Informácia o projekte Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.
Info o projekte Martina Matlovičová Poézia na úvod Európa Afrika Antarktída Austrália Ázia Amerika Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátorka: Martina Matlovičová Deti: Základná škola Milana Hodžu, Bratislava Fotograf: Michal Gorný Grafická úprava: Anna Deáková
2 4 5 8 14 20 24 28 32
a ilustrátorkou /podarilo sa/. Na druhom stupni základnej školy už poznala štýly jednotlivých slovenských aj českých ilutrátorov. Veľkou inšpiráciou boli pre ňu tvorivý tandem Adolf Born a Miloš Macourek. Z našich knižných dvojíc najviac obdivovala majstrovstvo Albína Brunovského a Ľubomíra Feldeka. Po absolvovaní strednej umeleckej priemyslovky v Bratislave na Vysokej škole múzických umení /katedra animovanej tvorby/ zistila, že výroba animovaného filmu je veľká drina a tak sa po absolvovaní štúdia vrátila k svojmu detskému snu: k ilustrovaniu. Za svoju iustrátorskú činnosť bola viac krát ocenená. V roku 2009 na Bienále ilustrácii Bratislava získala Zlaté jablko za ilustrovanie kníh: „Drevený tato“ (Tomáš Janovic) a „Tracyho tiger“ (Wiliam Saroyan). Zlatú stuhu získala v Českej republike za ilustrovanie
Martina Matlovičová
kníh: „A pak se to stalo!“ (Ester Stará) v roku 2011 a „Chrochtík a Kvikalka na ceste za blýskavým
Martina Matlovičová sa narodila v Bratislave, kde
prasátkem“ (Ester Stará) v roku 2013. Momentálne
absolvovala aj všetky školy, od materskej po vysokú.
žije na vidieku so svojím manželom – výtvarníkom
Od malička chcela byť spisovateľkou /nevyšlo/
Vladom Králom, s dvomi psami a kocúrom.
Na čo sa svet delí?
Ľudské deti sa s ňou hrajú.
Na farebné diely.
Raz ju spolu poskladajú,
Ležia kúsok po kuse
skryjú si ju do dlaní.
na belasom obruse,
Teraz, pri tom skladaní,
kde sa piesok s vodou stretá.
rozšantene, veselo,
Svetadiely. Diela sveta.
ťukajú si na čelo:
Guľa Zem je skladačka.
„Načo sa svet delí?
Kotúľa sa, nepočká.
My ho chceme celý! Nech len drží pohromade, nestráca sa kade-tade, keď sa Kubo – popleta, jedného dňa vykotúľa do sveta.“ Andrea Gregušová, 2013
Dávno - nedávno, ďaleko či blízko, žil raz jeden Kubo. Bolo mu treba vybrať sa do sveta tak, ako sa na poriadneho Kuba patrí. Lenže nášmu Kubovi sa akosi nechcelo. Váhal a okúňal sa: „Nebolo by mi lepšie doma za pecou? Na lavičke pri studni? Stojí svet vôbec za to, aby som sa doň vybral? Nebudem si nadarmo drať topánky? A čo ak ma v tom svete niečo zožerie?“ Napokon sa rozhodol, že prv ako sa do sveta vyberie, poriadne si ho poobzerá. Aby ho ten svet potom ničím nezaskočil.
Hneď ráno si obul topánky - túlačky a pobral
„To je nádhera!“ zvolal Kubo.
sa najskôr hore kopcom, pretože jeho starý otec
„Veru je, len keby to nebolo tak vysoko!“ ozvalo sa
hovorieval:
mu za chrbtom. Po chodníku sa k nemu horko-ťažko
„Kubo, vždy kráčaj pekne do kopca. Aby si videl
šplhal starý bradatý muž.
do diaľky.“ A starých otcov treba poslúchať.
Kubo sa začudoval:
Kubo sa teda vyšplhal na najbližší kopec a rozhliadol
„Kde ste sa tu nabrali strýčko? Ako ste sem vyliezli?“
sa. Lenže neďaleko uvidel o čosi vyšší kopec. Zliezol
„Ohohó, ešte nie som taký starý. A mám tu prácu.“
teda z kopca, na ktorom stál, a vyšplhal sa na ten
„Čo vy tu, pod samým nebom, môžete robiť?“
vyšší. A tu zrazu – v diaľke stojí ešte vyšší. Tak vyliezol
„Môžem hľadieť do diaľky a hľadať odpovede na
na ten. A potom na ďalší, čoraz vyššie a vyššie, až sa
moje otázky.“
napokon vyšplhal tak vysoko, že už žiaden vyšší vrch
Kubo sa poškrabkal po hlave: „Tu sú nejaké odpo-
okolo seba nevidel. Sadol si a obzeral sa dookola.
vede? Na vrchole sveta?“
Toľko vrchov a kopcov, bielych kamenných aj zaras-
„Nie sme na vrchole sveta, len na vrchole Európy.
tených zelených – ani spočítať ich nevedel. A okolo
To nevieš?“
tých kopcov sa vlnili belasé vodné hady –hrubé rieky,
Kubo sa zahanbil: „Nikdy som o takom čosi nepočul.“
ktoré sem-tam vystrkovali tenké chápadlá – menšie
„Pravdepodobne ani nevieš, že sa tento vrch volá
riečky a potoky. Žiaden ten hrubý ochápadlovaný
podľa kráľa Monta a jeho kráľovnej Blanky.“
had sa ani na chvíľočku nezastavil. Bez prestania
Kubo len vtiahol hlavu medzi ramená a starček vy-
sa plazil a plazil, až kým sa nedoplazil do mora. Na
krútil ústa:
severe boli kopce biele ako nevesty. Na juhu zasa
„Ajajáj, chlapče,“ povedal a posadil sa na kameň,
rozpálené a farebné – radosť pozerať!
„vidím, že ti musím rýchlo všetko porozprávať, aby ti
od hlúposti neskučeraveli vlasy.“
biele a na juhu celkom červené. A pod hradom
Kubo si prestrašene zahrabol prstami do vlasov.
chcem mať nedohľadné polia s obilím, vinice, sady
Zazdalo sa mu, že sa už niektoré z jeho vlasov
a voňavé lúky.“
začínajú krútiť, ako potoky a rieky
Blanka teda vybrala jeden taký kopec a Mont dal
pod Mont Blancom.
naň postaviť prekrásny hrad. No Blanka ohrnula nos:
„Vidíš tie kopce všade naokolo?“ spýtal sa starec.
„Je príliš biely.“
„Pravdaže. Niektoré z nich majú na hlave korunu ako
Mont postavil iný, tmavší hrad. No myslíš, že bola
králi.“
spokojná? Ani náhodou. Jeden zámok sa jej nepáčil,
Starček súhlasil: „A ktorý nemá korunu, ozdobil
pre málo slnka. Hrady na severe boli pre ňu studené
sa bielou snehovou čiapkou. Nezloží ju z hlavy ani
a čarovné hrady na juhu zasa príliš rozpálené. Nič pre
v lete.“
ňu nebolo dosť dobré. Každý hrad ofrfľala:
„A prečo sa tak vyparádili?“
„Tamten je príliš tmavý. Veľmi kamenný! Málo vyzdo-
„Koruny kopcov sú hrady a zámky. Keď v Európe
bený! Nebudem bývať v dome, ktorý má namiesto
kraľoval Mont a jeho žena Blanka, rozhodli sa,
siedmich veží len šesť.“ Blanka neprestala preberať,
že si postavia najkrajší hrad na svete. Chceli, aby ho
až kým nebola celá Európa posiata hradmi, kaštieľmi
nikdy žiaden kráľ neprekonal. Jedného dňa vyšli sem,
a zámkami.
aby videli celú Európu, a kráľ Mont povedal:
Len sa pozri, sú rozsypané všade. Ani spočítať
„Hrad musí stáť pri rieke, aby som mohol chytať
ich neviem.“
šťuky a sumce. A v hustých lesoch okolo hradu
„Ktorý z nich si pani Blanka vybrala?“ spýtal sa Kubo.
chcem poľovať na stáda sŕn, jeleňov, muflónov,
„Žiaden. Toľko vyberala až zostarla a nenasťahovala
aj obrov - zubrov, alebo na líšky, ktoré sú na severe
sa do žiadneho.“
„Kto potom vo všetkých tých hradoch býval?“
Odkiaľ slnko každé ráno vychádza a čo robí v noci.
„Bohatí páni, ich družina a mnoho učencov, ktorí
A ty, chlapče, čo tu robíš?“
celé dni a noci súťažili, kto z nich je najmúdrejší.
„Obzerám si svet.“
Všetko, čo kedy vymysleli, vpisovali do hrubých kníh.
„Vieš ty čo? Len si ho poobzeraj, a keď sa niečo múdre
A keď už tie knihy nemali kam dávať, postavili pre
dozvieš, príď mi to povedať. Ja ťa tu počkám.“
ne knižnice. Vynálezcovia vymýšľali nové prístroje.
Kubo súhlasil. Rozlúčil sa so starčekom a zišiel
Muzikanti skladali nádhernú hudbu, maliari maľovali
z Mont Blancu. Ako zostupoval, slnko pálilo čoraz
a sochári kresali do kameňa belostné sochy.
viac. Kubo si spokojne kráčal stále dolu kopcom.
Alchymisti hľadali nápoj neviditeľnosti a recept, ktorý
Tráva i stromy boli vyššie, kvety farebnejšie. Ľudia,
by kameň premenil na zlato. Moreplavci sa vydávali
ktorých stretal, boli stále tmavší, akoby ich vo svo-
na dlhé nebezpečné výpravy. Vážni hvezdári počítali
jej peci lúčmi pozlátilo samotné slnko. Potom Kubo
hviezdy, pojašení šašovia hrali divadelné hry. Záhrad-
prišiel na breh mora a preplavil sa na jeho druhú
níci sa predbiehali, okolo ktorého hradu budú kvitnúť
stranu do krajiny celkom čiernych usmiatych ľudí.
najkrajšie kvety. Pod hradmi vyrástli kamenné mestá aj prosté dedinky, v ktorých ľudia žili, pracovali a zhovárali sa mnohými jazykmi. A tak je to, milý Kubo, dodnes. Preto je Európa najkrajšia.“ Kubo počúval, chvíľu krútil hlavou a potom sa opýtal: „Vy, pane, všetko viete. Tak akú odpoveď tu hore hľadáte ?“ „Chcel by som vedieť, čo je na začiatku sveta.
Kubo si tých tmavých veselých ľudí zvedavo
potešil, že sa napije, ale džbán bol prázdny. Afrika
obzeral. Jedna dievčina si ho všimla, pristúpila
si ho vyložila na hlavu a druhý podala Kubovi:
k nemu a predstavila sa: „Volám sa Afrika. Vitaj
„Ak chceš piť, musíme ísť po vodu.“
u nás.“ Kubo sa začervenal, lebo Afrika nemala na
Kráčali s džbánmi na hlave a aby im čas rýchlejšie
sebe takmer žiadne oblečenie. Kubo myslel, že je
prešiel, Afrika rozprávala Kubovi rozprávku
príliš chudobná, nemá peniaze na šaty. Chcel Afrike
o smädnej zemi, ktorá všetku vodu vypila na
požičať svoju košeľu. Ale ona sa zasmiala:
jeden dúšok. Nič si neodložila na neskôr. Preto
„Uvarila by som sa v nej. Ani tancovať by
je teraz stále smädná.
som nemohla.“
Po pár hodinách cesty uvideli veľkú rieku a za ňou
Afrika zatlieskala. V tej chvíli sa ozvali bubny,
krajinu plnú zlata. Leskla sa na slnku. Ako paláce
hrkálky a všelijaké pokrútené píšťaly. Zo všetkých
v nej stáli veľké trojuholníkové pyramídy. Kubo
strán sa k nim nahrnuli ľudia a roztancovali sa ako
sa rozbehol, že si naberie zlata do kapsy na horšie
listy na jabloni, keď sa do nej oprie vietor.
časy, ale Afrika pokrútila hlavou:
„Tancuj, Kubo, u nás všetci tancujú a spievajú!“
„Si ty len Kubo! Zlato ťa nenapojí. Zo zlata umrieš
chichotala sa Afrika a ťahala ho za ruku.
od smädu!“
Kubo by aj krepčil, lenže bol veľmi smädný.
A naozaj, zlatá zem nemala konca, zlatý piesok pálil
„Daj mi vody, dievčatko, lebo tu načisto vyschnem.“
ako čert a aj meno tej krajiny bolo horúce. Keď ho
„A kde by som ju vzala?“
vyslovíš, akoby na teba dýchol ohnivý drak: púúúšť.
„Naber zo studničky, alebo z rieky,“ poradil jej Kubo.
„Tu by mi možno neskučeravili vlasy, ale topánky
Afrika sa usmiala tak široko, že jej zasvietili všetky
by mi isto zhoreli,“ bedákal Kubo.
biele zuby. Odbehla po veľký džbán. Kubo sa
Nezvyknutý na horúčavu, ledva prepletal nohami.
Afrika priviedla dve ťavy – jednu pre Kuba a jednu
Kubovi sa veľmi páčili, najmä, keď si ho jedna
pre seba. Na ťavách sa im cestovalo oveľa lepšie.
z nich vyložila na krk a ukázala mu Afriku z výšky.
Z ťavieho chrbta je totiž výborný výhľad.
„Vidím veľmi husté lesy a v nich čierne chlpaté
Afrika ukázala na širokú rieku:
obry,“ kričal Kubo.
„To je Níl. Domov krokodílov a hrochov,“
„Moje gorily!“ potešila sa Afrika.
a zamierila na oranžové lúky. Preháňali sa po
„Čo také porábajú?“
nich stáda prečudesných zvierat. Antilopy, zebry,
„Ležia a chrumkajú konáre. A vidím veľké jazero
obrovské levy, guľaté nosorožce a veľa smiešnych
s vodopádmi.“
opíc. Kubo sa nevedel vynačudovať. Potom prišli
„Patrí mojej priateľke Viktórii,“ povedala Afrika
k veľkej hnedej mláke plnej kalnej vody a blata.
a zaviedla Kuba na breh Viktóriinho jazera. Odtiaľ
„Moje najväčšie zvieratá sa volajú slony,“ povedala
bol už len kúsok k studni pod palmami. Napili sa
Afrika a ukázala na sivé nosaté obry, „poď,
a Afrika povedala:
poprosíme ich, aby nás osviežili.“
„Ak si hladný, pozývam ťa na hostinu. Aby si uveril,
Kubo sa chcel opýtať, načo majú také veľké nosy,
že moja krajina je najkrajšia.“
ale nestihol. Afrika odhrnula obrovské ucho na
Bola že to hostina! Afrika zaviedla Kuba do sadu,
obrovskej slonej hlave a čosi doň zašepkala. Slon
kde sa stromy od výmyslu sveta predbiehali, ktorý
hneď ponoril nos pod vodu a osprchoval milého
im ponúkne sladšie a lahodnejšie ovocie. Banány,
Kuba tak dôkladne, že vyzeral ako Afričania – od
pomaranče, mango, ananás a orechy rôznych
hlavy po päty bol celý hnedý. Potom Afrika lusk-
veľkostí. Jedli a hodovali až do samého večera. Keď
la prstami a hneď pribehli žirafy. Keď sa chceli
sa nebo ozdobilo hviezdami, uložili sa na spánok
pokloniť, museli sa najskôr doširoka rozkročiť.
a Kubo sa spýtal:
„Afrika, si veselá, krásna a veľmi múdra. Nevieš náhodou, kde sa slnko prebúdza a čo je na začiatku sveta? “ „Ráno ťa zavediem na samý kraj mojej krajiny. Ale kde je začiatok sveta, na to sa musíš spýtať inde.“ Afrika svoj sľub dodržala. Hneď po východe slnka zaviedla Kuba na spodný okraj svojej krajiny. More plné do prasknutia sa tam vylievalo na brehy a zasa cúvalo do hlbín. Kubo nastúpil na loďku, zamával Afrike na pozdrav a vplával do studených vôd.
A že boli tie vody riadne studené, to mi verte. Ochladi-
„Moje meno je Kubo. Prišiel som len tak. Obzerám si
lo sa tak prudko, že aj samotné more tuhlo od zimy.
svet, aby som vedel, či sa raz mám do neho vybrať.
„Len aby sa mi loďka nerozbila o tie kusiská ľadu,“ stra-
A Ty si kto?
choval sa Kubo. Našťastie sa na obzore čoskoro zjavil
„Zima,“ povedala krásavica a dôležito dodala:
breh. Lenže aj ten bol ľadový. Kubo opatrne vyskúšal,
„Som tunajšia kráľovná.“
či sa nepreborí, ale kdeže! Ľad bol tuhší ako skala.
„Teší ma,“ povedal Kubo a neprestal si fúkať mrazom
„Sláva, máme návštevu!“ zvolal v diaľke tenký
popálenú ruku.
ženský hlas.
„Vravíš, že si obzeráš svet? Potom si na správnom mi-
Kubo zbadal prekrásnu, veľmi bledú dievčinu. Bežala
este. Povodím ťa po mojej Antarktíde.
Kubovi oproti, aby ho čo najskôr privítala. Priesvitná
Je najkrajšia. Poď so mnou. Budem ťa sprevádzať, kam
dievčina akoby vykresaná z krehkého skla načahovala
sa len pohneš. Aby si sa tu nestratil a aby si uveril,
ku Kubovi svoju bielu ruku. Kubo by jej ju rád stisol na
že v Antarktíde, mi patrí všetko. Každý centimeter!“
zoznámenie, no bál sa, či sa kráska pod jeho dotykom
Potom Kubovi poukazovala celú svoju ríšu. Ligotavý
nerozpadne na kúsky. Napokon sa jej dotkol a ona
ľadový palác s miliónom komnát i biele polia, na
mu stisla ruku tak tuho, že ho ruka štípala a bolela ako
ktorých sa po celý rok pestuje ten najbelší sneh
popálená.
na svete.
„Au”, zastenal Kubo a šúchal si boľavú ruku
„Moji verní spoločníci si pre teba pripravili malé
o druhú - neboľavú.
vystúpenie“ povedala zima a predstavila Kubovi
„Odpusť. Neovládla som sa. Ale len zo samej radosti,
tučniaky, chaluhy a fulmary. Tučniaky si na túto
že do môjho kráľovstva zavítal cudzinec. Povedz, ako
príležitosť obliekli svoje najkrajšie fraky.
sa voláš a prečo si prišiel?“
Chaluhy a fulmary, zimné čajky – akrobatky, si ale s
oblečením nerobili veľké starosti. Prileteli v hne-
„Ešteže čo! Moje snežné páperie by sa stratilo.
dosivých plášťoch a predviedli Kubovi takú leteckú
Ľad by sa mi roztopil. Na čom by sa surfovali
akrobaciu v snehovej víchrici, akú ešte nevidel. Po
tulene a mrože? Po akých kĺzačkách by sa tučniaky
leteckom čísle pribehli malé pojašené tučniačatá.
kĺzali do vody? Nežartuj, cudzinec!
Tlieskali drobnými krídlami a jašili sa na ľade.
Veď aj môj palác by zmizol. Moja Antarktída
Spúšťali sa na dlhých šmykľavkách, čľupkali do
by sa stratila.“ Zima sa chvíľu hnevala, a podoz-
priezračnej vody, škriekali a smiali sa z plného hrdla.
rievala Kuba, že ju nemá rád. No potom sa zľutovala
„A pozri na moju pýchu,“ ukázala zima do diaľky,
a zababušila ho do teplých kožušín, ktoré si tu pred
kde z vĺn vyskakovali veľryby, uškatce, tulene
rokmi zabudli polárni výskumníci.
a kosatky.
Kubo potom kráčal v spoločnosti zimy celou Antark-
„Čarovné bledomodré divadlo,“ chválil Antarktídu
tídou, až sa opäť ocitli na brehu mora.
Kubo a zima mala veľkú radosť.
„Kým sa rozlúčime,“ povedal Zime, „nevieš mi
Skutočne sa od Kuba nepohla ani na chvíľočku.
poradiť, kam chodí slnko spať?“
Presne ako sľúbila. Lenže Kubo bol už takmer rovna-
„Ach slnko! Je veľmi náladové, milý Kubo. Raz sa mu
ko belasý ako Antarktída. Triasol sa ako osika. Spýtal
u nás páči tak veľmi, že neodchádza ani počas nocí.
sa zimy:
Bez prestania svieti. Vzápätí sa urazí a neukáže sa
„Keď tu vládneš a všetci ťa po-po-poslúchajú,
celé dlhé mesiace. Kto sa v slnku vyzná?“
nemohla by si ro-rozkázať, aby niekto priložil na
Kráľovná Antarktídy, trblietavá Zima, pokrčila
oheň – hoci le - len jedno jedinké polienko...
plecami a potom pomohla Kubovi nastúpiť do lode.
Pekne prosím, pro-sííím...“
Dlho si mávali na pozdrav. A Kubovi sa
Kráľovná zima sa preľakla:
z toho mávania pomaly vracalo teplo do žíl.
Keď sa Antarktída Kubovi stratila z obzoru, voda
„Radšej nie. Z vody mám veľký strach. Ale keď ho
bola stále teplejšia. Po čase priplával k brehu malej
uvidíš, odkáž mu, že ho pozdravujem.“
zelenej krajiny. Kubo sa vybral do neďalekého lesa,
Kubo to ochotne kivimu sľúbil a vyplával do Aus-
aby pohľadal nejaké živé stvorenie. A hneď aj
trálie.
našiel - vtáčika bez krídel. Vyzeral ako malá hnedá
Najskôr Kubo stretol veľkú nohatú kenguru, ktorá
sliepočka, mal veľmi dlhý a tenký zobák
si nosila dieťatko v kapse na bruchu. Kengura
a volal sa kivi.
poradila Kubovi:
„Prečo sa skrývaš v kroví?“ spýtal sa ho Kubo.
„Ten, ktorého hľadáš, sa volá Emu. Už dlho som
„Hanbím sa pred ostatnými vtákmi, že neviem
ho nevidela, asi sa odsťahoval. No spýtaj sa mojej
lietať.“
prasesternice koaly. Býva neďaleko.“
„Ale, aké hanbenie! Pozri na mňa – tiež nemám
Kubo sa pobral k stromu, kde koala bývala. Čo sa
krídla, dokonca ani zobák a predsa si bez hanby
len naklopal, kým ju zobudil! Spala ako zabitá.
obzerám svet.“
Keď sa konečne prebrala, povedala len:
Kivi si vzdychol: „Lenže ja mám na túlanie prikrátke
„Treba ísť rovnou cestou,“ a opäť zaspala.
nôžky. A navyše tu, na Novom Zélande nemám
Kubo si všimol, že aj ona skrýva vo vrecku na
spriaznenú dušu... Počul som, že za vodou,
bruchu bábätko.
v širokej Austrálii, žije veľký vták, ktorý tiež
„To tu bude asi taký zvyk – nosiť deti vo vrecku.
nelieta. Rád by som sa s ním spriatelil. Ale ako sa
Šikovné. Aspoň sa nepotratia,“ uznal Kubo
k nemu dostanem, keď nemám krídla?
a po špičkách sa vzdialil, aby hebkú striebornú
Ani plávať neviem...“
koalu, ani jej dieťa nezobudil. Rozhodol sa,
„Odveziem ťa na lodi,“ ponúkol sa Kubo.
že bude kráčať rovnou cestou, ako mu poradila.
Ale ktorou, keď je Austrália krížom krážom začiaraná
„Emu býva pri jazere“ tvrdila jedna.
mnohými dlhými rovnými cestami? Chvíľu premýšľal a
„Nie, nie, celkom isto býva na širokých vyprahnutých
potom si vybral tú najdlhšiu a najrovnejšiu zo všetkých
pláňach,“ hádala sa iná.
ciest. Viedla horúcimi pláňami, na ktorých poskakovali
Kubo hádky neznáša, tak sa radšej rozlúčil
kengury. Jedna cez druhú ochotne radili Kubovi.
a rozhodol sa ísť rovno za nosom, ako bol zvyknutý. Keď sa zvečerilo, Kubo začal pomýšľať na spánok. Vtom začul hrozivé zavíjanie. Akoby mal za pätami strašlivého vlka. Preľakol sa a začal bežať. Odrazu sa mu do pred očami zjavila malá strapatá hlavička so smiešnym zobákom. Kubo sa hrozne preľakol a skríkol, ale hlavička ho napomenula: „Ticho, ani muk! Divý pes dingo by nás mohol začuť. Radšej bežme, kým je čas. Naskoč mi na chrbát!“ Kubo poslúchol, ani sa nestihol čudovať, aké čudné stvorenie ho postretlo. Niečo ako operený kôň. Cválali veľkou rýchlosťou, celučkú noc. Keď svitlo ráno, zem sa opäť stretla s veľkou vodou. Kubov záchranca sa pred tou vodou zastavil a zhodil Kuba zo svojho chrbta. „Ani neviem, komu sa mám poďakovať za záchranu,“ povedal Kubo a obzeral si to čudné stvorenie – napoly vtáka, napoly koňa.
„Volám sa pštros Emu,“ predstavil sa bežec. „Jéj, práve Teba hľadám. Nesiem ti pozdrav od kiviho z Nového Zélandu.“ Kubo sa tešil, že odkaz predal, ale nebol si istý, či ho Emu počul. Strčil si totiž hlavu do zlatého piesku na pobreží. Tak si Kubo sadol k nemu a pozoroval obrovské vlny, vyššie ako dom. Skákali vysoko, predháňali sa s delfínmi, kto vyskočí vyššie. Keď po dlhšom čase Emu vytiaholhlavu z piesku, Kubo sa ho spýtal: „Nevieš, kde slnko spáva? Kde sa ráno zobúdza?“ Emu ukázal za more: „Pobehal som už celú Austráliu. Vieš, Austrália je najkrajšia zem. Ale slnečný dom som tu nevidel.“ Emu hodil hlavou smerom za more a pokračoval: „Tamto je krajina vychádzajúceho slnka. Možno práve v nej má slnko svoj dom.“ Kubo sa poďakoval pštrosovi a nastúpil do úzkeho kanoe. Na dne člna ležal čudný papek. Ploský a zakrivený ako nový mesiac. Kubo ho chcel vyhodiť, no nestihol. Mal veľa práce s veslovaním na obrých vlnách. Vesloval zo všetkých síl, až sa vylodil v Ázii.
Slnko sa práve prehuplo do popoludnia. Svietilo
zo stromu a chcel si steblo odtrhnúť, no len čo sa
Kubovi rovno na hlavu, takže vôbec nevedel, odkiaľ
priblížil k najbližšiemu políčku, čľupol po členky
vyšlo. Netušil, kam sa má vybrať. Odrazu pri ňom
do vody.
zastal čierno biely medved. Mal milú tvár, volal
„Tu muselo riadne pršať! Žitko vám stojí vo vode.“
sa panda a povedal:
„To je ryža. Ľúbi veľa vody,“ usmiala sa panda.
„Keď u nás nevieme cestu, spýtame sa, alebo
Za políčkami Kubo uvidel obrovské mestá,
si prečítame smerovku. Pozri, tamto je nejaká
v ktorých sa ľudia len tak hemžili.
tabuľka.“ Kubo sa vybral za smerovkou, zadíval
A spýtal sa pandy – ako sa tam všetci zmestia.
sa na ňu a pokrútil hlavou:
„Ľudia sú veľmi šikovní. Behajú po meste hore dolu
„Bodaj ho, aby ho! Veď tu nemáte písmenká.
a vôbec jeden do druhého nenarazia. Cvičia,
Len akési obrázky. Paličky a vlnovky. Poohýbané
aby boli najsilnejší a vedia najlepšie bojovať.“
stebielka. Nedá sa nič robiť. Musíme ísť rovno za
Po chvíli prišli k vysokánskemu múru bez konca.
nosom.“ Panda viedla Kuba hlbokým tmavozeleným
Kubo zhotovil bambusový rebrík, aby mohli,
lesom na najbližší kopec.
najskôr panda a potom on, vyliezť hore.
„Moja krajina je najkrajšia,“ povedala.
Keď kráčali spolu po múre, ktorý bol široký
Kubo vyliezol s Pandou na vysoký strom a rozhliad-
ako cesta pre voz, Kubo sa spýtal:
ol sa dookola. Lesy boli plné farebných omamných
„Spáva u vás slnko?“ Panda odpovedala:
kvetov a sviežej zelene.
„Neviem. Keď sa ráno zobudím, je už na oblohe.“
Neďaleko sa vlnili úzke políčka. Nestáli však vedľa
Ukázala na východ: „ Prichádza z tej strany neba.
seba, ale jedno nad druhým ako schody pre obra.
A navečer sa poberá k štítom Himalájí.“
„To je ale čudné žitko“, čudoval sa Kubo, zoskočil
Keď múr skončil, Kubo z neho zoskočil a poprezeral
si s pandou najvyššie hory sveta, Himaláje, aj veľa krásnych ľudských miest. Jedno mesto však bolo zakázané, tak sa doň nepozreli. Celú cestu ich sprevádzali pojašené opice. Slnko jemne hrialo, až bola voda v ďalekej rieke celkom žltá. Na cestu im vyzváňali zvončeky a ľudia sa im ukláňali na pozdrav. Keď slnko opäť začalo byť skúpe na teplo, Kubo sa pandy spýtal: „Ako je to? Pred zimou utekám, a ona mi zasa ide oproti?“ Panda odpovedala: „Nemusíš ísť do zimy. Zostaň u nás.“ Kubo na to: „Starý otec vraveli, že máme držať slovo. A ja som sľúbil, že nájdem začiatok sveta a chalúpku, v ktorej slnko nocuje a z ktorej ráno vychádza.“ A tak Kubo rozlúčil a ďalej už putoval sám.
Znova sa mu do cesty postavilo more. Hoci len úzky
Mladík odvetil: „Pomýlil – nepomýlil, to ja neviem.
kúsok, ale opäť studené a strapaté od vĺn. Kolísalo
Ale keď si už tu, poobzeraj sa aj u nás. Moja Amerika
Kuba a hojdalo, až vo svojej loďke zadriemal.
je najkrajšia. Vyzerá ako tanečnica – hlavu má priamo
„Nespi, veď zamrzneš! Kto to kedy videl spať na
tu - na samom severe. Rada si ju ozdobuje bielou
Aljaške vonku, pod holým nebom!“
páperovou šatkou. Štíhle nohy jej naopak siahajú
Kubo otvoril oči a zbadal, že je na brehu. Človek,
celkom dolu na juh. V páse je Amerika užšia ako osa.“
ktorý ho budil, bol v kožušinách od hlavy po päty
Kubo zatúžil spoznať Ameriku. Nasadol do mladíko-
zababušený mladík. Naložil Kuba do saní, ktoré
vých saní a preháňali sa studeným severom. Stretali
ťahalo šesť huňatých psov a zaviezol ho do svojho
stáda sobov, biele medvede a vlky. V studených hor-
príbytku.
ských riekach sa trblietalo zlato, na ich brehoch zasa
Keď sa Kubo zohrial, povedal:
ligotavý sneh. Keď zamierili nižšie, vymenili sane za
„Som rád, že som konečne našiel začiatok sveta.
divoké kone. Divoko cválali s indiánmi širokými pré-
Vieš, plavil som sa z Ázie na miesto, kde vychádza
riami, nad hlavami im škriekali bielohlavé orly
slnko. Teraz som konečne tu.“
a kondory.
Mladík pokrútil hlavou: „Mýliš sa, cudzinec. Práve tu
„Amerika je naozaj krásna,“ volal Kubo.
slnko zapadá, nie vychádza. U nás sa končí deň.“
„Počkaj, to nie je všetko! Ešte si sa nevozil na lame
Zmätený Kubo raz nevedel, čo si má o tom myslieť.
a nezatancovali si si na karnevale. Poď, zídeme nižšie.
Celý čas putoval k východu slnka a odrazu prišiel
Možno nakukneme aj do amazonského pralesa.
na jeho západ?
Ozaj, nebojíš sa hadov?“
„Pomýlil som sa? Stratil som sa? Moje putovanie
Kubo si to nechcel priznať, no anakonda a veľhad
bolo márne?“
kráľovský mu nahnali poriadny strach.
Pred obrovským pavúkom chcel vyliezť na strom,
tú blýskavú vec. Čo ak sa to ligoce brána, ktorou
ale rozmyslel si to, lebo na tom strome sedel jaguár.
sa otvára svet? Alebo bránka slnečného domu?“
Pochodili krížom krážom hory i doliny, a keď ich
Ako sa však Kubo približoval, lesklá vec vystupovala
rozboleli nohy, schladili si ich v Amazonke. Hlad si
z mora a Kubovi bolo zakrátko jasné, že je to skala.
zahnali kukuricou a zemiakmi, takže sa Kubo cítil ako
Vysokánsky kopec. Pred ním sa postupne objavovali
doma. Schyľovalo sa však k večeru. Museli sa teda
iné, menšie kopce.
vrátiť do mladíkovho príbytku a uložili sa spať.
„To sú hory. Ďalšia zem!“ zaradoval sa Kubo a bežal
„Mal si pravdu,“ uznal Kubo, „Tvoja zem je krásna.
po ďalekohľad.
Veru by som tu aj zostal. No zdá sa, že za týmto
Priložil si ho k oku, zaostril, zadíval sa na vrchol tej
ďalším morom, by sa už naozaj mohol ukrývať
najvyššej hory a – je to vôbec možné?! Na tej hore,
začiatok sveta. Musím sa o tom presvedčiť.“
na samom vrchu, sedel Kubov starý známy.
Nastúpil teda na loď ešte raz. Napäl plachty
Starček z Európy.
a dlho, veľmi dlho sa plavil. Až mu bolo z toľkej
Kubo sa rýchlo vylodil, vyliezol za ním a udivene sa
vody otupno a začal premýšľať:
starčeka spýtal:
„Kubo, Kubo, bolo ti treba ešte putovať? Veď toto
„Ako si sa sem dostal? A prečo si odišiel z Mont
more nemá konca kraja. Koniec sveta je teda z vody.
Blanku? Veď si sľúbil, že ma tam počkáš!““
Ďalej už, zdá sa, nie je celkom nič. Prišiel čas, vrátiť
Starček odpovedal: „Ani som sa odtiaľto nepohol.
sa domov.“ Lenže práve keď sa chystal otočiť loď,
Sedím tu, ako sme sa dohodli a čakám.
čosi sa v diaľke zablyslo.
Ale ty sa vraciaš z celkom opačného konca,
„Počkám ešte s tým otáčaním,“ rozhodol sa Kubo.
akým si odišiel...“
„Na cestu späť mi zostane dosť času, keď preskúmam
„Ničomu nerozumiem. Išiel som stále dopredu.
Prešiel som mnohé zeme, ale začiatok sveta, ani slnečný dom, som nenašiel. Práve som sa chystal vrátiť. A odrazu som doma.“ „Naozaj si prešiel toľko krajín?“ „Prešiel. Akože sa volám Kubo!“ „A ktorá z nich je najkrajšia?“ Kubo sa chvíľu zamyslel, spomínal, čo v každej zemi videl a počul, až nakoniec povedal: „Všetky.“ Starček sa chytil za bradu, zo všetkých strán si Kuba obzeral, potom sa ho spýtal: „Kubo, a čo ti to trčí z vrecka?“ „Á, papek. Našiel som ho v Austrálii. Už ho nepotrebujem.“ Zakrivené ploské drevo, ktoré si Kubo vytiahol z vrecka, bolo bumerang. Kubo ho zahodil a chcel sa ďalej zhovárať so starčekom, no bumerang sa vrátil naspäť a klepol Kuba po chrbte. Kubo sa zamračil: „Ty ma budeš búchať? Počkaj, hodím ťa silnejšie, koťuha jedna drevená.“ No nepomohlo to.
Bumerang sa vrátil síce troška neskôr, ale predsa.
poriadne ustal. Ty si sa, starček, dozvedel, čo si chcel,
„Vari ťa nezahodím?“ hneval sa Kubo.
ja som si svet poprezeral, poberiem sa teda
Skúsil hodiť do tretice, z celej sily. Bumerang opísal
naspäť domov.“
vo vzduchu velikánsky kruh a hop do Kubovej dlane.
Keď Kubo vošiel do svojej chalúpky, premýšľal:
Starček sa smial, až sa za brucho chytal:
„Svet nie je na zahodenie. Len čo troška zmúdriem,
„Čudná vecička! Jedným koncom to zahodíš, druhým
veru sa do doň vyberiem.“
sa ti vráti. Presne ako ty. Aj ty si odišiel na jednu
Potom sa už uložil na svoju teplú pec.
stranu a vrátil si sa druhou.“
Oči mu zaklipkali, hlava oťažela.
Odrazu Kubovi svitlo:
Ospalo zašepkal: „Raz sa určite vyberiem do sveta...“
„Jéj, starček. Tak je to teda s tým naším svetom!
a pod perinu sa mu vopchal farebný zamatový sen.
Guľatý je ako jabĺčko. Na jednu stranu som sa vybral, prešiel som po ňom dookola ako mravec a som zasa tu!“ Starček spokojne súhlasil: „Svet nemá koniec. Ani začiatok. Slnko musí bežať stále dokola. Nikde nenocuje, nikdy nespáva. A vieš, čo je na tom najlepšie? Že na guľatom svete sa nemožno stratiť. Keď pôjdeš pekne rovno za nosom, dogúľaš sa zasa len domov.“ „Slnko nikde nespáva, zato ja by som si už rád pospal,“ zívol Kubo. „Od toľkého chodenia som
©BIBIANA 2013 Projekt pripravila BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti ako súčasť programu Bienále ilustrácií Bratislava 2013.