Miláčik - Guy de Maupassant

Page 1





Miláčik



Miláčik Guy de Maupassant


Preložil a poznámky spracoval Štefan Horváth Doslov napísala F. Kučerová

Translation © Štefan Horváth 1960


Prvá časť



I. Predavačka mu vydala drobné z päťfranku a Georges Duroy odchádzal z reštaurácie. Pretože si dal záležať na peknom vystupovaní - z vrodeného sklonu a ako bývalý poddôstojník - prehol sa v páse, zvyčajným vojenským gestom si vykrútil fúzya letmým pohľadom pekného chlapca, pohľadom, čo sa rozprestiera ako spustený čereň, prezrel si oneskorených večerajúcich. Ženy sa obzreli za ním, tri malé robotníčky, obstarná, neučesaná a zanedbaná učiteľka hudby vo večne zaprášenom klobúku a jednostaj neupravených šatách a dve paničky s mužmi, stáli hostia tej špinavej krčmičky s pevnými cenami. Keď bel na chodníku, na chvíľu zastal a rozmýšľal, čo robil. Bolo dvadsiateho ôsmeho júna a vo vrecku mu zvyšovali do konca mesiaca tri franky štyridsať. To predstavotalo dve večere bez obedov alebo dva obedy bez večerí, ako si vybere. Uvážil, že poludňajšie jedlá sú po dvadsaťdva sou, kým večerné jedlá stoja tridsať sou, ak sa teda uspokojí s obedmi, zvýši mu frank dvadsať, čo predstavuje ešte dvakrát párok v rožku na olovrant a k tomu dva poháre piva na bulvári. To bývala po večeroch jeho veľká útrata a potešenie, dal sa teda delu ulicou Notre-Dame-de Lorette.

9


Vykračoval ako v časoch, keď nosil husársku rovnošatu, s vypätými prsiami a trochu kročkovo, akoby práve zišiel z koňa, bezohľadne sa poberal ulicou, kde bolo plno sveta,vrážal plecami a sácal do ľudí, aby nemusel vyhýbať z cesty. Dosť ošúchaný cilinder si máličko stiahol na ucho a opätkami klopkal po dlažbe. Akoby svojím správaním driečneho vojaka, ktorý odišiel do civilu, jednostaj voľakoho vyzýval, chodcov, domy, celé mesto. Hoci mal na sebe olek za šesťdesiat frankov, zachovával si určitú krikľavú eleganciu, trochu všednú, no jednako ozajstnú. Bol vysoký, pekne urastený, plavovlasý, plavý s gaštanovým odtienkom, vykrútené fúzy akoby sa mu penili na pere, jasné belasé oči s maličkou zrenicou, prirodzene kučeravé vlasy mal prostred hlavy rozdelené pútcom, celkom sa ponášal na niktoša z lacných románov. Bol letný večer, keď v Paríži chýba vzduch. Mesto horúce ako parný kúpeľ, akobz sa v dusnej noci potilo. Kanály žulovými ústami vydychovali za,orený vzduch a podzemné kuchzne nízkymi oblokmi vypúšťali na ulicu odporný pach pomyjí a skysnutých omáčok. Domovníci v košeliach sedeli obkročmo na slamených stoličkách pod bránami a fajčili z fajky, chodci prechádzali malátnym krokom, prostovlasím s klobúkom v ruke. Keď Georges Duroy prišiel na bulvár, zase zastal, lebo sa ešte nerozhodol, čo bude robiť. Teraz sa mu zažiadalo ísť na Elyzejsé polia a dať sa cestou di Boulonského lesa, aby sa pod stromami nadýchal trochu čerstvého vzduchu, ale obchádzala ho aj túžba, túžba po ľúbostnom dobrodružstve. Ako by sa mohlo naskytnúť? To vôbec nevedel, ale čakal naň už štvrť roka, každý deň, každý večer. Občas si síce pre svoj pekný výzor a galantné spôsoby uchytil kde-tu trochu lásky, ale 10


jednostaj dúfal, že príde niečo väčšie a lepšie. Vrecko, mal prázdne, no krv mu vrela a rozpaľovala ho, keď sa obtrel o ponevierajúce sa ženy, čo na nárožiach šeptajú: “Pôjdeš ku mne, pekný chlapec?” Ale neopovážil sa ísť s nimi, lebo im nemohol zaplatiť, a čakal aj voľačo iné, inakšie, menej vulgárne bozky. Jednako mal rád miesta, kde sa hmýria prostitútky, ich tanečné lokály, kaviarne, ulice, rád ich drgal lakťom, zhováral sa s nimi, tykal im, ňuchal ich ostré voňavky, rád bol v ich blízkosti. Veď to boli ženy, ženy lásky. Naskrze nimi neopovrhoval vrodeným pohŕdaním rodinne založených mužov. Zvrtol sa k Madeleine a šiel s prúdom davu, ktorý plynul znivočený sparou. Veľké, preplnené kaviarne pretekali na chodník a v prudkom, surovom svetle ožiarených okien stavali na odiv popínajúce obecenstvo. Pred nimi na štvoruhlastých alebo okrúhlich stolíkoch stáli poháre s červenými, žltými, zelenými, hnedými nápojmi všetkých odtieňov a v krčahoch sa jagali veľké priesvitné valce ľadu, ochladzujúce krásnu číru vodu. Duroy spomalil krok a túžba vypiť si vysúšala mu hrdlo. Pálčiví smäd, smäd letného večera ho neopúšťal a myslel na rozkošný pocit, ako mu do úst tečú studené nápoje. Ale keby vypil za večer len dva poháre piva, zbohom zajtrajšia biedna večera, a pridobre poznal tie chvíle o hlade koncom mesiaca. Povedal si: “Musím vzdržať do desiatej a v Americkej si dám pivo. Doparoma, ale ma jednako smädí!” A díval sa na všetkých tých ľudí, ako sedia pri stoloch a pijú, na všetkých ľudí, ktorí si mohli uhasiť smäd, ako sa im len páčilo. Šiel, vyzývavo a smelo kráčajúc popred kaviarne, a jediným pohľadom odhaloval podľa vázoru, podľa výzoru, podľa šiat, koľko peňazí môžu mať jednotliví hostia pri sebe. A zmocňovala sa ho zlosť na ľudí, 11


čo tu pokojne sedeli. Keby im prekutrali vrecká, našlo by sa zlato, strieborné mince a drobné. Istotne mal každý priemerne najmenej dva zlaté, v každej kaviarni ich bolo dobrých sto, stokrát dve zlaté je štyritisíc frankov!Mrmlal: “Sviňe!”, ale pritom sa v chôdzi pôvabnevážny človek a má brucho ako ľudia, ktorí dobre jedávajú. Kedysi bol chudý, šťúply a svižný, bitkár, výtržník a jednostaj podgurážený. Paríž urobil z neho za tri roky celmom iného, tučného a vážneho človeka s niekoľkými bielymi vlasmi na sluchách, hoci nemá viac ako dvadsaťsedem rokov, Forestier sa spýtal: - Kam ideš? Duroy odpovedal: - Nikam, trochu sa prechádzam, kým sa vrátim domov. - Išiel by si teda so mnou do La Vie Française, kde musím urobiť korektúru? Potom pôjdeme spolu na pivo. - Potom pôjdem s tebou. A vykročili, držiac sa popod pazuchy s tou ľahkou dôvernosťou, aká sa udržiavala medzi spolužiakmi a medzi druhmi z pluku. - Čo robíš v Paríži? - povedal Forestier. Duroy stisol plecia: - Celkom jednoducho skapínam od hladu. Keď sa mi skončila vojenská služba, chcel som prísť sem, aby ... aby som to niekam dotiahol, alebo skôr aby som žil v Paríži. A už som pol roka zamestnaný na riadiťeľstve Severnej železnice za tisíc päťsto frankov ročne, nič viac. Forestier zamrmlal: - Tisíc hrmených, z toho veľmi nestučnieš. - Veru. Ale ako z toho vybŕdnuť, prosím ťa? Som sám, nepoznám nikoho, na nikoho sa nemôžem odvolať. Nechíba mi dobrá vôľa, len prostriedky. 12


Kamarát si ho pozrel od hlavy až po päty ako praktický človek, ktorý niekoho posudzuje, a potom presvedčivo vyhlásil: - Vieš, chlapče, tu všetko závisí od vystupovania. Trochu prefíkaný človek sa ľahšie stane ministrom než prednostom oddelenia. Treba sa vnútiť, a nie prosiť. Ale doparoma, ako to, že si nenašiel niečo lepšie ako miesto úradníka v Severnej? Duroy pokračoval: - Všade som hľadal, a nič som neobjavil. Ale teraz mám voľačo vo výhľade, ponúkajú mi miesto jazdca v Pellerinovej jazdiarni. Tam by som mal dobrých tritisíc frankov. Forestier naskutku rozhodol: - To nebol, to je hlúposť, aj keby si mal zarobiť desaťtisíc frankov. Razom si zahatáš budúcnosť. V kancelárií si aspoň skrytý, nikto ťa nepozná, môžeš odtial odísť, keď sa zviechaš, a dostať sa vyššie. Ale ak budeš raz jazdcom, je koniec. To akoby si bol hlavným v podniku, kam chodí večerať celý Paríž. Keď budeš dávať hodiny jazdy ľuďom zo spoločnosti alebo ich synom, nikdy si už nezvyknú pokladať ťa za seberovného. Zmĺkol, chvíľu uvažoval a potom sa spýtal: - Maš matúru? - Nie. Dva razy som prepadol. - To nič, hlavne, že si doštudoval. Keď sa hovorí o Cicerónovi alebo o Tiberiovi, vieš aspoň približne, čo to je? - Áno, tak trochu. - Dobre, nikto nevie o nich viac okrem dvadsiatich chumajov, ktorí sa nikam nedopracovali. Ach čo, vyzerať ako vzdelanec nie je ťažké, všetko záleží na tom, aby ťa neprichytili, že niečo nevieš. Človek kľučkuje, vyhýba ťažkostiam, obchádza prekážky a pomocou náučného slovníka usádza druhých. Všetci ľudia sú hlúpi ako husi a nevedomí ako kapry. 13


Hovoril ako pokojný, dobrý chlap, ktorý pozná život, a usmieval sa pri pohľade na okoloidúci dav. Ale odrazu sa rozkašlal a zastal, aby stlmil záchvat, potom skľúčene dodal. - Ako to len ubíja, keď sa človek nemôže zbaviť toho zápalu priedušiek! A máme práve leto. Och, v zime sa pôjdem liečiť do Mentonu. Čo sa dá robiť, na môj veru, zdravie je nadovšetko. Prišiel na bulvár Poissonière pred veľké sklenené dvere, na ktoré boli prilepené obidve roztvorené stránky novín. Stáli pred nimi traja ľudia a čítali ich. Nad dvarami sa ako výzva rozprestierali veľké ohnivé písmená, načrtnuté plynovými plameňmi: La Via Française. Chodci, keď vošli do jasu, ktorý vrhali tie oslnivé slová, zjavili sa odrazu v plnom svetle, viditeľní ako za bieleho dňa, a potom sa hneď zasa strácali v tme. Predavačka mu vydala drobné z päťfranku a Georges Duroy odchádzal z reštaurácie. Pretože si dal záležať na peknom vystupovaní - z vrodeného sklonu a ako bývalý poddôstojník - prehol sa v páse, zvyčajným vojenským gestom si vykrútil fúzya letmým pohľadom pekného chlapca, pohľadom, čo sa rozprestiera ako spustený čereň, prezrel si oneskorených večerajúcich. Ženy sa obzreli za ním, tri malé robotníčky, obstarná, neučesaná a zanedbaná učiteľka hudby vo večne zaprášenom klobúku a jednostaj neupravených šatách a dve paničky s mužmi, stáli hostia tej špinavej krčmičky s pevnými cenami. Keď bel na chodníku, na chvíľu zastal a rozmýšľal, čo robil. Bolo dvadsiateho ôsmeho júna a vo vrecku mu zvyšovali do konca mesiaca tri franky štyridsať. To predstavotalo dve večere bez obedov alebo dva obedy bez večerí, ako si vybere. Uvážil, že poludňajšie jedlá sú po dvadsaťdva sou, kým večerné jedlá stoja tridsať sou, ak sa teda uspokojí s obedmi, zvýši mu frank dvadsať, čo predstavuje ešte dvakrát párok v rožku na 14


olovrant a k tomu dva poháre piva na bulvári. To bývala po večeroch jeho veľká útrata a potešenie, dal sa teda delu ulicou Notre-Dame-de Lorette. Vykračoval ako v časoch, keď nosil husársku rovnošatu, s vypätými prsiami a trochu kročkovo, akoby práve zišiel z koňa, bezohľadne sa poberal ulicou, kde bolo plno sveta,vrážal plecami a sácal do ľudí, aby nemusel vyhýbať z cesty. Dosť ošúchaný cilinder si máličko stiahol na ucho a opätkami klopkal po dlažbe. Akoby svojím správaním driečneho vojaka, ktorý odišiel do civilu, jednostaj voľakoho vyzýval, chodcov, domy, celé mesto. Hoci mal na sebe olek za šesťdesiat frankov, zachovával si určitú krikľavú eleganciu, trochu všednú, no jednako ozajstnú. Bol vysoký, pekne urastený, plavovlasý, plavý s gaštanovým odtienkom, vykrútené fúzy akoby sa mu penili na pere, jasné belasé oči s maličkou zrenicou, prirodzene kučeravé vlasy mal prostred hlavy rozdelené pútcom, celkom sa ponášal na niktoša z lacných románov. Bol letný večer, keď v Paríži chýba vzduch. Mesto horúce ako parný kúpeľ, akobz sa v dusnej noci potilo. Kanály žulovými ústami vydychovali za,orený vzduch a podzemné kuchzne nízkymi oblokmi vypúšťali na ulicu odporný pach pomyjí a skysnutých omáčok. Domovníci v košeliach sedeli obkročmo na slamených stoličkách pod bránami a fajčili z fajky, chodci prechádzali malátnym krokom, prostovlasím s klobúkom v ruke. Keď Georges Duroy prišiel na bulvár, zase zastal, lebo sa ešte nerozhodol, čo bude robiť. Teraz sa mu zažiadalo ísť na Elyzejsé polia a dať sa cestou di Boulonského lesa, aby sa pod stromami nadýchal trochu čerstvého vzduchu, ale obchádzala ho aj túžba, túžba po ľúbostnom dobrodružstve. 15


Ako by sa mohlo naskytnúť? To vôbec nevedel, ale čakal naň už štvrť roka, každý deň, každý večer. Občas si síce pre svoj pekný výzor a galantné spôsoby uchytil kde-tu trochu lásky, ale jednostaj dúfal, že príde niečo väčšie a lepšie. Vrecko, mal prázdne, no krv mu vrela a rozpaľovala ho, keď sa obtrel o ponevierajúce sa ženy, čo na nárožiach šeptajú: “Pôjdeš ku mne, pekný chlapec?” Ale neopovážil sa ísť s nimi, lebo im nemohol zaplatiť, a čakal aj voľačo iné, inakšie, menej vulgárne bozky. Jednako mal rád miesta, kde sa hmýria prostitútky, ich tanečné lokály, kaviarne, ulice, rád ich drgal lakťom, zhováral sa s nimi, tykal im, ňuchal ich ostré voňavky, rád bol v ich blízkosti. Veď to boli ženy, ženy lásky. Naskrze nimi neopovrhoval vrodeným pohŕdaním rodinne založených mužov. Zvrtol sa k Madeleine a šiel s prúdom davu, ktorý plynul znivočený sparou. Veľké, preplnené kaviarne pretekali na chodník a v prudkom, surovom svetle ožiarených okien stavali na odiv popínajúce obecenstvo. Pred nimi na štvoruhlastých alebo okrúhlich stolíkoch stáli poháre s červenými, žltými, zelenými, hnedými nápojmi všetkých odtieňov a v krčahoch sa jagali veľké priesvitné valce ľadu, ochladzujúce krásnu číru vodu. Duroy spomalil krok a túžba vypiť si vysúšala mu hrdlo. Pálčiví smäd, smäd letného večera ho neopúšťal a myslel na rozkošný pocit, ako mu do úst tečú studené nápoje. Ale keby vypil za večer len dva poháre piva, zbohom zajtrajšia biedna večera, a pridobre poznal tie chvíle o hlade koncom mesiaca. Povedal si: “Musím vzdržať do desiatej a v Americkej si dám pivo. Doparoma, ale ma jednako smädí!” A díval sa na všetkých tých ľudí, ako sedia pri stoloch a pijú, na všetkých ľudí, ktorí si mohli uhasiť smäd, ako sa im len páčilo. 16


Šiel, vyzývavo a smelo kráčajúc popred kaviarne, a jediným pohľadom odhaloval podľa vázoru, podľa výzoru, podľa šiat, koľko peňazí môžu mať jednotliví hostia pri sebe. A zmocňovala sa ho zlosť na ľudí, čo tu pokojne sedeli. Keby im prekutrali vrecká, našlo by sa zlato, strieborné mince a drobné. Istotne mal každý priemerne najmenej dva zlaté, v každej kaviarni ich bolo dobrých sto, stokrát dve zlaté je štyritisíc frankov!Mrmlal: “Sviňe!”, ale pritom sa v chôdzi pôvabnevážny človek a má brucho ako ľudia, ktorí dobre jedávajú. Kedysi bol chudý, šťúply a svižný, bitkár, výtržník a jednostaj podgurážený. Paríž urobil z neho za tri roky celmom iného, tučného a vážneho človeka s niekoľkými bielymi vlasmi na sluchách, hoci nemá viac ako dvadsaťsedem rokov, Forestier sa spýtal: - Kam ideš? Duroy odpovedal: - Nikam, trochu sa prechádzam, kým sa vrátim domov. - Išiel by si teda so mnou do La Vie Française, kde musím urobiť korektúru? Potom pôjdeme spolu na pivo. - Potom pôjdem s tebou. A vykročili, držiac sa popod pazuchy s tou ľahkou dôvernosťou, aká sa udržiavala medzi spolužiakmi a medzi druhmi z pluku. - Čo robíš v Paríži? - povedal Forestier. Duroy stisol plecia: - Celkom jednoducho skapínam od hladu. Keď sa mi skončila vojenská služba, chcel som prísť sem, aby ... aby som to niekam dotiahol, alebo skôr aby som žil v Paríži. A už som pol roka zamestnaný na riadiťeľstve Severnej železnice za tisíc päťsto frankov ročne, nič viac. Forestier zamrmlal: - Tisíc hrmených, z toho veľmi nestučnieš. 17


- Veru. Ale ako z toho vybŕdnuť, prosím ťa? Som sám, nepoznám nikoho, na nikoho sa nemôžem odvolať. Nechíba mi dobrá vôľa, len prostriedky. Kamarát si ho pozrel od hlavy až po päty ako praktický človek, ktorý niekoho posudzuje, a potom presvedčivo vyhlásil: - Vieš, chlapče, tu všetko závisí od vystupovania. Trochu prefíkaný človek sa ľahšie stane ministrom než prednostom oddelenia. Treba sa vnútiť, a nie prosiť. Ale doparoma, ako to, že si nenašiel niečo lepšie ako miesto úradníka v Severnej? Duroy pokračoval: - Všade som hľadal, a nič som neobjavil. Ale teraz mám voľačo vo výhľade, ponúkajú mi miesto jazdca v Pellerinovej jazdiarni. Tam by som mal dobrých tritisíc frankov. Forestier naskutku rozhodol: - To nebol, to je hlúposť, aj keby si mal zarobiť desaťtisíc frankov. Razom si zahatáš budúcnosť. V kancelárií si aspoň skrytý, nikto ťa nepozná, môžeš odtial odísť, keď sa zviechaš, a dostať sa vyššie. Ale ak budeš raz jazdcom, je koniec. To akoby si bol hlavným v podniku, kam chodí večerať celý Paríž. Keď budeš dávať hodiny jazdy ľuďom zo spoločnosti alebo ich synom, nikdy si už nezvyknú pokladať ťa za seberovného. Zmĺkol, chvíľu uvažoval a potom sa spýtal: - Maš matúru? - Nie. Dva razy som prepadol. - To nič, hlavne, že si doštudoval. Keď sa hovorí o Cicerónovi alebo o Tiberiovi, vieš aspoň približne, čo to je? - Áno, tak trochu. - Dobre, nikto nevie o nich viac okrem dvadsiatich chumajov, ktorí sa nikam nedopracovali. Ach čo, vyzerať ako vzdelanec nie je ťažké, všetko záleží na tom, aby ťa neprichytili, že niečo nevieš. Človek kľučkuje, vyhýba ťažkostiam, obchádza 18


prekážky a pomocou náučného slovníka usádza druhých. Všetci ľudia sú hlúpi ako husi a nevedomí ako kapry. Hovoril ako pokojný, dobrý chlap, ktorý pozná život, a usmieval sa pri pohľade na okoloidúci dav. Ale odrazu sa rozkašlal a zastal, aby stlmil záchvat, potom skľúčene dodal, - Ako to len ubíja, keď sa človek nemôže zbaviť toho zápalu priedušiek! A máme práve leto. Och, v zime sa pôjdem liečiť do Mentonu. Čo sa dá robiť, na môj veru, zdravie je nadovšetko. Prišiel na bulvár Poissonière pred veľké sklenené dvere, na ktoré boli prilepené obidve roztvorené stránky novín. Stáli pred nimi traja ľudia a čítali ich. Nad dvarami sa ako výzva rozprestierali veľké ohnivé písmená, načrtnuté plynovými plameňmi: La Via Française. Chodci, keď vošli do jasu, ktorý vrhali tie oslnivé slová, zjavili sa odrazu v plnom svetle, viditeľní ako za bieleho dňa, a potom sa hneď zasa strácali v tme. Predavačka mu vydala drobné z päťfranku a Georges Duroy odchádzal z reštaurácie. Pretože si dal záležať na peknom vystupovaní - z vrodeného sklonu a ako bývalý poddôstojník - prehol sa v páse, zvyčajným vojenským gestom si vykrútil fúzya letmým pohľadom pekného chlapca, pohľadom, čo sa rozprestiera ako spustený čereň, prezrel si oneskorených večerajúcich. Ženy sa obzreli za ním, tri malé robotníčky, obstarná, neučesaná a zanedbaná učiteľka hudby vo večne zaprášenom klobúku a jednostaj neupravených šatách a dve paničky s mužmi, stáli hostia tej špinavej krčmičky s pevnými cenami. Keď bel na chodníku, na chvíľu zastal a rozmýšľal, čo robil. Bolo dvadsiateho ôsmeho júna a vo vrecku mu zvyšovali do konca mesiaca tri franky štyridsať. To predstavotalo dve večere bez obedov alebo dva obedy bez večerí, ako si vybere. S č oja tridsať sou, ak sa teda uspokojí s obedmi. 19





Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.