Austrália by BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti

Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.

Info o projekte

Vlado Král

Ako si Kubo obzeral Austráliu

Záver

Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátor: Vladimír Král Deti: Základná škola Beňovského Fotograf: Juraj Mareček Grafická úprava: Anna Deáková

Vladimír Kráľ Keď Vladimír Král, vtedy ešte malý Vladko, dvŕšil 5 rokov,

stolár, ani chýrny záhradník, ale ešte stále môže byť užitočný

jeho rodičia sa rozhodli, že z neho bude zručný stolár.

ako maliar izieb.“ Rodičia sa práve chystali vymaľovať byt a

Otec mu podal kladivo, aby sa Vladko naučil zatĺkať klince

podali teda Vladkovi veľkú štetku s bielou farbou, nech sa

do dosák. Lenže ono to nešlo a tým ťažkým kladivom trafil

dieťa začne priúčať. Lenže Vladkovi sa biela zdala príliš nudná

akurát svoj prštek namiesto klinca. Keď mal už všetky prsty

a jednotvárna. Nasypal do kýbla s bielou farbou vodové farby,

na obidvoch rukách pootĺkane a poobväzované, usúdil

pridal zopár temperiek a pustil sa do stien izby, predsiene aj

otecko, že stolár z jeho syna veru nebude. „Nič to! Keď nebude

spálne, ktoré boli už čisto do biela vymaľované. Kým otecko s

stolárom, môže byť náš syn chýrnym záhradníkom,“

mamou donatierali steny v kuchyni, zvyšok bytu sa premenil

nestrácali nádej rodičia. A hneď na druhý deň odviedli

na pestrofarebnú machlanicu – mazanicu, uprostred ktorej

Vladka na dedinu k dedkovi, ktorý mal krásnu veľkú záhradu.

víťazoslávne stál ich synček Vladko. Mamička zalomila rukami,

Dedko vnúčikovi podal záhradnícke nožnice a prikázal mu:

otecko si trhal vlasy a zúfalo zvolal: „Synček, synček, keď si ty

„Vladko, odstrihni týmito nožnicami každy uschnutý list na

taký nešika nešikovný, môžeš kresliť obrázky do detských kníh.

viniči, ja zatiaľ skočím do obchodu po nové hrable. “Vladko

Keď tam čosi pokazíš, nikto si to nevšimne.“

prikývol a pustil sa do práce. Strihanie ho bavilo. Strihal

Hneď na druhý deň prihlásili rodičia Vladka na výtvarný

hlava-nehlava všetko, čo mu prišlo pod ruky. Kým sa dedko

krúžok, kde sa naučil maľovať a kresliť a keď doštudoval

vrátil z obchodu, v jeho záhrade neostal ani jediný lístok na

Vysokú školu múzických umení v Bratislave, stal sa z neho

stonke. Dedko zbledol, ozelenel, očervenel a nové hrable

ilustrátor a je ním dodnes. Vo svojej ilustrátorskej zbierke

od jedu zlomil na dve polovice. Rodičia sa trochu zľakli, keď

má už niekoľko významných kníh ako napr. Vianočné

im dedko synčeka priviedol ešte v ten istý deň naspäť. „No

mystérium, knižku o Analfabete negramotnej

čo už,“ povzdychli si rodičia. „Nebude z nášho syna šikovný

alebo o Kozliatkach.

Keď sa Antarktída Kubovi stratila z obzoru, voda

Ale keď ho uvidíš, odkáž mu, že ho pozdravujem.“

bola stále teplejšia. Po čase priplával k brehu malej

Kubo to ochotne kivimu sľúbil a vyplával do Aus-

zelenej krajiny. Kubo sa vybral do neďalekého lesa,

trálie. Najskôr Kubo stretol veľkú nohatú kenguru,

aby pohľadal nejaké živé stvorenie. A hneď aj

ktorá si nosila dieťatko v kapse na bruchu.

našiel - vtáčika bez krídel. Vyzeral ako malá hnedá

Kengura poradila Kubovi:

sliepočka, mal veľmi dlhý a tenký zobák a volal sa kivi.

„Ten, ktorého hľadáš, sa volá Emu. Už dlho som

„Prečo sa skrývaš v kroví?“ spýtal sa ho Kubo.

ho nevidela, asi sa odsťahoval. No spýtaj sa mojej

„Hanbím sa pred ostatnými vtákmi, že neviem

prasesternice koaly. Býva neďaleko.“

lietať.“

Kubo sa pobral k stromu, kde koala bývala. Čo sa

„Ale, aké hanbenie! Pozri na mňa – tiež nemám

len naklopal, kým ju zobudil! Spala ako zabitá.

krídla, dokonca ani zobák a predsa si bez hanby

Keď sa konečne prebrala, povedala len:

obzerám svet.“

„Treba ísť rovnou cestou,“ a opäť zaspala.

Kivi si vzdychol: „Lenže ja mám na túlanie prikrátke

Kubo si všimol, že aj ona skrýva vo vrecku na

nôžky. A navyše tu, na Novom Zélande nemám

bruchu bábätko.

spriaznenú dušu... Počul som, že za vodou,

„To tu bude asi taký zvyk – nosiť deti vo vrecku.

v širokej Austrálii, žije veľký vták, ktorý tiež

Šikovné. Aspoň sa nepotratia,“ uznal Kubo

nelieta. Rád by som sa s ním spriatelil. Ale ako sa

a po špičkách sa vzdialil, aby hebkú striebornú

k nemu dostanem, keď nemám krídla?

koalu, ani jej dieťa nezobudil. Rozhodol sa,

Ani plávať neviem...“

že bude kráčať rovnou cestou, ako mu poradila.

„Odveziem ťa na lodi,“ ponúkol sa Kubo.

Ale ktorou, keď je Austrália krížom krážom

„Radšej nie. Z vody mám veľký strach.

začiaraná mnohými dlhými rovnými cestami?

Chvíľu premýšľal a potom si vybral tú najdlhšiu a najrovnejšiu zo všetkých ciest. Viedla horúcimi pláňami, na ktorých poskakovali kengury. Jedna cez druhú ochotne radili Kubovi. „Emu býva pri jazere“ tvrdila jedna. „Nie, nie, celkom isto býva na širokých vyprahnutých pláňach,“ hádala sa iná. Kubo hádky neznáša, tak sa radšej rozlúčil a rozhodol sa ísť rovno za nosom, ako bol zvyknutý. Keď sa zvečerilo, Kubo začal pomýšľať na spánok. Vtom začul hrozivé zavíjanie. Akoby mal za pätami strašlivého vlka. Preľakol sa a začal bežať. Odrazu sa mu do pred očami zjavila malá strapatá hlavička so smiešnym zobákom. Kubo sa hrozne preľakol a skríkol, ale hlavička ho napomenula: „Ticho, ani muk! Divý pes dingo by nás mohol začuť. Radšej bežme, kým je čas. Naskoč mi na chrbát!“ Kubo poslúchol, ani sa nestihol čudovať, aké čudné stvorenie ho postretlo. Niečo ako operený kôň. Cválali veľkou rýchlosťou, celučkú noc. Keď svitlo ráno, zem sa opäť stretla s veľkou vodou. Kubov záchranca

sa pred tou vodou zastavil a zhodil Kuba zo svojho chrbta. „Ani neviem, komu sa mám poďakovať za záchranu,“ povedal Kubo a obzeral si to čudné stvorenie – napoly vtáka, napoly koňa. „Volám sa pštros Emu,“ predstavil sa bežec. „Jéj, práve Teba hľadám. Nesiem ti pozdrav od kiviho z Nového Zélandu.“ Kubo sa tešil, že odkaz predal, ale nebol si istý, či ho Emu počul. Strčil si totiž hlavu do zlatého piesku na pobreží. Tak si Kubo sadol k nemu a pozoroval obrovské vlny, vyššie ako dom. Skákali vysoko, predháňali sa s delfínmi, kto vyskočí vyššie. Keď po dlhšom čase Emu vytiaholhlavu z piesku, Kubo sa ho spýtal: „Nevieš, kde slnko spáva? Kde sa ráno zobúdza?“ Emu ukázal za more: „Pobehal som už celú Austráliu. Vieš, Austrália je najkrajšia zem. Ale slnečný dom som tu nevidel.“ Emu hodil hlavou smerom za more a pokračoval: „Tamto je krajina vychádzajúceho slnka. Možno práve v nej má slnko svoj dom.“ Kubo sa poďakoval pštrosovi a nastúpil

do úzkeho kanoe. Na dne člna ležal čudný papek. Ploský a zakrivený ako nový mesiac. Kubo ho chcel vyhodiť, no nestihol. Mal veľa práce s veslovaním na obrých vlnách. Vesloval zo všetkých síl, až sa vylodil v Ázii.