CUBE 01

THE

CUBE

KGŠM číslo 1

obsah

obsah editorial kgšm kabu 2011 mediálny týždeň blog 3 rozmery človeka čierne pierka chill-out zaujímavosti pozvánka

02 03 04 04 07 10 10 13 18 18 19

editorial Do kontaktu s kockou prišiel každý z nás už ako malé dieťa. Napriek jej pomernej jednoduchosti si vždy vedela „vydobyť“ popredné miesto medzi našimi obľúbenými hračkami. Neskôr sme sa začali stretávať s kockou v jej rôznych iných podobách.

Možno zložitejších, nevšednejších, prekvapujúcejších, povedzme primeraných nášmu veku. Dnes je pre nás tento trojrozmerný útvar, napriek jeho rôznorodosti, takpovediac prirodzenou súčasťou nášho okolia. Svojimi základnými črtami v nás nijak obzvlášť nevzbudzuje záujem.

My však chceme priniesť slovu kocka nový rozmer. Nechceme, aby ďalej v našich mysliach rezonoval len ako matematický pojem, či ako iné zaužívané asociácie.

Chceli by sme, aby sa Kocka stala synonymom pre alternatívu, konkrétne pre alternatívu dnešnej mládežníckej tlače.

Kocka má byť miestom, kde každý, kto bude mať záujem, bude môcť prezentovať svoj súčasný pohľad na okolitý svet, rôzne dominujúce témy, či témy jeho srdcu blízke. Má zároveň pokryť čo najväčšiu škálu tvoriacich ľudí a poskytnúť tak možnosť prezentovania vlastného talentu, či pohľadu širšej verejnosti.

Kocka má prinášať nové pohľady na bežné svetské témy, ponúkať alternatívu k bežným názorom spoločnosti na okolité dianie. Možno viacerí z vás si všímajú potrebu istej zmeny pri podávaní informácií prostredníctvom rôznych médií asi tej najviac ovplyvniteľnej skupine- skupine mladých. A ak to nebudeme práve my, mládež, kto sa postaví za zmenu v tejto oblasti, kto iný to urobí?

Konkrétnou snahou z našej strany o istú zmenu je vydávanie alternatívneho časopisu týkajúceho sa nielen diania vo svete, ale v neposlednom rade aktualít našej školy a prezentovať tak názory, postoje a talenty našich študentov širšej verejnosti. Chceme však podotknúť, že Cube sa v žiadnom prípade nesnaží nahradiť už existujúci školský časopis. Má byť základným kameňom pre vytvorenie časopisu pokrývajúceho širšiu verejnosť a pre nadviazanie komunikácie medzi jednotlivými mestskými gymnáziami.

Ako vidíte, v samotnom prvom čísle sa zatiaľ nachádza len niekoľko článkov a príspevkov. Cube je v štádiu rozbiehania sa a preto na úvod ponúkame vzorku toho, na čom chceme pracovať.

Veríme, že tento „zárodok“ prerastie do vyššej podoby, že naplní svoj cieľ, že prinesie ovocie tam, kde má. Dúfame, že si nájde miesto aj medzi vami, že vo vás vzbudí záujem. Prajeme si, aby sa Cube, teda Kocka, stala synonymom alternatívy. redakčný tím

kgšm

KABU 2011 Všetko sa to síce malo oficiálne začať vo štvrtok devätnásteho novembra v Misijnom dome, no pre nás, septimu, „tretiu A a tretiu B“, sa toto šialenstvo s podtitulom ´Väzenie´ začalo asi cez prázdniny, keď sme si všetci pomaly začali uvedomovať, že ako predmaturitné ročníky ideme tento rok vítať našich drahých nastávajúcich prvákov na našej škole a zároveň kvintu na vyššom stupni osemročného gymnázia.

Poctivo sme začali mávať stretnutia hneď prvý naozajstný týždeň školy, viedol ich pán profesor Bašo (profesor biológie a matematiky, momentálne aj vedúci záujmovej činnosti na našej škole) s tým, že pani profesorka Šnegoňová (ktorá na našej škole učí náboženstvo a vedie semináre z biológie, taktiež sa zúčastňuje na organizácii záujmovej činnosti) nám určila isté hranice ako napríklad- dajte im jesť len to, čo by ste zjedli aj vy, nerobte im nič čo nechcete aby robil niekto iný vám alebo neponižujte obete. No nás to ani trocha nerozladilo- nie sme predsa nehumánni! Ale aj napriek tomu nám 90% úloh tým pádom vypadlo a mohli sme vymýšľať ďalšie.

Samozrejme sme za pár dní povymýšľali kopu

vecí zodpovedajúcich kritériám a už nám len stačilo doladiť zopár detailov ako napríklad, kto bude v ktorej úlohe účinkovať, alebo ako to vlastne celé bude nakoniec vyzerať.

Prišiel náš deň D a spolu s ním aj plno vecí ktoré bolo treba doladiť, no tie sme ponechávali na čas, kedy sa budeme reálne nachádzať v Misijnom dome a budeme vidieť priestory, v ktorých máme účinkovať. Celý deň sme sa

kgšm v škole na chodbách stretávali a s úsmevom sme si vymieňali zasvätené pohľady. Asi okolo prvej hodine poobednej sme sa začali schádzať v Misijnom dome a pripravovať výzdobu pozostávajúci z mreží, kľučiek na stenách ktoré v našom príbehu predstavovali dvere do cele, fotiek “rodín” našich väzňov, samozrejme z nápisu Psychiatrické oddelenie, alebo Tattoo u Ňamky a jedálneho lístka na celý týždeň. Potom sme mali tri rýchle nácviky všetkých scénok a začali prichádzať prví hostia. Naša SBS ich vpustila až v určenom čase, veď ako správni organizátori sme museli mať pokryté aj východy. 16:15 bol ten čas, kedy sa všetci postupne začali usádzať, prváci a kvinta do predných radov na stoličky vyhradené páskami ´Vstup zakázaný´. Ja osobne som stála za oponou, pripravená odsúdiť ich v mene Slovenskej republiky na doživotný trest, ale zachytila som zhasnutie svetiel,

húkanie policajných sirén a semtam sa spoza zle zatiahnutej opony predralo blikajúce červené a modré svetlo. Na rad prišla prepadovka a zatknutie našich obetí s tým, že prišli vyšetrovateľky a oznámili im že súdení budú ihneď. Keď sa začala roztvárať opona, zbadala som tváre plné napätia v prvých radoch, v tých ďalších radoch za páskou mali tváre skôr výraz pobavenia a náznaky obáv na nich na rozdiel od tvárí prvákov a kvintánov žiadne neboli. V tomto momente sa začal súd, postupne sa prezentovali všetky dôkazy z vyšetrovania, rozhovory s podozrivými a súd sa skončil bez ujmy na zdraví či živote niekoho z nás či niektorej z obetí. Potom nastúpili dvaja starí väzni, František Barla (septima) a Matej Kubiš (3.B), a ladne odmoderovali celý zvyšný priebeh KABU. Úprimne si nepamätám poradie úloh, no aj napriek tomu si pamätám napríklad pánsku módnu prehliadku, bitku s dekami, či dámsku módnu prehliadku, tanec štyroch sympatických pánov v ženských plávkach (mali ich na oblečení O:)), spev tých nadanejších alebo vyšľahávanie bielok do minúty.

Po skončení programu sme s napätím očakávali reakcie publika a sa-

kgšm motných prvákov a kvintánov a hneď po začatí diskotéky sme sa pýtali ľudí na ich názor.

Našťastie sme všetky kritériá pre výber úloh splnili, veď nik nebol ponížený, nikomu nebolo ublížené, jedlo bolo vynikajúce (mňam, kombinácia zubnej pasty a húb v koláči) takže nik nemal výhrady a mohla sa začať zábava. My, septima a tretiaci sa už poznáme takže sme sa bez obáv vrhli na parket a ostatní sa nami nechali stiahnuť tiež. Takmer 4 hodiny tanca, zábavy, smiechu, rozhovorov a prišiel koniec, museli sme upratovať. Ako správni spoluorganizátori KABU sme všetci pekne zostali po záverečnej a upratali po sebe všetko neporiadok, ktorého ale nebolo veľa keďže sme mali jednoznačne zakázané hádzanie vajec či iných látok mazľavej konzistencie po našich obetiach. Rozlúčili sme sa a s úsmevom na perách sme sa pobrali domov s tým, že v piatok sme všetci mali kruhy pod očami, neboli sme pripravení na vyučovanie, hlavy nám na nemčine padali na stôl (poniektorým sa aj to stalo), a jediné po

čom sme celý deň túžili bola posteľ a hodiny výdatného spánku.

Teraz, keď sa na to celé obdobie plánovania KABU spätne pozerám, musím sa usmiať. Je naozaj krásne, ako nás to spojilo, koľko ľudí sme bližšie spoznali.

S tretiakmi sme ešte nemali veľa akcií, až toto bola prvá príležitosť spoznať sa. Som rada, že aj keď sme ešte deň pred KABU vlastne ani nemali skoro nič pripravené či naskúšané, dopadlo to naozaj dobre a musím vyzdvihnúť improvizačné schopnosti každého jedného člena, ktorý sa príprav na KABU zúčastnil a touto cestou sa chcem aj všetkým zúčastneným poďakovať za čas, trpezlivosť a

kgšm

SLOBODA -kde sa nachádza a koľko si z nej môžem vziať?

alebo KGŠM na 18. medzinárodnom mediálnom týždni mladých Boj o slobodu zohrával v ľudskej histórií vždy dôležitú rolu. Či už išlo o boj za osobnú slobodu, slobodu prejavu, či autonómiu národov, vždy to boli práve silné ideály, ktoré viedli našich predkov k dosiahnutiu svojho neľahkého cieľu.

Práve vďaka ich odhodlaniu a často- krát nevyhnutnej obete môžeme dnes užívať výhody, ktoré nám ich úsilie prinieslo.

Pred niekoľkými týždňami sa v nemeckom meste Trier stretlo niekoľko študentov piatich krajín Európy, aby spoločne profitovali z toho, čo im predošlé boje o slobodu priniesli. Osemnásty medzinárodný mediálny týždeň mladých (Internationale Jugendmedienwoche- ďalej MeWo) sa pod záštitou Katolíckej univerzity v Triere niesol v duchu hlavného motta: „Sloboda- kde sa nachádza a koľko si z nej môžem vziať?“.

Medzi účastníkmi z Nemecka, Poľska, Francúzska a Rumunska našu krajinu reprezentovalo aj Katolícke gymnázium Štefana Moysesa účasťou jeho dvoch študentiek.

Hlavným cieľom celého stretnutia bolo v priebehu týždňa spracovať tému sloboda z rôznych možných uhlov pohľadu prostredníctvom rôznych médií. Či už išlo o

návštevu zámku, väznice, alebo o diskusiu vždy v pozadí stála otázka, či je sloboda naozaj taká bezhraničná ako sa často domnievame, alebo ide len o utopistickú predstavu. „Sloboda v médiách“.

Pre spoločnosť často kontroverzná téma, pre účastníkov MeWo jedno z prvých zadaní, na ktorom spracovaní sa museli spoločne podieľať. Hľadanie odpovedí na mnohé otázky sa začalo v Mainzi návštevou najväčšej štátnoprávnej televízie Nemecka ZDF (Zweites Deutsches Fernsehen).

Najočakávanejším bodom programu bola samotná diskusia so zastupujúcim šéfredaktorom a expertom na terorizmus Elmarom Theveßenom, s ktorým mali účastníci možnosť diskutovať aj o takých témach ako je vyspelosť slobody v médiách jednotlivých

kgšm

krajín sveta, či o poslaní a práci žurnalistu v dnešnej dobe a spoločne tak nachádzať tenkú hranicu medzi tým, čo osobnou slobodou je a čo už naopak nie.

Centrom záujmu nebola len sloboda ako politický a etický aspekt.

Umenie je tak povediac oblasťou, o ktorej môžeme vyhlásiť, že v dnešnej dobe hranice naozaj nepozná, že sloboda pri vyjadrovaní umelcových pocitov má neobmedzené pole pôsobnosti. Avšak rozhovor s nemeckým umelcom Franzom Schönbergerom v tretí deň medzinárodného stretnutia čatsto- krát nasvedčoval tomu, že ani toto tvrdenie nie je jednoznačné, že takmer bezhraničná sloboda pri vytváraní diela umelcom naráža

práve na tvrdé hranice ľudského rozumu a pochopenia.

Konkrétnejšiu predstavu o ponímaní hraníc slobody človeka priniesol svojou účasťou na MeWo aj Boris Reitschuster. Žurnalista, ktorý istú dobu pôsobil v Rusku otvorene hovoril o nástrahách minulých režimov, cenzúre, ako aj o svojej osobnej slobode počas žitia vo Východnom bloku.

Azda najemotívnejším zážitkom niektorých zúčastnených bola návšteva väznice pre mladistvých vo Wittlichu. Počas prehliadky komplexu tak narážali na reálie, ktorým každý deň musia čeliť ľudia, ktorým bolo právo osobnej slobody, minimálne na čas, odobrané. Už aj tak zmiešané pocity nepochybne umocňovali rozhovory s mladistvými väzňami, prehliadka ich voľno- časových aktivít, ako aj spoločný obed vo väzen-

kgšm skej jedálni. Tento zážitok rozhodne na čas ovplyvnil, do tohto dňa jemne bezstarostnú, atmosféru týždňa.

O tom, že tohtoročný mediálny týždeň nebol len o práci a povinnostiach nasvedčoval program stredajšieho večera, kedy mali účastníci jednotlivých krajín možnosť prezentovať výnimočnosť svojej krajiny a školy formou vopred pripravených materiálov. Okrem iného boli pripravené aj mnohé súťaže, vďaka ktorým sa mohli študenti lepšie spoznať a prehĺbiť svoje vzťahy.

V y v r c h o l e n í m celotýždenného úsilia jednotlivých tímov bola live prezentácia výsledných prác pred vedením Katolíckej univerzity, sponzormi a inými hosťami, na ktorej bol predstavený, okrem iného, aj časopis Freiheit (Sloboda), na ktorého konečnej podobe mali podiel aj dve naše študentky spolu s pani profesorkou Lamperovou a ktorý, rovnako ako

aj ostatné výsledné práce jednotlivých skupín, si môžete pozrieť na stránke mediálneho týždňa: www. medienwoche-trier.de.

Tohtoročný medzinárodný mediálny týždeň môžeme z pohľadu zúčastnených a organizátorov považovať rozhodne za úspešný.

Na druhej starne tu však sto-

jí úspešnosť zo strany tých, ktorým je takpovediac výsledok celotýždenného úsilia smerovaný. Širšej verejnosti. Či a ako práve ona ocení prácu niekoľko desiatok ľudí je zatiaľ otázne. Ostáva nám len dúfať, že snaha o šírenie, pre dnešnú spoločnosť tak významnej témy, nájde odozvu aj mimo tohto spoločného stretnutia. lujza kotočová

blog

3 ROZMERY ČLOVEKA Telesný. Duševný. Duchovný. V každom z nás sa všetky tri rozmery rozvíjajú. Telesný rozmer- hlad, nasýtenosť, smäd, zima, teplo, vlhko, sucho, vyjedanie čokolády o pol noci...

Duševný rozmer- divadlá, opera, hudba, láska, nenávisť, hnev, čítanie kníh, škola, vzdelanie, pocit viny, sklamanie, radosť, žiaľ, ... Duchovný rozmer- viera v Boha, priateľstvo, úcta, súcit, dobroprajnosť..

Sám Boh pokoja, nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený, a duša i telo bez úhony keď príde Ježiš Kristus.

(1Sol,5,23) Vieme, že každý z nás, pokiaľ ide samozrejme o zdravého človeka bez vážnych psychických chorôb, máme všetky tri rozmery... ich základy sú v nás...každý z nich by sme mali rozvíjať dostatočne a rovnako. Telesný rozmer každý z nás dobre pozná, veď dennodenne robíme veci potrebné na prežitie- naše biologické potreby napĺňame až-až...Ale čo taký duševný rozmer? Alebo duchovný? Každý jeden deň sa stretnem s niekým, kto nikdy v živote neprečítal inú knihu ako komiks Káčer Donald a priatelia. Alebo človeka, ktorý nadáva že ho nútia učiť sa. Alebo, čo sa týka rozmeru duchovného, stretávam ľudí ktorí mi dokážu s istotou povedať,

že Boh neexistuje. Dokážu odprisahať na svoj vlastný život, že naozaj neexistuje. Že oni sú tu len tak a nik im ich názor nemôže vyvrátiť a nik ani vlastne iný názor mať nemôže, že je prirodzené že čo nevidia neexistujú. Vtedy sa pýtam, či nevidia že žijú. Ja v živote každého človeka vidím kúsok Boha... v každom jednom z nás. Sú to všetko ľudia, ktorí sa ani len nesnažia vidieť niečo iné ako seba samých... ako seba, svoje potreby, svoje názory, svoje všetko. Nik z nich sa ani na chvíľku nepozastaví nad myšlienkou, že možno v skutočnosti pravdu nemajú. Ako mi môže človek, ktorý nedokáže oceniť ani diela tých najvýznamnejších umelcov tvrdiť, že len oni sú správni? Že oni vedia, čo je správne a jediné dobré? Ako môže niekto, kto si myslí že ísť do opery je trápne a je to pre starých ľudí povedať,

blog že vie niečo lepšie ako my všetci?

Podľa môjho názoru, ak chce človek žiť v harmónií tela a duše a ducha, musí pre to niečo robiť... je to niečo ako talent. Musíte sa mu venovať, rozvíjať ho, pracovať na ňom, inak nie je vôbec nič platný.

Je to ťažké, rozvíjať ho správnym smerom. Ale žiadna cesta vedúca k dobrému nie je ľahká. Ak niekto chce uspieť, musí pre to niečo urobiť. Nič nikomu doteraz „z neba nespadlo“ a ani sa tak nikdy nestane... Boh nám dal tri rozmery aby sme ich rozvíjali. Dal nám schopnosť učiť sa veci, aby sme ju využili. Samozrejme, že pre mladého človeka, ktorý si chce užiť život je učenie mimoriadne nelákavé. Lákavejšie je rozbehnúť sa do ulíc a oslavovať s kamarátmi každý jeden deň. To, aké dôležité je vzdelanie, rozhľad v kultúre, aké dôležité sú knihy a aké dôležité je mať ideály, sa dozvieme až neskôr..ako postupne prechádzame životom. Veľa krát sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí sa nevedia nájsť. Ľudia, ktorí nevedia čo robiť od radosti, žiadna mo-

tivácia, žiadny dôvod pre život, žiadne sny, žiadne očakávania, sú to ľudia ktorí len chodia životom a nič zmysluplné nerobia..naplnenie svojho života hľadajú v alkohole, cigaretách...a tým ubíjajú ten krásny potenciál, ktorý všetci v sebe máme. A s tým už akosi ide ruka v ruke zanedbanie aj duchovného rozmeru. Načo veriť v Boha, keď vlastne nič také ako Boh neexistuje?

Veď keby bol, nedopustil by aby boli ľudia stratení, aby boli tak zúfalí.

Sú to všetko ľudia, ktorí si za svoju situáciu vlastne môžu sami...alebo im asi ešte život nepriniesol nič, pre čo by mali byť NAOZAJ smutní, pre čo by mali dôvod cítiť sa stratene, cítiť beznádej. Keby si na chvíľku otvorili oči a uvideli ľudí, ktorí naozaj trpia, vedeli by čo to skutočné znamená, byť zúfalý. Nemať pre čo žiť. Alebo aspoň dôvod na žitie nevidieť.

Keby na chvíľku nevideli len seba a nemysleli len a len na seba zrazu by zbadali, koľko ľudí nao-

blog zaj trpí. A väčšinou tí, čo najviac trpia sú tými najšťastnejšími.

Lebo vedia, aké je to skutočne trpieť. Vedia, aké je vzácne mať okolo seba priateľov, aký vzácny je úsmev, aké vzácne je môcť voľne dýchať, oni vedia akí by mali byť všetci vďační za možnosť žiť. Za možnosť učiť sa, koľkí by dali čokoľvek za to, aby sa mohli učiť, aby mali také možnosti aké máme my tu teraz. Ľudia, ktorí naozaj trpeli chcú pomáhať iným.

Majú úctu voči ľuďom, ktorí si ju zaslúžia. Vidia to, aký Boh naozaj je a ako pomáha nám všetkým. V ich konaní je poznať, že konajú s Ním. Človek na to, aby sa chvíľku nezaujímal len o seba ale aj o iných a naozaj rozvíjať všetky svoje rozmery a dary potrebuje dospieť..

Niektorí nedospejú ani do smrti.

Niektorí sa narodia a tým, že sú napríklad rodinou vedení k správnemu, dospievajú omnoho skôr. Uvedomujú si naozajstné utrpenie a vedia byť vďační za milosti, ktoré majú.

Každý z nás máme tri rozmery.

Každý zdravý človek má telesný, duševný a duchovný rozdiel.

V telesnom sa myslím orientujeme všetci. To, na čo sa treba skutočne zamerať je náš duševný a duchovný rozmer. Veď mladí ľudia sú naša budúcnosť... Je potrebné nám, mladým ukázať, že učiť sa je vlastne prospešné len a

len pre nás. Že kultúra, umenie a vzdelanie sú naozaj dôležitými vecami. Pred tým, ako budeme chcieť zmeniť spoločnosť by sme mali chcieť zmeniť jednotlivca.

Každý jeden človek ktorý si uvedomí svoje tri rozmery a bude sa zaujímať o ich rozvoj je ďalším krokom ku zmeneniu spoločnosti.

Ten, kto si naozaj uvedomuje seba samého vie, že všetky tri rozmery sú rovnako potrebné. Že na to aby sme dokázali, aby sme mohli žiť v už spomínanej harmónii, aby nám naozaj nič nechýbalo, aby sme sa mohli považovať za šťastných, si najprv musíme uvedomiť dôležitosť ľudí, ktorí nás obklopujú. Pomáhať ľuďom je rovnako dôležité ako najesť sa. Že milovať, ale naozaj milovať je rovnako dôležité ako vzdelanie. Musíme si uvedomiť, že ak chceme byť naozaj úspešní a mať zmysel pre život, nesmieme strácať vieru v Boha. No úprimne, nemyslím si že príde moment, kedy si človek uvedomí nezmyselnosť bojov, kedy si uvedomí že nie je správne ak niekto vidí najprv seba potom iných. Že nenávisť nie je ani zdravá, ani správna. Musíme sa asi len zmieriť s tým, že spoločnosť naozaj nezmeníme. Ale našim pôsobením môžeme urobiť životy ľudí okolo nás plnohodnotnejšími, stačí im ukázať, čo ich privedie na cestu naozaj šťastného a zmysluplného života. petra kuchárová

blog

ČIERNE PIERKA Začínalo sa stmievať. Rýchlo som kráčala cez les. Bývame totiž ďalej od mesta na kraji hory. Samozrejme že neďaleko je autobusová zastávka, avšak ja som zase zmeškala posledný spoj kvôli môjmu hlúpemu spolužiakovi. Snažila som sa rýchlo dostať domov, aby ma nezastihla tma, tak som využila skratku. Les mám rada, ale za tmy nie. Nie pre to, že by som sa tmy bála. No človek nikdy nevie, čo sa mu môže stať.

Posledné slnečné lúče prenikali pomedzi stromy. Bol koniec októbra a les hral pestrými farbami. Veľa lisov bolo žltých, či hnedých, no našli sa aj červené a oranžové. Pri každom mojom kroku to šušťalo. V konároch klebetili vrabce. Skrátka klasický jesenný večer. Dokonca aj oblaky zhlukujúce sa nad mojou hlavou mi pripomínali, že leto sa už skončilo.

Bolo mi chladno a tak som si zapla kabát. Ešte ako napriek začalo silno pršať a aj napriek hustým konárom nado mnou som mokla.

Keďže dáždnik som nemala, prehodila som si aspoň kapucňu.

No skvelé, pomyslela som si, keď zahrmelo.

Ako som tak kráčala premýšľajúc, že by radšej ešte mohlo byť leto, začula som praskot vetiev. Žeby do stromu udrel blesk? Nie, to by som počula. Zrejme sa to stalo

kdesi predo mnou. Zvedavosť premohla strach a túžbu po teple a suchu. Išla som zistiť čo to bolo. Dažďové kvapky nabrali na veľkosti a intenzite. Začula som ďalšie zapraskanie, tentoraz bližšie.

Po chvíli som uvidela postavu, o ktorej som si myslela, že ju stretnem iba v snoch. Predo mnou stál opierajúc sa o strom anjel s čiernymi krídlami. Mokré krátke čierne vlasy mu padali do tých najhlbších smaragdovozelených očí, aké som v živote videla.

Pozerali sa na mňa a vyžarovali neuveriteľnú istotu a pokoj. Dlho som z nich nemohla spustiť oči.

Až po chvíli som si všimla jeho odev. Bol mokrý ako aj ja, no čo ma zarazilo, bola jeho čierna tepláková súprava a tenisky značky Adidas.

Počkať, nie je toto len sen? Je pravda, že som mokrá ako myš

blog a je mi zima, ale že by som fakt videla čierneho anjela v značkovom oblečení? prebehlo mi hlavou. No vedela som, že určite nespím. Urobila som niekoľko krokov k nemu. Ani sa nepohol. Srdce mi bilo ako o preteky. „Kto si?“ spýtala som sa po tichšie ako som zamýšľala. On však neodpovedal. Namiesto toho prišiel ku mne a chytil ma za ruku. Napriek dažďu bola suchá a príjemne hrejivá. Vtedy mi začal byť povedomý. Jeho tvár mi pripomínala môjho jediného staršieho brata, ktorý zomrel pred dvomi rokmi v autonehode. Zrútil sa do rieky a jeho telo sa nikdy nenašlo. Striasla som sa. Všade naokolo bola tma. Stále sa mi pri spomienke na to vybaví zničené auto v rieke uprostred tmavého lesa. „Simon?“ opýtala som sa ho.

Anjel však pokrútil hlavou. „Nie som tvoj brat. Žiaľ, naozaj zomrel. Mám len jeho tvár,“ odpovedal mi. Hlas mal pokojný, príjemný a aj keď som ho ešte nikdy nepočula, bol veľmi povedomý. Naozaj mal len Simonovu tvár. Môj brat mal totiž gaštanové vlasy a sivé oči. „Kto teda si? Je toto sen?“ spýtala som sa neisto. Hlas sa mi jemne triasol od zimy. „Uisťujem ťa, že je to

skutočnosť,“ povedal a usmial sa na mňa, “som tvoj anjel strážny.“ Akoby naschvál udrel práve vtedy do konára nad nami blesk. Skôr než som sa stihla spamätať, anjel si ma pritiahol k sebe a zakryl svojimi krídlami. Posledné čo som počula bol silný náraz a jeho pokojný hlas. „Spi, Julliet.“ Zobudila som sa vo svojej posteli.

Uvedomila som si, že mám na sebe suché oblečenie. Bol to len sen? Posadila som sa a pozrela na svoj vankúš. Nebol to sen....

Ležali tam tri čierne pierka...

Ktosi zaklopal na dvere. Ukryla som pierka pod vankúš. „Ďalej!“ zvolala som. Dvere sa otvorili a dnu vošla moja mama. Volá sa Kristine, ale všetci ju volajú Tinne. Veselá modrooká Tinne. Jej tvár lemovali gaštanové vlnité vlasy po plecia.

Prezerala si ma starostlivým materinským pohľadom. „Už si hore?“ spýtala sa ma.

Prikývla som a spýtala som sa ja: „Ako som sa sem dostala?“ „Mala si poriadne šťastie. Nebyť Alexa, mohlo sa ti niečo stať,“ povedala ustarostene. „Kto je Alex?“ začudovala som sa. Žeby môj anjel? „Ach, nepovedala som ti včera o ňom? Prišiel dnes na obed.

blog Pred týždňom stratil celú rodinu.

Je pravda, že je dosť vzdialený príbuzný, ale nikto iný sa ho nechcel ujať,“ vysvetlila mi. „Aha,“ povedala som, „chudák, je mi to ľúto.“ „Veru, teraz to má ťažké... Si v poriadku?“ spýtala sa a na moje prikývnutie povedala: „Poď dole. Čaká ťa.“ Potom sa zvrtla a bez toho, aby zavrela dvere odišla.

Vstala som z postele a postavila som sa pred dvere skrine, na ktorých bolo zrkadlo. Vlasy som už mala takmer suché, takže som musela spať dlho. Siahajú mi takmer po pás, no mama si myslí, že by sa mi viac hodili krátke.

Už si ani nepamätám, kedy som sa bola naposledy dať ostrihať.

Vzhľadom na to, že momentálne vyzerali akoby ma trafil blesk, som vzala kefu a poriadne ich rozčesala.

Vtom mi zazvonil mobil, ktorý ležal na písacom stole. Siahla som po ňom. No jasné, Sally, pomyslela som si keď som uvidela meno na displeji, zrejme už volala mame a teraz je celá bez seba.

Len čo som zdvihla, Sally spustila spŕšku viet: „Jul, si v poriadku?

Nič ti nie je? Nemáš chrípku?

Kadiaľ si, do šľaka, išla? Prečo si....“ Musela som jej skočiť do reči, lebo inak by z dialógu bol monológ.

„Len kľud, som v pohode. A o chrípke zatiaľ neviem. Stalo sa však čosi zvláštne...“ „A čo také?“ nedočkavo mi skočila do reči ona. Zarazila som sa. Je pravda, že Sally je moja najlepšia kamoška, ale nebola som si istá, či to môžem povedať a či mi vôbec uverí. „Vieš, mala som neuveriteľný sen. Zachránil ma čierny anjel,“ dostala som zo seba nakoniec. „Zaujímavé...Vieš čo, musím už ísť. Ale ešte sa o tom porozprávame. A nedostaň chrípku, v pondelok ťa potrebujem. Maj sa.“ „Ahoj,“ odzdravila som. Zložila som a mobil strčila do vrecka.

Poobzerala som sa okolo seba a konečne som vyšla z izby. Keď som prechádzala popri bratovej izbe, mimovoľne som si povzdychla. Ach! Zase som to spravila... už viac nesmiem, pomyslela som si.

Keď som schádzala po schodoch, prvé čo som si všimla bol on. Môj anjel sedel oproti na gauči a zrejme pozeral televízor, podľa zvuku akčný film. Vlasy mal upravene strapaté. Na sebe mal biele tričko a tmavozelené tepláky. No po krídlach nebolo chýru. Nevedomky som zostala stáť na schodoch a pozerala som sa na neho.

O niekoľko sekúnd si ma všimol a zastavil film. Došlo mi, že by som sa mala pohnúť a tak som išla k

blog nemu. „Ahoj,“ pozdravil sa mi a milo sa usmieval. Obdivovala som ho, že to vôbec dokáže. Keď zomrel Simon, dva týždne som preplakala a takmer som nevyšla z izby. A on sa tváril, akoby sa nič nestalo. „Ahoj, ďakujem za záchranu. A to s tvojou rodinou je mi ľúto,“ dostala som zo seba. „Nemáš za čo a...snažím sa to zvládnuť,“ odvetil pokojne. „Takže ty si Alex?“ spýtala som sa ho. Stále sa tváril rovnako. „Som Alexis. Alexis Blake.“ Naklonila som sa k nemu bližšie a pošepky som sa ho spýtala: „Si môj anjel?“ „Áno,“ prikývol, „som.“ Z kuchyne sa vynorila mama.

Dúfam, že si pri pohľade na nás nepomyslela, že by nás dala dokopy, keď sme vraj len veľmi vzdialená rodina, napadlo mi vzhľadom na to, ako sa na nás pozerala. Teda, nie že by nebol pekný. Pre istotu som sa od neho odtiahla. „Vidím, že ste sa už zoznámili.

Večera je už hotová,“ oznámila nám. Len čo to povedala, zaškvŕkalo mi v bruchu. Preto som sa hneď ozvala: „Čo máme?“ „Niečo, čo má Alexis najradšej. Čerešňový koláč,“ odpovedala mama a s nadšením odbehla do kuchyne. Mohla sa tam totiž dostať len vtedy, keď ocko nebol

doma. Ako napríklad dnes, keď je v práci. Je kuchár a neznáša, keď sa mu niekto pletie do varenia.

Jej odpoveď ma zarazila. Simon taktiež zbožňoval čerešne v akejkoľvek forme. Od plodov cez zmrzlinu až po koláče. „Výborne,“ povedal Alexis s úsmevom a vypol televízor. Potom sa postavil a išiel si sadnúť za jedálenský stôl, ktorý bol za gaučom. Nasledovala som ho a sadla som si oproti nemu. Oprela som sa lakťami o stôl a rukami podoprela hlavu. Pozrela som sa na neho. Naše pohľady sa stretli. To je ale fešák, preblyslo mi hlavou, no v momente som to zamietla, pretože sa na mňa usmial. Čo mi čítaš myšlienky? Žmurkol na mňa. Nevedela som ako si to vysvetliť. „Jullie, poď zobrať taniere,“ vytrhla ma z myšlienok mamina.

Postavila som sa a Alexis sa postavil tiež. „Môžem s niečím pomôcť?“ spýtal sa zdvorilo. „To je v pohode, zvládnem to.

Kľudne si sadni,“ odvetila som mu a išla som do kuchyne. Vzala som tri malé tanieriky a vrátila som sa k stolu. Rozložila som ich a potom som si sadla. Hneď na to mama doniesla koláč a tiež si sadla. „Naberte si,“ povedala. Alex sa nenechal dvakrát núkať. Potom sme si zobrali aj my.

blog Ako sme jedli, prišlo mi čosi na rozum: „A kde bude spať?“ Mama chvíľu váhala, no potom odpovedala: „V Simonovej izbe.“ To ma mierne rozhorčilo. Čože? Prečo tam?...Potom som sa však snažila upokojiť. Síce nemá kde inde byť. Iba ak v obývačke na gauči, ale to by nebolo veľmi dobré. Simon je aj tak navždy preč. „No...fajn, aspoň nebude ďaleko ak ho budem potrebovať,“ povedala som nakoniec.

Keď sme dojedli, chcela som mamine pomôcť s riadom, ale ona trvala na tom, že to zvládne aj sama. Tak sme sa ja a Alexis vybrali na poschodie.

Keď som vyšla hore schodmi, on ma zastavil a spýtal sa ma: „Nechceš sa porozprávať? Musím ti toho veľa vysvetliť.“ „Prečo nie, môžeme...“ nedokončila som myšlienku, pretože mi zazvonil mobil. Vytiahla som ho. Bola to samozrejme Sally. „Prepáč, musím si niečo vybaviť,“ povedala som mu rýchlo a zamierila som do svojej izby. „Bude to trvať dlho?“ „Aj ja by som rada vedela,“ povedala som mu a zodvihla som.

„Dobre, tak ja zatiaľ...“ počula som, kým som nezatvorila dvere a neozvala sa moja kamarátka: „Jul, neuveríš, čo mám nové!“ Znela dosť šťastne. „Kabelka, outfit alebo topánky?“ spýtala som sa ironicky, pretože takéto niečo je u Sally dosť bežné. „Pche, tento raz nič také. Môžeš hádať, ale asi neuhádneš.“ „Dobre, tak...tvoji rodičia vyhrali v lotérií? Alebo auto? Či luxusná dovolenka?“ „Vedľa, ako tá jedľa, kamoška.

Prezradím ti to teda. Vrátil sa môj dávno-pradávno stratený brat,“ povedala nadšene. „Čože? Ty máš brata? A ako sa vlastne volá?“ „Veru áno a volá sa Aurel.“ „Zaujímavé meno.“ „V tom máš pravdu. Už musím ísť, uvidíme sa v pondelok. Aurel príde tiež. Maj sa.“ „Ahoj,“ odzdravila som a zložila.

A ja som si myslela, že dnešok už divnejší nebude. monika thielová

chill-out

ZAUJÍMAVOSTI Betónový kávovar Lavazza Keď sa to iba tak vysloví, tak to nevyznie tak dobre, ako dobre to nakoniec vyzerá. Betónový kávovar, či betónové reproduktory.. čuduj sa svetu, izraelský dizajnér Shmuel Linsky z tohto materiálu dokázal spraviť naozaj pekné a jedinečné kúsky. Aj keď sa jedná iba o koncepčné produkty, zdá sa, že v komerčnom predaji by si medzi dizajnovými kúskami našli svoje miesto. Kolekcia sa volá jednoducho Concrete Home Accessories a samotný autor prezrádza čosi o vzniku. “Proces navrhovania začal pri výbere materiálu: zvoli som si betón. Mal som víziu: betón v kuchyni a nie len ako stenu ale ako doplnok, ktorý si dokonca zachováva tvoje nerovnosti a nedokonalosti materiálu.” Koľko spotrebič váži sme však nezistili.

S Finderom už nikdy nemusíte hľadať zapatrošené kľúče Klasická scéna: odchádzate z domu či bytu, samozrejme sa ponáhľate a keď hľadáte kľúče, vôbec netušíte kde sú. Nájsť ich vám môže pekne zdvihnúť adrenalín. Je tu však zariadenie, ktoré sľubuje tento nepríjemný problém vyriešiť.

Pomocník Finder je dvojdielny RFID Locator pozostávajúci z hlavného terminálu a sady malých samolepiek. V skratke ide o to, že na kľúče, mobil či peňaženku, ktorú často hľadáte si nalepíte malú nálepku a keď príde na najhoršie, vezmete do rúk priehľadný Finder terminál a jednoducho danú vec nájdete tak, že ho na ňu namierite.

www.doba.sk

chill-out

POZVÁNKA 26. novembra sa v Banskej Bystrici predstaví jedinečná, humorne ladená hra Lev v Zime, podľa pôvodného scenára Jamesa Goldmana. Na Slovensko zavíta pražské divadlo Radka Brzobohatého priamo z Prahy.

Divadlo Radka Brzobohatého nemá veľmi dlhú históriu. Bolo založené pod záštitou slávneho českého herca Radoslava Brzobohatého, ktorý je známy najmä z filmu Sněženky a machři. Snáď naši rodičia najlepšie vedia, o koho sa jedná. Muž s výrazne rezanou tvárou, rozpoznateľným hlasom a nekompromisným hereckým účinkovaním bol vždy ako stvorený pre stvárnenie silných postáv obhajujúcich spravodlivosť. Určite nie je žiadnym zahanbením pre česko-slovenskú kinematografiu a divadelnú scénu.

V roku 2004 sa Radoslav Brzobohatý rozhodol spolu so svojou manželkou, slovenskou herečkou žijúcou v Česku, Hanou Gregorovou založiť divadlo Radka Brzobohatého v Prahe. Počas 7 rokov existencie pomerne úspešného divadla stihli predstaviť množstvo svetoznámych hier. Medzi ne patrí aj Úžasná priateľka slečna Flintová od Donalda Churchilla, či strhujúci príbeh o Edith Piaf s podtitulom Milovať k smrti.

Medzi najnovšie hry patrí práve Lev v zime. Hra, ktorá pochádza z pera Jamesa Goldmana. Táto hra má priam neobyčajne pozitívne ohlasy kritiky. Je to historická hra s humorným nadhľadom a uštipačnou iróniou kritizujúcou pôsobenie anglického kráľa Jindřicha II. v 12. Storočí. Dej sa odohráva v kráľovskom prostredí, kde prebieha súboj o získanie trónu tromi synmi kráľa. Kráľova manželka Eleonora musí rozhodnúť o následníkovi trónu ale kráľ ja v zásade proti. Lov po tróne zobrazuje úpadok súrodeneckej lásky, bratskú bezohľadnosť, a jasne vykresľuje čo s človekom dokáže spraviť túžba po moci. Hra je obohatená o dobové kostýmy, ktoré nás nútia vžiť sa do obdobia spred vyše 900 rokov. Filmová verzia hry Lev v Zime získala tri Oscary za najlepší scenár a film.

Určite si nenechajte ujsť jedinečnú slovenskú premiéru tejto hry, ktorá k nám prichádza až z Prahy aby nás pobavila, poučila a zanechala v nás nenapodobiteľný zážitok uznávaného českého divadla.

šéfredaktor: lujza kotočová grafika: adam lukáč jazyková úprava: jaroslav bečka dátum vydania: 11.11.2011 e-mail: lkotocova@yahoo.com