Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.
Info o projekte
2
Veronika Holecová
4
Ako si Kubo obzeral Afriku
8
Záver
24
Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátorka: Veronika Holecová Deti: Základná škola Sokolíková Fotograf: Michal Gorný Grafická úprava: Anna Deáková
Veronika Holecová Veronika Holecová je najmladšou ilustrátorkou spomedzi účinkujúcich ilustrátorov na workshopoch „Moja prvá kniha“. Zatiaľ má za sebou iba jedinú ilustrovanú knihu pre deti, ale tá si už stihla získať srdcia mnohých veľkých i malých čitateľov. Kniha „Hlbokomorské rozprávky“ (2013), na ktorej pracovala počas študijnej stáže v poľskom Krakowe, sa stala akýmsi nevídaným počinom v rámci slovenskej literatúry pre deti aj vďaka jej ilustráciám. I keď táto mladá ilustrátorka čerpá najviac inšpirácie z prírody, pochádza z Bratislavy a aj tu žije. Už ako dieťa rada kreslila a ešte dodnes obdivuje poctivé grafiky v starých prírodovedných knihách svojich rodičov prírodovedcov. A možno práve preto sú jej častým námetom motívy prírody. Veronika študuje v ateliéri ilustrácie a grafiky u profesora Dušana Kállaya na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v jej súkromnej knižnici by ste našli najmä detské knihy, ktoré ako sama hovorí, má skôr do detailu “vypozerané“, ako prečítané. V roku 2013 sa zúčastnila so svojimi ilustráciami na medzinárodnom veľtrhu detskej knihy v Bologni a keď sa nekrúti okolo detských kníh, rada si zájde zaplávať, na turistiku alebo sa povozí na bicykli.
Kubo si tých tmavých veselých ľudí zvedavo
potešil, že sa napije, ale džbán bol prázdny. Afrika
obzeral. Jedna dievčina si ho všimla, pristúpila
si ho vyložila na hlavu a druhý podala Kubovi:
k nemu a predstavila sa: „Volám sa Afrika. Vitaj
„Ak chceš piť, musíme ísť po vodu.“
u nás.“ Kubo sa začervenal, lebo Afrika nemala na
Kráčali s džbánmi na hlave a aby im čas rýchlejšie
sebe takmer žiadne oblečenie. Kubo myslel, že je
prešiel, Afrika rozprávala Kubovi rozprávku
príliš chudobná, nemá peniaze na šaty. Chcel Afrike
o smädnej zemi, ktorá všetku vodu vypila na
požičať svoju košeľu. Ale ona sa zasmiala:
jeden dúšok. Nič si neodložila na neskôr. Preto
„Uvarila by som sa v nej. Ani tancovať by
je teraz stále smädná.
som nemohla.“
Po pár hodinách cesty uvideli veľkú rieku a za ňou
Afrika zatlieskala. V tej chvíli sa ozvali bubny,
krajinu plnú zlata. Leskla sa na slnku. Ako paláce
hrkálky a všelijaké pokrútené píšťaly. Zo všetkých
v nej stáli veľké trojuholníkové pyramídy. Kubo
strán sa k nim nahrnuli ľudia a roztancovali sa ako
sa rozbehol, že si naberie zlata do kapsy na horšie
listy na jabloni, keď sa do nej oprie vietor.
časy, ale Afrika pokrútila hlavou:
„Tancuj, Kubo, u nás všetci tancujú a spievajú!“
„Si ty len Kubo! Zlato ťa nenapojí. Zo zlata umrieš
chichotala sa Afrika a ťahala ho za ruku.
od smädu!“
Kubo by aj krepčil, lenže bol veľmi smädný.
A naozaj, zlatá zem nemala konca, zlatý piesok pálil
„Daj mi vody, dievčatko, lebo tu načisto vyschnem.“
ako čert a aj meno tej krajiny bolo horúce. Keď ho
„A kde by som ju vzala?“
vyslovíš, akoby na teba dýchol ohnivý drak: púúúšť.
„Naber zo studničky, alebo z rieky,“ poradil jej Kubo.
„Tu by mi možno neskučeravili vlasy, ale topánky
Afrika sa usmiala tak široko, že jej zasvietili všetky
by mi isto zhoreli,“ bedákal Kubo.
biele zuby. Odbehla po veľký džbán. Kubo sa
Nezvyknutý na horúčavu, ledva prepletal nohami.
Afrika priviedla dve ťavy – jednu pre Kuba a jednu pre seba. Na ťavách sa im cestovalo oveľa lepšie. Z ťavieho chrbta je totiž výborný výhľad. Afrika ukázala na širokú rieku: „To je Níl. Domov krokodílov a hrochov,“ a zamierila na oranžové lúky. Preháňali sa po nich stáda prečudesných zvierat. Antilopy, zebry, obrovské levy, guľaté nosorožce a veľa smiešnych opíc. Kubo sa nevedel vynačudovať. Potom prišli k veľkej hnedej mláke plnej kalnej vody a blata. „Moje najväčšie zvieratá sa volajú slony,“ povedala Afrika a ukázala na sivé nosaté obry: „Poď, poprosíme ich, aby nás osviežili“. Kubo sa chcel opýtať, načo majú také veľké nosy, ale nestihol. Afrika odhrnula obrovské ucho na obrovskej slonej hlave a čosi doň zašepkala. Slon hneď ponoril nos pod vodu a osprchoval milého Kuba tak dôkladne, že vyzeral ako Afričania – od hlavy po päty bol celý hnedý. Potom Afrika luskla prstami a hneď pribehli žirafy. Keď sa chceli pokloniť, museli sa najskôr doširoka rozkročiť.
Kubovi sa veľmi páčili, najmä, keď si ho jedna z nich vyložila na krk a ukázala mu Afriku z výšky. „Vidím veľmi husté lesy a v nich čierne chlpaté obry,“ kričal Kubo. „Moje gorily!“ potešila sa Afrika. „Čo také porábajú?“ „Ležia a chrumkajú konáre. A vidím veľké jazero s vodopádmi.“ „Patrí mojej priateľke Viktórii,“ povedala Afrika a zaviedla Kuba na breh Viktóriinho jazera. Odtiaľ bol už len kúsok k studni pod palmami. Napili sa a Afrika povedala: „Ak si hladný, pozývam ťa na hostinu. Aby si uveril, že moja krajina je najkrajšia.“ Bola že to hostina! Afrika zaviedla Kuba do sadu, kde sa stromy od výmyslu sveta predbiehali, ktorý im ponúkne sladšie a lahodnejšie ovocie. Banány, pomaranče, mango, ananás a orechy rôznych veľkostí. Jedli a hodovali až do samého večera. Keď sa nebo ozdobilo hviezdami, uložili sa na spánok a Kubo sa spýtal:
„Afrika, si veselá, krásna a veľmi múdra. Nevieš náhodou, kde sa slnko prebúdza a čo je na začiatku sveta? “ „Ráno ťa zavediem na samý kraj mojej krajiny. Ale kde je začiatok sveta, na to sa musíš spýtať inde.“ Afrika svoj sľub dodržala. Hneď po východe slnka zaviedla Kuba na spodný okraj svojej krajiny. More plné do prasknutia sa tam vylievalo na brehy a zasa cúvalo do hlbín. Kubo nastúpil na loďku, zamával Afrike na pozdrav a vplával do studených vôd.
©BIBIANA 2013 Projekt pripravila BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti ako súčasť programu Bienále ilustrácií Bratislava 2013.