Európa by BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti

Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.

Info o projekte

Daniela Olejníková

Ako si Kubo obzeral Európu

Záver

Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátorka: Daniela Olejníková Deti: Základná škola Mudroňova Fotograf: Michal Gorný Grafická úprava: Anna Deáková

Daniela Olejníková Keď mala Daniela Olejníková 4 roky, rodičia sa z rodnej Bratislavy presťahovali na rok do Francúzska. Nielen cudzia krajina, ale predovšetkým jazyk bol pre ňu niečim úplne novým. V tamojšej škôlke nikomu nerozumela a ani oni jej. Nechali ju teda kresliť, pretože to jej išlo výborne a ona si začala myslieť, že kreslenie bude jej životným údelom. Po návrate späť na Slovensko túžila byť aj zverolekárkou, ale to ju rýchlo prešlo a v roku 2011 ukončila 6 ročné štúdium v ateliéri ilustrácie a grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Zvieratá a príroda sú však jej najväčším prameňom inšpirácie dodnes. Za sebou má bohatú kôpku knižiek, ktoré ilustrovala a dokonca za niektoré získala aj ocenenia (ocenenie Najkrajšie knihy Slovenska 2009 za knižku Miro Čársky: O Basetovi, ktorý neznášal mľaskanie, Plaketa BIB 2013 za ilustrácie v knižkách Richard Brautigan: V melónovom cukre a Jana Bodnárová: Trinásť). Okrem ilustrovania kníh ju baví aj grafický dizajn, venuje sa vlastnej voľnej tvorbe, rada vymýšľa, tvorí, cvičí a stretnúť ju môžete najpravdepodobnejšie na bicykli v Bratislave.

Dávno - nedávno, ďaleko či blízko, žil raz jeden Kubo. Bolo mu treba vybrať sa do sveta tak, ako sa na poriadneho Kuba patrí. Lenže nášmu Kubovi sa akosi nechcelo. Váhal a okúňal sa: „Nebolo by mi lepšie doma za pecou? Na lavičke pri studni? Stojí svet vôbec za to, aby som sa doň vybral? Nebudem si nadarmo drať topánky? A čo ak ma v tom svete niečo zožerie?“ Napokon sa rozhodol, že prv ako sa do sveta vyberie, poriadne si ho poobzerá. Aby ho ten svet potom ničím nezaskočil.

Hneď ráno si obul topánky - túlačky a pobral

„To je nádhera!“ zvolal Kubo.

sa najskôr hore kopcom, pretože jeho starý otec

„Veru je, len keby to nebolo tak vysoko!“ ozvalo sa

hovorieval:

mu za chrbtom. Po chodníku sa k nemu horko-ťažko

„Kubo, vždy kráčaj pekne do kopca. Aby si videl

šplhal starý bradatý muž.

do diaľky.“ A starých otcov treba poslúchať.

Kubo sa začudoval:

Kubo sa teda vyšplhal na najbližší kopec a rozhliadol

„Kde ste sa tu nabrali strýčko? Ako ste sem vyliezli?“

sa. Lenže neďaleko uvidel o čosi vyšší kopec. Zliezol

„Ohohó, ešte nie som taký starý. A mám tu prácu.“

teda z kopca, na ktorom stál, a vyšplhal sa na ten

„Čo vy tu, pod samým nebom, môžete robiť?“

vyšší. A tu zrazu – v diaľke stojí ešte vyšší. Tak vyliezol

„Môžem hľadieť do diaľky a hľadať odpovede na

na ten. A potom na ďalší, čoraz vyššie a vyššie, až sa

moje otázky.“

napokon vyšplhal tak vysoko, že už žiaden vyšší vrch

Kubo sa poškrabkal po hlave: „Tu sú nejaké odpo-

okolo seba nevidel. Sadol si a obzeral sa dookola.

vede? Na vrchole sveta?“

Toľko vrchov a kopcov, bielych kamenných aj zaras-

„Nie sme na vrchole sveta, len na vrchole Európy.

tených zelených – ani spočítať ich nevedel. A okolo

To nevieš?“

tých kopcov sa vlnili belasé vodné hady – hrubé

Kubo sa zahanbil: „Nikdy som o takom čosi nepočul.“

rieky, ktoré sem-tam vystrkovali tenké chápadlá –

„Pravdepodobne ani nevieš, že sa tento vrch volá

menšie riečky a potoky. Žiaden ten hrubý ochápadlo-

podľa kráľa Monta a jeho kráľovnej Blanky.“

vaný had sa ani na chvíľočku nezastavil. Bez prestania

Kubo len vtiahol hlavu medzi ramená a starček vy-

sa plazil a plazil, až kým sa nedoplazil do mora. Na

krútil ústa:

severe boli kopce biele ako nevesty. Na juhu zasa

„Ajajáj, chlapče,“ povedal a posadil sa na kameň,

rozpálené a farebné – radosť pozerať!

„vidím, že ti musím rýchlo všetko porozprávať, aby ti

od hlúposti neskučeraveli vlasy.“ Kubo si prestrašene zahrabol prstami do vlasov. Zazdalo sa mu, že sa už niektoré z jeho vlasov začínajú krútiť, ako potoky a rieky pod Mont Blancom. „Vidíš tie kopce všade naokolo?“ spýtal sa starec. „Pravdaže. Niektoré z nich majú na hlave korunu ako králi.“ Starček súhlasil: „A ktorý nemá korunu, ozdobil sa bielou snehovou čiapkou. Nezloží ju z hlavy ani v lete.“ „A prečo sa tak vyparádili?“ „Koruny kopcov sú hrady a zámky. Keď v Európe kraľoval Mont a jeho žena Blanka, rozhodli sa, že si postavia najkrajší hrad na svete. Chceli, aby ho nikdy žiaden kráľ neprekonal. Jedného dňa vyšli sem, aby videli celú Európu, a kráľ Mont povedal: „Hrad musí stáť pri rieke, aby som mohol chytať šťuky a sumce. A v hustých lesoch okolo hradu chcem poľovať na stáda sŕn, jeleňov, muflónov, aj obrov - zubrov, alebo na líšky, ktoré sú na severe

biele a na juhu celkom červené. A pod hradom chcem mať nedohľadné polia s obilím, vinice, sady a voňavé lúky.“ Blanka teda vybrala jeden taký kopec a Mont dal naň postaviť prekrásny hrad. No Blanka ohrnula nos: „Je príliš biely.“ Mont postavil iný, tmavší hrad. No myslíš, že bola spokojná? Ani náhodou. Jeden zámok sa jej nepáčil, pre málo slnka. Hrady na severe boli pre ňu studené a čarovné hrady na juhu zasa príliš rozpálené. Nič pre ňu nebolo dosť dobré. Každý hrad ofrfľala: „Tamten je príliš tmavý. Veľmi kamenný! Málo vyzdobený! Nebudem bývať v dome, ktorý má namiesto siedmich veží len šesť.“ Blanka neprestala preberať, až kým nebola celá Európa posiata hradmi, kaštieľmi a zámkami. Len sa pozri, sú rozsypané všade. Ani spočítať ich neviem.“ „Ktorý z nich si pani Blanka vybrala?“ spýtal sa Kubo. „Žiaden. Toľko vyberala až zostarla a nenasťahovala sa do žiadneho.“

„Kto potom vo všetkých tých hradoch býval?“ „Bohatí páni, ich družina a mnoho učencov, ktorí celé dni a noci súťažili, kto z nich je najmúdrejší. Všetko, čo kedy vymysleli, vpisovali do hrubých kníh. A keď už tie knihy nemali kam dávať, postavili pre ne knižnice. Vynálezcovia vymýšľali nové prístroje. Muzikanti skladali nádhernú hudbu, maliari maľovali a sochári kresali do kameňa belostné sochy. Alchymisti hľadali nápoj neviditeľnosti a recept, ktorý by kameň premenil na zlato. Moreplavci sa vydávali na dlhé nebezpečné výpravy. Vážni hvezdári počítali hviezdy, pojašení šašovia hrali divadelné hry. Záhradníci sa predbiehali, okolo ktorého hradu budú kvitnúť najkrajšie kvety. Pod hradmi vyrástli kamenné mestá aj prosté dedinky, v ktorých ľudia žili, pracovali a zhovárali sa mnohými jazykmi. A tak je to, milý Kubo, dodnes. Preto je Európa najkrajšia.“ Kubo počúval, chvíľu krútil hlavou a potom sa opýtal: „Vy, pane, všetko viete. Tak akú odpoveď tu hore hľadáte ?“ „Chcel by som vedieť, čo je na začiatku sveta.

Odkiaľ slnko každé ráno vychádza a čo robí v noci. A ty, chlapče, čo tu robíš?“ „Obzerám si svet.“ „Vieš ty čo? Len si ho poobzeraj, a keď sa niečo múdre dozvieš, príď mi to povedať. Ja ťa tu počkám.“ Kubo súhlasil. Rozlúčil sa so starčekom a zišiel z Mont Blancu. Ako zostupoval, slnko pálilo čoraz viac. Kubo si spokojne kráčal stále dolu kopcom. Tráva i stromy boli vyššie, kvety farebnejšie. Ľudia, ktorých stretal, boli stále tmavší, akoby ich vo svojej peci lúčmi pozlátilo samotné slnko. Potom Kubo prišiel na breh mora a preplavil sa na jeho druhú stranu do krajiny celkom čiernych usmiatych ľudí.