NOTA BENE 111

111

SEPTEMBER 2010 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

Rodičia a deti

JEDNO A DOSŤ AKO UKRADNÚŤ DEŤOM SNY STAŇTE SA POHODlnÝM RODIČOM

POLOVICA

PRE PREDAJCU

ín d o

h e h vr aš

z re v ťa o r p ie d •

ŠPIÓN

text: dagmar gurová | foto: mirka mojžišová

TIBOR DAL DOKOPY STRATENÚ RODINU

S MAMOU PO DVADSIATICH ROKOCH

Tibor vyrastal v detskom domove a ako čerstvý dospelák skončil na ulici. Pátral po rodičoch, ktorých nepoznal – a našiel ich pod mostom. Mamu presvedčil na lepšie, otca nestihol.

Tibora by ste ľahko mohli považovať za vysokoškoláka. Býva na jednom z internátov v Mlynskej doline a od svojich susedov sa zdanlivo nelíši. Na Univerzite Komenského však neštuduje, ale pracuje. S robotou získal aj izbu, o ktorú sa nemusí s nikým deliť. „Je to nezaplatený raj,“ hovorí náš bývalý predajca, ktorý vyrastal v detskom domove a posledné roky si musel vystačiť s posteľou v preplnenej nocľahárni. „Je tu pokoj, večer počuť cvrčky a vtáky. Aj výhľad mám pekný – stromy upokojujú,“ ukazuje smerom k balkónu.

V izbe, kde sa okrem postele a skrine zmestil ešte pracovný stôl, má všetko svoje miesto. „Musím mať poriadok a čisto. Ani keď som bol na ulici, nikto by nepovedal, že som bezdomovec.“ Tvrdí, že život vonku ho naučil postarať sa o seba. „Vydržať stojí veľa energie. Buď sa poddáte a začnete piť, fetovať alebo vás to posilní,“ hovorí. „Ste pod veľkým stresom, ktorý potrebujete niečím zmierniť. Všetci na ulici preto napríklad fajčia. Ja som aj behal, plával, aby som si vyvetral hlavu. A chodím do kostola, miništrujem. To mi dodáva silu.“

Pracuje a býva Nota bene predával asi tri roky. Práve cez časopis sa zoznámil s istou pani, ktorá mu dohodila robotu. „Ľudia, ktorí ma nepoznali, to riskli a dali mi prácu. Som im za to dodnes vďačný.“ Zo začiatku vraj niektorí pochybovali, že si miesto udrží. „A už vyše pol roka prichádzam s úsmevom do práce. Zametám, kosím, sťahujem nábytok. Som pomocný údržbár. Netreba na to žiadny zvláštny talent, či výučný list.

Stačí len sledovať, ako to robia iní. Tak som sa všeličo naučil už v detskom domove.“ Tibor vysvetľuje, že bez poriadneho bývania by v práci nevydržal. Nocľaháreň s najnižším štandardom vás zachráni pred zamrznutím, ale je tam nátresk, hluk a od suseda môžete chytiť šatovky. Musíte byť v strehu, aby ste neprišli o svoje veci a pri tom si veľmi neoddýchnete. „Sám som požiadal, aby mi s robotou dali aj ubytovanie. Mesačne mi z platu stŕhajú 90 eur, čo je symbolická suma. Normálne sa platí viac, ale to by som si nemohol dovoliť.“ Je vraj nadmieru spokojný. „Nič iné mi ani neostáva. Nespokojní ľudia sú nešťastní ľudia. V nocľahárni mi energie ubúdalo, musel som ju hľadať. Tu ju naopak dostávam,“ gestom obsiahne izbu aj výhľad.

2

Tibor a jeho mama sa teraz vidia skoro každý deň.

Mama prijala, otec nestihol. Zomrel.

Ako z Hollywoodu Tibor však získal ešte čosi navyše. Podarilo sa mu „Naše prvé stretnutie som veľmi nevnímala. Cítila spojiť roztratenú rodinu. Navštevuje súrodencov som, že muž asi pôjde. Je mi ľúto, že nevidel aj v decáku. Pravidelne sa stretáva s bratom, ktorý ostatné deti,“ hovorí mama Eva. Prikyvuje, že teraz žije s adoptívnymi rodičmi. Takmer každý deň sa sú už s Tiborom zohratá partia. Necíti sa osamelá. vída aj s mamou. Zoznámil sa s ňou až ako dospelý. „Nosím mame obedy. Občas si spolu navaríme A ako berie, že ho v detstve opustila? „Pokiaľ ne- alebo sa niekde najeme za gastráče. Sľúbil som viem dôvod, prečo to urobila, nemôžem sa hnevať. jej vybaviť aj električenku. Ona mi zase dá peniaze Nechcem ho ani vedieť. Treba žiť v prítomnosti a na cigarety alebo na pranie, ak potrebujem.“ Na mama je len jedna. Musím si ju šanovať.“ jeseň, keď budú zľavy, plánujú dovolenku pri mori.

Tiborove pátranie po rodičoch znie trochu ako „Mohol by som ísť sám, ale to by bola nuda. Rád sa podelím a pomôžem, ak má ten druhý záujem zlepšiť svoju situáciu.“ Tibor hovorí, že rodina je u neho na prvom mieste. „Budem s nimi, aj keby to znamenalo, že mám cestovať do Tramtárie.“ z hollywoodskeho filmu. V Nota bene zistil, že jeho mama je zaregistrovaná predajkyňa a Článok bol pripravený v prvýkrát si ju mohol obzrieť – zatiaľ len na fotke. spolupráci so Zastúpením Naši sociálni pracovníci nevedeli, kde by mohla Európskej komisie v SR – byť. Nakoniec ju aj s otcom našiel pod mostom www.europa.sk – v rámci blízko jednej bratislavskej nemocnice. „Moje Európskeho roka boja proti prvé pocity boli všakovaké.“ Rodičov sa snažil chudobe a sociálnemu presvedčiť, že môžu žiť inak. Ponúkal im pomoc. vylúčeniu.

„Nespokojní ľudia sú nešťastní ľudia.“

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

z obsahu

9

12

téma KÚSOK OD AUSTRÁLIE

ROZHOVOR ŽILETKA Z DVOCH SVETOV

Školské systémy na celom svete sa historicky vždy ťažko vyrovnávali s rôznorodosťou medzi deťmi. Oddeľovanie „iných“ detí už vo väčšine krajín zavrhli. Na Slovensku sa však segregovanému vzdelávaniu darí dobre.

Celé detstvo sa pokúšala zblednúť. Dnes o sebe hovorí, že je biela zvnútra a hnedá zvonka, a nepatrí ani tam ani tam. Svojím životom búra predsudky o Rómoch a ukazuje pohľad dvoch tvárí sveta, v ktorom žije – „cigánskeho a gadžovského“.

18

20

PRÍLOHA DOSPELOSŤ JE ODPUSTENIE

PRÍLOHA JEDNO A DOSŤ

Nikto náš život nepoznamená tak výrazne ako naši rodičia. Svojimi génmi, výchovou, svetonázorom, vzorcami správania, životným štýlom, rozhodnutiami, činmi aj nečinnosťou. Len jeden človek na svete dokáže viac.

Jedno dieťa vám stačí, ale bojíte sa, že ho rola jedináčika poznačí? Opýtali sme sa tých, ktorí vyrastali bez súrodencov, aké to je.

30

24 REPORTÁŽ

pútnik TANEC SO ZDOCHLINÁROM

PENTAGON UŽ NIE JE PEVNOSŤ

Deťom z Pentagonu dáva okolie rôzne nálepky.

Všetky sú nepriaznivé. V nízkoprahovom centre MIXklub v susedstve ich domu objavujú, že sú v niečom dobrí, že majú cenu.

Bociany marabu sú spoločenské vtáky, ktoré v kolóniách pôsobia ako „ťažké“, zamyslené individuality. Holohlavci pripomínajúci mafiánov sa tak niekedy aj správajú. Najmä, keď sa kutrú v mŕtvolách alebo si prídu uchmatnúť, čo sa im práve zapáčilo.

V ďalšom čísle s témou PENIAZE si prečítate: Ako sa zbaviť dlhov

Začnite podnikať

So šarkanom

Keď sa bezdomovec vracia k usporiadanému životu, zavalia ho staré dlhy. Spláca zdravotnej poisťovni, dopravnému podniku, pôžičkovej spoločnosti. Dlžníci sú však aj medzi „domovcami“. Prečítajte si, ako z dlhov von a čo robiť, aby ste sa im úplne vyhli.

Chceli by ste rozbehnúť vlastný biznis, ale nie ste si istí, čo všetko to bude obnášať?

Potrebujete si zadefinovať, čo chcete ponúkať, ako to budete robiť a kto bude vaším zákazníkom. Inšpirujte sa naším podnikteľským plánom.

Poskladajte si s nami vlastného farebného, lietajúceho sprievodcu jeseňou. Bez šarkana by bola fádna.

3

kontakty editoriál

Ako seba samého

Byť rodičom je nevďačná úloha.

Milujeme ich. Ale vždy máme na nich aj trochu ťažké srdce. S najväčšou pravdepodobnosťou sa to isté zopakuje aj s našimi vlastnými deťmi.

Jednu vec som sa za svoj krátky a úbohý život naučila – Cti otca svojho i matku svoju – slúži nie rodičom, ale hlavne deťom. Sú totiž zarytí v našej DNA, neoddeliteľnou súčasťou nás samých. Aby si človek vážil sám seba, musí si vážiť aj svojich rodičov. To ma motivuje milovať a pochopiť mojich skvelých rodičov ešte viac.

Na to, čo je to dedičný hriech z hľadiska rodinnej perspektívy, mi pomohol nahliadnuť môj zážitok na seminári rodinných konštelácií. (Metóda

nemeckého psychoterapeuta Berta Hellingera, otca skočiť z balkóna po tom, ako sa pred jeho ktorá umožňuje nahliadnuť, ako je váš život ov- očami pokúsil zabiť jeho mamu. Napriek tomu plyvnený osudmi ďalších členov rodiny vrátane sa nestal citovo otupeným jedincom, ale vcelku vašich predkov.) Bolo zarážajúce si uvedomiť, empatickým nápomocným človekom s trošku ako sa určité situácie opakovali. Od generácie horúcejším temperamentom. prababičiek až po mňa, naša ženská vetva „blbla“ Tak, ako naši rodičia viac či menej prekonali veľmi podobným spôsobom. V týchto súvislos- niektoré strachy, či prelomili zakliaty kruh tiach mi už nepríde divné, prečo je zmeniť na prenesený od svojich rodičov, na nás čakajú sebe hoci len drobnosť ako odvaliť tisíckilový zas prenesené traumy, strachy, či opakujúce sa chyby tých našich. balvan previazaný lanom predkov.

Vedci majú už dlho silné podozrenie, že deti kašlú na naše výchovné príhovory, ale po- Je pekné, keď sa nám podarí niektoré zmeniť zorne sledujú, ako žijeme my sami. Ak teda a prispieť do nášho rodokmeňa drobným preťažujeme sami seba, nevnímame svoje tvorivým počinom – celkom novým problémom potreby a bujnie v nás tichá zášť voči svetu, – a vychýliť tým vesmírnu os. budú s tým s veľkou pravdepodobnosťou bojovať aj naše deti. Ale občas sa stane zázrak. Sandra Tordová Jeden z našich predajcov ako dieťa videl svojho šéfredaktorka NOTA BENE

inzeráty predajcov

Jednou vetou – august v NOTA BENE

Študent pomaturitného štúdia v odbore Starostlivosť o seniorov hľadá uplatnenie v sociálnych službách alebo u klientov, ktorí sú odkázaní na pomoc druhej osoby.

11-ročná prax vo vlastnej rodine.

Kontakt: 0944 185 408 Václav NOVÁK

· 26. augusta pred uzávierkou nás čakal prvý cezhraničný výlet s predajcami do ZOO spojený s prehliadkou rakúskeho zámku Schönbrün, ktorý poteší hlavne deti našich predajcov.

Predajca Nota bene súrne hľadá zamestnanie alebo dlhodobé brigády aj s ubytovaním. Som stavbár, pracoval som aj v zahraničí. Nie cez agentúry. Ďakujem.

Miroslav 2112, RAC Billa – Rustaveliho, kontakt: 0903 857 998.

Hľadám si dlhodobú prácu brigádnickou formou. Ovládam maďarský a nemecký jazyk a základné znalosti práce na PC. Zn. 2-krát exekútor. Moja predstava platu je 500 eur mesačne. Ďakujem. Ivan 1888, NM Račianske mýto – MHD zastávka električky, kontakt: 0944 327 094.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

· Výstava „Sme, či nie sme iní“ sa presunula do bezpečia virtuálneho sveta – fotografie predajcov NB doplnené textami, kedy klamú, koho milujú, čo v živote ľutujú, nájdete na www.notabene.sk. · 31. augusta nás čakalo stretnutie s predajcami a čitateľmi pri štrúdli a káve a príjemnej hudbe na Novom moste v Bratislave, kde sa prítomní mohli tešiť okrem diskusií s predajcami NB aj na to, že si kúpia NOTA BENE od Adely Banášovej a Petra Modrovského.

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod.

0907 / 733 388

Volajte, ak vidíte bezdomovca, ktorý potrebuje akútnu pomoc. Volajte/emailujte

(peterkadlecik@notabene.sk) tipy na bezdomovcov, ktorí žijú vo vašom okolí – my ich navštívime.

Program Streetwork, o. z. Proti prúdu

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, John F. Monhardt

4

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

sms pre predajcov pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

03.08.2010 14:12 Pán Ľudovít, ktorý predáva NB pred potravinami Terno v Devínskej Novej Vsi je pre nás potešením. Vždy sa s manželom pri ňom zastavíme a podozvedáme sa rôzne novinky z jeho života. Včera, len čo nás zočil, radostne – povedali by sme až hrdo – nás pozval na kávu na Nový most, kde bude výstava.

Bolo to milé, veľmi milé. Tešíme sa. Darinka a Ľubomír M., BA 29.07.2010 17:19 Prajem vám pekný deň. Rád by som pozdravil cez túto esemesku pani Andreu, ktorá predá-

va pod Novým mostom. Je veľmi milá a keď som si prečítal jej osud v Špiónovi, hneď som si u nej objednal augustové číslo. Ale nepochopím, prečo tam predáva aj staršia žena (žobre) a bez preukazu predajcu NB! Ďakujem Andrejke, že mi zdvihne náladu, aj keď prší. Michal 01.08.2010 17:07 Pozdravujeme veľmi milého, sympatického a vždy pekne upraveného predajcu z Hypertesca v Žiline. Vždy, keď tam ideme, radi si od neho časopis kúpime. Iva a Majo 02.08.2010 14:23 Dobrý deň. Chcem pozdraviť predajcu, ktorý predáva vo Zvolene v bočnom vchode pri Priore. Taký vysoký pán, veľmi slušný a milý.

Vďačne si od neho kúpim časopis. Nech má aj on pekný deň. S pozdravom Mariana

STOP PYTLIAKOM KUPUJTE, PROSÍM, ČASOPIS NOTA BENE LEN OD PREDAJCOV: 1. ktorí majú na viditeľnom mieste preukaz predajcu 2. dodržiavajú pravidlá predaja (uvedené v Kódexe predajcu, str. 3) 3. V Bratislave majú registrovaní predajcovia titulnú stranu predávaného časopisu označenú číslom, ktoré je totožné s číslom preukazu predajcu.

Falošní predajcovia – pytliaci odrádzajú desiatky kupujúcich. Pod vplyvom alkoholu obťažujú okoloidúcich alebo žobrú s jedným kusom časopisu. Sú to zväčša predajcovia vylúčení z dôvodu porušovania pravidiel. Kazia dobré meno slušným predajcom Nota bene.

Pomôžte nám zachovať dobré meno NOTA BENE. Povedzte pytliakom svoje NIE.

03.08.2010 06:06 Pozdravujeme nášho milého a statočného predajcu Ernesta spred Blumentálu. Vždy sa potešíme, keď ho stretneme. Kúpime časák a porozprávame. Myslíme na jeho zdravotný stav, prajeme mu veľa síl. Manželia Stukovci.

03.08.2010 15:46 NB kupujem vždy od príjemného predajcu pri Priore vo Zvolene. Nepoznám ho, ale je vždy usmiaty. Vždy ma poteší, keď mi zaželá pekný deň. Aj ja mu prajem v živote už len to dobré a ďakujem. Eva 04.08.2010 18:20 Pozdravujem. Predajca v Tesco v BB je vždy slušný a usmiaty. Spomínam si v dobrom aj na Vlada z BA, Mlynské nivy. Ale stretla som aj žobrajúcich Rómov s NB vo Zvolene bez preukazu, ktorých som vždy vyzvala, aby sa preukázali. Musela som odmietnuť ich NB, žobranie o centy nemám rada. Hlavne, keď sa nesprávajú slušne. Slušným držím palce, aj si NB kúpim. Naďka 05.08.2010 09:12 Dnes ráno, Hlavná stanica BA. Predajca číslo 1629, milá pani. Upravená, usmiata, žiadne žobranie, preukaz. Kúpil som si od nej rád nové číslo. Držím vám palce. Maťo 11.08.2010 14:26 Dnes som si kúpil časopis na Trnavskom mýte. Musím pochváliť predajcu. Bol veľmi milý!

u Psej labky rubrika bývalej predajkyne NB, dnes podnikateľky Ľubice Veľká súťaž pokračuje!

Máte doma v archíve fotografie alebo úsmevné video, v ktorom je hlavným hrdinom váš domáci miláčik? Chcete sa o tieto zážitky podeliť aj s inými ľuďmi a ešte aj niečo vyhrať?

Neváhajte a pošlite mi na adresu: chlpikova@gmail.com vaše video nahrávky alebo fotky vášho zvieratka s jeho stručným opisom (napr. meno, vek, čo má rád) a samozrejme vaše údaje: meno, e-mailovú adresu, tel. číslo. Vaše príspevky posielajte do 30. 9. 2010.

Súťaž sa končí 30. 11. 2010. Pozostáva z dvoch kôl a bude prebiehať v dvoch kategóriách FOTO a VIDEO. Prvého októbra budú všetky príspevky uverejnené na: www webareal.sk/dream.

Do konca októbra budete môcť hlasovať za

najlepšie z nich. Hlasy posielajte na horeuvedenú e-mailovú adresu.

10 príspevkov, ktoré získajú najviac hlasov z každej kategórie postúpi do semifinále, ktoré bude prebiehať od začiatku do konca novembra. V tomto období budete môcť hlasovať za absolútnych víťazov. Výhercovia na prvých troch miestach v každej kategórii získajú tovar podľa vlastného výberu: 1. miesto: tovar v hodnote 40 eur 2. miesto: tovar v hodnote 30 eur 3. miesto: tovar v hodnote 20 eur Výsledky budú oznámené 1. 12. 2010 na www webareal.sk/dream. S výhercami súťaže sa spojím telefonicky alebo e-mailom. Čo treba splniť, aby ste sa mohli zapojiť do

Strihanie psíkov a poradenstvo: 0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream súťaže? Je to jednoduché. Stačí urobiť nákup v hodnote 10 eur a samozrejme poslať video alebo fotku vášho miláčika.

Teším sa na ne.

Vaša Ľubica

5

KRÁTKE SPRÁVY

text: dagmar gurová | foto: mirka mojžišová, howtogetchildcustody.com, disinfo.com

ČO MOŽNO O DEŤOCH NEVIETE

Ako upokojiť nahnevané dieťa, ktoré výchovné tipy platia na zvieratá aj vašich potomkov a prečo je výhodná striedavá starostlivosť.

Múdra krysa v bludisku

Opakujte po deťoch

Cvičíte malého psa, aby neutekal, nežral odpadky či neskákal na iných ľudí? Zapamätajte si, ako postupujete. Niektoré triky cvičiteľov sa vám zídu aj pri výchove dieťaťa. Napríklad, ak k sebe privoláte psa, pretože zhltol zakázanú lahôdku, nemôžete ho vyhrešiť. Trest by si totiž spájal s tým, že vás poslúchol – a nabudúce by vám utiekol. Platí to aj pre dieťa, ktoré čosi vyviedlo a nahnevaný rodič ho volá k sebe. Zlostným hlasom, gestami či hrozbou capnutia po zadku mu dá jasne najavo, že poslúchnuť bude nevýhodné.

Inšpirovať vás môže aj experiment s holubom. Vedci chceli zistiť, za akých podmienok bude najčastejšie opakovať určitú činnosť. Išli na to cez jedlo. Ak holub ďobol do zásobníka so zrnom a to zakaždým vypadlo, opakoval to, kým nebol sýty. Najčastejšie však ďobal, keď zrná vypadávali náhodne. Tip pre vás: nežiadúce správanie dieťaťa musíte vždy riešiť tak, aby pochopilo, že to robiť nemá. Stačí párkrát vystriedať rezignáciu s prísnym zásahom a nevhodný prejav najviac podporíte.

Chcete, aby sa vaše dieťa lepšie učilo? Dopredu uverte, že je šikovné a múdre, naozaj také bude. Neveríte? Potvrdili to krysy v bludisku.

Ak výskumník dostal informáciu, že pracuje s mimoriadne inteligentnou krysou, dosahovala oveľa lepšie výsledky ako inokedy. Dôvera ju podporila v učení.

Dospelí si často myslia, že všeličo vedia. Učia deti, čo a kedy hovoriť a robiť. Niekedy nemusí byť na škodu vymeniť si úlohy.

Deti nemajú problém vypýtať si, čo chcú. „Dovolíte? Chcel by som si sadnúť,“ informuje chlapček v električke pána, ktorý sa pohodlne uvelebil na poslednom prázdnom sedadle. Možno sa vám to zdá príliš trúfalé, ale koľkokrát stojíte v preplnenej MHD, je vám na odpadnutie, od horúčky skoro nevidíte, ale zdráhate sa niekoho požiadať, aby vám uvoľnil miesto?

A v koľkých situáciách dúfate, že ktosi vám sám od seba ponúkne to, čo potrebujete?

Koľkokrát čakáte nadarmo?

Deti sú neúprosne úprimné. Ak kreslia váš portrét, môžete si byť istí, že nezabudnú na tri vyrážky na brade, žlté zuby či faldy okolo pása. Ak niečo neviete, jednoducho vás požiadajú, aby ste na to zavolali niekoho lepšieho. Lásku však nepodmieňujú estetickým vyznením a nemusíte byť génius ani celebrita. Majú vás rady, pretože ste to vy. Preberte to od nich. Bude sa vám žiť lepšie, ak budete so sebou spokojní.

Objatie – tajná zbraň rodiča

Na striedačku

Objatie je výborný spôsob, ako ukázať lásku a náklonnosť.

Pre neposedné, nervózne či nezvládnuteľné dieťa je pevné objatie, pri ktorom stláčate trup a ramená, silným zmyslovým podnetom. Pomôže mu upokojiť sa a získať nad sebou kontrolu.

Pri bežnom objatí si dieťa do vás zaborí tvár. Pre niektoré to môže byť nepríjemný pocit, ktorý vyvoláva paniku. Vtedy ho skúste chytiť od chrbta. Ak by ani tento postup nezaberal, zahrajte sa na palacinku.

Položte na zem alebo na posteľ veľkú prikrývku. Dieťa si s rukami pri tele ľahne na jej okraj. Masírujte a potľapkávajte ho, jemne šteklite od hlavy po päty – robte len to, čo vníma ako príjemné. Opisujte, ako nakladáte a uhládzate plnku. Nakoniec dieťa pevne zarolujte do prikrývky ako naozajstnú palacinku. O zabaleného potomka sa môžete jemne oprieť a predstierať, že zahrýzate do ukuchtenej dobroty. Či už sa dieťa vyslobodí samo alebo ho odbalíte, rátajte s tým, že bude žiadať, aby ste ho zabalili znova a znova.

6

Rozvedení rodičia už aj u nás majú šancu striedať sa v starostlivosti o dieťa. Umožňuje to novela zákona o rodine, ktorá platí od začiatku júla.

Dieťa si medzi sebou opakovane striedajú po presne vymedzenom období, ktoré určí súd. Zároveň stanoví aj povinnosti a práva oboch rodičov. To, čo je inde vo svete roky bežné, bolo u nás takmer nemožné.

Striedanie totiž záviselo len na dohode rodičov. Teraz je reálne, aj keď jeden z nich s takým usporiadaním nesúhlasí.

Ešte prednedávnom dieťa po rozvode obvykle pripadlo matke. Otcovi často ostávala len rýchlovýchova cez víkendy. Hrozilo, že sa pre potomka stane akousi mýtickou postavou bez priestoru na budovanie naozajstného vzťahu.

Striedavá starostlivosť podľa výskumov zmierňuje škodlivý účinok rozvodu na dieťa. Rodičia mu ukazujú, že dohoda a spolupráca môže vzniknúť aj v ťažkých podmienkach.

Zdroje: www.specialchildren.about.com, www.epi.sk, www.striedavka.sk

text: zuzana pálošová | foto: alan hyža

Téma

Okná tejto triedy sú natreté na bielo. Na jednom je farba na malom kúsku zoškrabaná. Niektoré z rómskych detí asi chcelo vidieť, čo sa deje vonku...

Rómske deti – ďalšia ukradnutá generácia?

Kúsok od Austrálie

Školské systémy na celom svete sa historicky vždy ťažko vyrovnávali s rôznorodosťou medzi deťmi. Oddeľovanie „iných“ detí už vo väčšine krajín zavrhli. Na Slovensku sa však segregovanému vzdelávaniu darí dobre.

Nedávno som videla film. Bol o austrálskych domorodcoch. Presnejšie o tých domorodcoch, ktorým sa podarilo prežiť príchod a ničivý vplyv Európanov na ich zem a životy.

Bol o vrcholnej ére „riešenia aborigénskeho problému“ – o ukradnutej generácii. Deti uniesli z rodín, pretli rodinné väzby, chceli z nich vychovať Európanov. Umiestňovali ich do internátnych škôl po celom území Austrálie, nepovoľovali návštevy, vnucovali náboženskú výchovu, fyzicky ich trestali a zneužívali. Nesmeli hovoriť svojím jazykom, smeli používať len angličtinu. Vláda mala svoje dôvody. Domorodcov považovali za hanbu krajiny, rodičov za zlých a preto pokladali za najlepšie vytrhnúť deti z tohto prostredia. Verili, že aborigénskym deťom pomôžu zlepšiť životy. Veď im poskytli bývanie, jedlo, vzdelanie... Vrchol rasistických riešení predstavoval západoaustrálsky komisár pre záležitosti pôvodných obyvateľov A. O. Neville. V roku 1947 navrhol vskutku „vedecké“ riešenie. Pigmentovou manipuláciou chcel zmeniť domorodcov na bielych. Tvrdil, že po dvoch-troch generáciách „kríženia“

s bielymi zmiznú pôvodné črty. Podľa predpokladaných výsledkov mala byť Austrália dnes biely kontinent... Neville na konci filmu vyhlási: „Keby len mohli pochopiť, čo všetko pre nich chceme urobiť...“

Rómske deti sú v školách neželané.

Zbavujú sa ich nálepkou „mentálne retardované“. Ľudí „s tmavou pokožkou, divnou rečou a zvykmi“ ani u nás nik neprijal. V ranom novoveku ich začali vytláčať na kraj spoločnosti a paradoxne vek osvietenstva ich uvrhol do úplného bezprávia. V 16. a 17. storočí Rómov vyháňali a často hromadne popravovali. Český kráľ Leopold I. prehlásil Rómov za štvancov a mohli byť kýmkoľvek beztrestne zabití. Tisov Slovenský štát kopíroval rasistickú politiku Nemecka.

Mali zákaz cestovať verejnými dopravnými

prostriedkami a vstupovať do verejných priestorov a parkov. Do miest a obcí mohli ísť len vo vyhradených dňoch a hodinách.

Svoje obydlia mali odstrániť z blízkosti verejných ciest až do vzdialenosti 20 km.

Bol zriadený zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom, do ktorého Rómov zatvárali automaticky. Kvôli neľudským podmienkam sa v tábore rozšíril škvrnitý týfus. Vo februári 1945 pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých Rómov na nákladné auto a odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili.

Prebiehali utajené, nútené sterilizácie tisícov rómskych matiek, ktoré mali slúžiť k regulácii pôrodnosti. Z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska, ktoré boli počas vojny pričlenené k Maďarsku, transportovali Rómov do koncentračných táborov v Dachau, Osvienčime a inde. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zomrelo až 300 000 európskych Rómov. Situácia sa však nezlepšila ani po ukončení vojny.

Komunistický režim chcel Rómov zase len prevychovávať, zakazoval ich kultúru...

9

téma

Diskriminácia – v niektorých obciach až 90 percent miestnych rómskych detí chodí do špeciálnej školy alebo triedy.

Škola volá Rómske deti čelia v súčasnom slovenskom školskom systéme množstvu problémov.

Zvedavosť ma ženie zistiť, či je jednoduché pre rómske dieťa chodiť do školy. Zuzana Tordová, externá pracovníčka o. z. Návrat z Levíc opisuje situáciu v ich meste. „Rómovia tu žijú v separovanej lokalite vzdialenej asi 5 km od mesta. Autobus tam chodí dvakrát denne: ráno a poobede. Ak ten raňajší deti zmeškajú, musia ísť pešo.“ Oproti bielym deťom majú značnú nevýhodu, lebo nechodili do predškolského zariadenia, keďže sú pre ne ťažko dostupné z finančného aj geografického hľadiska. Nevedia tak dobre komunikovať a nie sú tak upravené ako bežné deti. Školy o nich záujem nemajú. Takže spolu s kolegami minulý rok priniesli rodičov aj s deťmi na zápis autami. „Obvodne patria do mestskej časti, kde je najlukratívnejšia škola a je veľmi ťažké zapísať ich tam, kde majú patriť. Ak nám tieto deti horko-ťažko zapísali, nevydali rozhodnutie o ich prijatí. Nechávali si zadné vrátka pričom argumentovali „školským zákonom“, že v jednej triede môžu byť len dve takéto znevýhodnené deti a oni otvárajú len dva prvé ročníky. Minulý rok päť detí ani 31. augusta nevedelo, kam pôjdu do školy.“ Rómske deti sú neželané. Najjednoduchšie je označiť ich za „mentálne retardované“ a zbaviť sa ich. Nech „nevyrušujú“ biele deti. S obľubou ich prideľujú do špeciálnych škôl, čo je priama cesta do pekla, lebo potom nemajú šancu vyštudovať, čo by naozaj chceli. Tordová rozpráva o nedávnom „úspechu“, keď zistili, že štvrták Sam-

10

ko do „špeciálky“ nepatrí a podarilo sa presvedčiť deti Slovenskej republiky zvládnu tento jazyk riaditeľa základnej školy, aby ho prijal. ľavou zadnou... Príkladov je neúrekom.

Podobné omyly psychológov sa legislatívne vys- „Citím sa tam ako v ústave,“ vraví Paťo. Chodí do vetlia „tvrdou prácou, ktorou dosiahli, že dieťa špeciálnej triedy, kde chodia len rómske deti. môže napriek mentálnemu postihu pokračovať Okná tejto triedy sú natreté na bielo. Na jednom na základnej škole“. je farba na malom kúsku zoškrabaná. Niektoré dieťa asi chcelo vidieť, čo sa deje vonku...

Maťo je nepočujúci. Chodil do špeciálnej škôlky pre sluchovo postihnutých. Mohol by nastúpiť na základnú školu. Matku odbili s tým, že špeciálny pedagóg by bol drahý. Danka sa dostala na strednú školu. Aby nemusela cestovať, bývala na internáte. Boli tam ďalšie dve kamarátky z osady, tak nebola sama. Pán Jozef, jej otec, rozprával o prípade, keď skinheadi na tom internáte zabili rómske dievča. Riaditeľka odporučila Spomínam si na iný príbeh. Tomáša, už ôsmaka rodičom, aby si radšej vzali dievčatá domov. na „špeciálke“, ktorému je jasné, že mu pokazili Z bezpečnostných dôvodov. Možno v budúcnosti život. Nechcel byť lekárom či právnikom. Len au- nás budú zavierať do väzenia, aby nás ochránili tomechanikom. Zo špeciálnej školy ho za auto- pre zločincami, ktorí sa budú pohybovať na slomechanika nevezmú. Janko, ktorý šiel na strednú bode... záhradnícku školu a nechápal, prečo musí chodiť medzi postihnutých. Malý Martin šiel tiež do Asistencia v školách špeciálky. Jeho rodina sa vysťahovala do Anglic- Janette Maziniová považuje úlohu asistentov ka za prácou. Chodil tam do klasickej základnej učiteľa za veľmi dôležitú. Rozpráva príbeh školy, kde mal dokonca dobré výsledky. Naučil malého rómskeho chlapca z čias, keď bola asissa plynule po anglicky. Po troch rokoch sa vrátili tentkou na základnej škole. Paľko bol už tretí rok na Slovensko. Martin musel späť do špeciálky. v prvej triede. So spolužiakmi sa často bil. „Prvá vec, čo som si všimla bolo, že nechce rozprávať. Úspechy dosiahnuté v Anglicku neboli platné.

Keď som počula o tomto prípade, moje seba- Zistili sme, že mu nejdú sykavky, „l“ a „r“. Decká sa vedomie prudko kleslo. Napriek tomu, že mám mu za to smiali, tak nechcel ani čítať. Počas troch ukončenú vysokú školu, moja angličtina je mesiacov som ho brávala preč, keď mali hodinu pomerne biedna. Kým mentálne retardované čítania. Chcela som dosiahnuť, aby sa nebál čítať“.

„Budú nás zatvárať do väzenia, aby nás ochránili pred zločincami na slobode?“

S Paľkom robili veľké písmenká z moduritu, ktoré potom rôzne zafarbil. Každý deň jedno. Tak sa naučil čítať. Potom ho nahrávala na magnetofón a on sa počúval, kde urobil chyby. „Toto som povedal zle!“ skríkol, keď chybu postrehol.

Ak sa deti pýtali učiteliek, kde je Paľko, vysvetlili im, že sa učí čítať inde, a že je dôležité, aby ho podporili. „Robili sme aj niekoľko zážitkových aktivít, ktoré im pomohli pochopiť, aké to je, ak im niekto nadáva za niečo, za čo nemôžu.“ Zároveň so žiakmi pracovali aj na projekte, kde čítali rozprávky, nahrávali ich na CD a posielali slabozrakým a nevidiacim deťom do inej školy.

Všetci sa chceli naučiť čítať veľmi dobre, aby nahrávka bola naozaj perfektná. Učili sa rozumieť a pomáhať iným. „Po troch mesiacoch bol Paľko prvýkrát na hodine čítania. Učiteľka mu dala prečítať básničku. Deti boli nadšené. S otvorenými ústami ho počúvali, kým bez chyby dočítal a začali mu tlieskať. Viac sa nebil, pozitívnejšie hodnotil sám seba a aj deti ho brali úplne inak, “ konštatuje Maziniová.

Dočkajú sa ospravedlnenia?

Ak učitelia chceli, vedeli veľmi dobre využiť jej skúsenosti asistentky s deťmi, aj to, že je Rómka – mala, ako jedna z mála, pohľad z oboch strán.

Vedela pochopiť bielych aj Rómov a vedela, čo robia z akých dôvodov. „Učiteľky často videli len dôsledok a riešili ten,“ hovorí. Niektorí si potrebovali uisťovať svoje pozície, tak napr. nechali zoradiť všetky deti, ktoré nemajú pomôcky, pred tabuľu, kde často stáli len rómske. A potom sa pýtali: „Ak majú rodičia na cigarety, tak prečo ti nekúpia pomôcky?“ Dieťa tu zrazu bolo zodpovedné za niečo, za čo nemohlo. Takéto a podobné prípady treba nutne riešiť.

Jeden z princípov nového zákona o výchove a vzdelávaní je zákaz segregácie detí na školách.

V praxi to znamená, že sa nesmú vyčleniť, izolovane vzdelávať a vychovávať deti na základe akejkoľvek odlišnosti. Deti sa musia naučiť žiť v spoločnosti, ktorá je zmiešaná. V dospelosti ich nečaká svet, v ktorom budú len nepočujúci, či inak hendikepovaní, len muži, či len ženy.

Alebo len Rómovia. Ak vychádzame z axiomy, že dieťa nesmie na nič doplatiť, tak všetky zákony by mali z tohto vychádzať a sem ústiť.

Nedostatok financií, neschopnosť učiteľov a riaditeľov škôl, či rasizmus nesmie byť dôvod k segregácii.

Výrok nášho bývalého premiéra znel podobne, ako ten od A. O. Nevilla: „Internátne školy sú pre Rómov jedinou cestou.“ „Spásonosný“ nápad bývalej vlády vyvolal vlnu odporu nielen v radoch rómskej inteligencie. Okrem toho, že hrubo porušoval ľudské práva, uvrhol Slovensko do hanby pred celým svetom. Sme niekde tam, kde Austrália v roku 1910? Zopakujeme tie isté chyby, ktoré v minulosti spravili iné krajiny? 13. februára 2008 sa domorodí obyvatelia Austrálie dočkali ospravedlnenia od vlády. Dožijú sa ho aj Rómovia na Slovensku?

Špeciálne deti?

Nadmerné zastúpenie rómskych detí v špeciálnych školách pre deti s mentálnym postihom je diskrimináciou.

V roku 1896 Najvyšší súd Spojených štátov amerických oficiálne povolil segregované vzdelávanie. Na niekoľko desiatok rokov nikto ani nepomyslel, že by čierne deti mohli chodiť do škôl či tried s bielymi deťmi. Prax oddeleného, segregovaného, vzdelávania bola právne akceptovaná až do roku 1954, kedy Najvyšší súd zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie a potvrdil, že oddelené vzdelávanie je zo svojej podstaty nerovné. Neznamenalo to, že hneď ďalší deň boli všetky školy zmiešané a dokonalé.

Niekoľko ďalších rokov bolo v USA množstvo segregovaných škôl a aj dnes rasizmus na mnohých amerických školách pretrváva. Ľudia však vo všeobecnosti vedia, že neexistuje prijateľné vysvetlenie pre segregované vzdelávanie a rasizmus nie je akceptovateľný. Možno práve vďaka rozhodnutiu z roku 1954 môžu mať Spojené štáty americké prvého prezidenta tmavej pleti. Možno práve vďaka tomu rozhodnutiu americkí úradníci z ministerstva školstva hľadajú riešenia, ako by mohli byť lepší vo svojej práci, kým tí slovenskí hľadajú výhovorky, prečo rómske deti patria do špeciálnych škôl, do špeciálnych tried, alebo do čisto rómskych oddelených tried a škôl.

Aj Európa má svoje rozsudky, ktoré by mohli naštartovať zmenu. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v posledných troch rokoch vydal tri rozsudky, ktoré určujú rámec vzdelávania v duchu nediskriminácie a rovnosti.

V kauze z Českej republike súd v novembri 2007 potvrdil, že nadmerné zastúpenie rómskych detí v špeciálnych školách pre deti s mentálnym postihom je diskrimináciou. V júni 2008 v Grécku súd rozhodol, že umiestnenie rómskych detí do oddelenej prístavby školy je diskrimináciou. A napokon v marci 2010 súd v kauze v Chorvátsku rozhodol, že zaraďovanie rómskych detí do samostatných tried na základe domnelej jazykovej bariéry je taktiež diskrimináciou a porušením Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva majú zaručovať, že členské štáty urobia všetko pre to, aby sa podobné prípady už nikdy neopa-

kovali. Nielen v Chorvátsku, Grécku a Česku, ale vo všetkých členských štátoch Rady Európy.

Slovenská republika je tiež pod neustálou kritikou za diskrimináciu rómskych detí v školstve.

Ako náhradu za všetky rozsiahle štúdie podrobne rozoberajúce problém segregovaného vzdelávania stačí uviesť pár stručných informácií: 1) mentálna retardácia vo všetkých svojich formách postihuje asi 1 až 3 percentá populácie; 2) mentálna retardácia je jediným dôvodom na zaradenie dieťaťa do špeciálnej školy; 3) v niektorých obciach na Slovensku až 90 percent miestnych rómskych detí chodí do špeciálnej školy alebo triedy.

Ako je možné, že hoci vo svetovej populácii trpia len maximálne 3 percentá ľudí mentálnym postihnutím, u Rómov je to až 90 percent? Po vysvetlenie netreba chodiť ďaleko.

Skutočnosť, že rómske deti v špeciálnych školách nemajú mentálne postihnutie, potvrdzujú často aj samotné učiteľky a učitelia.

Hovoria o tom, že to je pre deti lepšie, hovoria, že nejde o mentálne postihnutie, ale o postihnutie sociálne a vymýšľajú kopu ďalších argumentov na ospravedlnenie segregovaného vzdelávanie Rómov. Európsky súd pre ľudské práva je ďaleko a rómske deti si už od malička zvykajú na to, že celý život budú žiť na okraji spoločnosti.

Stanislav Daniel sa dlhodobo venuje obhajobe práv Rómov. Vyštudoval sociálnu prácu so zameraním na rómske komunity na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Stážoval v Rade Európy v Štrasburgu a na Úrade vlády v Bratislave, bol editorom správ o plnení programového vyhlásenia vlády v rokoch 2007 a 2008 a na medzinárodnej úrovni pracoval na viacerých štúdiách o postavení rómskych detí vo vzdelávacích systémoch. V súčasnosti pracuje pre organizáciu pre ľudské práva obhajujúcu práva Rómov v Európe.

11

rozhovor

text: zuzana pálošová | foto: alan hyža

O Slniečku na motúze a Lenke

Žiletka z dvoch svetov

Celé detstvo sa pokúšala zblednúť. Dnes o sebe hovorí, že je biela zvnútra a hnedá zvonka, a nepatrí ani tam ani tam. Svojím životom búra predsudky o Rómoch a ukazuje pohľad dvoch tvárí sveta, v ktorom žije – „cigánskeho a gadžovského“.

Narodili ste sa do spoločnosti, v ktorej prevládajú predsudky voči ľuďom inej farby pleti. Ako si spomínate na váš prvý deň v škole, prvý ročník, prvé vysvedčenie?

Bola som veľmi maličká, keď som šla do prvej triedy. Mama mi urobila fantastické vrkôčiky s veľkými mašľami, tak som vedela, že sa chystá niečo slávnostné. Pamätám si moju prvú knižku „Slniečko na motúze“ od Eleny Čepčekovej. Každý ju dostal pri vstupe do školy, okrem mňa. Naši mali len na zaplatenie nevyhnutných poplatkov a knižka už bola nadštandard. Raz som ju, už trochu roztrhanú, našla v lavici. A bola tam aj na ďalší deň, aj tretí a štvrtý. Neviem, či ju tam niekto zabudol,

12

ale nik si ju nepýtal, tak som si ju privlastnila.

Veľmi som sa jej tešila. Spomínam ešte na otca, ako sa raz zachoval veľmi neobvykle na našich Cigánov.

Netypicky?

Nerozumela som množinám. Tak išiel za pani učiteľkou domov, nechal si to vysvetliť, potom to vysvetľoval mne. V dedine ma volali Žiletka, lebo som mala podrezaný jazyk. V deň, keď sme dostali vysvedčenie, som cestou zo školy stretla chlapíka na voze, od nás z Bošáce.

Spýtal sa: „Žiletka, aké bolo vysvedčenie?“ S hrdosťou som ukázala veľkú jednotku a on na to: „Tak poď! Zveziem Ťa.“ Bývali sme na

opačnom konci dediny, než bola škola, tak mi to prišlo vhod. Domov som prišla na voze, ako veľká hviezda…

Predpokladám, že ste zažívali aj nepríjemné situácie... Áno, zažívala som negatívne prejavy spolužiakov, ako čiaru cez lavicu, ktorú neprekračovali, aby nemali špinavé zošity. Tiež predpokladali, že v dlhých vlasoch budem mať vši. Asi najviac sa ma dotklo, keď som nemohla robiť iskričkovú vedúcu. Veľmi som sa tešila na deň, keď budem ôsmačka a budem môcť. Mala som už pre ne pripravený program. Všetky pionierky mali pridelanú skupinku iskričiek.

Aj ja som mala mať. Ale prišiel za mnou vedúci a povedal, že Cigánka nemôže robiť vedúcu iskričkám. Budovala som si ochranný štít.

Neskôr už nebolo tak ľahké ublížiť mi.

Kto boli vaši obľúbení učitelia a aké stopy vo vás zanechali?

Kým som chodila na prvý stupeň, často sme sa sťahovali. Tak som si nevedela vytvárať vzťahy s učiteľmi. Zlepšilo sa to až v piatom ročníku, keď sme sa presťahovali do Nového Mesta nad Váhom. Pani učiteľka Lapšanská a Zongor boli mojimi míľnikmi. Bola som aj na cigánskych súťažiach, na ktorých bolo veľmi málo vedomostných otázok. Skôr tam boli úlohy o tom, ako prišiť gombík, ako sa varí, kedy si treba umývať ruky. Strašne ma to ponižovalo.

A zrazu tu boli učitelia, ktorí boli prekvapení, že nejaká Cigánka má takú peknú slovenčinu.

Prihlasovali ma na všetky súťaže, ako prednes poézie, Puškinov pamätník…. Samozrejme som horlivo prikyvovala. Však nebolo nič lepšie, ako dať gadžom na frak. Bola som taká, že ak bolo 25 krúžkov, tak som potom na 25 chcela chodiť.

Aké máte spomienky na gymnázium? Čo vás motivovalo vtedy?

Stredná škola bola už o niečom inom. Boli tam inteligentní ľudia a vedela som, že ma berú.

Prišlo to ako mávnutím čarovného prútika.

Nebol to iný vlak, len iní pasažieri, iný sprievodca.

Mala som tam kamarátku Lenku. Ona bola môj učiteľ. Dávala mi čítať knihy s tým, že nemôžem dospieť, ak práve tie nebudem mať prečítané.

Pracovala aj na mojom výzore. Nebola ochotná ísť so mnou von, kým som nebola vkusne upravená. Asi sa veľa rozprávali o mne aj doma, aj v škole. Keď sme mali lyžiarsky a bolo jasné, že si to nemôžem dovoliť, zrazu mi spolužiačka požičala lyže, druhá lyžiarky, ostatní zas iné veci.

Zložili sa mi a mohla som ísť aj ja.

mohla tomu, čo robím, venovať profesionálne.

Uvedomila som si, že len maturita nestačí na to, aby som niečo dosiahla. Šla som na sociálnu prácu a skončila na Katedre rómskej kultúry.

Nebolo nás tam veľa Rómov, ale ľudia akoby mali pocit, že sme tam v rámci vyrovnávania šancí, že sme protekční. O dobré známky sme museli bojovať stokrát viac. Dokonca prednášajúci Rómovia boli na nás tvrdší než na bielych. Možno preto, aby ich nikto nemohol obviniť, že nám nadŕžajú. Spolužiaci odpovedali desať minút, my pol hodinu. Očakávali od nás, že to vieme, pritom sme nevedeli, lebo nás to nemal kto naučiť.

Ako sa k vašej vzdelanosti stavala rodina?

Boli na vás hrdí?

Spočiatku sa tešili, že sa mi darí. Potom si zvykli a považovali to za samozrejmosť. Mama vedela, že som múdra a myslela si, že mi stačí do školy len chodiť. Vôbec neriešila, že potrebujem dosahovať nejaké výsledky, potrebujem makať a nie je to samé od seba, že som „múdra“. Nikdy sa ma nespýtala, aké mám známky, nechodila ani na rodičovské združenia. Nepamätám sa, že by si spomenula: „Aha! Dnes je vysvedčenie.“ Dokonca neriešila ani maturitu. Prišla som domov, oznámila jej, že som zmaturovala, pozrela na mňa a povedala: „No dobre. A chceš jesť?“ Považovali ma za čudnú.

„Mama mi vravievala: Ty nikdy nebudeš biela!“

Aké boli učiteľky tam?

Učiteľky boli väčšinou dobré psychologičky.

Presne vedeli, na ktoré miesto zatlačiť, aby dosiahli svojho. Triedna mi raz povedala: „Ale vieš, Janette, štyri roky je veľmi dlhá doba. Aby si neotehotnela!“ Nebolo mi viac treba. Napriek tomu, že som chcela byť ľúbená ako ostatné, v hlave mi blikalo: „Otehotnieš! Otehotnieš! Otehotnieš!“. Žiadny chalan sa ku mne nesmel priblížiť na menej než dva metre. S mamou som sa nemohla otvorene rozprávať o svojich problémoch a možných riešeniach, o ochrane už vôbec nie. Ak mi niekto ubližoval, mama mi len povedala: „Tak ich zbi!“ Lebo ona iné nepoznala…

Čudnú v čom?

Viac ma zaujímali knihy ako chalani. Naši Cigáni nechceli dovoliť deckám hrať sa so mnou, aby to odo mňa „nechytili“. Mama neznášala, ak som sa večer učila alebo čítala. Brávala mi baterku, keď ma prichytila, že sa učím pod perinou. Ak som potrebovala redispero, čo vtedy stálo 600 korún, tak odmietla. Nechápala, že bez toho neviem spraviť úlohu. Tak som obehla celú rodinu, aby mi prispeli. Teta mi dala 20 korún, dedko 50, babka 30, lebo si myslela, že dedko mi nedal… Toto sa mi páči na našich. Zložia sa, ak naraz nevedia zaplatiť.

Jediný, kto sa naozaj tešil z mojich úspechov, bol dedko. Pracoval v čisto gadžovskom kolektíve, nosil moje vysvedčenia so sebou a hovoril kolegom: „Toto je moja Džanetka. Bude z nej prokurátorka…“

Na vysokú školu ste nešli hneď. Najprv ste sa vydali a porodili syna. Čo vás primälo k rozhodnutiu doplniť si vzdelanie?

Pracovala som v jednom občianskom združení s rómskymi deťmi, až raz šéf prišiel za mnou a odporučil mi spraviť si vysokú, aby som sa

Máte dve deti: syna Mareka a adoptovanú dcéru Dominiku. Ako ste pristupovali k ich výchove a vzdelávaniu?

Je nebezpečenstvo, že v odrodenom dieťati hľadáte svoje „gény“, kým pri adoptovanom neviete, čo môžete čakať a nechávate mu

väčší priestor. S dcérkou sme sa borili zo všetkým možným. Tušila som, že má poruchu učenia, ale na škole ma odbili, že chcem robiť pre dieťa úľavy. Zmena nastala, keď sme sa presťahovali. Diagnostikovali jej až tri poruchy učenia a učiteľky zvolili prístup vhodný jej potrebám. Teraz je z nej výborná žiačka. Synovi to pálilo. Čakala som od neho vynikajúce výsledky, ale prehliadala som, že je neskutočne zakomplexovaný, lebo prechádza tým istým, čím ja. Teraz u jedného zápasíme s poruchou učenia, u druhého s poruchou správania. Bolo ťažké priznať si chyby, ktoré som spravila. Vzdelanie mojich detí bolo pre mňa prvoradé, ale po sedemnástich rokoch „maminkovania“ chcem, aby z detí v prvom rade boli dobrí ľudia.

Momentálne máte rozbehnutý pilotný projekt s názvom „Big B/S“, ktorý zastrešuje aj vami založená neziskovka Rómsky inštitút.

O čo v tomto projekte ide a čo vás viedlo k tejto myšlienke? Ľudia sa ma často pýtajú, prečo som iná než ostatní a sama som pátrala po tom, prečo takto je. Uvedomila som si, že za všetko vlastne môže moja kamarátka Lenka, ktorá ma ťahala a dávala mi to, čo škola nie: aby som sa cítila v pohode a uznávaná. Oslovujeme študentov pedagogiky, psychológie a sociológie, aby sa do projektu zapojili ako dobrovoľníci. Majú na starosti rómske dieťa a berú ho všade, kde sa inak nemá šancu dostať, na rôzne festivaly, akcie, udalosti.

Každý mladý člověk im dáva čosi iné zo svojho „ja“ a deti zasa to svoje. V práci s rómskymi deťmi teraz pracujem skôr sprostredkovane – uvedomila som si, že posledných 6 rokov som im dávala to isté. Uvedomujem si, že potrebujeme stále novú krv. Dokonca si myslím, že ideálne je, ak sa po 2-3 rokoch pri práci v našej komunite ľudia posunú skôr do pozície „kvázimenežerov“ a riadia novú skupinu mladých, ktorí budú pracovať.

Janette Maziniová Rodáčka z Nového Mesta nad Váhom, je matkou dvoch detí: Mareka a Dominiky. Momentálne žije s partnerom v Bratislave. Vyštudovala sociálnu prácu na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Bola nominovaná v kategórii Najlepší článok na blogu aj na Novinársku cenu za rok 2008. V roku 2009 sa stala v kategórii blogov víťazkou.

V súčasnosti je manažérkou pre vzdelávacie projekty v bratislavskej IUVENTE – Slovenskom inštitúte mládeže. Jej srdcovkou je rozbehnutý pilotný projekt s názvom „Big B/S“ v piatich lokalitách Slovenska, v ktorom študenti humanitných predmetov tútorujú rómske deti.

13

téma

text: zuzana pálošová | foto: alan hyža

Čím chceš byť? No murárom...

Ako ukradnúť deťom sny

O tom, prečo sú potrebné predškolské zariadenia. O košoch s postaršími potravinami v obchode a o tom, prečo nemôžeme byť príkladom pre Rómov žijúcich v osadách.

Vo voľnočasovom centre pri rómskej osade je špeciálnej školy nemajú veľa možností na postup. do školy? Aby potom umývali gumu?“ príjemne. S deťmi ideme robiť pohľadnice. Majú Môžu byť záhradníkmi, pomocnými murármi či Oproti ide Rút. Je malým zázrakom osady. Má obkresliť maketu, vystrihnúť ju a vyfarbiť. Na druhú cukrárkami. Už ani nesnívajú o tom, čím by naozaj vynikajúce výsledky v škole, aj keď vyrastá v málo podnetnom prostredí osady a rodičia jej v učení stranu nakreslia linajky pre adresu. Vaneska a chceli byť. Deti mienia, školský systém mení...

Karolínka si berú pomôcky a pustia sa do práce. V škole sa málokedy cítia dobre. Už za malé pomôcť nevedia. Jej cieľom je ísť na gymnázium.

Mirka sa pozrie na papier a maketu a potlačí ich prečiny riaditeľka volá políciu. Do obchodu kú- „Chcela by som byť učiteľkou alebo lekárkou. Alebo predo mňa: „Zuzka, sprav mi to!“ Opäť sa pokúšam sok od školy deti z osady nesmú. Púšťajú ich po robiť v banke.“ Sníva o ceste do Londýna a Paríža vysvetliť postup. „Nie, sprav mi to radšej ty!“ nástojí. dvoch. Môžu si vybrať z potravín v košoch, ktoré a že raz bude žiť v Bratislave. „Viem, že keď sa O chvíľu je pri mne viac dievčat, ktoré žiadajú to isté... sú hneď za dverami a potom zaplatiť pri pokladni. budem učiť, budem mať viac možností. Rodičia Vaneska a Karolínka chodili do predškolského „Sú tam krabičky džúsu, pagáče, rohlíky, saláma... boli nevzdelaní, tak sa nemohli nikam dostať.“ Po rómsky síce vedia málo, ale rómčinu v školách by zariadenia, kde sestry tvorivými aktivitami každý Ale čerstvé nám nedávajú,“ hovorí Karol. deň rozvíjali ich motorickú zručnosť. Tam sa naučili V osade ma vítajú prosbami o sprostredkovanie uvítala. Chcela by, aby sa jej deti naučili po rómsky. ísť za cieľom. Moju pomoc nepotrebovali. Pri štarte do školy nezaostávali za ostatnými deťmi, no sú Zažívať úspech skôr výnimkou. Škôlka u nás v centre je vo forme „Vzdelanie dáva rozhľad a umožňuje komunikovať,“ záujmových krúžkov a je bezplatná. Vo väčšine hovorí Janette Maziniová, vzdelaná Rómka žijúca v Bratislave. Je dobré, ak sa človek vie vyjadrovať rómskych osád však takéto zariadenia nie sú a k témam, ak sa vie ubrániť, povedať, čo potrebuje. materské školy sú pre tieto rodiny pridrahé. Pritom by rómskym deťom veľmi pomohli pri nástupe práce, či aspoň brigády. Taký nápor som ešte Ak sa stretáva len s určitou skupinou ľudí, je veľmi do školy... nezažila. Po tom, čo sa falošne roznieslo, že „vy- ochudobnený. Toto hrozí aj deťom z rómskych bavujem brigády“, sa začali vynárať aj starší, do- osád. Radšej nejdú medzi bielych do mesta, aby Škola a jej následky konca aj invalidi s rovnakou prosbou. S „vnútorným neutŕžili hanbu. Kto má rozhľad, neuspokojí sa Ku vzdelaniu sa rómske deti aj ich rodičia stavajú rozporom“, ktorý by som mohla nazvať „Rómovia už s jednoduchou odpoveďou potvrdzujúcou rôzne. Je otázne, či im náš školský systém viac predsa nechcú pracovať! Spamätajte sa!“, som si stereotyp. „Vzdelania mi dáva možnosť dať iným pomôže, alebo uškodí. Niekomu sa napriek uvedomila, prečo tam som a vybrala som sa k jed- šancu. Spoznať ma a poznať ich,“ dodáva Janette. prekážkam podarilo dosiahnuť všeličo, iní sú nej rodine, kde chlapec nedávno skončil školskú Privítala by denné stacionáre, kde by mohli deti dochádzku. tráviť voľný čas. Jeden by bol vo vnútri komunity, obeťami. Môj malý výskum som začala v osade.

Otec Jozef je rozhorčený. Hoci syn Filip nechodil druhý mimo nej. „Kevin, čím by si chcel byť?“ „No murárom predsa,“ odpovedá mi. do špeciálky, učiteľky mu školu jednoducho vybrali. Ak deti nezažívajú úspechy, či už v škole, či mimo „A Ty, Peter?“ „Načo by sa aj učil, ak vyučený človek zarobí toľko, nej, nikdy si nevytvoria pozitívny sebaobraz. „Tiež. Murárom.“ čo ja na lopate? Ja nemôžem robiť inžiniera, lebo „Až keď sú sebavedomé, sú schopné pátrať po „A Ty, Adelka? Čím by si chcela byť? som sa nevyučil. Ale inžinier sa vyučil a kope, ako ja. svojich koreňoch, nasávať informácie a pozrieť „Cukrárkou...“ Som Róm, ale nepáči sa mi to! Načo sa ten človek sa na to, čo tá naša kultúra vlastne znamená,“ Od väčšiny detí počujem tieto odpovede. Zo učil desať rokov? Prečo mám posielať svojej deti hovorí Janette.

„Načo by sa učil, ak vyučený človek zarobí toľko, čo ja na lopate?“

14

príloha

rodičovstvo

LENIVÍ RODIČIA = ŠŤASTNÉ DETI ODPUSTITE RODIČOM DETSKÁ STRANA

Príloha

text: sandra tordová | foto: word power books

Lenivý rodič = šťastné deti

Staňte sa pohodlným rodičom Ako vychovať slobodnú a láskavú bytosť s porozumením pre slabosti sveta? Začnite byť trochu leniví. Čo sa stane s deťmi, keď si rodičia dovolia užiť trochu zábavy, prezradí politicky nekorektná a láskavá kniha Toma Hodgkinsona. Česká herečka Aňa Geislerová vraj vyhlásila, že prestala byť úzkostnou a nervóznou mamou, keď si uvedomila, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa ako rodič snaží, svoje deti straumatizuje tak či tak. Tom Hodgkinson, autor knihy Pohodoví rodičia, ide ešte ďalej. Vraj to najlepšie, čo pre svoje deti môžete urobiť je nechať ich tak.

Nechajte ich tak Mnoho rodičov lieta okolo svojich detí ako helikoptéra celé dni. Zavaľujú ich starostlivosťou, trápia sa, či sú ich deti skutočne šťastné a či preto urobili dosť. Hodgkinson tvrdí, že v snahe dať deťom všetko, im nedávame to, čo potrebujú najviac: priestor a čas, aby sa stali sebestačnými, sebavedomými a slobodnými tvormi. Tom Hodgkinson, novinár a otec troch detí, tvrdí, že rodičovstvo sa v našej západnej civilizácii stalo zbytočne namáhavou prácou. Škodí to deťom i rodičom. Vo svojom Manifeste pohodového rodiča vyzýva rodičov, aby prestali toľko pracovať a začali sa viac hrať. Aby nevyhadzovali peniaze za nezmyselne drahé hračky a dovolenky, aby pili alkohol bez pocitov viny a ležali v posteli, koľko sa im zachce.

Hodgkinson rád provokuje. Napríklad v rozhovore pre anglický mesačník pre ženy šokoval vyjadrením, že „deti milujú podnapité mamičky“.

Nikoho nenavádza k bezhraničnej sebeckosti, či alkoholizmu – snaží sa len vniesť do rodičovstva trochu zábavy. Tá začína už čítaním tejto sviežej knihy. K jej napísaniu ho inšpirovala esej od anglického spisovateľa D. H. Lawrencea žijúceho na prelome 19. a 20. storočia, v ktorej odzneli tri základné pravidlá výchovy detí: Nechajte ich tak, nechajte ich tak, nechajte ich tak! „Bola to neodolateľná rada: Menej námahy pre rodiča a lepší výsledok pre dieťa!“ konštatuje Tom.

Vráťme späť detskú prácu

Aj rodičia chcú trochu zábavy. Titulka knihy Toma Hodgkinsona Pohodoví rodičia v anglickej verzii. Na fotografii autor so svojimi deťmi.

16

Menej práce pre vás a viac práce pre vaše deti – to je volanie lenivého rodičovstva. „Deti v skutočnosti nie sú pohodlné. Chcú byť stále niečím zamestnané,“ tvrdí Tom. Netreba sa o ne neustále starať a zabávať ich. Sú vítanou pomocou do každej domácnosti. Ak sa vám prefíkane podarí dosiahnuť stav, keď budú prácu doma považovať za zábavu, je to obojstranné víťazstvo. Ony sa cítia užitočné a vy máte čas.

Spoluvydavateľ časopisu Lenivec (The Idler) paradoxne priznáva, že táto časť pohodového rodičovstva si vyžaduje skutočne veľa práce.

Ale stojí za to. „Napríklad tým, že sme so svojou

ženou boli fakt leniví, sa nám podarilo naučiť deti, aby si sami robili raňajky. Z našej strany to chcelo len poležať si dlhšie v posteli. Niežeby sme to plánovali, jednoducho to tak vyšlo. Dokonca nám začali niekedy nosiť čaj do postele,“ uškŕňa sa Hodgkinson.

Pozor! Byť pohodovým rodičom neznamená vzdať sa zodpovednosti. „Rodič, ktorý sedí na gauči pred televízorom celý deň a nečinne sa prizerá, ako sa z jeho detí stávajú nerešpektujúce monštrá, je pre mňa nezodpovedným rodičom. Pohodový rodič dopraje deťom priestor a slobodu a sebe čas na spánok, zábavu a na svoje záľuby,“ hovorí Tom. Dnešní rodičia podľa neho príliš ťažko pracujú. „A to isté chceme aj od našich detí. Zahŕňame ich priveľa aktivitami, kontrolujeme ich pohyb a nenechávame im čas na ničnerobenie.“

Spite a vylihujte

sa samé o seba. Potrebujú len dostať priestor.

Nechajte ich hrať sa. Ak sa chcete k nim pripojiť, nech sa páči. Tom ponúka množstvo hier, ktoré s nimi môžete hrať bez toho, že by ste boli nútení opustiť svoj gauč. Hodgkinson opovrhuje komerčnými hračkami a detskými televíznymi programami, ktoré hlavne prostredníctvom reklám hnusne plíživo šíria konzum do hláv neviniatok.

Zväzok maminých kľúčov, či krabica z vysávača sú plnohodnotné hračky, ktoré navyše podporujú predstavivosť. Poslať legopanáčikov a batmanov do večných lovíšť a vytiahnuť z talónu jednoduché hry: „Napríklad naháňačka po dome je pre rodičov veľmi oddychová hra, keďže sa stačí postaviť na jedno miesto a povedať: pripraviť sa, pozor, štart.

Hry, ktoré vyžadujú pohyb sú skvelé, lebo deti sú z nich unavené a ventilujú si v nich agresivitu.“

Bavte sa Čo na pohodové rodičovstvo hovoria v našich zemepisných šírkach? „Nechať deti na pokoji je dobrý model, ktorý odrádza rodiča od prílišnej Kto už by mohol byť pohodovejší?

Foto: www.fanpop.com pozornosti,“ myslí si kamarátka, mama dvoch malých detí. „Prirodzene ťa k tomuto fungovaniu dovedie väčší počet detí. No a nemusíš deťom hrať súrodenca, ako to v prípade jedináčikov často je.“ S Hodgkinsonom súhlasí v tvrdení: „Čím ich je viac, tým im je lepšie“. Mnohí z rodičov mali námietky voči kritickej stati – neusádzať deti pred televízor. „To, čo on prezentuje, až také pohodové nie je. Hoci s pocitom viny, keď ich posadím pred telku, mám Nesúhlasíme s myšlienkou, že hodinku kľudu, “ hovorí iná kamarátka. Tomove rodičovstvo je namáhavé. riešenie, púšťať namiesto televízora deťom DVD Bez obáv nechávame dieťa osamote. filmy, odmieta ako finančne náročné.

Kritickou fázou rodičovstva pri malých deťoch je vydržať neprestajné rušenie zo spánku.

Nedostatok spánku môže viesť k trieskaniu dverí a zúrivým hádkam. „Vylihovanie v posteli nie je vôbec prejav nezodpovednosti. Naopak – rodič sa takto bráni zatrpknutosti a deti sa učia postarať sa sami o seba.“ Tom s manželkou, aby si mohli sem-tam počas dňa schrupnúť, si dokonca vzali pôžičku, aby si mohli dovoliť opatrovateľku. Tom radí: „Požiadajte svojich susedov, či priateľov, aby vám postrážili deti, kým vy si dáte svoju hodinku siesty. Dávame si strážiť deti, keď si chceme vyjsť von, či potrebujeme ísť do práce. Prečo tak neurobiť pri takej životne dôležitej veci ako je spánok?“ Spite.

Potrebujete totiž dostatok síl aj na zvládnutie ďalšej veľkej skúšky nervov.

Tou je neutíšiteľné a do mozgu vŕtajúce fňukanie a kvílenie potomkov. Tieto príšerné zvuky sú podľa Toma prejavom naučenej bezmocnosti.

Sú následkom toho, že rodičia robia pre svoje deti príliš veľa. V mnohom si za to môžeme sami. Inú kamarátku zas škodoradostne pobavila Deti fňukajú, lebo jednoducho opakujú po nás. kapitola, v ktorej Hodgkinson radí nebáť sa „Vo vyspelých spoločnostiach je pekelne veľa zveriť deti starým rodičom. Keď sa však sám ausebaľútosti,“ vyhlasuje Hodgkinson. (Za obzvlášť tor neúspešne pokúšal šupnúť deti k tým svojim, odporné považuje tzv. nachvaľovanie – no- utrpel trpké sklamanie. „Pobavilo ma, ako sa vodobú kombináciu nariekania a vychvaľovania v knihe vášnivo rozčuľoval, že jeho rodičia sa sa... napríklad: „Ten 5-hviezdičkový hotel bol odmietli podieľať na starostlivosti. Veď sa zachokatastrofa!“) Radí, aby sme prestali fňukať vali ako ukážkoví pohodoví rodičia vystrihnutí najprv my. Na šéfa, na kolegov, na svet, ktorý z jeho knižky – nechali ho, nech si poradí sám.“ nám krivdí.

Ako praktizujúci propagátor nekonzumného „Nečakám, že ma urobí šťastným žena, či šéf,“ životného štýlu radí menej pracovať a kým sú vášnivo vyzýva apoštol radostného rodičovstva, deti malé – vziať prácu na polovičný úväzok. aby sme si zabezpečili šťastný život najmä „Čas strávený spolu je dôležitejší ako peniaze.“ my sami. „Zabudnite na vnucované ideály, či Preto na obmedzenie nariekania radí vyhýbať bezpečnostné predpisy. Prevezmite svoju vlastnú sa televíznym reklamám a miestam, kde penia- zodpovednosť.“ Nájsť si svoj vlastný spôsob, byť ze menia majiteľa: t.j. hračkárstvam, supermar- viac samými sebou. A nezacláňajme v tom ani ketom, či McDonaldom. Rodičom radí naučiť našim deťom. Čo by si Tom Hodgkinson želal, sa hovoriť NIE bez pocitu viny a ešte drobnosť: aby si rodičia odniesli z jeho knihy? „Netrápte „Nestanovujte zbytočne veľa pravidiel, vďaka sa. Robte menej. Viac spite. Bavte sa. Robte tomu vaše deti nebudú musieť rebelovať.“ veci podľa seba. Buďte excentrický. A necíťte sa Deti majú v sebe prekvapivú kapacitu postarať previnilo – vaše deti budú v poriadku!“

„Menej práce pre rodiča a lepší výsledok pre dieťa!“

MANIFEST POHODOVÉHO RODIČA

Odmietame konzumný spôsob života, ktorý útočí na život našich detí už od narodenia.

Bez zábran im čítame poéziu i fantasy.

Alkohol pijeme bez pocitu viny.

Nemíňame priveľa peňazí na detské akcie a drahé dovolenky.

Ležíme v posteli tak dlho, ako je len možné.

Hráme sa na lúkach a v lesoch. Čas je dôležitejší ako peniaze.

Neporiadok zo zábavy je lepší ako poriadok z nešťastia.

Dom zapĺňame hudbou a radosťou.

Odmietame cudzie pravidlá a bezpečnostné predpisy, budujeme si vlastnú zodpovednosť.

Existuje mnoho ciest, po ktorých sa môžeme vydať.

Zdroje: Tom Hodgkinson – Pohodoví rodičia (Ikar, 2010), freerangekids.wordpress.com, dadofdivas.blogspot.com, johnniecraig.wordpress.com, www.youtube.com

17

príloha

text: elena akácsová | foto: istockphoto

Odpustite rodičom, robili, čo mohli

Dospelosť je odpustenie Nikto náš život nepoznamená tak výrazne ako naši rodičia. Svojimi génmi, výchovou, svetonázorom, vzorcami správania, životným štýlom, rozhodnutiami, činmi aj nečinnosťou. Len jeden človek na svete dokáže viac.

Hrali sme sa Hru na otca. Ponorili sme sa hlboko do spomienok na detstvo a potom nás inštruktor vyzval, aby sme po jednom vstali a predstúpili pred človeka v maske. Mali sme si predstaviť, že je to náš otec a povedať mu to, čo máme na srdci a nikdy doteraz sme nenašli odvahu a príležitosť to sformulovať.

Zrazu zvážneli a stíchli aj tí najväčší srandisti.

Dlhých desať minút sa nenašiel žiaden odvážlivec, čo by vstal a začal. Až do tej chvíle som netušila, že povedať otcovi zopár úprimných slov je pre každého jedného človeka také ťažké a to tam ten otec v skutočnosti ani nebol! Inštruktor nás do ničoho nenútil, iba apeloval, že takáto príležitosť sa nemusí už nikdy opakovať a že ak prekonáme úzkosť a bloky rokmi nastavané v duši, veľmi sa nám uľaví.

Mal pravdu. Uľavilo sa, a to som si dovtedy myslela, že som prežila celkom bežné detstvo a nemám sa na čo sťažovať. Otec mal síce dosť drsný humor a doma sa príliš často nevyskytoval, ale ani ma nebil, ani neznásilňoval, nikdy ma vedome neponižoval, občas ma pochválil a dokonca mi vedel povedať, keď som mnou trieskala puberta, že som krásna. Tá zvláštna skúsenosť s Hrou na otca mi ako keby otvorila oči a ja som začala vnímať svoje rodinné zaťaženia. Našla som vinníka všetkých svojich životných neúspechov a zakopnutí. Rodičov.

Vedci zistili, že...

Dnes už hádam neuplynie ani jeden deň, aby sa človek nedočítal o tom, za čo všetko v našom živote môžu rodičia a ich výchovné a charakterové chyby. Nejde len o zdedené krivé nohy, bojazlivosť či sklon k hazardným hrám. Zaháňate smútok alkoholom? Môže za to matka, ktorá vás upokojovala fľaškou mlieka. Fajčíte, okusujete si nechty? Rodičia vám isto dávali cumlík vždy, keď ste sa necítili dobre. Celý život bojujete s nadváhou? Určite vám otec v detstve povedal, že ste také malé tučnučké prasiatko. Neviete si udržať žiadneho partnera a už tretíkrát ste sa rozviedli? Môže za to matka, ktorá s vami

18

nacvičovala, čo máte hovoriť na jej rozvodovom pojednávaní. Neustále sa topíte v dlhoch? Rodičia vám nedávali vreckové, tak ste sa nenaučili hospodáriť s peniazmi.

Dobre, možno som to dosť pritiahla za vlasy, ale toto všetko som skutočne našla v rôznych článkoch, ktoré začínajú slovami „americkí vedci zistili, že“. Rôzne vedecké, pseudovedecké aj celkom pokútne učenia nás v tom, že rodičia život potomka významne formátujú, stále viac utvrdzujú. To, ako budeme v živote konať, aké vzťahy budeme nadväzovať, ako budeme riešiť najrôznejšie životné situácie, ako sa vyrovnáme s úspechom, neúspechom, pádmi, ako budeme prežívať šťastie a žiaľ, to všetko najviac zo všetkých ľudí predurčia naši rodičia. Nikto nás, v dobrom či zlom, neovplyvní v živote viac. Ani škola, ani priatelia, ani rôzni vodcovia stád.

Teda, predsa len niekto to dokáže aj viac ako rodičia – my sami. Ale najprv musíme nájsť v sebe silu všetko to pomenovať a rodičom ich nedokonalosť odpustiť. Robili len to, čo vedeli a mohli.

Odpustiť kvôli sebe V niektorých rodinách sú tie nedokonalosti malé a nevýznamné, v iných značné, a žiaľ, sú aj rodičia vyslovene zlí a krutí, ktorí deti vedome psychicky aj fyzicky týrajú a mrzačia. Poznám prípad ženy, ktorú otec v detstve sexuálne zneužíval a ona napriek tomu, že má už sama dospelú dcéru a je úspešná podnikateľka, to stále nevie odpustiť nielen jemu, ale ani matke a starej mame. Aktívne na sebe pracuje, chodí na terapiu, cvičí jogu, v globále im už aj odpustila, ale to nie je trauma, ktorá sa stala jednorazovo. Trvala roky, a tak ani odpustenie nie je také jednoduché. Laik by si pomyslel, že niečo také sa ani odpustiť nedá, ale dá sa to a pre vlastné duševné zdravie je to nevyhnutné.

Menej bolestné detstvo, ale o to bolestnejšiu dospelosť poznačenú pokusmi o samovraždu, prežíva úspešný spisovateľ a scenárista. Ešte stále neodpustil rodičom že bezcitne ignorovali

to, čo ho v živote bavilo, a mocensky mu vnucovali svoju cestu, na ktorej zákonite pohorel.

Napísal mi: „Na mojom úspechu nemajú moji rodičia najmenšiu zásluhu, je na nich doslova vyvzdorovaný. Uspokojuje ma na tom len jedno: že kým žili, nikdy som nevynechal žiadnu príležitosť, dať im to najavo.“ Keď som mu oponovala, že teraz to už nie je ich problém, ale jeho, trpko dodal: „Veď z toho problému sa aj liečim pomocou psychoterapie. Nie moji rodičia tam chodia, ale ja, takže mi nemusíš hovoriť, koho je to problém.“ Jungovský psychoterapeut Thomas Moore v Knihe o láske a priateľstve napísal. „Zvaľovaním viny za svoje archetypálne utrpenie na rodičov sa ocitáme v stojatých vodách strnulého, nemenného vzorca chovania. Zostávame závislí na rodičoch.

Z tohto statického stavu nás môže vyslobodiť aj celkom nenápadné smerovanie k vlastnému spôsobu žitia.“

Dokonalé detstvo neexistuje Keď som tému odpustenia rodičom preberala so svojimi priateľmi, dostala som veľa trpkých odpovedí. Nikto mi nepovedal, že nemá čo odpúšťať, že mal skvelých rodičov, dokonalé detstvo aj dospievanie. Všade sa niečo našlo.

Jediná nevysvetlená facka aj každodenné tvrdé bitky až do pocikania, príliš málo prejavenej lásky a láskania, matkine hysterické výstupy, otcove výčitky a prehnané strachovanie, málo pozornosti a málo prítomnosti v rodine, večné podceňovanie a zhadzovanie úspechov, držanie dieťaťa v nevedomosti, hulvátstvo, huckanie proti druhému rodičovi, rozvod, otcov ťažký alkoholizmus, matkina smrteľná choroba aj to, že si dovo-

lila umrieť a nechať tu svoje dieťa samé.

Viacerí mi napísali siahodlhé e-maily, ktoré som však napokon nedostala. Počas písania si totiž uvedomili, že sú to všetko vlastne banálne záležitosti alebo že si na žiadne skutočne závažné veci už nevedia spomenúť i keď veľmi dlho v nich pocit krivdy a nepochopenia driemal. Kamarátka mi namiesto toho zoznamu krívd a odpustení nakoniec napísala: „No a tak som si uvedomila, že keď už niekomu odpustíš, tak to celé ako keby vymažeš z hlavy. Ak to stále nosíš v sebe a presne si pamätáš, čo si komu odpustila, tak si neodpustila naozaj.“

Odpustiť a nesúdiť Niekto to dokáže sám, niekto vyhľadá odbornú pomoc. Nezáleží na objektívnej veľkosti spáchanej krivdy a dokonca ani na tom, či to skutočne bola niekoho chyba. Svedčí o tom aj toto vyznanie ďalšej mojej blízkej duše: „Mojej mame som odpustila, že ma nechala samú na tom svete a zomrela si, keď som mala 14 rokov. Trvalo to veľmi dlho a stálo ma to dva roky psychoterapie.

Každopádne sa mi neuveriteľne uľavilo. Prišla som na to, že človek sa môže sám stať dospelým, až keď odpustí tým dospelým, ktorí ho v detstve nejako poznačili a pochopí a pripustí, že každý v živote robí chyby a má na ne právo. Zvyčajne to ľudia pochopia, keď urobia sami pár vlastných chýb.“ Rabín Shmuley v americkom Rádiu Oprah upozornil ešte na jednu závažnú vec, a to, že rodičom musíme nielen odpustiť, ale musíme sa naučiť nesúdiť ich. Nikdy nevieme, za akých okolností robili svoje rozhodnutia, akým tlakom a prekážkam čelili. Navyše, keď súdime a zavrhujeme svojich rodičov, vytvárame precedens pre vlastné deti, aby to isté jedného dňa činili nám.

Šesť krokov k odpusteniu podľa psychológa Roberta Karena 1. Prestaňme v sebe živiť hnev a zlosť Zášť je lepidlom, ktoré nás púta nás k najhoršej stránke detstva. Márne čakáme, že sa rodičia polepšia a pocítime ich bezpodmienečnú lásku.

Zloba nám nedovolí rásť a žiť vlastný život.

losti, brutalitu, previnenia a charakterové vady.

Dôležité je odpútať sa od rodičov, prestať sa vnímať ako závislé dieťa a obeť. Treba si uvedomiť, že sme dospelí ľudia zodpovední za svoj život a konanie.

2. Stanovme si realistické očakávania Od rodičov očakávame maximum, dlhé roky dúfame, že jedného dňa konečne naplnia naše detské túžby – priznajú chyby, ospravedlnia sa, zoberú späť kritiku a podceňovanie, uprednostňovanie súrodencov, objímu nás a pochvália.

5. Pustime ich naspäť do srdca Až keď to urobíme, môže začať rozumieť okolnostiam a obmedzeniam ich konania, vidieť aj dobro v nich, ktoré naša bolesť odsunula bokom, pocítiť súcit nielen s ich údelom, ale aj s bolesťou, ktorú sme im naším hnevom spôsobili.

3. Držme sa toho dobrého Väčšina rodičov, až na prekvapivo málo výnimiek, miluje svoje deti. Každému sa však podarí nejaké krivdy napáchať. Našťastie, zväčša boli rodičia dostatočne dobrí na to, aby naša vzájomná láska vydržala aj zoči-voči napáchaným krivdám.

6. Vydajme sa na cestu Cesta k opusteniu je dlhá a zložitá. Musíme byť pripravení odpustiť a musíme to aj chcieť. Po ceste budeme protestovať, hnevať sa a zúriť, budeme chcieť rodičov potrestať. Ale keď už sa na to dáme, dosiahnuté odpustenie bude stáť za to.

4. Odpustenie neznamená ospravedlnenie Nedá sa ospravedlňovať skutočné sebectvo, pod-

Zdroj: www.oprah.com

19

príloha

text: dagmar gurová | foto: istockphoto

JEDINÁČIKOVIA: MÝTY A REALITA

JEDNO A DOSŤ

Jedno dieťa vám stačí, ale bojíte sa, že ho rola jedináčika poznačí? Opýtali sme sa tých, ktorí vyrastali bez súrodencov, aké to je.

Donedávna vás rodina prenasledovala otázkou, sa medzi nimi nájdu lekári alebo právnici. Platí kedy budete mať dieťa. Teraz jedno máte a aj, že rodičia majú vyššie očakávania od svojho príbuzných zase pochytil nepokoj. Dožadujú sa jediného a toho v snahe o úspech poháňa pocit ďalšieho. Argumentujú, že bez súrodenca bude zodpovednosti. Rodičov berie ako partnerov, vaše dieťa menej šťastné. A od vás je vraj sebecké, nechce ich sklamať. ak mu ho nedoprajete. Čo sa stane, ak si poviete, Ďalšia jedináčka z môjho malého prieskumu že jedno dieťa je dosť? Bývate totiž v dvojizbovom už presiahla sedemdesiatku. V detstve bola byte, ktorý ešte stále splácate. Váš syn alebo raritou. „Nespomínam si, že by som poznala dcéra začal chodiť do školy a každú chvíľu platíte ešte nejakého jedináčika, ale ani na to, že by za nové tenisky, školské pomôcky či hodiny ma brali ako čosi neobvyklé.“ Naozaj však sama klavíra. Zvykli ste si chodiť s ním na plaváreň a nebola. „Stále som bola s deťmi. V škole, a výlety. Poplatky za štyroch namiesto troch by však potom aj doma, kde som každý deň doviedla určite ochromili rodinný rozpočet. Navyše v práci päť-šesť kamarátov, aby sme sa hrali. Mala máte pred sebou plno zaujímavých projektov, som na tú dobu veľa hračiek.“ Okrem toho o ktoré by ste neradi prišli. Zároveň sa necítite v susedstve bývala jej teta s ôsmimi deťmi. ako supermatka, ktorá zapojí babičku (lebo na „Vyrastali sme spolu.“ platenú opatrovateľku nemá) a zvládne dojča aj náročný pracovný program.

Pozornosť nerozmaznáva „Keď máš odrastené dieťa, je ťažké odhodlať sa na Nakoniec aj ona mala len jednu dcéru. Tá druhé,“ hovorí matka osemročného Danka. „Má priznáva, že boli časy, keď jej súrodenec chýbal. školu, svoje záľuby a kamarátov a my s mužom „Mama mi povedala, že nemáme peniaze na máme konečne viac času pre seba. Nie sme to, aby sme si kúpili ďalšie bábo.“ Hovorí, že ju unavení z prebdených nocí, veľa športujeme, na to nijak zvlášť neovplyvnilo. Má dve deti, ale čo sme predtým ani nepomysleli – vo voľných vyšlo to náhodou. „Bola by som v pohode aj chvíľach sa nám chcelo hlavne spať,“ smeje sa. s jedným. Jedináčik je prvý a posledný. Dostaneš Na druhej strane ste celý život počúvali, že od rodičov všetku ich pozornosť a aj keď rodina jedináčikovia sú osamelí, rozmaznaní a čudní. na tom nie je príliš dobre materiálne, vždy sa Okolie aj vaše svedomie na vás dorážajú, či pre ti niečo ujde. Máš viac vecí a príležitostí, ako vlastné pohodlie risknete, že svojmu milovanému by v rovnakých podmienkach mali súrodenci.“ potomkovi môžete uškodiť. Pozrime sa teda, Vyrastá z jedináčika rozmaznanec? Psychológokoľko pravdy je na negatívnom imidži jediných via a sociológovia (aspoň tí americkí) sú skôr detí. Sú to mýty alebo realita? Spýtala som sa na za to, že ide o predsudok. A zhoduje sa s nimi aj moja prieskumná vzorka. „Rodičia od teba to jedináčikov a ich rodičov. práve naopak vyžadujú viac zodpovednosti – Nemusí byť osamelý ak si sám, nie je nikto iný, s kým sa striedaš „Byť jediným dieťaťom je na nezaplatenie,“ ho- v umývaní riadu. A ak niečo vyvedieš, vinník je vorí s trochou nadsázky môj známy. „Nikto ti hneď jasný,“ hovorí jeden z nich. „Mama ma neprekladá veci v izbe, nemusíš sa o nič deliť.“ vychovávala dosť prísne. Učila ma, aby som si Zdá sa vám, že taká skúsenosť ho musela všetko vybavila sama,“ dodáva ďalšia. poznačiť? Dnes rôzne kusy jeho majetku viac Všetci opýtaní hovoria, že za rodičov cítia asi či menej dlhodobo spočívajú u kamarátov a väčšiu zodpovednosť ako deti so súrodencami. nie je to človek, ktorý by sa ich vehementne „Keď zostarnú, iba ty sa o nich musíš postarať. domáhal späť. Po súrodencovi netúžil. „Ak Berieš to do úvahy pri rozhodovaní o svojom nevieš, aké to je, nechýba ti. Hrať som sa mo- živote – napríklad, či sa odsťahuješ do zahraničia.“ hol aj s bratrancom a sesternicami. A v škole Toto je dôvod, prečo mnohí ľudia chcú aspoň som nemusel počúvať, že moja sestra sa lepšie pre dve deti. Stopercentnú záruku, že sa o nich v učila alebo správala.“ V skutočnosti sa ako príliš starobe postarajú, im však ani to nedá. „premúdrelé“ dieťa dostal do prvej triedy už Hovorí sa, že spokojní rodičia sú dobrí rodičia.

Ak ste spokojní práve s číslom jedna, nemusíte v piatich rokoch.

Výskumy u jedináčikov potvrdzujú vyššie skóre mať výčitky. Veľké výskumné vzorky dokazujú, že inteligencie aj lepší prospech. Majú vraj ten- osobnosti jedináčikov sa nijako vážne nelíšia od denciu dosahovať vyššie vzdelanie, častejšie rovesníkov z viacdetných rodín.

Jedináčikovia tvrdia, že sú v pohode.

20

Jedináčikovia pod lupou Prvé výskumy neboli k jedináčikom ani trochu priaznivé. Podiel na ich pošramotenej povesti má aj Američan Granville Stanley Hall. Pred vyše 120 rokmi vytvoril jedno z prvých amerických psychologických laboratórií. Najznámejší je však ako suprevízor štúdie O zvláštnych a výnimočných deťoch z roku 1896. Popisuje sériu jedináčikovských výstredností ako trvalých odchýliek. Pravdou je, že Hall, tak ako každý začiatočník nevedel o dôveryhodných výskumných postupoch takmer nič. Ďalších akademikov a poradcov to počas desaťročí neodradilo, aby opakovali jeho názor: jediné dieťa svojich rodičov nie je schopné prejsť životom s rovnakou schopnosťou prispôsobenia sa ako dieťa so súrodencami. Hall tvrdil, že byť jedináčikom je choroba sama o sebe.

Ako je potom možné, že toľko jedináčikov formovalo svet? Napríklad slávny americký prezident Franklin Roosevelt, očarujúci herec Cary Grant, spisovateľ John Updike, cyklista

Lance Armstrong alebo spevák Frank Sinatra.

Neskôr sa mnohí bádatelia snažili predsudky o jedináčikov poopraviť, ale ich hlas bol príliš slabý.

Na vyvrátení mýtov sa vo veľkej miere podieľa profesorka Texaskej univerzity v Austine Toni Falbo. Výskumy robila v USA a v Číne, kde sa jedináčikovstvo stalo súčasťou vládnej politiky. Zozbierala skúsenosti desaťtisícov ľudí. A výsledok? Štúdie vo všeobecnosti nepotvrdili, že by sa jedináčikovia výrazne líšili od iných detí. Akurát, že podobne ako prvorodení a deti s jedným súrodencom sú na tom lepšie, keď ide o meranie inteligencie. Žiaden z výskumov nepreukázal, že jedináčikovia sú osamelí, sebeckí a neprispôsobiví.

Ak chcete vedieť viac o jedináčikoch a výskumoch, prečítajte si článok Lauren Sandler The Only Child: Debunking the Myths na www.time.com

Život začína v tretej generácii pred narodením V kaviarni si Vlaďka Plančíková, študentka dokumentárnej tvorby (VŠMU), objednáva kávu.

S mliečnou penou. „Pripomína mi to vôňu prevareného mlieka z detstva,“ povie nesúvisiac s témou a začneme sa rozprávať o jej publicistickom filme o deťoch Prvé slovo: mama?

Naučení láske Na počiatku tohto filmu stál iný dokument o bývalých „domovákoch“ , keď v kontakte s deťmi z domovov a rodičmi, ktorí vyrastali bez rodičov, začala uvažovať o tom, čo sa skrýva za opustenými deťmi, nad vplyvom rodičov na ďalší život dieťaťa... a ľahostajnosťou k sebe navzájom.

Vo filme je výrokmi prenatálneho psychiatra profesora Petra G. Fedora-Freybergha popretkávaných päť príbehov. Spája ich netypický vzťah medzi rodičmi a deťmi. „Nie je všetko len v rukách osudu. Tak ako sa chováme k dieťaťu, tak sa bude ono chovať ku svetu. Keď človek nemá lásku, tak ani nevie, čo to je a nemôže ju dávať ďalej,“ hovorí profesor. V jednom príbehu profesionálna matka Zuzana Bezáková na kameru priznáva, že zamilovať si cudzie dieťa nie je ľahké. Jej úlohou je len dieťaťu vytvoriť pocit matky, aby vedelo, kto to je, no ona je len matkou na dobu určitú.

Diagnóza V ďalších príbehoch sú z detí, ktoré vyrastali bez rodičov, už dospelí ľudia. Kňaz Marek Vadrna a rodina Berkyovcov. Teraz už majú svoju „rodinu“. „Keby spravili psychologický profil človeka

vyrastajúceho v detskom domove, asi by im vyšlo, že sa celý život cíti neprijatý,“ hovorí kňaz. „Do domova som sa dostal, lebo mama zomreli a otec si ľúbil vypiť. Stále som plakal, chcel som, aby si ma všimli, chcel som byť jedinečný, medzi ďalšími osemdesiatimi,“ usmeje sa nad iróniou. O svojej ďalšej kňazskej životnej ceste hovorí: „Kostol mi voňal, ako keď sa zamiluješ. Chcel som byť blízko k Bohu. Pre mňa je Boh matka.“ Berkyovci majú dve malé deti a snažia sa ich učiť veci, ktoré oni nikdy nepoznali. Profesor vysvetľuje, že tak ako sa človek nezbaví toho, čo ho naučili rodičia, rovnako si so sebou nesie aj to, čo robili starí rodičia. „Život jedinca začína najneskôr v tretej generácii pred jeho narodením, v dome jeho starých rodičov.“ Kontinuálnosť ľudského života je tak nepretržitá a sú v nej popretkávané telesné, duchovné, psychické aj spirituálne funkcie.

Uspávanie je o intimite V podobnom duchu sa nesie aj ďalší projekt o uspávaní detí, ktorého iniciátorom je režisér dokumentárnych filmov Marek Šulík. Snažia sa v ňom, aby sa ľudia zamysleli nad usínaním, uspávankami a čítaním kníh na dobrú noc, kedy sa v intímnej chvíli vytvára vzťah medzi rodičmi a deťmi. „Mne jeden starý pán rozprával, že uspával svojich mladších súrodencov fúkaním na viečka...“ hovorí dokumentaristka.

Marcela Glevická

21

ZAHRAJTE SA S NAMI

VECIČKY PRE DETIČKY

Na tejto strane sa môžete zamotať v bludisku, zapojíte všetky svoje farbičky a vyrobíte si veľký experiment.

Cesta cez bludisko

Zachráň Shreka

Pomôž Frankensteinovi nájsť cestu k jeho hlave.

Shrekovi a jeho kamošovi sa stratili farby. Pomôž im, vymaľuj ich.

Zdroje: www.printactivities.com www.sciencekids.co.nz www.coloring-book.info

Experiment: vyrob si falošný soplík Možno sa to zdá byť trochu odporné, ale poďme si vyrobiť falošný sopeľ. Ten skutočný má v tvojom tele dôležitú úlohu, takže experiment nie je len o tom, aby ste s kamarátmi vystrájali. Hlien v nose totiž pomáha chrániť pľúca, zachytáva nečistoty. Čo potrebuješ: Vriacu vodu (opatrne s ňou, nech ti pomôže niekto dospelý) Hrnček Želatinu Kukuričný sirup Čajovú lyžičku Vidličku

22

Postup: 1. Nalej vriacu vodu do polovice hrnčeka.

2. Pridaj tam tri malé lyžičky želatíny.

3. Po chvíľke zamiešaj vidličkou.

4. Pridaj štvrtinku hrnčeka sirupu.

5. Zmes opäť premiešaj vidličkou a uvidíš, ako sa hmota vyformuje do dlhých motúzikov.

6. Popri tom, ako hmota v hrnčeku chladne, postupne pridávaj malé množstvá vody. Čo sa deje: Hlien tvoria prevažne cukry a proteín. A presne z takýchto vecičiek (aj keď trochu iných ako v skutočnom hliene) si vyrobil ten falošný. Dlhé jemné motúziky, ktoré v ňom môžeš vidieť, sú proteínové vlákna. Ony spôsobujú to, že soplík je lepkavý a môže sa naťahovať.

príspevky od predajcov Nota bene

ASI MI USCHLI BATERKY

text: jozef | foto: archiv nb

Asi mi po tých horúčavách uschli baterky, lebo som jak na umretie. A nielen ja. Keď som tak sledoval niektorých (teda skoro všetkých), čo okolo mňa prejdú, radujem sa a zároveň smútim, že v tom nie som sám. Znechutené kamenné tváre hovoria za všetko, a tak som dostal geniálny nápad – budem ticho a uvidíme, čo to spraví... Úplne nič. Akurát sa sem tam niekto spýta, ako sa dostane hore na hrad alebo k Slavínu alebo ma poklepe niektorý môj známy, či som „onemel, alebo čo“.

Neonemel, akurát už akosi nemám čo komu povedať... Dobrý, nech sa páči... Nota Bene...

Dobrý deň... Koľkokrát za deň to poviem?

Koľkokrát za týždeň alebo za mesiac to zo mňa vylezie? Kto to uhádne, dostane odo mňa časák zadarmo a ešte ho aj pozvem na kafe...

Má to ale jeden malý problém – potrebujem dobrovoľníka, ktorý pri mne bude celý ten mesiac stáť a počítať to, pretože ani ja to samozrejme neviem. Hurá, a máme o jednu tipovaciu súťaž viacej! Nie je to paráda? Niektorí moji kamoši mi raz za čas donesú nejaké dobré čítanie, knihy rôznych autorov (A. Corman, A. W. Wysocki, W. Allen, S. King). No a po prečítaní každej z nich dlho premýšľam a tak nepovažujem za nutné niečo hovoriť.

Hlavne obsah niektorých knižiek je niekedy

Hluchonemá

pouličné blues

zarážajúci a ani sa nečudujem, že v dnešnej dobe vás na ulici za bieleho dňa dokope 17-ročný nácek. Napríklad v knižke Posledný admirál od A. W. Wysockého som sa dozvedel, aké zveriny napáchal v druhej svetovej vojne a aj po nej najznámejší admirál Wehrmachtu a neskorší Ríšsky kancelár (nástupca A. Hitlera) Karl Donitz. Ako prevenciu proti úplnému osprosteniu navrhujem dať tú knižku prečítať každému náckovi v tejto republike a za chvíľu nám tu budú pobehovať vlasáči jak zo sedemdesiatych rokov. Od toho bordelu, o ktorom sa tam dočítajú, by im vlasy narástli tisíckrát rýchlejšie ako ostatným a v kaderníctvach by boli fronty jak na mäso. Viem, že je to nereálne, pretože na Slovensku máme málo kaderníctiev a niektorí plešouni nevedia čítať, ale za pokus by to stálo...

Niekde som sa dočítal, že jesť vajcia je nezdravé, pretože sa po nich zabúda (napísal to nejaký pripitý Angličan), ale ja to tak nevidím. Človek ich môže jesť kvantá a nič. Akurát to niekedy bolí, keď ich zjete aj zo škrupinou tak ako ja. Je to úplne normálne, pretože aj Jan Werich v jednom českom filme povedal, že ,,skořábka se vstřebá“. A je to fakt pravda, žiadne slepé črevo ani nič iné nehlásilo nejakú ujmu. O párkoch alebo špekáčikoch sa to povedať nedá. Boli už síce trochu šmykľavé, ale keďže som bol hladný, zjedol som ich. Už

som nebol hladný, ale rýchly. Čo rýchly, bol som v tej chvíli rýchlejší ako Usain Bolt alebo Michael Schumacher. A ako prišli, tak aj odišli (dva dni som robil bežecké rekordy). Takže, aby sa ľudia konečne prebudili a rozbehali sa, a aby náckovia zabudli, že niekedy dávno žili šialenci ako Donitz a Hitler, navrhujem každý deň rozdávať prídel vajec. Tak pätnásť na osobu úplne zadarmo... a o pár mesiacov máme o problém menej.

Tak zase na budúce...

text: július | foto: archiv nb

najšťastnejším vstupom do života. Jej stará Evini rodičia boli alkoholici. Pre pálenku boli mama bola už tri roky nebohá a tak vlastne Evka schopní urobiť všetko. Aj vraždiť. A tak Evka nemala kam ísť. Nakoniec sa uchytila v Odevných sa dostala ako dvojmesačná do opatery starej závodoch v Prešove, kde dostala aj ubytovanie. mamy, lebo jej rodičov odsúdili pre lúpežnú Evke sa život na čas stabilizoval, len osudným vraždu na dvadsaťpäť rokov väzenia. Evku stará sa jej stala diskotéka a demokracia. Diskotéka, mama milovala, rozmaznávala, len ju troška lebo tam prišla o panenstvo, Kriste pane, vlastne znervózňovalo, že čokoľvek jej povedala, akoby ani nevedela s kým a demokracia, lebo tá ju prihrach na stenu hádzala. Evka nereagovala. Až pravila o prácu. A tak v devätnástich odchádza po nejakom čase s hrôzou zistila, že darmo sa do Mekky všetkých nešťastných, dúfajúc v šťastie Evke prihovára, tá ju nepočuje. Evka bola hluchá a raj na zemi, do Bratislavy. Ale ani tu ju šťastie a neskôr sa zistilo, že aj nemá. „Trest boží“, lamen- nečakalo. Žiadna práca, žiadne ubytovanie. Chvíľu tovala starká, len nevedela pochopiť pánbožka, žila len tak, na ulici, s partou podobných mladých, prečo práve to malé stvorenie si má odskákať ale keď sa po dvoch týždňoch presvedčila, že tá hriechy svojich rodičov. Rozhodnutá si to vybaviť osudná diskotéka znamenala viac než stratu so zástupcom božím tu, na zemi, odišla za pánom panenstva, rozhodla sa skončiť so životom. „Bože, odpusť, ale neutiahnem to. Sama možno, farárom. „Nuž, nie celkom tak“, povedal pán farár, ale keď ale s deckom?“ a kľačiac v kostole, kam sa prišla zistil, že starká je zaťatá ako mulica, neprístupná rozlúčiť s Bohom, sa srdcervúco rozplakala. Nevakejkoľvek argumentácii, mávol rukou a z neistej iem, ale niekedy sa stávajú veci, ktoré sú akoby na ulici, ako si hrdo vykračuje a pred sebou tlačí filozofickej témy prešiel na tvrdú realitu. „Evka malým zázrakom. Nad plačúcu Evku sa sklonila kočík. je hluchonemá. A s tým treba niečo robiť.“ A tak jedna staršia pani. Potom pred kostolom jej do- „Evka, ako?“, spýtal som sa jej. „Óóó, tobrrre,“ práve pán farár mal hlavnú zásluhu na tom, že brú hodinu Evka rukami, nohami vyrozprávala povedala a usmiala sa na mňa. „Rrrobím v Tescu, neskôr Evku odviezli do Kremnice, kde bola škola svoj príbeh. „Poď“, povedala nakoniec pani. „Ja aj ššijem a starrrám sa o tetu a...“ potom len pre podobne postihnuté deti. Tu žila Evka do pomôžem tebe a ty pomôžeš mne“. Dnes Evka mávla rukou, ako že má toho až-až. „Evka, stíhaš svojich osemnástich rokov. Vyučila sa za krajčírku, býva v paneláku spolu s paňou, ktorej hovorí to vôbec? A načo si berieš na chrbát toľko toho?“ naučila sa posunkovej reči, ale i čítať z pier a i keď teta. Upratuje v Tescu, vo voľnom čase predáva Evka ukázala prstom na malé dievčatko v kočíku, troška neartikulovane, predsa len ako-tak hovoriť. Nota Bene, po večeroch šije, varí, stará sa o tetu pokývala hlavou, potom sa usmiala a položila si Ukončenie školy ale nebolo pre Evku akurát a vychováva svoju dcérku. Minule som ju uvidel ruku na srdce.

23

REPORTÁŽ

text: dagmar gurová | foto: mirka mojžišová

Z ULICE K VYPRÁŽANIU REZŇOV

PENTAGON UŽ NIE JE PEVNOSŤ

Deťom z Pentagonu dáva okolie rôzne nálepky. Všetky sú nepriaznivé.

V nízkoprahovom centre MIXklub v susedstve ich domu objavujú, že sú v niečom dobrí, že majú cenu.

Fotoaparát deti znervózňuje. Boja sa, že sa o nich zase bude zle hovoriť.

Pred maličkou budovou v tesnom susedstve dievčatá, možno 8- alebo 12-ročné, zhovárajú Domov verzus svet vrakunského Pentagonu sa hmýri skupinka o tom, čo chcú v klube robiť. „Mohli by sme „Nechcú byť v médiách. Boja sa, že sa o nich roztatárených detí. Ako malé víry krúžia variť?“ Barča súhlasí, že si niekedy urobia nák- zase bude hovoriť niečo zlé,“ povedal mi Jožo. medzi chodníkom a akýmsi autom. V jednej up a dajú sa do toho. „Palacinky?“ navrhuje. Citliví sú hlavne na zmienky o ich rodičoch. chvíli sú na kapote, v ďalšej visia na kontajneri. „Ja by som radšej vyprážala rezne,“ vyhŕkne Sami medzi sebou si môžu povedať, že o niekoTeda malé deti šantia. Sú tam aj puberťáci a jedna z perspektívnych kuchárok. Spokojne ho sa doma nestarajú. Pri kritike zvonku sa skoro dospeláci, ktorí dôstojne sedia na scho- sa chechtáme. však zomknú. Nech je toto miesto podľa nás, doch alebo postávajú. Spolu čakajú, kým sa Pre Američanov je Pentagon, hlavné sídlo pozorovateľov zvonku či susedov akokoľvek otvorí MIXklub – nízkoprahové centrum pre ministerstva obrany, symbolom armády. Ar- strašné, je ich domovom. A aj keď obyvatelia deti a mládež, ktoré tu sídli. chitektonický úlet vo Vrakuni, ktorý pripomína často idú proti pravidlám spoločnosti, sú to ich Prichádzam bližšie a vidím, že všetko dianie pevnosť, si Bratislavčania spájajú hlavne s dro- rodičia. Deti ich hája, aj keď oni často neveľmi sa sústreďuje okolo veľkého chalana, ktorý gami, sexom za peniaze a policajnými raziami. tušia, ako rodičovskú úlohu zastávať. pokojne odpovedá na smršť otázok. Aj to auto Pripomína pevnosť, svet skrytý za hradbami, „Keď sme sa predstavili ako sociálni pracovníci, je zjavne jeho. Ukazuje sa, že hromadne oble- ktoré ľudia z okolia budujú rovnako usilovne deťom to splývalo so sociálkou. Báli sa, že ich tovaná postava je Jožo, sociálny pracovník pozatvárame do ústavov. Trvalo, kým nám z MIXklubu. Pred pár dňami ho aj s malým začali dôverovať.“ Preto v článku nespomína psom zrazilo auto. Jožovi ostali škrabance a mená detí a na fotkách neuvidíte ich tváre. modriny, psík má zlomené dve labky. A o tom „Nechceme, aby sa stali známe tým, že sú z Pentagonu. Chránime ich súkromie,“ sa diskutuje. „Ako? Na prechode ťa zrazil? A ušiel?“ rozhorčujú sa mladíci. Vyzerajú ako vysvetľuje Jožo. Nikto sa tu nepýta na nič, čo drsní raperi z hudobného klipu, ktorí sú za ako tí z Pentagonu. Preniknúť von alebo dnu sa deti samé nerozhodnú prezradiť, neexistujú každých okolností vysoko nad vecou. Teraz je pre obe strany ťažké. A nie je ani jasné, či o prihlášky ani poplatky – to je jeden zo znakov sa však tvária ako ľudia, ktorým na niekom to stoja. Netrvá dlho, kým si to sama overím. nízkoprahového centra. záleží a neboja sa to ukázať. A maličkí v aute „A kto si ty? Jeho frajerka? Budeš sem chodiť?“ Deti ma teda viac-menej ignorujú a robia si svoje. hladkajú zraneného psíka. Dožadujú sa, aby vyzvedajú sa deti. „A prečo máš takú krátku Veď už aj majú čo, klub sa otvoril a všetci sa hrnú im Jožo ukázal šrámy. Som ohromená. Tak ofinu a hrozné náušnice? Dáš mi ich?“ krútia k svojim obľúbeným hrám. Niektorí chalani sa sa okolo mňa zo začiatku dievčatá. Keď zistia, usadia pri počítačoch, hrajú hry. Baby si pozerajú toto majú byť tie zlé deti?

S Barčou, koordinátorkou projektu, sa že o nich chcem písať, začnú byť opatrnejšie. fotky z víkendových výletov, denných táborov

„U nás môžu deti objaviť, v čom sú dobré.“

24

INZERCIA

alebo z Dňa detí a podobných zábav. „Pozri, tu som ja. A ty tam máš tie super tenisky,“ ukazujú si. „Na okolí nie je miesto, kde by sa mohli hrať. Dá sa povedať, že u nás prežívajú svoje detstvo,“ hovorí Jožo. MIXklub funguje pre deti od 6 do 18 rokov, ale vracajú sa sem aj odrastení.

Pre deti pod 6 rokov otvorili rodinné centrum Mixáčik. Prichádzajú tam s rodičmi a ešte častejšie so staršími súrodencami. „Do denného tábora, ktorý robíme pre menších, chceli chodiť aj 13-roční chalani. Cez víkend sme decká brávali preč, aby si vyskúšali niečo iné.

Párkrát sme ich zobrali na chatu, kde sme prespali a sami varili, veľmi sa im to páčilo.“

V čom si dobrý?

Vedľa počítačovej miestnosti sa v jednom rohu vášnivo hrá stolný futbal a v druhom sa kreslí. „Urob mi lodičku,“ poprosí ma malé dievčatko.

Som prekvapená, že sa so mnou v pohode baví.

Skúšame skladať spolu a s úľavou zisťujem, že škôlkárske zručnosti som úplne nestratila.

Hotové lodičky letia z okna, aby ich videli kamaráti. Hanka, ďalšia pracovníčka v MIXklube, ponúka spoluprácu chlapcovi, ktorý ostal pri kresliacom stole osamotený. Navrhuje mu, aby lodičkový šrot spod okna zrecyklovali do veľkej lode. On s nadšením súhlasí. Pri problémoch s komínom mu radím, ale nedôverčivo na mňa pozrie. Až keď vidí, že Hanka nenamieta, dáva sa do práce. Vidno, že je na obriu loď hrdý. Na to, že je jej staviteľ. „A o to nám ide.

Aby objavili, že sú v niečom dobrí. A aby si tú skúsenosť zažili v bezpečnom prostredí.

V atmosfére dôvery,“ hovorí Jožo. Niekto kraľuje pri pingpongovom stole, iný je dobrý futbalista.

K hlavným hviezdam MIXklubu však patria dvaja mladíci – hudobníci. Majú už aj svoje CD. Mne sa podarí stretnúť len klaviristu. Prichádza s vlastným nástrojom. Trochu ho hnevá káblik, ale s kúskom lepiacej pásky problém úspešne zvládne. Zrazu hrá a mne dochádza to, čo som si doteraz neuvedomila. Väčšina návštevníkov klubu sú Rómovia. Nevnímala som to, kým nezačali hrať a spievať. Gádžo by to asi ťažko takto dokázal. Miestnosť sa okamžite zaplnila.

Jedna z mladých mamičiek vymenila kočík za mikrofón a spustilo sa všeobecné veselie. Jožo mi rozpráva, že chalanov bráva na koncerty a že sa im darí. Vtom prichádza menovec speváka a ja spôsobujem faux pas, keď vyslovím potešenie, že ho budem počuť spievať. „Ale ja nespievam,“ ohradí sa. Neviem, čo tým myslel, lebo netrvá dlho a so speváčkou si striedajú mikrofón. Menovec podľa mňa spieva výborne.

Dôvera borí agresivitu V MIXklube neexistujú povinné hry alebo podrobne organizovaný voľný čas. Každý si robí, čo ho zaujíma. Podmienkou je, aby dodržiaval pravidlá klubu, ktorý sa tým pre všetkých stáva bezpečnou zónou. Samozrejme, nechcem vám nahovárať, že deti a mládežníci sú

tu samí anjelikovia. Niektorí už majú problémy s políciou, ďalší prídu s monoklom – ktosi ich zbil, lebo nezaplatili dlh. Dievčatá čakajú deti ešte skôr ako majú 18. Vždy sa môže stať, že vybuchne agresivita, ktorá číha kdesi pod povrchom. Vtedy zasahujú sociálni pracovníci.

Pripomenú pravidlá a kto na ne nedbá, musí odísť. Napríklad s nadávkami pracujú, ak sú útočné. „Chceš povedať, že si nahnevaný?“ pýta sa Jožo chlapca, ktorý sa nepohodol s dievčaťom. „Hej, som nahnevaný,“ odpovedá a situácia sa po vzájomnom ospravedlnení ukľudňuje. Kedysi vraj deti bývali oveľa viac agresívne. „Mali potrebu brániť sa, neverili nám. Nechápali, čo tu chceme.“ Stalo sa, že došlo aj na kopance či pľuvance. Postupne sa to prelomilo. „Chalan, ktorý sem chodí, býval veľmi agresívny. Nedalo sa predpokladať, čo urobí,“ spomína Jožo. Potom prežíval ťažké časy, zomrela mu mama, súrodenci išli do basy. „Vyplakal a vyrozprával sa z toho u nás na gauči a odvtedy sa úplne otočil.“ Pred pár rokmi sa sociálni pracovníci s deťmi hlavne hrali. Teraz je úplne bežné, že pri partičke pingpongu preberajú problémy z rodiny, školy alebo nešťastnú lásku. „Niekedy aj prerušíme hru, ideme si sadnúť a len sa rozprávame.“ A ako je to s tým, či deti dokážu využiť získané zručnosti aj mimo klub, medzi ľuďmi, ktorých nepoznajú a nedôverujú im? „Fungujeme tu tri dni v týždni po tri hodiny. Nedávame si veľké ciele. S našimi klientami pracujeme vždy v ich aktuálnej situácii. Po zvyšok týždňa sú zase v prostredí, kde to býva nebezpečné,“ začína Jožo. No má pozitívnu správu. „Trinásťroční chalani od nás sa zastali kolegyne v trolejbuse, na ktorú sa oboril agresívny pán za to, že mala na chrbte ruksak. Chalani na neho išli s rozumnými argumentami. Snažíme sa, aby u nás zažili, že konflikt sa dá riešiť aj bez násilia.“ Z toho, čo som videla, mám pocit, že Pentagon nie je viac pevnosť. A že je šanca na prienik medzi dvoma svetmi. Napätie medzi nimi len tak nezmizne, ale môže sa zmierniť.

KRÁTKO O MIXKLUBE Nízkoprahové centrum MIXklub už 6 rokov spravuje Detský fond Slovenskej republiky pre deti a mládež z lokality so zvýšenou kriminalitou, ktoré svoj voľný čas trávia na ulici.

Otvorený je 3 dni v týždni, poskytuje komplex služieb kontaktnej práce, sociálneho poradenstva a psychosociálnej podpory v kombinácii s ponukou voľnočasových aktivít. Priemerne ho navštívi 32 detí a mladých ľudí. Projekt získal v roku 2005 ocenenia Rómska ruža a Protidrogový čin roka. Projekt v tomto roku podporila okrem iných inštitúcií aj Nadácia pre deti Slovenska prostredníctvom grantového programu Hodina deťom. www.dfsr.sk | www.mixklub.sk

25

DO TUCTA

text: slavomír papšo | grafika: jana čavojská

S tai či s nadhľadom

Keď slabé poráža silné

Staré čínske bojové umenie, zdravotné cvičenie i meditácie v pohybe. To všetko je tai či. Menej známe je, že má aj prvky klasického športu a že Slovensko má medailistku z majstrovstiev sveta, Annu Beňadikovú.

Tai či sa na klasické bojové umenie nepodobá, nie je to ani čistá meditácia. Čo to vlastne je?

Oboje alebo možno ešte trocha viac. V prvom rade je to staré čínske bojové umenie. Má svoj duchovný rozmer, ktorý vychádza z filozofie taoizmu a z princípu dvoch protikladných a zároveň doplňujúcich sa síl jin a jang. Hlavným cieľom je dosiahnuť harmóniu v pohybovom prejave, dosiahnuť rovnováhu tela navonok i vo vnútri a preniesť si ju do bežného života. Je to aj zdravotné cvičenie. Skvalitňuje dýchanie, učí nás pracovať s energiou tela a odstraňovať blokády, ktoré môžu byť začiatkom chorobných stavov v organizme. Pomáha vylepšovať stav orgánov i celého tela. Pre niekoho môže byť toto cvičenie aj forma meditácie.

Bojový, zdravotný i meditačný aspekt majú zhodnú formu navonok? Áno. Ich vonkajším prejavom je zostava – súbor pomalých pohybov pospájaných do presne určených väzieb. Tai či je prioritne sebaobranný

26

systém, takže každý pohyb v zostave je akýmsi tieňovým obranným pohybom, ktorý reaguje na útok protivníka. Preto sa jednotlivé pohyby môžu nacvičovať vo dvojiciach. Jeden zaútočí, druhý urobí konkrétny obranný pohyb. Takto sa dá lepšie pochopiť, prečo má byť ruka tu a nie tam, že tento pohyb blokuje úder súpera a preto je zápästie vytočené takto. Postupný nácvik po malých krokoch zlepšuje zostavu ako celok.

„V čínskych nemocniciach sa tai či používa ako liečebná metóda.“ Hovorili ste, že tai či skvalitňuje dýchanie. Čo sa udeje s telom?

Každý človek dýcha v určitom jemu prirodzenom rytme. Pri tai či musí byť pohyb v súlade s dýchaním. Keď sa končí nádych, končí sa aj konkrétny pohyb a s výdychom sa začína ďalší.

Tai či je cvičenie pomalé a vláčne. Aby sa udržala harmónia medzi pohybom a dýchaním, začne organizmus postupne celkom prirodzene prehlbovať nádych a výdych. A čím je dýchanie hlbšie, tým je zdravšie.

Aké sú ďalšie zdravotné vplyvy?

Cvičenie pomáha uvoľňovať svaly, takže je výborné pre ľudí, ktorí majú sedavé zamestnanie a trápi ich stuhnutý krk a chrbát. Posilňuje nohy, lebo zostavy sa cvičia v nižších postojoch v miernom podrepe. Nie je to jednostranné cvičenie, takže nezaťažuje iba určité svalové partie. Naopak, zamestnané sú obe polovice tela, takže podporuje prácu oboch mozgových hemisfér, zlepšuje sa koordinácia pohybov, stabilita a rovnováha. Tai či zvyšuje pohyblivosť bedrových kĺbov, ohybnosť v krížoch, celkovú pohyblivosť v panvovej oblasti, lebo väčšina pohybov vychádza z rotácie panvy. Cvičenie nezvyšuje priamo kĺbový rozsah, ale aspoň ho udržiava v takom stave, v akom je, svaly sa neskracujú, zostávajú

luje energia a pôžitok z cvičenia sa znásobuje.

Malo by sa cvičiť pravidelne dva-trikrát do týždňa.

Ja sa snažím cvičiť každý deň. Najčastejšie ráno, lebo mi to pomáha prebudiť sa, rozprúdiť energiu v tele, naštartovať sa do ďalšieho dňa. Veľakrát váham, či vstať alebo si ešte hodinku pospať. A väčšinou sa rozhodnem pre cvičenie.

Ako dlho trvá, kým sa začiatočník dostane aspoň na základnú úroveň?

Naše začiatočnícke kurzy trvajú od septembra do júna. Ak sa cvičí aspoň raz za týždeň, malo by to stačiť na zvládnutie základov. Zostavy sa dostanú do motorického stereotypu tela. To môže niekomu stačiť, môže si zacvičiť doma, keď dostane chuť, iba pre radosť. Aj to stačí, aby malo cvičenie pozitívne účinky. Kto má záujem zdokonaľovať sa, začne sa venovať detailom. Je to zábava na celý život.

dlhodobo vláčne. Pozitívne vplýva na niektoré chronické ochorenia, ktoré súvisia s vnútornými orgánmi. Zaujímavosťou je, že v niektorých čínskych nemocniciach sa tai či používa ako liečebná metóda.

Existujú vekové obmedzenia?

Väčšinou mám žiakov okolo tridsiatky, chodia aj starší, ale aj mladší. V Číne bežne cvičia ľudia v pokročilom veku. Vekové obmedzenie neexistuje. Vhodné je aj pre deti, len musia byť už v takom veku, aby udržali počas hodiny koncentráciu.

Je to cvičenie pomalé, preto nemusí vyhovovať mladým, ktorí majú radi dynamickejší pohyb. Ale niektoré časti hodiny majú kondično-strečingový charakter, takže tam sa objavuje aj tá dynamika.

Tai či si môžu zacvičiť aj tehotné, zhruba do polovice tehotenstva. Neskôr by už asi mali problémy, lebo pohyby sa robia v miernom podrepe. Ale ak je mamička po pôrode zdravotne v poriadku, môže začať znova cvičiť. Určite jej to pomôže fyzicky aj psychicky.

Rozoberme si podrobnejšie mentálny aspekt cvičenia. Čo všetko si treba pod tým predstaviť?

Relax, celkové upokojenie a harmonizáciu tela, možno postupné spomaľovanie tepu srdca, meditáciu. Samé príjemné veci. Všetky zostavy majú meditačný charakter, veď tai či sa nazýva aj meditáciou v pohybe. Aj ľudia, ktorí spočiatku o niečo podobné nemajú záujem, sa k tomu prirodzene prepracujú. Princíp je jednoduchý.

Každý pohyb v zostave sa najprv treba naučiť a to nie je úplne jednoduché. Takmer každá časť tela robí iný pohyb. Človek sa musí poriadne sústrediť, aby všetko zosúladil, a tak na chvíľu zahodí za hlavu všetky starosti bežného dňa.

Pohrúži sa do seba a naučí sa, aké to je nemyslieť na nič iné, iba na svoje telo a pohyb. Niekto sa dostane na takúto úroveň a stačí mu to, aby sa výborne zrelaxoval. Kto má záujem, môže začať viac pracovať s energiou tela a dýchaním. To ho privedie k hlbším meditačným cvičeniam, ktoré môže robiť denne.

Kým ste začali cvičiť vy, venovali ste sa nejakému športu alebo bojovým umeniam?

Nerobila som vážnejšie žiaden šport a o tai či som ani nevedela, že existuje. Na prvú hodinu ma nahovorila kamarátka a teraz už cvičím siedmy rok. Chytilo ma to okamžite a poriadne.

Mám majstra z Malajzie, chodievam za ním do Zürichu, kde žije, zdokonaľovať svoje cvičenie a učiť sa nové formy, navštevujem semináre, ktoré organizuje rôzne vo svete, snažím sa zlepšovať.

Je lepšie cvičiť osamote alebo v skupine?

Pre ľudí, ktorí začínajú, je lepšie cvičiť v partii.

Môžu sa pozerať, odpozorovať správne pohyby, navzájom sa opravovať. V skupine sa kumu-

Pre mnohých možno bude trocha prekvapujúce, že v tai či existujú aj súťaže. Dokonca majstrovstvá sveta a Európy. Je to nejaký nový trend?

Pravdepodobne áno, vrcholné podujatia organi-

Nechýba vám väčšia dynamika, ktorá charakterizuje väčšinu ostatných bojových umení?

Nie, lebo som pokojný typ a pomalšie cvičenie mi vyhovuje. Ale dostala som odporúčanie, aby som si vyskúšala aj niečo ostrejšie, a tak som sa chvíľu venovala kickboxu a sebaobrannému systému krav maga. Pomohlo mi to lepšie pochopiť bojový aspekt tai či, moje reflexy sa zrýchlili, pomohlo mi to po športovej stránke. Ale nemenila by som, tai či mi úplne vyhovuje.

zuje viacero organizácií.

Bojujeme o to, kto najlepšie predvedie zostavu.

Hodnotí sa celková harmónia pohybov a ich zosúladenie s dýchaním, vyžarovanie energie, stabilita tela pri cvičení, prítomnosť bojového aspektu v zostave, aby bolo viditeľné, že ide o bojové umenie. Je to podobné ako súborné cvičenie kata v karate.

Zostavu si môžete vybrať sama? Áno, je to na mne. Zacvičím tú, ktorú najlepšie ovládam. Zostavy sú bez zbrane alebo s nimi.

Najčastejšie sa používa meč, palica, šabľa, vejár alebo nôž.

Vejár? Veď to nie je zbraň...

Môže byť, ak je zakončený hrotmi a na jeho rebrách sú háčiky. Také vejáre Číňania používali ako zbrane. Väčšinou s ním cvičia ženy a zostava má prvky tanca. Ale môžu ho mať v rukách aj muži.

Zostava je dynamickejšia, ostrejšia, má bojovejší charakter. Vyzerá to naozaj dobre.

Zatiaľ ste hovorili iba o predvádzaní zostáv, ale existuje niečo také ako boj jeden proti jednému?

Je pravda, že ak sa hovorí o tai či, každý pozná hlavne cvičenie zostavy. Ale existuje aj klasický zápas ako v iných bojových umeniach. Dvaja protivníci majú ruky opreté predlaktiami o seba, nohami stoja pevne na zemi. Po troch zakrúženiach jeden z nich môže zaútočiť, zatlačiť predlaktím a preniesť váhu vpred, alebo povoliť ruku a preniesť váhu vzad. Ruky musia ostať spojené. Vyhráva ten, kto vyvedie súpera z rovnováhy a prinúti ho zodvihnúť aspoň jednu nohu zo zeme. Väčšinou sú to veľmi rýchle, len niekoľkosekundové súboje.

Niektorí tvrdia, že by nikdy nešli bojovať, lebo tai či považujú za cvičenie na rozvoj ich osobnosti a nepotrebujú sa takto ukazovať. Ale takýto zápas je štandardnou súčasťou vrcholných podujatí.

Aký vplyv na váš život má tai či po rokoch cvičenia?

Získala som nadhľad. Som citlivý typ a predtým som si problémy veľmi pripúšťala, zožierala sa nimi. Navonok som sa nezvykla hnevať a nerobím to ani teraz, ale vo vnútri to vrelo.

Bolievala ma hlava a mala som problémy so žalúdkom. Vďaka tai či teraz už všetko zvládam inak. Ak mám starosti, dokážem si ich držať od tela, alebo ich spracujem a doslova sa z nich vycvičím. A mám pokoj.

vizitka Meno: Anna Beňadiková Narodená: 28. decembra 1978 v Poprade, vyrastala v Martine.

Zamestnanie: psychologička, tai či sa venuje siedmy rok, vedie Tai chi Centrum v Bratislave.

Najväčšie úspechy: 3. miesto na MS v Portugalsku 2007, tai či forma bez zbrane, 2. miesto na ME vo Švédsku 2008, tai či forma so zbraňou – vejár.

27

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Ako Bibka zabojovala

O strachu

Minimálny príjem, kopa dlhov, more strachu a vždy plný hrniec polievky. „Deti sa musia predsa najesť,“ tvrdí štvornásobná utrápená mama Renáta.

Odsúdená na doživotný strach. Takto si predpovedá svoj osud čochvíľa štyridsaťročná Renátka. Trefne, jasne, pravdivo. Je mamou štyroch detí a hoci má existenčných problémov nad hlavu, vie, že nič sa nevyrovná neistote a kope obáv, ktoré jej pred dvoma rokmi naštartovala diagnóza vtedy šesťnásťročnej dcéry Bibiany.

Rakovina lymfatických uzlín. „Odvtedy sú slzy mojou neoddeliteľnou súčasťou.“

Najprv otec, potom dcéra

desať dní po pohrebe, 25. júla ju čakala čierna cesta s Bibkou do hlavného mesta. Nijaký výlet, cieľ bol jasný – Kramáre.

Správna adresa Bibianu posledný rok častejšie trápili angíny, pobolievala ju hlava, aj nádchy, ktoré mala, neboli úplne bežné. Párkrát išla rovno z vyučovania k detskej lekárke. Tá ju však odbila rezolútnym: „Zasa sa chceš uliať z písomky alebo skúšania?“ Až keď jedného dňa učiteľka zavolala priamo Renáte, že Biba nie je v poriadku a treba ju dať riadne vyšetriť, lebo sa permanentne sťažuje na bolesti hlavy, nedokáže sa sústrediť, je jej na odpadnutie, rozhodla sa Renáta, že obvoďáčkou sa už len tak ohlúpiť nedajú. „Konečne jej zobrala krv, ráno boli výsledky a všetko zrazu nabralo rýchly spád. Zvýšené aslo v krvi neveštilo nič dobré. Nasledovala hospitalizácia v bánovskej nemocnici, kde jej urobil röntgen pľúc, z ktorého doktori usúdili, že ide jednoznačne o prechodený zápal pľúc. Slečne naordinovali trojtýždňové antibiotiká. Lenže, keď sa aj po ich dobratí hodnoty v krvi ešte zhoršili, na žiadosť mamy s dcérou sa Biba ocitla v trenčianskej nemocnici. Tej bánovskej už jednoducho neverili.

A v Trenčíne si vystrašenú Bibku zobrali konečne do parády. Nijaký prechodený zápal pľúc. Röntgen aj magnetická rezonancia ukázali uzliny nielen v krku, tlačili sa až po hrudník. Sanitka pacientku okamžite previezla na bratislavské

V dedinke blízko Bánoviec nad Bebravou je malebne. Pohľad z dvora na zelené kopce vytvára ilúziu dokonalého raja na zemi. „Na mňa už nezaberá ani to. Zvnútra som doslova vycicaná troska. Niekedy si hovorím, že to už nezvládnem, priznávam, prepadajú ma aj tie najčiernejšie myšlienky,“ potichu povie sympatická žena, s ktorou sa život nemaznal. S manželom a otcom troch detí sa rozviedla. „Bolo to jediné riešenie. Rozhodol sa pre inú, zapozeral sa do mojej sesternice. Čo som mala robiť?“ Zrútil sa jej svet a priznáva, že tak trochu z hlúposti a z trucu si začala aj ona nový románik. Hoci veľmi rýchlo pochopila jeho krátkodobosť, spomienky naň má dodnes. „Narodila sa mi z neho Karinka.

Má štrnásť a teším sa z nej. Všetky svoje deti nadovšetko ľúbim. Som predsa mama.“ Takže zemi. Keď sa to dozvedeli synovia, na tri dni sa doslova vytratili z domu. Bol to pre nich blesk predstavme si ich po poradí: Tóno má 21 a z jasného neba. Nikto z nás nevedel spracovať občas sa mu podarí zohnať si aspoň nejakú túto informáciu. Vkuse sme plakali a naivne sa platenú brigádu, Michal má 20, je bez práce, pýtali prečo???“ Jedna zhubná uzlina sa navyše Bibka má sladkých osemnásť a Karinka o štyri roky menej. Veľké deti, ktoré veľa zjedia. Sú nebezpečne obtierala o panvu, čiže nielen uzliny vyberaví? „Našťastie nie, no večne hladní. Varím „tam hore – pod pazuchou, v krku a pri hrudstále. Mäso ale u nás nájdete zriedka. Je drahé níku, ale hrozila aj transplantácia kostnej drene, a aby sa z neho všetci zasýtili, musím kúpiť päť keďže panva má svoju vlastnú kostnú dreň.“ kíl. Nonsens! Fungujeme na hustých polievkach Primárka sa o šanci vyjadrila matematicky: 20-30 v sedemlitrovom hrnci, chutia nám aj omáčky. percent... „No, skúste potom žiť? Ja neviem, ako Teraz syn doniesol čerstvé dubáky, tak vymyslím sa nám podarilo nezblázniť sa.“ Chemoterapia, ožarovanie. Zliezli krásne, do pol niečo z nich. Nehladujeme, strava je to posledné, chrbta dlhé, husté čierne vlasy, zmizlo aj obočie čo by ma malo trápiť.“ Pätnásteho júla pred dvoma rokmi zomrel Kramáre. Keď sa Renátka pozrela na názov a mihalnice, váha postupne, no pravidelne kleRenátke otec. Dlhšie bojoval s rakovinou úst oddelenia, kde sa ocitli, len sa ticho spýtala: sala až na kritických 43 kilogramov. Z veselej (jazyk, hlasivky, hrtan). Deti dedka zbožňovali „Sme tu správne?“ Boli. Na dlhý čas sa ich pre- tínedžerky sa stala priesvitná troska napojená a lipli na ňom. Ku koncu už komunikoval len chodným domovom stalo oddelenie detskej na hadičky, milióny liekov a večné čakania na cez špeciálny mikrofón, hovoril šepotom a kým onkológie. výsledky. Keď boli zlé, prišla na rad transfúzia krvi a stále dokola... Občas sa prišlo na chvíľočku mal silu, radšej písal odkazy na lístočky. Jeho domov, aby sa potom zasa mama s dcérou vracali smrť všetkých zobrala, Renáta si myslela, že nič 20-30 percent horšie ako strata blízkeho človeka ju v živote Primárka ich obidve postavila pred hotovú vec. do Bratislavy. „Moja mama sa zatiaľ starala o deti. stretnúť nemôže. Vlastne si to myslí dodnes... Nijaké opatrné a falošné rečičky. Zhubná ra- Varila im, chalani spávali doma, Karinka u babky Ešte nestihla byť zmierená s odchodom otca, už kovina lymfatických uzlín, šance veľké nie sú, o pár ulíc ďalej. Rodinný život sa nám zmenil a sa musela postaviť tvárou k novej realite. Presne no treba veriť... „Odvtedy nám začalo peklo na my sme netušili, kedy a či vôbec sa budeme ešte

„Nechtiac som na onkológii dospela, hovorí šesťnásťročná Bibiana.“

28

Ani gate, ani tenisky Svoj boj so zákernou chorobou Bibka vybojovala, zdá sa, statočne. Strašne sa tešili, keď ich natrvalo púšťali domov. Nijaké oslavy sa ale nekonali. „Treba byť opatrní a ostražití.“ Najväčšiu radosť mala Bibka z nových vlasov, sú síce iné, tmavšie a kučeravejšie ako pred chorobou, ale sú. Rovnako aj mihalnice a obočie narástli. A po anorektickej postave už tiež niet ani stopy. Biba je dnes akurát. Nik by jej netipoval, že pred dvoma rokmi sa začal boj o jej život. Má nové sny a nové hodnoty. Naozajstné a čisté. „Kedysi som riešila, aké nohavice chcem mať. Alebo tenisky.

Proste ako vyzerám. Hlúposti, drobnosti. Veď život je o niečom inom. Áno, zmenil sa mi aj zoznam priateľov, s mnohými som si už nemala čo povedať. Nechtiac som na onkológii dospela, veľa ľudí mi do očí povedalo, že som sa zmenila.

Ja to viem. Ale neriešim to. Chcem si urobiť kurz kaderníčky, chcem sa vrátiť ku svojej najväčšej láske – ku koňom a chcem sa tešiť z každého nového dňa. Vážim si život.“ Renátka priznáva, že jej odpadol obrovský balvan zo srdca, keď sa výsledky jej dcéry začali zlepšovať. Nik však neberie ohľad, že takmer dva roky vlastne ako gazdiná poriadne nefungovala. Prišla o prácu a šeky sa začali kopiť. „Bojím sa, keď idú okolo plynári, či nás nejdú vypnúť. Mám nezaplatenú 200 eurovú faktúru.

Nemala som inej možnosti, ako si požičať od nebankových subjektov. Teraz mi len chodia sms-ky s výhražnými textami o exekúcii. Bojím sa každého rána. Skúsila som si tu u nás v dedine otvoriť obchod, ale nijaké terno. Čo chcete od dediny so 120 obyvateľmi? Každý ide radšej kúsok do Bánoviec a nakúpi plný kufor auta. Ku mne prídu len po pol chleba a Bibka vyspela skôr než dospela. Mama Renátka je na ňu pyšná, hoci ju teraz desí strach z dlhov. tri rožky. Dlhy mi robia okolo tritisíc eur a ja len všetci piati stretávať v našom domčeku.“ ‚očeerky‘. Jasné, že úradníci súhlasne prikyvovali svojim deťom hovorím, že asi skončím v base.

Bibka však zabojovala. Jej sa vôbec nechce hlavami a súcitne nás chápali a sľubovali skorú Bojím sa všetkého. Ale modlím sa, aby Biba spomínať na chorobu, na obdobie od júla 2009 nápravu... Že ich vôbec bavia tieto grotesky,“ na bola zdravá, aby sa choroba neozvala znova. do marca 2010, kedy na oddelení spoznávala plné ústa rozhorčene hovorí Renátka.

Strašne sa bojím.“ nových kamarátov a kedy musela znovu a znovu priratúvať, ktorí z nich už navždy odišli. Keď sa jej pýtame na spomienky, odpovie stroho: Občianske združenie Medzi nami sa, aj „Strach.“ Mamka s ňou bola stále. Prišla o prácu, vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota pretože zamestnávateľ nedokázal akceptovať, bene, snaží pomôcť sociálne slabším že péenku si nevymýšľa, že bojuje o život svo- rodinám a rodinám s postihnutým jej dcéry, ktorá ju strašne potrebuje. „Je mi do členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide plaču, keď si uvedomím, aké zákony u nás platia. o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej Ako matka onkologicky chorej hospitalizovanej situácii. Renátka je v súčasnej situácii bezradná. dcéry som mala nárok iba na úbohých desať Chceme jej pomôcť so zaplatením dlhov, aby dní ‚očeerky‘. Chápete? Ja teda nie! Iba vďaka sme zabránili exekúcii domu. Ďakujeme. ústretovosti svojho lekára som fungovala na Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 péenke na svoje meno. Rodiča chorých detí sú 218 205/3100 (Ľudová banka). odkázaní na obchádzanie zákonov. Tento štát Pripíšte poznámku – Renáta. netrápi, že keď sme v špitáli s chorým dieťaťom, Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo nemáme možnosť pracovať, ale to neznamená, 0905 910 827 že sa flákame! Je až komické, ako počas nášho (medzinami@zoznam.sk, www.ozmedzinami.sk) pobytu na oddelení prišla návšteva z ministerstva Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podBibka a mladšia sestra Karin. a starostlivo sa nás vypytovali, čo nás trápi. Všetky pore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia mamky sme na nich vychrlili hádzanie polien pod s konkrétnymi ľudskými osudmi. nohy práve pre nemožnosť čerpania dlhodobej

29

pútnik

text a foto: vlado kampf

Ľudia sú dobrá spoločnosť. Dá sa pri nich zohnať obživa bez väčšej námahy.

Bocian so zmyslom pre humor

Tanec so zdochlinárom

Bociany marabu sú spoločenské vtáky, ktoré v kolóniách pôsobia ako „ťažké“, zamyslené individuality. Holohlavci pripomínajúci mafiánov sa tak niekedy aj správajú. Najmä, keď sa kutrú v mŕtvolách alebo si prídu uchmatnúť, čo sa im práve zapáčilo.

Majú všetko to, čoho sa človek v strednom veku túži urputne zbaviť: plešinu, fľaky na holej hlave, pod krkom hrvoľ vráskavej kože. Asi nikto by nechcel vyzerať ako marabu.

Najväčšia africká plocha so sladkou vodou je Viktóriino jazero. Leží na hraniciach Kene, Ugandy a Tanzánie v srdci čierneho kontinentu. Práve z neho vyteká Níl. Leží 1134 metrov nad morom.

Jazero je domovom pre mnohé druhy zvierat.

Medzi tie, ktoré sú neprehliadnuteľné patrí marabu zdochlinár. Získal si ma svojím pokojným vyčkávaním na čosi do zobáka a akýmsi osobitým zmyslom pre humor.

vpred. Ja sa rozbehnem, on sa rozbehne. Ja prudko zastanem, on tiež. Robí si zo mňa žarty? Šibe mu? Alebo žeby mne? Čoby, marabu je taký vták. Vyzerá, akoby sa mu nechcelo, akoby si robil posmech. Prijal som jeho hru. Krok, sun, krok...

„Majú všetko, čoho sa človek v strednom veku túži zbaviť: plešinu, fľaky a vráskavý krk.“

tvárach. No dobre, som smiešny. Moja dočervena spálená tvár spôsobila, že som v tmavom dave ku všetkému ešte aj svietil ako maják.

Prudké gestá nad ulovenými rybami. Občas niekto zakričí svoju ponuku. Kto dá viac? Pri ugandskom hlavnom meste Kampala sa nad trhom vznášajú vtáci marabu. Ich let mi pripomína nácvik známej skupiny letcov na vetroňoch Očovských bačov.

Plachtia v špirálach ako supy. Občas si to niektorý rozmyslí a otočí to opačným smerom. Akoby to všetko bola pripravená synchronizácia či pokojná letecká šou.

Tancujem so zdochlinárom. Keď som sa však veľmi prudko rozbehol, ten škaredý bocian to vzdal a uletel. Pokazil našu hru. Až vtedy som si všimol, že sa na mne zabáva polovica prístavu a rybárskeho trhu na móle. Biele zuby v čiernych

Akoby zanedbaný bocian s rozvážnou chôdzou a ladným letom. Marabu zdochlinár. Vták, ktorý vo mne vzbudil akési sympatie hneď, ako som ho videl po prvý raz videl v africkom výbehu bratislavskej zoologickej záhrady. Možno už vtedy

Krok, sun, krok Viktóriino jazero pre pyšných Európanov údajne objavil Angličan J. H. Speke v roku 1858. Marabu tu však bol oveľa skôr. Možno hneď po dinosauroch.

Ja urobím dva kroky vpred, on urobí dva kroky

30

Plešatí prakticky

INZERCIA

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Z praktickej plešiny skôr opadajú zvyšky krvi a vnútorností.

pracovalo akési moje podvedomie, ktoré dobre vedelo, že raz budem plešatý, ako ten marabu...

Tieto vtáky sa zo všetkého najradšej hostia vo vnútornostiach zdochlín. Preto tá plešina. Keby si zalepili perie zrazeninami krvi, bolo by im to nepríjemné a hrozili by im z toho aj choroby.

Mohli by sa im tam trebárs usadiť aj iné zvieratká. Takto to majú jednoduché – z hladkej kože krv opadá a je po probléme. Marabu sú vlastne plešatí prakticky. Ale načo je plešina mne?

Bocianom marabu sa v pažravosti vyrovná len máloktorý iný druh. Dokážu sa doslova napchať, až sa človek čuduje, že to na svojich tenkých nohách ustoja. Pokojne sa nasýtia aj kožou mŕtvol, kopytami, kosťami, ba dokonca nepohrdnú ani zemou, ktorá je nasiaknutá krvou. Občas sa im podarí aj niečo uloviť. Hovorí sa, že dokážu skoliť a zožrať aj plameniaka. V ich menu sú napríklad ryby a stavovce do veľkosti krysy. Zhltnú trebárs aj menšieho krokodíla. Jedálny lístok si spestrujú mäkkýšmi, žabami, pavúkmi, hmyzom a keď sa podarí aj vajíčkami.

Hovorí sa, že jedlo je pre marabu to najdôležitejšie.

Aj utekajúci postrelený vták sa zastaví a zobne si niečo dobré, keď sa mu naskytne príležitosť.

Samozrejme, marabu nie je len bezodný „žrút“, ale aj lovená korisť. Nepohrdnú ním ani ľudia. Dostal som návod, ako si marabu uloviť. „Veď ho nemusíš hneď zjesť,“ smial sa muž z trhu, ktorý mi radil. Vďaka mne sa tiež stal stredobodom pozornosti. To ho zjavne tešilo. „Na špagát pevne priviažeš nejakú dobrotu, stačí kosť. Tú potom pohodíš marabu na smetisko a niekam sa postavíš, akože nič. Alebo sa schováš. Musíš schovať aj ten špagát. Marabu nie je sprostý. Keď príde, zhltne kosť, chytí sa ako na udicu a je tvoj.

Musíš k nemu dobehnúť skôr než zistí, že si s ním vybabral, lebo by mohol návnadu vyvrhnúť a uletieť. Preto mu musíš dať čo

najväčšiu kosť, aby to nemal také jednoduché a aby sa mu vzpriečila v hrdle.“ Chápavo som pritakával. Na recept som sa radšej ani nepýtal.

Viem si ho predstaviť. Bol by asi jednoducho africký, ako všetky ostatné – upiecť a hotovo.

Treba však povedať, že Afričania tieto vtáky takmer vôbec nejedia. Aj keď hlad robí svoje.

Klepotanie na pozdrav Marabu je síce škaredý „plešatec“, ale má niekoľko iných vtáčích naj. Napríklad rozpätie krídel dosahuje väčšie ako kondor z juhoamerických Ánd. Dokáže ich roztiahnuť až na štyri metre, pričom sám v stoji meria tak pol druha metra. Dožívajú sa aj štyridsiatky.

Tieto vtáky možno pozorovať nielen okolo vodných plôch, na smetiskách a okolo ľudských sídlisk, ale aj hlboko v suchých savanách, kde sprevádzajú veľké šelmy a delia sa s nimi o ich korisť. Vlastne iba dojedajú to, čo väčší dravci nezjedia. Popri tom sa zavše snažia k žerúcim predátorom nenápadne priblížiť a uchmatnúť si aj čosi lepšie.

Vtáci marabu sú opatrní a nedôverčiví. Veď aj vyzerajú tak, akoby neustále zazerali. Hniezdia na vysokých stromoch alebo na skalách.

Mláďatá sa liahnu v období sucha väčšinou kdesi vo východnej Afrike. Aj túto časť života majú marabu „dobre prešpekulovanú“. Čím väčšie sucho, tým viac mršín. Odpadá tým problém s prácnym zháňaním potravy. V tom čase sa marubu venujú otravovaniu ľudí o čosi menej. Aj keď človek je dobrým spoločníkom, na ktorom sa dá celkom slušne uživiť.

Aby sme len neohovárali, treba povedať, že sú to celkom slušní vtáci. Pekne pozdravia, nielen keď prídu do vlastného hniezda. Želanie všetkého dobrého prejavujú klapaním zobáka, syčaním, hlbokým úklonom a rozprestieraním bielych pier pod chvostom. Ahoj, marabu!

www.chaty-penziony.sk jediný portál na Slovensku, určený na videoprezentáciu ubytovacích zariadení (penzióny, chaty, priváty, apartmánové domy, kempy) chaty-penziony@chaty-penziony.sk

0905157985

31

gastroduel

text: zuzana pohánková | foto: miro kubečka, jana čavojská

Kulinársky súboj receptov o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí – vegánsky, či mäsožravecký?

Zavarili ste si?

Leto nám dalo možnosť zavariť si nielen vo vzťahu alebo práci, ale aj na zimu. Miro a Ľubica ponúkajú recepty, ako si zavariť pre vlastné potešenie i zdravie.

Zajačia paštéta 150g mäsa z králika 350g mletého mäsa (pol na pol hovädzie a bravčové) 70g kuracích pečienok 1ČL posekaného tymiánu 1 cibuľa, 3 strúčiky cesnaku 100g plátky nakrájaného

vareného bôčiku 2PL paradajkového pretlaku 1ČL ostrej mletej paprikovej pasty 2 vajíčka, soľ a korenie

Zajačie mäso a zmes mletého mäsa opečieme na panvici spolu s cibuľou, cesnakom, tymiánom, pretlakom a paprikovou pastou.

Necháme trochu vychladnúť a rozmixujeme. Pridáme vajíčka, rozmixované pečienky, soľ a korenie. Zmes vložíme do formy vyloženej plátkami slaninky alebo bôčiku. Pečieme vo vodnom kúpeli v rúre 90-120 minút pri teplote 190 °C.

Miro Kubečka kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla.

V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravskú“ časť populácie.

Keď Mirovi v hlave skrsne nápad niečo zavariť, neváha sadnúť do auta a vyraziť po pekné zaváracie poháre do Rakúska a vyrobiť si na ne vlastné etikety.

Je to pre neho zábava a radosť. Zavára napr. broskyňový džem s troškou broskyňového destilátu a niekoľkými zrniečkami anízu, najmenšie uhorky, aké sa dajú zohnať, s chilli papričkami a cesnakom alebo thajskú hovädziu polievku s limetovými listami a citrónovou trávou podľa exotického receptu. Samotný proces zavárania je podľa neho o zručnosti. Kto nesleduje dôsledne dobu varenia či teplotu, nemieša džem, aby neprihorel, nevyvarí poháre a viečka pred samotným zaváraním, zavarí si na nemilé prekvapenie v zime, zaváranina môže byť ako blato, či splesnivieť.

32

Zdravé zaváranie bez cukru 1 až 2 druhy zrelého domáceho ovocia (napr. hrozno, maliny, čučoriedky, čerešne, slivky...) štipka morskej soli Vyumývané ovocie približne rovnakej veľkosti vložíme do zaváraninového pohára. Ochutíme štipkou morskej soli, zalejeme studenou vodou, zaviečkujeme a necháme sterilizovať. Od momentu vrenia vody sterilizujeme asi 10 minút a necháme pomaly vychladnúť. Druhý spôsob je, že ovocie povaríme s morskou soľou bez použitia vody asi 5 minút, ešte vriace naložíme do pohárov, zaviečkujeme a necháme vychladnúť otočené hore dnom v perinách. Sladká chuť sa aj bez pridania cukru začne zvýrazňovať asi o mesiac. Ak chceme sladiť, použijeme zdravšie alternatívy ako napr. agávový sirup, kukuričný slad alebo šťavu zo sladších druhov ovocia.

Ľubica Balážová konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave. V našom dueli chutí reprezentuje vegánsku stranu. Ľubica vo varení aj v zaváraní rada vsádza na netradičné kombinácie. Medzi jej vychytávky patrí dusený mak s badiánom a cviklou, alebo slivky s karobom a kajenským korením.

Podotýka ale, že zaváraním sa znižuje hodnota potravín bielym cukrom, priveľkým množstvom soli či liehovým octom, ktoré nám znižujú imunitu a zhoršujú trávenie. Preto zväčša zavára, iba keď sa chystá na cesty alebo má hektické obdobie a nestíha si variť. Vtedy si chystá aj obilniny a strukoviny. Ako? Strukoviny alebo obilniny uvarí do mäkka, strukovinu varí spolu s morskou riasou. 10 minút pred vypnutím dochutí morskou soľou a ešte vriace naloží do zaváraninových pohárov. Ihneď zaviečkuje a uloží otočené hore dnom do perín. Nechá pomaly vychladnúť.

Ďakujeme predajni Ľubka – potraviny pre zdravie, za poskytnutie priestoru a potravín na varenie. Zdravé a chutné potraviny, poradenstvo i recepty šité na mieru nájdete v Trnave na Šrobárovej ulici č. 1.

takmer bodka Odkaz šoférom: Lepšie je byť o šiestej doma, ako o pol [...].

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na zháňanie práce, príspevky na zdravotné potreby, a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály.

Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom Siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O.z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, tel/fax:+421(2)52 62 59 62, IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 347 5014/1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Redakcia: Sandra Tordová (tordova@yahoo.com),

Dagmar Gurová (dagmar.gurova@notabene.sk), Kontakt: 0915 779 746 Lito a tlač: Typocon, X – line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Mgr. Mária Rišková

Distribučné miesta Bratislava O.z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, tel 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Kliniarová Hana, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Tel: 048/415 30 39, mob.: 0902 259 469, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Tel.:041/432 40 88, 0918 874 839, Kontaktná osoba: Katarína Melicháčová, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O.z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, 033/7423827, Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk Kežmarok O.z. Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Hviezdoslavova 32, 059 01 Spišská Belá, V spolupráci s: Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Mária Galdunová, Tel: 052/46 60 212, Mob: 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Košice ADCH Košice, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, Mob: 0902 131126, Mob: 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk, www.charitakosice.sk

Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ , 0907 197 908, martin@notabene.sk, Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Inzercia: Jaroslav Šipoš, mobil: 0904 006 078,

Levice O.z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, Tel: 036/63 10 273, Mob: 0366221586, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Mesto Liptovský Mikuláš v spolupráci s Komunitným centrom Nový svet Hlboké, Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš. Viera Kočtúchová tel.: 044 5522 052, mob.: 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky Križovatky n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, Tel: 034/772 24 57, Mob: 0902 230122, acbetania@orangemail.sk Nitra Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, Tel: 037/772 17 38, 92, Mob: 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk Nové Zámky Béla Magyar, 0918/ 497 688, belamagyar@zoznam.sk, Kornélia Magyarová - Betlehem, M.R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, Tel: 033/ 77 27 687, Mob: 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, V spolupráci s: Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, Erika Mižigarová, Tel: 052/716 03 75, 73, Mob: 0910 99 16 12,

jaro@notabene.sk Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk

0907 574 656, socialne@msupoprad.sk Senica Zariadenie sociálnych služieb n.o., Štefánikova 11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, Tel: 034/622 84 56, Mob: 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovský, Tel: 032/65 263 63, Mob: 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnava Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, Tel: 033/533 31 59, Mob: 0910 788 031, lucia.konecna@centrum.sk, www.charitatt.sk Vranov nad Topľou ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov n. Topľou, Beáta Bronišová, Tel: 057/44 315 78, Mob: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková: Tel. a fax.:041/724 47 95, mobil: 0918 314 197, charitaza@gmail.com.

33

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Blázni, pochábli a indivíduá

Mám zásadu nepísať recenzie o kamošoch. Robí sa to, ale podľa mňa je neslušné, keď si umelci navzájom píšu chvály, ktoré patria rovno do koša, niekedy aj spolu s chváleným dielom.

Ale Pišto ani ja nie sme členmi oficiálnej literárnej obce, takže sa to neráta a môžem si to dovoliť. A keďže ani neplánujeme byť prostitútmi pre túktorú aktuálnu moc za mrzký groš, zrejme sa ani tak ľahko nestaneme tými pravými, oficiálnymi slovenskými spisovateľmi.

U Pištu to dokonca ide ešte ďalej, lebo knihy si aj vydáva sám, takže je to doslova domáca výroba.

Punkáči a ľudia z undergroundu to nazývajú DIY, čo je skratka z anglického výrazu Do it yourself, Urob si sám. Jednoducho namiesto frflania pri pive, ako na vás vydavatelia kašlú, si spravíte vec sami.

Po prvých pionierskych pokusoch sa najnovšia kniha Pištu Vandala Pekelná muzika začína blížiť k štandardu: nielenže ju už bežne nájdete v kamenných kníhkupectvách, ale rapídne ubudlo aj gramatických prešľapov, až na pár neposlušných čiarok.

Hlavnou výhodou však je, že – podľa múdrej rady pána Schopenhauera – píše o tom, čo pozná. Nie je nič horšie ako vymyslená kniha. Tak ako Jack London písal o zažitej divočine, Pišto píše o zažitom undergrounde. Blázni, pochábli a najdivnejšie indivíduá, čo dávajú všetko nezávislej tvorbe.

Jasné, je to hlavne sranda, ale je to aj niečo iné.

Ako je napísané kdesi v knihe, po nevydarenom koncerte, na ktorý prišlo sotva pár ľudí, nocľah v strašnom byte, kde z telky hrala nejaká trápnosť: „Pozerali sme telku. Slovenskí raperi ovešaní zlatom hrali pre sopliakov v lyžiarskom stredisku. Odsudzovali sme ich. Komerčáci! Predajníci! Podliezači vkusu. Pravda bola taká, že my sme za koncert dostali ledva na naftu a raperom vyšlo na zlatú ‚retázku‘. My sme spali na zemi, oni spali v hoteli.

Také sú svety – stredný prúd a alternatíva.“ A tak je aj dobre. Ľudia z okraja, ktoréhokoľvek, umeleckého, spoločenského, robia tento svet menej sivým, než by inak bol.

Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

34

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Netvor Aj vám sa občas sníva takýto sen? Naháňa vás akýsi príšerný netvor. Nevidíte mu do tváre, možno je to školník, riaditeľ, otec, manžel, farár, starý priateľ, neznámy vojak, policajt, terorista alebo dokonca niektorý z našich významných politikov.

Obluda za vami vystiera ruku, už, už vás má... A vtedy sa stane zázrak: Odlepíte sa od zeme. Vzlietnete. Slobodný, bezpečný, vysoko na modrom nebi. Po prebudení však nájdete svet nezmenený.

Patrí premena naozaj iba do ríše snov? Človek túžiaci po zmene zvyčajne vychádza z tých najpochabejších predpokladov. Ak je nespokojný so svojím manželstvom, predpokladá, že na vine je jeho neústupná, precitlivelá žena. Ak je skľúčený zo svojich pracovných neúspechov, predpokladá, že na vine sú všetci tí hnusní kolegovia, ktorí mu na nádejnej ceste k úspechu ustavične podkladajú nohu. Nuž, cestu k zmene hľadá tak, že sa pokúša zmeniť

svojich partnerov, priateľov, kolegov. A keďže sa mu ich zmeniť nedarí, snaží sa ich vymeniť. Potáca sa od starých pokazených vzťahov k novým. Uteká s netvorom za pätami.

V skutočnom živote však k zmene dochádza, až keď človek utekať prestane.

Otočí sa a smelo sa tej príšere postaví zoči-voči. Možno to bude jeho prvé stretnutie so sebou samým. Tým netvorom je totiž on sám. Ak chcem zmeniť svet, musím zmeniť seba. Nie svoju manželku, ale svoj postoj k nej, nie kolegov, ale svoj postoj k práci, nie to, čo je vonku, ale to, čo je vnútri, nie to, čo je mimo mňa, ale to, čo je vo mne.

„K zmene dochádza, až keď človek prestane utekať.“

... zuzy uličianskej

Slonice a sloníčatká Veľká slonica si vykračuje savanou bok peripetií svojho po boku s malým sloníčatkom. Panda života šokovala drží svojho čierno-bieleho potkaníka vo spojením „moja svojom neohrabanom náručí. Čierne oči bývalá mama“. Aj orangutanieho mláďatka trčia z chlpa- dramatická literatého objatia čohosi väčšieho. Takého fotky túra dáva nemálo nikdy neprestanú zaujímať top priečky ukážok toho, že obľúbenosti. vzťah rodičov a detí nie je vždy inštinktívne Ani česká režisérka Alice Nellis pri svojom pozitívny. Sú matky prísne aj frivolné, filme Mamas & Papas neodolala zvierat- obetujúce sa aj vraždiace, opičie aj vlčie. kovskej symbolike. Na pozadí príbehu o Rodičovská láska je takou nevyhnutnou a ťažkostiach súčasného rodičovstva ukazuje zároveň takou delikátnou ingredienciou prírodopisný film zo života, že je ťažké sa života veľrýb. Samiňou nasýtiť, má však ca vráskavca ozrutaj silu paralyzovať.

Prvých dvadsať až ného má prečo mať našu plnú úctu, jej materstvo má obrovskú tridsať rokov sa učíme rozpoznať, kde váhu. Priemerné veľrybie mláďatko má končia názory, očakávania i sklamania pri narodení vyše dvoch ton. Ešteže ho našich rodičov a kde začínajú tie naše. Po zvyšok života nás to učia naše deti. pohojdajú vlny.

Ani rodičovstvo rádovo menších tvorov nie „Měla ve všem pravdu. I s tou mou je ľahké. Rozhodnutím mať dieťa sa vydá- bláznivou kytarou a kam mě to sladký vame napospas doživotnej spoločnosti dřevo dostane,“ napísal Leonard Cohen človeka, ktorého vôbec nepoznáme. Bude do básne o svojej matke. Matky majú vždy nám vôbec sympatický? Budeme mať s ním pravdu. Ich deti zas povinnosť mýliť sa. vôbec niečo spoločné okrem génov na far- Pohár, v ktorom si premiešavame lásku bu očí a cukrovky? Rodičovstvo je tak nád- so slobodou, je krehký. herne a tak hrôzostrašne nezrušiteľným A my sa nezriedka správame ako slonice vzťahom. Ak to nie je celé celkom naopak. a sloníčatá. V porceláne.

Jedna bezdomovkyňa ma pri popisovaní

„Matky majú vždy pravdu. Ich deti zas povinnosť mýliť sa.“

Galéria rodinné albumy

mária rišková | foto: archív autoriek

Katarína Poliačiková

odkazuje vo svojej kolekcii troch obrazov na svoju osobnú rodinnú skúsenosť. Svojho otca poznala iba z jednej farebnej fotografie uverejnenej v časopise. V diele prekresľuje rodinné fotografie, na ktorých otec nikdy nebol a „prikresľuje“ ho k svojmu obrazu.

Vzor-otec, ktorý autorke chýbal, sa na celom obraze pri pohľade zdiaľky stáva vzorom-tapetou.

Eva Masaryková zase „pracuje“ vo svojich dielach so svojou rodinou z pozície rodiča. Často zobrazuje svoje deti alebo pracuje s objektami, ktoré jej deti vytvorili. Na fotografii je záber z videa, v ktorom šantí jej dcéra. Video si môžete celé pozrieť na Môj otec, jediná fotka, jeden vzor, ideálna pamäť (2008, triptych, každý obraz 170 x 250 výstave Inside down v galérii Enter na Panenskej ulici 32 v Bratislave do 12. septembra. cm, akryl a kopírová kresba na plátne). Detail a celok.

Záber z videa Whistler (2010, štvorkanálová videoinštalácia).

INZERCIA