Rím
Austrália Austrália (z lat. terra australis = južná zem) je najmenší svetadiel, medzi Tichým oceánom a Indickým oceánom. Ráta sa k nemu pevnina, obvykle s Tasmániou , prípadne aj Novú Guineu (spravidla považovaná za časť Oceánie). Niekedy zahŕňa aj Oceániu (vrátane Nového Zélandu), potom ale správne hovoríme o Austrálii a Oceánii. K osídleniu austrálskej pevniny černošským obyvateľstvom (Aborigéni) došlo asi pred 10 000 rokmi. V podstate až do 20. storočia žili jednotlivé kmene pôvodného obyvateľstva na úrovni prvobytnej spoločnosti. K styku s Európanmi došlo v 2. polovici 18. storočia. Austrália sa stala britskou kolóniou, kam boli deportovaní prevažne trestanci z materskej krajiny. Kolonizáciou boli domorodci zatlačovaní do púštnych oblastí vnútrozemia, najmä po roku 1851, keď bolo v Austrálii objavené zlato.
Najbližšími susedmi Austrálie sú Indonézia, Východný Timor, Papua-Nová Guinea na severe Vanuatu, Šalamúnove ostrovy a francúzske územie Nová Kaledónia na severovýchode a Nový Zéland na juhovýchode. Najkratšia vzdialenosť medzi pevninou Papuy-Novej Guiney a Austráliou je približne 150 kilometrov. Austrálsky ostrov Boigu sa však nachádza len 5 kilometrov od pevniny Papuy-Novej Guiney, čo viedlo k zložitej dohode o hranici, aby mohli byť vodné trasy využívané obyvateľmi oboch krajín. Je tam subtropické, tropické a mierne podnebie. Najvyšším vrchom Austrálie je Kościuszkov vrch (2 228 m) vSnežných vrchoch v Austrálskych Alpách. Najnižší bod a najväčšie jazero Austrálie je Eyrovo jazero. Austrália bola nepretržite obývaná už približne pred 50-tisíc rokmi. Pôvodnými obyvateľmi Austrálie sú domorodí obyvatelia (aborigéni) a ostrovania z Torreskej úžiny. Východná Austrália bola zámorským územím Veľkej Británie od roku 1770 a oficiálne vyhlásenou britskou kolóniou 26. januára 1788. Postupne, vďaka nárastu počtu obyvateľstva a preskúmaniu stále rozsiahlejších území, bolo vytvorených šesť kráľovských kolónií. 1. januára 1901 sa kolónie dohodli na vytvorení federácie a bol vytvorený Austrálsky zväz. Austrálsky zväz je od počiatkov stabilným demokratickým štátom a súčasťou (britského) Spoločenstva národov. Meno Austrália je odvodené z latinského australis, čo znamená južný a pochádza z povestí z 2. storočia o „neznámej južnej zemi“ (v latinčine terra australis incognita). Britský objaviteľ Matthew Flinders pomenoval krajinu Terra Australis, čo bolo neskôr skrátené do dnešnej podoby. Predtým, počas objaviteľských ciest holandských moreplavcov, niesla krajina názov Nova Holandicus, teda Nové Holandsko.
Rím Rím (lat. a tal. Roma) je hlavné mesto Talianska a regiónu Lazio. Nachádza sa na riekach Tiber a Aniene neďaleko pobrežia Tyrrhenského mora. Mesto Vatikán je suverénna enkláva v Ríme, je sídlom rímskokatolíckej cirkvi a Pápeža. Rím je najväčšie mesto a obec v Taliansku, ako aj najväčšie z európskych hlavných miest s rozlohou 1 290 km². Počet obyvateľov obce je 2 553 873 (ISTAT 31.12.2004), dosahuje však 2 823 201 obyvateľov (Zdroj: Comune di Roma) vrátane občanov bez trvalého bydliska. Súčasným strarostom je Walter Veltroni (od mája 2001). Počas svojej asi 2 800 rokov dlhej existencie bol sídlom starovekého Ríma, neskôr pápežských štátov, Talianskeho kráľovstva a Talianskej republiky. Nazýva sa aj „večným mestom“ (la città eterna). Prvé dôkazy osídlenia oblasti pochádzajú z Bronzovej doby, keď v 16. storočí pred Kr. žili na okolitých pahorkoch pastieri. Doložené je osídlenie pahorkov Palatino a Kapitol, od 9. storočia pred Kr. boli Sabínmi osídlené i pahorky Esquilino, Quirinale a Viminale. V polovici 8. storočia došlo spojením osád na Esquiline a Palatine ku vzniku predchodcu mesta. Večné mesto, ako je Rím nazývaný, vzniklo podľa legendy 21. apríla 753 pred Kr. a jeho názov zrejme pochádza z menaetruského kmeňa Ruma. Práve etruskí králi vládli regiónu a mestu až do roku 510 pred Kr., kedy boli z mesta vyhnaní a vzniklaRímska republika. V roku 270 pred Kr. už pokrývala takmer celý Apeninský polostrov a zamerala sa na podmanenie zámorských území. Do 1. storočia už ovládala Pyrenejský polostrov, severnú Afriku a Grécko. Konflikty mocných postupne viedli až k pádu republiky, po ktorom začali mestu i ríši vládnuť diktátori. Prvými boli Gaius Iulius Caesar a Octavianus Augustus, za ktorých vlády dostáva mesto podobu pravého centra veľkej ríše. Vznikli verejné budovy, fóra, kúpele, paláce a hlavným stavebným materiálom sa namiesto tehiel stáva mramor. Po rozšírení kresťanstva sa Rím stal jeho centrom a postupne sa začali budovať chrámy. Po poklese významu mesta ako politického centra v 3. a 4. storočí si cisári často volili za sídlo iné mestá a definitívny koniec štatútu hlavného mesta nastal roku330 po presune centra ríše do Konštantínopolu cisárom Konštantínom Veľkým. V Ríme zostal sídliť senát a naďalej zostal legislatívnym centrom Rímskej ríše, no s upadajúcim vplyvom upadalo aj mesto. Definitívne bol osud mesta spečatený začiatkom5. storočia, kedy sa mesta zmocnili v roku 410 Vizigóti, vedení Alarichom a následne v roku 455 Vandali pod vedením Geisericha.