať názorne. „Musím mu prerezať hlavu... najpred po dĺžke, potom po šírke, ako kókusový orech, a budeme vidieť, akú farbu má jeho pamäť."

Vytiahne dlhý nôž. Chlapci zatíchnu a dievčatá začnú hýkať. Jedno dieťa vstane a začne ma prosiť: „Pán katecheta, nerobte to, veď je to i tak zbytočná vec, veď i tak mu pamäť nenájdete, lebo je neviditeľná." Akože je neviditeľná a predsa jestvuje?

— Áno, len ju nemôžeme vidieť. Príklad nasleduje príkladom. Pán katecheta dokazuje nesmrteľnosť duše, pravdivosť jestvovania Boha, večnosti atď., hoci to všetko nevidíme, ale predsa vieme, že jestvujú. Veme, že je nadzemský život, vieme, že vo večnosti každý dostane takú odplatu, akú si svojím tuzemským životom zaslúžil. Nezahynieme ako zvieratá, ale naša duša bude žiť navždy .

IV. DOBRÉ RADY A POUČENIA RRE DETI. 139

1. Prvé sv. prijímanie.

Deň prvého vášho prijímania, milé deti, považujte za najkrajší vo vašom živote! Ježiško, kráľ neba i zeme, prvý raz prichádza do vášho srdca! Ako vstúpil do betlehemských jasličiek, tak prichádza aj do vášho srdca, aby vás posilnil proti pokušeniam zlého sveta, aby vás obohatil svojimi milosťami, aby vás pritisol na svoje Božské Srdce. Ako sv. Tomáš apoštol zvolal po zmŕtvychvstaní P. Ježišovom: Pán môj a Boh môj (Ján 20, 28), tak máte aj vy, milí študenti, pevne byť presvedčení, že Boha a najvyššieho Pána prijímate vo svätej hostii, a nie obyčajný chlieb. „Zrak a hmat a chuť klame myseľ moju, len sluchu verím s istotou. Na kríži zahalil si svoje Božstvo, ale tu skrývaš aj človečenstvo." Keď Lazar zomrel a Pán Ježiš prišiel navštíviť jeho sestry, povedala Marta svojej sestre Márii: Majster je tu a volá ťa (Ján, 11, 28.), tak volá aj vás, milé dietky, k sv. prijímaniu. On chce, aby ste sa náležíte pripravily, aby ste vo sv. spovedi očistily svoje srdcia, aby ste vrúcne poďakovali za milosť sv. prijímania a tak radosť spôsobilý Ježiškovi. On požehná vás, vaše učenie, 140

práce, námahy, vašich rodičov, sestry, bratov, príbuzných, pritúli vás k srdcu, aby ste boli Jeho verné, vďačné dietky.

Asi pred tridsiatimi rokmi v Anglicku kňazi Redemptoristi zariadili mnoho misií. V jednej z tých misií kňaz P. Halek, ktorý — bol známy, že má dietky veľmi rád. — dostal úlohu, aby dietky za niekoľko dní pripravil ku sv. spovedi a sv. prijímaniu. Katolíci na okolí boli veľmi chudobní.

Veľa detí prišlo na vyučovanie bosé, v rozdriapaných šatách a to ešte zďaleka. Misionár zbadal, že niektoré hanbily sa pre chudobu. Aby ich povzbudil, najúprimnejšími slovami opísal Ježiškovu chudobu v Betleheme, v Nazarete, na ceste do Egypta, na kríži.

Povedal im, že Ježiško bezpochybne tiež často chodieval bosý, a že on zvláštnou láskou miluje chudobné deti. Priblížilo sa ráno, keď dietky maly pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Mnoho dietok prišlo boso do kostola, čo sa stalo? Všetky dietky, ktoré maly obuv na nohách, samé od seba sa vyzuly a bosé šly k sv. prijímaniu, lebo nechcely zarmútiť chudobné deti. Na chudobné dietky to hlboko účinkovalo a medzi dospelými málokto sa mohol zdržať slz. Deti prijalý sviatostného Ježiška do sŕdc s najväčšou vrúcnosťou a často mu dakovaly za túto 141

veľkú milosť a rady myslely na krásny deň svojho prvého sv. prijímania. — Milí študenti, považujte aj vy deň tento za najkrásnejší deň vášho života; snažte sa, aby ste často prijímali Ježiška a obetovaly Mu svoje srdcia. Máte si obliecť slušné šaty, a čisté pristúpiť k oltáru Pánovmu ale keby ste nemalý potrebného obleku, hlavná vec je, aby ste maly srdcia čisté. „Boh nesúdi podľa zovňajška človekovho, lebo človek vidí len to, čo je pred očami, ale Pán hľadí na srdce." (I. Kráľ. 16, 7.)

Istý bohatý kupec prišiel raz k pobožnému rehoľníkovi a. žiadal o sv. spoveď. Mám už 69 rokov — vraví kupec — a 49 rokov som sa už nespovedal.

Kňaz zarazený pýta sa, čo ho k tomu pohlo? Mužský odpovedal na to: Matka zomrela mi v deň prvého sv. prijímania. Niekoľko hodín pred jej smrťou, kázala mi, aby som vložil ruky do jej rúk a potom mi vravela: Synu môj, ja ťa musím zanechať. Trasiem sa. keď si pomyslím na tie nebezpečenstvá, ktoré ťa obkľučujú. Poručím ťa. do rúk matky, ktorá ťa viac bude milovať ako ja. Prisľúb mi, že každý deň v živote pomodlíš sa jedno Zdravas Maria. Ja som jej to prisľúbil a keďže som rád mal matku, zachoval som sľub a nikdy, ani jedon deň nevynechal som Zdravas Maria.. Teraz pred mesiacom prišly mi zasa 142

na um rozličné predmety, ktoré potrebovala moja matka. Medzi iným pamätal, som aj na obraz prebl.

P. Márie, ktorý visel nad jej posteľou, keď som jej dal slovo, že každý deň pomodlím sa jeďno Zdravas.

Ten. obraz zavesil som vedľa môjho vlastného obrazu, nie z pobožnosti, ale z akéhosi citu, ktorý si neviem sám vysvetliť. Od tej chvíle ma prenasleduje svedomie. Dlhšie, mu už nemôžem, odporovať, lebo chcem matku jednúc vidieť v nebi. Myšlienka na prvé svoje sv. prijímanie a na svoju milú matku zachránila, mi dušu.

Hľa, milí študenti, vážte si deň sv. prijímania! Keď v stave milosti a s dobrou prípravou prijmete Pána Ježiša, on istotne nedopustí, aby ste zahynuli večne.

Boží Syn povedal: „Veru, veru, povedám vám, ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe života." (Ján 6, 54.) Keď teda radi budete pristupovať k sv. prijímaniu, budete mať v sebe život časný a večný. Pamiatkový obraz prvého sv. prijímania vážte si ako vzácny dar!

O prvom sv. prijímaní píše Ježiškova sv. Terezka s veľkou nadšenosťou. Považuje ten deň za najkrásnejší deň svojho života. Nemohla byť lepšie pripravená na tú nebeskú hostinu, ako bola v skutočnosti. Jedna mníška darovala jej asi tri 143

mesiace pred prvým sv. prijímaním krásnu knižku o najsvätejšej sviatosti. Terezka mala ozdobiť svoje srdce peknými kvietkami-čnosťami, aby sa Ježiškovi zaľúbila, prinášala každý deň malé obety, vzbudzovala výkony lásky a prosila nebeského Ženícha, aby zmenil jej srdce v dôstojný príbytok pre Pána Boha. Pred svätým dňom konala sv. exercície, a raz večer prišla k nej ctih. sestra a povedala, že ju má Pán Boh veľmi rád a vyznamenáva milosťami, akých sa iným dietkam nedostáva. Dvorana, kde boly pripravené biele šaty, zdala sa jej, ako by bola posypaná pekným, bielym snehom. Slávnostný sprievod pohol sa do chrámu za spevu zbožnej piesne: „Ú presvätý oltár, ktorý anjelia oblietajú!" Aké blažené bolo toto prvé objatie dobrotivého Spasiteľa! Radosťou plakala, nemohla zniesť prekypujúcu radosť, ktorá naplnila jej srdce a preto slzami dala na javo svoje veľké šťastie. — Milí žiaci, milé žiačky! Nech vám je sv. Terezka vzorom, ako máte túžiť po spojení s milým Pánom Ježišom, nebeskou to mannou. Tento krásny deň vo vašom živote naplní vás duševnou radosťou a rozpomienka naň pomôže vám trpezlive preniesť ťažkosti a utrpenia života z lásky k Ježiškovi, pomôže svedomíte a horlivé sa učiť!

144

V Brazílii v meste Bag pripravovaly sa deti k prvému sv. prijímaniu. Rehoľné sestry maly radosť z pilnosti a zbožnosti dietok. Hlavne veľmi túžila po sv. prijímaní 8-ročná Marienka de Lourdes, milé, zbožné dieťa. V deň sv. prijímania však rodičia neprišli na slávnosť a preto jej matka Predstavená radila, aby počkala. To veľmi bolelo Marienku, lebo Ježiška milovala a ďalej nemohla čakať. Keď ostatné dievčatká pristúpily k stolu Pánovmu, ona tiež a nikto jej v tom nebránil. Neskoršie sa jej pýtaly sestry, prečo šla predsa k sv. prijímaniu? Ona odpovedala: Ježiško ma volal. Niečo mi klopalo na srdce a ja som sa pýtala, či mám ísť? A hlas odpovedal: poď, Marienka, poď!" Keď na druhý deň rodičia z ďalekej cesty sa vrátili, boli tiež radi, že ich miláček už prijal Telo Pánovo a matka povedala Marienke: „Ježiško ťa volal, a preto si musela ísť."

— Ó, keby každé dieťa malo takú túžbu po Ježiškovi, ako Marienka! Nebeský priateľ dietok by každé urobil šťastným !

2. Pobožný miništrant.

145

Miništrant posluhuje kňazovi pri oltári alebo pri cirkevných výkonoch. On je v službe s nebeskými anjelmi. Ako vieme, sostupuje pri svätej omši na oltár sám Božský Spasiteľ a obetuje sa za ľudí pod spôsobami chleba a vína, nekrvave. Miništrant slúži pri oltári samému Pánu Ježišovi, veď podáva kňazovi víno, ktoré sa premenuje na Pánovu krv. Ó, aká vznešená je miništrantova služba, s akou nábožnosťou a úctivosťou mal by obsluhovať pri svätej omši! Iste niektorá zo žiačok svätou závisťou závidí chlapcom, že nemôže obsluhovať pri oltári. A skutočne je to veľká milosť pre chlapcov, že môžu vykonať anjelskú službu pri svätej omši! Preto, milí študenti, vážte si túto milosť, a keď sa vám naskytne príležitosť, využite ju a miništrujte radi, aby ste tak radosť pôsobili Ježiškovi.

Ako sa má chovať dobrý miništrant v kostole, môže sa poučiť príkladom sv. Stanislava Kôstku a sv.

Alojza. Keď ich ľudia videli miništrovať, hovorievali, že sú anjeli v ľudskom tele. Tak sa tešili, keď mohli byť blízko sviatostného Ježiša, že ani necítili únavu. Miništrovali pri viacerých sv. omšiach bez toho, žeby boli ustatí. Dobrý miništrant má nasledovať aj ich pobožnosť a lásku k milému 146

Spasiteľovi vo svätostánku. Pobožný miništrant pamätá, že v kostole je Spasiteľ, ktorý ho vidí a voľakedy bude ho súdiť. V kostole prítomní sú aj anjeli, ktorí klaňajú sa Bohu skrytému v tabernákule, a preto slušne má sa chovať z úcty k prítomným anjelom. Sv. Bazil mal raz videnie. Videl ako zástupy anjelov obkľučujú kňaza a miništranta, klaňajúc sa Pánu Ježišovi prítomnému na oltári.

Poľský kráľ Ján Sobieski, prv ako sa vrhol na Turkov, ktorí obliehali Viedeň, miništroval blah. P. Markovi de Aviano, kapucínovi a pri tej omši sv. prijal Pánovo Telo. Takto posilnený prudko napadol ohromné turecké vojsko a Božou pomocou zvíťazil, čím oslobodil nielen Viedeň, ale aj celú západnú Európu. — Dobrý žiak, keď pobožné miništruje, obsiahne od Boha milosť, aby mohol odporovať pekelnému nepriateľovi, svoje povinnosti vo škole svedomite konať a horlivé sa učiť. Často sa stane, že i starší páni s ochotou a nábožnosťou miništrujú kňazom pri rôznych príležitostiach, tým viac majú študenti s radosťou obsluhovať pri najsvätejšej obeti a nehanbiť sa. Viac ako pred 30 rokmi bola púť do Ríma. Prvá väčšia zastávka bola vo svetovom pútnickom mieste Loretto v Taliansku. Všetci kňazi chceli slúžiť svätú 147

omšu v tej peknej mariánskej svätyni ku cti P. Márie.

Pri takom množstve kňazov nedostalo sa každému miništranta, a pútnici vypomáhali kňazom. Istý kňaz, kedže nemal známeho, dlho čakal v sakristii na miništranta, ale neprišiel nik. To pozoroval istý pán, ktorý bol práve tam a ochotne sa ponúkol, že bude miništrovať.. S veľkou nábožnosťou obsluhoval pri svätej omši. Po sv. výkone poďakoval sa kňaz tomu pánovi za ochotu, a len keď sa vzdialil, dozvedel sa, že to bol knieža Lobkovic. — Veru niet: väčšej cti, ako slúžiť Kráľovi kráľov, a preukazovať mu úctu.

On nám to hojne odmení v nebi. Keď Dávid hral pred archou, úmluvy a poskakoval velebiac Boha, a Mihol pohŕdla ním vo svojom srdci, nedal sa tým mýliť. Za veľkú česť považoval, že mohol Boha velebiť a odpovedal kráľovskej dcére: „Budem i hrať i ešte viac sa opovrhnem, ako som sa dosiaľ, a uponížim sa v očiach mojich; a pred dievkami, o ktorých si hovorila, ešte slávnejším sa ukážem." (II. Kráľ. 6, 22.) Ani miništrant nesmie sa báť výsmechu, lebo hľa, slúži najvyššiemu Pánovi, a to je česť nad všetky pocty.

Sv. Ján Nepomucký považoval za najväčšiu radosť, keď mohol byť prítomný pri troch a štyroch omšiach a posluhovať kňazovi. Sv. Václav, hoci bol z 148

kniežacieho rodu, predsa rád miništroval; láska k milému Spasiteľovi nútila ho blízko byť k oltáru. Sv. Ján Berchmans, sotva mal ešte 7 rokov, po raňajšej modlitbe ponáhľal sa do kostola a tam prisluhoval pri viacerých svätých omšiach. Jeho najvrelejšou túžbou bolo stať sa kňazom, preto tak rád chodieval na cirkevné obrady. Sv.. Vincenc z Pauly, ako starec a predstavený rehole veľmi rád. miništroval aj mladým kňazom. Sv. Tomáš Akvinský po svojej omši bol prítomný pri druhej a robil poďakovanie.

Keď nemal niektorý kňaz miništranta, sám vzal omšovú knihu a konvičky a šiel miništrovať, hoci bol slávnym doktorom bohoslovia. — Tieto príklady, milí žiaci, majú vás povzbudiť, aby ste sa radi naučili miništranciu, ochotne pomáhali kňazovi pri sv. omši, úctivé sa chovali v kostole, v sakristii zachovali) mlčanlivosť.

3. Božie dary dobre využiť.

Kovalik-Ústiansky vo svojich básniach píše: „Ó, ľahké srdce! — dočkaj, dočkaj, 149

bude ti žiaľ, bude ti rmut, túžbou po zhynulej mladosti, bude ti bude ti plný každý kút.

Bude ti Túto, žes' necenil každunký svetla okamih sladkého svetla, srdcobitia, mladého života každý dych."

(Sobrané diela, Sväz. I, Memento Str. 5.)

Veru veľmi pravdivé sú tieto slová nášho katolíckeho slovenského básnika. Dokiaľ je človek mladý, nevie si vážiť Božích darov: zdravia, predrahý čas, dobrých rodičov, dobré využitie školských rokov; že častejšie neprijímal, nečítal nábožné knihy, neposluhoval pri sv. omši atď. Roztopašnosť mladého veku odvráti nás od vážnejších myšlienok a mnohí myslia len na fígle, na dievčatá, na cigaretle, na futbal, na zábavu, šport, a pri tom zabudnú učiť sa byť pobožnými. Dary dané Bohom, dobre nevyužijú.

Boh im dáva rozum, pamäť, čisté srdce, a mnohí premrhajú čas len márnosťami a povinnosti nekonajú si svedomite a nevyužijú hrivieň danú im Bohom. Ó, 150

ako budú neskoršie ľutovať svoju nedbalosť! Mali by myslieť na to, že sa učia nie pre učiteľov, profesorov, nie pre zkúšky, ale pre seba, pre život.

Keď nadobudnú si hojné, všestranné vedomosti, tým osožia si len sami sebe, lebo hlúpeho nemôžu potrebovať nikde. „Bude ti ľúto, žes' nezdržal uháňajúcich mladých chvíľ, žes' božských darov nessal nehu, zo všetkých krásnej duše síl."

(Tamtiež.)

Dobre využil Božie dary sv. Vincenc Paulánsky. Jeho otec, keď počul, že nadaného syna všade chvália, odhodlal sa, že dá sv. Vincenca vyučiť, aby neskoršie ako kňaz podporoval svojich chudobných bratov.

Mal 12 rokov, keď ho otec zaviezol do biskupského mesta Daxu a sveril ho Františkánom, ktorí mali vo svojom kláštore latinské školy. Tu prospieval sv.

Vincenc tak znamenite, že už po štyroch rokoch dostal sa za vychovávateľa do domu chýrečného advokáta Kommeta. 19. októbra 1596 dostal štvoro nižších svätení, a potom odišiel na vysoké školy do Toulousy, aby študoval bohoslovie. Chudobný otec 151

predal pár volov od pluhu, a dal mu na cestu utŕžené peniaze. Keďže ako mladý bohoslovec nemal dostatočnej podpory, živil sa vyučovaním mládeže, pri čom musel často trpieť hlad. Aby sa zdokonalil v bohosloveckých vedách, odišiel do Španielska, zamýšľajúc zakončiť štúdia v Salamanke (Saragosse) na slávnych vysokých školách. Ale nádej ho sklamala, keďže nenašiel v Salamanke, čo tam hľadal, vrátil sa zasa do Toulousy, kde ho 23. septembra 1600 vysvätili za kňaza.

U sv. Vincenca vidíme snaživosť a horlivosť v učení.

On dobre využil dary dané mu Bohom, čas svedomite venoval štúdiu, ostril si rozum, rozšíril si vedomosti, aby neskoršie mohol pracovať na spáse svojich bližných. Nerobil tak, ako človek v Evanjeliu, ktorý zakopal si hrivňu a riekol: „Pane, hľa, tvoja hrivňa, ktorú som mal odloženú v šatke, lebo bál som sa ťa, že si človek tvrdý: berieš, čo si nepoložil, a žneš, čo si nesial." (Luk. 19, 20. 21). Ale Pán ho pokarhal pre jeho lenivosť, lebo nevyužil dobre dary Božie. „Z tvojich úst ťa posúdim, sluha ničomný. Vedel si, že som ja človek tvrdý, beriem, čo som nepoložil, a žnem, čo som nesial, teda prečo si nedal moje peniaze na stôl (teraz by sme povedali: do sporiteľne, do banky), aby som ja, keď prídem, 152

pravda, s úrokmi ich sobral?" (Luk. 19, 22. 23.)

Podobne povedal Pán Boh každému žiakovi, každej žiačke, aby využili dobre darov Božích. „Kupčite, kým neprídem." (Luk. 19, 13.)

Prečo ti dal, milý žiak, pobožná žiačka, dobrotivý Boh svoje dary: čas, zdravie, silu k práci a učeniu, dobré poučenia od rodičov a učiteľov, keď ich nechceš využiť dľa vôli Božej? Ako vták k lietaniu, tak je človek stvorený k práci. (Job 5, 7.) A kto dobre nevyužije Božie dary a vlohy dané mu Pánom, ten neplní vôľu svojho Stvoriteľa. Musíš sa premáhať, odporovať pokušeniu lenivosti, a v potu tvári jesť chlieb každodennej lekcie. Že si vraj mladý, čo by si sa namáhal! Veď práve preto ti dal Boh mladistvú silu a sviežosť krvi a bystrosť rozumu, aby si ich využil k Božej sláve! Vstaň zo sna svojej lenivosti, daj sa do svedomitej práce pri učení, využi Božích darov, a keď je rozsievanie spojené so slzami, plačom a namáhaním, nedaj sa premôcť, pracuj ďalej, študuj neúnavne, lebo plesajúc budeš žať. (Žalm 125, 5.)

Anička Garcias bola dcérkou zámožných sedliackych rodičov v Španielsku. Rodičia jej raz povedali, že Pán Boh všetko vidí, čo ona robí, a že voľakedy musí počet dať zo schopností a talentov, 153

ktoré jej Boh sveril. Odvtedy Anička chránila sa všetkého, čo by sa neľúbilo Pánu Bohu a snažila sa dobre využiť Božie dary: rozum, vôľu, pamäť, zdravie, aby Ježiškovi radosť spôsobila. Keď mala 7 rokov, prišlo jej na um, že by ona už mohla ťažko hrešiť, čo ju tak dojalo, že sa pustila do horkého plaču. Sestra spýtala sa jej, prečo plače a Anka odpovedala: Bojím sa, žeby som mohla Pána Boha obraziť! Radšej chcem zomrieť ako zhrešiť, a zneuživať schopnosti a vlohy, ktoré mi dal Ježiško.

— Veru, kto si je vedomý, že Boh nám dal všetky talenty a dary, ten bude kupčiť s nimi dobre, bude sa varovať urážať Pána Boha a bohaprázdne žiť. Milí študenti, nech vám je Anička Garcias vzorom, ako sa máte snažiť rozum, vôľu a iné dary Božie bohumilé využiť, aby nám Pán Boh v súdny deň nemusel výčitky robiť.

Mikuláš Molinari bol synkom chudobných rodičov.

Už ako dieťa musel opustiť rodičovský dom a vstúpiť do cudzej služby. Stal sa pastierom a pásol pánove ovce. Dary a vlohy Bohom dané dobre využil. Ostatní pastieri mrhali čas hračkou, zaháľaním a ničomnými rečmi, ale Mikuláš pilne čítal dobré spisy, a predčítal z nich aj iným pastierom, alebo vyprával im, čo čítal. Keď bol sám, 154

modlil sa sv. ruženec. Neskoršie šiel do školy. Bol usilovným žiakom, svedomite sa učil, často počúval sv. omšu a pristupoval k sv. sviatostiam. Keď mal voľný čas, učil chudobné deti katechizmus. Matku si ctil a poslúchal ju vo všetkom. Keď šiel do školy, alebo keď sa zo školy vrátil, pekne si pred ňou kľaknul a prosil ju o materinské požehnanie.

Kedykoľvek šiel okolo kostola, vošiel dnu na chvíľku a prosil Ježiška o požehnanie, aby sa mohol dobre učiť. — Hľa, také počínanie ľúbilo sa iste Spasiteľovi, lebo tento žiak dobre využil dary Bohom mu dané a urobil tým radosť Pánu Bohu.

Ciňme dobré, dokiaľ máme čas, lebo príde noc, čiže smrť, keď už nikto nebude môcť dobré činiť!

Pred 500 rokmi žil v Taliansku nadaný mladík sv.

Bernardín zo Sieny. Už ako dieťa bol veľmi múdry, dobre sa učil, a vynikal zvláštnou nevinnosťou.

Keby nebol využil dary Bohom dané, nikdy by sa z neho nebol stal tak veľký svätý. Začni teda aj ty, milý mladík, už teraz horlivé slúžiť Pánu Bohu, aby si neskoršie nemusel obanovať svoju lenivosť!

4. Rady sv. Tomáša študujúcim.

155

Prednášky sv. Tomáša Akvinského navštevovali veľmi mnohí žiaci. Obľúbili si jeho jasné a ľahko srozumiteľné výklady Sv. Písma a Sentencií Petra Lombarda. Kdekoľvek začal vyučovať, hrnuli sa žiaci na univerzitu zo široka-ďaleka. Vidiac jeho pokoru, ľudomilnosť a skromnosť, ešte viac pritúlili sa žiaci k nemu. V Neapoli nad vchodom do priestrannej miestnosti dominikánskeho kláštora vyobrazený je náš svätec na učiteľskej stolici, okolo hlavy má svätožiaru a pod obrazom je tento nápis: „Prv ako vojdeš, vzdaj úctu obrazu tomuto a stolici, na ktorej vyučoval niekedy slávny Tomáš Akvinský nesčíselné zástupy žiakov ku sláve a blahu svojej doby." — Keď bolo potrebné karhal, prosil, naliehal na žiakov príležite í nepríležite, len aby ich udržal na pravej ceste a odvrátil od nepravdivého učenia, lebo vedel, že „prijde čas, keď mnohí nestrpia zdravého učenia, ale nashromaždia si učiteľov po svojej chuti, ktorí lahodia ušiam." (II. Tim. 4, 3.)

Sv. Tomáš nielen ústne vyučoval, ale dával radu každému, kto ho o to prosil, často aj písomne. Istý žiak Fráter Joannes ho tiež prosil, aby mu napísal niektoré dobré rady k prospešnému učeniu. A sv.

Tomáš mu dal nasledujúce rady, ktoré si môže každý 156

žiak hlboko vštepiť do srdca, lebo sú veľmi znamenité. „Lebo si sa mňa pýtal — odpovedal sv.

Tomáš — v Krista milovaný Ján, ako sa máš učii, aby si poklady vedomosti nasbieral, dám ti nasledujúce pokyny: Uč sa najprv to, čo je ľahšie, lebo máš veslovať najprv na malom potôčku, a nie hneď na mori, a skrze ľahšie veci porozumieš ťažšie." Toto je veľmi dobrá rada sv. cirkevného učiteľa. On dobre poznal svojich žiakov. Dobre pochopil, že všetečný žiak chce všetko naraz vedieť, a nebojí sa ani najťažších otázok, len aby pre prirodzenú zvedavosť naučil sa hneď všetko. Nie tak! Pomaly! Neprevrhovať všetko hore nohami! Je to nebezpečné pre mladých žiakov, keď sa vrhnú na ťažké otázky, nerozumia ich, a potom ztratia chuť k ďalšiemu učeniu. Preto opatrnosť nám káže pomaly, vytrvale a začať najprv ľahším! Ďalej radí mu svätec: Nebuď shovorčivý a zriedka chodievaj do hovorný! Zachovaj čistotu svedomia!

Ustavične sa modli! — Krátkozraký človek by si myslel, čo má to robiť s učením? Aké spojenie má málorečnosť s čistotou svedomia, modlitbou a s učením? Veru tieto duševné vlastnosti majú veľký význam! Mlčanlivosť a sobranosť pripravujú nás k dôkladnému štúdiu. Sv. Tomáš bol raz v rekreácii so 157

spolubratmi. Keď hovorili len o zbytočných, márnych a svetských veciach, ktoré robia ducha roztržitým, opustil spoločnosť a tak dal na javo, že také márne, ničomné reči neľúbia sa Pánu Bohu a hatia nás v učení. Spolužiaci menovali svätého Tomáša sicilianským nemým volom, ale tento vôl neskoršie tak sa ozval, že počul ho celý svet. Keby sv. Tomáš nebol býval taký mlčanlivý, nebol by sa stal tak veľkým učencom, slnkom katolíckej Cirkvi. „Jestli sa komu zdá, že je nábožný a nedrží na úzde jazyk svoj, ale svádza svoje srdce, toho náboženstvo je márne." (Jakub 1,26.) „Mnohé mluvenie nebýva bez hriechu, ale kto zdržuje svoje reči, je opatrný." (Prísl. 10, 19.) „Niekto je mlčanlivý a za múdreho držaný býva, a niekto je nenávidený, ktorý je doskočný k mluveniu." (Sir. 20, 5.) Okrem mlčanlivosti je potrebná aj čistota svedomia, lebo nečistými a nezriadenými vášňami rozrytý človek nemôže sa venovať učeniu takou spokojnosťou, ako mravne zachovalý človek. Ustavičná modlitba je ako čistý prameň, z ktorej nám vyviera voda nebeských milostí a Božieho požehnania na našu prácu. Nemal pravdu istý rehoľník, ktorý povedal, že svetskí kňazi môžu viac času venovať štúdiu, lebo nemajú v seminári chórovú modlitbu. Čas, ktorý venujeme 158

modlitbe, nie je ztratený pre štúdium, ba práve naopak, čím viac a čím vrúcnejšie sa modlíme, tým väčšie požehnanie dá Boh na štúdium a viac osvieti nám rozum. Ďalej píše sv. Tomáš: Buď rád vo svojej izbe, aby si mohol okúsiť ovocie nebeského pokoja. Buď ku každému prívetivý! Nestaraj sa o to, čo robia iní! — Vskutku, kto miluje samotu, toho nehádže pokušenie a roztržitosť sem a tam, môže sa venovať učeniu s väčšou spokojnosťou. Sv. Tomáš nechcel prijať nijakú cirkevnú hodnosť, aby mohol zostať vo svojej obľúbenej cele a venovať sa ustavičnému štúdiu. „Cela nech ti bude nebom, kde máš rozjímať o [nebeských veciach, v nej čítaj, rozjímaj, modli sa, hriechy oplakávaj, pokoj je v cele, ale vonká ustavičné boje."

(Sv. Tomáš.) „Nesníž sa k nikomu príliš veľmi, lebo priveľké spriatelenie plodí opovrženie a odťahuje nás od učenia." Táto rada sv. Tomáša je dôležitá.

Hašterenie, zvada, roztržky mohly by sa zamedziť, 159

keby panovala medzi študentmi väčšia vážnosť a úcta. Najprv sú medzi sebou najväčší priatelia, potom sa prihodí nejaké nedorozumenie, a nastanú hádky, ktorým niet konca kraja. Obapolná úcta a vážne chovanie by mohlo zamedziť podobné počínanie. „Nestaraj sa o slová a skutky svetských ľudí, chráň sa zbytočného prudkého pohybu.

Nasleduj príklad dobrých a svätých ľudí!" Veru nesmieme sa miešať do vecí svetsky smýšľajúcich osôb, ale máme hľadieť na milých svätých, ktorí nám dávajú žiariaci príklad. Nasledujte, milí študenti sv. Tomáša, sv. Alojza, sv. Stanislava Kôstku, sv.

Jána Kentického, učbára, sv. Agnešu atď., choďte po šľapajách týchto svätých a budete pobožnými, horlivými žiakmi. „Čo dobrého počuješ, zapamätaj si, nech to pochádza od kohokoľvek. Snaž sa porozumieť čítané a počuté veci. Pričiň sa, aby si porozumel nejasné veci." — Ako sa máme chrániť neprávosti a nenasledovať hriechy iných, tak sa máme snažiť nasledovať všetko dobré a čnostné, čo počujeme a vidíme od iných. Pre vedu je prospešné, aby sme naučené veci dobre rozumeli a mali o nich jasné predstavy. Čo dobre pochopíme, to si aj ľahšie zachováme v pamäti a s väčším úspechom 160

pokračujeme v učení. „Čo len môžeš, snaž sa v pamäti zachovať, ako keď chceš nejaký džbán naplniť tekutinou. Nedávaj sa do vecí, ktoré prevyšujú tvoje sily." Vytrvalým učením môžeme dobre vycvičiť rozum a pamäť, a nesmieme zakopať dary, ktoré dáva nám Boh, ako to urobil lenivý sluha v Evanjeliume, ale dobre využiť ku Božej cti a chvále. Iným nesmieme závidieť a nad naše sily sa vypínať, ale musíme byť spokojní s talentmi, ktoré nám Boh dal, a chváliť ho nimi. „Všetko, čo má dych, nech chváli Pána." (Žalm 150.)

Na konci tohoto poučného listu píše sv. Tomáš: Keď budeš tieto dobré rady nasledovať, prinesieš hojného ovocia v Pánovej vinici, kým budeš žiť. Keď to uskutočníš, dosiahneš, po čom túžiš. S Bohom! — Prijmite do sŕdc tieto slová aj vy, milí žiaci a milé žiačky! Sú to zlaté zrná a iste neobanujete, keď budete nasledovať rady sv. Tomáša, o ktorom pápež Innocenc XII. tvrdí, že jeho náuku za učenie celej Cirkvi prijali, a že on ju svojím učením osvietil a obohatil.

5. Pravé priateľstvo.

161

Človek je od prírody náchylný k priateľstvu. Už to Pán Boh tak stvoril, že sme odkázaní jeden na druhého, a nie je človekovi dobre byť samotnému.

Medzi študentami sa vyskytnú mnohé priateľstvá, a preto je potrebné, aby sme hovorili aj o tejto veci. S akými obcuje človek, taký bude aj sám. Dobrý, pobožný študent môže polepšiť svojho kamaráta, a zlý študent môže zkaziť svojich priateľov, ba často aj celú triedu. Povinnosť učiteľov a predstavených je, aby veľmi dbali, s kým sa žiaci a žiačky priatelia, a hriešne priateľstvá majú všetkou energiou zamedziť.

Pravé priateľstvo je zošľachtená kresťanská láska, prýštiaca z najčistejších dôvodov voči jednému alebo viacerým bližným, a nimi opätovaná. Písmo Sv. nemôže dosť vychvaľovať veľkú cenu dobrého priateľstva: „Verný priateľ je silná ochrana, a kto ho nájde, našiel poklad. Vernému priateľovi sa nič nevyrovná, a niet hodnej váhy zlata a striebra naproti cene jeho vernosti." (Sir. 6, 14, 15.)

Skutočný priateľ miluje svojho bližného pre nejakú duševnú vlastnosť, miluje ho z lásky k Bohu, miluje ho z čistého a nie ziskuchtivého úmyslu, miluje ho k vôli mravnému prospechu, ktorý úfa dosiahnuť pre seba a pre svojho priateľa z tohoto vzájomného 162

priateľstva. Nemáme veriť hneď každému, keď je reč o priateľstve, lebo „kto chytro verí, je ľahkého srdca, a bude mať škodu." (Sir. 19, 4.) Dobrý priateľ z lásky pripomína nám chyby, ale nepravý priateľ lichotí do očí a za chrbtom sa nám vysmieva. „Dohováraj priateľovi, lebo človek sa často pomýli, a n e v e r k a ž d é m u s l o v u . " ( S i r. 1 9 , 1 5 ) .

Neuzavierajme priateľstvo s tým, na ktorom pozorujeme hriešne zvyky a neprávosti, lebo tie jeho hriechy prilepia sa aj na nás. ,,Kto chodí s múdrymi, b u d e m ú d r y, p r i a t e ľ b l á z n o v b u d e i m podobný." (Prísl 13, 20). Kto nie je priateľom Božím, ten nemôže byť ani priateľom naším, nadarmo úfame, že by nám prospel, bude nám len škodiť, veď je nepriateľom našich duší a nenávidí Boha. Málokedy nájde človek pravého priateľa, lebo svet je preplnený sebectvom, zlomyseľnosťou, neprávosťou, preto musíme byť vyberační v priateľoch! Tak veľký poklad, ako je dobrý priateľ, dáva Boh, a preto musíme si vyprosiť túto milosť pokornou modlitbou. „Verný priateľ je liek pre život a nesmrteľnosť, a ktorí sa boja Pána, najdú ho. Kto sa bojí Boha, bude mať i priateľstvo dobré, lebo aký je on, taký bude i jeho priateľ." (Sir. 6, 16, 17.)

Krásne líči Písmo Sv. priateľstvo Jonatana a Dávida.

163

„I stalo sa, že duša Jonatanova spojila sa s dušou Dávidovou, a Jonatan ho miloval ako svoju dušu." (I. Kráľ. 18, 1.) Uzavreli spolu smluvu, a na znamenie svojej lásky svliekol svoje rúcho až po meč, luk a opasok, a dal ich Dávidovi, týmto dokázal svoje najúprimnejšie priateľstvo. Na východe aj dnes, keď niekto chce dokázať, že je priateľom na život a smrť, dá mu svoj pás. Keď Saul chcel zabiť Dávida, oznámil to Jonatan hneď Dávidovi, a upozornil ho, aby sa skryl. Pred kráľom ho zastával a upozornil na nesprávnosť jeho počínania, povediac Saulovi: „Nehreš, kráľu, proti svojmu služobníkovi Dávidovi, lebo nič nezavinil proti tebe, a jeho skutky sú veľmi dobré. On položil i svoju dušu do ruky svojej, t. j. život svoj vydal nebezpečiu, keď zabil Filišťana a učinil Pán veľké vyslobodenie všetkému Izraelu, videl si to a tešil si sa. Prečo by si sa teda prehrešil proti krvi nevinnej, zabíjajúc Dávida, ktorý je bez viny?" (I. Kráľ. 4, 5.) Tieto doliehavé slová smierily otca. Neskoršie obnovili dohodu, a keď Saul znovu chcel ho zabiť, Jonatan ho upozornil a radil mu, aby utiekol. „Pobozkali sa a plakali spolu; i riekol Jonatan Dávidovi: Iď v pokoji! Čo sme si oba prisahali v mene Pánovom, hovoriac, Pán nech je svedkom medzi mnou a tebou a medzi semenom 164

mojím a semenom tvojím až na veky." (I. Kráľ. 20, 42.) A keď padol Jonatan v boji proti Filišťanom, oplakával ho Dávid, ako rodného brata.

Krásny príklad priateľstva, akého v našej dobe málokedy môžeme nájsť. U mnohých je priateľstvo len zásterou sebectva, ziskuchtivosti, smyselnosti.

Mnohí uzavierajú priateľstvo len k vôli zlému, aby mohli ľahšie páchať hriechy. Mnohí milujú svojho priateľa len z márnivosti, ale také priateľstvo je tiež márne. Smyselný človek miluje len krásnu postavu, zovňajšok, pekné poklony, výrečnosť, veselú povahu, miluje azda neresť alebo náklonnosť k hriechu. Dávid necítil takú lásku a také priateľstvo k Jonatanovi, lebo po jeho smrti povedal: „Žialim za tebou veľmi, braté môj, Jonatane! Bol si plný spanilosti a láskyhodnejší nad lásku žien. Ako matka miluje jediného syna svojho, tak som miloval teba." (II. Kráľ. 1, 26.)

Za štvrtého snemu Lateranského boli v Ríme sv.

Dominik a sv. František. Predtým sa nepoznali. Títo — hovorí Lakordaire — mali podobnú úlohu na zemi i na nebi. Museli pracovať na spáse duší, aby priviedli do Kristovho stáda čím viac poblúdilých ovečiek. Sv. Dominik pri nočnej pobožnosti mal videnie, ako hnevlive díva sa Kristus na svet, 165

chcejúc ho zničiť troma kopijami a to pre tri hlavné hriechy: žiadosť očí, žiadosť tela a pre pýchu života.

Panna Maria však priviedla dvoch mužských, ktorí mali upokojiť jeho hnev. V jednom poznal sám seba, druhého nepoznal, ale pamätoval si jeho vonkajšok.

Na druhý deň ponáhľal sa sv. Dominik do kostola a videl tam modliť sa mužského v žobráckom odeve s povrazom okolo pásu. Pohliadnuc na jeho tvár, poznal, že je to ten, ktorého videl v noci vo videní. Šiel k nemu, padol mu okolo krku a povedal: Ty si mojím bratom, držme sa spolu, nikto nás nepremôže!

To priateľstvo, ktoré uzavreli, bolo úprimné, nadprirodzené a trvalo až do smrti. Pomáhali si spolu na ceste života, jeden druhého tešil v utrpeniach, pomáhal v ťažkostiach, jeden druhému podal ruku vo všetkých krížoch. Azda by neboli dosiahli toho veľkého cieľa: založiť rehoľu dominikánsku a františkánsku, keby sa neboli navzájom podporovali.

Spojené sily činia nás vytrvalejšími. Ó, keby bolo v dnešnej dobe viac takých svätých priateľstiev!

Bohumilé bolo priateľstvo sv. Tomáša Akvinského a sv. Bonaventuru, ktorí sa soznámili na vysokých školách v Paríži. Od toho času, čo sa poznali, boli ako dva mocné prúdy, ktoré rovno vedľa seba tečúc, čistou vodou zavlažily všetko, a pospiechaly k 166

nebeskému moru. Ako sv. Tomáš tak aj sv.

Bonaventura vyučoval svojich mladších spolubratov.

Oba boli na hodnosť doktorskú povýšení. Keď ich rehole osočovali a prenasledovali, oba dostali od predstavených rozkaz, aby napísali obranný spis. Sv. Bonaventura napísal výborné dielo: O chudobe Ježiša Krista, a sv. Tomáš logicky sostavený spis: Proti nepriateľom služby Božej a stavu rehoľného.

Týmito spismi bola vyvrátená zlosť nepriateľov. Oba boli soľou zeme mocným príkladom a svojou učenosťou. Spisy Tomášove podobajú sa svetlu, ktoré osvecuje rozum, spisy sv. Bonaventuru plameňu, ktorý roznecuje srdce k láske. Oba boli veľkí ctitelia mariánski a najsv. Sviatosti. Raz chcel sv. Tomáš navštíviť svojho priateľa, ktorý pracoval práve na životopise sv. Františka z Assisi. Keď uzrel oblokom, že je vo vytržení, ani nezaklopal, ale povedal: Nechajme svätého pracovať pre svätého! „Milí a utešení vo svojom živote, ani v smrti sa nerozlúčili." (II. Kráľ. 1, 23.) Zomreli r. 1274. Páp.

Rehor X. povolal ich na cirksnem do Lyonu. Sv. Tomáš vydal sa síce na cestu, zomrel však v kláštore Fossanova, sv. Bonaventura došiel do Lyonu, ale zomrel aj on po štvrtom shromaždení. Pre chorobu nemohol najsv. Sviatosť Oltárnu prijať, preto žiadal, 167

aby mu ju položili na prsia, a hľa, sv. hostia vnikla mu do tela a svätý spojil sa s milovaným Spasiteľom.

Mesto Lyon zvolilo si sv. Bonaventuru za svojho ochrancu a jeho hrob stal sa drahocenným pokladom mesta, kde chorí často dosiahli uzdravenie. Sv. Tomáša vyvolilo si mesto Neapol za svojho patróna a aj na jeho hrobe stály sa zázraky. Zkrátka sv.

Tomáša a Bonaventuru spojilo púto pravého priateľstva, ktoré spočívalo na základe čnosti a bolo upevnené zovnútorným skoro podobným životom oboch svätcov. Keď bol sv. Tomáš svojho času vodcom ohromného množstva študentov na významných školách europských, ktorý svojich žiakov viedol nielen ku prameňu vied a múdrosti, ale vštepil im do sŕdc aj svoje čnosti, bol spolu aj so sv.

Bonaventurom vzorom sv. priateľstva každému študentovi.

Rovný hľadá rovného. Povedz mi, s kým obcuješ a ja ti poviem, kto si. Pravé a sväté priateľstvo — ako to vidíme na sv. Tomášovi a Bonaventurovi — je len tam, kde je čnostný život. A keď priateľstvo požaduje obapolnú lásku, môže byť len medzi osobami čnostnými, ktoré vzájomne povzbudzujú sa k dokonalosti.

168

Nadprirodzená láska a priateľstvo spojila sv. Jána Zlatoústeho so svätou Olympiasou, obapolne povzbudzovali sa k zbožnosti a svätosti. Keď svätá Olympias bola pozbavená všetkého majetku a nariekala, že to už nemôže pretrpieť, tešil ju sv. Ján Zlatoústy slovami nebeskej útechy, a ona s novou radosťou vzala na seba kríž. Sväté bolo priateľstvo medzi sv. Františkom Salezským a sv. Františkou de Chantal. Ona ho podporovala modlitbou a útechou pri ťažkom úrade biskupskom a stala sa spoluzakladateľkou sestier Navštívenia Panny Marie, a tak mu pomáhala pri pastorovaní ženskej mládeže.

Keď zomrela, mal sv. Vincenc z Pauly videnie, videl ako sa dve gule, jedna väčšia a druhá menšia, spoja v tretej gule, v Bohu, v nebi na veky boli spojení v Spasiteľovi, ktorého tu na zemi tak vrúcne oba milovali. — Áno, pravé kvietky priateľstva rastú len tam, kde je pravá láska k Bohu, kde sa navzájom povzbudzujú obidvaja priatelia k pobožnosti.

6. Klerici.

U proroka Izaiáša čítame: „Vy nazvaní budete 169

Pánovými kňazmi, služobníci Boha nášho riekať sa vám bude." (Izaiáš 61, 6.) Hľa, na takú vznešenú a svätú úlohu pripravujú sa klerici! Stav kňazský je vskutku nad iné stavy taký vysoký, že sa nikto nesmie odvážiť do neho vstúpiť, keď nemá povolanie od Boha. Blahoslavený, kto je povolaný, aby rozmnožil rad veľkodušných, svätých kňazov Cirkvi Kristovej, blahoslavený, kto je povolaný medzi vodcov duchovného boja! Avšak to povolanie musí prísť shora, to je jediná pravá brána ku stádu Ježiša Krista, o ktorej Evanjelium hovorí: „Kto nevchádza do ovčiarne dvermi, ale inakade vstupuje, to je kmín a zbojník." (Ján 10, 1.) Ale drahý mladík, Boh ťa musí volať! Beda tomu, kto nepovolaný vtlačí sa do najsvätejšieho zo všetkých stavov, ktorého údovia už tým, že mu neprospievajú, veľmi škodia. Hrozný výrok večnej Pravdy je: „Každý sad, ktorý nesadil môj Otec nebeský, bude vykorenený." (Mat. 15, 13.) Taký žiak, ktorý bez povolania vstúpi do seminára, neprinesie úžitku, neprospeje sebe, ani iným, bude ako drevo, ktoré hodia len na oheň.

Sv. Narcisus (29. okt.) od útlej mladosti vyznačoval sa v učenosti a v kresťanskej dokonalosti. Keď vyrástol, žiadali si veriaci a zbožní kňazi, aby sa dal 170

posvätiť za kňaza. Pokorný Boží sluha zdráhal sa prijať ten vznešený úrad pre svoju nedostatočnosť.

Ale keď poznal, že je to Božia vôľa, dal sa do učenia a zbožných skutkov, aby sa čím horlivejšie pripravil na ten svätý stav, lebo vedel, že je to stav nie obyčajný, na ktorý by bol každý súci, dľa slov sv.

Pavla apoštola v prvom liste ku Korinťanom: „Nech nás človek tak považuje, jako služobníkov a správcov Tajomstvi Božích." (I. Kor. 4, 1.) Po dôkladnej príprave a na prosbu nábožných a učených mužov prijal posvätenie kňažstva, a cirkevný spisovateľ Eusebius, sv. Epifanius a sv. Jarolým zvelebujú ho ako svätého kňaza, ktorý skvele plnil svoje povinnosti, verne slúžil sv. cirkvi a požíval veľkej úcty u veriacich. Bol skutočným a pravým námestníkom Kristovým, a radosť pôsobil svojmu Spasiteľovi svätým, kňazským životom: „Preto my namiesto Krista konáme posolstvo, jako by Boh napomínal skrze nás." (II. Kor. 5, 20.) Úloha klerikov je, modlitbou a učením pripraviť sa v seminári na svoje neskoršie povolanie, ako to robil sv. Narcisus. Kto úfa, že bude môcť žiť pohodlne, ten sa klame, lebo musí sa oddať svedomitému a horlivému učeniu. Kňaz musí hlásať Evanjelium.

Beda by mu bolo, keby nekázal. (I. Kor. 9, 16.) A k 171

tomu sa musí pripraviť už v seminári vytrvalým učením múdroslovia, bohoslovia, Písma Svätého, cirkevného práva, asketických kníh. Musí kázať príkladom a slovom, a preto tie čnosti, ktoré od iných žiada, musí sa sám v seminári naučiť, aby mu veriaci nepovedali, prečo on sám nerobí to, čo iným káže?! To štúdium nie je ľahké, pracovať na vlastnej svätosti a dokonalosti je tvrdá práca a vyžaduje veľkej námahy, ale kto má dobrý úmysel pomôcť nesmrteľným dušiam, tomu milosť Božia nevystane, pomôžu mu Božia Matka a milí svätí.

Pamätám sa, keď som bol v r. 1914 s inými klerikmi v učebnom sále v Štýrskom Hradci, v Štajerskú. V prostriedku bol pekný kríž a krásna socha sv. Tomáša Akvinského, patróna všetkých škôl. Premýšľal som, ako sa mi vydarí múdroslovie a bohoslovie, keď je to dosť ťažké a mnohí už stroskotali na skalách vysokej špekulácie. Hoci som mal v šiestej vysvedčenie s vyznamenaním, predsa som sa bál budúcnosti. Ale povzbudila ma myšlienka na sv. Tomáša, ktorý mal tiež ťažkosti pri učení hlbokých filozofických a bohosloveckých otázok. S chuťou a dôverou v Boha dal som sa do učenia. Veru bol to tvrdý chlieb. Často prišly na mňa hodiny roztrpčenia, nechutí a sklamania. Zpočiatku bolo ťažko rozumieť 172

niektorým otázkam múdroslovia, ale sv. Tomáš, nebeský môj ochranca, mi pomohol. V druhom roku bolo to už ľahšie. Ako mi jasalo srdce, keď som s pomocou Ducha Sv. porozumel niektorú ťažkú filozofickú otázku, ako som ďakoval P. Bohu, keď po sv. prijímaní alebo pri sv. rozjímaní objasnila sa mi niektorá bohoslovecká otázka.

Pán Boh mi natoľko pomohol, že po treťom ročníku chceli ma profesori prideliť k takzvaným: studentes formales, t. j. z ktorých budú neskoršie učitelia bohoslovia. Ale zriekli sa toho pre moje slabé zdravie. Božou pomocou prekonal som celé 6 ročné štúdium s dobrým prospechom, pri čom niektorí iní, azda nadanejší, nerobili také prospechy v učení. „Múdrosť učeného žiada stihu, a kto má menej práce, dôjde múdrosti", (Sirach 38, 25.) čiže s vytrvalosťou a pokorne prosiac Boha o rozmnoženie vedomostí.

Keď chce klerik Pánu Bohu horlivé slúžiť, svedomite sa učiť a dobre sa pripravovať na svoje sväté, vznešené povolanie, nevystane pokušenie.

Diabol ho bude všetkými možnými prostriedkami pokúšať, svet ho bude svojimi zdanlivými výhodami mámiť, telo ho bude pokúšať svojimi smyselnými požiadavkami. Klerik musí dať pozor pri návštevách 173

svetských ľudí, a na prázdninách aby neobrátil chrbát kňazskému stavu. Prázdniny majú byť odpočinkom a zotavením tela a ustatého ducha, ale spolu sú aj časom najvážnejšej práce. Sú časom zkúšky tomu, kto sa chce stať opravdivým učeníkom Kristovým. Prázdniny dokážu, či aj na seba ponechaný klerik môže byť silný v čnosti a pevný aj pri vábivých pokušeniach. Klerik má aj v pokušení zostať Kristu verný, má povedať so sv. Pavlom: „Milosťou Božou som, čo som", ale má pridať aj tie veľavýznamné slová: „a milosť jeho nebola vo mne márna." (I. Kor. 15, 10.) Žiaľ, často je v klerikoch milosť Božia márna, keď lákavému svetu veria viac, ako sladkému hlasu Pána Ježiša, keď vlažne plnia svoje povinnosti a nepripravujú sa náležitou vážnosťou na vysvätenie a kňazské účinkovanie; keď čítajú romány, beletristické knižky a časopisy miesto teologických a filozofických spisov; keď nesnažia sa nadobudnúť si potrebné kňazské čnosti atď. Keď nezriekne sa klerik sveta, nebude užívať ani svetské radosti, ani duševné. Bude bojovať, trápiť sa, ale bez odmeny, nebude šťastný vo svojom stave, a iných bude tiež vábiť k nespokojnosti.

Klerik má byť vychovávaný v cirkevnom duchu, smýšľať má nadprirodzene. Duch sveta stále protiví 174

sa duchu katolíckej Cirkvi. Svet chce byť tu na zemi šťastným, ale Cirkev kladie hlavnú váhu na budúci život, lebo kráľovstvo Kristovo nie je z tohoto sveta.

Klerik sa má stotožniť so záujmami Cirkvi, musí žiť v duchu sebazapierania, musí byť pripravený na prenasledovanie, ktorému je Cirkev stále vystavená.

Klerik musí s. radosťou zotrvávať v pravej Cirkvi Kristovej, aj keď ho prenasledujú. Podľa toho, ako miluje Cirkev, a ako pracuje za jej rozkvet, javí sa v ňom aj cirkevný duch. Klerik teší sa, keď je Cirkev oslavovaná, keď sa duch Kristov v srdciach veriacich rozširuje; a plače, keď je prenasledovaná, zoslabovaná, spútaná, keď vidí, že katolíci sú vlažní, ľahostajní v plnení svojich náboženských povinností.

Dobrý klerik má byť presvedčený o pravdivosti slov sv. Pavla: „Trpíme prenasledovanie, ale nie sme opustení, sme povalení, ale nehynieme, vždy nosíme usmrtenie Ježišovo na svojom tele, aby i život Ježišov zjavil sa na našich telách." (II. Kor. 4, 9. 10.)

Po odbavení filozofických štúdií mal byť sv. Ján Vianney prijatý do väčšieho seminára. Vedomosti vo filozofii nemal veľké. Vedel to hneď, keď mal skladať zkúšky z látky, ktorú prednášali vo Verriéres.

On sa učil filozofiu francúzsky a zkúšali ho latinsky; a potom strach pred kardinálom Feschem, znemožnil 175

mu zkúšku. Triasol sa na celom tele, nevedel nič odpovedať na otázky, tak že ho neprijali. Pokora sa mu tým zväčšila a dôvera v Boha neoslabia. Zbožný kňaz P. Balley prosil, aby mu ho sverili pred vylúčením na niekoľko mesiacov, a aby zasa skladal pred ním a pred generálnym vikárom, Bochardom, zkúšky. P. Balley za niekoľko mesiacov ho dobre pripravil a tak Vianney zkúšku složil. Prijali ho do seminára. Na začiatku bohoslovia nevynikal väčšmi ako vo filozofii. P. Gardette, rektor veľkého seminára, dal ho do jednej izby s Duplaym, ktorý bol najlepším bohoslovcom. Dochádzalo medzi nimi k výmene názorov, pri ktorej vynikal jeden živou inteligenciou, a druhý ohnivou zbožnosťou. Keď ho mali vysvätiť na subdiakona, spýtal sa predstavený, či je pobožný a či vie sa modliť sv. ruženec a či uctieva P. Máriu? „V pobožnosti je v seminári vzorom" — odpovedali. „Tak ho prijímam. Milosť Božia učiní ostatné." Vysvätený bol 2. júla 1814 na subdiakona, rok na to stal sa diakonom a kňazom.

Tieto prekážky, ktoré mal sv. Ján Vianney pred vysvätením, majú klerikov povzbudiť na ceste sv. povolania. Pripravujú sa na svätý, vznešený úrad a preto nie div, že toto vyznačenie si musia tuhým bojom zaslúžiť. Pripravujú sa na úrad, ktorý dľa slov 176

sv. Chrysostoma aj anjelom by bol ťažký, a nie to človekovi. Čo anjel nemôže robiť: spovedať, omšu sv. slúžiť atď., to môže kňaz, preto s najväčšou vážnosťou a svedomitosťou má sa pripravovať v seminári. Nesmieme brať ohľad na tých, ktorí sem neprišli s pravým povolaním a kritizujú predstavených, predpisy, počínanie pobožných klerikov; takých sa treba varovať ako dravých vlkov a čím skorej ich odstrániť, aby nenakazili dobrých.

Sv. Bonaventura hovorí: Strašné je vidieť niektorých kňazov, ktorí z lenivosti nečítajú a z nevedomosti neznajú Písmo Sv., cirkevné právo a spisy sv. Otcov, a predsa chcú byť lekármi duší." (Confessionale, praef.) Aby sa na nás tieto slová nemohly vzťahovať, pripravme sa dobre na kňažstvo.

7. Zotavenie.

Kto sa učí vážne a svedomite, potrebuje sa s času na čas zotaviť. Aj najsilnejšia struna ztratí pružnosť, keď sa vždy napína. V zotavení zachovať pravú mieru, je veľkou múdrosťou. Zotavenie, hra, vychádzky ľúbia sa našej prirodzenosti, povinnosť a 177

vážne učenie sa nám však protivia. Preto pri zotavení náklonní sme prekročiť mieru a príliš hovieť chúťkam mladosti a roztopašnosti. Študent, ktorý zotavenie a ustavičnú, hru považuje za cieľ života, zanedbá pomaly povinnosti, stane sa náchylným k smyselným pôžitkom a vrhne sa do náručia hriešnym rozkošiam. Preto nás Písmo Sväté napomína, aby sme sa zotavili, ale mierne a nie hriešnym spôsobom: „Vyrážaj sa a zabávaj, a rob, čo sa ti ľúbi, ale nie v hriechoch a v slove rozpustilom." (Sir. 32, 16.)

Hry, ktoré sa končia slzami, vydávajú svedectvo, že mladíci hrali sa náruživé, aby si ukojily vlastné, egoistické chúťky. Vášnivý hráč protiví sa každému.

Kto vie opanovať náruživosti aj pri hre, ten má veľký stupeň sebazaprenia a dokazuje, že má šľachetné srdce. Kto vyhrá, nech nedráždi svojich protivníkov samochľúbou, kto prehrá, nech neztratí dobrú myseľ a veselosť. Hra, ktorá presahuje dovolenú mieru, nemôže zotaviť. Dlhá hra unavuje, dráždi, zarmucuje, neprinesie potrebného osvieženia.

Prílišná náchylnosť ku hračke a zotaveniu zapríčiní ztratu času, nezriadenú túžbu po výhre, vzbudzuje n ech u ť k v ážn ej p r áci a n ap lň u je h lav u malichernými a ničomnými myšlienkami. Vyrušenie 178

mierne a podľa Božej vôlezotavuje dušu i telo, posilňuje nás a dá novej chuti k ďalšej práci.

Sv. Ján Evanjelista ako deväťdesiatročný starčok hrával sa denne s kuroptvou a hladieval ju. Istý poľovník divil sa tomu a považoval to za neprípustné u takého vážneho svätého arcibiskupa. Sv. Ján mu povedal: Prečože ty nemávaš luk vždy na kuši napnutý? Poľovník odpovedal: Preto, aby luk neztratil pružnosť a silu. Sv. Ján povedal: Dobre, ale nediv sa teda, keď vidíš, ako sa zabávam, aby myseľ moja tým schopnejšou bola na povinnosti. — Pekná a poučná odpoveď, ako máme aj zotavenie využiť z vďačnosti k Bohu, aby sme nadobudli sily k plneniu svojich prác.

Aj Pán Ježiš Kristus odpočíval a hľadal zotavenie, aby nám dal aj v tomto príklad. Keď šiel raz cez Samaritánsko, prišiel do mesta Sichar blízko poľa, ktoré dal Jakub synovi Jozefovi, kde boli pochovali kosti Jozefa Egyptského. A tam bol prameň, ktorý dľa podania vykopal sám patriarcha Jakub, preto sa i menoval prameň alebo studňa Jakubova. Milý Spasiteľ prišiel k tejto studni dľa nášho počítania okolo 12. hodine. Učeníkov poslal do mesta, aby nakúpili potraviny. Písmo Sv. poznamená: „Ježiš teda, ustatý od cesty, len tak sadol si k 179

prameňu." (Ján 4, 6.) Venoval teda trochu času zotaveniu, ale aj to zotavenie posvätil dobrým úmyslom a snažil sa získať Samaritánku pobožnému životu. Žiadal od nej hlt vody, začal s ňou rozprávať o Božom kráľovstve, až ju získal Bohu. Na konci povedala žena: „Viem, že príde Mesiáš, ktorý sa nazýva Kristus, a keď ten príde, oznámi nám všetko." A Kristus Pán odpovedal jej na to: „Ja som to, ktorý hovorím s tebou." — Hľa takým spôsobom posvätil milý Spasiteľ zotavenie pri Jakubovej studni! Tým dal nám na javo, že zotavenie máme využiť z povďačnosti k Bohu, a že máme ho zošľachtiť pobožnými rečmi. Rozhovor o svetských márnostiach a o samých fígľoch nezotaví človeka, ale ešte viac umorí, preto máme aspoň s času na čas hovoriť aj o pobožných a učených veciach. Sv. Ján Berchmans urobil predsavzatie, že v sobotu pri rekreácii bude hovoriť niečo o Panne Márii a v nedeľu o najsvät. Sviatosti.

Ešte iný príbeh zo života P. Ježiša čítame v Evanjeliume sv. Marka. Keď už dlho pracoval so svojimi učeníkmi, „lebo mnohí boli, ktorí prichádzali a odchádzali, tak že nemali ani kedy sa najesť" (Marek, 6, 31), riekol Ježiš učeníkom svojim: „Poďte súkromne na pusté miesto a trochu si 180

odpočiňte." Vzal ich teda so sebou a odpočinuli si a zotavili sa na jednom samotnom mieste pri Betsaide.

(Luk. 9, 10.) Pán Ježiš im poprial zaslúženého odpočinku a oni využili to s povďakom, aby sa posilnili k novej práci. Nie je teda kresťanstvo tak tmavé, príkre, mrzuté, ako to tvrdia jeho nepriatelia!

Môžeme sa zotavovať, slušne vyrušovať, len aby sa to dialo v medziach miernosti, poctivosti a s myšlienkou na Božiu prítomnosť. Radujte sa v Pánu, milí študenti, radujte sa, ale vaša skromnosť nech je zrejmá všetkým ľuďom! Daj, ó Pane Ježišu Kriste, študentom milosť, aby poznali, že zábavy sú milé B o h u v t e d y, k e ď s a k o n a j ú s k r o m n e , s povďačnosťou k Tebe a s dobrým úmyslom osviežiť telo i dušu k ďalšej práci! Študent musí dať pozor v prázdninách, aby mu neboly cestou ku hriechu, ale zotavením pre telo i dušu. Pred sebou vidím sviežich mladých žiakov. V rukách s vysvedčením, majú zase jeden rok za sebou, sú bližšie k cieľu. Idú radostne domov, aby sa zotavili a dobre využili prázdniny k výletom, prechádzkam, športu. Tváre im horia radosťou, duše majú plné dobrých predsavzatí. V duchu vidím Pána Ježiša Krista pri prameňoch Jordána, ako napomína svojich učeníkov na márnosť a pominuteľnosť sveta 181

a v tieni stromov Antilibanonu hovorí: „Čo osoží človekovi, keby i celý svet získal, ale ujmu trpel by na svojej duši?" V tomto duchu máme využiť prázdniny. Čo osoží, keď telo zosilnie, ale nesmrteľná duša ťažkým hriechom mala by byť ranená? Niektorí študenti vracajú sa do školy s radosťou a spokojnosťou na tvári, iní so zármutkom a bolesťou. V dušiach niektorých pokoj, neporušenosť, v iných rany, špina, choroba. Boli na zkúške, šli do boja, z boja poprichádzali. Ale či nezabudli na slová Ježišove? Každý študent má prosiť pred prázdninami milého Spasiteľa, aby ho chránil pred všetkým nebezpečenstvom a volať z hĺbky srdca: „Ty, vševediaci Ježišu, daj mi svojej milosti, aby som poznal osožnosť prázdnin a nebezpečenstvo pokušenia sveta. Daj mi svojej milosti, aby som používal prostriedky chrániace od nebezpečenstva: sv. prijímanie, sv. omšu, strelné modlitby (vzdychy), čítanie dobrých kníh, obcovanie so zbožnými žiakmi atď. Daj mi svoju pomocnú ruku, aby som, vrátiac sa z prázdnin, mohol byť pripočítaní k tým, v ktorých duši panuje pokoj a ktorí môžu na tvojich prsiach odpočívať, milý Ježišu! Aby si sa nemusel, drahý Spasiteľu, žalovať na mňa, ako na ľud izraelský: čakal som, že bude 182

rodiť hrozno, ale vinica rodila kyselky. Očakával som, že bude činiť právo a hľa, neprávosť,spravodlivosť, a hľa, krik." (Izaiáš 5, 2.

7.)

Po zotavení máme robiť krátke spytovanie svedomia, či sme všetko robili dľa vôli Božej? Vydaj počet zo svojho vladárenia, zo svojho zotavenia!

Vydaj počet, ako si strávil prázdniny, či si použil každej príležitosti k posilneniu svojich ctností, k pestovaniu charakteru a k zošľachteniu srdca? Keď sa stala, milý študent, chyba, keď si klesnul pri zotavení a Pána Boha hriechom urazil, vzmuž sa, vstaň a potrhaj všetky sväzky s neprávosťami!

Obetavé srdce, horlivá duša čoskoro sa uspokojí, roztrhá všetky putá smyselnosti, aby Bohu radostne a vesele slúžila.

V. POBOŽNÝM USILOVNÝM ŽIAČKAM. 1. Biele šaty-čisté srdce.

Hovoria, že tri veci pochádzajú z raja: kvietky na 183

lúkách, hviezdy na oblohe nebeskej a nevinné oči. Z nevinných očí žiari čistota srdca. Ako je to pekné, keď dievča pri prôvode Božieho Tela, pri májovej pobožnosti, pri prvom sv. prijímaní, alebo pri nejakej slávnosti má biele šaty, ale ešte krajšie je, keď má čisté srdce. Tie biele šaty nemáme obliecť z márnivosti, z pýchy, ale majú nám byť symbolom čistého, nevinného srdca. Ako nečistota je ošklivá, a poznať ju na tvári, lebo: „chlipnosť ženy poznať po jej nestydatých očiach a mihalniciach" (Sír. 26, 12), tak čistota je milá Pánu Bohu, činí nás podobnými anjelom, a zväčšuje krásu tvári. Judita zachovala stavu primeranú čistotu, preto ju Boh vyznamenal a dal jej odvahy premôcť Holofernesa. Keď prestala sa modliť k Pánovi, umyla si telo, a pomastila sa najlepšou masťou, a rozčesala si vlasy na hlave, a postavila si čepiec na hlavu, a obliekla si rúcho svojho veselia, vzala si črievičky na nohy, náramnice, ľalie, zaušnice, prstene, a okrášlila sa všetkými ozdobami. Ale ona to nerobila zo zlého úmyslu, a zovnútorná krása zodpovedala jej duchovnej kráse, a preto hovorí Písmo Sv.: „Pán tiež pridal jej krásy, lebo všetka táto ozdoba nebola z chlipnosti, ale z ctnosti, a preto Pán túto krásu na nej ešte rozmnožil, aby sa ukázala očiam všetkých 184

ľúbeznosťou neprirovnateľnou." {Judit 10, 4.)

Holofernesa premohla svojou krásou a sťala mu hlavu. Ó, keby každá žiačka pri ozdobe tela myslela aj na ozdobu nesmrteľnej duše, potom by ľahšie mohla premôcť pekelného nepriateľa a všetkých pokušiteľov! Čo osožia pekné, biele šaty, keď je srdce špinavé a čierne? Čistota duše je nebeským šľachtictvom, ktoré má mnoho závistníkov, je duševnou krásou, ktorej hrozí tisíce nebezpečenstiev, je duševným pokladom, ktorému nesvedomití lupičia robia nástrahy. Kto zachová čistotu srdca, bude stolovať v nebi k Pánu Bohu najbližšie, dostane tam čestné miesto, lepšie ako iné. ktoré nežily čisté. „Dám im v dome mojom a medzi múrami mojimi miesto, a meno lepšie ako od synov a dcier, meno večné im dám, ktoré nezahynie, praví Pán." (Izaiáš 56, 5.) Mladosť odkvitne, ako kvietok na lúke, ale čistota srdca bude našou stálou okrasou.

V meste Gex narodila sa r. 1631 zemianskej rodine dcéra, menom Štefánia. Rodičia oddaní boli horlivé Kalvínovmu bludu a vychovávali dcérku svoju v nenávisti ku katolíckej viere. Štefánia bola dievčaťom prívetivým a veselým, ale zaplietla sa do bludu tak, že z celého srdca nenávidela všetko 185

katolícke, i vysmievala sa z obradov sv. Cirkvi.

Niekedy vlúdila sa do katolíckeho kostola, aby sa mohla posmievať, umývať si ruky vo sväteničke a vystrájať iné bohaprázdne nezbednosti. Na Božie Telo poberal sa slávnostný katolícky prôvod. Štefánia dívala sa z otcovského domu, videla družičky v bielych šatoch okolo prevelebnej Sviatosti Oltárnej. Robilo to na ňu veľký dojem, jej duša bola nebeským svetlom osvietená. Zdalo sa jej, akoby bol prehovoril k nej láskavý Spasiteľ Ježiš Kristus z monštrancie, ktorú niesol kňaz a udeľoval ňou veriacim požehnanie. Poznala pravdu katolíckej viery, obrátila sa, boci rodičia robili jej strašné prekážky; a neskoršie vstúpila do kláštora sv. Uršuly.

Hľa, Štefániu obrátil prôvod Božieho Tela, pri ktorom ibiele družičky tvorily Pánu Ježišovi Kristovi čestnú stráž! Aby pôsobila Spasiteľovi radosť, musela sa neskoršie stať tiež čistou, bielou družičkou. Mala čisté srdce a preto uvidela Boha.

Milá žiačka, nasleduj blah. Štefániu a staraj sa nielen o biele, čisté šaty, ale aj o čisté, nepoškvrnené srdce! Čisté srdce ťa urobí milou pred Pannou Máriou a anjelmi. Sv. Alfonz Liguori vypravuje vo svojich „Marianskych Chválach", že istému dievčaťu dal učiteľ radu, aby častejšie pozdravovalo nebeskú, 186

čistú Pannu slovami: Buď pozdravená, Matka Milosrdenstva! Keď dievča umieralo, zjavila sa mu Matka Božia a povedala jej: „ja som tá Matka, ktorú si tak často pozdravovala, poď teraz so mnou" Dieťa, vztiahnuc k nej ruky, usnulo tíško v Pánu. — Veru, Matička Božia neopustí tú školáčku, ktorá vrúcne a detinský ju uctieva, nasleduje jej čistotu a hľadá záľubu nebeskej Mlatky. O čistotnom pokolení hovorí Kniha Múdrosti: , Keď je prítomné, nasledujú ho, a keď sa vzdiali, žiadajú ho, a na veky slávi víťazstvo, nosiac korunu a keď vydobylo odplatu nepoškvrnených bojov." (Múdrosť 4, 2.) Každá dobrá študentka má sa snažiť, aby zachovala čistotu srdca a zaslúžila si chválu, ktorá patrí čistému pokoleniu. Čistota robí nás podobnými anjelom.

Anjel v ľudskej podobe požíva anjelských výhod, lepšie rozumie božským veciam, a horlivejší je v božej službe.

Raz pristúpila dcérka slobodno-murára pred mamičku ai so slzami v očiach povedala: „Milá mamička, ako sa radujem, že zajtra na Bielu nedeľu budem už môcť pristúpiť k stolu Pánovmu, väčšieho šťastia nemôžem si ani predstaviť! Ale ako ma to bolí, že môj otecko ani do kostola nechodí, ani k sv.. sviatostiam nepristupuje! Už dávno modlím sa za 187

neho, ale: Ježiško ma ešte nevyslyšal. Zajtra, keď príde drahý Spasiteľ ku mne, budem sa ešte vrúcnejšie modliť za neho." — „Modli sa, milé dieťa — odvetila matka — Pán Boh iste vylyší tvoje prosby." Zasvitla Biela nedeľa. Celé mesto bolo vo sviatočnom rúchu. Kde len zrak padol, všade bolo vidieť deti v bielych šatách, ktoré maly pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Na nevinných tvárach bolo im vidieť istú blaženosť a očakávanie, čím skôr prijať nebeského hosťa. Aj slobodno-murárova dcérka bola medzi nimi a tešila sa príchodu milého Ježiška.

Po Agnus Dei obrátil sa kňaz k deťom, vysvetlil im význam tohoto veľkého dňa a udelil im sv. prijímanie. Všetky deti boly pohrúžené v pobožnosti, ale hlavne slobodno-murárova dcérka. Bola veľmi dojatá! Ani nezbadala, že vedľa nej: kľačal otec, a tiež pristúpil k Pánovmu stolu. Keď sa vrátila od oltára, hlasno si vzdychla: Ó, Ježišu, daruj mi môjho otca! A otec nemohol sa už zdržať slz. Utiahol sa do kútika v kostole a plakal ako dieťa, tak ho pohla modlitba nevinnej dcérky. Keď sa vrátila domov, otec šiel jej v ústrety, objal ju láskavé a dojatým hlasom povedal: „Drahé dieťa, Ježiš ti daroval' otca!" Vyrozprával so slzami v očiach, ako sa 188

predošlý deň pátrovi kapucinovi vyspovedal, ako šiel s ňou k sv. prijímaniu,, ale ona ho nespozorovala.

Veľká bola radosť celej rodiny, a to šťastie priniesla milá, nevinná dievčička, ktorá mala nielen biele, čisté šaty, ale aj čisté srdce a veľkú lásku k Ježiškovi, od ktorého si vyprosila otcovo obrátenie.

Boh skorej vyslyší nevinné, čisté duše. ako hriešnikov; preto, milé žiačky, snažte sa tiež zachovať čistotu sŕdc, aby ste mohly radosť pôsobiť Ježiškovi a účinkovať v rodine apoštolský. Hľaďte, aby ste sa nepoškvrnily hriechom a mohly nasledovať Baránka, kdekoľvek pôjde. „V ich ústach nenašla sa lož, lebo sú bez poškvrny pred trónom Božím." (Zjav. 14, 5.) Nasledujte Nepoškvrnenú Pannu, sv. Alojza, sv. Stanislava Kôstku, sv.

Kazimíra atď., aby títo milí svätí chránili vás pred zkazou sveta, a vy čistým srdcom kráčajúc po ceste prikázania, dosiahly nebeský Jeruzalem.

Ježiškova sv. Terezka píše vo svojich Dejinách duše, (Hlava III.), že mala 8 a pol rokov, keď Leonia opustila penzionát: benediktínok v opátstve lisieuxskom, a ona nastúpila na jej miesto. Bola medzi žiačkami, ktoré boly všetky staršie, ako ona, ba jedna mala až 14 rokov. Nemala veľa schopností, ale veľký vplyv mala na žiačky. Keď videla, že 189

Terezka, hoci je najmladšia, píše najlepšie úlohy, a mníšky si ju obľúbily, začala na ňu žiarliť. Dávala jej na vedomie, že hnevá sa na ňu, a snažila sa všemožným spôsobom strpčiť jej malé úspechy.

Terezka súc od prírody bojazlivá a citlivá, nemohla sa brániť a uspokojila sa tým, že potajomky sa vyplakala. Ani mníšky, ani Celina nevedely, koľko musela pretrpieť, ale Pán Boh videl jej utrpenie a napísal všetko do knihy života.

Jej potechou bolo, že mohla každý večer chodiť domov. Veselo sa vrhla otcovi do náručia, rozprávala mu o všetkom, čo sa v ten deň prihodilo, aké známky dostala. Otcova láska a nežnosť osladily jej žiaľ, tak že rýchlo zabudla na útrapy. S veľkou radosťou oznamovala výsledok prvej písomnej práce. Mala najlepšiu známku a za odmenu dostala strieborný peniaz, ktorý si uložila do pokladničky pre chudobných. Tiež láska k milému Spasiteľovi vo svätostánku uľahčila jej utrpenie. A ako jej osladil najmä deň prvého sv. prijímania, všetky ťažkosti a krivdy, keď mohla v bielych šatoch a s čistým srdcom prijať nebeského hosťa, Kráľa kráľov, svojho vrelo milovaného Ježiša! Tento deň menuje najkrajším vo svojom živote. Nevýslovné, sladké a blažené spomienky zanechaly v duši jej i najmenšie 190

podrobnosti toho milostiplného dňa. Anjeli mali iste radosť, keď Terezkina biela duša, ako čistá holubička, prijala milého Spasiteľa do čistého srdca!

Vezmite si príklad od nej, milé dievčatá, milujte aj vy drahého Ježiška, ako ona, snažte sa, aby ste maly nielen biele šaty, ale aj čisté, nevinné srdce a ľúbily sa Pánu Bohu!

Ešte vám poviem niečo dôležitého! Istý otec prišiel k Sebastianovi Kneippovi, farárovi vo Wôrishofenu, a žaloval mu, že sa mu dcérky zmenily. Dokiaľ boly doma, pracovaly v domácnosti, pomáhaly matke vo všetkých prácach. Otec ich poslal do ústavu, aby sa tam vyučily. Tam musely nosiť panské šaty, učily sa kresliť, pliesť, francúzske slová, a keď prišly domov, hanbily sa konať obyčajné domáce práce. To je veru nie v poriadku! Čisté šaty majú vás upomínať, aby ste sa ľúbily Ježiškovi a nedaly miesto pýche v srdciach!

2. Pobožné, usilovné žiačky.

Hoci celá knižka patrí nie len žiakom, ale aj žiačkam, predsa niekoľko článkov zvlášť chcem 191

napísať žiačkam. Dievča má inú povahu ako chlapec, a preto so žiačkami treba inak zachádzať.

Dievča je citlivejšie, jemnejšie, vnímavejšie a mäkšieho srdca ako chlapec, od žiačok nemôžeme žiadať takej pevnosti, vytrvalosti a tak bystrého rozumu, ako od žiakov. Žiačky majú sa učiť zvlášte tým odborom, ktoré sú potrebné pre ich neskoršie povolanie, ako vareniu, šitiu, domácim prácam, vychovaniu dietok, a potrebné základné vedomosti pre každú pilnú ženu. Aké je to smutné, ked niektorá vyučená slečinka vie hrať na klavíri, číta najmodernejšie romány, zná básne najchýrečnejších básnikov, ba aj sama skladá niektoré, hoci aj nepodarené; vyzná sa v najmodernejších športoch atď., ale nevie zapražiť polievku a previesť potrebné veci v kuchyni. Čo si počne muž s takou ženou? Pri všetkých vedomostiach nesmie zabudnúť na zošľachtenie srdca, má byť pevná v čnosti, v trpezlivosti, v pokore, poddanosti, silná vo viere a má obveseliť rodinu a okolie. „Ako slnce, ktoré vychádza svetu na výsosti Božej, tak je krása dobrej ženy na ozdobu jej domu." (Sir. 26, 21.)

Každá študentka nech si vezme za vzor a príklad P. Máriu. V nej nájde všetku čnosť, ktorú potrebuje vo svojom stave, nájde tam čistotu srdca, ženskú 192

skromnosť, svedomitosť v práci, horúcu lásku k Bohu a účinnú lásku k bližnému, zbožnosť v modlitbe atď. Nech ti bude spanilá Kráľovná Nebies živým vzorom, ako veľkodušne máš prijímať kríže, aby si zadosť učinila za svoje hriechy a sklonila sa do jarma sebazapierania.

Milá žiačka, daj pozor s kým obcuješ! Ak by ťa lákali hriešnici, neprivoľuj im! (Prísl. 1, 10.) Využi času k učeniu svedomité, k modlitbe, k domácim prácam, skromnému zotaveniu a čítaniu dobrých kníh. Márne, ľúbostné romány nečítaj, lebo ti to pobalamúti hlavu. Snaž sa, aby si mala k sviatostnému Ježiškovi vždy väčšiu lásku a prítulnosť. Chráň sa zlých kamarátiek, ktoré by ťa viedly k hriechu. Chráň sa pýchy a nádhery v šatách, môžeš sa odievať skromne podľa svojho stavu, ale chráň sa všetkej prepiatosti! Daj pozor, aby si nenosila prikrátke, alebo na prsiach veľmi vykrojené šaty, lebo to sa neľúbi Pánu Ježišovi a to je proti predpisom Cirkvi katolíckej. Dievčaťom lepšie slušia dlhé vlasy, ako krátke chlapecké pristrihnutie.

Pozri na obrázok Ježiškovej Terezky, ako hádže kvetiny pred Ježiškom na B. Telo. Má pekné dlhé vlasy a to jej iste lepšie sluší, ako krátke. Poslúchaj doma rodičov a pomáhaj matke pri domácnosti dľa 193

možnosti. Rodičom svojim snaž sa pôsobiť radosť, aby sa nevzťahovaly na teba slová Písma Svätého: „Dcéra je otcovi na veľkú starosť, a pečlivosť o ňu odníma sen." (Sir. 42, 9.)

Sv. Alžbeta Thuringská už ako dievčatko prejavovala veľkú nábožnosť a útrpnú lásku k chudobným ľuďom. Táto útrpnosť stala sa najskvelejším drahokamom v jej korune. Na hradoch Wartburgu a Eisenachu pod dozorom pobožných učiteľov a čnostnej učiteľky vzrastala v bázni Božej a nadobývala si potrebnú vzdelanosť pre svoj stav ako kňažná. Detské hry ju netešily, iba milostivý Boh bol predmetom jej mysle. Zriekala sa márnosti, vyhýbala skvostnému životu na dvore panovníckom.

Dôchodky, ktoré venovali jej potrebe, rozdávala chudobným. Keď ju žiadali zúčastniť sa zábavy a vyhrala tam peniaze, dávala ich chudobným dievčencom. Keď dľa dvornej obyčaje prinútená bola tancovať, zatancovala si raz dookola a povedala: „Svetu stačí jeden tanec, odriekam sa druhých ku cti Pána Ježiša." Pri hrách tiež hovorievala dievčaťom: „Poďme teraz trochu do kostola, aby sme sa poklonily najsv. Sviatosti." A tak snažila sa povzbudiť dietky k pobožnosti. Nie div, že viedla iných k sviatostnému Ježišovi, veď najmilším 194

miestom jej bol chrám, a modlitba bola jej rozkošou.

S najvrúcnejšou pobožnosťou prítomná bola pri Božích službách, všetkých prítomných povzbudzovala ku skrúšenosti. Bola veľmi skromná a stydlivá. Aby si uchránila tieto čnosti, vyvolila si za patróna sv. apoštola Jána. Keď vychádzala zo zámku, zakryla si tvár závojom, aby ju nevideli. Do chrámu chodievala v jednoduchom odeve bez všetkých ozdôb.

Aké pekné je, keď žiačku zdobia čnosti, ktoré vidíme na sv. Alžbete! Aká veľká pobožnosť, aká hlboká pokora, aká vrúcna láska okrášľovala mladú Alžbetu! Ako svedomite sa učila, detské hry ju netešily, brala život z vážnej strany! Milá žiačka, budeš šťastná na zemi, ale ešte šťastnejšia v nebi, keď budeš nasledovať sv. Alžbetu v čnostiach! Náš život je krátky, telesná krása, pekné šaty, ľudská chvála pominie, ale krása duše zostane. Ber vážne úlohu svojho života. Písmo Sv. hovorí: „Máš dcéry?

Opatruj ich telá a neukazuj veselej svojej tvári k nim." (Sir. 7, 26.) Čiže: Buď prísny, aby si ich neučinil roztopašnými prílišnou láskou, maznaním.

Tak napomína múdry Sirach rodičov. Preto aj žiačky samé majú sa snažiť, aby sa neoddaly roztopašnostiam, nemravným tancom, čítaniu zlých 195

románov, ale aby vážne sa učily, čas použily k práci a modlitbe a tak pôsobily radosť Bohu, rodičom a učiteľkám.

Istý ruský dôstojník obrazil cára, preto z trestu poslali ho do Sibírie. Tam čakalo na neho strašné trápenie a trýznenie, ale utrpenie uľahčila mu tá okolnosť, že mohol so sebou vziať manželku a dcérku Praskoviu. Rodičia boli veľmi smutní, keď museli vidieť dcéru rásť bez škôl a v takých strašných okolnostiach. Keď videla, že je otec zarmútený, aj Praskovia bola smutná a istého dňa, keď mala 15 rokov, zaumienila si, že pôjde do Petrohradu poprosiť cára o milosť pre otca. Ale či môže prekonať takú strašnú a dlhú cestu na stá a stá míľ do Ruska? Rodičia zdráhali sa jej to dovoliť.

Minulý tri roky a Praskovia rástla a prekvitala v ženskej kráse. Nikdy nezabudla na svoj milý plán, až konečne dovolili jej rodičia vybrať sa na cestu a obstarali jej cestovný pas. Praskovia složila nádej v Bohu, prijala požehnanie rodičov, pobozkala ich a s jediným rubľom vo vrecku pustila sa na cestu lesom.

Kráčala dlhými a širokými lesmi, zlými cestami cez hory-doly, široké rieky, často zmokla, niekedy oslabla hladom a únavou. Časom natrafila na dobrých ľudí, ktorí ju prijali do príbytku, niekde ju 196

vzali aj na voz, ale nieraz odohnali ju od dverí a prenasledovali ju. Konečne dorazila do Petrohradu.

Istá dobrá pani ujala sa dievčaťa a o dva dni stála Praskovia pred cárom. Cár jej daroval 5000 rubľov a otcovi dal milosť. Sama zaniesla rodičom radostnú zvesť. Aké blažené mohlo byť ich stretnutie! Aká hrdinská láska dievčaťa k rodičom! — Milá žiačka, azda sú tvoji rodičia, alebo príbuzní vo vyhnanstve ťažkého hriechu, pracuj svojím dobrým srdcom na ich obrátení a priveď ich k Bohu a urobíš ešte lepší skutok ako Praskovia. Pracuj vo svojom dome sťa apoštolka!

3. Mladé dievča do života.

Sú dva veľké stavy, stav manželský a slobodný. Oba sú sväté a bohumilé, v oboch môžeme šťastne žiť, 197

blažene zomrieť a prísť do neba. Stav panenský je síce výbornejší, ale nie každý je povolaný na to. Sám Spasiteľ riekol, že sú, ktorí „sami seba zbavili mužstva pre nebeské kráľovstvo. Ale kto to môže pochopiť, nech pochopí." (Mat. 19, 12.) Večnú zdržanlivosť neprikazujú, len radia. Milá žiačka, keď si vychodila školy, musíš rozmýšľať o tom, ktorý stav si vyvolíš. Musíš prosiť P. Boha o osvietenie, aby si poznala, čo je Jeho vôľa. Keď Boh chce, aby si vstúpila do kláštora, podrob sa Božej vôle; keď chce, aby si složila sľub čistoty, ochotne prines túto obetu, lebo je to záslužnejšie pre nebo. Sv. snem Tridentský, vedený Svätým Duchom, hovorí: „Kto tvrdí, že manželstvu treba dať prednosť pred panenským stavom alebo slobodným, a preto že nie je lepšie a blaženejšie zostať v panenstve, alebo vo stave slobodnom, nech bude vyobcovaný." (Sessio 24, hl. 1.) Sv. Pavel apoštol tiež tak píše: „Ten, kto vydá svoju pannu, dobre robí, a kto nevydá, lepšie robí." (I. Kor. 7, 38.)

Milá žiačka! Učenie považuj za prípravu na svoj budúci stav, uč sa hlavne tie predmety, ktoré potrebuješ vo svojom stave. Ako smutné je to, keď dievča vyjde zo školy, je na vydaj, ale nevie variť, šiť, nerozumie prácam okolo domácnosti. Vie na 198

klavíri brnkať, vie spievať, číta najmodernejšie romány, ale varechou zachádzať nevie. Najprv povinnosti a potom ostatné. Väčšina dievok má tajomnú túžbu po manželstve. Keby sa len našiel dobrý, statočný ženích. Táto túžba nie je zakázaná, lebo manželstvo je ustanovené Pánom Bohom a povýšené na sviatosť. Ale musíme sa chrániť všetkého hriešneho a s čistým srdcom pristúpiť k Božiemu oltáru. Dievka, ktorá sa chce vydať, musí byť pripravená aj na utrpenia, lebo „budú mať útrapy telesné." (I. Kor. 7, 28.) Manželský stav nie je pozemským rajom, ako si to predstavujú mnohé dievčatá, kde sú samé radosti, a kde ich muž nosí na rukách; lebo po mädových dňoch prídu často bolestné dni mrzutostí, nepríjemností, nedorozumenia a často dlhá, bolestná tŕňová cesta.

Keď ťa Pán Boh povolá do manželského stavu, tak daj pozor, aby si ho neobrazila v čase známosti.

Mysli na Božiu prítomnosť, a čistotu srdca zachovaj až k oltáru. Neschádzaj sa so svojím ženíchom o samote, chráň sa príležitosti ku hriechu a mysli na výstrahu krvou potiaceho sa Spasiteľa: „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch síce je ochotný, ale telo nevládne." Panna má byť opatrná a má sa riadiť podľa rady svojho duchovného otca a 199

múdrych rodičov. Istí snúbenci boli už s kancľa ohlásení, on bol dosť bohatý, ona menej. Tu prosí ženich nevestu, aby s ním šla na vychádzku. Ako poslušná dcéra, najprv pýtala od matky dovolenie.

Matka videla v tom nebezpečenstvo a nedovolila. Tu ide ženich k matke a povedá: „Ale, ctená pani, nedôverujete mi? Považujete ma za zkazeného?" — „Nie, ale ľudia sú ľudia, a dokiaľ je dcéra v mojej moci, nedovolím." — „Tak dobre, veď nie je potrebné, aby si ju vzal." Predstavme si, ako bolo matke a dcére po týchto slovách! Už boly ohlášky, a teraz taká vyhrážka! Ale matka zostala pevná a nepopustila. Táto energia prekvapila mladíka. S obdivom hľadel na matku a dcéru a hlboko dojatý povedal: „Prestály ste zkúšku! Dobre ste učinily, keď ste nepovolily vychádzku! Dievka je čistá ako anjel, dokiaľ ju opatruje matka! Ó, ako sa teším, že takého anjela zavediem k oltáru!" Ich radosť po svadbe bola tým väčšia, lebo si zachovali oba čisté srdce a Pán Boh požehnal ich čistú lásku. Ó, keby každá matka, každý otec tak svedomite starali sa o svoje dcéry, o svojich synov, nebolo by toľko padlých dievčat! Kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom.

Svätožijúci biskup zo Štýrskeho Hradcu Zwerger vypravuje vo svojej vzácnej knihe: „Najkrajšia čnosť 200

a najošklivejší hriech" túto dojímavú udalosť. Pred niekoľkýma rokmi šiel kňaz po poli, bol to asi on sám. Cesta bola oddelená od širokej lúky hustými kríčkami: a tu videl, ako prichádza po lúke dievka asi dvacaťročná, neistým krokom, hneď spiechajúc, hneď sa zastaviac. Rukami zalamovala na znamenie, že ju niečo trápi. A pri tom naraz vykríkla, tak že kňaza-farára naplnilo to hrôzou, lebo zvolala zúfale: „Ó, Bože môj, čo som to urobila?!" Klesla na zem a začala plakať usedave a dlho. „Úbohá dievka, čo sa ti prihodilo, že ti to prináša tak horké ovocie?" — pomyslel si kňaz zastaviac sa za kríčkami. Bol by k nej šiel a potešil ju, ale jemný cit mu povedal, že dievke bude milšie, keď odíde nepozorovaný.

Kráčal ticho ďalej, ale vždy mu v srdci znelo volanie: „Bože môj, čo som to urobila?" Čo asi učinila tá dievka? Za niekoľko týždňov vyjasnilo sa všetko. Bolo po radosti rodičov, smutne chodili a nemohol ich nikto potešiť. Hanba bola veľká. Za niekoľko mesiacov volali v noci kňaza k chorej, bola to tá dievka. Dieťatko zomrelo, a to bez svätého krstu, ona bola blízko smrti. A keď nastal deň, aj ona predstúpila pred večného sudcu. Z toho vidíme, aké zlé a trpké je opustiť Pána Boha a oddať sa hriechu!

Hriech je z počiatku sladký, ale potom naplní srdce 201

horkosťou a žlčou, spraví nás nepokojnými, a čoskoro ukáže sa jeho zlé ovocie.

Milá žiačka! Tieto myšlienky nech ťa naplnia svätou bázňou, aby si sa chránila hriechu a neurážala Pána Boha. Keď ťa Boh povolá do manželského stavu, dobre, ďakuj mu za poskytnuté radosti, ale snaž sa, aby si panenské srdce zachovala až k oltáru! — V stredu pohanského svetového mesta Ríma bola svätyňa bohyne Vesty. Jej slúžilo šesť panien, ktoré musely zachovať panenstvo od 10-40. roku, a potom sa mohly vydať. Dávali im najväčšiu úctu. Konzul sa im klaňal, a jeho sprievodca klonil pred nimi úradné odznaky. Keď stretly odsúdenca, hneď mu odpustili trest. Ale beda tej, ktorá sa previnila; za živa ju upálili. — Hoci to pohanské panenstvo hriešne nebolo, predsa malo viacej vlasteneckého rázu a devy rady stály sa vestálkami zo strachu a núdze.

Pohania pravdaže nečinili to ochotne, lebo nepoznali na zemi väčšieho blaha nad smyselnú rozkoš.

Kresťanská panna však, keď ju povolá Boh do kláštora, má venovať Bohu tú obetu s radosťou, lebo niet väčšieho vyznačenia, ako keď Ježiš sa stane jej nebeským ženíchom. Sv. Ján Zlatoústy pekne hovorí: „Vaše čelá, panny Ježiša Krista, sú zdobené korunou, ktorá je bohatšia, ako kráľovská koruna." A sv.

202

Cyprián menuje panenstvo ozdobou mravnou, slávou obojeho pohlavia, ktoré núti aj nepriateľov, aby sa zapýrili a sami sa odsúdili.

R. 1884 zomrel v Ríme veľmi obľúbený sochár Bohdan Viliam Achtermann. Taliansky kráľ Viktor Emanuel objednal u neho sochu necudnej pohanskej bohyne, Venuše. On však odkázal kráľovi, že v celej Itálii niet toľko striebra a zlata, ktorým by ho prinútil k takému dielu. Podobne má smýšľať každá žiačka: celý svet nemá toľko pokladov, aby sa dala pohnúť ku hriechu. Pannou chcem zostať po oltár, alebo až do smrti!

4. Doba mladosti.

Krásna doba mladosti! A mnohí ju zneužijú. Je to doba siatia, doba vzrastu, doba učenia a jaro života. „Pamätuj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, prv ako príde čas trápenia, a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Neľúbia sa mi." (Kazateľ 12, 1.) Máš dobre využiť, milý žiak, túto dobu na učenie, na vzdelanie ducha, na skutky zbožnosti, aby 203

si neskoršie neľutoval svoju lenivosť, či len roky pokročilého a starého veku patria Bohu, a nie tiež roky mladosti? Prečo by si nemohol obetovať ruže svojho mladého života Bohu, a bohumilé využiť silu, zdravie, sviežosť mladosti?! Na teba má nároky Cirkev katolícka, štát, ľudská spoločnosť. Staraj sa, aby si bol Cirkvi sv. na radosť, vlasti svojej k blahu; snaž sa povzniesť ľudskú spoločnosť svojím príkladom, vzdelaním, svedomitou prácou. Ty si dlžníkom ľudstva, pomôž mu teda dľa svojich skromných síl.

V knihe Múdrosti čítame: „Ctihodná staroba je nie tá, ktorá je dlhoveká, ani nebýva dľa počtu rokov meraná: ale šedinami je pre človeka rozum." (Múdrosť 4, 8.) Či nemôže mladík dosiahnuť dôkladnej čnosti, ba aj veľkej dokonalosti? Nemôže azda za krátku dobu svojho, učenia vyšvihnúť sa na veľký stupeň svätosti? Ba, môže! Toho patrný dôkaz je život sv. Alojza, sv.

Stanislava Kôstku, sv. Jána Berchmansa, sv. Tarzícia a iných. Keď to mohli tí a oní, prečo by si to ty nemohol urobiť? Milosť Božia je každému na pomoci. Ci je svätosť výsadou starého veku a onej zralosti, ktorú dosiahneme po mnohých rokoch? Nie! Boh nehľadí na roky, ale na horlivosť.

204

Raz šiel sv. Stanislav Kôstka navštíviť s istým pátrom kostol Panny Márie v Ríme. Na ceste chľúbil sa. páter, že už viac ako 20 rokov slúži Bohu v kláštore. Ale sv. Stanislav mu odpovedal, že Boh má väčšiu radosť, keď mu niekto čo i krátky čas horlivé slúži, ako dlhé roky, ale vlažne, ledabolo a ľahostajne. — A hoci sv. Stanislav len krátku dobu bol v kláštore, predsa viacej ľúbil sa Pánu Bohu, ako mnohí iní, ktorí Mu slúžili len vlažne a bez všetkej horlivosti a lásky. Aká to povznášajúca myšlienka: Ešte som len mladý a môžem byť už svätý! Ešte sa len učím, ešte musím svoje vedomosti rozširovať, a už môžem slúžiť Bohu sväté, už môžem nasledovať príklad svätých! „Mladík podľa spôsobu cesty svojej, aj keď sa sostará, neodvráti sa od nej." (Prísloví 22, 6.) Lebo k čomu mladík v študentských rokoch privykne, to mu zostane na celý život. Milý žiaku, nepatríš Bohu ako mužský a starec, ale Jeho si aj v mladých rokoch.

Tvoj celý život má byť s ním spojený, veď od Neho, Ním a pre Neho si na tomto svete. Od Neho máš všetko: telo i dušu, rozum, vôľu, silu a zdravie, čas a milosť. Ustavične, všade patríš Bohu, jeho si v každom veku, vo všetkých pomeroch. Ešte tak blízko k prameňu svojho bytia a už by si chcel na 205

neho zabudnúť?! Chcel by si byť podobný potoku, ktorý sa hneď vylieva cez breh a tratí sa v piesočnej pôde? „Ako nájdeš na starosť, čoho si nenashromažďoval za mladi?" (Sir. 25, 5) Alebo chceš aj zlé rozsievať? Nevieš, že kto vietor rozsieva, víchor žať bude? (Oseáš 8, 7.)

Roky života, ostrovtip, svetská zkúsenosť — čo nám to osoží pri dôležitej práci posvätenia nášho života?

Veľa nie, ale keď pozorne počúvame Boží hlas: „Synu, dcéro, daruj mi srdce"; keď spytujeme svedomie vážne, keď premýšľame o božských veciach, keď nasledujeme príklad svätých a spravodlivých — áno, tak môžeme dúfať, že vnikneme do tajomstva Božskej blaženosti. Mladík!

Dievča! Srdce šľachetné, srdce čerstvé, srdce po skutkoch veľkolepých žízniace! Všetky cesty spravedlnosti sú ti otvorené! Pospiechaj neustále napred, rozmnož si vedomosti, ale aj posilni vôľu energickým napredovaním na dráhe dokonalosti, aby si neskoršie ako dospelý muž mohol rozdávať spolubližným z bohatstva tvojich vedomostí. Maj túžbu po najvyššom, po dokonalejšom a najlepšom!

Prachom pošpinený svet nech ti je priúzky a nízky.

Opakuj často so sv. Alojzom: Ad majora natus sum!

Stvorený som pre vyššie ciele!

206

Nezanedbaj využiť času, pre teba tak drahocenného, tak krásneho, tak vzácneho, času azda jediného v tvojom živote, po ktorom možná, že nebude nasledovať ani leto, ani jeseň! A keď doposiaľ nepoznal(a) a nevážil(a) si cenu mladosti, ó tak teraz dovoľ, aby milosť Božia účinkovala v tebe a obnovila mladosť tvoju ako orol. (Žalm 102, 5.) Áno, daj sa do pohybu na ceste k Bohu, rozprestri krýdla, a leť do nekonečných priestorov pravej veľkosti, hlbokej učenosti, solídnej čnosti, hore sa ku žiariacemu slncu večnej pravdy, krásy, k Ježišovi!

Sv. Ján Vianney na svojej ceste ako regrút prišiel ustatý do dediny Noés. Ako dozvedel sa starosta, že je študentom, hneď mu nariadil, aby otvoril školu a vyučoval mládež, lebo v tom čase veľmi potrebovali učiteľov. Býval u pani Faytovej -v Robinu, o ktorej sa vyslovil, že málo poznal takých svätožijúcich duší, ako bola ona. Vo škole mal veľký úspech. Deti si ho tak zamilovaly, že s dovolením rodičov zostaly u neho až do večera. Po škole začalo sa nové vyučovanie, menej prísne, keď deti počúvaly krásne vypravovanie z Evanjelia, alebo zo života svätých.

Farár noeský bol rád, že má vo svojej farnosti takého vzácneho pomocníka, ktorý svojou horlivosťou zmenil mravy detí a ľudu a s výsledkom pracoval ku 207

cti a chvále Božej. Navštevoval rodiny a bol svedkom úcty, ako počúvali farníci i deti vyprávanie mladého Vyanney-ho, a ďakoval Bohu za tú milosť.

— Keď v lete žiaci nechodili do školy, sv. Ján pomáhal roľníkom na poli, dobre využil čas a posvätil prácu modlitbou. (Dr. J. Krlín: Sv. Farár Arský, str. 26.) Takým spôsobom zasvätil Bohu dobu svojej mladosti, ktorú, žiaľ, mnohí znesväcujú, a tak urážajú svojho Stvoriteľa. Mnohí hovoria v hriešnej roztopašnosti: Užime mladosť, korunujme sa ružami, lebo život chytro prejde, a nemyslia na svoju nesmrteľnú dušu a na večnosť! Nemyslia na to, aby si posvätili zbožnosťou srdce a pamäť naplnili potrebnými vedomosťami. Pekne píše pápež Pius XI. v liste o sv. Václavovi dňa 4. marca 1929: „Keď sv. Ľudmila tak pobožné vychovávala sv. Václava, uznajte rodičia a všetci vychovávatelia, akú veľkú moc má kresťanská výchova, aby bola mládež zdarné vedená na cestu spasenia."

V „Kráľovnej sv. Ruženca" r. 1929, v júnovom čísle, na strane 191. bol článok: Keď som bol komunistom.

V tomto článku opisuje spisovateľ svoje zkúsenosti zo študentského života pred 25 rokmi. Píše takto: „Bol som len malý študent a už komunista. Býval som v Trnave u istej poriadnej, chudobnej rodiny, 208

boli sme štyria, vyberaní šibali. Stalo sa hneď v jeseni, že nám dôst. p. profesor náboženstva vykladal o prvých kresťanoch, ako sa milovali, napomáhali, ba dobrovoľne predávali aj majetky a rozdali chudobným, a žili chudobne zo spoločného. To sa nám ľúbilo. Jeden z nás, najväčší špekulant, navrhoval : „Zime aj my tak, ako prví kresťania, najmä keď nám z domu pošlú balíky, po kresťansky podelíme sa s nimi. O dva dni prišiel otec na trh a priniesol mi hodný koš slivák. Ako poriadny komunista vzal som si síce so pár do vrecka, ale obsah koša som statočne odovzdal a kŕmili sme sa štyria za dva dni. O týždeň, práve cez obed, prišla sestra s veľkým batohom : „Mamička ti posielajú ešte z poslednej oberačky." — Boly zasa tri dni hody. O dva týždne mamička prišla, tiež nie naprázdno a radosť sa opakovala a priateľstvo rástlo.

O niekoľko týždňov dostal avízo balíka iný člen kompánie. Radosťou žiarily tváre pri myšlienke na odpoludňajšiu hostinu. Keď doniesol balík, toľko sa s ním natúlal po meste, že len niekoľko minút sme mali, aby sme po dve hrušky uchytili a hybaj zasa do školy. Kým sme prišli domov, z balíka našli sme už len biedne zbytky. Prišiel mi na um prípad Ananiáša a Safíry. Zasa avízo. Tento raz Gustovi. Oči sa nám 209

radosťou rozžiarily, len Gusto sa zamračil: prišly šaty a knihy. Keď sme šli zo školy, ztratil sa a kým sme prišli domov, po balíku nebolo už ani slychu ani chýru. Nevadili sme sa, ani nebili, len to nám nemohlo ísť do hlavy: Ako je to možné, že z domu nič pod zub neposlali. Gusto večer mľáska, čosi jie.

Gusto, ty lotor, ty lakomec pažravý — ozývajú sa hlasy. A za chvíľku dupot, pleskot, a Gustov krik v egyptskej tme oznamoval, že na Gusta a náš komunizmus prišiel súdny deň!

Tak to vyzeralo medzi študentmi. Doba mladosti je mnohými ideálmi naplnená, ktoré ťažko možno uskutočniť. Koľkí si myslia, keď budú oni panovať vo svete, bude na tejto zemi raj, všetko bude inak vyzerať! Čo sa v malom robí medzi deťmi, to sa deje vo veľkom medzi dospelými, len sto razy v horšej podobe. Nesmierna sebeckosť, lakomstvo panuje u mnohých, ktorí by heslami chceli oklamať iných a ich pomocou ľahko zbohatnúť či v Rusku, či u nás, či inde. Preto už v dobe mladosti musíme si vštepiť do sŕdc zásady kresťanské, zásady sv. Evanjelia, a svet bude šťastný len tak. „Milujte svojich n e p r i a t e ľ o v, d o b r e č i ň t e t ý m , k t o r í v á s nenávidia." (Mat. 5, 44.) „Tomu, kto sa chce s tebou pravotiť a vziať ti oblek, popusť mu i kepeň." (Mat. 210

5, 40.) „Vytiahni najprv brvno zo svojho oka, a potom hľaď vytiahnuť smeťku z oka svojmu bratovi." (Mat. 7, 5.) Tieto zásady Kristove spasia svet. Nerozvážni mladíci radili Jeroboamovi, aby odpovedal ľudu: „Môj otec vás šľahal bičmi, ale ja vás budem biť škorpionmi" (III. Kráľ. 12, 11.) a takým spôsobom celý Izrael odtrhol sa od neho, lebo nenasledoval zásady spravedlnosti. Dobu mladosti využime dľa Božej vôle a riaďme sa radou starších!

5. Znesvätená mladosť.

Aký smutný je pohľad na človeka, ktorý v kvete svojej mladosti podobá sa stromu bez ovocia, bez listu, bez úžitku! Zlomená koruna, skrivený peň, smutne visia odlomené konáre k zemi. Nebývajú tam veselí vtáci, nijaký tieň neobčerstvuje ustatého pútnika. Hriešne, na nemilobohu prežitá mladosť, ztratené študentské roky! Skoro ztratená, azda sotva poznaná nevinnosť! Včas rozpútané vášne a náruživosti! V mladosti navyklé a už hlboko zakorenené hriešne zvyky! „Jeho kosti naplnené budú hriechami mladosti, a s ním v prachu spať 211

budú" — čítame v knihe Jobovej 20, 11. Niektorý mladík tak zatvrdne v hriechoch, že sa bude zdať, že mu do kosti prešly, a s hriešnej cesty neschýli sa až do smrti.

Keď sa človek podíva do očí niektorého študenta, niektorej študentky, aké spustošenie vidieť často!

Oči neisté, zakalené, pohľad zdivočelý, zmizly aj zbytky nevinnosti a čistoty srdca. Kde si sa podela nevinnosť? Kto ťa zničil v srdci nádejného mladíka, cudnej panny? „Ako zatemnené je zlato, premenila sa farba prekrásna! Rozmetané je kamenie svätyne na rohu všetkých ulíc" (Náreky Jeremiáša 4, 1), môžeme nariekať s prorokom Jeremiášom. Kde je tá červená, zdravá tvár, ktorá naplňovala rodičov radosťou? Tá sviežosť mladých rokov, ktorá sa vrhla s chuťou do každej práce? A teraz len bledosť, zbabelosť rozumu, chorľavosť, nijaká radosť zo života! Čo je príčinou toho? Azda zlá spoločnosť, nedobré knižky, zhubné obrázky, záhaľka, lenivosť, podlá rozkoš, sebaprznenie atď. Milý syn, milá dcéra, dokiaľ máš ešte čas, vytrhni sa z bahna hriechov, ľutuj poklesky. Boh je nekonečne milosrdný, On skrúšeným srdcom neopovrhne. Ó Bože mojej mladosti, ku ktorému pútajú ma ešte prvé pobožné spomienky, čím som sa stal bez Teba!

212

Opustil som Teba, prameň živej vody, a vykopal si studne, ktoré vodu nemôžu držať, čiže nemôžu uspokojiť moju nesmrteľnú dušu. (Jerem. 2, 13.)

Usadil som sa u mútnych prúdov egyptských, a smäd môj nečistými vodami ešte viac je rozdráždený.

Takto .hovorí Pán Boh zástupov k tebe: „Tvoja zlosť trestať ťa bude, a odvrátenie tvoje karhať ťa bude, čiže svedomie nedá ti pokoja. Veď, že zlé a horké je, že si opustil Pána, Boha svojho, a nieto bázne mojej pri tebe." (Jerem. 2, 19.)

A keby ste, milý študent, milá žiačka, aj dlho žili, neztratili ste už veľkú časť zemského života zneužívaním Božích datov? Úbohé srdce! Opustené srdce! Musíš sa vrátiť zasa k Bohu! Prázdnota tvojho srdca musí byť vyplnená, ale nie pozemskou pozlátkou, smyselnými pôžitkami, ľahkomyseľnosťou; ale sv. prijímaním, návštevou prevelebnej Sviatosti, svedomitým učením, dobrým využitím drahocenného času, vzdelaním ducha atď.

Zbývajúca časť tejto kvetúcej doby, ktorá je príjemná Pánu Bohu, komu inému má byť zasvätená, ako svojmu Stvoriteľovi! On je „Boh môjho srdca a môj diel na veky." (Žalm 72, 26.) On je „studnica života, a vo svetle jeho vidíme svetlo", čiže obsiahneme priazeň Božiu, šťastie a osvetlenie 213

rozumu. (Žalm 35, 10.). Hovor radostne, milý žiak, milá žiačka: „Pristúpim k oltáru Božiemu, k Bohu, ktorý obveselil moju mladosť. Oslavovať budem ťa na harfe. Bože môj." (Žalm 42, 4.) Jedine Boh môže obveseliť tvoju mladosť, preto obetuj sa Mu s celým srdcom!

Sv. Emerich, kráľovič, nepatril k tým, ktorí znesvätia mladé roky, ale už ako mladík celým srdcom zasvätil sa Bohu, a tak dal krásny príklad mládeži.

Zodpovedal v každom ohľade svojmu menu, ktoré obsiahol pri svätom krste. Emerich znamená toľko, čo usilovný, a on bol skutočne usilovný v službe Božej, vo vedách, v zapieraní seba, v láske oproti bližným. Už ako útly chlapčok opúšťal o polnoci lôžko a modlieval sa až do rána Dávidove žalmy, ktoré podivne účinkovaly mu na bohamilujúce srdce.

Zbožný chlapčok myslel, že jeho tichá nábožnosť ostane skrytá, ale služobníci zjavili tajnosť kráľovi.

Sv. Štefan pozoroval tajne v noci pobožnosti svojho vznešeného syna, i vylieval slzy vrúcej radosti nad tak včasnou pobožnosťou a svätosťou. Dobrotivý Boh poprial mladuškému kráľovičovi mimoriadne milosti. Keď mal sv. Imrich 14 rokov, poslal mu Pán Boh zvláštneho vodcu, aby pod jeho dozorom kráčal na ceste kresťanskej dokonalosti. Bol to opát sv.

214

Gerhard, ktorý pochádzal zo vznešenej šľachtickej rodiny benátskej, a ktorému bolo svereno dalšie vychovávanie a vzdelávanie zbožného a nadaného mladíka. Pod vodcovstvom tohoto učeného a svätého muža vyrástol kráľovský syn v milosti Božej na tele i na duchu. Vyučovaním, modlitbami, usilovným učením, zapieraním seba dospieval na vysoký stupeň dokonalosti a učenosti. Krásny, nasledovania hodný príklad, ako máme posvätiť mladosť, študentské roky, a nie znesvätiť hriechami.

Bezbožný bude sa snažiť zkaziť aj iných. Pobožný žiak však musí byť pevný ako buk, a tvrdý ako kameň, aby ho nič nesklátilo v čnosti. Nesmieme sa hanbiť pre pobožnosť, ako nehanbil sa ani sv.

Imrich, ale musíme vyznávať verejne a zrnužile, že patríme ku Kristu a nesmieme znesvätiť svoju mladosť bázňou pred ľuďmi, zbabelosťou, bojácnosťou, ani keď nás spolužiaci vysmievajú alebo prenasledujú. Malý Vít Fontgalland musel veľa pretrpieť od spolužiakov v ústave, keď' chodil v Paríži do školy. Mal dobré známky, choval sa úctivé, ale bol zdržanlivým oproti rozpustilým žiakom, a preto ho niektorí nenávideli., Vít stal sa veľmi bojazlivým, lebo od začiatku svojho vstúpenia do ústavu, vysmievali ho rozpustili spolužiaci. Rodičia 215

dozvedeli sa o tom až po jeho smrti v r. 1925. Vít nehovoril o tom nikdy, tak si vážil tento katolícky ústav. Chlapec mal šľachetnú dušu. Pán Ježiš Kristus, ktorý chcel mať Víta podľa svojho obrazu, a ktorý miloval ho zvláštnou láskou, dal mu niesť svoj kríž. Tak trpelo hrdinské dieťa tri a pol roka, nehovoriac nikomu o tom, ani matke. Ale milý Spasiteľ vedel o tom a hojne odmenil mu to v nebi.

Istotne nečinili šľachetne tí spolužiaci, ktorí takým neláskavým spôsobom prenasledovali ho preto, lebo bol pobožný a čnostný, ale P.Boh aj to zlé zariadil k dobrému svojho vyvoleného miláčka. Učme sa od neho, ako máme posvätiť svoje mladé roky,., ako máme znášať náhodilé kríže v tichosti a trpezlivosti a aka sa máme chrániť rozpustilých dietok. Z Víta mala matka radosť, za zlé deti sa však každý hanbí, rozpustilé deti hanbu uvalia na rodičov a Písmo Sväté nás upozorňuje: „Neteš sa z bezbožných synov, hoc ich je i mnoho, a neraduj sa z nich„ jestliže nieto bázne Božej pri nich. Nesveruj sa ich životu a nespoliehaj sa na ich prácu." (Sir. 16, 1.

2.)

VI. ŠTUDENT SI MÁ PREMÁHAŤ 216

NÁRUŽIVOSTI 1. Krotiť roztopašnosť.

Sv. Efrém bol v mladosti veľmi prudký, vášnivý a roztopašný. Istého dňa ho rodičia kamsi poslali. Na ceste blízko veľkého lesa uzrel kravu, ktorá patrila chudobnému sedliakovi. V svojej roztopašnosti začal Efrém hádzať do nej kamenie a zahnal ju ďaleko do lesa, kde ju roztrhala divá zver. Ľahkomyseľný mladík, nerobiac si svedomie z toho, šiel svojou cestou ďalej. Onedlho na to rodičia poslali ho znovu voľakde, ale on túlal sa sem i tam až do noci a nemohúc trafiť domov, prenocoval u istého pastiera, ktorý bol opitý a ztratil si stádo na poli. Ráno prišiel majiteľ stáda, hľadal stádo a nenašiel ho, i plný zlosti dal lapiť pastiera a Efréma, mysliac, že spolu ukradli jeho ovce. Sv. Efrém bol v žalári veľmi zarmútený; uväznili ho medzi sedem zločincov, ktorí však neboli vinní - tým, z čoho boli obžalovaní. S ťažkým srdcom hľadel na týchto zločincov, svedomie sa mu prebudilo, spomnul si na kravu chudobného človeka, ktorú zmámil a uznal, že ho 217

spravodlivý Boh tresce za tento prečin. Na slobodu prepustili ho len o osem dní.

Mnohí žiaci tiež sa dopúšťajú roztopašností: vybijú slabších žiakov, posmievajú sa tým, ktorí majú nejakú telesnú chybu, dohovoria sa, že vykonajú nejaký figliarsky kúsok, idú kradnúť ovocie alebo kradnú iné veci nie tak zo zlosti, ako z roztopašnosti.

Pán Boh čaká, je trpezlivý, ale potom vhodný čas tresce. Sv. Augustín píše vo svojich Vyznaniach, že sa medzi rozpustilými mladíkmi chľúbil vecmi, ktoré vôbec nespáchal. Roztopašní mladíci vystrájali všelijaké kúsky, potom sa sišli do spoločnosti a aby jeden druhého pretromfoval, snažili sa vyprávať čím väčšie roztopašnosti.

Malý Vít Fontgalland nebol roztopašný, ba chránil slabších žiakov pred roztopašnosťou silnejších a mal neobyčajne dobré srdce. Vo škole bol malý, kuľhavý žiak a toho práve miloval pre jeho chybu. Rád sa s ním hral, otváral mu dvere na chodbách, aby sa iní nebuchli do neho, bdel nad tým, aby im žiaci nesrazili na zem úbohého mrzáka a pri hre slúžil mu za ochranný múr. Pekné vysvedčenie je to pre pobožného Víta! Keď jedon z jeho spolužiakov bol chorý a nemohol chodiť do školy, prosil si zprávu o ňom telefonicky. V štvrtok a v nedeľu telefonoval 218

sám. Preto mohli povedať mnohí žiaci z jeho triedy: „Bol to najtichší a najlepší chlapec z celej triedy!" A jeho profesor písal o ňom: „Som hrdý na to, že som mal česť medzi svojimi žiakmi mať tohoto anjela v ľudskom tele a že som cítil k nemu zvláštnu príchyľnosť." Pred učením prežehnal sa, aby tak obetoval Pánu Bohu svoje učenie. Na sošitoch na vrchu napísal začiatočné písmená: Ježiš, Maria a Jozef, alebo nakreslil pekný kríž a v prostriedku meno Ježiš.

Milí žiaci, milé žiačky! Nasledujte tento krásny príklad dobrého, pobožného Víta! Pobožnosť, skromnosť, dobrota urobí vás milšími a príťažlivejšími, ako roztopašnosť, krik, hulákanie a neskromnosť. Tak sa budete ľúbiť Ježiškovi, ktorý sa vzmáhal v pobožnosti, múdrosti a veku pred Bohom i pred ľuďmi, budete robiť radosť svojim rodičom, ktorí sa musia veľa trápiť pre vás; budete sa ľúbiť sv. anjelovi strážcovi, ktorý miluje skromné, čisté, dobré deti, ale roztopašné ho zarmucujú. „Po žiadostiach (hriešnych a roztopašných) nechoď, a od svojej vôle sa odvracaj", napomína nás múdry Sirach 18, 30.

Konrád Bollanden vypravuje vo svojom románe: Savonarola, že vo Florencii na fašiangy vystrájali rôzné roztopašnosti aj deti, školáci. Postavili na ulici 219

veľké žrde, zatarasili cestu, a neprepustili ľudí, kým im nedali nejaký dar. Pomocou nasbieraných peňazí zrobili večer rozličné hry, tance, zábavy, pri čom sa opili, pobili a hádzali skalami jeden do druhého. V posledný deň na fašiangy zapálili veľký oheň, tancovali okolo neho, spievali svetské aj nemravné piesne, jeden s druhým sa povadili, ba často sa stalo, že niektorého aj zabili. Márne zakazovaly zákony tieto nerozumné a rozpustilé hry. Márne bolo napomínanie vplyvných mešťanov, márne zakročila policia, ba ani Signoria, čiže vláda mesta, nemohla nič dosiahnuť. Tu zakročil Savonarola a to dobrým úspechom. V predošlých rokoch pracoval na obnovení mravov u dospelých, potom chcel reformovať deti. Vedel ako ťažko je vykoreniť zlé zvyky, preto modlil sa k Bohu o osvietenie a žiadal posilu s neba. Pán Boh mu vnukol, aby zmenil tie hriešne zábavy na náboženské slávnosti. Povzbudil deti, aby vystavily oltáriky pred každým domom, a žiadaly okolo idúcich, aby z lásky k sv. Jozefovi a z lásky k chudobným dali nejakú almužnu. Deti rady to urobily, v horlivosti prevyšovaly jeden druhého, výtržnosti prestaly a podarilo sa roztopašnosť detí skrotiť. (Bollanden: Savonarola, Str. 158 sq.) Áno, pobožnosťou, láskou k svätým veciam môžeme 220

krotiť svoje náruživosti najzdarnejšie a urobiť pevné predsavzatie, že neoddáme sa hnevu, roztopašnosti, zlosti, ale budeme slúžiť Bohu vo vernosti, trpezlivosti a pokore. „Nedávaj svojej vode ani máľučko vytekať", (Sir. 25, 34.) t. j. nedovoľme, aby hnev a roztopašnosť ovládaly a premohly nás čo aj na krátky čas. Vo štvrtej knihe Kráľov čítame, že vedúci mužovia v Jerichu povedali prorokovi Elizeovi: „Hľa, bývanie je v tomto meste výborné, ale to, pane, sám vidíš, že voda je veľmi zlá a zem neplodná." A Elizeus riekol: „Prineste mi jednu novú nádobu a dajte do nej soli." Keď mu priniesli, vyšiel k pramenitej vode a vysypal do nej soľ a riekol: „Toto praví Pán: Uzdravil som túto vodu a nebude v nej už smrti ani neplodnosti. A od toho času bola už k pitiu." (IV. Kráľ. 2, 19-22.)

Ako prorok Elizeus premenil nechutnú vodu na dobrú, tak musíme i my prosiť Pána Boha, aby premenil v našich srdciach náklonnosť k roztopašnosti a zlosti na zbožnosť, skromnosť, usilovnosť v učení, horlivosť za Božiu česť.

Roztopašných študentov môžeme premeniť v príhodný čas pochvalou, odmenou, náležitým poučením a modlitbou. Pamätám sa na istého profesora na gymnáziume v Jágri, že svojou láskou, 221

prívetivosťou a dobrotou získal si srdcia žiakov. Aj tí najroztopašnejší boli pri jeho vyučovaní pozorní, a snažili sa, aby mu pôsobili radosť. Na jeho hodinu tešili sa vopred, a povzbudení láskou dobre pokračovali v učení aj menej nadaní žiaci. — Pamätám sa aj na to, že som v sexte dostal ako odmenu za horlivosť v učení náboženstva dukát. To ma povzbudilo k ešte väčšej horlivosti pri učení a tešil som sa, že práve z toho najpotrebnejšieho predmetu som dostal vyznačenie. To pripútalo ma k Bohu ešte viac, a snažil som sa zanechať študentské nespôsoby, roztopašnosti, aby som sa tým lepšie pripravil na Božiu službu v kláštore. Ten dukát som obetoval neskoršie na obnovenie dominikánskeho kostola v Chebe. Tak som sa chcel zavďačiť P. Bohu za všetky milosti, ktoré mi poskytnul v obecnej škole, v gymnáziume a neskoršie na filozofii a teologii. — Nech každý študent z celého srdca modlí sa s Dávidom: „Daj mi porozumenie, ó Pane, a budem tvoj zákon skúmať a zachovávať ho z celého svojho srdca!" (Žalm 118, 34.) Daj, aby som odložil všetku roztopašnosť, a vážne začal kráčať na cestách tvojho zákona a tvojich prikázaní!

222

2. Čím kto hreší, tým trestaný býva.

Sabina Poppea spreneverila sa svojmu zákonitému manželovi Othonovi a šla ku Nerovi. Milovala ho, a myslela si, že v purpure bude blažená. Raz videla, ako Nero, ktorý vlastnú ženu Oktaviánu poslal do vyhnanstva, objíma krásne grécke dievča menom Epicharis. Zo žiarlivosti napadla Nera a žiadala, aby netýkal sa otrokyne. Nero sa nahneval, priskočil k Poppei, striasol ju a potom tak prudko ju uderil, že celá omráčená padla na zem. V nasledujúcu noc porodila Poppea mŕtveho syna, na ktorého sa Nero tak tešil a úfal, že bude jeho nástupcom na tróne pod menom: Klaudius Nero Sabinus.

Na smrteľnej posteli stonala Sabina: „Othon môj, drahý Othon! Milovala som ťa ... ale žiadal sa mi purpur. Teraz; je... koniec. — Odpusť mi, drahý Othon!... Všade vidím krv ... samú krv! More krvi...

Pomôžte, ach pomôžte mi!... Siahajú mi... na hrdlo!

Dusia ma!" Potom obrátila sa k Nerovi a s námahou vykríkla: „Nero,... ty vrah, vrah!"... a zomrela.

223

(Mystérium Crucis od Felixa Nábora III, 168).

Zhrešila Sabina Poppea s Nerom a preto spravedlivý Boh dopustil, aby ju on sám smrteľne kopol. Veru vždy sa vyplnia slová: „Čím kto hreší, tým trestaný býva!" Boh nenechá nič bez trestu. Zhrešil Adam, potrestal ho a vyhnal z raja; zhrešil Dávid a pretrpel trest, teda ani naše hriechy nezostanú bez trestu. A obyčajne Boh tak trestá, ako hrešíme. Hriechy mladosti trestá prv alebo neskoršie. On je nekonečne dobrotivý a shovievavý a preto čaká, že sa hriešnik napraví. Keď sa vyspovedáme, Boh síce odpustí hriech a večný trest, ale nie všetky časné tresty. Preto sme povinní tu na zemi znášať bolesti, zármutok, osočovanie, trpkosti, chorobu atď., a keď netrpíme tu, musíme odkajať svoje hriechy v očistci a to je bolestnejšie. Dlh môžeme tu na zemi zaplatiť malým utrpením, ale vo večnosti musíme platiť oveľa viac, čiže oveľa väčšie sú bolesti v očistci, ako tu na zemi.

Daj pozor, milý žiak, aby si neskoršie nemusel nariekať, keď prísne bude ťa trestať spravodlivá Božia ruka za hriechy mladosti! Daj pozor, aby si neskoršie nemusel povedať: „Toľko rokov som už žil, tak málo dobrého urobil, toľko hriechov spáchal!" Nevinnosť tak chytro ztratená, zanedbané povinnosti, dané pohoršenia! — Začni sa chrániť 224

hriechov! Škorpion je malé zvieratko a v žihadle má tak smrteľný jed, že pichnutím vše usmrtí aj najsilnejších ľudí. Taký škorpion je smrť. Jej moc však, ktorou zabíja, je dedičný hriech, ktorý podrobil smrti celé ľudské pokolenie a stal sa jej smrteľnou zbraňou. Osteň smrti je hriech. (I. Kor. 15, 55.)

Spasiteľ to dobre vedel, že predovšetkým musí zabiť škorpiona, čiže hriech, keď nemá smrť tak ukrutne panovať nad ľuďmi. I preto prišiel na svet a vynaložil tak nevysloviteľne mnoho, a odňal moc smrti, aby nás nedržala smrť vo svojej ukrutnej moci na veky. Blažený, kto spoluúčinkuje s milosťami, ktoré nám ponúka Spasiteľ, a kto často pristupuje k sv. sviatostiam, aby ľahšie mohol bojovať proti hriechu! Ale beda tomu, kto radšej povolí neprávosti a vrhne sa do priepasti ťažkých hriechov, z ktorých sa stanú časom zlé zvyky a naša druhá príroda. Na pr. opilstvo, krádež, smilstvo je veľkým hriechom, ale keď to páchame zo zvyku, je ešte väčší. Trest Boží nevystane, lebo „čím kto hreší, tým trestaný býva." Keď nás Boh trestá, nerobí to zo škodoradosti, ale preto, že nás miluje pravou, nadprirodzenou láskou. Nie nás nenávidí pri treste, ale neprávosť, hriech, a chce ho trestom odstrániť.

225

Dobrý otec, keď vidí, že dieťa pácha neprávosť: ukradne niečo, posmieva sa niekomu, robí nečisté veci, je lenivé pri učení atď., potrestá dieťa, a tým ukáže, že ho miluje. Chce ho napraviť. Tak činí aj Boh. On nás miluje a chce nás očistiť trestom. „Miluješ všetko, čokoľvek je, a nič nemáš v nenávisti z tých vecí, ktoré si učinil." (Múdr. 11, 25.)

A na inom mieste Písma Sv. čítame: „Boh neučinil smrť, ani sa neteší zo zahynutia živých." (Múdr. 1, 13.) Nedajme sa uhryznúť škorpionom hriechu, aby nás dobrotivý Boh nemusel trestať!

Istý chudobný žiačik začiatkom školského roku nechal doma chorého otca. Po niekoľko týždňoch prišiel posol z domu a oznámil mu smutnú zprávu, že otec zomrel. Mladík zbledol, nepohnutým okom pozerá na posla, kŕčovitá bolesť prerývala mu srdce.

Potom vytiahol, posol z ňadier krížik a podal ho žiakovi so slovami: „Tento krížik je posvätený posledným bozkom tvojho zomierajúceho otca. On mi ho odovzdal, aby som ti ho oddal čo jediné dedictvo po ňom." Keď osirelý syn vzal do ruky znak trpiaceho Spasiteľa, pritisnul ho k trasúcim ústam a dlho ho bozkával. Bolesť uľavila sa mu v Ježišovi a zmenila sa v bolesť duchovnú. Po chvíľke povedal poslovi: Buď Bohu vďaka! Otec môj mi dal 226

najbohatšie a najdrahšie dedičstvo, kríž svojho a môjho Vykupiteľa, Bohočloveka, Ježiša Krista, ktorý je vzkriesenie a život. Otcov kríž ostal mu po celý život najmílším pokladom a chránil ho pred hriechom. Keď pokušenie dorážalo na neho, keď bol v blízkej príležitosti ku hriechu, myslel na milého Vykupiteľa, ktorý také bolestné muky znášal na kríži, a z lásky k Ježišovi chránil sa hriechu. Vedel, že trest ho neminie, a P. Boh už často tu na zemi prísne trestá hriech, preto sa ho chránil. Smilstvo, opilstvo, krádež, krivá prísaha, dlhotrvajúci hnev atď. často už tu na zemi pritiahne trest, preto vyhýbal úzkostlivé každému hriechu. Milý študent, veď aj pre teba zomrel Kristus Pán na kríži, preto nezarmucuj ho, aby ťa nemusel trestať.

Istý študent, Barbarič, mladík dľa Srdca Božieho, vypráva o svojom detinstve: „Prvú náuku v náboženstve dostal som od svojej dobrej matky, ktorej slovám veril som celou dušou. Ešte živo pamätám, ako mi vysvetľovala dvanásť článkov viery jeden po druhom. Názorne vedela mi líčiť najmä ohavnosť hriechu a radosť zmŕtvychvstania.

Povedala mi, keď duša spravodlivého opustí telo, smúti nad ním, že ho nemôže vziať so sebou. Keď mŕtvi z mŕtvych vstanú, zachránená duša s plesaním 227

pozdraví svoje telo a riekne mu: „Poď moje telo, ty si ma nevábilo ku hriechu, ty si so mnou trpelo a bojovalo. Teraz budeme aj spolu blažení." Zatratená duša však so strašným preklínaním prijme svoje telo: „Ty si ma sviedlo ku hriechu. Už toľko rokov horím pre teba v pekelnom ohni. Ty si príčinou môjho nevysloviteľného nešťastia." To všetko vyprávala mi moja matka čo najdôraznejšie. Každé jej slovo ostalo plamennými písmenami vpísané do mojej mladej duše. — A veru matka mala pravdu! Chcela milého syna odstrašiť od hriechu, ako blah. Blanka svojho syna, sv. Ludvika, ktorému často opakovala, že by ho radšej chcela vidieť mŕtveho pred sebou, ako na kráľovskom tróne, ale v stave ťažkého hriechu. Úbohý je človek, ktorý zomre v ťažkom hriechu!

Boh nenechá nič bez trestu. Čím viac je hriešnik tu na zemi v hojnosti a rozkoši, tým väčší oheň ho bude páliť na druhom svete. Údy svoje využime nie ku hriechu, ale k čnostnému životu, aby sme nemuseli želieť svoju hriešnosť, keď bude už neskoro.

3. Pýcha nás hatí v učení.

228

Keďže pýcha veľmi protiví sa Bohu a je zvláštnou prekážkou v učení, preto budeme rokovať o nej obšírnejšie. Čo je pýcha? Pýcha je nezriadená žiadosť cti a slávy. (S. Thom. Summa 2, 2 Quaest.

162, artic. 1.) Pyšný povznáša sa nad to, čím je vo skutočnosti. Chce byť väčší, ako mu podľa rozumného úsudku prináleží. Pýcha je matkou a kráľovnou všetkých ostatných hriechov a neprávostí.

A práve preto, že je tak veľké zlo a samoláska nedovolí, aby sme ho dobre poznali v svojom srdci, preto nás hatí v poznaní pravdy a v horlivosti v učení. Preto dôrazne napomínal staručký Tobiáš svojho syna: „Pýche nedaj nikdy panovať v svojej mysli, alebo v svojom slove: lebo od nej vzalo počiatok všetko zahynutie." (Tob. 4, 14.) Lucifer a padlí anjeli mali veľké vedomosti, výborné schopnosti duševné, a čo im to osožilo bez poníženosti? Slová proroka Izaiáša o páde Babylona môžeme vzťahovať aj na Luciferov pád: „Strhnutá je do pekla vysokomyseľnosť tvoja... Ako si spadia s neba dennica, ktorá si vyšla zavčasu?" (Izaiáš 14, 11, 12.) Pýchou sa stal Lucifer, najkrajší anjel, nielen diablom, ale aj kniežaťom diablov, najhorším zo 229

všetkých.

Preto, milý žiak, keď si nadanejší ako ostatní, keď sa ľahšie naučíš úlohu ako spolužiaci, máš lepší rozum, lepšiu pamäť, nevypínaj sa nad ostatných! Zostaň pokorný a všetku česť a chválu daj Bohu! Čuj a dobre si zapamätaj, čo píše sv. Augustín: „Pokora činí ľudí podobnými anjelom, pýcha však z anjelov urobila diablov. Pýcha je začiatkom všetkých hriechov, pýcha je príčinou, vrcholom všetkých neprávostí, pýcha totiž je nielen hriechom sama v sebe, ale bez pýchy nemôže byť ani hriech." (Liber serm. 12. ad fratr, in eremo.)

Pozoruj, milý žiak, na neoceniteľný príklad pokory Syna Božieho, ktorý ráčil sa vteliť pre teba, vzal na seba podobu sluhu, stal sa pre nás poslušný nebeskému Otcovi až do smrti kríža. A ty, hoci si hlina a blato, prach a popol, chcel by si sa pýšiť svojou vedou a učenosťou? Aké to bláznovstvo! „Čo máš, čo by si nebol dostal od Boha? A keďže si dostal, čo sa chvastáš, ako by si nebol dostal?" (1.

Kor. 4, 7.) Uč sa, dobrý žiak, dľa príkladu Spasiteľa svojho byť srdečne a úprimne pokorným a tichým!

Hoci Syn Boží vie všetko, v Ňom sú všetky poklady múdrosti a vedomosti, vie všetky božské a ľudské veci, má povedomie o všetkých minulých, 230

prítomných a budúcich veciach, vie aj najtajnejšie myšlienky našich sŕdc; v Ňom je všetka vedomosť božská, vedomosť blahoslavených, a vedomosť vniknutá (scientia divina, beata, infusa, — S. Theol.

III, q. 9-11) — predsa je pokorný a povzbudzuje nás, aby sme neboli pyšní, ale nasledovali jeho pokoru.

Sv. Ján Evanjelista hovorí, že raz v polovici sviatkov išiel Pán Ježiš Kristus do jeruzalemského chrámu a učil. Tu divili sa Židia a riekli: Ako tento zná Písma, keď sa neučil? Odpovedal im Ježiš: „Moja náuka nie je moja, ale toho, ktorý ma poslal." (Ján 7, 16.) On mal všetky svoje vedomosti shora, vedel všetko v nebi i na zemi. Hľa, Spasiteľ zostáva ponížený pri všetkej svojej vedomosti, a ako je to trápne, keď mladík, ktorý sotva čo zkúsil a ktorý niekoľko rokov chodil do gymnázia alebo na univerzitu, začne sa pýšiť svojimi vedomosťami, inými opovrhuje, a myslí si, že každý musí tancovať dľa jeho nóty.

Ponížený Spasiteľ nerobil tak!

Pováž, študent, nebezpečenstvo, ktoré nám prináša márna sláva, po ktorej bažíš pre svoje vedomosti!

Pekne píše o tom sv. Bernard: „Boj sa šípu, ľahunko letí, a neprenikne hlboko, ale ver mi, že aj raní, a chytro usmrtí. Márna sláva ie šíp. Keď ťa niekedy ľudia chvália a velebia, skúmaj hneď, či je to pravda, 231

v čom ťa chvália. Keď nájdeš, že tä chvála nespočíva na pravde, nemáš sa prečo chvastať. Ale keď skutočne chceš zaslúžiť ľudskú chválu, uponíž sa pred Bohom a hovor so sv. Pavlom: „S milosťou Božou som, čo som." (I. Kor. 15, 10.) Každý má spravodlivú príčinu, aby sa nechľúbil svojimi vedomosťami a talentami, naopak pre svoju hriešnosť máme dosť príčin, aby sme sa hlboko uponížili pred Bohom, ako trpezlivý Job, ktorý povedal: „Bál som sa všetkých svojich skutkov, vediac, že neodpustíš hriešnikovi." (Job, 9, 28.)

Vieme všetci, aký pyšný bol Áman, a ako ho Boh hlboko uponížil. Ámana povýšil kráľ Asver nad všetky kniežatá, všetci kráľovskí služobníci kľakali pred ním na kolená, a on vo svojej nadutosti žiadal od nich božskú úctu. Len Mardocheus neohyboval kolená, ani nekľakol pred ním. Keby bol žiadal úctu primeranú svojmu vysokému stavu, to by mu bol preukázal zaiste. Áman chcel preto vyhubiť nielen Mardochea, ale aj celý židovský národ, ktorý bol v Asvérovom kráľovstve. Netešila ho veľkosť bohatstva, množstvo synov, povýšenie nad všetky kniežatá a pozvanie na kráľovský obed. Povedal svojej manželke Zárese a priateľom: „Aj kráľovná Ester nikoho iného nepozvala na hostinu s kráľom 232

len mňa, u nej aj zajtra budem obedovať s kráľom. A hoci toto všetko mám, zdá sa mi, že nemám nič, dokiaľ vidím Mardochea sedieť pred bránou kráľovskou." (Ester 5, 12. 13.) Pripravil šibenicu 50 lakťov vysokú pre Mardochea, ale Boh tak riadil veci, že sám odvisol na nej pre svoju pýchu.

Harbona, jeden z kráľovských komorníkov, povedal Asverovi: „Hľa, šibenica, ktorú pripravil Mardocheovi, ktorý hovoril kráľovi k dobrému, stojí v dome Amanovom." Povedal mu kráľ: „Obeste ho na ňu.“ (Ester. 7, 9.)

Pokora by ho bola zachránila, ale on sa len hnal za svojou nesmiernou ctižiadosťou a pýchou, ktorá ho zaslepila. Zostaň, milý študent pokorný, aby ťa Boh naplnil svojimi milosťami a udelil ti dar pravej múdrosti. Blah. Jordán, druhý generál dominikánov, povedal na valnom shromaždení: Keď chceme naliať do niektorej nádoby čisté víno alebo olej, musíme najprv nádobu vyprázdniť a vyčistiť, ináčej sa to dobré víno pokazí a bude páchnuť. A tak je to aj s milosťou Božou. Aby Duch Sv. mohol srdcia naše svojimi darmi naplniť, hlavne pokorou, múdrosťou, rozumom, musíme odtiaľ vyprázdniť všetku pýchu, zlosť, hriech, aby Božia milosť lepšie mohla účinkovať v nás. Boh sa pyšným protiví, ale 233

pokorným dáva svoju milosť. „Shromaždenie pyšných je nevyliečiteľné, lebo zárodok hriechu pustil korene v nich, a oni to nevedia." (Sir. 3, 30.)

Maj sa na pozore, milý žiak, aby si k týmto nepatril!

Sv. Ján z Kríža, karmelitán, bol ponížený, preto bol naplnený nebeskou múdrosťou a pápež Pius XI. vyhlásil ho za učiteľa Cirkvi. Už v útlom veku ztratil otca, a matka dobre sa starala o výchovu dieťaťa.

Keď mal päť rokov, poslali ho do skolyi Nábožný a pokorný chlapec Učil sa usilovne, vstávál k modlitbe o polnoci, líhal na tvrdej zemi, postieval sa rád, navštevoval chorých v blízkej nemocnici a obsluhoval ich. Celé hodiny kľačieval v chráme pred obrazom Panny Márie, ktorú vyvolil si za patrónku.

Správca nemocnice v Medine pozoroval túto tichú pobožnosť, a pokoru sv. Jána, vzal ho k sebe a sľúbil, že sa bude otcovsky starať o neho. Posielal ho do škôl k jezuitom a v slobodnom čase sveril mu opatrovanie chorých. Zbožný mladík vo vedách veľmi napredoval, Pán Boh mu práve preto pomohol, lebo bol pokorný.

Milí študenti, nasledujte túto krásnu čnosť, ktorú v takej veľkej miere mal sv. Ján z Kríža! Nevypínal sa nad druhých a čo dobrého mal na sebe, to pripisoval Pánu Bohu a nie sebe. „Z poznania samého seba 234

povstáva matka spásy, pokora", hovorí sv. Bernard.

Kto dobre pozná sám seba, ten nahliadne, že nemá nič od seba. ale všetko od Boha, a preto nemá nijakého dôvodu, aby bol pyšný. Pokorný sa ľúbi každému, pyšný sa nepáči nikomu: ani Bohu, lebo Bohu sa pyšný protiví, ale pokorným dáva svoju milosť; pokorným sa neľúbi, lebo pokorní nenávidia všetku pýchu; nepáči sa ani pyšným, lebo nijaký pyšný nemôže zniesť vyššieho. Ba pyšný nemôže byť spokojný ani sám so sebou, ani na tomto svete, lebo vždy chce stúpať vyššie, ani na druhom svete, kde očakáva ho prísny súd. Ústami sv. Bernarda hovorí Boh: ..Keby si sa poznal, neľúbil by si sa sebe, ale ľúbil by si sa mne; keďže nepoznáš sám seba, ľúbiš sa sebe, nie mne. Príde čas, keď sa nebudeš ľúbiť ani sebe, ani mne; mne nebudeš sa ľúbiť, lebo si zhrešil, ani sebe, lebo uvrhnutý budeš do večného ohňa. Diablovi sa ľúbi tvoja pýcha. On bol jeden z najkrásnejších anjelov a pre pýchu stal sa ošklivým, preto je prirodzené, že sa mu tvoja pýcha páči, rovný kloní sa k rovnému." Všimnime si týchto pravdivých slov a chráňme sa pýchy!

V životopise sv. Otcov čítame, že pustovník sv.

Makarius vyzval potulujúceho sa diabla, aby sa uponížil pred Bohom a pýtal od neho odpustenie.

235

Diabol zvedavo sa pýtal, ako to má spraviť? Hovor Bohu takto: „Pane, zhrešil som, smiluj sa nado mnou!" — „To je dobre, len ešte jedno neviem, kto má povedať tieto slová, či ja, a či Boh?" — „Prehrešil si ty, tak ty to máš povedať!" Na toto satan nazlostene zvolal: „On urazil mňa, a nie ja jeho. Čo by som i do neba mohol prísť, predsa by som mu nedoprial radosť, aby mňa spasil!" — Hľa, diabolská pýcha! Aká je ošklivá a hnusná! Chráň sa jej, milý mladík, a poníženosťou čiň radosť poníženému Spasiteľovi! Nespoliehaj na svoje sily, ži vo svätej bázni Božej a boj sa uraziť Boha čo i najmenším hriechom. Nepohŕdaj chudobnými, lebo bieda bližného žiada smilovanie a nie opovrženie.

Nemaj záľubu v drahom odeve, lebo kto to má rád, obyčajne nie je pokorný. Buď trpezlivý vo všetkých protivenstvách. Trpezlivý k tým, ktorí ťa stretnú, tým sa upevníš v pokore. Chráň sa márnej ctižiadosti. Ľudská chvála obchádza ľudí, ktorí ju hľadajú, ale poníženého chváli každý. Pokorou podarí sa ti aj učenie.

4. Čítanie kníh.

236

Žiaci si musia dať veľký pozor, aké čítajú knižky.

Vtáka poznať po perí a žiaka dľa kníh, ktoré číta. Sv. Terezia Veľká, obnoviteľka prísnej regule karmelitánskej rehole, ešte vo svete žijúc dostala do rúk romány, povesti o rytieroch,, o ich svetárskom živote, ktorými v tom čase zaplavené bolo celé Španielsko. Čítaním týchto ľahkých spisov zatemnila sa jej pobožná myseľ a srdce, i začala sa nádherne strojiť, aby sa skvela v očiach svetárskych ľudí. Plačúc odvrátil anjel strážca obličaj od nezkúsenej mladej panny, ktorá stála nad priepasťou duševnej záhuby. Ale milostivý Boh strážil nevinnú pannu! Keď sa vydala jej staršia sestra, dal starostlivý otec Tereziu do kláštora, aby sa tam vychovávala a vzdelávala s inými zemianskými dcérami. Predstavená pobožná mníška získala si úplne dôveru a lásku Terezie, ktorá s ňou rada hovorila o Božských veciach. Nábožné spisy sv.

Hiéronyma a sv. Augustína priviedly ju zpäť na pravú cestu, vedúcu k večnému spaseniu. Pomaly vracala sa jej nábožnosť do panenského srdca a oslabovala zaľúbenie a túžbu po márnivosti a 237

pozemských rozkošiach.

Kresťanskí rodičia, tu máte živý príklad, ako treba chrániť svoje, Bohom vám sverené dietky, od zkazy, ktorá vštepuje sa do útlych sŕdc detí čítaním zlých kníh a spisov. Na našich trhoch predávajú tiež nákazlivé, smiešne, ľúbostné romány, knižky o drakoch a dračiciach, ktorým oheň šibe z papule; o dávnych rytieroch; o slávnych zbojníkoch atď.

Všelijaké „nebeské listy", ktoré sľubujú večné spasenie tým, ktorí ich čítavajú, všelijaké sprosté pesničky o divotyorných a nemravných príbehoch.

To všetko je záhubným jedom útlym srdciam nezkúsených študentov. Sv. Chrysostom hovorí: „Keď sluha nesie v ruke horiacu triesku, fakľu, nakladáme mu starostlivé, aby nešiel na také miesto, kde leží slama, seno alebo iná chytľavá látka. To robíme z obavy, že by mu nespadla nejaká iskra, a to proti vôli a nepodpálila celý dom. Takú istú starostlivosť obráťme aj na naše deti a nedovoľujme im nikdy, aby obracaly si oči na nejaké bezbožné predmety, čiže na zlé knižky." Veru, veľmi pravdivé a poučné slová! A predsa mnohí zaslepení rodičia vyhadzujú peniaze na zlé knižky a podávajú tento nebezpečný jed svojím dietkam na časnú a večnú záhubu!

238

Zlými spismi nakazí sa útle srdce dieíaía a tí, ktorí mu ich podávajú, berú na seba veľkú zodpovednosť a dopúšťajú sa zločinu pred Božou tvárou.

Odporúčam vám dobré, katolícke spisy, ktoré vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Potrebné by bolo, aby sme sa o tento spolok viac zaujímali, aby sme odberali tieto katolícke knihy a rozširovali ich medzi študentami, aby nemuseli čítať všelijaké múteniny a nemravnosťou, neverou otrávené knižky. Keď tí, ktorí otravujú potraviny a jedlá, sú trestaní zákonom, tým viac by mali byť trestaní spisovatelia, vydávatelia, šíritelia nevereckých, zlých nemravných kníh a časopisov. A naopak, zaiste veľkú odmenu dostanú od Boha tí, ktorí rozširujú katolícke, mravné knihy, lebo tým pracujú na rozšírení kráľovstva Kristovho a proti vláde diablovej.

Francúzsky psycholog a pedagóg Anton Eymieu hovorí vo svojej knihe „Le gouvernement de soiméme" o vplyvu predstáv na ľudské skutky. A medzi iným píše: „Ktokoľvek z nás sostúpi až na dno svojho svedomia, musí uznať, že by nebol tým, čím je, keby nebol čítal niektoré diela." — A naozaj je to pravda. Dobrá knižka mohutne dopomáha nám k dobrému, pobožnému životu, a naopak zlá, nemravná knižka tiež spolupôsobí k našej zkaze.

239

Ako brehy udržujú v prúde vodu -rieky, tak aj spisy, ktoré čítame, dajú prúdu nášho života dobrý alebo zlý smer. Často počuť slová: Nikdy by som nebol .myslel, že jediná kniha ma môže tak chytro zničiť! Čítanie dobrých alebo zlých kníh koľko šťastia alebo nešťastia prinieslo do rodín!

Klemens Brentano píše, aká osudná mu bola jediná knižka v mladých rokoch. Ako desaťročného chlapca dali ho k bývalému pobožnému jezuitovi na výchovu. V jeho knihovní našiel nemecký preklad Tassova: Oslobodený Jeruzalem a tajne ho čítal na svoju veľkú škodu. Zamilované pletky Rinalda a Klorindiny a hlavne krásna čarodejnica Armida účinkovaly naň vábivé a položily prvý, hlboký základ, na ktorom vyrástla niektorá zlá náruživosť, proti ktorému potom musel urputne bojovať. Preto napomína najmä mládež, aby si dala pozor pri čítaní kníh. Biskup Keppler vo svojej knihe: „Viac radosti"v tvrdí, že už u mladých ľudí často vidieť mrzutosť zo života, nespokojnosť, trpkosť, ktorá sa objavuje na tvári mládeže, a často, prečasto, žiaľ, zapríčinily to zlé knihy.

Pri povinnom čítaní v škole musí sa študent snažiť, aby si z neho vybral poučenie pre život, ako včela vyberá med z kvetín. Nie je síce všetko bez chyby, a 240

musí si dať pozor, ale predsa nájde v ňom mnoho pekných príbehov. Na príklad Terezia Vansová (Sobrané spisy, I, Str. 138 sq.): „Čo komu súdené?"

— hovorí o krásnom skutku milosrdenstva. Istá slečna, menom Margita, cestovala k svojej príbuznej, aby ju opatrovala; bola to vdova po gymnaziálnom profesorovi. Čo sa stalo na stanici, kde musela presadať? Z vozňa III. triedy soskočil mužský v robotníckej halene, za ním podáva mu priateľ do náručia ženu, sediacu na stoličke. Žena bola chromá, bezmocne sedela na stoličke, opierajúc sa o mužských, ktorí ju niesli. Muž priniesol ju na perón, ľudia s úžasom vystupovali im z cesty. Margitkine ružové líčka zbledly vnútorným pohnutím vidiac toľké nešťastie, toľkú biedu.

Jej muž odbehol sľubujúc chorej občerstvenie.

Chromá žena s výrazom veľkej bolesti na tvári chcela hlavu oprieť o stenu, a udrela sa do múru.

Margitka priskočila k nej, podoprela jej hlavu, vzala z ruky ručníček a utrela chorej na čelo vystupujúci pot a slzy, vynútené bolesťou. Dozvedela sa, že chromá cestuje do Budapešti, že ochorela pri maličkom dieťati, že nevládze vstať na nohy.

Margitka musela zas vstúpiť do vlaku, srdce jej poskočilo radosťou, keď videla, že istý veľmi 241

elegantne oblečený pán, Palanský z Pešti, položil desať korún na kolená ženy. On sám videl ako milo a láskavé Margitka s chorou ženou zachádzala, a to ho tak dojalo, že bol nadšený pre ňu. Neskoršie písal svojej sestre: „Sám by som nebol myslel, že taký sám v sebe chatrný výstup, vyvolá hlboký, trvalý dojem u mňa. Keď som samotný, vynorí sa postava toho anjela v ľudskej podobe, a zakaždým zatúžim po tom„ aby som sa s ňou bližšie soznámil." — Pán Boh tak riadil vec, že sa sišli a Palanský vzal si Margitku za ženu.

Pri čítaní takého skutku milosrdenstva, musíme sa povzbudiť, aby sme i my svojim bližným pomáhali v núdzi. Sám Pán Ježiš Kristus prišiel na svet, aby nám preukázal milosrdenstvo a lásku, preto musíme nasledovať tento príklad aj my. Sv. Alžbeta Thúringská, sv. Ľudmila, sv. Ján Vianney atď. boli samá láska a dobrotivosť a Pánu Bohu sa ľúbi, keď aj my nasledujeme túto lásku k chudobným. Také smýšľanie môže nám vzbudiť aj svetské čítanie, tým viacej čítanie duchovné. Sv. Cecilia cítila najväčšiu rozkoš, keď mohla čítať duchaplné, kresťanské spisy a hlavne Písmo Sv., o ktorom uvažovala, v čistej mysli rozjímala. Čítajme radi dľa jej príkladu dobré spisy. Ako dobrými knižkami povzbudí sa študent k 242

pobožnosti, tak zlými spismi nakazí sa jeho útle srdce; a tí, ktorí mu ich podávajú, berú na seba veľkú zodpovednosť a dopúšťajú sa zločinu pred Božou tvárou. Sv. Alfonz Liguori píše vo „Chválach Mariánskych" (Str. 479), že istý mladý šľachtic, sediac na lodi, so záľubou čítal oplzlú knihu. Prišiel k nemu istý rehoľník a povedal: „Nechceli by ste darovať niečo prebi. Panne Márii?" — „S radosťou."

— „Teda, z lásky k nej hoďte túto knižku do mora."

— „Tu je, duchovný Otče!" — „Nie, darujte jej ju sám!" Mladík to urobil, hodil nemravnú knihu do mora, neskoršie navrátil sa do svojej vlasti, a Panna Maria odplatila mu jeho veľkodušnosť takou láskou, že pocítil túžbu opustiť svet a vstúpil do kláštora.

Odhoď aj ty, milý žiak, milá žiačka, knihu nemravnú, nevereckú, aby si si neotrávil dušu a čítaj nábožné knihy. Dobré spisy vydáva Spolok Sv. Vojtecha, Dedictvo sv. Jána, sv. Prokopa, tieto čítaj a rozširuj ich medzi ľuďmi, a budeš mať zásluhu u milostivého Boha. Ako dobrá knižka je duševným pokrmom, tak zlá knižka je človekovi jedom, otravuje jeho smýšľanie, naplní ho hriešnymi myšlienkami, urobí ho nešťastným tu na svete a často aj vo večnosti. Dňa 11. júna 1908 našli v Kolíne nad/Rýn. v lese mŕtvolu 9-ročného chlapca 243

Jakuba Hämmera. Vrah ho uškrtil konopným povrázkom, potom ho zavesil na strom a povraz zasa odrezal. Tým chcel docieliť, aby pólicia myslela, že sa stala samovražda. Štátne zastupiteľstvo vypísalo na vypátranie vraha 1000 mariek. Konečne chytili vraha, bol to 15-ročný syn statočných rodičov. Keď sa ho pýtali, prečo to urobil, povedal, že čítal krvavý román, na prvej stránke videl obraz,'ako niekto dokonáva v slučke amerického lassa. Chcel sa stať dobrým náčelníkom lúpežníkov, a chcel zkúsiť, ako to vyzerá. Súd prijal za poľahčujúcu okolnosť vplyv, ktorým na neho pôsobilo čítanie zlej, krvavej literatúry. — Tu jasne poznávame následok zlého čítania. Mládež, sa neupokojí tým, aby čítala, ale chce všetko hneď aj uskutočniť. a preto ťažko hrešia proti detskej duši, ktorí píšu také knižky, tlačia, podávajú im, nezabránia ich čítanie, ale ešte ich rozširujú. Prísny bude ten súd pred Božou súdnou stolicou, keď sa budú musieť zodpovedať takí vrahovia mladých duší.

244

5. Diablova úlisnosť.

Hriech prišiel na svet diablovou zlosťou, závisťou a úlisnosťou. Preto vrúcne musíme prosiť Boha, aby nás nedal padnúť, do takého pokušenia, v ktorom by sme klesli a zbavil nás zlého, a hlavne najväčšieho zlého: hriechu. Evanjelium sv. Jána hovorí, že raz večer vstúpili apoštolovia na loď, chcejúc sa preplaviť do Kafarnauma. Už sa zotmilo a Ježiš ešte neprišiel k. nim. Veľký vietor rozbúril more. Ked teda veslovali asi tri kilometre, videli chodiť Spasiteľa po mori a blížiť sa k nim a zľakli sa. Ale on im riekol: „Ja som to, nebojte sa." (Ján 6, 20.)

Jeho svätá prítomnosť ich upokojila a nebáli sa. Tak musíme aj my myslieť v pokušeniach na Ježišovu prítomnosť a prosiť ho, aby nás posilnil proti diablovej úlisnosti.

Aeneas rozpráva svojej láskavej hostiteľke, kráľovnej! Didone, ako dobyli Gréci lsťou Tróju. (II. kniha Aeneidy.) Na radu bohyne Minervy vybudoval im Epeos ohromného dreveného koňa. V jeho vnútri skryli sa poprední grécki vojaci. Ostatní Gréci odrazili na lodi od trojského brehu, ako by sa chceli vrátiť do vlasti. Kňaz Laokoon upozornil Trojanov, 245

aby nedôverovali úlisným Grékom. Ale dobrej rady si nevšimli. Trojania uverili zajatému Grékovi Sinonovi, že drevený kôň je náhradou za zničené Palladium, a keď ho dopravia do mesta,, bude ich chrániť pred nepriateľmi. V zaslepenom nadšení odvliekli Epeovho koňa do mesta a keďže sa nevmestil bránou, rozbúrali čiastku hradby. V noci Sinon otvoril na koňovom boku tajné dvere, vyslobodil tam ukrytých vojakov, ostatní Gréci priplávali zpäť k trojskému brehu, skrytí Gréci otvorili im brány a dobyli a vyplienili mesto. Málo sa ich zachránilo, medzi nimi bol Aeneas, jeho manželka Kreusa a syn Askanius.

Pekelný diabol je tiež úlisný, ako boli Gréci pri dobytí Troje. Zlý duch dobýva zvlášť mladé duše, aby zašpinil im čistotu srdca, odcudzil poklad viery, kloní ich ku kliatbe, k lenivosti, a potom ich vrhá z jedného hriechu do druhého. Nerobí to čert otvorene, ale potajomky. Používa k tomu naoko peknú knižku, polonahé obrázky, roztopašné dievčatá alebo zkazených chlapcov, zlú spoločnosť, hriešne divadlo atď. „Závislou diabla prišla smrt na okršlek zemský." (Múdrosť 2, 24.) „Odporujte diablovi a utečie od vás." (Jakub. 11, 7.)

Svetozár Hurban Vajanský píše v istej rozprávke: „V 246

jaskú" (Sobrané diela, Sväz I. Str. 121-138.), že Tomáš Hrubý, železničný robotník, na stanici úlisným a zlostným spôsobom chcel pripraviť Gregora Rázného o život. Každý štvrtý deň prechádzal Rázny cez tunel so svojím rýchlikom.

Hrubý bol náruživý a dobrodružný čefadník, a zo žiarlivosti pre mladú Judku, ktorá chcela sa vydať za Rázneho, mienil vohnať celý rýchlik do záhuby.

Judka musela prezrieť trať v jaskú, lebo otec sa ešte nevrátil domov. Noc bola vetrná a tmavá, veľké kropaje dažda šľahaly v tvár devy. Vošla do jaskú, mráz previal jej chrbtom, ovial ju studený prievan, tak že celá sa triasla. Ale premohla strach a kráčala pozorne, lampášom svietiac na železné koľajnice, ktoré vyhladené, ako striebro blýskaly sa v lúčoch lampáša. Studená kvapka padla so sklepenia na jej hlavu. Už blíži sa k prostriedku. „Bože môj!" zvolá odrazu preľaknutá dievka: tu osvieti jej lampáš veľké tri brvná položené krížom cez koľajnice. Zmeravie, ruka nevládze držať lampáš, ten sa rúti na zem, zasyčí a zhasne. O chvílu má priletieť vlak! Niet veľa času na rozmýšľanie! Chytila sa slabými rukami do zúfalej práce. Už odvaľuje jedno brvno, chytá sa druhého. Už i druhé brvno skoro odstránené. V tom chytia dievku dve mocné ramená, 247

bol to Tomáš Hrubý, nastal tuhý boj, prosila ho pre Božie smilovanie, aby odvalil ešte to tretie brvno.

Ale Tomáša tešila pekelná radosť, že zničí si soka na rýchliku.

Ozval sa dlhý hvizd a po ňom dlhý rachot do jaskú vchádzajúceho vlaku. V diaľke objavily sa dve červené svetlá. Judka sobrala poslednú silu, odstrčila od seba šialenca. Hrubý potočil a sklznúc sa na vlhkej pôde, padol na bok. Judka vrhla sa ako ranená ľvica na posledné brvno a odvalila ho silou, zväčšenou smrteľným strachom. V tom zaškripí hamovka, vozne dobíjajú jeden na druhý, a vlak zastal pred samým miestom nebezpečenstva.

Gregora upozornila vyhasnutá lampa a zkúsené ucho rozoznalo i pri hrmote rušňa akýsi neobyčajný hlas.

Avšak viac tušenie, ako pozorovanie nútilo ho všetku silu vynaložiť, aby zastavil vlak, a tak Božou pomocou a s pomocou zmužilej Judky zachránil si život. — Tomáša chytili, neskoršie zbláznil sa v žalári.

Diabol nie menej úlisné a zlostne počína si s nami a hlavne s mládežou. Všetko vynaloží, aby nás dostal do svojich pazúrov; robí nám úklady a chce nás vrhnúť do záhuby, ako Tomáš chcel Gregora v jaskú vohnať do istej záhuby. Nesmieme však ani v 248

najväčšom pokušení ztratiť dôveru v Pána Boha, lebo on nás nedovolí pokúšať nad naše sily. Len k nášmu dobru dopustí na nás milý Spasiteľ pokušenie, lebo chce, aby sme bojovali proti nemu zmužile. Sv. Pavel, hoci bol vyvolenou nádobou a bol vytržený až do tretieho neba, jednako mal pokušenia. Príčinu toho udáva sám: „Aby ma velikosť zjavení nepozdvihla, daný mi je osteň môjho tela, posol satanov, aby ma pohlavkoval.

Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale riekol mi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokazuje v chorobe." (II. Kor. 12, 7-9.) Keď teda sv.

Pavel bol pokúšaný, nemôžeme žiadať od Boha, aby sme zostali bez pokušenia. Každý dobrý študent musí prosiť Pána Ježiša, aby ho naučil brániť sa proti pokušeniam, aby pochopil ich osožnosť, pri tom precítil vždy svoju slabosť a útočište hľadal v milosti Božej. Keď mladík vidí svoje čnosti, alebo nadanosť pri učení, krásu atď., ľahko sa stane pyšným.

Diablovo pokušenie zachráni nás od tejto nebezpečnej cesty, uponíži nás, lebo v ňom poznávame svoju slabosť. Zo svojich pokušení sa môžeš dozvedieť, nakoľko sa zakorenily predošlé chyby, hriechy a náruživosti v tvojom tele a v tvojej obrazotvornosti. Hoci im už teraz nehovieš, milý 249

žiak, ale ako málo chýba, aby znovu ožily!

Sv. Gottfrída čiže Bohumíra dali zbožní rodičia na výchovu do kláštora sv. Kvintína, ktorý ležal neďaleko Peronny vo Francúzsku. Pobožný život opátov a kláštorských mníchov mohutne účinkoval na chlapcovo útle srdiečko, i vyvinuly sa v ňom skvelé duševné dary, ktoré donášaly neskôr požehnané ovocie. Učil sa horlivé a svedomite, veľmi pozorne poslúchal prednášky v škole, aby vždy pokračoval v poznaní pravdy. Vo zbožnosti prevyšoval často aj svojich prísnych učiteľov. Ale diabol nelenil; chcel pripraviť chlapčoka o život, lebo vedel, koľko dobrého chce spraviť Boh Bohumírovmi rukami. Jedného dňa vyšiel sv.

Gottfríd na prechádzku neďaleko klástora. Tu priletel jastrab, a zobol ho do očí. Chlapčok ztratil "zrak a myslel, že mu vták vyzobal nielen oči, ale i modzgy z hlavy. Prežehnal sa dľa svojej obyčaje a vzýval o pomoc meno Ježiš. Vo veľkej bolesti zaplakal. Dobehli mnísi, mysliac, že mu to bude smrteľné, tešili ho dľa možnosti, šli do chrámu a modlili sa skrúšene. Po krátkej chvíli otvoril chlapčok oči a necítil na tvári nijaké poranenie.

Všetci obyvatelia kláštora zvelebovali Boha pre Jeho veľké milosrdenstvo. Podobne zúri proti nám aj 250

diabol. Keď vidí, že niektorý študent alebo študentka chcú slúžiť verne Bohu, hneď ich začne pokúšať, a snaží sa vziať im čistotu srdca alebo vieru. Keď ich má v rukách, potom ich pobáda k ďaíším hriechom a tak úbohí jeho otroci padnú vždy hlbšie. „Buďte striezliví a bedlite — napomína nás .sv. Peter apoštol — lebo protivník váš, diabol, ako ?ručiaci lev, obchádza a hľadá, koho by zožral, ktorému odporujte silní vo viere." (I. Peter 5, 8. 9.) Dajme si pozor, aby nám zlý duch nevylúpil duševné oči, čiže. nepozbavil milosti Božej, ako vylúpil vták oči sv.

Gottfrídovi. On nám sľubuje hory-doly, sľubuje, že sa nám otvoria oči, keď budeme počúvať jeho pekelné rady; že budeme ako bohovia, poznávajúci dobré i zlé. (Qen. 3, 5.) Ale nedajme nič na jeho lákanie a zmužile bojujme proti závisti, nespravodlivosti, lakomstvu, lenivosti, krádeži, luhaniu atď., lebo to sú výplody jeho ducha.

Dôležitou vecou je, aby sme vyhýbali príležitosti k pokušeniu. Zlá knižka, nemravná spoločnosť, pokazený kamarát, oplzlé obrázky, hľa to je príležitosť ku hriechu, preto sa ich máme varovať. „Had bol úlisnejší nad všetkých živočíchov na zemi, ktoré stvoril Boh. Ten povedal k žene: „Prečo vám Boh zakázal jesť so všetkých rajských 251

stromov?" (Gen. 3, 1.) Keby sa bola Eva hneď vzdialila, nebola by tak ľahko klesla, to bola pre ňu príležitosť ku hriechu. Všetečnosť sa v nej vzbudila, že sa so svodcom dala do reči, bol to prvý krok k hriechu. Potom nastal hlboký pád, najsmutnejší v dejinách ľudTstva, ktorý sa skončil ztratením milosti nebeskej a vyhnaním z raja.

Sv. Ján Evanjelista píše v Zjavení: „A strhla sa veľká vojna na nebi, Michal a jeho anjeli bojovali s drakom, a drak bojoval i jeho anjeli, ale títo neprevládli a neušlo sa im miesta viac v nebi." (Zjav.

12, 9.) Vojna je aj v srdci každého študenta, diabol by chcel každého získať pre seba a anjel "Strážca Bohu. Komu dáš prednosť, drahý žiak? Prosím a zaklínam ťa pre päť rán Kristových, nepočúvaj hlas zlého ducha, ale hlas dobrého anjela, ktorý ťa chce priviesť k Ježišovi! Odpovedz pokušiteľovi zmužile, ako sv. Martin na smrteľnej posteli: Čo tu stojíš, ukrutná beštia, nebudeš mať podielu na mne!

6. Po krivých cestách.

252

Krásny príklad o sv. Jánovi Evanjelistovi rozpráva nám Klement Alexandrinský. Po navrátení do Malej Azie z ostrova Pathmosu prišiel sv. Ján do jedného mesta, kde uzrel nepokrsteného, nádejeplného mládenca. Povzbudil ho k Božej láske a pobožnému životu a potom ho odovzdal tamojšiemu biskupovi k ďalšiemu vychovávaniu a vyučovaniu vo svätom náboženstve. Biskup vzal mladíka do domu a usilovne staral sa o jeho zdokonalenie vo všetkých kresťanských čnostiach.

Potom ho pokrstil a udelil mu sviatosť birmovania.

Neskôr zanedbal biskup starať sa o mládencov život.

Tento sa dostal do zlej spoločnosti, ktorá ho sviedla, že stal sa náčelníkom lotrov. Po čase prišiel sv. Ján do toho istého mesta a dopytoval sa u biskupa na niekdajšieho mládenca, ktorého mu bol sveril.

Biskup so žiaľom vyznal, že sverený mladík upadol do zlej spoločnosti a stal sa zbojníkom. Sv. Ján išiel hľadať ztrateného syna. Keď prišiel k náčelníkovi, ten sa hanbou naľakal a dal sa na útek. 90-ročný starec bežal za ním a volal: „Synu, prečo utekáš pred svojím otcom? Rád pretrpím pre teba i smrť, len sa obráť." Takouto láskou premožený mladý muž zastal, obrátil sa, opustil hriešne krivé cesty, a prijali ho medzi služobníkov sv. Cirkvi.

253

Pekný, zaujímavý príklad horlivosti sv. Jána za obrátenie hriešnikov! Nešetril nijakej námahy, aby znovu priviedol k Boihu ztratenú dušu. Tak aj mnohí zo žiakov a žiaček sú na krivých, hriešnych cestách.

Ako pekné je to, keď sa niektorý zasa vráti k Bohu a uzná svoju hriešnosť! Keď povie s márnotratným synom: „Zhrešil som proti nebu i pred tebou, už nie sem hodný volať sa tvojím synom." (Luk. 15, .21.)

Hriešne zvyky a krivé cesty, ako: nemierne fajčenie, náruživé čítanie svetských románov, lenivosť v učení, nočné výtržky atď sú tie pomyje, s ktorými sa chcú nasýtiť mnohí, ale nedosiahnu svojho cieľa. „Tu odišiel márnotratný syn a pridŕžal sa jedného občana toho kraja, a ten" ho poslal do svojho dvorca svine pásť. I žiadal si .naplniť brucho lúštinami, k t o r é s v i n e p o ž í v a l y, a l e n i k t o m u i c h nedával." (Luk. 15, 15. 16.) — Boh nechce :smrť hriešnika, .ale aby sa obrátil. A preto milý Spasiteľ äj žablúdilého študenta očakáva, aby sa ako ztratená ovečka zas k: nemu vrátil.

V isté pekné letné ráno šiel sv. Placidus, chovanec sv.. Benedikta, po vodu na nízky breh blízkeho jazera. V chlapčenskej nerozvažitosti vstúpil niekoľko krokov do búrlivéhoi jazera, vlny ho vzaly s o s e b o u o d b r e h u . S v. B e n e d i k t v i d e l , 254

nebezpečenstvo a volal na svojho druhého učeníka sv. Maura, aby mu pribehol chytro 11a pomoc. Sv. Maurus neváhal, ani, nemyslel na to, že nevie plávať, nemeral diaľku od brehu, ani. hĺbku jazera, mal len jednu myšlienku: pomôcť mu a zachrániť ho na každý prípad. Vrútil sa do prúdu a šiel vlnami akoby po pevnej zemi, vytiahol ponoreného z vody a vyniesol ho pevným ramenom na breh. Len potom videl, čo urobil; studený mráz ho prešiel, keď pomyslel na nebezpečenstvo, v ktorom bol. Padol na kolená a vrúcne ďakoval Bohu, ktorý ho zachránil.

Placidovi podobne mnohý študent pohráva si s nebezpečenstvom, a nevie, že mu hrozí úpadok.

Mnohí vstupujú do jazera búrlivého života a nevšimnú si so všetkých strán hroziace nebezpečenstvo. Až keď vlny hriechu, náruživostí, zlého zvyku strhnú nezkúseného žiaka so sebou, vidí nebezpečenstvo, ale často sa stáva, že je už neskoro.

Takej zablúdilej duši povie Spasiteľ so slovami proroka: „Veď a viď, že zlé a horké je, že si opustila Pána. Dávno polámala si jarmo moje, roztrhla si sväzky moje, a riekla si: Nebudem slúžiť." (Jer. 2, 19. 20) Milý študent, tak často hovoríš o šťastí, veľmi túžiš po ňom,, a predsa nechrániš sa najväčšieho nešťastia, jedine pravého nešťastia, a to 255

nepriateľstva s Bohom, naším pánom, naším dobrodincom. Chodíš po krivých cestách, chceš sa nasýtiť lúštinami ošípaných, ale tie neuspokoja ti nesmrteľnú dušu. Vzmuž, sa! Opakuj často so Žalmistom: „Od tvojich prikázaní, ó Pane, stal som sa rozumným, preto i nenávidím všetky cesty neprávosti." (Žalm 118, 104.) Riaď moje kroky dľa výroku svojho, nech nado mnou nepanuje nijaká nespravedlnosť.. (Žalm. 118, 133.)

Uvažoval si už raz vážne, na aké krivé cesty nás zavedie hriech? Vezme nám duševný pokoj, ztratíme slobodu verných Božích dietok, staneme sa diablovými otrokmi, služobníkmi tvrdého, neúprosného sveta! Sputná nám duše, sputná často aj telá. sťa nástroj najhanobnejších rozkoší. „Prestala radosť nášho srdca, na zármutok obrátil sa náš sbor.

Zarmútené je naše srdce, zatemnily sa naše oči." (Modlitba proroka Jeremiáša 5, 15. 17.)

Pred nedávnom preletela francúzskymi časopismi zpráva o tragickej smrti mladého gymnazistu v Marseille. Zahynul samovraždou, zastrelil sa. Mladý, 13-ročný samovrah, napísal pred svojou smrťou list a odovzdal ho svojim spolužiakom. Píše v ňom: „Predošlého roku uchádzal som sa o priazeň J. Pizzarinovej, mladej študentky, avšak ona ma 256

zavrhla. Zo zármutku nad tým zanedbával som si štúdia, čoho následok bol nedostatočný prospech.

Pretože ma úplne mrzí život, volím dobrovoľnú smrť z týchto dôvodov: z nešťastnej lásky, pre výčitky, ktoré mi robí moje okolie, pre žiaľ, ktorý som pôsobil rodičom." — Potom prosí svojho spolužiaka, aby sa postaral o jeho pohrab, ktorý nech je najjednoduchejší. Na konci vyhlasuje, že odchádza so sveta úplne dobrovoľne, nie je nikto vinný za jeho smrť, zastrelil sa otcovým revolverom a použil by i ktoréhokoľvek prostriedku, len aby sa zbavil nenávideného života.

Hľa, ako smutne pochodil tento mladík. Miesto, aby bol opustil krivú, hriešnu cestu a vo svojich utrpeniach utiekal sa k Bohu, samovraždou odhodil si mladý život. Aké zaslepenie! Keď pred niekoľkými rokmi pokrokoví borci a bojovníci za voľnú školu vo Francúzsku s jasotom vítali laické zákony a odcirkevnenie školskej výchovy, vtedy ani netušili, že laická, neverecká škola stane sa hroznou pijavicou, ktorá zbaví národ poslednej kvapky zdravej krvi a pôsobí, že mládež odbočí na krivé cesty. Ten istý osud očakáva i nás zavedením voľného, nevereckého vyučovania. Však už i teraz vidíme neblahé následky, že niekoľko vojnových a 257

povojnových rokov stačilo, aby otriaslo pobožnosť a poslušnosť študentov, a aby sa stali z nich namyslenci, ktorí nectia rodičov, predstavených, neveria v Boha a hotoví sú k najväčším zločinom.

Nesmieme šetriť ani prísnosťou, keď chceme, aby odstránily sa tieto zlé následky. Písmo Sväté nás napomína: „Kto miluje svojho syna, bez prestania mu dáva prút, aby potešenie z neho mal v poslednom čase a nemusel klopať na dvere bližného." (Sir. 30, 1.) „Kto šetrí prút, nenávidí svojho syna, ale kto ho miluje, drží ho stále v cviku." (Prísl. 13, 24.)

Milý študent, niekdy sa stane, že pochybíš a odchýliš sa na krivé cesty, často zachváti ťa tvoja mladistvá ľahkomyseľnosť, možno, že nakazíš sa v zlej spoločnosti a vrátiš sa domov so zničenou dušou a poznáš na sebe pravdivosť slov Nasledovania Krista: „Koľkokoľvek razy bol som medzi ľuďmi, ako chatrnejší, horší som sa vrátil domov", (Kniha I. hlava 20, 2.) Bedlive spytuj svedomie, čo bolo príčinou tvojho pádu? Nezúfaj, ale poučiac sa na vlastnej škode, s novou horlivosťou nasleduj Ježiša! Nauč sa zo svojich chýb, krehkostí, pokušení, čomu máš venovať zvláštnu pozornosť, čoho sa máš chrániť, aby si nechodil po krivých, hriešnych cestách. Niektorá cesta sa nám zdá pravou, 258

ale konečne vedie do záhuby. „Po ceste tvojich prikázaní budem bežať, ó Pane, keď si rozšíril moje srdce, t. j. radosťou, potešením naplnil a dal chuť k plneniu tvojej vôle." (Žalm 118, 32.)

Milý žiak, keď necítiš v sebe túžbu po veľkej pobožnosti, aspoň mi prisľúb, že sa budeš každý deň modliť niečo k Panne Márii, na pr. jeden desiatok zo sv. ruženca, alebo litánie loretánske, alebo aspoň 3 razy Zdravas Maria. Milá, dobrá nebeská Matička nedovolí, aby si večne zahynul. Ona nenechá bez odmeny ani tú najmenšiu modlitbu, alebo dobrý skutok a iste privedie ťa na dobré cesty. Sv. Alfonz Liguori hovorí vo svojej výbornej knižke: „O vznešenostiach Panny Márie", že v r. 1604 v istom flanderskom meste žili dvaja žiaci, ktorí miesto učenia oddávali sa chlipnosti, obžerstvu a roztopašnému životu. Raz vošli obidvaja so zlým úmyslom do domu ženštiny zlej povesti. Jeden z nich, Richard, čoskoro sa vrátil domov, a druhý ešte tam zostal, aby sa kochal v hriešnom obcovaní. Keď sa Richard doma sobliekal, prišlo mu na um, že sa v ten deň obvyklé 3 Zdravas Maria ešte nepomodlil.

Napolo v spánku a bez všetkej pobožnosti sa modlil.

Nato zaspal a onedlho ho zobudilo búchanie na dvere. Prebudil sa. Bez toho, že by bol šiel dvere 259

otvoriť, uzrel spolužiaka čierneho ako uhoľ, ohňom obklopeného a so strašnou tvárou. „Prečo si tak zohavený, veď vyzeráš ako diabol?!" — „Ach, ja nešťastník som zatratený! Keď som vystúpil z domu tej hriešnice, zadusil ma čert. Telo moje leží mŕtve na ulici a duša moja je v pekle. Zapamätaj si, že ten istý trest bol aj pre teba prichystaný, ale Panna Maria ťa zachránila pre tých niekoľko Zdravasov. Budeš šťastný, keď využiješ tú výstrahu, ktorú ti, hľa, posiela Matka Milosrdenstva". Zatratenec otvoril plášť, ukázal plamene a hadov, ktorí ho trápili a potom zmizol. A Richard použil tejto príležitosti k pokániu. S horkým plačom vrhnul sa na zem, aby sa poďakoval Panne Márii. Na druhý deň prosil, aby ho prijali do františkánskeho kláštora, vykonal životnú spoveď, stal sa misionárom a v Japonsku vycedil krv pre Krista. — Milí žiaci, nasledujte tohto mladíka v úcte k Panne Márii v pokáni a zanechajte krivé cesty hriechu!

7. Hroziace nebezpečenstvo.

260

Ako dobrá, katolícka škola, kde sú učitelia a profesori presvedčení katolíci, môže mnoho osožiť, tak môže neverecká, bezbožná škola hrozne škodiť žiakom. Zlý strom nemôže niesť dobré ovocie, a tak ani zlá škola. Lenže tieto zlé ovocia nepozorovať hneď, len po rokoch, keď už škodlivé ovocie dozrieva. Potom i sami nevereckí učitelia zalamujú rukami a nariekajú, ako sa vraj mohli z tých detí stať takí divoši, veď sa oni snažili dobre ich vychovávať. Áno, ale na akom základe? Nie na katolíckom, ale moderno-pohanskom: bez Boha, bez modlitby, bez náboženstva, a takým spôsobom možno vychovávať lesné zvieratá a nie statočných ľudí a kresťanskú spoločnosť. Pobožnosť užitočná je všetkému, a keď títo páni vytrhnú zo srdca detského pobožnosť a lásku k Bohu, tak dieťa biedne zahynie!

V evanjeliume sv. Matúša čítame, že Pán Ježiš Kristus slávne vošiel do jeruzalemského chrámu v Kvetnú nedeľu. Kniežatá kňazské a zákonníci závideli slávu, akou prijal ho pobožný ľud. A keď konečne počuli, ako velebily Spasiteľa v chráme aj deti, kričiac: „Hozanna Synu Dávidovmu!" nesmierne sa rozmrzeli a povedali mu: „Čuješ, čo títo hovoria?" Ale Pán Ježiš Kristus im rázne odvetil: „Nikdy ste nečítali: z úst nemluvniatok a 261

neodstavených pripravil si chválu?" (Žalm 8, 3 a Mat. 21, 16.) Farizejom odvisly nosy a zmizly.

Podobne týmto farizejom činia učitelia a učiteľky, ktoré nechcú, aby sa dieťa pobožné modlilo a chodilo do kostola na sv. omšu, učilo sa katechizmus, biblický dejepis, milovalo Pána Boha.

Aký prísny súd čaká na nich, keď vytrhnú zo sŕdc detí ten najväčší poklad: vieru v Boha! Lepšie by im bolo — dľa Kristových slov, priateľa dietok — keby im mlynský kameň zavesili na krk a hodili ich do mora.

Rozhorčene priniesly raz 14./X. 1929 katolícke noviny zprávu, že na obecnej škole v Písku učila slečna učiteľka ručných prác dievčatá vo škole variť v piatok mäso a prípravu k tomu. Dievčatá potom musely mäso zjesť. Či nie sú na to iné dni, len práve piatok? Či to môžu trpieť katolícki rodičia? Nech si ona učí svoje česko-slovenské, alebo metodistické a protestantské deti, ale rímsko-katolícke deti nech nekazí! Čo si pomyslia chudiatka, keď v kostole a doma počujú, že sa majú v piatok zdržať mäsitých pokrmov, a vo škole učiteľka nohami šliape cirkevný príkaz?

Na istej juhočeskej meštianke pokrokový učiteľ strašne štval proti katolíkom. Na príklad tvrdil 262

deťom, že zázraky v Lurde sú podvodom. Že vraj privezú na lurdskú stanicu chorých, pustia proti nim iný vlak, začnú kričať, že bude srážka, chorí ľaknutím vyskočia a sú náhle uzdravení. Múry Jericha nespadly nijakým zázrakom, ale Izraeliti podložili dynamit a vyhodili ich do povetria. Učiteľ, mudrlant, by mohol vedieť, že v tom čase dynamit ešte nepoznali, ale jemu je všetko možné, len aby zničil v detských srdciach vieru v zázrakoch.

Nemáme ničomu veriť, čo nevidíme — hovorieval.

P. Boha vraj nikto nevidel, preto ho niet. Chudák, jeho rozum tiež nevidieť, preto milý učiteľ bude asi tiež bez rozumu ako dobytok. Náboženstvo nepatrí vraj do školy, ale do kostola, škola je na predmety potrebné pre život. A náboženstvo nepotrebujeme pre život? Ešte viac ako soľ do jedla. Modlitba nepomôže človekovi, len práca. Istý sedliak vraj chodil na všetky pobožnosti, ale pole oral a hnojil zle. Keď mal slabú úrodu, prosil pána farára, aby mu pole pokropil svätenou vodou, ale nestal sa zázrak, úroda zostala slabá. Veď my tiež neschvaľujeme modlitbu bez práce! Milý učiteľ nevie, že koľko iných príkladov je, keď Boh viac požehnal tým, ktorí svedomite plnili svoje kresťanské povinnosti, ako nevercom. — Do kostola vraj nie je potrebné chodiť.

263

Istá ženská vraj na ceste do kostola si zlomila ruku, Pán Boh ju vraj za to potrestal, že chodila do kostola.

Neverecký učiteľ ešte pred chvíľou tvrdil, že niet Pána Boha a teraz chce trest od Pána Boha soslať na pobožnú ženičku! Aké protirečenie! Že vraj modlitba nerobí človeka lepším. Taký Poliak na príklad modlí sa, že by vraj Pánu Bohu aj nohy obhrýzal a na to ide k niekomu a ukradne hoci aj tisíc korún. Cirkev Svätá to tiež neschvaľuje. Pokrokový učiteľ azda sám zbadal, že takí neverci, ako je on, dopúšťajú sa ešte väčších hriechov, lebo nemajú bázne Božej, a neveria v jestvovanie Pána Boha, ako Žalmista hovorí: „Riekol blázon vo svojom srdci: Nieto Boha.

Zkazení sú takí ľudia a ohavní vo svojich snahách." (Žalm 13, 1.)

Takýmto spôsobom snaží sa pokrokársky učiteľ priamo diabolsky vyrvaf vieru zo sŕdc deti. A robia to na mnohých školách. Poriadnych, pobožných učiteľov je len málo, a takým by mali rodičia ruky podať, aby im pomáhali v ťažkej úlohe vychovávatefskej. Desať tisíc učiteľov pokrokárskych sa zaviazalo po prevrate, že vyhubia u nás katolícku vieru. Nedajme sa, postavme sa proti nim! Boh bude s nami! Keď učitelia tvrdošijne kazia dietky, buďme my ešte trvdšími v obrane našich 264

svätých práv! Pán riekol prorokovi Ezechielovi: „Hľa, ja som učinil silnejšou tvár tvoju, ako ich tváre, a čelo tvoje tvrdším ako ich čelá. Ako diamant a ako kremeň dal som tvár tvoju, neboj sa ich, ani sa nestrachuj ich tvári, lebo je to dom spurný." (Ezech.

3, 8, 9.) Otvorme oči, pozorujme nebezpečenstvo, ktoré hrozí našim deťom v nevereckých školách a ako diamant a kremeň tvrdo, vytrvale odporujme pokrokárskemu vplyvu pri vyučovaní. Výsledok dnešných slobodno-murárskych škôl je, že deti vychádzajú z nich väčšinou bez viery, bez lásky ku Cirkvi, prestávajú chodiť na bohoslužby a k sv. sviatostiam, a oddávajú sa zločinom. Množia sa smilstvá, vzmáhajú sa krádeže, lúpeže, podvody, sebevraždy a beštiálne vraždy. Ovocia to modernej školy a pokrokárskeho vychovávania!

Zkazené dieťa sa stane zostarlým rodičom hrozným trestom. V ničom nemáme také nebezpečné zkúsenosti ako vo vychovávaní detí. Rodičia to dobre cítia, a preto ešte aj menej nábožní, dbajú o to, aby dostaly ich deti hlbší základ výchovy, než aký poskytuje neverecká výchova, Istý starý socialista úprimne povedal: „Kňaz nezkazí mi dieťa, nechcem mať z dieťaťa zbojníka, nech sa učí veriť v Boha, potom nech si robí, čo chce." Hla ešte aj tí, ktorí nie 265

sú na katolíckej strane, uznajú, že náboženská výchova je lepšia, ako pokrokárska.

Vo Františkových kúpeľoch povedal istý učiteľ, že vraj v nedeľu netreba chodiť do kostola, že to vymysleli len ľudia, že to Pán Boh nenariadil. Sv. spoveď je vraj hlúposťou, nijaký inteligent nejde sa spovedať. Kríž vyhodil zo školy, o modlitbe pred a po škole ani reči. Keď kňaz chcel deti priviesť k sv. spovedi a poprosil učiteľku, aby ich zaviedla do kostola, učiteľ dal jej schválne vyučovaciu hodinu, aby nemohla do kostola ísť. Keď bol aj najmenší spor medzi žiakmi a katechetom, vzal žiakov pod ochranu, a každú maličkosť oznámil hneď inšpektorovi. Ako môžu mať také deti úctu k rodičom a predstaveným, keď učiteľ vychováva ich v takých zásadách a tak bezbožne? Bože buď milostivý takým deťom, a spolu aj takým rodičom, ktorí sa s týmito deťmi musia trápiť. Písmo Sväté hovorí: „Máš synov? Cvič ich a zohýbaj ich od detinstva." (Sir. 7, 25.) Ale ako ich bude rodič cvičiť v čnosti a zohýbať ich zlé náklonnosti a chyby, keď sa v škole priúčajú takým nebezpečným a pekelným zásadám?

Len náboženská výchova môže odstrániť to nebezpečenstvo, ktoré hrozí mladej generácii a 266

celému štátu. Viera v Boha, zachovávanie prikázaní, myšlienka na večnosť, časté prijatie sv. sviatostí atď. môže odvrátiť zlo, ktoré hrozí nám následkom nevereckej pokrokárskej výchovy. V konkordáte, uzavretom s Talianskom 11. februára 1929, vyhlasujú za základ školstva a výchovy náboženstvo a mravouku kresťanskokatolícku. Vo všetkých verejných školách musia vyučovať katolícke náboženstvo tak, ako to nariadi Svätá Stolica a Taliansko. Katolícke náboženstvo môžu vyučovať vo verejných školách len takí kňazi, rehoľníci a laici, ktorých poveril tým patričný biskup. — Učenie Kristovo má byť základom všetkého vzdelania, ako to vidíme v tomto konkordáte, potom bude v štáte rozkvitať blahobyt a pokoj medzi občanmi, nastane šťastie, ktoré pochádza zo svedomitého zachovávania prikázaní Božích. „Učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal." (Mat. 28, 19.) „Žiadny, kto odstupuje a nezostáva v náuke Kristovej, nemá Boha." (II. Ján 9.)

V konkordáte, uzavretom s Rumunskom 7. júla 1929, Cirkev katolícka má právo sriadiť a udržovať svojím nákladom primárne a sekundárne školy, ktoré sú podriadené patričnému ordináriovi a ktoré sú pod dozorom ministerstva školstva. Cirkev katolícka má 267

právo vyučovať katolíckemu náboženstvu všetkých katolíckych žiakov verejných škôl, toto vyučovanie náboženstva má sa konať rečou materinskou. V sekundárnych školách štátu, navštevovaných väčšinou katolíckou, pre vyučovanie náboženstva ustanovia učiteľa náboženstva: kňaza alebo laika, vymenovaného spoločným súhlasom ordinariátu a ministra školstva a plateného vládou dľa platných zákonov. Keď ordinárius oznámi ministrovi, že učiteľ náboženstva nie je súci vyučovať náboženstvo pre vieroučné príčiny alebo mravnosť, musí bezodkladne zanechať vyučovanie náboženstva a treba prikročiť k vymenovaniu jeho nástupcu. — Úfajme, že aj u nás bude zákonmi zaručené vyučovanie a náboženská výchova, aby dietkam nehrozilo nebezpečenstvo nevery, nemravnosti a rozpustilosti. Kristus „zanechal nám príklad, aby sme nasledovali jeho šľapaje" (I. Peter 2, 21.), on má panovať v detských srdciach, jeho majú študenti milovať, jeho príklad nasledovať a potom zmizne samo sebou hroziace nebezpečenstvo pre modernú spoločnosť so strany nevereckého pokrokárstva.

Musíme upozorniť ešte na jedno nebezpečie našich škôl, a to je koedukácia, čiže spoločné vyučovanie chlapcov s dievčatmi. Nie sme bez náklonnosti k 268

zlému, bez náruživostí, lebo vidíme na sebe následky dedičného hriechu, osteň satanov, ako povedal sv.

Pavel apoštol, a preto je to veľmi nemúdre a nebezpečné vyučovať deti rozličného pohlavia spolu.

V mladom veku obrazotvornosť pracuje živo, pohlavná náklonnosť sa vyvinuje, preto musíme odstrániť oheň, aby náruživosti nevzblkly. Pred desiatimi rokmi Číňania s veľkým oduševnením uvádzali do škôl koedukáciu, že je to vraj kultúra a vzdelanosť! Teraz za desať rokov už sa nasýtili tohoto pokroku. Školský výbor predložil žiadosť, aby v stredných školách vyučovali sa chlapci a dievčatá vo zvláštnych oddeleniach. Po búrlivom rokovaní prijali tento návrh: „Oddelenie oboch pohlaví v rozličných triedach ustanovuje sa v zásade i pre ľudové i pre stredné školy. Len kde by pre zvláštne okolnosti, na príklad, že niet čím vystaviť zvláštne školy, alebo niet dosť učiteľských síl, bolo nemožné vyhnúť koedukácii, možno v tej samej škole sriadiť triedy pre chlapcov a pre dievčatá."

Hľa, Číňania skorej uznali zlé následky koedukácie, ako vzdelaní Európania ! Nedobré zkúsenosti priviedli ich k rozumu, ale u nás nechcú porozumieť, ako teší sa diabol koedukácii a akú hojnú korisť má pri tom! Keby sme boli anjelmi, bez náruživostí a 269

pokušení, vtedy by sa dala koedukácia odôvodniť, ale keď sme krehkí synovia a dcéry Evy, musíme sa chrániť príležitosti ku pokúšaniu. Český spisovateľ, Jozef Svätopluk Machar (nar.

1864 v Kolíne), vo svojej krátkozrakosti odporúča koedukáciu. Pri svojej prednáške na dievčenskej akadémii v Brne povedal medzi iným: ,.Niet krajšej školy pre dievky, ako styk s mladými študujúcimi chlapcami, a pre chlapcov nejestvujú školy pre slušné chovanie a spoločenské formy, ako obcovanie s mladými dievkami. Je to koedukácia, v ktorej idealizmus mladosti drží na úzde nielen každé smelejšie slovo, ale i každé neslušnejšie pomyslenie, a dobré matky by mohly vedieť zo spomienok vlastnej mladosti, že takých 16-18 ročných dievčat nikto si neváži, ako práve mladí nadšenci." — Ďakujeme bankovnému úradníkovi a neskoršiemu inšpektorovi za jeho slová, nechceme sa nimi riadiť.

O tom idealizme mladosti by mohli hovoriť lekári, aké má smutné následky koedukácia. Následky dedičného hriechu a smyselnosti nevymrely zo sŕdc mladých ľudí!

270

VII. AKO MOŽNO DOSIAHNUŤ POSLEDNÝ CIEĽ?

1. Neviete, že ste chrámom Sv. Ducha?

Srdce žiaka, žiačky má byť živým chrámom Ducha Svätého. Ako kostol je svätý, lebo prítomný je vo svätostánku Ježiš, tak má byť aj žiakovo srdce milým príbytkom sladkého Spasiteľa. Ó aké pekné je to, keď zo študentových očí žiari nevinnosť, stydlivosť, milosť Božia! Ale aké smutné, keď ukazujú sa mu na tvári následky skrytých, ohavných hriechov! Či je to nie krajšie, keď srdce zostane mu Ježišovým milým miestočkom? Či je to nie krásne, keď má dušu vyzdobenú čnosťami, ako oltáre v kostole vyzdobené sú kvetinami? Ako sa teší Ježiš tomu, keď nájde v študentovom srdci ľaliu čistoty, fialku skromnosti, ružu lásky k Bohu a bližnému, rozmarín skrúšenosti a pokánia! Neviete, že ste chrámom Ducha Svätého a preto nesmiete tento chrám znečistiť hriechom a urobiť ho lotrovskou pelešou!

V evanjeliume sv. Lukáša čítame, že Ježiš šiel raz do 271

Jericha a istý bohatý nadmýtnik, Zacheus, žiadal si vidieť Spasiteľa. Zacheus bol vážny, popredný muž, ktorému prenajali Rimania všetky mýta, ale vyberali ich jeho podmýtnici. Takíto vyberači boli bezohľadní, ziskuchtiví vydierači, a preto mýtnikov nenávideli, ba stavali do jedného radu s lúpežníkmi. Židia ešte väčšmi nenávideli týchto ľudí, lebo vyberali clo a mýto od Božieho vyvoleného národa, a to pre cudziu pohanskú veľmoc. Preto nenávideli aj Zacheja, ale Ježiš chcel získať jeho nesmrteľnú dušu.

Zachej bol malej postavy a nemohol vidieť Pána Ježiša pre veľký zástup. I predbehol ho a vystúpil na strom planého figu. Sv. Ambróz hovorí: „Spasiteľ nevedel ešte, že pozve ho Zachej do svojho domu, ale videl jeho náchylnosť k nemu a preto pohliadol hore a riekol: Sostúp náhle dolu, lebo dnes treba sa mi v tvojom dome pobaviť." (Liber 8 in Lucam c.

19.) Môžeme si myslieť, akou radosťou, akým jasotom naplnilo sa mu srdce! On chcel len vidieť Ježiša, hoci pre svoje hriechy nepovažoval sa za hodného ani na to, a hľa, milý Syn Boží mu oznamuje, že u neho bude obedovať! Niet divu, že sostúpil spešne, aby prijal Ho do svojho domu s najväčšou radosťou. Hneď vidíme dobrý výsledok Kristovej návštevy, lebo Zachej vstal a riekol 272

Pánovi: „Polovicu svojho .majetku dám chudobným, a ak som koho v niečom oklamal, navrátim to štvornásobne." (Luk. 19, 8.) Takým spôsobom spasenie vošlo v ten deň do toho domu.

Keď do tvojho srdca, milý žiak, prichádza Spasiteľ vo sv. prijímaní, dostáva sa ti podobnej milosti, ako Zachejovi. Pán Ježiš ti povie: „Dnes musím vstúpiť do domu tvojho srdca!" Aké vyznačenie! Aká preveľká milosť! Tvoje srdce stane sa tak živým chrámom Ducha Svätého, Ježišovým príbytkom, radostným miestom anjelov a svätých. Snaž sa, aby si pri takej nebeskej návšteve Spasiteľovi radosť spôsobil, dľa príkladu Zachejovho polepši si život, zanechaj zlé neprávosti, Ježišovi, Ženíchovi čistých duší obetuj čistotu svojho srdca, zanechaj Jiriech: luhanie, svárlivosť, hnev, trucovitosť, krádež aj v malých veciach, preceňovanie samého seba, vášnivé hry atď. Potom aj tebe povie milý Spasiteľ, čo povedal Zachejovi: „Dnes dostalo sa spasenia tomuto domu." (Luk. 19, 9.)

Srdce kráľoviča sv. Imricha bolo milým príbytkom Spasiteľovým, vzácnym chrámom Ducha Sv. Vysoko vážil si panenskú čistotu, a hriechu sa bál väčšmi, ako hada, a preto milý bol P. Bohu. Raz vošiel večerom do chrámu sv. Juraja vo Vespréme, 273

sprevádzaný sluhom, i hodil sa na kolená pred oltárom a prosil Boha, aby mu zjaviť ráčil, čo je mu najmilšie? I ožiaril sa chrám a sv. Imrich počul tieto slová: „Mládenecká nevinnosť je najdrahšia a najsvätejšia vec. Žiadam od teba duševnú i telesnú nevinnosť. Toto obetuj mne a zotrvaj v tom až do smrti!" Sv. Imrich zvolal: „Bože a Pane môj! Ty si panovníkom celého sveta a podporou ľudskej slabosti, ktorý berieš duše panovníkov a hrozný si pred obličajom kráľov sveta, vyplň vo mne svoju vôľu!" Nadzemská, posiaľ nepocítená blaženosť naplnila myseľ a srdce sv. mládenca a pocítil nebeskú útechu, že slávnostne prisľúbil Bohu obetovať svoju čistotu. A tento slávnostný sľub plnil po celý svoj život.

Pán Boh nežiada od každého, aby zasvätil mu panenskú čistotu, ale chce, aby sme sa chránili ťažkého hriechu, zachovali stavuprimeranú čistotu, a pamätovali vždy na to, že sme :živým chrámom Ducha Svätého. Ako svätý je Boh, tak musíme túžiť po svätosti aj my, a pripraviť Ježišovi vhodný príbytok v srdciach svojich, ako sv. Imrich. Nikdy nebudeme spojený s Bohom po tomto živote, keď nesnažíme sa posvätiť srdcia Pánu Bohu a pôsobiť Mu radosť. Musíme sa vždy viac a viac očistiť od 274

hriechov a umŕtvovať zlú prirodzenosť, aby sme boli vždy podobnejší Bohu, nášmu Stvoriteľovi.

Sv. Mikuláš, biskup z Mýry, pamätal na to, že je živým chrámom Ducha Svätého a preto už v mladosti žil sväté a pobožné. Keď vyrástol na krásneho mládenca, išiel na vysoké školy, na ktorých usilovnosťou, vtipom, pamäťou a najmä nevinnosťou srdca, svätosťou života a dobročinnosťou vzbudzoval obdiv u svojich vrstovníkov. Nikdy nešiel do školy alebo zo školy domov bez toho, aby nebol vkročil do chrámu, trochu sa pomodliť. Peniaze, ktoré mával u seba, obyčajne štedre rozdával chudobným. Raz prosila ho o almužnu pri chrámových dverách chudobná a chromá žena. Sv. Mikuláš nemal už nič pri sebe.

Hlboko dojatý jej biedpu pozdvihol milosrdný mládenec oči k nebu a skrúšene sa modlil. Obrátil sa k žene, prežehnal ju znamením sv. kríža a v prítomnosti mnohých divákov povedal: „V mene Pána Ježiša Krista vstaň a chod!" Žena povstala a išla zdravá domov. Množstvo ľudu zvelebovalo mladého divotvorcu. Takým pobožným životom posvätil učenie a nezarmucoval Ducha Svätého hriechami a preto mu Pán Boh aj pomohol pri učení a mal radosť z neho. Keď skvelým výsledkom 275

zakončil verejné školy a osvojil si vedy svetské, zatúžil dokonale naučiť sa bohoslovecké vedy, lebo si zaumienil, že vstúpi do duchovného stavu.

Zdvojnásobil pilnosť, aby dokonale venoval sa svojmu povolaniu.

Milí žiaci, vidíte aký povzbudzujúci je príklad sv.

Mikulášov, miláčka mládeže! Ci je to nie krajšie, keď niekto aj v mladosti slúži Bohu a chová sa tak, ako sa svedčí na živý chrám Boží? Sv. Mikuláš učil sa vďačne a svedomite, miloval chudobných ako svojich bratov, vychovali ho na náboženskom základe, rád sa modlil, a to všetko robil z lásky k Bohu, ktorý prebýval v ňom. „Kto nemiluje, nepozná Boha, lebo Boh je láska." (I. Ján 4, 8.) On ale miloval Boha, pokračoval v jeho poznaní, a zdobil si srdce krásnymi čnosťami, aby sa zaľúbil Bohu. Vo Francúzsku v meste Saumur žil neverecký starosta, ktorý vychovával deti podľa svojich pokrokárskych zásad. Istej dedinčanke povedal: „Pozrite, moje deti nemajú vieru, nemodlia sa, a predsa sú zdravé, statočné a dobre vyzerajú, že málokde nájsť také deti." — Zbožná, chytrá dedinčanka však hneď bola hotová s odpoveďou: „Pozrite, pán starosta, moje ošípané tiež nie sú pokrstené, nemodlia sa, a sú ešte tučnejšie ako vaše deti!" Zarytý, neverecký starosta 276

odišiel zahanbený. — Veru, kde niet viery a nábožnej výchovy, tam vyrastú ošípané, ale nie živé Božie chrámy. Srdce dieťaťa je sväté, nemáme z neho robiť lotrovskú peleš.

2. Dietky chráni anjel strážca.

Nie bez príčiny dal Pán Boh každému človekovi, každému, dieťaťu anjela strážneho. Keď dospelý človek potrebuje pevnú podporu, aby neupadol do bahna hriechov, tým viac potrebuje ju mladý, nezkúsený žiak. Musí mať niekoho, kto by ho chránil pred nebezpečenstvom života, pred zlými spolužiakmi, pred zlou spoločnosťou, pred hriechom, a to je okrem rodičov, učiteľov — anjel strážca. Preto Boh prikázal svojim anjelom, aby nás ostriehali po všetkých cestách života našeho. (Žalm 90, 11.) Budú nás nosiť na rukách, aby sme si neurazily nohy o kameň. Boh sľúbil Mojžišovi a ľudu izraelskému, a všetkým vyvoleným, že im pošle svojho anjela, aby šiel pred nimi a chránil ich na ceste, a priviedol na miesto, ktoré im Pán 277

pripravil a a žiada od každého: „Daj pozor na neho a poslúchaj jeho hlas a nedomnievaj sa, že by si ním pohŕdať smel; lebo neodpustí, keď sa proti nemu prehrešíš, a moje meno je v ňom. Ak budeš poslúchať jeho hlas, a učiníš všetko, čo hovorím, budem nepriateľom tvojich nepriateľov a sužovať budem tých, ktorí teba sužujú." (Exodus 23, 20-22.)

Pekné, poučné slová pre každého žiaka, ako má ctiť a poslúchať svojho anjela strážcu, aby mu spôsobil radosť! Milý žiak, už si iste častejšie počul jeho milý, dojemný hlas, na pr. keď si dal chudobnému almužnu, alebo keď si sa zastal opovrženého, slabšieho spolužiaka, alebo keď si miesto zábavy najprv svedomite naučil sa lekciu. Čul si jeho pochvalu, tvoje svedomie bolo pokojné a naplnilo sa ti srdce duševnou potechou. Ale, keď si nemierne fajčil, čítal nedovolené knižky, robil neslušné žarty, keď si bol nečistý, alebo neposlušný atď., však čul si jeho káravé slová! Svedomie sa vzbúrilo v tebe a robilo ti výčitky, a anjel strážca sám cítil zármutok nad tvojou nevďačnosťou. Prisľúb mu ešte dnes, keď čítaš tieto riadky, že od terajšku vďačne ho budeš poslúchať a rád plniť jeho pokyny!

Keď Pán Ježiš hovoril o pohoršení, a riekol: beda svetu pre pohoršenie, varoval svojich poslucháčov 278

najmä pred pohoršením maľučkých, a viete, ako to odôvodnil? Tak, že každé dieťa má anjela strážcu. „Hľaďte, aby ste nezapovrhli jedného z týchto maľučkých, lebo povedám vám, že ich anjeli v nebesách vidia tvár môjho Otca, ktorý je v nebesách." (Mat. 18, 10.) Táto myšlienka má nás vždy sprevádzať: „Mám anjela strážcu, ktorý je vždy pri mne, vždy ma vidí, vždy čuje moje slová a tento môj strážca je nebeský Duch, ktorý vidí Božiu tvár v nebi." Hľa, keby kňaz, alebo vysoko postavený človek bol vždy u nás, ako by sme si dali pozor, aby sme nerobili nič neslušného, hriešneho! Tým viac sa musíme mať na pozore, keď anjel Boží je u nás a pozoruje všetky naše myšlienky, slová a skutky!

Musíme hlavne dbať, aby sme svojim spolužiakom a najmä mladším nedali pohoršenie, lebo to je veľký hriech a anjel strážca sa zarmucuje, keď pohoršujeme iných. Sv. Bernard nás napomína: „Buď skromný vo svojom obcovaní, lebo anjel je pri tebe, ako mu naložil Boh. V každom dome, na každom mieste preukazuj mu úctu, lebo keď ho aj telesnými očami nevidíš, viera ti povie, že anjel je vždy pri tebe." (In Psalm. Qui habitat, Sermo 12.) A Dávid kráľ píše v 137. žalme: „Chcem oslavovať teba, Pane, celým svojím srdcom, lebo si slová 279

mojich úst vyslyšal. Pred anjelmi chcem tebe spievať chválu." Tým chcel dokázať, že nás anjeli vidia, nosia naše prosby, modlitby Bohu, naznačia naše dobré skutky do knihy života a majú radosť z našej pobožnosti.

Keď dobrotivý Boh ustanovil anjelov k našej ochrane, po.skytol nám tým výborný prostriedok k spaseniu. Prítomnosť nebeského ducha upozorňuje ma na cenu duše, a je ustavičným dôkazom Božej nevyčerpateľnej lásky, ktorý mi dáva všetko, čo mi napomáha k spaseniu. Táto prítomnosť anjela strážneho napomína ma na čnosti, ktoré mám vykonávať, ale ktoré spojené sú s ťažkosťami. Padne ti ťažko pokora, milý iiak? Pomysli si, že anjeli starajú sa o nás ľudí, o vysokých a nízkych, vážených a pohŕdaných, o bohatých a chudobných, biednych, ba aj o nehodných, ktorí pohŕdajú ich službami a príkladmi. Nechutí ti poslušnosť?

Pomysli si, že anjeli chránia a povzbudzujú k dobrému aj hriešnych a zlých ľudí, pokiaľ im to káže Pán Boh. Ťažko ti je slúžiť Bohu a svedomite plniť svoje kresťanské povinnosti? Anjeli pridŕžajú sa svojich sverencov tu na zemi a predsa nezanedbávajú holdovať pri tróne Najvyššieho. „Chváľte Pána s nebies všetci anjeli jeho, chváľte ho 280

všetky zástupy jeho." (Žalm 148, 2.) Ó duch viery, prečo nie si živší vo mne? Prečo horlivejšie nenasledujem tvoje krásne čnosti: pokoru, poslušnosť, horlivosť v službe Božej, čistotu srdca, zbožnosť v modlitbe? Chcem sa pričiniť o to!

Nasledovná udalosť stala sa 21. septembra 1599. V Savojsku štyriročný chlapčok padol s vysokého domu na ulicu. Keď matka Johanna Menton videla, že chlapec padá, strašne sa zľakla. Ale neztratila prítomnosť ducha, začala sa modliť a volala Kráľovnú Anjelov o pomoc. A hľa, dieťa zachránilo sa zázračne. Akú veľkú radosť mala matka, keď videla dieťa ležať neporušené na kamennej dlážke.

Dieťa, Teofil zvané, vyrastnúc stalo sa arcibiskupom v Saint Moustier, v Savojsku.— Koľkí ľudia by vedeli vyprávať nie jedon podobný príklad z vlastnej zkúsenosti. Čím viacej ctíme sv. anjelov, tým viacej zkusujeme lásku Božej Prozreteľnosti, tým viacej budeme chránení zlého, tým istejšie budeme kráčať do večnosti.

V bádenskom Pfalzu prihodila sa asi pred 30 rokami táto milá udalosť. Ochorelo štyriročné chudobné, ale bohabojné dievčatko. Veľmi milovalo svojho duchovného, a kedykoľvek ho na ulici stretlo, s radosťou bežalo bozkať mu ruku. Dieťa prosilo 281

matku, aby mu zavolala duchovného, že sa chce s ním shovárať a voľačo mu povedať. Matka poprosila kňaza. Tento nemeškal navštíviť dobré dieťa.

Kedykoľvek prišiel, dievčatko nevedelo iné rozprávať, ako o svojom Anjelovi Strážcovi. Že ho vraj videlo, že sa s ním shováralo a že jej prisľúbil vziať ju čoskoro do neba. Keď navštívil ho po tretí raz, bolo dieťa veľmi veselé a povedalo mu: „Ešte dnes pôjdem k Pánu Bohu do neba. Môj anjel čaká tu pri posteli, či ho nevidíte, pán farár?" Kým sa duchovný s matkou za čas shováral, dieťa sa zrazu začalo smiať a ručičkami tlieskať, a zomrelo volajúc: „Už ide môj Anjel Strážca a berie ma so sebou." Oči neviniatka sa zavrely, ručičky skľúčily, ale duša tešila sa už medzi anjelmi v nebi. Urobilo to hlboký dojem na všetkých, menovite na kňaza a matku, že viac sa tešili ako zarmucovali nad radostnou smrťou pobožného dieťaťa. Tak jej Pán Boh odmenil veľkú lásku k Anjelovi Strážcovi! Aj nás chce milý Spasiteľ tým povzbudiť, aké milé je mu to, najmä keď deti, žiaci pobožné uctievajú a milujú Anjela Strážneho.

Ako dobrí anjeli snažia sa priviesť nás na dobrú cestu a nám osožiť, tak by chceli nás vrhnúť zlí duchovia do pekelnej priepasti. Ale my sa ich 282

nesmieme báť, a nebála sa ich ani Ježiškova Terezka.

Píše totiž vo svojom životopise, že vo snách videla dvoch strašných čertov, ktorí mali putá na nohách a tancovali na vápennom sude, ale ako ju uvideli, ušli a skryli sa. — Držme sa dobrých a chráňme sa zlých anjelov!

3. Vážnosť života. ,.Ku veľkému trápeniu stvorený je každý človek, a bremeno ťažké leží na synoch Adamových, odo dňa, v ktorom vyšli zo života svojej matky, až do dňa, v ktorom pochovaní budú do zeme, matky všetkých." (Sirach 40. 1.) To sú pravdivé slová, ktoré kladú nám pred oči vážnosť života. Milý žiak, pobožná žiačka, nedajte sa klamať ľahkomyseľnými študentmi! Svätou vierou poučení, hľaďte na život celou vážnosťou! Nie je bájka, alebo sen a nepravdivosť, že pominie náš krátky život a nastane smrť a potom súd pred božským sudcom, kde budeme musieť počet dať z každého slova, z každého skutku, z každej myšlienky a zanedbania 283

dobrého. Po tomto živote nasleduje iný, večný život, ktorý bude vyzerať podľa našich skutkov. Je večnosť! Jestvuje peklo, jestvuje nebo, očistec, jestvuje Boh! Márne snažia sa neverci vytrhnúť z ľudských sŕdc tieto fundamentálne pravdy, nepodarí sa im to! A keďže tieto pravdy viery sú vážné, musíme vážne brať aj život, a považovať ho za dobu vyhnanstva na zemi, za prípravu na večnosť.

Boh, ktorý ťa stvoril, mal s tebou úmysly. On, najvyššia, nestvorená Múdrosť, nerobil a nemohol nič robiť bez plánu. On stvoril ťa pre seba, lebo len Boh môže byť konečným cieľom božského pôsobenia. Ty si, milý žiak, milá deva, tu na zemi pre Boha! Co iného to znamená, ako že Ho máš chváliť, velebiť a Jemu slúžiť. Je to vážna vec a preto nesmieš zachádzať so životom ako s hračkou, ale musíš to brať vážne. Tým menej smieš zahodiť život a spáchať samovraždu, ako to na pr. urobil istý študent v Jindrichovom Hradci, lebo nepodarila sa mu matúra v r. 1929, skočil pod vlak a ten mu rozbil hlavu. Alebo istý 31-ročný chlapec z omrzelosti života a pre nesváry v rodine a pre zlé zachádzanie so strany macochy, tiež skočil pod vlak a zostal ležať mŕtvy na koľajniciach. Takíto neberú život vážne a dľa Stvoriteľovej vôle, ale považujú .ho za loptu, 284

ktorú môžeme hádzať dľa ľúbosti.

Sv. Terezia Veľká povedala, že tri veci musíme mať vážne pred očami, a to: Boha, dušu a smrť. Keď ztratíme Boha, iného nemáme, aby sme sa s ním mohli smieriť. Keď si zatratíme dušu, nemáme inej, aby sme ju mohli spasiť; a keď sa smrť dobre nepodarí, nemáme príležitosť ešte raz zomrieť, aby sme napravili chybu. Veru tri vážne, hlboké pravdy, ktoré by si mal každý študent, každá študentka nezapomenuteľne vštepiť do srdca! Sme cestovateľmi, ale naša cesta je veľmi vážna! Služba Božia má byť naším najbližším cieľom, a naším posledným cieľom sám Boh! Kde ideme? Kde putujeme? Na druhý svet! Na večný svet, ktorý nebude mať nikdy konca. Príde deň, keď — „čas živobytia môjho bude odňatý, a svinutý predo mnou, ako stánok pastiersky, prestrihnutý ako od tkáča bude môj život" (Izaiáš 38, 12. 13.), — a vojdem do pevne stavených priestorov večnosti... Teda na tejto zemi niet trvalého bývania? Niet. Nemáme tu trvalého miesta, ale ideme k večnej budúcnosti.

Sv. Bruno, zakladateľ kartuziánov, bral život vážne, a príčinou toho bola nasledujúca hrozná udalosť. V Paríži umrel slávny doktor bohoslovia Rajmund Diokres, ktorého považoval za pobožného a 285

spravodlivého kresťana. Jeho mŕtvolu vystavili v chráme Panny Márie. Kňazi a priatelia pri nej modlili sa hodinky za mŕtvych, medzi nimi aj sv.

Bruno. Keď pri modlitbe čítali slová: Responde mihi — Odpovedaj mi, povzniesol sa mŕtvy a zvolal dutým, hrôzyplným hlasom: „Obžalovaný som spravodlivým Božím súdom!" Keď to povedal, poklesla mu hlava do rakve. Prestrašení priatelia odložili pohreb na druhý deň. Keď ráno opäť modlili sa hodinky, zvolal mŕtvy hrozným hlasom: „Súdený som spravodlivým súdom Božím!" Priatelia si mysleli, že majú rozumieť tieto slová v dobrom smysle, preto zdvojnásobnili horlivosť v modlitbe a odložili pohreb na tretí deň. Mŕtvy však aj v tretí deň pozdvihol hlavu a ešte strašnejším hlasom povedal: „Daromná je vaša modlitba, som zatratený!" A hlava skleslá nešťastníkovi do rakve. Všetci prítomní s hrôzou volali: „Zatratený je ten, ktorého sme považovali za svätého. Keď jeho tak prísne trestal Boh, čo môžeme očakávat my biedni hriešnici?"

Nešťastníka pochovali do neposvätenej zeme a sv.

Bruno sa tak naľakal, že sa rozhodnul s menovanými priateľmi viesť najkajúcnejší život a povedal druhom: „Len jedon prostriedok máme, aby sme sa zachránili, a to je: vážne brať život a činiť pokánie, 286

lebo Kristus povedal: „Keď nebudete činiť opravdivé pokánie, zomrete v hriechoch a zahyniete!" Ó, keby sme lepšie pochopili vážnosť života pomocou tohoto príkladu! Ako ten doktor bohoslovia, hoci bol veľmi učený a všetkými uznávaný za pobožného človeka, predsa odsúdil ho Boh: tak aj nám neosoží učenosť a ľudská sláva bez skutočne pobožného života. Ako jeho, tak aj nás bude súdiť spravodlivý Boží súd na večnosť. Ako nám vypadne ten súd? To nevieme. Ale život bude nám ozvenou toho súdu, lebo aký život, taká smrť, a taký aj súd. A preto vštepme si hlboko do srdca tie slová, ktoré sv. Bruno povedal svojim priateľom: „Len jedon prostriedok máme, aby sme sa zachránili: život vážne brať a pokánie činiť." Nemusíme síce ísť do samoty, ako on, ale musíme sa snažiť, aby sme aj vo svete viedli prísny život, chránili sa hriechu, učili sa svedomite a plnili kresťanské povinnosti. Tá vážna myšlienka má nás úplne preniknúť, že sme z Boha, pre Boha, a máme cieliť k Bohu. Tieto myšlienky by nám osladily život, keby sme ich braly vážne. Potom budúcnosť jasne bude svietiť pred nami, ktorú nebude zatemňovať hmla hriechu a bázeň pred hriechom. Čistá a jasná leží takým 287

spôsobom minulosť, lebo nad ňou sa nevznáša noc hriechu, ani mrak temnosti. Vesele a spokojne, hoci s vážnou tvárou, budeme kráčať v prítomnosti, majúc neustále pred očami svoj večný cieľ. Boh je mojím najväčším a najštedrejším dobrodincom, Boh môj začiatok, cieľ a koniec, Boh môj odplatiteľ a mzda, moje všetko tu na zemi a tam v nebi!

Sv. Hubert (3. novembra) bol synom vojvodcu Bertranda z Akvitanie, a kráľ francúzsky ho vymenoval za pohraničného grófa. Hoci pri panovníckom skvelom dvore nedopúšťal sa ťažkých previnení proti Bohu, predsa klonilo sa mu srdce k pozemským pôžitkom a k márnostiam, a tešilo ho všeobecné chotenie. Sv. Hubert bol náruživým poľovníkom a šiel raz vo sviatočný deň s mnohými dvoranmi a sluhami na poľovačku do Ardenských vrchov. Odlúčil sa od poľovníkov a uzrel, ako pred ním zastal jeleň, ktorý mal na hlave medzi rohami lesklý kríž. A počul hlas: „Keď sa neobrátiš, skoro padneš do pekelnej priepasti! Zanechaj dvor, iď k sv.

Lambertovi do Mastrichu, tam zvieš sa ostatné."

Tento zjav prenikol mu srdce, sostúpil s koňa, hodil sa na kolená pred znamením sv. kríža, a slávnostne prisľúbil, že svoj život polepší.

Keby sa sv. Hubert nebol polepšil a nebol bral život 288

vážne, kto vie čo by sa bolo z neho stalo? Milosť Božia však prenikla mu srdce a úplne oddal sa službe Božej. Milý žiak, nemeškaj ani ty, plň verne svoje kresťanské povinnosti, ver pevne v Boha, lebo len katolícka viera a pobožný život ti dá pevnosť, aby si nezahynul vo víchriciach tohoto života. ,.Každý teda — hovorí Pán Ježiš — kto počúva moje slová a činí ich, pripodobní sa múdremu mužovi, ktorý si vystavil dom na skale." (Mat. 7, 24.) Pevnými máme byť ako dom na skale, vážne dívať sa životu do očí a Boh nám tiež pomôže, aby nestroskotala nášho života lodička.

Alojz Jirásek, český spisovateľ, píše vo svojich malomestských históriách: „U Rytířu" (Sobrané spisy, Diel I. Str. 12.), že istý študent, menom Záruba, bol chudobný, ale príčinlivý. V tomto meste, kde sa učil, bolo veselo a hlučno. Na gymnáziu a filozofii bolo veľa študentov, v piaristickom ústave bývalo s profesormi viac ako dvadsať klerikov. Anna Častolovská dospela v peknú pannu, a mala 17 rokov. Záruba ju mal rád, chcel myslieť na svadbu, ale prv musel si obstarať každodenný chlieb. Predsa tešil sa budúcemu šťastiu, úfal, že filozofiu skončí nezadlho a potom ešte štyri-päť rokov, a budú šťastní. Ale to nešlo tak rýchle, musel zkúsiť 289

vážnosť života. Keď mal filozofiu zakončenú, smutne sa lúčil mladý ašpirant filozofie s dievkou starého rodu, ale malej zámožnosti, aby si našiel v živote nejaké postavenie a nasbieral potrebné p e n i a z e . O d i š i e l d o Vi e d n e a o d t i a ľ d o Sedmohradska, kde stal sa podriadeným úradníkom.

Záruba od rána do obeda, a od obeda do večera písal v kancelárii, pracoval a šetril, až pružnosť mladistvá zmizla a čelo starosťou pokryté mal vráskami.

Každý deň sa opakovala tá úmorná práca, pocítil Záruba vážnosť života a konečne po 14. rokoch mohli byť svoji a sláviť svadbu.

V mladosti si mysleli, že život bude sa na nich usmievať, ale neskoršie uznali, že to tak ľahko nejde.

A potom, keď už sa sobrali, nešlo všetko práve hladko. Narodil sa im syn, ale ochorela matka.

Záruba opatroval chorú ženu, do noci bdel u nej, až dostal tú chorobu aj on a zomrel. Zárubová vyzdravela a so synom vrátila sa zas domov. — Milý žiak, milá žiačka, nevymaľuj si budúcnosť tak ružovo, pomysli si, že sme tu v slzavom údolí, vo vyhnanstve, že zem tŕnie a bodľač bude nám plodiť a preto berme vážne životnú úlohu!

290

4. Povolanie do kláštora.

Sv. Andrej Korsíni (4. februára) narodil sa vo Florencii r. 1302. Pekný a nádejeplný chlapčok bol životom, láskou, jedinou radosťou svojich rodičov.

Oni ho vychovávali ako poklad nebom im sverený, vyviňovaly jeho vlohy múdrym učením, karhali detinskú neviazanosť mäkkým prútom. Pamätovali na príslovie: „Sprostosť uviazaná je na srdce, prút však odníma ju s neho." Akého trpkého sklamania museli sa však rodičia dožiť! Ondrej dľa povahy veľmi živý, nevšímal si matkiných dobrých poučení, akoby okovami pripútaný k svetu a jeho márnym pôžitkom, pohrúžil sa do víru ľahkomyseľnej a zkazenej mládeže. Plamene chtivosti, zábav a roztopašnosti vždy vyššie a vyššie šľahaly v jeho duši, utlačujúc útle kvietky nevinnosti a mravnosti.

Raz mu rozzlostená matka povedala: „Odstúp odo mňa! Lebo v pravde ty si ten vlk, o ktorom sa mi snívalo, že som ho nosila pod svojím srdcom."

Andrej pátral, čo to bol za sen? A matka mu vysvetlila, že pred jeho narodením sa jej prisnilo, že 291

porodí vlka, ktorý zabehnúc do kostola karmelitov, premenil sa na baránka. Hlboko dojatý rozpustilý mladík na kolenách prosil matku za odpustenie a hneď na to ponáhľal sa do blízkeho kostola rehole karmelitov, kde prosil za prijatie. Venoval sa úplne Panne Márii, a tak sa stal z vlka baránkom.

Milý žiak, milá žiačka! Keď ťa volá Boh do kláštora, neodporuj milosti Božej. Veľké vyznačenie je slúžiť Bohu a bývať s ním pod jedným krovom. Dobré je mladíkovi, keď od mladosti nosí Pánovo jarmo. Keď Pán Ježiš prisľúbil nebeský chlieb, čiže svoje telo a krv, niektorí učeníci horšili sa nad tým, ako hovorí evanjelium sv. Jána: „Odvtedy mnohí z jeho učeníkov odišli zpiatky a viac už s ním nechodili." (Ján 6, 67.) Ó, pošetilá práca! Nevedeli oceniť Ježišovu službu! Nevedeli aké sladké je Kristovo jarmo. Nespravil tak sv. Peter a iní apoštolovia. Keď sa totiž Spasiteľ spýtal dvanástich: „Či i vy chcete odísť?", odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová života večného, a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, Syn Boží." Aké pekné slová vyšly z úst ohnivého Petra! Veru len ten môže mať pravé šťastie, kto verne slúži Pánu Ježišovi, lebo u neho sú slová života; len nasledovanie Spasiteľa robí nás 292

blaženými. Poslušnosť, čistota, chudoba, ktoré rehoľníci složia pri sv. sľuboch, sú tri zlaté retiazky, ktorými úzko sú sviazaní s Bohom. ,.Keď chceš byť dokonalý, iď, predaj, čo máš... poď a nasleduj mňa." (Mat. 19, 21.) Veru, nie je to ľahká úloha, ale s mnohými sladkosťami duševnými spojená obeta, keď venujeme ju radostne.

Sv. Štefan Mladší, neskorší opát a mučeník, ktorého pamiatku slávi Cirkev svätá 28. novembra, bol už od mladosti veľmi náklonný k rehoľnému stavu. Pod ochranou pobožných rodičov rástol chlapčok v nábožnosti a v Božej láske, kým neoddali ho najslávnejším učiteľom na vyučovanie a výchovu. A sv. veda, ako i skvelý príklad rodičov, zachránil sv. Štefana cez celý život pred svodcami a kacírmi. Keď podrástol, najradšej čítaval Písmo Sv. a spisy sv.

Jána Zlatoústeho. Už v 16. roku objavovala sa u sv. Štefana veľká duševná sila, ktorú si osvojil hlbokými vedomosťami a horlivými modlitbami. Mŕtvil si telo, že všetci ľudia obdivovali vznešeného mladíka. R. 726 zakázal surový a nevzdelaný cisár Lev Isaurský ctiť nábožné obrazy. Zbožní rodičia sv. Štefana boli prinútení opustiť Carihrad. Na úteku odovzdali starostliví rodičia svojho synka opátovi Jánovi v Kláštore sv. Auxencia, ktorý ležal na vrchu oproti 293

Carihradu. Sv. mládenec tešil sa, že môže slúžiť Bohu v kláštore; vyznačoval sa takou horlivosťou v dosiahnutí dokonalosti kresťanskej, že výtečný opát Ján podal mu už po jednom roku rúcho rehole, a pobožný mladík složil slávnostný sľub so svätou nadšenosťou. V kláštore bol vzorom pokory, poslušnosti a obetavej lásky. Povinnosťou jeho bolo starať sa o hmotné zaopatrenie kláštora, a on konal službu svoju z lásky k Ježišovi k veľkému uspokojeniu bratov. Denne prinášal im pokrm i vodu zo značnej diaľky a z miesta veľmi ťažko prístupného. Keď opát Ján zomrel, vyvolili mnísi jednohlasne 30-ročného sv. Štefana za opáta pre jeho pobožnosť a príkladný rehoľný život.

Vidíš, milý žiak, kláštorný život nie je taký smutný, zamračený, ako si to často predstavujú svetskí ľudia.

Sv. Štefan pochádzal z bohatého rodu, ale to bohatstvo netešilo ho tak, ako Kristova služba. Bol vychovaný v nádhere, ale v kláštore radoval sa, keď mohol sháňať pokrm a nosiť vodu spolubratom!

Láska ku Krista osladila mu všetky nepríjemnosti kláštorného života. Pán Boh stonásobne odplatí všetky námahy a obety v tomto živote a dá nám na druhom svete nebeské radosti.

Keď Boh povolal Elizeusa za proroka, tento ochotne 294

poslúchol hlas Boží. Riekol totiž Pán Eliášovi: „Elizeusa, syna Safatovho, ktorý pochodí z Abelmehula, pomaž za proroka miesto seba!" (III. Kráľ. 19, 16.) Eliáš odišiel a našiel Elizeusa, ako oral s 12. záprahami volov, a keď prišiel k nemu, hodil na neho svoj plášť. Tento hneď zanechal voly a šiel za Eliášom a riekol: „Prosím, dovoľ mi pobozkať svojho otca a svoju matku, a potom pôjdem za tebou." On mu riekol: „Iď a vráť sa zasa, lebo čo patrilo mne, to som učinil tebe." Potom vzal pár volov, zabil ich a mäso uvaril pri dreve z pluha, a dal ľudu a jedli, a rozlúčil sa. Potom vstal, odišiel za Eliášom a posluhoval mu. — Takú ochotu má preukázať každý žiak, každá žiačka, keď uslyší v srdci svojom hlas nebeského Ženícha volajúceho vyvolenú dušu do kláštora. Sv. sľubmi: čistoty, poslušnosti a chudoby užšie sa spojíme s Kristom, a ľahšie dosiahneme svoj večný cieľ.

Niekto by sa mohol spýtať: „Prečo by som mal vstúpiť do kláštora a zaviazať sa sľubmi, veď pobožné môžem žiť aj vo svete?" Na túto otázku odpovie sv. Tomáš Akvinský a spolu s ním všetci teologovia, že záslužnejšie je pred Bohom, keď niečo robíme so sľubom, ako bez neho. Podstata rehoľného stavu pozostáva hlavne v týchto 295

záväzkoch, v sľuboch, a to je tiež príčina prečo menujeme rehoľný život stavom dokonalosti. Lebo stav znamená niečo trvalého, stáleho. A preto stav rehoľný nebol by stavom dokonalosti, keby ustavične neviazal, nepohádal rehoľníkov stále k dokonalosti. (S. Thom. 2. 2. quaest. 184, art. 5.) V tom záleží rozdiel medzi biskupmi a farármi. Stav biskupov je stavom dokonalosti, nie však stav farárov. Títo nie sú totiž viazaní sľubom, aby pracovali o spásu ľudských duší, ale biskupi áno. (S. Thom. ib. art. 6.)

Keď sa spýtali sv. Egýda, či môžeme aj vo svete zbožne žiť a zotrvávať v Božej milosti? — Odpovedal: „Pravda že môžeme, ale mne sa zdá, že v rehoľnom stave jedon stupeň milosti je milší, ako vo svete desať, lebo v kláštore milosť ľahšie sa zachová, ako vo svete; a rehoľník žije vzdialený od hluku a víru tohoto sveta, úhlavných to nepriateľov milosti Božej." — Vážme si preto hlas volajúci nás do kláštornej samoty a všetky prekážky zdolajme zmužile ako sv. Alojz a malá Terezka.

5. Sláva v nebi.

296

Keď sv. Tomáš Akvinský pred svojou smrťou ťažko ochorel, poslali ho predstavení k sestre Teodore, grófke zo SanSeverina. Cesta na hrad bola svätému obťažná, pohrúžený do modlitby a rozjímania kráčal za svojím spovedelníkom. Grófka čakala ho už netrpezlive a nemôžuc brata dočkať, šla mu naproti.

Ale on ju sotva niekoľkými slovami poctil. Bol úplne vhĺbený do rozjímaní nebeských vecí a zovnútorných udalostí si ani nevšímal. Potom sa obrátil k bratovi Reginaldovi a povedal mu: „Zjavím ti tajomstvo, ale len pod tou podmienkou, že v mojom živote neprezradíš z toho ani slova. Už sa blížil koniec mojej práci, všetko čo som napísal v svojom živote, zdá sa mi ako pleva v porovnaní s ton slávou, ktorú mi zjavili. Úfam od dobroty Božej, že po mojej práci rýchle sa priblíži aj koniec môjho života." — Keď ho prosili, aby dokončil svoje životné dielo: Summu Theologiku, povedal: Nemôžem — Non possum! Tie radosti, ktoré vo vytržení v nebi videl, odobraly mu všetku chuť pre zemské veci. Onedlho povolal ho Boh k sebe roku 1274, a dal mu večnú slávu, ako si to sv. Tomáš sám žiadal: „Nič iného, ó Pane, len Teba!"

297

Veľkému učencovi, veľkému svätému dal Boh večnú odmenu! Nič svetského nemohlo uspokojiť jeho nesmrteľnú dušu, len jediný Boh, prameň všetkých vedomostí a čností. Máloktorý človek na svete mal toľko vedomostí, ako sv. Tomáš, a predsa tie vedomosti samy v sebe nemohly ho uspokojiť a učiniť šťastlivým, iba Boh, nekonečné dobro. Každý žiak, každá žiačka má myslieť na tú slávu, ktorá nás čaká v nebi, keď budeme sa riadiť podľa tých zásad, ktoré sme sa učili v katechizme. Nebo má byť cieľom nášho učenia, tam je naša pravá vlasť, tam pri pohľade na tvár Božiu budú úplne spokojné naše srdcia. „Teraz vidíme Boha cez zrkadlo v hádanke, ale vtedy poznám tak, ako som i poznaný." (I. Kor. 13, 12.) Tam nás Pán Boh odmení za všetky námahy, ktorým podrobili sme sa pri učení z lásky k Nemu; za všetky hodiny, ktoré sme venovali poznaniu pravdy. Sv. Vincenc Ferrerský hovorí: „Radosti blahoslavených sú tak veľké, že ani všetky utrpenia mučeníkov neboly by dostatočnou cenou čo len jednu hodinku zaslúžiť nebeskej slávy."

Tie vedomosti, ktoré sme si nadobudli tu na zemi učením, čítaním, námahou, zostanú nám aj v nebi.

Snem Florentinský hovorí, že spravodliví v nebi jasne vidia Boha trojjediného, avšak jeden vidí ho 298

dokonalejšie ako druhý podľa rozličných zásluh. V nebi už nebude závisti ako tu na zemi. Sv. František vysvetľuje to jasným príkladom: „Otec dá ušiť šaty dvom deťom z tej istej látky. Menšie dieťa akiste nezávidí väčšiemu, že toto má väčšie šaty, lebo veď by väčšie šaty ani nemohlo nosiť. Už tu na zemi máme častejšie myslieť na nesmierne radosti, ktoré čakajú nás v nebi. Iste by nebolo toľko omrzlosti života, ba aj samovrážd medzi študentmi, keby mali živšiu vieru vo večné radosti. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: Kto stojí na temeni hory, ten v doline nevidí skoro nič, všetko zdá sa mu veľmi malým. Tak aj utrpenia tohoto života v porovnaní so slávou nebeskou sú malé, ba skoro rozpadnú sa v nič. lebo nebeská sláva vynahradí nám všetko tisícnásobne.

Vysokolietajúceho vtáka poľovník nemôže zraniť, teda aj my musíme lietať v duchu nad nebesami, myslieť na nesmierne večné radosti, a nebudeme ranení tak chytro malomyseľnosťou, smútkom, nevôľou. V nebi budeme mať iné radosti ako tu na zemi, radosti tie budú duchovné, nadprirodzené, čisté. V nebi niet telesného jedla, ale tam je len duchovné. Kto by myslel, že nebeské radosti záležia z dobrého jedenia, zo smyselných rozkoší atď., bol by podobný koňovi, ktorý si myslí, že jeho pán na 299

svadbe pohostí priateľov dobrým senom, lepším ako on má v obyčajné dni.

Keď po bičovaní hodili sv. Katarínu Alexandrinskú do väzenia, prišla k nej cisárovná Augusta Justína.

Počula o utrpení vznešenej, učenej, prekrásnej panny a hnaná neodolateľnou túžbou, chcela ju vidieť.

Chcela sa stať kresťankou, ale bála sa múk. Sv. Katarína ju tešila myšlienkou na nebeské radosti.

Cisárovnu oslovila takto: „Šťastná si, lebo vidím v rukách anjelov korunu, ktorá čoskoro bude ti okrašľovať hlavu. O tri dni pôjdeš k opravdivému Kráľovi, Ježišu Kristovi, a budeš panovať tam večne." — Cisárovná riekla malomyseľne: „Ale ja sa bojím mučenia, a najviac cisára, ktorý je neúprosný a ukrutný." — Sv. panna ju tešila: „Uspokoj sa. Keď budeš mať v srdci Krista, svojho Spasiteľa, nebudeš malomyseľnou pri nijakom mučení. Muky trýznia telo iba za krátky čas, a potom budeme sa radovať v nebi naveky." — Obom ženským zoťali hlavy, tak obsiahly nebeskú korunu, a radujú sa s anjelmi a svätými naveky.

Drahí žiaci, aj vás čaká milý Spasiteľ v nebi, aby vám dal nebeskú korunu, ale musíte si ju zaslúžiť.

Zásluhu žiada prísna božia spravodlivosť, aby mohol odmeniť ľudí! Vašou povinnosťou je svedomite sa 300

učiť, voľný čas venovať modlitbe a dobrým skutkom, doma i vo škole poslúchať, včas vstávať, aby ste mohli zopakovať úlohu a včas ráno ísť do školy, zlej spoločnosti sa chrániť! Nebesia trpia násilie a len tí ich dosiahnu, ktorí násilie upotrebujú a premáhajú sa. Anjeli vás tam už čakajú, a radujú sa, keď niektorý žiak usilovne sa učí a snaží zaľúbiť sa Bohu. Boh nežiada od vás veľa, ale chce, aby ste v tom malom boli verní. Aká to bude radosť, keď dobrému žiakovi povie Pán Ježiš: „Dobre, sluha dobrý a verný, že si nad málom bol verný, nad mnohým ta ustanovím, vojdi do radosti svojho Pána!" (Mat. 25, 21.) Aká nesmierna to bude radosť!

Ježiško nám dá za málo tak mnoho, čiže za malé obety a strádanie sto a tisícnásobnú odmenu.

Nebeské radosti podobajú sa veľkej večere, pri ktorej obsluhovať bude sám Pán. (Luk. 14, 16 sq.)

Nebeská blaženosť bude trvať naveky, ako Spasiteľ prisľúbil apoštolom: „znovu vás uzrem a radosť vašu nikto vám neodníme." (Ján 16, 22.) Pán Boh bude v nebi prebývať s nami, my budeme jeho ľudom* a On bude naším Bohom. On sotre všeliké slzy z našich očí, a smrti už tam nebude, ani smútku, ani kriku, ani bolesti. (Zjav. 21, 3. 4.) Tam sa už nebudeš báť, milý žiak, že prepadneš, alebo že dostaneš zlé 301

vysvedčenie, alebo že ťa niekto vysmeje! To všetko už pominulo a nenavráti sa už; tam budú samé radosti. — Aký krásny bude ten prôvod v posledný deň, keď milý Spasiteľ riekne vyvoleným: „Poďte požehnaní od môjho Otca, vládnite kráľovstvom, pripraveným vám od ustanovenia sveta!" V tom p r ô v o d e b u d ú a p o š t o l o v i a , s v. m u č e n í c i , patriarchovia, vyznávači, čisté panny, proroci, Panna Maria atď., ozdobení budú nebeskou okrasou, budú odiati lesklým rúchom nebeských milostí a ožiarení nadprirodzenou krásou. — Budeš aj ty, milý žiak, medzi nimi? Dúfajme v Božie milosrdenstvo! J. Terezka bola raz prítomná pri smrti istej nábožnej svätožijúcej karmelitky, matky Genovévy, a počula nebeské hlasy, krásny spev, ktorý ju naplnil veľkou túžbou po nebi. Utrela zomierajúcej poslednú slzu, a ručník skryla potom, ako drahú relikviu. O tejto tak vzácnej smrti píše Terezka vo svojom životopise: „Toho dňa, keď táto ctih. Matka opustila slzavé údolie, aby sa vrátila do pravej vlasti, dal mi Boh neobyčajnú milosť. Prvý raz v živote stála som pri posteli umierajúceho. Co som pri tom vide la, roznietilo mi srdce láskou a nadšením. Keďže stála som svätici pri lôžku, ktorá zápasila so smrťou celé dve hodiny zmocnila sa ma akási strnulosť a 302

neciteľnosť. To ma veľmi bolelo, ale v chvíľke, keď sa jej pobožná duša oddelila od tela, razom zmenil sa môj telesný-duševný stav. Cítila som sa byť rozohnená láskou a uchvátená neobyčajnou horlivosťou, ako keby mi dala šťastná duša našej zosnulej matky okúsiť kvapku blaženosti, ktorú už sama požíva. Pevne som presvedčená, že vošla priamo do neba. Keď ešte žila, povedala som jej raz: „Ach, Matka, vy iste neprídete do očistca!" — „To aj úfam", — odpovedala mierne a prívetive." (Dejiny duše, Hl. VIII.) Hľa, detinská dôvera v Bohu! Ako sa môže ľúbiť P. Bohu taká úprimná láska a túžba po nebi! Naozaj pobožné duše neľakajú sa smrti, ale tešia sa, aby sa čím skorej mohly spojiť s Bohom na veky. Milé dietky! Keby vás Boh v mladom veku povolal k sebe, neľakajte sa smrti. Žite bohumilé, a potom vám smrť nebude trpká a smutná, ale veselá a sladká. Spojí vás naveky s Bohom, a poviete so sv.

Petrom: „Pane, dobre je nám tu byť." (Mat. 17, 4.)

Vodca parížskych banditov, Bibilla Grilland, napísal tieto slová policajnému prezidentovi Lepinovi: „Protestujeme proti tomu, aby vláda dala banditov jednoducho postrieľať! Pýtam sa vás: Kto ich vychováva? Sú to tí učitelia, ktorí učili nás v škole, že bláznom je každý, kto verí v Pána Boha, v nebo, v 303

nesmrteľnosť, večnosť. Sú to všetci učitelia, ktorí nám hlásali, že niet rozdielu medzi človekom a kravou, že jediným Bohom je naplnená peňaženka.

To sú ľudia, ktorí vychovali zbojníkov. Týchto ľudí platí vláda, živia ich poplatníci, aby vychovávali zbojníkov a zákerníkov. Keď nieto Boha, ako hlásajú pokrokárski učitelia, koho by sme sa mali báť? Prečo by sme nemohli vziať násilím, čo potrebujeme?" — Hrozné, ale logické slová! Milá mládež, nedaj si vytrhnúť zo srdca vieru v Boha, vo večnosť, v nebeské radosti, to ti pomôže, aby si bola spasená!

DOSLOV. V II. Knihe Machabejských čítame: „Nachodí sa v písmach Jeremiáša proroka, že rozkázal tým, ktorí boli odvedení do zajatia, vziať oheň, ako bolo poznačené, a ako naložil zajatým. A dal im zákon, aby nezabudli prikázaní Pánových, a aby nezablúdili v srdciach, vidiac modly zlaté a strieborné a ich ozdobu." (II. Mach. 2, 1. 2.) Vedel prorok Jeremiáš, že zajatým židom hrozí mnohé nebezpečenstvo a hlavne modloslužba, preto varoval ich pred 304

hriechom a kládol im na srdce prikázanie Božie a lásku Božiu. — Milí žiaci, milé žiačky! Aj vám hrozia vo škole, mimo školy a v neskoršom živote mnohé nebezpečenstvá. Preto zaprisahám vás na konci tejto knižky, nezabudnite na Božie príkazy, nedovoľte, aby vo vašich srdciach vyhasol oheň Božej lásky, nedajte miesto nevere vo vašich srdciach, nedajte sa zachytiť pokrokárskym duchom, vyhoďte zo srdca zlaté a strieborné modly pýchy, smilstva, lenivosti, neposlušnosti, vzdorovitosti, roztopašnosti atď., aby tam panovalo Pána Ježiša láskyplné Srdce, ktoré je prameňom všetkej múdrosti a vedomosti, a nebeská Matička, Stolica Múdrosti.

Milé dietky, budete mať toľko odhodlanosti a sily, aby ste uskutočnily všetky tieto dobré naučenia vo svojom živote? Modlím sa, aby nezachytil a nestrhol so sebou vás prúd nevery, svetského ducha, skepticizmu, nemravnosti! Prosiť budem Pána Ježiša, aby ste zostaly pevné, neohrožené, aby ste spojily vedu s čnosťami, aby ste sa stály nádejou a chľúbou národa! Zostaňte tak pevnými, ako bol sv. Štefan, prvý mučeník, ktorý bol plný viery a Ducha Svätého. Márne narážali na neho falošní učenci zo synagógy Libertínskej, Cyrenskej, Alexandrinskej, z Cilicie a z Azie, on zostal verným učeniu Pána 305

J e ž i š a , „ b o l p l n ý m i l o s t i a s i l y, č i n i l zázraky" (Skutky ap. 6, 8.), ba aj svoj život položil za milovaného Spasiteľa. Nasledujte ho, drahí žiaci, a nedajte sa ničím sklátiť od vášho kresťanského presvedčenia. Zostaňte pevnými, ako duby, aby celý svet videl, že ste katolícki študenti, že sa nehanbíte za svoju vieru, a že rozum a srdcia máte na pravom mieste! Pri omši svätej často sa budem modliť za vás, aby ste úplne venovali srdcia plné nadšenosti božskému Spasiteľovi za kresťanské ideále a boli ako „svieca, ktorá svieti na svätom svietniku." (Sirach 26, 22.)

Modlitba sv. Tomáša pred učením.

Nevysloviteľný Stvoriteľu, ktorý z pokladov svojej múdrosti si vyvolil tri hierarchie anjelov a umiestil ich v podivuhodnom poriadku v najvyššom nebi a ktorý tak jemne usporiadal si jednotlivé čiastky vesmíru: prosím ťa, ktorý právom menuješ sa prameňom svetla a múdrosti a najvyšším pravidlom 306

všetkého, ráč mi osvietiť rozum lúčom svojej jasnosti, vyžeň zo mňa dvojakú temnotu, v ktorej som sa narodil: totiž temnotu hriechu a nevedomosti.

Ty, ktorý robíš nemluvniatka výmluvnými, obohať mi reč a vlej mi na pery milosť svojho požehnania.

Daj mi dôvtip, aby rozumel; pamäť, aby som si pamätoval; ľahkosť spôsobu pri učení, bystrosť výkladu a jemnosť výrazu. Buď pri mne, keď začínam učenie, veď ma pri práci a korunuj koniec.

Pre Krista Pána nášho. Amen.

Modlitba po učení. Ďakujem Ti, najdobrotivejší Bože, za všetky dobrodenia Tvoje, ktoré si mi udelil, najmä, že si mi pomáhal svojou milosťou pri tomto učení. Daj mi milosť, aby učenie priviedlo ma bližšie k Tebe, pomôž mi, aby som poznal Teba, Pane Ježišu, ktorý si život, cesta a pravda, daj mi to dobrodenie, aby som učením vždy lepšie poznal seba, svoju ničomnosť, hriešnosť a nedokonalosť, a Tvoju nekonečnosť, dobrotu a lásku. Naplň mi srdce darmi Ducha Svätého, hlavne darmi rozumu, múdrosti a 307

vedy, aby som túžil po nebeských veciach a dosiahol po tomto živote večnú slávu. Pre Krista Pána nášho.

Amen.

Modlitba k Panne Márii za čistotu srdca.

Ó preblahoslavená a presladká Panna Maria, Matka Božia! Poklad všetkej múdrosti, dcéra najvyššieho Kráľa, tvojmu milosrdenstvu odporúčam dnes a po všetky dni celého svojho života, svoje telo, svoju dušu, svoje myšlienky, slová, skutky a hlavne učenie. Ty si Stolicou Múdrosti, ó vypros mi u svojho milovaného Syna osvietenie rozumu a upevnenie pamäti, aby som svedomite a dôkladne mohol sa naučiť úlohy a vedel žiť podľa toho. Ty obetuj moje námahy a ťažkosti v školskom roku, chráň mi čistotu srdca a vypros mi od Boha milosť, aby som po tomto živote uvidel požehnaný plod života tvojho, Ježiša Krista! Sv. Jozef, pre oboch najdrahších sverencov tvojich, Ježiša a Máriu, prosím ťa, aby som zachránený od všelikej nečistoty, 308

neporušenou mysľou, čistým srdcom a cudným telom vždy najčistotnejšie slúžil Ježišovi a Márii.

Amen.

Všetko ku cti a chvále Božej a P. Márie !

OBSAH 309

Úvod Krátky prehľad Vznešená povinnosť rodičov I. Učenie má nás bližšie priviesť k P. Bohu 1. Prečo sa máme učiť?

2. Zbožnosť nezanedbať pri učení 3. Horlivosť v učení 4. Dobrá pamäť, Boží dar 5. Vyučovanie náboženstva 6. Povinnosti žiakov k učiteľom 7. Povinnosti učiteľov k žiakom II. Prostriedky k úspešnému učeniu 1.Srdce Ježišovo, prameň všetkých múdrostí a vedomostí 2. Rozum naplní sa milosťou 3. Stolica múdrosti 4. Sv. Alojz, vzor mládeže 5. Sv. Tomáš Akvinský 310

6. Dominikánska rehoľa a štúdium III. Ako posvätiť rozličné školské predmety 1. Astronomia 2. Prírodopis 3. Zemepis 4. Psychologia. —Naša duša je nesmrteľná IV. Dobré rady a poučenia pre deti 1. Prvé sv. prijímanie 2. Pobožný miništrant 3. Božie dary dobre využiť 4. Rady sv. Tomáša študujúcim 5. Pravé priateľstvo 6. Klerici 7. Zotavenie V. Pobožným a usilovným žiačkam 1. Biele šaty — čisté srdce 2. Pobožné, usilovné žiačky 3. Mladé dievča do života 311

4. Doba mladosti 5. Znesvätená mladosť VI. Študent si má premáhať náruživosti 1. Krotiť roztopašnosť 2. Čím kto hreší, tým trestaný býva 3. Pýcha nás hatí v učení 4. Čítanie kníh 5. Diablova úlisnosť 6. Po krivých cestách 7. Hroziace nebezpečenstvo VII. Ako možno dosiahnuť posledný cieľ 1. Neviete, že ste chrámom Sv. Ducha 2. Dietky chráni anjel strážca 3. Vážnosť života 4. Povolanie do kláštora 5. Sláva v nebi Doslov 312

Modlitby pred a po učení, k P. Márii za čistotu srdca Laus Deo, B. Mariae V. et S. P. Dominico!

313