Ms1

Na obálke, okolo r. 1950, poštár Andiľ.

Fotografia hore, okolo r. 1930, dom Aleša Sodomku (dnešný Vihorlat).

Fotografia dole, r. 1935, námestie so sochou M. R. Štefánika.

Vľavo, rukopis spomienok Márie Mitrusovej.

Miznúci svet Humenné – mestečko

v spomienkach jeho súčasníkov cez ich životné príbehy a záznamy, ktoré v sebe nesú pečať času, v ktorom sa odohrávali. Publikácia nemala za cieľ priniesť dobové faktografické a historické súvis− losti a hodnotenia. Je len osobitým príspevkom do mozaiky rôznych uhlov pohľadu na prostredie, v ktorom jeho aktéri žili, pôsobili, preciťovali.

A tým sa pokúsili o individuálnu reflexiu, priná− šajúcu svedectvo aj pre iných. Niekedy nostal− gicky, inokedy s úsmevom a nadhľadom, bez ambície sa literárne profesionalizovať. Vojtěch Zita bol dôstojníkom československej armády, ktorá mala za cieľ obnovo− vať poriadok v povojnovom Československu. V roku 1919 prichádza do Humenného, kde žil niekoľko rokov. V roku 1967 napísal celoživotné pamäti, v ktorých opisuje aj svoj vzťah a pôsobenie v Humennom.

Vojenská disciplína a pohnutý osobný život je zachytený v úryvkoch z jeho záznamov v pôvodnom prepise. Mária Mitrusová rodená Kasaničová prežila celý svoj život v Humennom. Zanechala za sebou rukopis, ktorý zahŕňa obdobie rokov 1929 – 1952. Humenským dialektom v ňom opisuje vtedajší život, zvyky a tradície mesta. Andrej Pilát dotváral kolorit mesta v 60−tych rokoch 20. storočia najmä v prostredí vtedajšej stredoškolskej mládeže, pre ktorých život nočného strážnika, kuriča, ale aj svojrázneho básnika − samouka, „zlepšovateľa vecí vynájdených“ bol nesmierne zaujímavý. Michal Kirschner, učiteľ na dôchodku, spomína na roky mladosti prostredníctvom krátkych literárnych čŕt, v ktorých nechýba humor, nadsádzka, zmysel pre situačné komično a recesiu.

Nájdeme však v nich aj trpkosť a bolesť, opačné póly v dimenziách, aké vie priniesť iba život sám. Miznúci svet nie je nostalgickým premýšľaním nad čímsi, čo tu už nie je. Je súčasťou osobnej histórie autorov a vďaky mestu, ktoré ich prijalo, v ktorom prežívali svoje radostné i bolestné skúsenosti a ktoré aj ich vkladom je dnes o čosi bohatšie. Kombinuje dedičstvo a individuálnu pamäť s vlastným pocitom vnútorného sveta a jeho vzťahu so súčasnosťou a tak v prenesenom zmysle je záznamom duše tohto mesta.

Mária Mišková -2-

vojtěch zita Vojtěch Zita,

dôstojník československej armády (1891 – 1967) v roku 1919 prichádza spolu s čs. práporom v rámci povojnovej pomoci a obnovy Slovenska do Humenného. Úlohou práporu bolo nastoliť poriadok v oblasti dvojkoľajnej železnice na trase Trebišov – Medzilaborce až k poľskej hranici. Štáb veliteľstva bol ubytovaný v humenskom kaštieli, kde bolo dosť miesta pre štábnu rotu s hudbou, telefonistov i vozový park. Vojtěch Zita sa v Humennom oženil a spolu s manželkou Margitou rod. Babjákovou mali syna Jozefa. Man− želka veľmi skoro zomrela a Vojtěch Zita sa oženil druhýkrát s Humen− čankou Teréziou Barnovou, s ktorou vychovali syna Čestmíra. Vďaka MUDr. PhMr. Čestmírovi Zitovi sa zachovali životné spomienky jeho otca pod názvom Rodinná kronika − Moje paměti, do ktorých je zahrnuté aj pôsobenie V. Zitu v Humennom. Text uvádzame v pôvodnom prepise bez jazykovej úpravy.

Zatím,

co francouzská legie, části italského legionárskeho pluku 31 a slovenští dobrovolci pokračovali v čistění další části východního Slovenska a Pod− karpatskej Rusi pod vedením francouzského generále Henouqua, náš pra− por dostal za úkol sjednati pořádek v oblasti dvoukolejné železnice na trase Trebišov – Medzilaborce, až k polské hranici. Podél trati u Micha− lovců bylo plno válečných hrobů. Po obědě v Michalovcích hnuli jsme se konečně k Humennému, kde jsme dojeli odpoledne. Než bylo provedeno vyložení koní a materiálů, prohlížel jsem si nádráží a okolí, později zvěčněném v „Dobrém vojáku Švejkovi“ Jaroslavem Haškem. Skutečně, ta pumpa před nádražím, kolem níž tekla močůvka z chlívku pro prasata pana přednosty stanice, tam stála ješté asi do roku 1925. Přistání v Hu− menném bylo slávnostní! Skoro celý cigánský tábor z nedaleké Podskalky byl přítomen. Cigánky proto, aby získaly nové ctitele, cigáni kvůli tabáku a jejich děti kvůli chlebu, který přímo drze rvaly z chlebníků. Za takového nadšení byl konečně vyložen celý praporní štáb s hudbou a již se po− chodovalo městem do paláce Andrássyho. Cigánský doprovod k nemalé− mu gaudiu místních kluků i usedlejších občanů vytrvale šlapal kolem hudby až k zámku, u jehož brány stál starý portýr v pozoru. Po rozdélení -3-

vojtěch zita ubykací jen v dolní části zámku, rozhlédl jsem se trochu po našm sídlíšti.

Budova zámku je stavěna v renesančním slohu. Vpředu pred vchodem do zámku stojí lví duetto, mědění lvi, jako fingovaní strážci bývalého pana hraběte. Musel to být velký milovník koní, protože vzadu za zámkem měl nádherně vybavenou konírnu, do níž se naši utahaní koníci ani nehodili.

Vedle konírny stála úplná „Settelkammer“ s postroji, které mohly dělat čest knížecímu dvoru. Park kolem zámku byl udržován pečlivě, jelikož zahradník dbal o jeho úpravu. Upravené cesty a cestičky vedly do vůkol− ních lesů a ježto park nebyl oplocen, lesní zvěr docházela skoro až k zámku. Začali jsme zase hudbou. Několik koncertů v parku a na hlavní ulici před branou zámku a už se omladina začala kolem nás trousit. Tak byl dán impuls porozumění. Postupně se sympatie obyvatelstva vůči čs. vojsku upravovaly. Za pár dní se hudba přestěhovala do měštánské školy, kde se tou dobou ještě neučilo. Nevím, proč působí na mne hřbitov působivou silou, snad je to zvyk z mládí, když jsem co ministrant asistoval při pohřbech a tím velmi často navštěvoval krchov. Podíval jsem se i na humenský cintorín, co za zajímavosti skrýva v nápisech na pomnících mrtvých. Při tom jsem zistil, že hřbitov je terasovitě rozložen, obracen jsa frontem k městu. Večer pak jsme utvořili dechový kvartet a zahráli na hřbitově několik skladeb pro horny a trombony. Velebně se nesly tony lesních rohů a pozounů přes pole k budově starého soudu. Na druhý den jsme opakovali kvarteto na hřbitově poznovu, což vzbudilo pozornost míst− ního děkana, monsignora Belafiho. Přišel za námi do školy a požádal, zda by bylo možno uspořádat chrámový koncert. Samozřejmě, že nebyl odmít− nut a tak při příští nedělí ráno, při slovenské mši, zahráli jsme Haydnovu mší. Takový koncert v chrámu obyvatelstvo jistě nezažilo. Vycházeje z kostela uviděl jsem u kříže stát dvě dívky, z niž jedna, černobrvá upouta− la mou pozornost svou štíhlostí a rozesmátým oblyčejem. Dodav si odva− hy, oslovil jsem děvče otázkou, jak se koncert líbíl. S úsměvem odpově− děla, že prý „hej“ což v dialektu východoslovenském značí ano. Tím byl rozhovor navázán a další rozmluva plynula za oboustranného veselí, v porozumění a dobré shodě. Kto by si byl pomyslel, že to bude příští má žena. Druhý den v poledne, jakoby náhodou, jsem ji potkal před školou, když se vracela ze šití domů. Dala se doprovodit až k domu, v němž její otec provozoval kolářské řemeslo. Tak jsem zjistil posléze i její jméno.

Jmenovala se Margita Babjáková. Slovo k slovu a za nějaký čas jsem byl uveden i do domácností. Vžil jsem se z humenským lidem a oficiálne byl se ním uznáván za snoubence Margity. Služební povinnosti zabíraly skoro -4-

vojtěch zita veškerý čas, protože způsoby a povahy mnoha jedinců, zvlčilých vlivem války, narušovaly snahy o zavedení normálního pořádku. Přes hranice se pašovalo do Polska a zase zpět. Rozjížděli jsme se až do Medzilaborec, k lupkovskému průsmyku a dále na Stropkov, Haburu, Ulič, Stakčín, Sninu a zpét do Humenného. Každá cesta přinesla užitek pro stat. Po válce zůstalo mnoho pušek ležet na bývalých frontách, které se táhly přes zdější hornatiny po hřebenech a většina mladých mužů vlastnila vojenské pušky a zabývali se pytláctvím. Zákroky lesníků a hajných nepomohly a tak hrozi− lo vybití veškeré lesní zvěře. Na základě nařízení župného úradu v Mi− chalovcích se prohlédávaly dědiny a proti těmto škůdcům se zakročovalo.

Aj dík pochopení starších lidí, byly v krátké době všechny pušky /až na malé výjimky/ odebrány a odeslány do vojenské zbrojnice v Košicích. Za několik dnů došel rozkaz generála Henoqua, aby byl prapor přiznačen na ostrahu Podkarpartské Rusi, kde nekalé živly ze zahraničí rozleptávali kázeň a národní upovědomí mezi Rusíny v této části republiky. Měl jsem sotva čas, rozloučit se se snoubenkou i rodiči a již se prapor hnul za zvuku hudby na nádraží. Ve spěchu se prapor navagonýroval a v krátké době opouštěl Humenné, které mne tak přátelsky přijalo a ke kterému jsem během další doby srdečně přilnul. Člověk svými smysly nemůže předví− dat, ale přec jen jsem cítil ve svém nitru vztah k tomuto místu na úpatí Karpat, daleko od svého rodiště. Přemohl jsem smutek z rozloučení a řekl jsem si pevně: „Vrátim se k tobě Humenné, vrátim zase“. A slovu jsem dostal. Po uspořadáni delimitačních rozhraničení a sjednání pořádku i normálního života odjeli jsme do Košíc, kde jsem 21. 3. 1920 zakotvil.

Navštivil jsem snoubenku v Humenném a tam v rodinném kruhu bylo ujednáno, že myslím−li to vážně, abych nečekal a oženil se. Sňatek pak byl uskutočněn o velikonočních svátcích. V ten den tchán pozval na 40 lidí k večeři. Tehdy na Slovensku se konaly svatby odpoledne, zvykle k 16 hodině. Proto zvaní hosté dostaví se až k večeři. Za to se hosté rozveselí jak se patří, obzvláště , je−li k tomu cigánská muzika. Trvalo téméř rok, než mi posádka přidělila byt ve vojenské budove bývalé kadetní škole. Mezi touto dobou narodil se nám syn Josef − Miloslav. To bylo vspruhou v mém životě. Brzo po novém roce 1923 odjela Margita do Humenného, že nav− štiví své rodiče. Jela sama, jelikož já sám jsem ze služebních důvodů nemohl. Kdo by se nadál, že tato cesta bude pro ní tragická. Jaké štěstí, že jsem nedovolil, aby vzala s sebou malého Jošku, možná, že by to byla také jeho poslední cesta. Manželka odjela ve vysokém stavu tehotenství. Toho roku byla prudká, nelítostná zima se sněhovými závějemi, které však -5-

vojtěch zita v Košicích nebyly tak patrny. Manželka prestoupila v Legyni Michalanech do nevytopeného vlaku, který však daleko nedojel. Nastal večer a s ním přikročila snehová vánice s vychřicí. Mezi stanicemi Veľaty a Úpor vlak uvízl v hlubokém úvalu. Než byl vyprostěn vojenskou asistencí, nastalo ráno. Ubohá žena, ač byla teple oblečena, promrzla natolik, že když přijela k rodičům, musela ulehnout na lože, ze kterého již nepovstala. V únoru se narodila dcera, která v důsledku tělesné slabosti, za několik dní zemřela.

Jmenovala se Věra − Anna. Aniž by uvědomil ženu, vyhledal jsem lékaře Dr. Szekeráka, jehož jsem prosil o konzultaci. Lékař si přibral ještě jedno− ho kolegu a po důkladné prohlídce mi oznámili, že vzhledem k silnému prochlazení a prodělané infekcí při porodu, nastal neduh, který se nedá již vyléčit. Mám se připravit na to nejhorší. Lékař prý podle svých sil udělá vše, aby pacientce ulehčil ten smrtelný prechod. Jakoby ve mně něco prásklo. Nebyl jsem sto, si v prvním okamžiku utvořit jasnou myšlenku o neblahé situaci. Vraceje se k choré manželce, umínil jsem si, že jí zata− jím skutečný stav, vzhledem k malému synkovi. Byl to těžký problém.

Nastalo jaro 1923. Vzal jsem si dovolenku již na Velký pátek a odjel s chlap− cem za ženou. Již při vstupu do domu, viděl jsem na dedovi i babičce skleslou náladu. Bylo nutné překonat bouří se city a v klidu vstoupit do místnosti, kde doslova již dokonávala mladá žena a matka. Na prahu poko− je spatřil jsem trosky jejího těla. V okamžiku jsem si vybavil představu její mladistvosti a elánu, jakým vstupovala do manželství. Pomalu jsem s chlapcem v náručí přistoupil k manželčina lůžku a jemne vzal ji za vyhublou ruku. Otevřela její oválné, černé oči a zrak se jí ozářil, spatřivše nás vedle sebe. S lačnou nedočkavosti vztáhla ruce po dítěti. Na Bílou sobotu mne Margita požádala, abych otevřel obě okna pokoje a zůstal u ní. Byl krásny, vlahý den a zeleň se již ukazovala na keřích, slunko jasne svítilo. Usednul jsem na židli u lůžka nemocné a s obavou jsem očekával její otázky. Ubohá, byla již tak zeslábla, že v pěti minutových intervalech usínala na malou chvíli. Když se probrala, vzala mne za ruku a pravila: „Milý můj muži, cítim sama, že jsem se svými silami u konce. Byl jsi dobrým mužem a dobrým otcem. Staral jsi se o mne i dítě, proto ti za všechno děkuji. Bolí mne jen to, že odcházím tak mladá a že ti způsobím starosti s výchovou Joška.“ Pak se na mně dlouze zadívala a konečně těžce vzdychajíc dodala: „ Vyplň mi mou poslední prosbu. Až zemřu, dej mi do rakve šaty „buzavirág“ barvy, t.j. barvy polní chrpy a ponech mi snoubní prsten na ruce. Pohřeb mi vybav zcela obyčejní, nedělej si žádné velké výdaje a dej mne pochovat vedle mé dcery a matky. K večerů jsem zpo− -6-

vojtěch zita zoroval, že je velmi znavena. Otevřela oči, vzala mne s námahou za ruku a pravila: Děkuji ti jěště jednou za všechno. Nermuť se, bude to již brzo.“ Pohlédl jsem pozorne na ni a jakobych najednou zjistil blížící se smrt, tra− gickou a desivou. Vycítila asi, co se v mé duši deje, dodala: „Já už nemo− hu dál, ale ty musíš, máš ruce volné. Zavazuji tě proto, abys hleděl budouc− nosti našho synka. Ožeň se znovu, tak sám nemůžeš zůstat, dbej však dítěte a nědej mu nikým ublížit. A prosím té, nezapoměň na mé rodiče.

Udělali pro mne mnoho a těžko budou snášet mou smrt. Sbohem a polib mne naposled.“ To byla poslední její slova. Políbil jsem ji na čelo, zakryl a potichu se vzdálil. Vrátiv se do kuchyně, zahlédl jsem její rodiče v pláči.

Nemohl jsem se zdržet a slzy se mi vyhrnuly také. Otec však přistoupil ke mne a hleděl mne uklidnit řka: „Hochu, nedá se už nic dělat, tak to Pánbůh chce, ta se uklidni a přej Margité klidu, vytrpela již dost. Proto nezoufej, jsi ještě mlád a máš život před sebou.“ Druhého dne odpoledne, zastihl mne v kanceláři telegram s obsahem: Prijdi, doraz, bo už! Přijdouc do domu smutku, našel jsem vše osvetleno. Zašel jsem přímo do místnosti, kde mrtvá manželka ležela zakryta bílou rouškou. Zaslzel jsem a odhrnuv pla− chetku. Uviděl jsem obličej nebožky, i ve smrti hezký, avšak s nádechem bolesti. Pokleknuv, modlil jsem se za spásu její duše a v duchu jsem ji prosil za odpouštění, že jsem nebyl pŕítomen jejímu skonu. Vstávaje, zakryl jsem její tvář a tu teprve jsem poznal, že v pokoji sedí plno žen, které se tam modlili. Říkají jim „plačky.“ Druhý den byl ve znamení příprav na pohřeb. Kamarát Margity Béla Szabó, povoláním truhlář, vzal si na starost veškerou výpravu posledního aktu. U monsignora Belafiho jsem sjednal potřebné dispozice stran pohřbu a na druhý den v 15. 00 hodin došlo k pietnímu zakončení. Ve velkém pokoji stála rakev, v niž ležela Margita oděná v modrý šat, se skríženýma rukama a se snoubním prstenem na ruce. Kolem plno dívek – Margitiných družek. Před uzávřením rakve přišla její matka s malým Joškem v náručí a podle východoslovenského zvyku, začala hlasitě naříkat a oplákavat mrtvou. Kněz vykropil Margitu ještě v otevřené rakvi a na to byla rakev víkem přikryta a snesena dolů na dvůr, kde nad rakví pronesl kněz svoje „De profundis clamavi“ a učitel se zpěváky zapěl píseň na rozloučenou. Všiml jsem si nápisu na bílé rakvi v německém jazyku:“ Es ist bestimmt in Gottes Ratt, dass alles, was sich liebt, muss einmal trennen“. Šest mladých mužů, Margitiných kamarádů a spolužáků ji vyzvedli s márami na ramena a nesli ji ke hřbitovu. Tam poslední rozloučení, poslední zpěv a již rakev spouštěli do hrobu. Každý z přítomných vhodil hrst hlíny na rakev. Kněz ještě pronesl vřelý proslov -7-

vojtěch zita nad místem posledního odpočinku mladé ženy. Odcházela družka životem tiše, jak sama žila. Zemřela 4. dubna 1923 ve věku nedokončených 22 let.

Byl jsem tím zmaten a nevnímal jsem v tu chvíli okolí. Do večera jsem se potuloval po polích a teprve pozdě večer jsem přišel domů. Šel jsem ihned spát do jedné bočné místnosti a procházeje pokojem, kde zemřela Margita a kde dosud hořely dvě velké svíce zaslechl jsem silné zapraskání podlahy, v rohu, kde stálo úmrtní lůžko. Tchán, jda za mnou, prohodil. „Vidíš, duch Margity je ještě zde a dává se poznat!“ Tam totiž lidé věří, že duch zemře− lého človéka se zdržuje 8 dní v místé úmrtí. Tím skončilo moje manželství s Margitou rozenou Babjákovou, dcerou Michala Babjáka, koláře v Hu− mennom, Kostelní ulice č. 32 a zemřelé matky Marie rozené Kapczárové, rovněž z Humenného.

Rozjel jsem se jednou něděli opět do Humenného, k rodičům nebožky ženy, pamětliv připomínky staré Babjačky, rozšafné a dobré ženy, abych, budu−li se znovu ženit, nehledal jinde dívku, než zase v Humennom. Zde jsou děvčata známá a z mravního stanoviska zachovalá. Proto jsem nevyh− ledával pochybné známosti a vrátil se v tom ohledu zpět do místa, kde jsem byl kdysi tak laskavě přijat. Matka Babjáková, jakoby četla mé myšlenky, okamžitě uhodla příčinu mého příjezdu a z vesela mne přivítala slovy: „Zdá se mi, žes přijel do Humenného hledat nevěstu, ty huncúte, už je ti asi dlouhá chvíle, co?“ A nyní jsem se dozvěděl, že už i o mne byl pro− jeven zájem. Stalo se tak jednoho slunného, nedělního odpoledne na ná− městí v Humennom. Je zajímavé, jak některé momenty se trvale vžijí do paměti lidí. Vidím jasně, jakoby dnes, dvě děvčata jdouc naproti nám náměstím, na němž bylo korso mládeže. Gyula do mne rýpl a povídá: „Pozor, jde proti nám!“ A již se zastavuje a představuje mi budoucí ženu i její přítelkyni Annu Naščákovou. Parkrát jsme se prošli korsem a byla ruka v rukávě. Za nějaký čas bylo oslaveno zasnoubení, jak tehdy vyža− doval mrav. Brzy na to mladá snoubenka vyšla s návrhem data sňatku, který jsme stanovili na den 14. 8. 1923. Na druhý den byl svátek Nanebe− vzatí panny Marie. V domě nevěsty bylo rušno, neboť z pozvaných hostí se dostavilo asi na 70. Kolem 17 hodiny přijel pro mne kočárem můj budoucí švakr Andrej a odvezl mne k nevěstě, kde podle zvyku nam požehnala matka nevěsty a její strýc Josef Barna, v zastoupení mrtvého otce. Pak jsme na−stoupili do kočárů a odjeli do kostela. Bylo přesně 17 hodin, krás− ný, jasný a teplý den. A ejhle! Než jsme dojeli ke kostelu, začalo z nenadání drobně pršet. Pověreční lidé nám předpovídali šťastný život. Obřad sva− tební byl vykonán, učitel Bindász zahrál nám svatební pochod z Lohen− -8-

vojtěch zita grina a nastaly gratulace. Milá paní manželka mi vehementně šlapala na špičky nohou, aby si mne podle jejích prognosy prý zcela podrobila. Smál jsem se v duchu. Před večeří jsme se procházeli s manželkou na zahradě a tam se jí stal malér. Šlápla do stružky s močůvnou a musela si vzíti jiné střevíce. Večeře pak procházela podle programu. My novomanželé jsme seděli v čele podkovy stolů ve velké parádní místnosti u Horvátha. Po pravé i levé straně seděli mládenci a drůžičky. Vlevo pak moje matka, vpravo můj tchán Babják s manželkou a všichní švakrové a švekruše i po− zvaní hosté. Naproti nám seděl dr. Fisch, advokát, u nehož byla manželka zaměstnána, sousedka Linkšová se synem a další konšelstvo. V rohu parádní místnosti, kde se konala hostina pro rodinu a význačnější hosté, hrála cigánska kapela. V druhé místnosti seděli kamarátky a rostenci mé nové tchyně, matky Barnové. Švakr Andrej stál u velkého sudu vína a če− poval. Zajímavý je pak zvyk při čepení nevěsty. Asi k půlnoci vdané ženy, zvykle kamarádky novomanželky, odvedou ji do jiné místnosti, sejmou ji z hlavy závoj, někde i převléknou do jiných šatů a uvážou jí šátek na hlavu – na babku – začepení. To na znak, že patří již do cechů provdaných žen.

Během tance mají Slováci ještě jeden, pro mne aspoň velmi příjemný zvyk.

Provádějí totiž manželku dokola a za nějaké to otočení vsunou jí do vý− střižku na prsou zlaté mince. Samozřejmě, mladá žena musí být v pasu náležitě utažena, aby se jí žluťáčci nerozkutálely. S velikou radostí jsem po ukončení hodokvasu vybíral zlato. Posloužilo mi na zlaté korunky zubů až do pozdního stáří. Druhý den přišla na obed ještě nejbližší rodina a tím byl celý akt zakončen.

-91922 - Vojtěch Zita s manželkou Margitou.

mitrusová − kasaničová Volam še

Maria Mitrusova rodzena Kasaničova. Narodzila mi še šedzmoho apriľa tišicdzevectodvacecdze− viatim roku jak perše dzecko mojim rodičom.

Mama še volala za slobodna Anna Zengevaldova a ocec Dominik Kasanič. Bivali me u malim dom− ku u dvore starej meščanki, bo mamov ocec, muj dzedo bul u tej škoľe škoľnik. Babča bula doma, bo vtedi ženi nechodziľi do roboti, ľem še staraľi o rodzinu. Babča Zengevaldova pochodzila z bo− hatšej rodzini, jej ocec bul učiteľ a orgonista u Vi− ťazu na Šarišu. Humene bulo tedi maľučke mesto, malo pejctišic ľudzi. Veľo bulo židov, maďarov. U Humenim bul katoľicki koscel, evanjelicki koscel, greckokatoľicka cerkev a židovska bužňa. Školi buli štatna, katoľicka a židovska a drevarska. Za Švarcom mal dom Gruber.

Jeden bul pekar, u dvore mal pekareň a na predku skľep, dze predavali kifľiki, perece aj chľib. Druhi mal takoj skľep zo šickim co trebalo na vareňa. Mi hotovi chľib nekupovali. Večar babča abo mama do veľkoho drevenoho korita, co robili koritare, zapravila na chľib. Do muki nastruha− la predtim u lupe navarene bandurki, vichladnute pridala suľ a vikisnuti kvasok, co ochabila vischnuc co me pred tiždňom pekli chľeba. Toto dobre vimišala a zakrikla a ochabila do rana. Rano pridala vikisnute droždže, ceplu vodu a muku a zaš dobre vimišala aš kedz še jej cesto neľepilo na ruku. To bula dosc češka robota. Vecka preložila cesto do veľkej miski, napisala pejc listki s menom a ňesla do Grubera do pekarni, v lece na kočiku a v žime na sankoch. Vun cesto visipal na pomučeni stul, viguľal z ňoho pejc guľe a položil do malich slamenich ošatkoch, žebi vikislo.

Kedz už dobre vikislo, zašol ku pecu, preložil ošatku na drevenu lopatu, verch potrel s kefu taku mechku z vodu, položil naňho listok z menom a posadzil do peca. Poobedze me sebe prišli po hotove chľebi, zaplacili me za pečeňe a odňešli domu. Joj, to bula pachota! Na ľavim boku, kec, še išlo dolu od kaštiľa, raz u tižňu bul tarh. Tedi prišľi z valalov ľudze predavac, co maľi. Kurki, kački, huski, vajička, sir, maslo, aľe aj šahovinu na vozoch, bo tedi še topilo ľem z drevom. Dakedi aj male prašatko na vozoch priňešľi. Židovki kupovaľi ľem huši, aľe každej fukľi do pira, či ma žoltu skuru. Voni šviňske meso nejedľi. Na tarhu predavali aj pantľiki do vlasov pre dzivčata, aj medovniki, cukerľiki, aj platno, aj chustočki na hlavu. Na kraju drahi pri jarku vše na malich stoločkoch šedzeli tri a dakedi i vecej ženi, pred sobu - 10 -

mitrusová − kasaničová maľi bľašene vedro, u ňim uhľe a na tim položenu tepšu, u chtorej bul šmaľec a u ňim še pekľi hurki, ktore voni potim predavali. Ženi volaľi hu− menske kofi a Humenčanov volaľi hurkare a ešce nas volaľi, že mihame, bo mi hutoreli, bula mi, išla mi, dostala mi, kopala mi... Pomali še bľižil veľki tiždzeň. Už bulo šicko popratano, ta še večarami maľovaľi vajička, žebi bulo do košarika na šveceňe aľe aj pre poľivačov, kec nas pridu na veľkonočni pondzelok poľac. Okrem toho še tlukľi orechi a mľel mak na kolački. U calim veľkim tížňu už bul pust, to meso še už nejedlo, varilo še ľem bez mesa. Na žeľeni štvartok še pekľi kisnute kolački, makovniki, ore− chovniki aľe hlavne okruhli kolač paska. To bul na verchu poparadzeni s cesta pľeceni varkoč krajom a u štredku z cesta dajaka ružička. Na žeľeni štvartok buľi u kosceľe veľke odpravi. Babča vše perše išla na dvur, porich− tovala stolok a na ňim kvasok z vodu. A jak budzeme čuc, jak u kosceľe budu dvaraz dzvonic, tak na kratko, to budze vtedi premeňeňe, ta naj idzeme šicke še umic do tej vodi, to že bi me buľi vše čiste od hrichu a vše šumne. No to mi už ľedvo čekali, kedi budu dzvonic a už me ucekali še umic. Babča jak prišla z koscela, ta nam hutorela, že teraz až do vskrišeňa u sobotu večar už dzvonic u koscele nebudu, bo dzvoni poľeceli do Rima, aľe budu rapkac rano na obid aj večar na Anďel Pana. To na koscelnu tureń viňešľi take veľke narokom zrobene koľeso, co malo take drevene zubki a drevene lopatki a jak znim kruciľi, tak to rapkalo. Ľedvo me še dočekali obeda, že bi me učuli rapkac. Na druhi dzeň bul Veľki piatok a to bul veľki pust. Na obid me vše v ten dzeň maľi ľem pečene bandurki a sirovu kvašnu kapustu. Pametam, že ocec vše prišol domu pijani, vec naňho babča kri− čela, ta hutorel, že to od hladu pil paľenku, bo nedali mu jesc. Ten dzeň bula u kosceľe odprava kladzeňa do hrobu. A už od poobedza do soboti večara ľudze aj s dzecami chodziľi še pomodľic ku hrobu. Pri hrobe bula straž po obidvoch bokoch stal jeden hasič, jeden skaut a jeden orol u uni− formoch a každu polhodzinu jich prišľi druhe vičerac. To bulo bars šumne, aj tam buli dva kľekatka a tiš še tam čerali mniški a dzivčata z marianskej kongregacii. Omše u piatok a sobotu ňebuľi. U sobotu už od rana še doma varilo. Perše še dala varic udzena šunka, udzena kolbasa, vajička na tvar− do. Zrobila še žolta hrudka, vec še peklo polňene meso. To še bočik napol− nil z polninu z namočenich a viciskanich žemlikov, co še posoľilo a daľi še tam vajca i žeľena petruška našekana nadrobno. Tota polnina še upekla aj sama bez mesa u okruhlej tepši. Uvarila še aj cvikla a das dva cukrovo repi u nej. Ku večaru me še šumňe poobľikaľi a išľi me do koscela na skrišeňe.

Tam už bula aj hudba žeľezničarov a veľo ľudzi, aj zastavi z koscela buli - 11 -

mitrusová − kasaničová porichtovane vonka. Jak kňaz vžal od hrobu svatosť oltarnu ta šicko višlo von a hasiče šickich ľudzi šumňe postaviľi do šoroch, zastavi a križ ňešli parobci na predku, veckaľ išla hudba, kňaz a miništarnci, marianska kon− gregacia a po bokoch skauci a orli. Taka veľka procesia išla od koscela pres cali varoš po jednim boku a nazad po druhim boku a špivalo še: Pan Ježiš, zmŕtvýchvstal aleluja... Pres cali čas dzvoňiľi šicke dzvoni. Jak še prišlo nazad do koscela, dal kňaz požehnaňe a išlo še domu. Mama tedi na večeru každomu odrezala na taňir falatok tej polniny bez mesa, do miski dala cviklu a ku tomu kolačok. Babča ešče po večeri porichtovala do koša− rika šicko, co še rano u ňedzeľu ňeslo pošvecic ku koscelu. Babča dala ľem teľo, keľo še žedlo na frištik. Falatok šunki, udzenu kolbasku, malu pasku, uvarene vajco, žoltu hrudku, do poharika suľ, do druhoho maslo a priložila aj dajake maľovane vajičko na verch. Košarik zakrila s višivanu chľebovku.

Rano vžala mama košarik a išla pošvecic pasku. Ľudze s košarikami sebe postavaľi kolo murika, košariki odkriľi. Samoperše chodzil kosceľnik vibirac peňeži abo čerstve vajička pre faru. Vec kňaz zo švecenu vodu pošvecil každi košarik a okuril s kadidlom. Nakoňec dal požehnaňe a tedi ľudze košariki pozakrivali a ucekali s nima domu. Kto skorej pobehnul, ta budze cali rok taki šikovni. Ku nam še beželo hore briškom, ta dakomu še stalo, že z košarika vipadlo vajco abo aj paska. Ta to bulo šmichu! Bľižila še žima. Zo žimu a zo šňihom bľižilo še Mikulaša. Už dzeň pred Miku− lašom me čiscili svojo topanki, boksovali me ich a glancovaľi, bo večar ich trebalo položic do oblaka a vun u noci do ńich daco nadzeľil. Ja patrim a Ďusi ňe tak čisci ocovu topanku. Ta ja mu hutorim, že čom ju čisci šak Mikulaš noši ľem dzecom a ňe veľkim ľudzom. A vun mi na to, že to vun ju položi pre sebe že mi vecej do ňej priňis. Joj, to bula strašne dluha noc!

Rano, ľem, co me postavali, ta me bežeľi ku oblaku opatrec, či nam daco dal do topankoch. Každi mal daco, jablučko, orechi, ľizatko, medovnik. Ja mala aj veľku paľicu položenu, aľe Ďusijova veľka ocova topanka bula praz− na. Ďusi še rozreval, aľe kec še išol obuvac, ta pod divanom u joho malej topankoj bulo tiž šicko položene aľe aj mali prucik. Ta še me šicke radovali.

Po Mikulašoj še už začalo hutorec o kračuňe, že pridze Ježiško. Tiždzeň pred kračunom še robilo veľke prataňe. Paru dňi pred švjatkami už mama pekla kolački. Medvedze labki, u kovovich tepšičkoch koľeska zľepovane s lekvarom a ešce všelijake formičkami vyrezovane kolačiki, žebi pomekľi do kračuna. Dva dňi predtim še pekľi kisnute makovniki, orechovniki, čiste kolački aj take suche lokše. Konečne prišol Svati večar, mi ten dzeň volaľi viľija. Prez dzeň še malo jedlo, bul pust aľe veľo še richtovalo na - 12 -

mitrusová − kasaničová večar. Rano še postavila varic kozarova poľivka z rosolu. Do poľivki me nedavali kolbasu, ľem me ju zapražiľi. Ribi me mali vše Laborcovo a volaľi še jalce. Ribi še poobaľovaľi z muku, daľi še do vajca a brežľoch a vec še vipražili. Ku ribom še variľi bandurki. Lokše še porezaľi na kocki do miski, posipali s pomľetim makom, zaľaľi še s prevarenu cukrovu vodu, dobre še to premišalo a ochabilo še vichladzic. Už še varilo aj na cale švijatki, pekla še kačka, varila še polnena kapusta, mesova poľivka. Poobedze na viľiju bači Harvanov nam priňis snop slami a zavinčoval nam ščešľive švjatki. Za to mu babča naľala poharik paľenki. U chiži už mama s ocom richtovaľi stromik a pod ňoho darunki. Dzvere buli zuavrete, že bi me ňevidzeľi, co še tam robi. Konečne prišol večar, babča roztresla slamu po calej kuchni. Šicke še me poobľikaľi jak u nedzeľu. Otvoriľi še dzvere do chiži, tam bul krasni vjanočni stromik, od žemi až po povalu. Na ňim švicili švičočki a buľi povišane skľenene guľe, dzvonki, hvizdočki i aj salonki. Stul bul prikriti s bilim obrusom a šicko porichtovane. Ta me šicke prišľi ku stolu, babča za verchstola, mama a ocec na druhi bok a mi, dceci dookola. Každi mal pred sobu taňir, na ňim bula oštija a kuščok medu, babča stanula a mi šicke tiž a me še požehnaľi a pomodľiľi. Babča uľala mami, ocovi aj sebe Ježiškovej paľenki. To bul cuker prepraženi na karamel a dal še do bilej paľenki, ta to bulo sladke. Nam dzecom babča dala oľizac ložičku, co ju namočila do paľenki, že bi me buľi zdrave. Zavinčovala ščeštľive švjatky a začala še večera. Perše še jedla oštija z medom, veckaľ kozarova poľivka, zatim riba z bandurkami abo s chľebom, veckaľ bobaľki abo lokša z ma− kom. Nakoňec jablučka, orechi a kolački. Na stoľe pod obrus babča položila kuščok kenderici, fazuľi, pšenici aj drobne korunki, žebi me maľi cali rok šickoho hojno. Po večeri me še zaš pomodľiľi. Babča pozbirala na taňir, co poostavalo a viňesla kurom, abi aj voňi znaľi, že je veľke šveto.

U kuchňi maľi stul, kolo nožkoch omotala z lancom, žebi rodzina v jedno trimala. Grati še večar neumivaľi, aľe še poskladaľi do vajlinga pod ten stul.

Mi dzeci bežeľi ku stromiku opatrec, či nam Ježiško daco priňis. To bulo radosci! Kec me še už poradovaľi, ta babča šedla za stul a začala špivac koľedi.

- 13 -

mitrusová − kasaničová Z tamtej strani jarku želena otavka Šedza tromi pastirove, jedza kašu z harka Anďel ku nim prišol, ščesce im povedal Radujce še pastuškove, Boh še vam narodzil Boh še vam narodzil, bečku vina kupil Šickich svatich počastoval i sam še tu napil.

Po tim me še začali richtovac s babču na polnočnu omšu. Žima bula tuha a večare dluhe. A tedi babča aj z mamu a dakedi prišľi aj sušedi, bo še večar paralo pire, čo še pres ľeto oskubalo z kačkoch.

Trebalo na zahlavki a perini. Pres žimu še lupala aj fazuľa, u ješeňi še po− zbirala zo zahradi, co bula pocahana na tičkoch a viňesla še na pujd, žebi vischla. Aj kenderica, co bula povišana na pujdze na dručkoch, me zňešľi a sukaľi. Pri takich robotoch še hutoreľi pripovidki hlavňe o straškoch.

Babča hutorela, že straškoch ňit, to sebe ľem ľudze vidumaľi. Žebi me veriľi, že ma pravdu, ta nam porozkladala, co še jej raz stalo. Babča mala šestru Maričku, co bula tiž u Humennim odana za Horňaka. Raz skoro rano, prišol chlapec do babči a hutorel jej, že ocec Horńak umar, vun už bul coškaľ chori, ta že bi prišla pomohnuc. Babča, ľem teľo, co stanula, ta jak bula u bilim spodnim kabace a u bilim rekľiku, scahla zo stola obrus a prerucila sebe ho pres hlavu a išla. Bula už na kapure, ta jej prišlo na rozum, že zajdze takoj do koscelnika požičic veľke švičniki ku trune.

Koscel bul takoj naprosto. Tak aj zrobila, koscelnik jej dal veľke švičniki a vona z nima išla do Horňaka. To bulo ľem prejsc pres drahu nedaľeko.

Vidzela, že naprosto idu dva ženi a odrazu zastaľi. No vona vešla do Horňaka do dvora a pomahala šestre, co bulo treba. Poobedze išla do skľepu daco kupic a čuje, jak tam dva ženi rozkladaju, že vidzeľi skoro rano, ešče bulo cma, jak šmerc išla do Horňaka u čistim bilim. Aj na hlave mala bilu plachtu a u ruki ňesla kosu, tak še jej mocno bľiskala, ta sebe takoj dumaľi, že tam dachto umre. Babča ľem sluchala a veckaľ še rozo− šmjala a povedzela im, že to bula vona a ňesla od kosceľnika švičniki a že šmerc nijaka ňechodzi, to ľem vidumanki. Ňeznam, jak me po takich vidu− mankoch spaľi. Na Rusadľe, na druhi dzeň, kudlovske dzivki paradňe poobľikane do biloho, vlasi zapľecene do jednoho varkoča, zešľi še na mostku, na nižnim koncu a špivali. Veckaľ še polapaľi za ruki na lanc a išli hore valalom na višni konec špivajuci. Pri každej chiži, dze bul parobok, zastaľi a špivaľi dajaku špivanku, co sebe same poskladaľi a parobkoch pohnivaľi. Robiľi z nich šmich. Po druhim boku išľi nazad dolu valalom až - 14 -

mitrusová − kasaničová ku koscelu a tam naprosto bul okresni urad. Ta tam začali tancovac a špi− vac do karički a kedz višol na balkon načelnik, bo vun tam aj bival, ta začaľi špivac.

U kaštiľu jedna pana U kaštiľu jedna pana Rada bi še vidavala Kanka rika ku Jest tam jeden co bi ju vžal Jest tam jeden co bi ju vžal Kebi brata otravila Kanka rika ku A ja brata neotravim A ja brata neotravim Radšej svoju hlavku stracim Kanka rika ku Na Kudlovci kuvik kvika Na Kudlovci kuvik kvika Že pan načelnik z pujda šika Kanka rika ku Pan načelnik še zašmjal, šmaril jim kopertku z dajakima korunkami a voni pošľi špivajuci daľej až ku kasarňom. Dakdze še zastaviľi a tancovaľi.

Veckaj še vraciľi nazad na Kudlovce a u karčme še richtovala zabava.

- 15 -

- 16 -

andrej pilát Andrej Pilát Polonský

bol zaujímavou postavičkou šesťdesiatych rokov v Humennom. Človek so základným vzdelaním, jednoduchý vo svojich názoroch a postojoch, nočný strážnik i kurič v kine Partizán, stal sa obľúbencom hŕstky mladých ľudí. Vzájomné sym− patie boli impulzom pre originálne a bizarné literárne vyjadrenia, ktoré sa torzovite zachovali v ústnom podaní súčasníkov i písomnom prejave v cyklostylovanom zborníčku, samizdatovo vyda− nom v roku 1958 vtedajšími gymnazistami.

Text publikujeme bez úprav.

Lastovička

Lastovičko, štebetuško, kde ty od nás odletáš? na tu zimnu dobu nas tu zanecháš. kde ty od nas jdeš.

Zanechavam vam zimnu dobu, aj celý šíri svet, čo ty nam z cudzich krajov, svetov prineseš.

Prinesiem vam jaro krasne, z ruže kvetov nej sa teší a raduje celý svet, krasne k nam putuje, čarokrasne ruže vam pestuje kvet, či po jaru pride leto hneď?

V lete už rozkvitaju ruže, a na ruže čarokrasny kvet, nejsia zadiví celý svet.

Lastovičko, štebetuško, by na jar aj na leto, vždy sa prichistávaš, - 17 -

andrej pilát lebo leto každý má rád, aj leto každý miluje, každý človek čaká, kedy k nam leto priputuje.

Humenné, 15. 10. 1955

O hladnom vlkovi

Hladny vlk išol na lovy, do zelenej dubravy, na zelenej luky u dubravy pasol sa tam baranok krásny, tučný ale bol malý, pasol sa pomaly.

Zbadal baránka vlk, hladný bežal za ním v tom sa stalo ine masnejšie vlkovi pod zuby.

Vpadko zbačil aj srnu, srna je mastnejšia a lepšia, dal sa do behu za ňu, za srnu, odbehla jak strela, len kopytka na vlka vystavila, už srnu nevidel viac nikda, ale vrátil sa po baránka na lúku, ale baránok odišiel domov.

Zlakomil sa vlk po obedu, tak zostal bez obedu, hladný a zlostný odišiel z lúky, mručujúci, bručajúci odišiel do lesa a padol hladom.

V lese tam sa na vlkovi živili vrany, raňajkovali, obedovali a večerali vrany až vlka do poslednej kostky odzubali, a tak za inou poživou leteli, vrany do inej strany. Čo robí vrana od rana, Toľko kobula krokov spraví do rana!

Humenné, 27. 2. 1958

- 18 -

michal kirschner Michal Kirschner,

učiteľ na dôchodku, spomína na roky mladosti prostredníctvom krátkych literárnych čŕt, v kto− rých nechýba humor, nadsádzka, zmysel pre si− tuačné komično a recesiu. Nájdeme však v nich aj trpkosť a bolesť, opačné póly v dimenziách, aké vie priniesť iba život sám.

Surový zemiak

Sedíme v železničnom vagóne určenom na prepravu dobytka. Vo vozni na slame, kufroch a debničkách posedávajú ľudia. Náš transport smeruje do Nemecka. V transporte sme aj my štyria. Otec, mamka, môj mladší brat a ja. My však budeme bohatší, lebo naša mamka čaká bábätko. Všetko sa to však začalo oveľa skôr, keď do nášho domu na okraji baníckej osady vtrhli vojaci. Dom zničili a my sme sa ocitli v transporte smerujúcom do lágru. Vlak niekedy zastaví v poli. Inokedy stojí na stanici aj niekoľko hodín. Vtedy všetci bežia zháňať vodu a potraviny. Aj naši chodia zháňať.

My s bratom vtedy ticho sedíme na našich kufroch a veľmi sa bojíme.

Bojíme sa, aby sa otcovi a mamke nič nestalo. Opačným smerom tiež prichádzajú transporty plné tankov a mĺkvych vojakov. Úmorná cesta trvá niekoľko dní. Už nás vyložili. Bývame v opustených domoch. Vôkol sú skaly a les. Neďaleko tečie veľká rieka. Otec pracuje v lese. Jedného večera sa začali triasť okná. Ľudia vybehli z domov. Obzor je sfarbený do krvava. Počuť mohutné dunenie. „Bombardujú Drážďany!“, povie ktosi.

O chvíľu sa na nás z oblohy sypú prúžky staniolu a papiere Dresdner Wolks Bank. „To je hrôza!“ zašepkal niekto. Našu mamku odviezli. Do Děčína. Už týždeň o nej nemáme žiadne správy. „Narodil sa vám chlapec!“ radostne nám oznamuje správu pani poštárka a máva telegramom. V ne− deľu ideme s otcom na parníku navštíviť mamku a bračeka. Parník bol pekný, na bokoch mal veľké kolesá. Kapitán mi dal na chvíľu podržať kormidlo. Veľmi sa mi to páčilo. „Danke schön, ich bin glüklich!“ povedal som kapitánovi. Aj ja, keď budem veľký, budem lodný kapitán! Bola to ne− zabudnuteľná cesta. Po nejakom čase sa mamka vrátila aj s malým - 19 -

michal kirschner bračekom. Práce v lesoch skončili a my sme pokračovali ďalším tran− sportom do tábora. Bol pri meste Schkopau. V drevených barakoch bývali ľudia takmer z celej Európy. Každá rodina bývala v jednej malej izbe.

Neďaleko tábora bola obrovská chemická fabrika, v ktorej sa vyrábal ben− zín z hnedého uhlia, guma a kaučuk. Pracovali tam chlapi z lágru. Otec povedal, že vo fabrike sú ulice označené podľa abecedy od A po K. Okolie fabriky a tábora bolo rozryté bombami. Najhoršie bolo to, že sme často hladovali. V lete sme chodili na pole zháňať klásky. V jeseni sme s ujom susedom zbierali na poli zemiaky. Plazil som sa v sivom kabátiku po zemi a kládol zemiaky do vreca. Bol som hladný a niekoľko surových zemiakov som hneď zjedol. Z poľa sme sa vrátili večer. Ujo mi nasypal do vrecúška niekoľko zemiakov. Špinavý a unavený som položil zemiaky na stôl. Mama ma pohladila a povedala, aby som to viac nerobil. Na druhý deň nám lágerkomandant oznámil, že koho prichytia na poli kradnúť zemiaky, ten bude na mieste zastrelený. S bračekom sme sa hrávali pod stolom. Obze− rali sme si obrázky v kuchárskej knihe. On, keď vyrastie, bude cukrárom alebo zmrzlinárom. Niekedy ma mamka pekne obliekla a išli sme do oko− lia lágru zháňať potraviny. Vymieňala rôzne veci za potraviny. Ja som sa musel vždy pekne pozdraviť: „Guten Tag, Frau..!“a povedať „Kisty hand!“ a poďakovať. Niekedy nám dajú trochu zrna, múku alebo kus slaniny.

Potom sa mama pozrela do tašky a povedala, že v nej máme hotový po− klad. Aj ja mám pod barákom zakopaný poklad. Bola to plechová krabica a v nej suché chlebové kôrky a niekoľko zemiakov. O poklade vedel aj braček. On ma však neprezradí, lebo mu rozbúram koláčiky, ktoré na− piekol z piesku. Vo fabrike boli časté výbuchy a požiare. Vtedy mama stála pri okne, pozerala na továreň a ticho plakala. Raz sa naši rodičia začali veľmi čudne správať. Držali sa za ruky. Ticho sedeli vedľa seba na posteli.

S bračekom sme čosi tušili a ticho sme sa hrali pod stolom. Potom mama nabalila malý kufor, položila ho do kočíka, prikryla dekou a na ňu posadi− la najmladšieho bračeka. Otec nás odprevadil k autobusu. Odišli sme na chatu v horách. Na druhý deň nás mamka nakŕmila polievkou. Do malej otlčenej kanvičky nabrala vodu. Vyšli sme na cestu za chatou a ujo chatár nám bez slova ukázal, kadiaľ máme ísť. Odteraz sa všetko dialo tak, akoby nás niekto veľký a silný chránil. Mamka tlačila kočík, v ktorom na kufríku sedel najmladší braček. My dvaja sme jej po stranách pomáhali. Lesným chodníkom sme stúpali na kopec. Jedno koliesko z kočíka stále odpadáva− lo. Dosť dlho nám trvalo, kým sme vyšli na vrchol. Potom sa cesta zvažo− vala do údolia. Prekročili sme potok a znovu stúpali na ďalší vrch. Vyšli - 20 -

michal kirschner sme z lesa a prešli okolo niekoľkých domov. Nešťastné koliesko znovu spadlo. A vtedy sme stretli vojakov s puškami. „Byli jste po mléko?“ spýtal sa jeden z nich a hľadel na kanvičku. „Jo, jo“, rýchlo odpovedala mamka.

Potom si musela trochu oddýchnuť, pretože sa celá triasla. Pred nami sa objavilo mestečko. Spýtal som sa, ako sa volá. „Kraslice“, povedala. Ako veľkonočné vajíčka. Nastal súmrak. Boli sme už veľmi unavení. Brat si sadol na múrik a zaspal. Mama otvorila bránku domu. Vybehli z neho ľudia. „Bože, poďte rýchlo, rýchlo!“ šepkali. Vošiel som do domu po drevených schodoch a na poslednom som zaspal. Vezieme sa vo vlaku.

Mamka nám nakázala, aby sme nahlas nerozprávali, lebo nevieme po slovensky. A tak si iba šepkáme. Do vozňa vstúpili policajti. Kontrola osob− ných dokladov! Mama naznačila rukou, že ich má uložené v kufri, na ktorom spí braček. „Pani, vy nemusíte! Pokojne ho nechajte spať!“ Všetko je v poriadku. Keď si na chvíľu zdriemla, začali sme zabávať nášho malého brata. Ukazovali sme mu všelijaké grimasy a gúľali naňho očami. Sedel v kočiariku a smial sa. Potom bola ešte jedna kontrola dokladov, ale nás nekontrolovali. Povedali len, že sme pekné ale veľmi chudé deti. Keď sme pricestovali do Košíc, mama nám povedala, že sa odteraz musíme skrývať, lebo nemáme žiadne doklady. Ona s najmladším bratom bude bývať v Ko− šiciach a my s bratom pôjdeme k tete do Bardejova. V Bardejove nás čakala teta Emily so synom Gabom. Bola pekne oblečená a mala elegant− ný klobúk. „Bože, bože, moje malé úbožiatka!“ povedala a vyhŕkli jej slzy.

V Bardejove je dobre. Máme čo jesť, už nehladujeme. Ja ešte veľa ne− môžem jesť. Teta Emily tvrdí, že je to preto, lebo mám scvrknutý žalúdok.

Najviac mi v Bardejove chutí voda. Vozí ju jeden ujo na koníkoch. Vždy, keď počujeme, že prichádza, pripravíme s Gabom prázdne fľaše. Potom ujo povie koníkom „Pŕŕ!“ Kone zastavia a on zakričí: „Bardijovska kvašna vodaa!“ a vymení nám fľaše. Keď budem veľký, budem voziť s Gabom Bardijovsku kvašnu vodu. Raz, keď teta Emily šúpala zemiaky a dávala ich do misky s vodou, zobral som jeden surový zemiak a zjedol. Teta sa na mňa dlho dívala a potom si potajomky utrela slzy. Najradšej sa s Gabom hráme na vojnu. S upaženými rukami som behám po dvore a hučím ako bombardovacie lietadlo. Gabo po mne strieľaldrevenou puškou. Niekedy spadnem na zem. Obaja sa smejeme , lebo sme nemámei bombardovacie lietadlá radi. V kúte pri drevárni staviame z polienok atómovú bombu.

Volám aj bračeka, aby nám pomáhal. Nechce, lebo raz bude pekárom.

Teraz pečie chleby z piesku. Gabo povedal, že keď tá bomba vybuchne, rozmetá celý Bardejov na cimper−camper. Neviem, čo je cimper−camper, - 21 -

michal kirschner ale rana to bude strašná! Teta Emily ma učí čítať z Gabových učebníc.

Viem už preslabikovať hocijaké slovo. Lenže tomu, čo čítam, vôbec nerozu− miem. Gabo vraví, že kto vie slabikovať a tomu, čo číta, nerozumie, je durak. Tak ja teda neviem! Po roku ušiel z lágru aj otec. Mal smolu. Chytili ho a zatkli. A neskôr pustili na slobodu. To nič, že bol v base! A ja, keď budem veľký, pôjdem do basy! Hlavné je, že sme teraz všetci spolu. Celá rodina. Prešlo niekoľko mesiacov a usadili sme sa v Humennom.

Ďalší, prosím .....

Takmer v strede mesta na námestí, neďaleko korza sa nachádzalo holič− stvo. Bolo označené veľkým mosadzným „gongom“. Do vnútra sa vchádza− lo po strmých schodoch. Pri vchode stáli tri holičské kreslá, pult so zrkad− lami a oproti niekoľko stoličiek pre zákazníkov. V kúte na vešiaku viseli trstinové rámy, do ktorých sa vkladali noviny. Ako dieťa som nerád chodil k holičovi, lebo som sa bál bielych plášťov. No neskôr som s veľkou radosťou čakal na chvíľu, keď ma otec alebo matka pošlú sa ostrihať. To všetko mal na svedomí istý pán Kovássy, majiteľ a vedúci holičstva. Ak by pán Kovássy bol novinárom, mestečko by malo asi najlepšie noviny na svete. Tu sa začína aj môj príbeh. Zákazník vchádza do holičstva. Zaznel zvonček na dverách. „Dobrý deň! Naj sebe šedňu!“ víta ho pán Kovássy.

Odvážnejší si zoberie trstinový rám s novinami a začne čítať. Dlho však nevydrží, veď ako by aj mohol. Pán Kovássy vytiahne obyčajne jednu zo svojich historiek a je po čítaní. „Znaju co vam teraz povim“, obrátil sa na svojich kolegov Meloviča a Jenčíka. Minule sa prišiel strihať jeden mladý chlap a ja sa ho pýtam: „Ta jak budzeme štrihac?“ A on, že: „kajk dohola!“ Ja mu hutorim: „naj nebudu šaľene, taký mladý chlap a dohola ? Šak še ženic možu!“ a on len vždy: Dohola, dohola! „Možno, keby chceli ta ich oštriham na havla abo na ježka!“ A on nič, len „kajk dohola!“ „No ta co som mal robic? Náš zákazník – náš pán! „Che a začali ste ho strihať mašinkou dohola, „ doplnil Jenčík. „Znaju co, ja som ho doštrihal a vtedy prišli dvojo a hutoria: „Ta co s nim porobili? Šak še ma u sobotu ženic!“ Ta ja? To un vše hutorel, že dohola.“ „Tak, tak,“ dosvedčil málovravný Melovič. „Lenže oni mu mali ostrihať len krk dohola!“ „Kovassy, a co im poradzili?“ spýtal sa Jenčík. Hovorím im: „No, už niečo vymyslíme. Obviažeme mu hlavu obväzom, alebo zoženieme parochňu“! A čo bolo ďalej?“ No pre istotu som na tri dni zavrel prevádzku a napísal: Pre nemoc zatvorené! Majstri zamĺknuto pracovali a v holičstve sa ozývalo iba šťukanie nožníc. „Jošku, nože pozmitaj šmikňu, naj panove nechodza po vlasoch !“ „No vidza. A už - 22 -

michal kirschner to majú za sebou!“ odprevádzal vedúci zákazníka. Vyprášil plachtu a kefkou prebehol po holičskom kresle. Potom pozrel von oknom, aby mu v meste nič neušlo. Ďalší zákazník si bez vyzvania sadol do kresla. „Buľi v ňedzeľu na futbale? To bula bida! Naši padali jak zhnité hrušky“, dodal pre seba. Za oknom sa mihla postava mladej, peknej ženy. Kovássy blesko− vo vyletel z krámu. „Ruky bozkávam, ta jak še maju, mladá pani? „Dobre!

A oni?“ „Bolo už aj lepšie!“ Krásavica sa pobrala ďalej. „Vidzeľi?“ opýtal sa vedúci vracajúc sa do dielne. „Maďarka, ale baba jak še patri, lem raz a umrec!“ Mellovič sa zasmial. „No co im šmišno?“ „Prišlo mi na um, ako by to vyzeralo, keby ich ten jej major po meste naháňal a oni by behali v tom svojom bielom plášti po parku“, poznamenal Mellovič. „Kotletky chceju zaštrihnuc na kocku abo rovno?“ spýtal sa Jenčík. „Na kocku!“ „Po− čúvajte, čo vám poviem!, začal Kováši. “Jeden holič v Prešove vymyslel stroj na strihanie a holenie. Hovoria, že sa podobá na sušič vlasov, ktorý majú vedľa v kaderníctve. A ten stroj vyzerá ako trúba. Do nej holič namon− toval nožnice, mašinku aj britvu. „No, len to je najhoršie,“ pokračoval Kovássy, „že do tej mašiny nikto nechce strčiť hlavu.“ „Ta nech ju tam strčí ten, čo to vymyslel!“ povedal ktorýsi zákazník. „To nejde!“ oponoval vedú− ci. „On to nemôže byť, lebo musí stláčať gombíky s frizúrami!“ Taký stroj nemôže nikto vymyslieť“, povedal starší pán a pokračoval. „Každý má inú hlavu, iné uši i vlasy nemá každý rovnaké. „Mohli by tu mašinu vyskušac na šaľenych, tym je aj tak jedno jak su oštrihane“, dodal chlapík sediaci v kresle. „Na bláznoch sa pokusy nesmú robiť, prosím pekne“, skonštato− val Mellovič... „Ta co z takej mašini, taká haraburda“, ukončil debatu Jen− čík. „Dobrý holič zákazníka ani neporeže ani nezošmišni!“ „No, poď, syn− ku! zavolal ma pán Kovássy. Ako ťa mám ostrihať?“ „Ako minule“, odpove− dal som. „Ako sa má tvoj apka?“ „Vedia, čo vám poviem? To je kartár! To je hráč! Minule hral mariáš v parku. Dvadsať kibicov okolo a ticho ako v hrobe! A tie jeho finesy! A pozdrav ho!“... „Ďalší, prosím!“ ...Strihanie ma stálo tri koruny. Nuž a bola to aj perfektná zábava.

- 23 -

michal kirschner  

Kino

Kino bolo v mestečku veľmi dôležitou kultúrnou ustanovizňou. Bolo to v časoch, keď ešte nevládla televízia a o svete chýbali obrazové informá− cie. A tie mohlo dávať obyvateľom mestečka iba kino. Kino Partizán sídlilo v starej, často prerábanej budove. Dnes by sme ju mohli nazvať honosne − multifunkčná budova. Poviete si, kino ako kino! Ale v mestečku bolo je− diné. A to, čo sme v kine počas premietania zažívali, sa dnes zdá ne− uveriteľné. Je to však pravda. Najdôležitejšou postavou kina bol premietač, ktorého volali Joťo. Joťo chodil v sivobelasom plášti a obsluhoval stroje v premietacej kabíne. V kine ešte pracovali dve uvádzačky, pomocný kurič Rudko a kurič Pilát. Nad celým kinom mal dozor pán správca. Do kina som chodil rád, pretože to boli neobyčajné a nezabudnuteľné zážitky.

Poďme pekne po poriadku. Najprv si návštevník kina musel zakúpiť lístok, na ktorom bol vždy vyznačený rad a miesto. Toto však neplatilo, každý si sadol, kde chcel. Pred predstavením vyhrávala hudba, ktorú Joťo púšťal z gramofónu. Najväčší záujem obecenstva bol o prvý rad, lebo každý si mohol vyložiť nohy na javisko. Ak bol dostatočný počet divákov, pred− stavenie mohlo začať. Joťo zhasol svetlá a spustil filmový týždenník, ktorý tu volali žurnál. Počas týždenníka si Rudko spomenul, že zabudol narúbať triesky. Nuž, pobral sa za plátno, rozsvietil si a začal štiepať. Jeho postava sa zozadu premietla na plátno. Prásk! Jedna trieska práve preletela ponad hlavu pána prezidenta, ktorý prijímal štátnu návštevu. Ďalšia skončila v novej práčke, čo ju obdivovali ženičky na výstave elektrospotrebičov. Za pokriku obecenstva ,,zhasni„“ a „Rudko, skonč to!“ Rudko zhasol a pobral sa spoza plátna. Po filmovom týždenníku cez prestávku Joťo premietal na starom divadelnom diaprojektore reklamy ,,Uvidíte v našom kine“. Občas sa mu podarilo obrázky premietnuť dolu hlavou, za čo ho obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom. Prichádzali oneskorenci a dobýjali sa s po− mocou uvádzačiek na svoje miesta. Zo strany obecenstva to bolo prijímané s nevôľou. Kurič Pilát priložil do pece, ktorá stála vpredu vedľa plátna. „Cicho, začína film!“ zakričal ktosi vpredu. Na plátne sa objavili titulky. Za mrazivej noci zlosynovia prisahali všetkým krv a pomstu. V kine zamrazi− lo aj obecenstvo, lebo z nevykúreného javiska sa valil studený vzduch.

Rudko totiž zabudol zavrieť dvere na javisko. Chyba sa hneď napravila.

Banditi práve uniesli krásnu lejdy. To však neušlo jej statočným ochran− - 24 -

michal kirschner com. Divoká naháňačka na plátne pokračovala. Spod kopýt koní sa kúdo− lili oblaky prachu. Vtom sa ozval výbuch a dvierka na peci sa otvorili. Po sále začali lietať iskry a objavil sa mrak dymu. „Pi – lát, ki – no, ho – rí!!!“ skandovalo obecenstvo. S hundraním a nadávkami sa Pilát prišuchotal k peci. Na plátne začala prestrelka. Prásk, prásk! Strieľali banditi. Beng, beng, kontroval Pilát, hasiac uhlíky lopatkou. Naháňačka na plátne pokra− čovala v oblakoch dymu a prachu. Pomýlený Joťo nevediac, čo sa deje v sále, spustil ventilátory, takže k dupotajúcim koňom na plátne sa prida− lo aj svišťanie vetra. Nakoniec sa všetko dobre skončilo. Ruka zákona potrestala banditov. Krásna lejdy sa ocitla v náručí hlavného hrdinu. Za− znela záverečná pieseň. Óléé óóó cangasieróó! Obecenstvo spievalo nad− šene s hlavným hrdinom. Každý odchádzal z kina spokojný. Veď, prečo aj nie? Určite to stálo za to!

Likvidácia

„Štefánika búrajú! Búrajú Štefánika!“ rozkríklo sa po škole. Vyučovanie sa chýlilo ku koncu. Nič som už nevnímal a čakal na zvonec, oznamujúci koniec vyučovania. Bežali sme na námestie. Neskoro! Bezhlavá socha už ležala vedľa podstavca. Podstavec sochy, ktorý tvorili dva mohutné kvádre, bol omotaný oceľovým lanom a pripevnený k tanku. Motor zaburácal a pásy tanku so škripotom sa šmýkali po žulovej dlažbe. Horný kváder s rachotom dopadol na dlažbu. „ Stóój!“ zakričal veliteľ na vojakov, pretože sa mu čosi nepozdávalo. Vyskočil na zvyšok podstavca a z otvoru v ňom vytiahol rúrku. Mlčiaci dav sa zhŕkol vôkol neho. Z kovovej rúrky vytiahol mince a listiny. Traktorista pripevnil na zvyšok sochy lano a naštartoval.

Torzo sochy sa šmýkalo, podskakovalo a občas sa pod ním zaiskrilo.

Bežali sme za traktorom až k plotu do kúta parku. S divnými pocitmi som sa pobral domov. Najviac ma mrzelo, že som si nestihol sochu odfoto− grafovať. Netušil som, že ju budú búrať. Mnohí to vedeli, ale mlčali. Sta− toční z mlčiacich konali a vedeli, čo robia. Vďaka nim sa zachovala hlava sochy M. R. Štefánika. Minule, keď som bol vo Viedni, zaujala ma zvláštna vec. Na jednom námestí stojí socha červenoarmejca so samopalom a pod ňou je záhon kvetov. Neďaleko nej je socha kniežaťa Schwarzenberga na koni. A za rohom stojí socha maršála Radeckého. Viedenčania múdro na− ložili s kultúrnym dedičstvom. Pretože každá doba tvorí pamätníky. Sláv− nym i tým menej. Známym i neznámym.

- 25 -

michal kirschner Remeselníci ..

Pán Pirič. Neďaleko Hrnčiarskej ulice pri Kalvínskom kostole bol nízky dom s oknami do ulice. Vždy, keď som kráčal okolo, zastavil som sa. V jed− nom okne domu boli vyložené kachle a kuchynská pec. Hoci boli malé, vyzerali ako naozajstné. V dome býval majster kachliar, pán Pirič. Jedného dňa mi otec povedal: „Vypýtal som ťa zo školy. Zajtra k nám príde pán Pirič stavať kachle. A ty mu budeš pomáhať!“ povedal. Veľmi som sa po− tešil, že budem pri tom, keď bude majster stavať kachle. Ráno prišiel s vozíkom, na ktorom bola naložená hlina a šamotový piesok. Obliekol si dlhú zásteru a dal sa do práce. Najprv som mu pomáhal miesiť hlinu s pieskom. Potom sme na pripravené miesto nanosili kachlice a šamotové tehly. Majster s rozvahou premeral miesto, ceruzou poznačil rohy a začal ukladať tehly. Navrch prišli kachlice. Každú z nich premeral, obrúsil a opatrne usadil na miesto. Potom kachlice pospájal drôtenými sponami.

Vtedy som priniesol premiešanú hlinu, ktorou ich zvnútra vymazal. Naj− viac práce mal so zabudovaním dvierok a uložením roštu. Každú vrstvu kachlíc oddelil škridlou a tak umne vybudoval dymovod. Keď sa blížilo poludnie, bola už polovica kachlí hotová. ,,Teraz si oddýchneme a ja pôj− dem na obed!“ povedal. „Ničoho sa nedotýkaj a občas premiešaj hlinu!

Kachle musia zaschnúť!“ Popoludní uložil ďalšie rady kachlíc. ,,Pán Pirič, ako to bolo, keď horel humenský kaštieľ?“ „V tom roku bolo mimoriadne sucho“, povedal. „A šindľová strecha horela, akoby bola s papiera. Požiar sa nedal uhasiť.“ To už majster ukladal posledné kachlice. Kachle boli hotové.“ Ešte ich vyšpárujem a potom môžeme zakúriť!“ Podpálil pripra− vené drevo v ohnisku. Keď sa rozhorelo, priložil ku kachliam ucho, ako keď lekár počúva pacienta. „Kachle treba rozkurovať pomaly, potom dlho vydržia“. Rady pána Piriča sme dodržiavali. A ním postavené kachle nám dlho a spoľahlivo slúžili.

Neďaleko starého kina

Neďaleko starého kina pri hostinci U Ďuraška stál nenápadný dom. Vône, ktoré sa z neho šírili, dráždili nosy okoloidúcich. Bola to pekáreň pána Brennera. Raz, pred Veľkonočnými sviatkami mi matka podala slamené ošapky s cestom a povedala.: ,,Odnesieš to do pekárne pánu Brennerovi!“ S radosťou som súhlasil. Keď som vstúpil do prízemnej časti domu, zostal som očarený. Bola tam veľká pekárenská pec, z ktorej sálalo teplo. Pán Brenner mal doma Golema. Pec oddychovala. Čakala na večer, keď ju pekári zobudia ako rozprávkového obra. A vložia do nej sádzacími lopa− - 26 -

michal kirschner tami chleby. Do vnútra pece svietili reflektor, uložené v dvoch apsidách na čelnej stene, vedľa veľkých dverí na vkladanie chlebov. Na bokoch boli police s pripravenými slamenými ošapkami a veľké sádzacie lopaty. Za− ujato a ticho som pozoroval okolie a ani som nezbadal, že do vnútra vošiel pán Brenner v bielom tričku a bielych nohaviciach, celý pomúčený.

Odovzdal som mu môj náklad. „Počkaj!“ povedal a podal mi z pece čerstvo upečený posúch. Nikdy som nič chutnejšieho nejedol. Závidel som pánu Brennerovi jeho Golema aj jeho pekáreň. Ešte netušiac, že pekári noc čo noc nespia, aby sme ráno mali čerstvý chlieb a pečivo.

Mliekarky...

V Humennom boli tri predajne mlieka. V nich pracovali tri mliekarky: pani Ella Kovassyová, pani Jurová a pani Rumlerová. Po humensky sme ich volali Kovašijka, Juraňa a Rumlerka. Mliekarne boli otvorené zavčas ráno.

Prvé zo všetkých obchodov v meste. Mlieko vozili vo veľkých hliníkových kanvách. Mliekarky potom plechovými odmerkami zákazníkom odmerali do kanvičky potrebné množstvo mlieka. Pre mlieko sme chodili väčšinou my, chlapci. A vymysleli sme si originálnu hru. Krútenie kanvičkou, plnou mlieka, nad hlavou. Keď mala kanvička správnu rýchlosť, mlieko sa nevy− lialo. Trénovali sme to doma s kanvičkami naplnenými vodou. Potom, sta− čilo predviesť frajerinu neskúsenej obeti. Samozrejme, keď to vyskúšal, mlieko rozlial. Ale ako dobrí priatelia sme mu ponalievali z našich. No každému trochu mlieka chýbalo. Odniesli si to chudery mliekarky, lebo naše mamky si mysleli, že klamú.

Ako v mestečku začali budovať socializmus.

Ospalé malé mestečko žilo svojím normálnym životom. Remeselníci pra− covali vo svojich dielničkách. A malé obchodíky na korze prijímali tetky so zajdami, ktoré prišli do mesta na trh. Tučné babky opekali na dreve− nom uhlí hurky a pečienky a hlasito ponúkali svoje špeciality. Na trhu Židovky fúkali krákajúcim sliepkam do zadkov, aby zistili, či sú zdravé.

Bolo to tak. V mestečku žili v porozumení, Slováci, Česi, Maďari, Ukra− jinci, Židia a Rusíni. Žil tu aj starý Zolmanov somár, o ktorom ani jeho majiteľ nevedel, koľko má rokov. Somárik na malom vozíku rozvážal ľad.

Totiž pán Zolman dodával ľad do reštaurácií a krčiem v meste. Ak sa o niekom dohadovali, koľko má vlastne rokov, zvyčajná odpoveď bola: Teľo keľo ma Zolmanov somár. Mestečko sa pýšilo kaštieľom s krásnym par− - 27 -

michal kirschner kom, pred ktorým stáli sochy levov. Potom tu bolo krásne námestíčko, na ktorom stála socha generála Štefánika. V meste bolo aj korzo. Na korze sa vždy večer dokola prechádzali obyvatelia mesta. Zrazu sa všetko zmenilo.

V mestečku začali budovať socializmus. Všetko sa to začalo tak. Pani ria− diteľka vyhlásila v školskom rozhlase, aby sme nastúpili na chodbu. A tak sme nastúpili. Mala oblečenú zelenú sukňu a priliehavú vojenskú blúzku.

K tomu obuté vysoké čižmy. Vyzerala veľmi pekne. „Žiaci,“ povedala: „od− teraz sa už nik nebude mať zle. Všetci sa budeme mať dobre. Konečne nás prestane vykorisťovať hŕstka boháčov a kapitalistov. V našej vlasti začal vládnuť pracujúci ľud.“ Hovorila nadšene. „Možno zrušia tie hnusné žiacke knižky,“ pošepkal mi kamarát Beďo. „Alebo nás prestanú známkovať,“ poz− namenal som. Riaditeľka nadšene pokračovala: „A preto, žiaci, aj naša škola pripraví na slávnosť pekný program. V tomto programe ukážeme pracujúcim, ako sa všetci budeme mať dobre. Veď, žiaci, pokiaľ vy doma pokojne spíte, v Moskve nad vami bdie súdruh Stalin a svietia červené hviezdy.“ Spolužiak Beďo nechápavo krútil hlavou: „Ako môže niekto toľko bdieť, keď ja už zaspávam na tretej vyučovacej hodine. Potom sme sa ro− zišli do tried. Mestečko sa pripravovalo na oslavy. No najviac oslavám v mestečku prekážala socha M. R. Štefánika. Štefánik stál na kamennom podstavci v generálskej uniforme a díval sa na námestie. Kohosi napadla spásonosná myšlienka. Štefánikovu sochu zabudujú do drevenej tribúny.

Tak aj urobili. Prípravy na slávnosť vrcholili. V škole sa rozdeľovali úlohy na vystúpenie. Všetci chceli hrať pracujúci ľud. Mne pripadla úloha hrať kapitalistu. Bol som z toho rozčarovaný. Prečo práve ja? Pani učiteľka mi však povedala, že takého kapitalistu nemôže hocikto hrať, lebo sa musí chovať ako on. A tak som úlohu prijal. Najviac ma mrzelo to, že kým ja som sa na vystúpenie musel obliecť do tmavého nedeľného obleku, ostatní mali vystupovať v starých otrhaných šatách. Pani učiteľka mi zohnala tvrdý klobúk a okuliare značky cviker. Konečne nastala slávnosť. Ľudia z mestečka sa zišli pred tribúnou. Zahrala dychovka. Vystúpil rečník a vo svojom vystúpení hovoril, ako sa budeme mať všetci dobre. Ľudia nadšene zatlieskali. Nasledoval kultúrny program. V našom vystúpení chlapci kladi− vami znázorňovali ťažkú prácu robotníkov. Dievčence zas žali kosákmi úrodu. Ja som pomedzi nich chodil a paličkou som ich poháňal do práce. „Tlč tých lenivcov!“ zakričal spolužiak Beďo, lebo sa mu páčilo, ako dobre hrám kapitalistu. „Beďo, Beďo,“ pohrozil mu dobrý pán učiteľ Vosátko.

Dramatická scéna skončila smrťou utýraného dievčaťa. Vtedy sa moji spolužiaci nazlostili a vyhnali ma z javiska. Cestou z javiska som dvíhal - 28 -

michal kirschner klobúk a ukláňal sa divákom. Všetci sa smiali, ale nik mi netlieskal. Bol som z toho smutný. „Nebuď smutný,“ povedala Klárika. Toho hnusného kapitalistu si hral fakt výborne!“ Potom Klárika s Vikinkou zatancovali tanec na hudbu Znej pieseň víťazná. V ňom nám ukázali, ako bude všade krásne. Zahrala dychovka. Sprievod sa pohol. A my sme začali kričať heslá: „Američania, domov!“ ,,Preč s vojnovými podpaľačmi!“. Len som nechápal, ktorí Američania majú ísť domov, keď v mestečku žiadni nebý− vali. Môjmu spolužiakovi Beďovi sa slová „vojnový podpaľač“ tak zapáčili, že začal zapaľovať dievčatám lampióny, ktoré mali na slávnosti. Dobrý pán učiteľ Vosátko Beďa držal za pačesy a hovoril.: „Beďo, Beďo! Ber si príklad z pracujúcich!“ Začalo sa zvečerievať a obyvatelia mestečka unavení slávnosťou sa poberali domov. A vtedy sa v mestečku objavil ešte jeden sprievod. Boli to kravičky, čo sa od mlyna vracali z paše. Celé mestečko zavoňalo bylinami, ktoré kravky prežúvali. Lúčili sa húkaním ako oceán− ske parníky. Vážne prechádzali okolo tribúny, niektoré zastavili a ne− dôverčivo sa obzerali. Jedna rohaňa sa s pôžitkom začala šúchať o tribúnu.

Na konci šli pastierske psy a vybavovali si účty so psami z ulice. Šarvátky ukončil pastier veľkým bičom. Mestečko pozvoľna usínalo. Nič sa nezme− nilo. V malom meste to trvá dlho, kým sa niečo zmení.

Kultúrna úderka

Raz, bolo to na Vianoce, našiel som pod stromčekom malú harmoniku – heligónku. Bola červená s modrým mechom. Veľmi som sa jej potešil.

Usilovne som sa pustil do hrania. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som ako−tak zahral prvú jednoduchú pesničku. Potom to už išlo ako po masle.

Naučil som sa niekoľko populárnych ľudových pesničiek z filmu Rodná zem. Zahral som aj na slávnosti v škole. Keď ma uvidel Tomáš, vedúci kultúrnej úderky, okamžite ma angažoval. Tak som sa stal ich členom.

V programe som sprevádzal dievčatá maturantky, ktoré spievali aktuálne populárne pesničky nazývané − častušky. Naša estrádna úderka mala v programe aj niekoľko veselých krátkych scénok a tanečných vystúpení.

Raz sme dostali pozvanie vystupovať na družstevných dožinkách. V pod− večer sme sa zišli pred školou. Prišiel pre nás traktor s vlečkou. Vystu− povali sme v kultúrnom dome pred poriadne rozjareným publikom. Naše vystúpenie sa družstevníkom tak zapáčilo, že nás obdarovali troj−litrovým demižónom plným vína. Bola už noc, keď nás traktor doviezol pred školu.

Vedúci Tomy mal kľúče od kabinetu, kde sme mali uložiť veci z vystúpe− nia. „Nikto domov teraz nepôjde!“ prehlásil Tomáš. „Veď sme nejakí umel− - 29 -

michal kirschner ci! Oslávime dnešné vystúpenie!“ všetci s nadšením súhlasili. A tak som sa prvý raz v živote zúčastnil na podujatí zvanom žúrka. Pili sme víno.

S pribúdajúcimi pohármi stúpala aj nálada. Začal som na heligónke hrať populárne slovenské tangá. Marína, rád ťa mám.... spievali a tancovali spolužiaci. Bola už hlboká noc, keď Tomáš povedal: „To by bola sranda, keby teraz sem prišiel riaditeľ v pyžame!“ Zábava pokračovala ďalej. Ktosi zhasol svetlo v kabinete a páriky sa tuhšie pritisli k sebe. S úsmevom sme sa zišli....... aj sa rozídeméé ...... revali spolužiaci. Vtom sa roztvorili dvere a do kabinetu vstúpil riaditeľ v župane a pyžame. Oblečený presne ako to Tomy predpovedal. ,,Okamžite domov!“ povedal riaditeľ. „A s tebou, Tomáš, si to vydiskutujem!“ Bolo, hádam, aj pol druhej, keď som sa s har− monikou dotrepal domov. Naši ešte nespali. Umyl som sa a ticho som si ľahol do postele. Počul som, ako sa vedľa v spálni zhovárajú rodičia. „Tí komunisti načisto potratili rozum, keď zneužívajú už aj malé deti!“ povedala mama otcovi po maďarsky. „Nechaj to tak, neučí sa dobre, tak nech sa aspoň po−liticky angažuje“, ukončil debatu otec. Ja som však ešte dlho nemohol zaspať, lebo pred očami sa mi stále mihali naše krásne, tan− cujúce maturantky.

Činčila a Celestýn

Naša starká chovala mačku, ktorú nazvala pre jej krásnu a hladkú bun− dičku, Činčila. Chovala aj kocúra Celestýna, ktorý dostal meno podľa nepodareného francúzskeho šľachtica. Starká vravela, že šľachtic Celestýn bol nemravník a sukničkár. Kým sa mačka Činčila udržiavala v čistote a vzorne lovila myši, kocúr Celestýn bol od prírody lenivý a podľa starkej aj nepodarený. Myslím si, že kocúr Celestýn, nech to zostane medzi nami, bol mentálne retardovaný. Nie je to síce vedecky dokázané, ale posúďte sami! Raz sme dali mačkám údené ryby. Činčila svoju rybu začala jesť od hlavy. Celestýn od chvosta, lebo sa mu nechcelo chodiť okolo tej ryby. Keď sa Celestýn nažral, uložil sa k spánku na doskách, čo sa sušili na priedomí.

Počas spánku sa toľko mrvil a prehadzoval, až zletel z dosiek na dlažbu.

Normálna mačka by sa prebudila a pobrala sa spať na iné miesto. Celestýn však spal ďalej tam, kde dopadol. Rád spával aj na kompostovisku.

Zospodu Celda hrialo rozkladajúce sa lístie a zhora slniečko. Raz, keď Celestýn na komposte usnul spánkom spravodlivým, priletel havran. Vták, mysliac si, že kocúr na smetisku ukončil svoju životnú púť, doň ďobol.

Vtom sa Celestýn prebral a chytil havrana za chvost. Havran horko – ťažko so zaveseným kocúrom odštartoval. Vtedy Celestýn po prvý raz v živote, aj - 30 -

michal kirschner keď iba krátko, letel. V živote letel ešte raz, keď vyliezol na tenké konáre, neďaleko kŕmidla, kde chodili sýkorky. No sýkorky nechodili. Unavený kocúr zadriemal a spadol, našťastie, iba do hlbokého snehu. Keď mala mačka Činčila malé mačiatka, omrzelo ju starať sa o ne. Vybrala sa na lov a zabudla sa vrátiť. Malé mačiatka boli hladné a mraučali v košíku. „Kde zas zmizla tá potvora ušatá?“ rozčuľovala sa starká. Vtedy sa kocúr Ce− lestýn ukázal ako charakter. Odbehol von a o chvíľu doviedol mačku Čin− čilu k mačiatkam. Možno ten kocúr aj bol retardovaný, no to teraz isto neviem. Ale charakter mal, to sa musí uznať!

FC kurín ...

V Humennom sa vždy hral dobrý futbal. V meste súperili dve futbalové mužstvá Tatran a Lokomotíva. V nedeľu popoludní sa dospelí aj deti nevedeli dočkať chvíle, keď na trávnik futbalového štadióna pri mlyne vybehnú hviezdy humenského futbalu. Pavol Maximčák, Adamov − Bob− rov, Mycio, bratia Mudrayovci, obranca Ryba a ostatní. Po zápasoch sme počúvali vzrušené debaty skalných fanúšikov sediacich na galandroch o taktike hry, rozložení hráčov, góloch a fauloch. Preto sme sa my, chlap− ci zo Štúrovej ulice, rozhodli, že si založíme futbalové mužstvo. Hralo sa gumenou loptou na našom dvore. Mužstvo tvorilo šesť hráčov. Každý si zohnal červené trenírky. Štucne vyrobila naša mama zo starých vlnených pančúch. Najlepším naším hráčom bol Miki Koščan. Hral s rozumom, presne prihrával a dával góly. Mužstvo súrne potrebovalo priestory, kde by sa hráči mohli schádzať a takticky pripravovať na zápasy. Rozhodnutie bolo jednoduché. Využije sa vrchná, nepoužívaná časť kurína. V kuríne, do ktorého sa liezlo po drevenom rebríku, bola drevená debna a v nej uložené červené trenírky, štucne a lopta. Tu sa kuli prísne tajné plány, ako poraziť súperov. Vedľa nášho domu bývali Koščanovci. Mikiho rodičia boli záhrad− níci a doma sa zhovárali maďarsky. Stávalo sa, že počas tréningu mužstva otvorila teta Koščanová dvere pitvora a cez okienko zakričala: ,,Miklóš!

Haza meny, kel ločolny!“ To znamenalo, že Miki má ísť domov polievať záhradu. Futbalové mužstvo súrne potrebovalo koženú loptu. A vtedy nám teta Koščanová, ktorá považovala futbal za nezmyselné behanie za loptou, pomohla. Navrhla, že keď jej pomôžeme pri výrobe vencov, dá nám peniaze na loptu. Celé mužstvo sa vybralo do športových potrieb kúpiť naozajstnú futbalovú loptu. Potom už nastali futbalové zápasy s chlapcami z okolitých ulíc. S Vahovičovcami sme hrali na plácku tam, kde dnes stojí hotel Karpátia. Sorokáčovci zasa hrali na bývalom Sokolskom ihrisku.

- 31 -

michal kirschner Horňákovci na lúke pri Kalvárii. Za nich hral aj Jančo Šmajda, známy bitkár a výtržník. Niektoré zápasy končili bitkami a hádzaním kameňov.

Zranených ošetroval sám pán primár MUDr Andrej Leňo alebo jeho zás− tupca MUDr. Milan Matula. Ujo Koščan chodieval po práci do krčmy U Andráša. Ak si viac vypil, cestou domov sa zhováral sám so sebou. Raz, keď mal viac ,,pod klobúkom“ ako vravievala moja mama, zastavil sa pri kope štrku a povedal: ,,Keď je Stalin taký macher, tak nech urobí z toho štrku chlieb!“ Niekto ho počul a udal. Boli to roky, keď sa za také veci zatváralo do väzenia. Jeho syn Štefan mal veľa práce, aby starého pána vysekal z nepríjemností. Uja Koščana zachránilo iba to, že nevedel dobre po slovensky. Štefan na polícii vysvetlil, ako to ujo myslel: ,,Keby mohol dobrý súdruh Stalin urobiť zo štrku chlieb, tak ho urobí!“ Lenže ujo Koš− čan bol nepoučiteľný. Vždy, keď prišiel domov z krčmy. U Andráša, zapol rádio a počúval vysielanie Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Samo− zrejme, po maďarsky. A nad domom lietali Štefanove holubice – symboly mieru.

Kravata

„Napíš voľačo o kravatách!“, požiadala ma Anička. „Napíš aj o tom, kto v minulosti v Humennom nosil kravatu!“. Tým ma teda poriadne zaskoči− la, lebo som ešte nikdy nepísal o móde. V myšlienkach som sa vrátil do päťdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy obleky a kravaty ustúpili do úzadia. Vlády sa ujali rozhalené košele a montérky a v nich postavy mužov a žien zahľadených do svetlej budúcnosti. Tváre úderníkov nevyžadovali kravaty. Ale kravaty a motýliky nevymreli. Lebo boli profesie, ktoré si nosenie kravát vyžadovali. Nosili sme ich aj my, vtedy mladí, na tanečné zábavy. Dali sa kúpiť v obchodoch s textilom, ktoré sa volali Ľuba. Najkraj− šie kravaty vyrábal závod Hedva Moravská Třebová. Predávali ich vo vkus− ných škatuliach s priehľadným povrchom. Ako darčeky pre svojich mužov ich kupovali manželky. Pretože boli aj sviatky, ktoré môžeme nazvať po− kojne, kravatové. Medzi ne patril 1. máj – Sviatok práce. Na Prvého mája chodili muži do sprievodu v tesilových oblekoch s kravatou. A poniektorí aj s čerstvým vydaním denníka Pravda v ľavom vrecku saka. Ďalším kra− vatovým dňom bol Veľkonočný pondelok, keď sa chodilo na polievačku.

Tento malý módny doplnok prežil teda aj vládu robotníkov a roľníkov.

Zaujímavou skupinou mládeže boli potápkari. Potápky, lebo aj tak ich vo− lali, sa výstredne obliekali. Správny potápkar bol oblečený takto: úzke čierne nohavice, k tomu široké kárované sako, farebná košeľa a maľo− - 32 -

michal kirschner vaná kravata. Na kravatách mali namaľované ručiace jelene alebo nahé morské panny. Obuté mávali poltopánky s vysokou korkovou podošvou takzvané ,,budapeštianky“. Správne budapeštianky pri chôdzi vŕzgali.

K tomu patril účes nazvaný kohút. Potápkari mali svoje dievčatá. Tie sa obliekali do krikľavých amerických šiat a svoj imidž kombinovali nápad− ným makeupom a veľkými náušnicami. Keď Pišta Oláh, ktorý sa trochu podobal na slávneho Luisa Amstronga, zobral saxofón a zahral niečo rých− le, potápkari bez váhania vtrhli na tanečný parket a predvádzali divoké tanečné kreácie. Lekári, chirurgovia a advokáti nosili motýliky. Vojaci a lesníci mali zelené kravaty. Železničiari a policajti chodili v modrých kravatách. A to by som skoro zabudol na nedeľné futbalové zápasy. K ob− lečeniu fanúšikov patril klobúk a kravata. Biela na svadbu, čierna na pohreb, prúžkované, pásikované. A boli tu ešte ,,frakmeni„ vrchní v ka− viarni a v reštaurácii s čiernym motýlikom. Aj mládenci v nedeľu chodili do Dukly v oblekoch s kravatami. A v podvečer sa na korze prechádzali obyvatelia Humenného .Popod rozkvitnuté biele agáty. Dámy v elegant− ných šatách s klobúkmi a páni v oblekoch s kravatami. Dievčatá nosili široké sukne vystužené kosticami. Tak veru, kravata a motýlik prežili aj politické a spoločenské zmeny. Lebo stále platí, že kravata a motýlik patria k elegancii a kultúre!

Kryštálka a Vé−Ká−Vé

Bolo to v časoch, keď ešte nebolo televízne vysielanie. Všetci počúvali rádio. Staré elektrónkové prijímače mali tri vlnové rozsahy. Dlhé, stredné a krátke vlny. Najviac ma tešilo ladiť rádio a počúvať zahraničné vysielanie.

Lenže, keď sa odsťahoval najmladší brat do Bratislavy, mama mu darovala naše rádio Philips, aby mu nebolo smutno. Zostal nám iba rozhlas po drôte. Bolo to sterilné vysielanie totalitného režimu, pretože sa dala počú− vať iba jedna rozhlasová stanica. Jedného dňa sme sa na hodine fyziky učili o konštrukcii rozhlasových prijímačov. Dočítal som sa o jednoduchom pri− jímači – kryštálke. Fantastické! Rádio, ktoré hrá bez batérie. Také si mu− sím urobiť! Začal som horúčkovito zháňať súčiastky. Cievku som si navi− nul sám a otočný kondenzátor vybral z rozbitého rádia na smetisku. Naj− ťažšie bolo získať detektor, olovený kryštál v sklenej trubičke. Nakoniec mi ho daroval jeden sklamaný rádioamatér s tým, že je aj tak nefunkčný.

Stačilo však pozrieť do trubičky lupou a narovnať tenký drôtik, aby sa do− týkal kryštálu. S nesmiernym vzrušením som poskladal všetky súčiastky a zapol požičané slúchadlá. V slúchadlách zaprašťalo a ozvala sa turecká - 33 -

michal kirschner stanica. Z úspechu som mal nesmiernu radosť. Až neskôr som malý prijí− mač vylepšil a podarilo sa mi zachytiť vysielanie košického rozhlasu. Ale ani zďaleka som nedosahoval úroveň špičkových rádioamatérov v Hu− mennom. Preslávili sa tým, že nad mestom na kopci Kalvária vybudovali televízny vysielač. Bolo to vtedy, keď začal vysielať televízny vysielač v Ostrave. To už nedalo pokoj rádioamatérom v Prešove. Postavili na Lomnickom štíte retranslačnú stanicu. A potom aj vysielač na vodárenskej veži v Prešove. Signál z Prešova už zachytil aj vysielač na Kalvárii. A tak dávno predtým, než začalo oficiálne televízne vysielanie na Slovensku, sme v Humennom sledovali televíziu v rádioamatérskej dielni na malej obrazovke. Ubehli roky. S bratom sme už chodili do práce. Jedného dňa brat povedal, že dostal prémie a nevie, čo by za ne kúpil. ,,Videl som v ob− chode fantastické rádio za zníženú cenu! “ ochotne som mu poradil. Bol to najväčší prijímač vyrobený v Československu a volal sa Filharmónia. Už na prvý pohľad to bolo neobyčajné rádio. Malo krásnu drevenú skriňu a v prednej časti bolo ozdobené veľkými gombíkmi a klávesnicou. Už vtedy bolo vybavené všetkými rozsahmi. Aj s veľmi krátkymi vlnami, ktoré sme skrátene volali VKV. Československý rozhlas vysielal na veľmi krátkych vlnách. Môj brat si vysielanie rozhlasu veľmi obľúbil. Prišiel z práce, ľahol si na posteľ a sústredene počúval.“ A čo robí tvoj brat?“ pýtali sa dievčatá. ,,Leží na posteli a počúva Vé –ká – vé,“ odpovedal som. A to som im nemal povedať! Môjho mladšieho brata začali prezývať VKV. ,,Ako sa má Vé−ká− vé?“ pýtali sa slečny. ,,Celkom dobre, šiel si zaplávať na Laborec“, ukončil som s úsmevom rozhovor.

Vôňa benzínu

V Humennom sme mali motocyklového pretekára. Bol ním Žiga Babjak.

Svoju dielňu mal v rodinnom dome. Vlastnil pretekársky motocykel, ktorý sa nám, chlapcom, veľmi páčil. Namiesto reflektora mal Žiga namontovaný okrúhly plech s číslom a výfuk celkom iný, ako mali bežné motocykle.

Občas stroj naštartoval a potom sa s rachotom rútil na námestie oblečený v montérkach a s rádiovkou na hlave. Urobil po ňom dva − tri okruhy a vrá− til sa do dielne. Všetci vedeli, že Žiga chystá svoj stroj na preteky. U nás na Štúrovej ulici bola garáž, v ktorej parkoval mercedes. Bol to veľký čierny automobil s trojhrannou hviezdou na kapote. Vojnová korisť, ktorá teraz slúžila ako služobné vozidlo lesného závodu. V ňom bola palubná doska z lešteného dreva s krásnym volantom. Najviac sa mi páčil veľký okrúhly odznak s nápisom ,,Svatý Krištof ochránce automobilistů“. Na dvore na - 34 -

michal kirschner klátikoch bol postavený ešte jeden mercedes, ktorý slúžil ako zásobáreň náhradných dielov. V ňom sme sa hrávali na šoférov. Štefan Čoma bol rodený automechanik a neúnavne pracoval v garáži. Zaujímavé, že v tom čase bolo viac motocyklov ako automobilov. A tak Štefan často opravoval motorky. „Osmička, desiatka, štrnácka!“ vykrikoval a ja som mu dával kľú− če, ako keď sestrička podáva nástroje chirurgovi. Raz, keď Štefan dokončil opravu krásnej motorky značky ČZ, povedal: ,,Pôjdeme na skúšobnú jazdu. Sadni si na zadné sedadlo a dobre sa drž!“ Bol som malý a ľahký ako pierko. Vyrazili sme vysokou rýchlosťou z našej ulice smerom ku kasár− ňam. Na hrboľatej ceste motocykel podskočil a ja som sa ocitol na dlažbe.

Nič netušiaci Štefan pokračoval v jazde. Až za Brekovom zbadal, že nemá spolujazdca. Čakal som ho pri garáži. ,,Keď nikomu nepovieš, čo sa stalo, povozím ťa na motorke s loďkou“, povedal. Svoj sľub dodržal. Jedného dňa ma zobral do krásnej červenej Jawy. Na hlavu si nasadil koženú kuklu a motoristické okuliare s vypúlenými očami aké majú vodníci. Ja som si zobral čiapku na zimu a sadol do pohodlnej loďky. S nesmiernym racho− tom sme vyrazili na jazdu po okolitých dedinách. Vôňa benzínu učarovala mnohým Humenčanom. Aj pánovi Šimkuličovi, ktorý jazdil na osobných autách a nákladiakoch. Raz mi povedal: ,,Miťu, poď do kina!“ S radosťou som jeho návrh privítal. V kine premietali francúzsky film Le Mans. Bol to film o odvážnych mužoch na rýchlych strojoch a krásnych ženách. Film sa mi veľmi páčil. Najznámejším vodičom v Humennom bol pán Kraus. Vo svojej malej sanitke najazdil tisíce kilometrov po prašných a rozbitých ces− tách. Keď v mestečku horelo, vyrazila z hasičského domu požiarna Praga RND so zapnutou sirénou. Na cestách sa objavovali autobusy značky Škoda a za sebou ťahali vlečky. Pomaly pribúdali automobily rôznych značiek: spartaky, elegantné tatrovky, ruské pobiedy a moskviče. Blížil sa termín terénnych motocyklových pretekov. Odohrávali sa na miestach, kde je dnes záhradkárska osada na Podskalke. Na štarte sa zišli pretekári zo širokého okolia. Nechýbal ani Žiga Babjak. Pretekári mali oblečené kožené kombinézy a obuté vysoké čižmy. K výbave pretekára patrila aj motoristická kukla, okuliare a kožené rukavice. Štartér zamával šachovni− covou zástavou a pretekárske stroje sa s revom vyrútili na trať. Viedla ka− menistou roklinou strmo do vrchu, potom lesom a výmoľmi po pasienkoch naspäť do cieľa. Motocykle revali a predierali sa kameňmi cez mláky. Borili sa s prašnými úsekmi trate. Žiga a jeho stroj sa držali statočne. Nakoniec stál zablatený a zaprášený na stupni víťazov s vavrínovým vencom na krku. Spokojní diváci sa rozchádzali. ,,Nasadni!“ povedal Štefan a pomohol - 35 -

michal kirschner mi vyliezť na korbu nákladného auta. Cestou som mal pridržiavať prázdny barel. Auto na ceste podskočilo a ja som sa zasa ocitol na asfalte aj s prázd− nym sudom. Našťastie, nič sa mi nestalo. A tak som si pomyslel, že moto− rizmus asi nebude pre mňa to pravé orechové.

Krámová

,,Slečna, je ten kameň vedľa vás voľný?“ spýtal som sa nesmelo. S úsme− vom prikývla. Kameň mal zvláštny tvar, dalo sa na ňom dobre ležať.

Dohneda opálené dievča sa slnilo na štrkovej lavici, ktorá zasahovala do rieky. Rozbehnutý Laborec na tomto mieste silným prúdom narážal do bridlicových skál, nad ktorými sa vypínal vysoký hlinitý breh. Na strmom brehu v hline mali hniezda brehule riečne, vtáky, podobné lastovičkám.

Trochu nižšie prúd ustával a rieka sa upokojila. Na brehoch rástli vŕby, jelše a topole. A najkrajšie prírodné kúpalisko tvorila lúka obklopená stro− mami. Na nej sa v lete slnili obyvatelia mestečka. Toto miesto sa volalo Krámová. ,,Máš zaujímavé plavky“, oslovil som vedľa ležiacu slečnu. ,,Ako to myslíš?“ spýtala sa. „Sú biele s modrými bodkami. Presne také ako mo− týlik, ktorý nosil velikán slovenskej poézie P. O. Hviezdoslav. Nosil iba dva druhy motýlikov. Biely s modrými bodkami a modrý s bielymi bodkami.“ „Odkiaľ to vieš?“ „Videl som ich v múzeu v Dolnom Kubíne“. ,,Ty si zo mňa uťahuješ!“ „V živote by som si to nedovolil!“ ukončil som debatu. Silný prúd rieky priam vyzýval plavcov vyskúšať si svoje schopnosti. Alebo stači− lo iba skočiť do prúdu a nechať sa unášať v tichej a pokojnej vode. Alebo ste mohli len tak ležať na pažiti a pozorovať loviace vtáky. Brehule riečne lietali nízko nad vodnou hladinou ako vojenské stíhačky a v rýchlosti lovili lietajúci hmyz. Trochu nižšie vo vrbinách nehnuto postávali volavky popolavé. Občas niektorá bleskurýchlo strčila zobák do vody a vylovila rybku. Vážne bociany chodili po plytkej vode a zobákmi prevracali kame− ne, pod ktorými hľadali červy a korýtka. Horúce letné dni plynuli jeden za druhým a vedľa ležiaca čokoládová krásavica vytrvalo odolávala mojim návrhom na prechádzky a pivné radovánky. Niekedy spôsobili rozruch v rieke chlapci, ktorí sa prišli do vody ochladiť. Na trávnatej ploche, ktorú prezývali Marakana, hrávali futbal zvaný aj bosá liga. Vo vode sa rozdelili na vyhadzovačov a skokanov. ,,Raz, dva, tri!“ kričali vyhadzovači a vyhodili skokana do vzduchu. Najkrajšie skákal tenký a útly Gabo. Vyletel vysoko do vzduchu, potom sa ohol v páse a elegantne ako špičkový skokan zmizol pod hladinou vody. V tichých tôňach sedeli milenecké dvojice a vážne sa zhovárali. A niekedy na brehu Krámovej zaznela trampská pieseň spre− - 36 -

michal kirschner vádzaná gitarami. Takéto bolo najkrajšie kúpalisko nášho mestečka. Jed− ného dňa, keď som so zažmúrenými očami ležal na svojom kameni, mi slnko zatienil chlap. ,,Toto je môj kameň!“ povedal. A ja som pochopil, že mu patrí nielen ten kameň.

1933 - “Štand” (stanovište taxíkov na námestí), v aute: Štefan Kraus, muži vpredu sprava: Vašš, sediaci: Večei a Babjak

- 37 -

- 38 -

- 39 -

- 40 -

1925 - Andrej Hlinka na ľudovom zhromaždeni v Humennom (na otvorenom koči sa priviezol zo železničnej stanice do kostola).

- 41 -

- 42 -

- 43 -

© Mária Mišková MIZNÚCI SVET Humenské reminiscencie v tvorbe Michala Kirschnera a zápiskov zo života Márie Mitrusovej rodenej Kasaničovej a Vojtěcha Zitu.

Básne a kresby: Andrej /Pilát/ Polonský Vydala: WM Agentúra s.r.o., 2017 Spolupráca: Katarína Štefániková, Ján Vajs, Ján Miško Ilustračné fotografie z rodinných albumov: Magdalény Fabiánovej, Mariána Šimkuliča, Michala Kirschnera, Františka Feigla, Adolfíny Jacevičovej, Jozefa Klimčáka, Márie Janíkovej, Čestmíra Zitu a z výberu pohľadníc Mariána Haľka.

Poďakovanie za poskytnuté rukopisy: MUDr. PhMr. Čestmírovi Zitovi z Prahy a Márii Janíkovej z Humenného.

V záujme zachovania autenticity sme ponechali zväčša pôvodné znenie nahrávaných príbehov s minimálnymi gramatickými korektúrami.

V textoch je zachované nárečie, no nie vždy v jeho čistej podobe.

Upravená a doplnená reedícia v limitovanom náklade vyšla vďaka finančnej podpore pána Valéra Smutka