Amerika by BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti

Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.

Info o projekte

Ďuro Balogh

Ako si Kubo obzeral Ameriku

Koniec

Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátor: Ďuro Balogh Deti: Základná škola Grösslingová Fotograf: Vlado Kuric Grafická úprava: Anna Deáková

Ďuro Balogh

Ako dieťa, vtedy ešte malý Jurko Balogh, veľmi veľa, rád a často kreslil indiánov. Dnes, keď sa stal z Jurka Ďuro, kreslí stále, aj keď nie už indiánov, ale ilustruje predovšetkým detské knižky. Vo svojich ilustráciach znázorňuje hlavne to, o čom je knižka ku ktorej má vytvoriť obrázky. Ďuro ilustroval známe rozprávky ako napríklad Pippi dlhú Pančuchu, kocúra Červenochvosta, dievčatko Johanku, ktoré sa presťahovalo do Zapadáčikova, dievčatko Katku, ktoré si hľadá lepšiu mamu, dva zelené jelene alebo Evku, ktorá nechce ísť do prvej triedy. A kreslil aj zubný kaz, ktorý sa volá Kazo a hľadá si domov. V tejto knižke sa však opäť vrátil k indiánom, dokonca i on sám sa ním stal a ožil ako náčelník Sediaci Býk. Počas workshopu spoločne s deťmi výtvarne spracovávali Kubovu cestu Amerikou. Ďuro Balogh sa narodil v znamení býka a dosť veľa sedí, tak ako každý ilustrátor.

Znova sa mu do cesty postavilo more. Hoci len úzky

Mladík odvetil: „Pomýlil – nepomýlil, to ja neviem.

kúsok, ale opäť studené a strapaté od vĺn. Kolísalo

Ale keď si už tu, poobzeraj sa aj u nás. Moja Amerika

Kuba a hojdalo, až vo svojej loďke zadriemal.

je najkrajšia. Vyzerá ako tanečnica – hlavu má priamo

„Nespi, veď zamrzneš! Kto to kedy videl spať

tu - na samom severe. Rada si ju ozdobuje bielou

na Aljaške vonku, pod holým nebom!“

páperovou šatkou. Štíhle nohy jej naopak siahajú

Kubo otvoril oči a zbadal, že je na brehu. Človek,

celkom dolu na juh. V páse je Amerika užšia ako osa.“

ktorý ho budil, bol v kožušinách od hlavy po päty

Kubo zatúžil spoznať Ameriku. Nasadol do mladíko-

zababušený mladík. Naložil Kuba do saní, ktoré

vých saní a preháňali sa studeným severom. Stretali

ťahalo šesť huňatých psov a zaviezol ho do svojho

stáda sobov, biele medvede a vlky. V studených hor-

príbytku. Keď sa Kubo zohrial, povedal:

ských riekach sa trblietalo zlato, na ich brehoch zasa

„Som rád, že som konečne našiel začiatok sveta.

ligotavý sneh. Keď zamierili nižšie, vymenili sane za

Vieš, plavil som sa z Ázie na miesto, kde vychádza

divoké kone. Divoko cválali s indiánmi širokými pré-

slnko. Teraz som konečne tu.“

riami, nad hlavami im škriekali bielohlavé orly

Mladík pokrútil hlavou: „Mýliš sa, cudzinec.

a kondory.

Práve tu slnko zapadá, nie vychádza.

„Amerika je naozaj krásna,“ volal Kubo.

U nás sa končí deň.“

„Počkaj, to nie je všetko! Ešte si sa nevozil na lame

Zmätený Kubo raz nevedel, čo si má o tom myslieť.

a nezatancovali si si na karnevale. Poď, zídeme nižšie.

Celý čas putoval k východu slnka a odrazu prišiel

Možno nakukneme aj do amazonského pralesa.

na jeho západ?

Ozaj, nebojíš sa hadov?“

„Pomýlil som sa? Stratil som sa?

Kubo si to nechcel priznať, no anakonda a veľhad

Moje putovanie bolo márne?“

kráľovský mu nahnali poriadny strach.

Pred obrovským pavúkom chcel vyliezť na strom, ale rozmyslel si to, lebo na tom strome sedel jaguár. Pochodili krížom krážom hory i doliny, a keď ich rozboleli nohy, schladili si ich v Amazonke. Hlad si zahnali kukuricou a zemiakmi, takže sa Kubo cítil ako doma. Schyľovalo sa však k večeru. Museli sa teda vrátiť do mladíkovho príbytku a uložili sa spať. „Mal si pravdu,“ uznal Kubo, „Tvoja zem je krásna. Veru by som tu aj zostal. No zdá sa, že za týmto ďalším morom, by sa už naozaj mohol ukrývať začiatok sveta. Musím sa o tom presvedčiť.“ Nastúpil teda na loď ešte raz. Napäl plachty a dlho, veľmi dlho sa plavil. Až mu bolo z toľkej vody otupno a začal premýšľať: „Kubo, Kubo, bolo ti treba ešte putovať? Veď toto more nemá konca kraja. Koniec sveta je teda z vody. Ďalej už, zdá sa, nie je celkom nič. Prišiel čas, vrátiť sa domov.“ Lenže práve keď sa chystal otočiť loď, čosi sa v diaľke zablyslo. „Počkám ešte s tým otáčaním,“ rozhodol sa Kubo. „Na cestu späť mi zostane dosť času, keď preskúmam

tú blýskavú vec. Čo ak sa to ligoce brána, ktorou sa otvára svet? Alebo bránka slnečného domu?“ Ako sa však Kubo približoval, lesklá vec vystupovala z mora a Kubovi bolo zakrátko jasné, že je to skala. Vysokánsky kopec. Pred ním sa postupne objavovali iné, menšie kopce. „To sú hory. Ďalšia zem!“ zaradoval sa Kubo a bežal po ďalekohľad. Priložil si ho k oku, zaostril, zadíval sa na vrchol tej najvyššej hory a – je to vôbec možné?! Na tej hore, na samom vrchu, sedel Kubov starý známy. Starček z Európy. Kubo sa rýchlo vylodil, vyliezol za ním a udivene sa starčeka spýtal: „Ako si sa sem dostal? A prečo si odišiel z Mont Blanku? Veď si sľúbil, že ma tam počkáš!““ Starček odpovedal: „Ani som sa odtiaľto nepohol. Sedím tu, ako sme sa dohodli a čakám. Ale ty sa vraciaš z celkom opačného konca, akým si odišiel...“ „Ničomu nerozumiem. Išiel som stále dopredu.

Prešiel som mnohé zeme, ale začiatok sveta, ani slnečný dom, som nenašiel. Práve som sa chystal vrátiť. A odrazu som doma.“ „Naozaj si prešiel toľko krajín?“ „Prešiel. Akože sa volám Kubo!“ „A ktorá z nich je najkrajšia?“ Kubo sa chvíľu zamyslel, spomínal, čo v každej zemi videl a počul, až nakoniec povedal: „Všetky.“ Starček sa chytil za bradu, zo všetkých strán si Kuba obzeral, potom sa ho spýtal: „Kubo, a čo ti to trčí z vrecka?“ „Á, papek. Našiel som ho v Austrálii. Už ho nepotrebujem.“ Zakrivené ploské drevo, ktoré si Kubo vytiahol z vrecka, bolo bumerang. Kubo ho zahodil a chcel sa ďalej zhovárať so starčekom, no bumerang sa vrátil naspäť a klepol Kuba po chrbte. Kubo sa zamračil: „Ty ma budeš búchať? Počkaj, hodím ťa silnejšie, koťuha jedna drevená.“ No nepomohlo to. Bumerang sa vrátil síce troška neskôr, ale predsa.

„Vari ťa nezahodím?“ hneval sa Kubo. Skúsil hodiť do tretice, z celej sily. Bumerang opísal vo vzduchu velikánsky kruh a hop do Kubovej dlane. Starček sa smial, až sa za brucho chytal: „Čudná vecička! Jedným koncom to zahodíš, druhým sa ti vráti. Presne ako ty. Aj ty si odišiel na jednu stranu a vrátil si sa druhou.“ Odrazu Kubovi svitlo: „Jéj, starček. Tak je to teda s tým naším svetom! Guľatý je ako jabĺčko. Na jednu stranu som sa vybral, prešiel som po ňom dookola ako mravec a som zasa tu!“ Starček spokojne súhlasil: „Svet nemá koniec. Ani začiatok. Slnko musí bežať stále dokola. Nikde nenocuje, nikdy nespáva. A vieš, čo je na tom najlepšie? Že na guľatom svete sa nemožno stratiť. Keď pôjdeš pekne rovno za nosom, dogúľaš sa zasa len domov.“ „Slnko nikde nespáva, zato ja by som si už rád pospal,“ zívol Kubo. „Od toľkého chodenia som poriadne ustal. Ty si sa, starček, dozvedel, čo si chcel, ja som si svet poprezeral, poberiem sa teda naspäť domov.“

Keď Kubo vošiel do svojej chalúpky, premýšľal: „Svet nie je na zahodenie. Len čo troška zmúdriem, veru sa do doň vyberiem.“ Potom sa už uložil na svoju teplú pec. Oči mu zaklipkali, hlava oťažela. Ospalo zašepkal: „Raz sa určite vyberiem do sveta...“ a pod perinu sa mu vopchal farebný zamatový sen.