Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

Slovensk é rozprávky

z celéh o s veta IV.

Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

© Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

Napísali:

Mia Tribuljaková, Bistrik Vavra, Avanti Konjuhová, Maša Lončárová, Tatiana Filipovićová, Lea Abrahamová, Alexandra Tomašcová, Lina Missenard, Alexander Golec, David Konický, Mészáros Zóra, Horváth László Zoltán, Csáki Noémi, Sára Štrbová, Nelli Solti, Teddy Topoľský, Chloe Szabová, Juraj Durgala, Lucia Kámaňová, Lukáš Červený, Gabko Fajnor, Lucia Sofia Húsková, Matthew Smalley, Daniela Boschetto, Nella Antoni, Oliver Klimas Macek , Sofia Fenyvesi, Sophia Jurčo, Arwen Fong, Elijah Fong, David Matejček, Erik Klain, Sarah Klain, David Matejček, Romana Buchová, Rahma Smaali, Hanka Hatalová, Max Mitrovský, Anička Mykyta, Viktória Hjurtler, Viktória Čyryban, Naďa Bodnarčuk, Eva Sokaliska, Alexander Capluk, Michal Motrunič.

Ilustrovali:

Dániél Sovány, Daniela Zvara, Bence Tóth, Lili Bárta, Martina Šusterová, Bianka Drieňovský, Marija Berisavlevićová, Vaneska Zuščáková, Lisa Schröder, Mišel Považanová, Palóczy Korina, Gecse Štefan, Szentpéteri Lilla, Mihael Suk, Roko Mihovilović Baksa, Samuel Bohuš, Vanessa Bohuš, Anička Mykyta, Dana Sirak, Žofia Čiefová, Sofia Vera Castro, Elias Almabrouk, Lloyd Khan, Ella Zavacká, Jakub Zavacký, Ema Elizabeth Húsková, Jakub Barvinek, Zoe Bartosková, Dianka Fajnor, Leah Zimanyi, Samuel Lathouwers, Anna Zimová, Zara Rakočevićová, Lucia Kámaňová, Bartis Zselyke Virág, Pócsi István Rafael, Kiskörösi Lara, Foky Luca, Blanka Ferenc, Kövesi Kimberli, Helt Noel, Sarah Klain, Erik Klain, Alexander Golec, Klaudia Dobiašová, Ruben Vintera, Sofia Chiarappa, Júlia Hrbatá, Peter Pospíšil, Michal Pikula, Jazmina Briest, Joshua Považan, Kevin Iancsik, Klára Albertová, Lara Eberle, Lea Victoria Frgolcová, Fabian Kaňa, Andrej Tomšík, Mária Janco.

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

© Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

Editor: Ján Pochanič

Predseda odbornej poroty: Ján Pochanič

Členovia odbornej poroty: Sergej Biba, Jarmila Buchová, Walther Smeitink-Mühlbacher

Jazyková korektúra: Mgr. Helena Ivanová

Grafická úprava: Michaela Farkašová

Návrh obálky: Barbora Lovíšková

Vydala: Stredná odborná škola polygrafická, Bratislava

Rok vydania: 2022 ISBN

Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

„Ďakujeme všetkým deťom a žiakom, zato, že vďaka ním môžeme i my dospelí, prežívať rozprávky i bežný deň.“ (Porota)

Hranolky

Moje obľúbené jedlo je pizza s hranolkami. Viem, že to nie je zvyčajná kombinácia, aj učiteľka sa ma dvakrát spýtala či naozaj viem čo sú hranolky a či som si hranolky nepoplietla s párkami. Totiž, chorvátske slovo hrenovke, znamená párky a pre to si Slováci v Chorvátsku často popletú hranolky s párkami aj keď sa vôbec nepodobajú, ani podľa výzoru, ani podľa chuti... Iba tie slová: hranolky –hrenovke, sa podobajú. Hranolky tak ľúbim, že by som si ich mohla dať ku každému jedlu. Kým toto píšem, som v škole, táto hodina je dnes už ôsma v poradí, mám riadny hlad a preto by ma najviac potešilo keby ma doma v kuchyni dočkala práve pizza s hranolkami. Dnes je štvrtok a napos ledy som túto dobrotu jedla v sobotu u babičky. Je to podľa mňa veľmi dávno. Okrúhla dobrota nakrájaná na trojuholníky... mňam! Či môže byť niečo lepšie?

Palacinky

Moje obľúbené jedlo sú palacinky. Milujem ich všetky: čokoládové, lekvárové, syrové a chutia mi aj palacinky plnené mäsom. Tie na jchutnejšie pečie moja babka. Raz moja babička napiekla plný tanier palaciniek, pre celú rodinu. Bol som veľmi hladný a keď som zostal sám v kuchyni, raz-dva som zjedol všet ky palacinky. Babka híkala od údivu keď sa vrátila a uzrela prázdny tanier. Povedala mi, že keď ich tak veľmi milujem, mal by som sa naučiť sám si ich napiecť. Po prosil som babku aby ma naučila a tak sa začala moja škola pečenia palaciniek. Teraz už spolu s babkou pekávame palacinky. Myslím si, že babka dostala takýto nápad, pretože nechcela, aby sa zopakovala tá situácia keď som zostal sám s palacinkami. Keď ich spolu vypekáme má situáciu pod kontrolou a nemôže sa stať, že ju znovu prekvapím vyprázd neným tanierom. Odporúčam všetkým, aby sa naučili piecť palacinky, pretože je to veľmi užitočné vedieť.

Babičkin starodávny slovensky chlieb

Myslím si, že každý z nás má nejakú osobu vo svojom živote, ktorá je preňho výnimočná, ktorá sa na zvláštny spôsob do nášho života zapísala a tak nás trochu i poznačila...

Aj u mňa je to tak a preto vám chcem po rozprávať o jednej babke. Hovorím, že jednej, pre tože nejde o moju vlastnú babku, ale o jednu milú babku z dediny, ktorá už žiaľ, nie je medzi nami. Vo veku 83 rokov nás pred šiestimi mesiacmi opustila. Táto babka mi veľmi rada rozprávala o tom, aký bol jej život, keď bola v mojich rokoch. Rozprávala tak krásne, že keď som sa do jej rozprávania započúvala, v hlave sa mi začal premietať opravdivý film o živote Josipovčanov v minu losti, pretože práve o tom boli takmer všetky jej rozprávky. Často si s láskou zaspomí nam aj na ňu, aj na jej rozprávky, ktoré neboli len pekné, ale aj poučné. Ani v jednom jej rozprávaní nevynechala spomenúť, že sa každý deň modlievala päťkrát denne a že jej to veľmi pomohlo v živote. Rozprávala, že vždy bola veľmi dobrým dieťaťom a pre to ju rodičia za odmenu neposielali pracovať do poľa a záhrady, ale ju nechávali doma, aby varila. Bola dobrá kuchárka, pretože ju jej mamka naučila pripravovať starodávne slovenské jedlá. Babka aj mňa učila ako treba zamiesiť chlieb a upiecť rôzne koláče. Zo všetkých chutných jedál, ktoré pripravovala, najlepší bol - chlieb. Cesto na chlieb bolo vypracované z tých základných zložiek a podľa toho sa ničím nelíšil. A predsa, keď ho upiekla v chlebovej peci a vyniesla na stôl – bola to opravdivá hostina! Keby sa mňa pýtalo, nič iné na jedlo ani nemusela pripraviť. Práve babkin chlieb aj všetci ostatní v de dine považovali za najlepší. Dlho som rozmýšľala ako jej chlieb môže byť taký chutný,

Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

napriek tomu, že ho robí na taký istý spôsob ako aj ostatné ženy v dedine. Nedalo mi to pokoja.. Často som pozorne sledovala ako miesi chlieb, striehla som a vypytovala sa ako nejaký detektív, ale nič som nevypátrala. Až nakoniec, keď som bola hádam veľmi naliehavá, odhalila mi svoje chlebové tajomstvo. Ale, pošepla mi, že ide o veľké tajomstvo a že ho preto povie len mne.. a aby som, vraj, ani ja nikomu to tajomstvo neprezradila. Okamžite som sľúbila a ona mi tajomstvo naozaj aj odhalila. Žiaľ, sľub je sľub, babku som mala veľmi rada a preto vám tajomstvo odhaliť nemôžem.. Ale smiem povedať hádam len toľko, že do toho chleba pridávala nejaké zvláštne korenie (o ktorom viem, ale vám povedať nesmiem) a práve tá štipkazázraku dokázala obyčajný chlieb premeniť na kráľovskú pochúťku.

Keď umrela, bolo ťažké aj mne aj celej mojej rodine zvykať si na život bez babky. Často sme ju navštevovali a ona sa nám vždy veľmi tešila. Ani sme nevedeli akí sme boli bohatí kým sme mali babku a jej rozprávky. Ešte vždy nám je to ťažko, avšak mňa potešuje, že si babka zo všetkých v dedine zvolila práve mňa, aby mi odhalila tajomstvo chutného slovenského chleba. Práve takého, ako ho niekedy veľmi dávno pripravovali a piekli naše prababky v starej domovine, pod Tatrami.

Moje najoblúbenejšie jedlo

-

Furkovce

Mojím najobľúbenejším jedlom sú starodávne jedlá a jedno z nich sú furkovce. Majú skvelú chuť a preto som sa ich rozhodla opísať.

Je to veľmi starodávne jedlo. Priprávalo sa väčšinou na jar kvôli tomu, že sa jedlo podávalo so zeleným šalátom. Furkovce sú v tvare valčekov, ktoré sa po uvarení obaľujú do paprikovej zápražky. Cesto na furkovce sa pripráva z varených zemiakov. Najprv zemiaky uvaríme a keď sú už uvarené pretlačíme ich, pridáme múku, soľ a vymiesime cesto. Z cesta robíme šúľance, ktoré potom uvaríme v horúcej vode. Kým sa furkovce varia, pripravíme si paprikovú zápražku. Popražíme cibuľu na oleji, pridáme papriku, soľ a zapražíme múkou. Keď sú furkovce hotové, zmiešame ich do paprikovej zápražky. Furkovce pripráva moja starká a tiež aj moja mama. Mávame ich častejšie kvôli tomu, že zelený šalát je možné zadovážiť si počas celého roka. Veľmi sa poteším, keď starká alebo mama zvestujú, že budú priprávať furkovce, lebo ich mám veľmi rada.

Svadobny koláč

Častokrát som sa pýtala, že prečo sa svadobný koláč tak volá, či ho ponúkali len na svadbách a odkedy traduje. Prehŕňala som sa aj v starodávnych kuchárskych knihách, no žiaden recept na tento koláč som tam nenašla. Ale si pripomínam, kto bol výrobca svadobného koláča, ktorý som ja ako malá jedávala.Bola to moja pramamička, ako sme ju zvykli volať mamina.

Vedela ho urobiť priam na desiatku. Pri návšteve u nej, svadobný koláč vedel tak rozvoniavať kuchyňou, až sa prebudili všetky zmysly. Dávala doň aj citrónovú kôru a množstvo hrozienok. Ten jej koláč mi upomína detstvo.

Ubehli roky, koláč sme dávno nejedli. Mamina už nevládze a mama stále nen achádzala čas, dať sa do toho. Hovorí sa, že všetko zlé, je aj na niečo dobré. A v období korony nám kážu viac času tráviť doma. Je to dobrá kombinácia. Byť doma a mať čas na kuchárske pokusy. Dlho sme neváhali a dali sme sa do toho.

V deň pred sme nakúpili potrebné suroviny:

- 1 kg múky - 6 lyžíc cukru - štipku soli - 3 vajcia - 5 dkg droždia - ½ mlieka - 200 gr hrozienka - 2 lyžice kakaa - citrónová kôra - 5 dkg masti a 5 dkg margarínu.

Postupovali sme takto: najprv som všetko odvážila. Zmiešala som múku, cukor, soľ, vajcia a mlieko. Počas miesenia som si ruku stále natierala olejom, aby sa cesto ľahšie odliepalo. Miesenie trvalo dlho, asi 20 minút. Potom som cesto podelila na dve čiastky, jedna zostala žltá a do tej druhej som pridala kakao, rozmiešané vo vode. Každú čiast ku som nechala, ako to kuchári populárne nazývajú, oddýchnuť asi 40 minút. Potom

som v osobitnej nádobe zmiešala masť a margarín a natrela bochníky. A začala sa zába va s rozťahovaním cesta. Každý bochník sa osobitne roztiahol, posypal kryštálovým cukrom a hrozienkami. Potom sa to zavinulo na roládu, až nakoniec sa s jedným hnedým a dvomi žltými cestami zapletal vrkoč a vložil do hlbokého plechu. Opačný vrkoč v sebe obsahoval dve hnedé a jedno žlté cesto. Takto urobené vrkoče som prikryla čistou váľaničkou a nechala rásť až 3 hodiny. Rúru som predhriala na 220 stupňov a koláč sa piekol asi 20 minút. Po vybratí som ho natrela rozpusteným medom. Môj prvý svadobný koláč. Zdalo sa mi veľmi komplikovane, no s maminou po mocou sa všetko zvládne. Mamina sa veľmi prekvapila a tuším, že jej chutil najviac, nie preto, že bol naozaj chutný, ale preto, lebo vo mne narástla chuť a láska k pečeniu a tým sa neprerušila reťaz dedenia tohto, kľudne ho možno nazvať, umenia.

Moje oblúbené jedlá

Odmalička som pozorovala matku a starkú ako obľubou zvŕtajú v kuchyni a ako výsledok vyčaria voňavé jedlá. U nás niekedy na radosť ako prekvapenie, obed urobím aj ja spolu mojím ockom. Jedno z tých jedál je rošt. Rošt je už zvláštny aj tým, že ho robievam ockom. Mávame ho raz alebo dvakrát do sobotou alebo nedeľou. To mi je obľúbené jedlo preto, že mi veľmi chutí. Najprv nazbieram klasy a ocko založí oheň, jednu hodinu položíme čevapčiči hamburgery na to a pečú sa. Kladiem, obraodkladám ich z roštu do mise ja. Moji psi Mikynko vždy, keď sú čevapčiči hotové, do stanú každý jeden, bez ohľadu na to, že to ocko nechce. Pol hodiny pred ako sú hotové, povieme mame aby smažila zemiaky. Na konci si umyjeme ideme odniesť mojej starkej jedlo, ktoré sme robili pre ňu. Keď sa vrátime do hranolčeky sú už hotové. Zavoláme môjho uja alebo bratranca potom obedujeme. Mama jedáva hamburgery a my ostatní jeme čevapčiči. Po jedle si dáme niečo sladké. To, čo zostane pôjde psom, lebo sú aj oni hladní a preto, že aj oni chcú rošt. Jedlá z roštu sú u nás špičkovou špecialitou, nie je to len chuťovo, dáva to dokopy našu rodinu.

O Zuzke Špagetovej

Kde bolo, tam bolo, vo štvrtok dvanásteho apríla 2021, Zuzka Špagetová sedela na posteli a čítala si o Lune Hronskej. „Aj ja by som chcela byť detektívkou, akou je ona, ” pomyslela si. „Lenže ako? Jediná záhada, ktorú treba vylúštiť, je o stratenej ponožke, a to nie je žiadna zábava,” vzdychla si Zuzka. Potom pán Špageta povedal: „Zuz ka, choď už spať! Ráno ťa čaká škola!” Krátko na to Zuzka zaspala.

V noci sa jej snívalo obľúbenom jedle, špagetách. Boli sladké a taaak chutné! Ale čo mala zo všetkého rada najviac, boli mäsové guľky. Zazvonil budík a Zuzka sa zobudila s veľkou chuťou na špagety. Ale mala smolu, lebo špagety sa na raňajky u Špagetovcov nejedia! Namiesto toho mali čokoládu, keksíky oreo a kakao. Ale jediné, načo mohla Zuzka neustále myslieť, boli šťavnaté, v červenej paradajkovej omáčke plávajúce mäsové guľky s chutnými špagetami. Celou cestou autobusom do školy jej tiekli sliny na toto obľúbené jedlo.

Obrovské šťastie! Zo školskej kuchyne sa šírila omamná vôňa mäsových guliek a paradajkovej omáčky! Zuzka ledva pretrpela matematiku, slovenčinu, angličtinu a aj výtvarnú. Konečne prišla obedná prestávka! Zuzka celú cestu do

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

jedálne bežala za vôňou, ktorá sa z nej šírila. No, ale aká hrôza! Guľky aj s omáčkou zmizli! Ostali len suché špagety a troška syra. Och, aká nespravodlivosť! Och, aká smola! Zuzka to tak veru nenechá!

Vybrala sa do kuchyne a začala vyšetrovanie tohto hrozného zločinu. Na zemi objavila krvavé stopy. Krvavé? Nieee, bola to len omáčka! Sledovala stopy, ktoré skončili pri otvorenom okne. Cez otvorené okno Zuzka zbadala učiteľku Knedličkovú ako sa napcháva ukradnutými mäsovými guľkami. Zakričala: „Stop! To sú naše guľky!“

Pani Knedličková s plnými ústami a vydutými lícami sa tvárila previnilo. Ale niečo tu nesúhlasilo! Stopy boli veľmi malé. Zuzka si všimla, že boli na nich blesky. A také mal v celej škole iba Tomáš Haluška! Tomáš guľky ukradol, aby nemusel zostať po škole. Nepomohlo! Za trest musela pani učiteľka Knedličková pomáhať upratovať v kuchyni a Tomáš Haluška musel zostať po škole celý týždeň.

A Zuzka Špagetová? Vyšla naprázdno? Nieee! Presvedčila mamku, aby si jej obľúbené mäsové knedličky spolu pripravili na večeru.

Rozprávka o Jankovi kuchárovi

Janko mal desať rokov, keď si uvedomil, že ho zaujíma varenie. Keď mama a ocko varili, Janko ich často pozoroval. Keď bol väčší, vyučil sa za kuchára. Najprv si našiel prácu kuchára v školskej jedálni. Potom sa stal z neho kuchár v najlepšom hoteli vo Vysokých Tatrách. Varil rôzne jedlá: rezne, buchty, bryndzové halušky, atď. Varil s veľkou láskou a radosťou a všimol si, že jedlá sa medzi sebou rozprávajú. Jedného dňa počul, ako rezeň hovorí zemiakom. „Ahojte zemiaky, ako sa máte? Kde bývate? Ako ste sa vyspali? Môžete mi dať vaše telefónne číslo? Čo si myslíte, budeme chutiť ľuďom?“

„Ahoj, brat rezeň, my sa máme dobre. Bývame v špeciálnom sklade. Keď chceš, môžeme ti dať naše telefónne číslo: 0905 835 923. My si myslíme, že ty budeš najviac chutiť ľuďom.“

„No, ďakujem, to je od vás veľmi milé, ale aj vy, zemiaky, budete určite veľmi chutiť ľuďom. A my všetci spolu sme najlepší obed na svete, nemyslíte zemiaky?“

„Ale boli by sme ešte lepší obed, keby tu boli s nami naše sesternice buchty ako dezert.“

„Máte pravdu zemiaky, aké je ich telefónne číslo? Zavolám im, aby sa k nám pripojili.“

„A čo robí mama voda? Už by tu mala byť! Hostia začínajú byť smädní a nie sú radi, keď nemajú nič na pitie.“

Voda práve došla a volá: „Konečne sme všetci spolu! A obed je hotový!!“

Janko bol rád, že jedlá, ktoré pripravuje, sa spolu pekne rozprávajú.

Janko chcel byť lepší vo varení cudzích jedál. Začal sa preto učiť francúzštinu a našiel si prácu v horskom penzióne vo Francúzsku. Pozoroval francúzskych kuchárov a snažil sa ich napodobňovať.

Po troch rokoch odišiel loďou do Spojených štátov. Tam sa naučil rozprávať po anglicky a naučil sa variť americké jedlá. Neskôr si kúpil svoju vlastnú reštauráciu a začal v nej variť aj francúzske jedlá. Jeho prvým jedlom bol quiche s lososom.

Pripravuje sa takto: - na okrúhly plech sa rozprestrie lístkové cesto, - na cesto sa poukladajú kúsky brokolice, ktorésa vopred predvaria na pare, - na brokolicu sa poukladá nakrájaný údený losos, - vo vysokej nádobe sa rozmieša sladká smotana a 3 vajcia, pridá sa soľ a korenie podľa chuti, a celé sa to vyleje na plech, - nakoniec sa quiche posype strúhaným syrom a vloží do rozohriatej rúry piecť.

Neskôr sa Janko rozhodol ísť pracovať na luxusnú loď, a tam sa naučil pripravo vať jedlá a dezerty z celého sveta. Najviac sa mu páčila japonská kuchyňa, a dokonca aj napísal knihu s japonskými receptami. V nej sme našli výborný recept na sushi, ktoré doma pripravujem s mojou sestrou a ockom. Recept na jednoduché sushi: - ryža na sushi sa viackrát premyje vo vode a uvarí, - ryžový ocot so štipkou soli a troškou cukru sa zohreje a pridá do ryže, - ryža sa nechá vychladnúť, - nakrájajú sa prísady do sushi: surový losos a tuniak, mango, uhorka a avokádo,

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

- príprava sushi, - sushi sa podávajú s čerstvým zázvorom, pastou wasabi a sójovou omáčkou.

Na lodi mohol Janko variť dokonca aj slovenské jedlá. Najväčší úspech malo toto menu: Ako predjedlo podával šalát s cviklou, syrom a cesnakovo-medovou omáčkou alebo hráškovo-bazalkovú polievku. Hlavným jedlom boli bryndzové pirohy s kyslou smotanou. A ako dezert ponúkal tvarohové parené buchty posypané kakaom.

Precestoval veľmi veľa krajín po celom svete. Jedného dňa sa dozvedel o súťaži „Pečie celé Slovensko“. Povedal si, že vie piecť veľa dobrých koláčov, a prihlásil sa do súťaže. Vrátil sa na Slovensko, keďže bol pozvaný do súťaže aj s ďalšími deviatimi pekármi. Každý týždeň museli pripraviť dezert, ktorý pre nich vybrala porota. Porota na konci týždňa rozhodla, kto sa stal najlepším pekárom týždňa, a ten, kto pripravil najhorší dezert, musel zo súťaže odísť.

Jankovi sa podarilo pripraviť trikrát najlepší dezert: boli ním makrónky, torta v tvare Eiffelovej veže a Rubikova kocka. Janko súťaž nakoniec vyhral. Ako odmenu dostal 50 tisíc eur. Rozhodol sa, že tieto peniaze použije na svoju ďalšiu knihu, ktorú nazval „Recepty z celého sveta pre slovenských kuchárov“.

Už sa neviem dočkať, kedy si tu knihu kúpim a pripravím niečo chutné s mojou sestrou!

Král Alexander a surová ryba

Kde bolo tam bolo, žil jeden kráľ... Ale pozor, toto nie je ľudová rozprávka...len sa tak začína... Kráľ sa volal Alexander a mal sluhu Jána. Ján začal rozprávať: Ja aj kráľ Alexander máme radi rybu aj ryžu na obed, ale je jeden problém:keď zjeme veľa rýb, tak nás začína bolieť brucho. Preto nejeme veľmi často ryby.

Kráľ začal robiť množstvo pokusov s prípravou jedla. To jedlo musí mať viacej ryže ako surovej ryby, lebo ako už viete, inak nás bolí brucho. Niektoré z tých pokusov boli dobré, ale mali príliš málo ryby. Keď kráľ dal viacej ryby, tak to bolo zlé. Král si teda povedal, že odstúpi z trónu a odovzdá vládu svojmu synovi, aby mohol robiť viac pokusov. Tak aj urobil.

Začali sme s kráľom cestovať okolo sveta, aby sme našli ideálnu kombináciu ryže a ryby. Išli sme do Francúzka, na Madagaskar a aj v Číne sme už boli. Keď sme prišli do Jaaponska, uvideli sme, že jedia veľa rýb a je tam tiež ryža, ktorá je lepkavá. Kráľ dal na

tanier lepkavú ryžu a aj málo surovej ryby, a spojil to. Nedržalo to však najlepšie. Preto k tomu dodal morské riasy, aby to držalo. Najprv skúsil urobiť z toho guľu. Držalo to, ale nikto nevedel, čo je vnútri. Druhý pokus bol štvorec. Ťažko sa obaľoval s morskou riasou, ale keď už bol obalený, dobre to vyzeralo. Trojuholník sme ani neskúšali, lebo sme vedeli, že to bude ťažké. Valec bol perfektný, lebo sa ľahko obaľoval morskou riasou. A na rozdiel od gule, aj sme videli, čo je vnútri. A tak vznikla ideálna kombinácia ryže a ryby. Už tomu jedlu len chýbalo meno...

„Aké meno by tomu dať,“ rozmýšľal kráľ.

„Možno Alexander? Ale to asi bude príliš dlhé... A keď sme už v Japonsku, tak možno niečo japonské? Je to SUPER jedlo, tak možno SU...A na úctu Japonsku, tu nemajú kráľa ako ja, ale cisára. Ten sa vola Shiku-lo. A čo tak Shiku-Su?“

„Nie“, pomyslel si kráľ. „Všetci si budú myslieť, že to cisár vymyslel. A Su-Shiku? To sa, mi zdá smiešne. Shiku totiž znamená po poľsky „cikať“. Musíme to skrátiť: SUSHI. Čo ty na to, Ján?“

Verte či neverte, takto vzniklo sushi...

Tento príbeh sa začal ako ľudová rozprávka, tak sa bude aj končiť. Kráľ Alexander a jeho verný sluha Ján jedli sushi, bruchá ich už neboleli a žili šťastne a veselo, až kým nepomreli.

Zmrzlinová krajina

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, v strede mrazničky, bola Zmrzlinová kra jina. Všetko bolo zo zmrzliny. Úplne všetko. Jedného dňa sa do tejto krajiny dostal omylom chlapec. Volal sa Tom a mal desať rokov. Počas letného prázdninového dňa si išiel nevinne z mrazničky zobrať nanuk, keď ho zrazu zázračná mraznička vtiahla dnu premiestnila do Zmrzlinovej krajiny. Okolo Toma bolo zrazu všetko strašne malé strašne studené. Potešil sa, že tu ho babka nená jde a nebude ho nútiť jesť jej príšernú brokolicovú polievku. Uvidel les. Vytrhol strom a ochutnal ho. Kmeň chutil ako čokoládová zmrzlina a listy ako pistáciová. Išiel ďalej a zbadal hrad s malou dedinkou. Domčeky boli z orieškovej zmrzliny. Keďže Tom neznášal orechy, tak domčeky nechal na pokoji; ale hrad bol z jahodovej zmrzliny. Tom sa hneď dal na cestu, keď zrazu začalo pršať. Z oblohy ale nepadali kvapky vody, ale kvapky malinovej zmrzliny. Tom len zaklonil hlavu, otvoril ústa a naplnil si celé brucho. Keď dážď skončil, pohol sa ku hradu. Pri hrade ho čakali stráže, ktoré mali delá z malinovej zmrzliny. Strieľali ale iba čokoládové bobuľky, ktoré Tomovi celkom chutili. Zase len otvoril ústa a zhltol všetky bobuľky. Pobral sa ďalej. Keď prišiel ku hradu, odlomil si kus hradieb. Práve vtedy, keď si ten kus dával k ústam, ozvala sa zhora malá figúrka a povedala:

„Ja som kráľ Jozef Prvý a vládnem Zm rzlinovej krajine.“

Kráľ bol z vanilkovej zmrzliny a oblečenie mal zo zmrzlinového kornútika. Na hlave mal zatočený kus šľahačky s malými gumenými medvedíkmi.

„Prestaň mi jesť hrad a kráľovstvo! Choď si radšej pochutiť na drakovi, ktorý krúži nad hradom a topí mi poddaných v čokoládovej pene a šľahačke, “povedal kráľ.

A naozaj, nad hradom krúžil obrovský

trojhlavý drak. Prvú hlavu mal z čerešňovej zmr zliny a chrlila čokoládovú penu. Druhá hlava bola z citrónovej zmrzliny a striekala šľahačku. Tretia hlava bola z jablkovej zmrzliny a valila cukrovú vatu. Telo draka bolo z melónovej zmrzliny a pazúry z marcipánu.

Tom pozrel hore na draka a zakričal: „Poď sa biť, keď sa nebojíš!“

Drak začal chrliť čokoládovú penu, ale Tom len otvoril ústa a všetku ju zjedol. Šľahačka ho celá polepila a keby sa nebol poponáhľal, tak by ho prilepila na zem, ale našťastie ju stihol všetku rýchlo zjesť. Drak sa ohromne nahneval a chrliť cukrovú vatu, ale Tom sa potešil, lebo cukrová vata bola jeho najobľúbenejšia sladkosť hneď po zmrzline. Nakoniec, keď už drak nevládal, Tom ho chytil a pustil sa ho jesť. Trvalo mu to tri dni a tri noci, ale nakoniec to zvládol. Keď draka už nebolo, všetci občania kráľovstva mu zatlieskali. Tom chcel ďalej jesť hradby hradu, ale nevládal sa už ani pozrieť na zmrzlinu.

Celý zúfalý zakričal: „Zázračná mraznička, prosím ťa, vráť ma zase späť, mám strašnú chuť na špenát a babkinu brokolicovú polievku!“

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

A zrazu – puf! – a Tom bol znova späť v babkinej kuchyni. V našom svete ho ale hneď začali bolieť zuby a brucho. Dedko ho zobral na kontrolu k lekárovi a Tom dostal rovno sedem termínov na vŕtanie zubov a k tomu odporne horké kvapky proti boleniu brucha!

Napriek úžasným zážitkom a fantastickým dobrôtkam sa už nikdy nechcel do Zmrzlinovej krajiny vrátiť.

Hranolková rozprávka

V jednom dome na ulici Eötvös stála stará rúra. Tá rúra milovala piecť hranolky. V jedno sobotňajšie ráno sa teta Szilvi rozhodla vyprážať zemiaky. Zvyšok zemiakov dala do chladničky. Keďže rúra chcela upiecť aj ostatné zemiaky, požiadala jablko, aby jej prinieslo zemiaky z chladničky. Jablko povedalo: „Nepôjdem ja po zemiaky, kým nedos tanem nové topánky!

Preto rúra požiadala banán, aby priniesol jablku nové topánky. Banán nato odpovedal: -Ja chcem nový kabát, potom prinesiem jablku nové topánky!

Rúra poprosila slivky, aby priniesli kabát pre banán, pretože banán by potom priniesol jablku nové topánky. Nato slivky povedali: -My prinesieme kabát pre banán!

Banán dostal nový kabát a potom dostalo i jablko nové topánky. Jablko išlo teda po zemiaky do chladničky, ale zemiaky povedali: -Nepôjdeme do rúry na pečenie, pretože sa veľmi radi rozprávame s mliečnymi výrobkami.

Jablko sa vrátilo k peci a povedalo: -Zemiaky sa nechcú ísť upiecť. Rúra zosmutnela. Nemohla upiecť ďalšie hranolky. Na druhý deň teta Szilvi opäť prišla do kuchyne k rúre, vybrala zemiaky z chlad ničky a napiekla z nich skvelé hranolky.Čerstvo napečené hranolky nechala teta Szilvi tam v rúre, aby nevychladli, takže rúra nezostala osamelá. w

Apetít

Zobudí ma ráno budík. Viem presne, čo to znamená. V kuchyni ma čaká chlebík, robí na mňa“ ramená“. Maslo, syr a šunka k tomu, balím si sám desiatu .

A do školy, cestou z domu, kúpim si aj čokoládu.

V škole potom, občas veru, potajme pod lavicou , lebo nerád sedím hladný, nuž delím si chlebík s Katicou.

Katica z domu priniesla sucháre, tvrdé sú však ako dubový peň. Preto hneď po zvonení ako prví navštívime našu školskú jedáleň.

Kamošky kuchárky v dobrej nálade urobili na obed poctivé rezne . Na tanieri žmurká na mňa syr v šaláte, takýto nerobia isto ani v Brezne.

Na večeru dám si dve šunkové bagety. Hlad je však silný, stačiť to nebude. Pre istotu dám si ešte špagety. Vtedy už slintá aj náš pes v búde.

Moja babka Etelka je vychýrená kuchárka. Varí, pečie, zavára, niekedy aj od večera do rána.

Každý, kto u nej niečo zje, vždy ocení jej kuchárske umenie.

Na jedálnom lístku hneď objaví sa aj jedál päť. Hovädzina, kuracina či dusená zelenina. Nesmie chýbať nikdy veru na obed ani na večeru.

Každú nedeľu popoludní voňajú buchty v jej kuchyni. S makom, tvarohom, lekvárom rozvoniava vtedy celý dom.

Babka

Kroasány

Vždy sa teším na návštevu k mojej starej mame preto, že ona vždy niečo vyvára a vypeká a ja jej pritom rada pomáham a okrem toho sa teším, že sa budeme pekne spolu baviť a kamarátiť sa, lebo príliš málo času je na družbu.

Od malička až do dnes, keď prídem k starej mame, hneď ako sa pozrieme na seba, už vieme na čo myslíme, na varenie. Veľmi sme si blízke a rozu mieme si. Už ako päťročná som sa začala zaujímať o varenie, teda bavilo ma pozerať starú mamu ako miesi cesto, alebo ako prevracia palacinky na šporáku na panvici, či ako mieša polievku. A keď to všetko zakončila, bolo mi pôžitkom sadnúť si k sto lu a ochutnať jedlo, ktoré bolo veľmi chutné. Tak som sa raz rozhodla, že budem variť s ňou. Keď som jedného dňa prišla k nej, obliekli sme si kuchárske zástery a pustili sme sa do práce. Rozhodli sme sa, že budeme robiť francúzske rožky, no v našej rodine sa tomu bežne hovorí „kroasány“. Je to moje najobľúbenejšie jedlo. Stará mama to vedela a práve preto sa rozhodla, aby sme robili práve to. Pozerala som ako stará mama miesi cesto a zdalo sa mi to ľahké, ponúkla mne miesiť cesto, no keď som to skúsila, zistila som, že to vôbec nie je ľahké a rýchlo som sa unavila. Keď som už vôbec nevládala, stará mama sa na mňa usmiala a povedala:

„Vidíš, že to nie je také ľahké ako sa zdá, keď sa na to pozeráš?“ Ja som sa iba hanblivo usmiala a v miesení cesta ďalej pokračovala ona. Obdivovala som ju a zdala sa mi vtedy veľká a silná. Keď zakončila, rozvaľkala cesto na veľký kruh, pokrájala na úzke trojuholníky a potom kým jeden zakrútila, ukazovala mi, ako sa to robí a navádzala ma na prácu. Tak pomaličky som sa dala do zakrúcania rožkov, nešlo mi to tak šikovne ako mojej starej mame, kým som ja zakrútila jeden tak trochu neokrôchane, stará mama dokázala šikovne a perfektne tri kusy zavinúť, ktoré sme kládli na pomastený plech. Pos meľovala ma s úsmevom a milými slovami hovoriac, že veď sa mám času naučiť, treba len trpezlivosť a skúsenosť.

„Sára moja, nikto učení z neba nespadol,“ pridala, že veď i ona sa musela naučiť a životná skúsenosť je zlata hodná. Kým stará mama vymiešala žĺtok, pripravila som soľ

a sezam. Natrela som rožky žĺtkom, posypala som trochu soľou a sezamom, kým stará mama upratala a utrela stôl a dali sme rožky piecť do dobre vyhriatej rúry. Kým sa rožky piekli, vyšli sme von do druhého dvora nachovať hydinu. Ubehlo asi pol hodiny a rožky stará mama vybrala. Kuchyňou sa šírila omamná vôňa, bola som netrpezlivá ochutnať ich, ale musela som trochu počkať, aby vychladli preto, že boli vriace a uškodili by môjmu žalúdku, ako mi pripomenula stará mama. No, keď ubehla chvíľa, spolu so starou mamou sme ochutnali „kroasány“, podali sme si ruky a zagratulovali jedna druhej. Boli veľmi chutné. Všetci v našej rodine ich chválili.

Od toho dňa, vždy keď prídem k starej mame, niečo spolu varíme. Či sú to už staré známe recepty, alebo skúšame nejaké nové, vždy sú veľmi chutné a všetci sa na ne tešia. Aj mne znamená, že môžem na tento spôsob tráviť čas spolu so starou mamou a naučí ma vzácne staré recept, osožné výborné rady a vyrozpráva mi pritom i nejaké zážitky z jej mladosti a detstva.

Náhoda

Kde bolo, tam bolo, boli raz myši, teda myšiaci. Nášho myšiaka volali Mišo. Mišo bol veľkým gurmánom, rád varil alebo piekol. Jeho obľúbeným jedlom boli syropalacinky. Recept na syropalacinky vznikol úplne náhodným úrazom. Mišo mal veľmi rád palacinky. Jedného dňa mu spadol jeden veľký kus syra priamo do cesta na palacinky. Ale Mišo o tom ani neve del.

Nasledujúci deň myšiak Fero a myšiak Juro prišli na hostinu k myšiakovi Mišovi. No verte, neverte, Mišo dal na stôl jeho syrovú palacinku. Myšiak Juro nemal rád sladké, a preto jedol palacinku bez lekvára. ,,Toto je syrové!” povedal hlasno a prekvap ene myšiak Juro. ,,Je to veľmi chutné!”

,,Aj my chceme, aj my” kričali male myšúrence pri okne. Myšiak Mišo pocítil vo svojom srdci veľkú radosť.

O niekoľko dní myšiak Mišo otvoril svoj vlastný obchod, kde predáva úspešne syropalacinky.

Šťastne si nažíva, neveríte? Príďte a presvedčte sa!

Príliš vela cukru

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa vol al Brigor. Býval vo veľkej vile v horách a mal tam veľmi veľa jedla. Najradšej mal cukrovinky. Na Vianoce 2990 na padlo vo Vysokých Tatrách veľa snehu. Brigor mal magického svišťa, ktorý bol veľmi múdry. Narodil sa s darom rozprávať sa s Brigorom. Dvadsiateho decembra mal múdry svišť dobrý nápad. Snažil sa postaviť prístroj, ktorý by me nil sneh na cukor, aby prekvapil Brigo ra. Na vianoce bola mašina hotová. Bol to najkrajší darček aký Brigor dostal. Zapli ju a išli pozerať telku plnú rozprávok. Ďalší deň vyšiel Brigor von na sneh ale sneh tam zrazu nebol, iba kopa cukru. Brigor si trochu cukru vložil do úst a chutilo to vlastne dobre. Nemyslel si, že by to bol problém vziať si viac a viac. Večer, keď sa snažil zaspať niečo ho hrozne bolelo. Na ďalšie ráno to bolelo ešte viac , preto ho múdry svišť vzal k zubárovi. Zubár mu po kontrole oznámil, že musí vŕtať , pretože má diery v zuboch. Ďalší deň ho zuby prestali bolieť a už nikdy nejedol sladkosti. Začal jesť viac zdravých potravín. A to isté by ste mali urobiť aj vy, aby ste nemali boľavé zuby.

Sona a jej novy recept

250g masla, 250g hnedý cukor, 1 štipka soli, 2 šťastné vajíčka, 1 ks vanilky, 1/3 malej lyžičky kypriaci prášok, 360g múky, 360g čokolády

Takto sa to začalo. Volám sa Sallivii anna, ale všetci ma volajú Soňa, lebo moje meno je strašne dlhé a skoro nikto ho nevie vysloviť správne. Ja, moja mamina a starká žijeme v malom domčeku na konci mesta. Je tam pekáreň mojej mamy, lebo ona je pekár ka. Málo kto ju poznal a tak sme nemali až tak veľa hostí. Mamina bola smutná, že má málo práce. Pečenie je jej veľká radosť.

Jedného dňa sa v našom meste konala veľkolepá slávnosť. Mesto vypísalo preto súťaž o najlepšie perníky, ktorej sa mohli zúčastniť najlepší pekári z celého okolia.

„Rada sa súťaže zúčastním, aspoň sa o nás dozvie viac ľudí,“ povedala mamina, len čo otvorila pozvánku, ktorú samozrejme dostala aj ona, „a už aj viem, čo pripravím. Dajme sa do práce!“ Pripravila si všetky veci na pečenie presne tak, ako to robila stále. Potom však zistila, že jej niečo chýba. „Soni, nemohla by si mi skočiť pre vanilku do obchodu?“ poprosila ma a ja som sa obliekla a vydala na cestu.

Obchod v našom meste nebol ďaleko. V ten deň tam ale bolo veľa ľudí. Čakala som v rade a vtom ma oslovil jeden chlapec: „Nechceš ísť predo mňa? Máš len jednu vec.“ „Áno, ďakujem,“ odpovedala som prekvapene. Po ceste domov bola veľká zima a sneži lo. Keď som prišla domov, začalo sa piecť. Ako prvé sme urobili perníkové cesto a potom rôzne koláče. Bolo to super. Ako dávala mamina posledné perníky do rúry, pošmykla sa na vajíčku, ktoré nám spadlo na zem. Museli sme ju zaviezť do nemocnice. Mala zlomenú nohu a nemohla ďalej piecť. Mamina ma poprosila, aby som perníky dokončila a odniesla na tú súťaž. Na druhý deň som cestou zo školy stretla chlapca. Zdal sa mi povedomý.

„Ahoj, zase ty?“ pozdravil ma.

„Áno, tá z obchodu“, odpovedala som.

„Som Sebastián. Ako sa voláš ty?“ opýtal sa ma. Nemala som veľmi chuť sa s ním roz-

Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

právať, tak som mu len rýchlo odpovedala, že sa volám Soňa a išla som ďalej. On však stále išiel za mnou a dookola sa ma na niečo vypytoval.

„Doma ma čakajú povinnosti, ponáhľam sa,“ odsekla som nie veľmi priateľsky, „musím piecť, vieš?“ Už som bola doma a dala sa do roboty. Naozaj sa mi podarili. Boli nádherné.

Nastal deň súťaže. Sebastián tam bol tiež a keď som okolo neho išla s plnou táckou perníkov v ruke, nečakane ma strčil a ja som spadla s celou táckou do hlbokého snehu.

Všetky perníky boli v tej chvíli zničené.

„Prečo si to urobil?“ skríkla som.

„Pretože chcem, aby vyhrali perníky môjho otca. Tiež sa na tú súťaž prihlásil a keď som videl aké máš krásne perníky, tak som sa bál, že by nevyhral,“ odpovedal. Do súťaže zostávalo iba niekoľko hodín. Rýchlo som bežala domov, aby som napiekla nové perníky. Pripravila som cesto, tak ako som si pamätala, zobrala som formičky a vykrojila ich. Dala ich do rúry a nastavila čas. Keď sa dopiekli, tak som zistila, že recept, čo som použila nebol na perníky. Z rúry som vyťahovala cookies. Na prípravu nových perníkov už nezostával čas. Bola som veľmi smutná, že sklamem moju maminu, pretože sa nám nepodarilo zúčastniť súťaže. Zrazu som vo dverách zbadala mamu. Hodila som sa jej do náručia a povedala jej, čo sa stalo. Ona ochutnala tie koláčiky a povedala, že sú to tie najlepšie koláčiky aké kedy jedla.

Vôňa našich cookies sa šírila celým mestom a priviedla k nám veľa zákazníkov. Zrazu sa celá naša pekáreň naplnila novými hosťami a všetci si pýtali naše koláčiky. Súťaž sme síce nevyhrali, ale zato sa naša pekáreň stala známou a naše cookies sa dostali do každej rodiny.

Uhádnite

Zobrať biele mäsíčko, pripraviť si vajíčko. Potom strúhanku a múku, k tomu pridať za lyžicu tuku. Na panvici sem, na panvici tam, vypražím to celkom sám. Citrón zľahka vyšťavím, Jemne mäsko posolím. A už je to hotové, o chvíľu aj zjedené.

Čo je to?

Obyčajné jedlo s neobyčajnym menom

Ak sa opýtate mojich vrstovníkov, ktoré jedlo majú najradšej pre väčšinu z nich to bude niečo z fastfood. Stopercentne! Moja stará mama by povedala: „Ach, to vy mladí, chutia vám len tie moderné jedlá!“ Nie všetkým. Ak túto otázku položíte mne, odpoveď bude…. gombolce! Áno, je to tak, g-o-m-b-o-l-c-e. Čože? Nikdy ste nepočuli o jedle menom gombolce?!

Ja žijem v Srbsku, v malej dedinke, ktorá sa menuje Pivnica. Hovoríme tu zápa doslovenským nárečím, preto mnohé predmety, jedlá, zvyky aj vlastnosti majú čudné názvy. Čudné pre tých, ktorí naše nárečie nepoznajú. Pre nás nie. Gombolce patria k tradičným pivnickým jedlám. Varia sa prevažne v sobotu. Táto obyčaj sa u nás zachovala z dávnych čias. V sobotu gazdinky majú veľa práce okolo

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

domu. Upratujú celý dom a jeho okolie, aby v nedeľu bolo všetko vycibrené. Nemajú veľa času na varenie, preto narýchlo zamiesia gombolce. Múka, masť, voda a už to bude. Rukami formujú menšie guľky, zahrejú vodu a keď tá zovrie, šup guľky do vody! Guľky sa v tej vode dobre vykúpu, narastú a už ich aj vyberáme na veeeeľkú misu, lebo ich musí byť veľa. Keď sa dostanú do našich tanierov zalejeme ich sladkým mliekom. V minulosti mlieko bolo svieže, práve podojené. Mnohí občania Pivnice chovali kravy. Dnes je už zväčša z obchodu. Niekedy si ho ochutíme kakaom. Môj tanier musí byť povinne plný, lebo ja gombolce zbožňujem. Kým si ich užívam, aj básničku si vymyslím:

V tanieri veľkom plávam, s radosťou sa všetkým núkam. Volajú ma gombolec, zjedz ma, Lucia, zjedz.

A ja sa veru dvakrát núkať nedám. V súčasnosti sa už robia aj gombolce bez mlieka, posypané syrom, lekvárom alebo makom. Aj tie mi chutia, ale tie starodávne by som nevymenila za žiadnenové. Niektorí ľudia hovoria, že gombolce sú jedlo pre chudobných. Nech si hovoria čo chcú. Ja som presvedčená, že ich vymysleli práve pre mňa.

Strateny vyprážany syr

Rozletel sa domom chýr, z kuchyne sa stratil syr. Syr vyprážaný, teplý, chutný, Zostal tanier celkom smutný.

Mamka, ocko, babička, ba aj sestra Anička, v kuchyni sa hádajú, všade ten syr hľadajú.

Prázdny sporák, prázdna rúra v hrnci, v mise iba nuda. Prehľadali každý kútik, podozrivý je aj kocúrik. Pred strašný súd sa pozývajú všetci, ktorí u nás bývajú: psíček, škrečok, kohútik. Odpoveď, veru, nevie nik.

Zrazu Anča na mňa gáni: „Počúvajte, dámy, páni! To nebol nikto iný, ale – on, moji milí!“

Slza sa do oka tisne, Lebo ocko hľadí prísne. „Ako si, ľudia, pomôžem, keď ja ten syr zbožňujem!“

Všetko rieši veľmi zľahka, Ktože iný – naša mamka. Pred sporák sa postaví a nový syr vypraží.

Zeleninová polievka

Keď cítim v brušku hlad, hrášok a mrkvičku si musím do do polievky dať.

Zeleninku každý deň si rád dám vždy si na nej pochutnám. Mamka polievočku varí, z hrnca sa už parí.

Mňam, mňam, mňam...

Babičkina mrvenková polievka

Keď som bola malá, mrvenkovú polievku som milovala. Moja babička, najlepšia kuchárka, sa vždy tešila, keď mi ju s láskou varila.

A dnes, už 16 rokov mám, stále na to najradšej spomínam.

Recept je to rýchly a jednoduchý, vždy nám šiel, s babičkou, rýchlo od ruky. Naozaj stačí len štipka soli, jedno vajce a tri hrste múky.

Zaraz sme s babičkou cesto zamiesili, na strúhadle ho spoločne namrvili i vodu zaraz hriať postavili.

Súčastne sme mlieko zahriali, uvarené mrvenky doň vsypali. Stačilo potom, aby sme zamiešali a naberačkou, do taniera, si nabrali.

Vždy to bola veľká paráda, po babičkinej mrvenkovej, výborná nálada.

Mne zdajú sa, babička moja, nekonečne milé, s tebou spoločne strávené chvíle.

Chutná a velmi zdravá

Je veľmi ľahké pre mňa napísať aké jedlo mám najradšej, pretože, keď prídem k babke na Slovensko, babka nám často varí polievočky. To patrí k obedňajšiemu menu.

To v Anglicku nepoznáme. Ľudia tu nejedávajú polievky.

Poznám veľa druhov polievok, ako paradajkovú, zeleninovú, párkovú – teda fran furskú, zemiakovú a tak by som mohol písať ďalšie a ďalšie.

Zo všetkých polievočiek mám najradšej slepačiu polievočku. Často som babke pri varení pomáhal. Bola to celkom zábava. Dal som na sporák veľký hrniec s vodou a do nej sme dali sliepočku. Ale nie živú!!! To sme kúpili v obchode už pripravenú na varenie. Po hodine varenia sme pridali očistenú zeleninu a korenie. To sa varievalo v nedeľu doobe da. Pre babku to bol taký rituál, lebo v nedeľu nemohla chýbať na stole slepačia polievoč ka s rezancami. Aj moja maminka ju má veľmi rada.

Keď budem veľký a mať svoju rodinu, určite budem pokračovať v slovenskej tradícii jesť aj polievky, pretože si myslím, že to je pre naše telo veľmi zdravé.

Taliansky trojuholník

Pizza je vyrobená z cesta, vždy mám pre ňu v bruchu miesta. Je to moja špecialita, vždy sa ku mne pýta. Taliansky trojuholník majú všetci radi, kupujú si ju starý a aj mladý. Ej spravím si ju ja aj dneska, určite bude lepšia ako tá z Teska.

BÁSNIME O HALUŠKÁCH

Halušky, bryndza, slaninka, varí mi dobrotu maminka.

A ja jej pri tom pomáham, všetky surovinky jej podávam.

Zemiaky, vajce, múka, mlieko, štipka soli, aby halušky dobré boli. Vymiešam cesto akurát, do vriacej vody ho treba nahádzať.

Ked uvarené vyplávu v hrnci, v miske už čaká bryndza z ovečky. Slaninku musíme opražiť, na halušky potom položiť.

Halušky, halušky, mám vás tak rád, drevenou lyžicou z veľkej misy ich popapám. Bruško plné si spokojne pohladkám, najlepšie jedlo pochválim: “mňam!”

ZACHRÁNENÍ HALUŠKAMI

Uprostred rozbúreného oceánu sa plaví loď, ktorá má namierené z Kanady na Slovensko. Zrazu sa zdvihli obrovské vlny a loď prevrátili. Všetci pasažieri sa šťastne zachránili a podarilo sa im doplávať k opustenému ostrovu, ktorý bol nablízku. Čakali tam niekoľko dní, ale žiadne iné lode sa neblížili na ich záchranu. Všetci už boli nesmierne hladní, keď sa rozhodli ísť hľadať v ostrovnej džungli nejaké jedlo. Našli veľkú záhradu so zemiakmi, prasatá a ovce, dokonca aj ovocie a zeleninu. Keď všetko pozbierali a doniesli, začali rozmýšľať, čo by si z prísad mohli uvariť. Samozrejme, všetci sa zhodli, že si uvaria halušky. Každý pridá ruku k dielu a spoločne rozložili na pláži oheň, pripravili suroviny a začali variť. Keď slnko začalo zapadať za obzor, dym z varenia vystúpil až k oblohe. Všetci si posadali na pláži a pochutnávali si na haluškách pri západe slnka. Všimli si lietadlo, ktoré z neba klesalo a smerovalo k ostrovu, na ktorom stroskotali. Bol to práve dym z varenia halušiek, ktorý si v lietadle všimli a priviedol ich k nim. Podarilo sa im na ostrove pristáť a všetkých zachrániť. Naložili aj zvyšné halušky a odleteli na Slovensko.

Taky obyčajny cukrík

Porozprávam Vám príbeh o takom obyčajnom okrúhlom cukríku s citrónovou príchuťou. Na jeho výrobu potrebujeme: cukor, vodu, citrónovú príchuť a igelit. Do igelitu sa každý cukrík obalí. Cukríky sa vyrábajú vo fabrike – nie je to cukrikáreň ale cukráreň. Pracujú tam ujovia cukrári a tety cukrárky. Ujovia šoféri odvezú cukríky do supermarketu. Tety predavačky vyložia cukríky na poličky, kde cukríky čakajú, kým si ich niekto kúpi. Aj náš – taký celkom obyčajný cukrík s citrónovou príchuťou – čaká na poličke v supermarkete s ostatnými cukríkmi a rozmýšľa, kto si ho kúpi.

Možno to bude chlapec, ktorý má chuť na sladké. Možno to bude niekto, kto je hladný, pretože cukrík zasýti hlad. Alebo to bude športovec. Lebo počas športu minieš veľa tuku a cukrík ti dá energiu. Bude to holič, ktorý dá chlapcovi cukrík za odmenu za to, že sa u neho bol ostrihať?

Môže to byť ujo doktor. Ten dá deťom cukrík po injekcii ako odmenu za to, že boli odvážne a nebáli sa. A že už neplačú.

Alebo ujo zubár? Deti dostanú cukrík za odmenu, že im zubár opravil zuby a to mohlo aj bolieť.

Alebo to bude otecko, ktorý dá cukrík svojmu synovi za to, že niečo dobré spravil ale bo mu pomohol v domácnosti. Napríklad za pomoc pri vybaľovaní nákupu. Alebo pri varení praženice.

Cukrík môže kúpiť aj babka pre svojho vnuka alebo vnučku, pretože ich veľmi ľúbi. Alebo ho kúpi pani učiteľka Jarka do slovenskej školy, aby si spolu s deťmi mohli zahrať slovné bingo.

Cukrík môže zrušiť aj bitku. Dáš ho chlapcovi, ktorý sa chce biť a hneď budete kamaráti. Taký celkom obyčajný cukrík s citrónovou príchuťou má teda veľa úloh. No ktovie, kto si ho dnes kúpi... Cukrík na poličke v supermarketečaká a premýšľaďalej... Ale pozor, deti! Dôležitá informácia: Nemôžete jesť veľa cukríkov! Ak ich budete jesť veľa, pokazia sa vám zuby.

Alebo dostanete cukríkový šok: vtedy sa úplne trasieš a máš veľmi veľa energie. Jesť veľa cukríkov je nezdravé, lebo môžeš byť z nich aj tučný.

Takto premýšľa cukrík a nedočkavo už čaká, kto si ho kúpi.

A je to tu! Konečne! K regálu pristúpil môj tatino, natiahol ruku, zobral balíček cukríkov a položil ho do košíka k ostatnému nákupu. Prišiel k pokladni a zaplatil. Doma odložil cukríky do skrinky v kuchyni.

Cukríky ale nie sú iba pre mňa. Nezjem ich sám. Podelím sa. Podelím sa s kamarátom Felixom a Jakubom.

Cukrík dám aj tatinovi a starkej do Dubnice, sesternici Miške a bratrancovi Jankovi. Lebo to je moja rodina. Taký celkom obyčajný cukrík s citrónovou príchuťou.

hádanky

Sladký

Zvonku zelený

Vo vnútri šťavnatý a červený

V lete máš prsty lepkavé

Čo je to? …………………………

Náušnice

Červené a sladké

Na jar ich trháš zo stromu

Výborné do koláča a aj na tortu

Čo je to? ………………………………

Strukovina Maličký, okrúhly a zelený Jánošíkovi nepriniesol veľa šťastia Čo je to? ………………………

Zelenina 0ranžová a okrúhla V jeseni ťa v tme postraší Čo je to? ………………………………

Zelenina Príloha k mäsu Varíš pečieš strúhaš Rastú pod zemou Čo je to?...................................

Sladký Žltý a tekutý Zabzučí ti sladko do čaju Čo je to? ………………………………

Ovocie Žlté a kyslé Keď ťa bolí hrdlo, pomôže ti Čo je to? ………………………………

Ovocie Sladké alebo aj kyslé Zelené, červené a aj žlté Snehulienku bohužiaľ uspalo Čo je to? ………………………………..

Zelenina Zelené vlasy trčia zo zeme Oblečená vo viacerých vrstvách Rozplače ťa Čo je to? ………………………………

Pomôcky: zemiaky–tekvica–med – melón –jablko– čerešne – hrach–citron –cibuľa–

Paradajka

Moje najobľúbenejšie jedlo sú špagety s paradajkovou omáčkou. Jedného dňa som si užívala plnú misku, keď som dostala otázku prečo je omáčka červená. Musela som nájsť červenú ingredienciu a bola to samozrejme paradajka.

Dievčatku Indi v tom momente bolo všetko úplne jedno. Bežala najrýchlejšie ako vedela a jediné čo počula, boli jej nohy ako ťažko dopadali na zem. „Konečne,“ odfúkla Indi, keď otvárala dvere na jej škole. Bola to dvojposchodová budova z červených tehál. Rýchlou chôdzou prešla chodbami a otvorila dvere do svojej triedy. Všetci okrem nej tam už boli a takto to bývalo často. Zavesila ruksak na svoj vešiak a ticho si sadla na svo je miesto sekundu predtým, ako zazvonilo. „Indiana, zase?“, vzdychla si pani Khan. Pani Khan bola vysoká, mala čierne kučeravé krátke vlasy a hrubé okuliare. Bola prísna, rada hovorila deťom čo majú a nemajú robiť, ale mala srdce zo zlata. Indi to vedela a preto si ju aj napriek jej prísnosti obľúbila. Indi mala školu rada, ale nemala žiadnych kamarátov. Nevadilo jej to. Hneď keď zazvonilo, prehodila ruksak cez plece a bežala domov. Ale dnes to bolo iné.. Dnes mala pocit, že začína nový príbeh... Indi prechádzala cez mesto Myros plné ľudí. Zrazu niečo upútalo jej pozornosť. Na druhej strane cesty ležali noviny. Obyčajné noviny. Indi by noviny zvyčajne vôbec ne zaujímali. Dnes však nad tým nerozmýšľala. Len sa rozbehla cez cestu k novinám. Vô bec si nevšimla dodávku.

Poslednú vec, čo si pamätala, boli tie noviny. Vpredu na novinách bol obrázok a na ňom tornádo.

Indi pár dní len spala. Nič von nepočula, nemohla sa pohnúť, len rozmýšľať. Hovorila si aké to bolo hlúpe nepozrieť sa cez cestu. Veď autá v Myros nechodili ani tak rýchlo.. Dúfala, že ju príde pozrieť jej rodina. Necítila. Nevidela. Nepočula. Iba dúfala. V mysli videla, ako tam všetci sú. Ako ju otec David hladí po vlasoch a pozerá sa na ňu. Ako si jej mama Rana napráva šaty. Ako si jej brat Pali ťuká do telefónu. Ako si jej sestra Jane, ktorú volali Jojo ukladá bábiku Daisy do jej postieľky. Daisy s nimi chodila úplne všade. Všetky spomienky zaplavovali Indi myseľ a slzy jej zaplavili oči. Otvorila ich. Podarilo sa to. Nemala ani čas radovať sa, niekto jej už utieral slzy. Bola to mama. Žiadne slová neboli potrebné, jedno objatie vysvetlilo všetko. Doktorka hovorila, že Indino prebudenie je zázrak, ale domov bude môcť ísť až o nie koľko dní. Život v nemocnici bol pre Indi celkom fajn. Mala veľa času premýšľať čo sa

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

vlastne stalo. Nikdy však na to neprišla. Nikto z doktorov jej to nepovedal. A ani doma. Nikto.

--------------------

Indi sa vrátila späť do školy. Nikto ako keby nič nevedel a časom sa život vrátil naspäť do normálu. Raz v noci, keď Indi ležala v posteli a čakala na svetlo v jej okne, počula hlasné bum. Hneď vyskočila z postele a otvorila okno. V diaľke videla tornádo! Presne to z tých novín! Zrazu do izby prišiel strašne silný vietor, až začali naokolo lietať papiere. Indi došlo, že to tornádo sa rúti rovno na nich a musia hneď všetci preč z domu. Vybehla z izby a vbehla do izby, ktorá patrila Jojo. Polospiacu ju schmatla z postele a bežala za rodičmi. Keď počuli čo sa deje, hneď sa obliekli. „Poďme všetci, rýchlejšie! Berte prvé oblečenie čo vidíte! Utekajte niekto zobudiť Paliho!“, kričala Indi. Mama bežala do Paliho izby a z plných pľúc zakričala: „Pali, vstávaj! Rýchlo sa obleč a bež!“. Pali, ktorý sa práve zobudil, sa zmätene posadil na posteľ: „Čo sa deje?!“. Mama nič nemusela hovoriť, lebo v tom momente už zobudená Jojo bežala cez chodbu a kričala: „Tornáááádo!!! Ide na nás tornádo!!“.

Pali sa rýchlo obliekol a všetci bežali po schodoch. Potom počuli zvuk tak hlasný, ako keby mal nastať koniec sveta. „Padá stena!“, zakričala Jojo. Indi sa cítila ako v nočnej more, z ktorej sa nedalo vyjsť von. „Rýchlejšie!“, kričal tatko a otváral im dvere. Najprv vyšla mama, potom schytil Indi a teraz sa naťahoval pre Jojo.

Jojo išla za ním, ale potom sa zastavila. „Daisy!!“, skríkla.

„Na to nemáme čas!“, povedala mama. Strop už bol tak nízko, že postaviť sa vedela už len Jojo. Pali kľačal na kolenách. „Kde je?“, opýtal sa Pali.

„V mojej izbe“, prekvapene odpovedala Jojo.

„Idem po ňu“, odvážne povedal Pali.

„Pali nie, nesmieš. Ako mama ti to nedovolím!“, povedala mama, ale Pali si ju nevšímal a odvážne sa po štyroch vybral hore.

„Nieee!“, zakričala Indi, keď sa jej konečne počas tejto nočnej mory vrátil hlas. A strop sa posúval stále nižšie a nižšie a Pali sa nevracal. Jojo zas odmietla z domu odísť bez Paliho a Daisy.

Už to trvalo príliš dlho a Pali stále nebol naspäť. Otec ťahal Jojo preč z domu a v poslednej sekunde sa pri schodoch vynoril Pali s Daisy v ruke. Strop už bol tak nízko, že sa museli plaziť. „Daisy!“, natiahla sa pre bábiku Jojo a Pali jej ju podal. „Ďakujem Pali!“, povedala Jojo.

„Dostaneme sa odtiaľto“, povedal ocko a tak aj bolo. Oco sa natiahol pre Jojo, Pali mu ju posunul bližšie a sám sa pokúsil prekonať posledné metre na ceste von. „Neviem, nejde to.. Zasekol som sa!“, povedal Pali. A tornádo sa blížilo.

„Musíme sa dostať čo najskôr do Myros, tu je to nebezpečné“, povedala mama.

„Vy choďte a ja pomôžem Palimu“, odpovedal ocko. Indi sa na neho pozrela očami plnými sĺz: „Veď vás tu nemôžeme nechať!“.

Slovenské rozprávky z celého sveta IV. ------------------------

„Veď tu nikoho nenecháte, my vás dobehneme. Len nám nechajte Jacka a zoberte si Kaju a Loliho,“ nechcel ustúpiť ocko. „Poďme!“, zavelila mama. „Indi, choď po oslíkov! Ty pôjdeš na Kaji a my s Jojo pôjdeme na Lolim.“ Rodina bývala na farme neďaleko mesta Myros v Indii. Cesta do mesta bola kratšia, ako cesta do školy, ale stále dosť dlhá. Na oslíkoch sa pohybovali rýchlejšie a pohodlnejšie, ale báli sa o ocka a o Paliho. Keď dorazili do Myros, zamierili rovno k starostovi, aby mu povedali čo sa stalo. Hneď vedel, že tentokrát mal Myros šťastie, ale tornáda sa budú vracať späť. Musia si nájsť nové miesto na život. Tornádo zasiahne Myros možno už o pár dní. Poslali varovanie všetkým v meste a pripravili kone a vagóny, ktoré ich vezmú do bezpečia. Mama však po ceste do Myros ochorela, ocko s Palim stále do mesta nedorazili a Indi už začínala myslieť na to najhoršie. Ani s mamou sa nemohla rozlúčiť, keď ráno spolu s ostatnými obyvateľmi z mesta nastúpili Indi, Jojo a Daisy do jedného z vagónov. Mama mala za nimi vyraziť hneď, ako jej bude lepšie. Cesta mala trvať dlho. Vagóny boli tmavé a išli takmer bez prestávky. Stáli len preto, aby si mohli oddýchnuť kone a potom pokračovali ďalej. Dvere na vagóne sa otvorili iba tri krát cez deň, keď im doniesli jedlo a vodu. Keď sa Jojo rozplakala, Indi sa snažila zadržať svoje slzy. Ona bola jej staršia sestra. Ona ju mala upokojiť. A tak to aj urobila. Zo slamy a vreca urobila bábiku, menšiu lenivú sestru Daisy menom Laizzy. Zistila ako otvoriť okná a temný deň sa zrazu zmenil na jasnejší.

Ale najviac sa to zlepšilo, keď vo vreci, v ktorom dostali jedlo, sa niečo začalo hýbať. Otvorili vrece a bolo v ňom malé biele šteniatko. Nazvali ho Kaja, po odvážnom oslíkovi, ktorý sa nebál a išiel prvý. A keď vagóny stáli, aby kone oddychovali, dievčatá sa aspoň na chvíľu prechádzali v prírode. Tieto prechádzky Indi dávali novú silu pokračovať v ceste.

Z tmavého vagóna sa postupne stalo miesto plné farieb a života. Z vriec si spravili hojdacie siete, v ktorých spali. Pomaly sa im začala vracať farba do tvárí a lesk do očí. Do konca cesty vyrobila Indi ešte viac bábik a vyzdobila aj steny. Na jednej prechádzke našli na zemi zvláštne semienko, tak si vykopali trochu zeme, aby si ho mohli vo vagóne zasadiť. Indi ho zasadila, ale nemala už čím poliať. V tom jej ako keby všetky spomienky na to, čo zažila, vytvorili slzy v očiach. Prvý krát poliala Indi semienko svojimi slzami. Neskôr aj vodou. Vyrástol z neho postupne malý stromček a na ňom malý červený plod. Indi sa rozhodla nazvať ho po jej milovaných: PA – RA –DA – J – KA. Tí čo stále neboli s nimi, im veľmi chýbali...

--------------------

Indi otvorila okno a v diaľke uvidela svoje nové mesto. Nadýchla sa čerstvého vzduchu a povedala: „Nový život...“.

Ako vznikla hadia reštaurácia

Kde bolo, tam bolo, bolo to v zime. Divé zvieratá, ktoré bývali v lese, sa kamarátili. Jed ného dňa našla líška rukavicu. Rukavica bola veľká, mäkučká a teplučká. Bola modro-fi alová, s bielymi snehovými vločkami. Odniesla ju svojim kamarátom. Medveď povedal: „Ja chcem takú teplú rukavicu!“ A myslel si, že by sa mu ruka vica zišla práve, keď bude vyberať med. Vždy ho uštipne nejaká včela... Diviak zašepkal: „To by bola pochúťka!“ Zajac sa zasmial: „To je krásna vec!“ Sova zahúkala: „Hú! To bude pekný darček pre moje deti!“ Každé zviera túžilo mať rukavicu iba pre seba. Vlk nepove dal nič, schytil rukavicu a zmizol. Líška vedela, čo sa vlk chystá urobiť, boli dohodnutý jedným žmurknutím.

Večer sa všetky zvieratká stretli na spoločnej večeri. Na stole bolo veľa jedla. Maco priniesol sušené jahody, zajac priniesol mrkvu a kapustu. Diviak priniesol zemi aky, sova chutnú myš, marinovanú v cibuľovo-paradajkovej omáčke. Líška doniesla pečenú sliepku. Už sa tešili na svoje obľúbené jedlá, keď v tom niekto zaklopal na dvere. Líška otvorila. Bol to vlk, preoblečený za ovcu. Rukavičku mal schovanú pod ovčím kožuchom.

Zvieratá spozorneli. Kto to je? Má čudný hlas! Medveď hlasno povedal: „Čo si – kto si – von alebo dnu! Ide sem zima! Vlkoovca (meno ako bodkočiarka) vošla dnu a pozdravila sa: „Méééé ! Ako sa máteeeee?“

Líška pozvala návštevu k stolu. Všetky zvieratá jedia, čo im chutí a rozprávajú sa. Iba vlkoovca pozerá na šalát ako teľa na nové vráta. Nepáči sa jej zelená farba. Dala by si mäso, ale ovce predsa mäso nežerú... oči jej zabiehajú na pečenú sliepku. Medveď už zjedol jedno stehno, líška začala jesť už druhé krídlo. Sova zožrala myš, ktorú priniesla, zostal iba chvost. Kto by mal chuť na chvost? Vlkoovca sa už nemohla dívať na to, ako sliepka pomaly mizne v medveďovom pysku. Rozhodla sa, že si uchmatne kúsok sliepky. Už ju nezaujímalo, čo si pomyslia ostatní.

Zvieratá, ktoré boli sýte, odišli od stola a bavili sa vzadu v izbe.Vlkoovca rýchlo zjedla druhé stehno zo sliepky a dúfala, že ju nikto nevidel. Ale sova, ktorá sa hojdala na lampe, všetko videla. Kým si to vlkoovca všimla, že sova všetko videla, už sova poletovala pomedzi zvieratá a rozprávala: „Čo je to za ovca? Šalát nechce a žerie sliepku!“ Kým zvieratá medzi sebou riešili, čo urobia, vlkoovca zmizla. Všade ju hľadali, ale pod stôl sa nikto nepozrel.

Slovenské rozprávky z celého sveta IV.

Ani líška nevedela, kde sa podel vlk. Keď najedené zvieratá odišli, začala upratovať zo stola. Keď stiahla obrus, uvidela tam vlka. Od hladu zaspal. Líška sa pozorne zadívala a uvidela pri spiacom vlkovi rukavičku. Ale... rukavička sa pomaly hýbala z boka na bok. Líška bola zvedavá. Chcela rukavičku zdvihnúť, ale zľakla sa. Trčal z nej dlhý chvost. Odskočila na dva metre a práve na vlkov chvost. Mykol sa, prebudil, chcel vstať, ale zabudol kde je. Buchol hlavou o stôl a odpadol. Had sa tiež zľakol a zmizol. Ale zmizla aj rukavička.

Keď líška pochopila, že rukavička zmizla, nahnevala sa. Medzi tým sa prebral aj vlk a myslel si, že rukavičku ukradla ona. Kým vlk a líška riešili, kde zmizla rukavica, had urobil z rukavice hadiu reštauráciu. Zvieratá si v nej mohli kúpiť podľa menu: zdochnuté myši, údené pavúky, vranie chvosty, starú hadiu kožu, prepeličie vajíčka, vtáčie pazúriky v karameli, mäkkýše v kečupe a na objednávku čo si zaželáte. Prosím, aké je vaše želanie?

obsah

Hranolky ............................................................................................................................... 12 Palacinky ............................................................................................................................... 13

Babičkin strodávny slovenský chlieb ................................................................................. 14 Moje najobľúbenejšie jedlo - Furkovce ............................................................................. 16 Svadobný koláč .................................................................................................................... 17 Moje obľúbené jedlá na rošte .............................................................................................. 20 O Zuzke Špagetovej ............................................................................................................. 21 Rozprávka o Jankovi kuchárovi ......................................................................................... 23 Kráľ Alexander a surová ryba ............................................................................................. 26 Zmrzlinová krajina .............................................................................................................. 28 Hranolková rozprávka ......................................................................................................... 32 Apetít ..................................................................................................................................... 33 Babka ..................................................................................................................................... 35 Kroasány ............................................................................................................................... 36 Náhoda .................................................................................................................................. 37 Príliš veľa cukru ................................................................................................................... 39 Soňa a jej nový recept .......................................................................................................... 40 Uhádnite ............................................................................................................................... 42 Obyčajné jedlo s neobyčajným menom ............................................................................. 42 Stratený vyprážaný syr ........................................................................................................ 43 Zeleninová polievka ............................................................................................................ 45 Babičkina mrvenková polievka .......................................................................................... 46

ZOZNAM ZÚČASTNENyCH ŠKÔL A CENTIER

ZŠ Josipovec Punitovský, Chorvátsko, ZŠ Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko, Slovenská základná škola, materská škola a kolégium v Sarvaši, Maďarsko, Slovensko-maďarská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom, Maďarsko, Materská škola, všeobecná škola, gymnázium a kolégium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti, Maďarsko, Slovenská škola Zürich, Švajčiarsko, ZŠ 15. Október, Pivnica, Srbsko, Czech&Slovak school Bristol, Veľká Británia, Slovenské vzdelávacie centrum v Birminghame, Veľká Británia, Slovenská škola vo Vancouri, Kanada, Slovenské vzdelávacie centrum Zvonček v Mníchove, Nemecko, Slovenské mini centrum v Kuvajte, Kuvajt, 4. základná všeobecno-vzdelávacia škola I. – III. stupňa s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka v Užhorode, Ukrajina, Slovenské centrum Antverpy, Belgicko, Európska škola Luxemburg II, Luxembursko, The British School of Kuvajt, Kuvajt, The English School in Kuvajt – Reception 2, Kuvajt, Swiss International School of Qatar, Katar, Predškolská ustanovizeň, „Ljuba Stanković“, Objekt „Včielka“ Lug, Srbsko, Slovak School Warwick, Veľká Británia, ZŠ Jána Kollára v Selenči, Srbsko, Teoretické lýceum J. Gregora Tajovského v Nadlaku, Rumunsko, Základná škola Jovana Popovića Susek-Lug, Srbsko,

ZOZNAM ZÚČASTNENyCH ŠKÔL A CENTIER

ZŠ kráľa Tomislava, Našice, Chorvátsko, ZŠ Jásd, Maďarsko, Czech and Slovak Club UK – Oxford, Veľká Británia, Predškolsá ustanovizeň „Včielka“, Báčsky Petrovec, Srbsko, Slovenská škola a škôlka Zürich, Švajčiarsko, Základná škola č. 13, Mukačevo, Ukrajina.

Slovenské rozprávky z celého sveta IV.