Peco40

PRI PRÍLEŽITOSTI 40 V ÝROČIA NARODENÍN

V R O K U 2 0 16 P Á N O V I P R O F E S O R O V I Z L Á S K Y

PECO40

u EŠTE NETUŠIL, ŽE RAZ BUDE PROFESOROM, ALE ÚPLNE V INEJ OBLASTI AKO SI SPOČIATKU PREDSTAVOVAL.

MALUCHAKANADY Táto zima na pezinskom rybníku bola iná, než všetky predtým, pretože Peco dostal pod stromček úplne nové KANADY!

Ten čarovný moment, v ňom rozpálil neskutočnú vášeň pre hru, ktorá ho opantala na celý život a ostal jej verný až do dnes - Tenis! Ale vráťme sa na pezinský rybník približne v druhej polovici 80. rokov minulého storočia.

Bolo to v nezasnežené zimné ráno na prvý sviatok Vianočný, keď Peco prišiel zamachrovať na pezinský Rybník v týchto nových nablízkaných našľapaných kanadách a chcel vyvrátiť chýr o tom, že je pramizerný korčuliar.

1987 Piťulko, ja mám nápad, daj tie hnusné kanady dole, daj si RODŽERY a ideme sa šmýkať na ľad ľadový.

Práve preto si na ľavú nohu obul korčuľu a na pravú červenéh Malucha, lebo na pezinskom rybníku vždy platilo: more stripes, more maluch.

Hlavou mu bežali len jediné dve slová, ktoré v šialených ozvenách rozrezonovali celé jeho telo - MÁM KANADY… ÁM KANADY… M KANADY… KANADY… ANADY… NADY… ADY… DY… Y. Toto prenikavé, silné zvolanie, vykríknutie bol bolestný, prosebný ston zo sna. V tom sa prudko prebral celý spotený - “Nemám hokejku!” No , ale kto vždy zachraňoval situáciu a samozrejme samotného Piťulka, JURAJ. Otec Juraj ho teda upokojil a povedal, že nech sa nebojí, že niečo vymyslia.

Piťulko, ja mám nápad, daj tie hnusné kanady dole, daj si RODŽERY a ideme sa šmýkať na ľad ľadový.

Piťulko mu hovorí: “Šmýkať sa môžem aj v úterý”.

Urezali dva konáre zo stromu, urobili hokejku a šup ho hokejovať. “Tato, ešte to čierne koliečko potrebujeme, veď vieš, to také.. noo...”. “Puk!”, zvolal a z vrecka vytiahol Fidorku. Ale nakoľko sa mu vo vrecku mierne roztopila, v momente ako sa vhodilo úvodné buly, ostala po Fidorke len rozpľasnutá, neidentifikovateľná hmota, ktorá pripomínala všeličo možné len nie puk. Nič iné mu nezostalo ako hmotu zlízať z konárovej hokejky a zo staniolu spraviť vianočnú guľôčku.

Guľôčku cvrnkol po ľade, že čo sa stane. Tento nevinný pokus rozpútal podivuhodné úkazy, tajomné pôsobenie, pomocou ktorého mágovia primitívnych kmeňov a národností uvádzajú

nadprirodzené sily do služieb človeka. Ale vráťme sa naspäť na zem, zavelil Piťulko a šupol gulôčku Jurajovi pod rozbehnuté kanady. Veď nie je predsa jednoduchší spôsob ako vrátiť človeka späť do reality, než privodiť mu poriadny problém. Lenže aký, aktuálny, pálčivý, naliehavý, zložitý, ťažký, ústredný, hospodársky, ekonomický, vedecký, sociálny, existenčný, generačný, národnostný? To je jedno, hlavne nech je poriadny. Juraj s prekvapením zbadal, že sa k nemu po ľade obrovskou rýchlosťou blíži UFO - neidentifikovaný fuk...g objekt. Mal schopnosť vnímať zrakom ako dravec a to aj v noci, ale len na jedno oko. Piťulka v tej dobe, v tom momente, v tom časopriestore, ani vo sne nenapadlo, že jeho tato, vlastne Juraj časom bude naozaj jednooký Bil a vlastne bude konkurovať svojmu v tej dobe nepochopenèmu susedovi Braňislavovi, nepriateĺovi socialistickèho štátu. Toto všetko šialene fičí v Pecovej hlave, zatiaľ čo vzrušený stojí na ľade pezinského rybníku a na nohách má svoje nové kanady. Dám to, alebo nedám to, zamyslel sa Peco a odrazil sa pravou, potom ľavou a nakoniec poslednou imaginárnou nohou a svetu svet, on ide, on pláva, on predvádza labutie ózero a ľudia len závidia a vravia si ten chlapec je talent, ten chlapec raz bude v národnom krasokorčuliarskom tíme ako… Nech už ako hocičo, to najdôležitejšie je, že sa raz a navždy naučil pohybovať na tenkom ľade svojho života.

AUTODRÁHA, FORMULA, BAGER, ŽERIAV, RAKETOPLÁN Ešte netušil, že raz bude profesorom, ale úplne v inej oblasti ako si spočiatku predstavoval. V tej chvíli však dobre vedel to, čo pri ňom cítili aj ostatní.

Drevo gumárenské spracovanie šrotu z gutaperče sa práve nosilo medzi mladými. Autodráha, formula, bager, žeriav, raketoplán, to všetko miloval tiež.

No nie tak veľmi, ako mamin kuchynský robot. Ten, z ktorého sa po zapnutí, miesto útrpného hluku, rozoznela Beethovenova 9. symfonia.

Bol malý a o svete toho ešte veľa nevedel, ale toto naozaj nečakal ani v tých najbláznivejších predstavách, ktoré dokázala jeho detská fantázia

vyprodukovať. „To prečo mi spravili, ja som chcel predsa mončičáka ako darček a nie tieto trápne chlapčenské hračky”. Táto myšlienka znela spolu s Beethovenovou symfóniou v jeho detskej izbe, dramatické napätie a v tom sa to stalo. Preboha, veď ten koberec a tá maľovka k sebe vôbec nepasujú, ja budem asi bytový dizajnér a bolo vymalované.

A pobral sa po nožnice. Cvaky - cvak. Cvaky - cvak.

Rozstrihal celý koberec na cimpr campr. Následne pomocou žeriavu a princípu kladky ukoval novučičkú koľaj k mame do kuchyne. Tá už vedela s čím žije.

Takéto prekvapká jej robil bežne. Automaticky zohriala kakao a položila ho na prichádzajúci vagón.

Peco na to pozeral placho, nedôverčivo, nechápavo, s údivom, vyjavene, neprítomne uprene ako hrom do buka, že to je vozeň uspôsobený jazdiť na koľajniciach, ale slúži na prepravu osôb a nie tovaru, tekutín čiže cisterna. “Vozeň na prepravu tekutých osôb jazdiaci po autodráhe, no to je čo toto!?” hovorí si v duchu malý Peco. Ale za jeho upreným skleneným pohľadom už beží iná šialená predstava, v ktorej sa on sám premieňa na lepkavú ružovú tekutinu podobnú malinovému sirupu.

“Mamááááááá” kričal lebo ho prepadol mamálny pud. “Potím sa na ružovo!”

“Už je to tu” povedala si mama s patričnou grimasou a neprestávala si farbiť vlasy zubnou kefkou, farbou číslo E416- mahagón, “dalo sa to čakať, ale na ružovo?” niečo jej tu nesedelo ešte viac ako tyrkysová gebuzina na jej hlave. Nakukla na neho a videla ako Pecko na ružovato žiari, ako panna v tvári. „Čo sa stalo Pecko? Veď farbu mám na hlave ja nie ty na tých bacuľatých líčkach. Ty si určite niečo vyviedol!” „Áno mami, priznávam sa, vyviedol som toto: Pohol som sa o pár centi doprava, mohooooool som ?”a slzy na krajíčku. „Mohol” znela matkina odpoveď, ktorá však už nestihla zabrániť tomu, aby chlapcovi ružovej farby vyhŕkli z očí slzy v podobe miliardy drobných písmen, ktoré sa začali ukladať na koberci do prapodivných zhlukov. V tej chvíli mu začalo byť jasné, kadiaľ sa bude uberať jeho budúcnosť.

1979

BORIS

STEINER

Boris Steiner je moja najlepšia kamarátka zo základnej školy. Už od malička mi vštepovala do hlavy, že móda a vkus je jeden zo základných pilierov života.

Bolo to v čase, keď prezliekanie sa do ženských šiat ešte neohrozovalo zdravý vývoj chlapcov.

KANTOVÁ FILOZOFIA

1987

SCHOLASTICKÁ FILOZOFIA

IKEANISMUZ

A ako sa neskôr ukázalo, boli to práve oni, kto zachránil jogurtárenský priemysel pred katastrofou. Poneváč prezliekanie sa do ženských šiat malo prozaickejší dôvod. Ten dôvod, však, pred svetom tajili. A tajili ho z ešte prozaickejšieho dôvodu. Zachrániť jogurtárenský priemysel si vyžadovalo oveľa viac dômyselnosti, než len nenápadný prevlek. Ale Boris to nakoniec dal a je z neho generálny riaditeľ jogurtárenského priemyslu a samozrejme veľké zviera dnešnej doby. Čo by mohlo vyzerať ako šťastný koniec tohto príbehu, ale opak je pravdou.

Peco vytiahol svoje veštecké gule, jednu mal ty. A hoc i od “maličkého”, si pán generálny dal dil, až mu na jeho čele navrela malá žilka. Svoj mil priamo na gule a zbledol ako morový stĺp.

totiž vždycinky do forovyveštiť. Peco sa sústrejasnovidný pohľad upriaV nekonečných hlbinách

multidimenzionálneho časopriestoru a nespočetných križovatkách životných realít sa mu ako jediné zjavilo toto: “Zabi bobra, zachráň strom!”. Alebo to bolo: “zabi strom a aj bobra”?

Táto nevyhnutnosť, mučivá dilema, voliť medzi dvomi protichodnými možnosťami ho donútila hovoriť o scholastickej filozofii, ktorá sa vzťahuje na vlastnosti všetkého, čo skutočne jestvuje a aj o Kantovej filozofii vzťahujúcej sa na apriórne (t. j. od skúsenosti nezávislé) formy poznania. Uvažoval aj o Ikeanisme, ale keď uviedli do modlitieb stôll Frikulasson, definitívne sa od nich odklonil.

Tento zvrat v ich liturgii si vysvetlil ako myšlienkové vychýlenie a odvrat od pôvodného smeru, nepridržanie sa morálnych zásad a definitívnu stratu možnosti pohnúť niečím a niekým. „Hahaha!” Smiechom, posmechom a podobnou grimasou vyjadrila spoločnosť opovrhnutie, malomyseľnosť, škodoradosť a ostrú kritiku duchovnému mimicusu ako jeho nesmrteľný životný princíp človeka.

Boris pochopil že jeho malý priateľ z detstva vlastne nadčlovek, vôbec nie je hoden byť jeho priateľom, pretože jeho intelekt vôbec nekorešponduje s jeho prevlekom cigánky s krištálovou guľou, vlastne bolo to absolútne zavádzanie faktov, bol NASRATÝ. Presne vtedy, v tom okamihu, keď by sa mohlo zdať, že toto hlboké priateľstvo raz a navždy skončí, Peco zrazu povedal: “Končím s ezoterikou, Boris!” Budeme upratovať domy. Čo sa ľahko hovorí, ťažko sa realizuje. Peco od prírody a prirodzenia jemu vlastného a niekedy aj cudzieho, dostal do vienka dar. Ako to však u Peca býva, pri všetkej jeho skromnosti, nechcel sa s týmto darom vyťahovať. Vlastne ani nemohol, pretože vyťahovať sa s darom tohto druhu len tak na verejnosti bolo veľmi ošemetné, chúlostivé a spoločenskými konvenciami výrazne determinované.

A tak sa len tváril, že je stále dieťa na karnevale prezlečené za cigánku a všetko ostatné si nechal len pre seba. Hoci, Boris určite niečo tuší.

SLEPÝ FLAUTISTA “Raz som hral v jednom nezávislom slovenskom filme slepého flautistu, ale bola to šmíra: vôbec som sa nestotožnil ani s flautou, ani so slepotou.

A navyše ten mizerný honorár! Nepokryl som

1992

si ani základné životné potreby. Ale hlavne, že bolo na Absynth!”

“To v Kubrikovom Pomaranči som so stotožnením až taký problém nemal, priam naopak, sám som po natočení filmu trval na vykonaní brainwashingu. A tak sa zo mňa stalo to čím som.”

l ,,TO V KUBRIKOVOM POMARANČI SOM SO STOTOŽNENÍM AŽ TAKÝ PROBLÉM NEMAL, PRIAM NAOPAK, SÁM SOM PO NATOČENÍ FILMU TRVAL NA VYKONANÍ BRAINWASHINGU. A TAK SA ZO MŇA STALO TO ČÍM SOM,, JPECOI

Avšak, tesne predtým než som sa stal tým čím som, som sa takmer stal niečím iným, konkrétne som sa prihlásil na kurz aktívneho kredencu. No ešte predtým, ako som sa stal takmer niečím iným a prihlásil sa na kurz aktívneho kredencu, som spáchal niečo čo zmenilo aj mňa. Prihlásil som sa na konkurz. Lenže všetko bolo zase inak, lebo som si myslel že to bude konkurz, ale bol to kôň kurz. Teda budem presnejší, bola to kobyla. Teda vlastne to bola Koliba, ale to je teraz jedno, dôležité je, že som sa tam dostavil a mal som pocit akoby všetky kamery sveta mierili len na mňa.

Môj výraz smutného koňa, vlastne kobyle mi zabezpečil nakoniec účasť už v spomínanom aktívnom kredenci. Lenže koňa do kredencu len koňmo preprázdniš a predsa to nebolo to, čím som sa nestal. Film sa

VEĎ JA SOM HVIEZDA DIVADLA PRD

volal DUO NACENGANÝCH a ja som hral jedného z nich.Tá fotka je toho svedkom, bol som smutný, nacenganý mladý muž, ktorý nevedel čo ďalej. Keby aspoň tá rehoľná sestra z filmu bola po ruke. Tá by to vedela. Tá by mu pomohla. Ale dnes sa už nedá na nikoho spoľahnúť, na všetko je človek sám. Aj tá kobyla.

Ale tá bola aspoň devínska. Lenže aj to bolo najaté zviera z iného chotára na ktoré nebolo spoľahnutie a tak strácal istotu, možnosť dôvery a vierohodnosť vo všetko z tohto sveta.

Nakoniec som sa rozhodol že všetko hodím za hlavu, koňa kobylu aj devínsku a skúsim to radšej s lamačom, teda ja budem lamač ženských sŕdc. Vzhľad melancholického seladóna a známosti s kobylou, teda Kolibou mnohému napomôžu, ale dôležité bude popracovať na povesti, ktorá by sa niesla celým malokarpatským regiónom.

“Jasné, veď ja to mosím zebrat šrégem cez Narpochy, Cukrmandel, Vimpergy, Grefty, Huncpálky na Rozálku a potom pojdem na pivo cez Gánek.

“No ale neviem čo tu ja vlastne vymýšľam, veď ja som hviezda divadla PRD, a ako si na to spomenul si aj poriadne uľavil, celou pezinskou Cajlou, tam skúšali sa niesol jeden veľký pŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕd. Mohol si to dovoliť, bol predsa hviezda. Teda zatiaľ len taká malá hvezda, ale Sadílek povedal, že bude najvačša, a tým si bol Peco 100 percent istý. A 100 percet je určite vác jak 4 percentá.

A v tom si je Peco uplne istý. On síce býva neistý, ale tu neny neistý. Istý si je aj v iných istotách a to na 100 percent a nekedy aj vác ako 100 percent istých. Na betón.

DOMA MU HOVORIEVALI DEUS, KAMARÁTI EX A NEPRIATELIA MACHINA. Vlasto Konig často sníval. Občas si popri tom zvykol aj pospať, ale v tomto momente nespí.

Nie! Práve naopak. Spí. Ale je to iný spánok, aký bežne ľudia poznajú.

Vlasto to dlho tajil. Bol totiž astrálnym cestovateľom a to sa len tak neprezrádza. Keď si ale odložil telo v staničnom bufete a hľadal ho v SND, pričom astrálny priestor bol v rekonštrukcii a jemu trvalo dlhšie sa do schránky vrátiť, bol nútený chvíľu znášať následky svojej popularity v staničnom undergrounde, čo mu zas nebolo až tak veľmi proti srsti i zotrval chvíľku v tejto sfére. Z tej doby sa zachovala jeho prezývka známa však len vo veľmi úzkych kruhoch, no i tak veľavravná - Deus ex machina. Doma mu hovorievali Deus, kamaráti ex a nepriatelia machina.

Lenže na jeho astrálnych potulkách sa stretával s bytosťou, ktorá mu dala meno IGOR TIMKO. Igor sa s touto bytosťou stretával síce nerád, ale za to často. Častejšie ako sám so sebou.

Vôbec mu to neprekážalo. Nerád bol sám so sebou, nebol vo svojej koži.Bol presne tam kde chcel byť, v utajení, vlastne bol agent 008 , lebo 007 už bol jeho priateľ Boris. Tá bytosť mala na neho obrovský vplyv, priťahovala ho, ale sa jej aj bál. Aj keď Vlasto, chlapec, muž, mnoho tvári mal veľký rešpekt pred autoritami, predsa v ňom driemal duch nepoznaného, nebezpečného.

Zrazu Vlasto zľahka pohodil hlavou a jeho bujná štica mu zaviala vo vetre. Cez Vlastovo vysoké čelo začal presvitať jeho múdry pulzujúci mozog.

A potom sa mu tuto v mozgu objavila celkom malá, nenápadná myšlienka. A myšlienka rástla a rástla a rástla až z nej bola hlavná myšlienka.

Idea určujúca obsah umeleckého diela, produkt

jeho myslenia, ktorý mal mať schopnosť tlmočiť názory a vidieť mu do jeho zaujatej mysle, aby si všetci mohli zažiť to čo sa mu rojí v hlave. A ono sa toho rojilo a rojilo, až z toho bol roj včiel, ktoré ho vynášali do druhej dimenzie, teda do tretej, či štvrtej? A jak mu to v hlave takto pekne multidimenzionálne bublalo, s pohľadom upretým v diaľavy, uvažoval: “Nie je to myslenie predsa len najviac podobné vareniu? A možno keď budem veľa myslieť, budem všade varený pečený aj keď mi včely uleteli.” “Toto by mohlo fungovať ako istá životná stratégia vo väčšine dimenzií, avšak premyslieť bude treba dimenzie, v ktorých je lepšie nemyslieť” snoval Vlasto ďalekosiahlejšie plány. Blislo mu mysľou že si musí nechať spraviť chirurgické prerušenie nervových spojov čelných lalokov, aby sa stal malomyselný a nepodstatný ako ďatelina.Nie, to nemá význam si takto zničiť svoj intelekt, radšej zamakám v posilke, budem krásny, svalnatý, hotový Adonis, aj inteligentný a konečne ukážem svetu som tu , ja VLASTO. Nakoniec, ale namiesto posilky zvolil pre uskutočnenie svojho cieľa inú formu - bicyglovanie na faváku. Ano bicykel favorit bolo to, čo ho ešte držalo nad vodou, pretože babeta značky kohi-nor, zatiaľ ešte len bola v pláne, dlhodobom.

VLASTO prijal adonistickú filozofiu a šliapal na svojom faváku, a to frajersky bez rúk, po okolitých chotároch. VLASTO sa stal legendou. Žijúcou. Sagan je len druhý Pavlac.

VLASTO SA STAL LEGENDOU. ŽIJÚCOU. SAGAN JE LEN DRUHÝ PAVLAC.

1991

1994

KEĎ CHODIEVA NAVŠTEVOVAŤ RODINU ADAMSOVCOV Prevteľovanie bola jeho vášeň a už od útleho detstva žil v duchu hesla: Život je karneval! A ten jeho určite bol.

Miloval, keď sa mohol identifikovať s úplne absurdnými postavami, hlavne neurčitého rodu.

Z dôveryhodného zdroja vieme, že i dnes, v útočisku

zahľadel na seba do zrkadla. V momente ako zistil,

súkromia na Rozálke a v priľahlých uliciach sa často

že už nevidí ani on sám seba, mu to celé došlo. Som

poneviera

osoba neurčitého veku a pohlavia, ba

Aštar Šeran, strážca vesmíru! Jedného dňa mi bude

čo viac, nie je isté či ide o pozemšťana… pretrváva

patriť tento svet a jeho obyvatelia mi postavia ob-

podozrenie, že ide práve o pána profesora vo chví-

rovskú sochu čivavy priamo na pezinském námescí!

ľach najväčšieho uvoľnenia. Sprevádzajú ho totiž dva

Bude to archa na záchranu sveta pred nekonečným

drobné tvory pripomínajúce Čivavy...

tichom vesmíru. Áno, archa to slovo ho veľmi zaujalo

Čivavy sú hermafroditné plže, u ktorých sa vyvinula druhá hlava v mieste kde majú oči, čo má za násle-

a začal rozmýšľať koho by na tú archu vlastne okrem čiváv zobral.

dok, že civia a to aj v civile. Sú to vreckové imitácie

Začal si robiť súpis mien a údajov, takú knihu, zvlášt-

psa, ktoré nosieva ako bratranec It, keď chodieva

ny zoznam, ktorý mu umožní osobne sa spoznať so

navštevovať rodinu Adamsovcov.

základnými črtami nových tvorcov DNA v novom

Jeho posadnutosť prevteľovaním mimovoľne spustila patologickú zmenu v jeho DNA a nekontrolovateľný rast mimikier so schopnosťou prispôsobovať sa, z ochranných dôvodov, svojmu okoliu. Nuž darmo, kto chce kam, pomôže si sám. Stal sa vlastne niečím, čo by sa dalo nazvať ako ĽUDSKÝ CHAMELEÓN. nie to je odvar, Peco nebol chameleón, Peco zmizol ,

svete. Budem nový pezinský NOE a zachránim aspoň seba, veď to bude pre ľudstvo najväčšia výhra, moja DNA bude začiatok nového života. Pre svet bol však stále neviditeľný, takže ľudia počuli vlastne len jeho hlas. Ale Peco to nechcel nechať len tak, chcel aby ho bolo aj vidieť, teda aby bol vidieť aspoň jeho učes ala dečka Jaromír Jáger.

jeho prevlek bol dokonalý, susedia v poslednej dobe

A tu sa skoro odhalila jeho tajná identita. On bol a aj

videli vychádzať len čivavy. Doviedol teóriu evolúcie

je niekedy, nie úplne však vždy, Jaromír Jáger. Často

človeka až na jeho absolútny hraničný bod - zmiznu-

však skrýva svoju identitu za Majka Jaggera a ešte

tie človeka.

častejšie za Jägermeistera. Prevteľovanie bola jeho

A nielen to. Čivavy používal ako médium stále častejšie a častejšie. Jedného rána, po rannej údržbe sa

vášeň už od útleho detstva.

PAMO ,,Budeš drsný

ako čerstvý šmirgeľ,, „Pamo daj zdravia, lavička na ulici Obrancov mieru”. „Aj tebe Pamo Palička”.

Spoza rohu prichádza Bojkula s tričkom Sandokan, pod pazuchou nesie pauzák s Mikimauzom a hovorí: „Ty si depešák alebo metalista?”

Pamo hodil jeden mrmeľ do mláky, ktorú vyšťala nemecká doga a druhý do svojej dlane s ktorou si ulízal ofinu a začal spievať: “Reach out and touch faith Your own personal Jesus Someone to hear your prayers Someone who cares Your own personal Jesus Someone to hear your prayers Someone who‘s there” No, v jeho podaní to znelo skôr ako “Rišárd z Častej, prékonal vírus”. Rišárd bol totižto jeho obľúbeným Heviermetalistom s prekonaným vírusom častovanského zaťa. Rád sa flákal po sídlisku, no ešte radšej sedával na tejto lavičke a flusal vôkol seba malé flusančeky, ktoré robili chodník pehavým.

Pod pancierom fľusajúceho depešohevierometalistu Pama sa však ukrývala nežná duša panica. „Nevymäkneš”, velil rozum. „Budeš drsný ako čerstvý šmirgeľ.”

V tom trafil jedným z mrmľov dážďovku. Metala sa v zápase s hlienovitou hmotou. Bol schopný vnímať i prijímať jemné vonkajšie popudy, ale reagovať nevedel, tak ju zašliapol. A zrazu, jak si takto frajersky posedkával, začala sa mu z ničoho nič nafukovať bunda, no veru nebolo mu to príjemne. „Veď aj Zuza chodí nafúkaná po sídlisku a aj kozy má nafúkané“, povedal si malý nafúkaný, nadutý Pamo. Ale bunda sa nafukovala ďalej a on sa začínal zľahka vznášať ako bublinka. vlastne nie ako bublinka skôr ako balón, teda ako teta Lujza z Haryho Pottera, teda vtedy o Harym nikto ani len netušil ale Pamo bol predlohou pre napísanie knihy.

Nadúvanie bundy nebolo to jediné, čo sa Pamovi v tento krásny slnečný deň začalo nadúvať. Depešohevierometalistovi Pamovi s nežnou dušou panica sa začali nadúvať gatze.

Vpredu aj vzadu. Teda hlavne vpredu. V mysli mu stále rezonovala myšlienka „Nevymäkneš”.

A stal sa mužom.

1989

KEĎ BUDEM VEĽKÝ, TAK NAPÍŠEM KNIHU, ALE TERAZ MÁM INÚ ROBOTU „Keď budem veľký, tak napíšem knihu, ale teraz mám inú robotu”. Zamrmlal Pecko a jemný kyslastý smrádeček sa rozšíril éterom celej detskej izbičky.

„Keď budem veľký, tak napíšem knihu, ale teraz mám inú robotu”. Zamrmlal Pecko a jemný kyslastý smrádeček sa rozšíril éterom celej detskej izbičky. Vyvstala pred ním takmer hamletovská dilema: Kakať či cikať? Alebo oboje naraz?

Zároveň nevedel, čo spraví, keď sa vykaká, ako sa utrie, pretože túto lekciu ešte nebral, dostal sa zatiaľ len po lekciu “pýtať sa na nočník”, nič viac nevedel. Ale Piťulko , ako ho familiárne volala jeho matka, sa zamyslel a... jednoducho to z neho vypadlo. A teraz čo (?), mám použiť túto knižku??? Nie, nie, zamyslel sa chlapec, čo keď ja v štyridsiatke napíšem knižku a niekto si s ňou bude chcieť vytrieť riť.

1978

Piťuk sa zamyslel. Vtom prišla k nemu jeho mama Pavlacka a pýta sa Piťulka: „Čo robíš?”

Piťuk sa zamyslel ešte raz. „Číčam, číčam.” „Číčaťsa je ľudské”, odvetila a vrátila sa späť k šporáku na ktorom už bublotal nechutný, ďábelský špenát. Piťulko sa teda nepochopený zadíval na podobizeň mačkopsa v knihe. A tak strašne sa zľakol že sa porát posral až si zakydal pančušky. No áno, pančušky osraté, toť veľký problém, nakoľko hnedé tuzexové pančucháče boli dostať len za bony a tie sa minuli na džínsy pre sestričku. Pančuchy osraté, bony minuté, bonbóny zežraté a včul čo? Nezostávalo iné, len obrátiť list.List síce obrátený ale riť osratá, tak čo teraz, byť či nebyť prilepený na tom nočníku. No a presne vtedy, ho tata odfotil, aby pre budúce pokolenia zachytil tento prvý filozofický problém svojho syna, budúceho profesora. Ale dalo to malému Piťulkovi zabrať aby sa na tom osratom nočníku nepohol, pretože Juraj veľký amatérsky fotograf, kým vybral ten značkový foťák značky Rolex, mal Piťulko na tom parádnom malom zadku hlbokú brázdu od šerbla. A má ju tam dodnes! Ale to bude naše tajomstvo, psssssst.

ČÍČAM, ČÍČAM...

...ČÍČAŤSA JE ĽUDSKÉ

1980

KOLEKTÍVNE PSEUDOŠPORTOVE DIVADLO Tento príbeh je teda spojený so Spartakiádou v roku 1980, keď malý Peťko spolu so svojou mamičkou nacvičoval zostavu v tomto megaozrutnom monštróznom kolektívnom pseudošportovom divadle, ktoré malo demonštrovať jednotu socialistického ľudu a jeho radosť a celkový optimizmus vôbec. Práve vtedy niekedy sa začal formovať jeho dôverčivý vzťah k životu, kladný postoj, priaznivé a radostné poňatie sveta a života, sklon vidieť veci z lepšej stránky. Aj preto často plakával. Slzy mu pri tom vtekali do nosných dierok a on pri tom pociťoval nekonečný závan morskej soli, ktorá v ňom prebúdzala spomienky na nezabudbuteľnu Juhosláviu. Návrat z Juhoslávie však dramaticky zasiahol do života celej rodiny, hlavne do oblasti interiérového dizajnu, ale nepredbiehajme.

Rodinka úžasných, ako ich nazývala komunita susedov, sa rozhodla že ukážu okoliu na čele samozrejme s našim, v tej dobe nepochopeným geniálnym chlapcom, že aj v socialistickom štáte je sveta žiť. A vrhli sa útokom do nacvičovania povinnej zostavy, spolu s ďalšími obyvateľmi socialistického Československa. Bol to hotový pôrod, nakoľko náš geniálny chlapec zrovna neoplýval športovými zručnosťami, to skôr jeho športovo nadaná sestrička.

A pritom sa tak snažil. Avšak jeho športový antitalent zvíťazil. Piťulko to psychicky nezvládol, rozreval sa a odhalil všetkým svoju hubu veľkú ako autobus. Ani tie krtkove nohavičky mu nepomohli. Tak strašne túžil aspoň raz roztiahnuť svoje krivé rúčky na Strahove. Nedokonalosť športového prejavu však dokonale zakrývala jeho prirodzená detská krása podporená žltými gumenými galotami a bielym klobúčikom proti úpalu. Peťko, ako dieťa bol jednoducho na zožratie a preto Pavlacka vôbec nebola prekvapená že zrazu sa jej v rukach ocitlo úplne iné dieťa

a nacvičovala cviky s nim. Hrubo ho urážalo toto odcudzenie, oddialenie, chladnosť a tak sa stal citovo ľahostajný voči Spartakiáde. Ako to už býva, traumy detstva udusané pod nánosom iných životných udalostí a dobre maskované mimikrami tohto mimoriadne inteligentného dieťaťa, si našli prieniky z útrob vo forme bizarných čŕt v správaní, ktoré sa vekom len stupňovali a naberali na intenzite. Až prišiel do štádia reobázy a našiel súbor pocitov ovplyvňujúcich správanie človeka, mindráky, ktoré nevyhnutne vyvolali činnosti sfingomyelínu, vyskytujúceho sa vo veľkom množstve v jeho mozgu a v nervovom tkanive. V štádiu reobázy, bol Piťulko veľmi aktívny, jeho sexuálne pudy sa začali prejavovať už v rannom veku, nakoľko na tú spratakiádu sa nakoniec dostal, na Strahove pod rúškom roztomilého chlapčeka, naháňal a terorizoval tínedžerky v červeno bielych dresoch a bielych cvičkách. Áno, dobre ste počuli, je to tak, dotiahol to skutočne až na Strahov a CVIČIL V PRAHE NA SPARTAKIÁDE! Tento jeho spartakiádny rozmar však nebol úplne zadarmo. Celá Piťulkovská rodina a pár susedov z radov dobrovoľníkov a pezinského disentu sa na tento počin zložili. Úplatky za Piťulkovu účasť na Spartakiáde putovali celým spektrom vtedajších štátnych a straníckych organizácií. Dokonca aj výťažok zo zberu papiera, gaštanov, šípok a železa na pezinských základných školách padol na úplatky. O výške vyzbieranej sumy sa dodnes vedú polemiky.

Stala sa predmetom mnohých debát a dohadov v miestnych krčmách. Totalita v ČSSR dostala smrtiaci úder presne o 9 rokov v davových choreografiách, ktoré už so Spartakiádou nemali veľa spoločného… ale ktovie?

TEN VYŠŠÍ MAL KLOBOUK Boli dvaja: on a jeho tieň. Tieň nie ako každý druhý, či tretí. Boli dvaja. Nie však vždy v mieri. O to ťažšia púť pred nimi sa tiahla.

TRASCENDENTÁLNE ZHMOTNENIE

1989

DOTYK BOHA

EKTOPLAZMATICKÁ HMOTA

Držali jeden sa v druhého ako sklári madla, až kým škridľa nepadla vedľa.

Jeden z nich, ten vyšší, mal klobouk vmáčklej do čela, papuče s chřestýří gumy a smetný kôš proklatě nízko a ten druhý, menší, len ticho stál. Čakal na tranzitórny ischemický atak s mimovoľným šklbaním v obličaji, ktoré bolo spravidla nervového pôvodu, aby mohol vykonať lokomočnú pohybovú reakciu organizmu, ktorá vyvolávala dotyk. Dotyk Boha s jeho tieňom.

Tieň, ako trascendentálne zhmotnenie jeho najtemnejších predstáv, zrazu ožil. Oddelil sa od jeho tela a stal sa z neho muž bez tieňa.

Ostala po ňom len ektoplazmatická hmota, formujúca sa do akejsi želatinóznoaspikovej gule s príchuťou bravčových paprčiek. Tieň zdrhol za hranice a občas poslal pohľadnicu z Užhorodu. Semo tamo poslal aj balík, ale bol to tieňový balík, na ktorý si na colnici dobre posvietili. Lenže v tom bol

ten fígeľ. Viditeľné, elektromagnetické žiarenie umožňujúce vnímanie zrakom menilo balík na odpadky. Po príchode každého takéhoto balíka, nenechala na seba dlho čakať búrlivá reakcia celého colného úradu, sprevádzaná viacúrovňovou kolektívnou diskusiou k téme „Separovať či Neseparovať”.

Vytvorili separačnú komisiu na oddeľovanie, alebo obohacovanie frakcií izotopov zo zmesi v ktorej odlučovali separáty ako časti pôvodného väčšieho celku, aby dosiahli separé ako účinnú zbraň proti separatistom a nazvali ju SEPARABILISOMAT. Diabolská vecička táto zbraň, ktorej ovládanie bolo možné jedine prostredníctvom vyplňovania množstva dotazníkov. A v tom sa ozve krik pecovej maminy z balkóna: „Už si vysypal to smecí?! Tak šmýkaj domú, lebo zbehneš ešče do obchodu, nemáme ocet!”.

KVETKO NIKDY NERIEŠIL, SOM FEŠÁK, NIE SOM FEŠÁK, SOM JEDNODUCHO ÚŽASNÝ, HOVORIL KAŽDÉ RÁNO DO ZRKADLA...

MÁ TELO PRÍŤAŽLIVÉHO TVARU, FARBY A VÔNE...

POVIEDKA O PECOVI Volali ho Kvetko.

A toto nie je obyčajná poviedka. Ani Kvetko nie je obyčajný Kvetko.

Má telo príťažlivého tvaru, farby a vône, ktoré dozrieva na plod vzácny ako orchidea a na opačné pohlavie pôsobí ako jabloň obsypaná kvetmi na včely. Ale nie obyčajné včely.

Toto boli FČELY. Kvetko nikdy neriešil, som fešák, nie som fešák, som jednoducho úžasný, hovoril každé ráno do zrkadla a tak sa aj správal. Bol opojený nielen svetom vôkol seba, ale aj sám sebou vôkol sveta.

No milý Kvetko bol i pekný kvietok. Už ako malá Kvetinka, sa rád hral so slovami. Keď prišiel raz domov, matka konštatovala: “Kvetko,ty si sa pocikal!” Kvetko zamrkal svojími dlhými

KVETKOV ŽIVOT NABERAŤ CELKOM NOVÝ KURZ. STAL SA KVETKOM LABUŽNÍKOM.

j ,,TO MI MIŠO BOJKOVSKÝ NACIKAL DO GATÍ,, JKVETKOI

mihalnicami a pohľadom plachej srny hrdo povedall: “Ja nie! To mi Mišo Bojkovský nacikal do gatí”. Takýmto prekážkam sa vždy staval čelom a telom.

Táto jeho povahová črta bola predzvesťou činov neskorších, ktoré ho ešte len čakajú a ku ktorým sa musí strastiplne, postupne, ale o to húževnatejšie, precikať. Respektíve prešťať, ale vedel aj pekne vrešťať. Vrešťať, to je slabé slovo, on hulákal na celé sídlisko a jeho veľkú hlavu a čelo zakryla dzíra, veľká ako autobus, bola to jeho bezzubá tlamička. Zhubný vplyv času ho nútil nechať sa ticho trápiť bolesťou a očakávať že sa mu v ústnej dutine vytlačí tvrdý útvar neslúžiaci len na hryzenie a rozomieľanie potravy, ale aj ako symbol múdrosti.

Áno, zub múdrosti sa nechal dlho prosiť kým sa mu podarilo vyliezť, ale už keď bol vonku Kvetko to náležite a s veľkou pompéznosťou oslávil a kúpil si Mila rezy a kofolu. To bola jediná obyčajná vec, ktorá spájala tohto neobyčajného človeka s obyčajnými ľuďmi, láska k Mila rezom a ku kofole. Časom sa chlapec prepracoval, samozrejme tvrdou prácou a disciplínou k Milke a Coca Cole z Maďarska, ale o tom až neskôr. S novým prírastkom v najhlbších útrobách ústnej dutiny , začal Kvetkov život naberať celkom nový kurz. Stal sa Kvetkom Labužníkom. Má 40 rokov a je profesorom divadelného umenia. Jednoducho, osladil si život.

DOLCE VITA.

1976 1986 1996 2006 2016

1982 MYCYNKINA POMSTA

NEBRÁNI SA

1983

POMSTA SA MU PÁČI

2008 POMSTA SA ZMENILA NA VÁŠEŇ

MARKO IGONDA

SEN 2016 MARTIN DZUREK

„Peco, tento obraz – reliéf Ti darujem aj naživo. Ak si dobre spomínam, raz sme o snoch spolu rozprávali, ale to nie je vôbec podstatné, pre mňa je dôležité, že som si na Teba spomenul a nejako mi k Tebe sadol :)

Ďakujem a zároveň sa teším, že sme spolu niečo vytvorili a verím, že ešte aj vytvoríme.

Rád spomínam na príhodu, kde sme raz spoločne s Tebou a Patrikom veľmi zanietene a filozoficky :) debatovali pred jedným shoppingom, nevšímajúc si pána, ktorý pri nás umýval výkladové okná. Počas nášho rozhovoru podišiel k nám a so zvláštnym úžasom vyslovil vetu: „Vy, ste traja proroci.“ Vzápätí nechal prácu tak, zobral svoje pracovné prostriedky, otočil sa a kým sme tiež v nemom úžase chceli zareagovať na jeho vetu „zmizol“ a slovo zmizol napíšem ešte raz lebo on naozaj ZMIZOL. Pamätám si, že sme ešte chvíľku stáli bez slov a nechápali čo sa práve stalo.“

JANA PAVLACOVA

PANE

PROFESÓRE

Si môj muž, s tým nerarobíš nič už. Nebudem to tu rozmazávať.

Si môj muž, s tým nerarobíš nič už. Nebudem to tu rozmazávať.

Ty môj Peco, Pecko, Pecátko, kocúrik, Peter!, Petrík!, opičiak, ty! a ty:)

REBEKA

Si moja láska, môj život a buď moja láska a môj život :) .. a nielen moja, ale naša, naša, našaaaa (jedno dieťa, druhé dieťa, tretie dieťa, štvrté dieťa, mačky a čivavy). Jednoducho Lásko, si šecko našej nukleárnej rodinky.

Peculis, všetko naj k narodkám. Ľúbim ťa. This is it :)

MYCY SIMONA PAVLACOVA

MÔJ ŽIVOTS PECOM

Narodenie Peca, bolo pre mňa dosť dramatické.

Poslali ma babke do Žiliny, že aby nebol stres a panika, keď si Piťulka donesú domov. Ale hlavne Juraj by od samého šťastia, že sa mu narodil syn, nezvládol v tom alkoholovom týždennom opare ešte aj mňa. To boli prvé spomienky na môjho už narodeného brata. Ďalšia spomienka je, ako pozerám do postieľky a vidím len veľké ústa, vlastne doteraz hovoríme, že mal ústa ako autobus a strašný rev. Môjho brata, sa musím priznať, som neznášala preto, lebo som chcela mať sestričku, aj Kamila mala sestričku a ja mám brata s veľkou uvrešťanou hubou, hrôza. Prvých asi päť rokov sa mi zlieva do jedného, rev, kočíkovanie, lezenie, stavanie na nožky, ja ako mu robím zle.

A ...máme tu 5 ročného, poslušného Piťulka, kam ho posadili, postavili, sa ani nepohol a večne bol na mne prilepený. Kam ideš Simonka, pýtala sa za každým Pavlacka. Idem s Bojkovskou na ihrisko, odpovedám, zober aj Piťulka, bolo za každým. Nieeeeeeeeeeeeee, nechcem zobrať Piťulka a samozrejme som mu vždy zdrhla. No a žalobaba, tak som ho pravidelne oslovovala, ma vždy nabonzoval.

Bolo to jednoducho naše dobré dieťa, na rozdiel odo mňa, besnoty. Ďalej si spomínam ako podpálil trávu pri potoku a naši si otvorili šampanské, že konečne ich dobré dieťa niečo vyviedlo. Ďalšie roky sme sa tak trochu míňali, ja som cvičila gymnastiku, cestovala do BA a môj brat si žil svoj život v Pezinoku. Začal chodiť do Pezinského ochotníckeho divadla aj s Pavlackou, a keď sa

tak zamyslím, vôbec si nespomínam na žiadne príhody s ním. Sem tam som išla s divadlom na predstavenia, ale môjho brata si pamätám len ako môjho brata.

V čase keď mal Peco asi 27 rokov, som sa rozišla s priateľom, ma zobral na Silvestra medzi , ako som ich ja volala intelektuálov a pamätám si to ako teraz, všetci sme mali prísť v nejakých prevlekoch. My sme boli bezdomovci, dokonca ja som bola tehotná bezdomovkyňa. Bolo super, jeden z mojich najbizarnejších Silvestrov. Ale o tom je môj brat, vždy nejaké prekvapenie. Môj brat je pre mňa záhadná bytosť z vesmíru, absolútne pre mňa nepochopiteľný, ale ľúbim ho najviac na svete. Na prvý jeho vzťah, si pamätám na Zuzku. Vtedy som zistila že keď je zamilovaný, je ako všetci muži, žiaden mimozemšťan, ale zamilovaný chlap a vtedy mi je najbližší. Neviem koľko mal vzťahov, ako začal bývať v BA sme sa videli dosť málo. Zrazu tu bola Janka, Filip, nová rodina a môj brat našiel nový zmysel života, v jeho očiach som videla iskru, šťastie a ...všetko čo mu zo srdca prajem.

Nehovorím že sme na seba nalepený, žijeme si každý svoj život, ale sme v kontakte, keď potrebujeme sme tu jeden pre druhého a tak to bude vždy. Pavlacka vždy hovorí, keď ona s Jurajom sa pominú, ostaneme si len mi sami.

Peco, Piťulko, Kvetko, Vlasto, môj brat, dúfam že ešte ďalších 40 rokov si budeme ovplyvňovať svoje životy. Lúbim ťa, tvoja staršia sestrička Mycička.

2016 PRI PRÍLEŽITOSTI 40 V ÝROČIA NARODENÍN

V R O K U 2 0 16 P Á N O V I P R O F E S O R O V I Z L Á S K Y