NOTA BENE 108 by Proti prúdu

108

JÚN 2010 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

MUŽI

Prečo mlčia? MS vo futbale Machovia a hrdinovia

POLOVICA

PRE PREDAJCU

ŠPIÓN

text: dagmar gurová | foto: miroslava spodniaková

PSÍ SALÓN HĽADÁ PRIESTORY

ĽUBICA STRIHÁ ZA POCHODU Svoju strihačskú živnosť sa Ľubica chystá presunúť do Trenčína. Najmenej rok však neopustí ani svojich zákazníkov v hlavnom meste. Bude tak platiť dva nájmy. V Bratislave pátra po miestnosti za výhodnú cenu. Ľubici, bývalej predajkyni Nota bene, sa podaril odvážny kúsok. S pomocou nášho združenia rozbehla salón pre psy a internetový obchod s potrebami pre psíkov a mačičky. Po roku podnikania je všeličo inak. Ľubicinu prácu teraz ovplyvňuje hlavne fakt, že nemá miestnosť na strihanie psíkov. Donedávna svojich zákazníkov prijímala v susedstve výdajne Nota bene, v priestoroch na Karpatskej, ktoré nám prenajíma Staré Mesto. Je však čas osamostatniť sa, a tak hľadá nový podnájom v širšom centre Bratislavy. Dve najväčšie obmedzenia sú cena a vybavenie. Nejde pri tom o nič nóbl. „Stačilo by mi aj 20 metrov štvorcových.“ Potrebuje tam však vodu, lebo psov aj kúpe (ideálny by bol sprchový kút) a toaletu. „Chcem poprosiť ľudí, či by mi mohli poskytnúť alebo poradiť prenájom na začiatok za nižšiu cenu.“ Výhodný nájom bude potrebovať o to viac, že z rodinných dôvodov sa onedlho sťahuje do Trenčína. Okrem psieho salóna plánuje v novom pôsobisku založiť aj psí hotel. Chvíľu určite potrvá, kým sa firma zavedie. Najmenej rok bude preto ďalej dochádzať do Bratislavy, teda platiť za dva priestory.

V MHD so šibenicou Hoci má ešte druhú robotu – upratuje v Nota bene, na mesiac si musí vystačiť so štyristo eurami. „Keď zaplatím za bývanie, elektrinu a veci do internetového obchodu, ostáva mi len malá čiastka. Často sa čudujem, ako z toho vyjdem.“ Možno sa vám zdá zvláštne, že podnikaním si nezarobí viac. Ak ste si u nej náhodou dali strihať psa, je vám asi jasné prečo. Ľubica si totiž za prácu pýta oveľa menej, ako je v tejto branži zvykom. „Idem pod cenu, lebo v konkurencii by som momentálne inak neuspela,“ hovorí. „Nižšie ceny zvyšujú šancu, že zákazníci začnú moje služby využívať pravidelne.“ Za rok si už skutočne získala stálu klientelu. Niekto za ňou prichádzal na Karpatskú, iných navštevovala doma. Od minulého mesiaca pracuje už len za pochodu. Znamená to, že so sebou nosí veľkú tašku s potrebami

Ľubica sa pokúša nájsť nové priestory pre svoju prácu.

na strihanie. Nie je to len strojček, ako by ste si hádam mysleli. Prevláča aj hrebene, pokladňu a šibenicu (pomôcku, ktorou sa psík pripevňuje na strihacom stole). Cestuje MHD, čo stojí peniaze navyše, lebo cestovné si neúčtuje. Je pravda, že zo zárobku by musela odrátať sumu na nájomné. Nevýhoda po-

„Teraz chcem zase ja pomôcť niekomu druhému, ponúknuť mu šancu.“

jazdného salónu je však v tom, že nie každý si praje absolvovať strihanie psa vo svojej domácnosti. „Chápem, ak si ľudia nechcú do súkromia pustiť cudzieho,“ hovorí Ľubica. Pre niekoho je zase problém skôr v tom, že strihanie zanecháva stopy. „Snažím sa o čo najmenší neporiadok, ale keď sa ostrihaný psík otrasie, predsa len z neho ešte trochu srsti opadá.“

Nový účes, nový domov Za deň Ľubica upraví dvoch až troch psov. Nie je to málo, lebo jedno strihanie trvá podobne dlho ako zložitý účes u ľudského kaderníka. Či je to hodina alebo dve, závisí od druhu a veľkosti psa aj od toho, v akom je stave. Kamarátka, ktorá si dala u Ľubice ostrihať dvoch psov, mi referovala, že takú detailnú prácu ešte nevidela. Navyše jej zverenci nejavili žiaden stres ani rozmrzelosť, ako to bývalo vždy predtým. „U mňa je podnikanie o láske k zvieratám. Beriem to ako snahu pomôcť majiteľom psíkov aj psíkom samotným.“ Ľubica totiž robí všeličo zadarmo. Rozdáva rady o výžive či výchove a najnovšie do strihačského remesla zaúča ďalšiu predajkyňu Nota bene. „Teraz chcem zase ja pomôcť niekomu druhému, ponúknuť šancu na posun vpred. A aj aby tu po mne niečo ostalo.“ Nácvik prebieha v bratislavskom útulku Slobody zvierat. „Som veľmi rada, že som dostala takúto ponuku. Odmietli, aby som robila zadarmo, ale pýtam si menej ako obvykle. Najviac ma teší, že každý ostrihaný psík hneď na druhý deň získal nový domov.“

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

z obsahu

kauza rozhovor VITAJTE V NAŠEJ REZERVÁCII AKO SI LEPŠIE POROZUMIEŤ

Počas svojej praxe spoznal tisícky osudov a zápletiek. „Keď si vypočujem najskôr verziu od ženy, o chvíľu od muža a mám pred sebou dva zdanlivo úplne odlišné príbehy, už viem, že si neodporujú, oni sa vlastne dopĺňajú,“ hovorí psychológ Dušan Fabián.

šport FUTBAL V KRAJINE VUVUZIEL

Rok 2010 je mimoriadny, bohatý na dve najväčšie športové udalosti. Olympiádu vo Vancouveri už máme za sebou, futbalové majstrovstvá sveta v Južnej Afrike budú mesiac „hýbať“ celým svetom. Najlepší národný tím planéty spoznáme 11. júla.

príloha muži POTICHU ĎALEJ ZÁJDEŠ

Muži tvrdia, že ak je raz problém zadefinovaný, otĺkať ho o hlavu nepomôže. Je to otravné aj kontraproduktívne. Riešením vraj je nechať konflikt vyhniť.

do tucta VZÁCNY OBYČAJNÝ MUŽ

Necíti sa byť dokonalý, ani hrdina. Len mu robí potešenie zriecť sa niečoho v prospech niekoho iného. „Sám seba sa pýtam, čo som ešte neurobil, aby som nežil v blaženej slasti z toho, čo som už urobil,“ hovorí stále vitálny profesor Ladislav Šoltés.

pútnik LENIVÁ KRAJINA

Vláčik, ktorý tu ktovie prečo volajú metro, stojí v Mahdii hneď vedľa prístavu. Pre turistov je tuniské more oddych a pohoda, domácich však živí. Rybári vyrážajú na vodu v malých člnoch a majstri lodní tesári opravujú a natierajú farebné lode v dokoch pod holým nebom.

V BUDÚCOM ČÍSLE NÁJDETE MED – tekuté zlato Med ako nová zbraň proti rakovinovému bujneniu? V ďalšom čísle Nota bene sa dozviete viac o liečivých účinkoch medu, o špeciálne vyšľachtených včelách, ktoré vás ušetria bodnutia, o umelom oplodnení a iných včelárskych vynálezoch rodiny Dedinských.

ÉČKA

Rýchlokurz „foodstylingu“

Nie všetky éčka sú rovnako škodlivé. V júlovom čísle nájdete vreckový zoznam najviac zdraviu škodlivých látok v potravinách. Môže sa stať pomôckou pri Vašich každodenných nákupoch.

Miroslav Kubečka, kuchár a foodstylista Vás naučí v krátkych krokoch, ako dosiahnuť, aby vaše jedlo na tanieri vyzeralo neodolateľne.

kontakty editoriál

Instantná pravda a odvážni mladí muži

Muži sú ješitní. Bezdomovci sú alkoholici.... Predsudky. Podľahnem im z času na čas, ako všetci. Je lákavé zjednodušovať si realitu. Netráviť tisíc času pozorným skúmaním sveta okolo seba a neustálym prehodnocovaním faktov. Instantné pravdy nás zlákajú aj tým, že rýchlo vytvoria ilúziu poznania sveta a životne dôležitý pocit, že viem „vo co go“. Moje náhle porozumenie pre túto formu ľudskej slabosti má na svedomí aj fakt, že v poslednej dobe bojujem so syndrómom vyhorenia a túžba šetriť energiou mnou lomcuje viac, než by som chcela. Unavene, nezdieľajúc ohnivé rozhorčenie nášho stĺpčekára Peťa Gettinga, som zaznamenala článok o bezdomovectve v jedných regionálnych novinách s návrhom na zriadenie pracovných táborov pre bezďákov. Jeden z viacerých „protibezdomoveckých“ mediálnych výstupov v poslednej dobe s nepochopením problému. Cítila som, že momentálne nemám energiu opakovať dookola zaklínacie formulky.

Pekné je poznanie, že kde vy končíte, iní začínajú. Vďaka Bohu za čerstvú krv, plnú energie a nápadov. Zásluhou našej redaktorky Dady Gurovej sme opäť vzkriesili redakčné porady s predajcami. Výsledkom je, že dvojstranovú úvodnú kauzu redakčne pokryli naši dvaja talentovaní predajci Fero a Peťo – inteligentne, s nadhľadom a s vtipnou mystifikáciou. Asi máločo ma tak naplní radosťou, ako to, keď nájdeme medzi našimi predajcami talentovaných ľudí a dostane šancu to ukázať. Je to hrozne napĺňajúce a mám pocit, že sa naplnil pôvodný zámer NB. Späť ku kauze zo strany 6. Dívať sa na ľudí bez domova ako na skupinku asociálov a večných alkoholikov je asi lákavé, ale z pohľadu ľudí bez domova aj urážlivé zjednodušovanie tohto vážneho sociálneho problému. Represia nie je cesta a bezdomovci sú široká rôznorodá skupina a nedajú sa na nich uplatniť žiadne paušálne riešenia. Na začiatku dobrého riešenia stojí pochopenie kto sú teda bezdomovci? Je to napríklad aj naša bývalá predajkyňa Eva, ktorej invalidný dôchodok nestačí na zaplatenie jednej samostatnej izbičky, hoci aj v horšej ubytovni. Do

konca života je odsúdená žiť na izbe s dvomitromi ľuďmi, bez súkromia. To bola možno sranda, keď sme boli na „výške“, ale ako jediná vízia života po štyridsiatke je to pekelná predstava. Milan so svojimi vážnymi depresiami a únavou zo života, ktorý potrebuje lieky, aby dokázal ráno vstať a vhupnúť do života. Pestovaná Rómka Elena, s ťažkou cukrovku, na ktorú by ste nikdy netipovali, že je nútená prespávať u syna v kuchyni pod radiátorom. Na pracovných pohovoroch sa zázračne často stáva, že jej miesto práve obsadili. Nerozumiem, ako by ich problémy vyriešil pracovný tábor. Ale úplne rozumiem, že by sa mohli cítiť pri takýchto slovách dotknutí a ľudsky ponížení. Som vďačná všetkým čitateľom, ktorí si dajú čas a námahu a budujú si vzťah a spoznávajú toho „svojho“ predajcu Nota bene. Myslím, že je to veľmi cenné – obojstranne. Viac o našich predajcoch sa dozviete v júli – na moste SNP chystáme výstavu práve na túto tému. Sandra Tordová šéfredaktorka Nota bene Pozn. Mená v článku som zmenila kvôli zachovaniu súkromia klientov.

SŠ s maturitou hľadá prácu kuchára, čašníka s praxou. Ďalej aj upratovacie práce, operátor – aj vo forme krátkodobých brigád. 0915 155 163 Joshua Kto prenajme manželom so štyrmi deťmi dvojizbový byt? Vopred ďakujem dobrým ľuďom. Súrne. Platba nájomného nie je problém. Katarína 1099, predajné miesto TESCO Zlaté Piesky , tel. 0944 275 748 Hľadám ubytovanie alebo podnájom, môžem platiť do 200 eur mesačne. Ďakujem.

Monika 1186, AS Mlynské Nivy – hlavný vchod, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). V Bratislave alebo v jej okolí hľadám väčšiu záhradu s obývateľnou chatkou, chatou alebo domom, s vodou a elektrikou do 150 eur mesačne. Zn.: mám 3 psov, postrážia a ja vypomôžem. Jela 1768, LAM Patrónka – Lamačská cesta, 0902 317 723. Hľadám na prenájom v BA chatku s elektrikou a vodou. Cena do 100 eur/mesiac. Ján 1174, Hl. pošta Nám. SNP, 0915 546 866.

inzeráty predajcov Hľadám prácu – upratovanie vchodov bytových domov, najlepšie v Dúbravke. Adriana 2133, predajné miesto Pošta Kramáre, alebo 0904 203 723. Jedna žena hľadá v Bratislave chatku s kúrením alebo elektrikou. Môžem zaplatiť za prenájom 50 eur na mesiac. Petra 994 RAČA – Samoška – Pri Vinohradoch, kontakt: 0904 111 660. Sme pár a hľadáme chatku s vodou a elektrinou na prenájom do 100 eur na mesiac. Ďakujem. Renata 0914 246 835, predajné miesto Billa, Jesenského ul.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, John F. Monhardt

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

kontakty sms pre predajcov

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 16. 05 14:13 Ďakujem pre predajcu v Bratislave – Mýtna poliklinika. Poprial mi dobrý deň a ja som ho naozaj mala. Odchádzala som s dobrými výsledkami od doktora a jeho úsmev pri predaji časopisu ma ešte viac rozveselil. Saskia 15. 05 2010 22:55 Prajem pánovi, ktorý Nota bene predáva pred Tescom v Žiari nad Hronom, aby prichádzajúce leto aspoň trochu zmiernilo jeho osud, hlavne tie zdravotné problémy. Ada 15. 05 2010 18:52 Už viackrát som si kúpila časopis od veľmi milej pani, ktorá predáva pri Kauflande v Poprade. Aj dnes som mala vďaka jej úsmevu krajší deň a týmto ju zdravím a prajem všetko dobré – ste v strednom veku a nosíte okuliare. Milota

Sama tvrdo pracujem a vážim si ho ako človeka, ktorý sa snaží. Stretávam ho cestou do práce. 14. 05 2010 11:22 Dnes som si na Hlavnej stanici v Bratislave kúpila váš časopis, a aj keď som len neprítomne dala predávajúcemu peniaze a ponáhľala sa na vlak, jeho želanie pekného dňa a šťastnej cesty mi veľmi zlepšilo náladu. Prajem mu všetko dobré! 12. 05 2010 18:34 Dnes som si kúpil svoje prvé NB od veľmi milého predajcu v BA pred obchodom Albert. Vždy sa pozdraví a po kúpe mi zaželal všetko najlepšie. Ďakujem! Len tak ďalej. 12. 05 2010 09:53 Pozdravujem predajcu NB z Račianskeho mýta. Okrem predaja stíha ešte pomôcť mamičkám s kočíkom, upozorní na nerozsvietené svetlá na aute. Ďakujem. Milinka 11. 05 2010 11:51 V Trenčíne pri Zlatej Fatime predáva príjemný pán NB, časopis si u neho kupujem. Prajem mu všetko dobré. To sa ale povedať nedá o pani, ktorá predáva pri Trenčianskych hodinách. Tá by skôr mala nad sebou porozmýšľať. Daša

15. 05 2010 15:53 V Žiline pri Tescu predáva časopis milý pán, vždy čistý, upravený. Páči sa mi, že nie je dotieravý a 10. 05 2010 11:29 veľmi dobre mi padlo, keď mi poprial pekný deň. Kupovala som NB v Poprade pri Lidli a bola

STOP PYTLIAKOM

2. dodržiavajú pravidlá predaja (uvedené v Kódexe predajcu, str. 3) 3. V Bratislave majú registrovaní predajcovia titulnú stranu predávaného časopisu označenú číslom, ktoré je totožné s číslom preukazu predajcu.

Falošní predajcovia – pytliaci odrádzajú desiatky kupujúcich. Pod vplyvom alkoholu obťažujú okoloidúcich alebo žobrú s jedným kusom časopisu. Sú to zväčša predajcovia vylúčení z dôvodu porušovania pravidiel. Kazia dobré meno slušným predajcom Nota bene.

07. 05 2010 17:01 Pozdravujem superpredajcu z Račianskeho mýta. Je parádny, vždy vylepší náladu. A želám veľa zákazníkov Vladovi spred Billy na Cintorínskej. Nabudúce kúpim u vás, váš príbeh v májovom Nota bene ma zaujal! D. z BA 06. 05 2010 05:17 Touto cestou chceme popriať spolu s manželkou všetko najlepšie Katke, ktorá predáva NB v Tescu na Zlatých Pieskoch. Želáme jej zo všetkého dobrého len to najlepšie, hlavne veľa zdravia. Samozrejme, že aj ostatným a Katke odkážte, že určite príde aj v jej živote deň, kedy sa všetko zlé na dobré obráti. Erik s manželkou Terkou.

PRÍBEH VÁŠHO TETOVANIA

Pripravujeme článok o tetovaniach. Ak nejaké zaujímavé máte, pochváľte sa a pošlite nám jeho detailnú fotku. Neváhajte k nej pripojiť pár slov o pôvode tetovania. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento motív a čo pre vás znamená. A čo na to vaše okolie? Ďakujeme. Redakcia Nota bene

Pomôžte nám zachovať dobré meno NOTA BENE. Povedzte pytliakom svoje NIE.

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod.

0907 / 733 388 Volajte, ak vidíte bezdomovca, ktorý potrebuje akútnu pomoc. Volajte/emailujte

(peterkadlecik@notabene.sk) tipy na bezdomovcov, ktorí žijú vo vašom okolí – my ich navštívime.

Program Streetwork, o. z. Proti prúdu

10. 05 2010 12:29 Pozdravujem milú a sympatickú pani predávajúcu pred Billou v Kežmarku. Prajem jej veľa dobra, zdravia a lásky.

POŠLITE NÁM

KUPUJTE, PROSÍM, ČASOPIS NOTA BENE LEN OD PREDAJCOV:

1. ktorí majú na viditeľnom mieste preukaz predajcu

som veľmi sklamaná z prístupu predajkyne. Zaplatila som dve eurá a čakala na výdavok. Predajkyňa sa vôbec nenamáhala mi vydať a až po peknej chvíli povedala, že nemá drobné. Napokon som povedala, že je to v poriadku. Ani sa nepoďakovala, neodzdravila. Len mi pokazila náladu, lebo moje peniažky mohol dostať iný predajca, ktorý by si to vážil. Katka

INZERCIA

www.chaty-penziony.sk jediný portál na Slovensku, určený na videoprezentáciu ubytovacích zariadení (penzióny, chaty, priváty, apartmánové domy, kempy) chaty-penziony@chaty-penziony.sk

0905157985

Kauza

text: naši predajcovia peter a fero | foto: internet

Neviditeľní bezdomovci

Koniec bezdomovectva?

Vitajte v našej rezervácii

Z času na čas sa objavia jednoduché recepty ako vyriešiť problém bezdomovectva. Niektoré z nich vyrazia dych, a hoci možno nechtiac, nehanebne pošliapu dôstojnosť ľudí bez domova. Fero a Peter, dvaja predajcovia Nota bene, reagujú na jeden z nich. Článok, ktorý zodvihol žlč a perá predajcov NB: Určite sa zhodneme, že trvalým negatívnym javom sú bezdomovci a ich vplyv na mesto. Treba vychádzať z nasledujúcich skutočností: Na Slovensku je stanovanie zakázané, používanie cudzieho pozemku bez súhlasu majiteľa je tiež nelegálne, žobranie (častý jav v meste) je takisto nepovolené. Napriek týmto zákazom z toho rezultujú známe javy – ponevieranie sa okolo centra, grátis preprava v MHD plus plno smradu, neprístojnosti s alkoholom vo fľašiach, napádanie okoloidúcich, plno špiny a neporiadku, ktorý bezdomovci po sebe zanechávajú. Môj návrh na riešenie: Mesto (prípadne štát) by zriadilo vytipované lokality – sú rôzne poľnohospodárske opustené objekty, kde by bezdomovcom garantovalo jedlo trikrát

denne, samozrejme žiadny alkohol, žiadne cigarety... Žili by len v tom priestore, keďže sami sa nevedia o seba postarať a my by sme sa im skladali na živobytie, na prežitie – počnúc ubytovaním a jedlom. Za asistencie SBS by robili jednoduché činnosti – musel by tam byť poriadok, čistota, pripravovali by si drevo na kúrenie, varili by z dovezených potravín. Ak zapochybujete, že to stojí peniaze a kto na to má dať, tak nepomerne väčšiu finančnú, majetkovú a morálnu škodu páchajú bezdomovci teraz, keď sa im všetko toleruje, napriek tomu, že – ako som uviedol – porušujú minimálne zákaz stanovania, zákaz používania cudzieho majetku, zákaz žobrania! Juraj Dúbravan, Bratislava Článok s názvom „O bezdomovcov sa musí starať štát alebo mesto“ bol prevzatý z Bratislavských novín, z dňa 8. apríla 2010.

K príspevku, ktorý bol uverejnený v Bratislavských novinách, s hitlerovskou teóriou o dokonalom poriadku, je ťažké vyjadriť sa. Rok 2010 je zo strany Európskej komisie rokom boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Z článku je viac ako jasné, že pisateľ o tomto fakte ešte nepočul, a zas sa niekomu podarilo nahádzať všetkých ľudí bez domova do jedného veľmi veľkého vreca. Nechcem niekomu odopierať SLOBODU slova. Skôr obdivujem odvahu redakcie uverejniť takúto radikalistickú myšlienku hraničiacu s trestným poriadkom. Podoba s koncentračným táborom je viac ako jasná. Písať dookola o tom, že nie všetci bezdomovci sú rovnakí, nemá zmysel. Ľudia na ulici vidia len vrchol ľadovca, alkoholikov a narkomanov, ktorí o seba nedbajú. Aj tým treba pomoc zo strany ŠTÁTU alebo MESTA – sociálne a krízové centrá, ktoré im môžu pomôcť dostať sa zo životnej krízy.

„Zas sme nahádzali bezdomovcov do jedného vreca.“ Prečo je to tak? Prečo ľudia vidia len skupinu totálne neprispôsobivých ľudí, ktorí naozaj nemajú čo robiť, a tak sa ponevierajú okolo centra mesta a žobrú, kradnú a zanechávajú po sebe neporiadok? Odpoveď je jednoduchá. My slušní ľudia bez domova sa snažíme vyzerať ako väčšina majoritného obyvateľstva. To v skratke znamená, že sa o seba staráme. Používame také vymoženosti moderného a demokratického sveta ako sú vaňa či sprcha, slúžiace na očistu tela, alebo aj práčku na to, aby naše veci, ktoré nosíme, boli prijateľné pre spoločnosť. Sme teda pre ostatných ľudí jednoducho neviditeľní bezdomovci. Kto nás nepozná a nevie, ako žijeme (v prenajatých chatkách, garážach, ubytovniach alebo bytoch) a čím sa živíme (predajom časopisu NOTA BENE alebo brigádami), sa k nám správa rovnako ako k ostatným ľuďom, či už sa vezieme v MHD, alebo sme v kine, divadle, reštaurácii či na koncerte. Jednoducho sme ľudia ako vy, a to hovorím v mene všetkých slušných bezdomovcov, ktorých je naozaj dosť a nepotrebujú vešať na nos každému, koho stretnú, svoj životný, často veľmi smutný príbeh. Bezdomovci sú len odrazom doby a spoločnosti, v ktorej žijeme. Boli sme, sme a budeme dovtedy, kým niektorým ľuďom bude viac záležať na materiálnych hodnotách, ako na tých ľudských. Peter Patrónsky, Bratislava

Kauza

Homeless Park Residence Predajca Fero tlieska ambicióznemu návrhu ako vyriešiť problém ľudí bez domova. Vo svojom článku ďalej rozvíja jeho skrytý podnikateľský rozmer, z ktorého by neprofitovali len „bezďáci“ a investori, ale odbremení aj štát a obce.

Určite sa každého z nás dotkli myšlienky pána Dúbravana. Hocijako som rozmýšľal, došiel som k názoru, že je to veľmi dobrý, zdravo a dravo rozmýšľajúci človek s veľkým Č. Toľko vzdelaných ľudí – sociálni pracovníci, pracovníci rôznych organizácií a ministerstiev po celom svete sa snažia riešiť vážny problém s bezdomovcami a tento človek nám konečne otvoril oči. Klobúk dole! Pravdou je, že on je aj skromný a veľkorysý, lebo túto myšlienku nechá dotiahnuť ostatným, napr. mne. Vždy ma lákalo podnikanie, je mi blízka sociálna sféra a nakoľko žijeme na Slovensku, napadlo mi prepracovať hodenú myšlienku na komplexný, perfektný podnikateľský plán, z ktorého by neprofitovali len bezďáci a investori, ale aj štát. Ako teda spraviť zo Slovenska svetový unikát, ako rozvíriť vody v cestovnom ruchu a ako priblížiť bezdomovcom normálny život, aby sa cítili byť ľuďmi?

Rezervácia ako biznis V Amerike sú známe rezervácie indiánov, kde vlastne žijú odizolovaní od sveta. Na Slovensku, pomocou štátu by sa vytvorili tzv. homeless parky, kde by žili bezdomovci v istej izolácii. Pravdou je, že medzi bezdomovcami sa nájdu ľudia s rôznymi profesiami i talentom. Prečo by ste sa o relatívne schopných ľudí mali starať vy alebo štát z vašich peňazí? V opustených poľnohospodárskych budovách by sa vytvorili modelárske, keramické, drotárske, krajčírske dielne na výrobu rôznych suvenírov. Tie by sa predávali v Homeless Shopping Centre, kde by sa nachádzali zo stanov vytvorené kaviarničky a reštaurácie s detským kútikom, kde by boli bábiky zobrazujúce bezďákov. Tie by deťúrence mohli kopať, hrýzť, hádzať o zem. Bez trestu, dokonca za pochvalu rodičov.

Tí šikovnejší by boli zamestnaní ako čašníci, kuchári, sprievodcovia. Zruční kolegovia by vyrábali malé vázičky, hrnčeky, prívesky s erbom toho-ktorého homeless parku. Tlačili by sa pohľadnice, brožúrky, knižky s históriou bezdomovectva. Mali by sme aj svoje poštové známky. Menej talentovaní by sa starali o údržbu, drobné opravy a čistotu v areáli. Tí úplne beznádejní by sa zas mohli fotiť s turistami (u Japoncov by mali zaručený úspech), samozrejme za peniaze do kasy spoločnosti.

„Bezdomovectvo aj cestovný ruch jedným šmahom.“

Pripálené hrnce, špinavé riady, skrátka holá realita spod mosta. Pre silnejšie povahy by sa uskutočnili fotovýstavy. Zaujímavé zábery utopených, zamrznutých, či dobitých, dobodaných bezďákov. Skrátka krutá realita života na ulici. Samozrejmosťou by bolo aj pouličné kasíno, kde by ste nikdy nevyhrali, ale aj tak by ste stavili. Už len zo zaujímavosti, či náhodou nevystihnete nášho pracovníka, ako klame. Vytvorili by sme školiace stredisko. Na študijné pobyty by sem chodievali budúci sociálni pracovníci z celého sveta. Samozrejme za ťažké eurá, veď kto by ich učil zadarmo, priamo v teréne, ako sa zbaviť bezdomovcov.

Majstrovstvá v žobraní Aj nemravné kolegyne by sa tu vynašli, nakoľko bolo by treba kompenzovať zákaz pitia a fajčenia. Súlože by boli dovolené, ale len s použitím kondómov. Tie by dostal každý zdarma.

Raňajky pri potoku Isté časti areálu by sa používali na vytvorenie stanových apartmánov na týždňové i dlhšie pobyty záujemcov. Stačí vytvoriť dobrú marketingovú kanceláriu, ktorá by v spolupráci s cestovkami zabezpečila reklamu a záujem turistov. Vybudovala by sa sieť múzeí, v ktorých by sa vystavovali exponáty z rôznych kontajnerov Slovenska, časom možno aj zo zahraničia. Určite by vás zaujalo také z „kontišu“ vytiahnuté oblečenie, ktoré ešte pár týždňov slúžilo jednému z nás (kým sa nezašpinilo). Zavšivavené posteľné prádlo ako výstraha pre neposlušné deti by tiež stálo za to. Alebo taká zariadená kuchynka niekde pri potoku.

Spoľahlivejší kolegovia by chodievali s dodávkami do bazáru OLO (čiže do vašich kontajnerov) nakupovať oblečenie, aby sme ho nemuseli vyrábať sami. Ženy v krajčírskych dielňach by háčkovali, štrikovali, žehlili by nápisy na tričká, ktoré by sa samozrejme tiež predávali. Každé euro je dobré, nie? A pre mňa, ako hlavu tejto mašinérie, duplom. V rámci športu by sme poprosili ministerstvo o udelenie výnimky a organizovali by sme majstrovstvá Slovenska v žobraní. Tí najlepší by mali zabezpečenú prácu ako komparz, kde by hrali bezdomovcov. O ich zanedbanú vizáž by sme sa ľahko postarali. No, mám taký dojem, že nápadov mám dosť, takže je načase ísť hľadať investorov. Ale najprv idem za tým reklamným mágom, či čo? Viete, za tým Flašíkom, či by mi v rámci charity trošku pomohol. Ja mám nápad, on má skúsenosti. Dúfam, že sa ešte stretneme. Vivat Jozef Dubravan! Predajca Fero

rozhovor

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Som spokojný, že som muž

Ako si lepšie porozumieť?

Kto prevažuje vo vašej klientele? Predpokladám, že ženy. Áno, ale nie je to markantný rozdiel. Matematicky by som to okomentoval 6:4 v prospech nežnejšieho pohlavia. Také normálne číslo. Sú muži ostýchavejší? Samozrejme, najmä v párových problémoch. Povedia si, čo ja budem počúvať reči nejakého psychológa... Pritom, čudovali by ste sa, ale ja najmä počúvam. Nerečním odušu. Muži majú aj viac prirodzenejších zábran – predovšetkým si myslia, že chlapovi sa nepatrí, aby mal zlé nálady, depresie. Nechcú, resp. hanbia sa priznať si ich. Pri vašich sedeniach dominujú vzťahové otázky? Čo všetko dovedie človeka k dverám psychológa?

Vlastne vždy sú všetko vzťahové veci. No je to široká škála problémov od zlých nálad a nezvládnutých pracovných úloh cez opakované problémy, najmä u mladých, vo vzťahoch. A samozrejme, že často ide o klasické manželské a mimomanželské problémy až po klinické prípady depresií vyúsťujúcich do psychotických stavov. Psychológ má teda pestrú prácu... Neubíja vás neustále hľadanie „správnej“ cesty, nie ste už príliš nasiaknutý deprimovanými, smutnými a nešťastnými osôbkami. Dokážete sa od toho všetkého odosobniť a žiť svoj vlastný život? Keď mám ťažký deň, napríklad deväť klientov od rána do večera, osprchujem sa, dám si pohár vína a som fit. Jasné, že sú za tým roky skúseností a práce. Keď skončím, musím byť takú hodinku úplne sám. Vtedy dopremýšľavam a nemôže si ma uplatniť ani manželka, deti,

kamaráti. Som nepoužiteľný. Najväčšia zaberačka je, keď mám za sebou troch depresívnych klientov, tri čierňavy za sebou. Alebo aj rozhádané dvojice nie je dobré mať jednu za druhou. Dajú sa vôbec vyselektovať rozdielnosti medzi mužom a ženou, v ich vnímaní, riešení problémov, v celkovom názore na životné fungovanie? Tým sa zaoberá diferenciálna psychológia. Ale ja by som odpovedal takým vývinovým či celoživotným hľadiskom – voláme to biodromálne hľadisko životnej cesty. Bios – život, dromos – cesta. Maličký chlapček a dievčatko sa dosť podobajú, okrem genitálií. Psychicky sú si veľmi podobní aj si rozumejú približne do desiateho roku života, do predpubertia. Vtedy sa začnú diferencovať, no a v puberte idú absolútne od seba. Každý je úplne iný.

rozhovor PhDr. Dušan Fabián, CSc. je skúseným a renomovaným psychológom, psychoterapeutom a publicistom. V jeho práci harmonizuje vedecké poznanie s dlhoročnou praktickou skúsenosťou psychológa. Zameriava sa na skupinové psychologické programy a výcviky (zážitkové tréningy) v oblasti sebapoznania, rozvíjania kreativity, emocionálnej inteligencie, sociálnej komunikácie, vzťahových zručností, riešenia konfliktov a odolnosti voči stresu. Špecializuje sa aj na psychoterapeutickú prácu s individuálnou klientelou, vrátane párovej terapie.

Chlapci sú výbojnejší, agresívnejší, dievčatá zasnívanejšie, v očakávaní menštruácie. Obe pohlavia idú teda od seba a diferenciácia vrcholí tesne pred štyridsiatkou. Vtedy sú muži a ženy najodlišnejší. Až tak, že si nerozumejú. Vzniká aj najviac párových konfliktov. Neskôr sa to už láme a začínajú sa k sebe postupne približovať. Okolo šesťdesiatky sa zas začínajú podobať a rozumieť si. V akom zmysle podobať sa? Mnohé ženy začínajú prijímať a vnímať lepšie názory chlapa a do správania a prežívania sa im dostávajú aj niektoré mužské prvky. Platí to aj naopak. Muži akceptujú ženy a preberajú ich prejavy. Čo považujeme za typické mužské a ženské prvky? Čo je to? Je to veľmi ťažké definovať. Navyše, my sme dosť patriarchálna spoločnosť. Ženy akcelerujú a chcú dobiť všetky patriarchálne územia a posty, ten trend je jednoznačný. U nás je chlapec vychovávaný tak, že keď sa udrie a zaplače, obyčajne rodičia povedia: „Čo fňukáš! Nepatrí sa, aby chlapec plakal.“ To je podstata. Dievča sa udrie a vulgárne zanadáva a dostane sa jej: „Čo nadávaš, to sa nepatrí! Musíš byť dáma.“ Žiaľ, chlapci sa následne naučili postupne tie emócie potláčať a dievčatá zas tú agresivitu. V dospelosti to však narobí zbytočné problémy. Tým, že ženy sa nevedia zvýšenou agresivitou odreagovať, majú sklon k rozličným emocionálnym poruchám a chlapi zas nevedia napríklad smútok vyjadriť plačom, tak somatizujú, majú viac psychosomatických chorôb. Sú to úplne jasné línie. V poslednom čase ale badať, že dievčatá začínajú hrešiť aj vo vyššom veku a chlapi začínajú plakať. Je to dobrý trend, nie som proti nemu. Sú muži či ženy tvarovateľní, môžu sa radikálne zmeniť? Cesty premeny chlapca na muža a dievčaťa na ženu sú odlišné. Dôležité je, čo sa v detskom veku doňho vpečatilo. Malé dieťa našpongiuje do seba niečo, za čo ani nemôže.

Rituály, pravidlá, zvyky. Každá rodina ich má. A keď sa stretne muž so ženou, každý z nich pochádza z inej rodinnej konštelácie. Niekedy ich skúsenosť komplementuje, nádherne sa doplní a vtedy je vo vzťahu menej problémov. Niekedy je ale tá skúsenosť kolízna, narazí na seba. Ako napríklad? Povedzme, že som starší brat mladšej sestry a stretnem dievča – staršiu sestru mladšieho brata. Inverzná skúsenosť. On je naučený šéfovať mladšej sestre, ona mladšiemu bratovi. Nastanú s veľkou pravdepodobnosťou kompetenčné spory. Podobných hľadísk je mnoho. Ťažšie to majú jedináčikovia. Alebo partner, ktorý vyrastal v prostredí, kde šéfovala a dominovala mama, ktorej sa prispôsoboval tichý tatko. Alebo dominoval otec a mama bola submisívna. Takže prvý krok vo vzťahu nie je o tom, aby sa partneri menili, ale aby nahliadli, zreflektovali to, čo ich formovalo a aké samozrejmosti rodinného tréningu uplatňujú. Ak to dokážu, potom sami pochopia, kde má kto ubrať a pridať. Žena očakáva razantnejšieho muža, ten to však nedokáže a pokiaľ si nezreflektujú „pozadie“, tak sa budú hašteriť. Keď si to rozanalyzujú, navzájom pochopia, že ona musí ubrať z ambícii o mužovi a on naopak pridať v ráznosti, ak si chce partnerku udržať.

„Prvý krok vo vzťahu nie je meniť sa, ale porozumieť, čo nás formovalo.“

s mužom depresívnejšia. Druhá kríza sa volá kríza prázdneho hniezda. Keď páry obe tieto krízy prekonajú, žijú šťastne až do smrti. Sú aj takí, čo je strašne fajn. Prečo sa hovorí, že žena má sklon všetko viac komplikovať? Je to preto, že celkovo je empatickejšia, citlivejšia? Ženy majú podľa výskumov lepšie prepojené obe hemisféry a vedia lepšie robiť viac činností naraz než muži. Muž je akoby menej pružný v aktivite. Aj naše mozgové hemisféry sú trochu diferencované. Jedna je skôr ženská, kde je intuícia a na druhej strane je logika, racionalita, rozhodovanie – to, čo sa pripisuje viac mužom. Naivná otázka, ale skúsme. Z vášho odborného hľadiska, je lepšie – ľahšie byť mužom alebo ženou? Kníh typu „Byť ženou je úžasné“ je na trhu zopár, laik by povedal, že niet lepšej kože ako tej ženskej... Chceli by ste byť ženou? Som spokojný, že som chlap. Mal som však obdobie, keď som menej rozumel ženám a vtedy som túžil, aby mi Pán Boh umožnil aspoň na pol dňa byť babou. Aby som vedel, aké to je.

INZERCIA

Nie je to už ale príliš prešpekulované, ak rozoberáme vzťah do detailov, ak nastupuje priveľa rozumu – nemôže to vzťah úplne pochovať? Veď na začiatku všetkého je vždy najmä spontánnosť. Áno, na začiatku je úplná pohoda. Láska hory prenáša, partneri si všetko tolerujú, sú ústupčiví, makajú na sebe. Netrvá to ale večne. Vzťah začne hrdzavieť, príde k úpadku, k prvej kríze. Obyčajne je vo vzťahu jedno, dve deti. Partneri majú okolo tridsať rokov, keď majú pred sebou prvý vážny stret. Nie je to tak ani o veku, dôležitejšia je dĺžka spolužitia. Po štvrtom-piatom roku vrcholí tzv. adaptačná kríza. Vtedy je najviac rozvodov. Druhá kríza prichádza, keď z domu odídu deti. Pridať treba ženskú menopauzu, mužskú andropauzu plus strach zo starnutia. Muž päťdesiatnik si hľadá mladšie partnerky, chce zopakovať životný cyklus, mať znova deti... Ženy si, v poslednom čase, nachádzajú síce mladších partnerov, tento trend je badateľný, ale spravidla žena je v tomto staršom období v porovnaní

Šport

text: slavomír papšo

MS v Južnej Afrike

Futbal v krajine vuvuziel Rok 2010 je mimoriadny, bohatý na dve najväčšie športové udalosti. Olympiádu vo Vancouveri už máme za sebou, futbalové majstrovstvá sveta v Južnej Afrike budú mesiac „hýbať“ celým svetom. Najlepší národný tím planéty spoznáme 11. júla.

V októbri 2009 sme to v Poľsku vyhrali a postúpili sme na svetový šampionát do Afriky. FOTO: Vladimír Šimíček

Majstrovstvá sveta budú na „čiernom kontinente“ po prvý raz, ale to vonkoncom neznamená, že futbal v Afrike je na rozvojovej úrovni. Práve naopak. Africké tímy, ktoré budú štartovať – Juhoafrická republika (organizátor), Ghana, Pobrežie Slonoviny, Nigéria, Kamerun, Alžírsko – predstavujú silu, ktorá sa môže rovnať s hocikým. Tento názor podporujú najväčšie hviezdy, ktoré hrajú v špičkových európskych kluboch. Azda iba nedostatočná taktická vyzretosť či menej skúseností z veľkých turnajov doteraz bránila africkým národným tímom presadiť sa na svetových šampionátoch výraznejšie.

hluk ako sa patrí. Pripomína nepretržitý zvuk klaksónu alebo niekoľkonásobne zosilnený zvuk letiaceho roja včiel. Podľa nedávnych štúdií dokonca hladina hluku na juhoafrických štadiónoch pri používaní vuvuziel prekračovala hranicu znesiteľnosti a pri dlhodobejšom pôsobení by mohla spôsobiť hluchotu. Ktovie, možno budú hráči nastupovať na zápas so štupľami v ušiach, pretože žiadosti tímov, aby bolo ich používanie na štadiónoch zakázané, boli zamietnuté.

Vitajte, som Zakumi

„Som leopard a mám rád futbal. Preto som si Vuvuzely pília uši zafarbil hrivu na zeleno a obliekol trenírky. Som Čoho určite bude v Južnej Afrike dosť, to sú maskotom týchto majstrovstiev. Volám sa Zašpeciálne trúby – vuvuzely. Ak ste mali možnosť kumi a vítam vás v Južnej Afrike.“ sledovať niektorý zápas z minuloročného Po- Maskoti, často príslušníci zvieracej ríše, sú pravihára konfederácií, tak vám isto iste pílili uši od delným spestrením posledných jedenástich začiatku do konca. futbalových šampionátov. Toho tohtoročného Tieto tradičné plastové alebo plechové trúby, navrhol Andries Odendaal z Kapského mesta. dlhé zhruba do jedného metra, patria ku klas- Zakumi je jedinečný, má symbolický dátum ickej výbave juhoafrických fanúšikov. Vydržia narodenia – 16. júna 1994. Je to deň ukončenia na ne hrať nepretržite celý zápas a je to naozaj politiky apartheidu v krajine a tento dátum

je oslavovaný ako Deň mladosti. Prvé dve písmená jeho mena „Za“ – sú skratkou názvu Juhoafrickej republiky v miestnej afrikánčine a „kumi“ znamená 10, čo upriamuje pozornosť na rok konania MS. Zároveň vraj slovko zakumi pri určitej výslovnosti evokuje u domácich v preklade približne frázu „poďte sem“. A to je pre podujatie, na ktorom sa predstaví futbalový výkvet z celého sveta viac ako výstižné.

Fanúšikovia, nebojte sa! Dôležitú otázku, ktorú organizátori riešili už mnoho dní pred začiatkom šampionátu bola bezpečnosť. Niektoré nepríjemné udalosti kriminálneho charakteru totiž prehlušili aj očakávania veľkého futbalového sviatku a upriamili pozornosť fanúšikov z celého sveta na otázku: Oplatí sa vôbec do Južnej Afriky ísť? Posledné informácie boli uspokojivé. Podľa policajných zložiek krajiny sa budú môcť všetci návštevníci šampionátu cítiť bezpečne. Predstavitelia JAR vraj minuli na bezpečnostné vybavenie 89 miliónov dolárov. Z pohľadu fanúšika bude svetový šampionát

Šport

Program našej skupiny F 14. júna o 13:30: Nový Zéland – Slovensko (v Rustenburgu) 14. júna o 20:30: Taliansko – Paraguaj (v Kapskom Meste) 20. júna o 13:30: Slovensko – Paraguaj (v Bloemfontaine) 20. júna o 16:00: Taliansko – Nový Zéland (v Nelspruite) 24. júna o 16:00: Slovensko – Taliansko (v Johannesburgu) 24. júna o 16:00: Paraguaj – Nový Zéland (v Polokwane)

veľkolepá futbalová fiesta. Zápasy sa budú vysielať aj na veľkoplošných obrazovkách na hlavných námestiach v deviatich juhoafrických mestách. Juhoafričania tak preberú úspešný koncept z predošlých majstrovstiev sveta v Nemecku a bezplatne ponúknu 64 zápasov desaťtisícom fanúšikom na uliciach. Podobnú možnosť budú mať aj ľudia v Berlíne, Londýne, Mexiku City, Paríži, Riu de Janeiro, Ríme a Sydney.

Veľkolepá premiéra Postup Slovenska bol spečatený vlaňajším októbrovým zasneženým dobrodružstvom v Poľsku, ktoré dopadlo tak, ako sme si predstavovali. Hoci iba chudobné víťazstvo 1:0, nás posunulo po prvý raz v ére samostatnosti na MS. Pri žrebe účastníkov jednotlivých skupín sme spočiatku mali malú dušičku, pretože ťažký žreb by nás už vopred mohol odsunúť do úlohy outsidera skupiny, no napokon sa tak nestalo. Ocitli sme sa v priechodnej skupine F. Nový Zéland, náš prvý súper je isto poraziteľný, no v úvode bude mať dosť síl a jeho silový futbal môže byť nepríjemný. Paraguaj je zasa vynikajúci v defenzíve, no a Taliansko, náš posledný súper, je absolútna extratrieda a obhajca trofeje z posledného šampionátu v Nemecku. Napriek všetkému, tréner Vladimír Weiss i hráči si myslia, že môžu zabojovať o jedno z dvoch postupových miest. Bol by to splnený hlavný cieľ i vyplnené túžby fanúšikov. Potom, v ďalšej fáze šampionátu, sa už môže stať hocičo. Od osemfinálových zápasov sa už hrá iba vylučovacím spôsobom a v pavučine vypadnutých družstiev môže občas uviaznuť aj favorizovaný tím. Prečo by to nemohlo byť napríklad na úkor slovenského postupu.

Slováci už na MS boli Samostatný slovenský tím síce je na majstrovstvách sveta absolútnym nováčikom (druhým je Srbsko), ale je jasné, že súčasná generácia hráčov nebude prvá, ktorá si na MS zahrá. Veď futbal vždy bol a stále je národným športom

číslo jeden. Je teda celkom prirodzené, že produkoval talenty, ktoré sa presadili aj v celosvetovom meradle. Slovenské futbalové stopy siahajú ďaleko do minulosti. Nezdá sa to, ale atmosféru svetového šampionátu doteraz zažilo 55 slovenských futbalistov. Nie všetci, iba 40 z nich aj zasiahlo do hry. Niektorí sa dokonca môžu pochváliť striebornou medailou. Prvým hrdinom v tomto smere bol Bratislavčan Štefan Čambal, ktorý v roku 1934 (hralo sa v Taliansku) ako prvý Slovák reprezentoval Československo na MS. A vôbec nie zle. Náš tím vtedy získal striebro a Čambal sa dostal do najlepšej jedenástky turnaja. Nie jeden, ale rovno 10 slovenských futbalistov sa v roku 1962 v Chile stalo vicemajstrami sveta: Schrojf, Popluhár, Kvašňák, Scherer, Štibrányi, Adamec, Schmucker, Bomba, Buberník, Molnár. Niektorých z nich nám závidel celý svet.

Zlatú Niké ukradli Tohtoročné majstrovstvá sveta už budú 19-te v poradí. Prvý, kto prišiel s nápadom hrať o svetový titul bol Francúz Jules Rimet a jemu vďačíme aj za nápad bojovať o trofej, ktorá by mala svoju vážnosť a cenu. Pohár pre víťaza v roku 1930 navrhol a vytvoril francúzsky sochár

„Siahnuť na trofej MS vo futbale má právo iba prezident republiky a hráči z tímu majstrov sveta.“ Abel Lafleur. Soška merala 35 cm a vážila 3,8 kg. Znázorňovala okrídlenú bohyňu víťazstva, preto sa jej často hovorilo aj Zlatá Niké. Bola síce iba pozlátená, ale vďaka tomu, že futbal bol už vtedy veľkým svetovým fenoménom, mala veľkú cenu. Aj preto sa stala objektom záujmu zlodejov. V roku v roku 1966 ju ukradli počas jej verejnej prezentácie na radnici vo Westminsteri. Našťastie ju o sedem dní našli v parku Upper Norwood v južnom Londýne, zabalenú v papieri a neporušenú. Vyňuchal ju pes Pickles. Trofej putovala vždy do krajiny majstrov sveta, až družstvo, ktoré by získalo tri tituly si ju mohlo ponechať. To sa podarilo Brazílii, keď v roku 1970

Marek Hamšík je jedna z hviezd slovenského futbalu. FOTO: Peter Žákovič

vyhrala majstrovstvá sveta v Mexiko City. Originál sošky z roku 1930 si hovel v sídle brazílskeho futbalového zväzu 13 rokov, až ho v roku 1983 ukradli. Nikdy sa nenašiel.

Nová trofej obišla svet Keďže Brazília v roku 1970 získala sošku pre majstra sveta natrvalo, bolo treba vyrobiť novú. Svetová futbalová federácie (FIFA) vyhlásila súťaž, do ktorej sa zapojilo 53 dizajnérov zo 7 krajín sveta. Nakoniec jednoznačne vyhral návrh talianskeho umelca Silvia Gazzaniga. Trofej je 36 cm vysoká, vyrobená z 18-karátového zlata a váži 6 175 gramov. Z podstavca vystupujú postavy atlétov a v momente víťazstva naťahujú ruky k zemeguli. Cena originálu sa odhaduje na viac ako 10 miliónov dolárov, víťaz šampionátu si domov odvezie jej repliku. Zaujímavé je, že práve originálna trofej bezpečne precestovala pred nadchádzajúcimi MS v JAR celý svet. Navštívila 86 krajín sveta a jej púť merala 134 017 km. Fanúšikovia sa mohli na ňu pozrieť, ale nesmeli si na ňu siahnuť. Na to má právo iba prezident republiky v tej-ktorej krajine a potom hráči z tímu majstrov sveta.

Lopta Jabulani – oslava futbalu Lopta, s ktorou sa budú hrať zápasy MS v JAR dostala názov Jabulani. Toto slovo pochádza z Bantu jazyka isiZulu, ktorý je jedným z jedenástich úradných jazykov Juhoafrickej republiky, používa ho takmer 25 percent populácie. Doslovný preklad slova je oslavovať. Na lopte je použitých jedenásť farieb, ako 11 hráčov v tíme, 11 úradných jazykov v Juhoafrickej republike a 11 kmeňov, ktoré z JAR robia etnologicky rozmanitú krajinu. Foto: Adidas

Šport

text: dagmar gurová, sato | foto: archív m.

FUTBALISTI BEZDOMOVCI UŽ AFRIKU DOBILI

ŽENA NA IHRISKU

Marta, bývalá predajkyňa Nota bene, spomína na Majstrovstvá sveta vo futbale bezdomovcov v Kapskom Meste. Na ceste do Južnej Afriky predbehli bezďáci našich profesionálnych futbalistov o štyri roky.

Svetový pohár bezdomovcov Tento medzinárodný futbalový turnaj od roku 2003 každoročne spája bezdomovcov z celého sveta. Využíva šport ako nástroj integrácie pre ľudí bez domova. Obľúbený futbal prekonáva predsudky a bariéry. Vytvára podmienky na celoročnú prácu s ľuďmi v kríze, ktorým dáva šancu zažívať pocity spolupatričnosti, úspechu a budovať režim, zdravší životný štýl a disciplínu, s ktorou majú problémy aj mnohí „domovci“. Výsledky turnaja každoročne ukazujú, že 73 % hráčov výrazne zmení svoj život k lepšiemu – nájde si prácu, abstinuje od alkoholu, či zlepšia svoje vzťahy s rodinami.

Okrem Marty bola v oficiálnych futbalových tímoch iba jedna žena.

Myslíte ešte niekedy na tých deväť dní, keď ste hrali futbal na bezdomoveckých majstrovstvách sveta v Južnej Afrike? Jasné. Hlavne, keď stretnem niekoho z nášho tímu. Spomíname, ako sa nám nechcelo veriť, že nás vybrali a naozaj ideme do Afriky. Keď som sa v Nota bene pýtala, či by som mohla ísť, povedali, že podmienkou je pravidelná účasť na tréningoch. Tak som sa na to dala. V Mea Culpe, kde už pomaly šesť rokov pracujem, sme si urobili ihrisko a hrali sme každý deň. V našom tíme ste boli jedinou ženou. Na majstrovstvách ich bolo viac? Ako ste sa cítili, keďže futbal sa obvykle považuje za hlavne mužský šport? Futbal mám rada. Už ako malá som hrávala pravidelne. V Afrike to bolo super, dala som si aj svoj gól. Okrem mňa bola žena už iba v jednom tíme. Medzi mužmi som nemala problém, dokonca som bola ešte ostrejšia ako oni (smeje sa). Nakoniec sa hral aj ženský zápas, kde sa mohli zúčastniť hocijaké baby z tých, ktoré sprevádzali tímy. Chytala som v bráne. Ako vyzeral futbal v africkom podnebí? Boli sme tam na jar, keď už cez deň bolo 40 – 45 stupňov. My sme chodili naľahko, len

v kraťasoch. Kúpali sme sa v mori. Domáci boli oproti nám zababušení. Večer sa naraz veľmi ochladilo a to už sme sa museli tiež naobliekať. Dalo sa v takom teple hrať? Mali sme strašne veľa minerálok a hrali sme len na sedem minút. Každú chvíľu sme sa striedali, takže sa to dalo úplne v pohode zvládnuť.

„Medzi mužmi som nemala problém, bola som ostrejšia ako oni.“ A čo fanúšikovia. Naozaj stále trúbia na tie špeciálne trúby – vuvuzely? Hľadiská boli plné a veľa ľudí stálo aj za bránou. Organizátori na všetko dohliadali, takže sme sa tam cítili bezpečne. Aj cudzí ľudia nás povzbudzovali, volali naše mená, ktoré sme mali na tričkách. A samozrejme aj trúbili, ale nebolo to také, že by sme sa nepočuli. Z majstrovstiev ste neodišli naprázdno, dostali ste pohár za Fair play. Akí ste boli futbalisti?

Boli sme perfektný tím, ale aj keď sme veľa trénovali, nemali sme na chalanov, ktorí s loptami stále žijú. My sme nechceli vyhrať, ale dobre si zahrať. Keď zistili, že im nestačíme, hrali tak, aby sme si to aj my užili, čo bolo fajn. Prvé zápasy sme prehrávali, ale potom sme sa už nedali. Mali ste aj čas pre seba alebo ste boli iba na ihrisku? Všeličo sme pochodili, boli sme na lodi pozrieť sa na tučniaky, ale tie nič nerobili, len stáli. Raz sme blbli na pláži a netušili sme, že už máme hrať. Museli nás posunúť na inú hodinu. Ako je to s vami a s futbalom teraz? Hrávate pravidelne? Nie, teraz na to nemám čas. Pracujem v Mea Culpe tri dni v týždni a zvyšok si privyrábam v nocľahárni Depaul. Okrem toho mám ešte jedno upratovanie. Po trinástich či štrnástich rokoch mám konečne svoj byt – prenajatý od magistrátu a musím si zarobiť na nájomné. Futbal si zahrám na príležitostných akciách, akou bolo nedávne Otváranie jari v Depaule. Hrali tímy za Mea Culpu, Nota bene a Depaul. My z Mea Culpy sme vyhrali.

príloha

I Ž

Muži recesisti Muži a ich matky Mužské priateľstvá

Muži mlčiaci

text: dagmar gurová | ilustracia: rembrandt

AKO TO VIDIA CHLAPI

POTICHU ĎALEJ ZÁJDEŠ Muži tvrdia, že ak je raz problém zadefinovaný, otĺkať ho o hlavu nepomôže. Je to otravné aj kontraproduktívne. Riešením vraj je nechať konflikt vyhniť.

Muži sú len zriedkavo ochotní pitvať sa v problémoch.

Mnohí muži hovoria, že ženy sú záhadné. Nedá sa predpovedať, čo v nasledujúcej chvíli urobia. Je celkom nemožné odhadnúť, čo chcú. Ženy zase nechápu, prečo muži nechápu veci úplne jasné a jednoduché a hlavne, prečo o ničom z toho nechcú hovoriť. Sme takí rozdielni, že vzájomné spolužitie je zdanlivo vylúčené. A predsa sa nenecháme odradiť a ďalej to skúšame. Muži by povedali, že príroda víťazí. Ženy, že láska. Naše odchýlky prajú ženským časopisom a príručkám, ktoré ponúkajú čosi ako prekladové slovníky z „mužštiny“ . Môžete si v nich overiť, čo váš muž myslí tým, keď hovorí/robí... Problém je len v tom, že preklad obvykle vyrábajú ženy pre ženy, čím vzniká riziko nezrovnalostí. Rozhodla som sa, že na to pôjdem inak. Spýtam sa priamo mužov a zabránim tak, aby článok spôsobil osudové nedorozumenia. Obeťami môjho výskumu sú kamaráti, rodinní príslušníci, známi. Zisťovala som, čo pre nich vo vzťahu k ženám znamenajú slová – považujú ich za menej podstatné? Väčšinou totiž platí, že ženy túžia po zdieľaní pocitov a siahodlhom rozoberaní problémov. A zdá sa, že mužom je práve toto cudzie.

a ženám ide o to, aby sa vyrozprávali.“ Je presvedčený, že gestá sú oveľa silnejšie a pritom prijateľnejšie, lebo nie sú také doslovné. Ďalší muž z výskumnej vzorky je za ešte úspornejšiu komunikáciu. Tvrdí, že dievčatá často niečo nepochopia. Aby ich zbytočne nedostával do tejto situácie, rozhovor obmedzuje len na najnutnejšie. Pre hrozbu mylného výkladu neodporúča ani gestá. „Keď som sa snažil milo pozrieť na nejaké dievča, vždy nasledovala otázka, čo zazerám.“

„Ten pravý je obvykle ten najhorší.“ Odlišný postup podľa neho vyžaduje len fáza balenia, kedy sa muž chce priblížiť k milovanej žene. „Vtedy zbieraš body. Keď ich získaš dosť, získaš aj dievča a námaha sa končí. Príklad na ilustráciu: po roku chodenia kamarátova frajerka poznamenala, že predtým akosi viac rozprával.“

Neúprosná slučka

Idylické obdobie flirtovania a zvádzania, kedy slová idú samé od seba, vystrieda ruSlová verzus gestá tina spolužitia, ktoré vyžaduje rôzne kompro„Používame menej slov asi preto, že ich viac misy. Býva to skôr žena, kto chce problémy vážime. Do slov sa môžeš ľahko zamotať, ak predebatovať. Ak nenachádza odozvu, vyťahuje ich použiješ bez rozmyslu,“ vysvetľuje mi jeden nepríjemnú tému znova a znova. Mužovi, z opýtaných. „Prečo potrebujú ženy všetko ktorý sa riadi heslom, že komunikácia je počuť? Nestačí vidieť a cítiť? Myslím, že pod- umieračikom vzťahu, to ide riadne na nervy. statné veci sa aj tak hovoria skôr gestami „Rozhovor sa zacyklí. Máš pocit, že si všetko

vysvetlil a zrazu dostaneš otázku, ktorou sa to celé začalo. Slučka sa uzatvorí. Prvé dievča, s ktorým to zažiješ, je tvoja matka a opakuje sa to s každým ďalším.“ Len nejasný problém vraj vyžaduje rozpitvávanie. „Ak je raz zadefinovaný, otĺkať ho o hlavu je kontraproduktívne aj otravné. Keď zúrivo mačkáš gombík na výťahu, ten výťah nepríde rýchlejšie, iba ho pokazíš.“ Moja chlapská vzorka hlása, že kým sa o probléme nehovorí, neexistuje. „Podvedome alebo aj vedome o ňom viem, ale keby som ho vyslovil, bolo by to ešte horšie,“ hovorí čerstvý ženáč. „Zosypali by sa na mňa ďalšie výčitky, radšej mlčím,“ dodáva iný. „Konflikt sa rieši tak, že sa nechá vyhniť,“ odporúča metódu, ktorá má zabrániť prívalu emócií. „V takej chvíli sme totiž bezmocní. Zmôžeme sa len na racionálny argument, aj keď vieme, že tým pred ženou zo seba urobíme blbca. Alebo rezignujeme a ostaneme ticho.“ Zhodujú sa aj v tom, že pri roztržke sa snažia potlačiť svoje emócie a ženy naopak. „Emócie ich poháňajú, aby niečo riešili. Obvykle im potom robí problém ostať vo vecnej rovine alebo v korektných medziach.“ Ak ste žena a z týchto odhalení vás pochytili obavy, či si vôbec niekedy s mužom porozumiete, nič na ne nedajte. Ja sa v takom prípade utešujem povzbudivou teóriou môjho známeho. Odkazuje, že ten pravý je obvykle ten najhorší.

Mužská obrana Ženy sú vytrvalé – chcú vylepšiť, zachrániť, riešiť. Mužov stojí veľa námahy, aby sa proti tomu obrnili. Vrodená tvorivosť im našťastie vnukla únikové riešenia. Hľadajú útočisko v pracovni alebo v dielničke. Menej šťastní sa odizolujú novinami. Kamarátka sa zdôveruje, že muž ju doháňa k zúrivosti nevinnou otázkou: „Hovorila si niečo, drahá?“ Vtip je v tom, že ju položí po spŕške manželkiných sťažností, prosieb a argumentov. Nech už muži robia čokoľvek popri tom, ako im ženy niečo rozprávajú, dokážu udržať výraz sústredeného poslucháča. Pohmkávaním dávajú najavo, že sledujú, čo hovoríte. A naozaj, ak sa spýtate na posledné slovo, zopakujú ho. Dokonca to dokážu, aj keď ich obviníte, že počas rozhovoru zaspali. Až podrobnejšie pátranie ukáže, že okrem toho posledného slova vôbec netušia, o čom bola reč.

text: dagmar gurová

MUŽI HRAVÍ

RECESISTICKÉ MUŽSKÉ SPOLKY

MÁME AJ NA MENEJ Zmysel pre humor, schopnosť nebrať seba, svet a vesmír príliš vážne nie sú výhradne chlapské záležitosti. Muži však svoju záľubu v recesii častejšie inštitucionalizujú v rôznych spolkoch. Prečítajte si o niektorých a možno zistíte, ako naplniť svoje celoživotné túžby.

Nikto netuší, s kým hrá, proti komu a do akej brány. Foto: istockphoto

ZÁHADY NÁS NESTRAŠIA Kto: Združenie nič netušiacich (ZNN) Čo: Objavovanie tajov netušenia. Za čo: Za legitimáciu, ktorá vám môže priniesť nevídané výhody a za funkciu, ktorú ste celý život túžili zastávať. Prečo: Aby sa právo človeka nemať ani len tušenie stalo samozrejmé. Nič netušiť nie je na hanbu, ale na hrdosť. Kde: www.znn.sk Vrchní Žárovkovač, celoskupinová priestorová navigátorka, gaučingman, vedúca Najvyššieho sudu, hlavná brzda, konzultant pre striedanie dňa a noci, či vaňová poradkyňa pre zahraničný obchod – netušíte, o koho ide? Tak to ste na správnom mieste, v Združení nič netušiacich. Ako ste si z tohto reprezentatívneho výberu jeho funkcionárov určite všimli, netušenie nie je výhradne mužskou doménou. Sám präcäda (celým menom präcädajúci poloboch a prešedivelá eminencia) ochotne priznáva, že hoci on združenie vytvoril, bola za tým žena. „Z našej mailovej diskusie vypadol názov a ja som k nemu spätne prizaložil združenie,“ hovorí. Z pôvodnej recesie na jeho osobnej webstránke sa neskôr stala oficiálna inštitúcia. Narastajúci počet netušiacich, ktorí túžili

potvrdiť svoju príslušnosť, vyústil do založenia občianskeho združenia. Präcäda a ďalší zakladatelia, ktorí dnes tvoria TopMenežDement, považovali zaregistrovanie tohto úletu na ministerstve vnútra za zábavu, ktorú by si nedali ujsť. Netušili však, čo ich čaká – napríklad, že každé združenie musí mať aj funkcionárov. „Nechceli sme nič vnucovať, preto sme ľuďom ponúkli, aby si u nás funkcie zvolili sami. A možno, aby si tak aj splnili celoživotný sen a dosiahli osobné naplnenie.“

A na čo sa môžete tešiť? Vo februári sa oslavujú narodeniny Františka Koudelku (preslávil sa pôsobením vo filme Jáchyme, hoď ho do stroje). Keďže Frantu K. hral Luděk Sobota, slávi sa v sobotu. Aj ho pozvali, ale netušia, či sa raz dostaví.

Ničnetušiaci futbalisti

Na jar sa hrá jarná olympiáda typická extravagantnými športovými disciplínami. Najobľúbenejší je futbal. „Všetci hráči majú rovnaké dresy. Nikto netuší, s kým hrá, proti komu a do akej brány.Týmto sa nám podarilo zo športu vytesniť nezdravú súťaživosť.“ Iba rozhodca vie, kto, s kým a ako. Počas zápasu si robí čiarky, a po ňom zložito prepočítava výsledky. „Hrá sa na tri polčasy. Naposledy sme uvažovali, či tretí polčas nebude diskusia.“ Udeľte si funkciu Na jeseň sa zase na Členskom sleze oslavuAkonáhle zaplatíte členský poplatok, stane sa je zaregistrovanie združenia. Je to aj šanca z vás funkcionár. Okrem toho, že dostanete vyskúšať si präcädníctvo. Funkciu preberá pozvánky na akcie združenia, môžete sa pýšiť ten, kto si prvý všimne, že präcäda opustil preukazom funkčného člena. Nikdy neviete, miestnosť. Udrží si ju, kým sa sám nevzdiali. kedy sa vám bude hodiť. Präcäda spomína, Percentuálne sa síce k netušeniu hlási viac ako sa ním ktosi preukázal policajtom, keď mužov, präcäda však hovorí, že ženy pripúšťajú ho upozornili, že zle parkuje. Ďalšiemu funk- a vítajú. „Hravosť je všeobecne ľudskou cionárovi umožnila legitimácia vycestovať za vlastnosťou.“ Vyšší podiel mužov pripisuje hranice. Len na nej mal totiž fotku, kde sa na tomu, že chlapi naozaj môžu byť ako veľké deti. seba podobal. Pas ani občiansky mu v tej chvíli „V ZNN akceptujeme túto časť našej osobnosti. Užívame si ju a nehanbíme sa za to.“ nepomohli.

„Ponúkli sme ľuďom, aby si u nás funkcie zvolili sami.“

MUŽI HRAVÍ

Lovci z Multiorganizácie Kriak si trúfnu na nafukovacieho krokodíla aj zvery, aké vo vesmíre nenájdete. Foto: archív KRIAK

MIMORIADNE KÚSKY Kto: Multiorganizácia Kriak Čo: Medzinárodné vedecké sympóziá, lovecké výpravy, dostihy a mnohé ďalšie Za čo: Vesmírne a svetové víťazstvá Prečo: Aby sa členkovia M. K. pobavili Kde: www.kriak.sk Márne hľadáte spoluhráča na Čierneho Petra? Zašibrinkovali by ste si oštepom, ale neviete kde, ako a čo uloviť? Cítite sa osamotení v náklonnosti k panáčikovi z Človeče nehnevaj sa? Nezúfajte. Radosti si už nemusíte kruto odopierať. Sú ďalší ako vy. A hoci pôsobia medzinárodne, svetovo až vesmírne, nemusíte ich zložito zhľadúvať. Sú v jednej kope – v Multiorganizácii Kriak Vrbové, ktorá do seba poňala organizácie ako Celovesmírna asociácia húpačov a húpacích koní, Vesmírna asociácia Šurgáčov a Rozhodcov Formula Nula či Kruh zbožnuvatelov kultu Pandrláčika. „Matkou všetkých organizácií je Vesmírna federácia Pindžerlo,“ hovorí Minerál (hodnosť si samoudelil) Multiorganizácie Kriak Andrej Budislav Jobus. Ide o verziu stolného futbalu, kde sa hrá s panáčikmi z Človeče. Chlapci, budúci členkovia Kriaku, ju začali hrať na základnej škole. „Od útleho veku sme stále potrebovali mať aj nejaké vlajky, čo bol tiež taký zárodok.“ A zarodil úspešne. Vlajku nemá len Kriak, ale aj jeho organizácie, ktoré sa množili samostatne, súbežne aj priebežne od návratu prvotných pindžerlistov z vojny. Napríklad taký Zvaz lovcov Kriaku inšpirovala nenápadná správička o istom slovenskom zbohatlíkovi, ktorý sa chystal na lov krokodíla do Egypta. Vŕbovskí sa zhodli, že nie sú horší a pripravili vlastnú výpravu. Na Šípkovci, ktorý od detstva považujú za svoje územie, sa začal objavovať nafukovací krokodíl a ďalšie podivné zvery, aké inde vo vesmíre nenájdete. Lovci si síce musia vystačiť s oštepmi, ale môžu sa maskovať.

Na Precedovi nie! Veľmi skoro sa rozprúdila aj vedecká činnosť. Závery Rady múdrych či Vŕbovskej vedeckej spoločnosti sa objavili na na Medzinárodných vedeckých sympóziách. Nečakaná udalosť na jednom z nich zásadne zmenila vedenie Kriaku a viedla aj k odštartovaniu povestných dostihov na húpacích koňoch. Ak by vám to nebolo jasné, reč je o Precedovi. Jeho príchod na scénu súvisí so sťahovaním A. B. Jobusa, ktorý ho získal spolu s novým bydliskom. Precedu dovliekol na sympózium, kde vtedy ešte len obyčajný húpací kôň exceloval a urobil kariéru. „Presvedčil nás, že musí byť vodcom celej multiorganizácie.“ Inak sa tu na hodnosti veľmi nedbá. K najčastejšie uvádzaným patrí JZVG – jeden z vŕbovských géniov. Závodenie prirodzene vyplynulo z túžby pohúpať

„Popri tom, ako sa hráme, sme si ani nevšimli, že sme už starí.“ sa. Na Precedovi je to však zakázané. Húpačskú potrebu preto uspokojuje Velká Vrbovská. Funkcia Precedu je pomerne náročná. Cestuje na koncerty a okrem toho má aj manželku. Svadbu ich excelencií si môžete pozrieť na webe kriak.sk. Manželka Precedu je jednou z mála žien, ktoré na akciách multiorganizácie vystupujú. Objavujú sa hlavne ako diváčky.

Narodeniny počkajú Členkovia – chlapi sa spolu hrajú roky. „Popri tom sme si ani nevšimli, že sme už starí.“ Dnes majú v družstve aj ďalšiu generáciu. O tých, ktorí na akcie prestali chodiť, hovoria, že vyrástli. „Niektorí zase musia doma ošálit, že idú inde, lebo sme ako deti. U nás (v rodine) je to však prvoradé, ak je formula alebo sympózium, preloží sa aj oslava narodenín,“ priznáva Minerál.

Kde hľadať recesistov Spolky a združenia (nielen mužské): Klub nespravodlivo plešatých: Robí výstavy kresleného humoru, turistické pochody, futbalové turnaje. Pod plešatou hlavičkou vystupuje aj Holovlasé divadlo Jozefa Webera a futbalový tím FC Plešina KNP, ktorý chce na každom turnaji skončiť na poslednom mieste. Vrcholným podujatím býva súťaž Mr. Plešina. http://knp.szm.com/ Klub vysokých ľudí: Žiť na vysokej nohe podľa tohto klubu mnohokrát prináša prinajmenšom kuriózne situácie. Ponúka stretnutia v partii dlháňov, ktoré sú veľkou zárukou príjemne strávených chvíľ v kolektíve ľudí, ktorí si určite majú čo povedať. Ženy: 180 cm a viac, muži: 193 cm a viac. http://www.klubvysokych.tk/ Pivárska univerzita Bratislava: Univerzita sa zameriava na výuku mladých pivárikov, ktorí získané vedomosti bohato zúročia vo svojom živote. Prihovára sa tým, ktorí pijú pivo a nevedia, čo sa za ním skrýva. http://zabava.kamnapivo.sk/univerzita/ Topieri: klub vznikol ako opozícia konkurenčného klubu NetOp(i)er, ktorého členovia v dopravných prostriedkoch cestujú dole hlavou, visia za nohy. Topieri sa snažia pôsobiť na svoje okolie hlavne dobrým príkladom – nevisením. Hlavnou ideou je získavať nových členov, a tým z neuvedomelých nevisiacich urobiť uvedomelých. http://fornax.elf.stuba.sk/topier/

MUŽI HRAVÍ

FIČIACI AKROBATI Kto: Fujart (všeumelecko vedecké teleso) Čo: písané slovo, hudba, video (a všetko dokopy) Za čo: Za najväčší bezrozpočtový film v dejinách slovenskej kinematografie (zatiaľ ich každý bol bezrozpočtový) Prečo: Aby témy ako Zhoršováky či Tajomstvo estónskeho úpletu neostali neprávom zatlačené do úzadia. Kde: www.fujart.sk Názov Fujart sa skladá zo slova fuj! ako fujara a art ako art. Prípadne to ešte môže byť negatívny ohlas na výkon artistu. Po tomto úvode sa ľahko dovtípite, že spomenuté všeumelecko vedecké teleso si zakladá na tradičných hodnotách hraničiacich s dobrým vkusom. Jeho členovia v počte tri kusy (Drmlík, Bednár, Gunár) sa našli prirodzenou selekciou. Podstatné údaje z ich plodného života si môžete naštudovať v M.O.Č.F. čiže Medailóne člena Fujartu na fujartovskej stránke. „Vznikli sme približne pred trinástimi rokmi, vo chvíli, keď sme vyšli s Mirom Bednárom z jedného bratislavského podniku na Hviezdoslavovom námestí,“ hovorí Peter Drmlík. „Už vo vnútri sme sa rozhodli, že začneme aj s vtedy neprítomným Tomášom Gunárom dokopy tvoriť združenie Fujart.“ S pamätným podnikom sa spája aj prvý náčrt jeho loga – nakreslený na servítke, ktorý sa však nezachoval. Našťastie v písomnostiach z minulého storočia je veľa rukopisov, ktoré toto dodnes úplne nefinalizované logo aj s nadpisom obsahujú. V chode združenia si podniky naďalej udržali významné miesto. V ich inšpirujúcej atmosfére sa diskutuje o nových projektoch, ktoré neskôr vychádzajú z poznámok na mieste zaznamenaných. „Už od začiatku sme názorovo stmelení, čo je možno aj tým, že sme rodáci

Združenie FUJART tvorí (zľava) Peter Drmlík, Miro Pavúk Bednár a Tomáš Gunár. Foto: archív Fujartu

z jednej (Hontianskej) stolice.“ Počet členov Fujartu obmedzený na známu trojicu vám neberie šancu dostať sa do ich kruhov. Zaradiť sa tam môže každý, o kom rozhodnú na svojej porade. „Základom je, aby tvorba autora mala až také nedostatky, ktoré dokážu zaujať, potešiť a vnútorne

„Je ťažké ľudí presvedčiť, že v skutočnosti máme aj na menej.“ obohatiť vnímavého diváka. Pravda, aj my sami sa snažíme dodržiavať tento program. A verte, niekedy je veľmi ťažké presvedčiť ľudí, že to čo robíme, nie je až také zlé a že v skutočnosti máme aj na menej.“

Nerežisér a neherci Dobrá vôľa, ľudský prístup a odovzdanosť veci sa prejavuje aj v prístupe k hercom. Nikoho nenútia, aby sa namáhavo prispôsoboval roli, ktorá absolútne odporuje jeho osobnosti. Úlohu mu vyrobia, podobne ako oblek, priamo na mieru. Jedinou starosťou

potom je naučiť sa slová. „Niekedy si myslím, že rola si nájde herca a herec si nájde rolu. Nerežisér nemôže chcieť od nehercov, aby podávali herecké výkony,“ hovorí Drmlík. Tvorba združenia vám napríklad objasní, odkiaľ pochádza mach. Po zhliadnutí krátkeho filmu Skok si možno v pohodlí domova zlepšíte kondíciu. Ukáže vám totiž, že šport pred televízorom nemusí byť len pasívny. Futbalisti v rovnomennej snímke vyvrátia predsudok, že futbal a balet nejdú dohromady. Film, na ktorom sa aktuálne pracuje, mal pôvodne názov 30 rokov v zelenine. Z marketingových dôvodov (priveľa slov na titul), aj preto, aby vyplýval z mena hlavného herca, ho zmenili na Plynutie. Kliknite na YouTube a čosi už uvidíte pod heslom fujart plynutie trailer.

Písomný odkaz Fujart však nie je len o filme. Z písomného prejavu združenia mal ešte v minulom storočí tú česť čerpať aj náš časopis. Objavil sa v ňom napríklad text Pravda o kozmonautoch, ktorý odhalil, ako je to vesmíre s jedlom, ženami aj skafandrami. Že nemáte to staré číslo Nota bene? Neprepadajte panike. Všetko je na (fujart) webe!

gastroduel

text: sandra tordová | foto: miro kubečka a jana čavojská

Kulinársky súboj o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí vegánsky, či „mäsožravský“?

Mužské špeciality

Jednoduché recepty nás nudia. A tiež chlapské výhovorky, prečo nič nevaria. Pre mužov, ktorí majú radi výzvy, sme pripravili špeciality, ktorými ohúrite svojich milovaných. Kam sa hrabe Jamie Ollivier...

Slimáky

Vegánske jahody „s tvarohom a čokoládou“

Príprava slimákov. Po nazbieraní slimáky (veľké s hnedou ulitou o priemere asi 4-5cm) umyjeme a necháme ich vo väčšej nádobe po 3 dni, aby si vyprázdnili črevá. Každý deň ich umyjeme. Na štvrtý deň ich necháme zatiahnuť a na 7. až 9. deň ich pripravíme. Do vriacej vody zmiešanej s octom a soľou vhodíme slimáky a varíme asi 15 minút. Potom ich scedíme a vyberieme háčikom z ulít a odstránime časť s črevami. Na maslo dáme posekanú cibuľku a cesnak a krátko restujeme. Potom pridáme očistené, čriev zbavené slimáky, petržlenovú vňať, tymián, mätu a krátko spolu restujeme. Pridáme podrvené nové a čierne korenie, soľ a podlejeme vínom, miešame asi 5 minút, nakoniec pridáme na malé kocky nasekané paradajky a dusíme asi 15 minút. Tesne pred koncom pridáme citrónovú šťavu. Podávame s bielym chlebom.

Výborná zdravá „čokoláda“ nám vznikne, ak vymiešame 2 ČL karobu v 1/2 dl vriacej vody, alebo čaju KUKICHA, pridáme 2 PL melasy, 2 PL sezamovej pasty tahini a 1/4 ČL mletej škorice. Ryžu uvaríme v 3-násobnom množstve vody so štipkou soli úplne do mäkka. Pridáme ryžový sirup a citrónovú kôru. Hmotu rozdelíme na 2 časti. Do 1. pridáme 1/3 agarového prášku, po zovretí hmotu uhladíme v studenou vodou vypláchnutej forme. Do 2. časti pridáme 2/3 agaru, necháme zovrieť. Pridáme do nej roztlačené alebo mixované jahody, vylejeme na vrstvu č. 1 a necháme stuhnúť. Hotový dezert podávame ozdobený jahodami a poliaty karobovou čokoládou a vychutnávame.

70 ks slimákov v ulite 1 stonka mäty, 1 zväzok tymiánu 125 g masla, 100 ml bieleho suchého vína 5 strúčikov cesnaku, 3 mladé

cibuľky 3 ošúpané paradajky 1 zväzok petržlenovej vňaťky soľ a čierne korenie, 4 ks nového korenia citrónová šťava

Miro Kubečka kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla. V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravskú“ časť populácie. Miro varí takmer denne. Za silnú stránku mnohých chlapov považuje kreativitu. „Najčastejšie sa prejavuje, keď sme pritlačení k múru.“ Miro kreatívne vyriešil aj neúspešný výlet s hubárskym košíkom a ponúka recept na ohúrenie našej polovičky aj známych. „Zažijú šok, keď domov donesiete z hubárčenia plnú tašku slimákov, tak ako ja. Ale ten výsledok stojí za to!“ konštatuje.

„Tvaroh“ 250 g ryže natural 1 bal. prášku agar agar (rastlinná želatína) 1 PL ryžového sirupu (alebo

z agáve) a štipka pravej vanilky 2 PL ryžového octu 1/2 ČL sušenej citrónovej kôry štipka soli 250 g čerstvých jahôd

Ľubica Balážová konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave s názvom ĽUBKA. V našom dueli chutí reprezentuje vegánsku stranu. Ľubicin mužský kuchársky vzor je potkan Remi z filmu Ratatouille – pre jeho odvahu, tvorivosť a cieľavedomosť. Obdivuje každého kuchára, ktorý sa čo najmenej mieša prírode do remesla a tvorí jednoduché kombinácie z prirodzených sezónnych potravín. Pre mužov, ktorí chcú potešiť svoje ženy niečím sladkým, vybrala recept, ktorý nahrádza tvaroh a čokoládu kombináciou chutných a ľahko stráviteľných surovín.

Ďakujeme firme Planeta Food za poskytnutie priestorov a potravín na varenie. Potraviny z Planeta Food, ktoré chutia aj liečia, nájdete na Karpatskej 15 v Bratislave. Viac info na www.planetafood.sk.

text: sandra tordová | grafika: palo čejka

ženy mužom pomáhajúce

Historky z vojenčiny ženskými očami

Ženská čata zasahuje

Chlapi sa v pohľade na vojenčinu nezhodnú, ale historky o svojej vojne s veľkou vášňou vykladajú všetci. Aj tie však už pomaly vymierajú. Milujúce ženy, ktorých chlapi sú dnes ochudobnení o túto veľkú „teambuldingovú akciu mužského pokolenia“ by k tomuto faktu nemali ostať ľahostajné.

Historky zo základnej vojenskej služby sú fenomén, ktorý neobíde žiadnu ženu. Striehnu učupené v podvedomí muža, aby pri najmenšej zámienke vyskočili. Ak má chlap pozorovací talent a vtipného ducha, nemusí to byť také zlé ich počúvať. Aj tak väčšina žien vypína odposluch. Nezažili sme tú „veľkú teambuildingovú akciu mužského rodu,“ ako vraví môj frajer. Nechápeme jej dôležitosť.

Tanec magorov? Vojenčina, hoci sa podľa mnohých stala paškvilom sama na seba, obsahovala rituálne prvky skúšky dospelosti. „Iniciačné rituály boli ‚bránou prechodu‘ z istého životného obdobia – detstva do obdobia dospelosti,“ zhŕňa etnologička Katarína Nádaská. Ich súčasťou bývala fyzická bolesť a za jemne absurdné. Stačí si spolu rozobrať poníženie, ktoré však nebolo samoúčelné. drobný konflikt zo včera, prejsť si s nimi rôzne U severoamerických indiánov – Mandanov fázy konfliktu, a ako mohol reagovať, aby vás existuje iniciačný obrad, v ktorom sa v rámci nedostal do amoku. posvätného rituálu nazvaný tanec slnka mladíci zavesený na kúskoch vlastnej kože, točia okolo AKO PREŽIŤ HLAD ALEBO SALMOposvätného kola, kým neupadnú do bezvedomia. NELU Jeden africký spisovateľ si spomínal, že poníženie VOJENČINA: „Prežúval som raz pri telke konzera bolesť, ktorú zažil pri svojej obriezke „zaživa“ vu z vojenských zásob a pozerám, že čo to tam mu pomohla v neskoršom živote, keď musel tak chrumká. Vnútri bola hrdzavá,“ spomína znášať veľa pokorenia. „Naučil som sa, že všetko kamoš na časy, keď sa na vojne prerážali dázlé sa raz skončí a dá sa prežiť.“ Ďalší kolega sa tumy na konzervách, ktorým končila záruka. pri tomto mojom romantizujúcom porovnávaní „Zas inokedy, v čase, keď som ležal na ošetrovni vojenčiny a rituálov od rozhorčenia zakuckal: som dostal salmonelózu,“ dodáva na dôkaz, že „Jediné porovnanie, ktoré u mňa obstojí pri vo- na vojne si skutočne nikdy nebol v bezpečí. jne, je väzenie.“ Ďalší pripustil, že isté prvky DOMÁCA VERZIA: Nevarím, nepripomínam podobnosti tu vidí, ale je to skôr smutný paškvil nákupy a nevyhadzujem z chladničky vajíčka, – tanec magorov. ktoré sú tam od Veľkej noci.

NÁVOD: VOJNA V DOMÁCOM PROSTREDÍ S profesionalizáciou armády historky z vojenčiny vymierajú. Ako hovorí môj kolega: „človek sa baví, keď rozpráva, nie keď počúva.“ V tejto situácii môžeme chlapom byť my, ženy, veľkou pomocou. Pri troške snahy dokáže každá z nás chlapovi nasimulovať vojnu doma. A historky sú opäť na svete. Tu je drobný návod ako na to.

ABSURDNÉ ÚLOHY VOJENČINA: je plná nezmyselných príkazov ako trojhodinové pochody spojené s dupotom, či zakopávanie tanku... DOMÁCA VERZIA: Toto je najľahšia úloha. Chlapi považujú mnoho vecí, čo od nich chceme

NENECHAŤ SA NACHYTAŤ VOJENČINA: Aj na vojne sa občas dávali príkazy, ktoré by bolo nebezpečné splniť, ba dokonca sa ich splnenie v realite ani neočakáva. „Pamätám si ako sa nacvičovalo podávanie injekcie proti chemickým útokom. Šepkalo sa, že sú zo 70-ych rokov. Už len keby tam bola číra tekutina, mala by vtedy 15 rokov. Vojaci predstierali rozmach a injekcie sa zapichávali do zeme, do výstroja atď. Jeden aktívny si to naozaj pichol. Strašne zreval, zo stehna sa mu vyvalila krv. Skončil opovrhnutý na ošetrovni.“ DOMÁCA VERZIA: Mnoho žien so zdravým inštinktom tieto tréningové podmienky svojim dobrým mužom intuitívne vytvára. Ide o situácie typu: „Nemusíš ísť so mnou na tetinu oslavu narodenín. Kľudne choď s Milanom na pivo /

s kamoškou na výstavu. Chlap sa s ujúchaním rozbehne von. Vráti sa o tretej ráno a nájde nás zamračené a mierne uplakané. Mnohí ani vtedy nepochopia, že práve absolvovali klasický obrátený variant príkazu, ktorý nikdy nemal byť splnený. Mnoho nás obetavých žien, aj za cenu vlastnej dôstojnosti, svojím správaním vytvára z času na čas mužom podmienky, aby sa naučili poradiť si s hlúpymi, či podpásovými náladovými útokmi, ktoré na nich vo svete číhajú. Iné ženy zas koučujú ich hygienické návyky. Spôsobov ako pomôcť je mnoho. Hlavné je zmieriť sa s tým, že sa nedočkáme vďaky od muža, ktorý sa s našou pomocou dostane na dno svojich síl a prekoná sám seba. Musí nám stačiť, len náš tichý hrejivý pocit, že sme pomohli, ako sme len mohli.

Ženské otravné historky Ani vo fenoméne historiek nie sú chlapi a ženy až tak ďaleko od seba akoby sa zdalo. Ženský ekvivalent historiek o vojne sú historky z pôrodu. Často sú trikrát obludnejšie a krvavejšie. Asi nie je teda náhoda, že podľa etnologičky Heleny Tužinskej: „Iniciačné kmeňové rituály mužov často napodobňujú pôrod. Chlapci prechádzajú vyhĺbenou dierou – lonom zeme – za zvukov, ktoré pripomínajú hukot krvi matkinho tela. Ich súčasťou je aj podstúpenie bolesti spojeného s krvácaním – narezávaním a ozdobným zjazvením rôznych častí tela.“

muži a ich matky

text: dagmar gurová | foto: internet

Matka a syn – láska na vojnovej nohe.

PRVÁ ŽENA V ŽIVOTE MUŽA

CHLAP NA PUPOČNEJ ŠNÚRE

Mamy sú starostlivé, svojich synov niekedy až príliš ochraňujú a kontrolujú. Tí nechcú, aby mamy riešili ich problémy, len aby jednoducho boli. Keď sa opýtate chlapov na ich vzťah k matke, mnohí sa asi budú zdráhať odpovedať. Podozrievavo zazrú a možno sa vás pokúsia odbiť nič nehovoriacou vetou. Taká je aspoň moja skúsenosť, ktorá sa potvrdila aj pri písaní tohto článku. Vytrvalo som však dobiedzala otázkami a vy si teraz môžete prečítať, ako sa veci majú. Väčšina mužov, s ktorými som hovorila, sa zhodla, že medzi matkou a synom je silné puto. „Je to prvá žena, s ktorou máš vzťah. Čo si v ňom zažil, alebo ti naopak chýbalo, potom prenášaš do ďalších. Neznamená to, že máš mamu viniť – vychovávala ťa najlepšie, ako v tej chvíli vedela, ale je dobré, ak si uvedomíš, čím ťa váš vzťah ovplyvňuje,“ objasňuje hĺbavý mladík. „V detstve som bol na mamu veľmi naviazaný. Napríklad som ju bránil, keď sa hádala s otcom. Až teraz si uvedomujem, koľkokrát v tých sporoch nemala pravdu, ale ja som jej vždy pribehol na pomoc,“ spomína jemne prešedivelý pán. „Keď sa zdržala po ceste domov hoci aj pätnásť minút, zúfalý som ju vybiehal hľadať. Bál som sa, že sa jej niečo stalo a ona sa len zarozprávala s kamarátkou.“ Hovorí, že mama ho dosť rozmaznávala, ale bol presvedčený, že chlap sa musí vymaniť. „Nechcel som byť mamičkár. Už ako puberťák som preto ráno vypadol z domu a vrátil sa až večer, takže nebolo veľa príležitostí servisovať ma.“

Synovský dlh Ďalší súhlasia, že mamy sú starostlivejšie, viac ochraňujú a kontrolujú ako otcovia. „Ide o to, ako sa s tou starostlivosťou vyrovnáš

a do akej miery ti zasahuje do života.“ Viacerí muži, ktorí sa z pupočnej šnúry úspešne odstrihli (aj preto, že mamy to dovolili) sa neskôr snažia o akési splatenie synovského dlhu. Kamarát, ktorý má niečo nad 30 a žije v cudzine, sa mi zdôveril, že mamu sa chystá pravidelne navštevovať. Bude ho to stáť hodiny únavného cestovania, ale vraj je načase, aby vyvinul nejaké úsilie. Doteraz si ujasňoval, čo urobí so svojím životom a na iné sa veľmi nesústredil. Doma sa objavil párkrát do roka. „Mama nikdy nahlas nežiadala, aby

Odvrátená strana

Nie každý vníma matky ideálne. Jedna z teórií, ktoré som si vypočula hovorí, že ženy túžia mať syna, lebo je to konečne chlap, ktorému môžu bezmedzne skákať po hlave. Prinajmenšom do 14 rokov (zákonne do 18) a ak sa podarí aj dlhšie. „Majú ho totálne vo svojej moci, nemôže ich opustiť a musí poslúchať na slovo. Môžu mu naslinenou vreckovkou čistiť líčka, naprávať límce, kupovať hrozné kabáty, strápňovať ho pred kamarátmi a ešte si pri tom nevinne myslieť, že je to milé.“ Vzťah matky a syna niekedy naozaj pripomína zápas. „Je škodlivé, ak sa príliš snaží organizovať tvoj život,“ hovorí jeden takýto bojovník za slobodu. „Zdá sa mi však, že moja mama takto (panovačne) reaguje aj na iných ľudí a situácie. Má svoju predstavu, ako by som mal čo robiť a je sklamaná, ak ju neplním.“ Proti maminmu zasahovaniu som sa jej špeciálne venoval. Keď som s ňou sa doteraz bráni. Vplývalo aj na jeho vzťahy. nedávno bol, urobili sme si výlet, zašli sme „Obava z maminej reakcie na babu, ktorú som na večeru. Došlo mi, aká je šťastná. Myslím, chcel, v mojej hlave zohrávala rolu strašiaka, že častejší spoločný víkend je to najmenej, čo ktorý sa ma pokúšal spútať. Asi ako keby jej môžem dať.“ si mal chuť na nejakú zmrzlinu, ale ktosi ti Iný geograficky vzdialený syn zase mame bráni vyskúšať ju. Presviedča ťa, že nie je každý mesiac posiela peniaze na prilepšenie dobrá a nech si vezmeš tú, ktorú ti vybral k dôchodku. „V istom období sa pre mňa on. Napriek tomu som v sebe vždy našiel silu veľmi obetovala a chcem jej to aspoň takto prekonať strašiaka a ísť do toho.“ oplatiť.“ Pochvaľuje si, že majú výborný vzťah. Či sú muži s matkami spokojní alebo sa Telefonujú spolu, píšu si maily a najnovšie ju sťažujú, jedno majú predsa spoločné. Nechcú, naučil hrať online hru, aby sa stretávali aj vo aby mamy riešili ich problémy, len aby jedvirtuálnom svete. noducho boli.

„Čo si zažil vo vzťahu s mamou, alebo ti naopak chýbalo, prenášaš ďalej. “

text: dado nagy | grafika: internet

mužská trojka

Traja muži v člne, v tanku či kdekoľvek

Mužské kamarátstva Čo spája spoločné dobrodružstvá Dumasových Troch mušketierov (jeden za všetkých všetci za jedného), príbehy o Troch pátračoch, troch tankistoch, troch chrobákoch, o troch kráľoch, troch veteránoch či Troch mužoch v člne (o psovi nehovoriac)? Prečo sa vlastne trojica ukazuje z hľadiska priateľstva ako také úspešné zoskupenie?

Americký spisovateľ O. Henri je autorom poviedky Keď zavolá priateľ, ktorá vyjadruje jednu z definícií priateľstva – priateľ je ten, kto vám pomôže v najťažších chvíľach, aj za cenu sebaobetovania a rozvratu vlastného života. Remarqueovi Traja kamaráti sú takisto príbehom o sebaobetovaní. Traja kamaráti vlastnia autodielňu a jeden z nich aj super rýchle auto, o ktorom tvrdí, že by radšej stratil ruku ako jeho. Keď hlavnému hrdinovi ochorie jeho láska Pat a on nemá peniaze na sanatórium, jeho priateľ auto predá a zaplatí lekársku liečbu. Určite to nie je špecifikom výlučne mužských priateľstiev, ale domnievam sa, že trojica umožňuje neustále vytváranie krátkodobých premenlivých aliancií a súčasne aj možnosť odstupu od nich. Ak vás neustále zdrbáva a nasiera iba jeden človek, začne to byť po čase otravné. Ak si však máte možnosť tieto funkcie v trojici rozdeliť, znáša sa to určite ľahšie.

ako zavolať aj mňa. Keďže milujem trápne situácie, rád som súhlasil. Navrhol som, že by sme Kristíninej mame mohli kúpiť na vlakovej stanici kvety. Cestou cez Trenčín sme sa však opili a začali predvádzať Kristíne niekoľko osvedčených karatistických sebaobranných trikov. Roztrhol som pri tom Jurajovi bundu. On mi rozbil nos. Musel na nás byť skvelý pohľad, keď sme vybaľovali pred jej mamou (učiteľka) a otcom (vojak z povolania) z pokrčených papierov pahýle polámaných kvetov.

„Debatovali sme o vzťahoch, utešovali sme sa z rozchodov.“

Nikdy nezabudnem na vzájomné drobné zlomyseľnosti, pre ktoré Juraja 2 vyhodili z domu a mňa z milovaného podnájmu. Ale ani Juraj 1 a 2 na to, ako so mnou o pár rokov neskôr obrážal Mám dvoch kamarátov – Juraja 1 a Juraja 2, celú noc veterinárov s mojím polomŕtvym s ktorými sme sa kedysi stretávali takmer psom. každý deň. Na začiatku nás spájalo najmä Mal som rád aj náš pravidelný vianočný rituál vzájomné utešovanie z rozchodu s bývalými – každý rok na Štedrý deň sme sa stretávali partnerkami, intenzívne predebatovávanie aj s partnerkami okolo polnoci a do rána si nových vzťahov a odvážnych erotických vízií. rozdávali darčeky. A k tomu hulákali Tichú noc. A pravdepodobne aj veľká miera spoločnej To všetko je však už minulosť. Intenzita streinfantilnosti. Najskôr ma nadchlo, že môj távania zredla a asi pred tromi rokmi sme na dvadsaťročný kamarát (študent filozofie) Vianoce skonštatovali, že sme sa v danom roku má v izbe autodráhu a jeho asi to, že moja stretli iba tri krát a ak to takto pôjde ďalej, vtedajšia izba v rodičovskom byte vyzerala o chvíľu sa nebudeme stretávať vôbec. Zvoako niečo medzi antikvariátom a obývaným lili sme preto záchranný systém pravidelných kanálovým potrubím. Osobitou kapitolou boli stretnutí, ktoré sa, bez ohľadu na množstvo naše spoločné výlety. Napríklad ten, ktorý sme našich povinností, budú konať každú tretiu absolvovali s novou priateľkou Juraja 1 Kristí- stredu v mesiaci. Nebude to síce už ako kedysi, nou. Jej rodičia ho pozvali na nedeľný rodinný ale aspoň niečo. obed do Trenčína a jeho nenapadlo nič lepšie Nevynechali sme zatiaľ ani jednu stredu, hoci

musím povedať, že občas si kladiem otázku, o čom sa, preboha, budeme rozprávať o desať rokov. Témy aj životné preferencie sa dosť zmenili. Ženy už nepreberáme takmer vôbec a hlavnými bodmi programu sú: zdravotné problémy Juraja 2 a snaha o ich prevenciu, referencie na dobrých lekárov špecialistov, autá a práca. Fascinuje ma, ako Juraj 1 dokáže rozprávať celé hodiny o, pre mňa úplne nezmyselnej téme – výbere nového auta, a Juraj 2 s rovnakou vášňou a zaujatím ako kedysi o novom dámskom objave, dnes hovorí o podozrivých bielych vločkách vo svojom rannom moči.

Do člnov! Slávna humoristická kniha J. K. Jeromeho Traja muži v člne sa začína takto: „Boli sme štyria. George, William Samuel Harris, ja a Montmorency. Sedeli sme u mňa v izbe, pofajčievali a každý z nás rozprával, ako mu je zle – zle prirodzene zo zdravotného hľadiska. Cítili sme sa biedne a boli sme z toho rozladení. Harris hovoril, že občas máva také návaly slabosti, až sa mu krúti hlava, potom rozprával George, že tiež máva závraty, až chvíľami nevie, čo robí. Ja som zasa nemal v poriadku pečeň.“ Po zrelej úvahe sa títo traja kamaráti a pes zhodli, že si potrebujú oddýchnuť, vyčistiť hlavu, zmeniť spôsob života, obetovať milované pohodlie a vydať sa spoločné splavenie Temže. Mám pocit, že by sme taký splav tiež veľmi potrebovali – veď čo už môže byť lepšie ako extrémna svalová horúčka, spálená polovica tela, úpal, hnačka a kompletne utopené veci – vrátane potravín, šiat, peňaženky, mobilu a všetkých kľúčov. Mali by sme zase minimálne dvadsať rokov na čo spomínať.

Proti mužskej srsti

text: elena akácsová | foto: istockphoto

Dobrý sluha, zlý pán

Hľadaj testosterón! Vieme to zo štatistík dopravných nehôd, ale dá sa to poznať aj obyčajným laickým pozorovaním. Mladí muži okolo dvadsiatky sa správajú najdivokejšie aj najriskantnejšie. Za všetkým treba hľadať ženu. A za ženou testosterón. Samozrejme, mužské správanie ovplyvňuje aj množstvo iných okolností, dokonca občas aj rozum, cit či kultúra. V prípade rizikového správania mladých mužov je však vplyv testosterónu naprieč všetkými spoločenstvami nielen očividný, ale aj mnohými vedeckými štúdiami opakovane potvrdzovaný. Vedcom napríklad stačilo postaviť atraktívnu ženu v minisukni ku skejťáckej rampe a hneď skejťáci začali viac riskovať aj viac padať. A v slinách im namerali vyšší testosterón. Aby sme pochopili, prečo sa tak deje, začneme trochu zoširoka. Pri evolúcii, rozmnožovaní a pávoch.

Páví chvost Páví chvost je asi najotrepanejším príkladom fungovania evolúcie druhov. Čím väčší chvost páví samec má, tým je pre samičku príťažlivejší. Nie preto, že by bola samička fascinovaná jeho krásou a hypnotizovaná množstvom ôk v ňom, ale preto, že páví chvost je vlastne hendikep, teda znevýhodnenie. Okamžite na ňom vidieť silu a zdravotný stav samca. Veľkosťou chvosta dáva samec samičkám najavo, že je najvhodnejší na párenie, lebo aj s takým veľkým hendikepom je ešte stále schopný ujsť pred predátorom či bojovať so súperom. Pávy žijú s prerasteným chvostom na hranici sebazničenia, lebo len tak môžu dokazovať, že sú tí najzdatnejší, čo prežijú aj najväčšie záťaže.

Namiesto chvosta U ľudí je takým pávím chvostom testosterón. Látka, ktorá robí muža mužom, ovplyvňuje jeho zdatnosť a plodnosť, utvára vonkajšie znaky

mužnosti, ktoré ženy podvedome priťahujú: široké ramená, mohutnú svalovú hmotu, fúzy a ochlpenie. Čím viac testosterónu, tým príťažlivejší a žiadanejší muž. Žiaľ, má to aj svoju odvrátenú stránku, tak ako ten páví chvost. Vysoká hladina testosterónu extrémne zaťažuje imunitný systém. Čím viac testosterónu, tým horšia imunita. Muž balansuje medzi maximálnym únosným množstvom testosterónu na reklamu pre vlastné gény a zároveň zachovaním akej-takej obranyschopnosti, aby nezomrel pri prvom prechladnutí.

„Sebaničiace stratégie sú tie najúprimnejšie signály mužnosti.“ Práve testosterón núti mužov jazdiť dvestokilometrovou rýchlosťou po okresných cestách, skákať saltá na skejtborde a pristávať na Mesiaci. Tí, čo nemajú na rakety a rýchle autá, riskujú dostupnejším spôsobom: napríklad alkoholom. Ledva stojaci chlapík pri barovom pulte so zakaleným pohľadom tvrdohlavo do seba obracajúci poldecáky jeden za druhým v skutočnosti inzeruje: Pozrite, baby, čo všetko znesiem a ešte stále nespadnem! Moje gény sú najzdatnejšie! A má pravdu, neklame, keď to fakt vydrží a neskolabuje, tak má skutočne dobrú telesnú konštitúciu. Sebazničujúce stratégie sú podľa vedcov pre ženy tie najúprimnejšie signály mužnosti, ktoré sa dajú len ťažko predstierať.

Umelci a vedci Hovoríte si, načo sú ženám pretekári, kozmonauti a alkoholici? Načo je im taký nespoľahlivý partner, čo sa niekde dorantá alebo ožerie ako prasa? A načo by im bol taký syn, čo sa pre nerozvážnosti nedožije vlastných potomkov? Ťažká je tu odpoveď. I keď možno ju naznačujú výsledky ďalšieho štatistického pozorovania. Z neho vyplynulo, že najväčšie vedecké objavy a najpozoruhodnejšie umelecké diela vytvorili vedci a umelci vo svojom mladom testosterónom nabitom životnom období. Teda zjavne pod vplyvom toho istého sebazničujúceho hormónu, len oveľa zmysluplnejšie nasmerovaného. Aj cez vedu a umenie sa dá napokon doletieť až na Mesiac. Len kto to tým pretekárom, skejťákom a alkoholikom včas vysvetlí?

Futbal a testosterón •Najvyššie hodnoty dosahuje hladina testosterónu v krvi hráčov v zápasoch na domácom ihrisku. •Najviac hormónu má brankár, ktorý sa pravdepodobne vžíva do úlohy ochrancu domova pred votrelcami. • Medzi hráčmi a fanúšikmi existuje hormonálne puto a je jedno, či sú priamo na ihrisku alebo pri telke. • Ak ich tím víťazí, hladina testosterónu stúpa. • Priaznivcom porazeného mužstva klesá. Zdroj: osel.cz

text: vlado schwandtner | foto: archív v.s.

muži pokorní

Skutočný chlap

O mužskej pokore O príslušnosti k mužskej rase a o nástrahách na ceste k sebe samému. Na začiatku to s mojou príslušnosťou k mužskému plemenu nevyzeralo najlepšie. Moje telo tvorili iba dve bunky, vajíčko a spermia. Bol som taký maličký a tak dobre zašitý, že ani moji stvoritelia nemali potuchy o mojej existencii. Ešte zhruba tri mesiace bolo všetko neisté a stále som ešte nebol rozhodnutý, či sa budem ďalej vyvíjať ako dievča, či chlapec. Asi som už vtedy veľmi túžil stať sa mužom, lebo nakoniec som sa narodil ako chlapec. Teta Mariška Drozdová, vtedajšia pôrodná babica v Častej, to odhalila hneď, ako som sa dostal na svetlo Božie. Mal som totiž pohlavie mužské, teda malý slížik medzi nohami, ktorý vtedy stačil na to, aby som sa stal mužom.

Skončil som základnú školu a stal som sa učňom. Každý deň som cestoval do Bratislavy, vyšmykol som sa z celodenného dohľadu rodičov a začal som fajčiť. Od brata som dostal gitaru a čuduj sa svete, po krátkom čase som celkom dobre hral. Zrazu som bol všade vítaný a pozývaný. Moje gitarové výkony mi ostatní chlapci závideli a dievčatá ich obdivovali. Stal som sa mužom, čo si mohol dovoliť na ulici zapáliť cigaretu, večer ísť do krčmy na pivo s gitarou na pleci a cez víkendy chodiť na čunder. Byť konečne mužom bolo nádherné. Nič však netrvá večne a moje mužské prejavy mi začali spôsobovať nemalé problémy. Najprv to bola škola, potom výhrady mojich rodičov a zrazu som mal problémy všade, kde som sa pozrel. Byť mužom je veru ťažké, málokto ho chápe, snáď iba ostatní skutoční muži, ktorí sa vyskytujú hlavne v krčme.

Vyvolení Príslušnosť k mužskej rase som si začal uvedomovať aj z iných dôvodov. Nezabudnuteľný častovský holič pán Nizner ma vždy automaticky ostrihal na chlapca. Mašinkou mi vystrihal vlasy na temene hlavy a iba vpredu nechal ofinu poriadne premastenú jeho špeciálnou pomádou, ktorá svojou výraznou vôňou dráždila psov až na druhom konci dediny. Ďalším znakom mojej mužskej identity bol fakt, že som cítil potrebu oddeliť sa od inej skupiny, ktorá vtedy bola pod moju mužskú úroveň, teda od dievčat. Nemali také šťastie, ako som mal ja a narodili sa bez toho základného znaku, ktorý by ich priradil do skupiny vyvolených. Tak to potom aj vyzeralo. Chodievali stále čisto oblečené, nosili vrkoče a trápne mašle, dostávali samé jedničky, nebili sa, nestrieľali z praku, nenadávali, poskakovali so švihadlami, či s gumou a pritom si spotené tváre utierali do sukienok. Skrátka, ich

Vlado Schwandtner Narodil som sa v roku 1952, pôvodným povolaním som elektromechanik. V roku 1993 som absolvoval protialkoholické liečenie. Od roku 1996 sa s manželkou staráme o závislé deti v našom dome v Budmericiach. Viac článkov nájdete na http://schwandtner.blog.sme.sk a www.drogy-sos.sk

život bol jedna veľká nuda a zo závisti stále žalovali, ak sme my, chlapi, žili svoj pestrý chlapský život. Že som muž, chlap, či chlapec bolo nad slnko jasnejšie a vychutnával som si to celou svojou bytosťou. Ako to však býva, toto krásne obdobie netrvalo dlho.

„Muža a otca zo mňa nakoniec spravila vlastná pokora.“ Problém s blúzkami Zrazu sa dievčatám začali vzdúvať blúzky a veľmi rýchlo sa začali premieňať na bytosti, ktoré mi už neboli ani trochu ľahostajné. Bola to ťažká rana zasadená mojej sebaúcte, keď som videl starších mládencov, ako sa snažia zapáčiť mojim spolužiačkam. Veľmi som túžil stať sa naozajstným mužom a dostať sa k tým bytostiam tiež. Onedlho sa mi predsa začalo blýskať na lepšie časy a zázračne rýchlo som o poriadny kus vyrástol. Na brade som si našiel aj zopár chĺpkov, ktoré som si samozrejme potreboval rýchlo oholiť.

Svadba robí muža Na vojenskej správe, mi sľubovali, že na vojne zo mňa spravia muža, no nevyšlo im to napriek tomu, že som tam bol skoro tri roky. Keď som mal dvadsaťtri rokov, tak som sa konečne stal skutočným, na papieri potvrdeným mužom, lebo som sa oženil s mojou veľkou láskou Ľudkou. Žiadna vojna, ale svadba robí muža. Po roku som sa stal aj otcom, no pil som ďalej, hrával na gitare a chodieval do krčmy. Trvalo to ešte zopár rokov, kým s vážnymi výhradami voči môjmu postaveniu muža prišla aj Ľudka a moje dve deti. Skutočná tragédia pre mňa nastala vtedy, keď som už aj vo vlastných očiach prestal byť mužom a dokonca aj človekom. Tak som sa raz v marci 1996 vybral do blázninca na liečenie. Nezniesol by som, keby ma k tomu dotlačila Ľudka, tak som ju predbehol. Muž si totiž má riešiť svoje problémy sám. Muža a otca zo mňa nakoniec spravila vlastná pokora, ktorú som našiel v tom blázninci. Zatiaľ mi vydržala sedemnásť rokov a myslím, že mi vydrží do smrti. Tej pokory mám na rozdávanie a tak ju rozdávam aj iným, ktorí túžia stať sa mužmi, no funguje to so ženami.

muž – hrdina

Portrét zo série Hrdinovia od slovenského fotografa Šymona Klimana, 2010, www.symonphoto.com/hrdinovia.htm

pouličné blues

príspevky od predajcov Nota bene

Reál e. T. Show

Poradňa u Psej labky radí Ľubica

Meno: Poldecák Výzor: total homeless, total humus Oblečenie: čo OLO dalo. Aktivita: načierno predáva NB na bratislavskej Hlavnej stanici. Vo voľnom čase sa venuje degustácii rôznych liehovín a alk. nápojov. Najviac ho ohrozuje: voda, a to i v malom množstve; alkohol, vlastne jeho nedostatok, je pre neho životu nebezpečný. „Poldecák“ patrí k mojím „obľúbeným“ falošným predajcom NB. Stretol som ho raz v sobotu ráno, ako som začal predávať. Došiel, v ruke mal jeden zdevastovaný časák, frajersky, ale zato slušne ma pozdravil, ako keby sme boli dlhoroční kamoši. Trošku už mal pod čapicou a so širokým úsmevom mi oznámil, že on už ide do mesta na poldecák, lebo už naňho slušne zarobil. Neviem, čo pre neho znamená Naša predajkyňa Jela sa od Ľubice učí za psiu kaderníčku. mesto, veď stihol akurát šenk za rohom a už Dnes by som sa s vami chcela potešiť z toho, bom, ale až keď sa šteňa v novom domove usadí bol naspäť. Ešte veselší, živší, plný elánu. Akoby že moje služby na strihanie psíkov využívajú a dobre si zvykne. Zmena by mala byť pozvoľná, bol preč dva dni, sa mi posťažoval, že musí ísť aj psíky v bratislavskom útulku. Musím sa aspoň počas týždňa postupne zaraďujeme do zarobiť si, lebo nemá na poldecák. Odpoveď priznať, že upravovanie psích dám a pánov, existujúcej kŕmnej dávky surové mäso, zeleninu, ani nečakal, neviem, či ma vôbec vnímal, ale ktorí sú zmesou rôznych rás ma napĺňa. Tu extrudované cestoviny a postupne zvyšujeme ja som ostal v nemom úžase, čo tento človiečik môžem naplno využiť svoju fantáziu a aj množstvo. Pes musí mať neustále k dispozícii dokáže. Pár metrov odo mňa začal zastavovať ľudí s jedným časopisom a s rukou, nohou, z napohľad „najškaredšieho psíka“ vyčarovať čistú vodu! grimasami i s úsmevom ich presviedčal, aký „filmovú hviezdu“. Teda spokojnosť je na obidvoch stranách. Chcela by som teraz poďakovať Praktický príklad dennej kŕmnej dávky na význam pre neho má zarobiť si nejaké drobné vedeniu bratislavského útulku za ústretovosť a základe barfu a dať si poldecák, veď život je ťažký a aj on by umožnenie výučby pani Jelky a v neposlednom pre dospelú fenku (23 kg) v bežnej záťaži to chcel vidieť trošku ružovejšie. Asi fakt je rade za ponuku upravovať týchto psíkov, ktorú pre neho dôležitý ten poldecák, veď dva dni na to som ho stretol bez časákov, triezveho, som dostala. Ďakujem a dúfam, že táto spolu- 2 celé kuracie krídla (alebo kus hovädzieho práca bude trvať dlho. srdca, alebo kuracia kostra) znechuteného, s výrazom na tvári, ako keby 2 hrnčeky (500 ml) celozrnných peliet prehltol limetku namočenú do octu. Otáčal hrsť varenej zeleniny (22-250 ml) Ešte raz o barfe sa okolo svojej osi a pozeral na ľudí, ako na cudzie, neznáme tvory. Čo už, taký je život: raz V minulom čísle som poskytla rady Petrovi, ktorý surové ovocie počas dňa podľa chuti hore, raz dole. sa zaujímal o kŕmenie „barfom“. Mnohým ľuďom je tento názov alebo spôsob kŕmenia neznámy Poznámka: Nemusíte tento spôsob kŕmenia Rozmýšľal som nad jeho úspechom, lebo naozaj je úspešný a došiel som na toto: a preto by som chcela vysvetliť, o čo vlastne brať za svoj doslovne, ale skôr ako inšpiráciu Načo si kúpiť NB od normálneho, slušne ide. Surová strava barf (surové mäso, surové a určitý návod. kosti, surová zelenina) je najprirodzenejší a vyzerajúceho predajcu, bohvie, čo by spravil s peniazmi. Možno sa len hrá na slušného. prírode najbližší druh výživy psa. Surová výživa Strihanie psíkov a poradenNačo podporovať zbierky, hlavne na onkológiu, ako jediný druh výživy vynechaním tepelného spracovania (varenie, extrudovanie) obsahuje nikto nevie, kam tie peniaze idú. Poldecák vám stvo: 0907 473 718, všetky bioaktívne látky v pôvodnom množstve ponúka istotu. Veď šenky má poruke... Ľubica Chlpíková a v celom spektre. Preto je pre výživu psa No a mne nezostáva nič iné, len triezvy počúvať Internetový obchod – najhodnotnejšia. milé, ale upozorňujúce slová okoloidúcich, že predávaním chovateľské potreby: Prechod na barf je možný v akomkoľvek veku na stanici porušujem kódex www.webareal.sk/dream psa, ale nikdy nie v prvých týždňoch po prevzatí predajcu. Žeby som bol moc šteňaťa, ak už chovateľ nekŕmil týmto spôsoslušný na ich vkus? F. H.

PRíBEH

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nepovedala, kde ma odloží. Babka ma napokon našla podľa plienok. Sama mi totiž na ne vyšila červený krížik a keď uvidela ako sa sušia „krížikové“ plienky na jednom dvore, neváhala a prišla si obzrieť, komu patria. Tak ma našla a už ma nepustila. Nie, veľmi sme sa o tom so starkými nerozprávali, cítila som, že sa za moju mamku hanbia, ale načo prikladať do ohňa, keď ho skôr treba hasiť,“ potichu hovorí Katarína a zdôrazňuje, že v dedinke pri Zlatých Klasoch vyrastala vďaka babke a dedkovi v skromných, ale dôstojných a láskyplných podmienkach. Dnes je pre ňu okrem vlastných detí, veľmi dôležitá aj čierno-biela fotka starých rodičov, ktorá má svoje pevné miesto na poličke. Katka však nebola adoptovaná, len v pestúnskej starostlivosti, takže po ich smrti nemala nárok na dedičstvo. Ostala definitívne odkázaná na vlastnú päsť. Milovala kone a jej túžbou bolo stať sa džokejkou. V Šali vyštudovala poľnohospodársku školu, ale s nájdením pracovného to už bolo ťažké. „Začala som teda predávať textil na Miletičovej. Zriadila som si živnosť, prenajala stánok na trhovisku. Chvíľu to išlo, ale postupne predaj klesal. Živnosť som zrušila a živila som sa ako predavačka v kvetinárstve.“

Najprv pes Pohromade: Samko, Natálka, Danko a mama Katka. Veľmi milá štvorka, ktorej skúsme pomôcť.

O láske k deťom, o túžbe pracovať a bývať

Bez strechy nad hlavou

Katka o ôsmej uloží deti a večer čo večer premýšľa, kde budú o rok. Dočasné bývanie sa kráti a do pivnice sa nechce vrátiť. „Navonok pôsobím pokojne, ale vnútri sa od strachu zožieram. Veľmi sa bojím.“ Má trpezlivosti na rozdávanie. Katka si nepamätá, kedy na svoje deti skríkla, nedajbože im dala „preventívne“ zaucho. „Nie, každý deň, každú minútu si uvedomujem, že oni sú môj najväčší poklad a môj život. Zvýšeným hlasom či trestami sa nič nevyrieši. Som ich mama, majú len mňa, tak prečo by sme si mali strpčovať už aj tak neľahký život nejakými scénami?“, z mosta do prosta vysvetlí svoju filozofiu trojnásobná mama Katarína. Má tridsaťštyri a ostala sama so svojím drobizgom. Samko má štyri, Danko bude mať dva a slniečko Natálka o chvíľu oslávi prvý rok. Ocko? „Je aj nie je. Na deti prispieva dvesto

eurami, niekedy pridá ešte päťdesiatku. Semtam ich príde pozrieť, ale nie je to pravidlom a my sme si zvykli. Vlastne, je nám takto lepšie.“

Odvrhnutá Už od narodenia sa s Katkou osud nemaznal. Vlastná mama ju bez akéhokoľvek vysvetlenia nechala napospas. Bezcitne odložila malé bábo u cudzej ženy a zmizla. „Napokon ma vychovali babka s dedkom a som im za to nesmierne vďačná. Moja mama bola ich dcéra a oni sa až do svojej smrti nedozvedeli, prečo to urobila, prečo aspoň

Ako každá žena, aj ona túžila po dieťati, ibaže to nešlo. „Sedem rokov som nemohla otehotnieť. Bola som smutná a tak som si kúpila psa – Adelku. O pár mesiacov som už bola v tom. Zázrak!“ usmeje sa a pozrie na Samuela. Čiernovlasý chlapček do seba rýchlosťou blesku „láduje“ darovanú čokoládu a na otázku, či mu chutí, sa len potmehúdsky usmeje. Mladšiemu Dankovi však bratsky pomôže s otváraním prekvapenia z kinder vajíčka a obaja sa chichúňajú odušu. Najmladšia ešte ani nie ročná sestrička Natálka si zatiaľ veselo cupitá po izbe a vôbec jej to nepripadá zvláštne. „Je veľmi šikovná, vyspelá. Aha – už má plné ústa zúbkov a v desiatich mesiacoch si asi máloktoré dieťa takto vykračuje po vlastných nohách bez pomoci. Robí mi radosť,“ pochváli Natálku jej mama. Najradšej by stále rozprávala len o deťoch, smutným témam by sa chcela vyhnúť oblúkom... Otec troch detí je Vietnamec, priznal sa k deťom, ale spomienky naň Katka príliš pekné nemá. „Je to úplne iná nátura. Vietnamci akoby nemali v sebe vybudovaný zmysel pre povinnosť o rodinu. Nie je to len o peniazoch, ale aj o záujme. Nebavilo ho byť s nami, žiť rodinne. Prednosť mali kamaráti a zábava. Jasné, že som, najmä s ohľadom na svoju sociálnu situáciu, neplánovala po Samkovi ďalšie deti, ale sú tu a keď som zistila, že som tehotná s Dankom, povedala som si, že to musím zvládnuť. Ich otec, keď za nami

PRíBEH INZERCIA

prišiel, tak – poviem to na rovinu – trochu prisilno si vynucoval ‚manželskú povinnosť‘. Myslíte si, že by som dobrovoľne len mesiac po pôrode chcela tretie dieťa?“ zahanbene priznáva Katka, ktorá desať mesiacov po Dankovi priviedla na svet Natálku. O interrupcii však neuvažovala ani sekundu. „Nie som ten typ, ktorý by to dokázal.“

Dočasné bývanie Obrovským problémom, ktorý však vyvstal začalo byť bývanie. Ešte ako živnostníčka si zobrala úver na maličký byt. Splátky ale nezvládala časom splácať, spoľahnúť sa na pomoc partnera bolo ilúziou. „Vždy večer, keď som uložila deti a mala chvíľu pre seba, ponorila som sa do veľkej depresie. Neviem ani opísať strach, ktorý som mala a stále mám z budúcnosti. Našťastie som zdravá a verím, že len čo Natálka trošku vyrastie, prácu si nájdem, ale kde budeme bývať? Na to si nedokážem odpovedať.“ Katku si možno pamätáte aj z relácie Modré z neba, televízny štáb ju „prepadol“ v podzemnej pivnici bez jediného okna. Na priestore tri krát tri metre žila aj s deťmi. Nijaká špina, bordel – naopak, človek až žasol, ako útulne a prakticky dokázala fungovať na tak miniatúrnom priestore. Výsledkom Modrého z neba bola sťahovačka. „Takmer som spadla z nôh. Dostali sme sa sem – do rekreačnej zóny pri Seneckých jazerách. Jeden rok môžeme bývať v tomto bungalove. Je tu nádherne a som vďačná, že máme okná, záchod, kuchyňu. Konečne žijeme ako ľudia. Deti doslova híkali od šťastia, keď to tu zbadali. Oni však netušia, že je to len dočasné. Že pomaličky sa ukrajuje z ročného metra a my sa budeme musieť pobrať inde. Kam? Nepýtajte sa, lebo neviem a preto nedokážem prepadať tak veľkej radosti zo zmeny bývania. Do tej pivnice by som už nerada išla späť...“

Chce pomáhať Najväčším hendikepom je vek detí. Najmä Natálky. Je ešte primalá na škôlku a preto je problém uvažovať v blízkej dobe o zamestnaní pre Katku. Je ochotná robiť hocičo, tajne dúfa, že sa jej podarí aspoň niekde upratovať. „Malú by som mala síce so sebou, ale je veľmi dobrá, viem, že by sme to zvládli.“ Úplne najradšej by sa Katka zamestnala v zariadení pre starých ľudí či pre postihnuté deti. „Doopatrovala som starých rodičov, nemám problém ani s tými najťažšími prácami – prebaľovanie, umývanie. Mám v sebe veľa lásky a pokory a verte mi, robila som by to s úctou a láskou. Nie, o prácu sa až tak nebojím, bezradná som však s bývaním. Žiadostí o sociálne byty sú na úradoch desiatky, prečo

by mali uprednostniť práve mňa? Je mi to veľmi trápne, že prosím o pomoc, ale nemám nikoho, kto by mi pomohol. Nijakých rodičov, tety, ujov, bratancov, som bez rodiny,“ dojato rozpráva Katka. Zo svojho momentálneho príjmu dvestopäť eur (rodičovské prídavky a materská) plus dve stovky výživné od otca detí je jasné, že o úvere na byt nemôže ani snívať. Ledva s tým vystačí na bežné prežitie. Plienky, sunar, strava a nutná drogéria s potravinami. Neostane jej ani cent navyše. Situáciu, že by jej deti skončili v detskom domove len preto, že nemajú kde bývať, si nepripúšťa vôbec. „To radšej nechcem žiť, ak by mi mali zobrať deti.“

Európska Pohoda

V júli sa opäť otvoria brány najväčšieho slovenského letného festivalu Bažant Pohoda. A na ňom nebudeme chýbať ani my! Zastúpenie Európskej komisie je jedným z partnerov festivalu a vo svojom európskom stane vám prinesie množstvo zaujímavých podujatí, vystúpení, diskusií. Tento rok vyhlásila Európska únia za Rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Aj prezentáciou našich aktivít na festivale Bažant Pohoda chceme upozorniť najmä mladých ľudí na tieto vážne spoločenské fenomény, spolu diskutovať, ale i zabaviť sa. Preto sa snažíme o pomoc aj my. Katarína Keďže rok 2010 je rokom Boja proti chudobe je pracovitá, skromná a obetavá mama. Ak a sociálnemu vylúčeniu, v našom stane nazby vás jej príbeh oslovil, skúsme jej pomôcť vanom Európa dáme priestor tým, ktorých na začiatok aspoň s prenájmom bytu. Ne- sú častokrát vytláčaní na okraj spoločnosti. Spolu si pozrieme predstavenia hercov s mentálnym a zdravotným postihnutím z Divadla z pasáže. Bokom neostanú ani tí, ktorí nemajú vlastnú strechu nad hlavou. Herci – bezdomovci z Divadla bez domova nám ukážu, že ani neľahká životná situácia nemôže zničiť ich túžbu vrátiť sa späť do normálneho života. Na svoje si prídu aj fanúšikovia filmov alebo dobrej hudby. Svoj svet priblížia rómski hudobníci, ale aj interpreti vážnej hudby. musí to byť v Bratislave, Katka je ochot- Pozrieme sa aj na to, ako sa po januároná presťahovať sa hocikde. Kde je škôlka, vom zemetrasení žije na Haiti a ako im my, škola a kde má šancu zamestnať sa. „Veď ja občania Slovenska, môže v ich neľahkej sinemám nič. Len deti a pár tašiek vecí. Spolu tuácii pomôcť. môžeme začať žiť naozaj hocikde, viem, že To je len zlomok z toho, čo všetko pre vás pribudem najšťastnejšou na svete, ak sa dosta- pravila Európska komisia. Príďte sa pozrieť neme niekam, kde si budeme môcť s úľavou do nášho európskeho stanu a spoločne povedať – tu sme doma.“ pomôžme tým, ktorí našu pomoc naozaj potrebujú.

„Budem najšťastnejšou na svete, keď si raz budeme môcť povedať – tu sme doma.“

Občianske združenie Medzi nami sa snaží, aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Katky s deťmi oslovil. Skúsme im aspoň trochou finančne pomôcť, okrem plienok a sunaru jej chceme zaplatiť prenájom bytu. Na začiatok. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Katka Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Článok bol pripravený v spolupráci so Zastúpením Európskej komisie v SR, www.europa.sk

DO TUCTA

text: edo jung | foto: michal burza

RANY MUSÍ ZOŠÍVAŤ AJ PRI SVIEČKE

VZÁCNY OBYČAJNÝ MUŽ

Ako lekár sa už 53 rokov venujete sociálnej práci. Spolu s profesorom Vladimírom Krčmérym ste sa zúčastnili viacerých záchranných misií, naposledy na Haiti. Na Haiti som bol dvakrát aj pred zemetrasením. Uviedli sme tam do chodu malú nemocnicu v regióne Mole de Saint Nicolas. Nemocnicu vybudovali v rámci medzinárodnej pomoci Japonci, ale nepôsobil v nej žiadny lekár, bola zanedbaná. Vyčistili sme ju, vyradili sme lieky po expirácii a znehodnotený zdravotnícky materiál, aby mohla začať slúžiť svojmu účelu. Hneď po zemetrasení zorganizoval a viedol profesor Krčméry niekoľko záchranných tímov. Ja som pracoval v oblasti bez elektrického svetla, telefonického spojenia, bez vybudovaných ciest. Bolo pre nás náročné ošetrovať a zošívať rany chorým v noci, pri baterke alebo sviečke. Ale ľudia boli veľmi vďační, vítali našu bezplatnú pomoc a starostlivosť. Nestačilo však priniesť len lieky, bolo potrebné aj jedlo, takže sme sa rozdelili s tým, čo sme mali sami. Haiti si mnohí predstavujú ako dovolenkový raj, civilizáciou neporušený ostrov. Akými očami ho vidíte vy? Na Haiti som doletel v malom lietadle, v ktorom sme boli okrem pilota len traja pasažieri a

pristáli sme na lúke. Haiti je bývalá španielska, neskôr francúzska kolónia, obyvatelia sú vlastne potomkovia afrických otrokov, ktorých priviezli pracovať na cukrové plantáže. Hoci Haiti už v roku 1804 získala nezávislosť, mala toľko skorumpovaných režimov, že je jednou z najchudobnejších krajín na svete. Medzi bežné ochorenia patria malária, tú som tam pred dvomi rokmi dostal aj ja, potom HIV infekcia, parazitické ochorenia, podvýživa. Hygiena je v krajinách tretieho sveta naozaj problém, najmä v slumoch. Ich obyvatelia, napríklad v Nairobi, praktizujú takzvané „flying toilet“, lietajúce toalety. To znamená, že urobia potrebu do igelitového sáčku a veľkým oblúkom ho odhodia. Letí hocikam, takže potom, keď sa aj veľmi malé deti hrajú na ulici... Viete si predstaviť. U nás doma sa zaoberáte aj problémami žien, zvlášť týraných. Ako je to s postavením žien na Haiti a v krajinách tretieho sveta vôbec? Osobitým problémom sú staré a opustené ženy, ale ženy celkovo sú aj s deťmi zanedbávané. Ich muži idú za prácou do mesta, kde si založia nový vzťah. Všade, kde je chudoba, je aj zločinnosť a prostitúcia. Muž odíde za prácou, usadí sa v slumoch, nainfikuje sa HIV vírusom, potom príde domov, nainfikuje svoju ženu a z nej sa

vírus prenesie na dieťa. Je to problém rozvojových krajín, preto máme svoje misie pomoci v Afrike, Latinskej Amerike aj v Ázii. V ktorej krajine ste začínali? Dohromady sme už rozbehli 34 projektov. Prvé zahraničné pracovisko bolo v Nairobi, potom pribudli ďalšie v Sudáne, v oblastiach, kde je občianska vojna. Tam sme pre utečencov založili oddelenia zdravotníckej starostlivosti pod stanmi, vrátane chirurgie. V týchto oblastiach to od začiatku bolo a stále je najhoršie. Určite nie je ľahké vidieť toľko utrpenia, biedy a smrti. Je to náročné, ale zároveň nikde inde lekár nepocíti takú zmysluplnosť svojho života a práce, ako keď slúži najchudobnejším z chudobných. To je jediná, ale aj najlepšia odmena. Na týchto misiách ste dohromady strávili deväť rokov. Nechýbali ste manželke, deťom? Niekde sme boli aj spolu. Štyri roky boli napríklad so mnou v Tunise. To bolo ešte za socializmu, v rokoch 1967 až 1971. Tam som začínal s veľkými očkovacími akciami, najmä novorodencov, lebo pred päťdesiatimi rokmi bola ich úmrtnosť taká

do tucta Prof. MUDr. Ladislav Šoltés, DrSc., Dr.h.c. (1933) pôsobil až do pádu totality ako detský lekár. Od roku 1990 spolupracuje s profesorom Vladimírom Krčmérym, na podnet ktorého vybudoval na Slovenskej zdravotníckej univerzite Katedru medicínskej etiky a na Trnavskej univerzite Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce. Popri sociálnej práci na Slovensku sa zúčastňuje aj zahraničných misií na pomoc ľuďom v núdzi. vysoká, že sa ani nevyčíslovala. Vyhľadával som tiež chorých na vidieku. Pobyty v ostatných krajinách trvali mesiac-dva, takže rodina za mnou prichádzala len na návštevu. Ako na nich zapôsobila vaša práca? Neboli zhrození? Vlastne o nej nevedeli takmer nič. Tam, kde sme bývali, bolo skromne, ale čisto, upratovali sme si, varili. Ale do rizikových oblastí so mnou nemohli ísť. To bolo vylúčené. To najhoršie z mojej práce nemohli vidieť. Vždy ste mali blízko k sociálnej práci. Bývalý režim vás v tomto smere neobmedzoval? Nebolo sa treba tváriť, že sociálne problémy neexistujú? U detského lekára je sociálne cítenie nenahraditeľné, lebo dieťa na ošetrení dospelými priamo závisí. Ja som začínal ako detský lekár v Liptovskom Mikuláši, potom som pracoval v Dolnom Smokovci. Bola to veľká škola nielen medicíny, ale aj sociálnych problémov spätých s chudobou a nízkym vzdelaním. To sa týkalo najmä rómskych osád. Deti trpeli chronickými chorobami, najmä tuberkulózou. Keď som potom po desiatich rokoch začal pracovať v Bratislave, založil som tu prvú sociálno-pedagogickú poradňu. Chodieval som do okrajových častí Bratislavy a priľahlých dedín, z ktorých sa k nám pacienti opakovane vracali. Najväčším problémom boli mladé matky, mnohé dievčatá mali len 15, dve dokonca len 12 rokov. Ale totalitný režim vedel naoko bodovať aj v sociálnych otázkach. Napríklad prideľovaním bytov slobodným matkám. Niektoré otehotneli zámerne, dostali byt v Bratislave a potom sa, prípadne, vydali. Postihovali vás nejako komunisti za to, že ste veriaci človek a nevstúpili ste do strany? Ale áno, bolo treba niekoľkonásobne viac pracovať a publikovať, aby som na klinike mohol dosiahnuť určité postavenie. A potom, keď nám v roku 1980 zomrela dvadsaťročná dcéra a jej pohreb bol spojený s cirkevným obradom, zatrhli mi všetky profesionálne postupy. Pýtali sa ma, ako som mohol dať dieťa cirkevne pochovať. Povedal som, že ak som mohol svojej dcére preukázať len toľko úcty a spolupatričnosti, som rád, že sa tak stalo. S profesorom Krčmérym spolupracujete už dlhé roky. Ja si ešte z gymnázia pamätám, že už vtedy mali z neho eštébáci vrásky.

Vladimír Krčméry je činorodý, energický človek, z ktorého vždy vyžarovala a stále vyžaruje dobrota a prajnosť. Do môjho života zásadným spôsobom vstúpil ešte ako študent medicíny. Organizoval študentskú odbornú činnosť na stredných školách v Bratislave. Zámerne vyberal deti z disidentských rodín, ktoré sa potom vďaka úspešnej vedeckej činnosti a vynikajúcemu prospechu dostali na vysoké školy. Títo študenti boli ľudsky ohromne odolní a vypracovaní. Chodievali na týždňové krúžky na moju chatu v Starej Lesnej, kde boli aj duchovne formovaní. Raz tam vnikla štátna bezpečnosť, tých, čo nestihli ujsť, si pozapisovali a potom ich v maturitnom týždni vypočúvali na Februárke. Zastrašovali ich, že nezmaturujú. Zvlášť som vtedy za statočnosť obdivoval študentku Janku. Keď sa jej po výsluchu vyšetrovateľ spýtal, či chce ešte niečo dodať, povedala, že nie, ale že by zaspievala nejakú slovenskú trávnicu. Na Februárke sa ľudia triasli strachom a toto 17-ročné dievča spievalo. Vyšetrovateľ bol z toho taký hotový, že jej spis roztrhal a poslal ju preč.

INZERCIA

„V Nairobi ľudia praktizujú tzv. lietajúce toalety.“ Dodnes pôsobíte na Katedre medicínskej etiky. Ako reagujú súčasní študenti na etickú výchovu? Zle. Bránia sa mravnému formovaniu vo svojej profesii. Dokonca to nazvali novým marxizmom. Chcú len rýchle porobiť skúšky a zarábať peniaze. Ale ani lexikónové vedomosti z nich neurobia dobrých lekárov, ak im bude chýbať etický rozmer. Práca so študentmi je ako sadenie stromov, na ovocie musíte počkať. Najlepšou metódou etickej výchovy sú diskusie, založené na hľadaní riešenia konkrétnych medicínskych problémov. Či už v oblasti transplantácie orgánov, génového inžinierstva, ukončenia gravidity, umelého oplodnenia, homosexuality alebo sexuálnej deviácie. Reakcie študentov na tieto témy sú rôzne a najčastejšie siahajú od jedného extrému k druhému. Na Slovensku sa venujete pomoci týraným ženám, rómskym deťom, prepusteným väzňom aj bezdomovcom. Nášmu združeniu Proti prúdu ste nedávno venovali dosť veľa peňazí... Len nepíšte koľko, zaváňalo by to farizejstvom. Čo sa týka bezdomovectva u nás, mrzí ma, že možnosti sú obmedzené len na akúsi prvú pomoc. Na trochu jedla, pomoc pred podchladením, zamrznutím. Po roku na ulici sa tak pre mnohých stáva bezdomovectvo životným štýlom. Problém si však už vyžaduje multidimenzionálny prístup a zainteresovanosť štátu. Mojím osobným krédom je v tomto smere myšlienka Matky Terezy, že ľudia často považujú chudobných za kontajnery pre to, čo už nepotrebujú alebo čo nevládzu zjesť. Nechcem bezdomovcov posudzovať, ale hľadať možnosti, ako zredukovať ich počet.

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

pútnik

text a foto: jana čavojská, autorka je reportérka plus7dní

Na mahdijskom rybom trhu.

Piesok všade naokolo

Lenivá krajina

Kde nie je v Tunisku more, tam je piesok. Je taký jemný, že sa dostane úplne všade a nijako sa ho nezbavíte. Šaty, nábytok, tašky, autobusy, ba aj postele sú ho plné. Olivovníky treba výdatne zavlažovať, aby sa hospodári dočkali plodov. Aj oázy s ďatlovými palmami a banánovníkmi. Je takmer zázrak, že Tunisania dokázali vďaka zavlažovacím systémom premeniť kúsky púšte na kilometre štvorcové palmových záhrad.

Holička kráľovnou Zdá sa, že v tejto vysušenej krajine sa najviac darí rybárom. Pri pobreží sú uvoľnenejšie aj

prísne moslimské mravy. Mladé dievčatá si nezakrývajú hlavy šatkami a mnohé sa po meste promenádujú v rifliach a tričkách s krátkym rukávom. Tunisko je celkovo veľmi liberálne. Hoci prezident Ben Ali vládne prakticky ako diktátor, čo sa týka spôsobu života, islamským zákonom doňho veľmi nedovoľuje zasahovať. Možno aj preto, lebo má mladú slobodomyseľnú manželku, ktorá sa zasadzuje za práva žien. Vďaka nej prešiel napríklad zákon, podľa ktorého muž – policajt nesmie zastaviť auto, ktoré šoféruje žena. Aby ako správny moslim neobťažoval ženu. Mimocho-

dom, pani prezidentová je Ben Aliho bývalá holička. So svojou prvou ženou sa rozviedol. Vraj nebola dostatočne reprezentatívna. Mahdia sa hrdí tým, že je tretí najväčší rybársky prístav v zemi. Nuž, na prvý pohľad to tak vôbec nevyzerá. Prístavisko nie je veľmi veľké a predavači na trhu hneď vedľa stíhajú aj lenivo pofajčievať. Na pultoch ponúkajú hlavne sardinky a skumbrie, ale aj rôzne chobotnice. Každopádne, prístav tu existuje od dôb Feničanov. Tunajší rybári boli vraj vždy príliš chudobní na to, aby si mohli dovoliť veľké lode. Na tie boli peniaze iba v obrovských, bohatých

pútnik

Šofér auta si urobil prestávku na modlitbu.

prístavoch. V Mahdii sa lovilo na menších lodičkách. Rybári vyrážali na more v noci. Plavili sa tak dva-tri kilometre od brehu a lovili hlavne sardinky, ktoré majú rady plytšiu vodu a láka ich svit mesiaca. Na jednej z lodičiek vraj svietili lampášom, aby ryby prilákali, a z ostatných okolo nich zatiaľ sťahovali siete.

Uprostred neporiadku Kto sa túla skalnatým mahdijským pobrežím, určite natrafí na veľký cintorín s nízkymi bielymi náhrobkami. Hovorí sa mu cintorín námorníkov. Je jasné, čím sa väčšina mužských obyvateľov prístavného mesta živila. Pri cintoríne je maják a pevnosť Borj el Kebir. Kedysi toto sídlo Fatimidovcov považovali za nedobytné. Za fenických a rímskych dôb sa Mahdia volala Cap Afrique. Neskôr ju preslávilo objavenie potopenej gréckej lode s bohatým nákladom umeleckých predmetov. Dnes sú uložené v múzeu Bardo v metropole Tuniska Tunise. Usmievaví obyvatelia Tuniska nepatria práve k najporiadkumilovnejším. Odpadky sa váľajú všade, ešte aj vo vode a vo všetkých romantických zákutiach na brehu mora, kam chodievajú zamilované páriky na popoludňajšie prechádzky. Keď prišli búrky a silný dážď, všadeprítomné odpadky okamžite upchali kanalizáciu. Mahdia, ale aj ostatné mestá sa ocitli pod vodou. Centrum mesta uzavreli, život sa úplne zastavil.

Zubami V mori objavujem dve postavičky so šnorchlom v neoprénoch. Turisti? O chvíľu sa ukáže, že nie. Vybehnú z vody s akýmsi úlovkom a kráčajú k svojim ošúchaným mopedom, odparkovaným uprostred odpadkov vedľa cesty. Občas prejde okolo staršia žena. Tričko by na

Lode skladajú a opravujú v Mahdii priamo na pobreží.

seba nedala za nič na svete! Tradičný odev tuniských moslimských žien pozostáva z dlhej tuniky, väčšinou svetlej farby a hrubého bieleho závoja, ktorý zakrýva telo a hlavu. Honosnejšia verzia je vyšívaná zlatými niťami alebo má zlatý odtieň. Keď majú ženy plné ruky, pridržiavajú túto látku zubami, aby sa im nezošuchla z hlavy. Tieto ženičky svoje náboženské pravidlá poctivo dodržiavajú. Niektorí ich moslimskí spoluobčania si však napriek vystrčenému prstu proroka Mohameda občas dajú do nosa. Tunisko produkuje veľmi dobré víno. Alkohol však nedostať bežne. Okrem turistických rezortov ho predávajú v špecializovaných štátnych

„Muž – policajt nesmie zastaviť auto, ktoré šoféruje žena.“ obchodoch. Predavač a jeho lukratívny tovar sú od priestoru pre zákazníkov oddelení hrubými mrežami. Fľašky sa podávajú cez malé okienka.

Rímske koloseum Po krajine síce jazdia vlaky, ale sú veľmi pomalé. Najlepšie sa cestuje louage – mikrobusom pre deväť ľudí, ktorí v ňom jedia a fajčia – samozrejme, ak nie je ramadán. Do mesta El Jem je to z Mahdie asi štyridsaťpäť minút. Louage má zastávku uprostred neuveriteľného chaosu miestneho trhu. Typický blšák s tým, že okrem brakového oblečenia predávajú trhovníci aj ovocie, zeleninu, orechy a sladkosti. Starčekovia v tradičnom odeve a s okrúhlymi čiapkami na hlavách sa vyhrievajú na slniečku. Majitelia

malých čajovní pozývajú okoloidúcich dovnútra na pohárik čaju a natrafíme dokonca na pekáreň. Tunisko je frankofónny svet. Majú bagety a ploský okrúhly chlieb. Oboje takmer bez chuti. Ako celá, nie príliš nápaditá, tuniská kuchyňa. El Jem je známe vďaka tretiemu najväčšiemu koloseu v starorímskom svete. To, čo z neho zostalo, trčí na konci trhovej ulice. Postavili ho okolo roku 230. Mesto El Jem sa vtedy volalo Thysdrus a bolo veľmi bohaté vďaka pestovaniu olív a lisovaniu olivového oleja. Koloseum nikdy úplne nedostavali. Vraj kvôli sporu tunajšieho vládcu s rímskym cisárom. Spor vyriešili až rímske vojská, keď vtrhli do Thysdru a zničili ho.

Ramadánové nič Tunisko je dosť lenivá krajina. Cez ramadán je to ešte horšie. Obchody, čajovne, kaviarne, reštaurácie mimo turistických rezortov sú celý deň zatvorené. Zdá sa, že nikto nič nerobí, a ak naozaj nemusí, tak ani prstom nepohne. Situáciu zachraňujú iba súky, blšie trhy pod holým nebom. Pod horúcim tuniským slnkom nesmú pravoverní moslimovia celý deň piť, jesť ani fajčiť. Šofér louage v tej horúčave takmer zaspáva za volantom, neporuší ale pravidlá a nedá si ani dúšok vody. Keď už nevládze, zastaví a vodou z fľašky si aspoň pooblieva hlavu. Cestujúci, unavení celodenným pôstom, trpezlivo čakajú, kým zalezie posledný slnečný lúč. Dôsledne skontrolujú, či už je naozaj dosť tma. Až keď sa presvedčia, že áno, otvoria fľašky s vodou a zapália si cigarety.

verejné vypočutie

text: sandra tordová | foto: archív z.k.

Ekonomický rast chudobu nevyrieši

Liečba počúvaním

So Zuzanou Kusou, predsedníčkou Slovenskej siete proti chudobe a organizátorkou prvého Verejného vypočutia o chudobe. V slovenskom parlamente prvýkrát prebehlo Verejné vypočutie o chudobe. Naši politici mohli získať informácie priamo z terénu: od organizácii, ktoré zastupujú chudobných a od samotných chudobných. Ako ho hodnotíš? Ako celkom vydarený začiatok tradície (ako pevne dúfam) podobných stretnutí na pôde zákonodarného zboru. Je dôležité, aby sa organizácie obhajujúce záujmy rôznych skupín ohrozených chudobou stretávali s politikmi spoločne a verejne. Aby si politici mohli priamo od ľudí vypočuť, aké dôsledky má v praxi legislatíva, ktorú pripravili, či tá, ktorú sa neponáhľajú zmeniť. S akým záujmom si sa stretla u politikov? Na Vypočutí boli prítomní hlavní odborníci parlamentných strán pre sociálnu oblasť (s výnimkou SNS, ktorá zástupcu neposlala). Okrem nich však v sále bolo len málo poslancov, hoci sme individuálne pozývali všetkých stopäťdesiatich. To nie je sťažovanie: Podujatie sme organizovali po prvýkrát, nemalo ešte žiadnu reputáciu a navyše, konalo sa po odštartovaní volebnej kampane.

Vypočutia sa aktívne zúčastnili aj naši predajcovia Joshua Kanáloš a Eva Račická, ktorá Slovensko bude reprezentovať priamo na stretnutí chudobných v Bruseli. Čo je cieľom tejto celoeurópskej akcie? Stretnutia ľudí zažívajúcich chudobu sa konajú v Európskom parlamente a organizuje ich Európska sieť proti chudobe. Tento rok už deviaty raz. Ľudia diskutujú o najpálčivejších problémoch s europoslancami a eurokomisármi a navrhujú riešenia. Akcia pomáha udržiavať tému chudoby v politickej agende Európskej únie.

„Ľudské práva nemožno odložiť na obdobie ekonomického rastu.“

Očami Joshuu Kanáloša predajcu Nota bene a ambasádora Európskeho roka boja proti chudobe

Prečo nenechať riešenia na expertov? U nás až nezdravo vyzdvihujeme expertov a „vedecké riešenia“. Podliehame predstave, že Môj dojem bol, že politici prišli skôr riešenie opreté o matematický model je lepšie reprezentovať svoj program ako počúvať ako riešenie pripravené na základe dôkladných skúsenosti chudobných. Ja som tam vyjadril diskusií s ľuďmi, ktorí danú vec poznajú na vlasthlavne to, že politici odsúhlasujú zákony bez nej koži. zapojenia ľudí. Nepáči sa mi, že príspevky na bývanie nemôžu dostať ľudia bez domo- Ako hodnotíš programy súčasných parlamentva, teda tí, čo to najviac potrebujú. Zmluva ných strán z pohľadu riešenia sociálnych proo prenájme z ubytovne nie je relevantný blémov? dekrét na príspevok. Myslím si, že keď štát Väčšina strán hovorí, že ekonomika je na nevie zabezpečiť ľuďom prácu, tak musí za to prvom mieste a keď porastie ekonomika, bude platiť a to takou čiastkou, aby človek nemusel práca a potom ubudne chudoba. To je príliš živoriť, ale žil dôstojným životom. Chýbajú zjednodušený recept, lebo rast ekonomiky autotiež rómske asistentky, ktoré by pomáhali a maticky neprináša pracovné miesta a už vôbec boli vzorom pre mladých Rómov. nie slušne zaplatenú prácu. Ešte viac ma znepo-

kojuje to, že takmer všetky strany sa zaliečajú voličom, ktorí sa nechcú deliť o svoje dane s tými, čo nepracujú. Povzbudzujú moralizovanie a obviňovanie tých, čo sú chudobní. Aj počas Vypočutia sa objavil argument – priorita je ekonomika a až potom, keď budú peniaze, môžeme rieši niečo sociálne. Nie je to pravda? Tento argument sa opiera o zdravú sedliacku logiku a preto sa mu ťažko vzdoruje. Oponovať sa mu dá opäť len počtársky. Ak neinvestujeme do sociálneho, v budúcnosti za to zaplatíme viac. Ak nezaistíme deťom zo všetkých vrstiev dostatočnú podporu a podnety pre rozvoj, okradneme ich o schopnosti, ktoré mohli mať. Stratíme tým všetci. Za denno-denné pocity sklamania a poníženia sa tiež vystavuje účet, pretože sa menia na časovanú bombu. Okrem toho Deklarácia ľudských práv hádam pre nás nie je zdrap papiera. Ochrana ľudskej dôstojnosti je kľúčovým ľudským právom a zahŕňa ochranu ľudí pred ponížením a chudobou. Napĺňanie ľudských práv je úlohou každého dňa. Nemožno ho odložiť až na obdobie ekonomického rastu.

Vedeli ste, že... ·• Chudoba neznamená iba slabý finančný príjem, ale aj obmedzený prístup k základným právam – či už ide o právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, bývanie, prácu... ·• 57 % populácie si nemôže zaplatiť týždňovú dovolenku mimo domu ·• 29 % populácie si u nás nemôže dovoliť jesť každý druhý deň mäso alebo rybu ·• 6 % si nedokáže zabezpečiť v domácnosti teplo

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archiv autorov

Mimochodom Literárium Petra Gettinga

... Daniela Pastirčáka

Mazáci a zelenáči Prichádzajú po chodníčkoch našej lásky. Bojíme sa o nich. Plazíme sa s nimi po zemi, robíme grimasy, nezrozumiteľne s nimi bľaboceme. Utierame im zadok, ich hovienko nám nesmrdí. Oni prichádzajú, my odchádzame. Rastú ako z vody, čarbú nám do kníh, rozbíjajú naše drahocennosti, šantia a neposlúchajú: Deti medzi nami. Dožadujeme sa pred nimi svojej autority. Plánujeme ich ako projekt, formujeme ako objekt našej výchovy. My skúsení, vzdelaní, svetaznalí, oni hlúpučké, naivné, nevedomé. My mazáci života, oni zelenáči. Nie je to však aj naopak? „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva“: Ježiš sa vysmieva z pýchy dospelých. Deti pred nás stavia ako učiteľov zabudnutej múdrosti. Deti sú Božie oči: Hľadia na nás z tajomstva počiatku. Ponúkajú nám pohľad neskalený skúsenosťou, vzdelaním, politikou a kalkuláciami, aby sme nezablúdili

v labyrinte dospelosti. „Ocko, pozri rieka, rieka,“ volá dieťa v úžase na svojho dospeláka a ťahá ho za rukáv. On samozrejme rieku videl už toľkokrát, že ju nevidí, prvotný úžas v ňom dávno odumrel. Dospelosť nás zaslepuje, prestávame svet a veci vidieť také, aké sú. Medzi nás a skutočnosť padá závoj naučených schém, pavučiny myšlienok, hmla nadobudnutých predstáv. Ako starneme, stávame sa stále viac slepými. Už nevidíme zázrak života. Narástli sme do obludných rozmerov, musíme sa znova zmenšiť ako Alica, zahľadieť sa na vesmír z trpasličej perspektívy, potom v ňom snáď znova objavíme „ríšu zázrakov“.

„Dospelosť nás zaslepuje, prestávame svet a veci vidieť také, aké sú.“

... zuzy uličianskej

Aj muž je len človek Poznáte ten vtip? Počítačový expert telefonuje žene: „Mám deti uložiť, či uložiť ako?“ Ťažko povedať, či je ľahšie si uťahovať z „typického“ ženského alebo mužského myslenia. Muži poväčšine potrebujú presné návody – na použitie žien, detí či života ako takého. Bez zoznamu nič nenakúpia, ak vôbec prekonajú svoj vrodený odpor k nakupovaniu niečoho iného ako sú autá či fotoaparáty. Nakupovanie je totiž nemilo spojené s míňaním peňazí. Každý muž by si asi zo všetkého najviac prial stať sa autorom bestseleru Ako nekupovať a mať.

Keby si aspoň fyzickú prevahu uchovali, vzdychajú ženy znechutené metrosexuálmi. Keby tu boli pre mňa, povedia zas tie, čo túžia po mäkkom nárazníku medzi nimi a krutým životom. Túžia po macovi, ujde sa im macho.

„Muži zväčša potrebujú návody – na použitie žien, detí či života ako takého.“

Ani nad chlapmi v domácnosti ale netreba celkom lámať palicu. Ak im dáte do ruky kuchársku knižku, pristúpia k vareniu precízne ako k chemickému procesu. Ak im dáte budík či vysielačku k uchu, možno sa zobudia aj k dieťaťu. Ženy zvyčajne trpia utkvelou predstavou, že by mali ich partnerom isté veci dochádzať aj samé. „Prečo si mi to nepovedala skôr?“ spýta sa nevinne manžel, keď sa žena rozplače, že jej za tridsať rokov ani raz neumyl riady. „Zdohadlivý“ muž ako sa na východe hovorí tomu, kto si veci iniciatívne všimne a následne ich aj rieši, je vzácnou sortou.

Väčšina žien už z mužskej duše pochopila aspoň to, že ak chcú mať doma poriadok, majú na výber len medzi nervóznym pedantom a gejom, či to, že ak chcú mať opravený kohútik, najistejšie je zavolať si inštalatéra. Chcelo by to teda redefiníciu mužských funkcií? Je úlohou muža byť opakom ženy či jej doplnkom? Jej pokračovaním či obmedzením? Nielen latinčina má jeden výraz „homo“ pre človeka i pre muža. Celé storočia sa tieto pojmy v značnej miere právne či politicky kryli. Dnes si už môžeme dovoliť toto prepojenie aj otočiť – aj muž je len človek. Aj naňho platí, že čím viac ľudí – teda aj žien – má v sebe, tým väčším mužom sa stáva.

Neverte prorokom Hodnotná literatúra až príliš často vypovedá o nehodnotách, špine, barbarstve ulice. Žiaľ, barbarizmus je v týchto dňoch opäť vrchovato naplnený a ‚obilbordované‘ ulice zahlcujú ohavy všemožného druhu. Od opíc, škrekľavých červených paviánov, ktoré u nás už roky prežívajú, cez modré papagáje (vrátane ich spermií) rapotajúce roky to isté, až po prasce váľajúce sa v blate ako ožraté a zasvinené do hneda. „O skorom odchyte si nemožno robiť ilúzie. Zvieratá po úteku zo zoologickej záhrady sa teraz tmolia po uliciach v meste a pôsobia aklimatizovane.“ To len malý citát z jednej mojej poviedky, ku ktorej ma vtedy, ako si pamätám, tiež inšpirovali ľudské prasce v predošlej bilbordovej kampani pred 4 rokmi. No ale vravelo sa tu o kvalitnej tvorbe. Spomenúť chcem teda priamo génia, bárs jeho doménou nebola literatúra, ale hudba. A tou teda vedel hovoriť! Dodnes žasneme. Pamäte ruského skladateľa Dmitrija Šostakoviča majú v českom preklade názov ‚Svědectví‘ a sú úchvatné aj preto, že génius-negénius, na vlastnej koži si odžil dosť ‚prúserov‘ 20. storočia, s toľkými magormi, čistkami, lágrami, tyraniou moci. Šostakovič si vraj – popri všetkých svojich fenomenálnych dielach a symfóniách – rád schuti ponadával, tak ľudsky, riadne od srdca. Škoda, že pamäte vznikli až krátko pred smrťou, kedy už podľa vlastného priznania svoj slovník zjemnil. V dnešných dňoch sa mi však zdajú byť jeho slová celkom zaujímavým pripomenutím – aj bez nadávok a bez ďalšieho komentára: „Sviniarov je dosť a dosť. Človeka predajú za pár grošov v tvrdej mene či za krabičku čierneho kaviáru. Ľudia, neverte prorokom. Neverte žiarivým vodcovským osobnostiam. Za mizerný groš vás všetci zradia. Robte dobre svoju prácu. Neubližujte druhým, skúste im pomáhať. Človek predsa nemusí chcieť naraz zachrániť celé ľudstvo. Skúste pomôcť aspoň raz len tomu jedinému človeku, zachrániť ho. To je oveľa ťažšie.“ Peter Getting, prozaik a redaktor Plus 7 dní

bodka Nikde nie je taká [...] a preto neber život vážne - aj tak sa z neho živý nedostaneš.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na zháňanie práce, príspevky na zdravotné potreby, a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom Siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O.z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, tel/fax:+421(2)52 62 59 62, IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 347 5014/1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Redakcia: Sandra Tordová (tordova@yahoo.com),

Dagmar Gurová (dagmar.gurova@notabene.sk), Kontakt: 0915 779 746 Lito a tlač: Typocon, X – line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Mgr. Mária Rišková

Distribučné miesta Bratislava O.z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, tel 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Organizácia: Slovenský červený kríž, Gabriela Krchmanová, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Tel: 048/415 30 39, Mob: 0903 744 491, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Tel.:041/432 40 88, 0918 874 839, Kontaktná osoba: Katarína Melicháčová, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O.z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, 033/7423827, Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk Kežmarok O.z. Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Hviezdoslavova 32, 059 01 Spišská Belá, V spolupráci s: Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Mária Galdunová, Tel: 052/46 60 212, Mob: 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Košice ADCH Košice, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, Mob: 0902 131126, Mob: 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam. sk, www.charitakosice.sk

Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ , 0907 197 908, martin@notabene.sk, Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Inzercia: Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62,

Levice O.z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, Tel: 036/63 10 273, Mob: 0366221586, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Mesto Liptovský Mikuláš v spolupráci s Komunitným centrom Nový svet Hlboké, Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš. Viera Kočtúchová tel.: 044 5522 052, mob.: 0911 197 227, mail: komunitne.centrum@atlas.sk Malacky Križovatky n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, Tel: 034/772 24 57, Mob: 0902 230122, acbetania@orangemail.sk Nitra Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, Tel: 037/772 17 38, 92, Mob: 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk Nové Zámky Béla Magyar, 0918/ 497 688, belamagyar@zoznam.sk, Kornélia Magyarová - Betlehem, M.R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, Tel: 033/ 77 27 687, Mob: 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, V spolupráci s: Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, Erika Mižigarová, Tel: 052/716 03 75, 73, Mob: 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk

mobil: 0904 006 078, jaro@notabene.sk Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Mgr. Zuzana Pohánková, zuzana@notabene.sk

Senica Zariadenie sociálnych služieb n.o., Štefánikova 11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, Tel: 034/622 84 56, Mob: 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovský, Tel: 032/65 263 63, Mob: 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnava Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, Tel: 033/533 31 59, Mob: 0910 788 031, lucia.konecna@centrum.sk, www. charitatt.sk Vranov nad Topľou ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov n. Topľou, Beáta Bronišová, Tel: 057/44 315 78, Mob: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Tel. a fax.:041/724 47 95, mobil: 0918 314 197, Kontaktná osoba: Gabriela Huliaková, charitaza@gmail.com.

Galéria

text: mária rišková | foto: archív autorov

Umelci, umelkyne a mačovia

Pri našom mini-prieskume diel, ktoré zobrazujú typ muža-mača, sme natrafili na základný problém. Ako má mačo vyzerať, povedané odborným jazykom, aké má mať atribúty. Ak by ste čakali jednoduchú schému svalnatého arogantného chlapa, tak vedzte, že v umení je vždy všetko zložitejšie. Pilot a jeho stroj – kto by bol väčší frajer? Maľba je však autoportrétom výtvarníčky, ktorá je vo svojej podstate takýmto mačom. Alebo po tom aspoň túži (a ak sa pozriete pilotovi do očí, nájdete tam premietnutú jej skutočnú postavu). Osobnosť M. R. Štefánika s lietajúcimi strojmi a chlapskosťou tiež veľmi súvisí. No Štefánik sa stal až symbolickou postavou našich dejín, čo mu môže uberať dôležitý rozmer. Práve preto ďalší výtvarník obracia našu pozornosť na tie časti, ktoré pri zobrazení národných hrdinov chýbajú. Žiarivý chrup vyčarený pomocou babičkinho náhrdelníka odkazuje na typ alfa samcov hip-hopových, podľa autorových slov na „pestrých super-samečkov, pravých čávov“. (K tým atribútom mača – veru, ešte pred pár rokmi k nim mohol patriť aj mobilný telefón.) A z oblasti parodizácie showbiznisu je aj posledná štylizácia – foto výtvarníka, ktorý má mačistických príkladov vo svojej tvorbe viacero. Egocentrická až mačistická je istým spôsobom väčšina jeho diel, pri ktorých sa otvára nožík vo vrecku nejednej feministke.

Mária Čorejová: Akčná maľba 2 (olej na plátne, 2001)

Martin Piaček: Autoportrét ako busta Milana Rastislava Štefánika (digitálna tlač, 2007)

Erik Binder: Čavas mange kultura (fotografia, 2003)

Viktor Frešo: Kiss your idol (C-print)

INZERCIA