Nk 2015 by Andrej Meleg

NÁRODNÝ k a l e n d á r 2015

ÚSTAV PRE KULTÚRU

VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOV

NRSNM Autoservis Triaška Ján Tria? Triaška ka • podnikate¾ podnikatel Báèsky Petrovec, 021/780-382

Národný kalendár na obyčajný rok

2015 ročník 94

Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec

Zostavovateľ: VLADIMÍR VALENTÍK Členovia redakcie: Michal Ďuga Ján Hlaváč Mária Lučetincová

Národný kalendár vychádzal v rokoch 1920 – 1944. V rokoch 1945 – 1949 a 1952 – 1990 vychádzal pod názvom Ľudový kalendár. V rokoch 1950 – 1951 nevychádzal. Od roku 1991 znova vychádza pod prvotným názvom. Zostavovatelia, resp. hlavní a zodpovední redaktori: Samuel Štarke (1920 – 1925), Andrej Labáth (1926 – 1934), Andrej Sirácky (1935 – 1941, 1946 – 1948), redakčný výbor (1942, 1945, 1949, 1952, 1959 – 1960), Michal Labáth (1943 – 1944), Tibor König (1953), Peter Príbiš (1953), Andrej Fekete (1953 – 1958), Ivan Majera (1953 – 1958, 1961 – 1970), Michal Husár (1957), Ján Garaj (1970), Ján Širka (1970), Juraj Turčan (1970, 1975), Samuel Miklovic (1971 – 1972, 1978 – 1979), Ján Brtka (1973 – 1974), Anna Makanová (1975), Ján Kopčok (1976 – 1977, 1981 – 1984), Miroslav Demák (1980, 1991), Ján Filip (1985), Katarína Melegová (1986 – 1988), Tomáš Čelovský (1989 – 1990), Víťazoslav Hronec (1992 – 1994, 1996), Michal Ďuga (1995), Vladimír Valentík (1997, 2000 – 2014) a Vladimír Dorča (1998 – 2000). Zástupca hlavného a zodpovedného redaktora: Vladimír Dorča (1986 – 1988). Redaktori: Ivan Majera (1952 – 1953, 1959 – 1960), Juraj Turčan (1975), Andrej Kolár (1975 – 1976), Samuel Miklovic (1975 – 1977), Pavel Pavlov (1975 – 1980), Samuel Sklabinský (1975 – 1978), Ján Cicka (1976 – 1978, 1983 – 1984, 1987 – 1988), Vladimír Dorča (1976, 1983 – 1985), Ján Miklovic (1976 – 1979), Víťazoslav Hronec (1979 – 1984, 1995, 1997, 2001 – 2013), Ján Kopčok (1980), Katarína Melegová (1980), Anna Majerová (1980 – 1981), Johana Turčanová (1980), Juraj Tušiak (1982), Pavel Kaňa (1983 – 1984, 1986 – 1987), Samuel Čelovský (1985), Miroslav Dudok (1985), Dušan Pavlovič (1985), Anna Dudášová (1986), Michal Ďuga (1986 – 1988, 1994, 1996 – 1997, 2001 – 2006, 2008 – 2014), Mária LučetincováKišgeciová (1988, 1993 – 1994, 1996 – 1997, 1999, 2001 – 2004, 2006 – 2014), Tomáš Čelovský (1991 – 1993), Miroslav Demák (1992 – 1993), Michal Kiráľ (1993 – 1995), Pavel Grňa (1995), Vladimír Valentík (1996, 1998 – 1999), Pavel Hansman (1997), Anna Francistyová (1998), Ľubica Sýkorová (1998, 2005), Ján Hlaváč (2009 – 2014) a Pavel Matúch (2010 – 2011). V rokoch 1944 a 1946 kalendár vyšiel v dvoch vydaniach.

Národný kalendár na rok 2015 finančne podporil

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

JOZEF PODHRADSKÝ (1823 – 1915)

Kuknúť si v zrkadle do duše smelo Kuknúť si v zrkadle do duše smelo, – odvážne dielo! Zazrieš si svedomie v briliantoch ráme, prizma večnosti lúče z neho láme. Jasne obraz ducha vidíš si verný, každý na dušičke punktíček čierny. – Bojíš seba sa samého jak blázon od opitého. Mohutná veľmoc vládne v oka taji! Moja si pred moju dušišku stali. Hľadeli strmo sa, pevne z oči v oči, divili sa divu, ťažko sa poznali, tak len vo večnosti v Bohu sa vídali. Sprvu sa hanbili, jak panna nevesta, neponatno im, ktorá je ozajstná. Neobyčajné! Vid vzájomný ľaká, jak dievča z vesnice, keď príde do mesta, spred zrkadla samo pred sebou zuteká. Nesnosné city spolu sa tu zídu, jak keď vlk s jahniatkom pred strašný súd idú. V oku seba vidím Tvorcu dielo pravé; som-li už, Bože môj, taký aj na zjave? V momente tom svätom, v genézy božstva, odohrá sa v duchu svätý proces trojstva. Vystúpim zo seba, – cudzí dlh splatím, z môjho kríža lásky k sebe sa vrátim. Ozbrojeného zdvihnutým kamením zrkadlo zahriakne, až zarumením: „Na hriešnicu prvý nesmieš vrhnúť kameň!“ Dve dosky drží pred oči mi hmlisté, šľahne mi v dušu mojich hriechov plameň, – vidím – ani u mňa nie je všetko čisté... Často spovedám sa v zrkadle sebe sám, či som už lepší, a či ešte klesám. (K storočnici úmrtia)

JANUÁR 1 2 3

Š P S

Nový rok – Ježiš Ábel, Set Daniel

4 5 6 7 8 9 10

N Eugen P Simeón, Andrea U Zjav. Kr. Pána – Gašpar, Melichar, Baltazár S Bohuslava Š Pravdomil P Pravoľub, Alexej S Dalimír

11 12 13 14 15 16 17

N P U S Š P S

Malvína, Majda Rastislav Čistko Šťastko Dobroslav Vladimír Anton, Nataša

18 19 20 21 22 23 24

N P U S Š P S

Bohdana, Teodora Sára, Drahomíra Dalibor Vincent Zora, Alexandra Miloš Ctiboh, Timotej

25 26 27 28 29 30 31

N P U S Š P S

Pavel Svätoboj, Tamara Ján Zlatoústy Karol Pribina Ema, Amadea Emil

3. 5. 7.

13. 24. 24. 26. 31.

1955 v Bratislave zomrel slovenský spisovateľ Fraňo Kráľ. 2000 v Petrovci zomrel kultúrny pracovník, divadelník a maliar Jaromír Grňa. 1845 v Butíne (Rumunsko) sa narodil Jozef Viktor Rohoň, paleontológ, lekár, univerzitný profesor a organizátor prvého divadelného predstavenia v Petrovci roku 1866. 1915 v Starej Pazove sa narodil univerzitný profesor a zakladateľ vojvodinskej slovakistiky Michal Filip. 1780 v Hnúšti sa narodil Michal Bosý, spisovateľ, prekladateľ W. Shakespearea a evanjelický farár v Aradáči 1826 – 1838. 1960 v Padine sa narodil Martin Pap, insitný maliar. 1825 zomrel slovenský básnik Ján Kollár. 1905 v Kysáči zomrel učiteľ, publicista a básnik Ján Branislav Mičátek. 1935 v Petrovci sa narodil Juraj Tušiak, spisovateľ, prekladateľ a redaktor. 1945 v Prievidzi zomrel slovenský vojvodinský historik Jozef Maliak.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________

FEBRUÁR 3.

5. 8. 11. 14.

18.

21.

28.

1895 v Starej Pazove sa narodil Ferdinand Ferdo Klátik, učiteľ, zostavovateľ čítaniek a redaktor detského časopisu Zornička. 1925 v Kovačici sa narodila insitná maliarka Zuzana Chalupová. 1915 v Budmericiach sa narodil slovenský básnik Rudolf Fábry 1985 v Pezinku na Slovensku zomrela akademická maliarka Zuzka Medveďová. 1940 v Zreňanine sa narodila doktorka fyzikálno-chemických vied, univerzitná profesorka na Prírodovedno-matematickej fakulte v Novom Sade Mária Jurányiová. 1835 v Kulpíne sa narodil Emil Kolényi, autor cestopisov, historik a evanjelický farár v Hajdušici. 1955 v Petrovci sa narodil akademický maliar, grafik, dizajnér a ilustrátor Michal Kiráľ. 1875 v Banskej Bystrici sa narodil slovenský hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý (pôsobil aj v Padine). 1995 v Petrovci zomrel akademický maliar, grafik, dizajnér a ilustrátor Michal Kiráľ.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________

1 2 3 4 5 6 7

N Deviatnik – Tatiana, Tea P Hromnice – Mária U Blažej S Veronika, Veronka Š Svetluša, Aľoša P Dorota S Dária, Dajana

8 9 10 11 12 13 14

N P U S Š P S

N Deň štátnosti Srbska – Pravoslav P Deviatnik – Juliana U Miloslava S Popolec – Jaromír Š Zuzana P Všemil, Lívia S Eleonóra, Lena, Lenka

16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28

N P U S Š P S

Prokop Zdenko Gorazd Libuša Zoroslav Horislav Velimír, Valentín

Veleslava Lazár, Leonóra Matej Viktor Alexander, Saša Drahotína, Drahuša Zlatica, Zlatka

MAREC 1 2 3 4 5 6 7

N P U S Š P S

8 9 10 11 12 13 14

N Medzin. deň žien – Alan, Alana P Radúz U Branislav S Jurina, Dina Š Gregor P Vlastimil S Matilda, Maja

15 16 17 18 19 20 21

N P U S Š P S

N Smrtná – Vesna, Kazimír P Darko, Dárius U Gabriel S Zvest. narod. Kr. Pána – Marian Š Manuel, Manuela, Emanuel, Emanuela P Alena, Aneta S Soňa, Rastislava

23 24 25 26 27 28 29 30 31

Albín, Belo Amália, Mia Bohumil, Mila Jadran, Adrian Fridrich Radoslav Tomáš

Belomír, Svetlana Boleslav Ľubica Ctislav, Hviezdoslav Jozef Víťazoslav Blahoslav

N Kvetná Miroslav, Sabína P Vieroslava U Gabriela

1. 4. 5. 7. 10. 15. 17.

22.

24. 27. 30.

1920 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave bolo prvé divadelné predstavenie. 1915 v Skalici sa narodil slovenský básnik Pavel Bunčák. 1755 v Predmieri sa narodil slovenský spisovateľ Jozef Ignác Bajza. 1975 v Bratislave zomrel slovenský spisovateľ Ján Hrušovský. 1935 v Padine sa narodil insitný maliar Michal Povolný. 1870 v Martine vyšlo prvé číslo Národných novín. 1850 vo Vrbovciach na Slovensku sa narodil Ján Straka, petrovský učiteľ od roku 1874 a organizátor divadelných predstavení v Petrovci. 1915 v Laliti sa narodil zakladateľ a prvý šéfredaktor Redakcie v slovenskej reči Novosadského rozhlasu Ján Grňa 1785 v Borskom Mikuláši sa narodil básnik Ján Hollý. 1860 v Skačanoch na Slovensku sa narodil František Gál, hudobný skladateľ v Subotici. 1820 sa narodil slovenský básnik Andrej Sládkovič, autor slávnej Maríny.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________

APRÍL 1. 1. 14.

17. 18.

20.

24.

25.

1915 v Petrovci sa narodil slovenský vojvodinský novinár Pavel Bartók. 1975 v Bratislave zomrel literárny kritik Alexander Matuška. 2000 na Slovensku zomrel selenčský rodák Karol Šiška, akademik ČSAV a SAV, lekár a univerzitný profesor. 1885 v Kochanovciach sa narodil básnik Vladimír Roy. 1935 v Petrovci sa narodil Vladimír Čáni, doktor stomatológie, primár a špecialista maxilofaciálnej chirurgie. 1855 v Kulpíne sa narodil slovenský vojvodinský spisovateľ, ľudovýchovný pracovník a padinský učiteľ Albert Martiš. 1905 v Erdevíku sa narodila Oľga Garayová-Babylonová, spisovateľka pre deti, výtvarníčka a redaktorka časopisu Naše slniečko. 1940 v Novom Sade zomrel ev. farár, publicista a poslanec Igor Branislav Štefánik.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________

1 2

S Š

7 8 9 10 11

N Veľkonočná – Bohuslav P Veľkonočný – Irena U Radhošť S Dagmar, Albert Š Milena, Miléva P Igor S Július, Leona

12 13 14 15 16 17 18

N P U S Š P S

Estera Silorád Hrdoš Fedor Danica, Dana Rudolf Valér

19 20 21 22 23 24 25

N P U S Š P S

Ratmír Hvezdoň, Marcel Želislav Vojtech, Svätomír Jelena, Jela Juraj, Ďuro Marek, Marko

26 27 28 29 30

N P U S Š

Jaroslava Jaroslav Jarmila Dobrôtka, Leo, Lea Miroslava

Hugo Zelený štvrtok – Šťastka Veľký piatok – Bohurád, Richard Biela sobota – Bohumila, Izidora

Sviatok práce – Filip Žigmund

3 4 5 6 7 8 9

N P U S Š P S

Desana, Denis Florián, Alex Kvetoslav Hermína, Mina Stanislav, Monika Milutín, Ingrid, Ines Deň víťazstva – Gizela

10 11 12

MÁJ 5.

1850 v Brezovej na Slovensku sa narodil Vladimír Hurban, autor cestopisov a evanjelický farár v Starej Pazove. 1855 v Aradáči sa narodil Ján Bohuslav Abaﬃ, publicista a evanjelický farár v Báčskej Palanke. 1930 v Petrovci zomrel Ján Grúnik, národnokultúrny pracovník a správca petrovskej sporiteľne. 1795 v Kobeliarove na Slovensku sa narodil Pavol Jozef Šafárik, básnik, slavista, historik, etnograf a riaditeľ Srbského gymnázia v Novom Sade od roku 1919. 1935 v Petrovci sa narodil dirigent a hudobný odborník Juraj Ferík. 1960 v Obrenovci sa narodil Martin Prebudila, básnik, prozaik, novinár a zostavovateľ Pazovského kalendára. 1935 v Dubovej na Slovensku sa narodil literárny vedec Viliam Marčok. 1925 v Petrovci sa narodil doktor Ján Sirácky, historik dolnozemských Slovákov. 1910 v Kysáči sa narodil pedagóg Ján Ededy.

15 16

N Viktória P Blažena U Deň matiek – Pankrác S Servác Š Vstúpenie Kr. Pána – Bonifác P Žofia, Sofia S Svetozár

17 18 19 20 21 22 23

N P U S Š P S

N Svätodušná – Danuša, Daniela P Svätodušný – Urban U Dušan S Miliduch, Iveta Š Viliam P Vilma, Amanda S Ferdinand

POZNÁMKY _____________________________

N Svätá trojica – Blahoslava, Ivona

_______________________________________

13 14

25 26 27 28 29 30 31

Zobor Viola, Vida Dezider, Hana Borivoj Dobromír Júlia, Petra Želmíra

13.

19. 25.

28. 29. 31.

_______________________________________

JÚN 10.

10. 15.

17. 18. 28. 29.

30.

1875 v Hložanoch sa narodil Július Kubány, učiteľ, osvetový pracovník a prvý riaditeľ petrovského gymnázia. 1905 v Suchom nad Parnou sa narodil spisovateľ František Hečko. 1950 v Petrovci sa narodil Pavel Kováč, doktor vied, profesor Fakulty technických vied v Novom Sade. 1900 v Kovačici sa narodil národnokultúrny pracovník a lekár Ján Rapoš. 1925 v Kovačici sa narodil insitný maliar Ján Kňazovic. 1905 vo Vrbici sa narodila slovenská spisovateľka Mária Rázusová-Martáková. 1770 v Rožňave sa narodil Pavel Magda, riaditeľ sriemsko-karloveckého gymnázia od roku 1822. 1890 v Kulpíne zomrel Félix Kutlík, prozaik, publicista a evanjelický farár v Silbaši a Kulpíne.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________

1 2 3 4 5 6

Medzinárodný deň detí – Aleš, Žaneta U Vlastimila, Xénia S Bronislav Š Diviš, Pravoslava P Mečislav, Laura S Radoboj

7 8 9 10 11 12 13

N P U S Š P S

Borislav, Róbert Medard Vojislav, Stanislava Margaréta, Čestimír Barnabáš Svätoslav Milada, Kasandra

14 15 16 17 18 19 20

N P U S Š P S

Vasil Vít, Sandra Božetech Vladivoj Vratislav Voľnomil Valéria, Klaudia

21 22 23 24 25 26 27

N P U S Š P S

Alojz, Blanka Paulína, Maruša Zeno, Zena Ján Krstiteľ Olivera, Oliver Jeremiáš, Adriána Ladislav, Natália

28 29 30

N Slavoj, Beáta P Peter a Pavel U Vlastimír, Melánia, Melita

JÚL 1 2 3 4

S Š P S

Ľubor, Liliana Berta, Debora Miloslav Ervin

5 6 7 8 9 10 11

N P U S Š P S

Cyril a Metod Majster Ján Hus Veleslav Ivan, Johana Lujza, Iva Liba, Lada Milota, Miluša

12 13 14 15 16 17 18

N P U S Š P S

Boriša, Nina Margita, Niké Kamil, León Henrich, Karolína Rút, Hviezdoslava Svorád Kamila, Kalina

19 20 21 22 23 24 25

N P U S Š P S

Dušana Eliáš Antónia, Tina Magdaléna Oľga, Olina Kristína Jakub

26 27 28 29 30 31

N P U S Š P

Anna Marta Svätoš, Krištof Božena Julián, Nino Ernestína, Erik, Erika

4. 13. 16.

21.

30.

1945 v Prahe zomrel slovenský akademický maliar Cyprián Majerník. 1960 zomrel slovenský spisovateľ Jozef C. Hronský. 1915 v Hajdušici zomrel slovenský vojvodinský cestopisec, historik a učiteľ Emil Kolényi. 1930 v Hložanoch zomrel Vladimír Samuel Podhradský, učiteľ, organista a národnokultúrny pracovník. 1950 v Kulpíne sa narodil Samuel Čelovský, doktor vied, kultúrny historik, autor učebných textov, prekladateľ učebníc a vydavateľ bibliofílií. 1960 zomrel slovenský spisovateľ Rudolf Jašík.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________

AUGUST 1.

11.

13.

24. 24.

25.

1845 v Bratislave začali vychádzať prvé slovenské politické noviny v spisovnej slovenčine – Slovenské národné noviny. 1885 v Petrovci sa narodil vydavateľ a rozširovateľ slovenskej tlače a pohľadníc, obchodník Pavel Kukučka. 1950 v Pivnici sa narodil Janko Hodolič, inžinier strojárstva, doktor technických vied a univerzitný profesor na Fakulte technických vied v Novom Sade. 1860 v Turzovke na Slovensku sa narodil pedagóg, prekladateľ, divadelník a autor próz František Macvejda, účtovník Vzájomnej pomocnice v Petrovci od roku 1890. 1870 v Aszóde v Maďarsku sa narodil Štefan Kvas, lalitský a kulpínsky učiteľ, autor čítanky. 1820 sa narodil na Slovensku básnik Samo B. Hroboň. 1990 v Bratislave zomrel staropazovský rodák Zlatko Klátik, doktor filozofie, básnik, prozaik, literárny historik a kritik. 1930 v Petrovci sa narodil Samuel Čeman, literárny kritik, šéfredaktor a riaditeľ Hlasu ľudu.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________

N Gustav Adolf, Gustáv P August, Augustín U Krasoslav, Dominik S Jadviga, Hedviga Š Jozefína, Jozefa P Štefánia, Štefana S Oskár

3 4 5 6 7 8

Ľubomil, Ľuboslav

9 10 11 12 13 14 15

N P U S Š P S

Ratibor Vavrinec Jasna, Ľubomíra Darina, Daša Ľubomír Mojmír, Marcela Veľká Mária

16 17 18 19 20 21 22

N P U S Š P S

Títus Michaela, Milica Helena, Elena Vratislava Lýdia, Anabela Jana, Ivana Františka

23 24 25 26 27 28 29

N P U S Š P S

Vlastislav Bartolomej Ľudovít Samuel Ružena, Silvia Augusta, Augustína Sťatie Jána Krstiteľa

30 31

N Benjamín P Tichomír, Nora

SEPTEMBER 1 2 3 4 5

U S Š P S

Drahoslava Bronislava Otokar Rozália Budislava

6 7 8 9 10 11 12

N P U S Š P S

Bolemil, Alica Mariena, Mariana Annamária, Máša Martina, Dobruša Oleg, Patrik Zdislav Dobroslava

13 14 15 16 17 18 19

N P U S Š P S

Ctibor Drahotín Duchoslav, Jolana Ľudmila Drahoslav Radomír Konštantín

20 21 22 23 24 25 26

N P U S Š P S

Ľuboslava Matúš Móric Zdenka Ľuboš Vladislav Edita, Vladislava

27 28 29 30

N P U S

Damian, Kozmas Václav Michal Jarolím

13.

13. 22.

22. 28.

1940 v Ruskom Kerestúre sa narodila Xénia Mučajiová, autorka pre deti a riaditeľka predškolskej ustanovizne v Petrovci. 1950 v Silbaši sa narodil stredoškolský učiteľ fyziky a riaditeľ gymnázia v Petrovci Paľo Belička. 1835 v Kovačici zomrel Martin Hamaliar, cirkevný spisovateľ a prvý evanjelický farár v Padine. 1940 na Slovensku sa narodil literárny vedec Milan Šútovec. 1820 v Banskej Bystrici sa narodil Ľudovít Babilon, národnokultúrny pracovník a evanjelický farár v Bajši. 1970 na Slovensku zomrel slovenský maliar Janko Alexy. 1950 v Starej Pazove zomrel Vladimír Konštantín Hurban (VHV), dramatik, prozaik a evanjelický farár.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________

OKTÓBER 2.

9. 18. 18.

22.

28.

1915 v Hložanoch zomrel Karol Miloslav Lehotský, spisovateľ, veršovník, publicista a redaktor rukopisného časopisu Priateľ školy v Petrovci. 1800 v Myjave na Slovensku sa narodil Daniel Kolényi, národnokultúrny pracovník a cirkevný hodnostár v Kulpíne. 1930 v Nových Bánovciach sa narodila slovenská vojvodinská akademická maliarka Mira Brtková. 1960 v Sombore sa narodil selenčský akademický maliar Miško Bolf. 1875 v Tajove sa narodil slovenský spisovateľ Jozef Gregor Tajovský. 1875 v Kulpíne zomrel Daniel Kolényi, národnokultúrny pracovník a cirkevný hodnostár. 1885 v Drienčanoch na Slovensku zomrel Pavel Dobšinský, spisovateľ, redaktor, prekladateľ a zberateľ slovenských ľudových poviedok. 1815 v Uhrovci na Slovensku sa narodil národný dejateľ a kodifikátor slovenského spisovného jazyka Ľudovít Štúr.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________

1 2 3

Š P S

Arnold, Belína Levoslav Koloman

4 5 6 7 8 9 10

N P U S Š P S

František, Fero Blahomír Viera, Patrícia Eliška, Ela Eugénia, Una Silas, Anastázia Gedeón, Slavomíra

11 12 13 14 15 16 17

N P U S Š P S

Zvonimír, Zvonimíra Maximilián, Maxim Eduard, Edvin Boris Terézia Gál, Vladimíra Božej, Ignác

18 19 20 21 22 23 24

N P U S Š P S

Lukáš Kristián Vendelín Uršuľa Dobromil, Sergej Žitomír Kvetoslava

25 26 27 28 29 30 31

N P U S Š P S

Zlatko, Zlatuša Mitar, Demeter Horislava, Stela Šimon, Júda Klára, Valentína Petronela, Simona Pamiatka reformácie – Volfgang

NOVEMBER 1 2 3 4 5 6 7

N P U S Š P S

Všechsvätých Vekoslav, Denisa Ida, Elizabeta Hostimil Imrich Renáta Bohoľub

8 9 10 11

N P U S

12 13 14

Š P S

Bohumír Fedora Marián, Tibor Deň prímeria v prvej sv. vojne – Martin Svätopluk Ľutobor Mladen

15 16 17 18 19 20 21

N P U S Š P S

Irma, Klementína Anežka, Agneza Dionýz, Sebastián Oto Alžbeta, Erža Bohumíra Ctirad

22 23 24 25 26 27 28

N P U S Š P S

Ernest, Naďa Dagmara Emília, Milina Katarína Kornel Nestor, Noe Milan, Henrieta

29 30

N Vratko P Ondrej, Andrej

5. 8.

9. 13.

16.

19.

20. 22. 26.

1975 v Bratislave zomrel básnik Ján Kostra. 1865 v Petrovci sa narodil Ondrej Garaj, učiteľ, divadelník a prvý predseda Petrovského spevokolu roku 1890. 1915 v Petrovci zomrel evanjelický farár a národnokultúrny dejateľ Juraj Mrva. 1915 v Jagodine zomrel slovenský spisovateľ Jozef Podhradský (pochovaný v Belehrade). 1905 v Starej Pazove sa narodil prvobojovník, národný hrdina Juhoslávie Janko Čmelík. 1895 v Novom Sade sa narodil Štefan Mihal, básnik, prozaik, prekladateľ, zostavovateľ učebníc a učiteľ v Kysáči. 1950 v Petrovci sa narodil sociolingvista, redaktor, univerzitný profesor, prekladateľ a autor učebníc Dr. Jaroslav Turčan. 1935 v Laliti sa narodil kultúrny pracovník, divadelník a maliar Jaromír Grňa. 1925 v Kysáči sa narodil doktor Andrej Ferko, básnik a lekár. 1985 v Bratislave zomrel spisovateľ Rudo Móric.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________

DECEMBER 4. 5.

20.

27. 29.

1910 na Slovensku sa narodil básnik Ján Kostra. 1910 v Laliti sa narodil básnik, evanjelický farár a jedna z prvých obetí fašizmu roku 1941 Štefan Valent-Šubarov. 1900 v Petrovci sa narodil Andrej Sirácky, profesor a riaditeľ petrovského gymnázia, akademik ČSAV a SAV, novinár, filozof, sociológ a univerzitný profesor. 1940 v Petrovci zomrela divadelníčka, učiteľka a vedúca ženského spolku Adela Greisingerová. 1945 zomrel slovenský spisovateľ Janko Jesenský. 1940 v Selenči sa narodil Dr. Vladimír Valent, univerzitný profesor v Belehrade.

POZNÁMKY _____________________________ _______________________________________ _______________________________________ _______________________________________ K jednotlivým mesiacom sú použité reprodukcie olejomalieb zo zbierky Galérie insitného umenia v Kovačici, ktorá tohto roku oslávi 60. rokov pôsobenia.

1 2 3 4 5

U S Š P S

Slávia Budislav Slavomír Barbara, Barbora Sáva

6 7 8 9 10 11 12

N P U S Š P S

Mikuláš Ambróz Mário, Marína Izabela Judita Hostivít Otília

13 14 15 16 17 18 19

N P U S Š P S

Lucia Branislava Ivor, Ivica Albína, Bela Kornélia, Korina Osvetín, Sláva Abrahám

20 21 22 23 24

N P U S Š

25 26

P S

Izák Tomáš, Bohdan Adela, Etela Nadežda, Vlasta Štedrý deň – Adam a Eva Narodenie Kr. Pána 2. slávnosť vianočná Štefan mučeník

N Ján evanjelista – Filoména P Mláďatká U Jonatán S Dávid Š Silvester

28 29 30 31

Foto: Jaroslav Krรกlik

KALENDÁR NA ROK január

február

marec

Ne Po Ut St Št Pi So

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

1 2 3 4 5 6 8 9 10 11 12 13 15 16 17 18 19 20 22 23 24 25 26 27

1 2 3 4 5 6 8 9 10 11 12 13 15 16 17 18 19 20 22 23 24 25 26 27 29 30 31

apríl

7 14 21 28

máj

7 14 21 28

jún

Ne Po Ut St Št Pi So

1 2 3 5 6 7 8 9 10 12 13 14 15 16 17 19 20 21 22 23 24 26 27 28 29 30

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

1 2 3 4 5 7 8 9 10 11 12 14 15 16 17 18 19 21 22 23 24 25 26 28 29 30

4 11 18 25

júl Ne Po Ut St Št Pi So 1 2 3 5 6 7 8 9 10 12 13 14 15 16 17 19 20 21 22 23 24 26 27 28 29 30 31

4 11 18 25

október

6 13 20 27

august

september

Ne Po Ut St Št Pi So

1 3 4 5 6 7 8 10 11 12 13 14 15 17 18 19 20 21 22 24 25 26 27 28 29 31

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30

2 9 16 23 30

november

december

Ne Po Ut St Št Pi So

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

1 2 3 4 5 6 8 9 10 11 12 13 15 16 17 18 19 20 22 23 24 25 26 27 29 30

1 2 6 7 8 9 13 14 15 16 20 21 22 23 27 28 29 30

7 14 21 28

3 4 5 10 11 12 17 18 19 24 25 26 31

KALENDÁR NA ROK január

február

marec

Ne Po Ut St Št Pi So

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

1 2 3 4 5 7 8 9 10 11 12 14 15 16 17 18 19 21 22 23 24 25 26 28 29

1 2 6 7 8 9 13 14 15 16 20 21 22 23 27 28 29 30

apríl

6 13 20 27

máj

3 4 5 10 11 12 17 18 19 24 25 26 31

jún

Ne Po Ut St Št Pi So

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30

1 2 3 4 5 6 8 9 10 11 12 13 15 16 17 18 19 20 22 23 24 25 26 27 29 30 31

1 2 3 5 6 7 8 9 10 12 13 14 15 16 17 19 20 21 22 23 24 26 27 28 29 30

júl

7 14 21 28

4 11 18 25

august

september

Ne Po Ut St Št Pi So

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

1 2 4 5 6 7 8 9 11 12 13 14 15 16 18 19 20 21 22 23 25 26 27 28 29 30

október

november

december

Ne Po Ut St Št Pi So

1 3 4 5 6 7 8 10 11 12 13 14 15 17 18 19 20 21 22 24 25 26 27 28 29 31

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

2 9 16 23 30

3 10 17 24

ASTRONOMICKÉ EFEMERIDY NA ROK 2015 Jaroslav Grňa Všetky časové údaje pre zemepisnú šírku 45 30´ a východnú zemepisnú dĺžku 19 30´, nadmorskú výšku 60 m, sú v stredoeurópskom čase (SEČ) (stredoeurópsky čas = svetový čas + 1 h). Letný čas (LSEČ) je umelo posunutý čas v jarných a letných mesiacoch oproti pásmovému o 1 hodinu dopredu. Začiatok a dĺžka roka sú určené polohou a pohybom Slnka na oblohe. Rokom pôvodne označujeme časový interval, za ktorý sa vystriedajú jednotlivé ročné obdobia: jar, leto, jeseň, zima. Tieto obdobia sú priamo závislé od uhlovej vzdialenosti Slnka od zemského rovníka. Pozorovaním sa zistilo, že dĺžka roka sa nedá vyjadriť celistvým počtom dní. Pri dnes užívanom spôsobe gregoriánskeho kalendára (zavedeného v roku 1582 na príkaz pápeža Gregora XIII.) priemerná dĺžka občianskeho roka za 400-ročné obdobie je 385,24250000, zatiaľ čo dĺžka skutočného, tzv. tropického roka je 365,24219879 dní. Dĺžka tropického roka je definovaná ako časový interval medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Slnka jarným bodom, miestom, kde ročná dráha Slnka po oblohe (ekliptika) na svojej vzostupnej časti pretína nebeský rovník. Slnko prechádza týmto miestom vždy okolo 21. marca a najvhodnejšie by bolo počítať rok od tohto dátumu. V občianskom kalendári sa však rok začína 1. januárom. Tento začiatok občianskeho roka sa stanovil pri juliánskej reforme kalendára (nariadenej rímskym reformátorom G. J. Caesarom v roku 46 pred naším letopočtom), a to tak, aby sa rok 708 ab urbe condita – od založenia Ríma (pôvodného rímskeho kalendára) začal dňom prvého nova (nového mesiaca) po najkratšom dni (teda po zimnom slnovrate). Aby aj hvezdári mohli začať rok 1. januárom, bolo treba zvoliť vhodnú počiatočnú polohu, akú má Slnko okolo 1. januára. Na návrh nemeckého astronóma Bessela z minulého storočia je takou polohou uhlová vzdialenosť 280 stupňov stredného Slnka ovplyvneného aberá19

ciou od stredného jarného bodu. V okamihu, keď stredné Slnko prechádza týmto miestom, nastáva začiatok astronomického roka (tzv. annum fictus). V súčasnosti sa dĺžka tropického roku skracuje. Skracovanie predstavuje 5,30 tisíciny sekundy ročne. Je spôsobené zrýchľovaním pohybu jarného bodu, teda zrýchľovaním precesie zemskej osi. Ako ročné obdobia jar, leto, jeseň, zima označujeme časové intervaly, ktoré sa opakujú každý rok a vznikajú zmenou polohy Slnka vzhľadom na rovník. Jar sa začína, keď Slnko prekračuje rovník v smere od juhu na sever, a končí sa, keď Slnko dosiahne najväčšiu uhlovú vzdialenosť od rovníka na sever. Tejto najväčšej uhlovej vzdialenosti hovoríme obratník Raka. Leto sa začína, keď Slnko z najväčšej uhlovej vzdialenosti na sever od rovníka, teda od obratníka Raka, sa začne vracať k rovníku, a končí sa, keď Slnko prekračuje rovník smerom od severu na juh. Jeseň sa začína, keď Slnko prekračuje rovník smerom od severu na juh, a končí sa, keď Slnko dosiahne najväčšiu uhlovú vzdialenosť od rovníka na juh. Tejto najväčšej uhlovej vzdialenosti hovoríme obratník Kozorožca. Zima sa začína, keď sa Slnko z najväčšej uhlovej vzdialenosti na juh od rovníka, teda od obratníka Kozorožca, začne vracať k rovníku, a končí sa, keď Slnko prekračuje rovník smerom od juhu na sever. Začiatok a trvanie ročných období: jar: leto: jeseň: zima:

20. 3. 2015 21. 6. 2015 23. 9. 2015 22. 12. 2015

23:44 17:36 9:18 5:44

trvá: trvá: trvá: trvá:

92,74 dní 93,65 dní 89,85 dní 88,99 dní

Zem najbližšie k Slnku: 3. januára 2015. Zem najďalej od Slnka: 5. júla 2015. Veľkonočná nedeľa pripadne na 5. apríla 2015. Juliánsky dátum JD umožňuje počítať dni bez ich delenia na mesiace a roky. Základ tvorí juliánska perióda, ktorej dĺžka je 7980 rokov. Deň v juliánskom dátume sa začína napoludnie. Miestny hviezdny čas

je definovaný jarným bodom. Jednotka hviezdneho času je hviezdny deň; je to čas, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi hornými prechodmi jarného bodu miestnym poludníkom. Miestny pravý slnečný čas je odvodený od zdanlivého pohybu Slnka po oblohe. Jeho jednotkou je pravý slnečný deň, časový interval, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Slnka miestnym poludníkom. Keďže sa Slnko počas roka po oblohe nepohybuje stále rovnako rýchlo, pravý slnečný čas neplynie rovnomerne a nehodí sa pre občiansky život. Ukazujú ho slnečné hodiny. Juliánsky deň

Dátum

Hviezdny čas h m s

Miestne pravé poludnie h m s

2015 2015 2015 2015 2015

jan 1 jan 6 jan 11 jan 16 jan 21

2457023.5 2457028.5 2457033.5 2457038.5 2457043.5

6 7 7 7 8

41 1 20 40 0

19.1 1.9 44.7 27.5 10.2

12 12 12 12 12

3 5 7 9 11

27.1 43.7 48.9 39.8 14.1

2015 2015 2015 2015 2015

jan jan feb feb feb

26 31 5 10 15

2457048.5 2457053.5 2457058.5 2457063.5 2457068.5

8 8 8 9 9

19 39 59 19 38

53.0 35.8 18.6 1.3 44.1

12 12 12 12 12

12 13 13 14 14

29.3 24.1 58.3 12.4 7.7

2015 2015 2015 2015 2015

feb 20 feb 25 mar 2 mar 7 mar 12

2457073.5 2457078.5 2457083.5 2457088.5 2457093.5

9 10 10 10 11

58 18 37 57 17

26.9 9.7 52.5 35.2 18.0

12 12 12 12 12

13 13 12 11 9

45.2 6.1 12.1 5.7 49.5

2015 2015 2015 2015 2015

mar 17 mar 22 mar 27 apr 1 apr 6

2457098.5 2457103.5 2457108.5 2457113.5 2457118.5

11 11 12 12 12

37 56 16 36 55

0.8 43.6 26.3 9.1 51.9

12 12 12 12 12

8 6 5 3 2

26.5 58.8 28.7 58.4 30.5

2015 2015 2015 2015 2015

apr apr apr apr máj

11 16 21 26 1

2457123.5 2457128.5 2457133.5 2457138.5 2457143.5

13 13 13 14 14

15 35 55 14 34

34.7 17.4 0.2 43.0 25.8

12 11 11 11 11

1 59 58 57 57

7.8 52.8 47.1 52.1 8.9

2015 máj 6 2015 máj 11

2457148.5 2457153.5

14 15

54 13

8.6 51.3

11 11

56 56

38.9 23.1

Juliánsky deň

Dátum

Hviezdny čas h m s

Miestne pravé poludnie h m s

2015 máj 16 2015 máj 21 2015 máj 26

2457158.5 2457163.5 2457168.5

15 15 16

33 53 12

34.1 16.9 59.7

11 11 11

56 56 57

22.1 35.4 1.6

2015 2015 2015 2015 2015

31 5 10 15 20

2457173.5 2457178.5 2457183.5 2457188.5 2457193.5

16 16 17 17 17

32 52 12 31 51

42.4 25.2 8.0 50.8 33.5

11 11 11 12 12

57 58 59 0 1

39.4 27.3 23.7 26.1 31.6

2015 jún 25 2015 jún 30 2015 júl 5 2015 júl 10 2015 júl 15

2457198.5 2457203.5 2457208.5 2457213.5 2457218.5

18 18 18 19 19

11 30 50 10 30

16.3 59.1 41.9 24.7 7.4

12 12 12 12 12

2 3 4 5 5

36.5 38.0 33.5 20.9 58.1

2015 júl 20 2015 júl 25 2015 júl 30 2015 aug 4 2015 aug 9

2457223.5 2457228.5 2457233.5 2457238.5 2457243.5

19 20 20 20 21

49 9 29 48 8

50.2 33.0 15.8 58.5 41.3

12 12 12 12 12

6 6 6 6 5

22.7 33.1 28.3 8.3 33.6

2015 2015 2015 2015 2015

aug aug aug aug sep

14 19 24 29 3

2457248.5 2457253.5 2457258.5 2457263.5 2457268.5

21 21 22 22 22

28 48 7 27 47

24.1 6.9 49.6 32.4 15.2

12 12 12 12 11

4 3 2 1 59

44.9 42.6 7.8 2.1 27.6

2015 2015 2015 2015 2015

sep sep sep sep sep

8 13 18 23 28

2457273.5 2457278.5 2457283.5 2457288.5 2457293.5

23 23 23 0 0

6 26 46 6 25

58.0 40.8 23.5 6.3 49.1

11 11 11 11 11

57 56 54 52 50

47.0 2.3 15.7 29.4 45.6

2015 2015 2015 2015 2015

okt 3 okt 8 okt 13 okt 18 okt 23

2457298.5 2457303.5 2457308.5 2457313.5 2457318.5

0 1 1 1 2

45 5 24 44 4

31.9 14.6 57.4 40.2 23.0

11 11 11 11 11

49 47 46 45 44

7.6 38.2 19.8 14.3 23.7

2015 okt 28 2015 nov 2 2015 nov 7

2457323.5 2457328.5 2457333.5

2 2 3

24 43 3

5.7 48.5 31.3

11 11 11

43 43 43

49.9 35.0 40.7

máj jún jún jún jún

Juliánsky deň

Dátum

Hviezdny čas h m s

Miestne pravé poludnie h m s

2015 nov 12 2015 nov 17

2457338.5 2457343.5

3 3

23 42

14.1 56.8

11 11

44 44

7.6 55.7

2015 2015 2015 2015 2015

nov 22 nov 27 dec 2 dec 7 dec 12

2457348.5 2457353.5 2457358.5 2457363.5 2457368.5

4 4 4 5 5

2 22 42 1 21

39.6 22.4 5.2 48.0 30.7

11 11 11 11 11

46 47 49 51 53

4.1 31.9 18.0 20.0 35.0

2015 dec 17 2015 dec 22 2015 dec 27

2457373.5 2457378.5 2457383.5

5 6 6

41 0 20

13.5 56.3 39.1

11 11 12

55 58 0

58.6 26.6 55.0

Východ a západ Slnka na rok 2015 Dátum

1. 1. 8. 1. 15. 1. 22. 1. 29. 1. 5. 2. 12. 2. 19. 2. 26. 2. 5. 3. 12. 3. 19. 3. 26. 3. 2. 4. 9. 4. 16. 4. 23. 4. 30. 4. 7. 5. 14. 5. 21. 5. 28. 5. 4. 6. 11. 6.

2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015 2015

Slnko Východ Západ

7:22 7:21 7:19 7:14 7:07 6:59 6:49 6:38 6:27 6:14 6:01 5:48 5:35 5:21 5:08 4:56 4:44 4:32 4:22 4:13 4:06 4:00 3:55 3:53

16:09 16:16 16:24 16:34 16:44 16:54 17:04 17:14 17:24 17:34 17:43 17:53 18:02 18:11 18:20 18:29 18:38 18:47 18:56 19:04 19:12 19:19 19:26 19:30

Astronomický Východ Západ

5:29 5:30 5:28 5:25 5:20 5:13 5:04 4:55 4:43 4:31 4:18 4:04 3:49 3:34 3:18 3:02 2:46 2:29 2:14 1:58 1:44 1:31 1:20 1:13

18:02 18:08 18:15 18:23 18:31 18:40 18:49 18:58 19:07 19:17 19:26 19:37 19:47 19:58 20:10 20:23 20:36 20:50 21:04 21:19 21:34 21:48 22:01 22:11

Nautický Východ Západ

Občiansky Východ Západ

6:05 6:05 6:03 6:00 5:54 5:47 5:39 5:29 5:18 5:06 4:53 4:39 4:25 4:11 3:57 3:42 3:28 3:15 3:02 2:50 2:39 2:30 2:24 2:20

6:42 6:42 6:40 6:36 6:30 6:22 6:13 6:03 5:52 5:40 5:27 5:14 5:00 4:47 4:33 4:20 4:07 3:55 3:44 3:33 3:25 3:18 3:13 3:10

17:26 17:32 17:40 17:48 17:56 18:05 18:14 18:24 18:33 18:42 18:52 19:01 19:11 19:21 19:32 19:42 19:53 20:05 20:16 20:28 20:39 20:49 20:57 21:04

16:49 16:55 17:03 17:12 17:21 17:30 17:40 17:49 17:59 18:08 18:17 18:27 18:36 18:46 18:55 19:05 19:15 19:25 19:34 19:44 19:53 20:01 20:08 20:14

Dátum

Slnko Východ Západ

18. 6. 2015 25. 6. 2015 2. 7. 2015 9. 7. 2015 16. 7. 2015 23. 7. 2015 30. 7. 2015 6. 8. 2015 13. 8. 2015 20. 8. 2015 27. 8. 2015 3. 9. 2015 10. 9. 2015 17. 9. 2015 24. 9. 2015 1.10. 2015 8.10. 2015 15.10. 2015 22.10. 2015 29.10. 2015 5.11. 2015 12.11. 2015 19.11. 2015 26.11. 2015 3.12. 2015 10.12. 2015 17.12. 2015 24.12. 2015 31.12. 2015

3:53 3:54 3:57 4:02 4:08 4:15 4:23 4:31 4:40 4:48 4:57 5:05 5:14 5:22 5:31 5:40 5:48 5:58 6:07 6:17 6:26 6:36 6:46 6:55 7:03 7:11 7:16 7:20 7:22

19:33 19:35 19:34 19:32 19:27 19:21 19:13 19:04 18:53 18:42 18:30 18:17 18:04 17:50 17:37 17:23 17:10 16:57 16:45 16:34 16:24 16:16 16:08 16:03 16:00 15:59 16:00 16:03 16:08

Astronomický Východ Západ

1:10 1:11 1:17 1:27 1:40 1:54 2:08 2:23 2:37 2:50 3:03 3:15 3:26 3:37 3:47 3:56 4:06 4:15 4:23 4:32 4:41 4:49 4:57 5:05 5:12 5:18 5:23 5:27 5:29

22:17 22:18 22:14 22:07 21:56 21:42 21:28 21:12 20:56 20:40 20:24 20:07 19:51 19:36 19:21 19:07 18:53 18:40 18:29 18:19 18:10 18:03 17:57 17:53 17:51 17:51 17:53 17:56 18:01

Nautický Východ Západ

Občiansky Východ Západ

2:18 2:20 2:24 2:31 2:39 2:49 3:00 3:11 3:22 3:33 3:43 3:53 4:03 4:13 4:22 4:31 4:40 4:49 4:58 5:06 5:15 5:24 5:32 5:40 5:47 5:54 5:59 6:03 6:05

3:09 3:11 3:14 3:20 3:27 3:35 3:43 3:53 4:02 4:11 4:21 4:30 4:39 4:48 4:57 5:05 5:14 5:23 5:32 5:41 5:50 5:59 6:08 6:17 6:24 6:31 6:36 6:40 6:42

21:08 21:09 21:08 21:03 20:56 20:47 20:37 20:24 20:11 19:57 19:43 19:29 19:14 19:00 18:45 18:32 18:19 18:06 17:55 17:45 17:36 17:28 17:22 17:18 17:16 17:15 17:17 17:20 17:25

20:17 20:19 20:18 20:14 20:09 20:02 19:53 19:43 19:31 19:19 19:06 18:52 18:38 18:25 18:11 17:57 17:44 17:32 17:20 17:10 17:00 16:52 16:46 16:41 16:39 16:38 16:39 16:43 16:47

Východ Mesiaca na rok 2015 (lokálny čas) Dátum Jan

Feb

Mar

Apr

Máj

Jún

Júl

Aug

Sep 19.54 20.31 21.11 21.54 22.42

1 2 3 4 5

13.34 14.18 15.07 15.59 16.55

14.49 15.45 16.43 17.41 18.40

13.40 14.37 15.35 16.33 17.32

15.25 16.23 17.22 18.21 19.21

16.12 17.12 18.12 19.13 20.14

18.03 19.03 20.00 20.53 21.41

18.45 19.36 20.21 21.02 21.39

19.37 20.13 20.47 21.21 21.56

6 7 8 9 10

17.53 18.51 19.50 20.48 21.47

19.38 20.37 21.35 22.35 23.35

18.30 19.29 20.28 21.27 22.27

20.21 21.21 22.19 23.16 .....

21.12 22.06 22.56 23.41 .....

22.23 23.01 23.36 ..... 0.09

22.13 22.46 23.19 23.53 .....

22.32 23.33 23.12 ..... 23.55 0.27 ..... 1.24 0.44 2.23

Okt

Nov

Dec

19.48 21.08 21.54 20.35 22.07 22.54 21.27 23.07 23.53 22.21 ..... ..... 23.18 0.06 0.51 ..... 0.17 1.15 2.14 3.12

1.05 2.03 3.01 4.00 4.58

1.50 2.48 3.47 4.47 5.46

Dátum Jan

Feb

Mar

Apr

Máj

Jún

Júl

Aug

Sep

Okt

Nov

Dec

11 12 13 14 15

22.45 23.45 ..... 0.46 1.47

..... 0.35 1.36 2.35 3.32

23.26 ..... 0.25 1.21 2.13

0.09 0.57 1.41 2.21 2.58

0.21 0.58 1.32 2.06 2.39

0.41 1.15 1.50 2.29 3.13

0.30 1.11 1.56 2.46 3.41

1.36 2.32 3.30 4.29 5.28

3.21 4.20 5.19 6.17 7.17

4.11 5.09 6.07 7.06 8.07

5.57 6.56 7.57 8.52 9.44

6.43 7.38 8.31 9.17 9.58

16 17 18 19 20

2.50 3.52 4.53 5.49 6.40

4.25 5.12 5.55 6.34 7.11

3.02 3.45 4.25 5.03 5.38

3.33 4.07 4.42 5.20 6.02

3.14 3.52 4.34 5.23 6.14

4.01 4.54 5.53 6.53 7.53

4.39 5.40 6.40 7.40 8.39

6.30 8.16 9.04 10.32 7.28 9.14 10.01 11.16 8.26 10.12 10.55 11.55 9.25 11.10 11.46 12.31 10.23 12.06 12.32 13.05

10.35 11.09 11.42 12.14 12.47

21 22 23 24 25

7.26 8.06 8.42 9.16 9.49

7.46 8.21 8.57 9.36 10.18

6.15 6.51 7.30 8.12 8.57

6.46 7.10 7.35 8.08 8.28 9.07 9.24 10.06 10.21 11.05

8.52 9.51 10.50 11.48 12.47

9.37 10.36 11.34 12.33 13.33

11.22 12.20 13.19 14.16 15.10

13.00 13.50 14.37 15.20 15.59

13.15 13.54 14.31 15.06 15.41

13.38 14.12 14.48 15.26 16.10

13.23 14.03 14.47 15.38 16.33

26 27 28 29 30

10.22 10.58 11.36 12.18 13.05

11.03 11.53 12.45 ..... .....

9.47 10.39 11.34 12.31 13.29

11.19 12.18 13.16 14.14 15.13

12.03 13.02 14.01 15.00 16.01

13.47 14.47 15.48 16.49 17.49

14.34 15.33 16.30 17.24 18.13

16.01 16.47 17.29 18.07 18.44

16.36 17.12 17.48 18.25 19.05

16.17 16.55 17.37 18.23 19.14

16.58 17.52 18.51 19.51 20.53

17.33 18.35 19.37 20.39 21.39

13.55

.....

14.27

..... 17.02

.....

18.57

19.19

..... 20.09

.....

Západ Mesiaca na rok 2015 (lokálny čas) Dátum Jan

Feb

Mar

Apr

Máj

Jún

Júl

1 2 3 4 5

3.25 4.27 5.24 6.15 7.01

4.58 5.40 6.17 6.49 7.19

3.40 4.18 4.51 5.22 5.50

3.53 4.20 4.47 5.14 5.42

3.16 3.44 4.14 4.46 5.23

3.21 4.01 4.48 5.41 6.41

3.30 4.28 5.32 6.42 7.53

6 7 8 9 10

7.41 8.16 8.47 9.16 9.42

7.46 8.13 8.39 9.06 9.35

6.17 6.43 7.10 7.39 8.10

6.12 6.46 7.24 8.08 8.57

6.05 6.54 7.48 8.49 9.54

7.46 8.54 10.05 11.16 12.27

11 12

10.08 10.35

10.07 10.44

8.44 9.24

9.54 11.03 10.56 12.14

13.38 14.49

Aug

Sep

Okt

Nov

Dec

5.34 8.11 9.29 11.13 6.48 9.26 10.36 11.57 8.03 10.38 11.37 12.35 9.17 11.46 12.31 13.08 10.30 12.48 13.18 13.38

11.09 11.40 12.09 12.36 13.02

9.06 10.18 11.30 12.40 13.50

11.41 12.49 13.54 14.55 15.49

13.29 13.57 14.28 15.02 15.41

14.57 16.01

16.38 17.03 16.29 16.28 16.26 17.20 17.31 16.55 17.04 17.18

13.45 14.36 15.20 15.58 16.32

13.59 14.34 15.06 15.35 16.02

14.06 14.32 14.59 15.26 15.55

Dátum Jan

Feb

Mar

Apr

Máj

Jún

Júl

Aug

Sep

Okt

Nov

Dec

13 14 15

11.03 11.34 12.08

11.27 12.17 13.15

10.10 11.03 12.03

12.04 13.26 13.15 14.38 14.28 15.51

15.59 17.07 18.11

17.00 17.53 18.40

17.57 17.58 17.23 17.46 18.18 18.30 18.25 17.53 18.33 19.21 19.00 18.53 18.28 19.26 20.27

16 17 18 19 20

12.49 13.37 14.33 15.37 16.47

14.21 15.33 16.49 18.06 19.27

13.09 14.21 15.36 16.53 18.10

15.43 16.58 18.13 19.27 20.40

17.04 18.15 19.23 20.27 21.22

19.09 20.00 20.46 21.24 21.58

19.21 19.58 20.29 20.58 21.25

19.29 19.55 20.22 20.49 21.18

21 22 23 24 25

18.06 19.22 20.37 21.51 23.02

20.43 21.56 23.06 ..... 0.11

19.30 20.44 21.54 23.00 23.59

21.44 22.41 23.32 ..... 0.15

22.09 22.50 23.26 23.57 .....

22.28 22.56 23.22 23.48 .....

21.52 22.18 22.46 23.17 23.51

21.50 22.43 23.38 22.27 23.41 ..... 23.09 ..... 0.47 23.58 0.46 2.00 ..... 1.56 3.15

26 27 28 29 30

..... 0.11 1.18 2.20 3.18

1.12 2.07 2.56 ..... .....

..... 0.51 1.37 2.18 2.53

0.53 1.26 1.55 2.23 2.50

0.26 0.53 1.19 1.46 2.14

0.16 0.45 1.18 1.55 2.39

..... 0.31 1.18 2.12 3.14

0.55 1.59 3.09 4.23 5.39

4.11

.....

3.24

.....

2.45

.....

4.22

6.55

19.21 19.52 20.26 21.06 21.51

3.10 4.26 5.43 7.01 8.16

19.05 19.48 20.37 21.31 22.32

20.25 21.35 21.28 22.45 22.35 23.56 23.44 ..... ..... 1.07 0.55 2.08 3.22 4.36 5.50

2.19 3.30 4.40 5.46 6.47

4.31 7.00 7.40 5.47 8.04 8.26 7.03 9.01 9.06 8.15 9.51 9.40 9.22 10.33 10.11

..... 10.21

..... 10.39

Zatmenia Slnka a Mesiaca v roku 2015 V tomto roku nastanú dve zatmenia Slnka a dve zatmenia Mesiaca. Úplné zatmenie Slnka 20. marca 2015, u nás viditeľné ako čiastočné zatmenie. Začiatok zatmenia: Maximum zatmenia: Koniec zatmenia:

09:38:03.2 SEČ 10:46:39.9 SEČ 11:57:38.8 SEČ

Trvanie zatmenia: 2h 19m 35.7s Magnitúda: 0.620 Percento prekrytia slnečného disku: 53.6% Čiastočné zatmenie Mesiaca 4. apríla 2015, u nás nepozorovateľné.

Čiastočné zatmenie Slnka 13. septembra 2015, u nás nepozorovateľné. Úplné zatmenie Mesiaca 28. septembra 2015. Východ Mesiaca: Západ Mesiaca: Magnitúda: Začiatok čiastočného zatmenia: Začiatok úplného zatmenia: Maximum zatmenia: Koniec úplného zatmenia: Koniec čiastočného zatmenia:

17:49 5:45 1,27 2:08 3:12 3:48 4:23 5:27

Mesačné fázy v roku 2015 Mesačné fázy, t. j. tvary Mesiaca, vznikajú osvetlením Mesiaca Slnkom a nastávajú pre všetky miesta na zemeguli súčasne a opakujú sa za čas, ktorý voláme synodický mesiac. Priemerná dĺžka synodického mesiaca (od novu k ďalšiemu novu) je 29,5305881 dní. Ale táto perióda trocha kolíše o ± 4 hodiny 41 minút.

Dátum a čas (SEČ) MLADÝ MESIAC –

PRVÁ ŠTVRŤ –

PLNÝ MESIAC

POSLEDNÁ ŠTVRŤ

2015 jan

5. 05:53

2015

jan 13. 10:46

2015 jan 20. 14:14

2015 jan 27. 05:48

2015 feb

4. 00:09

2015

feb 12. 04:50

2015 feb 19. 00:47

2015 feb 25. 18:14

2015 mar

5. 19:05

2015 mar 13. 18:48

2015 mar 20. 10:36

2015 mar 27. 08:43

2015 apr

4. 13:05

2015 apr 12. 04:44

2015 apr 18. 19:57

2015 apr 26. 00:55

2015 máj

4. 04:42

2015 máj 11. 11:36

2015 máj 18. 05:13

2015 máj 25. 18:19

2015 jún

2. 17:19

2015

jún 9. 16:42

2015 jún 16. 15:05

2015 jún 24 . 12:02

2015

júl

2. 03:20

2015

júl 8. 21:24

2015

júl 16. 02:24

2015 júl 24. 05:04

2015

júl 31. 11:43

2015 aug 7. 03:03

2015 aug 14. 15:53

2015 aug 22. 20:31

2015 aug 29. 19:35

2015 sep 5. 10:54

2015 sep 13. 07:41

2015 sep 21. 09:59

2015 sep 28. 03:50

2015

2015 okt 13. 01:06

2015 okt 20. 21:31

2015 okt 27. 13:05

2015 nov 3. 13:24

2015 nov 11. 18:47

2015 nov 19. 07:27

2015 nov 25. 23:44

2015 dec 3. 08:40

2015 dec 11. 11:29

2015 dec 18. 16:14

2015 dec 25. 12:11

okt 4. 22:06

–

SVET V ROKU 2014

Kyjev a Moskva si neveria Oto Filip Vydať sa na púť do najbližšej minulosti a nazrieť do rozháraného sveta neznamená len vydýchnuť si nad všetkým, čo bolo, ale i pripomenúť si nejednu skazu, ktorú uplynulé mesiace lifrovali ani na bežiacom páse. V roku, keď sa pripomínanie stého výročia začiatku prvej svetovej vojny (odhaduje sa, že v nej zahynulo okolo desať miliónov vojakov a takmer deväť miliónov civilistov), malo chápať ako veľká a vážna výstraha pred ďalšími vojnami, zrážkami a súbojmi, sa zase málokto z tých, čo o osudoch rozhodujú, dokázal úspešne postaviť zlu. A bolo ho toľko, že pretekalo z pohárov trpezlivosti takmer deň čo deň. Na mnohých svetových rovnobežkách. Keďže sa i tá najdlhšia cesta, tiež prehľad, musí začať prvými krokmi, tie v konkrétnom prípade budú najprv späté so záverom roku 2013 veštiacom mnohé, čo sa následne stalo v roku vlaňajšom. V Sýrii kríza natoľko nabrala na sile, že pomoc v novembri 2013 potrebovalo až 40 percent obyvateľstva alebo 9,3 milióna z celkového počtu 23 miliónov obyvateľov. Odhaduje sa, že vo viac ako trojročných bojoch zahynulo tam dodnes vyše 150 000 osôb. Nemali to ľahké ani Filipíny, kde v novembri v provincii Leyte pri vyčíňaní tajfúnu Haiyan (Yolanda) zahynulo približne sedemtisíc ľudí. Na Cypre v polovici novembra 2013 zomrel vo veku 94 rokov bývalý prezident Glafkos Kleridis, ktorý sa významne zaslúžil o vstup tejto krajiny do EÚ v roku 2004. Koncom novembra, teda pred rokom, na Ukrajine to začalo vrieť: dlhotrvajúce protivládne protesty pôvodne odštartovalo rozhodnutie Kyjeva vybrať si prestávku v procese zbližovania s EÚ. Demonštrácia v Kyjeve za vstup do EÚ bola najväčšou od oranžovej revolúcie z roku 2004 a spôsobilo ju nepodpísanie Asociačnej dohody s EÚ prezidentom Viktorom Janukovyčom, ktorý onedlho v Soči rokoval s ruským prezidentom Vladimirom Putinom o strategickom partnerstve dvoch štátov. Ďalšia smutná správa prišla začiatkom decembra z Južnej Afriky: bojovník proti apartheidu a bývalý prezident JAR Nelson Mandela 28

zomrel vo veku 95 rokov na následky pľúcneho ochorenia. S osobnosťou, bez ktorej by bola história iná, sa rozlúčilo vyše sedemdesiat svetových štátnikov. V ukrajinskom Kyjeve sa 13. decembra, prvýkrát od začiatku protivládnych nepokojov, zišli zástupcovia štátnej moci a opozície. Janukovyč sľúbil amnestiu zatknutým a tresty policajtom. V polovici decembra 2013 až 200 000 ľudí demonštrovalo v Kyjeve podporu pre zblíženie krajiny s Európou. V ohnisku pozornosti tradične na sklonku roka (2013) boli i štátnici a popredné svetové osobnosti: časopis Time zvolil pápeža Františka za osobnosť roka, zdôvodňujúc to jeho obrovským vplyvom na svetové politické, ale i mediálne dianie, ako i tým, že priniesol pápežstvo na ulicu.

Dejisko krvavých udalostí na majdane (Foto: Sme, Vladimír Šimíček)

Sedemnásteho decembra nemeckí poslanci tretíkrát zvolili Angelu Merkelovú, vedúcu osobnosť Kresťanskodemokratickej únie Nemecka (CDU), za spolkovú kancelárku. Britský denník The Times označil Vladimira Putina za Medzinárodnú osobnosť roka, najmä za jeho víťazstvo nad EÚ vo veci Ukrajiny, ktorá pod tlakom Moskvy prelomové dohody s Bruselom nepodpísala, tiež za poskytnutie útočiska Edwardovi Snowdenovi. Noviny Times tak isto uviedli, že sú najobdivovanejšími ľuďmi planéty zakladateľ Microsoftu Bill Gates a prezidenti USA 29

a Ruska Barack Obama a Vladimir Putin. Prelom dvoch rokov, predvlaňajšieho a vlaňajšieho, v Rusku poznačili i dva bombové útoky vo Volgograde, kde 31. decembra 2013 zahynulo okolo 40 osôb. Ako sa zistilo, teroristi šli z Kaukazu. Smútok zasiahol o pár týždňov neskoršie i Izrael: v polovici januára sa rozlúčil so staviteľom svojej politiky a expremiérom Arielom Sharonom, ktorý predtým ako umrel vo veku 85 rokov, bol celých osem rokov v kóme. Smutno bolo aj v Iraku, kde v januári zahynulo vyše tisíc ľudí, najviac od apríla 2008. Samozrejme, žiaden nie mesiac, ale týždeň či deň, sa neobišli bez správ z Ukrajiny. Násilné strety polície a demonštrantov v Kyjeve v druhej polovici januára 2014 boli najsilnejšie od novembra 2013, dokonca také, že koncom januára v konflikte ukrajinských demonštrantov s políciou padli prvé obete. Zintenzívnili sa i volania EÚ a USA po ukončení násilia. V priebehu niekoľkých januárových dní sa udialo ozaj dosť toho: ukrajinská opozícia odmietla 25. januára ponuku Viktora Janukovyča, aby viedla vládu. O pár dní neskoršie premiér Mykola Azarov odstúpil, keďže prezident prijal jeho demisiu. A Janukovyč 31. januára podpísal Zákon o amnestii pre demonštrantov. Činil sa i ruský prezident Putin: nariadil splniť dohodu s Ukrajinou o úvere a zlacnení plynu pre túto krajinu. Ruské Soči vlani vo februári bolo dejiskom Zimných olympijských hier, ktoré sa tiež konali pod tieňom krízy v Ukrajine. Napriek napätiu a vážnemu vyhrocovaniu situácie mocnosti sa na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii 1. februára nevedeli dohodnúť na jej riešení. Februárové dni poznačili aj trhliny v ukrajinskej opozícii, s ktorou sa devätnásteho februára Janukovyč dohodol na uzavretí dočasného prímeria. Deň predtým bol najkrvavejší v Kyjeve – o život prišlo 25 ľudí. Aj po uzavretí dočasného prímeria sa do Kyjeva vrátila vojna – za pár dní pribudlo vyše sedemdesiat obetí. Nečudo, že protestne hnutie vyústilo v pád režimu: demonštranti zvrhli prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý šiel na Krym. Stanovené je, že sa prezidentské voľby budú konať 25. mája. Špirála krízy sa zase riadne roztočila: Moskva rýchlo začala spochybňovať novú moc v Kyjeve, kým na Kryme zase začalo silnieť volanie po návrate do Ruska. Pozorovatelia sa už v tých dňoch začali nazdávať, že sa vyhrotením konfliktu okolo Krymu Putin snaží Ukrajine nanútiť federalizáciu a neutralitu krajiny. Udalosti nadobudli skutočne rýchly spád: prvého marca ruský parlament schválil nasadenie ruských vojakov na Ukrajine, o deň neskoršie premiér novej koaličnej vlády a jeden z hlavných vodcov opozície Arsenij Jaceňuk obvinil Rusko z vyhlásenia vojny. Diplomatické vzťahy s Ukrajinou Rusko prerušilo 7. marca. 30

Zainteresovaní aktéri a svet si čoraz častejšie začali nastoľovať otázku: Čí je Krym? Otázka stará ako on: civilizačne ho pozdvihli Gréci, meno mu dali Tatári, obývajú ho prevažne Rusi, na papieri patrí Ukrajincom. Súčasné prekresľovanie geopolitickej mapy odštartovalo 6. marca, keď promoskovské vedenie Krymu vyhlásilo čiernomorský polostrov za súčasť Ruska a krymský parlament odhlasoval jedenásteho marca Deklaráciu o (jeho) nezávislosti. Východ Ukrajiny začal praskať vo švíkoch a počet obetí nepokojov začal stúpať. V polovici tretieho vlaňajšieho mesiaca sa konalo krymské referendum, následkom čoho bolo, že osemnásteho marca ruský prezident Vladimir Putin podpísal s predstaviteľmi Krymskej republiky a Sevastopoľa v Kremli zmluvu o ich vstupe do Ruskej federácie. Súhlas s pripojením vyslovilo asi 95 percent krymských voličov. Na to Západ reagoval ďalšími sankciami Rusku za anexiu, keďže Moskva 22. marca prevzala vojenskú kontrolu nad Krymom. Európska únia zrušila samit s Ruskom a 21. marca s Ukrajinou podpísala politickú časť asociačnej dohody. Asociačné dohody s Ukrajinou, tiež s Gruzínskom a Moldavskom EÚ uzavrela 27. júna.

Mapa Ukrajiny (Foto: Sme, Bratislava)

Marec bol i mesiacom iných tragédií: ôsmeho marca sa stratilo malajzijské lietadlo s 239 cestujúcimi na palube na linke z Kuala Lumpuru do Pekingu. Dvadsiateho štvrtého marca sa zistilo, že sa lietadlo zrú31

tilo do Indického oceánu a že katastrofu nikto neprežil. Do pátrania po jeho troskách, ktoré trvalo celé mesiace, sa zapojili tímy z mnohých krajín. Neboli to jediné obete v tom mesiaci. Na sklonku marca súd v Egypte vyniesol trest smrti nad približne 530 stúpencami zvrhnutého islamistického prezidenta Muhammada Mursího. I o mesiac neskoršie egyptský súd vyriekol ďalší trest smrti: tentoraz pre 682 príslušníkov Moslimského bratstva. A pri potopení lode s konžskými utečencami na Albertovom jazere medzi Ugandou a Kongom sa koncom marca utopilo vyše 250 ľudí. Ani v apríli medzinárodný krízový obraz nebol lepší: Západ naďalej obviňoval Rusko, že je za nepokojmi na východe Ukrajiny, najmä pre pôsobenie proruských ozbrojencov v meste Slavjansk. Slovom, Ukrajina sa začala dostávať na okraj občianskej vojny. Separatisti sa začali dožadovať referenda o samostatnosti Doneckej a Luhanskej oblasti a tí z Donecka žiadať Rusko o vojenskú pomoc a pričlenenie. V štvrtom mesiaci roku 2014 Krym dostal novú ústavu, podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou Ruska. Je zaujímavé, že po týchto ťahoch, ktoré nemecká spolková kancelárka Angela Merkelová zhodnotila ako narúšanie povojnovej mapy Európy Ruskom, prezidentovi Putinovi popularita začala stúpať, kým u amerického prezidenta Obamu bola v máji historicky najnižšia. Sedemnásteho apríla približne tristo ľudí sa stalo nezvestnými po potopení trajektu pri južnom pobreží južnej Kórey a začiatkom mája pri zosuve pôdy na severe Afganistanu zahynulo 2100 ľudí. V polovici mája výbuch a požiar v tureckej uhoľnej bani neďaleko mesta Soma obrali o život takmer tristo ľudí a záplavy, v ktorých bolo viac ako päťdesiat obetí, sužovali nielen Srbsko, ale i Bosnu a Hercegovinu, Maďarsko, Rumunsko. Máj bol i mesiac významných volieb: na tých prezidentských v Ukrajine 25. mája vyhral Petro Porošenko, na egyptských bývalý minister obrany a hlavný veliteľ armády Abdal Fattáh Sísí. Konali sa i eurovoľby, po ktorých v polovici júna na čelo Európskej komisie zvolili Jean-Claude Junckera. V Normandii začiatkom júna oslávili 70. výročie vylodenia západných spojencov a tam sa konalo i stretnutie prezidentov Putina a Porošenka, ktorí si podali ruky. Od polovice júna sa do ohniska pozornosti sveta dostáva Izrael a jeho armáda, ktorá začala stupňovať tlak na Hamas na Západnom brehu za únos troch izraelských mladíkov. Militanti z pásma Gazy pálili rakety na Izrael, ktorý odpovedal prudko a silne: len za niekoľko dní izraelské nálety proti cieľom radikálneho palestínskeho hnutia Ha-

mas v pásme Gazu spôsobili smrť takmer sto obetí. Do 20. júla počet obetí stúpol na tristo. Boje v pásme Gazy trvali až päťdesiat dní. Len 16. septembra sa Izrael, Palestína a OSN dohodli na obnove vojnou zničeného pásma Gazy. Program rekonštrukcie pásma, ktoré v lete zničila 50-dňová vojna s Izraelom, odštartoval začiatkom novembra. Z aspektu volieb pozornosť pútal najmä Afganistan, kde sa konali prezidentské voľby, historicky prvé, ktoré neboli pod záštitou OSN. Ich víťazom sa po prvom aprílovom a druhom júnovom kole stal bývalý minister financií Ašraf Ghání.

Nový prezident Afganistanu Ašraf Ghání so svojou manželkou Rulou Gháníovou (Foto: SITA/AP)

Aj keď prvý mesiac druhej polovice vlaňajška tiež priniesol kopu udalostí: zomrel Eduard Ševarnadze, hrobár studenej vojny, nastúpila smrť približne dvesto imigrantov z Afriky pri talianskom ostrove Lampedusa a do popredia pozornosti sa začína dostávať skupina Islamský štát v Iraku, ktorú Spojené národy v tom mesiaci obvinili z rozsiahlych zločinov, vrátane masových popráv, Ukrajina je stále svetovou témou číslo jeden. V polovici júla došlo k smrti prvého Rusa na ruskom území a pokračujúce tvrdé boje na východe Ukrajiny už spôsobili smrť vyše 1 100 znepriatelených bojovníkov. Bol to mesiac, keď EÚ a USA odsúhlasili najtvrdšie hospodárske sankcie proti Rusku, ktoré Európska komisia ešte pritvrdila i začiatkom septembra.

Aby všetko bolo ešte horšie, zostrelenie malajzijského civilného lietadla MH17 nad Ukrajinou 17. júla, ktoré letelo z Amsterdamu do Kuala Lumpuru, pričom zahynulo 298 osôb, spôsobilo lavínu vzájomných obvinení Moskvy a Kyjeva, ako aj iných relevantných aktérov svetovej scény... Len od apríla do augusta si ozbrojené konflikty na východe Ukrajiny vyžiadali viac ako 2 100 obetí. Za ten čas zo svojich príbytkov odišlo asi 850 000 ľudí. A od apríla do novembra Rusko zaslalo sedem humanitárnych konvojov na východ Ukrajiny. Napriek prímeriu podpísanému 5. septembra aj 13. novembra 2014 Spojené národy, na mimoriadnej schôdzi Bezpečnostnej rady, jednou z mnohých na tému ukrajinskej krízy, tlmočili hlboké znepokojenie nad možnosťou návratu konfliktov vo východnej Ukrajine. Zhodnotili, že septembrovému prímeriu hrozí nebezpečenstvo a Ukrajine možnosť pretrvávajúceho stáleho konfliktu so sporadickými bojmi a čoraz väčším počtom obetí. Keďže nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, ani august sa nepreslávil. Stalo sa jasné, že ľudstvo dovtedy ešte nezažilo taký smrteľný útok eboly, na ktorú – najprv – v západnej Afrike životmi doplatili tisíce ľudí. Ebole sa nevyhla ani Európa – jej prvá obeť na starom kontinente umrela 12. augusta v Madride. Svetová zdravotnícka organizácia chorobu, na ktorú do novembra umrelo vyše päťtisíc ľudí v mnohých končinách sveta, označila za najväčšie ohrozenie zdravia v modernej ére. Čína sa zase začiatkom augusta snažila spamätať zo zemetrasenia na juhozápade krajiny, ktoré zabilo 370 ľudí. August je aj mesiac, keď Islamský štát, ktorý sa zmocnil časti územia Iraku a Sýrie a vyhlásil tam svoj rovnomenný kalifát, začal zverejňovať videá o krutých popravách amerických, britských a iných novinárov a humanitárnych pracovníkov a hroziť Amerike útokmi, na čo Washington, – neskoršie aj iní jeho spojenci – Francúzsko, Dánsko, Nemecko, Veľká Británia..., ktoré mu poskytli podporu –, následne zareagovali septembrovými a inými náletmi na pozície Islamského štátu a fundamentalistov na severe Iraku a potom aj Sýrie. Koncom augusta poľského premiéra Donalda Tuska zvolili na samite EÚ v Bruseli do čela Európskej rady, kým sa novou šéfkou diplomacie únie stala talianska ministerka zahraničných vecí Federica Mogheriniová. Pakistan a Indiu v tom čase trápili monzúnové dažde, ktoré spôsobili smrť vyše 500 ľudí. Novozvolený turecký prezident Recep Erdogan podpísal 12. septembra zákon sprísňujúci kontrolu internetu a meno celosvetovej siete sa o niekoľko týždňov neskoršie veľmi skloňovalo aj v Maďarsku, ktorého vedenie chcelo uviesť nové dane na ňu, čo spôsobilo masové protesty občanov.

O správu odlišnú, špecifickú a pozitívnu, sa postarali obyvatelia Škótska, keďže sa na septembrovom referende rozhodli, aby Škótsko zostalo súčasťou Británie. Bol to výsledok prispievajúci zjednotenej a silnej Európe. A Ukrajina dala i vtedy vedieť o sebe: v septembri prebiehali boje v Donecku na jej východe, no posmeľujúca správa prišla 20. septembra: Kyjev a separatisti sa dohodli na vzniku 30 km dlhej nárazníkovej zóny, ktorá má byť bez ťažkých zbraní. Niekoľko dní neskoršie Angela Merkelová v rozhovore s Putinom vyjadrila vážne znepokojenie nad pokračujúcim násilím na východe Ukrajiny. I migranti boli jednými z najčastejších obetí vlaňajška: na ďalšej, zámerne potopenej lodi v Stredozemnom mori prišlo aj v septembri o život 500 utečencov. V poslednú októbrovú nedeľu prebiehali parlamentné voľby na Ukrajine, označujúce a znamenajúce zásadný obrat z proruskej na proreformnú a proeurópsku orientáciu. Ich víťazom sa stal Ľudový front premiéra Arsenija Jaceňuka. Ten už v prvých dňoch po zvolení oznámil, že ukrajinská vláda nebude dotovať nepokojné oblasti a pozastaví výplaty sociálnych dávok a ďalších dotácií v priemyselnom regióne Donbas ovládanom proruskými rebelmi. Kyjev to celkovo nebude mať vôbec ľahké: prímerie odsúhlasené 5. septembra v bieloruskej metropole Minsk po mesiacoch bojov medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami je porušované denne a stále častejšie: od dohody v Minsku bolo viac než 2 400 porušení prímeria ozbrojenými skupinami. Okolo sto ukrajinských vojakov zahynulo a zomreli tiež desiatky civilistov – uviedol predstaviteľ Ukrajiny v OBSE Ihor Prokopčuk. K narúšaniu prímeria dochádza zvlášť odkedy si separatistické regióny 2. novembra zorganizovali vlastné voľby označené vládou v Kyjeve za ilegálne. Počet obetí doterajších konfliktov do 13. novembra presiahol 4 000 a Kyjev zase i vtedy obviňoval Moskvu, že posiela na východ krajiny ďalších svojich vojakov. Rusko na to reagovalo opakovaným odmietaním, že poskytuje pomoc separatistom. Nedôvera je skutočne hlboká a nedozerná. Voľby neprebiehali len na Ukrajine, ale aj v USA – 4. novembra. Na ich základe republikáni úplne ovládli americký Kongres: získali väčšinu v Snemovni reprezentantov a v Senáte. Keďže sa tento prehľad začal novembrom 2013, patrí sa ukončiť ho rovnakým mesiacom, ale roku 2014. Najlepšie správou o veľkolepých oslavách štvrťstoročnice pádu Berlínskeho múra, ktorý podľa nemeckej spolkovej kancelárky Angely Merkelovej dokazuje, že je možné prekonať diktatúry. Zostáva len dúfať, že na odstránenie tých súčasných nebude treba toľko času ako na tie predošlé.

NÁRODNOSTNÁ RADA SLOVENSKEJ NÁRODNOSTNEJ MENŠINY V ROKU 2014

Rok v znamení volieb Ladislav Čáni a kolektív V roku 2014 sa skončil štvorročný mandát Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, zvolenej v priamych voľbách v roku 2010. Tohtoročné voľby do Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny sa uskutočnili 26. októbra 2014. Republiková volebná komisia na svojom zasadnutí zo dňa 29. októbra 2014 konštatovala, že sa do osobitného voličského zoznamu zapísalo celkovo 31 196 príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a na voľbách sa zúčastnilo 9 682 voličov, ktorí svoje hlasy odovzdali piatim volebným listinám. Listina Slovenská identita – Anna Tomanová-Makanová získala 3 294 hlasov, za čo jej pripadlo 10 mandátov v národnostnej rade. Listina Slováci vpred! – Pavel Surový získala 2 814 hlasov a to jej prinieslo 9 mandátov. Listina Matica slovenská v Srbsku – Katarína Melegová-Melichová získala 1 846 hlasov, alebo 6 mandátov, Liga Slovákov Vojvodiny – Ján Brna získala celkovo 1 051 hlasov, za čo jej pripadli 3 mandáty a Slovenská strana – Ján Paul získala 519 hlasov a jeden mandát v národnostnej rade. Listinu Slovenská identita – Anna Tomanová-Makanová v NRSNM budú zastupovať: Anna Tomanová-Makanová (Nový Sad), Vladimír Valentík (Báčsky Petrovec), Jarmila Ćendićová (Kovačica), Ladislav Petrovič (Kovačica), Anna Chrťanová-Leskovac (Petrovaradín), Miroslav Kožík (Stará Pazova), Zuzana Lenhartová (Kovačica), Martin Zloch (Kovačica), Jarmila Šprochová-Beličková (Báčsky Petrovec) a Samuel Čelovský (Báčsky Petrovec). Volebnú listinu Slováci vpred – Pavel Surový budú zastupovať Pavel Surový (Kysáč), Libuška Lakatošová (Stará Pazova), Katarína Vrabčeniaková (Selenča), Zlatko Lenhart (Belehrad), Anna Boldocká-Ilićová (Báčsky Petrovec), Janko Havran (Stará Pazova), Miroslav Benka (Stará Pazova) a Anna Huďanová (Hložany). Z listiny Matica slovenská – za slovenskosť, Katarína Malegová-Melichová do NRSNM boli zvolení: Katarína Melegová-Melichová (Báčsky Petrovec), Ján Slávik 36

Na fotografii nové zloženie NRSNM 21. novembra 2014 v Novom Sade (Foto: Svetluša Hlaváčová)

(Kysáč), Igor Feldy (Stará Pazova), Jarmila Bohušová (Hložany), Pavel Marčok (Báčsky Petrovec) a Juraj Červenák (Hložany). Listinu Slovenská liga – Ján Brna budú zastupovať Ján Brna (Báčsky Petrovec), Ján Litavský (Kovačica) a Jarmila Agarská (Kysáč). Zo Slovenskej strany sa do NRSNM dostal Ján Paul (Padina). Ustanovujúca schôdza nového zloženia Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny sa uskutočnila 21. novembra 2014 v Novom Sade. Po potvrdení mandátov a ukončení ustanovujúcej schôdze NRSNM pokračovala s prácou svojou prvou pracovnou schôdzou. Na schôdzi bolo zvolené nové vedenie NRSNM. Na post predsedníčky NRSNM bola opätovne zvolená Anna Tomanová-Makanová. Na podpredsednícke miesta boli zvolení Juraj Červenák, Ján Litavský a Miroslav Kožík.

Z činnosti NRSNM Národnostná rada aj v poslednom roku svojho štvorročného mandátu pracovala s plnou kapacitou a v súlade so schváleným plánom a programom. Medzi najvýznamnejšie podujatia, ktoré zrealizovala v roku 2014, možno zaradiť medzinárodnú konferenciu Slováci a Srbi – história a súčasnosť, ktorá sa uskutočnila 9. mája 2014 v Novom Sade pod záštitou predsedov vlád Republiky Srbsko Aleksandra Vučića a Slovenskej republiky Roberta Fica. Na organizácii tejto významnej konferencie participovali aj Matica slovenská v Srbsku a Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Srbsku. Pri otvorení konferencie sa prítomným prihovorili predsedníč-

ka NRSNM Anna Tomanová-Makanová, predseda Zhromaždenia AP Vojvodiny István Pásztor, predseda pokrajinskej vlády Bojan Pajtić, riaditeľka Kancelárie pre ľudské a menšinové práva Suzana Paunovićová a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík. Účastníkov konferencie svojím listom pozdravil aj predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico a na záver konferencie sa prítomným prihovoril aj podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslav Lajčák. Pracovná časť konferencie bola rozAnna Tomanová-Makanová delená do piatich panelov, v ktorých odstaronová predsedníčka NRSNM znelo 35 referátov zameraných na niekoľko oblastí: legislatívny rámec postavenia národnostných menšín v Srbsku, tradície spolunažívania Slovákov a Srbov, kultúru a duchovný život, školstvo a aktuálne postavenie slovenskej menšiny v Srbsku. Organizátori a účastníci konferencie schválili Memorandum a Závery medzinárodnej konferencie Slováci a Srbi – história a súčasnosť. Príspevky z konferencie boli publikované v Zborníku Slováci a Srbi – história a súčasnosť. V sobotu 10. mája bol v Kovačici pri príležitosti nedožitých 90. narodenín svetoznámeho insitného maliara slávnostne otvorený zrekonštruovaný pamätný dom Martina Jonáša, ktorý je v súčasnosti majetkom NRSNM. Miroslav Lajčák, podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, a Bojan Pajtić, predseda vlády Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, symbolickým prestrihnutím stuhy slávnostne odovzdali do prevádzky tento významný kultúrny stánok vojvodinských Slovákov. O objekt, na ktorý finančne prispeli Slovenská republika, Kovačická obec, Pokrajinský sekretariát pre prácu, zamestnávanie a rodovú rovnosť a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, sa bude starať Galéria insitného umenia v Kovačici. Na slávnostnom zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo 1. augusta 2014 v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci, Národ-

nostná rada slovenskej národnostnej menšiny udelila ocenenia jednotlivcom a kolektívom za ich prínos k rozvoju kultúry, vzdelávania a informovania slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Cenu NRSNM získali: NVU Hlas ľudu za výnimočný prínos k zachovávaniu, rozvoju a prezentácii národnej a kultúrnej identity slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku pri príležitosti 70. výročia založenia časopisu Hlas ľudu. Cenu NRSNM ako jednotlivci získali spisovateľ Víťazoslav Hronec a lingvistka Mária Myjavcová za celoživotný prínos k zachovávaniu, rozvoju a prezentácii národnej a kultúrnej identity slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Čestné uznanie NRSNM za prínos k zachovávaniu, rozvoju a prezentácii národnej a kultúrnej identity slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku získali: spisovateľ Pavel Mučaji (pri príležitosti životného jubilea 85. narodenín), časopis pre deti Zornička (pri príležitosti 75. výročia založenia), Dom kultúry 3. októbra Kovačica (pri príležitosti 100. výročia prvého divadelného predstavenia v Kovačici) a Matica slovenská v Srbsku (k 80. výročiu). Zlatú plaketu NRSNM získala Galéria Zuzky Medveďovej za prínos k rozvoju kultúry, resp. výtvarného umenia vojvodinských Slovákov pri príležitosti 25. výročia založenia galérie. Striebornú plaketu NRSNM získal Program v slovenskej reči Novosadského rozhlasu za prínos k rozvoju informovania slovenskej národnostnej menšiny pri príležitosti 65. výročia založenia redakcie. Bronzovú plaketu NRSNM získala Asociácia slovenských pedagógov za prínos k rozvoju vzdelávania slovenskej národnostnej menšiny.

Z činnosti Výboru pre kultúru Aktivity Výboru pre kultúru NRSNM ako aktívneho tvorcu a usporiadateľa kultúrnej politiky Slovákov v Srbsku i v roku 2014 boli zamerané na podporovanie a ochranu kultúrnej činnosti Slovákov vo Vojvodine v rámci prezentačnej, edukačnej, výstavnej a výchovno-vzdelávacej činnosti. Práca výboru okrem iného pokračovala i s procesom profesionalizácie festivalov s osobitným významom pre slovenskú národnostnú menšinu v súčinnosti s lokálnou samosprávou, Autonómnou pokrajinou Vojvodinou, Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov a Slovenskou republikou, čím sa celomenšinovým podujatiam systémovo zabezpečuje nielen pevná organizačná a finančná stabilita, ale aj zvyšovanie ich kvality. Paralelne s novým modelom organizácie týchto festivalov prebiehala i príprava ich pravidiel, ktorú realizovali prísluš39

né komisie. Pravidlá boli na 13. schôdzi Výboru pre kultúru 27. mája 2014 schválené a na 20. zasadnutí NRSNM 23. júna 2014 v Aradáči väčšinou hlasov aj verifikované. Výbor pre kultúru finančne a organizačne prispel k tomu, aby sa víťazi našich hudobno-tanečných a divadelných festivalov zúčastnili na celoslovenských festivaloch na Slovensku. V rámci výboru boli realizované projekty s finančným prispením Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorých cieľom je zveľaďovať kultúrne príznačnosti a zachovávať národnostnú identitu. Ako jedno z úspešných podujatí, ktoré malo mimoriadny prínos v oblasti tanečnej pedagogiky slovenského vojvodinského folklóru, bolo 11. sústredenie vedúcich folklórnych kolektívov v Báčskom Petrovci. Školenia takéhoto typu výbor v roku 2014 rozšíril i do iných oblastí. Z oblasti literatúry to bol Seminár kreatívneho písania v Hložanoch, kde sa zúčastnili odmenení účastníci literárnych súťaží Zorničky, Nového života a Čo dokáže pekné slovo a z oblasti divadelného a audiovizuálneho umenia – Divadelná edukácia pre hercov. Uvedené aktivity nasvedčujú, že sa pracuje na pestovaní dorastu slovenskej vojvodinskej kultúry, čím tento výbor permanentne prispieva k zveľaďovaniu a zachovávaniu kultúrneho dedičstva, čiže literárnej, hudobnej, scénickej i výtvarnej tvorivosti. Udalosť v roku 2014, na ktorej sa Výbor pre kultúru zvlášť organizačne a finančne podieľal, bol bezpochyby Otvárací program oficiálneho sviatku Slovákov v Srbsku – Slovenských národných slávností pod názvom Slovo ako hviezda stálica. Striedaním slovno-poetických a hudobných pasáží, video a hranými zložkami boli svojrázne predstavené jubilujúce prostredia, naši eminentní predstavitelia a ustanovizne predovšetkým s dôrazom na 150. výročie slovenského tlačeného slova na našich priestoroch.

Z činnosti Výboru pre vzdelávanie Výbor pre vzdelávanie NRSNM svoju činnosť realizuje v súlade so Zákonom o národnostných radách národnostných menšín a Zákonom o základoch systému vzdelávania a výchovy prostredníctvom činnosti komisií pre zachovanie a zveľadenie slovenského jazyka, pre predškolské ustanovizne, pre základné, stredné školy a pre vysokoškolské vzdelávanie, pre učebnice, pre štipendiá, pre odborné zdokonaľovanie učiteľov a pre náboženstvo na školách, ako aj cez činnosť samotného výboru. Vo svojej činnosti výbor pokračuje v spolupráci s Pokrajinským sekretariátom pre vzdelávanie, samosprávu a menšinové spoločenstvá pri prekladaní testov pre súťaže žiakov na všetkých úrovniach, súťaže zo slovenského jazyka, upevňuje sa sieť stredných škôl na území AP Vojvodiny otváraním nových tried v strednej 40

odbornej škole – v zdravotníckej škole v Novom Sade, ako aj pre slovenské triedy na základných školách s počtom žiakov menším ako 15. V spolupráci so základnými a strednými školami národnostného významu a s lokálnymi samosprávami výbor poskytoval súhlas na sieť predškolských ustanovizní a základných a stredných škôl, na výber riaditeľa a členov školských výborov a správnych rád. Poskytuje sa mienka pri voľbe šéfov katedry a dekanov na jednotlivých fakultách, ktoré vyučujú po slovensky, a mienka na zoznamy žiakov v študentských a žiackych domovoch na území APV. Z iniciatívy národnostných rád sa do Zákona o základoch systému výchovy a vzdelávania znovu zaradila požiadavka, aby na menšinových školách mohli učiť len učitelia, ktorí ovládajú menšinový jazyk. S cieľom zabezpečiť odborné kádre pre naše výchovno-vzdelávacie inštitúcie NRSNM už deviaty rok udeľuje štipendiá študentom, ktorí študujú na fakultách v Srbsku a finančnú podporu žiakom na stredných školách s vyučovacím jazykom slovenským. Spolupráca s Ministerstvom osvety, vedy a technologického rozvoja je v najnovšej dobe založená na snahe riešenia angažovania osvetového poradcu pre slovenské školy, vypracovania nových zákonov, vypracovania stratégie pre menšinové vzdelávanie v Srbsku, kde je naša Stratégia ponúknutá ako vzor. Plánuje sa otvorenie dvojjazyčného programu vzdelávania učiteľov v spolupráci so Slovenskou republikou. Píšu sa projekty na vybavenie učebníc a učebných pomôcok, projekty pre odborné vzdelávanie a konferencie pre osvetových pracovníkov, pre realizáciu kempov a školy v prírode pre žiakov základných a stredných škôl v spolupráci s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a združení, ktoré zoskupujú Slovákov v zahraničí: v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku... Už pravidelne prispievame do odborného časopisu Slovenčinár, pre stredoškolákov sa organizuje Putovná súťaž zo slovenských reálií a pre deti základých škôl Tábor dolnozemských slovenských remesiel, ako aj početné školenia pre učiteľov, i Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov, na ktorom sa slovenským učiteľom v zahraničí udeľuje aj Cena Samuela Tešedíka. Vďaka finančnej a odbornej podpore Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR ročne vyškolíme bezmála 250 učiteľov a materskú krajinu navštívi vyše 200 žiakov.

Z činnosti Výboru pre informovanie Rok 2014 bol v mediálnej sfére poznačený novými mediálnymi zákonmi, ktoré vyžadujú privatizáciu všetkých lokálnych elektronických

médií. Z toho dôvodu tohtoročné aktivity Výboru pre informovanie NRSNM boli predovšetkým zamerané na zachovávanie od privatizácie tých lokálnych elektronických médií, ktoré v úplnosti alebo čiastočne vysielajú po slovensky, keďže prioritou tohto výboru je vo všeobecnosti ochraňovať a afirmovať získané menšinové práva v oblasti informovania. Okrem toho Výbor pre informovanie pracoval v súlade so schváleným plánom a programom svojich štyroch komisií a zrealizoval tieto projekty: počas Slovenských národných slávností bolo po druhýkrát zorganizované Press centrum. Trvalo od 1. do 3. augusta a boli tu angažovaní novinári rozhlasových a tlačených médií. Stretnutie slovenských novinárov sa tiež uskutočnilo počas Slovenských národných slávností, kde boli udelené ceny Novinárskej súťaže Asociácie slovenských novinárov a Cena Anny Nemogovej-Kolárovej. Ceny ASN získali Vladimíra Dorčová-Valtnerová, Annamária Boldocká-Grbićová, Svetlana Surová a Ivan Klinko. Cenu ANK za najlepší mediálny produkt, ktorý sa zaoberá hociktorým aspektom života slovenskej národnosti alebo jednotlivcovi, ktorý je príslušníkom slovenskej národnosti v Srbsku a bol zverejnený v hociktorom jazyku okrem slovenského, dostala Irina Samopjan z Rádia Nový Sad za reportáž Bunari u Padini. V tomto roku Výbor pre informovanie pokračoval s projektom medziredakčnej spolupráce medzi lokálnymi elektronickými médiami a RT Vojvodiny. Riaditelia Informačného strediska Báčsky Petrovec, Rádia Kysáč, RT Obce Kovačica, Rádia Stará Pazova, Rádia Odžaci, Rádia Šíd a Rádia Báčka podpísali ďalší balík zmlúv s predsedníčkou Národnostnej rady. Národnostná rada bude do konca roka 2014 na kvartálnej úrovni zabezpečovať finančnú podporu pre činnosť novinárov dopisovateľov. Výbor pre informovanie z plánovaných aktivít zrealizoval aj nahrávanie rozhlasovej hry Eleny Antalovej Arko a ja v réžii Ľuboslava Majeru, ako aj televízny hraný program pre deti pod názvom Mäkké F pre RT Vojvodina. Slovenská tlač vo Vojvodine v tomto roku oslávila 150. výročie a informačno-politický týždenník Hlas ľudu 70. výročie. Tieto oslavy a medzinárodná vedecko-odborná konferencia, ktorá sa uskutočnila v Štúdiu M, boli podporené zo strany Výboru pre informovanie. V tomto roku je tiež ukončený dvojročný projekt digitalizácie archívu slovenskej redakcie Rádia Nový Sad vďaka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Zachované je spoločenské a kultúrne dedičstvo vojvodinských Slovákov, ktoré na zvukových pásoch vznikalo vyše 60 rokov.

Z činnosti Výboru pre úradné používanie jazyka a písma Práca Výboru pre úradné používanie jazyka a písma NRSNM v roku 2014 bola zameraná na podporu slovenských spolkov, kultúrnych inštitúcií, cirkvi, civilného sektoru a mládežníckych organizácií s cieľom vytvorenia optimálnych podmienok na činnosť tunajších Slovákov. Výbor pre úradné používanie jazyka a písma vyčlenil finančné prostriedky na prenájom Etno-domu v Kysáči na rok 2014, ktoré používa Spolok kysáčskych žien. Dom je určený na zachovávanie tradície a kultúry Slovákov v Kysáči, na zbieranie, uskladňovanie a prezentovanie starodávnych exponátov, ručných prác a archívneho materiálu. Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Báčskom Petrovci v tomto roku vykonával rekonštrukciu kostola, a Výbor pre úradné používanie jazyka a písma vyčlenil finančné prostriedky na opravu kostolnej veže. Podpora Asociácie slovenských spolkov žien bola tiež súčasťou plánu a programu Výboru pre úradné používanie jazyka a písma a v apríli bola podporená ich činnosť – odchod členiek spolkov žien na Medzinárodnú súťaž v prednese poézie a prózy žien Vansovej Lomnička, ktorá prebiehala 25. a 26. apríla v Banskej Bystrici. Komisia pre spoluprácu s mládežou Výboru pre úradné používanie jazyka a písma sa v rámci projektu zasieťovania mládežníckych združení rozhodla podporiť hudobné akcie Mládežníckeho združenia Play v Selenči a Združenia YMCA v Báčskom Petrovci. Združenie Play organizovalo festival Selfest v Selenči, a Združenie YMCA organizovalo festival Kulpin Fest v Kulpíne. Okrem Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vlády AP Vojvodiny a Obce Kovačica na rekonštrukciu a na kúpu nábytku pre Pamätný dom Martina Jonáša prostriedky vyčlenil aj Výbor pre úradné používanie jazyka a písma. Pamätný dom Martina Jonáša v Kovačici bol slávnostne otvorený 10. mája 2014. Výbor pre úradné používanie jazyka a písma vyčlenil finančné prostriedky na kúpu úžitkových priestorov pre potreby kultúrnych ochotníkov v Aradáči – Kultúrneho centra Aradáč, Združenia žien Ruža a Miestneho odboru Matice slovenskej Aradáč, ktorí zatiaľ nemali vlastné priestory na prevádzkovanie bežných aktivít. Tento výbor finančne prispel aj na výmenu strešných krytín miestností Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Pivnica v Pivnici a Kultúrno-umeleckého spolku Jednota v Šíde. Pripravili: Ladislav Čáni, Svetluša Hlaváčová, Svetlana Zolňanová, Vladimír Lenhart, Mária Pavlovová-Čániová 43

St čný prehľad činnosti Ústavu pre kult r vojvodinských Slovákov v období január – november 2014 Milina Sklabinská Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov začiatkom roka 2014 vkročil do šiesteho ročníka svojho pôsobenia. O tom, ako sme trasovali cestu a čo všetko sme na nej ako ustanovizeň kultúry dosiahli, sa už písalo aj na stranách predchádzajúcich ročníkov Národného kalendára. Práve preto text, ktorý čitateľom predkladáme v tomto ročníku, bude stručné zhrnutie našej činnosti na ochrane, zveľaďovaní a rozvoji slovenskej vojvodinskej kultúry v roku 2014, a to z aspektov informačno-dokumentačného, rozvojovo-výskumného a prezentačného. Miestnosti, v ktorých sídli ÚKVS, sú už dobre známe tunajšej kultúrnej verejnosti, lebo sme v nich aj počas roka 2014 vyvíjali bohatú výstavnú, ale aj inú prezentačnú činnosť. Na samom začiatku roka, v deň nášho piateho výročia, zišli sa tu umeleckí vedúci, s ktorými sme podpísali zmluvy o spolupráci s cieľom oživovať naše malé prostredia

Záber z dokumentačnej výstavy o životnom diele Michala Milana Harminca

a pripraviť nové a originálne obsahy, ktoré Slovákov v takýchto prostrediach podnietia pracovať na poli kultúry. Sedem podpísaných zmlúv dalo svoje výsledky na celomenšinových festivaloch FF Tancuj, tancuj a DFS Zlatá brána. Ďalšia akcia v ÚKVS bola venovaná ženám, keď sme k 8. marcu hovorili o významných Slovenkách a o úlohe ženy v dnešnej spoločnosti. Onedlho sme ÚKVS sprístupnili i počas Noci múzeí, keď si návštevníci tohto masového podujatia mohli v našich priestoroch pozrieť výstavu obrazov Martina Jonáša. Výstavu diel insitného umelca vystriedala mimoriadne vydarená výstava sôch a kresieb sochára Jána Stupavského zo Starej Pazovy pod názvom Sochárova spoveď. Výstavný priestor ÚKVS k sviatku vojvodinských Slovákov – Slovenským národným slávnostiam vyplnili makety architektonických skvostov staviteľa Michala Milana Harminca. Bola to príležitosť nadviazať spoluprácu so stavebnými fakultami tak z Bratislavy, ako aj z Nového Sadu. Po tomto sa v septembri k nám dostali diela slovenských súčasných umelcov, keď sa v Novom Sade konali srbsko-slovensko-slovenské dialógy. Po takejto bohatej výstavnej ponuke sme priestor zošľachtili stálou zbierkou portrétov kultúrnych dejateľov tunajších Slovákov. Zbierka dnes pozostáva z 10 portrétov vrátane najnovších – Branislava Leopolda Abafiho a Alberta Martiša, ktoré za podpory ÚSŽZ vyhotovil akademický maliar Pavel Pop. Rušno bolo v ústave aj počas ďalších aktivít, či už edukačných (usporiadali sme dve kolá

Z výstavy pod názvom Spoveď umelca sochára Jána Stupavského

školení pre moderátorov kultúrnych podujatí), alebo keď nám sem zavítali návštevy (Slováci zo zahraničia v rámci organizovaného pobytu v Srbsku, žiaci základných škol, študenti z Univerzity v Trnave a pod.). Tvorivý tím ÚKVS však aj v roku 2014 navštevoval mnohé prostredia v Srbsku a v zahraničí. Začiatkom roka sme v Kysáči predstavili svoju činnosť, v mestských knižniciach v Sriemskej Mitrovici a v Báčskej Palanke sme usporiadali pozoruhodné programy pre tamojších Slovákov, keď sme prihliadali na prezentáciu tých vydaní, ktoré sú späté s týmito prostrediami, počas Slovenských národných slávností sme v B. Petrovci usporiadali vyhodnotenie IV. kola nášho fotokonkurzu, na ktorom sme odmenili najstaršie fotky zvykov a obyčají, podobné prezentačné večierky sme usporiadali aj v Bajši a Silbaši. Predstavili sme sa aj v Hrtkovciach, v mestečku, ktoré prejavilo záujem o Dni slovenskej kultúry. Aj počas roku 2014 sme boli dôstojnými partnermi našich celomenšinových festivalov, a tak sme v prevažnej väčšine dali svoj prínos v organizácii podujatí a v príprave dokumentačného materiálu a tlačených podkladov (Prehliadka detskej divadelnej tvorby 3xĎ, FF Tancuj, tancuj, Prehliadka divadelnej tvorby Divadelný vavrín...), usporadali sme revuálnu časť festivalu (Festival populárnej hudby Zlatý kľúč), alebo sme prispeli v iných oblastiach, ktoré boli pre festivaly nevyhnutné (Stretnutie v pivnickom poli, DFF Zlatá brána, Festival populárnej hudby Letí pieseň, letí...). Ako partneri v regionálnom projekte prezentácie tradičnej ľudovej kultúry Na jarmoku sme usporiadali VI. stretnutie dolnozemských Slovákov, na ktorom bolo cca 350 účastníkov z Maďarska, Rumunska, Chorvátska a Srbska. Významné miesto v činnosti v roku 2014 zaberajú aj medzinárodné konferencie, pre ktoré ÚKVS vypracoval osobitné štúdie a prezentácie. Už v marci sa konala medzinárodná konferencia Kultúra pre všetkých, ktorú usporiadalo Zhromaždenie Vojvodiny a na ktorej sa zúčastnili predstavitelia štátov združených v Asociácii európskych regiónov. V máji sa konala konferencia Slováci a Srbi – história a súčasnosť, výsledkom ktorej je aj tematický zborník prác. Významné konferencie, na ktorých sme sa predstavili, sa konali aj v Békeščabe pod názvom Duchovná a sociálna kultúra menšín v majoritnom prostredí a Stála konferencia Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorá prebiehala v znamení témy Prístup štátov, v ktorých žijú a pôsobia Slováci, k národnostným menšinám a krajanským komunitám. Osožným počinom bola aj X. muzikologická konferencia, ktorá v ÚKVS zhromaždila hudobných teoretikov, etnomuzikológov či estetikov a rozoberala tému Slovenská hudba vo Vojvodine – Hudobné umenie v živote človeka. 46

Pri tomto bilancovaní nemožno zabudnúť ani na to, že sme prispeli k dokumentovaniu a publikovaniu monografií o Kysáči, Jánošíku a Bielom Blate, ale aj to, že sme na vydanie pripravili Bibliografiu Viery Benkovej a Výtvarnú monografiu Márie Gaškovej, tiež periodické publikácie ako sú zborník prác z muzikologickej konferencie či ročenku ÚKVS na rok 2013 Maják. Osobitne oceňujeme rozširovanie našej siete partnerských ustanovizní, s ktorými participujeme na rôznych projektoch. V tom zmysle sme podpísali zmluvu o spolupráci s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku v Békeščabe a zároveň usporiadali prednášku pre študentov slavistiky o činnosti ÚKVS na Univerzite vo Viedni. Všetky naše aktivity slovom, fotografiou, prípadne i videom dokumentoval náš portál kultúry www.slovackizavod.org.rs, ktorý len v období január – november 2014 priniesol 280 nových správ a rad ďalších obsahov týkajúcich sa našej kultúrnej histórie a súčasnej tvorby. Okrem portálu možno si našu produkciu vypočuť aj na vlnách Rádia Vojvodiny, pre ktoré pravidelne pripravujeme vysielanie venované kultúrnym dejateľom vojvodinských Slovákov pod názvom Zakorenení v stopách predkov. Naša elektronická databáza kultúry vojvodinských Slovákov bude nasledujúci rok bohatšia o audio-nahrávky z terénnych výskumov prof. Dr. Daniela Dudka, ktoré ÚKVS v tomto roku digitalizoval.

ÚKVS podpísal dohodu o spolupráci s Výskumným ústavom CSS v Maďarsku. Na snímke riaditeľky Milina Sklabinská a Anna Kováčová.

Pracovníčky Ústavu s Marcelom Olušiakom, lektorom školenia pre moderátorov

O tom, čím všetkým sme sa počas roka zaoberali a k akým výsledkom sme prišli, budú svedčiť naše obsiahle správy o činnosti, avšak s našou motiváciou sú spokojní percipienti kultúry, ktorých sa výsledky našej práce priamo týkajú. Veľmi nás potešila skutočnosť, že si naše počiny váži i Matica slovenská v Srbsku, ktorá nám počas Slovenských národných slávností 2014 udelila Osobitné uznanie za zásluhy a úspechy na poli umenia a národných tradícií. Veríme, že výsledky ďalších dlhodobých projektov, ktoré prebiehajú v našom ústave, podobne povzbudia a nadchnú verejnosť ako aj tie doterajšie.

Schopný autor tvorý, neschopní poúča. G. B. Shaw Potomstvom spisovateľa sú hrdinovia jeho diela. V. Hugo Maľba musí byť slovenská, ale duchom slovenská, nie námetom. M. Galanda

HL PRINT ALEBO 95-ROČNÁ PETROVSKÁ TLAČIAREŇ TLAČÍ ĎALEJ

V službách národnosti a zákazníkov Oto Filip Život je zmena, sústavná a náročná. Dokladuje to i dlhý a viacročný zápas o osud, vlastne zachovanie petrovskej tlačiarne. Mal rôzne fázy, rôzne východiská, rôzne sľuby, rôzne kombinácie, no finišoval tak, ako sa to v danej chvíli azda jedine reálne mohlo, muselo a dalo. Najprv konkurzným konaním tlačiareň Neografia, s. s r. o., v Báčskom Petrovci, na základe rozhodnutia Hospodárskeho súdu v Novom Sade, potom kúpou – v uvedenom konaní – podnikovej budovy, pozemku a strojov zo strany NVU Hlas ľudu, následne i preberaním zakladateľských práv na Slovenské vydavateľské centrum (SVC), ako i založením nového tlačiarenského podniku menom HL PRINT, ktorý začal pôsobiť 1. augusta 2014. V roku jubilejnom, keď sme ako menšina oslávili 150 rokov slovenskej tlače na týchto priestoroch, sedem desaťročí Hlasu ľudu, ale i 95 rokov petrovskej tlačiarne, možno sa len tešiť z toho, že tú starú natrvalo nevyprevadilo zbohom, ani bodka za osudom, ale že v ústrety novým dňom pokračuje v súčasnosti. Úspešne, najprv s desiatkami a azda už aj so stovkami nových titulov, síce s novým majiteľom a názvom, ale aj so starým národnostným poslaním. Tlačí sa v nej týždenník Hlas ľudu a iné slovenské vydania, knihy v srbčine a v iných rečiach, rôzne produkty – kalendáre a záznamníky, kancelárske potreby... Je dobre, že v ére zjednocovania a integrácie, to kedysi roztrieštené, vydavateľská činnosť, tlačiareň, Hlas ľudu, je zase spolu. Nové obzory namiesto niekdajšieho Obzoru. S dobrými vyhliadkami na pretrvanie a úspech, samozrejme, ak sa nebudú opakovať chyby z minulosti. Bez ambície a priania poukazovať a vyzdvihovať dávky prínosov jednotlivých aktérov, v dobe, keď si všade možno 49

všímať klesajúcu starostlivosť o verejný záujem, treba kvitovať, že kúpa tlačiarne bola vlastne svojráznym husárskym kúskom. Istým spôsobom zároveň i historickým krokom, najmä z aspektu naplnenia poslania, ktoré ako slovenská tlač a vydavatelia máme. K nemu došlo aj vďaka Hlasu ľudu, jeho vedeniu, zamestnancom a Správnej rade, tiež vďaka všetkým, ktorí dokázali oceniť spoločenský význam tohto kroku: od zakladateľa, Národnostnej rady slovenRiaditeľ NVU Hlas ľudu Samuel Žiak skej národnej menšiny, cez naše inštitúcie a prostredia po jednotlivca, ktorému je slovenské tlačové slovo, v podobe novinovej, knižnej či inej, záležitosťou srdcovo blízkou. Vcelku dosť námetov na rozhovor s riaditeľom NVU Hlas ľudu Samuelom Žiakom, ktorý bol alfou a omegou väčšiny z uvedených skutkov, opatrení a snáh: – Prvý augustový deň 2014 zostáva zapísaný ako medzníkový dátum pre Hlas ľudu: v rámci neho začal pôsobiť HLPRINT. Ako stručne ozrejmiť genézu, poskytnúť odpoveď na základnú otázku: Čo podnietilo Hlas ľudu vydať sa takouto cestou? – Aktívny záujem o tlačiareň v Petrovci sa zrodil na prelome rokov 2011 – 2012, keď na sklonku roku 2011 bola tlačiarňou Neografiou, a. s., z Martina zverejnená výzva na predaj jej dcérskej firmy Neografie, s. s r. o., sídliacej v Petrovci. Vtedy zakročil riaditeľ Slovenského vydavateľského centra (SVC) Vladimír Valentík – keďže SVC má sídlo v tej budove a Neografia, s. s r. o., bola jeho zakladateľom – aby sa to nedovolilo. Čiže, aby sme voľáko spolu vplývali na to, aby sa tlačiareň nepredala nejakému tretiemu subjektu, so zjavným zámerom, aby zostala v službách národnosti. Spolu s predsedníčkou Národnostnej rady Annou Tomanovou-Makanovou sme uzavreli, že by asi najnormálnejšie bolo, aby tí, ktorí budú viesť akciu v tom smere, boli vlastne vedúci Hlasu ľudu. Vtedy sme sa my vlastne z ich iniciatívy a s ich podporou zapojili do toho procesu. Trvalo to veľmi dlho, kým sme rokovali s Neografiou zo Slovenska. Niekoľkokrát sme pobudli aj v Martine. Vlastne určovali sa ceny, to, kto má aký záujem, aké práva na budovu, tlačiareň, stroje. Lebo určité práva už predtým mal a má aj Hlas ľudu. Nezabúdajme, že svojho 50

času tak tlačiareň, ako i Hlas ľudu boli vlastne súčasťou jedného podniku, menom Novinovo-vydavateľsko-tlačiarenský podnik Hlas ľudu. Ten potom prešiel rôznymi transformáciami. Spomeňme si na Obzor, na Tvorbu, na Kultúru, ktorá ako tlačiareň tak isto prešla rôznymi formami reorganizácie. Práva Hlasu ľudu, v duchu a primerane vtedajšiemu času, boli zakotvené v rôznych samosprávnych dohodách a boli zapísané aj v pozemkových knihách. My sme sa okolo toho všetkého dosť dlho jednali a takmer sme prišli k nejakému východisku, k riešeniu, ktoré by Hlas ľudu mohol splniť. Potom však nastúpil koniec roku 2013 a chvíľa, keď Hospodársky súd v Novom Sade vyhlásil konkurz nad Neografiou, s. s r. o., sídliacou v Petrovci. Onedlho bol vyhlásený bankrot a potom aj predaj majetku konkurzného dlžníka. – Zjavné je, že Hlas ľudu kúpil tlačiareň za výhodnú cenu. Iné sa však v daných okolnostiach zrejme ani nedalo, vzhľadom na možnosti, ktoré mal. Osobne ste spokojný s tým, ako všetko nakoniec dopadlo? – Je taká poviedka, pointou ktorej je dilema: ak zoberieš, oľutuješ to, ak nezoberieš, zase to oľutuješ. Teda aj tu bolo tak. My sme povedzme v tej chvíli, keď sme už boli presvedčení, že sa na vypísanú licitáciu neprihlási nik okrem nás, mohli cúvnuť, stiahnuť vlastnú ponuku. Nemuseli sme sa teda ani my hlásiť. Následne by sme mali šancu v nejakom ďalšom postupe, prostredníctvom priamej dohody to kúpiť. No bolo by to veľmi povážlivé, veľmi riskantné, lebo by sa prípadne mohli zjaviť iní kupujúci, iní záujemcovia. No rozhodli sme sa na základe toho, že sme mali možnosť ponúknuť cenu, ktorú sme mohli splatiť. Tá bola prijateľná aj pre konkurznú správkyňu, keďže ňou mohla splatiť to povinné: odvody štátu, nevyplatené mzdy zamestnancom, predpokladám, že aj niektoré dlhy veriteľom. Do toho sa nemôžem starieť, no šlo o to, že skonštatovala, pod akú cenu ísť nemôže. Potom sme jej takú cenu aj ponúkli. Keby sme konali inak, obávam sa, že by sme teraz boli na tom horšie. Tým skôr, že tlačiareň do tej chvíle fungovala, predovšetkým zásluhou viacerých zamestnancov, ktorí k nej mali určitý vzťah, verili, že my niečo z toho urobíme, že podnik zotavíme, zdvihneme z popolu, v ktorom sa ocitol. Keby sme tak nekonali, myslím si, že by v tlačiarni dnes už nikto nebol zamestnaný a že by jej stroje už boli predávané na nejakej aukcii alebo ako staré železo. Všeobecne a generálne: som spokojný, že nám to vyšlo. – Vzhľadom na to, že je Hlas ľudu i sám dotovaný, ako aj na výšku potrebnej sumy, pri uvedených úvahách a skutkoch sa zrejme nemohlo nepočítať so širšou spoločenskou podporou?

– Keď ide o všetko, čo sme podnikali, snažili sme sa úprimne a pravdivo informovať našu Správnu radu, vzápätí mať aj jej podporu a súhlas. Taktiež sme informovali a žiadali podporu a súhlas aj od Národnostnej rady, ktorá nám je zakladateľom. Čiže možno povedať, že za všetkým, čo sme robili, stoja i tieto dve inštitúcie alebo orgány. Tiež sme si žiadali podporu aj od nášho financiéra, ktorého obrazne pomenujem druhým zakladateľom, pretože sme i súčasťou menšinového informovania vo Vojvodine. Všetko to, čo robíme, je v konečnom dôsledku financované hlavne Pokrajinským sekretariátom pre kultúru a verejné informovanie. Ďalej sme si žiadali podporu našich národnostných inštitúcií, organizácií a spolkov, taktiež Obce Báčsky Petrovec, Matice slovenskej v Srbsku, SVC ako veľmi dôležitého činiteľa pre túto činnosť, Asociácie slovenských novinárov, Asociácie médií, Fondu pre slovenské tlačené slovo... Keď ide o zahraničné relácie, vždy sme sa snažili o všetkom, čo robíme ohľadom tejto záležitosti informovať Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Belehrade a veľmi často sme kontaktovali aj s Neografiou na Slovensku, ako i s vedením Matice slovenskej v Martine. Šlo nám v prvom rade o transparentnosť a o to, aby to podnikanie, ktoré je v konečnom dôsledku obchod, v žiadnom prípade neohrozilo základnú činnosť a poslanie našej ustanovizne. Lebo našou najvyššou, výsostnou zodpovednosťou a povinnosťou je robiť to, kvôli čomu sme založení, čiže informovať slovenskú národnosť a čitateľa v tlačenej podobe, prostredníctvom našich periodík, o tejto dobe, o tom všetkom, čo ich zaujíma. – Istá časť verejnosti si kúpu tlačiarne vysvetľuje aj ako nemalý krok k návratu Hlasu ľudu do Petrovca... – Vôbec sa nerozprávame o obnovení niečoho, čo bolo aktuálne a platné kedysi. Tlačiareň a Hlas ľudu istým spôsobom nikdy z Petrovca vlastne celkom ani neodišli. V uplynulých desaťročiach prechádzali spoločensko-politickými podmienkami, zmenami, reformami, raz spolu, raz každý zvlášť. V tejto chvíli sme v situácii, že máme socializmus a samospravovanie za sebou, že sme práve v pretrvávajúcej tranzícii, vstupujeme do moderného kapitalizmu. To, čo sa práve deje, je tvarovanie našej novinovej a tlačiarenskej činnosti na mieru a podľa potrieb súčasnej doby. Nie je to teda návrat, ale sú to kroky dopredu. Istým spôsobom je to aj paradox. Na strane jednej hľadíme mať všetko digitalizované, na globálnej sieti, z druhej strany sa usilujeme mať, zachovať a zveľaďovať aj tú tlačenú podobu vydaní, mať ju čoraz kvalitnejšiu, lacnejšiu, prístupnejšiu. Nazdávam sa, že to súvisí jedno s druhým: chcem si prečítať noviny aj v tej digitálnej podobe, ale som okyptený, ak to nerobím aj v ich tlačenej 52

V tlačiarni HL PRINT v jej prvých dňoch: predseda Správnej rady Hlasu ľudu Pavel Zima a riaditeľ tlačiarne Bojan Višić

podobe. Taktiež kniha: môžeme ju čítať na tablete a iných prístrojoch, no nemáme plný pôžitok z nej, kým sa nám neocitne v rukách. – Hlas ľudu sa júlovou kúpou nového majetku stal vlastne strešnou organizáciou, ktorá bude mať dve dcérske spoločnosti: HL PRINT a SVC... – Založili sme tlačiareň HL PRINT, ktorá bola registrovaná 26. júla a pracovať začala l. augusta 2014. Na štarte jej pôsobenia najprv prebiehali tie nutné základné organizačné záležitosti s tým cieľom, aby nielenže pokračovala v tom, čo mala, ale aby sa veľmi aktívne a agresívne zapojila, presadila na trhu tlačiarenských ponúk. Myslím si, že sa nám to aj darí. Svedectvom toho sú mnohé vytlačené knižné tituly, taktiež skutočnosť, že sa počet zamestnancov takmer dvojnásobne zvýšil za čosi viac než štvrť roka: z tých pätnástich, ktorí boli predtým, k takmer tridsiatim. Je to jedna vec. Druhou vecou je, že sme kúpili zakladateľské práva SVC, stali sa členom SVC, s. s r. o., jediným členom spoločnosti. Myslím si, že Slovenské vydavateľské centrum má veľký, celonárodnostný význam. Vzhľadom na to, budeme musieť do rozhodovania, čo aj ako zlepšiť, zapojiť nielen samotné SVC, ale i Národnostnú radu i nás. Teda sú tam zamestnanci, je tam činnosť, ktorá je veľmi dôležitá, 53

a istým spôsobom sa i prelína s tou, ktorú máme v Hlase ľudu. Všetko to je potrebné zladiť. V žiadnom prípade nesmieme dovoliť, aby to bola sociálna, lebo ide o profesionálnu, odbornú záležitosť v záujme našej menšiny. Čiže nejakým spôsobom by sme mali byť systémom fungujúcim podľa nových pravidiel a zásad. – Na záver: Čo je prvým prianím do budúcnosti? Dá sa úspešne zvládnuť nápor tejto doby? – Je tu celý rad záležitostí organizačných a finančných. Do tohto kontextu možno dať i najnovšie mediálne zákony, tak isto zákony a pravidlá, ktorými sa modifikuje hospodárenie našej ustanovizne. Sú tu i zmeny vyplývajúce zo Zákona o práci. Všetko to je pred nami. Prial by som si, aby sa tie súčasné hospodárske zložky a pomery, ako sú subvencie, dotácie, pozícia na trhu, nenarušili, zostali ako-tak stabilné. Vlastne aby sme mali dostatok času dokázať, že tento systém môže fungovať, vypracovať také jeho rámce, ktoré by v budúcom období bolo veľmi ťažko narušiť a pokaziť. Systém, ktorý by mal mať takú životaschopnosť, že dokáže odolať i ak sa niečo vykoľají. Slovom, bude treba vedieť čeliť všetkému, čo by nás prípadne mohlo destabilizovať a znemožniť nás plniť si poslanie, ktoré máme celé desaťročia.

Oprava veže a chrámu Božieho v Pet ovci Anna Dudášová Rok 2014 sa bude v Petrovci spomínať ako rok, v ktorom sa po 110 rokoch opravoval chrám Boží – kompletná chrámová veža a líčil aj celý chrám zvonku. V lete majstri selenčského Slovanu sňali z chrámovej veže kríž a guľu, takže bol pol druha mesiaca náš chrám bez týchto relikvií. Vedenie petrovského evanjelického cirkevného zboru ich dalo vynoviť a po posvätení vrátilo na miesto. Kríž na veži Petrovčania volajú „krížik“. Ale keď ho majstri dali dolu, zistilo sa, že „krížik“ je veru poriadny kríž vysoký 2,35 m a široký 1,20 m plus ozdoby na ramenách mu pridávajú ďalších 40 cm z každej strany. Ani guľa nie je malá, tá má v priemere 80 cm. Keď sa zistilo, že je „krížik“ v mrcha stave, že jeho železná kostra zhrdzavela a zoslabla, zborové vedenie rozhodlo dať urobiť nový a guľu iba zreparovať. Aj ona bola v dosť neblahom stave, mala viac ako 10 dier, o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú z vojnových rokov. Pri ostreľovaní gule bola poškodená aj sklenená fľaša s listinou – odkazom pre Na tento obraz, ktorý je možné vidieť iba každých nás, terajšie generácie, kto100 rokov, sa prišlo pozrieť na stovky ľudí

Ján Čús, presbyter, s guľou a „krížikom“ vyšším od človeka

rý pred 110 rokmi do gule položili tí, čo ju ta kládli. Žiaľbohu, veľa sme sa z toho odkazu predkov nedozvedeli. Fľaša sa pravdepodobne pri ostreľovaní veže rozpadla a listina cez tie roky spráchnivela. Teraz do opravenej gule vložili novú listinu s odkazom od nás pre budúce generácie a k nej priložili aj báseň nedávno zosnulého básnika Pavla Mučajiho. Obsah listiny a Mučajiho báseň prikladáme k tomuto príspevku, aby sa vedelo, čo mi to vlastne odkazujeme potomkom. Posviacka nového medeného a pozláteného kríža sa konala 29. júla pred kostolom na slávnostných bohoslužbách za veľkej účasti domácich veriacich, ale aj početných hostí. Božie slovo sa prelínalo s trúbkovou hudbou, piesňami spevokolu a spevom veľkého počtu prítomných cirkevníkov. Posviacku vykonal biskup Samuel Vrbovský za účasti seniora báčskeho Vladimíra Valenta a farárov – petrovského Vladislava Ivičiaka, kulpínskeho Jaroslava Javorníka a hložianskeho Jaroslava Kopčoka. Práce na oprave petrovského chrámu Božieho sa začali v lete 2007 vysúšaním stien a dokladaním vnútorných okien a budú pokračovať ďalej, kým sa chrám kompletne neopraví. Akým tempom budú práce pokračovať, to bude hlavne závisieť od toho, ako sa petrovským cir56

Storočné relikvie z chrámovej veže v kostolnej záhrade v spoločnosti majstrov zo Selenče a petrovských cirkevníkov, ktorí neprepásli šancu vyfotografovať sa pre dejiny...

kevníkom bude dariť finančne zabezpečiť náročnú investíciu v približnej hodnote 200 000 eur. Jedna z najnáročnejších prác, ktoré ešte treba vykonať, je vnútorné líčenie kostola. Presbyter petrovského cirkevného zboru Ján Čús bol jediný z Petrovčanov, ktorý okrem majstrov vystúpil na sám vŕšok veže, a to z dvoch dôvodov – trochu zo zvedavosti, ako svet vyzerá z vtáčej perspektívy, ale trochu aj pracovne, lebo si ako sústružník prevzal úlohu majstra pre hromozvod. Sám ho odmontoval z kríža a po zreparovaní sám aj osadil a namontoval. Na vrch veže teda vlani v lete vystúpil dva razy. Od neho som sa dozvedela, že „keď sa už raz vystupovalo na tú vežu, dali si námahu a zmerali ju“. Doteraz sa totiž iba odhadovalo, aká je vysoká a tipovalo sa zhruba na 50 metrov. Po zmeraní sa presne vie, koľko je veža na petrovskom chráme Božom vysoká – s krížom meria 47 metrov a 77 centimetrov. Text spomenutej listiny vloženej do gule a báseň Pavla Mučajiho.

Listina Sláva na výsostiach Bohu a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Roku Pána 2014 Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Báčskom Petrovci. Prví Slováci evanjelici do Petrovca masovejšie prišli roku 1745. Aj napriek ťažkostiam, v ktorých sa nachádzali, pestovali svoju zbožnosť a živú vieru. Prvý chrám Boží z pevného materiálu začali budovať roku 1783. O rok na to bol tento chrám posvätený za pôsobenia prvého farára Andreja Stehlu. Počas služby jeho nástupcu Jána Stehlu roku 1822 bol pôvodný chrám rozšírený 57

a roku 1823 posvätený. Tento chrám Boží stojí dodnes a slúži nábožnému ľudu petrovskému na oslavu Pána Boha, na duchovné vzdelávanie a prisluhovanie sviatosti. Roku 1863 bola chrámová veža zväčšená a na ňu roku 1904 bol osadený kríž, ktorý nám slúžil doposiaľ. Pre poškodenie, najmä v 2. svetovej vojne, musel tento kríž byť vymenený. Ako znak vďačnosti Pánu Bohu za všetko požehnanie, ktoré nám dával a dáva, z úcty k našim predkom, ktorí nám nechali spasiteľné duchovné a vzácne materiálne dedičstvo, a zo zodpovednosti voči generáciám, ktoré prídu po nás, s Božou pomocou pokračujeme v obnovovaní nášho chrámu Božieho. Tak sme z milosti Božej tohto roku Pánovho obnovili vežu a dali vyhotoviť nový kríž. Práce spojené s opravou veže, vyhotovením kríža a obnovou omietky chrámu, ako aj s líčením kostola znútra, čo je plánované na budúci rok, odsúhlasili: predsedníctvo slovenského ev. a. v. cirkevného zboru v Báčskom Petrovci v zložení Vladislav Ivičiak, farár, Ján Čáni, st., dozorca, taktiež správa v zložení Štefan Kotas, poddozorca, Ján Ivan Ribičić, pokladník, Ján Zelenák, kurátor, a Ján Kolár, kostolník, a presbyterstvo v zložení Ondrej Bohuš, Ondrej Bovdiš, Ján Čáni ml., Ján Čús, Anna Čúsová, Samuel Demrovský, Miroslav Dobroňovský, Pavel Dorča, Vladimír Dudáš, Pavel Kaňa, Miroslav Kevenský, Pavel Kolár, Daniel Kopčok, Ján Kováč, Ján Kováč, Omer Vladimír Kreso, Samuel Kukučka, Ján Lačok, Pavel Legíň, Daniel Lekár, Ján Lekár, Samuel Lešťan, Ján Lomiansky, Pavel Lomiansky, Ján Melich, Vladimír Miklovic, Pavel Očoveji – kantor, Ján Paulíny, Pavel Pucovský, Ján Salaji, Vladimír Severíni, Ondrej Spevák, Ján Tordaji, Pavel Tordaji, Ondrej Zátroch, Rastislav Zelenák – zvonár a Samuel Zelenák. S týmito predsavzatiami súhlasili a posviacku na text 1K 2, 2 „lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista a to toho ukrižovaného“ – vykonal dôstojný pán biskup Samuel Vrbovský, rodák petrovský. Nech aj tento kríž na našom chráme Božom stojí ako svedectvo Kristovho večného víťazstva všetkým generáciám, ktoré bude zvolávať k zmiereniu s Pánom Bohom. V Báčskom Petrovci 29. júla roku Pánovom 2014.

Vďačnosť za vďačnosť Najkrajším nebeským telesom je guľa, Pôvod má svätý 58

A aj istotu: Preto ju raz Pán V požehnanom raji Daroval z lásky k človeku. Pod ňou náš život Ustavične rástol Pokornou láskou. Na nej je Pánov Kríž... Nech každý pohľad zdvihnutý k nemu bude modlitba čo jeho lásku spomína. Guľa, zem guľatá, je plná krásy a harmónie a z Jeho lásky žije. V Petrovci v roku Pánovom 29. júla 2014 pri výmene týchto darov na petrovskej veži, v čase ordinovania vzácneho kňaza ev. a. v. cirkvi VLADISLAVA IVIČIAKA, kysáčskeho rodáka. Pavel Mučaji, v. r.

Len ak bude mať človek blízko k druhým ľuďom, priblíži sa sám k sebe. J. R. Becher Narodili sme sa, aby sme si navzájom pomáhali. Celkom oceniť človeka môžu len tí, ktorí sú mu rovní, alebo tí, ktorí stoja vyššie ako on. M. Aurelius 59

IN MEMORIAM

Ján St akúšek (12. 3. 1926 – 17. 1. 2014) Oľa Glóziková-Jonášová Insitný maliar Ján Strakúšek sa narodil 12. marca 1926 v Kovačici. Ukončil päť ročníkov základnej školy. Bol účastníkom druhej svetovej vojny a utrpel zranenie. Po skončení vojny ukončil dva šesťmesačné murárske kurzy v Belehrade. Pracoval ako stavbár a ako samostatný majster murár. Prvé maliarske kroky urobil na vojenčine, ale vážnejšie začal maľovať v roku 1953, zhotovil prvú olejomaľbu – kópiu. Počas druhej sveJán Strakúšek tovej vojny začal maľovať pre nástenné noviny. K vlastnému výtvarnému výrazu sa dopracoval v roku 1955. Prvýkrát vystavoval v roku 1954 na Kovačickom októbri a tiež poslednýkrát v roku 2012 vo svojej matičnej Galérii insitného umenia v rámci podujatia Kovačický október, keď bola usporiadaná kolektívna výstava všetkých členov. Jeho obľúbené maliarske motívy sú zo života na dedine, znázornenia druhej svetovej vojny, zátišia a portréty. Namaľoval približne štyristo obrazov. Vystavoval na takmer všetkých výstavách, v rámci podujatia Kovačický október a v rámci mnohých kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Jeho obrazy krášlia steny mnohých ustanovizní v obci Kovačica. Rodina, kamaráti, známi aj kolegovia na neho budú spomínať ako na štedrého. 60

IN MEMORIAM

Kvetoslava Čániová-Benková (28. 7. 1951 – 9. 6. 2014) Viera Benková Život jej nadelil poriadny batôžtek hudby. Od mala bolo počuť v čániovskom rodinnom dome jej spevavý hlas; zbožňovali ho staré mamy, aj tá z otcovej strany, ale i tá z maminej, ktorá si ju skôr vypočula iba po službe, kým stará mama otcova bola blahosklonnejšia a zaúčala ju i do slovenskej ľudovej piesne, ale i do starých povestí, balád a zvyklostí. Ale Kvetka mala najradšej to, čo jej rozprávala stará mama z mladosti, keď chodievala ako hrdá petrovská dievka na tanec do Veľkej krčmy alebo na Kvetoslava Benková, rod. Čániová zimné priadky; a najmä to, ako sa „sľúbila“ starému otcovi, keď sa vtedy poznali na priadkach a ako ich, onedlho už budúci muž, vždy s kamarátkou odprevádzal domov a vždy iba druhou stranou ulice! Vtedy to bolo tak, dievka na vydaj musela akosi potajomky dať na vedomie alebo akosi neviditeľne mávnutím hlavy alebo ruky prisľúbiť sa mládencovi, ktorý ju začal volať častejšie do tanca alebo ju odprevádzať domov až po uličnú „kutku“. Teda od starej mamy, vtedy krásnej dievky na vydaj, záviselo, či si tohto mládenca, ktorý ju odprevádzal druhou stranou uličky, vezme za manžela. A veru si ho vzala... 61

Ale všetko je to už opísané v Kvetkinej prvej knihe Od Petrovca do Málinca – Svadba, ktorá okrem podobných piesní a povestí zozbieraných Kvetoslavou v Málinci a v Petrovci, mala ešte jednu veľkú podobnosť, ktorú sledovala autorka tejto knihy, dejiny príchodu našich predkov z Málinca a najmä jeho okolia na Dolnú zem... Nuž nie div, že sa potom Kvetoslava, vtedy ešte Čániová, na štúdiách v Bratislave vybrala raz do Málinca na výlet, stupila nohou tam na málinský horský kameň, ktorý jej zašepkal, že je nie náhoda jej príchodu do malej horskej dedinky, veď odtiaľ odchádzali mnohí na Dolnú zem, tam sa usádzali a zakladali si rodiny. Kvetke však bolo niečo iné lákavé a priam ju ťahalo zistiť, čo to je – podobnosť tvárí málinskej rodiny Čániovej a tej v Petrovci... A to, čo vojny, čas a možno i divokí Turci plieniči týchto krajov koncom 17., ale i v 18. storočí nevyhnali do sveta, zostalo skryté po lesoch a vrchoch, prežilo a zostalo žiť v rodisku, a tí, ktorí odišli do vojny proti rabovačom a vyháňali Turkov až pod Belehradom, usádzali sa zasa na Dolnej zemi... A tak v Málinci alebo na okolí zostali žiť Čániovci a v Petrovci si založili nový domov bratia či sestry tých z Málinca a okolia a pretrvali po dnešné časy. A začali sa navštevovať vďaka 250-temu výročiu Petrovčanov, ktorí si pripomenuli tieto vzťahy a časy a vybrali sa na Slovensko a najmä do Málinca a začali sa priateliť... O tomto a ešte inom hovorí aj druhý a tretí zväzok knihy Kvetoslavy Čániovej-Benkovej pod názvom Priadky a páračky... Ale autorka nezostala iba pri svadbe, obradoch a pri piesňach, ktoré sa spievajú a ktoré sú také typické pre túto najdôležitejšiu udalosť v živote mladých ľudí, zozbierala veru aj obradné, ale i výročné piesne, ktoré tiež zaradila do svojich troch kníh veľkého formátu a dvoch malého formátu s notami a poznámkami. A ako pravý zberateľ a znalec tunajšieho dolnozemského írečitého zvykoslovia so znotovanými piesňami uviedla i pramene, teda informátorov, čím sa jej knihy stali nevyčerpateľnými studničkami poznania najmä už zabudnutých ľudových zvyklostí a tunajšej slovenskej ľudovej piesne... A potom nasledovali knihy Priadky a páračky, Balady a Výročné zvyky v slove a piesni; nakoniec vo vlastnom vydaní Vianočné piesne a vinše a cédečká.... Teda: prvá kniha Kvetoslavy Benkovej vyšla ako prvý zväzok z cyklu Od Petrovca do Málinca, Svadba, I. časť, roku 2005, vo vydaní AST Kultúra Báčsky Petrovec, nasledovali druhý a tretí zväzok z toho istého cyklu, Priadky a páračky v slo-

ve a piesni, II. časť, roku 2006 a Balady, III. časť, roku 2008, vo vlastnom vydaní, a Výročné zvyky v slove a piesni, IV. časť, ktoré vydalo Vydavateľstvo Hlas ľudu, Nový Sad, roku 2009 a Tichá noc, svätá noc, Vianočné piesne a vinše vo vlastnom vydaní, roku 2009. Ale nie o tom som vám, milí čitatelia nášho kalendára, chcela povedať o našej nezabudnuteľnej a veru chýbajúcej rozhlasovej producentke, zberateľke a speváčke, ktorá i komponovala, zaúčala mladých do tajov slovenskej ľudovej, ale i zábavnej piesne, a pritom ešte aj vystačila vložiť do srdca svojich dcér mnohé skvosty svojho ducha. Raz sa im zjavia a zistia, že to spojivo, ktoré ich ako dcéry zamilované do hudby drží nad vodou, môžu ďakovať práve i jej – mame Kvetke, ktorá to spojivo napriadla a vložila im ho ako klbko lásky do náručia. Čo s ním spravia a ako sa k nemu zachovajú, závisí len od nich. Ja len viem, že s odchodom Kvetoslavy Benkovej nielen naša hudobná produkcia, rozhlasoví poslucháči, mnohé naše hudobné festivaly, programy, ale najmä spolky, pocítia časom, že im veľmi chýba a že sa ešte hodne vody bude musieť Dunajom a cez petrovský Begej prevaliť, kým sa mladí, ktorí nám predsa sľubne vyrastajú, prerúbu cez príliš moderné hrmotné časy a vydajú sa ďalej neľahkou cestičkou za slovenskou ľudovou piesňou a jej neskalenou studienkou... A znova zakvitne agát a vedľa neho matka lipa a naše ulice sa odejú do nekaždodenného rúcha; nielenže sa popýšia bohatou znáškou včiel, ale aj opojnou tuhou arómou, kvetmi a rozkonárenou dôstojnosťou stromov našich dávnych predkov, ale i nás a nášho dnes však rozporuplného dynamického života... Rozkvitnuté stromy akoby napovedali príchod letného voňavého času, času, v ktorom sa aj ľudia oddávajú tejto kráse, známym zvukom preletu včiel a bzučiakov z kveta na kvet... A práve v taký pondelok, rozvoňaný agátom a lipou, teda v takom obyčajnom roku, ktorý má vročenie 2014, moja dávna kamarátka Kvetoslava sa rozhodla odísť, zavrieť posledný Venček piesní, ponechať ho iným, najmä ten nový, ktorý plánovala vydať a zozbierať, a to najmä preto, že pri sebe videla už vnučky, ich zvučné hlasy a nesmiernu radosť zo života... Všetko som pochopila, milá kamarátka, ale vôbec som nepochopila, prečo si mala meniny v studený, clivý a vždy taký mokrý a daždivý november? Možno príčina väzí v tom, že on taký clivý, hmlistý, akým november zväčša býva, potreboval sa stať ľuďom milý práve kvetmi? Asi to bude tak, a odjakživa tiež chápem aj to, že ľudia milujúci hudbu stávajú sa šľachetnejší a milší, veď im ju našepkávajú nebesá...

IN MEMORIAM

Pavel Mučaji (11. 10. 1929 – 12. 10. 2014) Samuel Boldocký Sny a dni zosnulého básnika Ráno vysoké skrvavil mesiac bledý A spevom vtákov nepohne sa strom Len ja tu blúdim Na tôňu zmenený Za svojím snom P. Mučaji: Nad ránom V nedeľu 12. októbra 2014, deň po svojich narodeninách, z našich radov odišiel do večnosti básnik, spisovateľ pre deti, prekladateľ, pedagóg a kultúrny pracovník Pavel Mučaji, ktorý svojou zbierkou básní Bojujúce srdce otvoril bránu slovenskej povojnovej (a tým aj súčasnej) poézii vo Vojvodine. Pavel Mučaji Pavel Mučaji sa narodil 11. októbra 1929 v Báčskom Petrovci, kde ukončil základnú školu a gymnázium. Štúdium českého a slovenského jazyka a literatúry absolvoval na Filozofickej fakulte v Belehrade. Pôsobil ako básnik, prozaik, autor pre deti, prekladateľ, redaktor časopisu Naši pionieri, profesor a riaditeľ slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci. Umrel 12. októbra v Báčskom Petrovci a pochovaný je na petrovskom cintoríne. 64

Jeho dielo je bohaté i rôznorodé. Napísal básnické zbierky: Bojujúce srdce (1952), Slnečné prístrešie (1966), Moja Itaka (1975), Trvanie básnika (1985), Vzdušnou čiarou, výber (1989), Belasé sonety, výber (1990), Visuté záhrady (2001), Večer trojkráľový (2004); knihy poézie pre deti: Zrniečka, zvieratká, vtáci a deti (1956), Svieť slniečko veselo (1961), Na vŕbovej píšťalke (1970), Môj malý svet (1979), Keby som bol vtáčkom (2004) a i.; básnické rozprávky Pavúčik hrdina (1958), Mušky z gumipušky (1974), Povrázok (1991), Chlapček bez hračiek (2008); eseje o detskej literatúre: Podľa duše dieťaťa (2005). Prekladal zo srbčiny do slovenčiny a písal i eseje z oblasti kultúry vojvodinských Slovákov atď. Básnik Pavel Mučaji bol spisovateľom, ktorého „ponuré a smutné“ detstvo (ako to vyslovene hovorí v básni Ivanovi Kraskovi: „Moje detstvo bolo ponuré a smutné / Do kaluží života krv kvapkala z neho / No keď som si myslel, že som sám na ceste / Postretol som teba / ešte smutnejšieho...“), bolo vlastne určené osudom nádenníckych detí a mladistvý vek poznačený jazvami vojnových hrôz, čo v hodnej miere vplývalo aj na jeho básnický profil a poéziu, v ktorej sa pocity smútku javia najmä v jeho neskoršej tvorbe. Korene poetiky Pavla Mučajiho siahajú až k samotným začiatkom súčasnej poézie vojvodinských Slovákov (najmä v prvých troch zbierkach), teda ku generácii „sládkovičovcov“ z konca medzivojnového a z povojnového obdobia, teda básnikov, ktorých sa literárne formovanie začínalo na slovenskom gymnáziu v Petrovci, v literárnom krúžku Sládkovič, takže symbolika polí, brázd, klasov, kvetov, symbolika ročných období, prírodných javov a najmä symbolika básnických archetypov: slnka, mesiaca, hviezd a srdca, príznačná pre týchto básnikov, je v prvom tvorivom období základným prameňom aj Mučajiho básnických obrazov, metafor, prirovnaní i deskripcií a činí lexikálnu podstatu mnohých jeho básní. Prvú zbierku básní Pavla Mučajiho Bojujúce srdce charakterizuje tvorivý nepokoj a intenzita citov, ako i mladistvé oduševnenie s obnovou vojnou zničenej krajiny. Táto zbierka je v hodnej miere písaná v súlade s požiadavkami doby a povojnovým optimizmom, avšak už v nej sa črtajú základné východiská Mučajiho básnickej tvorby: humanistický podklad, spätosť s rodiskom a prvky básnickej kroniky, ktoré nachádzame i v ďalších jeho knihách básní. V knihe Slnečné prístrešie významovo citové spektrum je determinované nostalgickými reminiscenciami na detstvo, mladosť a lásku, zatiaľ čo cykly v tejto zbierke Tvárou k slnku a Za ľudí majú dityrambický a pitoreskný ráz. Je to apoteóza slnka, plodnosti, života a anteovskej spätosti vojvodinského človeka so zemou.

Tretia Mučajiho zbierka Moja Itaka svedčí o básnickej vyspelosti autora. Prvé dva cykly v tejto knihe (Sen a deň a Rakviem za človeka) majú reflexívne a humanistické pozadie. Autor tu hlboko prežíva odcudzenosť a osamelosť človeka v súčasnom svete, pokúša sa o dialóg s ľuďmi, bojí sa o človeka, Zem sa mu zdá cudzou, ľudia sú uzavretí do seba, ďalekí, elegicky vyznieva jeho hodnotenie života, ale i napriek tomu explicitne, priam pateticky vyznáva: „Tak rád mám ľudí / tak rád mám zem.“ V tejto knihe Mučaji vystupuje i ako svojrázny lyrický kronikár rodného Petrovca. Cyklus básní Petrovec živých i mŕtvych a sčasti i Keď z višieň ohne viali sú básnickou kronikou, v ktorej je súčasnosť živých styčným bodom historickej dimenzie a dimenzie budúcnosti. Je to teda lyrická kronika takto pochopeného „dneška“, ale aj kronika lyrického básnického rozjímania a spolucítenia s ľudským utrpením. Štvrtá jeho zbierka Trvanie básnika vlastne dokladá skutočnosť, že Mučaji bol i básnikom, ktorý pestoval vlasteneckú básnickú tradíciu aj vtedy, keď sa revolučný humanizmus ako štruktúrna dominanta v poézii vojvodinských Slovákov stal literárnohistorickou a uzavretou vývinovo-typologickou štruktúrou a výber z jeho poézie Belasé sonety potvrdzuje, že pestoval i túto klasickú básnickú formu. Vo svojich posledných knihách poézie pre dospelých (Visuté záhrady, Večer trojkráľový) Pavel Mučaji síce nadväzuje na svoju predchádzajúcu poetiku, avšak tieto knihy v autorovej tvorbe znamenajú novú kvalitu prejavujúcu sa najmä vo výraznejšom posune ku kontemplácii a reflexii prameniacej zvnútra lyrického subjektu, na rozdiel od dovtedy dominantných priamych vonkajších podnetov. Nachádzame v nich básne vyplývajúce z rozporu medzi básnikovým duchovným svetom a svetom drsných životných daností i poklesnutých hodnôt. V takomto kontexte príznačné sú kontrasty medzi tvorivým „božským“ a ničivým „diabolským“ princípom, medzi túžbami a nádejami šľachetnej básnikovej duše a duchom s rušivými poklesmi súčasnej civilizácie v podobe nezmyselných vojen a ich nevinných obetí, duchovného a ekologického ničenia a všetkého, čo z toho vyplýva, ale aj básne založené na sebareflexiách vlastnej životnej púte a poslania vlastných básnických odkazov s pocitom neúprosného plynutia času. Teda zo zovšeobecneného pohľadu Mučajiho mladistvý lyrický subjekt, nesený krídlami dobovej utópie, sa s Bojujúcim srdcom, mladíckym egocentrizmom a wolklorskou túžbou po boji za krajší svet vrhá na „trosky sveta s krikom“, že ide „nový základ svetu klásť“ a pod Slnečným prístreším spieva dityramby slnku, poliam, brázdam, klasom, plodnosti života a spätosti vojvodinského sedliaka so zemou. Avšak už v týchto „básnických snoch“ nemôže nevyjadriť aj tie svoje iné, po-

chmúrne, elegické nálady, ktoré naznačujú jeho budúce „básnické dni“ a pramenia z vnútorného pocitu straty, z pocitu, že ho niekto neznámy okradol o niečo vzácne, čo mu patrilo alebo patriť malo: „Vtedy mi celý svet ako hračka patril / Vtedy som niečo krásne stratil... – bol som mladý... / Ale sme láskou nežili, / ani sme vína nepili, ani som nikdy nevedel, / že srdce mám...“ V takýchto chvíľach blúdi osamelý za svojím snom a zahmlená je i jeho panteistická vízia prírody, lebo „vtáci k slncu ulietajú a studený vietor slnce na stromoch zháša“. Tie básnické „dni“, teda racionálne reflexie a rozjímania autorského lyrického subjektu v Mojej Itake nadobúdajú už určitejšie kontúry. Lyrický subjekt sa v nej síce srdcom a dušou i naďalej nadchýna rodnou „Itakou“, ale jeho sen o arkadickom živote a svete mizne. Život sa mu začína podobať „bremenu v slnečnom údolí“ a „uplakanej žene“ a „závoj hmly padá na prístav“, čo ho hľadal v človeku. Vidí sa mu, že človek „je príkrosť sama / a stále nesie v srdci nenávisť / ako ho vyhnali z raja“. Preto sa mu, nie náhodou, do vedomia tisnú otrasné osudy vojnou zasiahnutých ľudí a jej obetí, ktoré sa proti zlu sveta postavili snom o „krajšej budúcnosti“ ľudstva. V takých chvíľach si vzdychá s mamičkou Diviakovou, Seleštianskou i Ďugovou, ktorej „budúcnosť veľká všetko vzala a ktosi ju zranil smrteľne, lebo mala syna a bola mať“, a ten „ktosi“ jej, „nechal z kvitnúceho syna, len jeho úsmev na stene“ a žiali nad osudom Anny Víziovej, ktorú „márne čakali chlapci v lesíku pri tanci“, aj ten, čo za ňou žiale pil, lebo „jej pieseň umrela pod slnkom červeným v poliach Slavónia“ atď. Podobné city a nálady, prameniace z rozporu medzi duchovným svetom autorského lyrického subjektu a svetom drsných životných daností i poklesnutých hodnôt – medzi jeho snom a „dňom“, ako i sebareflexie vlastnej životnej púte i poslania básnických odkazov otriasajú ním aj vo Visutých záhradách i v jeho poslednej zbierke Večer trojkráľoví. Pre tieto knihy básní, v pomere k predchádzajúcim, príznačný je prienik biblickej a mýtickej symboliky a sčasti i ironických postojov, zväčša v segmentoch jednotlivých básní, avšak v niektorých z nich táto symbolika sa javí v celej rozlohe básne a má i významotvornú funkciu. Príznačná pre uvedené (aj keď ide o mýtickú symboliku, aj keď ide o ironický postoj) je napríklad báseň Z biografie boha Áresa: „Nadžil už všetkých bohov z Olympu / Živený nenávisťou / Lsťou / A zlom / A nemožno ho premôcť / Ani guľkou Ani laserom // Premúdry majster / Vo výrobe zbraní / Na zodpovednosť / Ešte vždy / Nebol povolaný // Vraždil pri Tróji / A potom po celom svete / S nadmernou zlosťou v žlči // A Medzinárodný súd mlčí // Vďaka ti 67

Áres / Dneska Mars / Že som bez zásluh u Teba / Že si mi žiaden Metál / Nikdy nedal“ (Visuté záhrady, s. 24). Súčasný svet videný cez prizmu básnickej duše lyrického subjektu tu už zjavne ukazuje svoju v podstate sebaničivú tvár, na ktorej je zánik tradičných hodnôt najpoznateľnejšou črtou. Avšak lyrický subjekt tu najbolestnejšie preciťuje zánik tepla vo vzťahoch medzi ľuďmi, zánik „lásky k blížnym“ a profanáciu duchovných hodnôt, no i napriek tomu svojich snov sa nezrieka, ani lásky k človeku a svetu. I keď sa ho bolestne dotýka skutočnosť, že „miesto nám je vymedzené len na kúsku chorej zeme“, v básňach Večer trojkráľový, Modlitbou Boha k ľuďom, vyzýva „pokolenia laboratórií“ nech „nerobia hanbu nebu a zemi, aby ich nemusel“ vyhladiť „ako Sodomovcov“ a vo Visutých záhradách všetkých pozýva na „múzickú hostinu“ v presvedčení, že ak báseň v človeku príbytku nemá / zbytočne zišla z neba“. Profanizovaný svet je ale, poväčšine, hluchý pre božskú hudbu poézie; hostia na tú múzickú hostinu neprichádzajú, čo v ňom vyvoláva tieseň a pocit osihotenosti, ako i potrebu uchýliť sa z tohto „údolia plaču“ k prozreteľnosti božského absolútna, v súlade so žalmom 145. Uzavrúc Zmluvu s večnosťou, dostáva sa „na to miesto, tú čiaru, ten bod, kde zem splýva s Veľkým nebom,“ keď ďalej už ísť nemožno. Možno sa iba vracať. Avšak vracať sa je možné iba v snoch a básnických víziách, lebo už niet „kolísky, v ktorej sme zaplakali, ani kahanca, čo po nociach bdel nad nami, ani chalúpky, kde sme prvé mlieko pili“. Aj jeho „žitom zaviata Itaka“ zmenila svoju tvár. Jej polia spustli. Polia ochudobneli o ľudí, deti i kone. Aj vtáci priam vymizli, lebo do otrávenej zeme sa dnes sejú otrávene semená a jedovatými látkami sa postrekuje prakticky celé pole. I stromy v poli osihoteli a klasy a raždie z chotára nechodia už zbierať ani najchudobnejšie deti. Súčasný kosec, kombajnista, na rozdiel od koscov včerajších, sám skosí celé pole, ale prepelíčatá sotvaže vykosí a traktorista škovránka, ak mu aj spieva, – nepočuje. Už i preto sa „to miesto, tá čiara, ten bod, kde zem splýva s Veľkým nebom“ predsa len prekročiť má i musí, a to nie iba v básni. Súčasný svet to prirodzene i robí aj robiť bude, avšak počúvať a lúštiť nemé, často záhadné, ale veľavravné odkazy múdrosti i zeme i neba by sa nemali iba rozumom, ale i citom, aby svet nezostal svetom bezcitného chladu bez ľudskosti, teda aj základného zmyslu ľudskej existencie, aby sme sa už raz, slovami Bernarda Shaw-a povedané, naučili žiť na svete ako ľudia. V tom je i základný odkaz „snov“ i „dní“ básnika Pavla Mučajiho, ktorého odchodom poézia vojvodinských Slovákov zostala chudobnejšia o kúsok srdca a „básnickej duše“.

Vďaka človeku Pavel Mučaji Odpočiň človek po únavnej práci Dívaj sa na svet chvíľku z pohody Ulietlo všetko Nič sa nenavráti Akoby vtáča padlo do vody No nermúť preto Nič tu nie je márne Životu nestoj po strane Čo si sám stvoril svojou mocnou rukou Naveky ľuďom zostane A v tom je tvoja pravá ľudská cena A láska ktorú ľuďom nechávaš Až nová mladosť ponesie ju ďalej Kým jej ju jak tebe neodníme čas A všetky trávy pobrežia a lesy Ktoré si sám tak vrúcne miloval Zostanú tvoje Tvoje v každej kráse Aby si jak mladý ďalej pri nich stál I tráva i rieka potrebuje ľudí (Tak svoju krásu ku ich prikladá) I tráva i rieka na ich hlas sa budí A čo im treba, to im na stôl dá A že ti mladosť zhorela na poli Nuž ďalej žije v poli samotnom A na jej schodoch kvitne kvitne kvitne Ako brehy rieky ako veľký strom A v tom je tvoja pravá ľudská cena Bez ktorej by si sotva radosť mal Ale si veľký Skutočne si veľký Že si život staval a zaň bojoval

ODCHOD BÁSNIKA. PAVEL MUČAJI (1929 – 2014)

Boli dverce ot orenie od srdiečka mojeho Pavel Matúch Každý deň len čo slniečko zrána vyšlo, až po súmrak, brána len na jednom dome bývala dokorán otvorená v celom Petrovci. Na dome Básnikovom, na Novosadskej 3. Rovnako ako v tej ľudovej pesničke: Boli dverce otvorenie od srdiečka mojeho... Tak bolo aj toho 11. októbra 2014, keď som prešiel cez tú bránu, pozvaný na 85. narodeniny človeka, koľko staršieho od časopisu Zornička, toľko mladšieho od petrovského gymnázia, spisovateľa, prekladateľa, učiteľa, básnika... pána profesora Pavla Mučajiho. Prešiel som známou bránou za pekného dňa a z druhej strany poschodového domu vošiel ako prvý z hostí asi o 16:30. V miestnosti som zastihol pána profesora Mučajiho, ako sedí za vrch stolom, slávnostným, jeho manželku Xéniu a dve príbuzné. Po uvítaní a odovzdaní, myslím si, najvzácnejšieho darčeka – digitalizovanej podoby Nášho slniečka, Našich pionierov, Pionierov a Zorničky 1939 – 2014 na troch devedečkách – pani manželka Xénia ponúkla hosťa a pekné slová naplnili miestnosť. Po neveselom predpoludňajšom stretnutí toho dňa – s miestnou medicínskou pohotovostnou službou – pán profesor sa zdal byť pokojný, vyrovnaný, veselý. S tým nevädnúcim účesom, z ktorého akoby nechýbal ani jeden vlas. Onedlho prišla spisovateľka Viera Benková a zaželala dobré zdravie. Ja som si odišiel na dvor vyfajčiť jednu rakovinku a prišli dve veselé bývalé žiačky a kolegyne pána profesora, Anna Hansmanová a Mária Gašparovská, profesorky slovenčiny, obe vo výslužbe. Ani ony neprišli s prázdnou rukou a vtedy si i pán profesor dal naliať červeného vína na dno pohára. Nálada stúpala k tomu najlepšiemu. Pán profesor sa tešil z prvej básne, ktorá vyšla na počesť jeho narodenín v októbrovom čísle časopisu Zornička, do ktorého pris-

Posledná pamiatka na Básnika: spoločná fotka z oslavy jeho posledných 85. narodenín

pieval takých 50 rokov. Potom básnik začal čítať básne, ktoré mu vyšli v najnovšom čísle Nového života, za pomoci lupy, lebo okuliare nepostačili. Navrhol som, aby sme sa všetci spolu vyfotili ,,lebo takíto pekní už nikdy nebudeme“. Vyvrcholenie tejto krásnej nálady bolo, keď sme si všetci spolu pri mojej harmonike zaspievali krásne slovenské, a aj tú: Starý náš, pri ktorej Básnikovi vypadla slza. Nikto z nás netušil, že je toto posledné stretnutie s pánom profesorom, ktorého sme všetci mali radi. Že tak odchádza Básnik: s čašou vína v ruke, obklopený dobrotou a ženským smiechom, pretože... Neplných dvanásť hodín po narodeninách pre pána profesora prišla pohotovostná služba, ktorá ho zaviezla do neďalekého Nového Sadu, ale srdce Básnikovo tú cestu nevydržalo. Zostávajú nám už len dverce jeho početných kníh, ktoré sú pre nás vždy otvorené, rovnako ako bola brána na dome Básnikovom, rovnako, akým bolo i jeho srdce.

IN MEMORIAM

Andrej Čelovský (16. 9. 1927 – 13. 10. 2014) Juraj Bartoš V podvečer osláv 70. výročia Novinovo-vydavateľskej ustanovizne Hlas ľudu, v pondelok 13. októbra 2014, po dlhšej ťažkej chorobe zomrel Andrej Čelovský, niekdajší šéfredaktor novín Hlas ľudu a riaditeľ Novinovo-vydavateľského podniku Obzor. Svojim súčasníkom zostáva v povedomí ako striedmy, tichý človek a erudovaný žurnalista. Andrej Čelovský sa zamestnal ako novinár v redakcii Hlasu ľudu v roku 1951, kde pôsobil do roku 1961. Po tragickej smrti šéfAndrej Čelovský redaktora Tibora Königa v apríli roku 1953, bol vymenovaný za úradujúceho hlavného a zodpovedného redaktora Hlasu ľudu; pod jeho vedením vyšli čísla 32 až 38. Potom niekoľko rokov pracoval ako funkcionár v spoločenských a straníckych orgánoch Vojvodiny. Čoskoro sa však vrátil tam, kde sa cítil najlepšie. Koncom roku 1966 obsadil funkciu riaditeľa NVP Obzor a zároveň sa stal hlavným a zodpovedným redaktorom Hlasu ľudu, rozhodnutím Výkonného výboru Pokrajinského výboru Socialistického zväzu pracujúcich Srbska pre Vojvodinu 28. decembra 1966. Jeho meno v roli šéfredaktora sa uvádza v 1. čísle 24. ročníka HĽ z 1. januára 1967, ktoré vyšlo v Novom Sade, po presťahovaní redakcie z Petrovca.

Šéfredaktor Čelovský za krátky čas vyprofiloval periodikum Hlas ľudu na pohľadné a úhľadné noviny. Uviedol stále rubriky a podrubriky, pričinil sa o skvalitnenie grafickej stránky novín. Analytické príspevky, ktoré aj sám písal, teda úvodníky, komentáre, poznámky či rozbory umiestnil na úderné miesta, staval na kvalitných fotografiách a kontaktoch s vonkajšími spolupracovníkmi. V redakcii a podniku vedel vytvoriť dobré tvorivé ovzdušie a robil premyslenú kádrovú politiku, dôveroval mladým vzdelaným ľuďom, z ktorých sa vykľuli dobrí novinári, z podaktorých aj poprední vojvodinskí spisovatelia. Jeho niekdajší kolegovia si naň spomínajú ako na rozhľadeného, ústretového, zhovievavého a podnikavého vedúceho. V oblasti podnikania sa vraj pokúsil „predísť dobu”, ale nepochodil dobre. Obzor totiž pod jeho vedením začal vydávať časopis Jugoslovenski dan, určený pre juhoslovanských robotníkov žijúcich v zahraničí. Doň prispievali nielen novinári HĽ, ale najmä špičkoví juhoslovanskí žurnalisti, lenže odbyt periodika sa nedaril, a tak celý projekt skrachoval, na čo doplatil práve Andrej Čelovský. Ako šéfredaktor HĽ sa naposledy podpísal v čísle 47 z 18. novembra 1972 a podnik s ním pracovný pomer prerušil 18. januára 1973. Niekdajší jeho spolupracovníci zvyknú povedať: „Všetko zobral na seba.” Podčiarkujú tým skutočnosť, že ako jediný pykal za narušenie hospodárskej stability podniku, hoci je vraj zrejmé, že bez súhlasu „zhora” by sa do podujatia nepúšťal. Predsa nikdy nikomu nič verejne nespočitoval a lásku k Hlasu ľudu, tiež tvorivý prístup k novinárstvu a chuť po nových poznatkoch si trvale zachoval. Vždy bol ochotný poradiť mladším generáciám hlasľudovcov, len ak mali o to záujem. Ako novinár a redaktor pôsobil aj v redakcii slovenských vysielaní Novosadského rozhlasu, roku 1952 redigoval časopis pre deti Naši pionieri a roku 1953 bol aj šéfredaktorom časopisu Rozhľady. Zo srbčiny a slovinčiny preložil viacej kníh pre deti a mládež a za mladi písal básne. Andrej Čelovský sa narodil 16. septembra 1927 v Kulpíne, kde vychodil základnú školu. Navštevoval Slovenské gymnázium v Petrovci (zapájal sa do práce literárneho krúžku Sládkovič) a študoval na Vyššej škole politických vied, tiež na Vysokej škole politických vied v Belehrade. Zastupoval celý rad zodpovedných spoločenských a politických funkcií: o. i. bol členom Okresného výboru Socialistického zväzu pracujúcich Nového Sadu, Pokrajinského výboru Zväzu komunistov Srbska pre Vojvodinu, poslancom Osvetovo-kultúrnej snemovne Pokrajinského zhromaždenia Vojvodiny, ako i členom komisie predsedníctva ÚV ZK Juhoslávie pre spoluprácu s robotníkmi v zahraničí. Žil v Novom Sade, zomrel v Sriemskej Kamenici a bol pochovaný v Petrovci 16. októbra 2014. V trvalej pamiatke zostane ovdovelej manželke Zuzane a dcéram Jarmile a Ružene, ale aj niekdajším spolupracovníkom a vôbec ľuďom, ktorí ho aspoň trochu poznali. 73

IN MEMORIAM

Štefan Pavelka (24. 7. 1930 – 15. 12. 2013) Vladimír Valentík Po Zuzke Medveďovej (1897 – 1985) Štefan Pavelka bol prvým petrovským rodákom absolventom vysokej umeleckej školy a predchodcom ilustrátora, knižného a plagátového dizajnéra, petrovského rodáka Michala Kiráľa (1955 – 1995). Štefan Pavelka však svoju umeleckú púť takmer v úplnosti realizoval na Slovensku, i keď ho žiaci slovenských škôl vo Vojvodine poznali po ilustráciách v čítanke pre 4. ročník základných škôl (1956, 1959) a s jeho grafickým dizajnom sme sa stretli aj pri Srbochorvátsko-slovenskom a slovensko-srbochorvátskom slov-

Štefan Pavelka

níku Emila Horáka (1991). Výstava Štefana Pavelku na Slovenských národných slávnostiach roku 2009, iba dva týždne po jeho 79. narodeninách, bola vlastne prvým skutočným oboznámením sa s jeho výtvarnou tvorbou a bola to vlastne objavná záležitosť pre širšiu slovenskú vojvodinskú kultúrnu verejnosť. Akademický maliar Štefan Pavelka sa narodil 24. júla 1930 v Báč-skom Petrovci. V rodisku navštevoval základnú školu a absolvoval aj štyri triedy gymnázia. Potom roku 1946 pokračoval na Umelecko-priemyselnej škole v Belehrade, pre ktorú ho pripravoval profesor na petrovskom gym74

náziu Vova Rovnev. Po presťahovaní sa na Slovensko pokračoval v decembri roku 1947 v Bratislave na Strednej škole umeleckého priemyslu, ktorú po piatich rokoch úspešne ukončil maturitnou skúškou. V umeleckom štúdiu pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1952 – 1957) u profesorov Čemického a Želibského. Záujem prejavoval o figurálnu kompozíciu, portrét, zátišie a krajinomaľbu. Diplomová práca mu bola figurálna kompozícia Krajnianská krojovaná svadba. Roku 1957 sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a stal sa aj členom početných výtvarných komisií. Bol členom komisií v troch vydavateľstvách: Pedagogické vydavateľstvo, Obzor a Príroda. Po ukončení štúdia sa venoval predovšetkým maľbe, ale čoskoro sa preorientoval na úžitkovú výtvarnú tvorbu, na výstavníctvo (veľtrhy: Incheba, Flóra, Agrokomplex Nitra a veľtrhy v Londýne, Ženeve a vo Varšave) a na plagátovú a knižnú tvorbu. Tiež spolupracoval ako výtvarník s múzeami a za muzeálnu tvorbu dostal pamätnú medailu Ľudovíta Štúra v Modre. Graficky upravil a ilustroval približne 400 kníh (Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku, Západné Slovensko, Stredné Slovensko, Výtvarná kultúra výroby, Rosa života, Večný plameň atď.) Ilustroval i knihy s poľnohospodárskou tematikou pre vydavateľstvo Príroda a tridsať rokov aj Tranovský kalendár. Za knižnú tvorbu sa mu dostalo niekoľko prestížnych ocenení (1. cena za najkrajšiu knihu roka 1974 Večný plameň od Slovenskej akadémie vied, 1. cena za najkrajšiu knihu roka 1984 za Biologické základy atď.). Tvoril aj plagáty: výstavné, filmové a humanistické a za plagát získal viacero ocenení, ako napríklad plaketu za najlepší bezpečnostný plagát v priemyselnej oblasti na Medzinárodnej výstave v Melbourne (Austrália, Sydney Grand Prix) a medzi významnejšie ocenenia patrí i 1. cena o najkrajší kalendár sveta – Air Bombai. Roku 2005 sa stal čestným občanom obce Krajiné. Po roku 1990 znovu sa navrátil k maliarskej tvorbe – portrétnej a krajinkárskej – využívajúc techniky perokresby, kolorovanej perokresby a fotokoláže. Inšpiráciu čerpal v obci, v ktorej žil, na zvlnených myjavských kopaniciach – Krajné. Pre prvú svoju výstavu v rodisku pripravil kolorované perokresby krajnianských krajiniek a figúr v ľudovom kroji, ale na papier položil i jednu svoju spomienku na rodisko. V tom roku mal aj prehliadku celoživotnej tvorby v Kultúrnom dome Samka Dudíka na Myjave. Ďalšiu výstavu v rodisku – po Modrom salóne – mal už o rok k osemdesiatke roku 2009 v Galérii Zuzky Medveďovej. Zomrel v nemocnici s polyklinikou v Myjave 15. decembra 2013 vo veku 83 rokov. 75

Všetci sme my dva svet ... Martin Prebudila od pradávna od naveky od rána dve cesty sme a dva svety dva svety sú aj dve sestry aj dvaja bratia aj brat a sestra sú dva svety dve cudzie ruky na jednej dlani aj to sú dva sny a dva svety... dve hviezdy na nebi dva pohľady a dva kvety sú tiež dva svety všetci svätí sú dva svety aj deň aj noc – dva svety... ty a ja sme jedno nad nami mesiac plný a sme dva svety ako dva vtáky ako ich dva lety sme teda dva svety od rána do pradávna od naveky... všetci dávni ujovia a tety aj tie naše nezbedné deti sú bezpochyby dva svety včera a zajtra sú dva dávne svety aj to že sme sa vôbec stretli aj to sú dva svety... čo potom z nás sníva a dosníva dva malé plaché prachy dva svety v jednom živote v jednej dobrej smrti od naveky od pradávna do rána...

Z NAŠEJ MINULOSTI A SÚČASNOSTI

325 – 225... = P I V N I C A Ján Guba Čísla znázorňujú základné míľniky pre osadu. Totiž v roku 1690 počas sťahovania Srbov pod vedením patriarcha Arsenija Čarnojevića niekoľko rodín si založilo osadu na pustatine, ktorá bola majetkom Jánoša Gombloko Zsolnayho. Povolenie im dal komorský štátny úrad dňa 21. augusta 1690. Je to pamätný deň pre občanov Pivnice? Osada bola založená asi 4 km západne od terajšej. Predtým, na území toho istého chotára jestvovala osada Santovo alebo Santovac, kde tiež už žilo aj niekoľko srbských rodín, v roku 1590 osada počítala 18 obývaných domov. Táto osada po tureckých nájazdoch zanikla. Názov osady nie je zatiaľ vysvetlený, možno je to podľa stavby domov, ktoré boli po okienka v zemi, sú i predpoklady, že na tomto území v minulosti bola pivnica – krčma? Názvy osady sú zapisované rozlične, v srbčine, slovenčine, maďarčine, nemčine: Pivnice, Pivnica – Pinczéd, Pincéd, Pivnicza, Pivalicza, Pivnyicza, Pivniza, Piwnitza, Bibenitz, Kellendorf... V roku 1715 osadníci sa zmohli a postavili si kostolík. V rokoch 1738 až 1740 tieto oblasti zachvátila cholera, totiž mor. Vyslané vojsko dedinku spálilo a občanov presídlilo na dnešnú lokalitu, ktorá bola výhodnejšia, menej zaplavovaná. Domčeky z prútia a hliny, kryté trstinou boli stavané na vyvýšeninách, lebo terén bol popretkávaný barinami a údoliami. Znázorňuje to mapka z rokov 1782/3. Po presídlení a konsolidácii, po roku 1746, vybudovaný je chrám – kostol zasvätený „Uspenije Presvete Bogorodice“ a 22. novembra 1754 vladyka báčsky Visarion Pavlović vykonal obrad posviacky. Osadníci sa zmáhali prácou, takže podľa urbára z roku 1772 bolo 131 domov. Obec mala až siedmich farárov, ktorí dostali na obrábanie 1 032 kj pôdy! Pravdaže, obrábali ju veriaci. O desať rokov neskoršie nový urbár zaznamenal 180 domov. Dedina sa rozprestierala na 224 kj plochy a chotár meral 5496 katastrálnych jutár oráčin a 3 728 kj pasienkov. Majitelia domov boli zároveň i daňoví poplatníci. Časť chotára zaberali vinohrady, o ktoré sa staralo 29 domácností. Termín srbské vinohrady sa zachoval dodnes, juhozápadne od osady, na vyvýšenine, ktorá v dobe Rimanov bola tiež zaznamenaná ako obranný šianec. Názvy častí chotára sú prevažne srbského pôvodu: Golodobra, Srđa78

va, Graševina, Opaljak, Velika bara atď. Golodobra siaha i do chotárov okolitých osád. Časť jej územia bola pridelená Pivnici koncom 18. storočia. Chotár obce meria 9 995 katastrálnych jutár. Prvé vojenské mapovanie v rokoch 1782/3 je osobitným dokumentom, podľa ktorého je možné rozlišovať polohu osady vtedy a dnes. Kostra domov a ulíc je už vtedy určená výškou spodných vôd. Srbské obyvateľstvo sa do príchodu Slovákov prevažne zaoberalo chovom oviec a dobytka, bola to tradícia prinesená zo svojej pravlasti. Pestovanie obilnín nebolo dostatočne vyvinuté, čo znepokojovalo monarchiu, totiž štátne úrady, ktoré sa snažili tento nedostatok nahradiť novým obyvateľstvom zo zaľudnených oblastí v Zadunajsku, tiež na západnom Slovensku. Vypísané bolo oznámenie, že sa umožňuje presídlenie časti obyvateľstva na juh, do osád, v ktorých bol nedostatok pracovných síl na obrábanie pôdy. Dozvedeli sa o tom v osadách: Veleg, Tordaš, Ďurovo a Baračka v Stolnobelehradskej stolici a Šúr a Čerňa vo Vesprímskej. Občania týchto osád splnomocnili Pavla Čuhu a Pavla Farkaša, aby sa dozvedeli o podmienkach odchodu na novú postať. Menovaní najprv odcestovali do Somboru, sídla Báčsko-bodrožskej stolice – župy. Stadiaľ boli upravení na adresu Uhorskej Komorskej Kráľovskej rady v Budíne, ktorá mala právo rozhodovať o týchto veciach. V latine napísanú prosbu podali 30. júna 1790 a už na druhý deň, teda 1. júla 1790 prosba bola riešená v ich prospech, podpísaná Antonom Orlandínim a vydaná s podpisom Mikuláša Illeša, riadneho notára Vesprímskej stolice. Sú i tieto dátumy pamätné pre občanov Pivnice? Potom v rokoch spolunažívania, ale i treníc, osada sa zmáhala. Vynikali v tom noví prisťahovalci. Slovenské rodiny obývali severnú časť osady, ale postupne sa rozširovali aj na južné ulice. V istom období prišlo i niekoľko nemeckých rodín, tiež židovských, ktoré sa tiež rýchlo zmáhali. Devätnáste storočie prinieslo osade rozvoj rodinných gazdovstiev. Nezabudli ani na rozvoj školstva, ktoré bolo riadené cirkvou. Zúriaca maďarizácia iba naštrbila rozvoj slovenského etnika, ľudia si zvykli a dohovárali sa v troch a viacerých jazykoch. Osada mala svoju obecnú správu, ktorá sa starala o rozvoj, zber daní, obecné a verejné pozemky, poriadok v osade... Začiatkom 20. storočia pokračovali úsilia o zvýšenie životného štandardu. Osada bola spojená kamennou cestou so susedným „Parapúťom“ na západe a Despot sv. Ivanom na východe. Vykonané bolo už tretie sceľovanie pôdy a vypracované pozemkové knihy. Plánovaná bola i výstavba železničnej trate, ktorú prekazila 1. sv. vojna. Vojnové

Pola Beláňú na doliňe vistavané domi na začátku a na konci v dvacátém storočí (Foto: Ján Guba a Ján Čobrda-Blitz)

roky 1914 – 1918 priniesli veľké obete na životoch i majetkoch. V povojnových rokoch, v novom štátnom útvare, rozvoj poľnohospodárstva nadobudol nové hodnoty. Chov dobytka, zvlášť ošípaných, poznačil prvú polovicu 20. storočia. Znovu všetko dobré prekazila vojna. 80

Znovu veľké obete, ale ešte ráznejší povojnový pokrok. Celé toto obdobie Pivnica bola zaradená v Odžackom okrese. V novom štáte i nové územné premeny Pivnicu zaradili do Okresu Báčska Palanka. Zrušená bola obecná správa v osade, vytvorené nové teleso dedinskej samosprávy: Miestne spoločenstvo. Vymyslené samozdanenie či sebazdanenie na úrovni osád predsa finančne pomohlo pri údržbe i výstavbe komunálnych objektov a tzv. infraštruktúry. Najvýznamnejšie diela v tom období sú výstavba betónových chodníkov, rekonštrukcia elektrického zariadenia... Nemám v úmysle napísať všetko to, čo sa do 325 alebo 225-ročných dejín osady patrí. Možno sa raz naskytne i taká príležitosť... V článkoch Prví slovenskí prisťahovalci na Pivnicu, Prisťahovalci z Hornej zeme, tiež v textoch: V roku presídlení, V roku prvém, druhém atď. uverejnených v mesačníku Rovina a v Národnom kalendári v minulých rokoch je hodne toho popísané z dejín našej osady – Pivnice. Oblasť z dejín srbských občanov vo veľkej miere spracoval Vasilije Milan Beljanski, Pivničan žijúci v Novom Sade. Niektoré udalosti z dejín osady sú spracované a knižne vydané: Nárečie Pivnice v Báčke (1972), Stretnutia v pivnickom poli (1997), Sto rokov divadla v Pivnici (2009), Pivnica – kultúrne tradície Slovákov v Báčke (2010). Viacej písomností je v rukopisoch a v archívoch u nás, v Maďarsku, tiež na Slovensku. Pivnicu a jej obyvateľov spomínajú texty Rudolfa Bednárika, Jozefa Štolca, Jána Siráckeho, Daniela Dudka, Jána Babiaka... V pozostalosti sú texty Michala Vlčka, Jozefa Maliaka, Pavla Žihlavského, Michala Ružeka, tiež už spomenutého autora tohto príspevku a mnohé iné. V rokoch jubilejných sa nielen jubiluje, ale i vynaloží úsilie o to, aby sa jubilejné výročia dôstojne oslávili. Dvojstoročnicu príchodu Slovákov do Pivnice sme si pripomenuli iba ojedinele. Na úrovni osady nebolo žiadnej aktivity. Slovenská evanjelická cirkev a. v., totiž cirkevný zbor organizoval slávnostnú akadémiu s príhovorom historikov a jazykovedcov (Samuel Čelovský, Daniel Dudok a Miroslav Dudok) v sobotu 8. septembra a v nedeľu slávnostné bohoslužby a odhalenie pamätnej tabule s menami kňazov pôsobiacich v Pivnici, čo vykonal biskup Andrej Beredi. Oslavy na úrovni osady vystali. Dolu podpísaný z funkcie tajomníka SKUS-u Pivnica dva roky skorej vypracoval návrh plánu a programu osláv, ktorý bol odmietnutý zo strany vedúcich: Miestneho spoločenstva, ZO ZKJ v Pivnici a hospodárskych činiteľov. Bola to vtedy prvá jedinečná príležitosť na spracovanie dejín osady s vydaním monografie. Kedy sa naskytne nová príležitosť?

PETROVEC 1745 – 2015

Drobničky Y Vladimír Valentík Z • PRVÝ MASKOVÝ BÁL V PETROVCI Prvýkrát v Petrovci bol organizovaný maskový bál v sobotu 9. februára 1929. Usporiadal ho Slovenský športový klub vo Veľkej krčme. Na rôzne masky hlasovalo až 2049 prítomných. Za najkrajšiu masku vyhlásili masku Emušky Dankovej z Petrovca (získala 893 hlasov), druhá bola maska pani Dr. Fuchsa z Kulpína (656 hlasov) a tretia – maska Gustáva Komloša z Nového Sadu (20 hlasov).

• PRVÁ VOĽBA KRÁSKY V PETROVCI Prvá petrovská kráska, alebo ako sa to vtedy hovorilo kráľovná krásy, bola Milka Čániová. Za petrovskú krásku ju zvolili 2. decembra 1928 s počtom 315 hlasov. Po nej nasledovali Zuzka Majerová (106 hlasov), Elenka Labáthová (68 hlasov), Margita Bröder (50 hlasov) a Olinka Križanová (21 hlasov). Okrem toho, Petrovčania si 2. decembra vyvolili aj prvú kráľovnú tanca Zuzku Majerovú s partnerom p. Kraskom. Redaktor Národnej jednoty Andrej Labáth na stranách tohto časopisu o nich napísal: „Tak Slováci v SHS majú svoju prvú kráľovnú krásy, ktorá mimo opravdovej telesnej krásy môže sa honosiť ešte krásou takou, akou sa mnohé krásavice pochlúbiť nemôžu, a to je: milá povaha, detinská naivnosť a nevinnosť.

• PRVÝ ČERNOCH, KTORÝ MAL V PETROVCI PREDNÁŠKU Prvá prednáška jedného černocha v Petrovci bola v sobotu večer 20. septembra 1930. Bolo to v škole učiteľa Emila Speváka a prednášal pán teológ Rabenasolo z Madagaskaru na tému: Sociálny a náboženský život na Madagaskare.

Zase šibalské oči našej prvej kráľovnej tancu sú istotne hodné prisúdeného uznania. A mimo toho, že ony majú tiež ešte akúsi zvláštnu magnetickú silu a bodajú tak nemilosrdne, ako šíp dotieravého Amora, obohacujú ju ďalším sympatickým pôvabom.“

prúd prišiel do 200 domov 19. decembra 1924, teda takmer dva mesiace skôr. • PRVÁ AUTOMOBILOVÁ PREMÁVKOVÁ NEHODA V PETROVCI 13. augusta roku 1923 v úzkej uličke sa stretli automobil s vozom plným sena. Kone sa splašili a báťa Štefan Spevák spadol z voza a zlomil si ruku a zároveň utrpel aj iné úrazy.

• PO PRVÝKRÁT ELEKTRICKÝ PRÚD V PETROVCI Elektrický prúd v Petrovci prvýkrát zasvietil pred 90 rokmi: 16. februára 1925 o 11-tej hodine. Bola to druhá slovenská dedina v Báčke s elektrickým osvetlením. Iba Pivničania boli rýchlejší. U nich elektrický

• PRVÝ PETROVČAN – DIPLOMOVANÝ PILOT Prvý Petrovčan, ktorý získal pilotský diplom, bol Dušan Hýl. Bolo to 29. septembra 1930 na Vojenskej leteckej škole. Od-

borné skúšky zložil s vyznamenaním a bol tretí v oddelení podľa dosiahnutého úspechu.

• ÚRADNÉ POMENOVANIE OSADY Na zasadnutí Obecného výboru v Petrovci, 27. februára 1920, Petrovčania sa uzhodli, aby úradné pomenovanie osady bolo Petrovec a nie Petrócz. Okrem toho už vtedy sa rozprávali o výstavbe tvrdej cesty do Nového Sadu cez Rumenku – čo sa však uskutočnilo až omnoho neskoršie.

• PRVÁ SLOVENSKÁ AKROBATKA Prvá slovenská akrobatka z Petrovca bola Mária Lenčová a dokázala chodiť po povraze. V Petrovci vystupovala dvakrát: v októbri 1929 a v novembri 1934. • PRVÝ RÖNTGENOVÝ PRÍSTROJ V PETROVCI Petrovský lekár Dr. Jozef Šuster pred 80 rokmi – začiatkom apríla roku 1935 zadovážil si v tom čase najmodernejší röntgenový prístroj a chorí Petrovčania viacej nemuseli chodiť na prehliadky do Nového Sadu.

• DOPRAVNÝ RUCH V PETROVCI Dopravný ruch v tejto osade ako v súčasnosti, tak i v minulosti bol veľký. Skupina Petrovčanov sa ho pokúsila 9. októbra 1931 zmapovať. S tým cieľom v strede osady pred Šrenkovým domom v priebehu 24 hodín zapisovali prechodia-

cich a pritom zistili nasledovné: po kamennej ceste prešlo 189 prázdnych vozov s dvoma koňmi, 242 plných vozov tiež s dvoma koňmi, 144 prázdnych vozov s jedným zapriahnutým koňom a 107 vozov plných tiež s jedným koňom. Okrem toho v ten deň prešlo popred nich 126 bicyklov, 3 motocykle, 18 automobilov, 21 autobusov, 3 nákladné autá, veľký počet pešiakov a mnoho domáceho dobytka (kráv, svíň atď.). Teda pozoruhodný ruch v Petrovci pred 64 rokmi.

zo sveta. Poplatok pre hostí bol 2 dináre. Už v tom čase v Petrovci počuli aj o televízii. • POČET RÁDIOPOSLUCHÁČOV V PETROVCI V Petrovci začiatkom roku 1936 podľa dobových odhadov bolo približne 100 rádioposlucháčov. Počúvali okrem Belehradu i vysielania z Československa (Bratislava, Košice, Praha a Brno). S programom však neboli spokojní, lebo na sledovaných programoch, podľa ich mienky, bolo málo slovenských ľudových piesní.

• KOSTOLNÉ HODINY V PETROVCI Prvé petrovské kostolné hodiny boli inštalované v 19. storočí, roku 1833. V jeseň roku 1925 Petrovčania sa rozhodli osadiť nové hodiny na kostolnú vežu. Prácu poverili pánovi majstrovi Panteličovi zo Zemúna za 41 tisíc dinárov, a to s polročnou zárukou.

• ČITÁRNE V PETROVCI V polovici tridsiatych rokov 19. storočia Petrovec mal už štyri verejné čitárne. Najväčšia bola čitáreň Matice slovenskej v budove Kníhtlačiarne úč. spol. a najstaršia bola čitáreň Petrovského priemyselného spolku v ich vlastnej budove. Okrem toho v Petrovci v tom období pracovala i čitáreň Slovenského roľníckeho združenia vo Veľkej krčme a Sokolská čitáreň na gymnáziu. V Matičnej čitárni mali 50 druhov novín a časopisov, v roľníckej 15, v sokolskej 13 a v priemyselnej 5. Každý z uvedených spolkov okrem čitárne mal i svoju knižnicu.

• RÁDIOPRIJÍMAČ A KRÚŽOK SLÁDKOVIČ Žiacky krúžok Sládkovič na petrovskom gymnáziu si zaobstaral veľký rádioprijímač ešte v jeseň roku 1928 za cenu 95 tisíc dinárov. Bola to možnosť pre žiakov gymnázia a hostí dvakrát alebo trikrát týždenne počúvať rozhlasový program

PERLIČKY MINULOSTI

Agáva a f tocký g óf Rudolf Chotek Y Viera Benková Z V našich dejinách, a najmä tých z 19. storočia, sa neraz spomínala grófska rodina Choteková, ktorá po grófovi a báčskom veľkom županovi Andrejovi Hadíkovi prevzala do prenájmu veľké futocké panstvo, ku ktorému patrili aj osady okrem Starého a Nového Futogu i Kysáč, Rumenka čiže Piroš, Hložany, Čerević, Begeč a Petrovec, ako aj dávno zaniknutá osada Dragovo, ba i priľahlé veľké panské majetky, kedysi pusty – Irmovo, Malý a Veľký Alpár, Kiš-Telek, Otto majer, Henerika...

Brunswikov kaštieľ v Martonvasari

Odkiaľ táto grófska vetva osídlená začiatkom 19. stor. vo Futogu pochádzala? Z Bibliografického slovníka sa dozvedáme, že táto rodina mala majetky na vtedajšom Slovensku – teda v Uhorsku. Boli to veľké majetky na dnešnom území Žitného ostrova. Táto vetva Chotekovcov pochádzala z dávnejšej českej vetvy a práve po ich sídle – českých rozľahlých majetkoch v osade Chotkovej dostali aj pomenovanie. Odtiaľ sa jedna vetva dostala /priženila sa/ do Uhorska, osadila sa Terézia Brunswiková, stará mať grófky v južnej časti Žitného ostrova Júlie, vydatej za grófa Choteka a neskôr sa dostala vďaka spriaznenosti s kráľovským dvorom a majetnosti i do Futogu. Predchádzajúca majiteľka futockého panstva pani Brunswiková, s ktorou Petrovčania viedli spory o peňažnom výkupe z nevoľníctva ešte pred revolúciou 1848/49, mala stály pobyt vo Viedni a dom aj v Pešti. Do Futogu prichádzala iba na kratší pobyt a oddych. Chotekovci, najprv starý gróf, ako ho Petrovčania menovali, bol vysokovzdelaným mužom, ktorými s futockými i všetkými svojimi majetkami veľmi plánovite hospodáril, zoznamoval sa so svetovým poľnohospodárstvom a s vtedajšími výdobytkami na každom a najmä hospodárskom poli. Neraz cestoval po Európe a najmä do Holandska, kde videl veľký pokrok keď šlo o zeleninárstvo a kvetinárstvo, dobytkárstvo, a pravda, aj v stavebníctve teda v stavbe a udržiavaní vodných priehrad a kanálov. Takto sa zoznámil s novými možnosťami zavodňovania zeme; tieto skúsenosti potom aplikoval aj na svojich majetkoch a najmä dolu na juhu, teda na panstve vo Futogu a na okolí. Naši predkovia neraz spomínali, že také kvetiny, aké boli vysadené v parku pri kaštieli, dovtedy nevideli. Ba čo viac kolovala medzi ľuďmi aj nejedna povesť. Spomenieme tu práve tú, ktorá hovorí, že keď starý pán Chotek v roku 1903 opustil tento svet, veľká aloa, ktorá stála v parku za jeho života a predtým nikdy nezakvitla, zrazu sa ovenčila krásou kvetov, akoby sa chcela svojmu majiteľovi zavďačiť za jeho veľkú lásku ku kvetom. Vtedy ju prišli obdivovať aj odborníci zo zahraničia, lebo takú nikde dovtedy nevideli. Tento ľudský vzťah k prírode u grófa Rudolfa Choteka nebol často spomínaný, ba čo viac naši predkovia 87

Brunswikovi bratia

mali k nemu veľký rešpekt, aj sa ho stránili, a predsa nájdu sa v tlači záznamy, že nebol až tak neobľúbeným. Našli sme záznamy, že v roku 1902 veľkodušne prispel na rekonštrukciu kulpínskej evanjelickej fary – daroval 20 000 kusov novej krytiny, a to z vlastnej tehelne. Z tejto istej tehelne už i stará pani Brunswiková podarovala Petrovčanom tehly pri stavbe nového kostola v roku 1822. Hložančanom zasa darovala trstinu na kúrenie, ale aj ako krytinu na skromné nabíjanky a ich strechy. V súvislosti s humánnou činnosťou spomeňme aj to, že gróf Chotek vo Futogu vystaval aj nemocnicu a sirotinec a na svojich rozsiahlych majetkoch (spomína sa, že mal asi 20 000 jutár zeme) v chmeliarstve a pivovarníctve najradšej zamestnával skúsených odborníkov-krajanov Čechov, ktorí sa sem prisťahovali práve v 19. stor. a pre nich ako robotníkov zariadil na Irmove (dnešnom Stepanovićeve) riadnu školskú dochádzku s učiteľom Čechom a pre Slovákov a ich rodiny ako riadnu dochádzku žiakov z Nového Kysáča a okolia do Irmova. Chotekovské rozľahlé majetky po odumretom otcovi v roku 1903 zdedil jeho syn Rudolf a v roku l911 noviny zverejnili, že medzi boháčmi v Báčke sa na prvé miesto poradia dostal gróf Rudolf Chotek, potom nasledoval Laza Dunđerski (číbsky a kulpínsky), Peter Lelbach, barón Vojnić (topolský a subotický), barón Redl a Stevo Dunđerski (bečejský a banátsky) atď. Gróf Rudolf Chotek na svoj majetok platil cenzus vo výške 88

90 000 korún, kým pivnickí najmajetnejší Slováci gazdovia ročne platili cenzus iba vo výške 2000 korún, presnejšie 1182 korún. Nuž aké bolo futocké panstvo veľké a rozľahlé, vidno aj z týchto zverejnených finančných údajov. Po 1. svetovej vojne, keď sa táto zem znárodnila a delila prisťahovalcom-kolonistom, najmä srbským prisťahovalcom z Liky, Kordunu, Hercegoviny a južných krajov, teda vojakom a ich rodinám, ako účastníkom l. sv. vojny, najmenej zeme sa dostalo práve tým, ktorí sa na nej nadreli a ktorí ju priam s majiteľmi zošľachťovali a udržiavali vzornou a úrodnou, slovenské a srbské rodiny z okolitých dedín, ktoré patrili k tomuto bohatému panstvu...

Sluhovia na panstve

Na veľkých majetkoch voly boli veľká pomoc

K 200. VÝROČIU NARODENIA KAROLA JESENSKÉHO

Rodák z Lalite, pr ý autor dejín Poľného Berinčoka Y Ján Jančovic Z Na Slovákmi osídlenej Dolnej zemi sa narodilo a pôsobilo množstvo významných slovenských osobností, ktoré sú širokej dolnozemskej verejnosti dobre známe. Keďže Karol Jesenský, dolnozemský náboženský spisovateľ, evanjelický farár a prvý autor dejín Poľného Berinčoka (Mezö-Berény), je menej známy, pripravil som jeho kratší biografický profil. Narodil sa 10. októbra 1815 v Laliti (Báčka), kde jeho otec bol tiež evanjelickým farárom. Domácu elementárnu školu absolvoval pri otcovi a po nej nastúpil do trojročnej seniorátnej latinskej školy v Novom Vrbase. Pre chorobu (zimnicu) jeden rok Karol Jesenský návštevu školy vynechal, potom však absolvoval štvorročné štúdium na vyššej seniorátnej škole v Poľnom Berinčoku. V ostatnom roku štúdia mu zomrel otec, ale aj napriek tomu matka trvala na jeho ďalšom vzdelávaní. Ďalšie štyri roky štúdia absolvoval na lýceu v Banskej Štiavnici a trojročné teologické štúdium dokončil v Bratislave. Ako kandidát bohoslovie odišiel v rokoch 1838 – 39 na akadémiu do Jeny. Po návrate 90

z Nemecka nastúpil za kaplána do Asódu a následne 25. novembra 1839 bol v Banskej Štiavnici superintendentom Jánom Seberínim vysvätený za farára. Koncom augusta 1840 si ho berínska cirkev pozvala za pomocníka k farárovi Jurajovi Kucianovi, a po jeho smrti v tom istom roku si ho zvolila za svojho riadneho farára. Po svojom nástupe Jesenský zrušil niektoré v cirkvi nežiaduce zvyky, zaviedol katechetizáciu mládencov, roku 1745 zaviedol nový kľúč na platenie cirkevnej dane podľa majetnosti. Pamätal aj na najchudobnejších, a preto roku 1847 pri 50. výročí posvätenia chrámu navrhol založiť kapitál na domácich žobrákov. Keďže pod jeho vedením a dohľadom bola aj cirkevná škola, ktorej zdôrazňoval veľkú dôležitosť, roku 1855 zriadil miesto tretieho učiteľa. Počas jeho účinkovania došlo aj k modernizácii cirkevných objektov a ich zariadení. Medzi nimi bolo aj zabezpečenie nového organa, ktorého stavbu objednali v rokoch 1854 – 56 vtedy na Dolnej zemi najznámejšieho slovenského organára Martina Šaška z Brezovej pod Bradlom, ktorý mal dielňu aj v Békešskej Čabe. Z rozpočtu 6400 zlatých r. č. sa ešte pred jeho dokončením od cirkevníkov vyzbieralo 4684 zlatých. Karol Jesenský je autorom viacerých cirkevných diel napísaných a vydaných v slovenčine (bibličtine) a maďarčine. V slovenčine je to Osada Mező-Berény a gegi cjrkew ew. augsp. vyzn. slovenská, Arad 1861, a Kázeň při pohřebu Wzn.Dv. ctihodného a wys.učeného muže nekdy Pana Jana Haana... dne 14. září r. p., Sarvaš 1855. Karol Jesenský zomrel 15. septembra 1898 v Poľnom Berinčoku.

Stojte v poznanej pravde, ktorá nad všetkým víťazí a mocná je naveky. Hľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj pravdu, vrav pravdu, drž sa pravdy, bráň pravdu až do smrti, lebo pravda ťa vyslobodí od hriechu, od diabla, od smrti duše a konečne od smrti večnej. Ján Hus 1369 – 1415 K 600-ročnici upálenia v Kostnici

Básnik a žena Y Ľudmila Berediová-Stupavská Z Terézia Kováčová, vydatá Šalanská (1895 – 1980), bola považovaná za kysáčsku krásavicu. Mnohí sa do nej zaľúbili a tomuto citu sa nevyhol ani Ján Čietek – básnik Ján Smrek (1898 – 1982), ktorý bol v rokoch 1913 – 1917 učňom u Godrov v obchode v Petrovci. Terke venoval niekoľko básní. V jej pamätníku zostalo zapísané: Mnohým som už vpísal, ale bez rozmýšľania, namáhania – teraz práve preto nemôžem. Rýmy skladať nemám ani času, ani chuti, ani by to nešlo, teda i toto postačí. V Kysáči 28. 4. 1918 Smrek. Ale Terézia sa zakrátko nato vydala, a aj Smrek sa oženil. Potom sa vraj stretávali, najčastejšie v Prahe, kde jej aj básnik v júli 1938 venoval v rukopise básnickú zbierku, ktorú jej dakedy sľúbil, ak mu zostane verná do smrti. Bola to zbierka Básnik a žena. Dvakrát Terku navštívil aj v Kysáči, spolu s manželkou Blankou, keď sa jej aj poslednýkrát vpísal do pamätníka 11. mája 1964, poprial mnoho šťastia a jej mamičke zdravia. Terézia totiž po dvadsiatich rokoch po vydaji ovdovela. Mala však jeden polročný exkurz, keď sa presťahovala k farárovi Kvasovi do Pazovy. Po návrate do Kysáča žila s matkou. Keď kráľ Aleksandar Karađorđević 23. júla 1919 navštívil Nový Sad, Terézia ho vítala pri Dunaji v slovenskom kroji a do daru dostala od kráľa krásnu šatku. Terézia občas navštívila Prahu. 28. októbra 1946 ju prijal aj československý prezident Dr. Eduard Beneš a sľúbil jej, že raz príde aj do Kysáča. Terézia Kováčová, kysáčska krásavica Z knihy Kysáč 1773 – 2013

K 70. VÝROČIU ÚMRTIA JOZEFA MALIAKA

V Iloku zasial semeno vzdelanosti a kult r a v Pet ovci bol pedagógom a matičiarom Y Ján Jančovic Z Jedným z viacerých slovenských osobností, pochádzajúcich z Gemera – Malohontu, ktorí pôsobili medzi Slovákmi v Báčke a Srieme, bol aj historik, prekladateľ, stredoškolský profesor Jozef Maliak. Narodil sa 17. 2. 1854 v Revúcej ako syn tkáča Jána Maliaka. Základnú školu a gymnázium roku 1872, absolvoval v rodisku. V tom istom roku odišiel do Viedne študovať teológiu a v druhom ročníku aj filozofiu. V štúdiách pokračoval vo švajčiarskom Bazileji a v Zürichu. Vo Švajčiarsku bol viac ako jeden rok učiteľom latinčiny a gréčtiny v Ústave Jenelli-Mery v Hastettene a potom ďalšie tri roky učiteľom latinčiny na štátnom učiteľskom ústave v Küssnachte.

Jozef Maliak

Začiatkom roku 1881 sa vrátil domov, ale už na jeseň za pomoci priateľa Michala Bodického dostal miesto levitu a učiteľa v Slovákmi vydržiavanej evanjelickej ľudovej škole v Iloku. Biedne živobytie sa snažil nahradiť lepším miestom a tak prijal dočasné miesto na zmaďarizovanej, pôvodne nemeckej strednej škole v Horných Strelciach. Nakoniec sa aj tak rozhodol vrátiť roku 1885 do biednych ilockých pomerov. Jozef Maliak popri svojej pedagogickej a náboženskej činnosti veľa úsilia vynakladal na zlepšenie postavenia slovenskej menšiny v meste. Záujmy Slovákov v meste na pravej strane Dunaja zastupoval ako člen školskej stolice. Ako dlhé roky jediný vysokovzdelaný človek v Iloku všestranne pomáhal tunajším Slovákom prežiť duchovne a hmotne. Jozef Maliak vykonal na kultúrnom, hospodárskom a duchovnom poli toľko, že ilocký farár a biskup Adam Vereš mohol povedať: „Posledným cirkevným učiteľom a levitom bol Jozef Maliak. Za jeho času bola modlitebňa opravená a učiteľský byt škridlicou pokrytý. Pôdu, ktorú pripravil Maliak, máme dnes zasiatu a semä, ktoré on zasial, pekne vzrastá, lebo Ilok tak v duchovnom, ako i národnom ohľade stojí dnes na zodpovedajúcej úrovni a hmotne sa ilockí Slováci tiež dobre majú...“ Ako učiteľ a levita pôsobil Jozef Maliak v Iloku do roku 1896 a potom určitý čas žil ako súkromník. Napríklad v rokoch 1903 – 1905 založil a viedol súkromnú dievčenskú školu, ale ilockí Slováci tieto jeho snahy nepochopili, a tak sa tejto práce po krátkom čase vzdal. Po prevrate v rokoch 1919 – 1923 bol zmluvným profesorom štátneho gymnázia v Iloku, kde vyučoval latinčinu a nemčinu. Od roku 1923 do roku 1934 bol profesorom Slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci. Odvtedy, keď vyšiel jeho prvý príspevok v roku 1876 v Národných novinách, bol do svojej smrti literárne činný. V rokoch 1911 – 1914 v Iloku vydával a redigoval pedagogický mesačník Domácnosť a škola. Jeho obsahom boli pedagogické a historické články, správy a poznámky. Okrem Národných novín článkami z pedagogiky, z dolnozemskej problematiky, z cirkevných a antických dejín, cenných štúdií z dejín dolnozemských Slovákov a ich osídlení vo vojvodinských obciach prispieval do ďalších v tom čase vychádzajúcich slovenských novín a časopisov. Boli nimi najmä časopisy Dom a škola, Cirkevné listy, Naše Slovensko, Obzor, Slovenské pohľady, Slovenský peňažník. Podľa toho, do akého periodika písal a v akom čase, používal aj pseudonym J. Maliakov Kiaškovský, Účastinár. Vo svojich článkoch a štúdiách významne zdokumentoval dejiny dolnozemských Slovákov a najmä ich osídlenia v Báčke a v Srieme. Jozef Maliak sa vo veľkej miere venoval minulosti slovenskej evanjelickej cirkvi, k čomu využíval bohaté cirkevné archívy na Slovensku, ale aj 94

v bývalej Juhoslávii. Venoval sa aj juhoslovansko-slovenským vzťahom. Najviac poznatkov získal z archívu evanjelického cirkevného zboru v Báčskom Petrovci a tiež od roku 1932 ako vedúci historického odboru a archivár Matice slovenskej v Juhoslávii. Medzi najhodnotnejšie jeho práce patria: Dejiny stavby petrovského chrámu (1923) Fruška Gora (1925), Daniel Kolényi a jeho doba (1925), Slovenské osadníctvo v Srieme (1908). Niekoľko príspevkov z minulosti života Slovákov na Dolnej zemi uverejnil v časopisoch a kalendároch. Zaoberal sa aj prekladateľskou činnosťou, keď prózu a poéziu prekladal z chorvátčiny do slovenčiny. Iločania, medzi ktorými pracoval a žil najdlhšie, si dodnes vážia jeho zásluhy na národnom povedomí tunajších Slovákov a na jeho počesť je po ňom v meste pomenovaná jedna z ulíc. Jozef Maliak sa v roku 1938 vrátil na Slovensko. Žil najprv v Martine a nakoniec v Prievidzi, kde 31. 1. 1945 i umrel.

Starodávne rodinné názvy Bola by škoda, keby sme si nezachovali starodávne rodinné názvy. Mladá generácia si ich nepamätá a na ne pomaly zabúdajú aj najstarší... Komu by padlo na um, že starú dievku alebo starú pannu naši predkovia celkom pekne prezvali nevydajka! A starej matkina sestra sa aj u nás /nie všade/ volala totka a jej deti totčené deti, kým zasa starej materin brat bol svák/o/. Tetky, strýkov, ujčekov nebudeme spomínať – to poznáme. Dieťa, ktoré dlho nerozprávalo a bolo také nevravné, zamĺkle, naši starí prezvali neobvykle a dalo by sa povedať, že sa to podobá i na srbčinu – také dieťa im bolo nemia – nemé dieťa, nemluvňa; a zasa mládenec či dievka na vydaj bola róba. Z tohto potom aj to známe pomenovanie mládencov či chlapcov a sluhov – parobci, parobok. Mužovho brata kedysi menovali ďever a mužovu sestru zolvicou (čo asocuje na srbské dever a zaova) a ženy dvoch bratov boli švagrinky, čo sa zachovalo podnes. V Starej Pazove aby sa zachovala zem, ak ktosi z mužov odumrel, alebo ak i domácnosť mala vojnopovinného chlapa, veď zem sa takto nemusela vojenským úradom vracať – zvyčajne sa do takého domu ktosi priženil (a veľmi často to bol sluha!). Takéhoto sluhu prezvali prístupník. A nech povieme, ako sa posmešne nazývali slobodné devy či panny, ktoré mali za dievoctva dieťatko – dedina ich trefne prezvala prespankami. Život našich predkov bol tvrdý, ale nik im nemôže uprieť aj zmysel pre krásu, trefnosť výrazov, humor a výstižné až vtipné pomenovanie danej skutočnosti. A toho, koho družne vyprevádzali na poslednú cestu, pomenovali úmorníkom, sedeli s ním družne pri truhle a vedno spomínali staré dobré časy... Viera Benková

Banát a Sriem na st ánkach Lichardovho Obzor Y Ján Jančovic Z Publicista, vydavateľ, učiteľ Daniel Gabriel Lichard (1812 – 1882) je považovaný za prvého slovenského profesionálneho novinára. Začiatkom októbra 1863 začal redigovať a vydávať v Škarniclovej tlačiarni v Skalici časopis pre hospodársky život, remeslo a domáci život s názvom Obzor. Tento najvýznamnejší slovenský hospodársky časopis 19. storočia vychádzal trikrát do mesiaca. Po úmrtí D. G. Licharda (1882) časopis od roku 1883 do jeho posledného vydania v roku 1886 vydával jeho dlhodobý spolupracovník Romuald Zaymus. Do Obzoru počas jeho vychádzania prispievali desiatky dopisovateľov a z nich pravidelné zastúpenie mali v ňom najmä aktívni dopisovatelia z Dolnej zeme. Čitatelia sa prostredníctvom nich mohli dozvedieť o širokej problematike poľnohospodárskej a remeselníckej výroby, priemyslu, zdravotníctva, prírodných vied, ľudovýchove a osvete. Títo prispievatelia informovali o technickom pokroku, nových spôsoboch hospodárenia, zakladaní spolkov a najnovších správach z ich dolnozemských osád a miest. Dopisovateľmi z jednotlivých obcí a miest na Dolnej zemi boli prevažne učitelia a farári a v menšom počte mešťania, roľníci a remeselníci. Nachádzame medzi nimi významné osobnosti z radov spisovateľov, historikov a národných buditeľov.

Banát Z Torontálskej stolice – Slovenského Aradáča prispieval farár Leopold Branislav Abaﬀy. Aj on 15. júla 1864 informuje, že minulý rok bola veľká neúroda, ale že tento rok –máme také požehnanie, akého ani starci nepamätajú; a to nielen kde sme orali a siali, ale aj tam, kde obilie vzišlo ako „samozrast“. Klasy majú veľa zŕn a veľkú váhu. – Vystríha pred krupobitím a zvýšením hladiny vody v neďalekej rieke Tisa, ktorá môže zvýšiť hladinu spodnej vody v pôde. – Pamokové (bavlníkové) a pajaseňové semeno, ktoré sme z Báčky dostali, sme načas vysiali a už dobre schádza a podrastá. Z bavlny si veľa nesľubujeme, ale z pajaseňa áno. Po iné roky mali sme 96

v polovici júla žatvu. Toho roku stálo ešte v tej dobe pre časté spŕšky žito skoro zelené, ale jesenné a jarné jačmene sme začali v prvom júlovom týždni žať a tlačiť (mlátiť). Žatva žita (pšenice) začala v polovici júla. – Leopold Branislav Abaffy sa redakcii čoskoro ozval opäť. V čísle 26 z 15. septembra 1864 okrem iného píše – My tu dvojakú zem orieme: svoju a najatú. Našou zemou je už 80 rokov užívaný urbársky grunt a pretože doteraz nikdy nebol hnojený, nedáva také úrody ako v minulosti. Druhú zem, predtým panskú, orieme ako komorskú a hospodársky iba od roku 1849 obrábame. Leopold Branislav Abaffy Táto zem má ešte viac zásob živín a naši obyvatelia ju majú v prenájme. Je pri čerstvej sile a tak dáva aj väčší úžitok. V našom poli dala nám tohto roku 1 reťaz (uh. jutro) 20 pr. meríc pšenice a do 40 meríc jariny; v árendovaných „rátoch“ (na potisských rovinách) z jednej reťaze zbierame 30 – 35 meríc pšenice a 50 – 60 meríc jariny. Jednotliví hospodári predávali na trhu vo Veľkom Bečkereku (Zreňanin) svoju pšenicu podľa akosti po 5,60 – 6,40 zlatých za kebel (2 prešporské merice). V ďalšej časti článku popisuje priebeh počasia a ďalší vývoj vysiatych a vysadených plodín. – Ako zvláštnosť ešte pripomínam, že sme v tieto dni od pána z Liptova dostali zásielku všelijakých záhradných a kvetinových semiačok. Keď pán slúžny v tieto dni obchádzal naše okolie, navštívil aj Aradáč a odporučil obci založenie pomocnej sypárne. – To sa podarilo 4. februára tým, že z obecného pasienka vyčlenili 2 jutrá a zaviazali sa, že ich na vlastné náklady budú obrábať. Úroda z každého roka sa uloží do sypárne. Želiari budú musieť na tento účel každý rok zložiť 10 grajciarov z každého zlatého povinnej dane. – My si tak myslíme, že keď za dlhší čas od nás niet dopisu v Obzore, drahí naši rodáci vo svojom srdci sa spytujú: „Nuž akože tí Banátčania gazdujú“, alebo druhými slovami: „Nádejame sa, že i naše správy ctené slovenské obecenstvo zaujímajú, trebárs my banátski Slováci podobáme sa lístku, vetrom, časom od svojho stromu zahodenému a tak v tej nádeji zase podávame o našom živote niektoré stručné správy – napísal v úvode svojho článku zo Slovenského Aradáča opäť Leopold Branislav Abaffy. Ďalej uvádza, že články uverejňované v Obzore im veľmi pomáhajú, a to najmä teraz pri sceľovaní po97

zemkov. Zatiaľ najväčšie problémy pri komasácii v obci robí chotár ležiaci v slatinnom prostredí. Keď píše o vývoji počasia a priebehu poľných prác, pripomína jednu domácu zvláštnosť. – Nevieme síce čoby skúsení hornozemskí roľníci povedali na to, že pšenicu v januári sejeme, ale táto práca je už u nás vyskúšaná. My vôbec aj na jeseň pšenicu tak neskoro sejeme, že iba na jar schádza. – Ďalšiu informáciu podáva, že dobytok sa im na rozdiel od Torontálu dobre udržal a nestratili ani kus. Bavlník a pajaseň sa dobre vyvíja, ale lipe sa nedarí. Neúnavný prispievateľ z Banátu, aradáčsky farár, básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, účastník slovenského povstania v roku 1848 Leopold Branislav Abaﬀy v čísle 15 z 25. mája 1866 začína svoj článok – Keď nedávno Békeš a Báčka ozvali sa v tomto časopise, nuž i my dolnozemskí rodáci z Banátu chceme zase podať znaky života v našom Obzore. Zdôrazňuje, že ak chce dopisovateľ podať verejnosti pravdivé správy o banátskych úrodách, musia byť spoľahlivé a hodnoverné podľa pravidla: „Dočkaj času ako kus klasu.“ O vývoji vysiatych plodín píše doslova ako agronóm. Na nedávnom ľudovom zhromaždení sa stretli kvôli rozhodnutiu, či vo svojom trojpoľnom systéme majú nechať tretinu na úhor, ktorý sa tam preoráva iba raz na Jána, a či rozhodnú vysadiť ho neskôr kukuricou. Obec sa rozdelila na dva tábory. Zámožnejší roľníci radili ponechať úhory a zdôvodňovali to tým, že aradáčske polia vlani úhorované oveľa krajšiu a hustejšiu pšenicu vydali na rozdiel od tých, kde bola vysadená kukurica. Ďalej tvrdili, že tie role, ktoré dobytok šliape, vždy krajšie úrody dávajú ako role kypré. Druhá strana z mladších hospodárov, pozostávajúca z bývalých vojakov, vytýkala prvej, že úhor chce ponechať len preto, aby sa na ňom mohli pásť ovce. Poukázala príkladom, že dve úrody sú predsa lepšie ako jedna. – Ja som si zobral do vrecka Obzor a prečítal som im uverejnené články o úhore a poradil im, aby si každý hospodár svoju zem určenú na úhor, na dve rovné čiastky rozdelil a tak do jednej i potom kukuricu sadil a do druhej vysial niektorú kŕmnu plodinu: ladník (viku) alebo ďatelinu – zdôraznil v článku. Po dlhšej prestávke prihlasujeme sa znovu v Obzore (25. júna 1867) k drahým našim hornozemským bratom, aby sme im keď už nie o politických, aspoň o hospodárskych záležitostiach stručnú správu podali – začína svoj list L. B. Abaﬀy. Okrem tradičného stavu vegetácie plodín a výhľadu ich úrodnosti píše, že rieka Tisa sa síce nevyliala z koryta, ale spôsobila zvýšenie spodnej vody na aradáčskych poliach, a tak zaplavila aj časť chotára. Ďalej popisuje stav včelstiev. – V našich horúčavách vám veru neraz vaše podtatranské vetríky závidíme. Nuž ale i horúčavy ako tak pretrpíme, keby len toho dotieravého hmyzu toľko nebolo, ktorý svojím pichnutím nielen bolesť, ale aj pľuzgiere zapríčiňuje. Ale darmo je! Nejde mať úrodnosť Banátu 98

a krásu Slovenska spolu. Pri tom všetkom sme ale zdraví, keby len voľnejší vzduch na poli našej národnosti previeval – uviedol na záver svojho príspevku tento dolnozemský národovec. Verným čitateľom Obzoru bol aj roľník Jozef Sabo v Slovákmi obývanej banátskej obci Vuková, ležiaca v blízkosti rumunského Temešváru. V čísle 35 z 15. decembra 1869 píše – Už takmer od troch rokov čítame tieto hospodárske noviny, ale z nášho okolia nenašli sme v nich žiadne správy, nuž umienil som si aj o našich okolnostiach prehovoriť – a potom opisuje stav poľností a poveternostné pomery, ktoré mali vplyv na úrodu. Spod Világoša. Pod týmto titulkom Obzor č. 10 z 5. apríla 1870 uverejnil článok F. Kutlíka zo Zátisia. Autor uvádza, že keď z Dolniakov nebol v novinách žiadny list o nepríjemnom priebehu zimy v Zátisí, tak chce o ňom niečo on pripomenúť. V článku opisuje aktuálnu situáciu a pridáva aj trhové ceny a špekulácie okolo nich. Zmieňuje sa aj o tom, že sú tam vystavení častým krádežiam, keď doslovne píše – Takí „dobrí chlapci“ vezmú hospodárovi dva-tri koníky, ktoré mu vrátia až vtedy, keď im dá od 30 do 60 zlatých, inak mu ich títo loptoši nevrátia. Keď im peniaze nedá ale hrozí, že ich udá komisárovi, vtedy loptoši vravia: „Však je ten s nami dobre známy. Len nás udaj, veď ti my dom podpálime!“ Takto mu potom hospodár dá, čo žiadajú, aby väčšiu škodu nemal – skonštatoval F. Kutlík. Z Hajdušice v južnom Banáte sa v č. 25 z 5. septembra 1871 ozval s rozsiahlym článkom Emil Koléni a reaguje na príspevok dopisovateľa z Petrovca o zaplavených poliach s tým, že ich banátsky kraj je ešte väčšmi zaplavovaný. Uvádza príklad, keď voda sa tak valila obcou, že aj zvony zvonili na poplach. Ľudia vyše troch mesiacov pracovali na protipovodňových opatreniach, a to často o hlade a smäde. Celé okolie až donedávna podobalo sa pravému moru. Škodu na osevoch, domoch a krmive úradne vyčíslili na 160 tisíc zlatých. V pokračovaní článku v čísle 26 sa venuje miestnemu včelárstvu a vymenúva aj mená hajdušických včelárov. Tento istý autor informoval čitateľov aj v č. Emil Koléni

16 z 5. júla 1873 o stave poľnosti v Hajdušici a rovnako aj o včelárstve. Usilovný hajdušický dopisovateľ vo väčšom článku v č. 26 z 15. septembra 1874 píše, že kým za ostatné neprajné štyri roky sa žaloval, teraz sa môže s potešením vyznať z bohatej úrody. Potom uvádza ceny obilia. Pšenica sa predáva za 5 zlatých, jačmeň 2 zl., ovos 1,50 zl. za mericu. Na druhej strane sa tam z dôvodu mimoriadnych horúčav a viacmesačnej suchoty nedarilo zelenine a ovociu. Nepriaznivú správu do novín do č. 19 z 5. júla 1875 poslal čitateľ z Kovačice, čižmiarsky majster Ján Sládeček. Píše, že 6. júna 1875 sa vybral mladý manželský pár, 22-ročný vojak Martin Tomáš a jeho manželka Estera Parasková, zavčas rána do poľa okopávať kukuricu. Už ráno medzi 5. a 6. hodinou sa náhle zamračilo a z ťažkých mračien sa onedlho spustil veľký lejak, ktorý prešiel do silnej búrky. Mladý pár hľadal útulok proti tejto nečakanej búrke pod neďalekým stromom, kde bolo už ukrytých viac poľných robotníkov. Onedlho blesk zasiahol strom a pod ním aj skrývajúcich sa Kovačičanov. Sedem ľudí ležalo pod stromom a z nich blesk smrteľne zasiahol iba dvoch menovaných, ostatných päť zostalo iba ranených, tí vďaka rýchlej lekárskej pomoci boli zachránení. Manželia boli v obci veľmi obľúbení a zanechali sa sebou jednoročné dievča. Z Kovačice v č. 20 z 15. júla 1881 podal ďalšiu informáciu kušniersky majster Anton Paraska. Uvádza, že po chudobnej minuloročnej žatve ich sužuje drahota a úžerníctvo. Po smrti farára M. Ambrózyho jeden a pol roka nemali farára, a tak vraj ľud aj mravne upadol. Potom podrobnejšie píše o vyskytujúcich sa chorobách a škodcoch na poľných plodinách, zelenine a ovocí. Od Veľkého Bečkereku, taký má názov obsiahleho článku uverejneného v č. 27 z 25. septembra 1881 podpísaný pseudonymom Rovinov. Okrem obilných správ, z tejto „pšeničnej komory“ Uhorska – Banátu podrobne opisuje úrody v Banáte, ktorých pôdne teritóriá a podmienky rozdelil do štyroch kategórií a doslova vymenúva: – Konečne prichádzame ku štvrtej vrstve chotárov v Banáte, slatinnej, menej úrodnejšej, ale na druhej strane vždy istej úrody. Do tejto kategórie patrí i V. Bečkerek (teraz Zreňanin) s okolitými dedinami. My sme tu v blízkosti (pravdepodobne Aradáč) vymlátili na lánci (uh. jutre) 8 – 11 meríc pšenice a za metrický cent nám platia 12 zlatých. V čísle 31 z 5. novembra 1882 sa po prvýkrát objavuje meno známeho učiteľa a vedátora Alberta Martiša z Padiny. Okrem informácií z hospodárskej oblasti píše o kométe, ktorá medzi ľudom vyvolala veľa povier. Z Hajdušice napísal do č. 11 z 20. apríla 1884 učiteľ Ľudovít Görik. V širšie koncipovanom príspevku sa zaoberal životom roľ-

100

níkov v Banáte. Píše, že on pochádza z Bratislavskej stolice a vie, že Slováci v Hornom Uhorsku si myslia, že to nie je tak, že je v Banáte ťažký život a že okolo hospodárstva treba vynaložiť veľké, často nadľudské úsilie, aby ľud mohol prežiť. Už vtedy písal, že banátska zem tým, že sa nehnojí, je na živiny veľmi vyťažená. Za príčinu tohto stavu kladie najmä to, že panstvá túto pôdu dávajú do árendy a ich árendátormi, ktorí pôdu ďalej prenajímajú, sú obyčajne židia a tí sa nesnažia na svoje náklady pôdu zúrodňovať. Tento hajdušický učiteľ na výzvu Albert Martiš redakcie píše aj v č. 19 z 10. júla 1884 a podrobne opisuje výhľad a skutočný stav úrod poľných plodín a hodnotí vplyv na ich výšku. Prvýkrát z rumunskej časti Banátu – Vukovej, napísal v č. 5 z 20. februára 1886 Matej Chlebčok. Opisuje tamojšiu situáciu, keď v zime sú len doma, lebo cesty majú zlé a neschodné. Informuje o stave poľných plodín a žiada redakciu o zaslanie päťkilového vreca simoradského ovsa. Verí, že sa mu jeho pestovanie tak vydarí ako holica (pšenica) poslaná roku 1881 farárom F. Šujanským, z ktorej sa mu už minulý rok urodilo 60 prešporských meríc.

Sriem Zo Sriemu medzi prvými prispievateľmi bol Juraj Jesenský z Bingule. V čísle 31 z 5. novembra 1867 sa v mene tunajších Slovákov hlási, aby mohol podať správu o hospodárení. Informuje, že ide o kraj s vrchmi, napríklad kukuricu o mesiac neskoršie sadia ako v Báčke. Aj jej zber začínajú v prvej štvrtine októbra. V tomto vinohradníckom kraji je úroda hrozna taká vysoká, že ľudia nemajú dostatok sudov, a tak víno veľmi lacno predávajú. Chváli, že ich víno sa v celom Srieme považuje za najkvalitnejšie, ale obrábanie vinohradov je veľmi nákladné a veľmi primitívne. – Pritom, že dreva tu máme hojnosť (1. siaha 3-4 zlaté), o tom, aby tu gazdovia k vínnym hlavám kolíky zatĺkli, ani nepočuť! Tu i ten najbiednejší hospodár má svoj vinohrad, ale sám ho neobrába, ale nechá ho z po-

101

lovice obrobiť, čo potom neodbornou prácou vedie často po 2-3 rokoch k jeho znehodnoteniu – posťažoval si dopisovateľ. V ďalšej časti pridáva svoje poznatky z pestovania menej známych plodín, o ktorých sa písalo v Obzore. V čísle 6 z 25. februára 1868 tento binguľský prispievateľ píše, že v Srieme na Vojenskej hranici je ešte dosť vyklčovanej zeme, ktorá stojí ladom. Poznamenáva tiež, že ani obrábaným pozemkom sa nedostáva potrebnej starostlivosti. Ešte pred piatimi rokmi nebolo v okolí osady, kde by v lete aspoň dvakrát okopali kukuricu a niekde dokonca ani raz. A keby tam aj v časoch, keď list písal, neprichádzali na okopávky Slováci z Báčky, nebola by okopaná. Za okopávku dostávajú ľudia odmenu spravidla v naturáliách, najmä v prasiatkach a celých ošípaných. Neskoseného sena na lúkach tiež veľa zhnije. Pestovanie ďateliny sa tu udomácnilo iba pred 6-7 rokmi, keď sa tu usadili Slováci. Podľa neho dobytok tu iba pre orbu a predaj držia, lebo tunajšiu tvrdú pôdu môžu iba volmi orať. Otelené kravy tu vraj žiadny Srb ani hraničiar nedojí (ovce ale áno). O masle a užívaní kravského mlieka píše doslovne: ani pochopu nemajú. Dobytok je celú zimu, a to aj v najsilnejších mrazoch len vonku a nie v maštaliach. V ťažko dostupnom priestore bez komunikácií aj obchod s obilím viazol a tak gazdovia obrábali len toľko zeme, aby dorobili obilie pre svoju spotrebu. Takto opisuje Juraj Jesenský stav roľníctva v tejto časti Sriemu a príčiny doterajšej biedy vidí v zastaranom patriarchálnom spôsobe života. Dodáva ešte, že hraničiari odchádzajú k Sáve do stráže a všetky hospodárske práce a starosti ponechávajú na ženy. Na okolí niet väčších majetkov, z ktorých by sa mohli poučiť. Evanjelickým Slovákom bolo dovolené zakúpiť si tu pôdu a založiť dediny až v roku 1852. Verí, že nastúpia lepšie časy, a to aj zásluhou Chorváta Pejakoviča, ktorý na Vojenskej hranici začal zakladať hospodárske spolky. V čísle 18 z 25. júna 1874 zo Starej Pazovy o hospodárskych pomeroch napísal aj Simeon Šipický. Píše aj o tom, že využíva rady uverejňované v Obzore. Teraz využil rady pri pestovaní zemiakov (ružiakov). Strediskom Slovákmi obývaného Sriemu je práve Stará Pazova, a tak ďalšie správy z tejto veľkoobce začal posielať Obzoru známy dopisovateľ z viacerých obcí Báčky Ján T. Langhoﬀer. V čísle 13 z 5. mája 1875 informuje o hospodárskych pomeroch tejto niekoľkotisícovej obce. Podrobne rozoberá vývoj počasia a minuloročné úrody, z ktorých musia roľníci platiť veľké dane. Nepriaznivé počasie nedovoľuje cez vegetačný pokoj a v predjarí zarobiť si peniaze, a tak mnohí zápasia s núdzou. Ak aj hospodárom niečo na osobnú potrebu zostalo, časť z nej museli odpredať, aby mohli splatiť dane. Autor pozoruje, že v januári býva najväčšia núdza o peniaze, lebo ku koncu roka musia ľudia 102

vyplatiť školské, cirkevné a obecné dane. Potom ľudia dávajú pozemky na 2-3 roky do zálohy (prenájmu) alebo ich celkom odpredajú. Z nedostatku peňazí potom ani obchod nefunguje – uvádza so znalosťou miestnych pomerov. J. T. Langhoﬀer aj v č. 19 z 5. júla 1875 píše zo Starej Pazovy, kde prešiel na nové učiteľské pôsobisko. Teraz píše o stave a vývoji poľných plodín a viniča. V čísle 27 z 25. apríla 1875 už mohol podať správu aj o úrodách v staropazovskom chotári. Z úrod obilnín sú roľníci sklamaní a rovnako to vyzerá aj pri hrozne a zemiakoch. Píše, že z tretinovej úrody sa vyžiť dá, ale kladie si otázku Z čoho ľudia zaplatia dane a čo im zostane na materiálne potreby, to si nevie predstaviť. Ľudia sa nádejajú, že okrem roľníctva sa im naskytne aj iná práca. Sám si odpovedá, že sa ukazuje pri budovaní železnice. Už od dvoch rokov tu inžinieri vymeriavajú trať, ktorá jedna by mala viesť od Osijeka a druhá od Nového Sadu. Z Bingule sa v č. 20 z 15. júna 1880 opäť ozval Juraj Jesenský a okrem obvyklej informácie opisujúcej priebeh vegetácie plodín, rastlín, ovocných stromov a viniča poznamenáva, že nákup a používanie hospodárskych strojov sa veľmi rozšírilo. Menovite uvádza, že už pred niekoľkými rokmi si dali dopraviť do dediny strojové lúpadlá na kukuricu (Kukurutz-Rebler) v cene od 40 do 70 zlatých. Odteraz si dávajú doma vyrobiť jednoduché stroje a tie stoja iba 15 zlatých. Tie sú celkom drevené, iba ozubené kolieska, slúžiace k olupovaniu zrniek, sú kovové. V čísle 3 z 25. januára 1881 prvý v novom ročníku z dolnozemcov napísal usilovný pisateľ farár Juraj Jesenský z Bingule, kde reaguje na jeden článok v Slovenskom kalendári na r. 1881 o prvej verejnej studni z roku 1850, do ktorej sa voda privádza potrubím. Na základe toho podrobne píše o vodovodnom potrubí v neďalekej Mitrovici, ktoré je oveľa staršie. Prekvapivý list do č. 9 z 25. marca 1882 prišiel zo Solian v Slavónii, ležiacich na Vojenskej hranici v blízkosti Sriemu. Prihlásil sa stadiaľ redakcii veľmi dobre známy stály dopisovateľ Michal Vlček, ktorý doteraz prispieval z Pivnice v Báčke. Tento farbiarsky majster sa presťahoval sem v čase, kde už žili okrem Chorvátov aj Slováci. Podrobne opisuje miestopis svojho nového bydliska. Príspevok je cenný aj tým, že opisuje život hraničiarskych rodín na čele so staršinom. Hoci hranica bola nedávno zrušená, hraničiarsky spôsob života tu starousadlíci ešte stále udržiavajú. Tento opis dokončuje v najbližšom čísle – č. 10 z 25. marca 1882. Tam už popisuje spôsob bývania a rozdelenie jednotlivých miestností, a aj to, ktorá komu z bývalých hraničiarskych rodín slúži.

103

VHV a pr á svetová vojna Y Katarína Verešová Z Minulý rok sme si pripomenuli aj sté výročie začiatku krvavej svetovej, tzv. Veľkej vojny. Po atentáte Gavrila Principa na Františka Ferdinanda, korunného princa Rakúska, Uhorska a Česka, v Sarajeve 28. júna 1914, začali sa prudké boje. Vojna prakticky vyypukla 29. júla 1914, keď rakúske podunajské loďstvo začalo bombardovať Belehrad. Po úspešnom zatlačení rakúsko-uhorského vojska na hore Cer srbské vojsko podniklo ofenzívu, takže cez rieku Sávu z niekoľkých strán vstúpilo do Sriemu. Bola tam aj srbská Prvá armáda, ktorá na rakúske vojsko zaútočila 9. septembra. Rieku Sávu prešli aj časti obranných jednotiek Belehradu, najprv do Zemunu a potom aj severnejšie na pazovský chotár. V pazovskom chotári sa 11. a 12. septembra 1914 viedli tuhé boje, takže ženy a deti museli z Pazovy a okolitých osád zutekať. Po zosilnenom útoku na Drine srbský generál Radomir Putnik musel nariadiť stiahnutie Prvej armády zo Sriemu, preto všetci tí, ktorí v Srieme nejakým spôsobom pomáhali srbskému vojsku, boli deportovaní alebo odstreľovaní. Aj v juhovýchodnej časti Sriemu sa v roku 1915 diala veľká krvavá dráma, zvlášť v Golubinciach, Starých Bánovciach, vo Vojke a v Starej Pazove. Listujúc v ÚA SEAVC písomnú pozostalosť staropazovskej rodiny Hurbanovej možno prečítať, že v rokoch 1914/15 ich život bol poznačený len trpkosťami. Po smrti svojho otca Vladimíra Hurbana vo februári VHV v rovnošate 104

1914 Vladimír Konštantín Hurban (VHV) bol v tom roku nečakane vysvätený za kňaza. Avšak tesne po vypuknutní vojny 4. augusta 1914 (presne na svoje narodeniny) bol náhle zmobilizovaný a odvedený do Bosny za vojenského farára. O mesiac neskôr, keď srbské vojsko v Srieme odrážalo rakúsko-uhorské útoky, medzi ženami a deťmi na úteku sa ocitli aj farárová Augusta Hurbanová (matka VHV) a jej dcéra Ľudmila. Z inđijskej železničnej stanice sa pobrali na Slovensko. Vladimír Konštantín Hurban (1884 – 1950) najprv bol s množstvom vojska odvedený do Sarajeva, potom do Mostaru (na výcvik) a od októbra 1914 pôsobil v Tuzle ako vojenský kňaz. Jeho denník z toho obdobia je plný návštev špitálov a pohrebov. Inými slovami, spovedal ranených vojakov a pochovával (tam, kde sa dalo) padlých evanjelikov. Pracoval v skupine so slovanskými katolíkmi a františkánmi (čo vidno aj z obrázkov). Najvýznamenjší slovenský dramatik moderny Vladimír Hurban Vladimírov celý jeden rok (august 1914 – október 1915) z bezprostrednej blízkosti videl vojnové útrapy a hrôzy. Zvlášť ich opisoval v zošite menšom od A5 formátu, ktorý nazval Zmes II. Idey a kostry 1914. Kým bol v Sarajeve, zameriaval sa na príhody Čierneho mládenca – Janka Mlynára, na bledé dievčatko z tlačiarne, na sarajevské topole, ako aj na Žalm 2: „Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ 105

Spomínal ohnivé línie a v Tuzle mu „dvadsaťštyri hodín boli dvadsaťštyri dní...“. Potom sa inšpiroval dvomi kontrastnými obrázkami z vojny v črte Čo je jednotlivec: „...V dole, v akomsi záseku v stene ťažko ranený... rana bojová je ťažká. Zhynie chudák, – ale, konečne – čo je jednotlivec vo vojne?... Za šiancami... akémusi kaprálovi pripína oficier záslužný kríž pre chrabrosť... Oficier pri vyznačovaní kaprála povedal i krátku reč, ktorú skončil slovami: Vidíte, čo je jednotlivec vo vojne!“ VHV vo vojne bol aj na Veľký piatok 1915. Pretože nebol so svojimi vo svojom cirkevnom zbore, clivota ho podporila napísať príležitostnú báseň:

K Veľkému piatku 1915 Na Golgote v deviatej hodine / Hrozný boj panuje / A masy zdivené / Výskajú / A hľadia... / Že ich nezunuje / Bolestné divadlo / Kde sa krv leje?! / – Ha, diabol sa smeje / Že panstvo jeho nezvädlo... / Syn Boží, hlásateľ Miera / Umiera!... / Zhynula nádej – že áno? / On volá: Dokonáno! / A deti splašené / Krížu obrátené / A ženy a vdovy / Pomáhajú v mukách / Spasiteľovi.

Konečne, áno... Spasenie národov, / A splašené deti / Ženy, starci vracajú sa domov / Zadivení zorou / Jasnou a vraviacou: / „Zdaliž nemusel Kristu trpěti?!“ V tých dňoch bol až natoľko precitlivený, že ľutoval zlomenú halúzku, vrabčeka s podlomenými krídelkami, psíka plašeného kameňmi, keď pusté nebo plače a on sa v básni Mne ľúto je... spovedá, že by mal ísť ranenému vojakovi „zahojiť“ duševné rany. Ochorel 22. 1. 1915. Okrem horúčky cítil smäd, nechuť do jedla a veľký spánok. Trvalo to týždeň a potom: „Vďaka Bohu, že to prešlo bez veľkých následkov!“ „Dňa 28. januára 1915 – rozcítilo ma akési dievčatko (15 –16-ročné), hravé, vari Srbka, a ja som zatúžil znovu za – láskou. Ach, láska, aká si milá...“ Potom nasleduje ľúbostná báseň „Na rastanku (Njenoj duši)...“ Vo februári 1915 túto svoju inšpiráciu zobrazil do črty (obrázku z vojny) Bájka o neznámej deve: „...Neznáma deva sa volá Láska ...Pradie nitky ...Spletá ich s myšlienkami, so vzdychmi, s túžbami, nádejami jednotlivých, ktorí sú v boji. A letí nazad zase do domovov k trnúcim matkám, uplakaným ženuškám a k dietkam ustrašeným...“ Vo VHV zošite Zmes II. sú idey k ďalším článkom: Vojna a rodina, Dve vdovy, Veselé obrázky z vojny, Zvoní, Ťažké hodiny... 106

Báseň VHV inšpirovaná Evanj. podľa Jána (16, 2) dominuje v tomto zošite.

Pred obrazom uboleného Krista Prečo tak smutne pozeráš / Kriste môj? / Prečo tak žalostne voláš / „Bože môj“ / Prečo tak bolestne vzdycháš / Pane môj? / Prečo nebo vzývaš / „Eloi, Eloi!“? / Či znášaš prehrozné muky, / Že ti preklali nohy, ruky – / A Ty v bolestiach omdlievaš? / Či snáď ľutuješ / Žes´ dal život svoj presvätý / Za ovce stratené? / Či snáď posmech jedovatý / Výkriky zmätené / Luzy, ktorú Ty miluješ / Ona však Ti dáva korunu z tŕňa / A chabec Pilát zhŕňa / V nápis Tvoju „vinu“ / To hlavu Tvoju uráža? / A či snáď sa zanáša / Duch Tvoj božský a hľadí / Ako Tvoji verní hynú / A krv svoju lejú radi / Pre meno Tvoje? / A či snáď máš boje / Že zlosť i po víťazstve / Tvojom triumfuje / A svet v množstve / Hriechov tonie a len sa ruje, ruje...?

K 50. VÝROČIU ZALOŽENIA PRVEJ ROCKOVEJ SKUPINY V PETROVCI

Králi noci – Roku 1965 v Petrovci bola založená prvá rocková skupina Králi noci (Kings of night). Štandardnú zostavu skupiny tvorili Rastislav Struhár – gitara, Vladimír Jašo (1950 – 1994) – gitara, Ondrej Varga – basová gitara a Ján Kováč-Varga – bicie nástroje. V prvom období na bicích hral Ondrej Greksa. Po Kráľoch nasledovali Svätci, Olimpic 4, Echo, Ab ovo, Ambis, Maja atď., až po Viva M, Lude Krawe a zatiaľ poslednú petrovskú skupinu, ktorá dala o sebe vedieť – Alibi. Vladimír Valentík

107

200 ROKOV NARODENIA ĽUDOVÍTA ŠTÚRA

Ľudovít Št r, št rovci a Dolná zem Y Samuel Koruniak Z Ľudovít Štúr, osobnosť európskeho a svetového rázu, lingvista, ktorý svojou jazykovednou prácou prispel k tomu, aby sa slovenčina stala jedným malým kamienkom, jednou malou mozaikou, jedným odtieňom v palete jazykov nielen na európskej pôde, ale vtedy už aj na pôde svetovej. Významná osobnosť národnobuditeľského života v 30tych, 40-tych a 50-tych rokoch 19. storočia. Storočia, keď mnohé malé národy, etniká sa snažili vymaniť spod nadvlády monarchistických štátov. Storočia, keď práve tieto národy si vydobýjajú nielen kultúrnu, ale aj spoločenskú, politickú samostatnosť a keď sa konečne môžu pokladať za právoplatných členov európskej spoločnosti. Storočia, keď človek získava nový rozmer, nové práva, nové spoločenské vlastnosti, a konečne svojím duchom, telom je človekom, a nie otrokom, alebo sluhom, či poddaným. Práve v takomto období sa pred 200 rokmi, 28. októbra 1815, narodil na slovenskom území náš významný kultúrny a spoločenský dejateľ Ľudovít Štúr. Bolo to v rovnakom roku, keď definitívne skončila diktátorská vláda Napoleona Bonaparta, keď v bitke pri Waterloo bol konečne porazený a tak skončilo obdobie jeho vlády, alebo obdobie francúzskeho cisárstva. Práve v tom roku sa na strednom Slovensku zrodila osobnosť, ktorá povedie slovenský národ nielen k cestám plných zmien, ale bude to osobnosť, ktorá v mnohom vykliesni nové chodníčky v národnom, spoločenskom, politickom, ale predovšetkým kultúrnom svete všetkých Slovákov. Uhrovec, alebo ešte ako sa volal Zai-Uhrovec (v dome, kde sa rovnako o necelých 100 rokov narodil Alexander Dubček, slovenská osobnosť, ktorá zobrazovala Pražskú jar, čiže rok 1968 v bývalej ČSR), je dedinka, ktorá symbolizuje zrod akoby novodobého uberania sa vtedajšieho Slovenska. Ľudovít Štúr, osobnosť veľmi významná, historicky, politicky, ako aj spoločensky. Jeho činnosť je rôznorodá a je veľké množstvo vecí, ktoré počas svojho pôsobenia urobil. Veď 108

vďaka jemu Slováci dostali to, čo dlhé roky a stáročia sa snažili utvoriť, kodifikovať, uplatniť, zakódovať, dať nejaké pravidlá, zákony a normy. Vec, ktorá je pri vytváraní si obrazu o nejakom národe veľmi významná, vec, ktorá má identifikačnú a poznávaciu funkciu, a to je predovšetkým jazyk, ktorý kodifikoval. Ľudovíta Štúra poznáme predovšetkým ako veľkého národovca, ktorý vo svojich esejistických, politických, národnobuditeľských a literárnych prácach pozdvihoval Ľudovít Štúr, jediná zachovaná fotografia slovenskosť, slovenského človeka, ale aj Slovanstvo. Jeho zásluhou sa Slováci ako národ, čiže ako etnikum zaradili do európskej histórie 19. storočia. Podporoval myšlienku vlastnej cesty slovenského národa (spoločne s inými slovanskými národmi), ktorý by si konečne vytváral svoje vlastné dejiny, svoj vlastný chodník budovania predovšetkým kultúrnych, ale potom aj spoločenských a politických udalostí. Veď Slováci v tom období, ale aj celá stredná Európa, prechádzali zmenami, a to si nielenže vyžadovala doba, ale aj celková situácia, v ktorej sa nachádzalo slovenské etnikum zasadené do habsburskej monarchie. Jeho akoby „tézy“ vlastnej cesty vznikali práve v období, keď nebola ani medzi slovenským pospolitým ľudom jednotná téza o tom, ktorým smerom a s kým by mal ísť slovenský ľud. Bola prítomná nielen konfesionálna rozdielnosť, ale aj rozdielnosť všeobecne názorovo iná. Bol tu prítomný Kollár, ktorý až do svojej smrti nepodporoval myšlienku samostatnej cesty, a predovšetkým vzniku slovenského jazyka ako osobitného jazyka Slovákov. Okrem toho katolícka časť obyvateľstva ešte pred Štúrovým narodením mala kodifikovaný svoj vlastný jazyk – bernolákovský, ktorý však pre nepriaznivé politické a spoločenské podmienky nemohol mať primát a zohrať hlavnú rolu spoločenského jazyka všetkých Slovákov. Práve keď Štúr vyrastal a získaval svoje poznatky, nastal útlm národnobuditeľských myšlienok a rozvoja, presadenia myšlienok medzi slo109

venskou spoločnosťou. Silneli rozdiely v dvoch konfesionálnych prúdoch, v evanjelickom a v katolíckom, obyčajnému človeku sa nedával priestor, a ani na to nebola prajná vzdelanostná úroveň, a postupne sa slovenská inteligencia dostala do roztržiek a nastalo akoby vákuum v celkovom vývine spoločnosti. Avšak vždy bola a pretrvávala idea a myšlienka, že Slováci ako stredoeurópsky národ musia mať svoj vlastný jazyk, prípadne sa prikloniť k blízkemu jazyku. To bola filozofia vtedajšej doby, na prelome 18. a v prvej polovici 19. storočia, ku ktorej mal blízko aj sám Ľudovít Štúr. Samozrejme, takéto myšlienky sa mu nedostali iba tak. Jeho štúdium v nemeckom meste Halle mu otvorilo oči a nemecká filozofia mu usmernila jeho myšlienky a názory v tom smere, že to potom presadzoval medzi svojou spoločnosťou, ale aj medzi svojimi podporovateľmi. Taktiež aj literárny a filozofický smer, v ktorom tvoril i Štúr – romantizmus, hlásal myšlienky vlastnej národnej cesty, ľudskejšieho podania literatúry, s cieľom priblížiť k čím väčšej populácii a navodiť ju tak, aby sa vzdelávala, či bola vzdelaná. Štúr ako zástupca profesora na evanjelickom lýceu v Bratislave tieto naučené a prebraté myšlienky uplatňoval v praxi, kde si akoby vytvoril svojich stúpencov a podporovateľov. Na lýceu svojimi prednáškami aktivizoval nových národovcov a literárnych činiteľov vtedajšej slovenskej spoločnosti. Veď aj jeho odvolaním práve skupina jeho žiakov a priaznivcov odchádza z lýcea, prejavujúc tak odpor voči zastaveniu národnostného hlasu v tejto inštitúcii a silnejúcej maďarizácii. Jeho cieľom, aj keď sa to iba na prvý pohľad nezdalo, bolo vytvorenie spisovného jazyka, ktorý by plnil úlohu celoslovenského jazyka. To, čo sa bernolákovcom nepodarilo, sa vo väčšej miere podarilo práve jemu. Rok 1843 sa berie ako rok uzákonenia slovenčiny, ale mnohé situácie súvisiace s touto udalosťou sa stali predtým a potom, a nepriamo a priamo vplývali na to, akým smerom sa uberala kodifikovaná slovenčina. Kodifikáciou spisovnej slovenčiny prispel k zjednoteniu vtedy dvoch veľkých konfesií, a práve podpora vtedajšej významnej katolíckej osobnosti Hollého predstavovala významný krok k zjednoteniu týchto dvoch konfesií na úrovni jazyka. Tak prvýkrát sa aj evanjelici pripojili k tomu, aby Slováci mali spoločný jednotný jazyk. Slávnostný výstup na Devín v roku 1836 práve pod vedením Štúra bol jasný signál, že nielen on, ale aj celá skupina jeho podporovateľov, dajú svoje životy pre slovenský národ a pre slovenskosť.

110

Práve takýmto štýlom si vytvára prívržencov a nasledovateľov. Však bol bardom slovenskosti, spolužitia a predovšetkým lásky k národu a vlasti. Svojou pedagogickou činnosťou ako zástupca profesora Palkoviča na evanjelickom lýceu Ľudovít Štúr si vytvoril svojich stúpencov, ktorí pokračovali viac-menej v jeho práci a zveľaďovali to, čo sám pokladal za dôležité. Literárna, ako aj slovenská história si jeho prívržencov berie ako skupinu, veď podľa neho získavajú aj meno – štúrovci, a, samozrejme, ako významná osobnosť, ktorá pre slovenskú kultúru, jazyk, a celkovo spoločnosť urobila mnoho, že sa aj toto obdobie v slovenskej literatúre, ako aj v slovenských dejinách nazýva štúrovským obdobím. Jeho aktivizácia samotného obyvateľstva, jeho politická kariéra ako poslanca Uhorskej snemovne prispeli k tomu, aby sa počula slovenská reč, potreba Slováka. Korešpondencia so svojimi druhmi je len príkladom toho, aké všetko úsilia vynakladal k tomu, aby sa dosiahli úspechy nielen na poli jazykovom, ale aj kultúrnom, literárnom a spoločenskom. Štúr bol polyhistor, polyglot, perfektný mysliteľ, dobrý pedagóg, trefný rečník, politik, filozof na tú dobu veľmi vyspelý, snaživý literát a výnimočný lingvista. Jeho práce, ktoré najprv písal po česky, neskôr aj v kodifikovanej slovenčine, a potom aj v upravenej hattalovskej slovenčine majú nesmiernu hodnotu, a patria do klenotnice našej literárnej, esejistickej a, samozrejme, lingvisticko-filozofickej tvorby. Kodifikačné práce, ktoré napísal, boli svedectvom doby, v ktorej vyrastal, doby, ktorá splnila svoj primárny cieľ, a to bolo vytvorenie a uzákonenie spisovného jazyka, na ktorý sa čakalo. Nauka reči Slovenskej a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí sú len maličkým obrazom jeho tvorby, avšak neoddeliteľnou súčasťou kodifikácie nášho slovenského jazyka. Žil v takej dobe, keď jeho plány a programy nemohli byť realizované do konca (po revolúcii bol pre politické názory a aktivity v revolúcii prenasledovaný, Podobizeň Ľudovíta Štúra očami umelca ako aj jeho mnohí podporova111

telia a jeho aktivita bola v mnohom obmedzená). Ani v dobe, v ktorej uzákoňoval spisovnú slovenčinu, sa nedočkal úplnej podpory a zmeny nenastali a neubrali sa tak rýchlo, ako by sa mali. Veď ani niektorí z jeho prívržencov (Hodža) sa úplne nepriklonili k jeho normám a úpravám kodifikovanej slovenčiny. Jeho reakcie boli na všetky tieto narážky trefné, ale aj ústretové a v mnohom vycítil aj ich pointu a priklonil sa ku nej. Spomínaný Kollár s jeho myšlienkou utvorenia spisovnej slovenčiny nesúhlasil a držal sa tej myšlienky, že práve vzájomnosť a spolunažívanie s Čechmi má byť predovšetkým na úrovni jazykovej. Všeslovanská vzájomnosť bola aj pre Štúra niečím, od čoho nebežal, podporoval ju, priklonil sa ku nej a v mnohom sa divil bohatstvu Slovanstva, slovanských jazykov, slovanských kultúr, či tradícií a obyčají. Jemu bola však blízka téza ísť svojou vlastnou cestou, prikloniť sa k tomu, čo je pre človeka blízke, a to je jeho jazyk, jeho nárečie, ale samozrejme, robiť to v duchu Slovanstva a byť šťastný z toho, aké bohatstvo a akú pestrosť národov, nárečí, jazykov Slovanstvo v sebe má. Túto vzájomnosť bral ako dôležitú, lebo podporou a spolunažívaním medzi slovanskými národmi sa dosahuje tá vzájomnosť, pre ktorú vlastne aj on žil. Na sklonku života však svoju tézu trošku ubral iným smerom – zachovania si všeslovanskej vzájomnosti pod strechou Ruska, ktorú opísal po nemecky vydanej knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá v slovenskom preklade vyšla iba na konci minulého storočia. Kodifikovanou slovenčinou stanovil, akým smerom sa bude uberať jazyk a aká forma nárečia bude všeobecne platná. Vieme, že za základ slovenského jazyka si Štúr zobral stredoslovenské nárečie, ktoré mu azda bolo blízke, možno aj ľubozvučné, ale predovšetkým na základe svojich špecifických a jedinečných vlastností si ho zobral ako alfa a omega pre svoje lingvistické a jazykové úvahy, čiže pre kodifikáciu. Samozrejme, týmto jazykom hovoríme aj my tu žijúci Slováci, ktorí práve v tomto roku, keď oslavujeme 200 rokov narodenia kodifikátora, si pripomíname 270 rokov príchodu Slovákov do Petrovca, či na územie dnešnej Vojvodiny a zveľaďovania a zachovania si slovenského jazyka, kultúry, obyčají, tradícií, školstva... Práve naša slovenčina, ktorá prešla mnohými zmenami, bola a je ovplyvnená iným jazykom, v tom pravom zmysle slova zachováva a pripomína tie črty nárečovej podoby jazyka, ktorú si práve Štúr zobral ako základ pre kodifikovanie slovenčiny. V mnohom sa odráža tá ľubo-

112

zvučnosť a tá gramatická stavba jazyka, ktorú akoby podporoval a hlásal Štúr vo svojich prácach. Ako dôkaz toho je fakt, že práve zo stredného Slovenska prichádzali naši predkovia, ktorí ani v tom období, keď už začala silnieť maďarizácia, nepodľahli, či neasimilovali sa s nejakým iným etnikom. Obyčajný človek na to nemal času ani myslieť, pre prácu a povinnosti, ale v duchu si veril, že sa tu udrží, že bude po slovensky hovoriť, bude mať svoju evanjelickú vieru, a bude zachovávať obyčaje a tradíciu prinesenú zo svojej materskej vlasti. Priamo však na toto vplývali mnohí národovci, mnohí vzdelaní ľudia, ktorí na toto územie, ako farári, či učitelia prichádzali, lebo si ich slovenskí obyvatelia povolali, alebo mali potrebu národnú, obrodeneckú, či iba potrebu zárobkovú. Aj štúrovci medzi slovenským obyvateľstvom pobudli a aj štúrovské myšlienky sa medzi dolnozemskú Slovač dostali, práve vďaka tým, ktorí sa opierali o myšlienky Štúra, alebo tej doby, že je potrebné vzdelávať sa, a predovšetkým vzdelávať sa a byť vzdelaný vo vlastnom slovenskom jazyku. Janko Kráľ bol jednou z týchto štúrovských osobností, ktoré sa iba nakrátko zastavili, či pôsobili na Dolnej zemi. Venovali tu svoju životnú púť, nechali nejaký svoj vlastný odkaz, či sa iba tak zo zvedavosti, alebo z národnostných pohnútok zastavili a zostali povšimnutí. Janko Kráľ ako významný štúrovský básnik, či básnik romantizmu prišiel na Dolnú zem, presnejšie do Kulpína, v roku 1846. Jeho pobyt bol charakteristický tým, že pobudol tu ako vychovávateľ dcér zemana Stratimirovića. V septembri toho istého roku sa zúčastnil na schôdzi báčskosriemskych učiteľov a v správe o tejto schôdzi, ktorá bola uverejnená v Slovenských národných novinách (máme na mysli Štúrove noviňi), vyčíta maďarizáciu, ktorá práve pred revolučným rokom silnela. Potom odchádza do Báčskej Palanky, odkiaľ náhle zmizne a nevie sa mu ďalšia stopa. Pôsobil, pobudol a tu aj zomrel významný predstaviteľ štúrovskej generácie Michal Godra, ktorý na Dolnú zem prichádza v dvoch etapách. V tej kratšej, pôsobí ako učiteľ, zakladá spolu so Šafárikom a Rohoňom v Hložanoch Prvú slovenskú učenú spoločnosť, v Petrovci potom s Rohoňom zakladá Slovenský čitateľský spolok, prispieva k pozdvihnutiu slovenského dolnozemského ľudu a nadväzuje literárne a priateľské kontakty so spomenutým Šafárikom. Po kratšej pauze sa znovu vracia na Dolnú zem, a to na dlhšiu dobu, kde pôsobí ako profesor a potom aj riaditeľ na Nižšom evanjelickom gymnáziu v Novom Vrbase. Prejavil sa ako významný lingvis-

113

ta, teoretik a jeho práce dlho boli nepovšimnuté. Práve v 30-tych rokoch, keď aj Štúr dáva prvé impulzy o kodifikovaní slovenčiny, Godra už utvára práce, ktoré predstavovali jazykovedný predstupeň ku kodifikovaniu slovenčiny, a to predovšetkým práce o slovenskom názvosloví, na stredoslovenskom základe, či budovanie slovenskej odbornej terminológie, z ktorej v mnohom čerpá aj dnešná jazykoveda. Prejavil sa ako významná kultúrna, ale aj osvetová a národná osobnosť. Štúrovsky mysliaci národovec Štefan Homola, zakladateľ Nedeľnej školy a potom aj knižnice v Petrovci, sa taktiež pričinil o to, aby sa štúrovské meno a spisovná slovenčina šírili medzi slovenským ľudom v týchto krajoch. Významný je aj tým, že pravidelne prispieval aj do Štúrových novín (Slovenskje národňje noviňi), kde podával informácie o kultúrnych a spoločenských snahách báčanských Slovákov. Práve tieto noviny mali v Petrovci, v tom období, troch odberateľov (obec, cirkevný zbor a priemyselný spolok). Taktiež petrovský zbor na Ústav reči a literatúry slovenskej v Bratislave odhlasoval pomoc 50 zlatých. Okrem spomenutých aj Matej Ambrózy, Jozef Podhradský, Ján Rohoni, Juraj Rohoni, ale aj iní mali veľké zásluhy na tom, aby sa štúrovské myšlienky, ako aj myšlienky tej doby dostali k nám, a tak sme v rovnakom štáte kráčali spoločne s vlasťou ruka v ruke, nielen v spoločenskom, ale aj v kultúrnom a v tomto prípade aj jazykovom smere. Pôsobenie Ľudovíta Štúra však bolo v mnohom široké a hlbšie. Mnohé zásluhy tu neboli spomenuté, lebo na to nemáme priestor a pre jeho diela nám niekedy ani ten jeho kodifikovaný jazyk nestačí. Vzdávame mu takto hold a klaniame sa pred jeho prácou, aktivitami, a všetkým tým, čo pre slovenský národ, spolu so svojimi prívržencami, urobil. Bol strojcom moderného slovenského jazyka, ktorý kodifikoval, strojcom politického, spoločenského a kultúrneho sveta slovenského národa a jeho dejín. Zomrel mladý, nešťastne. Zanechajúc slovenský ľud v nevyriešenej spoločenskej situácii, ale predsa s nejakým kultúrnym základom pre všetkých vtedy žijúcich. Mal veľký vplyv nielen na svojich prívržencov, ale aj na obyčajného človeka a jeho kodifikovaná slovenčina s menšími, či väčšími úpravami je živá dodnes, za čo sme mu právom vďační. „Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.“ (Ľudovít Štúr)

114

K 100. VÝROČIU NARODENIA

Miesto profesora Filipa v našej slovenskej kult re vo Vojvodine Y Dr. Mária Myjavcová Z Profesor Michal Filip zomrel pred 26 rokmi. Medzičasom sa už pominuli aj mnohí z tých, čo profesora Filipa osobne poznali, takže tí mladší čitatelia Národného kalendára sa už takmer ani nemajú koho opýtať, kto to vlastne bol Michal Filip. Ako jedna z tých, čo ešte nesiem, ako sa hovorí, v pamäti srdca a v zásuvke hlavy živé spomienky na pána profesora Michala Filipa, pokúsim sa takto aj v našom kalendári zafixovať ľudský a pracovný profil tejto prominentnej osobnosti našej menšinovej slovenMichal Filip skej kultúry vo Vojvodine. Nuž tie moje spomienky majú korene ešte tam v jeseni r. 1948, keď sme my malí gymnazisti, žiaci petrovského gymnázia, prestúpili z nižších do vyšších ročníkov vtedy ešte osemročného gymnaziálneho štúdia. Profesor Michal Filip už na začiatku 5. ročníka sa nám predstavil ako profesor srbského jazyka, ale súčasne aj ako – triedny profesor. Hneď od začiatku sme si ho obľúbili. On bol ináč Pazovčan a v Petrovci bol ubytovaný v žiackom internáte, kde mal aj funkciu dozorného profesora. Žiaci, bývalí internátnici, si dodnes spomínajú na profesora Filipa, ako dohliadal na dodržiavanie 115

poriadku, ale aj ako bol voči žiakom kamarátsky a ako býval zhovievavý pri prípadných žiackych priestupkoch ohľadom internátnych predpisov o učení a aj celkove o správaní žiakov ubytovaných v internáte. Ako profesor gymnázia Michal Filip bol veľmi činný aj v oblasti kultúrno-umeleckých aktivít žiakov gymnazistov. Jeho pričinením bol na gymnáziu už na jar r. 1945 obnovený žiacky samovzdelávajúci krúžok Sládkovič (počas vojnových rokov nepôsobil). Pod vedením profesora Michala Filipa boli tiež nacvičované spevácke a recitačné vystúpenia, ako aj divadelné jednoaktovky, s čím potom petrovskí gymnazisti hosťovali aj v jednotlivých slovenských osadách. Neskôr sa potom nacvičovali aj náročnejšie divadelné hry, ako bola hra Karela Čapka Biela nemoc, potom Záveje od VHV a Betajnovský kráľ od Ivana Cankara a ešte aj ďalšie. V Pamätnici 50 rokov petrovského gymnázia je napr. záznam, že s tými hrami žiacky súbor pod vedením profesora Michala Filipa s úspechom hosťoval aj mimo Petrovca a že sa medziiným „na divadelných závodoch Matice slovenskej v Juhoslávii s hrou Betajnovský kráľ umiestnili na prvom mieste.“ Táto divadelná aktivita žiakov petrovského gymnázia pod vedením neúnavného profesora Filipa, ako je zapísané v Pamätnici, kulminovala v šk. roku 1947/48, keď bolo nacvičených až päť divadelných hier (Zem, Strýčko Kosťa, Náš pán minister, Za blaho národa a opereta Pekná nová maľovaná kolíska). S týmito hrami sa chodilo aj na zájazdy a všade mali veľký úspech.

Žiacky divadelný súbor za réžie prof. M. Filipa úspešne zahral divadelnú hru Betajnovský kráľ od I. Cankara v školskom roku 1946/47

116

Profesor Michal Filip bol ináč aj sám žiakom petrovského gymnázia. Maturoval v školskom roku 1935/36. Vyštudoval srbský jazyk. Na gymnáziu vyučoval srbský, slovenský a latinský jazyk. Ako profesor mal vždy pútavé prednášky zo srbskej literatúry. Suché literárne fakty vždy výdatne spestroval takým priam umeleckým prednesom ukážok z diela daného autora. Mňa osobne zaujal výkladom učiva o spisovateľovi Miroslavovi Krležovi, takže som potom ako ôsmačka napísala aj taký obsiahlejší referát o diele tohto spisovateľa. Aj celkove sa mi dobre darilo ako na hodinách srbského, tak aj slovenského jazyka, takže po skončení maturitných skúšok skrslo aj také pre mňa osudové rozhodnutie. Keď mi triedny profesor Filip po maturitnej písomnej práci odovzdával vysvedčenie, a to s poznámkou, že som na základe výborného prospechu oslobodená od ústnych skúšok, nakoniec mi ešte priklincoval: „No a na jeseň ťa čakám v Belehrade na slavistike!“ On totiž s našou generáciou maturantov končil svoje pôsobenie na petrovskom gymnáziu, lebo od jesene 1952 už nastupoval za profesora slovenského a českého jazyka na Filozofickej fakulte v Belehrade. Takto som sa teda bez váhania rozhodla počúvnuť ten mierny príkaz svojho triedneho profesora a od jesene r. 1952 som už bola študentkou slavistiky na belehradskej filozofickej fakulte. Bola som ináč prekvapená z toho, koho všetko som tam našla už z predošlých generácií petrovských maturantov. Bola nás tam pekná hŕbka. No a profesor Filip kresal z nás budúcich slovakistov, ktorí sa potom ešte ako osvedčili na rozličných kľúčových úsekoch našej vojvodinskej slovakistiky. Profesor Filip nás na fakulte na hodinách prednášok i cvičení zo slovenského a českého jazyka cieľavedome viedol k poznaniu systému slovenského i českého jazyka, ale súčasne nám aj otváral oči pri odklonoch od spisovnej slovenčiny v našich tunajších jazykových prejavoch. Tu sa v podstate cibril náš jazykový cit, čo sme potom ako absolventi tejto filipovskej školy mohli dobre uplatniť vo svojom pôsobení. Na Filozofickú fakultu v Belehrade sa ináč už predo mnou boli pozapisovali niekoľkí odchovanci petrovského gymnázia. Ako si spomínam, boli tam už Pavel Mučaji, Ján Makan, Mária Zorňanová, Júlia Pavelková, Daniel Dudok, Samuel Gazdík. Belehradská Filozofická fakulta bola v tom čase akousi slovakistickou oázou. Stalo sa tak isteže aj z podnetu univerzitného profesora Krešimira Georgijevića, známeho bohemistu a slovakistu, ktorý ináč v rokoch 1945 – 1948 predsedal na maturitných skúškach na gymnáziu v Petrovci a ktorý popredných ľudí vo vojvodinskom slovenskom prostredí podnecoval k tomu, aby

117

sa tu podnikali kroky pre rozvoj slovakistiky v Juhoslávii. Za týmto účelom isteže aj profesor Michal Filip mal dopredu naplánovaný odchod z gymnázia na Filozofickú fakultu v Belehrade. Keď sa takto po desaťročiach vraciam k tomu nášmu vyzrievaniu na belehradskej univerzite, stále jasnejšie si uvedomujem, že táto práca na vysokej škole s nami budúcimi slovenčinármi zohrala potom veľmi dôležitú úlohu v našom celkovom menšinovom úsilí pestovať u nás spisovnú slovenčinu ako kultivovaný protipól našej ľudovej a najmä ako konMichal Filip, kresba Zuzky Medveďovej taktom so srbským jazykom poroku 1956 značenej slovenčiny. Časom k tomu pribudli aj snahy o výskum našich slovenských nárečí. Všetci z tých bývalých študentov profesora Michala Filipa sme sa plne uplatnili na takých kľúčových postoch našej menšinovej kultúry, ako bola okrem gymnázia aj slovenská redakcia Novosadského rozhlasu, zostavovanie a vydávanie učebníc pre slovenské školy, rozrastanie knižného vydavateľstva, odborná starostlivosť o jazykovú stránku tlačeného i hovoreného slovenského slova, práca v pedagogickom ústave a napokon aj vznik a pôsobenie oddelenia slovakistiky na novozaloženej Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde sa potom začal aj kontinuálny rozvoj vedeckej slovakistiky v našom vojvodinskom prostredí. Nuž a otvorenie Filozofickej fakulty v Novom Sade r. 1961 a v rámci toho v skupine východo- a západoslovanských jazykov otvorenie aj oddelenia slovakistiky priviedlo profesora Filipa späť do vojvodinského kultúrneho prostredia. Takto nás dvoch osud ešte raz postavil na spoločné pôsobisko. Profesor Filip do roku 1964 pracoval externe ako vyšší odborný pracovník a od školského roku 1969/70 sa potom stal riadnym pracovníkom Filozofickej fakulty v Novom Sade. So mnou to v tom istom čase bolo takto: v rokoch 1964 – 1967 som na tomto novom poste pôsobila externe a potom od roku 1968 som už bola pracovníčkou fakulty v pracovnom pomere. Obaja sme však zostali cestovnou pracovnou silou. Ja som do Nového Sadu dochádzala z Petrovca, profesor Filip zo Starej Pazovy. 118

Spočiatku sa na novo otvorenej fakulte pracovalo dočasne na dvoch-troch miestach v starších mestských budovách v strede Nového Sadu a nezadlho potom bola Filozofická fakulta presťahovaná do novej budovy na Limáne. Tam sa už pracovalo v normálnych podmienkach. Vyučujúci mali už aj osobitné kabinety. Takto sme profesor Filip a ja dostali spoločný kabinet a to už bolo dosť príležitostí aj na rozhovory. Profesor Michal Filip bol skromný človek. Vedecky sa zaoberal slovakistickými témami z viacerých oblastí, ochotne zasväcoval svojich spolupracovníkov či už do nárečovej problematiky alebo do dejín spisovnej slovenčiny vo Vojvodine, ale sám nemal nábehy k tvorbe širšie založených vedeckých prác. Zato však do svojich odchovancov stačil zaštepiť vyhranenejší sklon k plnšej orientácii či už v oblasti nárečového výskumu alebo v oblasti kontaktu slovenského jazyka vo Vojvodine so srbským jazykom. Takto teda aj vďaka pôsobeniu profesora Michala Filipa boli zabezpečené pedagogické kádre pre vyučovanie slovenského jazyka v slovenských školách vo Vojvodine, ako aj kádre pôsobiace na rozličných kultúrnych postoch v našej slovenskej enkláve vo Vojvodine a v neposlednom rade vyplynula z toho jazykovedná práca i Dr. Daniela Dudka, i Dr. Michala Týra, i autorky tohto spomienkového textu na svojho gymnaziálneho i vysokoškolského profesora.

Stať sa dobrým človekom je umenie. Všade tam, kde je človek, je miesto pre dobrý skutok. Máme sa od ostatných odlišovať vnútrom a nie zovňajškom. Kto chce uniknúť svojim starostiam, nepotrebuje inú krajinu, ale inú osobnosť. Človeku je niekedy ľahšie umrieť za svoje zásady, než podľa nich žiť. Seneca

119

K 100. VÝROČIU NARODENIA JÁNA GRŇU (1915 – 1998)

Priekopník slovenskej rozhlasovej žur alistiky v Srbsku Y Vladimír Valentík Z V posledný marcový deň 1949 rozhodnutím Hlavného výkonného výboru Ľudového zhromaždenia AP Vojvodiny začali sa prípravy na založenie prvej rozhlasovej stanice vo Vojvodine. Pri zrode a kolíske tohto najmasovejšieho komunikačného média bol i lalitský rodák, bývalý žiak gymnázia v Petrovci, Ján Grňa. Do Novosadského rozhlasu prišiel medzi prvými – 1. októbra 1949, dva celé mesiace pred začiatkom vysielania programu. V neadaptovanej budove bývalého hotela Loyd (je to aj Prvý šéfredaktor Ján Grňa na dnešná budova Novosadského rozhlapracovisku v rozhlase su v Ulici Ignjata Pavlasa č. 3 (bývalá Ul. Žarka Zrenjanina č. 3), zoskupila sa neveľká skupina ľudí rôznych povolaní a národností. Jána Grňu zaradili do skupiny pre program a čoskoro ho zaslali zaúčať sa do remesla do belehradského rozhlasu. Po jeho návrate z Belehradu prípravy na začiatok vysielania boli už intenzívnejšie a Ján Grňa ako zástupca hlavného redaktora a šéfredaktor programu v slovenčine dostal za úlohu vypracovať prvú programovú schému Novosadského rozhlasu na prvých 15 dní vysielania vo všetkých rečiach. Schéma bola schválená a podľa nej Novosadský rozhlas aj začal vysielať. Z osemhodinového programu roku 1949 hovorenej časti patrili tri hodiny. Ostatných päť hodín hudbe. Program bol na 41,5 % v srbo120

chorvátčine, 28 % v maďarčine, 28 % v slovenčine, 10,9 % v rumunčine a 6 % v rusínčine. Po vyše dvadsaťročnej činnosti rozhlasu, keď prvého šéfredaktora slovenskej redakcie vyprevádzali do dôchodku, Novosadský rozhlas vysielal bezmála 50-hodinový denný program. Rast bol evidentný tak kvalitou a rozsahom programov, ako i organizáciou a technickou vybavenosťou. Ján Grňa sa narodil 22. marca 1915 v Laliti. Pôvodom je z roľníckej rodiny. Po štyroch ročníkoch základnej školy v rodisku prišiel do gymnázia v Petrovci. Z osobností, ktoré vplývali na jeho duchovný vývin počas osemročného školenia, často si spomínal na Dr. Andreja Siráckeho a svojho staršieho spolužiaka z Lalite Štefana Valenta-Šubarovova. Po návrate do rodiska 1. júla 1933 začal pracovať v obecnom úrade, najprv ako volontér a roku 1934 ako pisár. Po druhej svetovej vojne vykonával početné spoločensko-politické a stranícke funkcie v Laliti, Odžaku a Novom Sade. Roky bol straníckym tajomníkom a tri mandáty bol predsedom Správneho výboru RNS a jeden mandát členom Rady RNS. V Novom Sade sa stal prvým šéfredaktorom slovenskej redakcie Novosadského rozhlasu roku 1949 a viedol celých dvadsať rokov, do roku 1969. Za svoju vytrvalú a svedomitú prácu dostal množstvo vyznamenaní a uznaní, z ktorých pri tejto príležitosti spomenieme Cenu za životné dielo Spolku novinárov Vojvodiny (15. 11. 1978) a Plaketu Rádio-televízie Nový Sad za mimoriadne zásluhy v práci a rozvoji Rádio-televízie Nový Sad. Ján Grňa umrel v Novom Sade 16. augusta 1998.

Prvá programová schéma Novosadského rozhlasu vypracovaná Jánom Grňom

121

K 100. VÝROČIU NARODENIA PAVLA BARTOKA (1915 – 1980)

Cy ilovské CIBRENIA Y Annamária Boldocká-Grbićová Z Ak o niekom píšeš, tak to je blahorečenie, blahovravenie. Nie to, že mi beletrizovať skicu pre portrét Pavla-Cyrila Bartoka (1915 – 1980) napovedá senzibilita, či chvíľa, také je autorské gesto. A tak sa mi tu on prirodzene – čo ako virtuálne – na výročia narodenín oboch – nedožitých svojich stých narodenín stretá s Jurajom Tušiakom (1935 – 1986) pri nedožitej osemdesiatke. S predsavzatím vystihnúť čím dôvernejšie osobnosť a skutky tohto redaktora a spoločensko-kultúrneho dejateľa našich dejín z polovice šiesteho a siedmeho desaťročia 20. storoNedokončený portrét P.-Cyrila Bartoka, čia sa podopieram o spisovateľa Zuzka Medveďová, 1956 Tušiaka. Po investigatívnom zohľadnení životného a profesionálneho Bartokovho konceptu priam plasticky ho vidím ako agilného, svedomitého a poctivého inšpirátora až strojcu našej publicistiky a divadelníctva. Juraj Tušiak mal v jeho osobe pripravovateľa, poslúchal jednoduché slová Cyrilove, pri vstupe do spisovateľského remesla, ale i vôbec sa podiely na živote Cyrila Bartoka a Ďura Tušiaka nerozlučiteľne dotýkajú, čo ukáže text. Nemožno nedovidieť to, že pri písaní Vravení (zo zbierky Modrá báseň, 1977) – tej mozaikovej a náznakovo zhustenej poémy života a mentality nášho človeka od narodenia po 122

starobu a smrť s lyricky expresívnou povahokresbou a mýtickým rozmerom, mal tam Tušiak v básnickom obraze i Cyrila. A tak pokračovanie textu „blahorečí“ Tušiak: rozpráva sedem veľavravných vravení o Cyrilovi:

I. „V novinách sa najprv čítajú názvy. Podľa názvu si čitateľ vyberá, čo bude v novinách čítať a čo nie ... Nepovyšuj sa nad čitateľa, lebo ty si tu kvôli nemu. Vyhýbaj sa zbytočným slovám a nepotrebným otáznikom a výkričníkom. Bola to vlastne novinárska abeceda, ktorú som dostal od Cyrila...“ Ako to, že – Cyril? Svojho času bola dvojica priateľov, neskoršie kmotrov: Ján Pavelka – Pavel Bartok – obidvaja študovali v Záhrebe – Pavelka matematiku skončil a Pavel z nedostatku financií sedliackeho domu Bartokovcov bol prinútený štúdiá zverolekárstva prerušiť a vrátil sa domov. Takto vo dvojici im v Petrovci prischlo prímenie Cyril a Metod. Prímenie Metod nebolo celkom šité na profesora matematiky, no prímenie Cyril, ktoré prischlo Bartokovi, mu celkom prináležalo a hrdo ho niesol, a smiem tvrdiť, že mu konvenovalo a dobre konotovalo a snažil sa žiť v súlade s týmto menom-symbolom. Už za študentských čias a počas vojny sa priklonil k pokrokovým vrtstvám slovenskej študujúcej mládeže a posledné vojnové roky bol aj ilegálnym pracovníkom, členom XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigády. ... A tak, keď Tušiak prišiel do redakcie Hlasu ľudu, Cyril ho tu v roku 1953 uvítal, ako sa patrilo jednému z generácie najstarších novinárov, ktorí boli pri kolíske Hlasu ľudu. Totižto onedlho po založení strávil v nej kratší čas, aby potom do redakcie prišiel natrvalo a až po odchod do dôchodku roku 1973 pracoval hlavne ako redaktor kultúrnej rubriky, no uplatňoval aj iné druhy novinárskeho výrazu. Úryvky z jeho pera z dobových čísel Hlasu ľudu si tu Bartokovci na javisku treba všimnúť: ...Je samozrejmé, že 123

všetko toto má svoju ozvenu ako v prerode dediny, tak i v lámaní konzervativizmu / Hložianska škola plne vplýva na zmeny v osade, Hlas ľudu 23. jan. 1965, s. 11a, Hľadanie spôsobov pre stimulovanie kvality práce? / Ako rozprúdiť hudobno-spevácky život v Petrovskej obci? (tamže) / Takto formulované vety napovedajú o poctivom zdolávaní remesla – byť hlasom ľudu – navigovať či dupľovať dobovým čitateľom, ako vytvárať krajšiu budúcnosť slovenskej kultúry a dosahovať úroveň! Redaktor Ivan Majera v tom istom čísle podotkol (parafráza): kto sa toho nebude dodržiavať – „dvakrát nedostatočná z občianskej uvedomelosti.” – O toto im bezpochyby išlo – Bartokovi a Majerovi, kolegom hlasľudovcom – švagrom – občianskou uvedomelosťou agilne vytvárať krajšiu budúcnosť v duchu socialistických štandardov, ideologicky jednomyseľne (trebárs i tak, ak je to v súlade so zámerom) – dôsledne materializovať čestné slovo. Aj otázky školstva Cyril zaujato sledoval a povzbudivými konštruktívnymi kritikami ho naprával, a rovnako tak i sprístupňoval čitateľskej obci novinky zo všetkých sfér umenia, napríklad sledoval juhoslovanské a európske filmové novinky, mal riporty z filmových festivalov v Pule, z Karlových Varov... Bol i náruživým fotografom – pri letmom listovaní dobových čísel Hlasu ľudu, ale i Pionierov, si všimnete pútavé snímky podpísané P. B.: z dubrovníckych večerov, cez silbašské deti na školskom dvore, až po skulptúry baťkov – jedličiek v zasneženom dvore petrovského Domu kultúry všetko toto chcel zaznamenať vždy iným fotoaparátom zo svojej kolekcie, na ktorú bol osobitne hrdý. (Milina Chlipcová) (POZNÁMKA: Nemohúcnosť nájsť primeraný názov ma začína sprevádzať odteraz po koniec textu – pozn. autorky)

II. „Mám mnoho spomienok naňho, ale najkrajšie mi je to, že som ho nikdy nevidel najedovaného.“ Načo by sa bol hneval? Bolo mu uštedrené narodiť sa v petrovskej sedliackej rodine Zuzane a Pavlovi Bartokovcom (1. apríla 1915 v Báčskom Petrovci) a mať – tri sestry. Vlastnú – Zuzanu, neskoršie vydaúú za Miroslava Šrenku (syna Franza Schrenka, obchodníka s chmeľom), s ktorým keď mať volala, odišla najprv na Slovensko a potom do Nemecka, kde sa natrvalo usadila. Metaforicky mal Cyril – aj ďalšie dve sestry. A takýto údel si vedel vážiť a bezúhonne a úctivo sa k nemu staval. Osud, ktorý on vyprovokoval, mu dal Milinu Kišgeciovú. A s ňou aj jej sestru Annu. Z jednej sestry sa raz stane Milka Bartoková a z druhej Anna Majerová. Učiteľky. Obidve si 124

Sobášna fotografia – Milina a Pavel Bartokovci (26. mája 1946)

vezmú – novinárov – redaktorov Hlasu ľudu: staršia Pavla-Cyrila Bartoka a mladšia Ivana Majeru. Aké šťastie?! Či tvrdý údel? Hlavne táto štvorica, celý jej činorodý korpus a grácia si okrem iných cien vyslúži rad zásluh o národ.

Anna a Milina – „bobule“ starého otca Pavla a starej mamy Zuzany Bartokovcov (25. októbra 1953)

125

Mal tie poobedia pod Paulowniou plstnatou v bývalom arborétu rodiny Šrenkovej a nedeľné popoludnia pod orechom u Majerovcov. Každú nedeľu popoludní išli do Majerov pod orech – to bol rituál, ktorý dlho odbavovali. „ (Milina Chlipcová) (POZNÁMKA: viď Národný kalendár 2014, s. 122). Cyrilovi bolo uštedrené mať dve dcéry – Milinu, teraz Chlipcovú, a Annu, teraz Bauerovú, ktorá si rodinu založila v Nemecku podľa vzoru na tetu Zuzanu. „Keď som bola robiť tri mesiace u sestry v Nemecku, tak som si zarobila otcov celoročný plat. Pamätám si, ako vtedy plakal, že si on zo svojho platu nemohol dovoliť opravu nášho domu, na ktorú som ja takto prispela. Bol veľmi poctivý, principiálny, byt v Novom Sade, ktorý mu bol ponúknutý, keď sa redakcia sťahovala do Nového Sadu – odmietol!“ (Milina Chlipcová)

III. „Zaujímavá je Cyrilova nenovinárska činnosť. Mohol by som do rána o ňom hovoriť ako o rozprávačovi vtipov (síce tých starých), o predsedovi syndikátu, o straníckom tajomníkovi, hlavne o organizátorovi, režisérovi.“ „Skutočne len neobyčajná životná energia a optimizmus mu umožnili dlho a vytrvalo konať v duchu čestného kultúrneho pozdvihnutia nás Slovákov ako spoločensko-politický pracovník a kultúrny pracovník, športovec, ako žurnalista a publicista, ktorý obetavo pracoval tam, kde bolo treba.“ (Samuel Miklovic pri poslednej rozlúčke – Hlas ľudu, 22. októbra 1980)

Ivan Majera – Pavel Bartok – hybná sila divadla v Petrovci

126

Divadelníctvo mu – bolo treba a tak ho natrvalo i poznačil svojím prínosom. Medzníkom v inštitucionalizovaní divadla v Petrovci je rok 1948, keď vzniká Ústredné slovenské ochotnícke divadlo. Predsedom sa stáva Juraj Miškovic, tajomníkom Pavel Bartok a hlavným režisérom Michal Filip (1915 – 1989). Po odchode M. Filipa z Petrovca v USOD režíruje P. Bartok, ale aj Ivan Majera. Osobitná vďaka za prínos k imidžu petrovského divadla patrí okrem tejto dvojice najmä režisérovi Andrejovi Privratskému. Pri oslavách 100 rokov divadla v Petrovci (1966) sa z Ústredného slovenského ochotníckeho divadla stáva Ochotnícke divadlo VHV. Z divadelne vplyvnej a silnej dvojice Pavel Bartok – Ivan Majera vyrastie, vykľuje sa, vyklíči prvý školený režisér z radov vojvodinských Slovákov – náš najocenenejší a najpozoruhodnejší režisér Ľuboslav Majera. Pavel Bartok režíroval zo desať predstavení v 50. rokoch, okrem iných: Krutý život, Ľudia, Betajnovský kráľ, Matka, Inšpektor prišiel... ,,Keď režíroval Krutý život Jána Kopčoka mama a sestra hrali, ja som bola šepkárkou v šepkárskej búde, bola som osemročná, nevidela som hercov, tak ma Andrej Privratský posadil na šamlík, aby som dočiahla a dokázala šepkať.“ (Milina Chlipcová) „Cyril bol dobrý maskér, organizátor, aj toto robil. Pamätám si živo, keď na Gymnáziu v Petrovci s nami profesor Michal Filip nacvičoval Nušićovho Dr. – tak skalná dvojica Bartok – Majera prišli na skúšku ako naslovovzatí odborní konzultanti.“ (Viera Benková) „Keď Michal Filip režíroval Peknú novú maľovanú kolísku, otec organizoval predstavenie, ja som ešte ako bábätko hrala dcéru maminu, ktorá bola jedna z postáv.“ (Milina Chlipcová) „Ich bežný pracovný deň sa nekončil na pracovisku, ale: mama v duchu sokolského hnutia – zo škôlky išla cvičiť s profesormi Ivanom Križanom a Oľgou Labátovou-Rovnevovou – chystať Slávnosti, otec išiel na stranícke zasadnutie, potom na soc-zväz a potom večer sa stretali v divadle. Žili v divadle. My sme veľakrát zaspali pod duchnou s mamičkou a potom nás mama ráno zobúdzala a chystala do školy. Keď som bola s nimi v divadle na skúške, počula som ich rozprávať sa o divadle, o živote, tu sa asi v behu dohovárali o našej domácnosti.“ (Milina Chlipcová) Pozoruhodné sú Bartokove divadelné kritiky – napríklad z hosťovania predstavenia Moskovského akademického umeleckého divadla v Novom Sade. Najvyššia úroveň divadelného umenia (H. ľ. 19. 5. 1956, č. 39, s. 5) trinásťročné sledovanie Dubrovníckych letných hier, ale i pozoruhodné, znalecké kritiky našich predstavení a konštituovanie divadelného života: „na tento spôsob by divadlo znamenalo niečo v každodennom živote osady, vplývalo by na pestovanie vkusu občanov a tríbilo by

127

estetický a umelecký cit.“ (Divadlo ako spoločenský činiteľ – H. ľ. 11. feb. 1959) alebo: „A. Privratský sa ukázal ako majster vo vytváraní typov, zachádzajúcich do vykreslenia najjemnejších duševných otrasov, prežitkov a zostávajúc verný zasa svojej pedantérii dekoračnej, kostýmovej a čo sa týka najdrobnejších rekvizít.“ (H. ľ. 6. júna 1956)

IV. A budem vtáčatko malé spievať, spievať... Dubrovnícke večery – to je báseň pre seba (H. ľ. 26. augusta 1959, č. 65, s. 5) „Mama bola sama na nás dve, lebo on nebol doma, keď sa voľakedy išlo do terénu do Aradáča, tak sa tam zostávalo štyri dni. Mama vravievala, vydržte celý rok a otca budete mať v Dubrovníku! A tak i bolo! Trinásť krásnych rokov to v Dubrovníku znamenalo, že otec bude doobedu na seminári pre amatérskych divadelných režisérov a potom sa nám bude venovať – budeme plávať a užívať si spolu. Pol detstva sme strávili na Lokrume. Ako šesťročná som hľadela po prvýkrát Hamleta a Ifigeniu a potom aj diplomové stvárnenie Hamleta Radom Šerbedžijom.“ (Milina Chlipcová) „Goetheho dráma Ifigenia v Tauride našla si jedinečné prostredie Cyril (Pavel Bartok) a Metod (Ján Pavelka) v dubrovníckom parku Gradac. Už so Ženom (Pavlom Šrenkom) niekoľko rokov sa táto dráma nachá– Lukáčovce 1938 dza na repertoári týchto hier vo veľkej miere i vďaka výbornej hre Márie Crnoboriovej.“ (H. ľ. 25. júla 1959) „Tie jeho riporty z Dubrovníckych letných hier sme všetci obdivovali, ale i na tú dobu celkom vyspelé a študiózne divadelné recenzie.“ (Viera Benková) Robil to i z funkcie člena Zväzu ochotníckych divadiel Vojvodiny.

V. – Juraj Tušiak sa znovu zjavil i s novelkou Medúza, v ktorej na zaujímavý spôsob rozjíma o láske a žene, – napísal v recenzii Nového života, č.1 – 2 1959, roč. XI., v H. ľ. 16. sept. 1959. Patrilo sa mu 128

Na Lokrume r. 1963: Zuzana Šrenková (rod. Bartoková), Milina ml., Milina st., Pavel a Anna (sedí) Bartokovci

to nielen ako redaktorovi časopisu, rubriky Kultúrny život, ale najmä ako neoblomnému a upovedomenému vyznávačovi knihy. Nezaujíma ma, ak dostanete trojku, za ňou píše dobrý, ale tu na pláži budete čítať Annu Kareninovú, Červený a čierny... To vám je najdôležitejšie. Tak nás vychovával.“ (Milina Chlipcová) Nenechával si ujsť žiaden Knižný veľtrh v Belehrade, o ktorom písal ako o Prehliadke výplodov ľudského umu (H. ľ. 4. nov. 1959). Okrem recenzií Nového života, Ľudového kalendára, v novinárskych článkoch so zápalom a konštruktívne hovoril o potrebe sčítanosti a o knihe: „Každá syndikálna organizácia má zaujať postoj. Na takýto spôsob, keď sa nášmu pracujúcemu človeku ozrejmí, že je kniha potrebná nielen pre zábavu, ale pre jeho vlastný život, pre získavanie lepších úspechov, lepšie zdolávanie jeho úloh, bude sa pozerať na ňu ako naozaj na svojho najlepšieho kamaráta a poradcu v živote.“ (Ako chápať akciu Mesiaca knihy; H. ľ. 29. augusta 1959) Aj: „Kovačičania si žiadajú knihy a treba skutočne skoncovať s dotrajším živorením bez nej a popularizovať ju s cieľom pozdvihovania kultúrnej a politickej úrovne kovačického ľudu.“ (Hlas ľudu 25. júla 1956, roč. XIII. č. 58), Aby knižnica kráčala v duchu s dobou a kultúrnym dianím, musí sa jej zabezpečiť viacej materiálnej pomoci.“ (H. ľ. 3. nov. 1956, s. 5) 129

VI. „My detváky spoza futbalovej bránky obdivovali sme rýchleho obrancu, populárneho Cyrila...“

Mužstvo SŠK z roku 1938; Pavel Bartok stojí druhý sprava

Futbal hrával pred druhou svetovou vojnou a počas nej na poste pravého obrancu v najslávnejšej generácii SŠK (spolu s chýrečnými bratmi Benkovcami). Hneď po oslobodení v rokoch 1946 – 1947, keď sa pomery v našej krajine začali pomaly normalizovať a keď sa všetky úsilia zameriavali na obnovu krajiny, i politika v telovýchove sa začala usmerňovať v tom smere: kompletnejším športovaním k zvýšenej telesnej zdatnosti nových generácií. A tak bol Cyril pri zrode myšlienky založiť komplexný všeobecný telovýchovný spolok, do ktorého by ako odbočka patril už existujúci SŠK. Na zakladajúcom zhromaždení 16. marca 1947 rozhodli, aby sa spolok volal Mladosť, plným názvom Fyzkultúrne družstvo Mladosť. Prvým predsedom spolku sa stal Pavel Bartok. Okrem futbalovej odbočky sa založila i volejbalová, ľahkoatletická, plavecká a ženská hádzaná. „Keď išli každú nedeľu do Majerov pod orech na kávu, záväzne prešli cez Vrbaru, kde sa konal zápas, aby zaplatil lístok na podporenie Mladosti.“

VII. „...aj ako o rozprávačovi vtipov (nie tých najnovších), o vášnivom organizátorovi varenia rybacieho i teľacieho, i akéhokoľvek paprikáša....“ „Na každom poli pôsobenia mal veľa priateľov, ktorým zostane v pamäti ako druh, priateľ, človek s cennými ľudskými vlastnosťami.“ (Samuel Miklovic) 130

Skupina pracovníkov a hostí pri príležitosti osláv 35. výročia kníhtlačiarne a 10. výročia Hlasu ľudu v Petrovci 29. augusta 1954 (Pavel-Cyril Bartok v drepe, sprava)

Bol priateľskej povahy, ústretový, vážil si človeka, bol dostupný, jednoduchý v komunikácii, rád vtipkoval, ale vedel i zaironizovať. „Hlavne, bol obľúbený medzi ľuďmi, rozmarný, ale keď v Pánskej krčme u Báďonskov bolo treba – tak vedel i ironickým ostrím zaútočiť a medzi redaktorom Bartokom a redaktorom Ivanom Majerom – švagrami v súkromí, v remesle vládla zdravá rivalita v prospech profesionalizmu a úrovne.“ (V. Benková) Jedno prebytočné neposledné vravenie: „Ja sa len robím veľkým, ja som celkom malý obyčajný človek,“ takto odpovedal Miline (vtedy ešte Bartokovej) Chlipcovej Juraj Tušiak, keď sa ako daktylografka zamestnala roku 1974 v Obzore-Tvorba – ako ona hovorí, v medovníkovej chalúpke – sedela v redakcii medzi Tušiakom a tetou Annou Majerovou. „Nedokázala som mu vykať ako bývalému profesorovi a veľkému spisovateľovi. A on takto odreagoval.“ Asi i preto, že mu ľudskú šírku a kvalitatívnu dimenziu a hodnotový systém vštepoval jej otec, ktorý sa mu vtedy ňou zazrkadlil. „A potom som si z jedinej výplaty zarobila letenku a pobyt na Rodose! A tam pod sprchou narazila na istého staršieho pána, ktorý sa ma, keď počul slovenčinu, pýtal odkiaľ som – hovorím no, z Petrovca – on sa usmial a vraví: –

131

Na paprikáši u Cyrila v roku 1973 (sedí medzi dvoma sestrami): Annou Majerovou a Milinou Bartokovou, Svetoslav Majera a Vladimír Dorča

Som z Gëteborgu, kam som zdrhol roku 1968 zo Slovenska. A v Petrovci poznám jedného dobrého človeka – živo si naň spomínam – keď som tam bol – tam sa mi venoval – ukázal mi dominanty – skvelý pán – istý Pavel Bartok – čo Vám toto meno hovorí?...“ (Milina Chlipcová) V očiach mi kvitne čistec... Konečne som ho dostala – názov! To slovko tríbenie citov a vkusu, ktoré sa Vám tak šiklo svojho času, je teraz už nespisovné, radšej použijem cizelovanie alebo aj cibrenie! Tu sme Vám, v krajšej budúcnosti! Neviem, či ste nás takýchto („vytríbených“) chceli mať, Cyril...

Pavel-Cyril Bartok 1915 – 1980

Pramene: Spomienky na Pavla-Cyrila Bartoka,– Juraj Tušiak (zborník 40 rokov Hlasu ľudu), Utváranie športového spolku Mladosť – Pavel Bartok (Zborník 80 rokov Futbalového klubu Mladosť), Pavel Bartok, dobové čísla Hlasu ľudu, zborník 125 rokov ochotníckeho divadla. Informátori: Milina Chlipcová, Viera Benková, Lýdia Stupavská, Samuel Boldocký, Katarína Babiaková.

132

NEDOCENENÝ MICHAL KIRÁĽ (1955 – 1995)

Svetlo v Jar očnej ulici Y Tomáš Čelovský Z Neuveriteľných dvadsať rokov uplynulo od smrti Michala Kiráľa. Grafik, ilustrátor a organizátor výtvarného života odišiel za dunenia sarajevských kanonád, pri ktorých sa rúcala Juhoslávia. V chaose, čo zavládol na jej troskách, sme akosi nestíhali spomínať na tohto výnimočného človeka. Pritom jeho práca je tu prítomná stále. Žiari z každej titulky detského časopisu Zornička, zachováva sa v grafickej úprave kníh, ale aj v iných návrhoch, ktoré sú dnes verejným kultúrnym majetkom. Jeho prácou je Michal Kiráľ napríklad symbol Slovenských národných slávností s pásmi dolnozemských brázd zbiehajúcich sa k Tatrám na obzore. Čo si možno dostatočne neuvedomujeme, je skutočnosť, že práca Michala Kiráľa – on sám by sa zrejme v tomto prípade bránil pátosu slova odkaz – stojí na začiatku dnešného rozvetveného výtvarného hnutia, ktoré priekopnícky rozbiehal v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Založiť galériu, slobodne vystavovať hoci aj v stajni nad jasľami či v rámci organizácie, usporiadať vernisáž s ľubovoľným kultúrnym programom a vydať necenzurovaný katalóg, urobiť to všetko bez hrozby spoločenského postihu a verejného odsúdenia, to nám dnes pripadá samozrejmé. Každý môže všetko, na čo len má chuť, sily a peniaze. Lenže pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi to také jednoduché ne133

bolo. Michal Kiráľ vedel, že vystavovať je najlepšie pod strechou nejakej inštitúcie. Išiel na to správne, keď pre prvú povojnovú petrovskú galériu hľadal priestory cez dom kultúry, ktorý tento účel mal v náplni práce, a ľahko by mohol získať peniaze z rozpočtu. Podcenil však politickú situáciu, toho skapínajúceho koňa, ktorý, aj keď už veľmi nekopal, tak aspoň robil všetko pre to, aby každú iniciatívu rozniesol na kopytách. Nerátal ani s „báťom Ondrišom Pazúrikom“, tým povestným petrovským gazdovským spiatočníctvom, ktoré vo svojich prózach výstižne doložili spisovatelia Čajakovci. Stranícky tajomník spolu so zaťatým petrovským gazdom za pomoci novinárskych lokajov tak formovali dnes ťažko pochopiteľné okolnosti ustanovovania nášho výtvarného života, ktoré v roku 1981 vyústili do kauzy Galérie Blatno, z dnešného pohľadu groteskného a úsmevného prípadu nafúknutého z obyčajnej mladíckej rebélie. Lenže to, čo pod báťosúdruhom ako strážcom morálky možné nebolo, to sa už dalo urobiť v druhom období činnosti skupiny nadšencov, z ktorých medzitým opadli nálepky „kultúrnych teroristov“. A všetky prekážky definitívne zmizli o niekoľko rokov neskôr pri založení Galérie Zuzky Medveďovej (nechajme teraz bokom fakt, že to je práca jedného človeka). Michal Kiráľ bol kráľom a otcom zakladateľom pri oboch týchto vývojových obdobiach aj preto, že z pohľadu profesionality nemal rovnocenného partnera ani medzi nami, jeho vtedajšími kamarátmi a spolupracovníkmi. Toto je prvoradý aspekt nedostatočného zhodnotenia jeho diela (znovu by sa mu nepáčilo toto patetické slovo), ktorého zmysel a prvoradosť považoval (sme považovali) za samozrejmé. Druhou stránkou je rozsah činnosti tohto umelca. Ateliér mal v rodičovskom dome v Petrovci na Jarmočnej ulici č. 20. Bol tam veľký pracovný stôl s podsvietením a úložiskami na veľkoformátové papiere (Michal si ho, tak ako aj ďalšie iné veci, vyrobil sám), grafický lis aj príručná výtvarnícka knižnica. V tejto neveľkej skromnej izbe sa vždy svietilo dlho do noci, často do rána. Tu sme s Michalom, Zoroslavom Spevákom a ďalšími „anarchistami“ chystali blatnovské „protištátne sprisahania“ (ktoré spoľahlivo odhalila vždy správne zorientovaná ká-em-em so zástupom podobných bezcharakterných ľudí: viac o tom v mojom texte v zborníku Výtvarné umenie Slovákov v Juhoslávii, Petrovec 2002). Tu Michal ilustroval a zalamoval aj Zorničku. Okrem detského časopisu mal totiž ako grafik vo vydavateľstve Obzor-Tvorba, predchodcovi dnešného Slovenského vydavateľského centra, na starosti

134

celú našu knižnú produkciu, tu navrhoval, upravoval a zalamoval literárny časopis Nový život a ročenku Kalendár, ale aj katalógy a plagáty výstav. Popritom stíhal aj vlastnú grafickú tvorbu. Škoda, že tohto času bolo tak málo, nechal po sebe kvalitné veci, čo odolávajú času. Skutočnosť, že vo svojom rozvrhu si tohto času vymedzil najmenej, svedčí len o tom, že uprednostňoval prácu a náš ambiciózny plán pozdvihnúť Blatno (Petrovec) z blata. Zmienku si vari zaslúžia aj dobové podmienky. V predpočítačovej ére práca knižného grafika či ilustrátora predpokladala nielen tvorbu, bola to aj fyzická drina, akú si dnešní grafickí dizajnéri s výkonnými strojmi sotva vedia predstaviť. Pri výrobe tzv. zrkadla boli hlavnými nástrojmi grafika nielen štetce a perá, typometer (meradlo na určovanie veľkosti písma a počtu riadkov v sadzbe), ale aj nožnice a lepiaca páska. Až v posledných rokoch života, po tom, ako sa s manželkou presťahovali do nového domu, ktorý popri tom všetkom stihol navrhnúť a dokončiť, začal Michal používať počítač s grafickým programom. Dlho sa však z tejto technickej vymoženosti netešil. Jeho organizmus aj celá spoločnosť boli už zasiahnuté rýchlo postupujúcou, nevyliečiteľnou chorobou. Odišiel náhle, v plnej tvorivej sile, a stále chýba, ako človek, aj tvorca. V tomto prípade neplatí personalistická poučka, že každý je nahraditeľný.

Spomienka na Samuela Arňaša (1955 – 2010)

135

K 25. VÝROČIU OBNOVENEJ ČINNOSTI MATICE SLOVENSKEJ V SRBSKU

Aktivit na obnovení MSJ Y Samuel Boldocký Z Je známe, že Matica slovenská v Juhoslávii bola založená na Národných slávnostiach v Petrovci v dňoch 14. a 15. augusta 1932, avšak jej pôsobenie nebolo kontinuitné. Z rôznych príčin bolo prerušované, takže v prvých dvoch obdobiach svojej existencie Matica aktívne pôsobila iba 12 rokov (v rokoch 1932 – 1941, a to prvých 9 rokov, s dozvukmi i počas vojny) a po oslobodení 3 roky (1945 – 1948). Svojráznou jej náhradou bolo založenie Spolku vojvodinských slovakistov (SVS) v Novom Sade (20. apríla 1969), ktorý s pozmeneným názvom pracuje dodnes. SVS si vytýčil v podstate priam identické ciele ako MSJ, avšak článkom 6 svojich stanov obmedzil členskú základňu podmienkou, že sa členom SVS môže stať „každý občan SFRJ bez ohľadu na národnostnú príslušnosť, ak sa odborne zaoberá slovakistikou“. I keď sa návrhy obnoviť činnosť MSJ javili na Zimných stretnutiach SVS, i skôr, východiskový podnet k jej obnoveniu (hoci v podstate nepriamo) bol daný na zasadnutí rozšíreného predsedníctva Ochotníckeho divadla VHV scény v Petrovci 29. decembra 1989. Prítomní boli: Michal Spevák (predseda zhromaždenia divadla), Vladimír Lačok (predseda predsedníctva divadla), Ján Častven, Zuzana Častvenová, Ján Melich, Rastislav Struhár, Ondrej Brna, Ján Poniger, Samuel Čelovský, Milina Florianová, Viera Balážová a Pavel Čiliak. Predovšetkým sa hovorilo o roztrieštenosti slovenských kultúrno-umeleckých spolkov a o potrebe viesť jednotnú kultúrnu politiku. Schválené boli tri podstatné uzávery: 1. Dať iniciatívu z tohto miesta založiť inštitúciu (Maticu alebo podobné), aby sa všetky činnosti v kultúre zoskupili a aby to bol legitímny predstaviteľ tak doma, ako aj v zahraničí. Vyhnúť sa politizovaniu, ale zaoberať sa kultúrou v rámci zákonných „regúl.“ 2. Pre túto ideu potrebujeme podporu inteligencie (slovenskej) a tiež od bázy – výrobcov. 136

3. Do verejných prostriedkov informovania zaslať výzvu v podobe krátkej informácie (zopár bodov). Angažovať ľudí, aby sa pohlo – aj osobne viesť rozhovory a informovať ľudí. (Doslovný citát zo zápisnice z tohto zasadnutia písanej rukou, ktorú podpísali zapisovateľ J. Častven a predseda predsedníctva Divadla VHV scény v Petrovci V. Lačok – pozn. S. B.) Zvolená bola „iniciatívna skupina“ v zložení: Michal Spevák, Milina Florianová, Vladimír Lačok, Ján Častven a Rastislav Struhár s uzáverom, že sa táto skupina má stretnúť 3. januára 1990 o 19. hodine v Divadle VHV. (Avšak táto skupina sa v stanovenom termíne nestretla. – pozn. S. B.) Uvedená výzva z uzáveru pod číslom 2 bola zverejnená v Hlase ľudu z 13. januára 1990 v nasledujúcom znení: „Predsedníctvo Ochotníckeho divadla VHV scény v Petrovci na svojom zasadnutí v rozšírenom zložení 29. decembra 1989 analyzovalo doterajší stav, organizovanosť a pôsobenie v oblasti kultúry s prízvukom na divadelné ochotníctvo, majúc na zreteli transformácie, ktoré vyplývajú z predostretých predpisov v tejto oblasti. Záver tohto predsedníctva bol, že doterajšie inštitúcie, ktoré pôsobili v oblasti kultúry, nekládli dostatočný dôraz na väčšiu a komplexnejšiu organizovanosť v oblasti kultúry, vlastne spôsobili roztrieštenosť tak divadelnej, ako aj iných kultúrno-umeleckých činností. Mienime, že i napriek zlej hospodárskej situácii pre rozvíjanie týchto činností nebolo nadostač finančného pochopenia. Druhým, ešte pálčivejším problémom, s ktorým sa stretávame v tejto oblasti, je neadekvátna politika v celej oblasti kultúrno-umeleckých a osvetových činností.“

Záber z jedného zo zasadnutí Iniciatívneho výboru roku 1990 Zľava: S. Boldocký, S. Vrbovský, V. Lačok, M. Spevák, J. Haník, J. Guba a R. Struhár

137

Na základe uvedeného predsedníctvo podniká iniciatívu k založeniu INŠTITÚCIE (Zväz, Matica alebo iná forma v rámci organizácie Socialistického zväzu pracujúcich), ktorá by sa zaoberala celkovou politikou v oblasti kultúry a vzdelávania Slovákov, ako aj uskutočňovaním rovnoprávnosti národov a národností. Vyzývame všetkých občanov, spolky, inštitúcie a organizácie z oblasti kultúry a vzdelávania, aby túto iniciatívu zhodnotili a aby nás so svojimi pripomienkami a návrhmi oboznámili najneskoršie do 17. februára 1990. Očakávame, že všetci, ktorým tieto činnosti prirástli k srdcu, túto iniciatívu podporia a zároveň pomôžu, aby sme slovenskú kultúru zachovali a pozdvihli na vyšší stupeň. Ďalším významným podnetom na obnovenie MSJ bola rozprava na 9. Zimných stretnutiach SVS 26. januára 1990. V správe z tohto snemovania v Hlase ľudu 3. februára 1990 zverejnená bola správa pod názvom Iniciatíva o obnovení Matice slovenskej, v ktorej sa uvádza i nasledujúce: „Namiesto o správe o štvorročnej činnosti, ktorá bola skutočne bohatá, rozprava sa rozprúdila o iniciatíve petrovskej scény VHV. Svojským spôsobom ju začal v pozdravnom príhovore predstaviteľ Matice srbskej Duško Popov, ktorý hovoril o plodnej spolupráci medzi touto ustanovizňou a SVS. Vyzdvihol kladné pôsobenie Matice slovenskej v Juhoslávii (1932 – 1949) a proste pobádal prítomných o jej obnovenie v súčasnosti.“ V prospech tej iniciatívy novinár Ján Cicka prečítal list čitateľa Rastislava Gašpara zaslaný redakcii Hlasu ľudu (ktorý bol vlastne prvým ohlasom na Výzvu k verejnosti petrovskej scény VHV) v nasledujúcom znení: „V Hlase ľudu č. 4 t. r. ste zverejnili na strane 11 článok Zorganizuj sa – tvoja je budúcnosť autorky Anny Dudášovej. V texte sa hovorí, nech sa ohlásia s návrhmi spoločensko-politickí a verejní pracovníci, učitelia a rôzni iní. Nepatrím ani do jednej skupiny uvedených. Som obyčajný človek, ale chcem povedať svoju mienku. Myslím si, že je načase prebudiť sa a obnoviť Maticu. Nijaký zväz, najlepšie bude Maticu. Ak sa niečo nepodnikne, viac nebudeme jestvovať ako Slováci. Časom bude stále menej príslušníkov slovenskej národnosti. Postupne zanikneme a to bude najsmutnejšie.“ Tento list bol uverejnený aj v Hlase ľudu pod titulkom Nijaký zväz, ale – Matica (HĽ, 3. februára 1990, s. 8). Začiatkom konkrétnych aktivít na obnovení MSJ bolo zasadnutie Iniciatívneho výboru (jednotlivých členov) (tak sa presne píše v zápisnici – pozn. S. B.), v zložení: M. Spevák, V. Lačok, J. Častven, R. Struhár – členovia vopred uvedenej „iniciatívnej skupiny“ a Samuel Boldocký, ktorý bol do skupiny kooptovaný ako člen Výkonného výboru Spolku vojvodinských slovakistov. Na tom zasadnutí sa hlavne rokovalo o spôsobe vypracovania platformy pre pôsobenie MSJ a o tom, koho zapojiť 138

do Iniciatívneho výboru (v zápisnici sa uvádzajú aj konkrétne mená a mená tých, ktorí s nimi nadviažu kontakt – pozn. S. B.) a určené boli možné dátumy nasledujúceho zasadnutia (17. alebo 24. 2. 1990), ako aj termín zasadnutia pracovnej skupiny na vypracovanie matičnej platformy (17. 2. 1990). Zo súčasného hľadiska zaujímavá je i poznámka na konci zápisnice v znení: Pracuje sa vo veľmi zaťažených spoločensko-politických udalostiach ako aj ekonomických, ale sa pracuje a kuje s veľkým oduševnením a dobrou vôľou. Prvé, konštitutívne zasadnutie „Iniciatívneho výboru pre založenie Matice slovenskej v Juhoslávii (juhoslovanských Slovákov)“ (doslovne prebrané zo zápisnice) bolo tiež v miestnostiach Divadla VHV v Petrovci 17. februára 1990 a na ňom boli prítomní: Michal Spevák, Vladimír Lačok, Samuel Jovankovič, Samuel Vrbovský, Ján Dorča, Jarmila Sládečeková, Samuel Boldocký, Anna Dudášová, Samuel Čelovský, Pavel Grňa, Tomáš Čelovský, Ján Adámek, Pavel Ďurčiansky, Tomáš Hriešik, Martin Šimák, Ján Haník, Juraj Miškovic, Rastislav Struhár, Milina Florianová a Ján Častven. Na tomto zasadnutí Iniciatívny výbor bol i formálne konštituovaný, za jeho predsedu bol zvolený M. Spevák, za tajomníka V. Lačok a zvolená bola i pracovná skupina v zložení: S. Jovankovič, P. Ďurčiansky a S. Boldocký, ktorá počas prestávky prečistila text platformy MSJ. Autorom východiskového textu matičnej platformy bol S. Jovankovič, a text na zasadnutí 15. 2. 1990 schválila pracovná skupina v zložení: M. Spevák, V. Lačok, J. Častven a S. Jovankovič. Prečistený text Iniciatívny výbor jednoznačne schválil a navrhol členom pracovnej skupiny vypracovať návrh matičných stanov v zložení: M. Spevák, V. Lačok, P. Ďurčiansky a S. Jovankovič a neskôr i T. Hriešik. Uvedená skupina návrh vypracovala na zasadnutiach 1. 3. 1990, 25. 3. 1990 a 30. 7. 1990, na podklade návrhov a poznámok Iniciatívneho výboru. Na druhom zasadnutí teraz už úradne konštituovaného „Iniciatívneho výboru pre zakladanie Matice slovenskej“ (podľa zápisnice), ktoré bolo 3. marca 1990 za prítomnosti členov: M. Speváka (predseda), V. Lačoka (tajomník), J. Adámeka, J. Gubu, S. Vrbovského, S. Boldockého, J. Haníka, P. Grňu, S. Jovankoviča, S. Čelovského, T. Čelovského, J. Pálenkášovej, M. Florianovej, R. Struhára a P. Ďučianskeho, prevažne sa rokovalo o ohlasoch vo verejnosti, spätých s platformou MSJ a aktivitami Iniciatívneho výboru, a po informácii S. Boldockého o kladnom postoji SVS, keď ide o obnovenie MSJ, ale aj o určitých pripomienkach v súvislosti so spoločensko-politickou náplňou obnovenej MSJ a otázkou „legality“, či legitimity predstavovania juhoslovanských Slovákov, vyvinula sa čulá diskusia. Diskutovalo sa (na tom, ale i na nasle139

dujúcom zasadnutí) najmä o tom, či MSJ má byť aj politickou inštitúciou alebo nie, kto má byť predstaviteľom juhoslovanských Slovákov, či MSJ má byť spolkom alebo inštitúciou, či má byť strešnou (teda nadradenou) kultúrnou inštitúciou alebo inštitúciou koordinačnou, koho zapojiť do činnosti MSJ, o určitých výhradách mladých, keď ide o obnovenie MSJ, o obnovení Slovenských národných slávností, o vzťahu MSJ a SVS a pod. V tom kontexte boli vyjadrené rôzne, často protichodné mienky, napr.: „MSJ nie je politická organizácia, ale bude viesť politiku v uvedených oblastiach“ (R. Struhár), „MSJ nemá ašpiráciu byť politickou organizáciou a politicky sa bude zasadzovať len za realizáciu vytýčených cieľov“ (P. Ďurčiansky), „SVS má byť rovnocenný a kolektívny člen ako aj ostatné spolky“ (R. Struhár), „SVS je predsa niečo viacej, ako spolok alebo divadlo, má svojich predstaviteľov v samosprávnych záujmových spoločenstvách a kultúrno-umeleckých spolkoch“ (M. Florianová), „SVS je predstaviteľ (Slovákov), lebo má aj svoje odbočky v regiónoch“ (J. Adámek), „predsedníctvo SVS, keď ide o legitímne predstavovanie, je legálnym a legitímnym predstaviteľom (Slovákov) v rámci svojho pôsobenia“ (S. Boldocký), „MSJ je širšia organizácia, ktorá sa opiera na široké masy, kým SVS je viacej elitistická organizácia“ (P. Ďurčiansky), „SVS je podľa zákona rovnocenný a rovnoprávny ako aj ostatné spolky a netreba zaostrovať vzťahy medzi SVS a MSJ“ (M. Spevák), „(MSJ) má byť strechou slovenskej kultúry“ (P. Ďurčiansky), „predsedníctvo SVS podporilo túto iniciatívu, v iniciatíve mi zavadzia to, že sa musí spraviť strešná organizácia, som proti inštitúciám, ktoré pôsobia centralisticky, pojem inštitúcie by sa nehodil pre túto organizáciu, ale viacej spolok, čoho sa netreba obávať“ (S. Čelovský) atď. Osobitná pozornosť bola venovaná štatutárnym otázkam a vnútornej organizácii MSJ. Navrhnuté bolo, aby MSJ mala nasledujúce orgány: zhromaždenie (ako najvyšší orgán), výkonný výbor, dozornú radu, predsedu, troch podpredsedov a tajomníka, ako i komisie: ľudovýchovnú a osvetovú, divadelnú, hudobnú, folklórnu, národopisnú, historickú, školskú, literárnu, vydavateľsko-informačnú, ekonomicko-propagačnú, právnickú, technickú a komisiu pre národnú spoluprácu. Tiež bolo navrhnuté, aby členstvo bolo individuálne a kolektívne. Potom nasledovalo zasadnutie rozšíreného Iniciatívneho výboru 21. apríla 1990 v sále Zhromaždenia obce B. Petrovec a na ňom boli, okrem členov Iniciatívneho výboru, i Andrej Beredi (biskup), Juraj Struhárik (biskup vo výslužbe), Ján Kmeť, Miroslav Krivák, Jozef Černák, Vladimír Bartoš, Juraj Miškovic, Daniel Chorvát, Miroslav Demák a Pavel Morávek. Mená uvedených nachádzame v zápisnici, lebo diskutovali, 140

kým mená iných prítomných v zápisnici nie sú. Všetci títo predstavitelia jednotlivých prostredí alebo inštitúcií podporili obnovenie MSJ, vyjadrujúc svoje postrehy súvisiace s platformou a stanovami. Aj na tomto zasadnutí sa rokovalo o budúcom vzťahu medzi SVS a Maticou a o tom, či má byť strešnou a sčasti politickou organizáciou. Tak napríklad J. Struhárik, ktorý úvodom poznamenal: „Bol som so zakladateľmi (prvej) MSJ a aj s predsedom“ (Dr. Bulíkom – pozn. S. B.), vyjadril mienku, že kolízia medzi spolkami nemôže byť, že SVS vykonal veľkú prácu a že by sa mal stať sekciou (MSJ) ako vedecký spolok, ako i mienku, že MSJ nemá byť politickou, ale vrcholnou, kultúrnou, národnou a masovou ustanovizňou. Biskup A. Beredi vyjadril mienku, že Matica má byť masová a nepolitická a že nesmie byť konkurencia medzi „organizáciami“ SVS a inými. Opačnú mienku však mal Dr. J. Kmeť: „Ja som aj za politickú funkciu MSJ: Ak nebude mať chrbticu, jej ciele sa nebudú môcť uskutočniť.“ M. Krivák (vtedajší predseda SVS) sa zasadzoval o vyhranenie poľa činnosti, podčiarkujúc, že sa MSJ má viacej zaoberať ľudovýchovnou činnosťou a SVS užším (vedeckým a odborným) pôsobením. P. Grňa vidí SVS ako kultúrnu elitu, ktorá pracuje v rámci MSJ, a M. Demák mieni, že SVS nemá splynúť s Maticou, ale že je to prirodzený vývoj, a či neskôr bude potreba za nejakou strešnou organizáciou, sa uvidí v budúcnosti. Na tomto zasadnutí sa hodne diskutovalo i o tom, kde bude sídlo MSJ. M. Šimák napr. v mene Kovačičanov a Padinčanov navrhol, aby sídlo bolo v Novom Sade, „ale ak by boli oprávnené dôvody, aby to bolo aj v Petrovci“. Ostatní diskutéri sa však vyjadrili, že sídlo má byť v Petrovci. Okrem uvedeného na tomto zasadnutí sa hovorilo i o samotnom názve Matice, čo bolo vlastne späté s otázkou, či sa zakladá nová inštitúcia, alebo sa Matica obnovuje. Je to trochu, z dnešného pohľadu, zaujímavé a čudné, lebo sa už na spomínanom stretnutí slovakistov vyslovene hovorilo o obnovení MSJ a na predchádzajúcom zasadnutí členovia Iniciatívneho výboru vlastne akceptovali návrh P. Ďurčianskeho, aby sa v preambule matičných stanov uviedlo, že obnovená činnosť Matice nadväzuje na činnosť MSJ, ktorá prestala s prácou r. 1949. M. Šimák sa v mene Padinčanov a Kovačičanov zasadzoval za to, aby sa Matica pomenovala Matica juhoslovanských Slovákov, kým M. Demák, podporujúc stanovisko biskupa Struhárika, nástojil na tom, „aby sme Maticu nezakladali, ale obnovili“. Tento názor bol neskôr i akceptovaný. Posledné tri zasadnutia Iniciatívneho výboru boli zamerané na prípravu obnovujúceho zakladajúceho zhromaždenia. Na prvom 22. júna 1990 (prítomní: M. Spevák, V. Lačok, S. Boldocký, S. Jovankovič, J. Haník, P. Ďurčiansky, P. Grňa a S. Čelovský) boli schválené dve dôležité rozhodnutia: že sa zakladateľské (obnovujúce) zhromaždenie 141

uskutoční 5. augusta 1990 v Petrovci, a že sa pred týmto zhromaždením realizujú návštevy (do 15. júla) našich osád s cieľom informovať širokú slovenskú verejnosť o vykonaných prácach na obnovení Matice, a výzvy, aby sa predstavitelia jednotlivých osád zúčastnili obnovujúceho zasadnutia, ako i evidovania kandidátov z jednotlivých prostredí do budúceho Výkonného výboru obnovenej Matice. Na realizáciu tohto rozhodnutia boli utvorené skupiny pre obchôdzku v nasledujúcom zložení: M. Spevák, R. Struhár a V. Lačok – pre Báčku a Chorvátsko (za organizátora zhromaždení bol zvolený P. Ďurčiansky), P. Grňa, T. Hriešik, M. Šimák, S. Jovankovič a M. Sládeček – pre Banát (organizátor J. Haník) a S. Boldocký a S. Čelovský – pre Sriem (organizátor J. Miškovic). Na tomto zasadnutí boli po prvýkrát evidovaní i možní kandidáti na jednotlivé matičné funkcie – za predsedu bol navrhnutý M. Spevák a ešte dvaja kandidáti, ale ich mená sú v zápisnici škrtnuté, keďže kandidatúru hneď odmietli, za podpredsedov: J. Haník, J. Miškovic, P. Ďurčiansky a S. Vrbovský (vtedy farár) a za tajomníka V. Lačok. Predposledné zasadnutie Iniciatívneho výboru bolo 23. júla (mimochodom, všetky boli v Petrovci). Prítomní: M. Spevák, V. Lačok, J. Cicka, S. Jovankovič, J. Častven, P. Lazár, J. Adámek, J. Miškovic, S. Čelovský, P. Grňa, S. Boldocký, A. Dudášová, P. Ďurčiansky, T. Hriešik, M. Šimák a S. Vrbovský. Na tomto zasadnutí predstavitelia už uvedených skupín podali správy o realizovaných návštevách osád, schválili jednoznačný uzáver, že sa vcelku vydarili, i keď skupiny nenavštívili všetky slovenské osady. I na tom zasadnutí sa hodne hovorilo o kádrovej problematike a T. Hriešik v mene Kovačičanov ako možných kandidátov za predsedu navrhol S. Čelovského alebo J. Miškovica, za jedného z podpredsedov M. Šimáka a za tajomníka M. Speváka, a evidovaných bolo i 38 kandidátov do Výkonného výboru. V tom kontexte dôležité bolo i rozhodnutie, že predsedu na zakladajúcom zasadnutí MSJ bude voliť zhromaždenie a podpredsedov i tajomníka novozvolený Výkonný výbor, ktorý bude mať 34 členov. Posledné zasadnutie Iniciatívneho výboru bolo 30. júla 1990. (Prítomní: M. Spevák, V. Lačok, S. Jovankovič, M. Šimák, T. Hriešik, P. Grňa, J. Cicka, A. Dudášová, S. Boldocký a J. Dorča.) Rozoberali na ňom návrhy jednotlivých prostredí na kandidátov do Výkonného výboru, zdôvodnené boli posledné zmeny návrhu štatútu a rozoberali sa bežné otázky súvisiace s obnovujúcim zhromaždením. Keďže na predchádzajúcom zasadnutí Iniciatívny výbor určil predsedu obnovujúceho zhromažde-

142

nia (S. Čelovský), členov predsedníctva zhromaždenia (J. Struhárik. M. Šimák, J. Haník a P. Grňa), zapisovateľa (V. Lačok), ako i referentov na zdôvodnenie platformy (S. Jovankovič), stanov (P. Ďurčiansky) a na podanie správy o aktivitách Iniciatívneho výboru (M. Spevák), výbor si týmto zasadnutím splnil svoje poslanie a riešil prakticky všetky otázky späté s obnovením matičnej činnosti, čo sa potom potvrdilo na veľkolepom a masovom obnovovacom zhromaždení (v divadelnej sieni) 5. augusta 1990 v Petrovci. Zhromaždenie malo veľký ohlas v prostriedkoch verejného informovania (napr. v Hlase ľudu, v Obzoroch, mu venovali 12 strán). Záverom teda možno podčiarknuť, že skutočným pilierom obnovenia činnosti MSJ bol Iniciatívny výbor, ktorý počas viac ako polročnej intenzívnej práce riešil i preklenul kopu zásadných i bežných problémov a otázok, čím nielenže prekliesnil cestu k obnoveniu matičnej činnosti vojvodinských Slovákov, ale jej dal i pevné základy, ktoré MSJ umožnili i prebolieť „detské choroby“, i budovať matičnú tradíciu i kontinuitu, teraz už bezmála 25-ročnú, najdlhšiu v dejinách MSJ. (Poznámka: Tento, redakčne upravený text, je písaný podľa zápisnice zo zasadnutia rozšíreného predsedníctva Ochotníckeho divadla VHV scény v Petrovci 29. decembra 1989, a všetkých zasadnutí Iniciatívneho výboru pre založenie MSJ, ktoré písal zapisovateľ Vladimír Lačok.)

143

60 ROKOV GALÉRIE INSITNÉHO UMENIA V KOVAČICI

Kovačická škola insit ého umenia Y Mária Raspírová Z Kovačica je jedno zo žiarivých miest na mape svetového insitného umenia. Vo vojvodinských reláciách jej patrí najvynikajúcejšie miesto, najmä keď ide o vznik, organizované pôsobenie a výsledky, ktoré dosiahli a dosahujú kovačickí insitní maliari. Naivné i neodborné, úprimne a jednoducho, s množstvom citov a senzibility našli spôsob, ako na plátno preniesť svoje emócie, v podobe tvorivého činu stelesnenia vo vlastnej tvorbe, a nájsť svoj vlastný tvorivý výraz: jedinečný, rozoznateľný a charakteristický pre každého umelca. Práve tak sa to i začalo: neodborne a naivne, skromne a hanblivo. Roku 1939 Martin Paluška a Ján Sokol odhaľujú jeden druhému svoju lásku k maliarstvu. Roku 1942 sa k nim pripája Michal Bíreš a v prvých povojnových rokoch, presnejšie roku 1947, zoznamujú sa s ešte jedným milovníkom štetca a palety – Vladimírom Bobošom, umelcom, ktorý ich učí maliarskemu remeslu. Zoskupení okolo spoločenskej záľuby – maliarstva sa zbližujú, schádzajú a začiatkom roku 1951 na čele s Bobošom zakladajú prvý výtvarný krúžok, ktorý pôsobí v Kultúrno-osvetovom spolku Pokrok. Začiatkom jesene do krúžku prichádzajú teraz už doyeni insity Martin Jonáš a Ján Kňazovic. V tých časoch kopírovali známych maliarov, prekresľovali pohľadnice, vlastne necítili potrebu individuálneho výrazu. Najviac ich lákala exotika. Na plátnach bolo hodne toho, čoho v Banáte niet: benátske gondoly, romantické zámky, africké zvieratá. Okolo krúžku sa začínajú zoskupovať aj iní sedliaci – samoukí maliari. Najzávažnejším podnetom k ich práci bolo organizovanie osláv pri príležitosti 150. výročia založenia Kovačice. V tom roku 1952 insitní maliari po prvýkrát vystavovali spoločne. V dome kultúry boli otvorené dve výstavy: výstava ženských ručných prác a výstava obrazov kovačických maliarov. Na výstave vystavovalo dvanásť maliarov a dvaja stolári intarzisti. Rok 1952 sa považuje za rok zrodenia KOVAČICKEJ ŠKOLY INSITNÉHO UMENIA. 144

Budova Galéria insitného umenia v Kovačici v súčasnosti

1. Obecenstvo bolo oduševnené. O ich úspechu sa dopočuli mnohí akademickí maliari, okrem iných Stojan Trumic. Začiatkom roku 1953 prišiel do Kovačice, odradil ich od prekresľovania i kopírovania, odporúčajúc im, aby maľovali podľa prírody – to, čo vidia a cítia. Maliari, ktorí mu dôverovali, vycítili, že sú na rázcestí a vtedy došlo k rozkolu v krúžku. Na jednej strane sa zoskupili tí, ktorí sa rozhodli za samostatný tvorivý čin, a na druhej zostali „kopisti“, ktorých vek bol krátky. Už na výstave roku 1953 sa zjavujú prvé samostatné originálne práce Martina Jonáša Žatva a Jána Sokola Zdobenie nevesty. Kovačičania po prvýkrát videli domáci motív namaľovaný úprimne sviežimi, živými farbami prenesenými z prírody alebo ľudového kroja. V poradí tretia výstava prináša ešte viac originálnych prác a nových maliarov. Vtedy začínajú tvoriť Ján Strakúšek, Ján Veňarský, Pavel Hrk, žiačka Alžbeta Čížiková atď. O sedliakoch maliaroch sa čoraz častejšie hovorí a to je opravdivý podnet k založeniu galérie. Totiž 15. mája 1955 v Kovačici otvorili prvú dedinskú galériu obrazov v Juhoslávii. Koncom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov prichádza nová plejáda umelcov: Ondrej Veňarský, Ján Veňarský, Zuzana Chalupová, Katarína Kožíková, Katarína Karlečíková, Eva Husáriková, Ján Garaj, Michal Povolný, Ján Bačúr, Ondrej Pilch, až po mladších, akými sú: Marci Markov, Pavel Cicka, Ján Glózik, Pavel Hajko, Štefan Varga, Zuzana Vereská, Drago Terzić, Mária Vargová, Ján Žolnaj, Nada Koreňová, Anna Lenhartová... 2. Od prvého Kovačického októbra 1952 dodnes ich diela, perly nášho domova, boli vystavované na všetkých rovnobežkách sveta. Kovačica sa stala opravdivou mekkou zaľúbencov insity. Francois Mitterand, Juan Carlos, Mstislav Rostropovich, Rolling Stones, Pele, Ursula Andersová, Alain Delon, na tisíce známych i neznámych ctiteľov insity prichádzajú do nášho prostredia, obdivujú a vyjadrujú úctu k rurálnemu umeleckému fenoménu, pomenovanému Kovačická škola insitného maliarstva. 145

60 ROKOV GALÉRIE INSITNÉHO UMENIA V KOVAČICI

Kronika kovačickej insit Y Jarmila Ćendićová Z Bretonov „diktát myšlienok v neprítomnosti racionálnej kontroly“ naivní umelci vystriedali diktátom otvoreného srdca a čistej duše. Práve to srdce, duša a plod ich duchovného formovali maliarsku víziu. Oslavujúc rurálne prostredie a tradíciu, prostredníctvom žánru, krajinky a animalistických motívov už polstoročie uchvacujú svojou úprimnosťou a bezprostrednosťou. Vytvorili a tvoria insitu v Kovačici.

Ako? Voľakedy 1939: maľovať začali Martin Paluška a Ján Sokol. 1942: Michal Bíreš sa začal zaoberať maliarstvom. 1974: Vladimír Boboš spomenutých maliarov učí maliarskemu remeslu. 1951: v novozaloženej výtvarnej odbočke v Kultúrno-osvetovom spolku Pokrok okrem Palušku, Sokola, Bíreša a Boboša, tvoriť začínajú doyeni insity Martin Jonáš a Ján Kňazovic. 1952: pri príležitosti 150. výročia príchodu Slovákov do Kovačice maliari otvorili prvú výstavu, ktorá sa stala tradičnou – tzv. Kovačický október.

Vývoj 1953: maľujú prvé naivné kompozície s domácimi motívmi (Martin Jonáš Žatvu a Ján Sokol Zdobenie mladuchy). 1955: v kovačickom dome kultúry sa otvára prvá dedinská galéria insitného umenia v Juhoslávii. 1952 – 1962: na Kovačickom októbri začínajú vystavovať Martin Paluška, Ján Sokol, Michal Bíreš, Vladimír Boboš, Martin Jonáš, Ján Kňa146

Kovačickí maliari s riaditeľom Domu kultúry Jánom Čechom a novinárom Jánom Cickom pri oslave jubilea roku 1982

zovic, Pavel Hrk, Ján Garaj, Katarína Karlečíková (1957 – ako mladá umelkyňa), Alžbeta Čížiková, Ján Strakúšek, Ondrej Veňarský, Ján Veňarský. 1962 – 1972: Ján Bačúr (z Padiny 1963 – ako hosť), Eva Husáriková, Pavel Lacko, Zuzana Chalupová, Katarína Kožíková, Michal Povolný (z Padiny) a Ján Husárik (z Padiny). 1972 – 1982: Pavel Hajko, Katarína Karlečíková (ako členka galérie), Ondrej Pilch (z Pančeva). 1982 – 1992: Ferenc Pataki (zo Zreňaninu), Ján Glózik, Pavel Cicka, Marci Markov (z Padiny), Ján Bačúr (z Padiny, ako člen galérie), Zuzana Vereská. 1989: galéria dostáva nové miestnosti. 1992 – 2002: Juraj Ľavroš (z Padiny), Mária Vargová, Eva Svetlíková, Desa Morarová-Petrovová (z Pančeva), Pavel Ľavroš (z Padiny), Ján Hriešik, Rozália Markovová (z Aradáča), Jozef Haviar, Anna Kňazovicová, Drago Terzić (z Opova). 1952 – 2002: na Kovačickom októbri spolu vystavovalo 62 autorov; fond galérie má 458 obrazov 37 autorov.

147

Skupina kovačických insitných maliarov s riaditeľkou Galérie insitného umenia Máriou Raspírovou

Teraz 2015: členovia galérie sú: Michal Povolný, Ján Bačúr, Mária Vargová, Alžbeta Čížiková, Katarína Karlečíková, Ján Glózik, Zuzana Vereská, Eva Husáriková, Anna Kňazovicová, Jozef Havjar, Pavel Hajko, Štefan Varga, Pavel Cicka, Nada Koreňová, Anna Lenhartová, Jano Žolnaj, Rozália Markovová, Drago Terzić, Desa Petrovová-Morárová, Anna Kotvášová, Pavel Povolný, Mária Hlavati-Krišan, Juraj Ľavroš, Pavel Ľavroš, Martin Pap, Marína Petríková. Vystavujúc na všetkých svetových meridiánoch preslávili Kovačicu. O nich nehovoríme, lebo v ich mene hovoria obrazy a obrazy hovoria aj namiesto nás. Podľa Goetheho „Umenie je na to, aby sa naň pozeralo, a nie na to, aby sa o ňom hovorilo.“ Pozerajte!

Umenie pre ľud vynašli intelektuáli. V umení má cenu len to, čo možno vysvetliť. G. Braque Umelcovým zrkadlom je jeho výtvor. M. Chagall 148

V ÚSTRETY POLSTOROČIU ZALOŽENIA

Rádio Kysáč Y Michal Ďurovka Z Prvou lokálnou rozhlasovou stanicou vo Vojvodine, a k tomu slovenskou, bol Kysáčsky rozhlas. Začal s prácou 1. mája roku 1965 ako Mládežnícka rozhlasová stanica Kysáč, na stredných vlnách 191,7 metra. Povolenie sa dostalo v Belehrade vo Zväzovom sekretariáte dopravy a spojov. Iniciátorom založenia bol Ján Lomen, ktorý bol i jej úradujúcim riaditeľom a organizátorom. Prvým hlavným a zodpovedným redaktorom bol Pavel Grňa, hlásateľom Milan Súdi a technikom Vladimír Kardelis. Druhým šéfredaktorom, ktorý túto funkciu vykonával dlhú dobu, bol Michal Naď. Postupne pribúdali ďalší redaktori, novinári, hlásatelia: Ján Agársky, Zuzana Madacká, Anna Červená-Privizerová, Ružena Švorcová-Závišová, Andrej Marčok, Anna Medovarská, Michal

Ján Lomen, Mária Ďurovková, Ondrej Hloška a Pavel Filko, asi v roku 1973

149

Anna Červená-Privizerová, hlavná a zodpovedná redaktorka a hlásateľka v štúdiu Kysáčskeho rozhlasu, február 1972

Vrška, Ondrej Hloška, Michal Ivičiak, Pavel Pálik, Zuzana Filková, Snežana Erdeljanová, Veljko Popović, Vladimír Radojev, Ondrej Pixiades, Magdaléna Lomenová, Elena Naďová, Ján Pálik... Technici boli: Vladimír Jambrich, Mária Ďurovková, Pavel Filko, Pavel Čeman, Juraj Madacký, Ondrej Sabadoš... Rozhlas sa najprv nachádzal v Bartošovom dome, potom v obecnom dome a neskoršie vedľa banky. K zlepšeniu technického vybavenia finančne prispeli aj občania Kysáča a Obec Nový Sad a tak bolo zadovážené kompletné zariadenie. Najprv sa prihováral ako Mládežnícka rozhlasová stanica a neskoršie, keď sa osamostatnil, Lokálna rozhlasová stanica Kysáč. V nahrávacej sieni, neskoršie zbúranej, vznikala plejáda rozhlasových spevákov tak kysáčskych, ako aj cezpoľných, ktorých sprevádzal kysáčsky orchester Detvan. Nahraní boli speváci: Pavel Pixiades, Michal Madacký, Ján Miháľ, Mária Vršková-Makovníková, Mária Súdiová-Ferková, Pavel Lazár, Ján Macho, Michal Pudelka, Ján Rajčan, Ján Týr a mnohí ďalší. Dodnes sú zachované takmer všetky nahrávky, čo je opravdivý poklad. Perličkou z toho obdobia je aj tá, že sa vtedy program vysielal aj po uliciach, zvlášť v centre Kysáča, za pomoci zvučníkov. Raz sa stalo, že zvučník zo stĺpa spadol a okoloidúci hovorili, že „spadol Lomen...“. 150

Ondrej Sabadoš, Vlasto Ferko, Anna Chrťanová, Bojan Milanović, Irena Miljenović a Ivan Ferko, november 1995 (Foto Elena Šranková)

Prostredníctvom strednovlnovej rádiostanice informačná činnosť sa v Kysáči konala do roku 1980, keď sa pokrajinským Zákonom o rádiodifúzii určilo jestvovanie rádiostaníc iba v rámci jednej alebo viacej obcí. Rádio Kysáč ako informačný prostriedok občanov Kysáča znovu ožilo v rámci Kultúrno-informačného strediska Kysáč 1. októbra 1991, a to opäť z iniciatívy Jána Lomena, vtedy riaditeľa KIS Kysáč. Sídlilo najprv v predsieni kinosály a neskoršie sa presťahovalo do iných miestností KIS. Vysielalo sa na frekvencii UKV 104,8 Mhz, v stredu, sobotu a nedeľu. Od leta roku 1994 do leta 1996 rozhlas sídlil v miestnostiach vedľa banky, potom sa znovu presťahoval, tentoraz na poschodie hasičského domu. V stredu 20. mája 1998 Rádio Kysáč začalo vysielať v stereo technike. Ďalším krokom k skvalitneniu informovania Kysáčanov bol denný program, ktorý štartoval v pondelok 16. novembra 1998. Slávnostné otvorenie nových priestorov pre Rádio Kysáč, v podkroví Kultúrno-informačného strediska, so súčasným štúdiom a modernými miestnosťami pre členov redakcie sa uskutočnilo v piatok 4. novembra 2005. A to vďaka Zhromaždeniu mesta Nový Sad, ktoré ako zakladateľ aj financuje informatívnu činnosť Ustanovizne pre kultúru, informovanie a vzdelávanie KIS Kysáč. Kysáčskemu rozhlasu sa dostala 151

Michal Ďurovka a Anna Vozárová, keď bol rozhlas v priestoroch hasičského domu, jar 2005 (Foto Elena Šranková)

aj Cena Miestneho spoločenstva Kysáč za rok 2005. V marci 2008, keď zverejnili výsledky súbehu, ktorý vypísala Republiková rádiodifúzna agentúra, na listine 235 elektronických lokálnych médií, ktorým dali povolenie na vysielanie programu, bolo aj Rádio Kysáč. Povolenie je platné osem rokov. Podľa údajov na základe výskumov verejnej mienky Nového Sadu, Agencie pre výskumno-vývojové práce SCAN, keď ide o sledovanosť rozhlasových staníc, na listine 15 najsledovanejších sa už roky nachádza aj Rádio Kysáč. Je zaujímavé, že Kysáčania Rádio Kysáč spomínajú aj v kontexte médií, prostredníctvom ktorých sa najčastejšie informujú o udalostiach v meste Nový Sad. Na programe informatívneho, vzdelávacieho a zábavného charakteru od obnovenia činnosti roku 1991 až doteraz sa striedali: Ján Lomen, Pavel Čeman, Zuzana Filková, Ján Pálik, Pavel Pálik, Ján Balca, Vladimír Sabo, Kristína Filková, Michal Ďurovka, Anna Chrťanová-Leskovac, Anna Sláviková-Marčoková, Pavel Kolár, Elena Šranková, Zorica Pavlovová, Vladimír Radojev, Pavel Drieňovský, Monika Závišová, Saňa

152

Šranková, Marína Závišová, Peko Rončević, Irena Miljevićová, Biljana Vukovićová, Michal Francisty, Zuzana Peťkovská, Marína Ďurovková, Ivan Ferko, Elena Bičiarová-Čiefová, Anna Legíňová, Anna Madacká, pani farárka Darina Marčoková, pán farár Ondrej Marčok, pravoslávny kňaz Vinko Stojaković, Dr. Mária Vozárová, farmaceutky Anna Bičiarová a Jasmina Miháľová-Pavlovová, Jaroslava Srnková, Miloslava Francistyová, Bojana Savinová, Vesna Milicaiová, Anna Vozárová, Mária Kardelisová-Domoniová, Milina Heverová-Chrťanová, Michal Vrška, Dana Šuľanová, Marína Kozová, Slavomír Pixiades, Ivan Domoni, Branislav Balca, Ivan Klinko... Za mix pultom sa striedali technici: Ondrej Sabadoš, Ján Sabadoš, Ján Šranka, Vlasto Ferko, Marína Ferková, Rastislav Chrťan, Branislav Kokavec, Ján Sabadoš ml. V súčasnosti Rádio Kysáč vysiela každodenne od 18.00 do 23.00 hodiny, v nedeľu od 10.00 do 18.00 hodiny, na VKV frekvencii 103,8 Mhz. Týždenne produkuje 38 hodín vlastného programu. Z toho 33 hodín programu v slovenskej reči a 5 hodín po srbsky. Náplňou denného programu je vysielacia schéma, v ktorej každý deň bežia Oznamy, Správy a Detský blok. Podľa toho, ktorý je deň, striedajú sa vysielania Nedeľná kronika, Novinky zo športu, Hudobné pozdravy a blahoželania, Nedeľné popoludnie, Odborník vám radí, Aktuality z Vojvodiny – v spolupráci s lokálnymi rozhlasmi, ktoré vysielajú po slovensky, vysielanie pre ženy Jednej z vás, Postoj chvíľa z literatúry, kultúry a umenia, vysielania Folklór zo Slovenska, Hrajú dychovky, Hudba z gramofónu, rubrika

Anna Chrťanová-Leskovac, riaditeľka KIS Kysáč a hlavná a zodpovedná redaktorka Rádia Kysáč, december 2013 (Foto Michal Ďurovka)

153

Redakčná schôdza 17. novembra 2014: Elena Čiefová, Anna Legíňová, Ondrej Sabadoš, Ján Sabadoš, Michal Ďurovka, Anna Madacká, Pavel Pálik a Elena Šranková (Foto Ján Ďurovka)

o reči a jazyku Slovo o slove, Bontón, Cestujte s nami, Špecialita z nášho receptára, Na želanie poslucháčov, Humor, Zábavný blok a sú tu i kresťanské vysielania Manna, Quo Vadis, Kompas – Biblická panoráma, Pravoslavlje a Boh hovorí aj dnes. Na programe informatívneho, vzdelávacieho a zábavného charakteru poslednú dobu sa angažuje redakcia v zložení: riaditeľka KIS Kysáč a hlavná a zodpovedná redaktorka Anna Chrťanová-Leskovac, redaktor denného programu Michal Ďurovka, novinári a moderátori: Elena Čiefová, Elena Šranková, Pavel Pálik, Anna Legíňová, Anna Madacká, ako i páni farári Darina Marčoková a Vinko Stojaković. Technici sú Ondrej Sabadoš a Ján Sabadoš. Programovú činnosť podľa projektov financujú Mesto Nový Sad, Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie, Ministerstvo kultúry a informovania Republiky Srbsko, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Výbor pre informovanie NRSNM. Od 1. mája ďalekého roku 1965 až doteraz sa na príprave a realizácii programu vystriedalo ozajstne mnoho spolupracovníkov, redaktorov, novinárov, hlásateľov, lektorov a technikov, ktorých mená sú možno nespomenuté. Jedni v rozhlase zotrvali desaťročia, iní zasa iba niekoľko týždňov, lebo kysáčsky rozhlas v podstate vždy zápasil, a i v súčasnosti zápasí, s finančnými ťažkosťami. Iba vďaka neúnavnému zanieteniu najvytrvalejších Rádio Kysáč pretrvalo až dodnes. Uvidíme však, ako sa vo víre pre menšinové elektronické médiá neprajných mediálnych zákonov o privatizácii a v iných finančno-technicko-administratívnych zápasoch vyborí o ďalšie pretrvanie...

154

15 rokov vysielania v slovenskej reči Televízie Pančevo Y Evka Nagyová Z

Základom úspechu je túžba vedieť presne, čo chceme. Túžba je ako zasiate semienko. Collier ,,Dobrý deň, vážení diváci,“ ľubozvučnou slovenskou rečou každú stredu prihovárajú sa divákom Televízie Pančevo Alena Kulíková a Marína Listmajerová, mladé hlásateľky a novinárky slovenskej redakcie. Polhodinová relácia v slovenskej reči zaradená do programu lokálnej TV Pančevo, ako svojrázny pôžitok pre slovenské duše, je vlastne zvláštna výstava všetkých zložiek života týkajucich sa Slovákov žijúcich v Pančeve a jeho okolí. Ústredným cieľom relácie je počúvať, pestovať, zachovať, zveľadovať materinský jazyk, spoznávať vlastnú kultúru a príznačnosti svojej, teda

Pracovníci slovenskej redakcie

155

slovenskej národnosnej menšiny. Predstaviť však jej klenoty, vybudovať citový vzťah k bohatej klenotnici dedičstva Slovákov aj spolužijúcim národom ako svojrázny drahokam, ktorý sa žiarlivo zachováva. Významnosť vysielania v slovenskej reči vyžaduje trošku začrieť aj do dejín jej vzniku. Koncom deväťdesiatych rokov uskutočňovanie idey počúvať slovenskú materinskú reč v rozvlnenom politickom ovzduší v rozochvených podmienkach nebolo jednoduché. Avšak nešetrili sa sily, na loďke k prístavu, entuziasti – Terézia Hrašková-Nedeľovová, Ivan Zafirović, Marína Brezníková, Kristína Gajanová, Anka Gajanová, Oľa Brezinová – uskutočnili vytúžený sen a v januári roku 2000 na obrazovke TV Pančevo diváci si mohli vychutnávať reláciu v slovenskej reči a jej tvorcovia svoju námahu. Zaznamenal sa historický dátum v rozvoji vysielania v slovenskej reči Televízie Pančevo. Spočiatku to bolo dvojtýždňové vysielanie, aby onedlho prerástlo v týždenné. Roztáčalo sa koleso, striedali sa tvorcovia, členovia redakcie, všetci nesebecky zdolávali nevyšliapanú cestu. V roku 2003, jar sa zmračila, zomrela redaktorka Terézia Hrašková-Nedeľovová. Vtedajší tím – Anka Gajanová, Oľa Brezinová, Želko Kolárik – pokračoval v namáhavej práci, strach trochu brzdil, ale odvaha posúvala dopredu. Dosiahnuť požadovanú úroveň obťažovali rôzne problémy, chuť a práca klesali. Keď svetielko relácie začalo tlieť, redakčnú prácu prevzala do rúk Eva Nagyová, koncom roka 2004, so staronovými členmi redakcie Ankou Gajanovou, Oľou Brezinovou, Alenou Gajanovou, Ivanom Nedeľovom, neskoršie iba Alenou Gajanovou, Marínou Hríbovou a Lehelom Nagyom. Okrem obáv o budúcnosť relácie členovia redakcie čelili rôznym ťažkostiam, ale zasiate semienka ďalej klíčili, smäd po pôžitku z vysielania v materinskej reči dával mocnú hybnú silu redakčnému tímu, aby každému divákovi umožnil nájsť cestu k radosti, dokonca aj tomu najprieberčivejšiemu. Pozorne a starostlivo sa pripravujú relácie až dodnes. Obsahová náplň vysielaní je rôznorodá, zaujímavá aj pre mladších, aj pre tých v pokročilom veku. Zahŕňa rôzne témy – informačné, zábavné, vzdelávacie, zdravotné, poľnohospodárske... rozdelené do rubrík s tichým, nenápadným, edukačným tónom. Každá relácia začína určitým výrokom, užitočným odkazom – Zrnká múdrosti – ktoré sa menia každý mesiac, a potom pokračujú príspevky venované rôznym, najnovším informáciám, aktivitám, podujatiam, ktoré prebiehali a boli sledované kamerou, čo umožňuje, aby si ich každý divák mohol skutočne zažiť. Zvyšné minútky redakčný tím vypĺňa rôznymi lákavými rubrikami, ako sú: hudobný, detský, náboženský kútik, staré remeslá, ľudové zvy-

156

S niekdajším strihárom Lehelom Nagym

ky, kuchárske starodávne recepty, významné dátumy, zvláštne osobnosti z nášho prostredia a podobné. Pri vytváraní relácií pracovitá atmosféra slovenskej redakcie vonia pochopením a trpezlivosťou, dýcha inšpiráciou a motiváciou pre tvorivosť. Okrem toho, že sa členovia redakcie navzájom podporujú, pomáhajú si, venujú sa aj vlastnej edukácii, aby čím lepšie zdolali novinársku a jazykovú stránku práce. V tom majú aj podporu Výboru pre informovanie NRSNM, ktorý organizoval edukačné kurzy pre novinárov slovenských medií a dôkazom sú aj ceny za najlepšie mediálne príspevky, info cesta na Slovensko, druhá cena Asociácie slovenských novinárov za portrétovú dobovú reportáž, žúr škola v Bratislave, matičné uznanie... Vyvinutá je aj spolupráca s inými televíziami: TV Petrovec, RT Vojvodina, TV OKovačica, ale aj zo Slovenska – TV Mistrál, PH studio, Nové Mesto nad Váhom, regionálna západoslovenská TV. Boj o zachovanie materinskej reči v dnešných podmienkach, keď badať skutočnú tichú asimiláciu Slovákov, je pravé hrdinstvo. Výzva, túžba a vytrvalosť redakčného tímu sú nositeľmi trvania a ochrany materinského lôžka a umiestnenia bohatstva tradície koreňov do povedomia celej verejnosti.

157

KTO ZOSTÁVA V PAMÄTI PETROVČANOV?

Neprávom zabudnut Y Jarmila Pálenkášová Z Často prechádzam na cintoríne povedľa hrobu toho tichého, skromného človeka, ktorého si ľudia nesmierne vážili. Zastavím sa a uvažujem, čo sa stalo potom. Prestali sme si ho vážiť? Prečo? Že tu už nie je? Ale bol! On po celý svoj život akoby v srdci nosil dve lásky. Tie sa volali Hlas ľudu a Feriálnický zväz. Áno, pravdaže, ide o Štefana Labáta (12. februára 1914 – 17. februára 1993), ktorého Petrovčania volali Singer. Spomínam si na neho mimo výročia alebo iných „regulí“. Spomínam si na neho preto, že už dávnejšie pozorujem jeho neuŠtefan Labát pravený hrob, na ktorý nemá kto priložiť kvietok, či umyť náhrobný kameň, a uvažujem, či práve tak, v nemom zabudnutí má odpočívať človek, ktorý tak veľa dával Petrovčanom? Napadlo mi, že napíšem o ňom niekoľko slov, možno práve to pomôže zobudiť svedomie tých, ktorí boli dlhé roky jeho „veľkou rodinou“. No hovoriť o Štefanovi Labátovi znamená vlastne hovoriť o dejinách tunajšej tlače. Stál pri zrode Hlasu ľudu a úspešne organizoval predaj novín celé dlhé desaťročia. Hlas ľudu bol jeho spoločníkom aj v rokoch, keď sa mu kroky skrátili a ubúdali sily. Aj vtedy si chodil do tlačiarne po noviny a nosieval najnovšie číslo týždenníka pod pazuchou. 158

Ale ak niekto bude písať dejiny turistiky Petrovca, obce, Vojvodiny, alebo terajších štátov – niekdajších juhoslovanských republík, ani ten sa nebude môcť zaobísť bez jeho mena. Celé desaťročia Štefan Labát húževnato odpracúval úlohy vyplývajúce z funkcie predsedu Feriálnického zväzu či čestného predsedu alebo aj funkcionára pokrajinského a celoštátneho Zväzu feriálnikov. Práve vďaka jeho úpornosti, ale aj vynaliezavosti, dobrým, srdečným kontaktom s ľuďmi Štefan Labát Hrobka Štefana Labáta-Singera na petrovskom cintoríne ukazoval prakticky, čo znamená heslo: Zoznám svoju krajinu, aby si ju väčšmi miloval. Mnohí, a tých by sa našlo na tisíce, videli a prešliapali partizánske chodníčky na Fruškej hore, videli Batinu, ale aj Belu Crkvu, Tjentište či Kadinjaču, poklonili sa, a nielen raz, v Šumariciach (Kragujevac) a v Jasenovci nevinným obetiam druhej svetovej vojny... Tunajší feriálnici v ére Štefana Labáta videli aj Kumrovec, pobudli aj na dlhších rekreačných výletoch – v kúpeľoch v Koviljači a vo Vrnjačkej bani, boli v Splite, v Dubrovníku, v Petrovci pri mori, chodievali do Slovinska, na Bled... Singer organizoval zájazdy aj do zahraničia, na Slovensko, do Talianska. Chudoba mala tu možnosť cestovať! Všetky trovy sa hradili z členského a z minimálnych poplatkov, všetko klapalo pri perfektnej Singerovej dobrovoľníckej organizácii. Raz, spomínam si, pýtala som sa ho, prečo sa v programe feriálnických túr uprednostňujú pamätníky z vojny. Uprel na mňa pohľad plný výčitiek. Najradšej by som bola razom vzala otázku späť. Povedal mi: „Ty vari nevieš, že vojna človeka oberá o ľudskosť?! Chcem týchto mladých ľudí naučiť ľudskosti a aby si vedeli vážiť to, čo majú – slobodu, možnosť pohybu, zoznamovanie sa s novými krajmi...“ Taký bol Štefan Labát, Singer – od Petrovčanov neprávom zabudnutý. Žiaľ, nie je on v tom sám. V tomto našom Petrovci dožili svoj plodný život mnohí na pohľad celkom obyčajní, jednoduchí ľudia, ktorí tak ako Singer vedeli robiť pre celok, a nie pre seba, a zaslúžia si prinajmenej, aby aj dnešné generácie vedeli, že tu boli. Čo spraviť? V prvom rade by bolo žiaduce a účelné v tých tunajších asi tridsiatich spolkoch a združeniach pooprašovať spomienky. Potom sa to už hádam ukáže aj samo, a nielen v podobe upraveného hrobu. 159

Kalendárové poučenia zo slovenčiny Y Dr. Mária Myjavcová Z Aj v tohtoročnom kalendári sme si vyhliadli kúsok priestoru na zopár praktických poučení o jazykových javoch z našej bežnej slovenčiny. Ináč spojenie bežná slovenčina alebo bežne hovorená slovenčina sa vzťahuje na naše dorozumievanie v slovenčine pri bežnom, každodennom styku. Na opačnom póle stojí spisovná slovenčina, ktorá má u nás vyhradený priestor hlavne v písaných slovenských textoch, v slovenskej tlači, rozhlase a v televízii, potom v školskej praxi v slovenských školách a pri verejnom vystupovaní. Celkove v našom menšinovom živote spisovná slovenčina má v porovnaní s bežne hovorenou slovenčinou oveľa menší priestor. No a tá bežne hovorená slovenčina nepodlieha nejakým presným jazykovým pravidlám, takže od jednotlivca závisí, ako s tým svojím i naším národným jazykom nakladá. V takejto situácii do našej bežnej slovenčiny prenikajú rozličné prvky prevzaté z nášho kontaktového srbského jazyka. My si to ináč vždy nejakým spôsobom aj poslovenčíme, ale darmo. Slovenský a náš kontaktový srbský jazyk sú dva osobitné slovanské jazyky. Aj jeden aj druhý sa už v dávnej minulosti formovali ako samostatné jazykové systémy, ibaže sa pred stáročiami stalo, že časti slovenského národa sa presídlili z rodného Slovenska do rozličných kútov sveta. Takto sa teda medziiným aj tu v Báčke, Srieme a Banáte z tých niekdajších slovenských kolonistov formovalo naše menšinové slovenské jazykové spoločenstvo. Ako členovia jazykovej menšiny sme v súčasnosti stále viac ovplyvňovaní srbským jazykom. Je to objektívna okolnosť, že tu existujeme celé stáročia v priamom, každodennom kontakte so srbským jazykom, ktorý je tu, práve tak objektívne, dominantným jazykom. Všetci sme už bilingvistami, nuž a pri bilingvizme vzniká taká situácia, že do jazyka menšinového spoločenstva prenikajú jazykové prvky dominantného kontaktového jazyka. Z druhej strany ako národnosť máme všetky spoločenské a štátnopolitické podmienky pre zachovávanie svojej národnostnej identity. My si ináč aj sami uvedomujeme tie cudzie, zo srbčiny prevzaté prvky, takže ich pri zaraďovaní do našej slovenskej komunikácie prispôsobu160

jeme svojmu jazyku. Napr. srbské podstatné meno sprat má v našom použití slovenské pádové koncovky, napr. Bívame na spraťe. (srb. Stanujemo na spratu. slov. Bývame na poschodí.) – Kúpame sa v káďe. (srb. Kupamo se u kadi. slov. Kúpeme sa vo vani.) – Od komšiju som pozájmiv prikoľicu. (srb. Od komšije sam pozajmio prikolicu. slov. Od suseda som si vypožičal vlečku.). To je už taká zákonitosť medzijazykových kontaktov. Len keby v nás neochabovalo jazykové vedomie i povedomie. V súčasnosti do našej bežne hovorenej slovenčiny preniká však stále viac jazykových prvkov z kontaktového srbského jazyka, čo si ináč zriedkakto z nás aj uvedomuje. Nuž v snahe vzbudiť u čitateľov kalendára istý záujem o procesy, ktoré naším vlastným pričinením preinačujú náš slovenský jazyk, uvádzame tu také azda markantné príklady z našich každodenných rozhovorov. Keď si tak aspoň dvaja a či aj širšia spoločnosť zasadnú povedzme u suseda na kus reči, hostiteľ Slovák sa spravidla hneď na začiatku opýta: Si za kávu? A či Ste za kávu? Kto je za kávu? Takéto otázky sú formálnymi kópiami srbských otázok: Jesi li za kafu? – Jeste li za kafu? – Ko je za kafu? Keď ide o vyjadrenie želania, takéto konštrukcie sa v srbskom jazyku používajú všeobecne.V našej slovenčine majú však trochu inú podobu. Môžeme sa opýtať takto: Budeš / Budete kávu? / Dáš si /Dáte si kávu? – Praješ si / Prajete si kávu? – Kto bude kávu? / Kto si dá kávu? / Kto si praje kávu? S tou kávou sa u nás používa ešte jedna ďalšia našská veta. Napr. osoba, ktorá ani nemá chuť na kávu, povie: Ďakujem, teraz sa mi nepije káva. A znovu sa nám tu zamiešala srbčina. Srbské vety typu pije sa mi kafa / ne pije mi se kafa. sme si pekne-rúče poslovenčili. A stáva sa to tak takmer pravidelne, keď chceme vyjadriť svoj či už kladný, alebo záporný vzťah k nejakej činnosti. Uvádzame tu teda aj niektoré ďalšie príklady: Napr. Nehľadí sa mi televízia, – Ide sa mi na prechádzku. – Deťom sa už spí. – Mame sa necestuje autobusom. – Starším deťom sa už nepočúvajú rozprávky. – Starému otcovi sa už nejde do poľa. – Jedia sa mi rezance. – Susedovi sa už nepestuje sója. Mienený obsah zodpovedajúcich srbských viet sa v slovenskom jazyku náležite vyjadruje takto: Nechce sa mi pozerať televíziu. – Išiel by som na prechádzku. / Chce sa mi ísť na prechádzku. – Deti by už spali. / Deťom sa už chce spať. – Staršie deti už nechcú počúvať rozprávky. – Starému otcovi sa už nechce chodiť do poľa. – Jedol by som rezance. – Susedovi sa už nechce pestovať sóju. V slovenskom jazyku síce máme vety formálne podobné srbským vetám, ale majú iný význam a čiastočne aj inú stavbu. Ide napr. o takéto vety: Na tejto lavici sa mi zle sedí. – Starému otcovi sa ťažko chodí. – Slo-

161

venské ľudové piesne sa nám ľahko spievajú. – Dieťaťu sa veľkou lyžicou ťažko je. – Z diaľky sa nám tá muzika slabo počuje. Ako vidno, aj v týchto slovenských vetách nemáme vyjadrený podmet, pričom osoba, s ktorou sa daný dej spája, je aj tu vyjadrená tvarom datívu. Toto sú teda tie zhodné prvky medzi srbskou a slovenskou vetou. Podstatný rozdiel v stavbe slovenských viet je prítomnosť príslovkového určenia spôsobu, teda vyjadrenie ako, za akých okolností sa daný dej uskutočňuje: zle sa mi sedí, starému otcovi sa ťažko chodí, piesne sa nám ľahko spievajú, dieťaťu sa lyžicou ťažko je, muzika sa nám slabo počuje. Napokon sa ešte vrátime k tej káve. Keď si pohostená osoba kávu vypila, úctivo sa domácim poďakuje. Spravidla je to takto: Ďakujem na káve. A znovu je to veta kópia srbskej vety: Hvala na kafi. V srbskom jazyku sa so slovesom zahvaliti se spája gramatický predmet v tvare lokálu s predložkou na, napr. zahvaljujem se na kafi, na gostoprimstvu, na pomoći a pod. V tej istej funkcii sa používa aj podstatné meno hvala, napr. Hvala na kafi. Slovenské slovesá ďakovať, poďakovať sa, poďakúvať sa, ktoré významovo zodpovedajú srbským slovesám zahvaliti se, zahvaljivati se, sa však s predmetom spájajú s predložkou za. Po slovensky teda ďakujeme, poďakúvame sa za kávu, za pomoc, za pohostenie, za porozumenie, za blahoželanie a pod. Z oblasti takých družných rozhovorov pri stretnutí dobrých známych a priateľov sa ešte pozastavujeme pri takej skutočne pevne vžitej otázke, ktorá sa vyslovuje hneď pri stretnutí. Je to našské obligátne Ako si? / Ako ste? Pre toho, kto neovláda srbský jazyk, sú takéto slovenské otázky nezrozumiteľné, akosi nedokončené. Ako keby sme sa chceli opýtať: Ako si sa vyspala?, Ako ste cestovali? A pod. Chýba tam sloveso. Z druhej strany keď sa nás niekto zo Srbov opýta Kako si? / Kako ste? raz-dva odpovieme: Dobro sam. Alebo Nisam baš najbolje. Ako Slováci mali by sme sa však navzájom na seba obracať po slovensky, a to takto: Ako sa máš? / Ako sa máte? / Ako sa majú tvoji doma? Ide tu o také ustálené zdvorilostné formuly, ktoré sú azda v každom jazyku inak zostavené, ktoré sa teda do iného jazyka prekladajú tak, ako je to tam vžité. Nuž teda podbajme si trochu a obracajme sa Slovák na Slováka po slovensky: Ako sa máš? / Ako sa máte? Toto naše úprimné poúčanie o tom, čo je nenašské v našich bežných vzájomných kontaktoch, končíme tak, ako sa na Slovákov patrí: Majte sa dobre, vážení čitatelia kalendára, do takto roku! A k tomu ešte prikladám: A trochu si podbajte, aby sa nám táto naša slovenčina zachovala čím čistejšou. Však aj riedené víno nemá tú chuť, čo víno čisté.

162

Rednú naše „rady“... Y Anna Dudášová Z Voľakedy sa to vedelo. V nedeľu popoludní a na sviatky mladší Petrovčania odišli na zápas, starší brali „šámľike“ a vychádzali na ulicu „do raďe“. Rady mali svoje ustálené miesta. Ľudia sa schádzavali na dvoch-troch priedomiach v ulici. Muži, ženy, deti... Diskutovalo sa kedy o čom. Kto čo cez týždeň robil, v žatve komu ako sypalo, v kopačkách „čije bolo zarasťenvo a čije cistvo“, v chmeľovej oberačke „kerej akí zapadou korem a kerá kelko namerala“... To boli hlavne ženské témy. Apkovia po tisíci raz pretriasali fronty, kto sa pešo a za „aký čas“ vrátil z Talianska, kto a kde zložil kosti „a doma ho ešťe stáľe čakajú“... Hovorilo sa o tom, čia tlačiarka najlepšie tlačí, čia krava ako dojí, ktorý kováč ako podkúva kone, „či sa ľepšje kolovraty na broke aľebo tje, čo sa ňi“, či nám „načim robiť choňíke či ňi, ľebo starje sa ešťe velmo dobrje“... Pri takýchto témach sa väčšinou konštatovalo, že „nám to ňenačim“, ľebo vyzerá, že sme my Petrovčania taká „ňenačimská“ nátura. Nebol nám načim ani vodovod, ani cesty, ani organizovaný zber smetí a ani dom smútku na cintoríne. „Hádam ľem ňebuďeme viprevádzať mŕtviho s cudziho domu, ešte čo!“ – bolo počuť nielen v rade, ale aj na zasadnutí obecného zhromaždenia. A keď Dom smútku otvorili, „ako je dobre mať takvoto voľačo“ si prví schvaľovali tí, čo im „kapela ňebola načim“. Pravda, schvaľovalo sa aj ostatné, čo Petrovcu pribudlo a „ňebolo načim“ – cesty, chodníky, vodovod, plyn, kanalizácia, komasácia... Také boli obsahy rozhovorov voľakedajších rád. Dnes tie naše rady poriadne zredli. Kde-tu ak si dve-tri ženy v nedeľu popoludní sadnú na priedomie, trochu si poklebetia a „uďi nuka“ pozerať „série“ a možno aj reprízy „sérijí“. No je jedna rada v Petrovci (možno ich je aj viac, ale o tých neviem), ktorá sa už veľa rokov pravidelne schádza (nechodia iba tí, čo sa pominú). Je početná, v tejto rade sa nesedí na šamlíkoch, ale na veľkých stoličkách a sú tu aj stoly a na stoloch sladké maškrty, voda, šťavy, pukancová kukurica... To je rada v Ulici kanálskej v Petrovci. Kto ide okolo, pristaví sa, povie: – Dobrý deň, sedíte? A zapojí sa do rozhovoru. Ak ho ponúknu, „sprobuje s koláčikou“ 163

Rada v Kanálskej ulici v podjeseň roku 2006 (Foto: Anna Dudášová)

a ide ďalej. V rade potom rozhovor pokračuje, ale iba ak medzičasom nik neprejde ulicou. Lebo ak prejde, téma sa mení... Kto to bol, čo je zač... veď to poznáte! A ktoré dnes témy dominujú v tých petrovských zriedkavých radách? Hovorí sa hlavne o tom, „či už porodila, či ňi tá z Maľej ňevesťe“, či je „drakšje kupuvať na pľaci, a či v bovďe“, či nám „naozaj zmiknú s penzijí, či je „Vučić ešťe stáľe radikál aľebo je už ňi, či tem naozaj falšovau tem doktorát, kelkí s tich, čo majú dr, fr, pr, mr ... sa naozaj školuvaňí a kelkí si diplómu kúpiľi“... Ako sa časy menia, tak sa mení aj obsah rozhovorov v našich radách...

Ja vždy pookrejem, keď sa v živote stretnem s pravým – prirodzeným človekom. B. Němcová

164

SLOVENČINA NAŠA

Jazykové poučky Zuzana Medveďová-Koruniaková Y Samuel Koruniak Z Veľa slov, ktoré každodenne používame, sa do našej slovenčiny jednoducho preberajú zo srbčiny a používajú sa, akoby boli slovenské. Pritom nerobíme rozdiel, či je to slovo srbské, posrbčené, a vôbec či je spisovné, alebo nie je. Stáva sa to predovšetkým z ľahostajnosti, z nevedomosti, prípadne si na spisovný ekvivalent nevieme spomenúť, alebo si jednoducho povieme: „Však aj tak sa nejakým spôsobom dohodneme, budeme si rozumieť.“ Samozrejme, spisovne sa vyjadrovať a poznať slovenský spisovný ekvivalent je sila zvyku, ale aj to, že predstavuje stupeň kultivovanosti jazyka i samotného používateľa toho jazyka, v našom prípade slovenského. Týchto niekoľko jazykových poučiek predkladáme ako príklad nedopatrení v našom jazyku a ako pomoc pri ich správnom použití, aby sme zabránili tomu, aby sa do nášho jazykového povedomia nedostávali prvky nespisovné, a tak samým tým narúšali náš spisovný jazykový klenot. Tentoraz to budú poučky z oblasti potravinárstva, predovšetkým nespisovné slová, ktoré práve sústavne a intenzívne používame, kde si pri mnohých ani neuvedomujeme ich nespisovnosť, prípadne aj ten faktor, že mnohé z nich sú nárečové, alebo aj zastarané.

Zemiak, krumpeľ, krumpľa a pomenovania niektorých druhov zelenín Často sa hovorí, že základná potravina v našej kuchyni je zemiak. U nás popri slove zemiak, o ktorom vieme, že je spisovné, častejšie, takrečeno výlučne používané je aj slovo krumpľa. Povieme síce aj: pečené zemiaky, jedli sme výborné zemiaky, či zemiačiky, dnes máme mäso so zemiakovou kašou, zemiaky na ťapši, ale najčastejšie počuť: pečené krumple, jedli sme výborné krumple, boli krumple na ťapši.

165

Slová zemiak, ale aj krumpľa, tiež krumpeľ sú spisovné. Teda aj slovo krumpľa, ale aj u nás menej používané v jednotnom čísle krumpeľ, sú spisovné hovorové slová. Prídavné meno aj od slova krumpeľ, aj od slova krumpľa, bude krumpľový. Vedľa slova krumpľa vysvetlime aj slovo ťapša. Je to tiež hovorové spisovné slovo, teda možno ho použiť namiesto slova plech. Aj slovo ťapša, aj slovo plech pomenúvajú plechovú nádobu na pečenie, čiže obidve sa radia k slovu pekáč. U nás je známe už spomenuté slovné spojenie – krumple na ťapši, ktoré je, samozrejme, spisovné a je súčasťou našej slovenskej dolnozemskej gastronómie. V srbčine je tu slovo „krompir“. Srbské slovo „patlidžan“ a „paradajz“ prekladáme do slovenčiny ako: paradajka, ale aj rajčina a rajčiak. Všetky tri sú spisovné, takže môžeme napríklad uvariť paradajkový pretlak, rajčiakový pretlak, ale aj rajčiakovú omáčku, urobíme paradajkový šalát, môžeme pestovať paradajky, kúpiť si kilo rajčín, kúpiť si kilogram paradajok a podobne. Slová jabĺčko, jabĺčka na pomenovanie tohto druhu zeleniny sú nárečové, čiže nespisovné. Jabĺčko sa v tomto zmysle vzťahuje na malé jablko, prípadne ako jeho zdrobnenina, napr. Červené jabĺčko vo vačku mám, zo známej ľudovej pesničky. Ďalšie pomenovanie, ktoré v spisovnej slovenčine používame nesprávne, je „plavi patlidžan“. V slovenčine je to baklažán, a tak potom i šalát z tejto zeleniny bude baklažánový šalát, tiež môžu byť dusené baklažány, na trhu sme si kúpili aj baklažán atď. Srbské pomenovania zelenín „blitva“, „praziluk“, „brokulj“ sa taktiež dostali do nášho jazykového povedomia. Srbské slovo „blitva“ pomenúva, ako sa píše v slovníkoch, druh repy, odrodu repy obyčajnej, pestovanej pre listy ako špenát. V slovenčine je na to výraz mangold, prídavné meno mangoldový, napríklad: V záhrade máme i trochu mangoldu, Uvaríme mangoldový prívarok a podobne. V srbčine „praziluk“, v slovenčine pór, pomenúvajú cibuľovitú zeleninu s hrubou vňaťou, takže vo vete toto slovo môžeme použiť takto: Uvaríme omáčku z póru, Uvaríme pórovú polievku. Slovo „brokulj“ alebo slová „brokule“, „prokelj“, „prokule“ sú, samozrejme, srbské a v slovenčine to bude brokolica, známa aj pod názvami kapusta špargľová, kel špargľový. Najčastejšie sa používa podstatné meno brokolica, prídavné meno je brokolicový, tak povedzme bude: pestovať brokolicu, uvariť brokolicovú polievku. Keďže sme použili aj slovo špargľový, môžeme ešte spomenúť i srbské ekvivalenty „šparga“ a „špargla“. V slovenčine je to tiež špár-

166

ga a šparga, ale tieto slová sa hodnotia ako zastarané, preto radšej treba používať slovo špargľa, ktoré je známe i u nás. Prídavné meno bude špargľový. Hľa, príklady: Urobíme šalát zo špargle, Uvaríme špargľovú polievku.

Hranolčeky, pomfritky, kečup Dotkneme sa tu predovšetkým slov z gastronomickej oblasti, bez ktorých sa ani jedna jedálenská prevádzka nezaobíde. Nadväzujeme predovšetkým na predchádzajúci text, kde sme analyzovali aj slová zemiak, krumpľa a krumpeľ, a práve termíny z názvu úzko s týmito slovami súvisia. Najprv o slove pomfritky, ktoré príručky a slovníky slovenského jazyka uvádzajú, teda berieme ho ako spisovné. Aj v Pravidlách slovenského pravopisu, aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka slovo pomfritka je ženského rodu, avšak najčastejšie sa používa v tvare množného čísla, čiže pomfritky, totiž fritované hranolky, pretože sa vyprážajú vo fritéze či fritovačke. Je to, ako spomenuté slovníky definujú, slovo francúzskeho pôvodu, s vysvetlením: vyprážané zemiakové hranolčeky. U nás, v našej nárečovej slovenčine, sa však používa, pod vplyvom srbčiny, slovo „pomfrit“, ktoré je, samozrejme, nespisovné. Avšak vedľa zriedkavejšieho pomfritky spisovný ekvivalent bude hranolčeky. V hovorenej slovenčine na Slovensku sa ustálil aj skrátený tvar hranolky, ktoré je nespisovné. Niektoré slovné spojenia so spomenutými slovami budú znieť spisovne po slovensky takto: rezeň s hranolčekmi, vyprážaný syr s hranolčekmi, alebo vyprážaný syr s pomfritkami. Hranolčeky sa zväčša podávajú s kečupom, prípadne s majonézou, alebo tatárskou omáčkou. Slovo kečup sa tiež vyskytuje v slovníkoch a príručkách slovenského jazyka, a je to prebraté slovo, avšak vo svetovej gastronómii veľmi rozšírené. Význam tohto slova je: hustá rajčinová, paradajková šťava ochutená rozličnými koreninami. U nás sa však používa srbské slovo „kečap“, ktoré považujeme za nespisovné. Keď ideme do reštaurácie, dajme si vyprážaný kurací rezeň s hranolčekmi, prípadne si objednajme pizzu s kečupom.

V slovenčine viedenský rezeň, parížsky rezeň, v srbčine „bečka šnicla“, „pariska šnicla“ Keďže sme predchádzajúci text končili s jedlom, aj tu sa pozastavíme pri jedle, ktoré sa často vyskytuje aj na našich stoloch, prípadne si ho dávame v reštauráciách a používame jeho pomenovanie nesprávne. Mnohokrát máme práve na jedálnom lístku v našich do167

mácnostiach aj rezne, u nás často zle použitý termín „šnicle“. Ako sme uviedli v názve, srbské slová „bečka šnicla“, „pariska šnicla“ budú v slovenčine viedenský rezeň, parížsky rezeň. Určite všetci vieme význam slova rezeň; ide o tenký kúsok, plátok mäsa, bravčového, teľacieho, morčacieho..., ktoré upražíme, prípadne udusíme, a ktorý sa v našej kuchyni zväčša obaľuje do strúhanky, múky a vajca – viedenský rezeň. Nebude od veci zdôrazniť, že rezeň je podstatné meno mužského rodu. Množné číslo bude rezne a zdrobnené slová od rezeň budú rezník a rezníček, množné číslo rezníky, rezníčky, ktoré sa však zriedkavo používajú. Samozrejme, v gastronómii máme aj iné druhy rezňov okrem tých, ktoré sme spomenuli v názve, a to sú: teľací cisársky rezeň, teľací prírodný rezeň, tiež rezne na rasci, cigánske rezne, bravčové obložené rezne, hovädzí obložený rezeň a mnohé iné, v závislosti od druhu mäsa. Tak isto potom je množstvo receptov na prípravu rezňa alebo rezňov. Existujú aj recepty na prípravu bravčových srbských rezňov, belehradských rezňov atď. Je to iba na našich kuchárskych zručnostiach, aký rezeň pripravíme a dáme na stôl.

V srbčine „kifla“, „kim“, „susam“, „senf“, „viršla“, v slovenčine rožok, rasca, sezam, horčica, párok Často z neznalosti, ale aj z nedbanlivosti sa do našej slovenčiny dostávajú a zamiešajú srbské slová. Týmto slovám dávame azda primát a používame ich vždy, akoby pre nich nebolo slovenské spisovné slovo. Tak je to aj pri slovách, ktoré sme spomenuli v názve. Pri analýze týchto slov nám pomôžu niektoré vety: Budem piecť kífľe, kífľike. Treba kúpiť kim a susam. V obchode bola v akcii rosť. Najradšej mám kífľu s viršľou. Chutili mu viršľe so senfom. Poďme ich však radom aj analyzovať. Slovo „kifla“ je srbské a v našej slovenčine sa často používa s mäkkou spoluhláskou ľ – teda kífľa, v množnom čísle kífľe, alebo kífľike. Ako vieme, je to druh pečiva tenkého podlhovastého tvaru, čiže v tvare zohnutého rohu, rožku, a v spisovnej slovenčine je to rožok alebo rožtek, v množnom čísle rožky, rožteky, prídavné meno rožkový, rožtekový. Srbské slovo „kim“ pomenúva rastlinu s voňavými semienkami, ako aj semienka tejto rastliny. V spisovnej slovenčine je to rasca, prídavné meno rascový. U nás sa často používa aj nárečové slovo rosť, ktoré berieme ako nespisovné. 168

Nasledujúce spomenuté slovo v názve – „susam“ – je, samozrejme, srbské. V slovenčine je to sezam a pomenúva tropickú olejnatú rastlinu, ako aj jej drobné plody, ktorými sa posýpa zväčša pečivo. Prídavné meno je sezamový. Slovo „senf“ je taktiež srbský termín, ktorý sústavne chybne používame. V slovenskom jazyku je na to termín horčica. Je to úžitková rastlina so žltými kvetmi, pestovaná pre semeno, ako aj pochutina vyrobená zo semien tejto rastliny, horkej chuti. Prídavné mená sú horčicový a horčičný. Oproti srbskému slovu „viršla“, u nás s mäkkým ľ – viršľa, stojí v spisovnej slovenčine slovo párok. Synonymický slovník slovenčiny uvádza aj slová viršľa a virštľa, nemeckého pôvodu, avšak hodnotí ich ako subštandardné, čiže nespisovné. Párok je jemný, údenársky výrobok v podobe tenkých dlhších valčekov, šúľkov. Častejšie sa používa množné číslo – párky, zriedkavejšie párok ako jeden diel z dvojice párkov, alebo viacerých spojených párkov. Teraz sa vráťme k uvedeným vetám, kde namiesto nespisovných, srbských slov, použijeme spisovné, slovenské slová: Budem piecť rožky / rožteky. Treba kúpiť rascu a sezam. V obchode bola v akcii rasca. Najradšej mám rožok s párkom. Chutili mu párky s horčicou.

Krém, roláda, bielkový sneh / bielková pena Slovo krém sa nielenže používa v potravinárskom priemysle, ale je zastúpené aj v iných odvetviach. Máme tak okrem iného aj krém na topánky, krém na opaľovanie, či opaľovací krém, pleťový krém a iné. V potravinárskej sfére je to tiež krém, a nie kréma, nespisovný tvar. Treba totiž tu zdôrazniť význam: sladká kašovitá, cukrárska hmota, náplň do pečiva, samozrejme, popri slove plnka. Napríklad vanilkový krém, čokoládový krém, krém do torty, krém do rolády. Práve namiesto slova roláda niekedy používame nesprávne slovo rolád. Slovo roláda je pomenovanie na múčnik, alebo mäsité jedlo, alebo tortu a vždy je v tom zavinutá plnka, alebo náplň, alebo krém. U nás tieto dve spomenuté slová používame v inom rode, samozrejme, pod vplyvom srbčiny. V srbčine „krema“ je podstatné meno ženského rodu, kým v slovenčine je to substantívum mužského rodu – krém. Opak je pri slove roláda, v slovenčine ženského rodu, a v srbčine „rolad“ bude mužského rodu. Bielková pena, či bielkový sneh sa v spisovnej slovenčine používa na označenie ušľahaného bielka, či bielkov. Dáva sa ako ozdoba tort, koláčov, prípadne sa dáva iba na ich vrch. U nás je známy termín šam, 169

avšak toto slovo sa nevyskytuje ani v jednej príručke, či v slovníku spisovného jazyka, preto ho berieme ako nárečové, subštandardné slovo, čiže nespisovné. Takže v spisovnej slovenčine bude bielkový sneh, bielková pena, alebo len sneh, alebo len pena.

V srbčine „mandarina“, v slovenčine mandarínka... Teraz sa trošku obrátime v inom smere a budeme tu analyzovať niektoré termíny ovocia, ktoré nesprávne používame. Chceme predovšetkým upozorniť na slovo mandarina (v našom jazyku ho vyslovujeme ako mandarína). Je to srbské slovo „mandarina“. Počuť vety: V obchode som kúpila mandaríny. Mame i sok z mandaríny. Mám dobrý recept na mandarínovú tortu. Slová mandaríny, sok z mandaríny a mandarínová torta nie sú spisovné, preto ak chceme, aby vety zneli pekne spisovne, nenáležité slová treba vystriedať spisovnými: mandarínky, šťava z mandarínky, mandarínková torta. Spisovne po slovensky uvedené príklady budú znieť takto: V obchode som kúpila mandarínky. Do polevy dáme aj šťavu z mandarínky. Mám dobrý recept na mandarínkovú tortu. Aj srbské slovo „mandarina“, aj slovenské slovo mandarínka pomenúvajú, samozrejme, druh južného, menšieho, citrusového ovocia podobného pomaranču, obyčajne veľmi sladkého, s tenkou kôrou. Prídavné meno bude mandarínkový, napríklad popri spomenutom pomenovaní šťava z mandarínky bude aj mandarínková šťava, tiež môže byť mandarínkový olej, teda olej z kôrok mandarínky. Treba tu i spomenúť slová citrón, pomaranč, grapefruit, prípadne hovorená skratka grape. Sú to tiež druhy citrusového ovocia. V slovenčine citrón, v srbčine „limun“. Avšak existuje aj slovo citronáda, ale aj limonáda, a u nás chybne používané „limunáda“. Rozdiel medzi slovami citronáda a limonáda predsa je, pretože citronáda pomenúva nápoj z vody, cukru a citrónovej šťavy alebo citrónovej príchuti, čiže je to aj citrónová šťava. Limonáda má však širší význam a pomenúva nielen takrečeno citrónovú šťavu, ale je to vôbec nápoj z ovocnej šťavy, akejkoľvek, zo sódovej, prípadne minerálnej vody. Podobne je to aj so slovom malinovka. Aj malinovka je nielen malinová, ale aj iná ovocná šťava s vodou, sódou, alebo minerálkou. Ak si teda chceme popiť akúkoľvek ovocnú šťavu, čiže ak povieme pod vplyvom srbčiny, že máme chuť na bezalkoholický nápoj, „sok“ (v slovenčine šťava), spisovne po slovensky to povieme takto: Mám chuť na limonádu. Alebo: Mám chuť na malinovku. Srbské „narandža“ a v slovenčine pomaranč pomenúvajú, ako vieme, tiež južné ovocie, presnejšie šťavnatý plod pomarančovníka. Prí170

davné meno pomarančový môžeme však aj nahradiť slovom oranžový, odvodený od slova oranž. V tejto súvislosti sa natíska i slovo oranžáda. Je to osviežujúci nápoj z pomarančovej šťavy a vody, alebo sódy, alebo minerálky. Popri slove oranžáda teda stojí aj pomenovanie pomarančová šťava, prípadne aj pomarančový džús. V srbčine „grejpfrut“, v slovenčine tiež grapefruit (vyslovujeme grejpfrút) i grepfrut pomenúvajú druh veľkého žltého citrusového ovocia s horkastou dužinou, podobný pomaranču. Okrem slov grapefruit i grepfrut je časté aj slovo grep, spisovné hovorové. Prídavné mená budú grapefruitový, grepfrutový a grepový. Napríklad môže byť grapefruitová šťava / džús, alebo grepová šťava / džús.

V srbčine „banana“, „kivi“, v slovenčine banán, kivi, kiva V nadväznosti na predchádzajúci text aj v tomto sa budeme zaoberať niektorými chybne používanými slovami v našej slovenčine keď ide o južné ovocie. V srbčine slovo „banana“ je podstatné meno ženského rodu a v slovenčine je to podstatné meno mužského rodu, teda banán. Množné číslo v srbčine „banane“, v slovenčine banány. V našej slovenčine pod vplyvom srbčiny však často použijeme slovo banána, napríklad: Dobre je vraj zjesť denne jednu banánu. Mám rád banánu. Ako sme zdôraznili, v slovenčine je to nie banána, ale banán, preto uvedené vety budú znieť takto: Dobre je vraj zjesť denne jeden banán. Mám rád banán s keksom. Chlapci, môžete si tam zobrať každý jeden banán. Zdrobnené slovo od slova banán bude banánik, a nie banánka. Cukrovinka, čiže malá čokoládka v tvare banánu je teda tiež banánik. U nás sú obľúbené čokoládové banániky. Ak povieme, že sme v obchode kúpili čokoládky banánky, to sme povedali nespisovne. Spisovná veta by preto bola: V obchode sme kúpili čokoládky banániky. Nasledujúce slovo, ktoré tu chceme spomenúť, je aj v slovenčine, ale aj v srbčine kivi, nesklonné podstatné meno stredného rodu. V slovenčine sa používa, avšak zriedkavo, pomenovanie tohto druhu ovocia aj slovo ženského rodu kiva. Napríklad: Kúp mi kilogram kivi. Kúp mi kilogram kív. Zjem jedno kivi. Zjem jednu kivu. Dožičme si preto niekedy aj banán, banány alebo banániky, banánovú, banánikovú lahôdku, čokoládky banániky. Taktiež si dožičme, či kúpme si aj kilogram, či košíček kivi, čiže kilogram alebo košíček kív.

171

Čučoriedka, brusnica, egreš Čučoriedka, brusnica, egreš sú druhy ovocia, ktoré sa predovšetkým vyskytujú v lese, na lúkach, dolinách. Je to drobné, okrúhle ovocie, ktoré v našej hovorenej slovenčine má predovšetkým nespisovný ekvivalent. Srbské slovo „borovnica“, „sok od borovnica“, budú v slovenčine čučoriedka, čučoriedková šťava. V srbčine „borovnica“, v slovenčine čučoriedka pomenúvajú druh lesnej rastliny, kríku, plody rastliny, čiže kríku, ktorá má tmavomodrý okrúhly tvar. Samozrejme, okrem čučoriedkovej šťavy, môže byť aj čučoriedkové víno, čučoriedkový koláč, čučoriedkový sirup. Slovo „brusnica“ v srbčine a taktiež aj brusnica v slovenčine, pomenúvajú to isté, čiže druh čučoriedky. Je to kríčkovitá horská rastlina, ktorá má jedlé, červené, drobné plody. Prídavné meno je brusnicový. Napríklad brusnicová šťava, brusnicový kompót. Tretie slovo spomenuté v názve je egreš. V srbčine je to slovo „ogrozd“. Pomenúvajú tŕnistý, ovocný ker, ako aj jeho plod – dužinatý, pokrytý chĺpkami, zelenkavej farby alebo žltočervený. Slovníky slovenského jazyka uvádzajú tu aj synonymické slovo pôľka, poľka, hodnotia sa však ako hovorové. Veľmi často sa v našich záhradách pestovali poľky, teda jednotné číslo je poľka, ale častejšie sa používal tvar množného čísla poľky. Zdá sa, že znovu začína byť známe toto ovocie pre mnohých pestovateľov. Možno tak bude aj s egrešovými dobrotami, napríklad s egrešovým džemom, kompótom, šťavou.

Po srbsky „lešnik“, „badem“, „nugat“, po slovensky lieskovec, mandľa, nugát Srbské „lešnik“ je v slovenčine lieska, čiže najviac používané lieskovec. Lieska pomenúva ker alebo strom rodiace plody, lieskové orechy, oriešky, lieskovce. Teda lieskovec je plod liesky, lieskový orech, lieskový oriešok, v množnom čísle lieskovce, lieskové orechy, lieskové oriešky. Cukrovinky, bonbóny, torty budú lieskovcové, čiže použijeme tam prídavné meno lieskovcový, lieskovcová torta, lieskovcové bonbóny. Srbské slovo „badem“ je v slovenčine mandľa. Mandľa alebo aj názov mandľovník pomenúvajú strom s jedlými jadrami plodu. Aj jadro je tiež mandľa, v množnom čísle mandle. Prídavné meno je mandľový. Napríklad môže byť: mandľová torta, čiže torta z mandlí, alebo mandľový krém a podobne. 172

Posledné spomenuté slovo je nugát. Avšak v srbčine je krátke a, čiže „nugat“ a v slovenčine aj s dlhou aj s krátkou samohláskou a, nugat, nugát. V oboch jazykoch je význam rovnaký, ide o čokoládovú cukrovinkovú masu s prímesou mandlí, ale aj o cukrovinku z tejto masy. Prídavné meno tak bude nugatový / nugátový, napríklad: nugatový / nugátový bonbón, nugatová / nugátová čokoláda, nugátové bonbóny a tak ďalej. Niekedy použijeme iba tvar nugát, alebo nugat a myslíme pritom na druh čokoládových dobrôt, cukroviniek, bonbónov. Tak doprajte si lieskovcové, mandľové, alebo nugatové, či nugátové dobroty, prípadne lieskovcovú, mandľovú, alebo nugatovú či nugátovú tortu.

Je po súde... – Posledné dni augusta v niekdajšej (petrovskej) jednotke obecného súdu Nový Sad bola tlačenica deň čo deň. Veď akoby aj nebola! Všetci tí, ktorí mali potrebu v súde si vybaviť nejakú záležitosť, poponáhľali sa do Petrovca, čo bolo výhodnejšie, ako ísť do Nového Sadu. Táto jednotka teraz už vraj definitívne prestala s prácou a nastala chvíľa čakať na to, či sa niektorý z advokátov odhodlá otvoriť v Petrovci notársku kanceláriu, aby si občania u notára (ako kedysi) vybavovali rozličné administratívne záležitosti. Vraj sa dejiny neopakujú. U nás sa ešte ako opakujú! V oné dni nie všetci čakajúci mali miesto v uzučkej chodbe budovy súdu, preto mnohí čakajúci postávali vonku. Chceli sme ich vyfotografovať, ibaže strážnik zasiahol prísnym napomenutím, že je dovnútra s fotoaparátom zakázané. Geniálny objav! Našinec sa stráni problémov, a tak mnohí čakajúci sa razom posunuli o pár krokov ďalej, aby neboli v dohľade objektívu, i keď stáli vonku, pred budovou. Zostali sme v pomykove: Čie to záujmy chráni strážnik v posledný deň na svojom pracovisku? Jarmila Pálenkášová

173

DNI SLOVENSKÉHO ZAHRANIČIA V SRBSKU

Slovenský vesmír nad Vojvodinou Y Monika Necpálová Z Cesta viedla prekvapivo rovinou. Chýbali kopce, kopčeky, vŕšky. Nad životom viselo len nebo a spomedzi oblakov trčali nohy slnku. Svieže ráno veštilo pocestným spoza hraníc pohostinné chvíle vo Vojvodine. Aj takto vyzerali Dni slovenského zahraničia v Srbsku. Minijubileum tohto sviatku krajanských Slovákov sa oslávilo patrične na vysokej úrovni. Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny prevzala organizáciu piateho ročníka podujatia po Ukrajine, kde vlani navštívili krajanskí Slováci Užhorod a okolité slovenské obce. Podujatie sa organizuje pod hlavičkou Svetového združenia Slovákov v zahraničí a predtým ho hostili už aj Izrael, Poľsko a Maďarsko. Dni slovenského zahraničia v Srbsku pripadli na ten istý termín ako Slovenské národné slávnosti. Hlavným centrom všetkého diania preto bol v piatok a sobotu 1. a 2. augusta 2014 Báčsky Petrovec. Prvý deň prebral predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský bronzovú plaketu z rúk Anny Tomanovej-Makanovej, predsedníčky Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, na slávnostnom zasadnutí Rady v sieni Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. „Treba len vysoko oceniť životaschopnosť dolnozemských Slovákov, ktorí ako slovenskí krajania vynikajú meNa námestí v Novom Sade dzi ostatnými komunitami Slo174

vákov v zahraničí, pretože si stále udržujú svoju reč a tradície,“ zdôraznil Vladimír Skalský a úsmevne dodal: „navyše odchádzame do Čiech s dohodnutou výstavou kovačickej insity.“ Nuž, význam Dní slovenského zahraničia bude mať svoje presahy. Priateľstvo a spolupráca medzi krajanmi sú vzácnejšie ako zlato. Lebo práve krajania navzájom najlepšie poznajú trampoty, s ktorými sa boria a môžu ťahať neraz za jeden povraz. Poznajú však aj úspechy krajanstva a ten sladký pocit, keď sa im v cudzine darí šíriť dobré meno slovenského národa. Nie je to vždy ľahké, ale práve na Dňoch slovenského zahraničia si môžu krajania o tom všetkom podebatovať, vymeniť si skúsenosti a dospieť aj k novým spoločným projektom. Slnečná sobota sa niesla v znamení podujatí príznačných pre Slovenské národné slávnosti. Krajanov ste preto našli túlať sa na jarmoku, obzerať výstavy či sledovať večerný galaprogram. Medzi hosťami krajanského sviatku bol aj podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Prochácka: „Vysoko oceňujem, že sa krajanskí Slováci môžu takto stretávať a spoznávať týmto neformálnym spôsobom návzajom svoju kultúru. Práve takto máme možnosť vidieť každodenný život Slovákov v Srbsku.“ Nedeľa 3. augusta sa zapísala do pamäti slovenských krajanov zo zahraničia ako deň na kolesách. Po slávnostných službách Božích v evanjelickom kostole v Báčskom Petrovci všetko, čo malo nohy, utekalo k autobusu, aby sa vybralo do Nového Sadu. Riaditeľka Ústavu pre kultúru

Pred domom Martina Jonáša

175

V srdci Belehradu

vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská tu privítala hostí zo Švédska, Českej republiky, Maďarska, Veľkej Británie, Slovenska, Ukrajiny, Talianska, Malty, Švajčiarska. Potom nasledovala krátka spoznávačka centra Nového Sadu a povinné, ale nanajvýš veselé, fotenie. Veď pri toľkých účastníkoch zájazdu vždy niekto pred fotoaparát dobiehal a po úpornom počítaní, či sú pred objektívom všetci, zakaždým sa zistilo, že dokonalú kolektívnu fotografiu vlastne spraviť nemožno. Tridsiatka zástupcov krajanských spolkov a organizácií z Európy sa zato však oveľa lepšie zoznámila so spontánnym životným štýlom Balkánu. Autobus ďalej smeroval do Kovačice. Krajanskí Slováci zo zahraničia budú ešte dlho spomínať, že boli jedni z prvých, ktorí navštívili Jonášov dom. Okrem toho ich sprievodcovia toho dňa Vladimír Valentík, Ladislav Čáni a Andrej Meleg zaviedli aj do Galérie insitného umenia a len čo predstavili Galériu Babka odfrčali so všetkými do Belehradu. Kalemegdan ako symbol mesta si vyslúžili za odmenu tí, čo neváhali vyjsť po vlastných až na samý vrch. Odmenou bol pohľad na trblietajúcu sa hladinu dvoch veľtokov, Sávy a Dunaja, za oranžády večerných zôr. Nevedno ako, ale prekvapivo ten deň, našťastie, nemal konca. Len čo sa zotmelo, vhupli sme do Báčskej Palanky. Z neba nás krstili dažďovou vodou a po tejto očiste duše prišlo všetkým vhod typické srbské polnočné menu – burek. Prívetivé nočné prijatie v Báčskej Palanke malo podobu plných stolov vravy. Každý chcel povedať nedopovedané, veď na druhý deň ráno mali sa znova všetci rozpŕchnuť na všetky sveta strany. Tam, kde kladú ľudia každé ráno na stôl chlieb zamiesený zo slovenskej reči. 176

VĎAKA JE VEĽVYSLANCOVI SR V SRBSKU JÁNOVI VARŠOVI

Budeme rásť so Zor ičkinou lipkou? Y Pavel Matúch Z V minulom roku 2014 najkrajšie oslavy boli: 150. výročie detskej tlače po slovensky vo Vojvodine, Srbsku, a 75 výročie nepretržitého vychádzania jediného časopisu na svete pre deti po slovensky – okrem Slovenskej republiky – Zorničky (ktorá v minulosti mala mená: Naše slniečko, Naši pionieri, Pionieri a od roku 1990: Zornička). Takú významnú udalosť si všimol aj JE Ján Varšo, veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku, ktorý Zorničke daroval a aj zasadil Zorničkinu lipku 18. októbra 2014. Na prosbu zodpovedného redaktora Zorničky P. Matúcha ju zadovážil priamo z krajiny našich predkov a ,,presvedčil“, aby po 250 – 300 rokoch prišla za nami, rástla a kvitla, pekný čaj a chládok dávala.

Vďaka, pán veľvyslanec! Zorničkina lipka bude rásť spolu so staršou sestrou, teraz už 54-ročnou lipou pred tlačiarňou HL PRINT v Báčskom Petrovci, ktorá tam bola zasadená roku 1961 pri otváraní (vtedy) novej budovy Tlačiarne Kultúra. So staršou sestrou sa krajšie rastie. Priali by sme si, aby rástla aj spolu s časopisom Zornička, spolu so všetkymi nami. Lebo kto nerastie so Zorničkou, nebude sa mládenčiť so Vzletom, nebude odoberať Hlas ľudu, Rovinu, nebude uvažovať nad Novým životom, špiritizovať o Evanjelickom hlásniku, nebude sa dozvedať, či vyšlo nové číslo Petrovských novín, nebude čítavať slovenské knihy – ani tento Národný kalendár – nebude počúvať slovenský rozhlas ani sledovať snahy slovenskej televízie. A po slovensky bude vedieť iba tanikať-zanikať (ako to jeden básnik povedal) a zaspievať (ak). Nech sa pod Zorničkinou lipkou dejú rôzne, len tie pekné stretnutia. Nech sa pod ňou za horúca čítavajú vydania slovenskej tlačiarne HL PRINT. Nech si pod ňou zaľúbenci dohodnú rande. 177

Na fotke: Spoločná pamiatka na sadenie Zorničkinej lipky zo dňa 18. októbra 2014 (Foto: AM)

Keďže vojvodinskí Slováci majú povesť ,,najzelenejšej vetvy slovenského národa spod Tatier“, tak nech sa nám to ešte viac zelenie. Čo by sme radšej: byť zelená vetva Zorničkinej lipky, či jej suchá ratolesť. Lebo čo na druhom vidíš, na sebe čakaj. Nakuknite len cez plot do susedov... Paľo Bohuš povedal, že časom dôjdeme. Ľubo Majera povedal, že ak už zanikať, tak hrdo, po stojaci, ako stromy. A Zorničkina lipka je strom, a to aký!?

Pieseň t lákov Juraj Mučaji 1919 – 1945 Odišli mnohí a mnohí pôjdu: uniknú časom a k časom dôjdu. Zabudnúť nemôž, čo už bolo raz, všade byť cudzím, počínať znovu, vymŕvať zrno, čo nemá suchý klas a hľadať cestu zas novú, novú. V obzore túžby. Obzor bez hraníc. Ideme vlastné srdce zachrániť. Ideme večne. Ideme večne – cestami zeme na cesty mliečne. K 70. výročiu úmrtia 178

S JOZEFOM MAĎAROM, KAMERAMANOM RT VOJVODINY

Profesia defor uje každého z nás... Y Anna Dudášová Z Pozná ho každý. V jeho rodnej Pivnici, v Petrovci, kde žije, v prostrediach, kde nakrúcal pre novosadskú televíziu, dnes RT Vojvodiny. Neexistuje dedina ani mesto vo Vojvodine, ba aj širšie, kde nebol. Povedal mi, že nakrúcal zo strechy automobilu, z helikoptéry, z lietadla, z balóna, zo sila, z kostolných veží, zo sánok, ktoré ťahali psy, v jaskyni... A z lanovky na Štrbskom plese, čo mu najviac utkvelo v pamäti. – Jednosedačkovú lanovku spustili iba kvôli nám. Rýchlo som do nej naskočil s kamerou, ktorá stála 76 000 dolárov. Keď som zistil, že dvere

Momentka z nakrúcania z helikoptéry filmovou kamerou roku 1986

179

nie sú dobre zaistené, pomyslel som si, že je otázka času, kedy vypadnem do priepasti. Jednou rukou som sa držal o sedadlo, druhou som zvieral drahú kameru a viac som sa bál o ňu, ako o seba. Nakoniec sme to predsa len prežili aj ja, aj kamera, ale zabudnúť som nezabudol! – hovorí Jožo Maďar. Túto nepríjemnú príhodu zo svojej praxe mi vyrozprával potom, ako som sa ho opýtala, či si pamätá na to, ako nás vtedy, pred rokmi, keď som aj sama bola súčasťou veľkej televíznej rodiny, privítala jedna Padinčanka, keď sme vhupli do jej rodinného domu. – NeV Petrovci na Jarmoku umenia počas SNS trebaju nama džemperi! – zvola2011: Ľudmila Berediová-Stupavská pred kamerou Jozefa Maďara, RTV rozprávala la, keď videla bradatých muo aktivite kysáčskych spolkárok žov s veľkými taškami. Keď sme vysvetlili, kto sme a čo chceme, potom už nasledovalo to obligátne: – Á, vy ste z televízie?! No, prepáčte, nespoznala som vás... Vraj si na to už len hmlisto spomína, lebo tých zážitkov bolo neúrekom. V istej našej dedine filmovali čosi na ceste a tak si obliekli reflexné vesty. Čochvíľa sa okolo nich zhŕkli nahnevaní občania a začali im klásť nepríjemné otázky – „dokedy budete chodiť merať, kedy tú cestu začnete stavať, dokedy nás budete klamať...“. Jozef Maďar nie je z tých „expertov“, ktorým strčia kameru do ruky, ukážu kde je štart a kde stop a vyšlú ich do ulíc. On skončil Akadémiu pre divadlo, film, rádio a televíziu, odbor pre kameru, ale už má za sebou aj životnú školu, dlhoročnú prax vo svojom odbore, čo sa tiež veľmi cení, lebo, ako sám hovorí, na dobrého odborníka nestačí iba škola. V prípade formovania špičkového kameramana je nevyhnutná aj šanca robiť denne túto kreatívnu prácu a sústavne sledovať ponuku filmových festivalov rozličných žánrov. To sú predpoklady byť najlepším a on ním je. O jeho profesionálnom prístupe k práci svedčí zo 30 prestížnych ocenení. Spomeniem iba veľkú cenu za kameru – sošku Strieborný pastier, ktorú trikrát získal na festivale televízneho filmu 180

v Kučeve v rokoch 1996, 2006 a 2011 za dokumentárne filmy v produkcii RT Vojvodiny Vianočné zvyky v Selenči, Tkanie damastu a Tak sa tkal život. Nositeľom je aj početných cien či už za fotografiu, alebo kameru z medzinárodných festivalov doma a v zahraničí – Gospođinci, Košice, Čadca, Belehrad... V roku 1995 získal štátnu cenu za kameru ako najlepší kameraman v Srbsku. Na otázku, čo je to za pocit byť v niečom najlepší v štáte, odpovedá: – Naša práca je tímová, ja som iba prvým režisérovým primášom. Cezo mňa a moju kameru sa prelamuje všetko úsilie výrobného štábu. Snažím sa pri každom filmovaní vycítiť pulz televízneho tímu a spoza kamery vyhovieť záujmom a požiadavkám jeho členov. Tím je v tej miere úspešný, ako je úspešné jeho najslabšie ohnivko. Podobne je to aj s reťazou – silná je v tej miere, aké silné je jej najslabšie ohnivko! K fotografovaniu, ku kamere, k filmovaniu a všetkému, čo s tým súvisí, zahorel láskou ešte na pivnickej základnej škole. Spomína si na svojich učiteľov Juraja Sklabinského, Miloslava Valenta, Milana Kobára a Michala Brňu, najzaslúžilejších za to, že sa foto-kino odbočke na škole a jej húževnatým členom darilo. Jožko ešte ako piatak „trénoval kameru“ – svojim spolužiakom „premietal“ kreslené filmy na celofáne za pomoci batériovej lampy... Robil to tajne, s tým boli v škole problé-

Rozhovor s účastníkmi rovnania poľných ciest v petrovskom chotári na jar roku 2012

181

my, našťastie riaditeľ školy, starý pán Greisinger bol chápavý človek, povolil, aby to z „ilegály prešlo do normály“, a tak v škole v Pivnici vznikla povestná foto-kino odbočka, známa v celej Vojvodine vďaka takým náruživcom, akým bol Jozef Maďar, ktorý fotografoval a filmoval všetky vážnejšie udalosti v Pivnici, bol teda akýmsi kronikárom svojho rodiska. Všimli si ho aj hlasľudovci, ktorí mu ako siedmakovi uverejnili prvú fotografiu zo žiackeho výletu. O tom, akým bol úspešným členom pivnického foto-kino klubu, svedčí údaj, že ho zvolili za predstaviteľa Pivnice do Foto-kino zväzu Vojvodiny, kde v rokoch 1983 – 1984 bol aj predsedom. Zaujímalo ma, či doma, v pohode, televízny program sleduje bez kritického hodnotenia, alebo sa srdí na „mrcha“ uhly, z ktorých kolegovia filmovali, na neostré zábery, zlé svetlo... Teda či aj jeho práca deformuje. O učiteľoch sa povráva, že sú najviac deformovaní z práce, nuž reku ako sú na tom kameramani? – Povolanie deformuje každého z nás. Pristihujem sa pri tom, ako si všade, kde sa ocitnem, súkromne, či služobne, všímam tváre ľudí. Zisťujem, kto je fotogenický, kto nie je, ako je to so svetlom v miestnosti, kde postavím kameru... A to tá profesionálna deformácia. Žiaľ, vzhľadom na podmienky, v ktorých robíme, na tempo, ktoré diktujú denné udalosti, a tých je toľko, že sa po všetky dostaneme len číročistým zázrakom, je čoraz menej času na kreatívne stvárňovanie. Našťastie, tu je dlhoročná skúsenosť, na ktorú sa neraz spolieham, a známi sú mi už aj ľudia, priestory, v ktorých som už robil... Tak, ako boli v televízii problémy s podpisovaním režiséra Ľuba Majeru, ktorý bol Ľubisav, Majer, aj Ľubosav, aj kameraman Maďar bol neraz podpísaný ako Jóška, Jozo, Josip, Jožo, Madžar... Teraz ho už, vidím, inorečoví podpisujú správne a mňa zaujímalo, ako to dosiahol. – Napísal som na papier cyrilikou Jozef Maďar, rozmnožil som to a rozdal v technike, v strižniach... Odvtedy nemám problém s identitou. Na otázku, čo toho času robí, hovorí, že so slovenskou redakciou RT Vojvodiny hľadá módus, ako v slovenských prostrediach nakrútiť naše ľudové zvyky a obyčaje, i keď je vraj v poslednom čase ťažko zmobilizovať ľudí v teréne. Ale náznaky predsa existujú. Spolu s režisérom Janom Čánim robí na dokumentárnom filme o Igorovi Štefánikovi, bratovi Milana Rastislava Štefánika. V pláne sú aj dva ďalšie projekty – o bývalom lekárovi Jozefovi Šusterovi a vôbec o Šusteráckej rodine, ktorá dala najviac lekárov a zdravotníckych pracovníkov, druhý, ak sa plán vydarí, by bol seriál o našich vysťahovalcoch v Austrálii. Ešte pár slov zo súkromia Jozefa Maďara.

182

Z nakrúcania filmu Atlantída

Hovorí, že tých ocenení a odmien, ktoré prijal, bolo dosť, ale predsa len jeho najväčšou odmenou v živote sú jeho dve dcéry, ktoré po manželkinom predčasnom skone sám vychoval. Staršia Iveta má 27 rokov, skončila žurnalistiku v Bratislave, chystá magistratúru a toho času robí ako dopisovateľka tlačovej kancelárie TASR z Prahy. Mladšia Maja má 20 rokov a prvý rok študuje na Slovensku na Katedre pre európske štúdie. Keď som s ním hovorila, bol koniec novembra a on sa už tešil na stretnutie so svojimi dvomi ratolesťami na Vianoce, keď sa sľúbili domov... Nepochybujem v to, že Jozefa Maďara (1958) poznajú všetci Slováci, ale aj Neslováci, keďže je zamestnancom produkcie RT Vojvodiny, ktorá robí pre všetky redakcie. Nie som si však istá, či o ňom všetci vedia, že je naším najlepším filmovým a televíznym kameramanom, že sa môže popýšiť titulom najlepšieho v Srbsku s viac ako 30 oceneniami vysokého rangu, ktoré získal sám, ale aj spolu s novinármi RT Vojvodiny. Možno to všetci o ňom nevedia preto, že je skromným človekom a nevystatuje sa oceneniami. Čo všetko robil, kde bol, ktoré to vlastne ocenenia dostal, ako salaš v pivnickom chotári, na ktorom vyrastal, poznačil jeho budúce povolanie, ako dostal výprask od otca, keď mu pri premietaní kreslených filmov vyprázdnil batériu v lampe, ako zažil aj filmové, aj elektronické kamery, a ako raz istému pánovi zachránili manželstvo s tým, že film o ňom neodvysielali – to sú kamienky, ktoré Jozef Maďar mieni zložiť do mozaiky ako penzista. Ale to bude až potom. Na penziu ešte nemyslí. 183

Maďarovi ďalšie ocenenie – K zhruba 30 oceneniam vysokého rangu, ktoré Jozef Maďar získal sám, resp. s novinármi, s ktorými spolupracoval, koncom roka 2014 mu pribudlo ďalšie a najvzácnejšie – prestížna Cena Slavuja Hadžića – cena, ktorú RT Vojvodiny každoročne udeľuje za celkové autorské dielo v oblasti televíznej tvorby. V zdôvodnení sa uvádza, že je „kameraman RTV Jozef Maďar trpezlivý výskumník, ktorý každý záber formuje a tvaruje s vedomím, že má pred sebou niečo osobité, čo treba zdôrazniť, a tak formovať artikulované odkazy svetla a zvuku. Patrí k skupine zasvätených kameramanov rozhodnutých skúmať širšie horizonty komunikácie vizuálneho obsahu. Jeho výskumnícky duch sa neobmedzuje iba na úroveň direktora fotografie, ale umožňuje kvalitnú a koordinovanú spoluprácu úsekov kamery, réžie a organizácie až po post produkciu. Ku kamere pristupuje s mimoriadnym talentom, zručnosťou a láskou, čím sa stáva jedným z dôležitých ochrancov od zabudnutia našich malých hodnôt, ktorým sme my iba zriedkaví a jedineční súčasníci a svedkovia...“. – Po skončení akadémie som mal možnosť naučiť sa od každého niečo, a tak si formovať vlastný rukopis kameramana bez ohľadu na to, či to boli kratšie, či dlhšie reportáže alebo dokumentárny film. Pre mňa sú rovnako dôležité všetky formy, pretože každá svojím spôsobom poskytuje možnosť tvorivého vyjadrovania, výskumu a zošľachťovania cieleného obsahu. Cenu Slavuja Hadžića považujem za ďalšiu motiváciu v umeleckej filmovej a televíznej tvorbe! – povedal, okrem iného, kameraman RTV Jozef Maďar po prevzatí prestížneho ocenenia na novembrovej oslave 65. výročia založenia Rádia Nový Sad a 39. výročia Rádio-televízie Vojvodiny. Anna Dudášová

184

ZO ZDRUŽENIA PETROVSKÝCH VÝTVARNÝCH UMELCOV

Dali o sebe vedieť Y Anna Dudášová Z Vlani oslávili svoje narodeniny – piate. Ako ten čas letí! Teraz sa zakladali, trápili s tým, ako to bude, čo bude a hlavne či bude a kde bude a, hľa, fungujú už 5 rokov. A tak tým, čo v nich neverili, už aj odpovedali na položené otázky. Piate výročie činnosti petrovskí umelci oslávili vlani vo februári na svojom výročnom zhromaždení, kde mali aj hostí. A tí nešetrili chválou na ich činnosť. To, čo im povedali, bolo hlavne o tom, že „za krátky čas svojho jestvovania podstatne prispeli k mozaike nášho kultúrneho života“.

Výtvarní umelci po výročnom zhromaždení svojho 5-ročného združenia

185

V piatom roku svojho života združenie malo 40 členov nielen z Petrovca, ale aj z okolia, z Vojvodiny, zo Srbska a zo zahraničia. Stoluje v upravených miestnostiach starej Štátnej školy, kde sa nachádza aj stála výstava obrazov jeho členov. Má už aj vlastný inventár, ktorý si postupne zveľaďujú, ale ešte stále im dosť toho aj chýba. Napríklad skriňa na archív a počítač. Vo financovaní sú umelci odkázaní sami na seba a na peniaze z projektov, keďže samozdanenie viac neexistuje a Petrovčania ho neodhlasovali práve v roku, keď toto združenie získalo právo napojiť sa na ten (dovtedy pre tunajšie spolky a združenia zlatý) zdroj financovania. Návštevníci petrovských májových osláv a SNS si už zvykli na to, že v programe budú aj výstavy obrazov členov Združenia petrovských výtvarných umelcov, ale milovníkov výtvarného umenia občas prekvapia s výstavou aj pomimo osláv. Organizujú aj kreatívne dielne, edukačné prednášky, detské výtvarnícke tábory, humanitárne a pracovné akcie, pomáhajú svojim členom pri zadovažovaní materiálu pre maľovanie a náčinie... Združenie už v druhom mandáte vedie Mária Ivičiaková, usilovná včelička, ktorá obetuje veľa zo svojho voľného času na to, aby ten „úľ“ fungoval ako treba. A on tak aj funguje.

Veža Juraj Tušiak 1935 – 1986 Mám v sebe vežu s hodinami. V tej veži sovy a noc. Vysoko zvony. Vše zazvonia mi na polnoc. Tu sa mi končí deň a nový začína v jedinom okamihu. To je tá ďaleká vidina V hlbokom mojom tichu. Tá veža – ihla vysoká – zapichla sa mi do oka. K 80. výročiu narodenia

186

Chcela by učiteľkou a stala sa telocvikárkou Y Ružena Kraticová Z Zuzana Melišová, rod. Labátová, rodom Kulpínčanka, žije v Padine od roku 1966, keď sa zamestnala na ZŠ maršala Tita ako učiteľka telesnej výchovy. V Padine si našla aj životného partnera Pavla Meliša, lekárnika, a natrvalo zakotvila v tejto najslovenskejšej dedine vo Vojvodine. Teraz je už na dôchodku, so spomienkou na dávno tragicky zosnulého manžela. Užíva si čas v radosti zo štyroch vnukov, často cestuje, je aktívna v Matici slovenskej a venuje sa i distribúcii Elisiných liečivých výrobkov. Zaujímali sme sa o jej obdobie školenia... Zuzana Melišová Ako padlo rozhodnutie o pokračovaní školenia? Od malička som túžila byť učiteľkou. V ten rok, keď som sa mala zapísať do strednej školy, do učiteľskej sa nezapisovalo, tak som sa zapísala do Gymnázia v Báčskom Petrovci. Prečo si sa rozhodla práve pre štúdiá telocviku? Už na gymnáziu som mala rada košíkovú, gymnastiku a aktívne som trénovala a hrávala volejbal. Pod sugesciou môjho profesora a trénera zapísala som sa na telesnú výchovu. Vyššiu pedagogickú školu som skončila v Novom Sade a zamestnala som sa v Padine ako učiteľka telesnej výchovy. Mnohí učitelia práve z báčskych osád zakotvili práve v Padine. Keď som sa prihlasovala na súbeh do Padiny, v Kulpíne mi sľubova187

V Uzdíne roku 1977 dievčatá v gymnastike získali prvé miesto

li, že sa v druhom polroku uvoľní miesto a budem sa môcť vrátiť. V Padine som zostala natrvalo, lebo som si tu našla životného partnera. Počas pracovného veku v základnej škole si zažila rôzne zmeny. Chodila si aj na školenie. Povedz nám niektoré zaujímavosti z toho obdobia. V Novom Sade organizovali semináre a ja som sa pravidelne prihlasovala na každý z nich. Po ukončení seminára skladalo sa za trénera alebo rozhodcu. Tak som sa roku 1973 stála trénerom basketbalu a o rok neskoršie trénerom modernej rytmickej gymnastiky. V roku 1976, keď sa v Novom Sade otvorila vysoká škola pre telesnú výchovu, prihlásila som sa a študovala diaľkove. Okrem povinnej výučby, trénovala si aj žiakov v rôznych krúžkoch, sprvu to bolo aj v nezodpovedajúcich podmienkach. Predsa si so žiakmi dosiahla mnohé úspechy. Najprv som pracovala v starej školskej budove za nepriaznivých podmienok. Telesná výchova sa konala na zaprášenom školskom dvore. Vo februári 1967 sa začalo pracovať v novej školskej budove, ale telocvičňa v nej nebola, takže sa telesná výchova konala v adaptovaných miestnostiach. Neskoršie sa školský dvor upravil pre atletiku. Konali sa medzitriedne súťaže v atletike a najlepší žiaci pokračovali na obecných a zónových pretekoch. Na Prvej školskej olympiáde v Novom Sade roku 1970 mala som predstaviteľku Máriu Povolnú, 188

šiestačku, v behu na 500 m. Štafetový beh sa tiež dostal na olympiádu a štyri padinské dievčatá: Snežana Slivková, Zuzana Chrťanová, Eva Vagová a Katarína Adámiková. Veľký úspech sme dosiahli aj roku 1974 na Druhej školskej olympiáde v Zreňanine, v skoku do výšky – Katarína Grnčová a v skoku do diaľky – Mária Tomeková. Ďalší pekný úspech sme zaznamenali roku 1986 v Zreňanine. Na tejto olympiáde sa zúčastnili v behu na sto metrov – Anna Málová a Mária Šuľová, v skoku do diaľky Mariena Križanová a v štafetovom behu Lýdia Petrovičová, Mária Šuľová, Anna Málová a Mariena Križanová. Do dejín padinskej školy je zapísaný aj rok 1988, keď bola olympiáda v Sombore, kde sa zúčastnili: Ľudmila Jana Babiaková v skoku do výšky a v štafetovom behu Anna Imrová, Vlasta Ďuricová, Jasmina Maoudušová a Ľudmila Jana Babiaková. Keď ide o úspech v gymnastike, chcela by som spomenúť jednu zaujímavosť. Žiačky padinskej školy získali po prvý raz prvé miesto na obecnej súťaži v roku 1973 aj napriek tomu, že nemali telocvičňu. Toto sa nepodarilo školám v našej obci, ktoré vlastnili telocvičňu. Tento primát si táto škola zachovala ďalších pätnásť rokov. Úspech, ktorý získala žiačka Mariena Holúbeková účasťou na olympiáde v Sombore roku 1989 z gymnastiky, zostane mi v pamäti navždy. Omnoho ľahšie bolo pracovať, keď sa vybudovala telocvičňa – od roku 1980. Máš dcéru a syna, ako aj štyroch vnukov. Kto má najväčšiu náklonnosť na šport? Dcéra Darina mala vôľu študovať telesnú výchovu. Bola všestranný športovec, trénovala karate od malička, gymnastiku mala veľmi rada v základnej škole a trénovala aj v strednej škole. Volejbalom sa Na Školskej olympiáde v Zreňanine r. 1986: aj teraz zaoberá rekreačne. predstaviteľky padinskej ZŠ

189

Zuzana a celá rodina (zľava): Marián, Mariana, Damián a Drahoš Melišovci; Adrián, Darina a Darko Poliakovci (Foto: Jaroslav Mlynárček)

Syn Drahoslav trénoval karate od malička, no aj dodnes mu je obľúbený volejbal. Vnukovia sa tiež zaoberajú rôznymi odvetviami športu. Najstarší Darko, teraz už diplomovaný ekonóm, trénoval karate, futbal a atletiku a na fakulte hrával aj tenis, futbal a bedminton. Adrián sa stolným tenisom zaoberá od druhej triedy ZŠ a plávaním aj dodnes. Damiánove obľúbené športy sú volejbal, košíková a tenis. Najmladší vnuk Marián aktívne trénuje a hrá futbal vo futbalovom klube Dolina Padina. Aktívna si aj v Matici slovenskej... Som členkou Výkonného výboru Miestneho odboru Matice slovenskej v Padine odvtedy, ako som vo výslužbe. Mnoho cestuješ – len tohto roku si pobudla v Slovinsku, Grécku, v Andrićgrade, v Moravských konakoch, v Chorvátsku v Crikvenici... Ako to všetko stíhaš, čo ti dáva elán? Moje povolanie bolo vždy späté s aktívnym životom – mnohé roky som letné prázdniny trávila so žiakmi pri mori a v táboroch. Kovačická obec v spolupráci s Aktívom pedagógov telesnej výchovy organizovala táborenie žiakov všetkých škôl našej obce. Bolo to ozajstné rozvíjanie multikulturálnosti na týždňovom pobyte vedľa rieky. Program

190

práce bol bohatý: žilo sa v stanoch, usporadúvali sa prednášky o signalizácii, orientácii v prírode, spôsoboch zakladania táborových ohňov, viazaní uzlov, prvej pomoci... a konali sa i súťaženia. Večer býval počas táborového ohňa kultúrno-umelecký program v slovenskej, maďarskej, srbskej a rumunskej reči, pričom základnou úlohou bolo zvykanie žiakov na život v prírode. Aj dodnes rada cestujem, spoznávam nové krajiny a myslím si, že človek so skúseným Zuzana a jej vnuci (zľava): Marián a Damián Melišovci náhľadom na svet inak a Darko a Adrián Poliakovci (Foto: Jaroslav Mlynárček) vidí krásy vôkol seba. Máš rada práce v záhrade, možno aj tak nadobúdaš kondíciu?! Pobyt a práca na čistom vzduchu a slnku prajne vplýva na zdravie. To mi nepadne ťažko, lebo som si vedomá toho, že konaním užitočnej práce zároveň pomáham aj svojim najmilším. Aby si bola v čím lepšom telesnom stave, pridržiavaš sa zdravej životospráve? Zdravie si pravidelne kontrolujem a pridržiavam sa základných princípov výživy – nepreskakujem raňajky ani večeru, kávu si dávam po jedle, pijem dosť vody, pohybujem sa každodenne, lebo to prajne vplýva na prácu srdca a krvotok. Cvičím aj dodnes, ibaže nie tou intenzitou ako skôr. Rada čítam, zvlášť knihy o zdravej výžive – najnovšia bola o tzv. chrono-výžive. Máš nejakú devízu, výrok...? „Premôcť zlé zvyky môžeš iba dnes – nečakaj do zajtra!“

191

AKO SA DVAJA DÔCHODCOVIA VYBRALI Z WAIBLINGENU DO PETROVCA NA BICYKLOCH

Sme my ľudia zaujímavý dr h Y Jarmila Pálenkášová Z Bude to tým, že sa na dôchodku človek vie dokonale nudiť? Alebo je v tom potreba po „adrenalíne“? Či len pocit akýsi, že sme stále mladí a pri sile. Keď sa z tohto spraví mix, dni sa veru nemôžu podobať ako vajce vajcu. Možno z tohto nič neplatí keď ide o Miroslava Bohuša, rodáka z Petrovca, ktorého kamaráti volajú Gli, a o jeho dobrého známeho Jo-

Miroslav Bohuš a Jozef Fusko pred budovou maďarského parlamentu

192

zefa Fuska. Okrem priateľstva, ktoré sa zrodilo vo Waiblingene, v Nemecku, kde obaja žijú, spája ich aj spoločná záľuba, či vlastne šport – cyklistika. Pán Jozef sa už zaradil medzi cyklistov vyššieho rangu, tvrdil Gli. Dvakrát prebrázdil Alpy z jednej strany na druhú a tomu sa povie ohó! Tiež som si povedala oho hó a zaradila som Jozefa medzi športovcov. Miroslav-Gli svojho kamaráta dobieha a pritom azda aj tratí vlastné mastnejšie vankúšiky... Nezaháľal ani na dovolenke. Denne nameral 40 km na bicykli. Trénoval a jeho manželka Marka si lebedila na mediteránnom slnku. Rozhodnutie týchto dvoch dôchodcov prísť na bicykloch do Miroslavovho rodiska, by sme mohli komentovať tak aj onak, ale majú oni na to svojich najbližších. Títo dvaja cyklisti, bezmála sedemdesiatnici, sa vydali na cestu dlhú presne 1 036 kilometrov, čomu sa povie odvaha! Keď už boli v Petrovci, prišli za mnou obaja, Gli a Jozef, prišli vysypať do môjho záznamníka zážitky z cesty. Dozvedám sa, že si najprv trasu Waiblingen – Petrovec veľmi dôkladne naštudovali. Rozhodli sa totiž pre cyklistickú dráhu povedľa Dunaja a keďže sa ona začína v malebnom meste Passau, ta sa dopravili vlakom. Potom vysadli na svoje bicykle a šli: Linz – Melk – Viedeň – Bratislava – Komárno – Nagymaros – Budapešť – Dunafeldvar – Solt – Nagybacska – Bački Breg – Bezdan – Sombor – Odžaci – Petrovec. – Denne sme prechádzali sto kilometrov. Po každých 25 kilometroch sme si robili nevyhnutnú prestávku. Po dennej stovke sme všade mali zaistený nocľah, – hovorí Gli. Nebol to ani po finančnej stránke celkom lacný špás, – nadväzujem. – Pravdaže nebol. Ale neľutujeme strovených peňazí. Boli sme dobre pripravení: jazdíme na spoľahlivých bicykloch, sme pripravení aj do dažďa, máme spoľahlivé mapy a kamarátov v Nemecku, ktorí vedeli radiť, že sa máme pohybovať tým smerom, ktorým tečie voda v Dunaji! Ach, či dobre, že nezabudli aj to pripomenúť! No v Maďarsku to bolo o čosi horšie, lebo cyklotrasy nemajú vyznačené. Aj policajti nás na jednom mieste neusmernili správne, kade máme ísť a nepomohol ani Dunaj ako orientácia. Pýtam sa, či v prestávkach, ktoré si robili, sa stačili pokochať v znamenitostiach miest, ktorými prešli. Tu sa ozval Jozef: – Nedá sa toho veľa vidieť. Vždy sa nastolí otázka, kde nechať bicykle. Bicykle, aké používame, sa veru kradnú. Nuž neriskovali sme to. Oddychovali sme pri budove maďarského parlamentu a obdivovali sme tú prekrásnu stavbu, na ktorej pracovalo veľa slovenských murárov, a to, ako budovu v súčasnosti obnovili. 193

Prvá spoločná tisícka a chladené pivko

Víťazstvo

– Ako som už spomenul, vo väčších mestách sme mali zabezpečené nocľahy v hoteloch, ale v Maďarsku sme sa museli vynachádzať. Prišli sme po Solt. Povedľa cesty predavač ponúkal marhule. Zastavili sme sa, že sa popýtame na nejaký hotel. Aké šťastie, že dotyčný vyrozumel, čo potrebujeme a hneď telefonoval. Vysvitlo, že volal domov, lebo v Solte žiadne ubytovacie kapacity nie sú. Erszébet, tak sa volá jeho manželka, upravila ich voľnú izbu pre nás, ponúkla nám výnimočnú večeru, raňajky a bezplatné úsmevy namiesto slov za veľmi skromnú sumu. Tak nás uhostili títo neznámi ľudia, že kým žijem, na nich nezabudnem. A naisto, keď pôjdem tade, navštívim ich, i keď neviem ani zaťať po maďarsky, – hovorí Miroslav-Gli. Aj ďalšia noc v Maďarsku bola pre týchto (avan)turistov zaujímavá. Ubytovali sa na salaši, povedľa ktorého prechádzali. Salaš, ktorý je upravený takmer ako hotel, využívajú miestni na relax a tam usporadujú aj tábory pre deti, rozličné kultúrne podujatia a keďže Waiblingen a Baja sú partnerskými mestami a salaš je umiestnený kdesi pri Baji, s hostiteľmi naši cyklisti mohli prehodiť slovo-dve po nemecky. Nemuseli nadmieru rozhadzovať rukami... Bicyklovačka Miroslava Bohuša a Jozefa Fuska trvala od 27. júna do 7. júla 2014, keď zavítali do Petrovca. Domov sa vrátili po niekoľkých oddychovejších dňoch v Petrovci, nasýtení množstvom zážitkov, prírodou, stretnutiami s rodinou a priateľmi a dobrými pocitmi, že plán trasy, ktorú si vytýčili, splnili do posledného metra. Je cyklistika šport pre dôchodcov? Určite je, keď sú zdraví a majú v sebe dobrého „ducha“.

194

Vo vet e južnej polog le Y Katarína Pucovská Z „Teraz, keď sa nám už zvečerieva, keď na nás doľahli roky nepokojného ticha, zavše sa poprechádzame uličkami mladosti a z hĺbok pamäte vyhrabávame dávne spomienky na detstvo, školské roky, na mladosť, na roky krásy žitia.“ Tak napísal v jednom liste Ján Kulík, pôvodom Petrovčan, ktorý s manželkou Boženou, rodenou Benkovou z Kulpína, pred 45 rokmi odcestoval do zahraničia. „Mala som možnosť spoznať viaceré cudzie kraje, dlho sme žili v Melbourne a teraz v Mathoure. Všade je to trochu inak. Buď si zvykneš na spôsob žitia, alebo utekaj. Utekaj, ako ti nohy stačia. Ja neutekám. Viem sa prispôsobiť, prijať, ba aj iným preniesť svoje dedičstvo,“ píše pani Božka v ďalšom liste. Keď clivota zviera, Kulíkovci z Austrálie aj zavolajú. Rozhovory vedia dlho trvať. Chcú vedieť všetko, čo sa deje v Kulpíne, čo v Petrovci, ale aj v ďalších našich slovenských prostrediach. Zaujímajú sa aj o udalosti v krajine, o ktorých sú, vďaka internetovým vymoženostiam, dobre informovaní. Sledujú, pozerajú, počúvajú, čítajú... Preto nezabudli ani našu dolnozemskú slovenčinu a ani srbčinu. Napriek desaťročiam stráveným v ďalekej cudzine, v ich slovenčine takmer necítiť cudzí prízvuk. Dorozumievacou rečou v ich rodine dodnes je slovenčina, na ulici je to angličtina a občas si pri stretnutiach s krajanmi pohovoria aj po srbsky.

Božena Kulíková

195

V listoch a telefonátoch sa dotýkame rôznych tém. „Ako čas plynie, čoraz častejšie sa vynárajú spomienky na detstvo a mladosť z tých našich ulíc a chotárov. Možno aj preto, že sa pri zhľadúvaní potrebných informácií často prehrabávame v starých knihách a časopisoch. Kým sme sa hnali za peniazom, na to nebolo času. Mnohé veci nám vyfúkal vietor južnej pologule a ten je tu neustavičný. Tempo žitia je prudké. Na zaháľačky a nostalgiu nieto veľa času a ani vôle. Buď žiješ v tejto realite, alebo tonieš. Na dvoch stoličkách sedieť nemôžeš.“ Vysvetľuje Ján a dodáva, že sa nevzdáva. Ján Kulík „Akokoľvek, ale sa obraciam. Robím, píšem, driem, nestíham všetko... V mladosti sme necítili, čo nám škodí... a po 30-ročnej práci na zmeny, 365 dní do roka a ešte k tomu predsedať Spolku Ľudovíta Štúra v Melbourne v období, keď sme stavali a vystavali slovenský dom, a byť cirkevným tajomníkom počas výstavby evanjelického kostola... to bolo treba zvládnuť. Tiež pätnásť rokov byť hlavným redaktorom rozhlasu, Božka robila hlásateľku, učila deti v doplnkovej škole slovenčiny, bola tiež tajomníčkou spolku... no a bola tu aj rodina. Všetko to sa robilo popri zamestnaní. Súčasne som sa školil na fakulte organickej chémie, skladal kurz žurnalistiky a študoval etymológiu, Bibliu, anti Bibliu atď. Medzičasom som sa zdokonaľoval aj v latine, gréčtine, učil sa snaskrit... Robil som veľa, ale môžem povedať, že som nič neoľutoval. Vystačil som ešte aj farmáriť.“ Ján mi rozprával aj o ich prvej „malej“ pätnásťjutrovej farme. Keď tam stavali dom, ročne dochoval aspoň 15 býkov. Úžitok z nich bol viacnásobný: mali zdarma mäso, získali nejaký profit a tiež aj to, že si ho mali právo odpisovať z dane. V zamestnaní ročne zarábal vyše stotisíc dolárov, na to bolo treba platiť daň a odpis dane znamenal takmer to isté, čo aj zárobok, keďže potom v domácej pokladnici viac zostávalo. Dnes sú už Kulíkovci farmármi „na plný pracovný úväzok“. Majú pozemok, ktorý sa rozprestiera na vyše tristo jutár, a krásny dom. Pred domom sú asi dva hektáre parku a trávniky. Pôvodne tam bolo vysadených zo sto stromov a aj toľko rozličných kríkov. Opravdivá botanická záhrada. 196

„Lenže aspoň tretina z toho nám odumrela. Suchota. Trvala 15 rokov. Kravičky mreli od hladu a my sme sa zožierali. Duše nám plakali. Niekdajšie stádo pozostávajúce z 250 kráv sme zviedli na 70 a ani ono nemalo bohvieakú pastvu. Bola to taká hrozná suchota, že aj eukalypty sa vysušili. Celé vnútrozemie Victorie, ba aj Austrálie bolo ako po Hirošime. Vysušilo sa nám množstvo stromov, takže neprestajne klčujem. Tá suchota, cez ktorú sme prešli doráňaní tak telesne, ako aj duševne, sa našťastie už minula. Ale hrozí ďalšia, síce jemnejšia. Práve prednedávnom sme dostali časť alokácie vody na zalievanie pasienkov, zhruba dvesto megalitrov, to je asi toľko, ako má dvesto olympijských bazénov. Ináč ročný prídel nám je vyše tristoosemdesiat megalitrov. Zatiaľ nám kravy netrpia ani hladom a ani smädom. Robím, hrdlačím ako vládzem, lenže v poslednom čase už vidím, že sedemdesiatka na krku veľmi spomaľuje človeka.“ Žaluje sa Ján a Božka zmierňuje jeho trpkosť. „Na tejto našej farme si žijeme ako v Kulpíne alebo v Petrovci. Okolo máme prevažne Škótov, protestantov, ale aj Angličanov, Švédov, Dánov, Holanďanov... Dobre si rozumieme. Učím ja ich a oni učia mňa. V tomto našom mestečku, ktoré má iba zo 700 obyvateľov, ale je okresné mesto, naučila som susedovcov variť sármu, chystať zelerový a kapustový šalát a obľúbili si aj petrovskú klobásu. A naše koláče a torty, tie si nevedia vynachváliť!“ – s hrdosťou rozpráva Božena Kulíková. O nej nemožno nedodať, že je veľmi šikovná kuchárka a rada chystá naše tradičné jedlá. Rovnako rada aj experimentuje a recepty si zapisuje. Niektoré možno nájsť na viacerých miestach na internete alebo v časopisoch či knihách. Ján Kulík sa už asi tridsať rokov zaoberá aj etymológiou a pôvodom krstných mien a priezvisk. Do týchto vôd sa dostal celkom náhodou – v čase, keď sa učil angličtinu. O každom anglickom slove chcel vedieť, odkiaľ pochádza, kde má korene... nuž zohnal si Oxfordov etymologický slovník. Toľko v ňom listoval, že dodnes už zodral tri knižky. Keď to už mal naštudované v angličtine, chcel nazrieť aj do slovenčiny, ale márne. Podobné slovníky nemáme. Po čase si preto zohnal český, ruský a ukrajinský etymologický slovník, časť osetského etymologického slovníka, menší etymologický slovník staroperzského (Avesta), chetitského a hlavne tochárskeho slovníka. V angličtine si zohnal aj hindu, urdu, penjabi a hlavne úplné slovníky sanskritu, od autorov Monier – Williams a najväčší skvost tejto oblasti, od autora R. L. Turnera. Čo sa dalo, to prečítal aj od V. V. Ivanova, A. Meilleta, ako aj prevažnú časť „menších” autorov. V práci na etymologickom slovníku, ktorý už viac rokov chystá, používa najmenej dvadsať jazykov. Ak sa plány vydaria, čoskoro z tej snahy vznikne vzácna knižka. 197

Aktívne prázdniny pre mladých hudobníkov Y Juraj Berédi-Ďuky Z V Selenči leto 2014 prinieslo novinku keď ide o možnosti trávenia letných prázdnin žiakov hudobníkov. Na ideu uskutočniť spoločný projekt venovaný žiakom hudobníkom prišli spoločne Komorný zbor Zvony a Základná škola Jána Kollára. Pomenovali ho Aktívne prázdniny pre mladých hudobníkov a bol organizovaný pre žiakov, ktorí navštevujú hudobnú školu s cieľom umožniť im, aby sa aj počas letných prázdnin venovali hudobnému nástroju, aby boli v kontakte s hudobným nástrojom a pritom sa pobavili a príjemne a aktívne strávili letné prázdniny. S realizáciou projektu sa začalo v júli a v nedeľu 24. augusta 2014 sa projekt skončil galakoncertom mladých hudobníkov. Prítomným sa najprv prihovoril PaedDr. Juraj Súdi, profesor hudobnej kultúry v ZŠ v Selenči. Z úvodného príhovoru sme sa dozvedeli, že s dcérou Leonórou viedli projekt, a že v projekte účinkovalo dvadsaťpäť detí – zo Selenče, ale aj z dediny Bođani a z Báča. Najmladšia účast-

Najmladšia účastníčka bola iba šesťročná

198

Hudobné nádeje so svojím profesorom hudobnej kultúry PaedDr. Jurajom Súdim

níčka projektu bola iba šesťročná a najstarší účastník bol dvadsaťtriročný. Vek účastníkov nebol prekážkou pre účasť v projekte. Každý účastník sa na galakoncerte predstavil nejakou skladbou a potom aj spoločne zahrali dobre známe skladby vážnej hudby. Rovnako sa predstavili hrou na hudobnom nástroji aj tí, ktorí iba teraz začínajú, ako aj hudobníci, ktorí už za sebou majú bohatú skúsenosť, ba dokonca získali už aj uznania na rôznych súťažiach. Hudobné nádeje prítomní na koncerte odmeňovali a posmeľovali potleskom. Bol to ozaj veľký koncert v podaní malých hudobníkov, za čo si zaslúžili búrlivý potlesk a slová chvály, ktoré im venovala na záver koncertu riaditeľka školy Katarína Vrabčeniaková, ktorá bola koncertom nadšená a zároveň hrdá na svojich žiakov a poďakovala sa za účasť v projekte žiakom selenčskej školy, ale aj účastníkom z iných škôl. Projekt podporili Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá a Obec Báč. Zo zabezpečených finančných prostriedkov nevyhnutných na realizáciu projektu od organizátorov a podporovateľov projektu sa vytlačil potrebný notový materiál a kúpený je aj nový hudobný nástroj – elektrický klavír. Sami účastníci boli nadšení projektom, lebo sa im ponúkla nevšedná možnosť hravo a kreatívne stráviť letné prázdiny. Radi sa zúčastňovali v realizácii projektu a ich radosť vyvrcholila po skončení galakoncertu, keď úspešne prezentovali svoju usilovnosť a hudobný talent. Podľa počtu účastníkov a podľa toho, čo bolo počuť na koncerte, možno predpokladať, že Selenča má zabezpečenú skvelú hudobnú budúcnosť. 199

VÝHRY PO TELEFÓNE

Najúčinnejšia zbraň – zložte im to! Ajhľa, ďalší rok je za nami. Dni utekali, jeden za druhým, ani jeden sa nevrátil späť a my sme sa zväčša pasovali s fádnou každodennosťou, ktorá tu už pretrváva príliš dlho. Zvykne sa povedať, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. No ďakujeme pekne! Keď sa tu hostili smutné deväťdesiate, navrávali sme si tiež, že bude lepšie a že sa naisto dočkáme chvíle, keď budeme chodiť na nákupy do predajní a nie na trh, keď spodnú bielizeň nebudeme pretriasať na pultoch cezpoľných predavačov na verejnosti, na trhu a rozmýšľať ak nie o inom, tak aspoň o tom, že kto pred nami mal v rukách práve tie gatky, ktoré by sa nám hodili... Petrovské trhovisko je na naše nešťastie aj ďalej a v mnohom potvrdením toho, že sme deväťdesiate v úplnosti nevykorenili. Ľudia sa aj obúvajú aj obliekajú „na otvorenom“... Kupujú lacné, lebo v peňaženkách sa najčastejšie javí prievan. Veľká väčšina občanov troví výlučne na to najnevyhnutnejšie. Sú skutočne zriedkaví takí, ktorí naletia na každú reklamu, najmä ak sa týka zdravia, navštevujú tele šopy a domov dovlečú (alebo im privezú) prípravky alebo prístroje, ktoré sa zväčša po prvom použití niekam odložia. Aspoň sa má na čo usádzať prach. Všeobecne sa teda veľmi málo kupuje a všetci vieme, prečo. Ibaže s takouto situáciou sa nemôžu uspokojiť tí, ktorým záleží na predaji svojich, alebo odniekadiaľ prepašovaných výrobkov. Dovtípili sa, čo treba robiť, aby sa dostali po potenciálnych kupcov. Siahli po telefónnych zoznamoch, a ....

Zázračné výrobky Veríme, že sa už aj vám stalo, že keď zacengal telefón, v slúchadle sa ozval milý hlas, zvyčajne ženský, ktorý čo najsrdečnejšie a s neskrývanou radosťou oznámil, že ste sa práve vy stali výhercom napríklad magnetického náramku. A potom rapotal ako v reklame, že práve ten náramok vás vylieči zo všetkých možných chorôb: od vysokého krvného tlaku, pomôže vám odohnať reumu a pod. a jediné, čo sa od vás žiada, je, aby ste odišli na prezentáciu ich výrobkov do niektorej z tunajších reštaurácií. Sú však aj iné ponuky pre nás (naivných?) dedinčanov, takto po telefóne. Ponúkajú sa aj výhodné pôžičky, aj hrnce a misy, aj zdravé podušky a paplóny aj deky z ťavej srsti, rozličné prípravky na udržanie telesnej zdatnosti a hoci tí, ktorí toto robia, sú dotieraví, v podstate by sme ich počínanie mohli

200

ohodnotiť ako celkom nevinné. Je totiž len na nás, či sa rozhodneme „dar“, alebo „výhru“ prijať aj s podmienkami, ktoré nasledujú, alebo sa za takú ochotu srdečne poďakujeme. Iste sa u väčšiny už usadilo presvedčenie, že nieto na svete takých dobrodincov, ktorí by len tak z ničoho nič rozdávali svoje (alebo cudzie) výrobky úplne neznámym ľuďom. Konečne sami asi najlepšie vieme, či niečo potrebujeme, a preto by sa s tým nemali trápiť úplne cudzí ľudia.

Chcú o nás vedieť viac Posledne sa však stretávame so snahou anketovať tunajšie občianstvo. A to je už čosi iné. Obyčajne sa nejaké dievča predstaví krstným menom a povie, že robí anketu pre nejakú agentúru, o ktorej sme ešte nepočuli. Ak sa s tou mladou „krasorečkou“ dáte do reči, zistíte, že sa bude pokúšať od vás získať informácie o tom, kde bývate, ako bývate, s kým bývate, či v dome máte mužov do 35 rokov, alebo ste tam iba vy, či ste penzistka, alebo ste na dôchodku už obaja... Prednedávnom sa dievčina pýtala, či sú v našej rodine dôchodcovia, lebo vraj zajtra do našej ulice prídu osobne kontaktovať penzistov kvôli poisteniu. Samozrejme, že sa nikto podobný tu nepotuloval, ani po uličkách a uliciach pred kostolom, ani za kostolom. Je iba jeden spôsob presvedčiť sa, čo je to za anketujúcich. Stačí sa ich opýtať na ich priezvisko, na sídlo firmy, pre ktorú pracujú, adresu, na pevnú linku. Keď anketovať začnete vy, obyčajne sa rozhovor skončí rýchlo. Zložia. Určite by sme si mali chrániť naše súkromie a nemali by sme dovoliť nechať sa obťažovať. Takéto telefonáty sú z právneho hľadiska obťažovaním. Čo sa za nimi skrýva, čo je vlastne ich cieľom, sa môžeme iba domnievať. Myslíme si, že sa niekto snaží zistiť, kde v Petrovci žijú vekom starší občania. Kontaktovali sme aj policajta, aby sme zistili, čo v takýchto prípadoch môže urobiť občan, ktorý si nepraje, aby ho po telefóne znepokojovali neznáme osoby s veľmi podozrivými anketami. Policajt takto poradil: Jednoducho im to zložte! Je to najúčinnejšia zbraň. Lebo, keď je číslo v telefónnom zozname, k nemu sa môže dostať hocikto, aj taký, o čích úmysloch môžeme pochybovať. Ak by sa však telefonáty opakovali, mohlo by sa požiadať poštu, aby zistila, odkiaľ a kto volá, poradil príslušník tunajšej stanice polície. To však znamená, že by samotní občania museli pátrať po tom, kto sú vlastne anketári, na čo sa sotva niekto podujme. Procedúra nie je jednoduchá, lebo takéto požiadavky vybavuje pošta v Novom Sade a nie v Petrovci. Je na nás, ako v budúcnosti budeme odbavovať telefonáty, na ktoré práve upozorňujeme. Radíme kvôli vlastnej bezpečnosti neposkytovať žiadne údaje o sebe neznámym osobám. Lebo keď poviete Som dôchodca, aj to je pre niekoho cenný údaj. Z podnetu Petrovčanov Jarmila Pálenkášová

201

SKÚSENOSTI HOLUBÁRA JANKA ĎUGU

Časy t neprajú ani holubom Y Jarmila Pálenkášová Z U nás sú skutočne len zriedkaví ľudia, ktorí sa zaoberajú holubárstvom. Ťažko by bolo čo len predstaviť si, že otec, sedliak, svojmu jedinému synovi dovolí „prplať sa s holubmi“. „Z toho sa nežije,“ poučoval otec Ďuga svojho syna Janka, keď tento očividne inklinoval na druhú stranu. Ani futbal sa otcovi nevidel ako vhodný šport pre sedliackeho chlapca, no keď sa presvedčil, že je z neho dobrý brankár, nevoľky privolil. Dokonca aj na zápasy sa naučil chodiť. Ale o holuboch nebolo s ním reči. Otec sa obával, že Janko zanedbá prácu, matičku zem, že z neho nebude spoľahlivý človek. Otec nemal pravdu. A Janko? Ten bol úporný. Prvé holuby dostal od pána biskupa Vrbovského. Prvé holuby, ktoré si zadovážil sám, boli za „svadobné“ peniaze, pripomenie však, že

Chovateľ Ján Ďuga a jeho 11 zväzových trofejí

202

s porozumením manželky. Nataša bola a zostala jeho veľká podpora nielen pri futbale, aj pri holuboch. S Natašou mal Janko odrazu tri lásky: Natašu, futbal a holuby. Ibaže tri lásky mladé plecia nevládali uniesť. Zápasy bývajú v nedeľu, ale aj holubie preteky sa organizujú každú nedeľu od konca apríla do konca júla. Človek nemôže byť v tom istom čase na dvoch miestach. Janko sa vzdal futbalu, čo mu mnohí zazlievali. Venoval sa holubom, venoval sa rodine, robôt bolo vždy vyše hlavy. S Natašou to zvladávali hádam aj preto, lebo boli na seba tiež ako dva holuby... stále spolu, v dobrom i v zlom. Tie prvé roky chovu pretekárskych holubov neprinášali výsledky, spomínal. Zistil aj prečo. Nemôžu byť holuby umiestnené v improvizovanom holubníku, nemôžu byť spolu holubice a holuby, potrebujú byť v suchom, presvietenom holubníku, nemôžu nekontrolovane liahnuť mladé a aj pretekať. V roku 2007 spravil Ján Ďuga na dvore priestranný holubník. Stál ho najmenej jutro zeme, ale neoľutoval. Už o rok sa s výsledkami zapísal medzi prvých 100 holubárov v krajine, rok potom medzi prvých 50, nato jeho výsledky sa našli na 10. mieste, aby v roku 2013 triumfoval s 11-timi zväzovými pohármi na krátkych, stredných a dlhých tratiach. Vec však nie je ani trochu jednoduchá. Nemáme predstavu, čo všetko človek musí urobiť, aby holub vyhral regionálnu súťaž, v ktorej sa zúčastní 3885 holubov, čo mu robí „cestu“ do vyšších súťaží. Jankove holuby a holubice nesklamali, ale nesklamal ani ich chovateľ. Nielenže im zabezpečil prvotriedne „ubytovanie“, ale pre ne pestoval aj prvotriedne krmivo. Aj dnes nielen Ďugovci, ale aj ich holuby pijú výlučne prečistenú, filtrovanú vodu, holubom sa dávajú vitamíny a minerály, energetická strava pred súťažením. Ján Ďuga iba na prepravu na tréningy trovil minimálne dva sudy paliva ročne. Denne sa kvôli holubom u Ďugovcov vstávalo o piatej, kvôli raňajšiemu hodinovému tréningu, ktorý sa podvečer zopakoval. V stredu sa s nimi chodievalo na odľahlejšie miesta. Už v sobotu ich transportovali na miesto, skadiaľ štartovala pretekárska trať a v nedeľu bolo súťaženie. Takto to šlo dokola. Vlani sa Ďugovci starali o 120 mladých, 100 súťažiacich a 50 holubov, ktoré tvoria, ako tomu hovoria, na základňu. V rokoch za nami Ján prispôsobil aj vlastnú poľnohospodársku výrobu chovu holubov. Pestoval to, čo tvorí základ ich stravy, hrach, viku, cirok, pšenicu, slnečnicu, vyberané odrody kukurice. Každé dopestované zrno prešlo veterníkom a tento pestovateľ dral lopaty miešajúc vagóny zrniek v správnom pomere. Mnohí si chodili na krmivo na ich adresu. Ďugova zmes vyrobená výlučne ručne mala svojich kupcov. Poznali ich nielen v holubárskom klube v Rumenke, kde bol Ján členom, ale aj v Novosadskom regióne ba aj širšie. Avšak časy tu akoby nepriali ničomu, ani tomuto náročnému a veľmi drahému športu. Okrem toho prihodilo sa, čo sa nesmelo a nemalo. 203

V Slovinsku, pri preprave do Talianska na maratón (trať dlhšia ako 600 km) pri živom sprievodcovi zmizlo niekoľko holubov a medzi nimi aj Jankov favorit. Bolo to pre neho veľké sklamanie. To a podfuky, ktorých sú ľudia schopní aj pri evidovaní výsledkov, tohto chovateľa odrádza od záľuby, ktorej sa naplno venoval. Povedal, že viac pretekať nepôjde, opustil klub, no ešte stále čaká, že tá ukradnutá 15-tka využije prvú príležitosť a vráti sa domov. Cvičený holub sa vraj vždy vráti do rodného holubníka ak je zdravý, tvrdil náš spolubesedník. – Nie je v tom navigácia, on si nepamätá cestu, ktorou prešiel. Späť ho ťahá láska po domove, to, že uvidí svojho pára... Janko s Natašou hrdo pripomínajú, že ich holuby majú čipy, že doma mali prístroj, ktorý evidoval ich príchod či prílet často z náročných tratí – z mestečka neďaleko Milána (Taliansko); keď ich vypustili ráno o 6.00, už o 15.30 ich prístroj na Komenského č. 9 v Petrovci pípal a holub bol doma. Je veľa toho, čo zámerne vynechávame z tohto príspevku. Sú to spomienky, ktoré predbiehajú jedna druhú a viažu sa na Janka, na Natašu, na ich holuby a obetavú prácu, ktorú si vyžadujú, na každý získaný pohár, ktorý opatrujú na poličkách v kuchyni. Porozumieť rozhodnutiu tohto chovateľa nie je nemožné. Avšak ak skutočne urobí, čo povedal a holubov sa zriekne na dobro, obávame sa, že sa každú nedeľu od konca apríla do konca júla bude náramne nudiť. Pravda, ak si nenájde nejakú inú záľubu, či lásku. Holubárstvo – biznis – Priekopníci chovu pretekárskych holubov, ktorý je druhom športu, sú Belgičania. Pred takmer 200 rokmi začali v meste Verviers pretekať. Miestni obchodníci potrebovali správu o svojej práve dohodnutej transakcii poslať do 150 km vzdialeného mesta Lutych. Všetci obchodníci, ktorí chovali aj holuby, sa dohodli, že každý pošle so správou toho svojho a uzavreli stávku, ktorý spomedzi nich správu doručí ako prvý. Takto holuby fungovali ako e-maily 19. storočia. V tejto krajine v roku 1925 vznikol prvý holubí spolok na svete a jeho členovia už o rok odštartovali aj prvé oficiálne preteky. Ich holuby leteli z Paríža domov cca 200 kilometrov. Tým sa začala éra komerčných letov, chovatelia holuby šľachtili, pripravovali na preteky, zlepšovali ich kondíciu. Dnes je nielen v tejto krajine, ale aj v mnohých iných nielen v Európe, ale aj vo svete chov holubov biznis. Veľký biznis, ktorí si však môžu dovoliť len bohatí ľudia. Za pretekárske esá sa na aukciách v Belgicku, Holandsku platia tisíce eur, ktoré ochotne, bez rozmýšľania zaplatia najmä „športovci“ z Číny a Thajska.

204

Nad Selenčou rozvoniavala kukurica Y Juraj Berédi-Ďuky Z V Selenči, v nedeľu 21. septembra 2014 bola po druhýkrát Kukuriciáda. Usporiadali ju dôchodcovia, ktorí sa pravidelne každý deň stretávajú u obchodníka na dôchodku Pavla Berédiho na „diváne”, ako to nie tak dávno bývalo. Nositeľom organizácie Kukuriciády je Juraj Kubeček, ktorý pre túto akciu zabezpečí kukuricu výhodnú na varenie a pečenie. Ináč posadí ju razom po zbere hlavnej plodiny, je mäkká, aby bola akurát vhodná na túto akciu v prvý jesenný deň. Juraj Kubeček nám povedal, že na ideu vzdať hold kukurici prišiel inšpirovaný rôznymi „iádami” (slaniniáda, kobasiciáda atď.), pretože ako základná surovina na výrobu mäsa v krmivách, ktorými sa kŕmia zvieratá a hydina, je práve kukurica. Podľa jeho slov treba oslavovať zrnko kukurice, od ktorého vlastne začína výroba mäsa. S ideou sa začalo vlani a tohto roku sa znovu realizovala. Pomáhali mu v tom všetci priatelia, ktorí sa pravidelne stretávajú. Kukurica sa piekla a varila v dvoch kotloch. Hlavným kuchárom v úplnom kuchárskom výstroji bol sám organizátor Juraj Kubeček. Žičilo aj počasie, takže sa všetko odohrávalo takmer za ideálnych podmienok. Kukuricu si zdarma mohli vychutnávať všetci, ktorí sa buď s úmyslom prišli pozrieť na túto udalosť, alebo sa náhodne ocitli na tvári miesta. Ku-

Dôchodcovia si našli spôsob, ako sa stretať

205

Keď sa varí vo veľkom množstve, tak je to aj dobré

kurica rovnako chutila deťom, ako aj mladým a starým. Starší spoluobčania si zaspomínali na časy, keď kukurica bola pochúťkou, ktorej sa nedalo odolať, a všetci pochválili túto udalosť. Ponúknutú lahôdku nikto neodmietol. Sám organizátor roznášal kukuricu aj do domácností, v ktorých žijú ľudia, ktorí by radi prišli na toto podujatie ale zo zdravotných dôvodov sú znemožnení. Je zaujímavé, že pre túto svoju akciu organizátori nemajú žiadnych sponzorov, ani žiadnu finančnú podporu. To, čo krási týchto ľudí, ktorí Kukuriciádu organizujú, niektorí aj v pokročilom veku, je dobrá vôľa a nesmierny entuziazmus. Dokazujú, že aj v dnešnom čase, keď nieto peňazí, na všetko stačí trochu dobrej vôle, niekoľko šúľkov kukurice a zábava sa môže začať. Nechýbalo ani domáce vínko a pálené. Na scénografiu využili sejací stroj – starú dvojradovú „sadiarku“ na kukuricu, ktorú voľakedy ťahali kone, a poľnohospodári kráčali za ňou po celý deň. Taktiež sa tu našlo aj osivo, NS seme. Sú tu ešte všelijaké možnosti keď ide o obsah Kukuriciády, o ktorých organizátor premýšľa, zatiaľ sú však tajomstvom a možno už o rok sa niečo z toho aj pridá do obsahu tohto podujatia. Škoda iba, že viacej ľudí nevedelo o tejto veľkolepej udalosti. Organizátori majú nádej, aj keď sú v pokročilom veku, že ich zdravie poslúži aj o rok, keď plánujú Kukuriciádu rozšíriť a propagovať vopred, aby bola ešte veľkolepejšia a aby sa jej mohli zúčastniť všetci záujemcovia. Zostáva zaželať im iba dobrého zdravia a aby ich tento entuziazmus neopustil na radosť všetkých spoluobčanov, ktorým aj tohto roku chutila kukurica, či už varená alebo pečená. Juraj Kubeček a táto dobrodružná družina sľubujú, že aj o rok v prvý jesenný deň Selenčou bude rozvoniavať kukurica, či už verená, pečená alebo kukuričné pukance.

206

30 AKCIÍ ROVNANIA POĽNÝCH CIEST PETROVSKÝCH SEDLIAKOV

Tabu téma pre nacionálne ekvencie Y Anna Dudášová Z V predveľkonočnom období sa na našich dedinách upratuje. Robí sa to aj inokedy, Slováci sú predsa známi ako poriadkumilovní ľudia. Ale predveľkonočné upratovanie je niečo iné. Ženy perú „duchny“, záclony, „kalia“ stromy, zbierajú veľké vajcia na farbenie, aj ekológovia sú aktívnejší, spolkárky pomáhajú komunálnym podnikom upratovať v centre, v akcii sú cirkevníci. A, pravdaže – aj sedliaci. Tí, aspoň v Petrovci je to tak, vždy na jar pred Veľkou nocou porovnajú poľné cesty. A robia to už 30 rokov. Vlani si okrúhle jubileum aj pripomenuli a pocítili to aj účastníci akcie – každému sa dostalo tričko s priliehavým nápisom na spomínanie... Cesty v chotári sa v Petrovci rovnajú po dva dni. Napríklad vlani to bolo 14. a 15. marca. V prvý deň sa vždy zem rozváža do priepadlísk na cestách, ktoré treba rovnať, a v druhý deň sa cesty rovnajú. V prvý deň vlani prišlo na akciu 50 účastníkov s traktormi a vlečkami, a tak to zhruba býva každý rok. Z brehu kanála vyviezli vyše 1000 kubíkov zeme. Rovnať cesty prišlo 280 ľudí so svojimi traktormi. Väčšina účastníkov za traktor zavesila tanierové brány, ideálne na úpravu poľných ciest.

Účastníci akcie rovnania ciest sú vždy podelení do skupín. Táto skupina vlani rovnala cesty za kanálom. Prestávku s raňajkami mali pri Nemčokovej studni, kde sme ich aj zvečnili.

207

Po práci nasleduje „pláca“. Pre tých, čo rovnajú cesty, to nebývajú peniaze, ale v jeden rok paprikáš, na druhý fazuľa. Vlani ju pripravila táto skupina ochotných mužov a žien.

Petrovský chotár je veľký. Počíta sa, že je zhruba 180 kilometrov poľných ciest. Ale Petrovčania obrábajú zem aj v hložianskom, kulpínskom, buľkeskom, futockom, čelarevskom, begečskom, stepanovićovskom a kysáčskom chotári, takže cesty rovnajú vždy aj tam, zhruba upravia nie 180, ale 400 kilometrov poľných ciest. Keďže v petrovskom chotári toho času prebieha komasácia, vlani malo vedenie Klubu poľnohospodárov, organizátor akcie, obavy, či sedliaci prídu na akciu, keďže vedia, že cesty nezostanú na starom mieste. No ľudí nič neodradilo, prišli, pomohli, porovnali cesty a žičilo aj počasie. – Dávno sa nám tak dobre nerobilo ako tohto roku! – povedali autorke týchto riadkov. Keď spočítame účastníkov akcie z prvého a druhého dňa, vyjde nám, že vlani v petrovskom chotári cesty rovnalo približne 450 ľudí so svojimi traktormi a prívesnými strojmi. Nik im za to ani nezaplatil, ani nenalial „naftu“ do traktora. Už roky to financujú sami. Je pravda, že v posledných rokoch trochu hundrú, zvlášť keď z času na čas počujú, ako niekde niekto v Srbsku, kto robil podobnú prácu, niečo od štátu dostal. Ale ja by som tu o niečom inom. Keď v niektorej z dedín v Srbsku mimo Vojvodiny zorganizujú akciu rovnania ciest a na akciu príde 18 traktorov, správa o tom sa číta v ústrednom belehradskom denníku. Keď na cesty vyjde 450 traktorov, o tom belehradská televízia ani nemukne. Možno sme tomu aj sami na vine, že ich na to neupozorníme, ale organizátori akcie tvrdia, že im už zunovalo pozývať ich, „ľebo aj tak ňigda ňeprídu“! Ktovie, ako to vlastne je. Možno je chyba iba tá, že je Petrovec ďaleko od Belehradu! 208

Foto: Anna Dudášová

POĽNOHOSPODÁRSTVO

209

Pamätlivé roky Y Prof. Dr. Ján Kišgeci Z V úvodníku ku kalendárovej časti o poľnohospodárstve nemožno nezaznamenať vlaňajší 2014. rok, ktorý sa bude dlho spomínať. Dedinskí kronikári by ho označili ako „pamätlivý“. Preto, že nám v celom Srbsku pršalo, keď sme chceli, aby nám pršalo, aj keď sme nechceli, že nám lialo nad očakávanie, že čapotalo, až nás začalo topiť a miestami povodne vyčíňali tak, že ohrozili nielen polia, ale aj dobytok, domy, hospodárske objekty, cesty, elektrické centrály, celé dediny a mestá. To, čo je najhoršie, odniesli aj ľudské životy. V tom nečase biblické vody priniesli niečo, čo sme nečakali. Zobudili v nás pocit solidarity, duchovnej satisfakcie, keď niekomu môžeme a chceme pomôcť. V časoch, keď sa viacej vážia hmotné statky než mravné hodnoty, na človeka a jeho duchovnosť sme začali zabúdať. Teraz, v nečase, mali sme konečne dobrý pocit a radosť okolo srdca, keď sme videli húfy mladých ľudí – chlapcov a dievčat, ako v tom daždivom máji v kabaniciach a v čižmách ponáhľajú na násypy, aby pomohli chrániť to, čo sa zachrániť dalo. S chuťou, nadšením robili tam spolu s miestnym obyvateľstvom, vojakmi, zahraničnými expertmi. To bude pamätlivé všetkým. Rok bude pamätlivý najmä sedliakom a poľnohospodárskym odborníkom. Meteorologická stanica, ktorá vyše polstoročia každý deň starostlivo meria poveternostné parametre v rámci petrovského vedeckého ústavu, zaznamenala daždivý rekord, keď vo vegetačnom období (apríl – september) napršalo toľko, koľko nenaprší počas celého priemerného roka.

Pšenica Zhubný účinok bol zaznamenaný na chlebovej pšenici. Aj napriek postrekom nevídaný výskyt chorôb vo Vojvodine, ktorú voláme ešte obilnicou Srbska, zmenšil úrody tejto plodiny na predvojnovú úroveň. Táto skutočnosť potom nastolila odborníkom mnohé aktuálne otázky – či máme vôbec odrody pšenice, ktoré by boli odolné proti extrémne nepriaznivým činiteľom – veľkým dažďom, chorobám, častým sucho-

210

tám alebo zimným mrazom. Tieto dilemy sú aktuálne už aj preto, že na niektorých zahraničných odrodách choroby mali iba nepatrné zhubné následky. To nastoľuje aj ďalšie otázky a témy: Aká je úroveň domácej vedy v podmienkach otvoreného trhu pre dovoz zahraničných odrôd kultúrnych plodín? To sú ďalšie obavy a hrozby.

Kukurica Kukurica – najdôležitejšia plodina v našej krajine mala vlani nevídané ukazovatele. Rástla ako z vody, ako nikdy predtým. Nikdy nebola zelenšia v septembri, ba aj v októbri, keď mala byť už v košoch, čardákoch a v sýpkach. Úrody domácich odrôd boli vyrovnane so zahraničnými. Šľachtitelia kukurice predsa vedia svoju robotu. Školovaní boli tam, skadiaľ kukurica pochádza. V kukuričnom pásme Ameriky. Ukazovatele bohatej až rekordnej úrody boli zatienené zákonitosťou ponuky a dopytu, respektíve nízkymi cenami, ktoré tiež prekvapili poľnohospodárov. Nečakali, že v podmienkach neobvyklej starostlivosti o poľnohospodárov – prémií, subvencií, – ceny môžu klesnúť na takú nízku úroveň. Kombajnovanú, omrvenú kukuricu s vysokým obsahom vlahy dlho nemal kto ani vykupovať, takže sedliaci museli čakať so zberom až do pozdnej jesene. To potom odročilo sejbu pšenice do nepriaznivej lehoty, čo znovu aktualizuje otázku osevného postupu, ktorý je obmedzený na dve plodiny –kukurica a po nej pšenica. Dokonca aj to je lepšie než sejba kukurice po kukurici.

Sója Podobný osud mala aj sója fazuľová. Tejto plodine hádam najlepšie vyhovujú vlhké roky. Výnosy stúpli a ceny klesli. Hospodárske výsledky sú predsa stabilné už roky. Vedeckí pracovníci, šľachtitelia s týmto koníčkom môžu ísť na preteky na všetky domáce a zahraničné dráhy. Do Európy, respektíve do Európskej únie sa dostávajú aj prostredníctvom prísnych odrodových skúšok na Slovensku, kde vykazujú závideniahodné výsledky.

211

Slnečnica Príjemne prekvapila slnečnica v Banáte. Sedliaci s obavami očakávali, že plesne v tomto vlhkom roku pozametajú polia pod slnečnicou. Predsa veda aj tu bola rozhodujúca. Roky a roky šľachtenia tejto plodiny u nás v Novom Sade, liberálny dovoz zahraničných odrôd, vytvoril skutočnosť, že sa pestovatelia nemusia obávať extrémnych prírodných podmienok. Zber bol predsa sťažený dlhotrvajúcimi dažďami, čo ohrozilo už dozreté úbory. Predajné ceny neboli adekvátne výrobným nákladom.

Cukrová repa Ak by si samotná rastlina cukrová repa mohla voliť poveternostné podmienky pre svoj rast a rozvoj, nemohla by vymyslieť lepšie od tohtoročných. Bujná a zelená bola od začiatku vegetácie až po príchod kombajnu. Dedko s babkou a celou rodinou by si nevedeli poradiť, ako repu dostať zo zeme. Aj kombajny so širokými pneumatikami sa ťažko vliekli po zablatených repniskách, ale sila je sila. Globalizácia priviedla svetové multinacionálne kompánie, ktoré pochopili, že ak chcú dostať surovinu, nesmú sa s pestovateľmi zahrávať. Cena cukrovej repy je primeraná svetovým cenám cukru. V každom obchode sa dá zistiť, že je cena cukru relatívne nízka, čo znamená že ani pestovatelia nemohli očakávať dobrý dôchodok, tým skôr, že aj cukornatosť repy bola vlani podpriemerná. Mnohé cukrovary roky nemali kampaň. Sú zatvorené. Poľnohospodársky vedecký ústav v Novom Sade sa zriekol programu šľachtenia vlastných odrôd. Noví majitelia doniesli svoje nové selekcie. Niečo je kladné, niečo záporné, ale predsa výroba cukru je roky stabilná, ako i jeho vývoz do zahraničia.

Krmoviny Krmoviny pre tvorbu biomasy potrebujú optimálnu vlahu. V normálnych rokoch sa nedaria bez zavlažovania, čo je hlavnou podmienkou pre rozvoj aj dobytkárstva. V tomto pamätlivom roku zavlažovacie sústavy sa nemuseli dávať do prevádzky. Vlahy bolo nadbytok, takže boli veľké ťažkosti so sušením a balíkovaním lucerky a sena. Cena krmovín stúpla vzhľadom na veľký dopyt z tých krajov, kde boli 212

povodne a kde sa seno nemohlo ani zberať, ani sušiť. Ľudia sa museli uspokojiť so skutočnosťou „čo je – tu je“, ale predsa domácim zvieratám nesmelo nič chybovať.

Metlový cirok Metlový cirok bol v predminulom roku veľmi vzácny, takže vlani sedliaci prejavili veľký záujem o jeho sejbu. V petrovskom ústave vykúpili všetky zásoby osiva a obsiali touto plodinou, v južnej a severnej Báčke, 2 500 až 3 000 ha. Úroda bola pekná, ale zber, pre daždivé počasie, nebol zdarný. Odborníci počítajú, že sa metličky úspešne zožali a osušili na asi 70 percent plôch. Ostatná úroda sa nedala úspešne zozbierať. Zostala v poli, alebo nekvalitná čaká nádejných kupcov, zložená na holohumniciach pestovateľov.

Zelenina Zeleniny sú citlivé na poveternostné podmienky. Niektoré viacej, niektoré menej. Vzhľadom na veľké výrobné náklady pestovatelia sa snažia zmenšiť riziko a tovarovú výrobu pre trh sťahujú pod skleníky a fóliovníky. V poli pod holým nebom zostavajú zemiaky, kapusta, mrkva, koreninová paprika, mak, paradajky, melóny, dyne. Problémy boli s výskytom peronospóry na paradajkách, melónoch a dyniach. Staré dobré, aromatické paradajky z otvoreného poľa sa nemohli kúpiť ani za liek. Teplomilné rastliny predĺžili dozrievanie. Nikdy sa paprika nezberala tak neskoro ako v tomto roku. Po zbere sa zistilo, že je kvalita podpriemerná. Niektoré porasty zeleniny boli ohrozené aj nepriamo – burinami, ktorým prevlhčené roky hádam najlepšie vyhovujú. Búrlivému výskytu chorôb a škodcov pomohla i predchádzajúca mierna zima, bez mrazov. Keď je zle v poli, obyčajne je dobre na trhu. Ceny boli korektné.

Ovocie Ovocie sa urodilo iba v intenzívnych sadoch, kde sa dbá na odrodovú štruktúru, kontrolu alternatívnej rodivosti, ochranu pred choro213

bami, škodcami a krupobitím. Celková úroda sa dala vyviezť po dobrých cenách na ruský trh, ktorý je pod hospodárskymi sankciami krajín EÚ. Tam, kde nevykonali ochranu načas, nemali ovocie ani pre trh, ani pre vlastné potreby. Nemali ani pre pálenku, čo niektorým pestovateľom veľmi ťažko padlo.

Vinohrady Podobné problémy mali aj vinohradníci, ktorí sa v poslednom desaťročí takmer úplne orientovali na intenzívnu tovarovú výrobu a vlastné brandy vína. Málo je drobných pestovateľov, čo vinič majú len pre vlastné potreby. Neskoré stolové odrody nemohli vôbec dozrieť. Nemali žiadnu cukornatosť. Strapce zostali zhnité na koreňoch do pozdnej jesene. Podobný osud mali aj vinohrady s vínovými odrodami. Pri dobrej opatere niektoré odrody predsa urodili, ale kvalita vína pre nízku cukornatosť je podpriemerná.

Včelári Včelári tiež nepochodili dobre. Pre časté dažde včely sa zriedkavo dostávali ku kvetom. Málo bolo medu, takže odborníci radili včelárom, aby pozorne zhodnotili znášky medu a aby značné zásoby nechali v úli včelím rodinám pre ich vlastnú spotrebu počas dlhého roka.

Záver Záverom treba osobitne vyzdvihnúť aktivity vlády Republiky Srbsko, všetkých ministrov, ktorí priamo koordinovali záchranné akcie počas povodní a nečasu. Podniknutá bola nebývala humanitárna akcia pomoci na obnovu zrúcaných objektov. S týmto cieľom bola zvolaná aj medzinárodná donátorská konferencia solidarity s postihnutými v Srbsku a v Bosne a Hercegovine. S následkami veľkých dažďov, povodní a zvlášť výstavbami obranných násypov v celom Srbsku sa budeme zaoberať aj v budúcich rokoch. Kiežby neboli také pamätlivé ako vlaňajšie.

214

Daždivé roky v pet ovských kronikách Y Prof. Dr. Ján Kišgeci Z Prezentovali sme telegraficky stručný prehľad na tému – počasie a siatiny v pamätlivom roku, ktorý je za nami. Takým štýlom by ho aj kronikári zaznamenali vo svojom kalendári. Ilustrujeme, ako to bolo v minulosti zapísané v petrovských kronikách, keď boli daždivé roky:

Petrovský farár Ján Stehlo (1787 – 1868) Rok 1828 V tomto roku sme videli, že prospešné dažde môžu byť aj škodlivé a zhubné. Daždivé počasie trvalo bez prestania. Úrody boli ohromné u všetkých siatin. Občania zo svojich polí úrodu zvážali i v takomto počasí, aby zbožie vymlátili. Tráva sa kosila aj druhýkrát, ale seno sa nemohlo osušiť a zozbierať. Pohnité ležalo znivočené veľkými dažďami. Pohnilo aj hrozno. Keď zrnká boli zrelé, od mnohých dažďov popukali a zhnili. Všetky poľné práce boli dažďami sťažené. Mnohí úrodu museli v poli zanedbať, čo sa prejavilo v sýpkach a veľkej ekonomickej záhube.

Pamätníkový denník Štefana (1842 – 1903) a Michala Labátha (1872 – 1936) Rok 1871 Rok bol ako predošlý, ustavičné dažde. Blata tak veľa, že sa ani na Štefana kráľa nemohlo ísť do Nového Sadu. Muselo sa obchádzať na Hložany. Máloktorý dom nebolo načim podmurovať. Niektoré, čo boli na vlhkej pôde, sa aj zváľali. Všetky bary tiekli a v nich chytali ryby, a to dosť veľké. Žito, čo zostalo po vŕškoch, bolo snetivé a slabo sypalo. Najviac ak jednu mieru z kríža. Mrcha počasie bolo do žatvy, potom sa vyčasilo, tak sa mohlo pozvážať. V barách ešte stála voda, tak sa muse-

215

li narobiť mostíky. Ovos urodil dobre, kukurica tiež, lenže veľké škody narobil črvoč. Všetkého ovocia bolo hojne, ale gerege urodili slabo a dine takmer nič. Všelijaké choroby začali panovať a na príčine je akiste voda.

Rodinná kronika Labáthová: Ondreja (1830 – 1894), Samuela (1871 – 1934), Samuela (1899 – 1973), Samuela (1934 – 1987) Rok 1912 Nastúpilo nesmierne daždivé, zlé počasie. V januári bol trochu napadol sneh, ale potom zase len dažde. Cesty boli také zlé, že aj hnoje zostali doma. Mohli sa vyvážať len v máji. Tohto roku sa len úchytkom dalo robiť s chmeľom. Kukuricu sme sadili, len keď sme mohli. Pekne povychádzala. Dažde boli, aj keď sme kukuricu okopávali. Pre nepríjemné počasie sa zaveľa roboty nemohli pozvršovať. Aj s konopami sa pozdilo. Daždivé počasie bolo počas celej chmeľovej oberačky, takže sa oberalo vyše 5 týždňov. Kukurica nemohla dozrieť. V jeseň sme žito nemohli posiať ako v predošlých rokoch. My sme boli posiali mašinou do úhoru. Hneď prišiel dážď, tak sme museli mašinu v poli nahať. Zakryli sme ju do šúšťa, a nemohli sme ju doviezť domov ani do Nového roku. Na Kantárovej lúke sme žito posiali rukou. Šúšťa sa nemohlo do dvoru doviezť. Vozili sme len potroche. Často nebolo možné po ceste pretiahnuť ani prázdny koč.

Rodinná kronika Lačoková: Pavel (1838 – 1914), Pavel (1858 – 1925) Rok 1914 Veľa dažďov už od jari. V juni vyšli vody, boli plné aj jamy. Daždivo bolo aj v tlačbe, mašiny ťažko prechádzali po blate. Potom nastali pekné dni, kukurica sa olámala, aj žito posialo. Lenže nemohol každý posiať, lebo začala vojna, nemal kto robiť. Kone vyzitírali vo vároši. Brali pre vojsko. Pobrali veľa, aj nám vzali kobolu, peknú, čiernu, mala štyri roky. Potom zase museli sme dať koč do lógra. Museli sme dávať aj kravy. Každý musel ísť s kravami. Utekali naši zo Srbska, v zime, tak okolo Kračúna. Nemohli pre blato prejsť. Rozišlo sa po dedinách, aj koče, aj delá tu boli do nasledovnej jari. Bolo veľké blato a dažde. Vyňatky z knihy Jána Kišgeciho: Petrovská dedina 216

Kalendár prác poľných plodín Y Mária Lučetincová Z Január je začiatok nového kalendárneho roka, keď bilancujeme prácu a dosiahnuté výsledky v uplynulom roku, a ak je počasie priaznivé, dokončíme niektoré poľné práce, napríklad hlbokú orbu. Skontrolujeme tiež v jeseni vysiate obilninové polia. Keď zistíme, že sa na nich namnožili hlodavce, predovšetkým myši, podnikneme ochranné opatrenia. Výskyt hlodavcov sa prejavuje úplne zničeným porastom, pričom na poli zisťujeme veľký počet obydlených dier. Pri peknom dni prekontrolujeme uskladnenú kukuricu v čardákoch. Ak kukurica obsahuje veľké percento vlahy a nebolo nadostač vetrov, môže sa kaziť. Aby sme na jar nestrácali veľa času, už teraz si zabezpečíme pre vegetačné obdobie potrebné druhy hnojív a pesticídov. Tekuté chemické prípravky proti chorobám, škodcom, burinám chránime pred premrznutím, pretože by tým stratili účinnosť. Skontrolujeme a opravíme pracovné náradie, postrekovače. Keďže máme dostatok času, môžeme sa venovať štúdiu odborných časopisov a kníh. Už v tomto období by sme mali rozhodnúť aké plodiny a v akom rozsahu budeme v tomto roku pestovať. Február je mesiacom zimy, no už začíname s prípravami na jarnú sejbu, a jarný jačmeň, ak nám počasie dovolí, aj sejeme. Chladné dni postupne ubúdajú, ale ich často vystriedajú silné vetry, ktoré poškodzujú i porasty pšenice. Tieto sa teraz, pri trochu vyšších teplotách, začínajú prebúdzať a upomínajú nás na skoré prihnojovanie pšenice. Prvou dávkou dusíkatých hnojív pomôžeme jej rýchlejšie zdolať následky zimy z uplynulého obdobia. Zásadne platí pravidlo, že prvé prihnojovanie robíme v čase intenzívneho odnožovania porastov. Pri skorej sejbe odnožovanie začína už v jeseni, preto najmä na slabších pôdach sa mnohokrát osvedčilo prihnojovanie neskoro z jeseni pred príchodom prvého snehu. Marec je mesiacom rozbehu poľných prác. Predovšetkým treba záväzne zakončiť prihnojovanie pšenice dusíkom, pričom v prvom dávkovaní použijeme 70 % z množstva, ktoré sme plánovali použiť. Zvyšnú časť necháme na druhé – korekčné prihnojovanie. Ak sa nám jarný jačmeň nepodarilo zasiať vo februári, sejeme ho teraz, ako i cukrovú 217

repu, ktorej sejbu treba v tomto mesiaci aj ukončiť. V apríli totiž prichádza do úvahy iba opätovná sejba, ktorá však prináša omnoho menšiu úrodu. Apríl je hlavnou sejbovou sezónou na poliach, kde sejeme cirok, kukuricu, sóju, tiež slnečnicu, a však neskoršie, iba v druhej polovici mesiaca. Takéto porasty sú totiž odolnejšie proti chorobám. V prvej polovici mesiaca záväzne robíme druhé, korekčné prihnojovanie pšenice a zaburinené porasty postrekujeme herbicídmi, ak sme to nerobili v marci. Chránime vychádzajúce porasty cukrovej repy, ktoré ohrozujú škodcovia. Niekedy sú ohrozené i porasty ciroku, slnečnice a kukurice, ktoré tiež v tomto prípade postrekujeme primeraným insekticídom. Máj je mesiacom, keď zvýšenú pozornosť musíme venovať hlavne ošetrovaniu poľných plodín proti burinám, ale i ostatným škodlivým činiteľom. Ak sme neurobili postrek hneď po sejbe, proti burinám ochranu robíme po vzídení rastlín primeranými herbicídmi. Väčšina z nich sa aplikuje hneď po sejbe a pred vzcházaním vysiatej plodiny. No pri ich výbere vždy musíme prihliadať na vyskytujúce sa druhy burín v ošetrovanom poraste. Jún je prvý letný mesiac, často však bohatý na zrážky, čo vo veľkej miere podnecuje silný výskyt rôznych rastlinných chorôb a škodcov, proti ktorým musíme často použiť chemické ochranné prípravky. Nebezpečné sú najmä vošky, ktoré sa vyskytujú takmer na všetkých kultúrnych rastlinách. Osobitnú pozornosť venujeme ochrane lucerny, ktorej kvety bývajú napadnuté hmyzom. Robíme intenzívne prípravy na žatvu a plánujeme strniskovú sejbu. Za priaznivých poveternostných podmienok v druhej polovici roka môžeme z toho istého poľa získať ešte jednu žatvu. Do podmietnutého strniska môžeme vysievať plodiny s krátkou vegetáciou a zvýšenou odolnosťou proti nízkym teplotám, ako sú repka olejka, kaleráb, kŕmny kel. Na strniskovú sejbu vhodné sú i sója, uhorky a hrach na priemyselné spracovanie, keďže, majú krátke vegetačné obdobie. V júni robíme i prvý postrek slnečnice proti chorobe fomopsis. Júl je mesiacom, keď sa spravidla na poliach začína, prebieha a končí žatva pšenice. Všetko je v znamení zberu tej-

218

to najdôležitejšej chleboviny. Preto je dobre, keď slnko páli žencov a pomáha im zrno čím skôr dostať do sýpok. Pred pšenicou zberáme repku olejku. Po zbere strniskových plodín nezabúdajme na včasnú podmietku. Najlepšie je strnisko podmietať súčasne s kombajnovaním, teda v ten istý deň, čím zabránime úniku pôdnej vlahy zo zeme. Orieme plytko a pôdu povrchovo skypríme. Tam, kde máme podmienky na zavlažovanie, zakladáme druhú sejbu, ktorá je podkladom lacnej krmovinovej základne. Pozemky zamorené divým cirokom po zbere strniskových plodín neorieme. Zvýšenú pozornosť venujeme ochranným prácam v chmeľniciach a sledujeme, či sa v nich neobjavili hubové choroby – peronospóra, alebo múčnatka a škodlivý hmyz. Ostatné poľné plodiny v tomto období nepotrebujú nejakú osobitnú opateru, iba ak cukrová repa, na ktorej tiež pravidelne sledujeme výskyt vošiek a cerkosporiózy, ktorá môže silne zamorené porasty takmer zničiť. Proti všetkým týmto škodcom existujú účinné chemické prípravky. August je mesiacom, keď vrcholí leto a poľné práce sú hlavne zamerané na ochranu poľných plodín, aby rastliny v čím lepšej kondícii dočkali zber. V tomto mesiaci totiž počasie často umožňuje výskyt cerkosporiózy na cukrovej repe a začína sa zjavovať i druhá generácia morí. Bojujeme proti peronospóre na chmeli a augustové horúčavy podnecujú masový výskyt červeného pavúčika. Voľné plochy preorávame s cieľom zachovať vlahu a zničiť buriny. Lány, na ktorých je hodne divého ciroku, neorieme hneď po zbere, ale počkáme, kým cirok dosiahne 30 cm výšku. Vtedy ho postriekame zodpovedajúcim herbicídom a po niekoľkých týždňoch, keď burina uschne, pozemok zorieme. Vysychanie nadzemnej časti ciroku je znakom, že je i podzemná časť rastliny poškodená a na budúci rok nevyrastie z nej burina. Koncom mesiaca začíname so zberom ciroku, chmeľu a niektorých iných poľnohospodárskych kultúr. September je mesiacom, keď pokračujeme so zberom ciroku a chmeľu, a dozrela i slnečnica a sója. Nové hybridy slnečnice v optimálnom čase zberu majú časť listov ešte zelené, ako i byľ, no zrno je technologicky zrelé. V tomto mesiaci treba záväzne urobiť hlbokú jesennú

219

orbu, lebo zem na „vyzretie“ potrebuje teplo a vlahu, a v neskorších mesiacoch optimálna teplota ubúda. V druhej polovici mesiaca začíname vyberať aj cukrovú repu, ktorej listy sú výborným krmivom. Ak je však pôda suchá, so zberom buliev musíme počkať, až prevlhne. Nedočkaví roľníci už v tomto mesiaci začínajú siať pšenicu. Odborníci však takúto sejbu neodporúčajú, lebo porasty vysiate v tomto mesiaci zvyčajne bývajú bujné a pestovatelia získavajú menšiu úrodu ako pri neskoršej sejbe. Október je prvý jesenný mesiac, v ktorom najdôležitejšou prácou je zber kukurice a sejba pšenice, a pokračujeme i s vyberaním cukrovej repy. Po zbere kukurice rastlinné pozostatky podľa možnosti zaorieme, čím pôdu obohacujeme humusom. Táto sa stáva úrodnejšia, a môže akumulovať viac pôdnej vlahy. Pri zaorávaní kukuričia, ako i pšeničnej slamy, do pôdy treba zapracovať 100 až 150 kg nitromonkálu na jutro, aby účinok zaoraných rastlinných pozostatkov bol vyšší. Pod pšenicu orieme plytšie, lebo plytšia orba je zárukou rýchlejšej a lacnejšej predsejbovej prípravy pozemku, čím je aj výroba pšenice lacnejšia. Pri pestovaní tejto chleboviny časť minerálnych hnojív zaorieme pri základnej orbe a druhú časť zapracujeme do pôdy pri povrchovej úprave – tanierovaní. Tretinu dusíkatých hnojív necháme na prihnojovanie. November je skutočným mesiacom jesene, ktorý nám už veští blížiacu sa zimu. I napriek tomu, že optimálna lehota sejby pšenice je v októbri, prakticky sejba pokračuje aj teraz a vo výnimočných prípadoch aj v decembri. Oneskorená sejba sa však vyznačuje menšou úrodou, preto je lepšie i dva roky obsievať pšenicou tie isté lány a urobiť potrebné ochranné opatrenia, len aby sa zrno dostalo do zeme načas. Oneskorenú sejbu nemožno nahradiť zvyšovaním dávok osiva a minerálnych hnojív. Po zbere jesenných plodín pokračujeme s hlbokou orbou a pripravujeme pôdu pre jarné plodiny. Ak nám to počasie dovolí, v jeseni zaorieme dve tretiny z plánovaného množstva fosforečných a draselných hnojív a štvrtinu dusíkatých. December je mesiacom zimného pokoja, no aj teraz, keď nám to počasie dovolí, môžeme dokončovať práce, ktoré sme z akýchkoľvek príčin nestačili doteraz urobiť. Neraz ešte dokončujeme zber kukurice a pokračujeme v zimnej orbe. Netreba sa obávať plytšieho snehu (do 10 cm), dôležité je, aby povrchová vrstva pôdy nebola veľmi zamrznutá. Lepšie je pozemok zorať hoci aj neskoro v jeseň ako včas na jar, lebo zimné mrazy priaznivo ovplyvňujú vytváranie dobrej štruktúry zeme.

220

Cukor „rastie“ na poliach Y Mária Lučetincová Z Pozdĺž morského pobrežia mnohých európskych krajín rastie nenápadná burina so zelenými kvietkami – repa obyčajná divá (Beta vulgaris). Táto trvalka na jar vyklíči zo semena a vytvára mäsitý koreň, ktorý jej umožňuje pretrvávať zimu. Nasledujúcu jar vyháňa kvetnú stonku a cyklus sa opakuje. Zvláštnym znakom repy obyčajnej divej je, že zásobu sacharidov, ktoré ukladá v koreni, netvorí iba škrob, ako pri väčšine iných okopanín, ale obsahuje aj veľké percento cukru sacharózy. Prvým výsledkom výberu čiže selekcie a šľachtenia tohto divo rastúceho druhu bola cvikla, repa s červenou dužinou a príjemnou sladkou chuťou. Cukrová repa sa ako kultúrna plodina objavila počas napoleonských vojen na začiatku 19. storočia, keď Briti blokovali európske pobrežie a znemožnili dovoz cukrovej trstiny z ostrovov v Karibskom mori. Na myšlienku vyrábať cukor z repy prišiel nemecký chemik A. S. Marggraf v roku 1740, avšak zistil, že najbežnejšie odrody repy obsahujú iba 3 % cukru. Vychádzajúc z potreby nájsť rýchlu náhradu za trstinový cukor šľachtitelia vo Francúzsku a Nemecku začali rýchlo repu šľachtiť. Sústredili sa najmä na nezvyčajne sladkú sliezsku odrodu. Iné pramene uvádzajú, že cukrová repa vznikla krížením cvikly i kŕmnej repy. Výsledkom šľachtenia bola cukrová repa, ktorá obsahuje asi 26 % cukru. Cukrovarnícky priemysel sa začína okolo roku 1800 a od iných tradičných odvetví spracujúcich poľnohospodársku produkciu, ako je liehovarníctvo, výroba škrobu, spracovanie tabaku atď. líšiť tým, že spracovával v tej dobe úplne novú priemyselnú plodinu – cukrovú repu. Cukrovej repe sa darí na úrodných pôdach v nížinách s teplým slnečným letom. Pôdu treba výdatne hnojiť. Cukrová repa, podobne ako repa obyčajná, uprednostňuje slané pôdy. Tento fakt sa dá vysvetliť tým, že na tých pôdach žili jej predkovia. Cukrová repa zakoreňuje hlboko a môže čerpať vodu z hlbok väčších než obilniny. Je náročná na vodu, každá rastlina počas vegetačného obdobia jej spotrebuje okolo 1/5 l. Semená sa vyvíjajú v zväzočkovitých súkvetiach a tvoria súdržné klbká, z ktorých po vysiatí vyrastie 221

niekoľko rastlín. Preto sa repa musí jednotiť. Keďže jednotenie repy je namáhavá ručná práca, výskumníci vypracovali dve metódy, ako znížiť počet klíčkov v klbku. Prvou z nich je obrusovanie osiva, čím sa z klbka odstránia prebytočné klíčky. Druhá metóda je založená na vyšľachtení jednoklíčkových odrôd. Po jednotení rastlina vytvorí mohutnú ružicu sýtozelených listov a súčasne buduje charakteristicky zhrubnutú podzemnú časť,: dlhú bielu končitú buľvu. Na rozdiel od svojho divo rastúceho predka cukrová repa je dvojročná rastlina; kvety a semená vytvára až v druhom roku. Buľvy sa zberajú už počas prvého roku, obyčajne 20 až 30 týždňov po vysiatí, Moderným spôsobom sa repa zberá strojmi. Stroj najprv skrojí listy a potom zo zeme vyberie buľvy. Semená potrebné na sejbu sa pestujú tak, že po prvom roku sa repa vyberie zo zeme a uskladní v hrobli. Na jar sa táto sadzačka vysadí, rastliny zakvitnú a vytvoria semená. Semenačka sa zberá strojmi. Z poľa sa repa zváža priamo do cukrovaru. V cukrovare sa repa najskôr vyperie, potom sa v rezačkách poreže na rezky. Z rezkov sa v difúznych batériách pomocou horúcej vody vylúhuje cukor, čím vzniká šťava. Vylúhované rezky sa lisujú a zužitkujú ako krmivo. Difúzna šťava sa potom čistí, a to pridaním vápenného mlieka. Prebytok vápna sa odstraňuje pomocou kysličníka uhličitého. Po oddelení nečistôt v podobe saturačného kalu sa šťava v odparkách zohrieva a zahusťuje. Voda sa vyparuje a cukor zo šťavy začne kryštalizovať. Vykryštalizovaný cukor sa v odstredivkách oddelí a zvyšný sirup sa ďalej odparuje. Posledný už ďalej nespracovaný ostatok sirupu sa nazýva melasa. Melasou sa skvalitňuje siláž, no v niektorých krajinách sa ňou aj sladí. Z tony cukrovej repy sa vyrobí asi 120 kg cukru. Z knihy Ľudia a rastliny

222

Možnosti zvýšenia úrody fazule Y Dr. Janko Červenský Z Hlavné zeleninárske druhy sa v roku 2013 v Srbsku pestovali na ploche otvoreného poľa 137 665 hektárov. Z toho sa fazuľa pestovala na ploche 17 737 hektárov s priemernou úrodou 1110 kg/ha. V centrálnom Srbsku sa pestovala na 12 860 ha s priemernou úrodou 1045 kg/ ha. Vo Vojvodine sa fazuľa pestovala na ploche 4877 ha s priemernou úrodou 1284 kg/ha. Fazuľa zaberá dôležité miesto v našej krajine, tak v poľnohospodárskej výrobe, ako aj ekonomický životaschopný druh rastlín, ale aj ako dobrá predchádzajúca plodina. Vzhľadom na jej prispôsobivosť, môže byť úspešne pestovaná v rôznych podmienkach prostredia. Je to jedna zo zeleniny s najbohatšími živinými látkami, predovšetkým vďaka vysokému obsahu bielkovín a sacharidov. Pre fazuľu sú charakteristické dobré výnosy, a suché zrno možno ľahko skladovať bez straty živín, okrem toho sa ľahko prepravuje.

223

Nízka úroda fazule v Srbsku je výsledkom toho, že najväčšia plocha pod fazuľou je sústredená v rodinných domácnostiach, na malých plochách. Pokles plôch pod fazuľou v posledných 10 rokoch je so sadzbou 1,89 %. Dôvody pre nedostatočné a nízke úrody sú početné. Fazuľa sa často vysieva na najchudobnejších pozemkoch, pretože je spoločný názor, že sa nemusí hnojiť. Samozrejme, že pre dosiahnutie vysokého výnosu pozemky musia byť nahnojené. Množstvo živín závisí od agro-chemickej analýzy a očakávaného výnosu. Údaje z literatúry naznačujú, že by bolo treba poskytnúť 40 až 60 N/ha, 70 – 90 kg P2O5 a K2O 80 – 100 kg/ha. Výrobcovia navyše často aj bez hnojenia fazule vyberajú na pestovanie silne zaburinené polia, čo nevyhnutne vedie k poklesu výnosov. Použitie neovereného a nepreskúmaného osiva fazule je častou príčinou zníženej úrody. Tu sa myslí aj na osivo, ktoré si farmári sami dopestovali ako merkantil. Mnohí výrobcovia siatie nevykonávajú na základe klíčivosti, absolútnej hmotnosti a plánovaného počtu rastlín, ale zhruba zasejú 80 až 90 kilogramov osiva/ha. To zvyčajne vedie k zníženiu počtu rastlín na pozemku. Množstvo osiva závisí predovšetkým od absolútnej hmotnosti. Pohybuje sa v rozmedzí 274 – 405 g, teda na plánovaný počet rastlín od 420 tisíc/ha treba použiť 150 až 190 kg/ha osiva. Zmena spôsobu pestovania kukurice znižuje pestovanie fazule ako medziplodiny a zväčšuje pozemky pod samotnou fazuľou. Bohužiaľ, ešte stále sa používajú domestikované populácie a neoverené osivo bez vyhlášky o kvalite osiva. Týmto spôsobom je obsiatych asi 40 % plôch pod fazuľou. V Inštitúte pre roľníctvo a zeleninárstvo v Novom Sade sú vytvorené druhy farebnej fazule: Zlatko (zrno je zlatožlté, valcovité, veľké, hmotnosť 1 000 semien je priemerne 450 g, zlatožlté zrná); Sremac (zrno je zelenkasté, valcovitého až elipsoidického tvaru, hmotnosť 1 000 zŕn sa pohybuje v rozmedzí 350 až 400 gramov, žltozelená fazuľa), rovnako ako odrody bielych fazúľ; Dvadesetica (veľmi skorá odro224

da, s hmotnosťou 1000 zŕn 350 – 400 g); Maksa a Belko (zrno jemnejšie, absolútna hmotnosť zŕn okolo 320 g, farba zrna je biela, eliptického tvaru; Balkán (elipsoidicko-guľaté zrná, hmotnosť 1000 zŕn je okolo 330 g). Uvedené odrody sa vyznačujú tradičnými vlastnosťami regiónu a sú vhodné na pestovanie v čistej kultúre, s vysokým výnosovým potenciálom. Odrody Inštitútu sú determinantného rastu a sú určené na pestovanie v čistej kultúre. Kvôli dosiahnutiu vysokého výnosu výsadba by mala byť na konečne plánovaný spon rastlín s rozstupom riadkov 45 – 50 cm. Rozstup riadkov 70 cm neposkytuje dostatočný vegetačný priestor, rastliny nezatvoria rady do kvitnutia, v plodine fazule je nižšia relatívna vlhkosť vzduchu a tým je aj zmenšené oplodnenie, čo je priamym dôsledkom zmenšenia úrody. Ochrana fazule má často nedostatočný prístup, aplikujú sa herbicídy, ktoré sa používajú v sóji s rovnakým množstvom účinnej látky na hektár. Fazuľa je citlivejšia než sója na použité koncentrácie a často vznikajú škvrny (spáleniny) a znižuje sa úroda. Fazuľa je druh rastliny, ktorá má slabší koreňový systém než roľnícke plodiny a stabilná produkcia vyžaduje zavlažovanie. Straty vo výnosoch vznikajú aj pri žatve úrody. Ak chceme znížiť náklady na výrobu, používame neprispôsobené kombajny, a to vedie k rozbitiu a úniku osiva. Tým vzniká odpad aj pri preberaní, pretože je osemenie rozbité alebo prasknuté. S odrodami fazule Inštitútu pre roľníctvo a zeleninárstvo v Novom Sade, použitím intenzívnej agrotechniky a certifikovaného osiva, ktoré má klíčivosť 95 – 97 %, sa dosahujú výnosy 3,0 až 3,5 t / ha, čo je takmer trikrát viac ako republikový priemer. 225

St apka tabaková – škodca zeleniny Y Ing. Ján Tancik, PhD. Z Strapka tabaková (srb. duvanov trips) – Thrips tabaci (Tripidae: Thysanoptera) je najčastejšie sa vyskytujúca strapka a tiež aj najškodlivejší druh strapiek na otvorenom poli. Pochádza z východného Stredozemia, ale dnes je už rozšírená po celom svete. Vyhovuje jej teplá kontinentálna klíma. Je výrazný polyfág, škodí na vyše 200 rôznych rastlinách na otvorenom poli, ale aj v zatvorených priestoroch. V strednej Európe je významným škodcom tabaku, tiež zeleniny, napáda cibuľu, pór, kapustu, uhorky, rajčiny a šalát.

Popis, bionómia a ekológia Telo dospelej samičky je dlhé asi 1 mm, svetložltej farby. Samček je trochu menší, štíhlejší a svetlejší ako samička. Tykadlá majú pretiahnuté, žlté. Larvy sú bezkrídle, belasožlté. V poľných podmienkach prezimuje imágo vo vrchných vrstvách pôdy, pozostatkoch rastlín. Na jar, po aktivácii, imága najprv žijú na burinách a neskôr migrujú na pestované rastliny. Samčeky sa vyskytujú ojedinele, takže rozmnožovanie je väčšinou bezpohlavné – partenogenetické. Samičky pomocou pílkovitého kladielka poškodia povrch listu a nakladú vajíčka do pletív. Vývoju tejto strapky vyhovuje teplota 25 – 27° C a relatívna vlhkosť vzduchu 65 %. Vývojový cyklus trvá 14 – 30 dní v závislosti od teploty. Na teplote nad 30° C vývoj sa skracuje a trvá len 10 – 11 dní. Imága môžu byť aktívne aj počas zimy. Ak je zima jemná, vtedy žijú na burinách a tiež môžu škodiť aj v skladoch na uskladnenej cibuli alebo hlúbovinách. 226

Prirodzení nepriatelia Strapku tabakovú ako aj iné strapky ničia mnohí polyfágni predátori ako sú zlatoočky (Chrisopa carnea) a bzdochy z čeľade Anthocoridae, ale nemajú praktický význam v znížení populácie strapiek, lebo sa v poraste vyskytujú neskoršie. Entomopatogénne huby ako je Beauveria bassiana tiež nedávajú dobré výsledky, lebo potrebujú na vývoj dlhotrvajúcu vysokú vlhkosť a strapky sa hojne vyskytujú pri suchom a teplom počasí.

Škodlivosť Strapka tabaková škodí na rastlinách priamo vyciciavaním štiav a tiež pred začiatkom príjmu potravy do pletív rastlín vylučuje enzýmy. Do prázdnych miest v pletivách preniká vzduch, a preto sa zjavujú škvrny bielej farby, alebo, ako sa nazývajú, striebristé škvrny. Znižuje sa tým fotosyntéza a zvyšuje sa vyparovanie vody, čo vplýva na zníženie úrody. Cez poškodené miesta prenikajú mikroorganizmy, pôvodcovia chorôb. Škodí aj prenosom vírusových chorôb, je vektorom vírusu bronzovitosti rajčiaka (Tomato Spotted Wilt Virus). Strapka tabaková, výrazný polyfág, škodí na vyše 200 rôznych rastlinách na otvorenom poli, ale aj v zatvorených priestoroch. Najviac škodí na cibuľovinách, potom na kapuste, rajčinách, uhorkách a šaláte. Na poľných plodinách najviac škodí na tabaku a bavlnovníku, ale aj na strukovinách (fazuľa, ďatelina), na obilninách, najmä na pšenici, jačmeni a kukurici, potom na olejninách: na slnečnici a repke olejnej. Škodí aj na okrasných rastlinách v zatvorených priestoroch a tiež aj na mnohých nepestovaných rastlinách.

Škodlivosť na cibuli Významné škody na cibuli táto strapka spôsobuje v suchých rokoch. Škodlivým štádiom je imágo a larva, ktoré sa koncentrujú medzi listom a stopkou a vyciciavajú tu šťavy, čo spôsobuje striebristé škvrny na týchto častiach. Pri silnejšom napadnutí stonka stmavne a uschne. Na póre sú tiež jedince koncentrované v pazuchách listov. Na miestach, kde boli vyciciavané šťavy z listov, sa zjavujú žltkasté škvrny, a ak sú poškodené viaceré bunky do týchto častí preniká vzduch a vytvárajú sa striebristé škvrny. Počas príjmu potravy strapky vylučujú trus zelenej farby, znižuje sa fotosyntéza a zvyšuje vyparovanie vody a tiež cez poranené časti prenikajú patogény. Cibule dozrievajú skorej a veľkosť hlávok sa znižuje. Táto strapka je vektorom vírusu Iris yellow spot virus, Tospvirus, ktorý spôsobuje nekrotické žlté škvrny. 227

Škodlivosť na kapustovinách Strapka tabaková škodí na kapuste počas leta najmä v suchých obdobiach. Napáda hlavne jesenné a zimné odrody kapusty, kým jarné odrody nie sú napádané. Larvy a imága sa zaťahujú medzi lístie a prenikajú až do piatej vrstvy listov. Listy poškodzujú vyciciavaním štiav a spôsobujú na miestach vpichu hrčky – korkové pletivo, nepravidelného tvaru. Tieto miesta sú pri bielych odrodách najprv zelenosivé a pri červených biele. Počas kvasenia tieto miesta stmavnú, a tým sa znižuje kvalita kvasenej kapusty a znižuje trhová hodnota. Zvýšený výskyt tejto strapky na kapustovinách sa pripisuje zmenám v technológii pestovania kapustovín, pestovaniu citlivých odrôd a klimatickým zmenám. Odolnejšie sú odrody, ktoré majú väčší objem kutikulárneho vosku na listoch. Slabšie napadnutie bolo zaznamenané, keď sa kapusta pestuje hustejšie.

Ochrana Agrotechnické opatrenia Zníženie populácie tejto strapky môžeme spôsobiť dodržiavaním osevného postupu, ničením pozberových zvyškov, pravidelným obrábaním pôdy a pravidelným a dôsledným ničením burín. Dážď spôsobuje najvýraznejšie zníženie populácie strapiek, lebo ich zmýva z povrchu rastlín. Z tých dôvodov v teplých letách, bez zrážok prichádza k premnoženiam strapiek. Tiež môžeme využívať zavlažovanie postrekom na zníženie populácie strapiek. Pestovanie odolných alebo tolerantných odrôd Červené odrody cibule sú spravidla citlivejšie na strapky ako biele a žlté odrody. Odolnejšie odrody kapusty sú tie, ktoré majú väčší objem kutikulárneho vosku na listoch. Slabšie napadnutie bolo zaznamenané, keď sa kapusta pestuje hustejšie. Sejbou medziplodiny do porastov cibule, a to je najčastejšie ďatelina, dá sa znížiť napadnutie touto strapkou, ale treba si uvedomiť, že pri takomto pestovaní sa nezvyšuje úroda, ale len kvalita. Chemická ochrana Nálet imág do porastov sa zisťuje pomocou modrých lepových dosiek, žlté lepové tiež sa využívajú, ale sú menej efektívne. Aplikáciu insekticídov treba vykonať na začiatku výskytu imág v poraste. V Srbsku sú povolené na ochranu cibule prípravky na báze malationu (Etiol) a formetanatu (Dicarazol 50 SP). V Európe sa využívajú aj prípravky zo sku228

piny pyrethridov. Účinnosť insekticídov v ochrane kapusty je obyčajne nižšia, lebo insekticíd nepreniká dostatočne do hlávky kapusty. Biologická ochrana Proti strapkám sa využíva v rámci biologickej ochrany viac druhov bioagensov. V skleníkoch sa najmä využívajú dravé roztoče: Typhlodromips (Amblyseius) swirskii, Neoseiulus (Amblyseius) barkerii, Neoseiulus (Amblyseius) cucumeris, Iphiseius (Amblyseius) degenerans. Aplikácia sa vykonáva preventívne, aplikuje sa zavčasu na jar priamo na rastliny v čase výskytu prvých strapiek. I. degenerans sa aplikuje na paprike a iných zeleninách. Substrát obsahujúci dravého roztoča sa rozhadzuje obyčajne po objavení sa prvých kvetov, v čase, keď sa škodca ešte nevyskytuje masovo. Odporúčaná dávka dravého roztoča je 1 kus na 1 m2. I. degenerans sa odlišuje od N. cucumeris aj tým, že sa množí lepšie na peli. Preto lepšie prežíva na kultúrnych rastlinách, ktoré produkujú peľ, napr. paprike. Dravý roztoč Hypoaspis miles sa používa na ochranu proti smútivkám (napr.: Bradysia paupera, Lycoriella spp.) Čiastočne účinkuje aj proti nymfám strapiek v pôde: strapka západná, strapka tabaková, ktorých nymfy sa vyvíjajú v pôde. Okrem dravých roztočov využívajú sa aj dravé bzdochy: Macrolophus caliginosus a dravé bzdocha z rodu Orius. Svoju korisť vysávajú a v prípade veľkého výskytu koristi zabijú viac jedincov ako konzumujú. Druhy z rodu Orius sa používajú v kombinácii s roztočami z rodu Amblyseius predovšetkým v teplejších obdobiach sezóny, keď sa rýchlo množia a dobre znášajú nižšiu vlhkosť vzduchu v skleníkoch. Vďaka tomu, že sú polyfágy a že sú schopní rozmnožovať sa aj na peli, nie sú závislí od populácie strapiek, takže sa aplikácia môže konať aj pred masovým výskytom strapiek. Aplikácia sa vykonáva včas-ráno alebo večer, aby dospelci neopustili skleník. Dodávajú sa ako zmes nýmf a dospelcov v sypkom substráte. Aplikujú sa posypaním rastlín v dávke 0,5 – 10 jed/rast. Tiež sa využívajú aj polyfágni predátory, ako je zlatoočka obyčajná – Chrysopa carne. Larvy tejto zlatoočky sú dravé, polyfágne napádajú všetky živočíchy menšie od seba, ba niekedy aj väčšie od seba. Živia sa všetkými druhmi vošiek, molicami, strapkami, červcami, roztočmi, vajíčkami a mladými larvami motýľov a chrobákov. Larva počas života skonzumuje 400 – 500 vošiek. Larvy sú aktívne hlavne v noci, cez deň odpočívajú na rastline. Používa sa hlavne v skleníkoch, ale aj na otvorenom poli: v chmeľniciach, v porastoch jahôd a v zelenine. Vyhovuje im nižší a hustý po-

229

rast. Dodávajú sa larvy druhého instaru. Aplikácia sa vykonáva opatrným rozsýpaním substrátu s larvami priamo na napadnuté rastliny. Dávkovanie proti voškám: 10 – 20 lariev na m2, s tým, že sa aplikácia opakuje po týždni, odolnejšia je proti pesticídom než väčšina bioagensov. Je polyfágna a napáda aj vypustené bioagensy. Entomopatogénna huba Verticilium lecanni Táto huba sa vyskytuje v ekosystémoch tropického, subtropického a mierneho pásma. Prípravky na báze tejto huby sa používajú v biologickej ochrane od 80-tych rokov 20. storočia. Komerčne produkované kmene boli izolované z vošiek a molíc. V. lecanni napáda hmyz tak, že po infekcii, a to znamená vyklíčená spóra na povrchu hmyzu prerastie hyfami huby kutikulu a napadnutý hmyz po niekoľkých dňoch uhynie. Od infekcie do objavenia sa zreteľných príznakov infekcie na moliciach ubehne od 7 do 10 dní a pri strapkách 14 dní. Huba na povrchu napadnutého hmyzu vytvára biele, niekedy svetložlté mycélium. Mŕtvy hmyz má svetlohnedú až tmavohnedú farbu. Optimálne podmienky na rast a sporuláciu tejto huby je teplota 15 – 28 °C a relatívna vlhkosť vzduchu nad 80 %. Používa sa na reguláciu kalamitného výskytu molíc a strapiek v skleníkoch. Dodáva sa v podobe prášku, ktorý obsahuje spóry huby Verticilium lecanni a používa sa podľa návodu výrobcu. Odporúčané množstvo prášku sa rozmieša v 3 – 4 litroch vody, nechá stáť 2 – 4 hodiny a potom sa zamieša do konečného objemu vody. Pre vysoké porasty používa sa dávka vody od 2 000 do 3 000 l/ha a pre nižšie 1 000 – 2 000 l/ha. Aplikácia sa robí jemne rosiacim postrekovačom. Po aplikácii musí minimálna teplota v skleníku prevyšovať 18 – 20 °C a vlhkosť vzduchu nesmie klesnúť pod 80 %. Ošetrenie sa po piatich dňoch opakuje. Prípravok Prev-B2 Tento prípravok obsahuje 4,2 % za studena lisovaného pomarančového oleja a bór 2,1 %. Pôsobí ako hnojivo, zvyšuje výživu rastlín bórom a má aj insekticídnu účinnosť, obmedzuje napadnutie savým a žravým hmyzom, tiež pôsobí ako fungicíd, obmedzuje napadnutie múčnatkou a pôsobí aj ako zmáčadlo pri postrekovej kvapaline. V krajinách strednej Európy je registrovaný na ochranu rajčín, papriky a uhoriek proti voškám, moliciam a strapkám. Používa sa ako postrek, v dávke 0,3 – 0,4 %. Odporúča sa aplikovať v 7-dňových intervaloch, 3 aplikácie. Pri predávkovaní môže byť fitotoxický. Ochranná doba je 0 dní.

230

Ako spozorovať začiatok choroby domácich zvierat Y Dipl. vet. med. Juraj Pálenkáš Z Bez ohľadu na to, že správnejšia výživa a opatera, ako i rôzne prevenčné opatrenia a súčasná ochrana zdravia domácich zvierat zredukovali výskyt chorôb na najmenšiu možnú mieru, predsa ešte vždy v chovoch všetkých druhov domácich zvierat dochádza k rôznym poruchám zdravia. Pretože každé ochorenie ohrozuje život zvieraťa a je na príčine menším alebo väčším ekonomickým stratám, nevyhnutné je včasným odhalením chorobného procesu a jeho účinným liečením čím skôr konsolidovať zdravotnú situáciu chorobou postihnutého zvieraťa. I keď súčasné lieky v liečbe chorých zvierat preukazujú vysoký stupeň účinnosti, predsa sa stane, že i najsvedomitejšie liečenie neprinesie očakávané výsledky a že i najlepšie lieky sklamú. Úspech liečby závisí od druhu choroby, ako i od včasnosti odbernej intervencie. Ešte vždy sa pomerne často stáva, že majiteľ zvieraťa načas nespozoruje ochorenie, prípadne vážne nepochopí chorobný stav zvieraťa a otáľa s liečbou. Určitá časť majiteľov zvierat po spozorovaní nejakých príznakov choroby najprv odíde poradiť sa so susedmi a len keď choroba nadobudne veľké rozmery, obracajú sa na odborníka. Pretože v takýchto prípadoch choroba skoro v úplnosti premohla organizmus zvieraťa, často i najenergickejšie poskytnutá odborná pomoc je bezvýsledná. To znamená, že chorobu je najlepšie liečiť vo svojich začiatkoch a každé odďaľovanie odbornej pomoci môže byť tragické. To znamená, že chorobu možno prirovnať požiaru, ktorý treba hasiť, len čo sa spozorujú prvé kúdole dymu a nečakať výskyt veľkého plameňa. Aby sa načas mohlo začať s liečením, choroba sa musí spozorovať vo svojom zárodku, netreba zabúdať, že sa zvieratá nesťažujú na svoju chorobu, a preto je všetko ponechané majiteľovmu ostrovtipu. Pretože zvieratá nevedia chorobu simulovať, každá nenormálnosť v správaní je príznakom určitých nenormálnych dianí v ich organizme. Pre tieto príčiny vždy, keď sa spozorujú nejaké poruchy zdravotného sta-

231

vu treba, myslieť na chorobu a v žiadnom prípade nie na nejaké nevážne veci (prejedenie, zlú chuť krmiva ap.). Malé poruchy zdravia zviera neprejavuje žiadnym príznakom, preto každé viditeľné ochorenie sa musí považovať za veľmi vážne. To znamená, že chovateľ chorobu spozoruje iba vtedy, keď táto zviera čiastočne alebo úplne zlomila. Chybná je teda mienka, podľa ktorej choroba nastala, iba keď ju majiteľ spozoroval. Prvé počiatky poruchy zdravia obyčajne ujdú našej pozornosti, lebo ich zviera prejavuje veľmi nepatrnými, alebo žiadnymi viditeľnými príznakmi. O jestvovaní choroby sa dozvieme iba v jej pokročilejšom štádiu. Z týchto dôvodov je nevyhnutné hneď po spozorovaní určitých príznakov nejakej choroby neotáľať s odbornou pomocou, lebo účinnosť liečenia v prvom rade závisí od včasnosti jeho podniknutia. Nie je jedno, či sa zvieraťu poskytne pomoc na začiatku choroby, alebo v neskoršom štádiu. Z už uvedeného vysvitá, že v liečbe zvierat dosiahneme prajný výsledok, ak načas spozorujeme príznaky ochorenia, čo nie je ľahkou vecou. Závisí to od povahy samej choroby, od telesnej kondície a temperamentu zvieraťa, ako i od pozorovateľskej schopnosti samého majiteľa. Niekedy je veľmi ťažko určiť presnú hranicu medzi zdravím a chorobou. Pri úsudku o zdraví alebo chorobe sa musí prihliadať na množstvo činiteľov hovoriacich o jednom alebo druhom. Musí sa dávať pozor, či patričné zviera nekašle, ťažko nedýcha, nemá výron z nosa, nemá narušenú rovnováhu tela, či nestone, či nemá hnačku alebo nedávi, či sa nepotí, nekrčí, nekope nohami po bruchu, či sa neváľa po zemi atď. Treba kontrolovať aj zmeny na výkaloch, moči, koži, apetíte, telesnú teplotu a vôbec všetko, čo i len diskrétne prezrádza, že sa v organizme zvieraťa odohráva niečo nenormálne. Pri tejto príležitosti treba zdôrazniť, že prevažná väčšina chorôb u zvierat sa prejavuje nedostatkom apetítu. Tento príznak spozoruje i ten, ktorému ostatné príznaky ujdú pozornosti. Pretože si väčšina chovateľov myslí, že keď niektoré zviera odmieta stravu, sa iba prejedlo, alebo mu predmetná strava nechutí, strate apetítu nepridáva veľkú dôležitosť. Obyčajne sa v takýchto prípadoch zvieraťu podáva iná, chutnejšia strava. Keďže takúto stravu, a zvlášť ak ide o zelené krmivo, 232

často i choré zviera zje, čo i len v malom množstve, chovateľ sa s tým uspokojí. Toto je však veľmi zlý postup, lebo sa tak poskytovanie odbornej pomoci oddaľuje, čo môže mať ťažké následky. To znamená, že zviera je vážne choré už vtedy, keď nechce stravu, ktorú dovtedy jedlo s veľkou chuťou. Pre tieto príčiny s liečením netreba čakať až dovtedy, keď zviera nič nechce vziať do úst. Toto je tým dôležitejšie, že k strate apetítu prichodí iba vtedy, keď choroba veľmi pokročila. V niektorých prípadoch zviera i napriek tomu, že je vážne choré, skoro normálne prijíma stravu. Sú však i prípady, keď zahynutiu nepredchádza žiadna strata apetítu, a preto sa veľmi mýlia tí, ktorí si myslia, že sú zvieratá choré iba vtedy, keď nič nevezmú do úst. Od samého chovateľa tiež závisí, či sa chorému zvieraťu načas poskytne odborná pomoc. Nie sú všetci chovatelia domácich zvierat rovnako inteligentní, skúsení a zbehlí. Niektorí načas spozorujú i tú najmenšiu poruchu zdravotného stavu zvierat a požiadajú o odbornú pomoc, kým iní chorobu spozorujú iba vtedy, keď zviera úplne dobila. Sú i takí, ktorí i po odhalení choroby otáľajú s liečením, vyčkávajú, čo bude ďalej, a až keď je stav naozaj veľmi kritický, požiadajú o zverolekársku pomoc. Na skoré uzdravenie chorého dobytka veľmi priaznivo vplývajú i správne a pravdivé údaje o začiatku, priebehu a spozorovaných príznakoch choroby, údaje, ktoré od chovateľa žiada zverolekár. Nesmie sa zabudnúť, že tento odborník prináša úsudok o chorobe a jej diagnózu i na základe výpovedí majiteľa zvieraťa, lebo je pri chorom zvierati iba na chvíľu, kým chovateľ je pri zvierati dlhší čas. Pretože väčšina chorôb domácich zvierat sú ťažkej povahy a majú veľmi rýchly priebeh, s liečením chorých zvierat sa v žiadnom prípade nesmie otáľať. Toto je zvlášť dôležité v takých prípadoch, keď ide o nákazlivé choroby, lebo každá oneskorené odborná intervencia má za následok rozšírenie choroby nielen na ostatné vnímavé zvieratá v jednom chove, ale i na bližšie a širšie okolie, následkom čoho nastanú veľké škody. Okrem iných dôvodov včasné liečenie je žiaduce i z ekonomických dôvodov. Ak sa totiž choroba lieči vo svojom zárodku, potrebné je menej intervencií a menej liekov. Takéto liečenie je omnoho lacnejšie od liečenia podnikaného v pokročilom štádiu choroby. Včasné liečenie má všetky predpoklady na to, aby nenechalo žiadne nepriaznivé následky na zdraví a úžitkovosti, kým oneskorené liečenie môže zaviniť uhynutie, alebo také zdravotné poruchy, ktoré znemožnia pravidelný rast, priberanie na váhe, znížia dojivosť, znášku vajec, zapríčinia neplodnosť atď.

233

Pesticídy v pot avinách živočíšneho pôvodu Y Dipl. vet. med. Juraj Pálenkáš Z Pesticídy sú chemické látky, ktoré sa používajú na ničenie rôznych škodcov napádajúcich rastliny, zvieratá a ľudí. Podľa toho, proti čomu sa používajú, pesticídy sa delia na: insekticídy (proti hmyzu), fungicídy (proti rastlinným chorobám), herbicídy (proti burine), rodenticídy (proti potkanom), limacídy (proti slimákom), korvicídy (proti vranám) a iné. V každodennom živote pesticídy majú veľký význam a bez ich sústavného používania moderná poľnohospodárska výroba by nebola možná. Vďaka pesticídom rôzne buriny v poľnohospodárskych kultúrach sa ničia i bez okopávania. Niektoré poľnohospodárske plodiny, zvlášť zemiaky, mak, cukrová repa, kapusta, rajčiaky, chmeľ, cirok a iné by sa nemohli pestovať bez ničenia rastlinných škodcov a chorôb. Pesticídy majú veľkú úlohu i v ovocinárstve a vo vinohradníctve. Iba sústavným postrekom ovocných stromov a viniča možno dopestovať chorobami a červmi napadnuté ovocie a hrozno. Pesticídy majú nemalý podiel i vo zvyšovaní zdravotných a hygienických podmienok ľudí a domácich zvierat. Použitím pesticídov, najmä insekticídov sa priam vykynožili niektoré choroby ľudí a zvierat, ktoré prenášajú vši, blchy, komáre a iný hmyz. Pesticídy majú veľmi dôležitú úlohu pri liečení svrabu ľudí, ošípaných, oviec, koní, hovädzieho dobytka a hydiny. Pre tieto dôvody pesticídy sa v súčasnosti používajú v obrovských množstvách. Chemický priemysel dnes vyrába vyše 200 druhov najrôznejších pesticídov a stále sa vynachádzajú nové. Prevažná väčšina pesticídov patrí medzi kontaktné

234

jedy, pretože na škodcov pôsobia, keď prídu do styku s ich telom. Z povrchu tela prenikajú dovnútra, napádajú nervovú sústavu, a tak zapríčiňujú uhynutie. Na ľudí a zvieratá (okrem rodenticídov) v bežne používaných koncentráciách nepôsobia smrteľne. V prípade, že sa však do organizmu ľudí a domácich zvierat dostane väčšie množstvo niektorého pesticídu, môžu nastať vážne poruchy zdravotného stavu. Vo zvlášť ťažkých prípadoch, keď sa do tela odrazu vnesie väčšie množstvo pesticídov, či už vdychovaním, stravou a vodou, nastane akútne otrávenie majúce za následok smrť. Škodlivé je i opakujúce sa pôsobenie pesticídov v malých množstvách. Keď sa totiž do tela ľudí a zvierat dlhší čas vnášajú menšie množstvá týchto látok, nastane takzvané chronické otrávenie prejavujúce sa chudnutím, telesnou slabosťou, poškodením pečene, poruchami v činnosti nervového ústrojenstva, rozmožovacích orgánov a iné poruchy v činnosti telesných ústrojov. Niektorým pesticídom sa pripisuje i rakovinotvornosť. Väčšina pesticídov sa do tela ľudí a zvierat dostane vdychovaním alebo stravou a vodou. Niektoré môžu do tela preniknúť i cez kožu. Okrem priameho spôsobu vnášania pesticídov do organizmu ľudí a zvierat, ktorý nastane pri bezprostrednom styku s týmito látkami, jestvuje i takzvaná nepriama kontaminácia pesticídmi. Tento nepriamy spôsob vnášania pesticídov do ľudského organizmu sa zistil iba nedávno a vyvolal veľký rozruch vo vedeckých kruhoch. Zistilo sa totiž, že konzumovaním niektorých potravinových článkov, tak rastlinného, ako i živočíšneho pôvodu, do organizmu ľudí sa môžu dostať pesticídy. Postrekovaním ovocia, rajčiakov, kapusty a iných zelenín pesticídmi týmito potravinovými článkami sa do organizmu ľudí môžu dostať škodlivé látky. Zvieratá do svojho tela vnesú pesticídy krmivom, ktoré sa postrekovalo alebo poprašovalo nejakým ochranným prostriedkom, alebo lízaním vlastného tela, válovov, jaslí a iných predmetov, na ktorých sa nachodia tieto chemické látky.

235

K tomuto najčastejšie príde vtedy, keď sa zvieratá poprašujú alebo striekajú prostriedkom na ničenie múch, vší, bĺch alebo svrabovcov. V organizme zvierat pesticídy sa uložia v podkožnom tuku, v pečeni a v nervovej sústave. Jedna časť sa z tela vylučuje mliekom, vajcami a inými výlučkami. Keď ľudia zjedia mäso, masť, mlieko, vajcia, ako i výrobky z mäsa a mlieka pochádzajúce zo zvierat, ktoré vo svojom tele mali pesticídy, i samy sa kontaminujú týmito chemikáliami. Toto je jeden doteraz menej známy spôsob prenikania pesticídov do ľudského tela a jedno nové nebezpečenstvo ohrozujúce zdravie ľudí. Pretože sa už roky v rastlinnej a živočíšnej výrobe pesticídy používajú v obrovských množstvách, v súčasnosti je zriedkavosťou nájsť prostredie na zemeguli, ktoré by neobsahovalo tieto prostriedky. O tom, v akej miere je situácia kritická, svedčia i údaje, že sa i v tele tučniakov (pinguinov) žijúcich v polárnom pásme zistila prítomnosť pesticídov i napriek tomu, že sa tieto látky tam nepoužívajú. Do týchto častí sveta sa pesticídy dostanú vodami riek, ktoré obsahujú veľké množstvá týchto chemikálií. Pre tieto isté príčiny i ryby, tak riečne, ako i morské, obsahujú menšie alebo väčšie množstvo pesticídov. Pesticídy sú tiež na vine, že z našich polí miznú prepelice, jarabice, škovránky a iné vtáky. Následkom škodlivého pôsobenia pesticídov na rozmnožovacie orgány nastali veľké poruchy v reprodukcii vtákov. Ak sa takáto situácia nezmení, niektoré druhy vtákov zostanú iba v pamäti starých ľudí. Zo spomínaných dôvodov pri používaní rôznych pesticídov sa musí postupovať nanajvýš opatrne. Stále sa musí mať na zreteli, že i napriek dobrým vlastnostiam môžu byť nebezpečné tak pre ľudí, ako i pre domáce a divo žijúce zvieratá.

236

Čo-to o zabíjačke Y Dipl. vet. med. Juraj Pálenkáš Z Na miniatúrnych, zimných rodinných slávnostiach – zabíjačkách chystájú sa potraviny na celý nasledujúci rok. Ide o veľmi dôležitú a zodpovednú robotu, od ktorej závisí nielen technologická kvalita, ale i zdravotná akosť mäsa a mäsových výrobkov, preto ju treba vykonať veľmi znalecky. V prípade, že sa počas zabíjačky, ako i počas prípravy klobás a konzervovaní mäsa a mäsových výrobkov urobia chyby, tieto veľmi dôležité potravné články sa môžu pokaziť. Keďže je cena kŕmnikov a iného materiálu použitého pri zabíjačke, zvlášť toho času, nie malá, nuž i celkové škody sú veľké. Okrem hmotnej škody pokazené mäso a výrobky môžu zapríčiniť vážne, niekedy i smrteľné ochorenia tých, čo takéto výrobky zjedli. I napriek tomu, že je problematika súvisiaca so zabíjačkou veľmi obsiahla a zložitá, pokúsime sa pozastaviť nad tými najvýznamnejšími činiteľmi, od ktorých závisí zdravotná akosť a trvanlivosť mäsa a mäsových výrobkov (klobás, šunky, slaniny a i.). Od celého radu rôznych činiteľov technologická kvalita a zdravotná akosť mäsa a mäsových výrobkov najväčšmi závisia od jatočného

237

zvieraťa, teda kŕmnika a hygienických podmienok počas získavania a uschovávania mäsa. Aby sa mäso vyznačovalo všetkými dobrými vlastnosťami, musí pochádzať zo zdravého a správne živeného kŕmnika. Je celý rad organických chorôb ošípaných, ktoré nepriaznivo vplývajú na kvalitu mäsa a majú za následok nepríjemný zápach, slabé vykrvácanie, vodnatosť, žlté sfarbenie a pod. Rôzne choroby pľúc, žalúdka a čriev, obličiek, pečene, srdca, ako i iné chorobné diania v organizme ošípaných v značnej miere vplývajú na kvalitu a zdravotnú akosť mäsa a mäsových výrobkov. Okrem toho slanina a mäso neskoro vyškopených kancov, ako i mäso kryptorchidov nepríjemne páchnu. Aby sa tomuto vyhlo, kance sa musia vyškopiť najmenej dva mesiace pred zabíjaním. Okrem chorôb, ktoré znižujú kvalitu mäsa, sú i také choroby ošípaných, ktoré sa mäsom môžu preniesť i na ľudí a zapríčiniť vážne ochorenia. Medzi takéto choroby v prvom rade patrí sneť slezinová (anthrax), paratýfus, trichinelóza, pásomnice a i. Aj keď sa dôkladným varením a pečením zárodky väčšiny chorôb zničia, sú i také, ktoré vytvárajú tzv. termostabilné jedy (toxíny), ktorým varenie a pečenie neškodí. Z týchto dôvodov je nanajvýš dôležité, aby zviera určené na zabíjanie bolo zdravé. Každé podozrenie na nejakú chorobu si vyžaduje dôkladné odborné vyšetrenie nielen zvieraťa pred zabíjaním, ale i jednotlivých vnútorností po zabití. Preto v prípade spozorovania určitých zdravotných porúch kŕmnika netreba hneď zabiť, ale liečiť, lebo v opačnom prípade môžu ochorieť i ľudia, ktorí konzumujú jeho mäso a mäsové výrobky. Okrem tzv. primárnej zdravotnej akosti mäsa na jeho trvanlivosť veľmi vplýva i stupeň vykrvácania. Čím je vykrvácanie úplnejšie, tým je trvanlivosť a kvalita mäsa lepšia. Keďže krv obsahuje veľa vody, minerálnych látok, vitamínov a iných výživných látok je ideálnym prostredím na rozmnožovanie baktérií. Pretože sú baktérie pravou príčinou kazu mäsa a mäsových výrobkov, počas manipulovania s mäsom sa musia robiť také opatrenia, ktoré maximálne znemožnia nielen bakteriálne nakazenie, ale aj rozmnožovanie mikroorganizmov. Jedným z týchto opatrení je i dôkladné vykrvácanie jatočného zvieraťa. Aby kŕmnik dobre vykrvácal, musí byť zdravý, oddýchnutý, hladný a správne zaklaný. Chorým a unaveným kŕmnikom srdce nepracu-

238

je pravidelne, takže nemôže vypumpovať všetku krv z tela. Hladovka a oddych v trvaní najmenej dvanásť hodín pred zabíjaním stabilizuje v tele tráviace pochody, ktoré v značnej miere vplývajú na kvalitu mäsa. Okrem spomínaných činiteľov na stupeň vykrvácania najväčší vplyv má sám spôsob zabíjania. Keďže je pre úplné vykrvácanie nevyhnutná pravidelná činnosť srdca a pľúc, pri zabíjaní sa nikdy nesmú poškodiť tieto dva orgány. To znamená, že pri zabíjaní rana sa musí tak zasadiť, aby sa otvorili len veľké žily v blízkosti srdca, z ktorých krv tečie nielen mechanicky, ale hlavne pôsobením srdca. Týmto spôsobom sa dosiahne maximálne vykrvácanie a mäso, pľúca a pečeň si zachovajú bledoružovú farbu. Takéto mäso, pravidelne spracované a uschované, bude sa vyznačovať nielen dobrou akosťou a pekným vzhľadom, ale i trvanlivosťou. Aby sa kŕmnik tesne pred zabíjaním veľmi nevyľakal chytaním a váľaním, treba ho vhodným prístrojom omráčiť. Týmto spôsobom sám akt zabíjania bude menej boľavý a odkrvenie úplnejšie. Toto by bolo v najkratších črtách o tom, ako sa má pred zabíjačkou pripraviť kŕmnik a ako má vyzerať sám akt zabíjania. Teraz niekoľko slov o tom, ako sa to veľmi často robí v bežnej praxi. Podľa nepísaného pravidla na zabíjačkách najväčším hrdinom je ten, komu kŕmnik najmenej kvičí a najskôr skoná. Toto sa dosahuje tak, že sa nožom pichne hlboko až do srdca a prereže sa aj priedušnica (dycháč). Keďže sa takto poškodia obidva, alebo aspoň jeden z týchto dôležitých orgánov, nastáva rýchla smrť. Toto však necháva veľmi zlé následky na mäse a mäsových výrobkoch, pretože pre zlé odkrvenie obsahujú zvýšené množstvo krvi. Pľúca a pečeň sú tiež plné krvi. Pre tieto príčiny počas zabíjania netreba poškodiť srdce a priedušnicu, lebo len takto sa z tela odstráni najväčšie množstvo krvi, čo je vlastne i cieľom zabíjania. Okrem správneho zabíjania i včasné vyberanie vnútorností v značnej miere vplýva na akosť mäsa. Po zabití vnútornosti by sa mali čím skôr vybrať, najneskoršie za pol hodiny. V opačnom prípade pečeň, slanina, sadlo a mäso dostanú nepríjemnú vôňu a ľahšie sa pokazia. Na fotografiách je zabíjačka u Samuela Medveďa v sedemdesiatych rokoch (Foto: zmk) 239

KUCHÁRKA

Foto: Anna Dudášová

240

NA KUS REČI S PROFESIONÁLNYM KUCHÁROM

Ak nevaríš s láskou, radšej nevar Y Anna Dudášová Z Takto radí 52-ročný vysokokvalifikovaný petrovský kuchár Samuel Snida. Hlavne mladým ľuďom, ktorí váhajú, čomu sa v živote venovať. Hovorí, že pozná „kolegu“, ktorý varí bez citu a zaujímajú ho iba peniaze. – Také je potom aj to jedlo, čo uvarí. Našťastie, varí čoraz menej, lebo ľudia ľahko spočítajú dva a dva! – hovorí kuchár Snida. Poznám ho aj osobne. Videla som ho už variť aj počas Slávností na matičnom obede, aj na svadbe, aj v petrovskej škôlke, kde je dnes zamestnaný ako kuchár, videla som ho šéfovať na bankete... Je to človek s pevnými nervami, ktorého máločo môže vyviesť z taktu, človek so zmyslom pre koordináciu. V roku 2004 som mu spolu so ženami z Petrovca, Kulpína a Kysáča pomáhala v kuchyni v petrovskej škole, kde varil obed pre 330 matičiarov. Kyslá polievka, fašírované buchtičky, zemiakové pyré, kapustový šalát a kysnutý makový koláč. Obed sa mal podávať medzi 14. a 15. hodinou. Uprostred varenia sa od organizátorov dozvedel, že obed má byť hotový o 13. My, kuchárske pomocníčky, sme stŕpli, čo na to hlavný kuchár... Je pravda, že ho to trochu zarazilo, čo v tej chvíli prežíval, to on sám vie, ale nepodľahol panike. V Petrovci sa povráva, že jedna z tunajších starších svadobných kuchárok „milovala“ takéto situácie. Ak jej na pol varenia na svadbe zahlásili, že obed má byť o dve hodiny skôr, ako sa dohodli, prípadne, že si za stôl sadne o 30 ľudí viac, ako malo, zvesila kuchársku zásteru, šmarila ju na stôl, povedala domácim niečo, čo nepatrí do novín – a odišla. Kuchár Snida vtedy v škole zostal. A matičiari obedovali o jednej. – Život ťa naučí v behu prekonávať problémy a nepodľahnúť panike. Aj v tom je kuchárske umenie. V mojej praxi bolo stresových situácií dosť, ale poradil som si s nimi. O jednej vám poviem. Keď bol náš 241

bývalý prezident Boris Tadić v auguste roku 2006 v Petrovci na Slávnostiach, uhostili ho v kulpínskom kaštieli a ja som bol hlavným kuchárom. Nie je jednoduché variť pre štátnikov. Kontrolujú vás, berú vzorky z jedál, špehujú v kuchyni... A čo to, ale pobrali nám aj nože z kuchyne, lebo je vraj aj to zbraň! Ledva som ich presvedčil, aby nám ich vrátili. Krátko predtým, ako sa malo hosťom podávať jedlo, prišiel som na to, že v tej trme-vrme som zabudol uvariť polievku. I keď som prežil riadny stres, nevzdal som sa. Na šporáku bola horúca voda, bolo tam varené mäso, zeleniny... Polievka bola zaraz hotová. Po jedení prišlo pár ľudí do kuchyne pochváliť jedlo a zvlášť polievku! Dokonca ma pochválil aj sám prezident: „Svaka vam čast, majstore!“ – povedal mi. Samuel Snida je školeným kuchárom. Hovorí, že mu varenie nebolo mrzké od malička, ale pôvodne chcel byť automechanikom. Odišiel sa do Nového Sadu zapísať za automechanika, ale priateľ ho nahovoril, aby sa zapísali do kuchárskej školy. A tak aj bolo. Hovorí, že sa nehnevá na seba, že neskončil ako automechanik. – Ponevieral som sa v kuchyni od 14 rokov. Mamička varievali, mama pekávala torty a mne sa to páčilo. Raz som ako chlapec úplne sám uvaril slepačí paprikáš pre rodičov, ktorí robili ako robotíci na Proletári. Za to ma moji pochválili a pochvala človeku dobre padne, dáva mu sto chutí do práce...

Samuel Snida v kuchárskej čiapke, ktorá je atrakciou pre škôlkarov

242

Svoje zručnosti si Samuel ešte ako žiak kuchárskej školy v rokoch 1980 – 1982 zdokonaľoval v jednom z hotelov v Supetri na Brači, s ktorým jeho škola mala dohodu o spolupráci. Po školení istý čas v Supetri aj pracoval ako kuchár, a nahovárali ho, aby sa tam natrvalo usadil, že mu vraj umožnia aj doškoliť sa, ale, ako hovorí: „Mne behal po rozume Petrovec a to, čo doma robia kamaráti...“ A tak ho nostalgia dotiahla domov. Ale ešte predtým, ako sa kuchár Snida v tomto článku vráti z mora do rodného Petrovca, chcem čitateľa s ním zoznámiť ako s vojakom, lebo ani tam nezanedbával svoje kuchárske povolanie. Vojenčinu slúžil v Leskovci a v Pirote a v pirotskej kasárni bol dokonca aj hlavným kuchárom. Tu sa denne pripravovalo 6000 porcií jedál. Počas jeho šéfovania túto kuchyňu vyhlásili za najvzornejšiu v nišskej armádnej oblasti! Nuž nebol by článok chudobnejší bez týchto údajov o kuchárovi Snidovi? Po návrate do Petrovca krátko robil ako čašník v Lačokovej krčme a od roku 1988 a ďalších 19 rokov pôsobil ako hlavný kuchár v podnikovej kuchyni PM Maglić. Na roky strávené v „buľkeskej“ kuchyni si rád a často spomína. Hovorí, že to bola jedna z mála na tie časy súčasne vybavených kuchýň na okolí, mala kotly na paru, vysoké rúry, fri-

Tím kuchára Samuela Snidu, vtedy zamestnaného v PM Maglić, ktorý pripravil kokteil pre hostí osláv Dňa Petrovca 2005

243

tézy či fritovačky na vyprážanie hranolčekov. Bola to kuchyňa otvoreného typu, v ktorej sa nepripravovali iba jedlá pre robotníkov, ale sa tu usporadúvali aj svadby, bankety, krstiny, rozlúčkové večierky... To bola vzácna životná škola pre mladého kuchára, kde sa podučil praktickým veciam, z ktorých dnes bohato čerpá. Má svoj „svadobný tím“, s ktorým tohto roku, ako hovorí, zdolal 11 svadieb, pravdaže, popri svojom stálom zamestnaní. V tíme má šikovných ľudí, ktorí vraj nemusia vedieť variť, ale musia byť šikovní a on si už s nimi poradí. A o tom, že je dobrým organizátorom, dosvedčí aj skutočnosť, že v jednom dni dokáže zvládnuť aj dve svadby, čo nie je ani trochu jednoduché. Tým skôr, že, ako hovorí, „robí kompletné svadby“ – zaobstará čašníkov, nápoje, všetko potrebné do kuchyne, postará sa o stolovanie, dekorovanie svadobnej miestnosti, uprace po svadbe... Samuela Snidu ľudia poznajú aj z kuchyne pod „otvoreným nebom“ – z opekania býka. Prvý raz sa v tejto neobyčajnej zručnosti vyskúšal v roku 1995 ešte ako kuchár v PD Maglić, kde hostí Vidovdanu častovali (aj) pečeným býkom. Hovorí, že vtedy s tým nemal žiadne skúsenosti, iba videl, ako to robili na jednej dedinskej oslave na Slovensku. Svojím prvým pečeným býkom sa vraj veľmi chváliť nemôže, lebo, ako povedal, býk sa predčasne rozpadol. Ale všetky začiatky sú ťažké. Dnes, keď už má za sebou 28 a možno aj 30 upečených býkov, nespomína si na žiadne zlyhanie pri tejto práci. A je to, ako sám hovorí, namáhavá práca, ktorá trvá aj 24 hodín. Okrem toho na opekanie býka treba mať aj výstroj, aj azbestové oblečenie, aj lopatu na štvormetrovom porisku, aj tri kubíky bukového dreva, aj „maštrancie“, ktorými sa býk na ražni polieva, aj... Pýtala som sa pána kuchára Snidu, akého najťažšieho býka opekal. Vraj mal 700 kíl. No prosím! Tú ťarchu treba aj dostať na ražeň, priviazať, spevniť, okrúcať, polievať... Dobre, nerobí to sám, aj na túto prácu má svoj štvorčlenný tím, ale predsa je to len odvaha dať sa na opekanie býka! I keď si návštevníci SNS pomaly zvykali na to, že na tento náš národný sviatok buďe aj biko, od roku 2011 sú Slávnosti bez atrakcie tohto druhu. Pán kuchár Snida sa opekania býka vzdal. V spomenutom roku ho „strašilo“ srdce – prežil infarkt, a tak si povedal, že dosť bolo. Ale to neznamená, že sa všetkého vzdal. Nevzdal sa napríklad svadieb. Tohto roku varil na jedenástich. – Nemám kedy rozmýšľať o chorobe! – povedal mi. Samuel Snida je zaujímavý človek. Má početné záľuby. Napríklad mechaniku, informatiku, od malička zbožňuje veľké motocykle. Najnovšie sa zaoberá vinárstvom, ale vraj iba v malom. Nemá síce vinohrad, ale

244

Opiecť býka je opravdivý majstrovský kúsok. Samuel Snida opiekol 28 a, ako hovorí, možno aj 30 býkov. Najťažší mal 700 kg.

víno robí. – Nemám ani ošípané a robím klobásy! – tvrdí. Ináč je najmladším členom kulpínskeho Klubu vinárov a jeho červené víno Merlot začiatkom tohto roku na Medzinárodnom festivale vín v Temeríne získalo dve zlaté medaily! Hrozno si kúpi v Sriemskych Karlovciach, „lebo je to lepšie ako toto naše“ a z komiňe páli pálenku. Ale aj z iného ovocia. Nevie vraj aká je, lebo pálenku nepije. Na rok, ak bude pravda, na otcovom grunte postaví pálenicu. Takže svadobníci, ktorým bude kuchár Snida variť, nebudú piť už iba jeho víno, ale aj pálenku. Ešte raz sa vrátim k jeho terajšiemu pracovisku a ním je predškolská ustanovizeň Včielka v Petrovci. Ako správny kuchár tu má aj dve pomocníčky – servírku Jaroslavu Mrázovú a pomocnú kuchárku Gordanu Bjelićovú. Denne pripravujú po 200 porcií raňajok, desiatej a obedu. Hovorí, že ho deti zbožňujú, zvlášť im je atraktívna jeho kuchárska čiapka. Deťom vraj veľmi chutí to, čo im v škôlke uvaria, dokonca tak, že aj doma „vyhľadujú“, aby sa varilo tak ako v škôlke. Preto sa neraz aj mamy prídu do kuchyne informovať: „Ako vy to tu varíte, že my doma tak nevieme?“ – Nieto šťastnejšieho ani spokojnejšieho kuchára od toho, ktorý vie, že ľuďom chutí jeho jedlo! – povedal mi na záver Samuel Snida. 245

Zo spolkových receptárov Y Výber a spracovanie: Z Y Anna Dudášová a Ján Hlaváč Z Hložany Šúľance (Furkovce) Potrebujeme: 400 g uvarených a pretlačených zemiakov, 1 vajce, trochu soli, tuk vo veľkosti orecha, múka podľa potreby, opražené omrviny a cukor na posýpanie. Pracovný postup: K pretlačeným zemiakom pridáme vajce, soľ, tuk a zamiesime stredne mäkké hladké cesto. Vymiesené cesto krájame na kúsky a šúľame asi na 2 cm dlhé úhľadné šúľance. Šúľance uvaríme vo vriacej slanej vode. Uvarené šúľance polejeme tukom, v ktorom sme opražili omrviny.

Hložančanky sú známe ako dobré kuchárky, ale sú aj veľké „hrdoše“

246

Poznámka 1: Šúľance môžeme poliať aj zápražkou, do ktorej sme pridali trochu mletej červenej papriky. Poznámka 2: Z uvedeného cesta môžeme pripraviť aj buchtičky, ktoré naplníme lekvárom, slivkami alebo marhuľami.

Rascové slimáky (Rosťovje sľimáke) Potrebujeme: ½ l mlieka, 1 dl vody, 900 g múky, 1 vajce, 2 lyžice smotany, 3 lyžice cukru, 30 g droždia, 1 vajce na potieranie, tuk, rasca. Pracovný postup: Do nádoby dáme trochu vlažného mlieka, cukor a droždie. Necháme vykysnúť. Potom pridáme ostatné zložky a vypracujeme mäkké cesto, aby sa dalo rozťahovať ako rejteš. Vykysnuté cesto rozdelíme na 4 lokšičky. Každú lokšičku rozvaľkáme, potrieme vymiešaným tukom (vymiešame 4 lyžice stuženého tuku s 2 lyžičkami soli) a roztiahneme čo najtenšie. Posypeme rascou. Stočíme a krájame na kúsky dlhé asi 10 cm, ktoré zatočíme ako slimáky alebo necháme ako tyčinky. Potrieme rozšľahaným vajcom a pečieme vo vyhriatej rúre na 200˚ asi 20 minút.

Tukový okružník (Masťový okružňík) Potrebujeme: 200 g tuku, 400 g múky, 2 žĺtky, 2 lyžice cukru, trochu soli, 20 g droždia, trochu mlieka, vanilkový cukor na posýpanie. Plnka: 4 bielky, 200 g cukru, 200 g orechov. Pracovný postup: Vymiešame tuk, žĺtky, cukor a droždie rozpustené v trochu mlieka. Pridáme soľ, múku a vypracujeme hladké cesto. Plnku si pripravíme tak, že vyšľaháme bielky, do ktorých postupne pridávame cukor. Nakoniec pridáme mleté orechy. Cesto rozvaľkáme natenko, potrieme plnkou, zvinieme a pokrájame na tenké plátky. Skladáme na pomastený plech a upečieme dočervena. Upečené posypeme vanilkovým cukrom. 247

Hložianske rezy Potrebujeme: 6 dl cukru, 3 dl vody, 6 vajec, 2 šálky múky, 1 kávovú lyžičku sódy bikarbóny. Pracovný postup: Spustíme 3 dl cukru do hneda, zalejeme 3 dl vody a necháme vychladnúť. Vyšľaháme sneh zo 6 bielkov a 3 dl cukru, postupne pridáme vodu s rozpusteným cukrom, 6 žĺtkov a múku, v ktorej sme rozmiešali sódu bikarbónu. Cesto vylejeme na dobre pomastený a pomúčený plech a pečieme v mierne vyhriatej rúre dočervena. Upečené krájame na rezy. Ružové pité (Beľavá pita) Potrebujeme: 200 g múky, 80 g tuku, 1 šálku cukru, 1 vajce, na vrch noža cukrárske droždie, 1 dl mlieka. Plnka: ½ l mlieka, 3 lyžice múky, 1 margarín, 250 g cukru, trochu špánkovej šťavy z kompótu, práškový cukor na posýpanie. Pracovný postup: Múku, tuk, cukor, vajce, cukrárske droždie a mlieko zmiešame a vypracujeme sypké cesto. Cesto rozdelíme na dve časti, rozvaľkáme vo veľkosti plechu a upečieme na obrátenom plechu. Plnka: Z mlieka a múky uvaríme hustý krém. Osobitne vymiešame margarín a cukor. Pridáme vychladnutý krém a trochu špánkovej šťavy kvôli sfarbeniu. Plnku potrieme medzi dve platne a vrch posypeme práškovým cukrom. Kolo hier a koláčov (Receptár starodávnych múčnikov) (Spolok hložianskych žien Slovenka)

Kulpín Zemiakové pagáče 400 g uvarených zemiakov prepasírujeme a do horúcich pridáme 3 poháre mlieka, 4 lyžice cukru, 1 balíček droždia, 2 poháre oleja, 4 kávové lyžičky soli a 120 g múky. 248

Všetko vymiesime a necháme 15 minút vykysnúť. Potom cesto rozvaľkáme, pozakladáme okraje jeden cez druhý a formujeme obdĺžnik. Necháme ďalších 15 minút kysnúť. Postup s rozvaľkaním a zakladaním cesta zopakujeme ešte raz. Znovu necháme kysnúť. Vykysnuté cesto rozvaľkáme na hrúbku 2 cm a vykrajujeme pagáčiky. Poukladáme ich na pomastený a pomúčený plech a aj pred pečením necháme na teplom mieste kysnúť ešte pol hodiny. Vykysnuté potrieme rozšľahaným vajcom a posypeme sezamom. Pečieme v dobre vyhriatej rúre.

Kulpínske rožky Potrebujeme: 2,5 dl mlieka, 2,5 dl jogurtu, 2 vajcia, 1 lyžičku cukor, 3 lyžičky soľ, 50 g droždia, 1 margarín – na potieranie cesta. Droždie necháme vykysnúť v mlieku s trochou cukru a potom z uvedených prísad (okrem margarínu) zamiesime cesto. Podelíme ho na 10 častí a každú rozvaľkáme na veľkosť taniera. Osem ciest potrieme margarínom (alebo nastrúhame margarín) a štyri z nich uložíme

Kulpínske spolkárky pravidelne chodievajú na Slovenské národné slávnosti do Petrovca a vždy prinesú chutné maškrty, ale aj svoj stánok zvyknú pekne vyzdobiť

249

jedno na druhé na jednu kôpku a druhé štyri cestá na druhú kôpku. Na vrch každej položíme nenatreté cesto. Obe navrstvené lokše rozvaľkáme na tenko a pokrájame na 16 alebo 32 častí (v závislosti od toho, akú veľkosť chceme). Každý kúsok stočíme, uložíme na plech a necháme 1 hodinu vykysnúť. Pred pečením potrieme vajcom, posypeme sezamom a upečieme. Rožky môžeme aj ľubovoľne naplniť.

Kysnutý koláč Cesto: 2 dl mlieka, droždie, 2 dl minerálnej vody (bublinková), 150 g masti, 2 lyžice cukru, 4 žĺtky, múky podľa potreby (asi 1 kg). Na potieranie: 4 bielky, 10 lyžíc cukru, 2 balíčky vanilínového cukru. Pracovný postup: Droždie dáme vykysnúť do trochu mlieka. Z uvedených zložiek vypracujeme mäkké cesto. Rozdelíme ho na 4 čiastky a necháme za pol hodiny podkysnúť. Za ten čas vyšľaháme bielky s cukrom a vanilínovým cukrom. Cestá rozvaľkáme, potrieme vyšľahanými bielkami, posypeme plnkou, zvinieme a dáme na vymastený plech. Necháme za hodinu na teplom mieste vykysnúť a upečieme do červena. Po upečení koláč potrieme cukrovou vodou, do ktorej pridáme trochu masti.

Citrónová pita Cesto: 500 g múky, 160 g cukru, 160 g masti, 2 vajcia, 1 prášok do pečiva, trochu mlieka. Plnka: Z ½ litra mlieka trochu odoberieme a vymiešame ho s 5 lyžicami múky. Do zvyšného mlieka pridáme 2 lyžice cukru a privedieme do varu. Do horúceho zavaríme múku a za stáleho miešania uvaríme na hustý krém. Necháme vychladnúť a potom primiešame margarín vymiešaný s práškovým cukrom a citrónovou šťavou a kôrou. Takto pripravenou plnkou natrieme kôry. Rada: Plnku pre tento koláč môžeme urobiť aj dvojfarebnú – polovicu plnky dochutíme citrónovou šťavou a postrúhanou kôrou a k dru250

hej primiešame dve lyžice kakaa. Prvé cesto natrieme tmavou plnkou a druhé citrónovou. Horné cesto môžeme posypať práškovým cukrom, alebo poliať čokoládovou polevou.

Dunajské vlny Vymiešame 300 g cukru, 2 vajcia a 2 šálky na čiernu kávu oleja. Pridáme 300 g múky, 1 prášok do pečiva, 4 šálky na čiernu kávu mlieka. Pomiešame a podelíme na dve časti. K jednej pridáme 2 – 3 lyžice kakao. Na vymastený plech vylejeme obe cestá a do nich pospúšťame vykôstkované višne. Plnka: Do ½ l mlieka zavaríme jeden vanilkový puding pomiešaný s troma lyžicami kukuričného škrobu („gustin“). K vychladnutému pudingu primiešame jeden margarín pomiešaný s 250 g práškového cukru. Vrch polejeme čokoládovou polevou, ktorú vidličkou ešte za horúca upravíme na vlny. Bez raňajok ani na krok (Spolok kulpínskych žien)

Kysáč Naduty Na cesto: 1 celé vajce a 2 žĺtky, 1 šálka mlieka (2 dl), trochu cukru, 400 g múky. Na potieranie lokší: trochu masti. Na plnku: 2 bielky, 6 lyžíc cukru a 1 – 2 lyžice lekváru. Na vyprážanie: olej alebo masť. Na posýpanie: práškový a vanilínový cukor. Takto sa to vydarí: Celé vajce a žĺtky vymiešame s mliekom, cukrom a múkou. Vypracujeme na cesto, ktoré nemá byť tvrdé. Rozdelíme ho na 10 častí a každú z nich rozvaľkáme na lokšičku vo veľkosti taniera. Lokšičky natrieme poloroztopenou masťou, každých 5 lokšičiek uložíme jednu na druhú a rozvaľkáme na tenkú lokšu hrúbky 1,5 až 2 milimetre. 251

Plnka: Vyšľaháme 2 bielky s cukrom a pridáme lekvár (lekvár môže a nemusí byť). Na polovicu rozvaľkanej lokše lyžičkou kladieme kôpky vyšľahaného bielka s lekvárom, zavrátime druhou polovicou lokše, prstami popritláčame a tak rozdelíme bielkovú plnku. Dostaneme štvorčeky veľkosti 4 – 5 x 4 – 5 cm. Ostrôžkou (tarajčokom) pokrájame a vyprážame na rozpálenom oleji alebo masti z oboch strán. Posypeme práškovým a vanilínovým cukrom.

Paprovníka Na cesto: ½ l srvátky (alebo vody), 1 kúsok droždia, 1 lyžica cukru, ½ dl oleja (alebo rozpustenej masti), 3 malé lyžičky soli, 1 kg múky. Na potieranie bochníkov: 200 g masti, 4 kopcom plné lyžice mletej červenej papriky, 2 lyžice soli. Takto sa to vydarí: Do srvátky alebo vody rozdrobíme droždie a posypeme cukrom. Keď droždie vyjde na povrch, pridáme olej (alebo masť), soľ a múku a zamiesime cesto ako na chlieb. Necháme kysnúť a potom ho rozdelíme na 4 bochníky.

Kysáčanky a ich sárma – čo tu ešte treba dokladať?

252

Zároveň rozmiešame masť s paprikou a soľou a tiež ju rozdelíme na 4 časti. Každý bochník rozvaľkáme na veľkosť plechu (orientačne 40 x 30 cm) a potrieme paprikovou masťou. Urobíme 4 záviny, plech dobre pomastíme a záviny necháme kysnúť. Keď na plechu dobre vykysnú, pečieme ich v rúre na 200 ˚C asi pol hodiny. Po upečení paprovníka potrieme masťou a prikryjeme, aby sa uparilo. Náš tip: Chutí najmä s cesnakom.

Jablkový koláč Na cesto: 10 vajec, 10 lyžíc cukru, 100 g opečených nasekaných lieskovcov, 6 lyžíc múky, 2 vanilínové cukre a 1 kypriaci prášok. Na plnku: 1 kg nastrúhaných kyslých jabĺk, 300 g cukru, 1 lyžicu škorice (podľa chuti). Na bielkovú plnku: 8 bielkov, 15 lyžíc cukru, 2 vanilínové cukre, 2 lyžičky citrónovej šťavy (octu). Takto sa to vydarí: Z uvedených surovín upečieme klasické piškótové cesto a necháme vychladnúť. Bielky vyšľaháme na tuhý sneh, pridáme cukor, žĺtky, múku, lieskovce, vanilky a pečivový prášok. Jablká posypané cukrom a škoricou upečieme a rovnomerne (aj so šťavou) rozhrnieme na základné cesto. Z bielkov, cukru, vanilínového cukru a citrónovej šťavy vyšľaháme pevný sneh, chvíľu dáme do vodného kúpeľa a navrstvíme na jablká.

Maková pita – lievaná Na cesto: 4 vajcia, 250 g cukru, 1 jogurtový pohár oleja, 1 jogurtový pohár mlieka, 2 jogurtové poháre múky, 1 kypriaci prášok. Na plnku: ½ l mlieka, 5 polievkových lyžíc krupice, 300 g mletého maku, 250 g cukru. Na ozdobu: mletý cukor alebo šľahačka alebo bielkový sneh.

253

Bielky vyšľaháme, pridáme cukor, žĺtky, múku, olej, mlieko a kypriaci prášok. Polovicu cesta vylejeme na pomastený a pomúčený plech a spolovice upečieme. Vyberieme z rúry, vylejeme plnku, na plnku vylejeme druhú polovicu cesta a dáme piecť. Pečieme asi 40 minút. Plnka: Do osladeného mlieka zavaríme krupicu a do toho zabaríme mak. Na ozdobu: Ozdobíme mletým cukrom alebo šľahačkou alebo bielkovým snehom. Ak dávame bielkový sneh, koláč môžeme skôr potrieť jemným lekvárom. Bielkový sneh: Na 1 bielok dáme 50 g cukru a 1 vanilínový cukor. Toto šľaháme a varíme vo vodnom kúpeli 5 – 10 minút.

Mrkvové pôstne rožky Na cesto: 500 g margarínu alebo 400 g masti, 800 g múky, 2 balíčky kypriaceho prášku, 400 g nadrobno nastrúhanej mrkvy. Na plnku: 100 g mletých orechov, 100 g lekváru. Na posypanie: vanilínový cukor. Z uvedených prísad zamiesime cesto. Z neho urobíme 12 loptičiek, ktoré rozvaľkáme na lokšičky a z každej lokšičky urobíme 8 rožtekov. Kladieme plnku. Plnka: Mleté orechy vymiešame s lekvárom. Rožteky môžeme naplniť aj nejakou inou plnkou. Rožteky zvinieme, uložíme na vymastený plech a upečieme. Keď vychladnú, posypeme vanilínovým cukrom. Hlasľudovská kuchárka (Z kysáčskeho receptára) (Spolok kysáčskych žien)

Kovačica Jablková pita Cesto: 700 g múky, 250 g masti, 50 g droždia, 2 lyžice cukru, trochu soli, dva žĺtky, malá šálka mlieka.

254

Pracovný postup: Všetky suroviny zmiesime a rozdelíme na tri časti, z ktorých vyvaľkáme 3 lokšičky, naplníme plnkou a upečieme. Posypeme práškovým a vanilínovým cukrom a pokrájame na štvorce. Plnka: 1,5 kg jabĺk postrúhame, pridáme 300 g cukru a 4 balíčky vanilínového cukru.

Koláčiky pečené na drevkách (Šúšťovníka) Cesto: 1 l mlieka, 50 g droždia, 4 lyžice cukru, 1 lyžička soli a múky toľko, aby sa dalo zamiesiť mäkké cesto. Pracovný postup: Keď droždie vykysne, zamiesime cesto namäkko a podelíme na 4 bochníky.

Kovačičanky sa so svojimi sladkosťami chodia popýšiť aj na Jarmok umenia do Petrovca na Slávnosti

255

Necháme za hodinu kysnúť. Za ten čas vymiešame na penu 4 lyžice tuhej masti a potrieme cestá. Bochníky najprv rozvaľkáme a potom roztiahneme natenko ako závin (rejteš). Cesto potom rozkrojíme na 3 časti, každú časť zošúľame a „šúľance“ obkrútime okolo drievka („šúšťa“). Upečieme doružova.

Višňový koláč Cesto: ½ l mlieka, 50 g droždia, 1 lyžička soli, 3 lyžice cukru, 1 vyšľahané vajce, 1 lyžicu oleja a múku podľa potreby. Pracovný postup: Z uvedených prísad zatrepeme cesto a vylejeme na dobre vymastený plech. Kysne za hodinu. Potom cesto posypeme višňami a cukrom pomiešaným s masťou a múkou. Pečieme za hodinu na 200˚ C.

Dvojfarebný koláč (Tarkavo koláča) Cesto: 6 vajec, 25 lyžíc cukru, 25 lyžíc múky, 2 dl teplej vody, 1,5 dl oleja, 1 balíček kypriaceho prášku, 2 lyžice kakaa. Pracovný postup: Vyšľaháme bielky na tuhý sneh, pridáme cukor, potom žĺtky, vodu, olej, múku s kypriacim práškom. Cesto rozdelíme na dve časti. Prvú časť vylejeme na vymastený a múkou posypaný plech. Do druhej pridáme kakao, dobre pomiešame, vylejeme na biele cesto na plechu a dáme piecť. Upečený koláč posypeme práškovým cukrom. Banátske zlato (Ženský spolok Kovačica)

256

Petrovec Lacné rezy Cesto: 6 lyžíc cukru, 12 lyžíc uvarenej čiernej kávy, 1 vajce, 2 lyžice mlieka, 50 g margarínu, 1 lyžička sódy bikarbóny, 500 g múky, 150 g cukru. Plnka: 250 g cukru, 250 g margarínu, 6 lyžíc múky, 1 l mlieka, pár kvapiek rumového extraktu. Poleva: 4 štangličky čokolády, 4 lyžice vody, 50 g margarínu. Cesto: Cukor upálime a zalejeme čiernou kávou. Necháme vychladnúť. Potom pridáme vajce, mlieko, margarín a sódu bikarbónu. Všetko šľaháme nad parou asi 10 minút. Do horúceho vysypeme 500 g múky a vypracujeme na hladké cesto. Rozdelíme na 4 časti a držíme nad parou, kým ho nerozvaľkáme, lebo sa inak nedá dobre vaľkať. Pred pečením popicháme vidličkou, aby neboli mechúriky.

Vedenie Spolku petrovských žien – v r. 2014 (Foto: Ján Diňa)

257

Plnka: V troche mlieka rozmiešame múku, zavaríme do ostatného vriaceho mlieka, uvaríme hustý krém (má padať z varechy) a necháme ochladnúť. Zatiaľ vymiešame margarín s cukrom na penu, pridáme ochladnutý krém a rumový extrakt, zľahka pomiešame a natrieme platne. V nádobe uvaríme čokoládu s vodou za stáleho miešania, aby neboli hrčky, pridáme margarín a teplé natrieme navrch.

„Strakatá pita“ Cesto: 400 g múky, 50 g masti, 150 g cukru, 1 žĺtok, 1 lyžička sódy bikarbóny, trochu mlieka. Plnka: ½ l mlieka, 4 lyžice múky, 3 lyžice cukru, 250 margarínu, 250 g práškového cukru, 50 g čokolády, 1 citrón. Čokoládová poleva: 4 lyžice mlieka, 1 lyžicu kakaa, ako orech margarínu, 2 štangličky čokolády. Z múky, masti, cukru, žĺtka, sódy bikarbóny a mlieka zamiesime cesto a rozdelíme na tri časti. Každú vyvaľkáme vo veľkosti plechu a pečieme na prevrátenom plechu do ružova. Na spodné cesto natrieme čokoládovú plnku, položíme druhé cesto a natrieme citrónovú plnku, položíme tretie cesto, ktoré potrieme čokoládovou polevou. Plnka: Mlieko, cukor a múku uvaríme. Keď plnka vychladne, pridáme vymiešaný margarín s práškovým cukrom. Plnku rozdelíme na dve časti. Do jednej pridáme rozpustenú čokoládu a do druhej šťavu z jedného citróna, alebo dáme inú príchuť. Čokoládová poleva: Mlieko, kakao, margarín a čokoládu rozpustíme (nesmie vrieť).

Zimný koláč 2 celé vajcia, 1 pohár jogurtu, 1 jogurtový pohár cukru, 3 jogurtové poháre múky, 1 dl oleja, 1 vanilínový cukor, 1 kypriaci prášok, 100 g sušené ovocie (hrozienka, ananás...). Všetko spolu zmiešame a upečieme buď na okrúhlom plechu alebo vo formičkách ako mafiny.

258

Smotánková pita Vymiešame 10 žĺtkov s 250 g cukru a pridáme nastrúhanú citrónovú kôru. Potom pridáme ½ l smotany, 200 g múky a 50 g roztopenej čokolády a nakoniec tuhý sneh z 10 bielkov. Vylejeme na vymastený plech, upečieme, po upečení posypeme vanilínovým cukrom a pokrájame na kúsky.

Rybárske rezy Cesto: 8 bielkov, 28 lyžíc cukru, 7 žĺtkov, 280 g mletých orechov, 50 g hrozienok, ½ balíčka kypriaceho prášku, 2 lyžice omrvín (prézľa). Plnka: 6 lyžíc cukru, 6 lyžíc vody, 1 vanilínový cukor, 30 g kakaa, 50 g čokolády na varenie, 1 žĺtok, 250 g margarínu. Poleva: 150 g čokolády na varenie, 50 g margarínu, 1 lyžica vody. Bielky vyšľaháme, pridáme cukor, žĺtky, mleté orechy, hrozienka, kypriaci prášok, omrviny. Upečené cesto prekrojíme, naplníme plnkou a polejeme čokoládovou polevou. Plnka: Vodu, cukor, vanilínový cukor, kakao, čokoládu a 1 žĺtok uvaríme. Keď vychladne, pridáme vymiešaný margarín. Poleva: Čokoládu, margarín a vodu miešame na ohni kým sa všetko nezjednotí (nesmie vrieť). Takto to chutí po petrovsky (Spolok petrovských žien)

259

ŠPORT

Archív Jána Labáta (Ján Labát, Pavel Hansman a Ján Varga v roku 1966)

260

Slávia pred bránami Vojvodinskej lig Y Ján Špringeľ Z Vo svojich viac ako storočných dejinách futbalu Kovačičania hrali ligu vyššie ako v súčasnosti: silný tím zostavený zväčša z domácich hráčov koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov vo futbalovo veľkej Juhoslávii súťažil v Banátskej zóne Vojvodinskej ligy. Pred šiestimi sezónami sa slávisti dokonca stali majstrami suverénne – bez prehry a iba s dvomi remízami. Ale v lige nižšie – Druhej juhobanátskej skupina Západ. Jesenná víťazná šnúra v Prvej juhobanátskej lige v sezóne 2014/15 nemá obdobu: zatiaľ dvanásť výher, jedna remíza, bez prehry, 37 získaných bodov, jesenný titul majstra dve kolá pred koncom, najviac vsietených gólov (48), najmenej prijatých (6) a najlepšie skóre – pomer počtu strelených a prijatých gólov (+42). Desať bodov viac od druhého (Vojvodina Crepaja), dvanásť od tretieho a štvrtého (Polet Izbište a Radnički Baranda) klubu v tabuľke. Na troch dueloch doma Slávia vyhrávala aj vodnopólovými výsledkami (10 : 1 Omladinac Deliblato, 8 : 0 Jugoslavija Jabuka a 9 : 0 Budućnost Albunar). Hoci sú oporami kolektívu a najčastejšími kanoniermi hráči, ktorí nie sú z osady insity, odchovanci Slávie a niekdajšiej Futbalovej školy Kovačica ´94 sú čoraz viac neodmysliteľnou súčasťou trestnej výpravy. Slávisti na spomínaných skríženiach zbraní hrali vzletne, prihrávky im boli presné ako švajčiarske hodinky. Napriek spomínaným faktom silná zónová obrana podporovaná skvelým brankárom Kovačičanov je východiskom tímového triumfu. Výborná kondícia stredných hráčov Slávie a podpora útoku spomínanými nahrávkami a skvelou orientáciou nezaostáva za mužstvami súťažiacimi v Banátskej lige skupina Vojvodina. K tomu hrotoví útočníci premieňajú viacej šancí ako niekoľko sezón predtým.

261

Staronový kolektív Do novej sezóny Prvej juhobanátskej ligy 2014/15 štartovali slávisti s takmer novým tímom. Včas začali s kvalitnými prípravami a tréningami, načas zabezpečili čerstvé posily. Zo Slávie (tretie miesto v sezóne 2013/14) odišli hrotový útočník Duško Bosnić a stredopoliar Dejan Perić (obaja do Spartaku Debeljača), stredopoliar Ivan Štopulj (do Vojvodiny Crepaja), stredopoliar Bojan Andonovski a pravý obranca Nikola Parojčić (obaja do Dinama 1945 Pančevo), ľavý krídelný útočník Marko Tiodorović (do Željezničara Pančevo), brankár Stefan Stajčić (do Mladosti Vojlovica), pravý krídelný útočník Filip Angelovski (do Jugoslavije Jabuka) a dres Kovačičanov si neobliekal v jesennej časti ani ľavý obranca Nikola Obradović z Pančeva. Do osady insity sa v lete vrátili bratia Čížikovci – Pavel z padinskej Doliny a Daniel z Bilećaninu Sečanj. Navrátilci z Unirey Uzdin a Poletu Idvor sú Alexander Bíreš, Jaroslav Čerňoš a Alexander Strakúšek. Sláviu posilnil aj Slobodan Gigović, gólostrojca Hajduku z belehradského Liona, hráč šampiónskej generácie Doliny zo sezóny 2012/13. Medzi Kovačičanmi je i Pančevčan Filip Antić, ktorý si takisto obliekal červeno-modrý dres Doliny. Dres Slávie si obliekajú od leta i dvaja Starčevčania: navrátilec Darko Radenković, kým Nikola Poljak na jar hral pre Mladosť z Omoljice.

Tréner Zlatko Mršulov a jeho zverenci

262

Ľavý obranca, bombardér Slávie a navrátilec do kovačického futbalu v jednom: Pavel Čížik v útoku na gól Vojlovičanov

V Kovačici zostali hrať futbal brankár Dejan Krstić, „Uzdinčan z Čačku“ Nemanja Vulišić, krídelník Stefan Jovanović (ten po 12. kole prestúpil do austrálskeho Liverpoolu), stredopoliar Bojan Petković, univerzálny hráč Nikola Labudić a Kovačičania Ján Čerňoš a Miroslav Sachter. Z dorastu sa vrátil Miroslav Ďuriš a pribudli i brankár Dejan Pejčinović a Denis Čech. O vrch tabuľky Prvej juhobanátskej ligy bojovalo zo dvadsať zverencov Zlatka Mršulova. Keď dirigentskú paličku klubu v decembri 2012 preberala správa v čele s novým predsedom Stanislavom Suchánekom, tak jednotliví členovia užšieho vedenia povedali, že „ak padinskú Dolinu volajú banátska Barcelona, prečo by kovačickú Sláviu nemohli volať banátsky Real“. Tak či onak, odvtedy sa aj vzťahy medzi rivalskými a susedskými klubmi zlepšili. Jedny pomáhajú druhým a pravidelne hrajú počas zimnej a letnej prestávky priateľské zápasy. Skvalitnila sa aj spolupráca so ZŠ Mladých pokolení, súťažia aj mladšie kategórie. Ale do prípadného postupu do Vojvodinskej ligy skupina Banát je čo naprávať v organizácii zatiaľ slušne zohraného slávistického kolektívu. Úhrnom, fanúšikovia Slávie sa mali na čo tešiť a jasať v jesennej časti šampionátu Prvej juhobanátskej ligy 2014/15. 263

V HLOŽANOCH ZALOŽILI NOVÝ FK JEDNOTA 1950

Aby Hložanci mohli hrať f tbal Y Juraj Bartoš Z Hoci ešte pred dvoma rokmi vedúci Futbalového klubu Budúcnosť v Hložanoch na plné ústa hovorili o tom, že v tričku miestneho Futbalového klubu Budúcnosť „načim, aby hrali naši chlapci”, čoskoro zanôtili inú pesničku: dostať sa do republikovej súťaže. Pravdaže, na taký zálusk už terajší hložianski futbalisti naskutku nemali. Bez ohľadu na skutočnosť, že v klube sa už takmer dve desaťročia sústavne pracuje so žiakmi základnej školy, a že tzv. kohútiky dosiahli celý rad pekných výsledkov, podobne ako starší žiaci, ktorí sa pred niekoľkými rokmi ovenčili titulom majstra Medziobecnej ligy Báčska Palanka, v prvom mužstve Budúcnosti hrávalo čoraz menej Hložancov, ba boli zápasy, keď nehral ani jeden domáci hráč. To, o čom sa najprv hovorilo len pošepky, sa čoskoro ukázalo ako skutočnosť; podaktorí hovoria – surová. Aktuálne vedenie FK Budúcnosť založilo nový klub: FK Jednota 1950. Neúradne sa dozvedáme, že sa tak stalo 11. júla 2014, keď údajne schválili štatút klubu a zvolili správnu radu. Médiá pritom neboli, takže naskutku nevieme, či sa v ten deň konalo zakladajúce a/lebo ustanovujúce zhromaždenie, alebo štatút a orgány klubu zvolilo zopár ľudí, ktorí za posledných niekoľko rokov budujú budúcnosť FK Budúcnosť. Tak či onak, len Jednota čoskoro zohrala prípravné, potom aj pohárové zápasy a napokon sa zapojila aj do súťaže, a to mimoriadne úspešne. V jesennej časti majstrovstiev II. triedy MOL Báčska Palanka si získala 1. miesto. Inak prvý (priateľský) zápas zohrala v Hložanoch na ihrisku FK Budúcnosť 4. augusta 2014. Zdolala druhé mužstvo FK Krila Krajine z Báčskej Palanky hladko, v pomere 5 : 2. Už 12. augusta hosťovala v Pivnici, kde porazila tamojšiu Sláviu výsledkom 2 : 1. Prvý súťažný zápas (o pohár MOL Báčska Palanka) hrala na domácej pôde a družstvo Bačky z Despotova, po tom, čo sudca predčasne odpískal koniec 264

zápasu (lebo hostia nastúpili len s ôsmimi hráčmi a čoskoro sa im jeden „zranil”), takže Jednota 1950 vyhrala kontumáciou. O tom, ako vlastne vznikol nový klub v Hložanoch, nám hovoril jeho tréner Ján Murtín: – Po úspešnej rozohrávke (baráži) a postupe do Novosadsko-sriemskej ligy vedenie Futbalového klubu Budúcnosť prišlo k záveru, že tých zopár futbalistov z Hložian, ktorí si v Novosadskej lige občas koľko-toľko zahrali, na vyššiu súťaž proste nemajú. Taktiež nebude hrávať ani dorast, v hre zostanú len mladší žiaci (tzv. kohútiky) a starší. Preto sa rozhodli, že založia ešte jeden klub, pod názvom Budúcnosť 2, avšak z futbalových orgánov im dali na vedomie, že to nie je možné, takže sa rozhodli založiť klub pod názvom Jednota, v ktorom budú hrávať doterajší hráči áčka Budúcnosti, viacerí dorastenci, ako i zopár tých, ktorí pred časom prestali hrávať (prevažne tiež mladí futbalisti). Dodatok 1950 pridali preto, že kluby pod názvom Jednota už existujú (v Starej Pazove a Ľube). Hlavným sponzorom a predsedom FK Jednoty 1950 je vraj Ján Bohuš. Spoločný tajomník Budúcnosti a Jednoty 1950 je Stanislav Srnka a

Nový hložiansky FK Jednota 1950 pred prvým zápasom s b-celkom Krila Krajine. Stoja zľava: P. Bučík (kap.), M. Pagáč, M. Molnár, B. Struhár, A. Ljubobratović, V. Ralević, S. Đumić, P. Boronjac, J. Šoven, O. Sudický Lajko (niekdajší hráč FK Jednota), Ján Murtín Krajger (tréner). V drepe zľava: T. Ljubičić, M. Hataľa, Š. Horvát, Ľ. Hataľa, D. Lončar, M. Dudáš, J. Dovičin, I. Supek.

265

pokladníkom oboch klubov je Ján Benka, kým Ondrej Korčok je naďalej predsedom Budúcnosti. Celok FK Jednota 1950 na štarte utvorili domáci futbalisti: Milan Pagáč, Ján Zahorec, Emil Čipkár, Igor Supek, Boris Struhár, Michal Hataľa, Štefan Horvát, Ľuboslav Hataľa, Pavel Bučík (kapitán), Martin Molnár, Dalibor Lončar, Aleksandar Ljubobratović (prestúpil do Petrovca), Vladimír Takáč, Miroslav Dudáš, Stanislav Makiš, Janko Dovičin, Ján Benko ml., Igor Zahorec, Stanislav Žembery, Janko Chovan (študuje na Slovensku), Kristijan Đurić, tiež doterajší dorastenci z Čelareva (Vladimir Ralević, Stefan Đumić, Jovan Šoven a Marko Jević, ako aj Gojko Knežević a Predrag Boronjac z Begeča, ktorý pred dvoma rokmi hral za Budúcnosť. Fyzioterapeutov robia Veronika Balážová a Adam Vladislav Stupavský.

Svedectvo starej fotografie Na stenách klubovne FK Budúcnosti dominuje veľká stará fotografia, pravdepodobne z roku 1951. Na nej je celok vtedajšieho hložianskeho FK Jednota. Jej oskenovaný variant si mnohí povšimli aj v pálenici Ondreja Sudického Lajka, jediného z osôb na fotke, ktorý ešte žije. Tvrdí, že Jednota bola založená “asi roku 1950”. Predseda čiže „hlavný” v oboch vtedajších kluboch bol známy futbalový zanietenec Ján Bučík-Mirko. Mimochodom FK Budúcnosť vznikla roku 1947 premenovaním vtedajšieho FK Nitra, ktorý bol pokračovateľom prvého futbalového kolektívu v Hložanoch, známeho ako Športový klub Sokol. Ten vznikol premenovaním pôvodného prvého futbalového kolektívu v Hložanoch, ktorý pôsobil ako Slovenský športový klub Slávia a úradne bol založený, s veľkou pravdepodobnosťou, roku 1927; predtým pôsobil neformálne. Zalistovali sme si v starých ročníkoch Hlasu ľudu a čo sme zistili? Okrem „riadnych” futbalových klubov v päťdesiatych rokoch 20. storočia existovali aj družstevné: napríklad v Petrovci (FK Budúcnosť), Starej Pazove (SPD Janko Čmelík)… V roku 1950 v Sedliackom pracovnom družstve Bratstva a jednoty v Hložanoch bolo včlenených 168 rodín. V Hlase ľudu č. 94, s dátumom 6. decembra 1950 na s. 6 nachádzame správu: „Budúcnosť” Hložany – „Bratstvo-Jednota” Hložany 8 : 1 (4 : 0). V nej sa o. i. uvádza: „Na Deň republiky (teda 29. novembra – pozn. J. B.) hložianska Budúcnosť odohrala priateľský futbalový zápas s mužstvom SPD Bratstvo-Jednota, ktorý po peknej hre vyhrala v pomere 8 : 1.“ Dozvedáme sa, že pre Budúcnosť skórovali Supek 3, Kras266

nec 3, Murtín a Valo a v tíme súpera sa strelecky presadil Benša. Žiaden údaj o založení nového klubu nie je. Viacej v tomto zmysle napovedá športový riport s titulkom Prvý zápas hložianskych družstevníkov, v HĽ č. 76 z 3. októbra 1951, na s. 4, kde sa o. i. uvádza: „SPD ,Bratstvo a Jednota’ v Hložanoch založilo svoje futbalové mužstvo, ktoré pod menom Jednota minulú nedeľu (teda 23. septembra 1951 – FK Jednota Hložany hrávala v svetlých modrých dresoch, pozn. J. B.) odohratmavých modrých trenírkach a sivých podkolienkach. lo prvý zápas. V hornom rade vzadu zľava: Samuel Kriška, Ján Valo Bobek, Ján Benša Mugo, Samuel Chlpka Ivković, Pavel Supek; Hosťovalo v Begev strednom rade zľava: Ondrej Murtín Šegro, Štefan Murtín či, kde hralo proti Sremag a Ján Struhár; vpredu, v drepe, zľava: dorastencom tamojOndrej Sudický, Ondrej Benša Beara a Ján Ďuriš. šej Báčky.” ZisťujeV tričku Jednoty hrávali aj Juraj Kuriš, Pavel Murtín. me, že Hložanci Autor fotografie (asi) z roku 1951 je Ján Ďuriš Ďuriško. vyhrali výsledkom 4 : 0. Neuvádza sa ani zostava, ani strelci. Už v novembri Jednota zdolala nielen „staršiu sestru” Budúcnosť v pomere 1 : 0, ale aj mužstvo Tekstilca z Báčskej Palanky, majstra Báčskopalanského okresu! Až v roku 1952 sa Jednota zapojila do majstrovstiev Báčskopalanského okresu, ktoré sa hrali v dvoch skupinách. V 1. skupine bolo 6 mužstiev a majstrom sa stal celok báčskopalanského Tekstilca (10 bodov z 5 zápasov), Budúcnosť sa umiestnila na 3. mieste (vyhrala 3 zápasy a 2 prehrala, dala 13, inkasovala 11 gólov, získala 6 bodov; Jednota na 4. mieste mala 2 výhry a 3 prehry, gólový pomer 12 : 20 a len 267

4 body. Tabuľku sme našli v publikácii Lazara Đukića: 80 godina fudbala u Čelarevu (2005). Na jar roku 1953 Ján Benša, znamenitý mladý kanonier, prestúpil do Budúcnosti, ale Jednota predsa dokázala s „ljutim“ súperom remizovať v pomere 3 : 3. V HĽ. č. 44 zo 6. júna 1953 nachádzame konečnú tabuľku majstrovstiev II. skupiny Palanského okresu. Hložianska jednota v súťaži 5 celkov skončila na 2. mieste s 12 bodmi (majster Kozara z Gajdobry mal 13) a Jednota na 4. mieste: vyhrala 2 a prehrala 6 zápasov, vsietila 17 a prijala 26 gólov, získala 4 body. Potom zohrala ešte zopár priateľských zápasov a – splynula s FK Budúcnosť. Ondreja Sudického sme sa, prirodzene, spýtali, ako si spomína na začiatky FK Jednoty. Netajil vzrušenie a hovoril o tom, akoby bolo včera... – Kedysi v dedine iné zábavy neboli, jedine futbal. Nebolo kino, neboli televízory, bol len futbal. Futbalový klub Budúcnosť vtedy mal prvé a druhé mužstvo dospelých a dorast; áčko hrávalo súťaž a ostatné dva celky len priateľské zápasy. V áčku boli traja Šeprákovci, dvaja Krasnecovci, dvaja Balážovci, dvaja Peškovci – a nikdy nechceli ísť hrať von. Takže my z druhej jedenástky a dorastu sme najčastejšie hrávali na hosťovaní. Pravdaže, chceli sme hrať aj doma. Viete, ako to bolo: dievky sa chodili pozerať na zápasy, chceli sme, aby nás videli a aby sme aj my ich ošacovali… Ján Bučík-Mirko sa ma spýtal, či by som hrával v Jednote, družstevnom klube, ktorý založia. Vtedy som hrával za dorast a vonku aj za prvé mužstvo Budúcnosti. Pravdaže som chcel. Vidíte, tu, na tejto fotografii sme väčšina narodení roku 1932. Všetci boli zamestnancami vtedajšieho poľnohospodárskeho družstva, iba ja som pracoval v mlyne. Hráčom Jednoty poľnohospodárske družstvo ihneď kúpilo nový výstroj, belasé dresy, topánky (!), ale v Budúcnosti vraj bola bieda. Báči Ondro Sudický si spomína, ako raz hráči Budúcnosti jazdili na bicykloch do Gajdobry na zápas: „Keď sme prišli – mne jedna kopačka chýba! Nezostalo iné, než sa vrátiť; našťastie som ju našiel.” Futbalisti Jednoty, hovorí, odchádzali na zápasy na družstevnom traktore a hráči Budúcnosť na bicykloch a na kočoch. – Roku 1951 sa ihrisko zriadilo v smere sever – juh, predtým bolo postavené v smere východ – západ. Budúcnosť na ňom zohrala dva zápasy a tretí hrala s nami, s Jednotou. Toľko národa nikdy predtým okolo ihriska nebolo ani nebude ako vtedy. Jednu vec som nikdy nepochopil: polovica Hložančanov vtedy pracovala v družstve, ale ho nenávidela, a rovnako sa ľudia stavali aj voči FK Jednota; obzvlášť som

268

im tŕňom v oku bol ja, lebo som odišiel k družstevníkom. Zápas rozhodoval Ondrej Pažitnay, sódovkár, inak dobrý rozhodca. Situácia bola vyostrená, bitka visela vo vzduchu. Brnák hral krídlo v mužstve Budúcnosti, ja obrancu za celok Jednoty. Ako bežal s loptou v nohách, splietol sa, či potkol, padol, a obecenstvo sa už aj rútilo za mnou. Našťastie, boli tam traja policajti z Petrovca, tak ma, spolu s rozhodcom, horko-ťažko ochránili. Márne Brnák ľuďom vysvetľoval, že padol sám… O podobné príbehy onehdy nebola núdza. Raz vraj v Hložanoch hosťovali Gajdobrania, nuž a hostitelia, starší hráči a obecenstvo, hosťom tak prikladali, čo päsťami, čo kolmi, čo “gurbľou”, že rozhodca zápas prerušil. Dohrávalo sa v Báčskej Palanke. Ibaže… akosi nemal kto ísť. Hovorí sa, že na mladých svet zostáva, a tak teda na horúcu hosťovačku odišli Ondrej Sudický a Karol Bartoš, tiež “Pipi” Nikolić (ktorý vtedy občas chytal za dorast), ako jediní riadni hráči. Zvyšok mančaftu činili tí, ktorí sa nebáli, hoci futbal ani veľmi nehrávali, čiže hotoví “nazbieranci”. – Gajdobrania, chlapiská ako z brehu odvalení, a my – piadimužíci. Ale nedali sme sa. Pipi vychytal aj „čo sa nedalo”, a tak sa prvý polčas skončil bez gólov. Rozhodca pískal výborne. V druhom polčase som prihral Karolovi Bartošovi, ten bol dobrý bežec, prásk a viedli sme 1 : 0. Súper začal útočiť, priostril hru, ale – vydržali sme, vyhrali! Len nám v Hložanoch nikto nechcel veriť. Až kým Mirko Bučík v pondelok ráno nezavolal do Palanky. To bola radosť! A navyše, obišli sme sa bez bitky. Lenže potom, roku 1952, väčšina z nás odišla na vojenčinu. Hráčov zostalo menej, a to asi bol dôvod, prečo Jednota čoskoro zanikla. Ja som hrával aj v armáde, tak sa mi futbal zunoval, že keď som sa roku 1954 vrátil, zriekol som sa ho úplne. Jednota splynula s Budúcnosťou, pripojila sa k nej, zanikla. Ale keď som teraz počul, že znovu zakladajú Jednotu, tak mi srdce zahralo; pociťujem to ako niečo vlastné, ani čo by nová Jednota bola kúsok mňa. Zápasy Budúcnosti sú naskutku kvalitné, hrá sa tam rýchly tvrdý futbal, mnohí azda i právom povedia, že lepší než v tzv. superlige, ibaže domáce obecenstvo nikdy nepozná všetkých hráčov v drese Budúcnosti, lebo jedni prichádzajú, iní odchádzajú. Hráčov Jednoty 1950 poznajú všetci. A nemajú k nim nevrlý vzťah ako v prvom období pôsobenia druhého hložianskeho klubu. Jedine nevedno, či sa splnia predpovede hložianskych fanúšikov, že totiž ani Jednota 1950 nepotrvá dlho. Iba kým sponzori budú mať peňazí na pestovanie identity na futbalovom trávniku s pomocou futbalistov z iných prostredí.

269

Z minulosti špor v Pet ovci Y Vladimír Valentík Z Založenie Sokolskej Jednoty Sokolská Jednota bola založená v Petrovci 6. marca roku 1920. Zakladajúce zasadnutie viedol pán farár Samuel Štarke a stanovy prečítal Ján Čajak ml. Za starostu petrovského Sokola bol zvolený tunajší lekár Dr. Jozef Šuster a za podstarostu správca gymnázia Jozef Šimek. Zapisovateľom bol Ondrej Sirácky, funkciu pokladníka zverili Jánovi Hlaváčovi, kým za náčelníkov zvolili kaplána Štefana Kvasa a Jána Čajaka ml. a za cvičiteľov učiteľov Alexandra Hýla a Karola Jesenského. Na tom zasadnutí zvolili ešte i výbor, dozorný výbor a členov sokolského súdu. Už 12. marca toho istého roku petrovský Sokol počítal 163 členov.

Prvé plavecké preteky Prvé plavecké preteky v Petrovci boli v nedeľu, 11. júla roku 1937 na sokolskom bazéne. Organizátorom bol Slovenský športový klub za účasti plaveckého klubu Galeb z Nového Sadu. Zo strany Slovenského športového klubu v pretekoch sa zúčastnili Pavel Bartok, Miloš Štarke, Fedor Štarke a z mladších Štefan Labáth. Plávali i ženy a muži. Súťažili na 50, 100 a 200 metrov. Na programe bola i štafeta a vodné pólo. Inak treba poznamenať, že petrovský bazén Kúpeľnej sekcie Sokolskej Jednoty otvorili už 14. júna roku 1931 bez osobitného programu.

270

Tenis v Petrovci Tenisové ihrisko v Petrovci vzniklo iba pred niekoľkými rokmi, ale tunajší Slovenský športový klub sa rozhodol založiť svoj tenisový odbor ešte roku 1928. Taktiež plánoval pristúpiť aj k úprave vlastného ihriska, lebo podľa správ dobovej tlače záujem o tento šport bol veľký, takže núdza o členov nebola. Ihrisko mienili upraviť na sokolskom cvičisku vo Vrbare.

Záujem o letectvo V minulosti v Petrovci bol veľký záujem o letectvo. Preto 29. júla 1928 založili Aeroklub, ktorý pestoval lásku k „vzducholetectvu a pracoval na jeho povzdvižení“. Členovia klubu mali ako prví príležitosť letieť lietadlami, ktoré zletovali na jarmočnisku.

Bicyklové preteky V súčasnosti sa v Petrovci cyklistika teší veľkej popularite a niekoľko rokov tu pôsobí cyklistický klub Vojvodina – sekcia v Petrovci. Tento šport má však v tejto osade ohmoho dlhšiu tradíciu. Po prvej svetovej vojne tu existoval Petrovský bicyklový zbor, ktorý už začiatkom septembra roku 1923 organizoval cyklistické preteky, čiže bicyklové závody, ako tomu vtedy hovorili, na 2 km.

271

Stopy Tatier v pet ovskom prachu Y Andrea Speváková Z Šport sa čoraz viac označuje ako spôsob života, či životný štýl. Športovať je jedno, žiť šport však niečo iné. Ak by sme o niekom chceli povedať, že nielen športuje, lež šport naozaj i žije, kandidátov na tento prívlastok by určite nebolo mnoho. Je jedno meno, jedna osobnosť, ktorá si takýto atribút jednoznačne zaslúži. Je to Petrovčan, ktorý pre Petrovec súťažil až v 7 športoch, má za sebou 6 robotnícko-športových olympiád, Balkaniádu, nedele, počas ktorých zápasil v 3 športoch za sebou (1972), 26 Janko Labát (v r. 1964) Petrovských maratónov a pekný počet Belehradských. Je držiteľom medaily vojenskej cnosti (1967), medaily federálneho ministra pre šport, medaily Robotníckej olympiády (1975), plakety 27. júna za zásluhy v rozvoji samospravovania (1987), Rady Zväzu syndikátov Obce Báčsky Petrovec, Októbrovej ceny Obce Báčsky Petrovec (2010), diplomu vďaky organizačného výboru Petrovského maratónu za nezištnú pomoc pri zrode maratónu a oddanosť (2013). Venoval sa futbalu, mužskému i ženskému, hokeju, strelectvu, kolkárstvu, stolnému tenisu, volejbalu, šachu... Tohto chlapca tatranského a zároveň všestranného Petrovčana Jána Labáta, ktorému je šport jednoducho v krvi, cesta zaviedla aj k požiarnikom a ochota neraz obliekla do rúcha červeného, bielobradého dedka. „Bolo to v roku 1942, keď sa otec, s ešte niekoľkými Petrovčanmi, vybrali na Slovensko. Chceli ich dať do maďarskej armády, a preto sa rozhodli zutekať. Šli pešo, cez Maďarsko až do Bratislavy. Tam ich dokonca aj zatkli. Otec bol kováčom a tak sa dostal do Tatier. Doškolil sa za zámočníka, na Štrbskom plese mal na starosti údržbu lanoviek. Mama, Gánovčanka, bola vtedy kuchárkou v hoteli v Starom Smokovci a tu sa spoznali... Aj ja som sa narodil tam, ja som tatranský chlapec... neskoršie sme sa nasťahovali do Petrovca...“ Z tatranského bábätka vyrástol nevšedný a všestranný Petrovčan, dušou a telom naviazaný na šport, no s brnkaním umeleckej žilky, kto272

Rodičia Ján a Zuzana, sestra Ruženka a Ján Labát v roku 1949 (druhá sestra, Zuzana, sa ešte nenarodila)

rého vychovali matkine rodinné poriadky a modlitba a vykovala kováčska „vyhňa“ a dedinské posedenia vôkol mechov. Bosé nohy v prašivých petrovských uliciach tvarovali človeka, človeka dobrého, takého, akého si rodičia priali vychovať. „V zime vyhňa bola vždy plná sedliakov. Upíjali vínko, poťahovali zo stručne skrútených cigariet a diškurovali. Vždy sa aj robilo, kovalo, oprávalo: lemeše, kolesá, kone podkúvali... Najkrajšie bolo, keď som ťahal mechy, rozduchoval oheň a pozorne načúval, o čom hovoria...“ Kováčska dielňa však netvarovala iba osobnosť tohto Petrovčana, ale sa tak trošičku pričinila, spolu s futbalovou loptou, aj na výzore: – ...nebohý báči Paľo Dýrov nafúkal „futbal“, buchol a vraví: „Chytaj!“ – a ja som sa zahodil za loptou. Vtedy som mal asi 5 rokov. Na 1 až 1,5 metra od prahov bola jama a v tej jame os z koča. Na nej sa krútili kolesá, aby ich majster nemusel držať, keď zabíjal kliny... a ja som spadol práve na tú os...“ Zlomený nos, či hrboľček z vyhne neprekážal Jánovi Labátovi byť vzorným žiakom, predsedom triedy, dokonca aj na strednej škole, či predsedom žiackej zádrugy, kým si chodili privyrobiť na výlety do 273

1963/1964 pravdepodobne prvý zápas, tesne pred registráciou klubu: Ján Labát, Fedor Danko, Samuel Boldocký, Samuel Topoľský, Miroslav Červenský, Ivan Križan, Vladimír Fekete, Ján Demrovský

Kidričovej chmeľnice. Nevadil ani pri recitáciách, či v divadle. V Somorovom dome totiž Popelku predviedli až 4-krát za dva dni. No aj napriek umeleckým vlohám prevahu akosi vždy mali skrývačky, handrače, futbalové medziuličné súťaže: „...hrali sme bosí, s handračami. Chodieval som síce aj na futbal, len sa nesúťažilo, právo zápasiť mali len od 14 rokov... Súťažili sme ulica proti ulici, mali sme aj majstrovstvá, najsilnejšie boli Vrške, Budžák nevynikal, Novošorci boli dobrí – dlhá ulica, takže mali výber, rovnako Kulpínska, či Psia s Kanálskou...“ Trpezlivosť si tento nezvyčajný petrovský športovec cibril od útleho veku, najmä pri šachovej tabuli s otcom a neskoršie i s inými. Od 13 rokov aktívne bol zapojený do šachového klubu Mladosť. Pri šachových tabuliach Ján Labát sedával plných 50 rokov. Dvakrát bol šachovým majstrom stredoškolských súťaží, rovnako tak majstrom Petrovca, no povestnú partiu odohral asi pred 30 rokmi: „Trvala hodinami, no ja som vždy dlho zápasil. Hneď na začiatku som zostal bez kráľovnej a potom aj bez dela. Nevzdal som sa a nakoniec som vyhral. Vtedy som súpera matoval v strede tabule, a to pešiakom. Dlho som mal túto partiu zachovanú, chceli sme ju poslať do Be274

Dorastenecké mužstvo Mladosti, 1961 – majstri Vojvodiny; stoja zľava: Struhárik (technika), Častven, Zelenák, Lomen, Báďonský, Danko, Majera (predseda klubu), Listmajer, Čiep, O. Benka, Tkáč (tréner); v drepe zľava: Hansman, Varga, T. Benka, Hadrík, Labát, Jovankovič, Fehér, Cerovský

lehradu, lebo vraj takú v análoch nenájdete, no nakoniec som ju niekde zapatrošil a dnes sa už neviem presne rozpamätať na všetky ťahy...“ S prezývkou Boby Fisher Labát to však nemal ľahké. Neraz sa stalo, že dospelí odmietli s ním zápasiť, lebo ich štvalo, že majú hrať s dieťaťom. Vtedy nejestvovali kategórie, aké sú dnes, a občas ho zaradili tam, kde predpokladali prehru. Najviac ho však tešila a motivovala sesterská podpora. Pravda, utŕžil aj prehry, no v oveľa väčšom počte výhry, či remízy. Petrovské ulice tohto športovca posunuli bližšie k futbalu, ale aj k hokeju. No gymnázium bolo akýmsi neoficiálnym základom toho, po čom ho azda najviac poznáme. Ján Labát a Ivan Križan sa totiž ako jediní petrovskí gymnazisti kvalifikovali na bežeckú súťaž v Novom Sade (Labát 60 m, Križan 100 m). „...keď sme prišli do Nového Sadu, všetci mali športový výstroja ja – bosý... Boli sme chudobní, nemal som v čom bežať. Veľmi som sa hanbil, ale čo už – bežal som aj bosý...“ Petrovský maratón Labát bežal každoročne, 26 rokov za sebou. Zatiaľ nie sú údaje o tom, že by niekto iný mal takéto skóre, a tak ho vlastná vytrvalosť urobila jedinečným aj v tomto zmysle. Obáva sa iba jedného – Petrovský maratón zanikne. Už ani sám, verný a vytrvalý Labát 275

Pri pomníku v Petrovci: Titova štafeta 25. 5. 1968; Labát v športovom úbore so štafetou...

neverí v jeho záchranu a budúcnosť. Najväčšmi ľutuje, že sa nepodarilo zabezpečiť aspoň tričká pre najmladších bežcov, aby mali akú-takú pamiatku. Podieľal sa zároveň aj na organizácii Petrovského maratónu a podarilo sa mu presadiť bežecké kategórie, aké Petrovský maratón má dnes. V gréckom Solúne na Balkaniáde (Balkánske športové majstrovstvá, 1997) totiž pochopil, že kategórie majú svoje opodstatnenie, lebo mladí bežci a veteráni sotva môžu navzájom súperiť. Vtedy sa na Balkaniáde v rámci srbskej reprezentácie na čele s Franjom Mihalićom zúčastnili traja Vojvodinčania, dvaja Vrbasania a Ján Labát, ktorý vybehol ako veterán osemkilometrovú dráhu. Aj napriek tomu, že bežia rovnakú dráhu, veteráni tu majú náskok oproti mladším športovcom, ktorý je každoročne väčší (Balkaniáda, Balkánske hry: regionálna súťaž v rôznych športových odvetviach medzi krajinami Balkánskeho polostrova, ktoré sa pravidelne usporadujú od r. 1929. V r. 2011 organizátorom bolo Srbsko a uskutočnila sa v Ivanjici.) Labátova Solúnska impresia však nepatrí športu, lež, ako sám povedal, Zejtinliku, tomu prekrásnemu a vzápätí mrazivému hrobovému zátišiu s uniformovaným starcom, strážcom srbských kostí, tradične, už takmer 100 rokov z rodiny Mihailovićovcov, ktorý návštevníkom rozdáva bolesť a smútok vojnovej minulosti a škatuliam na listy pre o život obraných 8000 mladíkov. 276

Vytrvalý Labát nemohol obsedieť ani v staršom veku, a tak si vyskúšal aj Belehradský maratón. Tento ho dokonca spojil s viacnásobným rekordérom Jánom Benšom, ktorému vždy bol podporou i oporou. Labát v Belehrade bežal po prvý raz roku 1990. Vtedy žiadnou bežeckou udalosťou toto podujatie nebolo. Podľa jeho slov zapojilo sa zhruba 300 osôb. Časom však tento maratón vyrástol na dôležitú medzinárodnú a uznáBelehradský maratón s Oliverou Jevtićovou a dievčaťom z Kosova vanú bežeckú súťaž. Účasť sa už vtedy platila, no každý účastník dostal tričko a bežci 21 km dráhy aj medailu. Neskoršie, ako záujem stúpal, medaily udeľovali iba bežcom veľkého maratónu (42 km). Takže i keď si nepoľavujúci petrovský bežec stanovil za cieľ získať 10 medailí, musel sa uspokojiť s menším počtom, lebo, ako sa priznal, bežať ten veľký si už netrúfol, vzhľadom na fakt, že pri prvej účasti na Belehradskom maratóne mal pekných 44 rokov. Vytrvalý petrovský bežec sa rovnako pýši aj rekordmi chovanca Benšu a do srdca sa mu navždy zapísala veta z listu talentovaného atléta, u nás chlapca z „chudobínca“, na úrovni štátu a vo svete viacnásobného rekordéra, dnes v USA univerzitného prednášateľa, pri ktorej neskrýva slzy: „Vy ste sa stali a zostali mojím otcom.“ „...našiel som ho na Belehradskom maratóne v roku 1993. Vtedy mal 16 a ja som už tam mal, na Tašmajdane, svoju lavičku, na ktorej som oddychoval pred začiatkom maratónu. A tak som na nej sedel a keď tu – zdá sa mi, veď je to Petrovčan... Oslovil som ho a odvtedy sme pracovali spolu. Museli sme Janka však začleniť do klubu, lebo inak sa nedá súťažiť, čiže aj keby niekto dosiahol nejaký rekord, neuznali by, lebo nemá klub. A tak sme ho začlenili do klubu v Novom Sade...“ V športovej púti Jána Labáta nevystal ani volejbal, kolkárstvo, Belehradský maratón 27. 2. 1999: strelectvo, ale aj iné športové poJán Benša, Ján Labát, Ramis Taipi a Borislav Dević činy, akým je napríklad ženský 277

futbal. Dokonca pýšil sa aj Titovov štafetou v ruke, od pomníka padlých bojovníkom v strede Petrovca až po „zákrutu do Hložian“ (1968). Na starosti mal i telesnú výchovu budúcich učiteliek v petrovskom gymnáziu. Nebyť petrovských jám a rybníka, ktovie, možno by Petrovec Balkan cross, belehradský maratón: nikdy hokej nemal, hoci o ňom Dane Korica a Ján Labát súčasné generácie málo vedia. Podobne ako handrača, ktorá z Labáta urobila futbalistu s 30-ročnou kariérou (asi šesť rokov bol kapitánom mužstva), v tíme majstrov Vojvodiny (Vršac 1963) a dvojnásobných majstrov Vojvodiny v kategórii veteránov, petrovský ľad urobil z neho „chlapca z bariny“. „...ako chlapci sme sa kĺzali na Begeji, jamách, rybníku... a báči Ondro Boldocký to videli a navrhli založiť klub. Tak on a Ivan Majera boli na čele, potom prevzal Ivan Križan. Klub sme založili roku 1963 a registrovali v Novom Sade roku 1964, keď sme po prvýkrát aj súťažili... Chlapci z bariny – tak nás prezývali (text v Dnevniku o petrovských hokejistoch mal názov „Dečaci sa bare“), trochu sa nám aj smiali. Veľmi nám pomohla, zvlášť s výstrojom, novosadská Vojvodina... Keby nebolo Vojvodiny, ktorá nás predsa premohla, boli by sme prvoligovým tímom a zápasili s vtedy najlepším klubom Juhoslávie – slovinskou Jesenicou...“ Aj keď šlo o jamy, rybník, či Begej, tréningy prospeli a petrovskí hokejisti zápasili tak v Novom Sade, ako aj v Subotici, Belehrade, na nočných Tašmajdanských turnajoch, v Sombore... Pred rokom sa znova stretli a oslávili jubilejnú päťdesiatku (16. 10. 2014). Petrovský tím posledný raz na ľad zastal v Subotici roku 1972. Jediný Labát má za sebou odohraný každý zápas. Dnes netrpezlivo čaká na ďalšie stretnutie, nielen s kolegami z petrovského tímu, lež i s kamarátmi z tímu novosadskej Vojvodiny. Zároveň Ján Labát pravidelne, 25 rokov, mal účasť aj na Dnevnikových turnajoch v malom futbale, kde sú Petrovčania stále nositeľmi rekordu, výhry v pomere 12 : 0. A nikdy ich vraj nevyradili v prvom kole. Za najväčší zážitok však pokladá burácajúci potlesk divákov v hale 1 Novosadského veľtrhu: „...súper kopil loptu a tá sa zacvikala medzi hrady.Všeličo do nej hádzali, štuchali ju, no loptu nevedeli dať dolu. A ja som vzal pomoc-

278

nú, namieril, vybil som ju z prvého. To bol taký potlesk, 800 až 1000 ľudí mi tlieskalo, naozaj neuveriteľný pocit...“ Strelectvu sa Labát venoval najmenej. Klub pôsobil od roku 1965, o takých 5-6 rokov však zanikol. Strieľalo sa do terčov výlučne vzduchovkou, najčastejšie na 10 m. Oveľa väčší záujem bol o kolkárstvo. Petrovec mal kolkáreň vo Vrbare. Najaktívnejšie obdobie bolo v rokoch 1970 – 1980. Súťaže vtedy neboli automatické, ani stroje na kolky, takže neraz vedeli potrvať aj 7 – 8 hodín. Neposedný petrovský športovec Labát nechýbal ani pri tenisových stoloch. V tomto športe bol aktívny už na strednej, v klube pôsobil od jeho založenia (1968). Janko Labát a Zlatko Kesler v r. 2000 TK Mladosť Petrovec súťažila v najvyššej lige, najlepší rok, podľa neho, bol 1972. Vtedy občas pôsobil aj ako pomocný tréner. Za jeden z najväčších športových počinov Ján Labát však považuje, okrem práce s Jánom Benšom, pôsobenie v ženskom futbale, čiže v ŽFK Petrovec. „...FK Mladosti sa akosi nedarilo a boli tam rôzne nesváry. Nepamätám si presne na deň, ale do banky, kde som pracoval, vošiel mäsiar Jaroslav Čáni, ktorý vtedy bol aj vo FK Mladosť, a hovorí: Poďme založiť ženský futbalový klub, mužom sa nedarí, nech im ukážeme, ako sa hrá, aspoň skúsme, či to pôjde... A ja som na to najprv prekvapene povedal: – Netáraj, sotva by sa dalo... – potom som si to rozmyslel, a tak vznikol ŽFK v Petrovci. Neveril som síce, že z toho niečo bude – keď ono – prvá liga...“ Začiatky ženského futbalu v Petrovci boli ťažké. Najprv na tréningy chodilo iba 5 – 6 dievčat. Trénovali sme na pomocnom ihrisku, na hlavnom nám nedovolili. Po čase na jednom tréningu bolo až 33 futbalistiek, kým FK Mladosť, dorast a prvá zostava spolu, mali iba 20 – 22 futbalistov. Pravda, málokto sa dnes obzrie za úspechom ŽFK v Pet-

279

Petrovské futbalistky v sezóne 1994/1995 s trénerom a spoluzakladateľom: Ján Labát (zľava) a na druhej strane spoluzakladateľ a ideový tvorca Jaroslav Čáni

rovci, no treba vedieť, že je toto zatiaľ jediný klub vôbec, ktorý sa udržal až 6 rokov v prvej lige. Keby mali aspoň toľko finančných prostriedkov, koľko dostával mužský futbal, bývalý spoluzakladateľ a tréner ŽFK Petrovec Ján Labát verí, že by sa udržali podnes. „V Kraljeve sme vyhrali prvý zápas ako hostia. Aj napriek dažďu oslávili sme s 2 : 1. V Niši 1997 ŽFK Petrovec (v kategórii do 18 r.) obsadil druhé miesto, prvé patrilo Mašincu. Petrovec a Slovákov ŽFK prezentoval v celom štáte, zápasili sme v Niši, Vranji, Prištine, Kraljeve, Kragujevci, Belehrade, Zemune, Požarevci, Čačku, Kruševci, Subotici...“ Trofeje ŽFK Petrovec v dome Jána Labáta aj ďalej čakajú na možnosť rozpovedať o zážitkoch petrovských futbalistiek a na zaslúžené uznanie, aspoň zo strany spoluobčanov. Ján Labát sa zároveň môže pochváliť aj tým, že nikdy ako hráč nedostal červenú. Utŕžil ju iba dvakrát za svojho viac než polstoročného športovania, a to jednu „na lavičke“ počas Dnevnikovho turnaja, druhú tiež za bielou čiarou, práve ako tréner ŽFK Petrovec. Do života neúnavného športovca sa však zaplietli, či priplietli aj požiarnici a – dedo Mráz. Medzi petrovských požiarnikov sa zaradil v roku 1996. Je medzi nimi už 18 rokov. Dobrých 20 rokov v zimnom období donedávna vystupoval v červenom obleku a s bielou bradou. 280

„...stalo sa tak náhodou. Profesor Pavel Mučaji mal nejaké záväzky a jeho manželka Xénia ma poprosila, či by som im vyšiel v ústrety. Predtým som asi dvakrát bol dedom Mrázom, no odvtedy takmer pravidelne, predovšetkým v podniku (1979/80 – 2000/2001)...“ Podľa Jána Labáta najkrajšie dedkove Mrázove zimy sú tie, keď je darčekov pre každé dieťa a detí zasa neúrekom. – Zvláštny pocit je najmä vtedy, keď sa pamätáte na detváky s balíčkami, ktoré po rokoch na balíčky prichádzajú s vlastnými deťmi, – hovorí niekdajší dedko Mráz. Neblahé roky všestranný a húževnatý Petrovčan Ján Labát prežíval, keď mu odhalili rakovinotvorný nádor. Podrobil sa operácii, ktorá bola úspešná (2006). Boj o život vyhral a dnes je šťastným Janko Labát 4. 11. 2014 v Petrovci... starým otcom, ktorý sa teší z vnúčat, z faktu, že šport v rodine aj ďalej pretrváva a tradičné rodinné meno Ján aj ďalej v rodine zotrváva. Ľúto mu je však za športovaním, rád by vybehol ešte ten-ktorý maratón a ak sa podarí, tak jubilejne aj ten belehradský...

281

Spolupráca a dr žba špor ovcov Y Juraj Berédi-Ďuky Z Vo štvrtok 6. februára 2014 sa v Športovo-podnikateľskom stredisku SPENS v Novom Sade selenčskí stolní tenisti, ktorí trénujú u majstra Vrabčeniaka v dielni, stretli s novosadskými stolnými tenistami STKI Spin. Je to stolnotenisový klub osôb s invaliditou. V tomto klube pôsobí aj selenčský rodák, dobre známy paraolympijský športovec Zlatko Kesler, ktorý tento zápas aj sprostredkoval. Treba povedať, že v tomto novosadskom klube, ktorý pôsobí od roku 1999, sú hádam všetky dobre známe mená našich paraolympijských športovcov, stolných tenistov, ktorí dosiahli špičkové úspechy v tomto športe nielen doma, ale aj v zahraničí, ba aj úspechy svetového rázu (Zlatko Kesler, Borislava Perićová-Rankovićová, Nada Matićová, Ilija Đurašinović, Mitar Palikuća a i.). Predsedom novosadského klubu je Ilija Đurašinović. V tomto klube sa náležitá pozornosť venuje tréningom, lebo je potrebné udržať si doteraz získané vysoké pozície na listine Svetovej stolno-

Zahrali si...

282

... a potom sa i vyfotografovali

tenisovej invalidnej federácie. Zápas sa skončil v prospech domácich, čo sa aj očakávalo, ale výsledok zápasu vôbec nebol dôležitý, dôležité bolo, zvlášť pre Selenčanov, dobre sa pobaviť, kamarátiť sa, trénovať a mať z tejto udalosti pôžitok. Hostia zo Selenče si boli vedomí presile domácich hráčov, takže im tento zápas zostane v pamäti ako pekné stretnutie. Selenčania sa predstavili v zložení: Michal Vrabčeniak, Jozef Slonka, Ján Kočonda, Ján Mandáč, Jozef Trusina mladší a Jozef Trusina starší. Za klub Spin hrali: Zoran Matić, Mitar Palikuća, Dragan Bunčić, Zvonko Sosa. Stretnutie športovcov sa skončilo spoločným posedením a priatelením. Bolo to vlastne pokračovanie už skôr začatej spolupráce a družby športovcov, ktorým učarila celuloidová loptička. Dohodli sa, že v blízkej budúcnosti sa stretnú na odvetnom zápase v Selenči.

283

DETSKÝ KÚTIK Kresba: Michal Kiráľ (1955 – 1995)

284

St ánky pre deti Mária Vršková V eNKá je veľa príjemného čítania, sú tam zaujímavé články, pekné fotky, ale pre nás najmladších čitateľov sú najkrajšie práve strany deťom, však? ☺ Čítanie je fajn, veď keby neboli knihy, nebola by ani Pipi Dlhá Pančucha, Harry Potter či množstvo ďalších krásnych postáv a príbehov. Prezradím vám, prečo od detstva nosím okuliare: keď som bola malou školáčkou, ležala som raz doma s chrípkou. Mama mi ako liek proti nude naordinovala čítanie a kúpila mi krásnu modrú knihu. Volala sa Našim deťom. Chcela som ju prečítať celú, od A po Z, ale do večera som to nestihla. Preto som v noci zobrala baterku a schovala som sa do skrýše pod perinu. Odvtedy som noc čo noc čítala pod perinou pri slabom svetle baterky, často som chodievala do knižnice a mama sa čudovala, kedy to všetko stíham čítať. Až jedného dňa pani doktorka zistila, prečo ma bolieva hlava. Dostala som dioptrie, ktoré nosím dodnes a dodnes rada čítam. Čítajte aj vy. Ak však môžem trochu poradiť – skontrolujte, či máte dobré svetlo, čítať v polotme neodporúčam ☺.

Slovné jazykohračky Kréta

Rámos

„Teta Gréta, kde je Kréta? Asi v Grécku? Nie, v Turecku?“ „Medzi nimi leží more, no, mudrci, viete ktoré? Stredozemné more modré a pri Grécku vidno dobre veľký ostrov Kréta,“ povedala teta.

Hašteria sa osol s oslom, kto má v sebe sily viac. „Ja keď mocne mávnem chvostom, odletíš až na mesiac.“ „Ty si rámos, táraš zase! Neodletím tak.“ Čo je RÁMOS? V plnej kráse čítaj naopak.

285

Zrak Moja starká vraví stále, že má staré okuliare. „Slabé sú! Nič nevidím, keď pri filme večer spím.“ „Teda, starká, namojveru, ty máš ozaj zvláštnu mieru. Videla si z okna včera k susedom až do taniera.“

Veselo o vážnom – Keď sa ráno prebudíš, je to prvý signál, že žiješ. A to je veľký dôvod, prečo byť šťastný! – Je lepšie mať v škole občas peklo, než byť v pekle občas v škole. – Podľa toho, ako nazývaš svojich rodičov, sa vidí, ako ťa vychovávajú. – Móda je len obal tela a keď ho rozbalíš, čo ostane? – Skvelý priateľ niekedy stojí posledný v rade, len sme si ho ešte nevšimli. – Väzeň je človek, ktorému pripísali vinu. My ostatní však nie sme žiadni anjeličkovia. – Láska môže kvitnúť iba vtedy, keď ju pravidelne polievame. – Tvrdý orech či krehké vajce – pod škrupinou sa ukrýva malý zázrak. – Svetové vynálezy zmenili dejiny, no chlieb nám ostal rovnaký. – Život je ako stanica: pôrodnice a cintoríny sú ako príchody a odchody... a každý ide svojou cestou.

Hádanky V jednom dome bratov päť, chcú pochodiť celý svet. Domčeky sa cez rok menia, obuvník im dáva mená.

Policajti veľkí, dvaja, veľká láska ich však spája. Celý deň ma karhajú, strážia, ľúbia, chovajú.

(yknápot)

(aičidor)

286

Dvanásť listov plných čísel, je v nich systém, čo má zmysel. S obrázkami zimy, jari, meníme ho v januári.

Po nej bývaš svieži. Je v nej ľad aj sniežik. Oheň sa jej veľmi bojí a čaj bez nej neobstojí.

(rádnelak)

(adov)

Kúsok kovu so zúbkami, s dverami je dobrý známy. Keby ste ho nemali, vonku by ste ostali. (čúľk)

Špinavá práca Ráno Eva chodí do práce. Každé ráno stojí na zastávke v tichej časti mesta a čaká na autobus č. 14. Kým príde, pozoruje ľudí a stále rovnaké domy s peknými kvetmi pri plotoch. Dnes je tu však ruch. Menší bager usilovne vrčí a pred ním sa otvára hlboká diera do zeme. „Martin, bližšie. Bližšie!“ kričí šéf v zafúľaných montérkach na šoféra nákladiaka. Auto naložené káblami cúva, spotení robotníci fajčia a čakajú na ďalšie pokyny. Na autobusovú zastávku sa privalili dvaja mladí chalani v šiltovkách a otrhaných rifliach. Chvíľu znechutene pozerali na bager, potom pomedzi zuby trúsili nepekné poznámky. „...a hučia tu už od siedmej. Zaprášení, prepotení, fuj, to je ale špinavá robota!“ odpľul si vysoký. Eva sa pozrela na robotníkov a bolo jej ich ľúto. Večer Jana pracuje v malom kníhkupectve. Hodiny konečne ukazovali osem. Na dvere zavesila nápis „zatvorené“, skontrolovala predajňu, zobrala si kabát a zhasla. Okolo nej sa rozprestrela tma, na ulici už svietili pouličné lampy. Otvorila dvere a pri budove oproti zbadala skupinu chlapov. Vyzerali drsne, dvaja proti jednému. „Nalož mu poriadne, nech si to zapamätá, somár jeden!“ rehotal sa holohlavý s veľkým bruchom. Mladší, vysoký, so šiltovkou a v otrha287

ných rifliach, silno sotil do vystrašeného mladíka, potom mu struhol facku a rýchlym hákom ho skolil k zemi. Kopol ho do brucha, ruky mu vykrútil za chrbát a uzemnil ho váhou svojho tela. Holohlavý pristúpil, zohol sa k mladíkovi a vybral mu z vrecka peniaze. „Pusti ho, somára, lebo sa nám tu ešte rozplače,“ veľké brucho sa natriasalo od rehotu. Vystrašený mladík vzal nohy na plecia a zmizol za rohom. Holohlavý prerátal bankovky, tri z nich dal vysokému, a napokon mu podal ruku: „Čistá práca, kamoš.“ Jana to znechutene sledovala. Potichu urobila krok späť, zatvorila dvere do predajne a zvnútra ich zamkla. Po tejto scéne sa bála ísť domov sama. Zavolala mužovi, aby po ňu prišiel. A manžel o chvíľu naozaj prišiel, aj keď bol unavený po celodennej práci v bagri.

Doplňovačka Do voľných políčok doplňte správne odpovede. Pospájajte písmenká z vyznačených políčok; dostanete tak tajničku. Ukrýva sa v nej odpoveď na otázku: Ktorý mesiac má 28 dní? 1. SVC sídli v Báčskom ...

T __ __ __ __ __ __ __ __

2. direktor, šéf

Ľ __ __ __ __ __ __ __ __

3. ľudia žijúci v krajine ľadu

__ __ __ __ __ __ __ __

4. dvaja súrodenci

J __ __ __ __ __ __ __ __

narodený v rovnaký deň 5. malé rybky natlačené

R __ __ __ __ __ __ __ __

v konzerve 6. modrá tekutá náplň do pera

T __ __ __ __ __ __ __ __

7. biblioteka, po slovensky

Ž __ __ __ __ __ __ __ __

8. mapa, ktorú máme v aute

T __ __ __ __ __ __ __ __

9. malá Želmíra (ženské meno)

Í __ __ __ __ __ __ __ __

10. drahý kameň, cenný minerál

__ __ __ H __ __ __ __ __

11. na každé políčko napíš dlhý ypsilon Tajnička znie:

☺

Ý __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ 288

Jazykolamy s poznámočkami Dokážeš tieto jazykolamy rýchlo povedať 5-krát za sebou bez chyby? Biela krava mlieko dáva, čierna krava kávu dáva. (Toto však netvrďte pred tabuľou v škole.) Na píšťalke pískam piesne, zapískal som tóny presné. (Viete niečo zahrať na flaute?) Cestoviny z cesta sú na ceste do mesta. (Pekne zabalené sa vezú do obchodu.) Vyšetrovatelia so zreteľom na priaznivé činitele usvedčili páchateľa. (Alebo jednoduchšie – kriminalisti mali šťastie a chytili zlodeja.) V starom vreci sa rozmrvilo veľa kukuričných zrniek. (Tušíte, z čoho je vyrobený popcorn, po slovensky pukance?) Lare, Kláre a Tamare pristanú dioptrické okuliare. (Ak vymenuješ tri ďalšie druhy okuliarov, máš u mamy čokoládu.) Ryba-rybacina, sliepka-slepačina, prasa-bravčovina, krava-hovädzina. (a somár – somarina)

Školské brepty a perličky Čo môže byť veselé? Komédie, vtipy, fotky, výroky, príhody, oslavy, trapasy... a mňa veľmi bavia školské brepty a perličky. Brept je krátke prerieknutie, pomýlenie, keď namiesto správneho slova poviem iné. Perlička je nečakaná, vtipná situačná veta alebo dialóg. A tie zo školy sú najlepšie ☺. „Bociany si stavajú hniezdo z droždia... ehm, z raždia.“ ☺ Učiteľka: „Kedy si opravíš tie známky?“ Žiačka: „Už som v pokročilom štádiu opravovania.“ ☺ Učiteľka: „No čo na mňa pozeráš, akoby si chcel cukrík?“ ☺ Žiačka: „Pani profesorka, minule som videla dokument, prečo sa dáva mlieko do kávy.“ Učiteľka: „Áno? A prečo?“ Žiačka: „Hm, už som zabudla.“ ☺ Učiteľ matematiky: „Keď už toto nepochopíte, dostanem depresie.“ 289

☺ Žiačka nechce ísť k tabuli odpovedať, bojí sa, učiteľ ju povzbudzuje: „No tak, buďte chlap!“ ☺ Učiteľka: „Vymenuj mi príznaky infarktu.“ Žiačka: „Neviem, ešte som ho nemala.“ ☺ Učiteľka: „Kde ste naposledy videli nejaké umelecké dielo?“ Žiačka: „V zrkadle.“ ☺ Rozbor básne na hodine literatúry. Učiteľka: „Kto mi povie, prečo autor prirovnáva ženu ku kvetu?“ Žiak: „Lebo každá raz zvädne.“ ☺ Učiteľka: „Jožo, aj ty ideš na tú olympiádu z matematiky?“ Jožo: „Ja môžem ísť akurát tak na paralympiádu.“ ☺ Učiteľ rozkazuje žiakom: „Ani noha nevystrčí nos za dvere!“ ☺ Učiteľ: „Ty máš fantastické nevedomosti!“ ☺ Učiteľ prírodopisu: „Aké zviera máš najradšej?“ Žiačka: „Grilované kura.“ (čerpané z internetu)

Očné klamy Naše oko je veľmi zložitý a dôležitý orgán. Šikovní ľudia vymysleli zaujímavé obrázky, ktoré sa dokážu vtipne pohrať s naším zrakom. Ktorý obdĺžnik je väčší? (Pre kontrolu správnosti odmeraj pravítkom.)

290

Vieš vylúštiť tieto hieroglyfy? (Ak sa ti to nedarí, pri každom znaku zakry jeho ľavú polovicu.)

Čo vidíš na obrázku? (Tmavé tváre, svetlá váza.)

Ktorá prerušovaná čiara je dlhšia? (Over si to pravítkom.)

Veríš, že vodorovné čiary sú rovnobežné? (Prilož pravítko a presvedč sa.)

Koľko nôh má slon?

291

Dve rieky Pavel Mučaji (1929 – 2014) V Belehrade rieka Sáva s Dunajom sa v jednu spája. A tak družne, spolu, ponáhľajú k moru. Múdra je tá rieka Sáva, prečo by tam tiekla sama? Je to cesta dlhá, nuž našla si druha.

Ilustrovala: Emília Valentíková

292

Čarodejný zvonček (Úr ky) Juraj Tušiak (1935 – 1986) Ulicou tiahnu výklady tých najzaujímavejších vecí. V jednom stoja, ležia, visia všakovaké hodinky – od výmyslu sveta. Z jedných vykúka drobná drevená kukučka a kuká: – Ku-kuk, pol deviatej, ku-kuk! – No tak čo?! – odvrkne jej Miško. – Mama nám dovolila do dvanástej! Pri ďalšom výklade: jeden otecko a jedna maminka, obaja v ľahkých letných šatách, vedú si medzi sebou chlapčeka ešte menšieho ako Miško. – My ideme do cirkusu! – pochválil sa Miškovi chlapec. – A my do cukrárne a do samoobsluhy po banány! – chváli sa aj Miško. V treťom výklade lovecké pušky, lovecké čižmy a lovecký klobúk so strakatým loveckým pierkom. Taký klobúk má aj starý otec. Má aj pušku, ale väčšiu. Lenže tu sú aj rybárske čižmy, rybárske stoličky a rybárske udice... Pomedzi zástupy chodcov ulicou kľučkuje jeden pehavý a kučeravý chlapček na kolobežke. Miško sa na chvíľu pristaví a pozerá na chlapčeka, kým sa otecko nenadíva do výkladu s loveckými a rybárskymi vecami. – Ja mám kolobežku, nevidíš? – pochváli sa pehavý a kučeravý chlapček a uškrnie sa. Miško mu ani máčik nezávidí, ale dlžen mu nezostane: – A ja mám otecka a ideme do cukrárne a do samoobsluhy, aha! – a tiež sa uškrnie. Prostriedkom ulice hučia a letia autá. Semafory žmurkajú: zelená, žltá, červená, žltá – zelená, žltá, červená. Autá poslúchajú: pred červenou zastávajú, na žltú vrčia a chystajú sa, na zelenú vybehnú. Semafory žmurkajú aj Miškovi a jeho oteckovi. Aj otecko s Miškom štartujú iba na zelenú. Poriadok musí byť! A už sa blížia k cukrárni, v ktorej sú kopy zmrzliny a potoky malinovky. Tu je prvá vážnejšia Miškova zastávka. Nasledujúca zastávka 293

bude samoobsluha, kde nakúpia všetko, čo mama napísala na papierik. Predovšetkým však banány... Otecko asi nevidel, že sú práve pred zastávkou a bol by šiel ďalej, keby ho Miško nepomykol za rukáv. – A zmrzlina? – Ejha, mohli sme zabudnúť... – pleskol sa otecko po vysokom čele. – Nuž keď zmrzlina, tak zmrzlina. V cukrárni bol jeden stolík voľný – práve pre jedného Miška a jedného otecka. Vlastne viac pre Miška a menej pre Miškovho otecka, lebo Miško tu pijáva malinovku a olizuje zmrzlinu, otecko len sedí a upíja si kávu. – Jednu zmrzlinu, pravda? – usmieva sa cukrár. Čo sa vôbec spytuje, keď už dobre vie, veď Miško tu nie je prvý raz. Otecko prikývol. Miško neprikývol, ale povedal: – Aj jednu malinovku! – Jednu zmrzlinu a jednu malinovku! – zopakoval si cukrár, aby nezabudol a hneď odbehol po zmrzlinu a malinovku, kým nezabudne... Čoskoro priniesol. Otecko si pripálil cigaretu, a keď bol Miško na polovičke zmrzliny, cukrár priniesol oteckovi kávu. Miško si malinovku nechá nakoniec. Zmrzliny bolo čoraz menej v poháriku. Oteckovi cigareta dohárala. Preto ju otecko stlačil do popolníka, vopchal ruku do vačku, vytiahol peňaženku a chcel platiť. – A malinovka? – prekvapil sa Miško. – Ešte som sa jej ani nedotkol. – Tak sa jej dotkni! – usmial sa otecko. – Až keď zjem zmrzlinu, – usmial sa aj Miško. – Tak ju rýchlo jedz! – Rýchlo nesmiem, lebo budem kašlať. Aj mama vraví, že zmrzlinu treba jesť pomaly. Otecko rozmýšľal – porozmýšľal a potom povedal: – Objednám ti ešte jednu zmrzlinu. Kým ju polížeš, ja si odskočím niečo pozrieť a hneď som tu, dobre?

* * * – Nuž dobre, – povedal otecko, ale doma mame ani slova, dobre? Hlavne, že sme mali peknú prechádzku a že sme nakúpili všetko, čo sme mali nakúpiť. Ale ani slova o tom, že sme sa stratili. – No a či nám mama nepovedala sama, aby sme sa jej do dvanástej stratili z domu? Všetko je v poriadku, – povedal Miško.

294

Ale – nebolo. Mama len zalomila rukami, keď namiesto dvoch kíl múky, dvoch kíl cukru a jedného prášku na pranie otecko vyložil na stôl plavák, komplet udičiek a sto metrov nylonovej cverny 0,10 a povedal: – Rybárske stoličky majú, ale sú drahé. – Aké stoličky? – zhrozila sa mama. – No také rybárske, plátené, krásne, z dovozu, ale skutočne sú drahé. – Ach-ach, – zhlboka si vzdychla mama. – A ešte som mu na papierik pekne nadiktovala, čo má kúpiť. Otecko vyvracal vrecká, vyvracal oči, nakoniec sa priznal: – Ech, akoby bol nejaký problém stratiť taký malý papierik. Cililiny! Cililiny! (K 80. výročiu narodenia)

Slovenčina Ján Špringeľ Slová žijú dínom-dánom, túlajú sa lárom-fárom, chodievajú krížom-krážom, hore-dolu rad za radom. Slovná stála trma-vrma, viac-menej je veľmi strmá, hovorím vám svätosväte, taký zmätok niet na svete. Tento cirkus aký-taký, doplňujú háky-báky. Slovenčina – to je drina, keď sa báseň len začína, slovenčina je príčina, že musí byť veta iná, v slovách vládne disciplína, iba keď je hlava činná!

295

Zvony Xénia Mučajiová (1940) Paľko, ako aj iné deti, sa rád hrá v parku. Veľmi ľúbi hračky, teší sa, že na jeseň pôjde do prvej triedy... Ale prezradím vám, čo ten chlapček má najradšej: veľmi rád počúva, keď zvonia zvony. Vtedy pokojne sedí a nič ho iné nezaujíma. Ocko ho zaviedol na vežu, aby videl, ako zvony vyzerajú, a vysvetlil mu aj to, že každý má aj svoje meno. To sa Paľkovi veľmi páčilo. Zapamätal si, že sa jeden z nich menoval Jurko, čiže Juraj. No on najradšej počúva, keď zvony zvonia. A zvony zvonia neúnavne: – Bim-bam, bim-bam! Paľko volá: – Aká je to krása tam? Ale ozýva sa iba: – Bim-bam, bim-bam! – Hej, počujete? – Mám kohosi, nie som sám! Paľkovi zažiarili očká a zdalo sa mu, že ho zvony vôbec nepočúvajú. Ale nič to, a chcel im toho toľko povedať: – že už vie počítať do sto, – že pozná písmenká, – že mu včera kúpili nové autíčko červenej farby. A kým toto všetko napočitoval sediac na lavičke, ktosi ho pohladkal po líčku. – Aký si ty len dobrý chlapček, keď tak pekne sedíš. – Paľko dobre nepočul tú peknú chválu, lebo veľmi hučali okoloidúce autá. Sedel na lavičke a opakoval: – Bim-bam, bim-bam! – Koho mám, koho mám. – Mám sestričku Imu. – Ocko, ocko, poviem? Ocko prikývol hlavou: – Mám kamarátku Ninu. – Ale nevedel, či to ocko dobre počul, lebo autá aj ďalej hučali po ceste. Vtedy si rozmyslel, že keď narastie a bude silák ako Jurko, Jurko Jánošík, celú premávku vyženie von z mesta. A viete, prečo? Aby sa deti mohli rozprávať so svojimi rodičmi. (K 75. narodeninám) 296

Malá veľká Vesna Juraj Bartoš (1955) Autobus uháňa – jedna radosť. Cez okno vidno, ako – opačným smerom – putujú široké polia... Vesna sa pozerá na pestré šíravy a všetko ju zaujíma. Pýta sa mamičky, čo sa tamtí ľudia tak zohýnajú, ani čo by chceli dovidieť na druhú stranu sveta. – A čie sú hentie kone? – pokračuje Vesna. Podobné otázky sa roja jedna za druhou. Mama má čo robiť, aby jej na každú mohla odpovedať. Práve sa chce opýtať, či aj ona pôjde s babkou a dedkom na roľu, či bude s nimi pracovať, keď sa fúzatý ujo v modrej košeli a s nejakým neznámym strojčekom v rukách – ani nezbadala, ako – pristavil pri ich sedisku a opýtal sa: – Kam cestujete? „Je to sprievodca,“ – pomyslela si Vesna. „Keď mu cestujúci povedia, kam cestujú a zaplatia, dáva im lístky, ktoré preštikne strojčekom.“ Preto mu rýchlo odpovedala: – K babičke na dedinu. Aj mamička tam cestuje. Ona vám zaplatí. – A koľkože ty máš rokov? – pýtal sa ďalej ujo. – Šesť! – To už povedala mama. – Šesť? Akože šesť? – začudovala sa Vesna. Mamička sa iste pomýlila. – Tak za dcérku, keďže je ešte malá, zaplatíte len polovičný lístok, – ozval sa zasa ujo v modrej košeli. „No toto...! Tak ja že som malá?!“, – mierne sa rozčertila Vesna. Začervenala sa v tvári ako rak, zanovito hodila hlavou, rukami sa oprela o operadlo – azda aby bola vyššia – a už spustila: – Keď chcete vedieť, ja budem mať v októbri sedem rokov. A vôbec nie som malá. – Sedem? – zošomral prekvapený sprievodca a spýtavo sa pozeral raz na Vesnu, raz na mamu. – Tak šesť, alebo sedem? – No... ono... Vesna hovorí pravdu. V októbri bude mať sedem, – potvrdila mama rozpačito. – Aha, v októbri, – zopakoval sprievodca. – Keďže teraz máme júl, to znamená, že má bližšie k siedmemu. Tak treba zaplatiť celý lístok. Veď je to už naskutku veľká dievka. Len som si to nevšimol, lebo sa mi v tom sedisku videla malá. Krátky rozhovor sa pre Vesnu skončil víťazne. Spokojná so sebou, akoby sa nič nestalo – a mama musela zaplatiť celý lístok – Vesna sa zasa zvedavo zadívala von oknom. Ale už nemala žiadnu otázku. (K 60. narodeninám) 297

KRONIKA

Autor víťaznej skladby Samuel Kováč v Selenči (Foto: J. Pániková)

Literárne snemovanie Nového života – Jubilanti (Foto: E. Šranková)

Otvorenie Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... v Hložanoch (Foto: J. Čiep)

Z prezentácie knihy Dalimíra Hajka v Bratislave (Foto: A. Meleg)

Prezentácia zborníka o Kysáči (Foto: E. Šranková)

298 Divadelný vavrín – udelenie cien (Foto: A. Lešťanová)

Kronika nášho národného života Y Michal Ďuga Z Od 1. októbra 2013 do 1. októbra 2014 • Aradáč – 20. októbra v miestnostiach Harmónie Miestny odbor Matice slovenskej zorganizoval literárny večierok venovaný akademikovi Dr. Jánovi Kmeťovi (18. 10. 1927 – 16. 10. 2003), aradáčskemu rodákovi, a to k 10. výročiu jeho smrti. – 1. novembra v aradáčskej Labátovej sieni v organizácii MOMS Aradáč a Zreňanin, Kultúrneho centra Aradáč a Slovenského vydavateľského centra v Petrovci predstavili divadelnú tvorbu aradáčskeho rodáka Jána Hrubíka a jeho knihu Štyri hry vo vydaní SVC. – 8. februára sa uskutočnila sladká aradáčska fiesta – 16. tortiáda o najkrajšiu a najkvalitnejšiu aradáčsku a najkrajšiu vojvodinskú tortu. Prítomné hostky, členky spolkov žien z Bieleho Blata, Dobanoviec, Boľoviec, Hajdušice, Hložian, Kovačice, Kulpína, Kysáča, Padiny, Pivnice a Báčskeho Petrovca, najprv pozdravila predsedníčka domáceho združenia Ruža Mária Viliačiková. Potom sa prihovorila aj predsedníčka Asociácie spolku slovenských žien Viera Miškovicová, konzulka na Veľvyslanectve SR v Belehrade Oľga Beňová a primátor mesta Zreňanin Ivan Bošnjak. Svojrázny hudobný príspevok k privítaniu na podujatí poskytli aj neúnavné aradáčske meškárky. – 8. marca aradáčsky Klub milovníkov klobás usporiadal svoje tradičné podujatie – 24. aradáčsku klobasiádu. Organizátori tohtoročnú súťaž rozdelili do dvoch kategórií: súťaž pre tenké a súťaž pre hrubé klobásy. Na degustáciu bolo prihlásených iba 34 klobás – 18 hrubých a 16 tenkých, teda omnoho menej ako obvykle, lebo príliš teplá zima nežičila klobásam. Posudzovacia komisia známkovala farbu, zloženie a chuť klobás a po sčítaní známok bola zvolená tá najlepšia v oboch kategóriách. Za najlepšiu tenkú vyhlásili tú, ktorú vyrobil Janko Zelenák, druhú cenu získal Ivan Pleva a tretiu Jaroslav Bartoš. V konkurencii kulenov prvé miesto obsadil Vladimír Ábelovský, druhý bol Juraj Jánošík a tretie miesto obsadil Jaroslav Zahorec. Ábelovský sa zároveň stal absolútnym víťazom klobasiády, keďže jeho kulen získal najviac bo-

dov zo všetkých 12 klobás vo finále. – 30. apríla v Mládežníckej sieni prebiehala štvrtá rožkiáda (kiflijada). Na tejto už tradičnej akcii sa zúčastnilo 18 spolkov žien, medzi ktorými boli aj členky domáceho Spolku žien Ruža, predstavitelia združenia občanov Harmónia a predstaviteľky spolkov žien z Aleksandrova, Orlovatu, Kovačice, Kikindy, Ečky, Stajićeva, Vršca a iných miest. Na podujatí prebiehala súťaž o najlepšie sladké a o najlepšie slané rožky. V kategórii sladkých rožkov prvé miesto obsadila Kristína Jonášová, členka Spolku žien Ruža z Aradáča, kým najlepšie slané rožky upiekla Mladenka Pilipovićová zo Stajićeva. Cenu za najupravenejší stôl, čiže stánok dostali členky Ženského spolku z Kovačice. – 23. júna na skromnej slávnosti v tejto osade predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová predsedníčke MOMS Aradáč Anne Bagľašovej odovzdala kľúče domu, ktorý NRSNM kúpila pre potreby aradáčskeho Kultúrneho centra, MOMS a Spolku žien Ruža. – 18. a 19. júla prebiehal 7. festival zvykov a obyčají V aradáčskom šírom poli. Oficiálne ho v piatok 18. júla otvoril štátny tajomník v Ministerstve štátnej správy a lokálnej samosprávy Mr. Ivan Bošnjak. Na ten deň bol naplánovaný koncert FS Devín z Bratislavy a mal vystúpiť aj aradáčsky DFS Govličky, avšak pre dážď koncert museli prerušiť. – 19. júla folklórne cesty z Kysáča, Starej Pazovy, Bieleho Blata, Hajdušice, Zreňanina, Ďurdeva, Dobanoviec, Boľoviec, ako aj zo Slovenska, Republiky Srbskej a Rumunska viedli do Aradáča. Po krojovanom sprievode aradáčskymi ulicami galakoncert otvorili chýrečné meškárky, a potom si zatancovala aradáčska folklórna budúcnosť – DFS Govličky. Tie trochu staršie predviedli choreografiu Háj, husičky a mladšie sa predstavili choreografiou Smrtnuvania, s ktorou zvíťazili na tohtoročnej Zlatej bráne v Kysáči. Ochotníci na javisku tancovali a spievali po slovensky, srbsky, maďarsky, rumunsky, rusínsky. Boľovčania šli na Oblievačky, Ďurdevčania ukázali, ako sa zabávali Kraviari v ríte, Kysáčania na

299

svadbe čepčili mladú nevestu, Hajdušičania prali a zabávali sa Na rohu pri studni. Členovia KUS Đurđevak z Republiky Srbskej Po namáhavej práci v poli boli na priadkach, Aradáčania na Hroznovej oberačke. Mladí pazovskí ochotníci sa zabávali u Haľamov na priadkach a pazovské ženy pracovali a spievali v poli. Divákov atraktívnym tancom a spevom oduševnili členovia FS Devín z Bratislavy. Dobanovčania svoju choreografiu pomenovali Marína a Bieloblatčania Zagajduj, gajdoš. Obecenstvo malo príležitosť pozrieť si aj srbské tance z Banátu a maďarské Z južnej krajiny v podaní dvoch zreňaninských spolkov, pokým sa hostia z Rumunska predstavili tradičnými rumunskými tancami. K folklórnemu festivalu patria aj výstavy znázorňujúce rôzne zvyky a tradície. Tak členky Asociácie slovenských spolkov žien z Hložian, Starej Pazovy, Dobanoviec, Padiny, Báčskej Palanky a Aradáča pripravili zaujímavú etno výstavu. Okrem toho aradáčske Združenie žien Ruža pripravilo výstavu starých fotografií malých detí a Múzeum vojvodinských Slovákov v miestnostiach školy nainštalovalo výstavu rodinných fotografií pod názvom Poznáte ma? Nechýbali ani tradičné predajné výstavy ručných prác členov združenia Harmónia. Labužníkov potešili chýrečné aradáčske herovky, trutule a iné koláčiky a na svoje prišli aj milovníci aradáčskych klobás a vína. Bolo to vydarené podujatie Miestneho odboru Matice slovenskej a aradáčskych spolkov a združení. – 14. septembra, po ťažkostiach s počasím v uplynulých dňoch, napokon realizovali 7. Hroznovú oberačku, tradičné turisticko-zábavné podujatie. Skončilo sa tradičným kultúrno-umeleckým programom domácich ochotníkov. Pod organizáciu sa podpísalo Združenie aradáčskych vinohradníkov a vinárov a nezištne pomohli všetky ostatné aradáčske združenia a spolky.

• Báčska Palanka – 24. novembra v Slovenskom dome si Palančania s hosťami pripomenuli 90. výročie založenia Slovenského čítacieho spolku. Z tej príležitosti bol usporiadaný kultúrno-umelecký program a pripravené boli výstava ručných prác a výstava starých fotografií zo života Slovákov v Báčskej Palanke z archívu fotografa Petra Šuľana. – 4. decembra v Slovenskom dome sa uskutočnila tretia debata o možnostiach zachovania slovenskosti v Srbsku. Tentoraz sa na vytýčenú tému vyjadrili predstavitelia iba šiestich miestnych odborov z báčskeho regiónu: z Báčskeho Petrovca, Báčskej Palanky, Bajše, Čelareva, Kulpína a Kysáča, respek-

tíve ústredia Matice slovenskej v Srbsku. – 31. júla v Slovenskom dome sa študujúca mládež stretla na 14. Stretnutí slovenskej študujúcej mládeže v rámci SNS. Stretnutie prebiehalo ako výsledok spolupráce MOMS Báčska Palanka s Osvetovou komisiou Matice slovenskej v Srbsku. Všetkých prítomných najprv privítal predseda MOMS Juraj Beláni a potom program moderovala predsedníčka Osvetovej komisie MSS Anna Medveďová. Vysokoškolským študentkám s vyznamenaním Anna Tomanová-Makanová, podpredsedníčka Zhromaždenia APV a predsedníčka NRSNM, udelila finančné odmeny, a to Paulíne Šajbenovej z Padiny, Soni Demiterovej z Lalite a Anne Margaréte Valentovej zo Selenče. Týmto študentkám Branislav Ondruš v mene Slovenskej vlády udelil tablety, ako i Andrei Bobáčekovej a Maríne Medveďovej (doktorke vied). Pritom zdôraznil, že darčeky sú symbolom podpory mladým v snahe pôsobiť v modernom štýle a dúfa, že na budúci rok tých darčekov bude ešte viac. Na stretnutí bolo prítomných asi 110 študentov. Po oficiálnej časti nasledovala zábava a voľné rozhovory. Tancovalo sa pri hudbe skupiny Elem band. – 28. septembra v Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Báčskej Palanke oslávili vzácne jubileá: dvadsiate výročie pôsobenia cirkevného spevokolu, ako aj 122 rokov posviacky chrámu. – 24. augusta v báčskopalanskom Slovenskom dome bola nainštalovaná výstava Pestrosť záster a ručníkov. Prichystali ju členky Spolku žien pri MOMS Báčska Palanka. K pestrosti výstavy exponátmi prispeli aj členky spolkov žien zo Selenče a Silbaša, tiež Zlaté remeslá s medovníkmi Anny Opavskej z Báčskeho Petrovca. – 29. augusta v Národnej knižnici Veljka Petrovića sa uskutočnil večierok venovaný slovenskej kultúre v Obci Báčska Palanka. Knižnica tento umelecký večierok usporiadala vďaka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov a prebiehal v galérii knižnice, kde sa predstavili ochotníci a žiaci z Pivnice, Báčskej Palanky a Čelareva. Riaditeľka knižnice Koviljka Dobrićová pripomenula, že v nej chránia aj poklad Slovákov, ako sú monografie Pivnice, Silbaša a monografia Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, tiež knihy Palančana Michala Ďugu, pivnického rodáka Víťazoslava Hronca a Nebojšu Kuzmanovića. Povedala, že je dojatá skutočnosťou, ako si Slováci pestujú svoju kultúru toľké roky, od prisťahovania. Riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská prezentovala rozšírené vydanie monografie Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, ktorú darovala knižnici.

300

• Báčsky Petrovec – 4. októbra Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom príležitostným, ale aj športovým programom oslávilo 94. narodeniny, keď sa, okrem iného, odvďačili aj jubilantom – pracovníkom školy. – 7. októbra v rámci Detského týždňa žiaci a učitelia Základnej školy Jána Čajaka usporiadali v sieni Slovenského vojvodinského divadla dobročinný program v snahe pomôcť žiakom, ktorým je pomoc potrebná zo zdravotných alebo ekonomických príčin. V programe vystúpili početní speváci, hudobníci, tanečníci a divadelníci. – 11. a 12. októbra v sieni Domu Matice slovenskej v Srbsku Ľudovíta Mišíka a v priestoroch ZŠ Jána Čajaka v tomto meste sa konal prvý seminár pod názvom Krajanská tvorivá dielňa pre mladých recitátorov a pedagógov pracujúcich s deťmi a mládežou. Hosťami seminára a zároveň školiteľmi boli dvaja profesori z Akadémie umení v Banskej Bystrici: Juraj Sarvaš, známy herec, scenárista, režisér a vysokoškolský pedagóg, a Ľuboslav Majera, náš uznávaný a často oceňovaný režisér. Seminár prilákal nielen pedagógov a žiakov petrovského gymnázia, ale aj nadaných recitátorov so svojimi profesormi z Kulpína, Pivnice, Hložian, Erdevíka a Petrovca. Do Petrovca pricestovali aj hostia zo zahraničia, z chorvátskeho Iloka, so svojím učiteľom Vladkom Miksádom. Celé piatkové poobedie účastníci seminára strávili s profesorom Sarvašom a venovali sa poézii, z čoho mali prekrásny zážitok. Sobota bola vyhranená pre pracovné dielne. Účastníci pracovali v dvoch skupinách a každý z profesorov s nimi pracoval na konkrétnom texte, na určenej básni. Okrem toho zaoberali sa otázkami, ako vybrať báseň, aby bola primeraná veku, čo s básňou, metaforou, pauzou, tempom, ako usporiadať dynamiku či logickú myšlienku. A ako so všetkými týmito elementmi funkčne narábať. – 15. októbra kladením vencov k pomníku padlých bojovníkov v druhej svetovej vojne na Námestí slobody sa začala oslava Dňa oslobodenia Petrovca a Dňa Báčskopetrovskej obce. Vence k pomníku na Námestí slobody položili predstavitelia Obecného združenia ZZBNOV a predstavitelia Obce Báčsky Petrovec. V budove obce slávnostne otvorili Kanceláriu pre lokálny ekonomický rozvoj, ktorej účelom je pomôcť zabezpečiť prostriedky z IPA fondov a poskytnúť podporu podnikateľom, ktorí majú záujem o európske fondy. Slávnostné zasadnutie Zhromaždenia obce z príležitosti Dňa obce otvoril predseda Rajko Perić. Nasledovalo udelenie Ceny obce Báčsky Petrovec, osobitných verejných uznaní obce za rok 2013 a

športových uznaní za rok 2012. Tajomník ZO Svetoslav Majera prečítal rozhodnutia o udelení cien a pripomenul, že sa po prvýkrát okrem ceny obce a osobitných uznaní udeľujú i športové uznania. Cenu Obce Báčsky Petrovec za rok 2013 dostal Samuel Miklovic, novinár, publicista a prekladateľ z B. Petrovca. Osobitné verejné uznanie za rok 2013 dostal Dipl. Ing. elekt. Pavel Zima z Kulpína a podnikateľ Ján Triaška z Petrovca, majiteľ servisu Mercedes-Benz. Športové uznanie za rok 2012 dostal 90-ročný FK Mladosť, ktoré prevzal predseda Vladimír Sýkora, a Miroslav Ďuriš z Hložian, štátny reprezentant v zdvihovom trojboji. Záverom odznel kultúrno-umelecký program, ktorý pripravil MOMS B. Petrovec. – 17. októbra v sieni Domu MSS Ľudovíta Mišíka v Petrovci prichystali literárny večierok venovaný životnému jubileu – osemdesiatpäťke – Samuela Dubovského, autora učebníc, prekladateľa, režiséra, literárneho a divadelného pracovníka, profesora a redaktora – 21. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, so spolupracovníkmi a predsedom ÚSŽZ Igorom Furdíkom zavítal do Báčskeho Petrovca. V budove obce ich privítal predseda Báčskopetrovskej obce Pavel Marčok a predstavitelia obce. Po kratších rozhovoroch s vedením obce hostia a hostitelia navštívili Gymnázium Jána Kollára, kde ich uvítali riaditeľ Paľo Belička, správca žiackeho domova GJK Ondrej Koroš a profesori tejto stredoškolskej inštitúcie s viac ako 90-ročnou tradíciou. Po obchôdzke budovy gymnázia a žiackeho domova nasledovala návšteva Základnej školy Jána Čajaka. V mene žiakov a kolektívu školy ministra Čaploviča a ďalších hostí v najstaršej základnej škole so slovenskou vyučovacou rečou v Srbsku, ako v príhovore poznamenal, srdečne vítal riaditeľ školy Ján Brna. Brnov príhovor, v ktorom zdôraznil, že najväčším bohatstvom školy nie sú budovy, ale deti, ich vedomosti a učitelia, ktorí im tie vedomosti vštepujú, zanechali na ministra pozitívny dojem. Pobyt v Báčskom Petrovci minister Čaplovič končil návštevou Matice slovenskej v Srbsku. Hostí prijala predsedníčka MSS Katarína Melegová-Melichová a podpredsedovia Vladimír Fekete, Pavel Baláž a Michal Baláž. – 23. októbra v Podnikateľskom a inovačnom stredisku v Báčskom Petrovci sa začal dvojdňový seminár o ženskom podnikateľstve, ktorý realizovali v rámci projektu Vedome a svedomite do podnikania. Usporiadal ho Klub podnikavých žien v B. Petrovci v spolupráci so Strediskom pre podporu žien v Kikin-

301

de. – 27. októbra v učebniach ZŠ Jána Čajaka zo 80 pedagógov, vychovávateľov predškolskej ustanovizne, učiteľov triednej výučby, školských pedagógov a psychológov zo škôl celej Báčskopetrovskej obce prišlo absolvovať 2. časť akreditovaného seminára, ktorý pre nich usporiadal predseda obce Pavel Marčok. – 2. novembra ZŠ Jána Čajaka uhostila na už pravidelnom 5. seminári pre žiakov Vychutnajme si filmárske remeslo. Spolu s hostiteľskou školou do organizácie tohto svojrázneho žiackeho zdokonaľovania sa zapojila Asociácia slovenských pedagógov a Výbor pre vzdelávanie NRSNM, ktorý spolu s Pokrajinským sekretariátom pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá seminár podporil aj finančne. Iniciátorka a hlavná realizátorka podujatia profesorka slovenčiny Mária Andrášiková šťastne skĺbila detskú tvorivosť a ochotu s blížiacou sa oslavou 150. výročia narodenia Jána Čajaka v tejto škole. A tak zo 20 žiakov z 9 základných škôl (Kulpín, Hložany, Pivnica, Selenča, Kovačica, Padina, Aradáč, Stará Pazova, Báčsky Petrovec) v ten deň podľa pripraveného scenára na viacerých miestach s kameramanom TV Petrovec Jánom Melegom nahrávalo krátky film. Pracovný názov filmu bol Ján Čajak v našich spomienkach. Po práci v teréne (sekvencie filmu sa nahrávali aj na cintoríne, pri hrobke Jána Čajaka) seminaristi so svojimi učiteľkami boli na návšteve v TV Petrovec, kde si vyskúšali aj moderátorský mikrofón, ale hlavne videli, kde sa tento ich budúci film zostrihá a zmontuje, teda dostane konečnú podobu. A ani tohto roku nevystala obchôdzka petrovského gymnázia, internátu a Domu Matice slovenskej Ľudovíta Mišíka. – 9. novembra v miestnostiach Predškolskej ustanovizne Včielka v Báčskom Petrovci pre vychovávateľky zo Združenia vychovávateľov osvetových pracovníkov Slovákov Vojvodiny prichystali ďalší kurz odborného zdokonaľovania. Didaktické možnosti využitia autokorektívnych kariet boli témou odborného seminára. Ide o inovačnú didaktickú pomôcku, ktorá by mala prispieť k zveľadeniu vo výchovno-vzdelávacom procese v triedach, čiže v skupinách predškolských detí. Na seminári sa zúčastnilo zo 60 učiteliek z 12 prostredí, v ktorých sa v škôlkach používa aj slovenčina. V podstate ide o jednodňové akreditované stretnutie vychovávateliek. Predsedníčka združenia Božena Levárska, ktorá moderovala stretnutie, okrem iného prezradila, že sa v našich škôlkach nemôžu pochváliť, že doteraz vo väčšej miere využívali didaktické pomôcky, lebo ich na našom trhu ani nemožno nájsť. Preto sa pokúsili

získať ich pomocou grantu na Slovensku. Pri absolvovaní rôznych seminárov na Slovensku vypozorovali, že sú tam v poslednom období čoraz prítomnejšie v praxi. Za pomoci Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa im podarilo zadovážiť ich, a tak teraz na stretnutí tieto pomôcky i rozdelili do našich škôlok a spoločne sa tešia z toho, lebo týmto spôsobom sa im iste podarí zvýšiť kvalitu edukačného procesu i vo vlastnej práci. Tieto autokorektívne karty Logico Primo sú tematicky zariadené. Dieťa po zdolaní zadaných úloh má možnosť skontrolovať, či sú odpovede správne. Dobre pôsobia na motiváciu detí a je to zaujímavé učenie cez hru, ktoré v tom veku je jediné možné. – 9. novembra v Slovenskom vojvodinskom divadle odznel už 6. koncert slovenských zborov z Vojvodiny. Úspešne ho usporiadal Organizačný výbor Komorného zboru Musica viva so svojou predsedníčkou Marienou Stankovićovou-Krivákovou. Vystúpilo 7 slovenských vojvodinských zborov z Nového Sadu, Padiny, Petrovca, Kovačice, Starej Pazovy a Selenče, a hostia: zbory zo Senty a zo Slovenskej republiky, z Banskej Bystrice. – 16. novembra v sieni Slovenského vojvodinského divadla Miestna organizácia Červeného kríža usporiadala tradičný program pre starších spoluobčanov pod menom Slnečná jeseň života. V tematicky ladenom programe svoje zručnosti starším spoluobčanom, ako i rodičom a starým rodičom predstavili petrovskí škôlkari, žiaci základnej školy, gymnazisti a aktivisti Kultúrno-umeleckého spolku Petrovská družina. – 16. novembra v priestoroch Turistickej organizácie Obce Báčsky Petrovec v pokračovaní akcie ekologického združenia Zelený kruh z Báčskeho Petrovca pod menom Ako rastie strom sa uskutočnil tematický výtvarný tábor. Bol naplánovaný ako jedna z projektových aktivít s primárnym cieľom zozbierať finančné prostriedky na nákup sadeníc, ktoré vysadia na nádvoriach základných škôl v tejto obci. Združenie Zelený kruh v spolupráci so Združením petrovských výtvarných umelcov animoval početných ľudových maliarov zúčastniť sa na tomto tábore. Okrem domácich snaživcov do Petrovca pricestovali umelci z Hložian a Kulpína, ako i skupina umelcov z Jakšića a okolia v susednom Chorvátsku. Tým tábor dostal medzinárodný ráz. Dokopy ich tvorilo sedemnásť. Umelci v túto jesennú sobotu tvorili a trávili čas spoločne. Mimo tvorivých chvíľ našli si času na prechádzku Petrovcom a obzrieť si miestne galérie – Zuzky Medveďovej a Môj dom, ako i národopisnú výstavu Spolku petrovských žien. Dejiny evanjelického cirkevné-

302

ho zboru im v kostole priblížil miestny farár Vladislav Ivičiak. Maliari, účastníci tohto podujatia, svoje namaľované obrazy ponechali ekologickému združeniu, ktoré sa predávali na predajnej výstave v decembri. Výťažok zo získaných a iných donačne získaných prostriedkov poslúžil na kúpu sadeníc stromčekov pre školy. – 17. novembra v sieni Domu penzistov členky Spolku petrovských žien prezentovali v poradí druhý spolkový receptár Takto to chutí po petrovsky 2 a usporiadali aj tradičnú batôžkovú zábavu. Na zábave privítali početné predstaviteľky príbuzných spolkov z celej Vojvodiny a z Iloka. – 21. novembra v slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci obecná Kancelária pre mladých v spolupráci s Gymnáziom zorganizovali Veľtrh fakúlt. Cieľom podujatia bolo prezentovať mladým ľuďom nové informácie o fakultách a budúcom povolaní, a tak im pomôcť, aby sa ľahšie zorientovali v ponuke vysokých škôl v Srbsku. Na výzvu odpovedal hojný počet fakúlt – spolu ich bolo 17, tak štátnych, ako aj súkromných, a to z Nového Sadu, Sriemskej Kamenice, Subotice, Somboru, Belehradu. Do Petrovca pricestovali ich promotéri s tlačivami, prípadne s informáciami v elektronickej podobe a predstavili ich tunajším záujemcom. – 21. novembra v sieni Slovenského vojvodinského divadla bol Koncert kresťanskej hudby v organizácii Kristovej duchovnej cirkvi. Okrem domácich hudobníkov vystúpili hostia zo Spojených štátov amerických. – 23. novembra v petrovskej základnej škole ZŠ Jána Čajaka v Petrovci a Asociácia slovenských pedagógov prichystali na Čajakovu počesť slávnostnú akadémiu. Na začiatok mali prítomní možnosť pozrieť si jedinečný žiacky dokumentárny film Ján Čajak v našich spomienkach, ktorí žiaci z rozličných škôl s vyučovacím jazykom slovenským nakrútili v rámci 5. žiackeho seminára Vychutnajme si filmárske remeslo. V pokračovaní na školskom dvore odhalili žulový pomník významnému mužovi, ktorého výstavba sa mohla realizovať vďaka štedrej finančnej podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Pokrajinského sekretariátu pre vzdelávanie a národnostné spoločenstvá, kamenárstva Bartoš a stavebníctva Sýkora. Slávnostná akadémia Všestranná a tvorivá osobnosť Jána Čajaka pokračovala v aule školy. Životné postoje, literárne dosahy a spoločenské zázemie Jána Čajaka zmapovali literárny kritik Samuel Boldocký, spisovateľka Viera Benková, historik Samuel Jovankovič a dve univerzitné pracovníčky: profesorka Dr. Jarmila Hodoličová a Dr. Zuzana Čížiková. Vo večerných hodinách

v sieni Slovenského vojvodinského divadla na počesť oslávenca odznel príležitostný kultúrny program Čajakov život v spomienkach. – 28. novembra vo veľkej sieni Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec kancelária predsedu Báčskopetrovskej obce prichystala odbornú prednášku a prezentáciu pod názvom Protokol a jeho význam pri niektorých podujatiach, na ktorú pozvala riaditeľov a zástupcov inštitúcií a podnikov, obecných funkcionárov, zamestnancov obecnej správy a iných záujemcov. Na tému spoločenského protokolu prednášal primátor mesta Ružomberok PaedDr. Ján Pavlík. – 2. decembra vo veľkej sieni SVD prebiehal Festival slovenských ľudových piesní Spievajže si, spievaj, ktorý sa viac ako dve desaťročia organizuje v Báčskom Petrovci ako kvalifikačný na celomenšinový festival Stretnutie v pivnickom poli. V prvej časti vystúpila plejáda nádejných speváčok a spevákov, žiakov Základnej školy Jána Čajaka a jedna stredoškoláčka z petrovského gymnázia. Všetci pekne vyparádení do petrovských krojov z rôznych období a vyrobených z rozličných materiálov. Keď ide o druhú súťažnú časť festivalu, tá je už dlhší rad rokov chudobnejšia a v rámci nej sa skutočne predstavujú iba tí, ktorí mienia, že majú na to nadanie, a že vedia oprašovať a pekne interpretovať starodávne pesničky. Tohto roku na festivale súťažili Margarita Benková, Dejana Jana Uramová, Andrea Lačoková a Jarmila Kolárová. Sprevádzal ich orchester pod vedením harmonikára Rastislava Struhára. Podľa hodnotenia odbornej poroty (Mariena Stankovićová-Kriváková, Anna Medveďová, K. Melegová-Melichová, Samuel Kováč a Vladimír Kováč) najúspešnejšími spevákmi v kategórii nádejí boli Marína Cerovská a Martin Parkáni a tri ceny za najkrajší pôvodný ľudový kroj získali Iveta Kováčová, Vladimíra Sabová a M. Parkáni. Odmenu za najkrajší kroj na festivale dostala J. Kolárová a Cenu obecenstva získala Jaroslava Benková. Dve tretie ceny poroty v kategórii starších spevákov získali M. Benková a D. J. Uramová. Na nasledujúci pivnický festival si z Petrovca postup zabezpečili víťazka J. Kolárová a A. Lačoková, ktoré získali aj ceny za autentickosť piesne. – 7. decembra v priestoroch Podnikateľského a inovačného strediska usporiadali aktivisti mládežníckeho združenia YMCA v Báčskom Petrovci kreatívnu vianočnú dielňu, na ktorej zo 20 detí – žiaci nižších ročníkov Základnej školy Jána Čajaka – v dvoch skupinách tvorilo vianočné a novoročné ozdoby a pohľadnice. Ich tvorivú činnosť usmerňovali dobrovoľníčka Elena Lončarová a organizátori Marijan Triaška a Hana Tanciková. Deti

303

sa pekne kamarátili, pri hudbe si zdokonaľovali zručnosti a vôbec vyvíjali kreatívne myslenie. Hotové ozdoby deti si vzali domov na skrášlenie stromčekov a príbytkov. – 7. decembra v priestoroch Galérie Zuzky Medveďovej prebiehalo Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, ktoré pretrváva už 23 rokov a pravidelne každé dva roky prinesie priesek tvorivosti slovenských akademických výtvarníkov. V rámci tejto umeleckej slávnosti sa teraz predstavilo 24 umelcov a návštevníci galérie do konca roka budú mať možnosť pozrieť si expozíciu pozostávajúcu zo 45 obrazov, grafík, inštalácií a skulptúr už dobre známych autorov, ale aj nových adeptov výtvarníctva, či nových autorov hlásiacich sa k slovenskej národnosti. Svojou koncepciou výstava v podstate adekvátne odzrkadľuje aktuálny stav nášho profesionálneho výtvarníctva. Na tohtoročnom bienále sa predstavili Ján Agarský, Miško Bolf, Mira Brtková, Pavel Čáni, Michal Ďurovka, Ľubka Ergová, Viera Fajndovićová-Súdiová, Mária Galátová-Ćirovićová, Mária Gašková, Milan Grňa, Marijan Karavla, Martin Kizúr, Jozef Klátik, Ivan Križan, Zdenka Mária Madacká, Andrea Merníková, Jasna Opavská-Mraovićová, Pavel Pop, Zvonimír Pudelka, Ján Stupavský, Milan Súdi, Jaroslav Šimovič, Rastislav Škulec a Daniela Triašková. Tvorbu maliarov slovenského profesionálneho korpusu v Srbsku v rámci vernisáže predstavili Mr. P. Čáni, J. Klátik a Vladimír Valentík. Cena Cyrila Kutlíka za životné dielo sa dostala do rúk maliara M. Súdiho a Cenu Karola Miloslava Lehotského za výtvarný počin, resp. najpovšimnutejšiu výstavu za posledné dva roky získala umelkyňa M. Brtková. Predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová, ktorá výstavu aj otvorila, verejnosti prezentovala, že si v podobe výkupnej ceny do svojej kolekcie Národnostná rada zvolila z prác vystavených na tomto bienále grafiku P. Popa Hold Dalímu. V úvode vernisáže sa predstavil aj klarinetista Bogdan Ranković. – 7. decembra v Modrom salóne Slovenského vojvodinského divadla prebiehalo výtvarnícke snemovanie, 8. v poradí. Pokúsili sa ho upriamiť na vymedzenú tému: Slovenské umenie alebo umenie Slovákov – fikcia alebo skutočnosť. Snemovanie otvoril riaditeľ Slovenského vojvodinského múzea Mr. P. Čáni, moderovala ho Tatiana Mitićová a aktívne sa v ňom zúčastnilo deväť referentov. Príspevok Etnicita, priestor a čas v umení z pera prof. Samuela Boldockého azda najviac oslovil zo 20 prítomných priaznivcov výtvarníctva. Dr. Iva Paštrnáková zase priniesla niečo nové o maliarovi Cyrilovi Kutlíkovi, o

ktorom v kontexte začiatkov moderného umenia v Srbsku hovorila aj Dr. Jasna Jovanovová. So svojimi príspevkami sa na snemovaní zúčastnili aj profesori z Banskej Bystrice Dr. Jaroslav Uhel a Dr. Ján Husár, ako i sochár, maliar a reštaurátor Dr. Peter Čambál, tiež zo Slovenska. Prítomní si vypočuli i príspevky domácich referentov, spisovateľa Ladislava Čániho, režiséra Miroslava Benku a výtvarného kritika V. Valentíka, ktorí sa vo väčšej miere alebo iba okrajovo dotkli uvedenej témy snemovania. – 8. decembra prebiehali voľby do Rady Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec, ktoré však neoslovili občanov a zo spolu 5 821 oprávnených voličov vo voľbách sa zúčastnilo iba 653, teda iba 11,21 percenta, čo je azda najmenšia účasť vôbec. Je pravda, že aj kandidátov v tohtoročných voľbách bolo dvojnásobne menej – 31, z toho 8 žien – k čomu v značnej miere prispela aj skutočnosť, že občania prednedávnom zamietli opätovné zavedenie samozdanenia, ktoré dlhé roky bolo zdrojom financovania Miestneho spoločenstva. Zo spolu 653 lístkov 20 bolo neplatných, takže platných lístkov bolo 633. V novom zložení RMS Báčsky Petrovec v nasledujúcom štvorročnom období je nasledujúcich pätnásť členov: hostinský Ján Lačok (361 hlasov), doktor vied Vladimír Sýkora (355), podnikateľ Rastislav Denďúr (348), lekár Jaroslav Danko (329), poľnohospodár Samuel Kondač (310), právnik Vladimír Turan (309), lekár Ján Rybovič (281), dôchodkyňa Mária Gašparovská (266), profesor Ján Hansman (263), Dipl. Ing. strojníctva Ondrej Bovdiš (262), profesor Pavel Marčok (254), domáca Katarína Arňašová (232), podnikateľ Daniel Spevák (232), automechanik Michal Kišgeci (231) a Dipl. Ing. poľnohospodárstva Branislav Kevenský (224). Rovnako ako v minulom zložení RMS Petrovec, aj teraz okrem 13 mužov v rade sú i dve ženy. – 15. decembra na petrovskom Námestí slobody prebiehali 4. Vianočné trhy. Organizátori podujatia Vianočné trhy s vypätím síl zorganizovali náročnú akciu, ale môžu byť naozaj spokojní, lebo akcia sa vydarila na výbornú. Pozdĺž ulice vedľa kostola z oboch strán cesty tiahol dlhý špalier stánkov a na nich zo 60 rozličných ponúk – jedál, nápojov, sladkostí, vianočných ozdôb, drobností... Ponúkali ich jednotlivci, združenia, spolky a súkromníci z Báčskopetrovskej obce, ako aj z iných prostredí, a medzi nimi sme si všimli aj Kovačičanov z Memoriálneho strediska Dr. Janka Bulíka, ktorí ponúkali bryndzové halušky a sladkosti. Všetci predávali to, čo prichystali, niektorí dokonca aj delili zdarma – Združenie podnikate-

304

ľov Petrovec 1842 záujemcom zdarma núkalo pálenku, oriešky a sladkosti. Umelec s nožničkami Michal Hasík tiež zdarma vystrihával profily návštevníkov Vianočných trhov. – 14. decembra Základná škola Jána Čajaka v Báčskom Petrovci bola miestom zrazu účastníkov 14. Výtvarného tábora Makovička. Zúčastnilo sa na ňom 40 žiakov. Okrem petrovských žiakov nižších a vyšších ročníkov na tohtoročné stretnutie výtvarne nadaných žiakov pricestovali so svojimi výtvarnými pedagógmi aj žiaci z Kysáča, Kulpína, Selenče, Starej Pazovy, Pivnice, Hložian a Maglića. Aj tohto roku makovičkári mali možnosť vyjadriť sa o vlastných afinitách k jednotlivým výtvarným technikám. Podľa nich boli rozdelení do troch dielní. Grafickú dielňu mal na starosti P. Čáni, do sochárskej zručnosti žiakov zaúčal Milorad Bogdanović a maliarsku dielňu viedol Michal Ďurovka. Keď ukončili prácu, makovičkári mali občerstvenie a poprechádzali sa ulicami Petrovca. Zavítali aj do Galérie Zuzky Medveďovej, kde si pozreli aktuálnu výstavu, čiže bienále našich profesionálnych výtvarníkov. Komisia nakoniec vyhodnotila a vyhlásila najvydarenejšie práce žiakov. V rámci nižších ročníkov najúspešnejšia bola Ema Turanová, po nej nasledovali Aleksandra Krunićová a Tina Milašinovićová, všetky z Petrovca. V rámci prác vyhotovených grafickou technikou monotypie prvá bola Tea Novakovićová z Pivnice, druhá Danka Vrbovská z Kulpína a tretie miesto obsadili Vladimír Ededy a Martin Krajčík, obaja z Petrovca. Najúspešnejšou maliarkou bola Elizabet Ráchel Eliášová z Petrovca, druhou Mila Čižmanská z Kysáča a treťou Ivana Pepđonovićová zo Starej Pazovy. Komisia ocenila aj sochárske práce. Zabodovali Aňa Marčoková z Kysáča, Dávid Kalko z Pivnice a Nataša Fodorová z Pazovy. – 16. decembra v Dome MSS Ľudovíta Mišíka v Báčskom Petrovci sa uskutočnil záverečný okrúhly stôl MSS o zachovaní slovenskosti v Srbsku. Záverečnému rokovaniu predchádzali regionálne rokovania na uvedenú tému. Pre Banát sa uskutočnili v Zreňanine, pre Sriem v Starej Pazove a pre Báčku v Báčskej Palanke. Podstatou rokovaní a diskusných príspevkov domácich a zahraničných referentov bolo, že základom slovenskosti v Srbsku je rodina, lebo rodičia sú tí, ktorí môžu vplývať na svoje deti a zapisovať ich do tried a do predškolských ustanovizní, kde sa výučba koná v slovenskej materinskej reči. Rodičov treba upovedomiť, že výučbou v slovenskej reči deti iba získavajú, lebo si vedomosti ľahšie osvojujú v materinskej reči. V príspevkoch sa prízvukovalo, že aj učitelia a

vychovávatelia, ktorí pracujú so slovenskými deťmi, by museli ovládať slovenskú reč, lebo sa v praxi stretáme aj s prípadmi, že ich aj v slovenských prostrediach vyučujú pedagógovia, ktorí neovládajú slovenčinu. Ani naše povedomie nie je vždy také, aké by malo byť. Preto slovenský jazyk treba používať v úradnom styku všade tam, kde to zákon umožňuje. Slovenské médiá treba využívať naplno, aby sa nestalo, že v dôsledku našej ľahostajnosti prestanú s prácou a zaniknú. Ťažko ich bude znovu aktivovať, resp. prinavrátiť. Na tomto fóre si posvietili aj na úlohu cirkvi, ktorá je veľmi významná, zvlášť keď ide o prácu s najmladšími a s mládežou. Súčasným problémom vojvodinských Slovákov je nízke národnostné povedomie. Referenti evidovali aj zmenšený počet nápisov po slovensky na verejných ustanovizniach a nakoľko jestvujú, často sú gramaticky nesprávne. Sudcovia a úradníci, ktorí by s verejnosťou mali komunikovať aj v slovenskom jazyku a v právnom konaní zastupovať Slovákov, často nepoznajú odbornú terminológiu. V obsažnej diskusii a v uzáveroch konferencie účastníci pripomenuli aj skutočnosť, že problém asimilácie musíme riešiť sami. Naše problémy nebude riešiť nikto iný, nakoľko my sami o to nemáme záujem. Preto je potrebná koordinácia medzi slovenskými ustanovizňami. MSS z týchto tematických okrúhlych stolov plánuje vydať aj zborník prác, aby čím širšiu verejnosť animovala zamyslieť sa nad nie tak ružovou skutočnosťou, a potom aj nájsť spôsoby a modely aktívneho pretrvávania slovenského etnika v Srbsku. – 17. decembra vo veľkej sieni Zhromaždenia obce bola verejná rozprava o obecnom rozpočte. Predbežný návrh rozpočtu Obce Báčsky Petrovec na rok 2014 prezentovali Boško Bogunović, obecný náčelník pre financie, a Pavel Marčok, predseda obce. – 23. decembra sa konalo konštitutívne zasadnutie Rady Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec. Predsedom RMS, teda petrovským richtárom sa stal lekár Ján Rybovič (1968), riaditeľ Domu zdravia Báčsky Petrovec, inak siedmy v poradí podľa počtu získaných hlasov. Zástupcom predsedu sa stal Ján Lačok (1969), hostinský, ktorý v nedávnych voľbách na členov RMS získal najväčší počet hlasov voličov. Vo voľbách sa inak zúčastnil len malý počet občanov – iba 11,21 %. – 29. decembra v petrovskom evanjelickom kostole pre početných priaznivcov zborového spevu a chrámovej hudby petrovský cirkevný zbor SEAVC usporiadal Vianočný chrámový koncert. Okrem domácich spevákov a hudobníkov vystú-

305

pili aj hostia zo zahraničia – z Česka a zo Slovenska. – 16. januára v Dome MSS Ľudovíta Mišíka bola premiéra monografickej publikácie Dr. Jána Kišgeciho Petrovec Vladimíra Urbančeka. – 19. januára v sieni novej fary SEAVC v Petrovci bola premiéra knihy Tichá noc, svätá noc a CD platne Vianočná rozprávka s Kvetoslavou Benkovou a priateľmi (1951). V tejto svojráznej vianočnej rozprávke sa v ten deň ocitli všetci prítomní na fare. Autorka druhého doplneného vydania knihy vianočných vinšov a piesní Tichá noc, svätá noc už v úvode publikácie naznačila, že „vianočné vinše a piesne stáročia spievali a vinšovali naši rodičia, starí rodičia, aj tí ešte starší naši predchodcovia. Spievalo sa v kostoloch, u nás na Dolnej zemi prevažne evanjelických, na ulici pod oknom, ale aj v tichosti domu v spoločnosti najbližších“. Taká spoločnosť sa tešila aj na tieto dva úprimné dary k Vianociam, ktoré priniesla neúnavná hudobná zberateľka, skladateľka, upravovateľka, producentka programov, hudobná redaktorka a speváčka K. Benková. Ako sa zdôverila vo svojom príhovore, už 40 rokov zhromažďuje, zapisuje a spracúva hudobné materiály, ktoré do vena dostala od svojich rodičov, starých rodičov, ale aj ostatných už dávno nie živých spoluobčanov. Prostredníctvom publikácií a hudobných nosičov ich potom prenáša do súčasnosti a zachováva pre budúcnosť. – 21. januára v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom novým sólistickým koncertom, po ôsmich mesiacoch, znovu potešil milovníkov klasickej hudby v Petrovci mladý pianista Marek Stupavský z Nového Sadu a poskytol im nekaždodenný umelecký zážitok. Predstavil sa uceleným programom a predviedol diela J. S. Bacha, L. van Beethovena, F. Chopina, A. Scriabina a C. Debussyho. – 24. januára v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom sa začalo podujatie Zima s knihou, ktorú organizuje Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca s cieľom prezentovať publikácie zo svojho minuloročného vydavateľského plánu. Literárnu besedu na petrovskom gymnáziu venovali knihe prof. PhDr. Dalimíra Hajka, DrSc., Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna (O súčasnej slovenskej vojvodinskej poézii). SVC ju usporiadal spolu s Výborom pre kultúru NRSNM a v spolupráci so Samovzdelávacím krúžkom Sládkovič. – 7. februára v sieni obecnej Turistickej organizácie sa stretli členovia Združenia petrovských výtvarných umelcov, aby si skromne pripomenuli svoje prvé malé jubileum – päť rokov činnosti, aby si na valnom

zhromaždení sprítomnili minuloročnú činnosť a prehodnotili dosiahnuté výsledky. – 14. februára na 17. zasadnutí báčskopetrovského lokálneho parlamentu výborníci najviac pozornosti venovali akčnému plánu zamestnávania a programu práce Zhromaždenia obce na rok 2014. – 20. februára v Báčskom Petrovci sa začal seriál národných snemovaní Slovákov v Srbsku v tvare troch okrúhlych stolov pod názvom Ako ďalej, Slováci? – 28. februára v Slovenskom vojvodinskom divadle hosťovalo Padinské ochotnícke divadlo Nová scéna s predstavením Nízkotučný život autora Viliama Klimáčeka v réžii Jarmily Gerbocovej. V troch osobných príbehoch troch nešťastných žien v rámci Scény mladých účinkovali prevažne padinskí žiaci Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici. – 28. februára v čitárni Knižnice Štefana Homolu bolo výročné zasadnutie petrovských filatelistov. Spolok filatelistov Báčsky Petrovec, s viac ako 60-ročnou tradíciou, príkladne reprezentuje svoje prostredie tak doma, ako aj v zahraničí. Hoci nejde o masový spolok, petrovskí filatelisti už rad rokov dokazujú, že patria medzi najlepších v našej krajine, vydávajú príležitostné obálky a pečiatky, organizujú výstavy s medzinárodnou účasťou a svoje zbierky prezentujú vo viacerých krajinách. Na svojom výročnom zasadnutí sa zhodli, že aj tohto roku, okrem bežných aktivít, dvoch tradičných filatelistických výstav, propagačnú prehliadku zorganizujú aj v Hložanoch a pripomenú si 5. výročie úmrtia zakladateľa a prvého predsedu SF Štefana Grňu. Pokúsia sa pripraviť pre tlač katalóg svojich vydaní v období rokov 1975 – 2013 a prichystajú aj ďalšie príležitostné vydania a pečate, ktoré sa budú týkať osvieteneckej spoločnosti Societas Slavica v Hložanoch, výročí Milana Rastislava Štefánika, Martina Jonáša, Galérie Zuzky Medveďovej, Kulpin festu, Hlasu ľudu a dvoch vlastných výstav známok. – 1. marca vo svojich miestnostiach v Ulici chmeľovej výročné zhromaždenie uskutočnili členovia Združenia drobnochovateľov. – 3. marca si členky Spolku petrovských žien zvolili nové vedenie. Predsedníčkou sa stala Mária Gašparovská, podpredsedníčkou Drahotína Dorčová, tajomníčkou Zuzana Medveďová-Koruniaková a pokladníčkou Nada Cerovská. – 10. marca umrel novinár a redaktor Pavel Kaňa. Narodil sa 26. augusta 1936 v Báčskom Petrovci. Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Novom Sade. V roku 1968 sa zamestnal v Hlase ľudu, kde pracoval až do roku 2001, keď odišiel do dôchodku. Celý svoj pracovný vek bol ako redaktor prílohy Poľnohospodárske roz-

306

hľady úzko spätý s poľnohospodárstvom. – 13. marca v malej sále budovy obce slávnostne podpísali memorandum o spolupráci medzi Turistickou organizáciou Obce Báčsky Petrovec a ženskými združeniami, ktoré sa zaoberajú výrobou suvenírov, resp. ručných prác. Podpisovanie dohody iniciovala obecná Rada pre rodovú rovnosť v rámci projektu K zveľadeniu služieb na lokálnej úrovni. – 14. marca v Galérii Zuzky Medveďovej pri príležitosti autorovho životného jubilea bola slávnostne otvorená samostatná retrospektívna výstava maliara Ivana Križana. – 16. marca v Obci Báčsky Petrovec prebiehali predčasné parlamentné voľby v rámci 11 voličských miest. V Petrovci sa volilo na 5 volebných miestach, kým v Kulpíne, Hložanoch a v Maglići ich bolo po 2. Voľby prebiehali v pokoji, bez nedopatrení a zaujímavosťou je, že v Kulpíne pobudli aj pozorovatelia CESID. Z celkového počtu voličov v tejto obci – 12 382 na voľby vyšlo 5 303, čiže 42,83 %. V najväčšom počte volili Maglićania – 52,01 % (1 178 voličov), potom Kulpínčania – 46,44 % (1 143), Hložančania 45,70 % (817) a naposledy aj Petrovčania 36,90 % (2 165). Najviac podpory voličov získala koalícia okolo pokrokárov – 1 822 hlasov (34,35 %), potom socialisti – 994 hlasov (18,74 %), noví demokrati – 914 (17,23 %), kým vládnuci v obci – demokrati – iba 483 hlasov (9,10 %). Keď ide o jednotlivé osady, v Petrovci zvíťazili pokrokári (572), potom nasledovali noví demokrati (529) a tretí boli socialisti (312). V Kulpíne poradie bolo takéto: socialisti (408), pokrokári (344) a noví demokrati (171). V Maglići výrazne veľa hlasov získali pokrokári (675), potom socialisti (217) a noví demokrati (len 43). V Hložanoch tiež volili pokrokárov (231), a potom nasledujú demokrati (181) a noví demokrati (171). – 21. marca v Dome penzistov v Petrovci usporiadali výročnú schôdzu Miestnej organizácie penzistov. Za prítomnosti členov a hostí sumovali vlaňajšiu činnosť a predostreli plány na bežný rok. – 29. marca v Dome MSS Ľudovíta Mišíka v Báčskom Petrovci sa uskutočnilo 23. zasadnutie Správnej rady Matice slovenskej v Srbsku a predsedov miestnych odborov, na ktorom prerokovali matičné aktivity v minulom a zadali si smernice práce v aktuálnom roku. – 5. apríla vo veľkej sieni obce v Báčskom Petrovci bolo riadne výročné zasadnutie Zhromaždenia Matice slovenskej v Srbsku, na ktoré pricestovalo 66 delegátov z 15 matičných miestnych odborov. – 6. apríla v miestnostiach Matice slovenskej v Srbsku Asociácia slovenských spolkov žien usporiadala regionálnu

súťaž žien v prednese poézie a prózy. V súťaži žien sa zúčastnilo šesť kandidátok. V mladšej kategórii s prednesom poézie vystúpili Elena Vršková z Hložian a Anna Margaréta Valentová zo Selenče, s prednesom prózy Monika Bažaľová z Hložian. V staršej vekovej kategórii s prednesom poézie vystúpila Anna Hrnčiarová z Lalite a s prednesom prózy sa do súťaže zapojili Anna Slamajová zo Starej Pazovy a Mirjam Murtínová z Hložian. Podľa rozhodnutia posudzovacej komisie v zložení: predsedníčka Katarína Melegová-Melichová a členky Anna Hansmanová a Annamária Boldocká-Grbićová do finálovej pokrajinskej súťaže postúpili: Elena Vršková (poézia) v mladšej kategórii a Anna Hrnčiarová (poézia) a Mirjam Murtínová (próza) v staršej. Podujatie podporil Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie a organizáciu súťaže mali na starosti usilovné členky Spolku petrovských žien. – 11. apríla v Galérii Zuzky Medveďovej bola vernisáž obrazov akademickej maliarky z Kysáča Márie Gaškovej. Novoinštalovanú samostatnú výstavu otvoril Pavel Čáni, riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov. Spolukurátormi výstavy sú Michal Madacký a Vladimír Valentík. Svojou prítomnosťou poctil vernisáž aj Sava Stepanov, ktorý je spolu s Vladimírom Valentíkom i autorom textu katalógu. V poradí 14. samostatná výstava autorky je zoradená do troch priestorov. Slovami V. Valentíka v prvom je stretnutie s tvorbou autorky od zrelších začiatkov (najstarší obraz je z roku 1980) až po rok 2014. Druhá časť expozície je rozdelená na dva celky – prvému vládne modrá farba, druhý priestor zdobia obrazy, ktoré vznikli za posledné dva roky a sú v dominantnej farbe žltej a oranžovej. – 29. apríla v Dome Matice slovenskej v Srbsku Ľudovíta Mišíka bola premiéra knihy Perličky minulosti autorky Viery Benkovej, ktorú vydala Matica slovenská v Srbsku. – 21. mája v Základnej škole Jána Čajaka v Báčskom Petrovci v rámci okrúhleho stola sa diskutovalo na tému Časopis Vzlet a jeho súčasná spoločensko-zábavná koncepcia. – 23. až 25. mája prebiehali oslavy Petrovčanov známe pod názvom Deň Petrovca. Tentoraz však nasledovali tesne po živelnej pohrome vyvolanej záplavami a po trojdňovom smútku v krajine. Z toho dôvodu úvodné podujatia vyzneli tichšie, ako to býva zvykom. – 24. máj vlastne bol ústredným dňom oslavy Dňa Petrovca a v rámci neho prím patril festivalu klobás a tort. Na rozdiel od minulých rokov, keď programy boli sústredené vo Vrbare, teraz ich organizátori umiestnili na Námestie slobody, na nádvorie Miest-

307

neho spoločenstva a do priľahlého parku v strede osady. Tohtoročné Dni Petrovca slávnostne otvoril, po minútke ticha venovanej obetiam záplav v našej krajine, predseda Rady Miestneho spoločenstva Petrovec Ján Rybovič. Novinkou na Dni Petrovca bolo defilé skupiny 15 atraktívnych mažoretiek z Belej Crkvy. Súčasne na nádvorí Miestneho spoločenstva Petrovec prebiehali tradičné súťaže: vo výrobe čerstvej klobásy, o najlepšiu údenú klobásu a o najlepšiu pálenku, zároveň aj predaj tohto značkového petrovského výrobku. Hodnotiace komisie nemali to ani trochu ľahké, keď mali vybrať tie najlepšie klobásy a pálenku, a dobre sa potrápili správne ich vyhodnotiť. Zo 17 skupín, ktoré chystali sviežu klobásu, najviac sa darilo Kysáčanom Rastislavovi Vozárovi, Miroslavovi Greksovi a Jánovi Vozárovi. O druhé miesto sa rozdelili Rastislav Arňaš, Rastislav Zajac a Miroslav Vida s Jánom Kováčom, Karolom Horvátom a Pavlom Topoľským, kým tretie miesto obsadili Samuel a Stanislav Snidovci a Ján a Miroslav Hnilicovci. V kategórii údených klobás komisia za najchutnejšiu vyhlásila klobásu, ktorú priniesol Vlastislav Hrubík, potom nasledovali Ivan Fiebig a Ján Lekár. Rovnaký počet vzoriek – 23, ako to bolo pri údených klobásach, bolo aj v súťaži o najlepšiu pálenku. Zvíťazila hruškovica Rastislava Denďúra. O druhé miesto sa rozdelili Anna Slavková a Vlastislav Tatliak a tretie miesto obsadil Janko Kopčok. – 23. mája v Základnej škole Jána Čajaka prebiehala Republiková súťaž zo slovenského jazyka, ktorá je vyvrcholením súťaže detí zo škôl so slovenským vyučovacím jazykom v Srbsku z materinského jazyka. V spoločnosti svojich pedagógov pricestovali žiaci 7. a 8. ročníka základnej školy, ktorí sa svojimi vedomosťami osvedčili na nižších úrovniach tejto súťaže. V Petrovci súťažilo 48 žiakov z 12 škôl z celej Vojvodiny. Organizátormi súťaže sú Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a Slovakistická vojvodinská spoločnosť. Po rozdelení do skupín žiaci v štyroch učebniach riešili testy, ktoré prichystala univerzitná profesorka Dr. Anna Makišová. Hodnotiaca komisia pracovala v zložení predsedníčka Dr. A. Makišová a členky Mr. Zuzana Týrová, Jasna Uhláriková, Alena Pešková a Mariena Korošová. Medzi žiakmi 8. ročníka vynikli Vladimír Zima z Kulpína a Rebeka Majdlíková z Padiny, ktorí získali prvé miesto, druhá bola Katarína Rumanová zo Starej Pazovy a tretia Hana Čížiková z Kovačice. V kategórii žiakov 7. ročníka excelovala Ivona Bíre-

šová z Kovačice, na druhom mieste zakotvil Dávid Kalko z Pivnice a tretie miesto obsadila Emília Jana Pálešová z Erdevíka. – 30. mája Slovenské vojvodinské divadlo v Báčskom Petrovci v sezóne 2013/2014 premiérovo uviedlo predstavenie Podozrivá osoba podľa Branislava Nušića v réžii Alexandra Baka. – 5. júna v Dome MSS Ľudovíta Mišíka odznel pietny literárny večierok venovaný nedožitej sedemdesiatke publicistu a redaktora Hlasu ľudu Vladimíra Dorču. – 7. júna v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára prebiehalo 58. literárne snemovanie. Organizátormi aj tentoraz boli redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život, Slovenské vydavateľské centrum a Výbor pre kultúru NRSNM. Po otvorení v slávnostnom ovzduší udelili Cenu Nového života za rok 2013. Komisia v zložení Zdenka Valentová-Belićová, Annamária Boldocká-Grbićová a Ladislav Čáni Cenu časopisu Nový život za rok 2013 udelila Víťazoslavovi Hroncovi za esej Vniknúť do jablka, na budúcnosť si spomenúť, uverejnenú v Novom živote č. 3 – 4, 2013. Tento autor túto cenu teraz prijal po šiestykrát. Druhá, tiež slávnostná časť snemovania, sa niesla v znamení blahoželaní k životným jubileám Pavlovi Mučajimu (85), Márii Myjavcovej (80), Viere Benkovej (75), Michalovi Harpáňovi (70) a Víťazoslavovi Hroncovi (70). Pri tej príležitosti Vladimír Valentík, riaditeľ SVC, udelil dvom jubilantom autorské výtlačky nových knižných vydaní. Ide o knihy V. Hronca Pod klenbou básnickej tradície – Predslovy k antológiám a M. Harpáňa Scripta manet – Literárnovedné súradnice. Predseda Spolku slovenských spisovateľov zo Slovenska Miroslav Bielik jubilantom udelil pozdravné listy a čestné členstvo v SSS V. Hroncovi, M. Harpáňovi a Samuelovi Boldockému. Pracovná a ústredná téma tohtoročného snemovania bola: Literatúra, literárna veda a jazykoveda – tvorivý prínos Michala Harpáňa (1944), Víťazoslava Hronca (1944) a Márie Myjavcovej (1934). Príspevky mali títo renomovaní domáci i zahraniční univerzitní profesori, kritici, spisovatelia a jazykovedci: Samuel Boldocký, Dagmar Mária Anoca, Jarmila Hodoličová, Oliver Bakoš, Martin Prebudila, Adam Svetlík, Ján Salčák, Michal Babiak, Anna Makišová, Marta Součková, Peter Káša, Marína Šimáková-Speváková, Zuzana Týrová a Miron Pukan. – 9. júna po dlhej a ťažkej chorobe umrela Kvetoslava Benková, známa speváčka, etnomuzikologička, skladateľka, dramaturgička, hudobná redaktorka, režisérka. Bola jednou z popredných slovenských hudobníckych osobností, v poslednom čase i predsedníčkou

308

KUS Petrovská družina a umeleckou vedúcou folklórneho súboru. Narodila sa v Báčskom Petrovci 28. júla 1951. Pochovaná bola 10. júna na petrovskom cintoríne. – 21. júna, tradične na Svetový deň hudby, v Slávnostnej sieni petrovského gymnázia odznel v poradí 18. ročník Festivalu vážnej hudby Jarné nôty, ktorý usporadúva Miestny odbor Matice slovenskej v Báčskom Petrovci. – 2. júla prebiehalo v tejto osade v poradí 31. Stretnutie evanjelickej mládeže. Tohtoročným hostiteľom bol evanjelický cirkevný zbor v Báčskom Petrovci. – 6. júla v evanjelickom kostole sa uskutočnil Cyrilometodský program, pätnásty v poradí, v organizácii miestneho cirkevného zboru SEAVC a petrovských matičiarov. – 11. júla v Dome MSS Ľudovíta Mišíka bola premiéra divadelnej publikácie Pátos národných prísah (divadelná sezóna 1848 – 1918) autora Jána Čániho, ktorú vydala MSS v roku 2013 ako 5. zväzok v edícii Matičné portréty. Početných návštevníkov zaujali dokumentárne údaje o premiére Strateného syna v Petrovci, o Jurajovi Mrvovi, Adele Petrovičovej, Vladimírovi Hurbanovi Vladimírovi, Andrejovi Mrázovi, Svetozárovi Hurbanovi... Premietaný bol príspevok Slovenskej redakcie TV Vojvodina venovaný tejto knihe a nádych pátosu do ovzdušia premiéry priniesol zvukový záznam kupletu z 2. februára 1902 z divadla v Starej Pazove. – 28. júla v Spolku petrovských žien otvorili k SNS 2014 výstavu Petrovskje fodroške. – 29. júla predpoludním hlavná ulica v Petrovci bola pešou oblasťou. Dôvodom boli slávnostné bohoslužby a posviacka kríža, ktorá sa konala pred kostolom za hojnej účasti domácich veriacich a hostí. Božie slovo, hudba trúbok z lešenia, piesne spevokolu a spev množstva prítomných cirkevníkov bolo jadrom zhromaždenia, ktoré prilákalo aj početných okoloidúcich, aby svedčili o nekaždodennej udalosti v Petrovci. Pred 110 rokmi pri úprave veže na jej vrchol položili kríž, ktorý doslúžil svoje, a tak cirkevný zbor dal vyhotoviť nový – medený a pozlátený, ktorý sa odteraz bude lesknúť na vrchole kostolnej veže. Po poldruhamesačnej oprave guľu spolu s novým krížom, identickým ako ten starý, najprv posvätili, a potom vrátili na miesto. Posviacku vykonal biskup SEAVC v Srbsku Samuel Vrbovský. – 30. júla vo výkladových skrinkách petrovskej Knižnice Štefana Homolu, na úvod tohtoročných SNS, pracovníčky knižnice prichystali a vystavili dokumentárnu výstavu 150 rokov slovenskej tlače vo Vojvodine. Dejiny slovenskej publicistiky na vernisáži priblížila riaditeľka knižnice Jarmila Stojimirovićová a výstavu otvoril predseda

Obce Báčsky Petrovec Pavel Marčok. – 30. júla medzi úvodné podujatia tohtoročných SNS v Báčskom Petrovci zapadlo aj otvorenie výstavy na Stánku ľudových remesiel na rohu ulíc Chmeľovej a XIV. VÚSB. Tradičný kútik združenie Zlaté remeslá presídlilo z Ulice kulpínskej a tohtoročným návštevníkom SNS ponúklo páčivú výstavu ručne vyrobených drobností Petrovčaniek Anny Opavskej, Zuzany Cinkotskej a Anny Legíňovej. – 31. júla v miestnostiach Turistickej organizácie Obce Báčsky Petrovec slávnostne otvorili výstavu Petrovské pohľady 6, ktorou sa návštevníkom Slovenských národných slávností predstavilo dvadsaťštyri výtvarných snaživcov, členov Združenia petrovských výtvarných umelcov, štyridsiatimi piatimi prácami rozličných motívov vyhotovených rôznymi technikami. Zároveň si na tom istom mieste návštevníci SNS mali možnosť pozrieť aj výstavu detských obrazov, ktoré nastali na výtvarnom tábore počas Dňa Petrovca. – 1. augusta, v prvý deň Slovenských národných slávností, v sieni Gymnázia Jána Kollára bolo Slávnostné zasadnutie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, na ktorom udelili ceny, plakety a čestné uznania NRSNM tak jednotlivcom, ako aj kolektívom, ktorí pracovali a pracujú na zveľaďovaní kultúry, vzdelávania a informovania. Pri tej príležitosti predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová zdôraznila, že vlani po prvýkrát udelili ceny ustanovizniam a osobnostiam zo Srbska a Slovenska, ktoré dopomohli k vytváraniu Národnostnej rady, k jej kultúrnej autonómii, a v tomto roku ceny dostali naše ustanovizne, jednotlivci a združenia občanov, ktorých odmenili k ich jubileám alebo za ich celoživotnú odbornú prácu. O udelení cien, ktoré boli rozdelené v troch kategóriách, rozhodovala päťčlenná komisia a tvorili ju predstavitelia oblastí, ktoré sú v kompetencii Národnostnej rady – z oblasti kultúry, vzdelávania, informovania a úradného používania jazyka a písma. Cenu NRSNM za celoživotný prínos k zachovaniu, rozvoju a prezentácii národnostnej kultúry slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku dostali Dr. Mária Myjavcová a Víťazoslav Hronec. V rovnakej kategórii cenu dostala aj NVU Hlas ľudu, a to za výnimočný prínos k zachovávaniu, rozvoju a prezentácii národnej a kultúrnej identity slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku pri príležitosti 70. výročia. Plakety NRSNM za prínos k rozvoju kultúry, informovania a vzdelávania udelili trom ustanovizniam, resp. združeniam. Zlatou plaketou sa ovenčila Galéria Zuzky Medveďovej, a to za

309

prínos k rozvoju kultúry, resp. výtvarného umenia vojvodinských Slovákov pri príležitosti 25. výročia založenia; striebornú plaketu získal Program v slovenskej reči Rádia Nový Sad za prínos k rozvoju informovania slovenskej národnostnej menšiny a bronzovú plaketu udelili Asociácii slovenských pedagógov za prínos k rozvoju školstva slovenskej národnostnej menšiny. Čestné uznania za prínos k zachovaniu, rozvoju a prezentácii národnostnej kultúry slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku dostali Pavel Mučaji, Matica slovenská v Srbsku, časopis Zornička a Dom kultúry 3. októbra v Kovačici. – 1. augusta v Dome MSS bola otvorená výstava stredoškoláka Davora Kolarského z B. Petrovca, mladého a talentovaného autora kresieb a obrazov malého a veľkého formátu. – 1. augusta v aule ZŠ Jána Čajaka otvorili 10. jubilejnú medzinárodnú filatelistickú výstavu Petrovec FILA. Na exponáty bohatú jubilejnú výstavu Spolku filatelistov Báčsky Petrovec zorganizovali filatelistická asociácia Zväzu filatelistov Srbska spolu s doterajšími organizátormi ZFV, ZSF a SF B. Petrovec na počesť 95. výročia SNS. – 1. augusta, v rámci SNS prijal predseda Báčskopetrovskej obce Pavel Marčok so spolupracovníkmi v malej sieni Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec delegácie partnerských miest Nitry, Martina, Ružomberka, Starej Ľubovne a Iloka. Stretnutie poctili svojou prítomnosťou aj štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Branislav Ondruš, aj veľvyslanec SR v Belehrade Ján Varšo. – 1. augusta v Dome penzistov bola vernisáž obrazov petrovského maliara, sedemdesiatnika Ivana Križana. Po Križanovej výstave v Galérii Zuzky Medveďovej, pozostávajúcej z 35 obrazov, ktorú otvorili 14. marca 2014, pri príležitosti jeho životného jubilea, ide o druhú výstavu tohto umelca jubilanta, teraz už dôchodcu, narodeného roku 1944. Na stenách novej dostavanej časti stánku penzistov sme mali možnosť pozrieť si vyše sto Križanových obrazov, kresieb a skíc z rôznych časových období maliarovej tvorby. Okrem krajiniek petrovských uličiek, malých domčekov a okolitých sálašov, podľa ktorých je Križan ako maliar najznámejší, so záujmom sme si pozreli akty, maľby a kresby či karikatúry. – 1. augusta v sieni SVD prebiehal vstupný program tohtoročných Slávností Slovo ako hviezda stálica autorky Annamárie Boldockej-Grbićovej a ovplyvnili ho početné jubileá, ktoré si tunajšia slovenská komunita pripomína tohto roku. Najprv sa obecenstvu prihovorili predstavitelia organizátorov Slávností: Anna Tomanová-

-Makanová, predsedníčka NRSNM a podpredsedníčka Zhromaždenia APV, Vladimír Fekete, podpredseda MSS, a Pavel Marčok, predseda Obce Báčsky Petrovec, a potom aj vzácni hostia. V druhej časti vstupného programu v príležitostnom umeleckom pásme sa prelínali scénické diania a hudobné čísla s dokumentárnymi zábermi premietanými prostredníctvom videobeamu. Jednotlivé jubileá vojvodinských Slovákov (výročie tlačeného slova, Hlasu ľudu a ďalších tlačených periodík, Novosadského rozhlasu, Slovenských národných slávností, petrovskej kníhtlačiarne, kovačického a kulpínskeho divadla, Galérie Zuzky Medveďovej, narodeniny Márie Myjavcovej...) boli spracované v piatich osobitných príbehoch či obrazoch: „tlačiarka“ žita, tlačiareň kníh, tlačiareň didaktická, modrotlač a kríza knihy. – 1. augusta v petrovskej Vrbare odznel ďalší Rockton. Otvorili ho padinskí rockeri a vystúpili aj: skupina Oluja, selenčská skupina s nádychom metalu Undead Pulse, petrovský Alibi, Maks zo Selenče a domáce, petrovské Lude Krawe. – 2. augusta v sieni Slovenského vojvodinského divadla prebiehala 18. schôdza Zhromaždenia Matice slovenskej, na ktorej predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský ocenil slovenskú komunitu v Srbsku ako najkompaktnejšiu a najživotaschopnejšiu v celom svete a spolu s členom predsedníctva Matice slovenskej (na Slovensku) Stanislavom Bajaníkom odovzdali MSS dar – Cyrilo-metodský reliéf. Na snemovaní udelili aj matičné ocenenia a uznania. Vyznamenanie čestný člen MSS získali: Viera Boldocká, Katarína Kunčáková – obe z Petrovca, Katarína Hrkľová, Komárno, SR, a Andrej Lenhart z Vojlovice (posthumne). Uznania za dlhodobú a úspešnú činnosť v Matici si odniesli: Pavel Turan zo Šídu, Zdenka Chalupková, Rastislav Labát – obaja z Petrovca, Eva Naďová z Vojlovice, Ján Zorňan z Lalite, Miroslav Hromčík, Mária Vršková-Jonášová – obaja z Bieleho Blata, Ondrej Stupavský z Hložian, Martin Marček, Pavel Jaško – obaja z Kovačice, Paulína Folťanová, Vieročka Marčeková – obe z Hajdušice a Helena Bartošová z Aradáča. Osobitné uznania za zásluhy na poli umenia a národných tradícií udelili: Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade, Viere Benkovej z Petrovca, Kataríne Melegovej-Melichovej, Tomášovi Brezinovi, Kristíne Gajanovej, Vladimírovi Kolárikovi, Evke Brezníkovej – všetci z Vojlovice, Eve Taubertovej z Padiny, Jánovi Zvarovi z Aradáča a Jánovi Slávikovi z Kysáča. Plaketu Dr. Janka Bulíka ako najúspešnejší športovec v roku

310

2013 získal stolnotenisový hráč a tréner Pavel Turan z Báčskeho Petrovca. – 2. augusta v Ulici maršala Tita sa konal tradičný Jarmok umenia, ako jedno z obľúbených podujatí SNS. Po slávnostnom otvorení nasledoval na javisku kultúrno-umelecký program. Zároveň na stánkoch svoje výrobky vystavovalo viac ako 60 účastníkov. – 2. augusta v sieni Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec členky Asociácie slovenských spolkov žien v rámci SNS usporiadali tradičnú prezentáciu kníh slovenských autoriek, ktoré vyšli medzi dvoma Slávnosťami. Tentoraz prezentovali sedem titulov autoriek zo Srbska, Maďarska a Rumunska. Medzi dvoma slávnosťami totiž vyšli knihy: Zuzany Čížikovej Literárna tvorba Jána Labátha, Kataríny Maruzsovej Šebovej z Maďarska Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku, Viery Benkovej Perličky minulosti, Márie Kotvášovej-Jonášovej Višňový lekvár, Blanky Fábryovej Hlas krvi, Kvetoslavy Benkovej Tichá noc, svätá noc a Anny Kaliankovej z Rumunska Krištáľová rieka slov. – 2. augusta organizátori tohtoročných Slávností spestrili návštevníkom druhý slávnosťový deň koncertom duchovnej hudby usporiadaným v chráme SEAVC. Pohodu chrámovej hudby hrou na organe vylúdil vynikajúci organista Janko Siroma a dychový orchester SEAVC v Petrovci. Obecenstvo v chráme si užilo nenahraditeľný duchovný a umelecký zážitok a vypočulo celý rad skladieb známych skladateľov. Početných návštevníkov v chráme Božom jednotlivými hudobnými bodmi hodinového koncertu duchovnej hudby viedol petrovský evanjelický farár Vladislav Ivičiak. – 2. augusta vo veľkej sieni Zhromaždenia obce B. Petrovec bolo usporiadané tradičné Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov počas SNS. Prítomných na stretnutí, menovite vzácnych hostí zo zahraničia a z domova, privítala a program moderovala predsedníčka Osvetovej komisie MSS Anna Medveďová. Po predostretí programu stretnutia nasledovali príhovory hostí. Po príhovore veľvyslanca SR v Belehrade Jána Varšu hovoril predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský, ktorý medziiným pripomenul, že na Slávnosti do Petrovca prišli s tridsaťčlennou delegáciou predstaviteľov Slovákov z Veľkej Británie, Talianska, Malty, Maďarska, Švédska, Ukrajiny, Česka a Švajčiarska, aby sa poučili o tunajšej slovenskosti, ktorá, pravdaže, pretrváva aj vďaka pôsobeniu školstva ako dôležitého segmentu života tunajších Slovákov. Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov v roku 2014 ako pravidelného podujatia SNS štarto-

valo prezentáciou úspechov práce Základnej školy 15. októbra v Pivnici v podaní profesoriek tejto školy Gabriely Gubovej a Karolíny Kalkovej. V pokračovaní podujatia profesorka triednej výučby petrovskej školy Miluška Anušiaková-Majerová prečítala text Život v službách vedy Jaroslava Labáta, univerzitného profesora, vedca a prieskumníka, pôvodom z Petrovca, žijúceho a pôsobiaceho v Belehrade. Vedúca Oddelenia slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade Dr. Jarmila Hodoličová mala pútavú prednášku na tému Prvé učebnice našich autorov v slovenskom jazyku vo Vojvodine a Dr. Anna Makišová, profesorka tohto oddelenia, o stredoškolských učebniciach zo slovenského jazyka profesorky Márie Myjavcovej. Božena Levárska, vychovávateľka v PU Včielka Petrovec a zároveň predsedníčka Združenia vychovávateľov, prednášala na aktuálnu tému Inovatívne digitálne pomôcky v predškolských ustanovizniach v záujme zachovania identity. Okrem spomenutých prednášok do brožúrky, ktorú organizátori vydali ku Stretnutiu učiteľov, sú zaradené i texty: Mgr. Edity Pečeňovej Regionálna kultúra vo výučbe slovenského jazyka v Maďarsku a texty o laureátoch Ceny Samuela Tešedíka, o Oľge Suchánskej – autorov Pavla Hlásnika a Ľudmily Šomrákovej, o Jánovi Kaňovi z pera Kataríny Melegovej-Melichovej a o Edite Pečeňovej z pera Zuzany Medveďovej. Záverom stretnutia udelili osobitné uznania za zásluhy a úspechy na poli vzdelávania, výchovy a zveľaďovania slovenského jazyka a jazykovej kultúry učiteľom a pedagógom: Tatiane Korošovej, Andrejovi Medveďovi, Miloslavovi Struhárikovi, Tatiane Spevákovej a Anne Fejdiovej, všetkým z B. Petrovca, potom Márii Zolňanovej zo Selenče, Anne Lešťanovej zo Starej Pazovy, Lýdii Mravíkovej, Anne Kukučkovej a Anne Pišpeckej z Kovačice, Márii Nosáľovej a Anne Povolnej z Padiny. – 2. augusta v rámci SNS aj petrovský kostol otvorili pre verejnosť. Prebiehalo tam podujatie, ktoré nazvali Deň otvorených dverí. – 2. augusta na letnom javisku na ihriskách petrovskej základnej školy, aj napriek výpadku prúdu, odznel jeden z najobľúbenejších programov Slovenských národných slávností – galakoncert folklórnych súborov a sólistov, ktorý tohto roku mal názov Z maľovanej lády. Z pomyselnej truhlice, do ktorej sa vzácne kúsky ukladali bezmála tri storočia a prikladajú sa aj ďalej, folklórne skvosty vyberali a obecenstvu ponúkali hudobníci, tanečníci a speváci z Lalite, Melbournu (Austrália), Silbaša, Hložian, Báčskeho Petrovca, Kovačice, Erdevíka, Pivnice a Nového

311

Sadu. Ako sólistky vystúpili Anita Petráková z Kovačice a Vlasta Vachulová z Pivnice. Pravdaže, až po slávnostných príhovoroch Vladimíra Feketeho, podpredsedu Matice slovenskej v Srbsku, Petra Prochácku, podpredsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a Branislava Ondruša, štátneho tajomníka v Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny vlády Slovenskej republiky, ktorý koncert slávnostne otvoril. Moderátormi programu boli Hana Tanciková a Rastislav Labáth, ale jednotlivé vystúpenia zahlasovali petrovskí ochotníci a folkloristi trefnými scénkami. Ako klebetnice a protagonisti obrázkov z krčmového ovzdušia vystúpili Milina Častvenová, Zuzana Hmiráková, Milina Sýkorová, Annamária Gierová, Vladimíra Sabová, Silvia Grňová, Ondrej Brna, Pavel Paulíny, Leonard Kolár, Vladimír Lomen a Martin Hric. Všetko sa dialo podľa scenára Daniely Legíňovej-Sabovej vypracovaného na motívy románu Jána Čajaka ml. Zypa Cupák a v réžii spomenutej scenáristky a Jána Slávika. – 3. augusta v reštaurácii Aroma sa konalo tradičné Stretnutie slovenských novinárov. Spoločnou organizáciou Asociácie slovenských novinárov a Výboru pre informovanie NRSNM zhromaždili sa novinári, a to nielen s cieľom priateľského posedenia, ale aj svojou prítomnosťou preukázať úctu odmeneným kolegom 5. ročníka súťaže ASN a Anny Nemogovej Kolárovej a podebatovať na určité témy. Na súťaž ASN bolo zaslaných 18 príspevkov od 8 novinárov, z čoho iba dva boli rozhlasové, štyri televízne a dvanásť bolo uverejnených v tlači. V porovnaní s minulým rokom, keď sa zúčastnilo 18 autorov a zaslaných bolo 32 príspevkov, vidno, že záujem novinárov o túto súťaž viditeľne klesá. Príspevky hodnotila komisia v zložení Monika Necpálová (predsedníčka), Anna Simonovićová a Anna Funtíková, ktorá prihliadala nielen na výber témy, ale aj na jej odborné spracovanie, čistotu jazykového prejavu a štylistickú úpravu, autorský názor, aktuálnosť príspevku v čase jeho zverejnenia a pod. Vzhliadnuc na všetky tieto aspekty na komisiu najviac zapôsobil text Vladimíry Dorčovej-Valtnerovej, ktorá sa v kategórii profesionálni slovenskí novinári do 35 rokov stala nositeľkou Ceny Vladimíra Dorču za príspevok Vánok minulosti, dreva a dobročinnosti. V rovnakej kategórii špeciálne uznanie dostala Svetlana Surová za televízny príspevok Súvaha účinnosti Zákona o cestnej doprave v Srbsku. V kategórii profesionálni slovenskí novinári nad 35 rokov Cenu Jána Makana st. získala Annamária Boldocká-Grbićová za televízny príspevok Samo-

hyb. V kategórii neprofesionálni slovenskí novinári vo veku 16 až 35 rokov komisia posudzovala iba jeden príspevok, a preto sa rozhodla neudeliť v tejto kategórii Cenu Ondreja Krásnika, avšak špeciálne uznanie v tejto kategórii dostal Ivan Klinko za príspevok 240 rokov od príchodu Slovákov do Kysáča. Po tretíkrát bola udelená aj Cena Anny Nemogovej-Kolárovej za najlepší príspevok o Slovákoch uverejnený v neslovenskej reči. Podľa hodnotenia komisie v zložení Rastislav Durman, Anna Jašková a Vladimíra Dorčová-Valtnerová najlepší príspevok zaslala Irina Samopjan. Reportáž Bunari u Padini zapôsobila najmä autorským postojom. – 3. augusta na javisku na ihriskách ZŠ Jána Čajaka odznel v rámci 53. Slovenských národných slávností galakoncert najmladších folkloristov z našich osád pod názvom Muška muške šušká, ktorý vznikol podľa básne Pavla Mučajiho Mušky z gumipušky, lebo z nej motívy čerpala autorka scenára Daniela Legíňová-Sabová. V réžii sa podieľali spomenutá scenáristka a Ján Slávik. V programe vystúpili s detskými hrami, so štylizovanými a pôvodnými tancami mladučkí Padinčania, Silbašania, Lužania, Kovačičania, Petrovčania, Erdevíčania spolu s Binguľčanmi, Hložanci, Kysáčania a Aradáčania. – 14. až 17. augusta v priestoroch Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom sa sústredilo viac ako tridsať záujemcov na jedenástom ročníku Dolnozemského seminára pre choreografov. Svojich predstaviteľov do Petrovca zaslali spolky z dvanástich prostredí, a to: z Kulpína, Padiny, Nového Sadu, Hajdušice, Jánošíka, Kysáča, Pivnice, Silbaša, Selenče, Lalite a Erdevíka a domáci Petrovčania. – 14. až 16. augusta v zborovej sieni evanjelického cirkevného zboru sa uskutočnil jubilejný desiaty Letný zborový kemp. Kemp zorganizovali pre slovenských hudobných pedagógov, študentov hudby, zborových dirigentov a kantorov. Obsahovú náplň kempu zamerali na hlasovú výchovu, na dirigentskú techniku a dirigentské praktikum obohatené o prácu s partitúrou, prípravu dirigenta na nácvik zboru, tvorbu programu a celkovej dramaturgie koncertu. Prednášateľom bol dlhoročný a uznávaný profesor na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici zo Slovenskej republiky, zároveň i dirigent prof. PaedDr. Milan Pazúrik, CSc. – 18. až 21. augusta v Žiackom domove Gymnázia Jána Kollára v tejto osade usporiadali Dolnozemský tábor Slovenské ľudové remeselníctvo na Dolnej zemi, na ktorom pobudlo 36 žiakov z Maďarska, Rumunska a zo Srbska so svojimi štyrmi pedagógmi. – 29. augusta v Sloven-

312

skom vojvodinskom divadle v tejto osade sa začali v poradí 19. Petrovské divadelné dni. V prvý víkend v predsieni SVD bolo otvorenie výstavy Divadelného múzea Vojvodiny, Nový Sad, pod názvom Divadelný Nušić. PDD otvorilo Novosadské divadlo / Újvidéki Színház s predstavením Neoplanta v réžii Andrása Urbana. – 1. septembra v Divadle VHV Petrovec bola premiéra inscenácie Od zajtra nepijeme. Ide o poetický kabaret so živou hudbou a prvkami stand up comedy. Scenár a réžia: Peter Serge Butko. – 5. septembra po májovej premiére prvou reprízou sa predstavilo domáce divadlo SVD. Herci zahrali Nušićovu Podozrivú osobu v réžii Alexandra Baka. Scénu pre predstavenie navrhol Peter Janků a kostýmy Tijana Sićevićová. Predstavenie sa hralo dvojjazyčne – po slovensky i po srbsky. V nočných hodinách si aj milovníci alternatívnej (na Slovensku tomu povedia folkovej) hudby v Klube VHV prišli na svoje na koncerte pesničkára, dramaturga a scénografa Petra Janků z Bratislavy. – 6. septembra malo Detské divadlo Subotica zahrať predstavenie Peter Pan, ktoré bolo zo zdravotných dôvodov zrušené. Večer sa petrovskému publiku predstavili dobre známi a pravidelní hostia v Petrovci – Zvolenčania. Divadlo Jozefa Gregora Tajovského predviedlo veselohru Dobre rozohraná partia Stefana Vögela v réžii Stanislava Slováka. – 7. septembra hosťovalo Srbské národné divadlo z Nového Sadu s inscenáciou Zdrav(o) život(e) v réžii Nikolu Zavišića. Podkladom tejto už aj sfilmovanej inscenácie je predloha High Life kanadského súčasného dramatika Lee MacDougalla. – 8. septembra divadelníci z Divadla Commedia z Popradu zahrali predstavenie Janko Hraško. Hercom sa podarilo upraviť si skvelú predlohu Pavla Uhera na svoje pomery. Tohtoročné divadelné hody v Petrovci uzavrelo Divadlo Akadémie umení v Banskej Bystrici s Arabskou nocou v réžii Petry Kovalčíkovej.

• Banská Bystrica, Slovensko – 25. a 26. apríla už po 47-krát sa v tomto meste konal Festival umeleckého prednesu žien v poézii a próze Vansovej Lomnička. Podujatie, konajúce sa v priestoroch Štátnej vedeckej knižnice, zastrešuje Únia žien Slovenska, Ministerstvo kultúry SR, Štátna vedecká knižnica – Literárne a hudobné múzeum Banská Bystrica a Krajská organizácia Únie žien Slovenska Banská Bystrica. Medzi najlepšími recitátorkami sa objavili už po siedmykrát aj víťazky recitačnej súťaže vo Vojvodine, ktorú organizuje Asociácia slovenských spolkov

žien. Na Vansovej Lomničke obe dámy žali úspech. Miriam Murtinovú z Hložian porota zaradila v II. kategórii v umeleckom prednese prózy do strieborného pásma. Anne Hrnčiarovej z Lalite porotcovia v II. kategórii umeleckého prednesu poézie udelili tak isto strieborné pásmo. Na podujatí sa stretlo približne štyridsať recitátoriek zo všetkých kútov Slovenska. Osobitnú pochvalu si vyslúžili práve zástupkyne z Vojvodiny. Porota ich už na začiatku označila za víťazky. Prihliadnuc na to, že dolnozemská slovenčina predsa len má trochu odlišný historický vývoj, ich prednes naozaj možno popri účastníčkach zo Slovenska vyvážiť zlatom.

• Belehrad – 10. októbra na Veľvyslanectve Slovenskej republiky prebiehala vojenská recepcia pri príležitosti 22. septembra – Dňa ozbrojených síl Slovenskej republiky. Zoskupila pridelencov obrany, iných predstaviteľov diplomatického zboru, ministerstiev obrany, slovenskej komunity. – 20. až 22. októbra na oficiálnej návšteve v Srbsku pobudol minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Dušan Čaplovič, keď sa stretol nielen so štátnym a pokrajinským vedením, ale navštívil aj niekoľko našich slovenských dedín: Laliť, Selenču, Starú Pazovu, Dobanovce, Jánošík, Padinu, Kovačicu a Báčsky Petrovec. – 20. až 27. októbra v hlavnom meste Srbska prebiehal 58. Medzinárodný veľtrh kníh, na ktorom boli, okrem titulov početných vystavovateľov zo zahraničia a z krajiny, aj vydania Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci. Veľtrh kníh úradne otvoril spisovateľ Ljubivoje Ršumović. – 25. októbra v priestoroch Združenia spisovateľov Srbska viedli dôkladné rozhovory o ďalšej spolupráci, korunované podpísaním zmluvy o nej, predstavitelia Združenia spisovateľov Srbska a Spolku slovenských spisovateľov. – 25. októbra v tomto meste na 18. republikovom festivale detskej hudobnej tvorby Deti skladatelia, známeho ako Fedemus, Juraj Súdi ml. zo Selenče získal 2. cenu. Diplom získala aj ZŠ J. Kollára v Selenči a PaedDr. Juraj Súdi ako predmetný profesor. Mladý hudobník Juraj, žiak 7. ročníka ZŠ J. Kollára v Selenči, na festivale v Belehrade súťažil vo vekovej skupine žiakov od 7 do 15 rokov v kategórii inštrumentálnych skladieb. Pre súťaž napísal skladbu Muzički trenutak, ktorú i predviedol. – 27. až 29. novembra prebiehali v Belehrade dve podujatia: 12. Medzinárodný veľtrh podnikateľstva Biznis baza 2013 a 5. Veľtrh lokálnej sa-

313

mosprávy, ktoré boli spríbuznené heslom Spojte sa, lebo ich podstatou bolo lepšie podnikanie v obciach. Slávnostný nádych prvého dňa veľtrhu umocnilo aj prvé udelenie cien štyrom najúspešnejším podnikateľkám podľa regiónov, ktoré sa tohto roku udelili po prvýkrát. Ide o Program rozvoja dámskeho podnikateľstva, ktorý realizuje Národná agentúra pre regionálny rozvoj v spolupráci s akreditovanými regionálnymi rozvojovými agentúrami. Kritériami voľby bolo úspešné riadenie malej alebo strednej firmy, v ktorej príslušníčka nežnejšieho pohlavia má viac ako 25-percentný vlastnícky podiel, prípadne je jej zakladateľkou, spoločensky zodpovedné podnikanie, zodpovedný vzťah k lokálnemu a životnému prostrediu, ako aj k zamestnancom a podnikateľským partnerom. Laureátkami vysokého republikového uznania sú Mária Žiaková (Región Vojvodina), Aleksandra Popovićová (Belehradský región), Danijela Božićová (Región Šumadije a západného Srbska) a Soňa Gavrilovićová (Región južného a východného Srbska). – 28. februára v belehradskom Medija centre odznelo tretie, posledné kolo projektu Kam ďalej, Slováci? v organizácii mimovládnej organizácie Slováci a spolužitie. Podobne ako v rámci predchádzajúcich dvoch „stolov národnej jednoty“ (v Báčskom Petrovci a Padine) aj v Belehrade odznel rad známych údajov: medzi dvoma sčítaniami obyvateľstva počet Slovákov v Srbsku sa zmenšil o 8,9 %; mladí ľudia odchádzajú na školenie do zahraničia a nevracajú sa; medzi nimi sa prejavuje odcudzenie od vlastnej etnickej identity týkajúce sa najmä používania jazyka. Všetky tri debaty sa inak uskutočnili pod záštitou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a ústredné závery zo všetkých troch kôl projektu majú byť publikované v osobitnej brožúre. – 11. a 12. apríla v hlavnom meste Srbska bola záverečná súťaž žiakov na republikovej Domiáde. Na záverečnú súťaž sa dostali víťazi piatich obvodových súťaží žiackych domovov v našej krajine, ktorí súťažili v jednotlivých kategóriách, a medzi nimi sa na tohtoročné záverečné stretnutie prebojovali aj internátisti Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci. Petrovská výprava v Belehrade na tejto súťaži získala tretiu cenu. Tú bronzovú odmenu do Petrovca prinieslo kvinteto žiačok: Anna Berédiová, Ľudmila Ragová, Sára Krížová, Michaela Tárnociová a Naďa Paculová, tri Selenčanky a dve Pivničanky. Profesorka A. Medveďová, ktorá s nimi pracuje tri roky, im ukázala cestu, ako priniesť niečo nové do žánru populárnej hudby. Svojím viachlasným spevom

a za pomoci papierových pohárov petrovské žiačky oslovili nielen hodnotiacu komisiu, ale aj obecenstvo. – 20. mája Národné zhromaždenie Srbska väčšinou hlasov národných poslancov schválilo Rozhodnutie o dávaní predchádzajúceho súhlasu k Návrhu Štatútu Autonómnej pokrajiny Vojvodiny. Za Návrh Štatútu Autonómnej pokrajiny Vojvodiny s Návrhom rozhodnutia o dávaní predchádzajúceho súhlasu k Návrhu Štatútu hlasovalo 186 poslancov, päť hlasov bolo proti, dvaja poslanci sa zdržali hlasovania a šesť poslancov sa nezúčastnilo v hlasovaní. Pripomíname, že Návrh Štatútu pokrajinské Zhromaždenie schválilo 14. mája. Po schválení v Zhromaždení Srbska Návrh Štatútu AP Vojvodiny bol znovu vrátený do pokrajiny, kde by ho mali potvrdiť na zvolanom 30. zasadnutí Zhromaždenia Autonómnej pokrajiny Vojvodiny 22. mája toho roku, spolu s Návrhom rozhodnutia pokrajinského Zhromaždenia o uplatňovaní Štatútu Autonómnej pokrajiny Vojvodiny.

• Biele Blato – 6. októbra členky bieloblatského Klubu žien usporiadali po šiestykrát tradičný Sladký deň venovaný bohatstvu vojvodinskej kuchyne. V školskom dvore sa zhromaždili predstaviteľky 12 spolkov žien z 11 vojvodinských osád: Padiny, Aradáča, Titelu, Ivanova, Debeljače (2 spolky), Stajićeva, Lukinho Sela, Stepanovićeva, Botoša, Kysáča a Zreňaninu. Podujatie otvorila riaditeľka Inštitútu pre rodovú rovnosť Vesna Šijački a prítomným sa prihovorila aj predsedníčka bieloblatského Klubu žien Anuška Šimoniová, predseda Rady MS Biele Blato Miroslav Markuš a riaditeľ základnej školy Milan Nedeljkov. Do programu primeraným spôsobom – piesňami, tancami a básňami prispeli aj žiaci základnej školy, členky Klubu žien a členovia bulharského KUS Trandafer z Bieleho Blata. – 8. februára v Dome kultúry usporiadali tradičnú zabíjačku a 1. festival klobás a domácej pálenky. Podujatie zorganizovali Turistické združenie, Združenie dobytkárov a Združenie kuchárov amatérov v spolupráci s Miestnym spoločenstvom Biele Blato. V hlavnej časti programu 27 súťažných tímov zo všetkých častí Vojvodiny predstavili početným prítomným tradičný spôsob prípravy domácej klobásy. Účastníci okrem prípravy kvalitnej klobásy prejavili aj zručnosť v dekorovaní stolov a k tomu ponúkali prítomným aj údenú klobásu, slaninu, šunku, syr, domáce koláčiky. Samozrejme, všetko sa zalievalo domácou pálenkou a vínom a o dobrú náladu sa postarali aj bieloblatskí hudobníci. Päťčlenná

314

porota hodnotila priebeh prípravy klobásy, vzhľad čerstvej klobásy, chuť a vzhľad vypraženej klobásy, ako aj dekoráciu stola a občerstvenie. Predseda odbornej poroty – primátor mesta Zreňanin Ivan Bošnjak vyhlásil víťazov. Tak 1. miesto obsadilo domáce Združenie dobytkárov, 2. miesto Združenie pre zachovanie starých tradícií Borďoš z Kysáča a na 3. mieste zakotvilo družstvo Inšpektori a priatelia zo Zreňaninu. V druhej časti podujatia bola súťaž domácej pálenky, ktorej bolo deväť druhov: vínovica („lozovača“), marhuľová, dulová, slivková, čerešňová... Odbornej porote nebolo ľahko vybrať najlepších, no predsa sa najväčším počtom medailí vyzdobili Bieloblatčania a Ečkania. – 22. marca Turistická organizácia Biele Blato a Združenie bieloblatských trstinárov usporiadali 2. svetové majstrovstvá v kosení trstiny. Zúčastnilo sa spolu 12 tímov, hlavne z Bieleho Blata a neďalekej Mužlje, hoci tohto roku prišli aj skupiny z Maďarska a Bulharska. Boli oznámení aj účastníci z niektorých iných vojvodinských osád, ale tí neprišli. Mužstvo, ktoré tvorili dvaja kosci, za tri hodiny malo nažať a poskladať na hŕbku, tzv. halchu, 15 snopov. Podľa hodnotenia komisie úlohu najlepšie vykonalo mužstvo M & M Codone, ktoré tvorili Zlatko Sojak a Dejan Dvorský. Druhé bolo mužstvo Štauba 2 (Csonka Giörgy a Csonka József) a mužstvo Jedinstvo BB v zložení Janko Hrubík a Michal Havran obsadilo tretie miesto. – 22. marca v Kultúrno-informačnom stredisku Kysáč bola výročná schôdza Dobrovoľného požiarnického spolku. Prítomní boli predstavitelia Pokrajinského požiarnického zväzu, Požiarnického zväzu a Požiarnickej brigády z Nového Sadu, tiež predstavitelia DHS z Báčskeho Petrovca, Hložian, Aradáča, Sriemskej Kamenice, Petrovaradína, Futogu, Rumenky, Budisavy, Begeča a z priemyselných DHS Lazu Kostića, Grasu a Novkabelu. Nechýbali ani hostia z Kysáča. – 10. júna na matičnom večierku, v deň 71. narodenín autora, za prítomnosti predstaviteľov miestnej a lokálnej samosprávy, evanjelického cirkevného zboru, základnej školy, početných matičiarov a hostí z Kovačice, Zreňanina, Aradáča, Vojlovice, Hajdušice a Jánošíka verejnosti predstavili a k čitateľom vyprevadili knihu Adama Jonáša Slováci v Bielom Blate 1883 – 2013. – 26. septembra v rámci dedinských osláv usporiadali malú slávnosť, na ktorej náčelník Strednobanátskeho obvodu Dušan Šijan za prítomnosti predstaviteľov mesta Zreňanin, Naftového priemyslu Srbska, bieloblatského Miestneho spoločenstva, školy a početných občanov odovzdal Bieloblatča-

nom do užívania novú posilňovňu pod holým nebom. Ide o projekt bieloblatského nezávislého mládežníckeho klubu BENOK pomenovaný Posilňovňa pod holým nebom od 7 do 77, s ktorým sa bieloblatskí mládežníci uchádzali o donáciu Naftového priemyslu Srbska. Hodnota projektu je 500-tisíc dinárov a posilňovňa, ktorú namontovali v parku neďaleko školy, obsahuje gymnastické náradie na rôzne cviky.

• Boľovce – 16. februára vo veľkej sieni Domu kultúry prebiehalo valné a volebné zhromaždenie Miestneho odboru Matice slovenskej. Po podaní správ o doterajšej činnosti a ich schválení nasledovala voľba nového matičného vedenia. V novom mandátnom období predsedníčkou Správnej rady sa stala Viera Tomanová, podpredsedom boľovského MOMS bude Zdenko Častvan, tajomníčkou Ilona Agarská, pokladníčkou Olinka Strišková a členmi výboru sú aj: Verona Petráková, Janko Maglovský, Štefan Agarský, Marka Bartková, Evka Košútová, Daniela Plachtinská, Anica Kovárová a Dejan Rýchlik. Na spomenutom zhromaždení vymenovali aj členov dozornej rady. Podľa slov novozvolenej predsedníčky V. Tomanovej nové vedenie je ochotné pustiť sa do práce. Prioritou mu bude prebudiť záujem Boľovčanov o matičnú činnosť. – 22. marca boľovskí matičiari zorganizovali batôžkový večierok, ktorý mal dobrý ohlas a okrem domácich záujemcov do turistického objektu Recepcija v Nautickej dedinke na Sáve prišli aj predstavitelia MOMS z Dobanoviec a zo Starej Pazovy. Boli tu aj vznešený pán senior sriemsky Ján Vinkovič, predseda ZO Surčín Stevan Šuša a jeho zástupca Anđelko Pajčin.

• Bratislava, Slovensko – 1. októbra v Dvorane Ministerstva kultúry Slovenskej republiky otvorili výstavu Slovenské insitné maliarstvo v Srbsku – zbierka obrazov Galérie Babka z Kovačice. Organizátormi boli okrem Ministerstva kultúry SR Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Ministerstvo zahraničných vecí Republiky Srbsko, Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti v Bratislave, Commercium, s. r. o., z Bratislavy a Nadácia Babka. – 14. až 17. novembra v Incheba Expo Aréne v Bratislave prebiehal 21. ročník knižného veľtrhu Bibliotéka a 18. ročník výstavy vzdelávania a didaktických pomôcok Pedagogika. Na veľtrhu 150 vystavovateľov z 11 krajín (Slovensko, Česko, Rusko, Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Srbsko, Rumunsko, Špa-

315

nielsko, Taliansko, Chorvátsko) vystavovalo nielen množstvo nových titulov rôznych žánrov, ale aj organizovalo besedy so spisovateľmi, prezentácie kníh a verejné prednesy. Cena Bibliotéky, ktorá sa v tomto roku udelila po siedmykrát za najlepšie knižné dielo ženskej autorky v minulom roku, dostala sa do rúk Lucii Piussi za knihu Život je dielo. S finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v tomto roku na spoločnom stánku dolnozemských Slovákov vystavovali svoje vydania Slováci z Rumunska, Srbska, Maďarska a Chorvátska. Okrem toho participovali v sprievodných podujatiach. Slovenské vydavateľské centrum malo prezentáciu knihy O súčasnej poézii vojvodinských Slovákov prof. Dalimíra Hajka, ku ktorej odborný posudok dala doc. PhDr. Etela Farkašová, PhD. Úvodom prítomných oslovil riaditeľ SVC Vladimír Valentík. Odborný posudok pri prezentácii antológie Plášť bohyne, ktorú vydala Matica slovenská v Srbsku, mal literárny kritik Samuel Boldocký. O zrode hovorila editorka Viera Benková a aj riaditeľ Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku Ivan Miroslav, ktorá sa tiež pričinila o jej vydanie. SVC na veľtrhu prezentovalo nové knihy našich literátov Viery Benkovej – Exlibris morušových listov, Samuela Boldockého – Svedectvo doby, Martina Prebudilu – Príbehy z čiernej skrinky a Miroslava Demáka – Magnólia z diamantovej hory. O vydavateľskej činnosti hovoril riaditeľ SVC Vladimír Valentík. Pri stánku dolnozemských Slovákov na Bibliotéke sa pristavili mnohí návštevníci. Zaujímali ich nielen knihy a časopisy, ale aj život dolnozemcov. – 8. februára v reštaurácii Slovnaft v Bratislave sa uskutočnilo 19. v poradí Stretnutie Pazovčanov žijúcich na Slovensku. Na ňom sa zhromaždilo okolo 200 ľudí, ktorých pozdravili vzácni hostia: Šani Dermaku, veľvyslanec Republiky Srbsko na Slovensku, Đorđe Radinović, predseda Obce Stará Pazova, Milan Baďanský, starosta osady Miloslavov, Anna Piláriková, predstaviteľka Spolku Slovákov v Maďarsku, a Igor Feldy, pazovský evanjelický farár a podpredseda MOMS. Zdenko Folťan, aktuálny richtár pazovských Slovákov žijúcich na Slovensku, privítal všetkých hostí zo Srbska a Slovenska, medzi nimi Veru Ostojićovú, srbskú konzulku v Bratislave, predstaviteľov obce a Miestneho spoločenstva Stará Pazova, predstaviteľov slovenských obcí Miloslavov, Dunajská Lužná, Kalinkovo, Hamuliakovo, Most pri Bratislave a Rovinka, ako aj Pazovčanov žijúcich v Rakúsku a Nemecku. Aj toto stretnutie Pazovčanov sa nieslo v znamení evokovania spomienok na významné osob-

nosti a pripomínania jubileí. – 25. apríla v Základnej umeleckej škole (ZUŠ) Daliborovo námestie v Bratislave koncertoval Marek Stupavský (1996), mladý pianista z Nového Sadu. Výstižne predviedol skladby svetových klavírnych skladateľov: F. Chopina, L. van Beethovena, J. S. Bacha, D. Radića a A. Scriabina. Bol to zároveň prvý sólistický recitál, ktorý sa uskutočnil na novom klavíri v koncertnej sieni spomínanej ZUŠ. – 18. augusta v budove Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa začal 8. ročník Letnej školy žurnalistiky pre novinárov krajanských médií. Na týždňovom kurze teoretických prednášok, odborných seminárov a praktickej tvorby s pedagógmi žurnalistiky FF UK sa zúčastnilo 15 novinárov, redaktorov a spolupracovníkov redakcií zo slovenských tlačových, elektronických a internetových médií, ktoré pôsobia v Poľsku, Českej republike, Maďarsku, Rumunsku, Čiernej Hore a Srbsku. V rámci tohtoročnej LŠŽ frekventanti okrem odborných prednášok absolvovali aj návštevy slovenských médií, stretnutia a rozhovory s osobnosťami slovenskej žurnalistiky a skončila sa slávnostným udelením certifikátov a jednodenným výletom do Banskej Štiavnice.

• Brezno, Slovensko – 11. až 13. októbra prebiehal 46. ročník celoslovenskej prehliadky umeleckej tvorivosti učiteľov s medzinárodnou účasťou. Súťažné prehliadky prebiehali v niekoľkých kategóriách: literárna tvorba, výtvarná tvorba, spev, skladateľská tvorba, hra na hudobných nástrojoch, umelecký prednes, umelecko-dokumentárne videofilmy a tvorba PC vzdelávacích a prezenčných programov. Z našej krajiny sa na Chalupkovom Brezne zúčastnil PaedDr. Juraj Súdi, profesor hudobnej kultúry v ZŠ Jána Kollára v Selenči, a v kategórii hudobná skladateľská tvorba získal Diplom zlatého pásma. Organizačný výbor mu udelil aj diplom a Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušana Čaploviča za zachovanie, šírenie a rozvoj slovenskej kultúry v zahraničí. Na túto celoslovenskú prehliadku umeleckej tvorivosti učiteľov sa J. Súdi dostal na odporúčanie NRSNM, ktorá mu hradila aj prepravu. Ocenenie sa mu dostalo za prínosnú autorskú tvorbu v oblasti skladieb pre deti a piesní rôzneho zamerania. Tento ročník tradičného podujatia, kde sa hodnotí prínos učiteľov všetkých zameraní nielen na Slovensku, ale aj Slovákov žijúcich v zahraničí, bolo tentoraz venované Dr. h. c. prof. PhDr. Ľudovítovi Petránskemu, DrSc., vysokoškolskému pedagó-

316

govi, teoretikovi výtvarného umenia a publicistovi.

• Čelarevo – 6. marca v pridelenej miestnosti pre svoju činnosť, na poschodí Kultúrneho centra mládeže v Čelareve, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová čelarevským matičiarom odovzdala notebook a žiakom, ktorí sa učia slovenčinu ako výberový predmet, darovala knihy. V mene Miestneho odboru Matice slovenskej v Čelareve delegáciu MSS privítal Ondrej Šinka. – 17. mája v tomto meste prebiehal 53. ročník zónovej prehliadky hudobno-folklórnej tvorby detí Vojvodiny pre obce Báčska Palanka, Báčsky Petrovec, Nový Sad a Temerín. Účinkovalo 14 detských súborov z 10 prostredí: z Pivnice, Despotova, B. Palanky, Mladenova (Obec B. Palanka), z Hložian, Maglića (Obec B. Petrovec), z Nového Sadu, Rumenky, Kaća a Kysáča (Obec N. Sad). Slovenský folklór prezentovali Pivničania, Hložančania a Kysáčania.

• Detva, Slovensko – 11. až 13. júla v rámci 49. Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve po prvýkrát prebiehalo podujatie Dolnozemský dvor. V predajných domčekoch a na stánkoch návštevníci si mohli pochutnať na špecialitách vychýrenej kuchyne dolnozemských Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku, kochať sa v kráse tradičných ľudových výšiviek, obdivovať remeselnícku zručnosť majstrov a farby insitného maliarstva. Slovákov zo Srbska na tomto jedinečnom podujatí prezentovalo aradáčske Kultúrne centrum, ako aj členovia aradáčskych združení a spolkov, výprava Matice slovenskej v Srbsku a Spolok kysáčskych žien. Insitných maliarov tentoraz predstavoval Pavel Povolný-Juhás z Padiny.

• Dobanovce – 21. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, navštívil v pondelok aj Dobanovce, kde sa vysokí slovenskí štátni predstavitelia zastavili v Slovenskom dome. Ich hostiteľmi boli Želko Čapeľa, predseda SKUS Šafárik, Stevan Vitíz, predseda dobanovského MOMS, a Miluška Jovićová, predsedníčka Aktívu žien. Na stretnutí sa zúčastnili aj predsedníčka Obce Surčín Vesna Šalovićová a člen Rady MS Dobanovce Slavko Haniševski. – 17. až 19. augusta sa uskutočnila dedinská oslava Premenenie

(Preobraženje). Oslavy sa začali 17. augusta výstavou obrazov Janka Piljku v SKOS Šafárik a pokračovali celovečerným programom KUS Budućnost na školskom nádvorí. V pondelok 18. augusta s celovečerným programom vystúpil SKOS Šafárik s hosťami z KUS Sedmica z Ugrinoviec. Šafárikovci sa predstavili slovenskými, ale aj srbskými tancami a na výbornú zaspievala Daniela Greksová. Aj Aktív žien sa zúčastnil na dedinskej oslave a počas všetkých troch dní na nádvorí mal stánok. V prvý deň počas dedinskej oslavy nainštalovali výstavu ručných prác a predávali sladké pochúťky. V tretí deň dedinskej oslavy predpoludním boli slávnostné bohoslužby v pravoslávnom kostole a vo večerných hodinách usporiadali spoločný program dvoch spolkov z Dobanoviec.

• Erdevík – 13. októbra v erdevíckom evanjelickom chráme Božom bolo slávnostne. Domáci veriaci spolu s početnými hosťami oslávili významné jubileá – 150. výročie založenia cirkevného zboru a 111. výročie postavenia kostola. Počas týchto rokov sa na poste zborových farárov vystriedalo 14 kňazov a niektorí z nich aj toho dňa svojou prítomnosťou poctili slávnostné bohoslužby. Medzi nimi boli Pavel Čerfeľ, Ondrej Marčok, Vladimír Lovás st., Jaroslav Kopčok, Vladimír Lovás ml. a súčasný zborový farár Ján Vida. Na bohoslužbách sa zúčastnil dôstojný pán Samuel Vrbovský, biskup SEAVC, ktorý posvätil vynovený kostol, vznešený pán Ján Vinkovič, senior sriemsky, ako aj dôstojný pán Geza Erniša, biskup ECAV v Slovinsku. Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka MSS Katarína Melegová-Melichová. V zaplnenom chráme slová vďaky a radosti z prežitých šesť rokov pôsobenia v erdevíckom zbore vyjadril v. p. farár Pavel Čerfeľ, v súčasnosti pôsobiaci v cirkevnom zbore v Prietrži na Slovensku. K oslavám jubileí prichystali aj výstavu fotografií – portrétov farárov pôsobiacich v erdevíckom zbore od roku 1921 po súčasnosť. – 20. októbra veriaci evanjelici v Erdevíku, Ľube a Lugu vo svojich chrámoch spevom a modlitbou ďakovali Pánu Bohu za požehnanie, ktoré doprial poliam, záhradám, sadom a lesom. Sviatkom Poďakovania za úrody zeme vyjadrujeme radosť Pánovi za jeho starostlivú ruku, ktorou nám dáva tak telesné, ako aj duchovné dary, povedal vo svojej zvesti slova Božieho Ján Vida, farár v týchto cirkevných zboroch. Oltáre boli ozdobené plodinami zo záhrad a polí a na bohoslužbách v Lugu vystúpili aj deti z Detskej besiedky a

317

pokonfirmačná mládež. – 29. decembra v evanjelickom kostole v tejto osade slávnostne predstavili prvé cédečko cirkevného spevokolu. Za prítomnosti početných hostí a domácich, ktorých pozdravil Ján Vida, farár erdevícky, predstavili dvanásť piesní, ktoré nahrali na CD. Vedúca spevokolu, ktorá aj realizovala tento projekt, je kantorka Lyduška Kolárová a nositeľom projektu je erdevícky cirkevný zbor. – 4. júna v Slovenskom národnom dome prezentovali zbierku divadelných hier Iločana Vlatka Miksáda Spoza opony. Po nej nasledovala premiéra inscenácie Trampoty s vlkom v réžii autora hry Vlatka Miksáda, ktorú predviedli erdevícki žiaci.

• Gomaringen, Nemecko – 12. októbra v slovenskom spolku v nemeckom Gomaringene na tradičnej jesennej zábave prebiehala prezentácia knihy Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. Na večierku sa z tejto príležitosti zúčastnila Anna Tomanová-Makanová, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, ako aj zostavovateľky spomenutej knihy Milina Sklabinská a Katarína Mosnáková. Medzi hosťami bol aj konzul Srbska v Stuttgarte. Na dobrú náladu hral orchester z Padiny a Kovačice.

• Hajdušica – 5. októbra na štadióne Futbalového klubu Hajdušica bolo slávnostne – uviedli do užívania vynovené miestnosti klubu, ktoré boli rekonštruované vďaka prostriedkom z fondu SlovakAid. Odhalením tabule s nadpisom SlovakAid športovcom a športovým pracovníkom priestory symbolicky dal na užívanie radca vo Veľvyslanectve SR v Belehrade Jozef Sabo, ktorý povedal, že sa Slovensko snaží pomôcť svojim rodákom žijúcim mimo hraníc Slovenska pri vytváraní lepších podmienok pre život a rôzne aktivity. S tým cieľom im umožňuje používať prostriedky z rozvojových fondov, ktoré sú na tie účely na Slovensku vyhradené. Veľvyslanectvo SR v Belehrade, prostredníctvom fondu SlovakAid, vyčlenilo na rekonštrukciu miestností FK Hajdušica 5 000 eur, a tým zabezpečilo športovcom z tohto prostredia lepšie podmienky na zaoberanie sa športom. – 22. decembra v priestoroch Miestneho spoločenstva usporiadali prvú samostatnú výstavu obrazov mladého insitného maliara Hajdušičana Miroslava Hrašku. Na úvod zakladateľ Nadácie Babka Pavel Babka povedal, že Miroslav Hraško je jedným zo 63 maliarov slovenského insitného umenia, ktoré Republika Srbsko zaradila do nehmotného

kultúrneho dedičstva Srbska. Ide o autora, ktorý svojou prácou púta pozornosť znalcov výtvarného umenia, ktorí sa pozitívne vyjadrujú o jeho obrazoch. Pod organizáciu výstavy sa podpísali Nadácia Babka z Kovačice a Miestny odbor Matice slovenskej v Hajdušici.

• Hlohovec, Slovensko – 3. až 5. októbra sa v tomto mestečku uskutočnil Štrnásty ročník medzinárodnej výtvarnej súťaže v tvorbe knižnej značky pre deti od 6 do 15 rokov Hlohovec 2013. Bienále exlibrisu sa nieslo v znamení 900 rokov písomnej zmienky o Hlohovci v roku 1113.Tohtoročná súťaž bola na tému kvetov. Svoje kreatívne schopnosti v tejto technike si aj tentoraz vyskúšali početní žiaci z Báčskeho Petrovca, Hložian, Kulpína, Pivnice, Selenče a Padiny. Okrem toho práce zo Srbska prihlásili aj žiaci zo Subotice a Zemuna. Do súťaže naši žiaci zaslali 54 originálnych prác a 183 návrhov na exlibris, teda dokopy bolo 237 prác Slovákov zo Srbska. Na tohtoročnom bienále exlibrisov sa zúčastnilo 2 149 súťažiacich s 2 529 prácami zo 16 krajín sveta a na samotnom podujatí sa okrem zo Slovenska zúčastnili účinkujúci z Bulharska, Česka, Estónska, Maďarska, Poľska, Slovinska, Ukrajiny a Srbska. V kategórii originálnych prác Hana Širková, 12-ročná žiačka z Padiny, obsadila 2. miesto. Zároveň aj výtvarná pedagogička v Základnej škole maršala Tita v Padine Elena Tomášová získala Cenu za pedagóga.

• Hložany – 20. októbra v rámci predpoludňajších bohoslužieb posvätili organ, ktorý generálne zrekonštruoval organár zo Slovenska Jozef Galla. Popoludní tamtiež odznel nádherný organový koncert. Na organe hral Janko Siroma. – 27. októbra v sieni Domu kultúry už po dvanásty raz odznel tradičný koncert lyrických a tanečných piesní Jesenné listy, v organizácii Miestneho odboru Matice slovenskej. – 3. novembra v hložianskom Dome kultúry pripravili žiaci a učitelia Základnej školy Jozefa Marčoka Dragutina v spolupráci so škôlkarmi a vychovávateľkami Predškolskej ustanovizne Včielka tradičný program Slnečná jeseň života, ktorým tí mladší prejavili pozornosť a úctu tým skôr narodeným. – 23. novembra členky Spolku žien Slovenka v Hložanoch usporiadali večierok pod názvom Zemiakové hody. Usudzujúc podľa toho, s akým oduševnením ho chystali, a najmä po kladnom výsledku, akiste sa aj toto podujatie stane tradičným. – 22. no-

318

vembra v Dome kultúry prebiehal slávnostný koncert venovaný 65. výročiu pôsobenia Kultúrno-osvetového spolku Jednota z Hložian. – 29. decembra v sieni Domu kultúry v tejto osade odznel Prednovoročný program, totiž pod tým názvom posledných zopár rokov usporadúva Miestny odbor Matice slovenskej v Hložanoch niekdajší Štefanský program. – 10. januára v kaviarni Pod lipami v tejto osade, v rámci tradičného podujatia Zima s knihou, Vladimír Valentík, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra, predstavil vlaňajšiu produkciu tohto vydavateľstva. Podujatie usporiadal SVC s tamojším Spolkom žien Slovenka a MOMS Hložany. Hosťom večierka bola Ruženka Šimoniová-Černáková, autorka publikácie Dvojjazyčnosť a jej pedagogické aspekty, ktorú vlani vydalo SVC v edícii Vedecké zošity. – 18. januára v kaviarni Pod lipami v tejto osade sa uskutočnila výročná schôdza zhromaždenia Združenia poľnohospodárov Hložany. – 20. januára v kaviarni Pod lipami inžinierka ochrany rastlín Marína Mocková z Báčskej Palanky hovorila o zdravej výžive, najmä o príprave čerstvej zeleniny a ovocia. – 27. januára v kaviarni Pod lipami odzneli dve prednášky. Odborníčky VP Gradsko zelenilo z Nového Sadu hovorili o potrebe vysádzania listnáčov a predstaviteľky šľachtiteľskej škôlky Green In z Rumenky o zakladaní záhradiek. Organizátormi boli Spolok žien Slovenka a Združenie ekológov Ekos. – 28. januára v kaviarni Pod lipami prezentovali publikáciu Dôchodcovské roky v Hložanoch (1983 – 2013)... k jubileu vo vydaní Miestnej organizácie penzistov a invalidov práce. – 5. apríla v kaviarni Pod lipami sa uskutočnila 8. súťaž o najlepšiu klobásu, víno a pálenku. Do súťaže bolo prihlásených 16 vzoriek hrubých klobás, 9 červených a 5 bielych vín a 13 páleniek. Členovia jednotlivých posudzovacích komisií sa uzhodli, že najlepšie klobásy priniesli: 1. Anna Bartošová, 2. Boris Struhár, 3. Anna Štefanidesová. V súťaži o najlepšie červené víno umiestnenie bolo nasledujúce: 1. Samuel Rojka ml., 2. Ondrej Stupavský, 3. Pavel Balca a výrobcovia bieleho vína uspeli týmto poradím: 1. Ondrej Molnár, 2. Ondrej Stupavský, 3. Miroslav Pavčok. Pálenkári sa umiestnili takto: 1. Ondrej Molnár (marhuľovica), 2. Ľudovít Dudok (hruškovica), 3. Ján Benša (hruškovica). Organizátormi súťaže boli Združenie poľnohospodárov Hložany a Miestne spoločenstvo Hložany. – 12. apríla v aule Domu kultúry v tejto osade členky Spolku žien Slovenka prvý raz usporiadali veľkonočnú výstavu kraslíc. – 3. mája športovými súťaženiami sa začali v poradí štvrté os-

lavy Dňa Hložian. Predpoludním za pekného počasia súťažili rybári, poľovníci a šachisti. Popoludní v Dome kultúry v Hložanoch otvorili tri výstavy: 21. Hložiansku paletu, etnografickú výstavu Spolku žien Slovenka z Hložian a filatelistickú výstavu Spolku filatelistov z Báčskeho Petrovca. Rušno bolo aj oproti Domu kultúry na hložianskom trhovisku, kde tradičné podujatie Festival kvetín zorganizovalo Združenie poľnohospodárov Hložany. Na trhovisku bola aj výstava Združenia ekológov Ekos z Hložian, súťaž o najkrajšiu dobošovú tortu, ako aj ochutnávanie a predaj hložianskej kyslovky. – 3. mája v rámci oslavy Dňa Hložian vo večerných hodinách v kultúrnom dome prebiehala slávnostná schôdza Rady Miestneho spoločenstva a kultúrno-umelecký program. – 4. mája slávnostnými bohoslužbami v evanjelickom kostole Hložančania uzavreli svoju miestnu oslavu a položili aj veniec k pomníku padlých v prvej svetovej vojne. – 7. mája v Dome kultúry bola prehliadka tanečno-folklórnej a hudobnej tvorby Obce Báčsky Petrovec, ktorej organizátorom bol Kultúrno-osvetový spolok Jednota v Hložanoch a zúčastnili sa na nej spolky a združenia zo všetkých osád tejto obce okrem Maglićanov. Pri vystúpení si ochotníci všimli, že javisko je primalé a takmer všetky skupiny mali problém s priestorom. Vypozoroval to aj selektor prehliadky Marijan Pavlov. Na folklórnej prehliadke sa najprv predstavili tanečné skupiny MOMS Hložany a Folklórny súbor Z každého rožka troška Gymnázia Jána Kollára v Petrovci. Petrovčania a KUS Petrovská družina sa predstavili zmesou piesní v podaní dievčenskej speváckej skupiny a tancom. Program Hložančanov bol najpestrejší. Svadobné tance zatancovala staršia tanečná skupina, mladšia tiež predviedla tanečno-spevácky blok, zaspievala Marína Zahorcová, ako aj chlapčenská spevácka skupina a nakoniec sa predstavili tancami z východného Slovenska. Ochotníci KUS Zvolen z Kulpína sa na prehliadke predstavili tancom. Záver patril spevákom Komorného zboru Musica viva z Báčskeho Petrovca s viachlasným prednesom. Selektor Pavlov na oblastnú prehliadku 2014 odporučil tanečné skupiny: MOMS Hložany, KUS Petrovská družina, KUS Zvolen Kulpín a staršiu a mladšiu tanečnú skupinu KOS Jednota Hložany, tiež dievčenskú spevácku skupinu KUS Petrovská družina a KZ Musica viva. – 31. mája Folklórny festival Tancuj, tancuj... ako celomenšinové hudobno-tanečné a folklórne súťažné podujatie zoskupilo v Hložanoch množstvo rozospievaných a roztancovaných

319

ochotníkov z celej Vojvodiny. Prítomných bolo 27 súborov z 20 prostredí, ako aj hostia zo Slovenskej republiky a z Rakúska, teda súhrnne viac ako 1 200 ochotníkov. S osobitnou energiou zatancovali predovšetkým členovia folklórneho súboru SKC Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu. Šarm výborne skĺbených segmentov pútavého a jasného príbehu pod názvom Od konopí po rubáč (autora, zároveň i umeleckého vedúceho Ivana Slávika) odborná porota vysoko ocenila a odmenila víťazným vavrínom. Koncert speváckych skupín a ľudových orchestrov sa uskutočnil v miestnom Dome kultúry a v rámci neho si návštevníci mali možnosť vypočuť 27 speváckych bodov a 2 hudobné čísla. Predstavili sa spevácke skupiny z Padiny, Aradáča, Báčskeho Petrovca, Hajdušice, Hložian, Jánošíka, Kovačice, Kysáča, Lalite, Lugu, Nového Sadu, Starej Pazovy, Šídu, Vojlovice a vojvodinského strediska Krajan. Podľa rozhodnutia Odbornej poroty v zložení Juraj Ferík, Jarmila Juricová-Stupavská a Ervín Malina, najlepší výkon podala dievčenská spevácka skupina zo Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Jánošík. Skupinu nacvičila a piesňový materiál vybrala Katarína Mosnáková. Za nimi, na 2. mieste, bola ženská spevácka skupina zo Slovenského kultúrno-osvetového spolku Detvan z Vojlovice pod vedením Vladimíra Kolárika. Tretie miesto si vyspievala dievčenská spevácka skupina Kultúrno-osvetového spolku Jednota z Hložian, ktorú nacvičil Rastislav Struhár. Keď ide o orchestre, súťažili len dva. O čosi kvalitnejší od orchestra Rosička z Kovačice boli víťazní hudobníci SKOS Detvan z Vojlovice. Pred prvým koncertom tanečných súborov na javisku hložianskeho amfiteátra už tradične z centra osady do amfiteátra tiahne slávnostné defilé účastníkov FFTT. Potom sa na javisku roztočili pôvodné i štylizované tance, nechýbala ani oberačka, krstiny, páračky a iné zvyky či obyčaje. Na javisku sa v prvom tanečnom koncerte predstavili matičiari z Hložian, a potom spolkári z Aradáča, Vojlovice, Pivnice, tanečná skupina Tanzkreis Neudau z Rakúska, Silbašania, Selenčania, Boľovčania, Laliťania, Šíďania a Kovačičania. V rámci druhého, t. j. večerného koncertu radom súťažne vystúpili tanečné skupiny spolkov z Hložian, Starej Pazovy, Kysáča, Lugu, Báčskeho Petrovca, Jánošíka, súboru Vojvodina, ochotníci z Padiny, Hajdušice, Erdevíka, Kulpína a Nového Sadu. Ako hostia v programe účinkovali FS Vila z Nového Sadu a FS Bukovinka z Braväcova. Chýbali Dobanovčania, keďže sa naposledy venúvajú starostlivosti o ľudí zo zaplavených

prostredí, ktorí sú u nich ubytovaní. Tance a kroje posúdila odborná porota v zostave: Tatiana Kriváková-Amidžićová a Milorad Lonić (choreografi), Vlasta Vinkovičová a predseda Marijan Pavlov (etnológovia). Rozhodli, že najlepšie tancovali novosadskí šafárikovci, 2. miesto obsadila mladšia tanečná skupina KOS Jednota z Hložian (autorom pásma Pod oblok a umeleckým vedúcim je Jaroslav Kriška) a na 3. mieste sa umiestnil FS Klasy SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy (autorom choreografie Veje vetrík, veje, po ovsenom KLASE, taktiež umeleckým vedúcim je Zlatko Ruman). Organizátori medzi dvoma koncertmi usporiadali podujatie Tanečný dom. Záujemcovia sa mohli naučiť tance z Aradáča a zo slovenského Horehronia a vábila aj Kuchyňa starodávnych jedál, kde sa predávali pochúťky z Aradáča, Bajše, Kysáča a Ľuby. K sprievodným podujatiam patrí aj výstava tradičných predmetov Vrťela bi sa, nemám koľesá, tancovala bi, aľe som bosá, ktorú pripravil Spolok žien Slovenka a otvorili ju 31. mája na poschodí Domu kultúry, kým v aule Domu kultúry 30. mája otvorili výstavu Poznáte ma? Zahrnuje vzácny výber starých fotografií, ktorý pripravili Anna Séčová-Pintírová a Marijan Pavlov. Po vernisáži v Dome kultúry nasledoval koncert ľudovej hudby spevov a tancov folklórneho súboru zo slovenského Braväcova. Pod organizáciu 44. FFTT sa spoločne podpísali Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Miestne spoločenstvo Hložany, Obec Báčsky Petrovec, Kultúrno-osvetový spolok Jednota z Hložian a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Organizačno-správna rada rozhodla, že sa festival konal ako humanitárna akcia pre ľudí postihnutých záplavami v Srbsku. – 29. júna v Dome kultúry v tejto osade sa konal tradičný výročný koncert Kultúrno-osvetového spolku Jednota. Folkloristi sa predstavili aktuálnou produkciou, piesňami a tancami, ktoré hudobne zabezpečil orchester v zložení Rastislav Struhár, Samuel Kováč a Vlastimír Struhár. Úvodom programu hostí privítala a popriala im príjemný večer a kvalitný umelecký zážitok speváčka Marína Zahorcová. – 8. až 10. augusta v Turisticko-rekreačnom komplexe Oáza v Hložanoch prebiehal v organizácii Výboru pre kultúru NRSNM, a za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, 1. Seminár kreatívneho písania. Podnetné prostredie a skvelí odborníci, prof. PhDr. Marta Součková, PhD., PhDr. Miron Pukan, PhD., a Martin Prebudila, spisovateľ a redaktor programu v slovenskej reči Rádia Nový Sad,

320

k ďalšej tvorbe inšpirovali 12 účastníčok, nádejných autoriek z Báčskeho Petrovca, Nového Sadu, Selenče, Lugu, Hložian a Kysáča. Seminár nadväzuje na Literárnu súťaž žiakov základných a stredných škôl Čo dokáže pekné slovo. Kreatívne písanie však zaujalo aj skúsenejšie autorky. V každom prípade priaznivý ohlas svedčí o tom, že slovenská vojvodinská literatúra má budúcnosť. – 9. augusta na nádvorí kaviarne Pod lipami v Hložanoch sa konalo podujatie 8. Deň zeleniny v organizácii Združenia poľnohospodárov Hložany.

• Hronec, pri Brezne, Slovensko – 3. až 12. októbra v škole v prírode v Rekreačnom zariadení Poniklec v Hronci pri Brezne pobudlo desať žiakov Základnej školy Jána Amosa Komenského v Kulpíne spolu s vedúcou zájazdu, profesorkou triednej výučby Annou Peťkovskou. Tento desaťdňový pobyt žiakov na Slovensku zorganizovala Matica slovenská v Srbsku.

• Hrušov, Slovensko – 15. až 16. augusta v Hrušove prebiehala 19. Hontianska paráda, na ktorej účinkovala aj vojvodinská výprava, ktorú tvorili: Folklórny súbor Mladosť z Aradáča, Kultúrne centrum, ktoré ho zastrešuje, Miestny odbor Matice slovenskej v Aradáči i predstavitelia Matice slovenskej v Srbsku. Aradáčania priniesli na hlavnú scénu do Hrušova obraz oberačky. Účasť Aradáčanov na podujatí podporil v rámci projektu aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

• Jánošík – 21. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, navštívil aj Jánošík. V Základnej škole T. G. Masaryka vysokú delegáciu uvítala riaditeľka školy Zuzana Halabrínová, predseda Obce Alibunár Dušan Jovanović, predseda a tajomník jánošíckeho MS Milan Kotruc a Janko Tomeček, ako aj farár jánošícky Slađan Daniel Srdić. Riaditeľka Halabrínová zdôraznila, že vďaka o. i. aj finančnej pomoci Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za posledné dva roky na škole vynovili strechu a vymenili okná. Počas stretnutia sa hovorilo aj na aktuálne témy, ktoré trápia túto školu, ktorá je jedna z mála v Srbsku, na ktorej sa vyučuje výlučne po slovensky. Ako svojrázny problém riaditeľka tamojšej školy nastolila problém nostrifikácie vysokoškolských diplomov získaných na Slovensku a upozornila na nebezpečenstvo

možného zatvárania menšinových škôl, ktoré v dôsledku čoraz menšieho počtu žiakov číha na malé školy, akou je aj jánošícka, v ktorých sa vyučuje v jazykoch národnostných menšín. – 2. novembra bohatým programom, na ktorý pozvali aj hostí, si Slováci v Jánošíku pripomenuli 190 rokov od príchodu svojich predkov na toto územie. Prví Slováci do Jánošíka, čiže vtedajšieho Šandorfa prišli z Nitrianskej stolice ťažiť sanitru a zostali tu do dnešných dní. – 17. marca vo farskej sieni Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Jánošíku prebiehalo mimoriadne volebné zhromaždenie MOMS, na ktorom zvolili nové vedenie, a tým vlastne znovu obnovili činnosť tejto matičnej bunky. Jánošíckych matičiarov v ich snahe znovu rozprúdiť činnosť svojou prítomnosťou podporili aj predsedníčka MSS Katarína Melegová-Melichová a podpredseda pre Banát Pavel Baláž, ako aj predstavitelia MOMS z Aradáča, Bieleho Blata, Vojlovice, Padiny, Kovačice a Hajdušice. Do Správnej rady MOMS boli zvolení Slađan Daniel Srdić, Pavel Kríž, Anna Šterbová, Anna Valentová, Zuzana Đukićová, Zuzana Halabrínová a Ivan Listmajer, ktorí si na konštitutívnom zasadnutí zvolia predsedu, tajomníka a pokladníka. – 21. apríla v evanjelickom chráme Božom bola premiéra knihy Slováci v Jánošíku (1823 – 2013) autorov DrSc. Jána Babiaka a Mgr. Slađana Daniela Srdića. Ide o prvú knihu o osade Jánošík, ktorá je spracovaná z historického aspektu. Knihu vydal cirkevný zbor SEAVC v Jánošíku.

• Kovačica – 4. októbra sa uskutočnila pietna slávnosť, ktorá zaznamenala veľkú návštevnosť. Vence k pomníku padlým bojovníkom položili predstavitelia mestskej bojovníckej organizácie, členovia Obecného výboru Komunistickej strany a vedúci Juhoslovanského strediska Tito. Minútou ticha vzdali hold 64 nebojácnym bojovníkom z Kovačice, ktorí padli v boji za slobodu. Členovia kovačickej bojovníckej organizácie spolu s hosťami z Belehradu a Pančeva si predtým obzreli busty v novom parku, pamätnú tabuľu pred kovačickým Domom smútku a pamätník Svetozarovi Miletićovi v starom parku. – 5. októbra kovačickí insitní maliari, členovia Galérie insitného umenia v Kovačici, 62-krát usporiadali ústrednú kultúrnu udalosť októbrových osláv, kolektívnu výstavu svojich olejomalieb, v rámci ktorej otvorili aj výstavu prác mladých neafirmovaných maliarov a tých výtvarných snaživcov, ktorí nie sú členovia GIU. A inštalovaná bola i výstava výtvarných prác detí na tému

321

Moja dedina omaľovaná. Patrí už roky rovnomennému výtvarnému salónu. Vernisáž Kovačického októbra aj tentoraz prilákala početných hostí – zbožňovateľov insity z rôznych prostredí, medzi ktorými boli aj vysokí štátni zástupcovia, vedúce osobnosti nášho národného života, vedúci inštitúcií a ustanovizní. Slávnostné otvorenie výtvarného salónu Kovačický október patrilo veľvyslancovi Slovenskej republiky Dr. Jánovi Varšovi, ktorý vo svojom prejave zdôraznil, že medziiným „Slovensko a Srbsko spája aj naivné umenie”. Neskoršie na nádvorí galérie nasledovala ďalšia slávnostná chvíľa: predstavitelia APV, NRSNM a Obce Kovačica odhalili pamätnú tabuľu – predtým zahalenú slovenským vyšívaným obrusom – svedčiacu o rekonštrukcii podkrovia galérie. Všetci spoločne vyjadrili radosť z úspešne realizovaného projektu, ktorý spolu realizovali v prospech zveľaďovania podmienok umeleckej tvorby v tejto galérii a upravené podkrovie do vena dali budúcim generáciám maliarov. – 5. októbra dali oficiálne do užívania Kovačický dvor – letné viacúčelové javisko. Tú multifunkčnú scénu slávnostne otvoril predseda Rady Miestneho spoločenstva Kovačica Martin Zloch a na nej v letných mesiacoch budú prebiehať kultúrne a zábavné akcie. – 5. októbra v rámci Kovačického októbra v sieni Miestneho spoločenstva Kovačica, kde bola nainštalovaná fotovýstava Päťdesiat rokov KUS V šírom poli hruška a výstava Folklórne zvyky Slovákov, sa uskutočnilo tradičné slávnostné zasadnutie Rady MS Kovačica. – 6. októbra na novootvorenom javisku na nádvorí Miestneho spoločenstva Kovačica prebiehal príležitostný kultúrno-umelecký program a pod šiatrami a na stánkoch sa uskutočnil doteraz najnavštevovanejší a najlepšie zorganizovaný, v poradí siedmy Jarmok umenia, ako aj tradičná Tortiáda. V popoludňajších hodinách sa vo viac ako hodinovom programe striedali početné tanečné, recitátorské a spevácke body za hudobného sprievodu ľudového orchestra pod vedením hudobníka Janka Dišpitera. V programe vystúpili deti, členovia HFS pri ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, mladučké recitátorky Darinka Tomanová a Elenka Straková, členky novozaloženej ženskej speváckej skupiny pôsobiacej pri Ženskom spolku v Kovačici, Ing. Miloš Kunkel z Piešťan, ktorý zahral na niekoľkých najtypickejších slovenských nástrojoch, a ženská spevácka skupina zo Spolku žien Dren z Gardinoviec. Po uvítacom príhovore predsedníčky Ženského spolku Zuzany Jonášovej Jarmok umenia a Tortiádu slávnostne otvorila Oľga Beňová, konzulka SR v Srb-

sku. Tohto roku sa na Jarmoku umenia okrem početných hostiteľov a predstaviteľov spolkov žien z Kovačickej obce zúčastnilo aj viac ako 50 združení z rôznych kútov Vojvodiny a Srbska, tiež zo zahraničia. Okrem tradičných výšiviek, ručných prác, návštevníci si mohli kúpiť aj rôzne predmety úžitkového umenia a pochúťky storakých chutí. Na stánkoch mohli totiž ochutnať všelijaké špeciality domácich tradičných kuchýň z celej Vojvodiny a širšie. – 9. októbra prebiehal po dvadsiaty tretí raz Pouličný spomienkový beh Dr. Janka Bulíka. Takmer päťsto žiakov sa pretekalo na dráhach 200 až 1 000 metrov. Počasie bolo priaznivé na beh. Organizátorom bol kolektív miestnej Základnej školy Mladých pokolení. – 11. októbra vo veľkej sieni Domu kultúry 3. októbra odznela prvá časť Detského festivalu slovenských ľudových piesní Rozspievané klenoty 2013. Na tom 21. ročníku festivalu v rámci prvej časti vystúpilo 20 mladučkých spevákov, žiakov Základnej školy Mladých pokolení. Po známej festivalovej zvučke a piesni Spievajže si, spievaj… na krásne upravenom javisku DK (dielo rúk členiek Ženského spolku v Kovačici) o postup do finálovej časti festivalu sa uchádzali: Gabriela Pavlíková, Martina Tomanová, Michaela Cesnaková, Darina Veňarská, Gabriela Svetlíková, Kristína Cicková, Jelena Čuvárová, Tereza Garajová, Alena Čížiková, Mariena Gáliková, Alexandra Vašeková, Ivana Čížiková, Gabriela Svetlíková, Laura Bírešová, Glória Glóziková, Kristína Sucháneková, Alexandra Čížiková, Gabriela Feketeová, Anna Stanová a Sandra Dudášová. Za sprievodu deväťčlenného ľudového orchestra Rosička v zložení: Anna-Mária Babincová a Terézia Jonášová – flauta, Michaela Marková, Ján Marko a Emil Nemček st. – husle, Želimír Bartoš a Pavel Tomáš ml. – viola, Emil Nemček ml. – harmonika a Ján Petrovič – kontrabas, každý zo spevákov sa predstavil dvoma slovenskými ľudovými piesňami. Po skončení súťažnej časti odborná porota, ktorú tvorili dlhoroční hudobníci: Jaroslav Chalupa, predseda, a Alžbeta Hriešiková a Ing. Ivan Babka, členovia, rozhodla, aby vo finálovej časti festivalu Rozspievané klenoty, ktorý bude 20. októbra, Kovačicu reprezentovali dve „Čížičky” – Alexandra a Alena. Na tomto koncerte okrem Čížikových dievčeniec o titul víťaza budú súťažiť aj speváci z vojvodinských prostredí, kde žijú Slováci. – 20. októbra v sieni Domu kultúry 3. októbra v Kovačici odznel 21. ročník festivalu Rozspievané klenoty. Na tohtoročnom finále vojvodinského festivalu slovenských ľudových piesní v prednese detí si hlasové mož-

322

nosti vyskúšalo 18 malých a trochu väčších speváckych talentov (14 dievčat a 4 chlapci) zo slovenských osád vo Vojvodine a dve hostky z Rumunska. Na tomto festivale sa zúčastnili predstavitelia z Hložian, Padiny, Báčskeho Petrovca, Kysáča, Boľoviec, Jánošíka, Vojlovice, Nového Sadu, Kovačice, zo Starej Pazovy a Selenče. Mladých spevákov sledovali a hodnotili členovia odbornej poroty, ktorú tvorili: Michaela Klaudia Chrapanová z Nadlaku (Rumunsko), Ing. Ivan Babka z Kovačice, Zoran Stošić a Ružena Červenská (predsedníčka) zo Starej Pazovy. Podľa ich mienky najúspešnejšími spevákmi na tohtoročnom festivale Rozspievané klenoty boli: Martin Parkáni z Báčskeho Petrovca a Anabela Stošićová zo Starej Pazovy, ktorí si vyspievali tretiu cenu, Pazovčanka Mária Bzovská a Alena Čížiková z Kovačice, ktorá rovnako tak získala aj najväčšie sympatie divákov, obsadili 2. cenu za interpretáciu. Svojou kvalitou prednesu príjemne zapôsobila na odbornú porotu Alexandra Čížiková z Kovačice a zaslúžene triumfovala. Najmladším účastníkom na festivale už po druhýkrát bol Milan Joković z Kysáča, žiak 2. ročníka ZŠ Ľudovíta Štúra. Osobitná komisia, ktorú tvorili členky Ženského spolku: Anna Stanová, Katarína Mravíková a Anna Babincová, hodnotila mužský a ženský ľudový kroj. Podľa ich rozhodnutia odmeny sa dostali do rúk Martine Agárskej z Boľoviec a Martinovi Parkánimu z B. Petrovca. Spevákov na festivale sprevádzal slovenský ľudový orchester Rosička. – 21. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, navštívil aj Kovačicu a Padinu. V rámci pracovnej cesty sa pán minister zastavil najprv na kovačickom cintoríne, kde v spoločnosti predstaviteľov lokálnej samosprávy v čele s predsedom obce Miroslavom Krišanom položil kvety na hrob svojho starého otca Jána Čaploviča. Pri hrobe kovačického farára, po nábožnej piesni v prednese komorného zboru Skala pod vedením Pavla Tomáša st., vyberanými slovami sa prihovoril aj vznešený pán Pavel Sklenár, senior banátsky a farár kovačického zboru I. – 25. októbra vo veľkej sieni Obce Kovačica sa uskutočnilo zasadnutie, na ktorom rokovali o realizácii projektu vypracovania Stratégie rozvoja cestovného ruchu v tejto obci na obdobie rokov 2014 – 2020. – 25. až 27. októbra v sieni Domu kultúry 3. októbra v Kovačici prebiehali divadelné dni venované spomienke na Tomáša Hriešika-Máška, známeho divadelného režiséra, herca a kultúrneho dejateľa. V rámci tohtoročných Máškových dní

v prvý večer sa predstavili herci hostiteľského Divadla VHV, teda Kovačičania, ktorí úspešne zahrali komédiu Jovana Steriju Popovića Ženba a vydaj v réžii Milenka Pavlova. V druhý večer sa divadelné hody začali víťazným predstavením 44. Divadelného vavrínu Babylon v podaní hercov Slovenského divadla VHV SKUS h. Janka Čmelíka v Starej Pazove v réžii Miroslava Kožíka a pokračovali vystúpením Petrovčanov, členov Divadla VHV, ktorí zahrali predstavenie Romana Olekšáka Negativisti v réžii Ivana Hansmana Jesenského. V posledný deň Máškových dní javisko patrilo Kysáčanom, hercom Ochotníckeho divadla KIS Kysáč a ich inscenácii Dokonalá svadba autora Robina Hawdona a v réžii Jána Privizera. Organizátorom 19. Máškových dní bol DK 3. októbra a podujatie finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Obec Kovačica. – 6. novembra v miestnostiach obrazárne zasadali členovia Galérie insitného umenia a za novú členku Galérie najviac hlasov dali Maríne Petríkovej z Kovačice. O deň neskoršie zasadala odborná komisia v zložení: Mgr. Dragica Jovanovićová, kunsthistorička z Republikového ústavu pre ochranu pamiatok kultúry Srbska v Belehrade, Dragana Ružićová a Marina Milušová, historičky umenia z Ústavu pre ochranu pamiatok kultúry v Pančeve, a v mene Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Vladimír Valentík, výtvarný kritik, ktorí rozhodli, aby za nových členov Galérie ešte zvolili aj Máriu Hlavatú-Krišanovú z Kovačice, Martina Papa, Annu Kotvášovú a Pavla Povolného-Juhása z Padiny. Štvorčlenná komisia navrhla, aby sa formovala aj pobočka maliarov Galérie insitného umenia, ktorej členovia budú predstavitelia netypickej insity Kovačice, akými sú maliarky Nataša Kňazovicová-Mijailovićová a Jarmila Sabová-Barcová. Spomínaná skupina odborníkov rozhodla, aby sa čestnými členmi Galérie insitného umenia stali Dobroslav Milojević z Jagodiny a Janos Mesaros, Bečejčan žijúci v Belehrade. – 7. decembra v kovačickom Relaxe usporiadali seminár na tému Bezpečne v doprave − program prevencie. Prednášky a dielne na dané témy mali na starosti prof. Aleksandra Grujićová-Jankulovská a prof. Irena Palačeková. Organizátorom podujatia bolo Združenie profesorov technického vzdelávania Srbska a Rada pre bezpečnosť v doprave Obce Kovačica. Na seminári sa zúčastnili učitelia a profesori technického vzdelávania a informatiky zo všetkých siedmich základných škôl z územia Kovačickej obce. – 15. decembra v sieni Domu kultúry 3. októbra v Kovačici sa roztočil 15.

323

ročník festivalu populárnej hudby pre deti Letí pieseň, letí. Ide o podujatie, ktoré má za sebou už chvályhodný počet skladieb rozdielnych žánrov vokálno-inštrumentálnej hudby pre najmladších, a tak úspešne spĺňa svoj cieľ – podnecovanie hudobnej tvorby pre deti. Festival slávnostne otvorila Iveta Petrovičová z Padiny, ktorá na vlaňajšom festivale získala prvú cenu odbornej poroty za interpretáciu. Okrem 50-členného detského zboru, ktorý nacvičil učiteľ hudby Pavel Tomáš st., na javisku sa vystriedalo 16 mladučkých sólistov z celej Vojvodiny, ktorí predniesli po jednu detskú skladbu. Všetkých spevákov na festivale sprevádzal sedemčlenný orchester. Odznelo 16 súťažných pesničiek a podľa hodnotenia odbornej poroty (Jarmila Juricová-Stupavská, Marína Kaňová, Zuzana Lenhartová a predseda Pavel Tomáš ml.) cenu za text Jarné verše a zlatý dážď získala textárka Elena Hložanová, tretiu cenu za skladbu Chorľavé noty získal Jaroslav Chalupa a tretiu cenu za interpretáciu udelili Dušane Babincovej. Druhú cenu za skladbu Maskenbal získali skladatelia Ján Šofranko a Adam Torňoš, kým druhú cenu za interpretáciu získala Iveta Kováčová. Prvú cenu za interpretáciu si vyspievala Alexandra Vašeková a prvú cenu za skladbu Leto, milé leto získala Milina Sklabinská. Podľa rozhodnutia obecenstva cenu za najlepšiu skladbu získali Ján a Želimír Chalupovci, ktorí zhudobnili text Vianočná pieseň, a Andrea Babková získala sympatie obecenstva za prednes piesne Maskenbal. Organizátormi festivalu, ktorý sa stal oficiálnym podujatím s osobitným významom pre Slovákov vo Vojvodine, sú Dom kultúry 3. októbra, ZŠ Mladých pokolení a Združenie hudobných umelcov Rosička. – 26. decembra cirkevný zbor Kovačica II bol organizátorom 14. tradičného Štefanského koncertu. Po uvítacom prejave velebného pána farára Martina Bajzu milovníci duchovnej hudby v chráme Božom mali príležitosť vypočuť si účastníkov koncertu: mužský, zmiešaný a mládežnícky cirkevný spevokol pod taktovkou kantorky Anny Zlochovej, ženský cirkevný spevokol pod vedením učiteľa Jána Marku, mládežnícky orchester s vedúcim kantorom Jankom Dišpiterom a najmladších členov detskej besiedky s vedúcimi Zlatkou Dišpiterovou a Danielou Sućovou. V rámci tohto podujatia sa predstavili aj sólisti Zlatko Karlečík, Michaela Marková, Jarmila Hajková a členovia spevokolov. Nechýbal ani krásny prednes poézie a prózy, ktorý tiež okrial nejednu dušu. – 1. januára vo výstavných priestoroch Galérie Babka v Kovačici bola vernisáž výstavy fotografií a fotodokumentov Vojvodin-

skí Slováci v Kanade autora Ondreja Miháľa. Výstavu usporiadali pri príležitosti 117. výročia narodenia prvého predsedu MSJ Dr. Janka Bulíka. – 17. januára v Kovačici vo veku 88 rokov zomrel insitný maliar Ján Strakúšek. Donedávna najstarší člen kovačickej Galérie insitného umenia, predstaviteľ druhej generácie kovačických insitných maliarov, sa narodil 13. marca 1926 v Kovačici. Prvé maliarske kroky urobil na vojenčine a vážnejšie sa začal zaoberať výtvarným umením v roku 1953. Prvýkrát vystavoval v roku 1954 na podujatí Kovačický október a poslednýkrát boli jeho obrazy vystavené na minuloročnom Októbrovom salóne v rámci kolektívnej výstavy obrazov všetkých členov GIU. K vlastnému výtvarnému výrazu sa dopracoval v roku 1955. Stvárňoval scény tradičného dedinského života na poli, v ulici, na dvore, v remeselníckej dielni, na poľovačke, pastve, pri zbere úrody, spracovaní konopí, oddychu, oslavách..., letné i zimné motívy. Namaľoval i početné zátišia s ovocím a kvetmi. Jeho portréty odborníci považujú za najlepšie z portrétnej tvorby kovačických maliarov. Vystavoval na kolektívnych výstavách (Londýn, Edinburgh, Viedeň, Turín, Brno, Bratislava) a na samostatných (okrem v Kovačici najviac na Slovensku). Namaľoval približne štyristo obrazov. Pochovaný bol 18. januára na kovačickom cintoríne. – 25. januára v priestoroch Obecnej knižnice v Kovačici bol literárny večierok venovaný prezentácii knihy Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna autora prof. PhDr. Dalimíra Hajka, DrSc., zo Slovenska. Bol to druhý večierok v roku 2014 tradičnej akcie Slovenského vydavateľského centra Zima s knihou. Umeleckou zložkou literárneho večierka boli básne autorov Michala Bíreša a spisovateľky Viery Benkovej, ktoré predniesla gymnazistka Anna-Andrea Holíková, a výstava obrazov insitného maliara Pavla Hajku z Kovačice. – 27. až 28. januára v Turistickom sídle Relax v Kovačici sa uskutočnilo výročné zasadnutie Nacionálnej aliancie pre lokálno-ekonomický rozvoj, na ktorom tímy NALED zhodnotili výsledky vlaňajších aktivít a prezentovali ročný plán práce. Jeden z dôvodov, prečo sa stretnutie konalo práve v Kovačici, bol ten – ako uviedla Violeta Jovanovićová, výkonná riaditeľka NALED − že Kovačická obec vlani od tejto aliancie získala certifikát za priaznivé podnikateľské ovzdušie. – 30. januára v sieni u Lenhartovcov bolo výročné zasadnutie Memoriálneho strediska Dr. Jána Bulíka. Po uvítacích slovách predsedu strediska Pavla Baláža spevom prítomných oslovili členky ženského cirkevného spevoko-

324

lu Kresťanské srdcia pod taktovkou Jána Marku, kým profesorka Katarína Lenhartová-Petríková a gymnazistka Anna-Andrea Holíková predniesli príležitostné texty z dejín a zo života rodiny Bulíkovej. V správe o činnosti strediska v uplynulom roku predseda Baláž zdôraznil úspešne realizované akcie, a to: prezentáciu knihy Jána Povolného, vydanie metodického DVD nosiča Výskum slovenských ľudových tancov z Banátu, Báčky a Sriemu, tradičnú Detskú svadbu a na Mikuláša po piatykrát zozbierali peňažnú pomoc „z tancovania s mladou nevestou” na Detskej svadbe na humanitárne účely. Členovia MS Dr. Janka Bulíka dosiahli pekný úspech v akciách, na ktorých navarili úhrnne okolo 100 kg bryndzových halušiek. Tým spôsobom – svojím kuchárskym umením – dosiahli pozoruhodné výsledky a uznania. – 1. februára v kovačickej reštaurácii Červené víno Miestny odbor Matice slovenskej v Kovačici po 16-krát usporiadal matičnú zábavu tradične venovanú oslave menín Márií a Pavlov. – 8. februára vo výstavnej sieni Galérie insitného umenia v Kovačici slávnostne otvorili kolektívnu výstavu obrazov nových členov galérie: Márie Hlavatej-Krišanovej a Maríny Petríkovej z Kovačice a Padinčanov Martina Papa, Anny Kotvášovej, Pavla Povolného-Juhása a staronových členov bratov Pavla a Juraja Lavrošovcov, ktorých galéria pritúlila pod svoju strechu ešte v novembri uplynulého roka. – 21. februára v Galérii Babka v Kovačici, v Medzinárodný deň materinského jazyka, otvorili 53. samostatnú výstavu obrazov Pavla Hajku. – 22. februára na poschodí Galérie insitného umenia v Kovačici bola výstava fotodokumentov pri príležitosti osláv 100. výročia divadla v Kovačici. Práve v ten deň roku 1914 bolo tu zahrané prvé ochotnícke divadelné predstavenie, a to Kubo v réžii Michala Trnčíka. Bola to prvá inscenácia v slovenskom jazyku v tomto prostredí a mala pre ľud veľký význam, lebo divadlo zohralo významnú úlohu v zachovaní slovenskej kultúry, jazyka a svojbytnosti. Divadlo nie je iba zábava, má i etickú a estetickú funkciu, a v Kovačici túto funkciu už sto rokov spĺňa na výbornú. Dôkazom sú početné odmeny a uznania, ale i vystúpenia kovačických ochotníkov tak v našej krajine, ako i v zahraničí. Po otvorení výstavy si milovníci divadla a hostia v sieni Domu kultúry pozreli divadelné predstavenie ochotníkov jubilujúceho divadla Ženba a vydaj v réžii Milenka Pavlova. – 11. marca v kongresovej sieni Turistického sídla Relax sa uskutočnil okrúhly stôl na tému: Zdokonaľovanie menšinovej politiky v Republike Srbsko – v kroku s integráciou menši-

novej politiky v organizácii Fóra pre etnické vzťahy a v spolupráci s Veľvyslanectvom Veľkej Británie, s Veľvyslanectvom Holandského kráľovstva a OBSE. To sa realizovalo v rámci projektu Menšinové politiky v Srbsku – podpora integrácii, ktorého zámerom je analýza menšinovej politiky v Srbsku s cieľom zistiť, v akej miere existujúci prístup prispel k vytváraniu integračnej spoločnosti. – 16. marca na mimoriadnych parlamentných voľbách na území Kovačickej obce sa zúčastnilo 10 461 alebo 46,74 percenta voličov, z úhrnne zapísaných 22 381 plnoletých osôb. Občania Kovačickej obce s volebným právom hlasovali na 21 volebných miestach a podľa predbežných výsledkov presvedčivo zvíťazila Srbská pokroková strana (SNS) so získanými 5 017 hlasmi alebo 47,96 percenta. Za Novú demokratickú stranu hlasovalo 1 439 občanov alebo 13,76 percenta. Na treťom mieste podľa počtu hlasov je Demokratická strana s 1 305 hlasov, totiž 12,47 percenta voličov hlasovalo za túto stranu. Na štvrtom mieste je umiestnená volebná listina v čele s Ivicom Dačićom, ktorá dostala 636 – 6,08 percenta hlasov. – 18. marca v kongresovej sieni Relax Kultúrno-osvetové spoločenstvo Kovačickej obce usporiadalo obecnú súťaž v prednese prózy a poézie. Po školských recitačných súťažiach najlepší recitátori z Kovačickej obce súťažili o postup do zónového kola. Recitačné vlohy vyskúšalo 52 milovníkov prednesu krásneho slova. Výkony recitátorov sledoval a hodnotil herec Miroslav Žužić. Spomedzi 28 najmladších recitátorov, žiakov nižších ročníkov ZŠ, ďalej postúpili Kristián Balček a Darina Tomanová z Kovačice, Ivana Megová z Padiny a Nevena Atanackovićová z Crepaje. V skupine 19 žiakov vyšších ročníkov najúspešnejší boli: Alexandra Saška Čížiková, Ján Farkaš a Gabriela Svetlíková z Kovačice a Beata Balašová z Debeljače. V najstaršej skupine súťažili a ako najpresvedčivejší do zónovej súťaže sa dostali: Martin Chrťan z Kovačice, Debora Pavelová a Iveta Galasová z Padiny, ako aj Marijana Totanová z Uzdina. Selektor Miroslav Žužić vysoko ocenil prednes účinkujúcich a potešila ho i skutočnosť, že z roka na rok počet záujemcov o túto súťaž stúpa. – 30. marca v miestnostiach Ženského spolku Kovačica bola regionálna súťaž žien v prednese poézie a prózy pre Banát. V súťaži sa zúčastnilo 11 záujemkýň. Odborná porota, ktorá pracovala v zložení: Anna Tomanová, knihovníčka z Kovačice, Eva Taubertová, knihovníčka z Padiny, a Katarína Lenhartová-Petríková, profesorka slovenčiny z Kovačice, rozhodla, že do finálovej súťaže postúpili: Da-

325

nica Vŕbová, Milka Petrovičová, Anička Strehovská a Andrea Farkašová.: úryvky z prózy si pripravili Danica Vŕbová z Hajdušice, Blažena Anna Valentová z Padiny (mladšia veková kategória), Evka Pavićevićová z Kovačice, Milka Petrovičová z Padiny a Zuzana Čížiková z Kovačice (v skupine starších účastníčok); v prednese poézie v staršej kategórii súťažili Eržika Pielmeierová z Kovačice, Katarína Petrášová, Ankica Nemogová-Kadancová a Anička Strehovská, všetky tri z Padiny, kým v konkurencii mladších recitátoriek súťažili Katarína Kadancová a Andrea Farkašová, obe z Padiny. – 10. mája bolo v tejto osade slávnostné otvorenie Pamätného domu najznámejšieho kovačického maliara Martina Jonáša pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín. V úvodnom ceremoniáli slávnostného otvorenia, ktorý viedla Jarmila Ćendićová, predsedníčka Výkonnej rady Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a tajomníčka Kultúrno-osvetového spoločenstva Obce Kovačica, odzneli najprv pozdravné príhovory Miroslava Krišana, predsedu Obce Kovačica, a Anny Tomanovej-Makanovej, podpredsedníčky Zhromaždenia AP Vojvodiny a predsedníčky NRSNM. Počas slávnostného otvorenia tohto domu Bojan Pajtić, predseda vlády AP Vojvodiny, zdôraznil, že Pamätný dom Martina Jonáša je symbolom priateľstva dvoch národov, dvoch štátov. Z druhej strany tento dom je príležitosťou, aby sa rozvíjal cestovný ruch v Kovačici, v južnom Banáte. „Pamätný dom Martina Jonáša nás zaväzuje, aby sme aj v budúcnosti spolupracovali a žili spoločne tak, ako aj celé storočia predtým,“ zdôraznil Bojan Pajtić, ktorý spolu s Miroslavom Lajčákom, podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, symbolickým prestrihnutím červenej stuhy slávnostne otvoril zrekonštruovaný Pamätný dom Martina Jonáša. Počas slávnostného ceremoniálu minister Lajčák podotkol, že podpora SR pre slovenskú menšinu vo Vojvodine, ktorá za posledných päť rokov dosiahla celkovo bezmála 1,5 milióna eur, prispela nielen k zriadeniu Múzea Martina Jonáša, ktorého výtvarné posolstvo je súčasťou slovenského, ale aj srbského kultúrneho dedičstva, ale aj k množstvu ďalších projektov vedúcich k bohatému spoločenskému a kultúrnemu životu srbských Slovákov. „Verím, že tento zrekonštruovaný Jonášov rodný dom sa stane miestom, ktoré bude pripomínať pamiatku a dielo človeka, ktorý si to určite zaslúži, a že ho budú navštevovať ľudia z celého sveta, aby obdivovali jeho dielo, aj umenie

všetkých kovačických maliarov,“ povedal minister Lajčák. O objekt, na ktorý finančne prispeli Slovenská republika, Kovačická obec, Pokrajinský sekretariát pre prácu, zamestnávanie a rodovú rovnosť a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, sa bude starať Galéria insitného umenia v Kovačici v čele s riaditeľkou Máriou Raspírovou. Súčasťou otvorenia Pamätného domu Martina Jonáša bolo i otvorenie výstavy v Galérii Babka, kde boli nainštalované odmenené práce slovenských ilustrátorov na Bienále ilustrácii Bratislava 1967 – 2013. Výstava, ktorú spoločne usporiadali Matica slovenská v Srbsku, Galéria Babka v Kovačici a Bibiana – Medzinárodný dom umenia pre deti z Bratislavy, sa uskutočnila pod záštitou pána Miroslava Lajčáka, podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Pri príležitosti nedožitých 90. narodenín Martina Jonáša Galéria Babka vydala digitálnu monografiu o tomto svetoznámom insitnom maliarovi. – 14. mája vo veľkej sieni budovy Zhromaždenia Obce Kovačica usporiadali prezentáciu Stratégie rozvoja cestovného ruchu v obci na obdobie rokov 2014 – 2020. – Koncom mája v tejto osade bola Republiková súťaž zo slovenského jazyka a jazykovej kultúry pre stredné školy. Zúčastnilo sa 29 žiakov z gymnázií v Báčskom Petrovci, Starej Pazove, Kovačici a zo strednej zdravotníckej školy v Novom Sade. Po vyplnení testov, ktoré kontrolovala komisia v zložení: Dr. Anna Makišová, Anna Hrková, Zuzana Týrová, Alena Pešková a Jasna Uhláriková, nasledovalo slávnostné udelenie diplomov a primeraných darčekov najúspešnejším účastníkom súťaže. Na tohtoročnej republikovej súťaži zo slovenského jazyka a jazykovej kultúry najlepšími žiakmi sú: medzi prvákmi 1. miesto získal Ivan Kožík zo Starej Pazovy (17 bodov), 2. miesto obsadila Tabita Vágalová z Báčskeho Petrovca (16,5 bodu) a 3. Kristína Bešková z Kovačice (14,5). Z druhákov najúspešnejší bol Vladimír Vaňa Valent z Gymnázia Jána Kollára (18,5), 2. miesto získala Ivana Bažíková, tiež z petrovského gymnázia (18) a 3. miesto Alena Petríková z Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici (16). Z tretiakov vynikla Lýdia Speváková (18,5), druhá bola Jaroslava Majerová, obidve z petrovského gymnázia (18) a 3. miesto obsadila Anna Mária Babincová, žiačka kovačického gymnázia (17,5). Zo žiakov štvrtého ročníka stredných škôl vynikla Miroslava Šimovičová z GJK (19), druhý bol Zlatko Gajan z GMP (17,5) a tretia Michaela Tárnociová z petrovského gymnázia (16,5). Organizátormi súťaže

326

boli Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a Slovakistická vojvodinská spoločnosť. – 6. júna, po trojtýždňovom odročení pre záplavy a Dni smútku v krajine, sa na letnom javisku na nádvorí Miestneho spoločenstva v tejto osade začali oslavy Dňa Kovačice koncertom známeho speváka Harisa Džinovića. – 7. júna oslavy pokračovali kultúrno-umeleckým programom Ochotníci svojmu mestu – Kovačica 2014, v ktorom okrem početných hudobníkov svoj príspevok dali aj ochotníci Domu kultúry 3. októbra, ktorí predniesli kvalitný program. Okrem orchestra Rosička vystúpila spevácka skupina Sláviky, Rovina a Bohémi, mladí tanečníci predviedli tance, ktoré nacvičila choreografka Ivana Svetlíková. – 8. júna na javisku MS Kovačica koncertovala skupina Laguna, s ktorou vlastne dozneli oslavy Dňa Kovačice. – 21. júna na podkroví Galérie insitného umenia v tejto osade bola vernisáž olejomalieb Juraja Ľavroša, protagonistu insitného umenia z Padiny. Jeho v poradí šiestu samostatnú výstavu slávnostne otvorila kunsthistorička umenia Jarmila Ćendićová. – 29. júna v slovenskom evanjelickom kostole v Kovačici za farára cirkevného zboru Kovačica II inštalovali ThMgr. Martina Bajzu. Slávnostný čin inštalácie vykonal dôstojný pán Samuel Vrbovský, biskup SEAVC. – 14. septembra vo veľkej sieni Domu kultúry 3. októbra v tejto osade Mladí kovačickí divadelníci, členovia Kolektívu kreatívnych ochotníkov KOKRAM predviedli divadelnú inscenáciu I na U autora Dragana Karlečíka z Kovačice, ktorý sa spolu s Dankou Svetlíkovou, študentkou herectva na VŠMU v Bratislave, úspešne podieľal aj na réžii predstavenia. – 27. septembra v kovačickom Dome kultúry 3. októbra odznel program v podaní DFS Vločka. Týmto podujatím sa začali oslavy Kovačického októbra 2014, celomesačného podujatia vyplneného predovšetkým kultúrnymi dianiami. Podujatie podporil Pokrajinský sekretariát pre šport a mládež, Obec Kovačica a Kultúrno-osvetové spoločenstvo, Miestne spoločenstvo, Dom kultúry, Základná škola, MOMS a iní.

• Kranj, Slovinsko – 12. až 21. septembra v Kranji v Slovinsku bola špecializovaná filatelistická výstava s medzinárodnou účasťou Šieste okno Kranj 2013. Na nej sa zúčastnilo viac ako 50 vystavovateľov filatelistických zberateľov z Chorvátska, Slovinska, Rakúska, Talianska, Bosny a Hercegoviny, Macedónska a Srbska. Výstava, ktorú tradične usporadúva Filatelistický zväz

Slovinska, bola usporiadaná tematicky. V rámci šiestej skupiny, ktorú tvorili aj tzv. maximafílie, vystavoval aj zberateľ poštových známok z Báčskeho Petrovca Ján Rybársky. Verejnosti sa predstavil svojou zbierkou pomenovanou Rýchlejší od svojho tieňa. Ide o zbierku s témou zo známeho komixu Lucky Luk. Za túto svoju filatelistickú zbierku získal striebornú medailu.

• Kulpín – 20. októbra mládežníci za prítomnosti svojich hostí a spoluobčanov otvorili priestory klubu v miestnostiach vedľa siene Domu kultúry. Miestne spoločenstvo Kulpín poskytlo ten priestor kulpínskej mládeži pôsobiacej v združení Terra, ktorá v rámci projektu Náš priestor naším spôsobom zozbierala starý nábytok, vlastnoručne ho zrekonštruovala a prispôsobila vlastným potrebám, čiže tým nábytkom zariadila priestory svojho klubu. – 14. a 15. novembra v priestoroch Muzeálneho komplexu Spolok kulpínskych žien v spolupráci s pedagogickou službou kulpínskeho múzea realizovali dielne maľovania na sklo. Účastníci dielní boli žiaci Základnej školy Jána Amosa Komenského, ktorí maľovali na tému Moja dedina. Dielne boli súčasťou projektu Zručnosťou, vedomosťou a skúsenosťou k rovnoprávnosti, ktorý realizovalo združenie žien z Kulpína a finančne podporil Pokrajinský sekretariát pre hospodárstvo a rodovú rovnosť. V rámci projektu sa počas novembra realizovali štyri dielne. Prvú dielňu pod názvom Duch žita usporiadali začiatkom novembra a maľovanie kulpínskych motívov na sklo bola druhá dielňa toho projektu. – 24. novembra do Aleje významných osobností v strede Kulpína pribudla ďalšia, v poradí siedma busta. Tentoraz si Kulpínčania uctili osobnosť a dielo patriarchu Georgija Brankovića, pôvodom z Kulpína. Slávnosť z príležitosti 200 rokov pravoslávneho chrámu v Kulpíne v Muzeálnom komplexe v Kulpíne usporiadal Klub Kulpínčanov. Na slávnostnej akadémii venovanej patriarchovi Georgijovi Brankovićovi predseda Klubu Kulpínčanov Pavel Zima poukázal na čulú aktivitu združenia vzhľadom na to, že tohto roku odhaľujú už tretiu bustu. Prítomným sa prihovoril Milan Mičić, námestník pokrajinského tajomníka pre kultúru a informovanie, ktorý vyjadril potešenie, že sa Kulpínčania venujú takým pozoruhodným akciám a uctievajú si dejiny a tradície oboch národov – Slovákov a Srbov, žijúcich spolu v tomto prostredí. V mene vlády Vojvodiny, ktorá v čele s premiérom Bojanom Pajtićom podporila výstavbu busty pat-

327

riarchu, sa poďakoval Kulpínčanom za všetky snahy. O živote a diele Georgija Brankovića (1830 – 1907), archiepiskopa karlovského a metropolitu a patriarchu srbského, ale aj jedného z najväčších donátorov, hovoril Dr. Goran Vasin, profesor dejín na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Premietali aj filmové fragmenty z produkcie RTV Vojvodina a v programe vystúpil žiacky chór ZŠ Jána Amosa Komenského pod vedením Olivery Gabríniovej. Po programe nasledovalo odhaľovanie busty a jej autora Đorđa Lazića predstavil akademický maliar Mr. Pavel Čáni, riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov. – 24. až 28. marca v tejto osade prebiehali v znamení 260. a 225. výročia oslavy Základnej školy Jána Amosa Komenského. Pripomenuli si 260. výročie založenia prvej srbskej pravoslávnej školy v Kulpíne a 225. výročie založenia prvej slovenskej školy v Kulpíne. – 28. marca v Dome kultúry bol v tejto osade z príležitosti oslavy jubileí a zároveň i oslavy Dňa školy usporiadaný záverečný kultúrno-umelecký program. – 20. apríla v areáli tamojšieho muzeálneho komplexu Združenie vinohradníkov a vinárov z Kulpína usporiadalo ďalšie – ôsme tradičné podujatie Veľká noc v Kulpíne. Hostia a domáci aj tentoraz vzdali hold kvalitným vínam a klobásam, ktoré boli zaradené do súťažnej časti podujatia. Medzinárodný charakter mu dala účasť súťažiacich vo výrobe vín a klobás zo Slovenska. V súťažnej časti podujatia bolo až 85 vzoriek vína a 55 vzoriek klobás. Ako je to už zvykom, hodnotili ich dve osobitné komisie. Keď ide o vína, súťažilo 48 bielych vín, 29 červených a 8 ružových (rosé). Súťažné vzorky do Kulpína priniesli zo všetkých štyroch osád Báčskopetrovskej obce, z Erdevíka, z Temerína, zo Sombora, z Petrovaradína, z Rumy, z Vranja, ako aj z Banje Luky a zo Slovenska. V kategórii bieleho vína odborná komisia udelila dvanásť zlatých medailí. Kvalitou svojich vín ich získali: Daniel Čelovský (najviac bodov zo všetkých vzoriek vína) a Michal Dovičin z Kulpína (tri zlaté), Daniel Spevák z B. Petrovca, Društvo prijatelja Bašte z Temerína, Andrija Tót z Erdevíka, Vinarija Aleksić z Vranja (tri zlaté), Branislav Plachtinský a Vináreň Miškár z Kulpína. Za červené vína komisia určila tri zlaté ocenenia. Dostali ich: Vinarija Aleksić z Vranja, Samuel Snida z B. Petrovca a Marko Gagić. Vinarija Aleksić z Vranja tiež získala zlatú medailu za ružové (rosé) víno. Všetky ostatné vzorky vín boli ocenené striebornými, bronzovými medailami a čestnými uznaniami. V súťaži o najkvalitnejšiu klobásu sa zúčastnili výrobcovia z Kulpína, Báčskeho

Petrovca, Hložian, Maglića, Kysáča, Nového Sadu, Ravneho Sela, Putiniec a zo Slovenska. Odborná komisia hodnotiaca vzorky klobás Zlaté ocenenia udelila 9 výrobcom. Zlatými medailami sa ovenčili Kulpínčania: Ján Gaža ml., Radoslav Kolarski, Jaroslav Žila, Jaroslav Koruniak a Pavel Čelovský a Petrovčania: Vukašin Ivanišević, Miroslav Tordaji, Ondrej Hrubík ml. a Ján Rybovič. Podobne ako pri víne aj ostatné vzorky klobás boli ocenené striebornými, bronzovými medailami a čestnými uznaniami. – 11. až 12 júla prebiehali oslavy Dňa Kulpína. – 11. júla v galérii Domu kultúry bola otvorená prvá výstava obrazov Združenia penzistov. Večer bol aj divadelný, lebo už po šiestykrát v Dome kultúry svojmu obecenstvu aktuálne predstavenie Pohreb v réžii Alexandra Baka zahrali členovia KUS Zvolen. – 12. júla, ústredný deň osláv, bol bohatý tak na športové diania, ako i na kultúrne a spoločenské. V miestnostiach Spolku kulpínskych žien boli otvorené dve výstavy. Majster a umelec stolár Ján Maglovský, Kulpínčan žijúci v Boľovciach, pripravil dokumentárny pohľad na spracovanie konôp. Podľa vlastných spomienok vymodeloval miniatúrne náčinie, priložil dobové fotografie i vlastné tematické obrazy. Kulpínske ženy svoju príležitostnú expozíciu pomenovali Výňatky z minulosti Kulpína. Ponúkli v nej i niekdajšiu výbavu mladej nevesty, ktorou chceli pripomenúť blížiacu sa akciu Kulpínska svadba. Výstava sa páčila aj hostkám zo ženských spolkov z Petrovca, Hložian a Maglića. Slávnostná akadémia odznela v salóne Muzeálneho komplexu a predovšetkým bola venovaná prezentácii knihy Pavla Peťkovského Spomienky na Rádio Kulpín vo vydaní Klubu Kulpínčanov pri príležitosti 50. výročia tohto lokálneho média. Táto útla, ale vzácna publikácia vyšla i po slovensky, i po srbsky a je v nej i zmienka o niekdajšej kulpínskej bítovej skupine Beduini. Dvaja z jej členov Pavel Danko a Vladislav Širka (hrali v nej i Vladislav Medovarský a Pavel Babiak) mali na tejto slávnostnej akadémii o Rádiu Kulpín a jeho snahe v pestovaní hudobnej produkcie len slová chvály. K trvalým dokumentom z tohtoročného Dňa Kulpína patria inak i dve cédečká: so zvukovými nahrávkami Rádia Kulpín z rokov 1970 – 1975 a s nahrávkami skupiny Beduini, ktoré vznikli práve v tomto lokálnom rozhlase roku 1971. Potom v areáli Muzeálneho komplexu odznel kultúrno-umelecký program. – 26. a 27. júla prebiehali tradičné Predslávnosťové dni v organizácii MOMS Kulpín. Prvý deň predslávnosťových dianí štartoval otvorením 19. výstavy výtvarnej skupiny

328

KEBY v galérii Domu kultúry v Kulpíne. Predseda MOMS Kulpín Pavel Gaža otvoril PDvK a privítal prítomných na vstupnom podujatí, menovite hostí prvého dňa matičných osláv v Kulpíne. Výstavu tvorili diela kulpínskych autorov: Anny Babiakovej, Vladimíra Grňu, Michala Hasíka, Eleny Vasićovej, Michala Virága, Jána Vrbovského, Jána Maglovského a hosťom tentoraz bol Ján Chlpka z Hložian. V areáli Muzeálneho komplexu v Kulpíne po výstave už čakali sladké lahôdky – torty, ktoré pripravili členky Spolku kulpínskych žien. V galérii kulpínskeho múzea bola nainštalovaná výstava o staviteľovi, nestorovi slovenskej architektúry Michalovi Milanovi Harmincovi, pôvodom z Kulpína, pod názvom Z Kulpína na Slovensko, ktorá bola ladená príležitostne ku 145. výročiu narodenia a 50. výročiu úmrtia tohto významného Kulpínčana. Po obchôdzke výstavy sa hostia a návštevníci presunuli do areálu parku muzeálneho komplexu, kde na videobeame odznela projekcia dokumentárneho filmu o Harmincovi, ktorý RTV Vojvodina nakrútila v roku 2012. (V nedeľu 27. júla predpoludním v evanjelickom chráme v Kulpíne boli príležitostné bohoslužby sčasti tiež venované M. M. Harmincovi.) Stredobodom prvého dňa bol celovečerný galakoncert na javisku v parku. Početnému obecenstvu svoje tanečné a spevácke schopnosti predstavili členovia: KUS Zvolen Kulpín, SUS Krajan – Vojvodina, tanečná skupina Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Petrovci, Folklórny súbor z obce Čeľadice, Slovensko, a speváci Združenia penzistov v Kulpíne, hostia Dušan Danko z Nitry (recitácia) a Milan Lačok z Nového Sadu (spev). Po bohatom galakoncerte si prítomní na videobeame pozreli projekciu dokumentárneho filmu o Rádiu Kulpín RTV Vojvodina z príležitosti 50. výročia tohto lokálneho média. Sprievodnými podujatiami PDvK boli výstavy v miestnostiach Spolku kulpínskych žien a dokumentárna výstava o konopách kulpínskeho rodáka Jána Maglovského. – 6. septembra v Muzeálnom komplexe prebiehalo podujatie Svadba voľakedy a dnes, venované tradičným a súčasným svadobným obyčajam, ktorého organizátormi sú: Turistická organizácia Obce Báčsky Petrovec, Miestne spoločenstvo Kulpín a Spolok kulpínskych žien. Folklórny program na javisku a celé svadobné podujatie otvoril predseda Báčskopetrovskej obce Pavel Marčok. K podujatiu patrila aj súťaž stánkov spolkov a združení na tému Svadobné stolovanie voľakedy a dnes v organizácii domáceho spolku žien. Súťažilo osem stánkov so svadobnou tematikou a najkreatív-

nejšie stánky boli odmenené. Podľa rozhodnutia hodnotiacej komisie tretie miesto obsadilo združenie žien z Maglića a hostia z obce Riečka zo Slovenska. Druhé miesto získal Spolok kysáčskych žien a prvé obsadil Spolok petrovských žien. „Volačky“ na svadbu, zvyky piatkového príchodu s topánkami k mladuche v prvý deň svadobný, umývanie nôh prvej družici, ako aj začiatok svadby s odobierkou a odchodom na sobáš predviedli folkloristi a herci domáceho KUS Zvolen. Program pripravil Michal Čiliak a hudobne ho sprevádzali M. Čiliak a Vladimír Zima. Tradičné maďarské kroje a piesne predstavili hostia z Báčskej Palanky, rómske svadobné tance predviedli členovia združenia Rom zo Srbobranu, srbské tance a spevy KUS Branka Radičevića z Kysáča a KUS Đuru Jakšića z Maglića. Slovenské svadobné tance a piesne obecenstvu predstavili členovia Petrovskej družiny. Ochotníkov z Petrovca pripravili Ján Kováč a Olivera Gabríniová. Prehliadka svadobných a sviatočných tradičných krojov tiež tvorila súčasť programu podujatia a na nej predstavili kulpínske svadobné kroje zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, rómske kroje zo Srbobranu, maďarské z Báčskej Palanky a srbské z Kysáča. Okrem tradičných krojov podujatie skrášlila i módna prehliadka súčasných svadobných šiat, ktoré zhotovilo módne štúdio Nataly Style z Nového Sadu. Perličkou podujatia bol opravdivý civilný sobáš uzavretý na javisku podujatia.

• Kysáč – 12. a 13. októbra prebiehali oslavy Dňa oslobodenia a Dňa Miestneho spoločenstva Kysáč. – 12. októbra v miestnosti bývalej banky bolo otvorenie výstavy Ako si vypracovať rodokmeň a iné zaujímavosti z Kysáča a vo veľkej sále KIS Kysáč prebiehal koncert pod názvom Nášmu Kysáču s láskou a udelenie Októbrovej ceny Miestneho spoločenstva. – 13. októbra prebiehalo kladenie kvetov k pamätníku padlých za slobodu v základnej škole, k pamätníku v Cigánskych jamách a pietna pamiatka bola aj pri pomníku v strede Kysáča so žiackym programom a vojenskými cvičeniami. Toho oslavného dňa v priestoroch KIS Kysáč bol predaj sármy a neskoršie sa začal tradičný Deň kysáčskej sármy. Na ihrisku Tatry organizovali priateľský futbalový zápas a v programe osláv bola aj prezentácia Ferkovho domu a v ňom otvorenie výstavy s vojnovou tematikou, kým v Galérii SND bolo 2. Bienále kysáčskych výtvarníkov ochotníkov. – 15. októbra pri Miestnej organizácii penzistov in-

329

validov práce v Kysáči založili Výtvarný krúžok Michala Geržu. Vedúcou sa stala maliarka Mária Sláviková. – 19. októbra v sieni Ustanovizne pre kultúru, informovanie a vzdelávanie Kultúrno-informačného strediska Kysáč prebiehal 20. Kysáčsky spevník, ktorý odznel v rámci osláv 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča. Za pomoci odbornej poroty v zložení Juraj Ferík (predseda), Anna Medveďová a Marko Srđević si Kysáčania zvolili svojich predstaviteľov na Stretnutie v pivnickom poli 2014. Prítomní v sieni tvorili porotu obecenstva, lebo každý divák hlasoval za speváka, ktorý sa mu najväčšmi páčil, a týmto spôsobom sa hlasovalo aj za najkrajší kroj. Kysáčsky spevník pozostával zo štyroch častí. V prvej sa predstavilo 12 najmladších spevákov vo veku päť až desať rokov (väčšinou dievčence, súťažili iba traja chlapci). V kategórii starších nádejných spevákov sa predstavilo sedem speváčok. O účasť na Stretnutí v pivnickom poli 2014 sa v súťažnej časti tentoraz uchádzali iba dvaja speváci: Martina Grňová a Jozef Pavlov. V poslednej revuálnej časti, kým diváci čakali na zverejnenie výsledkov porôt, obecenstvo zabávali spevácke skupiny KIS: detská (členky DFS Vienok) a ženská a mužská, ktoré predstavili piesne z nového cédečka Kysáčania spievajú 2. Všetkých účastníkov Kysáčskeho spevníka sprevádzal orchester pod vedením Miloslava Kardelisa. Jozef Pavlov získal 1. cenu odbornej poroty, tiež cenu obecenstva a cenu za autentickosť piesne. Martina Grňová získala 2. cenu poroty. Medzi najmladšími spevákmi obecenstvo najviac hlasov dalo Kristíne Čiefovej. Odborná porota 1. cenu udelila Jane Ďurovkovej a 2. Klaudii Hegedišovej. V staršej detskej vekovej skupine tri ceny získala Nina Francistyová: najviac hlasov obecenstva, odmenu za najkrajší kroj a 2. cenu odbornej poroty. Víťazkou sa v tejto kategórii stala Aňa Kardelisová. – 27. októbra v Evanjelickej metodistickej cirkvi z príležitosti 20 rokov pôsobenia spevokolu Glória usporiadali slávnosť, ktorú zaradili do osláv 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča. – 29. októbra na Základnej škole Ľudovíta Štúra usporiadali oslavu Dňa školy, ktorá sa niesla v znamení 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča. Pri tej príležitosti nielenže odznel bohatý program, ale aj slávnostne odhalili pamätnú tabuľu venovanú prvému slovenskému učiteľovi v Kysáči Samuelovi Záborskému. Iniciátorom bol učiteľ Michal Gombár, koordinátorom učiteľ Rastislav Surový a sponzorom výroby tabule kamenári Ján a Danko Kotúšovci. Česť odhaliť tabuľu mal učiteľ M. Gombár, ktorý svoju

ideu, aby každá slovenská škola dostala tabuľu s menom prvého učiteľa, prezentoval aj na matičnom zasadnutí v rámci Slovenských národných slávností. Kysáčska škola ju realizovala ako prvá. – 1. až 3. a 8. až 10. novembra (počas dvoch víkendov) vo veľkej sále Kultúrno-informačného strediska Kysáč prebiehal Desiaty Festival Zuzany Kardelisovej, festival ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami zobrazujúcimi postavenie a poslanie ženy v spoločnosti. Organizátorom festivalu, ktorý sa niesol v znamení osláv 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča, bola Ustanovizeň pre kultúru, informovanie a vzdelávanie Kultúrno-informačné stredisko Kysáč. Festival vyfinancovala Správa pre kultúru Mesta Nový Sad. – 1. novembra presne napoludnie pietnou pamiatkou pri hrobke Zuzany Kardelisovej na kysáčskom cintoríne hŕstka ctiteľov si kvetmi uctila herečku a režisérku, podľa ktorej je tento festival pomenovaný. Večer v úvodnom otváracom ceremoniáli, ktorý vznikol na motívy poémy Jána Smreka Básnik a žena, účinkovali divadelní ochotníci KIS Kysáč. K jubileu festivalu referát o vzniku festivalu, o spolupráci s podobným podujatím – Festivalom Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom na Slovensku a o doterajšom realizovanom desaťročí prečítal Michal Ďurovka. Doteraz na F estivale Zuzany Kardelisovej vystúpilo 46 divadelných predstavení, väčšinou to boli súbory z Vojvodiny, ale aj zo Slovenska a Rumunska. Titul laureáta Festivalu Aničky Jurkovičovej na rok 2013, odporúčanie na účasť do otvorenej časti celonárodnej divadelnej prehliadky – Scénickej žatvy v Martine, ako aj pozvánku na účasť na Festivale Zuzany Kardelisovej v Kysáči získalo Divadlo Brod z Uherského Brodu z Českej republiky za inscenáciu Tulenia žena. Ocenenie za najlepší ženský herecký výkon porota udelila Lenke Sasínovej, ktorá mala česť otvoriť 10. Festival Zuzany Kardelisovej. Po slávnostnom otvorení festivalu Ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice predviedlo hru autorky a režisérky Kataríny Mišíkovej-Hitzingerovej Kto z koho. – 2. novembra sa najprv predstavilo Divadlo Brod, o. s., z Uherského Brodu z Českej republiky so spomenutou hrou Tulenia žena autorky Sue Gloverovej, v preklade Davida Drozda a v réžii Romana Švehlíka. Potom Divadlo VHV Scéna pri Dome kultúry 3. októbra v Kovačici zahralo komédiu Jovana Steriju Popovića Ženba a vydaj v preklade Márie Kotvášovej a v réžii Milenka Pavlova. – 3. novembra Divadlo Brod z Česka predviedlo bábkové divadlo O vlkovi a kozliatkach na motívy ľudovej roz-

330

právky, v réžii R. Švehlíka. Hrali Lenka Sasínová a Roman Švehlík. Večer vo folklórnej sieni Divadelná sekcia pri MOMS Báčska Palanka predviedla duodrámu Eleny Hložanovej Život je čudo v réžii K. Mišíkovej-Hitzingerovej a Eleny Hložanovej. Na záver prvého víkendu festivalu Divadlo VHV Báčsky Petrovec predviedlo hru Romana Olekšáka Negativisti v réžii Ivana Hansmana Jesenského. – 8. novembra v druhý víkend festivalu, Slovenské divadlo VHV SKUS hrdinu J. Čmelíka zo Starej Pazovy predviedlo hru Ľudmily Razumovskej Drahá pani profesorka v réžii Aničky Balážovej. – 9. novembra najprv vystúpilo Ochotnícke divadlo KIS Kysáč s Ukážkovou inscenáciou Dokonalá svadba autora Robina Hawdona, v réžii Jána Privizera, a potom Ochotnícke divadlo KUS Zvolen z Kulpína predviedlo inscenáciu Ivana Holuba Pohreb v réžii Alexandra Baka. Po každom predstavení pokračovali rozhovory s porotou a divadelníkmi. – 10. novembra sa zavrela opona za 10. Festivalom Zuzany Kardelisovej. Odborná porota v zložení: Mr. Milena Leskovac, teatrologička z Nového Sadu, Zuzana Tárnociová, herečka a režisérka z Báčskeho Petrovca, a Ján Kohút, herec a režisér z Kysáča, osobitne vyzdvihli i nezvyčajné otvorenie a zatvorenie tohtoročného jubilejného Festivalu Zuzany Kardelisovej. Navrhli, aby sa podobným spôsobom pokračovalo. Zvlášť pochválili pekný počet obecenstva, ktoré podporovalo všetkých ochotníkov. Počas dvoch víkendov na kysáčskych doskách, ktoré svet znamenajú, ochotnícke divadelné súbory predviedli osem súťažiacich predstavení, čo je doteraz najväčší počet účinkujúcich. Prvýkrát účinkovali hostia z Českej republiky, z Uherského Brodu. Odborná porota všetky rozhodnutia schválila jednoznačne. A rozhodli takto: Cenu Zuzany Kardelisovej za najlepšie stvárnenie ženskej postavy na festivale udelili Márii Koruniakovej za stvárnenie postavy doktorky v predstavení Pohreb Divadelného súboru KUS Zvolen z Kulpína. Cenu za najlepšie predstavenie na Festivale Zuzany Kardelisovej udelili Ochotníckemu divadlu KIS Kysáč za Ukážkovú inscenáciu predstavenia Dokonalá svadba Robina Hawdona a v réžii Jána Privizera. Osobitnú cenu KIS Kysáč udelili Kataríne Mišíkovej Hitzingerovej, autorke textu a režisérke predstavenia Kto z koho v predvedení O chotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice. Špeciálnu cenu za prínos k Festivalu Zuzany Kardelisovej, nesebeckú prácu v oblasti divadelníctva a v zdokonaľovaní mladých divadelníkov udelili Jánovi Privizerovi, hercovi a režisérovi z Kysáča. Keďže sa diva-

delný súbor z Kysáča tohto roku už zúčastnil na Festivale Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom, na Slovensku, odborná porota navrhla, aby Festival Zuzany Kardelisovej v Kysáči na ďalšom ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom predstavoval Divadelný súbor KUS Zvolen Kulpín s hrou Pohreb autora Ivana Holuba, v réžii Alexandra Baka. Po zhodnotení festivalu a udelení cien ako hosťujúce predstavenie na počesť odmenených vystúpilo Slovenské vojvodinské divadlo s hrou Petra Quiltera Opona nahor! v réžii Dušana Bajina. – 17. novembra vo veľkej sieni KIS Kysáč bol usporiadaný program, ktorým vnúčatá ďakujú svojim babkám a dedkom za ich lásku, starostlivosť a trpezlivosť – Slnečná jeseň života. Na starosti ho mala Miestna organizácia Červeného kríža. Piesne recitovali a spievali žiaci ZŠ Ľudovíta Štúra. Tancovali členovia KIS Kysáč a KUD Branka Radičevića. Zaželali starým rodičom, aby ich jeseň života prebiehala v zdraví, v kruhu najbližších a aby bola pokojná a slnečná. – 21. novembra v Slovenskom národnom dome v rámci osláv 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča Oslavný výbor a MOMS Kysáč usporiadali večierok venovaný nedožitej osemdesiatke biskupa Andreja Berediho. ThDr. Andrej Beredi sa narodil 21. novembra 1933 v Erdevíku. Teológiu vyštudoval v Belehrade na Pravoslávnej teologickej fakulte a roku 1958 bol vysvätený za kňaza. Za biskupa SEAVC v Juhoslávii ho inštalovali 20. novembra 1983 v Novom Sade a túto funkciu zastával 13 rokov, do svojej smrti 22. mája 1996. – 24. novembra veriaci si v kysáčskom kostole pripomenuli 240. výročie príchodu Slovákov a zasvätili pamiatku na tých, ktorí sa hneď v prvých rokoch snažili založiť cirkevný zbor a školu. Zborový farár Ondrej Marčok v kázni povedal, že začiatkom leta 1773 do Kysáča prichádzali prvé evanjelické rodiny z 10 stolíc a 55 rozličných osád. Za prvých desať rokov evanjelici z Kysáča krstili svoje deti a sobášili sa u katolíckeho kňaza vo Futogu. Keď Tolerančným patentom cisára Jozefa II. Petrovčania dostali prvého kňaza Andreja Stehlu, k nim sa s radosťou pripájajú Kysáčania ako dcérocirkev. Onedlho potom dostali povolenie osamostatniť sa a roku 1787 vzniká cirkevný zbor v Kysáči. Piesňami k oslave jubilea prispel zborový spevokol a mládež pod vedením pani farárky Dariny Marčokovej. Predsedníčka Oslavného výboru 240 rokov príchodu Slovákov do Kysáča Ľudmila Berediová-Stupavská povedala, že naši predkovia sa vybrali sem za lepším životom, ale najmä za slobodou

331

vierovyznania. Veriacim sa prihovorili i Rastislav Surový, predseda kysáčskeho MOMS, a Anna Legíňová v mene Červeného kríža. – 29. novembra otvorili samostatnú výstavu obrazov akademickej maliarky Márie Gaškovej. Výstava je svojráznou retrospektívou 40-ročnej výtvarnej činnosti tejto kysáčskej umelkyne a prvou serióznejšou výstavou v jej rodisku. Zapadla do rámca osláv 240 rokov príchodu Slovákov do Kysáča. O výtvarnom svete Márie Gaškovej pri tejto príležitosti hovorili výtvarní kritici Sava Stepanov a Vladimír Valentík. – 14. decembra korunovali oslavy 240. výročia príchodu Slovákov do tejto osady, ktoré prebiehali počas celého roka, záverečným galaprogramom. V rámci programu si sprítomnili dejiny Kysáča od príchodu prvých osadníkov v roku 1773 až po súčasnosť. Pripomenuli si mnohé jubileá a zaujímavosti, ako napr. skutočnosť, že sa z veže kysáčskeho kostola 90 rokov ozývajú dnešné zvony a že je na kostole najstarší epigrafický zápis na týchto priestranstvách. Z oblasti školstva spomenuli, že prvú školu postavili roku 1785 a že výučba v novej budove začala 6. februára 1968. Nezabudli ani na športovú tradíciu a uviedli, že prvý futbalový zápas zohrali roku 1929 a že prvý drevený bicykel vyrobil majster tokár Juraj Gombár pred 120 rokmi. Z bohatej kultúrnej činnosti spomenuli rok 1960, keď začala spievať prvá dievčenská spevácka skupina, tiež 1. máj 1965, keď ako prvú vo Vojvodine založili lokálnu rozhlasovú stanicu. Keď ide o výročia, tak divadelný festival Zuzany Kardelisovej oslávil 10. výročie a v Spolku kysáčskych žien si pripomenuli desať rokov obnovenej činnosti. Zaujímavý bol údaj o prvej súkromnej autobusovej linke Kysáč – Nový Sad, o autobusárovi Martinovi Macákovi a Jankovi Macákovi, ktorý namiesto rádia zabával cestujúcich. V galaprograme nechýbali také perličky, ako je vystúpenie fujaristu Ivana Slávika či speváka Jána Ravzu, ktorý s vnukom Milanom Jokovićom zaspievali pieseň Povedz mi, dedko autora Jána Kulíka. Odznela i báseň Alexandra Kormoša Strom života v predvedení Michala Ďurovku. Do programu trefne zapadla hra na píšťale a spev Svetozara Popova, ako i vojvodinské piesne a tance Kultúrno-umeleckého a športového spolku Branka Radičevića. Veď od samého príchodu do Kysáča Slováci v bratskej láske a svornosti spolunažívajú so srbským a inorečovým obyvateľstvom. Aby program, ktorý sa konal v adventnej dobe, nadobudol duchovnú zložku, prispelo vystúpenie spevokolu Glória pri EMC, ktorý oslávil 20 rokov svojej činnosti, a dychového

orchestra Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi. Školu v tom najkrajšom svetle reprezentovali žiaci: Nina Francistyová piesňou, Hana Katarína Ďurovková a Miluška Vranková, víťazky Rozhlasovej súťaže mladých recitátorov, prednesom poézie a prózy, a žiacky zbor zmesou ľudových piesní. Nádejná kysáčska olympijská športovkyňa Ivana Kreková priniesla na javisko olympijskú fakľu, ktorú na Olympiáde v Berlíne roku 1936 nosili známi kysáčski športovci, členovia Sokolského bratstva. Bohatú činnosť Kultúrno-informačného strediska, ktoré 20 rokov organizuje DFF Zlatá brána, spevom a tancom predstavili: sólistka Vladimíra Kolárová, DFS Vienok, dievčenská spevácka skupina, ženská a mužská spevácka skupina a FS Vreteno. Sprevádzal ich orchester KIS Kysáč pod vedením Miloslava Kardelisa. Bohatú divadelnú zložku predstavila Ivana Vozárová piesňou a hrou na gitare. Slávnostné chvíle divákom spríjemnili i roztancované páry tanečnej školy Ritmo latino a piesňou Andrea Lomenová. Divákov potešilo vystúpenie skupiny Osamelí mladíci, ktorá si pripomína 50 rokov od založenia. – 28. decembra vo veľkej sále KIS odznelo veľmi populárne podujatie Novoročná estráda, na ktorom sekcie Ustanovizne pre kultúru, informovanie a vzdelávanie Kultúrno-informačného strediska Kysáč prezentovali minuloročnú činnosť. Vystúpili členovia speváckej, folklórnej a divadelnej sekcie a predstavili sa ochotníci všetkých vekových kategórií. Boli to dievčenská spevácka skupina ml. a detské folklórne súbory Mini krôčik, Krôčik, Slniečko a Vienok, tiež najmladší kisovci, sólisti. Keď ide o starších ochotníkov, o hudobné čísla sa postarali spevácke skupiny: dievčenská st., mužská a ženská, ako i sólisti, o tanečné body Folklórny súbor Vreteno a o humor členovia Ochotníckeho divadla KIS. Osviežením programu bolo vystúpenie fujaristov a cigánsky tanec v predvedení členiek Vretena. – 15. januára v Knižnici Michala Babinku Spolok kysáčskych žien predstavil činnosť Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov a v rámci nej Zborník prác 8. konferencie muzikológov a hudobných odborníkov. Hlavným dôvodom posedenia bol najnovší zborník z muzikologickej konferencie v roku 2012 venovaný cirkevnej hudbe vojvodinských Slovákov. – 27. februára vo farských miestnostiach Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor usporiadal duchovno-nábožný večierok. Prítomní boli početní veriaci, ako i predstavitelia kultúrno-spoločenských ustanovizní, organizácií a spolkov. Na večierku sa zúčastnili aj hostia, predstavitelia cirkevnej

332

správy, ktorí pricestovali z Hložian, z tamojšieho evanjelického cirkevného zboru. – 5. marca v priestoroch Spolku kysáčskych žien, mal tento spolok výročné zasadnutie, na ktorom si pripomenuli jedenáste výročie obnovenia svojej činnosti. Spolkárky vlani realizovali skutočne bohatú činnosť. Prítomní hostia pochválili ich aktivity, akými sa nemôže pochváliť žiaden iný spolok a okrem podujatí v Kysáči prezentovali svoju dedinu aj na početných podujatiach inde. V Kysáči organizovali literárne a iné večierky, pracovné akcie, dielne, výstavy, koncerty, predajné výstavy koláčov, tradičný Deň kysáčskej sármy a k vlaňajšiemu jubileu spolu s NVU Hlas ľudu vydali Hlasľudovskú kuchárku – Z kysáčskeho receptára. Zúčastnili sa v súťažiach v strelectve a vo varení rybacej polievky, ako i na početných podujatiach nielen v slovenských osadách, ale i v iných prostrediach a mestách. V rovnakom smere mienia pokračovať aj v roku 2014. Na snemovaní sa hovorilo aj o bývalom Ferkovom dome, ktorý pre potreby spolku kúpilo mesto Nový Sad, a ktorý Kysáčanky chcú upraviť na etno dom. V ňom by zachovávali a vystavovali staré veci a k tomu zveľaďovali vlastnú činnosť v prospech celého Kysáča. Dom je vo vlastníctve Podnikateľského priestoru Nový Sad a spolkárky za jeho používanie platia nájomné, v čom im doteraz pomohla NRSNM. Na snemovaní sa dohodli, že pri riešení tejto záležitosti požiadajú o pomoc na patričných miestach. – 12. marca v Spolku kysáčskych žien bol literárny večierok z príležitosti blížiacich sa 70. narodenín Víťazoslava Hronca, básnika, prozaika, literárneho kritika, bibliografa, zostavovateľa antológií a prekladateľa. – 14. marca v Slovenskom národnom dome za prítomnosti početných záujemcov a hostí predstavili zborník prác Kysáč 1773 – 2013 zostavovateľa Vladimíra Valentíka. Príspevky v knihe sú zoradené do kapitol: Zemepisné charakteristiky; Z dejín Kysáča; Národopis; Duchovný život, školstvo a kultúra; Materiálna kultúra a hospodárstvo; Telovýchova a šport a Kysáčske perličky. Zborník prác Kysáč 1773 – 2013 má 872 strán a prispelo do neho 52 autorov. – 20. marca v Slovenskom národnom dome v Kysáči bolo zasadnutie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, na ktorom hodnotili prácu ustanovizní a inštitúcií, ktorých zakladateľom alebo spoluzakladateľom je NRSNM. – 26. apríla vo veľkej sále KIS Kysáč členovia Ochotníckeho divadla KIS pred domácim obecenstvom premiérovo zahrali divadelné predstavenia autorov Svetlany Gaškovej a Branislava Čemana Klietka v réžii

Branislava Čemana. – 10. mája vo veľkej sále KIS Kysáč bola premiéra detského divadelného predstavenia Aká MUCHA, taký… v réžii Jána Privizera. Spomeňme úvodom, že dramaturgický text pre detskú divadelnú dielňu KIS Kysáč napísal J. Privizer na motívy rozprávky O muche zlodejke zo zbierky kysuckých rozprávok Antona Pajonku. – 20. júna prebiehalo na krytom javisku Kultúrno-informačného strediska Kysáč v poradí 43. stretnutie mladých poetov a výtvarníkov, ktorí svoju tvorbu uverejňujú na stranách prílohy Rozlety časopisu Vzlet – Stretnutie pod lipami. Komisia pre výtvarné práce, ktorá pracovala v zložení Daniela Triašková, Stevan Lenhart a Michal Ďurovka, tohtoročnú Cenu Rozletov za výtvarné práce udelila Kristíne Srnkovej z Kysáča. Komisia, ktorá hodnotila rozletovskú poéziu v zložení Andrea Speváková, Martin Prebudila a Michal Bíreš Cenu Rozletov za poéziu udelili Tatiane Krížovej, žiačke Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci. Osobitnou zložkou stretnutia bol rozhovor s mladým spisovateľom zo Slovenska Jánom Púčekom, ktorý je súčasne aj redaktorom v literárnom časopise Fragment. Rozhovor viedla PhDr. Marta Součková, lektorka slovenského jazyka. – 20. až 22. júna na nádvorí ZŠ Ľudovíta Štúra prebiehal 21. Detský folklórny festival Zlatá brána. – 20. júna sa v rámci festivalu rozbehli prvé podujatia. Najprv sa na letnom javisku Kultúrno-informačného strediska stretli mladí literáti na Stretnutí pod lipami. V Galérii SND v Slovenskom národnom dome otvorili výstavu padinského insitného maliara Martina Papa. O maliarovi rozpoznateľnej výtvarnej poetiky a ikonografie hovoril Vladimír Valentík, literárny kritik, ktorý výstavu aj otvoril. V Základnej škole Ľudovíta Štúra otvorili výstavu Maľované, háčkované v organizácii Spolku kysáčskych žien. Na záver prvého dňa festivalu na svoje prišli najmladší, ktorí si na zámku Zlatej brány so záujmom pozreli bábkové predstavenie Gašparkov drak Vetroplach v predvedení Divadielka Galéria z Nového Mesta nad Váhom, Slovenská republika. – 21. júna návštevníkov prilákali ďalšie sprievodné podujatia DFF Zlatá brána. Najprv v ZŠ Ľudovíta Štúra otvorili výstavu prác Pavla Kozu Umenie a ilustrácie pre deti v časopise Zornička. Bola to prvá samostatná výstava tohto umelca v rodnom v Kysáči. Slávnostnou chvíľou na vernisáži bolo udelenie ročnej ceny časopisu Zornička v kategórii fotosúťaže Všade so Zorničkou, ktorá sa dostala Samuelovi Barcovi z Kovačice. Príspevok k 21. DFF Zlatá brána v podobe kolektívnej výstavy

333

v Predškolskej ustanovizni Lienka priložili členovia Výtvarného krúžku Michala Geržu, ktorý pôsobí pri Miestnej organizácii penzistov invalidov práce v Kysáči. Na záver sobotňajších podujatí bol na nádvorí ZŠ Ľudovíta Štúra, na zámku Zlatej brány, koncert hosťujúceho detského folklórneho súboru Zlatý levík z Nových Zámkov. – 22. júna sa už na festivalovom zámku hrdo zvŕtali, spievali a hrali deti z Vojlovice-Pančeva, Šídu, Selenče, Lugu, Hajdušice, Hložian, Starej Pazovy, Jánošíka, Boľoviec, Petrovca, Padiny, Erdevíka, Bingule, Ľuby, Silbaša, Padiny, Lalite, Dobanoviec, Kovačice, Aradáča, Báčskej Palanky, Pivnice, Kysáča, tiež z Despotova, zo Solian a Iloka z Chorvátska a z Nových Zámkov zo Slovenka. Galakoncert bol na zámku Zlatej brány na nádvorí Základnej školy Ľudovíta Štúra. Riaditeľka festivalu Anna Chrťanová-Leskovac a predseda Rady Miestneho spoločenstva Ján Slávik uvítali hostí, prítomných a deti zo 43 súborov, z 19 prostredí zo Srbska, dvoch z Chorvátska a zo Slovenskej republiky. Festival otvorili herci KIS Kristína Madacká a Kristián Križan, odmenení na Prehliadke 3 x Ď, členovia DFS Vienok odmenení striebornou plaketou na 53. Hudobnom festivale detí Vojvodiny, a Tijana Peťkovská, žiačka generácie 2013/14 ZŠ Ľudovíta Štúra. Organizátorkou festivalu aj v tomto roku bola Ustanovizeň pre kultúru, informovanie a vzdelávanie Kultúrno-informačné stredisko Kysáč. Vyfinancovali ho Mesto Nový Sad, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Po ukončení galakoncertu Zlatej brány, na ktorom sa vystriedalo 43 tanečných, speváckych a hudobných bodov, vyhlásili víťazov. Odborná porota v zložení Anna Medveďová-Gašková, etnologička, Ervín Malina, hudobník, a Jaroslav Gabríni, etnológ, z predvedených tancov zvolila súbory, ktorým udelili ceny. Zlatú plaketu a sošku NRSNM odborná porota v tomto roku udelila Aradáčanom: DFS Govličky, KC Aradáč (ml. skupina), ktorí zatancovali pôvodný tanec Smrtnuvania, ktorý upravila a nacvičila Marína Malová a vedúci orchestra je Ján Zvara-Moco. Druhú cenu získal DFS Vienok KIS Kysáč za štylizovaný tanec Na Torine. Autor a nacvičovateľ je Vladimír Medveď a vedúci orchestra Miloslav Kardelis. Tretia cena sa dostala do rúk DFS KOS Jednota z Hložian, ktorý sa predstavil Detskými hrami. Autor a nacvičovateľ je Jaroslav Kriška a vedúci orchestra Rastislav Struhár. Aj tohtoroční ví-

ťazi Zlatej brány na budúci rok odcestujú do Duloviec na Slovensku, kde sa zúčastnia na Južnoslovenských detských a mládežníckych folklórnych slávnostiach. – 14. septembra v priestoroch Kultúrno-informačného strediska Kysáč prebiehal Deň kysáčskej sármy, ktorý Spolok kysáčskych žien usporiadal po deviatykrát. Medzi hosťami boli spolkárky žien z Báčskej Palanky, Báčskeho Petrovca, Bajše, Bieleho Blata, Dobanoviec, Kulpína, Vojlovice, Silbaša, Starej Pazovy a susedných dedín Rumenky a Stepanovićeva. V rámci podujatia v Knižnici Michala Babinku usporiadali výstavu obrazov a prác členov Výtvarného krúžku Michala Geržu, ktorý pôsobí pri Miestnej organizácii penzistov invalidov práce. Deň kysáčskej sármy je každoročne poznačený nejakou novinkou. Tentoraz to bola zaujímavá prednáška Čedomira Keca zo združenia Agroprofit na tému Doplnkové zamestnanie žien na dedine s možnosťou profitu a ako ho uskutočniť. Nasledovala ochutnávka sármy a zábava pri hudbe skupiny Vladimíra Dudka. – 28. septembra v Slovenskom národnom dome v Kysáči otvorili výstavu fotografií a modely niektorých z najvýznamnejších budov, ktoré Michal Milan Harminc (1869 – 1964), významný slovenský architekta a kulpínsky rodák, projektoval za svojho tvorivého života. Autorkou výstavy bola Ing. arch. Jana Pohaničová z Fakulty architektúry v Bratislave.

• Laliť – 20. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, prvú zastávku mal v Laliti. Najmenšiu dedinu Odžackej obce slovenský minister navštívil po prvýkrát, a to v sprievode veľvyslanca SR v Belehrade Jána Varšu, konzulky Oľgy Beňovej, vedúceho Oddelenia protokolu Štefana Komjatého a predsedníčky NRSNM a podpredsedníčky Zhromaždenia AP Vojvodiny Anny Tomanovej-Makanovej. Dôvodom návštevy bola prehliadka vykonaných prác na rekonštrukcii Domu kultúry, slovenského evanjelického kostola a školy, ktorú spoločne financovali vláda AP Vojvodiny, Slovenská republika a Obec Odžaci. Pri tej príležitosti na vynovenom priečelí Domu kultúry odhalili pamätnú tabuľu. Na rekonštrukciu kultúrneho stánku v Laliti Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí dosiaľ poskytol 9 000 eur, vojvodinská vláda AP Vojvodiny vyčlenila 800 000 dinárov a Odžacká obec 500 000 dinárov. – 27. Združenie žien Matkino srdce usporiadalo tradičnú siedmu krojovú zábavu pod názvom V sviatočnom odeve

334

do kostola. Na tomto podujatí sa zúčastnili krojované predstaviteľky 11 spolkov žien. – 27. júna sa v tejto osade začala prvá časť 12. Divadelných dní Michala Benku-Uču. Na javisku sa prví predstavili najmladší: divadelníci SKUS Jednota a ZŠ Sriemskeho frontu v Šíde, ako i slovenského evanjelického cirkevného zboru Binguľa. Zahrali divadlá Sviatočné príbehy a O pyšných netopieroch, obe v réžii Anny Kovárovej a Oliny Kolárovej. Po slávnostnom otvorení sa predstavili divadelníci Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu inscenáciou Zypa Cupák, teda dramatizáciou románu Jána Čajaka ml., ktorú nacvičili pod režijnou taktovkou Rastislava Zorňana. – 28. júna pokračovali 12. Divadelné dni Michala Benku-Uču. Na javisku sa najprv predstavili herci ZŠ Jána Kollára zo Selenče. Zahrali inscenovanú ľudovú rozprávku zo zbierky bratov Grimmovcov Snehulienka a sedem trpaslíkov v réžii Anny Kolekovej, Terézie Trusinovej a Anny Petrášovej. V ten istý večer sa Laliťanom predstavili hostia zo Slovenskej republiky. Herci DS Janka Borodáča – Plechotice zahrali divadelné predstavenie Cesta autora Karola Horáka; réžiu podpísal Jozef Novák. – 29. júna v Laliti vystúpili divadelníci KIS Kysáč. Kysáčania zahrali divadlo pre tých najmladších, ale v publiku sa našli aj starší, ktorí si tiež boli pozrieť divadelné predstavenie Aká mucha, taký... v réžii Jána Privizera. – 25. júla do Lalite pricestovali hostia zo Slovenska, z dediny Maňa. Bola to ich tretia návšteva v rámci kamarátenia týchto dvoch dedín. Laliťania toho večera pre hostí a domáce obecenstvo zahrali divadelné predstavenie Diabol v raji manželskom autora Ferka Urbánka, a tým uzavreli 12. Divadelné dni Michala BenkuUču.

• Modra, Slovensko 13. – 18. októbra v Študijnom a kongresovom stredisku Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Modre-Harmónii na Slovensku sa slovenskí pedagógovia zo Srbska, medzi ktorými boli aj predstavitelia gymnázia, základných a materských škôl z Kovačice a Padiny, zúčastnili za podpory Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny na metodickom kurze. Učitelia základných a stredných škôl nielen zo Srbska, ale aj z Rumunska, Maďarska, Chorvátska a Ukrajiny absolvovali program Regionálna výchova a tradičná ľudová kultúra a pedagógovia pôsobiaci v materských školách sa zúčastnili na vzdelávacom programe Netradičné formy vyučovania. Lektormi tohto kurzu boli PaedDr. Mária

Onušková a PaedDr. Darina Bačová. V rámci praktickej výučby sa viac dozvedeli o tradíciách a kultúre tohto slovenského regiónu a v rámci školenia absolvovali aj exkurziu po pamätihodnostiach historického mesta Trnava, navštívili hrad Červený Kameň, pozreli si výrobné priestory Slovenskej ľudovej majoliky v Modre a navštívili i Bratislavu.

• Nadlak, Rumunsko – 15. októbra bola medzinárodná konferencia pod názvom 210 rokov spolužitia Slovákov a Rumunov – Nadlak – kultúrny model, ktorá zohľadnila niektoré aspekty viac ako dvestoročného spolunažívania Slovákov a Rumunov v susednej krajine, v Rumunsku. Zorganizovalo ju mesto Nadlak v spolupráci s Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku, Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Ministerstvom zahraničných vecí Rumunska a Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Rumunsku. Záštitu nad konferenciou prevzali premiéri oboch krajín Victor Ponta a Robert Fico. Zo Slovákov v zahraničí sa na konferencii zúčastnili predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, poslanec slovenskej samosprávy v Békešskej župe Mihály Lászik a predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová, ktorí k panelovej diskusii prispeli skúsenosťami v spolužití Slovákov s väčšinovým národom v Maďarsku a Srbsku a o význame spoločných podujatí a projektov Slovákov na Dolnej zemi. – 4. novembra v priestoroch Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Nadlaku sa stretli členovia Komisie pre školstvo a vzdelávanie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí – Sekcie pre strednú, južnú a východnú Európu, čím sa obnovila činnosť tohto poradného orgánu predsedu ÚSŽZ, ktorý menuje členov tejto komisie. Členstvo v komisii je čestnou funkciou a členovia sú vo svojej funkcii nezastupiteľní. V rámci komisie pôsobí aj Sekcia pre západnú Európu a zámorie. Sekcie by sa mali stretávať dvakrát ročne. Na zasadnutí boli prítomní členovia sekcie z Rumunska, Srbska, Maďarska, Chorvátska, Ukrajiny, kým z Poľska sa na tomto stretnutí nezúčastnil nikto a z ÚSŽZ bol prítomný predseda Igor Furdík a pracovníčka Teritoriálneho, kultúrneho a informačného odboru Úradu Božena Malíková. Po schválení Štatútu sekcie, ktorý navrhol a opodstatnil predseda Igor Furdík, jej predsedom sa stal Pavel Hlásnik, podpredsedníčkou Vilma Prívarová a tajomníčkou Božena Malíková. Už na prvom zasadnutí sa členovia sekcie dopracovali k niekoľkým uzáverom. Po-

335

kiaľ ide o študijné odbory štipendistov vlády SR, sekcia bude obhajovať mienku, aby sa v budúcnosti štipendijne podporovalo aj štúdium medicíny a cudzích jazykov. Zároveň sa poukázalo aj na to, aby sa pri vysielaní učiteľov zo Slovenska dával dôraz aj na to, aby to boli odborníci, ktorí budú okrem vzdelávacej vyvíjať aj osvetovú činnosť. Niektoré z odporúčaní sekcie, pokiaľ ide o iné formy podpory slovenského školstva v zahraničí, akými sú semináre, príprava učiteľov, lektoráty, stážisti a pod., sa týkajú aj prihliadania na miestne špecifiká, kým iné sa týkajú návrhu, aby sa organizovali výjazdové kurzy v krajinách v súčinnosti s ÚSŽZ a využívali európske fondy cezhraničnej spolupráce. V súvislosti s témou učebníc a učebných pomôcok sekcia ocenila spoluprácu s MŠ SR a navrhla do objednávky zaradiť aj určitý počet titulov pre školy v zahraničí a pokračovať s podporou ÚSŽZ na zabezpečenie detskej, slovníkovej a odbornej literatúry pre školské knižnice. Keď ide o letné školy, školy v prírode a ďalšie mimoškolské aktivity, pozitívne zhodnotili doterajšie formy spolupráce a podporu ÚSŽZ. – 21. marca v centrálnom sídle Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Nadlaku udelili tradičnú prestížnu Cenu Ondreja Štefanka. Touto cenou si nielen Slováci v Rumunsku, ale aj celé slovenské zahraničie zachováva pamiatku na zosnulého literáta, spolkového činiteľa a organizačného lídra slovenskej Dolnej zeme. Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku túto prestížnu cenu udeľuje žijúcim osobnostiam v slovenskom zahraničí alebo zo Slovenskej republiky, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Cena Ondreja Štefanka sa podľa pravidiel udeľuje v dvoch kategóriách, a to za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničí a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete. Cenu Ondreja Štefanka spravidla udeľujú dvom osobnostiam, ale výnimočne, ako to bolo aj v minulom roku, i tohto roku ju získali traja. Udeľuje sa im aj plaketa s diplomom a stanovená finančná čiastka. Cenu Ondreja Štefanka v oblasti propagácie literatúry získal Dr. Michal Babiak, pôvodom z Kulpína, už dlhodobo žijúci a pôsobiaci v Bratislave. Cenu za organizačnú a spolkovú činnosť rovnoprávne udelili dvom dámam. Získali ju americká Slovenka Nina Holá a predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová. Každoročné stretnutie v Nadla-

ku, okrem udeľovania cien, je späté aj s dvojdňovou medzinárodnou konferenciou. Po oficiálnom otvorení konferencie úvodom odzneli príhovory hostí a neskôr v pracovných častiach tohtoročnej konferencie účastníci sa zaoberali predovšetkým variáciami na tému Historické aspekty života dolnozemských Slovákov. Na konferencii účinkoval rekordný počet vedcov, kultúrnych a spolkových pracovníkov zo Slovenska, Maďarska, Srbska a Rumunska. Svoje vedeckovýskumné projekty a referáty prednieslo 50 referentov z viacerých univerzitných centier na Slovensku, v Rumunsku, v Maďarsku a v Srbsku, ale aj predstavitelia významných inštitúcií, spolkov a združení. – 29. až 30. marca Miestna organizácia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov, Kultúrno-vedecká spoločnosť Ivana Krasku a Spoločnosť pre edukáciu a kultúru usporiadali 6. Medzinárodnú výstavu kraslíc a jarných výzdob. Na podujatí sa zúčastnili vystavovatelia z Rumunska, zo Srbska – z Vojvodiny a z Maďarska. Zo slovenských vojvodinských prostredí v Nadlaku vystavovali Anna Legíňová, kvetinárstvo Floria a Združenie MY z B. Petrovca. V mene Asociácie slovenských spolkov žien tentoraz vystavovali členky Spolku žien pri MOMS v Báčskej Palanke a členky Spolku žien Slovenka v Hložanoch. – 26. až 28. septembra sa v Dome kultúry v tomto meste uskutočnila 16. edícia prehliadky sólistov slovenskej ľudovej piesne Cez Nadlak je... 2014 v organizácii Aradskej oblasti DZSČR. Finančne ju podporili Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Mestské zastupiteľstvo v Nadlaku. Na prehliadke zazneli spevy úhrnne 24. spevákov z Maďarska, z Chorvátska, zo Srbska a z Rumunska rozdelených do troch vekových kategórií. V prvej kategórii zazneli hlásky nádejných spevákov vo veku od 6. do 12. rokov, v druhej kategórii súťažili speváci od 13. do 18. rokov a v tretej kategórii speváci nad osemnásť rokov. Spevákov hodnotila odborná porota v zložení: Ján Šutinský z Maďarska, predseda, Juraj Ferík a Anna Medveďová zo Srbska, Mária Peneac a Kristína Jucan z Rumunska. Podľa hodnotenia speváckych schopností, správnej dikcie čistoty intonácie, hlasovej techniky a zladenosti speváka s orchestrom, ako aj správneho podania odkazu piesní, porota udelila po tri ceny v jednotlivých kategóriách. Z najmladších spevákov ocenenia získali: Andrea Fábriová z Nadlaku, 1. miesto, Bernadetka Frnková z Gemelčičky (Rumunsko), 2. miesto, a Milan Joković z Kysáča, 3. miesto. V strednej kategórii víťazkou sa stala

336

Anna Berédiová zo Selenče, ktorá vystupovala ako predstaviteľka Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, druhé miesto obsadila Nina Francistyová z Kysáča a tretia bola Janka Sekáčová z Gemelčičky. V kategórii dospelých porota mala ťažšiu prácu, lebo bolo viac kvalitných spevákov. Víťazkou festivalu v kategórii nad 18 rokov sa stala Adriana Fúriková z Čerpotoku (Rumunsko), ktorá zároveň získala aj cenu orchestra, druhoumiestnená je Jarmila Kolárová z Báčskeho Petrovca, kde sa dostala aj tretia cena – Andrei Lačokovej, predstaviteľky Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom. Tri rovnoprávne špeciálne ceny odbornej poroty udelili Sáre Valentíkovej a Vlaste Vachulovej z Pivnice a Melinde Žingorovej z Maďarska. Cenu Dotyku ľudskosti pre najmladšieho súťažiaceho dostal Damián Sekáč z Gemelčičky z Rumunska a pre súťažiaceho vo vekovej kategórii nad 18 rokov Katarína Lenhartová-Petríková z Kovačice. Sprievodným podujatím festivalu bola prezentácia prvej zbierky znotovaných piesní z pätnástej, jubilejnej prehliadky sólistov slovenskej ľudovej piesne Cez Nadlak je... 2013, ktorú zostavil a vydanie financoval Jozef Vladimír Zifčák mladší. Odbornú pomoc pri zapisovaní textov piesní poskytla Dagmar Mária Anoca, ilustrátorkou zbierky bola Miroslava Karkušová. Maľba na obale zbierky je obraz Jarmily Kolárovej z Petrovca, ktorá originál venovala na prezentácii autorovi zbierky. Je žiaduce, aby zbierky tohto druhu boli zverejňované zo všetkých festivalov slovenských ľudových piesní nielen v Nadlaku, lebo je to jediný a správny spôsob zachovania našich skvostov – slovenských ľudových piesní.

• Nová Pazova – 10. a 11. októbra v Športovo-rekreačnom komplexe bazénov prebiehal v poradí 7. Veľtrh hospodárstva. Medzi početnými hosťami na slávnostnom otvorení veľtrhu sa zúčastnil aj Dragan Stevanović, štátny tajomník Ministerstva pre regionálny rozvoj a lokálnu samosprávu, ktorý toto veľké hospodárske podujatie otvoril. O veľkom význame hospodárskeho veľtrhu pre ďalší ekonomický rozvoj hovorili aj Goran Vranješ, predseda organizačného výboru veľtrhu, a Milan Božić, predseda Sriemskej hospodárskej komory.

• Nové Mesto nad Váhom, Slovensko – 6. až 9. apríla prebiehal 17. ročník Festivalu Aničky Jurkovičovej. Jeho dôraz je na postavení a poslaní ženy v živote a spoločnosti a

pestovaní lásky a úcty k žene. Tento festival spolupracuje s Festivalom Zuzany Kardelisovej v Kysáči, pričom víťazi festivalov hosťujú na Slovensku, respektíve v Srbsku. I samotní kysáčski divadelníci sa takmer každý rok zúčastňujú na festivale v Novom Meste nad Váhom. – 6. apríla členovia divadelnej sekcie KUS Zvolen Kulpín ako víťazi vlaňajšieho Festivalu Zuzany Kardelisovej v Kysáči vystúpili na Festivale Aničky Jurkovičovej s predstavením Pohreb autora Ivana Holuba v réžii Alexandra Baka. – 7. apríla sa členovia Ochotníckeho divadla KIS Kysáč obecenstvu a porote Festivalu Aničky Jurkovičovej predstavili hrou Klietka Branislava Čemana a Svetlany Gaškovej. – 8. apríla v Mestskom kultúrnom stredisku na na Festivale Aničky Jurkovičovej vystúpili aj herci SD VHV s predstavením Krčma na hlavnej hradskej, ktorú podľa predlohy A. P. Čechova režíroval Miroslav Benka.

• Novi Pazar – 30. augusta na Druhom mládežníckom divadelnom festivale (Youth Theatre Festival) v Novom Pazare vyhlásili za najúspešnejšie divadlo pohybové predstavenie Babylon, autorského projektu Miroslava Kožíka a Miroslava Baka. Súbor SD VHV Stará Pazova, ktorý pracuje pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka, vystúpil v tamojšom Kultúrnom stredisku v tretí festivalový deň (26. augusta) a po vystúpení dožil búrlivé ovácie obecenstva. Festival trval od 24. až 30. augusta a vystúpilo sedem divadelných súborov zo Srbska. Je časťou projektu, ktorý za finančnej podpory Fondu pre ľudskú bezpečnosť na území juhozápadného Srbska realizuje Program pre rozvoj Spojených národov. K usporiadaniu festivalu prispeli Veľvyslanectvo Turecka v Belehrade a vláda Republiky Srbsko.

• Nový Sad – 4. októbra na Filozofickej fakulte prebiehala 5. Medzinárodná vedecká konferencia Mosty mediálneho vzdelávania, na ktorej sa zúčastnili početní domáci a zahraniční mediálni odborníci. – 7. októbra v kinosále Filozofickej fakulty v Novom Sade bola komemorácia venovaná zosnulému prof. Dr. Michalovi Týrovi, uznávanému odborníkovi jazykovedcovi, slovakistovi a slavistovi, autorovi a redaktorovi početných učebníc, odborných publikácií a článkov, ktorý odišiel do dôchodku z postu riadneho profesora Oddelenia slovakistiky FF v Novom Sade roku 2010. – 14. októbra v Pokrajinskom sekretariáte pre energetiku a nerastné suroviny v Novom Sade predseda Rady

337

MS Padina Ladislav Petrovič podpísal dodatok k zmluve o udelení grantu v rámci Programu prevencie a odstránenia škodlivých následkov vzniknutých ťažením nerastných surovín na území AP Vojvodiny. MS Padina získalo 3 942 800 din. na rekultiváciu a revitalizáciu opustenej bane, degradovaného územia Pozajmište – Padina. – 16. októbra v Štúdiu M Novosadského rozhlasu sa začala verejná rozprava o Návrhu zákona o elektronických médiách a Návrhu zákona o verejných servisoch. – 18. októbra na slávnostnom zasadnutí Zhromaždenia mesta Nový Sad schválili rozhodnutie o nositeľoch Októbrovej ceny a Novembrovej listiny. – 22. októbra, v rámci návštevy Srbska, minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušan Čaplovič sa stretol s predsedom vlády AP Vojvodiny Bojanom Pajtićom a pobudol aj v Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny. Stretnutie ministra Čaploviča s predsedom pokrajinskej vlády Pajtićom bolo prevažne zamerané na posilnenie spolupráce v oblasti vzdelávania, v záujme zrealizovania spoločných vedeckovýskumných a rozvojových projektov. Ako spoločný a dôležitý problém zdôraznili najmä problém veľkého počtu mladých vojvodinských Slovákov, ktorí po ukončení štúdií zostávajú na Slovensku. – 22. až 26. októbra na Spense prebiehala desiata Novosadská jeseň, tradičné ekologické, hospodárske, turistické a kultúrne podujatie obsahujúce viacero tematických predajných výstav. Ústredné miesto patrilo jesenným druhom kvetín a sadeniciam, ako i kvetináčom a inému záhradnému náčiniu. Okrem hortikultúry veľmi navštívené boli aj výstavy medu, zdravých potravín a ručných prác a umeleckých remesiel. Ani tohto roku nechybovali sprievodné podujatia, čiže prednášky, okrúhle stoly a dielne. Hovorilo sa o tom, akú vodu pijeme, predstavili sa Sriemske Karlovce ako prvá ekoturistická destinácia a program Za čistejšie a zelenšie školy. Viac ako 200 žiakov sa zaúčalo tkaniu, vyšívaniu, háčkovaniu. Novosadskú jeseň organizuje Hnutie zalesňovateľov Nového Sadu za podpory mestskej správy pre ochranu životného prostredia a pre hospodárstvo. Toto podujatie pripomína príchod jesene a znamená rozlúčku s letom, ale ponúka aj príležitosť informovať sa o nových dosahoch z rôznych oblastí. Na jesennom podujatí už tradične nachádzame aj vystavovateľov z našich prostredí. Tentoraz tam boli Spolok kysáčskych žien, zeleninári Vozárovci tiež z Kysáča a Zlaté remeslá z Báčskeho Petrovca. – 23. októbra v mestskej radnici z príležitosti Dňa oslobodenia Nového Sadu

slávnostne odovzdali uznania laureátom Októbrovej ceny a Novembrovej listiny. Októbrovú cenu dostali: Pavle Budakov, riadny profesor na Katedre pre patológiu Lekárskej fakulty Univerzity v Novom Sade v penzii, a Stredisko pre prevenciu deviantného správania sa mladých Target. Novembrovú listinu dostali: Slobodan Jovanović, zakladateľ Fondácie Marija Jovanović – dieťa, a Hadži Zoran Lazin, publicista a dlhoročný kultúrny dejateľ. – 24. októbra na pôde Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny preukazy Spolku slovenských spisovateľov udelil jeho predseda Miroslav Bielik kolegom z radu vojvodinských Slovákov. Novými riadnymi členmi SSS sa stali príslušníci generácie X – Ladislav Čáni, Katarína Hricová, Martin Prebudila, Adam Svetlík a Vladimír Valentík. – 25. októbra v Štúdiu M Rádia Nový Sad otvorili multimediálnu výstavu Najlepšie pre tých, čo prichádzajú a to z príležitosti 7. Svetového dňa audiovizuálneho dedičstva, ktorého témou je Zachovanie audiovizuálneho dedičstva pre budúce generácie. Dramatický stav a úsilie Dokumentácie RUV RTV, aby zachovala, priblížila publiku a digitalizovala svoje obsahy, sa do tejto témy práve vtesnáva. Oslava Svetového dňa audiovizuálneho dedičstva je časťou globálnejšieho UNESCO projektu Pamäť sveta, ktorý sa zaoberá zachovaním svetového dokumentárneho dedičstva vo všetkých tvaroch. – 30. októbra v Štúdiu M Novosadského rozhlasu prezentovali príručku pre novinárov Rokovacie kapitoly 23 a 24 – O čom rokujeme, ktorú spoločne vydali Nemecká agentúra pre medzinárodnú spoluprácu a Nezávislé združenie novinárov Srbska. – 7. novembra na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade boli na úradnej návšteve s cieľom nadviazať spoluprácu s touto vysokoškolskou ustanovizňou vo Vojvodine delegácia NRSNM v zložení predsedníčka Anna Tomanová-Makanová, podpredsedníčka Zuzana Lenhartová a predsedníčka Výboru pre vzdelávanie Svetlana Zolňanová. V rozhovore s vedúcou katedry prof. Dr. Jarmilou Hodoličovou, predsedom Komisie pre vysokoškolské ustanovizne VPV NRSNM prof. Dr. Samuelom Čelovským a ich spolupracovníkmi sa zistilo, že slovakistická katedra zápasí s niektorými problémami, ktoré sa pokúsia doriešiť spoločnými silami s NRSNM. Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny tohto roku už podala nápomocnú ruku menovanej katedre, keď finančne podporila vydanie študentského časopisu Čar(b)ológ. Zároveň sa viedli rozhovory o bližšej spolupráci medzi dvomi ustanovizňa-

338

mi a spoločnej účasti na rôznych projektoch, seminároch, stretnutiach a podobných podujatiach. – 13. až 16. novembra v Novosadskom rozhlase prebiehal Štrnásty medzinárodný festival profesionálnych zvukárov Taktons. Ide o súťaž profesionálnych rozhlasových a televíznych nahrávok, v ktorej sa hodnotí všeobecná kvalita zvuku v nahrávkach. Tohto roku účinkovali verejné mediálne servisy z Macedónska, Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, Slovenska, Rumunska, Maďarska a zo Srbska. Prvé tri dni boli súťažného charakteru, keď odborná porota hodnotila snímky z úhrnne 16 kategórií zvukových nahrávok. Novinkou tohtoročnej súťaže bolo to, že všetky príspevky museli mať rovnakú úroveň hlasitosti, a to podľa štandardov Európskej rádiodifúznej únie. Na 14. Taktonse najúspešnejší boli zvukári z Rumunska, ktorí podľa známok jury vyhrali v šiestich kategóriách, verejný servis Vojvodiny získal tri ceny, Rádio-televízia Srbska a RTV Slovinsko dve a prvé miesto obsadili aj verejný servis Chorvátska, Maďarska a Bosny a Hercegoviny. Okrem súťažnej časti návštevníci si mohli pozrieť aj výstavu profesionálnych audio- a videovybavení, ktoré boli vystavené v Štúdiu M Novosadského rozhlasu. V rámci podujatia, na ktorom si predovšetkým zvukári „zmerali” svoje zručnosti, na Fakulte technických vied prebiehala aj Druhá medzinárodná konferencia z oblasti akustiky a audiotechniky, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia z 11 krajín. Za ukončením festivalu svojráznu bodku položil koncert Orchestra Aleksandra Dujina a aradáčskych meškárok. – 15. až 17. novembra v miestnostiach SKC P. J. Šafárika prebiehal 1. fujarový seminár v Srbsku pod názvom Fujara naša slovenská. Seminár organizovalo Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika a viedol ho osvedčený fujarista Milan Korístek zo Slovenskej republiky. – 22. novembra na Biskupskom úrade Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Novom Sade podpísali Memorandum o utvorení Ekumenickej duchovnej rady Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Podpisovateľmi boli Samuel Vrbovský, biskup SEAVC, a Vladimír Skalský, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Funkcie prvého predsedu Ekumenickej duchovnej rady sa ujal biskup Samuel Vrbovský ako hlava Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku. V rade sa mu čoskoro pripoja zástupcovia rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a protestantských cirkví. Ako sa uvádza v podpísanom doklade, duchovným životom Slovákov v zahraničí sa v minulosti zaoberali všet-

ky slovenské subjekty, spolky a cirkevné zbory. Žiaľ, po roku 1948 boli v značnej miere popretŕhané putá slovenského duchovného života medzi Slovenskom a slovenským svetom. Vzájomné duchovné celosvetové slovenskoslovenské vzťahy sa obnovili po roku 1989. Svetové združenie Slovákov v zahraničí prichádza s novou ekumenickou ponukou na riešenie tejto oblasti, takže môže prijať do svojej štruktúry duchovných i laikov, ktorí chcú byť nápomocní tejto myšlienke. Hlavným poslaním Ekumenickej duchovnej rady Svetového združenia Slovákov v zahraničí je analyzovať prostredníctvom svojich členov stav slovenského duchovného života vo svete a predkladať Generálnej rade Svetového združenia Slovákov v zahraničí iniciatívy a návrhy riešenia aktuálnych problémov. – 23. novembra v Štúdiu M Novosadského rozhlasu prebiehala 40. Rozhlasová súťaž mladých recitátorov v organizovaní ktorej finančne, prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj z vlastných prostriedkov, pomáhajú výbory pre vzdelávanie a informovanie NRSNM, Asociácia slovenských pedagógov a Matica slovenská v Srbsku. Na súťaži sa zúčastnilo 58 recitátorov v štyroch súťažiacich kategóriách: v prednese poézie žiakov tak nižších, ako i vyšších ročníkov, tiež stredoškolákov a v prednese prózy. Žiaci základných škôl prišli z Kovačice, Starej Pazovy, Kysáča, Jánošíka, Erdevíka, Selenče, Pivnice, Báčskej Palanky, Nového Sadu, Kulpína, Lalite, Šídu, Padiny, Suseku, Aradáča a Bieleho Blata. Stredoškoláci prišli v najväčšom počte z petrovského Gymnázia Jána Kollára, ale aj z Gymnázia Savu Šumanovića v Šíde, Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici, zo Strednej poľnohospodárskej školy vo Vršci, Strednej zdravotníckej školy 7. apríla v Novom Sade a SKUS h. J. Čmelíka v Starej Pazove. Trojčlenná porota, ktorej predsedníčkou bola Katarína Melegová-Melichová a členmi Ján Širka a Jana Lačoková, navrhla, keďže konkurencia bola veľká, aby sa v niektorých kategóriách udeľovali aj dve rovnoprávne ceny. V prednese poézie žiakov nižších ročníkov najúspešnejší boli: Gabriela Svetlíková zo ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, nacvičila Alžbeta Chrťanová (prvá cena), Mia Verešová zo ZŠ h. Janka Čmelíka v Starej Pazove, nacvičila Lýdia Gedeľovská (druhá cena) a Annamária Kollárová zo ZŠ Vuka Karadžića v Báčskej Palanke, nacvičila Elena Hložanová (tretia cena). Najúspešnejší recitátori vyšších ročníkov boli: Martina Bartošová zo ZŠ Bratstvo v Aradáči, nacvičila Soňa Zahorcová (prvá cena), Ema Kočišová zo ZŠ v Starej Pazove, na-

339

cvičila Miruška Kočišová (druhá cena) a Hana Katarína Ďurovková zo ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči, nacvičila Ľudmila Berediová-Stupavská (tretia cena). V kategórii prednesu prózy ceny dostali: Miluška Vranková zo ZŠ v Kysáči, nacvičila Ľudmila Berediová-Stupavská (prvá cena), Emília-Jana Pálešová zo ZŠ Savu Šumanovića v Erdevíku, nacvičila Ruženka Ďuríková (druhá cena) a Ivana Galátová zo ZŠ v Kovačici, nacvičila Mária Kotvášová-Jonášová (tretia cena). Špeciálnu cenu získala Jelena Miščevićová zo ZŠ v Novom Sade, nacvičila Milina Struháriková. V kategórii prednesu poézie stredoškolákov a študentov zvíťazili: Miloš Simonović zo SKUS h. J. Čmelíka v Pazove, nacvičila Anna Simonovićová (prvá cena), Elena Vršková z Gymnázia Jána Kollára v Petrovci, nacvičila Annamária Boldocká-Grbićová (druhá cena) a Martina Grňová zo Strednej zdravotníckej školy v Novom Sade, nacvičila Milina Struháriková (tretia cena). – 29. novembra v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny sa konala vernisáž výstavy sôch, inštalácií, obrazov, umeleckých objektov a iných artefaktov akademického maliara Rastislava Škulca (1962) pod názvom Remix, refresh, restart. Prítomných zjavne ohromila a zároveň nadchla sila konceptuálnej výpovede nekompromisného umelca, tak v časti retrospektívnej, ako aj v segmente zahrnujúcom aktuálne najnovšie produkty z jeho umeleckej dielne. – 30. novembra v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov na 9. vedeckom sústredení muzikológov a hudobných odborníkov sa tentoraz zamerali na vymedzenú oblasť výskumu – Slovenská vojvodinská hudba a jej zastúpenie na Slovensku. Správny výber referentov a správny smer diskusie po jednotlivých prednáškach nielenže otvorili ďalšie nepreskúmané oblasti na tomto poli, ale riešenie niektorých otázok dobre nasmerovali. Organizáciu mali spolu na starosti ÚKVS a NRSNM, presnejšie Komisia pre hudobnú činnosť Výboru pre kultúru Národnostnej rady. V pokračovaní 9. muzikologickej konferencie, ako svojrázny zlatý klinec programu, bol koncert diel Viliama Figuša Bystrého v Štúdiu M Rádia Nový Sad. – 11. a 12. decembra v Štúdiu M Novosadského rozhlasu prebiehala regionálna konferencia Verejné servisy a menšiny, konferencia, ktorú zorganizovala Európska rádiodifúzna únia v spolupráci s Európskou úniou, Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Rádio-televíziou Vojvodina a na ktorej sa hovorilo o výmene skúseností a výzvami, s ktorými sa stretávajú verejné mediálne servisy v juhovýchodnej Európe v produkovaní programu pre

menšinové spoločenstvá. Akým spôsobom médiá spĺňajú svoje povinnosti k národnostným menšinám a o implementovaní zákonov o informovaní okrem iných hovorili aj riaditeľ Rádio-televízie Vojvodina Srđan Mihajlović, zástupca šéfa Delegácie Európskej únie v Srbsku Oscar Benedikt, zástupca zodpovedného redaktora pre menšinové programy RTV Vojvodina Atila Marton a ďalší, kým mediálna expertka a profesorka na Oddelení žurnalistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade Dubravka Valićová-Nedeljkovićová poznamenala, že najnovší prieskum, ktorý realizovali v štyroch krajinách západného Balkánu, ukázal, že je Vojvodina dobrým príkladom, ako treba podporovať informovanie v jazykoch národnostných spoločenstiev a uspokojiť rozličné komunikačné potreby menšín. Ako povedala, zákony sa implementujú, ale nevyhnutné je pozdvihnutie štandardov, ktoré sú formované ešte na začiatku fungovania vtedajšej Rádiotelevízie Nový Sad, ktorými by sa zvýšila kvalita programu. Okrem toho redakcie v jazykoch národnostných menšín sa podľa nej stretávajú s dvomi hlavnými problémami. „Redaktorská politika nie je jasne definovaná. Sú to médiá, ktoré by mali informovať o všetkom, o čom informujú aj iné médiá, majú byť usmernené iba na svoju menšinu, alebo majú obsahovať aj multikultúrne obsahy. Tieto redakcie pociťujú oveľa väčší nátlak, než ho cítia redakcie vo väčšinovom jazyku. Nevyhnutné je stabilné financovanie, ktoré dnes aj majú, aj nie, omladenie redakcií a neustále čelenie nátlakom národnostných rád, ktoré priamo alebo nepriamo vplývajú na redakčnú politiku,“ zdôraznila D. Valićová-Nedeljkovićová. – 17. decembra v miestnostiach Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny prezentovali nový, doplnený Kódex novinárov Srbska, ktorý po prvýkrát vyšiel v deviatich jazykoch – v slovenčine, maďarčine, rumunčine, chorvátčine, rusínčine, rómčine, albánčine, bulharčine a bosniančine. Tajomník NUNS Svetozar Raković poznamenal, že predchádzajúci kódex bol schválený v roku 2006 a vytlačený bol iba v niektorých menšinových jazykoch. Ako povedal, zaujímavosťou je, že nový kódex bol vytlačený najprv v jazykoch menšinových spoločenstiev a do konca roka by mal byť sprístupnený aj v srbčine. Člen pracovnej skupiny a výboru Agentúry boja proti korupcii Zlatko Minić zdôraznil, že kódex je doplnený novou kapitolou, ktorá sa vzťahuje na prevenciu korupcie a problém konfliktu záujmov v médiách. Vydanie kódexu inicioval NUNS a Združenie novinárov Srbska a finančne ho

340

podporilo Ministerstvo kultúry a Organizácia pre európsku bezpečnosť a spoluprácu. – 23. decembra v priestoroch NRSNM v Novom Sade bolo udeľovanie cien z vypísaných súbehov časopisu pre deti Zornička a časopisu pre literatúru a umenie Nový život. Keď ide o tvorbu pre deti, čiže Zorničku, rozhodnutím komisie (J. Hodoličová, Martin Prebudila a Pavel Matúch) v kategórii poézie prvú cenu neudelili, druhú dostala Mária Vršková za cyklus básní (spolu 5) a tretiu Anna Malková za básničky Bábikin strach a Darček. V kategórii prózy prvú cenu udelili Jánovi Žolnajovi za krátku prózu Izabela, druhú cenu získali Katarína Hricová za prácu Rozprávka o Samkovi a Samote a Anna Kukučková za prácu Na písmenko. Tretia cena sa dostala do rúk študentiek Anety Lomenovej za prácu Miškove dobrodružstvá a Martiny Bartošovej za prácu Dobrodružstvá červíka Kristofera. Keď ide o tvorbu pre dospelých, čiže Nový život, z básnických príspevkov komisia (Marta Součková, Z. Valentová-Belićová a Adam Svetlík) prvú cenu udelila Martinovi Prebudilovi za cyklus Malá mi je báseň, druhú cenu neudelili, kým tretie ceny udelili Vladimírovi Ječmenovi za 3 básne Bez názvu a Svetlane Gaškovej za báseň Jupiter, Zeus a Rá. Za najlepší prozaický príspevok komisia ocenila prózu Janka Takáča Štráng, druhú cenu v kategórii prózy neudelili a texty ocenené 3. miestom napísali Katarína Hricová (Som tu), Martina Bartošová (Keď raz pochopíš) a Aneta Lomenová (Pred tvárou súmraku). – 5. januára v slovenskom evanjelickom chráme Božom usporiadali novosadskí Slováci tradičný koncert pod názvom Čas radosti. Na koncerte, ktorý slávnostne otvoril velebný pán farár Vladimír Obšust, sa niekoľkými vianočnými piesňami predstavili Zmiešaný spevokol cirkevného zboru v Novom Sade, ktorý vedie Anna Crveniová, Zmiešaný komorný zbor Agapé cirkevného zboru v Novom Sade, ktorý spravuje Milina Sklabinská, hrou na organe prispel aj Marek Stupavský a najmladší účastníci programu Ema a Viktor Ivanovičovci koledami umocnili čaro Vianoc. – 18. januára v priestoroch E-gymnázia v tomto meste otvorili prvú výstavu fotografií Alexandra Rybára, študenta manažmentu v Bratislave. Výstava bola humanitárneho charakteru, lebo príjmy zo vstupného a dobrovoľné príspevky boli určené Detskej dedinke v Sriemskej Kamenici. – 5. februára na Starej fare SKC P. J. Šafárika Miestny odbor Matice slovenskej v Novom Sade usporiadal tradičné valné zhromaždenie. – 28. februára usporiadali okrúhly stôl, ktorý v rámci veľtrhu vzdelávania Smerovníky zor-

ganizoval Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá. Venovaný bol významu vo vzdelávaní v jazykoch národnostných spoločenstiev v základných a stredných školách na území AP Vojvodiny. – 28. februára v organizácii Múzea Vojvodiny v ústrety začiatku jarného cyklu a ako spomienka na fašiangové zvyky sa uskutočnila 19. maškaráda. Toto masové podujatie prilákalo niekoľko stovák maskovaných účastníkov rôznych vekových kategórií, od škôlkarov po dospelákov. Sprievod masiek tiahol od Dunajskej a Zmaj-Jovovej ulice po Dunajský park, kde prebiehal záverečný zábavný program. Na maškaráde sa zúčastnilo aj osemnásť žiakov ZŠ Jána Čajaka z Báčskeho Petrovca a osem žiačok ZŠ Ľudovíta Štúra z Kysáča. Cenu za najlepšiu tradičnú masku získali členovia AKUS Sonje Marinkovićovej z Nového Sadu. Cenu za najlepšiu súčasnú masku – chrobáka získal druhák Kristijan Negru z petrovskej ZŠ Jána Čajaka. – 28. februára sa brány Novosadského veľtrhu v tomto meste otvorili pre tisíce návštevníkov, ktorí mali možnosť pozrieť si najnovšie knihy, vypočuť si mnohých spisovateľov, poinformovať sa o stredných a vysokých školách a kochať sa v kráse umenia. Programy jubilejného 20. knižného salónu, 10. veľtrhu vzdelávania Smerovníky a 19. výstavy Art expo boli pre návštevníkov sprístupnené do 4. marca. Podujatie otvoril námestník ministra kultúry, vedy a technologického rozvoja prof. Dr. Slobodan Stupar. Aj v tomto roku boli udelené tradičné ceny Novosadského veľtrhu. Cenu Lazu Kostića za najlepšie literárne dielo dostal Dragan Jovanović Danilov za román Talasi beogradskog mora, kým Cenu Savu Šumanovića za mimoriadne úspechy vo výtvarnom umení dostal sochár Slobodan Kojić. Na javisku Pokrajinského sekretariátu pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá každý deň bol vyhradený termín na predstavenie škôl aj v jazykoch národnostných spoločenstiev. V prvý veľtrhový deň mali príležitosť prezentovať svoje školy aj žiaci Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, ako aj žiaci slovenských tried Strednej zdravotníckej školy 7. apríla v Novom Sade. – 3. marca na hlavnom javisku Novosadského veľtrhu, na stánku Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, svoje vydania predstavilo aj Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca. Predstavili knihu Rybím jazykom autorky Ileany Ursu Nenadić, ktorú z rumunčiny do slovenčiny preložila Dagmar Mária Anoca. Pri tejto príležitosti riaditeľ SVC Vladi-

341

mír Valentík poznamenal, že táto kniha takmer všetkých vrátila do starých čias, keď sa knihy v jazykoch národnostných spoločenstiev bežne prekladali. O knihe sa vyjadrila aj jej prekladateľka, ktorá básne ocharakterizovala ako čisté, číre, ale nie naivné. Druhou prezentovanou knihou bol zborník prác Kysáč 1773 – 2013 zostavovateľa Vladimíra Valentíka. Knihu vydalo SVC, spoluvydavateľmi sú Matica slovenská v Srbsku a Rada Miestneho spoločenstva Kysáč a na jej obsahu pracovalo viac ako 50 autorov. Predseda Rady MS Kysáč Ján Slávik zdôraznil, že sa na knihu dlho čakalo a o to väčšie bolo potešenie Kysáčanov, keď kniha konečne uzrela svetlo sveta. Poďakoval sa všetkým tým, ktorí iniciovali, aby sa kniha začala písať a zakončila, ako aj početným autorom. Najväčší počet textov napísala Ľudmila Berediová-Stupavská, ktorá sa venovala prevažne obyčajam z kysáčskej minulosti. Povedala, že najťažšie bolo vyhľadať si dobrých sprostredkovateľov informácií a z toho dôvodu vyzvala všetkých, aby si zapisovali akékoľvek poznatky z minulosti svojej osady, lebo tie môžu byť dobrým prameňom poznatkov. – 5. marca vo veľkej sieni starej fary v rámci pravidelných mesačných podujatí novosadských matičiarov odznela prednáška DrSc. Jána Babiaka na tému Slováci v Novom Sade od príchodu po druhú svetovú vojnu. Známy historik vo viac ako hodinovej prednáške ozrejmil špecifiká, ktoré ovplyvnili príchod prvých Slovákov na územie dnešného mesta Nový Sad. – 16. marca v Novom Sade hlasovalo 158 663 občanov, čiže 51,41 % zapísaných voličov, čo je o 15 000 menej než v roku 2012, keď hlasovalo 55,43 % (173 348). Kým v roku 2012 bolo takmer päť percent neplatných lístkov, teraz ich je medzi dvoma a troma percentami, teda v súlade so štatistikou. Volebná listina číslo 1 Aleksandar Vučić – Budúcnosť, v ktorú veríme, na nedeľňajších poslaneckých voľbách dostala v Novom Sade 48,01 % hlasov. Podporilo ju 76 176 voličov. Druhá volebná listina, v čele ktorej je Ivica Dačić, získala 10,43 % hlasov, čiže svojimi hlasmi ju podporilo 16 546 voličov. Obe tieto strany si zlepšili volebný výsledok vzhľadom na rok 2012. Ostatné strany dostali menej hlasov než v roku 2012. – 24. marca v sieni SKC P. J. Šafárika prebiehal pravidelný školský program žiakov základných škôl v Novom Sade, ktoré chodia na hodiny slovenského jazyka. Zišlo sa okolo päťdesiat slovenských detí z ôsmich novosadských škôl: ZŠ Iva Lolu Ribara, ZŠ 1. vojvodinskej brigády, ZŠ Kostu Trifkovića, ZŠ Dušana Radovića, ZŠ Ivana Gundulića, ZŠ Dositeja Obradovića, ZŠ Ðorđa

Natoševića a ZŠ Svetozara Markovića Tozu. Večierok bol pre deti veľkou radosťou, ale aj výzvou. V obecenstve sa na ne tešili rodičia, starí rodičia a všetci príbuzní, ktorí ich prišli podporiť potleskom. Žiakov pripravovali učitelia slovenského jazyka Samuel Medveď, Milina Struháriková, Mária Supeková, Viera Fedelová a mladé učiteľky Marína Srnková a Anna Lekárová. Bystrí žiačikovia mali možnosť na javisku Šafárika svojim rodičom zarecitovať básne o jari, zvieratách, škole, ovocí, zahrať si detské hry, povedačky a zaspievať si detské pesničky. – 2. apríla v sieni SKC P. J. Šafárika v Novom Sade bolo premiérovo uvedené divadelné predstavenie Zypa Cupák autora Jána Čajaka ml. Dramaturgiu predstavenia vypracovala Elena Hložanová a režíroval ho Rastislav Zorňan. – 8. apríla v SKC Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade bola predpremiéra detského divadelného predstavenia Číčkoviny autorky Anny Majerovej v réžii Samuela Medveďa. V predstavení účinkovali žiaci novosadských základných škôl, ktorí chodia na výučbu slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry. – 10. až 14. apríla na Novosadskom veľtrhu prebiehal v poradí 47. Medzinárodný veľtrh turizmu, gastronómie a výstava vín. V tomto roku svoju ponuku prezentovalo viac ako 120 vystavovateľov, tak domácich, ako aj európskych. Podujatie otvoril novosadský primátor Miloš Vučević. – 25. apríla v Zhromaždení AP Vojvodiny prebiehala medzinárodná konferencia Regionálne médiá v juhovýchodnej Európe. Spoločne ju zorganizovali Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie a Inštitút regiónov Európy (IRE) v Salzburgu, Rakúsko. Zhromaždili sa na nej mediálni experti a predstavitelia médií z Rakúska, Maďarska, Belgicka, Rumunska a iných štátov. – 5. až 6. mája v Master stredisku Novosadského veľtrhu prebiehala Druhá medzinárodná dunajská konferencia o kultúre, ktorú zorganizovali Kultúrne centrum Nového Sadu a Európska dunajská akadémia a otvoril ju primátor mesta Nový Sad Miloš Vučević. – 9. mája v Zhromaždení AP Vojvodiny pod záštitou predsedu vlády Republiky Srbsko a predsedu vlády Slovenskej republiky prebiehala medzinárodná konferencia na vysokej úrovni pod názvom Slováci a Srbi – história a súčasnosť. Konferenciu zorganizovali Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Matica slovenská v Srbsku a Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Srbsku. Celodenná konferencia bola rozdelená do piatich tematických panelov, v ktorých sa pozoruhodný počet reč-

342

níkov zameral na niekoľko oblastí. Prvý panel sa niesol v znamení legislatívneho rámca postavenia národnostných menšín v Srbsku a medzištátnej srbsko-slovenskej spolupráce v oblasti menšinových práv. O tradíciách spolunažívania Slovákov a Srbov hovorili v druhom paneli. Tretí panel bol zameraný na kultúru a duchovný život Slovákov v Srbsku. V predposlednom, štvrtom paneli sa rečníci zmienili o školstve Slovákov v Srbsku, o jeho súčasnom postavení a význame vzdelávať sa v materinskom jazyku. Piaty panel bol v znamení aktuálneho postavenia slovenskej menšiny v Srbsku. Tento časovo najkratší panel sa týkal konkrétnej situácie, problémov a možných východísk. V záverečnej časti konferencie bolo vyhlásené a schválené Memorandum konferencie; v ňom sa o. i. uvádza, že Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Matica slovenská v Srbsku, Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Srbsku a účastníci konferencie oceňujú vysoký stupeň ochrany získaných práv slovenskej menšiny v RS, vyjadrujú presvedčenie, že v súčasnosti ochrana ľudských a menšinových práv bude iba nadobúdať na svojom význame. Schválené boli aj početné závery týkajúce sa spracovaných oblastí, medzi ktoré patria aj nasledujúce: obnovenie činnosti Republikovej rady pre národnostné menšiny, zachovanie úrovne získaných práv; trvalé zabezpečenie priestorov a finančne-materiálnych podmienok pre ustanovizne osobitného významu pre zachovanie kultúrneho dedičstva vojvodinských Slovákov, doriešenie problému financovania MSS; zabezpečenie efektívneho náboru žiakov do slovenských škôl, udeľovanie štipendií deficitným kádrom a zamestnávanie mladých odborníkov, riešenie otázky zjednodušenia postupu nostrifikácie diplomov; vytvorenie legislatívneho rámca, ktorý umožní zachovanie vysielania programov v slovenskom jazyku lokálnych elektronických médií, resp. lokálnych rozhlasových staníc, zabezpečenie pravidelného financovania a zlepšenie podmienok redakcií; zabezpečenie dôsledného uplatňovania získaných práv na úradné používanie slovenského jazyka a písma v súlade s ustanoveniami; riešenie otázky reštitúcie cirkevného majetku; zasadzovanie sa o uzavretie takej dohody, ktorou by sa dlh Republiky Srbsko voči Slovenskej republike vyrovnal jeho predisponovaním pre potreby slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Celkom na záver konferencie prítomným sa prihovoril aj podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miro-

slav Lajčák. – 22. mája na zasadnutí pokrajinského Zhromaždenia za uplatnenie Štatútu AP Vojvodiny hlasovalo 104 poslancov, sedem bolo proti, jeden poslanec sa zdržal hlasovania a jeden sa nezúčastnil v hlasovaní. Tým sa Štatút AP Vojvodiny z roku 2009 stal súčasťou histórie. Posledným krokom na tej ceste bolo toto jeho potvrdenie a schválenie Návrhu rozhodnutia pokrajinského Zhromaždenia o uplatňovaní Štatútu AP Vojvodiny. – 24. a 25. mája Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov pripravil dvojdňové odborné školenie pre moderátorov, ale aj pre iných záujemcov pracujúcich s hovoreným slovom. Záujemcov o tento workshop sa zišlo viac ako tucet, medzi nimi aj konferencieri podujatí a festivalov, rozhlasoví i televízni moderátori. Školenie viedol Marcel Olšiak, pedagóg na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorý vyučuje aj na Katedre žurnalistiky. – 3. júna v Ústrednej čitárni Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade sa Oddelenie slovakistiky tejto fakulty zapojilo do oslavy 60. výročia založenia tejto vedeckej a vzdelávacej inštitúcie príležitostnou výstavou kníh a učebníc profesorov, spolupracovníkov a absolventov slovenského jazyka a literatúry pomenovanej Zo slovakistickej tvorby. Vernisáž autorky knihovníčky Tatiany Pintírovej zdôvodnila vedúca Oddelenia slovakistiky Dr. Jarmila Hodoličová. Umocnilo ju aj príležitostné odovzdávanie Veľkej medaily svätého Gorazda, ktorú zaslúžilým pedagógom každoročne udeľuje Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. Okrem domácich laureátov príležitostne oceňujú aj Slovákov žijúcich a tvoriacich v zahraničí. Do radu tohtoročných laureátov si zastal aj jubilant sedemdesiatnik, riadny profesor na dôchodku Dr. Michal Harpáň z Nového Sadu. Prestížne ocenenie mu z poverenia ministra školstva Dr. Dušana Čaploviča odovzdal veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku Dr. Ján Varšo. Osobitným bodom tohto slávnostného podujatia bolo udelenie pochvalného uznania Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku študentke slovakistiky Anne Margaréte Valentovej, ktorá bola vymenovaná za najlepšiu študentku Filozofickej fakulty v akademickom roku 2012/2013. Valentová je zároveň i nositeľkou výnimočnej ceny Univerzity v Novom Sade za ukončenie základných akademických štúdií s najvyššou priemernou známkou 10,00 vo všetkých štyroch ročníkoch. Uznanie a prislúchajúcu finančnú čiastku jej udelila predsedníčka NRSNM Anna Tomano-

343

vá-Makanová, ktorá priniesla aj darček pre Oddelenie slovakistiky v tvare dvoch počítačov a vyhlásila, že podporia aj odchod dvoch študentov slovakistiky na SAS do Slovenskej republiky a vydávanie študentského časopisu Čar(b)ológ. – 5. júna v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov otvorili výstavu pod názvom Írečitý svet majstra Martina Jonáša. Retrospektívnu výstavu spoločne realizovali ÚKVS a Galéria insitného umenia z Kovačice z príležitosti 90 rokov narodenia tohto insitného kovačického maliara. – 16. júna v sieni SKC P. J. Šafárika divadelná skupina Štúdio premiérovo zahrala predstavenie Play Kafka v réžii Jána Makana. – 25. júna na Synode Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku po dvoch mandátnych obdobiach, na návrh Kňazskej konferencie a po potvrdení Synodálneho presbyterstva, na ďalšie šesťročné mandátne obdobie navrhli a zvolili doterajšieho biskupa SEAVC v Srbsku Mgr. Samuela Vrbovského. – 8. júla v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov po prvýkrát otvorili výstavu sôch. Šlo o samostatnú výstavu akademického sochára Jána Stupavského pod názvom Sochárova spoveď, na ktorej boli, okrem početných sôch, vystavené aj jeho obrazy. – 10. až 13. júla na Petrovaradínskej pevnosti prebiehal v poradí pätnásty EXIT festival. Počas týchto štyroch dní Petrovaradínsku pevnosť navštívilo viac ako 185-tisíc milovníkov hudby a dobrej zábavy. – 31. júla v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade v rámci Slovenských národných slávností otvorili výstavu stavieb známeho slovenského architekta Michala Milana Harminca (1869 – 1964). Totiž vystavili fotografie a modely menšieho počtu z viac ako tristo budov, ktoré Harminc za života projektoval. Na otvorení výstavy s názvom Príbeh nestora slovenskej architektúry sa prihovorila aj dekanka Fakulty architektúry v Bratislave Ľubica Vitková, ako i autorka výstavy Jana Pohaničová, ktorá v skratke ozrejmila život a dielo M. M. Harminca. – 15. septembra v Galérii výtvarných umení darovaných zbierok Rajka Mamuzića v Novom Sade otvorili v poradí 63. výstavu členov Zväzu združenia výtvarných umelcov Vojvodiny. Na nej sa predstavilo 76 autorov a medzi nimi aj akademickí maliari z radov Slovákov: Jozef Klátik (Tri povrchy a jedna čiara, kombinovaná technika), Mária Gašková (Otvor, olejomaľba), Michal Ďurovka (Dary, olejomaľba) a Vladimír Labát-Rovnjev (Metamorfológia svetla, kombinovaná technik na plátne – pastel). Výstava bola ukážkou aktuálnej produkcie umelcov z územia Vojvodiny, členov ZZVUV, v uplynulých dvoch rokoch.

• Padina – 13. októbra v sieni Domu kultúry Michala Babinku odznel jubilejný 40. ročník Festivalu slovenských ľudových piesní Padina spieva 2013. Význam tohto festivalu je v zachovávaní kultúrnych tradícií a odovzdávaní speváckeho a hudobného majstrovstva mladším generáciám. O najkrajší hlas Padiny súťažilo desať mladých spevákov: Ján Havran, Anna Hološová, Želislav Kukučka, Alenka Povolná, Pavel Ľavroš, Katarína Kadancová, Vladimír Halaj, Suzana Uhrinová, Vlastimír Povolný a Daniel Cicka. Organizátorom festivalu bol DK M. Babinku a MOMS v Padine a finančne ho podporili: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Obec Kovačica, Miestne spoločenstvo Padina a početní sponzori. Festival otvoril Padinčan Ján Strehovský, jeden z prvých organizátorov tohto podujatia. Súťažná časť prebiehala v jednom kuse a účastníci v nej zaspievali po dve piesne za sprievodu slovenského ľudového orchestra v zložení: primáš Pavel Tomáš ml. (husle), Emil Nemček ml. (harmonika), Ján Tomek (kontrabas), Ján Petráš (cimbal), Tatiana Jašková (husle), Michaela Marková (husle) a Ján Petrovič (viola), vedúci orchestra. Výkony sledovala odborná porota v zložení: Pavel Petrovič, Melisanda Fúseková a Pavel Tomáš st., ako aj porota obecenstva. Podľa ich rozhodnutia tretiu cenu získala mladá speváčka Alenka Povolná, druhú si vyspieval Daniel Cicka a Vlastimír Povolný sa stal dvojnásobným víťazom – získal titul Najkrajší hlas Padiny a zožal i sympatie obecenstva. Osobitná komisia, v ktorej boli Anna Imrová, Zuzana Taľčíková a Pavel Petráš, mala za úlohu odmeniť ľudový kroj. Podľa ich rozhodnutia najkrajší a najautentickejší ženský kroj mala Anna Hološová, kým sa cena za najkrajší mužský kroj dostala do rúk Danielovi Cickovi. – 18. októbra vo veľkej sieni Domu kultúry Michala Babinku si svoje hlasové možnosti vyskúšali padinské ratolesti na Festivale slovenských ľudových piesní pre deti Pieseň je naša radosť 2013 vystúpilo 15 mladučkých spevákov, žiakov Základnej školy maršala Tita, ktorí súťažili o postup do finálovej časti festivalu Rozspievané klenoty v Kovačici. Odborná porota, ktorú tvorili dlhoroční hudobníci Pavel Tomáš st. a Pavel Petrovič a učiteľ Ján Kolárik, sa rozhodla 3. cenu za interpretáciu udeliť Jane Galasovej, pokým účasť vo finálovej časti festivalu Rozspievané klenoty v Kovačici si vyspievali Iveta Petrovičová a Saňa Maglocká. – 21. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska po

344

návšteve Kovačice zavítal aj do Padiny. Delegácia sa potom presunula do neďalekej Padiny, kde navštívila padinskú základnú školu s cieľom, aby sa zoznámila s podmienkami, v akých pôsobí táto inštitúcia. Po uvítacích slovách riaditeľa školy Ladislava Petroviča a krátkom hudobnom programe minister Čaplovič si obzrel školu, zaujímal sa o stav budovy a zvlášť o kabinet s interaktívnou tabuľou, ktorá je kúpená z prostriedkov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Petrovič podčiarkol, že padinská škola je škola s najväčším počtom slovenských žiakov nielen vo Vojvodine, ale aj v celom Srbsku, keďže má v súčasnosti 570 žiakov. Ďalšou náplňou pracovnej návštevy vysokej delegácie bolo stretnutie s predstaviteľmi rôznych ustanovizní, organizácií a združení v Galérii insitného umenia v Kovačici. Pracovná návšteva ministra Čaploviča Kovačice sa skončila vo večerných hodinách v Turistickom centre Relax, kde sa mu k pracovnej večeri pripojil aj predseda ÚSŽZ Igor Furdík. – 3. novembra v sieni Domu kultúry Michala Babinku v tejto osade odznel 18. ročník banátskeho festivalu V padinskej doline, na ktorom sa predstavilo sedem spevákov z piatich banátskych osád. Festival sa každoročne usporadúva v rámci tradičných Padinských dní kultúry, a na ňom sa zoskupujú speváci z celého Banátu s cieľom zachovania a zveľaďovania slovenskej ľudovej kultúry a tradície banátskych Slovákov. O titul najkrajšieho hlasu v Banáte tentoraz súťažili a s dvoma piesňami sa obecenstvu predstavili: Ivana Topićová z Vojlovice, Vladimír Hraško z Hajdušice, Anna Greksová z Aradáča (najmladšia účastníčka), Jarmila Hajková a Iveta Katarína Babincová z Kovačice a Vlastimír Povolný a Daniel Cicka z Padiny. Spevákov sprevádzal šesťčlenný slovenský ľudový orchester pod taktovkou Jána Petroviča. Odborná porota, ktorá pracovala v zložení: Pavel Petrovič z Padiny, Pavel Tomáš st. z Kovačice, Daniela Ábelovská z Aradáča, Vladimír Kolárik z Vojlovice a Paulína Blanková z Hajdušice rozhodla, že titul Najkrajší hlas v Banáte, ako i 1. cenu na festivale získala Jarmila Hajková z Kovačice, 2. cenu si vyspievala Ivana Topićová z Vojlovice, kým 3. miesto za prednes získal Daniel Cicka z Padiny. Na obecenstvo v sieni Domu kultúry Michala Babinku najviac zapôsobil Padinčan Vlastimír Povolný. Podujatie organizoval Dom kultúry v Padine, za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Obce Kovačica a Verejného komunálneho podniku Padina. – 10. novembra v sieni Hole prebiehala tekvicová zábava. Členky Spolku žien orga-

nizovali najprv prednášku o kvalite a zdravotnej úrovni ovocia a zelenín na trhu a neskoršie v príjemne upravenej sieni dekorovanej rôznymi druhmi okrasných a jedlých tekvíc boli nainštalované dve výstavy. Na tému tekvíc svoju tvorbu ponúkli na obdiv nielen insitní maliari, členovia Združenia výtvarných umelcov Smäd v Padine, ale aj majstri carvingových zručností. Skôr než sa začala tanečná zábava, spevácke skupiny domáceho a Ženského spolku z Kovačice predviedli zmes slovenských ľudových piesní. Na akciu o najchutnejší zákusok z tekvice sa prihlásilo 12 súťažiacich kuchárok a posudzovacia komisia tretiu cenu udelila Padinčanke Anke Kolárikovej, ktorá pripravila tortu z tekvice, druhú cenu si vybojovala Rozália Naďová z Debeljače s tekvicovou pitou a najchutnejší zákusok z tekvice vyhotovila Branka Vranov z osady Sakule. Výborné výrobky z tekvíc okrem hostiteliek priniesli okoštovať aj členky spolkov žien zo Starej Pazovy, Kysáča, Bieleho Blata, Kovačice, Vojlovice, Dobanoviec, Vrdnika, Dolova, Uzdinu, Debeljače, Boľoviec, Aradáča, Ovče a z osady Sakule. – 12. novembra v Dome kultúry Michala Babinku sa uskutočnilo v poradí 16. zasadnutie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Členovia rady na tomto zasadnutí okrem iného rozanalyzovali problematiku sporných ústavnoprávnych otázok, ktoré súvisia so spochybnenými ustanoveniami Zákona o národnostných radách národnostných menšín. Zároveň predsedníčka Výboru pre informovanie NRSNM ozrejmila stanovisko výboru ohľadom situácie vo Verejnom servise Vojvodiny a návrhu Zákona o elektronických médiách a odzneli aj aktuálne informácie o zastavenom projekte Múzea vojvodinských Slovákov. – 24. novembra v Obecnej knižnici v Kovačici, v pobočke v Padine, bolo literárne posedenie Svet umenia. Posedenie pripravili knihovníčky Zdenka Obšustová a Eva Taubertová. – 22. februára v sieni reštaurácie Hole sa dvadsiatykrát zhromaždili najlepší výrobcovia vína, klobás, hudby a dobrej zábavy. Na jubilejnom podujatí Víno, hudba, klobásy súťažilo 26 výrobcov vína a 25 výrobcov klobás, ktorí takto predstavili svoje výrobky a k tomu sa uchádzali aj o pekné odmeny. Výrobky hodnotili osobitné posudzovacie komisie. V konkurencii výrobcov vín najúspešnejší, podľa rozhodnutia odbornej poroty v zložení Ján Bagľaš z Aradáča, Ivan Zafirović z Vojlovice a Martin Nedelický z Boľoviec, bol Vlatko Brezina. Druhú cenu získal Miroslav Kukučka a tretiu Zdenko Petráš. Posudzovacia komisia hodnotila farbu, bystrosť, vôňu a

345

chuť vína. Podľa rozhodnutia komisie, ktorú tvorili pán farár vojlovický Branislav Kulík, Juraj Viliačik z Aradáča a Ondrej Suchánek z Kovačice, najchutnejšiu klobásu pripravil MOMS z Vojlovice, druhé miesto obsadil Pavel Petráš a tretie Ján Šimák. Pri údených klobásach komisia najviac prihliadala na ich vzhľad, vôňu a chuť. – 23. februára v sieni padinského Domu kultúry usporiadali okrúhly stôl národnej jednoty na tému Ako ďalej, Slováci, v Srbsku? Prilákal zo 80 občanov najslovenskejšej osady vo Vojvodine. Úvodom sa im prihovoril Michal Spevák, predseda mimovládnej organizácie Slováci a spolužitie, ktorý skrátka ozrejmil ciele tohto podujatia. – 12. marca v miestnostiach Základnej školy maršala Tita prebiehalo podujatie Slovenského vydavateľského centra Zima s knihou. Hostkou akcie bola Dr. Zuzana Čížiková, literárna vedkyňa, kritička, zároveň autorka doktorskej dizertácie Literárne dielo Jána Labátha. Publikáciu spoločne v edícii Doktorské dizertácie vydali SVC a ÚKVS. Na tomto večierku, ktorý prichystali pracovníčky oddelenia Obecnej knižnice v Padine s mladou profesorkou Janou Kováčovou, autorka Čížiková zdôvodnila potrebu výskumu literárnej tvorby tohto spisovateľa, ktorý sa vo veľkej miere podieľal na formovaní a usmerňovaní modernej slovenskej vojvodinskej literatúry. Úryvky z Labáthovej literárnej tvorby umeleckým spôsobom predniesla profesorka a spisovateľka Mária Kotvášová-Jonášová. V pokračovaní tohto podujatia sa prihovorila aj Milina Sklabinská, riaditeľka ÚKVS, ktorá ozrejmila prácu ÚKVS na poli vydavateľskej činnosti. A ako to už býva zvykom, v druhej časti podujatia Vladimír Valentík, riaditeľ SVC, zoznámil obecenstvo so všetkými edíciami SVC a s knihami, ktoré vyšli v uplynulom roku, a predostrel vydavateľský plán na bežný rok. – 13. apríla vo výstavných priestoroch Domu kultúry Michala Babinku bol sviatok pre milovníkov vyšívaných ručných prác. Výstava výšiviek Zuzany Ďurišovej pomenovaná Teta Zuzanine výšivky ponúkla návštevníkom na obdiv vyšívané obrúsky, vankúšiky, obrazy, „kuchárky“ a iné veci. Početných hostí, nielen z domácej pôdy, ale aj zo slovenských osád vo Vojvodine, v mene organizátora privítala podpredsedníčka Spolku žien v Padine Anna Koláriková. O autorkinej tvorbe hovorila predsedníčka tamojšieho SŽ Elena Haníková, ktorá výstavu otvorila. – 13. apríla v Galérii Domu kultúry Michala Babinku bola 7. finálová recitačná súťaž v umeleckom prednese poézie a prózy pre Vansovej Lomničku. Prebiehala v organizácii

Asociácie slovenských spolkov žien. Vo finálovom kole recitačnej súťaže žien sa tohto roku zúčastnilo sedem recitátoriek, a to z Hložian, Lalite, Hajdušice a Padiny. Výkon recitátoriek sledovala posudzovacia komisia, ktorú tvorili Katarína Melegová-Melichová, Mária Kotvášová-Jonášová a Miluška Anušiaková-Majerová. Víťazkami sa stali: Elena Vršková z Hložian a Danica Vŕbová z Hajdušice v kategórii do 25 rokov a Anna Hrnčiarová z Lalite a Miriam Murtinová z Hložian v kategórii viac ako 25 rokov. Na súťaž žien v prednese poézie a prózy na Vansovej Lomničku v Banskej Bystrici na Slovensku postúpili predstaviteľky slovenských spolkov žien Anna Hrnčiarová a Miriam Murtinová. – 16. augusta v priestore Základnej školy maršala Tita. ako súčasť programu osláv Dňa Padiny, sa uskutočnil 5. výtvarný tábor, na ktorom bolo 47 účastníkov. – 6. septembra v Galérii Domu kultúry Michala Babinku, v rámci osláv Dňa Padiny 2014, bola konferencia, na ktorej si hostia a hostitelia 39. Babinkových stretnutí pripomenuli osobnosť padinského spisovateľa, literárneho kritika a publicistu Michala Babinku. Na konferencii sa zúčastnili: poetka Viera Benková (Michal Babinka, básnik a novinár), profesor Samuel Boldocký (Ambivalentnosť citov a postojov M. Babinku k životným reáliám), PhDr. Marta Součková, PhD. (K Babinkovej próze pre deti), Dr. Adam Svetlík (Kritika a poézia – literárnokritická tvorba M. Babinku), Mr. Marína ŠimákováSpeváková (Niektoré medzitextové súvislosti Babinkovej poézie), Ján Hološ, ktorý čítal úryvok z práce Dr. Michala Harpáňa (Žáner a rým v poslednom tvorivom období M. Babinku) a Dr. Zuzana Čížiková, ktorá svojou vedeckou prácou (K Babinkovej poézii pre deti) podujatie uzavrela. V druhej časti Babinkových stretnutí v aule Základnej školy maršala Tita bolo otvorenie dokumentárnej výstavy o Jánovi Čajakovi pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia a 70. výročia úmrtia. O nainštalovanej expozícii hovoril jej autor Vladimír Valentík. V primeranom programe účinkovali žiaci tunajšej školy, ktorí v padinských krojoch predviedli úryvok z Čajakových Pytačiek. Po výstave sa hostia presťahovali do veľkej siene DK, kde bol koncert členov Komorného zboru Viliama Figuša Bystrého, ktorý aktívne pracuje pod strechou padinského MOMS. Na koncerte vystúpili mladí hudobníci: Denis Galas, Vlastimír Povolný, Darko Munćan, Daniel Cicka, Martin Labát, Alen Petráš, Želislav Kukučka a Vladimír Petrovič pod taktovkou Janka Tomeka. Predviedli Figušove, Schneiderove a Mokranjcove skladby. – 7. septembra, v rámci osláv

346

Dňa Padiny 2014, Divadlo Commedia z Popradu zahralo divadelné predstavenie pre deti Janko Hraško. Vo večerných hodinách v Galérii DK odznel koncert mladých hudobníkov, ktorí študujú hudbu na vysokých školách v Srbsku a v zahraničí: Mariany Marčekovej, Dominiky Hučkovej, Janka Tomeka a Alena Petráša. – 20. a 21. septembra na malej scéne padinského kultúrneho domu bola premiéra divadelnej hry Čakanie na Godota v réžii Martina Labáta, ktorú pripravili mladí padinskí divadelníci, členovia divadelnej sekcie Domu kultúry Michala Babinku. – 28. septembra na pekne upravenom javisku v sieni Domu kultúry Michala Babinku odznel Festival slovenských ľudových piesní Padina spieva. Ide o súťaž mladých spevákov v prednese pôvodných piesní typických pre padinské prostredie. Toto podujatie pre mladých začínajúcich spevákov je tradičné, mnohí ho považujú za poznávaciu značku osady. Veď akoby aj nie, keď sa koná nepretržite viac ako štyri desaťročia. Víťazi sa každoročne zúčastňujú na celomenšinovom festivale Stretnutie v pivnickom poli. Podľa rozhodnutia posudzovacej komisie, v ktorej boli Zlatka Hrnčárová, Pavel Kuľa a Janko Marček na pivnický festival si z Padiny postup zabezpečili Irena Nosáľová (prvá cena), ktorá získala aj cenu obecenstva, a Pavlína Valentová (druhá cena). Tretiu cenu získal Vladimír Halaj. Organizátorom 41. festivalu Padina spieva 2014 boli DK Michala Babinku a MOMS v Padine. Podujatie podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie a Obec Kovačica.

• Pančevo – 8. novembra v mestskom cafe klube Cupe bolo udelenie cien tretej súťaže a voľby najkrajšieho suveníru mesta Pančevo, ktorú organizovalo Turistické združenie cestovného ruchu Pančevo. Okrem mnohých cien udelené bolo aj špeciálne uznanie. Odmena Strážcovia tradície za zachovávanie tradície a obyčají mesta odišla do rúk predstaviteľom SKOS Detvan z Vojlovice. Detvan ako slovenská kultúrna a vzdelávacia inštitúcia existuje takmer 40 rokov, počas ktorých neustále prezentuje svoje slovenské ľudové piesne, tance, kroje a svoj materinský jazyk a identitu. Počas udelenia cien vojlovický orchester hudbou spríjemnil náladu všetkým prítomným hosťom a domácim. V rámci osláv Dňa mesta Pančevo detvanovci po prvýkrát vystúpili aj na javisku Kultúrneho strediska v Pančeve a po srbsky predviedli divadelnú hru Nemôžem a nechcem zaplatiť.

• Pivnica – 5. októbra v tejto osade umrel prof. Dr. Michal Týr, obľúbený profesor, skvelý jazykovedec a výnimočne skromný a dobrý človek. Narodil sa 26. októbra 1942 v Pivnici, kde ukončil základnú školu. Po absolvovaní gymnázia v Petrovci študoval na Filozofickej fakulte v Novom Sade (1. stupeň odboru slovenský jazyk a literatúra) a vysokoškolské štúdiá (český a slovenský jazyk) absolvoval na Filologickej fakulte v Belehrade roku 1967. Na tejto fakulte obhájil i magisterskú prácu, kým doktorát filologických vied získal roku 1987 na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Od roku 1975 až po odchod do výslužby roku 2010 bol profesorom na Katedre (neskôr Oddelení) slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty v Novom Sade. Ako hosťujúci lektor srbského jazyka pôsobil i na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, slovenský jazyk prednášal i na Filologickej fakulte v Belehrade a na Učiteľskej fakulte v Sombore – vo vysunutom oddelení v Báčskom Petrovci. V rokoch 1989 – 1994 bol prodekanom na Filozofickej fakulte v Novom Sade a viac rokov i zástupcom vedúceho na Oddelení slovakistiky. Za svoju prácu bol odmenený viacerými oceneniami v krajine a v zahraničí, spomeňme Cenu Spolku vojvodinských slovakistov, Zlatý odznak Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska, Pamätnú medailu Univerzity Komenského za prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácie vo svete, Veľkú medailu svätého Gorazda. – 16. októbra v Slávnostnej sieni ZŠ 15. októbra bola premiéra zborníka detskej poézie žiakov tejto školy Sniť s otvorenými očami – Sanjati otvorenih očiju. Hostí, učiteľov a žiakov úvodom pozdravili riaditeľka školy Tatiana Naďová a profesor srbčiny Mr. Aleksandar Pavić. – 25. až 27. októbra sa milovníci slovenských ľudových piesní a krojov mohli tešiť zo 48. Stretnutia v pivnickom poli, nášho najstaršieho hudobného festivalu, ktorého podstatou je zachovávať pred zabudnutím pôvodné ľudové piesne, pestovať u mladých lásku k ľudovej slovesnosti a animovať mladé hudobné talenty. – 25. októbra vo vynovenej kinosále či divadelnej sieni pri otvorení Stretnutia v pivnickom poli sa obecenstvu prihovoril Stevan Jurić, člen obecnej správy poverený kultúrou, ktorý zdôraznil význam podujatia – zachovanie národnej identity tunajších Slovákov, a prisľúbil pomoc Obce Báčska Palanka v usporiadaní festivalu i do budúcna. V slávnostnom príhovore, ktorým festival otvorila, Anna Tomanová-Makanová, predsedníčka NRSNM a podpredsedníčka Zhromaždenia

347

AP Vojvodiny, vyjadrila potešenie z blížiaceho sa 50. ročníka a nádej, že „dovtedy pevne postavíme štruktúru organizovania všetkých našich menšinových festivalov“. Toto tradičné stretnutie spevákov pôvodných slovenských ľudových piesní bolo po prvýkrát usporiadané podľa nového modelu. Na dvoch súťažných koncertoch, a potom aj v tom záverečnom nedeľnom sa pred mikrofónom vystriedalo 17 spevákov z 11 našich prostredí. Členovia odbornej poroty (Juraj Ferík, predseda, Jarmila Juricová-Stupavská a Mária Zdravkovićová) ocenili aj dobrú súhru spevákov s ľudovým festivalovým orchestrom a slová chvály adresovala účastníkom aj Vlasta Vinkovičová, ktorá hodnotila na festivale kroje. Odborné poroty a obecenstvo disponujúce ceny rozdelili takto: 1. cenu za interpretáciu a cenu obecenstva získala Vlasta Vachulová z Pivnice (ako absolútna víťazka získala aj sošku – Cenu NRSNM), 2. cenu za interpretáciu Anita Petráková z Kovačice, 3. cenu za interpretáciu získali Andrea Lačoková z Báčskeho Petrovca a Andrea Šimová z Kulpína, dve ceny za autentickosť piesne dostali Denis Galas z Padiny (za pieseň Keď zme išli cez mantaľu) a Leonóra Súdiová zo Selenče (za pieseň Poďme mátke domou), ktorá získala aj dve ďalšie ceny – za najautentickejší kroj a obecenstva. Z dvoch cien za kroj tú ďalšiu získal Mário Erak z Hložian. Všetci odmenení okrem vecných cien dostali aj plakety NRSNM a na javisku im ich udeľovali Ján Majorský, podpredseda NRSNM, a Pavel Bolehradský, predstaviteľ SKUS Pivnica. – 8. februára v tejto osade Komorný zbor Nádeje úspešne zorganizoval v poradí už štvrtý seminár zborového spevu pod názvom Nová pieseň. Veľký počet účastníkov aj tentoraz svedčil o tom, že záujem o spev je čoraz väčší, a tak sú aj výsledky potešujúce. A osvedčila sa aj spolupráca Pivnice a Selenče. Totiž okrem členiek Komorného zboru Nádeje, ktoré seminár zorganizovali, na seminári sa zúčastnili aj členovia spevokolu Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Pivnici a členovia Komorného zboru Zvony zo Selenče. PaedDr. Juraj Súdi zo Selenče aj tentoraz bol prednášateľom a zapojil sa i orchester Zvonivá cimbalovka. Repertoár bol bohatý. Spievali sa duchovné, ľudové a piesne iných žánrov. Nacvičených majú teraz deväť skladieb. – 10. februára bola Základná škola 15. októbra v Pivnici hostiteľkou 42 pedagogickým pracovníkom, profesorom slovenčiny a triednej výučby z viacerých slovenských vojvodinských škôl. Stredobodom tohto stretnutia bola ukážková hodina zo slovenčiny, ktorú mala na starosti profesorka slovenčiny Vesna

Kámaňová. Novými, zaujímavými metódami poukázala na možnosti upevňovania učiva z literatúry. V rámci tohto odborného stretnutia prebiehalo aj zasadnutie Aktívu učiteľov slovenčiny. Po príhovore predsedníčky aktívu Márie Andrášikovej prezentovaný bol zborník výtvarných a literárnych prác žiakov pivnickej základnej školy pod názvom Sniť s otvorenými očami (Sanjari otvorenih očiju). Slova sa ujala aj predstaviteľka Ústavu pre vydávanie učebníc Mariena Korošová, ktorá hovorila o záverečných skúškach, konkrétne o zbierke úloh zo slovenského jazyka a literatúry. – 28. marca štartoval 20. ročník festivalu DIDA – festival Divadelných inscenácií dolnozemských autorov. Na samom začiatku oslavného dvojvíkendu (28. – 30. marca a 4. – 6. apríla) bolo slávnostné otvorenie dvoch výstav: v novom zrenovovanom priestore, ktoré hrdí divadelníci pomenovali Divadelný salón, inštalovaná bola retrospektívna, a pritom 13. samostatná výstava malieb, objektov a fotografií Mgr. art. Zvonimíra Pudelku pod názvom Retro, a vo vstupnej hale pivnickej kinosály na návštevníkov čakali panely s divadelnými fotografiami so spoločným názvom DIDA očami Filipa Lašuta. V prvý deň tradičných divadelných hodov javisko patrilo hosťujúcemu predstaveniu. Nie náhodou to bola inscenácia SVD z Báčskeho Petrovca Opona nahor!, v réžii Dušana Bajina, Palančana, ale s pivnickými rodinnými koreňmi, kým kostymérom a scénickým výtvarníkom bol pivnicko-bratislavský umelec Z. Pudelka a hrala v ňom i Pivničanka Olga Ćosićová. – 29. marca v divadelnom salóne odznel okrúhly stôl na divadelné témy. Spoločným menovateľom bola skutočnosť, že pivnický festival, ktorý podnecuje tvorbu nových slovenských divadelných textov, má podpísané memorandum s najstarším festivalom na Slovensku, kde súťažia iba predlohy slovenských dramatikov. – 29. marca v divadelnej sále bola prezentácia zborníka Nová slovenská vojvodinská dráma II, vydaním ktorého OD Janka Čemana prispelo k jubileu tohto festivalu. Na prezentácii odzneli príspevky hlavných a zodpovedných redaktorov Vladimíra Valentíka a Mr. Zuzany Týrovej, recenzentov Vesny Kámaňovej a Jozefa Valihoru, ako i úvodný text v zborníku Kataríny Mišíkovej-Hitzingerovej. Publikácia Nová slovenská vojvodinská dráma II obsahuje pätnásť chronologicky usporiadaných dramatických textov, ktoré boli inscenované na festivale DIDA v rozpätí rokov 2004 – 2013, tiež krátke obsahy jednotlivých hier, obrázkovú prílohu a bibliografické údaje o autoroch, ich

348

činnosti a tvorbe. Publikácia obsahuje hry pre dospelých, avšak jej ťažiskom sú divadelné hry pre dospievajúcu mládež a deti, nuž bude vďačnou pomôckou pre všetkých, čo pracujú s deťmi a mládežou. Texty vyšli z pera jedenástich autorov, medzi ktorými sú slovenčinári, profesionálni režiséri, dlhoroční herci, hlásatelia či študenti informačných technológií, vôbec milovníci a nadšenci divadla. Najplodnejšou autorkou je Elena Hložanová, ktorá má v zborníku štyri divadelné texty. Okrem nej sú tu divadelné texty, ktoré v uplynulom desaťročí napísali: Vladimír Marušić, Jano Hrubík, Juraj Beláni ml., Ľuboslav Majera, Mária Kotvášová-Jonášová, Ján Privizer, Ján Chalupka, Michal Babiak, Vlatko Miksád a dvojica Jano Hrubík a Rastislav Zorňan. Skutočnou čerešničkou na pomyselnej oslavnej torte po dojmoch z výstav, okrúhleho stola a knižnej prezentácie bola scénka členov jubilujúceho OD Janka Čemana Ústav pre nemanželské deti autorky Olgy Ćosićovej. Text má podnázov Nová sociálna ustanovizeň po dvadsiatich rokoch, lebo vznikol ako pokračovanie dianí zo spomenutého predstavenia autora Janka Čemana, ktoré Pivničania hrali presne pred 20 rokmi na prvom festivale DIDA. Skúsení Pivničania kolektívne urobili nielen réžiu, ale aj scénografiu, kostýmy a masky, odbornú pomoc im poskytol Ľuboslav Majera. Túto premiéru sledovala i posudzovacia komisia v zložení: Zuzana Tárnociová, Mr. Zuzana Týrová a Vladimír Valentík. – 29. marca hosťujúcim predstavením na festivale boli Príbehy o básňach bez plaču a spevu autora a režiséra Nebojšu Milovanovića, belehradského herca, ktorému v réžii asistoval Milan Nesković. – 30. marca oslavu spestrili Petrovčania – členovia Divadla VHV dokumentárno-hraným filmom o slovenských divadelníkoch vo Vojvodine pod názvom Óda na rovinu, v réžii Petra Serga Butku. V pokračovaní mali radosť najmladší diváci: Ustanovizeň pre kultúru, informovanie a vzdelávanie KIS Kysáč, Ochotnícke divadlo – detská divadelná dielňa priniesli do Pivnice predstavenie Aká mucha, taký…, na motívy kysuckej rozprávky O muche zlodejke Antona Pajonku. Predlohu napísal a predstavenie režíroval Ján Privizer. – 30. marca prebiehal v rámci divadelných hodov večierok venovaný knihe: Vítanie jari s knihou, podujatie Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci, ktoré je súčasne ukončením akcie Zima s knihou, ktorou sa popularizujú nové tituly v zimných mesiacoch. Riaditeľ Vladimír Valentík aj v Pivnici predstavil všetky minuloročné vydania SVC a bolo ich 25. Na záver knižnej prezentácie ria-

diteľ SVC daroval balík kníh Základnej škole 15. októbra. – 30. marca divadelné hody a tým aj prvý víkend Dní Janka Čemana ukončilo Slovenské divadlo Vertigo, ktoré pôsobí pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku. Slováci z Maďarska podali výborný výkon v predstavení Keď dozrel čas od Dušana Širokého v réžii Štefana Korenčiho. 4. až 6. apríla sa uskutočnil druhý víkend 20. Dní Janka Čemana. – 4. apríla na pivnických divadelných doskách sa najprv predstavili mladučkí herci zo ZŠ Jána Kollára v Selenči s inscenovanou ľudovou rozprávkou zo zbierky bratov Grimmovcov Snehulienka a sedem trpaslíkov v réžii Anny Kolekovej, Terézie Trusinovej a Anny Petrášovej. Vo večerných hodinách vystúpili ochotníci Ochotníckeho divadla Ustanovizne pre kultúru, informovanie a vzdelávanie Kultúrno-informačného strediska Kysáč. Podnetom bol dramatický text pod názvom Klietka, ktorý napísali mladí autori Branislav Čeman a Svetlana Gašková, a B. Čeman hru aj režíroval. Podnetom predstavenia bol pivnický dramatický seminár Píšeš? Píšem! – 5. apríla javisko patrilo Novosadčanom a známej inscenácii Zypa Cupák – dramatizácii románu Jána Čajaka ml. Mladšia výprava hereckej družiny zo SKC P. J. Šafárika túto komédiu nacvičila pod režijnou taktovkou Rastislava Zorňana. – 6. apríla odznelo vyhodnotenie podujatia. Člen posudzovacej komisie Vladimír Valentík (predsedníčkou bola Zuzana Tárnociová a ďalšou členkou Zuzana Týrová) predovšetkým vyzdvihol skutočnosť, že trpezlivosť a stále zveľaďovanie divadla dali v Pivnici skvelé výsledky, a tak sa DIDA stala festivalom s dobrým menom. Tajomstvo úspechu je vraj jednoduché: „Je to láska a odovzdanosť divadlu týchto dobrých a obetavých ľudí zoskupených v Divadle Janka Čemana.“ V programe 20. festivalu DIDA bolo 9 predstavení, z čoho 6 súťažných, ktoré podali Pivničania, Kysáčania (dve), budapeštianske Divadlo Vertigo, Selenčania a Novosadčania. Cenu Janka Čemana za podanie najautentickejšieho obrazu života dolnozemských Slovákov získali ochotníci SKC P. J. Šafárika v Novom Sade za predstavenie Zypa Cupák. Z dvoch nových divadelných textov komisia odmenila predlohu Klietka autorov Branislava Čemana a Svetlany Gaškovej. Kysáčania sa stali aj víťazmi festivalu, lebo za svoju Klietku získali aj Cenu za najúspešnejšie predstavenie, teda i právo predstavovať festival DIDA na festivale Palárikova Raková v Čadci. Hlavní protagonisti si však ocenenia nemohli prevziať, lebo v nedeľu súbor už bol na Festivale Aničky Jurkovičovej

349

v Novom Meste nad Váhom. Cenu za dramaturgiu alebo dramatizáciu textu sa komisia tentoraz rozhodla neudeliť. Najlepšou herečkou sa podľa mienky odborníkov stala Viola Thirringová z budapeštianskeho Divadla Vertigo v Maďarsku, druhú cenu získala Anka Tótová z Pivnice, dve tretie ceny dostali Bojan Brnadić z Nového Sadu a Milan Klinko z Kysáča. V závere oficiálnej časti moderátorka Kvetoslava Imreková prečítala príležitostný list Kataríny Mišíkovej-Hitzingerovej a na oslavu divadla odznelo aj hosťujúce predstavenie z Čadce. Členovia detského a mládežníckeho divadelného súboru Eva pri KIC a ZUŠ Jozefa Potočára zahrali presvedčivú a premyslenú drámu Tlkot (d)uší v réžii Evy Matisovej a Dagmar Štekláčovej. – 4. mája v preplnenej kinosále sa konal koncert Komorného zboru Nádeje pri príležitosti oslavy 10. výročia ich pôsobenia. – 15. júna v miestnostiach SKUS Pivnica členky Spolku žien v Pivnici oslávili desať rokov obnovenej činnosti. – 18. až 23. augusta v Ochotníckom divadle Janka Čemana v tejto osade sa začal seminár pre slovenských dramatikov – Píšeš? Píšem! Autorom a koordinátorom projektu bola Mgr. art. Katarína Hitzingerová, ArtD., z Banskej Bystrice. Garant projektu bolo OD Janka Čemana a spolupracujúca inštitúcia Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

• Rožňava nad Radhoštěm, Česko – 1. až 3. augusta vtomto mestečku sa staropazovský Folklórny súbor Klasy pôsobiaci pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka zúčastnil na 16. ročníku Medzinárodného festivalu slovenského folklóru v Českej republike Jánošíkov dukát. Pazovskí ochotníci sa na Jánošíkov dukát dostali na pozvanie Vlastimila Fabišíka, riaditeľa festivalu, ktorý si skvelý výkon tohto renomovaného súboru pozrel vlani na Detve. FS Klasy bol hosťom Jánošíkovho dukátu v rámci zahraničných súborov, kde vystúpili aj ochotnícke súbory z Maďarska, Rumunska a Chorvátska. Klasy boli jediným predstaviteľom zo Srbska a na festivale ukázali, že si pekne udržujú slovenské tradície. Počas trojdňového trvania festivalu členovia pazovského súboru vystupovali každý deň a prezentovali krásu pesničky, tanca a muziky. Na tomto umeleckom zájazde sa Klasy predstavili choreografiami Zlatka Rumana a slovenský ľudový orchester pod vedením Vladislava Forgáča na festivale mal tiež osobitné body.

• Ruma – 26. októbra členovia staropazovského zboru Tília vystúpili na jubilejnom 50. Festivale

hudobných spolkov Vojvodiny v tomto meste. V silnej konkurencii, kde vystúpili i chóry zo Zreňaninu, Nového Sadu, Rumy, Apatinu, Petrovaradína, Temerína, Đurđeva, získali bronzovú plaketu. Pre vedúcu chóru Tília, profesorku hudobnej kultúry vo výslužbe A. Đurđevićovú je to vysoké uznanie, lebo na rozdiel od iných zborov, ktoré majú profesionálnych dirigentov a umeleckých vedúcich, pazovský spolkársko-cirkevný zbor robí úplne ochotnícky – z čistej lásky k vážnej, cirkevnej a ľudovej hudbe.

• Sarvaš, Maďarsko – 11. až 13. októbra bolo v tomto meste – v ktorom Samuel Tešedík (1742 – 1820), slovenský evanjelický kňaz, zakladateľ odborného školstva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ, polyhistor a najmä veľký filantrop pôsobil od roku 1767 až do svojej smrti – prebiehalo 4. Stretnutie slovenských dolnozemských pedagógov a v rámci neho bolo aj udelenie Ceny Samuela Tešedíka. Táto cena sa udeľuje za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí, za didakticko-metodickú prácu vykonanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí, za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí, ako aj za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí. – 11. októbra boli udelené tri ceny Samuela Tešedíka: Jánovi Kaňovi zo Srbska, Oľge Suchánskej z Rumunska a Edite Pečeňovej z Maďarska. Druhý deň stretnutia vyznel v znamení prednášok dolnozemských pedagógov. Úvodom prebiehala prednáška venovaná Samuelovi Tešedíkovi, ktorú pripravila sarvašská učiteľka Aniko Podaniová. Prednášateľmi zo Srbska boli PaedDr. Svetlana Zolňanová, Anna Huďanová, Mária Andrášiková a Vladislava Lovásová. Z Rumunska sa svojou prednáškou predstavil Pavel Hlásnik, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, a prednášateľkami z Maďarska boli Anna Franková, Marianna Bajczerová a Zuzana Nyemcsoková. Popoludňajšia časť stretnutia bola venovaná obchôdzke evanjelického kostola a múzea Samuela Tešedíka, ako aj cintorína, na ktorom je Tešedík pochovaný. Krásne počasie žičilo aj plavbe loďkou riekou Körös.

• Selenča – 17. októbra občania tejto osady oslávili Deň oslobodenia a žiaci základnej školy Deň školy. – 20. októbra slovenský minister škol-

350

stva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, navštívil aj ZŠ Jána Kollára, kde ho žiaci privítali chlebom, soľou a piesňou. Pri tejto príležitosti riaditeľka školy Svetlana Zolňanová stručne poinformovala o fungovaní školy a kultúrnom živote v Selenči. Ako opravdivú kuriozitu vyzdvihla fakt, že je minister Čaplovič prvým ministrom, ktorý navštívil ich školu, aj napriek tomu, že vyučovanie v tejto osade prebieha už 245 rokov. V príhovore sa pán Čaplovič zmienil o svojom pôvode a fakte, že vyrastal v rodine, ktorá mala veľmi blízke vzťahy k nášmu štátu, a preto aj on cíti potrebu navštevovať Vojvodinu a ako minister školstva byť oboznámený aj so systémom školstva v našej krajine a pomôcť tam, kde je to možné. Na záver tejto návštevy ministrovi odovzdali obraz akademického maliara Miška Bolfa a spoločne si obzreli kabinety. Riaditeľka Zolňanová ešte raz vyjadrila vďaku za vzácnu návštevu, ako aj vďaku za organizovanie početných škôl v prírode, táborov a iných školení na Slovensku, na ktorých sa zúčastňujú žiaci a členovia selenčskej školy. – 20. októbra v sieni Domu kultúry v Selenči odznel 33. ročník Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč, na ktorom súťažilo trinásť nových skladieb. Festival otvoril minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Dušan Čaplovič. Okrem iného zdôraznil, že festival, ktorý oslavuje kultúru a nadanie, je dôkazom toho, že slovenská národnostná menšina vo Vojvodine žije, a to vďaka vlastným aktivitám a usilovnosti. Pri tejto príležitosti predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová udelila ministrovi Cenu za osobitný prínos k rozvoju NRSNM a Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Striebornú plaketu NRSNM za prínos rozvoju školstva. V mene hostiteľov obecenstvo z pódia oslovil i Ognjen Marković, predseda Báčskej obce. Aj v tomto roku festival svojou prítomnosťou podporili predstavitelia Obce Báč, pokrajiny, početných kultúrnych inštitúcií, ako aj Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade. Keď ide o skladby, ich úpravy podpísal Samuel Kováč ml. a spolu s Ondrejom Pavčokom, Dominikom Turanským a Jurajom Súdim sa podpisujú pod produkciu festivalu. Úpravu textov mala na starosti Milina Florianová. Spevákov sprevádzal orchester pod vedením Samuela Kováča a Ondreja Pavčoka. Na trojčlennú odbornú komisiu, ktorá pracovala v zložení Tanja Banjanin, Ervin Malina a Milina Sklabinská, najviac zapôsobila skladba Neváhaj autora a textára Samuela Kováča, ktorú zaspievala

Marta Gažová. Predseda organizačného výboru Jozef Gašparovský a predsedníčka NRSNM A. Tomanová-Makanová autorovi víťaznej skladby odovzdali plaketu Zlatý kľúč. Druhú cenu získala skladba Kolotoč života skladateľa Jána Zvaru, textárky Anity Jonášovej-Mišićovej v prednese Miroslava Hemelu. Tretiu cenu získala skladba minuloročného víťaza festivalu Jaroslava Glózika Prečo na teba spomínam, ktorý sa podpísal pod hudobnú úpravu, text a interpretáciu. Cenu za interpretáciu si vyspievala Anna Zorňanová. Texty tohtoročných skladieb hodnotila Zdenka Valentová-Belićová a Cenu za text dostala Mária Turanská za pieseň Na dlani. – 25. októbra Diakonická skupina Dúha začala na evanjelickej fare realizovať projekt pod názvom Pestrosť dúhy v našich dielňach, ktorého cieľom bolo zoskupiť ženy a prezentovať im techniky ručných prác a rôzne spôsoby výroby úžitkových predmetov. – 13. novembra v selenčskom Dome kultúry prebiehal program venovaný starým rodičom a všetkým tým, ktorí oslavujú jeseň svojho života. Časťou svojich tvorivých síl sa obecenstvu predstavili žiaci ZŠ Jána Kollára. Veselá a príjemná atmosféra z kultúrno-umeleckého programu bola ozdobená aj chutným občerstvením, ktorým sa staré mamy chceli odvďačiť za všetky tie detské skvosty. – 20. novembra bola prezentácia knihy Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, ktorú vydal Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Na prezentácii sa zúčastnili Milina Sklabinská, riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, Katarína Mosnáková, Đula Šanta a Michal Madacký. – 23. novembra v sieni evanjelického cirkevného zboru Diakonická skupina Dúha usporiadala tretiu dielňu v rámci projektu Pestrosť dúhy v našich dielňach. Tentoraz záujemkyne mali možnosť naučiť sa vyrábať vianočné aranžmány a ikebany, ako aj aranžmány zo šúpolia. – 6. decembra na evanjelickej fare v Selenči usporiadali štvrtú kreatívnu dielňu z projektu Pestrosť dúhy v našich dielňach. Vedúce dielne venovanej ozdobovaniu medovníčkov boli Anna Legíňová z Báčskeho Petrovca a Lyduška Kolárová z Erdevíka. O túto dielňu veľký záujem prejavili predovšetkým ženy, ale aj deti a mládežníci. Vďaka prítomnosti hostky zo Slovenskej republiky, z Pezinku, táto dielňa mala medzinárodný charakter. – 22. decembra v sieni Domu kultúry v Selenči odznel tradičný vianočný ekumenický koncert duchovných piesní pod názvom Pánovi spievame spolu. Koncert tradične pre milovníkov zborového spevu a duchovných piesní zo Selenče a okolia organizuje Komorný zbor Zvony a orchester Zvonivá

351

cimbalovka. Charakteristikou tohtoročného koncertu bolo, že bol medzinárodný – zúčastnili sa na ňom aj hostia z Chorvátska. – 24. januára projekt Pestrosť dúhy v našich dielňach v Selenči pokračoval šiestou dielňou, na ktorej sa spracúvali tri techniky výroby a ozdobovania úžitkových a ozdobných predmetov. V prvej časti Rut Petrášová z Kulpína účastníčky zasvätila do výroby obalov na knihy a každá účastníčka mala príležitosť vyrobiť si obal podľa vlastných predstáv. Potom nasledovala pyrografia a ozdobovanie skla pod dozorom trénera Juraja Berédiho zo Selenče. Počas trvania dielne Rut Petrášová sa predstavila aj ako speváčka a hudobníčka. Projekt organizuje Diakonická skupina Dúha za finančnej podpory Ekumenickej humanitárnej organizácie z Nového Sadu. – 26. decembra v sieni Domu kultúry sa na tradičnom Štefanskom programe predstavili členovia KUS Zvolen Kulpín, ktorí prezentovali svoju celoročnú ochotnícku činnosť. Najprv javisko patrilo najmladším, ratolestiam z DFS Bažalička, ktoré hravo tancovali, krásne spievali a recitovali. Zvolenovci privítali i hosťujúci súbor Krajan – Vojvodina. A obecenstvu žilky rozohrali i starší tanečníci domáceho spolku, ktorí sa predstavili niekoľkými temperamentnými choreografiami. Samozrejme, nevystali ani žartovné divadelné scénky v podaní divadelnej sekcie KUS Zvolen Kulpín, na ktorých sa obecenstvo dobre pobavilo. Tanečníkov a spevákov sprevádzal orchester pod vedením harmonikárov Ondreja Maglovského a Vladimíra Zimu. – 7. februára na evanjelickej fare v Selenči pokračoval projekt Pestrosť dúhy v našich dielňach v poradí siedmou dielňou. Táto dielňa bola venovaná výrobe mydla a viedla ju Anna Opavská z Báčskeho Petrovca. Okrem toho sa nakrátko vrátili aj k pyrografii a návštevníčky, ktoré predtým nemali príležitosť, sa mohli vyskúšať aj v tejto technike. Projekt financuje Ekumenická humanitárna organizácia z Nového Sadu. – 9. februára v sieni Domu kultúry usporiadali zhromaždenie občanov. Bolo to po rokoch prvé zhromaždenie, ktoré zvolala Rada MS Selenča. Predtým si zasadnutie tohto druhu občania museli vynútiť petíciou, čiže museli zozbierať viac ako päťdesiat nevyhnutých podpisov, a tak prinútiť RMS, aby zvolala zhromaždenie. – 21. februára projekt Pestrosť dúhy v našich dielňach, ktorý v Selenči organizuje diakonická skupina Dúha, pokračoval ôsmou dielňou venovanou výrobe šperkov. O technike výroby šperkov hovorili a svoje zručnosti prítomným prezentovali Anna Fodorová, Tatiana Fačarová a Veronika Fačaro-

vá. Účastníčky dielne si mohli vyrobiť šperky podľa vlastných predstáv, takže vznikol pekný počet náušníc, prsteňov a iných ozdobných predmetov. – 2. marca v Dome kultúry členky etno sekcie v tejto osade otvorili tradične k 8. marcu expozíciu pod názvom Tkáme nitky spomienok na selenčské tkáčky. Prítomným sa prihovorila V. Strehárska, ktorá privítala aj hostky zo spolkov žien z B. Petrovca, Pivnice a Silbaša, ako aj predstaviteľku Asociácie slovenských spolkov žien Máriu Gašparovskú. Časť svojej bohatej zbierky vystavil aj Spolok petrovských žien. Potom odznel kratší umelecký program venovaný mamám a sviatku Dňu žien. Expozíciou oslávili trinásť rokov jestvovania Etno múzea v Selenči a ústredným exponátom na výstave sú selenčské krosná staré viac ako sto rokov. – 5. marca v Základnej škole Jána Kollára v Selenči slávnostne udelili odmeny autorom najúspešnejších prác 3. ročníka literárneho súbehu Čo dokáže pekné slovo. Súbeh pre žiakov vyšších ročníkov základných škôl a pre žiakov stredných škôl a gymnázií vypísali Komisia pre literárnu činnosť Výboru pre kultúru spolu s Výborom pre vzdelávanie NRSNM a Slovenským vydavateľským centrom, a bol veľmi vydarený. Zúčastnili sa na ňom žiaci z Pivnice, Selenče, Báčskeho Petrovca, Kysáča, Nového Sadu, Starej Pazovy, Erdevíka, Padiny a Kovačice. Na súbeh zaslali pozoruhodný počet prác: 75 v kategórii príspevkov žiakov základných škôl a 15 prác, ktorých autori boli stredoškoláci a gymnazisti. Práce hodnotila komisia v zložení: Martin Prebudila, predseda, a Svetluša Hlaváčová a Pavel Matúch, členovia. V kategórii mladších autorov 1. cenu získala Hana Čížiková, žiačka ZŠ Mladých pokolení v Kovačici za prácu Posledné leto; 2. cenu – Aňa Marčoková, žiačka ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči za prácu Spomienky na našich starých rodičov; 2. cenu – Anabela Stošićová, žiačka ZŠ hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove za prácu Dobre je, usmiala sa; 3. cenu – Valentína Imreková, žiačka ZŠ 15. októbra v Pivnici za prácu Moja dedina voľakedy a dnes; 3. cenu – Kristína Kováčová, žiačka ZŠ Jána Kollára v Selenči za prácu Mala som strach. V kategórii žiakov stredných škôl a gymnázií odmenené boli tri žiačky Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci: 1. cenu získala Malvína Zolňanová za prácu Iskra tmy; 2. cenu Jana Domoniová za prácu Oheň a 3. cenu Jaroslava Majerová za prácu Snový slovný príbeh. – 5. marca v modrej sieni pri evanjelickom kostole v Selenči otvorila Anna Valentová, predsedníčka Združenia žien Dúha, tradičné podujatie SVC – Zima s knihou. Minuloročnú

352

vydavateľskú činnosť predstavil riaditeľ SVC Vladimír Valentík, pričom osobitný dôraz bol daný na román Jána Čajaka st. Rodina Rovesných. Pochopiteľne, lebo autor v rokoch 1893 – 1899 pôsobil v Selenči ako učiteľ. Nainštalovaná bola aj putovná výstava pozostávajúca z osemnástich obrazov, tiež venovaná životu a dielu J. Čajaka. Krátke ukážky z románu prečítali Anna Valentová, Anna Berédiová a Darina Týrová. Prítomní si na prezentácii mohli aj kúpiť niektoré z knižných vydaní SVC. Záverom podujatia riaditeľ SVC odovzdal balík knižných vydaní ako darček knižnici KUS Jána Kollára v Selenči. – 14. marca v rámci projektu Pestrosť dúhy v našich dielňach, ktorý organizovala diakonická skupina žien Dúha za finančnej podpory Ekumenickej humanitárnej organizácie z Nového Sadu, priviedli ku koncu poslednú, desiatu dielňu venovanú farbám a štetcu, čiže maľovaniu na textil pod vedením Anny Legíňovej z Báčskeho Petrovca. Účastníčky dielne boli kreatívne a vytvorili unikátne tričká a tašky. – 13. apríla v tejto osade sa spoločnou predajnou výstavou skončil projekt Pestrosť dúhy, ktorý organizovala Diakonická skupina Dúha zo Selenče a pozostával z desiatich tvorivých dielní. Cieľom bolo ukázať ženám základy niektorých techník výroby a okrášľovania úžitkových, ozdobných a spotrebných výrobkov. Organizátor zadovážil potrebný materiál a ženy mali možnosť vytvoriť alebo ozdobiť predmet podľa vlastnej vôle. Vyrobené predmety si mohli zobrať domov a tie, čo, vyrobili navyše, zostali pre spoločný predajný bazár. Projekt finančne podporila Ekumenická humanitárna organizácia z Nového Sadu. – 4. až 6. júla na špeciálne upravenom školskom nádvorí Mládežnícka asociácia Play zo Selenče zorganizovali Druhý festival Selfest. Na javisku sa vystriedali skupiny, ktoré pestujú rôzne žánre rockovej hudby. Vystúpili: Defect Gloria, Undead Pulse, Mortal Kombat, Bad copy, Zbogom Brus Li, But nevermind, Osmi dan, Neozbiljni pesimisti, Hladno pivo, Kardio bend, Euro band, Garavi sokak a Orion bend. Boli tu tiež dídžejovia, a to Gunsmoke selectah, Nassto, Elixir, Groover. Nevystali ani Novosadski trubači. V programe vystúpili selenčské skupiny, ale aj hosťujúce. Festival bol s medzinárodnou účasťou, lebo sa na ňom zúčastnila chorvátska skupina Hladno pivo. Po prvý raz bol pre účastníkov organizovaný kemp.

• Silbaš – 12. októbra v Dome zdravia sa uskutočnila štvrtá tohtoročná akcia darcovstva krvi.

Na výzvu organizátorov – Ústavu pre transfúziu krvi v Novom Sade a Miestnej organizácie Červeného kríža v Silbaši sa do akcie prihlásilo 26 občanov Silbaša a 7 občanov Paragov. – 24. februára Spolok žien v Silbaši usporiadal prvý čajový večierok. Okrem žien z Pivnice a Báčskej Palanky Silbašanky na večierok pozvali aj pivnického evanjelického farára Jána Zahorca. Úvodom prítomných privítala predsedníčka Spolku silbašských žien Katarína Ušiaková, a potom pán farár Zahorec prednášal na tému príbehu z Biblie Peter vzkriesil Tabitu. Okrem iného spomenul tri spôsoby služby v cirkvi a vo svete a nimi sú: liturgia, misia a diakonia. Do tohto tretieho spôsobu služby sa zapájajú i spolky žien, ktoré okrem iného vykonávajú aj tú charitatívnu, čiže diakonickú službu v spoločnosti, keď pomáhajú starým, chorým a opusteným. Na večierku sa zúčastnila aj silbašská farárka Jasmina KotasováMedveďová, ktorá na podobnom podujatí v Spolku pivnických žien taktiež poslúžila odbornou prednáškou. – 25. marca v Základnej škole bratov Novakovcov v Silbaši bola schôdza Aktívu riaditeľov základných a stredných škôl s vyučovacím jazykom slovenským, na ktorej hodnotili aktuálnu situáciu v základných školách, situáciu so slovenskými učebnicami a prípravy na súťaže zo slovenčiny. – 8. júna usporiadali hospodársko-kultúrno-zábavné podujatie Čaro višieň. Hold tomuto ovociu vzdali jubilejný piatykrát Silbašania a ich hostia príležitostnou výstavou, kultúrno-umeleckým programom v Dome kultúry a zábavou v Poľovníckom dome. Svoje výrobky z višieň: viac druhov koláčov, kompóty, džemy, lekváre, likéry, pálenku a ručné práce hneď popoludní vystavili spolky žien z Báčskej Palanky, Vojlovice, Rumenky a Silbaša.

• Slankamenské Vinohrady – 17. augusta sa uskutočnili 11. Budárske dni, ktoré sa hosťovaním Folklórneho súboru Jánošík z Fiľakova stali medzinárodným podujatím. Bol to jeden zo zámerov vstupu do druhého desaťročia tohto podujatia, ktorého cieľom je zachovať pred zabudnutím starodávnu obyčaj budárenia. Aj tohtoročné Budárske dni sa začali týždeň pred ústrednou oslavou turnajom v malom futbale a vyvrcholili kultúrno-umeleckým programom, v ktorom okrem hostí z Fiľakova, ktorí prezentovali piesne a tance z Podpoľania, vystúpili aj SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu, detské tanečné skupiny a spevácka skupina žien SKUS Janka Čmelíka, KUS Paju Zarića z Nových Karloviec a domáci SKUS Vinohrady. Takmer trojhodi-

353

nový kultúrno-umelecký program prebiehal v podvečerných hodinách a vyvolal záujem divákov, ktorí nielen pozorne sledovali, ale aj vrelým potleskom odmeňovali zo dvesto účastníkov, ktorí prezentovali kroje, ľudové piesne a tance. Okrem ústredného programu v rámci tohtoročných Budárskych dní prebiehala už tradičná súťaž vo varení rybacej polievky. Najchutnejšiu tentoraz pripravil Siniša Radinović z Belegiša. Prebiehala aj súťaž o najlepšie víno a ocenenie za najlepšie dostal Pavel Fábri zo Slankamenských Vinohradov. Aj v tomto ročníku Budárskych dní najkrajšiu budárku vypracoval Jaroslav Domoni. V raných popoludňajších hodinách v evanjelickom kostole boli slávnostné služby Božie, ktoré mali na starosti farár Igor Feldy zo Starej Pazovy a pani farárka Svetlana Vojnićová-Feldyová zo Solian. Etno výstava zoskupila dvadsiatich vystavovateľov, medzi ktorými po prvýkrát vystavoval insitný maliar Juraj Ľavroš, a zorganizovali aj Bazár zdravia. Vo večerných hodinách na univerzálnom ihrisku sa budári pobavili pri tanci a pri hudbe staropazovských Kacúrov a mládež sa zabávala do ranných hodín pri hudbe skupiny Sky Wings z Inđije. Ani tohto roku nevystal budársky ohňostroj. Podujatie realizovali vďaka finančnej podpore USŽZ, Obce Inđija, NRSNM a mimovládnej organizácie AERD Padina.

nica z Dunaegyházy, z Maďarska. Pazovskí tanečníci sa na tento festival dostali vďaka Matici slovenskej v Srbsku a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý tento projekt finančne podporil. Umelecké výkony detskej tanečnej skupiny zo Starej Pazovy mali na starosti choreografka Ružena Červenská a nacvičovateľka Katarína Šašová. Na festivale pazovská skupina bola jedinou, ktorá mala živý orchester pod vedením Vladislava Forgáča, ktorý autentickou hudbou zaujal priazeň tak účastníkov zahraničných súborov z Ukrajiny a Maďarska, ako aj samotných obyvateľov a návštevníkov mesta. V rámci osláv mesta Spišská Nová Ves v hlavnej ulici sa uskutočnil i jarmok starých remesiel a výstava ručných prác. Súčasťou tohto projektu bola aj účasť predstaviteliek Združenia občanov Zlaté remeslá z Báčskeho Petrovca. Stánok spolu s Petrovčankami mali i predstavitelia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov z Nadlaku, z Rumunska.

• Sriemska Mitrovica – 26. februára v organizácii tamojšieho Miestneho odboru Matice slovenskej bola prezentácia knihy Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, ktorú vydal Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.

• Stará Pazova

• Sombor 22. marca v Sombore sa uskutočnila pokrajinská súťaž žiackych domovov. Medzi súťažiacimi bol i petrovský internát, ktorý pôsobí v rámci Gymnázia Jána Kollára. Do Somboru na Domiádu 27-členná skupina petrovských internátnikov vyrazila so svojimi profesormi. Zúčastnili sa a sily si zmerali s rovesníkmi z 12 žiackych domovov, ktoré pôsobia na území Vojvodiny. Členovia výpravy petrovského gymnázia účinkovali v tvorení literárnych a výtvarníckych prác na určené témy, predstavili sa umeleckou fotografiou, piesňami v predvedení populárnej a ľudovej hudby, tancovali v rámci folklórnej súťaže.

• Spišská Nová Ves, Slovensko – 28. až 30. augusta prebiehal Medzinárodný folklórny festival Slovákov žijúcich v zahraničí Slováci Slovákom. Zúčastnili sa na ňom folklórne súbory zo Srbska, Ukrajiny a Maďarska. V piatok a v sobotu po dve vystúpenia na námestí a sprievod mestom mali detská tanečná skupina staropazovského SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Srbska, FS Turianska dolina z Turie Remety, z Ukrajiny, a FS Slneč-

– 1. októbra Továreň na výrobu bojlerov a tepelných čerpadiel Gorenje v Starej Pazove navštívili premiérka Slovinska Alenka Bratušeková a slovinská hospodárska delegácia v čele s Franjom Babinecom, predsedom Gorenje group. Dôvodom návštevy bolo zvýšenie výroby o 10 percent. V tejto prevádzke Gorenje v Starej Pazove pred šiestimi rokmi pracovalo 50 ľudí a teraz je tam zamestnaných 430 robotníkov. – 4. až 13. októbra v priestoroch divadla a Slovenského národného domu prebiehala 44. prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby v Srbsku – Divadelný vavrín 2013. Prehliadku otvorila Jasmina Kováčová, ochotnícka herečka z Kysáča a najlepšia herečka minuloročného 43. Divadelného vavrínu v Kovačici. Hneď po otvorení si diváci a porotcovia užili prvé súťažné predstavenie Babylon v podaní hostiteľského Slovenského divadla VHV SKUS h. J. Čmelíka zo Starej Pazovy v réžii Miroslava Kožíka. – 4. októbra, tesne pred začiatkom tohtoročnej 44. prehliadky slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby v Srbsku, bola otvorená dokumentárna výstava 110 rokov divadelníctva v Starej Pazove autora Alexandra Baka. Návštevníci si mohli pozrieť

354

výber plagátov zo staršej a novšej produkcie slovenského divadla V H V. Pri príležitosti otvorenia výstavy Alexander Bako zdôraznil pestrosť činnosti pazovského divadla, do ktorého bolo zapojených viac ako 2 000 divadelníkov. Zároveň vyzdvihol, že slovenské vojvodinské divadelníctvo za posledných 30 rokov bolo pravidelne zastúpené na celoštátnych prehliadkach a dosahovalo tam vynikajúce úspechy. Plagáty a ostatné archívne materiály slovenského Divadla VHV ošetruje FODAP, sekcia SKUS h. J. Čmelíka, a výstavu pripravil Vladimír Lepšanović, vedúci FODAP. – 5. októbra, v druhý súťažný deň prehliadky, boli na programe dve predstavenia, no uskutočnilo sa iba jedno, lebo Pivničania (s divadlom Doktorom proti svojej vôli) na Divadelný vavrín do Pazovy nepricestovali. Členovia Divadelného súboru pri SKC P. J. Šafárika v Novom Sade sa porotám a obecenstvu predstavili hrou Jána Hrubíka Láska alebo niečo iné v réžii Rastislava Zorňana. – 6. októbra javisko najprv patrilo členom Divadla VHV z Báčskeho Petrovca. Zahrali divadelné predstavenie Romana Olekšáka Negativisti v réžii profesionála Ivana Hansmana Jesenského. Druhé nedeľňajšie predstavenie patrilo Selenčanom – členom KUS Jána Kollára. Predstavili sa divadelným predstavením Ladislava Nádaši-Jégého Krpčeky svätého Floriána v réžii Rastislava Rybárskeho. – 7. októbra na programe bolo iba jedno predstavenie – inscenovaná predloha Jána Hrubíka Tango miliardo v predvedení Ochotníckeho divadla Michala Benku-Uču pri KUS Štefánik z Lalite, v kolektívnej réžii. – 7. októbra na programe sprievodných podujatí v rámci 44. prehliadky slovenskej ochotníckej tvorby v Srbsku, v rámci kina Vavrín, bolo premietanie dokumentárneho filmu o VHV autorky Vladislavy Feketeovej a filmu Tisícročná včela podľa románu Petra Jaroša v réžii Juraja Jakubiska. – 8. až 12. októbra, v pokračovaní súťažnej časti 44. prehliadky slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby Divadelný vavrín sa trom porotám a milovníkom Tálie predstavili divadelné súbory z Báčskej Palanky, Pivnice, Padiny, Erdevíka, Kysáča, Vojlovice – Pančeva, Kulpína, Starej Pazovy a Kovačice. – 8. októbra na programe boli dve divadelné predstavenia – z Báčskej Palanky a Pivnice. Bol to taký svojrázny divadelný deň, lebo sa v oboch inscenáciách predstavili tí istí herci a autori. Divadelný súbor pri MOMS Báčska Palanka vo vstupnej hale Slovenského národného domu vystúpil s predstavením Život je čudo autorky Eleny Hložanovej, ktorá spolu s Katarínou Mišíkovou-Hitzingerovou predstavenie

aj režírovala. Druhé predstavenie v divadelnej sále predviedli Pivničania – členovia Ochotníckeho divadla Janka Čemana. Zahrali divadlo Kto z koho autorky a režisérky K. MišíkovejHitzingerovej. Oba súbory zapôsobili vysokou kvalitou všetkých divadelných zložiek, v čom sa zhodli tak poroty, ako aj obecenstvo. – 9. októbra pazovské javisko patrilo divadelným súborom z Padiny a Erdevíka. Členovia Ochotníckeho divadla Nová scéna z Padiny sa predstavili hrou Laca Kerata Nedeľa v réžii Želka Marušníka. Erdevíčania zahrali divadelné predstavenie Petra Pišťaneka Príhody Ľudevíta Dônča v réžii Anny Kovárovej. – 10. októbra v aule Divadelnej sály, v rámci sprievodných podujatí 44. prehliadky slovenskej ochotníckej tvorby v Srbsku bola premiéra knihy Spomienky na všestranného kultúrneho dejateľa Dr. Jána Dorču a Butoh dance. O knihe Spomienky hovorili: Vladimír Valentík, zostavovateľ knihy a riaditeľ Slovenského vydavateľského centra, Martin Prebudila, moderátor knižnej prezentácie, Pavel Čáni, vedúci Centra – Slovenskej kultúrnej koordinácie, a Vladimíra Dorčová-Valtnerová, neter J. Dorču. Zároveň boli odovzdané autorské výtlačky Miroslavovi Demákovi, autorovi cestopisných reportáží zhrnutých v knihe Magnólia z Diamantovej hory, a Martinovi Prebudilovi, autorovi knihy krátkych príbehov pod názvom Príbehy z čiernej skrinky. Všetky knihy vydalo Slovenské vydavateľské centrum. – 10. októbra na divadelnej prehliadke vystúpili Kysáčania – Ochotnícke divadlo pri KIS Kysáč s Dokonalou svadbou autora Robina Hawdona v réžii Jána Privizera. – 11. októbra vystúpili znova dva divadelné súbory. Najprv herci SKOS Detvan Vojlovica-Pančevo zahrali divadelné predstavenie Nemôžem zaplatiť, ani nechcem zaplatiť, ktorého autorom je Dario Fo a režisérkou Vladana Cvijanovićová. O pekný divadelný zážitok na prehliadke sa postarali aj členovia Ochotníckeho divadla pri KUS Zvolen z Kulpína. Na výbornú zahrali hru Jána Holuba Pohreb v réžii Alexandra Baka. – 12. októbra, v posledný súťažný deň, javisko patrilo hostiteľskému súboru a súboru z Kovačice. Pazovskí herci Slovenského divadla VHV pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka sa na prehliadke predstavili i druhým divadelným predstavením. Hru Drahá pani profesorka autorky Ľudmily Razumovskej režírovala Anička Balážová. Súťažnú časť 44. Divadelného vavrína v Starej Pazove uzavreli Kovačičania. Súbor Divadla VHV úspešne zahral predstavenie Jovana Steriju Popovića Ženba a vydaj v réžii Milenka Pavlova. – 13. októbra sa v staropazovskej divadel-

355

nej sále konalo slávnostné zatvorenie 44. prehliadky slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby v Srbsku Divadelný vavrín a udelenie cien najúspešnejším účastníkom. V programe pod režijnou taktovkou Miroslava Kožíka hostia a obecenstvo mali príležitosť počuť ďalšie originálne dielo Miroslava Baka doplnené pohybmi mladých pazovských hercov, vystúpil aj tamojší spevácky zbor, akrobati – umelci, ktorí predviedli hry s ohňami, a Chiemi Fukumori, tanečnica a choreografka z Japonska. Teda rovnako ako sa na nádvorí Slovenského národného domu s horiacimi fakľami Divadelný vavrín začal, tak bol i ukončený. Správu trojčlennej poroty za hovorené slovo na Divadelnom vavríne 2013 prečítala Lýdia Gedeľovská, profesorka triednej výučby. Cena tejto poroty sa dostala Divadelnému súboru MOMS z Báčskej Palanky za predstavenie Život je čudo. Cenu udeľuje NRSNM a Zdenka Valentová-Belićová, predsedníčka Výboru pre kultúru, ju odovzdala Elene Hložanovej. Správu odbornej poroty prečítal doc. Miroslav Benka, významný umelec, zo Starej Pazovy. Cenu za najúspešnejšiu divadelnú inscenáciu získalo predstavenie Babylon v podaní Slovenského divadla VHV pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy. Cenu NRSNM Miroslavovi Kožíkovi, hercovi a režisérovi predstavenia, odovzdal Ján Majorský, podpredseda NRSNM pre Sriem. Na záver bohatého a kvalitného programu 44. Divadelného vavrínu a na počesť odmenených vystúpilo Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca s predstavením Helverova noc v réžii Richarda Sanitru. – 15. októbra vo vstupnej sieni divadelnej sály bola Medzinárodnú výstavu karikatúry. – 28. októbra v Galérii Strediska pre kultúru bola výstava unikátnych známok Harliho Tera Kandelu (USA). – 21. októbra slovenský minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič, počas trojdňovej návštevy Vojvodiny a Srbska, navštívil aj ZŠ Janka Čmelíka v Starej Pazove. Predtým Čaplovič absolvoval schôdzu s predsedom Obce Stará Pazova Ðorđom Radinovićom a so slovenskou delegáciou sa stretli aj predstavitelia slovenských inštitúcií a združení občanov – Ján Majorský, podpredseda NRSNM, Anna Lepšanovićová, predsedníčka SKUS, Matej Hadrík, predseda MOMS, a Igor Feldy, evanjelický farár. – 19. októbra v staropazovskej divadelnej sieni sa uskutočnil už 12-krát festival detskej piesne Mini-tini fest. Deti vystúpili v dvoch kategóriách: mini – pre žiakov od 1. po 5. ročník, a tini – pre žiakov od 6. po 8. ročník. Pretože Mini-tini fest má súťažný ráz. Odborná porota v

zložení: skladateľ Jovan Adamov a pazovské profesorky hudobnej kultúry: Olinka Tatalovićová a Anna Đurđevićová sa rozhodla okrem dvoch špeciálnych cien udeliť viac tretích, druhých a prvých cien. V minikategórii prvú cenu získala Staropazovčanka Marija Radivojevićová (predstaviteľka ZŠ B. P. Pinkiho). Silnejšia konkurencia bola v tinikategórii, kde sa odborná porota rozhodla aj prvú cenu udeliť dvom speváčkam. Tak sa víťazkami tohto festivalu stali Emília Despotová zo Starej Pazovy (ZŠ B. P. Pinkiho) a Mária Bzovská zo Starej Pazovy (ZŠ hrdinu J. Čmelíka). Víťazi, ako bolo zahlásené, vystúpia aj na záverečnom festivale Mini-tini festu 2013 v Belehrade. Slovenská ZŠ hrdinu J. Čmelíka bola zastúpená aj v nižšej kategórii, kde vystúpili Ela Balážová a Maja Gedeľovská, kým Milica Šípková predstavovala pazovskú ZŠ Simeona Aranického. – 14. novembra sa ZŠ hrdinu Janka Čmelíka dostala hodnotná donácia v sume 3 865 eur, ktoré boli zozbierané na charitatívnom koncerte v Košiciach. Donáciu slávnostne v škole udelil Mgr. Róbert Matejovič, charter presidenta Rotary klubu Košice Classic. Vďaka dobrej spolupráci Rotary klubu Košice Classic s Rotary klubom Stará Pazova doteraz sa realizovali tri donácie, kým do tejto štvrtej donácie sa zapojil aj Rotary klub Belehrad Centar. Pri tejto príležitosti v školskej zborovni podpísané boli aj dve zmluvy o donácii z charitatívneho koncertu – medzi košickým a staropazovským RC a medzi RC Stará Pazova a základnou školou. Podpísali ich R. Matejovič, Milenko Jovičić, predseda RC Stará Pazova a Janko Havran, riaditeľ ZŠ hrdinu Janka Čmelíka. Prostriedky boli účelové na rozvoj technickej infraštruktúry školy. – 22. novembra v Slovenskom národnom dome v tomto meste Matica slovenská v Srbsku v rámci svojho projektu usporiadala okrúhly stôl o zachovaní slovenskosti v Srbsku. Na okrúhlom stole sa zúčastnili iba predstavitelia miestnych matičných odborov zo Starej Pazovy a Šídu. I keď účastníci okrúhleho stola neboli početní, rozprava predsa bola veľmi čulá. Matičiari poukázali na početné negatívne javy (neadekvátne vysielacie termíny v rozhlasovom a televíznom programe, nezamestnanosť, nedostatok alebo gramatické chyby v dvojrečových nápisoch, cirkevná reštitúcia, fakultatívna výučba slovenského jazyka v stredných školách a i.), resp. na pozitívne fakty (jestvovanie cirkvi, Matice, spolku, školy a i.) v našich prostrediach, s ktorými sa stretávajú príslušníci slovenskej národnostnej menšiny. Ako prioritné akcie v dohľadnej dobe si určili zintenzívnenie

356

kontaktov s mladými ľuďmi, v ktorých budú vplývať na ich slovenské povedomie pri zápise detí do predškolských ustanovizní a škôl a vypracovanie písomného materiálu s argumentmi, prečo je dobre vedieť po slovensky a učiť sa tento jazyk Európskej únie. – 6. decembra otvorením dokumentárnej výstavy Z dejín slovenského divadelníctva na Dolnej zemi v aule divadelnej sály slávnostne odštartoval 20. Memoriál Juraja Ondríka. Na barda staropazovského divadelníctva si počas otvorenia výstavy zaspomínal Jaroslav Litavský-Didi. Povedal, že J. Ondrík bol veľkým spolkárom a zároveň pripomenul, že všetky kultúrne diania v organizácii slovenského spolku a tamojšieho divadla počas decembra sa budú niesť v znamení tohto jubilejného memoriálu. Autorkou výstavy Z dejín slovenského divadelníctva na Dolnej zemi bola Mgr. Jarmila Gerbocová, ktorá prejavila potešenie, že sa práve tou výstavou začal tohoročný Memoriál Juraja Ondríka. Práve J. Gerbocová bola aj režisérkou divadelného predstavenia autora Viliama Klimačeka Nízkotučný život v podaní členov Padinského ochotníckeho divadla Nová scéna. Padinčania vo svojej tretej divadelnej sezóne premiérovo zahrali štvrtú hru v deň otvorenia 20. Memoriálu Juraja Ondríka v Starej Pazove. Bolo to vlastne prvé vystúpenie Scény mladých, prevažne padinských žiakov kovačického gymnázia. – 7. decembra predstavitelia pazovského spolku a divadla presne napoludnie položili kvety k hrobke Juraja Ondríka (1933 – 1992). Zároveň si pripomenuli 80. výročie narodenia tohto všestranného ochotníka. – 8. decembra pazovskí divadelníci v divadelnej sále zahrali predstavenie Ľudmily Razumovskej Drahá pani profesorka v réžii Aničky Balážovej. – 12. decembra sa uskutočnil štvrtý festival medu pod názvom Včelárenie, moje pekné povolanie. Festival zorganizovala obecná Turistická organizácia, Ekologické hnutie Eko san a Združenie včelárov Jednota za podpory Obce Stará Pazova. Festival pozostával z dvoch častí – z predajnej výstavy medu, výrobkov z medu, ručných prác a koláčov, kým v miestnostiach tzv. Bielej budovy odznela prednáška na tému včelárenie ako zamestnanie. – 13. decembra v miestnostiach ZŠ hrdinu Janka Čmelíka sa konalo výročné a volebné zhromaždenie MOMS Stará Pazova. Začiatok zasadnutia matičnou hymnou a poeticko-hudobným pásmom spestrili pazovskí žiaci. Schôdza prebiehala v pracovnom a príjemnom ovzduší. Obsiahlu správu o ročnej činnosti podal Matej Hadrík, predseda pazovských matičiarov a profesor vo výslužbe, kým finančnú správu za rok 2013

pokladník Pavel Baláž-Pašo, s konštatáciou, že sa v tomto miestnom matičnom odbore dobre hospodárilo. Všetky správy, ako i návrh programu práce na rok 2014 a finančný plán dostali jednohlasne zelenú. Na tomto výročnom a volebnom zhromaždení vymenovali 21-člennú Správnu radu a 5-člennú Dozornú radu. Na návrh pracovného predsedníctva čestnými členmi MOMS Stará Pazova sa stali Pavel Baláž-Pašo a Andrej Kardelis. – 15. decembra – v druhej časti memoriálu bola premiéra Pazovského kalendára na rok 2014 a predstavenie SVD Opona nahor. – 25. decembra v divadelnej sále aktivisti staropazovského SKUS hrdinu Janka Čmelíka pripravili príležitostný program, ktorý predviedli členovia programových foriem, ktorí v minulom roku dosiahli pozoruhodné úspechy na početných súťažiach, prehliadkach, festivaloch. Začal sa jednoaktovkou Betlehem v réžii doc. Miroslava Benku. Vianočné piesne na koncerte zaspievali členovia Zmiešaného speváckeho zboru Tília a speváckej skupiny Primavera a osobitným príležitostným bodom sa predstavili aj škôlkari z poldenného pobytu, skupiny v slovenskom jazyku vychovávateľky Mirjany Mikľanovej. Príchod a život Slovákov do Pazovy vydarenými piesňami a tancami sprítomnili tak detské tanečné skupiny, ako aj aktivisti FS Klasy, za sprievodu slovenského ľudového orchestra SKUS hrdinu Janka Čmelíka. Na vianočnom koncerte v Starej Pazove vystúpili aj členky speváckej skupiny Združenia pazovských žien a sólisti Anabela a Izabela Stošićové, Nataša Ćirkovićová a Darko Uheli. V prednese krásneho slova sa predstavila Ema Kočišová, kým piesne na fujare zahral Branislav Kováč. – 10. februára v galérii Strediska pre kultúru Stará Pazova bola vernisáž venovaná Jánovi Stupavskému, akademickému sochárovi zo Starej Pazovy. Na vernisáži o tvorbe tohto významného umelca hovorili akademický maliar Marjan Karavla, odborný spolupracovník strediska pre výtvarné umenie, a Mirjana Žakulová, historička umenia, ktorá výstavu otvorila. Výstava Metamorfózy je ôsmou samostatnou výstavou Jána Stupavského a treťou usporiadanou v jeho rodisku. – 17. februára v Klube VHV členky Združenia pazovských žien pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka usporiadali tradičné priadky. Na priadky si pozvali aj hostky z troch osád, s ktorými rozvíjajú peknú a úspešnú spoluprácu: členky Spolku žien pri MOMS v Báčskej Palanke, Oltárneho krúžku žien v Boľovciach a Aktívu žien v Silbaši. – 3. marca v divadelnej sále prebiehala v organizácii Zväzu ochotníkov Obce Stará

357

Pazova obecná prehliadka recitátorov. Tým podujatím sa začal nový súťažný cyklus v ochotníctve – Jarné stretnutia a na nej vystúpilo 104 recitátorov vo všetkých troch vekových kategóriách. Podľa rozhodnutia poroty (Miodrag Petrović, herec SND, Vierka Diovčošová, profesorka slovenského jazyka vo výslužbe, a Milan Pjevac, profesor srbského jazyka vo výslužbe) Staropazovskú obec na oblastnej prehliadke bude predstavovať 28 recitátorov. – 16. marca na základe predbežných výsledkov mimoriadnych parlamentných volieb na území Staropazovskej obce sa zúčastnilo okolo 39,50 percenta voličov, z úhrnne zapísaných 55 687 plnoletých osôb. Občania obce s voličským právom hlasovali na 48 volebných miestach a podľa predbežných výsledkov presvedčivo zvíťazila Srbská pokroková strana (SNS) so získanými 16 193 hlasmi alebo 59,89 percenta. Koalícia zoskupená okolo Socialistickej strany Srbska (SPS – PUPS – JS) získala 2 736 hlasov alebo 10,12 percenta. Na treťom mieste podľa počtu hlasov je Nová demokratická strana, za ktorú hlasovalo 1 967 občanov obce alebo 7,27 percenta. – 16. marca v divadelnej sále žiaci staropazovskej Základnej školy hrdinu Janka Čmelíka premiérovo zahrali divadelné predstavenie Čarodejný kľúč. Autormi a režisérmi predstavenia sú profesorka telocviku Anička Balážová, profesor matematiky Ivan Ječmen a dizajnérka exteriéru Martina Bzovská. Vďaka Čarodejnému kľúču sa početnému a dobre zohranému hereckému súboru, aj vďaka trefnej scénografii, svetelným a zvukovým efektom podarilo vstúpiť do čarodejného rozprávkového sveta a v polhodinovom predstavení sprítomniť populárne rozprávky (Červená Čiapočka, Snehulienka a sedem trpaslíkov, Tri prasiatka), s ktorými mnohé generácie detí vyrastali a tie dnešné vyrastajú. – 29. marca prebiehala v Starej Pazove 2. Biblická olympiáda, na ktorej sa zúčastnili žiaci základných škôl z Aradáča, Báčskeho Petrovca, Bieleho Blata, Bingule, Hložian, Jánošíka, Kovačice, Kysáča, Kulpína, Pivnice, zo Selenče (evanjelici a katolíci), Silbaša, Slankamenských Vinohradov, Starej Pazovy (ZŠ hrdinu J. Čmelíka a S. Aranického), Suseku a Šídu. Svoje vedomosti z Biblie na olympiáde vyskúšalo si 50 žiakov rozdelených do troch skupín. Prvú skupinu tvorilo 8 žiakov 3. a 4. ročníka, v druhej bolo 26 žiakov 5. a 6. ročníka a v tretej 16 žiakov 7. a 8. ročníka. Výsledky testov ukázali ich výbornú znalosť Svätého písma a najlepší dostali primerané odmeny. V najmladšej skupine prvé miesto obsadila Karmena Kováčová, druhé Dário Gages a tretie Andrea Vaneková.

V strednej skupine najlepší boli Viktória Častvanová, Martina Dudášová a Andrea Miháľová. Víťazmi najstaršej skupiny boli Kristína Šranková, Karolína Bažíková a Anna Mareková. – 29. až 30. marca v divadelnej sále a v organizácii Zväzu ochotníkov Obce Stará Pazova prebiehala obecná prehliadka divadelnej tvorby tak pre deti, ako aj pre dospelých. Na prehliadke sa zúčastnilo 10 divadelných súborov, z čoho až 7 detských. Selektorom obecnej detskej divadelnej prehliadky bol Alexander Bako, herec a režisér zo Starej Pazovy, ktorý si pozrel štyri predstavenia po srbsky, dve po slovensky a jedno po anglicky. Podľa jeho rozhodnutia do oblastnej prehliadky v Rume postúpili tri detské divadelné predstavenia a medzi nimi aj predstavenie tamojšej ZŠ hrdinu Janka Čmelíka Čarodejný kľúč v réžii Aničky Balážovej, Ivana Ječmena a Martiny Bzovskej. Súbežne s detskou divadelnou prehliadkou v Starej Pazove vo večerných hodinách prebiehala aj prehliadka divadelnej tvorby pre dospelých. Selektorkou bola Sonja Miloševićová, režisérka z Pećiniec. – 9. apríla sa v Slovenskom národnom dome bola premiéra troch čísel časopisu Aurora. Programová forma SKUS hrdinu Janka Čmelíka Literárna spoločnosť Ľudmily Hurbanovej uviedla do života realizáciu projektu Slovenská alternatíva – nové skúsenosti, ktorú finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. – 12. apríla v miestnostiach Slovenského národného domu členky Združenia pazovských žien, pôsobiace pri tamojšom SKUS hrdinu Janka Čmelíka, pripravili predajnú výstavu kraslíc a dekoračných výrobkov. – 22. apríla v predvečer Svetového dňa knihy a autorských práv sa v aule staropazovskej divadelnej sály uskutočnila prezentácia kníh Slovenského vydavateľského centra. V organizácii tohto literárneho večierka sa podieľalo i Stredisko pre kultúru Stará Pazova. – 16. až 24. mája Stará Pazova bola hostiteľkou 52. Prehliadky ochotníckych divadiel Vojvodiny. Súťažnú časť prehliadky otvorili členovia Divadelného štúdia Branka Radičevića z Nových Bánoviec s predstavením Milana Grgića Herkules i morske jahačice v réžii Alexandra Baka. – 6. až 8. júna prebiehala v poradí 21. prehliadka slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď. Priniesla bohatú divadelnú úrodu – 16 súťažných predstavení (z Kysáča, Pivnice, Báčskeho Petrovca, Nového Sadu, Bieleho Blata, Aradáča, Selenče, Kovačice, Pančeva – Vojlovice, Erdevíka, Šídu, Bingule, Boľoviec a Starej Pazovy) a početné sprievodné programy. – 6. júna slávnostným otváracím programom v aule staropazovskej divadelnej

358

sály sa začalo toto celomenšinové podujatie. Tohtoročná prehliadka bola tematicky ladená a konala sa v znamení 150. výročia prvej zachovanej zmienky o divadelnom umení pre deti dolnozemských Slovákov autora Jozefa Podhradského. Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Obec Stará Pazova a SKUS hrdinu Janka Čmelíka tohto roku urobili ďalší krok v organizácii prehliadky a v prospech kultúrnej identity a umeleckého zošľachťovania detí. Počas celého podujatia účinkujúci zo štyroch divadelných súborov – z Petrovca, Kysáča, Pivnice a Šídu boli ubytovaní v Starej Pazove. – 6. júna súťažnú časť prehliadky otvoril domáci súbor ZŠ hrdinu Janka Čmelíka s divadelnou hrou Zlatka Grušanovića Svätý Sáva v ľudovej tradícii v réžii Savu Đurđevića. Po nich vystúpili Kysáčania s rozprávkou Aká mucha, taký… (na motívy O muche zlodejke zo zbierky kysuckých rozprávok Antona Pajonku) v réžii Jána Privizera. Malí herci ZŠ 15. októbra z Pivnice na prehliadku pricestovali s Popoluškou z medovníkového domčeka v réžii Vesny Kámaňovej a Jarmily Čobrdovej. Členovia KUS Petrovská družina sa obecenstvu a porotám predstavili divadlom Mušky z gumipušky (na motívy básne Pavla Mučajiho) v réžii Daniely Legíňovej-Sabovej a Ondreja Brnu. Na prehliadke 3 x Ď Novosadčania – SKC Pavla Jozefa Šafárika vystúpili s predstavením Anny Majerovej Číčkoviny v réžii Samuela Medveďa. – 7. júna na prehliadke vystúpili malí herci ZŠ Bratstva a jednoty v Bielom Blate, a to s predstavením Poškoláci (autorov Eda Stanovského a Jozefa Sabola) v réžii Adely Obšustovej. Potom javisko patrilo Petrovčanom – žiakom ZŠ Jána Čajaka. Na motívy slovenskej ľudovej rozprávky zapísanej Pavlom Dobšinským zahrali divadelné predstavenie Dlhý nos v réžii Jarmily Pantelićovej a Anny Spevákovej. Žiaci pazovskej základnej školy na prehliadke predviedli i predstavenie Čarodejný kľúč v réžii Aničky Balážovej, Martiny Bzovskej a Ivana Ječmena. Ohňostroj pre deduška je názov predstavenia (podľa rovnomennej knihy pre deti Jaroslavy Blažkovej) v podaní malých milovníkov Tálie zo ZŠ Bratstvo v Aradáči v réžii Zuzany Obšustovej. – 8. júna na prehliadke vystúpilo až sedem divadelných súborov. Najprv selenčskí žiaci ZŠ Jána Kollára zahrali predstavenie Na posedení autorky a režisérky Anny Kolekovej a po nich vystúpili Kovačičania – žiaci ZŠ Mladých pokolení s predstavením Petra Hejhala Tri pierka z draka v réžii Evy Poliakovej-Hrkovej. Divadelné predstavenie Alica v krajine zázrakov predviedli členovia

SKOS Detvan Pančevo – Vojlovica v réžii Terézie Weberovej-Oravcovej. V rámci súťažnej časti po nich vystúpili Erdevíčania s autorským predstavením Vlatka Miksáda Trampoty s vlkom. Sviatočné príbehy je názov predstavenia divadelníkov zo Šídu – SKUS Jednota a ZŠ Sriemskeho frontu, ktorú režijne podpísali Anna Kovárová a Olina Kolárová. Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor Binguľa – detská besiedka do Pazovy na 3 x Ď prišli s predstavením O pyšných netopieroch, ktoré vzniklo na námet indiánskej rozprávky a aj jeho režisérkami sú Olina Kolárová a Anna Kovárová. Súťažnú časť prehliadky uzavreli Boľovčania – ZŠ Branka Radičevića – s predstavením Karola Horváta O päť hodín dvanásť (Tak trochu o Šípovej Ruženke) v réžii Viery Tomanovej. Všetky predstavenia sledovala odborná porota v zložení: Alexander Bako, ochotnícky herec a režisér, Miroslav Fábry, herec, a Zuzana Tárnociová, herečka. Na prehliadke vystúpilo úhrnne 260 detí a porota sa rozhodla udeliť tieto ocenenia: Cenu za herecký výkon: Igorovi Havranovi zo Starej Pazovy, Rebeke Strakovej z Bieleho Blata, Ines Gedrovej z Pivnice, Daniele Spevákovej, Sandre Todorovićovej a Emílii Gániovej z Báčskeho Petrovca, Valentíne Hudecovej zo Starej Pazovy, Filipovi Bisakovi z Vojlovice, Miroslavovi Spevákovi z Báčskeho Petrovca, Jánovi Poliakovi z Kovačice; Cenu za jazykovú reč: kolektívu ZŠ Jána Kollára zo Selenče; Ceny za zachovávanie národného povedomia: Samuelovi Medveďovi za réžiu predstavenia Číčkoviny z Nového Sadu a kolektívu slovenského evanjelického cirkevného zboru v Binguli; Ceny za kolektívnu hru: súboru ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy za predstavenie Čarodejný kľúč, súboru ZŠ Bratstvo z Aradáča, SKUS Jednota a ZŠ Sriemskeho frontu zo Šídu; Cenu za najúspešnejší kreatívny divadelný čin: predstaveniu Trampoty s vlkom v réžii Vlatka Miksáda SKOS Erdevík z Erdevíka; Cenu za najúspešnejší debut na prehliadke: kolektívu KUS Petrovská družina za predstavenie Mušky z gumipušky; Cenu za dramatizáciu: Vlatkovi Miksádovi v predstavení Trampoty s vlkom; Cenu za najúspešnejšie kostýmy: Terézii Weberovej-Oravcovej zo SKOS Detvan vo Vojlovici za predstavenie Alica v krajine zázrakov; Cenu za najúspešnejšie stvárnenú mužskú epizódnu postavu – kniežaťa v predstavení Aká mucha, taký... Kristiánovi Križanovi z Kysáča; Cenu za najúspešnejšie stvárnenú ženskú epizódnu postavu slúžky 2 Kristíne Madackej v predstavení Aká mucha, taký...; Cenu za najúspešnejšie stvárnenú mužskú postavu dedka v predsta-

359

vení Mušky z gumipušky Petrovi Opavskému z Báčskeho Petrovca; Cenu za najúspešnejšie stvárnenú ženskú postavu Alice v predstavení Alica v krajine zázrakov Alise Oravcovej z Vojlovice; Cenu za najúspešnejšiu scénografiu v predstavení Čarodejný kľúč ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy Aničke Balážovej, Martine Bzovskej a Ivanovi Ječmenovi; Cenu za najlepšiu réžiu získali Vesna Kámaňová a Jarmila Čobrdová za predstavenie Popoluška z medovníkového domčeka ZŠ 15. októbra v Pivnici. Prvá cena odbornej poroty a zároveň aj Cena NRSNM patrí predstaveniu Mušky z gumipušky KUS Petrovská družina z Báčskeho Petrovca, druhá cena predstaveniu Čarodejný kľúč ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy a tretia cena odbornej poroty patrí predstaveniu Popoluška z medovníkového domčeka ZŠ 15. októbra z Pivnice. Detská porota pracovala v zložení: Jana Rumanová, Marína Faragová, Anna Lakatošová, Anna Domoniová a Maja Gedeľovská a podľa ich mienky najoriginálnejším hercom sa stal Martin Marek (klobučník) z Vojlovice – Pančeva, najkomickejším hercom Peter Opavský (dedko, Mušky z gumipušky) z Báčskeho Petrovca, najsympatickejším hercom Filip Janiš (Andrejko) z Aradáča, najsympatickejší pár tvoria Hana Katarína Ďurovková (hradná dáma) a Miroslav Kolár (štrángár) z Kysáča, najsympatickejšie trio Ela Balážová, Ema Folťanová a Viktor Striško (prasiatka) zo Starej Pazovy, najkrajším hercom sa stal Alexander Šproch (Kráľ Hrdopych, Dlhý nos) z Báčskeho Petrovca, najkrajšou herečkou sa stala Lara Šipická (čarodejnica) zo Starej Pazovy, najsympatickejšie kostýmy mal detský divadelný súbor z Bingule, najsympatickejším súborom na prehliadke bol súbor z Pivnice.

• Šabac – 23. novembra v športovej hale Zorka prebiehala 9. prehliadka detských folklórnych skupín Srbska. Vystúpilo 15 tanečných súborov z Vojvodiny, užšieho Srbska a Kosova a Metóchie. V silnej konkurencii bola aj staršia detská skupina SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy s tancom choreografky Ruženy Červenskej a nacvičovateľky Kataríny Šašovej V tej Pazove na pľaci. Podľa rozhodnutia päťčlennej odbornej poroty pazovským tanečníkom sa dostala bronzová plaketa. Dosiahli tým doteraz najväčší úspech a svojím skvelým vystúpením dôstojne prezentovali slovenskú národnostnú menšinu a sriemsky región.

• Šíd – 31. októbra v slávnostnej sieni ZŠ Sriemskeho frontu v Šíde bola nekaždodenná, ale mimoriadne pekná udalosť pre šídskych Slovákov. Po minuloročnom úspešnom vystúpení recitátorov tejto školy na Rozhlasovej súťaži mladých recitátorov v Novom Sade o recitovanie žiaci tejto školy – kde sa slovenčina vyučuje fakultatívne – prejavili veľký záujem. Keďže v každej kategórii môže mať škola iba jedného predstaviteľa, učiteľka Anna Kovárová, ktorá v škole učí slovenčinu, sa rozhodla usporiadať školskú súťaž. Za podpory vedenia školy zároveň pripravila aj malú výstavu obrazov, slovenských kníh, učebníc a dokladov o činnosti recitátorskej a divadelnej školskej sekcie v minulom roku. Na tejto šídskej recitačnej súťaži sa zúčastnili deviati žiaci – po traja v každej kategórii. Hodnotila ich porota v zložení: Zdenka Lomianska, profesorka angličtiny a slovenčiny, Bojana Anđelićová, profesorka srbčiny, a Miroslav Oravec, učiteľ triednej výučby. V kategórii žiakov nižších ročníkov zvíťazila Anna Mária Čániová, v skupine recitátorov vyšších ročníkov bola najpresvedčivejšia Maja Mravíková a v prednese prózy bol najlepší Vladimír Fodora. Títo traja žiaci budú spolu s gymnazistkami Katarinou Najdanovićovou a Taňou Stupavskou predstavovať Šíd na 40. Rozhlasovej súťaži mladých recitátorov v Štúdiu M Novosadského rozhlasu. – 6. decembra v Šíde oslávili 69. výročie oslobodenia mesta v druhej svetovej vojne. Do programu oslavy zaradili slávnostné zasadnutie zhromaždenia Obecnej bojovníckej organizácie, na ktorom sa zúčastnila aj delegácia pokrajinskej organizácie Zväzu bojovníkov v čele s predsedom Svetomirom Atanackovićom. Po zasadnutí delegácie lokálnej samosprávy pokrajinskej bojovníckej organizácie a predstavitelia viacerých obecných organizácií na mestskom cintoríne položili kvety na spoločnú hrobku 2 646 bojovníkov padlých za oslobodenie Šídu a pri prelome Sriemskeho frontu. Kvety položili aj k pamätnej tabuli obetí z druhej svetovej vojny, ktorá je postavená na stene Domu kultúry. Na slávnostnom zasadnutí Zhromaždenia obce Šíd v sieni Domu kultúry prítomným sa prihovoril predseda obce Nikola Vasić, predseda Zhromaždenia obce Dr. Branislav Mauković a námestník predsedu obce Srđan Malešević. Vo svojich prejavoch hovorili o dianiach v druhej svetovej vojne, o dni, keď bol Šíd oslobodený, ako aj o tom, čo v súčasnosti treba urobiť v záujme krajšieho zajtrajška. Záverom zasadnutia organizáciám a jednotlivcom odovzdali uznania za ich dlhodobý prís-

360

pevok k rozvoju spoločnosti, ktoré každoročne pri tejto príležitosti udeľuje Zhromaždenie obce Šíd. Toho roku komisia rozhodla udeliť dve ďakovné listiny za životné dielo, a to učiteľovi Miroslavovi Oravcovi a Slavkovi Zahorjanskému. Ceny dostali Dušan Lukić, profesor šídskeho gymnázia, a Dr. Vanja Gnipová, lekárka Domu zdravia v Šíde. Na návrh Miestneho odboru Matice slovenskej, Slovenskej evanjelickej cirkvi v Šíde a Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Jednota šiestodecembrovú cenu dostal Verejný podnik pre rádiodifúznu, novinovú a vydavateľskú činnosť Rádio Šíd. Bol to najkrajší dar k jeho 44. narodeninám, ktoré práve toho dňa oslavoval. Svoj návrh okrem iného zdôvodnili tým, že od prvého dňa, a potom počas všetkých 44 rokov Rádio Šíd nepretržite vysielalo program aj v slovenčine a rusínčine, a tak dalo svoj príspevok k zachovaniu slovenčiny a slovenskej kultúry v tomto prostredí. – 13. januára šídska Obecná rada v súrnom postupe rokovala o privatizácii Verejného podniku pre rádiodifúznu, novinovú a vydavateľskú činnosť Rádia Šíd, čiže o zachovaní práv národnostných menšín. Táto téma sa dostala na rokovací program na návrh Rádia Šíd a podporená mienkou Miestneho odboru Matice slovenskej a stanoviskami národnostných rád slovenskej a rusínskej národnostnej menšiny. – 15. januára na zasadnutí Zhromaždenia obce Šíd, ktoré uskutočnili z iniciatívy VP Rádia Šíd, výborníci schválili závery týkajúce sa privatizácie médií. V záveroch, ktoré pripravila Obecná rada, sa uvádza, že VP Rádio Šíd a ostatné prostriedky verejného informovania v Srbsku, ktoré informujú v rečiach národnostných menšín, majú byť oslobodené od povinnosti privatizácie podľa nového zákona, ktorý je v parlamentnej procedúre. Zhromaždenie závery doplnilo návrhom Ligy sociálnych demokratov Vojvodiny, aby sa s touto problematikou oboznámili aj patričné pokrajinské orgány. Príjemne prekvapili slová predsedov výborníckych skupín, ktorí povedali, že ich stanoviská prvýkrát zjednotili práve národnostné menšiny a zachovávanie ich práv. – 22. januára vo veľkej sieni Galérie Savu Šumanovića v Šíde otvorili výstavu obrazov tohto známeho srbského umelca zo Šídu. Výstavu tvorilo 101 obrazov z úhrnne 417 diel z jeho opusu, ktoré sa ochraňujú v tej galérii. Výstava bola venovaná 118. výročiu narodenia Savu Šumanovića a pri otvorení riaditeľka galérie Vesna Burojevićová informovala, že vystavili iba reštaurované obrazy. Ako zaujímavosť vyzdvihla, že výber týchto 101 prác na odbornú reštau-

ráciu bol urobený na základe návrhov návštevníkov galérie. Výstavu otvoril akademik Ivan Jevtić, známy skladateľ vážnej hudby z Belehradu. – 21. februára v Gymnáziu Savu Šumanovića žiaci a profesori tejto vzdelávacej inštitúcie pripravili kultúrno-umelecký a vzdelávací program venovaný Medzinárodnému dňu materinského jazyka. Do programu boli zaradené body v srbčine, angličtine, ruštine, nemčine, rusínčine a v slovenčine. Program po slovensky so žiakmi, ktorí sa fakultatívne učia slovenčinu, pripravila profesorka Anna Kovárová. Katarína Najdanovićová a Taňa Stupavská sa predstavili recitáciou, Dušan Šinka slohovou prácou o minuloročnom pobyte žiakov tohto gymnázia v kempe v Modre a spevácka skupina, kde sa gymnazistom pri tejto príležitosti pripojili žiačky Základnej školy Sriemskeho frontu, ktoré sa tiež učia fakultatívne slovenčinu, zaspievala jednu pesničku. – 23. februára sa na slovenskej evanjelickej fare v Šíde uskutočnilo tradičné duchovné stretnutie predstaviteľov cirkevných zborov Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi z Erdevíka, Ľuby, Bingule, Sriemskej Mitrovice a zo Šídu. Prítomní si vypočuli duchovnú prednášku na tému Kristove reči v Matúšovom evanjeliu šídskej pani farárky Oliny Kolárovej za pomoci šídskych cirkevníkov. – 25. a 26. februára vo veľkej sieni Kultúrno-osvetového strediska v Šíde prebiehala obecná prehliadka recitátorov. Prvého dňa súťažilo 68 žiakov nižších ročníkov základnej školy a medzi nimi aj 8 žiakov z Erdevíka so slovenskými básňami. Pripravila ich profesorka Stanislava Plavšićová. Druhého dňa v kategórii žiakov vyšších ročníkov sa porote z úhrnne 46 recitátorov predstavilo i 6 žiakov z Erdevíka (pripravila ich profesorka Ruženka Ďuríková) a 2 deti zo Šídu (nacvičila ich profesorka Anna Kovárová). Do regionálnej prehliadky v Sriemskej Mitrovici postúpili i Ivona Lomenová, ôsmačka z Erdevíka, a Maja Mravíková, siedmačka zo Šídu. – 10. mája vo veľkej sále Domu kultúry v Šíde prebiehala tradičná obecná folklórna prehliadka. Tentoraz sa na nej zúčastnilo sedem súborov: Slovenský kultúrno-umelecký spolok Jednota, Srbský kultúrno-umelecký spolok svätého Sávu, Chorvátsky kultúrny spolok Šíd a Rusínsky kultúrno-osvetový spolok Ďuru Kiša zo Šídu, srbský Kultúrno-umelecký spolok Branka Radičevića z Erdevíka, chorvátsky Kultúrno-umelecký spolok z Ľuby a rusínsky Kultúrno-osvetový spolok Ivana Kotljarevského z dediny Bikić Do. Keďže sa regionálna prehliadka folklóru v Starej Pazove uskutoční práve v deň, keď

361

i Folklórny festival Tancuj, tancuj..., šídska Jednota na obecnej prehliadke vystúpila mimo konkurencie, v revuálnej časti. Odborná porota rozhodla, že na regionálnej prehliadke folklóru v Starej Pazove Šídsku obec budú prezentovať srbský KUS svätého Sávu a rusínsky KOS Ďuru Kiša zo Šídu. – 11. až 13. augusta na fare a v slovenskom evanjelickom kostole v tomto meste prebiehal Detský tábor slovenskej kultúry a duchovnosti. Organizátorom a nositeľom tejto akcie bola Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Šíde, pričom sa zapojil aj Slovenský kultúrno-umelecký spolok Jednota a Základná škola Sriemskeho frontu. V práci tábora sa zúčastnilo spolu 38 detí, a to zo Šídu, Višnjićeva, Bijeljiny a Bingule, ako aj zo Slovenska, z Košíc. Obsiahly program, ktorý realizovali v priebehu troch dní, pozostával z viacerých celkov. Časť duchovného obsahu realizovala šídska farárka Olina Kolárová, divadelno-scénický program, v rámci ktorého deti nacvičili divadielko, realizovala učiteľka slovenčiny Anna Kovárová, a časť venovanú tanečnej choreografii realizovala choreografka SKUS Jednota Vlasta Feltánová. Okrem toho ako šľahačka na torte boli ľudové piesne, ktoré s deťmi nacvičila vedúca spevokolu SKUS Jednota Blaženka Dierčanová. Deti boli ubytované v domácnostiach a celkovú organizáciu financovala Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Šíde z milodarov svojich členov. Tábor uzavreli 13. augusta popoludní, keď pred početnými rodičmi a cirkevníkmi v kostole a na farskom dvore deti predniesli program, ktorý zdolali počas troch dní.

• Tršić – 26. apríla v Múzeu jazyka a písma v Tršići usporiadali päťdesiatu prvú samostatnú výstavu padinského insitného maliara Jána Bačúra. Organizátorom podujatia, ktoré prebieha pod záštitou Ministerstva kultúry Republiky Srbska, mesta Loznica a Fondácie Babka v Kovačici, bolo Stredisko pre kultúru Vuka Karadžića, kultúrna ustanovizeň národného významu v Loznici.

• Uzdín – 10. mája v sieni Domu kultúry Doina v Uzdine prebiehala Obecná prehliadka hudobno-folklórnej tvorby pre dospelých Obce Kovačica. Na prehliadke vystúpili predstavitelia domov kultúry troch dedín Kovačickej obce. Z DK Michala Babinku v Padine na prehliadke vystúpili mužská spevácka a folklórna skupina so slovenskými ľudovými hrami, ktoré nacvičila choreografka Martina Hlavčová

za hudobného sprievodu slovenského ľudového orchestra pod vedením Jána Petroviča. Z DK 3. októbra v Kovačici na prehliadke vystúpili: Mužská spevácka skupina Rovina pod taktovkou umeleckej vedúcej Anky Zlochovej a hudobného vedúceho Emila Nemčeka ml., Ženská spevácka skupina Sláviky a Mužská spevácka skupina Boemi, ktoré nacvičil Ján Marko, tiež folklórna skupina pri tamojšom DK, ktorú viedla choreografka Ivana Svetlíková. Slovenský ľudový orchester Rosička sa predstavil pred posudzovacou komisiou so zmesou slovenských ľudových piesní. Organizátorom obecnej prehliadky hudobno-folklórnej tvorby dospelých bolo Kultúrno-osvetové spoločenstvo Obce Kovačica.

• Valjevo – 6. júna v tomto meste, na 46. Republikovej súťaži mladých recitátorov Básnik môjho rodu v kategórii žiakov vyšších ročníkov, obsadil mladý recitátor Martin Krajčík zo Základnej školy Jána Čajaka v Báčskom Petrovci 3. miesto. Martin Krajčík sa na súťaži predstavil básňou Dobrák a dobráčka Johanna Wolfganga Goetheho.

• Vojlovica – 23. februára veľká sieň Slovenského kultúrno-osvetového spolku Detvan vo Vojlovici patrila maskovaným účastníkom tradičného detského maškarného plesu. Zúčastnilo sa viac ako 50 detí v prekrásnych kreatívnych kostýmoch, pričom dominovali princezné a akční hrdinovia. – 26. júna v sieni SEAVC, v rámci tradičného 11. podujatia Dni Terézie Nedeljovovej-Hraškovej, vojlovickí matičiari usporiadali literárny večierok s názvom Výzva slovenských koreňov. Odznela prezentácia diplomovej práce Mgr. Maríny Hríbovej, ktorá získala diplom na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v Slovenskej republike. Do organizácie tradičného podujatia sa zapojili i členovia SKOS Detvan. – 29. júna v sieni Spomienkového domu bola premiéra divadelnej hry Trúchliaci pozostalí v podaní hercov staršej divadelnej skupiny. Réžiu mala na starosti Vladana Cvijanovićová. – 16. až 19. júla prebiehali Dožinkové oslavy, na ktorých Vojlovičania už dvadsať rokov oslavujú úspešné ukončenie žatvy. Začalo sa to prednáškami pre poľnohospodárov a športovými stretnutiami a pokračovalo v miestnostiach vojlovického MOMS, kde sa deti zaúčali do tajomstiev miesenia a pečenia rožkov. Okrem Vojlovičaniek na jarmoku rôzne pečivá, slané a sladké pochúťky a ručné práce predávali aj ženy

362

z Kovačice a Hajdušice, ako aj členky macedónskeho a srbského ženského spolku z Pančeva a Vojlovice. Výšivkárky SKOS Detvan a KUS Árona Tamásiho v Spomienkovom dome pripravili tradičnú výstavu vlastných ručných prác. Vo večerných hodinách v spoločnom kultúrno-umeleckom programe vystúpil FS z Hriňovej zo Slovenska, maďarský súbor z Beočína a združenie penzistov Zlatá jeseň z Pančeva. – 19. júla, oslavy vrcholili, keď sa vojlovickí ženci a ich hostia z Hriňovej vyobliekaní do pestrých slovenských a maďarských krojov a vyzbrojení kosami a kosákmi vybrali do chotára, kde na nich čakali pšeničné lány. Po úspešne vykonanej práci veselí ženci sa v slávnostnom defilé poprechádzali ulicami Vojlovice, aby svojim spoluobčanom zvestovali, že prácu ukončili. Podľa zaužívaného zvyku aj tohtoročné vojlovické hody uzavreli na dožinkových báloch v priestoroch SKOS Detvan a KUS Árona Tamásiho. Pod organizáciu dožinkových slávností sa po prvýkrát samostatne podpísali kultúrno-umelecké spolky Detvan a Árona Tamásiho. Z mesta a Miestneho spoločenstva nateraz majú iba sľub, že podujatie finančne podporia.

• Vršac

o národnostných radách národnostných menšín, na ktorej sa zúčastnili predsedovia, resp. predstavitelia väčšiny národnostných rád pôsobiacich v Srbsku. Minister spravodlivosti a štátnej správy Nikola Selaković na úvod pripomenul, že 13 percent obyvateľstva Srbska tvoria príslušníci národnostných menšín, ktorí sa hlásia k viac ako tridsiatim národnostným spoločenstvám.

• Zreňanin – 13. novembra usporiadali v Zreňanine okrúhly stôl predstaviteľov banátskych MOMS, ktorého témou bolo Asimilácia a ako jej čeliť. Matičiarov z Bieleho Blata, Aradáča, Vojlovice, Hajdušice, Kovačice, Padiny, Jánošíka a z ústredne v Petrovci pozdravil predseda zreňaninského MOMS Adam Markuš a vyzval ich, aby zabránili tomu, aby sa Slováci v ich prostrediach dostali tam, kde sú dnes zreňaninskí Slováci, kde okrem hŕstky Slovákov, ktorá sa zoskupuje v MOMS a cirkvi, iných akoby v tom meste ani nebolo. V čulej diskusii banátski matičiari konštatovali, že medzi Slovákmi, najmä v národnostne zmiešaných prostrediach, je asimilácia skutočne vypuklý problém, čomu je asi na vine príliš nízke národnostné povedomie Slovákov.

– 1. novembra sa vo Vršci začala verejná rozprava o predbežnom návrhu zmien zákona

363

(Pripravené podľa údajov z Hlasu ľudu)

Obsah Jozef Podhradský (1823 – 1915): Kuknúť si v zrkadle do duše smelo . . . . . . . . . . . . . 3 Kalendárium . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Kalendár na rok 2015 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 Kalendár na rok 2016 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18 Jaroslav Grňa: Astronomické efemeridy na rok 2015 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19 Oto Filip: Svet v roku 2014 – Kyjev a Moskva si neveria . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28 Ladislav Čáni a kolektív: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v roku 2014 – Rok v znamení volieb . . . . . . . . . . . . . . . 36 Milina Sklabinská: Stručný prehľad činnosti Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov v období január – november 2014 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44 G. B. Shaw: Schopný autor... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 V. Hugo: Potomstvom spisovateľa... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 M. Galanda: Maľba musí... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 Oto Filip: HL PRINT alebo 95-ročná petrovská tlačiareň tlačí ďalej – V službách národnosti a zákazníkov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49 Anna Dudášová: Oprava veže a chrámu Božieho v Petrovci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55 Pavel Mučaji (1929 – 2014): Listina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 J. R. Becher: Len ak... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59 M. Aurelius: Narodili sme sa... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59 Oľa Glóziková-Jonášová: In memoriam – Ján Strakúšek (12. 3. 1926 – 17. 1. 2014) . . 60 Viera Benková: In memoriam – Kvetoslava Čániová-Benková (28. 7. 1951 – 9. 6. 2014) . . 61 Samuel Boldocký: In memoriam – Pavel Mučaji (11. 10. 1929 – 12. 10. 2014) . . . . . 64 Pavel Mučaji: Vďaka človeku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69 Pavel Matúch: Odchod básnika. Pavel Mučaji (1929 – 2014) – Boli dverce otvorenie od srdiečka mojeho . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 70 Juraj Bartoš: In memoriam – Andrej Čelovský (16. 9. 1927 – 13. 10. 2014) . . . . . . . . 72 Vladimír Valentík: In memoriam – Štefan Pavelka (24. 7. 1930 – 15. 12. 2013) . . . . . 74 Martin Prebudila: Všetci sme my dva svety . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 76 Z NAŠEJ MINULOSTI A SÚČASNOSTI Ján Guba: 325 – 225... = P I V N I C A . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 78 Vladimír Valentík: Petrovec 1745 – 2015 – Drobničky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82 Viera Benková: Perličky minulosti – Agáva a futocký gróf Rudolf Chotek . . . . . . . 86 Ján Jančovic: K 200. výročiu narodenia Karola Jesenského – Rodák z Lalite, prvý autor dejín Poľného Berinčoka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 90 Ján Hus (1369 – 1415): Stojte v poznatej pravde... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 91 Ľudmila Berediová-Stupavská: Básnik a žena . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 92 Ján Jančovic: K 70. výročiu úmrtia Jozefa Maliaka – V Iloku zasial semeno vzdelanosti a kultúry a v Petrovci bol pedagógom a matičiarom . . . . . . . . . . . 93 Viera Benková: Starodávne rodinné názvy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 95 Ján Jančovic: Banát a Sriem na stránkach Lichardovho Obzoru . . . . . . . . . . . . . . . . 96 Katarína Verešová: VHV a prvá svetová vojna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 104 Vladimír Valentík: K 50. výročiu založenia prvej rockovej skupiny v Petrovci – Králi noci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107

Samuel Koruniak: 200 rokov narodenia Ľudovíta Štúra – Ľudovít Štúr, štúrovci a Dolná zem . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Dr. Mária Myjavcová: K 100. výročiu narodenia – Miesto profesora Filipa v našej slovenskej kultúre vo Vojvodine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Seneca: Stať sa.. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Vladimír Valentík: K 100. výročiu narodenia Jána Grňu (1915 – 1998) – Priekopník slovenskej rozhlasovej žurnalistiky v Srbsku . . . . . . . . . . . . . . . Annamária Boldocká-Grbićová: K 100. výročiu narodenia Pavla Bartoka (1915 – 1980) – Cyrilovské CIBRENIA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Tomáš Čelovský: Nedocenený Michal Kiráľ (1955 – 1995) – Svetlo v Jarmočnej ulici . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Spomienka na Samuela Arňaša (1955 – 2010) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Samuel Boldocký: K 25. výročiu obnovenej činnosti Matice slovenskej v Srbsku – Aktivity na obnovení MSJ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Mária Raspírová: 60 rokov Galérie insitného umenia v Kovačici – Kovačická škola insitného umenia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jarmila Ćendićová: 60 rokov Galérie insitného umenia v Kovačici – Kronika kovačickej insity . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . G. Braque: Umenie pre... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . M. Chagall: Umelcovým zrkadlom... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Michal Ďurovka: V ústrety polstoročiu založenia – Rádio Kysáč . . . . . . . . . . . . . . Evka Nagyová: 15 rokov vysielania v slovenskej reči Televízie Pančevo . . . . . . . . Jarmila Pálenkášová: Kto zostáva v pamäti Petrovčanov? – Neprávom zabudnutý . Dr. Mária Myjavcová: Kalendárové poučenia zo slovenčiny . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anna Dudášová: Rednú naše „rady“... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . B. Němcová: Ja vždy... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zuzana Medveďová-Koruniaková, Samuel Koruniak: Slovenčina naša – Jazykové poučky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jarmila Pálenkášová: Je po súde... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Monika Necpálová: Dni slovenského zahraničia v Srbsku – Slovenský vesmír nad Vojvodinou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pavel Matúch: Vďaka JE veľvyslancovi SR v Srbsku Jánovi Varšovi – Budeme rásť so Zorničkinou lipkou? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Mučaji: Pieseň tulákov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anna Dudášová: S Jozefom Maďarom, kameramanom RT Vojvodiny – Profesia deformuje každého z nás... . . . . . . Anna Dudášová: Maďarovi ďalšie ocenenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anna Dudášová: Zo združenia petrovských výtvarných umelcov – Dali o sebe vedieť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Tušiak: Veža . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ružena Kraticová: Chcela byť učiteľkou a stala sa telocvikárkou . . . . . . . . . . . . . . Jarmila Pálenkášová: Ako sa dvaja dôchodcovia vybrali z Waiblingenu do Petrovca na bicykloch – Sme my ľudia zaujímavý druh . . . . . . . . . . . . . . . Katarína Pucovská: Vo vetre južnej pologule . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Berédi-Ďuky: Aktívne prázdniny pre mladých hudobníkov . . . . . . . . . . . . . Jarmila Pálenkášová: Výhry po telefóne – Najúčinnejšia zbraň – zložte im to! . . Jarmila Pálenkášová: Skúsenosti holubára Janka Ďugu – Časy tu neprajú ani holubom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Berédi-Ďuky: Nad Selenčou rozvoniavala kukurica . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

108 115 119 120 122 133 135 136 144 146 148 148 149 155 158 160 163 164 165 173 174 177 178 179 184 185 186 187 192 195 198 200 202 205

Anna Dudášová: 30 akcií rovnania poľných ciest petrovských sedliakov – Tabu téma pre nacionálne frekvencie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 207 POĽNOHOSPODÁRSTVO Prof. Dr. Ján Kišgeci: Pamätlivé roky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Prof. Dr. Ján Kišgeci: Daždivé roky v petrovských kronikách . . . . . . . . . . . . . . . . Mária Lučetincová: Kalendár prác poľných plodín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Mária Lučetincová: Cukor „rastie“ na poliach . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Dr. Janko Červenský: Možnosti zvýšenia úrody fazule . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ing. Ján Tancik, PhD.: Strapka tabaková – škodca zeleniny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Dipl. vet. med. Juraj Pálenkáš: Ako spozorovať začiatok choroby domácich zvierat . Dipl. vet. med. Juraj Pálenkáš: Pesticídy v potravinách živočíšneho pôvodu . . . . Dipl. vet. med. Juraj Pálenkáš: Čo-to o zabíjačke . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

210 215 217 221 223 226 231 234 237

KUCHÁRKA Anna Dudášová: Na kus reči s profesionálnym kuchárom – Ak nevaríš s láskou, radšej nevar . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 241 Anna Dudášová a Ján Hlaváč (Výber a spracovanie): Zo spolkových receptárov . . 246 ŠPORT Ján Špringeľ: Slávia pred bránami Vojvodinskej ligy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Bartoš: V Hložanoch založili nový FK Jednota 1950 – Aby Hložanci mohli hrať futbal . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Vladimír Valentík: Z minulosti športu v Petrovci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Andrea Speváková: Stopy Tatier v petrovskom prachu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Berédi-Ďuky: Spolupráca a družba športovcov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

261 264 270 272 282

DETSKÝ KÚTIK Mária Vršková: Stránky pre deti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pavel Mučaji (1929 – 2014): Dve rieky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Tušiak (1935 – 1986): Čarodejný zvonček (Úryvky) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ján Špringeľ: Slovenčina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Xénia Mučajiová (1940): Zvony . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Bartoš (1955): Malá veľká Vesna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

285 292 293 295 296 297

KRONIKA Michal Ďuga: Kronika nášho národného života – od 1. októbra 2013 do 1. októbra 2014 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 298

NÁRODNÝ KALENDÁR NA ROK 2015 Ročník 94 Zostavovateľ: Vladimír Valentík Členovia redakcie: Michal Ďuga, Ján Hlaváč a Mária Lučetincová Jazyková redaktorka: Zuzana Medveďová-Koruniaková Korigovali: Zuzana Sudická a Ján Hlaváč Technický redaktor: Miroslav Šuster Grafická úprava: Miroslav Šuster a Vladimír Sudický Titulná strana s použitím fotografie z archívu Listmajerovcov: Miroslav Šuster Na titulnej strane: jánošícko-vojlovická rodina – Marína, Ivan a Laura Listmajerovci Vydalo: Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec Vytlačila tlačiareň

HL PRINT Báčsky Petrovec roku 2014 Za vydavateľa: Vladimír Valentík ISSN 0354-1029

Poznรกmky _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________ _____________________________________________________________

Kovaèica c e b O

Radostné a pokojné prežitie vianoèných sviatkov a ve¾a zdravia, š astia a úspechov v novom roku obèanom Kovaèickej obce a všetkým vojvodinským Slovákom želá predseda Obce Kovaèica Miroslav Krišan, Zhromaždenie Obce Kovaèica a predseda Zhromaždenia Obce Ján Puškár

www.kovacica.org

Begej v Petrovci, 2005, olejoma¾ba Vladimíra Urbanèeka

Svojim spoluobèanom, ako aj všetkým ¾uïom dobrej vôle veselé a požehnané Vianoce a úspešný nový rok 2015

praje

Rada Miestneho spoloèenstva Petrovec

Báèsky Petrovec, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6

DOO Stylish Tel.: 021/782-864, Mob.: 063-8608-296

Kompletné informatické riešenie - výroba a predaj poèítaèov - predaj poèítaèového vybavenia - predaj kancelárskych potrieb - výroba poèítaèových programov - inštalácia poèítaèových sietí E-mail: stylish@neobee.net

Výroba kvalitného jogurtu, smotany, syra, údeného syra a tvarohu

Svojim kooperantom a zákazníkom prajeme veselé Vianoce a úspešný nový rok Majite¾ka Mária Žiaková

Moderne vybavený objekt v pokojnom prostredí a prekrásnej prírode Odborné zdravotné sestry, ktoré sú s Vami 24 hodín denne Odborná sociálna služba SOS signalizácia v celom zariadení

Pravidelná lekárska prehliadka jedenkrát v mesiaci Urèovanie terapie, do ktorej sú zaradené i intravenózne a infúzie Celý rad kultúrnych, pracovných i iných aktivít Komfortné a príjemné ubytovanie

Dom pre seniorov FENIX Námestie oslobodenia 8, Padina tel.: +381 13 669 171 mob.: +381 62 156 22 01 fenikspadina@gmail.com www.domzastaralicapadina.com

tel. 021/780-158 fax 021/780-772 e-mail: abartos@stcable.rs

26215 – PADINA, LENINOVA 21 Tel.: 381 13 667 210 668 179 *667-291 e-mail: office@pokrok.rs

svojim zákazníkom prajeme veselé vianoèné a novoroèné sviatky a úspešný rok 2015

„Vinšujem vám Vianoce, abi s ema¾i š iri ovce. A tie š iri ovce. š iri barani, to je kàïe¾ nes¾íchaní. Vinšujem vám sme¾e šeckím veselé: sedliakom vrece, plné na p¾ece, pastierom kašu a kravám pašu, sviòiam žaluïu, nak tuènie budú. Vinšujem aj Noví rok, vipadou vám z peci bok. a z kozuba rúra abi s e do roka ma¾i Ïura. Vinšujem vám šeckím vinše, na moj pravdu, òeviem inšie.“