Antarktida by BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti

Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.

Info o projekte

Katarína Slaninková

Ako si Kubo obzeral Antarktídu

Záver

Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátorka: Katarína Slaninková Deti: Základná škola Veternicová Fotograf: Juraj Mareček Grafická úprava: Anna Deáková

Katarína Slaninková Keď mala Katka dva roky, mama jej dala do ruky papier, ceruzku a ona začala kresliť. Odvtedy sa stalo kreslenie jej každodennou obľúbenou záležitosťou a zároveň naplnením jej života. Kreslila stále a stále kreslí aj dodnes. Pochádza z Bratislavy, tu po skončení základnej školy začala študovať na ŠUPke (škola umeleckého priemyslu) a neskôr na Vysokej škole výtvarných umení. Dnes je z nej všestranná výtvarníčka schopná takmer všetkého. Vo svojom portfóliu má už takmer 35 zilustrovaných kníh. Sú to knihy pre dospelých (napr. Šepkár od Petra Krištúfka), rovnako i pre deti a mládež (napr. Uľa Fuľa krotí farby od Hany Koškovej alebo oceňovaná kniha od Juraja Šebestu, Venussha – Ťažký týždeň). Aj keď má Katka ilustrovanie veľmi rada, nie je to to jediné, čo robí. Venuje sa voľnému umeniu a podieľa sa aj na tvorbe poštových známok. Vo všetkom, čo robí, ju výrazne podporujú rodičia a bratia, jej knihomoľ a platňomoľ, ale aj kocúr a možno dokonca i akváriové rybičky.

A že boli tie vody riadne studené, to mi verte. Ochladi-

„Moje meno je Kubo. Prišiel som len tak. Obzerám si

lo sa tak prudko, že aj samotné more tuhlo od zimy.

svet, aby som vedel, či sa raz mám do neho vybrať.

„Len aby sa mi loďka nerozbila o tie kusiská ľadu,“ stra-

A Ty si kto?

choval sa Kubo. Našťastie sa na obzore čoskoro zjavil

„Zima,“ povedala krásavica a dôležito dodala:

breh. Lenže aj ten bol ľadový. Kubo opatrne vyskúšal,

„Som tunajšia kráľovná.“

či sa nepreborí, ale kdeže! Ľad bol tuhší ako skala.

„Teší ma,“ povedal Kubo a neprestal si fúkať mrazom

„Sláva, máme návštevu!“ zvolal v diaľke tenký

popálenú ruku.

ženský hlas.

„Vravíš, že si obzeráš svet? Potom si na správnom

Kubo zbadal prekrásnu, veľmi bledú dievčinu. Bežala

mieste. Povodím ťa po mojej Antarktíde.

Kubovi oproti, aby ho čo najskôr privítala. Priesvitná

Je najkrajšia. Poď so mnou. Budem ťa sprevádzať, kam

dievčina akoby vykresaná z krehkého skla načahovala

sa len pohneš. Aby si sa tu nestratil a aby si uveril,

ku Kubovi svoju bielu ruku. Kubo by jej ju rád stisol na

že v Antarktíde, mi patrí všetko. Každý centimeter!“

zoznámenie, no bál sa, či sa kráska pod jeho dotykom

Potom Kubovi poukazovala celú svoju ríšu. Ligotavý

nerozpadne na kúsky. Napokon sa jej dotkol a ona

ľadový palác s miliónom komnát i biele polia, na

mu stisla ruku tak tuho, že ho ruka štípala a bolela ako

ktorých sa po celý rok pestuje ten najbelší sneh

popálená.

na svete.

„Au”, zastenal Kubo a šúchal si boľavú ruku

„Moji verní spoločníci si pre teba pripravili malé

o druhú - neboľavú.

vystúpenie“ povedala zima a predstavila Kubovi

„Odpusť. Neovládla som sa. Ale len zo samej radosti,

tučniaky, chaluhy a fulmary. Tučniaky si na túto

že do môjho kráľovstva zavítal cudzinec. Povedz, ako

príležitosť obliekli svoje najkrajšie fraky.

sa voláš a prečo si prišiel?“

Chaluhy a fulmary, zimné čajky – akrobatky,

si ale s oblečením nerobili veľké starosti. Prileteli v hnedosivých plášťoch a predviedli Kubovi takú leteckú akrobaciu v snehovej víchrici, akú ešte nevidel. Po leteckom čísle pribehli malé pojašené tučniačatá. Tlieskali drobnými krídlami a jašili sa na ľade. Spúšťali sa na dlhých šmykľavkách, čľupkali do priezračnej vody, škriekali a smiali sa z plného hrdla. „A pozri na moju pýchu,“ ukázala zima do diaľky, kde z vĺn vyskakovali veľryby, uškatce, tulene a kosatky. „Čarovné bledomodré divadlo,“ chválil Antarktídu Kubo a zima mala veľkú radosť. Skutočne sa od Kuba nepohla ani na chvíľočku. Presne ako sľúbila. Lenže Kubo bol už takmer rovnako belasý ako Antarktída. Triasol sa ako osika. Spýtal sa zimy: „Keď tu vládneš a všetci ťa po-po-poslúchajú, nemohla by si ro-rozkázať, aby niekto priložil na oheň – hoci le-len jedno jedinké polienko... Pekne prosím, pro-sííím...“

Kráľovná zima sa preľakla: „Ešteže čo! Moje snežné páperie by sa stratilo. Ľad by sa mi roztopil. Na čom by sa surfovali tulene a mrože? Po akých kĺzačkách by sa tučniaky kĺzali do vody? Nežartuj, cudzinec! Veď aj môj palác by zmizol. Moja Antarktída by sa stratila.“ Zima sa chvíľu hnevala, a podozrievala Kuba, že ju nemá rád. No potom sa zľutovala a zababušila ho do teplých kožušín, ktoré si tu pred rokmi zabudli polárni výskumníci. Kubo potom kráčal v spoločnosti zimy celou Antarktídou, až sa opäť ocitli na brehu mora. „Kým sa rozlúčime,“ povedal Zime, „nevieš mi poradiť, kam chodí slnko spať?“ „Ach slnko! Je veľmi náladové, milý Kubo. Raz sa mu u nás páči tak veľmi, že neodchádza ani počas nocí. Bez prestania svieti. Vzápätí sa urazí a neukáže sa celé dlhé mesiace. Kto sa v slnku vyzná?“ Kráľovná Antarktídy, trblietavá Zima, pokrčila plecami a potom pomohla Kubovi nastúpiť do lode. Dlho si mávali na pozdrav. A Kubovi sa z toho mávania pomaly vracalo teplo do žíl.